13. kapitola

Poznajú nás podľa správania

ŽIJEME v čase, keď veľká časť ľudstva zavrhla dlho uznávané mravné normy. Väčšina náboženstiev takzvaného kresťanstva sa tomu prispôsobila buď v mene tolerancie, alebo s tvrdením, že časy sa zmenili a to, čo bolo pre skoršie generácie tabu, už dnes neplatí. Dekan Teologickej fakulty na Harvardovej univerzite Samuel Miller zhodnotil, k čomu to viedlo: „Cirkev už jednoducho neslúži ako predvoj. Osvojila si kultúru našej doby a prijala ju.“ To má zhubný vplyv na život tých, ktorí u takýchto cirkví hľadajú vedenie.

Keď naproti tomu týždenník montrealskej katolíckej arcidiecézy v Kanade L’Eglise de Montréal písal o Jehovových svedkoch, uviedol: „Majú pozoruhodné mravné hodnoty.“ Súhlasí s tým i veľa učiteľov, zamestnávateľov a vládnych úradníkov. Vďaka čomu majú takúto povesť?

Byť Jehovovým svedkom znamená oveľa viac než len dodržiavať určitú sústavu náboženských náuk a vydávať o nich svedectvo druhým. Rané kresťanstvo bolo známe ako „Cesta“ a Jehovovi svedkovia si uvedomujú, že aj dnes musí byť pravé náboženstvo spôsobom života. (Sk. 9:2) Ale tak ako v iných veciach, ani v tejto novodobí svedkovia nemali hneď vyrovnaný názor na to, čo všetko k tomu patrí.

„Charakter, alebo zmluva?“

I keď raní Bádatelia Biblie začali zdravou biblickou radou, že je potrebné byť podobní Kristovi, dôraz, aký niektorí kládli na „pestovanie charakteru“, ako to nazývali, viedol k potláčaniu určitých stránok skutočného kresťanstva. Niektorí mali zrejme taký názor, že uhladené správanie — vždy pôsobiť láskavo a dobrotivo, používať jemnú reč, vyhýbať sa akémukoľvek prejavu hnevu, denne čítať Písma — im zaručí vstup do neba. Títo ľudia však stratili zo zreteľa skutočnosť, že Kristus dal svojim nasledovníkom prácu, ktorú mali konať.

Týmto problémom sa dôkladne zaoberal článok „Charakter, alebo zmluva?“ v Strážnej veži z 1. mája 1926 (angl.). * Ukázal, že snahy  vypestovať si „dokonalý charakter“, kým sme ešte v tele, spôsobili, že niektorých to zbavilo odvahy, takže sa vzdali, zatiaľ čo iných to viedlo k postoju „ja som svätejší ako ty“ a mnohí napokon stratili zo zreteľa hodnotu Kristovej obete. Článok najprv zdôraznil vieru v Kristovu preliatu krv a potom vysvetlil, aké je dôležité, aby človek „niečo robil“ v aktívnej službe Bohu, a tak dokazoval, že ide cestou, ktorá sa páči Bohu. (2. Petra 1:5–10) V tom čase, keď ešte veľká časť takzvaného kresťanstva predstierala, že dodržiava biblické mravné normy, tento dôraz na aktivitu zvýrazňoval kontrast medzi Jehovovými svedkami a takzvaným kresťanstvom. Tento rozdiel ešte viac vynikol, keď všetci, čo sa vyhlasovali za kresťanov, museli riešiť morálne otázky, ktoré sa objavovali stále častejšie.

‚Zdržiavajte sa smilstva‘

Kresťanská norma sexuálnej mravnosti bola v Biblii už dávno jasne vyjadrená. „To, čo chce Boh, je vaše posvätenie, aby ste sa zdržiavali smilstva... Boh nás totiž nepovolal, aby dovolil nečistotu, ale pre posvätenie. Kto teda prejavuje nedbanlivosť, nedbá nie na človeka, ale na Boha.“ ​(1. Tes. 4:3–8) „Manželstvo nech je počestné medzi všetkými a manželské lôžko nech je nepoškvrnené, lebo Boh bude súdiť smilníkov a cudzoložníkov.“ ​(Hebr. 13:4) „Či neviete, že nespravodliví nezdedia Božie kráľovstvo? Nemýľte sa. Ani smilníci... ani cudzoložníci, ani muži vydržiavaní na neprirodzené účely, ani muži, ktorí ležia s mužmi... nezdedia Božie kráľovstvo.“ — 1. Kor. 6:9, 10.

Na túto normu pre pravých kresťanov upozorňovala Zion’s Watch Tower už v novembri 1879. Nebola však rozoberaná ani opakovane, ani obšírne, ako keby to bol nejaký závažný problém medzi ranými Bádateľmi Biblie. Ako sa však postoj sveta stával povoľnejším, tejto požiadavke sa venovala zvýšená pozornosť, a to najmä v rokoch okolo druhej svetovej vojny. Bolo to potrebné preto, lebo niektorí Jehovovi svedkovia zastávali názor, že ak usilovne vydávajú svedectvo, trochu voľnosti v sexuálnej morálke je v podstate súkromnou záležitosťou. Je pravda, že Strážna veža z 1. marca 1935 (angl.) jasne uviedla, že účasť na zvestovateľskej službe neoprávňuje na nemravné správanie. Nie každý si to však vzal k srdcu. Preto Strážna veža túto otázku opäť obšírne rozobrala v čísle z 15. mája 1941 (angl.) v článku „Noachove dni“.  Poukázala na to, že sexuálna neviazanosť v Noachových dňoch bola jedným z dôvodov, prečo Boh zničil vtedajší svet, a že je to príklad toho, čo Boh urobí v našej dobe. Jasne varovala, že Boží služobník, ktorý si zachováva rýdzosť, nemôže časť dňa venovať konaniu Pánovej vôle a potom, o niekoľko hodín, sa oddávať „skutkom tela“. (Gal. 5:17–21) Nato vyšiel v Strážnej veži z 1. júla 1942 (angl.) ďalší článok, ktorý odsudzoval správanie, ktoré nebolo v súlade s biblickými mravnými normami pre slobodných a pre ľudí v manželstve. Nikto si nemal myslieť, že účasť na verejnom kázaní posolstva o Kráľovstve ho ako Jehovovho svedka oprávňuje žiť voľným spôsobom života. (1. Kor. 9:27) Časom sa mali podniknúť ešte prísnejšie kroky na ochranu mravnej čistoty organizácie.

Niektorí z tých, ktorí vtedy prejavovali túžbu stať sa Jehovovými svedkami, pochádzali z oblastí, kde bolo akceptované manželstvo na skúšku, kde sa tolerovali sexuálne styky medzi snúbencami alebo kde sa spoločný život osôb, ktoré neboli zákonne zosobášené, považoval za normálny. Niektoré manželské páry sa zasa pokúšali žiť v celibáte. Ďalší síce neboli rozvedení, ale žili nerozumne odlúčení od svojho partnera. Aby bolo poskytnuté potrebné vedenie, Strážna veža v 50. rokoch rozoberala všetky takéto situácie, hovorila o manželských zodpovednostiach, zdôrazňovala biblický zákaz smilstva, a aby nedošlo k nedorozumeniu, vysvetľovala, čo vlastne smilstvo je. * — Sk. 15:19, 20; 1. Kor. 6:18.

Tejto veci sa venovala zvláštna pozornosť najmä tam, kde sa ľudia začínali pripájať k Jehovovej organizácii, ale biblické mravné normy nebrali vážne. Keď v roku 1945 navštívil tretí prezident spoločnosti Watch Tower N. H. Knorr Kostariku, predniesol prednášku o kresťanskej mravnosti, v ktorej povedal: „Vám všetkým, ktorí tu dnes večer ste a ktorí žijete so ženou, ale nie ste zákonne zosobášení, chcem dať jednu radu. Choďte do katolíckej cirkvi a nechajte sa zapísať ako jej členovia, lebo tam také veci môžete robiť. Toto je však Božia organizácia a tu také veci robiť nemôžete.“

Od 60. rokov, keď homosexuáli začali otvorenejšie hovoriť o svojom živote, sa touto záležitosťou zaoberali mnohé cirkvi, ktoré potom prijímali homosexuálov za svojich členov. Niektoré cirkvi dnes dokonca ordinujú homosexuálov za svojich duchovných. Tieto otázky rozoberali aj publikácie Jehovových svedkov, aby pomohli úprimným ľuďom, ktorí sa na to pýtali. Medzi svedkami však nikdy nebolo otázkou,  ako sa pozerať na homosexualitu. Prečo? Pretože svedkovia sa na biblické požiadavky nepozerajú iba ako na názory ľudí z inej doby. (1. Tes. 2:13) Ochotne vedú biblické štúdiá s homosexuálmi, aby aj oni mohli spoznať Jehovove požiadavky, a títo ľudia môžu tiež navštevovať zhromaždenia svedkov ako poslucháči. Avšak nikto, kto naďalej praktizuje homosexualitu, nemôže byť Jehovovým svedkom. — 1. Kor. 6:9–11; Júda 7.

V nedávnych rokoch sa vo svete stala bežnou sexuálna uvoľnenosť mladých slobodných ľudí. Mladí v rodinách Jehovových svedkov cítili tento tlak a niektorí začali prijímať spôsoby okolitého sveta. Ako túto situáciu riešila organizácia? V Strážnej veži a v Prebuďte sa! vyšli články, ktoré mali pomôcť rodičom i mladým, aby sa na veci pozerali z biblického hľadiska. Na zjazdoch sa predvádzali drámy z praktického života, aby každému pomohli uvedomiť si, aké ovocie prináša zavrhnutie biblických a mravných noriem a aký úžitok plynie z poslúchania Božích príkazov. Jedna z prvých takýchto drám, ktorá bola hraná v roku 1969, mala názov „Na ceste nezávislého sú tŕne a pasce“. Na pomoc mladým ľuďom boli pripravené zvláštne knihy, aby im pomohli oceniť si múdrosť biblických rád. Patrili k nim knihy Využi čo najlepšie svoju mladosť (v angl. 1976) a Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede (v angl. 1989). Miestni starší poskytovali osobnú duchovnú pomoc jednotlivcom i rodinám. Zbory Jehovových svedkov boli chránené i tým, že zo svojho spoločenstva vylučovali nekajúcnych previnilcov.

Zrútenie morálky vo svete neviedlo k povoľnejšiemu postoju Jehovových svedkov. Naopak, vedúci zbor Jehovových svedkov kladie zvýšený dôraz na nutnosť vyhýbať sa nielen nedovolenému sexuálnemu správaniu, ale aj vplyvom a situáciám, ktoré podkopávajú mravné hodnoty. V uplynulých troch desaťročiach poskytoval poučenie, aby posilnil jednotlivcov v boji s takými ‚tajnými hriechmi‘, ako je masturbácia, a aby ich varoval pred nebezpečenstvom pornografie, romantických televíznych seriálov a hudby, ktorá má škodlivé účinky. Hoci morálka vo svete upadá, medzi Jehovovými svedkami sa jej normy zvyšujú.

Rodinný život podľa Božích noriem

Keďže Jehovovi svedkovia sa pevne držia biblických noriem sexuálnej mravnosti, prináša to ich rodinnému životu veľký úžitok. Ale to, že je niekto Jehovovým svedkom, nie je zárukou, že nebude mať doma problémy. No svedkovia sú presvedčení, že Božie Slovo dáva tie najlepšie rady, ako riešiť takéto problémy. Majú k dispozícii veľa pomôcok od organizácie, aby mohli tieto rady uplatňovať; a keď sa nimi riadia, prináša im to naozaj úžitok.

 Už v roku 1904 priniesol šiesty zväzok Štúdií Písiem obšírny rozbor manželských zodpovedností a rodičovských záväzkov. Odvtedy boli uverejnené stovky článkov a v každom zbore Jehovových svedkov bolo prednesených mnoho prednášok, aby každý člen rodiny mohol pochopiť, akú úlohu dostal od Boha. Toto vzdelávanie zamerané na zdravý rodinný život nie je určené iba novomanželom, ale je to pokračujúci program, ktorý sa týka celého zboru. — Ef. 5:22–6:4; Kol. 3:18–21.

Bude polygamia prijateľná?

I keď zvyky týkajúce sa manželstva a rodinného života sú v jednotlivých krajinách odlišné, Jehovovi svedkovia uznávajú, že normy stanovené v Biblii platia všade. Keď sa v 20. storočí začalo ich dielo v Afrike, učili tam, ako všade inde, že v kresťanskom manželstve je možné mať iba jedného manželského druha. (Mat. 19:4, 5; 1. Kor. 7:2; 1. Tim. 3:2) A predsa boli stovky takých, čo prijali biblické názory na modlárstvo a s radosťou sa chopili toho, čo Jehovovi svedkovia učia o Božom Kráľovstve, ale dali sa pokrstiť bez toho, aby sa vzdali polygamie. Strážna veža z 15. januára 1947 (angl.) s cieľom napraviť túto situáciu zdôraznila, že kresťanstvo, bez ohľadu na miestne zvyky, nedovoľuje polygamiu. List poslaný do zborov upozornil všetkých, ktorí sa vyhlasovali za Jehovových svedkov, ale žili v polygamii, že majú šesť mesiacov na to, aby svoje manželské záležitosti uviedli do súladu s biblickou normou. Toto oznámenie podporila prednáška, ktorú v tom istom roku predniesol pri návšteve Afriky brat Knorr.

V Nigérii nemálo svetských ľudí predpovedalo, že snaha odstrániť polygamiu v radoch Jehovových svedkov bude znamenať odstránenie týchto radov. A je pravda, že nie všetci, ktorí žili v polygamii a boli už pokrstení ako svedkovia, urobili v roku 1947 potrebné zmeny. Cestujúci dozorca Asuquo Akpabio napríklad rozpráva, že jeden svedok v Ifiayongu, u ktorého býval, ho o polnoci zobudil a žiadal, aby zmenil to, čo bolo oznámené o požiadavke monogamie. Dozorca to odmietol a hostiteľ ho uprostred noci vyhodil do lejaka.

Iných však láska k Jehovovi posilnila, aby jeho prikázania poslúchli. Uveďme aspoň niektoré príklady. Jeden muž v Zaire (teraz Konžská demokratická republika), ktorý bol katolíkom žijúcim v polygamii, prepustil dve zo svojich manželiek, aby sa mohol stať Jehovovým svedkom, i keď sa musel rozlúčiť so ženou, ktorú najviac miloval, lebo tá nebola ‚manželkou jeho mladosti‘. Bola to preňho tvrdá skúška viery. (Prísl. 5:18) V Dahome (teraz Benin) jeden bývalý metodista, ktorý mal päť manželiek, prekonal veľmi ťažké právne prekážky, aby dosiahol potrebné rozvody a mohol sa dať pokrstiť. Ďalej však finančne  podporoval svoje bývalé manželky a ich deti, tak ako aj iní, ktorí prepustili svoje ďalšie manželky. Nigérijčanka Warigbani Whittingtonová bola druhou manželkou svojho manžela. Keď sa rozhodla, že najdôležitejšie pre ňu je páčiť sa Jehovovi, pravému Bohu, musela znášať hnev svojho manžela a potom svojej vlastnej rodiny. Manžel ju spolu s jej dvoma deťmi nechal odísť, ale bez akéhokoľvek finančného zaopatrenia — nedal jej ani peniaze na cestu. Povedala však: ‚Žiadne hmotné výhody, ktoré som zanechala, sa nedajú porovnať s tým, že sa páčim Jehovovi.‘

Ako je to s rozvodom?

V západných krajinách nie je polygamia bežná, ale v móde sú iné postoje, ktoré sú v rozpore s Písmami. Jedným z nich je názor, že je lepšie rozviesť sa ako žiť v nešťastnom manželstve. Niektorí Jehovovi svedkovia začali v posledných rokoch napodobňovať tohto ducha a žiadali o rozvod na základe niečoho takého, ako je „vzájomný nesúlad“. Ako to svedkovia riešia? Organizácia pravidelne vedie intenzívnu vzdelávaciu kampaň o Jehovovom názore na rozvod, čo je na úžitok tých, ktorí sú svedkami už dlho, ako aj státisícov tých, ktorí k nim každoročne pribúdajú.

Na aké biblické usmernenia obracia Strážna veža pozornosť? Okrem iného na tieto: Biblická správa o prvom manželstve zdôrazňuje, že manžel a manželka sú jedno; hovorí sa tu: ‚Muž sa pridrží svojej manželky a stanú sa jedným telom.‘ (1. Mojž. 2:24) Neskôr zákon daný Izraelu zakazoval cudzoložstvo a ktokoľvek sa ho dopustil, mal byť usmrtený. (5. Mojž. 22:22–24) Rozvod z iných dôvodov než pre cudzoložstvo bol povolený, ale len ‚pre tvrdosť ich srdca‘, ako to vysvetlil Ježiš. (Mat. 19:7, 8) Ako sa Jehova pozeral na to, keď človek prepustil svojho manželského partnera, aby mohol uzavrieť manželstvo s druhým? Malachiáš 2:16 hovorí: „On nenávidí rozvod.“ No tým, ktorí sa rozviedli, dovolil zostať v izraelskom zbore. A tak keby prijali Jehovovo disciplinovanie určené jeho ľudu, ich kamenné srdce mohlo byť časom nahradené mäkším srdcom, ktoré by dokázalo prejavovať skutočnú lásku k Jehovovým cestám. — Porovnaj Ezechiela 11:19, 20.

Strážna veža často opakovala, že keď Ježiš hovoril o rozvodoch, k akým dochádzalo v starovekom Izraeli, ukázal, že medzi jeho nasledovníkmi má byť zavedená vyššia norma. Povedal, že ak sa niekto rozvedie so svojou manželkou z iného dôvodu ako pre smilstvo (porneia, „nezákonný styk“) a ožení sa s inou, cudzoloží; a keby sa aj znovu neoženil, vystavil by cudzoložstvu svoju manželku. (Mat. 5:32; 19:9) Preto ako ukázala Strážna veža, pre kresťanov je akýkoľvek rozvod  oveľa závažnejšou vecou, než to bolo v Izraeli. I keď Písma neprikazujú, aby každý, kto sa rozvedie, bol zo zboru vylúčený, tí, ktorí sa dopustia aj cudzoložstva a nerobia pokánie, sú zo zboru Jehovových svedkov vylúčení. — 1. Kor. 6:9, 10.

V nedávnych rokoch nastali v postoji sveta k manželstvu a rodinnému životu prevratné zmeny. Napriek tomu Jehovovi svedkovia ďalej dodržiavajú normy uvedené v Biblii, ktoré poskytol Boh, Pôvodca manželstva. Pomocou týchto smerníc sa snažia pomôcť ľuďom čestného srdca, aby prekonávali ťažké okolnosti, v ktorých sa mnohí nachádzajú.

Vďaka tomu sa v živote mnohých, ktorí prijali biblické poučenie od Jehovových svedkov, odohrali dramatické zmeny. Muži, ktorí predtým bili svoje manželky, muži, ktorí sa neujímali svojich zodpovedností, muži, ktorí sa starali o rodinu po hmotnej, ale nie po citovej a duchovnej stránke — z mnohých tisícov takýchto mužov sa stali milujúci manželia a otcovia, ktorí sa dobre starajú o svoju domácnosť. Ženy, ktoré boli silne nezávislé, ženy, ktoré zanedbávali svoje deti a nestarali sa o seba ani o domácnosť — mnohé z nich sú teraz manželkami, ktoré rešpektujú postavenie hlavy a počínajú si tak, že ich za to manžel a deti vrúcne milujú. Mladí, ktorí boli bezočivo neposlušní rodičom a búrili sa proti spoločnosti ako celku, mladí, ktorí si svojím konaním ničili život, a tým spôsobovali svojim rodičom bolesť srdca — nejeden z nich našiel zmysel života, ktorý ponúka Boh, a to im pomohlo zmeniť svoju osobnosť.

Samozrejme, dôležitým činiteľom, ktorý prispieva k úspešnému rodinnému životu, je byť vo vzájomných vzťahoch poctiví. Poctivosť je veľmi dôležitá aj v iných vzťahoch.

Kam až siaha požiadavka poctivosti?

Jehovovi svedkovia si uvedomujú, že poctivosť sa vyžaduje vo všetkom, čo robia. Základom pre ich názor sú také texty, ako napríklad: Jehova sám je ,Bohom pravdy‘. (Žalm 31:5) Naproti tomu, ako povedal Ježiš, Diabol je „otec lži“. (Ján 8:44) Preto je pochopiteľné, že k veciam, ktoré Jehova nenávidí, patrí „falošný jazyk“. (Prísl. 6:16, 17) Jeho Slovo nám hovorí: „Teraz, keď ste odložili falošnosť, hovorte každý pravdu.“ ​(Ef. 4:25) A kresťania musia nielen hovoriť pravdu, ale je potrebné, aby sa ako apoštol Pavol ‚vo všetkom správali poctivo‘. (Hebr. 13:18) Nie je žiadna oblasť života, kde by Jehovovi svedkovia mohli právom uplatniť nejakú inú sústavu hodnôt.

Keď Ježiš navštívil dom vyberača daní Zachea, tento muž priznal, že jeho obchodné praktiky neboli správne, a podnikol kroky, aby nahradil to, čo predtým získal vydieraním. (Luk. 19:8) Tí, čo sa v nedávnych  rokoch začali stýkať s Jehovovými svedkami, urobili niečo podobné, aby mohli získať čisté svedomie pred Bohom. Napríklad v Španielsku začal jeden zatvrdilý zlodej študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Čoskoro ho začalo trápiť svedomie; vrátil teda ukradnutý tovar bývalému zamestnávateľovi i svojim susedom a ďalšie veci potom odniesol na políciu. Dostal pokutu a nakrátko bol vo väzení, ale teraz má čisté svedomie. V Anglicku sa bývalý zlodej diamantov po dvoch mesiacoch biblického štúdia s jedným Jehovovým svedkom prihlásil na polícii. Policajti užasli; hľadali ho už šesť mesiacov. Počas dva a pol roka, ktoré potom strávil vo väzení, usilovne študoval Bibliu a naučil sa oznamovať biblické pravdy iným. Po prepustení sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok. — Ef. 4:28.

Je známe, že Jehovovi svedkovia majú povesť poctivých ľudí. Zamestnávatelia sa presvedčili, že svedkovia ich nielenže neokradnú, ale ani nebudú klamať či falšovať záznamy na pokyn svojich zamestnávateľov — dokonca ani keď im hrozí, že stratia zamestnanie. Pre Jehovových svedkov je dobrý vzťah k Bohu oveľa dôležitejší ako schválenie nejakého človeka. A uvedomujú si, že bez ohľadu na to, kde sú alebo čo robia, „všetko je obnažené a odhalené očiam toho, ktorému máme skladať účty“. — Hebr. 4:13; Prísl. 15:3.

V talianskych novinách La Stampa sa o Jehovových svedkoch písalo: „Robia to, čo kážu... Mravné ideály lásky k blížnemu, nenásilia, osobnej poctivosti a odmietania moci (ktoré sú pre väčšinu kresťanov ‚nedeľnými pravidlami‘ dobrými len na to, aby sa kázali z kazateľnice) vstupujú do ich ‚každodenného‘ spôsobu života.“ A Louis Cassels, náboženský redaktor United Press International so sídlom vo Washingtone, D. C., napísal: „Svedkovia sa držia svojej viery s veľkou vernosťou, i keď ich to stojí veľmi veľa.“

Prečo sa medzi nimi hranie hazardných hier nestalo spornou otázkou

V minulosti sa poctivosť všeobecne spájala s ochotou usilovne pracovať. Na hazardné hry, teda  na riskovanie istej peňažnej sumy stavením na výsledok nejakej hry alebo iného podujatia, sa v spoločnosti všeobecne pozeralo zvrchu. Ale keď 20. storočím začal prenikať sebecký duch túžby po rýchlom zbohatnutí, začalo sa šíriť hazardné hráčstvo — legálne i nelegálne. Finančne ho podporuje nielen podsvetie, ale často aj cirkvi a svetské vlády, aby získali peniaze. Ako sa Jehovovi svedkovia vyrovnali s touto zmenou spoločenského postoja? Na základe biblických zásad.

Ich publikácie poukázali na to, že v Biblii nie je výslovné prikázanie: Nebudeš hrať hazardné hry. Ale ovocie hazardných hier je bez výnimky zlé, a Strážna veža i Prebuďte sa! toto zhnité ovocie odhaľujú už pol storočia. Okrem toho, tieto časopisy ukázali, že každá hazardná hra úzko súvisí s postojmi, pred ktorými Biblia varuje. Je to napríklad láska k peniazom: „Láska k peniazom je koreňom škodlivých vecí každého druhu.“ ​(1. Tim. 6:10) Sebectvo: „Ani nebudeš sebecky a žiadostivo túžiť... po čomkoľvek, čo patrí tvojmu blížnemu.“ ​(5. Mojž. 5:21; porovnaj 1. Korinťanom 10:24.) Chamtivosť: „Aby ste sa prestali stýkať s kýmkoľvek, kto sa nazýva brat, keď je... chamtivec.“ ​(1. Kor. 5:11) Biblia navyše varuje pred tým, aby sme nevzývali „šťastie“, akoby to bola nejaká nadprirodzená sila, ktorá môže udeliť priazeň. (Iz. 65:11) Jehovovi svedkovia si tieto biblické výstrahy berú k srdcu, a preto sa dôsledne vyhýbajú hazardným hrám. A od roku 1976 vynakladali zvláštne úsilie na to, aby nikto z nich nemal také svetské zamestnanie, ktorým by sa jasne stával súčasťou nejakého hráčskeho podniku.

Hazardné hry nikdy neboli pre Jehovových svedkov nejakou vážnou spornou otázkou. Svedkovia vedia, že Biblia v nich nepodporuje túžbu získať niečo na úkor iných, ale vedie ich k tomu, aby pracovali svojimi rukami, verne sa starali o to, čo im je zverené, boli štedrí a delili sa o veci s tými, ktorí sú v núdzi. (Ef. 4:28; Luk. 16:10; Rim. 12:13; 1. Tim. 6:18) Všímajú si tento ich postoj aj iní, ktorí s nimi prichádzajú do styku? Áno, najmä tí, s ktorými sú v pracovnom kontakte. Nie je neobvyklé, že zamestnávatelia vyhľadávajú Jehovových svedkov ako zamestnancov, lebo vedia o ich svedomitosti a spoľahlivosti. Vedia, že svedkovia sú takí, akí sú, vďaka svojmu náboženstvu.

A čo tabak a zneužívanie drog?

Biblia sa nezmieňuje o tabaku a nemenuje ani mnohé iné drogy, ktoré sa v súčasnosti zneužívajú. Poskytuje však smernice, ktoré pomáhajú Jehovovým svedkom určiť, aké správanie sa páči Bohu. A tak už v roku 1895 Zion’s Watch Tower komentovala používanie tabaku a obrátila pritom pozornosť na 2. Korinťanom 7:1, kde je napísané: „Milovaní, teda keď máme tieto sľuby, očistime sa od každej poškvrny tela a ducha tým, že zdokonaľujeme svätosť v Božej bázni.“

 Veľa rokov sa zdalo, že táto rada stačí. Ale keď tabakové spoločnosti začali v reklamách vyzdvihovať fajčenie a keď sa značne rozšírilo zneužívanie „nelegálnych“ drog, boli potrebné ďalšie rady. Zdôrazňovali sa ďalšie biblické zásady: úcta k Jehovovi, Darcovi života (Sk. 17:24, 25); láska k blížnemu (Jak. 2:8) a skutočnosť, že človek, ktorý nemiluje svojho blížneho, v skutočnosti nemiluje Boha (1. Jána 4:20); ako aj poslušnosť svetským vládcom (Tít. 3:1). Bolo poukázané na to, že grécke slovo farmakia, ktoré v podstate znamená „drogovanie“, vzťahovali biblickí pisatelia na „pestovanie špiritizmu“, lebo pri špiritistických praktikách sa používali drogy. — Gal. 5:20.

Časopis Útecha už v roku 1946 odhalil často podvodný charakter platených odporúčaní, ktoré sa objavovali v reklamách na cigarety. Keď boli k dispozícii vedecké doklady, nástupca Útechy, časopis Prebuďte sa!, zverejnil tiež dôkazy o tom, že fajčenie tabaku vyvoláva rakovinu, choroby srdca, poškodzuje nenarodené dieťa tehotnej ženy a ubližuje nefajčiarom, ktorí sú nútení dýchať zadymený vzduch, ako aj doklady o tom, že nikotín je návykový. Pozornosť bola zameraná aj na opojný účinok marihuany a na doklady o tom, že jej fajčenie môže viesť k poškodeniu mozgu. Na úžitok čitateľov publikácií Watch Tower boli opakovane rozoberané aj vážne riziká užívania iných návykových drog.

Dlho predtým ako sa vládne úrady dohodli, do akej miery by mali varovať ľudí pred škodlivosťou tabaku, Strážna veža z 1. marca 1935 (angl.) jasne uviedla, že nikto, kto užíva tabak, nemôže byť členom ústredia Watch Tower Bible and Tract Society ani jej vymenovaným zástupcom. Po tom, ako začali byť všetci služobníci v zboroch Jehovových svedkov vymenúvaní Spoločnosťou (toto opatrenie vstúpilo do platnosti v roku 1938), Strážna veža z 1. júla 1942 (angl.) uviedla, že zákaz užívania tabaku sa vzťahuje aj na všetkých týchto vymenovaných služobníkov. V niektorých oblastiach prešlo niekoľko rokov, kým sa táto úprava plne uplatnila. Jehovovi svedkovia však väčšinou priaznivo zareagovali na tieto biblické rady a na dobrý príklad tých, ktorí sa medzi nimi ujímali vedenia.

Ďalším krokom vpred v dôslednom uplatňovaní týchto biblických rád bolo opatrenie, že od roku 1973 nemohol byť pokrstený nikto, kto ešte stále fajčil. Tí, ktorí sa aktívne podieľali na výrobe tabaku alebo podporovali jeho predaj, dostali v nasledujúcich mesiacoch pomoc, aby pochopili, že to ďalej nemôžu robiť a zároveň byť prijímaní ako Jehovovi svedkovia. Rady z Božieho Slova sa musia dôsledne uplatňovať v každej oblasti života. Takéto uplatňovanie biblických zásad v otázke fajčenia tabaku a marihuany a užívania takzvaných tvrdých drog svedkov chráni. S použitím Písiem dokázali pomôcť aj mnohým tisícom ľudí, ktorí si ničili život zneužívaním drog.

 Je to s alkoholickými nápojmi inak?

Publikácie Watch Tower neprijali názor, že užívanie alkoholických nápojov je to isté ako zneužívanie drog. Prečo? Vysvetľujú: Stvoriteľ vie, ako sme vytvorení, a jeho Slovo dovoľuje umiernené pitie alkoholických nápojov. (Žalm 104:15; 1. Tim. 5:23) Biblia však zároveň varuje pred ‚silným pitím‘ a dôrazne odsudzuje opilstvo. — Prísl. 23:20, 21, 29, 30; 1. Kor. 6:9, 10; Ef. 5:18.

Charles Taze Russell sám uprednostňoval úplnú abstinenciu, pretože videl, ako nemierne pitie alkoholických nápojov ničí život mnohým ľuďom. Uznával však, že Ježiš pil víno. V priebehu 19. a na začiatku 20. storočia sa na verejnosti veľa diskutovalo o úradnom zákaze alkoholu v Spojených štátoch. Strážna veža otvorene vyjadrovala sympatie s tými, ktorí sa snažili bojovať proti škodám, ktoré zavinil alkohol, ale nepripojila sa ku kampani za schválenie prohibičných zákonov. No tento časopis dôrazne poukazoval na škody spôsobené nadmerným pitím a často podotýkal, že by bolo lepšie úplne sa vyhýbať vínu a inému alkoholu. Tí, ktorí cítili, že v pití alkoholu si dokážu zachovať umiernenosť, boli povzbudzovaní, aby uvažovali o texte v Rimanom 14:21, kde je napísané: „Je dobre nejesť mäso alebo nepiť víno alebo nerobiť nič, o čo sa potkýna tvoj brat.“

No keď v roku 1930 riaditeľ Anti-Saloon League (Protibarovej ligy) v Spojených štátoch šiel až tak ďaleko, že verejne vyhlásil, že jeho organizácia je „zrodená z Boha“, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower J. F. Rutherford využil túto príležitosť na rozhlasové prednášky, v ktorých ukázal, že takéto tvrdenie sa rovná ohováraniu Boha. Prečo? Pretože Božie Slovo nepostavilo každé pitie vína mimo zákona; pretože prohibičné zákony neskoncovali s opilstvom, ktoré Boh odsudzuje; a pretože prohibičné zákony naopak vyvolali reakciu v podobe nezákonnej výroby a predaja alkoholu, ako aj vládnej korupcie.

Jehovovi svedkovia považujú pitie alkoholických nápojov či abstinenciu za osobnú vec každého jednotlivca. Dodržiavajú však biblickú požiadavku, že dozorcovia musia byť ‚umiernení vo zvykoch‘. Tento výraz je preložený z gréckeho slova néfalion, čo doslova znamená ‚triezvy, umiernený, zdržujúci sa vína buď úplne, alebo aspoň jeho nemierneho pitia‘. Aj služobní pomocníci musia byť muži, o ktorých platí: „Neoddávajúci sa množstvu vína.“ ​(1. Tim. 3:2, 3, 8) Silní pijani teda nie sú spôsobilí na to, aby mali zvláštne služobné výsady. Skutočnosť, že tí, ktorí sa medzi Jehovovými svedkami ujímajú vedenia, dávajú dobrý príklad, im dáva voľnosť reči, keď pomáhajú tým, ktorí azda majú sklon uchyľovať sa k pitiu alkoholických nápojov pri prekonávaní stresu, alebo tým, ktorí ak majú zostať triezvi, musia byť úplnými abstinentmi. Aké výsledky to prináša?

 Napríklad jedna novinová správa z južnej časti strednej Afriky uvádza: „Podľa všetkých správ tie územia, kde je medzi Afričanmi najviac Jehovových svedkov, majú teraz menej problémov, ako je priemer. Svedkovia aktívne vystupujú proti podnecovateľom nepokojov, proti čarodejníctvu, opilstvu a násiliu každého druhu.“ — The Northern News (Zambia).

Ďalší dôležitý spôsob, ktorým sa správanie Jehovových svedkov odlišuje od správania sveta, je:

Úcta k životu

Takáto úcta je zakotvená v uznaní toho, že život je dar od Boha. (Žalm 36:9; Sk. 17:24, 25) Patrí k nej i vedomie, že v Božích očiach je drahocenný i život nenarodených. (2. Mojž. 21:22–25; Žalm 139:1, 16) Berie do úvahy, že „každý z nás bude Bohu skladať účty sám za seba“. — Rim. 14:12.

V súlade s týmito biblickými zásadami sa Jehovovi svedkovia dôsledne vyhýbajú umelému prerušeniu tehotenstva. Časopis Prebuďte sa! poskytol svojim čitateľom zdravé vedenie, keď im pomohol pochopiť, že cudnosť je božskou požiadavkou; obšírne rozoberal zázraky rozmnožovacieho procesu i psychologické a fyziologické činitele súvisiace s rodením detí. Po druhej svetovej vojne, keď potraty začali byť bežnejšie, Strážna veža jasne ukázala, že tento zákrok je v rozpore s Božím Slovom. Strážna veža z 15. decembra 1969 (angl.) otvorene napísala: „Potrat, ktorého účelom je odstrániť nežiaduce dieťa, je to isté ako úmyselné usmrtenie človeka.“

Prečo odmietajú transfúziu krvi

Úcta k životu, ktorú prejavujú Jehovovi svedkovia, ovplyvnila aj ich postoj k transfúziám krvi. Keď sa pre nich transfúzie stali spornou otázkou, ktorej museli čeliť, Strážna veža z 1. júla 1945 (angl.) podrobne vysvetlila kresťanský názor na posvätnosť krvi. * Ukázala, že zvieracia i ľudská krv boli zahrnuté do božského zákazu, ktorý bol záväzný pre Noacha a všetkých jeho potomkov. (1. Mojž. 9:3–6) Ďalej ukázala, že táto požiadavka bola v prvom storočí znovu zdôraznená príkazom, aby sa kresťania ‚zdržiavali krvi‘. (Sk. 15:28, 29) Tento článok na základe Písiem vysvetlil, že Boh schvaľoval použitie krvi jedine pri obetiach. A keďže zvieracie obete prinášané pod mojžišovským Zákonom predobrazovali Kristovu obeť, prehliadať požiadavku, že kresťania sa majú ‚zdržiavať krvi‘, by bolo prejavom hrubej neúcty k výkupnej obeti Ježiša Krista. (3. Mojž. 17:11, 12; Hebr. 9:11–14, 22) Tí, ktorí nedbajú  na túto božskú požiadavku, ale prijímajú krvné transfúzie a prejavujú nekajúcny postoj, sú v súlade s týmto porozumením od roku 1961 vylučovaní zo zborov Jehovových svedkov.

Publikácie Watch Tower spočiatku nerozoberali vedľajšie účinky transfúzií krvi na organizmus. Neskôr, keď boli takéto informácie k dispozícii, boli zverejňované — nie ako dôvod, prečo Jehovovi svedkovia odmietajú krvné transfúzie, ale aby sa posilnilo ich ocenenie pre Boží zákaz používania krvi. (Iz. 48:17) Preto v roku 1961 vyšla brožúrka Blood, Medicine and the Law of God (Krv, medicína a Boží zákon). V roku 1977 vyšla ďalšia brožúra. Mala názov Jehovovi svedkovia a otázka krvi a opäť zdôrazňovala, že postoj, ktorý Jehovovi svedkovia zaujímajú, je náboženský, založený na tom, čo hovorí Biblia, a nie je závislý od zdravotného rizika. Ďalšie aktuálne informácie o tomto námete priniesla v roku 1990 brožúra Ako môže krv zachrániť náš život? Jehovovi svedkovia vynaložili veľké úsilie, aby pomocou týchto publikácií získali lekárov pre spoluprácu a pomohli im pochopiť stanovisko svedkov. No krvné transfúzie boli medzi lekármi dlhé roky vo veľkej vážnosti.

I keď Jehovovi svedkovia opakovane hovorili lekárom, že proti alternatívnej liečbe nemajú žiadne náboženské námietky, odmietnuť krvnú transfúziu nebolo ľahké. Často bol na svedkov a na ich rodiny vyvíjaný silný nátlak, aby sa podriadili vtedajšiemu bežnému lekárskemu postupu. V Portoriku v novembri 1976 súhlasila 45-ročná Ana Paz de Rosariová s operáciou a potrebnou liečbou, ale žiadala, aby kvôli jej náboženskému presvedčeniu nepoužili krv. Napriek tomu do jej nemocničnej izby vstúpili po polnoci tri ošetrovateľky a piati policajti vyzbrojení súdnym príkazom, pripútali pacientku k lôžku a vnútili jej transfúziu krvi proti jej prianiu i proti prianiu jej manžela a detí. Následkom šoku, ktorý utrpela, zomrela. Nebol to však ojedinelý prípad a takéto surovosti sa neodohrávali len v Portoriku.

V Dánsku v roku 1975 prenasledovala polícia istých rodičov, ktorí boli svedkami, pretože nedovolili, aby ich malému synovi bola vnútená transfúzia krvi, ale namiesto toho hľadali alternatívnu liečbu. V Taliansku v roku 1982 bola jedna manželská dvojica, ktorá pre svoju nevyliečiteľne chorú dcérku hľadala lekársku pomoc v štyroch krajinách, odsúdená na 14 rokov väzenia na základe obvinenia z vraždy, keď dievčatko, ktoré na základe súdneho príkazu dostalo transfúziu, pri nej zomrelo.

Tlač často roznecovala silné nepriateľstvo verejnosti v súvislosti s pokusmi vnútiť transfúzie deťom Jehovových svedkov. V niektorých prípadoch sudcovia dokonca bez súdneho pojednávania, pri ktorom  by rodičia mohli prehovoriť, nariadili, aby deti Jehovových svedkov dostali transfúziu. V Kanade však boli deti vo viac než 40 prípadoch po podaní transfúzií vrátené rodičom mŕtve.

Nie všetci lekári a sudcovia súhlasia s týmito svojvoľnými postupmi. Niekoľkí začali povzbudzovať k ústretovejšiemu postoju. Niektorí lekári využili svoje schopnosti a poskytli liečbu bez krvi. Nadobudli tak veľa skúseností v bezkrvnej chirurgii každého typu. Postupne sa ukázalo, že všetky druhy operácií dospelých i malých detí sa dajú úspešne uskutočniť bez krvných transfúzií. *

Začiatkom 60. rokov začali Jehovovi svedkovia vykonávať zvláštne návštevy u svojich lekárov, aby zabránili zbytočným konfrontáciám v kritických situáciách. Rozprávali sa s nimi o svojom postoji a ponúkali im vhodnú literatúru. Neskôr žiadali, aby sa do ich zdravotnej karty vložilo písomné vyhlásenie, že si neželajú, aby im bola podaná transfúzia krvi. V 70. rokoch začali pri sebe nosiť kartu, ktorá upozorňuje lekársky personál, že im za žiadnych okolností nemá byť podaná krv. Po konzultácii s lekármi a právnikmi bola karta upravená tak, aby bola právnym dokladom.

Podporiť Jehovových svedkov v ich odhodlaní neprijímať krv, odstrániť nepochopenie zo strany lekárov a nemocníc a vytvoriť ducha lepšej spolupráce medzi zdravotníckymi zariadeniami a pacientmi z radov svedkov — to boli dôvody, prečo sa pod vedením vedúceho zboru Jehovových svedkov začali zriaďovať výbory pre styk s nemocnicami. Z hŕstky takýchto výborov v roku 1979 sa ich počet zvýšil na vyše 800 vo viac ako 70 krajinách. Vybraní starší boli vyškolení a poskytujú takéto služby v Severnej Amerike, na Ďalekom východe, vo väčších krajinách južného Tichomoria, v Európe a Latinskej Amerike. Títo starší nielen vysvetľujú postoj Jehovových svedkov, ale aj upozorňujú personál nemocnice, že existujú účinné alternatívy infúzií krvi. V kritických situáciách pomáhajú sprostredkovať konzultácie medzi lekármi prvého kontaktu a chirurgmi, ktorí už v podobných prípadoch liečili svedkov bez krvi. Kde je to nutné, navštevujú tieto výbory nielen nemocničný personál, ale aj sudcov, ktorí riešia prípady, keď nemocnice žiadajú súdny príkaz na podanie transfúzie.

Keď sa rešpektovanie náboženského presvedčenia Jehovových svedkov o posvätnosti krvi v niektorých prípadoch nedalo zaistiť inak, podali svedkovia na lekárov i nemocnice žalobu. Obyčajne im išlo iba o obmedzujúci príkaz alebo o súdny zákaz. V posledných rokoch však  podali na súdy i žaloby so žiadosťou o odškodnenie zo strany lekárov a nemocníc, ktoré konali svojvoľne. V roku 1990 Ontarijský odvolací súd v Kanade podporil takúto žalobu so žiadosťou o náhradu škody, pretože lekár ignoroval kartu, ktorú mal pacient v peňaženke a na ktorej bolo jasne uvedené, že tento svedok nechce za žiadnych okolností prijať transfúziu krvi. V rôznych častiach Spojených štátov bolo od roku 1985 podaných najmenej desať takých žalôb so žiadosťou o náhradu škody a tí, ktorí boli žalovaní, sa často rozhodli uhradiť požadované množstvo peňazí mimosúdnou cestou, aby sa vyhli tomu, že by ich súd nechal zaplatiť ešte vyššie odškodné. Jehovovi svedkovia sú pevne rozhodnutí poslúchať božský zákaz používať krv. Neradi volajú lekárov pred súd, ale keď to je nutné, urobia to, aby im zabránili vnucovať svedkom liečbu, ktorá im je mravne odpudzujúca.

Verejnosť si stále viac uvedomuje nebezpečenstvá spojené s transfúziami krvi. Sčasti to spôsobil i strach z aidsu. Svedkov však motivuje úprimná túžba páčiť sa Bohu. V roku 1987 francúzsky lekársky denník Le Quotidien du Médecin uviedol: „Možno Jehovovi svedkovia robia dobre, keď odmietajú používať krvné produkty, lebo je pravda, že pri transfúzii sa môže krvou preniesť značný počet patogénov.“

Postoj Jehovových svedkov nie je založený na tom, že by mali väčšie lekárske vedomosti. Jednoducho majú istotu, že Jehovova cesta je správna a že ,on nezadrží nič dobré‘ svojim lojálnym služobníkom. (Žalm 19:7, 11; 84:11) Aj keby niektorý svedok následkom straty krvi zomrel — a to sa niekedy stalo —, Jehovovi svedkovia majú úplnú dôveru, že Boh na svojich verných nezabúda, ale vráti im život prostredníctvom vzkriesenia. — Sk. 24:15.

Keď sa jednotlivci rozhodnú prehliadať biblické normy

S Jehovovými svedkami študovali Bibliu už milióny ľudí, ale nie všetci sa stali svedkami. Keď niektorí ľudia spoznajú vysoké normy, ktoré treba uplatňovať, uvedomia si, že to nie je život, akým by oni chceli žiť. Všetci, čo sa dávajú pokrstiť, sú najprv dôkladne poučení o základných biblických náukách a potom (najmä od roku 1967) starší v zbore s každým uchádzačom o krst tieto náuky zopakujú. Vynakladá sa všetko úsilie na to, aby sa zabezpečilo, že tí, čo sa dávajú pokrstiť, jasne rozumejú nielen náukám, ale aj tomu, čo patrí ku kresťanskému správaniu. Čo však vtedy, keď neskôr niektorí dovolia, aby ich láska k svetu zlákala k vážnemu priestupku?

Už v roku 1904 sa v knihe The New Creation (Nové stvorenie) venovala pozornosť potrebe podniknúť patričné kroky, aby sa zabránilo mravnému úpadku zboru. Rozoberalo sa tam vtedajšie porozumenie Bádateľov Biblie v otázke zaobchádzania s previnilcami, ako o tom  hovorí Matúš 18:15–17. V súlade s tým sa vo vzácnych prípadoch konali ‚cirkevné súdy‘, pri ktorých sa doklady o previnení v závažných prípadoch predkladali celému zboru. Po rokoch sa touto otázkou zaoberala Strážna veža z 15. mája 1944 (angl.) a vo svetle celej Biblie ukázala, že takéto záležitosti týkajúce sa zboru by mali riešiť zodpovední bratia poverení dozorom v zbore. (1. Kor. 5:1–13; porovnaj 5. Mojžišovu 21:18–21.) Strážna veža z 1. marca 1952 (angl.) potom uverejnila články, ktoré zdôraznili nielen správny postup, ale aj potrebu konať, aby organizácia zostala čistá. Odvtedy sa tomuto námetu opakovane venuje pozornosť. Ciele však zostávajú stále rovnaké: 1. zachovať organizáciu čistú a 2. vštepiť previnilcovi potrebu úprimného pokánia s cieľom pomôcť mu k náprave.

V prvom storočí niektorí opustili vieru pre neviazaný život. Iní boli odvedení odpadlíckymi náukami. (1. Jána 2:19) To isté sa deje aj medzi Jehovovými svedkami v tomto 20. storočí. Je smutné, že v poslednom čase bolo nevyhnutné každý rok vylúčiť desaťtisíce nekajúcnych previnilcov. Boli medzi nimi aj význační starší. Rovnaké biblické požiadavky platia pre všetkých. (Jak. 3:17) Jehovovi svedkovia si uvedomujú, že je životne dôležité zachovať organizáciu mravne čistú, aby mala aj naďalej Jehovovo schválenie.

Obliecť si novú osobnosť

Ježiš nabádal ľudí, aby boli čistí nielen zvonku, ale aj vo svojom vnútri. (Luk. 11:38–41) Ukázal, že to, čo hovoríme a robíme, odzrkadľuje, čo je v našom srdci. (Mat. 15:18, 19) Ako vysvetlil apoštol Pavol, ak sme naozaj vyučovaní Kristom, budeme ‚obnovení v sile, ktorá podnecuje našu myseľ‘, a ‚oblečieme si novú osobnosť, ktorá bola stvorená podľa Božej vôle v pravej spravodlivosti a vernej oddanosti‘. (Ef. 4:17–24) Tí, čo sú vyučovaní Kristom, sa snažia získať „rovnaké zmýšľanie, aké mal Kristus Ježiš“, aby zmýšľali a konali ako on. (Rim. 15:5) Správanie Jehovových svedkov ako jednotlivcov odzrkadľuje, do akej miery to naozaj robia.

Jehovovi svedkovia rozhodne netvrdia, že ich správanie je bezchybné. Ale vážne sa snažia napodobňovať Krista, keď sa prispôsobujú vysokým biblickým normám správania. Nepopierajú, že sú aj ďalší jednotlivci, ktorí v živote uplatňujú vysoké mravné normy. Pokiaľ však ide o Jehovových svedkov, tých je možné ľahko rozoznať nielen ako jednotlivcov, ale aj ako medzinárodnú organizáciu, ktorá svojím správaním zodpovedá biblickým normám. Sú motivovaní inšpirovanou radou zaznamenanou v 1. Petra 2:12: „Udržte si znamenité správanie medzi národmi, aby... v dôsledku vašich znamenitých skutkov, ktorých sú očitými svedkami, oslavovali Boha.“

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 172]

„Majú pozoruhodné mravné hodnoty“

[Zvýraznený text na strane 174]

Vznikla vôbec niekedy otázka, ako sa pozerať na homosexualitu?

[Zvýraznený text na strane 175]

Mravný úpadok sveta nespôsobil, že by sa Jehovovi svedkovia stali povoľnejšími

[Zvýraznený text na strane 176]

Niektorí sa snažili byť svedkami, a pritom ďalej žiť v polygamii

[Zvýraznený text na strane 177]

Intenzívny program vyučujúci Jehovov názor na rozvod

[Zvýraznený text na strane 178]

Dramatické zmeny v živote ľudí

[Zvýraznený text na strane 181]

Tabak — nie!

[Zvýraznený text na strane 182]

Alkoholické nápoje — umiernene, ak vôbec

[Zvýraznený text na strane 183]

Pevne rozhodnutí neprijať krv

[Zvýraznený text na strane 187]

Vylúčenie — aby organizácia zostala mravne čistá

[Rámček na strane 173]

‚Pestovanie charakteru‘ — ovocie nebolo vždy dobré

Správa z Dánska: ‚Mnohí, najmä spomedzi starších bratov, sa vo svojej úprimnej snahe obliecť si kresťanskú osobnosť snažili vyhnúť všetkému, čo malo v sebe čo len štipku svetskosti, a tak sa chceli stať hodnejšími nebeského Kráľovstva. Často sa považovalo za nevhodné usmiať sa na zhromaždení a mnohí starší bratia nosili výlučne čierny oblek, čierne topánky, čiernu kravatu. Často boli spokojní s tým, že vedú tichý a pokojný život v Pánovi. Verili, že stačí konať zhromaždenia a kázanie možno prenechať kolportérom.‘

[Rámček na strane 179]

Ako sa pozerajú na svedkov iní

◆ Nemecké noviny „Münchner Merkur“ napísali o Jehovových svedkoch toto: „Sú to najpoctivejší a najdochvíľnejší daňoví poplatníci v Spolkovej republike. Ich poslušnosť zákonom možno vidieť v tom, ako riadia auto, i v kriminálnych štatistikách... Poslúchajú tých, čo majú autoritu (rodičov, učiteľov, vládu)... Ich oporou je Biblia, podklad pre celé ich konanie.“

◆ Starosta vo francúzskom Lens povedal svedkom po tom, čo na jeden zo svojich zjazdov použili miestny štadión: „Páči sa mi, že plníte sľuby a dohody, a navyše ste čistotní, disciplinovaní a organizovaní. Páči sa mi vaša spoločnosť. Som proti neporiadku a nemám rád ľudí, ktorí všetko špinia a rozbíjajú.“

◆ Kniha „Voices From the Holocaust“ ​(Hlasy z holokaustu) obsahuje spomienky jednej Poľky, ktorá prežila koncentračné tábory v Osvienčime a Ravensbrücku. Napísala: „Videla som ľudí, ktorí sa stali veľmi, veľmi dobrými, i ľudí, ktorí sa stali absolútne zlými. Najslušnejšou skupinou boli Jehovovi svedkovia. Pred nimi klobúk dole... Robili pre druhých úžasné veci. Pomáhali chorým, delili sa o svoj chlieb a všetkým navôkol poskytovali duchovnú útechu. Nemci ich nenávideli, a zároveň ich mali v úcte. Dávali im tú najhoršiu prácu, ale oni ju prijímali so vztýčenou hlavou.“