1. kapitola

Prečo by mal mať Jehova svedkov?

JEHOVOVI SVEDKOVIA sú na celom svete známi svojou vytrvalosťou, s akou ľuďom všade rozprávajú o Jehovovi Bohu a o jeho Kráľovstve. Majú tiež povesť ľudí, ktorí sa držia svojho presvedčenia napriek všetkým formám odporu, i zoči-voči smrti.

„Obeťami náboženského prenasledovania v Spojených štátoch v dvadsiatom storočí boli predovšetkým Jehovovi svedkovia,“ píše sa v knihe The Court and the Constitution (Súd a ústava, 1987) od Archibalda Coxa. „Jehovovým svedkom... robili ťažkosti a prenasledovali ich vlády po celom svete,“ uvádza Tony Hodges. „V nacistickom Nemecku robili na nich pohon a posielali ich do koncentračných táborov. Počas druhej svetovej vojny bola Spoločnosť [Watch Tower] zakázaná v Austrálii a v Kanade... Teraz [v 70. rokoch 20. storočia] sú Jehovovi svedkovia prenasledovaní v Afrike.“ — Jehovah’s Witnesses in Africa (Jehovovi svedkovia v Afrike), vydanie z roku 1985.

Prečo to prenasledovanie? Aký je účel ich kázania? Dostali Jehovovi svedkovia skutočne poverenie od Boha? Prečo vlastne by mal mať Jehova svedkov — a to ešte nedokonalých ľudských svedkov? Odpovede súvisia so spornými otázkami, ktoré sa riešia v univerzálnom súdnom spore — v najzávažnejšom súdnom spore, aký sa vôbec kedy viedol. Tieto sporné otázky musíme preskúmať, ak chceme porozumieť, prečo má Jehova svedkov a prečo sú títo svedkovia ochotní znášať i ten najsilnejší odpor.

Spochybnenie Jehovovej zvrchovanosti

Tieto životne dôležité sporné otázky súvisia s oprávnenosťou zvrchovanosti čiže najvyššieho panstva Jehovu Boha. Je Univerzálny Zvrchovaný Panovník, pretože je Stvoriteľ, Boh a Všemohúci. (1. Mojž. 17:1; 2. Mojž. 6:3; Zjav. 4:11) Preto má oprávnenú nadvládu nad všetkým v nebi i na zemi. (1. Par.  29:12, Reference Bible, pozn. pod čiarou) Svoju zvrchovanosť však vždy uplatňuje s láskou. (Porovnaj Jeremiáša 9:24.) Čo preto vyžaduje od svojich inteligentných tvorov? Aby ho milovali a prejavovali ocenenie pre jeho zvrchovanosť. (Žalm 84:10) Pred tisícročiami však bola Jehovova oprávnená zvrchovanosť vyzývavým spôsobom spochybnená. Ako? Kým? Prvá kniha Biblie, 1. Mojžišova, osvetľuje túto záležitosť.

Podáva správu o tom, že Boh stvoril prvý ľudský pár, Adama a Evu, a dal im nádherný domov v záhrade. Uložil im aj tento príkaz: „Z každého stromu záhrady smieš jesť do sýtosti, ale zo stromu poznania dobrého a zlého, z toho nebudeš jesť, lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.“ ​(1. Mojž. 2:16, 17) Čo bol „strom poznania dobrého a zlého“ a čo by znamenalo jesť z jeho ovocia?

Bol to doslovný strom, ale Boh ho použil na symbolický účel. Keďže ho nazval „strom poznania dobrého a zlého“ a prikázal, aby prvý ľudský pár z neho nejedol, tento strom vhodne symbolizoval Božie právo určovať, čo je pre ľudí „dobré“ ​(čo sa Bohu páči) a čo je „zlé“ ​(čo sa Bohu nepáči). Prítomnosť tohto stromu bola teda skúškou úcty človeka k Božej zvrchovanosti. Žiaľ, prvý ľudský pár neposlúchol Boha a jedol zo zakázaného ovocia. V tejto jednoduchej, ale zásadnej skúške poslušnosti a ocenenia zlyhal. — 1. Mojž. 3:1–6.

Tento zdanlivo malý skutok znamenal vzburu proti Jehovovej zvrchovanosti. Ako to? Kľúčom k pochopeniu toho, aký význam malo konanie Adama a Evy, je pochopenie toho, ako sme my ľudia vytvorení. Keď Jehova stvoril prvý ľudský pár, dal mu pozoruhodný dar — slobodnú vôľu. Tento dar doplnil tým, že im dal duševné schopnosti, ako je schopnosť vnímať, uvažovať a posudzovať. (Hebr. 5:14) Neboli ako nemysliace roboty ani ako zvieratá, ktoré konajú najmä inštinktívne. Ich sloboda však bola relatívna, podliehala vláde Božích zákonov. (Porovnaj Jeremiáša 10:23, 24.) Adam a Eva sa rozhodli jesť zo zakázaného ovocia. Tak zneužili svoju slobodu. Čo ich priviedlo k takémuto konaniu?

Biblia vysvetľuje, že ešte predtým sa jeden Boží duchovný tvor vydal svojvoľnou cestou odporu a vzdoru proti Bohu. Ten, ktorý sa stal neskôr známym ako Satan, hovoril v Edene prostredníctvom hada a odviedol Evu a prostredníctvom nej i Adama od podriadenosti Božej zvrchovanosti. (Zjav. 12:9) Keď Adam s Evou jedli z tohto stromu, postavili svoj úsudok nad Boží, a tak ukázali, že chcú sami posudzovať, čo je dobré a čo je zlé. — 1. Mojž. 3:22.

Tak vznikla sporná otázka: Má Jehova právo vládnuť nad ľudstvom a uplatňuje svoju zvrchovanosť v najlepšom záujme svojich poddaných? Túto spornú otázku jasne naznačovali slová, ktoré Had povedal Eve: „Naozaj Boh povedal, že nebudete jesť z každého stromu záhrady?“ To  malo navodiť myšlienku, že Boh nespravodlivo odopiera niečo dobré žene a jej manželovi. — 1. Mojž. 3:1.

Vzburou v Edene vznikla ďalšia sporná otázka: Môžu ľudia v skúške zachovať vernosť Bohu? Táto príbuzná sporná otázka vystúpila do popredia o 24 storočí neskôr v súvislosti s verným Jóbom. Satan, ‚hlas‘ za hadom, vmietol Jehovovi do tváre obvinenie: „Je to azda zadarmo, že sa Jób bojí Boha?“ Satan útočil: „Či si ty sám okolo neho a okolo jeho domu a okolo všetkého, čo navôkol má, nepostavil plot? Dielo jeho rúk si požehnal a jeho hospodárske zvieratá sa rozšírili po zemi.“ Tak Satan naznačil, že Jóbova priamosť je motivovaná sebeckými záujmami. Ďalej tvrdil: „Kožu za kožu, a všetko, čo človek má, dá za svoju dušu.“ A keďže Jehova povedal, že ‚nie je na zemi nikto podobný Jóbovi‘, Satan v skutočnosti tvrdil, že môže odvrátiť od Boha každého Božieho služobníka. (Jób 1:8–11; 2:4) Tak bola nepriamo spochybnená rýdzosť a lojálnosť všetkých Božích služobníkov voči Božej zvrchovanosti.

Keď už raz tieto sporné otázky vznikli, museli byť vyriešené. Postupom času — odvtedy uplynulo už asi 6000 rokov — a žalostným zlyhaním ľudských vlád sa jasne ukázalo, že ľudia potrebujú Božiu zvrchovanosť. Ale chcú ju? A sú tu ľudia, ktorí prejavia úprimné ocenenie pre Jehovovu spravodlivú zvrchovanosť? Áno! Jehova má svojich svedkov! Ale skôr ako budeme uvažovať o ich svedectve, preskúmajme, čo to znamená byť svedkom.

Čo znamená byť svedkom

Slová v pôvodných jazykoch, ktoré sa prekladajú ako „svedok“, nám pomáhajú hlbšie porozumieť, čo znamená byť svedkom pre Jehovu. Podstatné meno prekladané v Hebrejských Písmach ako „svedok“ ​(ʽedh) je odvodené od slovesa (ʽudh), čo znamená „vrátiť sa“ alebo „opakovať, robiť znovu“. O tomto podstatnom mene (ʽedh) dielo Theological Wordbook of the Old Testament (Teologický slovník Starého zákona) hovorí: „Svedok je ten, kto stálym opakovaním dôrazne potvrdzuje svoje svedectvo. Slovo [ʽedh] je bežné v právnickom jazyku.“ A Comprehensive Etymological Dictionary of the Hebrew Language for Readers of English (Úplný etymologický slovník hebrejského jazyka pre čitateľov angličtiny) dodáva: „Pôvodný význam [slovesa ʽudh] bol pravdepodobne ‚hovoril opakovane a dôrazne‘.“

Aj v Kresťanských Písmach majú grécke slová prekladané ako „svedok“ ​(martys) a „svedčiť“ ​(martyreó) právnický význam, hoci časom nadobudli širší význam. Podľa diela Theological Dictionary of the New Testament (Teologický slovník Nového zákona) sa používa „pojem svedok tak v zmysle svedok overiteľných skutočností, ako aj v zmysle svedok právd, a to oznamovaním a vyznávaním presvedčenia“. Teda svedok  hovorí o skutočnostiach na základe priameho osobného poznania alebo hlása názory či pravdy, o ktorých je presvedčený. *

Vernosť kresťanov prvého storočia posunula význam slova „svedok“ o krok ďalej. Mnohí z týchto raných kresťanov svedčili napriek prenasledovaniu a zoči-voči smrti. (Sk. 22:20; Zjav. 2:13) V dôsledku toho asi v druhom storočí n. l. nadobudlo grécke slovo znamenajúce svedok (martys, z ktorého je odvodené aj slovo „martýr“ čiže mučeník) význam vzťahujúci sa na ľudí, ktorí boli ochotní „spečatiť vážnosť svojho svedectva alebo vyznania smrťou“. Nenazývali sa svedkami preto, že zomreli; zomreli preto, že boli lojálnymi svedkami.

Kto teda boli raní svedkovia Jehovu? Kto bol ochotný „opakovane a dôrazne“ hlásať — slovami i spôsobom života —, že Jehova je právoplatný Zvrchovaný Panovník a je hoden tohto postavenia? Kto bol ochotný zachovať si rýdzosť pred Bohom až po smrť?

Raní svedkovia Jehovu

Apoštol Pavol hovorí: „Obklopuje [nás] taký veľký oblak [gr. nefos, čo znamená oblačná masa] svedkov.“ ​(Hebr. 12:1) Táto ‚oblačná masa‘ svedkov sa začala tvoriť zanedlho po vzbure proti Božej zvrchovanosti, ku ktorej došlo v Edene.

V liste Hebrejom 11:4 Pavol označuje Ábela za prvého svedka Jehovu, keď hovorí: „Vierou obetoval Ábel Bohu cennejšiu obeť ako Kain a touto vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh svedčil o jeho dare; a hoci zomrel, predsa hovorí pomocou nej.“ Akým spôsobom slúžil Ábel ako svedok pre Jehovu? Odpoveď súvisí s otázkou, prečo bola Ábelova obeť „cennejšia“ ako Kainova.

Jednoducho povedané, Ábel predložil správnu obeť so správnou pohnútkou a podporil ju správnymi skutkami. Ako dar predložil krvavú obeť predstavujúcu život prvorodených svojho stáda — zatiaľ čo Kain predložil neživé plodiny. (1. Mojž. 4:3, 4) Kainovej obeti chýbala pohnútka viery, vďaka ktorej bol Ábelov obetný dar prijateľný. Kain potreboval upraviť svoje uctievanie. Namiesto toho prejavil zlý postoj srdca tým, že zavrhol Božiu radu a výstrahu a zavraždil verného Ábela. — 1. Mojž. 4:6–8; 1. Jána 3:11, 12.

Ábel prejavil vieru, ktorá jeho rodičom chýbala. Svojou vernosťou dal najavo presvedčenie, že Jehovova zvrchovanosť je spravodlivá a oprávnená. Počas svojho života trvajúceho asi sto rokov Ábel ukázal, že človek môže byť verný Bohu až po spečatenie svojho svedectva smrťou. A Ábelova krv ďalej ‚hovorí‘, lebo inšpirovaný záznam o jeho mučeníctve bol zachovaný v Biblii pre budúce pokolenia!

 Asi päť storočí po Ábelovej smrti začal Enoch ‚chodiť s Bohom‘ a žil v súlade s Jehovovými normami pre to, čo je dobré a čo je zlé. (1. Mojž. 5:24) Dovtedy sa následkom odmietania Božej zvrchovanosti medzi ľuďmi veľmi rozšírili bezbožné spôsoby. Enoch bol presvedčený, že Najvyšší Zvrchovaný Panovník zasiahne proti bezbožníkom, a Boží duch ho podnecoval, aby hlásal o ich budúcom zničení. (Júda 14, 15) Enoch zostal verným svedkom až do smrti, pretože ho Jehova „preniesol“, čím ho zrejme ušetril od násilnej smrti z rúk jeho nepriateľov. (Hebr. 11:5) Tak mohlo byť Enochovo meno pridané do zoznamu ‚veľkého oblaku svedkov‘ predkresťanskej doby.

Duch bezbožnosti naďalej prenikal ľudskými záležitosťami. Počas života Noacha, ktorý sa narodil asi 70 rokov po Enochovej smrti, prichádzali na zem Boží anjelskí synovia, zjavne zhmotnení do ľudskej podoby, a žili s príťažlivými ženami. Potomkovia, ktorých splodili, boli známi ako Nefilim; boli obrami medzi ľuďmi. (1. Mojž. 6:1–4) Aký bol výsledok tohto neprirodzeného spojenia duchovných bytostí s ľuďmi a vzniku hybridnej rasy? Odpoveď v inšpirovanom zázname znie: „Tu videl Jehova, že zlo človeka na zemi je obzvlášť veľké a že každý sklon myšlienok jeho srdca je po celý čas len zlý. Tak Boh videl zem, a hľa, bola skazená, lebo každé telo skazilo svoju cestu na zemi.“ ​(1. Mojž. 6:5, 12) Aké je to smutné, že zem, Božia podnož, bola „plná násilia“. — 1. Mojž. 6:13; Iz. 66:1.

Naproti tomu „Noach bol spravodlivý muž“, ktorý sa „prejavil... medzi svojimi súčasníkmi ako bezchybný“. (1. Mojž. 6:9) Svoju podriadenosť Božej zvrchovanosti prejavil tým, že konal ‚práve tak, ako mu Boh prikázal‘. (1. Mojž. 6:22) Vo viere „postavil koráb na záchranu svojej domácnosti“. (Hebr. 11:7) Ale Noach bol viac než len staviteľom; ako „zvestovateľ [alebo hlásateľ] spravodlivosti“ varoval pred prichádzajúcim zničením. (2. Petra 2:5) Napriek Noachovmu smelému vydávaniu svedectva si však ľudia toho skazeného pokolenia nič „nevšimli... kým neprišla potopa a všetkých ich nezmietla“. — Mat. 24:37–39.

Po Noachových dňoch mal Jehova svedkov medzi patriarchami žijúcimi po potope. Abrahám, Izák, Jakob a Jozef sú spomenutí ako raná časť tohto oblaku predkresťanských svedkov. (Hebr. 11:8–22; 12:1) Prejavovali podporu Jehovovej zvrchovanosti, a to tým, že si zachovávali rýdzosť. (1. Mojž. 18:18, 19) Tak prispeli k posväteniu Jehovovho mena. Namiesto toho, aby hľadali bezpečie v nejakom pozemskom kráľovstve, „verejne oznamovali, že sú cudzincami a dočasnými usadlíkmi v krajine“, vo viere očakávali „mesto, ktoré má skutočné základy, a ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“. (Hebr. 11:10, 13) Uznávali Jehovu ako svojho Vládcu a svoju nádej vkladali do sľúbeného nebeského Kráľovstva ako prejavu jeho oprávnenej zvrchovanosti.

 V 16. storočí pred n. l. boli Abrahámovi potomkovia otrokmi a potrebovali vyslobodenie z egyptského područia. Práve vtedy sa Mojžiš a jeho brat Áron stali kľúčovými postavami v ‚súboji bohov‘. Predstúpili pred faraóna a predniesli mu Jehovovo ultimátum: „Pošli môj ľud preč.“ Ale pyšný faraón zatvrdil svoje srdce; nechcel stratiť veľký národ otrokov. „Kto je Jehova,“ odpovedal, „aby som poslúchol jeho hlas a poslal preč Izrael? Jehovu vôbec nepoznám a okrem toho, Izrael nehodlám poslať preč.“ ​(2. Mojž. 5:1, 2) Faraón, o ktorom sa verilo, že sám je živým bohom, touto pohŕdavou odpoveďou odmietol uznať Jehovovo Božstvo.

Keďže vznikla sporná otázka o božstve, Jehova teraz prikročil k tomu, aby dokázal, že on je pravým Bohom. Faraón prostredníctvom svojich kňazov pestujúcich mágiu vyzval spojené sily egyptských bohov,  aby vzdorovali Jehovovej moci. Ale Jehova zoslal desať pohrôm, z ktorých každú Mojžiš a Áron ohlásili, aby ukázal svoju moc nad zemskými živlami a tvormi, ako aj svoju nadradenosť nad egyptskými bohmi. (2. Mojž. 9:13–16; 12:12) Po desiatej pohrome Jehova vyviedol Izrael z Egypta „silnou rukou“. — 2. Mojž. 13:9.

Mojžiš, ktorý bol ‚najmiernejší zo všetkých ľudí‘, potreboval veľa odvahy a viery, aby predstúpil pred faraóna, a to nie raz, ale mnohokrát. (4. Mojž. 12:3) Mojžiš však nikdy neoslaboval posolstvo, ktoré mu Jehova prikázal odovzdať faraónovi. Dokonca ani hrozba smrti nemohla umlčať jeho svedectvo! (2. Mojž. 10:28, 29; Hebr. 11:27) Mojžiš bol svedok v pravom zmysle tohto slova; „opakovane a dôrazne“ svedčil o Jehovovom Božstve.

Po vyslobodení z Egypta v roku 1513 pred n. l. Mojžiš napísal knihu Genezis (1. Mojžišova). Tak sa začala nová éra — éra písania Biblie. Keďže Mojžiš zrejme napísal aj knihu Jób, mal určité porozumenie  o spornej otázke medzi Bohom a Satanom. Ale ako písanie Biblie pokračovalo, sporné otázky týkajúce sa Božej zvrchovanosti a ľudskej rýdzosti boli jasne zaznamenávané; tak mohli všetci zainteresovaní získať úplné poznanie týchto veľkých sporných otázok. V roku 1513 pred n. l. Jehova súčasne položil základy na vytvorenie národa svedkov.

Národ svedkov

V treťom mesiaci po odchode Izraelitov z Egypta Jehova s nimi uzavrel výlučný zmluvný vzťah a urobil ich svojím „zvláštnym majetkom“. (2. Mojž. 19:5, 6) Prostredníctvom Mojžiša s nimi teraz zaobchádzal ako s národom a dal im teokratickú vládu založenú na zmluve Zákona, ktorá sa stala ich národnou ústavou. (Iz. 33:22) Boli Jehovovým vyvoleným ľudom, zorganizovaní, aby reprezentovali Boha ako svojho Zvrchovaného Pána.

V nasledujúcich storočiach však tento národ neuznával vždy Jehovovu zvrchovanosť. Po tom, ako sa Izrael usadil v Zasľúbenej krajine, niekedy odpadal k uctievaniu démonských bohov iných národov. Pretože Izrael neposlúchal Jehovu ako svojho oprávneného Zvrchovaného Panovníka, Jehova dovolil, aby bol vyplienený, a tak sa zdalo, akoby bohovia národov boli silnejší než Jehova. (Iz. 42:18–25) Ale v ôsmom storočí pred n. l. Jehova predložil otvorenú výzvu bohom národov, aby sa tak objasnil tento mylný dojem a aby sa vyriešila otázka, kto je pravým Bohom.

Prostredníctvom proroka Izaiáša predložil Jehova výzvu: „Kto to môže medzi nimi [bohmi národov] povedať [presne prorokovať]? Alebo môžu spôsobiť, aby sme počuli aj prvé veci [t. j. veci vopred]? Nech zariadia [ako bohovia], aby ich svedkovia boli vyhlásení za spravodlivých, alebo nech [ľudia z národov] počujú a povedia: ‚To je pravda!‘“ ​(Iz. 43:9) Áno, nech si bohovia národov zaobstarajú svedkov, ktorí by mohli o proroctve svojich bohov svedčiť: „To je pravda!“  Ale žiaden z týchto bohov nemohol priviesť pravých svedkov svojho božstva!

Jehova objasnil Izraelitom ich zodpovednosť pri riešení otázky, kto je pravý Boh. Povedal: „Ste moji svedkovia... áno, môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny. Ja — ja som Jehova a okrem mňa niet záchrancu. Sám som oznamoval a zachraňoval a pôsobil, aby to bolo počuť, keď medzi vami nebol nijaký cudzí boh. Vy ste moji svedkovia... a ja som Boh.“ — Iz. 43:10–12.

Jehovov ľud Izrael teda predstavoval národ svedkov. Mohli dôrazne potvrdzovať Jehovovu oprávnenú zvrchovanosť. Na základe svojich predchádzajúcich skúseností mohli s presvedčením hlásať, že Jehova je Veľký Osloboditeľ svojho ľudu a Boh pravdivého proroctva.

Vydávanie svedectva o Mesiášovi

Napriek bohatému svedectvu ‚oblačnej masy‘ predkresťanských svedkov neboli tieto sporné otázky z Božej strany úplne vyriešené. Prečo nie? Lebo v Božom stanovenom čase, po tom, ako sa jasne ukázalo, že ľudia potrebujú Jehovovu vládu a že si nemôžu vládnuť úspešne sami, Jehova musí vykonať rozsudok nad všetkými, ktorí odmietajú rešpektovať jeho oprávnenú autoritu. Okrem toho sporné otázky, ktoré vznikli, značne presahovali ľudskú sféru. Keďže v Edene sa vzbúril anjel, otázka rýdzosti voči Božej zvrchovanosti siahala až k Božím nebeským tvorom a týkala sa ich. Preto si Jehova predsavzal, že jeden duchovný syn príde na zem a Satan bude mať plnú možnosť podrobiť ho skúške. Tento duchovný syn dostane príležitosť dokonale vyriešiť otázku: Bude niekto verný Bohu, nech by bola naňho privedená akákoľvek skúška? Keď tento Boží syn dokáže svoju lojálnosť, dostane moc ako Jehovov veľký ospravedlniteľ, ktorý zničí zlých a úplne dovŕši Božie pôvodné predsavzatie so zemou.

Ale ako bude možné spoznať tohto Mesiáša? Jehova sľúbil v Edene „semeno“, ktoré rozmliaždi Protivníkovi podobnému hadovi hlavu a ospravedlní Božiu zvrchovanosť. (1. Mojž. 3:15) Prostredníctvom hebrejských prorokov Jehova poskytol veľa podrobností o tomto mesiášskom „semene“ — o jeho pôvode a činnosti, ako aj o čase, keď sa objaví. — 1. Mojž. 12:1–3; 22:15–18; 49:10; 2. Sam. 7:12–16; Iz. 7:14; Dan. 9:24–27; Mich. 5:2.

V polovici piateho storočia pred n. l., keď sa skončilo písanie Hebrejských Písiem, boli proroctvá už zaznamenané a čakali na príchod Mesiáša, aby ich naplnil. O svedectve tohto svedka — v skutočnosti Božieho najväčšieho svedka — budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 11]

Ľudia sa môžu rozhodnúť, že budú mať úžitok z Jehovovej zvrchovanosti. Ale najprv musia o nej počuť

[Zvýraznený text na strane 13]

Ábel bol prvým svedkom Jehovu

[Zvýraznený text na strane 14]

Enoch svedčil o Božom rozsudku nad bezbožnými

[Zvýraznený text na strane 17]

Jehova objasnil celému národu zodpovednosť byť jeho svedkami

[Zvýraznený text na strane 18]

„Vy ste moji svedkovia... a ja som Boh“

[Obrázok na strane 10]

Udalosti v Edene vyvolali dôležité sporné otázky: Je Jehovova zvrchovanosť spravodlivá? Budú mu jeho tvorovia verní?

[Obrázok na strane 15]

Noach bol kazateľom spravodlivosti, skôr než Boh zničil svet potopou

[Obrázok na stranách 16, 17]

Mojžiš a Áron dôrazne svedčili faraónovi o Jehovovom Božstve