Kapitola 63

Ďalšie rady, ktoré vedú k náprave

JEŽIŠ je doteraz s učeníkmi v jednom dome v Kafarnaume. Hovorí sa nielen o tom, ako sa apoštoli dohadovali, kto je najväčší. Prichádza reč na udalosť, ktorá sa možno tiež stala, keď sa vracali do Kafarnaumu a Ježiš s nimi nebol. Apoštol Ján rozpráva: „Videli sme nejakého muža, ktorý vyháňal démonov tým, že používal tvoje meno. Snažili sme sa mu zabrániť, lebo nás nesprevádzal.“

Ján zrejme považuje apoštolov za skupinu, ktorá má výlučné právo uzdravovať. Podľa jeho názoru ten muž robil mocné skutky neoprávnene, pretože nepatril k ich skupine.

Ale Ježiš mu radí: „Nesnažte sa mu brániť, lebo nikto, kto chce urobiť nejaký mocný skutok na základe môjho mena, nebude schopný mi vzápätí zlorečiť. Veď kto nie je proti nám, je s nami. Totiž ktokoľvek vám dáva pohár vody napiť sa na základe toho, že patríte Kristovi, pravdivo vám hovorím, ten istotne nestratí svoju odmenu.“

Ak ten muž chcel byť na Ježišovej strane, nebolo nevyhnutné, aby ho nasledoval telesne. Vtedy ešte nebol založený kresťanský zbor, takže keď nepatril k ich skupine, neznamenalo to, že patrí k dajakému oddelenému zboru. Ten muž skutočne veril v Ježišovo meno, preto mohol vyháňať démonov. Robil niečo, čo si podľa Ježišových slov zaslúžilo odmenu. Ježiš ukazuje, že za toto počínanie nestratí odmenu.

Ale čo, keby sa ten muž potkol na slovách alebo činoch apoštolov? Bolo by to vážne. Ježiš hovorí: „Ktokoľvek privedie k potknutiu jedného z týchto maličkých, ktorí veria, pre takého by bolo lepšie, keby mu dali na šiju mlynský kameň, akým otáča osol, a hodili ho do mora.“

Ježiš hovorí, že jeho nasledovníci by mali zo svojho života odstrániť čokoľvek, na čom by sa potkýnali, aj keby im to bolo vzácne ako ruka, noha alebo oko. Je lepšie nemať takéto vzácne veci a vojsť do Božieho Kráľovstva, ako ich mať a byť vrhnutý do gehenny (horiace smetisko blízko Jeruzalema), ktorá symbolizuje večné zničenie.

Ježiš ďalej vystríha: „Hľaďte, aby ste nepohrdli žiadnym z týchto maličkých; lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi stále hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je v nebi.“ Ježiš znázorňuje hodnotu týchto „maličkých“, keď hovorí o mužovi, ktorý má sto oviec, ale jednu stratí. Ten muž opustí tých 99 a bude hľadať tú stratenú, hovorí Ježiš, a keď ju nájde, bude sa z nej radovať viac ako z tých 99. „Práve tak,“ vyvodzuje Ježiš, „nie je prianím môjho Otca, ktorý je v nebi, aby zahynul jeden z týchto maličkých.“

Ježiš zrejme myslí na rozpor apoštolov, keď nabáda: „Majte soľ sami v sebe a zachovávajte medzi sebou pokoj.“ Jedlo bez chuti je lepšie, keď sa posolí. A obrazná soľ spôsobí, že to, čo človek hovorí, je prijateľnejšie. Ak máme takúto soľ, prispeje to k zachovaniu pokoja.

Lenže sme nedokonalí, a preto môžu niekedy vzniknúť vážne spory. Ježiš vysvetľuje aj to, ako sa máme vtedy správať. „Ak zhreší tvoj brat, choď a otvorene mu poukáž na jeho chybu medzi vami samými. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata.“ Ak neposlúchne, Ježiš radí: „Vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá vec bola potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov.“

Podľa Ježišových slov až posledným krokom je predložiť vec „zboru“ čiže zodpovedným dozorcom zboru, ktorí môžu urobiť právne rozhodnutie. Ak sa hriešnik nebude riadiť ich rozhodnutím, má byť podľa Ježišových slov „pre teba ako človek z národov a ako vyberač dane“.

V rozhodovaní sa dozorcovia musia prísne držať pokynov Jehovovho Slova. Ak zistia, že sa niekto previnil a zaslúži si trest, ich súd už bude ‚zviazaný v nebi‘. A ak dačo ‚rozviažu na zemi‘, čiže ak zistia nevinu, bude to už „rozviazané v nebi“. Ježiš hovorí, že kde sa pri takýchto právnych otázkach „dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som uprostred nich“. Matúš 18:6–20; Marek 9:38–50; Lukáš 9:49, 50.

▪ Prečo nebolo v Ježišovej dobe nutné sprevádzať ho osobne?

▪ Aké vážne je spôsobiť potknutie niektorému maličkému a ako Ježiš znázornil dôležitosť takých maličkých?

▪ Čo pravdepodobne vedie k tomu, že Ježiš povzbudzuje apoštolov, aby mali medzi sebou soľ?

▪ Aký význam má ‚zviazanie‘ a ‚rozviazanie‘?