23. kapitola

Misionári urýchľujú celosvetový rozmach

DÔLEŽITÝM činiteľom v celosvetovom hlásaní Božieho Kráľovstva je horlivá činnosť misionárov, ktorí sú ochotní slúžiť kdekoľvek, kde je to potrebné.

Misionári boli vysielaní do iných krajín dávno predtým, ako Watch Tower Bible and Tract Society založila na tento účel školu. Prvý prezident Spoločnosti Ch. T. Russell si uvedomoval, že sú potrební spôsobilí ľudia, ktorí by začali kázať dobré posolstvo na zahraničnom poli a ktorí by sa tam v kázaní ujímali vedenia. S týmto zámerom vyslal niekoľkých mužov — Adolfa Webera do Európy, E. J. Cowarda do Karibskej oblasti, Roberta Hollistera do Orientu a Josepha Bootha do južnej Afriky. Je smutné, že Booth prejavil väčší záujem o svoje osobné plány, a tak v roku 1910 bol zo Škótska do Ňaska (teraz Malawi), kde bolo zvlášť cítiť Boothov nepriaznivý vplyv, vyslaný William Johnston. Brat Johnston bol potom poverený zriadiť kanceláriu odbočky spoločnosti Watch Tower v Durbane v Južnej Afrike a neskôr slúžil ako dozorca odbočky v Austrálii.

J. F. Rutherford vyslal po prvej svetovej vojne ešte ďalších misionárov — napríklad Thomasa Waldera a Georgea Phillipsa z Británie do Južnej Afriky, W. R. Browna z miesta jeho pridelenia na Trinidade do západnej Afriky, Georgea Younga z Kanady do Južnej Ameriky a do Európy, Juana Muñiza najprv do Španielska a potom do Argentíny, Georgea Wrighta a Edwina Skinnera do Indie a za nimi Clauda Goodmana, Rona Tippina a ďalších. Boli to praví priekopníci, ktorí sa dostávali do oblastí, kde sa dobré posolstvo kázalo len málo alebo sa nekázalo vôbec, a ktorí položili pevný základ pre budúci rast organizácie.

Misionársky duch podnietil aj ďalších ujať sa kázania mimo svojej krajiny. K nim patrila Kate Goasová s dcérou Marion, ktoré venovali celé roky horlivej službe v Kolumbii a Venezuele. Ďalším bol Joseph Dos Santos, ktorý odišiel z Havajských ostrovov na kazateľskú cestu, ktorá ho zaviedla na Filipíny, kde slúžil 15 rokov. Bol tu aj Frank Rice, ktorý odcestoval nákladnou loďou z Austrálie, aby začal kázanie dobrého posolstva na ostrove Jáva (teraz v Indonézii).

 V roku 1942 však boli urobené plány na zriadenie školy zameranej špeciálne na školenie mužov a žien, ktorí sú ochotní ujať sa takejto misionárskej služby, kdekoľvek by to bolo na celosvetovom poli potrebné.

Škola Gileád

Uprostred svetovej vojny sa z ľudského hľadiska zdalo azda nepraktické plánovať rozšírenie kázania o Kráľovstve na zahraničné pole. No členovia správnych rád dvoch hlavných zákonných korporácií, ktoré používali Jehovovi svedkovia, sa spoľahli na Jehovu a v septembri 1942 schválili návrh N. H. Knorra zriadiť školu zameranú na školenie misionárov a ďalších na zvláštnu službu. Jej názov mal byť Gileád, biblické kolégium Watchtower. Neskôr sa tento názov zmenil na Gileád, biblická škola Watchtower. Za vyučovanie sa nežiadal poplatok a ubytovanie a strava pre študentov počas školenia mali byť poskytované na náklady Spoločnosti.

Medzi tými, čo boli pozvaní pomôcť zostaviť osnovu študijného kurzu, bol aj Albert D. Schroeder, ktorý nadobudol už mnoho skúseností v služobnom oddelení v ústredí Spoločnosti v Brooklyne a tiež ako dozorca odbočky Spoločnosti v Británii. Vďaka svojmu pozitívnemu pohľadu na veci, vďaka tomu, ako sa rozdával, a vďaka svojmu vrúcnemu záujmu o študentov, ktorých vyučoval počas 17 rokov, keď slúžil ako tajomník a ako inštruktor tejto školy, bol obľúbený. V roku 1974 sa stal členom vedúceho zboru a nasledujúci rok bol pridelený slúžiť v jeho vyučovacom výbore.

 Brat Schroeder a ďalší inštruktori (Maxwell Friend, Eduardo Keller a Victor Blackwell) zostavili osnovu päťmesačného študijného kurzu, v ktorom sa kládol dôraz na štúdium samotnej Biblie a teokratického usporiadania, ako aj na biblické náuky, verejné prejavy, zvestovateľskú službu, misionársku službu, dejiny náboženstva, božský zákon, na to, ako si počínať v styku s vládnymi úradníkmi, na medzinárodné právo, vedenie záznamov a na cudzí jazyk. V priebehu rokov došlo v osnove k určitým zmenám, ale štúdium samotnej Biblie a dôležitosť evanjelizačného diela boli vždy na prvom mieste. Cieľom kurzu je posilniť vieru študentov a pomôcť im rozvíjať si duchovné vlastnosti potrebné na úspešné zvládnutie náročnej misionárskej služby. Dôraz sa kládol na to, že je dôležité úplne sa spoliehať na Jehovu a byť voči nemu lojálny. (Žalm 146:1–6; Prísl. 3:5, 6; Ef. 4:24) Študenti nedostávajú na všetko okamžitú odpoveď, ale sú školení, aby sami skúmali, a dostávajú pomoc, aby pochopili, prečo Jehovovi svedkovia veria tomu, čomu veria, a prečo robia veci určitým spôsobom. Učia sa rozoznávať zásady, ktoré môžu využívať. Tým sa kladie základ na ďalší rast.

Pozvánky budúcim študentom prvej triedy boli rozposlané 14. decembra 1942. Sto študentov, ktorí tvorili túto triedu, sa uprostred zimy zapisovalo v budove školy v South Lansingu na severe štátu New York. Boli ochotní, dychtiví a trošku nervózni. Hoci ich bezprostredne zaujímalo štúdium v triede, určite boli tiež zvedaví, do ktorej časti sveta budú po graduácii poslaní.

V deň otvorenia školy, 1. februára 1943, brat Knorr v prejave k tejto prvej triede povedal: „Dostáva sa vám ďalšej prípravy na dielo podobné dielu apoštola Pavla, Marka, Timoteja a ďalších, ktorí cestovali do všetkých končín Rímskej ríše a hlásali posolstvo o Kráľovstve. Museli byť posilnení Božím Slovom. Museli mať jasné poznanie Božích predsavzatí. Na mnohých miestach museli stáť sami pred vysokopostavenými a mocnými tohto sveta. Váš údel bude možno rovnaký; a Boh vám v tom bude posilou.

Je mnoho miest, kde sa ešte nevydávalo svedectvo o Kráľovstve vo veľkom rozsahu. Ľudia žijúci na týchto miestach sú v tme, v ktorej ich drží náboženstvo. V niektorých týchto krajinách, kde je niekoľko svedkov, vidno, že ľudia dobrej vôle ochotne počúvajú a pripojili by sa k Pánovej organizácii, keby boli správne poučovaní. Určite by bolo možné dostať sa k stovkám a tisícom ďalších, keby bolo viac robotníkov v poli. Vďaka Pánovej milosti ich bude viac.

Účelom tohto kolégia NIE JE vyzbrojiť vás, aby ste boli ordinovanými služobníkmi. Vy už ste služobníkmi a boli ste činní v službe celé roky... Osobitným účelom študijného kurzu v tomto kolégiu je pripraviť vás, aby ste boli spôsobilejšími služobníkmi na územiach, kam idete...

 Vašou hlavnou prácou je kázanie evanjelia o Kráľovstve z domu do domu, ako to robil Ježiš a jeho apoštoli. Keď nájdete počujúce ucho, dohodnite si opätovnú návštevu, zaveďte domáce štúdium a zorganizujte skupinu [zbor] všetkých takýchto ľudí v meste či v mestečku. Nebudete mať len potešenie zorganizovať skupinu, ale musíte týmto ľuďom pomáhať porozumieť Slovu, posilňovať ich, z času na čas k nim prehovoriť, pomôcť im na služobných zhromaždeniach a s organizovaním rôznych záležitostí. Keď budú silní a budú môcť pracovať sami a keď sa ujmú obvodu, môžete odcestovať do niektorého ďalšieho mesta a hlásať o Kráľovstve tam. Z času na čas bude azda potrebné vrátiť sa, aby ste ich upevnili v najsvätejšej viere a objasnili im nejaké náuky; takže vašou prácou bude starať sa o Pánove ‚iné ovce‘, a nie opúšťať ich. (Ján 10:16) Vašou skutočnou prácou je pomáhať ľuďom dobrej vôle. Budete musieť byť iniciatívni, ale spoliehať sa pritom na Božie vedenie.“ *

Účastníci tejto prvej triedy po piatich mesiacoch skončili svoje špeciálne školenie. Dostali víza, urobili prípravy na cestu a začali sa sťahovať do deviatich latinskoamerických krajín. Tri mesiace po graduácii opustili prví misionári vyškolení v Gileáde Spojené štáty a odcestovali na Kubu. Do roku 1992 bolo vyškolených vyše 6500 študentov z viac ako 110 krajín, ktorí potom slúžili vo vyše 200 krajinách vrátane súostroví.

Brat Knorr prejavoval až do svojej smrti — čo bolo 34 rokov po otvorení školy Gileád — hlboký osobný záujem o dielo misionárov. V každom školskom semestri navštívil triedu niekoľko ráz, ak to bolo aspoň trochu možné, predniesol prednášky a priviedol so sebou ďalších členov ústredia, aby sa so študentmi porozprávali. Keď absolventi Gileádu začali svoju službu v zahraničí, osobne navštevoval misionárske skupiny, pomáhal im riešiť problémy a poskytoval im potrebné povzbudenie. Keď počet misionárskych skupín vzrástol, zariadil, aby takéto návštevy vykonávali aj iní spôsobilí bratia, aby sa všetkým misionárom,  bez ohľadu na to, kde slúžia, pravidelne venovala osobná pozornosť.

Títo misionári boli odlišní

Misionári takzvaného kresťanstva zakladali nemocnice, strediská pre utečencov a sirotince, a tak sa starali o hmotné potreby ľudí. Zobrali na seba úlohu ochrancov chudobných, no vyvolávali tiež revolúcie a zúčastňovali sa na partizánskych bojoch. Naproti tomu misionári, ktorí absolvovali školu Gileád, vyučujú ľudí Bibliu. Nestavajú kostoly a nečakajú, kým ľudia sami prídu, ale chodia z domu do domu, aby našli a učili ľudí, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti.

Misionári svedkov sa pevne pridŕžajú Božieho Slova a ukazujú ľuďom, prečo je Božie Kráľovstvo pravým a trvalým riešením problémov ľudstva. (Mat. 24:14; Luk. 4:43) Rozdiel medzi týmto dielom a dielom misionárov takzvaného kresťanstva videl jasne Peter Vanderhaegen, keď v roku 1951 cestoval na miesto svojho pridelenia v Indonézii. Jediným ďalším cestujúcim na nákladnej lodi bol baptistický misionár. Hoci sa brat Vanderhaegen snažil rozprávať mu o dobrom posolstve o Božom Kráľovstve, baptista dal jasne najavo, že jeho hlavným záujmom je podpora Čankajškových snáh na Tchaj-wane, aby opäť získal moc na pevnine.

Mnoho iných ľudí si však ocenilo hodnotu toho, čo je napísané v Božom Slove. Keď Olaf Olson vydával v Barranquille (Kolumbia) svedectvo Antoniovi Carvajalinovi, ktorý bol silným podporovateľom istého politického hnutia, brat Olson sa nepostavil ani na jeho stranu, ani sa nezastával nejakej inej politickej ideológie. Namiesto toho Antoniovi ponúkol, že bude s ním a s jeho sestrami bezplatne študovať Bibliu. Antonio si zakrátko uvedomil, že Božie Kráľovstvo je skutočne jedinou nádejou núdznych ľudí v Kolumbii i v ostatnej časti sveta. (Žalm 72:1–4, 12–14; Dan. 2:44) Antonio i jeho sestry sa stali horlivými Božími služobníkmi.

Skutočnosť, že misionári svedkov sú oddelení a odlišní od systému náboženstiev takzvaného kresťanstva, vynikla na jednom prípade v Rodézii (teraz Zimbabwe) ešte inak. Keď Donald Morrison navštívil  jedného misionára kresťanstva uňho doma, misionár sa sťažoval, že svedkovia nerešpektujú hranice, ktoré boli stanovené. Aké hranice? Náboženstvá kresťanstva si rozdelili krajinu na oblasti, v ktorých malo každé z nich pôsobiť bez toho, že by mu do toho zasahovali ostatné. Jehovovi svedkovia nemohli súhlasiť s takouto dohodou. Ježiš povedal, že posolstvo o Kráľovstve sa musí kázať po celej obývanej zemi. Takzvané kresťanstvo to rozhodne nerobilo. Misionári vyškolení v Gileáde boli rozhodnutí poslúchať Krista a konať túto prácu dôkladne.

Títo misionári neboli vyslaní na to, aby im niekto slúžil, ale aby oni slúžili. V mnohých ohľadoch bolo zjavné, že sa to skutočne snažia tak robiť. Nie je nesprávne prijať hmotné veci, ktoré im niekto dobrovoľne (a nie na základe doprosovania sa) ponúkne ako prejav ocenenia za duchovnú pomoc. No John Errichetti a Hermon Woodard zistili, že na to, aby prenikli k srdciam ľudí na Aljaške, je užitočné venovať aspoň nejaký čas manuálnej práci, a tak sa postarať o svoje telesné potreby, ako to robil aj apoštol Pavol. (1. Kor. 9:11, 12; 2. Tes. 3:7, 8) Ich prvoradou činnosťou bolo kázanie dobrého posolstva. Ale keď im niekto prejavil pohostinnosť, pomohli aj s prácami, ktoré bolo potrebné vykonať — napríklad jednému mužovi pomohli s natretím strechy smolou, lebo videli, že pri tom potrebuje pomoc. A keď cestovali loďou z miesta na miesto, pomáhali s vykladaním nákladu. Ľudia si rýchlo uvedomili, že títo misionári v žiadnom prípade nie sú takí ako duchovenstvo takzvaného kresťanstva.

 Na niektorých miestach bolo potrebné, aby svedkovia misionári prijali na nejaký čas svetskú prácu, aby sa mohli v krajine usadiť a mohli tam konať svoju službu. Preto keď Jesse Cantwell prišiel do Kolumbie, vyučoval angličtinu na lekárskej fakulte jednej univerzity, kým sa nezmenila politická situácia a neboli zrušené náboženské obmedzenia. Potom mohol využiť svoje skúsenosti v službe celým časom ako cestujúci dozorca Jehovových svedkov.

Na mnohých miestach museli misionári začínať s turistickými vízami, ktoré im umožňovali zostať v krajine mesiac alebo azda niekoľko mesiacov. Potom museli odísť a prísť opäť. Ale vytrvali, opakovali tento postup znovu a znovu, kým nezískali potrebné povolenie na pobyt. V srdci boli rozhodnutí pomáhať ľuďom v krajinách, do ktorých boli pridelení.

Títo misionári sa nepovažovali za nadradených nad miestnych ľudí. John Cutforth, ktorý bol pôvodne učiteľom v Kanade, navštevoval ako cestujúci dozorca zbory, ako aj osamotených svedkov na Papue-Novej Guinei. Sedával s nimi na dlážke, jedával s nimi a prijímal ponuky spať na rohoži na zemi v ich dome. Tešil sa zo spoločenstva s nimi, keď spolu  išli do zvestovateľskej služby. Keď to však videli ľudia, ktorí neboli svedkami, žasli, pretože európski pastori misií takzvaného kresťanstva mali povesť ľudí, ktorí sa oddeľujú od miestnych ľudí a so svojimi farníkmi sa stýkajú len krátko na niektorých svojich zhromaždeniach, ale nikdy s nimi nejedia.

Ľudia, medzi ktorými títo svedkovia slúžili, cítili láskyplný záujem misionárov i organizácie, ktorá ich vyslala. Ako odpoveď na list Joãoa Mancocu, pokorného Afričana uväzneného v trestaneckej kolónii v Portugalskej východnej Afrike (teraz Angola), bol vyslaný misionár spoločnosti Watch Tower, aby mu poskytol duchovnú pomoc. Mancoca neskôr pri spätnom pohľade na túto návštevu povedal: „Už som viac nepochyboval, že toto je pravá organizácia, ktorá má Božiu podporu. Nikdy som si nemyslel ani som neveril, že by nejaká iná náboženská organizácia urobila niečo také, že by zďaleka bezplatne vyslala misionára, aby navštívil bezvýznamného človeka len preto, že napísal list.“

Životné podmienky a zvyky

Životné podmienky v krajinách, do ktorých boli misionári vyslaní, často neboli v hmotnom ohľade na takej vysokej úrovni ako podmienky na miestach, odkiaľ prišli. Keď sa Robert Kirk začiatkom roku 1947 vylodil v Barme (teraz Myanmar), boli tam ešte zjavné následky vojny a len málo domácností malo elektrické osvetlenie. V mnohých krajinách misionári zistili, že ľudia perú každý kus oblečenia na rumpli alebo na skalách pri rieke, a nie v elektrickej práčke. Prišli však učiť ľudí biblickú pravdu, a tak sa prispôsobili miestnym podmienkam a plne sa venovali službe.

Zo začiatku v mnohých prípadoch na misionárov nikto nečakal. Bolo na nich, aby si našli miesto na bývanie. Keď v roku 1943 prišiel Charles Eisenhower spolu s 11 ďalšími na Kubu, spali prvú noc na podlahe. Na druhý deň si kúpili postele a z debien na jablká si urobili poličky a skrinky na bielizeň. Každá skupina misionárov využívala všetky príspevky, ktoré dostala pri rozširovaní literatúry, i skromnú refundáciu, ktorú spoločnosť Watch Tower poskytovala zvláštnym priekopníkom, a spoliehala sa na Jehovu, že požehná jej úsilie platiť nájomné, zaobstarávať si jedlo a hradiť ďalšie nevyhnutné výdavky.

Príprava jedla si niekedy vyžadovala zmenu v myslení. Tam, kde neboli žiadne chladničky, bolo nutné ísť každý deň na trh. V mnohých krajinách sa varilo na drevenom uhlí alebo na dreve, nie na plynovom či na  elektrickom sporáku. George a Willa Mae Watkinsovci, pridelení do Libérie, zistili, že ich sporák pozostáva len z troch kameňov, na ktoré sa mal postaviť železný kotlík.

A čo voda? Keď si Ruth McKayová prezerala svoj nový domov v Indii, povedala: ‚Takúto domácnosť som ešte nikdy nevidela. V kuchyni nie je žiaden drez, len vodovodný kohútik v rohu na stene a nízky betónový múrik, ktorý zabezpečoval, aby sa voda nerozliala po celej podlahe. Voda tu netečie 24 hodín denne, ale musíte si ju napustiť a odložiť na čas, keď je dodávka prerušená.‘

Niektorí misionári neboli zvyknutí na miestne podmienky, a tak ich v prvých mesiacoch na mieste pridelenia postihovali choroby. Keď Russell Yeatts prišiel v roku 1946 na Curaçao, dostal niekoľkokrát po sebe dyzentériu. Ale miestny brat predniesol Jehovovi takú vrúcnu modlitbu vďaky za misionárov, že nemohli ani uvažovať o tom, že by odišli. Brian a Elke Wisovci sa po príchode do Hornej Volty (teraz Burkina Faso) ocitli v ťažkých klimatických podmienkach, ktoré si vyžiadali daň na ich zdraví. Museli sa naučiť, ako zvládať denné teploty 43 °C. V prvom roku bola Elke pre veľkú horúčavu a maláriu celé týždne chorá. Nasledujúci rok bol Brian päť mesiacov pripútaný na lôžko pre vážne ochorenie na hepatitídu. Ale zanedlho mali toľko pekných biblických štúdií, koľko len mohli zvládnuť — a potom ešte viac. Láska k týmto ľuďom im pomáhala vytrvať; a rovnako im pomáhalo aj to, že svoje pridelenie považovali za výsadu a za dobré školenie na čokoľvek, čo má Jehova pre nich pripravené v budúcnosti.

Ako roky plynuli, stále viac misionárov prichádzalo na miesta svojich pridelení, kde ich vítali tí, ktorí tam prišli pred nimi, alebo miestni svedkovia. Niektorí boli pridelení do krajín, kde boli veľké mestá už celkom moderné. Od roku 1946 spoločnosť Watch Tower vynakladala tiež úsilie, aby poskytla každej misionárskej skupine vhodný domov a základné zariadenie, ako aj prostriedky na obživu, a tak ich oslobodila od takých starostí a umožnila im viac zameriavať pozornosť na kazateľské dielo.

Na viacerých miestach bolo cestovanie zážitkom, ktorý bol skúškou vytrvalosti. Na Papue-Novej Guinei kráčala nejedna misionárka po daždi cez buš so zásobami v plecniaku po šmykľavom chodníku, takom rozbahnenom, že jej občas zostala v blate topánka. V Južnej Amerike  nemálo misionárov zažilo cestu autobusom po úzkych cestách vysoko v Andách, pri ktorej im vlasy dupkom vstávali. Keď sa váš autobus na vonkajšom okraji cesty vyhýba v zákrute bez zvodidiel veľkému vozidlu prichádzajúcemu oproti a vy cítite, že autobus sa začína nakláňať smerom k zrázu, je to skúsenosť, na ktorú sa nedá tak ľahko zabudnúť!

Zdalo sa, že na určitých miestach sú politické prevraty na dennom poriadku, ale svedkovia misionári si uchovávali v mysli Ježišovo vyhlásenie, že jeho učeníci nebudú „časťou sveta“; preto boli v takýchto konfliktoch neutrálni. (Ján 15:19) Naučili sa potláčať akúkoľvek zvedavosť, ktorá by ich vystavila zbytočnému nebezpečenstvu. Často bolo najlepšie jednoducho nevychádzať na ulicu, kým sa situácia neupokojila. Deväť misionárov vo Vietname žilo priamo v srdci Saigonu (teraz Ho Či Minovo Mesto), keď mesto zachvátila vojna. Videli padať bomby, videli požiare v celom meste a tisíce ľudí, ako utekajú, aby si zachránili život. Ale uvedomovali si, že Jehova ich poslal šíriť životodarné poznanie ľuďom hladujúcim po pravde, a preto vzhliadali k nemu o ochranu.

V niektorých štvrtiach ázijských miest bolo pre misionárov ťažké konať službu, aj keď bol relatívny mier. V Lahore (Pakistan) stačilo, že sa v úzkych uličkách chudobnej štvrte objavil cudzinec, a už sa zbehol zástup neumytých, zanedbaných detí rôzneho veku. Deti kričali, tlačili sa na seba a išli za misionárom od domu k domu, pričom sa často vtlačili do domu za zvestovateľom. Zakrátko sa ľudia na celej ulici dozvedeli, koľko stoja časopisy, i to, že tento cudzinec ‚robí kresťanov‘. Za takýchto okolností bolo obyčajne nutné z tejto oblasti odísť. Odchod bol často sprevádzaný krikom, tlieskaním a niekedy spŕškou kameňov.

Miestne zvyky si zo strany misionárov často vyžadovali určité prispôsobenie. V Japonsku sa naučili nechávať si topánky na verande, keď vchádzali do domu. A museli si zvyknúť, ak to bolo možné, sedieť pri biblických štúdiách na zemi za nízkym stolom. V niektorých častiach Afriky sa dozvedeli, že ponúknuť niekomu niečo ľavou rukou sa považuje za urážku. A zistili, že v tejto časti sveta je nezdvorilé, keď sa snažia vysvetliť dôvod svojej návštevy skôr, ako sa o niečom len tak porozprávajú — ako sa jeden druhého opýtajú na zdravie a odpovedia si na otázky, odkiaľ pochádzajú, koľko majú detí a podobne. V Brazílii misionári zistili, že namiesto klopania na dvere musia zvyčajne zatlieskať rukami pri vstupnej bráne, aby zavolali majiteľa domu.

V Libanone sa však misionári stretli so zvykmi iného druhu. Len málo bratov privádzalo na zhromaždenia svoje manželky a dcéry. Ženy, ktoré aj boli prítomné, vždy sedeli vzadu, nikdy nie medzi mužmi. Misionári nevedeli o tomto zvyku a na prvom zhromaždení vyvolali nemalý rozruch. Manželská dvojica sa posadila dopredu a slobodné misionárky si sadli tam, kde bolo miesto. Ale rozbor kresťanských zásad po zhromaždení pomohol objasniť nedorozumenie. (Porovnaj 5. Mojžišovu  31:12; Galaťanom 3:28.) Oddeľovanie prestalo. Zhromaždenia začali navštevovať viaceré manželky a dcéry. Pripojili sa tiež k misionárkam v službe z domu do domu.

Problémy s novým jazykom

Malá skupina misionárov, ktorá prišla v roku 1949 na Martinique, vedela veľmi málo po francúzsky, no vedela, že ľudia potrebujú posolstvo o Kráľovstve. S ozajstnou vierou začali misionári pracovať z domu do domu, pričom sa pokúšali prečítať niekoľko veršov z Biblie alebo nejaký citát z publikácie, ktorú ponúkali. Boli trpezliví, a tak sa ich francúzština postupne zlepšila.

Hoci misionári túžili pomáhať miestnym svedkom a záujemcom, často sami potrebovali pomoc ako prví — s jazykom. Tí, čo boli vyslaní do Toga, zistili, že gramatika jazyka ewe, hlavného jazyka domorodcov, je úplne odlišná od gramatiky európskych jazykov a tiež že výška hlasu, v akej sa slovo povie, môže zmeniť jeho zmysel. Keď sa napríklad dvojpísmenové slovo to povie vyšším tónom, môže znamenať ucho, hory, svokor alebo kmeň; keď sa povie nižším tónom, znamená to byvol. Misionári, ktorí sa ujali služby vo Vietname, sa stretli s jazykom, ktorý využíval šesť variácií tónov každého slova, pričom každý tón viedol k inému významu.

Edna Waterfallová, pridelená do Peru, hneď tak nezabudla na prvý dom, pri ktorom sa pokúšala vydať svedectvo po španielsky. Oblieval ju studený pot, keď sa snažila horko-ťažko povedať úvod, ktorý sa naučila naspamäť, a potom ponúkla literatúru a dohodla si so staršou paňou biblické štúdium. Nato jej tá žena perfektnou angličtinou povedala: „Dobre, to všetko je veľmi pekné. Budem s vami študovať a budeme hovoriť len po španielsky, aby vám to pomohlo naučiť sa španielčinu.“ Prekvapená Edna odpovedala: „Vy viete po anglicky? A nechali ste ma povedať to všetko mojou ťažkopádnou španielčinou?“ „Bolo vám to na úžitok,“ odpovedala žena. A skutočne to tak bolo! Ako Edna zakrátko pochopila, hovoriť nejakým  jazykom je dôležité, ak sa ho chceme naučiť.

Keď sa George Fredianelli v Taliansku pokúšal hovoriť tamojším jazykom, zistil, že vyjadrenia, o ktorých si myslel, že sú talianske (no v skutočnosti to boli potaliančené anglické slová), neboli zrozumiteľné. Aby si poradil s týmto problémom, rozhodol sa, že svoje prejavy k zboru si celé napíše a prednesie ich z rukopisu. Ale mnohí z jeho poslucháčov zaspávali. Preto rukopis odložil, hovoril bez papiera a poslucháčov požiadal, aby mu pomohli, keď sa v reči zasekne. To udržalo ich pozornosť a jemu to pomohlo napredovať.

Aby si misionári osvojili základy nového jazyka, osnovy študijného kurzu prvých tried Gileádu zahŕňali jazyky ako španielčina, francúzština, taliančina, portugalčina, japončina, arabčina a urdčina. V priebehu rokov sa vyučovalo vyše 30 jazykov. Ale keďže nie všetci absolventi týchto tried išli na miesta, kde sa hovorilo takým jazykom, táto výučba jazykov bola neskôr nahradená opatrením intenzívneho štúdia jazyka pod vedením niekoho po príchode na miesto pridelenia. Prvý mesiac sa začiatočníci úplne pohrúžili do štúdia jazyka, a to až na 11 hodín denne; a nasledujúci mesiac polovicu času strávili štúdiom jazyka doma a druhú polovicu času venovali využívaniu svojich znalostí vo zvestovateľskej službe.

Pozorovaním sa však zistilo, že hlavným kľúčom k pokroku je samotné používanie jazyka vo zvestovateľskej službe; a tak sa urobili úpravy. Počas prvých troch mesiacov na mieste svojho pridelenia mali noví misionári, ktorí nepoznali miestny jazyk, tráviť štyri hodiny denne s kvalifikovaným učiteľom a hneď od začiatku mali využívať to, čo sa učili, pri vydávaní svedectva o Božom Kráľovstve miestnym ľuďom.

 Mnohé misionárske skupiny pracovali ako tím, aby zvládli jazyk. Každý deň pri raňajkách rozoberali niekoľko a niekedy až 20 nových slov a potom sa snažili použiť ich vo zvestovateľskej službe.

Naučiť sa miestny jazyk je dôležitým činiteľom v získavaní si dôvery ľudí. Na niektorých miestach panuje určitá miera nedôvery k cudzincom. Hugh a Carol Cormicanovci slúžili samostatne alebo ako manželská dvojica v piatich afrických krajinách. Plne si uvedomujú, že medzi Afričanmi a Európanmi často panuje vzájomná nedôvera. Ale hovoria: „Keď hovoríme miestnym jazykom, takéto pocity sa rýchlo rozptýlia. Navyše ďalší, ktorí nie sú naklonení počúvať dobré posolstvo od svojich krajanov, nás ochotne počúvajú, berú si literatúru a študujú, pretože sme vynaložili námahu, aby sme sa s nimi rozprávali ich vlastným jazykom.“ Brat Cormican sa preto naučil okrem angličtiny päť jazykov a sestra Cormicanová sa ich naučila šesť.

Samozrejme, keď sa človek snaží naučiť nový jazyk, môžu vzniknúť problémy. Keď jednému bratovi v Portoriku, ktorý ponúkal majiteľom domov, že im prehrá nahraté biblické posolstvo, ktosi povedal: „¡Como no!“, brat zavrel svoj gramofón a išiel k ďalším dverám. Znelo mu to ako „nie“ a chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že toto vyjadrenie znamená: „Prečo nie?“ Naproti tomu misionári niekedy nerozumeli, keď im majiteľ domu povedal, že nemá záujem, a tak mu ďalej vydávali svedectvo. Niekoľko súcitných majiteľov domu malo z toho úžitok.

Vznikali aj humorné situácie. Leslie Franks v Singapure zistil, že si musí dávať pozor, aby nehovoril o kokosovom orechu (kelapa), keď myslí hlavu (kepala), a o tráve (rumput), keď myslí vlasy (rambut). Jeden misionár v Samoe sa pre nesprávnu výslovnosť spýtal istého domorodca: „Ako sa má vaša brada?“ ​(dotyčný muž žiadnu nemal), keď sa ho chcel zdvorilo opýtať na manželku. Keď jeden vodič autobusu v Ekvádore náhle vyštartoval, Zola Hoffmanová, ktorá v autobuse stála, stratila rovnováhu a ocitla sa jednému mužovi na kolenách. V rozpakoch sa chcela ospravedlniť. Povedala však: „Con su permiso“ ​(S dovolením). Keď ten muž dobromyseľne odpovedal: „Nech sa páči, slečna,“ ostatní cestujúci vybuchli v smiech.

Predsa však sa dostavovali dobré výsledky v službe, pretože misionári sa namáhali. Lois Dyerová, ktorá prišla v roku 1950 do Japonska, si spomína na radu, ktorú jej dal brat Knorr: „Rob, čo môžeš, a aj keď budeš robiť chyby, niečo rob!“ Konala podľa toho a konali tak aj mnohí ďalší. V priebehu nasledujúcich 42 rokov misionári vyslaní do Japonska videli, ako tam počet hlásateľov Kráľovstva vzrástol len z hŕstky na vyše 170 000, a vzrast stále pokračuje. Aká bohatá odmena za to, že hľadali vedenie u Jehovu a boli ochotní namáhať sa!

 Nové polia sa otvárajú, iné sa obrábajú intenzívnejšie

V desiatkach krajín vrátane súostroví misionári vyškolení v Gileáde začali dielo kázania o Kráľovstve alebo dodali tomuto dielu potrebný impulz, ak tam už niekto v obmedzenej miere vydával svedectvo. Misionári boli zrejme prvými Jehovovými svedkami, ktorí kázali dobré posolstvo v Somálsku, Sudáne, Laose a na početných súostroviach po celej zemi.

Na miestach ako Bolívia, Dominikánska republika, Ekvádor, Salvádor, Honduras, Nikaragua, Etiópia, Gambia, Libéria, Kambodža, Hongkong, Japonsko a Vietnam sa v určitej miere kázalo už predtým. Ale keď tam prišli prví misionári, absolventi školy Gileád, žiaden Jehovov svedok v týchto krajinách nepodával správu o činnosti. Tam, kde to bolo možné, začali misionári prepracúvať krajinu systematicky, pričom sa sústreďovali najprv na väčšie mestá. Nerozšírili len literatúru a neodišli ďalej, ako kolportéri v minulosti. Trpezlivo opätovne navštevovali záujemcov, viedli s nimi biblické štúdiá a školili ich vo zvestovateľskej službe.

V iných krajinách bolo pred príchodom misionárov, ktorí absolvovali školu Gileád, len okolo desať hlásateľov Kráľovstva (a v mnohých prípadoch ešte menej). K týmto krajinám patrila Kolumbia, Guatemala, Haiti, Portoriko, Venezuela, Burundi, Pobrežie Slonoviny, Keňa, Maurícius, Senegal, Juhozápadná Afrika (teraz Namíbia), Cejlón (teraz Srí Lanka), Čína a Singapur, ako aj mnohé súostrovia. Misionári dávali horlivý príklad v službe, pomáhali miestnym svedkom zlepšiť si schopnosti, organizovali zbory a pomáhali bratom, aby sa stali spôsobilými ujať sa vedenia. V mnohých prípadoch začínali tiež dielo kázania v oblastiach, ktoré boli predtým nedotknuté.

S takouto pomocou začal počet svedkov rásť. Vo väčšine týchto krajín sú teraz tisíce činných svedkov Jehovu. V niektorých z nich sú desaťtisíce alebo aj viac ako stotisíc tých, čo chvália Jehovu.

Niektorí ľudia dychtivo počúvali

V niektorých oblastiach našli misionári mnoho ľudí, ktorí boli ochotní a dychtiví učiť sa. Keď v roku 1947 prišli Ted a Doris Kleinovci, absolventi prvej triedy Gileádu, na Panenské ostrovy, toľkí ľudia tam chceli študovať Bibliu, že ich deň v službe sa často končil až po polnoci. Na prvej verejnej prednáške, ktorú mal brat Klein na trhovisku Charlotte Amalie, bolo prítomných tisíc ľudí.

Joseph McGrath a Cyril Charles boli v roku 1949 vyslaní do Tchaj-wanu na územie Amiov. Museli bývať v domoch so slamenou strechou  a hlinenou dlážkou. Ale boli tam na to, aby pomáhali ľuďom. Niektorí príslušníci kmeňa Amiov, ktorí už predtým dostali literatúru Watch Tower, boli nadšení tým, čo čítali, a delili sa o dobré posolstvo s ďalšími. Teraz tu boli misionári, aby im pomáhali duchovne napredovať. Misionárom bolo povedané, že 600 ľudí sa zaujíma o pravdu, ale na zhromaždeniach, ktoré usporadúvali, keď sa sťahovali z dediny do dediny, sa ich zúčastňovalo celkovo 1600. Títo pokorní ľudia boli ochotní učiť sa, ale chýbalo im presné poznanie mnohých vecí. Bratia ich začali trpezlivo učiť a vždy s nimi prebrali naraz iba jednu tému, pričom jej rozboru pomocou otázok a odpovedí venovali často osem alebo viac hodín v každej dedine. Školených bolo aj 140 tých, ktorí vyjadrili túžbu podieľať sa na vydávaní svedectva z domu do domu. Aký radostný zážitok to bol pre týchto misionárov! No bolo potrebné urobiť ešte viac, ak tam mal byť trvalejší duchovný rast.

Asi o dvanásť rokov boli poverení poskytovať ďalšiu pomoc bratom z kmeňa Amiov Harvey a Kathleen Loganovci, misionári vyškolení v Gileáde, ktorí predtým slúžili v Japonsku. Brat Logan strávil veľa času tým, že im pomáhal porozumieť základným biblickým náukám a zásadám, ako aj organizačným záležitostiam. Sestra Loganová každý deň spolupracovala so sestrami z kmeňa Amiov vo zvestovateľskej službe a potom sa snažila študovať s nimi základné biblické pravdy. V roku 1963 spoločnosť Watch Tower zariadila, aby sa v spojitosti so zjazdom, ktorý prebiehal po celom svete, zhromaždili v dedine Šou Feng s miestnymi svedkami delegáti z 28 krajín. Tým všetkým sa začal klásť pevný základ ďalšieho vzrastu.

 V roku 1948 prišli do Severnej Rodézie (teraz Zambia) dvaja misionári, Harry Arnott a Ian Fergusson. V tom čase tam bolo už 252 zborov domorodých afrických svedkov, ale teraz sa venovala pozornosť aj Európanom, ktorí sa sem presťahovali kvôli ťažbe medi. Reakcia bola vzrušujúca. Rozšírilo sa veľa literatúry; tí, s ktorými sa viedli biblické štúdiá, rýchlo napredovali. V tom roku došlo k 61-percentnému vzrastu v počte svedkov, ktorí boli činní vo zvestovateľskej službe.

Na mnohých miestach nebolo neobvyklé, že misionári mali zoznamy čakateľov, ktorí chceli biblické štúdium. Niekedy, keď viedli štúdium, boli prítomní aj príbuzní, susedia a ďalší priatelia. Ľudia pravidelne navštevovali zhromaždenia v sále Kráľovstva možno ešte skôr, ako s nimi mohol niekto osobne študovať Bibliu.

No v iných krajinách, hoci misionári vynaložili veľké úsilie, bola žatva veľmi obmedzená. Misionári spoločnosti Watch Tower boli už v roku 1953 vyslaní do Východného Pakistanu (teraz Bangladéš), kde obyvatelia, ktorých počet teraz prekračuje 115 000 000, sú prevažne moslimovia a hinduisti. Bolo vynaložené veľké úsilie pomôcť týmto ľuďom. Napriek tomu v roku 1992 bolo v tejto krajine len 42 ctiteľov Jehovu. No v očiach misionárov, ktorí slúžia v takýchto oblastiach, je každý, kto prijme pravé uctievanie, zvlášť drahocenný — pretože je takých ľudí tak málo.

Láskyplná pomoc spolusvedkom

Základnou prácou misionárov je evanjelizačná činnosť, kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Ale pri tejto činnosti mohli vo veľkej miere pomôcť aj miestnym svedkom. Misionári ich pozývali do zvestovateľskej služby a delili sa s nimi o návrhy, ako zvládnuť ťažké situácie. Miestni svedkovia sa pozorovaním misionárov často naučili, ako konať svoju službu organizovanejším spôsobom a ako byť účinnejšími učiteľmi. Miestni svedkovia zas pomohli misionárom prispôsobiť sa miestnym zvykom.

John Cooke po príchode do Portugalska v roku 1948 podnikol kroky na zorganizovanie systematickej služby z domu do domu. Hoci mnohí miestni svedkovia boli ochotní, potrebovali školenie. Cooke neskôr povedal: „Nikdy nezabudnem na jednu z prvých služieb so sestrami v Almade. Áno, šesť ich išlo spolu do jedného domu. Len si predstavte skupinu šiestich žien, ako stoja pri dverách, kým jedna z nich prednáša kázeň! Ale krok za krokom sa veci začali upravovať a bolo vidieť pokrok.“

Príklad odvahy misionárov pomáhal svedkom na Záveterných ostrovoch, aby boli nebojácni a nedali sa zastrašiť odporcami, ktorí sa pokúšali brániť im v diele. Viera, akú prejavoval jeden misionár, pomohla bratom v Španielsku začať slúžiť z domu do domu napriek katolíckej  fašistickej diktatúre, pod ktorou v tom čase žili. Misionári slúžiaci v Japonsku po druhej svetovej vojne dali príklad v taktnosti — nezdôrazňovali zlyhanie nacionalistického náboženstva po tom, čo sa japonský cisár zriekol svojho božstva, ale radšej predkladali presvedčivé doklady pre vieru v Stvoriteľa.

Miestni svedkovia pozorovali misionárov a často na nich hlboko zapôsobili veci, ktoré si misionári azda v tom čase ani neuvedomovali. Na Trinidade sa ešte aj po mnohých rokoch hovorí o udalostiach, pri ktorých sa prejavila pokora misionárov, ich ochota znášať ťažké podmienky a ich usilovná práca v Jehovovej službe napriek horúcemu počasiu. Na svedkov v Kórei hlboko zapôsobil obetavý duch misionárov, ktorí desať rokov neodišli z krajiny navštíviť svoju rodinu, pretože vláda nedávala nové povolenia na vstup, s výnimkou niekoľkých naliehavých „humanitárnych“ prípadov.

Počas svojho prvého školenia v Gileáde a po ňom sa väčšina misionárov mohla bližšie zoznámiť s činnosťou ústredia Jehovovej viditeľnej organizácie. Misionári mali často dosť príležitostí na spoločenstvo s členmi vedúceho zboru. Neskôr mohli na miestach svojich pridelení podať miestnym svedkom a novým záujemcom očité svedectvo, pokiaľ ide o spôsob, ako organizácia funguje, a mohli tiež vyjadriť, ako si to cenia. Hlboké ocenenie pre teokratickú činnosť organizácie, ktoré vštepovali ďalším, bolo často dôležitým činiteľom v raste, ktorého boli svedkami.

Na mnohých miestach, na ktoré boli misionári vyslaní, sa v čase ich príchodu nekonali žiadne zborové zhromaždenia. Urobili teda potrebné opatrenia, viedli zhromaždenia a ujali sa väčšiny bodov programu na zhromaždeniach, kým neboli spôsobilí podieľať sa na týchto výsadách iní. Neustále školili ďalších bratov, aby sa mohli stať spôsobilými prijať zodpovednosti. (2. Tim. 2:2) Prvým miestom zhromaždenia bol obyčajne misionársky domov. Neskôr boli zriadené sály Kráľovstva.

Tam, kde už existovali zbory, misionári prispeli k tomu, aby boli zhromaždenia zaujímavejšie a poučnejšie. Ich dobre pripravené komentáre boli cenené a zanedlho sa stali vzorom, ktorý sa snažili napodobňovať ďalší. Bratia využívali školenie, ktoré dostali v Gileáde, a dávali znamenitý príklad vo verejných prejavoch a vyučovaní a radi venovali miestnym bratom čas, aby im pomohli takisto sa to naučiť.  V krajinách, kde boli ľudia zvyknutí na pohodlné tempo a nerobili si veľké starosti s časom, misionári trpezlivo pomáhali ľuďom pochopiť tiež hodnotu toho, že sa zhromaždenie začína načas, a každého povzbudzovali, aby tam bol včas.

Podmienky, aké našli na niektorých miestach, naznačovali, že je potrebné tamojším bratom pomôcť, aby si plnšie uvedomili, aké je dôležité pridŕžať sa Jehovových spravodlivých noriem. V Botswane napríklad zistili, že niektoré sestry stále dávajú svojim deťom šnúrky alebo koráliky ako ochranu pred nešťastím a vôbec si neuvedomujú, že tieto zvyky majú korene v poverách a čarodejníctve. V Portugalsku zistili, že určité okolnosti tam spôsobujú nejednotu. Vďaka trpezlivosti, láskyplnej pomoci, a keď to bolo nutné, i pevnosti, bolo časom zjavné duchovné ozdravenie.

Misionári vo Fínsku, ktorí boli vymenovaní za dozorcov, venovali veľa času a úsilia školeniu miestnych bratov, aby uvažovali o problémoch vo svetle biblických zásad, a tak prišli k záveru, ktorý je v súlade s Božím myslením. V Argentíne pomáhali bratom spoznať tiež hodnotu časového plánu, spôsob vedenia záznamov a dôležitosť poriadku v dokladoch. V Nemecku pomáhali lojálnym bratom, ktorí boli následkom boja o prežitie v koncentračných táboroch v niektorých ohľadoch značne strnulí vo svojich názoroch, aby pri pasení Božieho stáda viac napodobňovali mierne spôsoby Ježiša Krista. — Mat. 11:28–30; Sk. 20:28.

Práca niektorých misionárov zahŕňala styk s vládnymi úradníkmi, odpovedanie na ich otázky a podávanie žiadosti o zákonné uznanie diela Jehovových svedkov. Napríklad brat Joly, ktorý bol s manželkou pridelený do Kamerunu, sa takmer štyri roky opakovane usiloval získať zákonné uznanie. Často hovoril s francúzskymi i africkými úradníkmi. Nakoniec bolo po zmene vlády dielo zákonne uznané. V tom čase boli svedkovia v Kamerune činní už 27 rokov a ich počet prevyšoval 6000.

Zvládanie náročnej služby cestujúcich dozorcov

Niektorí misionári boli pridelení slúžiť ako cestujúci dozorcovia. Zvlášť potrební boli v Austrálii, kde bratia počas druhej svetovej vojny nemúdro zameriavali svoje snahy nie na záujmy Kráľovstva, ale na svetské činnosti. Časom sa to napravilo a počas návštevy brata Knorra v roku 1947 bolo zdôraznené, aké dôležité je stále klásť dielo kázania o Kráľovstve na prvé miesto. Potom nadšenie, znamenitý príklad a spôsob vyučovania absolventov Gileádu, ktorí tu slúžili ako krajskí a oblastní dozorcovia, ďalej pomáhali vytvárať vynikajúce duchovné ovzdušie medzi svedkami.

Vykonávať túto službu cestujúceho dozorcu si často vyžadovalo ochotu vynaložiť veľké úsilie a podstúpiť i nebezpečenstvo. Wallace  Liverance zistil, že jediný spôsob, ako sa dostať k rodine osamotených zvestovateľov vo Volcáne (Bolívia), je ísť tam i späť pešo, spolu 90 kilometrov, cez skalnatú neúrodnú krajinu za spaľujúcej horúčavy slnka v nadmorskej výške asi 3400 metrov a niesť pritom so sebou spací vak, jedlo, vodu i literatúru. Keď Neal Callaway slúžil zborom na Filipínach, často cestoval v preplnených vidieckych autobusoch, v ktorých sa ľudia delili o miesto aj so zvieratami a plodinami. Richard Cotterill začal slúžiť ako cestujúci dozorca v Indii v čase, keď tisíce ľudí boli pre náboženskú nenávisť zabité. Keď bol pridelený slúžiť bratom v nepokojnej oblasti, pokladník na železničnej stanici sa ho pokúšal od toho odhovoriť. Cesta bola pre mnohých cestujúcich nočnou morou, ale brat Cotterill mal hlbokú lásku k svojim bratom bez ohľadu na to, kde žili alebo akým jazykom hovorili. S dôverou v Jehovu uvažoval: „Ak si to Jehova praje, pokúsim sa tam dostať.“ — Jak. 4:15.

Povzbudzovanie ďalších, aby sa podieľali na službe celým časom

Horlivý duch, akého prejavovali misionári, viedol k tomu, že mnohí, ktorých učili, napodobňovali ich príklad a zapájali sa do služby celým časom. V roku 1992 bolo v Japonsku, kde slúžilo 168 misionárov, 75 956 priekopníkov; vyše 40 percent zvestovateľov v Japonsku bolo v nejakom odvetví služby celým časom. V Kórejskej republike bol tento pomer podobný.

 Z krajín, kde je pomer svedkov na počet obyvateľov celkom priaznivý, boli mnohí služobníci celým časom pozývaní do školy Gileád, aby boli vyškolení a potom vyslaní slúžiť na iných miestach. Veľký počet misionárov pochádzal zo Spojených štátov a z Kanady; okolo 400 z Británie; vyše 240 z Nemecka; viac ako 150 z Austrálie; viac ako 100 zo Švédska; okrem toho značný počet z Dánska, Fínska, Havajských ostrovov, Holandska, Nového Zélandu a iných krajín. Aj niektoré krajiny, ktorým misionári pomáhali, neskôr poskytli budúcich misionárov pre službu v iných krajinách.

Uspokojovať potreby rastúcej organizácie

Ako organizácia rástla, misionári prijímali ďalšie zodpovednosti. Mnohí z nich slúžili ako starší alebo služobní pomocníci v zboroch, ktoré pomohli vytvoriť. V mnohých krajinách boli prvými krajskými a oblastnými dozorcami. Keď bolo pre ďalší rozvoj výhodné, aby Spoločnosť založila novú kanceláriu odbočky, značný počet misionárov bol poverený zodpovednosťami spojenými s činnosťou odbočky. V niektorých prípadoch boli tí, ktorí sa dobre naučili tamojší jazyk, požiadaní, aby pomáhali pri preklade a korektúre biblickej literatúry.

No zvlášť odmenení sa cítili vtedy, keď sa ľudia, s ktorými študovali Božie Slovo, alebo bratia, ktorým pomohli k duchovnému rastu, stali spôsobilými sami prevziať takéto zodpovednosti. Tak bola istá dvojica v Peru potešená, keď videla niektorých, s ktorými študovala, že slúžia ako zvláštni priekopníci, pomáhajú posilňovať nové zbory a otvárajú nové územia. Jeden člen rodiny, s ktorou študovali misionári na Srí Lanke, je členom výboru odbočky v tej krajine. Podobnú radosť zažili aj mnohí ďalší misionári.

Stretávali sa však aj s odporom.

Tvárou v tvár odporu

Ježiš svojim nasledovníkom povedal, že budú prenasledovaní tak ako on. (Ján 15:20) Keďže misionári obyčajne prišli zo zahraničia, vypuknutie krutého prenasledovania v krajine často viedlo k ich deportácii.

Sona Haidostianová a jej rodičia boli v roku 1967 v Aleppe (Sýria) zatknutí. Po piatich mesiacoch vo väzení boli z krajiny vyhostení bez toho, že by si mohli vziať veci, ktoré im patrili. Margarita Königerová z Nemecka bola pridelená na Madagaskar; ale pretože bola z jednej krajiny za druhou deportovaná, dostávala vždy nové pridelenia — do Kene, Dahome (teraz Benin) a Hornej Volty (teraz Burkina Faso). Domenick Piccone s manželkou Elsou boli v roku 1957 za kázanie vyhostení zo Španielska, potom v roku 1962 z Portugalska a v roku 1969 z Maroka. Avšak zatiaľ čo sa usilovali predísť tomu, aby boli vykázaní, v každej tejto krajine sa dosiahlo mnoho dobrého. Bolo vydané svedectvo  úradníkom. V Maroku mali napríklad príležitosť vydať svedectvo úradníkom v Sécurité Nationale, sudcovi Najvyššieho súdu, policajnému náčelníkovi v Tandži a konzulom Spojených štátov v Tandži a Ribáte.

Vykázanie misionárov neviedlo k zastaveniu diela Jehovových svedkov, ako niektorí úradníci očakávali. Semená pravdy, ktoré už boli zasiate, rastú často ďalej. Napríklad v Burundi slúžili štyria misionári len niekoľko mesiacov, keď ich vláda prinútila v roku 1964 odísť. Ale jeden z nich udržiaval písomný styk so záujemcom, ktorý mu napísal, že študuje Bibliu s 26 ľuďmi. Jeden tanzánsky svedok, ktorý sa nedávno presťahoval do Burundi, takisto usilovne kázal. Počet svedkov postupne rástol, až tu boli stovky tých, ktorí sa delili o posolstvo o Kráľovstve ešte s ďalšími.

Inde sa úradní činitelia pred príkazom na deportáciu uchýlili k surovému násiliu v snahe prinútiť každého podriadiť sa ich požiadavkám. V roku 1963 vojaci v Gbarnge (Libéria) zobrali 400 mužov, žien a detí, ktorí tam boli na kresťanskom zjazde. Prinútili ich pochodovať do vojenského tábora, vyhrážali sa im, bili ich a žiadali, aby každý — bez ohľadu na národnosť či náboženské presvedčenie — pozdravil libérijskú zástavu. V tejto skupine bol aj Milton Henschel zo Spojených štátov. Boli tam aj niektorí misionári vrátane Johna Charuka z Kanady. Jeden absolvent Gileádu sa dopustil kompromisu, ako to urobil už aj v jednej skoršej situácii (čo však neoznámil), a to nepochybne prispelo k tomu, že sa kompromisu dopustili aj ďalší, ktorí boli na zjazde. Ukázalo sa, kto sa skutočne bojí Boha a kto sa chytil do osídla strachu z človeka. (Prísl. 29:25) Potom vláda nariadila, aby všetci zahraniční misionári z radov svedkov zo zahraničia odišli z krajiny, no neskôr ešte v tom istom roku im výkonné nariadenie prezidenta dovolilo vrátiť sa.

Kroky, ktoré podnikali vládni úradníci proti misionárom, boli často urobené pod tlakom duchovenstva. Niekedy bol tento tlak vyvíjaný potajme. Inokedy každý vedel, kto vybičoval odpor. George Koivisto nikdy nezabudne na svoje prvé dopoludnie vo zvestovateľskej službe v Medellíne v Kolumbii. Náhle sa objavil dav vrieskajúcich detí zo školy, ktoré hádzali kamene a hrudy hliny. Majiteľka domu, ktorá tohto brata nikdy predtým nevidela, ho rýchlo vtiahla dnu a zavrela drevené okenice,  pričom sa celý čas ospravedlňovala za správanie davu vonku. Keď prišla polícia, niektorí obviňovali učiteľa, že žiakov pustil. Ale niekto iný zakričal: „Nie! To kňaz! On oznámil cez reproduktor, aby pustili žiakov ‚hádzať kamene do protestantov‘.“

Bola potrebná zbožná odvaha spojená s láskou k ovciam. Elfriede Löhrová a Ilse Unterdörferová boli pridelené do údolia Gastein v Rakúsku. V krátkom čase rozšírili veľa biblickej literatúry ľuďom, ktorí boli hladní po duchovnom pokrme. Ale potom sa postavilo na odpor duchovenstvo. Nabádalo školopovinné deti, aby na misionárky na ulici kričali a bežali pred nimi varovať majiteľov domov, aby ich nepočúvali. Ľudia sa začali báť. Ale s láskyplnou vytrvalosťou misionárky zaviedli niekoľko pekných štúdií. Keď bola usporiadaná verejná biblická prednáška, kaplán sa vyzývavo postavil priamo pred miesto zhromaždenia. Ale keď misionárky vyšli na ulicu, aby vítali ľudí, kaplán sa stratil. Zavolal policajta a potom sa vrátil, dúfajúc, že zhromaždenie preruší. Jeho snahy však zlyhali. Časom tam vznikol pekný zbor.

V mestečkách blízko Ibarry v Ekvádore sa Unn Raunholmová a Julia Parsonsová znovu a znovu stretávali s davmi, ktoré boli podnecované kňazmi. Keďže kňaz vždy vyvolal pobúrenie, keď sa misionárky ukázali v San Antoniu, sestry sa rozhodli sústrediť na iné mestečko, na Atuntaqui. Ale jedného dňa miestny šerif rozrušene naliehal na sestru Raunholmovú, aby rýchlo odišla z mestečka. „Kňaz organizuje proti vám demonštráciu a ja nemám dosť mužov, aby som vás ochránil,“ povedal. Sestra si živo spomína: „Išiel za nami zástup ľudí! Pred skupinou viala vatikánska bielo-žltá zástava, zatiaľ čo kňaz kričal heslá ako: ‚Nech žije katolícka cirkev!‘, ‚Preč s protestantmi!‘, ‚Nech žije panenstvo Panny Márie!‘, ‚Nech žije spoveď!‘ Zástup vždy po kňazovi opakoval heslo slovo za slovom.“ Práve vtedy niekoľkí muži pozvali svedkyne do miestneho Robotníckeho domu, kde boli v bezpečí. Misionárky tam usilovne vydávali svedectvo zvedavým ľuďom, ktorí sa prišli pozrieť, čo sa deje. Rozšírili všetku literatúru, ktorú mali so sebou.

Kurzy určené na uspokojovanie zvláštnych potrieb

Po vyslaní prvých misionárov zo školy Gileád organizácia Jehovových svedkov v priebehu rokov úžasnou rýchlosťou rástla. V roku 1943,  keď bola škola otvorená, bolo len 129 070 svedkov v 54 krajinách (ale podľa rozdelenia mapy začiatkom 90. rokov 20. storočia to bolo v 103 krajinách). V roku 1992 bolo na celom svete 4 472 787 svedkov v 229 krajinách vrátane súostroví. Pri takomto vzraste sa potreby organizácie menili. Kancelárie odbočiek, ktoré sa kedysi starali o menej ako sto svedkov zoskupených do niekoľkých zborov, teraz dohliadajú na činnosť desaťtisícov svedkov a mnohé z týchto odbočiek zistili, že je nutné tlačiť literatúru na vlastnom území, aby boli vyzbrojení tí, ktorí sa podieľajú na evanjelizačnom diele.

Na uspokojenie meniacich sa potrieb bol po 18 rokoch od otvorenia školy Gileád zavedený vo svetovom ústredí Spoločnosti desaťmesačný školiaci kurz špeciálne pre bratov, ktorí niesli ťažký náklad zodpovednosti v kanceláriách odbočiek spoločnosti Watch Tower. Niektorí z nich sa predtým zúčastnili na päťmesačnom misionárskom kurze v Gileáde, iní nie. Všetci mohli mať úžitok zo zvláštneho školenia pre ich prácu. Rozhovory o tom, ako zvládnuť rôzne situácie a starať sa o organizačné potreby v súlade s biblickými zásadami, mali zjednocujúci účinok. K ich kurzu patrilo analytické štúdium celej Biblie verš po verši. Kurz poskytoval aj prehľad histórie náboženstva, podrobné školenie týkajúce sa vedenia kancelárie odbočky, domova Bétel a tlačiarne, ako aj pokyny, ako dohliadať na zvestovateľskú službu, ako organizovať nové zbory a ako otvárať nové polia. Tieto kurzy (vrátane posledného kurzu, ktorý bol skrátený na osem mesiacov) sa konali vo svetovom ústredí v Brooklyne v New Yorku od roku 1961 do roku 1965. Mnohí absolventi boli poslaní späť do svojich krajín, kde predtým slúžili; niektorí boli pridelení do iných krajín, kde mohli hodnotne prispieť k dielu.

Od 1. februára 1976 sa v kanceláriách odbočiek Spoločnosti zaviedlo nové opatrenie, aby boli pripravené na ďalší rozmach, ktorý sa predpokladal v súlade s biblickým proroctvom. (Iz. 60:8, 22) Namiesto jedného dozorcu odbočky a jeho pomocníka, ktorí dohliadali na činnosť každej odbočky, vedúci zbor ustanovil troch alebo viacerých spôsobilých bratov, aby slúžili v každom výbore odbočky. Väčšie odbočky mohli mať až sedemčlenný výbor. Na poskytnutie školenia všetkým týmto bratom bol v Brooklyne v New Yorku zorganizovaný zvláštny päťtýždňový kurz Gileádu. Toto zvláštne školenie vo svetovom ústredí bolo od konca roku 1977 do roku 1980 poskytnuté štrnástim triedam, ktoré tvorili členovia výborov odbočiek zo všetkých častí sveta. Bola to vynikajúca príležitosť zjednotiť a skvalitniť ich činnosť.

Škola Gileád i naďalej školila tých, ktorí mali roky skúseností v službe celým časom a boli ochotní a schopní odísť do zahraničia, ale dalo sa urobiť ešte viac. Na urýchlenie školenia boli zriadené školy v iných krajinách ako pobočky Gileádu, takže študenti sa nemuseli učiť po anglicky,  aby boli spôsobilí navštevovať školu. V rokoch 1980–1981 poskytovala Vzdelávacia škola Gileád v Mexiku školenie študentom hovoriacim po španielsky, ktorí pomohli uspokojiť okamžitú potrebu spôsobilých pracovníkov v Strednej a Južnej Amerike. V rokoch 1981–1982, v roku 1984 a znovu v roku 1992 prebehli triedy pobočky školy Gileád v Nemecku. Odtiaľ boli absolventi vyslaní do Afriky, východnej Európy, Južnej Ameriky a do rôznych ostrovných krajín. Ďalšie triedy sa konali v roku 1983 v Indii.

Ako sa k misionárom pripájali v šírení svedectva o Kráľovstve horliví miestni svedkovia, počet Jehovových svedkov rýchlo rástol, a to viedlo k vytvoreniu viacerých zborov. V rokoch 1980 až 1987 vzrástol počet zborov na celom svete o 27 percent, na celkový počet 54 911. Hoci v niektorých oblastiach mnohí navštevovali zhromaždenia a podieľali sa na zvestovateľskej službe, bratia tam boli zväčša úplne noví. Boli naliehavo potrební skúsení kresťanskí muži, ktorí by slúžili ako duchovní pastieri a učitelia a ktorí by sa tiež ujímali vedenia v evanjelizačnom diele. Aby vedúci zbor pomohol uspokojiť túto potrebu, zriadil v roku 1987 školu služobného vzdelávania ako súčasť biblického vzdelávacieho programu školy Gileád. Tento osemtýždňový kurz zahŕňa intenzívne štúdium Biblie a venuje sa v ňom osobná pozornosť duchovnému rozvoju každého študenta. Rozoberajú sa organizačné a právne záležitosti, ako aj zodpovednosti starších a služobných pomocníkov a poskytuje sa zvláštne školenie vo verejných prejavoch. Táto škola nenarušila pravidelné triedy školenia misionárov, pretože využíva iné  priestory a koná sa v rôznych krajinách. Absolventi sú teraz v mnohých krajinách, v ktorých bola ich pomoc naliehavo potrebná.

Tak toto rozšírené školenie poskytované v Gileáde, biblickej škole Watchtower, drží krok s meniacimi sa potrebami rýchlo rastúcej medzinárodnej organizácie.

„Tu som! Pošli ma“

Duch, akého prejavovali misionári, sa podobá duchu, akého mal Izaiáš. Keď ho Jehova oboznámil s možnosťou zvláštnej služby, zareagoval: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Iz. 6:8) Takýto ochotný duch podnietil tisíce mladých mužov a žien odísť zo známeho prostredia a od príbuzných a slúžiť na podporu Božej vôle, kdekoľvek sú potrební.

Rodinné okolnosti priniesli zmeny v živote mnohých misionárov. Viacerí, ktorí sa stali misionármi a potom mali deti, boli schopní zostať v krajine, do ktorej boli pridelení, vykonávať potrebnú svetskú prácu a spolupracovať so zborom. Niektorí sa museli po rokoch služby vrátiť do svojej rodnej krajiny, aby sa postarali o starnúcich rodičov, alebo z iných dôvodov. Ale považovali za výsadu, že sa podieľali na misionárskej službe tak dlho, ako len mohli.

Iní boli schopní urobiť misionársku službu svojou celoživotnou službou. Všetci sa museli v rámci tejto služby vyrovnávať s náročnými okolnosťami. Olaf Olson, ktorý sa tešil z dlhej životnej dráhy ako misionár v Kolumbii, priznal: „Prvý rok bol najťažší.“ Bolo to najmä preto, že sa nedokázal dostačujúco vyjadrovať v novom jazyku. Dodal: „Keby som stále myslel na krajinu, z ktorej som odišiel, nebol by som šťastný, ale rozhodol som sa žiť v Kolumbii nielen fyzicky, ale aj mysľou, a robiť si tu priateľov z bratov a sestier v pravde, mať svoj život stále naplnený službou, a tak sa miesto môjho pridelenia zakrátko stalo mojím domovom.“

Na to, aby misionári vytrvali na miestach svojich pridelení, nemuseli nutne nájsť ideálne fyzické prostredie. Norman Barber, ktorý od roku 1947 až do svojej smrti v roku 1986 slúžil v Barme (teraz Myanmar) a v Indii, sa vyjadril takto: „Ak niekoho teší, že ho používa Jehova, potom sú pre neho všetky miesta rovnako dobré... Úprimne povedané, tropické podnebie nespĺňa moju predstavu ideálneho podnebia pre život. Ani spôsob života ľudí v tropickej oblasti nie je spôsobom života, ktorý by som si osobne zvolil. Ale je tu niečo dôležitejšie, o čom treba uvažovať, než takéto triviálne veci. Môcť poskytovať pomoc ľuďom, ktorí sú skutočne duchovne núdzni, je taká výsada, že to človek ani nedokáže vyjadriť.“

S týmto názorom sa stotožňujú mnohí ďalší svedkovia a tento obetavý duch veľmi prispel k splneniu Ježišovho proroctva, že toto dobré posolstvo o Kráľovstve sa bude kázať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom, skôr ako príde koniec. — Mat. 24:14.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 523]

Dôraz sa kládol na to, že je dôležité úplne sa spoliehať na Jehovu a byť voči nemu lojálny

[Zvýraznený text na strane 534]

Pomáhal zmysel pre humor

[Zvýraznený text na strane 539]

Trpezlivosť, láskyplná pomoc, a keď to bolo nutné, i pevnosť

[Zvýraznený text na strane 546]

„Poskytovať pomoc ľuďom, ktorí sú skutočne duchovne núdzni, je taká výsada, že to človek ani nedokáže vyjadriť“

[Rámček na strane 533]

Triedy Gileádu

1943–1960: Škola v South Lansingu (New York). V 35 triedach graduovalo 3639 študentov z 95 krajín a väčšina z nich bola pridelená do misionárskej služby. Do týchto tried boli zahrnutí aj krajskí a oblastní dozorcovia slúžiaci v Spojených štátoch.

1961–1965: Škola v Brooklyne (New York). V 5 triedach graduovalo 514 študentov, ktorí boli poslaní do krajín, kde mala spoločnosť Watch Tower kancelárie odbočiek; väčšina absolventov bola poverená organizačnými úlohami. Štyri tieto triedy absolvovali 10-mesačný kurz a jedna 8-mesačný.

1965–1988: Škola v Brooklyne (New York). V 45 triedach s 20-týždňovým kurzom bolo vyškolených ďalších 2198 študentov, väčšina z nich na misionársku službu.

1977–1980: Škola v Brooklyne (New York). Päťtýždňový kurz Gileádu pre členov výborov odbočiek. Prebehlo štrnásť tried.

1980–1981: Vzdelávacia škola Gileád v Mexiku; 10-týždňový kurz; tri triedy; 72 absolventov hovoriacich po španielsky bolo pripravených na službu v Latinskej Amerike.

1981–1982, 1984, 1992: Pobočka školy Gileád v Nemecku; 10-týždňový kurz; štyri triedy; 98 študentov hovoriacich po nemecky z európskych krajín.

1983–1984: Triedy v Indii; 10-týždňový kurz vedený v angličtine; 2 skupiny; 46 študentov.

1987– : Škola služobného vzdelávania s 8-týždňovým kurzom sa konala na kľúčových miestach v rôznych častiach sveta. V roku 1992 absolventi slúžili už vo viac ako 35 krajinách mimo svojej rodnej krajiny.

1988– : Škola vo Wallkille (New York). V súčasnosti sa tu vedie 20-týždňový kurz prípravy na misionársku službu. Plánuje sa, že táto škola sa presťahuje do Vzdelávacieho strediska Watchtower v Pattersone v New Yorku, keď bude dostavané.

[Rámček na strane 538]

Medzinárodná skupina študentov

Študenti, ktorí navštevovali školu Gileád, zastupovali niekoľko desiatok národností a prišli do školy z vyše 110 krajín.

Prvou medzinárodnou skupinou bola šiesta trieda v rokoch 1945–1946.

Vláda Spojených štátov bola požiadaná, aby bol zahraničným študentom povolený vstup na základe predpisov o neprisťahovaleckých študentských vízach. Ministerstvo školstva Spojených štátov v odpovedi uznalo školu Gileád ako školu poskytujúcu vzdelanie porovnateľné so špecializovanými univerzitami a vzdelávacími inštitúciami. Preto od roku 1953 konzuli Spojených štátov po celom svete majú Gileád, biblickú školu Watchtower, na svojom zozname schválených vzdelávacích inštitúcií. Dňa 30. apríla 1954 sa táto škola objavila v publikácii nazvanej „Vzdelávacie inštitúcie schválené ministrom spravodlivosti“.

[Obrázky na strane 522]

Študenti prvej triedy školy Gileád

[Obrázok na strane 524]

Albert Schroeder rozoberá so študentmi Gileádu črty svätostánku

[Obrázok na strane 525]

Maxwell Friend prednáša v amfiteátri školy Gileád

[Obrázky na strane 526]

Graduácie Gileádu boli duchovnými slávnosťami

... niektoré na veľkých zjazdoch (New York, 1950)

... niektoré v priestoroch školy (na obrázku brat N. H. Knorr v roku 1956 hovorí pred školskou knižnicou)

[Obrázky na strane 527]

Areál školy Gileád v South Lansingu v štáte New York, ako vyzeral v 50. rokoch

[Obrázok na strane 528]

Hermon Woodard (vľavo) a John Errichetti (vpravo) slúžia na Aljaške

[Obrázok na strane 529]

John Cutforth používa názorné pomôcky pri vyučovaní na Papue-Novej Guinei

 [Obrázok na strane 530]

Misionári v Írsku s oblastným dozorcom v roku 1950

[Obrázok na strane 530]

Absolventi Gileádu na ceste do Orientu v roku 1947

[Obrázok na strane 530]

Misionári a ich spolupracovníci v Japonsku v roku 1969

[Obrázky na strane 530]

Misionári v Brazílii v roku 1956

... v Uruguaji v roku 1954

... v Taliansku v roku 1950

[Obrázok na strane 530]

Prví štyria misionári vyškolení v Gileáde poslaní na Jamajku

[Obrázok na strane 530]

Prvý misionársky domov v Salisbury (teraz Harare, Zimbabwe) v roku 1950

[Obrázok na strane 530]

Malcolm Vigo (Gileád, 1956/57) s manželkou Lindou Louise; slúžili spolu v Malawi, Keni a Nigérii

[Obrázok na strane 530]

Robert Tracy (vľavo) a Jesse Cantwell (vpravo) so svojimi manželkami — misionári, ktorí slúžili ako cestujúci dozorcovia v Kolumbii v roku 1960

[Obrázok na strane 532]

Hodina jazyka v misionárskom domove na Pobreží Slonoviny

[Obrázok na strane 535]

Ted a Doris Kleinovci, ktorí v roku 1947 našli na amerických Panenských ostrovoch mnohých ľudí, ktorí dychtivo počúvali biblickú pravdu

[Obrázok na strane 536]

Harvey Logan (vpredu uprostred) v 60. rokoch so svedkami z kmeňa Amiov pred sálou Kráľovstva

[Obrázok na strane 540]

Victor White, oblastný dozorca vyškolený v Gileáde, prednáša v roku 1949 na Filipínach

[Obrázok na strane 542]

Margarita Königerová v Burkina Faso vedie domáce biblické štúdium

[Obrázok na strane 543]

Unn Raunholmová, ktorá bola misionárkou od roku 1958, musela v Ekvádore čeliť davom vedeným kňazmi

[Obrázky na strane 545]

Škola služobného vzdelávania

Prvá trieda v Coraopolise (Pennsylvánia, USA), 1987 (hore)

Tretia trieda v britskom Manchestri, 1991 (vpravo)