Kapitola 35

Najslávnejšia kázeň, aká bola kedy prednesená

JE TO scéna, ktorá patrí k najpamätnejším v celej Biblii: Ježiš sedí na úbočí a prednáša svoju slávnu Kázeň na vrchu. Je to blízko Galilejského jazera, možno neďaleko Kafarnaumu. Ježiš sa predtým celú noc modlil a ráno si vybral dvanástich učeníkov za apoštolov. Potom s nimi prišiel na toto rovnejšie miesto na stráni.

Predpokladali by sme, že Ježiš bude veľmi unavený a že si bude chcieť pospať. Ale zišlo sa sem veľa ľudí, niektorí až z Judey a Jeruzalema, čo je 100 až 110 kilometrov odtiaľto. Iní prišli zo severu, z prímorských miest Týrus a Sidon. Prišli, aby si vypočuli Ježiša a aby ich uzdravil z chorôb. Sú tu aj ľudia sužovaní démonmi, zlými Satanovými anjelmi.

Ježiš zostupuje a chorí sa naňho tlačia, aby sa ho dotkli. Všetkých uzdravuje. Potom Ježiš vystupuje na vyššie miesto na vrchu. Sadá si a začína učiť zástupy, ktoré sa zhromaždili pred ním na tomto úbočí. Predstav si, ani jeden z poslucháčov už nemá žiadnu vážnu chorobu.

Ľudia dychtivo počúvajú učiteľa, ktorý môže robiť také úžasné zázraky. Ježiš prednáša kázeň predovšetkým na úžitok svojich učeníkov, ktorí sú pravdepodobne pri ňom najbližšie. Ale aby sme z nej mali aj my úžitok, Matúš a Lukáš ju zapísali.

Matúšova správa o tejto kázni je asi štvornásobne dlhšia ako Lukášova. Niektoré časti, ktoré zaznamenal Matúš, uvádza Lukáš v inej súvislosti a v inom období Ježišovej služby. Porovnajme si Matúša 6:9–13 a Lukáša 11:1–4 alebo Matúša 6:25–34 a Lukáša 12:22–31. Ale to by nás nemalo prekvapovať. Ježiš to učil zrejme viackrát a Lukáš sa rozhodol zaznamenať niektoré z týchto poučení v inej súvislosti.

Ježišova kázeň je cenná nielen pre svoj hlboký duchovný obsah, ale aj preto, že vyjadril tieto pravdy jednoducho a jasne. Odvoláva sa na každodenné situácie a na to, čo ľudia dobre poznajú. Všetci, ktorí sa snažia lepšie žiť podľa Božej vôle, môžu ľahko porozumieť jeho myšlienkam.

Kto je naozaj šťastný?

Každý by chcel byť šťastný. Ježiš si to uvedomuje, a preto začína svoju Kázeň na vrchu opisom tých, ktorí sú naozaj šťastní. Vieme si predstaviť, že to okamžite upúta pozornosť veľkého množstva jeho poslucháčov. Napriek tomu sa jeho úvodné slová môžu mnohým zdať rozporné.

Ježiš sa obracia k svojim učeníkom a začína: „Šťastní ste vy, chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Šťastní ste vy, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Šťastní ste vy, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať. Šťastní ste, keď vás ľudia nenávidia... Radujte sa v ten deň a poskakujte, lebo, hľa, vaša veľká odmena je v nebi.“

To je Lukášova správa o úvode Ježišovej Kázne. Ale podľa Matúšovej správy Ježiš hovorí tiež, že šťastní sú mierni, milosrdní, čistého srdca a pokojní. Tí sú podľa Ježiša šťastní, lebo zdedia zem, bude im prejavené milosrdenstvo, uvidia Boha a budú nazvaní Božími synmi.

Ježiš však šťastím nemyslí len dobrú náladu alebo veselosť, ako keď sa niekto zabáva. Pravé šťastie je hlbšie, zahŕňa myšlienku spokojnosti, pocit uspokojenia a naplnenia v živote.

Skutočne šťastní sú podľa Ježiša ľudia, ktorí rozoznávajú svoje duchovné potreby, sú smutní nad svojou hriešnosťou a spoznávajú Boha a slúžia mu. Vtedy sú šťastní, aj keď sú dokonca nenávidení alebo prenasledovaní preto, že konajú Božiu vôľu, lebo vedia, že sa páčia Bohu a od neho dostanú odmenu večného života.

No mnohí Ježišovi poslucháči, takisto ako niektorí ľudia dnes, veria, že šťastie človeka je v blahobyte a pôžitkoch. Ježiš vie, že je to ináč. Stavia proti sebe protiklady, ktoré určite mnohých jeho poslucháčov prekvapujú. Hovorí:

„Beda vám, bohatí, lebo už máte svoju plnú útechu. Beda vám, ktorí ste teraz sýti, lebo budete hladovať. Beda, ktorí sa teraz smejete, lebo budete smútiť a plakať. Beda, keď o vás všetci ľudia dobre hovoria, lebo práve to robili ich predkovia falošným prorokom.“

Čo tým Ježiš myslí? Prečo má bohatstvo, smiech, pôžitkárstvo a ľudská chvála prinášať beda? Preto, lebo zo života človeka, ktorý tieto veci má a upína sa na ne, je vylúčená služba Bohu, ktorá ako jediná prináša pravé šťastie. Ježiš pritom nechcel povedať, že byť chudobný, hladný a smutný samo osebe vedie k šťastiu. Takto postihnutí ľudia však často reagujú na Ježišovo učenie a tým dosahujú požehnanie pravého šťastia.

Potom Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Vy ste soľou zeme.“ Ale tým nemyslí, že sú doslovnou soľou. Soľ je konzervačný prostriedok. Veľká kopa soli bola pri oltári v Jehovovom chráme a slúžiaci kňazi ju používali na solenie obetných darov.

Ježišovi učeníci sú „soľou zeme“ v tom zmysle, že majú ochranný vplyv na ľudí. Áno, posolstvo, ktoré nesú, môže zachrániť životy všetkých, ktorí naň reagujú. Do života týchto osôb vnesie vlastnosti, ako je stálosť, verná oddanosť a vernosť, a tak zabráni akémukoľvek ich duchovnému a mravnému rozkladu.

„Vy ste svetlom sveta,“ hovorí Ježiš svojim učeníkom. Lampa sa nekladie pod kôš, ale sa dáva na stojan, a preto Ježiš hovorí: „Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi.“ Ježišovi učeníci to robia svojím verejným svedectvom a tiež tým, že slúžia ako žiarivý príklad správania, ktoré je v súlade s biblickými zásadami.

Vysoké meradlá pre jeho nasledovníkov

Náboženskí vodcovia považujú Ježiša za priestupníka Božieho zákona a nedávno sa dokonca sprisahali, že ho zabijú. Ježiš preto pokračuje v Kázni na vrchu vysvetlením: „Nemyslite si, že som prišiel zničiť Zákon a Prorokov. Neprišiel som zničiť, ale naplniť.“

Ježiš prejavuje najväčšiu úctu Božiemu zákonu a povzbudzuje v tom aj iných. Hovorí: „Preto ktokoľvek zruší jedno z týchto najmenších prikázaní a učí ľudí v tom zmysle, bude nazvaný ‚najmenší‘ v nebeskom kráľovstve,“ čím má na mysli, že takýto sa do Kráľovstva vôbec nedostane.

Ježiš nikdy neprehliada Boží zákon. Odsudzuje už aj postoj, ktorý vedie k jeho porušeniu. Keď vysvetľuje, že Zákon hovorí: „Nezavraždíš,“ dodáva: „Ale ja vám hovorím, že každý, kto prechováva hnev voči svojmu bratovi, bude sa zodpovedať pred súdom.“

Keďže hnevať sa na druhého je také vážne a môže to dokonca viesť až k vražde, Ježiš znázorňuje, ako ďaleko by sme mali ísť, aby sme dosiahli pokoj. Poúča nás: „Ak teda nesieš svoj [obetný] dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“

Ježiš potom obracia pozornosť na siedme z desiatich prikázaní a pokračuje: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nescudzoložíš.‘“ Ale Ježiš odsudzuje aj stály sklon k cudzoložstvu. „Ja vám hovorím, že každý, kto sa stále pozerá na nejakú ženu tak, aby k nej vzplanul vášňou, už s ňou vo svojom srdci scudzoložil.“

Ježiš tu nehovorí o letmej nemravnej myšlienke, ale o ‚stálom pozeraní‘. Kto sa tak stále pozerá, vzbudzuje v sebe vášnivú túžbu, ktorá môže vyvrcholiť cudzoložstvom, keď sa naskytne príležitosť. Ako tomu môže človek zabrániť? Ježiš znázorňuje, aké krajné riešenie môže byť nutné: „Ak ťa teda tvoje pravé oko privádza k potknutiu, vylúp ho a odhoď od seba... Ak ťa tvoja pravá ruka privádza k potknutiu, odsekni ju a odhoď od seba.“

Ľudia sú často ochotní obetovať doslovnú končatinu, ak je postihnutá chorobou, aby si zachránili život. Podľa Ježiša je ale ešte dôležitejšie ‚odhodiť‘ čokoľvek, aj niečo také drahocenné, ako je oko alebo ruka, aby sa človek vyhol nemravnému mysleniu a konaniu. Ježiš vysvetľuje, že inak budú takíto ľudia hodení do gehenny (horiacej kopy odpadkov pri Jeruzaleme), ktorá symbolizuje večné zničenie.

Ježiš hovorí aj o tom, ako sa správať k tým, ktorí škodia a urážajú. „Neodporujte tomu, kto je zlý,“ radí. „Kto ťa udrie po pravom líci, obráť k nemu i druhé.“ Ježiš nemá na mysli, že človek by nemal brániť seba alebo svoju rodinu, keď je napadnutý. Facka predsa nemá ublížiť telesne, ale skôr uraziť. Ježiš teda vlastne hovorí, že by bolo nesprávne odplácať rovnako, ak sa dakto snaží vyvolať bitku alebo hádku, či už doslovnou fackou alebo bodavými, urážlivými slovami.

Keď Ježiš obracia pozornosť na Boží zákon, ktorý prikazuje milovať svojho blížneho, vyhlasuje: „Ale ja vám hovorím: Stále milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ Pre taký postoj pripája silný dôvod: „Aby ste dokázali, že ste synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo on pôsobí, aby jeho slnko vychádzalo nad zlými a nad dobrými.“

Tento úsek kázne Ježiš končí povzbudením: „Teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Tým Ježiš nemieni, že ľudia môžu byť absolútne dokonalí. Skôr môžu napodobňovaním Boha rozšíriť svoju lásku, aby pojala aj nepriateľov. Lukášova súbežná správa zaznamenáva Ježišove slová: „Staňte sa milosrdnými, ako je milosrdný váš Otec.“

Modlitba a dôvera v Boha

Ježiš pokračuje vo svojej kázni a odsudzuje pokrytectvo ľudí, ktorí vystavujú na obdiv zdanlivú zbožnosť. Hovorí: „Keď dávaš dary... netrúb pred sebou, ako to robia pokrytci.“

Ježiš pokračuje: „A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci; pretože sa radi modlia, stojac v synagógach a na rohoch širokých ulíc, aby ich ľudia videli.“ Namiesto toho prikazuje: „Ty, keď sa modlíš, choď do svojej izby, a keď zavrieš dvere, modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ Ale Ježiš sa modlil aj na verejnosti. Teda neodsudzuje verejné modlitby, ale zavrhuje modlitby vyslovené preto, aby zapôsobili na poslucháča a vyvolali obdiv.

Ježiš ďalej radí: „Keď sa modlíte, nehovorte znovu a znovu to isté, ako to robia ľudia z národov.“ Ježiš tým nechce povedať, že je nesprávne opakovanie samo osebe. Raz aj on sám opakoval v modlitbe „tie isté slová“. Ale neschvaľuje, aby sme „znovu a znovu“ naspamäť opakovali dajaké vety ako ľudia, ktorí sa modlia ruženec a pritom mechanicky opakujú modlitby.

Ježiš chce svojim poslucháčom vysvetliť, ako sa majú modliť, a preto im dáva vzorovú modlitbu, ktorá obsahuje sedem prosieb. Je správne, že prvé tri sú prejavom uznania Božej zvrchovanosti a jeho predsavzatia. Sú to žiadosti, aby bolo posvätené Božie meno, aby prišlo jeho Kráľovstvo a aby sa diala jeho vôľa. Ďalšie štyri prosby sú osobné: o každodenný pokrm, o odpustenie hriechov, aby sme neboli skúšaní viac, ako znesieme, a o oslobodenie od toho zlého.

Ježiš vysvetľuje aj to, akou pascou môže byť zdôrazňovanie hmotného majetku. Povzbudzuje: „Prestaňte si ukladať poklady na zemi, kde žerie moľa a hrdza a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú.“ Také poklady sú pominuteľné a u Boha nemajú žiadnu cenu.

Preto Ježiš hovorí: „Radšej si ukladajte poklady v nebi.“ Robíme to tak, že vo svojom živote kladieme službu Bohu na prvé miesto. Tak si u Boha zhromažďujeme „poklad“, nádhernú odmenu, ktorú nám nikto nemôže zobrať. Potom Ježiš dodáva: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“

Ježiš ešte pokračuje o pasci hmotárstva a predkladá podobenstvo: „Lampou tela je oko. Ak je tvoje oko prosté, bude celé tvoje telo jasné; ale ak je tvoje oko zlé, bude celé tvoje telo tmavé.“ Oko, ktoré vidí správne, je pre telo akoby rozsvietenou lampou na tmavom mieste. Aby oko mohlo vidieť správne, musí byť prosté, to znamená, že sa musí sústreďovať len na jednu vec. Oko, ktoré nie je správne zaostrené, spôsobuje, že veci hodnotíme nesprávne, hmotné záujmy kladieme pred službu Bohu, a to spôsobí, že „celé telo“ sa stane tmavým.

Ježišovo vysvetlenie vrcholí pôsobivým podobenstvom: „Nikto nemôže byť otrokom dvoch pánov; pretože alebo bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa bude jedného pridŕžať a druhým pohŕdať. Nemôžete byť otrokmi Boha a bohatstva.“

Po tejto rade Ježiš uisťuje svojich poslucháčov, že sa nemusia úzkostlivo starať o svoje hmotné potreby, ak postavia na prvé miesto službu Bohu. Hovorí: „Pozorne sledujte vtáky na nebi, lebo tie nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú do sýpok; a predsa ich kŕmi váš nebeský Otec.“ Potom sa pýta: „Či nemáte väčšiu cenu ako ony?“

Potom Ježiš poukazuje na poľné ľalie a hovorí, že „ani Šalamún v celej svojej sláve nebol odiaty ako jedna z nich. Teda,“ pokračuje Ježiš, „ak Boh tak oblieka poľné rastlinstvo... nebude tým skôr obliekať vás, vy maloverní?“ Na záver Ježiš hovorí: „Nikdy nebuďte úzkostliví a nehovorte: ‚Čo máme jesť?‘ alebo ‚Čo máme piť?‘ alebo ‚Čo si oblečieme?‘... Veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete. Preto stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“

Cesta do života

Cesta do života je cesta zachovávania toho, čo učil Ježiš. Ale nie je to ľahké. Napríklad farizeji majú sklon prísne súdiť iných a mnohí ich pravdepodobne napodobňujú. Ježiš teda pokračuje vo svojej Kázni na vrchu výzvou: „Prestaňte súdiť, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite, takým budete súdení.“

Je nebezpečné nechať sa viesť prehnane kritickými farizejmi. Podľa Lukáša Ježiš znázorňuje takéto nebezpečenstvo slovami: „Či môže slepý viesť slepého? Nespadnú obaja do jamy?“

Byť príliš kritický k iným, zveličovať ich chyby a vyhľadávať ich, znamená vážne previnenie. Preto sa Ježiš pýta: „Ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Dovoľ mi vytiahnuť slamku z tvojho oka,‘ keď, hľa, v tvojom vlastnom oku je trám? Pokrytec! Vyber najprv trám z vlastného oka, a potom jasne uvidíš, ako vybrať slamku z oka svojho brata.“

To neznamená, že Ježišovi učeníci nemajú používať vo vzťahu k iným rozlišovaciu schopnosť, pretože Ježiš hovorí: „Nedávajte sväté psom, ani svoje perly nehádžte pred svine.“ Pravdy z Božieho slova sú sväté. Sú ako obrazné perly. Ale ak niektorí ľudia, podobne ako psy alebo svine, neprejavujú žiadne ocenenie pre tieto drahocenné pravdy, Ježišovi učeníci by ich mali nechať a hľadať tých, ktorí sú vnímavejší.

Napriek tomu, že Ježiš už vo svojej Kázni na vrchu rozoberal modlitbu, teraz zdôrazňuje, že v nej treba byť vytrvalý. „Stále proste, a bude vám dané,“ nalieha. Na zdôraznenie Božej ochoty vypočúvať modlitbu sa Ježiš pýta: „Je medzi vami taký človek, ktorý by synovi, keď ho prosí o chlieb — podal kameň?... Ak vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo viac váš Otec, ktorý je v nebesiach, dá dobré veci tým, ktorí ho prosia?“

Potom Ježiš predkladá slávne pravidlo správania, všeobecne označované ako Zlaté pravidlo. Hovorí: „Teda všetko, čo chcete, aby vám ľudia robili, musíte takisto robiť im.“ Žiť podľa tohto pravidla znamená robiť dobro druhým, zaobchádzať s nimi tak, ako by si chcel, aby sa zaobchádzalo s tebou.

Z Ježišovej nasledujúcej výzvy vyplýva, že cesta do života nie je ľahká: „Vchádzajte tesnou bránou; lebo je široká a priestranná cesta vedúca do skazy a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; ale je tesná brána a úzka cesta vedúca do života a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“

Nebezpečenstvo zídenia z cesty je veľké, preto Ježiš vystríha: „Majte sa na pozore pred falošnými prorokmi, ktorí k vám prídu v ovčom rúchu, ale vnútri sú to draví vlci.“ Ježiš upozorňuje, že tak ako sa dajú rozoznať dobré a zlé stromy podľa ovocia, falošných prorokov možno spoznať podľa správania a učenia.

Ježiš ďalej vysvetľuje, že nikto sa nestane jeho učeníkom iba tým, čo hovorí, ale tým, čo robí. Niektorí ľudia tvrdia, že Ježiš je ich Pánom, ale nečinia vôľu Otca. O tých Ježiš hovorí: „Predsa im potom vyznám: Nikdy som vás nepoznal! Odstúpte odo mňa, páchatelia nezákonnosti.“

Nakoniec Ježiš pripája k svojej kázni pamätihodný záver. Hovorí: „Každý, kto počuje tieto moje slová a koná podľa nich, bude prirovnaný k rozumnému mužovi, ktorý si postavil dom na skalnom masíve. A prišiel lejak a prišli záplavy a duli vetry a šľahali dom, ten sa však nezrútil, lebo bol založený na skalnom masíve.“

Naproti tomu hovorí: „Každý, kto počuje tieto moje slová a nekoná podľa nich, bude prirovnaný k pochabému mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel lejak a prišli záplavy a duli vetry a narážali na dom, a ten sa zrútil a jeho zrútenie bolo veľké.“

Keď Ježiš končí svoju kázeň, zástupy žasnú nad jeho spôsobom vyučovania, pretože ich učí ako ten, kto má moc, a nie ako ich náboženskí vodcovia. Lukáš 6:12–23; Matúš 5:1–12; Lukáš 6:24–26; Matúš 5:13–48; 6:1–34; 26:36–45; 7:1–29; Lukáš 6:27–49.

▪ Kde Ježiš hovoril najpamätnejšiu kázeň, kto bol prítomný a čo sa stalo tesne predtým?

▪ Prečo nás neprekvapuje, že Lukáš zaznamenáva niektoré časti tejto kázne v inej súvislosti?

▪ Prečo je Ježišova kázeň na vrchu taká cenná?

▪ Kto je skutočne šťastný a prečo?

▪ Koho postihne beda a prečo?

▪ V akom zmysle sú Ježišovi učeníci „soľou zeme“ a „svetlom sveta“?

▪ Ako Ježiš dáva najavo veľkú úctu k Božiemu zákonu?

▪ Aké poučenie dáva Ježiš, aby bola vykorenená príčina vrážd a cudzoložstva?

▪ Čo má Ježiš na mysli, keď hovorí o nastavení druhého líca?

▪ Ako môžeme byť dokonalí, ako je dokonalý Boh?

▪ Aké poučenie o modlitbe dáva Ježiš?

▪ Prečo majú nebeské poklady väčšiu cenu a ako ich môžeme získať?

▪ Ktoré znázornenia nám môžu pomôcť, aby sme sa vystríhali hmotárstva?

▪ Prečo Ježiš povedal, že si nemusíme robiť úzkostlivé starosti?

▪ Čo hovorí Ježiš o súdení iných, ale z čoho vidno, že jeho učeníci musia voči ľuďom používať rozlišovaciu schopnosť?

▪ Čo ešte hovorí Ježiš o modlitbe? Aké pravidlo správania dáva?

▪ Ako Ježiš vysvetľuje, že cesta do života nebude ľahká a že hrozí nebezpečenstvo zídenia z cesty?

▪ Ako končí Ježiš svoju kázeň a ako to pôsobí na poslucháčov?