Prejsť na článok

Prejsť na obsah

4. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

4. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

22. kapitola

4. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

Jehovovi svedkovia sa ešte v priebehu druhej svetovej vojny pripravovali na intenzívnejšiu činnosť v povojnovom období. Správa na stranách 462 až 501 predkladá vzrušujúce podrobnosti o tom, čo sa skutočne udialo od roku 1945 do roku 1975, keď ich počet rástol, keď sa dostávali do mnohých ďalších krajín a keď začínali kázať a vyučovať Božie Slovo dôkladnejšie ako kedykoľvek predtým.

DO ROKU 1945 sa posolstvo o Kráľovstve nejakým spôsobom dostalo na väčšinu ostrovov v Karibskej oblasti. Ale bolo potrebné vydať dôkladnejšie svedectvo. Misionári vyškolení v škole Gileád v tom zohrali dôležitú úlohu.

Misionári zintenzívňujú vydávanie svedectva v Karibskej oblasti

Do roku 1960 misionári slúžili na 27 ostrovoch alebo súostroviach v Karibskej oblasti. Pri príchode misionárov nebol na polovici týchto miest žiaden zbor Jehovových svedkov. Misionári začali so záujemcami viesť domáce biblické štúdiá a organizovali pravidelné zhromaždenia. Tam, kde už boli zbory, poskytli miestnym zvestovateľom cenné školenie. To viedlo k zlepšeniu kvality zhromaždení a účinnosti v službe.

Na Trinidade vydávali raní Bádatelia Biblie svedectvo už pred prvou svetovou vojnou, ale po príchode misionárov z Gileádu v roku 1946 bol daný silný podnet na vedenie domácich biblických štúdií so záujemcami. Na Jamajke sa kázalo dobré posolstvo už takmer pol storočia a v čase, keď tam prišiel prvý misionár, tam bolo tisíc miestnych svedkov; ale boli radi, že im pomohol dostať sa k vzdelanejším ľuďom, zvlášť v predmestských oblastiach hlavného mesta. Naproti tomu na Arube sa svedectvo vydávalo zväčša ľuďom hovoriacim po anglicky, a tak misionári zamerali pozornosť na domorodé obyvateľstvo. Dobré posolstvo potreboval počuť každý.

Aby spoločnosť Watch Tower zaistila, že ľudia na všetkých ostrovoch v tejto časti zeme dostanú príležitosť počuť o Božom Kráľovstve, vybavila v roku 1948 osemnásťmetrový škuner Sibia ako plávajúci misionársky domov. Posádka bola poverená zaniesť posolstvo o Kráľovstve na každý ostrov v Karibskej oblasti, kde nebol žiaden činný kazateľ dobrého posolstva. Gust Maki bol kapitánom a išli s ním Stanley Carter, Ronald Parkin a Arthur Worsley. Začali od okrajových ostrovov Bahám a potom pracovali smerom na juhovýchod cez Záveterné a Náveterné ostrovy. Ako zapôsobili ich návštevy? Na St. Maartene im jeden obchodník povedal: „Ľudia nikdy nehovorili o Biblii, ale odkedy ste tu, každý hovorí o Biblii.“ Neskôr Sibiu nahradila väčšia loď Light. Aj v posádke boli zmeny. Toto mimoriadne dielo, pri ktorom sa využívali tieto lode, sa vykonalo v priebehu desiatich rokov a v diele pokračovali hlásatelia dobrého posolstva, ktorí boli na pevnine.

Vydávanie svedectva najprv vo väčších mestách

Tak ako v Karibskej oblasti, aj v Strednej a Južnej Amerike boli v mnohých oblastiach ľudia, ktorí mali nejaké publikácie spoločnosti Watch Tower ešte skôr, ako tam prišli misionári zo školy Gileád. Aby sa však dobré posolstvo dostalo ku každému a aby úprimní ľudia dostali pomoc a stali sa pravými učeníkmi, bola potrebná lepšia organizácia.

V Argentíne a Brazílii boli po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 stovky Jehovových svedkov; v Mexiku ich bolo okolo troch tisíc; niekoľko veľmi malých zborov bolo v Britskej Guiane (teraz Guyana), Holandskej Guiane (teraz Surinam), Chile, Paraguaji a Uruguaji; a hŕstka zvestovateľov bola v Guatemale, Kolumbii a Venezuele. Ale v Bolívii, Ekvádore, Hondurase, Nikarague a Salvádore nemala činnosť Jehovových svedkov až do príchodu misionárov vyškolených v škole Gileád žiaden trvalý základ.

Misionári najprv venovali zvláštnu pozornosť hlavným populačným centrám. Stojí za pozornosť, že v prvom storočí apoštol Pavol veľa kázal v mestách pozdĺž hlavných ciest Malej Ázie a Grécka. V Korinte, jednom z najpoprednejších miest starovekého Grécka, Pavol venoval vyučovaniu Božieho Slova 18 mesiacov. (Sk. 18:1–11) V Efeze, ktorý bol križovatkou obchodných a iných ciest starovekého sveta, hlásal o Božom Kráľovstve vyše dvoch rokov. — Sk. 19:8–10; 20:31.

Podobne keď misionári Edward Michalec a Harold Morris, absolventi školy Gileád, prišli v roku 1945 do Bolívie, nehľadali miesto s najpríjemnejším podnebím. Namiesto toho svoju pozornosť najprv zamerali na La Paz, hlavné mesto, ktoré leží v Andách vo výške takmer 3700 metrov nad morom. Stúpať strmými ulicami v tejto nadmorskej výške je pre nových namáhavé; srdce im často búcha ako kladivo. Ale misionári našli mnoho ľudí, ktorí sa zaujímali o posolstvo Biblie. Tu v hlavnom meste nebolo neobvyklé, keď im niekto povedal: „Som apoštolský rímsky katolík, ale nemám rád kňazov.“ Už o dva mesiace viedli títo dvaja misionári 41 domácich biblických štúdií.

Počas nasledujúcich desiatich rokov, keď prišlo viac misionárov a počet miestnych svedkov vzrástol, bola pozornosť zameraná na ďalšie bolívijské mestá: Cochabambu, Oruro, Santa Cruz, Sucre, Potosí a Tariju. Potom sa mohla väčšia pozornosť venovať menším mestám a mestečkám a aj vidieckym oblastiam.

Podobne v Kolumbii začali misionári v roku 1945 s organizovaným kázaním v hlavnom meste Bogotá a nasledujúci rok v pobrežnom meste Barranquilla. Potom pozornosť postupne zameriavali na Cartagenu, Santa Martu, Calí a Medellín. Najprv pracovali vo väčších mestách, a tak sa mohli v krátkom čase dostať k viacerým ľuďom. A s pomocou tých, ktorí sa tam dozvedeli o pravde, sa posolstvo zakrátko roznieslo do okolitých oblastí.

Keď ľudia v niektorom meste prejavovali veľmi malý záujem, misionári boli poslaní na iné miesta. Preto v Ekvádore v polovici 50. rokov, keď po troch rokoch práce nemal ani jeden človek v meste Cuenca, ktoré bolo známe náboženským fanatizmom, odvahu postaviť sa na stranu pravdy, Carl Dochow bol preložený do Machaly, mesta, v ktorom bývali tolerantní ľudia s otvorenou mysľou. Asi po desiatich rokoch však dostali ľudia v Cuence ďalšiu príležitosť. Už tam bol iný duch, prekážky boli prekonané a do roku 1992 sa v Cuence a okolí stalo vyše 1200 ľudí Jehovovými svedkami a boli zorganizovaní do 25 zborov!

Trpezlivé hľadanie ľudí podobných ovciam

Hľadanie ľudí skutočne podobných ovciam si vyžadovalo veľkú trpezlivosť. Aby Jehovovi svedkovia v Suriname našli takýchto ľudí, kázali americkým Indiánom, Číňanom, Indonézanom, Židom, Libanoncom, potomkom holandských osadníkov a kmeňom v džungli, tvoreným Krovákmi, ktorých predkovia boli otroci, ktorí utiekli od svojich pánov. Boli medzi nimi stovky ľudí skutočne hladujúcich po pravde. Niektorí sa museli vymaniť z animizmu a špiritistických praktík, do ktorých boli hlboko zapletení. Jedným z nich bol Paitu, medicinman, ktorý si posolstvo Biblie zobral k srdcu, a preto zahodil svoje modly, amulety a elixíry do rieky. (Porovnaj 5. Mojžišovu 7:25; 18:9–14; Skutky 19:19, 20.) V roku 1975 sa oddal Jehovovi, pravému Bohu.

Pozoruhodný počet obyvateľov Peru žije v malých dedinách roztrúsených v Andách a v džungli okolo prameňov Amazonky. Ako sa k nim bolo možné dostať? V roku 1971 rodina svedkov zo Spojených štátov pricestovala do Peru na návštevu k synovi, misionárovi Joeovi Leydigovi. Keď si uvedomili, aký obrovský počet dedín je schovaných tu i tam v horských údoliach, záujem o týchto ľudí ich podnietil, aby niečo urobili. Najprv pomohli zaobstarať jedno obytné auto a potom ďalšie dve, ako aj ľahké terénne motocykle, ktoré sa mohli využívať na rozsiahle kazateľské výpravy do týchto odľahlých oblastí.

Napriek vynaloženému úsiliu sa na mnohých miestach zdalo, že len veľmi málo ľudí prejavuje záujem o biblické posolstvo. Môžete si predstaviť, ako sa skupina šiestich misionárov v Barquisimete (Venezuela) cítila začiatkom 50. rokov, keď po celom roku usilovného kázania nevidela skoro nijaký pokrok. Hoci ľudia boli celkom priateľskí, väčšina z nich bola pohrúžená do povier a čo i len prečítanie nejakého textu z Biblie považovala za hriech. A každého, kto prejavil záujem, zakrátko odradili členovia rodiny alebo susedia. (Mat. 13:19–21) Ale s dôverou, že v Barquisimete musia byť nejakí ľudia podobní ovciam a že Jehova ich zhromaždí v patričnom čase, misionári neprestali navštevovať ľudí z domu do domu. Preto akým povzbudením bolo pre Penny Gavettovú, keď ju raz jedna sivovlasá žena počúvala a potom povedala:

„Slečna, už odvtedy, čo som bola malým dievčaťom, čakám niekoho, kto príde k mojim dverám a vysvetlí mi veci, ktoré ste mi práve povedali. Viete, keď som bola dievčaťom, upratovala som v dome kňaza a on mal vo svojej knižnici Bibliu. Vedela som, že máme zakázané čítať ju, ale ja som tak veľmi chcela vedieť prečo, že jeden deň, keď sa nikto nepozeral, som si ju zobrala so sebou domov a tajne som ju čítala. Z toho, čo som čítala, som spoznala, že katolícka cirkev nás neučí pravdu, a preto nie je pravým náboženstvom. Obávala som sa niekomu o tom niečo povedať, ale bola som si istá, že raz prídu do nášho mesta tí, čo učia pravé náboženstvo. Keď prišlo protestantské náboženstvo, najprv som si myslela, že to musia byť oni, ale zanedlho som zistila, že učia mnoho rovnakých neprávd ako katolícka cirkev. To, čo ste mi práve povedali, je to, čo som pred toľkými rokmi čítala v tej Biblii.“ Dychtivo súhlasila so štúdiom Biblie a stala sa Jehovovou svedkyňou. Napriek odporu rodiny slúžila Jehovovi verne až do svojej smrti.

Vyžadovalo si to pozoruhodné úsilie, aby boli takíto ľudia podobní ovciam zhromaždení do zborov a vyškolení, ako sa podieľať na službe Jehovovi. Napríklad Rosendo Ojeda v Argentíne pravidelne cestoval asi 60 kilometrov z General San Martína (Chaco), aby viedol v dome záujemcu Alejandra Sozoñiuka zhromaždenia. Cesta mu často trvala desať hodín, pričom časť cesty išiel na bicykli, časť pešo a občas sa musel prebrodiť cez vodu siahajúcu po prsia. Túto cestu podnikal raz v mesiaci počas piatich rokov, pričom vždy zostal týždeň v tej oblasti a vydával svedectvo. Stálo to za to? O tom vôbec nepochybuje, pretože výsledkom bol šťastný zbor chváliaci Jehovu.

Podpora vzdelávania pre život

V Mexiku konali Jehovovi svedkovia svoje dielo podľa zákonov, ktorými sa riadili kultúrne organizácie. Cieľom svedkov bolo niečo viac než len konať zhromaždenia, na ktorých sa prednášali prednášky. Chceli, aby ľudia boli ako Berojčania za dní apoštola Pavla, ktorí boli schopní ‚starostlivo skúmať Písma, aby videli, či to, čo ich vyučujú, je skutočne tak‘. (Sk. 17:11) V Mexiku to tak ako v mnohých iných krajinách často znamená poskytovať osobitnú pomoc ľuďom, ktorí nechodili do škôl, ale chcú vedieť sami čítať Božie inšpirované Slovo.

Kurzy čítania a písania, ktoré Jehovovi svedkovia viedli v Mexiku, pomohli desaťtisícom ľudí naučiť sa čítať a písať. Toto dielo si ocenilo mexické Ministerstvo školstva a v roku 1974 poslal riaditeľ Hlavného úradu pre vzdelávanie dospelých list La Torre del Vigía de México, občianskemu združeniu používanému Jehovovými svedkami, v ktorom sa písalo: „Využívam túto príležitosť, aby som Vám srdečne zagratuloval... za chvályhodnú spoluprácu, ktorú Vaše združenie rok čo rok ponúka na úžitok nášho ľudu.“

Vzdelávanie, ktoré poskytujú svedkovia, pripravuje ľudí na večný život, keď sa stanú poddanými Božieho Kráľovstva, no zároveň pozdvihuje ich rodinný život už teraz. V roku 1952 sudca v El Salto v štáte Durango, ktorý pri viacerých príležitostiach konal svadobné obrady pre Jehovových svedkov, povedal: „Tvrdíme, že sme dobrí vlastenci a občania, no Jehovovi svedkovia nás zahanbujú. Sú pre nás príkladom, pretože nepripustia, aby bol v ich organizácii čo len jeden človek, ktorý by žil s niekým len na základe ústnej dohody a ktorý by nelegalizoval svoj vzťah. A vy, katolíci, takmer všetci žijete nemorálnym životom a nelegalizovali ste svoje manželstvá.“

Tento vzdelávací program pomáha ľuďom naučiť sa tiež žiť spolu v mieri, milovať jeden druhého, a nie nenávidieť sa či zabíjať. Keď jeden svedok začal kázať vo Venade v štáte Guanajuato, zistil, že všetci ľudia sú ozbrojení puškami a pištoľami. Spory viedli k vyhladzovaniu rodín. Ale biblické poučovanie spôsobilo veľké zmeny. Ľudia predávali pušky, aby si mohli kúpiť Biblie. Vyše 150 ľudí v tejto oblasti sa zanedlho stalo Jehovovými svedkami. Obrazne ‚prekuli svoje meče na radlice‘ a začali kráčať cestou pokoja. — Mich. 4:3.

Mnohí bohabojní Mexičania si zobrali k srdcu to, čo ich Jehovovi svedkovia učili z Božieho Slova. To viedlo k tomu, že počet zvestovateľov v Mexiku po druhej svetovej vojne zakrátko vzrástol z niekoľko tisíc na 10 000, potom na 20 000, 40 000, 80 000 a viac, keď svedkovia ukazovali ďalším, ako uplatňovať rady z Božieho Slova a ako to učiť ďalších.

Zhromažďovanie sa v nepriaznivých podmienkach

Ako však počet Jehovových svedkov rástol, svedkovia zisťovali, že v jednej krajine za druhou musia prekonávať náročné prekážky, aby mohli konať zjazdy, ktorých účelom je kresťanské poučovanie. V Argentíne boli svedkovia v roku 1950 vládou zakázaní. Napriek tomu, keďže poslúchali Boha, neprestali kázať ani sa nevzdali spoločného zhromažďovania. Usporadúvanie zjazdov bolo trochu komplikovanejšie, ale zjazdy sa konali.

Napríklad koncom roku 1953 navštívili Argentínu brat Knorr a brat Henschel, aby slúžili na celoštátnom zjazde. Brat Knorr prechádzal krajinou od západu a brat Henschel začal navštevovať bratov na juhu. Prednášali skupinám zhromaždeným na farmách, v ovocných sadoch, na pikniku pri horskom potoku i v súkromných domoch. Často museli precestovať od jednej skupiny k ďalšej veľké vzdialenosti. Keď prišli do Buenos Aires, každý z nich slúžil v jeden deň pri programoch na deviatich miestach a nasledujúci deň v jedenástich domoch. Dovedna predniesli prejav 56 skupinám s celkovou účasťou 2505 ľudí. Bol to namáhavý program, ale boli šťastní, že mohli takýmto spôsobom slúžiť svojim bratom.

Keď sa v roku 1955 pripravoval zjazd v Kolumbii, svedkovia uzavreli zmluvu o použití haly v Barranquille. Ale starosta a guvernér pod tlakom biskupa zasiahli a zmluva bola zrušená. Hoci to bolo oznámené len jeden deň vopred, bratia zmenili miesto zjazdu a zariadili, aby sa konal na pozemku kancelárie odbočky Spoločnosti. No keď sa začínal prvý večerný program, prišla ozbrojená polícia s príkazom rozpustiť zjazd. Bratia odmietli. Nasledujúce ráno sa odvolali u starostu, čo viedlo k tomu, že jeho tajomník sa im ospravedlnil, a v posledný deň programu tohto zjazdu „Triumfujúce Kráľovstvo“ sa na pozemok Spoločnosti natlačilo takmer 1000 ľudí. Napriek vtedajším okolnostiam boli bratia takto posilňovaní potrebnými duchovnými radami.

Slúžiť tam, kde je to viac potrebné

Pole v Latinskej Amerike bolo veľké a potreba pracovníkov tu bola značná, tak ako aj na mnohých iných miestach. V roku 1957 boli zrelí svedkovia Jehovu, jednotlivci aj rodiny, na zjazdoch po celom svete povzbudzovaní, aby uvažovali o tom, že sa presťahujú do oblastí, kde sú potrebnejší, usadili sa tam a pokračovali v službe. Podobné povzbudenia zazneli rôznymi spôsobmi aj neskôr. Táto výzva sa veľmi podobala výzve, ktorú dostal od Boha apoštol Pavol, keď mal videnie muža, ktorý ho prosil: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám.“ ​(Sk. 16:9, 10) Aká bola reakcia na novodobú výzvu? Jehovovi služobníci sa ochotne ponúkli. — Žalm 110:3.

Od rodiny s malými deťmi si to vyžadovalo veľkú mieru viery, aby sa odsťahovali, opustili príbuzných a domov i svetské zamestnanie a odcestovali do úplne nového prostredia. Presťahovanie si azda vyžaduje uspokojiť sa s úplne odlišnou životnou úrovňou a v niektorých prípadoch aj naučiť sa nový jazyk. No tisíce svedkov, jednotlivcov i rodín, sa takto presťahovalo, aby pomohlo iným dozvedieť sa o Jehovových láskyplných opatreniach pre večný život.

Viacerí Jehovovi svedkovia reagovali rýchlo a presťahovali sa koncom 50. rokov; iní v 60. rokoch; ďalší v 70. rokoch. A sťahovanie sa svedkov do oblastí, kde sú viac potrební, pokračuje dodnes.

Odkiaľ prišli? Veľké množstvo ich prišlo z Austrálie, Kanady, Nového Zélandu a Spojených štátov. Mnohí z Británie, Francúzska a Nemecka. Ďalší z Belgicka, Dánska, Fínska, Japonska, Kórejskej republiky, Nórska, Rakúska, Španielska, Švajčiarska, Švédska a Talianska. Keď vzrástol počet Jehovových svedkov v Argentíne, Brazílii, Mexiku a v iných latinskoamerických krajinách, aj odtiaľ prichádzali pracovníci, ktorí boli ochotní slúžiť v iných krajinách, kde je to veľmi potrebné. Podobne v Afrike sa horliví pracovníci presťahovali z jednej krajiny do druhej, aby pomohli vydávať svedectvo.

Do ktorých oblastí sa svedkovia sťahovali? Do krajín ako Afganistan, Malajzia a Senegal a na ostrovy ako Réunion a Sv. Lucia. Okolo 1000 sa ich presťahovalo do Írska, kde slúžili rôzne dlhý čas. Pozoruhodný počet išiel na Island napriek tamojším dlhým a tmavým zimám a niektorí tam zostali, stali sa piliermi v zboroch a poskytovali láskyplnú pomoc novším. Veľa dobrej práce sa vykonalo zvlášť v Strednej a Južnej Amerike. Vyše 1000 svedkov sa presťahovalo do Kolumbie, vyše 870 do Ekvádora, viac ako 110 do Salvádora.

Medzi tými, ktorí sa presťahovali, boli Harold a Anne Zimmermanovci. Už predtým slúžili ako misionárski učitelia v Etiópii. No v roku 1959, v čase, keď robili posledné prípravy na presťahovanie sa zo Spojených štátov do Kolumbie, aby sa tam podieľali na šírení posolstva o Kráľovstve, vychovávali štyri deti vo veku od päť mesiacov do piatich rokov. Harold išiel vopred, aby si pohľadal prácu. Keď prišiel do tejto krajiny, správy v miestnych novinách ho rozrušili. Prebiehala nevyhlásená občianska vojna a v krajine dochádzalo k masovému zabíjaniu. ‚Skutočne chcem priviesť svoju rodinu sem, aby žila v takýchto podmienkach?‘ kládol si otázku. Hľadal v pamäti nejaké biblické príklady alebo zásady, ktorými by sa mohol riadiť. Prišla mu na myseľ biblická správa o bojazlivých vyzvedačoch, ktorí priniesli do tábora Izraelitov zlú správu o Zasľúbenej krajine. (4. Mojž. 13:25–14:4, 11) To ho upevnilo v rozhodnutí; nechcel byť ako oni! Rýchlo zariadil, aby prišla jeho rodina. Hoci potrebnú svetskú prácu našiel až vtedy, keď im z peňažných prostriedkov zostali už len tri doláre, to, čo bolo skutočne nevyhnutné, mali. Množstvo práce, ktorú musel vykonávať, aby uživil svoju rodinu, sa počas rokov menilo, ale vždy sa snažil, aby záujmy Kráľovstva zostali na prvom mieste. Keď prišli do Kolumbie, bolo v tejto krajine okolo 1400 svedkov. Aký úžasný vzrast odvtedy videli!

Slúžiť tam, kde je väčšia potreba svedkov, si nie vždy vyžaduje, aby niekto išiel do inej krajiny. Tisíce svedkov, jednotlivcov i rodín, sa presťahovalo do iných oblastí v rámci vlastnej krajiny. Jedna rodina v štáte Bahia v Brazílii sa presťahovala do mesta Prado, kde neboli žiadni svedkovia. Napriek námietkam duchovenstva žili a pracovali v tomto meste a v okolitej oblasti tri roky. Bola zakúpená opustená cirkevná budova a prerobená na sálu Kráľovstva. Zanedlho bolo v tejto oblasti vyše sto činných svedkov. A to bol len začiatok.

V Latinskej Amerike ľudia milujúci spravodlivosť v stále väčšom počte reagovali na výzvu zaznamenanú v Žalme 148: ‚Chváľte Jah! Chváľte Jehovu zo zeme, všetky národnostné skupiny.‘ (verše 1, 7–11) Skutočne, v roku 1975 boli ľudia chváliaci Jehovu v každej krajine Latinskej Ameriky. Správa za tento rok ukázala, že v Mexiku slúžilo 80 481 zvestovateľov organizovaných v 2998 zboroch. Ďalších 24 703 zvestovateľov v 462 zboroch rozprávalo o Jehovovom kraľovaní v Strednej Amerike. A v Južnej Amerike bolo 206 457 tých, ktorí verejne chválili Jehovu v 3620 zboroch.

Dostať sa na ostrovy v Tichom oceáne

Zatiaľ čo v Južnej Amerike bol rýchly rozmach diela, Jehovovi svedkovia zameriavali pozornosť aj na ostrovy Tichého oceánu. Medzi Austráliou a Amerikou sú roztrúsené stovky ostrovov, mnohým z nich sotva trčí „hlava“ nad hladinou oceánu. Na niektorých z nich býva len niekoľko rodín; na iných desaťtisíce ľudí. Začiatkom 50. rokov predpojatosť úradov znemožňovala spoločnosti Watch Tower vyslať misionárov na mnohé z týchto ostrovov. Ale aj tu ľudia potrebovali počuť o Jehovovi a jeho Kráľovstve. To je v súlade s proroctvom zaznamenaným v Izaiášovi 42:10–12, kde sa hovorí: „Spievajte Jehovovi novú pieseň, jeho chválu od najvzdialenejšieho konca zeme... Nech dokonca na ostrovoch rozprávajú jeho chválu.“ Tak v roku 1951 na zjazde v Sydney (Austrália) boli priekopníci a krajskí dozorcovia, ktorí chceli mať podiel na šírení posolstva o Kráľovstve na ostrovy, pozvaní na stretnutie s bratom Knorrom. V tom čase boli asi tridsiati ochotní ujať sa kázania na tropických ostrovoch.

Patrili k nim Tom a Rowena Kittovci, ktorí boli už onedlho na Papue, kde v tom čase neboli žiadni svedkovia. Začali pracovať medzi Európanmi v Port Moresby. Zakrátko trávili večery v Hanuabade, „Veľkej dedine“, so skupinou 30 až 40 Papuáncov, ktorí boli hladní po duchovnej pravde. Cez nich sa správa šírila do ďalších dedín. Za krátky čas ľudia z Keremy vyslali delegáciu so žiadosťou, aby sa s nimi viedlo biblické štúdium. Potom prišiel náčelník z Haimy a prosil: „Prosím, príďte a učte mojich ľudí o pravde!“ A tak sa pravda šírila.

Ďalšia dvojica, John a Ellen Hublerovci, išli na Novú Kaledóniu, aby tam začali dielo. Keď tam v roku 1954 prišli, mali turistické víza len na jeden mesiac. Ale John získal svetskú prácu, čo im pomohlo dosiahnuť predĺženie víz. Časom sa sem podobne presťahovali ďalší svedkovia — spolu 31. Najprv slúžili v odľahlých oblastiach, aby neupútavali príliš veľkú pozornosť. Neskôr začali kázať v hlavnom meste Nouméa. Bol vytvorený zbor. Potom v roku 1959 získal kľúčové postavenie vo vláde člen Katolíckej akcie. Svedkovia si už nemohli obnoviť víza. Hublerovci museli odísť. Publikácie spoločnosti Watch Tower boli zakázané. Avšak dobré posolstvo o Kráľovstve tam už malo pevný základ a počet svedkov naďalej rástol.

Na Tahiti mnohí prejavili záujem o dielo Jehovových svedkov, keď tam bratia chodili na krátke návštevy. Ale v roku 1957 tam neboli žiadni miestni svedkovia, dielo bolo zakázané a misionárom spoločnosti Watch Tower nebol povolený vstup do krajiny. No Agnes Schencková, občianka Tahiti, ktorá vtedy žila v Spojených štátoch, sa stala Jehovovou svedkyňou. Keď sa dozvedela o potrebe hlásateľov Kráľovstva na Tahiti, v máji 1958 odcestovala loďou z Kalifornie spolu s manželom a synom. Krátko nato sa k nim pripojili ďalšie dve rodiny, hoci sa im podarilo získať len trojmesačné turistické víza. Nasledujúci rok bol v Papeete vytvorený zbor. A v roku 1960 vláda uznala miestne organizované združenie Jehovových svedkov.

Dve misionárky sa pri návrate na miesto svojho pridelenia zastavili na ostrove Niue u svojej príbuznej, aby tam šírili posolstvo o Kráľovstve. Mesiac, ktorý tam strávili, bol veľmi plodný; našli veľký záujem. Ale keď prišla ďalšia loď premávajúca z ostrova na ostrov, museli odísť. Zakrátko však Seremaia Raibe, Fidžan, uzavrel pracovnú zmluvu s úradom pre verejnoprospešné práce na Niue a potom využíval všetok svoj voľný čas na kázanie. Ale pre tlak duchovenstva bolo bratovi Raibemu povolenie na pobyt po niekoľkých mesiacoch zrušené a v septembri 1961 zákonodarný zbor rozhodol nepustiť do krajiny už žiadnych Jehovových svedkov. Avšak kázanie dobrého posolstva tam pokračovalo. Ako? Miestni svedkovia, hoci úplne noví, vytrvali v službe Jehovovi. Navyše miestna vláda už prijala do zamestnania Williama Loviniho, ktorý pochádzal z Niue a predtým žil na Novom Zélande. Prečo sa tak veľmi chcel vrátiť na Niue? Pretože sa stal Jehovovým svedkom a chcel slúžiť tam, kde je to viac potrebné. Do roku 1964 tu počet svedkov vzrástol na 34.

V roku 1973 David Wolfgramm, občan Tongy, žil so svojou manželkou a ôsmimi deťmi v pohodlnom dome na Novom Zélande. Ale všetko zanechali a presťahovali sa na Tongu, aby podporili záujmy Kráľovstva. Tam sa podieľali na ďalšom šírení diela na ostrovoch Tongy, z ktorých je asi 30 obývaných.

Dostať sa na tieto ostrovy si vyžadovalo veľa času, úsilia a výdavkov. Ale Jehovovi svedkovia považujú život svojich blížnych za cenný a nešetria ničím v snahe pomôcť im, aby mali úžitok z Jehovovho láskyplného opatrenia na večný život v jeho novom svete.

Jedna rodina, ktorá predala svoju farmu v Austrálii a presťahovala sa na jeden ostrov v Tichom oceáne, zhrnula svoje pocity takto: „Počuť týchto ostrovanov povedať, že spoznali Jehovu, počuť ich nazývať naše deti ich deťmi, pretože ich vďaka pravde majú tak radi, pozorovať, ako ich záujem o Kráľovstvo a ich účasť na zhromaždeniach rastú, počuť týchto milých ľudí povedať: ‚Moje deti vstúpia do manželstva len v Pánovi,‘ a to po mnohých stáročiach tradícií a východného typu manželstiev, pozorovať ich, ako urovnávajú a riešia spletité manželské situácie... vidieť ich, ako študujú, keď dozerajú na dobytok pri ceste po vyčerpávajúcej práci na ryžových poliach, vedieť, že v miestnom obchode a na iných miestach hovoria o nesprávnosti modlárstva a o kráse Jehovovho mena, to, že ťa staršia indská matka volá brat alebo sestra a žiada ťa, aby si s ňou išiel hovoriť ľuďom o pravom Bohu... to všetko spolu je neoceniteľná odmena za krok, ktorý sme urobili, keď sme reagovali na volanie z južného Pacifiku.“

No pozornosť sa venovala nielen obyvateľom ostrovov v Tichom oceáne. Začiatkom roku 1964 boli skúsení priekopníci z Filipín poverení posilniť horlivých misionárov, ktorí už konali dielo v Hongkongu, Indonézii, Kórejskej republike, Laose, Malajzii, Thajsku, na Tchaj-wane a vo Vietname.

Zoči-voči tlaku zo strany rodiny a komunity

Keď sa niekto stane Jehovovým svedkom, jeho rodina a komunita to nie vždy prijme len ako vec osobného rozhodnutia. — Mat. 10:34–36; 1. Petra 4:4.

Väčšina tých, ktorí sa stali Jehovovými svedkami v Hongkongu, boli mladí ľudia. Ale títo mladí ľudia boli pod obrovským tlakom spoločnosti, ktorá dáva na prvé miesto vyššie vzdelanie a dobre platenú prácu. Rodičia sa pozerajú na svoje deti ako na investíciu, ktorá im v ich neskorších rokoch zaistí pohodlný život. Preto keď si rodičia mladého muža v Kwun Tongu uvedomili, že biblické štúdium, účasť na zhromaždeniach a zvestovateľská služba začínajú ich synovi prekážať v zarábaní peňazí, ich odpor sa zintenzívnil. Jeho otec ho naháňal so sekáčom na mäso; jeho matka naňho na verejnosti napľula. Slovné týranie trvalo takmer nepretržite celé mesiace. Raz sa svojich rodičov opýtal: „Nevychovávali ste ma z lásky?“ A oni odpovedali: „Nie, pre peniaze!“ Napriek tomu tento mladý muž dával uctievanie Jehovu na prvé miesto; ale keď odišiel z domu, aj ďalej svojim rodičom finančne pomáhal, a to najlepšie, ako len mohol, pretože vedel, že sa to páči Jehovovi. — Mat. 15:3–9; 19:19.

V úzko spätých komunitách často vyvíja silný nátlak nielen najbližšia rodina. Jedným z tých, ktorí to zažili, bol Fuaiupolu Pele zo Západnej Samoy. Ľudia považovali za nemysliteľné, že by Samoánec odmietol zvyky a náboženstvo svojich predkov, a Pele vedel, že sa za to bude musieť zodpovedať. Usilovne študoval a úprimne sa modlil k Jehovovi. Keď hlavný náčelník rodiny zvolal zhromaždenie vo Faleasiu, stál pred šiestimi náčelníkmi, troma rečníkmi, desiatimi pastormi, dvoma učiteľmi teológie, hlavným náčelníkom, ktorý predsedal, a pred staršími mužmi a ženami rodiny. Preklínali a odsudzovali jeho i ďalšieho člena rodiny, ktorý prejavoval záujem o Jehovových svedkov. Nasledovala diskusia, ktorá trvala do štvrtej hodiny ráno. Niektorých prítomných dráždilo, keď Pele používal Bibliu, a kričali: „Daj tú Bibliu preč! Prestaň s tou Bibliou!“ Ale nakoniec hlavný náčelník tichým hlasom povedal: „Vyhral si, Pele.“ Ale Pele odpovedal: „Prepáčte, pane, ja som nevyhral. Túto noc ste počuli posolstvo o Kráľovstve. Úprimne dúfam, že sa ním budete riadiť.“

Keď nastane intenzívny odpor duchovenstva

Misionári kresťanstva prišli na ostrovy Tichého oceánu v 19. storočí. Ich príchod bol na mnohých miestach pokojný; inde s nimi prišla vojenská sila. V niektorých oblastiach si ostrovy medzi sebou rozdelili „dohodou na čestné slovo“. Ale boli tam aj náboženské vojny, v ktorých katolíci a protestanti bojovali medzi sebou o nadvládu. Títo náboženskí „pastieri“, duchovenstvo, teraz využívali všetky prostriedky, ktoré mali k dispozícii, aby nepustili Jehovových svedkov na územia, ktoré považovali za svoju doménu. Niekedy vyvíjali na úradníkov nátlak, aby vyhnali Jehovových svedkov z určitých ostrovov. Inokedy brali zákon do vlastných rúk.

Na ostrove Nová Británia v dedine Vunabal prejavila skupina z kmeňa Sulka dychtivý záujem o biblickú pravdu. Ale v jednu nedeľu roku 1959, keď John Davison s nimi viedol biblické štúdium, dav katolíkov pod vedením katolíckeho katechétu sa vtlačil do domu a krikom a nadávkami prerušil štúdium. Bolo to oznámené polícii v Kokope.

Svedkovia neopustili tieto ovce, ale nasledujúci týždeň sa vrátili a naďalej poskytovali duchovnú pomoc vo Vunabale tým, ktorí si to cenili. Bol tam aj katolícky kňaz, hoci ho dedinčania nepozvali, a priviedol so sebou niekoľko sto katolíkov z iného kmeňa. Kňaz pobúril týchto ľudí zo svojej cirkvi, aby svedkom nadávali, pľuvali na nich, hrozili im päsťami a trhali dedinčanom Biblie, zatiaľ čo on stál so založenými rukami a usmieval sa. Polícia, ktorá sa snažila dostať situáciu pod kontrolu, bola zjavne otrasená. Mnohí dedinčania sa tiež vyľakali. Ale najmenej jeden z dedinčanov prejavil odvahu a postavil sa za to, o čom vedel, že je pravda. Teraz stovky ďalších na tomto ostrove už urobili podobne.

No nie všetci náboženskí učitelia prejavili voči Jehovovým svedkom nepriateľského ducha. Shem Irofa’alu na Šalamúnových ostrovoch cítil skutočnú zodpovednosť voči tým, ktorí sa na neho pozerali ako na svojho náboženského vodcu. Keď si prečítal knihu spoločnosti Watch Tower Od strateného raja k raju znovuzískanému, uvedomil si, že ho niekto klamal. On i náboženskí učitelia, ktorí boli pod jeho právomocou, súhlasili s rozhovormi so svedkami, kládli im otázky a vyhľadávali si texty v Biblii. Potom sa zhodli v tom, že sa chcú stať Jehovovými svedkami, a tak vo svojich 28 dedinách začali meniť kostoly na sály Kráľovstva.

Stúpajúci príliv pravdy v Afrike

Najmä od začiatku 20. rokov sa vynakladalo veľké úsilie, aby ľudia vo všetkých častiach Afriky mali príležitosť spoznať Jehovu, pravého Boha, a mať úžitok z jeho láskyplných opatrení. Po skončení druhej svetovej vojny boli Jehovovi svedkovia na africkom kontinente činní v 14 krajinách. Posolstvo o Kráľovstve sa dostalo aj do ďalších 14 afrických krajín, ale v roku 1945 v nich žiadni svedkovia nepodávali správu o činnosti. Počas nasledujúcich 30 rokov, teda do roku 1975, preniklo kázanie dobrého posolstva do ďalších 19 afrických krajín. Takmer vo všetkých týchto krajinách, ako aj na okolitých ostrovoch sa začali vytvárať zbory — v niektorých krajinách len niekoľko, v Zambii vyše tisíc a v Nigérii takmer dvetisíc. Ako k tomu všetkému prišlo?

Šírenie posolstva o Kráľovstve sa podobalo stúpajúcemu prílivu vôd. Voda zväčša tečie v riečišti, hoci niekedy zaplaví aj okolitú krajinu; a keď jej nejaká prekážka stojí v ceste, voda si nájde inú cestu alebo sa hromadí a vytvára tlak dovtedy, kým nepretečie cez prekážku.

Spoločnosť Watch Tower využila svoje pravidelné organizačné riečištia a poslala služobníkov celým časom — priekopníkov, zvláštnych priekopníkov a misionárov — do krajín, kde sa kázalo len málo alebo sa nekázalo vôbec. Kamkoľvek prišli, pozývali ľudí, aby ‚si vzali zadarmo vodu života‘. (Zjav. 22:17) Napríklad v severnej Afrike v roku 1952 predkladali štyria zvláštni priekopníci z Francúzska toto pozvanie ľuďom v Alžírsku. Zanedlho tam prijala pravdu jedna veštkyňa, ktorá rozpoznala, že na to, aby sa páčila Jehovovi, musí zanechať svoje povolanie, a začala svojim bývalým klientom vydávať svedectvo. (5. Mojž. 18:10–12) Priekopníci účinne používali knihu „Boh nech je pravdivý“, aby pomohli úprimným ľuďom vidieť rozdiel medzi Svätou Bibliou a náboženskými tradíciami. Táto kniha bola taká mocná pri oslobodzovaní ľudí od praktík falošného náboženstva, že jeden duchovný ju ukázal zo svojej kazateľnice a preklial knihu, tých, ktorí ju rozširovali, i tých, ktorí ju čítali.

V roku 1954 bol jeden misionár vyhostený z katolíckeho Španielska, pretože vyučoval z Biblie bez súhlasu duchovenstva; a tak sa nasledujúci rok so svojím priekopníckym spoločníkom ujal kázania v Maroku. Zanedlho sa k nim pripojila rodina piatich Jehovových svedkov, ktorá bola deportovaná z Tuniska, kde vzniklo značné pobúrenie, keď jedna židovská dvojica prijala Ježiša ako Mesiáša a ihneď sa začala o svoju novú vieru deliť s ďalšími. Ďalej na juhu boli priekopníci z Ghany poslaní v roku 1962 do Mali. Neskôr boli o pomoc v Mali požiadaní aj francúzski priekopníci, ktorí slúžili v Alžírsku. Viedlo to k tomu, že značný počet tých, ktorí sa tam neskôr stali svedkami, vstúpil do radov služobníkov celým časom. V roku 1966 sa osem zvláštnych priekopníkov z Nigérie ujalo pridelenia v Nigeri, riedko obývanej krajine, ku ktorej patrí časť saharskej púšte. Burundi dostalo príležitosť počuť posolstvo o Kráľovstve v roku 1963, keď tam boli poslaní dvaja zvláštni priekopníci zo Severnej Rodézie (teraz Zambia) a po nich štyria misionári vyškolení v škole Gileád.

Začiatkom 50. rokov boli misionári aj v Etiópii. Etiópska vláda vyžadovala, aby tam založili oficiálnu misiu a aby vyučovali v škole, čo aj urobili. Ale okrem toho boli zamestnaní vyučovaním Biblie, takže zanedlho začali do misionárskeho domova prúdiť ľudia — každý deň prichádzali noví a žiadali, aby im niekto pomohol porozumieť Biblii. V priebehu troch desaťročí po druhej svetovej vojne malo na africkom kontinente úžitok z pomoci takýchto misionárov vyškolených v Gileáde 39 krajín.

V tom istom čase vody pravdy zaplavili aj duchovne vyprahnuté oblasti, a to vďaka Jehovovým svedkom, ktorých svetská práca priviedla do kontaktu s inými ľuďmi. Napríklad svedkovia z Egypta, ktorých práca si vyžadovala, aby sa v roku 1950 presťahovali do Líbye, vo svojom voľnom čase horlivo kázali. V tom istom roku sa jeden svedok, ktorý bol obchodníkom s vlnou, presťahoval spolu so svojou rodinou z Egypta do Chartúmu v Sudáne. Mal zvyk vydať najprv svojim zákazníkom svedectvo a potom s nimi uzavrieť obchod. Do Senegalu (vtedy časť Francúzskej západnej Afriky) prišiel jeden z prvých svedkov v roku 1951 ako zástupca obchodnej firmy. Uvedomoval si tiež svoju zodpovednosť, ktorú mal ako svedok Najvyššieho. V roku 1959 išiel jeden svedok kvôli svetskej práci do Fort Lamy (teraz N’Djamena) v neskoršom Čade a využil túto príležitosť na šírenie posolstva o Kráľovstve v tejto krajine. V krajinách susediacich s Nigerom boli Jehovovými svedkami niektorí obchodníci; a tak zatiaľ čo zvláštni priekopníci pracovali od roku 1966 priamo v Nigeri, títo obchodníci kázali ľuďom z Nigeru, s ktorými obchodovali. A dve svedkyne, ktorých manželia išli v roku 1966 pracovať do Mauretánie, využili túto príležitosť na vydávanie svedectva v tejto oblasti.

Ľudia, ktorí boli občerstvení ‚vodou života‘, sa delili o túto vodu s ďalšími. Napríklad v roku 1947 sa istý človek, ktorý navštívil niekoľko zhromaždení, no nebol Jehovovým svedkom, presťahoval z Kamerunu do Ubangi-Šari (teraz Stredoafrická republika). Keď sa dopočul o mužovi v Bangui, ktorý sa dychtivo zaujímal o Bibliu, láskavo zariadil, aby mu kancelária spoločnosti Watch Tower vo Švajčiarsku poslala nejakú knihu. Etienne Nkounkou, príjemca, bol uchvátený zdravým duchovným pokrmom, ktorý kniha obsahovala, a každý týždeň čítal z tejto knihy skupine ľudí, ktorých to zaujímalo. Spojili sa s ústredím Spoločnosti. Keď táto študijná skupina získala viac poznania, stala sa aj kazateľskou skupinou. Hoci tlak duchovenstva viedol k vládnemu zákazu literatúry spoločnosti Watch Tower, títo noví svedkovia pokračovali v kázaní len s Bibliou. Ľudia v tejto krajine mali radi biblické rozhovory, a tak v roku 1957, keď bol zákaz niektorých publikácií Spoločnosti zrušený, bolo tu už vyše 500 svedkov.

Keď vznikli prekážky

Keď niekde prekážky bránili prúdeniu životodarnej vody, zakrátko sa tam táto voda dostávala inou cestou. Ayité Sessi, priekopník z Dahome (teraz Benin), kázal v roku 1949 vo Francúzskom Togu (teraz Togo), no už po krátkom čase ho vláda prinútila odísť. Ale nasledujúci rok sa Akakpo Agbetor, bývalý boxer pochádzajúci z Toga, vrátil spolu so svojím bratom do svojej domovskej krajiny. Keďže to bola jeho rodná krajina, mohol vydávať svedectvo úplne slobodne, a dokonca mohol konať zhromaždenia. Hoci priekopníci, ktorí sa okolo roku 1950 ujali pridelenia na ostrove Fernando Póo (teraz časť Rovníkovej Guiney), boli po krátkom čase pre náboženskú neznášanlivosť deportovaní, ďalším svedkom sa neskôr podarilo uzavrieť pracovné zmluvy, ktoré im umožňovali žiť v tejto oblasti. A, samozrejme, v súlade s Ježišovým príkazom tam kázali. — Mar. 13:10.

V roku 1959 bol Emmanuel Mama, krajský dozorca z Ghany, poslaný na niekoľko týždňov do Hornej Volty (teraz zvanej Burkina Faso) a v Ouagadougou, hlavnom meste, mohol vydať veľké svedectvo. No v tejto krajine nežili žiadni svedkovia. O štyri roky neskôr sa do Ouagadougou presťahovali siedmi svedkovia pochádzajúci z Toga, Dahome (teraz Benin) a z Konga a pokúšali sa nájsť si zamestnanie, aby mohli slúžiť v tejto oblasti. O niekoľko mesiacov sa k nim pripojilo niekoľko zvláštnych priekopníkov z Ghany. Avšak duchovenstvo vyvíjalo na úradníkov nátlak, a tak v roku 1964 boli svedkovia po necelom roku zatknutí, 13 dní väznení a potom vyhostení z krajiny. Stálo ich úsilie za to? Emmanuel Johnson, ktorý žije v tejto krajine, sa dozvedel, kde môže nájsť biblickú pravdu. Pokračoval v štúdiu so svedkami prostredníctvom listov a v roku 1969 bol pokrstený. Áno, dielu Kráľovstva bol v ďalšej krajine položený základ.

Keď bola podaná žiadosť o víza, ktoré by misionárom vyškoleným v Gileáde umožňovali slúžiť na Pobreží Slonoviny, francúzski úradníci odmietli dať súhlas. Preto bol v roku 1950 do hlavného mesta Pobrežia Slonoviny poslaný ako priekopník Alfred Shooter zo Zlatého pobrežia (teraz Ghana). Keď sa tam zabýval, pripojila sa k nemu jeho manželka a o niekoľko mesiacov tam prišla misionárska dvojica Gabriel a Florence Patersonovci. No vznikli problémy. Jedného dňa im zhabali literatúru, pretože nebola schválená vládou, a bratom bola uložená pokuta. Ale neskôr zistili, že sa ich knihy predávajú na trhovisku, takže si ich kúpili a dobre ich využili.

Medzitým navštívili títo bratia viacero vládnych úradov v snahe získať trvalé víza. Pán Houphouët-Boigny, ktorý sa neskôr stal prezidentom Pobrežia Slonoviny, im ponúkol pomoc. Poznamenal: „Pravda nemá žiadne prekážky. Je ako mohutná rieka; zahatáš ju, a ona pretečie ponad hrádzu.“ Keď sa jeden katolícky kňaz a metodistický duchovný pokúšali robiť prekážky, Ouezzin Coulibaly, vládny zástupca, povedal: „Ja zastupujem ľud tejto krajiny. My sme ľud a máme Jehovových svedkov radi a chceme, aby v tejto krajine zostali.“

Učeníci, ktorí naozaj rozumejú

Keď dal Ježiš pokyn ‚robiť učeníkov z ľudí všetkých národov‘, nariadil tiež, aby tí, ktorí sa stanú učeníkmi — ktorí veria Kristovmu učeniu a uplatňujú ho —, boli pokrstení. (Mat. 28:19, 20) V súlade s tým sa na pravidelných zjazdoch Jehovových svedkov robia opatrenia na krst nových učeníkov. Počet pokrstených pri týchto príležitostiach býva niekedy relatívne malý. Avšak na zjazde v Nigérii bolo v roku 1970 pokrstených 3775 nových svedkov. Cieľom však nie sú veľké počty.

Keď sa v roku 1956 zistilo, že niektorí na Zlatom pobreží, ktorí sa dávali pokrstiť, si nevybudovali svoju vieru na dostatočnom základe, zaviedlo sa opatrenie, aby boli uchádzači o krst preskúšaní. Miestni zboroví dozorcovia na Zlatom pobreží mali zodpovednosť osobne preskúšať každého uchádzača o krst a uistiť sa, či má správne poznanie základných biblických právd, či žije v súlade s biblickými normami a či jasne rozumie záväzkom, ktoré súvisia s tým, že je niekto oddaným a pokrsteným svedkom Jehovu. Časom sa rovnaký postup začal uplatňovať na celom svete. V roku 1967 bola v knihe „Tvoje slovo je lampou mojej nohe“ poskytnutá podrobná osnova, ktorá sa mala používať pri opakovaní základných biblických náuk s uchádzačmi o krst. Po rokoch skúseností bola v roku 1983 vydaná ďalšia prepracovaná osnova v knihe Organizovaní, aby sme dovŕšili svoju službu.

Brali sa pri takýchto opatreniach do úvahy potreby ľudí, ktorí mali len malé alebo žiadne formálne vzdelanie?

Riešiť problém negramotnosti

V roku 1957 Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru odhadovala, že približne 44 percent svetovej populácie vo veku od 15 rokov vyššie nevie čítať a písať. V 42 krajinách v Afrike, v 2 v Amerike, v 28 v Ázii a v 4 v Oceánii bolo podľa tejto správy 75 percent dospelých negramotných. No aj oni potrebovali dostať príležitosť spoznať Boží zákon, aby mohli byť pripravení stať sa poddanými Božieho Kráľovstva. Mnohí, ktorí nevedeli čítať, mali bystrú myseľ a vedeli si veľa z toho, čo počuli, zapamätať, no aj tak si nemohli čítať vzácne Božie Slovo sami a používať tlačené pomôcky na biblické štúdium.

Jednotlivci spomedzi svedkov roky poskytovali osobnú pomoc ľuďom, ktorí sa chceli naučiť čítať. Avšak v rokoch 1949 a 1950 zaviedli Jehovovi svedkovia v mnohých afrických krajinách vo všetkých zboroch kurzy čítania a písania. Tieto kurzy sa obyčajne konali v sálach Kráľovstva a na niektorých miestach bola pozvaná celá dedina, aby mala úžitok z tohto programu.

Tam, kde programy čítania a písania podporovala vláda, Jehovovi svedkovia radi spolupracovali. V mnohých oblastiach si však museli svedkovia vytvoriť a používať vlastné učebné pomôcky. Desaťtisícom ľudí vrátane tisícov žien a vekovo starších bola poskytnutá pomoc, aby sa prostredníctvom týchto kurzov vedených Jehovovými svedkami stali gramotnými. Vďaka tomu, ako bol kurz zameraný, ľudia sa naučili nielen čítať a písať, ale zároveň sa oboznámili aj so základnými pravdami z Božieho svätého Slova. To im pomohlo, aby boli spôsobilí zúčastňovať sa na diele robenia učeníkov, ktoré Ježiš prikázal. Túžba konať dielo účinne mnohých motivovala, aby vynaložili vážne úsilie naučiť sa čítať.

Keď jedného nového svedka v Dahome (teraz Benin) v západnej Afrike majiteľ bytu odmietol, pretože svedok nevedel čítať, tento brat sa rozhodol prekonať tento problém. Okrem toho, že navštevoval kurzy čítania a písania, vynaložil osobné úsilie. Keď o šesť týždňov navštívil toho istého majiteľa bytu, muž bol taký užasnutý, keď počul tohto svedka, ktorý bol len pred takým krátkym časom negramotný, ako číta z Božieho Slova, že prejavil záujem aj o to, čo učil. Niektorí z tých, čo sa učili v týchto kurzoch čítania a písania, sa časom stali dokonca cestujúcimi dozorcami a vyučovali množstvo zborov. Tak to bolo v prípade Ezekiela Ovbiageleho z Nigérie.

Vzdelávanie pomocou filmov a diapozitívov

Aby sa pomohlo tým, ktorí prejavovali záujem o Bibliu, oceniť si veľkosť Jehovovej viditeľnej organizácie, bol v roku 1954 vyrobený film. Tento film, Spoločnosť nového sveta v činnosti, pomohol tiež prelomiť spoločenské predsudky.

Na území dnešnej Zambie bol na premietanie filmu často potrebný prenosný generátor. Biela plachta natiahnutá medzi dvoma stromami slúžila ako premietacie plátno. V provincii Barotse si film pozrel najvyšší náčelník so svojou kráľovskou rodinou a potom ho chcel nechať premietnuť verejnosti. A tak ho nasledujúci večer videlo 2500 ľudí. Celková účasť na premietaní filmu presiahla v Zambii v priebehu 17 rokov jeden milión. Prítomní boli nadšení tým, čo videli. Z blízkej Tanganiky (teraz časť Tanzánie) bolo oznámené, že po premietnutí filmu sa ovzdušie naplnilo volaním zástupu: „Ndaka, ndaka“ ​(Vďaka, vďaka).

Po filme Spoločnosť nového sveta v činnosti nasledovali ďalšie filmy: The Happiness of the New World Society (Šťastie spoločnosti nového sveta), Proclaiming “Everlasting Good News” Around the World (Hlásanie „večného dobrého posolstva“ po celom svete), God Cannot Lie (Boh nemôže luhať) a Heritage (Dedičstvo). Premietali sa aj diapozitívy s komentárom o praktickosti Biblie v našej dobe, o pohanských koreňoch náuk a praktík takzvaného kresťanstva a o význame svetových udalostí vo svetle biblických proroctiev, ako aj diapozitívy o Jehovových svedkoch ako organizácii, na ktorých boli zábery z návštevy ich svetového ústredia a zo vzrušujúcich zjazdov v krajinách, kde boli predtým zakázaní, a ktoré obsahovali prehľad ich novodobých dejín. To všetko pomáhalo ľuďom uvedomiť si, že Jehova skutočne má na zemi ľud a že Biblia je jeho inšpirované Slovo.

Rozpoznať skutočné ovce

V niektorých krajinách boli ľudia, ktorí len vlastnili nejaké publikácie Watch Tower, ale tvrdili, že sú Jehovovi svedkovia, alebo používali názov Watch Tower. No zmenili svoje názory a spôsob života, aby sa prispôsobili biblickým normám? Dokážu sa ako ľudia skutočne podobní ovciam, ktorí počúvajú hlas Pána, Ježiša Krista, keď dostanú potrebné pokyny? — Ján 10:4, 5.

Kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower v Južnej Afrike dostala v roku 1954 od jednej africkej skupiny v Baía dos Tigres, trestaneckej osade na juhu Angoly, prekvapujúci list. Pisateľ, João Mancoca, v ňom uviedol: „Skupina Jehovových svedkov v Angole pozostáva z 1000 členov. Ako svojho vodcu majú Simãa Gonçalvesa Toca.“ Kto bol Toco? Boli jeho nasledovníci skutočne Jehovovými svedkami?

Urobili sa opatrenia, aby John Cooke, misionár, ktorý vedel po portugalsky, navštívil Angolu. Po dlhom rozhovore s koloniálnym úradníkom bolo bratovi Cookovi povolené navštíviť Mancocu. Brat Cooke sa dozvedel, že keď bol Toco v 40. rokoch spojený s baptistickou misiou v Belgickom Kongu (teraz Konžská demokratická republika), dostal nejakú literatúru spoločnosti Watch Tower a o to, čo sa dozvedel, sa podelil s blízkymi priateľmi. Ale potom túto skupinu ovplyvnili špiritisti a Toco časom úplne prestal používať literatúru Watch Tower i Bibliu. Namiesto toho hľadal vedenie prostredníctvom špiritistických médií. Jeho nasledovníkov vláda poslala späť do Angoly a potom boli rozptýlení do rôznych častí krajiny.

Mancoca bol jedným z Tocových spoločníkov, ale usiloval sa presvedčiť ostatných, aby sa prestali zaoberať špiritizmom a držali sa Biblie. Niektorým z Tocových nasledovníkov sa to nepáčilo a Mancocu falošne obvinili a udali portugalským vrchnostiam. Následkom toho bol Mancoca deportovaný do trestaneckej kolónie a s ním i tí, ktorí mali rovnaké názory ako on. Odtiaľ Mancoca nadviazal spojenie so spoločnosťou Watch Tower a získal ďalšiu biblickú literatúru. Bol to pokorný, duchovne zmýšľajúci človek a dychtivo sa zaujímal o úzku spoluprácu s organizáciou, prostredníctvom ktorej sa dozvedel o pravde. Po mnohých hodinách strávených rozoberaním biblických právd s touto skupinou brat Cooke vôbec nepochyboval, že João Mancoca skutočne patrí k Pánovým ovciam. Brat Mancoca to dokazoval už mnoho rokov, a to za tých najťažších okolností.

Rozhovory sa viedli aj s Tocom a s niektorými z jeho nasledovníkov. Tí však okrem niekoľkých výnimiek neprejavili vlastnosti Kristových nasledovníkov podobných ovciam. Preto v tom čase nebolo v Angole 1000 svedkov Jehovu, ale len asi 25.

Medzitým v Belgickom Kongu (teraz Konžská demokratická republika) vznikol ďalší zmätok okolo totožnosti. Bolo tam nábožensko-politické hnutie známe ako Kitawala, ktoré niekedy používalo tiež názov Strážna veža. Niektorí členovia mali doma publikácie Jehovových svedkov, ktoré dostali poštou. Ale názory a praktiky Kitawaly (ku ktorým patril rasizmus, podvratná činnosť proti vrchnosti v záujme nastolenia politických a sociálnych zmien a hrubá sexuálna nemravnosť v mene uctievania) v žiadnom prípade nereprezentovali názory Jehovových svedkov. Určité uverejnené správy sa však snažili spojiť spoločnosť Jehovových svedkov Watch Tower s Kitawalou.

Na opakované snahy Jehovových svedkov poslať do tejto krajiny vyškolených dozorcov reagovali belgickí úradníci odmietavo. Katolícke a protestantské skupiny sa tešili. Najmä od roku 1949 sa v Belgickom Kongu podnikali kruté represívne opatrenia proti tým, ktorí sa snažili študovať Bibliu pomocou literatúry Watch Tower. Ale bolo to tak, ako povedal jeden tamojší verný svedok: „Sme ako vrece afrického zrna. Kde nás odnesú, tam sa bude sypať Slovo, jedno za druhým, až príde čas dažďa a uvidia náš rast všade.“ A tak to aj bolo. Napriek ťažkým podmienkam počet tých, ktorí podávali správu o činnosti ako Jehovovi svedkovia, od roku 1949 do roku 1960 vzrástol zo 48 na 1528.

Úradníci postupne začali chápať, že Jehovovi svedkovia sa od Kitawaly úplne odlišujú. Keď bola svedkom daná určitá sloboda zhromažďovania, vládni pozorovatelia sa často zmieňovali o ich dobrom správaní a poriadnosti. Keď sa konali násilné demonštrácie za politickú nezávislosť, ľudia vedeli, že Jehovovi svedkovia sa do nich nezapájajú. Napokon v roku 1961 mohol prísť do tejto krajiny spôsobilý dozorca svedkov, Ernest Heuse ml. z Belgicka. S veľkým a sústredeným úsilím bolo možné postupne pomôcť bratom uviesť zbory i osobný život do plnšieho súladu s Božím Slovom. Museli sa ešte mnoho učiť a vyžadovalo si to veľkú trpezlivosť.

Kitawala poslala z niektorých oblastí dlhé zoznamy svojich ľudí, ktorí chceli byť považovaní za Jehovových svedkov, lebo si myslela, že to zlepší jej postavenie. Brat Heuse múdro vyslal do týchto oblastí spôsobilých bratov, aby zistili, čo sú to za ľudia. Neboli prijaté celé veľké skupiny, ale s jednotlivcami sa viedli biblické štúdiá.

Časom sa stalo zjavným, kto sú skutočné ovce, tí, ktorí naozaj vzhliadajú k Ježišovi Kristovi ako k svojmu Pastierovi. A bolo ich mnoho. Tí potom učili ďalších. Počas rokov prišlo mnoho misionárov Watch Tower zo zahraničia, aby s nimi spolupracovali, pomohli im získať presnejšie poznanie Božieho Slova a poskytli im potrebné školenie. V roku 1975 bolo v Zaire v 526 zboroch organizovaných 17 477 Jehovových svedkov, ktorí boli činní v kázaní a vyučovaní Božieho Slova.

Zlomiť moc fetiša

Na západ od Nigérie leží krajina Benin (predtým známa ako Dahome) s obyvateľstvom rozdeleným na 60 etnických skupín, ktoré hovoria 50 jazykmi a dialektmi. Tradičným náboženstvom je tu tak ako vo veľkej časti Afriky animizmus, ktorý je tu spojený s uctievaním predkov. Takéto náboženské prostredie zahaľuje život ľudí do povier a strachu. Mnohí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, praktizujú aj animizmus.

Od konca 20. rokov po 40. roky Jehovovi svedkovia z Nigérie zasiali v Dahome mnoho semien biblickej pravdy, keď pri príležitostných návštevách rozširovali biblickú literatúru. Mnohé z týchto semien potrebovali len trochu poliať, aby priniesli úrodu. Takejto starostlivosti sa im dostalo v roku 1948, keď sa Nouru Akintoundé, rodák z Dahome, ktorý žil predtým v Nigérii, vrátil do Dahome ako priekopník. Za štyri mesiace 300 ľudí pohotovo reagovalo na pravdu a začalo sa s ním podieľať na zvestovateľskej službe. Reakcia prevýšila všetky rozumné očakávania.

Táto činnosť rýchlo vyvolala rozruch nielen medzi duchovenstvom takzvaného kresťanstva, ale aj medzi animistami. Keď tajomníčka fetišistického kláštora v Porto Novo prejavila záujem o pravdu, fetišistický náčelník vyhlásil, že tajomníčka do siedmich dní zomrie. No táto bývalá tajomníčka kláštora pevne vyhlásila: „Ak fetiš vytvoril Jehovu, zomriem; ale ak je Jehova Najvyšší Boh, potom premôže fetiš.“ ​(Porovnaj 5. Mojžišovu 4:35; Jána 17:3.) Aby sa predpoveď splnila, v noci šiesteho dňa sa fetišistický náčelník zaoberal všetkými druhmi čarodejníctva a potom vyhlásil, že bývalá tajomníčka kláštora je mŕtva. Ctitelia fetiša však boli nasledujúci deň veľmi ohromení, keď prišla na trhovisko v Cotonou a bola úplne v poriadku. Neskôr si jeden z bratov prenajal auto a previezol ju po Porto Novo, aby všetci na vlastné oči videli, že žije. Potom sa mnohí ďalší ctitelia fetiša postavili pevne na stranu pravdy. — Porovnaj Jeremiáša 10:5.

Onedlho boli v Dahome publikácie Watch Tower pre silný náboženský tlak zakázané. Ale svedkovia poslúchali Jehovu Boha a pokračovali v kázaní, často len s Bibliou. Niekedy pracovali od dverí k dverám ako „obchodníci“ so všetkými druhmi tovaru. Ak rozhovor prebiehal dobre, obrátili pozornosť na Bibliu, a možno dokonca vybrali z veľkého vnútorného vrecka svojho odevu vzácny kus biblickej literatúry.

Keď im polícia robila veľké ťažkosti v mestách, kázali vo vidieckych oblastiach. (Porovnaj Matúša 10:23.) A keď boli uvrhnutí do väzenia, kázali tam. V roku 1955 našli svedkovia vo väznici v Abomey najmenej 18 záujemcov z radov väzňov a väzenských dozorcov.

Už desať rokov po návrate tohto dahomejského priekopníka do domovskej krajiny s cieľom kázať sa tu podieľalo na službe 1426 ľudí — a to napriek tomu, že ich dielo bolo vládou zakázané!

Viac robotníkov sa podieľa na žatve

Bolo zjavné, že v Afrike je mnoho ľudí hladujúcich po pravde. Žatva bola veľká, ale robotníkov bolo málo. Preto bolo pre bratov povzbudením, keď videli, ako Pán žatvy, Jehova Boh, odpovedal na ich modlitby o ďalších robotníkov, ktorí by pomohli pri duchovnom zbere. — Mat. 9:37, 38.

V Keni rozšírili cestujúci priekopníci v 30. rokoch veľa literatúry, ale vykonalo sa málo dodatočnej práce. Avšak v roku 1949 sa Mary Whittingtonová so svojimi tromi malými deťmi vysťahovala z Británie a žila v Nairobi so svojím manželom, ktorý tam bol zamestnaný. Sestra Whittingtonová bola pokrstená len necelý rok, ale mala priekopníckeho ducha. Hoci nepoznala v Keni žiadnych svedkov, začala v tomto veľkom obvode pomáhať ďalším, aby spoznali pravdu. Napriek prekážkam sa nevzdala. Prišli aj ďalší svedkovia — z Austrálie, Británie, Južnej Afriky, Kanady, Spojených štátov, Švédska a Zambie —, ktorí si sami zariadili, aby sa sem mohli presťahovať a deliť sa s ľuďmi o nádej na Kráľovstvo.

Navyše sem boli vysielané misionárske dvojice, aby pomáhali pri žatve. Spočiatku mali muži povinnosť pracovať vo svetskom zamestnaní, keď chceli zostať v krajine, a tak mohli venovať službe len obmedzený čas. Ale ich manželky mohli voľne slúžiť ako priekopníčky. Časom prišlo do Kene vyše sto misionárov vyškolených v Gileáde. Keď sa blížilo vyhlásenie nezávislosti a zanikala segregácia, ktorú presadzovala britská koloniálna vláda, európski svedkovia sa naučili po swahilsky a rýchlo rozšírili svoju činnosť tak, aby sa dostali k domorodým Afričanom. Počet svedkov v tejto časti celosvetového poľa rýchlo rástol.

V roku 1972 dostala pomoc v duchovnej žatve aj Botswana, keď sa tam do väčších miest presťahovali svedkovia z Británie, Južnej Afriky a Kene. O tri roky neskôr prišli aj misionári vyškolení v Gileáde. No obyvateľstvo je do značnej miery roztrúsené po vidieckych oblastiach. Aby sa k nim svedkovia z Južnej Afriky dostali, cestovali cez púštnu oblasť známu ako Kalahari. V izolovaných komunitách vydávali svedectvo náčelníkom dedín, učiteľom v školách a často skupinám desiatich alebo dvadsiatich poslucháčov, ktorí si to cenili. Jeden starší muž povedal: „Prešli ste celú tú cestu, aby ste nám povedali o týchto veciach? To je milé, veľmi milé.“

V 20. rokoch predniesol „biblický Brown“ mocné biblické prednášky v Libérii, ale bol tam značný odpor. Dielo duchovnej žatvy tam v skutočnosti až do príchodu misionárov vyškolených v škole Gileád nenapredovalo. Prvým misionárom bol Harry Behannan, ktorý prišiel v roku 1946. V nasledujúcich rokoch sa k nemu pripojilo mnoho ďalších. Postupne sa k nim v diele pripájali domorodí Libérijčania a v roku 1975 počet tých, ktorí chválili Jehovu, presiahol tisíc.

„Biblický Brown“ kázal v ešte väčšom rozsahu v Nigérii. Táto krajina bola rozdelená na početné kráľovstvá, mestské štáty a spoločenské systémy a ľudia tam hovorili vyše 250 jazykmi a dialektmi. Ďalším rozdeľujúcim faktorom bolo náboženstvo. Raní svedkovia tam nie veľmi taktne, no mocnými argumentmi z Písiem odhaľovali duchovenstvo a jeho falošné učenie. Keď bola literatúra svedkov počas druhej svetovej vojny zakázaná, bratia kázali len s Bibliou. Ľudia, ktorí milovali pravdu, reagovali s ocenením. Vystúpili z cirkvi, potom sa vzdali polygamie a zanechali džudžu, ktoré cirkvi tolerovali. V roku 1950 bolo v Nigérii 8370 Jehovových svedkov, ktorí sa podieľali na hlásaní posolstva o Kráľovstve. V roku 1970 ich tam bolo viac ako desaťkrát toľko.

Aby bola poskytnutá duchovná pomoc záujemcom v Južnej Rodézii (teraz známej ako Zimbabwe), bolo treba prekonávať pretrvávajúce právne prekážky. V polovici 20. rokov sa začalo vynakladať úsilie získať zákonné uznanie. V roku 1932 bolo priekopníkom z Južnej Afriky nariadené odísť z krajiny a bolo im kategoricky povedané, že sa proti tomu nemôžu odvolať. Ale aj tak sa odvolali. Obvinením, že literatúra spoločnosti Watch Tower je buričská, sa musel zaoberať súd. Začiatkom 40. rokov boli bratia nejaký čas vo väzení, pretože rozširovali publikácie, ktoré vysvetľovali Bibliu. V Zimbabwe dostali Jehovovi svedkovia plné právne uznanie ako náboženská organizácia až v roku 1966. Vyše 40 rokov sa dielo duchovnej žatvy muselo konať so značnými ťažkosťami, ale odvážni robotníci za ten čas pomohli vyše 11 000 ľuďom stať sa služobníkmi Jehovu Boha.

Vydávanie svedectva miestodržiteľom a kráľom

Ježiš vedel, že jeho učeníci sa stretnú v službe s odporom. Povedal im, že budú vydávaní „miestnym súdom“, dokonca ‚miestodržiteľom a kráľom‘, a že to bude „na svedectvo im a národom“. (Mat. 10:17, 18) Jehovovi svedkovia zažívali presne to, čo Ježiš predpovedal, a v súlade s tým, čo hovoril, sa usilovali využiť tieto príležitosti na vydávanie svedectva.

Niektorí úradníci pripustili, aby im strach bránil konať dobro Kristovým nasledovníkom. (Ján 12:42, 43) Llewelyn Phillips videl dôkaz toho v roku 1948, keď sa súkromne rozprával s viacerými vládnymi úradníkmi v Belgickom Kongu s cieľom dosiahnuť pre prenasledovaných svedkov úľavu. Vysvetľoval týmto mužom učenie a činnosť Jehovových svedkov. Ale počas rozhovoru sa generálny guvernér vážne opýtal: „A ak vám pomôžem, čo sa stane so mnou?“ Vedel, že rímskokatolícka cirkev má v tej krajine veľký vplyv.

No najvyšší náčelník svazijského národa, kráľ Sobhuza II., sa príliš nezaujímal o názor duchovenstva. Často sa s Jehovovými svedkami rozprával, mal množstvo ich literatúry a bol im priateľsky naklonený. Každý rok na „Veľký piatok“ pozýval do svojho kráľovského kraalu afrických duchovných. Dovoľoval im prehovoriť, ale vyzval obyčajne aj jedného Jehovovho svedka, aby niečo povedal. V roku 1956 svedok rozprával o náuke o nesmrteľnosti duše a o čestných tituloch náboženských vodcov. Keď skončil, najvyšší náčelník sa opýtal duchovných: „Sú tieto veci, ktoré tu povedali Jehovovi svedkovia, pravdivé, alebo nepravdivé? Ak sú nepravdivé, povedzte v čom.“ Nemohli to vyvrátiť. Pri jednej príležitosti najvyšší náčelník dokonca prepukol v smiech, keď videl zdesenie duchovných z toho, čo svedok povedal.

Polícia bola často poverená pýtať sa svedkov na dôvody ich činnosti. Svedkovia zo zboru v Tandži (Maroko) pravidelne podnikali cesty do Ceuty, námorného prístavu pod španielskou správou na marockom pobreží. V roku 1967 ich pri jednej príležitosti zastavila polícia a svedkovia boli vypočúvaní dve hodiny, počas ktorých vydali znamenité svedectvo. V určitej chvíli sa dvaja policajní inšpektori spýtali, či svedkovia veria v „Pannu Máriu“. Keď bratia povedali, že podľa správ evanjelií Mária ako panna porodila Ježiša, ale potom mala ďalšie deti, a že to boli Ježišovi nevlastní bratia a sestry, dôstojníkom od prekvapenia vyrazilo dych a povedali, že takéto veci určite nemôžu byť v Biblii. Keď im bratia ukázali Jána 7:3–5, jeden dôstojník sa na to dlho bez slova pozeral, a tak mu ten druhý povedal: „Daj mi tú Bibliu. Ja im ten text vysvetlím!“ Prvý dôstojník odpovedal: „Netráp sa. Tento text je príliš jasný.“ V uvoľnenej atmosfére potom padlo a bolo zodpovedaných mnoho ďalších otázok. Potom už vrchnosti veľmi zriedka nejako zasahovali, keď svedkovia v tej oblasti kázali.

Poprední muži vo vláde boli s Jehovovými svedkami a ich službou dobre oboznámení. Niektorí z nich pochopili, že dielo, ktoré svedkovia konajú, je pre ľudí skutočne užitočné. Koncom roku 1959, keď sa robili prípravy na vyhlásenie nezávislosti Nigérie, generálny guvernér Dr. Nnamdi Azikiwe žiadal, aby bol prítomný W. R. Brown ako zástupca Jehovových svedkov. Svojej ministerskej rade povedal: „Keby boli všetky náboženské denominácie ako Jehovovi svedkovia, nemali by sme žiadne vraždy, vlámania, prečiny, žiadnych väzňov a žiadne atómové bomby. Dvere by sa nemuseli stále zamykať.“

V Afrike sa zberala skutočne veľká duchovná úroda. V roku 1975 kázalo dobré posolstvo na africkom kontinente 312 754 svedkov v 44 krajinách. V deviatich z týchto krajín bolo tých, čo sa postavili na stranu biblickej pravdy a podieľali sa na evanjelizačnom diele, menej ako 50 ľudí. Ale svedkovia považujú život každého človeka za vzácny. V 19 krajinách Afriky počet tých, ktorí sa podieľali na službe z domu do domu ako Jehovovi svedkovia, dosahoval tisíce. V niektorých oblastiach bol zaznamenaný výrazný vzrast. Napríklad v Angole od roku 1970 do roku 1975 počet svedkov vzrástol z 355 na 3055. V Nigérii bolo v roku 1975 112 164 Jehovových svedkov. Neboli to len ľudia, ktorí radi čítali literatúru spoločnosti Watch Tower, ani to neboli len takí, ktorí by azda príležitostne navštevovali zhromaždenia v sále Kráľovstva. Všetci boli činnými hlásateľmi Božieho Kráľovstva.

V Oriente pribúda ľudí chváliacich Jehovu

Činnosť Jehovových svedkov na Filipínach sa tak ako na mnohých iných miestach po druhej svetovej vojne rýchlo rozšírila. Keď bol Joseph Dos Santos 13. marca 1945 prepustený z väzenia, hneď ako to bolo možné, spojil sa s kanceláriou spoločnosti Watch Tower v New Yorku. Chcel všetky biblické študijné materiály a organizačné pokyny, ktoré bratom na Filipínach počas vojny chýbali. Potom osobne navštevoval zbory, aby ich zjednotil a posilnil. V tom istom roku sa v Lingayene v provincii Pangasinan konal celonárodný zjazd, na ktorom boli dané pokyny, ako vyučovať ľudí hladných po pravde pomocou domácich biblických štúdií. V nasledujúcich rokoch sa vynakladalo mimoriadne úsilie preložiť do miestnych jazykov — tagalčiny, ilokánčiny a cebuánčiny — viac materiálu a vydať ho. Bol položený základ pre rozmach a ten sa dostavil rýchlo.

V priebehu desiatich rokov od skončenia vojny počet svedkov na Filipínach vzrástol z približne 2000 na viac ako 24 000. Za ďalších 20 rokov tam bolo vyše 78 000 tých, ktorí chválili Jehovu.

K prvým krajinám Orientu, do ktorých boli poslaní misionári vyškolení v škole Gileád, patrila Čína. Harold King a Stanley Jones prišli do Šanghaja v roku 1947; Lew Ti Himm v roku 1949. Tam ich privítali traja nemeckí priekopníci, ktorí v Číne začali slúžiť v roku 1939. Obyvatelia tejto krajiny boli väčšinou budhisti, a tak na rozhovor o Biblii nereagovali hneď kladne. Vo svojich domácnostiach mali svätyne a oltáre. Nad vchodom mali zrkadlá, ktorými sa snažili odohnať zlých duchov. Ich chodby zdobili červené stužky s nápisom ‚Pre šťastie‘ a obrazy budhistických bohov naháňajúce hrôzu. No pre Čínu to boli časy veľkých zmien. Za komunistickej vlády sa od všetkých vyžadovalo, aby študovali ‚myšlienky Mao Ce-tunga‘. Po svetskej práci sa museli zúčastňovať na dlhotrvajúcich schôdzach, na ktorých sa vysvetľoval komunizmus. Uprostred toho všetkého boli naši bratia stále zamestnaní kázaním dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

Mnohí z tých, ktorí boli ochotní študovať s Jehovovými svedkami, sa už predtým stretli s Bibliou prostredníctvom cirkví kresťanstva. Tak to bolo v prípade Nancy Jouenovej, cirkevnej pracovníčky a ženy v domácnosti, ktorá bola vďačná za to, čo jej svedkovia ukázali v Biblii. Zakrátko sa sama horlivo podieľala na práci z domu do domu a na vedení biblických štúdií. Ostatní, ktorým svedkovia kázali, pochádzali z typického čínskeho a budhistického prostredia a Bibliu predtým vôbec nepoznali. V roku 1956 bol dosiahnutý vrchol 57 zvestovateľov. Avšak v tom istom roku bola Nancy Jouenová za kázanie šesťkrát zatknutá a potom ponechaná vo väzení. Ostatní boli buď zatknutí, alebo boli prinútení odísť z krajiny. Stanley Jones a Harold King boli zadržaní 14. októbra 1958. Skôr ako ich predviedli na súdne pojednávanie, držali ich dva roky vo väzení. Počas tohto obdobia boli sústavne vypočúvaní. Keď boli napokon v roku 1960 predvedení pred súd, boli odsúdení na dlhý čas väzenia. Tak bola v októbri 1958 verejná činnosť Jehovových svedkov v Číne násilne zastavená. Ale nikdy sa neprestalo kázať úplne. Aj vo väzniciach a pracovných táboroch sa našli spôsoby, ako vydávať svedectvo. Vykoná sa v tejto obrovskej krajine v budúcnosti viac? To sa ukáže v patričnom čase.

Čo sa medzitým dialo v Japonsku? Pred druhou svetovou vojnou tu kázalo len asi sto Jehovových svedkov. Keď sa počas vojnových rokov stretli s brutálnymi represívnymi opatreniami, mnohí z nich sa dopustili kompromisu. Hoci niekoľkí si zachovali rýdzosť, organizované verejné kázanie bolo prerušené. Keď však v januári 1949 prišiel do Tokia Don Haslett, misionár vyškolený v Gileáde, v tejto časti sveta sa opäť začalo hlásať o Jehovovom Kráľovstve. O dva mesiace sa k nemu mohla pripojiť jeho manželka Mabel. Na tomto poli bolo mnoho ľudí hladujúcich po pravde. Cisár sa vzdal nároku na božstvo. Šintoizmus, budhizmus, katolicizmus a Kjodan (tvorený rôznymi protestantskými skupinami v Japonsku) stratili pred ľuďmi tvár, pretože súhlasili s japonským vojnovým úsilím, ktoré sa skončilo porážkou.

Koncom roku 1949 bolo v Japonsku činných 13 misionárov zo školy Gileád. Po nich prišli ďalší — spolu vyše 160. Bolo veľmi málo literatúry, s ktorou mohli pracovať. Niektorí misionári z Havajských ostrovov hovorili starou japončinou, no museli sa učiť súčasný jazyk. Iní sa naučili nejaké základné veci, ale museli často siahať po japonsko-anglických slovníkoch, kým sa lepšie oboznámili s novým jazykom. Rodina Išiiovcov a rodina Miurovcov, ktoré sa nevzdali svojej viery počas vojnových rokov, sa zanedlho spojili s organizáciou a opäť sa začali podieľať na verejnej službe.

V Kóbe, Nagoji, Ósake, Jokohame, Kjóte a Sendai boli postupne zriadené misionárske domovy. Od roku 1949 do roku 1957 sa vynakladalo úsilie hlavne v tom, aby sa začalo s dielom Kráľovstva vo veľkých mestách na hlavnom ostrove Japonska. Potom sa pracovníci začali sťahovať do ďalších miest. Pole bolo obrovské. Bolo jasné, že ak majú všetci Japonci dostať dôkladné svedectvo, bude potrebných mnoho priekopníkov. Keďže sa na to kládol dôraz, mnohí sa dobrovoľne dali k dispozícii a zjednotené úsilie týchto pracovitých služobníkov malo úžasný ohlas! Za prvých desať rokov pribudlo 1390 tých, čo chválili Jehovu. V polovici 70. rokov bolo po celom Japonsku roztrúsených 33 480 horlivých ľudí chváliacich Jehovu. A rýchlosť zberu úrody sa zvyšovala.

V roku 1949, v tom istom roku, keď prišiel do Japonska Don Haslett, sa rozbehlo aj dielo Kráľovstva v Kórejskej republike. Kórea bola počas svetovej vojny pod japonskou nadvládou a svedkovia tam boli kruto prenasledovaní. Hoci sa po vojne schádzala na štúdium malá skupina, nemala žiadne spojenie s medzinárodnou organizáciou, až kým Čoi Joung-won v roku 1948 nezbadal v novinách americkej armády Stars and Stripes správu o Jehovových svedkoch. Nasledujúci rok vznikol v Soule zbor s 12 zvestovateľmi. Neskôr v tom roku prišli Don a Earlene Steelovci, prví misionári zo školy Gileád. O sedem mesiacov prišli ďalší šiesti misionári.

Dosahovali vynikajúce výsledky — každý mal priemerne 20 biblických štúdií a návštevnosť zhromaždení bola až 336 ľudí. Potom vypukla kórejská vojna. Ani nie tri mesiace po tom, čo prišla posledná skupina misionárov, boli všetci evakuovaní do Japonska. Uplynul viac ako rok, kým sa mohol do Soulu vrátiť Don Steele, a ešte ďalší rok, kým sa mohla k nemu pripojiť Earlene. Kórejskí bratia zostali za ten čas pevní a napriek tomu, že stratili svoje domovy a mnohí z nich boli utečencami, boli horliví v kázaní. No hneď ako boje ustali, venovala sa pozornosť zaobstaraniu väčšieho množstva literatúry v kórejčine. Zjazdy a príliv viacerých misionárov dali dielu impulz. V roku 1975 už bolo v Kórejskej republike 32 693 Jehovových svedkov — takmer toľko ako v Japonsku — a bol tu predpoklad vynikajúceho vzrastu, pretože sa viedlo vyše 32 000 domácich biblických štúdií.

Aká bola situácia v Európe?

Koniec druhej svetovej vojny v Európe nepriniesol Jehovovým svedkom úplnú slobodu, aby mohli pokračovať vo svojom biblickom vzdelávacom diele bez odporu. Na niektorých miestach si ich úradníci pre ich pevný postoj počas vojny vážili. Ale inde viedol silný prúd nacionalizmu a náboženského nepriateľstva k ďalšiemu prenasledovaniu.

Medzi svedkami v Belgicku boli niekoľkí, ktorí prišli z Nemecka, aby sa tam podieľali na kázaní dobrého posolstva. Keďže nepodporovali nacistický režim, gestapo ich stopovalo ako divú zver. No teraz niektorých z tých istých svedkov belgickí úradníci obvinili, že sú nacisti, uväznili ich a potom deportovali. Napriek tomu všetkému sa v Belgicku počet svedkov, ktorí mali účasť na zvestovateľskej službe, po vojne v priebehu piatich rokov viac ako strojnásobil.

Kto väčšinou stál za týmto prenasledovaním? Rímskokatolícka cirkev. Kdekoľvek mala takú moc, neúprosne bojovala, aby Jehovových svedkov vyhladila.

Katolícke duchovenstvo v írskom meste Cork vedelo, že mnohí ľudia na Západe sa obávajú komunizmu, a tak v roku 1948 vybičovalo odpor proti Jehovovým svedkom tak, že na nich stále poukazovalo ako na „komunistických diablov“. A tak keď bol raz Fred Metcalfe vo zvestovateľskej službe, napadol ho dav, ktorý ho zbil a dokopal a rozhádzal mu po ulici biblickú literatúru. Našťastie išiel práve vtedy okolo policajt a dav rozohnal. Napriek tomu všetkému Jehovovi svedkovia vytrvali. Nie všetci Íri schvaľovali násilie. Niektorí, ktorí sa na ňom podieľali, to neskôr dokonca ľutovali. Väčšina katolíkov v Írsku Bibliu nikdy nevidela. Ale niektorí z nich dostali s láskyplnou trpezlivosťou pomoc, aby sa chopili pravdy, ktorá ľudí oslobodzuje. — Ján 8:32.

Hoci v roku 1946 bolo v Taliansku len asi sto svedkov, o tri roky tam už bolo 64 zborov — malých, ale usilovných. Duchovenstvo malo starosti. Katolícki duchovní neboli schopní vyvrátiť biblické pravdy, ktoré Jehovovi svedkovia kázali, a preto vyvíjali nátlak na vládne autority, aby sa pokúsili svedkov zbaviť. Preto boli v roku 1949 misionári z krajiny vykázaní.

Rímskokatolícke duchovenstvo v Taliansku sa opakovane pokúšalo prerušiť zjazdy svedkov alebo zabrániť tomu, aby sa konali. V roku 1948 použili provokatérov, aby sa pokúsili prerušiť zjazd v Sulmone. V roku 1950 bol vyvíjaný nátlak na policajného náčelníka, aby nepovolil zjazd v Miláne v Teatro dell’Arte. V roku 1951 duchovenstvo dosiahlo, že polícia zrušila povolenie na zjazd v Cerignole. Ale v roku 1957, keď polícia nariadila, aby bol zjazd svedkov v Miláne ukončený, postavili sa proti tomu talianske noviny a aj v parlamente boli vznesené námietky. Rímsky týždenník Il Mondo z 30. júla 1957 neváhal uviesť, že tieto kroky boli podniknuté preto, aby „sa vyhovelo arcibiskupovi“ Giovannimu Battistovi Montinimu, ktorý sa neskôr stal pápežom Pavlom VI. Bolo známe, že katolícka cirkev počas stáročí zakazovala rozširovanie Biblií v jazykoch, ktoré používala široká verejnosť. Ale Jehovovi svedkovia vytrvalo ukazovali úprimným katolíkom, čo hovorí Biblia. Rozdiel medzi Bibliou a cirkevnými dogmami bol očividný. Tisíce ľudí opúšťalo cirkev napriek intenzívnemu úsiliu katolíckej cirkvi, ktorá sa snažila tomu zabrániť, a v roku 1975 bolo v Taliansku 51 248 Jehovových svedkov. Všetci boli činnými evanjelistami a ich počet sa rýchlo zväčšoval.

Keď sa v katolíckom Španielsku začala organizovaná činnosť Jehovových svedkov po roku 1946 postupne obnovovať, nebolo nijakým prekvapením, že aj tu duchovenstvo vyvíjalo nátlak na svetských úradníkov a pokúšalo sa svedkov zastaviť. Zborové zhromaždenia Jehovových svedkov boli prerušované. Misionári boli vyhnaní z krajiny. Svedkovia boli zatýkaní len za to, že vlastnili Bibliu alebo biblickú literatúru. Často boli aj tri dni držaní v špinavých väzniciach a potom boli prepustení — len na to, aby boli znovu zatknutí, vypočúvaní a uväznení. Mnohí boli odsúdení na mesiac alebo na dlhšie. Kňazi naliehali na svetské vrchnosti, aby vystopovali každého, kto študuje Bibliu s Jehovovými svedkami. Aj po vydaní zákona o náboženskej slobode v roku 1967 zmeny prichádzali len pomaly. Napriek tomu v roku 1970, keď boli Jehovovi svedkovia v Španielsku konečne zákonne uznaní, ich bolo už vyše 11 000. A o päť rokov ich počet prevýšil 30 000, pričom každý bol činným evanjelistom.

A čo Portugalsko? Aj tu boli misionári vypovedaní z krajiny. Polícia, podnecovaná katolíckym duchovenstvom, robila prehliadky domov Jehovových svedkov, zabavovala im literatúru a narúšala ich zhromaždenia. V januári 1963 veliteľ verejnej bezpečnosti v Caldas da Rainha dokonca vydal písomné nariadenie, ktorým svedkom zakazoval ‚venovať sa ich činnosti čítania Biblie‘. Ale svedkovia sa nevzdali svojej služby Bohu. V roku 1974, keď získali v Portugalsku zákonné uznanie, ich bolo vyše 13 000.

V iných častiach Európy kládli svetské vrchnosti kázaniu dobrého posolstva prekážky tak, že klasifikovali rozširovanie biblickej literatúry ako komerčnú činnosť podliehajúcu zákonom o obchodovaní. Vo viacerých švajčiarskych kantónoch boli predpisy o podomovom obchode uplatňované aj na literatúru, ktorú Jehovovi svedkovia rozširovali za dobrovoľné príspevky. Keď svedkovia pokračovali vo svojej činnosti, dochádzalo k početným zatknutiam a súdnym pojednávaniam. Keď boli tieto prípady súdne prerokúvané, niektoré súdy, vrátane Najvyššieho súdu v kantóne Vaud v roku 1953, rozhodli, že nie je správne považovať činnosť Jehovových svedkov za podomový obchod. Medzitým bolo v Dánsku vynakladané úsilie obmedziť čas, v ktorom môžu svedkovia ponúkať literatúru, a tak obmedziť ich činnosť na čas, ktorý zákon stanovuje pre komerčný predaj. Aj proti tomu sa muselo bojovať na súdoch. Jehovovi svedkovia napriek prekážkam ďalej hlásali o Božom Kráľovstve ako o jedinej nádeji ľudstva.

Ďalšou spornou otázkou, ktorá sa týkala Jehovových svedkov v Európe, ako aj v iných častiach zeme, bola otázka kresťanskej neutrality. Pretože kresťanské svedomie im nedovoľovalo zapájať sa do konfliktov medzi frakciami sveta, boli v jednej krajine za druhou odsudzovaní do väzenia. (Iz. 2:2–4) To znemožňovalo mladým mužom mať pravidelnú účasť na službe z domu do domu. Ale jedným užitočným výsledkom bolo intenzívne vydávanie svedectva právnikom, sudcom, vojenským dôstojníkom a väzenským dozorcom. Aj vo väzení si svedkovia nachádzali spôsoby, ako kázať. Hoci v niektorých väzniciach s nimi zaobchádzali brutálne, svedkovia vo väznici Santa Catalina v Cádize v Španielsku mohli niečo zo svojho času využívať na vydávanie svedectva listami. A vo Švédsku sa tomu, ako sa riešili prípady týkajúce sa neutrality Jehovových svedkov, dostávalo veľkej publicity. Tak boli ľudia mnohými spôsobmi upozorňovaní na skutočnosť, že Jehova naozaj má na zemi svedkov a že tí sa pevne pridŕžajú biblických zásad.

Svedkovia však boli verejnosti na očiach ešte pre niečo iné. Aj to malo mocný, posilňujúci vplyv na ich evanjelizačné dielo.

Zjazdy prispievajú k svedectvu

Keď v roku 1955 konali Jehovovi svedkovia medzinárodný zjazd v Paríži, televízne noviny poskytli celému národu krátky pohľad na to, čo sa tam dialo. V roku 1969 sa konal neďaleko Paríža ďalší zjazd a bolo zjavné, že služba svedkov bola plodná. Na tomto zjazde bolo pokrstených 3619 ľudí, čo bolo asi 10 percent priemerného počtu účastníkov. Obľúbený parížsky večerník France-Soir zo 6. augusta 1969 o tom uviedol: „To, čo trápi duchovenstvo iných náboženstiev, nie je nápadný spôsob rozširovania publikácií, aký Jehovovi svedkovia používajú, ale skôr to, že získavajú konvertitov. Každý Jehovov svedok má povinnosť svedčiť alebo hlásať svoju vieru z domu do domu pomocou Biblie.“

To isté leto, v roku 1969, sa v priebehu troch týždňov konali v Európe ďalšie štyri veľké medzinárodné zjazdy — v Londýne, Kodani, Ríme a Norimbergu. Na zjazde v Norimbergu sa zúčastnilo 150 645 ľudí zo 78 krajín. Okrem lietadiel a lodí bolo na dopravu delegátov na zjazd potrebných 20 000 áut, 250 autobusov a 40 zvláštnych vlakov.

Zjazdy nielen posilňovali a vyzbrojovali Jehovových svedkov do služby, ale dávali tiež verejnosti príležitosť vidieť, akými ľuďmi sú Jehovovi svedkovia. Keď sa v roku 1965 plánoval medzinárodný zjazd v Dubline (Írsko), bol vyvíjaný silný náboženský tlak, aby boli svedkovia prinútení tieto plány zrušiť. Ale zjazd sa konal a mnohí majitelia bytov v Dubline poskytli delegátom ubytovanie. Aký bol výsledok? „Nepovedali nám o vás pravdu,“ vyjadrili sa po zjazde niektoré ženy, ktoré poskytli ubytovanie. „Kňazi nás klamali, ale teraz, keď vás poznáme, budeme vždy šťastné, keď prídete opäť.“

Keď ľudia hovoria iným jazykom

V posledných desaťročiach Jehovovi svedkovia v Európe zisťujú, že komunikácia s ľuďmi iných národností pre nich predstavuje mimoriadnu výzvu. Veľký počet ľudí sa presťahoval z jednej krajiny do druhej, aby využil pracovné príležitosti. Niektoré európske mestá sa stali sídlami veľkých medzinárodných inštitúcií so zamestnancami, z ktorých nie všetci hovoria miestnym jazykom.

Samozrejme, na niektorých miestach existuje mnohojazyčný obvod už stáročia. Napríklad v Indii je 14 hlavných jazykov a možno 1000 menšinových jazykov a dialektov. Na Papue-Novej Guinei je viac ako 700 jazykov. Ale aj svedkovia v Luxembursku najmä v 60. a 70. rokoch zistili, že v ich obvode sú už ľudia z vyše 30 rôznych národov — a potom prišlo ešte najmenej 70 ďalších národností. Švédsko oznamuje, že sa zmenilo z krajiny s jedným jazykom, ktorý používal takmer každý, na spoločnosť, ktorá hovorí 100 rôznymi jazykmi. Ako sa s tým Jehovovi svedkovia vyrovnali?

Najprv sa často snažili len zistiť, akým jazykom majiteľ bytu hovorí, a potom sa pokúšali zaobstarať nejakú literatúru, ktorú by si mohol prečítať. V Dánsku sa robili magnetofónové nahrávky, aby si úprimní Turci mohli vypočuť posolstvo vo svojom vlastnom jazyku. Vo Švajčiarsku bolo veľa skupín zahraničných robotníkov z Talianska a Španielska. Rudolf Wiederkehr niektorým z nich pomáhal a jeho skúsenosť je typickým príkladom toho, ako sa to začínalo. Pokúšal sa vydať svedectvo jednému Talianovi, ale ani on, ani ten muž neveľmi poznali jazyk toho druhého. Čo sa dalo urobiť? Náš brat mu nechal taliansku Strážnu vežu. Napriek jazykovému problému prišiel brat Wiederkehr opäť. Zaviedol s týmto mužom, s jeho manželkou a s ich 12-ročným synom biblické štúdium. Brat Wiederkehr mal študovanú knihu v nemčine, ale rodine dal talianske výtlačky. Kde chýbali slová, použili sa gestá. Chlapec, ktorý sa učil nemčinu v škole, niekedy slúžil ako prekladateľ. Celá táto rodina sa chopila pravdy a zakrátko sa o ňu začala deliť s inými.

No do Nemecka i do iných krajín sa sťahovali doslova milióny robotníkov z Grécka, Juhoslávie, Portugalska, Španielska, Talianska a Turecka. Bolo by účinnejšie poskytovať im duchovnú pomoc v ich vlastnom jazyku. Zakrátko sa niektorí miestni svedkovia začali učiť jazyky zahraničných robotníkov. V Nemecku začala dokonca kancelária odbočky usporadúvať jazykové kurzy turečtiny. Boli pozývaní svedkovia z iných krajín, ktorí poznali potrebný jazyk, aby sa presťahovali na miesta, kde bola zvlášť potrebná pomoc.

Niektorí robotníci zo zahraničia sa nikdy predtým nestretli s Jehovovými svedkami a skutočne mali hlad po duchovných veciach. Boli vďační za úsilie, ktoré sa vynaložilo na to, aby dostali pomoc. Vytvorilo sa mnoho cudzojazyčných zborov. Časom sa niektorí z týchto zahraničných robotníkov vrátili do rodnej krajiny a pokračovali v službe v oblastiach, v ktorých sa predtým nevydávalo dôkladné svedectvo o Božom Kráľovstve.

Hojná žatva napriek prekážkam

Jehovovi svedkovia používajú rovnaké metódy kázania na celej zemi. V Severnej Amerike sa aktívne venujú evanjelizačnému dielu už vyše sto rokov. Preto neprekvapuje, že je tam hojná duchovná žatva. V roku 1975 bolo na území Spojených štátov a v Kanade 624 097 činných Jehovových svedkov. No nebolo to preto, že by kázanie v Severnej Amerike prebiehalo bez odporu.

Hoci kanadská vláda v roku 1945 zrušila zákaz Jehovových svedkov a ich právnych korporácií, v provincii Quebec sa prospešnosť tohto rozhodnutia neprejavila ihneď. V septembri 1945 napadol Jehovových svedkov v Châteauguay a Lachine dav katolíkov. Svedkovia boli zatknutí a obvinení z poburovania, pretože literatúra, ktorú rozširovali, kritizovala rímskokatolícku cirkev. Ďalší boli uväznení za rozširovanie biblickej literatúry, ktorá nebola schválená policajným náčelníkom. Do roku 1947 bolo na súdoch v Quebecu 1700 prípadov proti svedkom.

Kým sa na súdoch prerokúvali precedenčné prípady, svedkovia dostali pokyn, aby kázali evanjelium ústne, len pomocou Biblie — pokiaľ možno pomocou katolíckeho prekladu Douay Version. Služobníci celým časom z iných častí Kanady sa ochotne naučili po francúzsky a presťahovali sa do Quebecu, aby sa tam podieľali na šírení pravého uctievania.

Mnohí úprimní katolíci pozývali svedkov do svojich domovov a kládli im otázky, hoci často hovorili: ‚Ja som rímskokatolík, a to nikdy nezmením.‘ Ale keď sami videli, čo hovorí Biblia, desaťtisíce z nich sa z lásky k pravde a z túžby páčiť sa Bohu zmenili.

Aj v Spojených štátoch bolo potrebné obhajovať sa pred súdmi, aby sa tak presadilo právo Jehovových svedkov kázať verejne a z domu do domu. Od roku 1937 do roku 1953 sa 59 takýchto prípadov týkajúcich sa svedkov dostalo až pred Najvyšší súd vo Washingtone, D. C.

Pozornosť neprideleným územiam

Cieľom Jehovových svedkov nie je len robiť niečo v kázaní dobrého posolstva, ale dostať sa s posolstvom o Kráľovstve pokiaľ možno ku každému. Preto vedúci zbor Jehovových svedkov dal každej kancelárii odbočky na zodpovednosť určitú časť svetového poľa. Ako sa na území odbočky vytvárajú zbory, každý zbor dostáva časť tohto územia, v ktorom má kázať. Zbor potom rozdelí túto oblasť na úseky, ktoré sa môžu prideliť skupinám i jednotlivým služobníkom v zbore. Tí sa snažia pravidelne navštevovať každú domácnosť. Ale čo oblasti, ktoré ešte neboli pridelené zborom?

V roku 1951 bola vypracovaná tabuľka so všetkými okresmi v Spojených štátoch, aby sa zistilo, ktoré z nich Jehovovi svedkovia ešte pravidelne nenavštevujú. V tom čase ich bolo neprepracúvaných alebo len čiastočne prepracúvaných takmer 50 percent. Urobili sa opatrenia, aby v letných mesiacoch alebo v inom vhodnom čase išli svedkovia slúžiť do týchto oblastí s cieľom vytvoriť tam zbory. Keď ľudia neboli doma, niekedy sa tam nechalo tlačené svedectvo spolu s nejakou biblickou literatúrou. Biblické štúdiá sa viedli pomocou listov. Neskôr boli na takéto územia poslaní zvláštni priekopníci, aby ďalej rozvíjali nájdený záujem.

Táto činnosť sa neobmedzila len na 50. roky. Po celom svete sa v krajinách, kde sa síce vo väčších mestách vydáva svedectvo, ale kde sú ešte nepridelené územia, naďalej vynakladá vážne úsilie dostať sa k ľuďom, ktorí nie sú navštevovaní pravidelne. Na Aljaške žilo v 70. rokoch asi 20 percent obyvateľstva v odľahlých dedinách. Mnohých z týchto ľudí bolo možné najlepšie zastihnúť v zime, keď takmer vôbec nechodia loviť ryby. Ale to je čas, keď je pre krutý mráz a snehové búrky preprava lietadlom nebezpečná. No Eskimáci, Indiáni a Aleuťania potrebovali dostať príležitosť dozvedieť sa o opatrení na večný život pod Božím Kráľovstvom. Aby sa k nim svedkovia dostali, skupina 11 svedkov používala počas dvoch rokov malé lietadlá, aby sa dopravila asi do 200 dedín roztrúsených v tejto oblasti s rozlohou 844 000 štvorcových kilometrov. To všetko sa financovalo z dobrovoľných príspevkov, ktoré poskytovali miestni svedkovia.

Okrem týchto kazateľských výprav boli zrelí svedkovia povzbudzovaní, aby uvažovali o presťahovaní sa v rámci vlastnej krajiny do oblastí, kde je väčšia potreba hlásateľov Kráľovstva. Zareagovali tisíce. K tým, ktorí to v Spojených štátoch urobili, patrili Eugene a Delia Shusterovci, ktorí odišli v roku 1958 z Illinois a slúžili v Hope (Arkansas). Zostali tam vyše 30 rokov, aby našli ľudí, ktorí majú záujem, zorganizovali ich do zboru a pomohli im rásť ku kresťanskej zrelosti.

V roku 1957 odišli z Daytonu (Ohio) na podnet svojho krajského dozorcu Alexander B. Green a jeho manželka, aby slúžili v Mississippi. Najprv boli pridelení do Jacksonu a o dva roky do Clarksdalu. Časom brat Green slúžil na piatich ďalších miestach. Na všetkých týchto miestach boli malé zbory, ktoré potrebovali pomoc. Na živobytie si zarábal ako domovník, záhradník, opravár nábytku, opravár áut a tak ďalej. Ale prvoradé úsilie venoval kázaniu dobrého posolstva. Pomáhal miestnym svedkom duchovne rásť, spolupracoval s nimi pri navštevovaní ľudí v ich obvode a často im pomáhal i so stavbou sály Kráľovstva, kým sa nepresťahoval inde.

Keď sa v roku 1967 stal na západe Spojených štátov svedkom Gerald Cain, on i jeho rodina silne pociťovali naliehavosť evanjelizačného diela. Ešte skôr než bol niekto z nich pokrstený, robili opatrenia, aby mohli slúžiť tam, kde je to viac potrebné. Štyri roky spolupracovali so zborom v Needles (Kalifornia). Tomuto zboru bolo pridelené územie, ktoré zahŕňalo časti troch štátov na západe Spojených štátov. Keď boli zo zdravotných dôvodov nútení odsťahovať sa odtiaľ, znovu si vybrali miesto, kde bola pomoc zvlášť potrebná, a prerobili časť svojho domu na sálu Kráľovstva. Sťahovali sa ešte niekoľkokrát, ale vždy sa zaujímali hlavne o to, aby boli na mieste, kde by mohli čo najviac pomáhať pri vydávaní svedectva.

Ako počet zborov rástol, v niektorých oblastiach boli naliehavo potrební spôsobilí starší. Na uspokojenie tejto potreby tisíce starších ochotne pravidelne dochádzalo (a to na vlastné náklady) do iných zborov. Cestovali tri, štyri, päť alebo i viac ráz do týždňa, aby sa zúčastňovali na zhromaždeniach zboru a na zvestovateľskej službe, a tiež aby pásli stádo. Tak to bolo nielen v Spojených štátoch, ale aj v Holandsku, Japonsku, Salvádore, Španielsku a v mnohých ďalších krajinách. V niektorých prípadoch sa starší so svojimi rodinami presťahovali, aby uspokojili túto potrebu.

Aké boli výsledky? Uvažujme o jednej krajine. V roku 1951, keď sa prvý raz hovorilo o opatrení pracovať na nepridelenom území, bolo v Spojených štátoch okolo 3000 zborov priemerne so 45 zvestovateľmi v každom zbore. V roku 1975 tu bolo 7117 zborov a priemerný počet činných svedkov spojených s každým týmto zborom vzrástol takmer na 80.

Svedectvo o Jehovovom mene a Kráľovstve, ktoré sa vydalo od roku 1945 do roku 1975, bolo oveľa rozsiahlejšie než všetko, čo sa vykonalo dovtedy.

Počet svedkov na celom svete vzrástol zo 156 299 v roku 1945 na 2 179 256 v roku 1975. Každý z nich sa osobne podieľal na verejnom kázaní o Božom Kráľovstve.

V roku 1975 boli Jehovovi svedkovia činní v 212 krajinách (počítajúc podľa rozdelenia sveta začiatkom 90. rokov 20. storočia). Na území Spojených štátov a v Kanade ich slúžilo 624 097. V Európe mimo vtedajšieho Sovietskeho zväzu bolo ďalších 614 826 svedkov. Afrika počúvala biblické posolstvo o pravde od 312 754 svedkov, ktorí sa tam zúčastňovali na diele. V Mexiku a v Strednej a Južnej Amerike slúžilo 311 641 svedkov; v Ázii 161 598; v Austrálii a na mnohých ostrovoch po celej zemi 131 707.

V priebehu 30 rokov do roku 1975 venovali Jehovovi svedkovia verejnému kázaniu a vyučovaniu 4 635 265 939 hodín. Medzi záujemcami rozšírili 3 914 971 158 kníh, brožúrok a časopisov, aby im pomohli pochopiť, ako môžu mať úžitok z Jehovovho láskyplného predsavzatia. V súlade s Ježišovým príkazom robiť učeníkov vykonali u záujemcov 1 788 147 329 opätovných návštev a v roku 1975 viedli priemerne 1 411 256 bezplatných domácich biblických štúdií s jednotlivcami i s rodinami.

Do roku 1975 sa kázanie dobrého posolstva v skutočnosti dostalo do 225 krajín. Vo viac ako 80 krajinách, kde sa dobré posolstvo dostalo do roku 1945, ale kde nebol v tom roku žiaden zbor, do roku 1975 prekvitali zbory horlivých svedkov. K týmto miestam patrila Kórejská republika so 470 zbormi, Španielsko s 513 zbormi, vtedajší Zair s 526 zbormi, Japonsko so 787 zbormi a Taliansko s 1031 zbormi.

V období od roku 1945 do roku 1975 sa obrovská väčšina tých, ktorí sa stali Jehovovými svedkami, nehlásila ku skupine pomazaných Božím duchom s vyhliadkou na nebeský život. Na jar roku 1935 počet tých, ktorí prijímali na Pánovej večeri symboly, predstavoval celých 93 percent z počtu tých, ktorí sa podieľali na zvestovateľskej službe. (Neskôr v tom istom roku bola odhalená totožnosť „veľkého zástupu“ zo Zjavenia 7:9 — že sú to ľudia, ktorí budú žiť navždy na zemi.) Do roku 1945 počet svedkov, ktorí sa tešili na život na rajskej zemi, natoľko vzrástol, že tvorili 86 percent tých, ktorí sa podieľali na kázaní dobrého posolstva. V roku 1975 tvorili tí, ktorí sa hlásili ku kresťanom pomazaným duchom, menej ako pol percenta z počtu všetkých členov celosvetovej organizácie Jehovových svedkov. Hoci títo pomazaní boli v tom čase roztrúsení asi v 115 krajinách, naďalej slúžili ako zjednotený zbor pod vedením Ježiša Krista.

[Zvýraznený text na strane 463]

„Odkedy ste tu, každý hovorí o Biblii“

[Zvýraznený text na strane 466]

„To, čo ste mi práve povedali, je to, čo som pred toľkými rokmi čítala v tej Biblii“

[Zvýraznený text na strane 470]

Tisíce svedkov sa presťahovalo do oblastí vo svojej krajine, kde sú viac potrební

[Zvýraznený text na strane 472]

„Neoceniteľná odmena“

[Zvýraznený text na strane 475]

Spôsobilí svedkovia boli posielaní do krajín, kde boli zvlášť potrební

[Zvýraznený text na strane 486]

Raní svedkovia v Nigérii odhaľovali duchovenstvo a jeho falošné učenie mocnými argumentmi z Písiem

[Zvýraznený text na strane 497]

Kde chýbali slová, použili sa gestá

[Zvýraznený text na strane 499]

Aký bol cieľ? Dostať sa s posolstvom o Kráľovstve pokiaľ možno ku každému

[Rámček/obrázok na strane 489]

Vynakladalo sa veľké úsilie dostať sa s dobrým posolstvom o Jehovovom Kráľovstve k ľuďom v Číne

V rokoch 1891 až 1900 sa z Čefoo rozposlalo tisíce listov, traktátov a kníh

V roku 1912 Ch. T Russell prednášal v Šanghaji a navštívil 15 miest a dedín

V rokoch 1912 až 1918 rozšírili kolportéri pozdĺž čínskeho pobrežia množstvo literatúry a cestovali i do vnútrozemia

V rokoch 1930 a 1931 tu slúžili japonskí kolportéri

V 30. rokoch sa vysielalo zo Šanghaja, Pekingu a Tchien-ťinu rozhlasové vysielanie v čínštine; v dôsledku toho prišli z mnohých častí Číny listy so žiadosťami o literatúru

V 30. a 40. rokoch vydávali priekopníci z Austrálie a Európy svedectvo v Šanghaji, Pekingu, Tchien-ťine, Čching-tao, Pej-taj-hu, Čefoo, Wej-chaj-weji, Kantone, Šan-tchou, Sia-mene, Fu-čou, Hankowe a Nan-ťingu. Ďalší prišli po barmskej ceste a vydávali svedectvo v Pao-šane, Čchung-čchingu, Čcheng-tu. V Šen-si a Ning-pe slúžili miestni priekopníci

[Obrázok]

Od roku 1947 do roku 1958 tu slúžili misionári vyškolení v Gileáde, ako bol Stanley Jones (vľavo) a Harold King (vpravo), spolu s rodinami horlivých miestnych svedkov

[Mapa]

ČÍNA

[Mapa/obrázky na strane 462]

„Sibia“ slúžila ako plávajúci misionársky domov v Karibskej oblasti

G. Maki

S. Carter

R. Parkin

A. Worsley

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BAHAMY

ZÁVETERNÉ OSTROVY

PANENSKÉ OSTROVY (AMERICKÉ)

PANENSKÉ OSTROVY (BRITSKÉ)

NÁVETERNÉ OSTROVY

[Mapa na strane 477]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Životodarné vody pravdy prúdili cez štátne hranice v Afrike mnohými smermi

EGYPT

SENEGAL

KEŇA

JUŽNÁ AFRIKA

GHANA

KEŇA

MALAWI

NIGÉRIA

SIERRA LEONE

ZAMBIA

[Obrázky na strane 464]

Edward Michalec (vľavo) a Harold Morris (vpravo) ako misionári kázali v Bolívii najprv tu v La Paz

[Obrázok na strane 465]

Loď „El Refugio“, ktorú postavili svedkovia v Peru, sa používala na prinášanie posolstva o Kráľovstve ľuďom pozdĺž riek v oblasti hornej Amazonky

[Obrázok na strane 467]

Kurzy čítania a písania, ktoré vedú svedkovia v Mexiku, umožnili desaťtisícom ľudí čítať si Božie Slovo

[Obrázok na strane 468]

Brat Knorr (vpredu vpravo) sa stretol so svedkami v Argentíne na malých zjazdoch na farmách a v horách, keď im bola odopieraná sloboda zhromažďovať sa viac verejne

[Obrázok na strane 469]

Medzi tisícami svedkov, ktorí sa presťahovali do iných krajín, aby slúžili tam, kde je to viac potrebné, boli aj rodiny, ako napríklad rodina Harolda a Anne Zimmermanovcov so štyrmi deťmi (Kolumbia)

[Obrázok na strane 471]

Tom a Rowena Kittovci zareagovali na potrebu dobrovoľníkov a presťahovali sa na Papuu, aby tam učili biblickú pravdu

[Obrázok na strane 471]

John a Ellen Hublerovci a potom 31 ďalších svedkov sa presťahovali na Novú Kaledóniu. Skôr ako museli odísť, bol tam pevne založený zbor

[Obrázok na strane 473]

Fuaiupolu Pele ako mladý muž v Západnej Samoe prekonával intenzívny tlak zo strany rodiny a komunity, keď sa rozhodol stať Jehovovým svedkom

[Obrázok na strane 474]

Keď sa Shem Irofa’alu a jeho spoločníci presvedčili, že to, čo Jehovovi svedkovia učia, je skutočne pravda, kostoly v 28 dedinách na Šalamúnových ostrovoch boli zmenené na sály Kráľovstva

[Obrázky na strane 476]

Aby mohli svedkovia v Etiópii začiatkom 50. rokov kázať, požadovalo sa od nich, aby založili misiu a vyučovali v škole

[Obrázok na strane 478]

Keď Gabrielovi Patersonovi (na obrázku) hrozila deportácia, jeden vysokopostavený úradník ho uistil: ‚Pravda je ako mohutná rieka; zahatáš ju, a ona pretečie ponad hrádzu‘

[Obrázky na strane 479]

V roku 1970 bolo na zjazde v Nigérii pokrstených 3775 nových svedkov; dbalo sa na to, aby každý bol naozaj spôsobilý

[Obrázky na strane 481]

Premietanie filmov (v Afrike i po celom svete) umožnilo divákom vidieť veľkosť Jehovovej viditeľnej organizácie

[Obrázok na strane 482]

João Mancoca (na obrázku s manželkou Mary) desaťročia lojálne slúžil Jehovovi vo veľmi ťažkých podmienkach

[Obrázok na strane 483]

V roku 1961 mohol prísť Ernest Heuse ml. so svojou rodinou do Konžskej demokratickej republiky (vtedy nazývanej Kongo) a pomáhať pri poskytovaní duchovného poučovania tým, ktorí skutočne chceli slúžiť Jehovovi

[Obrázky na strane 485]

Hoci bola Mary Whittingtonová pokrstená iba rok a nepoznala v Keni žiadnych svedkov, začala pomáhať ďalším spoznávať pravdu

[Obrázok na strane 487]

Mary Nisbetová (vpredu v strede) so synmi Robertom a Georgeom, ktorí boli v 30. rokoch priekopníkmi vo východnej Afrike, a (vzadu) so synom Williamom a jeho manželkou Muriel, ktorí slúžili vo východnej Afrike od roku 1956 do roku 1973

[Obrázky na strane 488]

Na Filipínach boli na zjazde v roku 1945 dané pokyny, ako vyučovať pomocou domácich biblických štúdií

[Obrázky na strane 490]

Don a Mabel Haslettovci, prví povojnoví misionári v Japonsku, vydávajú svedectvo na ulici

[Obrázok na strane 491]

Lloyd Barry (vpravo) slúžil v Japonsku 25 rokov, najprv ako misionár a potom ako dozorca odbočky

[Obrázok na strane 491]

Don a Earlene Steelovci, prví z mnohých misionárov, ktorí slúžili v Kórejskej republike

[Obrázok na strane 492]

V minulých rokoch bol Fred Metcalfe občas prenasledovaný davom, keď sa pokúšal v Írsku kázať z Biblie; ale neskôr, keď si ľudia našli čas, aby počúvali, tisíce z nich sa stali Jehovovými svedkami

[Obrázok na strane 493]

Napriek odporu duchovenstva sa na zjazdoch svedkov v Taliansku zhromaždili tisíce ľudí (Rím, 1969)

[Obrázok na strane 494]

Počas zákazov sa zborové zhromaždenia konali často v prírode vo forme pikniku, ako napríklad tu v Portugalsku

[Obrázky na strane 495]

Svedkovia vo väznici v Cádize (Španielsko) pokračovali v kázaní tak, že písali listy

[Obrázky na strane 496]

Veľké zjazdy poskytovali verejnosti príležitosť vidieť a počuť, akými ľuďmi sú svedkovia

Paríž (1955)

Norimberg (1955)

[Obrázky na strane 498]

Aby sa dobré posolstvo dostalo v Luxembursku ku všetkým ľuďom, Jehovovi svedkovia museli používať literatúru v jazykoch ľudí zo sto národov