Celosvetová správa

Afrika a blízke ostrovy

Afrika je svetadielom, ktorý je roztrieštený kmeňovými a národnostnými svármi. Ale Zjavenie 7:9–14 predpovedá, že „veľký zástup... zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“ sa zjednotí v uctievaní Jehovu a bude mať vyhliadku prežiť do Jehovovho pokojného nového sveta. Mnoho tisíc ľudí po celej Afrike podáva presvedčivé dôkazy o tom, že sú časťou tohto šťastného zástupu.

Jednu našu sestru v Kapskom Meste v Južnej Afrike zarazilo, keď ju majiteľ bytu prerušil a opýtal sa: „Čo je vaším cieľom?“ Odpovedala priamo: „Začať s ľuďmi biblické štúdium.“ Na jej prekvapenie muž povedal: „Dobre. Poďte ďalej, začnime hneď.“ Bol z toho pekný rozhovor a naša sestra sa s týmto pánom, ktorý bol Žid, dohodla, že nabudúce príde s manželom. Pán robil veľké pokroky. Okrem štúdia si štyrikrát prečítal Bibliu od začiatku do konca a trikrát si prečítal knihu Najväčší človek, ktorý kedy žil. A navyše, veľa hovorí o pravde so svojimi príbuznými. Je veľmi vďačný za to, že mu Jehova otvoril oči pre pravdu. Ešte  v ten deň, keď ho naša sestra prvý raz navštívila, povedal svojej rodine: „Poďte a zoznámte sa s týmito ľuďmi, pretože ich k nám poslal Boh.“ Predtým uvažoval o samovražde.

Rodinné putá môžu zohrávať dôležitú úlohu pri šírení pravdy. Jeden pomocný priekopník začal štúdium v istej dedine na Mauríciu. Darmen, zvedavý mladík od susedov, so záujmom počúval. To, čo počul, rozprával svojim rodičom, najmä matke, ktorá bola hinduistkou. Matka nadobudla presvedčenie, že to, čo sa dozvedá, je pravda, a preto zbúrala hinduistický svätostánok vo svojej záhrade. Darmen sa rozprával so všetkými svojimi príbuznými v dedine — s bratmi, sestrami, švagrami, strýkmi, tetami, bratrancami a sesternicami. Keď sa dozvedel o dennom texte, aj o ňom sa s nimi rozprával. V niektoré večery sa týchto rozhovorov, ktoré trvali až do neskorých hodín, zúčastňovalo vyše 30 ľudí. Po niekoľkých týždňoch si s nimi dvojica zvláštnych priekopníkov dohodla štúdium. Trinásti z tejto rodiny sú teraz pokrstení a štyria ďalší sú nepokrstenými zvestovateľmi. A Darmen? Je ženatý a spolu s manželkou slúžia ako zvláštni priekopníci.

V Libérii bol život ľudí vážne narušený občianskou vojnou. Keď boli zvestovatelia zo zboru Mano River na zjazde v Monrovii, ich domovská oblasť sa stala terčom útokov a celý rok sa tam nemohli vrátiť. Ale jeden nepokrstený zvestovateľ, ktorý tam zostal, pokračoval v kázaní. I keď sa necítil spôsobilý na to, aby používal sálu Kráľovstva, keďže ešte nebol pokrstený, chránil ju pred vylúpením. Povedal tiež, že sa snažil vykonávať „pastierske návštevy“ u tých, ktorí predtým študovali, aby udržal ich záujem o pravdu, a vo svojom dome viedol zhromaždenia. Bol medzi tými, ktorí boli toho roku pokrstení na zjazde „Božské vyučovanie“.

Zlatým klincom roku v Stredoafrickej republike bol vládny dekrét z 20. januára 1993, ktorým bol úplne zrušený zákaz  činnosti Jehovových svedkov. I keď sa bratia už niekoľko rokov tešili zo značnej slobody, teraz majú zákonné uznanie. To umožnilo, aby znovu otvorili sály Kráľovstva. Školy, nemocnice a mnohé vládne úrady v tejto krajine nefungujú, pretože nie sú peniaze na výplaty. Ale Jehovovi svedkovia napriek vlastným finančným problémom opravili a vymaľovali všetkých päť sál Kráľovstva v Bangui a opäť ich používajú ako strediská čistého uctievania.

Kontrast medzi Jehovovými svedkami a inými náboženskými skupinami je pre niektorých afrických pozorovateľov očividný. V dôsledku etnických bojov na juhu Zairu si skupina Kasajanov, ktorí boli vyhnaní Katanganmi, našla útočište v dome náčelníka v istej dedine neďaleko mestečka Kamina. Náčelník im kládol otázky, aby zistil, čo sa stalo, a potom sa opýtal: ‚Sú medzi vami nejakí Jehovovi svedkovia?‘ Zistili si to a potom odpovedali: ‚Nie.‘ Náčelník sa opýtal: ‚Prečo? Či nie sú v dedine žiadni?‘ ‚Nejakí tam sú,‘ odpovedali. ‚Prečo teda nie sú tu?‘ vyzvedal sa náčelník. Nakoniec povedal: ‚Teraz vidíte, prečo Jehovovi svedkovia hovoria, že vaše náboženstvá sú falošné. Tí, ktorí vás vyhnali, sú členmi vašich cirkví, ale Jehovovi svedkovia svojich bratov nevyhnali. Naopak, privítali ich a ochránili.‘

Tam, kde je problémom negramotnosť, zvestovatelia možno zisťujú, že ľudí musia učiť nielen biblickú pravdu, ale aj čítať a písať. Jedna sestra priekopníčka v Zimbabwe, ktorá učila čítať a písať tých, s ktorými študovala, bola prekvapená, keď dostala ponuku, že jej budú platiť za jej učiteľské služby. Neskôr napísala: „Spomenula som si na Geháziho, Elizeovho služobníka, a na to, ako bol postihnutý malomocenstvom. Preto som im povedala: ‚Mojou odmenou je vidieť, ako robíte pokroky v poznávaní pravdy a v uplatňovaní toho, čo sa učíte. Nechcem vaše peniaze.‘“ — 2. Kráľ. 5:20–27.

 Ázia

Jehova vysadil pôvodný raj v Oriente a umiestnil tam prvých ľudí. Títo ľudia si prestali vážiť to, čo pre nich Jehova urobil. Ale v našich dňoch státisíce Orientálcov dokazujú, že si naozaj vážia Jehovove spravodlivé cesty, a horlivo oboznamujú ďalších ľudí so správou o Božom predsavzatí urobiť z celej zeme raj.

Jedna sestra z Japonska, ktorá musí pracovať na plný úväzok, aby mohla uživiť svoju rodinu, sa zároveň teší z priekopníckej služby. Ako to dokáže? Tak, že dobre využíva čas, ktorý každý deň strávi vo vlaku. Cesta jedným smerom jej trvá jeden a pol hodiny. Musí byť rozvážna, ale keďže cestujúci, ktorí dochádzajú do zamestnania, chodia každý deň tým istým vlakom, vykonáva aj opätovné návštevy u ľudí, ktorí ju počúvajú. Priemerne rozšíri každý mesiac 167 časopisov a vo vlaku zaviedla už sedem biblických štúdií.

V Malajzii sa istá sestra priekopníčka niekoľkokrát pokúšala navštíviť paniu, s ktorou študovala, ale stále  nebol nikto doma. Vždy si ju však podozrievavo prezeral nebezpečne vyzerajúci sused. Sestra zauvažovala: „Prečo by som sa neporozprávala s tým pánom? Je tam vždy, keď prichádzam, a možno mi bude môcť povedať, kde je tá pani.“ Privítal ju drsne: „Čo chcete? Čo tu robíte?“ Ale, čo bolo prekvapujúce, keď jej povedal, že tá pani sa odsťahovala, vypočul si biblické posolstvo a súhlasil so štúdiom, ba urobil to s určitým vzrušením. Na prvom štúdiu bola aj jeho manželka a kolega, ktorý bol horlivým členom istej kresťanskej sekty a snažil sa biblické štúdium prerušiť. No keď si pán všimol, ako pokojne a rozumne sestra odpovedá na slovné útoky, povedal svojmu kolegovi, aby sa staral o seba a jeho nechal študovať, pretože si to želá. Napredoval rýchlo. Bol profesionálnym špiritistickým médiom, ale keď sa dozvedel, že Biblia odsudzuje špiritizmus, ihneď vyhodil všetky špiritistické pomôcky. Spolu s manželkou teraz chodia pravidelne každý týždeň na zhromaždenia.

V Indii sa istá sestra priekopníčka stretla v službe z domu do domu s tromi dievčatami, ktoré chodia na vyššiu strednú školu. Hoci boli hinduistkami, prijali ponuku biblického štúdia, pretože hľadali odpovede na mnohé otázky. Po čase dostali knihu Ľudstvo hľadá Boha. Keď si ju prečítali, úplne ich to presvedčilo o nesprávnosti uctievania modiel. Vysvetlili svojej matke, čo sa dozvedeli a ona potom zlikvidovala svojich modlárskych bohov. Dievčatá sa zbavili svojej špiritistickej tabuľky. Neskôr povedali: „Rok 1992 bol pre nás nezabudnuteľným rokom. V januári sme vystúpili z ‚Veľkého Babylona‘ tým, že sme odstránili modly. V apríli sme začali pravidelne chodiť na zhromaždenia. V auguste sme sa stali nepokrstenými zvestovateľkami. V októbri sme boli všetky štyri pokrstené. V novembri sa dve z nás stali stálymi pomocnými  priekopníčkami a v decembri sme viedli desať biblických štúdií vrátane štúdia s našou 71-ročnou starou mamou.“

Zvestovatelia v Thajsku zisťujú, že na ich území vzrastá počet ľudí, ktorí sú obťažovaní démonmi. Istí manželia z mesta Nakhon Sawan bývali v dome, ktorý bol plný modiel. Títo manželia robili pokroky v biblickom štúdiu, ale manžel sa zmienil o tom, že v ich dome sa deje veľa podivných vecí, ktoré rušia ich spánok. Povedal, že keď jeho manželka chce ísť do sály Kráľovstva, cíti, akoby ju niekto zdržiaval a bránil jej odísť z domu. Zvestovateľ upriamil ich pozornosť na látku v brožúre Duchovia mŕtvych. Ten pán potvrdil, že zažívajú presne to, čo je tam opísané. Bolo mu ukázané z Písiem, čo musí urobiť, aby mal Jehovovo požehnanie. (5. Mojž. 7:25, 26; 1. Jána 5:21) Nasledujúci deň požiadal bratov, aby mu pomohli odstrániť z domu všetky modly a ďalšie náboženské predmety — bolo ich dosť na naplnenie dodávkového auta — a spáliť ich v jeho prítomnosti za mestom. Jeho vieru veľmi posilnilo, keď videl, že modly, predmety jeho niekdajšej oddanosti, sa nedokázali samy zachrániť. Odvtedy bola táto rodina oslobodená spod moci démonov a robila pekné duchovné pokroky.

Mnohí mladí ľudia pociťujú neistotu, pokiaľ ide o to, čo im prinesie budúcnosť, a preto hľadajú odpoveď. Niektorým pomáha brožúra Navždy sa teš zo života na zemi! (angl.) a kniha Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. Jedna matka, budhistka zo Srí Lanky, napísala: „Využívam túto príležitosť, aby som Vám z hĺbky srdca poďakovala za to, že ste mojej dcére pomohli nájsť správnu cestu. Bola som veľmi rada, keď som videla knihu, ktorú ste dcére dali. Myslím, že je to najhodnotnejší darček, aký kedy vo svojom živote dostala. Číta si ju znova a znova a aj ja som si ju čítala. Preto by som Vám chcela ešte raz z hĺbky srdca poďakovať za krásny darček.“

 Európa

V mnohých krajinách sú ťažké ekonomické pomery. Ale Jehovovi služobníci majú „hojnosť práce v Pánovom diele“. (1. Kor. 15:58) Namiesto smútenia nad nezamestnanosťou sa svedkovia vo Fínsku chopili príležitosti tráviť viac času poskytovaním pomoci ľuďom, aby pochopili, prečo sú také ťažké časy a prečo potrebujeme Božie Kráľovstvo.

Akú úlohu v tom majú mladí zvestovatelia? Tu je príklad: Jedna sestra vo Fínsku bola vo zvestovateľskej službe so svojou päťročnou dcérkou. Stretli sa s istým pánom, ktorý sa pre svoje predsudky nechcel so sestrou rozprávať. Ale keď mu sestrina dcérka podala traktát, nedokázal ho odmietnuť. Tento traktát neskôr našla na kuchynskom stole jeho manželka a prečítala si ho. Páčilo sa jej, čo sa tam hovorilo o nádeji na raj. Objednala si od Spoločnosti knihu Žiť navždy a začala si ju čítať. Keď zvestovatelia opäť prišli k jej dverám, začalo sa biblické štúdium. Manžel odporoval. Ale keď videl, ako bola za  niekoľko dní postavená sála Kráľovstva, povedal: „Ak Jehovovi svedkovia dokážu robiť takéto veci, musí byť za tou organizáciou niečo oveľa väčšie.“ Začal študovať aj on a po roku boli obaja pokrstení.

Mnohé zbory v Portugalsku prepracúvajú svoj obvod každý týždeň a stále nachádzajú ľudí podobných ovciam. Jedna sestra hovorí: „Každé ráno, skôr než odídem do služby, sa modlím k Jehovovi, aby mi pomohol nájsť niekoho, kto má záujem o štúdium Biblie.“ Jedného dňa si dohodla štúdium s ľuďmi, ktorí pracovali v istom kaderníctve. Neskôr, keď bolo toto štúdium presunuté do sestrinej domácnosti, prišla len jedna žena a povedala: ‚Ostatní nemajú záujem, ale ja áno.‘ Do mesiaca už táto záujemkyňa sama viedla dve štúdiá. Čoskoro bola pokrstená a vstúpila do priekopníckej služby.

Jedna dvojica vo Švédsku uzavrela manželstvo v súlade so švédskymi zákonmi, hoci už bola spojená podľa cigánskeho (rómskeho) zvyku; v roku 1992 boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia. Manžel mohol zaviesť veľa biblických štúdií pre úctu, ktorú majú k nemu iní Cigáni. V januári 1993 viedol 21 štúdií. Jedno štúdium bolo vedené s takou veľkou skupinou, že požiadal o možnosť použitia sály Kráľovstva. Keď s ním išiel na štúdium krajský dozorca, v byte čakalo na štúdium 26 dospelých Cigánov. Ale tento nový brat povedal: „Nechápem, kde sú všetci dnes večer. Obvykle nás tu býva 40 až 50.“ Štúdium sa viedlo v troch jazykoch — švédskom, chorvátskom a rómskom. Ešte viac než požehnania nového sveta priťahuje týchto ľudí Božia láska a tiež nepredpojatý postoj, bez predsudkov, ktorý je medzi Jehovovým ľudom viditeľný už teraz.

Vo viacerých odbočkách došlo k veľkým zmenám, aby sa vyhlo duplicite vo vykonávaní prác a aby sa prostriedky  mohli využívať čo najlepšie. Týka sa to aj Holandska a Švajčiarska. Odbočka v Holandsku zabezpečuje prekladanie do holandčiny; okrem toho koordinuje výrobu a distribúciu videokaziet pre Európu. Ale o tlač holandských časopisov, ako aj o uskladňovanie a expedíciu literatúry pre Holandsko sa stará odbočka v Nemecku. Podobne tlač a expedícia — práce, ktoré sa predtým robili vo Švajčiarsku — sa teraz robia v Nemecku. Niektorí z rodiny bétel, ktorí slúžili v Emmene v Holandsku, sa prihlásili pomôcť v iných odbočkách; dvaja boli pridelení do Veľkej Británie, štyria do Nemecka a siedmi do Nigérie, kde sa inštaluje tlačiarenský stroj z Holandska na farebnú tlač. Zariadenie zo Švajčiarska bude použité na skvalitnenie tlače na Filipínach, kam pôjde na kratší čas pomôcť aj jeden manželský pár zo Švajčiarska. Ďalší brat zo Švajčiarska prechádza do Nigérie. A ďalší budú slúžiť opäť ako priekopníci.

Už vyše sto rokov naši bratia vydávajú svedectvo v Írsku a ich trpezlivé vytrvávanie sa stále vypláca. Zvestovateľka z Tipperary začala biblické štúdium s miestnym obyvateľom, Michaelom. Po čase sa však začal zvestovateľke vyhýbať. Keď si zvestovateľka uvedomila, čo sa deje, išla ho spolu s ďalšou sestrou vyhľadať do baru, pretože sa domnievali, že mal úprimný záujem. Keď vstúpili do baru, zavládlo ticho: každý vedel, kto sú tie sestry. Zvestovateľky Michaelovi iba pripomenuli dohodnuté štúdium. Keď odišli, snažil sa to zakryť tým, že ostatným mužom povedal: „No, mal som jej opraviť sporák, a zabudol som na to!“ Ale uvedomil si, že sa nemôže sestrám ďalej vyhýbať.

Michael potom robil pekné pokroky. Oženil sa s May, ktorá tiež súhlasila so štúdiom, i keď spočiatku jej bol úprimný záujem sestier podozrivý. Michael a May sa potom začali deliť o to, čo sa učili, s Mayinou sestrou Bredou.  V roku 1993 boli všetci traja pokrstení. Medzitým začal študovať a chodiť na zhromaždenia Mayin brat, jeho priateľka a tiež Michaelov mladší brat a jeho manželka. Takže vďaka vytrvalosti našej sestry má úžitok z pravdy sedem ľudí.

Päťročná Sara z Rakúska je veľmi spoločenské dieťa a často sa rozpráva s ľuďmi, ktorí prechádzajú okolo ich domu. Raz sa istej mladej ženy bez okolkov opýtala: „Fajčíte?“ Keď pani odpovedala záporne, Sara mala pripravenú ďalšiu otázku: „Patríte k Jehovovým svedkom?“ Paniu to trochu zarazilo a povedala: „Áno!“ Podnietilo ju to, aby vošla do domu, zazvonila a povedala Sarinej matke o rozhovore. Vysvetlila tiež, že hoci bola vychovávaná ako svedkyňa, stratila kontakt so svedkami. Požiadala Sarinu matku, aby ju navštívila. Aké pravdivé sú slová z Matúša 21:16: „Z úst detí a dojčiat si si zaobstaral chválu!“

Na Slovensku mali Jehovovi svedkovia veľkú radosť 24. marca 1993, keď bola Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia zákonne zaregistrovaná, čím sa oficiálne skončil zákaz spred vyše 43 rokov. Podobný krok nasledoval 1. septembra v Českej republike. V týchto krajinách je veľa ľudí rozčarovaných náboženstvom i politikou. Niektorí z nich hľadajú pravdu. Tak to bolo aj v prípade starších manželov z Bobrova na Orave na Slovensku. Pani kládla kňazovi otázky o Biblii, ale on jej povedal: „Hanka, vyberte si nejakú lepšiu knihu na čítanie.“ Napriek tomu ona i jej manžel zotrvali v čítaní Biblie a robili zmeny vo svojom živote podľa toho, čo sa dozvedali. Aby uspokojili svoj duchovný hlad, objednali si viaceré náboženské časopisy. Potom súhlasili so štúdiom Biblie so svedkami. Pani neskôr povedala, že hneď od začiatku rozhovoru s priekopníkmi cítila, že ich poslal sám Boh.

 Stredná a Južná Amerika

„Hľa, moji sluhovia budú radostne kričať pre dobrý stav srdca.“ ​(Iz. 65:14) Tento dobrý duchovný stav srdca je medzi Jehovovými svedkami v Mexiku očividný. Napriek sústredenému odporu katolíckej cirkvi vláda v Mexiku dňa 7. mája 1993 zaregistrovala dve náboženské združenia: La Torre del Vigía, A.R., a Los Testigos de Jehová en México, A.R. Od tohto dátumu sa Jehovovi svedkovia stali oficiálne uznaným náboženstvom. Teraz sa tešia na to, ako si dajú tabule, ktoré budú po prvý raz verejne označovať ich sály Kráľovstva.

V uplynulom roku tam bolo utvorených 445 nových zborov. V júni bol celkový počet zvestovateľov 375 351. Počet účastníkov Pamätnej slávnosti bol 1 349 998. Keďže počet zvestovateľov vzrastá, obvody sú prepracovávané častejšie. V jednom dobre prepracovanom obvode dve sestry navštívili jednu domácnosť, kde podráždená domáca pani zvolala: „Už som vám hovorila, aby ste nechodili s vaším posolstvom do môjho domu. Prečo na to nedbáte?“ Jedna zo sestier odpovedala: „Viete, nás je veľa kazateľov. Iste ste to povedali niekomu  z našich priateľov. Ale môžeme zariadiť, aby vás nikto nenavštevoval. Dajte nám, prosím, vašu presnú adresu a meno a my odovzdáme túto informáciu všetkým svedkom v tejto oblasti a potom vás už nebudú navštevovať.“ Domáca pani nato povedala: „Nemusíte ísť až do takého extrému. Môžete ma ďalej navštevovať, ale, prosím, nie tak často.“ Krátko nato sestry stretli túto paniu v sále Kráľovstva. Čo sa stalo? Keď dotyčnú paniu navštívila ďalšia zvestovateľka, pani súhlasila so štúdiom Biblie.

Francúzska Guayana má najmenší počet obyvateľov z krajín Južnej Ameriky, ale duchovným záujmom sa tam darí. V apríli odbočka podala správu o 21. po sebe idúcom vrchole v počte zvestovateľov; každý mesiac dosahujú vo zvestovateľskej službe v priemere 14,5 hodiny na zvestovateľa. Aj v tejto krajine sa ‚z maličkého stalo tisíc‘ a zvestovatelia sú šťastní, že sú súčasťou „mocného národa“, ktorý po celom svete chváli Jehovu. — Iz. 60:22.

Kontrast medzi svedkami a ostatnými ľuďmi priťahuje tých, čo milujú spravodlivosť. Istá staršia sestra z Caracasu vo Venezuele si išla vybrať peniaze z banky. Dala si ich do peňaženky bez toho, že by si ich spočítala. Ale keď prišla domov, zistila, že pokladník jej dal 1200 bolivarov (13 dolárov) navyše. Zatelefonovala do banky a povedala pokladníkovi, aby jej dal vedieť, ak mu budú na konci dňa chýbať nejaké peniaze. O piatej hodine pokladník prišiel do sestrinho domu a povedal, že mu chýba 1200 bolivarov. Keď mu sestra dala tie peniaze, zvolal: „To je prvýkrát, čo niekto takéto niečo urobil! Mohol som prísť o zamestnanie.“ Sestra vtedy i pri neskorších návštevách banky využila túto príležitosť na vydanie svedectva. Čoskoro sa s týmto mladým mužom začalo biblické štúdium a teraz už chodí na zhromaždenia do sály Kráľovstva.

Priekopníci v Chile pri vydávaní svedectva si jasne uvedomujú, že túto prácu riadi Jehova. (1. Kor. 3:9) Istá dvojica na  juhu Chile sa chystala ísť domov po deviatich hodinách vo vzdialenom obvode. Na hlavnej ceste prešiel okolo nich posledný autobus do Antuca. Boli unavení a hladní a pred nimi bola 40-kilometrová cesta do kopca. Stmievalo sa a zozimilo. Aj ďalšie vozidlá prešli okolo nich, akoby vôbec neexistovali. Ako tak kráčali, uvažovali, aký zámer má s nimi Jehova. Vtom im zastavil autobus idúci opačným smerom, bez toho, že by mu dali nejaké znamenie; a tak doň nastúpili. Keď sa dostali do mesta a vystúpili, spomenuli si na dvojicu, s ktorou sa zoznámili pred niekoľkými mesiacmi. Nevedeli by o niekom, kto má auto a mohol by ich odviezť do Antuca? Domáci pán mal lepší nápad: „Prečo by ste nezostali cez noc u nás?“

Keď priekopníci ponuku prijali, pani domu sa potešila a zvolala: ‚Teraz vás budeme mať úplne pre seba a môžete nám dať odpovede na naše otázky!‘ A naozaj mali veľa otázok — o Jehovovi, o pomazaných, o vernom otrokovi, o veľkom zástupe, o divom zvierati a tak ďalej! Táto dvojica predtým dostala knihu Žiť navždy a čítala si ju, až kým z nej nevedeli veľkú časť naspamäť. A ako sa modlili, aby im niekto pomohol lepšie tomu porozumieť! „A už ste tu vy!“ Po dlhom, uspokojujúcom rozhovore ich táto pohostinná rodina ponúkla chutným jedlom a poskytla im pohodlnú posteľ. Akí vďační boli títo priekopníci za to, že ich Jehova použil takýmto spôsobom!

Niekedy to nie sú presvedčivé argumenty, ale láskavosť, ktorá prenikne cez tvrdý zovňajšok odporcov. Je to tak, ako hovoria Príslovia 25:15: „Mierny jazyk, ten môže zlomiť kosť.“ Brumilda Castillová, svedkyňa, ktorá je bývalou mníškou, navštívila jednu pobožnú katolícku rodinu v Ekvádore. Keď domáca pani zbadala svedkyňu, vychrlila na ňu príval slovných urážok. Naša sestra sa nesnažila vyvracať obvinenia; iba sa usmiala, poďakovala sa jej a povedala, že sa s ňou iste bude môcť porozprávať inokedy. Keď sestra odchádzala, stretla manžela tej panej, ktorý nielenže reagoval takisto ako jeho  manželka, ale ešte aj prikázal sestre Castillovej, aby opustila ich pozemok. Opäť sa usmiala, poďakovala sa mu a povedala, že dúfa, že sa s ním bude môcť porozprávať inokedy. Keď sa títo manželia rozprávali o tom, čo sa stalo, boli zmätení. Ako to, že sa dokázala usmievať a ďakovať im, keď k nej boli takí drsní? Tak to na nich zapôsobilo, že ďalšieho svedka, ktorý ich navštívil, manžel pozval dnu. Svedok ich pozval na zhromaždenie a oni prišli. A kto bol prvý, kto ich tam pozdravil? Sestra, ku ktorej sa tak zle správali. Veľmi sa jej ospravedlňovali a ona využila túto príležitosť na to, aby ich mohla začať navštevovať.

Jedného dňa dotyčný pán chcel vedieť, čo si sestra myslí o kaplnke, ktorú postavil na svojom pozemku a zaplnil obrazmi. Sestra sa spýtala, či sa nenahnevá, keď mu povie pravdu. „Samozrejme, že nie,“ odpovedal. „Urobíte to, čo hovorí Biblia, že by ste mali urobiť?“ opýtala sa. Prisľúbil: „Urobím to ešte dnes.“ A tak mu ukázala, čo jeho katolícka Biblia hovorí o používaní obrazov. Nato povedal: „Chcel by som, aby ste mi pomohli zbaviť sa všetkých tých obrazov.“ Trvalo to štyri dni, kým ich všetky odstránili a spálili.

Všetci, ktorí sa stávajú Jehovovými služobníkmi, si musia obliecť novú osobnosť. U niektorých ľudí sa to môže zdať nemožné. V severovýchodnej Brazílii mal istý mladý muž, ktorý súhlasil so štúdiom Biblie, veľmi zlú povesť. Jeho rodina hovorila, že takmer denne si do ich domu niekto prichádza vybrať dlhy, ktoré narobil, keď pil. Jeho rodičia sa ustavične strachovali, že ho niekto zabije. Priekopníkom, ktorí s ním viedli štúdium, všetci hovorili: „Strácate s ním čas. Nikdy sa nezmení.“ Ale „Božie slovo je živé a vykonáva moc“. (Hebr. 4:12) Keď sa tento muž vzdal pitia a nemravnosti, zapôsobilo to na celé mesto. Jeho rodičia zvolali: „Pokoj sa vrátil do našej domácnosti!“ Vďaka zmenám, ktoré urobil, aj ďalší traja z jeho rodiny študujú a chodia na zhromaždenia.

 Severná Amerika a ostrovy v Karibskom mori

Pri viacerých príležitostiach Ježiš zdôrazňoval, aké je dôležité milovať blížneho tak ako seba. Je veľa spôsobov, ako možno prejaviť takúto lásku. Jedna sestra z Martiniku píše: ‚V jedno ráno, keď som išla autom do práce, ponúkla som sa istej mladej žene, ktorá nevyzerala dobre, že ju zveziem. Cestou do mesta som jej hovorila o Božom predsavzatí a o požehnaniach nového sveta. Povedala, že jej matka je Jehovovou svedkyňou, a o sebe povedala, že jej život je plný ťažkostí a neverí, že Boh môže niečo urobiť na zlepšenie jej situácie. Navrhla som, aby so mnou mesiac študovala Bibliu, a ona s tým súhlasila. Po mesiaci som sa jej opýtala, či chce pokračovať. „Ako nikdy predtým,“ odpovedala.

Jej rodinná situácia bola zlá. Neskôr, keď ju jej manžel, ktorý mal inú ženu, vykázal z domu, som pomáhala jej i jej deťom. Po čase odišla z Martiniku do Francúzska, kde jej ponúkli zamestnanie.

 O nejaký čas prišiel k mojím dverám jej manžel. Spočiatku som sa bála. Ale zmeny u manželky i moje správanie naňho hlboko zapôsobili. Prišiel požiadať o biblické štúdium.‘

Istá sestra priekopníčka na Jamajke, ktorá je učiteľkou, hovorí, že keď sa zaujíma o ľudí a je k nim láskavá, často im môže pomôcť aj duchovne. Všimla si, že niektorí študenti v škole, kde pracuje, majú ťažkosti s istým predmetom, a preto im láskavo poskytla mimoriadnu pomoc. Aby im pomohla oceniť si hodnotu vzdelávania, použila aj látku z knihy Mladí ľudia sa pýtajú. Jej konanie zmenilo postoj tých, čo si to všimli. Vďaka tomu mohla začať štyri biblické štúdiá a rozšíriť značné množstvo literatúry.

Odbočka na Aljaške používa na urýchlenie diela vydávania svedectva v odľahlých dedinách nedávno nadobudnuté lietadlo, ktoré je pre našu činnosť lepšie prispôsobené než to, ktoré sme mali predtým. Tempo tejto činnosti je oproti predchádzajúcim rokom približne dvojnásobné.

Keď dvaja zvestovatelia z Dominikánskej republiky prichádzali do jedného domu, všimli si, ako vnútri kľačia dvaja ľudia a modlia sa. Počkali, kým táto dvojica skončí modlitbu, a potom znovu zaklopali. Keď dotyční prišli k dverám, privítali zvestovateľov slovami: „Ďakujeme ti, Bože, že si vypočul našu modlitbu.“ S nadšením prijali ponuku pomoci pri štúdiu Biblie. O dva dni, keď sa hovorilo o biblických textoch odsudzujúcich používanie modiel, ihneď sa ospravedlnili a pozbierali všetky obrazy v dome. (5. Mojž. 7:25) Pán sa obrátil k svojej manželke a opýtal sa: „Sme s Jehovom, alebo s Diablom?“ „S Jehovom,“ odpovedala. Potom spálili všetky obrazy — a mali ich dosť. Povedané duchovnou rečou, polia v Dominikánskej republike sa belejú na žatvu, a v posledných rokoch miestni svedkovia s radosťou privítali ďalších vyše 150 svedkov, ktorí prišli zo zahraničia pomáhať pri tomto zhromažďovaní.

 Ostrovy Tichomoria

Pre našich bratov na Filipínach bol 1. marec 1993 významným dňom. V ten deň Najvyšší súd jednohlasne zmenil svoje rozhodnutie z roku 1959. Potvrdil právo Jehovových svedkov „odmietnuť zdraviť filipínsku zástavu z dôvodu ich náboženského presvedčenia“. Teda študenti nemali byť vylučovaní zo škôl, verejných či súkromných, preto, že sa z náboženských dôvodov zdržiavajú zdravenia zástavy, spievania národnej hymny a odriekania predpísaného vlasteneckého sľubu.

Na ostrove Guam istá sestra, ktorá má svetské zamestnanie na plný úväzok, chcela rozšíriť svoju službu. Túžila po radosti, akú mali zvestovatelia, ktorí rozprávali svoje skúsenosti z plodných biblických štúdií. Mnohokrát sa o to modlila k Jehovovi. Keď preskúmala svoje okolnosti, uvedomila si, že možnosti zavedenia biblických štúdií by mohli byť priamo tam, kde každý deň pracuje. Prosila Jehovu, aby jej pomohol a dodal odvahu, a potom začala hovoriť svojim spolupracovníkom. Spočiatku to bolo ťažké;  tým, ktorí prejavili záujem, sa ostatní posmievali. Dobre sa pripravovala, aby mohla pristúpiť s dobrým posolstvom k rôznym ľuďom, a zistila, že dôležitou súčasťou prípravy je modlitba. Keď sa blížili nejaké svetské oslavy, vysvetlila na základe Biblie, prečo sa ich nezúčastňuje. Vyhľadávala si literatúru, ktorá by mohla byť pre každého jednotlivca zvlášť vhodná. V jednom prípade si iba potichu čítala Bibliu tak, aby to mohla vidieť jej spolupracovníčka. Ako sa dalo čakať, u mladej ženy to vyvolalo zvedavosť a začalo sa štúdium. Sestra postupne začala viesť dobre napredujúce biblické štúdiá. Keď bola preložená do iného oddelenia, vytvorili sa jej nové príležitosti. Jedna záujemkyňa ju predstavila svojej veľmi dobrej priateľke, ktorá tiež prejavila záujem a aj sama o tom rozprávala svojej matke, bratovi a švagrinej. Všetci začali pravidelne študovať. Záujem prejavilo tak veľa ľudí, že sestra musela požiadať ďalších zvestovateľov, aby sa o nich starali. A tak naša sestra zistila, že neformálne vydávanie svedectva môže priniesť kladné výsledky a veľa radosti.

V Austrálii si istý mladý zvestovateľ všimol na cintoríne jednu ženu z Filipín, ako plače pri hrobe. Začal s ňou rozhovor a poukázal na nápis na náhrobnom kameni svojho starého otca: „Spí, čakajúc na vzkriesenie.“ Vytvorila sa tým príležitosť pre ďalšie svedectvo. Dohodli sa, že sa stretnú o týždeň na tom istom mieste, ale pani neprišla. Mladý zvestovateľ bol vytrvalý. Spolu s matkou prezerali smútočné oznámenia v miestnych novinách, až kým nenašli meno, ktoré sa zdalo filipínske. Pomocou telefónneho zoznamu nadviazali kontakt. Pani vysvetlila, že sa jej nepodarilo prísť pre problémy s dopravou. Ale mala naozaj záujem a bolo dohodnuté biblické štúdium. Záujem o ľudí spolu s vytrvalosťou prináša dobré výsledky.

 Krajiny, v ktorých nastali priaznivejšie podmienky

V uplynulých piatich rokoch došlo k podivuhodným zmenám. Najmenej v 35 krajinách boli odstránené prekážky pre slobodnejšie hlásanie posolstva o Kráľovstve. V mnohých týchto krajinách bol zrušený zákaz alebo bola zákonne zaregistrovaná náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia. Aké obrovské pole sa tým otvorilo! A čo všetko sa robí pre to, aby bolo obrábané?

Do Estónska bolo poslaných dvanásť misionárov, ako aj 20 zvláštnych priekopníkov z Fínska. A najmenej 200 ďalších zvestovateľov sa do Estónska prisťahovalo, aby slúžili na územiach, kde je väčšia potreba. Bratia podávajú správu: „Obyvatelia Estónska sa veľmi radi rozprávajú o Biblii. Takmer všetci posolstvo vítajú.“

V estónskom meste Maardu bratia dostali zadarmo pozemok na stavbu sály Kráľovstva. Ale primátor im stanovil určité podmienky: 1. musia upraviť malý park vedľa sály, 2. sála Kráľovstva musí byť dokončená do 15. októbra 1993, 3. zhromaždenia  musia byť prístupné všetkým obyvateľom mesta a 4. svedkovia musia rozprávať obyvateľom Maardu posolstvo Biblie a učiť ich správnemu spôsobu života. Bratia s veľkou radosťou súhlasili so všetkými štyrmi požiadavkami primátora!

Keďže v Kapverdskej republike bolo v roku 1991 dielo Jehovových svedkov zákonne zaregistrované, na toto územie bolo pridelených desať misionárov. Aké výsledky dosahujú? Jeden misionársky manželský pár podáva správu, že vedie štúdiá so 70 ľuďmi a niektorí z nich už po dvoch alebo troch mesiacoch začali sami viesť štúdiá s ďalšími. Jedna odľahlá skupinka šiestich zvestovateľov sa tešila z toho, že prednášku krajského dozorcu si prišlo vypočuť 150 ľudí. A v národnej televízii bola ukázaná budova prvej sály Kráľovstva v tejto krajine.

Najvyšší súd v Zaire dňa 8. januára 1993 vyhlásil zákaz Jehovových svedkov za nelegálny. V tom roku sa tam na zvestovateľskej službe podieľalo 75 944 svedkov. Viedli 163 454 biblických štúdií. A na Pamätnej slávnosti bolo 310 088 prítomných.

Pred vyše 25 rokmi kambodžská vláda odmietla obnoviť víza Georgeovi a Carolyne Crawfordovcom, a preto museli odísť z miesta tohto misionárskeho pridelenia. Odvtedy väčšinu času neboli v Kambodži žiadni svedkovia. Ale minulý rok bol brat Crawford vľúdne prijatý riaditeľom kambodžského Ministerstva náboženstva. Riaditeľ chcel vedieť, aký úžitok by mali Kambodžania z toho, keby bol našim misionárom opäť povolený pobyt v tejto krajine. Iné náboženské zoskupenia sľubovali hmotný úžitok; brat Crawford však vysvetlil, že Jehovovi svedkovia učia ľudí žiť podľa biblických zákonov a zásad a že to prináša duchovný, morálny i praktický úžitok; vysvetlil tiež, ako sa tí, ktorí podľa toho konajú, stávajú lepšími občanmi. Ministra to potešilo. Bol daný súhlas, že dvaja misionári môžu prísť do tejto krajiny ihneď a ďalší prídu po  nich. Dvadsiateho januára 1993 prišiel list, ktorým bolo spoločnosti Watch Tower povolené otvoriť kanceláriu v hlavnom meste Phnompenh, pre kázanie „Jehovovho“ kresťanského náboženstva.

V Rumunsku boli Jehovovi svedkovia po 40-ročnom zákaze zákonne uznaní v roku 1990. Dobre využívajú zmenené okolnosti. V minulom roku bol 15-percentný vzrast počtu hlásateľov Kráľovstva. Bolo postavených alebo sa stavia 130 sál Kráľovstva. Niektorí zvestovatelia prejavujú iniciatívu, aby sa dostali do oblastí, kde ešte neboli žiadni svedkovia. V septembri 1991 sa dve sestry priekopníčky presťahovali do malého mesta Urziceni, 57 kilometrov od Bukurešti. V tom čase neboli v tomto meste žiadni svedkovia; teraz je tam 10 pokrstených a na Pamätnej slávnosti bolo 66 prítomných. Kto vedie zhromaždenia? Spočiatku ich organizovali a viedli tieto sestry. V súčasnosti jeden takmer osemdesiatročný brat, služobný pomocník, cestuje 30 kilometrov trikrát do týždňa, aby tam viedol zhromaždenia. Raz za mesiac býva verejná prednáška, ktorú prednesú starší z Bukurešti, a popritom vedú aj štúdium Strážnej veže v tejto skupine.

Aj v niektorých krajinách, kde sú Jehovovi svedkovia stále zakázaní, môžu vykonávať svoju službu s menšími prekážkami. V jednej z týchto krajín zvestovatelia teraz opracúvajú svoje obvody dôkladnejšie; navštevujú každú domácnosť namiesto toho, že by stále prechádzali z ulice na ulicu, aby sa vyhli odhaleniu. V istom meste úradní činitelia zastavili skupinu zvestovateľov, skontrolovali im identifikačné doklady a vypočúvali ich. Bratia vysvetlili, že sú bádateľmi Biblie a chcú sa podeliť s ďalšími o to, čo sa učia. Úradní činitelia sa im ospravedlnili za to, že ich vyrušili, a nechali ich odísť. Bol to radostný deň teokratickej služby.

V ďalšej krajine, kde boli Jehovovi svedkovia vystavení krutému zaobchádzaniu, sa v poslednom období stretávali  a kázali otvorenejšie. Tou krajinou je Malawi. Predtým, keď tam bol malý zjazd, dávali si okolo domu plot z trávy, aby zvonku nebolo vidno svetlo lámp. Ale v jednom kraji si všimli, že miestni úradníci, ktorí vedia o ich zhromaždeniach, už proti nim nepodnikajú nijaké kroky; preto si počas nedávneho zjazdu nepostavili plot, a dokonca spievali piesne. Keď v inej oblasti jeden brat kázal na trhovisku, miestny úradník, ktorý ho videl, mu povedal: „Už sa nás nemusíte báť. Chceme, aby ste kázali, a aj my by sme mali byť jednými z vás.“ V inej oblasti prijal biblické štúdium istý muž, ktorý bol ako Saul z Tarzu vodcom tých, čo prenasledovali svedkov. Čoskoro sa k nemu pripojili ďalší a počet študujúcich vzrástol na 26. Keď sa tento muž dal pokrstiť, jeho zmenený spôsob života viedol k tomu, že počet študujúcich sa zvýšil na 66. Napokon, 12. augusta 1993 bol zákaz Jehovových svedkov v Malawi, trvajúci 26 rokov, zrušený. Aký to bol dôvod na radosť!

Vývoj v Albánsku je skutočne povzbudzujúci. V októbri 1992 bolo do Albánska poslaných 16 zvláštnych priekopníkov z Talianska a štyria z Grécka. Po jednom týždni v Albánsku, hoci sa iba začínali učiť jazyk, viedli už 90 biblických štúdií! V Gjirokastëri na jedného rozhlasového hlásateľa tak zapôsobilo to, čo sa dozvedel od zvláštneho priekopníka, že oznámil do éteru: „Vašu domácnosť navštívia Jehovovi svedkovia. Budú hovoriť o tom, ako si udržať šťastný rodinný život, a budú vás učiť, čo hovorí Biblia. Otvárajte dvere. Počúvajte ich.“

V Benine bol v roku 1990 zrušený zákaz Jehovových svedkov a odvtedy prúdia na zhromaždenia Jehovových svedkov zástupy ľudí. V uplynulom roku bolo na Pamätnej slávnosti 15 951 prítomných, čo je takmer päťnásobok počtu zvestovateľov. V jednom zbore s 37 zvestovateľmi bolo 698 prítomných!

 V roku 1992 boli podniknuté záverečné kroky k zákonnému uznaniu Jehovových svedkov v Togu, čím bol vyznačený koniec zákazu, ktorý bol vyhlásený v roku 1978. Tisíce ľudí veľmi chcelo študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. V roku 1993 viedlo 7125 zvestovateľov 19 014 domácich biblických štúdií. V hlavnom meste Lomé je 4200 zvestovateľov v 33 zboroch a stretávajú sa v šiestich sálach Kráľovstva. Naliehavo potrebujú viac miest na zhromaždenia. I keď tam boli politické nepokoje, počas ktorých utieklo asi 300 000 ľudí z Lomé do blízkych krajín, vedúci zbor sa postaral, aby tam bola 1. júna 1993 uvedená do činnosti nová kancelária odbočky. Akým povzbudením to bolo pre bratov v Togu!

Vo februári 1993 bol v Kamerune zrušený 23-ročný zákaz Jehovových svedkov. Isté kamerunské noviny v komentári k tomuto vládnemu rozhodnutiu o Jehovovom ľude napísali: „Zo spoločenského hľadiska nemá ich správanie nič spoločné s pokrytectvom ľudí v ich okolí... kážu svojím príkladom.“ Tieto noviny dodali, že pri slobode uctievania, ktorá bola svedkom udelená, „majú všetky staré cirkvi kresťanstva nesmierne ťažkú úlohu“. Napriek dlhotrvajúcemu zákazu je v Kamerune 19 268 svedkov a na Pamätnej slávnosti bolo v minulom roku 67 671 prítomných.

A čo krajiny bývalého Sovietskeho zväzu? Ako už bolo uvedené, zjazdy, ktoré sa konali v tejto časti sveta, patrili k najvzrušujúcejším zjazdom roku 1993. V uplynulom roku v dvanástich z týchto krajín venovali naši bratia dielu hlásania Kráľovstva celkove 14 180 165 hodín, pokrstených bolo 14 973 nových učeníkov a v čase Slávnosti na pamiatku Ježišovej smrti sa zhromaždilo 256 242 ľudí, a z nich iba traja prijímali zo symbolov. Áno, je očividné, že aj tieto krajiny budú dobre zastúpené vo ‚veľkom zástupe zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov‘, ktorý prežije prichádzajúce veľké súženie s vyhliadkou na večný život v Jehovovom spravodlivom novom svete. — Zjav. 7:9, 14.