15. kapitola

Vývoj organizačnej štruktúry

OD ROKU 1870, keď Charles Taze Russell a jeho spoločníci začali po prvý raz spoločne študovať Bibliu, prešla činnosť organizácie Jehovových svedkov významnými zmenami. V čase, keď bolo Bádateľov Biblie ešte málo, iní ľudia ich sotva vnímali ako organizáciu. No dnes, keď ľudia pozorujú zbory Jehovových svedkov, ich zjazdy a ich kázanie dobrého posolstva vo vyše 200 krajinách, žasnú nad tým, ako hladko táto organizácia pracuje. Ako sa organizácia vyvíjala?

Bádatelia Biblie mali živý záujem nielen o porozumenie biblického učenia, ale aj o spôsob, akým sa má vykonávať služba Bohu, ako o tom hovoria Písma. Uvedomili si, že Biblia nepripúšťa predstavu duchovných s titulmi, ktorí by kázali laikom. Brat Russell bol rozhodnutý, že medzi Bádateľmi Biblie nebude vytvorená žiadna trieda duchovenstva. * Na stránkach Zion’s Watch Tower sa čitateľom často pripomínalo, že Ježiš povedal svojim nasledovníkom: „Jeden je váš Vodca, Kristus“, ale „vy všetci ste bratia“. — Mat. 23:8, 10.

Počiatky spoločenstva Bádateľov Biblie

Čitatelia Zion’s Watch Tower a príbuzných publikácií čoskoro pochopili, že ak sa chcú páčiť Bohu, musia prerušiť zväzky s každou cirkvou, ktorá je neverná Bohu v tom, že vyznania a tradície ľudí stavia pred jeho písané Slovo. (2. Kor. 6:14–18) Ale kam šli, keď opustili cirkvi kresťanstva?

V článku nazvanom „Eklézia“ * brat Russell poukázal na to, že pravá cirkev, kresťanský zbor, nie je organizácia ľudí, ktorí prijali dajaké vyznanie vymyslené človekom a ktorých mená sú zapísané v cirkevnej  matrike. Vysvetlil, že ju tvoria osoby, ktoré svoj čas, schopnosti a život „zasvätili“ ​(čiže oddali) Bohu a ktoré majú pred sebou vyhliadku, že budú mať podiel na nebeskom Kráľovstve s Kristom. Napísal, že sú to kresťania, ktorí sú zjednotení putami kresťanskej lásky a spoločného záujmu, ktorí reagujú na vedenie Božím duchom a ktorí sa podriaďujú vedeniu Krista ako hlavy. Brat Russell nemal záujem vytvoriť nejaké iné usporiadanie a bol dôrazne proti tomu, aby akokoľvek prispeli k sektárstvu, ktoré existovalo medzi údajnými kresťanmi.

Zároveň si plne uvedomoval, že je potrebné, aby sa Pánovi služobníci v súlade s radou v Hebrejom 10:23–25 spolu zhromažďovali. Sám cestoval, aby navštevoval a povzbudzoval čitateľov Zion’s Watch Tower a pomohol im stretnúť sa s ďalšími z ich okolia, ktorí zmýšľali rovnako. Začiatkom roku 1881 požiadal, aby tí, ktorí organizujú pravidelné zhromaždenia, oznámili kancelárii Watch Tower miesto, kde sa zhromaždenia konajú. Uvedomoval si, aké je dôležité, aby navzájom udržiavali spojenie.

Brat Russell však zdôrazňoval, že Bádatelia Biblie sa nepokúšajú vytvoriť nejakú „pozemskú organizáciu“. Povedal, že sa „držíme len tej nebeskej organizácie — ‚ktorých mená sú zapísané v nebesiach‘. (Hebr. 12:23; Luk. 10:20.)“ Vzhľadom na poškvrnené dejiny takzvaného kresťanstva zmienka o „cirkevnej organizácii“ ľuďom zvyčajne pripomenula sektárstvo, nadvládu duchovenstva a členstvo na základe uznania kréda sformulovaného náboženským koncilom. Preto brat Russell usúdil, že bude lepšie používať výraz „spoločenstvo“.

Dobre si uvedomoval, že Kristovi apoštoli zakladali zbory a v každom vymenovali starších. Veril však, že Kristus je opäť prítomný, hoci neviditeľne, a osobne riadi záverečnú žatvu tých, ktorí budú jeho spoludedičmi. Vzhľadom na tieto okolnosti sa brat Russell spočiatku domnieval, že v čase žatvy nie je potrebné zaviesť opatrenie starších, aké existovalo v kresťanských zboroch prvého storočia.

Bádateľov Biblie však pribúdalo a brat Russell si uvedomil, že Pán riadi záležitosti inak, ako to predpokladal on. Bolo potrebné, aby upravil svoj názor. Ale na akom základe?

Uspokojovanie raných potrieb rastúceho spoločenstva

Zion’s Watch Tower z 15. novembra 1895 bola takmer celá venovaná námetu „Slušne a usporiadane“. Brat Russell tu úprimne priznal: „Apoštoli mali ranej Cirkvi mnoho čo povedať o poriadku na zhromaždeniach svätých; a my sme boli voči tejto múdrej rade zrejme dosť nevšímaví v domnienke, že nie je až taká dôležitá, pretože Cirkev je už takmer na konci svojej cesty a žatva je časom delenia.“  Čo ich podnietilo k tomu, aby sa na túto radu pozreli z iného uhla pohľadu?

Článok uvádzal štyri okolnosti: 1. Bolo zrejmé, že duchovný vývoj sa u každého jednotlivca odlišuje. Prichádzali pokušenia, skúšky, ťažkosti a nebezpečenstvá, na ktoré neboli všetci rovnako pripravení. Preto boli potrební múdri a rozvážni dozorcovia, skúsení a schopní muži, ktorí by sa s hlbokým záujmom starali o duchovné blaho všetkých a ktorí by boli schopní poučovať ich v pravde. 2. Ukázalo sa, že stádo treba chrániť pred ‚vlkmi v ovčom rúchu‘. (Mat. 7:15) Malo byť posilňované tým, že bude dostávať pomoc, aby získalo dôkladné poznanie pravdy. 3. Skúsenosti ukázali, že kým nebolo vymenovaných starších, ktorí by chránili stádo, niektorí si toto postavenie prisvojili a začali sa pozerať na stádo ako na svoje vlastné. 4. Bez riadneho usporiadania jednotlivci oddaní pravde mohli zistiť, že pod vplyvom niekoľkých, ktorí s nimi nesúhlasia, sú ich služby nevítané.

Vo svetle týchto poznatkov Zion’s Watch Tower uviedla: „Cirkvám * na každom mieste, či už sú počtom veľké alebo malé, bez váhania odporúčame apoštolskú radu, aby v každej skupine boli vybraní starší, ktorí by ‚pásli‘ stádo a ‚dozerali naň‘.“ ​(Sk. 14:21–23; 20:17, 28) Miestne zbory poslúchli túto zdravú biblickú radu. Bol to dôležitý krok pri vytváraní štruktúry zboru v súlade s tým, čo existovalo za dní apoštolov.

V súlade s vtedajším chápaním sa však výber starších a diakonov, ktorí im pomáhali, uskutočňoval voľbami v zbore. Raz za rok — alebo podľa potreby aj častejšie — sa zvažovala spôsobilosť tých, ktorí by takto mohli slúžiť, a hlasovalo sa. V zásade to bol demokratický postup, no obmedzený určitými hranicami, ktoré mali slúžiť ako ochranné opatrenie. Všetci v zbore boli nabádaní, aby starostlivo preskúmali biblické požiadavky a hlasovaním vyjadrili nie svoj názor, ale to, čo považujú za Pánovu vôľu. Pretože hlasovať smeli len tí, ktorí boli „plne zasvätení“, na ich kolektívne hlasovanie, vedené Slovom a duchom Pána, sa pozeralo ako na vyjadrenie Pánovej vôle v tejto veci. Brat Russell si to zrejme celkom neuvedomoval, ale v tom, že odporučil takéto usporiadanie, bol možno do istej miery ovplyvnený nielen svojím odhodlaním vyhnúť sa čomukoľvek, čo by pripomínalo povýšeneckú triedu duchovenstva, ale i tým, že mladosť prežil v kongregacionalistickej cirkvi.

 Keď sa vo zväzku Úsvitu Milénia nazvanom The New Creation (Nové stvorenie; vydané v roku 1904) opäť podrobne rozoberala úloha starších a spôsob, akým majú byť vyberaní, mimoriadna pozornosť bola zameraná na Skutky 14:23. Konkordancie zostavené Jamesom Strongom a Robertom Youngom boli uvádzané ako autority pre názor, že výrok ‚ustanovili im starších‘ by sa mal prekladať „zvolili  im starších zdvihnutím rúk“. * Niektoré biblické preklady dokonca hovoria, že starší boli ‚ustanovení hlasovaním‘. (Youngov Literal Translation of the Holy Bible; Rotherhamova Emphasised Bible) Ale kto mal hlasovať?

Prijatie názoru, že hlasovať má zbor ako celok, neprinieslo vždy žiaduce výsledky. Hlasovať mali osoby, ktoré boli „plne zasvätené“, a niektorí zo zvolených naozaj zodpovedali biblickým požiadavkám a pokorne slúžili svojim bratom. Hlasovanie však často odzrkadľovalo skôr osobnú voľbu než Božie Slovo a Božieho ducha. Tak sa v nemeckom Halle stalo, že istí muži, ktorí sa domnievali, že by mali byť staršími, a nezískali postavenie, ktoré chceli mať, vyvolali vážne spory. V nemeckom Barmene boli v roku 1927 medzi kandidátmi muži, ktorí sa stavali proti dielu Spoločnosti, a pri dvíhaní rúk počas volieb bolo veľa kriku. Bolo teda nevyhnutné prejsť k tajnému hlasovaniu.

Už v roku 1916, roky pred týmito incidentmi, brat Russell so znepokojením napísal: „V niektorých Triedach [zboroch] vládnu pred voľbami hrozné pomery. Služobníci Cirkvi sa pokúšajú byť panovníkmi, diktátormi — niekedy dokonca predsedajú na zhromaždení s očividným  úmyslom dosiahnuť, aby oni a ich najmilší priatelia boli zvolení za Starších a Diakonov... Niektorí sa v tichosti snažia Triedu oklamať tak, že konajú voľby v čase, ktorý je zvlášť priaznivý pre nich a pre ich priateľov. Ďalší sa snažia zaplniť zhromaždenie svojimi priateľmi a privádzajú tam takmer neznámych ľudí, ktorí vôbec nepomýšľajú na pravidelnú účasť v Triede, ale prichádzajú len z priateľstva, aby volili jedného zo svojich priateľov.“

Potrebovali len naučiť sa lepšie zvládnuť voľby demokratickým spôsobom, alebo bolo v Božom Slove niečo, čo ešte nerozpoznali?

Organizovaní na kázanie dobrého posolstva

Brat Russell si veľmi skoro uvedomil, že jednou z najdôležitejších zodpovedností každého člena kresťanského zboru je evanjelizačné dielo. (1. Petra 2:9) Zion’s Watch Tower vysvetlila, že prorocké slová z Izaiáša 61:1 sa nevzťahujú len na Ježiša, ale na všetkých jeho nasledovníkov pomazaných duchom. Hovorí sa tu: ,Jehova ma pomazal, aby som oznámil dobré posolstvo,‘ alebo ako uvádza Ježišov citát tejto pasáže preklad King James Version: „Pomazal ma, aby som kázal evanjelium.“ — Luk. 4:18.

Už v roku 1881 Zion’s Watch Tower uverejnila článok s názvom „Hľadá sa 1000 kazateľov“. Bola to výzva pre každého člena zboru, aby využil čas, ktorý môže, (pol hodiny, jednu, dve alebo tri hodiny)  na šírenie biblickej pravdy. Muži a ženy, ktorí nemali rodinné záväzky a ktorí mohli venovať polovicu alebo aj viac svojho času výlučne Pánovmu dielu, boli povzbudení, aby sa ujali práce evanjelistu kolportéra. Ich počet sa z roka na rok dosť menil, ale v roku 1885 malo na tejto práci účasť asi 300 kolportérov. Zúčastňovali sa na nej aj niektorí ďalší, ale v menšom rozsahu. Kolportéri dostávali návrhy, ako vykonávať toto dielo. Pole však bolo obrovské a aspoň zo začiatku si kolportéri sami vyberali obvod a prechádzali z jedného územia na druhé, zväčša tak, ako sa im to zdalo najlepšie. Keď sa potom stretli na zjazdoch, robili potrebné úpravy, aby svoju činnosť skoordinovali.

V roku, keď sa začalo s kolportérskou službou, brat Russell dal vytlačiť množstvo traktátov (alebo brožúrok) na bezplatné rozširovanie. Vynikala medzi nimi publikácia Food for Thinking Christians (Pokrm pre uvažujúcich kresťanov), z ktorej bolo za prvé štyri mesiace rozšírených 1 200 000 výtlačkov. Práca spojená s tlačou a rozširovaním tejto publikácie bola dôvodom na vznik Zion’s Watch Tower Tract Society, ktorá sa mala postarať o potrebné detaily. Brat Russell požiadal o zákonnú registráciu tejto spoločnosti, aby v prípade jeho smrti nebolo narušené dielo a aby sa uľahčilo používanie darov na dielo. K úradnej registrácii došlo 15. decembra 1884. Tak vznikol potrebný právny nástroj.

Postupne, ako to bolo potrebné, vznikali kancelárie odbočiek spoločnosti Watch Tower aj v ďalších krajinách. Prvá odbočka bola zriadená v Londýne 23. apríla 1900. Ďalšia v nemeckom Elberfelde v roku 1902. Dva roky nato bola zriadená odbočka na druhej strane zemegule, v austrálskom Melbourne. V čase písania týchto riadkov bolo na celom svete 99 odbočiek.

Hoci sa postupne rozvíjali organizačné opatrenia potrebné na zabezpečenie veľkého množstva biblickej literatúry, spôsoby verejného rozširovania tejto literatúry si spočiatku určovali miestne zbory samy. Svoj názor na túto vec vyjadril brat Russell v liste zo 16. marca 1900. V tomto liste, adresovanom „Alexandrovi M. Grahamovi a Cirkvi v Bostone (Massachusetts)“, napísal: „Ako všetci viete, mojím odhodlaním je ponechať každej skupine Pánovho ľudu správu jej vlastných záležitostí podľa jej úsudku a návrhy nepredkladať ako zasahovanie do miestnych záležitostí, ale len ako rady.“ To sa netýkalo iba zhromaždení, ale aj spôsobu, akým vykonávali svoju zvestovateľskú službu. Teda keď dal bratom niekoľko praktických rád, ukončil list poznámkou: „To je len návrh.“

 Niektoré činnosti si vyžadovali konkrétnejšie pokyny od Spoločnosti. V súvislosti s premietaním „Fotodrámy Stvorenie“ sa každý zbor mohol rozhodnúť, či je ochotný a schopný prenajať si divadlo alebo iné priestory na miestne predstavenie. Zariadenie však bolo potrebné sťahovať z mesta do mesta a museli sa dodržiavať termíny; preto v tejto veci Spoločnosť poskytla centralizované vedenie. Každý zbor bol povzbudený, aby vytvoril výbor pre Drámu, ktorý by organizoval miestne predstavenie. Spoločnosť však vyslala dozorcu, ktorý venoval starostlivú pozornosť detailom, aby sa zaistil hladký priebeh.

Keď uplynul rok 1914 a potom aj 1915, kresťania pomazaní duchom dychtivo očakávali splnenie svojej nebeskej nádeje. Súčasne boli povzbudzovaní, aby sa usilovne zúčastňovali na Pánovej službe. Hoci sa domnievali, že na život v tele im zostáva už len veľmi krátky čas, ukázalo sa, že ak majú kázať dobré posolstvo usporiadane, potrebujú teraz rozsiahlejšie vedenie, než keď ich bolo len niekoľko sto. Krátko nato, ako sa stal J. F. Rutherford druhým prezidentom spoločnosti Watch Tower, nadobudlo toto vedenie nové črty. Strážna veža z 1. marca 1917 (angl.) oznámila, že odteraz všetky obvody, ktoré budú prepracovávať kolportéri a pastierski pracovníci * v zboroch, budú prideľované kanceláriou Spoločnosti. Ak sa teda v niektorom meste alebo okrese zúčastňovali na zvestovateľskej službe tak miestni pracovníci, ako aj kolportéri, obvod im rozdelil miestne vymenovaný oblastný výbor. Toto usporiadanie prispelo k tomu, že kniha The Finished Mystery (Ukončené tajomstvo) bola v rokoch 1917 a 1918 za niekoľko mesiacov rozšírená naozaj v pozoruhodnom rozsahu. Poslúžilo aj na bleskové rozšírenie 10 000 000 výtlačkov mocného odhalenia takzvaného kresťanstva v traktáte, ktorého námetom bol „Pád Babylona“.

Krátko nato boli členovia správy Spoločnosti zatknutí a 21. júna 1918 boli odsúdení na 20-ročné tresty do väzenia. Kázanie dobrého posolstva sa prakticky zastavilo. Prišiel vari čas, aby boli spojení s Pánom v nebeskej sláve?

O niekoľko mesiacov sa skončila vojna. Nasledujúci rok boli zástupcovia Spoločnosti prepustení. Ešte stále boli v tele. Hoci s tým nepočítali, usúdili, že Boh musí mať pre nich tu na zemi ešte prácu.

 Práve prešli tvrdými skúškami viery. V roku 1919 ich však Strážna veža povzbudila podnetnými biblickými rozbormi témy „Požehnaní sú nebojácni“. Potom nasledoval článok „Príležitosti na službu“. Bratia si však ešte nevedeli predstaviť rozsiahly organizačný vývoj, ktorý mal nasledovať v budúcich desaťročiach.

Správny príklad pre stádo

Brat Rutherford si uvedomoval, že ak má dielo napredovať usporiadane a jednotne, bez ohľadu na to, aký krátky čas azda ešte zostáva, pre stádo je veľmi dôležitý správny príklad. Ježiš opísal svojich nasledovníkov ako ovce, a ovce nasledujú svojho pastiera. Ježiš sám je Znamenitý Pastier, ale používa aj starších mužov čiže zborových starších ako nižších pastierov svojho ľudu. (1. Petra 5:1–3) Títo starší musia byť mužmi, ktorí sami majú účasť na diele, ktoré im pridelil Ježiš, a povzbudzujú k tomu aj iných. Musia mať naozajstného evanjelizačného ducha. V čase rozširovania knihy The Finished Mystery sa však niektorí zboroví starší držali bokom; niektorí dokonca otvorene odrádzali iných od tejto práce.

Veľmi významný krok na nápravu tejto situácie bol podniknutý v roku 1919, keď začal vychádzať časopis Zlatý vek. Časopis sa mal stať mocným nástrojom pri hlásaní Božieho Kráľovstva ako jediného trvalého riešenia problémov ľudstva. Spoločnosť vyzvala každý zbor, ktorý chcel mať účasť na tejto činnosti, aby sa zaregistroval ako „služobná organizácia“. Spoločnosť potom vymenovala vedúceho alebo vedúceho služby, ako bol potom nazývaný, ktorý nebol každoročne volený. * Ako miestny zástupca Spoločnosti mal organizovať dielo, prideľovať obvody a povzbudzovať zbor k účasti na zvestovateľskej službe. Tak začal popri demokraticky volených starších a diakonoch pôsobiť iný typ organizačného usporiadania, ktorý uznával vymenúvaciu autoritu mimo miestneho zboru a ktorý kládol väčší dôraz na kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. *

Počas nasledujúcich rokov dostalo dielo oznamovania Kráľovstva ohromný impulz, akoby nejakou neprekonateľnou silou. Udalosti, ktoré sa odohrali v roku 1914 a neskôr, ukázali, že veľké proroctvo, v ktorom Pán Ježiš Kristus opísal záver starého systému, sa spĺňa. Vo svetle tohto poznania v roku 1920 Strážna veža ukázala, že podľa predpovede v Matúšovi 24:14 je teraz čas oznamovať dobré posolstvo o ‚konci starého poriadku vecí a o zriadení Mesiášovho kráľovstva‘. * (Mat.  24:3–14) Keď sa v roku 1922 delegáti vracali zo zjazdu Bádateľov Biblie v Cedar Point (Ohio), v ušiach im znelo heslo: „Zvestujte, zvestujte, zvestujte Kráľa a jeho kráľovstvo.“ Úloha pravých kresťanov vynikla ešte jasnejšie, keď v roku 1931 bolo prijaté meno Jehovovi svedkovia.

Bolo zrejmé, že Jehova pridelil svojim služobníkom prácu, na ktorej mohli mať všetci podiel. Vyvolalo to nadšenú reakciu. Mnohí urobili vo svojom živote veľké zmeny, aby sa tomuto dielu mohli venovať celým časom. Aj medzi tými, ktorí slúžili len nejakú časť zo svojho času, bol veľký počet takých, ktorí cez víkendy trávili celé dni vo zvestovateľskej službe. Mnohí Jehovovi svedkovia zareagovali na povzbudenie v Strážnej veži a v Informátore z rokov 1938 a 1939 a svedomito sa v tom čase snažili venovať zvestovateľskej službe 60 hodín každý mesiac.

Medzi týmito horlivými svedkami bolo mnoho pokorných, oddaných služobníkov Jehovu, ktorí boli staršími v zboroch. No v priebehu 20. a na začiatku 30. rokov sa na niektorých miestach prejavoval aj značný odpor k myšlienke, že na zvestovateľskej službe by mal mať účasť každý. Demokraticky volení starší často celkom otvorene vyjadrovali nesúhlas s tým, čo hovorila Strážna veža o zodpovednosti kázať ľuďom mimo zboru. Neochota počúvať to, čo v tejto veci hovorí zboru Boží duch prostredníctvom Svätých Písiem, bránila pôsobeniu Božieho ducha v týchto skupinách. — Zjav. 2:5, 7.

V roku 1932 boli podniknuté kroky na nápravu tejto situácie. Nešlo v prvom rade o to, aby sa azda niektorý významný starší neurazil alebo aby azda niektorí z ľudí spojených so zborom neodišli. Bratia si skôr želali páčiť sa Jehovovi a konať jeho vôľu. S týmto cieľom Strážna veža z 15. augusta a z 1. septembra toho roku (angl.) rozoberala námet „Jehovova organizácia“.

Tieto články jasne ukazovali, že všetci, ktorí skutočne patria do Jehovovej organizácie, budú konať dielo, ktoré sa podľa Božieho Slova musí v tomto období vykonať. Články obhajovali aj názor, že úloha kresťanského staršieho nie je úradom, do ktorého môže byť niekto zvolený, ale je stavom, ktorý možno dosiahnuť duchovným rastom. Zvláštny dôraz bol kladený na Ježišovu modlitbu, aby jeho nasledovníci „boli všetci jedno“ — v spojení s Bohom a Kristom, a tak vzájomne zjednotení v konaní Božej vôle. (Ján 17:21) K čomu to malo viesť? Druhý článok dal odpoveď, že „každý z ostatku musí byť svedkom pre meno a kráľovstvo Jehovu Boha“. Dozor nemal byť zverený nikomu, kto nerobí alebo odmieta robiť vo verejnom vydávaní svedectva to, čo by v rozumnej miere mohol robiť.

Na záver štúdia týchto článkov boli zbory vyzvané, aby prijali rezolúciu, ktorou by vyjadrili svoj súhlas. Tak bola zrušená každoročná  voľba mužov, ktorí mali byť staršími a diakonmi. V Belfaste (Severné Írsko), tak ako aj inde, niektorí z bývalých „zvolených starších“ odišli; ďalší, ktorí sa stotožňovali s ich názorom, odišli s nimi. Tak sa síce rady preriedili, ale celú organizáciu to posilnilo. Tí, čo zostali, boli ľudia ochotní vziať na seba kresťanskú zodpovednosť vydávať svedectvo. Zbory už nevolili starších, ale vyberali služobný výbor * — ešte stále demokratickými metódami — zložený z duchovne zrelých mužov, ktorí sa aktívne zúčastňovali na verejnom vydávaní svedectva. Členovia zboru volili aj predsedajúceho, ktorý predsedal na zhromaždeniach, a tiež tajomníka a pokladníka. Všetci títo muži boli činnými svedkami Jehovu.

Keď bol teraz dozor v zbore zverený mužom, ktorí nemali záujem o osobné postavenie, ale o konanie Božieho diela — vydávanie svedectva o Božom mene a Kráľovstve — a ktorí dávali dobrý príklad svojou osobnou účasťou na ňom, dielo postupovalo hladšie. Hoci to vtedy nevedeli, malo sa vykonať ešte mnoho práce, malo sa vydať rozsiahlejšie svedectvo, než aké bolo dovtedy vydané, a mala sa pozberať úroda, akú nečakali. (Iz. 55:5) Jehova ich na to zjavne pripravoval.

Začínali sa s nimi schádzať i niektorí, čo mali nádej na večný život na zemi. * Biblia však predpovedala zhromaždenie veľkého zástupu, ktorý mal byť zachovaný nažive počas nadchádzajúceho veľkého súženia. (Zjav. 7:9–14) V roku 1935 bola objasnená totožnosť tohto veľkého zástupu. Zmeny vo výbere dozorcov v 30. rokoch organizáciu lepšie pripravili na toto dielo zhromažďovania, vyučovania a školenia členov veľkého zástupu.

Pre väčšinu Jehovových svedkov bolo toto rozšírené dielo niečím vzrušujúcim. Ich zvestovateľská služba nadobudla nový význam. Niektorí však neprejavili dychtivosť kázať. Zostávali bokom a snažili sa ospravedlniť svoju nečinnosť tvrdením, že veľký zástup má byť zhromaždený až po Armagedone. No väčšina v tom videla novú príležitosť preukázať lojálnosť Jehovovi a lásku k blížnym.

Aké miesto mali mať členovia veľkého zástupu v organizačnej štruktúre? Bolo im ukázané, akú úlohu pridelilo Božie Slovo „malému stádu“ pomazaných duchom, a oni ochotne pracovali v súlade s týmto usporiadaním. (Luk. 12:32–44) Dozvedeli sa tiež, že podobne ako pomazaní duchom, aj oni majú zodpovednosť deliť sa o dobré posolstvo s inými. (Zjav. 22:17) Keďže chceli byť pozemskými poddanými Božieho Kráľovstva, toto Kráľovstvo malo zaujímať v ich  živote prvé miesto a mali o ňom horlivo rozprávať iným. Ak chceli zodpovedať biblickému opisu tých, ktorí budú zachovaní nažive cez veľké súženie do Božieho nového sveta, museli byť ľuďmi, ktorí „stále volajú silným hlasom a hovoria: ‚Za záchranu vďačíme svojmu Bohu sediacemu na tróne a Baránkovi.‘“ ​(Zjav. 7:10, 14) V roku 1937, keď sa ich počet začal zvyšovať a začala sa prejavovať ich horlivosť pre Pána, boli pozvaní, aby pomáhali niesť náklad zodpovednosti za dohľad v zbore.

Bolo im však pripomenuté, že táto organizácia je Jehovova, nepatrí nejakému človeku. Medzi ostatkom pomazaných duchom a členmi veľkého zástupu iných oviec nemalo byť nijaké rozdelenie. Všetci mali pracovať spolu ako bratia a sestry v Jehovovej službe. Ako povedal Ježiš: „Mám iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca; aj tie privediem,  a budú počúvať môj hlas, a stanú sa jedným stádom jedného pastiera.“ ​(Ján 10:16) Táto skutočnosť bola stále viditeľnejšia.

Za pomerne krátky čas došlo v organizácii k úžasnému vývoju. Ale nebolo treba urobiť ešte viac, aby záležitosti v zboroch mohli byť vedené v plnom súlade s Jehovovými cestami, ako sú predložené v jeho inšpirovanom Slove?

Teokratická organizácia

„Teokracia“ znamená „vláda Boha“. Boli zbory riadené naozaj takouto vládou? Neuspokojovali sa ich členovia len s tým, že uctievajú Jehovu? Hľadali uňho vedenie aj v zborových záležitostiach? Konali plne v súlade s tým, čo o týchto veciach hovorí Jehova vo svojom inšpirovanom Slove? Dvojdielny článok „Organizácia“, ktorý vyšiel  v Strážnej veži z 1. a 15. júna 1938 (angl.), jasne uviedol: „Jehovova organizácia nie je v žiadnom prípade demokratická. Jehova je najvyšší a jeho vláda alebo organizácia je prísne teokratická.“ Avšak v miestnych zboroch Jehovových svedkov sa pri výbere väčšiny mužov poverených dozorom nad zhromaždeniami a zvestovateľskou službou v tom čase ešte stále používali demokratické postupy. Boli potrebné ďalšie zmeny.

Nenaznačovali však Skutky 14:23, že starší v zboroch majú byť dosadzovaní do úradu ‚vztiahnutím ruky‘, ako sa to robilo pri hlasovaní? Prvý z týchto článkov v Strážnej veži s názvom „Organizácia“ priznal, že tento text bol v minulosti zle chápaný. Keď boli medzi kresťanmi v prvom storočí ustanovovaní starší, nešlo o ‚vztiahnutie ruky‘ všetkých členov zboru. Naopak, bolo ukázané, že tí, ktorí ‚vzťahovali ruky‘, boli apoštoli a muži, ktorých na to apoštoli splnomocnili. Nedialo sa to hlasovaním v zbore, ale položením rúk na spôsobilých jednotlivcov. Bol to symbol potvrdenia, schválenia či vymenovania. * Rané kresťanské zbory niekedy odporúčali spôsobilých mužov, ale konečný výber či schválenie vykonávali buď apoštoli, ktorí boli priamo poverení Kristom, alebo osoby, ktoré dostali splnomocnenie od apoštolov. (Sk. 6:1–6) Strážna veža upozornila na to, že apoštol Pavol dával pod vedením svätého ducha pokyny na vymenovanie dozorcov len v listoch určených zodpovedným dozorcom (Timotejovi a Títovi). (1. Tim. 3:1–13; 5:22; Tít. 1:5) Ani jeden z inšpirovaných listov adresovaných zborom také pokyny neobsahoval.

Teda ako sa malo uskutočňovať vymenovanie do služby v zbore? Rozbor teokratickej organizácie predložený v Strážnej veži na základe Písiem ukázal, že Jehova ustanovil Ježiša Krista za „hlavu... zboru“; že Kristus pri svojom návrate ako Pán zverí zodpovednosť nad „celým svojím majetkom“ svojmu „vernému a rozvážnemu otrokovi“; že tohto verného a rozvážneho otroka tvoria na zemi všetci tí, ktorí boli pomazaní svätým duchom, aby boli spoludedičmi s Kristom, a ktorí zjednotene slúžia pod jeho vedením; a že Kristus bude používať túto triedu otroka ako svoj nástroj na zabezpečenie potrebného dozoru v zboroch. (Kol. 1:18; Mat. 24:45–47; 28:18) Povinnosťou triedy otroka bude s modlitbou uplatňovať postupy jasne uvedené  v Božom inšpirovanom Slove a používať ich pri rozhodovaní, kto je spôsobilý na služobné postavenie.

Strážna veža vysvetlila: Pretože viditeľným nástrojom, ktorý Kristus používa, je verný a rozvážny otrok (a spomenuté skutočnosti novodobých dejín ukazujú, že tento „otrok“ používa ako právny nástroj spoločnosť Watch Tower), teokratický postup vyžaduje, aby služobné vymenovanie bolo vykonávané prostredníctvom tohto nástroja. Tak ako zbory v prvom storočí uznávali vedúci zbor v Jeruzaleme, ani dnes by sa zborom duchovne dobre nedarilo bez centrálneho dozoru. — Sk. 15:2–30; 16:4, 5.

Ale v záujme správneho pohľadu na veci bolo zdôraznené, že keď Strážna veža hovorí o „Spoločnosti“, nemyslí sa tým iba právny nástroj, ale zbor pomazaných kresťanov, ktorý túto zákonnú korporáciu vytvoril a ktorý ju používa. Tento výraz teda označuje verného a rozvážneho otroka s jeho vedúcim zborom.

Ešte skôr ako v roku 1938 vyšli v Strážnej veži články „Organizácia“, zbory v Londýne, New Yorku, Chicagu a Los Angeles, ktoré sa rozrástli tak, že ich bolo treba rozdeliť na menšie skupiny, požiadali Spoločnosť o vymenovanie všetkých svojich služobníkov. Strážna veža z 15. júna 1938 (angl.) teraz pobádala všetky ostatné zbory, aby urobili podobný krok. Preto bola navrhnutá nasledujúca rezolúcia:

„My, skupina Božieho ľudu vybraného pre jeho meno, ktorá sa teraz nachádza v . . . . . . . . . , uznávame, že Božia vláda je čistou teokraciou, že Kristus Ježiš je v chráme a má plnú moc a kontrolu nad viditeľnou Jehovovou organizáciou, ako aj nad jeho neviditeľnou organizáciou, a že ‚SPOLOČNOSŤ‘ je viditeľným zástupcom Pána na zemi. Preto žiadame, aby ‚Spoločnosť‘ organizovala túto skupinu pre službu a ustanovila jej rôznych služobníkov, aby sme všetci spoločne mohli pracovať v pokoji, spravodlivosti, súlade a úplnej jednote. Prikladáme zoznam mien osôb v tejto skupine, ktoré sa nám zdajú zrelšie, a preto aj najvhodnejšie na obsadenie služobných úloh.“ *

Prakticky všetky zbory Jehovových svedkov s týmto opatrením pohotovo súhlasili. Tých niekoľko, ktorí sa držali stranou, sa čoskoro celkom prestalo zúčastňovať na oznamovaní Kráľovstva, a tým prestali byť Jehovovými svedkami.

 Úžitok z teokratického vedenia

Je jasné, že keby sa o náukách, normách správania, organizačných postupoch alebo o spôsoboch vydávania svedectva rozhodovalo miestne, organizácia by čoskoro stratila svoju totožnosť a jednotu. Bratov by ľahko mohli rozdeliť spoločenské, kultúrne a národnostné rozdiely. Naproti tomu teokratické vedenie zabezpečuje, že úžitok z duchovného pokroku sa bez prekážok dostane do všetkých zborov na celom svete. Tak vzniká naozajstná jednota, ktorá má byť medzi pravými Kristovými nasledovníkmi, tak ako sa o to Ježiš modlil, a je možné úplne dovŕšiť evanjelizačné dielo, ktoré prikázal. — Ján 17:20–22.

Niektorí však tvrdili, že odporučením tejto organizačnej zmeny sa J. F. Rutherford jednoducho snažil získať väčšiu kontrolu nad svedkami a že tento prostriedok použil na posilnenie vlastnej autority. Bolo to naozaj tak? Niet pochýb, že brat Rutherford bol muž vyhranených názorov. Hovoril dôrazne, a nekompromisne sa zastával toho, čo považoval za pravdu. Keď postrehol, že ľudia sa viac zaujímajú o seba ako o Pánovo dielo, vedel byť aj ostrý. Ale pred Bohom bol brat Rutherford skutočne pokorný. Karl Klein, ktorý sa v roku 1974 stal členom vedúceho zboru, neskôr napísal: „Brat Rutherford sa mi stal drahým svojimi modlitbami pri rannom uctievaní. Hoci mal taký silný hlas, vo chvíľach, keď sa obracal k Bohu, znel jeho hlas tak, ako keď sa malý chlapec rozpráva so svojím ockom. Prezrádzalo to naozaj krásny vzťah k Jehovovi!“ Brat Rutherford bol úplne presvedčený o totožnosti Jehovovej viditeľnej organizácie a snažil sa zaistiť, aby žiaden jednotlivec ani skupina ľudí nemohli miestnym bratom brániť v získaní plného úžitku z duchovného pokrmu a vedenia, ktoré Jehova zaobstarával svojim služobníkom.

Hoci brat Rutherford slúžil 25 rokov ako prezident spoločnosti Watch Tower a venoval celú svoju energiu podpore diela organizácie, nebol vodcom Jehovových svedkov a ani ním nechcel byť. Na zjazde v St. Louis (Missouri) v roku 1941, krátko pred svojou smrťou, hovoril o otázke vodcovstva. Povedal: „Chcem, aby všetci, ktorí sú tu cudzí, vedeli, čo si myslíte o tom, či je vaším vodcom nejaký človek, a aby na to nezabudli. Zakaždým, keď niečo vzniká a začína rásť, hovorí sa o človeku vodcovi, ktorý má veľa nasledovníkov. Ak si niekto medzi tu prítomnými myslí, že ja, muž, ktorý tu stojí, som vodcom Jehovových svedkov, nech povie áno.“ Odpoveďou bolo pôsobivé ticho, prerušené iba dôrazným „nie“ niekoľkých prítomných. Rečník pokračoval: „Ak vy, ktorí ste tu, sa domnievate, že som len jedným z Pánových služobníkov a že pracujeme bok po boku v jednote, že slúžime Bohu a slúžime Kristovi, povedzte áno.“ Zhromaždení  jednohlasne a rozhodne zvolali: „Áno!“ Nasledujúci mesiac úplne rovnako reagovali účastníci zjazdu v Anglicku.

Na niektorých územiach bratia rýchlo pocítili prínosy teokratickej organizácie. Inde to trvalo dlhšie; tí, ktorí sa nepreukázali ako zrelí, pokorní služobníci, boli časom odvolaní a vymenovaní boli iní.

Ako sa teokratické postupy plnšie uplatňovali, Jehovovi svedkovia s radosťou zažívali to, čo bolo predpovedané v Izaiášovi 60:17. Jehova tam používa obrazné vyjadrenia, aby znázornil, ako sa zlepšia pomery medzi Božími služobníkmi, a hovorí: „Namiesto medi prinesiem zlato a namiesto železa prinesiem striebro a namiesto dreva meď a namiesto kameňov železo; a ja ustanovím pokoj za tvojich dozorcov a spravodlivosť za tých, ktorí ti prideľujú úlohy.“ Nepíše sa tu, čo urobia ľudia, ale skôr to, čo urobí sám Boh a aký úžitok to prinesie jeho služobníkom, keď sa tomu podriadia. Medzi nimi musí vládnuť pokoj. Silou, ktorá ich bude podnecovať k službe, musí byť láska k spravodlivosti.

Maud Yuilleová, manželka dozorcu odbočky v Brazílii, napísala bratovi Rutherfordovi: „Článok ‚Organizácia‘ vo Vežiach z 1. a 15. júna [1938] ma podnecuje, aby som Tebe, ktorého vernú službu Jehova používa, vyjadrila niekoľkými slovami, že som vďačná Jehovovi za úžasné usporiadanie, ktoré urobil pre svoju viditeľnú organizáciu a ktoré je načrtnuté v týchto dvoch Strážnych vežiach... Aká je to úľava vidieť, že je koniec miestnym regulám vrátane ‚ženských práv‘ a iných nebiblických postupov, pre ktoré sa niektoré duše podriaďovali miestnym názorom a úsudku jednotlivcov, a nie [Jehovovi Bohu a Ježišovi Kristovi], a tak privádzali pohanu na Jehovovo meno. Je pravda, že len ,nedávno začala Spoločnosť označovať všetkých v organizácii za „služobníkov“‘, ale všimla som si, že už dlhé roky predtým si sa v korešpondencii so svojimi bratmi považoval za ‚Vášho brata a služobníka z Jeho milosti‘.“

Odbočka na Britských ostrovoch o tejto organizačnej úprave napísala: „Bolo ohromujúce, aký dobrý účinok to malo. Poetický a prorocký opis v 60. kapitole Izaiáša je veľmi krásny, nie však prehnaný. Hovoril o tom každý, kto je v pravde. Bolo to hlavným námetom rozhovorov. Prevládol celkový pocit osvieženia — ochota postupovať podľa usmernení ďalej v boji vpred. Hoci napätie vo svete sa zvýšilo, radosť z teokratickej vlády sa rozhojnila.“

 Cestujúci dozorcovia posilňujú zbory

Organizačné väzby boli ďalej posilnené službou cestujúcich dozorcov. V prvom storočí sa tejto činnosti vynikajúcim spôsobom venoval apoštol Pavol. Niekedy sa na nej zúčastňovali i takí muži ako Barnabáš, Timotej a Títus. (Sk. 15:36; Fil. 2:19, 20; Tít. 1:4, 5) Všetci boli horlivými evanjelistami. Navyše povzbudzovali zbory svojimi prejavmi. Keď vznikli sporné otázky, ktoré mohli ovplyvniť jednotu zborov, boli predložené vedúcemu zboru. Potom tí, ktorým bola zverená zodpovednosť, „cestovali mestami“ a „odovzdávali im tam ustanovenia, o ktorých rozhodli apoštoli a starší v Jeruzaleme“. K čomu to viedlo? „Zbory [sa] upevňovali vo viere a vzrastali počtom zo dňa na deň.“ — Sk. 15:1–16:5; 2. Kor. 11:28.

Už v 70. rokoch 19. storočia navštevoval brat Russell skupiny Bádateľov Biblie — boli to dvojice, trojice i početnejšie skupiny —, aby ich duchovne budoval. Podobné návštevy vykonávali v 80. rokoch aj niekoľkí ďalší bratia. Potom v roku 1894 Spoločnosť urobila opatrenia, aby boli pravidelne vysielaní spôsobilí rečníci, ktorí mali pomáhať Bádateľom Biblie, aby rástli v poznaní a ocenení pre pravdu a aby sa navzájom zbližovali.

Pokiaľ to bolo možné, rečník strávil so skupinou jeden i viac dní, počas ktorých predniesol jednu alebo dve verejné prednášky a potom navštevoval menšie skupiny a jednotlivcov, aby si spoločne rozobrali niektoré hlbšie myšlienky z Božieho Slova. Vynakladalo sa úsilie, aby každá skupina v Spojených štátoch a v Kanade bola navštívená dva razy v roku, i keď spravidla nie tým istým bratom. Pri výbere týchto cestujúcich rečníkov sa kládol dôraz na miernosť, pokoru a jasné porozumenie pravdy, ako aj na ich lojálnosť voči pravde a schopnosť jasne ju vyučovať. Ich služba nikdy nebola platená. Dostali iba jedlo a ubytovanie u miestnych bratov a Spoločnosť im podľa potreby pomáhala hradiť cestovné výdavky. Stali sa známymi ako pútnici.

Mnohých z týchto cestujúcich zástupcov Spoločnosti veľmi milovali tí, ktorým slúžili. Na Kanaďana A. H. Macmillana sa spomína ako na brata, pre ktorého bolo Božie Slovo „ako horiaci oheň“. (Jer. 20:9) Proste o ňom musel hovoriť, a aj to robil. Hovoril k poslucháčom nielen v Kanade, ale aj v mnohých častiach Spojených štátov a v iných krajinách. Na iného pútnika, Williama Herseeho, bratia s láskou spomínajú pre zvláštnu pozornosť, ktorú venoval mladým. Trvalý dojem zanechali aj jeho modlitby, pretože odzrkadľovali hĺbku duchovného zmýšľania, ktorá pôsobila na srdcia mladých i starších.

Cestovať v tých začiatkoch však nebolo pre pútnikov ľahké. Napríklad, keď chcel Edward Brenisen slúžiť skupine neďaleko Klamath Falls v Oregone, cestoval najprv vlakom, potom cez noc dostavníkom  a nakoniec rozvŕzganou bričkou do hôr na farmu, kde sa mali zísť. Druhý deň po zhromaždení mu skoro ráno jeden brat zaobstaral koňa, aby sa mohol dostať na najbližšiu železničnú stanicu vzdialenú asi 100 kilometrov a pokračovať na ďalšie pridelené miesto. Bol to náročný život, ale úsilie pútnikov prinášalo dobré výsledky. Jehovov ľud sa posilňoval, zjednocoval v porozumení Božieho Slova a zbližoval sa, hoci bol zemepisne rozptýlený široko-ďaleko.

V roku 1926 začal brat Rutherford zavádzať usporiadanie, ktoré zmenilo prácu pútnikov. Z cestujúcich rečníkov sa stali cestujúci dozorcovia, ktorí podporovali zvestovateľskú službu v zboroch. Na zdôraznenie ich nových zodpovedností boli v roku 1928 nazvaní regionálnymi vedúcimi služby. Spolupracovali s miestnymi bratmi a osobne ich školili vo zvestovateľskej službe. V tom čase sa im darilo navštíviť každý zbor v Spojených štátoch a v niektorých iných krajinách približne raz za rok a zároveň udržiavať styk s jednotlivcami a skupinkami, ktoré ešte neboli organizované pre službu.

V nasledujúcich rokoch sa dielo cestujúcich dozorcov rôzne menilo. * Veľmi sa zintenzívnilo v roku 1938, keď všetci služobníci v zboroch boli vymenovaní teokraticky. Návštevy zborov v pravidelných intervaloch dávali v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov príležitosť na osobné školenie každého vymenovaného služobníka a každý mohol dostať lepšiu pomoc vo zvestovateľskej službe. V roku 1942 boli cestujúci dozorcovia, skôr ako boli opäť vyslaní do zborov, intenzívne školení, a vďaka tomu mohli vykonávať svoje dielo jednotnejšie. Ich návštevy boli pomerne krátke (jeden až tri dni podľa veľkosti zboru). Počas návštevy skontrolovali zborové záznamy, zišli sa so všetkými služobníkmi a poskytli im potrebné rady, predniesli zboru jeden alebo viac prejavov a ujímali sa vedenia vo zvestovateľskej službe. V roku 1946 boli návštevy predĺžené na jeden týždeň v každom zbore.

Toto opatrenie návštev v zboroch bolo v roku 1938 doplnené službou regionálneho služobníka v novej úlohe. Prepracúval väčšie územie, pričom pravidelne strávil týždeň s každým z bratov, ktorí  cestovali v zóne (kraji) a navštevovali zbory. Počas svojej návštevy slúžil v programe zjazdu, na ktorom sa zúčastnili všetky zbory v zóne. * Toto opatrenie bolo pre bratov veľmi povzbudzujúce a poskytovalo pravidelnú príležitosť na krst nových učeníkov.

‚Niekto, kto miluje službu‘

Medzi tými, ktorí sa zúčastňovali na tejto službe, bol od roku 1936 John Booth, ktorý sa v roku 1974 stal členom vedúceho zboru. Keď s ním bratia viedli rozhovor ako s potenciálnym cestujúcim dozorcom, povedali mu: „Nie sú potrební brilantní rečníci, ale niekto, kto miluje službu, bude sa v nej ujímať vedenia a bude o službe hovoriť na zhromaždeniach.“ Brat Booth takúto lásku k Jehovovej službe mal, čoho dokladom bola jeho horlivá priekopnícka služba od roku 1928, a horlivosť pre evanjelizačnú činnosť roznecoval v iných tak vlastným príkladom, ako aj povzbudzujúcimi slovami.

Prvý zbor, ktorý v marci 1936 navštívil, bol v Eastone (Pennsylvánia). Neskôr napísal: „Obvykle som prišiel na miesto v čase určenom na dopoludňajšiu zvestovateľskú službu; v podvečer som mal schôdzku so služobníkmi skupiny a potom s celou skupinou. So skupinou som obyčajne strávil len dva dni a s menšou skupinkou iba jeden deň. Niekedy som za týždeň navštívil aj šesť takýchto skupín. Bol som neustále na cestách.“

O dva roky neskôr, v roku 1938, bol ako regionálny služobník poverený, aby každý týždeň zabezpečoval zónový zjazd (teraz známy ako krajský zjazd). Tieto zjazdy pomáhali posilňovať bratov v čase, keď sa v niektorých oblastiach stupňovalo prenasledovanie. Pri spomienke na tie dni a na svoje rôzne zodpovednosti brat Booth povedal: „V ten istý týždeň [keď som svedčil na súdnom procese, ktorý sa týkal 60 Jehovových svedkov v Indianapolise v Indiane] som bol ako obžalovaný prítomný na ďalšom procese v Joliete v Illinois, v ešte ďalšom prípade som bol právnym zástupcom jedného brata v Madisone v Indiane a navyše som mal každý víkend na starosti zónový zjazd.“

Dva roky po tom, čo boli zónové zjazdy (teraz krajské zjazdy) v roku 1946 obnovené, bol medzi tými, čo boli vymenovaní za oblastných služobníkov, Carey Barber. Vtedy bol už 25 rokov  členom rodiny Bétel v newyorskom Brooklyne. Jeho prvá oblasť zahŕňala celú západnú časť Spojených štátov. Spočiatku každý týždeň precestoval medzi jednotlivými zjazdmi asi 1600 kilometrov. Ako zbory rástli a zvyšoval sa ich počet, tieto vzdialenosti sa zmenšovali a početné krajské zjazdy sa často konali na území jediného veľkomesta. V roku 1977, po 29 rokoch skúseností v službe cestujúceho dozorcu, bol brat Barber pozvaný, aby sa vrátil do svetového ústredia ako člen vedúceho zboru.

V čase vojny a prudkého prenasledovania cestujúci dozorcovia často riskovali svoju slobodu i svoj život, keď sa starali o duchovné blaho svojich bratov. Počas nacistickej okupácie Belgicka André Wozniak pokračoval v návštevách zborov a pomáhal im zaobstarávať literatúru. Gestapo mu často bolo v pätách, ale nikdy sa im nepodarilo chytiť ho.

Koncom 70. rokov žili obyvatelia Rodézie (teraz Zimbabwe) v strachu a cestovanie bolo v čase občianskej vojny obmedzené. Ale cestujúci dozorcovia Jehovových svedkov ako milujúci pastieri a dozorcovia boli pre svojich bratov ‚úkrytom pred vetrom‘. (Iz. 32:2) Niektorí celé dni chodili peši bušom, horami a údoliami, brodili sa nebezpečnými riekami, v noci spali pod šírym nebom — a to všetko preto, aby sa dostali k odľahlým zborom a k osamoteným zvestovateľom a aby ich povzbudili zostať pevnými vo viere. Patril k nim Isaiah Makore, ktorý len tak-tak unikol guľkám, ktoré mu hvízdali nad hlavou pri prestrelke medzi vládnymi vojskami a „bojovníkmi za slobodu“.

Iní cestujúci dozorcovia slúžili organizácii veľa rokov v medzinárodnom rozsahu. Prezidenti spoločnosti Watch Tower často cestovali do iných krajín, aby venovali pozornosť organizačným potrebám a aby prednášali na zjazdoch. Takéto návštevy značne prispeli k tomu, že Jehovovi svedkovia všade na svete si zachovali silné vedomie svojho medzinárodného bratstva. Túto činnosť pravidelne vykonával najmä brat Knorr a navštevoval každú odbočku a misionársky domov. S rastom organizácie prišiel čas, aby bol svet rozdelený na desať medzinárodných zón, a od 1. januára 1956 spôsobilí bratia pod vedením prezidenta začali pomáhať s touto službou, aby jej mohla byť pravidelne venovaná pozornosť. Tieto zónové návštevy, ktoré sa teraz vykonávajú pod vedením služobného výboru vedúceho zboru, naďalej prispievajú k celosvetovej jednote a k tomu, aby celá organizácia postupovala vpred.

 K dnešnému organizačnému usporiadaniu však prispeli ešte ďalšie významné udalosti.

Ďalšie teokratické úpravy

Uprostred druhej svetovej vojny dňa 8. januára 1942 zomrel Joseph F. Rutherford a tretím prezidentom spoločnosti Watch Tower sa stal Nathan H. Knorr. Organizácia bola vystavená silnému tlaku, pretože jej činnosť bola v mnohých krajinách zakázaná. Davy sa pod rúškom vlastenectva dopúšťali na svedkoch násilia a svedkovia boli pri rozširovaní biblickej literatúry vo svojej verejnej službe zatýkaní. Povedie zmena správy v tomto kritickom čase k spomaleniu diela? Bratia, ktorí mali na starosti správne záležitosti, sa obracali o vedenie a požehnanie k Jehovovi. V súlade so svojou túžbou po božskom vedení opäť preskúmali štruktúru organizácie, aby zistili, či sú nejaké oblasti, v ktorých by sa mohli ešte viac prispôsobiť Jehovovým cestám.

Potom v roku 1944 sa pri príležitosti výročnej schôdze spoločnosti Watch Tower v Pittsburghu (Pennsylvánia) konalo služobné zasadanie. Dňa 30. septembra bolo pred touto výročnou schôdzou prednesených niekoľko významných prejavov o tom, čo hovoria Písma o organizácii Jehovových služobníkov. * Pozornosť bola zameraná na vedúci zbor. Pri tejto príležitosti bolo zdôraznené, že pre všetky nástroje, ktoré používa trieda verného a rozvážneho otroka, musia platiť teokratické zásady. Bolo vysvetlené, že členmi tejto zákonnej korporácie nie sú všetci členovia „zasväteného“ Božieho ľudu. Korporácia tento ľud iba reprezentuje a vystupuje ako jeho právny nástroj. No keďže táto Spoločnosť bola vydavateľom, ktorý Jehovovým svedkom poskytoval literatúru obsahujúcu duchovné osvietenie, vedúci zbor bol logicky a nevyhnutne úzko spojený s funkcionármi a členmi správnej rady tejto zákonnej Spoločnosti. Uplatňovali sa v jej záležitostiach plne teokratické zásady?

Zakladacia listina Spoločnosti stanovila akcionárske usporiadanie, v ktorom každý celkový príspevok v hodnote 10 amerických dolárov oprávňoval prispievateľa hlasovať pri výbere členov správnej rady a funkcionárov Spoločnosti. Možno sa zdalo, že takéto príspevky sú dokladom skutočného záujmu o činnosť organizácie. Toto usporiadanie však prinášalo problémy. Prezident Spoločnosti, brat Knorr, vysvetlil: „Z článkov zakladacej listiny Spoločnosti by sa mohlo zdať, že  príslušnosť k vedúcemu zboru je závislá od príspevkov odovzdaných zákonnej Spoločnosti. Ale podľa Božej vôle by to medzi pravým Božím vyvoleným ľudom tak nemalo byť.“

Je pravda, že Charles Taze Russell, ktorý bol prvých 32 rokov existencie Spoločnosti hlavným predstaviteľom vedúceho zboru, bol aj najväčším podporovateľom Spoločnosti po finančnej, fyzickej i duševnej stránke. Ale o tom, ako ho Pán používal, nerozhodoval peňažný príspevok. Bola to jeho úplná oddanosť, jeho neúnavná horlivosť, jeho nekompromisný postoj na strane Božieho Kráľovstva a jeho nezlomná lojálnosť a vernosť, ktoré ho v Božích očiach robili vhodným na túto službu. O teokratickej organizácii platí pravidlo: „Boh usporiadal údy v tele, každý z nich tak, ako sa mu páčilo.“ ​(1. Kor. 12:18) Brat Knorr vysvetlil: „Keďže však zakladacia listina Spoločnosti určila, aby tým, ktorí finančnými prostriedkami prispeli na dielo Spoločnosti, boli vydávané akcie s hlasovacím právom, mohlo to mať za následok znejasnenie či narušenie tejto teokratickej zásady, pokiaľ ide o vedúci zbor; a mohlo ju to tiež ohroziť alebo to mohlo brániť jej uplatňovaniu.“

Preto bolo 2. októbra 1944 na pracovnej schôdzke všetkých akcionárov a voličov Spoločnosti jednomyseľne odhlasované, aby bola zakladacia listina Spoločnosti revidovaná a uvedená viac do súladu s teokratickými zásadami. Počet členov teraz nemal byť neobmedzený, ale mal sa pohybovať od 300 do 500 členov. Všetkých mala vybrať správna rada, a to nie na základe peňažných príspevkov, ale preto, že sú to zrelí, činní, verní svedkovia Jehovu, ktorí slúžia celým časom v diele organizácie alebo sú činnými služobníkmi zborov Jehovových svedkov. Títo členovia mali hlasovať za správnu radu a správna rada mala potom vybrať svojich funkcionárov. Toto nové usporiadanie začalo platiť nasledujúci rok 1. októbra 1945. Ukázalo sa to ako veľká ochrana v čase, keď nepriateľské živly často manipulovali s obchodnými záležitosťami tak, aby ovládli korporácie a potom ich prebudovali, aby slúžili ich vlastným cieľom!

 Je zjavné, že Jehova žehná kroky, ktorými sa organizácia prispôsobuje teokratickým zásadám. Napriek veľkému tlaku, ktorému bola organizácia počas druhej svetovej vojny vystavená, počet hlásateľov Kráľovstva sa stále zvyšoval. Bez prestania ďalej intenzívne svedčili o Božom Kráľovstve. Od roku 1939 do roku 1946 došlo v radoch Jehovových svedkov k ohromujúcemu 157-percentnému vzrastu a dobré posolstvo sa dostalo do ďalších šiestich krajín. V nasledujúcich 25 rokoch vzrástol počet činných svedkov o ďalších skoro 800 percent a správu o pravidelnej činnosti podávali v ďalších 86 krajinách.

Zvláštne školenie pre dozorcov

Niektorí pozorovatelia zvonku si mysleli, že keď sa organizácia zväčšuje, jej normy sa nevyhnutne musia znižovať. Biblia však naopak predpovedala, že medzi Jehovovými služobníkmi bude vládnuť spravodlivosť a pokoj. (Iz. 60:17) To si vyžadovalo starostlivé a neustále školenie zodpovedných dozorcov v Božom Slove, jasné porozumenie Božích právnych noriem a ich dôsledné uplatňovanie. Takéto školenie bolo zabezpečené. Dôkladné štúdium Božích spravodlivých požiadaviek postupne predkladá Strážna veža a túto látku systematicky študuje každý zbor Jehovových svedkov na celom svete. Navyše, dozorcovia stáda dostávajú mnoho ďalšieho poučenia.

Hlavní dozorcovia odbočiek Spoločnosti sa schádzali na zvláštnych školeniach počas medzinárodných zjazdov. Od roku 1961 do roku 1965 boli pre nich v New Yorku usporiadané zvláštne školiace kurzy trvajúce osem až desať mesiacov. V rokoch 1977 až 1980 sa títo  dozorcovia zúčastnili na ďalšej sérii zvláštnych päťtýždňových kurzov. K ich školeniu patrilo preštudovanie všetkých biblických kníh verš za veršom a tiež rozbor organizačných detailov a spôsobov, ako podporovať kázanie dobrého posolstva. Medzi Jehovovými svedkami nie sú žiadne národnostné rozdiely. Bez ohľadu na to, kde žijú, dodržiavajú rovnaké vysoké biblické normy, veria v to isté a to isté aj vyučujú.

Zvláštna pozornosť sa venuje i krajským a oblastným dozorcom. Mnohí z nich absolvovali Gileád, biblickú školu Watchtower, alebo niektorú z jej pobočiek. Pravidelne sa tiež schádzajú v kanceláriách odbočiek Spoločnosti alebo na iných vhodných miestach, kde absolvujú niekoľkodňové alebo týždňové semináre.

V roku 1959 vstúpilo do platnosti iné vynikajúce opatrenie. Bola to škola služby Kráľovstva, na ktorej sa zúčastňujú krajskí a oblastní dozorcovia, ako aj zboroví dozorcovia. Zo začiatku to bol celomesačný študijný kurz. Kurz prebiehal jeden rok len v Spojených štátoch, ale potom sa študijná látka preložila do iných jazykov a postupne sa používala na celom svete. Keďže nie všetci dozorcovia sa mohli uvoľniť zo svetského zamestnania na celý mesiac, od roku 1966 bola zavedená dvojtýždňová forma kurzu.

Táto škola nebola teologickým seminárom, na ktorom by sa muži pripravovali na ordináciu. Tí, čo sa na nej zúčastnili, už boli ordinovanými služobníkmi. Mnohí boli dozorcami a pastiermi stáda už celé desaťročia. Kurz im poskytol príležitosť, aby si podrobne rozobrali pokyny z Božieho Slova týkajúce sa ich práce. Veľký dôraz sa kládol  na dôležitosť zvestovateľskej služby a na to, ako ju vykonávať účinne. Vzhľadom na meniace sa mravné normy sveta sa veľa času venovalo tiež rozhovorom o dodržiavaní biblických noriem mravnosti. V poslednom čase na tento kurz nadväzujú vždy po dvoch až troch rokoch semináre a užitočné schôdzky, ktoré vedú cestujúci dozorcovia s miestnymi staršími niekoľko ráz za rok. Tieto stretnutia sú príležitosťou, keď sa môže venovať zvláštna pozornosť aktuálnym potrebám. Sú ochranou pred akýmkoľvek odbočením od biblických noriem a prispievajú k jednotnému riešeniu situácií vo všetkých zboroch.

Jehovovi svedkovia si berú k srdcu výzvu z 1. Korinťanom 1:10: „Nabádam vás, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci hovorili súhlasne, aby neboli medzi vami rozdelenia, ale aby ste boli pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia.“ Táto jednota nie je vynútená; vyplýva z poučovania o Božích cestách, ako sú zaznamenané v Biblii. Jehovovi svedkovia majú potešenie v Božích cestách a v Božom predsavzatí. Keď niekoho prestane tešiť život podľa biblických noriem, má možnosť organizáciu opustiť. Keď však niekto začne kázať iné náuky alebo znevažovať biblickú mravnosť, dozorcovia zakročia, aby ochránili stádo. Organizácia uplatňuje biblickú radu: „[Dávajte] pozor na tých, ktorí spôsobujú rozdelenie a príležitosti na potkýnanie v rozpore s učením, ktoré ste sa učili, a [vyhýbajte] sa im.“ — Rim. 16:17; 1. Kor. 5:9–13.

Biblia predpovedala, že Boh spôsobí, aby medzi jeho služobníkmi bola práve taká atmosféra, v ktorej bude prevládať spravodlivosť  a ktorá prinesie pokojné ovocie. (Iz. 32:1, 2, 17, 18) Tieto podmienky silne priťahujú ľudí, ktorí milujú to, čo je správne.

Koľko takých ľudí, ktorí milujú spravodlivosť, bude zhromaždených pred koncom tohto starého systému? Jehovovi svedkovia to nevedia. Ale Jehova vie, čo si bude vyžadovať jeho dielo, a vo svojom ustanovenom čase a svojím spôsobom zaistí, aby jeho organizácia bola pripravená toto dielo vykonať.

Príprava na prudký vzrast

Keď sa pri príprave publikácie Aid to Bible Understanding (Pomôcka na porozumenie Biblie) pod dohľadom vedúceho zboru uskutočňoval výskum, pozornosť sa opäť sústredila na spôsob, ako bol organizovaný kresťanský zbor v prvom storočí. Starostlivo boli preštudované biblické výrazy ako „starší muž“, „dozorca“ a „služobník“. Mohla sa novodobá organizácia Jehovových svedkov ešte plnšie prispôsobiť vzoru, ktorý bol zachovaný v Písmach ako vodidlo?

Jehovovi služobníci boli rozhodnutí stále sa podriaďovať božskému vedeniu. Na sérii zjazdov v roku 1971 bola sústredená pozornosť na usporiadanie správy raného kresťanského zboru. Bolo poukázané na to, že výraz presbyteros (starší muž, starší), ako sa používa v Biblii, sa neobmedzuje na osoby pokročilého veku ani na všetkých tých, ktorí sú v zbore duchovne zrelí. Používal sa najmä v úradnom zmysle v súvislosti s dozorcami v zboroch. (Sk. 11:30; 1. Tim. 5:17; 1. Petra 5:1–3) Tí boli do svojho postavenia vymenovaní v súlade s požiadavkami, ktoré sa stali súčasťou inšpirovaných Písiem. (Sk. 14:23; 1. Tim. 3:1–7; Tít. 1:5–9) Tam, kde bolo dosť spôsobilých mužov, mohli byť v zbore aj viacerí starší. (Sk. 20:17; Fil. 1:1) Tí tvorili „radu starších“, v ktorej všetci mali rovnaké úradné postavenie a nikto nebol najvýznamnejším ani najvplyvnejším členom zboru. (1. Tim. 4:14) Ako bolo vysvetlené, v súlade s požiadavkami uvedenými apoštolom Pavlom boli na pomoc starším vymenovaní tiež „služobní pomocníci“. — 1. Tim. 3:8–10, 12, 13.

Ihneď sa urobili opatrenia, aby sa organizácia viac prispôsobila tomuto biblickému vzoru. Začalo sa hneď od vedúceho zboru. Počet jeho členov sa zvýšil, takže ako vedúci zbor Jehovových svedkov už neslúžilo len tých sedem, ktorí boli členmi správnej rady Watch Tower Bible and Tract Society of Pennsylvania. Nestanovil sa žiaden pevný počet členov vedúceho zboru. V roku 1971 ich bolo 11; niekoľko rokov ich bolo až 18; v roku 1992 ich bolo 12. Všetci sú to muži pomazaní Bohom ako spoludedičia s Ježišom Kristom. Tí dvanásti, ktorí v roku 1992 slúžili ako členovia vedúceho zboru, mali za sebou dohromady viac než 728 rokov služby celým časom ako služobníci Jehovu Boha.

 Dňa 6. septembra 1971 bolo rozhodnuté, že predsedníctvo na schôdzkach vedúceho zboru sa má každoročne striedať podľa abecedného poradia priezvisk jeho členov. Toto rozhodnutie sa začalo uplatňovať už od 1. októbra. Členovia vedúceho zboru sa tiež každý týždeň striedali v predsedaní pri rannom uctievaní a pri štúdiu Strážnej veže pracovníkov ústredia. * Toto usporiadanie začalo platiť 13. septembra 1971, keď program ranného uctievania v ústredí Spoločnosti v newyorskom Brooklyne viedol Frederick W. Franz.

V nasledujúcom roku sa pripravovala zmena dozoru v zboroch. V zbore už nemal byť iba jeden služobník zboru, ktorému by pomáhali niekoľkí ďalší služobníci. Biblicky spôsobilí muži mali byť vymenovaní za starších. Ďalší, ktorí spĺňajú biblické požiadavky, mali byť vymenovaní za služobných pomocníkov. To otvorilo cestu väčšiemu počtu mužov k tomu, aby sa mohli podieľať na zborových zodpovednostiach, a tak získať cenné skúsenosti. Nikto z Jehovových svedkov vtedy ešte netušil, že počet zborov v nasledujúcich 21 rokoch sa zvýši o 156 percent, takže v roku 1992 bude celkový počet zborov 69 558. Ale Pán Ježiš Kristus, Hlava zboru, zjavne robil prípravy na to, čo malo prísť.

Začiatkom 70. rokov 20. storočia sa starostlivo uvažovalo o ďalšej reorganizácii vedúceho zboru. Od roku 1884, keď bola spoločnosť Watch Tower zákonne zaregistrovaná, sa záležitosti, ako je vydávanie literatúry, dohľad nad celosvetovým evanjelizačným dielom a organizovanie škôl a zjazdov, zabezpečovali pod vedením kancelárie prezidenta Watch Tower Bible and Tract Society. Ale po mnohomesačnom starostlivom rozbore a skúmaní podrobností bolo 4. decembra 1975 jednomyseľne prijaté nové usporiadanie. Vzniklo šesť výborov vedúceho zboru.

Výbor predsedajúceho (tvorí ho súčasný predsedajúci vedúceho zboru, predošlý predsedajúci a nastávajúci predsedajúci) dostáva správy o závažných kritických situáciách, pohromách a prenasledovaní a stará sa o to, aby ich vedúci zbor pohotovo riešil. Redakčný výbor dohliada na zabezpečovanie duchovného pokrmu v písomnej podobe alebo v podobe audio- či videonahrávok pre Jehovových svedkov i na rozširovanie medzi verejnosťou, a dohliada na prekladanie literatúry do stoviek jazykov. Vyučovací výbor má na starosti dohľad nad školami a krajskými, oblastnými i medzinárodnými zjazdmi Jehovovho  ľudu, ako aj nad poučovaním rodiny Bétel a prípravou látky, ktorá sa má na takéto účely používať. Služobný výbor dohliada na všetky oblasti evanjelizačného diela vrátane činnosti zborov a cestujúcich dozorcov. Na tlač, vydávanie a expedíciu literatúry a tiež na chod tlačiarní a riešenie právnych a obchodných záležitostí dohliada vydavateľský výbor. A personálny výbor dohliada na opatrenia osobnej a duchovnej pomoci členom rodín Bétel a je zodpovedný za pozývanie nových členov do služby v rodinách Bétel na celom svete.

Ďalším pomocným výborom je pridelený dozor nad tlačiarňami, domovmi Bétel a farmami spojenými so svetovým ústredím. V týchto výboroch vedúci zbor vo veľkej miere využíva schopnosti členov „veľkého zástupu“. — Zjav. 7:9, 15.

Zmeny prebehli aj v dozore nad odbočkami Spoločnosti. Od 1. februára 1976 je v každej odbočke podľa jej potrieb a veľkosti výbor troch alebo viacerých dozorcov. Pracujú pod vedením vedúceho zboru a starajú sa o dielo Kráľovstva na svojom území.

V roku 1992 dostal vedúci zbor ďalšiu posilu, keď viacero pomocníkov, prevažne z veľkého zástupu, bolo poverených úlohou zúčastňovať sa na schôdzkach a práci redakčného, vyučovacieho, služobného, vydavateľského a personálneho výboru. *

Toto rozdelenie zodpovednosti sa ukázalo ako veľmi užitočné. Spolu so zmenami, ktoré už boli urobené v zboroch, pomáhalo odstrániť z cesty akúkoľvek prekážku, ktorá by mohla jednotlivcov odvádzať od vedomia, že Hlavou zboru je Kristus. Ukázalo sa ako veľmi výhodné, keď sa o záležitostiach týkajúcich sa diela Kráľovstva radia viacerí bratia. Navyše, táto reorganizácia umožnila zabezpečiť potrebný dohľad v mnohých oblastiach, kde bol v čase prudkého vzrastu organizácie naliehavo potrebný. Jehova už dávno predpovedal prostredníctvom proroka Izaiáša: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ ​(Iz. 60:22) Nielenže to urýchlil, ale poskytol aj potrebné vedenie, aby sa jeho viditeľná organizácia mohla o to všetko dobre postarať.

Bezprostredným záujmom Jehovových svedkov je dielo, ktorým ich Boh poveril v týchto záverečných dňoch starého sveta, a sú dobre organizovaní na jeho dovŕšenie. Jehovovi svedkovia pozorujú nepochybné doklady toho, že táto organizácia nie je ľudská, ale Božia, a že ju riadi Boží Syn, Ježiš Kristus. Ježiš ako vládnuci Kráľ ochráni svojich verných poddaných v prichádzajúcom veľkom súžení a zabezpečí, aby boli dobre organizovaní pri uskutočňovaní Božej vôle počas prichádzajúceho Milénia.

[Poznámky pod čiarou]

V rokoch 1938 až 1941 regionálni služobníci pravidelne slúžili v novej úlohe — na miestnych zjazdoch, kde sa svedkovia z vymedzeného územia (zóny) schádzali na zvláštny program. Keď bolo toto dielo v roku 1946 obnovené, títo cestujúci dozorcovia boli známi ako oblastní služobníci; teraz sú to oblastní dozorcovia.

[Zvýraznený text na strane 204]

Trieda duchovenstva medzi nimi nemala miesto

[Zvýraznený text na strane 205]

Nepokúšali sa vytvoriť „pozemskú organizáciu“

[Zvýraznený text na strane 206]

Ako boli vyberaní starší?

[Zvýraznený text na strane 212]

Vedúci vymenovaný Spoločnosťou

[Zvýraznený text na strane 213]

Niektorí starší nechceli kázať mimo zboru

[Zvýraznený text na strane 214]

Rady sa síce preriedili, ale organizácia sa posilnila

[Zvýraznený text na strane 218]

Ako sa malo uskutočňovať vymenovanie?

[Zvýraznený text na strane 220]

Snažil sa Rutherford jednoducho získať väčšiu kontrolu?

[Zvýraznený text na strane 222]

Stále v kontakte s dvojicami, trojicami i početnejšími skupinami

[Zvýraznený text na strane 223]

Nové zodpovednosti cestujúcich dozorcov

[Zvýraznený text na strane 224]

Rozšírený vedúci zbor s rotujúcim predsedníctvom

[Zvýraznený text na strane 235]

Potrebný dohľad v čase prudkého vzrastu

[Rámček na strane 207]

Prečo tá zmena?

Keď sa Ch. T. Russella spýtali, prečo zmenil svoj názor na výber starších v jednotlivých skupinách Pánovho ľudu, odpovedal:

„Predovšetkým by som vás rád uistil, že som si nikdy nerobil nárok na neomylnosť... Nepopierame, že naše poznanie rastie a že teraz vidíme Pánovu vôľu vzhľadom na Starších čiže vodcov v rôznych skupinkách jeho ľudu v trošku odlišnom svetle. Zmýlili sme sa v úsudku tým, že sme očakávali príliš veľa od drahých bratov, ktorí prišli skôr k Pravde a stali sa prirodzenými vodcami týchto malých skupín. Idealistický názor, ktorý sme s láskou prechovávali, bol ten, že poznanie Pravdy v nich prehĺbi pokoru, že ich privedie k uvedomeniu si vlastnej bezvýznamnosti a k tomu, že všetko, čo vedia a dokážu predložiť iným, môžu len preto, že sú Božími hovorcami a že Boh ich používa. Naše idealistické nádeje boli také, že v každom zmysle slova budú príkladom stádu; a že keby Pánova prozreteľnosť priviedla do skupinky jedného alebo viac rovnako schopných bratov, duch lásky ich podnieti k tomu, aby jeden druhému dávali z úcty prednosť, a tak jeden druhému pomáhali a pobádali sa k účasti na službe Cirkvi, Kristovmu telu.

Pri tejto predstave sme prišli k záveru, že väčšia miera milosti a pravdy, ktorá mala teraz prísť a ktorú si mal Pánov zasvätený ľud oceniť, bude znamenať, že nebude treba riadiť sa postupom navrhnutým apoštolmi v ranej Cirkvi. Mýlili sme sa, keď sme si neuvedomili, že usporiadanie predložené apoštolmi pod božským dozorom prevyšuje čokoľvek, na čo by mohli prísť iní, a že Cirkev ako celok bude potrebovať pravidlá zavedené apoštolmi, kým sa premenou pri vzkriesení nestaneme všetci úplnými a dokonalými a nebudeme v priamom spoločenstve s Pánom.

Postupne nám svitlo, že sme sa mýlili, keď sme medzi drahými bratmi videli do istej miery ducha súperenia a u mnohých túžbu ujímať sa vedenia na zhromaždeniach ako úradu, a nie ako služby, a brániť tomu, aby sa iní bratia s rovnakou prirodzenou schopnosťou a rovnakým poznaním Pravdy a rovnakou schopnosťou ovládať meč Ducha vypracovali na vodcov.“ — „Zion’s Watch Tower“ z 15. marca 1906, s. 90.

[Rámček/obrázky na stranách 208, 209]

Budovy používané Spoločnosťou pred sto rokmi v oblasti Pittsburghu

Biblický dom, ktorý je tu na obrázku, slúžil ako ústredie 19 rokov, od roku 1890 do roku 1909 *

Tu mal brat Russell svoju pracovňu

Členovia rodiny Biblického domu, ktorí tu slúžili v roku 1902

V budove bolo oddelenie sadzby (vpravo hore), expedícia (vpravo dole), sklad literatúry, obytné priestory pre pracovníkov a kaplnka (sála na zhromaždenia) asi pre 300 osôb

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 211]

Čie je to dielo?

Na sklonku svojho pozemského života Charles Taze Russell napísal: „Boží ľud až príliš často zabúda, že na čele diela je sám Pán. Príliš často sa uvažuje takto: My vykonáme nejakú prácu a necháme Boha, aby s nami v našom diele spolupracoval. Pozrime sa na vec správne a uvedomme si, že Boh zamýšľal a teraz uskutočňuje veľké dielo; a že toto dielo sa podarí bez ohľadu na nás a na naše úsilie; a že Boží ľud dostal veľkú výsadu spolupracovať so svojím Tvorcom v uskutočňovaní Jeho plánov, Jeho zámerov a Jeho opatrení Jeho spôsobom. Ak sa budeme na veci pozerať z tohto hľadiska, mali by sme sa modliť a bdieť, aby sme spoznali a konali Pánovu vôľu a boli spokojní s každým údelom, pretože ten, kto nás vedie, je náš Boh. To je program, ktorým sa snaží riadiť Watch Tower Bible and Tract Society.“ — „Strážna veža“ z 1. mája 1915, angl.

 [Rámček/obrázok na strane 215]

Otázky VDM

Písmená VDM predstavujú latinské slová „Verbi Dei Minister“ čiže služobník Slova Božieho.

V roku 1916 Spoločnosť pripravila zoznam biblických otázok. Tí, ktorí mali zastupovať Spoločnosť ako rečníci, boli požiadaní, aby na každú z otázok písomne odpovedali. Tak mohla Spoločnosť spoznať zmýšľanie, názory a porozumenie týchto bratov v otázke základných biblických právd. Písomné odpovede starostlivo skúmal skúšobný výbor v kanceláriách Spoločnosti. Tí, ktorí mali byť uznaní za spôsobilých rečníkov, museli dosiahnuť najmenej 85 percent správnych odpovedí.

Neskôr sa mnohí starší, diakoni i ďalší Bádatelia Biblie pýtali, či by mohli dostať zoznam otázok. Časom sa zistilo, že bude užitočné, ak si triedy vyberú ako svojich zástupcov len tých, čo sú spôsobilí ako VDM.

Keď Spoločnosť udeľovala hodnosť služobník Slova Božieho, neznamenalo to, že tento človek je ordinovaný. Len to ukazovalo, že skúšobný výbor v kanceláriách Spoločnosti preskúmal, nakoľko je niekto zrelý v náukových otázkach, a v rozumnej miere aj to, akú má povesť, a dospel k záveru, že si zaslúži byť označovaný za služobníka Slova Božieho.

Otázky VDM:

1. Čo bolo prvým Božím stvoriteľským skutkom?

2. Aký význam má slovo „Logos“, ak sa spája s Božím Synom? Čo naznačujú slová Otec a Syn?

3. Kedy a ako hriech vstúpil do sveta?

4. Aký božský trest za hriech postihuje hriešnikov? Kto sú hriešnici?

5. Prečo bolo potrebné, aby sa „Logos“ stal telom? Bol „vtelený“?

6. Akej podstaty bol Človek Kristus Ježiš od detstva až do smrti?

7. Akej podstaty je Ježiš od vzkriesenia a aký je jeho oficiálny vzťah k Jehovovi?

8. Aké je Ježišovo dielo počas tohto Veku evanjelia — od Letníc dodnes?

9. Čo dosiaľ vykonal Jehova Boh pre svet ľudstva? A čo vykonal Ježiš?

10. Aké je božské predsavzatie s Cirkvou, keď bude úplná?

11. Aké je božské predsavzatie so svetom ľudstva?

12. Aký bude osud trvale nenapraviteľných?

13. Akú odmenu alebo požehnania získa svet ľudstva na základe poslušnosti Mesiášovmu Kráľovstvu?

14. Akými krokmi môže hriešnik nadviazať životne dôležitý vzťah ku Kristovi a k Nebeskému Otcovi?

15. Aká je podľa Božieho Slova cesta kresťana po tom, čo bol splodený Svätým duchom?

16. Odvrátil si sa od hriechu, aby si slúžil živému Bohu?

17. Zasvätil si úplne svoj život a všetky svoje sily a schopnosti Pánovi a jeho službe?

18. Symbolizoval si toto zasvätenie ponorením do vody?

19. Zložil si slávnostný sľub svätosti života IBSA [International Bible Students Association]?

20. Prečítal si si dôkladne a pozorne šesť zväzkov ŠTÚDIÍ PÍSIEM?

21. Priniesli ti mnoho osvietenia a úžitku?

22. Domnievaš sa, že máš podstatné a trvalé poznanie Biblie, ktoré ti po zvyšok tvojho života pomôže, aby si bol výkonnejším Pánovým služobníkom?

[Rámček/obrázky na stranách 216, 217]

Budovy používané v prvých rokoch v Brooklyne

Domov Bétel

Columbia Heights 122–124

Jedáleň v domove Bétel

Svätostánok

Kancelárie, sklad literatúry, zásielkové oddelenie, sadzačské zariadenie a 800-miestna poslucháreň boli tu, na Hicks Street 17 (priestory sa používali od roku 1909 do roku 1918)

Poslucháreň

Prvé tlačiarne

Členovia rodiny Bétel, ktorí pracovali v tlačiarni na Myrtle Avenue v roku 1920 (vpravo)

Myrtle Avenue 35 (1920–1922)

Concord Street 18 (1922–1927)

Adams Street 117 (1927– )

 [Rámček/obrázky na stranách 224, 225]

Cestujúci dozorcovia — niekoľkí z tých tisícov, ktorí takto slúžili

Kanada, 1905–1933

Anglicko, 1920–1932

Fínsko, 1921–1926, 1947–1970

Spojené štáty, 1907–1915

Cestovanie medzi zbormi —

Grónsko

Venezuela

 Lesotho

Mexiko

Peru

Sierra Leone

Pojazdné ubytovanie v Namíbii

Vo zvestovateľskej službe s miestnymi svedkami v Japonsku

Stretnutie s miestnymi staršími v Nemecku

Poskytovanie praktických rád priekopníkom na Havaji

Vyučovanie zboru vo Francúzsku

[Rámček/obrázok na strane 229]

Prvé zákonné korporácie

Zion’s Watch Tower Tract Society. Najprv vytvorená v roku 1881 a potom zákonne zaregistrovaná 15. decembra 1884 v štáte Pennsylvánia. V roku 1896 sa jej názov zmenil na Watch Tower Bible and Tract Society. Od roku 1955 je známa ako Watch Tower Bible and Tract Society of Pennsylvania.

Peoples Pulpit Association. Vytvorená v roku 1909 v súvislosti s presťahovaním hlavných kancelárií Spoločnosti do Brooklynu v New Yorku. V roku 1939 bola premenovaná na Watch Tower Bible and Tract Society, Inc. Od roku 1956 je známa ako Watchtower Bible and Tract Society of New York, Inc.

International Bible Students Association. Zaregistrovaná 30. júna 1914 v Londýne.

Jehovovi svedkovia na mnohých miestach a v mnohých krajinách založili ďalšie korporácie, aby vyhoveli zákonným požiadavkám. Jehovovi svedkovia sa však nedelia na národné alebo regionálne organizácie. Tvoria zjednotené celosvetové bratstvo.

[Rámček na strane 234]

‚Ako prvotná kresťanská spoločnosť‘

Náboženská publikácia „Interpretation“ ​(Výklad) v júli 1956 uviedla: „Organizáciou a svedeckým dielom sa [Jehovovi svedkovia] zo všetkých skupín najviac podobajú prvotnej kresťanskej spoločnosti... Máloktorá iná skupina používa vo svojich posolstvách, ústnych i písomných, Písmo v takom veľkom rozsahu ako oni.“

[Obrázok na strane 210]

V záujme lepšieho dozoru boli zriadené kancelárie odbočiek. Prvá bola v Londýne v tejto budove

[Obrázok na strane 221]

J. F. Rutherford v roku 1941. Svedkovia vedeli, že nie je ich vodcom

[Obrázok na strane 226]

John Booth, cestujúci dozorca v USA v rokoch 1936 až 1941

[Obrázok na strane 227]

Carey Barber, ktorého oblasť zahŕňala veľkú časť Spojených štátov

[Obrázok na strane 228]

Brat Knorr pravidelne navštevoval každú odbočku a misionársky domov

[Obrázok na strane 230]

Hlavní dozorcovia odbočiek Spoločnosti sa zišli na zvláštnom školení (New York, 1958)

[Obrázky na strane 231]

Škola služby Kráľovstva poskytuje cenné pokyny dozorcom na celom svete

Škola služby Kráľovstva v utečeneckom tábore v Thajsku v roku 1978; na Filipínach v roku 1966 (hore vľavo)

[Obrázky na strane 232]

Organizačné pokyny postupne vychádzali (najprv v angličtine, potom v iných jazykoch), aby koordinovali činnosť svedkov a poučili všetkých o opatreniach na pomoc v ich službe