28. kapitola

Skúšanie a preosievanie zvnútra

VÝVOJ a rast novodobej organizácie Jehovových svedkov bol spojený s mnohými situáciami, ktoré silne vyskúšali vieru jednotlivcov. Ako sa mlátením a previevaním oddeľuje pšenica od pliev, tak tieto situácie slúžili na rozlíšenie tých, ktorí sú skutočnými kresťanmi. (Porovnaj Lukáša 3:17.) Ľudia spojení s organizáciou museli ukázať, čo je v ich srdci. Slúžili iba pre osobnú výhodu? Boli len nasledovníkmi nejakého nedokonalého človeka? Alebo boli pokorní, túžili poznať a konať Božiu vôľu a boli úplní vo svojej oddanosti Jehovovi? — Porovnaj 2. Paralipomenon 16:9.

Nasledovníci Ježiša Krista v prvom storočí takisto zažívali skúšky viery. Ježiš svojim nasledovníkom povedal, že ak zostanú verní, budú mať s ním podiel na jeho Kráľovstve. (Mat. 5:3, 10; 7:21; 18:3; 19:28) Ale nepovedal im, kedy dostanú túto odmenu. Budú lojálne klásť záujmy tohto Kráľovstva na prvé miesto vo svojom živote aj zoči-voči všeobecnej ľahostajnosti, dokonca nepriateľstvu voči ich kázaniu? Nie každý to dokázal. — 2. Tim. 4:10.

Pre niektorých bol skúškou spôsob, akým vyučoval sám Ježiš. Farizeji sa potkli, keď otvorene zamietol ich tradície. (Mat. 15:1–14) Nad Ježišovým spôsobom vyučovania sa pohoršili dokonca mnohí, ktorí vyhlasovali, že sú jeho učeníkmi. Pri jednej príležitosti, keď rozoberal dôležitosť prejavovania viery v hodnotu jeho tela a krvi, ktoré mali byť predložené ako obeť, mnohí z jeho učeníkov vyjadrili pobúrenie nad obraznou rečou, ktorú použil. Nečakali na ďalšie vysvetlenie, ale „odišli za svojimi predošlými vecami a už s ním nechodili“. — Ján 6:48–66.

Ale nie všetci sa odvrátili. Ako povedal Šimon Peter: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života; a my sme uverili a spoznali, že si Boží Svätý.“ ​(Ján 6:67–69) Videli a počuli dosť na to, aby boli presvedčení, že Ježiš je ten, prostredníctvom koho Boh zjavuje pravdu o sebe a o svojom predsavzatí. (Ján 1:14; 14:6) No skúšky viery pokračovali.

 Ježiš po svojej smrti a vzkriesení používal apoštolov a ďalších ako pastierov zboru. Boli to nedokonalí muži a niekedy boli ich nedokonalosti skúškou pre ľudí okolo nich. (Porovnaj Skutky 15:36–41; Galaťanom 2:11–14.) Na druhej strane, niektorí jednotlivci začali nevyrovnane obdivovať významných kresťanov a hovorili: „Ja patrím k Pavlovi,“ kým iní hovorili: ,Ja patrím k Apollovi.‘ (1. Kor. 3:4) Tí všetci si mali dávať pozor, aby nestratili zo zreteľa, čo znamená byť nasledovníkom Ježiša Krista.

Apoštol Pavol predpovedal ďalšie vážne problémy, keď napísal, že aj vnútri kresťanského zboru „povstanú muži a budú hovoriť prevrátené veci, aby odviedli za sebou učeníkov“. (Sk. 20:29, 30) A apoštol Peter upozorňoval, že falošní učitelia medzi Božími služobníkmi sa budú snažiť vykorisťovať druhých „podvodnými slovami“. (2. Petra 2:1–3) Nepochybne mali prísť skúšky viery a lojálnosti, ktoré mali vyskúšať srdce.

Teda skúšanie a preosievanie, ktoré je súčasťou novodobej histórie Jehovových svedkov, neprišlo ako prekvapenie. Ale mnohí boli prekvapení tým, kto sa potkol a na čom sa potkol.

Naozaj si cenili výkupné?

Začiatkom 70. rokov 19. storočia brat Russell a jeho spoločníci rástli v poznaní a ocenení Božieho predsavzatia. Bol to pre nich čas duchovného osvieženia. Ale v roku 1878 boli postavení pred veľkú skúšku svojej viery a lojálnosti k Božiemu Slovu. Išlo o obetnú hodnotu Ježišovho tela a krvi — o to isté učenie, na ktorom sa potklo mnoho Ježišových učeníkov v prvom storočí.

Len dva roky predtým, v roku 1876, nadviazal Ch. T. Russell pracovný vzťah s N. H. Barbourom z Rochestru (New York). Ich študijné skupiny sa zlúčili. Russell poskytol peniaze na to, aby sa mohol opäť začať tlačiť Barbourov časopis Herald of the Morning (Posol rána). Barbour bol hlavným redaktorom a Russell redaktorom. Spoločne vydali aj knihu s názvom Three Worlds, and the Harvest of This World (Tri svety a žatva tohto sveta).

A potom sa to stalo! V časopise Herald of the Morning z augusta 1878 Barbour napísal článok, v ktorom zamietol také texty, ako je 1. Petra 3:18 a Izaiáš 53:5, 6 a tiež Hebrejom 9:22, a vyhlásil, že celá myšlienka, že Kristus zomrel, aby mohli byť zmierené naše hriechy, je neprijateľná. Russell neskôr napísal: „Na naše nepríjemné prekvapenie pán Barbour... napísal článok pre Herald, v ktorom popiera náuku o zmierení — popiera, že smrť Krista bola výkupnou cenou za Adama a jeho rod, a hovorí, že Kristova smrť nebola zaplatením pokuty za ľudské hriechy o nič viac, ako keby bola prepichnutá mucha  a pozemský rodič by považoval jej utrpenie a smrť za spravodlivé vyrovnanie priestupku svojho dieťaťa.“ *

To bola rozhodujúca otázka. Bude sa brat Russell lojálne držať toho, čo Biblia jasne hovorí o Božom opatrení na záchranu ľudstva? Alebo sa stane obeťou ľudskej filozofie? Hoci Russell mal v tom čase len 26 rokov a Barbour bol oveľa starší, Russell odvážne napísal hneď do ďalšieho čísla Heraldu článok, v ktorom dôrazne obhajoval hodnotu Kristovej krvi v tom, že prináša zmierenie za hriechy, a hovoril o tom ako o „jednej z najdôležitejších náuk Božieho slova“.

Potom vyzval J. H. Patona, iného redaktora Heraldu, aby napísal článok na podporu viery, že krv Krista je základom zmierenia za hriech. Paton článok naozaj napísal a ten vyšiel v decembrovom čísle. Po opakovaných neúspešných snahách diskutovať o veci s Barbourom na základe Písiem prerušil Russell s Barbourom spoločenstvo a prestal finančne podporovať jeho časopis. V júli 1879 Russell začal vydávať nový časopis — Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti) —, ktorý bol od začiatku mimoriadnym obhajcom výkupného. Ale tým sa to neskončilo.

O dva roky neskôr sa začal odkláňať aj Paton, ktorý vtedy slúžil ako cestujúci zástupca Zion’s Watch Tower, a napokon vydal knihu (svoju  druhú, ktorá mala názov Day Dawn [Úsvit dňa]), v ktorej odmietol vieru v pád Adama do hriechu a v dôsledku toho aj potrebu vykupiteľa. Tvrdil, že Pán sám bol nedokonalý človek, ktorý svojím životom iba ukázal druhým, ako ukrižovať svoje hriešne sklony. V roku 1881 A. D. Jones, ďalší Russellov spoločník, začal vydávať časopis (Zion’s Day Star [Sionská denná hviezda]) podobný Zion’s Watch Tower, ale s cieľom vysvetľovať jednoduchšie stránky Božieho predsavzatia. Spočiatku sa zdalo, že je všetko v poriadku. No o rok Jonesov časopis zavrhol Kristovu obeť zmierenia a o ďalší rok zamietol celý zvyšok Biblie. Čo sa stalo s týmito ľuďmi? Dovolili, aby ich osobné teórie a očarenie populárnymi filozofiami ľudí odviedli od Božieho Slova. (Porovnaj Kolosanom 2:8.) Časopis, ktorý vydával A. D. Jones, vychádzal len krátko a potom zanikol. J. H. Paton sa rozhodol vydávať časopis, v ktorom vysvetľoval evanjelium tak, ako ho videl on, ale náklad časopisu bol dosť obmedzený.

Brat Russell si robil veľké starosti s tým, ako to všetko zapôsobí na čitateľov Zion’s Watch Tower. Uvedomoval si, že viera každého jedného je v skúške. Dobre vedel, že niektorí si to vykladajú tak, že jeho kritika nebiblického učenia je vedená duchom súperenia. Ale brat Russell sa neusiloval získať nasledovníkov pre seba. O tom, čo sa dialo, napísal: „Cieľom tohto skúšania a preosievania je zjavne vybrať všetkých tých, ktorých túžby srdca sú nesebecké, ktorí sú úplne a úprimne zasvätení Pánovi, ktorí tak veľmi túžia po tom, aby sa diala Pánova vôľa, a ktorí majú takú veľkú dôveru v jeho múdrosť, jeho cestu a jeho Slovo, že odmietajú nechať sa odviesť od Pánovho Slova, či už sofistikou druhých, alebo vlastnými plánmi a predstavami.“

Používal Boh viditeľný oznamovací prostriedok?

Samozrejme, existuje veľa náboženských organizácií a značný počet učiteľov, ktorí do určitej miery používajú Bibliu. Používal Boh konkrétne Charlesa Taze Russella? Ak áno, stratil Boh viditeľný oznamovací prostriedok, keď brat Russell zomrel? Tieto otázky vystúpili do popredia a viedli k ďalšiemu skúšaniu a preosievaniu.

Určite sa nedalo očakávať, že Boh by používal Ch. T. Russella, keby sa Russell lojálne nedržal Božieho Slova. (Jer. 23:28; 2. Tim. 3:16, 17) Boh by nepoužil muža, ktorý by sa bojazlivo stránil kázať to, čo videl jasne napísané v Písmach. (Ezech. 2:6–8) Boh by nepoužil ani človeka, ktorý by využíval svoje poznanie Písiem na získanie vlastnej slávy. (Ján 5:44) Čo teda ukazujú fakty?

Keď sa dnes Jehovovi svedkovia spätne pozerajú na prácu, ktorú Charles Taze Russell vykonal, na to, čo učil, na dôvod, prečo to učil, a na výsledky, ktoré to prinieslo, nemajú nijaké pochybnosti o tom, že Boh ho naozaj používal zvláštnym spôsobom a v mimoriadnom čase.

 Tento názor nie je založený len na tom, že brat Russell zaujal pevný postoj vzhľadom na výkupné. Berie do úvahy aj skutočnosť, že nebojácne odmietal vyznania, ktoré obsahovali niektoré základné náuky takzvaného kresťanstva, lebo boli v rozpore s inšpirovanými Písmami. Bola to napríklad náuka o Trojici (ktorá mala korene v starovekom Babylone a takzvaní kresťania ju prijali až dlho po skončení písania Biblie) a tiež učenie, že ľudské duše majú vrodenú nesmrteľnosť (ktoré prijali ľudia ovplyvnení Platónovou filozofiou a ktoré spôsobilo, že prijali aj také predstavy, ako je večné mučenie duší v pekelnom ohni). Aj mnohí z učencov takzvaného kresťanstva vedia, že tieto náuky Biblia neučí, * ale ich kazatelia hovoria z kazateľníc obyčajne niečo iné. Na rozdiel od toho brat Russell podnikol intenzívnu kampaň s cieľom podeliť sa o to, čo Biblia naozaj hovorí, s každým, kto bol ochotný počúvať.

Pozoruhodné je aj to, čo urobil brat Russell s ďalšími veľmi dôležitými pravdami, ktoré sa dozvedel z Božieho Slova. Rozoznal, že Kristus sa vráti ako slávna duchovná osoba, neviditeľná ľudským očiam. Už v roku 1876 pochopil, že rok 1914 bude znamenať koniec časov pohanov. (Luk. 21:24) Aj iní biblickí učenci pochopili niektoré tieto veci a zastávali sa ich. Ale brat Russell používal všetky svoje prostriedky na to, aby ich zverejnil v medzinárodnom rozsahu, ako to dovtedy neurobil žiaden iný jednotlivec alebo skupina.

Povzbudzoval druhých, aby pozorne preskúmali jeho spisy a porovnali ich s Božím inšpirovaným Slovom, aby sa tak uistili, že to, čo sa učia, je v úplnom súlade s týmto Slovom. Jednému mužovi, ktorý napísal list plný otázok, brat Russell odpovedal: „Ak bolo vhodné, aby raní kresťania preverovali to, čo prijali od apoštolov, ktorí tvrdili, že sú inšpirovaní, a aj boli, o čo dôležitejšie je, aby ste Vy mali úplnú istotu, že toto učenie sa úzko pridŕža základného učenia apoštolov a učenia nášho Pána — keďže ich autor netvrdí, že je inšpirovaný, len že je vedený Pánom ako ten, ktorého Pán používa pri pasení svojho stáda.“

Brat Russell netvrdil, že má nadprirodzenú moc alebo že dostáva božské zjavenia. Neprisudzoval si zásluhu za to, čo učil. Bol vynikajúcim bádateľom Biblie. Ale vysvetľoval, že za svoje pozoruhodné porozumenie Písiem vďačí ,jednoducho tomu, že prišiel Boží ustanovený  čas‘. Povedal: „Keby som nehovoril ja a nenašiel by sa iný prostriedok, kričali by kamene.“ Hovoril o sebe iba ako o ukazováku, ktorý ukazuje na to, čo je uvedené v Božom Slove.

Charles Taze Russell nechcel žiadnu slávu od ľudí. V snahe poopraviť zmýšľanie každého, kto mal sklon vzdávať mu prílišnú česť, brat Russell v roku 1896 napísal: „Keďže sme z Božej milosti do určitej miery používaní v službe evanjelia, zrejme nie je nevhodné povedať tu to, čo sme často hovorili v súkromí a predtým aj na týchto stránkach — a to že hoci si ceníme lásku, prejavy sympatie, dôveru a spoločenstvo našich spoluslužobníkov a celej domácnosti viery, nechceme žiadne pocty, žiadnu posvätnú úctu pre seba ani pre naše spisy; ani si neželáme, aby nás nazývali reverend alebo rabbi. Neželáme si ani to, aby sa ktokoľvek nazýval naším menom.“

Keď sa blížila jeho smrť, nedospel k názoru, že už niet sa čo ďalej učiť, že už niet žiadnej ďalšej práce. Často hovorieval o príprave siedmeho zväzku Štúdií Písiem. Keď sa ho pred smrťou jeho cestujúci spoločník Menta Sturgeon opýtal na tento zväzok, povedal mu: „Môže ho napísať niekto iný.“ Vo svojom závete vyjadril túžbu, aby Strážna veža naďalej vychádzala pod vedením výboru mužov plne oddaných Pánovi. Uviedol, že tí, ktorí budú takto slúžiť, majú byť muži „úplne lojálni učeniu Písiem — najmä náuke o Výkupnom —, že nie je možné, aby Boh niekoho prijal alebo zachránil pre večný život inak ako prostredníctvom viery v Krista a poslušnosti Jeho Slovu a jeho duchu“.

Brat Russell si uvedomoval, že v kázaní dobrého posolstva treba vykonať ešte veľa práce. Na jednom stretnutí vo Vancouvri (Britská Kolumbia, Kanada) v roku 1915, kde brat Russell odpovedal na rôzne otázky, sa ho niekto opýtal, kedy môžu Kristovi nasledovníci pomazaní duchom, ktorí vtedy žili, očakávať, že dostanú svoju nebeskú odmenu. Odpovedal: „Neviem, ale treba vykonať ešte veľa práce. A budú na to potrebné tisíce bratov a miliónové sumy peňazí. Kde sa to všetko vezme, neviem — Pán pozná svoje záležitosti.“ Neskôr, v roku 1916, krátko predtým ako sa vydal na rečnícke turné, počas ktorého zomrel, zavolal do svojej kancelárie A. H. Macmillana, administratívneho pomocníka. Pri tejto príležitosti povedal: „Nemôžem už pokračovať v tejto práci, a predsa treba ešte vykonať veľké dielo.“ Tri hodiny opisoval bratovi Macmillanovi rozsiahle kazateľské dielo, ktoré na základe Písiem predvídal do budúcnosti. Na námietky brata Macmillana odpovedal: „Nie je to ľudské dielo.“

Zmena administratívnej správy prináša skúšky

Mnohí spoločníci brata Russella boli pevne presvedčení, že Pán má veci pevne v rukách. Na pohrebe brata Russella W. E. Van Amburgh  povedal: „Boh používal v minulosti mnohých služobníkov a nepochybne bude používať mnohých aj v budúcnosti. Naše zasvätenie nepatrí človeku ani dielu človeka, ale konaniu Božej vôle, ako nám ju bude Boh zjavovať prostredníctvom svojho Slova a svojho vedenia. Boh je stále pri kormidle.“ Brat Van Amburgh až do svojej smrti nikdy v tomto presvedčení nezakolísal.

Žiaľ, boli aj takí, ktorí tvrdili, že obdivujú Russella, ale prejavili iný postoj. A tak zmenené okolnosti po Russellovej smrti viedli ku skúšaniu a preosievaniu. Odštiepili sa odpadlícke skupiny, a to nielen v Spojených štátoch, ale aj v Belfaste (Írsko), v Kodani (Dánsko), vo Vancouvri a Victorii (Britská Kolumbia, Kanada) a na iných miestach. V Helsinkách (Fínsko) prijali niektorí názor, že po Russellovej smrti už neexistuje žiadny prostriedok na odovzdávanie ďalšieho duchovného svetla. Na naliehanie niektorých významných jednotlivcov tam 164 ľudí opustilo organizáciu. Malo to Božie požehnanie? Nejaký čas vydávali vlastný časopis a organizovali vlastné zhromaždenia. Po čase sa však skupina rozštiepila, postupne sa zmenšovala a napokon zanikla; a mnohí z nich sa radi vrátili na zhromaždenia Bádateľov Biblie. No nevrátili sa všetci.

Smrť brata Russella a s ňou spojený vývoj udalostí predstavovali skúšku aj pre R. E. B. Nicholsona, tajomníka austrálskej odbočky, a viedli k tomu, že sa ukázalo, čo je v jeho srdci. Po Russellovej smrti Nicholson napísal: „Vyše štvrť storočia som ho miloval, nielen pre jeho skutky, ale aj pre jeho nádherný charakter; tešil som sa z právd, ktoré vysielal ako ,pokrm v pravý čas‘, a z jeho rád; obdivoval som súcitnú, milú, láskyplnú povahu tak nádherne spojenú s odvahou a silným odhodlaním urobiť všetko a odvážiť sa na hocičo, len aby vykonal to, čo považoval za Božiu vôľu alebo za odhaľovanie Jeho Slova... Cítim sa osamelo, keď si uvedomím, že táto silná opora v podobe človeka tu už nie je.“

Joseph F. Rutherford, nový prezident spoločnosti Watch Tower, nebol podľa Nicholsona človekom, ktorý by mal mať dohľad, aký mal predtým brat Russell. Nicholson začal otvorene kritizovať priamočiary spôsob, akým nový materiál na štúdium Biblie odhaľoval falošné náboženstvo. Zanedlho opustil organizáciu a vzal si so sebou aj veľkú časť majetku Spoločnosti (ktorý bol zaregistrovaný na jeho meno) a tých bratov v Melbourne, ktorí zas mali sklon obdivovať jeho. Prečo sa to stalo? Nicholson očividne pripustil, aby sa stal nasledovníkom človeka; keď ten človek zomrel, Nicholsonova poctivosť a horlivosť pre službu Pánovi ochladla. Nikomu z tých, ktorí sa vtedy odštiepili, sa nedarilo dobre. Je však pozoruhodné, že Jane Nicholsonová, hoci krehká žena, sa k manželovi v jeho odpadnutí nepripojila. Bola oddaná predovšetkým  Jehovovi Bohu a slúžila mu ďalej celým časom až do svojej smrti v roku 1951.

Mnohí pochopili, že tým, čo sa dialo v rokoch po smrti brata Russella, sa uskutočňovala Pánova vôľa. Jeden z Jehovových služobníkov v Kanade napísal o tom bratovi Rutherfordovi:

„Drahý brat, neber v zlom to, čo teraz píšem. Tvoja povaha a povaha nášho drahého brata Russella sa líšia tak veľmi ako deň a noc. Mnoho, ach áno, veľmi mnoho bratov malo rado brata Russella pre jeho osobnosť, povahu a tak ďalej; a veľmi, veľmi málo z nich zdvihlo proti nemu prst. Mnohí prijali pravdu len preto, že to povedal brat Russell. A tak mnohí začali uctievať človeka... Určite si spomínaš, ako brat Russell na jednom zjazde predniesol otvorenú prednášku o tomto nedostatku mnohých úprimných bratov, a založil svoj prejav na Jánovi a anjelovi. (Zjavenie 22:8, 9) Keď zomrel, všetci vieme, čo sa stalo.

Ale Ty, brat Rutherford, máš povahu, ktorá sa s povahou brata Russella nedá porovnávať. Aj Tvoj vzhľad je iný. Nie je to Tvoja chyba. Dostal si ho do daru pri narodení a nemohol si ho odmietnuť... Odkedy stojíš v čele záležitostí SPOLOČNOSTI, si predmetom nespravodlivej kritiky a ohovárania najhoršieho druhu, a to všetko od bratov. No napriek tomu všetkému si lojálny a oddaný drahému Pánovi a jeho povereniu, ako je zaznamenané v Izaiášovi  61:1–3. Vedel Pán, čo robí, keď Ťa ustanovil do čela týchto záležitostí? Určite áno. V minulosti sme všetci mali sklon uctievať stvorenie viac než Stvoriteľa. Pán to vedel. Preto postavil do čela záležitostí alebo, povedal by som, poveril dohľadom nad dielom, dielom žatvy, stvorenie s odlišnou povahou. Ty si neželáš, aby Ťa niekto uctieval. Viem to, ale želáš si, aby sa všetci, ktorí majú rovnakú drahocennú vieru, tešili zo svetla, ktoré teraz svieti na cestu spravodlivých, ako to Pán považuje za vhodné, aby svietilo. A to je to, čo chce Pán.“

Objasnenie totožnosti „verného a rozvážneho otroka“

Mnohí, ktorí boli v tom čase preosievaním oddelení, sa pridržiavali názoru, že len jeden človek, Charles Taze Russell, je „verný a rozvážny otrok“, ktorého predpovedal Ježiš v Matúšovi 24:45–47, služobník rozdeľujúci duchovný pokrm domácnosti viery. Najmä po jeho smrti bol v samotnej Strážnej veži niekoľko rokov predkladaný tento názor. Vzhľadom na významnú úlohu, ktorú mal brat Russell, sa Bádateľom Biblie v tom čase zdalo, že je to tak. On osobne túto myšlienku nepodporoval, ale uznával zdanlivo rozumné argumenty tých, ktorí ju schvaľovali. * Vyzdvihoval však, že každý, koho Pán v takej úlohe používa, musí byť pokorný a zároveň dychtivý prinášať slávu Majstrovi a že keby niekto vyvolený Pánom zlyhal, bude nahradený iným.

No ako svetlo pravdy po smrti brata Russella svietilo stále silnejšie a ako kázanie, ktoré predpovedal Ježiš, nadobúdalo väčšie rozmery, ukázalo sa, že „verný a rozvážny otrok“ neodišiel zo scény, keď zomrel brat Russell. V roku 1881 brat Russell sám vyjadril názor, že tohto „otroka“ tvorí celý zbor verných kresťanov pomazaných duchom. Videl ho ako kolektívneho služobníka, triedu osôb, ktoré boli zjednotené v konaní Božej vôle. (Porovnaj Izaiáša 43:10.) Správnosť tohto porozumenia potvrdili Bádatelia Biblie v roku 1927. Jehovovi svedkovia dnes uznávajú, že časopis Strážna veža a príbuzné publikácie používa verný a rozvážny otrok na rozdeľovanie duchovného pokrmu. Netvrdia, že táto trieda otroka je neomylná, ale považujú ju za jediný oznamovací prostriedok, ktorý Pán používa v posledných dňoch tohto systému vecí.

Keď sa prekážkou stala pýcha

Niekedy sa však jednotlivci v zodpovedných postaveniach začali na seba pozerať ako na prostriedok, cez ktorý prúdi duchovné svetlo, a odporovali  tomu, čo poskytovala organizácia. Ďalší jednoducho podľahli túžbe mať väčší osobný vplyv. Snažili sa získať si druhých, aby ich nasledovali, alebo ako to vyjadril apoštol Pavol, „aby odviedli za sebou učeníkov“. (Sk. 20:29, 30) Samozrejme, to bolo skúškou pohnútok a duchovnej stability tých, ktorých sa snažili zviesť. Všimnime si niektoré príklady:

Bádatelia Biblie v Allegheny (Pennsylvánia) dostali zvláštne listy, ktoré ich pozývali na nejaké stretnutie naplánované na 5. apríla 1894. Brat a sestra Russellovci pozvaní neboli a ani sa nezúčastnili, ale prítomných bolo okolo 40 ďalších. V liste podpísanom E. Bryanom, S. D. Rogersom, J. B. Adamsonom a O. von Zechom sa hovorilo, že toto zhromaždenie sa bude zaoberať vecami týkajúcimi sa ich „najväčšieho blaha“. Ukázalo sa, že je to zákerná snaha zo strany týchto sprisahancov s cieľom otráviť myseľ ďalších. Povedali prítomným o tom, čo považovali za nekalé v obchodných záležitostiach brata Russella (hoci fakty svedčili o opaku), tvrdili, že brat Russell má príliš veľa autority (ktorú chceli pre seba), a sťažovali sa na to, že pri šírení posolstva a na zhromaždeniach biblických tried uprednostňuje používanie tlačeného slova namiesto výlučného prednášania prednášok (v ktorých by oni mohli lepšie rozvíjať osobné názory). Zbor bol veľmi rozrušený tým, čo sa stalo, a mnohí sa potkli. Ale tí, ktorí sa odvrátili, sa tým nestali duchovnejšími ľuďmi ani neboli horlivejší v Pánovom diele.

O vyše 20 rokov neskôr vyjadril brat Russell pred svojou smrťou úmysel poslať Paula S. L. Johnsona, veľmi schopného rečníka, do Británie, aby tam posilňoval Bádateľov Biblie. Z úcty k želaniu brata Russella Spoločnosť vyslala v novembri 1916 Johnsona do Británie. Keď však bol už v Británii, prepustil dvoch zástupcov Spoločnosti. Keďže sa považoval za dôležitú osobu, v prednáškach a korešpondencii tvrdil, že to, čo robí, bolo v Písmach predtienené Ezdrášom, Nehemiášom a Mardocheom. Tvrdil, že je správcom (čiže mužom, ktorý má dozor), o ktorom hovoril Ježiš vo svojom podobenstve v Matúšovi 20:8. Snažil sa získať kontrolu nad financiami Spoločnosti a na londýnsky Najvyšší súd podal žalobu, aby dosiahol svoje ciele.

Keď mu boli prekazené jeho plány, vrátil sa do New Yorku. Tam sa snažil získať podporu niektorých ľudí, ktorí slúžili v správnej rade Spoločnosti. Tí, ktorí sa nechali presvedčiť a pridali sa na jeho stranu, sa snažili dosiahnuť svoje ciele pokusmi o schválenie rezolúcie, ktorá by zrušila stanovy Spoločnosti, a tým aj právomoc prezidenta spravovať jej záležitosti. Chceli, aby všetka autorita robiť rozhodnutia spočívala na nich. Brat Rutherford podnikol právne kroky, aby ochránil záujmy Spoločnosti, a tí, ktorí sa snažili narušiť jej prácu, boli požiadaní, aby opustili domov Bétel. Na výročnej schôdzi podielnikov Spoločnosti  začiatkom nasledujúceho roku, keď bola volená správna rada a jej predstavitelia na ďalší rok, boli tí, ktorí spôsobovali pobúrenie, prevažnou väčšinou zamietnutí. Niektorí z nich si možno mysleli, že sú v práve, ale prevažná väčšina ich duchovných bratov im dala jasne najavo, že s nimi nesúhlasí. Prijmú toto pokarhanie?

Neskôr sa P. S. L. Johnson objavoval na zhromaždeniach Bádateľov Biblie a pôsobil dojmom, že súhlasí s ich učením a činnosťou. Ale keď si získal dôveru niektorých, začal zasievať semená pochybností. Keď niekto navrhoval odlúčiť sa od Spoločnosti, pokrytecky ho od toho odrádzal — až kým lojálnosť skupiny nebola dôkladne podkopaná. Korešpondenciou, a dokonca osobnými návštevami sa snažil ovplyvniť bratov nielen v Spojených štátoch, ale aj v Kanade, na Jamajke, v Európe a v Austrálii. Podarilo sa mu to?

Možno sa to tak zdalo, keď väčšina nejakého zboru hlasovala za prerušenie spojenia so Spoločnosťou. Ale boli ako vetva odrezaná od stromu — chvíľu zelená, potom uschnutá a odumretá. Keď títo odporcovia usporiadali v roku 1918 zjazd, vyšli na povrch nezhody a došlo k rozdeleniu. Nasledoval ďalší rozklad. Niektorí chvíľu pôsobili ako malé sekty s nejakým vodcom, ktorého obdivovali. Nikto z nich sa nevenoval práci verejného vydávania svedectva o Božom Kráľovstve po celej obývanej zemi, čo bola práca, ktorú Ježiš pridelil svojim nasledovníkom.

Keď sa diali tieto veci, bratia si pripomínali to, čo bolo zaznamenané v 1. Petra 4:12: „Milovaní, nebuďte zmätení ohňom medzi vami, ktorý je pre vás skúškou, akoby sa vám prihodilo niečo podivné.“

Tí, ktorí už boli spomenutí, neboli jediní, ktorí dovolili, aby pýcha podkopala ich vieru. Stalo sa to aj iným vrátane Alexandre Freytaga, vedúceho kancelárie Spoločnosti v Ženeve vo Švajčiarsku. Rád na seba upútaval pozornosť, do prekladu publikácií Spoločnosti do francúzštiny pridával vlastné myšlienky, a dokonca využíval zariadenie Spoločnosti na vydávanie vlastnej literatúry. V Kanade to bol W. F. Salter, vedúci kancelárie odbočky Spoločnosti, ktorý začal prejavovať nesúhlas s publikáciami Spoločnosti, naznačoval, že očakáva, že bude nasledujúcim prezidentom spoločnosti Watch Tower, a keď bol prepustený, nečestne používal hlavičkový papier Spoločnosti na odovzdávanie pokynov zborom v Kanade a v zahraničí, aby študovali materiál, ktorý on osobne napísal. V Nigérii to bol medzi inými G. M. Ukoli, ktorý spočiatku prejavoval horlivosť pre pravdu, ale potom ju začal považovať za prostriedok na dosiahnutie hmotného zisku a osobnej dôležitosti. Potom, keď boli zmarené jeho plány, začal ostro kritizovať verných bratov vo verejnej tlači. A takých bolo viac.

 Aj v nedávnych rokoch niektorí jednotlivci, ktorí mali významné miesta ako dozorcovia, prejavili podobného ducha.

Samozrejme, títo ľudia rozhodne mali slobodu a mohli veriť tomu, čo si vybrali. Ale každý, kto verejne alebo súkromne obhajuje názory, ktoré sa odchyľujú od toho, čo je uvedené v publikáciách nejakej organizácie, a kto pritom tvrdí, že zastupuje túto organizáciu, spôsobuje rozdelenie. Ako Jehovovi svedkovia zvládli tieto situácie?

Nezačali takéto osoby prenasledovať (hoci títo odpadlíci sa často uchyľovali k urážaniu svojich bývalých duchovných bratov) ani sa nesnažili fyzicky im ublížiť (ako to robila katolícka cirkev prostredníctvom inkvizície). Namiesto toho sa držali inšpirovanej rady apoštola Pavla, ktorý napísal: „Aby ste dávali pozor na tých, ktorí spôsobujú rozdelenie a príležitosti na potkýnanie v rozpore s učením, ktoré ste sa učili, a aby ste sa im vyhýbali. Lebo takí nie sú otrokmi nášho Pána Krista... hladkými slovami a lichotivou rečou zvádzajú srdcia dôverčivých.“ — Rim. 16:17, 18.

Keď iní pozorovali to, čo sa dialo, aj oni mali príležitosť prejaviť, čo je v ich srdci.

Potreba cibrenia v náukových otázkach

Jehovovi svedkovia otvorene uznávajú, že ich porozumenie Božieho predsavzatia prešlo v priebehu rokov mnohými zmenami. Skutočnosť, že poznávanie Božieho predsavzatia je postupné, znamená, že musí dochádzať k zmenám. Nemení sa Božie predsavzatie, ale osvietenie, ktoré Boh priebežne dáva svojim služobníkom, si vyžaduje úpravy v ich pohľade na veci.

Svedkovia na základe Biblie vedia, že to bolo tak aj v prípade Božích verných služobníkov v minulosti. Abrahám mal blízky vzťah s Jehovom; ale keď tento muž viery opúšťal Ur, nepoznal krajinu, do ktorej ho Boh viedol, a mnoho rokov si nebol celkom istý, ako Boh splní svoj sľub, že ho urobí veľkým národom. (1. Mojž. 12:1–3; 15:3; 17:15–21; Hebr. 11:8) Boh zjavil mnohé pravdy prorokom, ale boli iné veci, ktorým vtedy nerozumeli. (Dan. 12:8, 9; 1. Petra 1:10–12) Aj Ježiš vysvetlil svojim apoštolom veľa, ale na konci svojho pozemského života im povedal, že je ešte veľa vecí, ktoré sa majú naučiť. (Ján 16:12) Niektoré z týchto vecí, napríklad Božie predsavzatie priviesť do zboru Nežidov, apoštoli nechápali, až kým nevideli, čo sa v splnení proroctva naozaj stalo. — Sk. 11:1–18.

Keď si zmeny vyžadovali opustiť predtým vysoko cenené názory, bolo to pre niektorých, pochopiteľne, skúškou. Okrem toho, nie všetky zmeny v porozumení prišli jednoducho, naraz. Vzhľadom na  nedokonalosť majú ľudia niekedy sklon zachádzať z jedného extrému do druhého, kým pochopia, aký je správny postoj. To si môže vyžadovať čas. Niektorí so sklonom ku kritizovaniu sa na tom potkli. Všimnime si jeden príklad:

Už v roku 1880 publikácie Watch Tower rozoberali jednotlivé detaily spojené s abrahámovskou zmluvou, zmluvou Zákona a novou zmluvou. Cirkvi kresťanstva stratili zo zreteľa Boží sľub, že prostredníctvom Abrahámovho semena sa určite budú žehnať všetky rodiny zeme. (1. Mojž. 22:18) Ale brat Russell sa veľmi zaujímal o to, ako to Boh uskutoční. Myslel si, že v biblickom opise židovského Dňa zmierenia vidí náznaky toho, ako by sa to mohlo stať v spojitosti s novou zmluvou. V roku 1907, keď boli tie isté zmluvy rozoberané znovu, so zvláštnym dôrazom na úlohu Kristových spoludedičov v prinesení požehnania ľudstvu, ako to bolo predpovedané v abrahámovskej zmluve, niektorí Bádatelia Biblie vyjadrili silné námietky.

V tom čase boli určité prekážky, ktoré bránili jasnému porozumeniu vecí. Bádatelia Biblie ešte správne nechápali úlohu, ktorú mal vtedy prirodzený Izrael v súvislosti s Božím predsavzatím. Táto prekážka nebola odstránená, až kým sa nad každú pochybnosť neukázalo, že Židia ako národ nemajú záujem o to, aby ich Boh použil pri splnení svojho prorockého slova. Ďalšou prekážkou bolo, že Bádatelia Biblie ešte neboli schopní správne určiť totožnosť „veľkého zástupu“ zo Zjavenia 7:9, 10. Jeho totožnosť sa stala zjavnou až vtedy, keď sa veľký zástup podľa proroctva začal objavovať. Ani tí, ktorí ostro kritizovali brata Russella, týmto veciam nerozumeli.

No niektorí, čo vyznávali, že sú kresťanskými bratmi, vyslovovali falošné obvinenia, že Strážna veža poprela, že Ježiš je Sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi, že zavrhla výkupné a poprela nevyhnutnosť a fakt zmierenia. Nič z toho nebola pravda. Ale niektorí, čo to hovorili, boli významní jednotlivci a odviedli za sebou druhých ako učeníkov. Možno mali pravdu v niektorých detailoch, ktoré učili v súvislosti s novou zmluvou, ale požehnal Pán to, čo robili? Niektorí z nich nejaký čas usporadúvali zhromaždenia, ale potom ich skupiny zanikli.

Na rozdiel od toho Bádatelia Biblie sa ďalej zúčastňovali na kázaní dobrého posolstva, ako to Ježiš prikázal svojim učeníkom. Zároveň ďalej študovali Božie Slovo a pozorovali vývoj udalostí, ktorý vrhal svetlo na význam tohto Slova. Napokon boli v 30. rokoch odstránené hlavné prekážky jasného porozumenia zmlúv a v Strážnej veži a príbuzných publikáciách sa objavilo správne vysvetlenie tejto otázky. * Akú radosť to prinieslo tým, ktorí trpezlivo čakali!

 Boli ich očakávania správne?

V určitých obdobiach prechovávali Bádatelia Biblie nádeje a očakávania, ktorým sa kritici vysmievali. No všetky tieto nádeje a očakávania pramenili zo silnej túžby vidieť splnenie toho, čo títo horliví kresťania považovali za nezlyhávajúce Božie sľuby.

Zo štúdia inšpirovaných Písiem vedeli, že Jehova sľúbil požehnanie všetkým národom zeme prostredníctvom Abrahámovho semena. (1. Mojž. 12:1–3; 22:15–18) V Božom Slove videli sľub, že Syn človeka bude vládnuť ako nebeský Kráľ nad celou zemou, že malé stádo verných bude vzaté zo zeme, aby sa s ním podieľalo na jeho Kráľovstve, a že budú vládnuť ako králi tisíc rokov. (Dan. 7:13, 14; Luk. 12:32; Zjav. 5:9, 10; 14:1–5; 20:6) Poznali Ježišov sľub, že sa vráti a vezme so sebou tých, pre ktorých predtým pripravil miesto v nebi. (Ján 14:1–3) Vedeli o sľube, že Mesiáš vyberie tiež niektorých zo svojich verných predkov, aby boli kniežatami po celej zemi. (Žalm 45:16) Rozpoznali, že Písma predpovedajú koniec zlého starého systému vecí, a uvedomovali si, že je to spojené s vojnou veľkého dňa Boha Všemohúceho v Armagedone. (Mat. 24:3; Zjav. 16:14, 16) Hlboko na nich zapôsobili texty, ktoré ukazujú, že zem bola vytvorená na to, aby bola navždy obývaná, že tí, ktorí na nej žijú, majú mať pravý pokoj, a že všetci, ktorí budú prejavovať vieru v Ježišovu dokonalú ľudskú obeť, sa budú môcť tešiť z večného života v Raji. — Iz. 2:4; 45:18; Luk. 23:42, 43; Ján 3:16.

Bolo len prirodzené, že sa pýtali, kedy a ako sa udejú tieto veci. Poskytovali inšpirované Písma nejaké vodidlo?

 Na základe biblickej chronológie, ktorú prvý raz vypracoval Christopher Bowen z Anglicka, si mysleli, že 6000 rokov ľudskej histórie sa skončilo v roku 1873, že odvtedy sú v siedmom tisícročí ľudskej histórie a že sa už určite priblížili k úsvitu predpovedaného Milénia. Séria kníh známa ako Úsvit Milénia (a neskôr nazvaná Štúdie Písiem), ktorú napísal Ch. T. Russell, upriamovala pozornosť na význam týchto vecí podľa toho, ako to Bádatelia Biblie pochopili z Písiem.

Za možný časový ukazovateľ bolo považované ešte niečo iné. Súviselo to s opatrením, ktoré Boh zaviedol v starovekom Izraeli, aby každý 50. rok bol Jubileom, rokom prepustenia. Tento rok prichádzal vždy po siedmich 7-ročných obdobiach, z ktorých každé sa končilo sabatným rokom. Počas jubilejného roku boli hebrejskí otroci oslobodení a dedičné pozemkové vlastníctvo, ktoré bolo predtým predané, sa vrátilo späť. (3. Mojž. 25:8–10) Výpočty založené na tomto cykle rokov viedli k záveru, že v jeseni roku 1874 sa pre celú zem začalo možno väčšie Jubileum, že v tomto roku sa zrejme vrátil Pán a je neviditeľne prítomný a že prišli ,časy obnovenia všetkých vecí‘. — Sk. 3:19–21.

Na základe predpokladu, že udalosti prvého storočia by mohli mať paralely v podobných udalostiach neskôr, prišli Bádatelia Biblie tiež k záveru, že ak Ježišov krst a pomazanie na jeseň roku 29 n. l. zodpovedá začiatku neviditeľnej prítomnosti v roku 1874, potom jeho kráľovský príchod do Jeruzalema na jar roku 33 n. l. by poukazoval na jar roku 1878 ako na čas, keď prevezme moc ako nebeský Kráľ. * Mysleli si tiež, že v tom čase dostanú svoju nebeskú odmenu. To sa však nestalo, a tak prišli k záveru, že nakoľko Ježišovi pomazaní nasledovníci sa majú s ním podieľať na Kráľovstve, tí, ktorí už spia v smrti, začali byť vtedy kriesení k duchovnému životu. Nazdávali sa tiež, že koniec Božej zvláštnej priazne voči prirodzenému Izraelu trvajúcej do roku 36 n. l. by mohol poukazovať na rok 1881 ako na čas, keď sa uzavrie mimoriadna príležitosť stať sa súčasťou duchovného Izraela. *

V prednáške „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“, ktorú predniesol J. F. Rutherford 21. marca 1920 v Hippodrome v New Yorku, bola pozornosť upriamená na rok 1925. Na akom základe bol tento rok považovaný za významný? V jednej brožúrke publikovanej v tom istom roku, 1920, bolo vysvetlené, že keby sa počítalo 70 plných Jubileí od roku, ktorý sa považoval za dátum, keď Izrael vstúpil do Zasľúbenej krajiny (namiesto počítania od posledného predobrazného Jubilea pred babylonským vyhnanstvom do začiatku jubilejného roku na konci 50. cyklu), mohlo by to poukazovať na rok 1925. Na základe toho, čo tam bolo povedané, mnohí dúfali, že zostávajúci z malého stáda zrejme dostanú svoju nebeskú odmenu v roku 1925. Tento rok bol spájaný aj s očakávaním vzkriesenia verných predkresťanských Božích služobníkov, aby slúžili na zemi ako kniežací predstavitelia nebeského Kráľovstva. Keby sa to naozaj stalo, znamenalo by to, že ľudstvo vstúpilo do obdobia, v ktorom smrť prestane vládnuť, a milióny ľudí žijúcich v tom čase by mohli mať nádej na to, že nikdy nezomrú a budú navždy žiť na zemi. Aká nádherná vyhliadka! Hoci tieto očakávania boli mylné, Bádatelia Biblie sa o ne horlivo delili s druhými.

Neskôr, v období rokov 1935 až 1944, opätovné preskúmanie celkového rámca biblickej chronológie ukázalo, že nepresný preklad Skutkov  13:19, 20 v preklade King James Version * spolu s niektorými ďalšími faktormi posunuli túto chronológiu o viac ako storočie. * To neskôr viedlo k predstave — niekedy uvádzanej ako možnosť, niekedy s väčšou istotou —, že keď sa v roku 1975 začne siedme milénium ľudskej histórie, mohli by sa vtedy začať diať aj udalosti spojené so začiatkom Kristovej tisícročnej vlády.

Ukázalo sa učenie Jehovových svedkov v týchto otázkach ako správne? Vo viere, že Boh istotne vykoná to, čo sľúbil, sa určite nemýlili. Ale niektoré ich časové výpočty a s nimi spojené očakávania spôsobili vážne sklamanie.

Po roku 1925 v niektorých zboroch vo Francúzsku a vo Švajčiarsku prudko klesla účasť na zhromaždeniach. V roku 1975 opäť prišlo sklamanie, keď sa neuskutočnili očakávania vzhľadom na začiatok Milénia. Výsledkom bolo to, že niektorí odišli z organizácie. Ďalší boli vylúčení, lebo sa snažili podvrátiť vieru svojich spoločníkov. Niet pochýb, že určitým činiteľom bolo sklamanie v tomto dátume, ale v niektorých prípadoch siahali korene hlbšie. Niektorí jednotlivci mali výhrady aj proti tomu, že je potrebné zúčastňovať sa na službe z domu do domu. Niektorí sa rozhodli nielen ísť vlastnou cestou, ale stali sa agresívnymi odporcami organizácie, s ktorou boli predtým spojení, a využívali verejnú tlač a televíziu na rozširovanie svojich názorov. No počet tých, ktorí odpadli, bol pomerne malý.

Hoci tieto skúšky viedli k preosievaniu a niektorí boli odfúknutí ako plevy pri prečisťovaní pšenice, ďalší zostali pevní. Prečo? Jules Feller povedal o skúsenosti, ktorú v roku 1925 získal on i ostatní, toto: „Tí, ktorí vložili svoju dôveru v Jehovu, zostali pevní a pokračovali vo svojej kazateľskej činnosti.“ Uvedomili si, že došlo k omylu, ale že v žiadnom ohľade nezlyhalo Božie Slovo, a preto nebol dôvod ani nechať pohasnúť svoju nádej, ani spomaliť v diele, ktoré poukazuje ľuďom na Božie Kráľovstvo ako na jedinú nádej ľudstva.

Niektoré očakávania sa síce nesplnili, ale to neznamenalo, že biblická chronológia nemá žiadnu hodnotu. Proroctvo, ktoré zaznamenal Daniel o objavení sa Mesiáša po 69 týždňoch od „vyjdenia slova, aby bol  obnovený a znovu postavený Jeruzalem“, sa splnilo presne načas, v roku 29 n. l. * (Dan. 9:24–27) Biblické proroctvá poukazovali aj na rok 1914.

Rok 1914 — očakávania a skutočnosť

V roku 1876 Ch. T. Russell napísal prvý z mnohých článkov, v ktorých poukazoval na rok 1914 ako na koniec časov pohanov, o ktorom hovoril Ježiš Kristus. (Luk. 21:24) V druhom zväzku Úsvitu Milénia, ktorý bol vydaný v roku 1889, brat Russell logickým spôsobom vysvetlil detaily, ktoré mali čitateľom umožniť, aby videli, že na to, čo hovorí, má biblický podklad, a aby si to mohli sami overiť. Počas takmer štyroch desaťročí do roku 1914 Bádatelia Biblie rozšírili milióny výtlačkov publikácií sústreďujúcich pozornosť na koniec časov pohanov. Aj niekoľko iných náboženských publikácií si všimlo biblickú chronológiu, ktorá poukazovala na rok 1914, ale ktorá iná skupina okrem Bádateľov Biblie ju nepretržite zverejňovala v medzinárodnom rozsahu a žila spôsobom, ktorý odrážal vieru, že časy pohanov sa v tom roku skončia?

Ako sa rok 1914 blížil, očakávania rástli. Čo to bude znamenať? V The Bible Students Monthly ([Mesačník Bádateľov Biblie] zväzok VI, č. 1, vydané začiatkom roku 1914) brat Russell napísal: „Ak máme správny dátum a chronológiu, časy pohanov sa skončia v tomto roku — 1914. A čo to bude znamenať? To s istotou nevieme. Očakávame, že asi v tom čase, keď sa skončí moc zapožičaná pohanom, začne sa aktívna vláda Mesiáša. Očakávame, či už správne alebo nesprávne, že sa úžasnými spôsobmi prejaví Boží súd proti všetkej nespravodlivosti a že to bude znamenať rozbitie mnohých, ak nie všetkých inštitúcií dnešnej doby.“ Vyzdvihol, že neočakáva v roku 1914 „koniec sveta“, lebo zem trvá navždy, ale že pominie súčasný systém vecí, ktorého vládcom je Satan.

Strážna veža z 15. októbra 1913 (angl.) uviedla: „Podľa toho najlepšieho chronologického výpočtu, akého sme schopní, je to približne tento čas — buď v októbri 1914, alebo neskôr. Nechceme byť dogmatickí, ale očakávame niektoré udalosti: 1. Ukončenie časov pohanov — pohanskej nadvlády nad svetom — a 2. zriadenie mesiášskeho Kráľovstva vo svete.“

Ako sa to stane? Bádateľom Biblie sa zdalo rozumné, že k tomu bude patriť aj oslávenie tých, ktorí sú ešte stále na zemi a ktorí boli vybratí Bohom, aby mali podiel s Kristom na nebeskom Kráľovstve. Ale čo si mysleli, keď sa to v roku 1914 nestalo? Strážna veža z 15. apríla 1916 (angl.) uviedla: „Veríme, že tieto dátumy sa ukázali ako celkom správne. Veríme, že časy pohanov sa skončili.“ No otvorene dodala: „Pán nepovedal, že celá cirkev bude v roku 1914 oslávená. My sme to iba usudzovali a zjavne sme sa mýlili.“

 V tom boli podobní Ježišovým apoštolom. Apoštoli poznali proroctvá o Božom Kráľovstve a mysleli si, že im veria. Ale v rôznych časoch mali nesprávne očakávania, pokiaľ ide o to, ako a kedy sa splnia. To viedlo u niektorých ku sklamaniu. — Luk. 19:11; 24:19–24; Sk. 1:6.

Keď október 1914 uplynul bez očakávanej premeny k nebeskému životu, brat Russell vedel, že to povedie k dôkladnému skúmaniu sŕdc. V Strážnej veži z 1. novembra 1914 (angl.) napísal: „Pamätajme, že sme v období skúšok. Apoštoli zažili niečo podobné v období medzi Pánovou smrťou a Letnicami. Po vzkriesení sa náš Pán niekoľkokrát objavil svojim učeníkom a potom ho nevideli mnoho dní. Vtedy začali strácať odvahu a hovorili: ,Čakať nemá zmysel.‘ ,Idem chytať ryby,‘ povedal jeden. Dvaja ďalší povedali: ,Pôjdeme s tebou.‘ Chystali sa začať opäť pracovať ako rybári a opustiť prácu rybárov ľudí. Pre učeníkov to bol čas skúšania. Takýto čas je aj dnes. Ak je nejaký dôvod, ktorý by dakoho viedol k tomu, aby opustil Pána a Jeho Pravdu a aby sa prestal obetovať pre Pánovu vec, potom to nebola len láska k Bohu v srdci, čo vzbudilo záujem o Pána, ale niečo iné; pravdepodobne nádej, že čas je krátky; zasvätenie bolo iba na určitý čas.“

U niektorých to tak zjavne bolo. Ich myšlienky a túžby boli upriamené hlavne na vyhliadku, že budú premenení k nebeskému životu. Keď sa to v očakávanom čase nestalo, zatvorili svoju myseľ, a tak nepochopili význam úžasných vecí, ktoré sa udiali v roku 1914. Stratili zo zreteľa všetky tie drahocenné pravdy, ktoré sa dozvedeli z Božieho Slova, a začali sa posmievať ľuďom, ktorí im pomohli spoznať ich.

Bádatelia Biblie opäť pokorne skúmali Písma, aby Božie Slovo opravilo ich pohľad na veci. Ich presvedčenie, že časy pohanov sa skončili v roku 1914, sa nezmenilo. Postupne začali jasnejšie chápať, aké boli začiatky mesiášskeho Kráľovstva — že bolo zriadené v nebi, keď Jehova udelil autoritu Ježišovi Kristovi, svojmu Synovi; pochopili tiež, že nebolo potrebné čakať, kým Ježišovi spoludedičia budú vyzdvihnutí k nebeskému životu, ale že s ním budú oslávení neskôr. Okrem toho porozumeli, že šírenie vplyvu Kráľovstva si nevyžaduje, aby boli najprv vzkriesení verní proroci staroveku, ale že Kráľ bude používať teraz žijúcich lojálnych kresťanov na to, aby ľuďom zo všetkých národov bola predložená možnosť žiť večne ako pozemskí poddaní Kráľovstva.

Ako sa im pred očami otváral tento nádherný obraz, nasledovalo ďalšie skúšanie a preosievanie. Ale tí, ktorí naozaj milovali Jehovu a nachádzali potešenie v jeho službe, boli veľmi vďační za výsady služby, ktoré sa im otvorili. — Zjav. 3:7, 8.

 Jedným z nich bol A. H. Macmillan. Neskôr napísal: „Hoci naše očakávania, že budeme vzatí do neba, sa v roku 1914 nesplnili, tento rok bol predsa len svedkom konca časov pohanov... Neboli sme nejako zvlášť rozrušení tým, že sa nestalo všetko, ako sme očakávali, lebo sme boli veľmi zamestnaní prácou na Fotodráme a problémami, ktoré spôsobila vojna.“ Zostal činný v Jehovovej službe a nadšene pozoroval, ako za jeho života vzrástol počet hlásateľov Kráľovstva na značne vyše milióna.

Keď sa obzeral späť na svoje skúsenosti počas 66 rokov života v organizácii, povedal: „Videl som veľa ťažkých skúšok, v ktorých sa ocitla organizácia, i skúšky viery tých, ktorí boli v nej. S pomocou Božieho ducha však prežila a ďalej prekvitala.“ O úpravách porozumenia, ktoré časom prichádzali, povedal: „Základné pravdy, ktoré sme sa dozvedeli z Písiem, zostali rovnaké. Tak som sa naučil, že by sme si mali priznať svoje chyby a ďalej skúmať Božie Slovo, aby sme získali ďalšie osvietenie. Bez ohľadu na to, aké zmeny v pohľade na veci budeme musieť z času na čas urobiť, nezmení sa tým milostivé opatrenie výkupného ani Boží sľub večného života.“

Brat Macmillan za svojho života videl, že medzi spornými otázkami, ktoré viedli k skúškam viery, boli dve, ktoré odhaľovali, čo je naozaj v srdci jednotlivcov — ochota vydávať svedectvo a ocenenie pre teokratickú organizáciu. Ako to?

Zvestovateľská služba a organizácia sa stávajú spornými otázkami

Zion’s Watch Tower už od prvého čísla a potom so stále väčším dôrazom nabádala každého pravého kresťana, aby sa delil o pravdu s inými. Čitatelia Strážnej veže boli potom často povzbudzovaní, aby si cenili svoju výsadu a zodpovednosť hlásať dobré posolstvo druhým. Mnohí sa v obmedzenej miere delili o pravdu, ale v prednej línii diela bolo pomerne málo tých, ktorí chodili z domu do domu, aby dali každému príležitosť počuť posolstvo o Kráľovstve.

No počnúc rokom 1919 účasť na zvestovateľskej službe silnejšie vystúpila do popredia. Brat Rutherford to v tom roku mocne zdôraznil v prednáške v Cedar Point (Ohio). V každom zbore, ktorý požiadal Spoločnosť o zorganizovanie služby, Spoločnosť vymenovala vedúceho služby, ktorý sa mal starať o toto dielo. Mal sa osobne ujímať vedenia a dohliadať na to, aby mal zbor potrebné zásoby literatúry.

V roku 1922 Strážna veža uverejnila článok s názvom „Služba je nevyhnutná“. Poukazoval na to, že je nesmierne potrebné, aby ľudia  počuli dobré posolstvo o Kráľovstve, upriamoval pozornosť na Ježišov prorocký príkaz v Matúšovi 24:14 a starším v zboroch hovoril: „Nech si nikto nemyslí, že keď je starším triedy [zboru], celá jeho služba by mala pozostávať z ústneho kázania. Ak sa mu ponúkajú príležitosti ísť medzi ľudí a dať im do rúk tlačené posolstvo, je to veľká výsada a je kázané evanjelium, často oveľa účinnejšie než nejakým iným druhom kázania.“ Článok potom položil otázku: „Môže niekto, kto je skutočne zasvätený Pánovi, ospravedlniť v tomto čase svoje ničnerobenie?“

Niektorí váhali. Mali všemožné námietky. Nepovažovali za vhodné „predávať knihy“, hoci táto práca sa nerobila pre zisk a hoci oni sami sa dozvedeli pravdu o Božom Kráľovstve práve z týchto publikácií. Keď boli Bádatelia Biblie od roku 1926 povzbudzovaní do nedeľnej svedeckej služby s knihami z domu do domu, niektorí proti tomu protestovali, hoci nedeľa bola dňom, ktorý si mnohí ľudia už zo zvyku vyhradzovali na bohoslužbu. Základným problémom bolo to, že kázať z domu do domu bolo podľa nich pod ich dôstojnosť. No Biblia jasne hovorí, že Ježiš poslal svojich učeníkov, aby kázali ľuďom v ich domovoch, a apoštol Pavol kázal „verejne a z domu do domu“. — Sk. 20:20; Mat. 10:5–14.

Ako sa dôraz na zvestovateľskú službu zvyšoval, tí, ktorých srdcia nepodnecovali, aby napodobňovali Ježiša a jeho apoštolov ako svedkovia, postupne odišli. Zbor Skive v Dánsku a tiež niektoré iné sa zredukovali asi na polovicu. Z približne sto ľudí spojených s dublinským zborom v Írsku zostali len štyria. Podobné skúšanie a preosievanie prebiehalo v Spojených štátoch, Kanade, Nórsku a ďalších krajinách. Viedlo to k prečisteniu zborov.

Tí, ktorí naozaj chceli byť napodobňovateľmi Božieho Syna, reagovali na povzbudenie z Písiem priaznivo. No ich ochota automaticky nespôsobovala, že bolo pre nich ľahké začať chodiť z domu do domu. Niektorým sa začínalo ťažko. Ale povzbudzovali ich opatrenia na skupinové vydávanie svedectva a zvláštne služobné zjazdy. Dve sestry v severnom Jutsku (Dánsko) dlho spomínali na svoj prvý deň vo zvestovateľskej službe. Stretli sa so skupinou, vypočuli si pokyny, vydali sa do obvodu, ale potom sa rozplakali. Dvaja bratia videli, čo sa stalo, a pozvali tieto sestry, aby pracovali s nimi. Čoskoro boli sestry opäť rozžiarené. Väčšina bola po okúsení zvestovateľskej služby naplnená radosťou a s nadšením chceli slúžiť ďalej.

Potom v roku 1932 Strážna veža priniesla dvojdielny článok s názvom „Jehovova organizácia“. (Čísla z 15. augusta a z 1. septembra, angl.) Tento článok ukazoval, že volenie starších do úradu v zboroch je nebiblické. Zbory boli nabádané, aby v zodpovedných postaveniach používali iba mužov, ktorí sú činní vo zvestovateľskej službe, mužov, ktorí žijú v súlade so zodpovednosťou vyplývajúcou z mena Jehovovi  svedkovia. Títo muži mali pôsobiť ako služobný výbor. Jeden z nich, navrhnutý zborom, bol ustanovený Spoločnosťou za vedúceho služby. V írskom Belfaste to znamenalo preosievanie, pri ktorom boli oddelení viacerí z tých, čo túžili viac po osobnom vyniknutí ako po pokornej službe.

Začiatkom 30. rokov v Nemecku väčšina tých, ktorí sa snažili brzdiť zvestovateľskú službu, už zo zborov odišla. Niektorí ďalší sa zo strachu oddelili v roku 1933, keď bolo dielo vo viacerých štátoch Nemecka zakázané. Ale tisíce ďalších tieto skúšky viery vydržali a prejavili ochotu kázať bez ohľadu na nebezpečenstvo, ktoré s tým bolo spojené.

Hlásanie Kráľovstva získavalo po celej zemi na sile. Zvestovateľská služba sa stala dôležitou súčasťou života všetkých Jehovových svedkov. Zbor v Oslo (Nórsko) si napríklad na víkendy prenajímal autobusy na prepravu zvestovateľov do blízkych miest. Stretli sa skoro ráno, v obvode boli o deviatej alebo o desiatej, usilovne pracovali vo zvestovateľskej službe sedem alebo osem hodín a potom sa ako skupina vracali autobusom domov. Ďalší išli do vidieckych oblastí na bicykli, s taškami kníh a škatuľami plnými ďalšej literatúry. Jehovovi svedkovia boli šťastní, horliví a zjednotení v konaní Božej vôle.

V roku 1938, keď sa opäť venovala pozornosť vymenovaniu zodpovedných mužov v zboroch, * bratia všeobecne uvítali zrušenie všetkých miestnych volieb služobníkov. Zbory s radosťou schválili rezolúciu, v ktorej prejavili ocenenie pre teokratickú organizáciu a žiadali „Spoločnosť“ ​(ktorou rozumeli pomazaný ostatok čiže verného a rozvážneho otroka), aby zorganizovala zbor pre službu a vymenovala všetkých služobníkov. Odvtedy viditeľný vedúci zbor robil potrebné vymenovania a organizoval zbory pre jednotnú a produktívnu činnosť. Len niekoľko skupín sa v tejto veci nepripojilo a oddelilo sa od organizácie.

 Oddaní výlučne šíreniu posolstva o Kráľovstve

Aby mohla mať organizácia stále Jehovovo schválenie, musí byť oddaná výlučne dielu, ktoré Božie Slovo prikazuje na naše dni. Týmto dielom je kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. (Mat. 24:14) No bolo aj niekoľko prípadov, keď jednotlivci, ktorí tvrdo pracovali v spolupráci s organizáciou, sa snažili využiť ju aj na podporu programov, ktoré mohli odviesť ich spoločníkov k inej činnosti. Keď boli pokarhaní, bola to pre nich skúška, najmä ak boli presvedčení, že ich pohnútky boli šľachetné.

To sa stalo vo Fínsku v roku 1915, keď niektorí bratia založili kooperatívne združenie nazvané Ararat a na stránkach fínskeho vydania Strážnej veže povzbudzovali čitateľov, aby sa pripojili k tomuto obchodnému združeniu. Ten, kto túto činnosť vo Fínsku inicioval, zareagoval pokorne, keď mu brat Russell vysvetlil, že on i jeho spoločníci sa nechávajú „odviesť od dôležitého diela evanjelia“. No inému bratovi v Nórsku, ktorý bol predtým vyše desať rokov aktívny v Jehovovej službe, pýcha zabránila prijať takúto radu.

V 30. rokoch vznikol v Spojených štátoch tak trochu podobný problém. Niektoré zbory mesačne vydávali vlastné letáky s pokynmi do služby, ktoré obsahovali pripomienky z Bulletinu Spoločnosti a tiež skúsenosti a miestny plán služobných opatrení. Jeden z týchto mesačníkov, vydávaný v Baltimore (Maryland), síce nadšene podporoval kazateľskú činnosť, ale bol používaný aj na podporu niektorých podnikateľských činností. Brat Rutherford spočiatku s niektorými z nich mlčky súhlasil. Ale keď sa ukázalo, čo by mohlo z takéhoto podnikania vzísť, Strážna veža uviedla, že Spoločnosť to neschvaľuje. Pre Antona Koerbera to predstavovalo ťažkú osobnú skúšku, lebo on chcel takýmto spôsobom pomáhať bratom. Časom však opäť začal plne využívať svoje schopnosti na podporu kazateľského diela, ktoré konajú Jehovovi svedkovia.

Podobný problém vznikol v Austrálii v roku 1938 a vystupňoval sa počas zákazu Spoločnosti (január 1941 až jún 1943). Aby bolo možné uspokojiť potreby, ktoré sa vtedy zdali dôležité, kancelária odbočky Spoločnosti  sa priamo zapojila do rôznych obchodných činností. To bola veľká chyba. Vlastnili píly, viac než 20 „fariem Kráľovstva“, strojársku spoločnosť, pekáreň a iné podniky. Dve komerčné tlačiarne kryli počas zákazu pokračujúcu výrobu publikácií Spoločnosti. Ale niektoré obchodné činnosti ich priviedli k porušeniu kresťanskej neutrality, hoci práca sa konala pod zámienkou získavania prostriedkov a na podporu priekopníkov počas zákazu. Svedomie niektorých bolo však hlboko znepokojené. Hoci väčšina zostala v organizácii, dielo hlásania o Kráľovstve celkovo stagnovalo. Čo zadržiavalo Jehovovo požehnanie?

Keď bol v júni 1943 zákaz diela zrušený, bratia, ktorí boli vtedy v kancelárii odbočky, si uvedomili, že týchto podnikov by sa mali zbaviť a pozornosť by sa mala sústrediť na to najdôležitejšie, na kázanie o Kráľovstve. Za tri roky sa to podarilo a rodina Bétel bola zredukovaná na normálny počet. Ale ešte stále bolo potrebné prečistiť vzduch, a tak obnoviť úplnú dôveru v organizáciu.

Nathan H. Knorr, prezident Spoločnosti, a jeho tajomník M. G. Henschel navštívili v roku 1947 Austráliu preto, aby sa touto situáciou zaoberali. Správu o tejto záležitosti priniesla Strážna veža z 1. júna 1947 (angl.). O obchodnej činnosti, ktorá sa tam predtým vykonávala, uviedla: „Nešlo o každodennú svetskú prácu, ktorou by si bratia zarábali na živobytie, ale o fakt, že táto kancelária odbočky Spoločnosti si zaobstarala rôzne druhy podnikov a pozývala zvestovateľov zo všetkých častí krajiny, najmä priekopníkov, aby pracovali v týchto podnikoch namiesto toho, aby kázali evanjelium.“ Viedlo to dokonca k nepriamemu zapojeniu sa do vojnového úsilia. Na zjazdoch vo všetkých hlavných mestách provincií brat Knorr otvorene hovoril s bratmi o tejto situácii. Na každom zjazde bola prijatá rezolúcia, v ktorej austrálski bratia uznali svoju chybu a prosili o Jehovovo milosrdenstvo a odpustenie prostredníctvom Ježiša Krista. Bolo teda potrebné zostať bdelými a odolávať skúškam, aby organizácia naďalej zostala oddaná výlučne šíreniu posolstva o Božom Kráľovstve.

Keď sa Jehovovi svedkovia pozerajú späť na svoju novodobú históriu, vidia doklady toho, že Jehova naozaj prečisťuje svoj ľud. (Mal. 3:1–3) Nesprávne postoje, náuky a zvyky boli postupne odstránené a každý, kto sa rozhodol pridŕžať sa ich, odišiel s nimi. Tí, ktorí zostávajú, nie sú ľuďmi, ktorí by boli ochotní robiť kompromisy v biblickej pravde, aby prijali ľudskú filozofiu. Nie sú nasledovníkmi ľudí, ale sú oddanými služobníkmi Jehovu Boha. S radosťou reagujú na usmernenie organizácie, lebo vidia neomylné doklady toho, že táto organizácia patrí Jehovovi. Tešia sa z pribúdajúceho svetla pravdy. (Prísl. 4:18) Ako jednotlivci považujú za veľkú výsadu byť činnými svedkami Jehovu, hlásateľmi Božieho Kráľovstva.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 619]

Skúšanie a preosievanie neprišlo ako prekvapenie

[Zvýraznený text na strane 621]

„Odmietajú nechať sa odviesť od Pánovho Slova“

[Zvýraznený text na strane 623]

„Nechceme žiadne pocty, žiadnu posvätnú úctu pre seba ani pre naše spisy“

[Zvýraznený text na strane 624]

„Boh je stále pri kormidle“

[Zvýraznený text na strane 626]

„Verný a rozvážny otrok“ neodišiel zo scény, keď zomrel brat Russell

[Zvýraznený text na strane 627]

Zlomyseľná snaha otráviť myseľ ďalších

[Zvýraznený text na strane 628]

Niektorí dovolili, aby pýcha podkopala ich vieru

[Zvýraznený text na strane 629]

„Aby ste dávali pozor na tých, ktorí spôsobujú rozdelenie... a aby ste sa im vyhýbali“

[Zvýraznený text na strane 630]

Niektorí falošne obviňovali „Strážnu vežu“, že zavrhla výkupné

[Zvýraznený text na strane 635]

„My sme to iba usudzovali a zjavne sme sa mýlili“

[Zvýraznený text na strane 636]

Tí, ktorí naozaj milovali Jehovu, boli vďační za výsady služby, ktoré sa im otvorili

[Zvýraznený text na strane 638]

„Môže niekto, kto je skutočne zasvätený Pánovi, ospravedlniť v tomto čase svoje ničnerobenie?“

[Zvýraznený text na strane 641]

Nesprávne postoje, náuky a zvyky boli postupne odstránené

[Rámček/obrázok na strane 622]

W. E. Van Amburgh

V roku 1916 W. E. Van Amburgh vyhlásil: „Toto veľké celosvetové dielo nie je dielom jedného človeka... Je to Božie dielo.“ Hoci videl, ako sa druhí odvracajú, v tomto presvedčení zostal pevný až do svojej smrti v roku 1947, keď mal 83 rokov.

[Rámček/obrázok na strane 633]

Jules Feller

Keď bol Jules Feller mladým mužom, pozoroval silné skúšky viery. Niektoré zbory vo Švajčiarsku sa zredukovali na polovicu svojej predošlej veľkosti alebo na ešte menej. Ale neskôr napísal: „Tí, ktorí vložili svoju dôveru v Jehovu, zostali pevní a pokračovali vo svojej kazateľskej činnosti.“ Takto sa rozhodol aj brat Feller a to viedlo k tomu, že v roku 1992 mal za sebou 68 rokov služby v Bételi.

 [Rámček/obrázok na strane 634]

C. J. Woodworth

Jednému z tých, ktorí opustili Jehovovu službu preto, lebo pomazaní nasledovníci Ježiša Krista neboli v roku 1914 vzatí do neba, napísal C. J. Woodworth toto:

„Pred dvadsiatimi rokmi sme Ty i ja verili, že sa majú krstiť nemluvňatá; že duchovní majú božské právo vykonávať tento krst; že krst je nevyhnutný na to, aby človek unikol večným mukám; že Boh je láska; že Boh stvoril a naďalej tvorí miliardy bytostí na svoju podobu, ktoré sa budú nespočetné večné veky trápiť v dusiacich výparoch horiacej síry a márne prosiť o jednu kvapku vody na uľahčenie svojich múk...

Verili sme, že keď človek zomrie, zostáva nažive; verili sme, že Ježiš Kristus nikdy nezomrel; že nemohol zomrieť; neverili sme, že niekedy bolo zaplatené nejaké Výkupné ani že niekedy bude zaplatené; verili sme, že Jehova Boh a Kristus Ježiš, jeho Syn, sú jedna a tá istá osoba; že Kristus bol svojím vlastným Otcom; že Ježiš bol svojím vlastným Synom; že Svätý Duch je osoba; že jeden plus jeden plus jeden sa rovná jeden; že keď Ježiš visel na kríži a povedal: ,Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?‘, rozprával sa iba sám so sebou... že súčasné kráľovstvá sú súčasťou Kristovho Kráľovstva; že Diabol je ďaleko, niekde v nejakom Pekle, a nie že vládne nad kráľovstvami tejto zeme...

Chválim Boha za deň, keď k mojim dverám priniesol Súčasnú Pravdu. Bola taká zdravá, taká osviežujúca pre myseľ a srdce, že som rýchlo opustil ten podvod a klam minulosti a Boh ma použil na to, aby som otvoril aj Tvoje zaslepené oči. Spolu sme sa radovali z Pravdy, pracovali sme bok po boku pätnásť rokov. Pán Ťa veľmi poctil tým, že Ťa používal ako hovorcu; nikdy som nepoznal nikoho, kto by vedel tak dobre vykresliť absurdnosť babylonských omylov. Vo svojom liste sa pýtaš: ,Čo ďalej?‘ Ach, a teraz prichádza to smutné! To, že si dovolil, aby Tvoje srdce zatrpklo voči tomu, ktorého tvrdá práca z lásky a ktorého požehnanie zhora prinieslo Pravdu do sŕdc nás oboch. Odišiel si a vzal si so sebou niekoľko oviec...

Zrejme sa Ti zdám smiešny, lebo som 1. októbra 1914 nešiel do Neba, ale Ty sa mi nezdáš smiešny — ach, nie!

Teraz, keď sa desať najväčších národov zeme zvíja v smrteľnej agónii, sa mi zdá zvlášť nevhodný čas na to, aby sa niekto snažil zosmiešňovať muža, jediného muža, ktorý štyridsať rokov učil, že časy pohanov sa skončia v roku 1914.“

Viera brata Woodwortha nebola otrasená, keď sa udalosti v roku 1914 neskončili tak, ako sa očakávalo. Iba si uvedomil, že je potrebné dozvedieť sa ešte viac. Pre svoju dôveru v Božie predsavzatie strávil v rokoch 1918–1919 deväť mesiacov vo väzení. Neskôr slúžil ako redaktor časopisov „Zlatý vek“ a „Útecha“. Zostal pevný vo viere a lojálny Jehovovej organizácii až do svojej smrti v roku 1951, keď mal 81 rokov.

[Rámček/obrázok na strane 637]

A. H. Macmillan

„Pochopil som, že je múdre trpezlivo čakať na Jehovu, kým vyjasní naše porozumenie biblických vecí, a nie rozčuľovať sa nad nejakou novou myšlienkou. Niekedy boli naše očakávania v súvislosti s určitým dátumom väčšie, než nás na to oprávňovali Písma. Keď sa tieto očakávania nesplnili, nezmenilo to Božie predsavzatie.“

[Obrázky na strane 620]

Veľkou skúškou viery bolo uznanie hodnoty Ježišovej obete prinášajúcej zmierenie za hriechy

[Obrázky na strane 625]

Niektorí z tých, čo obdivovali Russella, zistili, že ich reakcia na Rutherfordovu povahu vyniesla na svetlo to, komu v skutočnosti slúžili

[Obrázky na strane 629]

Keď sa na zvestovateľskú službu začal klásť väčší dôraz, mnohí sa odtiahli, iní prejavili väčšiu horlivosť

„Strážna veža“ z 15. augusta 1922

„Strážna veža“ z 1. apríla 1928

„Strážna veža“ z 15. júna 1927

[Obrázky na strane 640]

Ako sa teokratická organizácia dostávala do popredia, tí, ktorí sa usilovali o osobné vyniknutie, boli preosievaním oddelení