Dánsko

MEDZI Severným a Baltským morom leží Dánsko, najmenšie z rodiny škandinávskych štátov a najstaršie kráľovstvo. Prevažná časť sa rozkladá na Jutskom polostrove, ktorý mieri na sever ako dlhý palec a je obklopený zhlukom 483 ostrovov. Túto krajinu zdobí pekná príroda s úrodnými poliami a sviežimi zelenými lúkami, pôvabnými lesmi a tichými striebristými jazerami.

Povaha ľudí je odrazom priateľskej krajiny, v ktorej nie sú žiadne divoké horské skalné útesy, žiadna neobývaná pustatina ani vrtošivé sopky alebo divoké rieky. Nie div, že Dáni sa nedajú ľahko vyprovokovať k veľkému výbuchu citov! Sú väčšinou nedôverčiví, majú postoj ‚počkáme a uvidíme‘, ale súčasne sú i pomerne tolerantní a šetrní. Dáni sa ničoho nezľaknú!

 Táto vyrovnaná povaha môže pomôcť vysvetliť pokojný priebeh náboženských zmien, ku ktorým počas storočí dochádzalo. Misionári, ktorí šírili katolícku vieru, nečakane navštívili Vikingov v pohanskom Dánsku krátko po roku 800 n. l., a do roku 1000 n. l. väčšina Dánov aspoň formálne prestúpila zo svojej formy polyteizmu na toto náboženstvo.

Luteránstvo bolo v Škandinávii zavedené asi o 500 rokov neskôr, keď kráľ Christian III., ktorý sa obrátil na novú vieru, vydal výnos, že všetci ľudia v jeho kráľovstve by sa tiež mali obrátiť. Proti tejto novej štátnej cirkvi s povinným členstvom sa ozvalo len veľmi málo protestov. Katolíckym kňazom bolo všeobecne dovolené, aby jednoducho zostali v starých farnostiach, ale teraz slúžili ako luteránski služobníci. Obyčajný človek si sotva všimol nejaký rozdiel, a prestúpenie na luteránsku vieru neurobilo z Biblie knihu pre všetok ľud.

V roku 1849 krajina konečne získala demokratickú ústavu a slobodu uctievania. Štátna cirkev sa zmenila na cirkev národnú. Jej hlavou však bol stále kráľ. I keď členstvo bolo teraz dobrovoľné, z cirkvi vystúpilo len málo ľudí. Dokonca i dnes, po viac než 140 rokoch, patrí k národnej cirkvi 90 percent obyvateľstva.

Náboženské oživenie

V polovici 19. storočia došlo v krajine niekoľkokrát k náboženskému oživeniu. Určitý počet ľudí ovplyvnených teológom a básnikom N. F. S. Grundtvigom začal vytvárať svoje vlastné zbory, i keď obvykle v rámci národnej cirkvi. Títo grundtvigiáni mali slobodomyseľný pohľad na Bibliu a príliš sa nezaoberali jej čítaním. Zaoberali sa však verejnou osvetou a budovali ľudové stredné školy, kde si mládež i dospelí mohli prehĺbiť poznanie histórie a literatúry.

 Čoskoro sa objavilo protichodné oživenie v podobe ‚vnútornej misie‘, podnietené laickým hnutím, ktoré sa snažilo prebudiť členov cirkvi k „uvedomelej, živej kresťanskej viere“. Vnútorná misia, na rozdiel od grundtvigiánov, silne podporovala čítanie Biblie. Zvláštny dôraz však kládla na hriech a na náuku o pekelnom ohni a silne odsudzovala tanec, pitie alkoholu a hry v karty ako „svetskosť“.

Záujem o Kristov návrat

V čase, keď záujem o náboženstvo vrcholil, prenikol aj do Dánska ateizmus a evolúcia. V tomto období náboženských zvratov si niektorí ľudia začali všímať rozdiely medzi tým, čo učí Biblia, a tým, čo hovorí cirkev. A tak sa určitý počet čitateľov Biblie začal zaujímať o proroctvá, ktoré sa týkali Kristovho návratu.

Keď teda Charles Taze Russell, prvý prezident Spoločnosti Strážna veža, navštívil v roku 1891 prvýkrát Európu, bolo Dánsko zahrnuté do jeho cesty. Podal o tom správu: „Nórsko, Švédsko, Dánsko, Švajčiarsko, a zvlášť Anglicko, Írsko a Škótsko sú pripravené polia a čakajú na žatvu. Zdá sa, že tieto polia volajú: ‚Prejdi k nám a pomôž nám!‘ A my nevieme o žiadnych nádejnejších oblastiach, kde by sme mali priložiť kosák a žať... Je veľká potreba švédskeho prekladu [Millennial Dawn, Úsvitu milénia] a tiež prekladu, ktorý by poslúžil ako Dánom, tak Nórom.“

Prvý zvestovateľ Kráľovstva

V roku 1894 prišiel zo Spojených štátov dvadsaťpäťročný Američan, pôvodom Dán, obuvník. Volal sa Sophus Winter a usadil sa v hlavnom meste Kodani. V tom čase bol preložený I. zväzok zo série kníh Úsvit milénia, napísanej Russellom, a niekoľko traktátov. Na sklonku toho roku mohol brat Winter informovať kanceláriu ústredia Spoločnosti,  vtedy v Allegheny (Pensylvánia, USA), že rozšíril všetky knihy, ktoré so sebou priviezol.

V roku 1895 bol vydaný II. zväzok Úsvitu milénia v dánsko–nórskom jazyku, a od januára 1897 začal Winter vydávať mesačník nazvaný Tusindaars-Rigets Budbærer (Posol milénia). Záujem bol roznietený, a slávnosti na pamiatku Kristovej smrti sa zúčastnilo 15 osôb v Kodani a 12 v meste Odder.

V nasledujúcom roku sa biblická pravda ujala tiež v oblasti okolo Fårevejle. To je odľahlé miesto so železničnou zastávkou v severozápadnom Sjællande. Hans Peter Larsen, zbožný muž, ktorý bol najprv v spojení s Vnútornou misiou a neskôr s baptistami, sa dopočul o pravde od brata Wintera a onedlho vystúpil z baptistickej cirkvi. Malá skupina asi desiatich osôb začala poriadať zhromaždenia v súkromnom dome. Veľa rokov sa v tejto oblasti hovorilo o tom, ako on a jeho spoluveriaci oznamovali Kristov návrat tak, že pripevňovali oznámenia na telefónne stĺpy. Ich práca nebola neplodná, pretože v roku 1902 bola v Sejerø Bight pokrstená mladá žena menom Albertine Hansen Nielsenová. Bola činnou svedkyňou 66 rokov, až do svojej smrti v roku 1968.

Nový spoluzvestovateľ

Niektorí z týchto raných zvestovateľov hovorili so svojimi známymi a príbuznými. Iní rozširovali traktáty pred kostolmi. Malý počet tvorili kolportéri (kazatelia celým časom). Medzi nimi bol Carl Lüttichau, ktorý v lete 1899 cestoval niekoľko týždňov po Sjællande a rozširoval knihu za knihou v niekoľkých mestách, vrátane Roskilde a Holbæku.

Lüttichau sa práve vrátil z Južnej Afriky, kde mal nehodu a utrpel vážne zranenie. Vtedy sa rozhodol, že ak prežije, bude svoj život používať v službe Bohu. Sľub dodržal, a čoskoro začal pracovať so Sophusom Winterom. Od roku  1900 spoločne vydávali Sionsku Strážnu vežu pod dánskym názvom Zions Vagt-Taarn.

Sophus Winter sa však začal vzďaľovať od pravdy. Na sklonku roku 1901 prestal vydávať Zions Vagt-Taarn a v priebehu rokov 1902–1903 upadol do temnoty falošného náboženstva.

A tak v roku 1903 Carl Lüttichau prevzal vedenie. Narodil sa v Jutsku vo Vingegaarde, ktorý patril k veľkostatku v Tjele. Vlastníkom bol jeho otec, ktorý niekoľko rokov zastával úrad ministra financií v dánskej vláde. Carl ukončil školu s výborným prospechom. Vyštudoval filozofiu a pokračoval v štúdiách na univerzite v Edinburghu v Škótsku, kým v roku 1896 neodišiel do Južnej Afriky. S touto prípravou a so svojím vyberaným správaním bol veľmi vhodný a spôsobilý na prácu, ktorú mal pred sebou.

Prvou veľkou udalosťou, ku ktorej došlo potom, čo prevzal dohľad nad dielom, bola návšteva Charlesa Taze Russella v apríli 1903. Počas tejto návštevy sa konalo niekoľko zhromaždení. Najväčšieho z nich sa zúčastnilo 200 osôb. V októbri sa Carl chopil iniciatívy a znovu začal vydávať Strážnu vežu v dánčine; od júla 1904 vychádzala pravidelne každý mesiac.

Písmomaliar nachádza pravdu

V Kodani sa zhromaždenia zúčastnila skupina piatich alebo šiestich ľudí, vrátane dvoch chudobných krajčírok. Ale skupinka sa mala čoskoro posilniť.

Brønshøj, ležiaci na severnom okraji Kodane, bol domovom nórskeho písmomaliara Johna Reinsetha. On a jeho manželka Augusta sa úprimne snažili vychovávať deti podľa Božieho Slova. John svojej rodine často čítal Bibliu a snažil sa ju vysvetľovať tak, aby jej rozumeli i deti. Navštevovali síce rôzne náboženské zhromaždenia, ale neboli tým uspokojení.  Raz večer potom pokľakli a otec sa úprimne modlil k Bohu, aby im otvoril oči a ukázal pravdu. Nasledujúce ráno stál pri ich dverách kolportér s I. zväzkom Úsvitu milénia. Kto bol tým kazateľom? Anna Hansenová, jedna z dvoch chudobných krajčírok.

Carl Lüttichau v jej práci pokračoval a ponúkol tejto rodine, že ich bude poučovať z Biblie. Po niekoľkých dlhých rozhovoroch sa John začal zúčastňovať zhromaždení v Ole Suhrs Gade, kancelárii dánskeho ústredia Spoločnosti. Po každom zhromaždení sa ponáhľal domov a rozprával manželke o podivuhodných veciach, ktoré počul. Bola niekoľko rokov pripútaná na lôžko, ale akonáhle sa jej vrátila sila, dychtivo chodila na zhromaždenia, i keď sa ťažko pohybovala o barlách.

Rodina sa plne chopila pravdy. John využíval každú minútu, ktorú mohol ušetriť, na kázanie od dverí k dverám.  Často vstával už o pol piatej ráno, aby sa pripravil na zhromaždenia. Keď sa v priebehu dňa unavil, usadil sa na pohodlnú stoličku, aby si zdriemol, a zo zvyku držal voľne v ruke zväzok kľúčov. Keď začal podriemavať a pustil kľúče, prebudil sa vďaka tomuto budíku, ktorý sám vymyslel. Takto občerstvený bol pripravený vydať sa znovu do služby.

Jeho manželka Augusta si bez ohľadu na svoje chatrné zdravie priala rozširovať pravdu okolo Hellebæku v severnom Sjællande, kde sa narodila. A tak si zbalila veľký prútený kufor s knihami a poslala ho vlakom do Elsinore. Pretože v kabelke mohla nosiť len pár kníh, dala si okolo pásu ušiť zvláštny opasok s veľkými, priestornými vreckami. Takto vybavená, kabelku v jednej ruke, palicu v druhej a niekoľko kníh v opasku ukrytom pod voľným kabátom, s nebojácnym srdcom Augusta chodila a kázala od vily k vile pozdĺž severného pobrežia. Zomrela v roku 1925 a jej posledné slová boli: „Tam, v severnom Sjællande, sa toho má ešte toľko vykonať, a tak veľmi som si priala to vykonať.“

Tri z jej detí sa tiež stali horlivými zvestovateľmi dobrého posolstva a ich syn Poul mal prednosť nejaký čas slúžiť ako dozorca odbočky.

„Stredajší bratia“ v Ålborgu

V roku 1910 v Ålborgu, v severnom Jutsku, odišla z rôznych cirkví malá skupina ľudí, pretože tam nenašli žiaden duchovný pokrm. Každú stredu sa schádzali v súkromnom dome, aby si sami čítali Bibliu a hovorili o nej. Bola medzi nimi manželská dvojica, Peter a Johanne Jensenovci. Ich syn Arthur tiež príležitostne navštevoval tieto zhromaždenia, hoci bol voľnomyšlienkár.

Keď Anna Hansenová — krajčírka, ktorá predtým navštívila rodinu Reinsethových — prišla a ponúkla I. zväzok Úsvitu milénia, Johanne Jensenová knihu prijala. Arthur  ju s neukojiteľnou dychtivosťou prečítal počas jednej noci. Na to, aby uspokojil svoj duchovný hlad, však musel ešte počkať. Skôr než mohol rozvíjať svoj záujem, musel odísť do Kodane. Tam náhle ochorel na brušný týfus. Čas, ktorý musel stráviť v nemocnici, využil na duchovné sýtenie. Napísal do kancelárie v Ole Suhrs Gade a požiadal o všetky publikácie Spoločnosti, ktoré boli k dispozícii. Po prepustení z nemocnice navštevoval všetky zhromaždenia. Ale ani to neuspokojilo jeho duchovný hlad. Po zhromaždeniach často odprevádzal domov Poula Reinsetha a potom Poul odprevádzal Arthura späť tam, kde býval on. Často strávili celú noc tým, že chodili sem a tam medzi miestami, kde bývali, a vzrušene diskutovali o pravde. Stali sa priateľmi na celý život.

Arthur si potom začal živo dopisovať so svojou matkou v Ålborgu a radoval sa pri predstave, že „stredajším bratom“ povie o biblických pravdách, ktoré našiel. Keď na Vianoce išiel k svojim rodičom, Poul sa k nemu pripojil. Arthur tam bol požiadaný, aby viedol stredajšie zhromaždenie, ktoré vyvolalo mnoho diskusií, keď zameral pozornosť na rok 1914 ako na koniec časov pohanov. Nie všetci „stredajší bratia“ zostali v skupine, kde Arthur viedol rozhovory. Verné jadro však priľnulo k pravde a v roku 1912 sa v Ålborgu vytvoril zbor. Thyra Larsenová, jedna mladá žena z tejto skupiny, sa stala kolportérkou a jej dve mladšie sestry, Johanne a Dagmar, boli medzi tými, ktorí zostali vernými podporovateľmi zboru.

 Návšteva brata Russella

Medzi bádateľmi Biblie vzrastalo očakávanie, čo sa stane, keď sa skončia časy pohanov. Bude hneď nasledovať Armagedon? Bude zbor vzatý do neba pred Armagedonom? To všetko zamestnávalo myseľ bratov. Samozrejme vedeli, že evanjelium o Kráľovstve by sa malo najprv kázať všetkým národom, ako je to uvedené v Matúšovi 24:14. Mysleli si však, že to sa už mohlo splniť, keďže všetky národy boli zastúpené v Amerike, kde boli Russellove kázne uverejňované v novinách.

Napriek týmto úzkostlivým starostiam dielo rástlo a bolo povzbudzované návštevami bratov zo svetového ústredia v Spojených štátoch. Brat Russell pricestoval do Kodane 24. mája 1909. Asi sto ľudí ho počulo hovoriť na námet „Zmluvy“. Večer ďalších 600 poslucháčov sústredene počúvalo jeho prednášku „Rozvrátenie Satanovej ríše“. O dva roky neskôr si jeho verejnú prednášku „Súd od veľkého bieleho trónu“ vypočulo 800 ľudí.

 Ďalšiu návštevu brat Russell vykonal v auguste 1912. Prvýkrát, ale nie naposledy, si bratia prenajali sálu v Odd Fellows Hall, ktorá mala 1 600 miest. Prišlo ale toľko ľudí, že sa museli na poslednú chvíľu urobiť opatrenia pre zvláštne zhromaždenie v jednej menšej sále v tej istej budove. Prejav „Záhrobie“ bol teda prednášaný súčasne na dvoch miestach. Pretože sa obe sály zaplnili, niekoľko sto sklamaných osôb muselo odísť naprázdno.

Kázanie z domu do domu postupovalo dopredu s väčšou horlivosťou. Louis Carlsson z Kodane rozpráva o roku 1913: „Celý rok bol rokom rozširovania traktátov. Každú nedeľu o deviatej hodine ráno stával John Reinseth na rohu ulice a rozdeľoval obvod medzi priateľov, ktorí vychádzali do služby. Nezvonili sme v domoch, ale dávali sme traktáty do otvoru na listy vo dverách. Spomínam si na príhodu v kodanskej štvrti Vesterbro. Sklenené vstupné dvere jedného bytu pokrývala inovať a vnútri som videl obrysy mužskej postavy. Vhodil som dovnútra traktát s námetom ‚Babylon‘. Muž ho zdvihol a vystrčil von. Zasunul som teda dovnútra iný traktát, ‚Čo hovoria Písma o pekle?‘. Videl som, ako ho muž zdvihol, pozrel sa naň a na moje prekvapenie si ho ponechal!“

Zhromažďovalo sa stále viac ľudí a tvorili sa nové zbory, takže na jar 1914 boli okrem zboru v Kodani založené menšie zbory v ďalších 12 mestách.

Prepuká svetová vojna

V lete 1914 bol opäť v Európe Joseph F. Rutherford ako zástupca brata Russella. Niekoľko dní pred začiatkom prvej svetovej vojny bol na ceste z Nemecka do Británie. Jeho láska k dánskym bratom, ktorých už navštívil v roku 1910 a 1913, ho však viedla k tomu, že išiel okľukou do Kodane, aby sa zúčastnil prvých dvoch dní zjazdu, ktorý sa konal v dňoch  1.–4. augusta. V nedeľu odpoludnia brat Rutherford v krátkej reči na rozlúčku povzbudil bratov, aby sa pokorili pod mocnú Božiu ruku a aby v týchto ťažkých časoch za všetkých okolností plne dôverovali Bohu.

Ale sám brat Rutherford začal byť teraz znepokojený blízkosťou vojny. Nevyhnutne sa potreboval dostať do Anglicka. Všetky pravidelné lodné spoje z dánskeho Esbjergu do prístavov v Británii však už boli prerušené, a nikto nevedel, čo prinesie ďalší deň. Do Anglicka sa preplavil na rybárskom kutri. Plavil sa po vodách, kde sa o dva roky neskôr odohrala jedna z najväčších námorných bitiek prvej svetovej vojny, boj o Jutsko.

Medzitým pokračoval zjazd v Kodani. Delegáti, ktorí neboli miestni, boli posledný deň zjazdu vyzvaní, aby nečakali až do rána, ale aby sa radšej vrátili domov ešte tej istej noci. Existovali totiž obavy, že bude zastavená železničná i ostatná verejná doprava. Nikto ešte netušil, aké rozmery vojna dosiahne. Dánsko však zostalo neutrálne a kazateľské dielo nebolo nijako významne obmedzené.

„Fotodráma stvorenia“

„Fotodráma stvorenia“, predstavenie tvorené filmom a diapozitívmi, sa dostalo do Dánska na jeseň toho roku. Prvé predstavenie sa konalo v Odd Fellows Hall v Kodani a počas roka 1915 sa „Fotodráma“ premietla prakticky vo všetkých provinciách, zakaždým v najlepších sálach, ktoré sa pri každom predstavení zaplnili do posledného miesta. Dagmar Larsenová z Ålborgu, ktorá sa neskôr vydala za Louise Carlssona z Kodane, spomínala: „Boli sme zaneprázdnení rozdávaním pozvánok. Dostali sme stoh 500 pozvánok naraz a venovali sme tejto práci celý svoj voľný čas. Moju sestru Johannu a mňa požiadali, aby sme pomáhali pri predstaveniach ako ‚diakonky‘. Mali sme na sebe čierne šaty s bielymi  golierikmi a pokrývky hlavy z čierneho zamatu... Denne sa konali tri predstavenia a davy ľudí boli nespočítateľné. Celé mesto bolo hore nohami, pretože farebný film bol novým vynálezom a predstavenie bolo zadarmo! Hostia dostali kartičky, na ktoré mohli napísať svoje meno a adresu, ak si priali ďalšie informácie. V meste zostali nejaký čas dvaja kolportéri a starali sa o týchto záujemcov.“

Odhodlaná učiteľka

V roku 1915 vyvolala pozornosť ďalšia udalosť. V priebehu predchádzajúceho roka prenikla pravda do rybárskej dediny Skagen na severnom výbežku krajiny. Pravdu prijal obchodník s umeleckými predmetmi a jeho manželka. Aj učiteľka Marie Dueová mala záujem. Dagmar Larsenová, ktorá bola práve pokrstená, prišla do Skagenu ako detská sestra. Stretla sa s Marie Dueovou a veľa s ňou hovorila o biblických námetoch.

Na jeseň v tom istom roku Marie Dueová vystúpila zo svojej cirkvi a raz navždy odmietla vyučovať náboženstvo. Písali o tom noviny v celej krajine. Nakoniec bola vo veku 45 rokov poslaná do dôchodku a šťastná vstúpila do služby celým časom s príspevkom, ktorý pokrýval jej osobné výdavky. Veľa rokov verne slúžila v Dánsku, Nórsku a Fínsku. Bola proste nezlomná a až do svojej smrti poskytovala znamenitý príklad vytrvalosti.

Ťažké roky

Smrť brata Russella v roku 1916 bola začiatkom ťažkého obdobia zvlášť pre zbor v Kodani. Niektoré sestry začali učiť falošné myšlienky a ovplyvnili dokonca i niekoľkých starších. Počas zhromaždenia v Ole Suhrs Gade v roku 1917 jedna sestra náhle vstala a povedala: ‚Poďte, odchádzame!‘ Nasledovalo ju šestnásť členov, asi 25 percent prítomných, a už ich nikto viac nevidel. Ich odchod však bol úľavou. Zhromaždenia  mohli v pokoji pokračovať.

Niektorí z tých, ktorí odpadli, sa pripojili k Paulovi S. L. Johnsonovi, ktorý približne v tom čase opustil pravdu v Spojených štátoch. Snažili sa odlákať ostatných prostredníctvom ohovárania a pamfletov, ktoré rozosielali poštou. Odpadlíctvo sa ako sneť šírilo medzi ďalšie zbory. Bol to čas pre vernú vytrvalosť a odhodlanosť.

Obnovená činnosť po svetovej vojne

V dánskom vydaní Strážnej veže z júla 1919 bolo oznámenie, že dlho očakávané Finished Mystery (Ukončené tajomstvo, VII. zväzok Štúdií Písiem) bude teraz vydané v dánsko-nórskom jazyku. Bratia očakávali, že sa začne veľká kazateľská kampaň. V Kodani už vtedy prebiehal kolportérsky kurz, v ktorom boli bratia poučovaní, ako vykonávať u ľudí návštevy. Bolo to tiež prvýkrát, keď boli tí, ktorí neslúžili ako kolportéri, povzbudení, aby s knihami vydávali svedectvo od dverí k dverám.

Počas nasledujúcich rokov vykonávala hŕstka neúnavných stálych kolportérov ohromné dielo tým, že zasievala semeno Kráľovstva a obrábala novú pôdu. Jedným z horlivých  príkladov bol Niels Ebbesen Dal. Tento Američan dánskeho pôvodu sa vrátil roku 1918 do rodnej krajiny, na ostrov Mors v severnom Jutsku. V Spojených štátoch spoznal pravdu prostredníctvom knihy The Divine Plan of the Ages (Božský plán vekov), ktorú našiel v hotelovej izbe. Po návrate do Dánska ihneď začal s prácou kolportéra a rozprával svojim príbuzným i všetkým ostatným na Morse.

To spôsobilo určitý rozruch. Rodina Dalových patrila k popredným grundtvigiánom a na ostrove si ich vysoko vážili. Ale teraz sa objavil tento Dal a hovoril nové myšlienky. Jeho starší brat Frode mal ihneď záujem a takisto Frodeov syn Kristian, čerstvo promovaný učiteľ. Kristian začal slúžiť ako kolportér v roku 1920 a neskôr sa k nemu pripojil jeho brat Knud.

Nové a pútavé posolstvo

Druhý prezident Spoločnosti Strážna veža už predniesol v Spojených štátoch svoju obľúbenú prednášku „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú“. Teraz bola na rade Európa. Joseph F. Rutherford a niektorí z jeho spolupracovníkov priplávali do Anglicka 12. augusta 1920. Zatiaľ čo on pokračoval ďalej do Európy, A. H. Macmillan predniesol tú istú prednášku v Dánsku.

Brat Macmillan sa vylodil v Esbjergu vo štvrtok 21. októbra 1920 a v ten istý večer prehovoril v hoteli Palace. Potom prejav predniesol v Odense. V Kodani sa prednáška mala konať v Odd Fellows Hall. Už hodinu pred plánovaným začiatkom prednášky sa ľudia zhromaždili pred sálou, a keď sa dvere otvorili dokorán, sála bola počas niekoľkých minút zaplnená! Úsmev pohasol na mnohých tvárach tých, ktorí museli odísť naprázdno. Poslucháči však boli nanajvýš pozorní a po zhromaždení sa rozšírilo asi 300 výtlačkov brožúry Milióny.

 Ohlas na Macmillanovu prednášku

O toto „nové“ posolstvo bol skutočne veľký záujem. Verejné zhromaždenia brata Macmillana prilákali viac než 5 000 poslucháčov! Niektorí z nich sa stali bádateľmi Biblie a horlivými zvestovateľmi Božieho Slova. A tak bol medzi poslucháčmi v Esbjergu i mladý pár, Johannes a Thora Damovci, členovia metodistickej cirkvi. Manžel bol správcom majetku cirkvi, a preto boli ubytovaní v cirkevnej budove. Po prednáške si objednali brožúru Milióny a asi za tri mesiace sa u nich zastavil kolportér.

Kolportér nejaký čas zostal u nich, aby ich poučoval, takže sa mohli upevniť vo svojej novoobjavenej viere. To sa samozrejme nepáčilo metodistickému pastorovi. Jedného dňa stretol kolportéra pred kostolom a spýtal sa ho: „Kto vám preboha dovolil loviť v mojich košoch na ryby?“ Brat pohotovo odpovedal: „Kto vám dovolil dávať ryby do košov?“

Johannes Dam našiel pravú cirkev! Spolu odišlo 18 metodistov, a tak vznikol zbor v Esbjergu.

Jedným z tých, ktorí v Kodani pri prednáške brata Macmillana „Milióny“ odišli naprázdno pre množstvo ľudí,  bol mladý a nadšený sociálny demokrat Angelo Hansen, robotník v továrni na tabak. I keď bol sklamaný tým, že nepočul prednášku, prebudil sa v ňom záujem o biblickú pravdu. O pár mesiacov neskôr, keď bol nezamestnaný, išiel sa prihlásiť do kancelárie svojej robotníckej organizácie. Stretol nezamestnaného kolegu, ktorý bol na jeho prekvapenie bádateľom Biblie. Aká rana pre cirkev! Angelo Hansen sa tiež onedlho stal bádateľom Biblie.

Rutherfordova návšteva v roku 1922

V roku 1922 sa brat Rutherford opäť zúčastnil zjazdu v Kodani. Tentokrát sám predniesol prednášku „Milióny“ v Odd Fellows Hall, na rovnakom mieste, kde ju pred rokom a pol predniesol brat Macmillan.

Ako prednáška zapôsobila? Denník Politiken napísal na titulnej strane: „Sudca Rutherford mal minulú noc v koncertnej sále úspech. Dlho predtým, než začal svoju prednášku, bolo každé jednotlivé sedadlo vo veľkej sále obsadené  a davy nových poslucháčov prichádzali. Niekoľko sto ich bolo poslaných preč. Už nebolo miesto.“

Medzi pokrstenými na tomto zjazde bol mladý muž Christian Rømer, ktorý nadviazal styk s bádateľmi Biblie na svojom domovskom ostrove Bornholm. Pred prvou svetovou vojnou dostal jeho otec do daru predplatné na Strážnu vežu a jedného dňa roku 1919 našiel vtedy dvadsaťročný Christian jeden výtlačok. „To, čo sa v ten deň stalo, bolo pre mňa takým silným zážitkom, že sa to ani nedá vyjadriť slovami,“ rozpráva. „Bola to pravda, o ktorej som vedel, že v Biblii musí byť. A teraz som ju držal, teraz som ju mal.“

Počas zjazdu v Kodani sa zúčastnil schôdzky pre kolportérov. Tam sa stretol s Kristianom Dalom, a o jeho životnej dráhe bolo rozhodnuté. V júni 1922 začal slúžiť ako kolportér v Bornholme.

Vzrast v Kodani

V zime 1921/22 Angelo Hansen ako obvykle vydával svedectvo nezamestnaným obyvateľom mesta, ktorí čakali pred odborovou kanceláriou, aby sa uchádzali o miesto. Kým držal nad hlavou brožúru Milióny a volal: „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú!“, pristúpil k nemu mladý muž, ktorý hľadal pravdu. Bol to Christian Bangsholt. Prečítal brožúru počas jedinej noci a začal navštevovať zhromaždenia v Ole Suhrs Gade. To, čo tu počul, sa tak líšilo od toho, čo predtým počul od členov Armády spásy, letničiarskych hnutí, metodistov a od všetkých ostatných skupín, u ktorých márne hľadal pravdu. Túto správu si proste nemohol nechať pre seba.

Určitý počet priateľov, s ktorými hovoril, začal tiež chodiť na zhromaždenia. Boli medzi nimi i Herløv a Betty Larsenovci. Herløv a Christian boli priateľmi od detstva a strávili spolu veľa času, keď hrali na hudobných nástrojoch. Teraz sa podieľali na melódii biblickej pravdy.

 V tú istú jar sa o bádateľov Biblie začal zaujímať iný mladý muž, Hans Christan Johnsen. Bol ateista, otvorene protinábožensky založený, pohrúžený do socialistických ideí. Jeho pozornosť upútal plagát s pozvaním na prednášku „Milióny“. Cestou do sály si kúpil noviny, aby mal čo čítať, pokiaľ by prednáška bola nudná. Noviny naozaj použil — ako papier na poznámky, ale jeho ruky nestačili zaznamenávať biblické texty dosť rýchlo! Pretože prednáška bola logická a zrozumiteľná, jeho ateizmus ustúpil viere v Boha. Po tejto prednáške nasledovali ďalšie, a v septembri sa k nemu pripojila jeho manželka. Bolo im obom jasné, že posolstvo o Kráľovstve by sa malo zvestovať z domu do domu.

Jedného dňa roku 1925 bol Hans Christian požiadaný, aby sa zastavil u mladého muža menom Einer Genggaard, ktorý prečítal niekoľko kníh Spoločnosti. Po nadviazaní kontaktu Einer rýchle rástol vo viere a pripojil sa ku svedeckému dielu.

Tak sa v dvadsiatych rokoch vytvorilo malé jadro mladých, horlivých zvestovateľov, bratov a sestier, ktorí zanechali svoju trvalú stopu na diele. Počiatky vzrastu, ktorý v Kodani pokračuje dodnes, je možné sledovať až k činnosti tých niekoľkých verne oddaných.

Priekopnícka služba v Jutsku

Teraz sa začala intenzívnejšia práca v dedinských obvodoch. V januári 1924 traja kolportéri, Knud a Kristian Dalovci a Christian Rømer, vytvorili ‚kolportérsku skupinu‘ a boli vyslaní do Jutska, kde bolo ich prvou zastávkou mesto Skive. Brat Lüttichau začal kampaň verejnou prednáškou v najväčšej mestskej sále. Po nej nasledovali zhromaždenia s prednáškami Kristiana Dala, ktoré sa konali v hostincoch a spoločenských sálach v celej oblasti. Prednášky boli ohlasované oznámeniami v novinách a letákmi. Po prednáške kolportéri prechádzali po obvode a rozširovali knihy a brožúry.

 Na jar 1924 toto trio prišlo do Haderslevu v južnom Jutsku, do provincie, ktorá kedysi bola súčasťou Nemecka, ale bola znovu pripojená k Dánsku na základe ľudového hlasovania v roku 1920. Mladí muži z tejto oblasti boli povinne odvedení, aby bojovali na západnom fronte. Značný počet z nich pochoval svoju vieru v Boha vo francúzskych zákopoch.

Christian Rømer opisuje, aké to bolo zvestovať týmto ľuďom: „Bol to trochu zvláštny, ale zaujímavý obvod. Ich politický boj spôsobil, že boli prístupní.“

Jedným z ľudí, s ktorými sa kolportéri stretli, keď prvýkrát prechádzali obvodom, bol Anton Hansen, výrobca drevákov v Over Jerstale. I on stratil vieru na západnom fronte. Spoločne s dvojicou vojnových kamarátov navštívil prednášku „Čo hovoria Písma o pekle?“. Nasledujúci deň ho navštívil Knud Dal a po trojhodinovej vzrušenej diskusii Hansen prijal knihu Harfa Božia. Natoľko znovu podnietila jeho vieru, že sa spolu so svojou manželkou Kathrine stal popredným služobníkom v kazateľskom diele v južnom Jutsku.

Až do konca roku 1925 traja kolportéri „Dalovej skupiny“ používali na dopravu cestovné bicykle a vlaky, ale potom im jeden brat poskytol automobil. Christian Rømer cestoval do Kodane, aby ho vyzdvihol. „Bola to veľká udalosť! Nádherný, starý plechový chrobák so sťahovacou strechou a so všetkým, čo mal mať,“ spomína s potešením. „A pretože len ja som mal vodičský preukaz, bol som šoférom. Auto vydržalo rok. Potom sme ho vymenili za eleganciu tej doby — Ford sedan 1923, uzavretý a v zime teplejší. Úplne nóbl vozidlo!“

Títo kolportéri postupne pracovali po celom Jutsku a Fyne až do marca 1929, keď sa vyčerpali prostriedky na túto mimoriadnu činnosť.

 Viac kolportérov sa pripája k dielu

Medzitým Ella Krøyerová z Kodane a Kristine Poulsenová, učiteľka s grundtvigiánskou výchovou, začali zvestovať v južnom Sjællande. Aj to bol nedotknutý obvod. Na jeseň 1926 sestry vydávali svedectvo v okolí mesta Vordingborgu. Sestra Poulsenová spomína: „Bolo to obdobie zberu cukrovej repy. Asfaltové cesty neexistovali a premávka povozov s cukrovou repou počas dňa spolu s dažďom v noci vytvorili hlboké koľaje v rozblatených cestách. Niekedy sme sa museli vzdať návštevy statku alebo domu, pretože sme sa tam jednoducho nemohli po ceste dostať.“

Jedného dňa sestry uvideli práve to, čo potrebovali, aby zvíťazili nad blatom — vysoké gumové čižmy. Každá si pohotovo kúpila po páre. Gumové čižmy však boli v tej dobe novinkou, a tak upútavali pozornosť, kamkoľvek sestry prišli. Urobili si výlet do Kodane, aby si trochu odpočinuli, a ich topánky sa stali centrom záujmu. Jednu sestru v kancelárii odbočky v Ole Suhrs Gade natoľko nadchla ich nová obuv, že vzala čižmy, ktoré stáli vo vchode, pobehovala po kancelárii a každému ukazovala, ako dobre sú kolportéri vybavení!

Treťou skupinou kolportérov boli Anna Petersenová a Thora Svendsenová. Aj oni mali na starosti obvod vo Fyne a Jutsku. Sestra Petersenová rozpráva: „My priekopníci sme boli obvykle posielaní do oblastí, kde neboli žiadne zbory. Zašli sme za majiteľom obchodu so zmiešaným tovarom a opýtali sme sa, či nevie, kto v meste má izbu na prenajatie. Naše kuchynské vybavenie sa skladalo z petrolejových piecok a dvoch hrnčekov na starom stole alebo na dvoch debnách, ktoré sme dostali od majiteľa obchodu.“

Niekedy sa tieto dve sestry pridávali k „Dalovej skupine“. A výsledok? Sestra Petersenová a brat Rømer sa rozhodli pre  trvalejší zväzok a v roku 1933 sa vzali. I keď je teraz sestra Rømerová trvale v sanatóriu, brat Rømer stále slúži celým časom.

Organizované zvestovanie

Medzitým došlo v Dánsku k mnohým udalostiam. V roku 1922 zaznela v Cedar Pointe (Ohio, USA) historická výzva „Zvestujte Kráľa a Kráľovstvo“. Teraz sa mali na pravidelnom zvestovaní podieľať nielen kolportéri, ale všetci, ktorí boli spojení so zborom. Keď táto správa dorazila k dánskym brehom, bratia začali chápať, že sa všetci majú pripojiť k evanjelizácii. „V dánskej Strážnej veži zaznievalo volanie po kazateľoch, ale dielo ešte nebolo zorganizované. Prečo? Tí, ktorí mali popredné postavenie v zbore — volení starší‚ sa držali v pozadí. Niečo sa muselo urobiť.

Koncom mája 1925 brat Rutherford plánoval, že sa zúčastní zjazdu v Örebro vo Švédsku. Krátko predtým bol on a R. J. Martin vo Švajčiarsku. Aby ušetrili čas, leteli z Zürichu do Kodane lietadlom. Vznikli však obavy, či doletia bezpečne. Keď leteli nad severným Nemeckom a Dánskom, vypukla búrka a spôsobila, že sa ich lietadlo hojdalo sem a tam ako  korok na vode. Po pristátí v Kodani ich privítalo viac než sto ľudí, ktorí mali veľkú radosť, pretože nikto nečakal, že sa lietadlo z tej búrky dostane. Teraz boli hodinu a pol cesty autom od prístavu, kde čakal brat Macmillan. Presvedčil kapitána lode a veliteľa prístavu, aby na nich prievozná loď do Malmö počkala. Všetci sa na ňu nalodili a nasledujúci deň dorazili na zjazd v Örebro.

Posledný deň zjazdu brat Rutherford oznámil, že v Kodani sa má zriadiť kancelária pre severnú Európu a v čele má byť Škót William Dey. Kancelária bude dohliadať na činnosť Spoločnosti v Škandinávii a v pobaltských štátoch a „zvlášť povzbudzovať a podporovať verejné oznamovanie posolstva o Kráľovstve“.

Brat Dey, slobodný muž, bol bádateľom Biblie od roku 1913. Pre túto prácu to bol ten pravý človek. Opustil postavenie daňového riaditeľa v Londýne, aby dozeral na kanceláriu pre severnú Európu. Bol energický, vytrvalý a viedla ho veľká láska k pravde. Mal bohaté skúsenosti zo  služby v Británii, kde sa zborová práca kolportérov organizovala už niekoľko rokov. Bratia ho mali radi a čoskoro bol známy pod menom Veľký Škót.

Brat Dey pri organizovaní kazateľského diela nestrácal čas. Poul Reinseth bol menovaný za riaditeľa služby pre Kodaň a dozeral na svedeckú prácu v hlavnom meste. Mesto bolo rozdelené na šesť oblastí a v každej bol zodpovedný oblastný vedúci služby. Sklady kníh boli zriadené v súkromných domoch, takže už nebolo potrebné, aby každý zvestovateľ cestoval pre svoju zásobu literatúry do kancelárie odbočky. Svedecké dielo teraz dostalo ten správny ráz.

Zjazd so služobným dňom

Zjazd v roku 1925 bol vrcholným okamihom v teokratickej histórii Dánska. Dánske vydanie Strážnej veže oznámilo: „Štvrtok prvého septembra bude zvláštnym služobným dňom a očakáva sa, že všetci, ktorí sú schopní, sa budú podieľať na úsilí rozširovať posolstvo kolportérskou prácou s knihami v kodanskej oblasti.“ Tento deň sa začal prednáškou Poula Reinsetha o dôležitosti zvestovania. Potom sa účastníci zjazdu  rozptýlili na všetky strany, aby pracovali s knihami z domu do domu.

Neskôr dánska Strážna veža priniesla toto povzbudenie: „Od zjazdu sa nadšenie a horlivosť pri rozširovaní posolstva preniesli na veľa tried [zborov] a my dúfame, že to bude znamenať skutočný rozmach diela.“

Viac zborov sa pripája k dielu

Brat Dey mal stále veľa práce. Počas prvého obdobia, ktoré trvalo tri a pol mesiaca, keď slúžil ako dozorca, najazdil po Škandinávii a pobaltských štátoch 14 000 kilometrov a organizoval evanjelizačné dielo. Einer Benggaard rozpráva krátku príhodu z tejto činnosti: „V jednom zbore v severnom Jutsku sme usporiadali malé zhromaždenie, aby sme našim bratom a sestrám pomohli organizovať dielo z domu do domu. Po prednáške brata Deya sme dostali pokyny, ako by sme mali toto dielo konať, čo by sme mali ľuďom hovoriť a tak ďalej. Pridelil sa obvod a literatúra a vyšli sme z dverí, väčšina s búšiacim srdcom. Keď sme brat Dey a ja kráčali po hlavnej ulici, uvideli sme dve sestry, ako stoja v priechode a plačú. Vzali sme ich so sebou a čoskoro im oči zas žiarili.“

Keď sa rok skončil, rozšírilo sa viac než dvojnásobok kníh v porovnaní s minulým rokom. V správe o služobnom roku 1925 kancelária uviedla: „Stále viac priateľov sa učí chápať, že na účasť na diele sú povolaní nielen verejní rečníci a kolportéri, ale v skutočnosti všetci, ktorí svoj život plne oddali Pánovi.“

Návštevy pútnikov

Cestujúci pútnici, ako bol Johan Eneroth zo Švédska a Theodor Simonsen z Nórska, podporovali rozširujúcu sa kazateľskú činnosť. Teraz bol menovaný i trvalý pútnik Christian Jensen zo severného Sjælandu. Niekoľko rokov  strávil v Spojených štátoch a precestoval aj Dánsko s „Fotodrámou stvorenia“.

Výraz „pútnik“ sa neskôr zmenil na „regionálneho riaditeľa služby“ a takých regionálnych riaditeľov služby bolo menovaných viac. Medzi nich patrili Christian Rømer, Kristan Dal a Johannes Dam.

„Vhodný“ domov bétel

Čoskoro začali prúdiť knihy a brožúry z tlačiarní Spoločnosti v Magdeburgu a Berne a skladovací priestor v Ole Suhrs Gade bol príliš malý. Bolo tam miesto len pre niekoľko sto kníh v dvoch prepravných debnách, ktoré stáli jedna na druhej. Mladý brat Simon Petersen (brat kolportérky Anny Petersenovej) bol poverený tým, aby pripravil nový a väčší sklad v sále, kde sa predtým konali zhromaždenia.

Niekoľko bratov a sestier, ktorí mali domy roztrúsené okolo Kodane, pracovalo v kancelárii a v sklade, ktoré boli v starej obytnej budove. Brat Dey sa domnieval, že tu by mal byť „vhodný“ domov bétel, kde by všetci mohli bývať a jesť spoločne na jednom mieste. A tak hore na šiestom poschodí, priamo pod trámami krovu, boli vyprázdnené malé skladovacie miestnosti, nalakovali sa podlahy, steny sa otapetovali a zariadili sa izby. Keď sa práca skončila, Einer Benggaard, Simon Petersen a ešte jeden brat mali každý útulnú, i keď trochu skromnú spálňu.

Nová vrcholná udalosť

Na jeseň 1927 došlo k ďalšej vrcholnej udalosti. Návšteva brata Rutherforda bola totiž podnetom ku zjazdu, kde 650 delegátov zo Škandinávie, Estónska a Litvy napäto počúvalo jeho prednášku „Sloboda pre národy“. Denník Politiken napísal:

„Dvere v Odd Fellowe Hall sa otvorili o 7.30, ale počas štvrť hodiny sa všetky miesta zaplnili... a dvere sa zavreli.  Počas nasledujúcej štvrť hodiny sa niekoľko sto ľudí natlačilo do veľkého krytého vestibulu. Búchali na zavreté dvere a jeden muž, ktorý meral dlhú cestu, len aby počul túto prednášku, ponúkol za sedadlo 500 [dánskych] korún [100 dolárov]. Ale všetko bolo márne. Tlačenica vo vestibule sa zväčšovala. Takmer tisíc ľudí sa tlačilo dopredu, aby sa dostali dovnútra, ale márne.“

Kampane a zjazdy

Ako podnet k tomu, aby sa všetci podieľali na vydávaní svedectva, organizovali sa celosvetové kampane, ktoré obvykle trvali deväť dní. Význačným rysom prvej dánskej kampane bola brožúra Sloboda pre národy, ktorá sa rozširovala medzi verejnosťou v priebehu marca 1928. Ďalším rysom činnosti boli malé nedeľné zhromaždenia, neskôr nazvané služobné zjazdy.

Dom Holgera Nielsena v Thorup Strande, malej rybárskej dedine v severnom Jutsku blízko Severného mora, poskytuje predstavu o typickom nedeľnom zhromaždení. Bratia prídu z Ålborgu a ostrova Mors a z dedín medzi nimi. Cestou vydávajú svedectvo a všetci si so sebou nesú obed. Medzitým sa bratia v Thorup Strande ponáhľajú a pripravujú sa, aby ich mohli prijať. Stodola brata Nielsena je vyprázdnená, vyzametaná a vyzdobená, a na konskom povoze boli privezené lavičky zo spoločenskej sály. Bratia prichádzajú okolo poludnia, jedia, trochu odpočívajú a potom sa zhromažďujú v upratanej stodole, aby si vypočuli prednášku, po ktorej nasleduje krst v mori. Pri tejto príležitosti je ponorených 19 osôb. To je deň!

Lepšie organizovaní

Bádatelia Biblie sa v Dánsku úplne reorganizovali v rokoch 1925 až 1930. Napríklad s lepším usporiadaním zhromaždení sa začalo v roku 1928. Strážna veža sa už  študovala pravidelne a teraz bolo odporučené, aby sa každý týždeň bezprostredne pred schôdzkou pre svedectvo konalo služobné zhromaždenie, na ktorom je možné uvažovať o podnetoch z Bulletinu (neskôr Naša služba Kráľovstva). V nasledujúcom roku Spoločnosť rozoslala organizačný plán. Každý zbor by mal mať služobný výbor zostavený z troch bratov, ktorí by dozerali na kazateľské dielo, zatiaľ čo volení starší by mali na starosti študijné zhromaždenia konané v zbore.

Táto zmena priniesla preosievanie. Tí, ktorí nechceli prejaviť vieru skutkami, to dávali stále viac najavo, a nakoniec opustili rady bádateľov Biblie. Z toho dôvodu počet tých, ktorí prijímali symboly na Pamätnej slávnosti, poklesol z 909 v roku 1927 na 605 v roku 1931.

Teokratické usmerňovanie sa nakoniec preukázalo ako neúnosné pre dozorcu odbočky Carla Lüttichaua. Nesúhlasil dokonca ani s tým, že Spoločnosť ostro odvrhla akékoľvek falošné náboženstvo. Mnohí bratia sa mu snažili pomôcť, aby pochopil význam potrebných zmien. I brat Eneroth zo Švédska sa o to osobne snažil, ale bez výsledku. Lüttichau opustil svoje postavenie zástupcu odbočky Spoločnosti a v januári 1930 ho nahradil Poul Reinseth.

Nový nástroj, meno a domov

Zlatý vek sa v Dánsku vydával od januára 1930 pod názvom Ny Verden (Nový svet). Pre čo najväčšiu publicitu tohto nového časopisu sa konali rozsiahle kampane z domu do domu, aby vzrástol okruh jeho čitateľov. Časopis sa tiež predával v novinových stánkoch a vyvesovali sa plagáty, ktoré uvádzali jeho obsah. Počet predplatných začal prudko stúpať. V roku 1930 dostávalo časopis pravidelne 5 825 ľudí, či už poštou, alebo od zvestovateľov, a v roku 1943, uprostred druhej svetovej vojny, bolo 25 921 pravidelných čitateľov!

 Ďalším povzbudením k usilovnému zvestovaniu bolo prijatie mena Jehovovi svedkovia. Po jeho prijatí na zjazde v Columbe (Ohio, USA) bola v miestnych zboroch predložená na schválenie rezolúcia. Aká bola odpoveď na toto nové meno? Marie Dueová napísala z Nórska: „S radosťou prijímam nové meno a radujem sa, že som jedným z Jehovových svedkov.“ Iní napísali. „Poskytuje nám to príležitosť obnoviť naše rozhodnutie slúžiť Jehovovi verne až do konca.“

Rezolúcia spolu s prednáškou, ktorú mal brat Rutherford na zjazde, bola uverejnená v brožúre Kráľovstvo, nádej sveta a bola vo veľkom počte rozširovaná v marci 1932. Počas posledného týždňa kampane bolo vyvíjané úsilie, aby sa s touto brožúrou vykonali osobné návštevy u všetkých politikov, duchovných, vládnych úradníkov a popredných obchodníkov. Jeden výtlačok bol tiež položený na stôl každého člena parlamentu. Výtlačok obdržal dokonca i dánsky kráľ Christian X.

Priestory, ktoré mala Spoločnosť v Ole Suhrs Gade, začali byť tesné. Bola teda kúpená veľká vila na okraji Kodane, vo Valby, v Søndre Fasanvej 56, a rodina bétel sa do nového vlastníctva presťahovala 18. októbra 1932.

I keď Spoločnosť celé roky vykonávala dielo pod menom „Vagttaarnets Bibel- og Traktatselskab“ ​(Biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža), nikdy nebolo potrebné vytvoriť zákonné združenie. Teraz bolo také združenie vytvorené a registrované 21. mája 1932. Nemovitosť v Søndre Fasanvej slúžila ako kancelária odbočky Spoločnosti, sklad a domov bétel budúcich 25 rokov.

Zákonné právo na rozširovanie literatúry presadené

Na začiatku tridsiatych rokov sa vrchnosti snažili nesprávne vzťahovať obchodný zákon a zákon o verejných sviatkoch  na naše svedecké dielo s literatúrou z domu do domu. Keby sa vrchnostiam podarilo presadiť ich zámer, svedecké dielo by sa takmer zastavilo. Namiesto toho však táto záležitosť v októbri 1932 vyvrcholila. Päť svedkov z Kodane išlo autom do Roskilde zvestovať. Dohodli sa, že sa znovu stretnú na hlavnom námestí, kde auto zaparkovali. Keď sa však stretli, jeden člen skupiny chýbal — August Lehmann. Zatkla ho polícia.

Brat Lehmann bol obvinený, že porušil obchodný zákon tým, že predával tlačené materiály bez toho, že by k tomu mal kolportérske povolenie, a robil to mimo povolený predajný čas. Mestský súd brata Lehmanna zbavil obžaloby, takisto ako vyšší súd po odvolaní. Žalujúca strana sa však odvolala na Najvyšší súd, ktorý tento prípad prejednával v októbri 1933. Najvyšší súd rozhodol, že kazateľská činnosť Jehovových svedkov s knihami a časopismi je niečo iné než obchod, a preto nespadá pod obchodný zákon.

Spoločnosť potom rozhodla, že každý zvestovateľ by mal mať preukaz totožnosti s informáciou, že zvestovateľ Spoločnosti  je neplateným, dobrovoľným pracovníkom, ktorý rozširuje knihy bez akéhokoľvek zisku, a že právo zvestovať bez kolportérskeho povolenia potvrdil Najvyšší súd. Problém sa vyriešil a svedecké dielo pokračovalo bez akýchkoľvek ďalších právnych prekážok.

Objavuje sa „veľký zástup“

Až doteraz svedkovia venovali hlavnú pozornosť zhromažďovaniu vyvolených, pomazaných kresťanov s nebeskou nádejou. Počas týchto rokov však kanceláriu odbočky často navštevovali bratia a sestry, niektorí úplne skľúčení, pretože nemali hlbokú vieru, že majú nebeskú nádej. Zdalo sa im teda nesprávne, aby prijímali symboly na Pamätnej slávnosti. Stali sa potom známymi ako priatelia Jonadábovia, v súlade s biblickou správou o Jehuovi a Jonadábovi v starovekom Izraeli. — 2. Kráľ. 10:15, 16.

Dve anglické vydania Strážnej veže z augusta 1935 vysvetlili, že „veľký zástup“ zo 7. kapitoly Zjavenia je pozemská trieda, ktorá má byť zhromaždená pred Armagedonom. Bratia v kancelárii boli nadšení. Pretože sa v tom istom mesiaci mal konať národný zjazd v Kodani, poslali bratovi Rutherfordovi telegram so žiadosťou, aby dovolil predniesť prednášku, ktorá by bola založená na týchto dvoch článkoch. Brat Rutherford dal bratovi Deyovi zelenú, aby túto epochálnu prednášku predniesol.

„Bola to nezabudnuteľná hodina,“ rozpráva brat Benggaard. „Sedel som v orchestri za rečníkom a pozeral sa na poslucháčov. To bolo nadšenie! Nikdy som nevidel také vzrušené publikum! ‚Veľký zástup‘ bol privolaný z neba na zem — bol to jedinečný záblesk svetla, a teraz všetci vedeli, kto je ten ‚veľký zástup‘.“

Teraz naozaj začalo zhromažďovanie „priateľov Jonadábov“. Po celej zemi sa konali verejné zhromaždenia s cieľom  spojiť sa so všetkými, ktorí by mohli byť časťou veľkého zástupu.

Vydávanie svedectva s gramofónom

Ďalším krokom ku zvýšeniu účinnosti svedeckého diela bolo zavedenie gramofónov. Krátke biblické kázne brata Rutherforda preložené do dánčiny teraz mohli zaznievať pri domových schodoch z gramofónových platní. Čoskoro bolo vidno zvestovateľov, ako v obvode nosia prenosné gramofóny.

Prevážať na bicykli gramofón, i keď prenosný, však nebolo jednoduché. Sestra Rømerová spomína: „Museli sme ísť vedľa bicykla nielen do kopca, ale niekedy i z kopca, pretože bol príliš príkry a cesta taká kamenistá, že by povraz, ktorý držal gramofón, praskol, keby sme išli z kopca rýchlo.“ Táto prekážka neochladila ich horlivosť. Čelili problému tým, že vymýšlali a vyrábali jeden úžasný vynález za druhým, aby bezpečne upevnili gramofón na bicykel. Jeden brat spomína, že zo 135 ľudí, ktorým s radosťou pomáhal, aby sa stali členmi  Jehovovej organizácie, ktorá zvestuje po celom svete, asi 40 zareagovalo na prácu s gramofónmi.

Okrem toho sa konali i takzvané gramofónové zhromaždenia, kde prednášky hrmeli z väčších gramofónov. Niekoľko bratov v Kalundborgu namontovalo zvukové zariadenie na staré auto Daniela Nielsena (syna Albertiny, ktorá bola pokrstená v Sejerø Bight v roku 1902.) Keď auto predal, nastúpil do služby malý dvojkolesový vozík ťahaný bicyklom. „Vychádzali sme na dlhé cesty,“ rozpráva brat Nielsen, von do dedín, kde sme zvestovali prostredníctvom prednášok z gramofónu.“

Priekopníci zakladajú zbory

Tridsiate roky zaznamenali tiež zmenu v povahe kolportérskej práce, teraz nazývanej priekopnícka služba. Zatiaľ čo priekopníci v dvadsiatych rokoch cestovali z jednej oblasti do druhej a snažili sa pokryť čo možno najväčší obvod, teraz zostávali na jednom mieste a zakladali zbory. Aby sme zistili, ako sa to robilo, poďme za Ejnerom a Else Mortensenovými.

Ejner a Else vstúpili do služby celým časom v marci 1934, potom čo predali svoju malú farmu. Úloha to nebola jednoduchá, pretože bola kríza.

Jedným z ich prvých obvodov bolo mesto Sønderborg. V prenajatej sále usporiadali štyri verejné prednášky, ktoré mali rečníci vyslaní Spoločnosťou. Potom prednášky pokračovali, ale rečníkom už bol brat Mortensen. Bolo to jeho prvé verejné vystúpenie. I keď bol veľmi nervózny, počínal si dobre, a časom na zhromaždenie chodilo asi 30 pravidelných účastníkov. Neskôr sa usporadúvali prednášky z gramofónu a po nich nasledovali otázky a odpovede. Potom sa začali pravidelné študijné zhromaždenia, kde sa ako študijné pomôcky používali knihy Spoločnosti. Začal sa vytvárať nový zbor, ktorý sa stal skutočnosťou na začiatku roku 1936.

 Pred začiatkom roka boli Mortensenovci požiadaní, aby odišli do mesta Nyborgu. Tam postupovali rovnako: najprv verejné prednášky bratov zo Spoločnosti, potom prednášky brata Mortensena, ďalej prednášky z gramofónu, a nakoniec zhromaždenie za účelom štúdia Biblie. Koncom augusta 1937 ich práca opäť priniesla toľko ovocia, že sa v Nyborgu vytvoril zbor z asi desiatich zvestovateľov.

Nacistická okupácia

Deviaty apríl 1940 bol pre Dánsko temným dňom. Vojenské oddiely z nacistického Nemecka pochodovali krajinou. Bratia sa dôkladne pripravili na najhoršie, pretože kdekoľvek mali nacisti moc, tam boli svedkovia kruto prenasledovaní. Považovalo sa teda za najlepšie postupovať obozretne.

Predpokladalo sa, že v tom istom mesiaci prebehne rozsiahla kampaň s brožúrou Utečenci, ale pretože brožúra tvrdo odhaľovala nacistický režim, plány sa zmenili. Bratia brožúru bleskovo rozšírili tak, že ju raz v nedeľu včas ráno hádzali do otvorov na listy v domovoch ľudí. Dvadsiateho ôsmeho apríla sa po celej krajine zadarmo rozšírilo asi 350 000 brožúr. Bolo to nákladné, ale i brat Dey si uvedomoval, že je nevyhnutné použiť túto metódu.

Našťastie k prenasledovaniu nikdy nedošlo. Z politických dôvodov sa okupačné sily rozhodli zachovať Dánsko ako „vzorový protektorát“ a ponechali Dánom značnú osobnú slobodu. Bratia boli obozretní, a tak mohli vo zvestovateľskej činnosti pokračovať.

William Dey internovaný

V dôsledku nemeckej okupácie bol William Dey, ktorý bol britským občanom, poslaný do internačného tábora blízko mesta Vejle. I keď sa s internovanými zaobchádzalo  ľudsky a mali určitú mieru slobody vnútri tábora, bola to pre tohto aktívneho muža skúška — nekonať svoju každodennú prácu. Rozhodne však nebol nečinný. Bez prestávky vydával svedectvo ako tým, ktorí boli internovaní s ním, tak i všetkým strážcom. Znovu a znovu im hovoril, aby zaujali postoj pre Božie Kráľovstvo. Hovoril to tak často, že mu dali prezývku Dey Zaujmipostoj!

O úrad dozorcu odbočky, ktorý brat Dey prevzal po Poulovi Reinsethovi v roku 1934, sa staral Albert West. Na sklonku dvadsiatych rokov slúžil niekoľko rokov ako dozorca odbočky v Estónsku. Priame spojenie s ústredím Spoločnosti v Spojených štátoch bolo prerušené. Jediné možné spojenie bolo cez Švédsko, ktoré bolo neutrálnym ostrovom v rozbúrenom mori vojny. Kancelária pre severnú Európu prestala pracovať, a brat Eneroth vo Švédsku bol teraz poverený tým, aby zhromažďoval informácie a správy zo severných krajín a odovzdával ich do Brooklynu, USA.

Duchovný pokrm stále prichádza

Dánsko naďalej dostávalo najnovšie časopisy i ostatnú literatúru, ktorá vychádzala, ale keď sa zhoršovali politické vzťahy medzi Dánmi a Nemcami, vznikla potreba teokratickej stratégie. Jedna mladá dánska sestra pracovala ako opatrovkyňa v rodine španielskeho diplomata v Kodani, a tento diplomat jej veľmi ochotne dovážal darčekové balíčky zo Švédska. Samozrejme nevedel, čo balíky obsahujú!

Nikdy teda nebol nedostatok duchovného pokrmu. Počas všetkých vojnových rokov bolo možné vydávať a rozširovať Strážnu vežu a Útechu, tak isto ako ostatnú literatúru. Dokonca i keď ku koncu roku 1941 anglické vydanie Strážnej veže prinášalo sériu článkov, ktoré vysvetľovali Danielovo proroctvo a poukazovali na Nemecko ako na kráľa severu, bratia tieto informácie stále dostávali. Nezdalo sa však vhodné  uverejňovať tieto články v dánskej Strážnej veži, a preto sa rozmnožili na cyklostyle a krajskí dozorcovia cestovali do zborov, kde ich nahlas čítali len pred bratmi a sestrami, ktorí nosili svoje preukazy totožnosti. Vieme si predstaviť, že sa miestnosti, kde sa konali tieto zhromaždenia, pri týchto prednáškach vždy zaplnili.

Odpor nacistov i duchovenstva

Zatiaľ čo zo strany nemeckých okupačných síl nedochádzalo k žiadnemu nápadnému odporu, dánski nacisti prekypovali nenávisťou. Znovu a znovu sa prostredníctvom svojich časopisov snažili obrátiť pozornosť Nemcov na svedkov.

Aj duchovní dánskej národnej cirkvi boli zaneprázdnení svojimi ohavnými plánmi. Ich útoky v novinách viedli k živej výmene listov, ktoré sa objavovali na prvých stránkach. To vyvrcholilo, keď jeden duchovný uzavrel bohoslužbu v rozhlase varovaním pred svedkami, ktorí, ako povedal, neveria v Ježiša ako Spasiteľa ani ako Božieho Syna.

Stanica odmietla vysielať opravu, a tak sa Spoločnosť rozhodla prehovoriť tým najlepším spôsobom, ako mohla — zvestovaním. Urobili sa prípravy pre najrozsiahlejšiu svedeckú kampaň, aká sa kedy konala. V rekordnom čase sa pripravila brožúra nazvaná Budete súdiť medzi nami? Jej obsah jasne ukazoval rozdiel medzi Jehovovými svedkami a duchovenstvom.

Veľkej kampani sa hovorilo „Jehovov boj“. A medzi Jehovovým ľudom skutočne prevládol bojový duch. Do práce sa zapojili všetci a v stanovený deň, 21. februára 1943, sa zadarmo rozšírilo okolo 700 000 brožúr. Veľké i menšie mestá boli zaplavené brožúrami. Neboli prehliadnuté ani tie najmenšie ostrovy. Brožúry boli zaslané poštou do všetkých domov asi na 62 menších ostrovoch. Viac než dve tretiny všetkých domácností v Dánsku mali vo dverách brožúru.  Ihneď potom sa výtlačky posielali všetkým duchovným, farským úradníkom a popredným členom cirkvi.

Noviny upovedomili o kampani svedkov každého, kto ju prehliadol. Duchovenstvo po celej krajine bolo zamestnané tým, že sa púšťalo do boja v novinách, farských časopisoch i na kazateľniciach. Kampaň svedkov sa dotkla odporcov na citlivom mieste. Dánski nacisti rozhorčene zaútočili a tvrdili, že svedkov tajne financujú Židia. Stovky osôb však napísalo na odbočku a žiadalo ďalšie informácie o našom posolstve.

Kampaň trvala niekoľko mesiacov. Kdekoľvek nejaký farský vikár hanil Jehovovo meno a odporoval jeho služobníkom, tam sa bratia snažili usporiadať verejnú prednášku a zaplaviť farnosť letákmi. Vo veľkom rozsahu sa pracovalo zvlášť na ostrove Amager, kde došlo k verejnej diskusii medzi Jehovovými svedkami a duchovnými dánskej národnej cirkvi. Dvaja bratia, Arthur Jensen a Herløv Larsen, hovorili za svedkov. Boli to skúsení rečníci s bystrým, logickým uvažovaním.

Jeden teológ to veľmi dobre zhrnul. V novinách Amager Bladet z 15. apríla uviedol: „Vcelku boli argumenty Svedkov ďaleko lepšie, jasnejšie a objektívnejšie. Čo sa týka cirkvi, človek mohol len sedieť a hanbiť sa za ňu.“ Časom útoky duchovných utíchli, pretože čím urputnejšie proti svedkom bojovali, tým mocnejšie svedectvo dostávali od svedkov ich farníci, a to zámerom duchovenstva vôbec nevyhovovalo.

Zjazdy počas vojny

Počas vojny bolo možné usporiadať niekoľko zjazdov. Jeden pamätihodný zjazd sa konal 28. a 29. augusta 1943 v Odd Fellows Hall v Kodani. Prvý deň zjazdu prebehol podľa plánu. Politická situácia v Dánsku však dosiahla kritický bod, keďže okupačné sily kládli stále väčšie požiadavky na dánsku vládu. V sobotu 28. augusta, v ten istý deň,  keď sa začal zjazd v Odd Fellows Hall, vláda odmietla ďalšiu spoluprácu.

V nedeľu ráno nemecké sily začali konať. Vrchný veliteľ Nemcov v Dánsku vyhlásil stanné právo. Dánska armáda a námorníctvo boli odzbrojené, niekoľko popredných občanov bolo zatknutých a vláda bola rozpustená. Bolo zakázané zhromažďovanie i zhlukovanie na uliciach. V to ráno sa bratia zišli v súkromných domoch. Prebrali situáciu a považovali za samozrejmé, že zjazd je teraz odvolaný.

Ale stalo sa, že jeden druh zhromažďovania zakázaný nebol — cirkevné obrady. Správa sa rýchle rozšírila, takže sa bratia mohli odpoludnia zísť v Odd Fellows Hall na „cirkevnom obrade“. Bratia z bételu obišli taxíkom rôzne domácnosti a odtiaľ sa tá správa rozšírila medzi bratov ako stepný požiar. Prichádzali po dvoch alebo troch, aby ich činnosť nevyvolala nežiaducu pozornosť. Do sály vchádzali bočným vchodom. Onedlho sa zhromaždilo 1 284 bratov a sestier.

„Keď sme sa dostali do sály,“ rozpráva jedna sestra, „skutočne sme videli, čo pre nás znamená organizácia, keďže prakticky všetci bratia tam boli. Všetci sa zhromaždili po veľmi stručnom oznámení a toto nikto okrem Jehovových svedkov nemohol dokázať. Už len dostať sa preč od hlučných, rozhnevaných davov na uliciach do miernej a pokojnej atmosféry bolo podivuhodné. Bolo to, ako by tam boli dvere medzi starým a novým svetom.“

Po zhromaždení bratia odchádzali v malých skupinkách a bolo im povedané, aby sa z miesta rýchle vzdialili. Všetko išlo hladko. A celá akcia prebehla bezprostredne pred očami Nemcov! Sídlo nemeckého veliteľa námorníctva bolo priamo cez ulicu naproti miestu zhromaždenia! Vonku na chodníku, za hromadou vriec s pieskom, hliadkovali nemecké stráže ozbrojené samopalmi.

 Biblická škola v Langelande

V roku 1943 sa šírili zvesti, že svedkovia v Spojených štátoch a Anglicku majú svoje vlastné biblické školy. Pretože bratom v Dánsku vojna prekážala v priamom spojení so svetovým ústredím, začali s dobrým úmyslom takú školu pripravovať. Kúpili dom v krásnom prostredí v Lohalse na ostrove Langeland. Tam, s výhľadom na more, založili svoju vlastnú biblickú školu. Za vedúceho bol vybraný Simon Petersen z bételu. Ďalší  dvaja bratia boli učiteľmi. Jeden z nich, Filip Hoffmann, bol tiež z bételu.

Prvá trieda bola otvorená v pondelok 5. júna 1944. Každý kurz trval dva týždne. Vyučovanie bolo dopoludnia od 9.00 do 12.00 a k predmetom patrili biblické náuky, organizácia, zvestovateľská činnosť, matematika a dánčina. Odpoludnie trávili študenti podľa vlastného uváženia. Mali čas na štúdium, chodili plávať alebo sa prechádzali po peknom okolí školy. Víkendy venovali zvestovateľskej službe.

Aj keď škola prebiehala len jedno leto, zapísalo sa do nej spolu asi 450 bratov a sestier. Škola vlastne vznikla následkom nedorozumenia. Školy sa naozaj mali zakladať, ale nie takýmto spôsobom. V nasledujúcom roku bol vo všetkých zboroch zavedený Kurz teokratickej služby (teraz Škola teokratickej služby).

Koniec vojny

Nedostatok väčšiny tovaru, teda aj papiera, viedol na sklonku vojny k zmenšeniu formátu časopisu. Žiadny papier, žiadna literatúra. Bratom sa nejaký čas darilo vydávať Strážnu vežu a Útechu v obvyklom množstve tak, že postupne snižovali počet strán. Avšak ani toto úsilie nestačilo. V apríli 1945 bolo nutné zastaviť prijímanie nového predplatného.

Napriek tomu dánske zbory aj v tých rokoch rástli a ich počet sa takmer zdvojnásobil. Z vrcholu 1 373 zvestovateľov v 75 zboroch v roku 1940 vzrástol na 2 620 svedkov v 127 zboroch v roku 1945.

Pomoc bývalým väzňom koncentračných táborov

Piateho mája 1945 sa Dánsko radovalo. Oslobodenie! V ten deň uviazol na plytčine pri ostrove Møn riečny čln  s niekoľko sto väzňami zo smutne známeho koncentračného tábora v Stutthofe, ktorý ležal v severnej časti dnešného Poľska. Medzi väzňami bolo pätnásť Jehovových svedkov piatich národností. Za pár hodín už prišli ich dánski bratia s jedlom. Je smutné, že pre niektorých prišlo oslobodenie príliš neskoro. Choroba a hlad si vyžiadali svoju daň. Dvaja svedkovia zomreli krátko po príchode. Tí, ktorí prežili, nepochybne veľmi potrebovali láskavú pozornosť. Odbočka ich vzala pod svoje krídla.

Ubytovali ich v dome Spoločnosti v Langelande. V láskyplnej a pozornej starostlivosti brata a sestry Petersenových traja bratia a desať sestier telesne, duševne i duchovne prekvitalo. Časom títo utečenci znovu nabrali silu a vrátili sa každý do svojej vlasti, aby pokračovali vo zvestovateľskom diele v svojej materčine — v nemčine, poľštine, rumunčine, lotyščine a litovčine.

Návštevy z ústredia

Začiatkom leta 1945 bolo obnovené spojenie s kanceláriou Spoločnosti v newyorskom Brooklyne. Neskôr v tom istom roku sa spojenie ešte posilnilo, keď Nathan H. Knorr, ktorý bol prezidentom Spoločnosti od roku 1942, navštívil Kodaň spolu so svojím tajomníkom Miltonom G. Henschelom. Bola to výnimočná udalosť, pretože prezident Spoločnosti nenavštívil Dánsko od roku 1927.

Počas návštevy podalo trinásť bratov žiadosť o misionárske školenie v novej biblickej škole Strážnej veže Gileád. Budúce leto odišlo prvých päť z nich do Spojených štátov.

O dva roky neskôr, v roku 1947, bratia Knorr a Henschel počas služobnej cesty po svete opäť navštívili Dánsko. Tentokrát brat Knorr predložil pre Dánsko niečo úplne nové: vydávanie svedectva s časopismi na ulici. Ponúkať ľuďom na ulici Strážne veže a Prebuďte sa! sa osvedčilo ako  veľmi účinný spôsob zvestovania v Spojených štátoch. Malo to úspech aj v Dánsku, zvlášť v čase dopravnej špičky.

Absolventi Gileádu pomáhajú

Do Dánska sa vrátili bratia vyškolení v Gileáde a to bolo veľkým podnetom pre zvestovateľskú službu. Prví dvaja absolventi Johannes a Christian Rasmussenovci sa vrátili, aby od začiatku roku 1947 slúžili ako bratia služobníci (dnes sú to „krajskí dozorcovia“). Christian bol neskôr preložený do Švédska, kde stále slúži v bételi.

Ďalším absolventom Gileádu, ktorý sa vrátil do Dánska, bol Filip Hoffmann. Okrem školenia v Gileáde absolvoval ešte zvláštny kurz v kancelárii a v továrni v Brooklyne. Jeho návrat preto viedol k zmene spôsobu práce v kancelárii dánskej odbočky. Neskôr bol brat Hoffmann pridelený do Nemecka, aby slúžil v kancelárii tamojšej odbočky.

Albert a Margaret Westovci sa z Gileádu do Dánska vrátili v januári 1949. Brat West bol menovaný za dozorcu odbočky a vystriedal brata Deyho, ktorý mal už 69 rokov. Brat Dey pokračoval v práci v kancelárii až do konca roku 1950, keď sa vrátil do Anglicka a tam verne slúžil ako priekopník až do svojej smrti v roku 1963.

Vzrast — počtom i duchovne

Počas nasledujúcich rokov sa duchovný rozhľad bratov rozširoval. Stále viac si uvedomovali, že sú časťou medzinárodnej spoločnosti pod jedným dohľadom. K tomu prispeli veľké medzinárodné zjazdy v meste New York v päťdesiatych rokoch, na ktorých sa zúčastnili aj delegáti z Dánska. Na vlastné oči videli kancelárie ústredia i tlačiareň Jehovových svedkov a na vlastné uši počuli prednášky niektorých pracovníkov ústredia. To všetko im poskytlo znamenitý duchovný základ, s ktorým sa mohli podeliť doma s ostatnými.

 Počet zvestovateľov rástol, a tak v priebehu príprav zjazdu v roku 1954 bolo zrejmé, že zjazdová sála K. B. Hallen, ktorá bola predtým niekoľkokrát použitá, už svojou kapacitou nestačí. Bratia teda prenajali Forum, najväčšiu sálu v Dánsku, neďaleko centra Kodane. To bola senzácia. Johannes Rasmussen, ktorý bol vtedy oblastným dozorcom, o tom hovorí: „V sále K. B. sme mohli zhromaždiť 8 000 ľudí, a nič by sa nedialo. Ale keby ich do sály Forum prišlo 5 000, to by bola novina!“

Prebiehali prípravy na najväčší zjazd, aký sa kedy v Dánsku konal. V sále Forum bolo 7 000 miest a aby bolo miesto pre príliv niekoľkých ďalších tisíc, bol postavený určitý počet stanov. Napriek tomu boli všetky priestory zaplnené po celé štyri dni zjazdu. Bratia mali radosť z toľkých návštevníkov a ich nadšenie nepoznalo medze, keď sa v nedeľu 8. augusta odpoludnia zúčastnilo na verejnej prednáške 12 097 osôb.

Nový dozorca odbočky

Nasledujúci deň prišiel brat Richard E. Abrahamson, Američan, aby prevzal zodpovednosť za dielo v Dánsku. Stal sa už piatym dozorcom odbočky v priebehu len niekoľkých  rokov. Brat West v lete 1951 vážne ochorel a odovzdal zodpovednosť Aage Hauovi, ktorý absolvoval školenie v Gileáde. O rok neskôr zodpovednosť prešla na Kanaďana Normana Harpera. Po niekoľkých rokoch sa Harperovci rozhodli vrátiť do Kanady, pretože sa im rozrastala rodina.

Brat Abrahamson pôsobil v oblastnom diele v Anglicku. So svojou manželkou Júliou graduoval v Gileáde v roku 1953 a predtým slúžil niekoľko rokov v brooklynskom ústredí. Keď sa stal dozorcom odbočky, mal 31 rokov a na dielo potom dohliadal viac ako 26 rokov.

Zvestovanie na Faerských ostrovoch

V máji roku 1954 boli dvaja zvláštni priekopníci poslaní na Faerské ostrovy, malú skupinu ostrovov v severnom Atlantiku medzi Islandom a Shetlandami. No neboli prvými zvestovateľmi na ostrovoch. Už v lete 1935 tam zamierili dve priekopníčky. Počas trojmesačného pobytu dokázali rozšíriť veľký počet kníh a brožúr. Duchovenstvu sa však podarilo priekopníčky vyhnať. Od roku 1948 sa na ostrovoch trochu zvestovalo, ale rôzne ťažkosti dielo obmedzili.

 Dvaja zvláštni priekopníci Svend Aage Nielsen a Edmund Onstad teraz mali dielo lepšie zorganizovať. Čoskoro našli byt v najdôležitejšom meste Thorshavne na Strømø, najväčšom z Faerských ostrovov. Jednu miestnosť upravili na sálu Kráľovstva. Najprv zvestovali v celom meste a potom sa zamerali na menšie usadlosti.

V správaní obyvateľov Faerských ostrovov sa odráža drsná ostrovná príroda, v ktorej žijú. Sú trochu zdržanliví, váhaví a máličko nedôverčiví voči cudzincom, takže si to vyžiadalo čas a trpezlivosť, kým sa s nimi priekopníci zblížili. Často sa stretávali so zatvorenými dverami. Kontakt bolo možné nadviazať jedine vtedy, keď priekopníci na chvíľu z obvodu „zmizli“ a potom, keď si ľudia mysleli, že „nebezpečie“ pominulo, začali zvestovať znova. Strach z človeka bol veľký. Literatúra, ktorú priekopníci rozšírili, im bola často vrátená, a niekedy ich už dokonca čakala na pošte v Thorshavne, keď sa vrátili do mesta.

Iným problémom bolo, že sa na dedinách nedalo nájsť ubytovanie. To znamenalo viac sa plaviť po mori, lebo z Thorshavnu do dedín bolo možné podnikať len jednodňové cesty a iba brat Nielsen mal na more dosť silný žalúdok. Ale riešenie sa našlo. Jeden brat z Dánska, ktorý sa k nim pripojil v priekopníckej službe, bol krajčír, a keď spojili svoje schopnosti a úsilie, podarilo sa im vyrobiť stan. A tak so sebou nosili batohy, spacie vaky, tašky do zvestovateľskej služby a stan. Tak mohli chodiť cez kopce z jednej dediny do druhej a nemuseli si robiť starosti, či nájdu na noc prístrešie.

Tažkosti v Klaksvíku

Neskôr v tom roku sa brat Nielsen presťahoval do mesta Klaksvík. Zhodou okolností, práve keď prišiel, vyvrcholil dlhotrvajúci spor. Miestni obyvatelia nesúhlasili s dánskymi úradmi, ktoré vybrali vedúceho lekára pre mestskú nemocnicu. Vypuklo násilie! Večer niekto hodil železné reťaze na  elektrické vedenie, takže všetky svetlá v meste zhasli. A beda každému Dánovi, ktorý by sa po zotmení sám odvážil vyjsť von!

Ako mohol brat Nielsen chodiť od dverí k dverám, keď v celom meste bolo ako v osom hniezde? Rozpráva: „Keď som bol prvý deň vonku, dostal som nápad, ktorý som nikdy predtým ani potom už nepoužil. Jednoducho som v ruke viditeľne držal svoju Bibliu od chvíle, keď som vyšiel zo svojich dverí až po návrat domov. Takto som s ľuďmi vždy nadviazal dlhé rozhovory, hoci si stále ešte netrúfali pozvať ma dovnútra... Jedna domáca pani povedala: ‚Viete, čo ľudia hovoria? Že vám nikto nemôže ublížiť, lebo stále nosíte v ruke Bibliu.‘“

Viac priekopníkov vstupuje do poľa

V lete 1957 bol na Faerské ostrovy poslaný Anders Andersen a slúžil ako zvláštny priekopník v oblasti Klaksvíku. Pravidelne navštevoval aj malý novozaložený zbor v Thorshavne i brata Onstada, ktorý zvestoval na južnom ostrove Suderø.

Ďalší rok prišli manželia Svend a Ruth Molbechovci. Teraz mali aj sestry dobrú oporu v službe a mohlo byť lepšie poslúžené miestnym ženám, ktoré prejavovali záujem. Bolo nevhodné, aby slobodní bratia vykonávali pravidelné opätovné návštevy u žien, zvlášť vtedy, keď ich manželia boli na dlhých rybárskych výpravách.

Vydávanie svedectva s filmami Spoločnosti

Filmy Spoločnosti — The New World Society in Action (Spoločnosť nového sveta v činnosti) a The Happiness of the New World Society (Šťastie Spoločnosti nového sveta) — vyvolali v malých usadlostiach záujem o dobré posolstvo. Tieto filmy ukazovali, že svedkovia nie sú miestnou sektou, ale celosvetovým bratstvom.

 Vo Vestmanne na Strømø bola objednaná kinosála. Dospelí i deti, spolu vyše 80 osôb, zaplnili miestnosť dlho pred premietaním. Čakanie nikdy nebolo pre ostrovanov problémom. Neriadia sa totiž žiadnym pevným časovým plánom. Jedine návrat rybárskej lode mohol spôsobiť, že sa zrazu všetci hnali do prístavu. To sa stalo pri premietaní jedného z filmov Spoločnosti. V okamihu bolo zhromaždenie úplne prerušené. Každý sa vrhol k oknám, aby videl, ktorá loď prišla. A potom všetci von! Sála bola za niekoľko sekúnd prázdna. Zostal len správca kina a niekoľko starých osôb, aby videli zvyšok filmu.

Obyvateľ Faerských ostrovov zaujíma postoj

Keď brat Andersen vydával svedectvo na severných ostrovoch, stretol sa s jedným ostrovanom, Johnom Mikkelsenom, ktorý prejavil záujem. Avšak so svojou faerskou povahou typu „načo ten zhon“ sa John nezmenil za noc. Dvaja zvláštni priekopníci naďalej podporovali jeho záujem a vďaka ich láskavému úsiliu sa o štúdium Biblie začala zaujímať i Johnova manželka Sonja a pridala sa k nemu. Časom obaja zaujali postoj pre pravdu a John sa nakoniec stal prvým ostrovanom, ktorý bol menovaný za staršieho.

Zanedlho dostali osamelí priekopníci pomoc: z Dánska sa prisťahovalo niekoľko rodín, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba. To malo dobrý vplyv, pretože mnoho ľudí v tejto oblasti si myslelo, že naša viera je len pre misionárov, a nie pre „obyčajných“ ľudí. Mali však v úcte rodiny, ktoré žili a pracovali uprostred nich. Prvou rodinou, ktorá sa prisťahovala, boli Anker a Dora Nygardovci a ich štyri deti. Prišli v roku 1959 a znamenitým spôsobom prispeli k rastu na Faerských ostrovoch.

Prvá vlna zvláštnych priekopníkov venovala oblasti Faerských ostrovov osem až desať rokov trpezlivej tvrdej práce,  kým pripravili pôdu tak, aby vydala úrodu. Priekopníci znášali záplavu odporu od náboženských vodcov a boli v čele pri hľadaní úprimných ľudí. Teraz sa zdalo rozumné, aby tí, ktorí takto pripravovali pôdu, sa vrátili do menej odľahlých oblastí v Dánsku a aby v ich práci pokračovali iní priekopníci.

Grónsko — krajina ľadu a snehu

V polovici päťdesiatych rokov nadišiel čas priniesť dobré posolstvo aj do krajiny ľadu a snehu, Grónska, ktoré je rozľahlým ostrovom s chladným podnebím a pokrýva ho vrstva ľadu hrubá až tri kilometre. Mnoho rokov malo Grónsko status dánskej kolónie a jediné náboženstvá, ktorým tu bolo dovolené pôsobenie, boli Moravskí bratia, ktorí odtiaľ odišli v roku 1900, a dánska cirkev. Prijatie novej dánskej ústavy v roku 1953 však pripravilo svedkom cestu, aby tam boli pridelení.

V januári 1955 priplávali do hlavného mesta Godthåbu (Nuuk) dvaja zvláštni priekopníci, Kristen Lauritsen a Arne Hjelm. Čakala ich obrovská úloha. Ich východzím bodom bolo hlavné mesto a odtiaľ začali pracovať pozdĺž západného  pobrežia dlhého 1 600 kilometrov. Tam žila väčšina z vtedajších 25 000 obyvateľov, roztrúsená v 200 mestách, dedinách a usadlostiach.

Začali v hlavnom meste. Mnoho ľudí najprv ochotne počúvalo. Potom sa reakcia zmenila. Čo sa stalo? Grónsky dekan (najvyšší duchovný v tejto krajine) vytlačil leták proti svedkom a rozšíril ho medzi obyvateľmi Grónska. Snažil sa vyvolať odpor voči dielu svedkov v nádeji, že ho potlačí hneď v začiatku.

Hore a dolu pozdĺž pobrežia

Bratov to nevyviedlo z miery a pokračovali v zvestovaní. Po Pamätnej slávnosti sa začali pripravovať na dlhú letnú zvestovateľskú cestu. Koncom apríla prišla prvá pobrežná loď, ktorá potom pokračovala v ceste na sever. Priekopníci si kúpili stan a nastúpili na palubu.

Cesta ich doviedla do miest, ako boli Holsteinsborg, Egedesminde, Jakobshavn, banícke mesto Qutdligssat, Uummannaq a Upernavik, najsevernejší bod ich cesty, vyše 1 000 kilometrov od východzieho miesta. Všade rozširovali dobré posolstvo a príležitostne rozdali niekoľko traktátov v grónčine.

Ich ďalšia dlhá zvestovateľská cesta ich zaviedla do Julianehåbu, viac ako 500 kilometrov na juh od Godthåbu. Počasie tu bolo miernejšie, a všetko sa zdalo zelenšie a priateľskejšie. Bratia cestovali do Narsaqu, Llivilequ a Sydbrøvene, a potom sa vrátili do Godthåbu. A tak tieto dlhé zvestovateľské cesty dokončili počas svojho prvého leta v Grónsku. Celé západné pobrežie dostalo svedectvo o Jehovových predsavzatiach.

Tieto počiatočné cesty iste obohatili životné skúsenosti bratov. Hoci dávali prednosť spánku v teplej posteli, zistili, že stanovanie má svoje kúzlo. Jedna z nevýhod stanovania  sa týkala grónskych ťažných psov, ktoré používajú miestni obyvatelia od Holsteinsborgu smerom na sever. Psy behali sem a tam pod stanovými šnúrami a prehrýzali ich. Bratia sa veľmi rýchlo poučili, že by nikdy nemali nechávať potraviny v stane, ak nie sú dobre zabezpečené. V opačnom prípade psy vtrhli dovnútra a všetko zožrali. Preto bratia obvykle umiestnili zásoby potravín na strechu prístrešku alebo ich vo vaku zavesili na tyč, mimo dosahu chniapajúcich čeľustí. Ale v Uummannaqu to nepomohlo. Psy vyskakovali, prehrýzli vo vaku s potravinami dieru, a tak sa vysypali všetky zásoby vrátane klobás, syrov, masla a iných dobrôt, ktoré psy rýchlo zhltli.

Niekedy sa bratia stretávali s odporom duchovenstva, ale vcelku mali také skúsenosti, že obyvatelia Grónska sú láskaví, prístupní a pohostinní. Často mnohí prichádzali k bratom večer a kládli im mnoho otázok. Na tomto území nepochybne bolo možné veľa vykonať. Bratia ale ešte netušili, koľko rokov trpezlivej práce budú musieť vynaložiť, kým uvidia vzrast.

Ďalšia pomoc pre Grónsko

Znamenitou pomocou pre objasnenie diela svedkov bol film Spoločnosť nového sveta v činnosti, (angl.) Cez zimu sa trikrát premietal v Godthåbe, a vždy sa sála zaplnila. V roku 1957 prišiel film Šťastie Spoločnosti nového sveta, (angl.) s komentárom v grónčine, ktorý bol natočený na páske a púšťal sa súčasne s filmom. Keď po rokoch grónsky dekan vysvetľoval náboženskú situáciu v Grónsku, povedal: „Jehovovi svedkovia sú najagresívnejší. Preháňajú sa hore-dolu po pobreží a ukazujú ten film o slávach milénia. A tie farebné obrázky majú vplyv.“

V roku 1958 sa počet priekopníkov zdvojnásobil na štyroch. Ďalší rok na jar prišiel ešte jeden. Ako sa to stalo?  Počas svojej cesty na medzinárodný zjazd v meste New York sa brat Lauritsen zoznámil s anglickou priekopníčkou Joan Bramhamovou. Čo bolo ďalej, je všeobecne známe. Stala sa jeho manželkou a spolupracovníčkou. Dosiahla ohromujúci výkon, keď sa naučila po dánsky i po grónsky. Manželia Lauritsenovci sa teraz starali o južnú časť Grónska, zatiaľ čo ostatní zvláštni priekopníci pokračovali v práci v strednej a severnej časti.

Pokrok a preosievanie v Dánsku

Pokrok v Dánsku pokračoval, takže v apríli 1955 rozširovalo 9 207 zvestovateľov brožúru Christendom or Christianity—​Which One Is “the Light of the World”? (Cirkvi kresťanstva, alebo kresťanské učenie — Čo je „svetlom sveta“?). Ďalšou veľkou udalosťou bol letný zjazd. Takmer 6 000 Dánov cestovalo do Stockholmu, hlavného mesta Švédska, aby sa zúčastnili na zjazde „Triumfujúce Kráľovstvo“. Väčšina dánskych bratov išla prvý raz na medzinárodný zjazd. Program a spoločenstvo s toľkými nórskymi a švédskymi bratmi a s delegátmi z iných krajín im poskytlo potrebné duchovné povzbudenie, aby zvýšili úsilie v službe.

No nie všetci mali takú radosť. Niektorí zvestovatelia prejavovali nespokojnosť so všetkými novými pokynmi, ktoré prichádzali zo svetového ústredia. Iní nespokojenci nesúhlasili s tým, že Strážna veža kladie taký značný dôraz na kresťanský spôsob života, čisté mravné meradlá a na odňatie pospolitosti nekajúcnym previnilcom. A tak niektorí odpadli. Iných zachvátilo hmotárstvo a strach z človeka. Väčšina však zostala verná a organizácia vnútorne zosilnela.

Zjazdy sa sťahujú pod šíre nebo

Mnoho rokov sa zjazdy konali v školských triedach, koncertných sálach a športových halách. Teraz bolo nutné  presťahovať sa pod šíre nebo, aby sa na zjazdoch mohol zúčastniť vzrastajúci počet ľudí. A tak bol v roku 1956 prenajatý štadión Århus, umiestnený v krásnom, takmer parkovom prostredí. Skoro 3 000 bratov a sestier bývalo v kempingu. Tento spôsob ubytovania počas zjazdov je doteraz obľúbený.

Verejnú prednášku si vypočulo vyše 10 000 poslucháčov. Ale pre mnohých bolo vrcholným bodom zjazdu prijatie rezolúcie adresovanej sovietskemu premiérovi Nikolajovi A. Bulganinovi, v ktorej sa protestovalo proti zaobchádzaniu s Jehovovými svedkami vo vtedajšom Sovietskom zväze. Hlavné body rezolúcie boli publikované v 28 novinách, teda v pomerne veľkom rozsahu na takú malú krajinu, ako je Dánsko.

Prekonávanie právnych prekážok vo zvestovaní

O niekoľko mesiacov neskôr vyvrcholil právny spor, ktorý sa týkal evanjelizačnej činnosti. Ministerstvo obchodu tvrdilo, že činnosť Spoločnosti Strážna veža je v skutočnosti obchodná, lebo zahrnuje vlastníctvo časopisov a kníh, ktoré Jehovovi svedkovia vydávajú a potom rozširujú medzi verejnosťou. Zvestovanie Jehovových svedkov z domu do domu by tak spadalo pod obmedzenie, ktoré vyplýva z obchodného zákona vrátane prísne presadzovaných zatváracích hodín. Aby sa potvrdila neobchodná povaha zvestovateľskej činnosti, bola táto záležitosť predložená Najvyššiemu súdu. Ten rozhodol v neprospech svedkov.

V dôsledku toho bola založená oddelená obchodná, vydavateľská a tlačiarenská korporácia a tá sa starala o to, aby zbory boli zásobované časopismi a ostatnou biblickou literatúrou, ktorú používali vo svojej neobchodnej biblickej vzdelávacej činnosti. Dánska Biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža si zachovala neobchodný status a pokračovala  v riadení duchovnej činnosti svedkov, vrátane služby z domu do domu, ktorá naďalej pokračovala bez zmien.

O niekoľko rokov neskôr vláda spochybnila právo jednotlivých svedkov rozširovať časopisy z domu do domu bez licencie a mimo predajný čas. Najvyšší súd znovu rozhodol v neprospech svedkov. Bratia však potvrdili neobchodnú povahu svojho diela tým, že biblickú literatúru dávali zadarmo každému, kto si ju prial čítať, a celú túto činnosť podporovali vlastnými príspevkami.

Nová odbočka aj s tlačiarňou

Domov bétel v Søndre Fasanvej bol už príliš malý, a tak sa naplánovala stavba novej budovy odbočky. Zdalo sa, že bude praktické, aby odbočka tlačila celý náklad Strážnych veží a Prebuďte sa!, a tak sa vyhla nevýhodám, ktoré vyplývali z rastúcich miezd a štrajkov medzi svetskými tlačiarmi. (V roku 1947 taký štrajk zastavil tlač časopisov na tri mesiace.)

Vyhľadal sa teda vhodný pozemok v peknej zalesnenej oblasti na predmestí Virumu. Keď na konci roku 1956 navštívil Dánsko brat Knorr, aby si prehliadol stavebné práce, úspešne už prebiehalo betónovanie, hoci práve vo chvíli, keď brat Knorr prišiel na stavbu, všetci dobrovoľní stavbári mali prestávku a pili kávu.

Mierna zima a veľká pomoc dobrovoľníkov prispeli k tomu, že betonárske práce skončili vo februári 1957 a 31. augusta bola nová budova odbočky pripravená na zasvätenie. Dvadsaťštyri členov rodiny bétel tam už mesiac bývalo a teraz tlačili dánsku Strážnu vežu a Prebuďte sa! z 1. a 8. októbra — prvé vydanie, ktoré nebolo vytlačené vo svetskej tlačiarni. Odvtedy vychádzalo Prebuďte sa! dvakrát mesačne takisto ako Strážna veža. Oba časopisy mali vhodnejšiu veľkosť, a počet strán sa pritom zvýšil zo 16 na 24.

 Hostitelia medzinárodného zjazdu

V roku 1961 dánski bratia po prvýkrát slúžili ako hostitelia medzinárodného zjazdu. V Kodani bol prenajatý veľký futbalový štadión Idrætspark, miesto mnohých národných futbalových zápasov. Nasledovali rozsiahle prípravy, získali sa nespočetné povolenia od úradov, zaistilo sa 15 000 miest na ubytovanie v súkromí a 800 hotelových lôžok a bol zriadený kemping pre vyše 5 000 osôb. Nakoniec bolo všetko pripravené na prijatie mnohých hostí z viac ako 30 krajín.

V poslednej chvíli sa vynoril vážny problém. Dánske riaditeľstvo aerolínií odmietlo povoliť pristátie 27 lietadiel zo Spojených štátov s 2 691 účastníkmi zjazdu na palube. Nasledovalo niekoľko horúčkovitých hodín a až po osobnej prosbe u ministerského predsedu, ktorý bol na dovolenke, bolo povolenie na pristátie vydané a telegrafované aerolíniám v Spojených štátoch — len pár hodín pred tým, ako malo vzlietnuť prvé lietadlo do Kodane.

Tento zjazd bol úžasným zážitkom. Aj keď delegáti patrili k mnohým národnostiam a rasám, dávali najavo pravdivosť námetu zjazdu — „Zjednotení ctitelia“. Program prebiehal súčasne v piatich jazykoch, takže bratia hovoriaci po dánsky, po švédsky, po nórsky, po fínsky a po anglicky ho mohli  sledovať vo svojej vlastnej reči. V nedeľu odpoludnia bol štadión preplnený. Zástup zaplnil aj blízky park, kde si niekoľko tisíc poslucháčov prostredníctvom reproduktorov vypočulo verejnú prednášku. Jednoduché a mocné posolstvo brata Knorra sa dostalo k 33 513 osobám.

Výroky vedúcich predstaviteľov duchovenstva prezrádzali určité znepokojenie. Priznávali: „Jehovovi svedkovia sú usilovní.“ „Táto sekta vydáva svedectvo — to je nepopierateľné.“ „Obetavosť týchto ľudí je pozoruhodná.“ Duchovní sa museli pýtať: „Sme usilovní?“ „O čom vydávame svedectvo my a prečo?“ „Stalo sa naše srdce chladným a pochybovačným?“ Také verejné vyhlásenia ukázali, že v súvislosti so zjazdom bolo vydané ohromné svedectvo.

Dosiaľ najväčší zjazd v Škandinávii

V roku 1969 mali dánski bratia znovu prednosť byť hostiteľmi medzinárodného zjazdu „Pokoj na zemi“, ktorý bol najväčším zjazdom, aký sa dosiaľ v Škandinávii konal. V mnohých smeroch prebehol podobne ako zjazd v roku 1961, ale bol v každom ohľade väčší. Akou radosťou bolo počuť, že na verejnej prednáške brata Knorra sa zúčastnilo 42 073 poslucháčov.

Dánske noviny venovali zjazdu vyše 8 000 centimetrov tlačových stĺpcov. Jeden z najväčších kodanských denníkov, Berlingske Tidende, napísal v úvodníku: „Skutočné masové zhromaždenia sú tu v Dánsku vzácne... Je teda celkom prirodzené, že medzinárodný zjazd Jehovových svedkov v Kodani vzbudil tento týždeň veľkú pozornosť... Jehovovi svedkovia sú výzvou pre národnú cirkev... Človek by si mohol iba želať, aby pri rozširovaní informácií o tom, čo je kresťanstvo, pracovala cirkev aspoň spolovice tak horlivo, ako to robia svedkovia kdekoľvek, keď propagujú svoje sny o miléniu.“

 Diapozitívy ako učebné pomôcky

Biblické drámy sú vzrušujúcim a poučným vrcholom oblastných zjazdov. Od začiatku sedemdesiatych rokov bol v Dánsku s prípravami na drámy spojený neobvyklý prvok. Mnohé drámy sa fotografujú, aby sa mohli premietať ako diapozitívy. Z akého dôvodu?

Predovšetkým preto, aby sa drámy mohli predvádzať na zjazdoch na Faerských ostrovoch a v Grónsku. Tam nebolo možné nájsť dostatok bratov, ktorí by mohli zohrať všetky drámy, a preto sa museli predvádzať iba vo zvukovej podobe. Potom jeden brat, ktorý bol manažérom filmovej spoločnosti, dostal nápad. Prečo súbežne so zvukom nepremietať i diapozitívy s príslušnými scénami z drámy?

Nápad bol vyskúšaný a výsledky boli dobré. Odvtedy sa kvalita stále zlepšovala. Aby sa vytvorilo prirodzené prostredie, používa sa oveľa viac rekvizít ako na oblastnom zjazde. V niektorých prípadoch sa stavajú veľké kulisy — trh  v Babylone, dom v Ríme, mestská brána v Jeruzaleme — všetko z dreva a polystyrénu. Výsledok je veľmi presvedčivý a dráma ožije, keď sa prehráva vo forme diapozitívov. Tieto sady diapozitívov sa teraz používajú nielen na Faerských ostrovoch a v Grónsku, ale i v mnohých iných krajinách, kde nie je praktické hrať drámu naživo.

Väčšia podpora na Faerských ostrovoch

Na konci šesťdesiatych rokov získala pravda na Faerských ostrovoch väčšiu podporu. Rodiny, ktoré sa sem prisťahovali z Dánska, výborne podporovali službu a pomáhali posilňovať zbory. Na niekoľkých miestach spolupracovali s miestnymi zbormi pri stavbe domov, v ktorých bola i sála Kráľovstva. V októbri 1967 bola v Thorshavne, v dome Rasmusa Nygaarda, zasvätená sála Kráľovstva. Nasledujúci rok sa začala používať podobná sála v Klaksvíku. Potvrdila pocity miestnych obyvateľov: Svedkovia tu zostanú.

Na ľudí tiež zapôsobilo, že viac faerských rodín prijímalo pravdu. Keď napríklad Anna Nolsøeová spoznala pravdu v roku 1961 v Kodani, vrátila sa na rodné Faerské ostrovy, aby tam zvestovala. Zakrátko boli pokrstení traja z jej trinástich súrodencov. Odvtedy sa pravda v jej rodine šírila ako vlny po vode, takže sú v nej svedkovia z troch generácií. A podobné príbehy by sa dali rozprávať aj o iných rodinách.

„Veľké“ zhromaždenia v Thorshavne

Prvý oblastný zjazd v Thorshavne bol plánovaný na rok 1971. Dom Rasmusa Nygaarda sa stal zjazdovým ústredím a prekypoval činnosťou. Po prvýkrát bolo možné na uliciach Thorshavnu vidieť zvestovateľov, ako nosia reklamné tabule. Tento pohľad vyvolal veľkú pozornosť.

Bol to obdivuhodný zjazd s účasťou 461 osôb na verejnej prednáške. Znamenal obrat v živote niekoľkých zvestovateľov  z Dánska, ktorí sa teraz rozhodli prisťahovať sa sem, aby slúžili, kde je väčšia potreba.

Pokrok v Grónsku

Hŕstka priekopníkov v Grónsku neochvejne pokračovala vo zvestovateľskom diele. Pomáhali im rodiny, ktoré sa od roku 1961 prisťahovali z Dánska. Zvestovalo sa vo veľkej miere, a hoci obyvatelia Grónska láskavo počúvali, viditeľných výsledkov bolo málo. Jedným veľkým problémom bol jazyk. Niektorí z obyvateľov Grónska hovorili trochu po dánsky, ale to na hlboké duchovné rozhovory nestačilo. A napriek tomu, že sa zvestovatelia veľmi namáhali hovoriť po grónsky, len zriedkavo sa to naučili tak dobre, aby mohli vyučovať z Biblie. Často to museli robiť pomocou krátkych viet, ktoré sa naučili naspamäť ako úvod, a potom prečítali majiteľovi bytu biblické texty. Nejaký čas sa používali aj lístky so svedectvom a kázne nahrané na magnetofónovú pásku.

Bolo zrejmé, že je potrebných viac publikácií, ktoré by vysvetľovali pravdu v grónčine. Ale kto bol schopný prekladať? Dovtedy to robili svetskí prekladatelia, ale nebolo to uspokojivé riešenie. Jørgen Larsen z kancelárie odbočky povzbudil počas svojej návštevy v roku 1965 sestru Lauritsenovú, aby pracovala na možnosti stať sa prekladateľkou do grónčiny. Sestra výzvu prijala. K prvým výsledkom patrila brožúra a niekoľko traktátov a od januára 1973 vychádzala každý mesiac 16-stranová Strážna veža s grónskym názvom Napasuliaq Alapernaarsuiffik. To bol obrovský krok vpred. Teraz bolo oveľa jednoduchšie vydávať dôkladné svedectvo v miestnom jazyku. V tom istom roku vyšla kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu, ďalšia znamenitá pomôcka pri štúdiu Biblie.

Zvestovatelia v Godthåbe potrebovali vhodnejšie priestory na zhromaždenia. Mesto však trpelo vlastnými bytovými problémami, a získať ešte sálu Kráľovstva bolo nemožné. No  jeden brat kúpil neďaleko centra mesta malú drevenú chatu postavenú na skale, z ktorej bol výhľad na godthåbský fjord. S finančnou podporou dánskych zborov a s odbornou stavebnou pomocou zvláštnych priekopníkov bolo možné v roku 1970 postaviť k chate prístavbu, v ktorej bola sála Kráľovstva a byty pre dva priekopnícke páry.

Do Grónska bolo pridelených viac priekopníkov a v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov sa zvestovatelia i rodiny usadili vo viacerých mestách pozdĺž pobrežia. V rokoch 1973–1974 už boli malé skupiny alebo zbory v ôsmich mestách. Konečne v roku 1973 prijala pravdu jedna žena a stala sa prvou obyvateľkou Grónska, ktorá tu bola pokrstená. V roku 1976 sa ku skupine pripojila ďalšia grónska sestra. Ale kedy sa začne skutočná žatva?

Prvá dánska zjazdová sála

Medzitým malo aj Dánsko problém nájsť vhodné priestory pre krajské zjazdy. V iných krajinách začali bratia s výstavbou zjazdových sál „na mieru“. Mohlo by to byť riešením aj pre Dánsko?

Skupina starších z Fynu a Jutska preskúmala možnosti. Odozva medzi bratmi bola taká priazniva, že bolo rozhodnuté postaviť zjazdovú sálu, aby slúžila krajom na západ od Store Bæltu. Kúpili asi dva hektáre zalesnenej pôdy pri meste Silkeborg. Výkopové práce začali 18. marca 1978 a bez jedného dňa za rok bola pripravená k zasväteniu rozsiahla budova v tvare písmena H, z červených tehál, s hľadiskom pre 900 osôb, s jedálňou pre 300 osôb a s ostatným nevyhnutným zariadením.

Nová kancelária odbočky

Medzitým sa pripravoval ďalší teokratický stavebný projekt. Podmienky v kancelárii odbočky vo Virume boli stiesnené. Boli naliehavo potrebné rozsiahlejšie priestory.

 Vhodný pozemok sa našiel v meste Holbæk, necelých 72 kilometrov na západ od Kodane. Mal rozlohu 6 hektárov a bol v kopcovitom teréne s krásnym výhľadom na holbæcký fjord. Nakreslili sa plány a vyplnili žiadosti. Keď sa ale priateľský úradník v kancelárii inšpektora štátnych pozemkov dozvedel, že tento komplex s rozlohou 14 000 metrov štvorcových budú stavať svedkovia sami, dôrazne odporúčal, aby sa o to nepokúšali.

„Pre Jehovu však nie je nič nemožné,“ poznamenáva Filip Hoffmann, koordinátor projektu. „Stavebná rodina v priemernom počte 200 osôb vyvíjala úsilie a cez víkendy mala výbornú podporu dobrovoľníkov. Ani najchladnejšia zima storočia, keď na niekoľko týždňov poklesla teplota na –10 až –20 °C, ich nezastavila. Už po sto týždňoch boli budovy pripravené na zasvätenie, ktoré sa uskutočnilo 21. mája 1983.“

Rodina sa sťahuje do nového domova

Rodina bétel sa presťahovala do nového domova v auguste 1982. Jedinou dvojicou, ktorá sa s ostatnými nepresťahovala, boli Richard a Julia Abrahamsonovci. Brat Abrahamson sa roky ujímal vedenia diela v Dánsku a bol zdrojom povzbudenia pre mnohých. On i jeho manželka získali miesto v srdci dánskych svedkov. Na sklonku roku 1980 však boli pridelení do svetového ústredia Spoločnosti v newyorskom Brooklyne. A tak sa s nimi na začiatku januára 1981 dánska rodina bétel smutne rozlúčila.

Úrad koordinátora výboru odbočky bol pridelený Jørgenovi Larsenovi, ktorého skúsenosti v službe celým časom siahajú až do roku 1951 a zahrnujú dve školenia v Gileáde s graduáciami v rokoch 1959 a 1965. Spoločne so svojou manželkou Annou strávil niekoľko rokov ako cestujúci dozorca a potom slúžil v bételi v služobnom a prekladateľskom oddelení.

 Zasvätenie komplexu odbočky

Niekoľko dní pred zasvätením boli externí dodávatelia a vládni úradníci pozvaní na zvláštnu recepciu. Pri prehliadke budov chválili bratov za výber materiálov, znamenitú remeselnícku zručnosť a za spôsob prevedenia — meradlo, ktoré poznali z mladosti, ale odvtedy sa s ním nestretli. Keď bratia pripomenuli láskavému úradníkovi z kancelárie inšpektora štátnych pozemkov jeho prvé obavy, usmial sa a povedal: „Viete, vtedy som ešte nepoznal takú organizáciu, ako je vaša.“

Sedemsto bratov a sestier, ktorí boli na zasvätenie pozvaní, nielenže obdivovali atraktívne budovy, ale zapôsobila na nich aj samotná veľkosť komplexu. Christian Rømer o tom povedal: „Som ohromený, keď vidím tieto budovy a myslím na všetko to úsilie, ktoré predstavujú.“ Všetci súhlasili s Danielom Sydlikom z vedúceho zboru, keď vo svojom prejave k zasväteniu poukázal na to, že obete Jehovovi nás niečo stoja. Tento stavebný projekt stál jednak peniaze, a jednak úsilie, ale tieto obete boli dané s pocitom šťastia, pretože pomáhajú postupu Jehovovho diela.

Uspokojovanie duchovných potrieb

V novom komplexe odbočky bolo dosť miesta na splnenie dlhodobého priania, aby bolo viac prekladateľov a mohli sa tak uskutočniť nové programy. Počet strán v dánskej Strážnej veži a Prebuďte sa! stúpol z 24 na 32. V dánčine začala vychádzať Ročenka a začala sa prekladať publikácia Aid to Bible Understanding (Pomôcka na porozumenie Biblie).

Historickým medzníkom v Dánsku sa stali dve publikácie. Bol to Preklad nového sveta Svätých písiem, vydaný v apríli 1985, a Comprehensive Concordance (Úplná konkordancia), vydaná v roku 1988 a spracovaná pomocou počítača. Bolo  to prvýkrát, keď nejaká iná skupina než dánska národná cirkev vydala preklad celej Biblie, a vôbec prvý raz, keď bola v dánčine vytlačená úplná biblická konkordancia.

Iné priestory v novom zariadení umožnili pracovať na rozsiahlom Indexe publikácií Stražnej veže 1930–1985. Táto hodnotná pomôcka pre bádateľov Biblie bola zverejnená na zjazdoch v roku 1991. Tieto zjazdy sa vyznačovali ešte ďalším prvenstvom — nová kniha bola súčasne vydaná v troch jazykoch používaných na území, ktoré je pod dohľadom dánskej odbočky. Kniha Najväčší človek, ktorý kedy žil vyšla v dánčine, jazyku obyvateľov Faerských ostrovov a v grónčine.

Inštalovanie nového nahrávacieho štúdia umožňuje zhotovovať veľmi kvalitné nahrávky na magnetofónové pásky. Zatiaľ boli nahrané celé Kresťanské grécke písma a asi polovica Hebrejských písiem. Pre tých, ktorí majú slabý zrak alebo ťažkosti pri čítaní, sú nahrávané články zo Strážnej veže a dvakrát mesačne posielané poštou 350 predplatiteľom.

 Ďalším krokom vpred bol prechod na fotosadzbu riadenú počítačom a na modernú ofsetovú tlač. Arne S. Nielsen, dozorca továrne, uvádza: „Bola to výzva a súčasne požehnanie. Znamenalo to, že prakticky akékoľvek zariadenie v tlačiarni sa muselo vymeniť a všetci sa museli naučiť používať nové a museli sa prispôsobiť novým pracovným postupom.“ Rotačka naplnená papierovými hárkami je stále v prevádzke a tlačí časopisy v dánskom, islandskom a grónskom jazyku. Keď sa dánske časopisy začali tlačiť štvorfarebne, na ploche továrne pribudol ďalší tlačiarenský stroj.

Po dokončení stavebného projektu odbočky mohol začať ďalší veľký projekt. Bratia vo východnej časti krajiny kúpili prázdnu továrenskú budovu neďaleko dediny Herlufmagl, asi 50 kilometrov južne od bételu v Holbæku. Nehnuteľnosť zahrnovala rôznorodé budovy — hospodársku budovu so štyrmi krídlami, dvojposchodovú vilu, veľkú dielňu a priestrannú kováčsku dielňu. Architektom a mnohým ochotným rukám sa však podarilo zmeniť ich na harmonický celok, ktorý  dnes slúži ako zjazdová sála pre ostrovy Sjælland, Møn, Lolland a Falster. Od zasvätenia 26. apríla 1986 môžu takmer všetky zbory v Dánsku navštevovať krajské zjazdy vo svojich vlastných zjazdových sálach.

Rýchlostavby sál Kráľovstva

Potom prišla ďalšia vzrušujúca kapitola v dejinách dánskej teokratickej stavebnej činnosti. Zaviedlo sa niečo neslýchané: rýchlostavby sál Kráľovstva.

Prvá sála Kráľovstva postavená bratmi bola dokončená v roku 1949. V roku 1968 zbory v jednej oblasti vytvorili spoločný fond, regionálne združenie sál Kráľovstva, ktorý mal pomáhať všetkým zborom v kraji s financovaním stavieb sál Kráľovstva. (Porovnaj 2. Korinťanom 8:14.) Nápad sa rozšíril po celej krajine, takže skoro všetky zbory mali príležitosť postaviť si alebo kúpiť vlastnú sálu.

V polovici osemdesiatych rokov boli však niektoré staršie sály Kráľovstva už nedostačujúce; mnohé boli jednoducho  príliš malé. Ako riešenie problému bola teda navrhnutá metóda rýchlej výstavby používaná v iných krajinách. Niektorí mali pochybnosti. Je možné prispôsobiť túto metódu dánskej staviteľskej tradícii, ku ktorej patria vonkajšie nosné steny z tehál? A bude možné vyhovieť prísnym požiadavkám dánskych bytových úradov?

V roku 1986 sa zišli architekti a inžinieri a podarilo sa im vymyslieť uskutočniteľný postup. Miestny zbor vykoná všetky prípravné práce a potom nasledujú tri dni intenzívnej práce 200 remeselníkov. Nadšenie rástlo, keď bola v septembri 1986 metódou rýchlostavby úspešne vybudovaná prvá sála Kráľovstva.

Odvtedy úrady neprestali žasnúť nad touto rýchlou metódou. V Dánsku je v súčasnosti metódou rýchlovýstavby dokončených 36 sál Kráľovstva a ďalšie sa plánujú. Pre stavebné čaty bolo zvlášť vzrušujúce cestovať v auguste 1991 do Jakobshavnu v Grónsku, aby tam postavili jednu z najsevernejšie položených sál Kráľovstva na svete.

Nová sála Kráľovstva v Thorshavne

Nezabudlo sa ani na Faerské ostrovy. Počet zvestovateľov v Thorshavne rástol, a tak bolo potrebné nové miesto na zhromažďovanie, čo bolo pre miestnych bratov pomerne  veľkou úlohou. No po zjazde v roku 1983 sa z Dánska na ostrovy prisťahovalo asi 10 až 15 zvestovateľov. Niekoľkí z nich si so sebou priniesli užitočné skúsenosti, ktoré získali pri stavbe bételu v Holbæku.

Práce začali vo februári 1984. Robilo sa veľa vrtov a odstrelov, lebo budova bola postavená doslovne na skale. Základ urobili z betónu, zvyšok budovy z dreva, ale strechu z mačiny — opäť obľúbená stará faerská tradícia. Nebola to síce žiadna rýchlostavba sály Kráľovstva, ale v každom prípade upútala značnú pozornosť. V deň jej zasvätenia, 10. júna 1985, sa televízia v spravodajskej relácii prvýkrát zmienila o Jehovových svedkoch. V rozhlase bol rozhovor s miestnym starším a vo väčšine novín boli uverejnené články o novej sále a fotografie z nej.

Nové publikácie v jazyku ostrovanov

Bratom z Faerských ostrovov sa dobre darilo používať publikácie v dánčine, pretože väčšina ostrovanov číta i hovorí po dánsky. Napriek tomu začali pociťovať potrebu literatúry v miestnom jazyku. Peturbjørg Nygaardová, dcéra Anny Nolsøeovej, dostala za úlohu prekladať, a v polovici osemdesiatych rokov bolo vydaných niekoľko kníh a brožúr Spoločnosti v jazyku obyvateľov Faerských ostrovov. Vydalo sa znamenité svedectvo, keď ľudia v obvodoch videli príťažlivú literatúru vo svojej rodnej reči. A akú radosť mali zbory, keď bol v roku 1989 v jazyku ostrovanov vydaný spevník. Srdečné chvály Jehovovi sa teraz mohli doslova spievať ešte v ďalšom jazyku.

V posledných rokoch bolo na Faerských ostrovoch pokrstených mnoho ľudí, ako nových z obvodov, tak i mladých, ktorí vyrastali v zboroch. To, o čom prví zvestovatelia na Faerských ostrovoch v roku 1948 mohli len snívať, je dnes skutočnosťou. Jehova požehnal vytrvalosť,  ktorú v priebehu rokov prejavovali desiatky bratov a sestier, takže teraz sa aj na týchto malých atlantských ostrovoch vydáva pravidelné svedectvo o Jehovovi a o jeho Kráľovstve pokoja v rukách Ježiša Krista.

Konečne žatva v Grónsku!

Asi po 30 rokoch trpezlivého sadenia a polievania semena Kráľovstva začali polia v Grónsku konečne dozrievať na žatvu. V roku 1983 začala skupina mladých Grónčanov v Godthåbe študovať a navštevovať zhromaždenia. Robili pekné pokroky. Bude to ten dlho očakávaný prelom? Pretože boli v zbore, v ktorom sa hovorilo po dánsky, a tomu, čo sa hovorilo, rozumeli len málo, boli zo začiatku ostýchaví a zdržanliví. No ich odvaha rástla a láska k Jehovovi a k pravde silnela. Kristen a Helena Mortensenovci, zvláštni priekopníci v Godthåbe, rozprávajú typickú skúsenosť:

„Patrila medzi nich Sonja, dievčina, ktorá študovala asi rok, ale nepravidelne, pretože stále chodila z jedného večierka na druhý. Po nejakom čase sa nasťahovala k jednému mužovi, čo viedlo aspoň k tomu, že bolo možné začať s pravidelným štúdiom. Vtedy pochopila, čo vlastne pravda znamená. Prestala fajčiť, prestala piť, prestala chodiť na divoké večierky a vystúpila z cirkvi. Viggo, muž, s ktorým žila, bol veľmi zdržanlivý, a pre zvestovateľov bolo skutočne ťažké získať ho. Sonja mu rozprávala, čo sa dozvedala, a tak i jeho záujem pomaly rástol. Spočiatku sa veľmi ostýchal zúčastniť na pravidelnom zhromaždení v sále Kráľovstva. Preto sa preňho pripravilo súkromné premietanie diapozitívov s grónskym textom. Sériu diapozitívov v skutočnosti videl niekoľkokrát. Čoskoro súhlasil s tým, že sa k štúdiu pripojí, a keďže sa už teraz cítil v sále Kráľovstva lepšie, začal navštevovať aj zhromaždenia.“

 Nakoniec uzavreli manželstvo, oddali svoj život Jehovovi a boli pokrstení. Neskôr sa ujali služby celým časom a dnes Viggo Christensen slúži ako prvý grónsky starší.

Takíto noví zvestovatelia boli dychtiví hovoriť so svojimi priateľmi o dobrých veciach, ktoré sa dozvedeli. Pozývali ich na svoje domáce biblické štúdium a niekoľkí z ich priateľov prejavili záujem o pravdu a začali navštevovať zhromaždenia. A tak zbor vytvoril teokratické prostredie, ktoré nahradilo predošlých zlých spoločníkov dobrými, prostredie, kde sa noví záujemcovia mohli vzájomne podporovať. Odvtedy godthåbský zbor stále rastie.

Rast v Jakobshavne

Niečo podobné sa dialo v Jakobshavne asi 300 kilometrov severne od polárneho kruhu. V zime na prelome rokov 1985/86 tu začala dvojica zvláštnych priekopníkov, Bo a Helen Christiansenovci, organizovať zhromaždenia v grónčine. V priebehu jedného roku prišlo do sály Kráľovstva asi 50 osôb, väčšina z nich len jedenkrát, ale malé, verné jadro prichádzalo pravidelne.

Rast pokračoval, keď sa pravda zakorenila v jednej malej rodine a odtiaľ sa rozširovala. Sára hneď od začiatku pochopila, že toto je pravda. Jej manžel Niels a tri deti boli najskôr zvedaví. Ale neskôr Niels vydal svedectvo v blízkej dedine svojej sestre Naji. Najin manžel nebol doma, bol na rybárskej lodi, a Naja sa nasťahovala k Nielsovi a Sare do Jakobshavnu a začala s nimi chodiť na zhromaždenia.

V tom čase bol Najin manžel Thele stále na lodi a čítal si svoj „Nový zákon“. Počul, že jeho manželka študuje Bibliu, a ako veriaci bol rozhodnutý dokázať, že náuky svedkov sú nesprávne. Vyhrážal sa jej tiež rozvodom, a žiadosť o rozvod už bola v skutočnosti odoslaná. Keď skončil prácu na lodi, išiel rovno pre manželku a odviezol ju späť do ich dediny.  Po dlhom rozhovore si však uvedomil, že jednoducho Bibliu nepozná natoľko, aby mohol vyvrátiť to, čo mu manželka povedala.

Zámerne obaja odcestovali naspäť do Jakobshavnu a nasťahovali sa k Nielsovi a Sare. Thele si zavolal zvláštnych priekopníkov a požiadal ich, aby prišli a vyučovali ho z Biblie. Uznal, že sa mýlil. Začal navštevovať zhromaždenia, prestal fajčiť a vystúpil z cirkvi. O týždeň neskôr sa spýtal, či by mohol byť zvestovateľom! Svedomito navštevoval zhromaždenia a prišiel na zjazd, ktorý sa konal o dva mesiace neskôr v Godthåbe. Počas cesty domov sa spýtal: „Teraz sa môžem stať zvestovateľom?“ Mohol. V lete v roku 1990 boli on i Naja pokrstení spolu s Nielsom. Asi o rok neskôr Naja rozšírila rady pravidelných priekopníkov. „Zatiaľ bolo pokrstených deväť osôb,“ raduje sa brat Christiansen. „Je úžasné vidieť, čo sa deje, keď Jehova povoláva úprimných ľudí.“

Vyhliadky v severnom Grónsku

„Ďalšou prednosťou, ktorú máme v posledných troch rokoch,“ pokračuje brat Christiansen, „sú zvestovateľské cesty do odlúčených severných oblastí Uummannaqu a Upernaviku. Je to oblasť lovcov tuleňov a krajina je tu neuveriteľne krásna. Životné podmienky na malých základniach sa veľmi odlišujú od pomerov v mestách, kde sa rýchlo presadzuje moderný rozvoj. No aj tu je hojnosť dokladov, ktoré ukazujú, že Kráľovstvo potrebuje každý. Ľudia sú priateľskí, mnohí počúvajú a najnovšie publikácie Spoločnosti majú široký ohlas. Určite sú tu úprimní ľudia, ktorí len čakajú, aby boli zhromaždení.“

V lete roku 1990 sa päť pomerne nových zvestovateľov z Jakobshavnu vydalo na dvojtýždňovú zvestovateľskú cestu po okolitých usadlostiach a základniach. Tak bolo prvýkrát  týmto miestam vydané svedectvo rodenými grónskymi zvestovateľmi. V troch rýchlych motorových člnoch prekonali vzdialenosť 2 000 kilometrov. Dokonca aj malé základne, kde lode bežne nekotvia a kde nikto predtým nezvestoval, počuli dobré posolstvo. Zvestovatelia sa dostali až ku Kullorsuaqu, nazývanému Diablov palec, blízko 75. stupňa severnej šírky.

Severne od Diablovho palca začína pobrežie, ktoré je pokryté ľadom, a ďalších 300 kilometrov je úplne opustených. Ďalej na sever sú obývané miesta, ktoré sú prakticky nedotknutým územím. V januári 1989 bola jedna sestra z Godthåbu pracovne niekoľko týždňov v najsevernejšom grónskom meste Thule. Chopila sa príležitosti zvestovať ľudom v meste. Jedna dievčina z Thule začala študovať v Godthåbe, kde chodila do školy. Neskôr sa vrátila domov a pokračuje v štúdiu Biblie pomocou magnetofónových pások. Bez ohľadu na odpor začala rozprávať druhým o tom, čo sa učí. A tak aj tu, v ‚najvzdialenejšej časti zeme‘, sa vydáva svedectvo o Kráľovstve. — Skutky 1:8.

Problémy s otázkou krvi

Prakticky všetci Grónčania, ktorí prijali pravdu, sú mladí ľudia. Problémy, ktoré museli prekonať, nesúvisia s náboženskými náukami, ale s nemravnosťou, zneužívaním alkoholu a s odporom priateľov a príbuzných. Vyžadovalo to od nich veľkú odvahu, aby zvestovali na dedinách, kde sa všetci poznajú. Iným problémom, ktorému novopokrstení čelia, je správny biblický pohľad na krv. Mnohí obyvatelia Grónska obľubujú miestne jedlá: mäso z tuleňov, veľrýb, vtákov a inej zveri. Pre Jehovových svedkov vzniká na základe Písma problém, že mäso týchto zvierat obvykle nie je správne vykrvácané. Veľmi málo grónskych bratov má ale možnosť zaobstarať si riadne vykrvácané mäso, a preto sú ochotní zaobísť sa bez neho aj dlhý čas.

 Ako ukážka slúži prípad Ane z Jakobshavnu. Na jar 1990 bola Ane hospitalizovaná pre mimodeložné tehotenstvo. To nikto nepredvídal! Ona aj jej manžel, obaja novopokrstení, náhle stáli pred spornou otázkou použitia krvi pri liečbe. Lekárovi vysvetlili, že ich kresťanský postoj ‚zdržiavať sa krvi‘ zahrnuje i neprijímanie transfúzie krvi. (Sk. 15:29) Lekár súhlasil, že bude operovať bez krvi. Ane neočakávala, že operáciu prežije. Keď ju viezli na operačnú sálu, s dobrou mysľou sľubovala svojmu manželovi: „Stretneme sa v novom svete.“ Operácia sa našťastie podarila a hneď na druhý deň sa objali. No Ane, teraz hladná, musela čeliť otázke krvi z iného uhla. V nemocnici podávali len grónske jedlá s mäsom, ktoré nebolo riadne vykrvácané, a tak, aby sa mohla najesť, musela čakať na manžela, kým jej prinesie jedlo z domu.

Uspokojovanie duchovných potrieb

Pozdĺž celého pobrežia Grónska majú ľudia veľkú úctu k Biblii. To je dôvod, prečo Moja kniha biblických príbehov vydaná v grónčine našla cestu do mnohých domovov. V niekoľkých mestách majú túto knihu v 20 až 30 percentách domácností a na mnohých základniach je najmenej v polovici domácností.

Vzhľadom k veľkým vzdialenostiam a vysokým cestovným nákladom nie je možné zhromažďovať všetky zbory na krajských zjazdoch a zvláštnych zjazdových dňoch. Tieto opatrenia sa využívajú tak, že sa miestne zbory zhromažďujú a počúvajú magnetofónové nahrávky alebo sledujú videozáznamy zo zjazdov, ktoré už boli v Dánsku. No raz za rok sa zvestovatelia z celého pobrežia stretávajú na každoročnom oblastnom zjazde. Pre nových je to vzácna príležitosť byť v spoločenstve mnohých spoluveriacich. A pre priekopníkov z malých zborov je to cenné stretnutie s inými služobníkmi celým časom.

 Vo februári 1990 zažili zbory v Grónsku šok. Sestra Joan Lauritsenová zomrela na náhlu srdcovú slabosť vo veku iba 51 rokov. Mnoho rokov bola veľkou oporou pri prekladaní publikácií Spoločnosti do grónčiny. Jej manžel Kristen utrpel veľkú osobnú stratu takisto ako zbory v tejto krajine ľadu a chladu.

Brat Lauritsen pokračoval v službe v Grónsku, a asi rok po smrti svojej manželky sa zo zdravotných dôvodov musel vrátiť do Dánska. Keď sa pozerá späť na mnohé roky strávené v misionárskej službe, hovorí: „Keď sme pred 35 rokmi začali v Grónsku zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve, bol to skutočne deň malých začiatkov. Dnes vidíme stály príliv, zvlášť mladých Grónčanov, ktorí študujú a zaujímajú postoj pre pravdu. Naozaj som vďačný Jehovovi nielen za to, že nás použil, aby sme začali dielo v tejto krajine, ale že nám dal i silu, aby sme pokračovali, kým nezačala žatva.“

Brat Christiansen sa presťahoval z Jakobshavnu do Godthåbu, aby sa pokračovalo v prekladaní. S veľkou podporou grónskych pomocníkov bolo možné nielen naďalej vydávať Strážnu vežu, ale aj preložiť knihu Najväčší človek, ktorý kedy žil, a od júla 1992 začalo štvrťročne vychádzať Prebuďte sa! s názvom Iteritsi! Grónski bratia a sestry sú vďační, že Jehovova organizácia považuje duchovný pokrm za taký dôležitý aj v územiach, kde je malý počet obyvateľov.

Cudzojazyčné pole v Dánsku

Na území Dánska došlo v priebehu uplynulých 20 až 25 rokov k zmenám. V súvislosti so svetovými pomermi sa sem prisťahovalo mnoho ľudí z iných krajín. S tým prišli aj problémy, ako je diskriminácia a nenávisť voči cudzincom, hoci si Dáni predtým mysleli, že taký postoj je pod ich úroveň.

 Pre Jehovových svedkov títo prisťahovalci predstavujú vzrušujúcu výzvu, ako jazykovú, tak náboženskú. V záujme pokroku diela medzi prisťahovalcami sa v roku 1975 vytvoril v Kodani malý po anglicky hovoriaci zbor. Záujemcovia všetkých rás a národností prichádzali na zhromaždenia, začali študovať a pevne sa chopili pravdy. Niektorí z týchto nových sa presťahovali do iných krajín, aby tam zvestovali, ale mnohí zostali a dnes patria k veľkému, rôznorodému zboru, v ktorom je zastúpených asi 25 národností — k zboru, ktorý je zrejmým dôkazom toho, že pravda zjednocuje ľudí.

Od januára 1989 je v Kodani i malý, ale veľmi aktívny juhoslovanský zbor. Bývalá herečka, ktorá sa presťahovala do Dánska, pretože ju sklamalo obrovské bezprávie v jej domovine, je teraz pomocnou priekopníčkou. Macedónsky študent prišiel do Dánska, aby si zarobil peniaze na štúdiá, ale miesto toho našiel duchovné bohatstvo a dnes slúži Jehovovi vo svojej rodnej krajine. Mladá cigánska rodina, pre ktorú krádeže a pašovanie boli kedysi na dennom poriadku, sa teraz štedro delí o duchovné hodnoty. Áno,  mnoho cudzincov, ktorí hľadali politickú slobodu alebo hmotné bohatstvo, našlo v Dánsku pravú slobodu a pravé bohatstvo prostredníctvom Božieho Slova a kresťanského zboru.

Zvestovanie nepočujúcim

Mnoho rokov malá skupina nepočujúcich zvestovateľov v Kodani horlivo zvestovala iným nepočujúcim v oblasti hlavného mesta. V roku 1980 sa rozhodli, že by všetkých 4 000 nepočujúcich osôb v krajine malo dostať svedectvo o pravde vo svojom vlastnom jazyku — v znakovej reči.

To by bolo možné s pomocou počujúcich zvestovateľov, ktorí by sa naučili znakovú reč. Niekoľko bratov zo skupiny nepočujúcich navštívilo určité zbory, aby vysvetlili, čo potrebujú. Vďaka tejto iniciatíve sa ešte viac počujúcich zvestovateľov naučilo znakovú reč, a teraz sú pravidelne navštevovaní takmer všetci nepočujúci v krajine. A výsledok? Dvadsaťštyri nepočujúcich zvestovateľov v šiestich zboroch. Skupina v Kodani, ktorá je najväčšia, má dvoch služobných pomocníkov i staršieho, ktorí sú nepočujúci. Pravidelné zhromaždenia prebiehajú v znakovej reči a dvaja bratia majú prednášky, ktoré sa tlmočia do hovorenej dánčiny.

Krv a lekárska starostlivosť

V ináč tolerantnom Dánsku viedli Jehovovi svedkovia dlhý a ťažký boj, aby lekári a autority rešpektovali ich postoj ku krvi. Mnoho rokov sa lekári a nemocnice držali smerníc, ktoré vyšli v roku 1956, keď sa uskutočnili jednania medzi právnikmi, lekármi a luteránskym duchovným dánskej národnej cirkvi. Nie div, že lekári mali pocit, že majú právo vnútiť pacientovi krv proti jeho vôli.

Udalosti vyvrcholili v roku 1975, keď nemocnica v Kodani chcela v rozpore s prianím rodičov vnútiť  transfúziu krvi trojročnému chlapcovi. Našťastie rodičia našli lekára ochotného spolupracovať, a ten poskytol chlapcovi dobrú lekársku starostlivosť s bezkrvnou liečbou. Po niekoľkých týždňoch bol chlapec opäť doma a dodnes sa cíti dobre a je zdravý.

Je smutné, že v tom čase boli jeho rodičia i ostatní svedkovia podrobení skutočnej štvavej kampani v oznamovacích prostriedkoch. Došlo dokonca k hrozbám bombovými útokmi a prípadom otvoreného násilia. Tento prípad však poskytol príležitosť priamo osloviť zdravotnícky personál. Brat Jørgen Larsen napísal článok „Transfúzie krvi — Náboženská viera a lekárska etika“. Článok bol 19. júla 1976 uverejnený v časopise Ugeskrift for Læger (Dánsky lekársky týždenník). To bol prvý veľký krok správnym smerom.

Ďalším veľkým krokom bolo, keď uznávaný dánsky zástanca právnych a etických zásad Dr. Alf Ross napísal obsiahly článok, ktorý vyšiel v Ugeskrift for Læger z 26. marca 1979. Bola to epochálna udalosť, lebo to bolo v Dánsku prvý raz, keď právny odborník prehovoril, napadol postoj úradov a bránil právo dospelých Jehovových svedkov odmietnuť transfúziu krvi vždy, a to i v prípadoch ohrozenia života. Z právneho hľadiska však tieto záležitosti naďalej neboli jasné.

Otázka etiky stále vystupovala do popredia. V roku 1982 boli lekári v Dánsku informovaní zdravotníckymi autoritami o zásade ‚súhlasu po poučení‘ a v roku 1985 vyšla nová príručka so znamenitým rozborom etickej výzvy, ktorú predstavujú svedkovia, keď odmietajú transfúziu krvi. Potom, v septembri 1989, Dánska lekárska spoločnosť prijala pozmenený Etický kódex lekárov. Nový paragraf v publikácii, ktorý sa týka informovania a súhlasu, vyhlasuje, že „pacient má právo na úplnú informáciu o diagnóze, prognóze a možných spôsoboch liečby atď. a má právo na základe  týchto informácii sa rozhodnúť, či určitú liečbu prijme, alebo odmietne“.

Z etického hľadiska sa teda problém vyjasnil, ale po právnej stránke ešte stále boli pochybnosti, či pacientovo právo rozhodovať o sebe má prednosť pred povinnosťou lekára poskytnúť pomoc. Zákonodarcovia si uvedomovali túto nejasnosť, a na konci roku 1989 navrhli zákon, ktorý liečbu v rozpore s vôľou pacienta kvalifikuje ako trestný čin. Zákon bol prijatý 8. mája 1992 a účinnosť nadobudol o päť mesiacov neskôr, 1. októbra. No je stále potrebné poskytovať bratom a sestrám kvalifikovanú pomoc. Preto boli v januári 1991 zriadené výbory pre styk s nemocnicami, ktoré priniesli veľký úžitok.

Zjazdové priestory pre celú krajinu

S dokončenou stavbou kancelárie odbočky a dvoma zjazdovými sálami pre krajské zjazdy vznikla otázka, prečo nepostaviť komplex, v ktorom by sa konali oblastné zjazdy pre celú krajinu. Prečo pre túto stavbu nepoužiť nehnuteľnosť neďaleko zjazdovej sály v Silkeborgu, ktorý je blízko zemepisného stredu krajiny?

Projekt bol predložený vedúcemu zboru a ten ho schválil. Mestský úrad v Silkeborgu poskytol pozemok o rozlohe takmer 16 hektárov vrátane rozsiahleho chráneného uzemia s veľmi krásnou prírodou, asi kilometer od zjazdovej sály. S výkopmi sa začalo 1. júla 1990. A to veru bola práca! Počas prvých troch mesiacov sa denne odvážalo priemerne 1 500 ton zeminy — sto plných nákladných áut! Brat, ktorý mal skúsenosti so zemnými prácami, každého uisťoval: „Hlinu odvážam už 30 rokov a zem je stále guľatá.“

Samotné hľadisko tvorí čiastočne krytý amfiteáter, v ktorom každý sedí od rečníka nie ďalej ako 70 metrov. Má kapacitu 3 500 miest a v blízkej zjazdovej sále môže  program sledovať prostredníctvom uzavretého televízneho okruhu ďalších 900 poslucháčov. Je tu ideálna akustika i dobré parkovacie priestory, stanovište prvej pomoci, pult s literatúrou a toalety. K pozemku patrí i priestor na stanovanie, kde môže v obytných prívesoch alebo v stanoch spať asi tisíc bratov a sestier.

Zasvätenie bolo 1. júla 1991. Lloyd Barry z vedúceho zboru predniesol na zasvätení veľmi povzbudzujúci prejav, ktorý posilňoval vieru. V zjazdovom objekte sa na programe zúčastnilo asi 4 000 bratov a sestier a 700 ďalších sledovalo program pomocou telefónneho spojenia v zjazdovej sále v Herlufmagle. Nasledujúci týždeň všetky zbory videli 75-minútový videoprogram, ktorý poskytol stručný prehľad celej udalosti. V tom istom roku v lete boli nové zjazdové priestory podivuhodným miestom pre päť oblastných zjazdov „Ľud milujúci slobodu“.

Pohľad vpred

V priebehu 100 rokov, ktoré uplynuli odvtedy, čo brat Russell prvýkrát navštívil Dánsko, sa tunajší spôsob života veľmi zmenil. Zatiaľ čo technický pokrok viedol k hmotnému blahobytu a premenil Dánsko na jednu z najbohatších krajín sveta, záujem o náboženstvo klesol takmer na nulu.

Tieto okolnosti nevyhnutne ovplyvnili dielo Kráľovstva. Prebiehali obdobia rastu, ale i časy stagnácie a obdobia, keď hmotárstvo, ľahostajnosť a iné okolnosti spôsobili, že počet zvestovateľov poklesol. A tak je o to radostnejšie vidieť, že veľký počet ľudí si počas rokov začal uvedomovať svoje duchovné potreby. Oddali sa Jehovovi a verne mu slúžia. Teraz je vrcholný počet zvestovateľov Kráľovstva v Dánsku 16 407 a na jedného zvestovateľa Kráľovstva pripadá 315 obyvateľov. Mnoho zvestovateľov sa presťahovalo, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba — najmä do krajín, ako je Nórsko a Švédsko,  ale aj na Faerské ostrovy a Grónsko, a prostredníctvom školy Gileád ešte do vzdialenejších miest.

Bez ohľadu na veľký tlak sveta je medzi zvestovateľmi zdravý duch. Počas posledných desiatich rokov počet priekopníkov rýchlo vzrástol z 584 na 1 315 a rastie i priemerný počet hodín, ktoré zboroví zvestovatelia trávia v službe. Pamätnú slávnosť v uplynulom roku navštívilo 24 960 osôb. Každý rok je pokrstených okolo 500 nových zvestovateľov. A hoci ľudia vo všetkých častiach Dánska videli pri svojich dverách Jehovových svedkov, ešte sa musí vykonať mnoho práce. Hovorí sa, že Dáni sa ničoho nezľaknú, a to je pravda. Bez ohľadu na nezáujem o náboženstvo sú Jehovovi svedkovia v Dánsku predsa rozhodnutí vytrvať a plne dovŕšiť dielo, ktoré im zveril Kráľ Ježiš Kristus: zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve! — 2. Tim. 4:5; Hebr. 10:36.

[Grafy na strane 147]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

DÁNSKO

Priemerný počet priekopníkov

1 315

 

 

777

556

 

228

137

1950 1960 1970 1980 1992

Vrcholný počet zvestovateľov

16 407

13 228

12 569

9 504

 

4 936

1950 1960 1970 1980 1992

 [Mapy na strane 66]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

DÁNSKO

Hlavné mesto: Kodaň

Úradný jazyk: dánčina

Prevládajúce náboženstvo: luteránske

Počet obyvateľov: 5 162 126

Kancelária odbočky: Holbæk

DÁNSKO

Skagen

Severné more

Ålborg

MORS

Silkeborg

Odder

JUTSKO

Esbjerg

FYN

Nyborg

SJÆLLAND

Elsinore

Holbæk

Roskilde

Herlufmagle

MØN

LANGELAND

LOLLAND

FALSTER

NEMECKO

Baltské more

ŠVÉDSKO

Kodaň

[Mapa]

GRÓNSKO

Thule

Upernavik

Uummannaq

Qutdligssat

Godthåb

[Mapa]

BORNHOLM

 [Mapa/obrázky na stranách 108, 109]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

FAERSKÉ OSTROVY

Nórske more

STRØMØ

Vestmanna

Klaksvík

Thorshavn

Atlantický oceán

SUDERØ

[Obrázky na strane 72]

John Reinseth spoznal pravdu v roku 1907. Ako zvestovateľ bol neúnavný. Jeho manželka Augusta tiež horlivo kázala, a to bez ohľadu na chatrné zdravie

[Obrázok na strane 74]

Thyra Larsenová z Ålborgu slúžila v Kodani ako kolportérka v roku 1915

[Obrázok na strane 75]

Školský dvor v Ole Suhrs Gade v Kodani, 1909. Brat Russell je v strede druhého radu. Vpravo od neho je dozorca odbočky Carl Lüttichau

[Obrázok na strane 79]

Učiteľka Marie Dueová bola poslaná do dôchodku, keď sa v roku 1915 stala bádateľkou Biblie

[Obrázok na strane 81]

Leták oznamujúci prednášku brata Macmillana. V roku 1920 prilákali jeho zhromaždenia viac ako 5 000 poslucháčov

[Obrázok na strane 82]

Brat Rutherford odchádza z kodanskej Hlavnej stanice v roku 1922

[Obrázok na strane 87]

V dvadsiatych rokoch kolportéri zvestovali s neutíchajúcou horlivosťou. Zľava Kristan Dal, Søren Lauridsen, Christian Rømer, vpredu Anna Petersenová a Thora Svendsenová

[Obrázok na strane 88]

Brat Dey a brat Rutherford na letisku Kastrup v roku 1927

[Obrázok na strane 89]

William Dey, dozorca kancelárie pre severnú Európu, a Albert West, ktorý bol dozorcom odbočky v Estónsku až do roku 1930, keď sa stal tajomníkom brata Deya

[Obrázok na strane 95]

Kancelária odbočky v rokoch 1932–1957 vo Valby

[Obrázok na strane 97]

Skupina svedkov s gramofónmi na bicykloch

[Obrázky na strane 104]

V roku 1944 táto budova v Langelande slúžila ako biblická škola

Filip Hoffmann (hore vľavo), učiteľ v biblickej škole, a Simon Petersen (vpredu uprostred), riaditeľ školy, so svojou manželkou Else (vpredu vľavo)

[Obrázky na stranách 108, 109]

 John a Sonja Mikkelsenovci v typickom faerskom odeve so synom Absalomom. John bol prvým obyvateľom Faerských ostrovov, ktorý bol menovaný za staršieho

Svend a Ruth Molbechovci, zvláštni priekopníci, na lodi smerujúcej ku Klaksvíku v roku 1958

[Obrázok na strane 110]

Richard a Julia Abrahamsonovci slúžili v Dánsku vyše 26 rokov a v súčasnosti patria medzi pracovníkov ústredia v Brooklyne

[Obrázky na strane 111]

Svend Aage Nielsen a Edmund Onstad chodili po horách na Faerských ostrovoch. Aby mali istotu, že budú mať na noc prístrešie, stavali si stan, ktorý si ušili

[Obrázok na strane 115]

Od roku 1955 počujú mestá i dediny v Grónsku dobré posolstvo

 [Obrázky na stranách 116, 117]

 Maria Tausenová (vľavo) bola prvou pokrstenou obyvateľkou Grónska (1973). O tri roky neskôr ju nasledovala Debora Brandtová — má oblečený typický grónsky sviatočný odev. Hore je dedina neďaleko Uummannaqu v severnom Grónsku

[Obrázok na strane 123]

Kancelária odbočky vo Virume v rokoch 1957–1982

[Obrázky na strane 125]

Mnoho práce sa vykoná pri výrobe kulís pre drámy na diapozitívoch. Toto je trh v Babylone vyrobený v roku 1991 pre drámu o živote Ezdráša

[Obrázky na strane 131]

K zjazdovým priestorom v Silkeborgu patrí čiastočne krytý amfiteáter, ktorý má kapacitu 3 500 miest, a v blízkej zjazdovej sále môže sedieť ďalších 900 osôb

[Obrázok na strane 132]

Dosiaľ najväčší zjazd v Škandinávii sa uskutočnil v Kodani v roku 1969

[Obrázok na strane 133]

Nová kancelária odbočky v Holbæku. Na zasvätení v roku 1983 hovoril Daniel Sydlik z vedúceho zboru

[Obrázok na strane 134]

Sála Kráľovstva s mačinovou strechou; Thorshavn

[Obrázok na strane 142]

Výbor odbočky: zľava Erik Jørgensen, Henning Thusgaard, Jørgen Larsen, Arne S. Nielsen a Orla Rand Nielsen