16. kapitola

Zhromaždenia na uctievanie, poučovanie a povzbudzovanie

ZBOROVÉ zhromaždenia sú dôležitou súčasťou činnosti Jehovových svedkov. Aj vtedy, keď im to okolnosti sťažujú, snažia sa navštevovať zhromaždenia pravidelne, čo je v súlade s biblickým nabádaním: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom, a neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale povzbudzujme sa navzájom, a to tým viac, keď vidíte, že sa blíži ten deň.“ ​(Hebr. 10:24, 25) Kde je to možné, každý zbor má zhromaždenia trikrát do týždňa a dohromady trvajú 4 hodiny a 45 minút. No charakter zhromaždení aj ich častosť sa menili podľa toho, čo bolo v danom čase potrebné.

V prvom storočí boli významnou črtou kresťanských zhromaždení prejavy zázračných darov ducha. Prečo? Lebo prostredníctvom týchto darov Boh svedčil o tom, že už nepoužíva židovský náboženský systém, ale že jeho duch je teraz na novovytvorenom kresťanskom zbore. (Sk. 2:1–21; Hebr. 2:2–4) Na zhromaždeniach raných kresťanov boli predkladané modlitby, spievali sa Bohu chvály a dôraz sa kládol na prorokovanie (čiže na predkladanie zjavení o božskej vôli a predsavzatí) a na poučovanie, ktoré budovalo tých, čo počúvali. Títo kresťania žili v čase úžasného vývoja v súvislosti s Božím predsavzatím. Potrebovali tento vývoj pochopiť a spoznať, ako pracovať v súlade s ním. No niektorí z nich si na zhromaždeniach nepočínali v určitých veciach vyrovnane, a ako ukazuje Biblia, potrebovali radu, aby sa veci robili čo najužitočnejším spôsobom. — 1. Kor. 14:1–40.

Boli črty, ktorými sa vyznačovali zhromaždenia týchto raných kresťanov, zjavné aj na spoločných stretnutiach Bádateľov Biblie v 70. rokoch 19. storočia a neskôr?

Uspokojovanie duchovných potrieb raných Bádateľov Biblie

Charles Taze Russell a malá skupina jeho spoločníkov v Allegheny (Pennsylvánia) a okolí vytvorili v roku 1870 triedu na štúdium Biblie. Vďaka svojim zhromaždeniam postupne rástli v láske k Bohu a jeho  Slovu a stále viac spoznávali, čo učí Biblia. Na týchto zhromaždeniach nikto zázračne nehovoril jazykmi. Prečo nie? Takéto zázračné dary splnili svoj účel v prvom storočí, a ako hovorí Biblia, neskôr prestali. „Ďalším krokom vpred,“ povedal brat Russell, „bolo prejavovanie ovocia Ducha, ako to veľmi jasne vysvetľuje sv. Pavol.“ ​(1. Kor. 13:4–10) Okrem toho, rovnako ako v prvom storočí bolo potrebné konať naliehavé evanjelizačné dielo, a preto potrebovali povzbudenie. (Hebr. 10:24, 25) Onedlho už mávali každý týždeň dve pravidelné zhromaždenia.

Brat Russell si uvedomoval, že je dôležité, aby Jehovovi služobníci boli zjednoteným ľudom, nech by boli roztrúsení kdekoľvek po svete. Preto v roku 1879, krátko po tom, čo začala vychádzať Zion’s Watch Tower, boli jej čitatelia povzbudzovaní, aby požiadali brata Russella alebo jedného z jeho spoločníkov o návštevu. Bola stanovená jasná podmienka: „Žiaden poplatok ani prijímanie peňazí.“ Keď prišlo niekoľko žiadostí, brat Russell sa vydal na mesačnú cestu, ktorá ho zaviedla až do Lynnu (Massachusetts), a na každej zastávke jeho cesty sa denne konali štvor- až šesťhodinové zhromaždenia. Rozoberal sa námet „Veci týkajúce sa Božieho Kráľovstva“.

Začiatkom roku 1881 brat Russell nabádal čitateľov Zion’s Watch Tower, ktorí ešte nemali vo svojom okolí pravidelné zhromaždenia: „Usporiadajte si zhromaždenie doma s rodinou alebo aj s niekoľkými ďalšími, ktorí majú azda záujem. Spoločne čítajte, študujte, chváľte a uctievajte, a tam, kde sú dvaja alebo traja v Pánovom mene, bude On uprostred vás — váš učiteľ. Podobnú náplň mali aj niektoré zhromaždenia cirkvi za dní apoštolov. (Pozri Filémonovi 2).“

Program zhromaždení sa postupne vyvíjal. Boli predložené nejaké návrhy, ale každá miestna skupina mala možnosť rozhodnúť sa, čo je v jej podmienkach najlepšie. Príležitostne mohol nejaký rečník predniesť prednášku, ale väčší dôraz sa kládol na zhromaždenia, na ktorých sa mohol každý slobodne vyjadriť. Niektoré triedy Bádateľov Biblie spočiatku veľmi nepoužívali na svojich zhromaždeniach publikácie Spoločnosti, ale cestujúci služobníci, pútnici, im pomáhali pochopiť, akú to má hodnotu.

Potom vyšlo niekoľko zväzkov Úsvitu Milénia a tie sa začali používať ako základ na štúdium. V roku 1895 sa študijné skupiny stali známymi ako biblické študijné krúžky Úsvitu. * Niektorí v Nórsku ich neskôr nazývali „zhromaždenia čítania a konverzácie“ a dodali: „Čítali sme nahlas úryvky z kníh brata Russella, a keď mal niekto komentár alebo otázku, zdvihol ruku.“ Brat Russell odporúčal, aby účastníci  na takých štúdiách používali rôzne preklady Písiem, okrajové poznámky v Biblii a biblické konkordancie. Štúdiá sa často konali v menších skupinách v súkromnom dome, v podvečer, ktorý vyhovoval skupine. Bol to predchodca dnešného zborového štúdia knihy.

Brat Russell si uvedomoval, že nestačí len študovať náukové otázky. Je potrebné aj vyjadrovať oddanosť, aby srdcia ľudí boli podnecované ocenením pre Božiu lásku a túžbou ctiť Boha a slúžiť mu. Triedy boli povzbudzované, aby s týmto cieľom zorganizovali raz týždenne osobitné zhromaždenie. Týmto zhromaždeniam sa niekedy hovorilo „domáce zhromaždenia“, lebo sa konali v súkromných domoch. Program sa skladal z modlitieb, hymien chvály a takzvaných svedectiev, ktoré rozprávali prítomní. * Niektoré tieto svedectvá boli povzbudzujúcimi skúsenosťami; jednotlivci v nich hovorili aj o skúškach, ťažkostiach a problémoch, pred ktorými v poslednom čase stáli. Na niektorých miestach sa tieto zhromaždenia dosť míňali svojho cieľa, lebo prílišný dôraz sa kládol na vlastné ja. Zion’s Watch Tower priniesla niektoré láskavé návrhy na zlepšenie.

Edith Brenisenová, manželka jedného z prvých pútnikov v Spojených štátoch, spomínala na tieto zhromaždenia takto: „Bol to večer na rozjímanie o Jehovovej milujúcej starostlivosti a na blízke spoločenstvo s našimi bratmi a sestrami. Keď sme počúvali niektoré ich skúsenosti, lepšie sme ich spoznávali. Keď sme pozorovali ich vernosť a videli sme, ako prekonávajú ťažkosti, často nám to pomáhalo riešiť niektoré vlastné problémy.“ Časom sa však ukázalo, že užitočnejšie sú zhromaždenia, ktoré každého vyzbroja do evanjelizačného diela.

Spôsob, akým na niektorých miestach prebiehali nedeľné zhromaždenia, robil bratom starosti. Niektoré triedy sa snažili rozoberať Bibliu verš za veršom. Ale rozdielnosť názorov, pokiaľ ide o význam veršov, niekedy vôbec nepôsobila budujúco. Niektorí členovia zboru v Los Angeles (Kalifornia) s cieľom zlepšiť situáciu vytvorili osnovy na tematické štúdium Biblie, ktoré obsahovali otázky a odkazy, ktoré mala celá trieda preskúmať ešte pred príchodom na zhromaždenie. V roku 1902 Spoločnosť vydala Bibliu, ktorá obsahovala „Berojské biblické študijné pomôcky“, k čomu patril aj tematický index. * Kvôli ďalšiemu zjednodušeniu začali od 1. marca 1905 vychádzať v Zion’s Watch Tower osnovy na zborové rozhovory, ktoré obsahovali otázky i odkazy na Bibliu a na publikácie Spoločnosti, čo umožňovalo skúmanie. Vychádzali  až do roku 1914, keď boli vydané študijné otázky k zväzkom Štúdií Písiem, ktoré mali slúžiť ako základ berojských štúdií.

Všetky triedy mali k dispozícii rovnakú látku, ale počet týždenných zhromaždení bol rôzny, jedno až štyri alebo aj viac, podľa toho, ako si to kde zorganizovali. V Kolambe na Cejlóne (teraz Srí Lanka) sa od roku 1914 konali zhromaždenia prakticky sedem dní v týždni.

 Bádatelia Biblie boli povzbudzovaní, aby sa učili skúmať, „všetko dokazovať“, vyjadrovať myšlienky vlastnými slovami. (1. Tes. 5:21, King James Version) Brat Russell povzbudzoval k hlbokému a voľnému rozboru študijnej látky. Okrem toho upozorňoval: „Nikdy nezabudnite, že našou Normou je Biblia a že nech sú naše pomôcky akokoľvek od Boha, sú to ,pomôcky‘, a nie náhrada za Bibliu.“

 Pripomienka Pánovej smrti

Asi od roku 1876 Bádatelia Biblie každý rok organizovali pripomienku Pánovej smrti. * Spočiatku sa skupina v Pittsburghu (Pennsylvánia) a okolí stretávala v dome jedného z Bádateľov. Do roku 1883 vzrástol počet prítomných asi na sto a začala sa používať prenajatá sála. V roku 1905, keď sa v Pittsburghu očakávalo na slávnosti veľa účastníkov, bratia sa rozhodli zabezpečiť priestrannú Carnegie Hall.

Bádatelia Biblie si uvedomovali, že to má byť každoročná slávnosť, nie niečo, čo sa má konať každý týždeň. Deň, v ktorý slávili túto slávnosť, zodpovedal 14. nisanu podľa židovského kalendára, času Ježišovej smrti. V priebehu rokov sa zlepšoval spôsob vypočítavania tohto dátumu. * Ale hlavným predmetom záujmu bol význam samotnej udalosti.

Hoci Bádatelia Biblie sa pri tejto slávnosti stretávali v rôzne veľkých skupinách a na mnohých miestach, každý, kto sa mohol pripojiť k bratom v Pittsburghu, bol vítaný. Od roku 1886 do roku 1893 boli čitatelia Zion’s Watch Tower zvlášť pozývaní, aby pokiaľ možno prišli do Pittsburghu. A oni naozaj prichádzali z rozličných častí Spojených štátov i z Kanady. To im nielen umožnilo sláviť Pamätnú slávnosť spoločne, ale im to aj pomáhalo upevňovať putá duchovnej jednoty. No ako počet tried v Spojených štátoch i v iných častiach sveta rástol, nebolo už praktické snažiť sa stretnúť na jednom mieste. Uvedomili si, že viac dobrého prinesie to, keď sa zhromaždia so spoluveriacimi vo svojom okolí.

Ako uviedla Zion’s Watch Tower, mnohí vyznávali, že veria vo výkupné, a nikomu z nich sa nebránilo prísť na každoročnú slávnosť. Ale táto príležitosť mala význam najmä pre tých, ktorí naozaj patrili ku Kristovmu „malému stádu“. To sú tí, ktorí sa majú podieľať na nebeskom Kráľovstve. Ježiš  v noci pred svojou smrťou, keď zaviedol Pamätnú slávnosť, práve tým, ktorým bola predložená táto nádej, povedal: „Stále to robte na moju pamiatku.“ — Luk. 12:32; 22:19, 20, 28–30.

Najmä od 30. rokov 20. storočia začali byť viditeľní budúci členovia „veľkého zástupu“ iných oviec. (Zjav. 7:9, 10; Ján 10:16) O tých sa v tom čase hovorilo ako o jonadáboch. Prvý raz bola táto skupina priamo pozvaná na Pamätnú slávnosť článkom v Strážnej veži z 15. februára 1938. Hovorilo sa tam: „Nech sa 15. apríla po šiestej hodine večer každá skupina pomazaných zhromaždí a slávi Pamätnú slávnosť a nech sú prítomní aj ich druhovia jonadábovia.“ Prišli nie ako priami účastníci, ale ako pozorovatelia. Ich prítomnosťou sa začal zvyšovať celkový počet tých, ktorí navštívili Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. V roku 1938 bol celkový počet prítomných 73 420, zatiaľ čo tých, ktorí prijímali chlieb a víno so symbolickým významom, bolo 39 225. V nasledujúcich rokoch začali k tým, čo boli prítomní ako pozorovatelia, pribúdať aj noví záujemcovia a ďalší, ktorí ešte neboli činnými svedkami Jehovu. A tak v roku 1992, keď vrcholný počet tých, čo sa zúčastňovali na zvestovateľskej službe, bol 4 472 787, počet prítomných na Pamätnej slávnosti bol 11 431 171 a počet tých, ktorí prijímali symboly, bol len 8683. V niektorých krajinách bol počet prítomných až päť- alebo šesťkrát vyšší ako počet činných svedkov.

Pretože Jehovovi svedkovia si hlboko vážia význam Kristovej smrti, slávia Pamätnú slávnosť aj za veľmi ťažkých okolností. V 70. rokoch 20. storočia, keď vojnové zákazy vychádzania v Rodézii (teraz známej ako Zimbabwe) znemožňovali vyjsť večer von, bratia z niektorých oblastí sa za dňa zhromaždili v dome jedného z Jehovových svedkov a večer potom slávili Pamätnú slávnosť. Samozrejme, po zhromaždení sa nemohli vrátiť domov, a tak zostali v dome aj cez noc. Zvyšok večera strávili spievaním piesní Kráľovstva a rozprávaním skúseností, čo bolo zdrojom ďalšieho občerstvenia.

Počas druhej svetovej vojny sa v koncentračných táboroch slávila Pamätná slávnosť, aj keď to mohlo viesť k prísnemu trestu, keby to stráže zistili. Harold King, ktorý bol od roku 1958 do roku 1963 pre svoju kresťanskú vieru izolovaný vo väzení v komunistickej Číne, slávil Pamätnú slávnosť tak, ako za daných okolností najlepšie mohol. Neskôr povedal: „Z môjho väzenského okna som pozoroval, ako sa začiatkom jari blíži mesiac k splnu. Čo najpozornejšie som si vypočítal dátum slávnosti.“ Zaobstaral si improvizované symboly tak, že si urobil trochu vína z čiernych ríbezlí a namiesto chleba použil ryžu, ktorá je nekvasená. Povedal tiež: „Zaspieval som si a pomodlil  som sa a predniesol som prednášku určenú na túto príležitosť, ako by to bolo v hociktorom zbore Jehovovho ľudu. Tak som sa každý rok cítil pri tejto najdôležitejšej udalosti zjednotený s mojimi bratmi na celom svete.“

Kde je miesto mladých

Publikácie a zhromaždenia Bádateľov Biblie v tých raných rokoch neboli pripravované s konkrétnym zameraním na potreby mladých ľudí. Mladí mohli navštevovať zhromaždenia, a niektorí z nich to aj robili a dychtivo počúvali. Ale nevyvíjalo sa nijaké zvláštne úsilie na to, aby sa nejako zapájali. Prečo nie?

Podľa vtedajšieho porozumenia bratov zostával už len veľmi krátky čas, kým sa všetci členovia Kristovej nevesty zjednotia spolu s ním v nebeskej sláve. Zion’s Watch Tower v roku 1883 vysvetľovala: „My, ktorí sme školení pre povolanie hore, sa nemôžeme odvrátiť od mimoriadneho diela tejto doby — diela prípravy ,Nevesty, Baránkovej manželky‘. Nevesta sa má pripraviť; a práve teraz, keď si pripravuje na svadbu posledné ozdoby, vyžaduje sa v tomto dnešnom, nadovšetko dôležitom diele služba každého člena.“

Rodičia boli dôrazne povzbudzovaní, aby sa ujali svojej zodpovednosti od Boha starať sa o duchovné poučovanie svojich detí. Oddelené nedeľné školy pre mladých sa neodporúčali. Bolo zrejmé, že nedeľné školy pod vedením takzvaného kresťanstva narobili veľa škody. Rodičia, ktorí posielali svoje deti do takých škôl, často prijali názor, že toto usporiadanie ich zbavuje zodpovednosti dávať deťom náboženskú  výchovu. A deti, pretože sa nepozerali na svojich rodičov ako na hlavný zdroj poučovania o Bohu, neboli motivované ctiť si rodičov a poslúchať ich, ako by mali.

No od roku 1892 do roku 1927 bol v Strážnej veži vyhradený priestor na komentovanie textov rozoberaných v „Lekciách medzinárodných nedeľných škôl“, ktoré boli vtedy populárne v mnohých protestantských cirkvách. Tieto texty mnoho rokov vyberal F. N. Peloubet, jeden kongregacionalistický duchovný, a jeho pomocníci. Strážna veža rozoberala tieto texty z hľadiska pokročilého porozumenia Písiem, ktoré mali Bádatelia Biblie a ktoré neobsahovalo dogmy takzvaného kresťanstva. Bratia dúfali, že Strážna veža si takto nájde cestu do niektorých cirkví, že sa tam bude predkladať pravda a že niektorí členovia cirkví ju prijmú. Samozrejme, rozdiel bol zjavný, a to protestantské duchovenstvo rozhnevalo.

Prišiel rok 1918 a ostatok, zostávajúci z pomazaných, bol ešte stále na pozemskej scéne. Zvýšil sa aj počet detí na zhromaždeniach. Keď rodičia študovali, často dovolili deťom, aby sa zatiaľ hrali. No aj mladí ľudia sa potrebovali učiť ,hľadať spravodlivosť, hľadať miernosť‘, ak mali byť „ukrytí v deň Jehovovho hnevu“. (Sof. 2:3) Preto v roku 1918 Spoločnosť povzbudila zbory, aby usporiadali triedy pre mládež od 8 do 15 rokov. Na niektorých miestach vznikli dokonca aj základné triedy pre deti, ktoré boli príliš malé, aby mohli navštevovať triedu pre mládež. Zároveň bola opäť zdôraznená zodpovednosť rodičov za deti.

To viedlo k ďalšiemu vývoju. V roku 1920 Zlatý vek priniesol článok pod názvom „Biblické štúdium pre mladých“ s otázkami, pri ktorých boli uvedené citáty z Písma, kde bolo možné nájsť odpovede. V tom istom roku bolo vydané The Golden Age ABC (ABC Zlatého veku); bola to ilustrovaná brožúrka, pomocou ktorej mohli rodičia poučovať svoje deti o základných biblických pravdách a vštepovať im kresťanské vlastnosti. Potom, v roku 1924, vyšla kniha s názvom The Way to Paradise (Cesta do raja), ktorú napísal W. E. Van Amburgh. Bola prispôsobená pre „stredne pokročilých bádateľov Biblie“. Nejaký čas sa používala na zhromaždeniach pre mladých. Okrem toho, „Mladí svedkovia“ v Amerike mali vlastné usporiadanie pre zvestovateľskú službu. Vo Švajčiarsku vytvorila jedna mladá skupina spoločenstvo nazvané „Jehovova mládež“ pre tých, ktorí boli vo veku od 13 do 25 rokov. V Berne mali vlastný sekretariát a tam redigovali a v tlačiarni Spoločnosti tlačili zvláštny časopis Jehovas Jugend (Jehovova mládež). Títo mladí mali svoje vlastné zhromaždenia, a dokonca hrávali biblické drámy, napríklad vo Volkshause v Zürichu pred 1500 prítomnými.

No v organizácii Jehovových služobníkov tým vlastne vznikala ďalšia organizácia. To neprispievalo k jednote, a tak v roku 1936 bol tento  vývoj zastavený. V apríli 1938 prezident Spoločnosti J. F. Rutherford počas svojej návštevy v Austrálii zistil, že popri zjazde pre dospelých prebieha jedna trieda pre deti. Okamžite zariadil, aby boli všetky deti privedené na hlavný zjazd, z čoho mali veľký úžitok.

V tom istom roku Strážna veža rozoberala celú záležitosť oddelených tried pre mladých ľudí v zbore. Tento rozbor opäť vyzdvihol skutočnosť, že rodičia sú zodpovední za poučovanie svojich detí. (Ef. 6:4; porovnaj 5. Mojžišovu 4:9, 10; Jeremiáša 35:6–10.) Ukázal tiež, že v Biblii nie je nijaký príklad, ktorý by podporoval oddeľovanie mladých v triedach pre mládež. Namiesto toho mali spolu s rodičmi počúvať Božie Slovo. (5. Mojž. 31:12, 13; Joz. 8:34, 35) Keď deti potrebovali ďalšie vysvetlenie študijnej látky, rodičia im to mohli vysvetliť doma. Články ďalej poukázali na to, že opatrenie takých oddelených tried v skutočnosti odvádza od kázania dobrého posolstva z domu do domu. Ako to? Učitelia niekedy nešli do zvestovateľskej služby, lebo sa museli pripravovať na tieto hodiny a viesť ich. Preto boli všetky oddelené triedy pre mladých zrušené.

Dodnes je medzi Jehovovými svedkami zvykom, že celá rodina sa zúčastňuje na zborových zhromaždeniach spoločne. Rodičia pomáhajú deťom pripraviť sa, aby sa mohli vhodným spôsobom zapojiť do programu. Okrem toho, rodičia majú k dispozícii rad vynikajúcich publikácií, pomocou ktorých môžu deti doma poučovať. Medziiným sú to knihy Deti z roku 1941; Počúvať veľkého Učiteľa z roku 1971; Využi čo najlepšie svoju mladosť z roku 1976; Moja kniha biblických príbehov z roku 1978; Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede z roku 1989.

Vyzbrojiť všetkých, aby boli činnými evanjelistami

Od prvých čísel Strážnej veže bolo jej čitateľom pravidelne pripomínané, že všetci praví kresťania majú výsadu a zodpovednosť hlásať dobré posolstvo o Božom predsavzatí. Zborové zhromaždenia im pomáhali pripraviť si srdce a myseľ na túto činnosť tým, že budovali ich lásku k Jehovovi a ich poznanie o jeho predsavzatí. No najmä po zjazde v Cedar Point (Ohio) v roku 1922 sa začal klásť oveľa väčší dôraz na to, čo sa dosahuje vo zvestovateľskej službe a ako sa na nej efektívne zúčastňovať.

Bulletin *, list obsahujúci informácie, ktoré sa priamo týkali zvestovateľskej služby, obsahoval krátke svedectvo, vtedy nazývané nábor, ktoré sa mali Bádatelia naučiť naspamäť a vydávať pomocou neho ľuďom  svedectvo. Väčšinu roku 1923 bola každú prvú stredu v mesiaci polovica zhromaždenia modlitby, chvály a svedectva vyhradená svedectvám súvisiacim so zvestovateľskou službou, a to kvôli podnieteniu zjednoteného úsilia zvestovať Kráľovstvo.

Najneskôr v roku 1926 boli mesačné zhromaždenia, kde sa hovorilo o zvestovateľskej službe, nazvané zhromaždeniami pracovníkov. Prichádzali na ne zvyčajne tí, ktorí sa na tejto službe naozaj zúčastňovali. Na týchto zhromaždeniach sa rozoberali metódy vydávania svedectva druhým a plánovala sa ďalšia činnosť. V roku 1928 už Spoločnosť povzbudzovala zbory, aby mávali takéto zhromaždenia každý týždeň. Počas ďalších štyroch rokov zbory začali nahrádzať zhromaždenie svedectva (alebo vyhlásení) tým, čo bolo nakoniec nazvané služobným zhromaždením, a Spoločnosť povzbudzovala všetkých, aby sa na ňom zúčastňovali. Toto týždenné zhromaždenie usporadúvajú zbory už vyše 60 rokov. Prejavy, rozhovory s prítomnými, predvedenia a interview poskytujú cielenú pomoc vo všetkých odvetviach kresťanskej služby.

Tento druh zhromaždenia určite nevznikol v 20. storočí. Sám Ježiš dával svojim učeníkom podrobné inštrukcie, prv ako ich vyslal kázať. (Mat. 10:5–11:1; Luk. 10:1–16) Neskôr sa oni sami navzájom budovali, keď sa stretávali a rozprávali si skúsenosti, ktoré zažili v službe. — Sk. 4:21–31; 15:3.

Pokiaľ ide o školenie vo verejnom rečníctve, na pravidelných zborových zhromaždeniach v raných rokoch neprebiehalo. No najneskôr v roku 1916 bolo navrhnuté, aby si tí, ktorí si myslia, že majú určité predpoklady ako verejní rečníci, sami usporadúvali lekcie, kde by bol azda jeden starší prítomný ako moderátor, ktorý by ich počúval a dával im rady na zlepšenie obsahu a prednesu ich prejavov. Tieto stretnutia, na ktoré chodili zo zboru iba muži, sa neskôr stali známymi ako školy prorokov. Grant Suiter pri spomienke na udalosti tých dní povedal: „Konštruktívna kritika, ktorej sa mi dostalo v tejto škole, nebola ničím v porovnaní s tou, ktorú som si vypočul osobne od môjho otca po tom, čo prišiel na jedno stretnutie a vypočul si, ako sa snažím rečniť.“ Na pomoc tým, ktorí sa snažili robiť pokroky, bratia súkromne zostavili a vytlačili učebnicu pokynov o rečníctve spolu s osnovami rôznych prednášok. Časom však boli tieto školy prorokov zrušené. Aby sa uspokojila mimoriadna potreba v tom čase, pozornosť sa celkom sústredila na vyzbrojenie každého člena zboru, aby sa mohol plne zúčastňovať na evanjelizácii z domu do domu.

 Bolo možné vyzbrojiť každého člena tejto rastúcej medzinárodnej organizácie, aby dokázal nielen vydať krátke svedectvo a ponúknuť biblickú literatúru, ale aj pôsobivo hovoriť a byť učiteľom Božieho Slova? To bolo cieľom zvláštnej školy, ktorá bola od roku 1943 zriadená v každom zbore Jehovových svedkov. Vo svetovom ústredí Jehovových svedkov prebiehala už od februára 1942. Každý týždeň boli poslucháči poučovaní, študujúci prednášali prejavy a dostávali k nim rady. Spočiatku mávali v tejto škole prejavy len muži, hoci celý zbor bol povzbudzovaný, aby sa na nej zúčastnil, pripravil sa na program a zapojil sa do opakovania. V roku 1959 dostali aj sestry výsadu prihlásiť sa do tejto školy, kde sa mohli školiť v rozoberaní biblických námetov formou vzájomného rozhovoru.

O účinku tejto školy odbočka spoločnosti Watch Tower v Južnej Afrike uviedla: „Týmto vynikajúcim opatrením sa za krátky čas podarilo pomôcť mnohým bratom, ktorí si predtým mysleli, že nikdy nebudú verejnými rečníkmi, aby sa stali veľmi schopnými na pódiu a efektívnejšími v službe. Vo všetkých častiach Južnej Afriky bratia uvítali toto nové opatrenie od Jehovu a s nadšením ho využívali. Niektorí to robili aj napriek veľkým jazykovým prekážkam a nedostatočnému vzdelaniu.“

Teokratická škola kazateľskej služby je naďalej dôležitým zhromaždením v zboroch Jehovových svedkov. Prihlásení sú takmer všetci, ktorí môžu. Zúčastňujú sa na nej mladí i starí, noví svedkovia i tí, ktorí majú už veľa skúseností. Je to pokračujúci vzdelávací program.

Verejnosť je pozývaná, aby sa prišla pozrieť a vypočuť si

Jehovovi svedkovia v žiadnom prípade nie sú tajným spolkom. Ich učenie založené na Biblii je dobre vysvetlené v publikáciách, ku ktorým má prístup každý. Okrem toho vynakladajú mimoriadne úsilie na pozývanie ďalších ľudí, aby navštívili zhromaždenia a sami videli a počuli, čo sa tam deje.

Ježiš Kristus dával svojim učeníkom osobné poučenie, ale hovoril aj na verejnosti — na morskom pobreží, na úbočí vrchu, v synagógach, v chrámovej oblasti v Jeruzaleme — tam, kde ho zástupy mohli počuť. (Mat. 5:1, 2; 13:1–9; Ján 18:20) Bádatelia Biblie v súlade s týmto príkladom už v 70. rokoch 19. storočia začali usporadúvať  zhromaždenia, kde si priatelia, susedia a ďalší, ktorých to zaujímalo, mohli vypočuť prednášku o Božom predsavzatí s ľudstvom.

Vynakladalo sa mimoriadne úsilie na to, aby tieto prednášky boli na miestach, ktoré by verejnosti vyhovovali. Volalo sa to práca rozširovania tried. V roku 1911 zbory, ktoré mali dostatok talentovaných rečníkov, boli povzbudzované, aby vyslali niektorých z nich do okolitých miest a dedín organizovať zhromaždenia v spoločenských sálach. Kde to bolo možné, zariadili, aby sa konala séria šiestich prednášok. Po poslednej prednáške rečník zisťoval, koľkí z prítomných majú taký záujem o štúdium Biblie, že by sa chceli spolu pravidelne schádzať. V prvom roku sa takýchto prednášok konalo vyše 3000.

Od roku 1914 bola verejnosti premietaná „Fotodráma Stvorenie“. Bratia nežiadali vstupné. Odvtedy používali aj iné filmy a diapozitívy. Od 20. rokov, keď spoločnosť Watch Tower začala vo veľkej miere používať rozhlas, mali ľudia možnosť vypočuť si biblické prednášky doma. Potom, v 30. rokoch, boli prednášky J. F. Rutherforda zaznamenávané a prehrávané tisícom ľudí na verejných zhromaždeniach.

Do roku 1945 bolo v teokratickej škole kazateľskej služby vyškolených už veľa verejných rečníkov. V januári toho roku sa začala dobre organizovaná kampaň verejných zhromaždení. Spoločnosť poskytla osnovy pre sériu ôsmich aktuálnych prednášok. Na ich ohlasovanie sa používali pozvánky a niekedy aj plagáty. Okrem pravidelných miest na zhromaždenia zborov sa bratia veľmi snažili zorganizovať tieto verejné zhromaždenia na miestach, kde neboli žiadne zbory. Na kampani sa mohli zúčastniť všetci zo zboru — tým, že vopred ohlasovali zhromaždenia, podporovali ich osobnou účasťou, a tiež tým, že vítali nových a odpovedali na ich otázky. V prvom roku tejto mimoriadnej činnosti sa v Spojených štátoch uskutočnilo 18 646 verejných zhromaždení s celkovým počtom prítomných 917 352. Nasledujúci rok počet verejných zhromaždení na americkom poli vzrástol na 28 703. A v Kanade, kde sa v roku 1945 konalo 2552 takých zhromaždení, ich v nasledujúcom roku bolo už 4645.

Vo väčšine zborov Jehovových svedkov sú verejné zhromaždenia teraz súčasťou pravidelných týždenných zhromaždení. Sú vo forme prednášky a každý je povzbudzovaný, aby si počas nej vyhľadával kľúčové biblické texty, ktoré rečník číta a rozoberá. Tieto zhromaždenia  sú bohatým zdrojom duchovného poučenia pre zbory i pre tých, ktorí prichádzajú prvý raz.

Ľudia, ktorí navštívia zhromaždenia Jehovových svedkov prvýkrát, sú často príjemne prekvapení. Jeden popredný politik v Zimbabwe prišiel do sály Kráľovstva, aby zistil, čo sa tam deje. Bol to muž s násilníckou povahou a úmyselne prišiel neoholený a neučesaný. Očakával, že svedkovia ho odtiaľ vyženú. Namiesto toho prejavili oňho úprimný záujem a povzbudili ho k domácemu biblickému štúdiu. Teraz je pokorným a pokojamilovným kresťanským svedkom.

Milióny ľudí, ktorí navštívili zhromaždenia Jehovových svedkov, boli podnietení povedať: „Boh je skutočne medzi vami.“ — 1. Kor. 14:25.

Vhodné miesta na zhromažďovanie

Za dní apoštolov Ježiša Krista mávali kresťania svoje zhromaždenia často v súkromných domoch. Na niektorých miestach mohli hovoriť v židovských synagógach. V Efeze apoštol Pavol dva roky prednášal v jednej školskej posluchárni. (Sk. 19:8–10; 1. Kor. 16:19; Filém. 1, 2) Podobne aj koncom 19. storočia sa Bádatelia Biblie stretávali v súkromných domoch, niekedy hovorili v cirkevných kaplnkách a používali aj iné sály, ktoré si mohli prenajať. V niekoľkých prípadoch si neskôr kúpili budovy, ktoré predtým používali iné náboženské skupiny, a pravidelne ich používali. Tak to bolo aj v prípade Brooklynského svätostánku a Londýnskeho svätostánku.

Ale oni nepotrebovali ani nechceli na svoje zhromaždenia honosné budovy. Niektoré zbory si kúpili a renovovali vhodné budovy; ďalšie zbory si postavili nové sály. Po roku 1935 sa na označenie týchto miest zborových zhromaždení postupne začal používať názov sála Kráľovstva. Obyčajne majú pekný vzhľad, ale nie sú okázalé. Architektúra sa možno na jednotlivých miestach líši, ale budova vždy slúži praktickému účelu.

Jednotný program poučovania

Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa duchovný rast a činnosť v jednotlivých zboroch značne líšili. Vo všeobecnosti mali spoločné určité základné náuky, ktoré ich odlišovali od takzvaného kresťanstva. No kým niektorí bratia si hlboko oceňovali prostriedok, ktorým Jehova sýti svoj ľud, iní sa ľahko dali vyviesť z rovnováhy názormi jednotlivcov, ktorí mali na veci silne osobný pohľad.

Ježiš sa pred svojou smrťou modlil, aby jeho nasledovníci „boli všetci jedno“ — v jednote s Bohom a Kristom i jeden s druhým. (Ján 17:20, 21) Nemala to byť nejaká nanútená jednota. Mala vyplývať z jednotného programu vzdelávania, ktorý našiel ohlas vo vnímavých  srdciach. Ako bolo už dávno predpovedané: „Všetci tvoji synovia budú vyučení Jehovom a pokoj tvojich synov bude hojný.“ ​(Iz. 54:13) Aby sa všetci mohli v plnej miere tešiť z pokoja, potrebovali mať príležitosť čerpať úžitok z postupného poučovania, ktoré Jehova poskytuje cez svoj viditeľný komunikačný prostriedok.

Mnoho rokov Bádatelia Biblie používali ako základ na rozhovory jednotlivé zväzky Štúdií Písiem spolu s Bibliou. To, čo obsahovali, bol naozaj duchovný „pokrm v pravý čas“. (Mat. 24:45) No neustále skúmanie Písiem pod vedením Božieho ducha ukázalo, že Jehovovi služobníci sa majú toho naučiť ešte viac a že je ešte stále potrebné veľké duchovné očisťovanie. (Mal. 3:1–3; Iz. 6:1–8) Okrem toho, po zriadení Kráľovstva v roku 1914 sa v rýchlom slede spĺňali mnohé proroctvá a tie poukazovali na naliehavú prácu, do ktorej by sa mali zapojiť všetci praví kresťania. Tieto časové biblické informácie boli pravidelne poskytované na stránkach Strážnej veže.

Cestujúci zástupcovia Spoločnosti si uvedomovali, že nie každý v zbore má úžitok z týchto článkov, a preto kancelárii ústredia odporúčali, aby na pravidelných týždenných zhromaždeniach zborov všetci študovali Strážnu vežu. Toto odporučenie bolo odovzdané zborom a „berojské otázky“ na štúdium hlavných článkov Strážnej veže sa od 15. mája 1922 stali pravidelnou súčasťou časopisu. Väčšina zborov mala také štúdium raz alebo viac ráz týždenne, ale rozsah štúdia toho, čo bolo v časopise, sa líšil. Na niektorých miestach, kde vedúci štúdia veľa hovoril, sa toto štúdium pretiahlo na dve alebo aj viac hodín.

V 30. rokoch však boli demokratické postupy nahradené teokratickou organizáciou. To veľmi ovplyvnilo pohľad na štúdium Strážnej veže. * Pozornosť sa viac sústredila na pochopenie toho, čo obsahovala študijná látka, ktorú poskytla Spoločnosť. Tí, ktorí využívali zhromaždenia ako príležitosť na vyjadrovanie osobných názorov a ktorí sa vzpierali zodpovednosti zúčastňovať sa na zvestovateľskej službe, sa postupne vytratili. S trpezlivou pomocou sa bratia naučili, ako obmedziť štúdium na jednu hodinu. Výsledkom bolo viac komentárov prítomných; zhromaždenia boli živšie. Zbormi začal prenikať aj duch skutočnej jednoty, založený na jednotnom programe duchovného sýtenia, v ktorom bolo Božie Slovo normou pravdy.

V roku 1938 bola Strážna veža vydávaná asi v 20 jazykoch. Všetko vychádzalo najprv v angličtine. Vzhľadom na čas potrebný na preklad a vytlačenie bola literatúra v iných jazykoch obyčajne dostupná až o niekoľko mesiacov alebo o rok. No so zmenou tlačiarenských metód v 80. rokoch sa dosiahlo, že Strážna veža je vydávaná simultánne  v mnohých jazykoch. V roku 1992 mohli zbory, ktoré rozumeli niektorému zo 66 jazykov, študovať rovnaký materiál v rovnakom čase. A tak prevažná väčšina Jehovových svedkov na celom svete prijíma týždeň čo týždeň rovnaký duchovný pokrm. V celej Severnej i Južnej Amerike, vo väčšine krajín Európy, v mnohých krajinách Orientu, na mnohých miestach v Afrike a na mnohých ostrovoch na celom svete sa Jehovov ľud teší z programu simultánneho duchovného sýtenia. Spoločne sú „pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia“. — 1. Kor. 1:10.

Počet prítomných na zborových zhromaždeniach naznačuje, že Jehovovi svedkovia berú svoje zhromaždenia vážne. V Taliansku, kde bolo v roku 1989 okolo 172 000 činných svedkov, bola týždenná účasť na zhromaždeniach v sálach Kráľovstva 220 458 osôb. V protiklade k tomu jedna katolícka tlačová agentúra uvádza, že 80 percent Talianov hovorí, že sú katolíci, ale len asi 30 percent navštevuje cirkevné bohoslužby ako-tak pravidelne. Podobná situácia je v Brazílii. V Dánsku v roku 1989 národná cirkev tvrdila, že 89,7 percenta populácie patrí k jej členom, ale len 2 percentá chodili raz týždenne do kostola! Medzi Jehovovými svedkami v Dánsku bola v tom čase týždenná účasť 94,7 percenta. V Nemecku v roku 1989 uskutočnil Allensbachov ústav pre výskum verejnej mienky prieskum, ktorý ukázal, že v Spolkovej republike pravidelne navštevuje kostol 5 percent luteránov a 25 percent katolíkov. No v sálach Kráľovstva Jehovových svedkov prevyšovala týždenná účasť počet svedkov.

Niektorí často vynakladajú veľké úsilie na to, aby mohli prísť na zhromaždenie. V 80. rokoch 20. storočia jedna 70-ročná žena v Keni pravidelne chodila peši 10 kilometrov a brodila sa cez rieku, aby mohla prísť každý týždeň na zhromaždenia. Jedna kórejská svedkyňa v Spojených štátoch, ktorá chcela navštevovať zhromaždenia vo svojom jazyku, pravidelne cestovala tri hodiny tam a tri hodiny späť autobusom, vlakom a loďou a ešte išla aj peši. V Suriname jedna rodina s nízkym príjmom venovala každý týždeň celodennú mzdu na cestovné autobusom, aby sa mohla dostať na zhromaždenia. V Argentíne jedna rodina pravidelne cestovala 50 kilometrov a venovala štvrtinu rodinného príjmu na návštevu zhromaždení, kde sa študuje Biblia. Keď niektorým choroba celkom zabráni navštevovať zhromaždenia, často sa robia opatrenia, aby boli spojení telefonicky alebo aby si vypočuli nahrávku programu na kazete.

Jehovovi svedkovia berú vážne biblickú radu, aby neopúšťali spoločné zhromaždenia, kde sa duchovne budujú. (Hebr. 10:24, 25) A navštevujú nielen zhromaždenia v miestnych zboroch. Jednou z vrcholných udalostí každý rok je účasť na zjazdoch.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 237]

Zhromaždenia, ktoré si vyžadovali osobnú účasť

[Zvýraznený text na strane 238]

Nie iba filozofovanie, ale vyjadrenia, ktoré podnecujú srdce

[Zvýraznený text na strane 246]

Všetci členovia rodiny sú povzbudzovaní spoločne navštevovať zhromaždenia

[Zvýraznený text na strane 252]

Zjednocujúci program duchovného sýtenia

[Zvýraznený text na strane 253]

Svedkovia berú svoje zhromaždenia vážne

 [Rámček/obrázky na strane 239]

Rané zbory

V roku 1916 už bolo na celom svete asi 1200 skupín Bádateľov Biblie

Durban (Južná Afrika), 1915 (vpravo hore); Britská Guiana (Guyana), 1915 (vpravo uprostred); Trondheim (Nórsko), 1915 (nižšie vpravo); Hamilton (Ontario, Kanada), 1912 (dole); Cejlón (Srí Lanka), 1915 (nižšie vľavo); India, 1915 (vyššie vľavo)

[Rámček/obrázky na stranách 240, 241]

Chvália Jehovu piesňou

Tak ako starovekí Izraeliti i sám Ježiš, aj Jehovovi svedkovia v novej dobe používajú pri uctievaní piesne. (Neh. 12:46; Mar. 14:26) Takýto spev vyjadruje chválu Jehovovi a ocenenie pre jeho diela a zároveň pomáha vštepiť si do mysle i do srdca biblické pravdy.

Jehovovi svedkovia používali v priebehu rokov mnohé zbierky piesní. Slová boli modernizované v súlade s pribúdajúcim porozumením Božieho Slova.

1879: „Songs of the Bride“ ​(Piesne nevesty)

(144 hymien vyjadrujúcich túžby a nádeje Kristovej nevesty)

1890: „Poems and Hymns of Millennial Dawn“ ​(Básne a hymny úsvitu Milénia)

(151 básní a 333 hymien vydaných bez nôt. Väčšina bola dielom známych autorov)

1896: „Strážna veža“ z 1. februára bola venovaná „Zion’s Glad Songs of the Morning“ ​(Sionské radostné piesne rána)

(Slová s notami k 11 piesňam; texty od Bádateľov Biblie)

1900: „Zion’s Glad Songs“ ​(Sionské radostné piesne)

(82 piesní, mnohé z nich napísal jeden Bádateľ Biblie; doplňujú predošlú zbierku)

1905: „Hymns of the Millennial Dawn“ ​(Hymny úsvitu Milénia)

(333 piesní vydaných v roku 1890, ale s notami)

1925: „Kingdom Hymns“ ​(Hymny Kráľovstva)

(80 piesní s notami, najmä pre deti)

1928: „Jehovu zvelebujúce piesne“

(337 piesní, zmes nových hymien od Bádateľov Biblie a starších hymien. Pri písaní textov bolo vynaložené mimoriadne úsilie na odpútanie sa od sentimentálnosti falošného náboženstva a od uctievania tvorov)

1944: „Kingdom Service Song Book“ ​(Spevník služby Kráľovstva)

(62 piesní. Prispôsobené vtedajším potrebám služby Kráľovstva. Spevník neuviedol mená autorov textov ani skladateľov)

1950: „Songs to Jehovah’s Praise“ ​(Piesne na Jehovovu chválu)

(91 piesní. Tento spevník obsahoval aktuálnejšie témy a odpútal sa od archaického jazyka. Bol preložený do 18 jazykov)

1966: „Spievať a sprevádzať sa hudbou vo svojich srdciach“

(119 piesní zaoberajúcich sa každou stránkou kresťanského života a uctievania. Hudba, o ktorej bolo známe, že pochádza zo svetských zdrojov alebo z falošného náboženstva, bola zo spevníka vylúčená. Boli urobené orchestrálne nahrávky celého spevníka a často boli používané ako hudobný sprievod na zborových zhromaždeniach. Niektoré vybrané piesne boli nahrané so spevom. Od roku 1980 vznikali nahrávky orchestrálneho spracovania „Melódií Kráľovstva“, aby sa kresťania mohli doma tešiť z budujúcej hudby)

1984: „Chváľte Jehovu spevom“

(225 piesní Kráľovstva so slovami a notami, ktoré komponovali iba oddaní Jehovovi služobníci zo všetkých častí sveta. Boli urobené aj gramofónové a magnetofónové nahrávky ako hudobný sprievod k spevu)

Už na prvých zhromaždeniach, ktoré sa konali v domácnostiach, Bádatelia Biblie spievali piesne chvály. Spev sa čoskoro stal aj súčasťou ich zjazdov. Niektorí spievali jednu z piesní pred raňajkami pri svojom rannom uctievaní, ako sa to veľa rokov robilo v Biblickom dome. I keď sa okolo roku 1938 v miestnych zboroch zväčša prestalo spievať, tento zvyk bol v roku 1944 opäť oživený a dodnes je významnou črtou zborových zhromaždení a zjazdových programov Jehovových svedkov.

[Obrázok]

Karl Klein diriguje zjazdový orchester v roku 1947

[Graf na strane 242]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti

Činní svedkovia

Účasť

11 000 000

10 000 000

9 000 000

8 000 000

7 000 000

6 000 000

5 000 000

4 000 000

3 000 000

2 000 000

1 000 000

1935 1945 1955 1965 1975 1985 1992

[Obrázok na strane 243]

Hoci bol Harold King izolovaný v čínskom väzení, ďalej slávil Pamätnú slávnosť

[Obrázok na strane 244]

Biblická trieda pre mládež v Nemecku začiatkom 30. rokov

[Obrázky na strane 244]

Vo Švajčiarsku v polovici 30. rokov vydávali mladí svedkovia tento časopis (dole) a pred veľkým publikom predvádzali biblické drámy (dole uprostred)

[Obrázky na strane 247]

„Bulletin“ ​(1919–1935), „Director“ ​(1935–1936), „Informátor“ ​(1936–1956) a teraz „Naša služba Kráľovstva“ v 100 jazykoch — doteraz všetky poskytovali pravidelné pokyny pre jednotnú zvestovateľskú službu Jehovových svedkov

[Obrázok na strane 248]

Predvedenia na služobných zhromaždeniach pomáhajú svedkom zlepšiť sa vo zvestovateľskej službe (Švédsko)

[Obrázok na strane 249]

Mladý svedok v Keni získava skúsenosti tým, že hovorí so svojím otcom v teokratickej škole kazateľskej služby

 [Obrázok na strane 250]

V roku 1992 vychádzal biblický študijný materiál pre zbory Jehovových svedkov simultánne v 66 jazykoch a stále k nim pribúdajú ďalšie