21. kapitola

Ako je to všetko financované?

JE ZREJMÉ, že na dielo, ktoré vykonávajú Jehovovi svedkovia, sú potrebné peniaze. Stavanie sál Kráľovstva, zjazdových sál, kancelárií odbočiek, tlačiarní a domovov Bétel si vyžaduje peniaze a ďalšie peniaze sú potrebné na ich údržbu. Aj publikovanie a rozširovanie literatúry na štúdium Biblie je spojené s výdavkami. Ako je to všetko financované?

Ľudia, ktorí sa stavajú proti dielu Jehovových svedkov, rozširujú o tom nepodložené dohady. Keď sa pozrieme na fakty, uvidíme, že podporujú odpoveď, ktorú dávajú sami svedkovia. Akú odpoveď? Väčšinu práce vykonávajú dobrovoľníci, ktorí ani neočakávajú, ani si neželajú finančnú odmenu za svoje služby, a organizačné výdavky sú hradené dobrovoľnými darmi.

„Vstup voľný. Žiadne zbierky“

Už v druhom čísle Zion’s Watch Tower z augusta 1879 brat Russell uviedol: „‚Zion’s Watch Tower‘ má, ako veríme, podporu od JEHOVU, a preto nikdy nebude prosiť ani žiadať ľudí o [finančnú] podporu. Keď Ten, kto hovorí: ,Všetko zlato a striebro vrchov je moje‘, neposkytne potrebné prostriedky, pochopíme, že je čas zastaviť publikovanie.“ V súlade s tým sa v literatúre Jehovových svedkov neprosí o peniaze.

To, čo platí o ich literatúre, platí aj o ich zhromaždeniach. Ani v ich zboroch, ani na ich zjazdoch nepočuť citovo ladené prosby o peniaze. Nekolujú tácky na peniaze; nerozdávajú sa obálky, do ktorých by sa mali vložiť peniaze; členom zboru sa neposielajú listy, v ktorých by boli žiadaní o peniaze. Zbory sa nikdy neuchyľujú k bingu či k lotérii v snahe získať peňažné prostriedky. Už v roku 1894, keď spoločnosť Watch Tower vyslala cestujúcich rečníkov, uverejnila pre všetkých tento oznam: „Nech je od začiatku zrejmé, že táto Spoločnosť nedáva nikomu právo ani súhlas na vykonávanie zbierok, ani na iné spôsoby doprosovania sa peňazí.“

A tak už od samého začiatku novodobej histórie Jehovových svedkov letáky a iné tlačené pozvánky, v ktorých bola verejnosť pozývaná na návštevu zhromaždení, obsahovali slová: „Vstup voľný. Žiadne zbierky.“

 Od začiatku roku 1914 si Bádatelia Biblie prenajímali divadlá a iné sály a pozývali do nich verejnosť, aby si prišla pozrieť „Fotodrámu Stvorenie“. Bolo to štvordielne predstavenie, ktoré celkovo trvalo osem hodín a pozostávalo z diapozitívov a filmu synchronizovaného so zvukom. Len v prvom roku videli toto predstavenie milióny ľudí v Severnej Amerike, Európe, Austrálii a na Novom Zélande. Hoci niektorí majitelia divadiel vyberali poplatok za rezervované miesta, Bádatelia Biblie nikdy nežiadali vstupné. A nerobili sa žiadne zbierky.

Neskôr spoločnosť Watch Tower vyše 30 rokov používala rozhlasovú stanicu WBBR v New Yorku. Jehovovi svedkovia využívali na vysielanie programov biblického vzdelávania aj služby stoviek ďalších staníc. Ale nikdy v takom vysielaní neprosili o peniaze.

Ako sa teda získavajú dary na financovanie ich činnosti?

Podporovaní dobrovoľnými darmi

Biblia dáva vzor. Pod mojžišovským Zákonom boli niektoré príspevky dobrovoľné. Iné sa od ľudu vyžadovali. Patrilo k nim aj dávanie desiatku čiže desatiny. (2. Mojž. 25:2; 30:11–16; 4. Mojž. 15:17–21; 18:25–32) Ale Biblia ukazuje aj to, že Kristus Zákon naplnil a že Boh ho ukončil; takže kresťania už nie sú viazaní predpismi tohto Zákona. Nedávajú desiatky ani nie sú povinní dávať nejaký iný príspevok v stanovenej hodnote alebo v určitom čase. — Mat. 5:17; Rim. 7:6; Kol. 2:13, 14.

Naopak, sú povzbudzovaní, aby pestovali ducha štedrosti a veľkorysosti, a tým napodobňovali nádherný príklad, ktorý dal sám Jehova a jeho Syn, Ježiš Kristus. (2. Kor. 8:7, 9; 9:8–15; 1. Jána 3:16–18) Apoštol Pavol napísal kresťanskému zboru do Korintu o dávaní toto: „Nech každý robí tak, ako sa rozhodol v svojom srdci, nie s nevôľou alebo z donútenia, lebo Boh miluje radostného darcu.“ Keď sa dozvedeli o nejakej potrebe, bola to ,skúška pravosti ich lásky‘, ako vysvetlil Pavol. Povedal tiež: „Ak je najprv ochota, je zvlášť prijateľná podľa toho, čo kto má, nie podľa toho, čo nemá.“ — 2. Kor. 8:8, 12; 9:7.

Vo svetle týchto slov je zaujímavé, čo povedal Tertulián o zhromaždeniach, ktoré v jeho dobe (asi r. 155 až po r. 220 n. l.) konali ľudia usilujúci sa žiť kresťanským životom. Napísal: „Hoci je tam nejaká pokladnička, nie je na peniaze platené ako vstupné, akoby náboženstvo bolo vecou zmluvy. Každý človek raz za mesiac prinesie nejakú malú mincu — alebo kedykoľvek chce, a iba ak chce a ak môže;  lebo nikto nie je nútený; je to dobrovoľná obeť.“ ​(Apológia, XXXIX, 5) Odvtedy však v priebehu stáročí cirkvi takzvaného kresťanstva vyskúšali všetky možné spôsoby získavania peňazí, aby mohli financovať svoju činnosť.

Charles Taze Russell odmietol napodobňovať tieto cirkvi. Napísal: „Podľa našej mienky je získavanie peňazí rôznymi doprosovacími metódami v mene nášho Pána preňho urážlivé, neprijateľné a neprináša to jeho požehnanie ani darcom, ani vykonanému dielu.“

Brat Russell sa nepokúšal získať si priazeň bohatých, ale v súlade s Písmami jasne povedal, že väčšina Pánovho ľudu bude na statky tohto sveta chudobná, no bohatá vo viere. (Mat. 19:23, 24; 1. Kor. 1:26–29; Jak. 2:5) Nezdôrazňoval, že na šírenie biblickej pravdy sú potrebné peniaze, sústreďoval pozornosť na dôležitosť pestovania ducha lásky, túžby dávať a túžby pomáhať druhým, najmä oznamovaním pravdy. Tým, ktorí vedeli zarábať peniaze a ktorí sa domnievali, že keby sa venovali hlavne obchodným záležitostiam, mohli by viac finančne prispievať, povedal, že by bolo lepšie, keby takú činnosť obmedzili a venovali svoju energiu a svoj čas šíreniu pravdy. Takýto postoj má vedúci zbor Jehovových svedkov dodnes. *

Koľko ľudia v skutočnosti dávajú? To závisí od ich osobného rozhodnutia. No pokiaľ ide o dávanie, mali by sme si všimnúť, že Jehovovi svedkovia neuvažujú len v pojmoch hmotného majetku. Na ich oblastných zjazdoch v rokoch 1985–1986 bol rozoberaný námet „Ctiť Jehovu svojimi hodnotnými vecami“. (Prísl. 3:9) Bolo tam vyzdvihnuté, že k týmto hodnotným veciam nepatrí len hmotný majetok, ale aj telesné, duševné a duchovné schopnosti.

Už v roku 1904 brat Russell vysvetlil, že človek, ktorý sa Bohu plne zasvätil (čiže oddal, ako hovoríme teraz), „už dal všetko, čo má, Pánovi“. Preto by sa mal teraz „považovať za Pánom ustanoveného správcu svojho času, vplyvu, peňazí a podobne, a každý sa má snažiť používať tieto talenty podľa svojich najlepších schopností na Majstrovu slávu“. Dodal, že taký človek, vedený múdrosťou zhora, „úmerne tomu, ako rastie zo dňa na deň jeho láska a horlivosť pre Pána prostredníctvom poznania Pravdy a získavania jeho ducha, zistí, že stále viac zo svojho času, stále viac zo svojho vplyvu a stále viac prostriedkov, ktorými disponuje, dáva do služby Pravde“. — Štúdie Písiem, „The New Creation“ ​(„Nové stvorenie“), s. 344–345.

V tých raných rokoch mala spoločnosť Watch Tower fond, ktorý sa nazýval Tower Tract Fund. Čo to bolo? Na zadnej strane listového papiera, ktorý niekedy používal brat Russell, boli uvedené tieto zaujímavé detaily: „Tento fond tvoria dobrovoľné obete tých, ktorí sú sýtení  a posilňovaní ,pokrmom v patričnom čase‘, ktoré vyššie uvedené publikácie [od spoločnosti Watch Tower] ako Božie nástroje predkladajú zasväteným svätým na celom svete.

Tento fond sa stále používa na bezplatné rozosielanie tisícov výtlačkov ZION’S WATCH TOWER a OLD THEOLOGY TRACTS (Traktáty Starej teológie), nanajvýš vhodných pre nových čitateľov. Podporuje aj šírenie série ÚSVITU v mäkkej väzbe, lebo pomáha tým, ktorí tieto knihy chcú rozširovať — kolportérom i ďalším. Obsahuje aj ,fond pre chudobných‘, prostredníctvom ktorého každé z Pánových detí, ktoré pre vek alebo chorobu, alebo pre nejakú inú príčinu nie je schopné predplatiť si ZION’S WATCH TOWER, dostáva ju zadarmo, s podmienkou, že začiatkom každého roku pošle list alebo kartu, v ktorej vyjadrí svoje želanie a neschopnosť zaplatiť.

Nikto nikdy nie je žiadaný, aby prispel do tohto fondu: všetky dary musia byť dobrovoľné. Našim čitateľom pripomíname apoštolove slová (1. Kor. 16:1, 2) a podopierame ich vyhlásením, že tí, ktorí môžu dať a ktorí dávajú na šírenie pravdy, určite budú duchovne odmenení.“

Celosvetová činnosť Jehovových svedkov, ktorá spočíva v oznamovaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve, je stále podporovaná dobrovoľnými darmi. Okrem svedkov aj mnohí záujemcovia, ktorí majú ocenenie, považujú za výsadu podporovať toto kresťanské dielo svojimi dobrovoľnými príspevkami.

Financovanie miestnych sál na zhromaždenia

Každý zbor Jehovových svedkov má vhodné schránky na príspevky, kde môže človek vložiť dar podľa svojho želania — keď to chce a môže urobiť. Je to súkromná vec, takže druhí obyčajne o tom nevedia. Je to medzi ním a Bohom.

Nikto nedostáva žiadnu mzdu, ale údržba miesta, kde sa konajú zhromaždenia, predsa len stojí peniaze. Aby to bolo možné uhradiť, členovia zboru musia byť o tom informovaní. No pred vyše 70 rokmi Strážna veža vysvetlila, že príspevky by sa nemali žiadať ani vynucovať — mali by sa iba jasne, čestne uviesť fakty. V súlade s týmto postojom sa na zborových zhromaždeniach nehovorí o finančných záležitostiach často.

Niekedy však vzniknú zvláštne potreby. Môže sa naplánovať prestavba alebo rozšírenie sály Kráľovstva, alebo možno aj stavba novej sály. Aby starší zistili, aké finančné prostriedky by boli k dispozícii, môžu požiadať členov zboru, aby na kúsok papiera napísali, koľko prostriedkov by ako jednotlivci asi mohli na daný projekt darovať alebo možno požičať na niekoľko rokov. Starší môžu okrem toho požiadať, aby jednotlivci alebo rodiny napísali na papier, koľko by týždenne alebo mesačne asi mohli s Jehovovým požehnaním prispieť. Neuvádzajú  sa žiadne mená. Nie sú to záväzné vyjadrenia, ale poskytujú základ na rozumné plánovanie. — Luk. 14:28–30.

V Tarme v Libérii získal zbor potrebné prostriedky trochu inak. Niektorí zo zboru pestovali ryžu pre jedného svedka na jeho poli, kým on celý rok vytínal stromy a ručne rezal dosky, ktoré potom predávali, aby získali peniaze na svoj stavebný projekt. Hoci zbor v Paramaribe v Suriname musel materiál nakúpiť, nepotreboval nijaké peniaze na pozemok, lebo jedna svedkyňa darovala pozemok na sálu Kráľovstva a žiadala iba to, aby bol jej dom presunutý na zadnú časť pozemku. Nesmierne vysoké ceny nehnuteľností v japonskom Tokiu sťažovali tamojším zborom získavanie pozemkov na výstavbu sál Kráľovstva. Niektoré rodiny, ktoré chceli pomôcť vyriešiť tento problém, ponúkli pozemok, na ktorom boli postavené ich vlastné domy. Žiadali iba to, aby po tom, čo bude na mieste ich domu postavená nová sála Kráľovstva, dostali byt na poschodí.

Ako zbory rástli a delili sa, tie, ktoré sa nachádzali na danom území, sa často snažili vzájomne si pomáhať pri zabezpečovaní vhodných sál Kráľovstva. Napriek tomuto štedrému duchu bolo potrebné ešte niečo iné. Ceny pozemkov a stavebné náklady prudko stúpali a jednotlivé zbory často zistili, že je to nad ich možnosti. Čo sa dalo robiť?

Na oblastných zjazdoch „Jednota Kráľovstva“ v roku 1983 vedúci zbor predložil nové opatrenie, ktorým mala byť uplatnená zásada vyjadrená v 2. Korinťanom 8:14, 15. Táto zásada povzbudzuje k tomu, aby prebytok jedných vyvážil nedostatok druhých a „aby tak došlo k vyrovnaniu“. Takže tí, ktorí majú málo, nebudú mať tak málo, že by im to bránilo v snahe slúžiť Jehovovi.

Každý zbor bol vyzvaný, aby si vytvoril schránku s označením „Príspevky na Fond výstavby sál Kráľovstva“. Všetko, čo bolo vložené do tejto schránky, malo byť použité len na tento účel. Peňažné príspevky z celej krajiny tak mohli byť k dispozícii na vyrovnanie nedostatku zborov, ktoré veľmi potrebovali sálu Kráľovstva, ale za podmienok, ktoré kládli miestne banky, nemohli na ňu získať prostriedky. Po starostlivom prieskume, ktorým sa zisťovalo, kde je potreba skutočne najnaliehavejšia, Spoločnosť začala tieto peniaze poskytovať zborom, ktoré si potrebovali postaviť alebo inak získať novú sálu Kráľovstva. Ako príspevkov postupne pribúdalo a (v krajinách, kde to bolo možné) boli splatené pôžičky, bolo možné pomôcť stále väčšiemu počtu zborov.

Toto opatrenie bolo zavedené najprv v Spojených štátoch a v Kanade a odvtedy sa rozšírilo do vyše 30 krajín Európy, Afriky, Latinskej Ameriky a Ďalekého východu. Do roku 1992 len ôsmim z týchto krajín pomohli poskytnuté peniaze zabezpečiť 2737 sál Kráľovstva, ktoré používa 3840 zborov.

 Dokonca aj v krajinách, kde toto opatrenie neexistovalo, ale kde boli naliehavo potrebné sály Kráľovstva, ktoré nemohli byť financované z miestnych prostriedkov, vedúci zbor sa snažil urobiť iné opatrenia na poskytnutie pomoci. Tak došlo k vyrovnaniu, aby tí, ktorí mali málo, nemali príliš málo.

Rozširovanie vo svetovom ústredí

Činnosť vo svetovom ústredí si takisto vyžaduje finančné prostriedky. Po prvej svetovej vojne, keď Watch Tower Bible and Tract Society zistila, že je výhodné tlačiť a viazať si svoje knihy, bol vypracovaný plán, v rámci ktorého boli nakúpené potrebné stroje na mená súkromných osôb — služobníkov Jehovu. Namiesto toho, aby Spoločnosť platila za výrobu kníh nejakej komerčnej spoločnosti, ktorá z toho mala zisk, využila túto sumu každý mesiac na znižovanie dlhu za strojové vybavenie. Keď sa ukázalo, aké je to výhodné, cena veľkej časti literatúry pre verejnosť bola znížená asi o polovicu. To všetko slúžilo na podporu kázania dobrého posolstva, nie na obohatenie spoločnosti Watch Tower.

O niekoľko rokov bolo zrejmé, že svetové ústredie bude potrebovať väčšie priestory, aby bolo možné postarať sa o celosvetové dielo kázania o Kráľovstve. Ako organizácia rástla a kazateľská činnosť sa zintenzívňovala, znova a znova bolo nevyhnutné tieto priestory rozširovať. Spoločnosť sa neobracala na banky, ale potrebné peniaze na rozširovanie a vybavenie kancelárií ústredia a tlačiarní a tiež pomocných priestorov v New Yorku a okolí získala tak, že vysvetlila túto potrebu bratom. Nerobilo sa to často. Bolo to len 12 ráz v priebehu 65 rokov.

Spoločnosť sa nikdy nedoprosovala peňazí. Každý, kto chcel prispieť, bol povzbudený, aby to urobil. Tí, ktorí sa rozhodli požičať peniaze, boli uistení, že keby ich neočakávane a naliehavo potrebovali, pôžička im bude na požiadanie vrátená. Spoločnosť sa teda v týchto veciach snažila vyhnúť čomukoľvek, čo by spôsobilo ťažkosti jednotlivcom a zborom, tým, ktorí láskavo dali k dispozícii peniaze. Podpora, ktorú poskytovali Jehovovi svedkovia svojimi príspevkami, Spoločnosti vždy umožnila splatiť všetky pôžičky. Tieto príspevky posielané Spoločnosti nie sú považované za samozrejmosť. Pokiaľ je to len možné, reaguje sa na ne listami a inými vyjadreniami ocenenia.

Činnosť organizácie nie je podporovaná darmi nejakej skupiny bohatých darcov. Väčšina príspevkov pochádza od jednotlivcov, ktorí majú len obmedzené možnosti — mnohí z nich majú len veľmi málo statkov tohto sveta. K darcom patria aj malé deti, ktoré sa chcú takýmto spôsobom zúčastňovať na podpore diela Kráľovstva. Srdcia všetkých týchto darcov sú podnecované hlbokým ocenením pre Jehovovu dobrotu a túžbou pomôcť druhým dozvedieť sa o Božích milostivých opatreniach. — Porovnaj Marka 12:42–44.

 Financovanie rozširovania odbočiek

Dielo kázania o Kráľovstve nadobúda v rôznych častiach sveta stále väčšie rozmery, a preto je nevyhnutné rozširovať priestory odbočiek organizácie. Robí sa to pod vedením vedúceho zboru.

Napríklad po preskúmaní odporúčania odbočky v Nemecku boli v roku 1978 dané pokyny na nájdenie vhodného pozemku a potom na vybudovanie celkom nového komplexu. Budú môcť nemeckí svedkovia uniesť náklady, ktoré s tým súvisia? Dostali na to príležitosť. Pri dokončení tohto projektu v roku 1984 v Selterse na západnom okraji pohoria Taunus kancelária odbočky podala správu: „Desaťtisíce Jehovových svedkov — bohatých i chudobných, mladých i starých — darovali milióny dolárov na výstavbu týchto nových objektov. Vďaka ich štedrosti mohol byť celý projekt dokončený bez toho, že by bolo potrebné požičať si peniaze od svetských organizácií alebo sa zadlžiť.“ Okrem toho, asi každý siedmy svedok v Spolkovej republike Nemecko sa priamo zúčastňoval na stavebných prácach v Selters/​Taunus.

V niektorých iných krajinách je vzhľadom na miestnu hospodársku alebo finančnú situáciu Jehovových svedkov veľmi ťažké, dokonca nemožné postaviť potrebné kancelárie odbočky, odkiaľ by sa vykonával dozor nad dielom, alebo tlačiarne, v ktorých by sa tlačila biblická literatúra v miestnych jazykoch. Svedkovia v príslušnej krajine dostávajú príležitosť robiť, čo môžu. (2. Kor. 8:11, 12) Ale nedostatok prostriedkov v krajine nesmie brániť šíreniu posolstva o Kráľovstve, ak sú potrebné financie dostupné niekde inde.

A tak hoci miestni svedkovia robia, čo môžu, vo veľkej časti sveta je značná časť peňazí potrebných na výstavbu odbočky získaná z darov Jehovových svedkov v iných krajinách. Tak to bolo aj pri výstavbe veľkých komplexov postavených v Južnej Afrike v roku 1987, v Nigérii v roku 1990 a na Filipínach v roku 1991. Tak to bolo aj v Zambii, kde sa v roku 1992 stavali budovy budúcej tlačiarne. Podobne to bolo aj s mnohými projektmi menších rozmerov, ako napríklad v Indii v roku 1985; v Chile v roku 1986; na Kostarike, v Ekvádore, v Guyane, na Haiti a na Papue-Novej Guinei v roku 1987; v Ghane v roku 1988 a v Hondurase v roku 1989.

No v niektorých krajinách boli bratia prekvapení tým, čo sa s Jehovovým požehnaním ich zjednoteného úsilia podarilo v miestnych podmienkach. Napríklad začiatkom 80. rokov sa v odbočke v Španielsku začalo s veľkým rozširovaním jej priestorov. Odbočka požiadala vedúci zbor o poskytnutie potrebných financií. Ale vzhľadom na to, že Spoločnosť mala vtedy iné veľké výdavky, takáto pomoc nebola momentálne možná. Mohli by azda španielski svedkovia, keby dostali takú  príležitosť, pri svojich pomerne nízkych mzdách zhromaždiť dostatok prostriedkov na taký projekt?

Všetkým bolo vysvetlené, aká je situácia. A oni s radosťou prinášali svoje cennosti, prstene a náramky, ktoré chceli dať speňažiť. Keď sa jednej staršej svedkyne opýtali, či naozaj chce darovať ťažký zlatý náramok, ktorý odovzdala, odpovedala: „Brat, oveľa viac dobra urobí, keď prispeje na nový Bétel, ako keď ho budem nosiť na ruke!“ Jedna staršia sestra vykopala hromadu ošúchaných bankoviek, ktoré pred rokmi schovala pod podlahu svojho domu. Manželské dvojice prispievali peniazmi, ktoré si šetrili na dovolenku. Deti posielali svoje úspory. Jeden mladík, ktorý si chcel kúpiť gitaru, daroval tieto peniaze na projekt odbočky. Tak ako Izraeliti v čase, keď sa na púšti staval svätostánok, španielski svedkovia sa ukázali ako štedrí darcovia ochotného srdca, ktorí dali všetko, čo bolo po hmotnej stránke potrebné. (2. Mojž. 35:4–9, 21, 22) Potom ponúkli sami seba na vykonanie práce — celým časom, počas prázdnin, cez víkendy. Prichádzali z celého Španielska — boli ich tisíce. K nim sa pripojili aj ďalší svedkovia z Nemecka, Švédska, Veľkej Británie, Grécka a Spojených štátov, keď spomenieme len niektoré krajiny. Vykonali to, čo sa spočiatku zdalo ako nesplniteľná úloha.

Prináša literatúra nejaký zisk?

V roku 1992 bola biblická literatúra vydávaná vo svetovom ústredí a v 32 odbočkách na celom svete. Obrovské množstvo tejto literatúry bolo určené na to, aby ju mohli Jehovovi svedkovia rozširovať. Ale nič z toho sa nerobilo pre komerčný zisk. Rozhodnutia o tom, v ktorých jazykoch sa má literatúra tlačiť a do  ktorých krajín sa má posielať, sa nerobili pre nejaký komerčný prínos, ale výlučne s cieľom konať dielo, ktorým Ježiš Kristus poveril svojich nasledovníkov.

Hneď prvé číslo Zion’s Watch Tower, ktoré bolo vydané v júli 1879, obsahovalo poznámku, že tí, ktorí sú príliš chudobní a nemôžu zaplatiť predplatné (vtedy len 50 amerických centov na rok), môžu dostať časopis zadarmo, ak jednoducho napíšu žiadosť. Hlavným cieľom bolo pomáhať ľuďom dozvedieť sa o Jehovovom vznešenom predsavzatí.

S týmto cieľom sa od roku 1879 zadarmo rozšírilo medzi verejnosťou ohromné množstvo biblickej literatúry. V roku 1881 a neskôr bolo bezplatne rozšírených približne 1 200 000 výtlačkov publikácie Food for Thinking Christians (Pokrm pre uvažujúcich kresťanov). Mnohé z nich boli vo forme 162-stranovej knihy, ďalšie mali novinový formát. V nasledujúcich rokoch boli vydané desiatky traktátov rôznych veľkostí. Prevažná väčšina týchto traktátov (doslova stámilióny výtlačkov) bola rozširovaná bezplatne. Počet rozdávaných traktátov a ďalších publikácií stále rástol. Zo správy vidno, že len v roku 1915 bolo 50 000 000 traktátov asi v 30 jazykoch určených na bezplatné rozširovanie po celom svete. Odkiaľ pochádzali peniaze na to všetko? Väčšinou z dobrovoľných darov do fondu Spoločnosti Tract Fund.

V prvých desaťročiach dejín Spoločnosti sa ponúkala literatúra aj za príspevok, ale odporúčaná výška príspevku bola čo najnižšia. K tejto literatúre patrili viazané knihy, ktoré mali 350 až 744 strán. Keď kolportéri Spoločnosti (ako boli vtedy známi kazatelia celým časom) ponúkali tieto publikácie verejnosti, uvádzali sumu odporúčanú ako príspevok. Ich cieľom však nebolo zarábať peniaze, ale dať životne dôležité biblické pravdy do rúk ľudí. Chceli, aby ľudia túto literatúru čítali a mali z nej úžitok.

Ak bol majiteľ domu veľmi chudobný, boli ochotní dať mu literatúru (a príspevok zaplatiť sami). Zistilo sa však, že mnohí ľudia si skôr prečítajú publikáciu vtedy, ak za ňu niečo dajú. A ich príspevok mohol byť, samozrejme, použitý na tlačenie ďalšej literatúry. No na zdôraznenie skutočnosti, že Bádatelia Biblie sa neusilujú o finančný zisk, list s pokynmi Spoločnosti do služby, Bulletin z 1. októbra 1920, uviedol: „Desať dní po tom, ako doručíte knižku [ktorá mala 128 strán], opäť týchto ľudí navštívte a zistite, či si ju prečítali. Ak si ju ešte neprečítali, požiadajte ich, aby vám knihu vrátili a vy im vráťte peniaze. Povedzte im, že nie ste predavačom kníh, ale že sa zaujímate o odovzdávanie tohto posolstva útechy a radosti každému, a že ak sa dostatočne nezaujímajú o skutočnosť, ktorá sa ich tak úzko dotýka... želáte si dať túto knihu do rúk niekomu, koho bude zaujímať.“ Jehovovi svedkovia však už teraz nepoužívajú túto metódu, lebo zistili, že iní  členovia rodiny niekedy literatúru nájdu a majú z nej úžitok; ale to, čo sa vtedy robilo, len vyzdvihuje skutočný cieľ svedkov.

Svedkovia mnoho rokov hovorili o rozširovaní literatúry ako o „predávaní“. Ale tento výraz spôsoboval určitý zmätok, a preto počnúc rokom 1929 sa postupne prestal používať. Toto slovo naozaj nevystihovalo ich činnosť, lebo ich práca nemala obchodný charakter. Ich cieľom nebolo zarábanie peňazí. Ich jedinou pohnútkou bolo kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Vzhľadom na to v roku 1943 Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že od Jehovových svedkov nie je možné žiadať, aby si najprv zaobstarali oprávnenie na podomový obchod a až potom rozširovali svoju literatúru. Argumenty amerického Najvyššieho súdu so schválením citovali aj kanadské súdy. *

V mnohých krajinách Jehovovi svedkovia pravidelne ponúkali svoju literatúru za príspevok. Odporúčaná výška príspevku bola v porovnaní s inými knihami a časopismi taká nízka, že mnohí ľudia ponúkli vyšší príspevok. Ale organizácia vynakladala veľké úsilie na to, aby odporúčaná výška príspevku zostala nízka, a tak aby bola prijateľná mnohým miliónom ľudí, ktorí majú veľmi málo prostriedkov tohto sveta, ale ktorí s radosťou prijmú Bibliu alebo biblickú literatúru. Cieľom odporúčania príspevku však nebolo obohatenie organizácie Jehovových svedkov.

Tam, kde zákon považuje akékoľvek rozširovanie biblickej literatúry za obchod v prípade, že distribútor odporúča nejaký príspevok za literatúru, Jehovovi svedkovia radi nechajú literatúru každému, kto prejaví úprimný záujem a sľúbi, že si ju prečíta. Tí, ktorí chcú niečo darovať na podporu diela biblického vzdelávania, môžu dať čokoľvek podľa svojho želania. Tak sa to robí napríklad v Japonsku. Vo Švajčiarsku bratia donedávna prijímali príspevky za literatúru, ale len do určitej sumy; takže ak chceli dať majitelia domov viac, svedkovia im to jednoducho vrátili alebo im dali ďalšiu literatúru. Ich túžbou nebolo vyberať peniaze, ale kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve.

Vzhľadom na to, že v niektorých náboženstvách takzvaného kresťanstva boli odhalené finančné škandály, a tiež vzhľadom na silnejúcu tendenciu vlád klasifikovať náboženskú aktivitu ako obchodnú činnosť Jehovovi svedkovia v snahe vyhnúť sa akémukoľvek nedorozumeniu urobili v roku 1990 niektoré zmeny vo svojej činnosti. Vedúci zbor nariadil, aby všetka literatúra v Spojených štátoch, ktorú rozširujú svedkovia — Biblie a tiež traktáty, brožúrky, časopisy a viazané knihy vysvetľujúce Bibliu —, bola ľuďom poskytnutá s jedinou podmienkou — že si ju prečítajú. Nemal byť pritom odporúčaný žiaden príspevok. Činnosť Jehovových svedkov rozhodne nie je obchodná a toto opatrenie  poslúžilo na lepšie odlíšenie svedkov od náboženských skupín, ktoré náboženstvo komercializujú. Samozrejme, väčšina ľudí si uvedomuje, že vytlačiť takúto literatúru stojí peniaze, a tí, čo si cenia službu, ktorú svedkovia vykonávajú, možno chcú niečo darovať na podporu tohto diela. Takýmto ľuďom je vysvetlené, že celosvetové dielo biblického vzdelávania, ktoré vykonávajú Jehovovi svedkovia, je podporované dobrovoľnými darmi. Dary sú s radosťou prijímané, ale nie sú vyžadované.

Tí, ktorí sa zúčastňujú na zvestovateľskej službe, to nerobia pre finančný zisk. Venujú svoj čas a sami si platia dopravu. Ak niekto prejavuje záujem, sú ochotní celkom bezplatne navštevovať ho každý týždeň a osobne ho vyučovať na základe Biblie. Len láska k Bohu a k blížnemu ich mohla motivovať, aby pokračovali v tejto činnosti, často tvárou v tvár ľahostajnosti i priamemu odporu.

Peňažné prostriedky, ktoré prichádzajú do svetového ústredia Jehovových svedkov alebo do kancelárií odbočiek, nie sú použité na obohatenie organizácie alebo nejakého jednotlivca, ale na podporu kázania dobrého posolstva. Už v roku 1922 Strážna veža uviedla, že vzhľadom na ekonomickú situáciu v Európe knihy, ktoré sa tam tlačia pre Spoločnosť, sú platené hlavne americkou kanceláriou a často sú ľuďom nechávané za nižšiu cenu, než sú výrobné náklady. Hoci Jehovovi svedkovia majú teraz tlačiarne v mnohých krajinách, niektoré krajiny, do ktorých sa literatúra odosiela, nie sú schopné poslať žiadne prostriedky na krytie nákladov. Štedré dobrovoľné dary Jehovových svedkov v krajinách, kde majú dostatok prostriedkov, pomáhajú vyrovnať nedostatok v krajinách, kde majú málo.

Spoločnosť Watch Tower sa vždy snažila použiť všetky finančné prostriedky, ktoré má k dispozícii, na podporu kázania dobrého posolstva. V roku 1915 Charles Taze Russell ako prezident Spoločnosti povedal: „Naša Spoločnosť sa neusiluje hromadiť si pozemské bohatstvo, ale je skôr inštitúciou, ktorá peniaze míňa. Všetko, čo nám Božia prozreteľnosť, bez toho, že by sme o to žiadali, poslala, snažili sme sa použiť čo najmúdrejšie v súlade so Slovom a Duchom Pána. Už dávnejšie sme vyhlásili, že keď prostriedky prestanú prichádzať, úmerne tomu sa zredukuje aj činnosť Spoločnosti; a že keď prostriedkov pribudne, činnosť Spoločnosti sa rozšíri.“ Spoločnosť to dodnes robí presne tak.

Organizácia doteraz používa dostupné prostriedky na vysielanie cestujúcich dozorcov, ktorí posilňujú zbory a povzbudzujú ich vo verejnej službe. Ďalej posiela misionárov a absolventov školy služobného vzdelávania do krajín, kde je to mimoriadne potrebné. Používa tiež všetky dostupné prostriedky na vysielanie zvláštnych priekopníkov do oblastí, kde sa posolstvo o Kráľovstve kázalo ešte len málo alebo sa nekázalo vôbec. Ako uvádza Ročenka Jehovových svedkov 1993, v služobnom  roku 1992 bolo týmto spôsobom použitých 45 218 257,56 amerických dolárov.

Neslúžia pre osobný zisk

Nikto z členov vedúceho zboru, z predstaviteľov jeho právnych korporácií ani nikto iný s významným postavením v organizácii nemá žiaden finančný zisk z práce Jehovových svedkov.

O Ch. T. Russellovi, ktorý slúžil ako prezident spoločnosti Watch Tower vyše 30 rokov, jeden z jeho spoločníkov napísal: „Aby zistil, či je jeho spôsob života v súlade s Písmami, a tiež aby ukázal svoju úprimnosť, rozhodol sa overiť si Pánovo schválenie takto: 1. Zasvätil svoj život tejto veci; 2. investoval svoj majetok do rozširovania tohto diela; 3. zakázal peňažné zbierky na všetkých zhromaždeniach; 4. po vyčerpaní svojho majetku urobil pokračovanie diela závislým od nevyžiadaných darov (celkom dobrovoľných).“

Brat Russell nepoužíval náboženskú činnosť na získanie hmotného bohatstva pre seba. Naopak, všetky svoje prostriedky použil na Pánovo dielo. Po jeho smrti bolo v Strážnej veži uvedené: „Celý svoj osobný majetok venoval veci, ktorej oddal svoj život. Na svoje osobné výdavky dostával nominálnu sumu 11 dolárov na mesiac. Zomrel a nezanechal po sebe žiaden majetok.“

V súvislosti s tými, ktorí mali pokračovať v diele Spoločnosti, brat Russell vo svojom závete uviedol: „Pokiaľ ide o finančnú náhradu, myslím si, že je múdre zachovať postup Spoločnosti z minulosti vzhľadom na platy — že nemajú byť žiadne; že tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom slúžia Spoločnosti alebo jej dielu, by mali byť uhrádzané výdavky len v rozumnej výške.“ Tí, ktorí slúžia v domovoch Bétel, v kanceláriách a tlačiarňach Spoločnosti, a tiež jej cestujúci zástupcovia mali dostávať iba jedlo, prístrešie a skromnú sumu na výdavky — dosť na okamžité potreby, ale nebolo to „žiadne opatrenie... na hromadenie peňazí“. Tá istá norma platí aj dnes.

Všetci, ktorí sú prijatí do zvláštnej služby celým časom vo svetovom ústredí Jehovových svedkov, podpisujú sľub chudoby, rovnako ako všetci členovia vedúceho zboru a všetci ostatní členovia tamojšej rodiny Bétel. To neznamená, že žijú jednotvárnym životom bez akýchkoľvek potešení. Ale znamená to, že využívajú nestranné, skromné opatrenia v podobe stravy, ubytovania a úhrady výdavkov, ktoré sú zabezpečené pre všetkých, čo slúžia touto formou.

Teda organizácia sa pri vykonávaní svojho diela úplne spolieha na pomoc, ktorú dáva Boh. Bez donútenia, ako skutočné duchovné bratstvo, ktoré pôsobí vo všetkých častiach zeme, Jehovovi svedkovia radi používajú svoje prostriedky na vykonanie diela, ktoré im zveril Jehova, ich vznešený nebeský Otec.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 340]

,Táto Spoločnosť nedáva nikomu právo ani súhlas na doprosovanie sa peňazí‘

[Zvýraznený text na strane 342]

Hlavný dôraz sa kladie na hodnotu oznamovania pravdy druhým

[Zvýraznený text na strane 343]

Jasné, čestné uvedenie faktov

[Zvýraznený text na strane 344]

Zbory si navzájom pomáhajú pri získavaní potrebných sál Kráľovstva

[Zvýraznený text na strane 345]

Väčšina príspevkov pochádza od jednotlivcov, ktorí majú len obmedzené možnosti

[Zvýraznený text na strane 348]

Veľa literatúry sa rozširuje bezplatne — kto za ňu platí?

[Zvýraznený text na strane 349]

Radi nechajú literatúru každému, kto prejaví úprimný záujem a sľúbi, že si ju prečíta

[Zvýraznený text na strane 350]

Čo sa robí s peniazmi, ktoré sú darované?

[Zvýraznený text na strane 351]

„Celý svoj osobný majetok venoval veci, ktorej oddal svoj život“

[Rámček na strane 341]

Boh sa nedoprosuje

„Ten, ktorý povedal: ,Keby som mal hlad, nehovoril by som to tebe; veď mne patrí úrodná zem i jej plnosť. Ja nezoberiem z tvojho domu býka, z tvojich ohrád capy. Mne patrí každý divý živočích v lese, zvieratá na tisícoch vrchov‘ (Žalm 50:12, 9, 10), je schopný viesť svoje veľké dielo bez toho, že by bolo potrebné doprosovať sa prostriedkov či už od sveta, alebo od jeho detí. On nebude nútiť svoje deti obetovať niečo v jeho službe ani od nich neprijme nič okrem radostnej, dobrovoľnej obete.“ — „Zion’s Watch Tower“, september 1886, s. 6.

[Rámček na strane 347]

Dary neboli vždy v podobe peňazí

Svedkovia ďaleko na severe Queenslandu pripravili a poslali na stavenisko Watch Tower v Sydney (Austrália) štyri kamióny najlepšieho dreva, ktoré malo vtedy odhadovanú hodnotu 60 000 až 70 000 austrálskych dolárov.

Keď sa rozširovala tlačiareň Watch Tower v Elandsfonteine (Južná Afrika), jeden indický brat zatelefonoval a opýtal sa, či by si mohli vyzdvihnúť dar 500 vriec cementu (každé po 50 kilogramov) — v čase, keď ho bolo v tejto krajine nedostatok. Ďalší ponúkli Spoločnosti na použitie svoje nákladné autá. Jedna africká sestra zaplatila istej firme, aby dodala 15 kubických metrov stavebného piesku.

Keď sa v holandskom Emmene stavali budovy novej odbočky, bratia darovali obrovské množstvo nástrojov a pracovného oblečenia. Jedna sestra, hoci bola veľmi chorá, uplietla na zimu každému pracovníkovi vlnené ponožky.

Pri stavbe novej kancelárie odbočky a budúcej tlačiarne v Lusake (Zambia) bol zakúpený stavebný materiál z prostriedkov, ktoré poskytli svedkovia z iných krajín. Materiál i vybavenie, ktoré miestne nebolo dostupné, bolo nákladnými autami dopravené do Zambie ako dar pre tamojšie dielo.

V roku 1977 daroval jeden svedok v Ekvádore 34-hektárový pozemok. Bola na ňom postavená zjazdová sála a nový komplex odbočky.

V Paname miestni svedkovia poskytli svoje domovy, aby ubytovali dobrovoľných pracovníkov; niektorí z tých, čo vlastnili autobusy, zabezpečovali dopravu; ďalší sa zas podieľali na príprave 30 000 jedál, ktoré sa podávali na stavenisku.

Pre pracovníkov na projekte v Arboge (Švédsko) jeden zbor upiekol a poslal 4500 žemlí. Ďalší poslali med, ovocie a džem. Jeden farmár z okolia staveniska, ktorý nebol svedkom, daroval dve tony mrkvy.