3. kapitola

Kresťanskí svedkovia Jehovu v prvom storočí

„BUDETE mi svedkami... až do najvzdialenejšej časti zeme.“ ​(Sk. 1:8) Týmito slovami na rozlúčku poveril Ježiš svojich učeníkov, aby boli svedkami. Ale svedkami koho? „Budete mi svedkami,“ povedal Ježiš. Znamenajú tieto slová, že nemali byť svedkami Jehovu? Určite nie!

Ježišovi učeníci v skutočnosti dostali nebývalú výsadu — byť svedkami Jehovu aj Ježiša. Ježišovi raní učeníci, ako verní Židia, už boli svedkami Jehovu. (Iz. 43:10–12) Ale teraz mali svedčiť aj o Ježišovej veľmi dôležitej úlohe pri posvätení Jehovovho mena prostredníctvom Božieho mesiášskeho Kráľovstva. Ich vydávanie svedectva o Ježišovi malo teda viesť k oslave Jehovu. (Rim. 16:25–27; Fil. 2:9–11) Svedčili, že Jehova neluhal a že po vyše 4000 rokoch nakoniec vzbudil dávno sľúbeného Mesiáša čiže Krista!

Kresťanskí svedkovia Jehovu v prvom storočí dostali aj jedinečnú zodpovednosť — zodpovednosť, ktorá spočíva na pravých kresťanoch až dodnes.

„Choďte a robte učeníkov“

Ježiš sa po svojom vzkriesení z mŕtvych zjavil svojim učeníkom, ktorí sa zhromaždili na jednom vrchu v Galilei. Tam ich oboznámil s ich zodpovednosťou: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí.“ ​(Mat. 28:19, 20) Uvažujme o tom, čo znamenalo toto závažné poverenie.

„Choďte,“ povedal Ježiš. Ale ku komu? K ‚ľuďom všetkých národov‘. To bol nový príkaz, zvlášť náročný pre židovských veriacich. (Porovnaj Skutky 10:9–16, 28.) Pred Ježišovou dobou boli pohania vítaní, keď sami prišli do Izraela preto, že sa zaujímali o pravé uctievanie. (1. Kráľ. 8:41–43) V skorších dňoch svojej služby povedal Ježiš apoštolom, aby ‚išli a zvestovali‘, ale iba „strateným ovciam domu Izraela“.  (Mat. 10:1, 6, 7) Teraz však dostali príkaz, aby išli k ľuďom všetkých národov. S akým cieľom?

„Robte učeníkov,“ prikázal Ježiš. Áno, jeho učeníci boli poverení, aby robili učeníkov z ďalších ľudí. Čo to znamená? Učeník je ten, kto sa niečo učí, kto je vyučovaný. Nie je však len žiakom, je nasledovníkom. Učeník neprijíma Ježišovu autoritu iba vnútorne, tým, že v neho verí, ale aj navonok, tým, že ho poslúcha. Podľa diela Theological Dictionary of the New Testament grécke slovo prekladané ako „učeník“ ​(mathétés) „naznačuje existenciu osobného vzťahu, ktorý formuje celý život toho, kto je opísaný ako [učeník]“.

„Učte ich,“ dodal Ježiš, „zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Ak si má niekto vypestovať osobný vzťah k Ježišovi, musí sa učiť „zachovávať všetko“, čo Kristus prikázal, vrátane príkazu zvestovať „dobré posolstvo o kráľovstve“. (Mat. 24:14) Len tak sa môže stať učeníkom v pravom zmysle tohto slova. A iba tí, ktorí prijmú toto učenie a stanú sa pravými učeníkmi, sa dávajú pokrstiť.

„Ja som s vami,“ uistil ich Ježiš, „po všetky dni až do záveru systému vecí.“ Ježišovo učenie stále platí a nikdy nezastaralo. Na základe toho majú kresťania až doteraz povinnosť robiť učeníkov z ďalších ľudí.

Takto dostali Kristovi nasledovníci zodpovedné poverenie, totiž konať dielo robenia učeníkov vo všetkých národoch. Aby však mohli robiť Kristových učeníkov, museli svedčiť o Jehovovom mene a Kráľovstve práve tak ako ich Vzor, Ježiš. (Luk. 4:43; Ján 17:26) Tí, ktorí prijali Kristovo učenie a stali sa učeníkmi, stali sa tým kresťanskými svedkami Jehovu. Stať sa svedkom Jehovu už nebolo vecou narodenia — v židovskom národe —, ale vecou voľby. Tí, ktorí sa stali svedkami, to urobili preto, že milovali Jehovu a úprimne sa chceli podriadiť jeho zvrchovanej vláde. — 1. Jána 5:3.

Ale spĺňali si kresťanskí svedkovia Jehovu v prvom storočí svoje poverenie slúžiť ako svedkovia Boha a Krista a ‚robiť učeníkov z ľudí všetkých národov‘?

„Až do najvzdialenejšej časti zeme“

Krátko nato, ako dal Ježiš svojim učeníkom toto poverenie, vrátil sa do nebeského sídla svojho Otca. (Sk. 1:9–11) O desať dní neskôr, na deň Letníc roku 33 n. l., sa začalo rozsiahle dielo robenia  učeníkov. Ježiš vtedy vylial sľúbeného svätého ducha na svojich čakajúcich učeníkov. (Sk. 2:1–4; porovnaj Lukáša 24:49 a Skutky 1:4, 5.) To ich naplnilo horlivosťou, aby kázali o vzkriesenom Kristovi a o jeho budúcom návrate s mocou Kráľovstva.

Presne podľa Ježišových pokynov začali títo učeníci prvého storočia vydávať svedectvo o Bohu a Kristovi priamo v Jeruzaleme. (Sk. 1:8) Apoštol Peter sa ujal vedenia a „dôkladne svedčil“ tisícom Židov, ktorí prišli z mnohých národov sláviť sviatok Letníc. (Sk. 2:5–11, 40) Čoskoro iba mužov, ktorí sa stali veriacimi, bolo asi 5000. (Sk. 4:4; 6:7) Neskôr Filip oznamoval „dobré posolstvo o Božom kráľovstve a o mene Ježiša Krista“ Samaritánom. — Sk. 8:12.

Ale malo sa urobiť ešte oveľa viac práce. Počínajúc rokom 36 n. l., keď sa obrátil neobrezaný pohan Kornélius, začalo sa dobré posolstvo šíriť medzi Nežidmi, ľuďmi zo všetkých národov. (Sk., 10. kap.) Šírilo sa tak rýchlo, že okolo roku 60 n. l. mohol apoštol Pavol povedať, že dobré posolstvo „bolo zvestované v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. (Kol. 1:23) Koncom prvého storočia už robili Ježišovi verní nasledovníci učeníkov po celej Rímskej ríši — v Ázii, v Európe a v Afrike!

Keďže kresťanskí svedkovia Jehovu v prvom storočí vykonali tak veľa v takom krátkom čase, vzniká otázka: Boli organizovaní? Ak áno, ako?

Organizácia kresťanského zboru

Od čias Mojžiša bol židovský národ v jedinečnom postavení — slúžil ako Boží zbor. Boh zorganizoval tento zbor na vysokej úrovni; viedli ho starší muži, hlavy, sudcovia a úradníci. (Joz. 23:1, 2) Ale židovský národ stratil svoje výsadné postavenie, pretože zavrhol Jehovovho Syna. (Mat. 21:42, 43; 23:37, 38; Sk. 4:24–28) Na Letnice roku 33 n. l. bol zbor Izraela nahradený kresťanským Božím zborom. * Ako bol tento kresťanský zbor organizovaný?

Už v deň Letníc sa učeníci „venovali učeniu apoštolov“, z čoho vyplýva, že začali v jednote založenej na učení. Od tohto prvého dňa sa spolu „jednomyseľne“ schádzali. (Sk. 2:42, 46) Ako sa dielo robenia učeníkov šírilo, začali sa vytvárať zbory veriacich, najprv v Jeruzaleme a potom mimo Jeruzalema. (Sk. 8:1; 9:31; 11:19–21; 14:21–23) Mali vo zvyku zhromažďovať sa na verejných miestach, ako aj v súkromných domoch. — Sk. 19:8, 9; Rim. 16:3, 5; Kol. 4:15.

 Čo zabraňovalo tomu, aby sa rastúci kresťanský zbor nestal voľným spoločenstvom nezávislých zborov? Boli zjednotení pod jedným Vodcom. Ježiš Kristus bol od začiatku ustanoveným Pánom a Hlavou zboru a v tomto postavení ho uznávali všetky zbory. (Sk. 2:34–36; Ef. 1:22) Kristus z nebies aktívne riadil záležitosti svojho zboru na zemi. Ako? Prostredníctvom svätého ducha a anjelov, ktorých mu Jehova dal k dispozícii. — Sk. 2:33; porovnaj Skutky 5:19, 20; 8:26; 1. Petra 3:22.

Kristus mal k dispozícii aj niečo iné, čo slúžilo na zachovanie jednoty kresťanského zboru — viditeľný vedúci zbor. Tento vedúci zbor spočiatku pozostával z Ježišových verných apoštolov. Neskôr doň patrili aj iní starší muži jeruzalemského zboru, ako aj apoštol Pavol, hoci nebýval v Jeruzaleme. Každý zbor uznával autoritu tohto ústredného zboru starších mužov a očakával od neho vedenie, keď vznikli organizačné alebo náukové sporné otázky. (Sk. 2:42; 6:1–6; 8:14–17; 11:22; 15:1–31) Aký výsledok to prinieslo? „Tak sa zbory upevňovali vo viere a vzrastali počtom zo dňa na deň.“ — Sk. 16:4, 5.

Vedúci zbor dozeral pod vedením svätého ducha na vymenúvanie dozorcov a služobných pomocníkov, ktorí sa mali starať o každý zbor. Boli to muži zodpovedajúci požiadavkám duchovnej spôsobilosti, ktoré boli záväzné pre všetky zbory; neboli to len nejaké miestne kritériá. (1. Tim. 3:1–13; Tít. 1:5–9; 1. Petra 5:1–3) Dozorcovia boli nabádaní, aby sa riadili Písmami a nechali sa viesť svätým duchom. (Sk. 20:28; Tít. 1:9) Všetci v zbore boli povzbudzovaní, aby ‚poslúchali tých, ktorí sa ujímajú vedenia‘. (Hebr. 13:17) Takto sa zachovávala jednota nielen v každom miestnom zbore, ale aj v kresťanskom zbore ako celku.

Hoci niektorí muži zastávali zodpovedné postavenia, kresťanskí svedkovia Jehovu v prvom storočí neboli rozdelení na duchovenstvo a laikov. Všetci boli bratia; a bol iba jeden Vodca, Kristus. — Mat. 23:8, 10.

Zjavní svätým správaním a láskou

Svedectvo svedkov Jehovu v prvom storočí sa neobmedzovalo iba na „ovocie pier“. (Hebr. 13:15) Skutočnosť, že kresťanský svedok bol učeníkom, formovala celý jeho život. Preto títo kresťania nielen hlásali svoje presvedčenie, ale toto presvedčenie aj pretváralo ich životy. Odkladali starú osobnosť s jej hriešnymi zvykmi a snažili sa obliecť si novú osobnosť, stvorenú podľa Božej vôle. (Kol. 3:5–10) Boli pravdovravní a čestní, a tiež pracovití a spoľahliví. (Ef. 4:25, 28) Boli mravne čistí — sexuálna nemravnosť bola prísne zakázaná. Takisto aj opilstvo a modlárstvo. (Gal. 5:19–21) Takže kresťanstvo sa oprávnene  stalo známe ako „Cesta“, životná cesta alebo spôsob života, ktorého stredobodom je viera v Ježiša a ktorý sa vyznačuje verným nasledovaním jeho šľapají. — Sk. 9:1, 2; 1. Petra 2:21, 22.

Jedna vlastnosť však prevyšuje všetky ostatné — láska. Raní kresťania prejavovali láskyplný záujem o potreby spoluveriacich. (Rim. 15:26; Gal. 2:10) Milovali jeden druhého nielen ako seba, ale viac ako seba. (Porovnaj Filipanom 2:25–30.) Boli ochotní jeden za druhého dokonca aj zomrieť. Ale to neprekvapuje. Či nebol Ježiš ochotný zomrieť za nich? (Ján 15:13; porovnaj Lukáša 6:40.) Mohol teda povedať svojim učeníkom: „Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:34, 35) Kristus prikázal, aby jeho nasledovníci prejavovali takúto obetavú lásku; a jeho učeníci v prvom storočí tento príkaz verne dodržiavali. — Mat. 28:20.

‚Nie sú časťou sveta‘

Ak si mali kresťania v prvom storočí spĺňať svoju zodpovednosť robiť učeníkov a byť svedkami Boha a Krista, nemohli sa nechať rozptyľovať svetskými záležitosťami; museli stále sústreďovať pozornosť na svoje poverenie. Ježiš to určite tak robil. Pilátovi povedal: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta.“ ​(Ján 18:36) A svojim učeníkom jasne oznámil: „Nie ste časťou sveta.“ ​(Ján 15:19) Raní kresťania zostávali oddelení od sveta podobne ako Ježiš; nezapájali sa do politiky ani do vojen. (Porovnaj Jána 6:15.) Nedali sa ovplyvniť ani spôsobmi sveta — jeho honbou za hmotnými vecami a pôžitkárstvom. — Luk. 12:29–31; Rim. 12:2; 1. Petra 4:3, 4.

Pretože kresťanskí svedkovia v prvom storočí zostávali oddelení od sveta, odlišovali sa od ostatných ľudí. Historik E. G. Hardy v knihe Christianity and the Roman Government (Kresťanstvo a rímska vláda) poznamenáva: „Kresťania boli cudzincami a pútnikmi vo svete, ktorý ich obklopoval; ich občianstvo bolo v nebi; kráľovstvo, ku ktorému vzhliadali, nebolo z tohto sveta. Z toho plynúci nedostatok záujmu o verejné záležitosti sa tak od samého začiatku stal výraznou črtou kresťanstva.“

Prenasledovaní pre spravodlivosť

„Otrok nie je väčší ako jeho pán,“ varoval Ježiš. „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Ján 15:20) Pred svojou smrťou na mučeníckom kole Ježiš vytrpel kruté prenasledovanie. (Mat.  26:67; 27:26–31, 38–44) A práve podľa jeho varovania aj jeho učeníci čoskoro zakúšali podobné zaobchádzanie. (Mat. 10:22, 23) Ale prečo?

Netrvalo dlho a iní si začali raných kresťanov všímať. Boli ľuďmi s vysokými zásadami mravnosti a rýdzosti. Dielo robenia učeníkov vykonávali otvorene a horlivo; v dôsledku toho doslova tisíce ľudí opustili falošné náboženské systémy a stali sa kresťanmi. Odmietali zúčastňovať sa svetských záležitostí. Nepripájali sa k uctievaniu cisára. Preto neprekvapuje, že sa rýchlo stali terčom krutého prenasledovania podnecovaného vodcami falošných náboženstiev a nesprávne informovanými politickými vládcami. (Sk. 12:1–5; 13:45, 50; 14:1–7; 16:19–24) Tí však boli iba ľudskými prostredníkmi skutočného prenasledovateľa — „prahada“, Satana. (Zjav. 12:9; porovnaj Zjavenie 12:12, 17.) Čo bolo jeho cieľom? Potlačiť kresťanstvo a odvážne vydávanie svedectva.

Ale žiadne prenasledovanie nemohlo umlčať kresťanských svedkov Jehovu prvého storočia! Poverenie kázať dostali od Boha prostredníctvom Krista a boli odhodlaní poslúchať Boha viac ako ľudí. (Sk. 4:19, 20, 29; 5:27–32) Spoliehali sa na Jehovovu moc s dôverou, že  svojich lojálnych svedkov za ich vytrvalosť odmení. — Mat. 5:10; Rim. 8:35–39; 15:5.

Dejiny potvrdzujú, že vládcom Rímskej ríše sa prenasledovaním nepodarilo vyhladiť týchto raných kresťanských svedkov Jehovu. Josephus, židovský historik prvého storočia n. l., hovorí: „A kmeň kresťanov, ktorí sa tak nazývajú podľa [Ježiša], až do tohto dňa [okolo roku 93 n. l.] ešte nezanikol.“ — Židovský starovek, XVIII, 64 (iii, 3).

Záznam o svedectve kresťanských svedkov Jehovu v prvom storočí takto odkrýva niekoľko jasne rozoznateľných charakteristických čŕt: smelo a horlivo si spĺňali svoje poverenie svedčiť o Bohu a Kristovi a konať dielo robenia učeníkov; mali organizačnú štruktúru, v ktorej boli všetci bratmi a kde neexistovalo rozdelenie na duchovenstvo a laikov; pridŕžali sa vysokých mravných zásad a navzájom sa milovali; boli oddelení od svetských spôsobov a záležitostí; a boli prenasledovaní pre spravodlivosť.

Avšak koncom prvého storočia bol tento jednotný kresťanský zbor ohrozený vážnym a zákerným nebezpečenstvom.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 26]

Noví učeníci nemali byť len pasívnymi veriacimi, ale poslušnými nasledovníkmi

[Zvýraznený text na strane 27]

Stať sa svedkom Jehovu už nebolo vecou narodenia, ale vecou voľby

[Zvýraznený text na strane 28]

Koncom prvého storočia už robili kresťanskí svedkovia Jehovu učeníkov v Ázii, v Európe a v Afrike!

[Zvýraznený text na strane 29]

Kresťania v prvom storočí neboli rozdelení na duchovenstvo a laikov

[Rámček na strane 27]

Kresťanstvo sa šírilo horlivým kázaním

Raní kresťanskí svedkovia Jehovu, podnecovaní neuhasiteľnou horlivosťou, venovali celé svoje úsilie rozhlasovaniu dobrého posolstva v čo najväčšom rozsahu. Edward Gibbon v knihe „Úpadok a zánik Rímskej ríše“ poznamenáva, že „horlivosť kresťanov... ich rozptýlila po všetkých provinciách a takmer do každého mesta [Rímskej] ríše“. Profesor J. W. Thompson v diele „History of the Middle Ages“ ​(Dejiny stredoveku) uvádza: „Kresťanstvo sa pozoruhodnou rýchlosťou rozšírilo po celom rímskom svete. Do roku 100 pravdepodobne každá provincia ležiaca pri brehu Stredozemného mora mala kresťanskú obec.“

[Rámček na strane 30]

‚Triumfy kresťanstva‘

Mimobiblické pramene potvrdzujú, že raných kresťanov charakterizovalo znamenité správanie a láska. Historik John Lord napísal: „Pravé triumfy kresťanstva bolo vidieť v tom, že z tých, ktorí vyznávali jeho náuky, robilo dobrých ľudí... Máme svedectvo o ich bezúhonnom živote, o ich vysokej morálke, o ich dobrom občianstve a o ich kresťanských cnostiach.“ — „The Old Roman World“ ​(Starorímsky svet).

[Obrázok na strane 31]

Ústredný vedúci zbor pomáhal pri vedení zborov, ale všetci vzhliadali ku Kristovi ako k svojmu jedinému Vodcovi

[Obrázok na strane 32]

Raní kresťania boli terčom krutého prenasledovania