Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Kostarika

Kostarika

Kostarika

TAKMER pred piatimi storočiami vysoký, dobre stavaný muž s orlím nosom stál na palube svojej lode, prezerajúc si pobrežie Strednej Ameriky pri hľadaní priechodu do Indického oceánu. Nenašiel však žiaden. Ale to, čo objavil v roku 1502, bola krajina pomenovaná Kostarika, čo znamená „Bohaté pobrežie“.

Tým mužom bol Krištof Kolumbus, Talian plávajúci pod španielskou vlajkou, na svojej štvrtej a poslednej plavbe do Nového sveta. Podobne ako iní cestovatelia, aj on dúfal, že nájde v Kostarike zlato. Ale oblasť vydala málo vzácnych kovov. Kolumbus však nevedel, že najväčším bohatstvo je ľud, zvlášť tí, čo majú vlastnosti cenné u Jehovu.

Krajinu objavenú Kolumbom už obývali Indiáni, ktorí sa na tejto šiji spájajúcej Severnú a Južnú Ameriku, usadili najneskôr okolo roku 1 000 a ako vyzerá táto krajina dnes?

Kostariku omýva Atlantický oceán. Karibské more na východe a Tichý oceán na západe. Tiahne sa ňou pásmo vysokých skalnatých horských hrebeňov od nikaragujských hraníc na severe k panamským hraniciam na juhovýchode. Niektoré z najväčších štítov sú činnými sopkami. V nižších nadmorských výškach pozdåž pobrežia, kde je podnebie horúce, prekvitajú tropické lesy. Väčšina centrálnej plošine okolo najväčšieho a hlavného mesta San José, kde kávovníky pokrývajú úbočia obklopujúce mesto.

Dnes z odhadovaného počtu asi 2 600 000 obyvateľov je 97% mesticov a belochov, najmä španielskeho pôvodu. Indiánov tu žije asi 5 000. Úradným jazykom je španielčina a štátne náboženstvo je rímsko-katolícke, hoci tu slobodne existujú aj nekatolícke náboženstvá.

V posledných rokoch 19. storočia prišlo do Kostariky mnoho prisťahovalcov z Jamajky, Trinidadu a Barbadosu. Tento húževnatý ľud prišiel pracovať na prosperujúce banánové plantáže spoločnosti United Fruit, ktoré sa rozprestierali pozdåž pobrežia Atlantického oceánu. Priniesli si so sebou aj svoje protestantské a katolícke náboženstvo a zvyky. Boli to ťažko pracujúci ľudia so silnou vôľou a väčšina z nich mala záľubu v Biblii.

OBJAVUJE SA BIBLICKÁ PRAVDA

A tak pred začiatkom 20. storočia sa uskutočnil v Kostarike dôležitejší objav ako bol ten, ktorý urobil Kolumbus — biblická pravda. To, ako sa prvýkrát dostalo do Kostariky posolstvo o kráľovstve, zostáva tajomstvom. Ale Jehovovi svedkovia na Jamajke o tom, že dvaja Jamajčania, H. P. Clarke a Louis Facey, ktorí sa presťahovali do Kostariky, tam našli pravdu a priniesli dobré posolstvo späť do svojej jamajskej vlasti.

Anna Reynoldsová, horlivá študentka Biblie z Jamajky, prišla do Kostariky v roku 1904. Čoskoro po jej príchode poslala Spoločnosť pútnika, brata Condella, aby sa k nej pripojil v kolportérskej práci, čo znamenalo hlásanie celým časom. Len čo sa brat Condell vrátil na Jamajku a podal správu o nájdenom záujme, rozhodlo sa o poslaní ďalšieho kolportéra do Kostariky. Bol to Frank Hudson. Pricestoval v roku 1906 a vzbudil veľa záujmu medzi anglicky hovoriacim čiernym obyvateľstvom. Strážna veža z 1. januára 1907 hlásila, že počas roku 1906 bola v Kostarike úrodná pôda pre rozširovanie biblickej literatúry.

POSOLSTVO SA ŠÍRI

V roku 1914 pravda prenikla do všetkých častí atlantickej pobrežnej zóny. V tomto roku Henry Adamson zorganizoval prvý zbor v Guácime, malom meste vzdialenom asi 80 km od Puerto Limón, ktoré je obchodným centrom tejto prosperujúcej poľnohospodárskej oblasti. Vtedy sa dostalo posolstvo dokonca do hlavného mesta San José, ktoré je vzdialené od Puerto Limón viac ako 160 km. Žili tam najmenej dvaja anglicky hovoriaci bratia, ale pretože San José malo španielsky hovoriace obyvateľstvo a literatúra bola v angličtine, počas mnohých rokov sa urobil iba malý pokrok. Hoci sa v súkromných domoch konali zhromaždenia, neboli propagované.

Dielo však vzrástlo v ostatných častiach krajiny do takých rozmerov, že bolo potrebné menovať miestneho brata ako pútnika-krajského dozorcu, ktorý by navštevoval bratov vybraný Victor Samuels.

PRVÉ ZJAZDY

V roku 1914 sa konal v Puerto Limón zjazd, na ktorom bolo pokrstených 11 osôb. Asi v tomto čase boli pokrstení aj Wiliam a Claudia Googinovci, Henry a Matilda Steelovci, Wilsonovci a Williamsovci. Deti, vnuci a pravnuci týchto prvých zvestovateľov majú dnes podiel na svedeckom diele v Kostarike. Ale o tom sa dozvieme viac neskôr.

Na tieto prvé zjazdy Spoločnosť neposkytovala koncepty prednášok. Preto si určení rečníci vybrali vlastné námety a pripravovali vlastné koncepty. Niektorí hovorili dokonca bez poznámok. Na jedlá, ktoré sa podávali bezplatne v dome niektorého z bratov, sa štedro prispievalo peniazmi i potravinami. Pri týchto príležitostiach sa podávali pochúťky ako korenené dusené kurča s ryžou a hráškom, pripraveným v kokosovom mlieku a smažený zrelý skoroceľ.

Na záver zjazdov bolo zvykom oslavovať takzvané hostiny lásky, na ktorých bratia spievali náboženské piesne a všetkým prítomným podávali sušienky. Piesne sa spievali štvorhlasne, melodicky bohatými hlasmi.

ZVLÁŠTNE RYSY

Každoročnú pamiatku na Kristovu smrť slávili bratia strohým spôsobom, oblečení v bielych šatách. Deti sa obyčajne nepozývali, aby nerušili a neuberali na vážnosti jedla. Všetci brali zo symbolov chleba a vína a hneď potom odchádzali do svojich domovov, neprehovoriac medzi sebou ani slova.

Krsty sa usporadúvali v čase pred Pamätnou slávnosťou. Bratia a sestry boli povzbudzovaní, aby si na túto príležitosť obliekli biele šaty a obleky. Aby sa vyhli zvedavým pozorovateľom, vstávali ešte pred brieždením, odchádzali na pláž a dokončili obrady krstu skôr, ako si susedia stačili uvedomiť, čo sa stalo. Kým tí, ktorí sa krstili, boli ponáraní do mora, ostatní dotvárali kulisu piesňami.

Verejné prednášky sa konali ako záhradné posedenie. Všetci svedkovia sa zhromaždili na pripravovanom mieste niekde vonku a rečník prednášal svoju biblickú prednášku stojacim a sediacim okolo neho v polkruhu. Zúčastňovala sa ej verejnosť a pripájala sa vtedy, keď začínal spev. Jedno z mien, ktoré si bratia vyslúžili, bolo „Cirkev starých ľudí“, lebo sa vyvíjalo len malé alebo žiadne úsilie na duchovnú pomoc deťom. Väčšina z tých, ktorí patrili k organizácii, bola pokročilého veku. Neskôr bratia zorganizovali vlastnú nedeľnú školu pre svoje deti a nakoniec si uvedomili, že školenie detí je zodpovednosťou rodičov. Ale Matilda Steelová si už vtedy uvedomovala túto potrebu. Jozefína, jej siedme dieťa, sa narodila v roku 1918. Keď mala iba 40 dní, matka ju zobrala na zjazd do Cahuity, plážového mesta južne od Puerto Limón. Nebolo to vôbec ľahké podujatie cestovať celý deň vlakom, na člne a mulici v horúcom a vlhkom počasí. Drsná cesta však neuškodila drobnej Jozefíne. Vo veku 17 rokov bola pokrstená a naďalej verne slúži Jehovovi spolu so svojou rodinou.

ZASIEVAJÚ SA SEMENÁ ROZKOLU

Kým bola organizácia ešte v plienkach, satana začal rozsievať medzi bratmi nezhody spolu so semenami závisti, pýchy a žiarlivosti sebeckých ambícií sa prejavovať duch svárlivosti, keď niektorí súperili o významné postavenie v zboroch. Keďže zbory boli riadené demokraticky, pravidelne sa konali voľby a starší sa volili do ich postavenia dvíhaním rúk väčšiny. Ctižádostiví bratia, ktorí si mysleli, že majú lepšie porozumenie pravdy ako zvolení, sa snažili podkopať dôveru zboru u týchto zodpovedných bratov. Ako sa to robilo? Tým, že počas zhromaždení kládli otázky a protiotázky. Bratia sa prikláňali na jednotlivé strany a výsledkom bolo to, že dve rozdielne skupiny členov zboru sa začali stretávať v Puerto Limón oddelene.

ZLÝ VPLYV

Ešte viac ťažkostí malo zaplaviť túto malú, ale rozdelenú skupinu kresťanov, keď prvý prezident Spoločnosti Strážna veža, Charles Taze Russell zomrel v roku 1916. Vo svetovom ústredí v Brooklyne v New Yorku sebeckí bratia zosnovali diabolská sprisahanie, ktorého cieľom bolo vyrvať dohľad nad Spoločnosťou od ďalšieho prezidenta Josepha F. Rutherforda a ostatných menovaných. Ale Jehova nedovolil, aby jeho organizácia padla do rúk takýchto neverných. Jedným z vodcov tejto opozície bol Paul Johnson, ktorý veril, v protiklade s vysvetlením Spoločnosti, že Ježišova výkupná obeť sa tiež uplatní v prospech Adama a Evy. Písal listy a posielal písomné materiály bratom v Kostarike, v ktorých ich vyzýval, aby nepodporovali brata Rutherforda. Niekoľko jednotlivcov dalo prednosť Johnsonovým náukám pred náukami Biblie a oddelilo sa od organizácie.

PRVÁ NÁVŠTEVA Z ÚSTREDIA

V roku 1917 mala Kostarika prednosť tešiť sa z prvej návštevy zástupcu ústredia Spoločnosti v Brooklyne, Waltera Bundyho, sprevádzaného jeho manželkou. Ale prečo Spoločnosť vynaložila náklady a poslala zástupcu na cestu do Kostariky? Bolo to preto, že počet študentov Biblie vzrastal. V roku 1918 ich tu bolo 83, a to znamenalo, že Kostarika mala štvrtý najväčší počet Svedkov zo všetkých krajín vo svete. Prevyšovali ju iba Britské ostrovy, Spojené štáty a Austrália. Pritom Kostarika mala v tom čase me nej než pol miliónu obyvateľov.

NIEKTORÍ BOLI ZODPOVEDNÍ

Satan znovu vystupňoval úsilie vykoreniť pravdu a pokúšal sa odvrátiť bratov od ich hlavného cieľa, zastávania sa Jehovovho mena. Medzi čiernym obyvateľstvom v atlantickej zóne sa objavila na scéne nová organizácia známa ako „Všeobecná asociácia pre povznesenie černochov“ (UNIA).

Čo bolo jej cieľom? Ako označuje už jej meno, snažila sa zlepšiť životné podmienky černochov. Jedna z jej kampaní sa volala „Späť do Afriky“ a u čierneho obyvateľstva to bolo niečo podobné ako návrat židov do Palestíny.

Bratia nielenže prejavovali záujem o túto organizáciu, ale zachádzali tak ďaleko, že nesprávne uplatňovali niektoré biblické texty, aby podporovali jej ciele. Výsledok? Niektorí bratia boli odvedení od svojho diela hlásania dobrého posolstva o kráľovstve, ktoré je jediným prostriedkom na vyriešenie ľudských problémov. Dokonca aj pútnik Victor Samuels zakolísal. Bol menovaný ako kaplán organizácie UNIA a kázal na ich zhromaždeniach namiesto na zborových. Niet pochýb o škodlivých účinkoch, ktoré to ma lo na bratov.

Okolo roku 1914 Victor Samuels cestoval do Afriky, aby pomohol africkému ľudu. V liste, ktorý poslal jednému kostarickému bratovi z Lagosu v Nigérii písal, že rozšíril 2500 výtlačkov knihy Harfa Božia. V dôsledku toho sa posolstvu o kráľovstve dostalo veľkej publicity.

CESTA K JEDNOTE

Potom, čo Victor Samuels opustil Kostariku, menovala Spoločnosť v roku 1924 ako pútnika Henryho Adamsona z pôvodného zboru v Guácime a bola mu zverená starostlivosť o dielo. Niektorým bratom v Puerto Limón sa nepáčil spôsob, akým brat Adamson riešil záležitosti, a tak sa vzbúrili. Asi o dva roky neskôr poslala Spoločnosť iného zástupcu z Brooklynu, Georga Younga. Jeho úlohou bolo zjednotiť bratov v Puerto Limón a postaviť zvestovateľské dielo znovu na správne základy. Najprv predniesol biblickú prednášku s diapozítivami pri svetle lámp v divadle Arrasry v Puerto Limón. Potom ponavštevoval bratov v Puerto Limón, aby sa rozbehlo dielo medzi španielsky hovoriacimi ľudmi v hlavnom meste.

Úsilie brata Younga zjednotiť dve skupiny v Puerto Limón nebolo úspešné, a tak sa vrátil do Spojených štátov. Brat Adamson bol preložený z Kostariky do Panamy začiatkom roku 1927. Po ich odchode Spoločnosť nemenovala iného pútnika pre dozor nad dielom až do roku 1937 — celých desať rokov. Ale na štyroch alebo piatich miestach sa stretávali skupiny a svoje správy o zvestovateľskej službe posielali priamo Spoločnosti v Brooklyne.

V roku 1931 boli modlitby verných o jednotu vypočuté, keď Spoločnosť poslala listy všetkým zborom a povzbudzovala tých, ktorí boli v súlade so Spoločnosťou, aby prijali nové meno — Jehovovi svedkovia. Rezolúcia znela ako umieráčik vzbúrenej skupine bez masa. Postupne vymreli, a tým skončilo rozdelenie zboru v Puerto Limón. Teokratické menovanie služobníkov v roku 1938 ďalej zjednotilo bratov.

DIELO SA ZNOVU ROZNECUJE

Skôr ako brat Adamson odišiel do Panamy, zorganizoval skupinu v Rio Hondo, malej dedine v atlantickej zóne. Jeden z tých, ktorí boli pokrstení 17. novembra 1926, bol Albert Ezra Pile. Prvýkrát počul o pravde v deň, keď pricestoval z Barbadosu v roku 1918. Mal vtedy 29 rokov, ale sotva si uvedomoval, že v nadchádzajúcich rokoch má zohrať dôležitú úlohu v dejinách Jehovových svedkov. Keď sa uchýlil na noc, Ezra požiadal svojho hostiteľa o niečo na čítanie a dostal prvý zväzok Štúdií písiem. V tú noc iskierka biblickej pravdy roznietila jeho lásku k Jehovovi. Čoskoro sa stal priekopníkom a dnes vo veku 99 rokov je spojený so zborom v Siquirres. Ale ako ovplyvnil svedecké dielo? V roku 1927 sa brat Pile presťahoval do malého mesta Siquirres, kde stretol Franka Hudsona, kolportéra, ktorý prišiel do tejto krajiny v roku 1906, aby začal dielo. Ale v tomto čase horlivosť brata Hudsona v službe ochladla vplyvom skľúčenosti. Preto sa bratia Pile a Hudson rozhodli spojiť a roznietiť znovu dielo organizovanejším spôsobom.

Pretože v roku 1937 viseli nad Európou vojnové mraky, brat Pile sa bál, že vojnová hrozba by mohla prerušiť zásobovanie literatúrou z ústredia do Kostariky. A tak napísal do Brooklynu a ponúkol sa prevziať starostlivosť o zásoby literatúry Spoločnosti vo svojom dome. Spoločnosť súhlasila a literatúra bola prevezená z Puerto Limón do Siquirres. Brat Pile slúžil ako skladník a rozposielal literatúru do všetkých častí krajiny, kde žili svedkovia.

OTVÁRA SA NOVÉ POLE

Až doteraz sme rozprávali iba o udalostiach medzi anglicky hovoriacim obyvateľstvom, žijúcim pozdåž atlantického pobrežia. Ale stále sa ešte nevyvinulo skutočné úsilie zasiahnuť posolstvom o kráľovstve španielsky hovoriace obyvateľstvo v tejto časti krajiny.

Bol to Siquirres, kde sa otvorilo obrovské španielsky hovoriace pole v atlantickej zóne, keď Nikaraguijčan Florencio Pérez počul o pravde od Franka Hudsona, a to nezvyčajným spôsobom. Písal sa rok 1932. Florenciov záujem o pravdu zobudila socha patriaca bratovi Hudsonovi. Tento si urobil podľa Nabuchodonozorovho obrazu v sne sochu so zlatou hlavou, striebornými prsiami a nohami zo železa. Kládol túto sochu na verandu svojho domu, a keď sa nejaký okoloidúci zastavil, vysvetľoval jej význam. Niekedy s i postavili na trhovisku tabuľu a vysvetľoval zhromaždeným ľuďom biblické proroctvá.

Frank Hudson hovoril len slabo španielsky a Florencio veľmi málo anglicky. Napriek tejto jazykovej bariére sa začal zaujímať o Hudsonovo vysvetlenie Biblie, dokonca sa sám naučil čítať a písať.

Keď si Florencio prečítal brožúrku Domov a šťastie, bol presvedčený, že toto je pravda a napísal Spoločnosti v Brooklyne, že chce pracovať s Jehovovými svedkami. Spoločnosť odpovedala povzbudzujúcim listom a poslala mu španielskou Bibliu. Od tohto momentu začal tráviť všetok svoj čas rozširovaním posolstva o kráľovstve, pričom používal biblickú literatúru od brata Hudsona. Nakoniec, v roku 1938 bol Florencio pokrstený na zjazde v Siquirres.

PRVÝ ŠPANIELSKÝ PRIEKOPNÍK

Rok predtým, ako sa Florencio Pérez pokrstil (hoci oddanosť prejavoval skôr), požiadal Spoločnosť o vstup do priekopníckej služby. Bol menovaný 1. júna 1937, a tak sa stal prvým španielsky hovoriacim priekopníkom v Kostarike. Jeho prvým pridelením bolo španielsky hovoriace obyvateľstvo v atlantickej zóne. Bol tiež pridelený, aby spolupracoval s malým španielsky hovoriacim zborom v San José.

Brat Pérez používal množstvo spôsobov na šírenie posolstva o kráľovstve. Niekedy priväzoval brožúrky ku konárom stromov pozdåž ciest, kde ich okoloidúci nachádzali. Alebo chodieval na letisko v San José a rozdával literatúru zámorským cestujúcim. Získaval od nich sľub, že literatúru potom odovzdajú niekomu inému. Chodieval pešo cez husté džungle, spával tam, kde ho zastihla noc, niekedy prikrytý iba hviezdami a vydaný na milosť moskytom. Často rušil ticho noci brnkaním na gitaru, ktorú mal stále pri sebe. Jeho túlavý evanjelizačný duch cestoval s ním až do Nikaraguy, kde pokračoval v priekopníckej službe mnoho rokov.

ZBOR V SAN JOSÉ

Ako sa vytvoril prvý španielsky hovoriaci zbor v San José? Už od dní prvej svetovej vojny sa konali zhromaždenia v angličtine v dome brata Williamsa, ktorý sa dozvedel o pravde v roku 1912 a neskôr sa stal predsedajúcim dozorcom. Predtým bol laickým kazateľom evanjelickej cirkvi, kde jeho žena hrala na organe. Pretože v tom čase bolo v hlavnom meste málo anglicky hovoriacich ľudí, vzrast bol pomalý.

Avšak hlásanie sa stalo ľahšie, keď začala byť k dispozícii španielska literatúra. V roku 1931 sa zhromažďovala v súkromných domoch skupina desiatich alebo dvanástich španielsky hovoriacich osôb. Jedným z nich bol Felipe Salmeron. Vydával svedectvo aj v Puntaréne, prístavnom meste na pobreží Tichého oceánu. Nakoniec, po viac ako tridsiatich rokoch, sa pravda rozšírila od pobrežia k pobrežiu.

Ku koncu roku 1941 bol brat Pile poslaný zo Siquirres do San José, aby nahradil brata Williamsa ako dozorca. Zbor sa teraz stretával v dome Flavia Romera a Spoločnosť s nimi udržiavala korešpondenciu prostredníctvom priekopníka Florencia Péreza.

ABSOLVENTI GILEÁDU DODÁVAJÚ SILU

Keď brat Pile písal správu o stave zboru v San José, doporučil Spoločnosti, aby bol do Kostariky poslaný brat s pevnými teokratickými spôsobmi pre dohľad nad dielom. Bratia nemuseli dlho čakať, lebo 23. decembra 1943 pricestoval Theodore Siebenlist s manželkou Hermínou z prvej triedy školy Gileád. Kostarika bola jednou z prvých štyroch krajín vo svete, ktoré prijali absolventov školy Gileád.

Brat Siebenlist mal pevné základy v organizácii. Jeho otec bol pokrstený v roku 1913, dva dni po narodení Theodora. Jeho rodičovský dom sa používal na zhromaždenia a on sa zúčastňoval s nimi na rozširovaní traktátov. Pokrstený bol na zjazde vo Washingtone D. C. v roku 1935. Na zjazde v roku 1937 sa stretol s Hernímou Deinesovou a nasledujúceho roku spolu uzavreli manželstvo.

Účinky druhej svetovej vojny, ktorá stále zúrila v Európe, bolo cítiť aj v Kostarike. Keď Siebenlistovci pricestovali do San José, všade bolo vidno znaky odriekania. Hľadali mesiac, kým sa im podarilo nájsť vyhovujúci byt v dvojposchodovom dome so susednou miestnosťou, ktorá mohla slúžiť ako sála kráľovstva. Dom bol výhodne umiestnený jeden a pol bloka od hlavnej ulice, a tak sa stal známou adresou. Miestnosť sa používala ako sála kráľovstva až do roku 1956, kedy bola postavená odbočka s priľahlou sálou kráľovstva.

ZRIAĎUJE SA ODBOČKA

Asi tri mesiace po príchode misionárov prišli na návštevu Nathan H. Knorr, tretí prezident Spoločnosti Strážna veža, a jeho pomocník Milton Henschel. Bolo to po prvýkrát, keď prezident Spoločnosti vkročil svojou nohou do Kostariky. Sklad literatúry už bol premiestnený zo Siquirres do San José v januári 1944, a teraz v marci tu brat Knorr zriadil odbočku. To znamenalo obrat pre vedenie dohľadu nad svedeckým dielom. Brat Knorr počas svojej návštevy zariadil, aby sa začal hľadať väčší domov misionárov, lebo malo prísť viacej pomocníkov. Dom sa nakoniec našiel v severozápadnej časti San José.

Počas nasledujúcich dvoch rokov sa pripojili k rodine misionárov absolventi školy Gileád: Charles a Lora Lea Palmerovci, Woodrow („Woodi“) Blackburn, Donald H. Burt, Willian Eugene Call a Franklin a Emily Hardinovci. Aké to bolo množstvo znamenitej pomoci! Donald Burt zostal iba krátky čas, lebo bol pridelený do Hondurasu a neskôr do Peru, kde teraz slúži ako koordinátor výboru odbočky.

JEDNOTA V JOSÉ

Okrem predtým rozdelenej skupiny v Puerto Limón existovala ešte jedna v San José. Čo sa stalo s touto skupinou v San José? Brat Siebenlist povzbudzoval k jednote. Jeho mottom bolo: „Robte to správne, alebo to nerobte vôbec“.

Výročná správa brata Siebenlista z roku 1944 žiarila pokrokom. Písal: „Španielski bratia v Kostarike, ktorých je teraz asi 75, boli rozdelení, keď sme sem pricestovali v decembri a až do predchádzajúceho mesiaca udržiavali v San José dve sály kráľovstva. Hneď po našom príchode sme pozvali obe skupiny, aby sa zjednotili a pravidelne sa stretávali v tej istej sále. Na prvom zhromaždení boli prítomné obe skupiny, počet prítomných bol asi 30. Teraz, hladko a skupina vzrástla asi na 60.“

Nasledujúceho apríla tu bol nový vrchol v počte zvestovateľov — 223! Aký to bol vzrast, keď berieme do úvahy, že pri príchode Siebenlistovcov pred menej než dvoma rokmi asi 120 zvestovateľov tvorilo 4 anglicky hovoriace a 2 španielsky hovoriace zbory!

SLUŽOBNÍK BRATOV

Počas svojho prvého roku v Kostarike brat Siebenlist slúžil ako služobník bratov (krajský dozorca). Navštevoval 6 zborov a záujemcov na odľahlých miestach, hoci vzdialenosti boli veľké a cestovanie ťažké. Po príchode ďalších misionárov sa mohlo vykonávať viac návštev zborov.

Jeden z misionárov, brat Blackburn, ktorý slúžil ako služobník bratov po trojtýždňovej ceste k siedmim anglicky hovoriacim zborom písal: „Treba obdivovať horlivosť a lásku pre Teokraciu, ktoré prejavujú títo bratia. Sú finančne chudobní, ale napriek tomu veľmi štedrí pri prijímaní služobníkov Spoločnosti vo svojich domoch a dávaní im toho najlepšieho, čo si len môžu dovoliť. Sú mierni a túžia po pokynoch. Nesťažujú sa, keď musia kráčať míle horúčavou a blatom, aby vykonali dodatočné návštevy a viedli biblické štúdiá.“

Brat Blackburn stále pokračuje v službe celým časom — takmer 40 rokov po tom, čo napísal túto správu. Spolu so svojou rodinou slúžil v Nikarague, Hondurase a Mexiku. Návštevy služobníka bratov si oceňovali nielen zbory, ale aj miestne obyvateľstvo. Franklin Hardin (lepšie známy ako „Doc“, pretože bol chiropraktik) a jeho manželka Emily služobne navštívili Puerto Limón v roku 1946. V miestnych novinách sa objavil tento komentár: „Významný návštevník sprevádzaný svojou veľmi príjemnou manželkou. Je to dvojica, ktorú sme nikdy predtým nevideli, ale krátke chvíle v ich prítomnosti zanechávajú okúzľujúce a trvalé dojmy. Ich reč nás obohacuje a potešuje, ako keby sme ich poznali už mnoho rokov. Skúmavo sme sledovali mnohé texty, ktoré citoval na podporu svojho posolstva.“

PRVÝ DOMORODÝ KRAJSKÝ DOZORCA

Správa o krajskom diele v prvých dňoch by nebola kompletná, keby sme sa nezmienili o Arnoldovi Williamsovi z Puerto Limón. Spravoval zastupiteľstvo pre spoločnosť „United Fruit“, ale ihneď ako to bolo možné, zariadil si to tak, aby mohol slúžiť ako pravidelný priekopník. Takto dal vynikajúci príklad mladším, ako klásť záujmy kráľovstva na prvé miesto. Pre svoju horlivosť a odhodlanie bol vyškolený ako krajský dozorca v San José a v roku 1948 začal krajskú činnosť. Oženil sa s Mildred Gumbsovou (teraz Ortegová) a obaja pokračovali spolu v krajskej službe do roku 1959. Keďže vedel anglicky aj španielsky, prekladal preslovy brata Knorra počas jeho prvej návštevy. Bola to smutná strata pre všetkých, keď zomrel v mladom veku, zanechajúc za sebou mnoho „odporúčajúcich listov“. — 2. Kor. 3:1.

PRÁCA PRIEKOPNÍKOV ROZŠIRUJE POSOLSTVO

Okrem cennej pomoci misionárov a krajských dozorcov, zohrali aj priekopníci dôležitú úlohu pri šírení posolstva do nových oblastí. Začiatkom roku 1944 tu boli dvaja priekopníci, ale v auguste táto skupina vzrástla na 9.

V Grecii sa stretávalo 13 zvestovateľov, keď tam boli pridelené sestry Evelyn Fergusonová (teraz Taylorová) a Mildred Gumbsová, ako prvé zvláštne priekopníčky v krajine. Počas nasledujúceho roku 1945 sa aj Eugenia Dillonová pripojila do radov zvláštnych priekopníkov.

Berta Solerová, vdova pokročilého veku, konajúca priekopnícku službu v San José, sa túžila vrátiť do svojej rodnej provincie Guantacaste. Nemala však peniaze, kým nepredala svoj jediný prostriedok obživy, malý šijací stroj, aby si mohla zaplatiť cestu. Spolu s Anitou Taylorovou sa tam vydali na zvestovateľskú cestu v roku 1947 a našli osoby v Liberii a Filadelfii, ktorých záujem o duchovné veci ich podnietil,a by otvorili svoje domy priekopníčkam. V roku 1949 bola Berta, sprevádzaná svojou dcérou, pridelená do Libérie ako zvláštna priekopníčka, kde sa k nej pridali dve dievčatá Swabyové. Kto boli tieto dievčatá Swabyové?

SESTRY PRIEKOPNÍČKY

Claudia Goodinová, vysoká žena so svetlou pokožkou jamajského pôvodu, mala dve dcéry, Joy a Fe. V tom čase Claudia žila so svojou telesnou sestrou Aremintou Swabyovou v Puerto Limón. Areminta mala štyri dcéry — Dorell, Calviu, Lilu a Casel. Dorell bola prvá z dievčat Swabyových, ktorá sa odvážila na priekopnícku cestu. Ona a Corina Osoriová (teraz Novoaová) boli pridelené do Point Quepos, ktoré sa nachádza na západnom pobreží. Neskor sa pripojili do radov priekopníkov aj Dorelline tri sestry.

Dve dcéry Claudie Goodinovej, Fe a Joy začali službu zvláštnych priekopníčok v roku 1948 v Alajuele, kde sa vytvoril ďalší zbor. Dora Argentina Vargasová (teraz Callová) sa tiež pridala k priekopníkom. V roku 1950 Dorell Swabyová a Fe a Joy Goodinové navštevovali školu Gileád a boli pridelené do Panamy. Lila Swabyová a Evelyn Fergusonová odišli do Gileádu na jar v roku 1953 a Argentina navštevovala nasledujúcu triedu. A tak do štyridsiatych rokov tieto usilovné sestry boli veľmi zamestnané v sadení mnohých semien pravdy kráľovstva.

KOŇ A HOLIČ

Okolo roku 1944, keď sa zriadila v San José odbočka, nejaký stúpenec rímsko-katolíckej cirkvi v San Carlos dostal poštou brožúrku Armageddon a odovzdal ju Naftalímu Salazarovi, ktorý bol evanjelik. Naftalí bol taký udivený vecami, ktoré čítal v brožúrke, že ju ukázal pastorovi svojej cirkvi. Pator sa rozhneval a varoval ho pred týmto „russelovským jedom“.

Avšak Naftalí túžil stretnúť sa s niekym z organizácie Strážna veža, vydavateľa tejto brožúrky. Počul o nejakom talianskom holičovi, ktorý tiež dostával takúto literatúru. Holič žil v Grecii, vzdialenej odťial asi 100 km. Naplánoval si to tak, že sa zjedná ako pohonič dobytka na trojdňovú cestu a pri návrate sa zastaví v Grecii.

Pri príchode do Grecie jeden z vedúcich nasmeroval Naftalího do domu staršieho páru, ktorí však nevedeli španielsky. Vzal svoju starostlivo uschovávanú brožúrku a ukázal im ju. Vedeli však iba povedať „Biblia, Biblia“ a rýchlo ukazovali dolu cestou smerom na kopec. Sklamaný nasadol na koňa a odcválal tým smerom. Na vrchole kopca Naftalí odbočil z hlavnej cesty, dostal sa na úzku cestičku a zastavil sa pri bráne. Tu bola malá chalupa, pred ktorou sedeli muž, jeho žena a dve malé deti.

„Čo si želáte?“ spýtal sa muž.

„Prepáčte mi, ale priviedol ma sem môj kôň. Hľadám nejakého talianskeho holiča.“

„To som ja. A vy ste kto?“

„Som Naftalí Salazar zo San Carlosu.“

Bolo zjavné, že holič už počul o tomto mužovi, pretože zdvihol ruky a povedal: „Nech je chválený Jehova. To on ťa sem poslal.“ Aký to bol pre Naftalího šťastný deň!

SVADBY A LOTÉRIE

Súčasne s rozširovaním diela kráľovstva bolo potrebné aj morálne očisťovanie. Brata Knorra pri jeho druhej návšteve v roku 1946 sprevádzal brat F. W. Franz, a to bolo veľkou pomocou. Pozornosť miestnych bratov bola obrátená na otázku legalizovania manželstiev. Leonard Hurst, ktorý nebol vtedy legálne zosobášený so ženou s ktorou žil, si spomína, že brat Knorr povedal: „Všetkým vám, ktorí ste tu dnes a žijete so ženou, ale nie ste s ňou legálne zosobášení, dávam radu. Choďte do katolíckej cirkvi a za píšte sa tam ako členovia, pretože tam môžete praktizovať tieto veci. Ale toto je Božia organizácia a tu tieto veci praktizovať nemôžete.“

Leonard si myslel, že brat Knorr hovorí priamo jemu a tak si už o necelý mesiac zariadil rozvod so svojou bývalou manželkou a legálne sa zosobášil so ženou, s ktorou žil.

Ďalšou záležitosťou, ktorá potrebovala nápravu, bolo kupovanie lósov. Evelyn Fergusonová si vždy vybrala určité šťastné číslo a dokonca sa modlila, aby toto jej šťastné číslo vyhralo. Prečo? Aby sa mohla stať priekopníčkou. Keď si uvedomila, že to nie je v súlade s Písmom, rozhodla sa prestať kupovať lósy.

Muž, od ktorého si Evelyn kupovala lósy, sa ako obyčajne zastavil a presviedčal ju, aby si znovu vybrala svoje šťastné číslo. Evelyn však zostala pevná v svojom rozhodnutí a nebola ani trochu sklamaná, keď jej číslo v ten deň vyhralo. Čoskoro po tejto príhode sa skutočne stala priekopníčkou — bez pomoci „boha šťastia“. — Iz. 65:11.

„PRACH DO PRACHU“

Svedkovia tiež prestali pestovať tradičné náboženské zvyklosti, ktoré boli sporné. Napríklad pri pohrebe jedného svedka, brat vykonávajúci pohrebný obrad, ho zakončil krátkou modlitbou pri hrobe. Pretože nedodržal tradičný náboženský zvyk a neopakoval „popol do popola a prach do prachu“ a nehodil obvyklé priehrštie zeme na truhlu, nábožensky založení ľudia, ktorí boli prítomní, sa veľmi rozhorčili a urobili to sami.

O nejaký čas neskôr zomrela jedna staršia sestra. Brat prednášajúci pohrebný preslov, tesne pred spustením truhly pri jej hrobe otvoril Bibliu a prečítal slová: „Lebo si prach a do prachu sa navrátiš.“ (Genezis 3:19, Preklad kráľa Jakuba). Obrátiac sa k zástupu, v ktorom boli aj tí istí nábožensky založení ľudia, brat povedal: „Či sa tu hovorí niečo o popole? Spustite truhlu, bratia.“ Oponenti zostali zarazení a nehodili svoje tradičné priehrštie zeme.

Aké boli výsledky návštev krajských dozorcov po príchode misionárov a pridržiavanie sa biblických zákonov? Jednota a vzrast. Ešte pred začiatkom 50-tych rokov počet zvestovateľov prekročil hranicu tisíc, mesačne sa viedlo viac ako 850 biblických štúdií a založilo sa 32 zborov.

ZJAZD NA VIDIEKU

Až do roku 1950 sa väčšina zjazdov konala v Puerto Limón a San José. Ale teraz sa vzbudil záujem o konanie zjazdu v malej usadlosti Argentina de Tilarán.

Pre brata a sestru Siebenlistovcov nebolo ľahké dostať sa do Argentina de Tilarán. Najprv cestovali lietadlom a potom nastúpili do starého autobusu, ktorý ich viezol po hrboľatej ceste. Na rázcestí, kde cesta končila, ich čakali bratia s koňmi. Zvyšok cesty prešli na koňoch. Okolo miesta zjazdu sa nachádzali iba roztrúsené farmy. Bratia však boli vzrušení. Bol to ich prvý zjazd. Niektorí z nich šli pešo po horských chodníkoch až 9 hodín. Sčítanie v nedeľu ukázalo, že bolo prítomných takmer 300 osôb. Niektorí pri zhromaždeniach stáli a iní sedeli na improvizovaných laviciach, ktoré urobili z drevených dosák, položených na vreciach s ryžou.

Počas zjazdu viedol novovymenovaný dozorca Školy teokratickej služby školu. Skôr ako začal, dal mu krajský dozorca podrobné pokyny ako udeľovať radu študujúcemu. Povedal mu napríklad, že každému študujúcemu by sa mal zmieniť o dvoch dobrých a dvoch slabých bodoch. Krajský dozorca si bol istý, že brat porozumel a škola prebehne hladko. Aké však bolo jeho sklamanie, keď po skončení preslovu prvého študujúceho sa dozorca školy postavil a nervózne, ale úprimne povedal: „Brat, mal si dva dobro a dva zlé body. Nabudúce sa to snaž urobiť lepšie.“ A potom, bez ďalších slov, uviedol ďalšieho študujúceho.

Z RYBÁROV SA STÁVAJÚ RYBÁRI ĽUDÍ

V roku 1940 cestovala Josephine Steelová do Moín, na sever od Puerto Limón. Pred začiatkom svedeckej práce postavila svoj gramofón na železničnej stanici v Moín. Natočila motor kľukou, opatrne položila ihlu na prvý žliabok platne sudcu Rutherforda a cvakla vypínačom. „Náboženstvo je osídlo a vydieranie“, zahrmel hlas z gramofónu. Hneď sa zhromaždila veľká skupina mužov. Jeden zo skupiny, Vincente Sanquinetty, poslal po svojho priateľa, rybára Silberta Spenceho. Silbert sa priblížil s vyhrnutými nohavicami k hlúčiku počúvajúcich, dal si ruky v bok, pozrel sa na svojho priateľa Vincenta a spýtal sa: „Kto to rozpráva?“

„Je to sudca, pochabé!“ odpovedal Vincente. To sa vzťahovalo na Josepha F. Rutherforda, druhého prezidenta Spoločnosti Strážna veža.

Pretože Vincente už čítal niektoré z kníh brata Rutherforda, obaja muži zamestnávali Josephine po celý deň svojimi biblickými otázkami. Vincente povedal sestre Steelovej, že jedného dňa na mori uprostred búrky sa modlil k Pánovi o pomoc a sľúbil, že ak prežije, bude mu slúžiť. Stále chcel splniť svoj sľub Bohu, ale trápili ho dve „D“ — dievčatá a drogy. S týmito dvoma mužmi sa začalo biblické štúdium a čoskoro potom, 21. septembra 1940 boli obaja pokrstení spolu so Silbertovou manželkou Valminou.

„Moja radosť sa začala zväčšovať, keď som si uvedomil, že Ježišove slová Petrovi a Ondrejovi sa spåňajú na mne“, povedal Silbert. „Teraz som bol rybárom ľudí.“

Joshua Steelman, ktorý tu bol na návšteve ako zvláštny zástupca Spoločnosti, sa spýtal Silberta: „Kedy plánuješ ísť do priekopníckej služby, keď Armageddon klope na dvere?“ Silbert videl naliehavosť doby. Spolu s Valminou začali slúžiť ako priekopníci v novembri 1948.

Hoci mal Silbert problémy s rozprávaním po španielsky, bol pridelený ako španielský krajský dozorca. Zo začiatku boli všetky jeho prednášky v angličtine a niekto prekladal. Jedného dňa istý španielsky hovoriaci brat uistil Silberta slovami: „Brat Silbert, netráp sa pre svoju španielčinu. My si uvedomujeme, že máš ťažkosti, ale napriek tomu sa učíme pravdu od teba mnoho ľahšie.“ A tak láska nepozná jazykové prekážky.

Silbertova manželka s ním verne pracovala v krajskej službe až do svojej smrti v roku 1974. A on verne slúžil ako člen výboru odbočky do svojej smrti v máji roku 1985.

PRVÁ KONGRESOVÁ SÁLA

Vzrast v počte svedkov začal mať odozvu aj u náboženských vodcov po celej krajine. Množili sa spoločenské organizácie, a tak bolo stále ťažšie zaistiť miesta pre krajské zjazdy v Puerto Limón. Preto sa miestni svedkovia rozhodli postaviť sálu kráľovstva, ktorá by mohla slúžiť aj ako kongresová sála. Na pozemku vzdialenom iba tri bloky od centrálneho trhoviska postavili poschodovú montovanú budovu. Sála kráľovstva bola umiestnená na poschodí. Na prízemí sa nachádzali byty pre krajských dozorcov, kuchyňa a priestory pre samoobslužný bufet počas zjazdov. Zasvätená bola vo štvrtok 19. augusta 1954. V roku 1972 túto budovu prestavali a v súčasnosti ju používajú tri zbory a slúži aj pre menšie anglické zjazdy.

PODPÁLENIE SÁLY KRÁĽOVSTVA

Na opačnej strane, na pobreží Tichého oceánu bratia nezažívali takú istú radosť zo svojej sály kráľovstva. V malej vidieckej usadlosti Manzanillo de Ario sa schádzal zbor asi 45 zvestovateľov. Stále rástla voči nim opozícia, až kým hrozby násilia nepriniesli nepekné ovocie.

Jednej noci, v čase okolo polnoci miestna sála kráľovstva náhle vzbåkla v plameňoch. Oheň ju tak rýchlo pohltil, že sa nedalo nič zachrániť. Bola to veľká strata materiálnych i duchovných potrieb pre už aj tak dosť chudobný ľud. Ale ochromilo toto zbabelé podpaľačstvo nejakým spôsobom dielo kráľovstva? Nie! Nečinní zvestovatelia sa prebudili k duchovnému životu; aj noví začali pestovať spoločenstvo se svedkami. Miesto na zhromažďovanie premiestnili do domu jedného brata a pokračovali v prípravách n a Pamätnú slávnosť.

Malo toto násilie vplyv na návštevu Pamätnej slávnosti? Áno, ale priaznivým spôsobom. Oproti predchádzajúcim rokom nastal vzrast asi o 300%. Pravú vieru nemôžu otriasť protivníci. Túto skutočnosť nádherne dokázal Ježiš Kristus a apoštoli a podobne v tomto storočí tisícky svedkov, ktorí dokazujú kvalitu svojej viery počas skúšok. — 1. Petra 1:6, 7.

DAVOVÉ AKCIE PRESTÁVAJÚ

Väčšinu opozície inšpirovalo kňazstvo. Napríklad kňazi si namontovali vo zvoniciach svojich kostolov reproduktory, aby mohli varovať svoje stádo, keď boli svedkovia v susedstve. Dali natlačiť letáky s textom: „Sme katolíci. Neprijímame protestantskú propagandu.“ Potom predávali kňazi tieto letáky svojim farníkom, ktorí ich dávali do okien svojich domov. Ale svedkovia ignorovali tieto letáky.

Eugenia Dillonová zistila, že nie všetci ľudia sa dali ovplyvniť kňazmi. Jedného dňa, keď bola vo zvestovateľskej službe, zhromaždil sa dav a prenasledoval ju výkrikmi: „Tu vládne panna anjelov. Nech žije zvrchovaný pápež! My sme katolíci a neprijímame protestantskú propagandu.“ Sestra sa rýchlo pomodlila k Jehovovi o pomoc. Keď sa zastavila pri nasledujúcich dverách, vyšiel muž, ktorý keď videl zástup, spýtal sa: „Prenasledujú vás títo ľudia? Poďte dnu a ja vás budem brániť pred touto svorkou divochov.“

Veriac, že jej modlitba bola vypočutá, sestra Dillonová vošla dnu. Muž vbehol do inej miestnosti, uchopil svoj revolver, nabil ho a vybehol z domu k bráne. Odtiaľ, mávajúc svojím revolverom, volal na dav: „Toto dievča nie je z môjho náboženstva, ale ja ju budem brániť a nariaďujem vám, aby ste sa rozišli, ak nechcete zomrieť.“

Dav sa v okamihu rozptýlil. Muž sa so smiechom vrátil do domu a povedal, že ich nechcel v skutočnosti zabiť, ale hlaveň revolveru bol jediný jazyk, ktorému tento dav posadnutý démonmi mohol rozumieť.

Pri inej príležitosti brat Pile, nesúc svoj gramofón, zobral so sebou veľkú skupinu zvestovateľov, aby prepracovali Juan Viňas, západne od Siquirres. Miestny kňaz začal zvoniť na kostolných zvonoch, zvolávajúc ľudí. Poučil niektorých zo svojich stúpencov a poslal ich z domu do domu povedať ľuďom, aby nepočúvali, keď sa tam zastavila svedkovia.

Kňaz sa určite škodoradostne tešil, mysliac si, že bude mať úspech, kým jefe político (niečo podobné ako hlavný šerif) nezavolal bratov a iných policajtov do svojho úradu. Tam požiadal, aby brat Pile prehral posolstvo na gramofóne. Keď si vypočul záznam, on i policajti požiadali o literatúru. Šerif nenašiel nič zlé na svedeckom diele a povedal bratom, aby pokračovali v hlásaní.

Triumfom skončila aj verejná prednáška Johna Craddocka v San Ramón na pódiu v parku. Prítomných bolo niekoľko domácich, priekopníci zo San Ramón a ani šesť bratov, ktorí sprevádzali brata Craddocka zo San José. (John a jeho manželka Emma Marie, absolventi 10. triedy školy Gileád, sa pripojili k misionárskej rodine v roku 1949. A teraz, asi o jeden a pol roka neskôr, mali zakúsiť opozíciu.) Kňaz so skupinou detí sa postavili na pódium za brata Craddocka a začali ho rušiť. Súčasne sa pripravená skupina dospelých prihnala zo vzdialeného konca námestia a kričala: „Zabi ho! Zabi ho!“ Bolo zjavné, že dav chcel iba zastrašiť brata Craddocka, lebo prebehli okolo neho bez toho, aby sa ho dotkli. Keďže nebolo možné dokončiť prednášku, John spolu s Máriou a ostatnými zo San José odišli na zastávku autobusu. Tu k nim pristúpil starosta mesta a povedal, ako ľutuje, že prednáška bola prerušená. Starosta žiadal Johna, aby sa vrátil a predniesol inú prednášku. Sľúbil, že mu poskytne policajnú ochranu.

A tak se stalo, že o tri týždne neskôr sa skupina zvestovateľov vrátila do San Ramón a dokonca propagovala prednášku po celom meste transparentmi. Keď nastal čas prednášky, námestie obklopili policajti. Tentoraz už neboli žiadne výtržnosti.

OBČIANSKA VOJNA

V dôsledku volieb v roku 1948 vypukla revolúcia. To sťažilo pohyb zvestovateľskej službe. Eugéniu Dillonovú zastavili vojaci, keď pracovala so svojou partnerkou vo vidieckej oblasti. „Stojte, kto je tam?“ vyštekli vojaci s puškami namierenými na sestry. „Ku ktorej politickej strane patríte?“

„My sme Jehovovi svedkovia“, odpovedali sestry. „Oznamujeme Božie kráľovstvo prostredníctvom Ježiša Krista, jedinú vládu, ktorá môže priniesť ľudstvu skutočný mier.“

Kým vojaci prehľadávali ich batožinu, priekopníčky im vydávali svedectvo. Sestry prepustili a ony pokračovali v hlásaní ľuďom v susedstve, ktorí žili v strachu z vojny.

Počas občianskej vojny mnoho falošných pastierov duchovenstva opustilo svoje stáda, zachraňujúc si útekom život. To dalo svedkom príležitosť hlásať ľuďom podobným ovciam, — ktorí zostali. Teraz mohli ľudia vidieť, že ich duchovní pastieri ich nekrmili, ale iba olupovali. Keď sa falošní pastieri vrátili, našli na svoje zdesenie mnohých zo svojho stáda študovať so svedkami.

DOPRAVA VAGÓNOM ŤAHANOM MULICAMI

So zvestovateľskou službou je úzko spojená doprava. Aj v Kostarike sa používalo veľké množstvo rôznych prostriedkov. Medzi inými aj vlaky. Ale nie všetky vlaky ťahal mechanický stroj. Vagón ťahaný mulicami je unikátne vozidlo, ktoré sa pohybuje po úzkorozchodnej trati. Môže vám poskytnúť viacej vzrušenia ako horská dráha.

Vagón pozostáva z plošiny, ku ktorej sú pripevnené kolesá. Na plošine sú lavice, na ktorých môže sedieť 20 osôb. Keď sa vagón rúti po trati, jediná brzda ktorú má, pozostáva z drevenej tyče namontovanej cez dieru v podlahe. Tyč sa otáča ako páka a tlačí na koleso. Preto klesania znamenajú nebezpečenstvo pre mulicu, ak vodič nezabráni, aby rozbehnutá plošina vrazila do zvieraťa. Na cestujúcich tiež strieka blato, odletujúce od kopýt mulice, ale to by bol ešte najmenší problém. Pri vykoľajení môžu cestujúci povypadávať z vagóna a polámať si ruky a nohy.

Po riekach sa cestuje v malých člnoch s vonkajším motorom, alebo vo vydlabanom kanoe s drevenými veslami. Napríklad, aby sa sestra Solerová dostala na zvestovateľskej ceste do Guanacaste, musela ísť vlakom do Puntarenas, potom sa preplaviť cez záliv Nicoya na člne a neskôr sa viezť asi 15 hodín na káre s volským záprahom. Nebol to malý výkon pre ženu v šesťdesiatke!

ZMENY V ODBOČKE

Theodore Siebenlist slúžil ako dozorca odbočky od jej vytvorenia v marci 1944 do júna 1952, keď spolu s manželkou odišli, aby sa pripravili na narodenie dcéry Janet.

William Call, absolvent tretej triedy školy Gileád, ktorý bol poslaný z Kostariky do Nikaraguy v roku 1946, aby sa tam staral o odbočku, sa vrátil späť do Kostariky ako dozorca odbočky. Pokračoval v tomto úrade až do roku 1954, keď sa oženil s absolventkou školy Gileád, Dorou Argentinovou Vargasovou, ktorá pôvodne prišla z Guatemaly. Ich syn Robert teraz slúži v brooklynskom bételi. Ďalším dozorcom odbočky bol William Aubrey Bivens z Guatemaly. Spolu so svojou manželkou Berthou bol v tejto krajine o d skončenia piatej triedy školy Gileád. Neskôr boli pridelení do Brazílie, kde slúžil ako dozorca odbočky až do svojej smrti v roku 1969.

Pretože brat Bivens bol pridelený do Brazílie, slúžil ako dozorca odbočky Charles Sheldon, a to až do marca 1964, keď pricestoval George Jenkins so svojou manželkou. Ale zdravotné problémy donútili brata a sestru Jenkinsonových odísť do Kostariky v roku 1966. Ďalší dozorca odbočky, Lorence A. Shepp, bol ešte stále v Nikarague. Ako sa dostal do Kostariky?

Lorence slúžil celým časom od roku 1958 a slúžil aj ako krajský dozorca v Kanade a na Aljaške. Keď boli krajskí dozorcovia pozvaní do brooklynského ústredia na zvláštnu školu Služby kráľovstva, brat Knorr sa spýtal, či by bol niekto ochotný prijať menovanie za misionára v cudzej krajine bez návštevy školy Gileád. Brat Shepp prijal toto pozvanie. V roku 1961 bol pridelený do Nikaraguy, kde sa oženil s Juanou Olimpiou Guinartovou, Kubánkou a absolventkou 22. triedy školy Gileád. Toto bolo jej tretie miesto pridelenia, pretože už slúžila ako misionárka v Hondurase a Mexiku.

Potom, keď brat Shepp neskôr navštevoval 10-mesačnú školu Gileád, spolu s Olimpiou si zbalili batožinu a odišli na nové miesto pridelenia, do El Salvádoru. Najprv sa však rozhodli ísť na dovolenku do Kostariky a hneď si obľúbili toto miesto. Vôbec nevedeli, že list, ktorým sa menilo ich miesto pridelenia do Kostariky, je už na ceste.

Sheppovci pricestovali v septembri toho roku 1966 a na medzinárodnom zjazde v decembri toho roku brat Knorr oznámil menovanie brata Sheppa za dozorcu odbočky. V súčasnosti slúži ako koordinátor výboru odbočky.

PODNETY NA ROZŠÍRENIE

V decembri roku 1954 brat Knorr znovu navštívil Kostariku a oznámil budovanie novej odbočky a sály kráľovstva. Nadšenie bolo veľké. Urobili sa opatrenia na kúpu pozemku v centre San José. Potom začiatkom januára, práve keď chceli bratia začať so stavbou, došlo k invázii vojsk zo severu. Napriek tomu, že mestá a dediny boli ostreľované guľometmi z lietadiel, bratia pokračovali vo svedeckej službe z domu do domu, aby utešovali ľudí posolstvom o Božom kráľovstve. Správa o zvestovateľskej službe z januára ukazuje, že sa prekročil vrchol predchádzajúceho roku. Ale aprílový vrchol bol ešte väčší! S 2078 zvestovateľmi dosiahli 30%-ný vzrast.

A čo sa týka zriadenia novej odbočky — tiež sa to neomeškalo. Budova bola dokončená 25. januára 1956, iba dva dni pred prekvapujúcou návštevou brata Knorra a jeho manželky Audrey. Zasvätená bola 27. januára 1956.

PROBLÉMY SO ZDRAVENÍM ZÁSTAVY

V septembri roku 1959 sa v školách v Puerto Limón dostala do popredia otázka zdravenia zástavy. Trinásť študentov, Jehovových svedkov, odmietlo mať účasť na týchto obradoch, lebo by to bolo proti ich kresťanskému svedomiu. Hoci nemali účasť na žiadnom neúctivom konaní a ich správanie bolo bez výčitiek, deti svedkov obvinili zo vzbury a neposlušnosti a boli vylúčené zo školy.

Miestny súd odmietol povoliť deťom znovuprijatie, pokiaľ budú odmietať zdraviť vlajku. Preto podali odvolanie na najvyšší súd Kostariky. V ňom poukazovali na to, že ústava Kostariky zaručuje slobodu uctievania a právo na vzdelanie v štátnych školách. Avšak najvyšší súd podporil rozhodnutie nižšieho súdu, tvrdiac, že zákon o slobode uctievania nebol zrušený.

Na začiatku ďalšieho školského obdobia bola väčšina študentov znovu prijatá do školy, ale boli znovu vylúčení, keď sa odmietli zúčastniť na obradoch spojených so zdravením zástavy. Potom poslali petíciu na Najvyššiu radu pre vzdelanie, ale 5. júla 1960 bola zamietnutá.

Otázka zdravenia vyvolala veľkú publicitu v tlači aj v rozhlase. Táto otázka jestvuje v školách do dnešného dňa, ale mnoho učiteľov uznáva výborné správanie sa mladých svedkov, preto sa na veci pozerajú ináč a nerobia spornú otázku z pevného postoja detí v otázke svedomia. Uvedomujú si, že vylúčenie týchto študentov by v mnohých prípadoch znamenalo stratu najlepšej časti triedy.

Napríklad v jednej vidieckej škole z päťdesiatich zapísaných študentov iba šiesti neboli Jehovovi svedkovia. Ak by boli títo svedkovia vylúčení, školu by museli zavrieť a učiteľ by prišiel o zamestnanie. Mnohí učitelia si mysleli, že vylúčení zo škôl nebudú mať v živote úspech bez školského vzdelania. Milton Hylton, vnuk Francely Williamsovej dokázal, že sa mýlia. Hoci bol vylúčený zo školy, „malo to za následok požehnanie“, ako poznamenáva. „Po prvýkrát som mal možnosť dokázať svoju rýdzosť Jehovovi a potom sa tešiť z úžitku viac ako trinástich rokov služby celým časom.“ Keď bol brat Hylton prinútený pracovať na plný úväzok, získal miesto úradníka a neskôr samostatného účtovníka u istej spoločnosti bez toho, aby zanedbával svoju teokratickú činnosť.

PREBÚDZAJÚ SA SOPKY IRAZÚ A ARENAL

13. marca 1963 sa Irazú, jedna z mnohých sopiek v Kostarike prebudila z 20-ročného obdobia pokoja k dvojročnému obdobiu činnosti. Sopka, nachádzajúca sa asi 32 km od hlavného mesta, chrlila popol, ktorý zanášali vetry až na san José, kde žije asi štvrtina všetkých Kostaričanov. Mesto Cartago, umiestnené na úpätí sopky, bolo relatívne neovplyvnené týmto nánosom, lebo vetry zanášali popol vysoko nad mesto. Ale Cartago bolo čoskoro zasiahnuté iným druhom katastrofy.

V noci 9. decembra 1963 výdatné dažde rozmočili hlboké nánosy popola na úbočiach sopky. Ťažký, rozmočený popol sa zosúval dolu kopcom do popolom zanesených riek a spôsobil, že sa začali vylievať z brehov. Jedna rozvodnená rieka sa prehnala cez mesto Cartago, odnesúc so sebou domy spolu so spiacimi obyvateľmi, dobytok i divé zvieratá. Mnoho ľudí stratilo život v tejto potope napriek tomu, že policajné autá s reproduktormi hliadkovali ešte predtým v uliciach a varovali pred približujúcou sa pohromou. Obete buď nebrali varovanie vážne alebo nechceli opustiť svoje hmotné vlastníctvo. Zaplatili životom, lebo nechceli počúvať.

Počas mnohých rokov ľudia v Cartagu prejavovali podobný postoj voči varovanie pred blížiacou sa Armageddonskou vojnou. Nepochybne sa cítili bezpeční pred zlom, lebo ich mesto je domovom slávnej baziliky, v ktorej sa nachádza obraz „svätej“ patrónky Kostariky. Avšak po tejto pohrome a po viac ako 30-tich rokoch zvestovania v tomto meste, založili bratia nakoniec zbor, a to koncom roku 1964.

Keď sa vrch Izazú unavil z chrlenia smrti a skazy, začalo sa obdobie činnosti ďalšej sopky Arenal, ktorá driemala takmer 600 rokov. Vtedy, keď Arenal, ležiaca v severnej časti Kostariky, začala soptiť, bolo v postihnutej oblasti 5 zborov. Mnohí bratia žijúci v tejto oblasti nemali inú možnosť, iba utiecť. Nikto z nich nestratil život, ale stratili svoje hmotné vlastníctvo. Bratia žijúci vo všetkých častiach Kostariky im však prišli rýchlo na pomoc príspevkami potravín, šatstva a peňazí.

SPOMALENIE POČAS ŠESŤDESIATYCH ROKOV

Roky 1964 a 1965 nepriniesli vzrast. Výročná správa Kostariky bola nepriaznivo ovplyvnená ekonomickými podmienkami. Mnohí zvestovatelia museli odísť z Kostariky, aby si našli niekde inde svetské zamestnanie. Výročná správa sa zmieňuje aj o inej príčine: „Je smutné, že veľkému množstvu ľudí muselo byť odňaté spoločenstvo pre nečistotu, ale všetci sú úzkostliví, aby sa organizácia udržala čistá pre pravé uctievanie.“

Dielo pokrivkávalo ešte ďalšie tri roky bez vzrastu. Tento čas umožňoval skúšanie a dozrievanie duchovných mužov, potrebný pre prudký vzrast, ktorý mal prísť. Jedným z nich bol Andrés Garita. Slúžil v krajskej a oblastnej službe 20 rokov. Čomu pripisoval svoju vytrvalosť? „Moji rodičia začali študovať v roku 1946 a odvtedy sme vždy verne navštevovali zhromaždenia“, povedal. „Bol som pokrstený v roku 1953 vo veku 14 rokov. Zhromaždenia a zvestovateľská služba ma priviedli do úzkeho spoločenstva s krajskými dozorcami, ktorí mi vždy venovali zvláštnu pozornosť a povzbudzovali ma k

službe celým časom.“ Na jar roku 1979 bol menovaný za člena výboru odbočky. Slúžil v tomto úrade ako aj v krajskej a oblastnej službe spolu so svojou manželkou Mayrou a svojou šesť ročnou dcérkou Andreou, až kým náhla choroba nespôsobila jeho neočekávanú smrť 7. júla 1987, vo veku 48 rokov. Miloval a poznal ho takmer každý svedok v Kostarike, čo ukázala skutočnosť, že na jeho pohrebe sa zúčastnilo viac ako 4000 osôb.

ĎALŠÍ MISIONÁRI DÁVAJÚ PODNET K DIELU

Šesťdesiate roky vyniesli do popredia ďalšie mladé „dary v podobe ľudí“. (Ef. 4:9) Škola Gileád určite prispela k duchovnému rastu a zrelosti Kostariky. Alvaro Muňoz a Milton Hylton boli Kostaričania, pozvaní do školy Gileád a potom pridelení späť domov. Ich roky v krajskej službe bratia veľmi ocenili a sú naďalej zdrojom občerstvenia ako starší v svojich domácich zboroch.

Absolventi 45. triedy školy Gileád, Douglas Little i Frederik Hiltbrand zo Spojených štátov, boli pridelení do Kostariky v roku 1968. Obaja slúžili ako krajskí dozorcovia. V roku 1972 sa Douglas Little oženil so Saray Camposovou, ktorá už vtedy slúžila ako priekopníčka 7 rokov. Misionárska rodina sa rozrástla, keď prišli ďalší dvaja bratia, John Griffin a Lothar Mihank.

V roku 1976 sa Frederik Hiltbrand oženil s Mirthou Chapovou, misionárkou z 55. triedy školy Gileád. V súčasnosti Frederick slúži ako člen výboru odbočky.

ZEMETRASENIE V MANAGUE

Medzi bratmi v Kostarike a Nikarague sa udržiavali počas rokov úzke zväzky nielen preto, že boli susedia, ale aj preto, že ich teokratický vzrast bol podobný. Bratia v Nikarague sa náhle dostali do núdze, keď silné zemetrasenie v decembri roku 1972 otriaslo hlavným mestom Managuou.

V Kostarike hneď podnikli opatrenia na poskytnutie pomoci bratom v Manage. Hoci s Manugou nebolo rádiové spojenie, poslali vozidlo vezúce takmer tonu potravín. Všetko to zozbierali bratia iba počas 60 minút, ako sa dozvedeli o zbierke. Nikaragujský konzulát udelil víza cestujúcim bratom, keď sa dozvedel, že ide o pomoc od Jehovových svedkov. Všetky úradné dvere sa otvorili dokorán, a tak mohli priviezť bratom pomoc priamo.

RODINNÁ JEDNOTA PRINÁŠA ÚSPECH

Trino Rojas a jeho dvaja bratia boli v Guápiles mestskými výtržníky. Keď zvláštny priekopník Mark Taylor začal navštevovať Trinových rodičov, Trinovi sa to vôbec nepáčilo a pri jednej príležitosti dokonca bezočivo plesol svojím jazdeckým bičíkom za Markom. Ale Mark vytrhával v svojich návštevách a Trino postupne zbieral kúsky pravdy. Neskôr, keď sa Trino oženil s Carmen, pani zo susedstva im darovala katolícku knihu biblických príbehov. Trino si uvedomil, že tieto biblické príbehy neboli v súlade s tým, čo počul od Marka. Keď to povedal katolíckej panej, urazila sa a vzala knihu späť. Tým sa však vzbudila jeho chuť na ďalšie biblické poznanie. A tak Trino a Carmen začali študovať so svedkami a boli pokrstení v roku 1950.

Mali 11 detí. Jeden z nich, Dávid si spomína na príklad, ktorý dali rodine jeho otec a matka. „Najviac na nás všetkých zapôsobila jich vytrvalosť v pravde. Nikdy sme nevynechali zhromaždenie, hoci nás bolo 11 detí a časy boli ťažké. Otec kúpil farmu v Roxane a my sme sa tam presťahovali, aby sme pomohli skupine záujemcov.“

Dávid bol priekopníkom viac ako 10 rokov. Hovorí: „Priekopnícku službu nám umožnila podpora, ktorú nám dal náš otec.“ Noé, jeden z Dávidových mladších bratov, si spomína: „Mojím príkladom sa stal Dávid. Keď som mal 13 rokov, mával som v službe 100 hodín. Jedného dňa som sníval o tom, že vysadím kukuričné pole, predám úrodu, dám peniaze otcovi a pôjdem do priekopníckej služby.“ A to aj urobil.

Hoci ich rodičia, Trino a Carmen zomreli, deti zostávajú pevné vo viere.

MISIONÁRSKY DUCH JE NÁKAZLIVÝ

Kostarika má vynikajúcu skupinu služobníkov celým časom, ktorí sú deťmi bývalých misionárov. Robert Conroy prišiel so svojím partnerom Johnom Alexandrom v roku 1959, neskôr sa oženil a pokračoval v práci krajského dozorcu v Kostarike. Keď bola jeho manželka ťarchavá, Robert povedal: „Moja manželka a ja sme sa modlili k Jehovovi o vedenie pri výchove našich detí, lebo sme si uvedomovali, že aj to je požehnanie od Jehovu.“ Kým sú rodičia znovu činní v krajskej službe po dvadsaťročnej prestávke, ich dve deti Judy a Rodney slážia v bételi v Kostarike.

Donald Fry z 22. triedy školy Gileád videl, ako jeho syn Dávid nasleduje jeho šľapaje o 50 tried neskôr. Dávid navštevoval 72. triedu Gileadu a bol pridelený do tej istej krajiny ako jeho otec — do Kostariky. Prečo sa Dávid rozhodol stať sa misionárom ako jeho otec? „Moje predchádzajúce spoločenstvo so šťastnými misionármi v Kostarike spolu s teoktatickým vedením od mojich rodičov ma pohli k tomu, že som chcel byť ako oni“, hovorí Dávid.

Či bolo možné naďalej žiť v cudzej krajine alebo nie, tento nákazlivý duch prenikal rodinami mnohých predchádzajúcich misionárov. Callovci, Sheldonovci a Blackburnovci, všetci vychovali svoje rodiny v tomto zdravom duchu.

KOSTARIKA SA DELÍ O SVOJICH MISIONÁROV

V minulosti boli niektorí misionári z Kostariky pridelení do iných krajín. Nedávno John Alexander, ktorý prišiel do Kostariky v roku 1959 z Gileádu a jeho manželka Corina, boli pridelení do Panamy v roku 1979. Neskôr, na jar roku 1982 Lothar Mihank a jeho manželka Carmen boli požiadaní, aby slúžili v Paname.

Neoslabilo to zvestovateľskú činnosť v Kostarike? „Aj keď je určite pravda, že nám chýba znamenitá práca, ktorú robili títo verní bratia“, odpovedá brat Shepp, koordinátor výboru odbočky, „medzera, ktorú zanechali, sa rýchlo zapåňa domácimi zrelými bratmi. Zoberme si napríklad prácu v oblasti. Kým pred niekoľkými rokmi sme boli závislí na misionároch, ktorí slúžili v oblasti z odbočky, teraz robia miestni bratia znamenitú prácu a zapåňajú túto medzeru. To isté sa dá povedať aj o práci krajských dozorcov. Teraz tvoria veľkú väčšinu tých, ktorí slúžia v týchto zodpovedných postaveniach kostarickí bratia. A tak Jehova vždy zabezpečí, aby dielo nezáviselo od nejakého jednotlivca.“

SPRIEVODCA VLAKOV SA STÁVA KRAJSKÝM DOZORCOM

Guillermo Badila bol vlakovým sprievodcom na trati zo San José do Puntarenas viac ako 20 rokov. Keď odišiel na dôchodok vo veku 50 rokov, okamžite vstúpil do služby celým časom. Zbor v Cartagu bol jedným z tých zborov, ktoré pomáhal založiť. Keď tam pricestoval, našiel tam iba jedného zvestovateľa, ktorý „bol ako kus ľadu“, spomína brat Badila. Avšak po desiatich mesiacoch bol založený zbor s deviatimi zvestovateľmi. Usmerňujúc životy ľudí iným smerom, pomohol viac ako deväťdesiatim osobám ku krstu a ako 70-ročného ho menovali za krajského dozorcu.

RÝDZOSŤ SKÚŠANÁ OTÁZKOU KRVI

Jehovovi svedkovia odmietajú krvnú transfúziu na základe Písma, aj keby bol ich život ohrozený. (Skutky 15:29) Ale lekári spolupracujú so svedkami v tejto dôležitej lekárskej záležitosti, kým zasa iní oponujú.

Napríklad Wilson Rojas upadol do bezvedomia pri explózii, ktorá s ním prerazila stenu skladu a odhodila ho na vzdialenosť 25 stôp. Jeho partner bol okamžite zabitý. Wilson stratil jedno oko, ucho, rameno a nohu. Pritom neochvejne odmietal krvnú transfúziu. Jeho manželka Clarissa ho v tomto jeho rozhodnutí podporovala. Lekár nebol potešený a povedal: „Nechajte ho zomrieť. Zostáva mu ešte 5 dní, viac nie.“

Hoci brat Rojas podpísal lekársky formulár, ktorý oslobodzoval nemocnicu od všetkej zodpovednosti za ošetrenie bez krvi, nemocničný personál zastavil všetko ošetrovanie okrem výmeny obväzov. Jeho stav sa však takmer zázračne počas nasledujúcich dvoch týždňov pomaly zlepšoval. Potom prišlo k ďalšej náhlej kríze. Hrozilo, že krvná zrazenina v jeho ľavej nohe sa môže kedykoľvek uvoľniť. Istý špecialista sa začal horlivo zaujímať o jeho prípad a podarilo sa mu rozpustiť zrazeninu pomocou liekov. Čoskoro potom navštívil Wilsona pri jeho posteli a spýtal sa ho, prečo odmietol krvnú transfúziu. Keď mu to Wilson vysvetlil, špecialista povedal: „Dôvodom, prečo sa krvná zrazenina neuvoľnila a nezabila vás, bol malý objem krvi a je riedkosť. Ak by ste prijali krvnú transfúziu, s najväčšou pravdepodobnosťou by ste už bývali màtvy. Gratulujem vám!“

„ŽIADANÝ MUŽ“

Iný spôsob, ako dosiahnuť srdce a myseľ ľudí podobných ovciam, je kresťanské správanie. V továrni, kde pracoval istý starší, zamestnanci protestovali proti pracovným podmienkam a požadovali vyššie mzdy. Počas stretnutia medzi vedením a týmito pracovníkmi, zatelefonoval riaditeľ inej spoločnosti. Keď mu povedali o nespokojnosti medzi zamestnancami, pochválil sa: „My nemáme takéto problémy s našimi robotníkmi, lebo väčšina z nich sú Jehovovi svedkovia.“

Onedlho sa objavil takýto zoznam v najčítanejších novinách krajiny: „HĽADÁME MUŽA PRE PRÁCU V NAŠEJ SPOLOČNOSTI. MUSÍ TO BYŤ JEDEN Z JEHOVOVÝCH SVEDKOV, ODDANÝ, POKRSTENÝ. PREDNOSŤ MÁ STARŠÍ ALEBO SLUŽOBNÝ POMOCNÍK.“ Zdá sa, že žiadna iná kvalifikácia nebola potrebná.

VIAC ÚSILIA NA ROZŠÍRENIE

Počas 70-tych rokov bolo vyvinuté úsilie rozšíriť dobré posolstvo v menších mestách. A tak keď sa v roku 1972 brat a sestra Siebenlistovci vrátili zo Spojených štátov, usadili sa v meste Tres Ríos, vzdialenom 10 km od San José.

V tomto meste istý mládenec viedol malú sektu nazvanú „Jehovovi ctitelia“. sekta používala literatúru Spoločnosti. Rodina Gutiérrezovcov prerušila spoločenstvo so sektou kvôli rozporom, ktoré tam panovali a nadviazala spojenie s odbočkou, požadujúc biblické štúdium. Douglas Little bol určený, aby im pomohol. Sám opisuje, čo sa stalo:

„Okamžite sa začalo štúdium s rodinou Gutiérrezovcov, Miguelom, Ines a ich troma mladými chlapcami. Rodičia mali dostatočné poznanie pravdy, pretože usilovne čítali publikácie Spoločnosti už celé mesiace. Keďže boli medzi skupinou „dvanástich apoštolov“ a vodcov vo „zvestovateľskej službe“, prišli k poznaniu, že iba jeden ľud sa teší z Jehovovho požehnania. Túto pravdu však spočiatku neuznávali ostatní členovia.

„O nejaký čas po oddelení sa Gutiérrezovcov od sekty nadviazali spojenie s odbočkou aj ostatní členovia. Aj tí chceli študovať a ja som bol určený, aby som sa staral o ich potreby. Dohodla sa návšteva celej skupiny a vedenie ukážkového biblického štúdia. Na moje prekvapenie našiel som asi 15 ľudí, sediacich v polkruhu, s odpoveďami podčiarknutými v knihe Pravda, ktorá vedie k večnému životu a s otvoreným a pripraveným prekladom Nového sveta. Všetkých týchto 15 dospelých prítomných v ten večer, okre m mnohých ich príbuzných a priateľov, oddali svoje životy Jehovovi a teraz slúžia v jeho jedinej pozemskej organizácii.“ Dnes sú v Tres Ríos 2 zbory.

„ZJEDNOTENÍ V UCTIEVANÍ“

Prenasledovanie na Kube zjednotilo bratov v Kostarike s ich duchovnými bratmi z Kuby. Po uzavretí prisťahovaleckej trasy z Kuby do Spojených štátov v roku 1980 sa Kostarika stala jednou z krajín, ktorú používali Kubánci ako prestupnú stanicu na ceste do iných krajín. Kubánci prichádzali do Kostariky dobrovoľne alebo kvôli nátlaku vlády alebo preto, že im sľúbili zrušiť väzenské tresty, ak opustia Kubu.

Do Kostariky prišlo viac ako 100 kubánskych svedkov. Jeden z nich, kubánsky brat Ubaldo Fernández, ktorý slúžil ako starší v zbore v Santo Domingo, povedal v mene kubánskych bratov: „Všetci bratia, ktorí sem prišli, sú vďační Jehovovi za oslobodenie a veľmi ďakujú kostarickým bratom za pohostinnosť a kresťanskú lásku, ktorú prejavili každému. A tak pokračujeme ako jeden ľud, zjednotený v uctievaní jediného pravého Boha, Jehovu.“

NEOČAKÁVANÍ MISIONÁRI

Pomoc sa vždy cení, a ako Ježiš povedal: „Žatva je veľká, ale robotníkov je málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ — Mat. 9:37, 38.

Pomoc prišla v podobe misionárov z rozšírenej školy Gileád v Mexiku. Juan a Rebecca Reyesovi a Arnoldo Chaves absolvovali jej prvú triedu a boli pridelení do Nikaraguy. Toto pridelenie v Nikarague bolo krátke, lebo nemohli dostať povolenie k pobytu; povedali im, aby išli do Kostariky a pokúšali sa požiadať o pobyt odtiaľ, čo však tiež nemalo úspech. Zostali teda v Kostarike v krajskej službe.

Sobota 20. marca 1982 bola dňom, keď bolo z Nikaraguy vypovedaných 19 misionárov — ďalší neočakávaní hostia. Deväť z nich deportovali cez Kostarické hranice po ceste. Ďalších desiatich poslali lietadlom do Panamy. Kevin a Ruby Blockovci prekročili kostarické hranice na poludnie. V ten istý deň, večer o šiestej sa ostatní siedmi, spolu s celým svojím vlastníctvom, ktoré si mohli vziať do kufra, nachádzali vnútri kostarického územia, sediac pod hviezdami pri opustenej ceste. Čoskoro prišli bratia s vozidlami a odviezli ich do mesta Liberia, kde rodina Jorge Meléndeza mala pripravené pre nich teplé jedlo a ubytovanie. Nasledujúceho dňa ich odviezli do odbočky v San José. (V utorok prišlo do Kostariky aj 10 misionárov, deportovaných do Panamy.)

SVEDECTVO PROSTREDNÍCTVOM OZNAMOVACÍCH PROSTRIEDKOV

V sobotu večer sa záujem svetových oznamovacích prostriedkov sústredil na vypovedaných misionárov. Viac ako 41 novín, rozhlasových a televíznych staníc z celého sveta telefonovalo do odbočky a žiadalo interview s misionármi. V stredu ráno Rodrigo Fournier, známy kostarický komentátor, žiadal o rannú besedu pri okrúhlom stole s vypovedanými misionármi. Reiner a Jeanne Thompsonová a Ian Hunter poskytli interview národnému televíznemu programu, ktoré trvalo 40 minút.

Počas programu bola zdôraznená naša neutralita voči všetkým pozemským vládam, náš záujem o Božie kráľovstvo, a to, ako naše učenie podporuje rodinnú jednotu. Program otvoril mnohé príležitosti na vydávanie svedectva a hovorilo sa o ňom po celej krajine.

Urobili sa opatrenia, aby táto pevne stmelená skupina misionárov mohla bývať v domove bétel. O niekoľko týždňov prišli nové pridelenia z Brooklynu a misionári boli rozptýlení do Belize, Ekvádoru, El Salvádoru, Guatemaly a Hondurasu, okrem brata a sestry Thompsonovcov a brata Edwarda Errichetiho. Tí boli pridelení do Kostariky a brat Thompson bol menovaný za člena výboru odbočky.

Bill a Mavis Rogerovci neboli vypovedaní s ostatnými 19-timi misionármi, a tak zostali ešte ďalších päť mesiacov v Nikarague. Po dvoch týždňoch, čo boli držaní v „domácom väzení“ v hoteli, boli vypovedaní do Kostariky v auguste. Aj s nimi urobili interview v televízii. Keď sa ich spýtali, čo robili v Nikarague, keď si vyslúžili vypovedanie, Bill povedal televíznym divákom: „Iba sme hlásali dobré posolstvo o Božom kráľovstve.“ Neskôr, v tom istom programe poskytol interview aj kostarický arcibiskup. D ostal otázku, čo si myslí, že by mali kresťania robiť dnes. Musel odpovedať: „Hlásať evanjelium kráľovstva.“ Brat a sestra Rogerovci nakoniec odišli na svoje nové miesto pridelenia do El Salvádoru.

RODINA BÉTEL SA ROZŠIRUJE

V roku 1977 rodina bétel pozostávala zo štyroch členov. Ale kvôli vzrastu poštu zvestovateľov, pracovalo v bételi v roku 1982 šesť osôb, aby sa uspokojili potreby zborov v Kostarike, ako aj na ostatných územiach pridelených odbočke. V roku 1980 prekročil priemerný počet zvestovateľov hranicu 5000 a v roku 1981 sa zaznamenal úžasný vrchol — 6183 zvestovateľov. V roku 1981 tu bolo 118 zborov rozdelených do šiestich krajov a v roku 1982 tento počet vzrástol na 138 zborov v siedmich krajoch.

Jednou z mesačných úloh odbočky je pripraviť Našu službu kráľovstva pre každého zvestovateľa. Hoci sa tlačila v Brooklyne, N. Y., v roku 1965 Kostarika začala vydávať svoju vlastnú Našu službu kráľovstva, čo umožnilo zahrnúť tam viac miestnych oznamov. Potom v roku 1982 sa urobil ďalší krok vpred, keď Kostarika začala tlačiť Našu službu kráľovstva na svojom vlastnom ofsetovom lise. V lete 1983 zakúpili sádzací stroj IBM, čím sa stal malý lis univerzálnejším, a tak v roku 1984 bolo potrebných v bétel i viac ako 10 pracovníkov, aby sa starali o potreby zborov.

PREČO DOŠLO KU ZMENE?

Mnoho rokov existoval medzi obyvateľstvom postoj sebauspokojenia. Mnohí boli nábožensky pyšní a odmietali rozprávať sa o Biblii. Ale zhoršovanie podmienok vo svete, podľa splňovania sa biblických proroctiev, začalo sa viac dotýkať života ľudí a ich srdcia sa začali diviť, čo to všetko znamená. Ekonomické krízy, terorizmus a utečenci — všetky tieto podmienky otvárali cestu k službe z domu do domu, ktorá sa stretávala s väčšou odozvou. To malo za následok viac biblických štúdií. A tak roky 1982 až 198 7 priniesli dôvod k radosti! Vrcholný počet zvestovateľov sa zvýšil z 6611 na 10374.

Ďalším dôvodom vzrastu je to, že celkový počet priekopníkov sa viac ako zdvojnásobil — na 792. Od roku 1984 počet domácich biblických štúdií prekračuje počet zvestovateľov.

NOVÉ VYBAVENIE ODBOČKY

V januári 1984 začalo všeobecné úsilie o vybudovanie novej odbočky. Odbočka bola postavená v roku 1955 v strede San José. Potom ju v roku 1977 prebudovali. Ale už iba o niekoľko rokov sa zdalo, že budova odbočky praskne vo švíkoch. Knižnicu zapratali štyrmi písacími stolmi a niekedy museli úradníci používať kvôli nedostatku priestoru aj svoje vlastné izby. Chodby slúžili ako sklad a stoly v expedícii slúžili aj ako dodatočné postele. Konferenčnú miestnosť zmenili na tlačiareň. Či to nebol čas na rozšírenie?

Členovia výboru odbočky hľadali vyhovujúci pozemok viac ako rok. Nakoniec s pomocou brata Johna Craddocka, ktorý mal známych v obchodných kruhoch, sa podarilo nájsť ideálne miesto: 16 akrov úrodnej pôdy na vidieku, hneď vedľa diaľnice Pan American medzi letiskom Juan Santamaria a San José. V okolí miesta sa nachádzajú tri dôležité mestá a pozemok je aj dostatočne veľký pre budúce rozšírenie. Je to pokojné prostredie s dennou panorámou nádherných dúh a meniacimi sa oblakmi, ktoré stúpajú nad sopkami.

Pozemok zakúpili v máji 1984. Počítalo sa s plochou 4200 km2 v porovnaní s 550 km2 predchádzajúcej odbočky. Pomoc prišla od obyvateľov bétela, všetkých krajských dozorcov v krajine, mnohých zvláštnych priekopníkov, priekopníkov a zborových zvestovateľov. K týmto sa pridali mnohí profesionálni stavební robotníci zo Spojených štátov, Kanady, Holandska, Nemecka, Fínska, Guatemaly a Panamy.

Zahraničných robotníkov bolo spolu viac ako 300 a doba ich pobytu sa menila od niekoľkých dní až po niekoľko rokov.

Účasť na výstavbe malo takmer 5000 zvestovateľov z väčšiny zborov. Ostatní sa podieľali svojimi vrúcnymi modlitbami, povzbudením a príspevkami. Všetko toto úsilie sa vynaložilo, lebo Jehovov ľud dôveruje jeho sľubu, že „dáva vzrast“. — 1. Kor. 3:7.

URČIL SA DÁTUM

Deň zasvätenia, 4. január 1987! Bola pozvaná celá krajina. Bratia Swingle a Underwood z brooklynského bételu predniesli povzbudzujúce prednášky z Písiem a potom Milton Henschel, tiež z brooklynského bételu, vysvetlil

dôvod tejto udalosti: zasvätiť toto zariadenie Jehovovi a jeho záujmom. Keď slnko zapadalo na západe, všetkých 13311 prítomných ďakovalo Jehovovi za jeho ducha a vedenie počas tejto dvojročnej výstavby.

Dokonca aj počas výstavby bolo zjavné, že vzrast pokračuje. Od začiatku výstavby sa dosiahlo 24 nových vrcholov v počte zvestovateľov. Je zrejmé, že s novými vrcholnými počtami 10374 zvestovateľov a 13425 domácich biblických štúdií budú nové zariadenia čoskoro naplno využité. Nová odbočka bude slúžiť potrebám týchto budúcich Jehovových svedkov, ktorí sú medzi 30534 návštevníkmi Pamätnej slávnosti v roku 1987.

ČO SA STALO S DIEVČATMI 40-TYCH ROKOV?

Spomínaš si na dievčatá, priekopníčky štyridsiatych rokov? Kde sú všetky dnes? Neunavili sa tieto sestry? Rozhodne nie! Všetky sú stále činné. Šesť sestier navštevovalo školu Gileád a štyri sú stále misionárky. Pät z nich sú zvláštne priekopníčky a tri konajú priekopnícku službu po tom, keď sa postarajú o svoje rodiny, alebo si prispôsobia svoj program. Prečo sú stále také zamestnané v diele hlásania kráľovstva? Lila Swabyová odpovedá: „Spolupráca so staršími pomazanými sestrami v mladosti nás budov ala. Už nie sme mladé, ale ich príklad je naďalej pre nás inšpiráciou.“

SKUTOČNE BOHATÉ POBREŽIE!

Bolo to vhodné, keď Krištof Kolumbus pomenoval túto krajinu Bohaté pobrežie, ale dôvody pre to si určite nevedel predstaviť. Teraz, po viac ako osemdesiatich rokoch odvtedy, čo pravda zasiahla toto pobrežie, sa ukázalo, že pokladom Kostariky je jej ľud, ktorého Bohom je Jehova. Prečisťovanie tohto bohatstva pokračovalo návštevami brata Knorra a ostatných zvláštnych zástupcov ústredia Spoločnosti. Prítomnosť misionárov razila cestu zvestovateľskému dielu, ako aj stabilizovala zbory, čo spätne prinieslo viacej bohatstva tým, ktorí chválila Jehovu. Skutočne, Kostarika je pobrežie duchovného bohatstva!

[Mapa na straně 46]

(Úplný, upravený text — viz publikaci)

KOSTARIKA

NIKARAGUA

Karibské more

DIŠTRIKT SAN CARLOS

Liberia

Guápiles

Grecia

Guácimo

Puntarenas

Alajuela

Siquirres

Puerto Limón

SAN JOSÉ

Cartago

Cahuita

Point Quepos

San Isidro

Golfito

TICHÝ OCEÁN

PANAMA

[Obrázky na straně 48]

Ranné horlivé zvestovateľky pokrstené okolo roku 1914: (hore vľavo) Claudia Goodinová; (hore vpravo) Lea Wilsonová; (dole) Ina Williamsová.

[Obrázek na straně 50]

Henry Steele a jeho manželka Matilde, pokrsteni okolo roku 1914, so svojou rodinou. Mnohé z ich detí, vnúčat a pravnúčat sú dodnes činnými svedkami.

[Obrázek na straně 53]

Albert Ezra Pile, pokrstený v roku 1926, pomáhal rozvoju diela

[Obrázek na straně 55]

Prvá skupina misionárov. Predná rada zľava doprava: Charles Palmer; Lora Lea Palmerová; Hermena Siebenlistová; Theodor Siebenlist; služobník odbočky od roku 1944 do roku 1952. Zadná rada, zľava doprava: William Eugene Call, Donald Burt a „Woody“ Blackburn.

[Obrázky na straně 57]

„Doc“ a Emily Hardinovci slúžili v krajskom diele a veľa cestovali vlakom

Arnold Williams, prvý domorodý krajský dozorca, zanechal výhodné zamestnanie, aby mohol zvestovať dobré posolstvo

[Obrázek na straně 58]

Evelyn Fergusonová (teraz Taylorová), zvláštna priekopníčka od roku 1944, so svojim gramofónom

[Obrázky na straně 63]

Silbert Spence, na ktorého zapôsobila nahrávka brata Rutherforda „Náboženstvo je osídlo a podvod“ do tej miery, že spolu so svojou manželkou začal v roku 1948 priekopnícku službu. Člen výboru odbočky až do svojej smrti v máji 1985.

[Obrázek na straně 67]

Lorence Shepp so svojou manželkou, ktorý od roku 1966 slúži ako koordinátor výboru odbočky

[Obrázek na straně 71]

Frederick Hiltbrand, so svojou manželkou Mirthou, pomáhal zavádzať prácu v tlačiarni

[Obrázek na straně 78]

Letecký pohľad na novú odbočku s recepciou v popredí; vľavo tlačiareň, expedícia a kancelárie; vpravo obytná časť

[Obrázek na straně 79]

Priekopníčky zo štyridsiatych rokov majú stále priekopníckeho ducha. Zľava doprava: Jenny Taylorová; Evelyn Taylorová; Mireya Ortegová; Jenny Dillonová; Corina Novoaová; Lila Swabyová