Kapitola 62

Lekcia pokory

KEĎ pri Filipovej Cézarei Ježiš uzdravil chlapca posadnutého démonom, chcel sa vrátiť domov do Kafarnaumu. Ale cestou chce byť so svojimi učeníkmi sám, aby ich mohol ďalej pripravovať na svoju smrť a na prevzatie úloh. „Syn človeka má byť vydaný do rúk ľudí,“ vysvetľuje im, „a oni ho zabijú, ale napriek tomu, že bude zabitý, o tri dni vstane.“

Hoci im o tom už predtým hovoril a traja apoštoli dokonca videli jeho premenenie, pri ktorom bola reč o jeho „odchode“, jeho nasledovníci tomu doteraz nerozumejú. Nikto z nich sa síce nepokúša popierať, že bude zabitý, ako to predtým robil Peter, ale boja sa ho na to ďalej vypytovať.

Nakoniec prídu do Kafarnaumu, ktoré je akousi domovskou základňou Ježišovej služby. Je domovom aj Petra a iných apoštolov. Tu pristúpia k Petrovi muži vyberajúci chrámovú daň. Pýtajú sa, azda v snahe zapliesť Ježiša do porušenia uznávaného zvyku: „Váš učiteľ neplatí [chrámovú] daň dvojdrachmu?“

„Áno,“ odpovedá Peter.

Ježiš, ktorý azda prišiel do domu onedlho, vie, čo sa stalo. A tak skôr než o tom Peter začne rozprávať, Ježiš sa ho pýta: „Čo myslíš, Šimon, od koho zemskí králi dostávajú poplatky alebo daň z hlavy? Od svojich synov, alebo od cudzích?“

„Od cudzích,“ odpovedá Peter.

„Teda synovia sú oslobodení od dane,“ poznamenáva Ježiš. A pretože Ježišov Otec je Kráľ vesmíru, Ten, ktorého uctievajú v chráme, Boží Syn nie je zákonne povinný platiť chrámovú daň. „Ale aby sme ich nepriviedli k potknutiu,“ hovorí Ježiš, „choď k moru, hoď udicu a vezmi prvú rybu, ktorá sa chytí, a keď jej otvoríš ústa, nájdeš mincu statér [štyri drachmy]. Vezmi ju a daj im ju za mňa a za seba.“

Keď sa učeníci po návrate do Kafarnaumu zídu, azda v Petrovom dome, pýtajú sa: „Teda kto je najväčší v nebeskom kráľovstve?“ Ježiš vie, prečo táto otázka vznikla. Vie, čo sa medzi nimi dialo, keď za ním kráčali z Filipovej Cézarey. Pýta sa ich: „O čom ste sa cestou dohadovali?“ Učeníci v rozpakoch mlčia, lebo sa medzi sebou dohadovali o tom, kto je väčší.

Zdá sa neuveriteľné, že takmer po troch rokoch Ježišovho vyučovania majú učeníci takýto spor? To iba odhaľuje, aký je silný vplyv ľudskej nedokonalosti a náboženského zázemia. Židovské náboženstvo, v ktorom boli učeníci vychovaní, kládlo pri všetkých spoločenských stykoch dôraz na postavenie alebo hodnosť. Okrem toho Peter možno cítil nadradenosť pre Ježišov sľub, že dostane akési „kľúče“ Kráľovstva. Jakub a Ján mohli zmýšľať podobne, lebo mali prednosť byť svedkami Ježišovho premenenia.

Nech už to bolo akokoľvek, Ježiš v snahe napraviť ich postoj predvádza pôsobivé znázornenie. Zavolá dieťa, stavia ho medzi nich, objíme ho a povie im: „Ak sa neobrátite a nestanete sa ako malé deti, určite nevojdete do nebeského kráľovstva. Preto, kto sa pokorí ako toto malé dieťa, je najväčším v nebeskom kráľovstve; a kto prijíma jedno také malé dieťa na základe môjho mena, prijíma aj mňa.“

Aký úžasný spôsob nápravy učeníkov! Ježiš sa na nich nerozhnevá a nehovorí im, že sú domýšľaví, chamtiví alebo ctižiadostiví. Ale znázorní nápravné poučenie na malých deťoch, pre ktoré je príznačná skromnosť a ktoré nie sú ctižiadostivé a väčšinou ich ani nenapadne, aby medzi sebou robili nejaké spoločenské rozdiely. Tak Ježiš vysvetlil, že aj jeho učeníci musia rozvíjať práve tieto vlastnosti, ktorými sa vyznačujú pokorné deti. Ježiš uzatvára: „Ten, kto sa správa ako menší medzi vami všetkými, ten je veľký.“ Matúš 17:22–27; 18:1–5; Marek 9:30–37; Lukáš 9:43–48.

▪ Aké poučenie opakuje Ježiš pri návrate do Kafarnaumu a ako to učeníci prijímajú?

▪ Prečo Ježiš nie je povinný platiť chrámovú daň, ale prečo ju platí?

▪ Čo azda vyvolalo spor medzi učeníkmi a ako ich Ježiš napráva?