19. kapitola

Spoločne rastú v láske

KEĎ apoštoli Ježiša Krista písali spolukresťanom, vyzdvihovali, že je potrebné, aby ako jednotlivci rástli nielen v presnom poznaní, ale aj v láske. Základom pre to bola láska, ktorú prejavil sám Boh, a obetavá láska Krista, v ktorého šľapajach sa snažili kráčať. (Ján 13:34, 35; Ef. 4:15, 16; 5:1, 2; Fil. 1:9; 1. Jána 4:7–10) Tvorili bratstvo, a keď si navzájom pomáhali, putá lásky sa stávali ešte silnejšími.

Keď sa následkom hladu vystupňovali ekonomické ťažkosti bratov v Judei, kresťania v Sýrii a Grécku dávali zo svojho majetku, aby im pomohli. (Sk. 11:27–30; Rim. 15:26) Keď boli niektorí prenasledovaní, iných kresťanov sa ich utrpenie silne dotýkalo a snažili sa poskytnúť im pomoc. — 1. Kor. 12:26; Hebr. 13:3.

Samozrejme, všetci ľudia majú schopnosť milovať a aj iní, nielen kresťania, konajú skutky ľudskej láskavosti. Ale ľudia v rímskom svete uznávali, že láska, ktorú prejavujú kresťania, je iná. Tertulián, ktorý bol právnikom v Ríme, citoval, čo hovorili ľudia rímskeho sveta o kresťanoch: „‚Pozrite sa,‘ hovoria, ,ako sa majú radi... a akí sú ochotní jeden za druhého zomrieť.‘“ ​(Apológia, XXXIX, 7) John Hurst v History of the Christian Church (Dejiny kresťanskej cirkvi, zväzok I, strana 146) hovorí, že ľudia v starovekom Kartágu a Alexandrii v čase moru vyháňali postihnutých preč a strhávali z tela zomierajúcich všetko, čo malo nejakú hodnotu. V protiklade k tomu, uvádza, kresťania na tých miestach sa delili o svoj majetok, starali sa o chorých a pochovávali mŕtvych.

Konajú Jehovovi svedkovia v dnešnej dobe skutky, ktoré odzrkadľujú taký záujem o blaho druhých? Ak áno, zúčastňuje sa na tom len niekoľko jednotlivcov, alebo také snahy podnecuje a podporuje organizácia ako celok?

Láskyplná pomoc v miestnych zboroch

Jehovovi svedkovia považujú starostlivosť o siroty a vdovy v zbore a tiež o všetkých verných, ktorí sa ocitli vo vážnych ťažkostiach, za súčasť svojho uctievania. (Jak. 1:27; 2:15–17; 1. Jána 3:17, 18) Svetské vlády vo všeobecnosti stavajú nemocnice, zabezpečujú ubytovanie pre  starých ľudí i sociálnu pomoc nezamestnaným v spoločnosti, a Jehovovi svedkovia podporujú tieto opatrenia svedomitým platením daní. No uznávajú, že len Božie Kráľovstvo môže natrvalo vyriešiť problémy ľudstva, a preto venujú svoj čas a prostriedky hlavne učeniu druhých o tomto Kráľovstve. Je to životne dôležitá služba, ktorú neposkytuje žiadna ľudská vláda.

Vo viac ako 69 000 zboroch Jehovových svedkov na celom svete je o mimoriadne potreby ľudí pokročilého veku alebo zdravotne postihnutých postarané zvyčajne formou osobnej pomoci. Ako ukazuje 1. Timotejovi 5:4, 8, každý kresťan má prvoradú zodpovednosť starať sa o svoju domácnosť. Deti, vnúčatá alebo iní blízki príbuzní prejavujú kresťanskú lásku tým, že pomáhajú zostarnutým a chorým podľa ich potrieb. Zbory Jehovových svedkov neoslabujú tento zmysel pre zodpovednosť tým, že by preberali rodinné záväzky. No ak niekto nemá nijakých blízkych príbuzných alebo ak tí, na ktorých spočíva táto zodpovednosť, jednoducho nemôžu niesť tento náklad sami, iní v zbore láskyplne prichádzajú na pomoc. Keď je to potrebné, zbor ako celok môže zabezpečiť určitú pomoc pre brata alebo sestru v núdzi, ktorí už dlho verne slúžia Bohu. — 1. Tim. 5:3–10.

Starostlivosť o tieto potreby nie je ponechaná na náhodu. V škole služby Kráľovstva, ktorú starší opakovane navštevujú od roku 1959, sa často venuje zvláštna pozornosť ich zodpovednosti, ktorú majú v tomto ohľade pred Bohom ako pastieri stáda. (Hebr. 13:1, 16) Niežeby si predtým neboli vedomí tejto potreby. Napríklad v roku 1911 zbor Oldham v anglickom Lancashire poskytol tým členom, ktorí sa ocitli vo veľkých ekonomických ťažkostiach, hmotnú pomoc. No odvtedy sa celosvetová organizácia rozrástla, počet tých, ktorí zažívajú veľké problémy, sa zvýšil a Jehovovi svedkovia si stále viac uvedomujú, čo by podľa Biblie mali v takých situáciách robiť. Najmä v posledných rokoch boli na zhromaždeniach všetkých zborov rozoberané zodpovednosti každého kresťana voči tým zo zboru, ktorí majú zvláštne potreby — voči starým, zdravotne postihnutým, rodinám s jedným rodičom i tým, ktorí majú ekonomické ťažkosti. *

Starostlivosť, ktorú prejavujú jednotliví svedkovia o druhých, sa nekončí len slovami: „Zohrejte sa a dobre sa najedzte.“ Prejavujú láskyplný osobný záujem. (Jak. 2:15, 16) Všimnime si niekoľko príkladov.

Keď jedna mladá Švédka patriaca k Jehovovým svedkom dostala v roku 1986 pri návšteve Grécka zápal mozgových blán, osobne zažila, čo to znamená mať kresťanských bratov a sestry v mnohých krajinách. O situácii bol informovaný jej otec vo Švédsku. Okamžite sa  skontaktoval s jedným starším v miestnom zbore Jehovových svedkov vo Švédsku a prostredníctvom neho s jedným svedkom v Grécku. Až kým sa táto mladá svedkyňa po troch týždňoch nevrátila do Švédska, jej noví priatelia v Grécku ju nikdy nenechali opustenú.

Podobne keď jeden starší svedok, vdovec, vo Wallaceburgu (Ontario, Kanada) potreboval pomoc, jedna rodina, ktorej kedysi duchovne pomáhal, prejavila svoju vďačnosť tak, že ho prijala do rodiny. O niekoľko rokov, keď sa sťahovali do Barry’s Bay, išiel s nimi aj on. Žil s nimi a oni sa s láskou oňho starali 19 rokov až do jeho smrti v roku 1990.

V New Yorku sa jedna manželská dvojica svedkov asi 15 rokov starala o zostarnutého muža, ktorý navštevoval zhromaždenia v ich sále Kráľovstva, až kým v roku 1986 nezomrel. Keď ho ranila mŕtvica, starali sa mu o nákupy, upratovanie, varenie a pranie. Zaobchádzali s ním, akoby bol ich vlastným otcom.

Svedkovia venujú láskyplnú pozornosť aj potrebám iného druhu. Jedna dvojica svedkov v Spojených štátoch predala svoj dom a presťahovala sa do Montany, aby mohla pomáhať jednému tamojšiemu zboru. Časom ich však postihli vážne zdravotné problémy, brat bol prepustený z práce a ich finančné prostriedky sa vyčerpali. Ako to všetko zvládnu? Brat sa modlil k Jehovovi o pomoc. Keď sa pomodlil, zaklopal  na dvere jeden svedok, ktorý ho pozval na kávu. Keď sa brat vrátil, našiel na kuchynskej linke hromadu potravín. Pri potravinách bola obálka s peniazmi a lístkom: „Od vašich bratov a sestier, ktorí vás veľmi milujú.“ Zbor si uvedomoval ich núdzu a všetci spoločne prispeli na pomoc. Hlboko pohnutí ich láskou sa brat i jeho manželka rozplakali a ďakovali Jehovovi, ktorého príklad lásky podnecuje jeho služobníkov.

Štedrá starostlivosť, ktorú Jehovovi svedkovia prejavujú tým, čo sa ocitajú v núdzi, sa stala všeobecne známou. Občas to využili aj nejakí podvodníci. Preto sa svedkovia museli naučiť opatrnosti a zároveň neudúšať svoju túžbu pomáhať tým, čo si to zaslúžia.

Keď sa ľudia následkom vojny ocitnú v biede

V mnohých častiach zeme zostávajú ľudia následkom vojny v biede. Humanitárne organizácie sa snažia poskytovať pomoc, ale tento mechanizmus často pracuje pomaly. Jehovovi svedkovia nie sú toho názoru, že práca takýchto organizácií ich zbavuje zodpovednosti voči ich kresťanským bratom v postihnutých oblastiach. Keď vedia, že ich bratia sú v núdzi, ,nezatvárajú pred nimi dvere svojho nežného súcitu‘, ale rýchlo robia, čo môžu, aby im pomohli. — 1. Jána 3:17, 18.

Dokonca aj v krajinách, na ktoré počas druhej svetovej vojny ťažko doliehal nedostatok, svedkovia na vidieku, ktorí ešte mali zásoby potravín, sa o ne delili s menej šťastnými bratmi v mestách. V Holandsku to robili aj napriek veľkému riziku, ktoré predstavovali prísne obmedzenia uložené nacistami. Raz pri jednej takej ceste na pomoc bratom Gerrit Böhmermann viedol skupinu bratov na bicykloch, ktoré boli naložené potravinami a zakryté nepremokavými plachtami. V meste Alkmaar náhle narazili na kontrolnú stanicu. „Nemali sme na výber, museli sme plne dôverovať Jehovovi,“ povedal Gerrit. Bez toho, aby veľmi spomalil, hlasno zavolal na vojaka: „Wo ist Amsterdam?“ ​(Ktorým smerom je Amsterdam?) Vojak vykročil, ukázal pred seba a zakričal: „Geradeaus!“ ​(Rovno!) „Danke schön!“ ​(Ďakujem!) odpovedal Gerrit a pred očami užasnutých ľudí sa plnou rýchlosťou prehnala celá skupina bicyklov. Pri inej príležitosti sa svedkom podarilo priviezť bratom v Amsterdame plnú loď zemiakov.

Takého ducha prejavovali Jehovovi svedkovia aj priamo v koncentračných táboroch v Európe. Počas uväznenia v jednom tábore pri Amersfoorte v Holandsku jeden 17-ročný svedok tak schudol, že vyzeral ako chodiaca kostra. V neskorších rokoch však nikdy nezabudol, ako po tom, čo boli nútení v lejaku do polnoci cvičiť a potom boli ponechaní bez jedla, sa jednému svedkovi z inej časti tábora podarilo dostať sa k nemu a vtlačiť mu do ruky kus chleba. A v koncentračnom  tábore Mauthausen v Rakúsku jeden svedok, ktorého pracovné pridelenie si vyžadovalo chodiť z jednej časti tábora do druhej, často riskoval život tým, že nosil jedlo, ktoré svedkovia ušetrili zo svojich biednych prídelov, iným svedkom, ktorí dostávali ešte menej.

Jehovovi svedkovia, ktorí vyšli po vojne z nemeckých väzníc a koncentračných táborov, nemali nič okrem svojho väzenského odevu. Majetok mnohých, ktorí neboli vo väzení, bol zničený. Jedla, oblečenia a paliva bol vo veľkej časti Európy nedostatok. Jehovovi svedkovia v týchto krajinách rýchlo zorganizovali zborové zhromaždenia a začali druhým duchovne pomáhať tak, že sa s nimi delili o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Oni sami však v iných ohľadoch potrebovali pomoc. Mnohí z nich boli od hladu takí slabí, že často počas zhromaždení omdlievali.

Bola to situácia, v akej predtým v takom veľkom rozsahu svedkovia ešte neboli. No presne v ten mesiac, keď sa oficiálne skončila vojna v Tichomorí, Jehovovi svedkovia usporiadali v Clevelande (Ohio) mimoriadny zjazd, na ktorom sa rozoberalo, čo je potrebné urobiť na pomoc kresťanským bratom v krajinách spustošených vojnou a ako to uskutočniť. Utešujúca prednáška „Jeho nevýslovný dar“, ktorú predniesol F. W. Franz, predkladala biblické rady, ktoré plne vystihovali potreby tej situácie. *

O niekoľko týždňov, hneď ako bolo povolené cestovať do postihnutých oblastí, N. H. Knorr, prezident spoločnosti Watch Tower, a M. G. Henschel už boli na ceste do Európy, aby na vlastné oči videli, aké sú tam podmienky. Ešte pred ich odchodom sa začala organizovať núdzová pomoc.

Prvé zásielky išli zo Švajčiarska a Švédska. Nasledovali ďalšie z Kanady, zo Spojených štátov a z iných krajín. Hoci v krajinách, ktoré boli schopné poskytnúť takú pomoc, bolo svedkov len asi 85 000, podujali sa poslať oblečenie a jedlo spolusvedkom do Anglicka, Belgicka, Bulharska, Československa, Číny, Dánska, na Filipíny, do Fínska, Francúzska, Grécka, Holandska, Maďarska, Nemecka, Nórska, Poľska, Rakúska, Rumunska a Talianska. A nebola to jednorazová akcia. Zásielky núdzovej pomoci prichádzali dva a pol roka. Od januára 1946 do augusta 1948 bratia odoslali 479 114 kilogramov oblečenia, 124 110 párov obuvi a 326 081 kilogramov potravín ako dar spolusvedkom. Žiadne prostriedky nešli na administratívne výdavky. Triedenie a balenie robili neplatení dobrovoľníci. Všetky peňažné príspevky boli použité na pomoc ľuďom, ktorým boli určené.

Samozrejme, potreba pomoci utečencom a iným, ktorí po vojne zostali bez prostriedkov, sa neskončila v 40. rokoch. Od roku 1945  prebiehali stovky vojen. A Jehovovi svedkovia ďalej prejavovali rovnaký láskyplný záujem. Tak to bolo aj počas vojny v nigérijskej provincii Biafra v rokoch 1967 až 1970 a po nej. Podobná pomoc bola poskytovaná v Mozambiku v 80. rokoch.

Aj v Libérii vznikol následkom vojny, ktorá sa začala v roku 1989, hlad. Ako ľudia utekali, objekt Watch Tower v Monrovii bol preplnený stovkami utečencov. Všetky dostupné potraviny i vodu zo studne dostávali svedkovia i susedia, ktorí neboli svedkami. Potom, hneď ako to okolnosti umožnili, prišli ďalšie dodávky núdzovej pomoci od svedkov zo Sierry Leone a z Pobrežia Slonoviny, z Holandska a Talianska a zo Spojených štátov.

V roku 1990 po vojne v Libanone, keď časti Bejrútu vyzerali, akoby ich postihlo zemetrasenie, starší spomedzi Jehovových svedkov zorganizovali výbor núdzovej pomoci, ktorý mal poskytnúť potrebnú pomoc bratom. Nemuseli hľadať dobrovoľníkov; každý deň mnohí ponúkali pomoc.

V období veľkých politických i ekonomických prevratov v Európe Jehovovi svedkovia z Československa, Juhoslávie, Maďarska a Rakúska poslali v roku 1990 svojim kresťanským bratom do Rumunska vyše 70 ton potrebných vecí.

Potom nasledovali ďalšie humanitárne misie do východnej Európy. Vedúci zbor požiadal kanceláriu odbočky spoločnosti Watch Tower v Dánsku, aby zorganizovala pomoc pre svedkov na Ukrajine, ktorí boli v núdzi. Správa bola oznámená zborom a tie sa horlivo zapojili do akcie. Osemnásteho decembra 1991 päť nákladných áut a dve dodávky, ktoré riadili dobrovoľníci spomedzi svedkov, dorazili do Ľvova s 22 tonami zásob — ako prejav láskyplného záujmu o kresťanských bratov. Do roku 1992 prišli ďalšie zásielky od svedkov z Rakúska — vyše 100 ton potravín a oblečenia. Ďalšie veci poslali svedkovia z Holandska — najprv 26 ton potravín, potom konvoj 11 nákladných áut s oblečením a potom znova potraviny, aby bola uspokojená pretrvávajúca potreba. Príjemcovia boli vďační Bohu a prosili ho o múdrosť pri používaní toho, čo dostali. Pred vykladaním áut sa spoločne modlili, a keď bola práca dokončená, pomodlili sa znova. Ďalšie veľké zásielky núdzovej pomoci poslali svedkovia z Talianska, Fínska, Švédska a Švajčiarska. V čase, keď prebiehali tieto akcie, búrlivé pomery medzi republikami, ktoré predtým tvorili Juhosláviu, spôsobili núdzu aj tam. Zásielky potravín, oblečenia a liekov boli poslané aj na toto územie. Svedkovia  v tamojších mestách medzitým ponúkli ubytovanie a postarali sa o tých, ktorých príbytky boli zničené.

Niekedy sú tí, čo zúfalo potrebujú pomoc, na odľahlých územiach a ich situácia nie je všeobecne známa. Tak to bolo v prípade 35 rodín Jehovových svedkov v Guatemale. Ich dediny napadli bojujúce frakcie. Keď sa v roku 1989 napokon mohli vrátiť späť, potrebovali pomoc pri znovupostavení domov. Okrem pomoci, ktorú poskytla repatriantom vláda, kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower vytvorila výbor núdzovej pomoci, aby pomohol týmto rodinám svedkov, a pri znovuvýstavbe dobrovoľne pomáhalo asi 500 svedkov z 50 zborov.

Sú aj iné situácie, keď sa ľudia nevinne ocitnú v krajnej núdzi. Zemetrasenia, hurikány a záplavy sú častým javom. V priemere vraj každý rok postihuje svet viac než 25 veľkých katastrof.

Keď zúria prírodné sily

Keď sa Jehovovi svedkovia následkom katastrof ocitnú vo veľkej núdzi, robia sa okamžité kroky na zabezpečenie potrebnej podpory. Miestni starší vedia, že v takých situáciách majú vynaložiť vážne úsilie, aby sa dostali do kontaktu s každým členom zboru. Kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower, ktorá dohliada na dielo Kráľovstva v danej oblasti, rýchlo preskúma situáciu a potom podá správu svetovému ústrediu. Keď je potrebná rozsiahlejšia pomoc, než akú môžu poskytnúť miestni svedkovia, urobia sa starostlivo koordinované opatrenia, niekedy aj v medzinárodnom meradle. Cieľom nie je snaha zvýšiť životnú úroveň postihnutých, ale pomôcť im, aby mali potrebné veci pre život, na aký sú zvyknutí.

Už len správa o katastrofe v televízii stačí na to, aby mnohí svedkovia zatelefonovali zodpovedným starším v danej oblasti a ponúkli svoje služby alebo poskytli peniaze či veci. Ďalší posielajú do kancelárie odbočky alebo do svetového ústredia peniaze na núdzovú pomoc. Vedia, že pomoc je potrebná, a chcú nejako prispieť. Tam, kde je to viac potrebné, spoločnosť Watch Tower môže informovať bratov v určitej oblasti, že v rámci svojich možností môžu pomôcť. Vytvorí sa výbor núdzovej pomoci, ktorý koordinuje akcie v oblasti postihnutej katastrofou.

 A tak keď väčšina Managuy (Nikaragua) bola v decembri 1972 spustošená silným zemetrasením, dozorcovia zborov Jehovových svedkov v tej oblasti sa v priebehu niekoľkých hodín stretli, aby koordinovali svoju činnosť. Okamžite sa urobil prieskum, či je každý svedok v meste v poriadku. V ten istý deň začali prichádzať zásielky núdzovej pomoci z okolitých zborov; onedlho prišli ďalšie z Kostariky, Hondurasu a Salvádoru. Na predmestiach Managuy bolo zriadených štrnásť distribučných centier núdzovej pomoci. Peniaze a zásielky od svedkov z mnohých častí sveta prúdili do Nikaraguy cez medzinárodné ústredie spoločnosti Watch Tower. Potraviny a ďalšie veci (vrátane sviečok, zápaliek a mydla) boli rozdeľované podľa veľkosti každej domácnosti a každá rodina dostala zásobu na sedem dní. Keď akcia vrcholila, bolo sýtených asi 5000 osôb — svedkov, ich rodín a príbuzných, u ktorých bývali. Operácie núdzovej pomoci pokračovali desať mesiacov. Keď vládne organizácie a Červený kríž videli, čo sa deje, dali aj oni k dispozícii potraviny, stany a iné veci.

V roku 1986, keď si sopečné erupcie vyžiadali evakuáciu 10 000 ľudí z ostrova Izu-Ošima pri japonskom pobreží, lode vezúce utečencov sa stretávali s Jehovovými svedkami, ktorí sa usilovne snažili nájsť svojich duchovných bratov. Jeden z evakuantov povedal: „Keď sme opustili Ošimu, sami sme nevedeli, kam ideme.“ Všetko sa to stalo tak rýchlo. „No keď sme vystúpili z lode, zbadali sme nápis: ,Jehovovi svedkovia‘... Mojej manželke vyhŕkli slzy od úľavy, keď videla našich  bratov, ktorí nás prišli čakať na mólo.“ Keď ľudia videli, ako bolo o evakuovaných svedkov postarané, a to nielen pri ich príchode, ale aj potom, dokonca aj tí, čo ich predtým odsudzovali, povedali: „Urobili ste dobre, že ste sa držali tohto náboženstva.“

Svedkovia sa zo všetkých síl snažia čo najrýchlejšie poslať pomoc do oblastí postihnutých katastrofou. V roku 1970, keď Peru postihlo jedno z najpustošivejších zemetrasení v jeho histórii, zo svetového ústredia v New Yorku boli rýchlo odoslané finančné prostriedky na núdzovú pomoc a potom aj 15 ton oblečenia. No ešte skôr ako prišla táto zásielka, svedkovia prišli do oblasti, kde boli zničené mestá a dediny, s konvojom vozidiel naložených materiálom núdzovej pomoci, a to iba niekoľko hodín po tom, čo boli otvorené cesty. V nasledujúcich dňoch a týždňoch postupne poskytovali potrebnú pomoc, hmotnú i duchovnú, rôznym skupinám vysoko v Andách. A v roku 1980, keď večer 23. novembra boli časti Talianska otrasené silným zemetrasením, prvé nákladné auto s materiálom odoslaným svedkami dorazilo na postihnuté územie hneď na druhý deň. Bratia okamžite zriadili vlastnú kuchyňu, z ktorej každý deň rozdeľovali jedlo, ktoré varili sestry. Jeden človek, ktorý pozoroval akcie núdzovej pomoci na istom karibskom ostrove, poznamenal: „Svedkovia pracovali rýchlejšie ako vláda.“ Aj keď je to niekedy tak, Jehovovi svedkovia si rozhodne cenia pomoc úradníkov, ktorí uľahčujú ich snahy rýchlo sa dostať do oblastí postihnutých katastrofou.

Počas hladu v Angole v roku 1990 prišla správa, že tamojší svedkovia naliehavo potrebujú jedlo a oblečenie. Dostať sa k nim by však mohol byť problém, lebo v tejto krajine boli Jehovovi svedkovia už mnoho rokov zakázaní. No ich kresťanskí bratia v Južnej Afrike napriek tomu naložili nákladné auto 25 tonami núdzových zásob. Cestou navštívili angolský konzulát a dostali povolenie prekročiť hranice. Aby sa dostali k bratom, museli prejsť cez 30 vojenských cestných zátarás a na jednom mieste, kde bol most vyhodený do vzduchu, museli prejsť ponad rozvodnenú rieku po provizórnej konštrukcii, ktorá tam bola namiesto mosta. Napriek tomu všetkému celá zásielka bola bezpečne doručená.

V časoch katastrofy sa neorganizuje len dodávanie materiálu núdzovej pomoci do postihnutej oblasti. Keď v roku 1984 výbuchy a požiar spustošili jednu oblasť na predmestí Mexico City, svedkovia rýchlo prišli na pomoc. No mnohí svedkovia z tej oblasti boli nezvestní, a preto starší zorganizovali systematické pátranie po každom jednom. Niektorí boli rozptýlení do iných častí mesta. No starší pokračovali, kým všetkých nenašli. Podľa potreby bola poskytnutá pomoc. V prípade jednej sestry, ktorá prišla o manžela i o syna, to znamenalo postarať  sa o pohreb a potom tejto sestre i jej zostávajúcim deťom poskytnúť plnú hmotnú i duchovnú podporu.

Často je potrebné oveľa viac ako len lieky, nejaké potraviny a oblečenie. V roku 1989 búrka zničila domy 117 svedkov na Guadeloupe a vážne poškodila domy 300 ďalších. Jehovovi svedkovia na Martiniku rýchlo prišli na pomoc; potom svedkovia z Francúzska poslali vyše 100 ton stavebného materiálu ako dar. Jedna svedkyňa na ostrove St. Croix, ktorá prišla o dom, povedala spolupracovníkom, že jej prídu pomôcť spolusvedkovia z Portorika. Spolupracovníci jej však povedali: „Neurobia pre teba nič. Si černoška, nie Španielka ako oni.“ Akí prekvapení boli títo spolupracovníci, keď sestra mala onedlho celkom nový dom! Po zemetrasení na Kostarike v roku 1991 miestni svedkovia i medzinárodní dobrovoľníci spojili sily, aby pomohli spolusvedkom v postihnutej oblasti. Bez toho, že by za to niečo čakali, postavili 31 domov a 5 sál Kráľovstva a ďalšie opravili. Pozorovatelia povedali: ,Iné skupiny o láske hovoria; vy ju prejavujete.‘

Efektívnosť, s akou Jehovovi svedkovia poskytujú núdzovú pomoc, často udivuje pozorovateľov. V Kalifornii (USA) v roku 1986 sa na rieke Yuba pretrhla pobrežná hrádza a záplavy donútili desaťtisíce ľudí opustiť domov. Kresťanskí starší v tej oblasti sa spojili s ústredím v New Yorku a bol vytvorený výbor núdzovej pomoci. Hneď ako voda začala klesať, stovky dobrovoľníkov boli pripravené pustiť sa do práce. Skôr ako začali pracovať svetské organizácie núdzovej pomoci, domovy svedkov sa už opravovali. Ako dokázali začať pracovať tak rýchlo?

 Hlavným činiteľom je ochota svedkov ihneď bezplatne ponúknuť svoju silu a tiež darovať potrebný materiál. Ďalším činiteľom je to, že sú skúsení v organizovaní a spoločnej práci, pretože to pravidelne robia pri príprave svojich zjazdov a pri výstavbe nových sál Kráľovstva. Ešte ďalším dôležitým činiteľom je to, že veľa premýšľajú nad významom slov Biblie: „Majte jeden k druhému vrúcnu lásku.“ — 1. Petra 4:8.

Príspevky, ktorými sa kryjú tieto potreby, často pochádzajú od jednotlivcov, ktorí majú sami veľmi málo. Ich sprievodné listy často hovoria: ,Tento dar je malý, ale je z celého srdca pre našich bratov a sestry.‘ ,Prial by som si poslať viac, ale chcem sa podeliť aj s tým, čo z Jehovovej vôle mám.‘ Tak ako kresťania v prvom storočí v Macedónii, aj oni naliehavo prosia o výsadu, aby mohli poskytovať veci potrebné pre život tým, čo sa ocitli v núdzi. (2. Kor. 8:1–4) Keď vyše 200 000 Kórejcov následkom záplav v roku 1984 zostalo bez domova, Jehovovi svedkovia v Kórejskej republike reagovali tak štedro, že kancelária odbočky musela oznámiť, že ďalšia pomoc už nie je potrebná.

Pozorovatelia môžu ľahko spoznať, že svedkov motivuje niečo silnejšie ako len pocit zodpovednosti alebo prostý humanizmus. Oni naozaj milujú svojich kresťanských bratov a sestry.

Okrem starostlivosti o telesné potreby venujú Jehovovi svedkovia zvláštnu pozornosť duchovným potrebám svojich bratov v oblastiach postihnutých katastrofou. Snažia sa čo najrýchlejšie obnoviť zborové zhromaždenia. V Grécku v roku 1986 si to vyžadovalo postaviť veľký stan pri meste Kalamata, ktorý sa používal ako sála Kráľovstva, a menšie stany na rôznych miestach, v ktorých uprostred týždňa prebiehalo zborové štúdium knihy. Podobne to bolo aj v roku 1985, keď Armero (Kolumbia) zasiahla pustošivá lavína bahna. Po uspokojení telesných potrieb prežijúcich boli zostávajúce prostriedky použité na výstavbu nových sál Kráľovstva pre tri tamojšie zbory.

Dokonca aj v priebehu rekonštrukčných prác Jehovovi svedkovia stále utešujú druhých tým, že im dávajú  uspokojivé odpovede z Božieho Slova, ktoré sa týkajú zmyslu života, príčiny katastrof a smrti, a tiež nádeje do budúcnosti.

Cieľom núdzovej pomoci svedkov nie je postarať sa o telesné potreby každého človeka v oblasti postihnutej katastrofou. V súlade s Galaťanom 6:10 to má slúžiť najmä ,tým, čo sú im príbuzní vo viere‘. No nakoľko je to pre nich možné, radi zároveň pomôžu aj druhým. Robili to napríklad vtedy, keď zabezpečovali jedlo obetiam zemetrasenia v Taliansku. Keď v Spojených štátoch pomáhali obetiam záplav a búrok, čistili a opravovali aj domy zmätených susedov svedkov. Keď sa svedkov pýtali, prečo prejavujú takú láskavosť cudzím ľuďom, jednoducho odpovedali, že milujú svojich blížnych. (Mat. 22:39) Po pustošivom hurikáne na juhu Floridy (USA) v roku 1992 dobre zorganizovaný program núdzovej pomoci svedkov sa stal natoľko známym, že niektoré firmy a jednotlivci, ktorí neboli svedkami a ktorí chceli prispieť väčším množstvom núdzového materiálu, ho odovzdávali svedkom. Vedeli, že ich dar nebude ponechaný len tak na hromade ani so ziskom speňažený, ale že naozaj pomôže obetiam hurikánu, svedkom i nesvedkom. Ochota svedkov pomáhať nesvedkom v čase katastrofy bola v Davao del Norte (Filipíny) tak veľmi oceňovaná, že mestskí úradníci o tom vydali rezolúciu.

No nie každý má rád pravých kresťanov. Často sú terčom krutého prenasledovania. Aj taká situácia podnecuje štedré prejavy láskyplnej podpory spolukresťanom.

Zoči-voči krutému prenasledovaniu

Apoštol Pavol prirovnal kresťanský zbor k ľudskému telu a povedal: „Aby sa jeho údy o seba navzájom rovnako starali. A ak trpí jeden úd, všetky ostatné údy trpia s ním.“ ​(1. Kor. 12:25, 26) Práve tak reagujú Jehovovi svedkovia, keď počujú správy o prenasledovaní svojich kresťanských bratov.

Za nacistickej éry v Nemecku vláda prijala prísne represívne opatrenia proti Jehovovým svedkom. V tom čase bolo v tejto krajine len asi 20 000 svedkov, pomerne malá skupina, ktorou Hitler opovrhoval. Bola potrebná jednotná akcia. Dňa 7. októbra 1934 sa všetky zbory Jehovových svedkov po celom Nemecku tajne stretli, spolu sa pomodlili a poslali vláde listy, v ktorých vyjadrili svoje rozhodnutie ďalej slúžiť Jehovovi. Potom mnohí z účastníkov týchto zhromaždení nebojácne vyšli vydávať blížnym svedectvo o Jehovovom mene a Kráľovstve. V ten istý deň sa zišli aj zbory Jehovových svedkov na celej zemi a po spoločnej modlitbe poslali Hitlerovej vláde kábelogramy na podporu svojich kresťanských bratov.

V roku 1948, keď vyšlo najavo prenasledovanie Jehovových svedkov v Grécku roznecované duchovenstvom, prezident Grécka a rôzni  vládni ministri dostali tisíce listov od Jehovových svedkov na podporu ich kresťanských bratov. Listy prišli z Filipín, Austrálie, Severnej a Južnej Ameriky a z iných oblastí.

Keď v roku 1961 časopis Prebuďte sa! odhalil inkvizičné metódy používané proti svedkom v Španielsku, tamojšie autority boli zaplavené protestnými listami. Úradníci boli šokovaní, keď zistili, že ľudia na celom svete presne vedia, čo robili. Hoci prenasledovanie pokračovalo, po tejto akcii začali niektorí policajti zaobchádzať so svedkami zdržanlivejšie. Aj v rôznych afrických krajinách si úradníci vypočuli sťažnosti svedkov z mnohých iných častí sveta, ktorí sa dozvedeli o krutom zaobchádzaní s ich kresťanskými bratmi a sestrami.

Ak aj vláda nezareaguje priaznivo, prenasledovaní kresťania neupadnú do zabudnutia. Niektoré vlády, ktoré neprestali s náboženským prenasledovaním po mnoho rokov, boli opakovane zaplavované listami so žiadosťami i protestmi. Tak to bolo v Argentíne. Pri jednej príležitosti v roku 1959 minister zahraničných vecí a náboženstva vzal jedného z našich bratov do miestnosti, kde bolo niekoľko knižníc zaplnených listami, ktoré prichádzali z celého sveta. Bol ohromený tým, že niekto z takej vzdialenej krajiny, ako je Fidži, napísal žiadosť o slobodu uctievania v Argentíne.

V niektorých prípadoch vládcovia poskytli väčšiu slobodu, keď si uvedomili, že ľudia na celom svete vedia, čo sa deje, a že to mnohých naozaj zaujíma. Tak to bolo aj v Libérii v roku 1963. Vládni vojaci hrubo zakročili proti zjazdovým delegátom v Gbarnge. Libérijský prezident bol zahrnutý protestnými listami z celého sveta a zapojilo sa do toho aj americké Ministerstvo zahraničných vecí, keďže postihnutý bol aj jeden americký občan. Napokon prezident Tubman poslal ústrediu spoločnosti Watch Tower telegrafickú správu, v ktorej vyjadril ochotu prijať delegáciu Jehovových svedkov a porozprávať sa s nimi o tejto záležitosti. Dvaja z týchto delegátov — Milton Henschel a John Charuk — boli v Gbarnge. Pán Tubman uznal, že to, čo sa stalo, bolo „neprístojné“ a povedal: „Ľutujem, že sa to stalo.“

Po tomto rozhovore bolo vydané výkonné nariadenie, ktoré oznamovalo „všetkým ľuďom v celej krajine, že Jehovovi svedkovia budú mať právo a výsadu voľného prístupu do ktorejkoľvek časti krajiny, aby tam vykonávali svoje misionárske dielo a náboženské uctievanie bez akéhokoľvek obťažovania. Budú mať zákonnú ochranu, osobnú i majetkovú, a právo slobodne uctievať Boha podľa svojho svedomia,  pričom budú dodržiavať zákony republiky prejavovaním úcty štátnej vlajke tak, že budú stáť v pozore, keď bude pri ceremóniách vztyčovaná alebo sťahovaná.“ Ale nevyžadovalo sa, aby vlajku zdravili, čo by bolo v rozpore s ich kresťanským svedomím.

No v Malawi až do roku 1992 také oficiálne vyhlásenie nebolo vydané, hoci násilie proti tamojším svedkom už značne utíchlo. Jehovovi svedkovia tam boli obeťami jedného z najhorších náboženských prenasledovaní v histórii Afriky. Jedna vlna takého prenasledovania zachvátila krajinu v roku 1967; ďalšia sa začala začiatkom 70. rokov. V záujme svedkov v tejto krajine bolo napísaných desaťtisíce listov zo všetkých častí sveta. Bratia telefonovali. Posielali kábelogramy. Z humanistických dôvodov sa ozvalo aj mnoho prominentných ľudí sveta.

Brutalita bola taká extrémna, že asi 19 000 Jehovových svedkov a ich detí utieklo v roku 1972 cez hranice do Zambie. Blízke zbory svedkov v Zambii rýchlo zhromaždili potraviny a prikrývky pre svojich bratov. Peniaze a zásoby, ktoré darovali Jehovovi svedkovia z celého sveta, prúdili do kancelárií odbočiek Watch Tower, a z ústredia v New Yorku boli zasielané utečencom. Darov prišlo viac než dosť, takže bolo možné uspokojiť všetky potreby utečencov v tábore v Sinda Misale. Keď sa v tábore rozniesla správa, že prišli nákladné autá s potravinami, oblečením a nepremokavými plachtami na zhotovenie prístreškov, malawijskí bratia nemohli zadržať slzy radosti, keď pocítili tento prejav lásky svojich kresťanských bratov.

Keď sú niektorí svedkovia vo väzení, ich spolukresťania ich neopustia, aj keď to pre nich znamená osobné riziko. Počas zákazu v Argentíne, keď bola jedna skupina svedkov na 45 hodín zadržaná, štyria iní svedkovia im priniesli jedlo a oblečenie, hoci oni sami boli pritom uväznení. V roku 1989 sa manželka jedného krajského dozorcu v Burundi dozvedela o ťažkej situácii svojich kresťanských bratov a snažila sa doniesť im do väzenia jedlo. Ale ona sama bola zatknutá a držaná ako rukojemníčka dva týždne, lebo polícia sa snažila zadržať jej manžela.

Láska podnecuje Jehovových svedkov robiť pre svojich kresťanských bratov všetko, čo len môžu, a tiež sa za nich modliť k Bohu. Nemodlia sa, aby Boh okamžite skoncoval s vojnami a nedostatkom potravín, lebo Ježiš Kristus to na našu dobu predpovedal. (Mat. 24:7) Ani sa nemodlia k Bohu, aby zabránil všetkému prenasledovaniu, lebo Biblia jasne hovorí, že praví kresťania budú prenasledovaní. (Ján 15:20; 2. Tim. 3:12) Ale úpenlivo prosia, aby ich kresťanskí bratia a sestry boli posilnení a stáli pevne vo viere, nech by na nich doľahli akékoľvek ťažkosti. (Porovnaj Kolosanom 4:12.) Životné skúsenosti svedčiace o ich duchovnej sile sú silným dokladom toho, že takéto modlitby sú vypočúvané.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 305]

Starostlivosť o prípady, keď je zvlášť potrebná pomoc, nie je ponechaná na náhodu

[Zvýraznený text na strane 307]

Pomoc, ktorá vyplýva z láskyplného osobného záujmu

[Zvýraznený text na strane 308]

Snažia sa zvládnuť naliehavú potrebu pomoci

[Zvýraznený text na strane 312]

Systematické pátranie po každom svedkovi na území postihnutom katastrofou

[Zvýraznený text na strane 315]

Robia dobro aj tým, čo nie sú svedkami

[Zvýraznený text na strane 317]

Slzy radosti pre lásku, ktorú prejavujú ich kresťanskí bratia

[Rámček na strane 309]

„Vy naozaj máte medzi sebou lásku“

Susedia jednej kresťanskej sestry v Libanone pustošenom vojnou sledovali, ako jej dobrovoľníci spomedzi svedkov úplne opravili vážne poškodený dom, a potom boli podnietení opýtať sa: „Kde sa vo vás berie tá láska? Akí ste to ľudia?“ A jedna moslimka, ktorá videla, ako jednej svedkyni čistia a opravujú dom, vyhlásila: „Vy naozaj máte medzi sebou lásku. Vaše náboženstvo je pravé.“

[Rámček na strane 316]

Praví bratia a sestry

O kubánskych utečencoch, svedkoch, ktorí prišli do Fort Chaffee v Arkansase, noviny „Arkansas Gazette“ napísali: „Boli celkom prví, ktorí boli presťahovaní do nových domov, lebo ich americkí ,bratia a sestry‘ — iní Jehovovi svedkovia — ich vyhľadali... Keď svedkovia volajú svojich duchovných priateľov v inej krajine ,bratia a sestry‘, naozaj to tak myslia.“ — Číslo z 19. apríla 1981.

[Obrázky na strane 306]

Po druhej svetovej vojne posielali svedkovia potraviny a oblečenie svojim bratom, ktorí boli v núdzi, do 18 krajín

Spojené štáty

Švajčiarsko

[Obrázky na strane 310]

V roku 1990 sa svedkovia z okolitých krajín spoločne snažili pomôcť spoluveriacim v Rumunsku

[Obrázky na strane 311]

Svedkovia, ktorí prežili zemetrasenie v Peru, postavili vlastné núdzové mestečko a vzájomne si pomáhali

Zásoby, ktoré priviezli svedkovia (dole), prišli na postihnuté územie medzi prvými

[Obrázky na strane 313]

K núdzovej pomoci často patrí poskytnutie materiálu i pomoc dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú opraviť domy spolusvedkom

Guatemala

Panama

Mexiko

[Obrázok na strane 314]

Núdzová pomoc svedkov často zahŕňa aj duchovné budovanie. V gréckej Kalamate i mimo mesta boli rýchlo postavené stany na zhromaždenia