30. kapitola

‚Obhajoba a zákonné upevňovanie dobrého posolstva‘

INTENZÍVNE prenasledovanie Jehovových svedkov viedlo k tomu, že boli vláčení pred policajtov, sudcov a panovníkov na celom svete. Právnych prípadov týkajúcich sa svedkov boli tisíce a v stovkách z nich bolo podané odvolanie na vyššie súdy. To malo silný vplyv priamo na zákonodarstvo a často to upevnilo aj právne záruky základných slobôd pre ľudí všeobecne. Ale to nebolo hlavným cieľom Jehovových svedkov.

Ich hlavnou túžbou je hlásať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Právne kroky nerobia preto, že by boli sociálnymi agitátormi alebo právnymi reformátormi. Ich cieľom je ,obhajovať a zákonne upevňovať dobré posolstvo‘, ako to robil apoštol Pavol. (Fil. 1:7) Vypočúvanie pred vládnymi úradníkmi, či už na žiadosť svedkov, alebo preto, že sú zatknutí za svoju kresťanskú činnosť, sa považuje aj za príležitosť vydať svedectvo. Ježiš Kristus povedal svojim nasledovníkom: „Budú vás vláčiť kvôli mne pred miestodržiteľov a kráľov na svedectvo im a národom.“ — Mat. 10:18.

Záplava súdnych procesov na celom svete

Už dávno pred prvou svetovou vojnou sa duchovenstvo snažilo brániť Bádateľom Biblie v rozširovaní literatúry tak, že vyvíjalo tlak na miestnych úradníkov. Po prvej svetovej vojne však odpor zosilnel. Tým, čo sa snažili poslúchať Kristov prorocký príkaz a kázať na svedectvo dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, boli v jednej krajine za druhou kladené právne prekážky každého druhu. — Mat. 24:14.

Podnietení dokladmi splnenia biblických proroctiev, Bádatelia Biblie odchádzali zo zjazdu v Cedar Point (Ohio) v roku 1922 rozhodnutí oznámiť svetu, že časy pohanov sa skončili a že Pán sa ujal svojej veľkej moci a vládne z nebies ako Kráľ. Ich heslo znelo: „Zvestujte, zvestujte, zvestujte Kráľa a jeho kráľovstvo.“ V tom istom roku duchovenstvo v Nemecku naviedlo políciu, aby zatkla niektorých Bádateľov Biblie, keď rozširovali biblickú literatúru. Nebol to ojedinelý prípad. V roku 1926 čakalo na rozhodnutie nemeckých súdov 897 takýchto  prípadov. Právnych sporov bolo toľko, že v roku 1926 bolo nevyhnutné, aby spoločnosť Watch Tower zriadila v kancelárii odbočky v Magdeburgu právne oddelenie. V priebehu roku 1928 sa proti Bádateľom Biblie len v samom Nemecku viedlo 1660 právnych konaní a tlak sa z roka na rok zvyšoval. Duchovní boli rozhodnutí skoncovať s dielom Bádateľov Biblie a radovali sa, keď nejaké súdne rozhodnutie ukazovalo, že majú určitý úspech.

V Spojených štátoch boli v roku 1928 zatknutí Bádatelia Biblie za kázanie z domu do domu v South Amboy (New Jersey). Za desať rokov každoročný počet zatknutí v súvislosti so službou v Spojených štátoch presiahol 500. V roku 1936 tento počet prudko stúpol — na 1149. Ukázalo sa, že aj v ústredí Spoločnosti bude potrebné zriadiť právne oddelenie, ktoré by poskytovalo potrebné rady.

Aj v Rumunsku sa intenzívna kazateľská činnosť stretla s prudkým odporom zo strany vrchností, ktoré boli vtedy pri moci. Jehovovi svedkovia, ktorí rozširovali biblickú literatúru, boli často zatýkaní a kruto bití. Od roku 1933 do roku 1939 sa proti tamojším svedkom viedlo 530 súdnych procesov. Zákony tejto krajiny však obsahovali záruky slobody, a preto odvolania na rumunský Najvyšší súd priniesli veľa priaznivých rozhodnutí. Keď si to polícia uvedomila, konfiškovala literatúru a hrubo so svedkami zaobchádzala, ale snažila sa vyhnúť súdnemu konaniu. Keď bolo Spoločnosti nakoniec umožnené, aby sa v Rumunsku  zaregistrovala ako korporácia, odporcovia sa snažili zmariť účel tejto právnej registrácie tak, že si zaobstarali súdne nariadenie zakazujúce rozširovanie literatúry Watch Tower. Vyšší súd toto nariadenie zamietol, ale potom duchovenstvo naviedlo ministra náboženstva, aby proti tomuto rozhodnutiu zasiahol.

Podobne ako v Rumunsku, i v Taliansku a Maďarsku polícia za vtedajších vlád konfiškovala biblickú literatúru svedkov. To isté sa dialo v Japonsku, Kórei a na Zlatom pobreží (teraz Ghana). Vo Francúzsku bolo Jehovovým svedkom, ktorí prišli zo zahraničia, nariadené, aby opustili krajinu. Mnoho rokov nikto z Jehovových svedkov nedostal povolenie vstúpiť na územie Sovietskeho zväzu a kázať o Božom Kráľovstve.

Keď bol od roku 1933 až do 40. rokov svet zachvátený horúčkou nacionalizmu, vlády v jednej krajine za druhou zakazovali činnosť Jehovových svedkov. V tomto období bolo tisíce svedkov privedených pred súdy za to, že z dôvodu svedomia odmietali zdraviť zástavu a trvali na kresťanskej neutralite. Podľa správy z roku 1950 došlo za predchádzajúcich 15 rokov len v Spojených štátoch k viac ako 10 000 zatknutiam Jehovových svedkov.

Keď bolo počas krátkeho obdobia v roku 1946 privedených pred súdy v Grécku vyše 400 svedkov, nebol to začiatok prenasledovania v tejto krajine. Podobné veci sa tam diali už roky. Okrem uväznenia boli bratia trestaní pokutami, čo ich finančne vyčerpávalo. Ale keď hodnotili svoju situáciu, povedali: „Pán otvoril cestu svedeckému dielu, aby sa dostalo ku gréckym úradníkom, ktorí sa tak dopočuli o zriadení kráľovstva spravodlivosti, a sudcovia na súdoch mali rovnakú príležitosť.“ Jehovovi svedkovia sa na veci pozerali presne tak, ako to chcel Ježiš. — Luk. 21:12, 13.

Boj, ktorý zdanlivo nebolo možné vyhrať

V 40. a 50. rokoch sa kanadská provincia Quebec stala naozajstným bojovým poľom. Za kázanie dobrého posolstva tam boli bratia zatýkaní už od roku 1924. V zime roku 1931 boli niektorí svedkovia zadržiavaní políciou každý deň, niekedy až dvakrát za deň. Súdne výdavky svedkov v Kanade boli veľmi vysoké. Celkový počet prípadov, ktoré sa týkali svedkov a ktoré sa riešili na súdoch v provincii Quebec, začiatkom roku 1947 prudko stúpol na 1300; pritom tam bola len malá skupina Jehovových svedkov.

Bolo to obdobie, keď rímskokatolícka cirkev mala mocný vplyv, s ktorým musel každý politik a každý sudca v provincii počítať. Duchovenstvo bolo v celom Quebecu vo veľkej vážnosti a ľudia pohotovo poslúchali to, čo diktoval miestny kňaz. Kniha State and Salvation (Štát a záchrana, 1989) situáciu opísala takto: „Quebecký kardinál mal trón na pôde zákonodarného  zboru hneď vedľa miesta rezervovaného pre námestníka guvernéra. Veľká časť Quebecu bola nejakým spôsobom pod priamym vplyvom cirkvi... Poslaním cirkvi bolo prispôsobiť politický život Quebecu rímskokatolíckej predstave, podľa ktorej je pravdou katolicizmus, omylom je všetko nekatolícke a sloboda znamená možnosť hovoriť a žiť podľa rímskokatolíckej pravdy.“

Z ľudského hľadiska sa zdalo, že pred svedkami nielen v Quebecu, ale aj na celom svete stoja neprekonateľné prekážky.

Obvinenia každého druhu

Odporcovia svedkov prehľadávali zákonníky, aby mohli nájsť hocijakú zámienku na ukončenie ich činnosti. Často ich obviňovali z toho, že bez povolenia vykonávajú podomový obchod, čím vlastne tvrdili, že ich dielo má obchodný charakter. V protiklade k tomu boli niektorí priekopníci obviňovaní z tuláctva — ich žalobcovia tvrdili, že nie sú zárobkovo činní.

Úradníci v niektorých kantónoch Švajčiarska sa po desaťročia vytrvalo snažili klasifikovať rozširovanie biblickej literatúry Jehovovými svedkami ako podomový obchod. Najmä štátny prokurátor v kantóne Vaud, kde sa hovorí po francúzsky, bol odhodlaný nenechať v platnosti žiadne rozhodnutia nižších súdov, ktoré boli pre svedkov priaznivé.

Na jednom mieste za druhým Jehovovým svedkom hovorili, že musia mať povolenie na rozširovanie literatúry alebo na organizovanie svojich biblických zhromaždení. Ale bolo také povolenie naozaj potrebné? Svedkovia odpovedali: „Nie!“ Aké mali na to dôvody?

Vysvetľovali: ,Jehova Boh prikazuje svojim svedkom, aby kázali evanjelium o jeho kráľovstve, a Božie prikázania sú nadradené a jeho svedkovia ich musia poslúchať. Žiadna pozemská inštitúcia, ktorá zákony vytvára alebo ich presadzuje, sa nemôže oprávnene stavať proti Jehovovmu zákonu. Keďže žiadna vládnuca moc sveta nemôže kázanie evanjelia právom zakázať, žiadna taká svetská autorita alebo moc nemôže dať ani povolenie na kázanie evanjelia. Svetské moci nemajú v tejto veci  žiadnu autoritu. Žiadať ľudí o povolenie robiť niečo, čo Boh prikázal, by bolo urážkou Boha.‘

Obvinenia vznesené proti svedkom boli často silným dokladom náboženskej nenávisti. Teda keď boli rozširované brožúrky Pozrite sa skutočnostiam do tváre a Uzdravenie, dozorca odbočky Spoločnosti v Holandsku bol v roku 1939 predvolaný na súd v Haarleme, aby sa zodpovedal z údajnej urážky istej skupiny holandského obyvateľstva. Žalobca napríklad hovoril, že literatúra Watch Tower uviedla, že rímskokatolícka hierarchia podvodne ťahá od ľudí peniaze tvrdením, že oslobodí mŕtvych z miesta, kde nie sú — z očistca, ktorého existenciu, ako uvádza táto literatúra, cirkev nemôže dokázať.

Hlavný svedok hierarchie, „Otec“ Henri de Greeve, pred súdom bedákal: „Najviac ma mrzí to, že nezasvätený človek môže takto získať dojem, že my kňazi sme len banda zlosynov a podvodníkov.“ Keď bol dozorca odbočky Spoločnosti vyzvaný, aby svedčil, otvoril katolícku Bibliu a ukázal súdu, že to, čo brožúrka hovorí o katolíckom učení, je v súlade s ich vlastnou Bibliou. Keď sa potom advokát Spoločnosti opýtal de Greeveho, či môže dokázať náuky o pekelnom ohni a očistci, odpovedal: „Nemôžem to dokázať; ja tomu len verím.“ Sudca si rýchlo uvedomil, že to je presne to, čo tvrdí brožúrka. Žaloba bola zamietnutá a kňaz odchádzal z budovy súdu veľmi nahnevaný!

Duchovenstvo dráždila zvýšená činnosť Jehovových svedkov aj vo východnej časti vtedajšieho Československa, a tak obvinilo svedkov zo špionáže. Táto situácia bola podobná tej, ktorú zažil apoštol Pavol, keď ho židovskí duchovní v prvom storočí obvinili zo vzbury. (Sk. 24:5) V rokoch 1933 a 1934 sa dostali na súdy stovky prípadov, až kým sa vláda nepresvedčila, že neexistuje žiaden oprávnený podklad na obvinenie. Aj v kanadskej provincii Quebec boli v 30. a 40. rokoch svedkovia privádzaní pred súdy na základe obvinenia z protištátneho sprisahania. Dokonca sami duchovní — katolícki i protestantskí, ale najmä rímskokatolícki — prichádzali na súd svedčiť proti nim. Čoho sa Jehovovi svedkovia dopustili? Duchovenstvo tvrdilo, že ohrozujú národnú jednotu zverejňovaním vecí, ktoré by mohli vyvolať u ľudí nepriaznivý postoj voči rímskokatolíckej cirkvi. No svedkovia odpovedali, že v skutočnosti rozširujú literatúru, ktorá prináša pokorným ľuďom útechu z Božieho Slova, ale že duchovných to hnevá, lebo sú tým odhaľované nebiblické náuky a zvyky.

Čo umožnilo Jehovovým svedkom, aby pokračovali ďalej napriek takému vytrvalému odporu? Bolo to vďaka ich viere v Boha a v jeho inšpirované Slovo, vďaka ich nesebeckej oddanosti Jehovovi a jeho Kráľovstvu a vďaka sile, ktorá pramení z pôsobenia Božieho ducha. Ako hovoria Písma, „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené, [je] Božia, a nie z nás“. — 2. Kor. 4:7.

 Jehovovi svedkovia prechádzajú na poli práva do útoku

Bádatelia Biblie už desaťročia pred prvou svetovou vojnou vo veľkom rozsahu zadarmo rozširovali biblickú literatúru na uliciach pri kostoloch a v službe z domu do domu. Ale potom mnoho menších i väčších miest v Spojených štátoch prijalo miestne nariadenia, ktoré veľmi brzdili takúto „dobrovoľnú prácu“. Čo sa dalo robiť?

Strážna veža z 15. decembra 1919 (angl.) vysvetlila: „Keďže veríme, že je našou povinnosťou vynaložiť všemožné úsilie na vydávanie svedectva o Pánovom kráľovstve a nenechať svoje ruky zaháľať len preto, že vidíme zatvorené dvere, a vzhľadom na to, že proti tejto dobrovoľnej práci je vyvíjané také systematické úsilie, urobili sme opatrenia na používanie časopisu... ZLATÝ VEK.“ *

Ako sa však zvyšovala intenzita vydávania svedectva z domu do domu, silneli aj pokusy manipulovať so zákonom tak, aby bolo toto dielo obmedzené alebo zakázané. Nie všetky krajiny majú zákonné opatrenia, ktoré umožňujú zabezpečiť slobody menšinám aj napriek odporu úradov. Ale Jehovovi svedkovia vedeli, že Ústava USA zaručuje slobodu náboženstva, slobodu slova a slobodu tlače. Teda keď sudcovia vykladali miestne vyhlášky tak, že je možné brániť kázaniu Božieho Slova, svedkovia sa odvolávali na vyššie súdy. *

Hayden C. Covington, ktorý mal významnú úlohu v právnych záležitostiach spoločnosti Watch Tower, neskôr pri pohľade naspäť povedal: „Keby v tisícoch prípadov, ktoré sa riešili na magistrátoch, policajných súdoch a iných nižších súdoch, neboli podané odvolania, na poli uctievania by sa ako obria prekážka týčila hora precedensov. Odvolaniami sme zabránili vzniku tejto prekážky. Náš spôsob uctievania bol začlenený do zákona Spojených štátov i iných krajín vďaka tomu, že sme sa v prípadoch nepriaznivého rozhodnutia vytrvalo odvolávali.“ V Spojených štátoch sa desiatky prípadov dostali až priamo na Najvyšší súd.

Posilňovanie záruk slobody

Jeden z prvých prípadov týkajúcich sa služby Jehovových svedkov, ktorý sa dostal na Najvyšší súd Spojených štátov, vznikol v Georgii  a prerokúval sa na súde 4. februára 1938. Alma Lovellová bola mestským súdom v Griffine v Georgii uznaná za vinnú z porušenia miestnej vyhlášky, ktorá zakazovala rozširovanie literatúry akéhokoľvek druhu bez povolenia starostu. Sestra Lovellová medziiným ponúkala ľuďom časopis Zlatý vek. Dňa 28. marca 1938 Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že miestna vyhláška nie je platná, lebo slobodu tlače podmieňuje povolením a cenzúrou. *

Nasledujúci rok J. F. Rutherford ako právny zástupca sestry, ktorá sa odvolala, predložil Najvyššiemu súdu argumenty v prípade Clara Schneiderová verzus štát New Jersey. * Potom v roku 1940 nasledoval prípad Cantwell verzus štát Connecticut, * pre ktorý J. F. Rutherford písomne vyhotovil právne podklady a Hayden Covington predložil ústne zdôvodnenie súdu. Pozitívny výsledok týchto prípadov podporil ústavné záruky slobody náboženstva, slobody slova a slobody tlače. Ale boli aj neúspechy.

Tvrdé údery zo strany súdov

Otázka zdravenia zástavy, ktorá sa týkala školopovinných detí Jehovových svedkov, sa prvýkrát objavila na amerických súdoch v roku 1935 v prípade Carlton B. Nicholls verzus starosta a školská rada v Lynne (Massachusetts). * Prípad bol predložený Najvyššiemu súdu štátu Massachusetts. Súd v roku 1937 rozhodol, že  bez ohľadu na to, čomu vraj verí Carleton Nichols ml. a jeho rodičia, nie je potrebné brať ohľad na náboženské presvedčenie, lebo ako uviedol, „zdravenie zástavy a sľub vernosti, o čo v tomto prípade ide, v žiadnom oprávnenom zmysle nesúvisia s náboženstvom... Netýkajú sa názorov jednotlivca, pokiaľ ide o jeho Stvoriteľa. Neovplyvňujú jeho vzťahy s Tvorcom.“ Keď bolo v roku 1937 v súvislosti s otázkou povinného zdravenia zástavy podané odvolanie na Najvyšší súd USA v prípade Leoles verzus Landers * a opäť v roku 1938 v prípade Hering verzus štátny výbor školstva, * súd odmietol riešiť tieto prípady, lebo podľa jeho názoru nešlo o žiadnu dôležitú federálnu otázku. V roku 1939 tento súd opäť zamietol odvolanie týkajúce sa tej istej otázky v prípade Gabrielliová verzus Knickerbockerová. * V ten istý deň bez vypočutia ústnej obhajoby súd potvrdil nepriaznivé rozhodnutie nižšieho súdu v prípade Johnson verzus mesto Deerfield. *

Napokon v roku 1940 si Najvyšší súd vypočul celý prípad nazvaný Minersvillský školský okrsok verzus Gobitis. * Na oboch stranách vyhotovil písomné podklady rad uznávaných právnikov. J. F. Rutherford predniesol ústnu obhajobu Waltera Gobitasa a jeho detí. Jeden člen právnickej katedry Harvardovej univerzity zastupoval Americké združenie advokátov a Úniu občianskych práv a argumentoval proti povinnému zdraveniu zástavy. No ich argumenty boli zamietnuté a dňa 3. júna Najvyšší súd s jediným nesúhlasným hlasom rozhodol, že deti, ktoré nezdravia zástavu, môžu byť vylúčené z verejných škôl.

Počas nasledujúcich troch rokov Najvyšší súd v 19 prípadoch rozhodol proti Jehovovým svedkom. Najzávažnejšie bolo nepriaznivé rozhodnutie v roku 1942 v prípade Jones verzus mesto Opelika. * Rocso Jones bol usvedčený z toho, že rozširuje literatúru na uliciach Opeliky (Alabama) bez zaplatenia licenčného poplatku. Najvyšší súd podporil toto rozhodnutie a uviedol, že vlády majú právo stanoviť rozumné poplatky za agitovanie a že také zákony nemožno spochybňovať, ani keby miestne úrady svojvoľne zrušili licenciu. To bol tvrdý úder, lebo teraz ktorákoľvek obec na podnet duchovných alebo nejakého iného odporcu mohla svedkom zákonne brániť v činnosti, a tak, ako si mysleli odporcovia, zastaviť kazateľskú činnosť Jehovových svedkov. Ale stalo sa niečo zvláštne.

 Karta sa obracia

O rozhodnutí v prípade Jones verzus Opelika, ktoré bolo takým úderom verejnej službe Jehovových svedkov, traja zo sudcov uviedli, že nielenže v tomto prípade nesúhlasili s väčšinou súdu, ale nazdávali sa, že pomohli položiť pre toto rozhodnutie základ v prípade Gobitis. „Keďže sme sa v prípade Gobitis pripojili k rozhodnutiu,“ dodali, „myslíme si, že je vhodná príležitosť uviesť, že teraz sme presvedčení, že aj tento prípad bol rozhodnutý nesprávne.“ Jehovovi svedkovia to prijali ako podnet na opätovné predloženie týchto prípadov Najvyššiemu súdu.

V prípade Jones verzus Opelika bol podaný návrh na opätovné posúdenie. V tomto návrhu boli predložené silné právne argumenty. Dôrazne  tam bolo vyhlásené: „Tento súd by mal počítať s nanajvýš závažnou skutočnosťou, že je v právnom konaní so služobníkmi Všemohúceho Boha.“ Boli rozobraté biblické precedensy, na ktorých bolo ukázané, čo z toho vyplýva. Pozornosť bola upriamená na radu, ktorú dal učiteľ zákona Gamaliel židovskému najvyššiemu súdu v prvom storočí, keď povedal: „Nemiešajte sa do týchto ľudí a nechajte ich na pokoji... inak by vás mohli považovať za bojovníkov proti Bohu.“ — Sk. 5:34–39.

Napokon 3. mája 1943 v historickom prípade Murdock verzus štát Pennsylvánia * Najvyšší súd zvrátil svoje skoršie rozhodnutie v prípade Jones verzus Opelika. Vyhlásil, že akýkoľvek poplatok za licenciu ako podmienka uplatňovania slobody náboženstva rozširovaním náboženskej literatúry je neústavný. Tento prípad znova otvoril Jehovovým svedkom dvere Spojených štátov a odvtedy sa naň ako na autoritu odvolávali v stovkách prípadov. Tretí máj 1943 bol pre Jehovových svedkov naozaj pamätným dňom, pokiaľ ide o spory pred Najvyšším súdom Spojených štátov. V ten jeden deň v 12 z 13 prípadov (všetky boli pri prerokúvaní a posudzovaní zlúčené do štyroch rozhodnutí) súd rozhodol v prospech svedkov. *

Asi o mesiac neskôr — dňa 14. júna, na štátny Deň zástavy — Najvyšší súd opäť zvrátil svoje rozhodnutie vynesené v prípade Gobitis, a to v prípade Štátny výbor školstva Západnej Virgínie verzus Barnette. * Rozhodol, že „žiaden úradník, vysoký ani nižší, nemôže predpisovať, čo bude konvenčné v politike, nacionalizme, náboženstve alebo v iných veciach názoru, ani nemôže nútiť občanov, aby v to vyznávali vieru slovom alebo skutkom“. Mnohé z argumentov predložených v tomto rozhodnutí potom prevzal ontarijský Odvolací  súd v Kanade v prípade Donald verzus školská správa Hamiltonu. Rozhodnutie tohto súdu kanadský Najvyšší súd odmietol zrušiť.

V súlade s rozhodnutím v prípade Barnette a v ten istý deň aj v prípade Taylor verzus štát Mississippi * Najvyšší súd Spojených štátov uznal, že Jehovovi svedkovia nemôžu byť oprávnene obviňovaní z poburovania, keď vysvetľujú svoje dôvody, prečo nezdravia zástavu, a keď učia, že všetky národy sú v nepráve, lebo sú v odpore voči Božiemu Kráľovstvu. Tieto rozhodnutia pripravili pôdu aj pre ďalšie priaznivé rozhodnutia na iných súdoch v prípadoch týkajúcich sa svedkov, ktorých deti odmietali zdraviť zástavu v škole, ako aj v sporoch týkajúcich sa zamestnania a zverenia dieťaťa do výchovy. Karta sa definitívne obrátila. *

V Quebecu sa otvára nová éra slobody

Jehovovi svedkovia sa snažili presadiť slobodu uctievania aj v Kanade. Od roku 1944 do roku 1946 boli v Quebecu stovky svedkov zatknuté, keď sa zúčastňovali na verejnej službe. Kanadský zákon zaručoval slobodu uctievania, ale davy ľudí narúšali zhromaždenia, kde sa hovorilo o Biblii. Polícia poslúchala požiadavky katolíckeho duchovenstva, aby Jehovových svedkov zastavila. Sudcovia miestnych súdov vŕšili pohanu na svedkov, zatiaľ čo proti davom nijako nezakročili. Čo sa dalo robiť?

V dňoch 2. a 3. novembra 1946 Spoločnosť zorganizovala mimoriadny zjazd v Montreali. Rečníci rozoberali postoj Jehovových svedkov na základe Písiem a zo stanoviska zákonov krajiny. Potom bola oznámená 16-dňová kampaň rozširovania traktátu Quebec’s Burning Hate for God and Christ and Freedom Is the Shame of All Canada (Planúca nenávisť Quebecu k Bohu a Kristovi a slobode je hanbou pre celú Kanadu). Traktát sa mal rozširovať po celej krajine v angličtine, francúzštine a ukrajinčine. Podrobne hovoril o davovom násilí a iných krutostiach, ktoré boli páchané na Jehovových svedkoch v Quebecu.  Potom nasledoval druhý traktát, Quebec, You Have Failed Your People! (Quebec, sklamal si svoj ľud!)

Zatýkanie v Quebecu sa zintenzívňovalo. Na riešenie situácie kanadská odbočka spoločnosti Watch Tower zriadila právne oddelenie so zástupcami v Toronte i v Montreali. Keď sa do tlače dostala správa, že quebecký premiér Maurice Duplessis nechal úmyselne ekonomicky zničiť reštauračný podnik Franka Roncarelliho, jedného z Jehovových svedkov, len preto, že zložil kauciu za iných svedkov, kanadská verejnosť hlasno protestovala. Potom 2. marca 1947 Jehovovi svedkovia začali celonárodnú kampaň, v rámci ktorej vyzývali ľud v Kanade, aby žiadal vládu o Listinu práv. Bolo zozbieraných vyše 500 000 podpisov — najväčšia petícia, aká bola dovtedy predložená kanadskému parlamentu! Potom v ďalšom roku nasledovala ešte rozsiahlejšia petícia na podporu tej prvej.

Medzitým Spoločnosť vybrala na skúšku dva prípady, v ktorých bolo podané odvolanie na Najvyšší súd Kanady. V jednom z nich, Aimé Boucher verzus Jeho Veličenstvo kráľ, išlo o obvinenie z poburovania, s ktorým sa svedkovia opakovane stretávali.

Prípad Boucher bol založený na tom, že Aimé Boucher, pokojný farmár, sa zúčastňoval na rozširovaní traktátu Quebec’s Burning Hate. Bolo to poburovanie, keď hovoril druhým, aké davové násilie bolo namierené proti svedkom v Quebecu, akú neúctu k zákonu mali úradníci, ktorí prišli do styku so svedkami, ako aj o dokladoch, že toto násilie roznecoval katolícky biskup a ďalší katolícki duchovní?

Pri rozbore traktátu, ktorý svedkovia rozširovali, jeden zo sudcov Najvyššieho súdu povedal: „Tento dokument bol nazvaný ,Planúca nenávisť Quebecu k Bohu a Kristovi a slobode je hanbou pre celú Kanadu‘; pozostával v prvom rade z výzvy k prejavovaniu pokoja a rozumnosti pri posudzovaní situácie, ktorú je podľa nadpisu potrebné riešiť; potom zo všeobecnej zmienky o pomstychtivom prenasledovaní v Quebecu namierenom proti svedkom ako bratom v Kristovi; ďalej z podrobného opisu konkrétnych prípadov prenasledovania a zo záverečnej výzvy ľudu v provincii na protest proti vláde davu a gestapáckym taktikám, aby tak prostredníctvom štúdia Božieho Slova a poslušnosti jeho príkazom mohla byť prinesená ,hojná úroda dobrého ovocia lásky k Bohu a Kristovi a ľudskej slobode‘.“

Rozhodnutie súdu zrušilo odsúdenie Aimé Bouchera, ale traja z piatich sudcov jednoducho nariadili nový súdny proces. Povedie to k nestrannému rozhodnutiu na nižších súdoch? Právny zástupca Jehovových svedkov podal žiadosť, aby sa prípad opäť prerokoval pred Najvyšším súdom. Na prekvapenie bolo tejto žiadosti vyhovené. Zatiaľ čo sa čakalo na vybavenie žiadosti,  počet sudcov na súde sa zvýšil a jeden z pôvodných sudcov zmenil názor. Výsledkom bolo rozhodnutie z decembra 1950, ktorým súd v pomere 5 k 4 brata Bouchera celkom zbavil viny.

Spočiatku sa proti tomuto rozhodnutiu postavil štátny prokurátor aj premiér (ktorý bol aj generálnym prokurátorom) provincie Quebec, ale na súdoch bolo toto rozhodnutie postupne podporené. Tak bolo obvinenie z poburovania, ktoré bolo opakovane vznášané proti Jehovovým svedkom v Kanade, konečne eliminované.

Na Najvyšší súd Kanady bolo podané odvolanie ešte v jednom skúšobnom prípade — Laurier Saumur verzus mesto Quebec. Tento prípad sa zaoberal miestnymi predpismi o licenciách, ktoré boli predmetom mnohých žalôb na nižších súdoch. V prípade Saumur sa Spoločnosť usilovala získať nejaký trvalý súdny príkaz proti mestu Quebec, aby úrady nemohli brániť Jehovovým svedkom v rozširovaní náboženskej literatúry. Dňa 6. októbra 1953 Najvyšší súd vyniesol rozhodnutie. Odpoveď znela „áno“ pre Jehovových svedkov, „nie“ pre provinciu Quebec. Toto rozhodnutie znamenalo víťazstvo aj v tisícke ďalších prípadov, kde bol rozhodujúcim činiteľom rovnaký princíp náboženskej slobody. To otvorilo novú éru diela Jehovových svedkov v Quebecu.

Vzdelávanie v zákonných právach a postupoch

Keď sa od konca 20. rokov zvyšoval počet súdnych prípadov, bolo potrebné, aby boli Jehovovi svedkovia poučovaní v právnych postupoch. Keďže J. F. Rutherford bol právnik a sám príležitostne slúžil ako sudca, uvedomoval si, že svedkovia potrebujú v týchto záležitostiach vedenie. Najmä od roku 1926 svedkovia zdôrazňovali nedeľné kázanie z domu do domu s použitím kníh vysvetľujúcich Bibliu. Vzhľadom na odpor voči ich nedeľnému rozširovaniu biblickej literatúry brat Rutherford pripravil brožúrku Liberty to Preach (Sloboda kázať), aby pomohol svedkom v Spojených štátoch porozumieť, aké práva im zaručuje zákon. No sám osobne nemohol vykonávať celú právnickú činnosť, a preto zariadil, aby v ústredí Spoločnosti slúžili aj iní právnici. Okrem toho s organizáciou úzko spolupracovali ďalší právnici roztrúsení po celej krajine.

Títo právnici nemohli byť prítomní na všetkých súdnych konaniach, ktoré sa uskutočnili v tisíckach prípadov týkajúcich sa kazateľskej činnosti Jehovových svedkov, ale mohli poskytovať cenné rady. Preto sa urobili opatrenia, aby všetci Jehovovi svedkovia boli vyškolení v základných právnych postupoch.  Školenie prebiehalo na zvláštnych zjazdoch v Spojených štátoch v roku 1932 a neskôr na pravidelných programoch služobného zhromaždenia v zboroch. V Ročenke Jehovových svedkov 1933 (angl.) bol vydaný podrobný „Súdny poriadok“ ​(neskôr ako samostatný list). Tieto pokyny boli upravované podľa okolností. Vydanie Útechy z 3. novembra 1937 poskytlo ďalšie právne rady vzhľadom na špecifické situácie, s ktorými sa bratia stretávali.

Svedkovia sa pomocou týchto informácií obyčajne dokázali sami obhajovať na miestnych súdoch a nemuseli vyhľadávať služby právnika. Zistili, že takto môžu často vydať súdu svedectvo a predložiť sporné body priamo sudcovi, namiesto toho aby nechali rozhodnúť svoj prípad len na základe právnických formalít. Keď mal nejaký prípad nepriaznivý výsledok, obyčajne bolo podané odvolanie, hoci niektorí svedkovia išli radšej do väzenia, aby si nemuseli najímať právnika, ktorého služby by potrebovali na odvolacom súde.

Keď na základe rozhodnutia súdov vznikali nové situácie a precedensy, svedkovia dostávali ďalšie aktuálne informácie. Preto bola v roku 1939 vytlačená brožúrka Advice for Kingdom Publishers (Rady pre zvestovateľov Kráľovstva), ktorá mala pomáhať bratom v súdnych bojoch. O dva roky neskôr sa objavil obšírnejší rozbor v brožúrke Jehovah’s Servants Defended (Jehovovi služobníci obhájení). Táto brožúrka citovala alebo rozoberala 50 amerických súdnych rozhodnutí, ktoré sa týkali Jehovových svedkov, a tiež veľa ďalších prípadov a vysvetľovala, ako možno tieto právne precedensy dobre využiť. Potom, v roku 1943, dostal každý svedok výtlačok brožúrky Freedom of Worship (Sloboda uctievania), ktorú usilovne študovali na služobných zhromaždeniach v zboroch. Táto brožúrka nielenže poskytovala cenný prehľad o právnych prípadoch, ale aj podrobne rozoberala biblické dôvody, prečo riešiť záležitosti určitým spôsobom. V roku 1950 nasledovala aktualizovaná brožúrka Defending and Legally Establishing the Good News (Obhajoba a zákonné upevňovanie dobrého posolstva).

To všetko patrilo k progresívnemu právnemu vzdelávaniu. Cieľom však nebolo urobiť zo svedkov právnikov, ale nechať otvorenú cestu kázaniu dobrého posolstva o Božom Kráľovstve verejne i z domu do domu.

Ako roj kobyliek

Tam, kde si úradníci mysleli, že stoja nad zákonom, sa k svedkom správali niekedy bezcitne. Ale bez ohľadu na metódy, ktoré používali  odporcovia, Jehovovi svedkovia vedeli, že Božie Slovo radí: „Sami sa nepomstite, milovaní, ale nechajte miesto hnevu; lebo je napísané: ,Moja je pomsta; ja odplatím, hovorí Jehova.‘“ ​(Rim. 12:19) Cítili však silný záväzok vydávať svedectvo. Ako to robili, keď sa stretávali s odporom úradov?

Hoci jednotlivé zbory Jehovových svedkov boli v 30. rokoch obyčajne malé, bolo medzi nimi silné puto. Keď boli na nejakom mieste vážne problémy, svedkovia z okolitých oblastí túžili pomôcť. Napríklad v roku 1933 bolo v Spojených štátoch 12 600 svedkov zorganizovaných do 78 oddielov. Keď boli svedkovia v nejakej oblasti sústavne zatýkaní alebo keď sa odporcom podarilo presvedčiť rozhlasové stanice, aby zrušili zmluvy na vysielanie programov pripravených Jehovovými svedkami, bola o tom informovaná kancelária Spoločnosti v Brooklyne. Do týždňa boli do takej oblasti vyslané posily, aby vydali mohutné svedectvo.

Podľa potreby sa v stanovenom čase stretlo 50 až 1000 svedkov, obyčajne niekde v prírode blízko oblasti, ktorá sa mala prepracovať. Všetci boli dobrovoľníkmi; niektorí prišli až zo vzdialenosti 320 kilometrov. Jednotlivé skupiny dostali obvod, ktorý bolo možné prepracovať asi za pol hodiny alebo až za dve hodiny. Keď každá skupina z auta začala pracovať vo svojej pridelenej časti, výbor bratov navštívil políciu, informoval ju o vykonávanej práci a poskytol jej zoznam všetkých svedkov, ktorí v to dopoludnie pracovali v oblasti. Vo väčšine prípadov si policajti uvedomili, že svedkovia ich počtom značne prevyšujú, a tak dovolili, aby práca bez prekážok pokračovala. Na niektorých miestach zaplnili svoju väznicu svedkami, ale nemohli urobiť už nič viac. Pre všetkých zatknutých mali svedkovia pripravených právnikov s kauciou. Účinok bol podobný ako v prípade symbolického roja kobyliek spomenutého v Písmach v Joelovi 2:7–11 a v Zjavení 9:1–11. Tak bolo možné pokračovať v kázaní dobrého posolstva aj zoči-voči silnému odporu.

Odhaľovanie skutkov svojvoľných úradníkov pred verejnosťou

Zdalo sa, že je užitočné informovať ľudí v niektorých oblastiach o tom, čo robia ich miestni úradníci. Keď súdy v Quebecu používali v prípade svedkov metódy,  ktoré pripomínali inkvizičné tribunály, všetkým členom zákonodarného zboru Quebecu bol poslaný list, ktorý vykresľoval fakty. Keď to neviedlo k žiadnemu výsledku, Spoločnosť poslala kópiu tohto listu 14 000 podnikateľom v celej provincii. Potom boli tieto informácie poskytnuté vydavateľom novín na uverejnenie.

Vo východnej časti Spojených štátov bola verejnosť informovaná prostredníctvom rozhlasového vysielania. Niekoľko vyškolených hercov z brooklynského Bételu, ktorí vedeli dobre napodobňovať, vytvorilo takzvané Kráľovo divadlo. Keď svojvoľní úradníci priviedli Jehovových svedkov pred súd, celý súdny proces bol stenograficky zaznamenaný. Herci boli prítomní na súde, aby si mohli dobre všimnúť tón hlasu a spôsob reči policajtov, prokurátora i sudcu. Po rozsiahlej reklame, ktorá mala zaistiť veľa rozhlasových poslucháčov, Kráľovo divadlo pozoruhodne realisticky zahralo scény zo súdnej siene, aby verejnosť presne vedela, čo robia verejní činitelia. Po čase si niektorí z týchto úradníkov začali dávať väčší pozor na to, ako riešia prípady týkajúce sa svedkov, keďže bola na nich zameraná pozornosť verejnosti.

Jednotný postup zoči-voči nacistickému útlaku

Keď vláda nacistického Nemecka začala kampaň na zastavenie činnosti Jehovových svedkov v Nemecku, bratia sa opakovane usilovali o to, aby si ich nemecké úrady vypočuli. Ale úľava neprichádzala. V lete 1933 bolo ich dielo zakázané už vo väčšine nemeckých štátov. Preto 25. júna 1933 na jednom zjazde v Berlíne prijali Jehovovi svedkovia vyhlásenie o svojej službe a o jej cieľoch. Kópia tohto vyhlásenia bola poslaná všetkým vysokým vládnym úradníkom a milióny výtlačkov bolo rozšírených medzi verejnosťou. No v júli 1933 súdy odmietli vypočuť si svedkov a napraviť situáciu. Začiatkom nasledujúceho roku J. F. Rutherford napísal osobný list Adolfovi Hitlerovi a poslal mu ho po zvláštnom kuriérovi. Celé medzinárodné bratstvo sa potom pustilo do akcie.

V nedeľu ráno 7. októbra 1934 o deviatej hodine sa zhromaždila každá skupina svedkov v Nemecku. Vyslovili modlitbu o Jehovovo vedenie a požehnanie. Potom každá skupina poslala list nemeckým vládnym úradníkom, v ktorom oznamovala svoje pevné odhodlanie ďalej slúžiť Jehovovi. Skôr ako sa skupina rozišla, spoločne sa porozprávali o slovách svojho Pána, Ježiša Krista, v Matúšovi 10:16–24. Potom vyšli vydávať blížnym svedectvo o Jehovovi a jeho Kráľovstve pod vládou Krista.

V ten istý deň sa stretli Jehovovi svedkovia na celej zemi a po jednotnej modlitbe k Jehovovi poslali Hitlerovej vláde kábelogram s varovaním: „Vaše zlé zaobchádzanie s Jehovovými svedkami šokuje všetkých dobrých ľudí na zemi a potupuje Božie meno. Prestaňte prenasledovať Jehovových svedkov; ináč Boh zničí Vás aj Vašu národnú stranu.“ Ale to ešte nebol koniec.

 Gestapo zosilnilo svoje snahy zastaviť činnosť Jehovových svedkov. Po hromadnom zatýkaní v roku 1936 si zrejme mysleli, že sa im to podarilo. Ale potom 12. decembra 1936 asi 3450 svedkov, ktorí boli v Nemecku ešte stále na slobode, bleskovo zaplavilo krajinu tlačenou rezolúciou, ktorá jasne vyjadrovala Jehovovo predsavzatie a hovorila o odhodlaní Jehovových svedkov poslúchať Boha ako vládcu viac než ľudí. Odporcovia nedokázali pochopiť, ako bolo niečo také možné. O niekoľko mesiacov, keď gestapo zľahčovalo obvinenia uvedené v rezolúcii, Jehovovi svedkovia pripravili otvorený list, v ktorom bez okolkov uviedli mená nacistických hodnostárov, ktorí kruto zaobchádzali s Jehovovými svedkami. V roku 1937 bol v Nemecku aj tento list vo veľkej miere rozširovaný. Tak boli skutky týchto zlých ľudí odhalené a mohli ich vidieť všetci. Ľudia mali tiež možnosť rozhodnúť sa, akým spôsobom budú oni sami zaobchádzať s týmito služobníkmi Najvyššieho. — Porovnaj Matúša 25:31–46.

Celosvetová publicita prináša určitú úľavu

Aj iné vlády drsne zaobchádzali s Jehovovými svedkami, zakazovali im zhromaždenia a verejné kázanie. V niektorých prípadoch tieto vlády spôsobili, že svedkovia boli nútení odísť zo svetského zamestnania a ich deti boli vylúčené zo škôl. Niektoré vlády sa uchyľovali aj k fyzickému násiliu. A pritom tie isté krajiny obyčajne majú ústavu, ktorá zaručuje náboženskú slobodu. S cieľom priniesť úľavu prenasledovaným bratom spoločnosť Watch Tower často na celom svete zverejňuje podrobnosti o takom zaobchádzaní. Robí sa to prostredníctvom časopisov Strážna veža a Prebuďte  sa! a tieto správy sa niekedy dostávajú aj do verejnej tlače. Z celého sveta potom prúdia do kancelárií vládnych úradníkov tisíce listov so žiadosťami o úľavu pre svedkov.

Výsledkom takej kampane v roku 1937 bolo to, že guvernér Georgie v Spojených štátoch dostal v priebehu dvoch dní asi 7000 listov zo štyroch krajín a tisíckami listov bol zaplavený aj starosta mesta La Grange v Georgii. Také kampane sa uskutočnili aj za Jehovových svedkov v Argentíne v rokoch 1978 a 1979, v Benine v roku 1976, v Burundi v roku 1989, v Dominikánskej republike v rokoch 1950 a 1957, v Etiópii v roku 1957, v Gabune v roku 1971, v Grécku v rokoch 1963 a 1966, v Jordánsku v roku 1959, v Kamerune v roku 1970, v Malajsku v roku 1952, v Malawi v rokoch 1968, 1972, 1975 a opäť v roku 1976, v Mozambiku v roku 1976, v Portugalsku v rokoch 1964 a 1966, v Singapure v roku 1972, vo Svazijsku v roku 1983 a v Španielsku v roku 1961 a opäť v roku 1962.

Ako jeden z nedávnych príkladov toho, čo robia Jehovovi svedkovia na celom svete, aby dosiahli úľavu pre svojich utláčaných bratov, si vezmime situáciu v Grécku. Vzhľadom na intenzitu prenasledovania Jehovových svedkov roznecovaného tamojším gréckym ortodoxným duchovenstvom časopisy Strážna veža i Prebuďte sa! (s celkovým medzinárodným nákladom vyše 22 000 000 výtlačkov) priniesli v roku 1986 podrobnú správu o tomto prenasledovaní. Svedkovia v iných krajinách boli vyzvaní, aby písali žiadosti za svojich bratov členom gréckej vlády. To aj urobili, a ako uviedli aténske noviny Vradyni, minister spravodlivosti bol zaplavený vyše 200 000 listami z vyše 200 krajín a v 106 jazykoch.

Nasledujúci rok, keď sa na odvolacom súde v Hanii na Kréte prerokúval jeden prípad týkajúci sa svedkov, zúčastnili sa na súde ako účastníci procesu a na podporu svojich kresťanských bratov zástupcovia Jehovových svedkov zo siedmich ďalších krajín (z Anglicka, Francúzska, Japonska, Nemecka, Spojených štátov, Španielska a Talianska). Potom, keď bol na Najvyššom súde Grécka v roku 1988 nepriaznivo rozhodnutý ďalší prípad týkajúci sa svedkov, bolo podané odvolanie na Európsku komisiu pre ľudské práva. Dňa 7. decembra 1990 bol 16 právnikom takmer zo všetkých častí Európy predložený súbor 2000 prípadov zatknutí a stoviek súdnych prípadov, v ktorých boli Jehovovi svedkovia v Grécku odsúdení, lebo hovorili o Biblii. (V Grécku došlo od roku 1938 do roku 1992 až k 19 147 zatknutiam.) Komisia jednohlasne rozhodla, že prípad by si mal vypočuť Európsky súd pre ľudské práva.

V niektorých prípadoch prináša také odhalenie porušovania ľudských práv určitú mieru úľavy. Bez ohľadu na to, čo podnikajú sudcovia alebo vládcovia, Jehovovi svedkovia ďalej poslúchajú Boha ako svojho Najvyššieho Panovníka.

 Získavanie zákonného uznania

Oprávnenie vykonávať pravé uctievanie očividne nepochádza od žiadneho človeka ani od žiadnej ľudskej vlády. Pochádza od samého Jehovu Boha. Avšak v mnohých krajinách sa ukázalo ako výhodné, aby boli Jehovovi svedkovia úradne zaregistrovaní ako náboženské združenie, lebo to im zaisťuje ochranu, ktorú poskytuje svetský zákon. Plány na kúpu pozemku pre kanceláriu odbočky alebo pre veľké tlačiarne biblickej literatúry možno ľahšie zrealizovať vytvorením miestnych zákonných korporácií. V súlade s precedensom, ktorý dal apoštol Pavol v starovekom Filipi, keď ,zákonne upevňoval dobré posolstvo‘, Jehovovi svedkovia robia patričné kroky, aby to dosiahli. — Fil. 1:7.

Občas je to veľmi ťažké. Napríklad v Rakúsku, kde konkordát s Vatikánom zaisťuje katolíckej cirkvi vládnu finančnú podporu, boli snahy Jehovových svedkov spočiatku zamietané a úradníci hovorili: ,Vaším cieľom je vytvoriť náboženskú organizáciu, a organizácia tohto druhu nemôže byť podľa rakúskych zákonov vytvorená.‘ V roku 1930 sa im však podarilo zaregistrovať združenie na rozširovanie Biblií a biblickej literatúry.

V Španielsku sa začiatok činnosti Jehovových svedkov v 20. storočí datuje do času prvej svetovej vojny. Ale už od prvých rokov inkvizície v 15. storočí rímskokatolícka cirkev a španielsky štát okrem malých výnimiek spolupracovali ruka v ruke. Zmeny v politickom a náboženskom ovzduší viedli k tomu, že jednotlivci mohli vyznávať aj iné náboženstvo, ale verejne prejavovať svoju vieru bolo zakázané. Napriek týmto okolnostiam sa Jehovovi svedkovia v Španielsku v roku 1956 a opäť v roku 1965 pokúšali získať zákonné uznanie. Skutočný pokrok bol však možný až vtedy, keď španielsky parlament v roku 1967 schválil zákon o náboženskej slobode. Svedkovia boli napokon zákonne uznaní 10. júla 1970, keď ich počet v Španielsku prevyšoval 11 000.

Žiadosť o zákonnú registráciu spoločnosti Watch Tower bola v roku 1948 predložená aj francúzskemu koloniálnemu guvernérovi v Dahome (teraz Benin). Ale takáto zákonná registrácia bola uskutočnená až v roku 1966, šesť rokov po tom, čo sa krajina stala nezávislou republikou. No v roku 1976 bolo toto zákonné uznanie zrušené a obnovené bolo až v roku 1990, keď sa zmenila politická klíma i oficiálny postoj k náboženskej slobode.

Hoci Jehovovi svedkovia v Kanade sa roky tešili zo zákonného uznania, druhá svetová vojna poskytla odporcom zámienku, aby nového generálneho guvernéra presvedčili, že má svedkov vyhlásiť za nelegálnych. To sa stalo 4. júla 1940. O dva roky neskôr, keď svedkovia dostali príležitosť predložiť svoj prípad vybranému výboru Dolnej snemovne, tento výbor dôrazne odporúčal, aby bol zákaz Jehovových svedkov a ich zákonných korporácií zrušený. No až po opakovaných a rozsiahlych diskusiách  v Dolnej snemovni a po prácnom zozbieravaní podpisov v dvoch celonárodných petíciách bol minister spravodlivosti, katolík, donútený zákaz celkom zrušiť.

Na získanie zákonného uznania vo východnej Európe bolo potrebné, aby sa od základu zmenil postoj tamojších vlád. Napokon, po desaťročiach žiadostí o náboženskú slobodu, svedkovia dosiahli zákonné uznanie v roku 1989 v Poľsku a v Maďarsku, v roku 1990 v Rumunsku a v Nemeckej demokratickej republike (pred zjednotením so Spolkovou republikou Nemecko), v roku 1991 v Bulharsku a vo vtedajšom Sovietskom zväze a v roku 1992 v Albánsku.

Jehovovi svedkovia sa snažia pracovať v súlade so zákonmi každého národa. Na základe Biblie silne zdôrazňujú úctu k vládnym úradníkom. Ale keď sú zákony ľudí v rozpore s jasne vyjadrenými Božími príkazmi, odpovedajú: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Sk. 5:29.

Keď ľudia zo strachu zabúdajú na základné slobody

Vzhľadom na rastúci počet ľudí zneužívajúcich drogy a vzhľadom na infláciu, ktorá často núti manželov i manželky, aby si našli svetské zamestnanie, Jehovovi svedkovia v Spojených štátoch zisťujú, že v službe sa stretávajú s novými situáciami. Mnoho obytných štvrtí je cez deň takmer prázdnych a veľmi stúpa počet vlámaní. Ľudia sa boja. Koncom 70. a začiatkom 80. rokov prišla nová vlna miestnych predpisov o povoleniach na získavanie peňazí. Cieľom týchto predpisov bolo získať prehľad o pohybe cudzích ľudí v danej komunite. Niektoré mestá hrozili Jehovovým svedkom zatknutím, ak si nezadovážia povolenie. Ale už predtým bol položený dobrý právny základ, takže tieto problémy mohli byť vyriešené inou ako súdnou cestou.

Tam, kde vzniknú problémy, sa miestni starší môžu stretnúť s úradníkmi mesta, aby spoločne našli riešenie. Jehovovi svedkovia pevne odmietajú žiadať o povolenie vykonávať prácu, ktorú prikázal Boh, a Ústava USA, podporená rozhodnutiami Najvyššieho súdu, zaručuje slobodu uctievania a tlače, ktorá nie je podmienená platením nejakého poplatku. Ale Jehovovi svedkovia chápu, že ľudia sa boja, a môžu súhlasiť  s tým, že ak to bude potrebné, skôr ako začnú vydávať svedectvo v určitej oblasti, oznámia to polícii. No ak nie je možné dosiahnuť nijaký prijateľný kompromis, právny zástupca z ústredia Spoločnosti napíše list miestnym úradníkom, vysvetlí im dielo Jehovových svedkov, uvedie, že ústavné právo podporuje ich právo kázať, a upozorní ich na to, že svedkovia sú schopní presadiť toto právo vedením súdneho procesu proti mestskej samospráve a jej úradníkom a dosiahnuť odškodnenie za porušovanie občianskych práv. *

V niektorých krajinách je dokonca potrebné ísť na súd, aby boli opäť potvrdené základné slobody, ktoré boli dlho považované za samozrejmosť. Tak to bolo vo Fínsku v roku 1976 a opäť v roku 1983. Zdanlivo s cieľom zachovať pokoj obyvateľov domov bola početnými miestnymi predpismi zakázaná náboženská činnosť, ku ktorej patrilo chodenie z domu do domu. No na súde v Loviise a v Raume bolo vysvetlené, že kázanie z domu do domu je súčasťou náboženstva Jehovových svedkov a že vláda schválila túto metódu evanjelizovania, keď náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia dala úradné povolenie. Bolo tiež poukázané na to, že mnohí ľudia vítajú návštevy svedkov a že zakazovať takú činnosť len preto, že si ju neváži každý, by bolo obmedzovaním slobody. Po úspešnom výsledku týchto prípadov mnohé malé i veľké mestá tieto predpisy zrušili.

Formovanie ústavného práva

Činnosť Jehovových svedkov bola v niektorých krajinách dôležitým činiteľom pri formovaní zákonov. Každý americký študent práva dobre vie, ako Jehovovi svedkovia prispeli k obhajobe občianskych práv v Spojených štátoch. Objavili sa aj články, ktoré hovorili o rozsahu tohto prínosu, napríklad: „Dlh ústavného práva voči Jehovovým svedkom“, ktorý vyšiel v časopise Minnesota Law Review v marci 1944, a „Katalyzátor vývoja ústavného práva: Jehovovi svedkovia na Najvyššom súde“, ktorý bol publikovaný v University of Cincinnati Law Review v roku 1987.

 Ich súdne prípady tvoria významnú súčasť amerického práva, čo sa týka slobody náboženstva, slobody slova a slobody tlače. Tieto prípady veľmi prispeli k zachovaniu slobôd nielen Jehovových svedkov, ale aj celého obyvateľstva. V prejave na Drake University známy spisovateľ a vydavateľ Irving Dilliard povedal: „Či sa vám to páči alebo nie, Jehovovi svedkovia urobili pre zachovanie našich slobôd viac ako ktorákoľvek iná náboženská skupina.“

A o situácii v Kanade predslov ku knihe State and Salvation—The Jehovah’s Witnesses and Their Fight for Civil Rights (Štát a záchrana — Jehovovi svedkovia a ich boj za občianske práva) uvádza: „Jehovovi svedkovia učili štát a kanadský ľud, ako by mala v praxi vyzerať právna ochrana odlišujúcich sa skupín. Navyše... prenasledovanie [svedkov v provincii Quebec] viedlo k sérii prípadov, ktoré sa v 40. a 50. rokoch dostali až na Najvyšší súd Kanady. Aj tieto prípady významne prispeli k formovaniu kanadského stanoviska k občianskym právam a sú skalným základom dnešnej právnej vedy týkajúcej sa občianskych slobôd v Kanade.“ „Jedným z výsledkov“ právneho boja svedkov za slobodu uctievania, vysvetľuje kniha, „bol dlhý proces diskusií a rozhovorov, ktoré viedli k vzniku Charty práv“, ktorá je teraz súčasťou základného zákona Kanady.

Nadradenosť Božieho zákona

Právne kroky Jehovových svedkov sú však v prvom rade svedectvom ich presvedčenia, že Boží zákon je najvyšší. Základom ich postoja je to, že si uvedomujú spornú otázku univerzálnej zvrchovanosti. Uznávajú Jehovu ako jediného pravého Boha a právoplatného Zvrchovaného Panovníka vesmíru. Preto pevne trvajú na tom, že žiadne zákony ani súdne rozhodnutia, ktoré by zakazovali konanie toho, čo Jehova prikazuje, nie sú platné a že ľudský činiteľ, ktorý ukladá také obmedzenia, prekročil rámec svojej právomoci. Ich postoj je podobný postoju apoštolov Ježiša Krista, ktorí vyhlásili: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Sk. 5:29.

Jehovovi svedkovia sú odhodlaní s Božou pomocou kázať toto dobré posolstvo o Božom Kráľovstve po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom, skôr ako príde koniec. — Mat. 24:14.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 680]

Vlády v jednej krajine za druhou zakazovali činnosť Jehovových svedkov

[Zvýraznený text na strane 682]

Žaloba bola zamietnutá a kňaz odchádzal z budovy súdu veľmi nahnevaný!

[Zvýraznený text na strane 693]

Niektorí úradníci si začali dávať väčší pozor na to, ako riešia prípady týkajúce sa svedkov

[Rámček na strane 684]

Svedectvo Najvyššiemu súdu USA

Keď Joseph F. Rutherford, člen newyorského združenia právnikov a prezident spoločnosti Watch Tower, vystúpil pred Najvyšším súdom Spojených štátov ako právny zástupca v prípade „Gobitis“, jasne upriamil pozornosť na dôležitosť podriaďovania sa zvrchovanosti Jehovu Boha. Povedal:

„Jehovovi svedkovia sú tí, ktorí vydávajú svedectvo o mene Všemocného Boha, ktorý jediný má meno JEHOVA...

Upozorňujem na skutočnosť, že Jehova Boh pred vyše šesťtisíc rokmi sľúbil, že zriadi prostredníctvom Mesiáša vládu spravodlivosti. Tento sľub v patričnom čase splní. Dnešné skutočnosti vo svetle proroctiev ukazujú, že je to už blízko...

Boh Jehova je jediným zdrojom života. Nikto iný nemôže dať život. Štát Pennsylvánia nemôže dať život. Nemôže ho dať ani americká vláda. Boh dal tento zákon [zakazujúci uctievanie obrazov a sôch], ako hovorí Pavol, na ochranu svojho ľudu pred modlárstvom. To je len maličkosť, poviete. Taký bol aj Adamov skutok, keď zjedol zo zakázaného ovocia. Nešlo o jablko, ktoré Adam zjedol, ale o jeho skutok neposlušnosti voči Bohu. Otázka je, či bude človek poslúchať Boha, alebo nejakú ľudskú inštitúciu...

Pripomínam tomuto súdu (hoci to azda ani nie je potrebné), že v prípade ,Cirkev verzus Spojené štáty‘ tento súd vyjadril názor, že Amerika je kresťanský štát; a to znamená, že Amerika musí poslúchať Boží zákon. Znamená to tiež, že tento súd berie do úvahy skutočnosť, že Boží zákon je najvyšší. A ak je nejaký človek vo svojom svedomí presvedčený, že Boží zákon je najvyšší, a svedomito sa podľa toho správa, nijaká ľudská autorita nemôže jeho svedomie ovládať ani do neho zasahovať...

Ak dovolíte, upozornil by som ešte na jednu vec: na začiatku každého zasadnutia tohto súdu vyvolávač oznamuje tieto slová: ,Boh ochraňuj Spojené štáty i tento ctihodný súd.‘ A ja teraz hovorím: Nech Boh chráni tento ctihodný súd, aby sa nedopustil chyby, ktorá by zaradila tento ľud Spojených štátov do totalitárnej triedy a zničila by všetky slobody zaručované Ústavou. To je vec, ktorá je posvätná každému Američanovi, ktorý miluje Boha a jeho Slovo.“

[Rámček na strane 687]

Pripravujú sa podmienky na obrat

Keď americký Najvyšší súd v roku 1940 v prípade „Minersvillský školský okrsok verzus Gobitis“ rozhodol, že od detí v škole je možné vyžadovať zdravenie zástavy, zhodlo sa na tom osem z deviatich sudcov. Iba sudca Stone mal opačný názor. Ale o dva roky neskôr, keď traja ďalší sudcovia (Black, Douglas a Murphy) vyjadrili nesúhlasný názor v prípade „Jones verzus Opelika“, využili títo sudcovia príležitosť a uviedli, že sú presvedčení, že prípad „Gobitis“ bol rozhodnutý nesprávne, lebo náboženskú slobodu postavil na podradené miesto. To znamenalo, že štyria z deviatich sudcov boli za zmenu rozhodnutia v prípade „Gobitis“. Dvaja z ďalších piatich sudcov, ktorí predtým podcenili náboženskú slobodu, odišli do dôchodku. Keď bol Najvyššiemu súdu predložený ďalší prípad týkajúci sa zdravenia zástavy, boli už v úrade dvaja noví sudcovia (Rutledge a Jackson). V roku 1943 v prípade „Štátny výbor školstva Západnej Virgínie verzus Barnette“ obaja hlasovali v prospech náboženskej slobody, a nie za povinné zdravenie zástavy. Súd tak hlasovaním v pomere 6 k 3 zmenil postoj, ktorý zaujal v piatich skorších prípadoch („Gobitis“, „Leoles“, „Hering“, „Gabrielliová“ a „Johnson“), v ktorých bolo podané odvolanie na tento súd.

Je zaujímavé, že keď sudca Frankfurter vyjadril nesúhlas v prípade „Barnette“, okrem iného uviedol: „Tak ako to bolo v minulosti, súd bude z času na čas meniť svoje stanovisko. Ale som presvedčený, že nikdy pred týmito prípadmi Jehovových svedkov (okrem malých odchýlok, ktoré boli neskôr napravené) tento súd nezrušil rozhodnutie tak, aby tým obmedzil moc demokratickej vlády.“

[Rámček na strane 688]

„Veľmi stará forma misionárskej evanjelizácie“

V roku 1943 v prípade „Murdock verzus Pennsylvánia“ Najvyšší súd Spojených štátov medziiným uviedol:

„Vlastnoručné rozširovanie náboženských traktátov je veľmi stará forma misionárskej evanjelizácie — stará ako dejiny tlačových strojov. V priebehu rokov bola mocnou silou v rôznych náboženských hnutiach. Túto formu evanjelizácie dnes vo veľkej miere používajú rôzne náboženské sekty, ktorých kolportéri prinášajú evanjelium tisícom a tisícom domácností a osobnými návštevami sa snažia získať prívržencov pre svoju vieru. Je to viac ako iba kázanie; je to viac ako iba rozširovanie náboženskej literatúry. Je to kombinácia oboch metód. Jej účel je rovnako evanjelický ako v prípade obrodného zhromaždenia. Táto forma náboženskej činnosti má podľa Prvého dodatku rovnako vysoké postavenie ako bohoslužby v kostoloch a kázanie z kazateľníc. Má rovnaké právo na ochranu ako iné ortodoxné a konvenčné náboženské zvyklosti. Má rovnako ako ostatné formy právo na záruky slobody slova a slobody tlače.“

[Rámček na strane 690]

„Rovnaké práva pre všetkých“

Pod uvedeným nadpisom napísala v roku 1953 v tom čase známa kanadská novinárka: „Rozhodnutie kanadského Najvyššieho súdu v prípade Saumur [ktorý predložili súdu Jehovovi svedkovia] by sa malo osláviť veľkou vatrou na Parlamentnom pahorku; vatrou hodnou veľkej udalosti. Len málo rozhodnutí v dejinách kanadského súdnictva bolo dôležitejších. Len málo súdnych tribunálov mohlo preukázať Kanade lepšiu službu. Nijakému súdu nie sú Kanaďania, ktorí si cenia svoje dedičstvo slobody, hlbšie zaviazaní... Túto slobodu nemožno dostatočne osláviť ani vatrami, ktoré by si zasluhovala.“

[Rámček na strane 694]

Dôrazné vyhlásenie nacistickému štátu

Dňa 7. októbra 1934 každý zbor Jehovových svedkov v Nemecku poslal nemeckej vláde nasledujúci list:

„PREDSTAVITEĽOM VLÁDY:

Slovo Jehovu Boha, ako je vyjadrené vo Svätej Biblii, je najvyšším zákonom a pre nás je jediným vodidlom, lebo sme sa oddali Bohu a sme skutočnými a úprimnými nasledovníkmi Krista Ježiša.

V uplynulom roku ste v rozpore s Božím zákonom a porušujúc naše práva zakázali, aby sme sa my ako Jehovovi svedkovia spolu stretávali, študovali Božie Slovo, uctievali Boha a slúžili mu. Boh nám vo svojom Slove prikazuje, aby sme neopúšťali svoje zhromaždenia. (Hebrejom 10:25) Jehova nám prikazuje: ,Ste moji svedkovia, že ja som Boh. Choďte a hovorte ľuďom moje posolstvo.‘ (Izaiáš 43:10, 12; Izaiáš 6:9; Matúš 24:14) Medzi Vaším zákonom a Božím zákonom je priamy rozpor, a my podľa vzoru verných apoštolov ,máme poslúchať Boha viac ako ľudí‘. A to aj budeme robiť. (Skutky 5:29) Preto Vám týmto oznamujeme, že za každú cenu budeme poslúchať Božie prikázania, budeme sa spolu stretávať a študovať jeho Slovo a budeme ho uctievať a slúžiť mu, ako prikázal. Ak bude Vaša vláda alebo úradníci páchať na nás násilie, lebo poslúchame Boha, potom naša krv bude na Vás a budete sa zodpovedať Všemohúcemu Bohu.

Nemáme nijaký záujem o politické záležitosti, ale sme celkom oddaní Božiemu kráľovstvu pod vládou Krista, jeho Kráľa. Nikomu nebudeme ubližovať ani škodiť. Radi by sme prebývali v pokoji a robili dobro všetkým, keď na to budeme mať príležitosť, ale keďže Vaša vláda a jej úradníci sa neustále snažia donútiť nás neposlúchať najvyšší zákon vesmíru, sme nútení dať Vám teraz na vedomie, že z Božej milosti budeme poslúchať Jehovu Boha a plne mu dôverovať, že nás oslobodí od všetkého útlaku a všetkých utláčateľov.“

[Rámček na strane 697]

Zakázaní svedkovia jasne vyjadrujú svoj postoj

V roku 1940 bol v Kanade vydaný vládny zákaz organizácie Jehovových svedkov. Potom nasledovalo vyše 500 prípadov súdneho stíhania. Ako sa mohli títo svedkovia hájiť? Úctivo, ale pevne sa vyjadrovali pred súdom asi v tomto duchu:

,Nemám sa prečo ospravedlňovať za tieto knihy. Učia o ceste k večnému životu. Úprimne verím, že vysvetľujú predsavzatie Všemohúceho Boha zriadiť na zemi Kráľovstvo spravodlivosti. Pre mňa boli najväčším požehnaním v mojom živote. Podľa môjho názoru by bolo hriechom proti Všemohúcemu zničiť tieto knihy i Božie posolstvo, ktoré obsahujú, rovnako ako by bolo hriechom spáliť samotnú Bibliu. Každý človek si musí vybrať, či bude riskovať nepriazeň ľudí, alebo nepriazeň Všemohúceho Boha. Čo sa týka mňa, ja som zaujal postoj na strane Pána a Jeho Kráľovstva a snažím sa ctiť meno Najvyššieho, meno Jehova, a ak by som mal byť za to potrestaný, potom tí, ktorí ukladajú trest, musia niesť zodpovednosť pred Bohom.‘

[Rámček na strane 698]

Ako sa na to pozerali členovia kanadskej vlády

Tu sú vyjadrenia niektorých členov kanadskej Dolnej snemovne z roku 1943, ktorí naliehali na ministra spravodlivosti, aby zrušil zákaz Jehovových svedkov a ich zákonných korporácií:

„Ministerstvo spravodlivosti nepredložilo výboru žiadne doklady, ktoré by naznačovali, že Jehovovi svedkovia by niekedy mali byť vyhlásení za nelegálnu organizáciu... Je hanbou pre Kanadské domínium, že ľudia by mali byť stíhaní za svoje náboženské presvedčenie tak, ako sú stíhaní títo úbohí ľudia.“ „Podľa môjho názoru zrušeniu zákazu bránia len a len náboženské predsudky.“ — Pán Angus MacInnis.

„Väčšina z nás zo skúsenosti vie, že sú to neškodní ľudia, ktorí vôbec nemajú v úmysle urobiť štátu niečo zlé... Prečo zákaz nebol zrušený? Nemôže to byť zo strachu, že táto organizácia ohrozuje blaho štátu alebo že jej skutky podvracajú vojnové úsilie. Nikdy neexistoval ani najmenší doklad, že je to tak.“ — Pán John G. Diefenbaker.

„Človek si musí klásť otázku, či zásahy proti Jehovovým svedkom nie sú založené hlavne na ich postoji voči katolíkom, a nie na základe ich podvratníckeho postoja.“ — Pán Victor Quelch.

[Rámček na strane 699]

„Poslúžili veci náboženskej slobody“

„Nebolo by správne uzavrieť tento krátky prehľad problémov Jehovových svedkov so štátom bez zmienky o tom, že svedkovia vďaka svojej vytrvalosti poslúžili veci náboženskej slobody zaručenej našou Ústavou. V posledných rokoch vzali súdom viac času ako ktorákoľvek iná náboženská skupina a verejnosti sa javili ako úzkoprsí, ale oni boli verní svojmu svedomiu a presvedčeniu a vďaka tomu federálne súdy vyniesli viacero rozhodnutí, ktoré posilnili a rozšírili záruky náboženskej slobody amerických občanov a ochránili a rozšírili ich občianske slobody. V období piatich rokov od roku 1938 do roku 1943 sa pred Najvyšší súd dostalo asi tridsaťjeden prípadov, ktoré sa týkali svedkov, a rozhodnutia v týchto a neskorších prípadoch veľmi posilnili slobody z Listiny práv všeobecne a zvlášť ochranu náboženskej slobody.“ — „Church and State in the United States“ ​(Cirkev a štát v Spojených štátoch) od Ansona Phelpsa Stokesa, zväzok III, 1950, strana 546.

 [Rámček/obrázky na stranách 700, 701]

Tešia sa zo slobody uctievania

V mnohých krajinách, kde Jehovovi svedkovia v minulosti nemali úplnú náboženskú slobodu, sa teraz verejne stretávajú, aby uctievali Boha, a slobodne oznamujú druhým dobré posolstvo o Božom Kráľovstve.

Quebec, Kanada

V 40. rokoch bola hŕstka svedkov tu v Châteauguay napadnutá davom. V roku 1992 sa už v provincii Quebec slobodne stretávalo v sálach Kráľovstva vyše 21 000 svedkov

Sankt Peterburg, Rusko

V roku 1992 bolo na prvom medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v Rusku pripravených na krst celkovo 3256 ľudí

Palma, Španielsko

Keď boli Jehovovi svedkovia v Španielsku v roku 1970 zákonne uznaní, veľké nápisy na miestach zhromaždení odzrkadľovali ich radosť z toho, že sa môžu slobodne stretávať

Tartu, Estónsko

Svedkovia v Estónsku sú vďační za to, že od roku 1990 môžu dostávať biblickú literatúru bez prekážok

 Maputo, Mozambik

V roku 1991 tu Jehovovi svedkovia získali právne postavenie a o rok neskôr už slúžilo v hlavnom meste a v jeho okolí vyše 50 zborov nadšených svedkov

Cotonou, Benin

V roku 1990 boli mnohí po príchode na zhromaždenie prekvapení, keď videli transparent, ktorý verejne vítal Jehovových svedkov. Tu sa dozvedeli, že zákaz ich uctievania bol zrušený

Praha, bývalé Československo

Na obrázku dole vidno niekoľko z tých, čo 40 rokov slúžili Jehovovi pod vládnym zákazom. V roku 1991 sa tešili z toho, že sa mohli zísť na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v Prahe

Luanda, Angola

Keď bol v roku 1992 zrušený zákaz, vyše 50 000 jednotlivcov i rodín uvítalo ponuku svedkov, aby s nimi študovali Bibliu

Kyjev, Ukrajina

Zhromaždenia v tejto krajine (často v prenajatých sálach) majú vysokú návštevnosť, najmä odkedy Jehovovi svedkovia získali v roku 1991 zákonné uznanie

[Obrázky na strane 679]

V 138 prípadoch týkajúcich sa Jehovových svedkov boli predložené odvolania a žiadosti Najvyššiemu súdu USA. V 111 z nich od roku 1939 do roku 1963 slúžil ako právny zástupca Hayden Covington (na obrázku)

[Obrázok na strane 681]

Maurice Duplessis, quebecký premiér, koncom 30. rokov verejne kľaká pred kardinálom Villeneuvom a navlieka mu prsteň na znak úzkych vzťahov medzi cirkvou a štátom. V Quebecu bolo prenasledovanie Jehovových svedkov mimoriadne prudké

[Obrázok na strane 683]

W. K. Jackson, ktorý slúžil v právnom oddelení ústredia Spoločnosti, bol desať rokov členom vedúceho zboru Jehovových svedkov

[Obrázok na strane 685]

Rosco Jones, ktorého prípad týkajúci sa služby Jehovových svedkov sa dvakrát dostal na Najvyšší súd USA

[Obrázky na strane 686]

Sudcovia Najvyššieho súdu USA, ktorí hlasovaním 6 k 3 v prípade „Barnette“ zamietli povinné zdravenie zástavy v prospech slobody uctievania. To zvrátilo aj skoršie rozhodnutie tohto súdu v prípade „Gobitis“

Deti, ktorých sa týkali tieto prípady

Lillian a William Gobitasovci

Marie a Gathie Barnettové

[Obrázok na strane 689]

Kanadský Najvyšší súd zbavil Aimé Bouchera viny; súd týmto rozhodnutím zamietol obvinenie z poburovania, ktoré bolo vznesené proti Jehovovým svedkom

[Obrázky na strane 691]

Tento traktát v troch jazykoch informoval všetkých obyvateľov Kanady o krutostiach páchaných na Jehovových svedkoch v Quebecu

[Obrázky na strane 692]

Aby Jehovovi svedkovia dokázali prekonávať odpor voči ich službe, bolo potrebné poučiť ich o právnych postupoch; tu sú niektoré z právnických publikácií, ktoré používali