Honduras

ZO VŠETKÝCH síl bojoval so zavýjajúcou búrkou, hroziacou, že roztrieska jeho loď o pobrežie, ktoré práve zbadal. Keď sa Krištof Kolumbus konečne dostal zo záludných vôd, údajne si vzdychol: „Vďaka Bohu sme sa dostali z tých hlbín!“ Španielske slovo honduras, ktoré znamená hlbiny, sa očividne ujalo. Podľa niektorých historických kníh Honduras takto získal svoje meno.

Dnes je oveľa ľahšie Honduras opustiť alebo tam prísť, než to bolo pre Kolumba. Je to jedna zo siedmich malých krajín na úzkej šiji spájajúcej Severnú a Južnú Ameriku. S piatimi miliónmi ľudí, ktorí obývajú 112 000 kilometrov štvorcových zeme, Honduras nie je ani najrozľahlejšou, ani najľudnatejšou krajinou Strednej Ameriky. Je ale najhornatejší. Ako karibské, tak tichomorské pobrežie na 15. stupni severnej šírky sa teší z tropického tepla, zatiaľ čo vysočiny vo vnútrozemí sú oveľa chladnejšie.

 Od hôr, ktoré sú až po vrcholky odiate borovicami, cez vlniace sa džungle v nížinách, kde rastú preslávené honduraské mahagónové stromy a cédre, až po vlhké močiare a palmami lemované pláže a lagúny Karibského mora oplýva táto krajina hojnosťou prírodných krás, ktoré chvália Stvoriteľa a uspokojujú dušu.

Rovnako rôznorodí a zaujímaví sú ľudia — Indiáni, belosi, černosi i krásna zmes všetkých troch rás. Indiánski Mayovia prišli prví. Odkiaľ prišli, to s istotou nevie nikto.

Mayské pyramídy sa nápadne podobajú zikkuratom Egypta a Babylonu, a takisto existujú zaujímavé podobnosti v náboženstve. Mayské uctievanie s početnými bohmi a s vierou v nesmrteľnosť duše a v posmrtný trest nebolo príliš vzdialené od babylonského náboženstva. Tieto predstavy sa príliš nezmenili ani s príchodom kresťanstva.

Kresťanstvo vstúpilo do krajiny silou. Španielski dobyvatelia zamierili do Hondurasu v roku 1524. Ako bolo ich zvykom, vnútili pôvodným obyvateľom španielčinu a katolícke náboženstvo. Dodnes tvoria katolíci asi 95 percent obyvateľov. Koloniálne obdobie sa skončilo asi o tri storočia neskôr, keď bola v roku 1821 vyhlásená nezávislosť. Španieli neboli jedinými, ktorí dychtili po vykorisťovaní tejto krajiny, prekypujúcej flórou a faunou a oplývajúcej zlatom a striebrom. Neskorší votrelci však neboli nazývaní kolonistami, ale pirátmi. Ako William Parker, tak Sir Francis Drake ohrozovali honduraské pobrežie v sedemdesiatych rokoch 16. storočia.

Úsvit pravdy

Babylonské náboženstvo, či už v podobe uctievania, ktoré pestovali starovekí Mayovia, alebo v podobe novodobých odrôd kresťanstva, stáročia držalo ľudí v temnote a v putách nevedomosti, povier a špiritizmu. Až do týchto posledných dní sa v Hondurase neobjavil ani záblesk duchovného svetla.

 V roku 1930 začala pozdĺž severného pobrežia a na ostrovoch Islas de la Bahía zvestovať posolstvo o Kráľovstve slečna Freddie Johnsonová, drobná žena vo veku medzi päťdesiatimi a šesťdesiatimi rokmi. Sprevádzal ju len jej kôň. Táto pomazaná priekopníčka potrebovala silnú vieru a veľa životnej energie, aby sa dostala k ľuďom na roztrúsených banánových plantážach a v pobrežných mestách Tela, La Ceiba a Trujillo. Vtedy tam neboli žiadne cesty, len chodníky vedúce vlhkou džungľou. Kúsok ju zviezol vlak ťahaný parnou lokomotívou, ktorý bol v správe ovocinárskej spoločnosti. Len málo ľudí už niekedy videlo Bibliu a mnohí, i keby ju videli, nevedeli by ju čítať. Napriek tomu počas toho roku sestra zanechala viac ako 2 700 kníh a brožúr ľuďom, ktorí prejavili záujem. Znovu prišla v roku 1934 a potom v rokoch 1940 a 1941.

S výnimkou jedného osamelého zvestovateľa, ktorý tu pôsobil v roku 1943, nie je žiadny záznam o zvestovateľskom diele až do príchodu prvých misionárov v októbri 1945. V polovici roku 1946 navštívil Honduras Nathan H. Knorr, aby založil kanceláriu odbočky a dal dielu organizovaný základ. V tom istom roku cestoval služobník (dozorca) odbočky Donald Burt, ktorý graduoval v tretej triede Gileádu, do vnútrozemia, aby odhadol potrebu budúcich zvláštnych priekopníkov a životné podmienky, ktorým budú čeliť.

Jedným z prvých siedmich misionárov bola Darlean Mikkelsenová. Po graduácii v tretej triede Gileádu bola vo februári 1946 pridelená do hlavného mesta Hondurasu Tegucigalpy. Nevedela ani vysloviť meno toho mesta a musela si ho prácne vyhľadať na mape. Dozvedela sa, že v indiánskom jazyku lenca „Tegucigalpa“ znamená „strieborné pahorky“. Kedysi bolo bežné vidieť, ako sa zo štôlní v pahorkoch trmácajú do mesta karavány pätnástich alebo dvadsiatich oslov naložených nákladom striebra. Keď Darlean prišla,  letisko tvorila len drevená budova a veľmi krátka pristávacia dráha. No uľavilo sa jej, keď zistila, že hlavné mesto je rozvinutejšie, ako očakávala.

Medzi týmito prvými misionármi bola aj Loverna Grellová a jej dcéra Ethel. Lovernu prekvapilo, keď jej po príchode oznámili, že hneď nasledujúci deň je jej „dňom varenia“. V misionárskych domovoch je zvykom, že každá osoba alebo dvojica sa strieda pri príprave jedla. Loverna zistila, že to nie je ľahká úloha. Väčšina ovocia a zeleniny jej bola úplne neznáma, a aby to nakúpila, musela sa s obchodníkmi dohovárať rovnako neznámym jazykom.

V roku 1946 slúžilo v Hondurase dohromady deväť misionárov. Vytvoril sa prvý zbor a vyhliadky do budúcnosti boli dobré. Misionári viedli 57 domácich biblických štúdií. V rokoch 1946 až 1949 vzrástol priemerný počet zvestovateľov Kráľovstva z 19 na 256 a počet zborov z jedného na šesť. V rovnakom období prudko vzrástol počet biblických štúdií z 57 na 160!

Vyvesili nápis

Everett a Gertrude Weatherbeeovci a dvaja misionári, ktorí práve prišli, sa na sklonku roku 1946 usadili v druhom najväčšom meste Hondurasu San Pedro Sule. Toto mesto leží vo vnútrozemí, asi 58 kilometrov od Karibského mora. Hoci  je známe ako priemyselné centrum, leží v jednej z najobdarovanejších a najúrodnejších častí krajiny. Vďaka požehnaniu v podobe primeraných dažďových zrážok rastú v tejto oblasti celý rok banány, pomaranče, ananásy a cukrová trstina v bujnom zelenom okolí.

Títo novopríchodzí ihneď vyvesili nad priedomím nápis, ktorý oznamoval: „Sála Kráľovstva Jehovových svedkov“. Jehovovo meno bolo v tejto oblasti takmer neznáme, a tak nápis upútal nemalú pozornosť. Niektorí členovia miestnej evanjelickej cirkvi dokonca prišli na verejnú prednášku. Pastor nebol nadšený. Svoju budúcu kázeň venoval tomu, že odsúdil Jehovových svedkov, a dokonca vyhlásil mená tých, ktorí sa na prednáške zúčastnili, aby ich verejne zahanbil. Jeho útok len vyvolal väčší záujem. Ďalší týždeň bolo medzi poslucháčmi v sále Kráľovstva ešte viac evanjelikov!

Desať kilometrov na východ od San Pedro Suly, v meste La Lima, dielo tiež napredovalo. V tom čase tam však bol zbor hovoriaci iba po anglicky a nemohol zvládnuť rastúci počet po španielsky hovoriacich záujemcov. Bol potrebný španielsky zbor, ale bolo nutné vyriešiť jeden problém.

Veľká časť obyvateľstva nevidela žiadnu výhodu v riadne uzavretom manželstve. Dvojice spolu proste žili, aby vychovali deti. Keď nový vzťah zovšednel, muž často opustil svoju rodinu, obvykle kvôli mladšej žene. Mnohé opustené ženy pracovali na plný úväzok a zápasili, aby sa postarali o svoje deti. A tak bol španielsky zbor zorganizovaný až po tom, keď boli k dispozícii muži, ktorí sa riadne zosobášili, a mohli sa tak starať o zbor. Jehova toto úsilie požehnal, pretože v priebehu roka počet zvestovateľov v La Lime vzrástol z 24 na 77.

Návšteva prezidenta

Vrcholným bodom roku 1949 bola návšteva N. H. Knorra a Rogera Morgana na všeobecnom zjazde v Tegucigalpe.  Potom cestovali do San Pedro Suly a La Ceiby a mali tam prednášky, aby povzbudili zbory.

Medzi poslucháčmi v La Ceibe bol deväťročný Oscar. Jeho matka denne vstávala o štvrtej ráno, aby urobila tortily, ktoré predávala, a aby o deviatej bola pripravená do zvestovateľskej služby. Oscar bol veľmi bystrý chlapec, a pretože patril k Jehovovým svedkom a bol spoľahlivý, jeden miestny obchodník po ňom posielal peniaze do banky. Niekedy niesol hodnotu až 1 500 dolárov. V čase návštevy brata Knorra sa malý Oscar vždy vtlačil na sedadlo vedľa neho. Neskôr sa stal služobníkom celým časom. V roku 1956 sa Oscar pri tragickej nehode utopil. Nebude zabudnutý.

Jehovovi svedkovia v éteri

Vykonávanie návštev z domu do domu, ako ustanovil Ježiš, je vizitkou Jehovovho ľudu v Hondurase. No v priebehu počiatočných rokov bolo málo robotníkov a veľká časť obyvateľstva bola nedosiahnuteľná, pretože dláždené cesty boli výnimkou. Preto vysielanie pravdy v rozhlase bolo celkom účinné. Rozhlasová stanica HRQ zo San Pedro Suly v roku 1949 pozvala svedkov, aby týždenne zaistili pätnásťminútový program. Bol nazvaný „Boh nech je pravdivý“ podľa rovnomennej knihy. Prirodzene, každý vtedy nemal rozhlasový prijímač, ale tí, ktorí ho mali, ho púšťali veľmi hlasno, a tak sa z programu tešili nielen majitelia prijímača, ale i mnoho iných ľudí.

Štyri roky program pokračoval bez problémov. No jedného dňa majiteľ stanice HRQ čítal v Prebuďte sa! článok, ktorý hovoril o Suyapovi, „svätom“ patrónovi krajiny. Majiteľ bol Suyapovi oddaný — veď jeho stanica mala názov Rádio Suyapa. V hneve poslal do misionárskeho domova odkaz, že naše vysielanie bude ukončené. Zamestnanci stanice mali svedkov radi a prehovárali majiteľa, ale márne. Ak v ten deň  počúval rozhlas, musel byť prekvapený, keď počul, ako hlásateľ hovorí: „Program ‚Boh nech je pravdivý‘ bol zrušený majiteľom tejto stanice. Všetci zamestnanci stanice to považujú za veľmi poľutovaniahodné a považujú to za porušenie slobody prejavu v Hondurase.“

Medzitým riaditeľ inej rozhlasovej stanice navrhol, že zavedie každodenný program biblického vyučovania s názvom Katolícka hodina. O účasť požiadal miestneho kňaza, ale ten odmietol slovami, že je zaneprázdnený a nezaujíma sa o biblické vzdelávanie. Rozhnevaný riaditeľ odpovedal, že keď nemá záujem kňaz, pozná niekoho, kto záujem má. Získal literatúru od svedkov a čítal ju do éteru. Krátko po tom sa s ním spojili misionári a poskytli mu materiál nazvaný „Veci, o ktorých ľudia premýšľajú“. Kňaz protestoval, ale riaditeľ odpovedal: „Vy ste príležitosť mali, a odmietli ste.“ A tak program pokračoval.

„Buďte svätí, lebo ja som svätý“

Počas päťdesiatych rokov boli dve obdobia poklesu. V roku 1950 klesol priemerný počet zvestovateľov z 256 na 208. Prečo? Jehovov duch viedol Božiu organizáciu, aby trvala na tom, že celý Boží ľud bude pred Božím zrakom čistý. (Porovnaj 1. Petra 1:16.) Niektorí tomuto duchu odporovali a opustili rady Božích pracovníkov. Ako dôsledok tohto preosievania priniesli nasledujúce štyri roky požehnania v podobe zvýšeného počtu zvestovateľov i zborov.

No v roku 1954 prišla ďalšia rana, ktorá otriasla dielom na niekoľko nasledujúcich rokov. Služobníkovi odbočky, ktorý bol menovaný v septembri 1953, musela byť odňatá pospolitosť. Jeho priestupok mal opäť oslabujúci vplyv na iných. Niektorí o jeho hriešnej činnosti vedeli skôr, ako bola oznámená, ale pretože si zakrývali oči, namiesto aby s odvahou zasiahli, tiež sa potkli. (Porovnaj 3. Mojžišovu 5:1.) Iným  bolo ľúto, že mu bola odňatá pospolitosť, lebo bol medzi bratmi obľúbený. Našťastie bol neskôr znovu prijatý a odvtedy verne slúži.

Ale škoda už bola spôsobená a Aldo Muscariello, nový služobník odbočky, jej mal venovať pozornosť. Rozoznal, že na pokles mali vplyv ešte iné skutočnosti. Mnohí zvestovatelia a misionári unáhlene počítali medzi zvestovateľov svojich záujemcov, s ktorými študovali Bibliu, a dokonca za nich podávali bez ich vedomia správu. Kancelária odbočky vysvetlila, že prv než sa títo záujemcovia zaradia medzi zvestovateľov, musia byť najskôr spôsobilí.

Honduras zapôsobil na brata Muscariella ako krajina kontrastov. Dobytok a osly sa o cestu delili s osobnými a nákladnými autami, chatrče so strechami z palmových listov stáli vedľa moderných domov a obdobie dažďov sa striedalo s obdobím horúcim a prašným. Jeden večer študoval  pri svetle sviečky s rodinou v chatrči o jednej miestnosti s hlinenou podlahou na úbočí vrchu pri Tegucigalpe, a ďalší večer v priestrannej, dobre osvetlenej miestnosti guatemalského veľvyslanectva.

Dielo opäť napreduje

Dielo postupovalo vpred a prenikalo územím všetkými smermi. Krásne honduraské súostrovie s hlavnými ostrovmi Roatán, Utila a Guanaja leží v Karibskom mori asi 50 kilometrov od severného pobrežia na druhom najväčšom koralovom útese na svete. Na tieto ostrovy je možné dostať sa lietadlom alebo prievoznou loďou a tí, ktorí sa neboja morskej nemoci, môžu použiť goletu. Goleta je malý čln, obvykle až po lub naložený tovarom. Z času na čas sa niektorý preťaží a potopí sa. Mnoho domov na ostrovoch je z dosák pomaľovaných všetkými farbami a sú postavené na koloch nad vodou, takže sa k nim chodí po úzkych lavičkách.

Donald Burt a misionári William a Ruby Whiteovci cestovali v roku 1948 do Coxin’s Hole, najdôležitejšieho mesta na Roatáne, aby na ostrove podnietili zvestovateľské dielo. Už predtým sa mnoho bratov, najmä zahraničných, snažilo usadiť na týchto ostrovoch a zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve. Odozva bola zatiaľ minimálna.

Keď Lloyd Aldrich, služobník odbočky, v šesťdesiatych rokoch navštívil Roatán, zistil, že obyvatelia sú nábožní, družní, priateľskí a bezstarostní. So záujmom si všimol, že  keď rečník položil počas verejnej prednášky rečnícku otázku, poslucháči mu na ňu odpovedali. Rečník sa napríklad spýtal: „Koľko je v mori vody?“ a ktosi povedal: „Len Boh to vie, a ten to nepovie.“ Keď sa hovorilo o rodinných záležitostiach, rečník kriticky poukázal na to, že niektoré ženy sekírujú svojich manželov a držia ich pod papučou a nakoniec aj prevezmú vedenie. Zo zadnej časti miestnosti vrúcny hlas povedal: „Amen!“

Do Mosquitie!

Väčšina obyvateľov Hondurasu sa nikdy neodvážila ísť do Mosquitie, najvýchodnejšej časti krajiny. Táto riedko osídlená, väčšinou nedotknutá lesnatá oblasť s bujne zarastenými údoliami a hustými dažďovými pralesmi bola počas storočí domovom ľudí každého druhu — od Indiánov Paya a Miskito, ktorí stále hovoria svojimi starobylými domorodými nárečiami, a Zambov, potomkov černochov, ktorí manželstvom vytvorili príbuzenské vzťahy s divokými karibskými Indiánmi, po utečencov, pirátov a obchodníkov s otrokmi.

Hoci tu vtedy málokto hovoril po anglicky alebo po španielsky, niekto sem musel priniesť dobré posolstvo. Tak uvažoval v roku 1957 krajský dozorca Gerald Hughes, a podnikol prípravy na kazateľskú cestu. Pripojil sa k nemu Cristóbal Valladares, ktorý sa neskôr stal prvým honduraským svedkom, ktorý pracoval v krajskom diele. So skupinou sa vydali do Trujillo, kde ich kazateľská cesta v skutočnosti začala.

Zbalili si len to najnutnejšie a najali si malú motorovú loď, ktorá nemala také „vymoženosti“, ako lôžka, sedadlá, rádio, kompas alebo nejaké navigačné prístroje. Mala však schopného kapitána i posádku, samých skúsených lodníkov. To bolo dobré, lebo od miesta zvaného mys Honduras bolo more rozbúrené. Jeden muž dokonca spadol cez palubu, ale bol pohotovo zachránený.

 Ubehlo dvadsaťdva hodín, kým pristáli neďaleko malej dediny Sangrelaya. Celý ten čas nejedli a nepili. Na druhý deň zamierili v kanoe z vydlabaného kmeňa k rieke Black River, po ktorej sa plavili do oblastí, ktoré chceli prepracovať. Čoskoro našli ženu hovoriacu po anglicky, ktorá prejavila záujem, a hneď u nej strávili niekoľko hodín. Zastavili sa u nej aj na spiatočnej ceste a poučovali ju z Biblie. Nasledujúci večer si 35 osôb prišlo vypočuť biblickú prednášku a potom bratov držali dlho do noci, aby im zodpovedali ich otázky.

Ďalším cieľom bola lagúna Brus. Po trojhodinovej namáhavej ceste pozdĺž piesočného prahu, ktorý oddeľuje lagúnu od mora, dorazili k Tusí Cocal, jednej z najväčších kokosových plantáží na svete. V dome, v ktorom predniesli verejnú prednášku „Vzkriesenie, peklo a nebo“, sa prvýkrát po niekoľkých dňoch potešili z normálneho jedla a vrelej pohostinnosti. Prišlo 34 osôb a medzi nimi aj niekoľko žien s deťmi v plátených vakoch na chrbte. V dedine na druhej strane lagúny prišlo na biblickú prednášku 30 osôb. Ľudia stále prichádzali, a tak po štúdiu Strážnej veže bratia zaradili do programu ďalšiu verejnú prednášku.

Cez deň boli plne zamestnaní zvestovaním a na noc prijali ubytovanie, aké im kto ponúkol. Jedlo bolo rozmanité: juka, sardinky, kokosový chlieb a miestna káva. Keď sa nakoniec vrátili do Sangrelay, zistili, že kňaz sa rozhodol odradzovať ľudí, aby bratov nepočúvali. Dokonca odmietol vydať kľúče od verejnej školskej budovy. Nič tým neprekazil. Šesťdesiatdva osôb sa zúčastnilo na verejnej prednáške na inom mieste. Od začiatku cesty uplynulo osemnásť dní a skupina zamierila domov smerom k mestu Limón. Tu im starosta ukázal knihu Harfa Božia, ktorú dlhý čas opatroval ako poklad. Získal ju pred 27 rokmi, keď sestra Johnsonová pôsobila v tomto kraji ako priekopníčka.

 Pri svojej poslednej ceste s kanoe naspäť do Trujilla skupina odhadla, že sa o dobré posolstvo podelila s asi 800 obyvateľmi roztrúsenými v Mosquitii. Bol to dobrý začiatok!

Niekoľko útokov vyznieva naprázdno

Satan sa samozrejme stará o to, aby zvestovateľské dielo nikdy nepostupovalo vpred bez nejakého odporu. Všeobecne sú Jehovovi svedkovia v Hondurase v úcte. Dokonca aj vtedy, keď vláda vyhlásila stav ohrozenia, nikdy nepristúpila k tomu, aby zamedzila naše zhromaždenia. No vždy sa nájdu nejakí význační jednotlivci, ktorí majú také predsudky, že by urobili všetko možné, len aby zabránili zvestovaniu. V každom takom prípade sa zdá, akoby Jehova na obranu svedkov vzbudil novodobého Gamaliela. — Porovnaj Skutky 5:33–40.

V šesťdesiatych rokoch sa objavila skupina, ktorá sa snažila za každú cenu poškodiť v očiach vlády dobrú povesť Jehovových svedkov, a útočila na nich ako v tlači, tak v rozhlase a podnecovala vládu, aby vyhostila všetkých svedkov misionárov. Vláda vytvorila zvláštny výbor, aby rozhodol, čo by sa malo vzhľadom na všetky obvinenia podniknúť. Na zasadaní bol prítomný jeden právnik, ktorý kedysi písal dizertačnú prácu o právnych sporoch Jehovových svedkov a o prínose týchto sporov pre spoločnosť. Hovoril v prospech svedkov a upozornil výbor: „Títo ľudia dosiahli svoje zákonné práva v mnohých krajinách na celom svete.“ Vyzval vládu, aby pre svedkov urobila aspoň toľko, ak nie viac. Výbor rozhodol nechať Jehovových svedkov, aby pokračovali vo svojej činnosti bez prekážok.

V dôsledku týchto ohováračských článkov v tlači bol oblastný školský inšpektor požiadaný, aby záležitosti týkajúce sa Jehovových svedkov preveril. Tento nestranný muž poznal  niekoľkých svedkov a čítal niečo z ich literatúry. Zamietol vyšetrovanie a odporučil, že by bolo účelnejšie preveriť povahu autorov týchto článkov. Tvrdil, že je oveľa pravdepodobnejšie, že práve oni sú hrozbou pre národnú bezpečnosť.

Jehovovi svedkovia zachovávajú prísnu neutralitu, pokiaľ ide o politické záležitosti alebo spory. Tento postoj je niekedy príčinou neopodstatnených útokov. Krátko pred oblastným zjazdom v roku 1966 sa minister školstva snažil presadiť predpis, že všetci študenti majú povinnosť zdraviť v škole štátnu zástavu a spievať národnú hymnu. Ale vždy, keď výbor zasadal, niekto navrhol odročenie. Jedným z nich bol muž, ktorého manželka študovala so svedkami. Bol si istý, že svedkovia musia mať oprávnené biblické dôvody, prečo sa nepodieľajú na vlasteneckých obradoch. Minister poslal do škôl obežník, v ktorom nabádal učiteľov, aby nútili deti zdraviť zástavu pod trestom vylúčenia. Toto nerozumné nariadenie však nikdy nebolo zahrnuté do ústavy.

 Kresťanské svedomie

Deti v škole nesú najväčšiu časť bremena v súvislosti so spornou otázkou zdravenia zástavy. Niektorí učitelia v snahe prejaviť porozumenie môžu nevedomky klamať. Povedia žiakom, že zdravenie zástavy nie je nič viac ako znamenie úcty. Deti svedkov však dobre poznajú rozdiel medzi úctou, ktorú prejavujú zástavám všetkých národov, a modlárstvom. Takisto vedia, že honduraská štátna hymna sa o zástave vyjadruje ako o „božskom symbole“ a „svätej zástave“, a tak jej jasne pripisuje náboženský význam.

V meste San Juancito ponúkol učiteľ mladému svedkovi „prospešný“ návrh: nech sa „iba tento raz“ prispôsobí a pozdraví zástavu, aby dostal vysvedčenie, a hneď potom nech sa „prizná“ predstaveným svojho náboženstva a bude mu odpustené. Mladý brat vysvetlil, že keď niekto zhreší, je to proti Bohu a Kristovi, a že jeho svedomie je podnecované bázňou pred Bohom, a nie pred ľuďmi.

Aj niektorí vojenskí činitelia si uvedomili, že je to svedomie, a nie duch zbabelosti alebo vzbury, ktorý vedie kresťanov k tomu, aby odmietali násilie. Niekoľko bratov bolo v službe neďaleko Danlí, keď vojenská hliadka prišla pre odvedencov. Dvom mladým bratom nariadili nastúpiť do autobusu, ktorý by ich odviezol na veliteľstvo práporu. Keď sa brat, ktorý viedol skupinu, dozvedel, čo sa stalo, získal povolenie na vydanie svedectva všetkým, ktorí boli v autobuse. Začal u veliaceho seržanta a plne mu objasnil zvestovateľské dielo týchto mladých mužov. Seržant prikázal, aby boli prepustení a v pokoji pokračovali vo svojom diele.

Vojna v roku 1969

Obojstranná nacionalistická propaganda v rozhlase na nejaký čas rozdúchala oheň súperenia a nedôvery medzi Hondurasom a El Salvadorom. V Hondurase sa niekedy  zhromaždili zúrivé davy okolo domov a obchodov salvadorských občanov. Aj tá najmenšia iskra mohla spôsobiť veľký výbuch. A práve to sa stalo v júli 1969, keď sa v San Salvadore stretli futbalové tímy Hondurasu a El Salvadoru, aby rozhodli, kto z nich bude vyradený z účasti na majstrovstvách sveta v roku 1970. Vojna začala priamo na štadióne! Je ťažké uveriť, že obyvatelia Hondurasu a El Salvadoru, ktorí viac ako jednu generáciu spoločne žili ako priatelia a susedia, pobežia po pištole a mačety a začnú sa navzájom zabíjať. Presne to sa však odohrávalo v mestách i na dedinách v oboch krajinách.

Vojna mala vplyv na zbory, službu i zhromaždenia svedkov v dôsledku zatemňovania, nočných zákazov vychádzania, straty zamestnania, útrap a vyhostenia obyvateľov El Salvadora, medzi ktorými boli aj bratia. Brat Manuel Martínez z výboru odbočky teraz pracuje v krajskom diele a spomína si, ako sa z jeho zboru muselo vrátiť do El Salvadoru 23 oddaných bratov. Dodáva: „Bol som rozrušený a neistý, čo mám robiť. Po najhoršom období vojny som išiel viesť štúdium Strážnej veže a v sále boli iba dve osoby.“

V mnohých mestách boli vytvorené občianske výbory, ktoré samy stanovili úradnú povinnosť prehľadávať ulice a domy z dôvodu prípadných nepriateľov štátu. Od každého člena spoločnosti sa očakávalo, že sa bude podieľať na práci týchto výborov a že sa zúčastní na nočných hliadkach. Sestra Rubina Osejoová v tom čase viedla súkromnú školu. Občiansky výbor s ňou nadviazal kontakt a požiadal ju, aby sa podieľala na jeho činnosti. Sestra pamätala na Ježišovu radu: „Buďte obozretní ako hady,“ a odpovedala, že sa nemôže zúčastniť na nočných hliadkach ani peňažne prispieť, ale že zostane duchovne bdelá a bude sa modliť, aby bola čo najskôr odstránená vojna a nespravodlivosť. — Mat. 10:16.

 Niekedy vojna poskytuje pravým kresťanom príležitosť, aby vydávali svedectvo svojím správaním. Istí svedkovia v El Progreso mali salvadorského suseda, ktorý svedkov nenávidel a odmietal s nimi hovoriť. Keď vypukla vojna, luza si povšimla jeho výnosný obchod. Keď ho však jedného dňa chceli vydrancovať, istý muž, ktorý študoval so svedkami, vykríkol k davu: „Nebuďte barbari! Manželka toho muža je z Hondurasu a vy vezmete jedlo od úst jej detí, ktoré sú vašimi honduraskými bratmi.“ Dav sa upokojil a Salvadorčan utiekol s nejakým tovarom a peniazmi a skryl sa v sále Kráľovstva. Neskôr, keď získal naspäť všetko, čo mu patrilo, vyhlásil: „Teraz viem, že Jehovovi svedkovia sú čestní a spoľahliví ľudia a sú neutrálni v záležitostiach vojny.“ So slzami prosil, aby mu bratia odpustili jeho niekdajšie správanie voči nim.

Zatiaľ čo zúrila vojna, jeden honduraský brat bol zatknutý a predvedený pred vojenského seržanta, ktorý mu prikázal vstúpiť do armády. Keď mu brat vysvetlil svoj postoj z dôvodu svedomia, seržant sa rozzúril. Počas troch nocí sa snažil zlomiť rýdzosť tohto brata. Dokonca sa mu vyhrážal, že ho zabije. Všetko bolo zbytočné. O niekoľko mesiacov neskôr seržant prišiel o svoje postavenie a hľadal si civilnú prácu. Bol najatý do miestnej baníckej prevádzky. Tam na svoje zdesenie zistil, že jeho predák mu je nejaký povedomý — bol to ten istý brat, ktorého prenasledoval! Brat nehľadal odplatu, ale naopak — s trasúcim sa bývalým seržantom sa podelil o obed a o kávu z termosky. Ten muž sa postupne prestal báť a časom prijal ponuku biblického štúdia.

Jedna dvojica bola zatknutá a uväznená na základe podozrenia, že sú z El Salvadoru. Manžel sa narodil v El Salvadore, ale teraz bol naturalizovaný v Hondurase. Jeho manželka pochádzala z Nicaraguy. Jeden starší a jeden  misionár išli za zodpovedným úradníkom a vysvetlili mu, že táto vyše sedemdesiatročná dvojica patrí k Jehovovým svedkom a vôbec nemá v úmysle byť nepriateľom štátu. Úradník tejto dvojici dovolil, aby vyšla z cely. Keď starší manželia uvideli bratov, boli pohnutí k slzám. Akonáhle úradník videl tú úprimnú náklonnosť bez ohľadu na rôzne národnosti, dvojicu prepustil. Väčšie nebezpečenstvo však bolo pred nimi — museli byť prevezení do bezpečia v batožinovom priestore auta. Prekvapivo hladko prekonali všetky zátarasy a našli bezpečný úkryt na okraji mesta.

Strelné zbrane nie sú potrebné

Či je obdobie vojny, alebo mieru, nebezpečné a násilné časy, v ktorých žijeme, vedú mnohých ľudí k tomu, aby sa v sebaobrane spoliehali na pušky alebo iné zbrane. Sú však ľudia, ktorí sa kedysi spoliehali na strelné zbrane, ale teraz sa naučili vkladať dôveru v Jehovu.

Počas vojny bol riaditeľ školy v malebnej horskej dedine El Rosario tiež vodcom ozbrojenej skupiny, ktorá hliadkovala v noci na uliciach — aj keď dnes priznáva, že väčšinu času strávil pitím. Bol horlivým vlastencom, ale nesúhlasil s bezdôvodným týraním väzňov. Pri jednej príležitosti chcel jeho príbuzný, ktorý bol známy svojimi zločineckými sklonmi, postrieľať bezbranných mužov, ženy a deti. Riaditeľ školy mu povedal, že ak je toto ukážka jeho veľkej smelosti, potom by sa mal buď hlásiť na front, alebo si môžu ísť obaja pre svoje pištole — a to hneď! Po niekoľkých rokoch sa tento riaditeľ stal jedným z Kristových pravých vojakov, Jehovovým svedkom. Teraz rovnako odvážne obhajuje pravé zásady, ale Božím slovom, nie pištoľou.

Jedna žena, ktorá bola vedúcou v bare, nosila pištoľ a mnohí sa jej báli. Učila sa čarodejníctvo a dom mala vyzdobený mnohými modlami. V skutočnosti nebola šťastná  a túžila po niečom lepšom. Kniha Pravda jej otvorila dvere a pomocou domáceho biblického štúdia si začala ‚obliekať novú osobnosť‘. — Ef. 4:24.

Začala navštevovať zhromaždenia a zničila svoje modly, ale strácala odvahu, keď jej „priatelia“ hovorili o svedkoch zlé veci. Sestra, ktorá s ňou študovala, bola trpezlivá. Časom bolo srdce tej ženy natoľko posilnené, že začala chodiť z domu do domu so svojou Bibliou — a samozrejme bez pištole! Zakrátko mala sedem vlastných biblických štúdií. Od svojho krstu v roku 1971 pokračuje v raste a vždy sa spolieha na Jehovu.

Santos bol už pokročilého veku, keď spoznal pravdu. Bol vojenským veliteľom, starostom, zmierčím sudcom, trestným sudcom a miestnym predsedom politickej strany. Ako symbol svojej autority vždy nosil pištoľ. V tom čase musel uväzniť niekoľkých obávaných zločincov. Keď sa Santos stal svedkom a začal slúžiť z domu do domu, zistil, že pri tejto činnosti potrebuje oveľa viac odvahy ako počas svojej predchádzajúcej kariéry. Túto odvahu nenašiel v pištoli, ale v modlitbe k Jehovovi.

No raz bola na obranu svedkov použitá pištoľ. Biskup zo Santa Rosy de Copán sa vždy snažil robiť bratom ťažkosti. Chodil za nimi v službe z domu do domu, zbieral literatúru, ktorú tam nechali, a pálil ju. Podnecoval členov svojho stáda, aby hádzali kamene na strechu sály Kráľovstva. Raz večer, keď bolo zhromaždenie, ktosi otvoril dvere a hodil dovnútra plné vedro blata, ktoré okrem iného zničilo aj biele šaty jednej sestry. Nejaký brat išiel a vysvetlil túto situáciu miestnemu veliteľovi polície. Ten sa rozhneval, išiel za biskupom, a poklepkávajúc po pištoli mu povedal: „Ak budem o vás znovu počuť, že obťažujete Jehovových svedkov, použijem na vás toto.“ K odporu zo strany biskupa už nikdy nedošlo.

 Jehovovo slovo o krvi

Občas boli Jehovovi svedkovia v Hondurase ťažko skúšaní niekoľkými lekármi a chirurgami, ktorí nerešpektovali ich biblický postoj k transfúzii krvi. Napríklad Cecilia a jej manžel mali vážnu autonehodu, keď sa zrazili s nákladným autom. Konečne sa prebrali z bezvedomia a zistili, že obaja sú s vážnymi zraneniami v nemocnici. Cecilia mala pomliaždenú čeľusť. Lekári jej hovorili, že potrebuje operáciu a transfúziu krvi. So zlomenou čeľusťou mohla Cecilia len ťažko odpovedať, ale podarilo sa jej vysvetliť, že bude súhlasiť s akoukoľvek nevyhnutnou liečbou okrem transfúzie krvi. Prijala zodpovednosť za akékoľvek dôsledky svojho postoja. Lekár jej povedal, že bude musieť opustiť nemocnicu, lebo už pre ňu nemôžu nič urobiť.

Skôr než mohla tomu vyhovieť, obklopila ju jedného dňa skupina mladých študentov medicíny a so smiechom a hrubosťou sa dožadovali, aby im povedala, kto jej vtĺkol do hlavy také nezmysly. Povedali jej, že v tejto nemocnici rozkazujú oni, nie Jehovovi svedkovia. Použili zákrok, ktorý sami označili ako „liečebný postup, ktorý by nevydržalo ani zviera“. Pod čeľusť jej upevnili drôty a v ústach ich zakrútili. Keď sa sťažovala na bolesť, znovu sa stretla s hrubosťou. Výnimkou  bol jeden mladý muž, ktorý sa zdal o niečo ľudskejší. Povzbudil ju slovami: „Mladá pani, viem, že to poriadne bolí. Proste svojho Boha Jehovu, aby vám to pomohol vydržať.“

Za dva dni sa skupina vrátila a zistila, že ich práca nedopadla dobre. Takmer bez súcitu jej drôty vytiahli. Potom jej do čeľuste vložili hlinenú doštičku a nechali ju tri dni, aby sa zotavila. Celý ten čas nemohla hovoriť, mohla iba premýšľať a modliť sa, a rozjímala nad slovami v Prísloviach 3:5: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom.“ Keď sa študenti vrátili, boli prekvapení. Jeden z nich zvolal: „Pozrite, ako sa dobre cíti!“ Ďalší dodal: „To musí byť preto, že poslúcha Boha. Nikto tak neposlúcha Boha ako títo.“

Trinásťročná Sonia Marilúová mala chatrné zdravie. Lekári sa nikdy nezhodli na príčine jej bolestí. Nakoniec prišla kríza a Sonia bola prevezená do nemocnice. Došlo u nej k perforácii čreva a potrebovala okamžitý chirurgický zákrok. Rodičia vysvetlili lekárom svoj postoj ku krvi. Tí odpovedali: „Ak chcete, aby zomrela, budeme operovať bez krvi.“ Rodičia ju potom vzali na nebezpečnú cestu do El Salvadoru. Soniu doviezli vo veľmi vážnom stave. Lekári, z ktorých jeden bol svedok, ju vyšetrili a uskutočnili operáciu bez použitia krvi. Hoci sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil, operáciu prežila!

Tým sa ale táto záležitosť neskončila. Po štyroch dňoch sa je stav znovu náhle zhoršil, a potrebovala ďalší chirurgický zákrok. Tentokrát mal operovať iný tím chirurgov. Keď zistili, že má veľmi zlý krvný obraz, povedali: „Ak neprijmeš krv, zomrieš, a bez krvi operovať nebudeme.“ Sonia transfúziu krvi rozhodne odmietla. Pretože sa zdalo, že dievča neprežije ďalších dvanásť hodín, lekári sa rozhodli operovať, ako sa vyjadrili, „s veľkým rizikom a so zviazanými rukami“. Aj keď hladina hemoglobínu klesla na štyri gramy na 100 mililitrov, krv jej nedali. Nasledujúce ráno bola Sonia na veľké prekvapenie celého personálu živá a jej stav sa  zlepšoval. Jeden lekár povedal: „Išla si k Bohu a on ťa poslal späť. Je zrejmé, že ťa miluje.“

Sonia ešte nejaký čas potrebovala intenzívnu starostlivosť a lekári stále odporúčali krv, aby sa zotavovanie urýchlilo. Pomaly, ale isto sa však zotavovala aj bez nej. Keď mala byť prepustená, jeden z lekárov, ktorí ju operovali prvýkrát, jej povedal: „Rešpektovala si Boží zákon, nekonala si proti svojmu svedomiu, a vyhla si sa nebezpečiu v podobe AIDS.“

‚Verní v najmenšom‘

Honduraská vláda vedie stály boj proti drobným porušovateľom zákona. Aj svetskí susedia vedú nekonečný boj pre rozšírený, hlboko zakorenený zvyk požičiavať si veci a nevracať ich. Noví sa musia pred krstom učiť takéto postoje meniť a byť ‚verní v najmenšom.‘ — Luk. 16:10.

Jedna dvojica sa poučila, že je nielen správne, ale aj užitočné ‚splácať cézarove veci cézarovi‘. (Mar. 12:17) Edmundo a jeho manželka Estela deväť rokov dovážali tovar z Guatemaly a Mexika. Zistili, že niektorí colní úradníci budú „neoficiálne“ znižovať dovozné clá. Od začiatku dali najavo, že sú Jehovovi svedkovia. Postupne si svojou poctivosťou získali dôveru úradníkov. Teraz len vyplnia colné prehlásenie a ich slovo stačí. Keď ostatní dovozcovia vidia, že táto dvojica má len málo problémov s colníkmi a netrpí neustálym zabavovaním svojho tovaru, uvažujú o tom, že by sami mali byť poctivejší.

Jeden brat zo San Pedro Suly pracoval 18 rokov vo vládnej Správe colníc a poplatkov. V rozhovore vysvetlil: „Lákadlo v podobe obohatenia bez toho, že by človek po sebe zanechal nejakú stopu, je veľmi silné, ale nechcem konať proti svojmu svedomiu. Okrem toho viem, že Jehovove oči sú stále bdelé. Pri jednej príležitosti mi boli ponúknuté kľúče od akéhokoľvek automobilu, keď jednoducho upravím ich daňovú  hodnotu. Hoci taká ponuka môže byť lákavá, nedá sa porovnať s hodnotou čistého svedomia a úcty spolupracovníkov a nadriadených. Vlani som bol pozvaný na seminár. Počas záverečných poznámok ma zástupca OSN pre správu colníc požiadal, aby som vstal. Verejne mi blahoželal k tomu, že som človek, ktorý rešpektuje zákon, nedá sa podplatiť a je príkladom hodným napodobňovania.“

Pokrok vo vidieckych a odľahlých územiach

Bratia vynakladajú veľké úsilie, aby sa dostali k ľuďom v odľahlých územiach. Je to úloha, ktorá si vyžaduje obete, ale ako sa často hovorí, radosť a uspokojenie oveľa prevyšujú tvrdú prácu.

Na brehu Karibského mora v prístavnom meste Puerto Cortés, ktoré je postavené na čiastočne zasypanej bažine, je dnes niekoľko prekvitajúcich zborov. Robert Schmidt, ktorý tu na sklonku šesťdesiatych rokov slúžil ako misionár, si spomína, ako peši prepracovával toto 80 kilometrov dlhé územie v čase, keď tu bol len jeden zbor. „Navštíviť domy pri guatemalskej hranici bol vtedy náročný výlet — znamenal sedem dní chôdze. Mohli ho uskutočniť len malé skupiny. Ľudia, ktorí prejavili záujem, obyčajne ako výmenu za literatúru ponúkali jedlo. Mnohí žili z toho, čo dala zem, a peňazí mali málo alebo žiadne. Na spiatočnej ceste sme mohli vykonať opätovné návštevy a večer viesť biblické štúdiá pri svetle sviečky.“ Aká bola odmena? V roku 1971 bol vytvorený zbor v Omoi, jednom z väčších miest v tejto oblasti.

Zbor v Puerto Cortés urobil v sedemdesiatych rokoch opatrenie, aby pokryl roztrúsené územia na východe a posielal tam skupiny bratov vlakom ovocinárskej spoločnosti alebo starým, ale spoľahlivým landroverom. Medzi bežné vybavenie patril poriadny povraz a niekoľko lopát. Počas obdobia  dažďov sa pred zvlášť nebezpečnými bahnistými dierami nákladné autá stavali do radu. Keď auto prešlo, všetci kričali od radosti. Keď neprešlo, dostali sa k slovu povrazy a lopaty. Živo si to predstav. Bratia si vyzuli topánky a vyhrnuli nohavice, sestry si podkasali sukne a všetci kopali. Odmenou za ich trpezlivú prácu bolo opäť to, že videli rásť odľahlú skupinu v Baracoi a zdravý zbor v La Junte pri rieke Ulúa. Na oboch miestach je dnes sála Kráľovstva.

Niekoľkí zvláštni priekopníci vrátane Oľgy Aguilarovej (teraz Walkerovej) zo zboru v Cholutece na juhu krajiny začali navštevovať Guásimo, maličkú osadu vysoko v horách. Po čase sa s pomocou ďalších bratov začalo spoločne schádzať 25 ľudí. Spoznali, že pre duchovný rast musia pestovať spoločenstvo s inými, ktorí majú rovnakú vieru. Ale ako? Do mesta Choluteca to bolo takmer tri hodiny cesty peši. Pretože ich jediným dopravným prostriedkom boli osly, skutočnou hnacou silou bola láska k Jehovovi. Je zaujímavé, že bratia z Guásima obvykle prišli na zhromaždenie prví! Na krajskom zjazde v Cholutece v roku 1970 bolo 13 bratov z Guásima  pokrstených. Jeden z nich sa rozhodol, že jeho rodina by mala mať väčší úžitok zo zhromaždenia, a doslova si svoj dom presunul do mesta. Ako? Kúsok po kúsku si ho preniesol na chrbte, vždy keď išiel na zhromaždenie!

Keď bratia zo zboru v El Progrese začali navštevovať mesto Santa Rita asi 24 kilometrov na juh, nadšene prijal literatúru majiteľ holičstva. Naliehal na bratov, aby u neho zostali a učili ho, ale oni chceli navštíviť čo možno najväčší počet obyvateľov mesta, kým odídu. Muž prosíkal: „Keď zostanete a budete ma učiť, dám vám dnes na noc miestnosť vo svojom dome a budem vás živiť, aby ste nestratili nič z cenného času.“ A tak bolo 15 bratov v tú noc nasýtených a ubytovaných v holičovom dome.

Prichádzajú pomáhať rodiny zo zahraničia

Mnohí, ktorí nemôžu slúžiť ako misionári, majú misionárskeho ducha. A tak v roku 1968, keď Strážna veža začala povzbudzovať bratov, aby sa presťahovali do krajín, kde je väčšia potreba, kancelária odbočky v Hondurase dostala stovky listov najmenej z 24 krajín.

Grant Allinger, v tom čase služobník odbočky, mal pripravený osemstranový spis, ktorý poskytoval podrobné a pozitívne poučenie pre tých, ktorí sa informovali. A výsledok? Od roku 1968 do roku 1974 sa do Hondurasu prisťahovalo najmenej 35 rodín z celého sveta — z Anglicka, Kanady, Nemecka, Spojených štátov, a dokonca aj zo vzdialeného Nového Zélandu.

Niektorí v snahe uskutočniť svoje plány čelili skutočným problémom. Jedna rodina z Kanady urobila potrebný prieskum, spočítala si náklady a pripravila sa na sťahovanie. Ale vznikol vážny problém: Ako zaplatia cestu? Aby splatili svoje dlhy, potrebovali predať auto. Deň odchodu sa približoval, ale oni mali stále len 16 dolárov. Jehova ich neopustil. Deň  pred odchodom auto predali! Navyše, keď im ich priatelia prichádzali popriať šťastnú cestu, každý im dal nejaké drobné na výpomoc a celá čiastka predstavovala 600 dolárov. Ďakovali svojim priateľom a ďakovali Jehovovi.

Tí, ktorí prichádzali slúžiť tam, kde je väčšia potreba, boli pre dielo skutočným dobrodením. Napríklad Raymond Walker prišiel z Anglicka v roku 1969. Trvalo nejaký čas, kým sa usadil a kým zvládol jazyk, ale potom vstúpil do radov priekopníkov a neskôr slúžil so svojou manželkou Oľgou v krajskom a oblastnom diele. Teraz slúži v päťčlennom výbore odbočky.

‚Záchrana ľudí každého druhu‘

Hoci apoštol Pavol povedal, že záchrana bude dostupná „ľuďom každého druhu“, vyhlásil tiež: „Nebolo povolaných mnoho múdrych v telesnom ohľade, mnoho mocných, mnoho urodzených.“ ​(Tít. 2:11; 1. Kor. 1:26) V Hondurase sa to ukázalo ako pravdivé. Ľudia každého druhu — oslnivá rozmanitosť — sa chopili pravdy, ale medzi veľmi bohatými a mocnými ich mnoho nebolo.

Zamysli sa nad prípadom jednej ženy. Jej matka ju vychovávala v čase, keď sa živila tým, že viedla nevestince. Keď matka zomrela, dcéra prevzala po nej živnosť. Nebolo pre ňu jednoduché privlastniť si pravdu, ale urobila to, a samozrejme zbavila sa rodinného podniku. V roku 1976 sa stala priekopníčkou a dnes sa jednoducho živí tým, že perie prádlo.

Filander bol ešte chlapec, keď začal študovať Bibliu, a jeho otcovi sa to vôbec nepáčilo. Čím väčšie pokroky Filander robil, tým usilovnejšie sa ho otec snažil zastaviť. Chcel, aby jeho syn navštevoval univerzitu a dosiahol nejaký úspech vo svete. Odmietol púšťať ho na zhromaždenia a na zjazdy alebo do služby, ale chlapec vždy našiel spôsob, ako sa  tam dostať. Bol pokrstený v roku 1972 a jeho pokrok sa nezastavil. Najprv sa stal priekopníkom a potom bol menovaný za staršieho. Po spolupráci so stavebnou skupinou na honduraskom bételi bol poslaný do Kolumbie, aby vykonával podobnú prácu. Čo sa týka členov jeho rodiny, ich postoj sa stal v priebehu rokov miernejší.

Povolanie, ku ktorému mal najbližšie Antonio, bolo opilstvo. Tým strávil podstatnú časť z 80 rokov života. Misionári s ním študovali bez úspechu a keď mu chcel misionár Russsell Graham poskytnúť ďalšiu príležitosť, bratia mu odporučili, aby radšej nestrácal čas. Antonio mal ale jednu dobrú vlastnosť — bol pokorný. Hoci jeho myseľ bola taká poškodená alkoholom, že tú istú látku musel študovať trikrát, nakoniec urobil pokroky k oddanosti a krstu. Slúžil verne Jehovovi až do svojej smrti.

José bol vychovávaný v katolíckej cirkvi, ale študoval socialistickú filozofiu a ateizmus. Na základe univerzitného štúdia získal presvedčenie, že ľudstvo je produktom evolúcie, a úplne prestal veriť v Boha. Bolestná smrť jeho nevlastného syna v roku 1966 ho priviedla k zisteniu, že ľudia sú tvárou v tvár smrti bezmocní. Raz mu misionár vysvetlil nádej na vzkriesenie. To vzbudilo u neho záujem a začal si znovu budovať vieru v Boha, ale tentokrát na pevnom základe. Dozvedel sa, že jediným liekom je Božie Kráľovstvo, nie socializmus, a stal sa zvestovateľom Kráľovstva. Odvtedy bol menovaný za staršieho a niekoľko rokov strávil v krajskom diele.

Ovocie neformálnych svedectiev

Jedným z najkrajších rysov kresťanskej služby v Hondurase je to, že sa vydáva neformálne svedectvo. Rozhovory v skupinách na trhoch, v čakárňach u lekára, vo vlakoch a na autobusových zastávkach sú jedným z rysov života v Hondurase.  Vďaka tomu je pomerne ľahké neformálne pristupovať k ľuďom s biblickým námetom.

V meste Omoa žila žena, ktorá vôbec nemala rada Jehovových svedkov. Nikdy s nimi nehovorila ani neprijala literatúru. Jej záujmom bolo zarábanie peňazí, a s tým cieľom chovala kurčatá. Jeden brat, ktorý poznal jej postoj, s ňou neformálne hovoril o niekoľkých spôsoboch, ako pri chove kurčiat ušetriť čas a peniaze. To si rada vypočula. O niekoľko týždňov vyšiel v časopise Prebuďte sa! článok o šetrení času a peňazí, a tak jej brat jeden výtlačok priniesol. Ona ho ocenila a teraz si rada berie našu literatúru.

Sestra, ktorá pracuje v obchode, bola trochu vystrašená výzorom jedného mladého zákazníka s dlhými vlasmi. Našla odvahu, aby s ním hovorila o nádeji na rajské podmienky, ale on ostro odpovedal, že rozprávkam neverí a že je hippie a narkoman. Sestra mu vytrvalo vydávala krátke svedectvá, kedykoľvek išiel okolo. Raz mu vysvetlila, že podľa 1. Korinťanom 6:9–11 je dôležité, čím sa stane, a nie čím bol. Keď sa jej spýtal, čo si myslí o jeho dlhých vlasoch, odpovedala, že nemá poverenie posudzovať niečí účes, ale sama zastáva  biblickú náuku, že dlhé vlasy sú pre muža potupou. (1. Kor. 11:14) Na druhý deň bol oholený a mal krátke vlasy! Požiadal o štúdium Biblie a jeden brat mu s radosťou vyhovel. Teraz je pokrstený a vedie svoje vlastné štúdiá.

Jeden chlapec mal vo zvyku, ako to u sedemročných detí často býva, hovoriť s každým, koho stretol. Keď uvidel mladého muža, ako sedí s knihou pred svojím domom, spýtal sa, či to, čo číta, je Biblia. Keď sa dozvedel, že to nie je Biblia, ale príručka pre mechanika, mladému mužovi priamo povedal, že večný život by mohol získať jedine vážnym čítaním Biblie. „Ak chcete, môj otec s vami môže študovať,“ povedal a zaviedol mladého muža do domu, aby sa stretol s jeho otcom. Koniec tohto príbehu je taký, že mladý muž bol v roku 1976 pokrstený. Ukázalo sa, že pred rokmi prijal od nejakej sestry časopisy, ale potom s ňou stratil spojenie. Aké dôležité sú neformálne svedectvá!

Uzavrieť manželstvo

Keď mnohé dvojice spoznali pravdu, uvedomili si, že musia urobiť opatrenia, aby boli zákonne zosobášené. Správa z roku 1973 uvádza, že len v zbore Bella Vista v Comayague také kroky podniklo 32 dvojíc — teda viac ako polovica zo 120 zborových zvestovateľov!

Teodoro a Mélida boli prarodičmi. Mélida študovala Bibliu a rozhodla sa, že chce slúžiť Jehovovi. Šesťdesiatročný Teodoro súhlasil so sobášom. A tak sa v sprievode svojich dvoch vnukov dostavili na mestskú radnicu. Tesne pred začiatkom obradu sa Teodoro obrátil na sobášiaceho úradníka a povedal: „Už ste uvažovali o tom, že by ste sa niekedy oženili?“ Bolo o ňom totiž všeobecne známe, že žije s jednou ženou a má tri nemanželské deti.

Ale čo má človek robiť, ak jeho druh nechce uzavrieť manželstvo? To bol problém, ktorému čelila Gladys. Roky žila  s Antoniom a mali spolu tri deti. Gladys študovala s misionárkou a chcela svoj život usporiadať, aby mohla slúžiť Jehovovi. Nakoniec Antoniovi povedala: „Dokiaľ sa nevezmeme, budem spávať s deťmi. Keď budeme zákonne zosobášení, potom môžeme zase spať spolu.“ Svoje slovo dodržala. Antonio čím ďalej tým viac hundral. Po dlhých šiestich mesiacoch kapituloval a povedal: „Dobre, berieme sa.“

Starostlivosť o rodinu

Životne dôležitým rysom našej služby je vyučovať rodičov, aby si plnili svoju Bohom danú zodpovednosť školiť svoje deti. Manželia s piatimi deťmi začali študovať. Robili pokroky a zakrátko navštevovali zhromaždenia. Tie mali na nich jednoznačne dobrý vplyv. Raz sa stalo, že misionár, ktorý s nimi viedol štúdium Biblie, počas štúdia zaspal. Pre objasnenie je potrebné dodať, že pod plechovou strechou bola teplota pravdepodobne vyše 50 stupňov Celzia. Otec uplatnil radu o školení svojej rodiny, ktorú počul na zhromaždení, a jednoducho pokračoval v štúdiu, pokiaľ sa misionár neprebudil, čo bolo po mnohých odsekoch. Prešlo niekoľko rokov a Jehova tejto usilovnej rodine požehnal. Otec je služobným pomocníkom, jeho manželka pomocnou priekopníčkou a najstarší syn je pravidelným priekopníkom.

Trojročný Ernesto príliš často pozeral televíziu, ako to býva aj v mnohých iných rodinách, a tak to jeho rodičom robilo starosti. Celý deň chodil a spieval si reklamné slogany. Ako opatrenie proti tomuto nezdravému vplyvu mu rodičia kúpili kazety s nahrávkami Moja kniha biblických príbehov a učili ho vypínať televízor. Ernesto bol bystrý. Čoskoro si nahrávky pamätal tak dobre, že stačilo povedať číslo príbehu a on ho celý porozprával. Raz večer na zhromaždení bol Ernestov otec očividne veľmi unavený. Niekto sa ho spýtal, prečo sa nevyspal. Unavene povedal: „Nemohli sme Ernesta zastaviť až do príbehu číslo 43.“ Ernest má teraz desať rokov  a je činný vo zvestovateľskej službe. Jeho rodičia sú šťastní, že vynaložili námahu, aby jeho myseľ naplnili užitočnými informáciami.

Môžu malé deti skutočne robiť vlastné rozhodnutie na základe poučenia, ktoré získavajú od svojich rodičov a prarodičov? Malý Mario, ktorý žije v La Ceibe, má štyri roky a mnoho času strávil so svojou babičkou Chepitou, ktorá je už dlho Jehovovou svedkyňou. Jedného dňa ho navštívila Maria, jeho druhá babička, ktorá je katolíčkou, a spýtala sa ho, či by s ňou išiel do kostola. „Babička, už nie,“ povedal. Babička sa spýtala prečo a on jej odpovedal: „Veľký Babylon, babička!“

Zdolávanie prekážok

Samozrejme, len málokomu sa darí slúžiť Jehovovi bez toho, že by nemusel čeliť vážnym prekážkam a problémom. Emilia prvýkrát počula posolstvo o Kráľovstve v roku 1967. Vtedy už bola vydatá, aj keď nie šťastne. Zo začiatku nebrala pravdu vážne. No keď sa začala viac snažiť, jej manžel sa vyhrážal, že sestru, ktorá s ňou študuje, vyhodí z domu. Emilia pevne vyhlásila: „Ak ju vyhodíš, budeme študovať na ulici.“ Raz sa Emilia zastavila v bare, kde jej manžel pil, aby mu povedala, že ide na zhromaždenie. Keď sa vracala, čakal na rohu a začal jej verejne nadávať, že je prostitútka.

Napriek takémuto ponižovaniu, a dokonca bitiu, sa Emilia rozhodla, že sa dá pokrstiť. Deti vychovala napriek vyše 20-ročnému neustálemu odporu. Od malička každé z nich poučovala, aby si cvičili biblické rozhovory v kríkoch a kvetoch na záhrade. Stála všetka táto práca za to? Dvaja z jej ôsmich synov sú teraz služobnými pomocníkmi a dvaja sú pravidelnými priekopníkmi. A čo Emilin manžel? Nakoniec prijal ponuku biblického štúdia s pravidelnou priekopníčkou — jednou zo svojich dcér!

 Aj zamestnanie môže spôsobiť prekážky v službe Jehovovi. Slúžky a pomocnice v domácnosti v Hondurase musia pracovať veľmi dlho. Často sa s nimi zaobchádza ako so skutočnými otrokmi a očakáva sa od nich, že budú k dispozícii sedem dní v týždni. Mnohé sa boja požiadať o voľno, aby neprišli o prácu. Jedna mladá sestra však hneď na začiatku vysvetlila, že prácu prijme jedine vtedy, keď si bude môcť vziať voľno, aby mohla uctievať Jehovu. Okrem starostlivosti o svoj vlastný dom ešte vedie jedenásť domácich biblických štúdií a väčšina jej záujemcov sa zúčastňuje na zhromaždeniach.

Fifi útočí!

Honduras dostáva poriadny prídel prírodných katastrof. Uragány nie sú v tejto krajine ničím neobvyklým, ale keď v septembri 1974 udrel na severné pobrežie uragán Fifi, bola to najväčšia prírodná katastrofa v dejinách zeme. Asi 1 600 svedkov (dve tretiny z celkového počtu v krajine) bývalo v postihnutej oblasti. Aj keď zahynulo asi 10 000 ľudí, žiadni bratia neprišli o život. Mnohí však stratili svoje domovy a majetok a mohutné záplavy veľmi poškodili komunikačné systémy, cesty, železnice a mosty, od ktorých sú všetci závislí. Jedna skupina svedkov sa na kanoe vybrala zo železničnej stanice Baracoa, aby zistila, či sú v poriadku bratia a záujemcovia, ktorí žijú osamote. Zistili, že s kanoe sa dá po zaplavenom území plávať až do Tely vzdialenej 55 kilometrov! Strechy domov a vrcholky stromov slúžili ako orientačné body. Keď sa otreli o jeden strom, spadol im do kanoe krútiaci sa koralovec, ktorý sa nemohol dostať na suchú zem. Rýchlym úderom mačety zabili smrteľne jedovatého plaza skôr, ako im mohol ublížiť.

Fifi spôsobil aj iné problémy. Museli sa odložiť dva krajské zjazdy. Správa za september sa znížila, pretože veľké množstvo času sa venovalo záchranným prácam. Prispievali bratia z celého sveta a v krátkom čase prišli dodávky z New  Yorku, New Orleansu a Belize. V priebehu necelého mesiaca bolo medzi bratov, ich rodiny a priateľov rozdelených 29 ton potravín. Nezabudnuteľným dňom sa stal 6. november onoho roku. Napriek obrovským prekážkam sa priamo v srdci postihnutej oblasti konal jednodňový krajský zjazd, na ktorom sa zúčastnilo 4 000 osôb. Po tvárach mnohých bratov a sestier tiekli slzy radosti a úľavy, keď zistili, že ich milovaní priatelia sú živí a zdraví.

Počas nasledujúceho roka postavili bratia dve nové sály Kráľovstva a 36 nových domov. Niektoré domy boli znovu postavené na pôvodných miestach, ale iné museli byť presunuté, lebo miesta, kde pôvodne stáli, boli teraz korytom rieky! Jeden brat prejavil za poskytnutú pomoc také ocenenie, že zmenil projekt svojho nového domu tak, aby mal jednak prostriedky a jednak priestor, aby na tom istom pozemku mohla stáť aj sála Kráľovstva.

Veľké zemetrasenia

„Ako hrmenie stoviek nákladných vlakov.“ Tak opísal jeden brat zemetrasenie zo 4. februára 1976, ktoré divoko triaslo jeho domom tak dlho, kým sa z takmer trojmetrových podpier neprevrátil do mokriny, nad ktorou stál. Asi 150 ďalších domov v meste bolo tiež veľmi poškodených. Epicentrum tohto zemetrasenia silného 7,5 stupňa však bolo hneď za guatemalskou hranicou, a práve tam boli škody naozaj veľké. Rybár, ktorý bol v tú mesačnú noc niekoľko kilometrov od pobrežia, povedal, že sa zdesil, keď videl, že oceán bol naraz hladký ako zrkadlo. Všade naokolo začali ryby divne vyskakovať z vody. Stále nechápal, čo sa deje, dokiaľ vo vzdialenom meste nezhasli všetky svetlá. Nad vodou sa ozývalo hrozivé burácanie.

V montaguijskom zlome došlo znovu k posuvom v roku 1980 a ľudia boli opäť vyhodení z postelí. No škody boli oveľa  menšie. Ľudia sami hovoria: „To je znamenie posledných dní.“ Nanešťastie väčšina z nich nepodniká žiadne kroky. Bez ohľadu na veľké zemetrasenia a ľahostajnosť mnohých ľudí dielo Kráľovstva v Hondurase stále rastie. Aj to je napokon znamenie, že žijeme v posledných dňoch. — Mat. 24:7, 14.

Rieka Eufrat vysychá

Nezasvätenému by sa mohlo zdať, že náboženstvo v Hondurase prekvitá. Mnohé kostoly sú stále plné, aspoň pri zvláštnych príležitostiach. No pribúdajú doklady, že vody (znázorňujúce ľudí), ktoré podporovali Veľký Babylon, začínajú vysychať. (Zjav. 16:12; 17:1, 15) Ľudia začínajú otvárať oči, a vidia odporné skutočnosti.

Katolíci v Hondurase sú napríklad veľmi oddaní „svätým“. Mnohí z nich boli preto veľmi otrasení, keď v máji 1969 pápež odstránil asi 200 „svätých“ z oficiálneho liturgického kalendára. „Svätý“ Martin z Porres, čierny peruánsky svätý, ktorý údajne bol schopný hovoriť so zvieratami, odstránený nebol, zatiaľ čo „svätý“ Krištof, veľmi obľúbený u vodičov nákladných áut a autobusov a u taxikárov, bol odstránený na základe historických pochybností. Takéto rozhodnutia vyvolali medzi ľuďmi vlnu znechutenia z toho, že boli tak dlho klamaní.

Jeden dvadsaťtriročný muž bol zanieteným katolíkom, agresívnym členom „kresťanského“ hnutia a ako autorita bol hneď po svojom kňazovi. Jedného dňa nastal v jeho živote obrat. Bol na návšteve u svojho priateľa, keď sa náhle objavil jeho kňaz, úplne opitý. Začal mladého muža urážať a používal pri tom tie najvulgárnejšie slová. Kňaz ho obvinil, že mladý muž zasahuje do jeho súkromného života, ktorý sa ovšem naozaj nedal nazvať dobrým.

Rozčarovaný muž vystúpil z cirkvi. O niekoľko týždňov „prijal Pána“ vo význačnom evanjelickom náboženstve. Pokrytectvo  a prázdne tradície viedli k rovnakému sklamaniu. A tak sa o rok neskôr obrátil k tomu, čo považoval za poslednú šancu: k biblickému štúdiu s Jehovovými svedkami. Vtedy si svedkov príliš nevážil, ale čoskoro na neho zapôsobil vzájomný súlad biblických náuk. Robil pokroky a poučoval svoju rodinu o tom, čo sa dozvedal. Svoj život oddal Jehovovi v roku 1975 a slúži mu dodnes.

Marta, pani v pokročilom veku, povedala svedkom, ktorí ju navštívili, že by chcela viac vedieť o Biblii a že je ochotná študovať, ale v žiadnom prípade nebude meniť svoje náboženstvo. Svedkovia súhlasili, že ju nebudú nútiť, aby niekde vstupovala. Po piatich mesiacoch začala navštevovať zhromaždenia. Kedysi bola diakonkou v cirkvi adventistov. Keď ju členovia jej cirkvi po dlhom čase navštívili, povedala im, že zatiaľ čo svedkovia žijú v láske a nádeji, ich cirkev je mŕtva.

V jednej oblasti žili v susedstve tri rodiny a ustavične sa hádali. Jedna rodina patrila k letnicovému hnutiu, druhá k evanjelikom a tretia k adventistom. Keď im istý misionár priniesol dobré posolstvo, na veľké prekvapenie všetky tri rodiny na posolstvo reagovali! Misionár navrhol, aby sa všetci zhromaždili na spoločné štúdium. Takýmto spôsobom nakoniec vyriešili svoje sťažnosti. Také je ovocie pravého náboženstva. — Ján 13:35.

Ovocím storočí falošného náboženského učenia v Hondurase je národná posadlosť smrťou. Keď niekto zomrie, na pohrebe sa objavia aj jeho najväčší nepriatelia, radujú sa, bdejú celú noc, pijú a hrajú karty. Jedna priekopníčka zo severného pobrežia si spomína, ako hovorila so starým mužom pred jeho skromným domom. Keď sa zvedavo pozrela na to, na čom muž sedel, vysvetlil jej, že je to jeho rakva. Mal ju už tak dlho, že spráchnivela. Potom hrdo ukázal na novú rakvu v dome, starostlivo umiestnenú na podstrešných  trámoch nad jeho posteľou. Koľko rakiev muž prežije, to sa ešte uvidí.

Požehnania a náročnosť krajského diela

Krajských dozorcov, ich manželky a prácu, ktorú konajú v prospech pravdy, si v Hondurase veľmi vážia. Práca je radostná, ale vyžaduje značné obete. Spočiatku predstavovala veľký problém doprava. Jeden brat z vysokohorského mesta Siguatepeque si spomína na krajského dozorcu, ktorý prišiel peši, tiekol z neho pot a pred sebou tlačil tragač naložený vecami na týždňovú návštevu.

Zlé počasie, rozvodnené rieky a nedostatok ciest týmto mužom a ich manželkám často sťažovali cestu z jedného zboru do druhého. Gary a Elaine Krauseovci, misionári zo 41. triedy Gileádu, boli pridelení pracovať v kraji, ktorý siahal od San Pedro Suly po Limón na okraji Mosquitie. Za veľmi zlého počasia sa tadiaľ nemohol dostať ani vlak alebo kôň. Tak museli Krauseovci ísť peši a niesť svoju batožinu asi 80 kilometrov pozdĺž pobrežia z Trujilla do Limónu a späť. Morský  vánok im pomáhal znášať silnú tropickú horúčavu, ale zistili, že niekedy je znesiteľnejšie ísť v noci.

Aníbal Izaguirre bol v roku 1970 krajským dozorcom na severnom pobreží a mal navštíviť vzdialenú dedinu Chacalapa. Prvú časť cesty išiel vlakom naloženým ovocím — banánmi a kokosovými orechmi — a rôznymi zvieratami. Potom nasledovala hrgľavá cesta až do dediny El Olvido, čo voľne preložené znamená „zabudnutie“. Záverečnou časťou cesty bol štvorhodinový pochod. Občas sa musel s kufrom na hlave brodiť riekami hlbokými až po prsia a zo stromov na neho pokrikovali opice. Cestou stretol statného černocha, ktorý sa ponúkol, že mu odnesie kufor a dovedie ho až do cieľa. Na čistine v džungli, kde bolo asi 50 chatrčí so slamenými strechami, silák kufor položil a oznámil: „Tak, a sme v Chacalape!“ No námaha stála za to, lebo na jednej chatrči bol nápis „Sála Kráľovstva Jehovových svedkov“. Schádzalo sa tam jedenásť zvestovateľov!

Neobvyklým prípadom v krajskom diele je Julio Mendoza zo zboru Juticalpa. Bol pokrstený v roku 1970 a v roku 1977 vstúpil do radov zvláštnych priekopníkov. Zakrátko bol vyškolený pre krajské dielo, v ktorom začal slúžiť v roku 1980. Čo je na ňom také neobvyklé? Či cestoval do miest, alebo vzdialených oblastí, vždy ho sprevádzala jeho manželka Dunia a malá dcéra Esther. Mnoho dedinských domov má len jednu miestnosť, v ktorej sa býva, spí a varí. Julio a jeho rodina sa o takúto miestnosť mnohokrát delili so svojimi hostiteľmi a s ich sliepkami, morkami a kozami! Keď sa raz nemohli dostať cez rieku, boli nútení stráviť noc v jedinej dostupnej nocľahárni: v húpacej sieti, v ktorej spali všetci traja.

V priebehu počiatočných rokov diela v Hondurase boli vždy krajskými dozorcami bratia zo zahraničia, či už misionári, alebo tí, ktorí prišli slúžiť tam, kde je väčšia potreba.  Postupne však boli štyria z piatich krajských dozorcov tamojší bratia. V nedávnych rokoch boli títo muži a ich manželky schopní zostať v diele dlhšie, ako to bolo v minulosti, bez ohľadu na také choroby, ako je hepatitída, malária a úplavica, ktoré sa vo vidieckom prostredí bežne vyskytujú.

Samozrejme, keď ich práca zavedie do veľkých miest, niekedy sa tešia z pohostinnosti bratov v krásnych domoch. Naučili sa tajomstvu prispôsobivosti tak ako apoštol Pavol. (Fil. 4:11, 12) V posledných rokoch je krajské dielo oveľa ľahšie. Je viac dláždených ciest a autobusové linky vedú prakticky do všetkých miest.

„Paste Božie stádo“

V roku 1972 nadobudli v Hondurase platnosť, takisto ako v iných častiach sveta, úpravy spôsobu, ktorým sú menovaní starší a služobní pomocníci. Ako celok bratia reagovali s ocenením a tvrdo pracovali, aby boli spôsobilí. Je zaujímavé, že v tom čase, keď bolo zavedené toto nové usporiadanie, tvorili honduraskí bratia iba jednu tretinu starších v krajine, ale v roku 1976 ich podiel vzrástol na dve tretiny.

V čase, keď bol v krajine priemerne menej ako jeden starší na zbor, bolo vždy nebezpečenstvo, že pasenie stáda bude zanedbávané. Starší teda dostali radu, aby školili služobných pomocníkov v pastierskej práci. Návštevy služobných pomocníkov mali bratov povzbudiť a zachovať otvorený priestor pre rozhovory. Samozrejme mali starších upozorniť, ak by niekde bol vážny problém.

V jednom zbore si mysleli, že istá sestra stratila akýkoľvek záujem o pravdu, lebo nechodila na zhromaždenia. Ale bratia zistili, že na zhromaždenia nechodila preto, že si nemohla dovoliť kúpiť topánky! Veľmi si ocenila malú pomoc a čoskoro bola zase na zhromaždení a v službe.

 Starší a takisto verní zvestovatelia si robili starosti so spomalením teokratickej činnosti v krajine v rokoch 1978 až 1983. Po rozbore situácie výbor odbočky vyzdvihol dva hlavné dôvody: hmotárstvo a nedostatok osobného štúdia. Zvlášť od polovice sedemdesiatych rokov mala veľký vplyv televízia. To vo veľkej miere spôsobilo úpadok študijných návykov. Hoci je hmotárstvo obvykle pripisované bohatším národom, skutočnosť je taká, že láska k peniazom pôsobí na chudobných takisto ako na bohatých. Jedna misionárka bola prekvapená, keď videla manželský pár svedkov, ktorý býval v dome s hlinenou podlahou a bez prívodu vody, a predsa mali televízor, stereo prehrávač a drahý nábytok do obývacej izby. Také veci je možné kúpiť na pôžičku, ale potom často musí pracovať manžel i manželka, aby dlh zaplatili. Nie div, že tento manželský pár vynechával zhromaždenia a bol v službe prakticky nečinný.

Odbočka zvyšovala úsilie v ‚pasení Božieho stáda‘ a pomáhala bratom, aby ‚obnovili lásku, ktorú mali na začiatku‘. (1. Pet. 5:2; Zjav. 2:4) V roku 1981 navyše prišlo jedenásť misionárov z novozriadenej pobočky školy Gileád v Mexiku a v roku 1988 prišli traja bratia zo školy dodatočného služobného vzdelávania. Mohutný vzrast od roku 1984 svedčí o tom, že Jehova všetkým týmto opatreniam požehnal.

Priekopnícka služba plodí priekopníkov

Od roku 1984 nastalo nápadné prebudenie na priekopníckom poli. Stačí porovnať priemer 937 pravidelných a pomocných priekopníkov v roku 1992 s 276 v roku 1976. Zatiaľ čo počet zvestovateľov sa zdvojnásobil, počet priekopníkov sa zvýšil takmer štvornásobne.

Nástrojom na ozdravenie radov priekopníkov boli otvorené články v Strážnej veži a v Našej službe Kráľovstva a povzbudzujúce prednášky na zjazdoch. Mnoho menovaných služobníkov  v zboroch začalo pozitívnejšie hovoriť o radostiach priekopníckej služby. Niektorí si upravili svoje záležitosti tak, aby sa mohli stať pravidelnými alebo pomocnými priekopníkmi. Uvedomili si, aké dôležité je ‚neuhášať oheň ducha‘, a tiež to, že priekopnícky duch je nákazlivý. (1. Tes. 5:19) Priekopnícka služba plodí priekopníkov.

Nie je nevyhnutné, ako sa niektorí mylne domnievajú, dosiahnuť finančné zabezpečenie prv, ako sa niekto stane priekopníkom. Všimnite si napríklad prípad mladého brata z vysokohorského Guásima. Deň pred svojím krstom podal prihlášku do pomocnej priekopníckej služby. Niekoľko mesiacov predtým tvrdo pracoval, aby si kúpil nové oblečenie a aby bol vo zvestovateľskej službe upravený. Prvý týždeň išlo všetko dobre, ale druhý týždeň neprišiel do služby. Ostatní priekopníci si robili starosti, a išli za ním do hôr. Tam zistili, že raz v noci, keď mladý brat spal, zlodej odniesol jeho oblečenie, ktoré sa sušilo na šnúre. Bratia mu obstarali nejaké oblečenie. Hoci stratil jeden týždeň, na konci mesiaca svoj cieľ dosiahol. Niekoľko mesiacov mal stále len jedny nohavice. To ale neskalilo jeho radosť, lebo mal možnosť vidieť, ako záujemca, s ktorým študoval Bibliu, sa dáva krstiť iba šesť mesiacov po jeho vlastnom krste.

V zbore San Lorenzo je dvadsaťročný slepý priekopník Adrian. V roku 1984 jeho sestra prijala biblické štúdium, ale Adrianovi ponúknuté nebolo. Mysleli si, že by nebol schopný študovať. Jeho sestra štúdiu príliš nerozumela, a tak jej Adrian, ktorý vždy počúval, všetko vysvetľoval. Sestra zakrátko stratila záujem. Adrianovi ešte stále nikto nenavrhol štúdium. Musel o biblické štúdium požiadať. To, čo sa dozvedel, tak hlboko na neho zapôsobilo, že s pomocou svojej rodiny začal onedlho chodiť na zhromaždenia.

Keď sa pravda v jeho srdci zakorenila, chcel sa o ňu deliť s ďalšími. Znovu sa predpokladalo, že túto náročnú úlohu  nezvládne. Adrian trval na svojom a bratia mu pomohli, aby sa mohol podieľať na službe. Za prvý mesiac svojej služby podal správu o 24 hodinách a potom jeho správa mesiac čo mesiac stúpala. V mesiaci po svojom krste podal prihlášku do pomocnej priekopníckej služby, a onedlho bol pravidelným priekopníkom. Obvykle podáva správu o vyše 100 hodinách a v súčasnosti vedie osem domácich biblických štúdií. A predstav si, že ho bratia najprv prehliadali!

Starostlivosť o zvláštne potreby

Ľudia vo zvláštnych situáciách často potrebujú zvláštnu mieru nesebeckej kresťanskej lásky. Napríklad Teresa je od troch rokov slepá. Kedysi trochu študovala so svedkami, ale v priebehu času sa zaplietla s rôznymi náboženskými skupinami. Niektorí členovia týchto náboženstiev sa nad ňou modlili, aby opäť získala zrak, ale samozrejme bez výsledku. Jej úprimným prianím bolo znovu študovať so svedkami. Príležitosť sa naskytla, ale ako by sa mohlo štúdium viesť? Sestra čítala odseky, a pokiaľ čítala dobre, so správnym dôrazom a prestávkami, pre Teresu nebolo ťažké správne odpovedať. Teresa čoskoro chcela chodiť na zhromaždenia. I keď sestra rozhodne nebola skúsenou cyklistkou, vozila ju tam na bicykli! Keď pršalo, bol to zaujímavý pohľad vidieť ich, ako prichádzajú skryté pod dáždnikom a chránené plastikovými vrecami.

Na zhromaždeniach Teresa rovno odpovedala na otázky, dokiaľ ju nepoučili, že najprv musí počkať, kým bude vyvolané jej meno. Naučila sa prednášať preslovy v škole teokratickej služby a začala sa podieľať na službe. Bez ohľadu na svoju zvláštnu situáciu má svoje duchovné oči rozlišovacou schopnosťou upreté na cenu: na slávny deň, keď uvidí krásu pozemského raja.

V horách žil jeden starý, takmer slepý muž. Od brata, ktorý vynaložil zvláštne úsilie, aby s ním zostal v spojení, prijal  knihu Pravda. Niekedy bol muž taký chorý, že nemohol študovať, ale obvykle, keď spoločne študovať mohli, odpovedal premýšľavo a múdro. Raz bol starec preč. Susedia hovorili, že odišiel bývať k dcére do mesta, pretože potreboval lekársku starostlivosť. Brat si nepovedal, že viac urobiť nemôže, naopak, hľadal riešenie. Keď navštívil zjazd v tomto meste, šiel z domu do domu a hľadal svojho bývalého záujemcu. A nakoniec ho našiel, ako odpočíva v hojdacej sieti! Zariadilo sa, aby štúdium pokračovalo. Starec sa zanedlho dokonca naučil, ako sa dostane na zhromaždenie sám. Cestou do sály Kráľovstva totiž počítal ulice. Časom sa stal zvestovateľom dobrého posolstva. Akí boli ľudia ohromení, keď videli tohto bielovlasého, takmer slepého muža, ktorý vo veku 93 rokov trávil každý mesiac 30 až 70 hodín tým, že navštevoval dom za domom!

Lagaosa svedkovia v Puerto Cortés láskyplne nazývali Laguito. Takmer od nepamäti bol zvláštnym priekopníkom. Čo sa týka jeho veku, mohol len neurčito povedať: „Myslím si, že nemám viac než 86 rokov.“ Laguito mal veľmi slabý zrak, a tak musela kancelária odbočky niekedy lúštiť jeho správu zo zvestovateľskej služby. V jednom mesiaci podal správu o nemožných 1 050 hodinách. Ukázalo sa, že aj tak išlo o pozoruhodných 150 hodín. Z rovnakého dôvodu sa často zrážal s rôznymi vecami, keď jazdil na bicykli. Potom čo vbehol do potoka a poranil si hlavu, bratia konečne rozhodli, že jedinou láskavou možnosťou bude, aby Laguitov bicykel opatrne vzali a predali. Laguito bol neskôr v dôsledku hepatitídy pripútaný na lôžko a už sa nezotavil. Pretože nemal žiadnych známych príbuzných, zbor prevzal o Laguita starostlivosť počas jeho posledných šiestich mesiacov. Jeden brat ho vzal k sebe domov a každý deň tam prišiel niekto, kto venoval pozornosť potrebám tohto milovaného verného starého brata.

 „Neboli nášho druhu“

Musíme počítať s tým, že všetci nezostanú verní. V priebehu rokov musel byť v Hondurase vylúčený z kresťanského zboru značný počet osôb, zvlášť pre nemravnosť a opilstvo. Niektorí zaplatili tiež v duchovnom zmysle cenu života za odpadlíctvo, ktoré je charakteristické aroganciou a rozkolníctvom. I keď je odňatie pospolitosti vždy smutné, zachraňuje životy, zachováva zbor čistý, podnecuje niektorých priestupníkov k pokániu a niekedy je dokonca dobrým svedectvom.

Napríklad, Blanca Rosaová študovala s misionárkou, ktorá mala práve odísť z ich krajiny. Misionárka chcela odovzdať štúdium inej zvestovateľke, ale Blanca Rosaová v štúdiu nechcela pokračovať. Bola však napriek tomu zvedavá, prečo misionárka musí odísť. „Príďte dnes večer na zhromaždenie a pochopíte to,“ vysvetľovala jej sestra. Aby Blanca Rosaová uspokojila svoju zvedavosť, išla v ten večer na zhromaždenie a počula oznámenie: Manželovi misionárky, ktorý bol aj zahraničným misionárom a dozorcom, bola odňatá pospolitosť so zborom. Blanca Rosaová bola hlboko dojatá. Pomyslela si: ‚To je skutočná pravda. Ani rasa, ani zovňajšok, ani postavenie nezabráni, aby priestupník nebol vylúčený zo zboru.‘ Tu nastal zvrat v jej živote. Bola pokrstená a štyri roky slúžila ako pomocná priekopníčka.

Márnotratní synovia

Zdrtení rodičia už preliali veľa sĺz, keď videli, ako je milovaným synom a dcéram odnímaná pospolitosť alebo ako sú jednoducho stratení v bahne nemravnosti tohto sveta. Ježišovo známe podobenstvo o ‚márnotratnom synovi‘ v 15. kapitole Lukáša je pre nich zdrojom útechy a nádeje. V Hondurase sú veľké rodiny bežné, a tak je i počet márnotratných synov veľký. Trochu pravdy je však i na porekadle: „Nádej umiera posledná.“

 Oswaldo od detstva poznal pravdu, pretože ho vychovával strýko, ktorý je Jehovovým svedkom. Nedal sa pokrstiť. Počas dospievania začal viesť dvojaký život. Chodil na zhromaždenia a zúčastňoval sa zvestovateľskej služby, ale navštevoval aj diskotéky so svojou svetskou priateľkou. Aby uspokojil svoje chúťky, dokonca okradol jedného brata. Musel opustiť dom svojho strýka, a potom ešte hlbšie zapadol do nemravnosti a drog. Nakoniec vstúpil do armády.

Uplynuli roky a Oswaldo zatúžil po živote, ktorý kedysi zakúsil v Jehovovej organizácii. Cítil sa však bezmocným, aby v tom niečo urobil. Náhodou sa jedného dňa stretol so svojím strýkom a povedal mu, že by sa chcel vrátiť. Hoci strýko silne pochyboval o Oswaldovej úprimnosti, dal mu adresu misionárskeho domova. Oswaldo tam hneď zašiel a zariadil si biblické štúdium. V tom istom týždni začal čítať časopisy a navštevovať zhromaždenia; to mu zase dodalo silu, ktorú potreboval, aby sa zbavil drog a nemravného života. Nabral odvahu, aby odškodnil tých, ktorých predtým okradol. Jedna sestra nechcela nič prijať, ale Oswaldo naliehal a dal jej televízor a krabicu jabĺk, aby uľavil svojmu svedomiu. To veľmi zapôsobilo na neveriaceho manžela našej sestry.

Ale Oswaldo bol ešte v armáde. Prial si, aby našiel spôsob, ako byť prepustený. Stalo sa však, že jeho nadriadený v dôstojníckom zbore bol prepustený pre krádež, a Oswaldovi bolo povedané, že by ho mohol nahradiť. Služobný postup by bol znamenal vyšší plat a zábavnú prácu, ale Oswaldo zostal neoblomný a snažil sa o prepustenie. Ohlásil sa u veliteľa. Skôr než sa zmohol na zmienku o prepustení, veliteľ mu gratuloval k povýšeniu! Oswaldo zachoval pevný postoj a vysvetlil, čo skutočne chce: opustiť armádu a ujať sa služby celým časom. Na jeho prekvapenie jeho prianiu vyhoveli. A naviac zmeny osobnosti, ktoré urobil počas posledných mesiacov v armáde, spôsobili, že mu bol udelený  diplom s blahoprianím. Otvorili sa mu veľké možnosti k vydávaniu svedectva. Skôr než opustil armádu, jeho vojenskí priatelia ho úctivo prezývali „kazateľ“. Teraz je pokrstený a stal sa pravidelným priekopníkom, skutočným kazateľom.

Santiago sa tiež vydal trochu vzdorovitým smerom. Mal tri sestry. Dve z nich boli pravidelnými priekopníčkami, a tá posledná bola pomocnou priekopníčkou; všetky tri boli činorodé, usilovné a duchovne zamerané. Santiago nebol. Bol pyšný na svoje svetlé vlasy (čierne vlasy sú v Hondurase takmer pravidlom) a mal ich poriadne dlhé. Jeho dôvernými priateľmi boli zlodeji, opilci a narkomani. Tieto návyky pestoval s nimi. Preto nebolo prekvapením, že takmer každý mesiac skončil vo väzení. Napriek tomu však jeden brat misionár uvažoval: „Ak má v teokracii tri sestry, potom je iste nemožné, aby jemu úplne chýbali dobré vlastnosti.“ Ponúkol sa, že bude so Santiagom študovať, a ten to prijal. Nerobil však pokroky. Nakoniec misionár štúdium skončil a vysvetlil mu, že pokračovanie by bolo bezúčelné, pokiaľ by Santiago nechcel uplatňovať to, čo sa naučil.

 Uplynuli mesiace a na začiatku roku 1986 Santiago modlikal, aby mu bola poskytnutá ďalšia príležitosť. Tentokrát to bolo odlišné: Ostrihal si dlhé vlasy, pripravoval sa na štúdium, a dokonca svedčil svojim predošlým priateľom, ktorí sa mu začali vyhýbať ako moru. Misionár však napriek tomu nebol úplne presvedčený. „Naozaj skončil s fajčením a prestal robiť neplechu vo svojom susedstve?“ pýtal sa Santiagových sestier. Áno, skutočne prestal. V apríli dostal súhlas, aby sa zúčastnil zvestovateľskej služby. V máji podal správu o 65 hodinách v diele; v júni viedol päť biblických štúdií. Pokračoval až ku krstu a zakrátko sa ujal vedenia v duchovnej činnosti rodiny. V roku 1989 sa stal zvláštnym priekopníkom.

Čo spôsobilo, že sa Santiago tak zmenil? Odpovedá: „Po prvom štúdiu som vedel, čo sa Jehovovi páči, a čo nie. Potom som si všimol, že kedykoľvek som urobil niečo zlého a vedel som, že je to zlé, skončilo to tým, že som mal veľké problémy s inými ľuďmi. To mi pomohlo, aby som videl, že to, čo si Jehova praje, je tým najlepším a slúži na našu ochranu. Človek, ktorý poslúcha Jehovu, má vždy menej ťažkostí. Nechcel som mať celý svoj život len ťažkosti, a tak som začal študovať znovu, ale tentokrát som už uplatňoval, čo som sa naučil.“

„Modrá bomba“ a iné knihy

Publikácie Spoločnosti Strážna veža pomohli mnohým ľuďom zmeniť spôsob života a priblížiť sa k Jehovovi. Tieto publikácie sú vhodne prispôsobené, aby ich mohli používať ľudia gramotní i pologramotní, mladí i starí. Nedá sa povedať, ktorá z nich mala na honduraskom poli najväčší účinok.

Tak napríklad svetovo preslávená kniha Pravda, nazývaná aj „Modrá bomba“, ktorá bola na celom svete vytlačená a rozšírená v počte značne presahujúcom sto miliónov kusov. Istá učiteľka v evanjelickej nedeľnej škole sa rozhodla, že zájde do sály Kráľovstva a požiada o biblické štúdium. Cestou stretla  jednu sestru, a tá sa jej spýtala, prečo chce študovať so svedkami. Odpovedala: „Teraz som našla pravdu, a už nechcem byť učiteľkou v nedeľnej škole.“ Táto žena si tajne čítala knihu Pravda. Bola sklamaná, že s ňou nemôže byť vedené štúdium denne, ale len dvakrát týždenne. Napriek tomu robila výrazné pokroky a čoskoro začala chodiť na zhromaždenia. Raz začula, ako dozorca školy teokratickej služby hovorí, že každý, kto chce byť Božím služobníkom, by sa mal do tejto školy zapísať. Urobila to teda. Pretrhla akékoľvek zväzky s nedeľnou školou a zamerala sa na to, že sa stane pravou služobníčkou Jehovu.

Aj kniha Mladosť bola v Hondurase dobre prijímaná. Učitelia ju v niektorých školách používali ako podklad na rozhovory v triede. Jedno mladé dievča dostalo knihu Mladosť od svojej babičky a vzalo si ju do školy. Učiteľka knihu preskúmala a spýtala sa, odkiaľ ju má. Ozval sa jeden chlapec z triedy, ktorý ju mal tiež, a povedal, že ju vydali Jehovovi svedkovia. Učiteľka požiadala o zakúpenie 34 kníh pre potreby školy.

Na školách vyššieho stupňa mala značný vplyv kniha Stvorenie. Jedna sestra, ktorá pracuje ako učiteľka, sa vždy bránila nátlaku riaditeľa i ostatných učiteľov, ktorí chceli, aby vyučovala o pravekom človeku. Keď vyšla kniha Stvorenie, s úspechom ju v triede použila a dala ju aj jednej učiteľke a riaditeľke školy.

V Puerto Cortés a v podobných oblastiach má túto knihu skoro každý riaditeľ školy. Karibský riaditeľ jednej celosvetovej charitatívnej organizácie, ktorý študoval na univerzite v Anglicku, ju prečítal niekoľkokrát a povedal: „Táto kniha ide priamo k jadru veci. Nedá sa súčasne veriť v Boha a v evolúciu.“

Knihu Pravda teraz nahradila kniha Žiť navždy a milióny ľudí z nej čerpajú nádej a útechu. Leticia sa v detstve bála  smrti; kedykoľvek zomrel niekto, koho poznala, premohol ju nesmierny zármutok. Spomína: „Už dva roky som od tejto bolesti oslobodená; môjmu smútku je koniec.“ Ako sa to stalo? „Jedna kamarátka zo školy mala knihu Žiť navždy, ale necenila si ju, a tak mi ju dala. Na strane 10 som sa dočítala: ‚Nechceš predsa zomrieť, a nepraje si to ani žiadny iný normálny človek, ktorý má primerané zdravie. Boh nás vytvoril s túžbou po živote, a nie s túžbou po smrti... Milujúci Boh by istotne nebol stvoril ľudí s túžbou žiť navždy, aby im potom znemožnil splniť túto túžbu.‘ Rozjímala som nad tým a pocítila som upokojenie. Svojej kamarátke som neskôr povedala, že som jej hlboko vďačná, pretože mi venovala skutočný poklad.“

Najdôležitejšia kniha, ktorú používame, je samozrejme Biblia. V Hondurase, kde sa ľudia túto knihu vôbec neodvažovali čítať, je Preklad nového sveta neoceniteľnou pomôckou. Keď tento preklad vyšiel roku 1965 v španielčine, prudko stúpol počet Biblií rozšírených medzi obyvateľmi — a síce o viac než 1 000 percent oproti údaju z roku 1967. Tento vynikajúci preklad i naďalej pomáha ľuďom, aby sa priblížili k Autorovi Biblie, Jehovovi.

Jediný časopis

Keď prvýkrát začali do Hondurasu prichádzať časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! v celofarebnom prevedení, bola to slávna udalosť. Ich príťažlivosť sa vtedy, v služobnom roku 1986, prejavila 13-percentným zvýšením počtu rozšírených časopisov. Ľudia v Hondurase naozaj oceňujú širokú škálu námetov v týchto časopisoch a skutočnosť, že sa opierajú o autoritu Biblie. Často je možné vidieť, ako ich ľudia čítajú v autobusoch alebo v kanceláriách.

Jeden lekár v oblasti La Ceiba odporučil tehotnej žene, ktorá mala už niekoľkokrát problémy pri pôrode, aby išla na potrat. Nebola si istá, ako by sa mala zachovať, a tak ju lekár  poslal preč, aby si to rozmyslela. V deň, keď sa mala znovu dostaviť k lekárovi, zanechal u nej jeden svedok časopis. Hlavným námetom boli potraty. Časopis jej pomohol urobiť pevné rozhodnutie, že potrat nepodstúpi. Všetci mali veľkú radosť, keď nakoniec bez problémov porodila! Táto žena začala študovať Bibliu. Teraz je pokrstená ona i jej najstaršia dcéra a obe slúžia ako pomocné priekopníčky. Začalo sa to jediným časopisom.

Jedna sestra zanechala personálnemu riaditeľovi ministerstva školstva Prebuďte sa!, ktoré obsahovalo článok „Snaž sa o pokoj so svojimi blížnymi“. Príjemne ju prekvapilo, keď 300 zamestnancov dostalo fotokópiu tohto článku! Mali ho využiť ako podklad pre diskusiu pri študijnom seminári. Zasadanie bolo dlhé, ale nikto sa nesťažoval. Atmosféra medzi pracovníkmi sa v dôsledku tohto seminára podstatne zlepšila a riaditeľ si u personálu získal obľubu a úctu. I tu sa to začalo jedným časopisom.

Je zvláštne, že niektorí bratia mali k rozširovaniu časopisov negatívny postoj. V roku 1981 jeden malý zbor rozšíril veľmi málo časopisov, v priemere mesačne len tri časopisy na zvestovateľa. Krajský dozorca ich povzbudzoval, aby mali pozitívny postoj vzhľadom na pravú hodnotu týchto časopisov. Čoskoro každý zvestovateľ rozširoval priemerne 16 časopisov za mesiac. Na ich prekvapenie niektorí ľudia radi prijali tri alebo štyri výtlačky!

Ďalší pokrok vo vidieckych a odľahlých obvodoch

V roku 1970 bolo odhadnuté, že sa dobré posolstvo o Kráľovstve stále dostáva len k trom až štyrom desatinám obyvateľov Hondurasu. V súlade s podnetmi, ktoré dal v tom roku zónový dozorca, bolo rozhodnuté reorganizovať obvody zborov, aby bolo možné zastihnúť väčšie percento obyvateľstva.  Zbory na to reagovali tak, že poriadali raz týždenne automobilové, a niekedy dokonca autobusové výpravy na vidiek. Napriek tomu však nebolo možné pokryť celú krajinu. V roku 1971 sa kancelária odbočky chopila iniciatívy a zabezpečila, aby na zostávajúcom nepridelenom území pracovali raz ročne dočasní zvláštni priekopníci.

Dvaja zvláštni priekopníci Armando Ibarra a Manuel Martínez dostali pridelenie prepracovať odľahlé obvody oblasti Olancho. Podnikli najmenej päť výprav do roztrúsených dedín tohto rozľahlého územia. Je to oblasť nekonečných hôr a zapadlých údolí, kde žijú jaguáre i jedovaté hady, ovšem tiež bytosti zo všetkých najnebezpečnejšie — násilní ľudia.

Aby mohli pokryť väčšie územie, dohodli sa, že budú pracovať oddelene a pritom budú neustále udržiavať kontakt. Jedného dňa si Armando uvedomil, že už nejaký čas nevidel Manuela, a vydal sa ho hľadať. Keď sa blížil k jednému domu, počul, ako ktosi hovorí: „Teraz nech ťa zachráni tvoj Boh alebo tvoja Biblia!“ Dostal veľký strach, ale pomodlil sa k Jehovovi a vošiel dovnútra. Vnútri bola napätá situácia. Manuel držal ruky nad hlavou a oproti nemu stáli dvaja muži ozbrojení pištoľou a mačetami. Keď zbadali Armanda a uvedomili si, že Manuel nie je sám, odložili zbrane a nechali ho ísť. Manuel, tvárou obrátený k mužom, pomaly vycúval z domu a pripojil sa k svojmu partnerovi. Nato obaja odišli do inej dediny.

Vtedajší krajský dozorca Hector Casado poslal v máji 1987 zborom listy, v ktorých žiadal o dobrovoľníkov, ktorí by zorganizovali šesťdňovú výpravu po odlúčených dedinách v oblasti nazývanej Santa Bárbara. Boli potrební zdatní bratia a sestry, ochotní podnikať výstupy do hôr a spať v akejkoľvek dedine, kde ich zastihne noc. V dohodnutý deň sa v San Pedro Sule zišlo 70 svedkov z 26 zborov a odlúčených skupín.  Boli rozdelení do ôsmich skupín, pomodlili sa k Jehovovi a vydali sa na cestu, každý svojím smerom. Stretli sa s najrôznejšími, väčšinou veľmi chudobnými ľuďmi. Niektorí boli veľmi priaznivo naklonení, iní sa stavali nepriateľsky. Bolo mnoho negramotných, ale našli sa i takí, ktorí pred rokmi dostali niektorú knihu a teraz dobre poznali pravdu. Jedna žena si tak priala knihu Žiť navždy, že za ňu ponúkla svoju jedinú sliepku.

Jedna skupina podnikla po krivoľakých horských cestách namáhavú šesťhodinovú cestu automobilom s pohonom na všetky kolesá. Keď konečne dorazili do malého mestečka, uvítala ich prietrž mračien. A to bolo šťastie, lebo v tejto oblasti nepršalo niekoľko mesiacov. Búrka bola pripisovaná príchodu bratov! Napokon sa tam stretli s dobrým prijatím i vody pravdy. Niektoré sestry sa vracali ešte v to isté odpoludnie, aby viedli so záujemcami biblické štúdiá. Určitý počet týchto štúdií pokračoval prostredníctvom listov.

Iná skupina prepracovávala pásmo, ktoré bolo prakticky pod kontrolou severoamerických evanjelikov. Tí tu mali svoju rozhlasovú stanicu. Na rozhlasových vlnách rozpútali propagačnú kampaň proti svedkom. Opisovali ich, ako chodia v dvojiciach a nosia tašky s literatúrou. „Dávajte si na svedkov pozor,“ varovali. „Sú schopní a majú hlboké biblické znalosti. Mohli by oklamať i odborníka z radov našich bratov. Vyhýbajte sa im! Neprijímajte ich doma!“ Táto bezplatná publicita podnietila značnú zvedavosť a vydláždila cestu k mnohým zaujímavým rozhovorom.

V inom meste ponúkol pohostinný, ale veľmi chudobný muž bratom prístrešie. Spať na slamených rohožiach, položených na holej hlinenej podlahe, nebol problém. Ale kým sa rozodnilo, prebudili ich blchy, ktoré si zmysleli, že si dajú včasné raňajky! Takmer jediným zdrojom príjmov v tomto meste je pletenie slamených rohoží. Niekoľko žien, ktoré  v priebehu dňa neprijali literatúru, prišlo večer k domu, kde boli bratia ubytovaní. Ženy ponúkli výmenou za knihy novoupletené rohože.

Po šiestich dňoch sa sedemdesiatčlenná skupina opäť zišla. Rozšírili 623 kníh, 687 časopisov a strávili v službe 2 455 hodín!

Niektorí si hovorili, či snaha o spojenie s týmito odlúčenými ľuďmi stojí za tú námahu, keď je takmer nemožné vykonávať u nich opätovné návštevy. Nesmieme podceňovať moc, s akou sa môže pravda zakoreniť v srdci človeka. V jednom odľahlom území sa istý muž pravidelne vyberal do mesta, aby tam získal literatúru. Keď sa to dozvedela skupina, ktorá to územie prepracovávala, osedlal jeden brat svoju mulicu a vydal sa do hôr nájsť tohto muža. Našiel dom, ale  manželka toho muža mu oznámila, že nie je doma. Kde bol? Odpovedala: „Šiel kázať.“

Jeden dozorca v podobnom duchu uviedol: „Predstavte si, že vchádzate do malého vzdialeného mesta, kde nečakáte veľký záujem. Ale v jednom dome za druhým ľudia hovoria: ‚Nás navštevujú Jehovovi svedkovia a sme presvedčení, že majú to pravé náboženstvo!‘ To sa nám stalo. Iní v tom istom meste hovorili: ‚Poďte dovnútra, už na vás čakáme; študujeme s donom Tivom.‘ ‚Kto je don Tivo?‘ pýtali sme sa. Žiadneho takého brata sme nepoznali. Tento človek zrejme obdržal literatúru a jej posolstvo zapustilo v jeho srdci hlboké korene. Akonáhle don Tivo stretol svedka, ktorý mu vysvetlil, ako knihy používať a ako viesť biblické štúdiá, ihneď sa vydal robiť učeníkov. V čase, keď sme sa s ním stretli, viedol sedem biblických štúdií. Bola medzi nimi dvojica, ktorá si zariaďovala právoplatný sobáš, aby sa mohla pripojiť k donovi Tivovi v jeho kazateľskej práci.

Pozoruhodné zjazdy

Prvý oblastný zjazd sa v Hondurase konal v roku 1948 a prítomných bolo 467 osôb. Jeden obchodník, ktorý sa zjazdu zúčastnil, povedal: „Bolo načase, aby niekto prišiel s takým posolstvom. Je pre mňa nové, ale páči sa mi.“

Uplynulo ešte osemnásť rokov, kým bol usporiadaný prvý medzinárodný zjazd. V decembri roku 1966 sa v hlavnom meste zhromaždilo 1 422 osôb vrátane 225 bratov, ktorí prišli zďaleka, napríklad z Kanady, Nemecka a Austrálie. Karavána jedenástich autobusov priviezla 450 bratov zo San Pedro Suly. Vtedy ešte nebola dobudovaná asfaltová cesta zo San Pedro Suly do Tegucigalpy. Museli teda podniknúť namáhavú dvanásťhodinovú trasu po kľukatých horských cestách. Prišli i bratia z ďalekej La Ceiby, ovšem o deň neskôr, pretože nákladný vlak s ovocím, ktorým cestovali, nemohol  pre prudké dažde prejsť. Žiaden z bratov tú ťažkú cestu neľutoval.

V prednáške „Počujte Danielove slová na tento deň“ si vypočuli časové rady k problému nacionalizmu. Prvýkrát v živote videli dramatizáciu. Nazývala sa „Obracajte sa na Bibliu ako na životné vodidlo“. Pomohla bratom žijúcim v komunitách, aby sa chránili pred smilstvom, ktoré je tam také bežné, že muž verný svojej manželke je verejnosťou považovaný za podivína alebo za menejcenného.

Ako tlač, tak rozhlas poskytli priaznivú publicitu. Nepriatelia sa samozrejme ako obvykle snažili a šírili lži a negatívne správy. Pravde sa však v tlači dostalo omnoho väčšej pozornosti a priestoru. Ako povedal apoštol Pavol: „Nemôžeme robiť nič proti pravde, ale len pre pravdu.“ ​(2. Kor. 13:8) Tento zjazd nepochybne prispel k vynikajúcemu rastu, ktorý nasledoval. V priebehu ďalších troch rokov bolo pokrstených 477 osôb, v porovnaní so 175 pokrstenými za tri predošlé roky.

Z času na čas navštevujú zjazdy členovia vedúceho zboru a bratia sa vždy veľmi radujú z posily, ktorá sa im v ich prítomnosti naskytá. Brat N. H. Knorr prišiel niekoľkokrát. Na rôznych zjazdoch hosťovali aj bratia W. L. Barry, J. C. Booth, F. W. Franz, M. G. Henschel, W. K. Jackson, K. F. Klein, A. D. Schroeder a L. A. Swingle.

Oblastný zjazd „Ľud zachovávajúci rýdzosť“, ktorý sa konal v roku 1986, bol ďalšou výnimočnou udalosťou. Dramatizácia „Tvoja budúcnosť — výzva“, pohla mnohých bratov a sestry k tomu, aby vážnejšie premýšľali o priekopníckej službe. Jeden mladý brat počítal s tým, že po zjazde bude študovať na univerzite. Zmenil však názor a začal hľadať svetskú prácu, ktorá by mu umožňovala byť pomocným priekopníkom. Jeho sestra stratila zamestnanie, pretože nechcela  prísť o zjazd. I ona sa chopila pomocnej priekopníckej služby.

V škole v Puerto Cortés sa konal malý krajský zjazd, ktorý bol v určitom ohľade pozoruhodný: chýbal krajský dozorca! Uviazol na opačnom brehu rozbúrenej rieky a nezostávalo mu nič iné, než zostať tam, kde bol. Bratia na situáciu zareagovali dobre. Rozdelili si medzi sebou úlohy krajského dozorcu, takže žiaden bod programu nebol vynechaný. Stále tu však bol jeden problém: bratia, ktorí mali nad zjazdom dozor, rozhodli, že by každý rečník mal mať sako. V týchto končinách vlastní sako len málo bratov, pretože im obvykle nie je na nič. Keď teda prvý brat ukončil svoju časť programu, to isté červené sako a zelená kravata sa objavili znovu — a potom ešte pri dvoch ďalších vystúpeniach. Rozdielne telesné rozmery týchto štyroch bratov dodali inak normálnemu zjazdu trochu humorný ráz.

Stavby pravého uctievania

Jehovovi svedkovia sú stavitelia — budujú kresťanské osobnosti, šťastné rodiny a zjednotené, pokojné zbory. Rastúce zbory v Hondurase museli priložiť ruku k dielu, postaviť sály Kráľovstva a kanceláriu odbočky. V prvých rokoch poslúžila ako sála Kráľovstva obývacia izba v dome jedného brata. Rozostavalo sa niekoľko lavíc a na stenu sa umiestnil nápis. Onedlho však zbory pochopili, aké je výhodné postaviť si vlastnú budovu. V roku 1971 malo pätnásť z dvadsiatich dvoch zborov v Hondurase svoje vlastné sály.

Sály Kráľovstva sú obvykle jednoduché, čisté a vhodne zapadajú do okolitého prostredia. V Chacalape bolo na čistine v džungli postavené prístrešie s otiepkovou strechou a mahagónovými lavicami, vyrobenými z miestnych stromov. Náklady na jeho stavbu nepresahovali 20 dolárov. V La Junte  neďaleko rieky Ulúa rastie hojne bambus, a preto tamojšia sála s hlinenou podlahou a bambusovými stenami stála približne tiež toľko. Od tej doby bola niekoľkokrát rozšírená a vylepšená, ale stále je rovnako jednoduchá a dobre sa hodí do svojho okolia. V mestách sú naopak vhodné iné typy sál.

Stavať sálu ďaleko od niektorého väčšieho mesta nie je nič ľahké, i keď je to sála jednoduchá. Človek nemôže jednoducho zodvihnúť telefón a objednať si drevo, piesok a cement. V roku 1973 postavili v Siguatepeque nekvalifikovaní bratia sálu len z dostupných surovín. Piesok a štrk vybrali lopatami z riečneho dna a preosiali. Postínali vysoké borovice a pomocou volov ich vyvliekli z rokliny. Potom ich položili na podpery a ručnou pílou pre dvoch mužov, dlhou 2,7 metra ich rozrezali na jedenásťmetrové trámy.

Zaujímavé sú dejiny kancelárie odbočky čiže bételu. Od roku 1946 sa najímali objekty v hlavnom meste, čo v priebehu rokov znamenalo časté sťahovanie. Avšak v čase, keď ako služobník odbočky slúžil Harold Jackson, začal rast záujmov Kráľovstva naznačovať, že bude nutné postaviť budovu, ktorá by zodpovedala potrebám. Preto na vhodnom mieste zakúpil pozemok s výhľadom na americké veľvyslanectvo. Práce sa začali v roku 1961. Toho roku už slúžil ako služobník odbočky Lloyd Aldrich. Architektom bol Baltasar Perla zo Salvadoru a dodávateľom Pedro Armijo z Tegucigalpy. Nástroje i stavebné technológie boli jednoduché.

Brat Aldrich komentoval vynikajúcu kvalitu remeselníckej práce: „Je podivuhodné, čo bratia dokázali bez moderných strojov a zariadení. Skoro všetko sa robilo ručne. Jediné významnejšie stroje boli miešačka na cement a nákladné auto, ktoré privážalo materiál.“

Roku 1961 bolo v Hondurase len 571 zvestovateľov a objekt odbočky dostatočne vyhovoval. V roku 1986 však odovzdávalo správu viac ako 4 000 zvestovateľov, a domov  bétel — napriek tomu, že bol v roku 1978 rozšírený — už nezodpovedal potrebám. Vedúci zbor schválil prístavbu, ktorá vtedajšie priestory viac než zdvojnásobila. Práce sa začali v októbri 1987. Na medzinárodných dobrovoľných pracovníkov v akcii bola radosť pozerať! Spoločne s mnohými zbormi, ktoré sa ochotne ponúkli na spoluprácu, dokončili znamenitú budovu, ktorej zasvätenie Jehovovej službe prebehlo 21. októbra 1989.

Pohľad do minulosti a do budúcnosti

Deň, keď bol nový bétel zasvätený, bol radostný. Zo široka–ďaleka prišli bratia a sestry, ktorí strávili v službe Kráľovstva dlhý čas, a boli šťastní, že sa môžu po rokoch znovu vidieť. Medzi nimi boli i niektorí z prvých misionárov v Hondurase: Allan a Helen Bourneovci, Darlean Mikkelsenová a Randy Morales. Prítomný bol i Woody Blackburn, ktorý slúžil začiatkom päťdesiatych rokov ako služobník odbočky.

Werner Zinke, ktorý od roku 1978 slúži ako koordinátor výboru odbočky, pripomína svoju skúsenosť na honduraskom poli: „Keď uvažujem o dvadsiatich rokoch, počas ktorých som sa tešil zo služby tu v Hondurase, môžem povedať, že Jehova nám v tejto krajine bohato požehnal. Videl som, ako počet zvestovateľov vzrástol z 1 341 v roku 1970 na súčasných 6 583. Je to veľká prednosť môcť ešte lepšie slúžiť v novej kancelárii odbočky našim honduraským bratom.“

Keď v roku 1946 prišla do Hondurasu Ethel Grellová, ktorá slúžila v priekopníckej službe od svojich štrnástich rokov, a jej matka Loverna, bolo v krajine len 15 zvestovateľov vrátane 7 misionárov. Na jednom nedávnom zjazde sa zúčastnila rozhovoru, pri ktorom dostala otázku, čo bolo najväčším požehnaním, ktoré za svoju viac než štyridsaťročnú službu v tejto krajine zažila. Odpovedala: „Najviac ma teší, keď vidím  v Jehovovej organizácii stabilitu a zrelosť, rastúci počet mladých priekopníkov a nesmierny rast počtu zvestovateľov.“

Pri zasvätení nového domova bétel v roku 1989 mal prednášku Lyman Swingle, ktorý zastupoval vedúci zbor. Bola mu položená otázka, čo si myslí o teokratických vyhliadkach Hondurasu. Jeho pohľad sa upieral ďaleko za to, čo prinesie bezprostredná budúcnosť. Odpovedal: „Vyhliadky pre Honduras a pre všetky ostatné krajiny sú veľmi dobré, pretože Jehovova organizácia bude čoskoro premieňať celú zem na raj.“ A po tom naozaj túžime — po vláde Jehovovho Kráľovstva! Do tej doby však ešte treba vykonať veľa práce. Kiež Jehova žehná všetkým našim honduraským bratom, ktorí slúžia plece vedľa pleca s bratmi v iných krajinách a ktorí sa pod vedením Ježiša Krista a jeho verného otroka oddane zastávajú Jehovovho mena.

[Grafy na strane 207]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HONDURAS

Priemerný počet priekopníkov

939

 

 

 

255

162

59

14

1950 1960 1970 1980 1992

Vrcholný počet zvestovateľov

6 583

 

 

3 014

1 341

550

260

1950 1960 1970 1980 1992

 [Mapa na strane 148]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HONDURAS

Hlavné mesto: Tegucigalpa

Úradný jazyk: španielčina

Prevládajúce náboženstvo: rímskokatolícke

Počet obyvateľov: 5 011 107

Kancelária odbočky: Tegucigalpa

MEXIKO

BELIZE

GUATEMALA

SALVADOR

NIKARAGUA

HONDURAS

Karibské more

ISLAS DE LA BAHÍA

Roatán

Puerto Cortés

Omoa

Tela

Baracoa

Trujillo

La Ceiba

Limón

Sangrelaya

Brus Laguna

MOSQUITIA

San Pedro Sula

La Lima

Ulúa

El Progreso

Santa Rita

OLANCHO

Santa Rosa de Copán

Siguatepeque

Tegucigalpa

Comayagua

Danlí

San Lorenzo

Choluteca

Guásimo

Tichý oceán

[Obrázok na strane 152]

Loverna Grellová, vľavo, a jej dcéra Ethel

 [Obrázky na stranách 156, 157]

Honduras, krajina obdarená úchvatnými vodopádmi, nádhernými orchideami, starobylými pyramídami a pobrežnými plážami

[Obrázok na strane 158]

William a Ruby Whiteovci

[Obrázok na strane 162]

Títo misionári slúžiaci v Hondurase pochádzajú z krajín, ako Fínsko, Kanada, Mexiko, Nemecko, Nórsko, Spojené štáty a Švédsko

[Obrázok na strane 168]

Brat Knorr a dvojčatá Jeannette Fischerová, vľavo, a Johneth, ktoré začali so svojou misionárskou službou v roku 1952

[Obrázok na strane 172]

Grant Allinger, dozorca odbočky v rokoch 1963 až 1978, a jeho manželka Oľga

[Obrázok na strane 176]

Zvestovanie v blízkosti Omoy

[Obrázok na strane 184]

Krajský dozorca Julio Mendoza so svojou manželkou Duniou a dcérou Esther

[Obrázok na strane 193]

Sály Kráľovstva sú jednoduché, úhľadné a primerané svojej obci

 [Obrázky na strane 200]

Prvá kancelária odbočky v protiklade k odbočke postavenej v roku 1961 vrátane prístavby z roku 1978

Lyman Swingle pri programe zasvätenia nových budov 21. októbra 1989. Nové budovy odbočky dokončené v roku 1989 a pripojené k predošlej budove

[Obrázok na strane 201]

Päť bratov z výboru odbočky so svojimi manželkami počas zónovej návštevy Lloyda Barryho. Zľava doprava sú to William a Ruth Sallisovci, Raymond a Oľga Walkerovci, Aníbal a Cristina Izaguirreovci, Lloyd a Melba Barryovci, Werner a Ulla Zinkeovci, Manuel a Ada Martínezovci