Celosvetová správa

Afrika

NAPRIEK suchu, hladomoru, vysokej inflácii, zákazom a náboženskému odporu konajú naši bratia v Afrike stále verne práve to, čo hovorí Žalm 105:1: „Vzdávajte vďaky Jehovovi, vzývajte jeho meno, oznamujte jeho skutky medzi národmi.“ Ich horlivosť je nákazlivá.

Dvaja bratia z Beninu boli šťastní, že získali pridelenie ako zvláštni priekopníci do odľahlej časti krajiny. V ich obvode neboli žiadne sály Kráľovstva, žiadne zhromaždenia, žiadni iní svedkovia. Dva týždne po svojom príchode usúdili: „Nikto nemôže chodiť na zhromaždenia, dokiaľ nejaké nebudú.“ A tak zaviedli všetkých päť zhromaždení. Na konci prvého mesiaca začali chodiť na zhromaždenia dvaja záujemcovia. O dva mesiace neskôr priekopníci videli, že je potrebné postaviť sálu Kráľovstva. Jeden záujemca venoval pozemok, ďalší dodal stavebný materiál. O tri týždne prišlo na zvláštnu prednášku 40 ľudí, i keď sála Kráľovstva ešte nebola úplne dokončená. Na Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo 71 osôb, a neskôr v tom istom mesiaci sa na verejnej prednáške krajského dozorcu zhromaždilo 113 poslucháčov. To všetko iba počas piatich mesiacov!

 Mnohí ľudia vyjadrujú prekvapenie, keď vidia, ako Jehovovi svedkovia spoločne pracujú na stavbách sál Kráľovstva. Rímskokatolícky kňaz z Južnej Afriky priznal: „Bol som vo Vatikáne, ale niečo takého som nikdy nevidel. Ľudia všetkých rás spoločne pracujú v jednote. Belosi prišli stavať na územie černochov a pre černochov. Riskujú svoje životy, pretože belosi sú v černošských štvrtiach napádaní.“

Jehovu teší, keď ho prosíme, aby žehnal našej službe. Keď však požehnanie dostaneme, Jehova od nás očakáva, že budeme postupovať dopredu vo viere a dávať najavo svoje prianie ešte viac mu slúžiť. Jeden svedok z Nigérie vysvetľuje, ako sa to prejavilo v jeho prípade: „V škole priekopníckej služby v auguste 1988 sme sa dozvedeli o možnosti služby v miestach, kde je väčšia potreba. Začal som šetriť peniaze, aby som sa mohol presťahovať, a mal som v úmysle v marci 1989 odísť zo zamestnania. Išiel som za svojím nadriadeným, a hoci mi ponúkal povýšenie, povedal som, že mám v pláne presťahovať sa na vidiek a podieľať sa na kazateľskom diele. On povedal: ‚Vy neviete, čo robíte. Budete živoriť. Choďte a premýšľajte o tom.‘

Keď som prišiel domov, položil som na stôl svoje dva preukazy — preukaz priekopníka a pracovný preukaz. Zvážil som, akú majú hodnotu. Prišiel mi na myseľ Žalm 90:10. Priemerná dĺžka života je iba 70 rokov. Len pri zvláštnej sile môžeme dosiahnuť 80 rokov. V tom čase som mal 30 rokov, a tak som si spočítal, že mi zostáva len 40 rokov. Vynásobil som svoj ročný príjem štyridsiatimi a zistil som, že celá táto čiastka by nestačila ani na to, aby som si kúpil auto. Táto práca pre mňa nemá cenu, pomyslel som si. Vrátil som sa teda k svojmu nadriadenému a dal som výpoveď. Povedal mi: ‚Vy ste sa zbláznili. Umriete od hladu.‘ Od toho času som slúžil v troch častiach krajiny. Bolo pre mňa radosťou, že som pomohol založiť dva zbory. Keď som nedávno stretol svojho bývalého nadriadeného, prvé, čo povedal, bolo: ‚Vy ste ma oklamali. Hovorili ste, že nebudete dostávať plat, ale vidím, ako dobre vyzeráte.‘“

 V priebehu služobného roku 1992 bolo v Zaire vydané dosiaľ najväčšie svedectvo. Politický, sociálny a ekonomický prevrat nezabránil tomu, aby mohlo viac než 67 000 pokorných zvestovateľov usilovne oznamovať dobré posolstvo a robiť učeníkov. Viac než 140 000 biblických štúdií a takmer 300 000 návštevníkov Pamätnej slávnosti nasvedčuje budúcemu rastu. Vysoká inflácia a občianske nepokoje spôsobili našim bratom v Zaire ťažkosti. Napriek tomu bolo vydané výrečné svedectvo v septembri 1991, keď povstanie otvorilo cestu drancovaniu vo veľkých strediskách s mnohými obyvateľmi. Tisíce „kresťanov“, ktorí v nedeľu boli v kostole, v pondelok a v utorok horúčkovito pracovali, aby zhromaždili všetky veci, ktoré mohli ukoristiť. Dokonca i svoje deti posielali na nespočetné výpravy, aby kradli a nakradnuté veci prinášali domov. Veľa pozorovateľov si všimlo, že ich kňazi mali po drancovaní nové oblečenie a nové domáce spotrebiče. Jehovovi svedkovia sa však na tomto drancovaní nezúčastňovali, ani ukradnuté veci neprijímali. V dedine Simfo v provincii Shaba sa učiteľ v škole opýtal, ktorá cirkev sa nepodieľala na drancovaní. „Jehovovi svedkovia,“ bola jednohlasná odpoveď. „Dokonca ani nejedia ukradnuté potraviny.“

Kniha Ľudstvo hľadá Boha bola dobre prijatá na Pobreží Slonoviny. Jedna sestra z tejto krajiny rozpráva: „Keď som viedla biblické štúdium, osoba, ktorú som vyučovala, sa opýtala: ‚Prečo je toľko rozdielnych náboženstiev, keď je len jeden Stvoriteľ? Ponúkla som jej knihu Ľudstvo hľadá Boha. Sotva preletela očami obsah, bola ohromená. Potom vyhlásila: ‚Vy Jehovovi svedkovia máte odpovede na všetky otázky a verím, že máte kľúč k pravde. Pre mňa však bude príliš ťažké pravdu uplatňovať, pretože je tu veľa zákonov.‘ Poukázala som na 1. Jána 5:3, kde čítame, že ‚Jehovove prikázania nie sú bremenom‘, a dodala som, že Jehova nám dal zákony na náš telesný i duchovný úžitok. Uistila som ju: ‚Keď budete Bibliu študovať dôkladne, spoznáte cenu týchto božských zákonov.‘ Súhlasila a prejavuje skutočné ocenenie pre pravdu.“

 Africkí svedkovia majú zvláštny dôvod vzdávať vďaku Jehovovi. Boli zrušené zákonom stanovené obmedzenia, ktoré sa týkali diela Jehovových svedkov v Etiópii, Ghane, Keni, Kongu, Rwande, Togu a Zambii. To viedlo k tomu, že teraz je pre našich bratov omnoho ľahšie pokračovať v oznamovaní Kráľovstva. Jehova skutočne pôsobí, „aby klesli závory väzenia“, a tým, ktorí majú úprimné srdce, dovoľuje vojsť do jeho organizácie. — Iz. 43:14:

V jednej z týchto krajín istý brat, ktorý bol kedysi v krajskej a oblastnej službe, s touto prácou skončil, aby sa mohol postarať o svojich zostarnutých rodičov. V tom čase bol pokrstený len jeden z jeho príbuzných, ale teraz sú pokrstení štyria ďalší. Jeden z nich nariekal: „Keby som poznal pravdu skôr, mohol som sa ti postarať o otca a matku a ty si mohol ďalej slúžiť ako cestujúci dozorca.“ Brat odpovedal: „I keď som teraz naspäť v dedine, som spokojný a šťastný, pretože vidím, ako moji príbuzní prijímajú pravdu.“

V inej krajine pracoval jeden brat ako strážnik a to mu bránilo v plnej účasti na teokratických činnostiach. Keď mu preplácali dovolenku, brat si všimol, že mu pokladník vyplatil čiastku dvakrát. Brat ho samozrejme na tento omyl upozornil a prebytočnú čiastku vrátil. Pokladník o tom informoval zamestnávateľa, ktorý bratovi vypísal doklad o poctivosti a zaniesol to i do podnikových záznamov. O niečo neskôr táto spoločnosť hľadala účtovníka, a o miesto sa uchádzalo asi 30 zamestnancov. Väčšina uchádzačov mala vysokú kvalifikáciu a podporu vplyvných osôb z tejto spoločnosti. Keď riaditeľ prechádzal zoznam uchádzačov, všimol si, že náš brat, i keď bol prijatý ako strážnik, mal osvedčenie o kvalifikácii účtovníka. Spomenul si na jeho poctivosť pri preplácaní dovolenky a odmenil brata tým, že mu zveril postavenie účtovníka spoločnosti. Teraz sa už od brata nepožadovalo, aby chodil na nočné zmeny, a tak mal viac času na teokratickú činnosť. Naviac získal vyšší plat i ďalšie výhody.

 Ázia

„JEHOVA je Božský a dáva nám svetlo.“ ​(Žalm 118:27) Svetlo od Jehovu skutočne zažiarilo na jeho ľud po celej Ázii.

Dvaja priekopníci pricestovali autobusom do neprideleného obvodu v Indii, a skôr než začali svoj deň zvestovateľskej služby z domu do domu, zastavili sa na šálku čaju. Zatiaľ čo popíjali čaj, vydali svedectvo majiteľke čajovne a zaviedli biblické štúdium s ňou aj s jej dvoma synmi. I keď sa jej manžel najprv staval proti, časom sa štúdia začal sám zúčastňovať. Potom sa domov prisťahovala najstaršia dcéra. Najprv odporovala tomu, čo svedkovia vyučovali, a stavala sa proti štúdiu. Nakoniec sa k biblickému štúdiu pripojila tiež. To, čo sa dialo v tejto rodine, sa nepáčilo miestnym cirkviam. Zjednotili svoje úsilie a snažili sa vyvíjať na rodinu nátlak, aby v štúdiu nepokračovala. Priamo pred čajovňou, ktorá patrila rodine, bolo usporiadané sedemdňové cirkevné zhromaždenie, v priebehu ktorého kňazi z rôznych cirkví z rečníckeho pultu ústne napádali svedkov.

Odpor cirkví mal však opačný účinok. Záujem o pravdu sa čoskoro rozšíril medzi susedmi a s priekopníkmi začalo  študovať viac rodín. Keď v tomto obvode bolo usporiadané zborové štúdium knihy, prvého zhromaždenia sa zúčastnilo 43 osôb. Jedna rodina, vrátane niekoľkých osôb, ktorým bola odňatá pospolitosť, začala znovu pestovať spoločenstvo a vylúčení boli šťastne prijatí späť. Táto rodina sa nemohla dočkať, keď v ich území bude sála Kráľovstva. Venovala teda malý pozemok, na ktorom bola sála Kráľovstva čoskoro postavená. Na oblastnom zjazde v minulom roku bolo pokrstených 12 osôb z tohto obvodu. A spomeň si, že to všetko sa začalo neformálnym vydaním svedectva v čajovni!

Jedna svedkyňa v Kórei študovala Bibliu s význačným básnikom, ale pretože jeho budhistická filozofia stavala Budhu pred Ježiša, prestal študovať. Keď sa vo zvestovateľskej službe ponúkala kniha Najväčší človek, svedkyňa básnika opäť navštívila a opatrne mu ju predložila. Na jej prekvapenie knihu prijal. Keď sa za nejaký čas vrátila, nielenže mal básnik knihu prečítanú od začiatku do konca, ale prejavil veľké nadšenie pre to, čo čítal. Povedal, že ľudská filozofia preniká len do mozgu, ale príbeh o Ježišovi preniká ako do mozgu, tak i do srdca. Ježišov životný príbeh a jeho učenie na básnika hlboko zapôsobili. Pozval sestru, aby mu o Ježišovi povedala viac. Tak sa obnovilo biblické štúdium a básnik robí výrazné pokroky.

Na konci služobného roku bola na základe rozhodnutia mestského úradu stále uzavretá sála Kráľovstva v odbočke v Tel Avive v Izraeli. Je to dôsledok politického tlaku, ktorý na úrady vyvíjali ortodoxné náboženské zložky. Kancelária odbočky sa proti uzavretiu odvolala a dúfa, že v blízkej budúcnosti bude vynesené priaznivé rozhodnutie.

Dobré posolstvo o Kráľovstve stále nachádza odozvu v Libanone sužovanom vojnou. Vo veku 85 rokov zomrel jeden verne oddaný svedok. V pravde bol od štyridsiatych rokov. Pochádzal z veľkej rodiny v kraji Bekaa. Mnohí  členovia jeho rodiny, zvlášť tí starší, sa držia silných náboženských a spoločenských tradícií. Syn toho muža, tiež svedok, vysvetlil, že posledným prianím jeho otca bolo, aby bol pochovaný na rodinnom cintoríne, ale malo to prebehnúť bez akýchkoľvek náboženských obradov, ktoré by boli v rozpore s otcovým kresťanským presvedčením. Vďaka synovmu úctivému postoju dala rodina súhlas i napriek počiatočnému tvrdému odporu niektorých príbuzných. Keď sa konal pohreb, bol chladný deň a snežilo. Medzi dedinou a bratovým domom bola cesta nepriechodná. Príbuzní použili buldozéry, aby spriechodnili asi 5-kilometrovú cestu. Pri tejto smutnej udalosti bol prednesený utešujúci prejav a rozšírilo sa 400 biblických traktátov o nádeji na vzkriesenie. Tí z rodiny, ktorí zdieľali bratovu vieru a presvedčenie o nádeji na vzkriesenie, vydali mnohým ľuďom na tomto území veľké svedectvo.

Z Thajska prichádza ďalší dôkaz, že Božie Slovo má moc meniť ľudské životy. Jedna priekopníčka viedla biblické štúdium s majiteľkou salónu krásy a jej zákazníčkou. Keď sa hovorilo o rodinnom živote a dobrých morálnych zásadách, zdalo sa, že sa to zákazníčke nepáči, a prestala študovať. O nejaký čas sa priekopníčke zverila, že sa cíti príliš nečistá na to, aby študovala Bibliu, pretože je sedem rokov lesbičkou. Na základe Izaiáša 1:18 priekopníčka poukázala na to, že Jehova odpúšťa hriechy, ktorých sa niekto dopustil v nevedomosti. Žena začala znovu študovať. Prerušila nemravný vzťah a neskôr sa vydala. Teraz sú ona i jej manžel pokrstení. Traja ďalší príbuzní si všimli zmeny, ktoré urobila, a začali študovať. Jeden z nich je teraz pokrstený tiež.

V Japonsku sa bratia veľmi namáhajú, aby celú krajinu pokryli dobrým posolstvom o Kráľovstve. V lete 1991, keď sa skončila činnosť v nepridelených obvodoch, zostalo 257 nepridelených miest a dedín s celkovým počtom 1 284 300 obyvateľov. Na konci marca 1992 však boli všetky  tieto obvody pridelené zborom. Dnes už nezostal žiaden nepridelený obvod. Po 43 rokoch, ktoré uplynuli od roku 1949, keď po skončení druhej svetovej vojny do Japonska prišla prvá skupina misionárov, svedkovia pravidelne prepracovávajú celé územie Japonska. Od roku 1989 kancelária odbočky každý rok povzbudzuje k zvláštnej činnosti v mesiaci apríli. Vrcholný počet pomocných priekopníkov, ktorý sa dosiahol v roku 1989, však do toho času nebol prekročený. Tohtoročný nový vrchol 46 787 pomocných priekopníkov však prevýšil onen predchádzajúci o viac než 5 000. Pripočítaj k tomu 50 395 pravidelných priekopníkov v apríli a počet zvláštnych priekopníkov a zistíš, že sa v tomto mesiaci podieľalo na nejakom odvetví služby celým časom 98 313 osôb — ohromujúcich 59 percent všetkých zvestovateľov! Mnohí mladí slúžili ako pomocní priekopníci. Jeden z nich, pätnásťročný brat z ostrova Hokkaido, svedomito vykonával opätovné návštevy a počas apríla zaviedol tri biblické štúdiá s dospelými.

Zatiaľ čo sa približuje prevzatie Hong Kongu pod čínsku správu, ku ktorému má dôjsť v roku 1997, politická a ekonomická scéna pôsobí úzkostlivú starosť a obavy o budúcnosť tohto územia. Je radostné vidieť, že svedkovia v tom ovzduší zachovávajú kresťanský pokoj a usilovne pracujú v Jehovovej službe. Aký je výsledok takého úsilia? Ďalší znamenitý rok teokratickej činnosti. V histórii odbočky rok najradostnejší a najproduktívnejší. Napríklad začiatkom tohto roku sa v hongkongskej odbočke stretli pod vedením vedúceho zboru zástupcovia štyroch ďalších odbočiek na tomto území, aby sa lepšie skoordinovala produkcia publikácií v čínštine. Výsledkom je, že gramotní Číňania sa teraz môžu dostať k našim publikáciám ako v zjednodušenej, tak i tradičnej čínštine. A v Číne sú v čase, keď je toto písané, všetci naši bratia a sestry šťastne prepustení z väzenia, i keď je ich činnosť obmedzovaná.

 Európa

„Jehova je vysoko nad všetkými národmi, jeho sláva je nad nebesami.“ ​(Žalm 113:4) Jehovov ľud v Európe žije vo veľmi odlišných podmienkach, od divokej občianskej vojny, hladu a náboženskej neznášanlivosti až po relatívny hmotný blahobyt a ľahostajnosť. A predsa verne upiera svoj duchovný zrak na Jehovu.

Mladý svedok v Poľsku sa dychtivo delil o pravdu so svojimi spolužiakmi. Svojej triede v škole vysvetlil pôvod kríža. Výsledkom bolo, že väčšina žiakov dospela k záveru, že kríž by sa nemal uctievať. Kňaz však protestoval. Rodičia študentov boli zvolaní do školy, kde sa kňaz snažil pošpiniť dobrú povesť svedkov. Jedna matka odpovedala na tento slovný útok tak, že povstala a vysvetlila, že jej syn fajčil, ale od toho času, čo študuje so svedkami Bibliu, fajčiť prestal. Pri inej príležitosti sa v škole začalo diskutovať o náuke o trojici. Pre kňaza bolo ťažké túto náuku uspokojivo vysvetliť, a tak sľúbil, že privedie ešte jedného kňaza, ktorý ju objasní. Študent,  ktorý bol svedkom, a niekoľko jeho priateľov — záujemcov — sa dobre pripravili na biblický boj. Úspešne obhájili biblické učenie o Božom mene a vyvrátili cirkevné náuky o trojici, o uctievaní Márie a o kríži. Trieda došla k záveru: „Ak sú falošné základné katolícke náuky, čo tie ostatné?“

Jeden z prítomných kňazov, katechéta, priznal: „Presvedčili ste ma. Trojica neexistuje.“ A súhlasil, aby sa s ním viedlo biblické štúdium. Začali sa tiež štúdiá so siedmimi študentmi. Dve z nich viedol sám mladý svedok. Všetci vrátane kňaza začali navštevovať zhromaždenia. Kňaz čoskoro opustil kňazský úrad a pokračuje v štúdiu. Teraz chce slúžiť nie trojjedinému bohu, ale jedinému pravému Bohu, Jehovovi.

Len málo svedkov na Islande žije mimo veľkého mesta. Odbočka preto podnikla opatrenia, aby sa priekopníci delili o dobré posolstvo v odľahlých územiach. V jednom vzdialenom obvode dvojica misionárov usilovne vydávala svedectvo. Skôr než odišli na dovolenku, spýtal sa mladý tesár Oskar, jeden zo záujemcov, s ktorými študovali Bibliu, či by mohol dostať nejakú literatúru naviac. „Bolo by dobré mať čo ponúknuť, keby niekto kládol otázky,“ vysvetlil. Dvojica misionárov ho zásobila niekoľkými knihami, brožúrami a časopismi, aby ich používal pri vydávaní svedectva. Počas ich neprítomnosti Oskar nielen rozšíril časť literatúry, ale šiel i do susednej dediny a prvýkrát v živote zvestoval z domu do domu. Dovtedy sa biblické štúdium s Oskarom viedlo len niekoľkokrát, hoci si veľa čítal sám. Keď získal viac poučenia, bol spôsobilý stať sa nepokrsteným zvestovateľom a v prvom mesiaci podal správu o 30 hodinách vo zvestovateľskej službe. Misionári sa tešia na ďalšiu dovolenku  a hovoria: „Keď Jehovov duch poskytuje silu novým, nikdy neviete, čo sa stane, keď sa vrátite!“

Veľa rokov bol pokrok vo zvestovateľskom diele v Írsku pomalý. Dôvodom bol silný vplyv rímskokatolíckej cirkvi na juhu a katolíckej i protestantskej cirkvi na severe. Veľký duchovný pokrok je teraz zjavný v územiach, kde je hlavným jazykom ľudí írčina (gaelčina).

V roku 1978 pracovali v jednom z týchto území v západnom Írsku dve priekopníčky a dali jednu z našich kníh Maureen. Vtedy to neprinieslo žiaden výsledok. Jej manžel Paddy jej totiž povedal, že sú to nezmysly. O desať rokov sa s Maureen stretla ďalšia sestra a trvala na tom, že sa v priebehu roku zastaví, i keď musela ďaleko cestovať a Maureen často nebývala doma. Pri jednej takej návšteve sa Maureen zmienila, že počula o jednom z Jehovových svedkov, ktorý mal v tom území zvláštnu verejnú prednášku v írčine, a mrzí ju, že ju nepočula. Sestra jej zaobstarala kazetu s magnetofónovou nahrávkou tejto prednášky. Zdalo sa, že akonáhle Maureen počula pravdu vysvetlenú vo svojom rodnom jazyku, pravda pre ňu ožila.

Maureen a jej manžel Paddy súhlasili s biblickým štúdiom. Keď ich jedni priatelia pozvali na večeru, rozhodli sa nehovoriť im nič o tom, čo sa dozvedajú z Biblie, pretože sa báli, že by to mohlo náhle ukončiť príjemný večer. Druhá dvojica, Tony a Breege, boli prekvapení, keď Paddy a Maureen naznačili, že budú musieť odísť skôr. (Chceli sa dostať domov v rozumný čas, aby ďalší deň ráno nemali ťažkosti s návštevou zhromaždenia v sále Kráľovstva.) Nakoniec po chvíli prehovárania Paddy a Maureen priznali, že idú do sály Kráľovstva. Tony, ktorý bol náboženstvom trochu sklamaný, sa rozhodol, že tam pôjde s nimi. Breege nakoniec  začala na zhromaždenia chodiť tiež a súhlasila s biblickým štúdiom. Nie je to tak dávno, keď Paddy a Maureen s troma zo svojich štyroch detí spoločne s Tonym a Breege slúžili ako nepokrstení zvestovatelia. Oba manželské páry sú teraz pokrstené. V tejto oblasti kvitne zborové štúdium knihy. Hoci výsledky nie sú vždy okamžite zrejmé, semeno zasiate do úrodnej pôdy vyrastie.

Napriek finančným ťažkostiam vyvolaným vysokou infláciou stavajú zbory v Maďarsku vlastné sály Kráľovstva. V súčasnej dobe bolo dokončených osem nových sál a ďalších osem sa stavia.

Starší zvestovatelia tiež vykonávajú svoj diel. „Šediny sú korunou krásy, keď sa nachádzajú na ceste spravodlivosti.“ ​(Príslovia 16:31) Zostarnutý brat, ktorý chcel byť v službe výkonnejší, mal pocit, že jeho služba nie je úplná, keď len chodí z domu do domu alebo vydáva svedectvo na ulici. Preto sa rozhodol, že bude navštevovať malé domáce dielne a iné prevádzky, kde by mohol hovoriť o pravde s niekoľkými osobami naraz. Prvá návšteva ho zaviedla do krajčírstva, kde pracovalo 25 osôb. „Skúste si predstaviť ten pocit,“ napísal brat, „keď sa všetky šijacie stroje zastavili, všetci pracovníci ma obklopili a bombardovali ma otázkami. Hovoril som s nimi asi pol hodiny, čo bol čas, ktorý poskytol vedúci dielne. Potom som mohol rozšíriť 25 kníh.“ Tento radostný začiatok dodal bratovi energiu, a on vyrazil vpred ako parná lokomotíva a navštevoval materské školy, obchody, a dokonca továrne. Aký výsledok dosiahol za rok? Rozšíril 1 300 časopisov a 600 kníh. Svoju správu uzatvára slovami Izaiáša 40:31: „Tí, ktorí dúfajú v Jehovu, znovu získajú silu. Vznesú sa na krídlach ako orly. Pobežia a neustanú; budú kráčať a neunavia sa.“

 Latinská Amerika

„V POKOJI si ľahnem a budem spať, veď len ty sám, ó Jehova, spôsobíš, aby som býval v bezpečí.“ ​(Žalm 4:8) Jehovovi svedkovia v latinskoamerických krajinách cítia, že s Jehovom ako svojím Bohom môžu skutočne bývať v bezpečí. I keď je v niektorých krajinách stále značný zmätok vyvolaný politickými a náboženskými rozpormi, zbory zakúšajú pokoj od Boha.

V uplynulom služobnom roku sa skončil občiansky konflikt, ktorý takmer 12 rokov rozdeľoval El Salvador. Dielo svedkov síce nebolo nikdy zakázané, ale mnohí bratia prešli otrasným utrpením, a niektorí dokonca prišli o život. Odbočka podáva správu: „Teraz, keď sa vojna skončila, môžeme pracovať v obvodoch, ktoré veľa rokov nikto nenavštevoval.“

Stredná škola v jednom meste pripravovala oslavu pre maturitnú triedu. Riaditeľ vyzval niekoľkých mladých svedkov, aby ako súčasť programu pripravili dramatizáciu. Povedal im: „Je čas, aby ste sa vy, Jehovovi svedkovia, zapojili, pretože pre svoje náboženstvo sa celý rok na žiadnych iných  oslavách nezúčastňujete.“ Rýchle sa zamysleli a odpovedali: „V tom prípade nám dovoľte, aby sme pripravili biblickú dramatizáciu.“ Riaditeľ súhlasil. Mladí svedkovia sa ponáhľali za staršími svojho zboru. Rozhodli sa predviesť dramatizáciu Jehova oslobodzuje tých, ktorí vzývajú jeho meno. Po niekoľkých dňoch usilovného nacvičovania bolo všetkých 15 mladých svedkov pripravených. Dokonca si ušili vlastné kostýmy, aby dramatizáciu predviedli práve tak, ako ju videli na oblastnom zjazde v roku 1987.

Nastal deň, keď sa mala dramatizácia predviesť. Prišlo 400 osôb. Na konci predstavenia im celé vedenie školy blahoprialo. Riaditeľ školy potom verejne pochválil svedkov: „Môžem len vyjadriť obdiv nad vašou organizáciou a znamenitým školením, ktoré ste získali.“

Jeden brat z Brazílie rozpráva, ako vydával svedectvo spolupracovníkovi: „Asi pred dvoma rokmi začal v oddelení, kde som bol i ja, pracovať nejaký muž. Práve odišiel z katolíckeho seminára, kde pomáhal kňazovi, a dokonca ho zastupoval v čase jeho neprítomnosti. Keď bola príležitosť, hovorili sme najčastejšie o týchto dvoch otázkach: Mala Mária iné deti než Ježiša? A učí Biblia o transsubstanciácii? Raz, keď som nebol pri svojom stole, spolupracovník si vzal knihu Rozhovory z Písma, ktorú som mal so sebou v práci, a prečítal si, čo hovorí o omši a o Márii. Keď sme sa stretli na obede, vyjadril prekvapenie nad týmito informáciami a povedal, že teraz je presvedčený, že to, čo čítal, je pravda. Zaviedol som biblické štúdium s ním i s jeho manželkou a o dva mesiace začali navštevovať zhromaždenia. Onedlho muž spálil všetky svoje špiritistické knihy. Po šiestich mesiacoch štúdia sa táto dvojica začala zúčastňovať na službe a krátko nato boli pokrstení.“

Vzdialené dediny prístupné len po nebezpečných riekach a príkrych horských chodníkoch sú v Latinskej Amerike  častým javom. Od šiestich odvážnych zvláštnych priekopníkov, ktorí sa prepravujú na riečnych člnoch v južnom Peru, prichádza táto správa: „Používali sme všetky dopravné prostriedky — člny, na ktorých sme sa plavili po riekach, vlastné nohy, ktoré sme s námahou vliekli lepkavým blatom za prudkých lejakov, a korby veľkých nákladných áut, v ktorých sme sa drgľovali pod plachtou a snažili sa udržať v suchu aspoň našu literatúru. Počas 15 mesiacov, keď sme slúžili pozdĺž riek, sme ako skutočné kobylky ničili falošné učenie Veľkého Babylona a rozširovali tisíce kníh a časopisov medzi duchovne hladujúcich ľudí v nedotknutom území.“

Títo priekopníci teraz pracujú vo zvlášť ťažkých a často nebezpečných oblastiach. Za 16 dní rozšírili 627 kníh a 313 brožúr. Každá cesta predkladá nový problém. Ich správa pokračuje: „Rieky sú pre nás neznáme. Stále menia svoj tok, pretože si vytvárajú nové korytá a piesočné plytčiny. Ak vezmeme do úvahy, že sa ešte len učíme obratne cestovať po riekach, sme si istí, že Jehova nad nami drží stráž.“

Keď bratia navštívili jednu dedinu na severe na Amazonke, bolo im povedané: „Je tu jeden z vašich ľudí, ktorý už s nami hovorí.“ Priekopníci o žiadnom svedkovi v tom území nevedeli, ale onedlho ho našli na farme, ktorá bola na brehu rieky. Tento nepokrstený „svedok“ mal v Requene telesnú sestru, a tá dostala nejakú literatúru. Jej manžel jej však prikázal, aby sa literatúry zbavila. A tak ju poslala svojmu bratovi, ktorý žil v džungli. Netrvalo dlho a Moju knihu biblických príbehov prečítal päťkrát a knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji trikrát. Zavŕšil to tým, že trikrát prečítal knihu Zjavenie — Jeho veľkolepé vyvrcholenie je blízko! Prirodzene mal nemálo otázok. Napriek tomu už ostatným hovoril o tom, čo prečítal. Priekopníci mali radosť, že mu mohli pomôcť prispôsobiť sa požiadavkám pre ďalšie vydávanie svedectva.

 Severná Amerika a Karibské ostrovy

„DAJ mi poznať svoje cesty, ó Jehova; vyučuj ma svojim chodníkom,“ napísal pred mnohými rokmi Dávid. (Žalm 25:4) Mnoho storočí ľudia, ktorí pochádzajú z rôzneho prostredia, poznávajú Jehovove cesty a menia podľa nich svoj život.

Jedna Ázijčanka, ktorá bola vychovávaná ako budhistka, sa prisťahovala do Kanady a prvýkrát prišla do styku s Jehovovým ľudom, keď dostala neformálne svedectvo. Do Kanady prišla so svojou rodinou v roku 1981. Bola sklamaná, pretože pocítila diskrimináciu a ďalšie problémy, a pri pohľade do minulosti hovorí: „Zdalo sa nám, že šťastný život, ktorý sme očakávali, nám uniká. Chceli sme byť šťastní, ale nevedeli sme, kam sa obrátiť.“ V roku 1983 ju navštívili zvestovatelia v službe od dverí k dverám a zaviedli s ňou biblické štúdium. Spočiatku prijala ponuku biblického štúdia „len preto, aby mala spoločnosť a naučila sa po anglicky“. Napriek tomu sa v nej semená pravdy postupne zakorenili. Jej manžel, ktorý bol do toho času tolerantný, sa zmenil  a začal jej rozhorčene brániť, dokonca do tej miery, že presťahoval rodinu do mesta vzdialeného 1 600 kilometrov. Ona však vytrvala, a nakoniec bola pokrstená. Manželom, ktorí s ňou študovali, napísala list, v ktorom svojou nedokonalou angličtinou vyjadrila vďačnosť: „Vy boli milí a láskaví bieli ľudia, keď ja vás viac poznávala. Ja bola rada, že mám vás ako svojich druhov. Napriek tomu ja bola stále žltá rasa a mala okolo srdca plot. Keď ja uvedomila, že skutočne líšite od iných belochov, bola zvedavá, prečo. Čo vás tak urobilo? Ja premýšľala a premýšľala o tom dôvode a zavrela: ‚Ste Boží svedkovia. V tej Biblii musí niečo byť.‘... Keď ja dala dole plot zo srdca, stali vy mojimi priateľmi... Neskôr, keď ja moje srdce široko otvorila, stali vy mojimi najlepšími priateľmi. Vy boli zvonku bieli, ale v mojich očiach mali vaše srdce žiadnu farbu... Boli to veľké zástupy bielych, čiernych, hnedých a žltých, ale ich srdce mali rovnakú farbu — priezračnú — pretože boli bratia a sestry. Teraz ja viem, kto a ako to z nich urobil. To váš Boh a vy sami. Po roky ja túžila byť jednou z vás. Ja bola vo svete, ale moje srdce bolo s vami. Predsa ja mala pocit, ako že stojím vonku za bránou. Konečne ja môžem vstúpiť tou bránou a byť s vašim ľudom. Už to nie je ‚váš ľud‘, ale ‚môj ľud‘.“

Z malého ostrova Guadeloupe v Karibskom mori prichádza táto povzbudivá správa: „Zvestovatelia sa v obvode dajú ľahko poznať podľa svojho dobrého chovania. Jedna svedkyňa rozpráva: ‚Jedného dňa, keď sme kázali, predišiel nás automobil, ale náhle sa obrátil a zastavil priamo vedľa nás. Vystúpila mladá žena a povedala nám: „Určite ste Jehovovi svedkovia. Som na Guadeloupe len niekoľko mesiacov. Musím znovu študovať Bibliu, ale moja matka, s ktorou žijem, je proti tomu.“ Keď sme sa spamätali z údivu, dohodli sme sa, že sa štúdium povedie u mňa doma. Za krátku dobu navštívila krajský zjazd. To matku tak rozzúrilo, že dcéru i s jej  troma malými deťmi vyhodila zo svojho domu. Keď potom dcéra bývala u svojej tety, matka jej vypustila pneumatiky na aute, a dokonca ju ohrozovala nožom. Mladá žena sa znovu presťahovala. Teraz mala príležitosť študovať v kľude. Jej osemročná dcérka Cindy tiež vážne študovala. Dnes je tá mladá žena horlivou zvestovateľkou dobrého posolstva.‘“

Aj často prepracovávaný obvod prináša ovocie Kráľovstva, ako ukazuje táto skúsenosť z odbočky v Spojených štátoch. Jeden štyridsaťtriročný muž, ktorý celý život žije v New Yorku, sa nikdy nestretol s Jehovovými svedkami pri svojich dverách. Je to sčítaný človek, ktorý ukončil postgraduálne štúdium s doktorským titulom a bol zástupcom správcu oddelení vzácnej tlače v jednej veľkej knižnici. Nedávno ho zastavila jedna svedkyňa vo vstupnej hale domu, kde býva. Videl u nej v taške knihu Ľudstvo hľadá Boha a požiadal o ňu. Hneď v ten večer si ju prečítal, do týždňa navštívil ústredie Spoločnosti Strážna veža a tam získal 12 ďalších kníh, ktoré si všetky prečítal, kým ho sestra znovu navštívila. Keď prišla, spýtal sa jej, čo má robiť, aby sa mohol dať pokrstiť.

Sestra sa dohovorila s jedným bratom, že s týmto mužom bude študovať. Keď preštudoval dve knihy, na otázku, ako vie, že je to pravda, odpovedal: „Je to ako Polárka. Počuješ o nej a čítaš o nej, a keď vyjdeš v noci von, vzhliadneš k oblohe a uvidíš ju, nikto ti nemusí hovoriť, že si ju našiel.“

Tento muž celý svoj život hľadal pravdu. Uvedomoval si, že kresťanstvo ju určite nemá. Skúmal východné náboženstvo i komunizmus, a bol sklamaný. Keď zistil, že nikto z nich nemá pravdu, pokračoval vo svojom pátraní po Bohu. Hovoril, že mal pocit, ako by Boh bol vo vedľajšej izbe, ale dvere boli zavreté. Tie dvere sa teraz otvorili a on ako bežec, ktorý v pretekoch vyráža zo štartovacej čiary, horlivo chodí na zhromaždenia, zúčastňuje sa na diele oznamovania Kráľovstva a nedávno bol pokrstený.

 Ostrovy v Tichom oceáne

„VELEBTE so mnou Jehovu a spoločne vyvyšujme jeho meno.“ ​(Žalm 34:3) Horliví Jehovovi svedkovia v Tichom oceáne sa radujú, že majú posvätnú prednosť oznamovať Božie meno a predsavzatie po roztrúsených ostrovoch.

Jeden brat, ktorý pracuje v odľahlej opálovej bani v Austrálii, neformálne svedčí turistom. Pri jednej príležitosti pozýval tri manželské páry, ktoré tam boli na dovolenke, pravidelne počas desiatich dní k sebe domov. Skôr než odišli, dal brat každému páru knihy Ako vznikol život? — Evolúciou, alebo stvorením? a Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a povedal im, že by bol veľmi rád, keby si z každej knihy prečítali len prvý odsek. Nato jedna žena, ktorá je učiteľka, povedala, že tie knihy čítať nebude, pretože celý svoj život je v odpore proti Jehovovým svedkom. Celých 23 rokov odmietala pestovať spoločenstvo so svojimi susedmi, Jehovovými svedkami, a bránila v tom i svojej dcére. Zaobchádzala kruto s deťmi svedkov v škole, kde učila. Pre bratovu láskavosť a pohostinnosť však sľúbila, že si z každej knihy prečíta pár riadkov.

 Za nejaký čas táto žena bratovi zatelefonovala a povedala mu: „Prečítala som si niekoľko prvých riadkov, a potom som urobila veľkú chybu — čítala som ďalej. Zamilovala som sa do tej knihy. Ešte nikdy som nič takého nečítala! Potom som urobila druhú chybu. Položila som si knihu na písací stôl, a keď som si pre ňu opäť prišla, moja devätnásťročná dcéra si ju už vnútri podpísala.“ Žena a jej manžel navšívili svojich susedov, aby získali ďalšiu knihu a ospravedlnili sa za predošlé nepochopenie. S touto dvojicou a s ich dcérou bolo zavedené biblické štúdium, takže teraz navštevujú zhromaždenia. Láskavosť môže obmäkčiť kamenné srdcia, ktoré majú niekde vnútri skrytú lásku k Bohu.

Traja členovia rodiny bétel na Fidži boli nedávno pozvaní, aby prehovorili k študentom interdenominačného seminára pre hlavné protestantské cirkvi v južnom Tichomorí. Vydali vynikajúce svedectvo 13 študentom a profesorovi. Keď všetci traja bételiti krátko vysvetlili, v akom náboženstve vyrástli, podarilo sa im podať rozsiahly prehľad o Jehovovej teokratickej organizácii. Bol nadhodený námet používania božského mena v Biblii. Jeden študent protestoval proti zahrnutiu božského mena do Kresťanských gréckych písiem. V miestnosti sa rozhostilo ticho, keď sa ho jeden bételita spýtal, prečo je meno Jehova teraz odstraňované z novších revidovaných prekladov, keď sa takmer sto rokov celkom otvorene používalo vo väčšine Biblií v jazykoch ostrovov v Tichom oceáne. Nakoniec jeden študent namietol, že nikto vlastne nevie, ako sa má Božie meno vyslovovať, a preto by sa nemalo používať. Vysvetlil, že to boli Židia, ktorí prestali používať Božie osobné meno a nahradili ho výrazmi Adonaj alebo Elohim. Bratia triedu upozornili, že k tomu došlo preto, že práve medzi Židmi vyvstal poverčivý spôsob myslenia. Bola nadhodená otázka: Mohlo by mať odstránenie tohto mena z dnešných prekladov rovnaký dôvod? Možno, že táto nezodpovedaná otázka zostala v srdci študentov a že o nej budú hlboko uvažovať.

 Jedna chlapčenská stredná škola v Tongu má vyhradenú hodinu týždenne na náboženské vyučovanie. Štyria zo 600 študentov sú Jehovovými svedkami a ich požiadavka, aby mali svoju vyučovaciu hodinu, bola schválená. Vyučuje tam jeden pravidelný priekopník a jeden z misionárov. Prvú hodinu navštívilo 12 chlapcov a prebiehala tam rozprava na základe knihy Stvorenie, či sa človek vyvinul, alebo bol stvorený. Chlapci boli prekvapení, že sa Biblia zaoberá i vedeckými námetmi, a hovorili o tom neskôr so svojimi priateľmi, takže na druhej hodine bolo 25 návštevníkov. A keď ďalšiu stredu pri zisťovaní prezencie žiadal riaditeľ školy všetkých Jehovových svedkov, aby vstali a išli na svoju hodinu, chystalo sa tam 60 chlapcov a mnohí z nich mali vlastnú Bibliu. S jedným z nich vedie pravidelný priekopník od toho času biblické štúdium.

Na ostrove Savaii v Západnej Samoe žila jedna sestra so svojím manželom v jeho rodine. Manžel jej dovoľoval, aby sa venovala svojmu náboženstvu, ale navonok neprejavoval o pravdu záujem. Naša sestra musela znášať odpor aj od svojej svokry, protestantky, ale napriek tomu nestrácala nádej, že jej správanie by mohlo doviesť členov rodiny k uctievaniu Jehovu. Títo manželia sa nedávno rozhodli, že sa presťahujú na Nový Zéland, a preto sa pred ich odchodom konalo rodinné stretnutie. Predstavte si, aká bola manželka prekvapená, keď manžel oznámil, že po príchode na Nový Zéland bude študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva. Odporúčal pravdu všetkým ostatným členom rodiny. Jeho matka si tento podnet vzala k srdcu, začala ihneď študovať a navštevovať zhromaždenia. Teraz zhromaždenia v sále Kráľovstva začala navštevovať teta tejto sestry, švagriná, švagor a niekoľko sesterníc. Väčšina z nich študuje. V prípade tejto sestry sa stali skutočnosťou slová apoštola Petra, že manželia môžu byť „získaní bez slova správaním svojich manželiek“. — 1. Petra 3:1.

 Krajina, kde je dielo zakázané

„BUDEM volať k Tomu, kto má byť chválený, k Jehovovi, a budem zachránený od svojich nepriateľov.“ ​(Žalm 18:3) Jehovovi svedkovia v asi 24 krajinách ďalej oznamujú dobré posolstvo napriek tomu, že sú vládou zakázaní.

Deti môžu zaujať pevný postoj pre Jehovu i za takých okolností, ktoré môžeme vidieť na prípade v jednom ostrovnom národe v Tichom oceáne. Všetky deti z jednej rodiny študovali pravdu so svojím susedom — Jehovovým svedkom. Ich rodičia sa silne stavali na odpor a deti boli často bité, pretože v štúdiu Biblie vytrvalo pokračovali. Otec dokonca ohlásil činnosť svojich detí miestnym úradom s pripomienkou, že Jehovovi svedkovia sú zakázaní, ale úrady jeho žaloby prehliadajú. Rozzúrený otec to teda za použitia násilia začal riešiť sám. Keď raz schádzal po úzkom chodníku, stretol svedka, ktorý študoval s jeho deťmi. V zúrivom výbuchu napadol svedka, zrazil ho na zem, ohrozoval ho dlhým nožom, a dokonca sa ho pokúsil zabiť. V kritickom okamihu uvidela zápas svedkova manželka a zo všetkých síl kričala, aby upútala pozornosť susedov. Rozzúrený muž sa  rýchlo dal na útek, ale incident oznámil v prekrútenom znení policajtom. Následkom toho bol svedok po svojom návrate z nemocnice, kde musel stráviť desať dní, vypočúvaný policajtmi. Miestne noviny podali lživú správu, že svedok napadol otca detí ako prvý. Policajti sa však chovali k svedkovi úctivo a keď ho vypočuli, podarilo sa im zistiť, že je nevinný.

Nasledujúci mesiac si svedka zavolali do kancelárie okresného prokurátora na ďalší výsluch. Počas ďalších štyroch dní odpovedal celkove 14 hodín na otázky úradníkov, čím dostal príležitosť vydať im dobré svedectvo. Úradníci v kancelárii okresného prokurátora si pozorne vypočuli odpovede založené na Biblii. Vďaka tomu majú teraz priaznivejší názor na Jehovových svedkov. A ako to dopadlo s deťmi otca, ktorý sa staval na odpor? Jedno z nich urobilo pokrok k oddanosti a krstu a ostatní ďalej horlivo študujú.

Vláda v jednej africkej krajine roky zlovoľne prenasledovala svedkov, i keď sa úcta k občianskym právam nedávno zlepšila. Počas všetkých týchto rokov sa však evanjelizačné dielo nikdy nezastavilo. Napríklad raz za prudkého dažďa hľadal jeden svedok úkryt v malom kostole Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Konala sa tam bohoslužba, preto zostal na verande. Odtiaľ začul, ako sa niekto vnútri pýta kazateľa: „Je pravda, že ľudia pôjdu do neba?“ Starší tejto cirkvi, ktorý viedol bohoslužbu, nebol schopný dobre odpovedať. Keď dážď prestal, svedok pristúpil k staršiemu a spýtal sa ho, či by mu dovolil túto otázku zodpovedať. Starší súhlasil. Keď svedok podal vysvetlenie biblickej pravdy, záujem poslucháčov vzrástol a muž, ktorý predtým otázku položil, si dohodol stretnutie so svedkom na inokedy. Na toto stretnutie prišiel pekný počet ďalších poslucháčov a bolo zavedených sedem biblických štúdií, ktoré v čase písania tejto správy ešte pokračovali.