DODATOK

Otázky rodičov

„Ako dosiahnuť, aby sa mi moje dieťa otvorilo?“

„Mal by som dieťaťu určovať, kedy má byť doma, a potom na tom trvať?“

„Ako môžem svojej dcére pomôcť získať vyrovnanosť v otázke stravovania?“

To sú niektoré zo 17 otázok zodpovedaných v tomto dodatku. Dodatok je rozdelený na šesť oddielov a nájdete v ňom odkazy na príslušné kapitoly v prvej i druhej knihe Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede.

Ak je to možné, po prečítaní tohto dodatku sa o uvedených myšlienkach porozprávajte najprv so svojím manželským partnerom. Potom ich môžete využiť na pomoc svojim deťom. Rady, ktoré tu nájdete, sú spoľahlivé, pretože nie sú založené na ľudskej múdrosti, ale na Božom Slove, Biblii. (2. Timotejovi 3:16, 17)

290  Komunikácia

297  Pravidlá

302  Samostatnosť

307  Sex a známosť

311  Citové potreby

315  Duchovnosť

  KOMUNIKÁCIA

Do akej miery to vplýva na deti, keď sa hádam s manželským partnerom alebo s nimi?

V každom manželstve dochádza k nezhodám. Ale to, ako ich budete riešiť, je na vás. Na mladých veľmi vplývajú hádky rodičov. Je dobré na to pamätať, lebo vaše manželstvo je pre deti vzorom, ktorý budú zrejme napodobňovať, ak raz vstúpia do manželstva. Preto keď dôjde k nezhodám, berte to ako možnosť ukázať deťom, ako sa konflikty dajú úspešne riešiť. Vyskúšajte nasledujúce podnety.

Počúvajte. Biblia hovorí, že každý z nás by mal byť „rýchly v počúvaní, pomalý v reči, pomalý v hneve“. (Jakub 1:19) Preto neprilievajte olej do ohňa tým, že by ste ‚odplácali zlé zlým‘. (Rimanom 12:17) Dokonca aj keď sa zdá, že váš partner nie je ochotný počúvať, vy sa môžete rozhodnúť, že počúvať budete.

Snažte sa vysvetľovať, nie kritizovať. Svojmu manželskému partnerovi pokojným tónom povedzte, ako na vás pôsobí jeho správanie. („Zraňuje ma, keď...“) Odolajte pokušeniu obviňovať a kritizovať. („Nezaujímaš sa o mňa.“ „Nikdy ma nepočúvaš.“)

Počkajte, kým sa upokojíte. Niekedy je najlepšie počkať, kým sa emócie upokoja, a až potom sa vrátiť k rozhovoru. Biblia hovorí: „Začiatok sporu je ako vypúšťanie  vôd; preto sa vzdiaľ skôr, ako vypukne hádka.“ ​(Príslovia 17:14)

Ospravedlňte sa jeden druhému, prípadne aj deťom. Brianne, ktorá má 14 rokov, hovorí: „Niekedy, keď sa rodičia pohádajú, prídu za mnou a za mojím starším bratom a ospravedlnia sa nám, lebo si uvedomujú, ako to na nás vplýva.“ Jedným z najcennejších poučení, ktoré môžete svojim deťom odovzdať, je, že treba vedieť pokorne povedať: „Prepáč.“

Ale čo ak hádky vznikajú medzi vami a deťmi? Zamyslite sa, či aj vy niečím nevedome neprilievate olej do ohňa. Pozrite sa napríklad na situáciu opísanú na 15. strane v úvode 2. kapitoly tejto knihy. Vedeli by ste povedať, čím Rachelina matka prispela k hádke? Ako môžete vy predchádzať hádkam so svojím dospievajúcim dieťaťom? Vyskúšajte nasledujúce podnety.

● Vyhnite sa zovšeobecňujúcim obvineniam typu „ty vždy...“ či „ty nikdy...“. Tým by ste len vyprovokovali obrannú reakciu. Také výroky sú zrejme prehnané a vaše dieťa to vie. A asi si tiež uvedomuje, že takéto poznámky sú skôr vyjadrením vášho hnevu než dôkazom jeho nezodpovednosti.

● Keď sa rozprávate so svojím dieťaťom, nezačnite mu hneď vyčítať, čo nerobí alebo čo robí zle, ale povedzte mu, ako na vás jeho správanie pôsobí. Napríklad: „Keď robíš to a to, cítim sa tak a tak.“ Či tomu veríte, alebo nie, vášmu dospievajúcemu dieťaťu v hĺbke srdca záleží na vašich pocitoch. Ak mu poviete, ako sa vás jeho konanie dotýka, je pravdepodobné, že s vami bude ochotnejšie spolupracovať. *

● Hoci to môže byť veľmi ťažké, neriešte problém v hneve, radšej počkajte, kým sa upokojíte. (Príslovia 29:22) Ak sa  to týka domácich prác, s dieťaťom sa o tom spolu porozprávajte. Spíšte, čo konkrétne sa od neho očakáva, a ak je to potrebné, jasne mu vysvetlite, čo to preňho bude znamenať, ak si úlohy nesplní. Trpezlivo si vypočujte jeho názor, aj keby ste boli presvedčení, že je nesprávny. Väčšina dospievajúcich lepšie reaguje na komunikáciu než na prednášku.

● Nedospejte unáhlene k záveru, že vaše dieťa podľahlo duchu vzbury. Uvedomte si, že väčšina zmien, ktoré pozorujete v jeho správaní, je prirodzenou súčasťou dospievania. Vaše dieťa sa o niečo možno háda len preto, aby dokázalo, že už nie je malé. Preto sa nedajte zatiahnuť do hádok. Pamätajte, že dieťa sa z vašej reakcie učí, ako sa zachovať, keď ho niekto provokuje. Buďte príkladom v prejavovaní trpezlivosti a zhovievavosti; je pravdepodobné, že váš syn či dcéra vás bude napodobňovať. (Galaťanom 5:22, 23)

POZRI 2. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 24. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

Koľko by toho mali deti vedieť o mojej minulosti?

Predstavte si takúto situáciu: Večeriate s manželkou, dcérou a niekoľkými priateľmi. Počas rozhovoru váš priateľ spomenie niekoho, s kým ste chodili skôr, než ste spoznali svoju manželku. Vašej dcére takmer vypadne vidlička z ruky. Zalapá po dychu: „Ty si chodil aj s niekým iným?“ Svojej dcére ste o tom nikdy predtým nepovedali. Teraz chce vedieť viac. Čo urobíte?

Zvyčajne je najlepšie, keď rodičia otázky dieťaťa uvítajú. Koniec koncov, keď vám dieťa položí otázku a počúva vás, komunikujete spolu — a to si väčšina rodičov praje.

Ale koľko toho deťom povedať zo svojej minulosti? Je prirodzené, že by ste boli radšej, keby o niektorých veciach nevedeli. No niekedy môže byť vhodné a užitočné povedať im o určitých veciach, s ktorými ste zápasili. Prečo?

 Zamyslite sa nad jedným príkladom. Apoštol Pavol raz o sebe prezradil: „Keď chcem konať to, čo je správne, je u mňa zlé... Ja biedny človek!“ ​(Rimanom 7:21–24) Jehova Boh sa postaral o to, aby tieto Pavlove slová boli zaznamenané a uchované v Biblii na náš úžitok. A sú pre nás naozaj užitočné! Veď kto by sa nestotožnil s týmto úprimným vyjadrením?

Podobne keď sa vaše deti dozvedia nielen o vašich dobrých rozhodnutiach, ale aj o vašich chybách, budú vidieť, že im rozumiete. Je pravda, že ste vyrastali v inej dobe. No hoci doba sa zmenila, ľudská povaha ani biblické zásady sa nezmenili. (Žalm 119:144) Keď svojim deťom poviete, s akými ťažkosťami ste sa stretávali a ako ste ich prekonávali, môže im to pomôcť, aby sa aj ony dokázali vyrovnať so svojimi problémami. „Keď sa dozvieš, že tvoji rodičia čelili podobným problémom ako ty, uvedomíš si, že to, čo prežívaš, im nie je cudzie,“ hovorí mladý Cameron. „Keď potom máš znovu nejaký problém, zaujíma ťa, či zažili aj niečo také.“

Upozornenie: Nemusíte z každej príhody vyvodzovať poučenie. Pravdaže, môžete mať obavy, či si vaše dieťa z toho nevyvodí nesprávny záver alebo či to nebude považovať za argument, že môže robiť to isté. Ale aj tak je lepšie nekončiť svoje rozprávanie poučovaním. („Takže nikdy by si nemal...“) Radšej to stručne uzavrite tým, že poviete, čo si o tom myslíte dnes. („S odstupom času mi je ľúto, že som urobil to a to, lebo...“) Tak sa vaše dieťa môže z vašich skúseností naučiť niečo hodnotné a zároveň nemať pocit, že ho mentorujete. (Efezanom 6:4)

POZRI 1. KAPITOLU TEJTO KNIHY

Ako dosiahnuť, aby sa mi moje dieťa otvorilo?

Kým boli vaše deti malé, pravdepodobne vám hovorili úplne o všetkom. Ak ste sa ich niečo opýtali, bez váhania odpovedali. V skutočnosti ste otázky často ani nemuseli  klásť; zrejme na vás hneď ako gejzír vychrlili všetko, čo mali na srdci. No teraz, keď sa dostali do puberty, rozhovor s nimi sa začína podobať skôr snahe dostať vodu z vyschnutej studne. Možno si hovoríte: ‚Priateľom majú toho toľko čo povedať! Prečo sa nechcú rozprávať so mnou?‘

Nedovoľte, aby vás mlčanie vášho dospievajúceho dieťaťa priviedlo k záveru, že vás proste zavrhlo alebo že nechce, aby ste sa mu plietli do života. V skutočnosti vás práve teraz potrebuje viac než kedykoľvek predtým. A dobrá správa je, že podľa prieskumov si väčšina tínedžerov stále váži rady svojich rodičov — a to dokonca viac než tie od rovesníkov či z médií.

Prečo sa potom tak zdráhajú otvoriť sa vám? Pouvažujte, čo niektorí mladí hovoria o tom, čo im bráni rozprávať sa s rodičmi. Potom si položte uvedené otázky a vyhľadajte si biblické texty.

„Je pre mňa ťažké prísť s niečím za otcom, lebo v práci i v zbore má toho veľa. Vyzerá to tak, že nikdy nie je ten správny čas, aby sme sa porozprávali.“ ​(Andrew)

‚Nevysielam neúmyselne signál, že som príliš zaneprázdnený, takže moje deti majú pocit, že nemám čas rozprávať sa s nimi? Ak áno, čo môžem urobiť, aby taký pocit nemali? Kedy si môžem vyhradiť čas na pravidelné rozhovory s deťmi?‘ (5. Mojžišova 6:7)

„Prišiel som za mamou so slzami v očiach, pretože som sa v škole pohádal. Dúfal som, že ma uteší, ale ona ma akurát pokarhala. Odvtedy som za ňou už s ničím podstatným nešiel.“ ​(Kendži)

‚Ako reagujem, keď za mnou príde syn či dcéra s nejakým problémom, najmä ak mám pocit, že potrebuje usmernenie? Mohol by som sa naučiť najskôr si ho súcitne vypočuť a až potom dať radu?‘ (Jakub 1:19)

 „Mám pocit, že hoci rodičia povedia, aby sme sa nebáli hovoriť, že sa nenahnevajú, nakoniec ich to aj tak vždy rozčúli. My mladí sa potom cítime oklamaní.“ ​(Rachel)

‚Ako môžem ovládnuť svoju prvú reakciu, keď mi syn či dcéra povie niečo, čo ma vyvedie z miery?‘ (Príslovia 10:19)

„Veľa ráz sa mi stalo, že som sa mame zdôverila s niečím veľmi osobným a ona to hneď povedala svojim kamarátkam. Nadlho potom stratila moju dôveru.“ ​(Chantelle)

‚Beriem do úvahy pocity svojho dieťaťa a nehovorím druhým o osobných veciach, s ktorými sa mi zdôverí?‘ (Príslovia 25:9)

„Je veľa vecí, o ktorých by som sa s rodičmi chcela porozprávať. Potrebujem len, aby mi pomohli začať rozhovor.“ ​(Courtney)

‚Môžem sa ujať iniciatívy a začať rozhovor so svojím dieťaťom? Kedy je na to najvhodnejší čas?‘ (Kazateľ 3:7)

Ako rodič môžete dosiahnuť veľa dobrého, ak sa v komunikácii so svojím dieťaťom ujmete iniciatívy. Zamyslite sa nad skúsenosťou 17-ročnej Džunko z Japonska. „Raz som mame povedala, že sa lepšie cítim so spolužiakmi než so spolukresťanmi. Na druhý deň som si od nej našla na stole list. Napísala mi, že aj ona mala kedysi pocit, že nemá medzi spolukresťanmi priateľov. Pripomenula mi biblické príklady ľudí, ktorí slúžili Bohu, hoci nemali nablízku nikoho, kto by ich povzbudil. A pochválila ma, že sa snažím nájsť si dobrých priateľov. Bola som prekvapená, že to nie je len môj problém — že ho mala aj moja mama. Tak to na mňa zapôsobilo, až som sa rozplakala. Jej slová ma veľmi povzbudili a dodali mi silu robiť to, čo je správne.“

Ako zistila Džunkina matka, tínedžeri sa rodičom skôr zveria so svojimi myšlienkami a pocitmi, keď majú istotu, že  nenarazia na kritiku či výsmech. Ale čo robiť, ak sa zdá, že vaše dospievajúce dieťa je podráždené alebo dokonca až nahnevané, kedykoľvek sa s ním chcete rozprávať? Potlačte chuť reagovať rovnako. (Rimanom 12:21; 1. Petra 2:23) Radšej sa snažte vlastným príkladom ukázať, aký spôsob reči a správania od svojho dieťaťa očakávate, hoci to, samozrejme, nemusí byť ľahké.

Pamätajte, že dospievajúci prechádzajú obdobím zmien. Odborníci upozorňujú, že v tomto období sú bežné výkyvy v správaní — v jednej chvíli sa dospievajúci správajú ako starší, než v skutočnosti sú, a inokedy konajú ako deti. Všimli ste si niečo také aj u svojho syna či dcéry? Ak áno, čo môžete robiť — zvlášť v prípadoch, keď koná detinsky?

Potlačte nutkanie spustiť na svoje deti lavínu kritiky a ani sa nedajte zatiahnuť do detinských hádok. Apelujte skôr na to, že už čoskoro z nich budú dospelí, a tak sa musia naučiť aj konať ako dospelí. (1. Korinťanom 13:11) Napríklad ak sa váš dospievajúci syn či dcéra prejaví detinsky tým, že vyhŕkne: „Čo ma stále sekíruješ?“, možno ste v pokušení reagovať s hnevom. Ale ak by ste sa tomu poddali, vzdali by ste sa kontroly nad rozhovorom a je veľmi pravdepodobné, že by sa to skončilo hádkou. Skúste radšej povedať niečo v zmysle: „Zdá sa mi, že nemáš dobrú náladu. Asi bude lepšie porozprávať sa neskôr, keď sa upokojíš.“ Tak nestratíte kontrolu nad situáciou a pripravíte pôdu na rozhovor, nie na hádku.

POZRI 1. A 2. KAPITOLU TEJTO KNIHY

  PRAVIDLÁ

Mal by som dieťaťu určovať, kedy má byť doma, a potom na tom trvať?

Predstavte si takúto situáciu: Váš syn mal byť doma už pred polhodinou. Vtom začujete, ako sa s vrzgotom pomaly otvárajú dvere. ‚Myslí si, že už spím,‘ poviete si. Vy ste však, samozrejme, hore a celý ten čas sedíte a čakáte, kedy konečne príde. Dvere sú už otvorené dokorán a vám sa stretnú pohľady. Čo poviete? A čo urobíte?

Máte na výber. Môžete situáciu zľahčiť a povedať si: ‚Mladosť — pochabosť.‘ Alebo môžete zájsť do druhého extrému a povedať: „Odteraz ťa už nikdy nikam nepustím!“ No namiesto toho, aby ste konali impulzívne, najprv si ho vypočujte, či nemá nejaký vážny dôvod, prečo prichádza neskoro. Potom môžete túto situáciu využiť na to, aby ste ho niečo dôležité naučili. Ako to môžete urobiť?

Návrh: Povedzte svojmu dieťaťu, že sa o tom porozprávate na druhý deň. Potom si nájdite vhodný čas, sadnite si spolu a porozprávajte sa, čo s tým. Niektorí rodičia to riešia tak, že keď ich syn alebo dcéra príde domov neskôr, ako sa dohodli, pri najbližšej príležitosti sa musí vrátiť o 30 minút skôr. Na druhej strane ak sa vaše dieťa pravidelne vracia domov načas a vy vidíte, že je zodpovedné, mohli by ste zvážiť, či mu nedáte väčšiu voľnosť, napríklad či mu občas  nedovolíte zostať vonku dlhšie. Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy má byť doma a čo ho čaká, keď príde neskôr, ako ste sa dohodli. A keď nepríde načas, potom buďte dôslední, nech si následky naozaj ponesie.

Pamätajte však, že Biblia hovorí: „Nech sa vaša rozumnosť stane známou.“ ​(Filipanom 4:5) Preto skôr než dieťaťu stanovíte, kedy má byť doma, možno by bolo dobré sa s ním o tom porozprávať a umožniť mu, aby navrhlo čas príchodu a uviedlo preň dôvody. Potom to vezmite do úvahy. Ak vidíte, že vaše dieťa je zodpovedné a jeho želanie je rozumné, možno by ste mu mohli vyhovieť.

Dochvíľnosť je v živote dôležitá. Tým, že svojmu dieťaťu stanovíte, kedy má byť doma, ho nielenže ochránite, ale mu aj pomôžete naučiť sa niečo, čo mu bude užitočné, aj keď odíde z domu. (Príslovia 22:6)

POZRI 3. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 22. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

Ako s deťmi riešiť otázku obliekania?

Zamyslite sa nad situáciou v úvode 77. strany tejto knihy. Predstavte si, že Heather je vaša dcéra. Jednoducho nemôžete prehliadnuť, že jej oblečenie je také „úsporné“, že podľa vás nemá na sebe skoro nič. Okamžite zareagujete: „Dievča zlaté, choď sa pekne prezliecť, lebo inak nepôjdeš nikam!“ Tak zrejme dosiahnete, čo chcete. Vašej dcére nezostáva nič iné, len vás poslúchnuť. Ale čo môžete urobiť, aby sa nielen prezliekla, ale aby ste jej aj pomohli zmeniť zmýšľanie?

● Po prvé, pamätajte na toto: Vaše dospievajúce dieťa by si malo rovnako ako vy uvedomovať, aké následky by mohlo mať necudné obliekanie. Vaše dieťa sa v skutočnosti nechce svojím oblečením strápňovať ani pútať na seba neželanú pozornosť. Trpezlivo mu vysvetľujte, prečo necudné  šaty nikomu nepridajú na kráse. * Ukážte mu iné možnosti, ako sa moderne a pritom vhodne obliekať.

● Po druhé, prejavujte rozumnosť. Položte si otázku: ‚Je tento odev v rozpore s nejakou biblickou zásadou alebo je to len vec vkusu?‘ (2. Korinťanom 1:24; 1. Timotejovi 2:9, 10) Ak je to iba vec vkusu, nemohli by ste urobiť ústupok?

● Po tretie, nehovorte svojim dospievajúcim deťom, iba čo by nemali nosiť. Pomôžte im vybrať si šaty, ktoré môžu nosiť. Skúste pri tom použiť pracovný list na stranách 82 a 83 v tejto knihe. Bude si to vyžadovať čas a úsilie, ale stojí to za to!

POZRI 11. KAPITOLU TEJTO KNIHY

Mal by som svojmu dieťaťu dovoliť hrať počítačové hry a videohry?

Od čias, keď ste dospievali vy, sa počítačové hry a videohry výrazne zmenili. Ako môžete pomôcť dieťaťu rozpoznať prípadné nebezpečenstvá a vyhýbať sa im?

Keby ste všetky počítačové hry zavrhli alebo dogmaticky tvrdili, že je to iba márnenie času, veľa by ste nedosiahli. Pamätajte, že nie všetky hry sú zlé. No môžu vyvolať závislosť. Preto si všímajte, koľko času vaše dieťa trávi hraním týchto hier a aké hry sa mu páčia. Mohli by ste sa ho tiež opýtať:

● Akú hru hrajú tvoji spolužiaci najradšej?

● O čo v tej hre ide?

● Prečo ich podľa teba tak baví?

Možno zistíte, že vaše dieťa vie o počítačových hrách viac, než ste si mysleli. Možno už hralo aj hry, proti ktorým  máte výhrady. Ak áno, nereagujte prehnane. Je to pre vás príležitosť pomôcť svojmu dieťaťu rozvíjať si schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým. (Hebrejom 5:14)

Klaďte otázky, ktoré mu pomôžu zistiť, prečo ho nevhodné hry priťahujú. Mohli by ste sa ho napríklad opýtať:

● Máš pocit, že ak nebudeš hrať túto hru, nezapadneš medzi kamarátov?

Niektorí mladí hrajú určitú hru preto, aby sa mali o čom rozprávať s rovesníkmi. Ak je to tak aj v prípade vášho dieťaťa, pravdepodobne to nebudete riešiť tak, ako keby ste zistili, že sa mu hry s krvavými alebo sexuálne ladenými scénami páčia. (Kolosanom 4:6)

Ale čo ak zistíte, že vášmu dieťaťu sa páči násilie a sex v takýchto hrách? Niektorí mladí možno tvrdia, že krvavé scény na obrazovke na nich nemajú vplyv. Uvažujú takto: ‚To, že to robím na počítači, neznamená, že by som to robil naozaj.‘ Ak si to myslí aj vaše dieťa, ukážte mu Žalm 11:5. Ako vidno zo slov tohto textu, Boží hnev nevyvoláva len to, že niekto je násilnícky, ale aj to, že miluje násilie. Tá istá zásada platí aj v súvislosti so sexuálnou nemravnosťou či akýmkoľvek iným konaním, ktoré Božie Slovo odsudzuje. (Žalm 97:10)

Ak má vaše dieťa problém s počítačovými hrami či videohrami, vyskúšajte nasledujúce návrhy:

● Nedovoľte mu hrať tieto hry niekde osamote, napríklad v jeho izbe.

● Stanovte základné pravidlá. (Napríklad žiadne hry pred dokončením domácich úloh, večerou alebo inou dôležitou činnosťou.)

● Zdôrazňujte hodnotu oddychových činností, ktoré vyžadujú fyzickú aktivitu.

● Pozorujte svoje dieťa pri hre, alebo čo je ešte lepšie, niekedy si hru zahrajte s ním.

 Samozrejme, aby ste mohli bez zábran dávať deťom rady týkajúce sa obsahu hier, musíte im byť dobrým príkladom. Preto si položte otázku: ‚Aké filmy a televízne programy pozerám?‘ Ak máte dvojaký meter, buďte si istí, že vaše deti si to všimnú.

POZRI 30. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

Čo robiť, ak je moje dieťa závislé od mobilného telefónu, počítača alebo od elektronických médií?

Trávi vaše dospievajúce dieťa príliš veľa času na internete, dostáva či posiela priveľa esemesiek alebo má bližší vzťah k svojmu MP3 prehrávaču než k vám? Ak áno, čo s tým môžete urobiť?

Dalo by sa to riešiť tak, že by ste mu dané zariadenie jednoducho zobrali. Ale nezavrhnite hneď všetky elektronické prístroje a médiá. Veď aj vy pravdepodobne používate nejakú elektroniku, ktorú nemali vaši rodičia. Preto ak nie je vážny dôvod, aby ste svojmu dieťaťu jeho „hračku“ vzali, skúste mu ju nechať a zamerajte sa skôr na to, aby ste ho naučili používať moderné zariadenia rozumne a vyrovnane. Ako to môžete robiť?

Sadnite si spolu a porozprávajte sa o tom. Najprv mu povedzte, prečo máte obavy. Potom si vypočujte jeho názor. (Príslovia 18:13) A nakoniec vymyslite nejaké praktické riešenie. Nebojte sa stanoviť pevné hranice, ale buďte rozumní. „Keď som mala problém s esemeskovaním, rodičia mi nevzali mobil, ale stanovili pravidlá,“ hovorí Ellen. „Vďaka tomu, ako situáciu riešili, som sa naučila, ako byť vyrovnaná v tom, koľko esemeskujem, a to aj vtedy, keď ma nevidia.“

Ale čo ak sa váš syn alebo dcéra bráni a hovorí, že preháňate? Nepovedzte si, že radiť mu je ako hádzať hrach na stenu. Buďte trpezliví. Možno vaše dieťa len potrebuje  čas, aby sa mu to rozležalo v hlave. Je možné, že v kútiku duše vám dáva za pravdu a napokon urobí potrebné úpravy. Mnohí mladí majú podobný postoj ako tínedžerka Hailey, ktorá vraví: „Keď mi rodičia povedali, že som závislá od počítača, urazila som sa. Ale čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si uvedomovala, že majú pravdu.“

POZRI 36. KAPITOLU TEJTO KNIHY

 SAMOSTATNOSŤ

Nakoľko by som mal rešpektovať súkromie svojho dieťaťa?

Zvoliť správny prístup v tejto otázke nemusí byť jednoduché. Dajme tomu, že váš syn sa zavrel do svojej izby. Mali  by ste mu tam vojsť bez zaklopania? Alebo vaša dcéra sa ponáhľala do školy a zabudla si doma mobilný telefón. Mali by ste si pozrieť jej esemesky?

Na tieto otázky nie je ľahké odpovedať. Ako rodič máte právo vedieť, čo sa deje v živote vášho dospievajúceho dieťaťa, a máte aj povinnosť chrániť ho. Ale nemôžete stále okolo neho krúžiť ako helikoptéra a kontrolovať každý jeho pohyb. Ako môžete v tomto ohľade nájsť vyrovnanosť?

Po prvé, uvedomte si, že ak vaše dospievajúce dieťa chce byť samo, nemusí to vždy znamenať, že má niečo za lubom. Často je dôvod iný — možno iba túži po väčšom súkromí, čo je prirodzená súčasť dospievania. Keď majú dospievajúci určité súkromie, poskytuje im to priestor, aby si skôr než vyletia z rodného hniezda, takpovediac vyskúšali vlastné krídla, teda aby sa sami naučili vytvárať si a upevňovať priateľstvá a riešiť problémy na základe vlastnej ‚sily rozumu‘. (Rimanom 12:1, 2) Dáva im to tiež možnosť rozvíjať si schopnosť premýšľať, ktorá je veľmi potrebná, ak z nich raz majú byť zodpovední dospelí. A dáva im to priestor hlboko uvažovať, keď stoja pred nejakým rozhodnutím alebo keď majú odpovedať na ťažké otázky. (Príslovia 15:28)

Po druhé, pamätajte, že keby ste sa snažili ovplyvňovať každý detail života svojho dospievajúceho dieťaťa, mohlo by to v ňom vyvolať odpor a chuť búriť sa. (Efezanom 6:4; Kolosanom 3:21) Znamená to, že by ste sa mali úplne stiahnuť? Nie, lebo stále ste rodičmi. No vaším cieľom by malo byť pomôcť dieťaťu, aby si školilo svedomie. (5. Mojžišova 6:6, 7; Príslovia 22:6) Poskytovanie vedenia je totiž účinnejšie než kontrola.

Po tretie, porozprávajte sa o otázke súkromia s dieťaťom. Vypočujte si, čo ho trápi. Mohli by ste niekedy urobiť určitý ústupok? Povedzte mu, že ste ochotní do istej miery rešpektovať jeho súkromie, pokiaľ nesklame vašu dôveru.  Vysvetlite mu, aké následky bude mať neposlušnosť, a potom si za svojím slovom stojte. Nemajte obavy, to, že dieťaťu poskytnete istú mieru súkromia, neznamená, že sa vzdávate svojej úlohy starostlivých rodičov.

POZRI 3. A 15. KAPITOLU TEJTO KNIHY

Koľko rokov by malo moje dieťa chodiť do školy?

„Učitelia sú hrozne nudní!“ „Mám strašne veľa úloh!“ „Ledva prejdem z ročníka do ročníka. Načo sa vôbec ďalej usilovať?“ Pod ťarchou týchto pocitov sú niektorí mladí v pokušení nechať školu ešte skôr, než získajú dostatočné vzdelanie na to, aby sa dokázali uživiť. Čo môžete robiť, ak chce nechať školu váš syn alebo dcéra? Vyskúšajte nasledujúce podnety.

● Zamyslite sa nad svojím postojom k vzdelávaniu. Považovali ste školu za stratu času — za väzenie, v ktorom musíte sedieť, až kým jedného dňa nedostanete slobodu, aby ste sa mohli konečne venovať niečomu dôležitejšiemu? Ak áno, tento postoj sa mohol preniesť na vaše deti. Pravda je však taká, že všestranné vzdelanie im pomôže získať „praktickú múdrosť a schopnosť premýšľať“, čo sú vlastnosti, ktoré potrebujú, aby mohli dosiahnuť svoje ciele. (Príslovia 3:21)

● Vytvorte im vhodné podmienky na štúdium. Niektorí mladí by mohli mať lepšie známky, ale nevedia, ako študovať. Inokedy je problém v tom, že nemajú na štúdium vytvorené primerané podmienky. Vhodným miestom na štúdium môže byť dobre osvetlený kútik s písacím stolom, ktorý nie je zaprataný a kde je poruke všetko potrebné na štúdium. Svojmu dieťaťu môžete pomôcť robiť pokroky — či už v škole, alebo v duchovnej oblasti —, keď mu vytvoríte vhodné prostredie, kde môže uvažovať o nových podnetoch a myšlienkach. (Porovnaj 1. Timotejovi 4:15)

 ● Prejavujte aktívny záujem. Na učiteľov a výchovných poradcov sa pozerajte ako na spojencov, nie ako na nepriateľov. Zoznámte sa s nimi. Hovorte s nimi o tom, aké má vaše dieťa ciele a čo je preňho náročné. Ak má dieťa zlé známky, snažte sa zistiť príčinu. Nemá napríklad obavy, že keby malo vynikajúci prospech, druhí by ho šikanovali? Má problém s učiteľom? A čo voliteľné predmety? Dieťa by toho malo mať v škole toľko, aby ho to motivovalo, nie preťažovalo. Alebo nemá náhodou nejaký zdravotný problém, napríklad slabý zrak alebo poruchu učenia?

Čím aktívnejšie budete pristupovať tak k svetskému vzdelávaniu svojho dieťaťa, ako aj k jeho duchovnému školeniu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa mu bude v oboch týchto oblastiach dobre dariť. (Žalm 127:4, 5)

POZRI 19. KAPITOLU TEJTO KNIHY

Ako zistím, či je moje dieťa už pripravené osamostatniť sa?

Serena, ktorá bola citovaná v 7. kapitole tejto knihy, sa obáva odchodu z domu. Prečo? O jednom z dôvodov hovorí: „Aj keď si chcem kúpiť niečo za vlastné, otec mi to nedovolí. Povie, že je to jeho zodpovednosť. Preto ma desí predstava, že si raz budem musieť všetko platiť sama.“ Serenin otec to určite nemyslí zle. Ale myslíte si, že pomáha svojej dcére pripraviť sa na to, aby raz dokázala viesť vlastnú domácnosť? (Príslovia 31:10, 18, 27)

Chránite svoje deti natoľko, že skoro vôbec nie sú samostatné? Ako to môžete zistiť? Pouvažujte o nasledujúcich štyroch bodoch, ktoré sú rozoberané v 7. kapitole pod medzititulkom „Som pripravený?“, ale teraz z pozície rodiča.

Hospodárenie s peniazmi. Vedia vaše staršie deti, aké sú náklady na stravu, bývanie a ostatné základné veci?  Majú základné vedomosti o tom, aké dane treba platiť? (Rimanom 13:7) Sú zodpovedné pri požičiavaní si peňazí a pri používaní platobnej karty? (Príslovia 22:7) Vedia si vytvoriť rozpočet a neprekračovať ho? (Lukáš 14:28–30) Pocítili už, aké je uspokojujúce kúpiť si niečo za peniaze, ktoré si samy zarobili? A zažili, akú radosť to prináša, keď venujú svoj čas a prostriedky na pomoc druhým? (Skutky 20:35)

Starostlivosť o seba a o domácnosť. Vedia vaše dcéry aj synovia variť? Naučili ste ich prať a žehliť? Ak jazdia autom, vedia bezpečne vykonať základnú údržbu, ako je výmena oleja, prípadne vedia vymeniť poistku či prepichnuté koleso?

Schopnosť vychádzať s druhými. Ako reagujete, keď sa vaše dospievajúce deti hádajú? Cítite vždy potrebu stavať sa do úlohy sudcu, ktorý rozhodne, ako urovnať spor? Alebo ich vediete k tomu, aby problém samy v pokoji vyriešili a potom vám iba povedali, ako sa dohodli? (Matúš 5:23–25)

Duchovné návyky. Hovoríte deťom, čomu majú veriť, alebo ich o tom presviedčate na základe dôkazov? (2. Timotejovi 3:14, 15) Čo urobíte, keď za vami prídu s nejakou náboženskou či etickou otázkou? Vždy im rovno odpoviete alebo ich vediete k tomu, aby si rozvíjali „schopnosť premýšľať“? (Príslovia 1:4) Chceli by ste, aby vás v osobnom štúdiu Biblie napodobňovali, alebo by ste boli radšej, keby si počínali lepšie než vy? *

Aby ste deťom pomohli v spomenutých oblastiach, nepochybne si to od vás bude vyžadovať veľa času a úsilia. Ale toto úsilie bude odmenené. Keď ich jedného dňa budete so slzami na krajíčku vyprevádzať z domu, budete mať dobrý pocit, že ste pre ne urobili, čo ste mohli.

POZRI 7. KAPITOLU TEJTO KNIHY

  SEX A ZNÁMOSŤ

Mal by som sa so svojím dieťaťom rozprávať o sexe?

S témou sexu sa deti začínajú stretávať v zarážajúco nízkom veku. V Biblii bolo už dávno predpovedané, že „posledné dni“ sa budú vyznačovať ‚kritickými časmi, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať‘, lebo ľudia budú „bez sebaovládania“ a budú ‚viac milovať rozkoše ako Boha‘. (2. Timotejovi 3:1, 3, 4) Skutočnosť, že príležitostný sex sa stáva niečím bežným, je jedným z mnohých dôkazov spĺňania tohto proroctva.

Dnešný svet sa diametrálne líši od sveta, v ktorom ste vyrastali vy. V určitých ohľadoch sú však problémy tie isté. Preto nemusíte mať prílišný strach z toho, že vaše deti sú denne vystavené zlým vplyvom a vy s tým nedokážete nič urobiť. Namiesto toho buďte odhodlaní pomáhať im konať tak, ako nabádal apoštol Pavol kresťanov takmer pred 2 000 rokmi: „Oblečte si úplnú výzbroj od Boha, aby ste boli schopní pevne stáť proti Diablovým úkladom.“ ​(Efezanom 6:11) V skutočnosti mnohí mladí v kresťanskom zbore vyvíjajú chvályhodné úsilie konať to, čo je správne, aj napriek negatívnym vplyvom, ktorým sú vystavení. Ako môžete svojim deťom pomôcť, aby konali rovnako?

Rozhovor môžete začať napríklad na základe niektorých kapitol v 4. časti tejto knihy či v 1. a 7. časti druhej knihy.  Sú v nich uvedené biblické texty, ktoré podnecujú k premýšľaniu. Niektoré texty poukazujú na to, čo sa môžeme naučiť zo života ľudí, ktorí sa pevne postavili za to, čo je správne, a aké požehnanie im to prinieslo. Ale sú tam aj varovné príklady tých, ktorí prehliadali Božie zákony a draho za to zaplatili. Ďalšie texty obsahujú zásady, ktoré môžu pomôcť vašim deťom uvedomiť si, že tak ako vy, aj ony majú obrovskú výsadu žiť v súlade s Božími zákonmi. Čo keby ste si naplánovali, že si tento materiál s nimi čo najskôr preberiete?

POZRI 23., 25. A 32. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 4. – 6., 28. A 29. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

Mal by som svojmu dieťaťu dovoliť s niekým chodiť?

Je isté, že skôr či neskôr sa téme chodenia a známosti budete musieť venovať. Phillip hovorí: „Ja sa vôbec o nič nesnažím, dievčatá ma samy pozývajú na rande. Som v rozpakoch a premýšľam: ‚Čo mám teraz robiť?‘ Niekedy je ťažké povedať nie, pretože niektoré sú veľmi pekné!“

To najlepšie, čo môžete ako rodičia urobiť, je, že sa so svojím dospievajúcim dieťaťom budete o otázke známosti rozprávať. Môžete pri tom využiť napríklad 1. kapitolu druhej knihy. Zistite, aký tlak v súvislosti s chodením cíti váš syn alebo dcéra v škole či dokonca v kresťanskom zbore a ako to prežíva. Niekedy sa dá o takých veciach porozprávať pri neformálnych príležitostiach, napríklad ‚keď sedíte vo svojom dome‘ alebo ‚keď idete po ceste‘. (5. Mojžišova 6:6, 7) Bez ohľadu na to, pri akej príležitosti sa rozprávate, buďte ‚rýchli v počúvaní a pomalí v reči‘. — Jakub 1:19.

Ak sa váš syn alebo dcéra zaujíma o niekoho opačného pohlavia, nepodliehajte panike. „Keď sa otec dozvedel, že mám chlapca, úplne ho to vyviedlo z miery!“ hovorí jedna tínedžerka. „Snažil sa ma odstrašiť tými známymi otázkami  o tom, či som pripravená na manželstvo — ale to môže mať na mladého človeka akurát taký vplyv, že sa snaží vzťah udržať čo najdlhšie, len aby rodičom dokázal, že sa mýlia!“

Ak vaše dospievajúce dieťa vie, že o známosti sa s vami nedá rozprávať, môže sa to skončiť veľmi zle — bude s niekým chodiť tajne. „Keď rodičia reagujú prehnane,“ hovorí jedno dievča, „mladí sa potom iba snažia svoj vzťah viac skrývať. Neprestanú s tým, len to budú robiť rafinovanejšie.“

Oveľa lepšie výsledky dosiahnete, keď sa o tom budete otvorene rozprávať. Dvadsaťročná Brittany hovorí: „Rodičia boli ku mne v otázke chodenia vždy veľmi otvorení. Je pre nich dôležité, aby vedeli, kto sa mi páči, a ja si myslím, že je to v poriadku. Môj otec sa s tým chlapcom porozpráva, a ak sa rodičom niečo nezdá, povedia mi to. Potom si to väčšinou rozmyslím a ani s ním nezačnem chodiť.“

Po prečítaní 2. kapitoly druhej knihy vám však možno napadne otázka: ‚Mohlo by sa stať, že by mal i môj syn alebo dcéra známosť za mojím chrbtom?‘ Všimnite si, ako sa niekoľko mladých vyjadrilo o tom, prečo sú niektorí v pokušení mať tajný vzťah, a potom sa zamyslite nad uvedenými otázkami.

„Niektorí mladí nenachádzajú doma oporu, a tak hľadajú niekoho, o koho by sa mohli oprieť.“ ​(Wendy)

Čo môžete urobiť pre to, aby boli citové potreby vašich detí uspokojené? Môžete v tom niečo zlepšiť? Ak áno, čo?

„Keď som mala 14, zoznámila som sa so študentom, ktorý k nám prišiel v rámci výmenného pobytu. Navrhol mi, aby sme spolu chodili, a ja som súhlasila. Povedala som si, že by bolo príjemné mať chlapca, ktorý by ma objal.“ ​(Diane)

Ako by ste to riešili, keby bola Diane vašou dcérou?

„Vďaka mobilom je ľahké s niekým tajne chodiť. Rodičia ani netušia, že sa niečo deje!“ ​(Annette)

 Čo môžete urobiť, aby vaše deti nezačali používať mobil týmto spôsobom?

„Tajne s niekým chodiť sa dá omnoho ľahšie, keď sa rodičia až tak nezaujímajú o to, čo ich deti robia a s kým.“ ​(Thomas)

Mohli by ste urobiť niečo pre to, aby ste mali aktívnejšiu úlohu v živote svojho dieťaťa a zároveň mu ponechali vhodnú mieru voľnosti?

„Rodičia často nie sú doma vtedy, keď sú doma deti, alebo deťom príliš dôverujú, keď ich s niekým púšťajú von.“ ​(Nicholas)

Viete, kto je najbližším priateľom vášho dieťaťa? A naozaj viete, čo robia, keď sú spolu?

„Tajný vzťah môže vzniknúť, keď sú rodičia príliš prísni.“ ​(Paul)

Ako môžete prejaviť rozumnosť bez toho, že by ste robili kompromisy v biblických zákonoch a zásadách? (Filipanom 4:5)

„Keď som začala dospievať, mala som nízku sebaúctu a túžila som po tom, aby si ma niekto všimol. Začala som si mailovať s jedným chlapcom zo susedného zboru a zaľúbila som sa doňho. Vďaka nemu som sa cítila výnimočná.“ ​(Linda)

Čo mohli urobiť Lindini rodičia, aby ich dcéra nemusela hľadať uspokojenie svojich citových potrieb mimo domu?

Čo keby ste sa porozprávali so svojím synom či dcérou na základe 2. kapitoly druhej knihy a myšlienok, ktoré tu boli práve rozobraté? Najlepším prostriedkom proti tomu, aby vaše dieťa pred vami niečo tajilo, je vrúcna a úprimná komunikácia. (Príslovia 20:5)

POZRI 1. – 3. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

  CITOVÉ POTREBY

Ako reagovať, keď moje dieťa hovorí o samovražde?

V niektorých krajinách si znepokojivo veľký počet mladých ľudí siaha na život. Napríklad v Spojených štátoch je samovražda treťou najčastejšou príčinou smrti mladých vo veku 15 až 25 rokov a počet samovrážd 10- až 14-ročných sa za posledných dvadsať rokov zdvojnásobil. Najviac ohrození sú tí mladí, ktorí trpia nejakou duševnou poruchou, tí, v rodine ktorých niekto spáchal samovraždu, a tí, ktorí sa už v minulosti o samovraždu pokúsili. Medzi varovné signály, že mladý človek možno uvažuje o samovražde, patrí:

● izoluje sa od rodiny a priateľov

● menia sa jeho stravovacie návyky a spánkový režim

● nezaujímajú ho činnosti, ktoré ho predtým bavili

● výrazne sa mení jeho osobnosť

● berie drogy alebo zneužíva alkohol

● zbavuje sa vecí, na ktorých mu donedávna záležalo

● hovorí o smrti alebo sa príliš zamestnáva témami spojenými so smrťou

Jednou z najvážnejších chýb, ktorú rodič môže urobiť, je, keď takéto varovné signály prehliada. Preto každý z nich  berte vážne. Nedospejte prenáhlene k záveru, že vaše dieťa jednoducho prechádza nejakým ťažším obdobím a že ho to určite prejde.

Ak váš syn alebo dcéra trpí hlbokou depresiou alebo inou duševnou poruchou, nehanbite sa vyhľadať pomoc. A ak máte podozrenie, že vaše dospievajúce dieťa chce so všetkým skoncovať, opýtajte sa ho na to. Predstava, že dospievajúci bude podnietený spáchať samovraždu, ak sa s ním o tom porozprávate, je mylná. Mnohým mladým sa uľaví, keď o tom rodičia začnú hovoriť. Ak teda vaše dieťa prizná, že uvažovalo alebo uvažuje o samovražde, skúmajte, či si ju už neplánuje, a ak áno, nakoľko detailne. Čím podrobnejšie má tento plán rozpracovaný, tým naliehavejšie je, aby ste podnikli nejaké kroky.

Nenazdávajte sa, že depresia prejde sama od seba. A ak sa zdá, že prešla, nemyslite si, že problém je vyriešený. Práve vtedy môže byť situácia najnebezpečnejšia. Prečo? Lebo kým je dospievajúci v hlbokej depresii, môže byť svojimi pocitmi natoľko ochromený, že na spáchanie samovraždy nemá dosť síl. Ale keď skľučujúce pocity ustúpia a mladému človeku sa vráti energia, môže sa o samovraždu pokúsiť.

Je naozaj smutné, keď niektorí mladí v zúfalstve začnú uvažovať, že so všetkým skoncujú. Ale keď si rodičia a ďalší vnímaví dospelí všímajú varovné signály a reagujú na ne, môžu ‚hovoriť utešujúco so skľúčenými dušami‘ a stať sa pre mladých útočiskom. (1. Tesaloničanom 5:14)

POZRI 13. A 14. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 26. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

Mal by som pred svojím dieťaťom skrývať smútok?

Ak ste prišli o manželského partnera, táto strata vám nepochybne spôsobila obrovský žiaľ a mnoho bolesti. Ešte ťažšie to môže byť, ak vás jeho smrť zasiahla v čase, keď  vaše dieťa dospieva a zvlášť potrebuje vašu pomoc. Ako mu môžete pomôcť vyrovnávať sa so žiaľom a pritom neprehliadať vlastnú bolesť? Skúste uplatniť nasledujúce podnety.

● Potlačte sklon skrývať svoje pocity. Vaše dieťa sa naučilo mnoho cenných vecí tak, že vás pozorovalo. Rovnako sa bude učiť aj to, ako sa vyrovnať so zármutkom. Preto si nemyslite, že rodič musí byť kvôli dieťaťu silný a skrývať pred ním svoj žiaľ. Tak by sa iba naučilo robiť to isté. Keď však pred ním dáte svoju emocionálnu bolesť najavo, naučí sa, že je lepšie pocity prejavovať než ich potláčať a že je normálne cítiť skľúčenosť, frustráciu či hnev.

● Podnecujte svoje dospievajúce dieťa rozprávať. Povzbudzujte ho, aby vám povedalo, čo cíti, no nenúťte ho do toho. Ak váha otvoriť si pred vami srdce, možno by ste si s ním mohli prebrať 16. kapitolu tejto knihy. Okrem toho mu rozprávajte o mnohých pekných spomienkach, ktoré máte na zosnulého partnera. Nebojte sa priznať, aké ťažké to pre vás bez neho bude. Keď vás dieťa bude počuť hovoriť o pocitoch, naučí sa robiť to isté.

● Berte do úvahy svoje obmedzenia. Je pochopiteľné, že v tomto náročnom období chcete byť pre svoje dospievajúce dieťa spoľahlivou oporou. Ale nezabúdajte, že strata milovaného partnera vás oberá o silu. Preto zrejme isté obdobie nebudete mať toľko emocionálnej, duševnej a telesnej sily ako predtým. A tak azda bude potrebné, aby ste poprosili o pomoc príbuzných a zrelých priateľov. Požiadať o pomoc je znak zrelosti. Príslovia 11:2 hovoria: „Múdrosť je u skromných.“

Najväčšiu oporu môžete nájsť u samotného Jehovu Boha, ktorý svojich ctiteľov uisťuje: „Tvoju pravicu stískam ja, Jehova, tvoj Boh, Ten, ktorý ti hovorí: ‚Neboj sa. Ja sám ti pomôžem.‘“ ​(Izaiáš 41:13)

POZRI 16. KAPITOLU TEJTO KNIHY

 Ako môžem svojej dcére pomôcť získať vyrovnanosť v otázke stravovania?

Čo môžete urobiť, ak vaša dcéra trpí poruchou príjmu potravy? * Najprv sa snažte pochopiť, čo je príčinou tohto problému.

Z pozorovaní vyplýva, že mnohí ľudia s poruchami príjmu potravy majú nízku sebaúctu a sú perfekcionistami, ktorí majú na seba nerozumne vysoké nároky. Dávajte pozor, aby ste tieto črty u svojej dcéry nepodporovali. Pomôžte jej budovať si sebaúctu. (1. Tesaloničanom 5:11)

Pozorne tiež preskúmajte, aký postoj k jedlu a k telesnej hmotnosti máte vy. Nekladiete nevedomky na tieto veci neprimeraný dôraz, či už slovami, alebo konaním? Pamätajte, že mladým ľuďom mimoriadne záleží na tom, ako vyzerajú. Dokonca aj vtipkovanie o bacuľatosti alebo o prírastku hmotnosti, ktorý je v období dospievania prirodzený, môže v mysli citlivého mladého človeka zanechať stopy, ktoré môžu viesť k problémom.

Keď už ste o situácii pouvažovali a modlili sa v tejto súvislosti, citlivo sa s dcérou porozprávajte. Skúste pri tom uplatniť nasledujúce podnety:

● Pozorne si premyslite, čo poviete a kedy to poviete.

● Jasne vyjadrite svoje obavy a túžbu pomôcť.

● Nebuďte zaskočení, ak sa bude vaša dcéra spočiatku brániť.

● Trpezlivo počúvajte.

A čo je najdôležitejšie, podporujte svoju dcéru v úsilí zbaviť sa tejto poruchy. Nech sa to stane záležitosťou celej rodiny!

POZRI 10. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 7. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

   DUCHOVNOSŤ

Ako môžem svojim deťom aj vo veku dospievania vštepovať duchovné hodnoty?

V Biblii čítame, že Timotej bol o duchovných veciach poučovaný „od útleho detstva“, a zrejme aj vy sa snažíte svojim deťom poskytovať duchovné školenie. (2. Timotejovi 3:15) No keď sa deti dostanú do veku dospievania, je potrebné výchovné metódy prispôsobiť novým okolnostiam. Ako dorastajú, začínajú chápať zložité abstraktné myšlienky, ktorým predtým nedokázali porozumieť. Preto je teraz viac než kedykoľvek predtým potrebné, aby ste apelovali na ich ‚silu rozumu‘. (Rimanom 12:1)

Keď apoštol Pavol písal Timotejovi, zmienil sa o veciach, ktoré sa Timotej naučil a o ktorých „bol presvedčený, aby [im] uveril“. (2. Timotejovi 3:14) Aj vaše dospievajúce deti možno potrebujú byť ‚presviedčané, aby uverili‘ biblickým pravdám, ktoré poznajú od útleho detstva. Ak chcete pôsobiť na ich srdce, nestačí im len hovoriť, čo majú robiť alebo čomu majú veriť. Musia si to samy preskúmať. Ako im v tom môžete pomôcť? Začnite tým, že im budete často dávať podnety na premýšľanie o hlbokých otázkach, a potom im dáte priestor, aby vám o svojich úvahách rozprávali. Môžu to byť otázky ako:

● Čo ma presviedča o existencii Boha? (Rimanom 1:20)

● Prečo môžem mať istotu, že to, čo ma rodičia učia z Biblie, je pravda? (Skutky 17:11)

 ● Čo ma presviedča o tom, že biblické normy sú na moje dobro? (Izaiáš 48:17, 18)

● Prečo môžem mať istotu, že biblické proroctvá sa splnia? (Jozua 23:14)

● Čo ma presviedča o tom, že nič, čo ponúka tento svet, sa nedá porovnať s ‚vynikajúcou hodnotou poznania Krista Ježiša‘? (Filipanom 3:8)

● Čo znamená Kristova výkupná obeť pre mňa osobne? (2. Korinťanom 5:14, 15; Galaťanom 2:20)

Možno sa zdráhate svoje dospievajúce dieťa podnecovať, aby sa zamýšľalo nad takýmito otázkami, lebo máte obavy, že nebude vedieť odpovedať. Ale to by bolo podobné, ako keby ste sa zdráhali pozrieť v aute na prístrojovú dosku zo strachu, že ukazovateľ paliva bude indikovať prázdnu nádrž. Veď ak je to tak, najlepšie je to zistiť, kým s tým ešte môžete niečo urobiť! Rovnako platí, že teraz — kým sú deti ešte doma — máte možnosť pomôcť im, aby preskúmali otázky týkajúce sa viery a samy ‚sa presvedčili, aby uverili‘. *

Pamätajte, že nie je nič zlé na tom, keď si váš syn či dcéra kladie otázku: „Prečo vlastne verím tomu, čo ma rodičia učia?“ Diane, ktorá má 22 rokov, spomína, že si túto otázku ako tínedžerka kládla. „Chcela som mať istotu v tom, čomu verím,“ hovorí. „Keď som si na svoje otázky dokázala dať jasné, presvedčivé odpovede, uvedomila som si, že sa mi páči byť Jehovovou svedkyňou! Kedykoľvek sa ma potom niekto opýtal, prečo niečo nechcem urobiť, neodpovedala som ‚je to proti môjmu náboženstvu‘, ale ‚podľa mňa to nie je správne‘. Inými slovami, osvojila som si biblický názor na veci.“

Návrh: Pokiaľ ide o uplatňovanie biblických zásad, skúste svoje dospievajúce dieťa podnietiť k používaniu ‚sily rozumu‘  tak, že keď vznikne problém, navrhnete mu, aby ste si vymenili úlohy. Dajme tomu, že dcéra si od vás pýta dovolenie ísť na nejakú párty, ale vy (a pravdepodobne aj ona sama) viete, že spoločnosť, ktorá tam bude, nie je práve najvhodnejšia. Možno by ste jej najradšej hneď povedali, že ju nepustíte. No skúste radšej povedať niečo v tomto zmysle: ‚Mám návrh. Čo keby sme si vymenili úlohy? Zamysli sa nad tou párty a preštuduj si nejaký materiál na túto tému (napríklad 37. kapitolu tejto knihy a 32. kapitolu druhej knihy) a zajtra sa o tom znova porozprávame. Ty budeš akože rodič a ja dcéra a povieš mi, či by bolo rozumné na tú párty ísť.‘

POZRI 38. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 34. – 36. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

Naše dospievajúce dieťa stráca záujem o duchovné veci. Čo máme robiť?

Predovšetkým neurobte unáhlený záver, že vaše dieťa odmieta vašu vieru. V mnohých prípadoch sa za tým skrýva niečo iné. Je možné, že vaše dospievajúce dieťa...

● je pod tlakom rovesníkov a je mu nepríjemné, keď vytŕča z radu tým, že sa drží biblických zásad;

● vidí, že iní mladí (možno aj súrodenci) robia duchovný pokrok, a má pocit, že sa im nikdy nevyrovná;

● túži mať priateľov, ale má pocit, že sa mu nedarí zapadnúť medzi spoluveriacich, a cíti sa osamelo;

● vidí, že niektorí mladí „kresťania“ vedú dvojaký život;

● sa túži prejaviť ako samostatná osobnosť, a preto možno cíti potrebu spochybňovať vaše hodnoty;

● vidí, že spolužiaci sa bez zábran dopúšťajú nesprávneho konania, a to zdanlivo bez akýchkoľvek následkov;

● sa snaží získať priazeň svojho neveriaceho rodiča.

 Dôležité je uvedomiť si, že takéto veci málokedy súvisia s podstatou vašej viery. Skôr to súvisí s tým, že vášmu dieťaťu sa zdá ťažké podľa tejto viery žiť — aspoň v tejto chvíli. Čo môžete robiť, aby ste ho povzbudili?

Robte úpravy, ale nie kompromisy. Snažte sa pochopiť, čo je príčinou, že vaše dospievajúce dieťa stráca záujem o duchovné veci, a potom urobte potrebné úpravy, aby ste mu vytvorili čo najlepšie podmienky na to, aby sa mu duchovne darilo. (Príslovia 16:20) Napríklad keď si s dieťaťom vypracujete pracovný list „Plán mojej reakcie“ na stranách 132 a 133 v druhej knihe, môže mu to dodať sebadôveru, takže nebude mať také obavy zo situácií, keď musí čeliť tlaku spolužiakov. Alebo ak cíti osamelosť, ujmite sa iniciatívy a pomôže mu nájsť si dobrých priateľov.

Nájdite niekoho, kto mu môže duchovne pomôcť. Niekedy mladí dobre zareagujú na povzbudenie od niekoho, kto nie je členom ich rodiny. Poznáte nejakého kresťana, ktorý by svojím duchovným zmýšľaním mohol mať dobrý vplyv na vaše dospievajúce dieťa? Ak áno, skúste ho poprosiť, či by vášmu synovi alebo dcére nevenoval nejaký čas. Samozrejme, vaším cieľom nie je zbaviť sa rodičovskej zodpovednosti. Ale zamyslite sa nad Timotejom. Apoštol Pavol mal naňho veľmi dobrý vplyv a aj pre Pavla bolo prínosom, že sa Timotej stal jeho druhom na cestách. (Filipanom 2:20, 22)

Kým vaše dieťa žije pod vašou strechou, máte právo vyžadovať, aby sa prispôsobilo duchovnému programu rodiny. Cieľom však nie je, aby len mechanicky vykonávalo určité činnosti; chcete do jeho srdca vštepiť lásku k Bohu. Keď mu chcete pomôcť, aby prijalo pravé náboženstvo, dávajte mu dobrý príklad. Buďte rozumní v tom, čo od neho očakávate. Nájdite niekoho, kto mu môže duchovne pomáhať, a pomôžte mu nájsť si dobrých priateľov. Možno raz príde deň, keď aj vaše dieťa povie tak ako žalmista: „Jehova je môj skalný útes a moja pevnosť, Zaobstarávateľ úniku pre mňa.“ ​(Žalm 18:2)

POZRI 39. KAPITOLU TEJTO KNIHY A 37. A 38. KAPITOLU DRUHEJ KNIHY

[Poznámky pod čiarou]