25. kapitola

Kážu verejne a z domu do domu

KEĎ Ježiš Kristus vysielal svojich učeníkov, dal im pokyn: „Choďte a kážte: ‚Priblížilo sa kráľovstvo nebeské.‘“ ​(Mat. 10:7, Evanjelický preklad) A vo svojom prorockom príkaze pravým kresťanom žijúcim počas záveru systému vecí povedal: „Táto radostná zvesť kráľovstva bude sa kázať po celej osídlenej zemi na svedectvo.“ ​(Mat. 24:14, Nový Testament) Čo to znamenalo?

Neznamenalo to, že mali stavať kostoly, zvoniť zvonmi a čakať, kým sa zhromaždí zbor, aby si raz za týždeň vypočul kázeň. Grécke slovo tu preložené ako „kázať“ ​(kéryssó) v podstate znamená „robiť vyhlásenie ako hlásateľ“. Nemyslí sa tým prednášať kázne pred uzavretou skupinou učeníkov, ale skôr robiť otvorené, verejné vyhlásenie.

Sám Ježiš dal príklad v tom, ako sa to malo robiť. Chodil na miesta, kde mohol nájsť ľudí. V prvom storočí sa ľudia pravidelne schádzali v synagógach, aby počúvali čítanie Písiem. Ježiš využíval príležitosti a kázal tam ľuďom, a to nielen v jednom meste, ale v mestách a dedinách po celej Galilei a Judei. (Mat. 4:23; Luk. 4:43, 44; Ján 18:20) Správy evanjelií ukazujú, že ešte častejšie kázal na brehu mora, na úbočí vrchu, po ceste, v dedinách a v domoch tých, ktorí ho prijímali. Kdekoľvek našiel ľudí, hovoril im o Božom predsavzatí s ľudstvom. (Luk. 5:3; 6:17–49; 7:36–50; 9:11, 57–62; 10:38–42; Ján 4:4–26, 39–42) A keď vysielal svojich učeníkov, dal im pokyn, aby išli do domácností ľudí, vyhľadávali tých, ktorí si to zaslúžia, a vydávali im svedectvo o Božom Kráľovstve. — Mat. 10:7, 11–13.

Jehovovi svedkovia v novej dobe vynakladajú úsilie, aby nasledovali vzor, ktorý im dal Ježiš a jeho učeníci v prvom storočí.

Hlásanie posolstva o Kristovej prítomnosti

Keď Charles Taze Russell a jeho spoločníci začali rozumieť harmonickému vzoru pravdy predloženému v Božom Slove, hlboko na nich zapôsobilo to, čo sa dozvedeli o účele a spôsobe Kristovho návratu. Brat Russell cítil, že je potrebné oznamovať to, i že toto dielo je veľmi naliehavé. Zariadil si svoje záležitosti tak, aby mohol cestovať na miesta, kde boli ľudia, ktorým by mohol hovoriť o týchto biblických pravdách. Navštevoval náboženské zhromaždenia pod šírym nebom a využíval príležitosti  hovoriť na nich, tak ako Ježiš, keď kázal v synagógach. Ale zakrátko si uvedomil, že inými spôsobmi by sa dalo dosiahnuť viac. Pri štúdiu Písiem zistil, že Ježiš a jeho apoštoli väčšinou kázali tak, že hovorili s jednotlivcami súkromne a navštevovali ľudí z domu do domu. Rozpoznal tiež, aké cenné je dať po rozhovore ľuďom do rúk niečo v tlačenej forme.

Už v roku 1877 vydal brožúrku The Object and Manner of Our Lord’s Return (Účel a spôsob návratu nášho Pána). O dva roky neskôr sa podujal pravidelne vydávať časopis Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti). Áno, cieľom bolo kázať čiže hlásať životne dôležité posolstvo o Kristovej prítomnosti.

Už v roku 1881 sa literatúra Bádateľov Biblie bezplatne rozdávala v blízkosti kostolov — nie priamo pri bránach kostolov, ale neďaleko, aby ju dostali nábožensky založení ľudia. Mnohí Bádatelia Biblie dávali túto literatúru známym alebo ju zasielali poštou. V roku 1903 Zion’s Watch Tower odporúčala, aby sa snažili dostať ku každému rozširovaním traktátov z domu do domu a aby sa nesústreďovali len na návštevníkov kostolov. Nie všetci Bádatelia Biblie to začali robiť, ale mnohí na to zareagovali so skutočnou horlivosťou. Napríklad bolo oznámené, že v niektorých veľkých mestách v Spojených štátoch, ako aj na ich predmestiach v okruhu 16 kilometrov i viac bol navštívený prakticky každý dom. Týmto spôsobom boli rozšírené milióny a milióny traktátov a brožúrok. V tom čase sa väčšina Bádateľov Biblie podieľala na šírení dobrého posolstva tak, že nejakým spôsobom bezplatne rozširovala traktáty a inú literatúru.

 Ďalší Bádatelia Biblie — v menšom počte — hlásali evanjelium ako kolportéri, teda značnú časť svojho času venovali výlučne tomuto dielu.

Horliví kolportéri sa ujímajú vedenia

V apríli 1881 zaznela prvá výzva k oddaným mužom a ženám, ktorí by mohli venovať podstatnú časť svojho času tejto službe. Títo muži a ženy ponúkali majiteľom domov a obchodníkom malú knižku vysvetľujúcu biblické pravdy a pravidelný odber Zion’s Watch Tower. Ich cieľom bolo nájsť tých, ktorí sú hladní po pravde, a podeliť sa s nimi o osvietenie. Nejaký čas sa snažili povedať len toľko, aby podnietili záujem, nechať v každej domácnosti majiteľovi domu balíček s literatúrou na preskúmanie a potom sa o niekoľko dní vrátiť. Niektorí majitelia domov literatúru vrátili; iní si ju azda chceli kúpiť; často boli príležitosti na rozhovor. O ich cieli Zion’s Watch Tower napísala: „Nejde o predávanie balíčkov ani o prijímanie predplatného, ale o šírenie pravdy tým, že podnietime ľudí čítať.“

Počet tých, ktorí sa podieľali na tejto kolportérskej evanjelizačnej činnosti, bol relatívne malý. V priebehu prvých tridsiatich rokov sa ich počet pohyboval od niekoľkých jednotlivcov až po asi 600. Títo kolportéri boli v pravom zmysle slova priekopníkmi, lebo otvárali nové územia. Anna Andersenová bola jednou z tých, ktorí vytrvali v tejto  službe desiatky rokov, pričom obyčajne chodila na bicykli a osobne sa s dobrým posolstvom dostala takmer do každého mesta v Nórsku. Ďalší kolportéri odcestovali do zahraničia a boli prvými, ktorí zaniesli posolstvo do takých krajín, ako je Fínsko, Barbados, Salvádor, Guatemala, Honduras a Barma (teraz Myanmar). Niektorí sa nemohli presťahovať do iných oblastí, ale slúžili ako kolportéri na svojom domovskom území.

Kolportéri konali vynikajúcu prácu. Jeden kolportér, ktorý slúžil na západnom pobreží Spojených štátov, v roku 1898 napísal, že za predchádzajúcich 33 mesiacov precestoval s konským záprahom 12 800 kilometrov, vydával svedectvo v 72 mestách, vykonal 18 000 návštev, rozšíril 4500 kníh, zariadil 125 pravidelných odberov, rozdal 40 000 traktátov a stretol sa so 40 ľuďmi, ktorí nielen prijímali posolstvo, ale začali sa oň deliť aj s ďalšími. Jednej manželskej dvojici slúžiacej v Austrálii sa za dva a pol roka podarilo rozšíriť medzi záujemcami 20 000 kníh.

Bolo veľké množstvo rozšírenej literatúry výnimkou, alebo pravidlom? Správa z roku 1909 ukazuje, že asi 625 kolportérov (celkový počet na zozname v tom čase) dostalo od Spoločnosti na rozširovanie pre verejnosť 626 981 viazaných kníh (priemerne viac ako tisíc na každého kolportéra) okrem veľkého množstva literatúry rozširovanej bezplatne. Často nemohli nosiť so sebou z domu do domu dostatok kníh, preto prijímali objednávky a neskôr sa vrátili, aby knihy doručili.

Niektorí však namietali: „Toto nie je kázanie!“ No v skutočnosti, ako vysvetlil brat Russell, to bol nanajvýš účinný spôsob kázania. Namiesto vypočutia si len jednej kázne dostali ľudia mnoho kázní v tlačenej forme, a tak sa z nich mohli tešiť znovu a znovu a mohli si overiť ich obsah vo vlastnej Biblii. Bola to evanjelizácia, ktorá brala do úvahy skutočnosť, že vďaka všeobecnej vzdelanosti ľudia vedia čítať. Kniha The New Creation (Nové stvorenie) vysvetlila: „To, že títo evanjelisti pracujú spôsobom vyhovujúcim dnešku, nie spôsobom vyhovujúcim minulosti, nie je argumentom proti tomuto dielu o nič viac ako to, že cestujú dopravnými prostriedkami na parný a elektrický pohon, nie pešo či na ťavách. Evanjelizačné dielo sa koná prostredníctvom predkladania Pravdy... Božieho Slova.“

Úprimný záujem Bádateľov Biblie pomôcť ľuďom sa prejavil v dôkladnosti, ktorá sa časom stala charakteristickou črtou ich kazateľského diela. Strážna veža z 1. marca 1917 (angl.) načrtla ich program takto: Najprv v nejakej oblasti navštívili domácnosti kolportéri a ponúkali zväzky Štúdií Písiem. Potom podľa mien, ktoré si kolportéri zaznamenali alebo ktoré ľudia sami odovzdali na verejných  zhromaždeniach, navštívili ľudí pastierski pracovníci. * Snažili sa podnietiť túžbu čítať literatúru, povzbudzovali záujemcov, aby navštívili zvlášť organizované prednášky, a usilovali sa zorganizovať triedy berojských biblických štúdií. Keď to bolo možné, kolportéri prepracovali tú istú oblasť znovu a po nich potom pokračovali pastierski pracovníci, aby udržiavali kontakt s tými, čo prejavili záujem. Neskôr navštívili tie isté domy ďalší pracovníci tried s dobrovoľníckym materiálom, ako nazývali traktáty a inú literatúru, ktorú ponúkali bezplatne. Tak mal každý možnosť dostať aspoň niečo, čo mohlo podnietiť jeho túžbu dozvedieť sa viac o Božom predsavzatí.

Keď v nejakej oblasti slúžil len jeden alebo dvaja kolportéri a nebol tam žiaden zbor, kolportéri často sledovali záujem ľudí sami. Preto keď Hermann Herkendell a jeho spoločník išli v roku 1908 ako kolportéri do Bielefeldu (Nemecko), boli osobitne poučení, aby záujemcov v tej oblasti navzájom zoznámili a aby vytvorili zbor. O niekoľko rokov neskôr sa v Strážnej veži spomínali ďalší kolportéri, ktorí venovali osobnú pozornosť záujemcom dovtedy, kým v každom mestečku či meste, kde slúžili, nezanechali triedu Bádateľov Biblie.

V roku 1921 poskytla hodnotnú pomoc v tomto diele kniha Harfa Božia. Náklad tejto knihy, ktorá bola určená zvlášť pre začiatočníkov, bol nakoniec 5 819 037 výtlačkov v 22 jazykoch. Na pomoc tým, ktorí dostali túto knihu, Spoločnosť zariadila korešpondenčný kurz štúdia Biblie podľa námetov. Pozostával z 12 dotazníkov zasielaných v priebehu 12 týždňov. Urobili sa aj opatrenia, aby sa konal skupinový rozbor Biblie pomocou tejto knihy v domoch záujemcov. Toto štúdium obvykle navštevovalo viacero Bádateľov Biblie.

Svedkovia si však dobre uvedomovali, že pole je veľké a ich počet je malý. — Luk. 10:2.

Ako sa dostali k mnohým, keď ich bolo málo

Zion’s Watch Tower poukázala na to, že tí, ktorí sú skutočne kresťanmi pomazanými duchom, majú od Boha zodpovednosť vyhľadať  všetkých úprimných kresťanov, či chodia do kostola, alebo nie, a pomôcť im. (Iz. 61:1, 2) Ako sa to mohlo vykonať?

Dvaja Bádatelia Biblie (J. C. Sunderlin a J. J. Bender), ktorí boli v roku 1881 vyslaní do Anglicka, mohli sami vykonať relatívne málo; ale s pomocou stoviek mladých mužov, ktorým zaplatili za službu, sa im podarilo za krátky čas rozšíriť 300 000 výtlačkov Food for Thinking Christians (Pokrm pre uvažujúcich kresťanov). Adolf Weber, ktorý sa v polovici 90. rokov 19. storočia vrátil s dobrým posolstvom do Švajčiarska, mal kázať v obrovskom obvode, ktorý zasahoval niekoľko krajín. Ako ho mohol celý prepracovať? Osobne ako kolportér veľa cestoval, ale dával tiež inzeráty do novín a zariadil, aby predavači kníh zahrnuli do svojho sortimentu aj publikácie spoločnosti Watch Tower. V roku 1907 malá skupina Bádateľov Biblie v Nemecku zariadila, aby sa spolu s novinami rozposlalo 4 850 000 štvorstránkových traktátov. Krátko po prvej svetovej vojne jeden lotyšský brat, ktorý bol členom ústredia Spoločnosti v New Yorku, zaplatil za inzeráty v novinách vo svojej rodnej krajine. Istý muž, ktorý zareagoval na jeden z inzerátov, sa stal prvým Bádateľom Biblie v Lotyšsku. Využívanie takýchto oznamovacích prostriedkov však nevytlačilo osobné vydávanie svedectva a vyhľadávanie ľudí, ktorí si to zaslúžia, z domu do domu. Slúžilo to skôr na zosilnenie hlásania.

V novinách sa však neuverejňovali len inzeráty. V rokoch pred prvou svetovou vojnou boli pod dohľadom brata Russella pravidelne uverejňované jeho kázne. Za krátky čas sa tento spôsob úžasne rozšíril. Viac ako 2000 novín s celkovým počtom 15 000 000 čitateľov súbežne uverejňovalo tieto kázne v Spojených štátoch, Kanade, Británii, Austrálii a Južnej Afrike. Mohlo sa vykonať viac? Brat Russell si myslel, že áno.

Po dvoch rokoch príprav sa v januári 1914 konalo prvé predstavenie „Fotodrámy Stvorenie“. „Fotodráma“ sa premietala v štyroch častiach. Osemhodinový program zahŕňal film a diapozitívy zosynchronizované so zvukovou nahrávkou. Bolo to skutočne mimoriadne dielo, ktoré bolo určené na budovanie ocenenia pre Bibliu a Božie predsavzatie, ktoré je v nej predložené. Premietanie sa organizovalo tak, že sa mohlo konať každý deň v 80 mestách. Bolo vopred ohlasované v novinách, značným počtom tabúľ v oknách súkromných domov či vo výkladoch a rozširovaním veľkého množstva bezplatného tlačeného materiálu určeného na podnietenie záujmu o „Fotodrámu“. Kdekoľvek sa premietanie konalo, prišli si ho pozrieť zástupy ľudí. Za rok „Fotodrámu“ videlo celkovo vyše 8 000 000 divákov v Spojených štátoch a Kanade a prišli správy o ďalších veľkých zástupoch v Británii a na európskom kontinente, ako aj v Austrálii  a na Novom Zélande. Po „Fotodráme“ nasledovala o niečo kratšia verzia (bez filmu), ktorá sa mala premietať v menších mestách a vo vidieckych oblastiach. Táto dráma sa v rôznych jazykoch naďalej premietala ešte aspoň dvadsať rokov. Podnietila veľký záujem, záujemcovia dávali svoje mená a vykonávali sa opätovné návštevy.

Potom, v 20. rokoch 20. storočia, bol k dispozícii iný nástroj, vďaka ktorému sa posolstvu o Kráľovstve dostalo širokej publicity. Brat Rutherford bol pevne presvedčený, že v tomto rozvoji jasne vidieť Pánovu ruku. Čo ním bolo? Rozhlas. Ani nie dva roky po tom, čo prvá komerčná rozhlasová stanica na svete začala pravidelné vysielanie (v roku 1920), J. F. Rutherford, prezident spoločnosti Watch Tower, šíril rozhlasovým vysielaním biblickú pravdu. Bol to nástroj, ktorým sa mohla pravda dostať k miliónom ľudí naraz. Po ďalších dvoch rokoch, v roku 1924, Spoločnosť už prevádzkovala vlastnú rozhlasovú stanicu WBBR v New Yorku. V roku 1933 sa na vysielanie posolstva používal na šiestich kontinentoch vrcholný počet 408 staníc. Okrem živého vysielania boli vopred nahrávané programy na desiatky námetov. Vysielania boli na jednotlivých miestach intenzívne ohlasované rozširovaním tlačených oznámení, aby ľudia o nich vedeli a mohli z nich mať úžitok. Tieto vysielania prelomili mnohé predsudky a otvorili úprimným ľuďom oči. Mnohí ľudia sa zo strachu pred susedmi a duchovenstvom zdráhali navštevovať zhromaždenia konané Bádateľmi Biblie, ale to im nebránilo počúvať doma v súkromí rozhlas. Vysielania nenahradili vydávanie svedectva z domu do domu; zaniesli však biblickú pravdu na miesta, na ktoré sa dalo ťažko dostať, a poskytovali vynikajúce príležitosti na rozhovor, keď svedkovia osobne navštevovali domácnosti.

Každý má zodpovednosť vydávať svedectvo

Strážna veža desaťročia poukazovala na zodpovednosť osobne sa podieľať na vydávaní svedectva. Ale od roku 1919 sa to stalo námetom, ktorý sa neustále rozoberal v tlačených publikáciách a na zjazdových programoch. Avšak pre mnohých ľudí nebolo ľahké pristupovať k cudzím ľuďom pri ich dverách a spočiatku sa na vydávaní svedectva z domu do domu pravidelne podieľal len obmedzený počet Bádateľov Biblie.

 Bolo poskytované hrejivé biblické povzbudenie. „Požehnaní sú nebojácni“ — to bol námet Strážnej veže z 1. a 15. augusta 1919 (angl.). Strážna veža vystríhala pred strachom z človeka, upriamovala pozornosť na 300 odvážnych Gedeonových bojovníkov, ktorí boli ostražití a ochotní slúžiť akýmkoľvek spôsobom, aký Pán nariadil, i zoči-voči zdanlivo neprekonateľným prekážkam, a chválila Elizea, ktorý sa nebojácne spoliehal na Jehovu. (Sud. 7:1–25; 2. Kráľ. 6:11–19; Prísl. 29:25) V roku 1921 článok „Buďte odvážni“ vyzdvihol nielen povinnosť, ale aj výsadu slúžiť po Pánovom boku proti satanským silám temnoty účasťou na konaní diela, ktoré je predpovedané v Matúšovi 24:14. Tí, ktorých obmedzovali okolnosti, boli povzbudzovaní, aby nestrácali odvahu a zároveň aby neváhali konať to, čo môžu.

Všetkých, ktorí vyhlasovali, že sú pomazanými Božími služobníkmi, Strážna veža otvorenými biblickými rozbormi upozorňovala na zodpovednosť byť hlásateľmi Božieho Kráľovstva. V čísle z 15. augusta 1922 (angl.) bol stručný, výstižný článok s názvom „Služba je nevyhnutná“ — služba, ktorou napodobňujeme Krista, služba, ktorá nás vedie k príbytkom ľudí, aby sme im hovorili o Božom Kráľovstve. Neskôr v tom istom roku bolo poukázané na to, že ak má byť takáto služba v Božích očiach cenná, musí byť motivovaná láskou. (1. Jána 5:3) Článok v čísle z 15. júna 1926 (angl.) uviedol, že na Boha v žiadnom prípade nemožno zapôsobiť formálnym uctievaním; to, čo si želá, je poslušnosť, ku ktorej patrí ocenenie pre ktorýkoľvek prostriedok, ktorý používa na dosiahnutie svojho predsavzatia. (1. Sam. 15:22) Nasledujúci rok, keď sa uvažovalo o „Poslaní kresťanov na zemi“, bola pozornosť upriamená na Ježišovu úlohu „verného a pravého svedka“ a na to, že apoštol Pavol kázal „verejne a z domu do domu“. — Zjav. 3:14; Sk. 20:20.

V Bulletine, mesačne vychádzajúcom liste s pokynmi do služby, boli uvádzané podrobne vypracované ponuky, ktoré sa mali zvestovatelia naučiť naspamäť. Povzbudzovalo sa k pravidelnej účasti na zvestovateľskej službe každý týždeň. Ale počet tých, ktorí naozaj vydávali svedectvo navštevovaním ľudí z domu do domu, bol spočiatku malý a niektorí, ktorí aj začali konať toto dielo, v ňom ďalej nepokračovali. Napríklad v Spojených štátoch bol priemerný počet tých, ktorí v roku 1922 podávali správu o týždennej účasti na zvestovateľskej službe, 2712. Ale v roku 1924 toto číslo kleslo na 2034. V roku 1926 priemer vzrástol na 2261 a v jednom týždni zvláštnej aktivity  sa na tejto činnosti zúčastnil vrcholný počet 5937 ľudí.

Potom, koncom roku 1926, začala Spoločnosť povzbudzovať zbory, aby si časť nedele vyhradili na skupinové vydávanie svedectva a ponúkali v tom čase nielen traktáty, ale aj knihy na biblické štúdium. V roku 1927 Strážna veža nabádala lojálnych v zbore, aby odvolali z úradu staršieho kohokoľvek, koho reč alebo konanie ukazuje, že neprijal zodpovednosť vydávať svedectvo verejne a z domu do domu. Tak ratolesti, ktoré neprinášali ovocie, boli takpovediac odstránené a tie, ktoré zostali, boli orezané, aby mohli prinášať viac ovocia na Božiu chválu. (Porovnaj Ježišovo znázornenie v Jánovi 15:1–10.) Viedlo to naozaj k väčšej verejnej chvále Jehovu? V roku 1928 bol v Spojených štátoch 53-percentný vzrast v priemernom počte tých, ktorí sa týždenne zúčastňovali na vydávaní svedectva!

Svedkovia už nezostali len pri tom, že by ľuďom rozdali bezplatné traktáty a išli ďalej. Viacerí z nich sa s majiteľmi domov krátko porozprávali, snažili sa podnietiť záujem o posolstvo Biblie a potom im ponúkli knihy na čítanie.

Títo raní svedkovia boli určite odvážni, hoci nie všetci boli taktní. Napriek tomu sa výrazne odlišovali od iných náboženských skupín. Nielen hovorili, že každý by mal vydávať svedectvo o svojej viere. V stále väčšom počte to skutočne robili.

Svedecké karty a gramofóny

Koncom roku 1933 sa začal používať iný spôsob kázania. Svedkovia namiesto úvodu podali ľuďom svedeckú kartu s krátkym posolstvom, ktoré si mal majiteľ domu prečítať. Bola to veľká pomoc zvlášť pre nových zvestovateľov, ktorí v tých dňoch nedostávali veľa školenia. Obvykle, keď si majiteľ domu prečítal kartu, povedali mu len niekoľko slov; niektorí hovorili dlhšie a používali Bibliu. Svedecké karty sa používali až do 40. rokov. Umožňovali rýchlo prepracovať obvod, a tak sa svedkovia mohli dostať k viacerým ľuďom, dať im viac hodnotnej biblickej literatúry, vydávať jednotné svedectvo a predkladať posolstvo aj ľuďom, ktorých jazykom nevedeli hovoriť. Niekedy to viedlo aj k trápnym okamihom, keď si majiteľ domu kartu nechal a zavrel dvere, a tak svedok musel opäť zaklopať na dvere, aby dostal kartu späť!

 V 30. rokoch a začiatkom 40. rokov mali významnú úlohu aj nahraté biblické prednášky. V roku 1934 si niektorí svedkovia, keď išli vydávať svedectvo, začali so sebou nosiť prenosný gramofón. Toto zariadenie bolo dosť ťažké, takže ho možno nechali v aute alebo na nejakom vhodnom mieste, kým nenašli ľudí, ktorí boli ochotní vypočuť si nahratú biblickú prednášku. Potom v roku 1937 sa začal používať prenosný gramofón priamo pri dverách. Postup bol jednoduchý: svedok povedal, že má dôležité biblické posolstvo, položil ihlu na platňu a nechal hovoriť ju. Kasper Keim, nemecký priekopník slúžiaci v Holandsku, bol veľmi vďačný za svojho „Árona“, ako nazýval gramofón, pretože bolo pre neho ťažké vydávať svedectvo v holandčine. (Porovnaj 2. Mojžišovu 4:14–16.) Niekedy zo zvedavosti počúvali nahrávky celé rodiny.

V roku 1940 sa používalo viac ako 40 000 gramofónov. V tom roku bol predstavený nový zvislý model, ktorý navrhli a zostrojili svedkovia a ktorý sa začal používať najmä na americkom kontinente. Vzbudzoval ešte väčšiu zvedavosť, pretože majitelia domov nemohli vidieť, ako sa platňa prehráva. Každý záznam bol urobený na prehrávanie rýchlosťou 78 otáčok za minútu a trval štyri a pol minúty. Názvy boli krátke a výstižné: „Kráľovstvo“, „Modlitba“, „Cesta k životu“, „Trojica“, „Očistec“, „Prečo duchovenstvo odporuje pravde“. Bolo nahratých vyše 90 rôznych prednášok; používalo sa viac ako milión platní. Podanie bolo jasné a dalo sa ľahko sledovať. Mnohí majitelia domov s ocenením počúvali; niekoľkí reagovali násilne. Ale vydávalo sa účinné a jednotné svedectvo.

Smelé hlásanie dobrého posolstva na verejných miestach

Hoci svedecké karty a gramofónové nahrávky „hovorili“ do značnej miery samy, byť svedkom v tých rokoch si vyžadovalo veľkú odvahu. Už samotný charakter tohto diela nútil jednotlivých svedkov stáť pred verejnosťou.

Po zjazde v roku 1931 v Columbuse (Ohio) Jehovovi svedkovia rozširovali brožúrku Kráľovstvo, nádej sveta, ktorá obsahovala rezolúciu s názvom „Výstraha od Jehovu“, adresovanú „vládcom a ľudu“. Uvedomovali si, že ako svedkovia Jehovu majú vážnu povinnosť odovzdávať výstrahu predloženú v jeho Slove. (Ezech. 3:17–21) Túto brožúrku nezasielali len tak poštou ani ju nestrkali pod dvere. Doručovali ju osobne. Navštevovali všetkých duchovných, a pokiaľ to bolo možné, aj politikov, vojenských dôstojníkov a vedúcich pracovníkov veľkých spoločností. Navyše v približne sto krajinách, kde Jehovovi svedkovia vtedy organizovane vydávali svedectvo, navštevovali aj ľudí vo všeobecnosti.

 V roku 1933 začínali používať výkonné prehrávacie zariadenia a na verejných miestach prehrávali platne s otvorenými biblickými prejavmi. Bratia Smets a Poelmans si namontovali takéto zariadenie na trojkolku a stáli pri nej, zatiaľ čo z nej burácalo posolstvo na trhoviskách a v blízkosti kostolov v Lutychu (Belgicko). Často boli vonku aj desať hodín denne. Na Jamajke sa ľudia hneď zbiehali, keď počuli hudbu, preto tam bratia najprv púšťali hudbu. Keď sa z buša vyhrnuli na hlavnú cestu zástupy ľudí, aby sa pozreli, čo sa deje, našli tam Jehovových svedkov prinášajúcich posolstvo o Kráľovstve.

Niektoré z týchto prehrávacích zariadení boli nainštalované v automobiloch a na lodiach s ampliónmi na streche, vďaka ktorým sa zvuk niesol doďaleka. V Austrálii Bert a Vi Hortonovci chodili dodávkovým autom, ktoré malo navrchu namontovaný veľký amplión a na ňom napísané slová: „Posolstvo o Kráľovstve.“ Jeden rok ním ohlasovali vzrušujúce odhalenia falošného náboženstva a povzbudzujúce opisy požehnaní Božieho Kráľovstva takmer na každej ulici v Melbourne. Claude Goodman bol v tých rokoch priekopníkom v Indii. Používal auto s ampliónom a nahrávky v miestnych jazykoch, ktoré mu umožnili predkladať posolstvo veľkým zástupom ľudí na bazároch, v parkoch, pozdĺž ciest — kdekoľvek mohol ľudí nájsť.

Keď bratia v Libanone zaparkovali svoje auto s ampliónom na kopci a vysielali prednášky, zvuk sa niesol dole do údolí. Ľudia v dedinách nevideli, odkiaľ hlas prichádza, a boli niekedy vystrašení, lebo si mysleli, že k nim hovorí Boh z neba!

Bratia však zažili aj niekoľko napätých situácií. V Sýrii pri jednej príležitosti dedinský kňaz nechal obed na stole, schytil svoju veľkú vychádzkovú palicu a vbehol do zástupu, ktorý sa zhromaždil, aby si vypočul biblickú prednášku vysielanú z auta s ampliónom. Nahnevane mával svojou palicou a s krikom sa dožadoval: „Vypnite to! Prikazujem vám, aby ste to vypli!“ Ale bratia pochopili, že nie každý s ním súhlasí; boli tam ľudia, ktorí chceli počúvať. Zakrátko niektorí zo zástupu schytili kňaza a odniesli ho späť do jeho domu, kde ho posadili znovu k stolu s obedom! Napriek odporu duchovenstva svedkovia odvážne robili všetko pre to, aby mali ľudia príležitosť vypočuť si posolstvo.

V tomto období sa v rozsiahlej miere používali aj reklamné plagáty, ktoré svedkovia nosili po obchodných štvrtiach, keď rozdávali pozvánky na zvláštne prednášky. Začalo sa s tým v roku 1936 v Glasgowe v Škótsku. V tom roku sa ten istý spôsob reklamy použil v Londýne a potom  v Spojených štátoch. O dva roky neskôr bolo takéto ohlasovanie doplnené nosením tabúľ, ktoré svedkovia držali zdvihnuté na tyčiach. Tieto tabule ohlasovali: „Náboženstvo je osídlo a podvod“ * a „Slúžte Bohu a Kristovi Kráľovi“. V čase zjazdu bol rad pochodujúcich ľudí, ktorí niesli tieto tabule, možno kilometre dlhý. Keď ticho pochodovali jeden za druhým po rušných uliciach, malo to taký účinok, ako keď armáda starovekého Izraela obchádzala Jericho pred pádom jeho múrov. (Joz. 6:10, 15–21) Takéto odvážne verejné vydávanie svedectva sa konalo od Londýna v Anglicku po Manilu na Filipínach.

V roku 1940 sa začal používať ešte ďalší spôsob verejného vydávania svedectva. V súlade s biblickým textom, ktorý hovorí o ‚pravej múdrosti, ktorá hlasno volá na ulici‘, začali Jehovovi svedkovia vo februári toho roku rozširovať Strážnu vežu a Útechu (teraz známu ako Prebuďte sa!) na rohoch ulíc. * (Prísl. 1:20) Vyvolávali heslá, ktoré upriamovali pozornosť na časopisy a na posolstvo, ktoré obsahovali. Vo veľkých mestách i v malých mestečkách vo všetkých častiach sveta sa Jehovovi svedkovia ponúkajúci svoje časopisy stali bežným javom. No konanie tohto diela si vyžaduje odvahu a táto odvaha bola obzvlášť potrebná, keď sa toto dielo začínalo, pretože to bolo v období veľkého prenasledovania spojeného s horúčkou vojnového nacionalizmu.

 Keď boli svedkovia vyzvaní, aby sa zapojili do takéhoto verejného vydávania svedectva, reagovali s vierou. Počet tých, ktorí sa osobne zúčastňovali na tomto diele, stále rástol. Považovali za výsadu prejavovať svoju rýdzosť pred Jehovom týmto spôsobom. Ale museli sa ešte veľa naučiť.

Aby bol každý schopný vysvetliť, čomu verí

V roku 1942 bol zavedený mimoriadny vzdelávací program. Začal sa vo svetovom ústredí Jehovových svedkov a od nasledujúceho roku bol zavádzaný v zboroch svedkov po celej zemi. S dôverou, že na nich spočíva Boží duch a že Boh vložil svoje slovo do ich úst, boli svedkovia rozhodnutí kázať toto slovo, aj keby ich prenasledovatelia pripravili o publikácie Watch Tower alebo aj o samotnú Bibliu. (Iz. 59:21) V krajinách, ako je Nigéria, mohli svedkovia používať pri kázaní len Bibliu, pretože vláda zakázala všetku literatúru spoločnosti Watch Tower a zhabala publikácie, ktoré mali mnohí bratia vo svojej osobnej knižnici.

Šestnásteho februára 1942 brat Knorr otvoril v domove Bétel v newyorskom Brooklyne kurz teokratickej služby pre pokročilých. Kurz poskytoval poučenie v takých veciach, ako je vyhľadávanie informácií, jasné a správne vyjadrovanie sa, zostavovanie osnov prednášok, účinný prednes prejavov, presvedčivé dokazovanie a taktnosť. Na týchto zhromaždeniach boli vítaní bratia aj sestry, ale len muži boli pozvaní, aby sa zapísali a mali ako študujúci prejavy, ku ktorým dostávali radu. Úžitok bol rýchlo zjavný nielen pri prednášaní z pódia, ale aj pri kázaní z domu do domu, ktoré bolo teraz účinnejšie.

Nasledujúci rok sa začalo toto školenie šíriť do miestnych zborov Jehovových svedkov po celom svete. Najprv sa konalo v angličtine, potom aj v iných jazykoch. Stanoveným cieľom tejto školy bolo pomôcť každému Jehovovmu svedkovi, aby bol schopný učiť ďalších, keď bude navštevovať ľudí z domu do domu, vykonávať opätovné návštevy a viesť biblické štúdiá. Každému svedkovi sa začala poskytovať pomoc, aby sa stal spôsobilým služobníkom. (2. Tim. 2:2) V roku  1959 dostali aj sestry príležitosť, aby sa zapísali do školy a predvádzali rozhovory ako vo zvestovateľskej službe — nehovorili k celému obecenstvu, ale skôr k niekomu, kto bol určený hrať úlohu majiteľa domu. Ale to nebolo všetko.

Od roku 1926 cestujúci zástupcovia Spoločnosti spolupracovali s jednotlivými svedkami vo zvestovateľskej službe, aby im pomohli zlepšiť si schopnosti. Avšak na medzinárodnom zjazde v New Yorku v roku 1953, keď krajskí a oblastní dozorcovia sedeli pred pódiom, brat Knorr vyhlásil, že hlavnou prácou všetkých služobníkov čiže dozorcov by malo byť pomáhať každému svedkovi, aby pravidelne slúžil z domu do domu. Povedal: „Každý by mal byť schopný kázať dobré posolstvo z domu do domu.“ Aby sa to dosiahlo, začala sa celosvetová kampaň.

Prečo sa kládol na túto vec taký dôraz? Pouvažujme napríklad o Spojených štátoch: V tom čase sa činnosť 28 percent svedkov obmedzovala na rozširovanie letákov alebo na státie s časopismi na ulici. A vyše 40 percent svedkov sa podieľalo na zvestovateľskej službe len nepravidelne — dovolili, aby uplynuli celé mesiace bez toho, že by konali aspoň nejakú svedeckú činnosť. Potrebovali láskyplnú pomoc vo forme osobného školenia. Urobili sa plány, ktoré umožnili poskytnúť všetkým Jehovovým svedkom, ktorí ešte nevydávali svedectvo z domu do domu, pomoc v oslovovaní ľudí pri dverách, v rozprávaní sa s nimi na základe Biblie a v odpovedaní na ich otázky. Svedkovia sa učili pripravovať si biblické kázne, ktoré mohli predniesť približne za tri minúty ľuďom, ktorí nemali čas, alebo iným za osem minút. Cieľom bolo pomôcť každému svedkovi stať sa zrelým kresťanským evanjelistom.

Takéto poučenie neposkytovali len cestujúci dozorcovia. Robili to aj miestni služobníci čiže dozorcovia; a v nasledujúcich rokoch boli poverení školením iných ďalší spôsobilí svedkovia. Predvedenia, ako konať toto dielo, bývali na týždenných zborových služobných zhromaždeniach už niekoľko rokov. Ale teraz to bolo spojené so zvýšeným dôrazom na osobné školenie v službe.

 Výsledky boli vynikajúce. Počet svedkov, ktorí kázali z domu do domu, vzrástol a rovnako aj počet tých, ktorí sa pravidelne podieľali na zvestovateľskej službe. Za desať rokov vzrástol celkový počet svedkov na celom svete o 100 percent. Vykonali aj o 126 percent viac opätovných návštev, na ktorých záujemcom odpovedali na biblické otázky, a viedli o 150 percent viac pravidelných domácich biblických štúdií s tými, ktorí prejavili hlad po biblickej pravde. Skutočne sa dokazovali ako spôsobilí služobníci.

Vzhľadom na rôzne vzdelanie a rôzne kultúrne prostredie, z ktorého títo svedkovia pochádzali, a vzhľadom na skutočnosť, že boli v malých skupinách roztrúsení po celej zemi, je jasné, prečo svedkovia nepripisujú zásluhu za to, ako boli vyzbrojení a vyškolení na hlásanie dobrého posolstva, žiadnemu človeku, ale Jehovovi Bohu. — Ján 14:15–17.

Kázanie z domu do domu — poznávací znak

Iné náboženské skupiny svojich členov v rôznom čase povzbudzovali, aby navštevovali ľudí vo svojej komunite v ich domoch a hovorili s nimi o náboženstve. Niektorí jednotlivci sa o to pokúšali. Niektorí to dokonca robia niekoľko rokov ako misionári, ale to je všetko. No len medzi Jehovovými svedkami sa v podstate všetci, mladí i starí, muži i ženy, rok čo rok podieľajú na službe z domu do domu. Len Jehovovi svedkovia sa naozaj snažia dostať sa s dobrým posolstvom na všetky miesta obývanej zeme, lebo poslúchajú prorocký príkaz zaznamenaný v Matúšovi 24:14.

Nie je to preto, že by toto dielo bolo pre všetkých Jehovových svedkov ľahké. * Naopak, mnohí z nich, keď začali študovať Bibliu, povedali: ‚Jednu vec nikdy nebudem robiť — chodiť z domu do domu!‘ No na tejto  činnosti sa podieľajú takmer všetci Jehovovi svedkovia, ak sú na to telesne schopní. A mnohí, ktorí nie sú telesne schopní, to napriek tomu konajú — na vozíku, s paličkou a podobne. Iní — ktorí vôbec alebo dočasne nemôžu vychádzať z domu, alebo ktorí sa chcú nejakým iným spôsobom spojiť s ľuďmi, ku ktorým sa nemôžu dostať — vydávajú svedectvo telefónom alebo písaním listov. Prečo také odhodlané úsilie?

Ako spoznávajú Jehovu, ich láska k nemu mení celý ich pohľad na život. Chcú o Bohu hovoriť. Nádherné veci, ktoré má Boh pripravené pre tých, ktorí ho milujú, sú príliš dobré na to, aby si ich nechali pre seba. A cítia pred Bohom zodpovednosť varovať ľudí pred blížiacim sa veľkým súžením. (Mat. 24:21; porovnaj Ezechiela 3:17–19.) Ale prečo to robia tak, že chodia z domu do domu?

Vedia, že Ježiš učil svojich učeníkov, aby chodili do domov ľudí, kázali im a učili ich. (Mat. 10:11–14) Uvedomujú si, že keď bol na Letnice roku 33 n. l. vyliaty svätý duch, apoštoli bez prestania ďalej oznamovali dobré posolstvo „v chráme [v Jeruzaleme] a z domu do domu“. (Sk. 5:42) Každý svedok pozná text zo Skutkov 20:20, ktorý hovorí, že apoštol Pavol učil „verejne a z domu do domu“. A vidia hojné dôkazy toho, že Jehova v dnešnej dobe požehnáva toto dielo. Preto ako získavajú skúsenosti v službe z domu do domu, činnosť, ktorej sa kedysi obávali, sa často stáva niečím, na čo sa dychtivo tešia.

 A sú v tom dôkladní. Robia si presné záznamy, aby mohli prísť opäť a porozprávať sa s kýmkoľvek, kto nebol doma. A nielen to, ale opätovne navštevujú každý dom.

Služba z domu do domu je účinná, a tak odporcovia v mnohých krajinách sa ju pokúšali zastaviť. Aby Jehovovi svedkovia získali úradné uznanie svojho práva kázať od dverí k dverám, odvolávali sa na vládnych úradníkov. Keď to bolo potrebné, išli aj na súd, aby bolo ich právo šíriť dobré posolstvo týmto spôsobom zákonne podopreté. (Fil. 1:7) A tam, kde utláčajúce vlády neprestajne zakazujú takúto činnosť, Jehovovi svedkovia ju niekedy vykonávajú jednoducho nenápadnejším spôsobom, alebo ak je to potrebné, využívajú iné spôsoby, aby sa dostali k ľuďom s posolstvom o Kráľovstve.

Hoci sa na šírenie posolstva o Kráľovstve využívalo aj rozhlasové a televízne vysielanie, Jehovovi svedkovia spoznali, že osobný kontakt umožnený navštevovaním ľudí z domu do domu je oveľa účinnejší. Poskytuje lepšiu príležitosť odpovedať na otázky jednotlivých obyvateľov domu a nájsť tých, ktorí si to zaslúžia. (Mat. 10:11) To je jeden z dôvodov, prečo spoločnosť Watch Tower v roku 1957 predala rozhlasovú stanicu WBBR v New Yorku.

No Jehovovi svedkovia si nemyslia, že keď osobne vydajú ľuďom svedectvo, ich práca sa tým končí. To je len začiatok.

„Robte učeníkov... a učte ich“

Ježiš neprikázal svojim nasledovníkom len to, aby kázali. Majú ho napodobňovať aj tým, že budú učiť. (Mat. 11:1) Pred svojím vystúpením do neba im dal pokyn: „Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov... a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ ​(Mat. 28:19, 20) Učiť (gr. didaskó) je iné ako kázať, učiteľ robí viac, než len hlása; poučuje, vysvetľuje, predkladá dôkazy.

Zion’s Watch Tower už v apríli 1881 predložila niekoľko stručných návrhov, ako učiť. Niektorí  raní kolportéri sa cielene snažili opätovne navštevovať tých, ktorí prejavili záujem, aby ich povzbudili čítať si knihy Spoločnosti a stretávať sa s inými na štúdiu Božieho Slova. Na tento účel sa často používala kniha Harfa Božia (v angl. vydaná v roku 1921). Neskôr sa však záujemcom venovala ešte väčšia osobná pozornosť. Pri tejto činnosti sa predovšetkým využívali nahrávky biblických prednášok spolu s tlačenými študijnými pomôckami. Ako k tomu prišlo?

Od začiatku roku 1933 Spoločnosť dopĺňala svoje rozhlasové vysielanie nahrávkami prehrávanými na prenosných prehrávacích zariadeniach v sálach, v parkoch, pri bránach tovární a podobne. Svedkovia, ktorí pri navštevovaní ľudí z domu do domu našli záujemcov, sa s nimi dohodli, že sa v priebehu krátkeho času vrátia a prehrajú im niektoré z týchto nahrávok u nich doma. Keď bola od roku 1936 k dispozícii kniha Bohatstvo, po prehratí nahrávky sa na základe tejto knihy viedli rozhovory s cieľom zaviesť štúdium, ktoré by mohli navštevovať záujemcovia z danej oblasti. Na toto dielo sa kládol dôraz zvlášť so zámerom pomôcť budúcim členom „veľkého zástupu“ dozvedieť sa o pravde. — Zjav. 7:9.

Približne v tom čase katolícka hierarchia zosilnila svoj tlak na majiteľov a správcov rozhlasových staníc, ako aj na vládne organizácie v odhodlanom úsilí zastaviť vysielanie programov spoločnosti Watch Tower. Petícia, ktorú podpísalo 2 630 000 ľudí v Spojených štátoch, žiadala verejnú diskusiu J. F. Rutherforda s nejakým hodnostárom rímskokatolíckej cirkvi. Nikto z katolíckeho duchovenstva nebol ochotný prijať túto výzvu. A tak v roku 1937 brat Rutherford pripravil nahrávky nazvané „Odhalení“ a „Náboženstvo a kresťanstvo“, ktoré predkladali základné biblické učenie, najmä tie jeho časti, ktoré vyvracali nebiblické katolícke náuky. Rovnaká látka bola vydaná v brožúrkach Ochrana a Odhalené a výtlačok brožúrky Odhalené bol osobne doručený každému, kto podpísal petíciu, takže ľudia si mohli sami prečítať biblické pravdy, ktoré sa katolícka hierarchia snažila zatajiť.

 Na pomoc ľuďom, aby jasne chápali tieto sporné otázky a aby preskúmali biblické podklady pre ne, bola vytlačená brožúrka Model Study (Vzorové štúdium) č. 1, ktorá sa používala na zhromaždeniach usporadúvaných pre záujemcov. Brožúrka obsahovala otázky, odpovede a biblické texty na podporu týchto odpovedí. Najprv dal ten, kto viedol zhromaždenie, prehrať jednu alebo viac platní so spomínanými nahratými prednáškami, aby každý mohol počuť celé dokazovanie. Potom nasledoval rozhovor, pri ktorom sa používal materiál predložený v brožúrke Model Study a skúmali sa samotné biblické texty. Po Model Study č. 1 nasledovali čísla 2 a 3 zladené s inými nahratými prednáškami. Takéto štúdiá boli organizované najprv na miestach, kde sa mohli zhromaždiť skupiny záujemcov, ale zanedlho sa konali aj s jednotlivcami a rodinami.

Odvtedy boli poskytnuté mnohé vynikajúce knihy, určené zvlášť na to, aby ich Jehovovi svedkovia používali pri vedení domácich biblických štúdií. Najväčší náklad mali knihy „Boh nech je pravdivý“, Pravda, ktorá vedie k večnému životu a Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Boli vydané aj 32-stranové brožúrky — „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“, God’s Way Is Love (Božou cestou je láska), „Hľa, robím všetky veci nové“ a mnoho ďalších. Po nich nasledovali brožúry ako Večne sa teš zo života na zemi!, ktorá veľmi jednoduchým a ľahko zrozumiteľným spôsobom predkladá základné biblické náuky.

Používanie týchto nástrojov spolu s rozšíreným zborovým a osobným školením viedlo k výraznému vzrastu v počte vedených domácich biblických štúdií. V roku 1950 bol priemerný počet domácich biblických štúdií, často vedených každý týždeň, 234 952. Štúdiá, ktoré dostatočne nenapredovali, boli prerušené. Mnohí študujúci urobili také pokroky, že sa sami stávali učiteľmi. Napriek tomu, že sa niektoré štúdiá končia a iné začínajú, počet štúdií naďalej rastie, často veľmi rýchlo. V roku 1992 svedkovia viedli na celom svete 4 278 127 domácich biblických štúdií.

Na vykonávanie tohto obrovského diela kázania a učenia v jazykoch celej zeme Jehovovi svedkovia používajú vo veľkom rozsahu tlačený materiál. To si vyžaduje vydavateľskú činnosť ohromných rozmerov.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 556]

Kdekoľvek Ježiš našiel ľudí, hovoril im o Božom predsavzatí s ľudstvom

[Rámček na strane 559]

Mimoriadne požehnanie diela z domu do domu

„Zdá sa, že tak ako pri prvom príchode Pánovo mimoriadne požehnanie dostáva dielo z domu do domu, nie kázanie z kazateľnice.“ — „Zion’s Watch Tower“ z 15. júla 1892.

[Rámček na strane 570]

Prečo svedkovia navštevujú ľudí znovu a znovu

Vo vysvetlení, prečo Jehovovi svedkovia opätovne navštevujú ľudí v každom dome, „Strážna veža“ z 1. júla 1962 (angl.) uviedla: „Okolnosti sa stále menia. Dnes niekto nemusí byť doma, nabudúce môže byť. Dnes môže byť príliš zaneprázdnený, než aby počúval, ale nabudúce nemusí byť. Dnes otvorí dvere jeden člen rodiny, nabudúce ich otvorí iný; a svedkovia sa zaujímajú o to, aby navštívili nielen každú domácnosť v pridelenom obvode, ale aj pokiaľ možno každého zrelého človeka v každej domácnosti. Rodiny sú často po náboženskej stránke rozdelené, takže nie vždy môže jeden člen hovoriť za celú rodinu. Okrem toho sa ľudia stále sťahujú, a preto si svedkovia nikdy nemôžu byť istí, koho pri dverách nájdu.

Nielen okolnosti sa menia, ale aj sami ľudia sa menia... Niekto môže mať pre nejakú maličkosť zlú náladu a nemusí byť vôbec ochotný hovoriť o náboženstve ani o ničom inom bez ohľadu na to, kto prišiel k jeho dverám, ale z toho v žiadnom prípade nevyplýva, že bude mať taký istý postoj aj inokedy. Ani to, že niekoho vôbec nezaujímal rozhovor o náboženstve minulý mesiac, neznamená, že ho nemôže zaujímať tento mesiac. Od poslednej návštevy svedka mohol ten človek zažiť niečo mimoriadne zdrvujúce alebo sa mohol nejakým iným spôsobom poučiť, takže sa stal z pyšného pokorným, a namiesto samoľúbosti pocítil duchovný hlad a uvedomil si svoje duchovné potreby.

Okrem toho posolstvo, ktoré svedkovia prinášajú, znie mnohým cudzo a mnohí nechápu jeho naliehavosť. Len ak ho budú počuť znovu a znovu, postupne pochopia, o čo vlastne ide.“

[Rámček/obrázok na strane 574]

Využívanie „všetkých možných spôsobov“

„Tí z nás, ktorí sú vnútri Pánovej organizácie, sa všetkými možnými spôsobmi snažili obrátiť pozornosť [sveta] na posolstvo života. Využívali sme heslá, celostranové inzeráty, rozhlas, autá s ampliónmi, prenosné gramofóny, obrovské zjazdy, sprievody ľudí nesúcich informačné tabule a rastúcu armádu služobníkov slúžiacich z domu do domu. Táto činnosť slúžila na delenie ľudí — na tých, ktorí podporujú Božie zriadené Kráľovstvo, na jednej strane, a na tých, ktorí sú proti nemu, na druhej strane. Bolo to dielo, ktoré Ježiš predpovedal pre moju generáciu.“ — Napísal Melvin Sargent v roku 1987, keď mal 91 rokov.

[Obrázok]

Melvin Sargent

[Graf na strane 574]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Vzrast počtu domácich biblických štúdií

4 000 000

3 000 000

2 000 000

1 000 000

1950 1960 1970 1980 1992

[Obrázky na strane 557]

Desiatky miliónov týchto traktátov boli bezplatne rozšírené v blízkosti kostolov, z domu do domu a poštou

[Obrázky na strane 558]

Evanjelisti kolportéri rozširovali knihy vysvetľujúce Bibliu

[Obrázok na strane 559]

Anna Andersenová sa dostala s biblickou literatúrou takmer do každého mesta v Nórsku

[Obrázky na strane 560]

Inzeráty v novinách pomáhali dostať sa k ľuďom, s ktorými sa nedalo inak spojiť

[Obrázky na strane 561]

Viac ako 2000 novín na štyroch kontinentoch súbežne uverejňovalo kázne brata Russella

[Obrázky na strane 562]

„Fotodrámou Stvorenie“ sa vydalo mocné svedectvo miliónom ľudí v mnohých krajinách

[Obrázok na strane 563]

Prostredníctvom rozhlasu bol J. F. Rutherford schopný vydať svedectvo miliónom ľudí na celom svete priamo v ich domovoch

[Obrázok na strane 564]

Pripravení vyjsť na bicykloch do skupinovej svedeckej služby v Anglicku

[Obrázok na strane 565]

Od roku 1933 sa používali tlačené svedecké karty

[Obrázok na strane 566]

V 30. a 40. rokoch vydávali mocné svedectvo nahraté biblické prednášky

[Obrázok na strane 567]

Autá s ampliónmi, niekedy ich bolo veľa (ako tu v Austrálii), sa používali na vysielanie biblickej pravdy na verejných miestach

[Obrázok na strane 568]

Osvetlené tabule v oknách domov Jehovových svedkov vydávali svedectvo 24 hodín denne

[Obrázok na strane 568]

Reklamné plagáty a tabule prispievali k smelému verejnému vydávaniu svedectva (ako tu v Škótsku)

[Obrázok na strane 569]

V roku 1940 sa začalo s rozširovaním „Strážnej veže“ a „Útechy“ na ulici (ako tu v USA)

[Obrázok na strane 569]

Od roku 1943 boli bratia v zboroch školení vo verejnom rečníctve

[Obrázky na strane 571]

So záujemcami sa vedú domáce biblické štúdiá. Dole sú publikácie určené zvlášť na tento účel — vydávané najprv v angličtine, potom v mnohých ďalších jazykoch

[Obrázky na stranách 572, 573]

Na vydávaní svedectva z domu do domu sa podieľajú svedkovia na celom svete, mladí i starí, muži i ženy

Rumunsko

Bolívia

Zimbabwe

Hongkong

Belgicko

Uruguaj

Fidži