18. kapitola

„Hľadajte najprv Kráľovstvo“

HLAVNOU témou Biblie je posvätenie Jehovovho mena prostredníctvom Kráľovstva. Ježiš Kristus učil svojich nasledovníkov, aby hľadali najprv Kráľovstvo a aby ho kládli pred všetky ostatné záujmy v živote. Prečo?

Strážna veža často vysvetľovala, že vzhľadom na to, že Jehova je Stvoriteľom, je Univerzálnym Zvrchovaným Panovníkom. Zaslúži si, aby mu jeho tvorovia prejavovali najhlbšiu úctu. (Zjav. 4:11) No hneď na začiatku ľudskej histórie jeden duchovný Boží syn, ktorý zo seba urobil Satana Diabla, vyzývavo spochybnil Jehovovu zvrchovanosť. (1. Mojž. 3:1–5) Okrem toho všetkým, ktorí slúžia Jehovovi, pripísal Satan sebecké pohnútky. (Jób 1:9–11; 2:4, 5; Zjav. 12:10) Tak bol pokoj vo vesmíre narušený.

Už celé desaťročia publikácie Watch Tower poukazujú na to, že Jehova urobil opatrenie na vyriešenie týchto sporných otázok takým spôsobom, ktorý vyvyšuje nielen jeho všemocnosť, ale aj hĺbku jeho múdrosti, spravodlivosti a lásky. Hlavnou časťou tohto opatrenia je Božie mesiášske Kráľovstvo. Prostredníctvom tohto Kráľovstva dostáva ľudstvo vynikajúcu príležitosť učiť sa cestám spravodlivosti. Prostredníctvom neho budú zničení zlí, bude ospravedlnená Jehovova zvrchovanosť a dovŕši sa Božie predsavzatie urobiť zo zeme raj obývaný ľuďmi, ktorí budú naozaj milovať Boha i jeden druhého a ktorí budú požehnaní dokonalým životom.

Keďže je toto Kráľovstvo také dôležité, Ježiš radil svojim nasledovníkom: „Stále hľadajte najprv kráľovstvo.“ ​(Mat. 6:10, 33) Jehovovi svedkovia v novej dobe svojím životom potvrdzujú, že sa snažia držať tejto rady.

Všetko opustili pre Kráľovstvo

Bádatelia Biblie už v začiatkoch uvažovali o tom, čo to znamená hľadať najprv Kráľovstvo. Rozoberali Ježišovo podobenstvo, v ktorom prirovnal Kráľovstvo k perle takej veľkej hodnoty, že istý muž „predal všetko, čo mal, a kúpil ju“. (Mat. 13:45, 46) Uvažovali o význame rady, ktorú dal Ježiš bohatému mladému vládcovi, aby všetko predal, rozdelil chudobným a nasledoval ho. (Mar. 10:17–30) * Uvedomovali si, že ak  sa majú dokázať hodnými toho, aby mali podiel na Božom Kráľovstve, musia urobiť Kráľovstvo svojím prvoradým záujmom a s radosťou používať svoj život, svoje schopnosti, svoje prostriedky v službe preň. Všetko ostatné v živote musí byť na druhom mieste.

Charles Taze Russell si vzal osobne túto radu k srdcu. Predal svoj prosperujúci obchod s pánskou konfekciou, postupne zredukoval aj ďalšie podnikateľské záujmy a potom používal celý svoj pozemský majetok na pomoc ľuďom v duchovnom ohľade. (Porovnaj Matúša 6:19–21.) Nebolo to niečo, čo by robil len niekoľko rokov. Až do svojej smrti používal všetky svoje prostriedky — svoje duševné schopnosti, svoje telesné zdravie, svoj hmotný majetok — na poučovanie druhých o významnom posolstve o Mesiášovom Kráľovstve. Na Russellovom pohrebe jeden z jeho spoločníkov, Joseph F. Rutherford, povedal: „Charles Taze Russell bol lojálny Bohu, lojálny Kristovi Ježišovi, lojálny veci Mesiášovho Kráľovstva.“

V apríli 1881 (keď zhromaždenia Bádateľov Biblie navštevovalo len niekoľko sto ľudí) Zion’s Watch Tower uverejnila článok s názvom „Hľadá sa 1000 kazateľov“. Muži a ženy, ktorí nemali rodinné záväzky, boli pozývaní, aby sa ujali evanjelizačnej práce ako kolportéri. Zion’s Watch Tower s odvolaním sa na Ježišovo podobenstvo v Matúšovi 20:1–16 položila otázku: „Kto má planúcu túžbu ísť a pracovať vo Vinici a modlí sa, aby Pán otvoril cestu?“ Tí, ktorí mohli venovať aspoň polovicu svojho času výhradne Pánovmu dielu, boli povzbudení prihlásiť sa. Aby si títo raní kolportéri mohli uhradiť výdavky spojené s cestovaním, jedlom, oblečením a bývaním, Zion’s Watch Tower Tract Society im poskytla biblickú literatúru na rozširovanie a stanovila skromný príspevok, ktorý mohli za ňu žiadať. Časť získaných prostriedkov si kolportéri mali nechať. Kto reagoval na tieto opatrenia a ujal sa kolportérskej služby?

V roku 1885 bolo so Spoločnosťou spojených okolo 300 kolportérov. V roku 1914 ich počet napokon prekročil 1000. Nebola to ľahká práca. Jeden kolportér, ktorý navštevoval domy v štyroch malých mestách a našiel len troch alebo štyroch ľudí, ktorí mali určitý záujem, napísal: „Musím povedať, že som sa cítil dosť osamelý, keď som cestoval tak ďaleko, stretol som toľkých ľudí a našiel som taký malý záujem o Boží plán a o Cirkev. Podporte ma svojimi modlitbami, aby som mohol správne a nebojácne predkladať pravdu a aby som sa neunavil v konaní dobra.“

Ochotne sa ponúkli

Títo kolportéri boli skutočnými priekopníkmi. Prenikali do najneprístupnejších kútov krajín v čase, keď doprava bola veľmi primitívna a cesty boli väčšinou len o málo lepšie ako poľné cesty. Jednou z tých, ktorí takto slúžili, bola sestra Earlyová na Novom Zélande. Začala už  pred prvou svetovou vojnou a do svojej smrti v roku 1943 venovala tejto službe celým časom 34 rokov. Veľkú časť krajiny prešla na bicykli. Aj keď ju po čase ochromila artritída a nemohla už na bicykli jazdiť, používala bicykel tak, že sa oň opierala a nosila na ňom svoje knihy po obchodnej štvrti v Christchurch. Hore po schodoch mohla vyjsť, ale dole musela ísť pre svoje ochromenie pospiatky. No kým mala akú-takú silu, používala ju v Jehovovej službe.

Títo ľudia sa neujímali tejto práce preto, že by dôverovali sami sebe. Niektorí boli veľmi plachej povahy, ale milovali Jehovu. Jedna taká sestra prosila každého Bádateľa Biblie vo svojom okolí, aby sa za ňu modlil, keď mala ísť vydávať svedectvo do obchodnej štvrte. Časom, keď získala skúsenosti, stala sa veľmi nadšenou zvestovateľkou.

Keď sa Malinda Keeferová rozprávala v roku 1907 s bratom Russellom o svojej túžbe vstúpiť do služby celým časom, povedala mu, že cíti potrebu získať najprv lepšie poznanie. Prvýkrát sa totiž dostala do kontaktu s literatúrou Bádateľov Biblie len rok predtým. Odpoveď brata Russella znela: „Ak chceš čakať, kým všetko nespoznáš, nezačneš nikdy, ale ak budeš slúžiť, budeš sa učiť popritom.“ Bez váhania začala ihneď slúžiť v Ohiu v Spojených štátoch. Často si pripomínala Žalm 110:3, kde sa hovorí: „Tvoj ľud sa ochotne ponúkne.“ A práve to robila nasledujúcich 76 rokov. * Začala ako slobodná. Potom sa 15 rokov tešila zo služby ako vydatá. Aj keď jej manžel zomrel, pokračovala s Jehovovou pomocou ďalej. Keď sa obzrela späť na tie roky, povedala: „Aká som šťastná, že som sa ochotne ponúkla ako priekopníčka, keď som bola mladá, a vždy som kládla záujmy Kráľovstva na prvé miesto!“

Na všeobecných zjazdoch, ktoré sa v tej ranej dobe konali, sa často usporadúvali mimoriadne stretnutia s kolportérmi. Odpovedalo sa na nich na otázky, školili sa noví a poskytovalo sa povzbudenie.

Od roku 1919 si mnoho ďalších Jehovových služobníkov cenilo Božie Kráľovstvo natoľko, že svoj život naozaj sústredili okolo neho. Niektorí z nich dokázali odsunúť nabok svetské záujmy a plne sa venovať službe.

Starostlivosť o hmotné potreby

Ako sa starali o svoje hmotné potreby? Anna Petersenová (neskôr Rømerová), evanjelistka celým časom v Dánsku, spomínala: „Denné výdavky sme uhrádzali pomocou rozšírenej literatúry a nepotrebovali sme toho veľa. Ak boli nejaké väčšie výdavky, vždy sme na ne akosi dostali  peniaze. Sestry nám dávali šaty, kostýmy alebo kabáty a my sme si ich mohli hneď obliecť a nosiť, takže sme boli dobre oblečené. A niekedy v zime som si na pár mesiacov našla kancelársku prácu... Tým, že som nakupovala zlacnené veci, mohla som si kúpiť potrebné oblečenie na celý rok. Mali sme sa dobre. Nikdy sme nemali nedostatok.“ Hmotné veci neboli ich hlavným záujmom. Láska k Jehovovi a k jeho cestám bola ako oheň horiaci v ich vnútri. Jednoducho ju museli prejaviť.

Keď navštevovali ľudí v určitej oblasti, mohli si prenajať skromnú izbu. Niektorí používali obytné auto — nič zvláštne, len miesto na spanie a na jedenie. Ďalší spávali v stanoch a sťahovali sa z jedného miesta na druhé. Na niektorých miestach bratia organizovali „priekopnícke tábory“. Svedkovia v danej oblasti zabezpečili nejaký dom a jeden človek mal za úlohu starať sa oň. Priekopníci slúžiaci na tom území v ňom mohli bývať a výdavky hradili spoločne.

Títo pracovníci celým časom nedovolili, aby nedostatok peňazí zabránil ľuďom podobným ovciam získať biblickú literatúru. Priekopníci ju často vymieňali za zemiaky, maslo, vajcia, čerstvé i zavárané ovocie, kurčatá, mydlo a za takmer hocičo iné. Tým nezbohatli, no bol to prostriedok, ako pomôcť úprimným ľuďom počuť posolstvo o Kráľovstve, a zároveň spôsob, ako získať hmotné veci potrebné pre život a pokračovať v priekopníckej službe. Mali dôveru v Ježišov sľub, že ak budú ,stále hľadať najprv Kráľovstvo a Božiu spravodlivosť‘, potom budú mať zabezpečené nevyhnutné jedlo i oblečenie. — Mat. 6:33.

Ochotní slúžiť tam, kde to bolo potrebné

Vrúcna túžba konať dielo, ktorým Ježiš poveril svojich učeníkov, viedla týchto pracovníkov celým časom na nové územia, dokonca do nových krajín. Keď bol Frank Rice v roku 1931 povzbudený, aby odišiel z Austrálie a začal kázať dobré posolstvo na Jáve (teraz súčasť Indonézie), mal za sebou už desať rokov skúseností v službe celým časom.  Ale teraz musel spoznať nové zvyky a učiť sa nové jazyky. Keď vydával svedectvo niektorým ľuďom v obchodoch a úradoch, mohol hovoriť po anglicky, ale on chcel vydávať svedectvo aj druhým. Usilovne študoval a za tri mesiace vedel po holandsky už natoľko, že mohol začať chodiť z domu do domu. Potom študoval malajčinu.

Keď Frank odišiel na Jávu, mal len 26 rokov a počas tých šiestich rokov, kým bol na Jáve a na Sumatre, väčšinou pracoval sám. (Koncom roku 1931 mu prišli z Austrálie pomôcť Clem Deschamp a Bill Hunter. Títo dvaja podnikli spoločne kazateľskú cestu do vnútrozemia, kým Frank pracoval v hlavnom meste Jávy a v jeho okolí. Neskôr aj Clem a Bill dostali pridelenia, ktoré ich zaviedli do odlišných oblastí.) Neexistovali tam žiadne zborové zhromaždenia, ktoré by Frank mohol navštevovať. Niekedy sa cítil veľmi osamelý a neraz zápasil s myšlienkou vzdať sa a vrátiť sa späť do Austrálie. Ale pokračoval ďalej. Vďaka čomu? Posilňoval ho duchovný pokrm v Strážnej veži. V roku 1937 sa presťahoval na nové miesto pridelenia, do Indočíny, kde počas násilných prevratov po druhej svetovej vojne len o vlások unikol smrti. Ducha ochoty slúžiť mal ešte aj v 70. rokoch 20. storočia, keď v liste vyjadril svoju radosť nad skutočnosťou, že celá jeho rodina slúži Jehovovi a že spolu s manželkou sa opäť sťahujú na jedno miesto v Austrálii, kde je väčšia potreba služobníkov.

‚Dôverovali Jehovovi celým svojím srdcom‘

Claude Goodman sa rozhodol ,dôverovať Jehovovi celým svojím srdcom a neopierať sa o svoje vlastné porozumenie‘, a preto sa rozhodol, že sa ujme kolportérskej služby ako kresťanský evanjelista a nevyužije príležitosť na svetské podnikanie. (Prísl. 3:5, 6) Spolu s Ronaldom Tippinom, ktorý mu pomohol spoznať pravdu, slúžil vyše roka ako kolportér v Anglicku. Potom, v roku 1929, prejavili ochotu odísť do Indie. * Čakala ich náročná úloha!

V rokoch, ktoré nasledovali, cestovali nielen peši, osobnými vlakmi a autobusmi, ale aj nákladnými vlakmi, vozom ťahaným volmi, na ťavách, sampanoch, rikšami, ba aj lietadlom a súkromným vlakom. Prikrývky si niekedy rozprestreli v železničných čakárňach, v stajniach, na tráve v džungli alebo v chatrči na podlahe z kravského trusu, ale niekedy sa stalo, že spali aj v luxusných hoteloch a v radžovom paláci. Tak ako apoštol Pavol naučili sa tajomstvu spokojnosti, či už mali málo  prostriedkov, alebo mali hojnosť. (Fil. 4:12, 13) Obyčajne mali veľmi málo cenných hmotných vecí, ale nikdy im nechýbalo to, čo naozaj potrebovali. Osobne zažili splnenie Ježišovho sľubu, že ak budú hľadať najprv Kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, hmotné veci potrebné pre život budú mať zabezpečené.

Museli bojovať aj s vážnymi chorobami, napríklad s horúčkou dengue, maláriou a týfusom, ale iní svedkovia sa o nich s láskou postarali. Služba ich privádzala priamo doprostred biedy takých miest ako Kalkata a niekedy zas vydávali svedectvo na čajových plantážach na vrchoch Cejlónu (teraz známeho ako Srí Lanka). Aby uspokojili duchovné potreby ľudí, ponúkali im literatúru, prehrávali im platne s nahrávkami v miestnych jazykoch a prednášali prejavy. Keď dielo pokročilo, Claude sa naučil pracovať aj s tlačovým strojom a riadiť prácu v kanceláriách odbočiek Spoločnosti.

V 87. roku svojho života sa mohol obzrieť na život bohatý na skúsenosti v Jehovovej službe v Anglicku, Indii, Pakistane, na Cejlóne, v Barme (teraz Myanmar), Malajsku, Thajsku a v Austrálii. Ako slobodný mladý muž i ako manžel a otec stále dával Kráľovstvo na prvé miesto v živote. Necelé dva roky po krste vstúpil do služby celým časom a považoval ju za svoju celoživotnú cestu.

Božia moc sa zdokonaľuje v slabosti

Ben Brickell bol ďalším z týchto horlivých svedkov — a tak ako iní ľudia, aj on mal svoje potreby a zdravotné ťažkosti. Bol však výnimočný svojou vierou. V roku 1930 sa ujal kolportérskej práce na Novom Zélande, kde vydával svedectvo na územiach, ktoré potom neboli prepracúvané ešte celé desaťročia. O dva roky neskôr sa v Austrálii vydal na päťmesačnú kazateľskú cestu cez púštnu krajinu, kde predtým ešte nikto nevydával svedectvo. Bicykel mal riadne naložený prikrývkami, oblečením, jedlom a viazanými knihami na rozširovanie. Hoci iní ľudia, ktorí sa pokúšali precestovať túto oblasť, zahynuli, on sa s dôverou v Jehovu vydal na cestu. Potom slúžil v Malajzii, kde sa uňho prejavili vážne srdcové ťažkosti. Ale nevzdal sa. Po čase, keď sa zotavil, opäť začal celým časom kázať v Austrálii. Asi o desať rokov neskôr  sa s vážnou chorobou dostal do nemocnice, a keď bol prepustený, lekár mu povedal, že „na 85 percent je nespôsobilý pracovať“. Nemohol ani len prejsť po ulici na nákup bez občasného odpočinku.

Ale Ben Brickell bol odhodlaný opäť začať slúžiť. To sa mu aj podarilo, pričom si občas robil potrebné prestávky. Onedlho už opäť vydával svedectvo v nehostinnom austrálskom vnútrozemí. Staral sa o svoje zdravie, ako len mohol, ale tou hlavnou vecou v jeho živote bola služba Jehovovi, v ktorej vytrval až do svojej smrti o 30 rokov neskôr, keď mal asi 65 rokov. * Uvedomoval si, že nedostatok, ktorý bol dôsledkom jeho slabosti, môže byť doplnený Jehovovou mocou. Na zjazde v Melbourne v roku 1969 slúžil pri stolíku pre priekopníkov a na chlopni mal pripnutý veľký štítok s nápisom: „Ak sa chceš niečo dozvedieť o priekopníckej službe, opýtaj sa ma.“ — Porovnaj 2. Korinťanom 12:7–10.

Do dedín v džungli a do baníckych táborov v horách

Horlivosť pre Jehovovu službu nepodnecovala len mužov, ale aj ženy, aby sa ujali práce na nedotknutých územiach. Freida Johnsonová bola jednou z pomazaných, bola drobnej postavy a mala už vyše 50 rokov, keď sama pracovala v rôznych častiach Strednej Ameriky a na koni prechádzala napríklad po severnom pobreží Hondurasu. Pracovať len tak sama v tejto oblasti si vyžadovalo vieru. Navštevovala roztrúsené banánové plantáže, mestá La Ceiba, Tela a Trujillo, a dokonca osamelé karibské dediny. Vydávala tam svedectvo v rokoch 1930 a 1931 a potom opäť v rokoch 1934, 1940 a 1941 a rozširovala tisíce kusov literatúry obsahujúcej biblickú pravdu.

V tých rokoch nastúpila na cestu služby celým časom ďalšia horlivá pracovníčka. Bola to Kathe Palmová, ktorá sa narodila v Nemecku. To, čo ju podnietilo k činu, bola návšteva zjazdu v Columbuse (Ohio) v roku 1931, na ktorom Bádatelia Biblie prijali meno Jehovovi svedkovia. Vtedy sa rozhodla hľadať najprv Kráľovstvo a v roku 1992, vo veku 89 rokov, to ešte stále robila.

Jej priekopnícka služba sa začala v meste New York. Neskôr mala v Južnej Dakote niekoľko mesiacov partnerku, ale potom pokračovala  sama a cestovala pritom na koni. Keď bola pozvaná, aby slúžila v Kolumbii v Južnej Amerike, ihneď pozvanie prijala a koncom roku 1934 tam pricestovala. Opäť mala nejaký čas partnerku, ale potom pracovala sama. Nemyslela si však, že by mala preto ukončiť svoju službu.

Jedna dvojica ju pozvala, aby sa k nim pripojila v službe v Chile. Tu bolo ďalšie obrovské územie tiahnuce sa 4265 kilometrov pozdĺž západného pobrežia juhoamerického kontinentu. Najprv kázala v úradných budovách hlavného mesta a potom sa vydala ďaleko na sever. V každom baníckom tábore, v každej robotníckej osade, veľkej i malej, vydávala svedectvo od dverí k dverám. Robotníci vysoko v Andách boli prekvapení, keď ich navštívila osamelá žena, ale ona bola rozhodnutá nevynechať ani jediného človeka na území, ktoré jej bolo pridelené. Neskôr sa presunula na juh, kde niekoľko estancias (ovčích fariem) zaberalo plochu až 100 000 hektárov. Ľudia tu boli priateľskí a pohostinní a v čase obeda ju pozývali najesť sa s nimi. Takýmito a inými spôsobmi sa Jehova o ňu staral, aby mala hmotné veci, ktoré potrebovala pre život.

Kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve naplnilo jej život. * Keď sa obzrela späť na roky strávené v službe, povedala: „Myslím, že som mala veľmi bohatý život. Každý rok, keď navštívim niektorý zjazd Jehovovho ľudu, pociťujem radosť a uspokojenie, keď vidím, koľko ľudí, s ktorými som viedla biblické štúdium, oznamuje dobré posolstvo a pomáha ďalším prísť k vode života.“ S radosťou mohla pozorovať, ako počet tých, čo chvália Jehovu, vzrástol v Chile asi z 50 na vyše 44 000.

„Tu som! Pošli ma“

Keď si Martin Pötzinger vypočul prednášku založenú na Jehovovom pozvaní do služby, ktoré je zaznamenané v Izaiášovi 6:8, a počul prorokovu pozitívnu odpoveď: „Tu som! Pošli ma,“ bol pokrstený. O dva roky neskôr, v roku 1930, vstúpil do služby celým časom v Bavorsku. * Onedlho tam úrady zakázali svedkom zvestovať, miesta zhromaždení boli zatvorené a literatúra bola skonfiškovaná. Svedkov ohrozovalo gestapo. Ale tento vývoj v roku 1933 neukončil službu brata Pötzingera.

Bol požiadaný, aby slúžil v Bulharsku. Pri rozširovaní biblickej literatúry používal svedecké karty v bulharčine. Ale veľa ľudí bolo negramotných. A tak brat Pötzinger začal chodiť na hodiny bulharčiny, aby sa naučil ich jazyk, ktorý používa azbuku. Keď nechal nejakej rodine literatúru, často ju rodičom museli čítať deti.

 V prvom roku slúžil brat Pötzinger väčšinou sám. Napísal: „Na Pamätnej slávnosti som sám predniesol prednášku, sám som sa pomodlil a úplne sám som aj ukončil zhromaždenie.“ V roku 1934 boli cudzinci deportovaní, a tak odišiel do Maďarska. Tu sa musel učiť nový jazyk, aby mohol kázať dobré posolstvo. Z Maďarska odišiel do krajín, ktoré boli vtedy známe ako Československo a Juhoslávia.

Mal veľa krásnych skúseností — nachádzal ľudí milujúcich pravdu, keď s literatúrou na chrbte chodil po krajine a po dedinách; pociťoval Jehovovu starostlivosť, keď mu pohostinní ľudia ponúkali jedlo, ba aj nocľah; rozprával sa dlho do noci s tými, ktorí prišli do domu, kde spal, aby si vypočuli viac o utešujúcom posolstve o Kráľovstve.

Zažil aj ťažké skúšky viery. Keď slúžil za hranicami svojej rodnej krajiny a bol bez prostriedkov, vážne ochorel. Žiaden lekár nebol ochotný ho liečiť. Ale Jehova sa oňho postaral. Ako? Napokon sa o tom dozvedel jeden skúsený lekár z miestnej nemocnice. Tento muž, ktorý mal silnú vieru v Bibliu, sa staral o brata Pötzingera ako o vlastného syna, a to zadarmo. Na lekára zapôsobil obetavý duch tohto mladého muža, ktorý sa prejavoval v práci, ktorú konal, a prijal sadu kníh Spoločnosti ako dar.

Ďalšia ťažká skúška prišla štyri mesiace po svadbe. Brat Pötzinger bol v decembri 1936 zatknutý a bol uväznený najprv v jednom koncentračnom tábore a potom v druhom, kým jeho manželka bola ešte v inom tábore. Nevideli sa deväť rokov. Jehova síce takému krutému prenasledovaniu nezabránil, ale posilnil Martina, jeho manželku Gertrud a tisíce ďalších, aby to vydržali.

Keď bol brat Pötzinger aj so svojou manželkou prepustený, tešil sa mnoho rokov zo služby cestujúceho dozorcu v Nemecku. Zúčastnil sa na vzrušujúcich zjazdoch, ktoré sa konali v povojnovej ére na bývalom mieste Hitlerových vojenských prehliadok v Norimbergu. Ale teraz tieto priestory zaplnil obrovský zástup lojálnych podporovateľov Božieho Kráľovstva. Navštívil aj nezabudnuteľné zjazdy v New Yorku na Yankee štadióne. Tešil sa aj zo školenia v Gileáde, biblickej škole Watchtower. A v roku 1977 sa stal členom vedúceho zboru Jehovových svedkov. Jeho životný postoj, až kým v roku 1988 neskončil svoj pozemský beh, možno najlepšie vyjadriť slovami: ,Robím len jedno — hľadám najprv Kráľovstvo.‘

Spoznať, čo to skutočne znamená

Duch obetavosti zjavne nie je medzi Jehovovými svedkami ničím novým. Keď bol v roku 1886 vydaný prvý zväzok Úsvitu Milénia, otvorene tam bola rozoberaná  otázka zasvätenia (alebo ako by sme to povedali dnes, oddanosti). Na základe Písiem bolo ukázané, že praví kresťania všetko „zasväcujú“ Bohu; to zahŕňa ich schopnosti, ich hmotný majetok, celý ich život. Kresťania sa tak stávajú správcami toho, čo bolo „zasvätené“ Bohu, a ako správcovia musia skladať účty — nie ľuďom, ale Bohu.

Stále väčší počet Bádateľov Biblie sa naozaj plne venoval službe Bohu. Plne používali svoje schopnosti, svoj majetok, svoju životnú energiu na konanie Božej vôle. Na druhej strane boli aj takí, ktorí si mysleli, že najdôležitejšie je pestovať takzvaný kresťanský charakter, aby mohli byť spôsobilí podieľať sa na Kráľovstve s Kristom.

Hoci brat Russell často hovoril o zodpovednosti každého pravého kresťana vydávať druhým svedectvo o Božom Kráľovstve, ešte väčší dôraz bol na to kladený po prvej svetovej vojne. Článok „Charakter, alebo zmluva?“ v Strážnej veži z 1. mája 1926 (angl.) je toho výrazným príkladom. Otvorene sa tam hovorilo o škodlivých účinkoch toho, čo sa nazývalo pestovanie charakteru, a potom bolo zdôraznené, že je dôležité spĺňať si zodpovednosti pred Bohom skutkami.

Už predtým sa Strážna veža z 1. júla 1920 (angl.) zaoberala skúmaním Ježišovho veľkého proroctva o ,znamení jeho prítomnosti a záveru systému vecí‘. (Mat. 24:3) Sústreďovala pozornosť na kazateľské dielo, ktoré sa musí vykonať v splnení Matúša 24:14, a ukázala, aké posolstvo sa má oznamovať; vyjadrila to slovami: „Dobré posolstvo tu súvisí s koncom starého poriadku vecí a so zriadením Mesiášovho kráľovstva.“ Strážna veža vysvetľovala, že na základe toho, v akej súvislosti s inými črtami znamenia Ježiš vyslovil tieto slová, toto dielo sa bude konať „medzi obdobím veľkej svetovej vojny [prvej svetovej vojny] a časom ,veľkého súženia‘, ktoré Pán spomenul v Matúšovi 24:21, 22“. Toto dielo bolo naliehavé. Kto ho vykoná?

Zodpovednosť očividne spočívala na členoch „cirkvi“, pravom kresťanskom zbore. No v roku 1932 dostali členovia tohto zboru v Strážnej veži z 1. augusta (angl.) radu, aby v duchu Zjavenia 22:17 povzbudzovali „Jonadábovu triedu“ k spoluúčasti na tomto diele. Jonadábova trieda — ktorá má nádej na večný život na rajskej zemi — zareagovala, a mnohí veľmi horlivo.

Silne zdôrazňovaná bola nesmierna dôležitosť tohto diela: „Zúčastňovať sa na Pánovej službe je rovnako dôležité ako navštevovať zhromaždenie,“ uviedla Strážna veža v roku 1921. „Každý musí byť kazateľom evanjelia,“ vysvetlila v roku 1922. „Jehova urobil kázanie tou najdôležitejšou prácou, akú môže hocikto z nás konať v tomto svete,“ uviedla v roku 1949. Často bolo citované vyhlásenie apoštola Pavla z 1. Korinťanom 9:16: „Bolo [mi to] uložené ako nutnosť. Ale beda mi, keby som neoznamoval dobré posolstvo!“ Tento text bol uplatnený na každého Jehovovho svedka.

 Koľkí sa zúčastňujú na kázaní? V akom rozsahu? Prečo?

Bol niekto nútený zapojiť sa do tohto diela proti svojej vôli? „Nie,“ odpovedala Strážna veža z 1. augusta 1919 (angl.), „nikto nie je nútený do ničoho. Všetko je úplne dobrovoľná služba, ktorá je vykonávaná z lásky k Pánovi a k jeho spravodlivej veci. Jehova nikdy nikoho nenúti.“ O pohnútkach do takej služby Strážna veža z 1. septembra 1922 (angl.) ďalej uviedla: „Ten, kto skutočne má v srdci vďačnosť a cení si, čo Boh preňho urobil, bude sa mu chcieť nejako odmeniť; a čím je jeho ocenenie pre Božiu láskavosť silnejšie, tým väčšia bude jeho láska; a čím je väčšia jeho láska, tým väčšia bude jeho túžba slúžiť mu.“ Láska k Bohu, ako bolo vysvetlené, sa prejavuje dodržiavaním jeho prikázaní a jedným z týchto prikázaní je kázať radostné posolstvo o Božom Kráľovstve. — Iz. 61:1, 2; 1. Jána 5:3.

Tí, ktorí sa ujali tejto činnosti, neboli lákaní nejakou predstavou svetských ambícií. Bolo im otvorene povedané, že keď pôjdu z domu do domu alebo budú ponúkať literatúru na rohu ulice, budú považovaní za „pochabých, slabých, ponížených“, že budú „opovrhovaní, prenasledovaní“ a budú zaraďovaní medzi takých, ktorí „nie sú zo svetského hľadiska veľmi významní“. Vedia však, že s Ježišom a jeho ranými učeníkmi zaobchádzali rovnako. — Ján 15:18–20; 1. Kor. 1:18–31.

Myslia si Jehovovi svedkovia, že svojou kazateľskou činnosťou si môžu nejako vyslúžiť záchranu? Vôbec nie! Túto otázku rozoberá kniha Zjednotení v uctievaní jediného pravého Boha, ktorá sa od roku 1983 používala na pomoc záujemcom, aby robili pokroky ku kresťanskej zrelosti. Uvádza sa v nej: „Ježišova obeť nám otvorila tiež príležitosť k večnému životu... To nie je odmena, ktorú si zaslúžime. Bez ohľadu na to, koľko toho vykonáme v Jehovovej službe, nikdy nezískame také zásluhy, aby nám Boh život dlhoval. Večný život je ,dar, ktorý dáva Boh... prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána‘. (Rim. 6:23; Ef. 2:8–10) Ale ak máme vieru v tento dar a ocenenie pre spôsob, akým sa získal, dáme to najavo. Keď rozpoznáme, ako zázračne Jehova použil Ježiša na uskutočnenie svojej vôle a aké je životne dôležité, aby sme všetci išli tesne v stopách Ježiša, urobíme kresťanskú službu jednou z najdôležitejších vecí v našom živote.“

Dá sa povedať, že všetci Jehovovi svedkovia sú hlásateľmi Božieho Kráľovstva? Áno! Práve to znamená byť Jehovovým svedkom. Pred vyše polstoročím si niektorí mysleli, že nie je potrebné, aby sa zúčastňovali na zvestovateľskej službe verejne a z domu do domu. Ale dnes nikto z Jehovových svedkov netvrdí, že vzhľadom na svoje postavenie v miestnom zbore alebo v celosvetovej organizácii je z tejto služby vyňatý. Zúčastňujú sa na nej muži i ženy, mladí i starí. Považujú to za drahocennú výsadu, posvätnú službu. Nemálo z nich ju koná napriek vážnym  zdravotným ťažkostiam. A tí, ktorí proste nie sú telesne schopní chodiť z domu do domu, nachádzajú iné spôsoby, ako sa dostať do kontaktu s ľuďmi a vydať im osobne svedectvo.

V minulosti sa občas umožňovalo novším, aby sa zúčastňovali na zvestovateľskej službe príliš skoro. Ale v posledných desaťročiach sa kladie väčší dôraz na to, aby skôr ako budú pozvaní do služby, boli na to spôsobilí. Čo to znamená? Neznamená to, že musia vedieť všetko z Biblie vysvetliť. Ale ako hovorí kniha Organizovaní, aby sme dovŕšili svoju službu, musia poznať základné učenie Biblie a veriť mu. Musia tiež žiť čistým životom v súlade s biblickými normami. Každý z nich musí naozaj chcieť byť Jehovovým svedkom.

Neočakáva sa, že všetci Jehovovi svedkovia budú kázať rovnako veľa. Okolnosti jednotlivcov sa líšia. Vek, zdravie, rodinné zodpovednosti, hĺbka ocenenia — to všetko hrá svoju úlohu. Tieto činitele boli vždy brané do úvahy. Zdôraznila to aj Strážna veža z 1. decembra 1950 (angl.), keď rozoberala „dobrú pôdu“ v Ježišovom podobenstve o rozsievačovi z Lukáša 8:4–15. V Kurze školy služby Kráľovstva pripravenom pre starších v roku 1972 bola rozoberaná požiadavka ,milovať Jehovu celou dušou‘ a bolo tam vysvetlené, že „dôležité nie je to, koľko toho niekto vykoná v porovnaní s niekým iným, ale či robí to, čo môže“. (Mar. 14:6–8) Kurz zároveň povzbudzoval k vážnemu sebaskúmaniu a ukázal, že taká láska znamená, „že celá [naša] existencia je spojená s láskyplnou službou Bohu; nevynímajúc [naše] konanie, schopnosti alebo túžby v živote“. Všetky naše schopnosti, celá naša duša, musia byť pripravené konať Božiu vôľu. Táto učebnica vyzdvihovala, že „Boh vyžaduje nielen účasť, ale službu celou dušou“. — Mar. 12:30.

Žiaľ, nedokonalí ľudia majú sklon zachádzať do extrémov, zdôrazňovať jedno a zanedbávať druhé. A tak v roku 1906 brat Russell považoval za potrebné upozorniť na to, že obetavosť neznamená obetovať druhých. Neznamená to zanedbávať kvôli kázaniu druhým rozumnú starostlivosť o manželku, závislé deti alebo o zostarnutých rodičov. Z času na čas sa odvtedy objavovali v publikáciách Watch Tower podobné pripomienky.

Postupne, pomocou Božieho Slova, sa celá organizácia snažila dosiahnuť kresťanskú vyrovnanosť — prejavovať horlivosť v službe Bohu, a pritom venovať patričnú pozornosť všetkým stránkam kresťanského života. Hoci „pestovanie charakteru“ bolo postavené na nesprávnom porozumení, Strážna veža ukázala, že ovocie ducha a kresťanského správania sa nemá podceňovať. V roku 1942 Strážna veža celkom konkrétne uviedla: „Niektorí dospeli k nemúdremu záveru, že ak sa zúčastňujú na svedeckej práci z domu do domu, môžu beztrestne uspokojovať svoje žiadosti. Mali by sme pamätať na to, že iba účasť na svedeckej činnosti nestačí.“ — 1. Kor. 9:27.

 Správne poradie hodnôt

Jehovovi svedkovia si postupne uvedomili, že ,hľadať najprv Kráľovstvo a Božiu spravodlivosť‘ je otázkou správneho poradia hodnôt. To znamená vyčleniť v živote správne miesto osobnému štúdiu Božieho Slova a pravidelnej návšteve zborových zhromaždení a nedovoliť, aby sa na prvé miesto dostali iné záujmy. Znamená to robiť rozhodnutia, ktoré odzrkadľujú úprimnú túžbu vyhovieť požiadavkám Božieho Kráľovstva, ktoré sú vysvetlené v Biblii. Znamená to používať biblické zásady ako základ pri rozhodnutiach týkajúcich sa rodinného života, rekreácie, svetského vzdelania, zamestnania, obchodnej činnosti a vzťahov s blížnymi.

Hľadať najprv Kráľovstvo znamená viac než len venovať každý mesiac nejaký čas rozhovorom s druhými o Božom predsavzatí. Znamená to dávať záujmy Kráľovstva na prvé miesto v celom svojom živote a správne si spĺňať ďalšie biblické povinnosti.

Je veľa spôsobov, ako oddaní svedkovia Jehovu podporujú záujmy Kráľovstva.

Výsada služby v Bételi

Niektorí slúžia ako členovia celosvetovej rodiny Bétel. Sú to služobníci celým časom, ktorí dobrovoľne konajú akúkoľvek pridelenú prácu na príprave a vydávaní biblickej literatúry, potrebnú kancelársku prácu a tiež služby, ktoré podporujú tieto činnosti. Nie je to práca, ktorou by mohli získať vysoké postavenie alebo hmotný majetok. Ich túžbou je ctiť Jehovu a sú spokojní s poskytnutým jedlom, ubytovaním i so skromnou refundáciou osobných výdavkov. Vzhľadom na spôsob života rodiny Bétel svetské autority, napríklad v Spojených štátoch, ich považujú za členov náboženského rádu, ktorí zložili sľub chudoby. Tí, ktorí sú v Bételi, nachádzajú radosť v tom, že môžu plne využívať svoj život v Jehovovej službe a na konanie práce, ktorá prináša úžitok mnohým ich kresťanským bratom a novým záujemcom, niekedy dokonca v medzinárodnom rozsahu. Tak ako ostatní Jehovovi svedkovia, aj oni sa pravidelne zúčastňujú na zvestovateľskej službe.

Prvá rodina Bétel (alebo rodina Biblického domu, ako boli vtedy známi) bola v Allegheny (Pennsylvánia). V roku 1896 mala dvanásť členov. V roku 1992 už slúžilo v 99 krajinách vyše 12 900 členov rodiny Bétel. Okrem toho, tam, kde nie je dostatok miest na ubytovanie v budovách Spoločnosti, stovky ďalších dobrovoľníkov každý deň dochádzajú do domovov Bétel a do tlačiarní, kde pracujú. Považujú za výsadu mať účasť na diele, ktoré sa tu koná. Keď je to potrebné, tisíce ďalších svedkov sú na určitý čas ochotné opustiť svetskú prácu a iné činnosti, aby pomohli pri výstavbe budov, ktoré Spoločnosť potrebuje v súvislosti s celosvetovým kázaním dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

Mnoho členov celosvetovej rodiny Bétel urobilo túto prácu náplňou svojho života. Frederick W. Franz, ktorý sa stal v roku 1977 štvrtým  prezidentom spoločnosti Watch Tower, bol vtedy členom rodiny Bétel v New Yorku už 57 rokov a v službe v Bételi pokračoval ďalších 15 rokov až do svojej smrti v roku 1992. Heinrich Dwenger začal svoju službu v Bételi v Nemecku v roku 1911, potom skromne slúžil všade, kde bol pridelený; v roku 1983, keď zomrel, sa ešte stále tešil zo služby ako člen švajčiarskej rodiny Bétel v Thune. George Phillips zo Škótska prijal v roku 1924 pridelenie slúžiť v kancelárii odbočky v Južnej Afrike (ktorá vtedy dohliadala nad kazateľskou činnosťou od Kapského Mesta až po Keňu) a slúžil tam až do svojej smrti v roku 1982 (keď v tej oblasti bolo činných sedem kancelárií odbočiek Spoločnosti a asi 160 000 svedkov). Aj kresťanské sestry, ako napríklad Kathryn Bogardová, Grace DeCeccová, Irma Friendová, Alice Bernerová a Mary Hannanová, zasvätili v dospelosti svoj život službe v Bételi a konali ju až do konca. Mnoho ďalších členov rodín Bétel slúžilo 10, 30, 50, 70 alebo aj viac rokov. *

Obetaví cestujúci dozorcovia

Na celom svete je asi 3900 krajských a oblastných dozorcov, ktorí spolu so svojimi manželkami slúžia v pridelených obvodoch všade, kde sú potrební, obvykle vo svojej domovskej krajine. Mnohí z nich odišli zo svojich domovov a teraz sa každý týždeň alebo každých niekoľko týždňov sťahujú, aby mohli slúžiť prideleným zborom. Nedostávajú žiaden plat, ale sú vďační za jedlo a ubytovanie tam, kde slúžia, a tiež za skromný príspevok na osobné výdavky. V Spojených štátoch, kde v roku 1992 slúžilo 499 krajských a oblastných dozorcov, je priemerný vek týchto cestujúcich starších 54 rokov a niektorí z nich takto slúžia už 30, 40 alebo aj viac rokov. V mnohých krajinách cestujú títo dozorcovia autami. Oblasť v Tichomorí si často vyžaduje cestovať komerčnými lietadlami  a loďami. V mnohých oblastiach krajskí dozorcovia prichádzajú do odľahlých zborov na koni alebo peši.

Priekopníci uspokojujú dôležitú potrebu

Aby sa mohlo kázanie dobrého posolstva začať aj na miestach, kde nie sú žiadni svedkovia, alebo aby bola poskytnutá pomoc v oblasti, kde je pomoc možno mimoriadne potrebná, vedúci zbor môže zariadiť vyslanie zvláštnych priekopníkov. Sú to evanjelisti celým časom, ktorí mesačne venujú zvestovateľskej službe najmenej 140 hodín. Dávajú sa k dispozícii pre službu, kdekoľvek sú potrební vo svojej krajine alebo v niektorých prípadoch aj v susedných krajinách. Keďže ich služba im necháva málo času alebo nijaký čas na svetskú prácu, ktorou by sa postarali o svoje hmotné potreby, dostávajú skromnú refundáciu svojich výdavkov na ubytovanie a ďalšie potrebné veci. V roku 1992 bolo v rozličných častiach zeme vyše 14 500 zvláštnych priekopníkov.

Keď boli v roku 1937 vyslaní prví zvláštni priekopníci, práve oni začali s novým spôsobom služby, keď prehrávali biblické prednášky majiteľom bytu priamo pri ich dverách a používali nahrávky ako základ pre biblické rozhovory na opätovných návštevách. To sa robilo vo veľkých mestách, kde už boli zbory. Po niekoľkých rokoch začali byť zvláštni priekopníci posielaní najmä do oblastí, kde neboli žiadne zbory alebo kde zbory veľmi potrebovali pomoc. Vďaka ich efektívnej práci vznikli stovky nových zborov.

Zvláštni priekopníci nepracovali tak, že by prešli nejaký obvod a potom odišli inde, ale prepracúvali dané územie opakovane, rozvíjali každý záujem, s ktorým sa stretli, a viedli biblické štúdiá. Pre záujemcov organizovali zhromaždenia. Napríklad v Lesothe na juhu Afriky jeden zvláštny priekopník v prvom týždni práce na mieste svojho nového pridelenia pozval každého, koho stretol, aby sa prišiel pozrieť, ako Jehovovi svedkovia vedú teokratickú školu kazateľskej služby. Spolu so svojou rodinou predviedol celý program. Potom všetkých pozval na štúdium Strážnej veže. Keď bola uspokojená počiatočná zvedavosť, 30 ľudí ďalej navštevovalo štúdium Strážnej veže a priemerná účasť v teokratickej škole bola 20 prítomných. V krajinách, kde dielo kázania dobrého posolstva začínali misionári vyškolení v Gileáde, bol niekedy zaznamenaný rýchlejší vzrast, keď domáci svedkovia začali byť spôsobilí vykonávať zvláštnu priekopnícku službu, lebo často mohli medzi miestnymi obyvateľmi pracovať ešte efektívnejšie.

Okrem týchto horlivých pracovníkov sú státisíce ďalších Jehovových svedkov, ktorí činorodo podporujú záujmy Kráľovstva. Sú medzi nimi mladí i starí, muži i ženy, ľudia v manželstve i slobodní. Pravidelní priekopníci venujú zvestovateľskej službe každý mesiac minimálne 90 hodín; pomocní priekopníci najmenej 60 hodín. Sami sa rozhodujú, kde chcú kázať. Väčšina z nich pracuje v už založených zboroch; niektorí  sa sťahujú na odľahlé územia. O svoje potreby sa starajú tak, že majú nejaké svetské zamestnanie alebo ich finančne podporujú členovia rodiny. V roku 1992 sa aspoň nejakú časť roka zúčastňovalo na tejto službe vyše 914 500 pravidelných alebo pomocných priekopníkov.

Školy so zvláštnymi cieľmi

Aby boli dobrovoľníci pripravení na určité typy služby, dostávajú zvláštne školenie. Napríklad škola Gileád od roku 1943 vyškolila tisíce skúsených služobníkov do misionárskej práce a absolventi boli poslaní do všetkých častí zeme. V roku 1987 začala pôsobiť škola služobného vzdelávania, ktorej účelom bolo pomôcť uspokojiť zvláštne potreby vrátane starostlivosti o zbory a iných zodpovedností. Tým, že sa táto škola organizuje na rôznych miestach, nemusia toľkí študenti cestovať na nejaké centrálne miesto a v mnohých prípadoch sa tiež nemusia učiť iný jazyk, aby mohli mať úžitok zo školenia. Všetci, ktorí sú pozvaní do tejto školy, sú staršími alebo služobnými pomocníkmi, ktorých život svedčí o tom, že naozaj hľadajú najprv Kráľovstvo. Mnohí sa dali k dispozícii pre službu v iných krajinách. Majú podobného ducha ako prorok Izaiáš, ktorý povedal: „Tu som! Pošli ma.“ — Iz. 6:8.

S cieľom zvýšiť efektívnosť práce tých, ktorí už slúžia ako pravidelní a zvláštni priekopníci, začala od roku 1977 pôsobiť škola priekopníckej služby. Kde to bolo možné, škola sa organizovala v každom kraji na celom svete. Všetci priekopníci boli pozývaní, aby mali úžitok z tohto dvojtýždňového kurzu. Odvtedy priekopníci, ktorí dovŕšia prvý rok služby, postupne dostávajú to isté školenie. Do roku 1992 bolo v tejto škole len v Spojených štátoch vyškolených vyše 100 000 priekopníkov; ročne ich bolo školených až vyše 10 000. Ďalších 55 000 bolo vyškolených v Japonsku, 38 000 v Mexiku, 25 000 v Brazílii a 25 000 v Taliansku. Okrem tohto kurzu sa priekopníci pravidelne tešia z mimoriadneho stretnutia s krajským dozorcom počas jeho návštev raz za pol roka v každom zbore a tiež z mimoriadneho školenia pri stretnutí s krajským i oblastným dozorcom v čase každoročného krajského zjazdu. A tak tí, čo tvoria veľké vojsko hlásateľov Kráľovstva, ktorí slúžia ako priekopníci, nie sú len ochotnými pracovníkmi, ale aj dobre vyškolenými služobníkmi.

Slúžia tam, kde je to viac potrebné

Mnoho tisíc Jehovových svedkov — niektorí z nich sú priekopníkmi, iní nie — sa dalo k dispozícii, aby slúžili nielen v mieste svojho bydliska, ale aj v iných oblastiach, kde sú hlásatelia dobrého posolstva veľmi potrební. Každý rok tisíce svedkov trávia podľa svojich okolností niekoľko týždňov alebo  mesiacov v oblastiach, ktoré sú často dosť vzdialené od ich domovov, a vydávajú svedectvo ľuďom, ktorí nie sú pravidelne navštevovaní Jehovovými svedkami. Tisíce ďalších si zbalili veci a presťahovali sa, aby mohli takúto pomoc poskytovať dlhšie. Mnohí z nich sú manželské dvojice alebo rodiny s deťmi. Často sa odsťahujú nie príliš ďaleko, ale niektorí sa v priebehu rokov takto presúvali niekoľkokrát. Mnohí z týchto horlivých svedkov sa dokonca podujali na službu v iných krajinách — niektorí na niekoľko rokov, iní natrvalo. Robia akúkoľvek svetskú prácu potrebnú na to, aby sa postarali o svoje potreby, a sťahujú sa na vlastné náklady. Ich jedinou túžbou je zúčastňovať sa čo najviac na šírení posolstva o Kráľovstve.

Keď hlava rodiny nie je svedkom, možno sa sťahuje s rodinou kvôli svojmu zamestnaniu. Ale členovia rodiny, ktorí sú svedkami, to môžu vidieť ako príležitosť na šírenie posolstva o Kráľovstve. Tak to bolo aj v prípade dvoch svedkýň zo Spojených štátov, ktoré sa koncom 70. rokov ocitli v jednom stavebnom tábore v džungli v Suriname. Dvakrát týždenne vstávali o štvrtej ráno, firemným autobusom sa hodinu viezli po hrboľatej ceste do nejakej dediny a tam strávili deň kázaním. Onedlho už každý týždeň viedli 30 biblických štúdií s ľuďmi hladnými po pravde. Dnes je v tejto predtým neprepracovanej časti dažďového pralesa zbor.

Vydávajú svedectvo pri každej vhodnej príležitosti

Samozrejme, nie všetci Jehovovi svedkovia sa sťahujú do iných krajín alebo do iných miest, aby vykonávali svoju službu. Ich okolnosti im možno nedovoľujú konať priekopnícku službu. Dobre si však uvedomujú biblické nabádanie, aby vynakladali ,celé svoje vážne úsilie‘ a mali „hojnosť práce v Pánovom diele“. (2. Petra 1:5–8; 1. Kor. 15:58) Ukazujú, že hľadajú najprv Kráľovstvo, keď kladú jeho záujmy pred svetskú prácu a pred rekreáciu. Tí, ktorých srdcia sú naplnené ocenením pre Kráľovstvo, sa pravidelne zúčastňujú na zvestovateľskej službe do tej miery, ako im to dovoľujú okolnosti, a mnohí prispôsobujú svoje okolnosti, aby sa mohli zúčastňovať na službe plnšie. Sú tiež neustále pripravení využiť vhodné príležitosti na vydanie svedectva o Kráľovstve druhým.

Napríklad John Furgala, ktorý vlastnil obchod so železiarskym tovarom v Guayaquile (Ekvádor), si vo svojom obchode urobil atraktívnu výstavku biblickej literatúry. Kým pomocník vybavoval objednávku, John vydával zákazníkovi svedectvo.

Jeden horlivý svedok v Nigérii, ktorý živil svoju rodinu ako dodávateľ elektrických zariadení, bol takisto rozhodnutý dobre využiť svoje kontakty na vydanie svedectva. Keďže bol vlastníkom firmy, stanovil plán činnosti. Každé ráno pred začiatkom práce zvolal manželku, deti, zamestnancov a učňov na rozbor denného textu z Biblie a na čítanie skúseností z Ročenky Jehovových svedkov. Okrem toho, na začiatku každého roku dal svojim zákazníkom kalendár spoločnosti Watch Tower  a dva časopisy. Výsledkom bolo, že niektorí jeho zamestnanci i niektorí zákazníci sa k nemu pripojili v uctievaní Jehovu.

Je veľa Jehovových svedkov, ktorí majú rovnakého ducha. Bez ohľadu na to, čo robia, neustále hľadajú príležitosti, ako sa podeliť o dobré posolstvo s druhými.

Veľké vojsko šťastných evanjelistov celým časom

Horlivosť Jehovových svedkov v kázaní dobrého posolstva v priebehu rokov nezoslabla. Aj keď mnohí obyvatelia domov im dosť rázne povedali, že nemajú záujem, je ešte veľa tých, čo sú vďační, že svedkovia im pomáhajú porozumieť Biblii. Jehovovi svedkovia sú odhodlaní pokračovať v kázaní, kým Jehova sám nedá jasné znamenie, že toto dielo je dokončené.

Celosvetové spoločenstvo Jehovových svedkov nielenže nespomaľuje, ale svoju kazateľskú činnosť v skutočnosti zintenzívňuje. V roku 1982 ročná celosvetová správa ukázala, že zvestovateľskej službe bolo venovaných 384 856 662 hodín. O desať rokov neskôr (v roku 1992) bolo tejto práci venovaných 1 024 910 434 hodín. Prečo sa činnosť tak veľmi zintenzívnila?

Je pravda, že stúpol počet Jehovových svedkov. Ale nie až do takej miery. V tom období, keď počet svedkov vzrástol o 80 percent, počet priekopníkov stúpol až o 250 percent. V priemere každý mesiac bol 1 zo 7 Jehovových svedkov na celom svete v nejakom odvetví kazateľskej práce celým časom.

Kto sú tí, čo sa zúčastňujú na priekopníckej službe? Napríklad v Kórejskej republike je medzi sestrami veľa žien v domácnosti. Rodinné zodpovednosti možno nedovoľujú všetkým konať priekopnícku službu pravidelne, ale veľký počet využíva dlhé zimné prázdniny ako príležitosť na pomocnú priekopnícku službu. A tak v januári 1990 bolo z celkového počtu svedkov v Kórejskej republike 53 percent v nejakom odvetví služby celým časom.

V raných rokoch prejavili filipínski svedkovia horlivého priekopníckeho ducha, vďaka ktorému sa na stovky obývaných ostrovov Filipín dostalo posolstvo o Kráľovstve. Odvtedy bolo túto horlivosť vidno ešte viac. V roku 1992 sa na Filipínach každý mesiac zúčastňovalo na priekopníckej službe v priemere 22 205 zvestovateľov. Medzi nimi bolo veľa mladých, ktorí sa rozhodli ,pamätať na svojho Stvoriteľa‘ a využívať svoju mladistvú silu v jeho službe. (Kaz. 12:1) Po desiatich rokoch priekopníckej služby jeden z týchto mladých povedal: „Naučil som sa byť trpezlivý, viesť jednoduchý život, spoliehať sa na Jehovu a byť pokorný. Je pravda, že som zažil aj ťažkosti a skľučujúce situácie, ale to všetko nie je nič v porovnaní s požehnaním, ktoré prináša priekopnícka služba.“

V apríli a máji 1989 Strážna veža uverejnila články odhaľujúce Veľký Babylon, čo je falošné náboženstvo v jeho mnohých podobách na celom  svete. Články boli publikované simultánne v 39 jazykoch a intenzívne sa rozširovali. V Japonsku, kde počet svedkov, ktorí konajú priekopnícku službu, často presahuje 40 percent, sa v apríli toho roku prihlásil do pomocnej priekopníckej služby nový vrcholný počet 41 055 zvestovateľov, ktorí chceli podporiť túto kampaň. V meste Takacuki (prefektúra Ósaka) v zbore Ocuka bolo v tom mesiaci 73 zo 77 pokrstených zvestovateľov v nejakej forme priekopníckej služby. Ôsmeho apríla, keď boli všetci zvestovatelia v Japonsku povzbudení, aby mali nejakú účasť na rozširovaní tohto životne dôležitého posolstva, stovky zborov, napríklad zbor Ušioda v meste Jokohama, zorganizovali celodennú službu na ulici a z domu do domu, ktorá trvala od siedmej ráno do ôsmej večer, aby oslovili s týmto posolstvom čo najviac ľudí.

Aj v Mexiku, rovnako ako všade inde, Jehovovi svedkovia pracujú, aby sa mohli postarať o svoje hmotné potreby. No v roku 1992 si každý mesiac priemerne 50 095 Jehovových svedkov zariadilo veci tak, aby mali priestor aj na priekopnícku službu a mohli pomáhať ľuďom hladným po pravde dozvedieť sa o Božom Kráľovstve. V niektorých rodinách spolupracovali všetci členovia domácnosti na tom, aby celá rodina alebo aspoň niektorí z rodiny mohli slúžiť v priekopníckej službe. Tešia sa z plodnej služby. V roku 1992 Jehovovi svedkovia v Mexiku viedli pravidelne 502 017 domácich biblických štúdií s jednotlivcami i rodinami.

Starší, ktorí slúžia potrebám zborov Jehovových svedkov, majú vážne zodpovednosti. Väčšina starších v Nigérii sú muži, ktorí majú rodinu, a tak je to aj v prípade starších na mnohých iných miestach. A predsa, hoci sa musia pripravovať na vedenie zborových zhromaždení, mať na nich účasť a vykonávať tiež potrebnú pastiersku činnosť v Božom stáde, niektorí z týchto mužov sú takisto priekopníkmi. Ako je to možné? Často pri tom zohráva dôležitú úlohu starostlivý časový rozvrh a dobrá spolupráca v rodine.

Je zrejmé, že na celom svete si Jehovovi svedkovia berú k srdcu Ježišovo nabádanie, aby ,hľadali najprv Kráľovstvo‘. (Mat. 6:33) To, čo konajú, je vrúcnym vyjadrením ich lásky k Jehovovi a toho, že uznávajú jeho zvrchovanosť. Hovoria ako žalmista Dávid: „Ja ťa budem vyvyšovať, ó, môj Bože, Kráľu, a budem žehnať tvoje meno na neurčitý čas, áno navždy.“ — Žalm 145:1.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 292]

Väčší dôraz na zodpovednosť vydávať svedectvo

[Zvýraznený text na strane 293]

Vydávanie svedectva z domu do domu považujú za drahocennú výsadu

[Zvýraznený text na strane 294]

Porozumieť tomu, čo znamená služba celou dušou

[Zvýraznený text na strane 295]

Čo skutočne znamená ,hľadať najprv Kráľovstvo‘

[Zvýraznený text na strane 301]

Horliví svedkovia kladú záujmy Kráľovstva pred svetskú prácu a rekreáciu

[Rámček/obrázok na strane 288]

„Kde je tých deväť?“

Na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti v roku 1928 dostali všetci prítomní traktát s názvom „Kde je tých deväť?“ Rozbor Lukáša 17:11–19, ktorý traktát obsahoval, sa dotkol srdca Clauda Goodmana a podnietil ho k tomu, aby začal slúžiť ako kolportér čiže priekopník a aby v tejto službe vytrval.

 [Rámček/obrázky na stranách 296, 297]

Služba v Bételi

 V roku 1992 slúžilo v Bételoch v 99 krajinách 12 974 svedkov

[Obrázky]

Pre členov rodiny Bétel je dôležité osobné štúdium

Španielsko

V každom domove Bétel sa deň začína rozborom biblického textu

Fínsko

Tak ako Jehovovi svedkovia všade na svete, aj členovia rodiny Bétel sa zúčastňujú na zvestovateľskej službe

Švajčiarsko

Každý pondelok večer rodina Bétel spoločne študuje „Strážnu vežu“

Taliansko

Práca je rôzna, ale vždy slúži na podporu hlásania Božieho Kráľovstva

Francúzsko

Papua-Nová Guinea

Spojené štáty

Nemecko

Filipíny

Mexiko

Británia

Nigéria

Holandsko

Brazília

Japonsko

Južná Afrika

[Rámček/obrázky na strane 298]

Niektorí z dlhoročných služobníkov v Bételi

F. W. Franz — Spojené štáty (1920–1992)

Heinrich Dwenger — Nemecko (asi 15 rokov v období rokov 1911–1933), Maďarsko (1933–1935), Československo (1936–1939), potom Švajčiarsko (1939–1983)

George Phillips — Južná Afrika (1924–1966, 1976–1982)

Telesné sestry (Kathryn Bogardová a Grace DeCeccová), ktoré venovali službe v Bételi dovedna 136 rokov — Spojené štáty

[Graf na strane 303]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Stále viac priekopníkov!

Priekopníci

Zvestovatelia

Percento vzrastu od roku 1982

250 %

200 %

150 %

100 %

50 %

1982 1984 1986 1988 1990 1992

[Obrázok na strane 284]

Sestra Earlyová prešla veľkú časť Nového Zélandu na bicykli, aby oznamovala ľuďom posolstvo o Kráľovstve

[Obrázok na strane 285]

Celých 76 rokov — ako slobodná, vydatá a potom ako vdova — sa Malinda Keeferová venovala službe celým časom

[Obrázky na strane 286]

Niektorí raní priekopníci, ktorí cestovali z jedného miesta na druhé, bývali v jednoduchých obytných autách

Kanada

India

[Obrázok na strane 287]

Frank Rice (stojí vpravo), Clem Deschamp (sedí pred Frankom, vedľa stojí Clemova manželka Jean) a skupina na Jáve, v ktorej sú svedkovia i noví záujemcovia

[Obrázky na strane 288]

Clauda Goodmana zaviedla služba celým časom do Indie a do siedmich ďalších krajín

[Obrázok na strane 289]

Keď mal Ben Brickell dobré zdravie, s radosťou ho používal v Jehovovej službe; ani vážne zdravotné ťažkosti v neskorších rokoch ho neprinútili vzdať sa služby

[Obrázok na strane 290]

Kathe Palmová vydávala svedectvo vo všetkých druhoch obvodov, od veľkomestských úradných budov až po najvzdialenejšie banícke tábory a ovčie farmy v Chile

[Obrázok na strane 291]

Odhodlanie Martina a Gertrud Pötzingerovcov vyjadrujú slová: ,Robím len jedno — hľadám najprv Kráľovstvo‘

[Obrázok na strane 300]

Škola priekopníckej služby (na obrázku škola v Japonsku) poskytla mimoriadne školenie už desaťtisícom horlivých pracovníkov