14. kapitola

„Nie sú časťou sveta“

NOVODOBÉ náboženstvo je väčšinou vo veľkej miere časťou sveta, a preto sa zúčastňuje na svetských oslavách a odzrkadľuje nacionalistického ducha sveta. Jeho duchovní túto skutočnosť často priznávajú a mnohým sa to tak páči. V ostrom protiklade k tomu Ježiš o svojich pravých nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16.

Čo v tomto ohľade hovorí história Jehovových svedkov? Podali presvedčivé doklady o tom, že nie sú časťou sveta?

Postoj k blížnym

Raní Bádatelia Biblie si dobre uvedomovali, že praví kresťania by nemali byť časťou sveta. Strážna veža vysvetľovala, že Kristovi pomazaní nasledovníci boli posvätení a splodení svätým duchom, aby mohli mať podiel na nebeskom Kráľovstve, a tak sú týmto Božím skutkom oddelení od sveta. Strážna veža okrem toho poukazovala na to, že majú povinnosť vyhýbať sa duchu sveta — jeho cieľom, ambíciám a nádejám, a takisto aj jeho sebeckým spôsobom konania. — 1. Jána 2:15–17.

Ovplyvnilo to postoj Bádateľov Biblie k ľuďom, ktorí nesúhlasili s ich náboženským presvedčením? Rozhodne sa preto nestali pustovníkmi. Ale tí, ktorí naozaj uplatňovali to, čo sa dozvedali z Písiem, nevyhľadávali spoločnosť svetských ľudí v tom zmysle, že by prijímali ich spôsob života. Strážna veža upozorňovala Božích služobníkov na biblickú radu, aby ‚robili dobro všetkým‘. Radila tiež, aby sa v prípade prenasledovania snažili vyhnúť pomstychtivosti a aby ‚milovali svojich nepriateľov‘, ako povedal Ježiš. (Gal. 6:10; Mat. 5:44–48) Nabádala ich najmä k tomu, aby sa snažili deliť s druhými o drahocennú pravdu, ktorá sa týka Božieho opatrenia na záchranu.

Je pochopiteľné, že keď robia tieto veci, svet sa na nich pozerá ako na odlišných. Nebyť časťou sveta však zahŕňa viac — oveľa viac.

Oddelení a odlíšení od Veľkého Babylona

Ak nemali byť časťou sveta, nesmeli byť časťou náboženských systémov, ktoré boli hlboko zapojené do svetského diania a ktoré prevzali  náuky a zvyky starovekého Babylona, dlhoročného nepriateľa pravého uctievania. (Jer. 50:29) Keď vypukla prvá svetová vojna, Bádatelia Biblie už niekoľko desaťročí odhaľovali pohanské korene takých náuk takzvaného kresťanstva, ako je Trojica, nesmrteľnosť ľudskej duše a ohnivé peklo. Odhaľovali aj to, ako sa cirkvi snažili manipulovať s vládami v záujme svojich vlastných sebeckých cieľov. Pre náuky a zvyky takzvaného kresťanstva Bádatelia Biblie stotožnili tento náboženský systém s „Veľkým Babylonom“. (Zjav. 18:2) Poukázali na to, že takzvané kresťanstvo zmiešalo pravdu s omylom, vlažné kresťanstvo s neskrývanou svetskosťou, a že tento stav dobre vystihuje biblické označenie „Babylon“ ​(čo znamená „zmätok“). Vyzývali tých, ktorí milujú Boha, aby z „Babylona“ vyšli. (Zjav. 18:4) Preto koncom decembra 1917 a začiatkom roku 1918 rozšírili 10 000 000 výtlačkov The Bible Students Monthly (Mesačníka Bádateľov Biblie) s hlavným námetom „Pád Babylona“. Bolo to tvrdé odhalenie takzvaného kresťanstva. Vyvolalo to rozhorčený hnev duchovenstva, ktoré využilo vojnovú hystériu, aby sa pokúsilo zničiť dielo Jehovových svedkov.

Vyjsť z Veľkého Babylona rozhodne znamenalo zriecť sa členstva v organizáciách, ktoré obhajovali jeho falošné náuky. Bádatelia Biblie to urobili, i keď mnoho rokov sa na jednotlivcov v cirkvách, ktorí vyhlasovali, že sa úplne zasvätili Bohu a veria vo výkupné, pozerali ako na kresťanských bratov. No Bádatelia Biblie nielenže napísali list, ktorým oznamovali, že vystupujú z cirkví takzvaného kresťanstva, ale keď to bolo možné, niektorí ho nahlas prečítali na cirkevných zhromaždeniach, na ktorých mohli členovia verejne prehovoriť. Ak to nebolo možné, posielali niekedy každému členovi cirkevného zboru kópiu svojho listu — láskavého listu obsahujúceho náležité svedectvo —, ktorým oznamovali vystúpenie z cirkvi.

Podarilo sa im aj to, aby si z týchto organizácií neodnášali žiadne bezbožné zvyky a praktiky? Aká bola situácia pred prvou svetovou vojnou?

Malo by sa náboženstvo miešať do politiky?

Vládcovia mnohých národov, ktoré mali na politickej scéne popredné miesto, na základe svojho spojenia s niektorou katolíckou alebo protestantskou cirkvou už dávno tvrdili, že majú ‚božské právo‘ vládnuť, a to ako predstavitelia Božieho Kráľovstva a vďaka zvláštnej Božej priazni. Cirkev dávala vláde svoje požehnanie; vláda zase podporovala cirkev. Zapojili sa do toho aj Bádatelia Biblie?

Namiesto toho, aby napodobňovali cirkvi takzvaného kresťanstva, snažili sa poučiť z učenia a príkladu Ježiša Krista a jeho apoštolov. Čo im ukázalo štúdium Biblie? Už z prvých publikácií Watch Tower vyplýva, že si boli vedomí toho, čo Ježiš vyhlásil, keď bol vypočúvaný  rímskym miestodržiteľom Pontským Pilátom: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta.“ V odpovedi na otázku, aká je jeho úloha, Ježiš miestodržiteľovi povedal: „Preto som sa narodil a preto som prišiel do sveta, aby som svedčil o pravde.“ ​(Ján 18:36, 37) Bádatelia Biblie vedeli, že Ježiš sa tohto poverenia neochvejne držal. Keď mu Diabol ponúkal všetky kráľovstvá sveta a ich slávu, odmietol to. Keď ho ľudia chceli urobiť kráľom, vzdialil sa. (Mat. 4:8–10; Ján 6:15) Bádatelia Biblie neobchádzali skutočnosť, že Ježiš hovoril o Diablovi ako o „vládcovi sveta“ a povedal, že Diabol ‚nad ním nemá moc‘. (Ján 14:30) Pochopili, že Ježiš sa nesnažil zapojiť ani seba, ani svojich nasledovníkov do rímskeho politického systému, ale bol celkom zamestnaný oznamovaním ,dobrého posolstva o Božom kráľovstve‘. — Luk. 4:43.

Povzbudzovala ich azda viera v tieto veci zaznamenané v Božom Slove k neúcte voči vládnej autorite? Vôbec nie. Naopak, pomáhala im pochopiť, prečo vládcovia stoja pred takými obrovskými problémami, prečo je toľko nezákonnosti a prečo často zlyhávajú vládne programy, ktorých cieľom je zlepšiť údel ľudí. Vďaka svojej viere boli trpezliví zoči-voči ťažkostiam, lebo dôverovali, že Boh vo svojom patričnom čase prinesie prostredníctvom svojho Kráľovstva trvalú úľavu. V tom čase uznávali, že „nadriadené vrchnosti“, o ktorých sa hovorí v Rimanom 13:1–7, sú svetskí vládcovia. V súlade s tým nabádali k úcte voči vládnym úradníkom. Ch. T. Russell v rozbore Rimanom 13:7 v knihe The New Creation (Nové stvorenie, 1904) vyhlásil, že praví kresťania „budú prirodzene nanajvýš úprimní v uznávaní veľkých tohto sveta a nanajvýš poslušní zákonom a zákonným požiadavkám s výnimkou tých, ktoré by boli v rozpore s nebeskými požiadavkami a príkazmi. Málokto, ak vôbec niekto z dnešných pozemských vládcov bude mať námietky proti uznávaniu zvrchovaného Stvoriteľa a proti prvoradej poslušnosti jeho príkazom. Preto by mali [praví kresťania] patriť k tým, ktorí v súčasnosti najviac dodržiavajú zákony — nie k podnecovateľom nepokojov, nie k hašterivcom, nie k tým, čo vyhľadávajú chyby.“

Bádatelia Biblie ako kresťania vedeli, že dielo, ktorému by sa mali venovať, je kázanie o Božom Kráľovstve. A ako hovorí prvý zväzok Štúdií Písiem, „ak to budú verne konať, nebude čas ani sklon pliesť sa do politiky dnešných vlád“.

V tomto ohľade sa do značnej miery podobali prvým kresťanom, ktorých opisoval Augustus Neander v knihe The History of the Christian Religion and Church, During the Three First Centuries (Dejiny kresťanského náboženstva a cirkvi počas prvých troch storočí): „Kresťania stáli bokom od štátu a boli od neho odlíšení... pričom sa zdalo, že kresťanstvo môže zasahovať do občianskeho života iba jediným spôsobom, ktorý je, priznajme si, najčistejší, totiž snahou v stále väčšej  miere praktickým spôsobom šíriť medzi občanmi štátu sväté zmýšľanie.“

Keď svet išiel do vojny

Udalosti prvej svetovej vojny na celom svete vážne vyskúšali tvrdenia tých, ktorí sa vyhlasovali za kresťanov. Bola to najstrašnejšia vojna, aká sa dovtedy viedla; nejakým spôsobom boli do nej vtiahnutí takmer všetci obyvatelia sveta.

Pápež Benedikt XV. sa napriek sympatiám Vatikánu k ústredným mocnostiam snažil zachovať zdanie neutrality. Ale ani katolícke, ani protestantské duchovenstvo v jednotlivých národoch taký neutrálny postoj nezachovávalo. Dr. Ray Abrams napísal v knihe Preachers Present Arms (Kazatelia ponúkajú zbrane) o situácii v Spojených štátoch: „Cirkvi dosiahli jednotu zámeru dovtedy v náboženských letopisoch neznámu... Vodcovia nestrácali čas a dôkladne sa organizovali na vojnovom základe. Do dvadsaťštyri hodín po vyhlásení vojny mala Federálna rada Kristových cirkví v Amerike hotové plány na úplnú spoluprácu... Rímskokatolícka cirkev, zorganizovaná na podobnú službu pod vedením Národnej katolíckej vojnovej rady, ktorú riadilo štrnásť arcibiskupov a ktorej predsedal kardinál Gibbons, prejavila rovnakú oddanosť tejto veci... Mnohé cirkvi išli oveľa ďalej, než sa od nich žiadalo. Stali sa verbovacími stanicami na zápis do vojska.“ Čo robili Bádatelia Biblie?

Hoci sa snažili robiť to, čo sa podľa nich páčilo Bohu, ich postoj nebol vždy prísne neutrálny. To, čo robili, bolo silne ovplyvnené názorom, s ktorým sa stotožňovali aj iní vyznávači kresťanstva, že totiž „vyššie moci“ sú podľa slov prekladu King James Version „ustanovené Bohom“. (Rim. 13:1) Preto Strážna veža v súlade s vyhlásením prezidenta Spojených štátov vyzvala Bádateľov Biblie, aby sa aj oni 30. mája 1918 zúčastnili dňa modlitieb a prosieb v súvislosti s výsledkom svetovej vojny. *

Počas vojnových rokov sa jednotliví Bádatelia Biblie dostávali do rôznych okolností. Rôzny bol aj spôsob, akým tieto situácie riešili. Niektorí cítili povinnosť poslúchať „vrchnosti“, ako označovali svetských vládcov, a išli do frontových zákopov s puškami a bajonetmi. Ale pamätali na biblický príkaz „Nezabiješ“ a strieľali do vzduchu alebo sa proste snažili vyraziť protivníkovi zbraň z ruky. (2. Mojž. 20:13) Niekoľkí,  ako Remigio Cuminetti z Talianska, odmietli obliecť si vojenskú uniformu. Talianska vláda v tom čase nerobila výnimku u nikoho, kto nechcel vziať zbraň do ruky z dôvodu svedomia. Cuminetti stál päťkrát pred súdom a bol poslaný do väzenia a do ústavu pre duševne chorých, ale jeho vierou a odhodlaním to neotriaslo. V Anglicku bola niektorým, čo požiadali o výnimku, pridelená práca dôležitá pre štát alebo išli do nebojových jednotiek. Iní, ako Pryce Hughes, zaujali postoj prísnej neutrality bez ohľadu na to, aké následky to mohlo pre nich osobne mať.

Prinajmenšom v tom čase Bádatelia Biblie neboli vo všetkých ohľadoch celkom takí ako prví kresťania, opísaní v knihe The Rise of Christianity (Vzostup kresťanstva) od E. W. Barnesa. Uviedol v nej: „Starostlivý prieskum všetkých dostupných prameňov ukazuje, že až do dní Marka Aurélia [rímskeho cisára v rokoch 161–180 n. l.] sa žiaden kresťan nestal vojakom a žiaden vojak, keď sa stal kresťanom, nezostal vo vojenskej službe.“

Ale potom, na konci prvej svetovej vojny, nastala iná situácia, ktorá prinútila náboženské skupiny ukázať, komu chcú byť lojálne.

Politické vyjadrenie Božieho Kráľovstva?

Dňa 28. júna 1919 bola vo Versailles (Francúzsko) podpísaná mierová zmluva, ktorej súčasťou bol Pakt Spoločnosti národov. Ešte pred podpísaním tejto mierovej zmluvy Federálna rada Kristových cirkví v Amerike podľa záznamov vyhlásila, že Spoločnosť národov bude „politickým vyjadrením Božieho Kráľovstva na zemi“. A americký senát dostal záplavu listov od náboženských skupín, ktoré naň naliehali, aby Pakt Spoločnosti národov ratifikoval.

Jehovovi svedkovia sa k tomu nepripojili. Ešte pred ratifikáciou tejto mierovej zmluvy (v októbri) J. F. Rutherford predniesol 7. septembra 1919 v Cedar Point (Ohio) prednášku, v ktorej ukázal, že jedinou nádejou pre utláčané ľudstvo nie je Spoločnosť národov, ale Kráľovstvo zriadené samotným Bohom. Bádatelia Biblie síce uznávali, že spojenectvo ľudí v záujme zlepšenia podmienok by mohlo vykonať veľa dobrého, ale neobrátili sa chrbtom k Božiemu vlastnému Kráľovstvu a nevymenili ho za politické riešenie, ktoré predložili politici a požehnali duchovní. Naopak, ujali sa celosvetového vydávania svedectva o Kráľovstve, ktoré Boh vložil do rúk Ježiša Krista. (Zjav. 11:15; 12:10) V Strážnej veži z 1. júla 1920 (angl.) bolo vysvetlené, že práve to je to dielo, ktoré Ježiš predpovedal podľa Matúša 24:14.

Po druhej svetovej vojne kresťania znova stáli pred podobnou otázkou. Tentoraz išlo o Spojené národy, nástupcu Spoločnosti národov. Už v priebehu druhej svetovej vojny, v roku 1942, Jehovovi svedkovia  z Biblie pochopili, že podľa Zjavenia 17:8 opäť povstane svetová mierová organizácia, ako aj to, že neprinesie trvalý mier. Vysvetlil to vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower N. H. Knorr v zjazdovej prednáške „Mier — môže byť trvalý?“ Jehovovi svedkovia smelo hlásali tento názor na vývoj svetovej situácie. Naproti tomu katolícki, protestantskí i židovskí vodcovia sa priamo zúčastnili na rokovaniach v San Franciscu v roku 1945, počas ktorých bola skoncipovaná Charta OSN. Pozorovateľom tohto vývoja bolo jasné, kto chce byť „priateľom sveta“ a kto sa snaží ,nebyť časťou sveta‘, ako to podľa Ježišových slov malo platiť o jeho učeníkoch. — Jak. 4:4; Ján 17:14.

Doklady kresťanskej neutrality

Aj keď Jehovovi svedkovia rýchlo pochopili niektoré sporné otázky týkajúce sa vzťahu kresťana k svetu, iné záležitosti si vyžiadali viac času. No v čase, keď sa v Európe začínala druhá svetová vojna, závažný článok v Strážnej veži z 1. novembra 1939 (angl.) im pomohol pochopiť význam kresťanskej neutrality. Článok uviedol, že nasledovníci Ježiša Krista majú pred Bohom záväzok byť úplne oddaní jemu a jeho Kráľovstvu, Teokracii. Mali by sa modliť za Božie Kráľovstvo, nie za svet. (Mat. 6:10, 33) Článok sa zaoberal otázkou, ako by vo svetle toho, čo Ježiš Kristus odhalil o totožnosti neviditeľného vládcu sveta (Ján 12:31; 14:30), mohol človek oddaný Božiemu Kráľovstvu dávať prednosť tej či onej strane v spore  medzi politickými zoskupeniami sveta. Vari Ježiš nepovedal o svojich nasledovníkoch: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta“? (Ján 17:16) Tomuto postoju kresťanskej neutrality nemohol svet vo všeobecnosti rozumieť. Budú však Jehovovi svedkovia podľa neho naozaj žiť?

Ich neutralita bola počas druhej svetovej vojny podrobená vyčerpávajúcej skúške, najmä v Nemecku. Historik Brian Dunn vyhlásil: ‚Jehovovi svedkovia boli nezlučiteľní s nacizmom. Najzávažnejšou námietkou nacistov voči nim bola ich politická neutralita. To znamenalo, že žiaden veriaci nezobral do ruky zbraň, neprijal úrad, nezúčastnil sa na verejných slávnostiach ani neurobil nič na znak vernosti.‘ (The Churches’ Response to the Holocaust [Reakcia cirkví na holokaust], 1986) Paul Johnson v knihe A History of Christianity (Dejiny kresťanstva) dodal: „Mnohí boli za odmietnutie vojenskej služby odsúdení na smrť... alebo skončili v Dachau či v ústavoch pre duševne chorých.“ Koľko svedkov v Nemecku bolo uväznených? Jehovovi svedkovia v Nemecku neskôr podali správu, že 6262 z nich bolo zatknutých a z toho 2074 bolo poslaných do koncentračných táborov. Svetskí autori obyčajne uvádzajú vyššie čísla.

V Británii, kde boli povolávaní do vojenskej služby muži i ženy, zákon pripúšťal výnimku; mnohé súdy ju však Jehovovým svedkom odmietli priznať a čas, na ktorý ich sudcovia odsúdili do väzenia, dohromady presahoval 600 rokov. V Spojených štátoch boli stovky Jehovových svedkov oslobodené od vojenskej služby ako kresťanskí služobníci. Vyše 4000 ďalších, ktorým bola odopretá výnimka umožnená zákonom o vojenskej službe, bolo zatknutých a uväznených na rôzne dlhý čas, až do päť rokov. V každej krajine na svete zachovávali Jehovovi svedkovia ten istý postoj kresťanskej neutrality.

Skúška pravosti ich neutrality sa však s koncom vojny neskončila. I keď kritické roky 1939–1945 pominuli, nastali iné konflikty; a aj v čase relatívneho mieru sa mnoho národov rozhodlo zachovať povinnú vojenskú službu. Tam, kde Jehovovým svedkom ako kresťanským služobníkom nebola udelená výnimka, boli svedkovia naďalej väznení. Keď v roku 1949 Ioannis Tsukaris a Georgios Orfanidis odmietli vziať do ruky zbraň proti svojim blížnym, grécka vláda nariadila ich popravu. S Jehovovými svedkami sa v Grécku opakovane zaobchádzalo tak tvrdo, že v priebehu času sa pokúšala použiť v ich prospech svoj vplyv Rada Európy (Výbor pre ľudské práva). Avšak v dôsledku tlaku zo strany gréckej ortodoxnej cirkvi boli jej výzvy až do roku 1992 okrem niekoľkých výnimiek prehliadané. Niektorým vládam však pripadalo nevhodné ďalej trestať Jehovových svedkov za ich náboženské presvedčenie a svedomie. V 90. rokoch vláda v niekoľkých  krajinách, ako je Švédsko, Fínsko, Poľsko, Holandsko a Argentína, nenútila činných svedkov, aby vykonávali vojenskú službu alebo alternatívnu povinnú službu štátu, i keď každý prípad bol pozorne preskúmaný.

Na jednom mieste za druhým museli Jehovovi svedkovia čeliť situáciám, ktoré boli skúškou ich kresťanskej neutrality. Vlády, ktoré boli pri moci v Latinskej Amerike, v Afrike, na Strednom východe, v Severnom Írsku a inde, čelili prudkému odporu revolučných síl. Preto vlády i opozičné sily vyvíjali na Jehovových svedkov nátlak a žiadali aktívnu podporu. Ale Jehovovi svedkovia si zachovali úplnú neutralitu. Niektorí boli za svoj postoj kruto bití, a niektorí dokonca i popravení. Skutočná kresťanská neutralita Jehovových svedkov si však často získa úctu predstaviteľov oboch strán, a svedkom je dovolené, aby nerušene pokračovali vo svojom diele a oboznamovali iných s dobrým posolstvom o Jehovovom Kráľovstve.

V 60. a 70. rokoch bola neutralita svedkov podrobená krutým skúškam v súvislosti s požiadavkou, aby si všetci občania Malawi kúpili legitimáciu, ktorá znamenala členstvo vo vládnucej politickej strane. Jehovovi svedkovia boli presvedčení, že mať účasť na takej veci by bolo v rozpore s ich kresťanským presvedčením. Boli preto vystavení prenasledovaniu, ktorého sadistická krutosť nemala obdobu. Desaťtisíce ich bolo nútených z krajiny utiecť, no mnohí boli po čase násilne repatriovaní a opäť vystavení brutálnemu zaobchádzaniu.

Hoci boli Jehovovi svedkovia prudko prenasledovaní, nereagovali v duchu vzbury. Ich náboženské názory neohrozujú žiadnu vládu, pod ktorou žijú. Naproti tomu Svetová rada cirkví pomáhala financovať revolúcie a katolícki kňazi podporovali partizánske jednotky. Keby sa však nejaký Jehovov svedok zapojil do podvratnej činnosti, znamenalo by to, že sa zriekol svojej viery.

Je pravda, že Jehovovi svedkovia veria, že všetky ľudské vlády odstráni Božie Kráľovstvo. To hovorí Biblia v Danielovi 2:44. Ale ako svedkovia  zdôrazňujú, tento text nehovorí, že toto Kráľovstvo nastolia ľudia, ale že ,nebeský Boh zriadi kráľovstvo‘. Vysvetľujú aj to, že tento text nehovorí, že by ľudia dostali od Boha splnomocnenie, aby tomuto Kráľovstvu pripravili cestu a odstránili ľudské vlády. Jehovovi svedkovia uznávajú, že úlohou pravých kresťanov je kázať a vyučovať. (Mat. 24:14; 28:19, 20) Skutočnosti ukazujú, že v súlade s ich úctou k Božiemu Slovu sa nikto z nich nikdy nepokúsil zvrhnúť nejakú vládu nikde na svete ani sa nikdy nezúčastnil sprisahania, ktoré by malo uškodiť nejakému verejnému činiteľovi. Talianske noviny La Stampa o Jehovových svedkoch napísali: „Sú to najlojálnejší občania, akých si možno priať: nevyhýbajú sa daniam ani sa nesnažia obísť nevýhodné zákony vo svoj prospech.“ Každý z nich je však pevne odhodlaný naďalej ,nebyť časťou sveta‘, lebo si uvedomuje, aké je to závažné v Božích očiach. — Ján 15:19; Jak. 4:4.

Keď sa štátne symboly stali predmetom uctievania

Keď sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler, svetom sa prehnala vlna vlasteneckej hystérie. S cieľom získať kontrolu nad ľudom sa účasť na vlasteneckých obradoch stala povinnou. V Nemecku sa od každého vyžadovalo, aby predpísaným spôsobom zdravil a volal: „Heil Hitler!“ Znamenalo to oslavovať Hitlera ako záchrancu; znamenalo to vyjadrovať myšlienku, že všetky nádeje ľudu sa upínajú na jeho vedenie. Jehovovi svedkovia sa však s takým zmýšľaním nemohli stotožniť. Vedeli, že ich uctievanie musí patriť jedine Jehovovi, a On vzbudil ako Záchrancu ľudstva Ježiša Krista. — Luk. 4:8; 1. Jána 4:14.

Ešte predtým ako sa Hitler stal diktátorom v Nemecku, rozoberali Jehovovi svedkovia v brožúrke The Kingdom, the Hope of the World (Kráľovstvo, nádej sveta, vydaná v roku 1931) biblický príklad troch odvážnych hebrejských druhov proroka Daniela v Babylone. Keď im kráľ nariadil, aby sa pri určitej hudbe poklonili pred obrazom, títo verní Hebreji odmietli dopustiť sa kompromisu a Jehova im dal jasne najavo svoje schválenie tým, že ich oslobodil. (Dan. 3:1–26) Brožúrka poukázala na to, že vlastenecké obrady stavajú novodobých Jehovových svedkov pred podobnú skúšku vernosti.

Zápal pre povinné vlastenecké obrady sa postupne šíril za hranice Nemecka. Na zjazde vo Washingtone, D. C., 3. júna 1935 bol J. F. Rutherford požiadaný, aby sa vyjadril k zdraveniu zástavy v školách. V odpovedi zdôraznil, že je to otázka vernosti Bohu. Keď o niekoľko mesiacov osemročný Carleton B. Nichols ml. z Lynnu (Massachusetts) odmietol pozdraviť americkú zástavu a pripojiť sa k spevu vlasteneckej piesne, písali o tom noviny po celej krajine.

Brat Rutherford na vysvetlenie predniesol 6. októbra rozhlasovú prednášku na námet „Zdravenie zástavy“ a povedal v nej: „Pre mnoho  ľudí je zdravenie zástavy čírou formalitou a má pre nich malý alebo žiaden význam. Pre tých, ktorí o tom úprimne uvažujú z biblického hľadiska, to znamená veľa.

Zástava symbolizuje viditeľnú vládnucu moc. Snažiť sa pomocou zákona nútiť občana alebo dieťa nejakého občana, aby zdravili akýkoľvek predmet alebo vec, alebo aby spievali takzvané ‚vlastenecké piesne‘‚ je celkom neoprávnené a nesprávne. Zákony sa vytvárajú a presadzujú preto, aby sa zabránilo páchaniu skutkov, ktoré zjavne poškodzujú iného, a nie preto, aby človeka nútili znásilňovať svoje svedomie, najmä keď je toto svedomie usmerňované v súlade so Slovom Jehovu Boha.

To, že tento chlapec odmietol pozdraviť zástavu a stál mlčky, nemohlo nikoho poškodiť. Ak niekto úprimne verí, že Božie prikázanie hovorí proti zdraveniu zástavy, potom nútiť takého človeka, aby zdravil zástavu v rozpore s Božím Slovom a v rozpore so svojím svedomím, znamená tohto človeka silne poškodiť. Štát nemá právo prostredníctvom zákona ani iným spôsobom poškodzovať ľudí.“

Ďalšie vysvetlenie dôvodov, prečo majú Jehovovi svedkovia takýto postoj, poskytla brožúrka Loyalty (Lojálnosť), vydaná takisto v roku 1935. Pozornosť bola zameraná na texty ako: 2. Mojžišova 20:3–7, kde je príkaz, že uctievaný má byť iba Jehova a že Boží služobníci si nemajú urobiť nijaký obraz ani podobu čohokoľvek na nebi alebo na zemi, ani sa tomu klaňať; Lukáš 20:25, kde Ježiš Kristus prikázal nielen to, aby sa cézarove veci splácali cézarovi, ale aj to, že čo patrí Bohu, musí sa dávať Jemu; Skutky 5:29, kde apoštoli pevne vyhlásili: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“

V Spojených štátoch bola otázka, či je správne nútiť niekoho, aby zdravil zástavu, predložená súdom. Dňa 14. júna 1943 Najvyšší súd Spojených štátov zmenil svoje skoršie rozhodnutie a v prípade Štátny výbor školstva Západnej Virgínie verzus Barnette rozhodol, že povinné zdravenie zástavy je v rozpore so zárukou slobody, ktorá je zakotvená v štátnej ústave. *

Sporná otázka nacionalistických obradov sa rozhodne neobmedzila len na Nemecko a Spojené štáty. Jehovovi svedkovia boli pre svoju neúčasť na týchto obradoch kruto prenasledovaní v Severnej i Južnej Amerike, v Európe, Afrike i v Ázii, hoci pri zdravení zástavy alebo počas podobných obradov úctivo stoja. Deti boli bité; mnohé boli vylúčené zo školy. Riešilo sa mnoho súdnych sporov.

 Pozorovatelia však boli nútení uznať, že v tejto záležitosti, tak ako aj v iných, sa Jehovovi svedkovia správali podobne ako prví kresťania. No i tak, ako uvádza kniha The American Character, „pre veľkú väčšinu... boli námietky svedkov rovnako nepochopiteľné, ako boli námietky kresťanov [v Rímskej ríši] proti formálnej obeti Božskému cisárovi nepochopiteľné pre Trajána a Plínia“. To sa dalo čakať, lebo Jehovovi svedkovia, takisto ako prví kresťania, sa na veci nepozerali tak ako svet, ale vo svetle biblických zásad.

Jasne vyjadrený postoj

Po tom, čo Jehovovi svedkovia mnoho rokov znášali vyčerpávajúce skúšky svojej kresťanskej neutrality, Strážna veža z 1. novembra 1979 (angl.) znovu potvrdila ich postoj. Vysvetlila tiež, čo viedlo jednotlivých svedkov k ich konaniu, keď uviedla: „Po usilovnom štúdiu Božieho Slova mohli títo mladí kresťania urobiť rozhodnutie. Toto rozhodnutie za nich neurobil nikto iný. Boli schopní rozhodnúť sa každý sám za seba na základe svojho svedomia vyškoleného Bibliou. Boli rozhodnutí zdržať sa nenávistných a násilných skutkov proti svojim blížnym z iných národov. Áno, verili, že sa splní dobre známe Izaiášovo proroctvo, a chceli sa na jeho splnení podieľať: ‚Budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Národ nepozdvihne meč proti národu ani sa už viac nebudú učiť vojne.‘ (Iz. 2:4) Títo mladí muži zo všetkých národov urobili práve to.“

V priebehu rokov, keď bola skúšaná kresťanská neutralita Jehovových svedkov, viedlo nové skúmanie toho, čo hovorí Biblia v Rimanom 13:1–7 o „nadriadených vrchnostiach“, k jasnejšiemu vyjadreniu vzťahu svedkov k svetským vládam. Bolo zverejnené v Strážnej veži z 1. a 15. novembra a z 1. decembra 1962 (angl.) a znovu potvrdené v Strážnej veži z 1. novembra 1990. Tieto články zdôraznili postavenie Jehovu Boha ako „Najvyššieho“, ale upozornili aj na to, že svetskí vládcovia sú „nadriadené vrchnosti“ iba vo vzťahu k iným ľuďom a vo sfére činnosti, v ktorej im Boh dovoľuje pôsobiť v terajšom systéme vecí. Články ukázali, že je potrebné, aby si praví kresťania takých svetských vládcov svedomito ctili a preukazovali im poslušnosť vo všetkom, čo nie je v rozpore s Božím zákonom a s ich biblicky školeným svedomím. — Dan. 7:18; Mat. 22:21; Sk. 5:29; Rim. 13:5.

Jehovovi svedkovia sa týchto biblických noriem pevne držia a to im vyslúžilo povesť ľudí oddelených od sveta, čo iným pripomína prvých kresťanov.

Keď svet slávil svoje sviatky

Keď Jehovovi svedkovia odvrhli náboženské náuky, ktoré mali pohanské korene, prestali sa zúčastňovať aj na mnohých zvykoch, ktoré  boli podobne poškvrnené. Niektoré sviatky však nejaký čas neboli skúmané tak pozorne, ako bolo potrebné. Jedným z nich boli Vianoce.

Tento sviatok každoročne slávili aj členovia ústredia spoločnosti Watch Tower v domove Bétel v Brooklyne (New York). Mnoho rokov si boli vedomí toho, že 25. december nie je správny dátum, ale domnievali sa, že tento dátum je medzi ľuďmi už dlho spájaný s narodením Záchrancu a že robiť dobro druhým sa patrí v ktorýkoľvek deň. Po ďalšom skúmaní tohto námetu sa však členovia ústredia Spoločnosti i pracovníci kancelárií odbočiek Spoločnosti v Anglicku a vo Švajčiarsku rozhodli, že sa viac nebudú zúčastňovať na vianočných oslavách, a po roku 1926 sa tam už nekonala žiadna oslava Vianoc.

R. H. Barber, člen ústredia, ktorý dôkladne preskúmal pôvod vianočných zvykov a ovocie, aké prinášajú, predložil výsledky v rozhlasovom vysielaní. Tieto informácie vyšli aj v Zlatom veku z 12. decembra 1928 (angl.). Bolo to dôkladné odhalenie pôvodu Vianoc, ktorý zneuctieva Boha. Odvtedy sa pohanské korene vianočných zvykov stali všeobecne známymi, ale málo ľudí robí preto zmeny vo svojom spôsobe života. Jehovovi svedkovia však boli ochotní urobiť potrebné zmeny, aby boli Jehovovi ako jeho služobníci prijateľnejší.

Keď vyšlo najavo, že oslavy Ježišovho narodenia sa pre ľudí stali vlastne zaujímavejšími ako výkupné, ktoré bolo poskytnuté jeho smrťou; že hodovanie počas tohto sviatku a duch, v akom sa dávajú mnohé darčeky, nectí Boha; že mudrci, ktorých dávanie darov sa napodobňovalo, boli v skutočnosti astrológovia inšpirovaní démonmi; že rodičia dávajú svojim deťom príklad v klamaní tým, čo im rozprávajú o Santa Clausovi; že „Mikuláš“, ako sa pripúšťa, je len iné meno pre samého Diabla; a že také sviatky, ako uznal kardinál Newman v knihe Essay on the Development of Christian Doctrine (Esej o vývoji kresťanského učenia), boli „priamo nástrojmi a súčasťou uctievania démonov“, ktoré cirkev prijala — keď si toto všetko Jehovovi svedkovia uvedomili, okamžite a natrvalo sa prestali zúčastňovať na vianočných oslavách.

Jehovovi svedkovia radi trávia príjemné chvíle s rodinou a s priateľmi. Ale nezúčastňujú sa na sviatkoch a oslavách, ktoré sú spojené s pohanskými božstvami (ako je to v prípade Veľkej noci, Nového roku, 1. mája a Dňa matiek). (2. Kor. 6:14–17) A tak ako prví kresťania * neslávia ani narodeniny. Vo všetkej úcte sa zdržiavajú účasti na národných sviatkoch, ktorými sú pripomínané politické alebo vojenské udalosti, a zdržiavajú sa vzdávania pocty národným hrdinom, čo by sa rovnalo uctievaniu. Prečo? Pretože Jehovovi svedkovia nie sú časťou sveta.

 Pomáhajú svojim blížnym

Jadrom spoločenského a kultúrneho života Rímskej ríše bola posvätná úcta k bohom. Keďže kresťania sa nezúčastňovali na ničom, čo bolo nejako poškvrnené pohanskými bohmi, ľudia sa na kresťanstvo pozerali ako na urážku svojho spôsobu života a podľa historika Tacita kresťania údajne nenávideli ľudí. Podobnú myšlienku vyjadruje Minucius Felix vo svojich spisoch, keď cituje výrok jedného Rimana adresovaný jeho kresťanskému známemu: „Nechodíš na predstavenia; nezúčastňuješ sa na sprievodoch... protivia sa ti posvätné hry.“ Obyvatelia starovekého Ríma kresťanom veľmi nerozumeli.

Podobne dnes mnohí vo svete nerozumejú Jehovovým svedkom. Ľudia azda obdivujú ich vysoké mravné normy, ale domnievajú sa, že svedkovia by sa mali zúčastňovať s okolitým svetom na jeho činnostiach  a mali by sa snažiť pomáhať tento svet zlepšiť. Avšak tí, ktorí sa osobne zoznámia s Jehovovými svedkami, zistia, že na všetko, čo svedkovia robia, existuje nejaký biblický dôvod.

Jehovovi svedkovia sa vôbec neuzatvárajú pred ostatnými ľuďmi, ale venujú svoj život tomu, aby svojim blížnym pomáhali podľa príkladu, ktorý dal Ježiš Kristus. Pomáhajú ľuďom, aby sa naučili úspešne riešiť dnešné životné problémy, a to tak, že ich zoznamujú so Stvoriteľom a so smernicami pre život, ktoré predkladá jeho inšpirované Slovo. Štedro sa delia so svojím okolím o biblické pravdy, ktoré môžu úplne zmeniť názor človeka na život. Jadrom ich viery je presvedčenie, že „svet sa pomíňa“, že Boh čoskoro zakročí a ukončí terajší zlý systém a že tých, ktorí zostanú oddelení od sveta a vložia úplnú dôveru v Božie Kráľovstvo, čaká slávna budúcnosť. — 1. Jána 2:17.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 188]

Nežijú ako pustovníci, ale ani tak, ako žije tento svet

[Zvýraznený text na strane 189]

Vystúpili z cirkví takzvaného kresťanstva

[Zvýraznený text na strane 190]

„Kresťania stáli bokom od štátu a boli od neho odlíšení“

[Zvýraznený text na strane 194]

Kresťanská neutralita podrobená skúške

[Zvýraznený text na strane 198]

„Rozhodnutie za nich neurobil nikto iný“

[Zvýraznený text na strane 199]

Prečo prestali sláviť Vianoce

[Rámček na strane 195]

Nie sú hrozbou pre žiadnu vládu

◆ Úvodník novín „World-Herald“ vychádzajúcich v Omahe (Nebraska, USA) napísal o tom, ako sa zaobchádza s Jehovovými svedkami v jednej latinskoamerickej krajine: „Veriť, že Jehovovi svedkovia predstavujú nejakú hrozbu pre akýkoľvek politický režim, si vyžaduje bigotnú a paranoidnú predstavivosť; sú do takej miery nerozvratnícki a pokojamilovní, ako je to len v prípade náboženského zboru možné, a prosia len o to, aby sa smeli venovať svojej viere svojím vlastným spôsobom.“

◆ Talianske noviny „Il Corriere di Trieste“ uviedli: „Jehovovi svedkovia si zaslúžia obdiv za svoju pevnosť a súdržnosť. Na rozdiel od iných náboženstiev sú jednotným ľudom, takže sa nestane, že by sa modlili k tomu istému Bohu v mene toho istého Krista, a pritom by žehnali dvom odporujúcim si stranám v nejakom konflikte, alebo že by miešali politiku s náboženstvom, aby slúžili záujmom vedúcich osobností štátu alebo záujmom politických strán. A v neposlednom rade sú pripravení postaviť sa radšej zoči-voči smrti ako porušiť... prikázanie NEZABIJEŠ!“

◆ Po štyridsaťročnom zákaze diela Jehovových svedkov v Československu noviny „Nová Svoboda“ v roku 1990 napísali: „Jehovovým svedkom viera zakazuje používať zbraň proti človeku, a preto tí, ktorí sa namiesto základnej vojenskej služby nedostali na šachtu, išli automaticky do väzenia. Hoci aj na štyri roky... Už len z toho vidno ich obrovskú morálnu silu. Takých nezištných ľudí by sme zrejme potrebovali i do najvyšších politických funkcií — ale tam ich nikdy nedostaneme... Uznávajú síce vládne autority, ale vyriešiť všetky ľudské problémy môže podľa nich iba božie kráľovstvo. Pozor — nie sú to fanatici. Sú to ľudia presiaknutí humanitou.“

[Rámček/obrázky na stranách 200, 201]

Zvyky, ktoré boli zanechané

Táto vianočná oslava v brooklynskom Bételi v roku 1926 bola posledná. Bádatelia Biblie postupne pochopili, že ani pôvod tohto sviatku, ani zvyky, ktoré sú s ním spojené, nectia Boha

Bádatelia Biblie nosili roky kríž a korunu ako odznak totožnosti a tento symbol bol aj na titulnej strane „Strážnej veže“ od roku 1891 do roku 1931. V roku 1928 však bolo zdôraznené, že nie dekoratívny symbol, ale svedecká činnosť robí z človeka kresťana. V roku 1936 bolo poukázané na doklady, ktoré svedčia o tom, že Kristus zomrel na kole, a nie na kríži z dvoch brvien

V knihe „Denná manna“ si Bádatelia Biblie viedli zoznam narodenín. Keď však prestali sláviť Vianoce a keď si uvedomili, že oslavami narodenín sa preukazuje nepatričná česť tvorom (jeden z dôvodov, prečo prví kresťania nikdy neslávili narodeniny), zanechali Bádatelia Biblie i tento zvyk

Pastor Russell si asi 35 rokov myslel, že Veľká pyramída v Gíze je Božím kamenným svedkom potvrdzujúcim biblické časové obdobia. (Iz. 19:19) Jehovovi svedkovia však zanechali myšlienku, že by nejaká egyptská pyramída mala niečo spoločné s pravým uctievaním. (Pozri „Strážnu vežu“ z 15. novembra a z 1. decembra 1928, angl.)

[Obrázok na strane 189]

Bolo rozšírených desať miliónov výtlačkov

[Obrázky na strane 191]

Niektorí šli s puškami do zákopov, ale iní, napríklad A. P. Hughes z Anglicka a R. Cuminetti z Talianska, odmietli zapojiť sa do vojny

[Obrázky na strane 193]

Jehovovi svedkovia odmietli uznať, že Spoločnosť národov alebo OSN sú od Boha, ale zastávali sa jedine Božieho mesiášskeho Kráľovstva

[Obrázok na strane 197]

Carleton a Flora Nicholsovci. Keď ich syn odmietol pozdraviť zástavu, písali o tom noviny v celej krajine