22. kapitola

5. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

V roku 1975 boli urobené dôležité rozhodnutia o tom, akým spôsobom bude svetové ústredie dohliadať na činnosť Jehovových svedkov. Svedkovia vtedy ešte netušili, ktoré polia budú pred koncom terajšieho celosvetového systému ešte prístupné na vydanie rozsiahleho svedectva ani koľko sa bude ešte kázať v krajinách, kde sa otvorene kázalo už mnoho rokov. No chceli čo najlepšie využiť každú príležitosť. Strany 502 až 520 hovoria o ďalšom vzrušujúcom vývoji.

V JUŽNEJ AMERIKE došlo k veľkým zmenám. V Ekvádore ešte pred niekoľkými rokmi Jehovových svedkov napádali davy katolíkov, v Mexiku v mnohých dedinách vládli katolícki kňazi takmer ako králi a v Argentíne a Brazílii boli Jehovovi svedkovia vládou zakázaní. Ale okolnosti sa podstatne zmenili. Mnohí z tých, ktorí boli učení, aby sa svedkov báli alebo aby ich nenávideli, sú teraz sami Jehovovými svedkami. Ďalší radi počúvajú, keď ich Jehovovi svedkovia navštívia, aby sa s nimi podelili o biblické posolstvo pokoja. Jehovovi svedkovia sú dobre známi a všeobecne uznávaní.

Pozornosť ľudí priťahuje veľkosť zjazdov a kresťanské správanie tých, ktorí sa na nich zúčastňujú. V roku 1985 bola na dvoch takýchto zjazdoch v Brazílii, ktoré sa konali simultánne v São Paule a Riu de Janeiro, vrcholná účasť 249 351 ľudí. Neskôr sa konalo 23 ďalších zjazdov, na ktorých sa zúčastnili záujemcovia z ostatných častí Brazílie, čím sa celková účasť zvýšila na 389 387 ľudí. Výsledky diela Jehovových svedkov ako učiteľov Božieho Slova bolo v Brazílii jasne vidieť, keď 4825 ľudí na tejto sérii zjazdov symbolizovalo svoju oddanosť Jehovovi ponorením do vody. Už po piatich rokoch, v roku 1990, bolo v Brazílii potrebné usporiadať 110 zjazdov, aby sa na nich mohlo zúčastniť 548 517 ľudí. Tentoraz sa dalo pokrstiť ponorením do vody 13 448 ľudí. Státisíce jednotlivcov i rodín v celej krajine prijímali ponuku Jehovových svedkov, že ich budú poučovať z Božieho Slova.

A čo Argentína? Po desaťročiach vládnych obmedzení sa Jehovovi svedkovia v roku 1985 mohli opäť slobodne zhromaždiť na zjazde. Akú radosť malo 97 167 prítomných na prvej sérii zjazdov! Miestne noviny Ahora pod titulkom „Kráľovstvo, ktoré rastie — kráľovstvo Jehovových svedkov“ žasli nad poriadkumilovnosťou zástupu ľudí na zjazde v Buenos Aires, nad tým, že nemajú voči sebe navzájom žiadne rasové ani spoločenské predsudky, nad ich mierumilovnosťou a nad láskou, ktorú prejavovali. Článok sa potom končil slovami: „Či súhlasíme s ich názormi a náukami alebo nie, celý tento zástup ľudí si zasluhuje naše najväčšie uznanie.“ Mnohí Argentínčania však išli ešte ďalej. Začali  s Jehovovými svedkami študovať Bibliu a navštívili zhromaždenia v sále Kráľovstva, aby videli, ako svedkovia uplatňujú biblické zásady vo svojom živote. Títo pozorovatelia potom urobili rozhodnutie. V priebehu nasledujúcich siedmich rokov desaťtisíce z nich oddali svoj život Jehovovi, a tak počet svedkov v Argentíne vzrástol o 71 percent!

Ešte mimoriadnejšia reakcia na dobré posolstvo o Božom Kráľovstve bola v Mexiku. V minulých rokoch tu boli Jehovovi svedkovia často napádaní davom podnecovaným kňazmi. Ale skutočnosť, že svedkovia sa neodplácali ani sa neusilovali pomstiť, hlboko zapôsobila na ľudí s úprimným srdcom. (Rim. 12:17–19) Ľudia tiež videli, že svedkovia zakladajú všetky svoje náuky na Biblii, Božom inšpirovanom Slove, a nie na ľudských tradíciách. (Mat. 15:7–9; 2. Tim. 3:16, 17) Mohli vidieť, že svedkovia majú vieru, ktorá im skutočne pomáha v časoch nešťastia. Stále viac rodín prijímalo Jehovových svedkov, keď im ponúkli, že s nimi budú viesť bezplatné biblické štúdium. V skutočnosti 12 percent biblických štúdií na celom svete, ktoré viedli svedkovia v roku 1992, sa viedlo v Mexiku a značný počet z nich boli štúdiá s veľkými rodinami. Vďaka tomu počet Jehovových svedkov v Mexiku — nie tých, ktorí len navštevovali zhromaždenia, ale tých, ktorí boli činní vo verejnom hlásaní Božieho Kráľovstva — stúpol z 80 481 v roku 1975 na 354 023 v roku 1992!

Aj v Európe prispeli mimoriadne udalosti k šíreniu posolstva o Kráľovstve.

Úžasný vývoj v Poľsku

Napriek tomu, že dielo Jehovových svedkov v Poľsku bolo od roku 1939 do roku 1945 (v období nacistickej a sovietskej nadvlády) a znovu od júla 1950 (pod kontrolou Sovietskeho zväzu) zakázané, svedkovia tu neprestali kázať. Hoci v roku 1939 ich bolo len 1039, v roku 1950 tu bolo 18 116 hlásateľov Kráľovstva, ktorí boli stále horlivými (hoci obozretnými) evanjelistami. (Mat. 10:16) Pokiaľ ide o zjazdy, tie sa konali tak, aby neboli na očiach verejnosti — v prírode, v stodolách alebo v lesoch. Začiatkom roku 1982 však poľská vláda  dovolila svedkom usporiadať jednodňové zjazdy menšieho rozsahu v prenajatých priestoroch.

Potom, v roku 1985, dostali Jehovovi svedkovia k dispozícii najväčšie štadióny v Poľsku na štyri veľké zjazdy v mesiaci august. Keď prišiel lietadlom istý delegát z Rakúska, bol prekvapený, keď počul z reproduktora hlásenie, v ktorom boli vítaní Jehovovi svedkovia na ich zjazde v Poľsku. Jeden starší poľský svedok, ktorý tam bol privítať tohto návštevníka, nemohol zadržať slzy radosti, keď si uvedomil, o akej zmene v postoji vlády to svedčí. Na týchto zjazdoch sa zúčastnilo 94 134 delegátov vrátane skupín zo 16 krajín. Vedela široká verejnosť, čo sa deje? Áno, určite! V priebehu zjazdov i po nich bolo možné čítať o tom správy vo významnejších novinách, v televízii bolo možné vidieť zástupy účastníkov zjazdov a v celoštátnom rozhlase bolo možné počuť časti programov. Mnohým ľuďom sa páčilo to, čo videli a počuli.

Keď 12. mája 1989 vláda v Poľsku zákonne uznala Jehovových svedkov ako náboženské združenie, robili sa už plány na ešte väčšie zjazdy. Do troch mesiacov sa konali tri medzinárodné zjazdy — v Chorzówe, Poznani a Varšave —, na ktorých sa zúčastnilo spolu 166 518 ľudí. Je úžasné, že tisíce svedkov z vtedajšieho Sovietskeho zväzu (ZSSR) a Československa mohli získať potrebné povolenie na vycestovanie a zúčastniť sa na zjazde. Prinášalo dielo robenia učeníkov, ktoré konajú Jehovovi  svedkovia, výsledky aj v týchto krajinách, kde štát desaťročia silne presadzoval ateizmus? Odpoveď bola jasná, keď sa na týchto zjazdoch dalo pokrstiť ponorením do vody 6093 ľudí vrátane mnohých mladých.

Verejnosť musela vidieť, že svedkovia sú odlišní — vo veľmi pozitívnom smere. Vo verejnej tlači boli uvedené napríklad tieto vyjadrenia: „Tí, ktorí uctievajú Jehovu Boha — ako sami hovoria —, si veľmi cenia svoje zhromaždenia, ktoré sú rozhodne prejavom jednoty medzi nimi... Čo sa týka poriadku, mierumilovnosti a čistoty, účastníci zjazdu sú príkladom na napodobňovanie.“ ​(Życie Warszawy) Niektorí Poliaci sa rozhodli urobiť viac než len pozorovať účastníkov zjazdu. Chceli, aby s nimi Jehovovi svedkovia študovali Bibliu. Vďaka takémuto poučovaniu z Božieho Slova počet Jehovových svedkov v Poľsku vzrástol zo 72 887 v roku 1985 na 107 876 v roku 1992; a v priebehu roku 1992 venovali vyše 16 800 000 hodín tomu, aby ďalším ľuďom rozprávali o podivuhodnej nádeji predloženej v Písmach.

No k vzrušujúcim zmenám nedochádzalo len v Poľsku.

Dvere ďalších krajín východnej Európy sa otvárajú

V roku 1989 boli zákonne uznaní Jehovovi svedkovia v Maďarsku. V roku 1990 zrušila vtedajšia Nemecká demokratická republika (NDR) 40-ročný zákaz svedkov, čo bolo len štyri mesiace po tom, čo sa začal rúcať berlínsky múr. V nasledujúcom mesiaci nová rumunská vláda oficiálne uznala Kresťanské združenie Jehovových svedkov v Rumunsku. V roku 1991 Ministerstvo spravodlivosti v Moskve vyhlásilo, že zakladacia listina „Náboženskej organizácie Jehovových svedkov v ZSSR“ bola oficiálne zaregistrovaná. V tom istom roku bolo zákonne uznané dielo Jehovových svedkov v Bulharsku. V priebehu roku 1992 boli zákonne uznaní Jehovovi svedkovia v Albánsku.

Ako využili Jehovovi svedkovia slobodu, ktorú dostali? Jeden novinár dal Helmutovi Martinovi, koordinátorovi diela Jehovových svedkov v NDR, takúto otázku: „Zapojíte sa do politiky?“ Koniec koncov mnohí z duchovenstva kresťanstva sa zapojili. „Nie,“ odpovedal brat Martin, „Ježiš dal svojim učeníkom biblické poverenie, a to považujeme za svoju hlavnú prácu.“ — Mat. 24:14; 28:19, 20.

Jehovovi svedkovia v tejto časti sveta si určite nezačínali spĺňať túto zodpovednosť len teraz. Hoci mnoho rokov museli konať túto činnosť za veľmi ťažkých podmienok, vo väčšine týchto krajín zbory fungovali (zhromažďovali sa v malých skupinách) a vykonávala sa svedecká činnosť. Ale teraz sa otvorila nová príležitosť. Mohli konať zhromaždenia, na ktoré mohli voľne pozývať aj verejnosť. Mohli otvorene kázať z domu do domu bez strachu, že budú uväznení. V týchto krajinách bolo spolu viac ako 390 000 000 obyvateľov a malo sa v nich  vykonať ešte veľa práce. Jehovovi svedkovia s plným vedomím, že žijeme v posledných dňoch terajšieho celosvetového systému vecí, konali rýchlo.

Ešte pred získaním zákonného uznania navštívili niektoré krajiny členovia vedúceho zboru, aby videli, čo sa dá urobiť na pomoc kresťanským bratom. Po zrušení zákazov cestovali do ďalších oblastí, aby pomohli zorganizovať dielo. Počas niekoľkých rokov sa osobne stretli a rozprávali so svedkami v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, vtedajšom Československu, Rusku, na Ukrajine, v Estónsku a Bielorusku.

Usporadúvali sa zjazdy, aby boli svedkovia žijúci v týchto krajinách posilnení a aby bola verejnosť nápadne upozornená na posolstvo o Božom Kráľovstve. Ani nie päť mesiacov po zrušení zákazu v bývalej NDR sa konal zjazd na berlínskom Olympijskom štadióne. Na pozvanie  zúčastniť sa okamžite reagovali aj svedkovia zo 64 iných krajín. Považovali za výsadu, že sa môžu tešiť z tejto udalosti spolu s kresťanskými bratmi a sestrami, ktorí desaťročia prejavovali lojálnosť Jehovovi zoči-voči intenzívnemu prenasledovaniu.

V roku 1990 a v roku 1991 sa po celej východnej Európe konali ďalšie zjazdy. V Maďarsku sa po štyroch miestnych zjazdoch v roku 1990 urobili opatrenia, aby sa v roku 1991 mohlo konať medzinárodné zhromaždenie na Népstadione v Budapešti. Zúčastnilo sa na ňom 40 601 delegátov z 35 krajín. V roku 1990 mohli Jehovovi svedkovia prvý raz po vyše 40 rokoch usporiadať verejné zjazdy v Rumunsku. V tom roku sa konala séria zjazdov po celej krajine a neskôr sa konali dva väčšie zjazdy. V roku 1991 tu bolo osem ďalších zjazdov s účasťou 34 808 osôb. V bývalej Juhoslávii sa v roku 1990 konali zjazdy v každej z republík, z ktorých sa krajina skladala. Hoci nasledujúci rok bola krajina ohrozovaná občianskou vojnou, 14 684 Jehovových svedkov sa tešilo z medzinárodného zjazdu v Záhrebe, hlavnom meste Chorvátska. Polícia žasla, keď videla Chorvátov, Čiernohorcov, Srbov, Slovincov a ďalších, ako sú pokojne zhromaždení v mieri, aby si vypočuli program.

Aj v bývalom Československu boli rýchlo usporiadané zjazdy. Na celoštátnom zjazde v Prahe v roku 1990 sa zúčastnilo 23 876 ľudí. Správcovia štadióna boli takí nadšení tým, čo videli, že na ďalší zjazd dali svedkom k dispozícii najväčší štadión v krajine. Pri tejto historickej udalosti v roku 1991 zaplnilo Strahovský štadión v Prahe 74 587 nadšených účastníkov zjazdu. Českí a slovenskí delegáti sa tešili a nadšene tlieskali, keď bolo oznámené, že v ich vlastných jazykoch bol vydaný úplný Preklad nového sveta Svätých písiem, ktorý môžu používať vo verejnej službe, ako aj pri osobnom a zborovom štúdiu.

V roku 1991 mohli Jehovovi svedkovia po prvý raz v histórii otvorene konať zjazdy aj na miestach, ktoré boli vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Po zjazde v Talline (Estónsko) sa konal jeden zjazd na Sibíri. Štyri zjazdy sa konali vo väčších mestách na Ukrajine a jeden v Kazachstane. Účasť dosiahla spolu 74 252 ľudí. A ako nové ovocie diela robenia učeníkov, ktoré Jehovovi svedkovia konali v týchto oblastiach, sa 7820 ľudí dalo pokrstiť ponorením do vody. Nebolo to citové rozhodnutie, ku ktorému by ich podnietilo nadšenie zo zjazdu. Uchádzači o krst sa starostlivo pripravovali niekoľko mesiacov vopred — a v niektorých prípadoch aj niekoľko rokov.

Odkiaľ všetci títo ľudia prišli? Bolo zrejmé, že dielo Jehovových svedkov sa nezačalo v tejto časti zeme len teraz. Publikácie Watch Tower boli istému záujemcovi v Rusku zasielané poštou už v roku 1887. V roku 1891 navštívil Kišinev (teraz v Moldavsku) prvý prezident spoločnosti Watch Tower. V 20. rokoch prišli do Ruska kázať niekoľkí  Bádatelia Biblie; no úrady tam kládli silný odpor a tých niekoľko skupín, ktoré prejavovali záujem o biblické posolstvo, bolo malých. Ale počas druhej svetovej vojny a po nej sa situácia zmenila. Zmenili sa štátne hranice a veľká časť obyvateľstva bola presídlená. Následkom toho sa viac ako tisíc svedkov hovoriacich po ukrajinsky a žijúcich na území, ktoré bolo predtým východnou časťou Poľska, ocitlo v Sovietskom zväze. Aj ďalší svedkovia, ktorí žili v Rumunsku a Československu, zistili, že miesta, kde žijú, sa stali časťou Sovietskeho zväzu. Navyše sa do svojej vlasti vrátili Rusi, ktorí sa stali Jehovovými svedkami v nemeckých koncentračných táboroch, a priniesli so sebou dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. V roku 1946 bolo v Sovietskom zväze 4797 činných svedkov. Mnohých z nich počas rokov vláda sťahovala z miesta na miesto. Niektorí boli posielaní do väzenských táborov. No kamkoľvek išli, vydávali svedectvo. Ich počet rástol. Ešte kým ich vláda zákonne uznala, boli skupiny svedkov činné na celom území, od Ľvova na západe až po Vladivostok na východnej hranici Sovietskeho zväzu, odkiaľ je cez more už blízko do Japonska.

Teraz mnohí ochotne počúvajú

Keď v roku 1991 usporiadali svedkovia v bývalom ZSSR zjazdy, verejnosť mala možnosť lepšie ich spoznať. Aká bola reakcia? Istý policajný úradník vo Ľvove na Ukrajine jednému účastníkovi zjazdu povedal: „Vynikáte vo vyučovaní ľudí tomu, čo je dobré, hovoríte o Bohu a nezapájate sa do násilia. Debatovali sme o tom, prečo sme vás vlastne prenasledovali, a prišli sme k záveru, že sme vás nepočúvali a vôbec nič sme o vás nevedeli.“ Teraz však mnohí počúvali a Jehovovi svedkovia im chceli pomôcť.

Na ešte účinnejšie konanie diela v týchto krajinách bola potrebná biblická literatúra. Vynaložilo sa veľké úsilie, aby bola rýchlo poskytnutá. Jehovovi svedkovia v Selters/​Taunus v Nemecku takmer zdvojnásobili priestory tlačiarne. Hoci toto rozšírenie ešte nebolo dokončené, približne dva týždne po zrušení zákazu vo vtedajšom východnom Nemecku bolo z tlačiarne v Selterse odoslaných do tejto oblasti 21 ton literatúry. Od zrušenia zákazu vo východoeurópskych krajinách do roku 1992 bolo do rôznych týchto krajín dopravených z Nemecka vyše 9000 ton literatúry v 14 hlavných jazykoch, 633 ton bolo dopravených z Talianska a ďalších niekoľko ton z Fínska.

Svedkovia v niektorých krajinách, ktorí boli mnoho rokov do značnej miery izolovaní, potrebovali pomoc aj v otázkach dozoru nad zborom a organizačnej správy. Aby sa uspokojila táto naliehavá potreba, bolo nadviazané spojenie so skúsenými staršími v Nemecku, Spojených štátoch, Kanade a inde — pokiaľ bolo možné, s tými, ktorí  vedeli hovoriť jazykom danej krajiny. Budú ochotní presťahovať sa do jednej z týchto krajín východnej Európy a pomôcť uspokojiť túto potrebu? Reakcia bola skutočne potešujúca! Kde to bolo výhodné, boli poslaní aj starší vyškolení v škole Gileád alebo v škole služobného vzdelávania.

Potom v roku 1992 sa konal pozoruhodný medzinárodný zjazd v Sankt Peterburgu, druhom najväčšom meste Ruska. Prišlo naň približne 17 000 delegátov z 27 krajín mimo Ruska. Zjazd bol široko ohlasovaný. Medzi tými, čo prišli, boli aj ľudia, ktorí o Jehovových svedkoch nikdy predtým nepočuli. Účasť dosiahla vrcholný počet 46 214 ľudí. Boli prítomní delegáti zo všetkých častí Ruska, niektorí až z ostrova Sachalin na východe blízko Japonska. Veľké skupiny prišli aj z Ukrajiny, Moldavska a iných krajín, ktoré boli predtým časťou ZSSR. Priniesli so sebou dobré správy. V jednotlivých zboroch v mestách ako Kyjev, Moskva a Sankt Peterburg bola podľa správ priemerná účasť na zhromaždeniach dvoj- i viacnásobkom počtu svedkov. Mnohí ľudia, ktorí chceli, aby s nimi Jehovovi svedkovia študovali Bibliu, sa museli zapísať do zoznamu čakateľov. Z Lotyšska prišlo okolo 600 delegátov a ešte viac ich prišlo z Estónska. Z jedného zboru v Sankt Peterburgu bolo na zjazde pripravených na krst vyše sto uchádzačov. Mnohí z tých, čo prejavujú záujem, sú mladší ľudia alebo ľudia s dobrým vzdelaním. Na tomto veľkom území, na ktoré sa svet dlho pozeral ako na baštu ateizmu, skutočne prebieha veľké dielo duchovnej žatvy!

Polia sa belejú k žatve

Ako sa menili postoje, čo sa týka náboženskej slobody, zákaz Jehovových svedkov bol zrušený aj v iných krajinách alebo bolo svedkom dané dlho odopierané zákonné uznanie. Mnohé tieto miesta boli pripravené na zber veľkej duchovnej úrody. Boli tu podmienky, aké opísal Ježiš svojim učeníkom, keď povedal: „Pozdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sa belejú k žatve.“ ​(Ján 4:35) Pouvažujme len o niekoľkých miestach v Afrike, kde to tak bolo.

V Zambii bola v roku 1969 Jehovovým svedkom zakázaná služba z domu do domu. Preto svedkovia venovali viac času vedeniu domácich biblických štúdií so záujemcami. Aj ďalší začali vyhľadávať svedkov, aby mohli od nich dostať poučenie. Vládne obmedzenia postupne poľavovali a návštevnosť zhromaždení narastala. V roku 1992 sa v Zambii zúčastnilo na Pánovej večeri 365 828 ľudí, každý 23. obyvateľ!

Severne od Zambie, v Zaire (teraz Konžská demokratická republika), sa tisíce ďalších ľudí chcelo dozvedieť, čo Jehovovi svedkovia učia o kresťanskom živote a o Božom predsavzatí s ľudstvom. V roku 1990,  keď okolnosti umožnili svedkom znovu otvoriť sály Kráľovstva, sa v niektorých oblastiach schádzalo na ich zhromaždeniach až 500 ľudí. V priebehu dvoch rokov 67 917 svedkov v Zaire viedlo s takýmito ľuďmi 141 859 domácich biblických štúdií.

Počet krajín, ktoré sa otvárali, bol ohromujúci. V roku 1990 bolo misionárom spoločnosti Watch Tower, ktorí boli pred 14 rokmi vyhnaní z Beninu, oficiálne umožnené vrátiť sa, a dvere sa otvorili aj pre ďalších. V tom istom roku podpísal minister spravodlivosti v Kapverdskej republike uznesenie, ktoré schvaľovalo stanovy miestneho Združenia Jehovových svedkov, čím boli svedkovia zákonne uznaní. Potom, v roku 1991, boli Jehovovi svedkovia oficiálne povolení v Mozambiku (kde ich predchádzajúci vládcovia kruto prenasledovali), v Ghane (kde bola ich činnosť úradne zastavená) a v Etiópii (kde nebolo možné otvorene kázať ani konať zjazdy 34 rokov). Do konca toho roku boli svedkovia zákonne uznaní aj v Nigeri a Kongu (teraz Konžská republika). Začiatkom roku 1992 boli zrušené zákazy Jehovových svedkov alebo boli svedkovia zákonne uznaní v Čade, Keni, Rwande, Togu a Angole.

Polia tu boli pripravené na duchovnú žatvu. Napríklad svedkovia v Angole zažili hneď 31-percentný vzrast; navyše necelých 19 000 hlásateľov Kráľovstva tam viedlo takmer 53 000 domácich biblických štúdií. Aby bola vzhľadom na tento obrovský program biblického vzdelávania v Angole i v Mozambiku (kde mnohí hovoria po portugalsky) poskytnutá potrebná organizačná pomoc, boli vyzvaní spôsobilí starší v Portugalsku a Brazílii, aby sa presťahovali do Afriky a pokračovali v službe tam. Misionári, ktorí hovorili po portugalsky, boli pridelení na novootvorené územie Guiney-Bissau. A schopní svedkovia vo Francúzsku a iných krajinách boli vyzvaní, aby pomohli v naliehavom diele kázania a robenia učeníkov v Benine, Čade a Togu, kde mnohí obyvatelia hovoria po francúzsky.

K oblastiam, ktoré prinášali zvlášť hojnú úrodu ľudí chváliacich Jehovu, patria krajiny, ktoré boli kedysi rímskokatolíckymi baštami. Tak to bolo nielen v Latinskej Amerike, ale aj vo Francúzsku (kde správa za rok 1992 ukázala, že je tu 119 674 svedkov evanjelistov), v Španielsku (kde ich bolo 92 282), na Filipínach (so 114 335 svedkami), v Írsku (kde počet svedkov rástol rýchlosťou 8 až 10 percent za rok) a v Portugalsku.

Keď v roku 1978 navštívilo zjazd svedkov v Lisabone (Portugalsko) 37 567 ľudí, časopis Opção uviedol: „Pre každého, kto bol vo Fatime v čase púte, je toto skutočne niečo úplne odlišné... Tu [na zjazde Jehovových svedkov] sa vytráca mystika a uvoľňuje cestu zhromaždeniu, kde veriaci v celkovom súlade rozoberajú svoje problémy, vieru a duchovný pohľad na veci. Ich vzájomné správanie sa vyznačuje tým,  že sa jeden o druhého zaujímajú.“ V nasledujúcom desaťročí vzrástol počet svedkov v Portugalsku takmer o 70 percent.

A čo Taliansko? Veľký nedostatok uchádzačov o kňazstvo v katolíckej cirkvi prinútil niektoré kňazské semináre zatvoriť svoje brány. Viacero kostolov už nemá farára. V mnohých prípadoch sú v bývalých budovách kostolov teraz obchody alebo úrady. Napriek tomu všetkému cirkev tvrdo bojuje, aby zastavila Jehovových svedkov. V minulých rokoch vyvíjala na úradníkov nátlak, aby deportovali misionárov svedkov, a žiadala, aby polícia zakázala ich zhromaždenia. V 80. rokoch nechali farári v niektorých oblastiach nalepiť na dvere každému (i niektorým, ktorí boli zhodou okolností Jehovovými svedkami) lístky s nápisom: „Neklopať. Sme katolíci.“ Noviny priniesli titulky: „Poplašné volanie cirkvi proti Jehovovým svedkom“ a „‚Svätá vojna‘ proti Jehovovým svedkom“.

Keď sa židovskí kňazi v prvom storočí pokúšali umlčať apoštolov, Gamaliel, učiteľ Zákona, im múdro radil: „Ak je tento plán alebo toto dielo od ľudí, bude rozvrátené, ale ak je od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť.“ ​(Sk. 5:38, 39) K čomu to viedlo, keď sa rímskokatolícke kňazstvo v 20. storočí pokúšalo umlčať Jehovových svedkov? Dielo 120 svedkov v Taliansku v roku 1946 nebolo rozvrátené. Namiesto toho do roku 1992 tam bolo činných 194 013 svedkov, ktorí boli spojení s 2462 zbormi po celej krajine. Skutočne naplnili Taliansko svojím vyučovaním Božieho Slova. Od roku 1946 venovali rozhovorom o Božom Kráľovstve so svojimi talianskymi spoluobčanmi vyše 550 miliónov hodín. Pri tejto práci dali ľuďom do rúk milióny výtlačkov samotnej Biblie, ako aj vyše 400 miliónov kníh, brožúrok a časopisov vysvetľujúcich Písma. Chceli sa postarať o to, aby ľudia v Taliansku mali pred príchodom Armagedonu dostatok príležitostí postaviť sa na Jehovovu stranu. Pri tomto diele mali stále na mysli to, čo napísal apoštol Pavol v 2. Korinťanom 10:4, 5: „Zbrane nášho boja nie sú telesné, ale mocné od Boha na borenie silných opevnení. Lebo boríme úvahy a všetko povýšené, čo sa pozdvihuje proti poznaniu Boha.“

Jehovovi svedkovia nezameriavajú svoju pozornosť len na bývalé katolícke bašty. Vedia, že Ježiš Kristus povedal: „Vo všetkých národoch [sa] musí zvestovať dobré posolstvo.“ ​(Mar. 13:10) A práve to je to dielo, ktoré svedkovia konajú. V Indii ich v roku 1992 rozprávalo ľuďom o Božom Kráľovstve 12 168. Ďalších 71 428 kázalo v Kórejskej republike. V Japonsku ich bolo 171 438 a ich počet každý mesiac  rástol. Naďalej sa dostávali aj do krajín, kde sa kázalo len málo alebo kde sa nekázalo vôbec.

Tak sa im v druhej polovici 70. rokov podarilo prvý raz zaniesť posolstvo o Kráľovstve ľuďom žijúcim na Markézach a na Kosrae — ostrovoch v Tichom oceáne. Dostali sa aj do Bhutánu južne od Číny a na Komory pri východnom pobreží Afriky. V 80. rokoch prvý raz prišla správa o kazateľskom diele Jehovových svedkov z Wallisových ostrovov a Futuny, ako aj z ostrovov Nauru a Rota — všetky v juhozápadnom Pacifiku. Niektoré z nich sú relatívne malé; ale žijú tam ľudia a život je drahocenný. Jehovovi svedkovia si plne uvedomujú, že Ježiš predpovedal, že skôr ako príde koniec, bude sa posolstvo o Kráľovstve kázať „po celej obývanej zemi“. — Mat. 24:14.

Skontaktovať sa s ľuďmi, kdekoľvek a kedykoľvek je to možné

Zatiaľ čo kázanie z domu do domu je naďalej hlavnou metódou, ktorú Jehovovi svedkovia používajú, aby sa dostali k ľuďom, uvedomujú si, že týmto systematickým spôsobom sa nedostanú ku každému. S pocitom naliehavosti pokračujú vo vyhľadávaní ľudí, kdekoľvek je ich možné nájsť. — Porovnaj Jána 4:5–42; Skutky 16:13, 14.

Keď v prístavoch Nemecka a Holandska zakotvia lode, hoci len na krátko, Jehovovi svedkovia sa usilujú navštíviť ich a vydať svedectvo najprv kapitánovi a potom posádke. Pre týchto mužov nosia biblickú literatúru v mnohých jazykoch. Na domácich trhoch v Čade v strednej Afrike nie je neobvyklé vidieť skupinu 15 až 20 ľudí zhromaždených okolo jedného Jehovovho svedka, ktorý im hovorí o nádeji na Božie Kráľovstvo. V Aucklande (Nový Zéland) sa svedkovia v službe striedajú, keď oslovujú majiteľov stánkov a tisíce ľudí nakupujúcich v sobotu dopoludnia na blších trhoch. V Guayaquile (Ekvádor) oslovujú svedkovia ľudí, ktorí  prechádzajú cez hlavné autobusové stanice — mnohí sú zo vzdialených častí krajiny — a ponúkajú im časové brožúry alebo La Atalaya a ¡Despertad! Tých, čo v New Yorku pracujú v nočných zmenách v obchodoch s potravinami, ktoré sú otvorené dvadsaťštyri hodín denne, navštevujú svedkovia v práci, aby aj oni mali príležitosť počuť dobré posolstvo.

Mnohí Jehovovi svedkovia sa delia o vzácne biblické pravdy so spolucestujúcimi, keď cestujú lietadlom, vlakom, autobusom či podzemnou dráhou. Príležitosti na vydanie svedectva využívajú aj počas obedných prestávok vo svetskej práci či v škole, ako aj vtedy, keď k ich dverám príde niekto z obchodných dôvodov. Vedia, že mnohí z týchto ľudí nemusia byť doma, keď svedkovia bežne navštevujú domácnosti.

Zatiaľ čo vydávajú svedectvo iným, nezabúdajú ani na blízkych členov rodiny a ostatných príbuzných. Keď sa však Maria Caamanová, svedkyňa v Argentíne, pokúšala povedať svojej rodine, ako hlboko na ňu zapôsobilo to, čo sa dozvedela z Biblie, robili si z nej žarty alebo boli ľahostajní. Nevzdala sa, ale cestovala 1900 kilometrov, aby vydala svedectvo ďalším svojim príbuzným. Niektorí zareagovali priaznivo. Postupne začali počúvať aj ďalší. Vďaka tomu je teraz medzi jej príbuznými vyše 80 dospelých a vyše 40 detí, ktorí sa chopili biblickej pravdy a delia sa o ňu s ďalšími.

Aby Michael Regan pomohol svojim príbuzným, presťahoval sa do svojho rodného mesta Boyle v írskom grófstve Roscommon. Všetkým vydal svedectvo. Na jeho neter zapôsobil veselý duch a zdravý spôsob života Michaelových detí. Zakrátko ona aj jej manžel súhlasili s biblickým štúdiom. Keď sa dali pokrstiť, jej otec ju vykázal z rodinného domu. Jeho postoj sa však postupne zmiernil a otec prijal nejakú literatúru — so zámerom odhaliť „chyby“ svedkov. Ale zakrátko si uvedomil, že to, čo číta, je pravda, a po čase sa dal pokrstiť. Teraz je so zborom spojených vyše 20 členov tejto rodiny a väčšina z nich je už pokrstená.

A čo ľudia vo väzení? Mohli by mať úžitok z posolstva o Božom Kráľovstve? Jehovovi svedkovia ich neprehliadajú. V jednom nápravnom zariadení v Severnej Amerike prinieslo opatrenie osobných biblických  štúdií s väzňami spolu s účasťou na pravidelných zhromaždeniach, ktoré Jehovovi svedkovia vedú vo väznici, také dobré výsledky, že správa väznice tam umožnila usporiadať zjazdy. Zúčastnili sa na nich nielen väzni, ale aj tisíce svedkov zvonku. Úprimná snaha vydávať svedectvo mužom a ženám vo väzení sa vynakladá aj v iných krajinách.

Jehovovi svedkovia sa nenazdávajú, že biblické štúdium zmení všetkých väzňov. Ale zo skúseností vedia, že niektorým sa dá pomôcť, a tak im chcú dať príležitosť chopiť sa nádeje na Božie Kráľovstvo.

Opakované úsilie preniknúť k srdciam ľudí

Jehovovi svedkovia navštevujú ľudí znovu a znovu. Tak ako Ježišovi raní učeníci ‚stále chodia‘ k ľuďom vo svojom pridelenom obvode a snažia sa podnietiť ich záujem o Božie Kráľovstvo. (Mat. 10:6, 7) Na niektorých miestach sú schopní navštíviť všetky domácnosti vo svojej oblasti len raz za rok; inde ich navštevujú vždy po niekoľkých mesiacoch. V Portugalsku v oblasti Lisabonu a okolí, kde je pomer 1 svedok na každých 160 obyvateľov, navštevujú svedkovia ľudí približne každý týždeň. Vo Venezuele sú mestá, kde sú obvody pravidelne prepracúvané častejšie ako raz za týždeň.

Keď Jehovovi svedkovia opätovne navštevujú ľudí, nepokúšajú sa vnucovať im biblické posolstvo. Jednoducho sa snažia dať im príležitosť urobiť múdre rozhodnutie. Dnes niektorí ľudia azda povedia, že nemajú záujem; ale náhle zmeny v ich živote alebo vo svetovej situácii ich môžu podnietiť, aby boli pri ďalšej príležitosti vnímavejší. Mnohí ľudia si v skutočnosti nikdy nevypočuli, čo svedkovia učia, pretože majú predsudky, alebo jednoducho preto, že sú príliš zaneprázdnení, než aby počúvali. Ale opakované priateľské návštevy ich môžu podnietiť venovať tomu pozornosť. Na ľudí často zapôsobí čestnosť a mravná rýdzosť svedkov, ktorí žijú v ich susedstve alebo sú ich spolupracovníkmi. Vďaka tomu to niektorých časom zaujme natoľko, že chcú vedieť, aké je posolstvo svedkov. Jedna žena vo Venezuele ochotne prijala literatúru a ponuku bezplatného biblického štúdia a povedala: „Nikdy predtým mi nikto tieto veci nevysvetlil.“

Svedkovia sa láskavým spôsobom snažia preniknúť k srdciam tých, s ktorými hovoria. Na Guadeloupe, kde bol v roku  1992 pomer 1 svedok na 57 obyvateľov, nie je neobvyklé, že majitelia bytu povedia: „Nemám záujem.“ Eric Dodote na to odpovedá: „Chápem vás a vžívam sa do vašej situácie.“ Potom dodáva: „Ale povedzte mi: ‚Chceli by ste žiť v lepších podmienkach, než aké sú dnes?‘“ Keď si vypočuje odpoveď majiteľa bytu, použije Bibliu a ukáže, ako Boh nastolí také podmienky vo svojom novom svete.

Prepracúvať obvod ešte dôkladnejšie

V posledných rokoch je v niektorých krajinách stále ťažšie nájsť ľudí doma. Manžel i manželka majú často svetské zamestnanie a cez víkendy sa azda snažia odpočinúť si mimo domu. Aby Jehovovi svedkovia vyriešili túto situáciu, v mnohých krajinách stále viac konajú svedeckú službu z domu do domu večer. V Británii nielenže niektorí svedkovia chodia na miesta, kde nebol predtým nikto doma, medzi šiestou a ôsmou hodinou večer, ale ďalší v snahe zastihnúť ľudí skôr, ako odídu do práce, ich navštevujú ešte pred ôsmou hodinou ráno.

Aj tam, kde sú ľudia doma, môže byť veľmi ťažké spojiť sa s nimi bez predchádzajúceho pozvania, pretože pre rozšírenú zločinnosť majú urobené bezpečnostné opatrenia. No keď v Brazílii ide niekto, s kým je ťažké spojiť sa, na skorú rannú prechádzku na pláž Copacabana, môže ho tam osloviť niektorý horlivý svedok, ktorý sa tam už tak zavčasu prihovára ľuďom a vedie s nimi rozhovory o tom, ako Božie Kráľovstvo vyrieši problémy ľudstva. Keď sa ľudia v Paríži vracajú neskoro popoludní do svojich bytov, môžu stretnúť pri vchode do domu priateľskú dvojicu svedkov, ktorá tam čaká, aby sa porozprávala s jednotlivými obyvateľmi domu, ktorí sú ochotní venovať im niekoľko minút a vypočuť si, ako Boh nastolí pravé bezpečie. V Honolulu, v New Yorku a na mnohých iných miestach sa vynakladá úsilie spojiť sa s obyvateľmi domov, ktoré majú mimoriadne bezpečnostné opatrenia, aj telefonicky.

Aj keď sa svedkom podarí spojiť sa s niekým z každej domácnosti, ešte si nemyslia, že ich úloha je splnená. Ich túžbou je hovoriť s toľkými ľuďmi v každej domácnosti, s koľkými je to len možné. Niekedy to dosiahnu tak, že prichádzajú v rôzne dni alebo v rôznom čase. Keď jedna majiteľka bytu v Portoriku povedala, že nemá záujem, svedkyňa sa opýtala, či nie je v dome ešte niekto iný, s kým by sa mohla porozprávať. To viedlo k rozhovoru s jedným mužom v tom dome, ktorý bol 14 rokov chorý a prevažne pripútaný na lôžko. Jeho srdce sa nadchlo nádejou predloženou v Božom Slove. S novým záujmom o život mohol zakrátko vstať z postele, navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva a deliť sa o svoju novonájdenú nádej s ďalšími.

 Stále intenzívnejšie vydávanie svedectva pred blížiacim sa koncom

K zintenzívneniu svedeckej činnosti v nedávnych rokoch značne prispel ešte ďalší činiteľ. Je ním vzrast počtu svedkov, ktorí slúžia ako priekopníci. Dychtivo túžia venovať službe Bohu toľko času, koľko je len možné, a s láskyplným záujmom o svojich blížnych si zariadili svoje záležitosti tak, aby mohli každý mesiac stráviť vo zvestovateľskej službe 60, 90, 140 alebo i viac hodín. Tí, ktorí sa ujímajú priekopníckej služby, sa začínajú tak ako apoštol Pavol, keď kázal v Korinte, ‚dôkladne zaoberať slovom‘ a usilujú sa vydať svedectvo o mesiášskom Kráľovstve toľkým ľuďom, koľkým je to len možné. — Sk. 18:5.

V roku 1975 bolo na celom svete 130 225 priekopníkov. V roku 1992 ich bolo každý mesiac priemerne 605 610 (čo zahŕňa pravidelných, pomocných i zvláštnych priekopníkov). Tak v čase, keď počet svedkov na celom svete vzrástol o 105 percent, počet tých, ktorí si zariadili veci tak, aby sa mohli podieľať na službe celým časom, vzrástol o 365 percent! Vďaka tomu množstvo času, ktoré sa venovalo vydávaniu svedectva, stúplo z približne 382 miliónov na viac ako miliardu hodín ročne!

‚Z maličkého sa stalo tisíc‘

Ježiš Kristus poveril svojich nasledovníkov, aby boli jeho svedkami až do najvzdialenejšej časti zeme. (Sk. 1:8) Jehova prostredníctvom svojho proroka Izaiáša predpovedal: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ ​(Iz. 60:22) Správa jasne ukazuje, že Jehovovi svedkovia konajú dielo, ktoré Ježiš predpovedal, a že zažili vzrast, ktorý Boh sľúbil.

Koncom druhej svetovej vojny boli svedkovia hlavne v Severnej Amerike a v Európe, niekoľko ich bolo v Afrike a ďalší boli v malých skupinách roztrúsení po celej zemi. V žiadnom prípade sa nedostali s posolstvom o Kráľovstve do každej krajiny, ani sa nedostali do všetkých končín tých krajín, v ktorých kázali. Tento obraz sa však úžasnou rýchlosťou mení.

Pouvažujme o Severnej Amerike. Na tomto svetadieli sa medzi Kanadou na severe a Panamou na juhu nachádza deväť krajín. V roku 1945 bolo na tomto obrovskom území 81 410 svedkov. Štyri krajiny podali správu o menej ako 20 svedkoch a v jednej krajine sa nekonalo žiadne organizované kazateľské dielo. Odvtedy sa vo všetkých týchto krajinách intenzívne a vytrvalo vydáva svedectvo. V roku 1992 bolo v tejto časti zeme 1 440 165 Jehovových svedkov. Vo väčšine týchto krajín pripadá na každého svedka v priemere len niekoľko sto ľudí, ktorým by mal vydať svedectvo. Veľkú časť obyvateľstva navštevujú svedkovia každých niekoľko mesiacov; mnohých navštevujú každý týždeň.  So záujemcami, jednotlivcami i skupinami, sa pravidelne vedie vyše 1 240 000 domácich biblických štúdií.

A čo Európa? Táto časť zemegule siaha od Škandinávie smerom na juh k Stredozemnému moru. Okrem veľkej časti územia bývalého Sovietskeho zväzu sa v Európe vydalo rozsiahle svedectvo už pred druhou svetovou vojnou. Odvtedy vyrástli nové generácie a aj tým je potrebné ukázať z Písiem, že Božie Kráľovstvo čoskoro nahradí všetky ľudské vlády. (Dan. 2:44) Z niekoľko tisíc svedkov, ktorí vykonávali kazateľskú činnosť pod prísnym zákazom počas vojny, sa počet hlásateľov Kráľovstva v 47 krajinách, z ktorých boli v roku 1992 uverejnené správy, zvýšil na 1 176 259 vrátane tých, ktorí žijú na území bývalého ZSSR v Európe aj v Ázii. V piatich krajinách — v Británii, Francúzsku, Nemecku, Poľsku a Taliansku — bolo v každej vyše 100 000 horlivých svedkov. A čo všetci títo svedkovia robili? Ich správa za rok 1992 ukazuje, že v tomto roku venovali verejnému kázaniu, navštevovaniu ľudí z domu do domu a vedeniu domácich biblických štúdií viac ako 230 000 000 hodín. Títo svedkovia pri svojom evanjelizačnom diele neobišli ani malú republiku San Marino, ani kniežatstvá ako Andorra a Lichtenštajnsko, a ani Gibraltár. Skutočne sa vydávalo predpovedané svedectvo.

Aj Afrika dostáva rozsiahle svedectvo. Správy ukazujú, že do roku 1945 sa dobré posolstvo dostalo na tomto kontinente do 28 krajín, ale vo väčšine týchto krajín sa svedectvo v skutočnosti vydávalo len veľmi málo. Odvtedy sa tam však dosiahlo veľa. V roku 1992 bolo na africkom kontinente 545 044 horlivých svedkov, ktorí kázali dobré posolstvo v 45 krajinách. Na slávnosti Pánovej večere bolo v tom roku 1 834 863 prítomných. A tak tu bol nielen úžasný vzrast, ale je tu aj mimoriadna možnosť ďalšieho rozmachu!

Správa z Južnej Ameriky je rovnako pozoruhodná. Napriek tomu, že pred druhou svetovou vojnou sa biblické posolstvo dostalo z 13 tamojších krajín do všetkých okrem jednej, na celom kontinente bolo vtedy len 29 zborov a v niektorých týchto krajinách sa dovtedy nekonala žiadna organizovaná kazateľská činnosť. Väčšiu časť diela kázania o Kráľovstve mali svedkovia vtedy ešte pred sebou. Odvtedy tam svedkovia horlivo pracovali. Tí, ktorí boli osviežení vodou života, radostne pozývali ďalších, hovoriac: ‚Poďte a vezmite si zadarmo vodu života.‘ (Zjav. 22:17) V roku 1992 sa v Južnej Amerike radostne zúčastňovalo na tomto diele 683 782 Jehovových služobníkov z 10 399 zborov. Niektorí z nich sa dostávali do oblastí, kde sa ešte nevydalo dôkladné svedectvo. Iní opakovane navštevovali ľudí tam, kde sa už svedectvo vydávalo, a povzbudzovali ich, aby ‚okúsili a videli, že Jehova je dobrý‘. (Žalm 34:8) Na pomoc záujemcom, aby urobili Jehovove cesty svojím spôsobom života, pravidelne viedli 905 132 domácich biblických štúdií.

 Pouvažujme aj o Ázii a o mnohých ostrovoch a súostroviach po celej zemeguli. Čo sa tu dosiahlo? Až do konca druhej svetovej vojny sa na mnohých týchto miestach ani nezačalo hlásať o Kráľovstve. Ale Ježiš Kristus predpovedal, že toto dobré posolstvo o Kráľovstve sa bude kázať „po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom“. (Mat. 24:14) V súlade s tým sa v priebehu desaťročí po druhej svetovej vojne kázanie dobrého posolstva, ktoré sa predtým dostalo len do 76 z týchto krajín vrátane ostrovov a súostroví, rozšírilo do ďalších 40 krajín, a na miestach, kde sa kázalo už predtým, sa kázanie zintenzívnilo. V roku 1992 bolo na tomto obrovskom území 627 537 oddaných svedkov, ktorí nachádzali veľké potešenie v oznamovaní Jehovových ‚mocných skutkov a slávy nádhery jeho kraľovania‘. (Žalm 145:11, 12) Ich služba nebola ľahká. Na niektorých miestach museli cestovať loďou alebo lietadlom celé hodiny, aby sa dostali na vzdialené ostrovy vo svojom obvode. Ale v roku 1992 venovali evanjelizačnému dielu vyše 200 000 000 hodín a viedli 685 211 pravidelných domácich biblických štúdií.

Sľub, že „z maličkého sa stane tisíc“, sa určite splnil, a to v hojnej miere! V každej z viac ako 50 krajín, kde nebol ani ‚maličký‘ — kde neboli v roku 1919 žiadni Jehovovi svedkovia, kde sa vôbec nekázalo —, je dnes viac ako tisíc tých, čo chvália Jehovu. V niektorých týchto krajinách sú teraz desaťtisíce, áno, dokonca viac ako stotisíc Jehovových svedkov, ktorí sú horlivými hlásateľmi Božieho Kráľovstva! Jehovovi svedkovia na celom svete sa stali ‚mocným národom‘ — v zjednotenom celosvetovom zbore je ich počet vyšší, ako je počet obyvateľov ktoréhokoľvek z takmer 80 autonómnych štátov sveta.

Koľko svedectva v „iných krajinách“?

V roku 1992 bolo medzi spomínanými krajinami ešte stále 24 „iných krajín“ — takých, kde boli Jehovovi svedkovia vládou prísne zakázaní a z ktorých neboli uverejňované žiadne podrobné správy. V niektorých týchto krajinách sa vydáva veľké svedectvo. No v určitých krajinách je počet svedkov značne obmedzený. Sú tu ľudia, ktorí ešte nepočuli posolstvo o Kráľovstve. Ale Jehovovi svedkovia sú presvedčení, že sa vydá potrebné svedectvo. Prečo?

Lebo Písma ukazujú, že na dielo dohliada sám Ježiš Kristus zo svojho nebeského trónu. ‚Anjelovi letiacemu prostriedkom neba‘ je pod jeho vedením zverená zodpovednosť ohlasovať večné dobré posolstvo a nabádať ‚každý národ, kmeň, jazyk a ľud‘, aby sa ‚bál Boha a oslavoval ho‘. (Zjav. 14:6, 7) Neexistuje žiadna moc v nebi ani na zemi, ktorá by mohla Jehovovi zabrániť pritiahnuť k sebe tých, ktorí sú „správne naklonení k večnému životu“. — Sk. 13:48; Ján 6:44.

 Žiadne miesto na zemi nie je natoľko izolované, že by sa tam posolstvo o Kráľovstve nemohlo dostať. Príbuzní sa navštevujú. Telefóny a pošta prenášajú správy. Obchodníci, robotníci, študenti a turisti sa stretávajú s ľuďmi z iných krajín. Týmito spôsobmi sa tak v minulosti, ako aj dnes stále oznamuje životne dôležité posolstvo, že Jehova dosadil na trón svojho nebeského Kráľa s mocou nad národmi. Anjeli môžu dohliadnuť na to, aby sa dostalo k tým, ktorí sú hladní a smädní po pravde a spravodlivosti.

Ak je to Pánova vôľa, aby sa v niektorých oblastiach, kde tomu vlády až doteraz bránia, kázalo posolstvo o Kráľovstve otvorenejšie, Boh môže zabezpečiť podmienky, ktoré povedú k tomu, že tieto vlády zmenia svoju politiku. (Prísl. 21:1) A tam, kde sa dvere príležitosti azda ešte otvoria, sa Jehovovi svedkovia s radosťou dajú k dispozícii, aby ľudia v týchto krajinách dostali čo najväčšiu pomoc, a tak mohli spoznať Jehovovo láskyplné predsavzatie. Sú rozhodnutí ďalej bez prestania slúžiť, kým Jehova prostredníctvom Ježiša Krista nepovie, že dielo je vykonané!

V roku 1992 Jehovovi svedkovia aktívne kázali v 229 krajinách. Dobré posolstvo o Božom Kráľovstve sa do toho roku rôznymi spôsobmi dostalo do 235 krajín. Do desiatich z nich sa prvý raz dostalo až po roku 1975.

Aké intenzívne svedectvo sa vydalo? Počas prvých 30 rokov po druhej svetovej vojne venovali Jehovovi svedkovia kázaniu a vyučovaniu o Jehovovom mene a Kráľovstve 4 635 265 939 hodín. Avšak počas nasledujúcich 15 rokov (len za polovičný počet rokov), keď bolo svedkov viac a väčšie percento z nich slúžilo celým časom, venovali vydávaniu svedectva verejne a z domu do domu, ako aj vedeniu domácich biblických štúdií 7 858 677 940 hodín. A podľa správy, ktorá hovorí o ďalších 951 870 021 hodinách venovaných tejto činnosti v roku 1990/91 a o viac ako miliarde hodín v nasledujúcom roku, intenzita diela ďalej rástla.

Množstvu biblickej literatúry, ktoré svedkovia rozšírili pri oznamovaní Kráľovstva, spolu s rozmanitosťou jazykov, v ktorých bola táto literatúra k dispozícii, sa v žiadnej oblasti ľudských snáh nič nevyrovná. Záznamy nie sú úplné; ale správy, ktoré sú doteraz k dispozícii, ukazujú, že v rokoch 1920 až 1992 bolo do rúk záujemcov odovzdaných 10 107 565 269 kníh, brožúr a časopisov, ako aj nespočítateľné milióny traktátov v 294 jazykoch.

V čase písania tejto knihy celosvetové vydávanie svedectva ešte nie je dovŕšené. Ale dielo, ktoré sa už vykonalo, a okolnosti, za akých sa konalo, dávajú presvedčivý dôkaz o pôsobení Božieho ducha.

[Zvýraznený text na strane 502]

Veľké zjazdy a kresťanské správanie delegátov priťahovali pozornosť

[Zvýraznený text na strane 505]

„Čo sa týka poriadku, mierumilovnosti a čistoty, účastníci zjazdu sú príkladom na napodobňovanie“

[Zvýraznený text na strane 507]

Na miestach, kde boli svedkovia desaťročia zakázaní, sa konali historické zjazdy

[Zvýraznený text na strane 508]

Do krajín východnej Európy bolo dopravených tisíce ton biblickej literatúry

[Zvýraznený text na strane 509]

Spôsobilí starší sa ochotne presťahovali do krajín, kde to bolo zvlášť potrebné

[Zvýraznený text na strane 516]

Ich túžbou je hovoriť s toľkými ľuďmi v každej domácnosti, s koľkými je to len možné

[Zvýraznený text na strane 518]

Úžasný vzrast a možnosť ďalšieho rozmachu

[Grafy/obrázky na strane 513]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Vzrast počtu hlásateľov Kráľovstva v Oriente

India

10 000

5 000

1950 1960 1970 1980 1992

Kórejská republika

60 000

30 000

1950 1960 1970 1980 1992

Japonsko

150 000

100 000

50 000

1950 1960 1970 1980 1992

[Obrázok na strane 503]

V roku 1985 bolo vzhľadom na zástupy ľudí potrebné, aby sa zjazd Jehovových svedkov v Brazílii konal simultánne na dvoch štadiónoch, Morumbi v São Paule (na obrázku dole) a Maracanã v Riu de Janeiro

[Obrázky na strane 504]

Niektorí uchádzači o krst v poľskom Chorzówe v roku 1989

[Obrázky na strane 506]

Niektoré historické zjazdy v roku 1991

Praha

Tallin, Estónsko (vpravo)

Záhreb, Chorvátsko (vpravo)

Budapešť (hore)

Baia Mare, Rumunsko (vpravo)

Usolie-Sibirskoje, Rusko (dole)

Alma-Ata, Kazachstan (hore)

Kyjev, Ukrajina (vľavo)

 [Obrázky na strane 511]

Medzinárodný zjazd Jehovových svedkov v ruskom Sankt Peterburgu v roku 1992

Vrelý medzinárodný duch

z Ruska

z Moldavska

z Ukrajiny

Bolo tu mnoho mladších ľudí

M. G. Henschel (vľavo) a Stepan Kožemba (uprostred) sa prostredníctvom tlmočníka rozprávajú o programe

Zahraniční delegáti priniesli ruské Biblie pre svedkov z celého Ruska

[Obrázky na strane 512]

Podľa týchto talianskych novinových výstrižkov katolícka cirkev v 80. rokoch 20. storočia vyhlásila svedkom vojnu

[Obrázok na strane 514]

Keď v Rotterdame (Holandsko) zakotvia lode, sú tam svedkovia, aby sa s posádkou porozprávali o Božom Kráľovstve

[Obrázok na strane 515]

Aj tam, kde je obvod často prepracúvaný, tak ako tu na Guadeloupe, svedkovia sa naďalej snažia, aby dobré posolstvo preniklo k srdciam ich blížnych