Kapitola 123

„Hľa, človek!“

PILÁT, pohnutý Ježišovým vystupovaním a spoznajúc jeho nevinu, pokúša sa o inú možnosť, ako ho prepustiť. „Máte zvyk,“ hovorí zástupom, „že vám mám na pesach jedného prepustiť.“

Vo väzení je aj Barabáš, povestný vrah, a tak sa Pilát pýta: „Koho chcete, aby som vám prepustil, Barabáša, alebo Ježiša zvaného Kristus?“

Ľud presvedčený a podnecovaný hlavnými kňazmi žiada prepustiť Barabáša a zabiť Ježiša. Pilát sa nevzdáva a znovu sa pýta: „Ktorého z tých dvoch chcete, aby som vám prepustil?“

„Barabáša,“ kričia.

„Čo teda mám urobiť s Ježišom zvaným Kristus?“ pýta sa bezradný Pilát.

Odpoveďou je ohlušujúci rev: „Nech je pribitý na kôl!“ „Pribi! Pribi ho na kôl!“

Pilát vie, že žiadajú smrť nevinného človeka, a preto im dohovára: „Prečo, čo zlé urobil tento človek? Nenašiel som na ňom nič, čo si zasluhuje smrť. Preto ho potrestám a prepustím.“

Napriek Pilátovým pokusom rozzúrený dav huckaný svojimi náboženskými vodcami vreští ďalej: „Nech je pribitý na kôl!“ Kňazmi spracovaný nepríčetný dav si žiada krv. A pritom iba pred piatimi dňami niektorí z tých, čo tu teraz kričia, boli akiste medzi tými, ktorí vítali Ježiša v Jeruzaleme ako Kráľa! Ale Ježišovi učeníci, ak sú vôbec prítomní, sú ticho a správajú sa nenápadne.

Keď Pilát vidí, že jeho výzvy nepomáhajú a pobúrenie narastá, naberá vodu, umýva si pred zástupom ruky a hovorí: „Nenesiem vinu za krv tohto človeka. Je to vaša vlastná vec.“ Nato ľud odpovedá: „Jeho krv nech príde na nás a na naše deti.“

A tak, v zhode s ich želaním — a chcúc radšej uspokojiť dav, než urobiť to, o čom vie, že by bolo správne — Pilát prepúšťa Barabáša. Berie Ježiša, dáva ho vyzliecť a potom zbičovať. Ale nie je to len obyčajné bičovanie. The Journal of the American Medical Association opisuje rímsky spôsob bičovania takto:

„Obvyklým nástrojom bol krátky bič (flagrum alebo flagellum) s niekoľkými jednoduchými alebo spletenými koženými remeňmi rôznej dĺžky, do ktorých boli v istých vzdialenostiach popriväzované malé železné guľky alebo ostré kúsky ovčích kostí... Keď rímski vojaci celou silou znovu a znovu mlátili do chrbta obete, železné guľky mohli spôsobiť hlboké pomliaždeniny a kožené remene s ovčími kosťami mohli preniknúť hlboko až do podkožného tkaniva. Ak švihanie pokračovalo, tržné rany sa mohli prehĺbiť až po kostrové svalstvo a zmeniť sa na visiace franforce krvácajúceho mäsa.“

Po tomto trýznivom bití je Ježiš odvedený do miestodržiteľovho paláca, a je zvolaný celý vojenský oddiel. Vojaci tam naňho vŕšia ďalšiu pohanu; splietajú tŕňovú korunu a narážajú mu ju na hlavu. Do pravej ruky mu dávajú trstinu a obliekajú mu purpurové rúcho, znak kráľovskej dôstojnosti. Hovoria posmešne: „Buď pozdravený, Kráľ Židov!“ Pľujú naňho a fackajú ho. Berú mu z ruky tvrdú trstinu a bijú ho ňou po hlave, vrážajúc pritom do jeho temena ostré tŕne ponižujúcej „koruny“.

Ježišova pozoruhodná dôstojnosť a sila, s akou čelí tomuto zlému zaobchádzaniu, tak zapôsobí na Piláta, že sa ešte raz pokúsi zachrániť ho. „Hľa, vediem vám ho von, aby ste vedeli, že na ňom nenachádzam nijakú vinu,“ hovorí zástupom. Možno si myslí, že pohľad na Ježišove muky obmäkčí srdcia týchto ľudí. Pred bezcitným davom stojí Ježiš s tŕňovou korunou a v purpurovom rúchu, s krvácajúcou tvárou zbrázdenou bolesťou. Pilát vyhlasuje: „Hľa, človek!“

Hoci doráňaný a zbitý, stojí tu najvýznamnejšia postava v celej histórii, vskutku, najväčší človek, ktorý kedy žil! Prejavuje tichú dôstojnosť a pokoj, čo je znak veľkosti. To istotne uznáva i Pilát, pretože jeho slová prezrádzajú úctu i súcit. Ján 18:39–19:5; Matúš 27:15–17, 20–30; Marek 15:6–19; Lukáš 23:18–25.

▪ Akým spôsobom sa Pilát pokúša prepustiť Ježiša?

▪ Ako sa Pilát snaží zbaviť zodpovednosti?

▪ Čo to znamenalo byť bičovaný?

▪ Ako sa vysmievali Ježišovi po jeho zbičovaní?

▪ Aký ďalší pokus urobil Pilát, aby mohol Ježiša prepustiť?