Štúdia 3

Biblia — naša základná učebnica

1, 2. Kedy sa začalo a kedy sa skončilo písanie Biblie a v akom rozsahu je rozšírená?

¹ Biblia je našou základnou učebnicou v škole teokratickej služby a ako služobníci dobrého posolstva by sme s ňou mali byť dobre oboznámení. Musíme vedieť, ako vznikla, čo obsahuje, a ako ju máme používať.

² Počiatok písania Biblie spadá do roku 1513 pred n. l., keď bolo Mojžišovi prikázané, aby začal robiť záznamy. Takmer po šestnástich storočiach, koncom prvého storočia nášho letopočtu, keď apoštol Ján dokončil písanie, bola biblická správa uzavretá. Dnes je Biblia (celá alebo jej časti) dostupná v asi 2 000 jazykoch. Len málo kníh sa rozšíri v miliónovom náklade, ale Biblia bola vytlačená v miliardách výtlačkov. V tom sa jej nevyrovná žiadna iná kniha. Ale samo napísanie náboženskej knihy, ktorá sa uchovala celé stáročia a ktorú si cenia milióny ľudí, nedokazuje ešte jej božský pôvod. Musí niesť jasné a dokázateľné stopy božského autorstva, toho, že ju naozaj inšpiroval Boh. Starostlivé skúmanie Biblie presvedčí úprimného človeka o tom, že takéto znaky Biblia naozaj má.

3, 4. V akej podobe bola Biblia pôvodne napísaná a kedy bola rozdelená na kapitoly a verše?

³ Pôvodne bola Biblia napísaná v hebrejčine, aramejčine a gréčtine, a v tej podobe, ako ju poznáme dnes, má šesťdesiatšesť kníh. Presný počet kníh sám osebe nie je významný (daktoré knihy môžu byť spojené alebo ponechané samostatne) a nie je významné ani určité poradie, v akom nasledujú. Knihy ostávali ako oddelené zvitky ešte dlho potom, ako bol biblický kánon alebo súpis inšpirovaných kníh uzavretý, a najstaršie záznamy sa odlišujú čo do poradia, v ktorom sú knihy uvedené. Veľmi dôležité však je, ktoré knihy sú do Biblie zahrnuté. V skutočnosti všetky znaky inšpirovanosti jasne spĺňajú iba tie knihy, ktoré dnes patria do kánonu. Úsilie zaradiť do Biblie aj iné spisy sa oddávna stretávalo s odporom.

⁴ Biblia bola pôvodne písaná ako súvislé, neprerušované riadky písmen. Iba v deviatom storočí n. l. bol vynájdený systém oddeľovania viet pomocou znamienok. Hlavné črty dnešného moderného systému interpunkcie sa začali  používať v pätnástom storočí n. l. ako dôsledok zavedenia tlače. Ani rozdelenie Biblie na kapitoly a verše (Preklad kráľa Jakuba má 1 189 kapitol a 31 102 veršov) nepochádza od pôvodných pisateľov. Vzniklo až o storočia neskoršie. Židovskí učenci, masoreti, rozdelili Hebrejské písma na verše. V trinástom storočí n. l. bolo pripojené rozdelenie na kapitoly.

5, 6. V akom zmysle je Biblia inšpirovaná a čím je možné vysvetliť rozdielny sloh spisov, ktoré obsahuje?

⁵ Inšpirovaný súbor kníh. Na zaznamenanie Jehovovho inšpirovaného slova slúžili asi štyridsiati rôzni jednotlivci ako tajomníci jednému veľkému Autorovi. „Celé Písmo je inšpirované Bohom“ a to sa vzťahuje i na spisy Kresťanských gréckych písiem spolu s ‚ostatnými Písmami‘. (2. Tim. 3:16; 2. Petra 3:15, 16) „Inšpiráciou“ sa tu nemieni iba podnietenie rozumu a citov k vyššiemu stupňu výkonu (ako sa to často hovorí o svetských umelcoch a básnikoch), ale vytvorenie neomylných spisov, ktoré majú tú istú autoritu, ako keby ich napísal samotný Boh. Boh nechal svojho ducha pôsobiť na verných mužov, ktorých pod svojím vedením použil na zaznamenanie vecí. Preto mohol apoštol Peter vyhlásiť: „Lebo nikdy nebolo proroctvo vyslovené z vôle človeka, ale ľudia hovorili z Boha, ako boli unášaní svätým duchom.“ ​(2. Petra 1:21) Avšak aspoň v jednom prípade poskytol správu v písanej podobe sám Boh. Bolo to Desať prikázaní, ktoré dal Boh Mojžišovi na dvoch ‚kamenných tabuľkách popísaných Božím prstom‘. — 2. Mojž. 31:18.

⁶ V niektorých prípadoch boli informácie odovzdávané od slova do slova ústnym príkazom. (2. Mojž. 34:27) Proroci často dostali zvláštne posolstvá, ktoré mali odovzdávať. (1. Kráľ. 22:14; Jer. 1:7) Je však zrejmé, že ľudia, ktorých Boh použil na zaznamenanie Písiem, nezapísali vždy iba diktovanú látku. Napríklad Ján dostal zjavenie prostredníctvom Božieho anjela „v znameniach“ a bolo mu povedané: „Čo vidíš, napíš do zvitku.“ ​(Zjav. 1:1, 2, 10, 11) Boh teda zrejme uznal za vhodné prenechať pisateľom Biblie výber slov a výrazov, aby opísali svoje videnia, zatiaľ čo on sám si ponechal nad nimi dostatočný dohľad, takže konečný výsledok bol presný a vhodný pre jeho zámer. (Kaz. 12:10) To nepochybne vysvetľuje, prečo je v jednotlivých knihách Biblie zrejmý odlišný sloh.

7. Kto boli niektorí pisatelia Hebrejských písiem a aké požiadavky pre pravých prorokov všetci spĺňali?

 ⁷ Vo svetle vnútorných dokladov je nesporné, že Mojžišove spisy inšpiroval Boh. Nebola to Mojžišova myšlienka, aby sa stal vodcom Izraelitov. Mojžiš tento návrh najprv odmietol. (2. Mojž. 3:10, 11; 4:10–14) To Boh sám povolal Mojžiša a dal mu zázračnú silu. I kňazi pestujúci mágiu museli uznať, že to, čo robí Mojžiš, pochádza od Boha. (2. Mojž. 4:1–9; 8:16–19) V poslušnosti voči Božím príkazom a v sile svätého ducha Mojžiš najprv hovoril a potom zapísal časť Biblie. (2. Mojž. 17:14) Po Mojžišovej smrti boli pripojené Jozuove, Samuelove, Gádove a Nátanove spisy. (Jozua, Sudcovia, Rút, 1. a 2. Samuelova) Kráľ Dávid a Šalamún prispeli k rozrastajúcemu sa kánonu Svätých písiem. Potom prišli proroci od Jonáša po Malachiáša a každý prispel k biblickému kánonu. Každý z nich musel taktiež zodpovedať požiadavkám pre pravých prorokov, ako ich vymedzil Jehova: hovorili v Jehovovom mene, ich proroctvá sa plnili a obracali ľud k Jehovovi. — 5. Mojž. 13:1–3; 18:20–22.

8. Aký je najpresvedčivejší dôkaz kanonicity Hebrejských písiem?

⁸ Tak ako Jehova inšpiroval mužov k písaniu, pochopiteľne tiež zariadil, aby tieto inšpirované spisy boli zhromaždené. Podľa židovskej tradície vykonal túto prácu Ezdráš, keď sa židovskí vysťahovalci opäť usídlili v Judsku. Ezdráš bol spôsobilý na túto prácu, lebo on sám bol jedným z inšpirovaných biblických pisateľov, kňazom, ako i „zručným odpisovačom v Mojžišovom zákone“. (Ezdr. 7:1–11) Kánon Hebrejských písiem bol pevne stanovený koncom piateho storočia pred n. l. Obsahoval tie isté spisy, ktoré máme dnes a ktoré sú teraz rozdelené na tridsaťdeväť kníh. Žiaden koncil alebo ľudská rada ich neurobili kanonickými; od samého začiatku mali božské schválenie. Najnápadnejším svedectvom kanonicity Hebrejských písiem sú nespochybniteľné slová Ježiša Krista a pisateľov Kresťanských gréckych písiem. Aj keď voľne používali inšpirované Hebrejské písma, nikdy necitovali z apokryfických kníh. — Luk. 24:44, 45.

9, 10. Aké máme uistenie, že knihy Kresťanských gréckych písiem naozaj patria do biblického kánonu?

⁹ Spísanie a zhromaždenie dvadsiatich siedmich kníh Kresťanských gréckych písiem bolo podobné. Kristus „dal dary v podobe ľudí“, áno, „dal niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, niektorých za evanjelistov, niektorých za pastierov a učiteľov“. (Ef. 4:8, 11–13) Pod pôsobením Božieho svätého ducha oznámili kresťanskému  zboru pravé náuky. Ježiš svojich apoštolov uistil, že Boží duch im pomôže tým, že ich bude vyučovať a viesť a pripomenie im v mysli veci, ktoré od Ježiša počuli, a taktiež im odhalí budúce veci. (Ján 14:26; 16:13) To zaručuje ich evanjeliám vierohodnosť a presnosť.

¹⁰ Ozajstnou skúškou kanonicity nie je to, koľkokrát alebo ktorý neapoštolský pisateľ nejakú knihu citoval. Samotný obsah knihy musí poskytnúť doklady, že je dielom svätého ducha. Preto nemôže podporovať poverčivosť, démonizmus alebo uctievanie tvorov. Musí byť v úplnom súlade s ostatnými časťami Biblie. Každá kniha musí zodpovedať božskému „vzoru zdravých slov“ a zhodovať sa s Ježišovými náukami. (2. Tim. 1:13) Apoštoli jednoznačne hovorili s božskou autoritou. Vďaka svätému duchu mali ‚schopnosť rozlišovať inšpirované výroky‘, totiž či pochádzali od Boha, alebo nie. (1. Kor. 12:4, 10) Smrťou Jána, posledného apoštola, sa táto spoľahlivá reťaz božsky inšpirovaných mužov skončila. Biblický kánon bol teda uzavretý Zjavením, Jánovým evanjeliom a jeho listami. Šesťdesiatšesť kníh našej Biblie dosvedčuje svojím súladom jej jedinečnosť a odporúča nám ju ako skutočné Jehovovo slovo inšpirovanej pravdy.

11. Aké informácie, človeku inak nedostupné, obsahuje Biblia?

¹¹ Obsah. Biblia obsahuje informácie, ktoré by človeku inak neboli dostupné. Správa v 1. Mojžišovej napríklad zachytáva stvorenie zeme, predkladá informácie o udalostiach, ktoré nastali prv, ako sa objavil človek. (1. Mojž. 1:1–31) Biblia rozpráva tiež o rozhovoroch, ktoré sa odohrali v nebesiach a ktoré by žiadne ľudské ucho nemohlo počuť, pokiaľ by to neumožnil Boh. — Jób 1:6–12; 1. Kráľ. 22:19–23.

12, 13. Čo spoznávame z Písiem o Jehovovi a Ježišovi Kristovi?

¹² A čo je najdôležitejšie, Biblia nás zoznamuje s Jehovom. Podrobne rozpráva o zázračných videniach, ktorými Jehova obdaril svojich služobníkov. (Dan. 7:9, 10) Biblia nás oboznamuje aj s Božím menom „Jehova“, ktoré sa v masoretskom texte Hebrejských písiem vyskytuje viac ako 6 800-krát. Z Biblie spoznávame Jehovove vynikajúce vlastnosti — lásku, múdrosť, spravodlivosť, milosrdenstvo, trpezlivosť, veľkorysosť, dokonalosť v poznaní, nemeniteľnosť. (2. Mojž. 34:6, 7) Ďalej Biblia hovorí o Božom Synovi a o dôležitom postavení, aké tento Syn zaujíma v Božom zámere. (Kol. 1:17, 18; 2:3; 2. Kor.  1:20) Keď bol Boží Syn na zemi, bol schopný viac ako ktokoľvek iný oboznámiť nás s Jehovom, lebo mohol povedať: „Kto videl mňa, videl aj Otca.“ — Ján 14:9.

¹³ V Biblii sú odhalené podrobnosti o tom, ako sa rozvíja Boží zámer so zemou. Všetky predpovedané požehnania pre poslušných ľudí sa sústreďovali na sľúbeného Záchrancu, ktorého povolá Jehova. V edenskej záhrade ho Boh označil ako „semeno“ Božej ženy. (1. Mojž. 3:15) Po čase Boh sľúbil, že Semeno príde prostredníctvom Abraháma. (1. Mojž. 22:18) Ukázal, že sľúbený Záchranca bude večným kráľom a kňazom „podľa spôsobu Melchisedeka“. (Žalm 110:4; Hebr. 7:1–28) Dal Izraelu zákonnú zmluvu vrátane kňazstva a obetí a to všetko bolo „tieňom budúcich dobrých vecí“. (Hebr. 10:1; Kol. 2:17) Dávidovi bolo sľúbené, že kráľovstvo ostane navždy v jeho rodine. (2. Sam. 7:11–16) Dedič tohto sľubu a ten, ku ktorému smerovali aj všetky ostatné proroctvá o Vykupiteľovi, sa objavil ako Ježiš Kristus. Od prvej do poslednej strany Biblie je pozornosť zameraná na hlavnú tému inšpirovaných spisov — na Božie Kráľovstvo v rukách Ježiša Krista ako prostriedku, ktorý zaobstaral Jehova na vykonanie svojho zámeru.

14.–17. Prečo majú pre nás veľkú cenu biblické proroctvá a rady o mravnosti?

¹⁴ Biblia je aj vynikajúcou prorockou knihou. Vysvetľuje historické udalosti a ukazuje, prečo sa udiali práve takým spôsobom. (Luk. 19:41–44) Ukazuje budúcnosť všetkých súčasných vlád. (Dan. 2:44) Vysvetľuje udalosti našich dní; ukazuje, že žijeme v predpovedanom čase konca tohto starého systému vecí a že Boh čoskoro odstráni všetko zlé. — 2. Tim. 3:1–5; Žalm 37:9, 10.

¹⁵ Bez Biblie by sme nepoznali skutočný zmysel života. (Kaz. 12:13) Je z nej zrejmé, že človek nie je výtvorom slepej náhody, ale že je stvorený Bohom, ktorý má s ľudstvom láskyplný zámer. Vysvetľuje, aká je dnes Božia vôľa vzhľadom na nás a ako môžeme nájsť skutočné uspokojenie v živote. — Zjav. 4:11; 1. Tim. 2:3, 4; Žalm 16:11.

¹⁶ Ľudské dejiny ukazujú, že človek nemôže bez Boha úspešne riadiť svoje kroky. Jedine Biblia poskytuje vedenie, ktoré človek potrebuje. Dáva vodidlo v mravných otázkach, lebo ukazuje, čo Boh zavrhuje a čo schvaľuje. (Gal. 5:19–23) Preukazuje sa ako najpraktickejšia pomôcka  uprostred sveta, ktorý stratil morálne zábrany. Pomáha nám osvojiť si Boží pohľad na veci a na to, ako sa mu páčiť. A ukazuje nám cestu k večnému životu v Božom novom svete. — Ján 17:3.

¹⁷ Nie je už dostatočne jasné, prečo by táto Kniha kníh mala byť základnou učebnicou nášho štúdia? Kresťania sú viac ako ktokoľvek iný dychtiví preskúmať túto Knihu, ktorej Autorovi Boží Syn povedal: „Tvoje slovo je pravda.“ ​(Ján 17:17) Preto má Biblia prvé miesto v študijnom programe školy teokratickej služby.

[Opakovanie:]