Malajzia

„BOLO to celkom príjemné nedeľné odpoludnie; tridsaťdvastupňová horúčava a vysoká vlhkosť sa dali vydržať vďaka ľahkému vánku. Bol rok 1938. Len nedávno som prišiel z Austrálie do Malajska a ešte som si len zvykal na zvestovanie anglickým a austrálskym plantážnikom v ich impozantných vilách na kaučukových plantážach.

V našej priekopníckej skupine sme boli traja a naša taktika spočívala v tom, že ja som išiel do plantážnikovho domu a moji dvaja spoločníci ticho prekĺzli k chatrčiam indických pracovníkov a kázali im. Viete, mnohí z plantážnikov neradi videli, že hovoríme s ich pracovníkmi, pretože sa báli, že vzdelanie by v nich mohlo rozdúchať nespokojnosť.

Zastavili sme auto hneď pri riečke, na dohľad od plantážnikovho domu, a Kurt a Willy ihneď pokračovali k radovým domkom pracovníkov. Preplával som rieku v malom kanoe, ktoré tam bolo uviazané, a kráčal som k domu.

 Mojím hlavným cieľom bolo dosiahnuť to, aby som nebol odmietnutý príliš rýchlo, pretože keby som sa vrátil k autu, ale neodišiel by som, plantážnik by vytušil, že sa niečo deje.

Dostal som sa len ku schodišťu, ktoré viedlo k domu. Plantážnik a jeho žena sedeli pri odpoludňajšom čaji na verande. Pozeral sa na mňa, ako prichádzam s veľkou aktovkou v ruke, a potom, keď som dal nohu na prvý schod, ostro vykríkol: ‚Hej! Ihneď sa vráťte za tú rieku a choďte preč. Je nedeľné odpoludnie. Pijem čaj so svojou ženou a pre žiadne obchodné návštevy tu nie som.‘

Tak, pomyslel som si, teraz si v peknej kaši. Ale mal som v taške odporúčajúci list, ktorý nám Spoločnosť dala práve pre také situácie, a tak som povedal: ‚Prepáčte, ale mám tu odporúčajúci list, aby ste si ho prečítali.‘

‚Nechcem ho čítať,‘ odpovedal ešte ostrejšie, ‚a zlezte z toho schodu!‘

Ticho som sa pomodlil o nejaké východisko. Rozhodol som sa tiež hrať o čas, a tak som rýchlo povedal: ‚Naozaj je to veľmi dôležité.‘ V tej chvíli som postúpil ešte o jeden schod vyššie.

Zdalo sa, že ho to veľmi rozhnevalo, a teraz na mňa hlasne kričal: ‚Povedal som, zlezte z tých schodov!‘

V tej chvíli som s prekvapením uvidel, ako jeho žena vstala od stola a postavila sa za svojho manžela. Objala ho a položila mu bradu na rameno. Potom mi ticho povedala: ‚Nepôjdete hore a nedáte si s nami šálku čaju?‘

Pozrel sa na svoju ženu v ohromení. Atmosféra bola napätá. Ani som nevedel, kam sa pozerať. Zavládlo ťaživé ticho. Nakoniec plantážnik povedal omnoho miernejším hlasom: ‚Dobre. Poďte hore a dajte si šálku čaju, ale neotvárajte tú tašku.‘

 Tak sme si sadli k šálke výborného čaju a koláčom. Napätie sa začalo vytrácať a o chvíľu sme sa rozprávali o bežných, každodenných záležitostiach. Netrvalo dlho a plantážnik začal diskutovať o svetových udalostiach. Spýtal sa na môj názor na vzostup Mussoliniho v Taliansku a povedal: ‚Rád by som vedel, čím bol Mussolini, skôr než nastúpil dráhu politika a stal sa v Taliansku diktátorom. Aké mal povolanie?‘

Nato som povedal: ‚Myslím, že vám to môžem povedať,‘ a ticho som siahol do tašky a vybral knihu Nepriatelia. Prečítal som, čo sa uvádzalo na strane 13, že Mussolini bol murár a politický agitátor, stal sa vodcom politickej skupiny a v roku 1922 viedol pochod na Rím, a krátko nato sa stal ministerským predsedom čiže absolútnym vládcom. Potom som dal knihu zase späť a zavrel som tašku.

Na plantážnika to očividne zapôsobilo. Jeho žena sa spýtala: ‚Čo je to za kniha, z ktorej ste čítali?‘

‚Ale,‘ povedal som, ‚je to taká kniha o mnohých veciach.‘

No jej zvedavosť bola prebudená, a tak sa spýtala, či by sa na knihu mohla pozrieť. Samozrejme, spomenul som si, že mám zakázané otvárať aktovku, ale bola tu jeho žena s natiahnutou rukou a chcela vidieť knihu. Pozrel som sa na plantážnika a on trochu neochotne prikývol. Knihu som jej teda podal.

O chvíľu sme mali na stole Bibliu a všetky knihy, ktoré som mal v taške. Nakoniec chceli všetku literatúru, ktorú som mal so sebou; sedem kníh, novú Bibliu a predplatné ako na Strážnu vežu, tak na Útechu [teraz Prebuďte sa!].

A tak po srdečnej trištvrtehodine so mnou muž išiel ku schodom, potriasli sme si ruky a on povedal: ‚Ospravedlňujem sa, že ste dostali také prijatie, ale minulú nedeľu, keď sme si so ženou sadli poobede k čaju, prišiel sem nejaký muž  a snažil sa predať naftu, a to ma nahnevalo. A vy ste to schytali. Ale môžem vás ubezpečiť, že ďalší z vašich ľudí, ktorý sem príde, bude uvítaný lepšie než vy.‘

Tak všetko skončilo dobre. Kurt a Willy boli v tom čase hotoví so zvestovaním v chatrčiach pracovníkov. Pokračovali sme v ceste a radovali sme sa, ako Jehova celé odpoludnie žehnal našim snahám.“

To bola typická skúsenosť raných misionárov, ako bol Ted Sewell, skúsenosť, z akých sa tešili, keď koncom tridsiatych rokov tvrdo pracovali na začiatkoch kazateľského diela v Malajsku. * Dnes, o viac než pol storočia neskôr, sa svedecké metódy trochu zmenili, ale oznamuje sa to isté dobré posolstvo o Jehovovom zriadenom Kráľovstve. Avšak teraz sa posolstvo rozšírilo do všetkých častí tejto úchvatnej krajiny plnej farieb, ktorá sa už nenazýva Malajsko, ale Malajzia.

Vitajte v mnohonárodnostnej Malajzii

Dlhý tropický Malajský polostrov leží priamo nad ostrovom Singapur, s ktorým je spojený kilometrovým cestným a železničným mostom cez úzky kanál Džohorského prielivu. Leží na sever od rovníka, na západe ho obmýva Malakkský prieliv a na východe Juhočínske more. Malajzia sa skladá z pôvodného Malajského polostrova (teraz známeho ako Polostrovná Malajzia) a z dvoch území, Sabahu a Sarawaku na severnom Borneu (ktoré tvoria Východnú Malajziu). Je to rozhodne mnohonárodnostná krajina a má vyše 18 miliónov obyvateľov. Viac než polovica obyvateľov sú Malajci a ostatní sú hlavne Číňania. A naviac, nezanedbateľná menšina Indov a pár ojedinelých Euroázijcov a Európanov vytvára z tunajšieho obyvateľstva kozmopolitnú populáciu tejto tropickej oblasti.

 Malajzia je tiež krajina nápadných rozdielov. V mestách sa tiesnia vedľa seba mrakodrapy a minarety a chatrče so slamenou strechou. Väčšine krajiny ale dominuje obraz tvorený tropickými džungľami, ryžovými poliami a úrodnými pláňami, ktoré sú posiate kampongami čiže dedinami a lemované zlatými piesčitými plážami. Napriek tomu je všade svieža zeleň — zeleň všetkých odtieňov — ktorú niekto opísal ako „zelenú tisícich farieb“.

Ľudia v Malajzii sú obvykle priateľskí. Líšia sa životným štýlom, od života podľa najvyberanejších západných spôsobov po tradičný, jednoduchý život prostých ľudí. Turisti sa môžu tešiť zo širokej rozmanitosti zábavy založenej na rôznych kultúrach krajiny. V popredí súpisu možných potešení musí byť malajzijské jedlo, pretože len v málo iných krajinách môžete jesť tak dobre a pritom tak lacno.

V oblasti uctievania bol za národné náboženstvo vyhlásený islam, ale aj iné náboženstvá majú malajzijskou ústavou zaručenú slobodu uctievania.  Výsledkom je, že ľudia mnohých náboženstiev — moslimovia, budhisti, hinduisti, taoisti, katolíci a protestanti mnohých siekt — žijú spolu pomerne v súlade. Zákon ovšem zakazuje obracať moslimov na inú vieru.

Ďalekosiahly politický vývoj

V tridsiatych rokoch bolo Malajsko rozdelené na mnohé štáty; niektorým z nich vládli Angličania, iným sultáni, ktorým „radili“ britskí úradníci. To v podstate urobilo z polostrova britskú kolóniu, a ľudia sa naučili britskému spôsobu života, hoci rôzne rasy samozrejme žili a vyvíjali sa oddelene.

Počas druhej svetovej vojny bola táto oblasť okupovaná japonskými vojskami. Potom, od konca štyridsiatych rokov do polovice päťdesiatych rokov, sa scéna zmenila, keď násilné nepokoje, a dokonca neľútostná partizánska vojna, rozorvali celú krajinu. Nakoniec bol pokoj obnovený, keď v roku 1957 bola dosiahnutá nezávislosť od britskej vlády. V roku 1963 sa potom Malajsko spojilo s bývalými britskými kolóniami Sabahom, Sarawakom a Singapurom a vytvorili federáciu štátov spoločne nazývanú Malajzia. V roku 1965 sa Singapur odtrhol do federácie a stal sa nezávislou republikou.

Do Malajska sa dostávajú prvé semená pravdy

Charles Taze Russell, prvý prezident Spoločnosti Strážna veža, podnikol v roku 1912 kazateľskú cestu okolo sveta. Program jeho cesty zahŕňal i verejnú prednášku v meste Singapur a druhú v Penangu v Malajsku. Po týchto prednáškach nasledovalo len minimum práce, v podstate len brat S. P. Davey zaslal traktáty mnohým Indom, ktorí sa v Malajsku usadili. Vypuknutie prvej svetovej vojny prerušilo akékoľvek snahy rozširovať v tejto oblasti semená Kráľovstva.

 V roku 1923 sa do Malajska presťahovali z Cejlónu (teraz Srí Lanka) Harris a Freda Frankovci a ich štyria synovia a šesť dcér. Usadili sa v Batu Caves, neďaleko od Kuala Lumpuru, terajšieho hlavného mesta. Freda bola pokrstenou bádateľkou Biblie (ako sa vtedy hovorilo Jehovovým svedkom), ale Harris nie, hoci rád čítal Strážnu vežu a Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!), ktoré mali predplatené v indickej odbočke. V roku 1931 Frankovcov krátko navštívili dvaja priekopníci z Bombaja, Claud Goodman a Ron Tippin, ktorí v Malajsku a Singapure niekoľko mesiacov kázali z domu do domu. Mali však literatúru len v angličtine, a tak bola ich činnosť obmedzená na anglicky hovoriacich ľudí. Krátka návšteva týchto dvoch horlivých raných misionárov bola veľkým povzbudením pre Fredu Frankovú v jej osamotení.

Na pomoc prichádzajú austrálski priekopníci

Na začiatku tridsiatych rokov bola oblasť južného Pacifiku a juhovýchodnej Ázie odovzdaná pod dohľad kancelárie odbočky v Austrálii. Odbočka začala onedlho posielať misionárov. Prvý, kto prišiel, bol George Schuett, a k nemu sa o niekoľko mesiacov pripojil anglický priekopník menom Peck, ktorý predtým zvestoval v Papue–Novej Guinei. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov slúžilo v Malajsku rôzne dlhé obdobie viac než desať ďalších zvestovateľov celým časom z Austrálie, Nového Zélandu a Nemecka. Z rôznych dôvodov nezostal žiaden z nich na mieste tak dlho, aby videl priamo ovocie svojej práce.

V roku 1936 bol v Singapure založený sklad literatúry a začalo sa vytvárať ustálenejšie usporiadanie. Harold Gill z Austrálie bol menovaný ako dozorca nad prácou v sklade. O dva roky skôr, v roku 1934, sa z Indie prisťahovali Frederick (Jimmy) James a jeho rodina a usadili sa v Singapure. Bývali na príjemnom predmestí Katong a Frederick James ponúkol, aby sa časť jeho domu používala ako  sklad Spoločnosti. Dom slúžil aj ako sála pre zhromaždenia, aj ako priekopnícky domov.

V dome Jamesových sa konalo pravidelné skupinové štúdium knihy Harfa Božia a susedia boli pozvaní, aby sa zúčastnili aj oni. Jedni manželia zo susedstva, Frank a Win Hillovci, a ich tri deti boli nakoniec pokrstení.

Bratia zo Singapuru príležitostne usporadúvali víkendové okružné cesty, pri ktorých navštevovali Frankovcov v Bate Caves. Z auta so zvukovou technikou sa na týchto cestách prehrávali nahrávky prednášok Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Spoločnosti. K týmto cestám patrilo i zvestovanie z domu do domu v Kuala Lumpure. A tak v Malajsku začali byť v malom pestované semená pravdy.

Lightbearer nesie viac priekopníkov

Lightbearer [Svetlonos] bola loď špeciálne vybavená Spoločnosťou v Austrálii pre dielo v singapursko–malajskej oblasti. Lightbearer priplával do Singapuru 7. augusta 1935 s posádkou tvorenou siedmimi zdatnými priekopníkmi  vrátane kapitána Erica Ewinsa z Fidži a na chvíľu zakotvil, skôr než vyplával pozdĺž západného pobrežia Malajska. Takým spôsobom boli navštívené napríklad mestá Džohor Bahru, Muar, Malakka, Klang, Port Swettenham (teraz Port Klang) a Penang. Tam, kde Lightbearer zakotvil, púštali na lodi gramofónové platne a z reproduktorov zneli prednášky brata Rutherforda. Potom chodili z domu do domu a rozširovali literatúru.

Niekedy sa bratia z lode Lightbearer mohli dostať ďalej do vnútrozemia, a tak sa stretli s Frankovcami v Bate Caves a zúčastnili sa s nimi na malom zhromaždení a na svedeckej službe. Sestra Franková s potešením sledovala, ako bolo pri jednej z týchto návštev pokrstených niekoľko členov jej rodiny. Na takom výlete bolo rozšírenej veľa literatúry, ale Eric Ewins hlásil: „Nezdalo sa, že by naša práca mala nejaký trvalý vplyv na ľudí. Ochotne prijímali literatúru, ale potrebovali pravidelné biblické štúdium, ktoré vtedy nebolo možné.“

Kroky k pevnejšej organizácii

V roku 1937 bol Harold Gill povolaný do Sydney a Alfred Wicke bol poslaný, aby dozeral na singapurský sklad. Medzitým priekopníci ako Ted Sewell z Austrálie a Kurt Gruber a Willy Unglaube z Nemecka rozširovali semená pravdy v Malajsku. Keď v roku 1939 Alfred Wicke oznámil, že má v pláne oženiť sa, bol preložený do Malajska, aby sa pripojil ku Kurtovi Gruberovi, a z Austrálie prišiel George Powell, aby riadil sklad.

Thelma, snúbenica Alfreda Wickea, cestovala loďou zo Sydney do Singapuru, aby sa za Alfreda Wickea vydala a aby sa k nemu pripojila v priekopníckej práci v Penangu. Ale keď bola niekoľko dní cesty od Perthu, bola vyhlásená druhá svetová vojna. Všetky okná a okienka na lodi boli začiernené a loď musela Indickým oceánom kľučkovať, aby sa vyhla  prípadným nepriateľským ponorkám. Ale Thelma došla v poriadku a o týždeň neskôr sa konala svadba. Potom cestovali 800 kilometrov do Penangu, kde sa sestra Wickeová stala prvou austrálskou sestrou, ktorá slúžila ako priekopníčka v Malajsku.

Svedecká práca vtedy spočívala predovšetkým v rozsiahlom rozširovaní literatúry; nenasledovala prakticky žiadna ďalšia činnosť. Keď teda Wickeovci prepracovali svoj obvod na ostrove Penang, preplavili sa na pevninu. Vytrvalo zvestovali v mestách i na dedinách; postupovali pozdĺž západného pobrežia, od Alor Setaru na severe išli smerom na juh. Používali literatúru vo vyše 20 jazykoch.

Sikh sa stáva svedkom

Wickeovci zvestovali v Kuala Kangsare v štáte Perak. Boli prekvapení, keď ich navštívil 16-ročný školák, ktorý býval v susednom meste. Volal sa Puran Singh a bol sikhom, ako naznačuje jeho meno. Už predtým dostal brožúru Spoločnosti Kde sú mŕtvi? a to, čo čítal, na neho tak zapôsobilo, že do časopisu vo svojej škole napísal článok na tento námet. Napísal do singapurského skladu a požiadal o ďalšie informácie, a dozvedel sa tak o mieste pobytu Wickeových. Ihneď sadol na bicykel a prešiel 50 kilometrov, aby sa s nimi stretol.

Druhý deň sprevádzal Alfreda Wickea na zvestovateľskej ceste na dedinu, aby videl, „ako sa to robí“. Akonáhle tento vážny mladý muž dokončil školskú dochádzku, šiel 240 kilometrov na bicykli, aby sa zúčastnil zjazdu v Kuala Lumpure. Tam symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode a prijal meno George Singh. Ihneď vstúpil do služby celým časom. A tak mal George Singh prednosť byť prvým Malajčanom, ktorý sa stal priekopníkom. Čoskoro potom ho Spoločnosť preložila do Indie, kde verne vytrváva v službe Jehovovi.

 Druhá svetová vojna a japonská invázia

Zakrátko po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 bolo kazateľské dielo prerušené. A výsledok? Priekopníci už neboli schopní postarať sa o seba po finančnej stránke, a tak sa Wickeovci neradi vracali do Singapuru. Napriek tomu ich uspokojovalo vedomie, že od svadby počas svojej 20-mesačnej spoločnej služby v Malajsku rozšírili 50 000 kníh a brožúr obsahujúcich posolstvo o Kráľovstve. Je zaujímavé všimnúť si, že pri vypuknutí vojny bolo v Singapure a Malajsku spolu len 16 zvestovateľov, ktorí podávali správu o službe. Ale po uplynutí vyše 18 mesiacov podávalo správu 36 zvestovateľov.

Potom sa udalosti dali do pohybu. V júni roku 1941 po ceste do Thajska bol Georgeovi Powellovi odopretý návrat do Singapuru, a on sa musel vrátiť tou istou loďou do Bangkoku. V júli boli poslední traja pracovníci celým časom Len Linke a Alfred a Thelma Wickeovci deportovaní do Austrálie. O šesť mesiacov neskôr uskutočnili japonské armády bleskový postup cez malajské džungle a 14. februára hladko dobyli silnú singapurskú pevnosť.

Tak bola uzavretá ďalšia kapitola histórie Jehovovho ľudu v Singapure a Malajsku. George Powell skončil spolu s Tedom Sewellom v internačnom tábore v Thajsku. Jimmy Jamesa a jeho ženu spoločne s Frankom Hillom uväznili Japonci v Singapure. Ďalšie rodiny, vrátane Win Hillovej a ich detí, mohli opustiť Singapur pred inváziou a odísť do Austrálie. Niektorí šli do Anglicka. Iní, vrátane väčšiny z rodiny Frankovcov, unikli do Indie len s tým, čo mohli uniesť.

Svedecká práca sa obnovuje

Necelé dva roky po skončení druhej svetovej vojny, totiž 28. a 29. marca 1947, navštívil Singapur Nathan H. Knorr, vtedajší prezident Spoločnosti, a Milton G. Henschel, jeho  sekretár. Návšteva bola súčasťou ich služobnej cesty okolo sveta. Bude ich v Singapure niekto čakať?

Áno; Frank Dewar, priekopník a bývalý člen posádky lode Lightbearer, bol pripravený, aby ich privítal. Ale nebol sám. Z väzenia sa vrátil Jimmy James, ktorého manželka  zomrela v zajateckom tábore a ktorý bol teraz zamestnaný v Singapure. Jimmy bol inžinier a elektrikár v známom hoteli Raffles, a tak tam mohli byť bratia ubytovaní a mohli sa stretnúť s tými niekoľkými ďalšími bratmi, ktorí boli ešte v Singapure.

Počas svojej návštevy bratia Knorr a Henschel hovorili s deviatimi bratmi a sestrami na zhromaždeniach a oznámili im, že dvaja absolventi Gileádu sú už na ceste a majú zakrátko prísť do Singapuru. Tak 5. apríla 1947 pricestovali dvaja Kanaďania, jeden zo 7. triedy Gileádu a druhý z 8. triedy, aby sa ujali svojho misionárskeho poverenia v Singapure.

Týmto spôsobom bolo po druhej svetovej vojne znovu začaté dielo. Krátko potom prišlo v marci 1949 šesť ďalších misionárov z 11. triedy Gileádu. Boli to Les Franks a jeho dve sestry Aileen a Gladys, Norman Bellotti a Alfred a Thelma Wickeovci, ktorí sa pochopiteľne cítili, akoby sa vracali domov.

 A čo Malajsko?

Každý z misionárov sa sústredil na vedenie biblických štúdií a dielo v Singapure začalo teraz dobre postupovať. A tak sa počas druhej návštevy brata Knorra a Henschela v apríli 1951 konal zjazd, na ktorom bolo 72 prítomných. Na verejnú prednášku prišlo do nádherného mestského divadla Victoria 307 ľudí. V priebehu tejto návštevy bola zriadená kancelária odbočky, aby sa starala o dielo Kráľovstva nielen v Singapure, ale tiež v Malajsku a v britských územiach na Borneu, Sabahu a Sarawaku. Teraz sa mohla pozornosť zamerať na Malajsko. Do tejto oblasti bolo pridelených šesť misionárov. Dvaja z nich, James Rowe a Neil Crockett, mohli rok zvestovať v Kuala Lumpure, ale štyrom ostatným bolo nanešťastie dovolené zostať len jeden mesiac, a tak slúžili v Penangu. Prečo bol ich pobyt taký krátky, to je kapitola sama osebe.

 Misionári v Kuala Lumpure

Začiatkom roku 1951 priplávala z New Yorku do prístavu Penang loď Steel King (Oceľový kráľ) so šiestimi misionármi na palube. Úradníci pasovej kontroly v Penangu preskúmali pasy bratov Crocketta a Rowea a pečiatkou im potvrdili povolenie na jednoročný pobyt v Malajsku. Ale keď kontrolovali pasy ďalších štyroch misionárov, zrazu si uvedomili, koľko misionárov Jehovových svedkov prichádza do krajiny. Povedali misionárom, že novoschválené predpisy nedovoľujú svedkom, ktorí sú cudzinci, aby v krajine zotrvali. Ale pretože v pasoch bratov Crocketta a Rowea už boli pečiatky na jednoročný pobyt, dovolili im zostať, zatiaľ čo ostatným štyrom bol povolený pobyt v Penangu len na jeden mesiac. Potom museli krajinu opustiť a boli preložení do Thajska.

Odbočka pridelila bratov Crocketta a Rowea do Kuala Lumpuru. Onedlho bol založený misionársky domov na Klang Road 25–A, asi 3 kilometre od stredu mesta. V meste bola len jedna činná zvestovateľka, sestra Mackenzieová, staršia žena euroázijského pôvodu. Predstavte si jej radosť, keď sa k nej pridali v službe dvaja misionári.

Hoci sa do istej miery zvestovalo o pravde už v tridsiatych rokoch a začiatkom rokov štyridsiatych, prepracovávanie tohto územia znovu v roku 1951 vyzeralo ako zvestovanie v panenskom území. Dvaja bratia misionári sa zo všetkých síl snažili prepracovať svoj obvod čo najrýchlejšie. S dychtivou túžbou nájsť tých, ktorí by mohli byť ovcami, trávili celé dni i večery zvestovaním a návštevami u záujemcov. Nebolo teda neobvyklé, že rozšírili sto kníh za mesiac. Zakrátko teda každý misionár viedol 15 až 16 biblických štúdií mesačne. A približne po šiestich mesiacoch bol založený prvý zbor, v ktorom sa na zhromaždení schádzalo až 14 ľudí.

V tom čase boli v Malajsku aktívni komunistickí povstalci, a preto sa považovalo za veľmi nerozumné, aby sa  ktokoľvek zo Západu odvážil ísť za hranice mesta; mohol byť napadnutý zo zálohy a zabitý pre podozrenie, že je majiteľom plantáží alebo úradníkom koloniálnej správy. Ale George, syn sestry Mackenzieovej, býval ďaleko na vidieku a chcel študovať Bibliu. Ako ho budú môcť misionári navštevovať, keď sú také nebezpečné podmienky na cestovanie? Brat Crockett dostal nápad stratiť sa medzi miestnymi ľuďmi. Tak nastupoval do starého autobusu na vidieckej linke a sadal si medzi ostatných cestujúcich, ktorí mali so sebou kotkodákajúce sliepky a kvičiace prasatá. Bolo pri tom veľa napätých chvíľ. Keď autobus vchádzal do zákruty, cestujúci nikdy nevedeli, čo ich čaká. Možno narazia na nástrahu alebo na spŕšku guliek. Našťastie sa počas mesiacov, keď brat  cestoval na štúdium s Georgom, nestalo nič, čo by ohrozovalo život. Pre doplnenie snáď len to, že Georg bol nakoniec pokrstený a až do svojej smrti v roku 1986 slúžil ako príkladný starší.

Príliš rýchlo sa priblížil dátum, keď malo misionárom vypršať povolenie na pobyt v Malajsku. Vyhovejú úrady ich žiadosti o predĺženie? Všetkým nádejám bol koniec, keď prišla zamietavá odpoveď.

Tak sa bratia Crockett a Rowe smutne rozlúčili so svojou malajskou rodinou, nasadli na loď a odplávali za ďalšou misionárskou službou do Thajska. Skončila sa práca v Malajsku ich odchodom?

Je radostné, že nie. Na začiatku päťdesiatych rokov už v Malajsku niekoľko svedkov bývalo. Vrátili sa po druhej svetovej vojne  a znovu sa tu usadili. Bolo teda zariadené, aby ich pravidelne navštevoval krajský dozorca zo Singapuru, a tak boli v spojení s Božou organizáciou a boli duchovne budovaní. Bratia zo Singapuru naviac usporadúvali víkendové kampane cez most do územia Malajska a zvestovali v mestách vzdialených až 240 kilometrov.

Penang znovu stredobodom záujmu

Do singapurskej odbočky sa dostala správa, že dve školáčky z Penangu prejavujú neobvyklý záujem o dielo Jehovovho ľudu. Pred časom získali knihu Pravda vás oslobodí od misonárov, ktorí tam slúžili jeden mesiac. Krajský dozorca Les Franks zo Singapuru bol poverený, aby navštívil Penang a zistil, do akej miery majú tieto dievčatá záujem. Ohromilo ho, aké majú hlboké poznanie a aké sú horlivé. Jedna z nich už prácne prepísala na  stroji veľkú časť knihy, takže sa mohli o posolstvo o Kráľovstve podeliť s druhými. Nevedeli, ako si majú zaobstarať ďalšie výtlačky, pretože ich listy na predvojnovú singapurskú adresu boli vrátené s označením „Adresát neznámy“. Dokonca už začali chodiť z domu do domu, ale odozva bola slabá a zažili i niekoľko hrubých odmietnutí, hlavne pre nedostatok taktu a cviku v tom, ako pristupovať k majiteľom domov a ako predkladať dobré posolstvo príťažlivým spôsobom.

A tak bolo dohodnuté, že sa Alfred a Thelma Wickeovci presťahujú zo Singapuru do Penangu a založia tam misionársky domov. Tento domov mal slúžiť aj ako sklad, odkiaľ sa bude literatúra dodávať do celého Malajska. Onedlho sa zorganizoval malý zbor. Spomínané dve školáčky — Lee Siew Chanová a Ng Yoon Chinová — boli rady, že majú brata a sestru Wickeovcov u seba, a pekne pokračovali ďalej. V roku 1956 sa zúčastnili zjazdu v Singapure, spojeného s treťou návštevou brata Knorra, a obe tam boli pokrstené. Keď dokončili svoju školskú dochádzku, obe sa pripojili k radom priekopníkov. Boli nadšené, keď neskôr dostali pozvanie, aby sa zúčastnili 31. triedy Gileádu spolu s ďalšou priekopníčkou zo Singapuru, Grace Sinnapillaiovou. V roku  1958 graduovali na medzinárodnom zjazde „Božská vôľa“ na Yankee štadióne v New Yorku, a potom boli pridelené späť do Malajska, aby sa tam podieľali na rozširovaní diela.

Kuala Lumpuru je venovaná ďalšia pozornosť

Norman Bellotti a Gladys Franksová slúžili v Singapure ako misionári od roku 1949. V roku 1955 sa vzali a neskôr boli preložení do Kuala Lumpuru. Tak bol v malajskom hlavnom meste znovu zriadený oporný bod a bolo možné nadviazať spojenie s tými, ktorí mali záujem pred štyrmi či piatimi rokmi, v čase ročného pobytu misionárov Rowea a Crocketta; bolo tiež možné niektorých z nich zhromaždiť.

Medzitým Les Franks, ktorý slúžil ako krajský dozorca, cestoval hore a dole pozdĺž západného pobrežia Malajska. Na cestovanie to bola nebezpečná doba, pretože vtedy sa viedla partizánska vojna proti britskej koloniálnej vláde. „Keď sme cestovali vlakom,“ spomína Les, „moji spolucestujúci i ja sme väčšinu času strávili na podlahe vagóna, pretože z džungle pozdĺž železničnej trate bez rozmyslu strieľali partizáni.“ Ale boli aj humornejšie chvíle. Napríklad keď raz bol Les na návšteve u jedného banského pracovníka, ktorý mal zodpovednosť za niekoľko rýpadiel, otočil vo svojej spálni niečím, čo považoval za vypínač svetla. Ale otočením vypínača v skutočnosti spustil húkanie výstražnej sirény a rozsvietil pohotovostné svetlá, ktoré osvietili celý pozemok. Priviedlo ho do rozpakov, keď sa všetci obyvatelia ihneď pripravili do zbrane a očakávali útok partizánov.

V roku 1958 sa Les oženil s Margaret Paintonovou, austrálskou misionárkou, ktorá slúžila v Japonsku. Potom boli pridelení do Kuala Lumpuru, aby zastúpili Normana a Gladys Bellottiovcov, ktorí vtedy boli preložení do mesta Ipoh. Bellottiovci pomohli založiť zbor v Ipohu a potom boli povolaní späť do Singapuru, aby Norman vystriedal služobníka odbočky.

Predošlý služobník odbočky sa už predtým  oženil s jednou spolumisionárkou. Pokračoval síce v službe v odbočke, ale teraz, keď bolo na ceste dieťa, bolo nutné, aby si našiel svetskú prácu a postaral sa o svoju rodinu.

Vytrvalá a dôsledná práca a dobrý príklad týchto troch misionárskych dvojíc položili dobrý, pevný základ pre dielo Kráľovstva, základ pripravený pre budúci vzrast, ktorý mal ešte prísť.

Nová federácia a nová odbočka

Spolu s teokratickým rozvojom sa diali v celom Malajsku a Singapure i veľké politické zmeny. Ako už bolo skôr vysvetlené, Malajsko získalo nezávislosť od britskej vlády v roku 1957 a o šesť rokov neskôr sa zrodila Malajzijská federácia, ktorá zahrnovala i Singapur. Ale potom, v roku 1965, sa Singapur odtrhol od Malajzie a stal sa nezávislou republikou.

V roku 1972 sa považovalo za nutné, ale tiež výhodné, založiť v Malajzii samostatnú odbočku. Zdalo sa logické umiestniť ju  do Penangu, ktorý síce nie je zemepisne v strede, ale bol miestom, kde mnoho rokov úspešne fungoval sklad literatúry. Dozorcom malajzijskej odbočky bol menovaný Alfred Wicke. V tom čase v celej Malajzii podávalo správu asi 200 zvestovateľov v 8 zboroch.

To nie je veľké číslo, keď uvážime, že to bolo štyri desaťročia po príchode prvých misonárov do Malajzie. Je zjavné, že pokrok bol pomalý. Jedným z dôvodov je, že viac než polovica obyvateľov sú moslimovia, a možno si spomeniete na zákon zakazujúci príslušníkovi iného náboženstva obracať moslimov na svoju vieru. Zvyšok obyvateľov, prevažne Číňanov a Indov, sa hlási k budhizmu, taoizmu a hinduizmu a ľudia sú ovládaní nebiblickými tradíciami. „Kresťanská“ menšina je rozdelená do mnohých siekt a mnohí jej členovia sú prísne strážení príslušnými kňazmi, pastormi a duchovnými.

Pridajte k oným problémom veľa jazykov a dialektov, nehovoriac o negramotnosti. Potom je jasné, prečo je treba toľko času a trpezlivosti, keď sa týmto pokorným ľuďom pomáha, aby si predstavili nový svet ako niečo skutočné a zbavili sa povier a tradícií, ktoré ich spútavajú. Číňania napríklad preukazujú svojim rodičom nábožnú úctu za ich života a dosť často aj po smrti. A tak nie je neobvyklé, keď majiteľ domu povie zvestovateľovi, že by sa rád stal kresťanom, ale že bude musieť počkať, dokiaľ nezomrie jeho matka. — Matúš 8:21, 22.

Nová odbočka zisťuje pekný pokrok

Prvé štyri služobné roky po tom, čo bola v roku 1972 zriadená malajzijská odbočka, bol zjavný viac než 20-percentný vzrast ročne. Potom sa udalosti ustálili, ale do roku 1976 počet vzrástol z asi 200 na 433 činných zvestovateľov Kráľovstva. V roku 1980 bol prekročený medzník 500 zvestovateľov. V služobnom roku 1989 nastalo vzrušenie, keď  bolo vo februári dosiahnutých spolu 1 000 zvestovateľov, a potom bol tento počet prekonaný vrcholom 1 102 pred koncom služobného roku. V roku 1991 bol tiež dosiahnutý doteraz najvyšší vrchol v počte pokrstených za jeden rok, keď svoju oddanosť symbolizovalo 164 osôb. Počet zvestovateľov stále rástol, až bol dosiahnutý vrchol 1391 v auguste 1992.

Prvoradá zásluha za vzrast patrí Bohu Jehovovi, pretože ‚on pôsobí vzrast‘, ale ten vytrvalý rast, z ktorého sa roky tešíme, veľmi podporili cestujúci krajskí a oblastní dozorcovia svojím povzbudením a príkladom vernosti. (1. Kor. 3:6, 7) V prvých rokoch činnosti odbočky patrili ku krajským dozorcom Les Franks, Robert Cunard a Alfred Wicke. Každý z nich slúžil aj ako oblastný dozorca. Na práci krajských dozorcov sa počas rokov podieľali tiež Norman Bellotti, Michael Freegard, Michael Chew, Chow Yee See, Khoo Soo Theong, Koh Chye Seng, N. Sreetharan a S. Thiyagaraja.

Ešte ďalší bratia a sestry svojou usilovnosťou pomohli, aby sa oddelené skupiny, a dokonca nedotknuté územia zmenili na zbory. Liew Lai Keen prišiel do Kuala Trengganu v roku 1971 pracovať ako učiteľ. Hoci bol úplne sám, ihneď začal kázať z domu do domu, a nakoniec sa vytvoril zbor. Zvláštny priekopník Michael Chew bol v roku 1971 preložený do Klangu, aby tam slúžil malej skupine bratov. Keď sa oženil, jeho žena Karen bola tiež menovaná za zvláštnu priekopníčku. V roku 1974 sa z tejto malej skupiny stal zbor a dnes sú v Klangu dva zbory. V roku 1975 sa Koh Chye Seng ujal svojho prvého poverenia vo zvláštnej priekopníckej službe v Kuantane a z tamojšej odlúčenej skupiny sa onedlho stal zbor. V roku 1985 boli brat a sestra Chewovci pridelení do odľahlého mesta Sitiawan, v ktorom je teraz prekvitajúca skupina.

 Prelom s celými rodinami

Až do tej doby tvorili väčšinu zborov mladí ľudia, ktorí ešte chodili do školy. Po záverečných skúškach a maturitách na stredných školách sa veľa bratov i sestier sťahovalo za zamestnaním. I keď to prispelo k nestálosti zborov, nemohlo to nijako zmenšiť vieru a odhodlanie mladých ľudí.

Zamyslite sa napríklad nad mladým Tan Teng Koonom. Akonáhle jeho rodičia zistili, že študuje s Jehovovými svedkami, začali ho prenasledovať. Najprv mu stále nadávali. Potom ho bili. Všetku literatúru mu roztrhali na kúsky. Keď vytrvalo navštevoval zhromaždenia, zamkli mu bicykel, aby mu znemožnili cestu. Ale on chodil do sály Kráľovstva peši 3 kilometre. Musel všetku svoju literatúru schovávať. Biblia bola ovšem príliš hrubá, a tak ju rozrezal na niekoľko „knižiek“. Potom si urobil v školskej taške tajnú priehradku, aby mohol aspoň nejaké knižky nosiť, a zvyšok ukryl doma v strope. Myslel si, že našiel bezvadnú skrýšu — dokiaľ nezačalo pršať a literatúra sa mu nepremočila. Pri jednej príležitosti, keď mal v sále Kráľovstva biblické štúdium, prišla jeho matka a odvliekla ho domov. Potom si zabezpečil, aby sa jeho štúdiá konali na rôznych miestach a v rôznom čase. Dnes je brat Teng Koon ženatý, má dve deti a slúži ako služobný pomocník.

Začiatkom sedemdesiatych rokov začali byť zjavné postupné zmeny — namiesto jednotlivcov začali pravdu prijímať celé rodiny. Medzi prvými bola rodina z Penangu, Tan Eng Hoe, jeho manželka Geok Har a ich tri deti. Obaja pochádzali z metodistického prostredia a sestra Tanová bola dokonca niekoľko rokov organistkou v kostole. Rodina podstúpila namáhavý zápas a stretla sa s veľkým odporom od všetkých svojich príbuzných, keď zaujala postoj pre pravdu, ale stála pevne. To naopak povzbudilo iné rodiny, aby prijali pravdu. Ďalšou takou rodinou boli Philip a Lily Kwaovci a ich dve deti. Bratia Kwa a Tan slúžia dnes ako starší.

 Odbočka sa sťahuje a rozširuje

Spoločnosť v Malajzii nevlastní priestory domova bétel, ale po celé roky si prenajíma vhodné nehnuteľnosti. Krátko predtým ako odbočka začala v roku 1972 pracovať, zbor v Penangu si kúpil vlastnú sálu Kráľovstva. Sála zaberala prízemie dvojposchodového dvojdomu na konci radu podobných dvojdomov. V prízemí bolo naviac pri priestrannej sále vzadu miesto na uskladnenie literatúry, kým horné poschodie mohlo slúžiť ako obytný priestor. Spoločnosť si tieto časti budovy prenajala od penangského zboru, aby slúžili ako misionársky domov a sklad literatúry. Keď teda bola založená nová odbočka, misionársky domov a sklad literatúry sa stali tiež domovom bétel a kanceláriou. To sa osvedčilo a všetko išlo hladko niekoľko rokov. Ale neskôr bolo z niekoľkých dôvodov nutné vysťahovať kanceláriu odbočky z penangskej sály Kráľovstva. V skutočnosti sa ukázalo ako nutné presťahovať ju v priebehu niekoľkých ďalších rokov dvakrát, ale vždy na miesto nie príliš vzdialené, takže ústredie a bétel stále zostávali na príjemnom ostrove Penang.

Ale začiatkom osemdesiatych rokov bratia cítili, že by bolo užitočné, keby odbočka bola viac v centre a mohla účinnejšie dohliadať na dielo Kráľovstva. Preto sa vyvíjalo veľké úsilie, aby sa našiel vhodný pozemok s budovami v oblasti Kuala Lumpuru — hlavného mesta.

Vhodné miesta nebolo ľahké prenajať. Ale v roku 1982 sa našli dva takmer dokončené dvojposchodové dvojdomy v Klangu, asi 30 kilometrov od Kuala Lumpuru. Iba jednu časť každého z nich bolo možné v tom čase prenajať, ale prvá časť bola ideálna pre domov bétel a druhá mohla slúžiť ako expedícia a sklad. Ako to často s novými budovami býva, dostavba sa niekoľkokrát pretiahla, ale nakoniec 1. júla 1983 došlo k presunutiu odbočky z Penangu do  Klangu. Vo februári 1986 sa uvoľnila a mohla byť prenajatá aj druhá časť prvého dvojdomu. To pre odbočku predstavovalo jeden celý dvojdom a priľahlú časť druhej budovy. Začiatkom roku 1989 bolo umožnené prenajatie i poslednej časti druhého dvojdomu. Takže teraz má odbočka dva pekné, tesne susediace dvojposchodové dvojdomy, kde sú samostatné priestory pre kancelárie, expedíciu a sklad a takisto ubytovanie pre ďalších pracovníkov bételu.

Ohlas priekopníkov zodpovedá rastu

Od začiatku činnosti odbočky v roku 1972 bola viditeľná vzájomná súvislosť medzi prístupom k priekopníckej službe celým časom a rastom počtu zvestovateľov Kráľovstva. Z priemeru 214 zvestovateľov v tom roku bolo 32 v pravidelnej alebo zvláštnej priekopníckej práci. Počet priekopníkov stále rástol až do služobného roku 1975, keď z 373 zvestovateľov bol vrcholný počet 64 priekopníkov.

Potom počas ďalších siedmich rokov počet priekopníkov trvale klesal až na počet 50 v roku 1982. Avšak odvtedy možno sledovať trvalý rast v počte pracovníkov celým časom každý rok, keď sa radujeme zo 123 bratov a sestier v priekopníckej službe. Postoj k pomocnej priekopníckej službe bol v tom istom období tiež úplne mimoriadny. V jednom z najlepších rokov v poslednom čase sme boli svedkami vrcholu 239 pomocných priekopníkov v máji 1988.

Nasledujúca skúsenosť je typickým príkladom rastúcej úprimnej túžby podieľať sa na priekopníckej službe.

„Kedykoľvek som v publikáciách Spoločnosti čítala skúsenosti priekopníkov, zisťovala som, že moja túžba stať sa služobníčkou Jehovu celým časom vzrastá. Dokonca som hľadala články o priekopníckej službe v starších číslach časopisov. Môj manžel slúžil dva roky nepretržite ako  pomocný priekopník, zatiaľ čo mal prácu na čiastočný úväzok. Ja som pracovala na plný úväzok, a tak bol zaistený ďalší príjem potrebný na to, aby sme sa uživili. Ale uvedomovala som si, že pokiaľ nenájdem prácu na čiastočný úväzok, služba celým časom nebude možná. Môj manžel a ja sme ju márne hľadali, pretože zamestnanie na čiastočný úväzok je v našom okolí veľmi vzácne.

Po modlitbách som šla k svojmu zamestnávateľovi a navrhla som mu, že budem pracovať na čiastočný úväzok, lebo väčšinu času mám v kancelárii veľmi málo práce. No na moje sklamanie bola odpoveď jednoznačné nie! Rok sa míňal. Jedného dňa mi manžel povedal, že teraz by mohol  nastať čas, keď obaja vstúpime do služby celým časom, lebo si našiel novú prácu na čiastočný úväzok a tá by nás pravdepodobne mohla uživiť. Dokonca by nebolo potrebné, aby som si ja vôbec hľadala nejakú prácu. Pripomenul mi, že úspech v priekopníckej službe závisí hlavne od viery, že Jehova sa bude o nás starať. (Mat. 6:33) A tak mi navrhol, aby som zo svojho celodenného zamestnania odišla. V tom mesiaci sme v službe zaviedli niekoľko nových biblických štúdií. To ma povzbudilo, aby som sa obrátila na svojho zamestnávateľa. Prvý deň budúceho mesiaca sme si s manželom označili za chvíľu, keď obaja začneme slúžiť ako pravidelní priekopníci. Desať dní pred koncom mesiaca som predložila svoju požiadavku zamestnávateľovi, ale znovu odmietol. Tak som mu vysvetlila, že za týchto okolností nemám inú možnosť, než podať výpoveď, pretože od prvého budúceho mesiaca hodlám pripojiť sa k manželovi v službe celým časom nášmu Bohu.

Jeho výraz sa hneď zmenil. Požiadal ma, aby som s výpoveďou počkala, lebo si chce môj návrh premyslieť. V to odpoludnie si ma zavolal do kancelárie a navrhol mi, že by som mohla pracovať popoludní päť dní v týždni a že by zamestnal nového úradníka, ktorý by prevzal bežnú každodennú prácu. Onemela som! Presne takto som mu to ja zamýšľala navrhnúť. A dokonca dodal, že v tomto novom usporiadaní môžem pracovať tak dlho, ako chcem. Keď som to večer oznámila manželovi, bol tiež ohromený. Zdalo sa, že Jehova skutočne dal odpoveď na naše modlitby a otvoril cestu, aby sme sa mohli stať pravidelnými priekopníkmi.“

Pred prvými oblastnými zjazdami sa vynárajú ťažkosti

Prvý oblastný zjazd plánovala nová malajzijská odbočka na december 1972 v Petaling Jaya. Ťažkosti boli v tom, že  pre všetky verejné zhromaždenia okrem tých, ktoré sa konali na miestach určených na uctievanie, bolo potrebné povolenie. Také povolenie bolo pre plánovaný zjazd prisľúbené preto, že bol náboženský. Ale deň pred začiatkom zjazdu bolo požadované povolenie zamietnuté.

Kancelária odbočky však mala náhradný plán: Použiť dva súkromné domy a dve sály Kráľovstva v Petaling Jaya a v Kuala Lumpure. Účastníci boli rozdelení do deviatich skupín: Po čínsky hovoriaca skupina mala svoj program každé ráno, štyri z ôsmich skupín po anglicky hovoriacich osôb sa schádzali odpoludnia a štyri zostávajúce skupiny využívali večery.

Nasledujúci rok bolo znovu ťažké získať potrebné povolenie. Predsa len v októbri 1973 sa mohol konať zjazd „Božské víťazstvo“ v Ipohu, kde bola vrcholná účasť 320 prítomných. Odvtedy sa pre ťažkosti pri zabezpečovaní vhodných priestorov na zjazdy v iných mestách stal Ipoh miestom, kde sa oblastné zjazdy pravidelne konali skoro desať rokov. Ale nakoniec bolo možné používať na zjazdy aj iné miesta, a v auguste 1983, krátko po presune odbočky z Penangu do Klangu, sa konali dva oblastné zjazdy „Jednota Kráľovstva“. Jeden z nich, v Petaling Jaya, bol celý v čínštine a druhý, v Klangu, v angličtine. Na verejnej prednáške v nedeľu odpoludnia bolo spolu — na oboch zjazdoch — 966 prítomných.

Kúpa sál Kráľovstva — medzník

Prenajaté miesta používané ako sály Kráľovstva dobre slúžili a naďalej slúžia svojmu účelu. Ale kúpa sály Kráľovstva na výlučné použitie zboru vlieva z pohľadu záujemcov pocit stálosti a do sŕdc bratov a sestier ocenenie.

Ako už bolo uvedené, penangskému zboru sa podarilo kúpiť vlastnú sálu Kráľovstva asi tak rok pred vznikom malajzijskej odbočky v roku 1972. V priebehu rokov bola  pôvodná sála dvakrát zväčšená do dĺžky i do šírky, aby mohla pojať rastúci zbor. Ale o štyri roky skôr sa zboru v Kuala Lumpure podarilo kúpiť kancelárske priestory na prvom poschodí osemposchodovej budovy, aby slúžili ako ich sála Kráľovstva. Táto veľká, nápadná budova s pôsobivým názvom Selangor Mansion stála na brehu rieky Gombak a sála bola na tej strane budovy, ktorá mala vyhliadku na rieku. Do sály sa pohodlne zmestilo 80 ľudí a samozrejme pri zvláštnych príležitostiach sa ich tam mohlo zmestiť oveľa viac, najmä keď sa sedadlá postavili tesne vedľa seba typickým malajzijským alebo indickým spôsobom. Bratia boli radi, že majú svoju vlastnú sálu Kráľovstva, navyše keď bola v takej impozantnej budove. Do sály sa presťahovali v septembri 1967.

V skutočnosti Selangor Mansion už bratia poznali, pretože byt na šiestom poschodí budovy sa dva roky používal ako misionársky domov pre štyri sestry, Lee Siew Chanovú a Grace Sinnapillaiovú (teraz Grace Johnová), absolventky Gileádu, a pre dve zvláštne priekopníčky. Ako zbor rástol, tento byt na šiestom poschodí sa začal používať ako druhá trieda školy teokratickej služby a ukázalo sa, že je to veľmi výhodné, hoci rečníci chvíľu lapali po dychu, keď mal výťah poruchu.

Avšak sála Kráľovstva začala byť nepohodlne preplnená. Dočasná úľava sa dosiahla, keď sa kúpil susedný byt a odstránením steny sa sála zväčšila, no v polovici osemdesiatych rokov bolo naliehavo potrebné zaobstarať väčšiu sálu. Bratia dôkladne prečesávali mesto a okolie, a nakoniec boli odmenení, keď našli štvorposchodovú rohovú kancelársku budovu, ktorá bola postavená v roku 1985. V dôsledku poklesu cien nehnuteľností bol dom ponúkaný na predaj približne za 60 percent svojej pôvodnej trhovej ceny. A tak bola budova vďaka štedrým darom a pôžičkám od bratov  a tiež pôžičke od Spoločnosti kúpená, a nová sála Kráľovstva, ktorá mohla pojať 220 poslucháčov, bola 9. septembra 1989 zasvätená.

Zbory kúpili ešte tri ďalšie sály Kráľovstva. Dve z nich boli zasvätené počas roku 1989, jedna v Ipohu a druhá v Bukit Mertajame, zatiaľ čo sála Kráľovstva v Klangu bola zasvätená počas návštevy Lymana Swinglea z vedúceho zboru 17. januára 1991. Pôvodnú kuala–lumpurskú sálu v Selangor Mansion stále používa malý čínsky zbor v tom meste. Sály Kráľovstva boli tiež postavené v Sabahu a Sarawaku vo Východnej Malajzii, jedna v Keningau a druhá v Kuchingu. V celej Malajzii zbory v súčasnej dobe vlastnia desať sál Kráľovstva.

Zvláštne návštevy budujú

Každoročné návštevy zónových dozorcov si bratia vždy veľmi cenia, hlavne tí, ktorí slúžia v bételi a majú zodpovednosti. Tešia ich tiež návštevy skúsených bratov zo susedných odbočiek. Niektoré zo zónových návštev ich mimoriadne obšťastnili, lebo prišli bratia z vedúceho zboru, aby im slúžili.

V januári 1975, iba niekoľko rokov potom, čo odbočka začala svoju činnosť, Penang navštívil Nathan H. Knorr a jeho žena Audrey spolu s Frederickom W. Franzom a piatimi ďalšími zo Spojených štátov. Hoci brat Knorr navštívil Singapur a Kuala Lumpur už predtým, pre jeho ženu a brata Franza to bola prvá návšteva Penangu. Štyria členovia malej rodiny bétel boli touto návštevou nadšení a všetci misionári v krajine boli pozvaní na zvláštne stretnutie spojené s pohostením pre misionárov. V posledný večer návštevy zaplnilo sálu Kráľovstva v Penangu 226 ľudí, aby si vypočuli prednášky dvoch cestujúcich bratov. Poslucháčmi boli bratia a sestry z mnohých častí Malajzie a niektorí aj z Indonézie.

 V nasledujúcich rokoch sa tešili z návštev členov vedúceho zboru Lloyda Barryho, Alberta Schroedera, Lymana Swinglea a Johna Bootha. Každý z nich svojím vlastným spôsobom prinášal bohaté duchovné občerstvenie a povzbudenie rodine bétel tisíce kilometrov od ústredia v Brooklyne.

Nezmazateľná pamiatka raných misionárov

V mnohých krajinách a odbočkách, kde sa dielo začalo rozvíjať predovšetkým v rokoch po druhej svetovej vojne, sa nedá nikdy zabudnúť na horlivosť a príklad rýdzosti a húževnatosti prvých misionárov, absolventov Gileádu. Boh spôsobil vo veľkej miere vzrast na základe ich usilovnej, niekedy zdanlivo nevďačnej práce. Tak je to i v Malajzii. Uvažujte o týchto misionároch.

Les a Margaret Franksovci: Brat Franks najprv slúžil ako krajský dozorca v Singapure a Malajzii. Po svadbe slúžil on a Margaret päť rokov v Kuala Lumpure, kde sú dnes tri prekvitajúce zbory. V roku 1961 boli preložení do Taipingu, o šesť rokov neskôr do Petaling Jaya, mesta pridruženého ku Kuala Lumpuru, aby pomohli vytvoriť z tamojšej malej skupiny zbor. To sa podarilo v roku 1974, a teraz v tomto hmotne prosperujúcom meste zvestujú dobré posolstvo dva rastúce zbory. V roku 1983 sa brat a sestra Franksovci vrátili na Nový Zéland, kde verne pokračujú v službe celým časom. — Pozri životný príbeh Lesa Franksa v Strážnej veži z 15. novembra 1958 (angl.).

Alfred a Thelma Wickeovci: Brat Wicke slúžil najprv v Singapure, potom dva roky pred druhou svetovou vojnou v Penangu. Thelma s ním po svadbe slúžila v Penangu a Malajsku. Počas vojnových rokov boli prinútení vrátiť sa do Austrálie, kde ďalej slúžili celým časom. V roku 1949, po absolvovaní Gileádu, boli znovu pridelení do Singapuru a neskôr do Penangu. Brat Wicke slúžil v kancelárii  odbočky od jej založenia v roku 1972 najprv ako služobník odbočky a potom ako koordinátor výboru odbočky, pokým zhoršujúce sa zdravie sestry Wickeovej, ktorá trpí Alzheimerovou chorobou, si nevyžiadalo ich preloženie do bételu v Austrálii. Tam sa o Thelmu môžu lepšie postarať na ošetrovni odbočky. — Pozri zaujímavý životný príbeh Alfreda Wickea v Strážnej veži z 1. augusta 1961 (angl.).

Norman a Gladys Bellottiovci: Brat a sestra Bellottiovci slúžili v Singapure a v Kuala Lumpure a Ipohu a neskôr sa vrátili do Singapuru, aby plnili povinnosti v kancelárii odbočky. Potom slúžili sedem rokov ako misionári v Indonézii  a neskôr išli do Papuy–Novej Guiney. Začiatkom roku 1986 brat začal svoj boj so smrteľnou chorobou, a nakoniec v apríli 1987 zomrel. Sestra Bellottiová statočne vytrváva a verne slúži v svojom priekopníckom pridelení v Brisbane, v Austrálii.

Michael Freegard a Peter Price: V roku 1957 po absolvovaní Gileádu prišli dvaja mladí, zdraví anglickí bratia do Kuchingu v Sarawaku. Dva roky tam konali znamenitú prácu a potom boli preložení do Malakky. Obaja si nakoniec vzali dve horlivé čínske sestry a pokračovali v misionárskej práci, kým nemali deti. Brat Freegard teraz žije so svojou rodinou v Anglicku, kde slúži ako starší v jednom londýnskom zbore. Keď deti brata a sestry Priceových vyrástli, začali manželia Priceovci slúžiť v austrálskom bételi, kde má brat na starosti nemocničný informačný úsek.

Neobvyklé úsilie o prijatie pravdy

V spôsobe, akým bratia a sestry v Malajzii zaujali postoj k pravde, je udivujúca podobnosť. Buď sa s pravdou prvýkrát stretli, keď boli mladí a ešte chodili do školy a čelili krutému, zúrivému odporu rodiny, alebo začali študovať s Jehovovými svedkami, zatiaľ čo manžel, manželka alebo iní členovia rodiny odporovali. Vo väčšine prípadov sa vytrvalosť podobná vytrvalosti Krista vyplatila; odpor sa postupne zmenšoval a nakoniec úplne ochladol. Niektorí z rodičov a manželských druhov, ktorí spočiatku tak rozhorčene odporovali, sú dnes sami oddanými svedkami.

Mnohí ľudia vynaložili veľké úsilie, aby spoznali pravdu. Napríklad jedna zvláštna priekopníčka nadviazala spojenie s mladou ženou, ktorá pracovala ako pomocníčka v domácnosti denne veľa hodín, od svitu až asi do polnoci. Mladá  žena však pocítila taký hlad po pravde, že čoskoro si žiadala štúdium trikrát týždenne. S pribúdajúcim duchovným pokrokom získala odvahu, aby požiadala svoju zamestnávateľku o uvoľnenie z práce, a tak mohla chodiť na zhromaždenia. Dostala povolenie v prípade, že tým nebude zanedbávať svoju prácu. Mať voľné večery na zhromaždenia pre ňu znamenalo ešte tvrdšie pracovať, nezdržiavať sa ani obedom a potom bežať 1 kilometer, aby sa včas dostala do sály Kráľovstva. Každé ráno vstávala o 5.30, a tak sa hodinu pred začiatkom práce venovala štúdiu. Nedávno sa začala pravidelne podieľať na zvestovateľskej činnosti.

Niektorí spoznali pravdu neobvyklým spôsobom. Jedna skúsenosť hovorí o členke letnicového hnutia, ktorá našla starú Bibliu na smetisku. Bol to preklad, kde sa Jehovovo meno objavovalo v celých Hebrejských písmach. Keď ju potom jedna naša sestra navštívila a v rozhovore použila meno Jehova, žena ochotne prijala ponuku domáceho biblického štúdia. Jej spoluveriaci sa snažili odradiť ju od štúdia so svedkami, ale jej sa nechcelo povedať sestre, aby ju prestala navštevovať. Rozhodla sa, že sa miesto toho bude modliť a prosiť Pána, aby sa štúdium ukončilo. Jej spoluveriaci predkladali podobné modlitby. Ale tieto modlitby neboli účinné a sestra ju naďalej navštevovala.

Záujemkyňa začala teda uvažovať, či snáď modlitby Jehovových svedkov a ich Boh Jehova nie sú mocnejší ako jej. Pokračovala teda v štúdiu a páčili sa jej logické odpovede, ktoré dostávala na mnohé svoje otázky. Súčasne stále chodila do svojej cirkvi, pretože bola veľmi zapojená do hovorenia jazykmi. Priznávala však, že vždy, keď v cirkvi hovorí iným jazykom, je skľúčená, lebo sa hneď cíti veľmi unavená a vyčerpaná. Objavovali sa u nej prudké bolesti hlavy, správala sa ako opitá a obvykle zvracala. I keď sa modlila doma, jej jazyk nekontrolovateľne tvoril slová,  ktorým nemohla rozumieť. Potom začala mať v noci údajne videnia Ježiša a bola veľmi vystrašená.

Keď pomocou knihy Rozhovory z Písma spoznala, že sa jej nezjavuje Ježiš, ale nepochybne zlí duchovia, predsavzala si, že keď zase bude v podobných ťažkostiach, bude nahlas vzývať Jehovovo meno. A tak na budúcom zhromaždení letnicového hnutia, keď všetci skandovali „Chváľte Pána!“, ona volala: „Chváľte Jehovu!“ K jej úžasu, kým všetci začali hovoriť jazykmi, ona nezačala. „Čo tu robím?“ spýtala sa sama seba. „Toto očividne nie je pravé náboženstvo.“ Od toho dňa sa už do letnicového hnutia nikdy nevrátila a teraz je pokrstenou zvestovateľkou dobrého posolstva.

Iná skúsenosť hovorí o katolíčke, ktorá robila zjavné pokroky v biblickom štúdiu so svedkami. Zapôsobilo na ňu hlavne to, keď sa dozvedela, že trojica je pohanská náuka. Miestny kňaz ju navštívil a žiadal, aby prestala so svedkami študovať a namiesto toho navštevovala biblické rozhovory v katolíckej cirkvi. Povedala mu, že sa učí z Biblie to, čo v cirkvi nikdy nepočula. Potom mu povedala: „Dobre, keď prestanem študovať s Jehovovými svedkami, budete ku mne každý týždeň chodiť a učiť ma z Biblie?“ Nahnevane odpovedal: „To si myslíte, že vy ste taká dôležitá, aby som ja, kňaz, za vami každý týždeň chodil tak ďaleko a učil vás z Biblie?“ Keď pani kládla biblické otázky, na ktoré nevedel odpovedať, rozhovor začal byť napätý. Nakoniec urobil chabý pokus dokázať, že sa dnes nikto nemôže skutočne držať Božieho Slova, a povedal: „Ak sa chcete držať Biblie, nemôžete jesť ryžu (čo väčšina obyvateľov Malajzie robí). Jedol Ježiš chlieb, alebo ryžu?“ No miesto toho, aby to na ňu zapôsobilo, jeho stratená ovečka odpovedala: „To je ten najhlúpejší argument, aký som kedy počula.“ Nato kňaz vyskočil zo stoličky a vybehol z jej domu. Táto úprimná bývalá katolíčka robí naďalej pekné pokroky vo  svojom domácom štúdiu Biblie a prerušila všetky styky s cirkvou.

Osadenstvo bételu rastie a odbočka sa rozširuje

Keď sa v roku 1972 úloha kancelárie v Penangu zmenila — prestala slúžiť ako sklad literatúry pod singapurskou odbočkou a začala pracovať ako kancelária odbočky pre celú Malajziu, bolo v krajine 200 zvestovateľov. Vtedy bolo možné, aby sa Alfred a Thelma Wickeovci starali o kanceláriu a ešte venovali niečo zo svojho času zvestovateľskej službe ako misionári. S rastom počtu zvestovateľov rástol aj objem administratívnej práce a iných povinností v kancelárii odbočky. Od roku 1972 rodina bétel rástla a dnes sa skladá z desiatich členov.

Usporiadanie výborov odbočiek bolo zavedené v roku 1976 a výbor menovaný vedúcim zborom sa pôvodne skladal z Lesa Franksa, Roberta Cunarda a Alfreda Wickea, v čase keď brat Wicke slúžil ako koordinátor. Výbor bol neskôr rozšírený na štyroch členov a v súčasnosti sú to: Robert Cunard, Foo Chee Kang, Koh Chye Seng a Ng Hock Siew. Brat Koh a jeho manželka v roku 1982 absolvovali 73. triedu Gileádu a boli pridelení späť do Malajzie do krajskej služby. Keď brat Wicke zistil, že v dohľadnej dobe budú musieť opustiť službu v Malajzii pre zhoršujúce sa zdravie sestry Wickeovej, brat a sestra Kohovci boli pozvaní do rodiny bétel. Neskôr bol brat Koh menovaný za člena výboru odbočky. Keď v októbri 1989 manželia Wickeovci opustili Malajziu, aby sa vrátili do Austrálie, brat Koh bol menovaný za koordinátora výboru odbočky.

Pravda sa rozširuje do Sabahu a Sarawaku

Žiadna správa o diele v Malajzii by nebola úplná bez vykreslenia trpezlivej vytrvalosti a usilovnej snahy, ktorú vynakladali mnohí bratia a sestry s vynikajúcou vierou  počas minulých 35 rokov, aby sa dobré posolstvo oznamovalo vo Východnej Malajzii. Ako vidieť na mape, Východná Malajzia je geograficky oddelená od Polostrovnej Malajzie Juhočínskym morom a tvoria ju štáty Sabah a Sarawak na severnom a severozápadnom pobreží veľkého ostrova Borneo.

Obe tieto miesta ponúkajú prichádzajúcim turistom mnoho jedinečného. Významnou zaujímavosťou Sabahu je vrch Kinabalu vysoký viac ako 4 000 metrov. Na rozdiel od toho Sarawak, ktorý bol kedysi známy ako krajina lovcov lebiek, je dnes preslávený úchvatnými dlhými domami. Sú to dlhé stavby z tvrdého dreva a palmových listov postavené na masívnych koloch a obyčajne sú umiestnené na brehu rieky na okraji džungle. V každom dlhom dome môže byť 40 alebo viac príbytkov, jeden vedľa druhého so spoločnou chodbou. To umožňuje mnohým rodinám bývať v jednej budove.

Už od začiatku päťdesiatych rokov boli v Sabahu dve rodiny svedkov. Bývali v hlavnom meste, Jesseltone, ktorého názov sa odvtedy zmenil na Kota Kinabalu. V roku 1956 prišli na Sabah pracovať traja horliví bratia z Filipín a usadili sa v prístavnom meste Tawau. Krátko nato sa k nim pripojili ich manželky. V priebehu niekoľkých ďalších rokov prišlo z Filipín viac bratov s rodinami v rámci ich svetskej práce. Začali iným vydávať svedectvo a v náležitom čase sa vytvoril zbor. Výsledkom toho bolo, že do roku 1963 bolo v Tawau 28 zvestovateľov.

Vyše dvadsať rokov zbor využíval ako svoju sálu Kráľovstva dom jedného z prvých bratov, ktorí prišli z Filipín. V roku 1983 bolo nájdené iné miesto na zhromažďovanie na prvom poschodí obchodnej budovy. Hoci nové miesto bolo oveľa prístupnejšie, hlavne v monzúnovom období, malo zlé vetranie, takže tam bolo nesmierne teplo. Bolo to  aj veľmi hlučné a prašné prostredie, pretože o poschodie nižšie bola opravovňa áut a pneumatík. Našťastie sa v januári 1985 naskytla príležitosť prenajať veľký dvojposchodový dom. Zbor v Tawau počas rokov neustále duchovne i počtom rástol a teraz má 62 zvestovateľov.

V roku 1984 boli brat a sestra Luaovci, ktorí predtým slúžili ako zvláštní priekopníci v Melake, preložení do zboru v Tawau. Svojou prítomnosťou v zbore a pevným vedením vo zvestovateľskej službe zbor značne podporili. Brat Lua slúžil v rôznych obdobiach aj ako zástupca krajského dozorcu v Sabahu.

Zbor v Tawau bol veľmi povzbudený aj dvoma inými oddanými priekopníčkami. Jedna z nich je sestra Gan Yam Hwaová, ktorá prišla v roku 1985 ako priekopníčka z Polostrovnej Malajzie. Tá druhá je sestra Victoria Icová, ktorá bola v roku 1947 pokrstená na Filipínach. V roku 1988 sa presťahovala z Tawau do vidieckeho mestečka Keningau. To je jedno z miest, kde si bratia postavili svoju vlastnú sálu Kráľovstva. Táto novopostavená sála bola prvýkrát použitá v roku 1989 na Pamätnú slávnosť a 1. júna toho istého roku bola zasvätená.

Druhý zbor založený v Sabahu je v Kota Kinabalu, kde svedecká práca mala svoje malé začiatky v päťdesiatych rokoch. Teraz v zbore slúži 71 zvestovateľov a 6 priekopníkov. S týmito dvoma zbormi a piatimi osamotenými skupinami v mestečkách Keningau, Lahad Datu, Sandakan a Kota Belud a na ostrove Labuan má teda dielo v štáte Sabah pevný základ. Vrcholný počet zvestovateľov vrátane priekopníkov dosiahol 180.

Sabahu sa v mnohých smeroch podobá sesterský štát Sarawak. Má tiež dva zbory, z ktorých jeden si postavil vlastnú sálu Kráľovstva.

 Ako Sabah, tak aj Sarawak prvýkrát navštívili krajskí dozorcovia zo Singapuru v polovici päťdesiatych rokov. Potom boli Michael Freegard a Peter Price, dvaja mladí misionári z 28. triedy Gileádu, pridelení do Kuchingu, hlavného mesta Sarawaku. Prišli v októbri 1957 a založili misionársky domov. Získali víza na jeden rok a potom nemali žiadne problémy s ich obnovením na budúci rok. Ale ich žiadosť o ďalšie predĺženie bola zamietnutá bez akéhokoľvek vysvetlenia, a oni, hoci neradi, museli v novembri 1959 opustiť Sarawak. Boli preložení do Malakky, aby pokračovali vo svojej misionárskej práci.

No predsa po dvoch rokoch svojho pobytu sa im podarilo zanechať v Kuchingu jadro zboru až s 25 pravidelnými návštevníkmi zhromaždení, ktoré sa konali v misionárskom  domove; niekoľkí z tých, s ktorými študovali, sa pravidelne podieľali na svedeckej službe. Počas ich pobytu v Sarawaku bol preložený traktát Jediná nádej ľudí na mier do jazyka iban a hneď potom vytlačený Spoločnosťou. Traktát bol rozširovaný od rieky Rajang až po vzdialené miesta vo vnútrozemí, kde je iban jediný jazyk, ktorým sa tam hovorí a ktorému ľudia rozumejú.

Preklad vypracoval Eliab Bayang, otec veľkej ibanskej rodiny alebo rodiny Morských Dajakov, ktorý spoznal pravdu od jedného misionára. Skôr než Eliab Bayang zomrel, urobil v svojom závete určité opatrenia a odkázal kuchingskému zboru veľký kus pôdy. Na tom mieste teraz stojí príťažlivá sála Kráľovstva.

A tak dielo Kráľovstva v Sarawaku tiež nepretržite vzrastá. Zbory sú v Kuchingu, Miri a Sibu a päť osamotených skupín sa nachádza v Bintule, Srí Amane, Sarikei,  Kapite a Nanga Medamite. V celom štáte teraz verne slúži 167 zvestovateľov a 16 priekopníkov.

Vzácni ľudia stále prichádzajú

Mnohonárodnostná Malajzia skutočne vydala veľa vzácnych ľudí. Prorok Haggeus pod inšpiráciou napísal: „Žiaduce veci všetkých národov vojdú.“ ​(Haggeus 2:7) Samozrejme, pomer obyvateľov k zvestovateľom je stále ešte vysoký — jeden zvestovateľ na každých 13 500 ľudí —, ale ešte nie je koniec, a my dychtivo čakáme na to, čo Jehova ešte urobí, kým náhle vypukne veľké súženie.

Medzitým horlivá skupina 1 391 svedkov, ktorí teraz slúžia v 36 zboroch a skupinách na celom tomto nádhernom území, bude pokračovať v rozširovaní dobrého posolstva, takže s Jehovovou pomocou mnohí ďalší vzácni ľudia budú možno ešte nájdení.

[Poznámka pod čiarou]

[Grafy na strane 252]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

MALAJZIA

Priemerný počet priekopníkov

211

 

 

66

30

17

6

1958 1960 1970 1980 1992

Vrcholný počet zvestovateľov

1 391

 

 

 

514

168

80

32

1958 1960 1970 1980 1992

 [Mapy na strane 208]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

MALAJZIA

Hlavné mesto: Kuala Lumpur

Úradný jazyk: malajský a anglický

Prevládajúce náboženstvo: islam

Počet obyvateľov: 18 687 000

Kancelária odbočky: Klang

MALAJZIA

MALAJSKÝ POLOSTROV

Penang

Ipoh

PERAK

Kuala Lumpur

Klang

Malakkský prieliv

THAJSKO

Singapur

SUMATRA

[Mapa]

MALAJZIA

Kota Kinabalu

BRUNEJ

SABAH

SARAWAK

Rajang

Kuching

Juhočínske more

FILIPÍNY

BORNEO

[Obrázok na strane 213]

Ted Sewell a jeho manželka Isabell. Ted pomáhal raziť cestu dobrému posolstvu koncom tridsiatych rokov

[Obrázok na strane 216]

George Powell pracoval v sklade v Singapure od roku 1939 do roku 1941

[Obrázky na strane 220]

Známy hotel Raffles, kde Milton Henschel a Nathan Knorr pri svojej prvej návšteve v marci 1947 oznámili, že absolventi Gileádu sú už na ceste

[Obrázok na strane 221]

V roku 1956 vykonal brat Knorr tretiu návštevu Singapuru. S ním tam bol Don Adams z ústredia

[Obrázok na strane 222]

Neil Crockett a James Rowe prichádzajú do Kuala Lumpuru v Malajsku, aby nastúpili do svojho misionárskeho pridelenia

 [Obrázky na strane 224]

Alfred a Thelma Wickeovci s Lloydom Barrym (vpravo), ktorý slúžil ako zónový dozorca v auguste 1956. V pozadí je stará čínska škola, kde sa v Penangu konali zhromaždenia

Alfred a Thelma Wickeovci v roku 1989

[Obrázok na strane 225]

Motorové bicykle, nazývané Cyclemasters, sa používali pri šírení dobrého posolstva. Thelma Wickeová je pripravená začať svoj kazateľský deň v Singapure, 1951

[Obrázok na strane 226]

Zľava Lee Siew Chanová, Grace Sinnapillaiová a Ng Yoon Chinová, absolventky 31. triedy Gileádu v roku 1958, ktoré pomáhali rozširovať posolstvo o Kráľovstve

[Obrázok na strane 227]

Norman a Gladys Bellottiovci, misionári od roku 1949, založili v Kuala Lumpure oporný bod Kráľovstva. Neskôr slúžili v Indonézii a v Papue–Novej Guinei

[Obrázok na strane 228]

Les Franks slúžil ako cestujúci dozorca a po svadbe s Margaret obaja slúžili v Kuala Lumpure a Petaling Jaya

[Obrázok na strane 230]

Sála Kráľovstva a misionársky domov brata a sestry Bellottiovcov v Ipohu v roku 1960

[Obrázky na stranách 236, 237]

 Kancelária odbočky a domov bétel v Klangu, asi 30 kilometrov od Kuala Lumpuru

[Obrázok na strane 236]

Niektoré sály Kráľovstva sú vo výškových budovách, napríklad táto sála v Kuala Lumpure

[Obrázok na strane 243]

Misionári, ktorí slúžili v Singapure a Malajzii, sa zhromaždili pred miestom, kde sa v roku 1958 konal oblastný zjazd „Božská vôľa“ v Singapure

[Obrázok na strane 250]

Douglas King (uprostred) ako zónový dozorca na návšteve s misionármi Petrom Priceom a Michaelom Freegardom v roku 1959

[Obrázok na strane 251]

Výbor odbočky. Zľava: Ng Hock Siew, Foo Chee Kang, Robert Cunard a Koh Chye Seng