6. kapitola

Čas skúšok (1914–1918)

„Pamätajme, že sme v období skúšok... Ak je nejaký dôvod, ktorý by dakoho viedol k tomu, aby opustil Pána a jeho Pravdu a aby sa prestal obetovať pre Pánovu vec, potom to nebola len láska k Bohu v srdci, čo vzbudilo záujem o Pána, ale niečo iné; pravdepodobne nádej, že čas je krátky; zasvätenie bolo iba na určitý čas. Ak je to tak, teraz je vhodný čas odísť.“

TIETO slová, ktoré sa objavili v Strážnej veži z 1. novembra 1914 (angl.), už nemohli byť výstižnejšie. Roky 1914 až 1918 sa pre Bádateľov Biblie skutočne ukázali ako „obdobie skúšok“. Niektoré skúšky prišli zvnútra; iné zvonku. Všetky však vyskúšali Bádateľov Biblie spôsobom, ktorý odhalil, či majú ozajstnú ‚lásku k Bohu vo svojom srdci‘. Budú sa pridŕžať ‚Pána a jeho Pravdy‘, alebo odídu?

Veľké očakávania

Dňa 28. júna 1914 bol rakúsko-uhorský arcivojvoda František Ferdinand zabitý guľkou atentátnika. Tento atentát viedol k vypuknutiu Veľkej vojny, ako bola prvá svetová vojna pôvodne nazývaná. Boje sa začali v auguste 1914, keď Nemecko vtrhlo do Belgicka a Francúzska. Na jeseň toho roku už bolo krviprelievanie v plnom prúde.

„Časy pohanov sa skončili; ich králi mali svoj deň!“ S týmto zvolaním vstúpil brat Russell do jedálne brooklynského ústredia spoločnosti Watch Tower v piatok ráno 2. októbra 1914. Zavládlo veľké vzrušenie. Väčšina prítomných roky očakávala rok 1914. Ale čo prinesie koniec časov pohanov?

Zúrila prvá svetová vojna a v tom čase sa verilo, že táto vojna povedie k obdobiu celosvetovej anarchie, ktoré vyústi do konca existujúceho systému vecí. S rokom 1914 sa však spájali aj iné očakávania. Alexander H. Macmillan, ktorý bol pokrstený v septembri roku 1900, neskôr spomínal: „Niekoľkí z nás si vážne mysleli, že  počas prvého týždňa toho októbra pôjdeme do neba.“ * Spomínajúc na to ráno, keď Russell oznámil koniec časov pohanov, Macmillan priznal: „Boli sme veľmi vzrušení a nebol by som býval prekvapený, keby sme sa v tom momente začali dvíhať a keby sa onen výrok stal signálom na vystúpenie do neba — ale nič také sa, pravdaže, nestalo.“

Nesplnené očakávania v súvislosti s návratom Pána Ježiša spôsobili, že v 19. storočí mnohí nasledovníci Williama Millera a rôzne adventistické skupiny stratili vieru. Ale ako to bolo s Bádateľmi Biblie spojenými s Russellom? Priťahovala niektorých skôr predstava vlastnej skorej záchrany ako láska k Bohu a silná túžba konať jeho vôľu?

‚Brat Russell, nebol si sklamaný?‘

Brat Russell povzbudzoval Bádateľov Biblie, aby zostávali bdelí a boli odhodlaní pokračovať v Pánovom diele, aj keď veci nedospejú k vyvrcholeniu tak skoro, ako možno očakávali.

Október roku 1914 pominul a Ch. T. Russell a jeho spoločníci boli stále na zemi. Potom pominul október 1915. Bol azda Russell sklamaný? V Strážnej veži z 1. februára 1916 (angl.) napísal: „‚Ale,‘ spýtate sa, ‚brat Russell, čo si myslíš o čase našej premeny? Nebol si sklamaný, že neprišla vtedy, keď sme v to dúfali?‘ Nie, odpovedáme, neboli sme sklamaní... Bratia, tí z nás, ktorí majú správny vzťah k Bohu, nie sú sklamaní žiadnym z jeho opatrení. Nepriali sme si, aby sa diala naša vôľa; a preto keď sme zistili, že naše očakávanie týkajúce sa októbra 1914 bolo nesprávne, boli sme radi, že Pán  nezmenil svoj plán, aby vyhovoval nám. Neželali sme si, aby to urobil. Želáme si len, aby sme mohli porozumieť jeho plánom a zámerom.“

Nie, Bádatelia Biblie neboli v októbri 1914 ‚vzatí domov‘ do neba. No časy pohanov sa v tom roku skončili. Bádatelia Biblie sa zrejme mali ešte viac dozvedieť o význame roku 1914. Čo mali medzitým robiť? Pracovať! Ako to uviedla Strážna veža z 1. septembra 1916 (angl.): „Predstavovali sme si, že dielo žatvy, zhromažďovania Cirkvi [pomazaných], bude dokončené pred koncom časov pohanov; ale nič také Biblia nehovorí... Ľutujeme, že dielo žatvy pokračuje? Nie, vôbec nie... Náš terajší postoj, drahí bratia, by mal byť postojom veľkej vďačnosti Bohu, rastúceho ocenenia nádhernej Pravdy, ktorú nám dovolil vidieť a stotožniť sa s ňou, a rastúcej horlivosti v tom, keď pomáhame prinášať túto Pravdu iným.“

Ale bolo toho ešte veľa, čo sa malo v diele žatvy vykonať? Brat Russell si zjavne myslel, že áno. Naznačuje to rozhovor, ktorý mal s bratom Macmillanom na jeseň roku 1916. Russell si zavolal Macmillana do svojej pracovne v brooklynskom Bételi a povedal mu: „Dielo rýchlo rastie a bude naďalej rásť, pretože sa má vykonať celosvetové dielo kázania ‚evanjelia o kráľovstve‘ po celom svete.“ Tri a pol hodiny vykresľoval Russell Macmillanovi veľké dielo, ktoré ako pochopil z Biblie, sa malo ešte vykonať.

Bádatelia Biblie prešli ťažkou skúškou. Prostredníctvom Strážnej veže však boli posilnení, aby zvíťazili nad sklamaním. No obdobie skúšok tým nebolo ani zďaleka prekonané.

„Čo bude ďalej?“

Brat Russell a jeho tajomník Menta Sturgeon odišli 16. októbra 1916 na plánované prednáškové turné po západnej a juhozápadnej časti Spojených štátov. Russell bol však v tom čase vážne chorý. Najprv cestovali cez Kanadu do Detroitu v štáte Michigan. Potom po zastávkach v Illinoise, Kansase a Texase pricestovali títo dvaja muži do Kalifornie, kde Russell v nedeľu 29. októbra predniesol v Los Angeles svoju poslednú prednášku. O dva dni neskôr, v utorok 31. októbra, v skorých odpoludňajších hodinách 64-ročný Charles Taze Russell zomrel vo vlaku pri Pampe v Texase. Správa o jeho smrti sa objavila v Strážnej veži z 15. novembra 1916 (angl.).

Ako zapôsobila správa o smrti brata Russella na rodinu Bétel? A. H. Macmillan, ktorý slúžil ako Russellov zástupca v úrade počas jeho neprítomnosti, si neskôr spomínal na to ráno, keď prečítal rodine Bétel telegram: „Po celej jedálni sa rozľahlo stenanie. Niektorí nahlas plakali. V to ráno nikto neraňajkoval. Všetci boli veľmi rozrušení.  Po skončení času vyhradeného na jedlo postávali v malých skupinkách, rozprávali sa a šeptali: ‚Čo bude ďalej?‘ V ten deň sa pracovalo málo. Nevedeli sme, čo máme robiť. Bolo to také neočakávané, hoci sa nás Russell snažil na to pripraviť. Čo budeme teraz robiť? Prvý otras zo straty Ch. T. Russella bol najhorší. V prvých dňoch bola naša budúcnosť ako jedna biela stena. Kým Russell žil, on bol ‚Spoločnosť‘. Dielo sa sústreďovalo okolo jeho dynamického odhodlania vidieť, ako sa uskutočňuje Božia vôľa.“

Po pohrebnom obrade v sálach Temple v New Yorku a Carnegie Hall v Pittsburghu bol brat Russell podľa svojho želania pochovaný v Allegheny na pozemku patriacom rodine Bétel. Krátky Russellov životopis spolu s jeho poslednou vôľou a závetom bol uverejnený v Strážnej veži z 1. decembra 1916 (angl.), ako aj v nasledujúcich vydaniach prvého zväzku Štúdií Písiem.

Čo sa bude diať teraz? Pre Bádateľov Biblie bolo ťažké predstaviť si na mieste brata Russella niekoho iného. Bude ich porozumenie Písiem naďalej rásť, alebo zostanú stáť na mieste? Stanú sa sektou sústredenou okolo neho? Sám Russell dal jasne najavo, že očakáva pokračovanie diela. A tak čoskoro po jeho smrti vznikli prirodzene niektoré otázky: Kto bude dohliadať na obsah Strážnej veže a iných publikácií? Kto nastúpi po Russellovi ako prezident?

Zmena správy

Brat Russell sa vo svojej poslednej vôli zmienil o zostavení päťčlenného redakčného výboru, ktorý by rozhodoval o obsahu Strážnej  veže. * Okrem toho správna rada Watch Tower Bible and Tract Society zostavila trojčlenný výkonný výbor — A. I. Ritchie, W. E. Van Amburgh a J. F. Rutherford —, ktorý mal mať celkový dohľad nad celou činnosťou Spoločnosti a mal podliehať správnej rade. * Kto sa však stane novým prezidentom? O tom sa malo rozhodnúť na najbližšej výročnej schôdzi Spoločnosti, ktorá sa mala konať asi o dva mesiace, 6. januára 1917.

Spočiatku sa výkonný výbor snažil zo všetkých síl udržiavať veci v chode, povzbudzoval Bádateľov Biblie, aby boli stále činní a nestrácali odvahu. Strážna veža vychádzala ďalej a obsahovala články, ktoré Russell napísal pred svojou smrťou. Ale s približujúcou sa výročnou schôdzou začalo narastať napätie. Niektorí dokonca robili akúsi predvolebnú agitáciu, aby bol za prezidenta zvolený muž podľa ich výberu. Iní, ako sa zdalo, boli pre svoju hlbokú úctu k bratovi Russellovi viac zaujatí snahou napodobňovať jeho vlastnosti a vytvárať okolo neho určitý kult. Avšak väčšina Bádateľov Biblie sa zaujímala predovšetkým o pokračovanie diela, ktorým bol Russell plne zaujatý.

Čas volieb sa približoval a otázka, kto nastúpi po Russellovi ako prezident, zostávala stále otvorená. Strážna veža z 15. januára 1917 (angl.) priniesla správu o výsledku výročnej schôdze: „Brat Pierson po veľmi vhodných poznámkach a vyjadrení ocenenia a lásky k bratovi Russellovi povedal, že dostal od priateľov z celej krajiny oficiálne poverenie, aby v ich mene hlasoval za brata J. F. Rutherforda ako prezidenta, a dodal, že aj on s tým plne súhlasí.“ Keď bol za kandidáta navrhnutý Rutherford a návrh bol podporený, neboli už nijaké ďalšie návrhy, a tak „tajomník dal podľa pokynov tajne hlasovať a brat Rutherford bol týmto zhromaždením jednomyseľne zvolený za prezidenta“.

Voľbou bolo teda rozhodnuté, ale ako bol nový prezident prijatý? V uvedenej Strážnej veži sa hovorilo: „Priatelia sa všade vrúcne modlili o Pánovo vedenie a usmernenie pri voľbe; a keď bola uzavretá, každý bol spokojný a šťastný, veriac, že Pán usmernil ich rozhodovanie  a vypočul ich modlitby. Medzi všetkými prítomnými panoval dokonalý súlad.“

Tento „dokonalý súlad“ však netrval veľmi dlho. Nového prezidenta srdečne prijali mnohí, ale nie všetci.

Nový prezident postupuje vpred

Brat Rutherford sa prikláňal k tomu, aby sa smer organizácie nemenil, ale aby sa pokračovalo v postupe vpred podľa vzoru, ktorý dal Russell. Zvýšil sa počet cestujúcich zástupcov Spoločnosti (známych ako pútnici) zo 69 na 93. Vzrástlo bezplatné rozširovanie traktátov Spoločnosti, ktoré sa konalo niektoré nedele pred kostolmi a pravidelne v službe z domu do domu.

„Pastierska práca“, s ktorou sa začalo pred Russellovou smrťou, sa teraz zintenzívnila. Bola to činnosť, ktorou sa sledoval vzniknutý záujem, a podobala sa opätovným návštevám, ako ich vykonávajú Jehovovi svedkovia dnes. Na ďalšie oživenie kazateľského diela nový prezident rozšíril činnosť kolportérov. Počet kolportérov (predchodcovia dnešných priekopníkov) vzrástol z 372 na 461.

„Rok 1917 sa začal s trochu pesimistickými vyhliadkami,“ hovorilo sa v Strážnej veži z 15. decembra 1917 (angl.). Po smrti Ch. T. Russella naozaj existovala určitá neistota, určité pochybnosti a určité obavy. Ale koncoročná správa bola povzbudzujúca; zvestovateľská činnosť sa zvýšila. Bolo zrejmé, že dielo postupuje dopredu. Prekonali Bádatelia Biblie ďalšiu skúšku — smrť Ch. T. Russella — úspešne?

Pokusy získať kontrolu

Nie každý podporoval nového prezidenta. Ch. T. Russell a J. F. Rutherford boli veľmi rozdielni ľudia. Mali odlišnú osobnosť a pochádzali z rozdielneho prostredia. Tieto rozdiely boli pre niektorých ťažko prijateľné. Podľa ich názoru nikto nemohol ‚vyplniť medzeru, ktorú po sebe zanechal brat Russell‘.

Niekoľkí, najmä v ústredí, brata Rutherforda dokonca neznášali. Ako sa zdá, nezapôsobilo na nich ani to, že dielo postupovalo a že sa zo všetkých síl snažil  riadiť usporiadaním, ktoré zaviedol Russell. Čoskoro vyrástla opozícia. Štyria členovia správnej rady Spoločnosti išli tak ďaleko, že sa snažili vytrhnúť Rutherfordovi z rúk administratívne vedenie. Situácia sa vyhrotila v lete roku 1917, keď bola vydaná kniha The Finished Mystery (Ukončené tajomstvo), siedmy zväzok Štúdií Písiem.

Bratovi Russellovi sa nepodarilo počas svojho života zostaviť tento zväzok, hoci v to dúfal. Po jeho smrti výkonný výbor Spoločnosti zariadil, aby dvaja spoločníci, Clayton J. Woodworth a George H. Fisher, pripravili túto knihu, ktorá bola komentárom k Zjaveniu, k Šalamúnovej piesni a k Ezechielovi. Bola založená čiastočne na tom, čo o týchto biblických knihách napísal Russell, a boli pridané ďalšie komentáre a vysvetlenia. Dokončený rukopis bol schválený na vydanie oficiálnymi predstaviteľmi Spoločnosti a pre rodinu Bétel bol zverejnený pri obede v utorok 17. júla 1917. Pri tejto príležitosti bol prednesený prekvapujúci oznam — štyria členovia správnej rady, ktorí boli v opozícii, boli zbavení úradu a brat Rutherford vymenoval na ich miesta iných. Akú reakciu to vyvolalo?

Akoby vybuchla bomba! Štyria prepustení členovia správnej rady využili príležitosť a pred rodinou Bétel rozprúdili päťhodinovú polemiku o spravovaní záležitostí Spoločnosti. Niektorí členovia rodiny Bétel sympatizovali s oponentmi. Odpor pokračoval niekoľko týždňov a tí, čo vyvolali nepokoj, sa vyhrážali, že ako sa vyjadrovali, „zvrhnú existujúcu tyraniu“. Ale brat Rutherford mal na kroky, ktoré podnikol, dobrý podklad. Aký?

 Ukázalo sa, že hoci títo štyria odporujúci členovia správnej rady boli vymenovaní bratom Russellom, ich vymenovanie nebolo nikdy potvrdené hlasovaním členov korporácie na výročnej schôdzi Spoločnosti. Preto títo štyria vlastne vôbec neboli zákonnými členmi správnej rady! Rutherford to vedel, ale spočiatku sa o tom nezmieňoval. Prečo? Nechcel vyvolať dojem, že koná proti želaniu brata Russella. Keď však bolo zrejmé, že so svojím odporom neprestanú, Rutherford konal v rámci svojej právomoci a zodpovednosti prezidenta a nahradil ich štyrmi inými, ktorých vymenovanie malo byť potvrdené na najbližšej výročnej schôdzi naplánovanej na január 1918.

Nespokojní bývalí členovia správnej rady a ich podporovatelia opustili rodinu Bétel 8. augusta; boli požiadaní, aby odišli pre nepokoje, ktoré tam vyvolávali. Čoskoro začali šíriť svoj odpor po Spojených štátoch, Kanade a Európe pomocou rozsiahlej kampane, pri ktorej verejne vystupovali a písali listy. V dôsledku toho bolo po lete roku 1917 niekoľko zborov Bádateľov Biblie rozdelených na dve skupiny — na tých, ktorí boli lojálni Spoločnosti, a na tých, ktorí sa stali ľahkou korisťou úlisných rečí odporcov.

Ale mohli by sa prepustení členovia správnej rady v snahe získať kontrolu nad organizáciou pokúsiť ovplyvniť účastníkov výročnej schôdze? Keďže Rutherford niečo také očakával, považoval za vhodné urobiť prieskum vo všetkých zboroch. Aký bol výsledok? Podľa správy uverejnenej v Strážnej veži z 15. decembra 1917 tí, ktorí sa zúčastnili prieskumu, vyjadrovali svoju rozhodnú podporu J. F. Rutherfordovi a členom správnej rady, ktorí s ním spolupracovali! To sa potvrdilo aj na výročnej schôdzi. * Úsilie odporcov o získanie kontroly zlyhalo!

Čo sa stalo s odporcami a ich podporovateľmi? Po výročnej schôdzi v januári 1918 sa odporcovia odštiepili, a dokonca sa rozhodli sláviť Pamätnú slávnosť (26. marca 1918) oddelene. Ale jednota, pokiaľ ju vôbec mali, trvala krátko a onedlho sa rozpadli na rôzne sekty. Vo väčšine prípadov ich počet klesal a ich činnosť ochabla alebo úplne prestala.

Je nepochybné, že po smrti brata Russella Bádatelia Biblie čelili skutočnej skúške lojality. Ako to povedala Tarissa P. Gottová, ktorá bola pokrstená v roku 1915: „Mnohí z tých, ktorí sa zdali takí silní, takí oddaní Pánovi, sa začali odvracať... To všetko sa, prirodzene, nezdalo správne, a predsa sa to dialo a nás to znepokojovalo. Ale hovorila som si: ‚Či to nebola táto organizácia, ktorú Jehova použil, aby nás oslobodil z pút falošného náboženstva? Neokúsili sme jeho dobrotu?  Ak by sme mali teraz odísť, kam pôjdeme? Neskončili by sme ako nasledovníci nejakého človeka?‘ Nevideli sme žiaden dôvod, prečo by sme mali ísť s odpadlíkmi, a tak sme zostali.“ — Ján 6:66–69; Hebr. 6:4–6.

Niektorí z tých, čo z organizácie odišli, neskôr robili pokánie a opäť sa spojili v uctievaní s Bádateľmi Biblie. Ale veľká väčšina, podobne ako sestra Gottová, ďalej spolupracovala so spoločnosťou Watch Tower a s bratom Rutherfordom. Láska a jednota, ktoré ich spájali, boli budované rokmi spoločenstva na zhromaždeniach a zjazdoch. Nedovolili, aby čokoľvek roztrhlo toto puto jednoty. — Kol. 3:14.

Do roku 1918 prežívali Bádatelia Biblie skúšky zvnútra. Čo však bude, ak nastane odpor zvonka?

Terčom útokov

Koncom roku 1917 a začiatkom roku 1918 Bádatelia Biblie energicky rozširovali novú knihu The Finished Mystery. Koncom roku 1917 tlačiari usilovne pracovali na jej vydaní v náklade 850 000 výtlačkov. V Strážnej veži z 15. decembra 1917 sa hovorilo: „Predaj siedmeho zväzku sa nedá porovnať s predajom žiadnej inej známej knihy za rovnaký čas, okrem Biblie.“

Ale nie každý bol nadšený úspechom knihy The Finished Mystery. Kniha obsahovala niekoľko zmienok o duchovenstve takzvaného kresťanstva, ktoré boli veľmi ostré. To duchovenstvo tak nahnevalo, že naliehalo na vládu, aby rozširovanie publikácií Bádateľov Biblie zakázala. V dôsledku tohto odporu vyvolaného duchovenstvom bola kniha The Finished Mystery začiatkom roku 1918 zakázaná v Kanade. Odpor voči Bádateľom Biblie sa čoskoro rozrástol i v Spojených štátoch.

Spoločnosť Watch Tower vydala 15. marca 1918 traktát Posolstvo o Kráľovstve č. 1, aby odhalila tento tlak vyvolaný duchovenstvom. Čo obsahoval? Titulok cez šesť stĺpcov znel: „Náboženská neznášanlivosť — nasledovníci pastora Russella prenasledovaní, pretože hovoria ľuďom pravdu“. Pod nadpisom „Zaobchádzanie s Bádateľmi  Biblie pripomína ‚temný stredovek‘“ boli uvedené fakty o prenasledovaní, ktoré sa začalo v Kanade, a o zákaze, ktorý tam bol vydaný. Kto bol podnecovateľom? Traktát celkom otvorene poukazoval na duchovenstvo, ktoré bolo opísané ako „bigotná trieda, ktorá sa systematicky snaží zabraňovať ľuďom, aby porozumeli Biblii, a potlačiť každé biblické učenie, pokiaľ nepochádza od nich“. * Bolo to naozaj tvrdé posolstvo.

Ako reagovalo duchovenstvo na takéto odhalenie? Už predtým podnecovalo ťažkosti namierené proti spoločnosti Watch Tower. Ale teraz sa stalo zlostným! Na jar roku 1918 prepukla vlna prudkého prenasledovania Bádateľov Biblie v Severnej Amerike i v Európe. Odpor vyvolaný duchovenstvom vyvrcholil 7. mája 1918, keď federálne úrady Spojených štátov vydali zatykače na J. F. Rutherforda a niekoľkých jeho blízkych spoločníkov. V polovici roku 1918 sa Rutherford a sedem jeho spoločníkov ocitlo vo federálnej väznici v Atlante v štáte Georgia.

Ako to však bolo s činnosťou ústredia, keď bol sudca Rutherford a jeho spoločníci vo väzení?

Udržiavať oheň v rodinnom krbe

V Brooklyne bol ustanovený výkonný výbor, aby sa staral o dielo.  Hlavným záujmom týchto vymenovaných bratov bolo udržať vydávanie a rozširovanie Strážnej veže. Bádatelia Biblie všade nepochybne potrebovali všetko duchovné povzbudenie, ktoré mohli dostať. A počas celého tohto „obdobia skúšok“ sa nestalo, že by Strážna veža nevyšla! *

Aký duch vládol v ústredí? Thomas (Bud) Sullivan, ktorý neskôr slúžil ako člen vedúceho zboru, spomínal: „Mal som výsadu navštíviť brooklynský Bétel koncom leta 1918, keď boli bratia uväznení. Bratia dohliadajúci na prácu v Bételi neboli v žiadnom prípade ustrašení alebo skľúčení. Práve naopak. Boli optimistickí a dôverovali, že Jehova nakoniec dá svojmu ľudu víťazstvo. Mal som výsadu byť pri raňajkách v pondelok ráno, keď podávali správu bratia, ktorí boli vyslaní na víkend do rôznych pridelení. Získali sme výborný obraz o situácii. Bratia prejavovali vo všetkých ohľadoch dôveru a očakávali, že Jehova bude ďalej usmerňovať ich činnosť.“

Stretávali sa však s mnohými problémami. Ešte stále zúrila prvá svetová vojna. Bol nedostatok papiera a uhlia, ktoré boli pre činnosť ústredia nevyhnutne potrebné. Vlastenecké cítenie vrcholilo, a preto panovala značná nevraživosť voči Spoločnosti; na Bádateľov Biblie sa pozeralo ako na zradcov. Za týchto extrémnych podmienok sa zdalo nemožné pokračovať v činnosti v Brooklyne. Preto výkonný výbor, po porade s ostatnými bratmi, predal Brooklynský svätostánok a zatvoril domov Bétel. Dňa 26. augusta 1918 bola činnosť prenesená späť do Pittsburghu do budovy s kanceláriami na rohu ulíc Federal Street a Reliance Street.

Napriek tomu prevládal dobrý duch. Martha Meredithová si spomínala: „My v Pittsburghu sme sa spojili a rozhodli sme sa, že budeme ‚udržiavať oheň v rodinnom krbe‘, kým bratia nevyjdú z väzenia. V tom čase sa brooklynská kancelária presťahovala do Pittsburghu a bratia sa usilovne pustili do písania článkov do Strážnej veže a dávali ju tlačiť. Keď boli Strážne veže pripravené na odoslanie, my sestry sme ich balili a rozosielali ľuďom.“

Odvtedy, ako sa na jeseň roku 1914 skončili časy pohanov, čelili Bádatelia Biblie niektorým krutým skúškam. Budú naďalej úspešne vytrvávať? Majú ozajstnú ‚lásku k Bohu vo svojom srdci‘, alebo nie? Budú sa pevne pridŕžať ‚Pána a jeho Pravdy‘, ako na to upozorňoval Russell, alebo odídu?

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 68]

Rutherford požiadal odporcov, aby opustili Bétel

[Rámček na strane 62]

‚Niektorí z nás sa trochu prenáhlili‘

Ako sa približoval október roku 1914, niektorí Bádatelia Biblie očakávali, že na konci časov pohanov dostanú ako kresťania pomazaní duchom svoju nebeskú odmenu. Znázorňuje to jedna príhoda, ktorá sa stala na zjazde Bádateľov Biblie v Saratoga Springs (New York), konanom 27. až 30. septembra 1914. A. H. Macmillan, ktorý bol vtedy 14 rokov pokrstený, mal prejav v stredu 30. septembra. Povedal v ňom: „Toto je pravdepodobne moja posledná verejná reč, pretože čoskoro pôjdeme domov [do neba].“

Avšak o dva dni neskôr (v piatok 2. októbra), keď bol Macmillan opäť v Brooklyne, kde sa mali účastníci zjazdu znovu stretnúť, stal sa predmetom dobromyseľného podpichovania. Zo svojho miesta za vrchstolom Ch. T. Russell ohlásil: „V programe na nedeľu [4. októbra] urobíme niektoré zmeny. V nedeľu dopoludnia o 10.30 prednesie prejav brat Macmillan.“ Akú reakciu to vyvolalo? Macmillan neskôr napísal: „Každý sa zo srdca smial, spomínajúc, čo som povedal v stredu v Saratoga Springs — v mojej ‚poslednej verejnej reči‘!“

„Nuž čo,“ pokračoval Macmillan, „musel som sa pousilovať nájsť, čo poviem. Našiel som Žalm 74:9: ‚Naše znamenia sme nevideli, už niet nijakého proroka a nie je s nami nikto, kto by vedel, ako dlho.‘ Teraz to bolo iné. V tomto prejave som sa snažil ukázať priateľom, že niektorí z nás sa možno trochu prenáhlili, keď sme si mysleli, že pôjdeme hneď do neba. A to, čo máme konať, je zostať zamestnaní v Pánovej službe, dokiaľ on nerozhodne, kedy bude niektorý z jeho schválených služobníkov vzatý domov, do neba.“

[Rámček na strane 67]

Životopis J. F. Rutherforda

Joseph Franklin Rutherford sa narodil 8. novembra 1869 na jednej farme v Morgan County (Missouri, USA). Jeho rodičia boli baptisti. Keď mal Joseph 16 rokov, jeho otec súhlasil s tým, aby navštevoval vyššiu školu, ak si bude hradiť výdavky sám a zaplatí nádenníka, ktorý bude na farme pracovať miesto neho. Joseph, rozhodný mladý muž, si od priateľa zobral pôžičku a mohol ísť na vyššiu školu a zároveň študovať právo.

Po skončení akademického vzdelávania absolvoval Rutherford dvojročnú prax pod vedením sudcu E. L. Edwardsa. Ako dvadsaťročný sa stal oficiálnym súdnym spravodajcom pre súdy štrnásteho súdneho obvodu v Missouri. Licencia na vykonávanie právnickej praxe v Missouri mu bola udelená 5. mája 1892. Rutherford bol neskôr štyri roky štátnym prokurátorom v Boonville (Missouri). Potom príležitostne slúžil ako mimoriadny sudca na súde ôsmeho súdneho obvodu v Missouri. Preto sa stal známym ako „sudca“ Rutherford.

Je zaujímavé, že Rutherford počas štúdia predával z domu do domu encyklopédie, a to mu pomáhalo hradiť výdavky. Nebola to ľahká práca — veľakrát sa stretol s ráznym odmietnutím. Pri jednej príležitosti prišiel takmer o život, keď pri obchôdzke po farmách spadol do ľadového prúdu rieky. Dal si sľub, že keď sa stane právnikom a niekto príde k nemu do úradu predávať knihy, kúpi ich. A svoje slovo dodržal. Od dvoch kolportérov, ktorí sa v jeho kancelárii objavili začiatkom roku 1894, prijal tri zväzky „Úsvitu Milénia“. Keď si o niekoľko týždňov tieto knihy prečítal, okamžite napísal list spoločnosti Watch Tower, v ktorom uviedol: „Spolu s mojou drahou manželkou sme prečítali tieto knihy s najhlbším záujmom a považujeme to za dar od Boha a veľké požehnanie, že sme mali príležitosť sa s nimi oboznámiť.“ V roku 1906 bol Joseph F. Rutherford pokrstený a o rok neskôr sa stal právnym zástupcom spoločnosti Watch Tower.

[Rámček/obrázok na strane 69]

‚Nikto na zemi nemá väčšiu výsadu‘

Dňa 21. júna 1918 J. F. Rutherford a niekoľkí jeho blízki spoločníci boli na základe falošného obvinenia zo sprisahania odsúdení na 20 rokov väzenia. Čo cítili? Na lístku písanom rukou datovanom 22.–23. júna (vidieť ho nižšie) z väznice na Raymond Street v Brooklyne (New York) brat Rutherford napísal: „Pravdepodobne nie je dnes na zemi nikto, kto by mal väčšiu výsadu a kto by bol šťastnejší ako títo siedmi bratia, ktorí sú teraz vo väzení. Sú si vedomí toho, že sú úplne nevinní, pokiaľ ide o úmyselné previnenie, a radujú sa, že trpia spolu s Kristom za to, že mu lojálne slúžia.“

[Rámček na strane 70]

Obete prenasledovania podnecovaného duchovenstvom

V polovici roku 1918 bol J. F. Rutherford a jeho siedmi spoločníci vo väzení — ako obete odporu podnecovaného duchovenstvom. Ale títo ôsmi muži neboli jediným terčom takejto nenávisti. V predchádzajúcich rokoch bol cieľom útokov duchovenstva a tlače predovšetkým Ch. T. Russell. Teraz boli obeťami jednoducho Bádatelia Biblie. Časopis „Zlatý vek“ ​(teraz „Prebuďte sa!“) z 29. septembra 1920 (angl.) priniesol podrobnú, rozsiahlu správu o zlomyseľnom prenasledovaní, ktoré znášali v Spojených štátoch. Táto správa sa číta ako príbehy z čias inkvizície. * Obsahovala aj nasledujúce prípady:

„Dňa 22. apríla 1918 bol vo Wynnewoode (Oklahoma) Claud Watson najprv uväznený a potom úmyselne vydaný davu pozostávajúcemu z kazateľov, obchodníkov a niekoľkých ďalších, ktorí ho zhodili na zem a dali ho jednému černochovi zbičovať. Keď sa trochu prebral, bol opäť bičovaný. Potom ho celého poliali dechtom a posypali perím, pričom mu decht votreli do vlasov a do pokožky hlavy.“

„Dňa 29. apríla 1918 boli vo Walnut Ridge (Arkansas) uväznení 61-ročný W. B. Duncan, Edward French, Charles Franke, pán Griffin a pani D. Van Hoesenová. Do väzenia vtrhol dav, ktorý používal tie najvulgárnejšie a najoplzlejšie slová. Zbičovali ich, poliali dechtom, posypali perím a vyhnali z mesta. Duncan bol donútený ísť domov pešo 42 kilometrov a horko-ťažko sa zotavil. Griffin prišiel prakticky o zrak a o niekoľko mesiacov neskôr na následky útoku zomrel.“

„Dňa 30. apríla 1918... v Minerve (Ohio) bol S. H. Griffin najprv uväznený a potom vydaný davu. Nato mu jeden duchovný držal pätnásťminútovú kázeň a potom ho opätovne bili, preklínali, kopali a šliapali po ňom, vyhrážali sa mu obesením a utopením, vyhnali ho z mesta, pľuvali na neho a stále ho podrážali a bodali dáždnikom. Zakázali mu ísť dopravným prostriedkom a hnali ho osem kilometrov do Malverna (Ohio). Bol opäť zatknutý a potom z bezpečnostných dôvodov uväznený v Carrolltone. Nakoniec ho statoční a verní policajní úradníci dopravili domov, keď predtým preskúmali jeho literatúru a priamo povedali: ‚Nenachádzame na tomto mužovi nijakú vinu.‘“

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 64]

Charles Taze Russell zomrel vo veku 64 rokov 31. októbra 1916 vo vlaku pri Pampe v Texase; správa o pohrebe vyšla v mnohých novinách

[Obrázok na strane 66]

J. F. Rutherford pôsobil impozantným dojmom, bol vysoký 188 centimetrov a vážil asi 100 kilogramov

[Obrázok na strane 69]

Väznica na Raymond Street v Brooklyne (New York), kde brat Rutherford a niekoľkí jeho najbližší spoločníci strávili prvých sedem dní po odsúdení

[Obrázok na strane 71]

Thomas (Bud) Sullivan navštívil ústredie v roku 1918; neskôr slúžil vo vedúcom zbore Jehovových svedkov