Kapitola 16

Je môj zármutok normálny?

MITCHELL si spomína na deň, keď mu zomrel otec: „Bol to pre mňa šok... ,To predsa nemôže byť pravda,‘ hovoril som si znova a znova.“

Možno, že ti zomrel niekto, koho si veľmi miloval — rodič, brat, sestra alebo priateľ. Cítiš nielen zármutok, ale aj hnev, neistotu a strach. Alebo svoju bolesť potláčaš, a ona ťa hlodá v tvojom vnútri.

Je celkom prirodzené, že smrť milovaného človeka v nás vyvolá hlboké citové rozrušenie. Aj Ježiš Kristus „zaplakal“ a „zavzdychal“ v duchu, keď sa dozvedel, že zomrel jeho dobrý priateľ. (Ján 11:33–36; porovnaj 2. Samuelovu 13:28–39.) Keď si uvedomíš, že iní ľudia majú rovnaké pocity ako ty, azda sa ľahšie vysporiadaš so stratou, ktorá ťa postihla.

Popieranie skutočnosti

Spočiatku sa azda cítiš otupený. V hĺbke svojho vnútra možno dúfaš, že je to iba zlý sen, že niekto príde a zobudí ťa, a všetko bude ako predtým. Cindy napríklad zomrela matka na rakovinu. Rozpráva: „V skutočnosti som sa nezmierila s tým, že už tu nie je. Keď sa stane niečo, o čom sme sa spolu v minulosti rozprávali, mimovoľne si poviem: ‚Budem to musieť povedať mamičke.‘“

Pozostalí majú sklon popierať, že došlo k úmrtiu. Môže sa im dokonca zdať, že zomrelého vidia na ulici, v autobuse alebo v metre. Akákoľvek letmo zachytená podobnosť môže vyvolať nádej, že to všetko je azda len  klam. Uvedom si, že Boh vytvoril človeka, aby žil, nie aby zomieral. (1. Mojžišova 1:28; 2:9) Je teda celkom normálne, že sa ťažko zmierujeme so smrťou.

„Ako mi to mohla urobiť?“

Nediv sa, že sú dokonca chvíle, keď sa na toho, kto zomrel, hneváš. Cindy spomína: „Keď mamička zomrela, občas ma napadlo: ‚Vôbec si nám nepovedala, že zomrieš. Jednoducho si zmizla.‘ Mala som pocit, že som opustená.“

Rovnaké pocity môže vyvolať aj smrť brata alebo sestry. „Je takmer absurdné hnevať sa na niekoho, kto zomrel,“ vysvetľuje Karen, „ale keď mi zomrela sestra, neubránila som sa tomu. ‚Ako len mohla zomrieť a nechať ma samu? Ako mi to mohla urobiť?‘ Takéto myšlienky mi stále vírili v hlave.“ Niektorí zisťujú, že sa na svojho súrodenca hnevajú za veľkú bolesť, ktorú spôsobila jeho smrť. Iní majú pocit, že si ich nikto nevšíma, a dokonca azda ťažko znášajú, že chorému bratovi alebo sestre sa pred smrťou venovalo viac času a pozornosti. Nepriateľské pocity voči zomrelému môžu vyvolať aj zarmútení rodičia, ktorí začnú prejavovať prílišnú úzkostlivosť, lebo sa boja, aby neprišli o ďalšie dieťa.

„Prečo...“

Často reagujeme aj pocitom viny. V mysli nám víria otázky a pochybnosti. ‚Mohli sme urobiť viac? Mali sme sa poradiť s iným lekárom?‘ A potom prichádzajú výčitky: „Prečo...“ „Prečo sme sa tak hádali!“ „Prečo som nebol láskavejší!“ „Prečo som nešla nakúpiť namiesto nej!“

 Mitchell hovorí: „Prečo som nebol trpezlivejší a nemal som pre otecka väčšie porozumenie. Alebo prečo som nerobil viac okolo domu, aby si mohol po práci odpočinúť.“ A Elisa poznamenáva: „Keď mamička ochorela a náhle zomrela, všetky rozpory, ktoré boli medzi nami, ostali nevyriešené. Teraz si robím výčitky. Prichádza mi na myseľ všetko, čo som jej mala povedať a čo som hovoriť nemala — všetko, čo som urobila zle.“

Dokonca máš azda pocit, že to, čo sa stalo, je tvoja vina. Cindy spomína: „Robila som si výčitky pre každú roztržku, pre všetky starosti, ktoré som mamičke spôsobila. Zdalo sa mi, že všetky starosti, ktoré so mnou mala, azda prispeli k jej chorobe.“

„Čo poviem svojim priateľom?“

Jedna vdova hovorí o svojom synovi: „Johny nechcel hovoriť deťom, že otecko zomrel. Privádzalo ho to do rozpakov, a hneval sa, že nevie, čo má robiť.“

 Kniha Smrť a zármutok v rodine (angl.) vysvetľuje: „Otázka ‚Čo poviem svojim priateľom?‘ je pre mnohých súrodencov [ktorí prežijú svojho brata alebo sestru] veľmi dôležitá. Súrodencom sa často zdá, že kamaráti ich pocity nepochopia. Keď sa snažia vyrozprávať hroznú stratu, ktorá ich postihla, stretávajú sa často s nezúčastneným alebo udiveným pohľadom... Pozostalý súrodenec sa možno cíti vyradený, osamelý a niekedy si dokonca pripadá nenormálny.“

Ale uvedom si, že druhí niekedy nevedia, čo majú zarmútenému kamarátovi povedať — a preto nepovedia nič. Strata, ktorá ich postihla, im možno pripomenie, že aj oni by mohli stratiť niekoho, koho majú radi. Nechcú na to myslieť, a preto sa ti radšej vyhýbajú.

Ako môžeš čeliť svojmu zármutku

Vedomie, že zármutok je celkom normálny, ti veľmi pomôže, aby si sa s ním vyrovnal. Naproti tomu popieranie skutočnosti zármutok len predlžuje. Rodina niekedy necháva pre zomrelého pri stole voľné miesto, akoby mal prísť. Ale jedna rodina sa rozhodla, že to zariadi ináč. Matka hovorí: „Pri stole v kuchyni sme sa  rozsadili inak ako predtým. Manžel si presadol na Dávidovo miesto, a to nám pomohlo vyplniť medzeru.“

Je tiež užitočné, ak si uvedomíme, že aj keď sme azda niektoré veci nemali naozaj hovoriť alebo robiť, zvyčajne to nebol dôvod, prečo ten, koho sme milovali, zomrel. A okrem toho „všetci sa... mnohokrát potkýname“. — Jakub 3:2.

Rozprávaj o svojich pocitoch druhým

Dr. Earl Grollman navrhuje: „Nestačí iba uznať svoje rozporné pocity, ale musíme sa s nimi otvorene vysporiadať... Je to čas, keď musíme o svojich pocitoch povedať niekomu inému.“ Nemali by sme byť vtedy v ústraní. — Príslovia 18:1.

Dr. Grollman hovorí, že popieraním zármutku „svoje trápenie iba predlžuješ a priebeh zármutku spomaľuješ“. Navrhuje: „Nájdi si dobrého poslucháča, priateľa, ktorý pochopí, že mnohé tvoje pocity sú normálnou reakciou na tvoj hlboký zármutok.“ Rodičia, súrodenci, priatelia alebo starší v kresťanskom zbore ti môžu byť skutočnou oporou.

A čo ak sa ti chce plakať? Dr. Grollman hovorí: „Pre niekoho sú slzy pri citovom napätí skutočným liekom. To platí pre mužov rovnako ako pre ženy a deti. Plač je normálny spôsob, ako získať úľavu pri skľúčenosti a zbaviť sa bolesti.“

Rodina má držať pohromade

Keď ťa postihne strata, veľmi ti môžu pomôcť tvoji rodičia — a ty môžeš pomáhať im. Napríklad Jane a Sarah z Anglicka stratili dvadsaťtriročného brata  Darralla. Ako sa vyrovnali so svojím zármutkom? Jane odpovedá: „Boli sme štyria, a tak som ja robila všetko s oteckom, a Sarah robila všetko s mamičkou. Neboli sme sami.“ Jane si spomína: „Nikdy predtým som nevidela otecka plakať. Plakal niekoľkokrát, a svojím spôsobom to bolo dobre. Keď si na to spomínam, mám teraz dobrý pocit, že som mohla byť s ním a potešiť ho.“

Nádej, ktorá posilňuje

Chlapec Dávid z Anglicka stratil trinásťročnú sestričku Janet, ktorá zomrela na Hodgkinovu chorobu. Hovorí: „Okrem iného mi veľmi pomohol jeden text z pohrebného preslovu. Znie: ‚Lebo [Boh] určil deň, v ktorom chce súdiť obývanú zem v spravodlivosti mužom, ktorého ustanovil, a zaobstaral záruku všetkým, tým, že [Ježiša] vzkriesil z mŕtvych.‘ Keď rečník hovoril o vzkriesení, zdôraznil slovo ‚záruka‘. Z toho som po pohrebe čerpal veľkú silu.“ — Skutky 17:31, pozri aj Marka 5:35–42; 12:26, 27; Jána 5:28, 29; 1. Korinťanom 15:3–8.

Biblická nádej na vzkriesenie nevylučuje zármutok. Na toho, koho si miloval, nikdy nezabudneš. Ale mnohí našli v biblických sľuboch skutočnú útechu, a z bolesti nad stratou milovaného človeka sa tak začali postupne zotavovať.

Otázky na rozhovor

◻ Myslíš si, že je prirodzené pociťovať zármutok, keď nám zomrel niekto, koho sme milovali?

◻ Aké pocity môže prežívať ten, kto je zarmútený, a prečo?

◻ Napríklad ako sa môže zarmútený mladý človek vyrovnať so svojimi pocitmi?

◻ Ako môžeš potešiť priateľa, ktorý stratil toho, koho miloval?

[Zvýraznený text na strane 128]

„V skutočnosti som sa nezmierila s tým, že už tu nie je... mimovoľne si poviem: ‚Budem to musieť povedať mamičke‘“

[Zvýraznený text na strane 131]

„Keď mamička zomrela, občas ma napadlo: ‚Vôbec si nám nepovedala, že zomrieš. Jednoducho si zmizla.‘ Mala som pocit, že som opustená“

[Obrázok na strane 129]

„To predsa nie je pravda!“

[Obrázok na strane 130]

Keď sme stratili milovaného človeka, potrebujeme súcitnú pomoc