Keňa a okolité krajiny

PRED stoštyridsiatimi štyrmi rokmi vrel Londýn vzrušením. Nemecký cestovateľ Johann Rebmann podal správu, že vo východnej Afrike videl veľký vrch, vraj taký vysoký, že mal na vrchole snehovú čiapku. Mnohí síce nad touto správou žasli, ale zemepisci krútili hlavou. Sneh na rovníku? Jedine v Rebmannovej fantázii, usúdili.

O niekoľko rokov neskôr priniesli európski cestovatelia historky z druhej ruky o tom, že v lesoch žije primitívny trpasličí národ, ktorý ešte nikdy nevidel žiadny beloch. Odborníci boli opäť skeptickí. To sú predsa rozprávky.

Ale odborníci sa v oboch prípadoch mýlili. Ďalšie výskumy potvrdili existenciu majestátneho Kilimandžára, ktoré je celý rok ozdobené snehom. Potvrdili i existenciu Pygmejov: ľudí, ktorí majú výšku v priemere 137 centimetrov.

 Východná Afrika je krajina zázrakov. Len máloktorá časť našej planéty je taká vzrušujúca, pestrá, krásna a romantická ako tento kút Afriky. Nie sú tu len vrchy pokryté snehom, ale i púšte sálajúce horúčavou. Žijú tu nielen najmenší, ale aj najväčší ľudia na svete. Sú to Tutsiovia a Dinkovia, medzi ktorými vidieť mužov vysokých 213 centimetrov nie je nič neobyčajné.

Národy a jazyky

Je to nesmierne rozmanitá krajina. Žije tu 150 miliónov obyvateľov rozdelených do vyše 350 etnických skupín. Len v Tanzánii je asi 125 etnických skupín. V Keni ich je asi 40 — od Kikujov, ktorí majú veľké zastúpenie v modernej obchodnej štvrti Nairobi, po Masajov, pastiersky ľud, ktorý sa živí predovšetkým mliekom a krvou zo svojich stád.

Nie div, že aj reč východnej Afriky je rozmanitá. Spadá síce do niekoľkých väčších jazykových skupín, ale podskupiny a miestne jazyky idú do stovák. Iba v Etiópii sa hovorí vyše sto jazykmi. Patrí medzi ne aj „čistý jazyk“, ktorý raz zjednotí nielen východnú Afriku, ale celý svet. — Sof. 3:9.

Pohoria, jazerá a živočíšstvo

Východná Afrika má prevažne tropické podnebie, ale vnútrozemie, ktoré vypĺňajú náhorné plošiny, je v porovnaní s horúcimi prímorskými krajmi chladné. Územie od severu na juh pretína Veľká údolná roklina, 6 400 kilometrov dlhá trhlina v zemskej kôre. Pozdĺž tohto údolia sú vyhasnuté sopky. Najznámejšia z nich je vrch Kilimandžáro. S výškou takmer 6 000 metrov je najvyšším vrchom v Afrike. Severnejšie je vrch Keňa. Paradoxom je, že jeho úpätie leží v horúcom rovníku, kým jeho dva štíty sú trvale pokryté snehom.

Jazerá medzi horskými hrebeňmi hostia veľmi rozmanité a početné vodné vtáctvo — napríklad pelikány, rybáriky,  husi, žeriavy, volavky, bociany, ibisy a lyžičiare. Veľký obsah sódy v jazerách rokliny vyživuje sladkovodné garnáty a modrozelené morské riasy, ktorými sa živia plameniaky. Vo východnej Afrike sídlia takmer dva milióny týchto pôvabných vtákov. Jedným z najúchvatnejších obrazov na celom svetadieli je veľké mračno letiacich plameniakov — ružová škvrna na modrej nebeskej klenbe.

Kdekoľvek sa pozriete, všade samé vtáky — zvláštne, obdivuhodné a krásne. Žiarivý africký príbuzný kolibríkov saje nektár z kvetov. Svetložltý snovač si stavia dômyselné hniezdo v papyruse. V oblakoch sa plavne vznáša sup.

Samozrejme, sú tu aj veľké zvieratá. V savanách zbadáte slony, zebry, nosorožce, byvoly, žirafy, levy, leopardy a vyše šesťdesiat druhov antilop. Môžete tam pozorovať desaťtisícové stáda divých zvierat, ako sa s dunením ženú po pláňach, opičku guenona, ako vykukuje z hustých agátov, alebo nohatého pštrosa, ktorý zhľadáva potravu.

Áno, Danakilská pláň, jedno z najteplejších miest na zemi, Mesačné pohorie, kde sa preháňajú gorily, i biele piesočné pláže, po ktorých lezú storočné korytnačky, to  všetko vás presviedča, že východnej Afrike sa nepodobá žiadna iná časť našej planéty.

Náboženský život

V priebehu dejín Východoafričania pestovali spravidla kmeňové náboženstvá. Výnimkou je Etiópia, kde od 4. storočia n. l. vládne etiópska ortodoxná cirkev. Keďže však Mekka leží hneď za Červeným morom a pasáty priháňajú z Perzského zálivu k pobrežiu východnej Afriky arabské plachetnice, čoskoro tu našiel svojich prívržencov islam. Výnosný obchod s otrokmi v 18. a 19. storočí sa vo veľkej miere opieral o zdroj ľudských síl z územia medzi veľkými africkými jazerami a prístavom na Zanzibare, a tak moslimovia prenikli ďalej na juh a do vnútrozemia. Dnes vyznáva islam asi 40 percent východoafrickej populácie, hoci v niektorých krajinách tejto oblasti, ako je Uganda, Keňa, Rwanda a Seychely, je percento oveľa nižšie.

Devätnáste storočie prinieslo so sebou aj európskych cestovateľov a misionárov, ktorí položili základ kolonializmu. Britská ríša zabrala územia neskôr známe ako Angloegyptský Sudán a Britská východná Afrika. O Somálsko sa podelili Angličania, Francúzi a Taliani. Belgicko spravovalo Rwandu a Urundi (dnešné Burundi). Taliansko ovládalo nejaký čas Eritreu (Etiópiu) a Nemecko vládlo v Nemeckej východnej Afrike, dnešnej Tanzánii. * Misionári kresťanstva si oblasť rozdelili na sféry záujmov a dovolili, aby vždy jedna „cirkev“ mala na určitom území niečo ako monopol. Stavali sa školy, zriaďovali sa nemocnice a Biblia sa prekladala do mnohých jazykov.

 Dnes sa dve tretiny obyvateľstva Kene považujú za kresťanov, kým celkove vo východnej Afrike netvoria ani polovicu. Niektoré kmene si zachovali svoju animistickú vieru, a títo vyznávači tradičných náboženstiev dnes tvoria štvrtinu až pätinu obyvateľstva. Ázijskí prisťahovalci si ponechali východné náboženstvá.

V nedávnej dobe zosilnel africký nacionalizmus a jedna krajina za druhou získala počas šesťdesiatych rokov nezávislosť. Vo väčšine prípadov to znamenalo väčšiu slobodu uctievania. Nacionalizmus otvoril dvere aj mnohým novým samozvaným prorokom, ktorí poafričtili náboženstvá kresťanstva a založili stovky nových siekt, medzi ktorými je veľké súperenie a zmätok. Keď sa tieto rozdiely vo viere zmenili na nenávisť, prepuklo prudké prenasledovanie vyznávačov niektorých náboženstiev.

Cirkvi kresťanstva sa svojou účasťou na koloniálnej politike a obchodnom podnikaní v nijakom prípade nepodobali Kristovi a ani nedosiahli trvalé mravné zmeny u väčšiny svojich veriacich. Nadišiel čas, aby vo východnej Afrike zažiarila biblická pravda.

Prví priekopníci zapaľujú pochodeň

Asi šesťdesiat rokov potom, čo sa na brehoch jazera Tanganiky stretli slávni cestovatelia Livingstone a Stanley, a v čase, keď ešte neboli objavené najjužnejšie pramene Nílu, začali sa prvé pokusy vniesť lúče biblickej pravdy do tejto časti Afriky. V tom čase už boli Bádatelia Biblie veľmi činní v iných častiach sveta, odhaľovali náboženské klamy a upozorňovali ľudstvo na význam prebiehajúcich udalostí. V Afrike sa začalo dielo na západnom pobreží a v Kapskom výbežku na juhu kontinentu.

V roku 1931, keď Medzinárodní bádatelia Biblie prijali nové biblické meno — Jehovovi svedkovia, odbočka Spoločnosti  Strážna veža v Kapskom Meste hľadala spôsoby, ako zasiať semená pravdy aj na východnom pobreží kontinentu, a tam, kde to bude možné, aj vo vnútrozemí. Dvaja odvážni priekopníci z Kapského Mesta, Gray Smith a jeho starší brat Frank, sa vydali do Britskej východnej Afriky skúmať možnosti šírenia dobrého posolstva. Použili auto De Soto, ktoré prerobili na karavan (obytné auto), naložili ho aj so štyridsiatimi kartónmi kníh na loď a vyplávali smerom do keňského námorného prístavu Mombasa. Nedávno vybudovaná železnica spájala Mombasu s Ugandou krížom cez Keňskú vysočinu. Dvaja priekopníci teda poslali z Mombasy svoje drahocenné knihy po železnici do hlavného mesta Nairobi, ktoré má nadmorskú výšku asi 1 600 metrov a kde pred dvadsiatimi rokmi nebolo nič, len pár polorozpadnutých železničných skladov.

Potom sa bratia Smithovi vydali na 580 kilometrov dlhú cestu do Nairobi. Dnešným motoristom to po modernej vozovke trvá asi sedem hodín, ale vtedy bola taká výprava s naloženým obytným autom skutočným dobrodružstvom. Správa zaslaná vtedajšiemu prezidentovi Spoločnosti Strážna veža Josephovi F. Rutherfordovi, a publikovaná v anglickej Strážnej veži z 1. augusta 1931, nám poskytuje pohľad na ich cestu a na svedecké dielo v Nairobi.

„Milovaný brat Rutherford,

už mnohokrát sme ti s bratom ďakovali za prednosť odísť z Južnej Afriky do tejto panenskej krajiny.

Naše obytné auto sme parníkom ‚Llamtepher‘ prepravili bez nehody z Kapského Mesta do Mombasy a po príjemnej plavbe po mori sme začali najpríšernejšiu cestu autom, akú sme kedy podnikli. Tých 580 kilometrov z Mombasy do Nairobi znamenalo celé štyri dni jazdy. Spali sme v buši, obklopení divými zvieratami.

 Kilometer po kilometri som musel vystupovať a lopatou urovnávať hrbole, zasypávať diery a tiež kosiť sloniu trávu a stínať stromy, ktoré som hádzal do bahnísk, aby kolesá zabrali. Išli sme vždy celý deň až do noci, pretože sme sa ponáhľali, aby sme už mohli vydávať svedectvo.

Nakoniec sme došli do Nairobi, hlavného mesta Kene, blízko rovníka a strednej Afriky; a milý Pán požehnal naše snahy výsledkom, ktorý je azda svetovým rekordom. Obaja sme pracovali dvadsaťjeden dní vrátane všetkých sobôt a nedieľ a za tento krátky čas sme rozšírili 600 brožúr a 120 celých deväťzväzkových sád kníh. Vyhrážali sa nám políciou, nadávali nám do luhárov, urážali nás, vyhadzovali nás z úradov, ale pokračovali sme a naše dielo je takmer dokončené. Bola zapálená pochodeň, ktorá ožiari najtemnejšiu Afriku. Súdiac podľa toho, čo počujeme, dielo obrátilo náboženské Nairobi hore nohami.

Vraciam sa do Kapského Mesta, ale môj brat si vybavuje, aby mohol niesť posolstvo ďalej cez Kongo a Severnú Rhodéziu dolu do Kapského Mesta, kde sa znova stretneme, pripravení na ďalšiu prednosť.

V Pánovej službe Tvoj

F. W. Smith, kolportér.“

Pod koloniálnou vládou bol styk s Afričanmi obmedzený, preto bratia Smithovi rozšírili väčšinu literatúry medzi katolíckymi Goanmi, ktorí prišli z Goy na západnom pobreží Indie, aby budovali železnicu. Avšak katolícki kňazi, rozzúrení pravdami vysvetlenými v biblickej literatúre, zobrali a spálili všetky knihy, ktoré len mohli.

Neskôr bratia Smithovi dostali maláriu, chorobu, ktorá skrátila život mnohých cestovateľov. Gray sa po štyroch mesiacoch v nemocnici uzdravil, ale jeho brat Frank zomrel skôr, ako sa dostal do Kapského Mesta.

 Odvážne pokračovanie

Medzitým sa v Južnej Afrike priekopníci Robert Nisbet a David Norman pripravovali pokračovať v práci prvej výpravy. Robert Nisbet si spomína, ako mu po príchode zo Škótska do odbočky v Kapskom Meste ukázali 200 kartónov literatúry pripravenej na odoslanie do východnej Afriky. Bolo to päťkrát viac, ako vzali bratia Smithovi.

Pred maláriou sa chránili tak, že spali pod sieťou proti moskytom a denne jedli chinín. Kampaň začali v tanganickom hlavnom meste Dar es Salaame 31. augusta 1931. Nebola to ľahká úloha. Brat Nisbet rozpráva: „Slnečný žiar odrážajúci sa od dláždených ulíc, intenzívna, vlhká horúčava a potreba nosiť ťažký náklad literatúry z návštevy na návštevu boli len niektoré z ťažkostí, ktorým sme museli čeliť. Ale boli sme mladí a tešilo nás to.“

 Títo dvaja priekopníci navštevovali obchody, kancelárie a domácnosti a za dva týždne rozšírili takmer tisíc kníh a brožúr. Medzi ne patrilo mnoho takzvaných „dúhových sád“, ktoré sa skladali z deviatich kníh rôznych výrazných farieb a jedenástich brožúr vysvetľujúcich Bibliu. Zakrátko katolícka cirkev vydala oznámenie, ktorým zakazovala všetkým katolíkom mať doma takú literatúru.

Z Dar es Salaamu sa obaja priekopníci presunuli na Zanzibar, ostrov asi štyridsať kilometrov od pobrežia, ktorý bol kedysi dôležitým strediskom obchodu s otrokmi. Staré rovnomenné mesto s bludiskom úzkych kľukatých uličiek bolo celé naplnené vôňou klinčekov, pretože Zanzibar bol najväčším vývozcom tohto korenia. Vtedajšiu asi štvrťmiliónovú populáciu tvorili prevažne moslimovia hovoriaci po svahilsky. A pretože literatúra bola v angličtine, rozšírili ju väčšinou medzi Indmi a Arabmi hovoriacimi po anglicky.

Po desiatich dňoch na Zanzibare nastúpili priekopníci na loď do Mombasy v Keni. Ich smer bola keňská vysočina. Z Mombasy cestovali vlakom a zvestovali na území pozdĺž železničnej trate až po Viktóriino jazero, ktoré leží južne od rovníka.

Potom loďou pokračovali do Kampaly, hlavného mesta Ugandy, kde rozšírili mnoho kníh a získali predplatné na časopis Zlatý vek (dnes Prebuďte sa!). Jeden muž, ktorý videl svojho priateľa nadšene čítať knihu Vláda, putoval 80 kilometrov, aby našiel bratov a získal od nich všetky dostupné knihy a predplatné na Zlatý vek.

Potom sa priekopníci vrátili cez Jinju a Kisumu ležiace pri Viktóriinom jazere do Mombasy. Znovu tam rozšírili veľa literatúry a predniesli dve biblické prednášky, na ktorých sa zúčastnilo veľa Goanov. Odtiaľ odplávali späť do Kapského Mesta po trase dlhej 5 000 kilometrov. Bratia Nisbet a Norman  rozšírili celkovo vyše 5 000 kníh a brožúr a získali veľa predplatných.

Krížom cez polovicu Afriky

V roku 1935, keď pribúdajúce porozumenie Biblie objasnilo zhromažďovanie veľkého zástupu, ktorý bude žiť v pozemskom raji, podnikla skupina štyroch svedkov tretiu výpravu do východnej Afriky. Boli to Gray Smith, ktorý prežil prvú výpravu, jeho manželka Oľga a bratia Robert a Georg Nisbetovi, ktorí prišli do Kapského Mesta v marci. *

Tento raz boli dobre vybavení dvoma trištvrtetonovými dodávkami zariadenými na bývanie. Boli v nich postele, kuchyňa, zásoba vody, rezervná benzínová nádrž a snímateľné rámy s ochrannými sieťami proti moskytom. Napriek tomu, že cesty boli miestami zarastené trojmetrovou trávou, mohli sa dostať do ďalších miest. Títo priekopníci často spali v divočine a videli, počuli i cítili tlčúce srdce Afriky s jej širokým obzorom a hojnosťou divej zveri: v noci revali levy, cez deň sa pokojne pásli zebry, gazely a žirafy — ale hrozivo sa črtali aj nosorožce a slony.

Časť cesty šli po trase Kapské Mesto – Káhira. Skutočnosťou, ktorá sa skrývala za týmto honosným názvom, boli dlhé, pusté úseky pokryté prachom alebo kamením, striedajúce sa s bahnistými jamami, jemným pieskom a riekami, cez ktoré sa museli brodiť. Keď došli do Tanganiky, rozdelili sa. Bratia Nisbetovi zamierili do Nairobi, kým manželia Smithovi sa sústredili na Tanganiku, ktorá bola vtedy pod britskou vládou.

Ale Smithovcov čoskoro zatkla polícia a nariadila im, aby sa vrátili do Južnej Afriky. Oni sa však miesto toho vydali na sever do Nairobi za bratmi Nisbetovými, kde dostali povolenie  na pobyt, až keď na miestnej polícii zložili záruku 160 dolárov. Priekopníci tvrdo pracovali. Rozšírili vyše 3 000 kníh, asi 7 000 brožúr a získali veľa predplatných na časopis Zlatý vek. Náboženský odpor viedol po čase k nariadeniu na deportáciu. Po dôrazných, ale márnych protestoch proti deportácii sa traja priekopníci vydali späť do Južnej Afriky. Robert Nisbet, ktorý dostal týfus, zostal v nemocnici v Nairobi. Našťastie sa uzdravil a mohol sa tiež vrátiť do Južnej Afriky.

Neskôr mali Robert a George Nisbetovi prednosť zúčastniť sa Biblickej školy Strážnej veže Gileád a v roku 1951 boli pridelení ako misionári na ostrov Mauritius v Indickom oceáne. Robert Nisbet je teraz v Austrálii, kým jeho brat Georg slúžil v kancelárii juhoafrickej odbočky až do svojej smrti v roku 1989.

Napriek ťažkostiam a nebezpečenstvu preukázali títo misionári rovnakú hlbokú lásku k Jehovovi a k svojim blížnym ako misionári v prvom storočí, o ktorých hovorí kniha Skutky. Zo šiestich priekopníkov, ktorí prišli do východnej Afriky, štyria ležali dlho v nemocnici a jeden dokonca zomrel. Napriek tomu bolo vydané svedectvo a literatúra priniesla ovocie. Napríklad asi o tridsať rokov našiel svedok, prepracúvajúci odľahlý vidiecky kraj v Keni, muža, ktorý mal knihu Zmierenie. Získal ju v roku 1935. Tento muž sa teraz stal svedkom.

Ďalší priekopník — v skrytej ríši

Asi v tom istom čase iný odvážny priekopník, Krikor Hatzakortzian, prišiel do Etiópie, aby predkladal duchovné osvietenie v rodnej arménčine, a tiež v gréčtine a vo francúzštine. Vydal sa do krajiny, ktorá bola v mnohých ohľadoch zvláštna. Veľkú časť krajiny vypĺňa trojuholníková náhorná plošina s priemernou nadmorskou výškou asi 2 000 metrov. Sú tam vysoké štíty a holé ploché homole  vrchov s úrodnými planinami a lemujúcimi údoliami. Pramení tu Modrý Níl, ktorý ďalej prechádza romantickými kaňonmi. Aj rieka Tekeze tečie kaňonom, pripomínajúcim niektorým cestovateľom Grand Canyon v Severnej Amerike. Tento hornatý terén oddeľuje Etiópiu na západe od sudánskych nížin a na východe od Danakilskej a Ogadenskej púšte.

Etiópia sa už v dávnej histórii stala samostatnou ríšou; niekedy v období nicejského koncilu vo štvrtom storočí ju cisár Ézáná prinútil prijať kresťanskú vieru. Etiópska ortodoxná cirkev so svojím dôrazom na uctievanie Márie a kríža a so svojimi zväzkami so starovekým judaizmom mala veľkú moc v etiópskej histórii a urobila z Etiópie skrytú „kresťanskú“ ríšu, ktorá vzdorovala náporu islamu z nížin. Cisár Haile Selassie, ktorého meno znamenalo „moc trojice“, si dával tituly, ako „Kráľ kráľov“, „Lev z Júdu“ a „Vyvolený Boží“. Dokonca mal ústavou danú povinnosť hájiť záujmy cirkvi. Ale ľud bol držaný v duchovnej tme a ľahko sa dal podnietiť k fanatickým akciám.

V takomto prostredí sa v roku 1935 ocitol brat Hatzakortzian, síce bez priekopníckeho partnera, ale zato s plnou dôverou v Jehovu. Nasledujúce úryvky z jeho listu, ktoré sú správou o jeho činnosti a boli uverejnené v anglickej Strážnej veži z 1. novembra 1935, nám poskytujú predstavu o tom, čomu musel čeliť:

„Nepovažujem to za divné, že som prenasledovaný pre spravodlivosť, a očakávam, že to bude ešte horšie... Jehova zástupov ma chránil v minulosti a bude ma chrániť aj v budúcnosti.

Na poludnie som sa vracal domov zo zvestovateľskej práce a jeden zo Satanových nástrojov náhle vyšiel z úkrytu a dvakrát ma udrel po hlave hrubou palicou; udrel ma tak silno, že sa palica polámala na kusy. Ale s Pánovou pomocou  a k úžasu susedov nebolo moje zranenie príliš vážne. Ležal som iba dva dni. Inokedy ma predstavitelia nepriateľa napadli nožmi; ale práve v okamihu, keď ma chceli bodnúť, vplyvom akejsi neznámej sily nože odhodili a nechali ma tak.

No v prenasledovaní pokračujú. Tento raz napísali na mňa falošné udanie a poslali ma do hlavného mesta (Addis Abeby), aby som predstúpil pred cisára. Počas (štvormesačného) pobytu v hlavnom meste som chodil všade, vydával som svedectvo z domu do domu, ale aj v hoteloch a kaviarňach. Nakoniec ma predviedli pred cisára. Vypočul si ma, a pretože nenašiel na mne nič zlé, oslobodil ma a prikázal mi vrátiť sa domov. Chváľme Pána za toto víťazstvo!

Ľudia žijú v strachu a zmätku, ale ja sa radujem v Pánovi. Kiež Vám Všemohúci Jehova bohato žehná a posilní Vás, aby ste dokončili dielo, ktoré Vám dal.

Váš brat v Kristovi

K. Hatzakortzian.“

Počas zmätkov cez druhú svetovú vojnu neprišli od brata Hatzakortziana nijaké správy, ale začiatkom päťdesiatych rokov, keď do Addis Abeby prišli misionári vyškolení v Gileáde, dopočuli sa o mužovi v Diredawe (Dire Dawa), „ktorý hovorí ako vy“. Haywood Ward zašiel do tohto mesta na východe a našiel starca, ktorý nevedel po anglicky. Keď misionár povedal, kto je, starec prepukol v plač, pohliadol k nebu a po arménsky čosi zamrmlal. Zaznelo v tom Jehovovo meno. Bol to brat Hatzakortzian. Dočkal sa vytúženého dňa! So slzami radosti objal brata Warda. Potom hrdo vytiahol staré krabice a ukazoval Strážne veže a knihy, ktoré boli poznačené častým čítaním, a po celý čas radostne hovoril jazykom, ktorému návštevník nerozumel.

Brat Ward bol týmto stretnutím nadšený a hodlal zase prísť na návštevu. K tomu však už nedošlo. Keď misionári  prišli brata opäť pozrieť, našli smútiacich ľudí. Brat Hatzakortzian zomrel.

Pre misionárov bol ako „Melchisedek“. (Hebr. 7:1–3) Bolo tu mnoho nezodpovedaných otázok: Kto to bol? Odkiaľ pochádzal? Kde spoznal pravdu? Čo sa s ním dialo počas ťažkých rokov druhej svetovej vojny? Tak či onak, bol to odvážny raný priekopník v Etiópii.

Konečne nový základ v Keni

V novembri 1949 sa z Anglicka do Kene presťahovala Mary Whittingtonová s troma malými deťmi za manželom, ktorý pracoval pre Východoafrické železnice v Nairobi. Napriek tomu, že bola pokrstená sotva pred rokom, rýchlo sa naučila samostatnosti. Štíhla a disciplinovaná žena so silným priekopníckym duchom nedumala nad osamelosťou v krajine väčšej ako jej rodné Anglicko, ale pozerala sa na toto veľké pole ako na príležitosť šíriť biblickú pravdu.

Boli to časy kolonializmu s nútenou rasovou segregáciou. A tak, keď začala sestra Whittingtonová zvestovať vo svojom okolí z domu do domu, musela obmedziť svoj okruh poslucháčov na Európanov. Majitelia domov boli veľmi prívetiví; veľakrát ju volali dovnútra a prijímali biblickú literatúru. Často sa jej pýtali: „Kde mávate zhromaždenia?“ Odpovedala, že pokiaľ ona vie, je jedinou Jehovovou svedkyňou v celej krajine.

Čoskoro sa dostavila skúška rýdzosti. Neuplynuli ani tri mesiace a nadriadení informovali jej manžela, že polícia si s nevôľou všíma zvestovateľskú činnosť jeho manželky. Ak bude pokračovať, môže byť z kolónie deportovaná. Manžel teda povedal sestre Whittingtonovej, aby zvestovala len svojim priateľom. Odpovedala, že v Keni nijakých priateľov nemá a že kresťanská vernosť jej velí pokračovať v diele. Manžel jej dal jasne najavo, že ak bude deportovaná, nedovolí, aby si vzala deti so sebou.

 Za niekoľko mesiacov navštívili pána Whittingtona v kancelárii príslušníci zvláštneho policajného oddelenia a žiadali ukážky literatúry, ktorú rozširuje jeho manželka. Sestra Whittingtonová im literatúru rada ukázala. Dôstojník, ktorý ju vracal, povedal, že si ju s potešením prečítal. Zvestovateľskú činnosť jej nezakázal, ale zdôraznil, že nemá zvestovať africkému obyvateľstvu. Vtedy to nebol problém, pretože bolo viac než dosť práce medzi neafrickými obyvateľmi Nairobi.

Čoskoro sa na scéne objavila partnerka, aj keď nie tak, ako sestra Whittingtonová očakávala. Odbočka Spoločnosti Strážna veža v Severnej Rhodézii ju upozornila na istú pani Butlerovú, ktorá sa zujíma o biblické otázky. Oľga Butlerová, pôvodom zo Seychel, dostávala v Tanganike vyše desať rokov literatúru Spoločnosti a po smrti manžela prišla do Nairobi. Poštou nadviazali spojenie. Dohodli sa, že sa stretnú v kaviarni v centre Nairobi. Zakrátko sa rozbehlo biblické štúdium, spočiatku vo verejnom parku, lebo styk rôznych rás bol dosiaľ zakázaný. Po dvoch rokoch bola Oľga Butlerová pokrstená vo vani u Whittingtonovcov.

Úsilie pomôcť

Otvoriť toto široké pole a tiež pomôcť sestre Whittingtonovej v jej osamelosti — to bol dôvod, prečo sa vyvíjalo úsilie vyslať do Kene misionárov. Koloniálna vláda to ale nechcela povoliť. V roku 1952 navštívili Nairobi prezident Spoločnosti Strážna veža Nathan H. Knorr a jeho tajomník Milton G. Henschel a strávili večer s hŕstkou bratov a sestier z Kene a Ugandy. Bola podaná ďalšia žiadosť o povolenie vstupu misionárom, ale aj tá bola zamietnutá.

Ďalšie ťažkosti prišli z inej strany. Povstanie Mau Mau nastolilo výnimočný stav a každé zhromaždenie viac ako deviatich ľudí sa stalo nezákonným, ak ho vláda vopred neschválila. V roku 1956 bola zamietnutá žiadosť o registráciu  kresťanských zhromaždení. Počas tých rokov prišli do Kene viacerí zahraniční zvestovatelia a krátko sa tam zdržali. Zvestovanie dobrého posolstva však stále zostávalo len na Mary Whittingtonovej, jej deťoch a Oľge Butlerovej.

Prichádzajú absolventi Gileádu

Za týchto podmienok prišli v roku 1956 do Nairobi absolventi Gileádu William a Muriel Nisbetovi zo Škótska. William Nisbet bol brat dvoch raných priekopníkov, ktorí prišli do Kene z Južnej Afriky v tridsiatych rokoch. Brat Nisbet si musel nájsť zamestnanie, aby tam mohol ostať, ale napriek tomu bol schopný dohliadať na malú biblickú študijnú skupinu. Sestra Nisbetová chodila so sestrou Whittingtonovou každé ráno nenápadne do služby z domu do domu.

Pre Nisbetových bolo Nairobi krásnym pridelením. Mesto sa rozrastalo na modernú udržiavanú metropolu. Mierne podnebie a pahorky Ngong na predmestí im pripomínali rodné Škótsko. Pri pohľade na juhovýchod bolo za jasného dňa vidieť, ako sa na najvyššom africkom vrchu Kilimandžáro v slnečnom svetle trblieta sneh. Na severe sa črtal zubatý obrys vrchu Keňa, podľa ktorého dostala celá krajina meno. A priamo na prahu bol raj milovníkov zvierat — Nairobský národný park s levmi, gepardmi, nosorožcami, byvolmi, žirafami, zebrami a antilopami.

Nisbetovi sa však zaujímali predovšetkým o zavedenie biblických štúdií. Jedno sa konalo s rodinou dôstojníka zvláštneho oddelenia polície. Nisbetovi nevedeli, že dôstojník dostal za úlohu prešetriť Jehovových svedkov. Jeho vyšetrovanie však dopadlo inak, ako predpokladal. Nielenže mohol podať priaznivú správu o našej činnosti, ale aj sám našiel neoceniteľný poklad — pravdu. Časom sa všetci štyria členovia jeho rodiny stali pokrstenými svedkami.

 Študovali aj iní. Žiaľ, stále platili zákony výnimočného stavu a každý, kto sa zúčastnil zhromaždenia viac ako deviatich ľudí, sa vystavoval hrozbe deportácie alebo trom rokom väzenia. Bratia sa teda, hoci neradi, museli schádzať v malých skupinkách.

Pamätný rok 1958

Tento rok sa začal pridelením ďalších štyroch absolventov Gileádu do Nairobi, manželov Clarkových a Zannetových. Obaja muži si museli nájsť svetské zamestnanie, podobne ako brat Nisbet, kým manželky slúžili ako priekopníčky. Bol dosiahnutý nový vrchol 35 zvestovateľov, predovšetkým cudzincov.

Bol to tiež rok medzinárodného zjazdu Božská vôľa v New Yorku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 250 000 ľudí z celého sveta. Pre Mary Whittingtonovú bolo vzrušujúce, že bola medzi nimi a podala krátku správu o diele v Keni. Radosť v tom roku rozhojnilo i to, že v Nairobi pristálo lietadlo plné svedkov z Rhodézie, ktorí cestovali do New Yorku a urobili si čas na duchovne povzbudivé stretnutie.

Na zjazde v New Yorku boli prítomní vyzvaní, aby sa schopní svedkovia presťahovali do krajín, kde je väčšia potreba zvestovateľov Kráľovstva; na zozname bola aj Keňa. A tak od decembra 1958 do septembra 1959 prišlo vypomáhať viac ako tridsať bratov a sestier z Kanady, Spojených štátov a Anglicka. Niektorí z nich išli do Mombasy na keňskom pobreží s krásnymi plážami. Iní začali zvestovať v údolnej rokline v meste Nakuru, známom rovnomenným jazerom a domovom miliónov plameniakov.

Úloha príchodzích

Skupina tých, ktorí prišli slúžiť tam, kde je väčšia potreba, bola veľmi horlivá a odzrkadľovala vysoký stupeň kresťanskej zrelosti. Opustili priateľov, kariéru a pohodlie, ale dostali  bohaté požehnania. Keňa bola ich novodobou Macedóniou. — Sk. 16:9.

Ron Edwards z Anglicka hovoril za mnohých, keď povedal: „Od začiatku tohto obdobia sa medzi nami, ktorí sme prišli slúžiť tam, kde je väčšia potreba, vytvorilo silné puto lásky a náklonnosti. Iste to bolo vďaka nášmu jednotnému zámeru a podobným životným okolnostiam. Väčšina z nás mala rovnaký vek (od tridsať do štyridsať rokov), boli sme ženatí a pred príchodom sme žili usadlým rodinným životom. Ale na volanie Spoločnosti sme opustili svoj domov a vyšli sme v ústrety neznámej budúcnosti.“

Mnohí museli v priebehu rokov odísť pre osobné ťažkosti so zdravím, kvôli pracovnému povoleniu, či z nejakých iných dôvodov. No niektorí mohli zostať veľa rokov, ako Alica Spencerová. Vyše 25 rokov odolávala horúčave v Mombase. A Margaret Stephensonová, ktorá má vyše osemdesiat rokov, žije v Keni už viac ako tridsať rokov a doteraz slúži ako pravidelná priekopníčka. * Títo bratia a sestry pracovali s misionárskym zápalom a položili veľkú časť základu, na ktorom mnohí z obyvateľov Kene vybudovali svoju lásku k pravému uctievaniu.

Ale napriek prílivu ľudí ochotných slúžiť, kde je väčšia potreba, dielo malo dosiaľ prekážky — zvestovalo sa prevažne medzi Európanmi, teda bielymi cudzincami, a medzi ázijským obyvateľstvom. Hoci niektorí svedkovia prichádzajúci z cudziny študovali svahilčinu, ich svedectvo sa obmedzovalo hlavne na domáce služobníctvo.

Opatrenia pre ďalší rozmach

V roku 1959 Nairobi znovu navštívil brat Knorr. V tom čase sa deväťčlenná skupinka rozrástla na zbor, zložený  z dvoch skupín, spolu s 54 zvestovateľmi. Keďže tu už bolo viac bratov, ktorí sa mohli ujímať vedenia, brat Knorr zariadil, aby sa dve skupiny rozdelili na štyri. Brat Nisbet mal slúžiť ako krajský dozorca a navštevovať tieto skupiny. Popritom mal pracovať vo svetskom zamestnaní. V tom čase sa medzi cudzincami našlo prekvapivé množstvo záujemcov.

Ako sa blížil koniec koloniálnej vlády, Jehovovi svedkovia boli prví, ktorí nadviazali kontakt s domorodým obyvateľstvom. Ukazuje to nasledujúca skúsenosť. Keď si jedna európska sestra kupovala v meste topánky, spýtala sa predavačky, kde býva. Ona povedala: „V Jerichu.“ Naša sestra odpovedala: „Jericho poznám veľmi dobre. Často tam chodím.“ Predavačka okamžite zvolala: „Tak to musíte byť jednou z Jehovových svedkov!“

 Dielo Kráľovstva v Keni sa rozrastalo. Ale prv ako sa dozvieme viac, zastavme sa v niektorých okolitých krajinách, kde sa tiež vynakladalo úsilie na zvestovanie dobrého posolstva.

Uganda — „perla Afriky“

Západný sused Kene, Uganda, je zelená krajina, kde sa môžete prechádzať po zelených brehoch Viktóriinho jazera, liezť po zasneženom pohorí Ruwenzori (ktoré sa považuje za legendárne Mesačné pohorie), plaviť sa po Níle alebo prechádzať veľkolepým dažďovým pralesom. Hojné zrážky zabezpečovali dobrú úrodu bavlny a kávy a tiež výborného ovocia a zeleniny. Horúčava bola znesiteľná a večné leto sa páčilo britským správcom ako aj ázijským podnikateľom. Radi sa zdržiavali vonku v kluboch, na golfových ihriskách, pri bazénoch, na závodiskách a kriketových ihriskách. Nie div, že Ugande sa hovorilo „perla Afriky“.

Keď v apríli 1950 prišla z Anglicka do Ugandy mladá dvojica svedkov, dychtivá deliť sa s druhými o biblické poznanie, život tu bol pokojný a príjemný. Do roka pomohli jednej gréckej a jednej talianskej rodine oceniť si pravdu.

Vytvoril sa malý zbor v Kampale, meste, ktoré ako Rím stojí na siedmich pahorkoch. Postupne sa začalo zvestovať na africkom poli. Iste pomohlo, že spoločným jazykom v Ugande bola angličtina. Prvýkrát bol použitý miestny jazyk na verejnej prednáške prekladanej do lugandčiny pre päťdesiatčlenné africké poslucháčstvo. Do roku 1953 tam bolo činných šesť zvestovateľov.

Po dvoch rokoch sa v Ugande konal prvý krst vo Viktóriinom jazere pri Entebbe. Medzi pokrstenými bol  veľmi nadšený George Kadu, ktorý dodnes slúži ako verný starší v Kampale.

Potom nastala kríza, keď zlé správanie niektorých viedlo k odňatiu pospolitosti, odchodu z krajiny a k tomu, že iným to bolo dôvodom na potknutie. A tak v roku 1957 brat Kadu zistil, že je jediným zvestovateľom v Ugande. Vedel však, že pozná pravdu a miloval Jehovu.

V roku 1958 bolo novým podnetom pre dielo premietanie filmu Spoločnosť nového sveta v činnosti spolu s vydaním brožúry „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ v lugandčine. Na pomoc do Ugandy prišli z Kanady a z Anglicka tí, ktorí chceli slúžiť tam, kde je väčšia potreba; o tri roky nato, v roku 1961, podávalo správu 19 zvestovateľov. O tejto krajine budeme ešte hovoriť.

Sudán — najväčšia africká krajina

Biely Níl, časť najdlhšej rieky na svete, priteká z Ugandy do Sudánu cez savanu, buš, bažiny a polopúšť. Pozdĺž brehov tu žijú vysokí pastieri. Asi po 2 000 kilometroch sa rieka spája s Modrým Nílom, ktorý tečie z Etiópskej vysočiny na východ. V týchto miestach ležia pri rieke tri niekoľko miliónové veľkomestá: Chartúm, Omdurman a Severný Chartúm.

Po prúde nadol sa Níl valí množstvom vodopádov do kraja s bohatou históriou. Tu sa rozprestierala ríša Kúš. Dosiaľ sú jej trosky viditeľné v pieskoch Sahary. Je to miesto biblickej Etiópie, z ktorej pochádzal Ebed-melech a dvorný úradník, ktorého pokrstil učeník Filip. — Jer. 38:7–16; Sk. 8:25–38.

Sudán, niekdajší Angloegyptský Sudán, je najväčšou krajinou v Afrike s plochou asi štvrtiny Spojených štátov amerických. Hlavným jazykom je arabčina. Sever je takmer  úplne islamský, kým na juhu sa nájde viac animistov a nominálnych kresťanov. Sudánci sú väčšinou neobyčajne pohostinní a láskaví.

Prvýkrát prišiel do Sudánu v roku 1949 Demetrius Atzemis, absolvent Gileádu, ktorý pochádzal z Egypta. Brehy rieky v Chartúme, takisto ako v Egypte, sa zelenali obrobenými poliami s uhorkami, pórom a cibuľou. Niektoré ulice pri vode poskytovali vítané oázy tieňa pod mohutnými banánovníkmi. Ale tieto úzke plochy bujnej zelene rýchlo ustupovali nehostinnej púšti. Prevládala hnedá farba. Obloha bola hnedá. Zem bola hnedá. Domčeky z hlinených tehál boli hnedé. Ba aj mnohé odevy boli hnedé.

Navyše tu bola neznesiteľná horúčava. Teplota dosahuje v noci 39° C. Na slnku stúpa teplomer až na 60° C. Vodovodné potrubie bolo vystavené slnečnému žiareniu, takže človek sa mohol „studenou sprchou“ obariť, keď nenechal vodu vopred odtiecť.

V tomto prostredí sa brat Atzemis dal do práce. Zvestoval hlavne v Ondurmane a získal 600 predplatných. Nato prešiel do menšieho priemyselného mestečka Vád Medaní a potom sa vrátil do Egypta. Neskôr sa do Chartúmu presťahovala trojčlenná rodina z Káhiry. Brat, obchodník s vlnou, vydával svedectvo svojim zákazníkom a ponúkal im predplatné a literatúru, kým s nimi uzatvoril obchod.

Čoskoro vznikol malý zbor a počet zvestovateľov mesačne rástol od jedného vrcholu k druhému. Koncom augusta 1951 dosiahol počet šestnásť. V ďalšom roku bola najvýznamnejším okamihom prednáška s účasťou tridsaťdva osôb. Pre zúčastnených cudzincov sa prekladalo do troch jazykov.

V roku 1953 sa z Káhiry vrátil brat Atzemis, tento raz na päť mesiacov, a zorganizoval systematické prepracovanie obvodu v Chartúme. Odmenou mu bolo, že pravdu prijali  traja bratia Orphanidovi. Už mesiac po prvom stretnutí ponúkol George Orphanides veľkú časť svojho domu na zhromaždenia. Tento brat sa časom stal dozorcom zboru a spolu so svojím bratom Dimitrim energicky šíril posolstvo o Kráľovstve medzi inými. George dokázal byť veľmi pevný a vytrvalý, a zároveň nesmierne vľúdny v starostlivosti o ovce. Slúžil veľa rokov, až do roku 1970, keď musel z krajiny odísť. Dimitri pomohol mnohým na ceste k pravde. Títo bratia vytrvávali so znamenitým postojom napriek nemilosrdnému žiaru a pravidelným piesočným búrkam. George raz povedal: „Bez uznania od sveta, ale zato s nebeským uznaním a s pomocou Jehovovho ducha, sme sa radovali z každého dňa svojho života a snažili sa dovŕšiť svoju službu podľa Pavlových slov v 2. Timotejovi 4:2–5.“

Brat Atzemis sa naďalej vracal na pravidelné návštevy a v roku 1955 sa naskytla možnosť, aby Spoločnosť poslala do Chartúmu iného misionára, Emmanuela Paterakisa, ktorý tam mohol zostať desať mesiacov. Dovtedy niekoľko zvestovateľov opustilo krajinu. V júni 1956 bola podaná žiadosť o zákonnú registráciu, ale pod vplyvom koptských kňazov a islamských mullov bola zamietnutá. Svedkovia boli nakrátko pod dohľadom, ale k tvrdému prenasledovaniu nedošlo a zvestovateľské dielo nikdy neprestalo.

Verné sestry

V prvom storočí sa stali duchovnými stĺpmi v zbore oddané ženy. To isté platí v 20. storočí o sestrách v Sudáne. (Sk. 16:14, 15; 17:34; 18:2; 2. Tim. 1:5) V roku 1952 prišla jedna energická grécka sestra, ktorá sa v Libanone vydala za Sudánca, do manželovej rodnej krajiny, aby podporila zvestovateľské dielo. Táto sestra, Ingilizi Caliopiová, sa onedlho stala pravidelnou priekopníčkou a neskôr zvláštnou priekopníčkou. Bola plná elánu, dynamická a vytrvalá — čo boli  vlastnosti potrebné pre zvestovanie medzi členmi ortodoxnej koptskej cirkvi, ktorí boli veľmi emocionálni, ľahko sa dali vyviesť z miery a báli sa kňazov a príbuzných.

Medzi tých, ktorým pomohla získať poznanie pravdy, patrila Mária Girgisová, ktorá sa tiež stala zvláštnou priekopníčkou a jej životný príbeh bol v anglickej Strážnej veži z 15. februára 1977. Mária bývala v historickom meste Omdurmane, starobylom hlavnom meste Sudánu. Keď ju v roku 1958 prvýkrát navštívila sestra Caliopiová, práve sa modlila. Sestra Caliopiová ju našla znepokojenú kvôli strašným šelmám opisovaným v Zjavení. Čo asi znamenajú? Znepokojovali ju aj hrôzy „pekelného ohňa“. Pýtala sa, či by niečo také mohlo byť Božou vôľou. Závažnejšou otázkou pre ňu bolo: Kde je pravda?

Sestra Caliopiová jej zodpovedala na všetky tieto otázky. Mária sa zaradovala, že Ježiš je teraz Kráľom. Ale jej manžel  Ibrahim jej povedal: „Nepočúvaj tú ženu. Musí byť zlá. Keď nedávno vypadla z autobusu, ľudia hovorili: ‚Tak jej treba, pretože zmenila svoje náboženstvo.‘“

Napriek tomu Ibrahim prijal knihy „Boh nech je pravdivý“ a „To znamená večný život“. Krátko nato sa Ibrahim dusil zlosťou, keď vo svojom koptskom kostole počúval kňaza, ako napáda mužov, ktorí dovoľujú svojim manželkám študovať a zvestovať iné náboženstvo. Bolo ľahké spoznať, koho má kňaz na mysli. Ibrahim cirkev opustil. Teraz sa s rodinou stali terčom prenasledovania. Jedného dňa preletel ponad múr kameň, zasiahol ho a zhodil mu okuliare, ale vážne nezranil ani jeho, ani chlapčeka, ktorého držal v náručí.

V roku 1959 obvinila polícia Máriu Girgisovú, že obchádza domy so zámerom kradnúť. Vec sa dostala pred súd. Stáli proti nej dvaja žalobcovia, ale pochopiteľne, svoje tvrdenie nemohli dokázať. Prípad bol zamietnutý.

V inom súdnom prípade kňazi podali obžalobu zo sionizmu. Naša sestra pri súde velebila Jehovovo meno pred štyrmi sudcami. Predsedajúci sudca vyniesol výrok v jej prospech a povedal: „Choďte, pani, po celom Sudáne, a zvestujte, ako chcete. Zákon krajiny je na vašej strane a bude vás chrániť.“

Sestra Girgisová aj sestra Caliopiová boli až do svojej smrti vynikajúcimi príkladmi pre mladších. Tieto dve horlivé sestry počas rokov pomohli mnohým iným. Ibrahim Girgis sa tiež postavil za pravdu a bol až do smrti verným svedkom.

Pokusy dosiahnuť zákonné uznanie zlyhali, takže dielo pokračovalo bez uznania za občasného prenasledovania. Napriek tomu rast bol trvalý. V roku 1960 podalo správu 27 zvestovateľov a v roku 1962 už 37. V roku 1965 prešlo dielo pod dozor novozriadenej odbočky v Keni a každý rok  sa konal krajský zjazd. V nasledujúcom roku sa slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo 81 osôb. O tejto krajine budeme ešte hovoriť.

Etiópia — „kraj opálených tvárí“

Medzi Sudánom a Červeným morom leží severný sused Kene, Etiópia, o polovicu menšia ako Sudán. V gréčtine jej meno znamená „kraj opálených tvárí“ a v staroveku označoval africké kraje južne od Egypta. Biblickú Etiópiu teda tvorí predovšetkým Severný Sudán a výbežok dnešnej severnej Etiópie. Ako už v tridsiatych rokoch zistil brat Hatzakortzian, táto krajina je v mnohých ohľadoch jedinečná. Má vlastnú kultúru a prevláda v nej etiópska ortodoxná cirkev. Stala sa pridelením pre troch slobodných misionárov, ktorí prišli do hlavného mesta Addis Abeby 14. septembra 1950.

Museli si zvykať na veľa nového. Prvým problémom bola nadmorská výška Addis Abeby, ktorá je s 2 400 metrami jedným z najvyššie položených hlavných miest na svete. Ďalším bola amharčina so svojimi koncovými p, t a s, spolu s etiópskym písmom zloženým z 33 znakov s vyše 250 obmenami. Naviac, bolo tu vyše 70 kmeňových jazykov a asi 200 iných jazykov a nárečí. Ešte k tomu kňazi používali temer zaniknutý jazyk nazývaný geezčina, podobne ako niektorí európski učenci v minulosti používali latinčinu.

Boli tu ľudia s príťažlivými opálenými tvárami, neobyčajnými účesmi, výrazne odlišnými odevmi a slávnostnými rúchami. Niektorí mali na čele vytetovaný krížik. Mali zaujímavé mená. Muži sa napríklad volali Gebre Meskal čiže „otrok kríža“, Habtemariam čiže „služobník Márie“ alebo Tekle Haimanot čiže „rastlina náboženstva“. Ženy mali mená,  ako napríklad Leteberhan, „otrokyňa svetla“, alebo Amareš, „si krásna“.

Učitelia a zvestovatelia

Misionárov v ich prvom misionárskom domove, v byte v addis–abebskej štvrti Case Popolari prekvapilo, že ich pravidelne navštevuje opička guareza. Toto neposedné zvieratko ustavične do všetkého liezlo a robilo jednu neplechu za druhou. Nestačilo mu, že sa dostalo k rajčinovému pretlaku, ale muselo ho rozcapkať po celom dome a pomazať ním steny. Na návštevu samozrejme prichádzali aj ľudia, a na verande misionárskeho domova sa konali biblické štúdiá.

 Na ochranu záujmov etiópskej cirkvi zákon zakazoval získavanie novovercov medzi kresťanmi. Povolené bolo len medzi moslimami a „pohanmi“. Preto misionárom bol vstup povolený iba pod podmienkou, že zriadia školy, kde sa budú vyučovať predmety, ako angličtina, písanie na stroji a účtovníctvo.

Keď boli v Addis Abebe riadne ustanovené večerné kurzy pre dospelých, misionári sa museli presťahovať do väčšieho domu na Churchill Road, hlavnú ulicu mesta. Bratia sa rozhodli nemiešať náboženské vyučovanie so školskými predmetmi, ale študenti boli pozývaní, aby sa zúčastnili zhromaždenia v našom zbore, ak budú chcieť. Počas zhromaždenia sa jedna trieda menila na sálu kráľovstva.

V roku 1952 prišlo do Addis Abeby osem ďalších misionárov z 18. triedy školy Gileád. Medzi nimi boli Harold a Anne Zimmermanovi, ktorých úlohou bolo pomáhať pri večerných kurzoch v hlavnom meste. Dve manželské dvojice z 12. triedy, Brumleyovi a Luckovi, otvorili školu v starobylom Harare blízko východnej somálskej hranice, kde kedysi cudzinci nemali prístup a kde sa dodnes pravidelne vyskytujú hyeny. Takzvaní hyeniari dokonca každú noc zabávajú divákov tým, že tieto silné šelmy kŕmia. — Pozri anglické Prebuďte sa! z 22. novembra 1985.

Absolventi Gileádu Dean Haupt a Raymond Egilson zriadili podobnú školu v Diredawe, obchodnom stredisku neďaleko Hararu, strategicky položenom na jedinej etiópskej železničnej trati z prístavu Džibuti do Addis Abeby. Práve tam kedysi zomrel brat Hatzakortzian.

Podmienky neboli nič extra. Brat Haupt vysvetľuje: „Naša prvá noc bola nezabudnuteľným zážitkom. Nemali sme ešte nijaký nábytok, a tak sme pri večeri namiesto stola použili lodný kufor a sedeli sme na kufríkoch. Na podlahu sme si dali  matrace, pretože postele nám ešte nedošli. To nebolo najhoršie; no len čo sme zhasli, zo stien začali liezť ploštice, aby si na nás pochutnali. Tá časť domu bola asi nejaký čas prázdna a ploštice boli dychtivé po čerstvej krvi. V tú noc sme oka nezažmúrili.“

Malá kancelária odbočky

Jeden misionár vysvetľuje, že aj napriek týmto ťažkostiam bolo vtedy dielo príjemné: „Raz som išiel po ulici, a keď som stretol mladého Etiópčana, zastavil som sa a porozprával sa s ním. Akonáhle sa dozvedel, že som misionár, spýtal sa: ‚Pane, prosím vás, rozprávajte mi o Ježišovi Kristovi.‘ Pozval som ho na druhý deň k nám. Desať minút po jeho príchode sme začali štúdium knihy „Boh nech je pravdivý“. Ďalší deň prišiel opäť na štúdium a priviedol so sebou iného mladého muža. Oni dvaja sa stali prvými etiópskymi zvestovateľmi.“

Misionársky domov bol zaplavovaný stálym prílivom záujemcov prosiacich o biblické štúdium, takže jeden misionár musel byť stále doma. Niektorí ľudia išli pešo celé hodiny, aby sa tam dostali, a chceli študovať dve až tri hodiny naraz. Počet zvestovateľov čoskoro vzrástol na 83.

V roku 1953 bola v Addis Abebe zriadená malá kancelária odbočky. Obstarával sa rukopisný preklad látky na zhromaždenia v etiópskom písme a ručne sa rozmnožoval. To novším rozhodne pomáhalo pevnejšie sa zakoreniť v pravde. Miestni bratia sa učili pracovať z domu do domu, viesť biblické štúdiá a konať poučné zhromaždenia. Vďaka ich horlivosti sa dobré posolstvo rozšírilo do trinástich rôznych miest vo vnútrozemí, odkiaľ v roku 1954 podávalo správu už takmer dvadsať zvestovateľov.

Študent teológie kladie ruku na pluh

Jedným z tých, ktorí dobre reagovali na posolstvo o Kráľovstve, bol študent teológie, ktorý nevedel ani slovo po  anglicky. Pri prvom rozhovore s jedným naším misionárom potreboval tlmočníka. Keď došli na sporné body, študent sa pozeral do svojej Biblie napísanej starobylou geezčinou. Zhrozil sa, keď zistil, že jeho obľúbený text na podporu trojice v 1. Jána 5:7 v jeho Biblii nie je. Táto Biblia rýchlo odhalila aj iné falošné náuky.

Prichádzal študovať tri až štyrikrát týždenne a vodil so sebou ďalších. Keď odišiel zo seminára a nasťahoval sa k jednému svedkovi, školský zriadenec zo seminára prišiel s policajtom a študenta odvliekol. Neskôr, keď bol štyri dni zatvorený v seminári, poslal bratom odkaz, aby ho neľutovali, lebo sa raduje, že je väznený pre Jehovu. „Nemyslite si, že pôjdem s nimi,“ povedal. „Nikto, kto položil ruku na pluh,  sa neobzerá naspäť.“ Keď bol prepustený, presťahoval sa do hlavného mesta, kde navštevoval zhromaždenia. Patril k prvým Etiópčanom pokrsteným ako Jehovovi svedkovia.

Konečne amharská literatúra

V roku 1955 bola po zvláštnej prednáške na radosť všetkých prítomných vydaná prvá publikácia v amharčine, brožúra Božia cesta je láska. Čoskoro nasledoval traktát a v ďalšom roku študijná brožúra „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“.

Nasledujúci rok 1956 bol ďalším míľnikom v teokratickej histórii Etiópie. Bratia zorganizovali premietanie filmu Spoločnosť nového sveta v činnosti. Na film, ktorý sa mal premietať v najväčšom etiópskom kine na hlavnom námestí v Addis Abebe, boli letáčikové pozvánky v angličtine a amharčine. Vo všetkých rušných častiach mesta boli vyvesené plagáty. K čomu to viedlo? Pri kine sa zhromažďovali davy. Do sály sa natlačilo toľko ľudí, že bolo nevyhnutné predstavenie ešte raz zopakovať. V ten večer film videlo 1 600 ľudí. Každý prítomný dostal zadarmo brožúru. Ďalšie premietanie nasledovalo v Asmare, Gondare a Desji, troch dôležitých centrách na severe Etiópie. Tento poučný film o činnosti Jehovových svedkov videlo spolu 3 775 osôb.

Boli menovaní ďalší zvláštni priekopníci, a zbory začal povzbudzovať miestny krajský dozorca. Bratia smelo zvestovali podporení revidovanou ústavou, ktorá zaručovala základné ľudské práva slobodného náboženského prejavu, slobodu slova a slobodu tlače. Počet zvestovateľov dosiahol vrcholný počet 103.

Prenasledovanie! Misionári vyhnaní!

Všetka táto činnosť a duchovný blahobyt podnietili hnev duchovenstva kresťanstva. V provinčnom hlavnom meste  Debre Markos, asi 280 kilometrov severozápadne od Addis Abeby, boli ľudia dosiaľ silne oddaní etiópskej cirkvi.

Keď tam prišli zvláštni priekopníci, ihneď vypuklo násilie. Vplyvní muži zhromaždili na hlavnom námestí dav a kričali, že títo noví ľudia šliapu po obraze Márie a jedia mačky a psov. Polícia musela bratov ochrániť, aby ich na smrť nedobili. Dav pripravený vynútiť si cestu na policajnú stanicu musel byť zdržiavaný namierenou zbraňou. Dvaja priekopníci v tej vrave stratili všetok majetok.

Vláda využila túto príhodu na vyhlásenie, že Jehovovi svedkovia ohrozujú pokoj a bezpečnosť národa. Dňa 30. mája 1957 dala zavrieť misionársky domov a kanceláriu odbočky a nariadila misionárom, aby opustili krajinu. Aj odvolanie k samotnému cisárovi bolo márne, hoci niektorí úradníci súkromne vyjadrili sympatie a poukázali na úlohu duchovenstva v celej záležitosti.

Napriek tomu, že prišlo veľa protestných listov z celého sveta, misionári boli nútení krajinu opustiť. Nasledovalo zatýkanie a vypočúvanie. Prišlo obdobie skúšok a preosievania. Niektorí dostali strach a opustili pravdu. Niekoľkí sa stali zradcami. Zvláštna priekopnícka služba bola prerušená a niekoľkým bývalým priekopníkom musela byť odňatá pospolitosť. Ale iní zostali verní. Jeden brat trpel 42 dní s okovami na nohách a potom bol prepustený s prísnou výstrahou, aby prestal zvestovať.

Dielo teda pokračovalo v podzemí. Ďaleko odtiaľto, na medzinárodnom zjazde Božská vôľa, bola v roku 1958 vydaná prvá amharská kniha „Boh nech je pravdivý“, ale do Etiópie sa podarilo prepašovať len niekoľko výtlačkov. Skúšky vernej oddanosti a odvahy tvárou v tvár odporu spôsobili, že niektorí po čase odpadli, takže v roku 1962 klesol počet doteraz činných zvestovateľov na 76.

 Somálsko — krajina v rohu Afriky!

Po vyhnaní z Addis Abeby dostal misionár Dean Haupt pokyn od Spoločnosti, aby sa presunul do Mogadiša, hlavného mesta Somálska. Mogadišo je už tisíc rokov strediskom obchodu. Bolo azda toto mesto kedysi súčasťou Ofiru, odkiaľ kráľ Šalamún dostával zlato výbornej akosti? Je to možné, hoci prevládajúci názor kladie ložisko do Arábie.

Keď v roku 1957 prišiel brat Haupt, somálčina ešte nebola písaným jazykom; namiesto nej sa používala taliančina a arabčina. Brat Haupt sa rozhodol prepracovať najprv európsku časť mesta, ponúkať predplatné tak, že bude ukazovať vzorky časopisov, ale nebude ich rozširovať. Mal ich totiž k dispozícii veľmi málo. Asi za tri mesiace takto získal vyše 90 predplatných. Potom mu skončila platnosť víza a nedalo sa predĺžiť. Brat Haupt musel teda odísť a pokračovať v službe v Taliansku.

Náročné pridelenie

Po odchode brata Haupta Spoločnosť zariadila, aby boli do Somálska vyslaní štyria misionári. Prišli v marci 1959, ale pretože svedecké dielo bolo v začiatkoch obmedzené na zvestovanie cudzincom, zostali tam len Vito a Fern Fraesovi z 12. triedy Gileádu.

Zakrátko začalo katolícke duchovenstvo navštevovať tých, ktorí prejavili záujem o dielo Jehovových svedkov. Jedna osoba, ktorú takto navštívil kňaz, povedala: „Prečo máte zrazu taký záujem o mňa, keď už roky do kostola nechodím? To preto, že študujem Bibliu?“

V septembri 1959 viedli Fraesovi jedenásť biblických štúdií. Mnohé talianske rodiny, ktoré navštevovali, nemali  Bibliu a nikdy nepočuli, kto je Jehova, hoci o Jehovových svedkoch vedeli z novín. O biblické posolstvo bol teda veľký záujem. Nebolo nič neobyčajné, že bratia strávili v každom dome, ktorý navštívili, hodinu i viac.

V roku 1961 začali zvestovať dvaja z tých, ktorí študovali Bibliu. Nasledujúci rok sa k Jehovovým svedkom pripojil ďalší, takže tu boli okrem misionárov traja zvestovatelia.

Po štyroch rokoch v Somálsku dostali Fraesovi nové pridelenie, lebo príležitosti navštevovať miestne islamské obyvateľstvo boli veľmi obmedzené. Vzbudili však ohlas. Jeden pozorovateľ poznamenal: „Zo všetkých skupín Európanov, vrátane laických misionárov a kňazstva, ste vy, Jehovovi svedkovia, jediní, ktorí zostali mravní!“ Z troch zvestovateľov, ktorí tu boli, dvaja neskôr odišli do iných krajín a jeden zanechal činnosť. Ale Fraesovi dosiaľ slúžia celým časom v Taliansku ako cestujúci dozorca s manželkou.

Tanzánia — Afrika v malom

Na pobreží južne od Somálska je Tanganika, teraz Tanzánia, krásna krajina, väčšia ako jej severný sused Keňa. Je to krajina planiny Serengeti — často sa jej hovorí Afrika v malom — kde sa po savanách a lesoch túlajú vyše dva milióny nádherných divých zvierat; je tu i kráter Ngorongoro, panva s rozlohou 260 kilometrov štvorcových, ktorá sa len tak hemží zvieratami. Väčšina obyvateľstva sú roľníci pestujúci sisal, klinček, kávu a bavlnu.

Počas tridsiatych rokov sa v Tanganike zvestovalo dobré posolstvo o Kráľovstve, takže v roku 1948 tam už bol malý počet zvestovateľov, ktorý slúžil na juhozápade krajiny. Kto to bol? Ako poznali pravdu?

 Boli to prevažne ľudia z kmeňa Ňakjusa obývajúci vysočinu pri severnom výbežku jazera Malawi, kde sa zbiehajú dve vetvy Veľkej údolnej rokliny. Muži odtiaľ chodili pracovať do medených baní v Rhodézii. Vďaka tomu, že je to ľud svojou prirodzenosťou priateľský a učenlivý, niektorým toto zamestnanie otvorilo cestu na stretnutie s pravdami Božieho slova.

Hosea Njabula, narodený v roku 1901 blízko Tukuyu, bol veľmi horlivý vo svojej protestantskej viere Moravskí bratia. Stal sa diakonom a v mnohých dedinách učil v nedeľnej škole. Medzi jeho žiakov patril Nehemiah Kalile. Jedného dňa v roku 1930, keď Nehemiah pracoval vo Vawe (Vwawa) ako kuchár u európskych osadníkov, dostal sa do hlbokého biblického rozhovoru s iným kuchárom.

Nehemiah zistil, že ten muž pozná úžasné veci z Biblie. To je určite pravda! Krátko nato prekročil hranicu do Mwenza, aby sa dal pokrstiť. Tu naňho hlboko zapôsobilo, keď prvý raz videl sedem zväzkov Štúdií Písiem.

Nehemiah Kalile bol nadšený. Túžil povedať o tomto objave svojmu bývalému učiteľovi z nedeľnej školy. Nasledujúci rok sa teda opäť stretol so svojím starším priateľom Hoseom Njabulom a povedal mu o pravde.

Hosea si po šesťdesiatich rokoch na tento deň spomína: „Veľmi som sa prel, ale keď mi ukázal biblické texty týkajúce sa sabatu, spoznal som, že je to pravda. Bez otáľania som začal zvestovať iným. Aj Jobovi Kibondovi. My traja sme sa začali zhromažďovať v mojom dome. Išiel som tiež za ostatnými svojimi žiakmi z nedeľnej školy. Potom som ich pozval na naše zhromaždenie. Niektorí pozvanie prijali; medzi nimi Joram Kajumba a Obeth Mwaisabila.“

Peši cez celú vysočinu

Po krste brata Njabulu v roku 1932 zvestovali títo bratia ako priekopníci bez toho, že by vedeli, čo to je priekopník. Išli  šesťdesiat kilometrov k jazeru Malawi a vydávali svedectvo v oblasti Kyela, kde sa Hosea Njabula a Obeth Mwaisabila stretli so silným odporom. Hoci nevedeli plávať, odporcovia sa ich zmocnili a hodili ich do rieky plnej krokodílov. Nejako, azda s Jehovovou pomocou, vyviazli. Krátko nato postavili prvú sálu kráľovstva blízko dediny Buyesi, na mieste, ktoré nazvali Betlehem.

Medzitým rástol záujem vo Vawe, kde prvýkrát počul o pravde Nehemiah Kalile, a na stranu pravdy sa postavili muži Solomon Mwaibako, Yesaya Mulawa a Yohani Mwamboneke. Bratia v Buyesi urobili láskyplné opatrenie, že raz mesačne posielali jedného spomedzi seba do dediny Ndolezi blízko Vawy, aby týchto novších posilňoval. Znamenalo to putovať 100 kilometrov tam a 100 kilometrov späť. Niekedy išli aj 200 kilometrov do Isoky v Severnej Rhodézii, aby odovzdali svoje správy tamojšiemu zboru, a ten ich poslal kancelárii odbočky.

Dnes, po šiestich desaťročiach, je Hosea Njabula vo veku 90 rokov ešte stále „diakonom“, teraz v pravom slova zmysle —  služobným pomocníkom v zbore Ndolezi. Brat Njabula je spokojný, že vidí, ako jeho verná manželka Leya Nsile neochvejne vytrváva po jeho boku a niekoľko vnúčat je usilovných v priekopníckej službe.

Aj iní prežili veľa rokov horlivým zvestovaním. Patrili k nim Jimu Mwaikwaba, ktorý bol pre dobré posolstvo väznený, Joel Mwandembo, neskôr slúžil ako krajský dozorca, Semu Mwasakuna, chodil zvestovať na bicykli a v službe využíval piesne, Ananiah Mwakisisya a Timothy Kafuko.

Iný brat, ktorý veľmi pomohol šíriť posolstvo o Kráľovstve, bol David Kipengere. Narodil sa v roku 1922 a pravdu spoznal v roku 1935 v Mbeyi. Zvestoval široko-ďaleko a neskôr bol poslaný, aby položil základ diela v Dar es Salaame. Posledných osemnásť rokov života, až do svojej smrti v roku 1983, bol pravidelným priekopníkom. Často ho zatýkali, ale nestratil odvahu a hovoril: „Vo väzení je veľa práce, ktorú si Jehova praje, aby som vykonal.“ Jeho brat Barnabas Mwakahabala, ktorý spoznal pravdu s ním, dosiaľ slúži ako starší. Títo bratia robili v odlúčení, čo mohli, napriek tomu, že vo vlastnom jazyku nemali literatúru a príliš nevedeli čítať.

Styky s kanceláriou odbočky v Kapskom Meste boli zriedkavé a doručovanie nespoľahlivé. Ročenka 1943 naznačuje, že sa na zvestovateľskom diele v tejto oblasti podieľalo 158 osôb a v roku 1946 podávalo správu 227 osôb v siedmich zboroch. Počas predchádzajúcich rokov bola činnosť Jehovových svedkov v Tanganike zrejme zahrnutá do správ isockého zboru v Severnej Rhodézii a niektoré správy sa asi stratili. Malo uplynúť ešte niekoľko rokov, kým mohlo dielo žatvy v južnej Tanganike dostať lepší dozor.

Dozor zo Severnej Rhodézie

Rozhodne bola potrebná pomoc, lebo svedkovia čelili veľkému odporu falošného náboženstva a súčasne bojovali  s problémami polygamie, fajčenia a s inými nekresťanskými zvykmi.

V roku 1948 bola otvorená nová kancelária odbočky v Lusake v Severnej Rhodézii, ktorá mala mať dozor nielen nad Severnou Rhodéziou, ale nad väčšinou krajín východnej Afriky. Ukázalo sa to ako prozreteľné, lebo po dlhej prestávke sa očividne pripravovali nové začiatky v Keni a Ugande. Hoci bola odbočka ešte stále ďaleko — 2 400 kilometrov zlej cesty z Nairobi — bola oveľa bližšie než Kapské Mesto, ktoré bolo vzdialené viac ako dvojnásobne.

V roku 1948 odbočka v Severnej Rhodézii vyslala Thomsona Kangalu, aby pomohol bratom. Keď v marci toho roku došiel do Mbeyi, bolo potrebné v mnohom poučiť a v mnohom usmerniť.

 Brat Kangale bol trpezlivý učiteľ a naši bratia rýchlo robili potrebné zmeny. Napríklad naučili sa o sebe hovoriť ako o Jehovových svedkoch, a nie ako o ľude Strážnej veže. Meno Jehovovi svedkovia poznali a prijali už predtým, ale verejne pod ním nevystupovali. V súlade s radou v 1. Petra 3:15 sa naši bratia naučili byť tiež taktnejší pri predkladaní posolstva o Kráľovstve. Teraz už len neútočili na falošné náboženské náuky, ale predkladali dobré posolstvo. Odstránili sa nedorozumenia o správnom hlásení času stráveného vo zvestovateľskej službe. Bratia tiež vyčistili a upravili svoje domy. Zlepšili aj svoj osobný vzhľad; niektorí totiž potrebovali ostrihať neupravené brady.

Na zhromaždeniach sa všetci učili usporiadanejšie a účinnejšie viesť program a odstránili babylonské prežitky, ako bolo používanie zvonov. V škole teokratickej služby pochopili, že nie je dobré vyhlasovať mená tých, ktorí mali dobré výsledky pri písomnom opakovaní. Niektorí svedkovia potrebovali opustiť určité zvyky spojené s poctami mŕtvym. Pre iných to bol čas prestať fajčiť. No najobtiažnejšou úpravou pravdepodobne  bolo zákonné uzatvorenie manželstva, aby tak bolo pred všetkými počestné. — Hebr. 13:4.

Právne pokusy získať úradné uznanie

Kancelária odbočky v Severnej Rhodézii sa nie raz pokúšala o to, aby britská koloniálna vláda v Tanganike povolila misionárom vstup do krajiny a úradne uznala naše zvestovateľské dielo. V roku 1950 bola žiadosť zamietnutá s vysvetlením, že „pomery v Tanganike nie sú úplne rovnaké ako v iných afrických krajinách“. V roku 1951 bola podaná ďalšia žiadosť, ale opäť bezúspešne. Medzitým sa jeden okresný komisár pokúsil vo svojom okrese zvestovateľské dielo zakázať. V septembri 1951 bratia osobne navštívili vládnych činiteľov v Dar es Salaame a súčasne napísali memorandum vysvetľujúce postoj Jehovových svedkov k náboženským organizáciám a vlasteneckým obradom. To vzbudilo nádeje. No nasledujúci rok prišla ďalšia záporná odpoveď. Žiadalo sa znovu v roku 1956 a neskôr, ale stále márne.

Napriek tomuto nepriaznivému postoju vlády neboli zvestovateľom dobrého posolstva kladené nijaké prekážky v uctievaní. Zvláštni priekopníci a krajskí dozorcovia zo Severnej Rhodézie mohli naďalej bez problémov pomáhať.

Pokračuje úsilie o školenie

V roku 1952 sa Busterovi Mayovi Holcombovi, absolventovi Gileádu, ktorý slúžil ako oblastný dozorca v Severnej Rhodézii, podarilo prísť do Tanganiky a usporiadať oblastný zjazd neďaleko Tukuyu. Povedal: „Nachádzali sme sa kúsok od miesta zjazdu. Bolo neskoro popoludní a dúfali sme, že tam budeme do zotmenia. V tom sa na nás doslova zrútili nebesia prívalom vody. Ďalej sa nedalo ísť, lebo pre dážď nebolo vidieť cestu. Zastavili sme a chystali sme sa prenocovať, ako to bude najlepšie možné, pretože búrka skôr silnela, ako slabla. Ráno však dážď prestal, a keď sme peši prebrodili kus cesty, dostali  sme sa konečne na miesto zjazdu a našli nejakých bratov. Na naše veľké prekvapenie boli ohromení, že nás vôbec napadlo naznačiť, že by sa zjazd nekonal. Bratia predsa samozrejme prídu!

A naozaj prišli, hoci to pre mnohých znamenalo ísť v takom počasí peši dva, ba aj tri dni. V nedeľu popoludní bolo 419 prítomných a 61 osôb v ten deň predpoludním symbolizovalo svoju oddanosť ponorením vo vode.“

Bratia dobre reagovali na rady a záujemcovia robili výrazné zmeny v živote. Biblia napríklad nedovoľuje mať viac než jednu manželku. Hovorí: „Nech má každý muž svoju vlastnú manželku a každá žena svojho vlastného manžela.“ Ďalej hovorí, že kresťanský dozorca má byť „manžel jednej manželky“. (1. Kor. 7:2; 1. Tim. 3:2) A tak jeden náčelník, ktorý mal mnoho manželiek, prepustil všetky okrem najstaršej, a potom sa dal pokrstiť. Po čase sa stal zborovým starším. Iný muž, ktorý mal dve manželky, dal mladšiu manželku svojmu bratovi a povedal, že by nechcel, aby v jeho dome zahynuli tri duše pre jeho sebectvo. Tak sa stal spôsobilým na krst aj on.

Iní svedkovia dali najavo svoju nesebeckú lásku tým, že sa zriekli svojich tradičných práv žiadať cenu za nevestu, keď vydávali svoje dcéry. Taká cena by mohla byť pre mladých svedkov, zvlášť priekopníkov, nedostupne vysoká. Ale mnohí otcovia boli šťastní, že sa ich dcéry vydávajú „v Pánovi“. (1. Kor. 7:39) Mladej dvojici to tiež uľahčovalo začiatok manželského života, keď bola zbavená bremena ceny za nevestu. Spočiatku to vyvolávalo úžas, ale postupne stále viac ľudí oceňovalo a rešpektovalo tento prejav láskyplnej starostlivosti.

Aj v Tanganike sa duchovenstvo pokúšalo vyvolať ťažkosti, ale nepodarilo sa mu to. Keď brata Kangalu zatkla polícia v Mbeyi, vysvetlil im, že iba navštevuje svojich duchovných bratov. Polícia potom prejavila ochotu vyjsť mu v ústrety  a požiadala ho, aby im nechal zoznam plánovaných návštev zborov a oni tak mohli informovať iné stanice o jeho príchode. Potom si nebudú oňho robiť starosti. Tak mohol brat Kangale voľne cestovať po Tanganike veľa rokov. V starostlivosti o ovce sa k nemu pripojili iní zvláštni priekopníci a cestujúci dozorcovia zo Severnej Rhodézie a Ňaska — Frank Kanyanga, James Mwango, Washington Mwenya, Bernard Musinga a William Lamp Chisenga, ak vymenujeme len niektorých. Je zaujímavé, že brat Chisenga stretol v roku 1957 v meste Mbeya Norberta Kawalu. Ten bol smädný po pravde, požiadal o biblické štúdium dvakrát týždenne, stal sa spôsobilým na krst a neskôr slúžil ako prekladateľ v kancelárii odbočky v Nairobi v Keni.

Premietanie filmu a šírenie na sever

Medzitým sa v Tanganike od roku 1956 začal premietať film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Videlo ho vyše 5 000 ľudí. Iné povzbudenie došlo v roku 1959, keď začali zo zámoria prichádzať svedkovia, ktorí chceli slúžiť tam, kde je väčšia potreba zvestovateľov Kráľovstva. Počet zvestovateľov v Tanganike začal opäť rásť. V služobnom roku 1960 ich bolo 507.

Pokroky však neprichádzali vždy ľahko. V mnohých mestách bolo veľké percento moslimov. To bola výzva pre svedecké schopnosti zvestovateľov. Pre bratov z cudziny bolo tiež náročné znášať horúce a vlhké podnebie. Ale mali Izaiášovho ducha, keď hovorili: „Tu som! Pošli ma,“ a zažili požehnanie. — Iz. 6:8.

Pri svahoch Kilimandžára

V roku 1961 získala Tanganika nezávislosť a v roku 1964 sa spojila s ostrovom Zanzibar a vytvorila zjednotenú republiku Tanzániu. A už v roku 1961 rozkvitla dobrým posolstvom nová oblasť v Tanzánii — okolo svahov veľkého Kilimandžára. Najvyšší vrch Afriky je mohutná vyhasnutá sopka prikrytá večným snehom. Svahy sú mierne a z východu a z juhu  prichádza hojnosť dažďových zrážok. Úrodná pôda a hojné zrážky spôsobujú, že svahy sú vhodné pre poľnohospodárstvo, a preto je táto oblasť husto osídlená. Jeden zvláštny priekopník zo Severnej Rhodézie tam začal biblické štúdium so skupinou piatich záujemcov.

Nasledujúci rok sa v hoteli Kibo blízko Marangu konal krajský zjazd, priamo oproti majestátnemu vrchu. Svedkovia z Kene podporili túto udalosť a prišli v konvoji áut z Nairobi vzdialeného 400 kilometrov. Krst prebiehal v studenom horskom potoku a prvýkrát v tejto krajine sa stalo, že Európan, Helge Linck, bol pokrstený africkým bratom.

Helge Linck sa zoznámil s pravdou ako dieťa v Dánsku, ale nechopil sa jej. Prišiel do Tanganiky pracovať na trstinové plantáže. V roku 1959 navštívil východnú Afriku jeho telesný brat z Kanady a znovu oživil jeho záujem o pravdu. Keď bol v roku 1961 jeden zvláštny priekopník uväznený za zvestovanie, Helge zariadil jeho prepustenie. Po svojom krste v tomto idylickom prostredí na krajskom zjazde v Kibe vstúpil Helge do priekopníckej služby a neskôr bol pre zvestovanie z krajiny vyhnaný.

Opusťme na chvíľu pevninu a pozrime sa na ostrov klinčekov, Zanzibar, najväčší korálový ostrov pri africkom pobreží.

Zanzibar — ostrov klinčekov

Pretože Zanzibar leží len 40 kilometrov od pevniny, vychádzali odtiaľ Arabi aj Európania na svoje výpravy do afrického vnútrozemia. Tamojší obyvatelia sa takmer všetci hlásia k islamu a majú zmiešaný afro–arabský pôvod. Hovorí sa tam po svahilsky, jazykom, ktorý obchod s otrokmi zaniesol až na hranice Angoly v západnej Afrike. V 19. storočí bol Zanzibar význačným centrom trhu s otrokmi.

 V roku 1932 navštívili na krátky čas tento ostrov klinčekov dvaja priekopníci z juhu Afriky. O dvadsaťdeväť rokov, v roku 1961, sa na ostrov presťahovali manželia Roston a Joan MacPheeovi, novopokrstení zvestovatelia dobrého posolstva z Kene. Ihneď sa dali do práce a rozšírili mnoho biblickej literatúry. Čoskoro viedli dve biblické štúdiá. Zbor v neďalekom Dar es Salaame v tom čase organizoval každý mesiac víkendovú návštevu Zanzibaru na vzájomné povzbudenie.

Krátko nato, čo boli MacPheesovi preložení späť do Kene, prišla na Zanzibar iná kresťanská rodina, Burkeovi z Ameriky. Dobre sa starali o zavedené štúdiá a pridali k nim ďalšie, ktoré sami zaviedli. Na konci roku 1953 ostrov náhle zachvátilo povstanie a Burkeovi museli utiecť. Zanechali tam bezmála všetok majetok.

Po odchode Burkeových záujem o Kráľovstvo na ostrove opäť vyhasol. Potom došlo k novému začiatku. V roku 1986 sa totiž na Zanzibar presťahovali záujemcovia. Onedlho vznikla malá skupina zvestovateľov. Jeden záujemca naplnený výnimočnou horlivosťou využíval všetok voľný čas a viedol biblické štúdiá až s tridsiatimi ľuďmi. To nebola ľahká úloha, veď zároveň mal aj svetské zamestnanie. Na zhromaždenia chodilo až 45 ľudí. Akým prekvapením bolo, keď v decembri 1987 na oblastnom zjazde v Dar es Salaame bolo päť z nich pripravených na krst. Teraz bol na tomto historickom ostrove položený základ pre zbor.

Zanechajme ostrov klinčekov a vráťme sa na africkú pevninu.

Radosti a ťažkosti

Počas tridsiatich rokov zvestovania v Tanganike mali naši bratia málo ťažkostí s vládnymi vrchnosťami. Polícia bola väčšinou veľmi uznanlivá a vychádzala v ústrety, niekedy dokonca ponúkala zvukovú aparatúru na naše zjazdy. V máji  1963, keď Dar es Salaam navštívil Milton G. Henschel zo svetového ústredia Spoločnosti v Brooklyne, konal sa zjazd v sále Karimjee, najlepšej sále v krajine. Zúčastnilo sa na ňom 274 osôb, vrátane starostu hlavného mesta, a šestnásť z nich bolo pokrstených. V susednej Keni bola práve zriadená kancelária odbočky, takže záujmom Kráľovstva v Tanganike (teraz Tanzánia) mohla byť venovaná väčšia pozornosť.

Boli urobené opatrenia, aby Strážna veža vychádzala aj v svahilčine. Prvé číslo vyšlo 1. decembra 1963. V tom istom roku poskytol kurz školy služby kráľovstva potrebné vedenie dozorcom v dvadsiatich piatich tanzánskych zboroch. V septembri a októbri 1964 sa konali oblastné zjazdy s vrcholnou účasťou 1 033 osôb.

Dielo však sprevádzali aj ťažkosti. Misionárom Jehovových svedkov nebol nikdy povolený vstup do krajiny a všetky snahy dosiahnuť zákonné uznanie sa skončili bezúspešne.

Obrat k horšiemu

Hoci v rokoch 1963 a 1964 zostávala situácia pokojná, začalo sa niečo povrávať o liste všetkým policajným úradníkom, v ktorom sa vraj oznamuje, že Jehovovi svedkovia sú zakázaní a mali by byť zatýkaní. Ďalšia rana sa dostavila 25. januára 1965. Tlač oznámila, že Spoločnosť Strážna veža je postavená mimo zákon. Ale boli isté pochybnosti, či je to oficiálna správa. V tomto ovzduší bol na 2. až 4. apríla 1965 naplánovaný krajský zjazd v Tange.

Bola zabezpečená sála, objednané ubytovanie a zo sisalových fariem prišlo mnoho svedkov. Cestou zvestovali spolucestujúcim. Jeden z nich bol policajt. Po príchode nechal všetkých svedkov zatknúť a odviesť na policajnú stanicu, ale zakrátko boli prepustení.

V druhý deň zjazdu, 3. apríla, rozhlas ohlásil, že vláda zakázala dielo Jehovových svedkov a všetkých právnických  subjektov s nimi spojených. Napriek tomu sa zjazd skončil bez komplikácií. V oficiálnom vládnom denníku sa oznámenie zákazu neobjavilo. Zo susedného Malawi (predtým Ňaska) aj Zambie (predtým Severnej Rhodézie) prišli správy, že zákaz bol ohlásený a potom stiahnutý. Potvrdila to Reuterova spravodajská agentúra. Ale nakoniec sa stalo to, čo už bolo zrejmé. Dňa 11. júna 1965 priniesol vládny denník správu, že Spoločnosť Strážna veža a všetky s ňou súvisiace právnické subjekty boli vyhlásené za nezákonné.

Polícia bola teraz ostražitejšia, a preto sa pokusy konať krajský zjazd na juhu krajiny už nevydarili. Nasledovalo niekoľko sporadických zatknutí. Občas bola zhabaná literatúra, ale niekedy bola aj vrátená. Bratia usúdili, že je múdrejšie schádzať sa v malých skupinách. Napätejšia situácia bola na miestach, kde políciu podnecovali misionári kresťanstva.

Dlhotrvajúce nedorozumenia

Tesne pred zákazom strávil William Nisbet z Kene osem ťažkých týždňov tým, že sa snažil stretnúť s úradníkmi v Dar es Salaame a pokúšal sa dosiahnuť uznanie Jehovových svedkov. Dostal príležitosť hovoriť s tajomníkom ministra vnútra. Zrejme vinou falošných informácií, ktoré opakovane prichádzali z misií kresťanstva, mnohí vládni úradníci spájali Jehovových svedkov s nezákonnými radikálnymi náboženskými skupinami v Zambii a Malawi.

Nad úradníkmi visel ako prázdny dažďový oblak neopodstatnený strach z Jehovových svedkov. Úradníci si napríklad mýlili Jehovových svedkov s akýmisi domorodými skupinami nazývanými „Strážna veža“ čiže Kitawala, ktoré však nemali so svedkami nič spoločné. * Tieto sekty pestovali cudzoložstvo, čarodejníctvo a často sa búrili proti ustanoveným vrchnostiam.  Zneužívali tiež Božie meno a niektoré naše publikácie. Tých sa mali báť, a nie pravých Jehovových svedkov, ktorí milujú pokoj. Tieto nedorozumenia niektorých úradníkov objasnila návšteva brata Nisbeta a písomné dokumenty pripravené Biblickou a traktátnou spoločnosťou Strážna veža.

Skôr než brat Nisbet odišiel z Dar es Salaamu, požiadal o registráciu Medzinárodného združenia bádateľov Biblie. S veľkým prekvapením sme pol roka po oficiálnom zákaze dostali telegram od bratov v Dar es Salaame, že Medzinárodné združenie bádateľov Biblie bolo 6. januára 1966 registrované podľa výnosu o obchodných spoločnostiach. Napriek tomu zostali Jehovovi svedkovia a Spoločnosť Strážna veža zakázaní. Vládne oznámenie z 24. novembra 1966 uviedlo, že Medzinárodné združenie bádateľov Biblie bolo ako spoločnosť rozpustené, pretože sa jeho zborom nepodarilo získať registráciu podľa výnosu o záujmových spoločnostiach.

Teraz museli bratia zo Zambie a Malawi, ktorí prišli na pomoc do Tanzánie, z krajiny odísť. Ich odchod bol veľmi citeľný, ale pravé uctievanie v Tanzánii rozhodne nevymrelo. V roku 1966 sa na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo 1 720 osôb a 836 bolo činných vo zvestovaní Kráľovstva.

Seychely — „rajské ostrovy“

„Jedinečné tisíc míľ ďaleko“ — to je heslo, ktorým boli propagované Seychely, ležiace asi tisíc míľ (1 600 kilometrov) od pobrežia východnej Afriky. Tam majú domov obrovské korytnačky, na ktorých je možné sa nosiť. Seychely tvorí asi 100 ostrovov a tiahnu sa až do blízkosti Madagaskaru. Niektoré sú žulové, ako hlavný ostrov Mahé, a iné sú koralové. Je na  nich všetko, čo tropickým ostrovom dodáva príťažlivosť — pohoria, malebné skaly, striebristé biele pláže, tyrkysovo sfarbené vody, veľkolepé morské útesy, bujné rastlinstvo, exotické vtáctvo mihajúce sa vo vzduchu nasýtenom vôňou korenia, a naviac, nie sú tam tropické choroby.

Obyvatelia, z ktorých 90 percent žije na ostrove Mahé, hovoria nárečím francúzštiny nazývaným kreolčina. Pochádzajú predovšetkým z Afričanov, anglických a francúzskych kolonistov, Indov a Číňanov.

V roku 1961 tam prišiel z východnej Afriky jeden človek, ktorý sa zaujímal o biblické učenie podľa výkladu Jehovových svedkov. Nasledujúci rok prišli z Južnej Rhodézie svedkovia, medzi nimi aj štyria členovia rodiny McLuckieových, a začali vydávať príležitostné svedectvá. Ale silný vplyv rímskokatolíckej cirkvi spôsobil, že boli zakázané verejné prednášky. Napriek tomu sa prvého organizovaného zhromaždenia v apríli 1963 zúčastnilo dvanásť ľudí a osem sa v tom čase podieľalo na zvestovateľskej službe.

Odpor sa vracia na hlavy odporcov

Čoskoro však nastalo prenasledovanie, ktoré obvyklým spôsobom vyvolali cirkvi kresťanstva. Oddelenie pre prisťahovalcov požiadalo rodinu McLuckieových, aby do 25. júla 1962 odišla. Inému bratovi z cudziny polícia povedala, že nemá zvestovať a že mu neobnovia povolenie na návštevu. Katolícki kňazi prednášali kázne a písali dlhé články do miestnych novín, aby varovali obyvateľstvo pred svedkami.

To sa však vrátilo na ich hlavu ako bumerang. Mnohí do tej doby o Jehovových svedkoch nikdy nepočuli. Ale teraz bola vzbudená ich zvedavosť a začali sa dopytovať. Rozvoj biblickej pravdy na Seycheloch sa nedal zadržať. Pätnásteho júna 1962, týždeň pred odchodom spomínanej rodiny, bola pokrstená prvá domorodá seychelská dvojica, Norman a Lise Gardnerovi.  Odchádzajúca rodina to prijala ako znamenitú odmenu za peniaze a úsilie, ktoré vynaložili, aby sa na týchto vzdialených ostrovoch začalo zvestovať.

Po piatich mesiacoch prišli na Mahé dvaja dôchodcovia, obaja svedkovia z Južnej Afriky, aby sa tam usadili a pomáhali vo zvestovateľskom diele. Zanedlho dali do miestnych novín inzerát, aby s nimi nadviazali spojenie tí, ktorí sa zaujímajú o štúdium Biblie. Hneď na druhý deň dostali list, ktorý rušil ich víza. Ale za štyri mesiace svojho pobytu na Seycheloch rozšírili mnoho biblickej literatúry a vydali veľké svedectvo. A na ostrovoch opäť neboli nijakí svedkovia, lebo odišli aj Gardnerovi.

Ale za pár mesiacov sa dielo obnovilo, pretože sa vrátili Gardnerovi z Chartúmu v Sudáne, kde boli služobne vyslaní. Zažili krásne spoločenstvo s vernými bratmi v Sudáne a tiež v Keni a Južnej Rhodézii. Usídlili sa na ostrove Cerf, ktorý je vzdialený asi pol hodiny plavby od Mahé. Pretože na ostrove bolo iba zo dvanásť rodín, bolo to nevýhodné pre ich svedecké dielo. Napriek tomu boli jedinými zvestovateľmi na Seycheloch a vynakladali veľké úsilie, keď si udržiavali priemer 30 hodín mesačne vo zvestovateľskej službe.

V roku 1965 boli organizované prvé návštevy krajských dozorcov. V tom roku došlo ešte k iným priaznivým udalostiam. Sedemdesiatim piatim divákom bol premietnutý biblický film. Ku Gardnerovým sa vo zvestovateľskej činnosti pripojili traja záujemcovia a ešte v tom roku boli pokrstení. Urobili sa potrebné opatrenia, aby sa konali pravidelné zhromaždenia.

Hoci si Gardnerovi veľmi zamilovali ostrov Cerf, ich láska k blížnemu bola silnejšia, a tak sa v roku 1966 presťahovali na hlavný ostrov Mahé, aby položili základ pre rozšírenie pravého uctievania. Vedľa ich domu bola postavená sála kráľovstva a to otvorilo cestu ďalšiemu rozmachu.

 Anglickí misionári Stephen Hardy a jeho manželka Barbara, ktorí slúžili v Ugande, opakovane konali krajské návštevy na Seycheloch. Pri návšteve 6. decembra 1968 tam bolo šesť činných zvestovateľov a 23 osôb sa zúčastnilo na zasvätení novej sály kráľovstva.

V roku 1969 sa bratia pokúsili získať registráciu diela a povolenie na vstup misionárov. Obe žiadosti boli zamietnuté bez uvedenia dôvodov.

Rast bol pomalý, lebo niektorí mladí ľudia emigrovali kvôli zamestnaniu a veľa iných zdržiaval strach z ľudí, dosť bežný v pomerne malej populácii. Pre mnohých boli skutočne vážnymi prekážkami negramotnosť, prevládajúca bezstarostnosť a rozšírená nemravnosť. Ale iní — ako jeden vládny zamestnanec s veľkou rodinou, ktorý denne pokračoval v biblickom štúdiu počas poludňajšej prestávky — robili rýchle pokroky. V roku 1971 bolo na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti prítomných 40 osôb a jedenásť bolo činných vo zvestovateľskej službe. Posolstvo o prichádzajúcej rajskej zemi naďalej znelo na krásnych Seycheloch.

Prvé roky v Burundi

Predtým, než Hardyovi slúžili v Ugande a navštevovali Seychely, boli pridelení do Burundi, malebnej krajiny s tisícimi pahorkami, ktorá leží medzi Tanzániou a Zaire. Je husto osídlená pracovitými roľníkmi, ktorí zväčša pestujú banány na terasovitých úbočiach kopcov.

Za belgickej koloniálnej vlády požiadala Spoločnosť Strážna veža, aby mohla poslať misionárov do Usumbury, dnešnej Bujumbury, hlavného mesta Burundi, ale povolenie bolo odopreté. No vyhlásením nezávislosti v roku 1962 sa vytvorili  iné politické pomery a v októbri 1963 sa dvom zvláštnym priekopníkom zo Severnej Rhodézie podarilo získať trojmesačné vízum, ktoré bolo bez ťažkostí predĺžené. Hneď o tri mesiace, v januári 1964, prišli štyria absolventi Gileádu s vízami bez časového obmedzenia.

Náboženský nátlak

Ľudia hneď od začiatku dychtivo prijímali dobré posolstvo o Kráľovstve. Keď misionári prišli do Burundi, zvláštni priekopníci už viedli väčší počet biblických štúdií a dobré posolstvo zvestovalo deväť zvestovateľov. Ale ďalší mesiac bolo misionárom oznámené, že bude potrebné zaregistrovať ich organizáciu, aby dostali pracovné preukazy.

Bratia dôverovali, že registráciu získajú. Avšak hlavný úradník pre prisťahovalectvo a aj iní úradníci prejavili v nasledujúcich týždňoch nepriaznivý postoj. V zákulisí bol na nich vyvíjaný náboženský nátlak. A tak začiatkom mája dostali misionári iba desať dní na to, aby opustili krajinu. Predstavte si ich sklamanie, keď tu museli zanechať 70 ľudí, s ktorými študovali Bibliu!

Koncom mája museli odísť aj zvláštni priekopníci. A tak došlo napríklad k tomu, že jeden brat, Tanzánčan, mal teraz úlohu starať sa asi o 30 záujemcov. Napriek odchodu priekopníkov a misionárov miestni zvestovatelia naďalej zvestovali. V roku 1967 podali správu o vrchole — sedemnásť zvestovateľov a tridsaťdva účastníkov na Pamätnej slávnosti. Žiaľ, ďalší rok nastali ťažkosti; niektorí bratia neprijali menovaných dozorcov. Výsledkom bolo, že v tom služobnom roku poklesol počet zvestovateľov na osem. Bol potrebný liek, duchovná rada, a tá skutočne prišla. Bratia svoje problémy nakoniec vyriešili. V roku 1969 už v službe pracovalo 25 zvestovateľov a na Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo 58 osôb.

 Noví odolávajú mučeniu

Usilovnosť týchto svedkov vzbudila hnev duchovenstva, ktoré vyvinulo tlak na vládu. V auguste 1969 bolo sedem svedkov zatknutých a mučených tým, že museli dva dni stáť po pás vo vode. Takisto ako kedysi apoštoli, bratia sa nedali odradiť. O dva mesiace bolo pokrstených deväť nových. Úradníci dvakrát povedali bratom, aby dali zaregistrovať svoje náboženstvo, ale žiadosť bola vždy zamietnutá. Každý nasledujúci rok priniesol nové vrcholy 46, 56, 69, 70 a 98 zvestovateľov, a v roku 1969 bol v Bujumbure vytvorený zbor.

V roku 1972 vypukli ťažké boje medzi kmeňmi Tusi a Hutu. Podľa správ bolo v konflikte zabitých vyše 100 000 Hutuov, medzi nimi najmenej štyria svedkovia. Iní boli uväznení, niektorí až na osem mesiacov. Bratia boli usilovní vo zvestovateľskej službe aj počas nepokojov a mesačne dosahovali priemer vyše 17 hodín na zvestovateľa.

Po desiatich rokoch rastu stále zostával boľavý problém — náležitý teokratický dozor. Hoci boli bratia prevažne pevní, v určitých smeroch sa prejavovali ako duchovne nezrelí, chýbala im hĺbka a rozlišovacia schopnosť. Na niektorých zapôsobil skrytý vplyv falošného „hnutia Strážnej veže“ Kitawala, rozšíreného v okolí. Nie div, že vznikli takéto problémy, pretože bratov nikdy nenavštívil zónový dozorca, nikdy nevideli filmy Spoločnosti, nemali zvláštne školenie pre zborových dozorcov, ani zjazdy, ani nijakú publikáciu vo svojom jazyku. Preto bol v roku 1976 dozor nad krajinou odovzdaný odbočke v Zaire. Tak mohli bratia hovoriaci po francúzsky a po svahilsky poskytnúť pomoc svedkom v Burundi.

Je zaujímavé, že počas zabíjania medzi kmeňmi dostal vodca Burundi, ktorý bol vyhnaný z krajiny, dôkladné svedectvo predtým, než vo vyhnanstve zomrel. Misionár sa s týmto mužom stretol na návšteve v somálskom Mogadišu. Nasledovali  mnohé otázky a dlhé rozhovory, ktoré na tohto bývalého vládcu zapôsobili hlbokým dojmom. Misionár až dodatočne zistil, komu vydával svedectvo.

Zlaté roky misionárov v Ugande

Vyhostenie misionárov z Burundi prospelo Ugande, kde bolo v roku 1964 pevné jadro činných zvestovateľov. Konečne po vyše tridsaťročnom úsilí a zároveň s príchodom prvej misionárskej dvojice prišli zrelí bratia a sestry slúžiť tam, kde bola väčšia potreba. Mali prísť ešte ďalší misionári.

Po zriadení prvého misionárskeho domova v Kampale bol otvorený druhý, v priemyselnom meste Jinje, kde vyteká Níl z Viktóriinho jazera na sever. Pokrok bol rýchly; zakrátko sa vytvoril zbor.

Medzitým sa posolstvo o Kráľovstve dostalo do menších okresných miest po celej Ugande a v roku 1967 už pracovalo 53 zvestovateľov. V nasledujúcom roku bol otvorený ďalší misionársky domov v Mbale, rozrastajúcom sa meste na západnom úpätí vrchu Elgon blízko keňských hraníc. V roku 1969 tam už bolo 75 zvestovateľov, v ďalšom roku stúpol počet na 97 a v roku 1971 na 128.

Dielo bolo úradne uznané od 12. augusta 1965. V roku 1972 vyzeralo všetko veľmi sľubne. Bol dosiahnutý nový vrchol 162 zvestovateľov a do krajiny práve mohlo prísť päť nových misionárov. Na štadióne Lugogo v Kampale sa konali prípravy na najväčší zjazd, aký kedy Jehovovi svedkovia v Ugande organizovali. Prišli svedkovia zo susednej Kene a Tanzánie, a dokonca až z Etiópie. Šesťdesiatpäť etiópskych bratov pricestovalo prenajatými autobusmi. Niektorí prešli takmer 3 200 kilometrov počas dvoch týždňov.

Búrka v Ugande

Návštevníci boli pri vjazde do Ugandy prekvapení prúdmi cudzích učiteľov a ázijských rodín, ktoré sa hrnuli opačným  smerom a chvatom opúšťali krajinu. Politická scéna sa zmenila, lebo došlo k prevratu, a ľudia sa báli o svoju budúcnosť. Zdalo sa, že všetci okrem svedkov chcú odísť. Situácia bola napätá. Napriek tomu, uprostred všetkého tohto zmätku, osemnásťmetrový nápis nad hlavnou ulicou Kampaly smelo ohlasoval verejnú prednášku zjazdu. Bratia boli vďační, že oblastný zjazd Božská vláda úspešne prebehol a na verejnú prednášku prišlo 937 ľudí, čo bol vrcholný počet. Dlhoroční služobníci z celej východnej Afriky dosiaľ s láskou spomínajú na tento zjazd v Kampale.

Hoci bol o biblickú pravdu veľký záujem a literatúra bola rozširovaná v značnom množstve, na obzore sa zbiehali temné mraky. Dvom misionárom odmietli predĺžiť pracovné preukazy, takže do troch mesiacov museli odísť. Potom, 8. júna 1973, vláda bez výstrahy zakázala dvanásť náboženských skupín vrátane Jehovových svedkov. Ostatných dvanásť misionárov  muselo odísť do 17. júla 1973. Bolo to smutné pre všetkých zahraničných pomocníkov, a stalo sa to v čase, keď vznikli ťažkosti so slobodou uctievania aj v Keni.

Väčšina misionárov sa musela vrátiť do rodných krajín, ale niektoré dvojice, ktoré slúžili v Ugande, kde bola väčšia potreba, sa mohli usadiť v Keni a ďalej pomáhať. Patrili k nim Larry a Doris Pattersonovi a tiež Brian a Marion Wallaceovi. Hardyovi pokračovali v službe na Pobreží Slonoviny a potom od roku 1983 v londýnskom bételi. *

Pojmy zákon a poriadok nadobudli teraz v Ugande nový význam. Napríklad jeden brat, priekopník, bol zatknutý a odvedený na vypočúvanie do kasární. Aký bol jeho zločin? Dostal peniaze od európskych „vyzvedačov“. Videli ho, ako navštevuje misionársky domov. Hoci jasne vysvetlil povahu svojho dobrovoľného zvestovateľského diela, zbili ho a potom mu dali rýľ, aby si vykopal pre seba hrob. Keď ho vykopal, povedali mu, aby vykopal ďalšie dva pre európskych „vyzvedačov“, totiž misionárov. Keď to dokončil, traja vojaci s puškami ho zrazili na zem a potom naňho strieľali. Netrafili! Jedna guľka skĺzla po vrchu topánky jedného z vojakov. Začali sa medzi sebou hádať a to odviedlo ich pozornosť. Brat tam zostal nejaký čas ležať a na druhý deň ho prepustili.

Zbory sa teraz museli schádzať tajne a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Život celkovo stratil hodnotu a zaoberať sa zakázaným náboženstvom znamenalo nebezpečenstvo naviac.

Otvára sa južný Sudán

Koncom šesťdesiatych rokov bola v Sudáne napätá situácia, a to najmä medzi severanmi a južanmi. Chartúmsky zbor vzdialený od odbočky v Nairobi a v úplnej izolácii od bratov z okolitých krajín statočne pokračoval v činnosti. V auguste  1970 bol dosiahnutý vrchol 54 zvestovateľov krátko predtým, ako z krajiny odišiel najskúsenejší zborový starší George Orphanides.

Práve vtedy bolo mnoho svedkov obvinených zo sionizmu a dva dni ich úrady vypočúvali. Aj dve priekopníčky prekvapil koptský kňaz, keď vydávali svedectvo jednej žene, ktorá mala záujem. Zavolal políciu a vyhlásil ich za izraelské špiónky. Sestry vydali na policajnej správe dobré svedectvo a boli prepustené. Takéto skúsenosti vyvolali u niektorých svedkov strach, ale u iných to posilnilo vieru.

Zatiaľ sa celý náš sudánsky príbeh zameriava na Chartúm. Ale bolo tu veľké neopracované pole: juh, kde žilo veľa takzvaných kresťanov. Ako prenikne pravda do tejto rozľahlej oblasti? Prelom nastal v roku 1970, keď svedkovia nadviazali spojenie s mladým mužom z juhu, redaktorom katolíckeho časopisu. Robil rýchle pokroky v biblickom štúdiu a čoskoro začal sám študovať s priateľmi a príbuznými. Jeden jeho priateľ odvážne šíril posolstvo o Kráľovstve v škole, aj keď sa proti tomu tlačili pamflety.

V roku 1973 už bolo na juhu niekoľko malých skupín záujemcov a šestnásti z nich boli pokrstení. Okrem jasného hlasu biblickej pravdy priťahovalo týchto južanov náboženstvo, v ktorom videli prakticky prejavenú nepokryteckú lásku, kde pravé bratstvo preklenulo kmeňové a rasové rozdiely.

Začiatkom sedemdesiatych rokov mal juh Sudánu svoje vlastné kúzlo, azda pre svoju odlúčenosť. Cesta vlakom a loďou z Chartúmu do Juby trvala vyše týždňa. Mnohí ani nepomysleli na to, čo sa deje vo svete. Ľudia boli výnimočne láskaví a pohostinní. Izby v niektorých hoteloch dokonca nemali kľúče a zámky. Ľudia mimoriadne ochotne ukazovali prechádzajúcim cestu, pohostili ich alebo ubytovali, a nič za to nečakali. Väčšinou rázne odmietali platenie. Stále viac týchto  láskavých ľudí počulo a prijímalo pravdu o Jehovovom predsavzatí.

Ako sa juh otváral a boli dychtivejšie prijímané biblické publikácie, nastal čas pravidelného rastu a v roku 1974 bol v Sudáne dosiahnutý vrchol 100 zvestovateľov.

V Eritrei vzplanulo prenasledovanie

Za východnou hranicou Sudánu leží Eritrea. Začiatkom šesťdesiatych rokov — po vyhnaní misionárov — boli rozhlas, noviny a iné oznamovacie prostriedky vo veľkom rozsahu využívané na ťaženie proti Jehovovým svedkom s cieľom očierniť ich. Pod nadpismi ako „Falošní proroci“ a „Pozor na náboženské predstieranie, ktoré vedie k zapreniu pravej viery“ boli svedkovia predstavovaní ako tí, ktorí nenávidia cisára a cirkev, a odmietajú trojicu a Pannu Máriu. Hovorilo sa, že sú to agenti cudzích nepriateľov, nemorálni ľudia, ktorí nebojujú za svoju vlasť. Ozývalo sa volanie po násilnom zásahu, ktorým by krajinu zbavili Jehovovho ľudu.

Hlavnými podnecovateľmi nenávisti boli kňazi etiópskej ortodoxnej cirkvi. Na sviatok krstu, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 20 000 ľudí, prečítal najvyšší kňaz rezolúciu, ktorá exkomunikovala Jehovových svedkov, a nariaďovala ľuďom, aby ich nezdravili ani nezamestnávali ani nepochovávali ich mŕtvych.

Mnohí mali dojem, že všetkým je povolený „hon“ na Jehovových svedkov — že ich môže ktokoľvek beztrestne zabiť. Majitelia pôdy mali vyhnať nájomníkov, ak boli Jehovovými svedkami. Rodičom povedali, že ak je niektoré z ich detí svedok, majú ho vyhnať z domu, prekliať a vydediť. V jednej veľkej domácnosti bolo vyhnaných osemnásť mladých ľudí, lebo študovali s Jehovovými svedkami.

V istom meste sa dav vydal zbiť známeho brata, ale nenašli ho. Polícia začala bratov zatýkať a snažila sa ich prinútiť, aby  podpísali vyhlásenie, v ktorom sa zriekajú viery a pripúšťajú, že ohrozovali bezpečnosť vlády. Niekoľko bratov z nedostatku porozumenia podpísalo, ale keď si uvedomili svoju chybu, okamžite písomne odvolali svoj podpis bez ohľadu na následky.

Pre iných bola nastrojená pasca v podobe mierneho presviedčania. „Môžete mať svoju vieru v srdci, len vyhláste, že nepatríte k tým svedkom,“ naliehali úradníci. Mladým uväzneným svedkom zasa úradníci pripravovali diabolsky prefíkané pokušenia. V určitý deň si vybrali jedného mladého uväzneného svedka a zariadili, aby ho navštívilo veľa starších príbuzných. Príbuzní po príchode najprv naňho mlčky pozerali, potom sa rozplakali, padli na kolená a prosili ho, aby sa zriekol svojej viery v Jehovu. Bratia, ktorí čelili tomuto tlaku, na to spomínajú ako na svoju najťažšiu skúšku. Takéto prudké prenasledovanie a tlak trvali celé roky.

Úľava a konsolidácia v Etiópii

V rovnakom čase znášali aj svedkovia v Addis Abebe na juhu Etiópie svoj diel prenasledovania, hoci nedosiahlo taký stupeň ako v Eritrei. V roku 1962 sa Etiópia a Eritrea zjednotili. Viedlo to k politickým ťažkostiam, ktoré sa tiahli až do deväťdesiatych rokov.

V roku 1964 sa ukázalo ako praktické odovzdať dozor nad všetkými etiópskymi zbormi novoutvorenej odbočke v Keni. Zástupcovia odbočky z Nairobi mohli konať v Etiópii krajskú prácu a pri navštevovaní zborov pomáhali zmierňovať niektoré vážne nezhody medzi menovanými zborovými staršími. Vo viacerých zboroch sa štúdium Strážnej veže viedlo formou diskusie. Jeden miestny krajský dozorca presadzoval svoje vlastné myšlienky, a nie biblické, takže musel byť nahradený. Takéto problémy spomaľovali rast v rokoch 1964 až 1966, keď počet zvestovateľov zostával trvale okolo 200.

 Napriek tomu sa pravda šírila. Svedok, ktorý bol na dovolenke v horúcom prístave Massawa pri Červenom mori, oslovil na pošte človeka, ktorý prejavil záujem, a zaviedol biblické štúdium. Pridali sa ďalší etiópski záujemcovia a čoskoro bol založený zbor. V tom čase vznikol ešte jeden zbor južnejšie v Asebe, inom prístave Etiópie.

Aj keď od roku 1957 platil zákaz publikácií, svedkovia nachádzali spôsoby, ako zaobstarávať pokrm v miestnych jazykoch. V roku 1966 sa v hlavnom meste konal dvojtýždňový kurz školy služby kráľovstva, kde sa menovaní dozorcovia poučovali o teokratickej organizácii a o biblických záležitostiach. Tak získali bratia teokratickejší a prezieravejší postoj a služobný rok 1967 priniesol vzrast o 21 percent a celkový počet 253 zvestovateľov.

Hoci sa náboženský tlak zmenšil, svedkovia sa pre politické napätie v krajine museli naďalej schádzať v malých skupinách. Zatiaľ čo oficiálny list cisárskej vlády uisťoval všetkých o slobode uctievania a uvádzal Jehovových svedkov medzi inými náboženstvami, ktorým boli tieto práva zaručené, všetky žiadosti o registráciu boli zamietané.

Kňazi sa poučujú o Jehovovi

Podobne ako v Jeruzaleme v prvom storočí, aj tu niektorí kňazi s úprimným srdcom venovali pozornosť biblickým pravdám. (Sk. 6:7) Istý čestne zmýšľajúci kňaz priznal jednému svedkovi: „Vy vlastne robíte prácu, ktorú by som mal robiť ja. Vaša dnešná návšteva je v skutočnosti ranou môjmu kňazskému úradu.“

Iný taký kňaz sa začal vypytovať na učenie Jehovových svedkov a našiel uspokojivé odpovede na svoje biblické otázky — a to v rozhovoroch, ktoré niekedy trvali až 12 hodín! K čomu to viedlo? Legalizoval svoje manželstvo, stal sa horlivým v pravde a vydal svedectvo jednej mníške. Tá dohodla  diskusiu medzi svojím synom (cirkevným starším) a svedkom a sľúbila, že „ak zvíťazí“ svedok, začne študovať Bibliu.

Syn „prehral“. Neskôr vzal bokom krajského dozorcu, ktorý tam bol na návšteve, a dvadsať hodín na neho útočil otázkami. Zdriemli si iba štyri hodiny. Čo z toho vzišlo? Začala študovať celá rodina a pätnásť z nich robilo pekné pokroky v pravde; bola pokrstená aj mníška a jej syn sa stal zvláštnym priekopníkom.

Príhodný čas trvá krátko

Začiatkom roku 1971 mali bratia v Etiópii mnoho dôvodov na radosť. Brat Henschel z vedúceho zboru navštívil Addis Abebu a Asmaru a hovoril k 912 poslucháčom. Počet zvestovateľov v krajine vzrástol asi na 500. Do krajiny prišla tiež veľká zásielka literatúry.

Ale prichádzali ťažkosti. Počas roka rozhlas s hnevom odsudzoval Jehovových svedkov. Vyše dvadsať odpadlíkov spolupracovalo s duchovenstvom a pomáhalo mu písať ohováračné články.

V jednej oblasti vnikla polícia do sály počas zhromaždenia, zhabala 70 Biblií a nakrátko zadržala niekoľko svedkov. Vzápätí bola sála kráľovstva v Asmare zatvorená a zbor sa opäť musel zhromažďovať v malých skupinách. Ale dielo sa nespomalilo. V roku 1971 bolo spolu 142 pokrstených a na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti sa zúčastnilo 2 302 osôb.

V odľahlých územiach sa tvorili nové skupiny a dvaja krajskí dozorcovia sa pravidelne starali o 25 zborov a skupín a o ďalších osamotených záujemcov. Čoskoro počet zvestovateľov prevýšil 1 000. V roku 1974 bol vrcholný počet 1 844.

Prenasledovaní, ale nie zanechaní napospas

Odpor neustával. V roku 1972 predvolala polícia niekoľko bratov na výsluch a varovala ich, že proti nim zakročí, ak  neprestanú s činnosťou. Potom, 27. augusta 1972, prišli na miesta, kde sa konali pravidelné nedeľné zhromaždenia, veľké nákladné autá; polícia zatkla 208 svedkov a záujemcov. V jednom zbore rečník práve rozoberal Ezechielovo proroctvo o Gógovom (Satanovom) útoku a povedal: „Čo by ste povedali, keby sem teraz prišla polícia a zatkla nás?“ A práve to sa o chvíľu stalo.

Polícia nahnala 59 bratov do miestnosti plnej ploštíc s plochou asi tri krát tri metre. Do inej miestnosti podobnej veľkosti natlačili 46 sestier. Ostatných donútili spať vonku v chlade. Odopreli im prepustenie na záruku a tiež obhajcu. Aj keď bratia vydali väzenským úradníkom znamenité svedectvo, 96 ich odsúdili na šesť mesiacov väzenia. Po niekoľkých dňoch im oholili hlavy a prepustili ich na záruku.

Zostávajúcich 112 bratov obvinili z vytvárania nezákonného náboženského združenia a odsúdili ich na šesť mesiacov väzenia. Po mesiaci boli prepustení na záruku. Neskôr ich opäť predvolali na súd, znovu uväznili a po dvanástich dňoch prepustili na záruku. Takmer rok po prvom uväznení prerokoval Najvyšší súd odvolanie a potvrdil rozhodnutie nižšieho súdu, ale vykonanie rozsudku odložil s prísnou výstrahou. Svedkovia boli prenasledovaní, ale nie zanechaní napospas. (2. Kor. 4:9) Bratia nebojácne zvestovali aj vo väzení a dvom väzňom odsúdeným na doživotie pomohli urobiť krok oddanosti.

Užitočná návšteva a viac duchovného pokrmu

William Nisbet z kancelárie odbočky v Nairobi navštívil Addis Abebu a narazil na ďalší problém. Rastúca skupina mladých, citovo založených bratov tvrdila, že sú pomazaní a majú nebeskú nádej. Na zvestovateľskej službe sa podieľali len medzi sebou a odmietali radu od kohokoľvek, kto sa nevyhlasoval za pomazaného. Na ich stretnutiach boli bežné  hlučné prejavy „svätého ducha“. Napríklad pri slávnosti na pamiatku Kristovej smrti niektorí vykrikovali, trhali obsluhujúcim symboly z ruky a vstávali, keď prijímali, aby na seba upútavali pozornosť. Riešenie týchto problémov pohltilo veľa času. Mnohí z tých, ktorí prijímali najhlučnejšie a s najpevnejším presvedčením, v nasledujúcich rokoch nezostali vernými svedkami.

V roku 1973 dostali bratia niektoré veľmi potrebné publikácie vrátane kníh Pravda, ktorá vedie k večnému životu a Cesta k pravému mieru a bezpečiu v amharčine a knihu Organizácia, ktorá zvestuje kráľovstvo a robí učeníkov v jazyku tigrynya. Tento znamenitý duchovný pokrm spolu so sériou malých krajských zjazdov, na ktorých sa zúčastnilo 1 352 osôb, posilnil vieru bratov.

Naviac, skupina etiópskych svedkov išla po súši do Nairobi na medzinárodný zjazd Božské víťazstvo, na ktorom boli prítomní bratia Henschel a Suiter z vedúceho zboru Jehovových  svedkov. Ale vo vzduchu už viseli politické zmeny a stav teokracie v Etiópii mala čoskoro zmeniť revolúcia.

Zákonné uznanie a kancelária odbočky v Keni

Vráťme sa teraz do Kene, aby sme sledovali tamojší vývoj. Krajina práve získala nezávislosť od britskej vlády, keď na poslednom krajskom zjazde, konanom vo februári 1962 s dojmom, že ide o piknik, predniesol zónový dozorca Haray Arnotta historický oznam k 184 prítomným. Malo to byť ich posledné nezákonné zhromaždenie v Keni. Jehovovi svedkovia boli práve zákonne uznaní! Päť malých nairobských zborov sa teraz mohlo zlúčiť v príjemnej sále blízko stredu mesta. Bratia mali veľkú radosť, keď zistili, že teraz tvoria väčší zbor s 80 zvestovateľmi. Na Pamätnej slávnosti, prvom slobodnom zhromaždení, sa zúčastnilo 192 ľudí.

Udalosti prichádzali jedna za druhou. Peter a Vera Palliserovi zo zambijskej odbočky dostali za úlohu pomáhať v Keni. Palliserovi a nedávno graduovaní McLainovi sa presťahovali do prvého misionárskeho domova v Nairobi–Juh a 1. februára 1963 bola otvorená kancelária odbočky. V tom čase bolo v Keni a Ugande asi 150 zvestovateľov, takže v kancelárii nebolo veľa práce. Azda jeden či dva dni v týždni. Ako kancelária vyhovovala malá miestnosť (2,5 krát 3 metre) v byte.

Čoskoro sa ale pod správu keňskej odbočky dostali iné krajiny, ako Tanzánia a Etiópia. Naraz bolo práce viac ako dvojnásobok. Zariadilo sa, aby medzi bratmi boli registrovaní sobášiaci úradníci. Krajské zjazdy sa konali vo verejných sálach alebo školách. Na návštevu prišiel brat Henschel, ktorý poskytol potrebné pokyny, ako viesť novú kanceláriu odbočky.

Otvára sa segregované pole

Prekonať segregáciu, ktorá pretrvávala z čias kolonializmu, bolo namáhavé. Stále sa povrávalo, že je nebezpečné vstúpiť  i za denného svetla do afrických častí mesta. Ale noví misionári a bratia, ktorí prišli slúžiť tam, kde bola väčšia potreba, dychtili po rozšírení svojej činnosti. Ako prvý obvod si vybrali sídlisko železničných robotníkov.

Bolo obdobie dažďov a na topánky horlivých zvestovateľov sa lepili hrudy blata. Bolo to tiež obdobie prvých pokusov, ako použiť starostlivo pripravené biblické svedectvá vo svahilčine. Aká bola reakcia? Mnohé ženy počúvali so zmäteným výrazom a gestami naznačovali, že po anglicky nerozumejú. Bratom sa veľmi uľavilo, keď prišli z práce ich manželia, ktorí vedeli po anglicky, a zistilo sa, že manželky nevedia dobre ani po svahilsky.

Učiť sa po svahilsky bolo pre bratov z cudziny naozaj zážitkom, pretože len málo slov pripomína slová európskych jazykov. Gramatika je však logická a dá sa rýchlo pochopiť. Výslovnosť je ľahká a slovná zásoba rozsiahlejšia než u väčšiny afrických jazykov.

Obdobie učenia sa samozrejme neobišlo bez nehôd. Jedna sestra chcela hovoriť o „serikali ya Mungu“ ​(Božej vláde), ale miesto toho hovorila o „suruali ya Mungu“ ​(Božích nohaviciach). Jeden brat to mal ťažké, keď si poplietol bežný pozdrav „Habari gani? (Čo je nového?) s „Hatari gani?“ ​(Aké nebezpečenstvo hrozí?) Jedna misionárka nedokázala zabiť kurča a chcela sa spýtať zvláštneho priekopníka: „Zabil by si mi kurča?“ Namiesto „kuua“ ​(zabiť) sa jej podarilo povedať „kuoa“, a vzniklo z toho: „Oženil by si sa mi s kurčaťom?“ Jeden misionár, ktorý viedol program pomocou otázok a odpovedí, hovoril všetkým bratom „Dudu“ ​(hmyz) miesto „Ndugu“ ​(brat).

Pre mnoho detí boli títo cudzinci samozrejme senzáciou. Niektoré siahali bratom na ruky, či sa tá biela farba nezotrie. Zvestovateľov sprevádzali z domu do domu tucty detí. Ukázalo  sa, že historky o nepriateľstve voči cudzincom sú mylné. Naopak, veľa ľudí prejavilo úprimnú túžbu po biblickej pravde. Návštevníkov väčšinou pozývali dovnútra a ponúkali im stoličky, niekedy i čaj či jedlo. Bola to celkom nová skúsenosť.

Naši zahraniční zvestovatelia sa tiež museli naučiť vyberať pri ponuke biblického štúdia — toľko bolo tých, ktorí dychtivo prijímali, a nebola možnosť s každým študovať. Do konca roka sa v Nairobi utvoril druhý zbor v produktívnom obvode Eastlands. Svedkovia sa cítili ako doma, keď do ich obvodu patrili sídliská ako „Jeruzalem“ a „Jericho“. Čoskoro mali bratia toľko štúdií, koľko len mohli zvládnuť.

Je zajímavé, že asi desať z tých, ktorí vtedy spoznali pravdu a pripojili sa k dvom pôvodným zborom v Nairobi, po 30 rokoch stále verne slúži.

Prvá kniha vo svahilčine, Od raja strateného k raju znovu získanému, bola vydaná v júni 1963. Bola to vhodná pomôcka pre tých, čo hľadali pravdu, nech boli na akejkoľvek vzdelanostnej úrovni. Potom sa vo svahilčine rozmnožovala Služba kráľovstva a v Zambii vychádzala Strážna veža.

Medzitým sa Alan a Daphne MacDonaldovi, absolventi Gileádu, presťahovali podľa svojho nového pridelenia na ostrov Mombasa na keňskom pobreží, kým McLainovi boli pridelení ako prví misionári do Kampaly v Ugande. To umožnilo, aby sa do kancelárie odbočky presťahovali William a Muriel Nisbetovi. Boli šťastní, že môžu znovu spolu slobodne slúžiť celým časom. Brat Nisbet totiž pracoval sedem rokov vo svetskom zamestnaní, aby mohol zostať v krajine. Teraz Nisbetovi začali v Keni krajské dielo spolu s oblastným dielom v susednej Tanzánii.

Šírenie do keňských miest

V Mombase našli MacDonaldovi malý zbor zložený zo zahraničných svedkov, ktorí prišli slúžiť, kde bola väčšia  potreba, a z malej skupiny afrických svedkov z Tanzánie, ktorí prišli do Mombasy za prácou. Teraz, keď bolo zvestovateľské dielo slobodné, bratia neotáľali a zorganizovali svoje prvé zhromaždenie. Bolo ich tridsať. Väčšina afrických bratov nežila v uzákonenom manželstve. A tak raz v nedeľu jeden úradník Spoločnosti, ktorý mal oprávnenie sobášiť, zosobášil štrnásť dvojíc. Ďalšiu nedeľu boli všetci znovu pokrstení.

Obvod v Mombase bol pre bratov dosť náročný, pretože tam bolo zastúpených mnoho náboženstiev. Zoroastriáni uctievali oheň a tvrdili, že ich náboženstvo začalo za čias Nimroda. K rôznym sektám hinduistického náboženstva patrili nielen sikhovia v turbanoch, ale aj džinisti, ktorí nezašliapnu ani mravca a nezabijú ani muchu. Potom tu bolo mnoho moslimov a takzvaných kresťanov. Mombasa bola plná chrámov, mešít a veľkých kostolov. Predkladanie dobrého posolstva vyžadovalo pružnosť a obratnosť.

Časom prišli ďalší misionári a boli pridelení do krajských miest, ako Nakuru, Kisumu, Kitale, Eldoret, Kericho, Kisii, Thika a Nyeri. Koncom šesťdesiatych rokov sa niektorí Keňania chopili zvláštnej priekopníckej služby a boli dobre pripravení na zvestovanie v menších osadách.

Z maličkého sa stáva tisíc

Teraz naozaj nastal rast. V období uzákonenia diela bolo v Keni 130 zvestovateľov. Za dva roky sa počet takmer zdvojnásobil a v roku 1970 sa z maličkého stal doslova tisíc. — Iz. 60:22.

Ľudia spoznávajúci pravdu museli urobiť výrazné zmeny v živote, napríklad prekonať nemravnosť, opilstvo, čarodejníctvo a negramotnosť. Mnohí boli vychovávaní v prehnanej láske k pôde a k hospodárskym zvieratám, k vzdelaniu alebo peniazom. Tiež bolo nevyhnutné, aby prekonali osobnú pýchu a snahu zachovať si tvár. Záujem o pravdu teda bol, ale ľuďom  trvalo roky, kým si obliekli novú kresťanskú osobnosť do takej miery, aby sa oddali Všemohúcemu Bohu.

Mladí ľudia obvykle postupovali rýchlejšie ako starší, lebo vedeli čítať a neboli natoľko ovplyvnení tradíciami. Taký bol prípad dospievajúceho chlapca Samuela Ndambukiho, ktorý bol zmätený a znechutený pokrytectvom v náboženstvách kresťanstva. V trinástich rokoch sa naučil fajčiť, kradnúť, klamať, viedol nemravný život a navykol si na drogy. Po ôsmich rokoch, v roku 1967, prišli za ním dvaja bývalí spolužiaci s dobrým posolstvom z Biblie. Zapôsobilo naňho, ako používajú Písma. Akí odlišní boli Jehovovi svedkovia vo svojom čistom správaní! Samuel sa tak očividne zmenil k lepšiemu, že si to všimli susedia. Napriek veľkému mravnému zlepšeniu sa stretával s nebývalým odporom voči novonájdenej viere, ale vytrvalo robil pokroky a ešte v tom roku bol pokrstený. Nasledujúci rok začal pravidelnú priekopnícku službu, potom zvláštnu priekopnícku službu, neskôr slúžil v bételi a nakoniec v krajskej službe. Dnes má rodinu a pomohol mnohým ľuďom spoznať pravdu, čím položil základ rastúcemu zboru v Ukambani.

Iným príkladom bol Raymond Kabue z Nairobi, ktorý spoznal pravdu spolu so svojím telesným bratom a ďalšou skupinou mladých mužov. Plný horlivosti vydal sa do rodných končín v pohorí Aberdara a zvestoval tamojším ľuďom. Vznikol tam zbor, ktorý sa stal liahňou mnohých pravidelných a zvláštnych priekopníkov. Jedno z jeho detí vstúpilo do priekopníckej služby, iné slúžilo v bételi.

Jeho brat Leonard pomohol Ruth Nyamburovej, žene, ktorá prečítala celú Bibliu, ale nenašla odpovede na svoje otázky. Keď prišiel na návštevu, mala pripravený zoznam otázok. Za pomoci jedného brata zo zámoria jej brat Kabue otázky zodpovedal — okrem iného aj otázku, aký je význam  čísla 666 zo Zjavenia 13:18. Táto úprimná žena bola jednou z prvých po svahilsky hovoriacich ľudí, ktorí prijali pravdu. To bolo v roku 1965. Jej manžel bol neveriaci a to je typické pre mnoho verných sestier v Keni, kde na rozdiel od iných afrických krajín počet žien v zboroch často prevyšuje počet mužov. Vychovala v pravde sedem detí, slúžila určitý čas ako pravidelná priekopníčka a stále verne slúži ako zvestovateľka.

Jedna z jej dcér, Margaret MacKenzieová, zažila tragickú smrť svojho manžela pri nehode v roku 1974. Zostala s troma malými deťmi. Neveriaci príbuzní jej manžela mali podľa kmeňových zvykov v pláne, že ju pri pohrebe unesú a „vydajú“ za jej švagra. Bola vopred varovaná a utiekla, čím sa vzdala všetkých nárokov na dom, ktorý pomáhala stavať, i na pole, ktoré pomáhala obrábať. Príbuzným sa podarilo uchytiť jej synčeka a ostali jej iba dve dcérky. Nebolo ľahké uživiť deti a pritom im venovať dostatočnú duchovnú pozornosť. No sestre MacKenzieovej sa to s Jehovovou pomocou podarilo. Brala veľmi vážne rodinné štúdium a zvestovateľskú službu. V roku 1987 mala radosť z toho, že sa obidve dcéry, jedna štrnásťročná a druhá pätnásťročná, dali na krajskom zjazde pokrstiť. Aj syn sa po jedenástich rokoch vrátil domov a robil pokroky, až sa stal Jehovovým služobníkom.

Rozsah diela Kráľovstva sa zväčšuje

Kancelária odbočky sa usilovne snažila, aby sa dielo Kráľovstva rozmáhalo. Traktáty a knihy sa prekladali do jazykov kikamba, kikuju a luo. Vo svahilčine vyšli ďalšie knihy — „Veci, v ktorých Boh nemôže luhať“, Pravda, ktorá vedie k večnému životu a „Tvoje slovo je lampou mojej nohe“. Svahilské vydanie Strážnej veže sa rozrástlo na 24 strán. Rozširovalo sa teda mnoho literatúry.

Publikácie boli obľúbené u ázijského obyvateľstva. Títo zvyčajne dobre prijímali európskych svedkov a ochotne si brali literatúru, ale väčšinou zostávali vo svojom náboženstve. No  boli aj výnimky. Jedna dospievajúca dievčina sa pevne držala pravdy napriek tvrdému odporu rodiny a nátlaku sikhského spoločenstva. Otec ju vyhnal z domu, a dokonca sa vyhrážal, že ju zabije. Nasťahovala sa k jednej rodine svedkov, a po dôkladnom štúdiu Biblie oddala svoj život Jehovovi, vstúpila do priekopníckej služby a nakoniec absolvovala školu Gileád. Goody Poulsenová je teraz vydatá, stále horlivá priekopníčka a dosahuje výborné výsledky najmä medzi ázijskými obyvateľmi.

Riešenie problémov s uzavretím manželstva

Veľa ľudí v Keni nebolo zákonne zosobášených. Niektorí sa ženili podľa kmeňových zvykov, ktoré poskytovali veľkú voľnosť v otázke rozvodu, iní spolu žili na základe dohody. To nezodpovedalo vysokým Jehovovým požiadavkám. — Hebr. 13:4.

Preto boli ďalší bratia registrovaní ako sobášiaci úradníci podľa afrického zákona o kresťanskom manželstve. Títo bratia veľmi veľa cestovali, lebo záujemci postupne prijímali pravé uctievanie a dochádzali k rozhodnutiu, že chcú legalizovať svoje manželstvo. Vo väčšine prípadov to šlo ruka v ruke so spôsobilosťou stať sa zvestovateľom dobrého posolstva. Vytváralo to tiež základ pre lepší rodinný život, pretože bol odstránený strach, že by manželstvo mohlo byť zrušené, ak sa nenarodia deti alebo nebude vyplatená plná cena za nevestu. V priebehu nasledujúcich rokov využilo toto opatrenie vyše 2 000 dvojíc.

Nová odbočka

Na oblastnom zjazde v roku 1970 bolo oznámené, že Spoločnosť kúpila novú budovu pre odbočku na Woodlands Road v Nairobi. Kancelária s jednou miestnosťou v Nairobi–Juh sa už predtým presťahovala do bytu v susedstve, ale teraz podávalo správu takmer 3 000 zvestovateľov z ôsmich krajín, ktoré patrili pod správu odbočky. Literatúra musela byť rozosielaná  do vzdialenejších miest, bolo potrebné viac prekladať a viesť rozsiahlejšiu korešpondenciu.

Nová budova na ploche väčšej ako pol hektára, v pokojnom prostredí a pritom blízko stredu mesta, bola ideálna pre ďalší rozmach. Množstvo stromov a nízke trávniky lemované pestrými kvetmi a živými plotmi z nej urobili malý raj.

Program zasvätenia bol naplánovaný na sobotu 26. júna 1971. Neskôr bola budova prestavaná, aby lepšie vyhovovala pre kancelárske a ubytovacie účely. Prirobili sa ďalšie spálne. Pekný priestor v dolnej časti parcely bol použitý na stavbu veľkej sály kráľovstva — prvej v Nairobi. Mala slúžiť dvom zborom. Na neskoršiu prístavbu ešte zostala veľká lúka. Táto  sála kráľovstva bola dokončená takmer súčasne so sálami v Mombase, Kisumu a Nakuru.

Rast vyvoláva žiarlivosť duchovenstva

Čím viac záujemcov opúšťalo svoje cirkvi, tým pobúrenejšie bolo duchovenstvo. Pokúšalo sa Jehovových svedkov znemožniť. Jeden mylne informovaný člen parlamentu oznámil snemovni, že svedkovia neposielajú svoje deti do školy a nedovoľujú svojim členom, aby sa liečili v nemocnici. Tento poslanec vzápätí vyzeral ako hlupák, keď ho hovorca snemovne opravil, lebo dostal správne informácie od úradníka, ktorý mal svedka v rodine.

Naďalej teda prevládal demokratický, slobodymilovný postoj. Začiatkom roku 1972 znovu navštívil Nairobi brat Knorr a neskôr v priebehu roka sa konal veľký zjazd v Mombase s účasťou 2 161 osôb na verejnej prednáške. Vyhliadky boli jasné a všetko vyzeralo pokojne.

Rana — zákaz v roku 1973

Bola to rana, keď sa 18. apríla 1973 ozvalo z rozhlasu hlásenie, že Jehovovi svedkovia sú považovaní za nebezpečných pre dobrú vládu a sú v Keni zakázaní. Pravda, tu a tam sa predtým vyskytlo štvanie a mierne nepriateľská publicita, ale nikde nedošlo k výslovnému obvineniu ani k zásahu polície. Zrazu bolo pravé biblické vzdelávanie nezákonné!

Bratia sa pokúšali o stretnutie s vysokými úradníkmi, aby sa veci vyjasnili. Dňa 8. mája bolo podané odvolanie, ale po šiestich dňoch bolo zamietnuté. Medzitým prednosta odboru registrácie zrušil registráciu Združenia Jehovových svedkov. Nato bola zamietnutá audiencia u prezidenta. Potom, 30. mája, bolo podané odvolanie proti zrušeniu registrácie. Ústredie Jehovových svedkov v Brooklyne to z New Yorku podporilo osobným listom prezidenta Spoločnosti Strážna veža.

Jehovovi svedkovia boli 5. júla jedným z hlavných bodov programu rokovania keňského národného zhromaždenia. Stále  boli zamieňaní s malou politickou sektou a opisovaní ako osoby neuznávajúce svetskú vládu a odmietajúci nemocničnú liečbu. Dokonca im hovorili Diablovi svedkovia. To všetko samozrejme odhaľovalo, ako nesprávne môžu byť ľudia informovaní, takisto ako kedysi tí, ktorí vznášali obžaloby proti Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi. — Mar. 3:22; Luk. 23:2.

Vláda potom rýchlo pristúpila k vyhosteniu 36 misionárov. Museli odísť 11. júla 1973. Bol to naozaj smutný okamih v teokratickej histórii Kene. Zariadenie desiatich misionárskych domovov v krajine sa muselo rýchlo zlikvidovať, osobný majetok musel byť naskladaný do krabíc a uložený na odoslanie na rôzne iné miesta pridelení.

Kancelária odbočky zostala naďalej otvorená. Konali sa prípravy na súdny proces, ktorý by označil zákaz ako porušenie keňskej ústavy, ktorá zaručovala slobodu uctievania.

 Zákaz zrušený!

Rozumní úradníci čoskoro pochopili, že celá vec nie je v súlade s prianím, aby sa na Keňu pozeralo ako na umiernenú, rozumnú, demokratickú krajinu, otvorenú turistom a dodržujúcu ľudské práva. A tak v auguste 1973 vláda urobila odvážny krok a zákaz zrušila. Objavilo sa vládne oznámenie v tom zmysle, že zákaz vlastne nikdy neexistoval. Bratia jasali.

Svedkovia, ktorí zostali v kancelárii odbočky, nemali ľahkú prácu. Na pomoc prišlo niekoľko svedkov, ktorí nepatrili do rodiny bétel, vrátane Helgeho Lincka, Stanleyho Makumbu a Bernarda Musingu. Len máloktorí poznali kancelárske práce a to, čo je k tomu potrebné. Museli sa naučiť vybavovať korešpondenciu a účtovníctvo a tiež viesť záznamy.

Za daných okolností sa zjazdy považovali za prvoradé. Séria krajských zjazdov konaných v októbri dala bratom nové podnety a vedenie v službe. Bola tiež nutná reorganizácia plánov na medzinárodný oblastný zjazd, ktorý sa mal konať 26. až 30. decembra v Nairobi. Námet zjazdu Božské víťazstvo bol v tom čase po zákaze veľmi priliehavý a časový. Znamenalo to síce veľa tvrdej práce v krátkom čase, ale bolo veľmi radostné, keď sa potom zišli hostia z iných krajín, aby ešte  viac povzbudili miestnych bratov. Vrcholná účasť bola 4 588 a 209 osôb bolo pokrstených.

Tlač priniesla priaznivý ohlas a tiež televízia vysielala dvadsaťosem minútový rozhovor s Grantom Suiterom, hosťujúcim členom ústredia Spoločnosti Strážna veža v Brooklyne. To všetko ukázalo, že Jehovovi svedkovia sú stále živí a činní. Nasledovali viaceré krajské zjazdy a starší boli povzbudení školením, ktoré dostali v škole služby kráľovstva.

Predchádzajúci náhly zákaz bol pre svedkov otrasnou skúsenosťou a skúškou viery. Napriek tomu mal zdravý účinok v tom, že boli preosiati tí, čo nemali blízky vzťah k milujúcemu Stvoriteľovi a nevybudovali svoju vieru na skutočnom základe, na našom vzore Ježišovi Kristovi. (1. Kor. 3:11) Bolo zjavné, že je potrebné, aby sa keňskí bratia naučili prevziať sami viac práce a zodpovedností a nespoliehali sa len na misionárov a bratov z iných krajín, ktorí tam prišli vypomôcť. Bolo tiež nutné, aby osobne viac študovali Bibliu a vrúcne sa modlili.

Zakrátko mohli prísť na pomoc Keni ďalší misionári, medzi nimi John a Kay Jasonovi, ktorí už strávili 26 rokov v misionárskej službe, krajskom diele a v bételi v Zambii. Jehova dal najavo, že v Keni treba vykonať ešte veľmi mnoho práce a svedkovia sa do nej odhodlane pustili.

Nový rozmach

Pokrok bol dosiahnutý aj v duchovnom zmýšľaní. Dovtedy zvestovatelia vydávali svedectvo prevažne s časopismi. Teraz bol kladený zvláštny dôraz na používanie Biblie, ako ukazovala Naša služba kráľovstva. Hrialo to pri srdci, keď sme videli, ako i malé deti vo zvestovateľskej službe otvárajú Bibliu a vydávajú svedectvo k úžasu majiteľov bytov i starších zvestovateľov.

 Služba kráľovstva sa tiež prvý raz dotkla námetu nekresťanských tradícií. Poukázala na to, že síce existujú dobré a užitočné tradície, ale sú aj iné, založené na nesprávnych náukách, ako je nesmrteľnosť duše, a tie by mohli kresťanov spojiť s falošným náboženstvom. A tak sa bratia a sestry postupne oslobodzovali od niektorých zvykov, ktoré súviseli napríklad s bdením pri mŕtvych, pohrebnými obradmi, strachom z uhrančivého pohľadu, nosením amuletov, s kmeňovými zasväcovacími obradmi a obradnými obriezkami.

Iným dôležitým krokom vpred bolo zavedenie jediného jazyka v každom zbore vo veľkých mestách; buď svahilčiny, alebo angličtiny. Predtým sa na zborových zhromaždeniach hovorilo oboma jazykmi, takže neustále prekladanie z jedného jazyka do druhého viedlo k tomu, že sa mohla prebrať len polovica látky. Teraz sa bratia mohli tešiť z celého programu v jednom či druhom jazyku.

„Macedónia“ sa stáva bežným pojmom

Návšteva zónového dozorcu Wilfreda Goocha z odbočky v Londýne medzitým pomohla k reorganizácii v Keni a k položeniu základu pre prvú systematickú kampaň v odľahlých územiach východnej Afriky. Napríklad v Keni žili v takých územiach tri štvrtiny obyvateľstva.

Zvestovatelia zareagovali s veľkým nadšením a od roku 1975 sa bežne používali slová zo Skutkov 16:9 o Macedónii. Aj od nesvedkov bolo počuť: „Dnes konajú svedkovia svoje zhromaždenie v Macedónii.“ Na prácu v novodobej Macedónii sú vyhradené každý rok tri mesiace.

Naviac, kancelária odbočky povzbudzovala všetkých zvestovateľov, aby svoju každoročnú dovolenku využívali na zvestovanie v tej vidieckej oblasti, odkiaľ pochádzajú. Jedna sestra v odpovedi napísala: „Keď som prišla domov, oznamovala som ľuďom Jehovovo dobré posolstvo a hneď som  zaviedla mnoho biblických štúdií. Osem z nich bolo s príbuznými. Šesť ich začalo chodiť na zhromaždenia, ktoré sa konali 16 kilometrov ďaleko.“

Toto svedecké dielo prinieslo veľa listov od záujemcov. Každý mesiac sme ich dostávali stovky a prosili v nich o publikácie alebo o biblické štúdium, takže bolo nutné zvýšiť počet tých, ktorí v kancelárii odbočky vybavovali korešpondenciu.

Inou dôležitou novinkou roka bola škola služby kráľovstva pre zborových starších v siedmich krajinách východnej Afriky. Nielenže tam bolo mnoho duchovného poučenia, ale v mnohých ohľadoch sa až teraz bratom otvorili oči. Mnohí prvýkrát v živote pomáhali pri domácich prácach — umývali riad a pripravovali jedlo — niečo, čo bolo obyčajne celkom ponechané na ženu. Starší sa ale preukázali ako pokorní a prispôsobiví. Pre niektorých dozorcov bolo tiež novou myšlienkou to, že by sa otec mal hrať s deťmi. Jeden starší to vyjadril: „Moje deti budú po toľkých rokoch prekvapené, keď sa vrátim a budem sa s nimi hrať.“

Rok 1975 sa v Keni skončil novým vrcholom 1 709 zvestovateľov. Vyše 300 osôb bolo pokrstených. Ale ako pokračovalo dielo Kráľovstva u južných susedov v Tanzánii?

V Tanzánii sa okolnosti zmenili

Na rozdiel od Kene v Tanzánii naďalej trval zákaz, ktorý platil od 3. apríla 1965. Táto situácia viedla spolu s meniacimi sa rodinnými a ekonomickými pomermi k ďalšiemu vývoju. Bratia z cudziny, ktorí prišli slúžiť tam, kde bola väčšia potreba, museli jeden po druhom odísť. Aj väčšina zambijských zvláštnych priekopníkov sa musela vrátiť domov, často z ekonomických dôvodov spojených s rýchlym rastom rodiny. Napríklad zvláštny priekopník, menovaný v roku 1961, s dvoma deťmi, mal v roku 1967 rodinu so siedmimi deťmi.

 Výnimkou z exodu priekopníkov bol Lamond Kandama. Pravdu prijal v roku 1932 v Zambii a v rokoch 1940 a 1941 tam bol pre svoju vieru väznený. V roku 1959 sa ako 47–ročný chopil priekopníckej služby a bol poslaný do Tanzánie. Aj tam bol zatknutý. Konečne bol pridelený do Kene, kde už slúžil v niekoľkých prideleniach, a dnes, keď bude mať pomaly osemdesiat rokov, je stále zvláštnym priekopníkom a stále nie je ženatý. Je to znamenitý príklad vernej vytrvalosti.

„Ovce“ pred súdom

Nasledujúce dve desaťročia priniesli so sebou desiatky zatknutí a súdnych konaní po celej Tanzánii. Svedkov to neprekvapilo. Ježiš povedal: „Ak vás svet nenávidí, viete, že mňa nenávidel skôr, ako nenávidel vás... Otrok nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Ján 15:18, 20) Radostne teda vytrvávali a nerobili okolo toho nijaký rozruch.

Mierumilovná a ochotná povaha bratov často nahrávala nenávistným žalobcom. Odporcovia predstierali priateľstvo alebo záujem a svedkovia ich s celou nevinnosťou pozvali k sebe domov a hrdo im ukazovali svoju teokratickú knižnicu. Niekedy dokonca takýmto ľuďom požičali svoje biblické študijné pomôcky, ktoré potom poslúžili pri súde ako svedecký materiál proti bratom. Tí často ochotne priznávali, že sú členmi združenia Jehovových svedkov, čo v pojmoch zákona znamenalo, že podporujú nezákonnú spoločnosť. Niektorí bratia na policajnej stanici priznali, že sú z hľadiska zákona vinní, a tak nesmeli pred súdom svedčiť. Ich dôverčivá povaha viedla tiež k tomu, že aj keď nebol vystavený súdny príkaz k prehliadke, dovoľovali vpády do svojich domovov, výsledkom čoho bolo zatknutie. Iní sa domnievali, že pri vypočúvaní musia odpovedať na každú otázku, a tak sa rýchlo sami obvinili.

 Svedkovia boli obžalovaní z členstva v nezákonnej spoločnosti len preto, že sa zhromaždili študovať Bibliu, zvestovali dobré posolstvo alebo vlastnili biblickú literatúru. Súdy nariaďovali pokuty a vynášali rozsudky na tri až deväť mesiacov väzenia.

Aj keď v služobnom roku 1973 nebolo v Tanzánii veľa svedkov — asi jeden na 10 000 obyvateľov krajiny — ich horlivosť nezostala bez povšimnutia. Napríklad 7. septembra 1974, keď sa v dome Isaacka Siulutu v Dar es Salaame konalo kresťanské zhromaždenie, policajti obkľúčili dom. Z prítomných bolo 46 zatknutých vrátane dvoch priekopníčok. Ostatné ženy poslala polícia domov. Akékoľvek biblické študijné pomôcky, ktoré našli v taškách alebo v rukách zúčastnených, boli použité ako usvedčujúce predmety v súdnom procese, ktorý nasledoval.

Súd prípad prerokúval 29. novembra. Predložené svedectvá potvrdzovali, že svedkovia sú pokojní ľudia, dbajúci na zákony. Napriek tomu sudca vyhlásil, že „ich náboženský výzor je len zásterka“ a že všetci sú vinní. Boli odsúdení na pokuty alebo na šesť mesiacov väzenia za to, že vlastnili biblické študijné pomôcky, alebo že sa zúčastnili zhromaždenia nezákonnej spoločnosti.

Svedkovia sa vo väzení vzájomne povzbudzovali biblickým štúdiom a biblickými prejavmi, napríklad na námet „Denne sa raduj z Jehovu“. Po šiestich mesiacoch boli všetci prepustení. V Tanzánii sa dielo Kráľovstva nezastavilo; v služobnom roku 1975 podal správu vrcholný počet 1 609 zvestovateľov.

Trvalo nejaký čas, kým si kancelária odbočky v Keni uvedomila právne problémy týchto neskúsených bratov. Ale potom dostali všetky zbory užitočné rady vzhľadom na zákonné práva v prípade zatknutia a súdneho konania. Boli vydané v jednoduchej svahilčine a preukázali sa ako veľká pomoc.

 V neskorších rokoch bolo niekoľko súdnych prípadov, v ktorých boli bratia zbavení obžaloby. Niektorí sudcovia vyhlásili, že žalobcovia nemali žiadny dôkaz o nejakom „zvestovaní vo vzťahu k zakázanej spoločnosti“ a že „iba vlastníctvo kníh nie je dôkazom, že je niekto členom nezákonnej spoločnosti“. To všetko sa stalo presvedčivým svedectvom proti Jehovovmu veľkému protivníkovi. — Prísl. 27:11.

Jehova dáva silu

Vlna prenasledovania svedkov v susednom Malawi mala nepriaznivé účinky, najmä v blízkej oblasti okolo Tukuyu. Zatiaľ čo odporcov to rozvášnilo, iným to zasa pomohlo k hlbšiemu pochopeniu. Jeden väzenský dozorca to vyjadril: „V Malawi plytvali silami na prenasledovanie a zabíjanie týchto ľudí. Takisto tu. Oni sa nikdy nedopustia kompromisu. Len ich pribúda.“

No prenasledovanie v krajine rozhodne nebolo všade rovnaké. Boli zbory, ktoré si mohli stavať nové sály kráľovstva a verejne sa zhromažďovať, dokonca s nadšeným spevom. Publikácie boli väčšine svedkov bezpečne doručované poštou. Keňská odbočka stále posielala cestujúcich dozorcov, aby ich budovali, a zástupcov odbočky, aby sa schádzali so staršími a s niektorými zbormi. Viac publikácií vo svahilčine posilnilo vieru bratov v Tanzánii. Niektorí svedkovia sa chopili priekopníckej služby, a dokonca sa stali spôsobilými nahradiť zambijských zvláštnych priekopníkov.

Pre mnohých tanzánijských bratov bola vrcholným bodom každoročná cesta na oblastný zjazd do Kene. Obvykle nebolo ťažké dostať sa do Kene autobusom. V októbri 1968, a dokonca aj v neskorších rokoch, si veľké skupiny asi 80 bratov najímali autobus na cestu dlhú až 1 500 kilometrov z južnej Tanzánie do Kene. Bola to veľká obeť, pretože na túto veľkú udalosť roka museli šetriť celé mesiace. Niektorí  tanzánijskí pohraničiari boli rozumní, a dokonca bratom hovorili: „Choďte a modlite sa aj za nás.“ V roku 1970 boli potrebné štyri autobusy pre 350 svedkov z južnej Tanzánie na zjazd do Nairobi.

Zvestovanie v zamestnaní

Tanzánijskí bratia boli vo zvestovateľskej činnosti nebojácni a vynaliezaví. Svedkovia pracujúci v zamestnaní s veľkým počtom robotníkov, ktorí neboli svedkami, sa napríklad dohodli, že jeden brat bude robiť záujemcu a bude klásť biblické otázky iným svedkom. A tí mu veľmi radi odpovedali. Robili to hlasno, takže sa skoro pripojili iní robotníci a bolo možné celé hodiny svedčiť o Biblii, a pritom, samozrejme, neprerušiť prácu.

Keď vyšla vo svahilčine kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu, stala sa takou populárnou, že ju podľa jej modrej obálky čoskoro poznávali aj nepriatelia dobrého posolstva. Preto sa Spoločnosť rozhodla vydať ju s obálkou menej nápadnej farby.

Pravda oslobodzuje

V niektorých častiach krajiny prichádzali ťažkosti od duchovenstva kresťanstva. Na svahoch vrchu Meru, západne od Kilimandžára, horlivo študovala biblickú pravdu skupina šiestich ľudí. Na konci jedného štúdia zorganizoval luteránsky kňaz dav, aby hlučne pokrikoval pred miestom, kde študovali. O niekoľko dní nato sa títo záujemcovia vrátili domov zo zborového zhromaždenia vzdialeného asi 20 kilometrov a zistili, že ich čaká niečo nepríjemné. Otec jedného z týchto študujúcich čakal na nich doma so sekerou v ruke a vyhrážal sa, že ho zabije. Iný našiel svoj dom zničený, chýbala mu koza a dieťa bolo preč. Tretieho študujúceho zbili a okradli o dobytok. Stratili títo záujemcovia odvahu študovať biblickú pravdu? Kdeže! Každý z nich napísal, že vystupuje z cirkvi.

 Zakrátko boli všetci na takej úrovni, že by mohli byť nepokrstenými zvestovateľmi. Chýbalo im len jedno: predložiť sobášne listy. Tie však boli dosiaľ v rukách kňazov, ktorí ich odmietli vydať. Vec sa musela riešiť súdne. Kňazi dokazovali, že títo ľudia patria k nezákonnej skupine, ale mestský úradník sa na kňazov rozhneval, dal im pokutu a prikázal vydať sobášne listy ich majiteľom.

Pomoc pre Seychely

Spomínate si ešte na jedenásť odlúčených zvestovateľov, žijúcich veľmi ďaleko od africkej pevniny na Seycheloch? Naliehavo si priali pomoc zvonku. Začiatkom roku 1974 prišli z Anglicka Ralph a Audrey Ballardovi s deťmi, aby slúžili, kde bola väčšia potreba, a podarilo sa im získať povolenie na pobyt. Ich nadšenie a horlivosť v službe pomohli začať mnoho nových biblických štúdií. Hoci bol vstup misionárom zakázaný, ako v roku 1969, tak v roku 1972, Medzinárodné združenie bádateľov Biblie dosiahlo 29. augusta 1974 zákonné uznanie a to tiež prispelo k rozmachu diela.

Správu vtedy podávalo 32 zvestovateľov a v nasledujúcom roku počet vzrástol na 51. Pre miestnych ľudí nebolo ľahké zaujať postoj pre Jehovu, lebo katolícki kňazi sa im vyhrážali stratou zamestnania alebo obydlia. Počas rokov vplyv duchovenstva zoslabol a milovníci pravdy urobili odvážne kroky.

Keď bolo v roku 1974 zvestované dobré posolstvo už na celom hlavnom ostrove Mahé, podnikli svedkovia trojhodinovú plavbu na druhý najväčší ostrov Praslin, známy svojím Vallée de Mai s vejárovitými palmami. Tieto palmy rodia takzvaný dvojitý kokosový orech čiže coco de mer, azda najťažšie semeno na svete (14–18 kilogramov), po ktorom túži mnoho zberateľov pre jeho neobvyklý tvar. Pri necelých piatich tisícoch obyvateľov samozrejme každý každého poznal. V takom tlaku okolia bolo treba ľudí s pevnou odvahou,  aby sa rázne postavili za pravdu. A predsa sa takí našli, aj keď nejaký čas trvalo, kým sa naučili zvestovať dobré posolstvo taktne a nie len útočiť na uctievanie modiel alebo zvestovať záhubu zlých v Armagedone.

Konečne sa v roku 1976 usídlila vo Victoria on Mahé jedna misionárska dvojica. Prispela k duchovnému upevneniu zborov a mnohým deťom z rodín svedkov pomohla, aby chodili v pravde. Nebola to ľahká úloha, pretože niektoré boli zvyknuté na veľmi ľahký život bez pevných mravných zábran. Len málo miestnych svedkov sa namáhalo v osobnom štúdiu a vo zvestovateľskej službe. Preto boli niektorí veľmi ľahko zmietaní každým novým svetským trendom, a tak mnohí odpadávali. Niektorí z tých, ktorí sa schádzali so zborom, neslúžili so zrakom upretým na večnosť, ale mysľou sa upínali k určitému dátumu konca tohto zlého sveta. To všetko zastavilo duchovné pokroky.

Pevne stáť bez pomoci zvonku

Prevrat nastolil 5. júna 1970 novú vládu a novú skúsenosť pre tieto kedysi pokojné ostrovy. Nový parlament rokoval o Jehovových svedkoch a ich neutralite voči všetkým pozemským vládam. Jeden člen parlamentu navrhol svedkov zakázať, ale iní sa múdro zastali ústavných záruk slobody náboženstva.

Jednako bol v roku 1978 misionársky domov uzatvorený a misionári boli pridelení do Kene. Aj rodina Ballardová sa odsťahovala. Miestni bratia sa teraz museli postaviť na vlastné nohy. Ale boli už lepšie vybavení pre dielo Kráľovstva, lebo ťažili zo spoločenstva so skúsenými bratmi a starší niekoľkokrát absolvovali školu služby kráľovstva. Napriek rozšírenej negramotnosti a náchylnosti k špiritizmu sa stále nachádzali ľudia podobní ovciam. V roku 1982 už bolo na Seycheloch opäť 50 zvestovateľov a niektorí vstúpili do  pravidelnej priekopníckej služby ako Lise Gardnerová. Nakoniec bola v januári 1987 schválená registrácia Združenia Jehovových svedkov na Seycheloch, ale misionárom nebol vstup ešte stále povolený.

Žatva na ostrovoch

Prvý oblastný zjazd sa konal 16. až 18. januára 1987. Do tej doby sa všetky zhromaždenia a krajské zjazdy konali v sále kráľovstva; zjazd mal byť prvým zhromaždením inde.

Kde? V krásne umiestnenom pavilóne veľkého hotela pre turistov. Polootvorená budova s otiepkovou strechou zasadená medzi skalami. Bol z nej výhľad na jednu z najkrajších zátok na Mahé. Delegáti sa tešili nielen z duchovného programu, ale blažil ich i chlácholivý zvuk morských vĺn a osviežujúci morský vánok, ktorý prúdil hľadiskom.

V prvý deň bolo vzrušujúce vidieť 173 prítomných. V nedeľu sa pavilón zaplnil 256 účastníkmi. To svedčilo o ďalšom možnom raste na ostrovoch, pretože tam bolo len 80 zvestovateľov.

Na zjazde bola pokrstená aj žena — bývalá odporkyňa. Čo zmenilo jej zmýšľanie? Účasť na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Vtedy videla, akí Jehovovi svedkovia skutočne sú. Ale potrebovala urobiť určité zmeny v živote. Živila sa tým, že mala malý obchodík pri ceste, kde si zákazníci mohli okrem iného kúpiť tabak. Varovali ju, že ak prestane predávať tabakové výrobky, podnik sa zrúti. Nezľakla sa; vložila svoju dôveru v Jehovu a prestala tabak predávať. Jej podnik neutrpel. Aby mala viac času na dôležité dielo zvestovania Kráľovstva, napísala na svoj obchod, kedy otvára a kedy zatvára, a tak si zorganizovala čas, aby mohla najlepšie hodiny dňa stráviť vo zvestovateľskej službe.

Evanjelizačné úsilie zvestovateľov prináša bohatú úrodu. V roku 1990 bola na ostrove Praslin zasvätená sála kráľovstva.  Na treťom najväčšom ostrove La Digue sa vedie niekoľko biblických štúdií. V septembri 1990 bol dozor nad Seychelami odovzdaný odbočke na Mauritiu, kde sa hovorí podobnou kreolčinou.

Rwanda — africké skryté Švajčiarsko

A zasa späť na pevninu. Severne od Burundi, medzi Tanzániou, Ugandou a Zaire, sa rozkladá rovnako krásna a kopcovitá Rwanda, najhustejšie osídlená krajina Afriky. Od východu na západ a od severu na juh meria niečo vyše 160 kilometrov, ale za posledných 20 rokov vzrástol počet obyvateľov z troch miliónov na viac ako sedem miliónov. Rwanda produkuje jeden z najlepších čajov na svete. Značná časť horských goríl, ktoré sú na svete, žije práve tam. Je to krajina vrchov, jazier a vyše 10 000 pahorkov a sú v nej najvzdialenejšie pramene Nílu.

Takisto ako v susednom Burundi, aj v Rwande tvoria väčšinu obyvateľstva Hutuovia a menšinu kmeň urastených Tusiov. V tomto ‚africkom skrytom Švajčiarsku‘ žije väčšina ľudí v osamelých vidieckych usadlostiach obklopených banánovníkovými hájmi. (Pozri Prebuďte sa! z 22. februára 1976, angl.) Všetci obyvatelia hovoria jazykom rwanda; vzdelanejší vedia aj po francúzsky.

Ako sa do tejto odľahlej hornatej krajiny dostala životodarná pravda z Božieho slova? V roku 1969 pridelil vedúci zbor do Rwandy štyroch absolventov Gileádu, ale ich žiadosť o povolenie na vstup bola zamietnutá, pravdepodobne následkom dosiaľ silného vplyvu katolíckej cirkvi.

V ďalšom roku sa však v hlavnom meste Kigali usadili dvaja zvláštni priekopníci, Oden a Enea Mwaisobovi z Tanzánie,  a začali zvestovať. Pretože nevedeli jazyk rwanda, začali navštevovať ľudí hovoriacich po svahilsky, predovšetkým zo Zairu a Tanzánie. Vo februári 1971 už podávali správu o zvestovateľskej službe štyria zboroví zvestovatelia. Zmena vlády otvorila dvere väčšej náboženskej znášanlivosti, ale jazykové problémy stále spomaľovali rast, pretože zatiaľ neboli nijaké publikácie v rwandčine.

Na pomoc prišli ďalší priekopníci zo Zairu a Tanzánie. V roku 1974 tu bolo 19 činných zvestovateľov. V roku 1975 rozšírili vyše tisíc kníh. V tom roku sa stali aj iné významné udalosti. Krajinu navštívil brat z kancelárie odbočky v Nairobi, šesť ľudí bolo pokrstených a sedem rwandských bratov absolvovalo školu služby kráľovstva. Kládol sa skutočne dobrý základ pre rast. Vznikali tiež malé študijné skupiny mimo Kigali.

Vracia sa vysťahovalec

Medzitým spoznal pravdu v medených baniach v Kolwezi v južnom Zaire jeden Rwanďan, Gaspard Rwakabubu. Pomáhal v dozore nad miestnym zborom, a tak získal užitočné duchovné skúsenosti. No v myšlienkach a v modlitbách sa často vracal domov do Rwandy, kde dobré posolstvo počul málokto.

Čo robiť? Gaspard sa porozprával s inštruktorom v škole služby kráľovstva, ktorý bol aj misionárom. Inštruktor sa ho spýtal: „A čo keby si začal s priekopníckou službou celým časom a presťahoval sa späť do Rwandy?“

Zaradoval sa nad tou možnosťou a nedal sa zdržať ani povýšením v zamestnaní, ani odradzovaním príbuzných. Bola tu tiež jasne viditeľná Jehovova pomoc. Nielenže sa úradné záležitosti vybavili v rekordnom čase, ale jeho zamestnávateľ, banská spoločnosť, mu dokonca zaplatil letenky späť do Rwandy. Do Kigali prišiel v júni 1975. Toto presťahovanie  znamenalo pre brata Rwakabubu hmotné obete; už nebýval vo veľkom dome banskej spoločnosti, ale mal len jednoduché obydlie z nepálených tehál.

Jeho nadšenie a porozumenie pre osobnosť Rwanďanov pomohlo rýchlemu pokroku teokracie. Pravdu prijali aj iní Rwanďania s rovnakým nadšením ako brat Rwakabubu. V Kigali vzrástla účasť na zhromaždeniach a počet zvestovateľov stúpol z 29 v roku 1975 na 46 v roku 1976 a v roku 1977 na 76. Na prvom krajskom zjazde sa zúčastnilo štyridsať osôb. Konal sa v obývacej izbe brata Rwakabubu.

V roku 1976 sa objavila prvá publikácia v rwandčine, brožúra „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“. V roku 1977 bol ďalší pokus dostať do Kigali misionárov. Dvom dvojiciam bol do krajiny povolený vstup na dočasné vízum. Po neľahkom hľadaní našli vhodný misionársky domov. Dom bol síce priestranný, ale ešte nemal zavedenú vodu, takže misionári sa museli sprchovať pod odkvapom. Pri každom lejaku bežali von a nastavovali všelijaké nádoby, aby nachytali dažďovú vodu. Raz s veľkým úsilím naplnili vaňu, a potom zistili, že zátka netesní a že všetka ich drahocenná voda odtiekla do kanála!

Hovoriť miestnym jazykom

Misionári vedeli, že dobré posolstvo sa dotkne srdca domorodcov až vtedy, keď budú hovoriť ich jazykom. Začali teda ihneď študovať rwandčinu. Robili pekné pokroky a zapôsobili aj na miestnych úradníkov, z ktorých mnohí boli priaznivo naklonení posolstvu o Kráľovstve. Čoskoro však bolo cítiť vplyv falošného náboženstva; misionári nedostali nové víza. A tak po troch mesiacoch odišli misionári do Zaire.

Rwandu museli z rôznych dôvodov opustiť aj zahraniční zvláštni priekopníci. Miestni rwandskí bratia sa chopili diela, začali slúžiť ako priekopníci a rozšírili zvestovateľskú činnosť  do všetkých oblastí krajiny. K čomu to viedlo? Svedkovia zvestovali posolstvo o Kráľovstve na vyše sto vidieckych trhoch. Bolo úžasné vidieť tento pokrok po tak neskorom začiatku.

Svedkovia v Rwande horeli nadšením pre pravdu a priali si zakúsiť radosť zo spoločenstva s bratmi odinakiaľ. V roku 1978 teda cestovalo 30 ľudí z Rwandy do 1 200 kilometrov vzdialeného Nairobi, aby sa zúčastnili na zjazde Víťazná viera. Z viacerých dôvodov to bola ťažká cesta. Jedným z problémov bola nespoľahlivá doprava. Iným bolo to, že cestovanie cez politicky nestabilnú Ugandu znamenalo desiatky ozbrojených kontrol pri cestných závorách, dokonca aj zatýkanie a vyhrážanie popravou. K tomu sa pridali časté poruchy vozidiel a ťažkosti na hraničných priechodoch. Cesta do Nairobi trvala spolu štyri dni. Ako sa len potom títo bratia tešili, keď videli tisíce iných svedkov z rôznych národov, ktorí sa mierumilovne zjednotili na nairobskom zjazde!

Búrlivé roky v Ugande

V susednej Ugande nebolo počuť v polovici sedemdesiatych rokov žiaden radostný hlas. Panovali tiesnivé pomery. Nielenže krajinu museli opustiť všetci misionári a bratia zo zahraničia, ale všetko obyvateľstvo sa denne bálo o život. Bratom pribudli k starostiam hospodárske problémy a obnovený zákaz Jehovových svedkov v roku 1976. Odvolanie proti zákazu bolo neúspešné, hoci sa vláda predtým zaviazala k náboženskej slobode.

V tých rokoch neviedli nedorozumenia so zákonom k súdnym konaniam, ale skôr k mučeniu a smrti. Pre bojazlivých tu nebolo miesto. Zostať svedkom pravého Boha vyžadovalo byť pevný ako oceľ. S úpadkom hospodárstva ľudia stále viac zamestnávali myseľ hmotnými starosťami, a rozhodne nevymizli ani sklony k nemravnosti. Svedkovia  teda bojovali na mnohých frontoch; strach z človeka, hmotárstvo, nemravnosť a špiritizmus — to boli len niektoré z problémov, ktorým čelili. Tak počet zvestovateľov poklesol zo 166 v roku 1976 na 137 v roku 1979. Tento pokles možno, samozrejme, čiastočne vysvetliť tým, že mnoho ľudí utieklo z krajiny. Odišiel viac ako každý štvrtý zvestovateľ. Aj tak v krajine zostalo veľa tých, ktorí mali veľkú úctu k Bohu a boli svedkom priateľsky naklonení.

Boli to ťažké roky pre každého v Ugande a následkom zákazu boli ešte ťažšie pre svedkov. Našťastie tento zákaz nebol všade prísne uplatňovaný. V niektorých končinách pokračovalo dielo zvláštnych priekopníkov, v skutočnosti sa rozrástlo. Do miest na severe krajiny boli pridelení zvláštni priekopníci a čoskoro vznikli ďalšie zbory. V Soroti, meste na severovýchode, okresný komisár dokonca povolil, aby sa napriek zákazu používala na zborové zhromaždenia jedna z najlepších škôl v meste!

 Zato v Kampale boli dvaja bratia pristihnutí pri zvestovaní a uvrhnutí do najobávanejšieho väzenia v krajine. Priatelia sa báli, že ich viackrát neuvidia, ale našťastie boli za týždeň prepustení. V Lire boli traja svedkovia uväznení na tri mesiace.

Pre miestne obyvateľstvo sa stalo bežným, že zmizol niekto z príbuzných, susedov, bežná bola nočná streľba, prázdne obchody, trojciferná inflácia a nedostatok dopravných prostriedkov. Na autobusových zastávkach čakali stovky ľudí pripravených vrútiť sa do vozidla, kde bolo miesto len pre osem cestujúcich. Pevné ceny za dopravu stanovené vládou boli väčšinou prehliadané. Za „cestovné lístky“ sa bežne platilo tak, že vozidlo zastavilo na osamelom mieste a každý cestujúci musel dať šoférovi toľko, koľko požadoval.

Literatúra zasielaná z Nairobi a návštevy bratov z kancelárie odbočky boli ako nebeská manna — duchovný pokrm v pravý čas a osviežujúci zdroj povzbudenia pre svedkov v Ugande. Niektorým sa napriek prekážkam podarilo zúčastniť na oblastných zjazdoch v Keni. Pokračovali aj malé miestne zjazdy; na jednom takom zhromaždení bola istá žena pokrstená deň potom, ako porodila.

 Podporovaní Jehovom

Svedkovia, ktorí za týchto búrlivých pomerov zostávali zvestovateľmi celým časom, boli pozoruhodnými príkladmi viery. Patrila medzi ne Anna Nabulyová, staršia sestra z Masaky. Slávnostnou chvíľou jej života bolo, keď sa zúčastnila školy priekopníckej služby v Keni. Prichádzala do triedy vo svojom vejúcom ugandskom rúchu s veľkým kvetovaným vzorom a veľmi sa tešila z hĺbky duchovnej látky a praktických poučení, ktoré boli predkladané.

Príbuzní sestry Nabulyovej robili na ňu nátlak, aby sa nevracala do Ugandy, ale radšej sa s nimi usídlila v Keni, čím by sa vyhla hospodárskym ťažkostiam, nebezpečenstvu a nepohodliu. Trvala na svojom; chce zvestovať v Ugande, kde ľudia potrebujú potešujúce dobré posolstvo. Povedala: „Aj pri slabostiach staroby využijem tú trochu sily, ktorú mám, aby som svojim krajanom pomohla získať dobrý vzťah k Jehovovi.“ Vrátila sa teda do Ugandy a slúžila verne svojmu ľudu a svojmu Bohu až do smrti.

Iným príkladom viery bol priekopník, ktorý statočne zvestoval všetkým vojenským a policajným činiteľom v odľahlom mieste svojho pridelenia. Keď už nemal peniaze na drevo a nemal na čom variť, pálil stoličky a iné kusy nábytku, kým dostal peniaze a veľmi potrebnú zásielku biblickej literatúry. Ľudia v jeho obvode boli takí hladní po duchovnom pokrme, že ľahko dokázal rozšíriť 40 až 50 kníh za jeden deň.

Svedkovia boli stále šikanovaní, zatýkaní a vypočúvaní, ale vytrvávali. Jehova doprial svojmu ľudu „jazyk učených“, a oni smelo vydávali svedectvo úradom. — Iz. 50:4.

Pre mnohých svedkov v Kampale boli zdrojom povzbudenia ovdovelé sestry. Nielenže prešli utrpením spojeným so stratou manžela, ale utrpeli aj stratu svojho hmotného majetku. Napriek tomu kládli na prvé miesto Jehovove  záujmy, tvrdo pracovali v službe a vštepovali svojim deťom Božie meradlá. Pomáhali aj svojim susedom spoznať pravdu a potom s radosťou sledovali, ako sa niektoré deti tých, s ktorými študovali Bibliu, stávajú priekopníkmi. (Pozri anglickú Strážnu vežu z 15. februára 1985, strany 27–31.) Jehova požehnal horlivú prácu týchto verných sestier a počet zvestovateľov Kráľovstva rástol.

Horúce a suché Džibutsko

Oproti juhozápadnému koncu arabského polostrova je medzi Etiópiou a Somálskom malá krajina Džibutsko, bývalé Francúzske Somálsko. Je sídlom dôležitej vojenskej základne francúzskeho námorníctva. Hlavné mesto krajiny, ktoré sa volá Džibuti, je podľa niektorých almanachov najteplejším mestom na svete. Napriek púšťovým podmienkam má táto krajinka svoje pôvaby, najmä more s nádhernými korálovými útesmi, kde sa hemží množstvo morských živočíchov.

Je to práve tu, kde údolie Veľkej rokliny, ktorá sa tiahne z Libanonu cez Červené more, vstupuje na africkú pevninu. Okolo jazier Assal a Abbé vidno úžasné prírodné javy — útvary zo soli a sádrovca, vápencové veže, horúce žriedla a mnohofarebné vody.

Viac než polovica obyvateľov krajiny je z kmeňa Afar, ktorého územie siaha až do púšte Danakil v Etiópii. Druhý kmeň, Issaovia, sú Somálci, ktorí žijú v hlavnom meste ležiacom blízko Somálska. Žiar ako v peci pôsobí, že ľudia sú ospanliví a niekedy sa aj deväťdesiat metrov radšej odvezú autobusom. Mnohí majú návyk na khat, mierne povzbudivú drogu z lístia stromov, ktoré rastú na vysočine v Jemene, Etiópii a Keni. Popoludní je zvykom popíjať khat a väčšina  činností v tom čase prestáva. Ľudia sú tu prevažne moslimovia a hovoria po francúzsky, arabsky, somálsky a po afarsky.

Prvou zvestovateľkou v Džibutsku bola Claudine Vaubanová, francúzska sestra vydatá za vojaka. V tejto islamskej krajine bolo pre belošku nebezpečné, aby sama vychádzala na verejnosť. Sestru Vaubanovú to ale neodradilo. Počas troch rokov strávených v Džibutsku sa podieľala na zvestovateľskej službe a viedla dve biblické štúdiá. Asi dva roky nato, koncom roku 1977, prišiel do krajiny mladý Džibuťan, ktorý spoznal pravdu vo Francúzsku. Vznikli však u neho duchovné problémy a neskôr mu musela byť odňatá pospolitosť.

V roku 1978 sa do Džibutska prisťahovala sestra, ktorá utiekla z Etiópie. Neskôr sa naučila po francúzsky a zostala verná počas dlhého obdobia úplnej odlúčenosti od iných svedkov. Bratia z Francúzska a Etiópie jej pri návštevách prinášali duchovné povzbudenie. To však bolo len občas, až kým v roku 1981 prišiel na miesto väčšej potreby slúžiť Jean Gabriel Masson, mladý služobný pomocník z Francúzska, a jeho manželka Sylvia. Bol to od Massonových smelý krok; čakala ich odlúčenosť, boli noví v pravde, podnebie bolo nepriaznivé a životné náklady vysoké.

Ich organizované zvestovanie čoskoro začalo prinášať ovocie. Niekoľko etiópskych utečencov prijalo pravdu, skôr než odišli z Džibutska do iných krajín. V roku 1982 tam už bolo šesť činných zvestovateľov. Na Pamätnej slávnosti bolo prítomných dvanásť ľudí. Po dvoch mesiacoch boli počas návštevy krajského dozorcu z Francúzska traja z nich pokrstení.

V tých dňoch sa konali zhromaždenia na dvore skromného obydlia brata Massona, niekedy za dosť nezvyčajných okolností. Raz mal brat z Nairobi, ktorý prišiel na návštevu, biblický prejav; vtom začali v popínavých rastlinách priviazaných  k mriežke nad dvorom prskať, mňaukať a biť sa kocúri. To prehlušilo prejav; a samozrejme veľmi to rušilo, kým obaja kocúri z mriežky nespadli a nepristáli priamo pred rečníkom. A aby to nebolo málo, o chvíľu vypadol elektrický prúd, takže všetci sedeli v úplnej tme. Napriek tomu zhromaždenie dopadlo dobre. Účasť dosiahla osemnásť osôb. Bol to zvláštny obraz, pretože s takou malou účasťou poslucháčov sa zhromaždenie konalo v štyroch jazykoch: anglickom, francúzskom, amharskom a somálskom.

Mních zaujíma postoj

Pre brata Massona nebolo ľahké nájsť si prácu, ale nakoniec našiel učiteľské miesto. V škole sa stretol s Louisom Pernotom, katolíckym mníchom a riaditeľom školy, ktorý tam prežil už takmer dvadsať rokov. Keď Louis prejavil živý záujem o biblickú pravdu, brat Masson ho pozval na Pamätnú slávnosť. „Vylúčené,“ povedal Louis. „Tu v Džibuti ma každý pozná a vie, kto som. Ako by som sa mohol zúčastniť zhromaždenia Jehovových svedkov?“

Ale brat Masson mal nápad. Navrhol, aby Louis prišiel do jeho domu počas popoludňajšej siesty, keď celé Džibuti spí kvôli slnečnej horúčave. Môže si sadnúť do spálne za záves a čakať, kým zhromaždenie začne. Nikto sa nedozvie, že tam bol a po skončení zhromaždenia sa môže ukradomky potme bezpečne dostať domov.

Louis to aj tak urobil. Svojho prvého zhromaždenia sa zúčastnil za závesom v spálni u Massonových. Z biblických informácií síce mnoho nepochopil, ale zapôsobila naňho hĺbka biblického rozboru.

Brat Masson ho potom povzbudil, aby si vybral niektorú z jeho kníh a vzal si ju domov na čítanie. Louis si ako pedagóg vybral knihu Využi čo najlepšie svoju mladosť. Často si kládol otázku, prečo jeho náboženstvo neposkytlo žiadne jasné  poučenie, ktoré by pomohlo mladistvým s ich problémami v dnešnom svete. Usudzoval, že Božie pravé náboženstvo by malo dávať ľuďom pevné vedenie a neznevažovať Božie slová. Knihu Mladosť začal čítať ešte v ten večer. Nemohol sa od nej odtrhnúť. Na druhý deň povedal bratovi Massonovi, že našiel pravdu. Ešte v tom týždni vystúpil nielen z mníšskeho rádu, ale aj z katolíckej cirkvi.

To samozrejme spôsobilo rozruch, a bratovi a sestre Massonovým zanedlho nariadili opustiť túto malú republiku. Bola to bolestná rana pre miestnych svedkov, lebo na Pamätnej slávnosti bolo prítomných 44 osôb. Brat Masson sa odvolal na vládu a pobyt mu o mesiac predĺžili; potom odišiel na francúzske územie Mayotte v Indickom oceáne.

Až do odchodu študovali Massonovi s Louisom Bibliu každý deň. Louis si uvedomoval, že sa musí postaviť na vlastné nohy. Po ich odchode mohol do Džibuti chodiť jeden priekopník a Louisovi duchovne pomáhať.

Avšak svedkovia z rôznych dôvodov prichádzali a zase odchádzali, takže novopokrstený Louis musel stáť pevne navzdory tomu, že bol roky pomerne duchovne osamotený. Znovu a znovu ho predvolávali na úrady, vypočúvali a potom varovali pre jeho zvestovateľskú činnosť. Nikdy nezakolísal; dokonca slúžil ako pomocný priekopník. Časom ale pre svoju vieru stratil zamestnanie. Vložil všetko do Jehovových rúk a slúžil ďalej, až sa mu podarilo nájsť iný zdroj obživy.

Dnes malá skupina zvestovateľov v Džibutsku neustále predkladá obyvateľstvu biblické pravdy. Nedávno sa do Džibutska presťahovali svedkovia z iných krajín, a tak podnietili ďalší rozvoj diela.

Obnovené úsilie v Somálsku

Keď misionári Vito a Fern Fraesovi odišli v roku 1963 za iným pridelením, celé roky sa v Somálsku nevydávalo nijaké  jasné svedectvo o Kráľovstve. Potom bol v prímorskej oblasti koncom roka 1980 na dovolenke európsky brat, ktorý sa v Somálsku narodil. Počas svojho pobytu našiel ľudí, ktorí mali záujem o dobré posolstvo. Týmto ľuďom, podobným ovciam, ďalej pomáhali rôzni svedkovia, ktorí krajinu z času na čas navštevovali.

Neskôr prišiel do prístavu a hlavného mesta Mogadišo za prácou jeden taliansky brat. V čom nemal skúsenosti, to nahrádzal nadšením. Nehľadel na nebezpečenstvo a rozprával dobré posolstvo každému, koho stretol, aj moslimom. Jeden moslim v strednom veku ho pozorne počúval. Uzrel svetlo pravdy. Pretože ten muž veľa precestoval, mal otvorenú myseľ a súhlasil so štúdiom Biblie. Talianskemu bratovi potom skončila pracovná zmluva a musel z krajiny odísť. Do Somálska sa ale prisťahovala iná talianska rodina a poskytovala záujemcovi ďalšiu pomoc.

Potom sa domov vrátila s manželom istá žena zo Somálska, ktorá predtým v Európe prejavila záujem o pravdu. Vyhľadala svedkov. Tak sa utvorila malá skupina. Konali sa zhromaždenia a návštevy krajského dozorcu. Nakoniec v roku 1987 bola táto žena pokrstená. Mala nesmiernu radosť. Trvalo jej veľa rokov, kým k tomu dospela. Nie div, že pri častom sťahovaní z krajiny do krajiny, keď sa musela učiť nové jazyky, bol jej duchovný pokrok spomalený, ale teraz ju už nemohlo nič zadržať. Čoskoro viedla biblické štúdiá s inými a bola nadšená, keď sa k nej pripojila jedna manželská dvojica, aby tiež chválili Boha. Táto žena stala prvou svedkyňou somálskeho pôvodu.

Hospodárska a bezpečnostná situácia krajiny sa nanešťastie tak zhoršila, že mnoho cudzincov, a dokonca aj domorodcov, krajinu opustilo. Koncom roku 1990 už odišli aj všetci zvestovatelia. Možno to bolo prezieravé, lebo občianska vojna  v roku 1991 krajinu rozvrátila a Mogadišo bolo zachvátené hrôzou živelného zabíjania.

Somálsko nebolo jedinou krajinou, ktorou otriasla revolúcia. Takmer pred dvoma desaťročiami sa búrka občianskej vojny prehnala Etiópiou.

Revolúcia v Etiópii

V roku 1974 sa zrútila historická ríša v Etiópii. Vojenskí činitelia, ktorí dychtili presadiť novú ideológiu, vyrvali moc starnúcemu cisárovi a pustili sa do rozsiahlych reforiem. Mladí revolucionári prvý raz v živote spoznali moc vyplývajúcu z vedomia, že človek vlastní zbraň, ktorá môže na mieste zabiť. Bol vyhlásený zákaz nočného vychádzania, ozývali sa heslá ako „Etiópia nadovšetko!“ a nebola trpená politická opozícia.

To všetko sa dialo v čase sľubného rozvoja Jehovovho ľudu v Etiópii. V roku 1974 bol dosiahnutý vrchol 1 844 zvestovateľov a kniha Pravda bola preložená do amharčiny. Účasť na Pamätnej slávnosti vzrástla na 3 136. Svedecké dielo sa s pomocou novomenovaných zvláštnych priekopníkov prvýkrát rozšírilo do všetkých provincií Etiópie. Bola to rozporuplná doba. Niektoré zbory sa mohli schádzať verejne, kým niektorí zvláštni priekopníci boli uväznení.

V severnej provincii Eritrei pokračovala partizánska vojna. Zbor v meste Cheren (Keren) bol odrezaný od sveta. Nebola ani voda, ani potraviny, ani elektrina. A ako konať slávnosť na pamiatku Kristovej smrti, ktorá sa môže začať až po západe slnka, keď sa smelo vychádzať len cez deň? Dôstojná oslava sa stala veľmi neobyčajnou udalosťou, pretože všetci svedkovia museli prísť zavčasu, pred západom slnka, a byť pripravení stráviť na mieste zhromaždenia celú noc, kým za svitania neskončí zákaz vychádzania. Bola to noc krásneho spoločenstva.

 Pre svedkov sa situácia naďalej vyvíjala priaznivo. V roku 1975 sa pre etiópskych starších konala prvá škola služby kráľovstva za deväť rokov. Program krajského zjazdu sledovalo viac ako 2 000 ľudí. Bratia dostali povolenie dovážať našu literatúru. Do Addis Abeby prišla sedemtonová zásielka zo zahraničia obsahujúca 40 000 kníh. V nasledujúcom roku 1976 zažilo mesto Asmara obdobie neobvyklého pokoja od partizánskych akcií, takže sa tam mohla konať škola služby kráľovstva. Miestni svedkovia oznámili, že vzápätí po ukončení školy znovu začala streľba a výbuchy rakiet.

Červený teror

Blížili sa zmeny k horšiemu. Začiatkom roku 1976 vydali úrady obežník proti Jehovovým svedkom. Asi v polovici roka začalo ťaženie Červeného teroru a vrhlo sa na nepriateľov revolúcie. Jehovovi ctitelia boli tiež jeho terčom. Boli neprávom obvinení z nepriateľstva. Nasledovalo zatýkanie.

Ako sa musela tešiť etiópska ortodoxná cirkev! Využila situáciu k útokom proti svedkom. Južne od hlavného mesta, v mestečku Mojo, kňazi podnietili dav vyše 600 ľudí a spoločne chceli napadnúť a zabíjať svedkov, ale polícia im nedovolila spôsobiť vážnejšie škody. Podobná davová akcia sa vyskytla v Bahir Dare pri prameni Modrého Nílu.

Po celej krajine nasledovali domové prehliadky vykonávané s nebývalou dôslednosťou. Dokonca záhrady boli preorávané a vytrhávané dosky z podlahy, aby sa našli biblické publikácie, písacie stroje a iný podobný materiál.

V Asmare zadržali policajti zvláštneho priekopníka, ktorý prišiel z vidieka, kde zúrila partizánska vojna. Prehľadali ho a našli mu zvestovateľský lístok. Bolo na ňom niekoľko ručne písaných skratiek, ktoré v nich vzbudili podozrenie. Potom prinútili priekopníka, aby ich doviedol k mestskému dozorcovi Gebregziabherovi Woldetnsaemu. V nádeji, že chytia  vodcu partizánov, vyslali na pracovisko brata Gebregziabhera * nákladné autá plné ozbrojených vojakov. Obkľúčili jeho úrad a potom vtrhli s namierenými puškami. Vyvolali meno brata Gebregziabhera, zmocnili se ho a odviedli ho. Jeho spolupracovníci boli presvedčení, že ho viac neuvidia.

Na vojenskom veliteľstve vojaci brata Gebregziabhera vypočúvali. Otvorene im odpovedal na všetky otázky, vydal svedectvo o našom zvestovateľskom diele a vysvetlil záhadné skratky „Č, DN, BŠ“ a tak ďalej. Boli to len nevinné záznamy o tom, čo zvláštny priekopník vykonal vo zvestovateľskej službe za ten mesiac, napríklad koľko rozšíril časopisov, vykonal dodatočných návštev a viedol biblických štúdií. Chrlili naňho otázky: „Čože? Chcete povedať, že sa to nevzťahuje na zbrane a na strelivo? Kto má tomu veriť? Prečo používate kód?“

Úprimnosť a ochota brata Gebregziabhera na nich zapôsobila, ale predsa len pochybovali. Nakoniec sa najvyšší dôstojník spýtal: „Ako si môžeme byť istí, že ste naozaj Jehovov svedok?“ Brat prehľadával svoje veci, ale nemohol nájsť nič, čo by sa hodilo na dokázanie totožnosti. Ale okamih — medzi ostatnými vecami mal zastrčenú kartičku s nápisom: „Žiadnu transfúziu krvi!“ Keď ju najvyšší dôstojník videl, povedal: „Áno, to stačí. Môžete ísť.“ Keď sa brat vrátil do úradu, spolupracovníci si mysleli, že bol vzkriesený.

Nečakaný obrat

V Asmare sa niekoľko bratov zišlo v nejakom dome. Miesto vysliedila skupina mladíkov a okamžite o zhromaždení informovala políciu. Vysvetlili, že sú tam dve vily a pred jednou sa hrá malé dievčatko. Práve tam majú svedkovia zhromaždenie!

 Polícia sa vydala svedkov hľadať. Dievčatko sa medzitým presunulo a začalo sa hrať pred druhou vilou. Polícia vtrhla do domu a našla tam len skupinku ľudí v rodinnom kruhu. Policajti ostali v rozpakoch a vrátili sa na policajnú stanicu, rozhnevaní na mladíkov, lebo si mysleli, že ich oklamali.

Politické a sociálne ovzdušie nebolo pre svedkov zdravé. Ľudia boli nabádaní, aby opakovali politické heslá, zúčastňovali sa volieb a prispievali peňažne, potravinami a výstrojom na vojnové účely. Napriek tomu sa v tejto situácii za pomoci odvážnych bratov dostávala do Etiópie drahocenná biblická literatúra zo zahraničia.

Obetaví pastieri

V Eritrei odrezali partizáni niekoľko zborov od sveta. Ale boli tam láskyplní pastieri, ktorí bratov povzbudzovali. Jeden krajský dozorca si zariadil, že mohol podniknúť cestu do Cherenu dlhú 92 kilometrov v konvoji áut, ktoré viezli tovar. Predstavme si, ako cestuje so stovkou nákladných áut chránených piatimi tankami a tridsiatimi obrnenými vozidlami.

Cestou vypukol silný boj. Konvoj obklopili partizáni. Útočníci sa chceli zmocniť všetkých zásob, ako to už predtým často urobili. Po tridsiatich minútach ťažkého boja konvoj prerazil a unikol. Tak mohol krajský dozorca navštíviť izolovaný zbor a povzbudiť bratov.

Ale na cestu späť nebol nijaký konvoj ani žiadny iný dopravný prostriedok. Neostávalo mu nič iné, ako ísť celou cestou späť peši. Bolo to veľmi nebezpečné. Cesta mu trvala tri dni a išiel aj v noci.

Počas tohto desivého, nepokojného obdobia niektorí zvestovatelia, dokonca aj v zodpovednom postavení, opustili spoločenstvo. Iní upadli do nečinnosti a ďalší utiekli z krajiny. Tak počet zvestovateľov poklesol.

 V roku 1979 bolo 80 bratov vo väzení pre neutrálny postoj. V apríli v tohto roku došlo k tragédii, keď náhodne zabili asmarského mestského dozorcu Gebregziabhera Woldetnsae na ceste za bratmi na obkľúčený vidiek. Napriek všetkým skľučujúcim správam tí, ktorí s vernou oddanosťou vytrvali, nikdy neprestali cítiť Jehovovu láskyplnú podporu.

Ďalšie prečisťovanie a skúšky viery

Keď pominulo prvé obdobie revolúcie a krajina sa začala upokojovať, občania mali pocit, že žijú v duchovnom vákuu. Videli na vlastné oči, ako sa ich cirkvi dopúšťajú kompromisov a ako strácajú podporovateľov. Aj niektorí svedkovia stratili duchovnú rovnováhu. Bolo bolestné, ale nutné, že 23 starších a služobných pomocníkov stratilo v roku 1981 svoje prednosti. Stali sa totiž nepravidelnými vo zvestovateľskej službe. Nasledoval obrat v zboroch a väčšina z týchto bratov našťastie už od tej doby získala späť svoje zborové prednosti.

Prišli aj ďalšie skúšky, vrátane období veľkého nedostatku potravín. Roky skúšok vybudovali v etiópskych bratoch pevnú a vyskúšanú vieru. — 1. Petra 1:6, 7.

Sudán — vzrast za ťažkých podmienok

Trvalo to dva roky, od augusta 1974 do roku 1976, kým bol v Sudáne dosiahnutý nový vrchol 101 zvestovateľov. Toto obdobie sa vyznačovalo napätými situáciami. Často dochádzalo  k prevratom. V politickom ohľade bolo bežné podozrievanie. Zvestovatelia a starší boli občas vypočúvaní na polícii. Hospodárske ťažkosti so stúpajúcimi cenami a nedostatkom tovaru vytvárali hmotné starosti, ktoré mnohých zotročili. Preto počet zvestovateľov rástol pomaly. V apríli 1981 bol vrchol len 102.

Na juhu bránili pravidelným návštevám krajských dozorcov v zboroch dve veci: doprava mohla byť jednak kedykoľvek prerušená partizánskymi bojmi alebo pre nedostatok paliva a druhým problémom bol spôsob cestovania. Niekedy to znamenalo vtlačiť sa na korbu preplneného nákladného auta a celý deň sa natriasať alebo sa vliecť desaťkilometrovou rýchlosťou v nabitom vlaku s dvoma cestujúcimi na každom sedadle a s čiernymi pasažiermi na streche. Ani letieť nebolo nič príjemné. Niekedy to znamenalo byť celý týždeň na zozname náhradníkov, čakať, kedy priletí lietadlo, a potom, ani nie hodinu predtým, sa dozvedieť o odlete. Ako si ale zbory vážili návštevy krajských dozorcov! Ich radosť a pohostinnosť nemožno opísať.

V roku 1982 bol roznietený priekopnícky duch. To viedlo k záplave požehnania. Za päť rokov vzrástol počet priekopníkov zo siedmich na 86. V priebehu jedného mesiaca bolo v službe celým časom 39 percent všetkých zvestovateľov, a pritom to bol jeden z najteplejších mesiacov v roku s priemernou poludňajšou teplotou vyše 40°C. V roku 1987 už slúžilo vyše 300 zvestovateľov a na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti bolo prítomných skoro tisíc ľudí. Zboroví zvestovatelia trávili v priemere 20 hodín vo zvestovateľskej službe každý mesiac.

Veľa mladých mužov robilo rýchle duchovné pokroky. Stali sa spôsobilými na menovanie za služobných pomocníkov a časom za starších. Tak zbory silneli. V roku 1987 sa konečne  utvoril zbor za Nílom v historickom meste Omdurman. Zbor mal obvod s miliónom ľudí. Aj v meste Port Sudán sa vytvorila skupina svedkov.

Najväčší vzrast je viditeľný medzi južanmi, vysokými ľuďmi s tmavou pleťou a atletickou postavou, ktorí sú často na tvári alebo na tele ozdobení mnohými zárezmi. Aj severní Sudánci alebo ľudia egyptského pôvodu prijímajú pravdu a rôzni utečenci rozpoznávajú svetlo Božej nádeje pre ľudstvo. Všetky skupiny prejavujú horlivosť a vytrvalosť v Jehovovej službe. Svedecké dielo stále často vyžaduje dlho chodiť a vystavovať sa tak páliacemu slnku. Pri organizovaní zhromaždení je potrebná vynaliezavosť, pretože dielo ešte nie je zákonom uznané.

Ochutnali Boží „chlieb života“

V roku 1983 zaviedli moslimskí fundamentalisti v Sudáne Šáríi čiže islamský zákon. Nepriatelia Jehovovho ľudu využili túto nábožensky vyhrotenú situáciu, aby upútali pozornosť na svedkov, ktorí teraz museli konať zborové zhromaždenia v menších skupinách.

Z oznamovacích prostriedkov vieme, že v nedávnych rokoch postihli africkú oblasť Sahel vrátane Sudánu veľké suchá. Stalo sa to v čase, keď bola opäť roznietená občianska vojna, a viedlo to k veľkému hladu a utrpeniu. Zaujímavý však bol vedľajší účinok: mnoho mladých ľudí sa presťahovalo z najvzdialenejších krajov Sudánu do hlavného mesta. Tam ochutnali Boží „chlieb života“, ktorý by vo svojom niekdajšom odlúčení možno nenašli. (Ján 6:35) To urýchlilo vzrast.

Telesný hlad, ale duchovná hojnosť

V roku 1988 prinieslo rozmarné počasie Chartúmu lejaky nebývalej sily. Tisíce ľudí zostali bez domova a niektorí zahynuli. Utrpeli aj desiatky svedkov a ich deti. Jeden otec  stál vonku v hustej tme a držal svoje malé dieťa nad hlavou, zatiaľ čo lialo a voda mu stúpala až po boky. Padali pouličné lampy, domy z nepálených tehál sa rúcali a dedinské záchody sa prepadávali a zanechávali po sebe skryté jamy a znečistenú vodu. Cesty boli zaplavené a celé mestské štvrte odrezané. Autá boli uviaznuté v tekutom bahne s malou nádejou na vyslobodenie. Trvalo mnoho dní, kým nové „jazerá“ vyschli.

Nehľadiac na nebezpečenstvo, starostliví starší začali konať. Rýchle sa snažili nadviazať spojenie so svojím trpiacim stádom. Čoskoro sa začali záchranné opatrenia. Vedúci zbor potom zaistil, aby sa urobili ešte ďalšie. Je ohromujúce, že počas toho všetkého pokračovalo vo veľkom rozsahu zvestovateľské dielo.

Cez Sudán sa prehnala aj búrka iného druhu. Prevratom bola zmenená vláda a do popredia sa znovu dostalo islamské spoločenstvo. Pokračujúca občianska vojna, sucho a obmedzenia dovozu veľmi vyčerpali celé hospodárstvo. Hlad stále dolieha aj na veľkomestá a žiada si obete.

Tým, že mnohí utekali pred hladom a vojnou, rozrástlo sa obyvateľstvo hlavného mesta juhu, Juby, na štvrť milióna. Ale partizáni ešte silnejšie zovreli Jubu. Preto bolo mesto na dlhé obdobie odrezané od sveta. Hmotná pomoc bratom často prichádza o päť minút dvanásť, práve keď vyčerpali zásoby.

Napriek tomu pokračovalo školenie rastúceho počtu priekopníkov, takisto ako pravidelné duchovné spoločenstvo. Zásoba duchovného pokrmu sa nevyčerpala. S postupne sa šíriacou pravdou ďalej na juh, v jednom meste za druhým vznikali nové skupiny a zbory.

V roku 1990 sa uprostred všetkých týchto tlakov udiali prekvapujúce veci. Predovšetkým, jedna južná provincia zákonne uznala Jehovových svedkov.

 Svedectvo nesvedka

Potom — 2. novembra jeden medzinárodne uznávaný moslimský profesor predniesol veľmi priaznivý prejav o Jehovových svedkoch k veľkej skupine vládnych činiteľov zhromaždených na seminári. Vysvetlil im našu vieru, našu neutralitu v politických záležitostiach, naše verejné vzdelávacie úsilie a našu prospešnú prácu pre spoločnosť vôbec. Naviac, celý prejav bol ďalšiu nedeľu vysielaný v televízii na národnom okruhu, a tak dostali svedectvo ľudia každého druhu v rozsahu, aký by sa zdal nepredstaviteľný. K čomu viedlo toto veľkolepé svedectvo? Ozvalo sa mnoho priaznivých komentárov, vyjasnili sa nedorozumenia a bol podnietený ďalší záujem o pravdu. Vládni úradníci boli dokonca povzbudzovaní k tomu, aby napodobňovali obetavého ducha Jehovových svedkov.

Svedkovia v Sudáne naozaj stále hľadajú najprv Božie kráľovstvo a ochotne trávia každý mesiac veľa času vo zvestovateľskej službe — takmer 20 hodín na zvestovateľa. Preto sa napriek mnohým súženiam a pokračujúcemu hroznému hladomoru v Sudáne zvestuje pravda o Božom kráľovstve, jedinom trvalom riešení problémov ľudstva, ako nikdy predtým.

Jemen — kadidlová cesta

V nedávnych rokoch mala jedna oddaná sestra zo Sudánu neobyčajnú príležitosť nechať zasvietiť svetlo pravdy v Jemene, v odľahlej krajine na juhozápadnom konci Arabského polostrova. Za čias múdreho kráľa Šalamúna tam začínala kadidlová cesta a prechádzala územím, o ktorom sa predpokladá, že bolo ríšou kráľovnej zo Šeby. Teraz bolo v Jemene spolu s našou sudánskou sestrou niekoľko svedkov z iných  krajín, lebo tu uzatvorili pracovné zmluvy. S Jehovovou pomocou sa spolu stretli. Rozvážne zvestovali iným, a dokonca našli ľudí, ktorí chceli študovať Bibliu.

V tejto hornatej krajine, kde vládnu prastaré tradície, je dosiaľ pevne zakorenený islam. Väčšina žien chodí úplne zahalených a muži nosia pyšne na obdiv dýku za opaskom. Bolo smutné, keď prišla správa, že jeden brat v stredných rokoch z Afriky, ktorý sa tešil dobrému zdraviu, jedného večera náhle zomrel. Príčina zostáva neznáma. Ale zvestovanie naďalej pokračuje.

V roku 1986 bolo 15 ľudí prítomných na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Niektorí sa odvtedy z krajiny odsťahovali. Preto sú správy o zvestovateľskej službe a zhromaždeniach kusé, ale zhromaždenia sa konajú stále. Jedna sestra z inej krajiny tu vedie niekoľko biblických štúdií, hoci nemá spojenie s ostatnými zvestovateľmi. Tak sa v spĺňaní Matúša 24:14 vydáva určité svedectvo aj v tejto krajine.

Oproti Jemenu, na druhej strane Červeného mora, je krajina, v ktorej išlo koncom sedemdesiatych rokov pri vydávaní svedectva o život.

Svedkovia zachovávajúci rýdzosť v Etiópii

V Etiópii začal byť odpor štátu trvalý. Vrchnosti vyniesli rozsudok smrti nad dvoma svedkami, ale bratia popravení neboli. Na svedkov bol vyvíjaný nátlak, aby znásilnili svoje svedomie a prenasledovatelia im dokonca prikladali hlaveň pištole na spánky.

Hospodársky tlak spôsoboval takpovediac doslovné splnenie proroctva zo Zjavenia, ktoré hovorí, že „nemohol nikto kupovať ani predávať, len ten, kto má tento znak, meno divého zvieraťa alebo číslo jeho mena“. (Zjav. 13:17) Biblia sa stala vzácnosťou. Život ľudí bol stále viac pod kontrolou  štátu. Na cestovanie vo vnútrozemí sa vyžadovali víza. Muži, ženy aj deti boli začlenení do straníckych organizácií.

V marci 1978 bol Wubie Ayele dobitý na smrť, pretože sa držal biblických zásad. V nasledujúcich mesiacoch boli zabití Ayele Zelelew, priekopník a starší, a Hailu Yemiru, zvestovateľ, a ich telá ostali celý deň ležať na ulici Addis Abeby, aby ich každý videl.

Tlak silnel. Rozhlas, noviny i televízia napádali svedkov. Niekedy bolo vo väzení viac ako sto bratov. Niektorí boli prepustení, vrátane tých, ktorí strávili vo väzení dva a pol roka a boli tam mučení. Niektorí dokonca vo väzení slúžili ako pomocní priekopníci!

Potom bol vypracovaný zlomyseľný plán na vyhladenie Jehovových svedkov. Keď sa o tom niektorí svedkovia dozvedeli, premohol ich strach z človeka. Naviac tu boli hospodárske útrapy; bol nedostatok mäsa a obilia, tiež pneumatík, benzínu a iných potrebných vecí.

Viac ako sto svedkov verne vytrvávalo, hoci stratili zamestnanie — čo bola skutočná skúška viery pre mužov, ktorí museli živiť početnú rodinu. Hrialo pri srdci, keď svedkovia, ktorí mali zamestnanie, pomáhali niesť hospodárske bremeno núdznych. Svojím prejavom lásky napodobňovali raných kresťanov. (Sk. 4:32) Vo všetkých týchto hrozných situáciách potrebovali svedkovia veľa duchovného vedenia a povzbudenia, a to pod Jehovovým riadením dostávali.

Vždy odvážni!

Zatýkanie a súdne procesy neprestávali a pripomínali hnisajúci vred. Jeden zvláštny priekopník bol od roku 1972 zatknutý pätnásťkrát. Boli väznené aj štrnásťročné deti a niektoré strávili vo väzení až štyri roky. Ale nedopustili sa kompromisu! Potom prišlo povolanie na práce pre vojnové účely. Teraz došlo aj na mladé ženy. Mnoho svedkov využívalo  čas vo väzení, aby slúžili ako pomocní priekopníci a pomáhali iným väzňom poznávať biblickú pravdu. Jednej sestre dovolili nakrátko opustiť väzenie, aby porodila dieťa, ale potom sa musela vrátiť do svojej cely.

Istý odvážny brat si cestou autom na vidiek náhle uvedomil, že zabudol schovať svoj balík biblickej literatúry. Mal ho pod prístrojovou doskou a bolo ľahké zazrieť ho. Modlil sa, aby našiel vhodný úkryt, ale ten objemný predmet nemal kde dať. Musel ho nechať tam, kde bol, a dôverovať Jehovovi. Predstavte si, aký bol ohromený, keď pri deviatich kontrolách, z ktorých niektoré znamenali dôkladnú prehliadku auta, sa balík nezdal podozrivý ani jednému úradníkovi!

V decembri 1982 bolo šesť svedkov zatknutých pre neutrálny kresťanský postoj. Aj oni boli odvážni muži a pomohli mnohým spoluväzňom uchopiť nádej na Kráľovstvo. Po troch rokoch boli z väzenia odvezení a už ich nikto nevidel. Všetci boli popravení.

V meste Dese, na severe strednej časti, strávil Demas Amde, učiteľ a otec piatich detí, vo väzení viac ako päť rokov plných útrap: najprv ťažká práca, potom šesť mesiacov samoväzby, kde bol prikovaný v skrčenej polohe, potom choroba bez lekárskej starostlivosti, ďalej dva mesiace nahoty a vší; potom premiestnenie do cely, kde iní väzni umierali na týfus. Nakoniec, keď mal zničené zdravie a dostal rakovinu, pustili ho z väzenia zomrieť. Zomrel 4. februára 1991 verný až do konca a s pevnou nádejou na vzkriesenie. — Porovnaj Hebrejom 11:37–40.

Iní svedkovia boli ušetrení. Jeden brat bol zatknutý cestou na vidiek a podozrievaný z členstva v partizánskom hnutí. Nemohol mlčať, a hoci veľmi riskoval, smelo vyhlásil, že je Jehovov svedok. Nikto mu neveril a strčili ho do cely s inými väzňami.

 Ako strávil noc? Namiesto toho, aby nariekal nad osudom, chopil sa príležitosti a hovoril s ostatnými o dobrom posolstve. Akým prekvapením bolo, keď ráno boli spoluväzni vyvádzaní z cely a vypočúvaní úradníkmi. „Čo je to za človeka, ktorého sme večer dali k vám do cely?“ pýtali sa úradníci.

„Myslíte toho, čo nám takmer celú noc kázal a nenechal nás vyspať?“ odpovedali. Úradníci ľahko spoznali, že ten muž je naozaj jeden z Jehovových svedkov. Jeho verejné vyhlásenie viery mu otvorilo dvere žalára — bol prepustený!

Na juhu krajiny jeden záujemca verne znášal väzenie vyše štyroch rokov. Prvý rok mal nohy spútané reťazou; šesť mesiacov strávil v samoväzbe. Keď príbuzným vrátili jeho osobný majetok, boli presvedčení, že bol popravený. Živoril na nízkych dávkach potravy, a potom úplne vysilený bol odsúdený na smrť. Ale rozsudok bol vyššími úradníkmi zrušený.

Inokedy mu do cely dávali prostitútky, aby ho zvádzali. Po troch rokoch ho povzbudilo, keď sa mohol podeliť o svoju vieru s iným záujemcom, ktorý bol s ním uväznený. Ale s prepustením to bolo beznádejné. Jedného dňa mu úplne nečakane povedali, že je voľný. Teraz mal konečne príležitosť symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom!

Osemkrát odsúdený na smrť!

V meste Debre Zeit uprostred Etiópie bol pre svoj neutrálny postoj zatknutý priekopník Worku Abebe. Rozsudok — ešte v tú noc popraviť! Ale kým bol rozsudok vykonaný, bolo v neďalekom meste zatknutých dvadsať iných bratov a sestier. Vrchnosti sa domnievali, že sa tých dvadsať dopustí kompromisu, keď uvidia popravu brata Workuho. (Úradníci ho považovali za „vodcu“.) Preto úradníci  z tohto neďalekého mesta chceli, aby im bol brat Worku vydaný na popravu.

Sťahovanie z väznice do väznice umožnilo bratovi Workuovi, aby o svojej viere hovoril pred 300 osobami. Využil miestny zvyk neprerušovať niekoho, keď hovorí, a štyri hodiny im rozprával svoj príbeh. Vykreslil dejiny Jehovových svedkov od Ábela po dnešok. Keď skončil, jeden úradník povedal: „Toho človeka treba oddeliť od ostatných. Skoro ma presvedčil!“

Raz večer ho žalárnici odviedli k rieke na popravu a ostatných svedkov tiež. Namierili na svedkov zbrane a spýtali sa: „Zrieknete sa svojej viery, alebo nie?“ Svedkovia jednohlasne a odhodlane odpovedali, že Jehovu nikdy nezaprú. Popravení neboli; namiesto toho ich začali biť a tĺkli ich niekoľko hodín. „Utrpenie bolo také silné, že sme ich prosili, nech nás radšej zabijú, ale neprestali,“ spomínali bratia.

Potom bol na popravu vyčlenený brat Worku. Zaznel výstrel. Chvíľku bol zmätený. Nespadol a nič ho nebolelo. Potom mu svitlo — guľka ho nezasiahla. Prenasledovatelia neotáľali. Zúrivo ho udreli pažbou pušky. Stratil vedomie a odviezli ho späť do cely.

Dozorcovia v žalári dostali pokyny, aby svedkov v tú noc zlomili. Čoskoro zazneli celami ostré výstrely. Svedkom povedali: „Počuli ste tie výstrely? Vaši bratia boli zabití. Zajtra uvidíte ich telá na uliciach. A keď sa nepodriadite, budete tiež zabití.“

Svedkovia odpovedali: „Z pohára, z ktorého pijú naši bratia, sme tiež ochotní piť.“

Cez noc začali dozorcovia biť brata Workuho a ostatných svedkov palicami. Jeden zvlášť surový dozorca zviazal bratovi Workuovi ruky tak silno, že mu popraskala koža na prstoch a začala mu tiecť krv. Brat Worku skrýval svoje zmrzačené  prsty pred druhými bratmi, aby ich nezbavil odvahy. Keď na chvíľu prišla úľava, svedkovia sa pomodlili a zaspali. Ale o jednej hodine po polnoci opäť vtrhli nazlostení prenasledovatelia a znovu a znovu ich bili až do štvrtej do rána. Potom sa svedkovia ešte raz pomodlili a ďakovali Jehovovi za jeho silu a prosili ho, aby ich naďalej podporoval.

Ráno prišli do cely iní surovci. Tí začali svedkov kopať. Popoludní bol brat Worku zasa vyčlenený a dvadsať mužov ho tĺklo a skákali po ňom. Napriek tomu sa nevzdal. Opäť bolo rozhodnuté, že má byť zabitý. O desiatej večer došlo ďalších dvadsať dozorcov a bili ho až do druhej do rána. Jeden z mučiteľov bol tak rozzúrený, že schytil ďalšieho svedka, a tak kruto ho zbil, že mu zostali trvalé jazvy. Svedkovia boli štyri dni zatvorení v tmavej miestnosti bez jedla a pitia a opakovane ich bili. Všetci mali zlomeniny rôznych kostí vrátane rebier a lebky. Telesne veľmi zoslabli.

Väznicu navštívil vysoký úradník, pocítil ľútosť, keď videl, v akom stave sú, a nariadil dať im najesť. Ale ten surový dozorca zúril, keď videl, že svedkovia dostali jedlo a pitie. Zosnoval proti nim obvinenie z pokusu o útek. Uverili mu a bola naplánovaná ďalšia poprava. Bratia sa úpenlivo modlili o vyslobodenie, najmä pre falošné, hanebné obvinenia. Ešte vyšší úradník poprave zabránil, ale bratia boli celú noc bití palicami.

Po niekoľkých dňoch prišiel iný úradník a ohlásil, že brat Worku bude popravený a ostatní prepustení. Napodiv, prepustení boli nielen títo bratia, ale po niekoľkých dňoch povedali aj bratovi Workuovi, že môže ísť.

Okamžite využil príležitosť na to, aby sa stretol s bratmi v jednom súkromnom dome a povzbudil ich. Neuvedomil si, že je sledovaný a že o ňom podávajú správy. A tak bol ďalší deň znovu zatknutý a potom znovu odsúdený na smrť.

 Došlo k ďalšiemu pokusu priviesť ho ľsťou ku kompromisu. Pristúpili k nemu priateľsky a láskavo ho vyzvali, aby prevolal určité heslá. Brat Worku odmietol; opakoval len biblické heslá na chválu pravého Boha. V tom sa títo ‚priateľskí‘ ľudia znovu zmenili na odporných mučiteľov.

O niekoľko dní si chceli s ním jeho väznitelia pohovoriť. Rozhovor trval štyri hodiny. Ponúkli mu dôležitý politický úrad. Odmietol. Povedali mu: „Istotne vás odstrelia a budú vás žrať červy.“

Nakoniec sa začali o prípad brata Workua zaujímať nejakí nezaujatí úradníci a hlasovali za jeho prepustenie. On považoval svoje strasti za radosť; nevzdal sa. (Hebr. 12:2) Skôr než začalo obdobie jeho skúšok, bral vždy vážne pravidelné rodinné štúdium a modlitbu. To mu nepochybne pomohlo vytrvať. Rozprával, čo povedal istý „Nikodém“, pastor z radov kresťanstva, o svedkoch, ktorí prešli ohnivou pecou prenasledovania, keď ich porovnal s príslušníkmi vlastného náboženstva: „My sme sa zľakli a dopustili sme sa kompromisu. My sme Boha sklamali, ale vy ste sa ho pevne zastávali a nebáli ste sa ani smrti. To ste urobili dobre.“ A tak bol brat Worku osemkrát odsúdený na smrť, ale Jehova ho zachoval nažive!

Dôležité ponaučenie

V priebehu rokov ohnivých skúšok svedkovia v Etiópii zistili, že sa na nich vzťahujú slová apoštola Pavla: „Zo stavu slabosti sa stali silnými.“ ​(Hebr. 11:34) Jedna pokorná sestra, slúžka, ktorá sa učila čítať, sa dostala do väzenia so skupinou vzdelaných svedkov. Zatiaľ čo sa niektorí uväznení svedkovia modlili o prepustenie, ona svoje modlitby sústredila na silu zostať vernou. Raz priniesli prenasledovatelia misku s vriacim olejom a vyhrážali sa, že doň namočia každému väzňovi prsty. Niektorí svedkovia sa od strachu zrútili, ale táto  pokorná sestra zostala pevná. A jej prsty ostali nezranené. Potom bola prepustená.

To bolo dôležitým ponaučením pre tých, ktorí pripisovali prílišnú dôležitosť spoločenskému postaveniu a vzdelaniu. Teraz videli, že to, na čom najviac záleží, je vernosť.

Neboli ponechaní napospas

Bolo potešujúce vidieť, ako sa medzi týmito svedkami, ktorí toľko vytrpeli, prehlbovala zrelosť, vyrovnanosť, dôvera v Jehovu a obetavý duch. Podobne ako inde, neboli ponechaní napospas. Pravé uctievanie zvíťazilo.

V tých časoch sa ľudia neobyčajnými spôsobmi stavali na Jehovovu stranu. Jeden starší napríklad na svojom pracovisku vydal svedectvo žene z východnej Európy. Pretože mala živý záujem, požičal jej biblickú publikáciu, ktorá mu bola drahá. Žiaľ, žena z krajiny odišla a literatúru mu nevrátila. Po rokoch ho potešil list, ktorý mu poslala. Vysvetlila bratovi, že tá publikácia zmenila jej život a že teraz je pokrstenou duchovnou sestrou.

Iným prípadom bola plachá slúžka, ktorá tajne zo susednej miestnosti počúvala biblické štúdium, ktoré bolo vedené s jej zamestnávateľom, učiteľom. Cítila sa nehodná, no predsa túžila poznať tie podivuhodné pravdy. „Tie biblické hodiny musia stáť množstvo peňazí,“ pomyslela si. A tak od učiteľa odišla a hľadala si iné zamestnanie, kde by zarobila viac a mohla si takéto biblické štúdium zaplatiť. Keď našetrila toľko, koľko si myslela, že by mohlo na biblické hodiny stačiť, išla priamo do domu svedka, ktorý študoval s jej bývalým zamestnávateľom, učiteľom. S úžasom zistila, že štúdium je zadarmo. Robila veľmi pekné pokroky a neskôr sa vydala za toho učiteľa; dnes sú obaja oddanými služobníkmi Jehovu.

 Mladí Jehovovi svedkovia boli v tejto krajine vystavení zvláštnemu tlaku. Pre ich neutralitu mali odopierané mnohé základné potreby, ako nemocničná liečba, skúšky v škole a zamestnanie. Cítili sa preto opustení? Nie. S pevnou vierou, že ich súženie je dočasné, postupovali vpred v sile, ktorú im dáva Jehova. — Fil. 4:13.

Skutočné riešenie

Problémy, ktoré sužujú Etiópiu, sú podobné ako na celom svete. Svedkovia veria, že našli liek, a teší ich, že od roku 1990 tlak, pod ťarchou ktorého dosiaľ žili, poklesol; môžu sa teda o ten liek deliť s inými.

Napríklad v hlavnom meste Eritrei, v Asmare, úrady vydali pokyny, aby Jehovovi svedkovia neboli diskriminovaní. Iný príklad: Viac ako 50 etiópskych bratov dostalo cestovné povolenie, takže sa mohli zúčastniť na oblastnom zjazde v Nairobi v Keni. A ešte dva príklady: opäť je možnosť posielať zvláštnych priekopníkov do rôznych obvodov, aby zvestovali dobré posolstvo; a niektoré zbory začali so sľubnými výsledkami zvestovať z domu do domu. Napriek tomu mnohé problémy v Etiópii pretrvávajú.

Keď padol strategický prístav Massawa, občianska vojna v roku 1990 zosilnela. Celé mesto bolo v troskách. Našťastie nikto z tamojších svedkov nebol zranený. V Asmare zúril hladomor a tiež na mnohých miestach vidieka. Vedúci zbor zväčšil pomoc tomuto postihnutému kútu sveta. Dvaja zvláštni priekopníci nasadili vlastné životy a nepozorovane prešli vojnovou zónou, aby sa dostali do Mekele, hlavného mesta provincie Tigre, a poskytli tamojším svedkom povzbudenie. V máji 1991 partizáni zbavili revolučnú vládu moci a potom podpísali chartu, ktorá sľubuje väčšiu slobobu. Eritrea má teraz vlastnú správu a je značne izolovaná od ostatného sveta. Ale svedkovia zostali aj vo víre týchto  nepokojov prísne neutrálni, pretože vedia, že trvalé riešenie ľudských problémov príde jedine s Božím kráľovstvom. Koncom služobného roku sa slobodne uskutočnili v niektorých mestách Etiópie zvláštne zjazdové dni. Robili sa prípravy na krajské zjazdy a na oblastný zjazd, na dodávku veľkého množstva literatúry a na zákonnú registráciu. Tak ako na mnohých iných miestach, aj v Etiópii sa rýchlo „mení scéna tohto sveta“, a bratia sa s nadšením pozerajú na veľkolepé konečné zhromažďovanie. — 1. Kor. 7:31.

Ale čo sa ešte dialo na území východnej Afriky od polovice sedemdesiatych rokov? Pozrime sa.

Skúšky vytrvalosti v Tanzánii

Amnestia v Tanzánii umožnila v roku 1976 prepustenie niektorých uväznených svedkov. No žiaľ, opäť sa našli vládni úradníci, ktorí považovali našich bratov za nebezpečných. Prečo? Zamieňali si revolučných zástancov Kitawaly v Sumbawanze s Jehovovými svedkami. Bratia boli pod prísnym dohľadom a mnohí zvláštni priekopníci boli ‚vo väzenských putách ako zločinci‘, ako kedysi apoštol Pavol v Ríme. — 2. Tim. 2:9.

Boli aj iné ťažkosti. Vo februári 1977 boli uzatvorené hranice medzi Tanzániou a Keňou a trvalo to dlhšie ako šesť rokov. Krátko bola prerušená aj poštová služba a mnoho zásielok sa stratilo. V niektorých oblastiach bolo problémom sucho a prepukávajúca cholera bránila krajským dozorcom v cestovaní. Ďalšiu tieseň vyvolala účasť Tanzánie na ugandskej vojne v roku 1979. Upadajúce hospodárstvo spôsobovalo hmotné starosti. To všetko znamenalo veľký nápor na starších, takže v niektorých zboroch neboli schopní konať toľko pastierskej práce, koľko bolo potrebné.

Malo to však aj kladné stránky. V roku 1979 sa konečne otvorila pre zvestovateľské dielo juhovýchodná časť krajiny,  takže svedkovia boli teraz činní od Kilimandžára na severe až po hranice Mozambiku na juhu.

Súdni úradníci vynášali rozhodnutia v prospech svedkov. Jeden väzenský dozorca z Tukuyu sa stal svedkom — jeho záujem o pravdu vzbudilo znamenité správanie svedkov. V júli 1981, keď podalo správu 1 621 zvestovateľov, bol konečne prekročený vrchol 1 609 zvestovateľov z roku 1975.

Vytrvalosť prináša odmenu

V roku 1979 a opäť v roku 1981 bratia požiadali o zákonné uznanie diela. Boli to neúspešné pokusy. Úsilie o legalizáciu pokračovalo listom vedúceho zboru s dátumom 5. mája 1983. Ďalšie pokusy bratov Faustina Lugoru a Elikana Greena neskôr, v auguste 1984, sa stretli so zdvorilým zamietnutím.

Svedkovia vytrvali a odvolali sa. Audiencia na ministerstve vnútra skončila v roku 1985 ďalším zamietnutím. Vec sa zdala beznádejná, ale objavili sa náznaky, že zbory sú prešetrované. Možno sa našli nestranní úradníci, ktorí chceli o svedkoch vedieť viac.

Bratia pokračovali v úsilí o uznanie aj v roku 1986. Zaobchádzalo sa s nimi slušne a zdvorilo. Nakoniec sa ich vytrvalosť vyplatila. Po dôkladnom prešetrení sa vyjasnili dlhotrvajúce nedorozumenia a 20. februára 1987 obdržali zástupcovia svedkov list od vlády, ktorým bolo udelené zákonné uznanie Združenia Jehovových svedkov v Tanzánii. Po dvadsiatich dvoch rokoch zákazu to bol čas radosti.

Raj pre misionárov

Celou Tanzániou sa šíril jasot. Organizovali sa krajské zjazdy. Medzi uchádzačmi o krst na týchto zjazdoch sa našli takí, ktorí zvestovali toľko ako pravidelní priekopníci a viedli deväť aj viac biblických štúdií. Jeden nový brat sa dokonca dal pokrstiť spolu so svojím záujemcom!

 V priebehu roka 1987 požiadali bratia o povolenie vstupu misionárov do Tanzánie a bolo im vyhovené. Ešte v tom roku prišli do Dar es Salaamu, vtedy mesta s jeden a pol miliónom obyvateľov, absolventi Gileádu. Bol to obrovský obvod, na ktorý boli iba dva zbory s necelými 200 zvestovateľmi.

Obvod bol pre misionárov skutočným rajom. Majitelia domov ich pozývali dovnútra a ochotne prijímali publikácie. V meste Mbeya, ktoré bolo centrom viac ako polovice zvestovateľov krajiny, bol otvorený misionársky domov. O niekoľko mesiacov prišli ďalší misionári do Aruši a Dodomy.

Položenie základu na pomoc ďalším poctivým Tanzánijcom, aby mohli uctievať pravého Boha, vyžaduje mnoho organizačného školenia. Predpoklady sú vynikajúce a nechýba horlivosť, ako ukazuje nasledujúce porovnanie: V roku 1982 bolo 160 priekopníkov — v roku 1991 ich bolo 866; v roku 1982 strávili svedkovia vo zvestovateľskej službe 374 831 hodín, a v roku 1991 to už bolo 1 300 085; v roku 1982 bolo na Pamätnej slávnosti prítomných 5 499 ľudí — v roku 1991 to bolo 10 441; v roku 1982 bolo 41 pokrstených, kým v roku 1991 ich bolo 458.

V roku 1988 sa opäť objavili právnické otázky v súvislosti so svedkami a z toho dôvodu dosiaľ zostali nevybavené žiadosti niekoľkých misionárov o vstup. Ale vláda prvýkrát vyhovela žiadosti svedkov, aby ich starší mohli pôsobiť ako sobášiaci úradníci.

Opakovaný sled záplav a období sucha spôsobil, že na ďalekom juhu a v okolí Viktóriinho jazera bola potrebná hmotná pomoc, a tieto akcie trvali až do roku 1991. Ale napriek týmto ťažkostiam a neistote Jehovov ľud s duchom naliehavosti pokračuje v zhromažďovaní ľudí podobných ovciam.

 Prečistenie v Keni

V období po roku 1975 boli zbory prečistené. Tí v pravde, ktorí mali myseľ upnutú len na rok 1975, keď mal byť údajne ukončený tento zlý systém vecí, odpadli, keď tento rok skončil. Podľa jedného prehľadu z tohto obdobia sa na 77 nových stalo 49 iných nečinnými. Tí, ktorí zanedbávali zhromaždenia a osobné štúdium, padli za obeť Satanovým nástrahám nemravnosti, opilstva a hmotárskej chamtivosti. Je smutné, že v určitých rokoch musela byť odňatá pospolitosť vyše trom percentám všetkých zvestovateľov.

Mnohé zbory boli malé a chýbalo im dobré vedenie. V roku 1978 malo z 90 zborov v Keni 49 menej ako desať zvestovateľov a len dvanásť zborov malo viac ako 40 zvestovateľov. Preto náklad teokratických zodpovedností ležal väčšinou na pleciach jedného alebo dvoch bratov. Záťaž starších násobili aj prírodné pohromy. Oblasť východne od Nairobi postihlo také sucho, že sa musela zorganizovať hmotná pomoc.

Ale všetko nebolo také čierne. Diali sa aj mnohé pozitívne udalosti. Účasť na Pamätnej slávnosti v roku 1977 bola 5 584 osôb. Hlad po literatúre bol veľký. Návšteva Lloyda Barryho z vedúceho zboru roznietila vo všetkých zvestovateľoch horlivosť pre Kráľovstvo. A nové usporiadanie výboru odbočky, pôsobiacej od roku 1976, dalo dielu ďalšie podnety.

Väčší bétel

Vo februári 1979 bol dosiahnutý nový vrchol 2 005 zvestovateľov. Počet zvestovateľov spôsobil, že veľkosť rodiny bétel prerástla možnosti budovy odbočky. Výbor odbočky teda požiadal vedúci zbor o schválenie prístavby štyroch miestností k bételu. Na prekvapenie výboru prišla odpoveď  vo veľkej obálke, ktorá obsahovala stavebné plány na prístavbu úplne novej budovy s ďalšími šestnástimi spálňami.

Výkop pre novú budovu odbočky sa začal v decembri 1978 a do júna 1979 slúžila už časť atraktívnej budovy svojmu účelu. V januári 1980 prišiel na program zasvätenia Don Adams zo svetového ústredia a prehovoril na nairobskom mestskom štadióne k 2 205 prítomným. Potom si asi tisíc osôb za mrholenia prehliadlo nové priestory bételu. Mnohí tak prvýkrát videli, ako pracuje ich kancelária odbočky. Rok bol ukončený menšími zjazdami, medzi nimi aj anglickým zjazdom v Nakuru, na ktorom sa zúčastnili bratia z Ugandy zmietanej vojnou.

Ďalší rok znamenal iný veľký krok vpred. Keňská odbočka dostala moderné tlačiarenské vybavenie. Priamo na mieste bolo teraz možné tlačiť formuláre, programy, hlavičkové papiere, Službu kráľovstva, a dokonca aj časopisy. Už nebude nutné dlhé čakanie na dodávky zo zámoria! Zatiaľ čo sa v roku 1980 vytlačilo asi 120 000 kusov, za dva roky vzrástol počet na 935 000 a v roku 1990 na 2 000 000 kusov.

V roku 1983 prekročil v Nairobi počet zvestovateľov 1 000 a Keňa ako celok dosiahla 3 005 zvestovateľov. V apríli bolo 28 percent všetkých zvestovateľov v službe celým časom. Na pomoc prišli ďalší misionári.

Publikácie pomáhajú k rýchlemu šíreniu Slova

Publikácie Spoločnosti sú v Keni obľúbené. Niektoré školy používajú na náboženskej výuke Moju knihu biblických príbehov. Časopisy dostali príťažlivejší vzhľad, a tak počas dvoch rokov 1984–1985 vzrástlo rozširovanie viac ako o 50 percent. Zvestovatelia niekedy rozširovali v priemere vyše desať časopisov za mesiac. Niektoré vydania mali okamžitý účinok na verejnosť. Príkladom je muž, ktorý pristúpil k zvestovateľovi vydávajúcemu na ulici svedectvo.  Muž ukázal na časopis s úvodným článkom: „Je možné zbaviť sa fajčenia?“ [g81 3/8] a vyhlásil: „Som bývalý fajčiar.“ Čo ho podnietilo, aby prestal fajčiť? Článok, ktorý si prečítal niekoľko dní predtým!

Rok 1982 sa vyznačoval vydaním brožúry Raduj sa navždy z pozemského života! Bola to publikácia vhodná predovšetkým pre africké podmienky. Mali o ňu záujem aj vzdelaní ľudia, niektorí ju doslova brali zvestovateľom z tašky. To sa stalo istému svedkovi, ktorému ostala v služobnej taške už len jediná drahocenná brožúra. Šetril si ju pre svojho nového záujemcu. Jeden cestujúci si brožúru všimol. Chcel ju. Nijaká iná publikácia ho nemohla uspokojiť. Svedok mu vysvetlil, že je vyhradená len pre toho, kto je ochotný pravidelne študovať Bibliu. „Prečo nie?“ odhodlane povedal cestujúci. „To mi vyhovuje.“ A tak mal zvestovateľ nové biblické štúdium!

Táto brožúra vydáva jedinečné svedectvo o Jehovovi a jeho predsavzatiach, o vláde Kráľovstva a o spravodlivých meradlách Biblie. Bol to taký znamenitý nástroj, že bol preložený do ďalších 35 jazykov, ktorými sa hovorí vo východoafrickej oblasti — do štrnástich keňských jazykov a do jedenástich jazykov okolitých krajín. V niektorých z týchto jazykov je táto brožúra jedinou dostupnou literatúrou okrem Biblie. Jeden misionár kresťanstva povedal o brožúre v jazyku masai: „To je to najlepšie, čo sa kedy pre Masajov urobilo.“

Priekopnícky duch

A ešte niečo zmenilo pole v Keni: rastúci priekopnícky duch medzi svedkami. Časy, keď boli priekopníci považovaní za výstredných alebo za takých, ktorým sa nevydaril život, pominuli. Bolo zjavné, že Jehova priekopníkom bohato žehná radostnými skúsenosťami a ovocím Kráľovstva. Niektorí  slúžili ako priekopníci, hoci boli slepí alebo mali amputovanú nohu. Nebolo nič neobyčajné, že do radov priekopníkov patril rodič, ktorý sa musel starať o osem i viac detí.

V apríli 1985 slúžilo celým časom asi 37 percent všetkých zvestovateľov. S pomocou týchto mnohých priekopníkov bolo v tom roku strávených v službe viac ako milión hodín.

Horliví Rwanďania si vynahrádzajú stratený čas

Aj v Rwande bol viditeľný pohyb. Biblická pravda tam prišla pomerne neskoro, ale mnohí pociťovali hlad po životodarnom posolstve. Vo februári 1980 zvestovateľov veľmi povzbudilo vydanie knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu v jazyku rwanda. Vtedy bol vrcholný počet zvestovateľov 165. V Kigali bola počas roku 1980 postavená jednoduchá ale veľká sála kráľovstva a na zhromaždení sa čoskoro zúčastnilo vyše 200 ľudí, takže stáli až na dvore.

Záujem Rwanďanov o pravdu sa nepáčil nepriateľom dobrého posolstva. Na zozname náboženstiev uznaných v krajine z októbra 1979 Jehovovi svedkovia neboli. Bolo vyvíjané úsilie o zákonnú registráciu svedkov. V marci 1980 prišiel do Kigali Ernest Heuse, ktorý pochádzal z Belgicka a slúžil v Zaire, aby navštívil úrady. Hoci predložil mnoho podkladov, zákonná registrácia nebola udelená.

No zvestovanie o Kráľovstve stále postupovalo. V roku 1982 sa na oblastnom zjazde zúčastnilo 750 osôb, 22 bolo pokrstených a v marci podalo správu o zvestovateľskej službe 302 zvestovateľov. Na štyroch krajských zjazdoch bolo spolu 1 200 prítomných a 40 pokrstených. Prebiehala škola služby kráľovstva a poskytla potrebné školenie zodpovedným mužom v malých zboroch. Horlivosť neutíchala. Zvestovatelia trávili v službe každý mesiac v priemere 20 hodín. Dve  zvláštne priekopníčky začali pracovať v novom obvode a za tri mesiace viedli 20 biblických štúdií. Všetci chodili na zhromaždenie. Rwandou hýbalo posolstvo!

Stále viac ľudí kládlo otázky o biblických pravdách. Veľmi k tomu prispelo pravidelné čítanie z časopisu Prebuďte sa! vysielané v rozhlase. Rádiové vlny prenášali biblickú pravdu, ktorá otvorene odhaľovala lživé učenie rôznych náboženstiev. Nie div, že náboženské noviny, ktoré majú v Rwande veľký vplyv, čoskoro zaútočili na Jehovových svedkov. Ako obyčajne to pritiahlo k pravde ďalších ľudí. Asi v tom istom čase však začali svedkov zastavovať, vypočúvať a ukladať im pokuty za prácu v ilegálnej spoločnosti.

Výnos spôsobujúci ťažkosti

V novembri 1982 boli traja zvláštni priekopníci, ktorí predtým podpísali žiadosť o zákonnú registráciu, predvolaní do Kigali, po príchode zatknutí a uväznení bez súdneho procesu a bez právoplatného rozsudku. Sála kráľovstva bola zatvorená. Zvestovateľské dielo bolo zatlačené do podzemia.

List ministra spravodlivosti všetkým prefektúram postavil svedkov mimo zákon. Nasledovalo ďalšie zatýkanie. Väčšina zahraničných priekopníkov musela krajinu opustiť. Pre miestnych bratov to bolo obdobie skúšok, čas prečisťovania. V pravý čas sa začala vydávať Strážna veža v rwandčine a poskytovala ďalší duchovný pokrm.

Traja zvláštni priekopníci, Gaspard Rwakabubu, Joseph Koroti a Ferdinand I’Mugarula, mali vo veľkej väznici v Kigali množstvo práce. Pravidelne viedli biblické štúdiá s inými väzňami, a mnohí z nich spoznali pravdu. Ubiehali mesiace bez súdneho konania. V októbri 1983 sa konečne uskutočnilo. Títo traja bratia boli obžalovaní zo sprenevery peňazí nejakých ľudí, vzbury proti vláde a iných úplne  nepodložených previnení. Počas celého súdneho konania nebol ako usvedčujúci predmet predložený ani jediný číselný údaj alebo finančný doklad a ani neboli predvedení svedkovia, ktorí by obvinenie podporili.

Bratia boli odsúdení na dva roky väzenia a nebol im odpustený ani jediný deň. (Vrahovia medzitým mali úžitok z amnestie.) V Gisenyi päť iných svedkov vytrpelo vo vernosti takmer dva roky väzenia bez súdneho výroku.

Krátka úľava v roku 1985 umožnila niektorým rwandským bratom, aby sa zúčastnili na oblastnom zjazde v Nairobi a stretli sa s bratmi z vedúceho zboru. Ale v marci 1986 sa už v celej krajine stalo zatýkanie bežným. Mnohí boli zatknutí doma. Neboli ušetrené ani tehotné ženy a deti. V niektorých územiach boli svedkovia dostihnutí tak, že sa dostali na zoznamy hľadaných osôb. Časom bolo do väzenia  uvrhnutých vyše 140 svedkov — takmer tretina všetkých činných svedkov v krajine!

Ľudské rameno, alebo dôvera vo Všemohúceho?

Záležitosť svedkov prišla konečne 24. októbra 1986 pred súd. V tom čase už boli niektorí vyše pol roka väznení. Vo väzení sa dokonca narodilo dieťa a dostalo priliehavé meno Šikama Hodari (zostaň stály). Vynesené rozsudky boli strašne kruté, v rozmedzí od päť do dvanásť rokov. Jedna záujemkyňa, ktorá ešte nebola zvestovateľkou, bola odsúdená na desať rokov väzenia.

Tieto prípady vzbudili medzinárodnú pozornosť a boli dokonca predmetom rozhovorov medzi hlavami štátov v Európe a v Afrike. Mnoho ľudí zo zahraničia poslalo zodpovedným činiteľom protestné listy. Rozhlas sa zmienil o tom, že v niektorých dňoch dostávala vláda až 500 listov zastávajúcich sa Jehovových svedkov.

To všetko poskytlo znamenité príležitosti na vydávanie svedectva vo väzení. Svedkovia sa stali vynikajúcim príkladom toho, ako držať pevne pospolu. Spolu sa modlili, spolu študovali Božie slovo. Mnohí spoluväzni začali byť zvedaví a tiež začali študovať Bibliu. Teraz robia bývalí zločinci a prostitútky pekné pokroky na ceste k večnému životu.

Svedkovia si zachovali radostného ducha aj napriek uloženým dlhým trestom. Hovorili: „Dostali sme dvanásť rokov, ale Satan dostane tisíc!“ Tiež hovorili: „Tu máme väčšiu slobodu ako bratia vonku, lebo my môžeme na zhromaždení spievať, ale oni nie.“

Príjemné prekvapenie

Pri príležitosti 25. výročia nezávislosti Rwandy, 1. júla 1987, sa rwandský prezident v rozhlasovom prejave ospravedlnil za porušovanie ľudských práv a oznámil, že všetci,  ktorí boli 24. októbra 1986 odsúdení, budú prepustení. To bolo rozhodne odvážne, chvályhodné rozhodnutie! Niekoľko dní nato bolo všetkých 49 odsúdených bratov a sestier prepustených.

Avšak zostávala otázka, čo bude s tými, ktorí ešte odsúdení neboli. Uplynulo niekoľko týždňov, a nakoniec boli všetci predvolaní pred súd a bolo im povedané, že viac dobra pre svoju krajinu urobia, keď pôjdu domov a budú hospodáriť a robiť inú užitočnú prácu.

To bol prirodzene dôvod na veľkú radosť. Vyše tridsať nepokrstených zvestovateľov a študujúcich, ktorí robili počas väzenia rýchle pokroky, požiadalo po prepustení o krst. Po tejto väzenskej „škole“ všetci rýchle dospeli k zrelosti. Väčšina z nich hneď po krste vstúpila do pomocnej priekopníckej služby. A všetci svedkovia, ktorí boli prepustení, zasa našli svetskú prácu. — Pozri Žalm 37:25, 28.

Jednou z tých, ktorí radostne znášali skúšky, bola Pascasie. Jej manžel sa zľakol toho, že Jehovovi svedkovia boli postavení mimo zákon, a odviedol ju na policajnú stanicu, aby ju zatkli. Hoci ešte nebola pokrstená, bola uväznená so sestrami. Odsúdili ju na desať rokov. Aj keď ju bolelo, že necháva doma deti, uznala, že je nutné trpieť pre pravé uctievanie. Vo väzení robila duchovné pokroky a patrila k tým, ktorí boli po prepustení pokrstení. O čo väčšia bola jej radosť, keď sa vrátila domov a zistila, že jej manžel je pripravený študovať Bibliu s Jehovovými svedkami! Jej stálosť bola naozaj odmenená, pretože manžel sa stal jej duchovným bratom a rodina sa zjednotila v pravom uctievaní.

Začiatkom roku 1990 bolo v inej časti krajiny pripomenuté nedoriešené obvinenie z roku 1985 a štyria bratia boli odsúdení na desať rokov väzenia. Ďalšie územia to našťastie neovplyvnilo, takže sa tam mohli konať krajské zjazdy a škola  pre priekopníkov. Prvýkrát prišiel na návštevu zónový dozorca a prírastok duchovného pokrmu v rwandčine viedol k prehĺbeniu duchovného zmýšľania. Naviac, štyria naši bratia boli po šesťmesačnom väzení výnosom prezidenta prepustení.

Koncom roku 1990 náhle vypukla občianska vojna i v Rwande. Neutrálny postoj našich bratov v súlade s biblickou zásadou v Jánovi 17:14, ‚nebyť časťou sveta‘, pomohol niekdajším odporcom pochopiť, že Jehovov ľud nie je nepriateľom nikoho. Na začiatku roku 1991 spôsobil ďalšie starosti hladomor a bolo nutné vytvoriť program potravinovej pomoci pre Rwandu, predovšetkým na juhu krajiny. Nedávno slobodne prebehli krajské zjazdy. Bratia dúfajú, že jedného dňa im bude v Rwande umožnená úplná náboženská sloboda spolu so zákonným uznaním, ale medzitým naďalej pomáhajú mnohým ľuďom v rastúcej populácii Rwandy, ktorí hľadajú pravdu.

Teokratické oživenie v Ugande uprostred ťažkostí

V roku 1979 nastolila „oslobodzovacia vojna“ zmeny. Drancovanie, násilie a utrpenie vyvolalo potrebu hmotnej pomoci; bolo prerušené poštové i telefonické spojenie. Potom sa však dostala k moci nová vláda a ugandské noviny Times z 29. novembra 1979 oznámili zrušenie zákazu Jehovových svedkov a tiež slobodu uctievania pod titulom „Misionári sa môžu vrátiť“.

Zakrátko zorganizovali v Ugande novú sériu krajských zjazdov, na ktorých sa zúčastnilo 241 ľudí. Ale hospodárstvo bolo v troskách a život takmer nemal cenu. Veľa ľudí sa zmocnilo zbraní a z niekdajších vojakov sa stávali zločinci. Skoro každú noc sa ozývala streľba. Cestovať bolo nebezpečné.

 Kancelária odbočky v Nairobi prejavila živý záujem o budovanie a povzbudenie bratov tým, že hľadala statočných dobrovoľníkov, ktorí by do Ugandy doviezli literatúru. Pamätajme, že ľudia boli ozbrojení a vojaci často viedli dvojaký život a v noci chodili ako banditi. Dobrovoľníci museli prejsť lesnatým územím medzi Jinjou a Kampalou, ktoré bolo povestné prepadnutiami. Ľudia spravidla museli ísť najvyššou rýchlosťou, kým sa dostali do hustejšie obývaných končín.

Jeden misionár trávil noc u istého brata v Mbale, keď tu počul, ako ľudia niečo robia s jeho autom zaparkovaným na dvore. Uvedomil si, že zlodeji asi budú ozbrojení, a rozhodol sa, že ich nechá ukradnúť, čo chcú. Ráno na aute chýbali dve kolesá a tiež rezerva a predné sklo. Na cestu do Kampaly, dlhú 240 kilometrov, sa teda vydal s dvoma vypožičanými kolesami, ktoré mali takmer hladké pneumatiky, a bez predného skla, ktoré by ho chránilo pred dažďom. Musel ísť cez nebezpečné lesy. Ale všetko sa dobre darilo — žiaden defekt, len vietor a dážď ho šľahali do tváre.

V decembri 1980 bol dosiahnutý nový vrchol 175 zvestovateľov. Nasledujúci rok sa začal oblastným zjazdom na štadióne Lugogo v Kampale s účasťou 360 osôb. Uprostred pokračujúceho násilia ľudia spoznávali pravdu a v júli ich v krajine zvestovalo už 206. Každý rozšíril mesačne v priemere 12,5 časopisu.

Pretože v Ugande bol len jeden starší na osem zborov, bola veľmi potrebná pomoc. Bolo rozhodnuté znovu požiadať o misionárov. V septembri 1982, počas trvajúcich nepokojov, prišli do Kampaly dvaja slobodní misionári, Ari Palviainen a Jeffrey Welch. Stále platil zákaz vychádzania po pol siedmej večer a v noci bola bežná streľba, ba aj boje. Niektorí zvestovatelia zmizli a boli obavy, že zahynuli, ale  opäť sa objavili. Iní už nie. V nepokojoch, ktoré nasledovali po vojne v roku 1979, prišlo o život osem ugandských zvestovateľov.

Vo februári 1983 boli schválené povolenia na pobyt pre misionárov a v apríli už bol v prevádzke misionársky domov na bezpečnom mieste so štyrmi statočnými absolventmi Gileádu vrátane Heinza a Marianny Wertholzových. Zdvorilosť Uganďanov a ich záujem o Bibliu pomáhali misionárom ľahko zabudnúť na hospodárske ťažkosti, zlé cesty, nebezpečenstvo a nočné výtržnosti. Nebolo nič zvláštne, keď mal každý desať až pätnásť biblických štúdií. Za jeden mesiac títo štyria misionári rozšírili 4 084 časopisov!

„To je on!“

V jednej dedine vo vnútrozemí Ugandy sa dostala kniha Pravda do rúk mužovi stredných rokov, ktorý ihneď rozoznal, aký je to poklad. Čítal ju znovu a znovu a potom začal vydávať svedectvo každému, koho stretol. Dokonca sa vyhlasoval za Jehovovho svedka, hoci nikdy nijakého nestretol a vedel, že v celom okolí ani nie sú.

Uvedomoval si, že musí nájsť svojich „bratov“. A tak sa jedného dňa vydal na bicykli do Kampaly hľadať Jehovových svedkov. Keď videl na kostoloch kríže, vedel, že tam ich nenájde. Ľudia, ktorých sa pýtal, o Jehovových svedkoch vedeli, ale nemohli mu dať presnú adresu. V zúfalstve vošiel do kníhkupectva a pýtal sa na svedkov. Pokladník mu povedal, že tam svedkovia občas chodia s časopismi, ale nevedel, kde bývajú. „Keď zasa prídu,“ povedal záujemca, „prosím vás, dajte im moju adresu. Musia ma navštíviť.“

Práve vtedy konali dvaja misionári dodatočné návštevy u tých, ktorí prejavili záujem, ale nikto nebol doma. Znovu prechádzali svoje poznámky, narazili na meno pokladníka a povedali si: „Tak ho opäť navštívime.“

 Keď prišli do kníhkupectva, pokladník im povedal: „Bol tu niekto, kto vás potrebuje.“ Pozrel sa von z dverí a ukázal na ulicu. „To je on!“

Za chvíľku sa títo európski misionári zoznámili s vidiečanom, ktorý mal taký záujem. Obidvaja ho objali! Stal sa, samozrejme, usilovným študentom Biblie. Zakrátko bola v jeho dedine postavená sála kráľovstva a on sám sa po kroku oddanosti a krste stal v plnom slova zmysle bratom.

Opäť vojna

Pre väčšinu ľudí bol život v Ugande drsný. Nebolo vôbec žiadne bezpečie. Ľudí odvliekali vojaci a viac ich nikto nevidel. Ceny závratne stúpali. Napríklad cena chleba vzrástla od roku 1974 do roku 1984 o 1 000 percent. Niektorí prestali pri nákupe počítať peniaze a namiesto toho len merali hromádku bankoviek pravítkom.

Nespokojnosť v krajine dláždila cestu partizánskej vojne. Po mesiacoch bojov uchvátilo vláde moc nad krajinou Národné hnutie odporu. Utekajúce vojenské oddiely medzitým drancovali a nezmyselne strieľali ľudí.

Boje vypukli priamo okolo misionárskeho domova. Na druhý deň sa začalo strieľať; misionári boli vtedy na ceste na kresťanské zhromaždenie. Okolo hlavy im hvízdali guľky, ale nikto nebol zranený. Potom, v jedno nedeľné popoludnie, prišla nepozvaná návšteva: utekajúci, drancujúci vojaci. Ale keď vodca vojakov uvidel preukazy totožnosti misionárov, ihneď sa zmenil, začal sa správať priateľsky a ich vecí sa nedotkol. Muži si s ospravedlnením vzali nejaké šaty a posteľné prádlo, ale nič cennejšie.

Pri odchode misionárom poradili, aby urobili v celom dome neporiadok, postrhávali záclony, vyprázdnili zásuvky a rozhádzali veci po zemi a vyvolali tak dojem, že dom už bol  drancovaný. Vyplatilo sa to; celkovo im ukradli pomerne málo. Než nastal pokoj a kým sa okolo nich tvrdo bojovalo, misionári strávili celý deň aj noc v malej komore. Bola to najbezpečnejšia miestnosť v dome. Celý ten čas cítili Jehovovu ochranu a láskyplné puto svojho bratstva.

Ugandskí bratia môžu veľa hovoriť o Jehovovej ochrannej ruke. Niektorí môžu ukázať diery po guľkách v stenách domov alebo na odevoch. Jeden zvláštny priekopník musel viac ako päť hodín ležať na bruchu, zatiaľ čo sa mu nad hlavou križovali strely vládnych vojakov a povstalcov. Keď všetko stíchlo, zistil, že je obklopený mŕtvymi telami.

Zlepšené bezpečie a nové radosti

Počas nasledujúcich mesiacov bola situácia bezpečnejšia a diali sa prekvapujúce veci. Misionári museli napríklad cestou domov ísť okolo domu istého vysokého úradníka, ktorý bol vždy strážený náladovými, nevyspytateľnými vojakmi. Ľudia sa báli, že ich napadnú, a tak počet návštevníkov  misionárskeho domu poklesol. Aj misionári si vydýchli zakaždým, keď to miesto mali za sebou. Ale za novej vlády bol dom náhle ponúknutý do prenájmu práve v čase, keď sa misionári museli vysťahovať zo svojho domova. Zakrátko sa ocitli práve v tom dome, okolo ktorého sa báli chodiť, a za tropického večerného vánku sa tešili z jedla na veľkej terase. Keby to bol niekto pred rokom predpovedal, nikto by mu neveril.

Dielu v Kampale sa darilo. Na mnohých územiach v meste sa už viac ako desať rokov nezvestovalo a bolo ešte mnoho práce. Ugandskí bratia zvýšili činnosť a v roku 1987 dosiahli priemer 14,3 hodiny služby za mesiac na zvestovateľa.

Medzi týmito svedkami sa vytvorilo pevné puto lásky. Boli ochotní prinášať obete, hoci mali veľmi obmedzené hmotné prostriedky. (Ján 13:34, 35) Mnohých stála cesta na oblastný zjazd niekoľkomesačný zárobok. Vždy si vzájomne prejavovali pohostinnosť a pomáhali misionárom v akýchkoľvek problémoch. Niet pochýb, že ich Jehova mnohými spôsobmi podporoval, a často bolo „zázrakom“, že sa vôbec mohli konať zjazdy, niekedy bez zvukovej aparatúry alebo aj bez sedadiel!

Keď boli otvorené misionárske domovy v Kampale a Jinje, tretí domov bol zriadený na druhom konci Kampaly. Teraz má Uganda osemnásť zborov, vrcholný počet 820 zvestovateľov, vrcholnú účasť na Pamätnej slávnosti 3 204 osôb a viac ako 140 pravidelných a zvláštnych priekopníkov. Sály kráľovstva boli postavené v Jinje, Torore, Mbale a Kampale. Avšak podmienky pre svedecké dielo stále nie sú ľahké a budúcnosť je neistá.

V roku 1989 sa znovu objavil odpor. Začal poznámkami duchovenstva, potom prišli kritické články v novinách,  svojvoľné ústne zrušenie schváleného povolenia stavby, odmietnutie žiadosti uskutočniť zjazdy na niektorých miestach a iné zásahy zle informovaných úradníkov. Časom boli všetky združenia žiadané, aby sa znovu zaregistrovali, ale Medzinárodnému združeniu bádateľov Biblie bola registrácia odmietnutá. Väčšina misionárov musela opustiť krajinu. Napriek tomu všetkému sa v decembri 1990 úspešne konali oblastné zjazdy. Niektorí vysokí úradníci prejavili veľkú ochotu a nezaujatosť a vzbudili nádej, že sa všetci misionári budú môcť do Ugandy čoskoro vrátiť a pokračovať vo vzdelávacom diele. Toto pole má veľké predpoklady a bratia prosia Pána žatvy, aby vyslal viac robotníkov. — Mat. 9:37, 38.

Keňa sa pripravuje na väčší rozmach

Jehovova organizácia na celej zemeguli postupuje, a v celej východnej Afrike je viditeľný neustály vzrast. Preto nadišiel  čas zaviesť v Keni lepšiu technológiu. V roku 1984 v kancelárii odbočky zavládlo veľké vzrušenie, keď nemecká odbočka poslala prvé dva osobné počítače IBM.

Zo začiatku boli týmito novými strojmi všetci vyvedení z miery, ale s Jehovovou pomocou a s jednoduchými príručkami to netrvalo dlho a počítače sa rozbehli. Počítače umožnili vkladať text a preniesť ho na diskety, ktoré sa dali posielať do zámorských odbočiek, kde sú tlačiarne. Ponúkalo to nové veľké možnosti. Už nebolo potrebné dvakrát i trikrát posielať korektúry do Anglicka a späť, kým bolo možné vytlačiť svahilskú Strážnu vežu. Dnes sa svahilská Strážna veža vydáva súčasne s anglickou a všetky keňské zbory môžu v tom istom týždni študovať rovnakú biblickú látku ako ich bratia po celom svete.

Ruka v ruke so stálym prírastkom zvestovateľov výrazne vzrástlo aj vyrovnané duchovné  zmýšľanie. Svedkovia trávili viac času v službe a zachovávali si prosté oko upreté na záujmy Kráľovstva. Viac sa ich snažilo lepšie pomáhať svojim početným rodinám na rodinnom biblickom štúdiu. Boli menovaní noví starší a stále viac mladých bratov sa usilovalo o spôsobilosť stať sa služobnými pomocníkmi. Mnohí prejavili rýdzosť v skúškach kresťanskej neutrality. Viac ich bolo ochotných priniesť hmotné obete, aby mali svoje vlastné sály kráľovstva.

Zjazd Ľud zachovávajúci rýdzosť v roku 1985

Na konci roku 1985 patrila Keňa ku krajinám, ktoré boli vybrané, aby sa tam konal zvláštny medzinárodný zjazd so zahraničnými návštevníkmi. Prišlo ich takmer 2 000. Hosťujúci delegáti sa síce tešili z keňskej krajiny a zveriny, ale jednomyseľne vyhlásili, že vrcholom ich pobytu bol zjazd a zvestovateľská služba, v ktorej ich sprevádzali miestni bratia.

Keď obyvatelia Nairobi videli všetkých tých wazungu (belochov čiže Európanov), ako chodia so svojimi miestnymi sprievodcami, vyvolalo to nemalý rozruch. Na návštevníkov zasa zapôsobil záujem Keňanov o Bibliu a zástupy malých detí, ktoré ich všade sprevádzali.

Aj na zjazde boli hostia očarení tisíckami pozorných malých detí. Park Jamhuri v Nairobi naplnilo vyše 8 000 ľudí. Bol to dovtedy najväčší zjazd. Zvláštnym zážitkom pre poslucháčov bola prítomnosť dvoch bratov z vedúceho zboru, Theodora Jaracza a Alberta Schroedera.

V priebehu ďalších rokov rástol počet pracovníkov kancelárie odbočky a do Kene prišli ďalší misionári. Misionári boli odmenení mnohými duchovnými deťmi. Napríklad Eldoretský zbor sa s pomocou misionárov rozrástol za štyri roky zo 45 na 129 zvestovateľov. S rastúcim priekopníckym duchom postupovali záujmy Kráľovstva stále dopredu.  V roku 1987 viac než 4 000 zvestovateľov strávilo v službe vyše 1,5 milióna hodín. Každý slúžil mesačne v priemere 16,4 hodiny.

Účasť na Pamätnej slávnosti vzrástla na 15 683 osôb a 466 z nich bolo pokrstených. Každý mesiac slúžilo v priemere viac ako tisíc priekopníkov, z toho vyše 500 bolo pravidelných priekopníkov. Stavali sa nové sály kráľovstva a boli vypracované plány novej zjazdovej budovy na predmestí Nairobi. Prvý raz bolo pod dozorom odbočky v činnosti viac ako 10 000 zvestovateľov vrátane 1 000 pravidelných priekopníkov. A potom sa stalo niečo otrasné.

Ďalší zákaz

Krátko po skončení krajských zjazdov, ktoré sa zaoberali skúškami viery, práve sa robili prípravy na oblastný zjazd „Dôveruj v Jehovu“, podstúpila táto dôvera skutočnú skúšku. V keňských novinách Gazette sa 19. novembra 1987 objavilo právne vyhlásenie datované 9. novembra, ktoré rušilo registráciu Združenia Jehovových svedkov vo východnej Afrike, hoci bolo v činnosti vyše 25 rokov. Výnos dovoľoval 21 dní na ukončenie činnosti a rozdelenie majetku medzi členov. Ešte v to popoludnie list od registračného úradu rozhodnutie potvrdil. Neboli uvedené nijaké dôvody.

Na druhý deň ráno túto správu uviedli jedny noviny medzi drobnými oznamami na piatej strane, nie ako hlavný titul ako v roku 1973. Ale zahraničné tlačové agentúry okamžite telefonovali a potom zverejnili túto neuveriteľnú správu. Ihneď sa vyvinulo úsilie na stretnutie s vládnymi úradníkmi, no tí boli buď zamestnaní štátnou návštevou, alebo neboli ochotní o veci hovoriť.

Hľadala sa právna rada a po mnohých modlitbách bolo podané odvolanie. Potom, 27. novembra jeden sudca vyhlásil, že sa prípad môže prerokovať, čím sa Združenie opäť stalo  legálnym až do vyriešenia záležitosti. Preto v celej Keni otvorene pokračovali zhromaždenia a zvestovateľská činnosť, čo v tom čase prinieslo určitú úľavu.

A čo zjazdy? Bola potrebná viera na to, aby sa pokračovalo v plánovaní, ale tým väčšia radosť bola, keď prišlo potrebné schválenie. Po určitých ťažkostiach boli priestory na zjazdy prenajaté, a tak sa všetky tri oblastné zjazdy „Dôveruj v Jehovu“ v decembri konali. Celková účasť v krajine bola 10 177 osôb a krstov bolo 228.

Potom sa pomery javili ako normálne. Svedkovia si plne uvedomovali, že veci sú teraz v Jehovových rukách, či ide o budúcnosť kancelárie odbočky, či o dielo v Keni.

Tento nedoriešený právny stav trvá už celé roky, pretože súd prípad opätovne odkladá. To malo za následok mnoho ťažkostí na tých miestach, kde si úradníci neuvedomovali, že sme naďalej legálni, a zatýkali bratov, zdržovali povolenia alebo aj odmietali povoliť zjazdy. Medzitým zasahovalo duchovenstvo kresťanstva do politiky ako nikdy predtým. To mnohým pomohlo postrehnúť rozdiel medzi duchovenstvom a mierumilovnými svedkami dodržiavajúcimi zákon.

To všetko viedlo k prírastku zvestovateľov Kráľovstva. V čase Pamätnej slávnosti v roku 1991 bolo v krajine takmer 6 000 zvestovateľov a na slávnosti bolo prítomných 19 644 ľudí. V Nairobi a Nanyuki, ktoré leží na rovníku, boli postavené zjazdové sály. Prírastok zvestovateľov pridal odbočke väčší náklad, takže sa rodina bétel rozrástla na 38 členov a začalo byť naliehavé rozšíriť existujúcu budovu.

Hľadíme do budúcnosti s dôverou v Jehovu

Priestor nedovoľuje zmieniť sa o mnohých iných dôležitých veciach a vzrušujúcich skúsenostiach vo východnej  Afrike. Veľký počet ďalších verných sa vydával v prospech dobrého posolstva a znášali zlo ako služobníci pravého Boha. Mnohí zobrali na seba ťažké zodpovednosti a ako apoštol Pavol celé roky v sebe nosili ‚úzkostlivú starosť o všetky zbory‘. (2. Kor. 11:28) Hospodárske, právne a politické ťažkosti pokračujú. Trvalé riešenie všetkých týchto problémov sa uskutoční len prostredníctvom Jehovovho kráľovstva, a dovtedy ešte zostáva zhromaždiť veľa úrody.

 Počet obyvateľov tejto časti sveta sa za uplynulých 20 rokov zdvojnásobil. V auguste mali všetky krajiny, ktoré patria pod odbočku, celkový vrchol 15 970 zvestovateľov. Odbočka píše: „Vieme, že Jehova pozná svoje ovce, a modlíme sa, aby sa ‚Jehovovo slovo rýchlo šírilo‘ pred náhle sa blížiacim koncom, a časom, keď bude tento krásny kút krajiny so všetkými svojimi stvoriteľskými divmi časťou ozajstného celosvetového raja.“ — 2. Tes. 3:1.

[Poznámky pod čiarou]

[Grafy na strane 206]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Keňa 8 000

1950 3

1960 108

1970 947

1980 2 266

1991 6 300

Vrchol. počet zvestovateľov

2 000

1950

1960 5

1970 132

1980 317

1991 1 256

Priem. počet priekopníkov

[Grafy na strane 207]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Deväť krajín patriacich pod kenskú odbočku

17 000

1950 119

1960 865

1970 2 822

1980 5 263

1991 15 970

Vrchol. počet zvestovateľov

4 000

1950 1

1960 49

1970 296

1980 599

1991 3 127

Priem. počet priekopníkov

 [[Rámček/mapa na strane 66]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Červené more

Adenský záliv

JEMEN

SUDÁN

Níl

Omdurman

Chartúm

Eritrea

Asmara

DŽIBUTSKO

ETIÓPIA

Addis Abeba

SOMÁLSKO

Mogadišo

KEŇA

Nairobi

Mombasa

ROVNÍK

Viktóriino jazero

UGANDA

Kampala

ZAIRE

RWANDA

BURUNDI

TANZÁNIA

Zanzibar

Dar es Salaam

Mbeya

MALAWI

ZAMBIA

Indický oceán

SEYCHELY

MADAGASKAR

[Rámček]

KEŇA

Hlavné mesto: Nairobi

Úradný jazyk: svahilčina a angličtina

Prevládajúce náboženstvo: rôzne viery

Počet obyvateľov: 23 000 000

Kancelária odbočky: Nairobi

[Obrázok na strane 69]

Mladí pastieri v Keni

 [Obrázky na strane 71]

Keňa, strhujúci domov divých zvierat

 [Obrázky na strane 74]

Oľga Smithová s dvoma deťmi sa lúči so svojím manželom Grayom a jeho bratom Frankom, keď sa vydávajú na plavbu do východnej Afriky

Frank Smith blízko centra mesta Nairobi, rok 1931

Gray Smith vydáva svedectvo v Keni, rok 1931

[Obrázok na strane 76]

David Norman a Robert Nisbet v Durbane v Južnej Afrike tesne pred odchodom lode do Dar es Salaamu v roku 1931

 [Obrázky na strane 79]

George Nisbet, Gray a Oľga Smithovi a Robert Nisbet prechádzajú cez rieku Limpopo a odpočívajú cestou do východnej Afriky, rok 1935

[Obrázok na strane 88]

Stretnutie dlhoročných zvestovateľov pri káve a čaji neďaleko Nairobi, rok 1985: zľava Muriel Nisbetová, Margaret Stephensonová, Vera Palliserová, Mary Whittingtonová a William Nisbet

[Obrázok na strane 93]

Ingilizi Caliopiová s Máriou Girgisovou v Chartúme v Sudáne

[Obrázok na strane 96]

Misionári z Gileádu: Dean Haupt a Haywood Ward v Addis Abebe

[Obrázok na strane 99]

Malá kancelária etiópskej odbočky v Addis Abebe v roku 1953

[Obrázok na strane 105]

Hosea Njabula a jeho manželka Leya boli medzi prvými, ktorí šírili dobré posolstvo v Tanzánii

[Obrázok na strane 107]

Deviati z tých, ktorí spoznali pravdu v južnej Tanzánii v 30. rokoch. Zľava doprava: Andrew Chungu, Obeth Mwaisabila, Timothy a Ana Kafukovi, Leya Nsile, Joram Kajumba, Jimu Mwaikwaba, Stela a Semu Mwasakuna

[Obrázok na strane 108]

Thomson Kangale, trpezlivý učiteľ východoafrických bratov

[Obrázok na strane 123]

George Kadu a Margaret Nyende spomínajú na prvé dni v Ugande, keď pred vyše 35 rokmi počuli pravdu

[Obrázok na strane 131]

Prvý misionársky domov a kancelária odbočky v Nairobi v Keni boli otvorené 1. februára 1963

[Obrázky na strane 139]

V roku 1965 bol druhou kanceláriou odbočky v Nairobi byt na najvyššom poschodí; dolu je pohľad zozadu na tretiu kanceláriu odbočky v roku 1970 pred rozšírením

[Obrázok na strane 141]

Lamond Kandama, zvláštny priekopník pôsobiaci 50 rokov v Zambii, Tanzánii a Keni, s Esinalou a Stanleyom Makumbovými, ktorí strávili vyše 40 rokov vo zvláštnej službe v Keni, väčšinou ako cestujúci dozorca s manželkou v Ugande

[Obrázok na strane 142]

John a Kay Jasonovi z nairobského bételu majú za sebou každý vyše 50 rokov služby celým časom

[Obrázok na strane 157]

Skupina šťastných Rwanďanov po krste

[Obrázok na strane 158]

Anna Nabulyová, jedna z ugandských vytrvalých zvestovateliek

[Obrázok na strane 169]

Gebregziabher Woldetnsae, dozorca, ktorý sa rozdával až do smrti

 [Obrázky na strane 177]

Tváre, ktoré očakávame pri vzkriesení. Všetci boli zavraždení pre svoju vernú oddanosť dobrému posolstvu. Zhora vľavo: Ayele Zelelew, Hailu Yemiru, Wubie Ayele, Kaba Ayana, Gebreyohanes Adhanon, Adera Teshome, Wondimu Demera, Kasa Gebremedhin, Eshetu Mindu

[Obrázok na strane 192]

Gaspard Rwakabubu, Joseph Koroti a Ferdinand I’Mugarula po prepustení z väzenia v Kigali, boli šťastní, keď mohli navštíviť medzinárodný zjazd v Nairobi v roku 1985

[Obrázok na strane 199]

Krajský zjazd v Mbale (Uganda) v roku 1987

[Obrázok na strane 201]

Súčasná keňská kancelária odbočky a domov bétel v Nairobi po rozšírení

[Obrázok na strane 202]

Bernard Musinga strávil vo východnej Afrike 20 rokov ako cestujúci dozorca a bol členom výboru odbočky, skôr než sa vrátil do rodnej Zambie