Haiti

NA JEDNOM útese pri karibskom ostrove, o ktorý sa Haiti delí s Dominikánskou republikou, stroskotala počas objavnej plavby Krištofa Kolumba v roku 1492 jeho admirálska loď. No táto cesta položila základ pre európsku kolonizáciu Nového sveta. Kolumbus tu našiel mierumilovných Indiánov Aravakov. Z ich jazyka pochádza názov Haiti, ktorý znamená „Krajina vrchov“. Od roku 1492 prešla táto „Krajina vrchov“ mnohými zmenami.

Kolumbus krajinu zabral v mene Izabely, kráľovnej Španielska, a nazval ju Española (Španielsky ostrov). Španielski dobyvatelia nútili Aravakov do tvrdej otrockej práce. Čoskoro tu bolo už len málo Aravakov. Namiesto nich boli potom privážaní Afričania.

Časom sa v západnej časti ostrova usadili francúzski dobrodruhovia a v roku 1697 ju Francúzsko vyhlásilo za Saint-Domingue. Krajina bola  úrodná. Vďaka tvrdej práci otrokov tam vznikli veľké plantáže a Saint-Domingue sa stalo prosperujúcou oblasťou.

Asi o sto rokov neskôr Toussaint Louverture, muž, ktorý pochádzal z afrického kráľovského rodu, ale narodil sa ako otrok, dosiahol vojenské i diplomatické víťazstvo a oslobodil otrokov. V roku 1801 sa stal panovníkom v Saint-Domingue. Jean-Jacques Dessalines, ktorý sa takisto narodil ako otrok, neskôr vyhnal Francúzov a názov územia zmenil späť na taký, aký predtým používali Aravakovia. Tak v roku 1804 vznikol v Amerike prvý nezávislý černošský štát: vtedy bohatá krajina Haiti.

Po smrti Dessalinesa v roku 1806 prevzal vládu nad severnou časťou krajiny Henry Christophe. Niektoré z jeho úspechov pomohli vytvoriť štát, ktorý nejaký čas patril medzi najsilnejšie štáty Nového sveta. Postavil impozantný palác Sans-Souci a rozprávkovú Citadelle Laferrière — pevnosť na vrchole vrchu. Časom však boje medzi vodcami, revolúcie a zneužívanie verejných fondov krajinu zbedačili.

No Haiti je stále jedinečné, čo sa týka jazyka, kultúry i obyvateľstva. Mnohí hovoria po francúzsky, ale jazykom miestnych ľudí je vo všeobecnosti kreolčina — pôsobivé miestne nárečie, ktoré je kombináciou francúzskych slov s gramatikou západoafrických jazykov. V krásnych ľuďoch plných života sa miešajú africké a európske črty. Krajine ešte stále dominujú malebné vrchy. No väčšina z nich je už holá — bez stromov — a kedysi úrodné nížiny vysychajú.

Je to krajina, ktorá je hrdá na svoju minulosť, narieka nad svojou prítomnosťou a dúfa v lepšiu budúcnosť — v nejaký nový svet. V súlade s tým sa k týmto ľuďom, dokonca i k tým, ktorí žijú v odľahlých dedinách za horami, dostáva dobré posolstvo o skutočnom novom svete pod Božím Kráľovstvom.

 Dobré posolstvo prichádza do Aquinu

Spomienky na to, ako sa dobré posolstvo o Božom Kráľovstve dostalo na Haiti prvý raz, sú zahmlené. Už vo februári 1887 Sionská Strážna veža uvádza Hayti (alebo Haiti) v zozname miest, odkiaľ prišli listy od ľudí prejavujúcich záujem. No až o desaťročia neskôr, v zime na prelome rokov 1929/1930, tu jedna svedkyňa, priekopníčka, ktorá venovala celý svoj čas vydávaniu svedectva o Božom predsavzatí iným, strávila niekoľko mesiacov. Potom, v roku 1938, istý právnik menom Démosthène Lhérisson nejakým spôsobom získal v Port-au-Prince knihy Stvorenie a Proroctvo a brožúrku Príčina smrti. Vzal si ich domov do Aquinu na južnom pobreží. K čomu to viedlo? Z toho, čo prečítal, nadobudol presvedčenie, že tieto publikácie ukazujú cestu k pravému kresťanstvu. Zavrhol katolícku cirkev a začal sa deliť o biblické pravdy s druhými, medziiným i so svojím synovcom.

Keď tento právnik zomrel, synovec pozval priateľov, aby študovali knihy spolu s ním, a tak to začali robiť pravidelne. Jeden z nich povedal: „Uvedomovali sme si, že žijeme v posledných dňoch tohto sveta, že Jehovovo Kráľovstvo je od roku 1914 zriadené v nebesiach a že náboženstvá budú zničené, lebo sú časťou tohto sveta.“ Začali vkladať svoju nádej do nového sveta.

Okolo roku 1943 bol v Cayes, veľkom meste na západ od Aquinu, istý cestovateľ, ktorý sa vrátil z Kuby a vlastnil niekoľko publikácií spoločnosti Watch Tower. Táto literatúra sa dostala do rúk Solomonovi Sévèrovi, ktorý žil vo Vieux-bourgu, asi desať kilometrov od Aquinu.

Časom sa záujemcovia z Aquinu a z Vieux-bourgu spojili. Ale niektorí z nich sa držali učenia menšinového náboženstva známeho ako kresťanizmus alebo šalamúniti a určité ich zvyky, napríklad mnohoženstvo, boli jednoznačne nekresťanské. Tí, čo úprimne hľadali pravdu, si postupne uvedomili, že  musia pretrhnúť svoje zväzky s takzvaným kresťanstvom a prestať sa zúčastňovať na jeho nesprávnych skutkoch.

V roku 1944 malo podiel na kázaní dobrého posolstva na Haiti iných sedem jednotlivcov, a tí podali správu o celkovom počte 1500 hodín, ktoré v tom roku venovali tejto činnosti. Nasledujúci rok sa do zvestovateľskej služby zapojilo päť ďalších a celkový počet hodín venovaných verejnému kázaniu posolstva o Kráľovstve prudko stúpol na 6164. Koncom služobného roku sa k tejto skupine pripojili dvaja dobre vyškolení misionári.

Prví misionári spoločnosti Watch Tower

Dvaja mladí misionári spoločnosti Watch Tower, Roland Fredette a Harold Wright zo Severnej Ameriky, prišli do Port-au-Prince v auguste 1945. V Biblickej škole Strážnej veže Gileád študovali francúzštinu, ale ako onedlho zistili, teraz sa museli naučiť kreolčinu. Bolo ich často vidieť, ako prechádzajú územím a kážu pomocou kariet so svedectvom a pomocou gramofónov.

 N. H. Knorr, vtedajší prezident, a F. W. Franz, vtedajší viceprezident spoločnosti Watch Tower, si veľmi želali, aby sa kázanie dobrého posolstva na Haiti riadne zorganizovalo, a preto 19. marca 1946 pricestovali aj oni do Port-au-Prince. Zhromaždenie, ktoré sa v ten večer konalo v misionárskom domove len pre svedkov, navštívilo jedenásť osôb. Po prejave brata Franza rozprával brat Knorr o organizovaní kazateľského diela na Haiti. Ohlásil zriadenie odbočky spoločnosti Watch Tower na Haiti; brat Fredette sa stal dozorcom odbočky. Nasledujúci večer o siedmej hodine sa v misionárskom domove zhromaždila skupina 74 ľudí, aby si vypočuli prejav brata Knorra na námet „Radujte sa, národy“.

Kancelária odbočky bola otvorená 1. apríla 1946. Krátko nato bola spoločnosť Watch Tower uznaná vládou. Prišlo päť nových misionárov a kázanie dobrého posolstva sa rozšírilo do miest blízko Port-au-Prince a na severe až do Cap-Haïtien na severnom pobreží.

Vieux-bourg sa stretáva s misionármi

V tom čase sa členovia skupiny vo Vieux-bourgu často rozprávali s mužom menom Cassindo. Keď v roku 1948 navštívil Port-au-Prince, vypočul si jedného misionára, ktorý mal prejav na Place Jérémie. Potom misionárovi povedal, že vo Vieux-bourgu sú ľudia, ktorí hovoria ako on. Cassindo sa vrátil domov so správou: „Genyen moun kom sa yo nan Port-au-Prince.“ ​(„V Port-au-Prince sú ľudia ako tu.“) V skupine vo Vieux-bourgu to vyvolalo veľké vzrušenie.

Nadviazali spojenie s misionármi a tí ich potom išli navštíviť. Akú radosť to prinieslo skupine vo Vieux-bourgu! Boli takí šťastní, že celý prvý deň strávili so svojimi návštevníkmi vo zvestovateľskej službe. V ten večer bola na verejnom námestí pri svetle olejovej lampy prednesená biblická prednáška.

 Počas ďalšej návštevy boli tí z nich, ktorí boli spôsobilí, pokrstení a skupina bola zorganizovaná do zboru, jedného z prvých na Haiti. No boli tu problémy. Solomon Sévère mal sklon panovať nad ostatnými. Za dozorcu zboru bol teda vymenovaný brat, ktorý prejavoval viac pokory. Nato sa Sévère vzbúril a niektorých ovplyvnil, aby ho nasledovali a opustili zbor. — Sk. 20:29, 30.

Dvanásti, ktorí zostali, uznávali ako svojho Vodcu Ježiša Krista a lojálne pokračovali v Jehovovej službe. (Mat. 23:10) To prinieslo bohaté požehnania. V roku 1949 podal Vieux-bourg, ktorý mal okolo 400 obyvateľov, správu o 21 zvestovateľoch — viac ako Port-au-Prince.

Pastor sa dozvedá o novom svete

V tom čase niektorí z duchovenstva takzvaného kresťanstva nevedomky dopomohli členom svojho náboženstva k pravde. Nechajme Diega Scotlanda, rodáka z Dominiky, aby nám porozprával, ako to bolo v jeho prípade:

 „V čase, keď som bol pastorom v jednom kostole letnicového hnutia, hlavný pastor cirkvi priniesol zo Spojených štátov pre vlastnú potrebu niekoľko publikácií spoločnosti Watch Tower. Keď som ich začal študovať, varoval ma, že stratím zdravý rozum. Nevšímal som si to, lebo som videl, že je v nich pravda. No keď som začal odmietať slúžiť cirkevné bohoslužby, vzrástlo medzi nami napätie. Konečný zlom nastal po tom, čo sme mali debatu o nesmrteľnosti duše.“

Najvyšší pastor bol porazený a vyhlásil, že nedovolí, aby Jehovovi svedkovia zapustili na Haiti korene. Diego, útly muž pokojnej povahy, odpovedal slovami Gamaliela, že ak majú Jehovovi svedkovia pravé náboženstvo, nikto ich nebude môcť zastaviť. (Sk. 5:39) Začal študovať so svedkami, robil rýchle pokroky a čoskoro sa stal pokrsteným zvestovateľom.

Ďalší spoznávajú pravdu a rýchlo sa o ňu začínajú deliť s druhými

V roku 1948 prišli na Haiti ďalší štyria absolventi Gileádu — v apríli Alexander Brodie a Harvey Drinkle a v lete Fred a Peter Lukucovci. Všetci boli Kanaďania. Vychádzajúc do služby z misionárskeho domova na Rue Capois 32, veľmi prispeli k zintenzívneniu kázania dobrého posolstva v Port-au-Prince.

Fred Lukuc mal vtedy 23 rokov a bol priekopníkom od roku 1943. Keď prišiel na Haiti, nechal majiteľovi dielne, kde sa vyrábali kožené predmety, knihu „Pravda vás oslobodí“ a sľúbil, že príde opäť v nedeľu. No do nedele sa udialo veľa vecí. Knihu si všimol zať tohto muža, Maurice Sanon, a začal ju čítať. Každé odpoludnie si tento bývalý riaditeľ školy sadal k štúdiu Biblie pomocou knihy svojho svokra. O niekoľko dní začal svojim priateľom poukazovať na falošné náuky, ktoré ich učila katolícka cirkev. Nemohol sa dočkať, kedy sa stretne s Fredom Lukucom.

„Maurice kládol veľa otázok, a tak sme začali biblické štúdium,“ povedal brat Lukuc o niekoľko rokov neskôr.  „Maurice robil rýchle pokroky a delil sa o novozískanú pravdu s príbuznými i s inými. Ale keď som ho pozval, aby so mnou išiel do služby, namietal: ,Ešte toho neviem dosť.‘ Odpovedal som mu: ,Vieš z Biblie viac ako ľudia vonku. A rozhovory budem viesť aj tak ja.‘ Súhlasil. Ale už od prvej návštevy viedol tento energický muž väčšinu rozhovorov.“ Po čase sa k štúdiu pripojila jeho manželka a štyri deti a celá táto rodina  spolu s niekoľkými synovcami a neterami sa stali oddanými svedkami.

Nasledujúci rok, 1949, stretol Fred v Carrefoure blízko Port-au-Prince úprimného 40-ročného protestanta. Aj tento muž bol smädný po pravde. „Dumoine Vallon mal veľa otázok týkajúcich sa náuk,“ rozprával Fred. „Ďalší týždeň som opäť prišiel, ako som sľúbil, ale nebol doma. Bol som sklamaný, lebo som na bicykli prešiel dlhú cestu.“ Čo sa stalo? Fred hovorí: „Onedlho prišiel a vysvetlil mi, že vyšiel kázať ľuďom v okolí. ‚Nič o Bohu nevedia,‘ povedal.“ Pomocou domáceho biblického štúdia robil rýchle pokroky a v júni 1950 bol pokrstený. Vytrval ako lojálny služobník dobrého posolstva.

Náš prvý oblastný zjazd

Náš prvý oblastný zjazd sa konal v roku 1950. Zúčastnil sa na ňom brat Knorr a spolu so zvestovateľmi nosil aj plagáty ohlasujúce verejnú prednášku, ktoré mali zavesené na sebe spredu i zozadu. Pri tomto neobvyklom predstavení sa popri cestách zoskupovali okolo nich ľudia a niektorí si z nich robili posmech. No akí boli zvestovatelia šťastní, keď prednášku, ktorá sa konala v otvorenom divadle blízko prístavu, navštívilo 474 ľudí! Ešte predtým bolo v ten istý deň na pláži Club Thorland pokrstených 13 osôb.

Brat Knorr dal pokyny na zlepšenie zborovej organizácie, na školenie zvestovateľov a usmernenie tých, ktorí navštevovali zhromaždenia, ale mali nesprávne pohnútky. Ľudia sa museli dozvedieť, že Jehovovi svedkovia nie sú ako protestanti, ktorí získavali konvertitov z katolíckej cirkvi tým, že im ponúkali hmotné výhody.

Keďže brat Knorr si všimol, že po piatich rokoch misionárskej činnosti podáva správu len 86 zvestovateľov, dal radu, že služba by azda mohla byť produktívnejšia, keby sa na zhromaždeniach a vo zvestovateľskej službe používala  kreolčina, nie francúzština. Keď sa urobila táto zmena, rýchlo sa objavili dobré výsledky.

Brat Knorr okrem toho ohlásil, že brožúrka Môžeš žiť večne v šťastí na zemi? bude preložená do kreolčiny. Prekladateľ však použil fonetický systém, ktorý vypracoval Nemec Laubach. Tento systém uľahčoval výslovnosť kreolčiny ľuďom hovoriacim po anglicky, ale katolícki obyvatelia na to neboli  zvyknutí, a tak sa brožúrku podarilo rozšíriť len v obmedzenej miere.

Ďalšie plody na juhu

Činnosť zboru vo Vieux-bourgu siahala až do Saint-Louis du Sud na juhu, do domu Benoîta Sterlina, známeho podnikateľa, ktorý študoval so svedkami od roku 1946. Tento muž aj kázal. V roku 1950 sa skupina siedmich zvestovateľov v Saint-Louis du Sud stala druhým zborom na juhu. Benoît bol v marci nasledujúceho roku pokrstený a spolu s manželkou sa stali veľmi činnými zvestovateľmi.

Dovtedy malo oprávnenie sobášiť len niekoľko misionárov. Keď za sobášiacich úradníkov začali vymenúvať haitských bratov, Benoît bol jedným z tých, ktorí boli uvedení do úradu sudcom v Port-au-Prince.

Pravda zvíťazila

Jedného dňa roku 1951 vydával Alex Brodie svedectvo na Rue des Miracles v obchodnej štvrti hlavného mesta a zastavil sa v obchode s názvom Elegantný krajčír. Stretol sa tu s 32-ročným Rodriguom Médorom a nechal mu knihu „Boh nech je pravdivý“. Tento dobre upravený krajčírsky majster súhlasil s biblickým štúdiom; no Alex ho pri ďalších návštevách našiel doma len zriedkakedy. Sám Rodrigue pripúšťa: „Vzal som si knihu, aby som sa ho zbavil. Manželka i ja sme boli horlivými katolíkmi. Keď nám Alex ponúkol štúdium, povedal som mu, že môže prísť. Ale potom som sa mu zakaždým vyhol.“

Pravda však zvíťazila. Rodrigue spomína: „Snažil som sa ho poraziť otázkou o Panne, ale on mi ju uspokojivo zodpovedal, a tak som potom začal vážne študovať. Moja manželka odporovala, a dokonca požiadala kňaza, aby za mňa deväť dní vyslovoval modlitby, aby som s tým skončil. Študovali sme teda inde.“

 Keď sa Rodrigue dozvedel, čo hovorí Biblia o používaní obrazov, podnikol rozhodný krok. Vzal obraz Panny z obývacej izby a zničil ho. Jeho manželka zúrila. Ale nakoniec na ňu zapôsobil zmenený predmet jeho záujmu. Napríklad miesto toho, aby po večeroch odchádzal preč so svojimi kamarátmi, Rodrigue trávil večery čítaním biblickej literatúry. Manželka si to všimla a aj ona začala študovať. Rodrigue bol pokrstený vo februári 1952 a jeho manželka o tri roky neskôr.

Iný misionár, David Homer, navštívil v malom obchode s potravinami Alberta Jéroma. Spočiatku mal tento muž sklon podceňovať pravdu. Ale pretože David cítil, že v tomto človeku je „niečo úprimné“, navštevoval ho ďalej. Nakoniec sa s Albertom začalo viesť biblické štúdium a robil rýchle pokroky. Keď bol pokrstený, ďalej spolu študovali látku z knihy „Vyzbrojení pre každé dobré dielo“ a Spôsobilí pre kazateľskú službu. To prispelo k tomu, že Albert sa stal hodnotným služobníkom v zbore.

Dobré posolstvo sa šíri v kreolčine

Vedenie biblických štúdií znamenalo pre misionárov neobyčajne ťažkú úlohu. Knihy boli vo francúzštine, ale väčšina ľudí potrebovala vysvetlenie v kreolčine. Vo večerných hodinách bola v niektorých oblastiach jediným dostupným osvetlením malá olejová lampa vyrobená z plechovky na mlieko značky Carnation. „Svetlo bolo slabé,“ spomína Alex Brodie, „ale túžba učiť sa, ktorú prejavoval záujemca, vynahradila toto nepohodlie.“

Na verejných prednáškach v kreolčine, ktoré sa konali v parku na okraji Port-au-Prince, a niekedy na pobreží, bola vždy dobrá účasť. Misionári priniesli na bicykli prenosné ozvučovacie zariadenie a namontovali reproduktory na palmy. Ľudia si priniesli stoličky alebo si sadli na trávu.

Veľký záujem sa ukázal v oblasti Carrefouru, kde býval Dumoine Vallon. A tak sa v jeho dome zorganizovalo zborové  štúdium knihy. A čo sa dialo vo Vieux-bourgu? Zvestovatelia horlivo kázali po okolitom vidieku a na svojich cestách usporadúvali verejné prednášky. Cestovali na koni, na oslovi alebo na mulovi a ak ich noc zastihla na ceste, spali priamo pod hviezdami. Neočakávane však na Haiti vznikli vážne problémy.

Náhly zákaz!

V liste z 19. apríla 1951 Ministerstvo pre náboženské záležitosti oznámilo kancelárii odbočky, že všetka činnosť Jehovových svedkov na Haiti sa musí zastaviť. List obviňoval svedkov z toho, že sú „proti štátu“ a že používajú Prebuďte sa! na propagovanie komunistických ideí. Čo vyvolalo túto zmenu?

V pozadí stálo duchovenstvo. Mesiace upozorňovali vládu na spornú otázku zdravenia zástavy. Katolíci odsudzovali bratov ako komunistov. Často vykrikovali na svedkov: „Preč s komunistami!“

Až po vyše troch mesiacoch a po mnohých listoch sa úrady presvedčili, že boli nesprávne informovaní a že Jehovovi svedkovia nemajú žiadne politické kontakty. Napokon bol v auguste zákaz zrušený.

Ako všetky tieto udalosti ovplyvnili dielo? Polícia zatvorila sály Kráľovstva. Ale zhromaždenia ďalej pokračovali v domoch, kde sa stretávali skupiny zborového štúdia knihy. V júli, ešte počas zákazu, bolo desať zvestovateľov v Carrefoure zorganizovaných do zboru a dozorcom sa stal Peter Lukuc. Prišlo aj päť ďalších absolventov Gileádu. Po skončení zákazu rýchlo získali povolenie na pobyt. Keď v jednom meste na juhu krajiny prišli bratia na policajnú stanicu žiadať o vrátenie zhabaného vybavenia sály Kráľovstva, náčelník im ho odovzdal so slovami: „Choďte a pracujte pre Jehovu až do konca!“

 Stretnutie s vúdú

Victor Winterburn bol jedným z nových misionárov, ktorí pricestovali. Bol to 23-ročný Kanaďan, ktorý bol pokrstený ako 12-ročný v roku 1940 a slúžil ako priekopník od roku 1946. Krátko nato, ako sa Victor stal v septembri 1951 dozorcom odbočky, bol život jedného zo svedkov, Franka Paula, ohrozený poverami vúdú. Victor Winterburn a Alex Brodie išli Frankovi na pomoc. Nechajme ich porozprávať, čo sa stalo:

„V roku 1952 sme zareagovali na správy od bratov a našli sme Franka napoly v bezvedomí ležať na lôžku v chráme vúdú. Ruky mal priviazané k tyči za chrbtom. Nohy mal takisto zviazané. V ústach mal nejaký predmet, takže ich nemohol zatvoriť. Pery mal popraskané. Vychudnutú tvár mal pokrytú pľuzgiermi. Pokúšali sme sa hovoriť s mambo (kňažkou), ale tá nás ignorovala. S Frankom sme nemohli komunikovať. A nemohli sme ho odniesť. Ešte aj polícia nám povedala, že sa ho nemôžu ani dotknúť, lebo ho tam priniesli jeho rodičia.

Navštívili sme jeho rodičov a kus po kuse sme sa dozvedali, čo sa vlastne stalo. Jeho manželka ho opustila, a tak svoje dieťa vychovával sám a zároveň pracoval doma ako krajčír. Ochorel a začal blúzniť, a tak ho odviezli do nemocnice. Jeho rodičia boli presvedčení, že je posadnutý zlým duchom, a preto ho premiestnili do chrámu. Neskôr sme sa dozvedeli, že chorých bijú a do očí im sypú štipľavé korenie, aby vyhnali zlých duchov.

Keďže Frankov stav sa zhoršoval, jeho rodičia mali oňho stále väčší strach a zavolali jedného brata, ktorý sa pokúsil vrátiť ho do nemocnice. V nemocnici však vedeli, kde bol Frank predtým, a tak ho nechceli prijať. Prijali ho až po tom, čo sa jedna sestra, ktorá mala skúsenosti s ošetrovaním, ponúkla, že kúpi potrebné lieky a bude sa oňho starať. Zbor sa mu postaral o jedlo — čo je služba, ktorú obyčajne zabezpečuje pacientova rodina.

 Lekári povedali, že Frank má týfus a maláriu. Kládli sme si otázku, či sa uzdraví. Zdravie sa mu však vrátilo, pokračoval v službe a nakoniec sa znova oženil. Veľmi si vážil pomoc, ktorú dostal od bratov, i vrelého ducha podpory od zboru.“

Dôležité cesty v krajskej službe

Dozorca odbočky, obvykle sprevádzaný iným misionárom, navštevoval zbory ako krajský dozorca a celou cestou kázal.

Na jednej takej ceste v novembri 1951 prešiel Victor Winterburn so svojím spoločníkom na bicykli 520 kilometrov až do Les Anglais na juhu. V priemere strávili na tejto ceste takmer desať hodín denne v službe a rozšírili vyše 500 kusov literatúry.

Keď na jar roku 1952 navštevoval Fred Lukuc tieto zbory, musel svoju cestu prerušiť, lebo dostal maláriu. Neskôr napísal: „V Cavaillone som sa obrátil na cestu domov. S bicyklom naloženým osobnými vecami a literatúrou som sa vydal na cestu dlhú 174 kilometrov. Prvú noc som strávil vo Vieux-bourg-d’Aquine a užil som svoj posledný liek. Druhý deň bola cesta vyčerpávajúca, lebo som šliapal na pedále cez vrchy do Grand-Goâve. V tú noc som sa ubytoval u jedného staršieho muža, záujemcu. Spal som len málo. Horúčka i potenie ma oslabilo. A tak tento pokorný starý muž zariadil, aby som sa nákladným autom dostal do Port-au-Prince. Keď som bol znova v bételi, môj stav sa stal kritickým a lekár mi odporučil, aby som sa vrátil do Kanady zotaviť sa.“

Z tohto dôvodu Fred Lukuc v roku 1952 opustil Haiti. Ale mal nezdolného misionárskeho ducha a o tri roky neskôr sa vrátil a pokračoval v znamenitej práci, ktorú konal predtým. Peter Lukuc sa nakoniec takisto musel vrátiť do Kanady, kde sa liečil zo silnej amébiázy. Mal však rovnakého ducha húževnatosti, a tak sa vrátil späť na Haiti, aby tu pokračoval v službe.

 Prenikanie na nové územia

Teraz boli zbory v Port-au-Prince i pozdĺž južnej cesty do Cayes. Vyvíjalo sa úsilie, aby vznikli skupiny i v ďalších oblastiach. Alex Brodie a Harvey Drinkle podnikali cesty smerom na sever, prechádzajúc cez močiare a ryžové polia Artibonitských nížin do mesta Saint-Marc a ďalej do Gonaïves v kraji plnom kaktusov. Harvey bol veľmi odvážny človek. Oveľa neskôr sa v Kanade podrobil operácii, pri ktorej mu následkom rakoviny museli vybrať pravé oko. Ale vrátil sa na Haiti a ďalej slúžil vo svojom pridelení.

On i Alex cestovali poľnými cestami na bicykloch naložených literatúrou a cestou navštevovali domy a dediny. Na Haiti vstávajú ľudia na vidieku skoro ráno. Títo misionári obvykle vykonali svoju prvú návštevu o šiestej ráno a pokračovali v kazateľskej činnosti až do zotmenia. Noci trávili v malých slamených domoch pohostinného vidieckeho ľudu. V Saint-Marc a v Gonaïves boli hotely, kde sa mohli ubytovať. Alex neskôr nadšene povedal: „Pri navštevovaní týchto veselých ľudí sme prežívali šťastné chvíle.“

Ďalší misionári prenikali ďaleko na juhozápad. Marigo Lolosová, ktorá sa neskôr stala Alexovou manželkou, rozpráva  o svojej ceste do Jérémie s troma inými slobodnými misionárkami — Naomi Adamsovou, Virnette Curryovou a Frances Baileyovou:

„V januári 1952 sme nastúpili na Clarion — plachetnicu s pomocným motorom. More bolo rozbúrené, čln sa nakláňal a hojdal a my sme dostali poriadnu morskú chorobu; ale prišli sme do Jérémie, kde sme s radosťou kázali a rozšírili sme veľa literatúry.

Kamiónom (nákladným autom používaným ako autobus) sme sa dostali až do Anse-d’Hainault. Muži cestovali navrchu na tovare, ktorý viezlo nákladné auto. Na spiatočnej ceste sme sa zrazili s iným nákladným autom a Frances bola zranená. Naomi mala so sebou pomôcky na poskytnutie prvej pomoci a mohla jej ranu obviazať; no zostali sme samy v horách. S modlitbou v srdci sme si sadli na okraj cesty, s Frances zabalenou do deky a ležiacou na poľnom lôžku.

Nejaký chlapec z údolia pod horami počul, ako sa autá zrazili, a vyšiel hore so železným kotlíkom, s dajakým maniokom a s plodmi banánovníka. Rozložil oheň a uvaril nám jedlo — bol to skutok láskavosti, ktorý sa dotkol nášho srdca.

Nastala chladná, tmavá noc. O desiatej sme počuli, že sa blíži nejaké vozidlo. Vedeli sme, že nemôže prejsť. Cesta bola úzka, na jednej strane bol strmý zráz. Naomi teda išla v ústrety vozidlu a baterkou dávala vodičovi znamenie, aby zastavil. Na náš údiv sa s nákladným autom obrátil a na našu úľavu nás vzal do Jérémie. Do Port-au-Prince sme sa vrátili na druhý deň, šťastné, že sme sa mohli podieľať na šírení dobrého posolstva na takom odľahlom území.“

Mnoho ľudí sa ešte pamätá na tieto odvážne misionárky a rozpráva o nich. Jedna haitská sestra, ktorá bola pokrstená v roku 1990 ako 72-ročná, si spomína, že prvý raz sa stretla s pravdou pred vyše 30 rokmi prostredníctvom jednej z nich.  Hovorí: „Teraz by som si priala, keby som s ňou vtedy bola študovala a stala sa svedkom. Nebola by som stratila všetky tie roky, počas ktorých som mohla slúžiť Jehovovi.“

Pastor podáva nedostatočný výklad

Naši bratia smelo a s dôverou v Božie Slovo vydávali svedectvo duchovenstvu. V roku 1954 mal jeden zvestovateľ rozhovor s protestantským pastorom a tromi členmi jeho cirkvi. Témou rozhovoru bola nesmrteľnosť duše. Keď brat ukázal pastorovi v jeho vlastnej Biblii, že Ezechiel 18:4 hovorí: „L’âme qui pèche est celle qui mourra“ ​(Duša, ktorá hreší, práve tá zomrie), pastor odmerane povedal, že tomu nemôže veriť. (La Sainte Bible, preklad L. Segonda) Brat opisuje, čo nasledovalo:

„Spýtal som sa ho: ,Aký je osud zlých a aký spravodlivých?‘ Odpovedal, že zlí trpia vo večnom ohni, zatiaľ čo duše spravodlivých, vrátane Adama, sú kriesené, aby sa tešili s Bohom v jeho Kráľovstve. Povedal, že Boh prepáčil Adamovi jeho hriech, keď ho zahalil zvieracími kožami. Nedokázal vysvetliť, ako môže byť duša, ktorá nezomiera, vzkriesená. V úvahe o niekoľkých biblických textoch som mu ukázal, že Adam zhrešil vedome, pričom vedel, čo robí, a že ak by mu Boh prepáčil, jeho potomkovia by sa boli narodili dokonalí, a nie pod rozsudkom hriechu.

O niekoľko dní mi jeden z členov cirkvi povedal, že jeho pastor chce vedieť, kde Jehovovi svedkovia tak dobre spoznali Bibliu. Tento i ďalší členovia cirkvi začali s nami študovať a onedlho sa jeden z nich začal zúčastňovať na kazateľskom diele.“

Jehovovi svedkovia v správach

Až do začiatku päťdesiatych rokov neboli v miestnych novinách takmer žiadne správy o Jehovových svedkoch. No situácia sa zmenila v čase, keď na Yankee štadióne v New  Yorku v júli 1953 prebiehal zjazd Spoločnosť Nového sveta. Šestoro novín poskytlo bezplatne priestor pre spravodajstvo o haitských delegátoch. Noviny Le National uverejnili fotografiu z prvého dňa na štadióne a neskôr uviedli správu o tom, že na Haiti sa plánuje zjazd s podobným programom.

Aj rozhlasové stanice v dvoch mestách nám zadarmo poskytli vysielací čas. Keď jeden manažér videl scenár programu spoločnosti Watch Tower s názvom „O čom ľudia premýšľajú“, ktorý bol určený pre verejnosť, upravil svoj plán vysielania tak, aby uvoľnil čas pre tento program. Iná stanica požiadala, aby sa program predĺžil na 30 minút.

Haitskí bratia preberajú väčšiu zodpovednosť

V roku 1954 navštívili Haiti dvaja členovia správnej rady spoločnosti Watch Tower. Návšteva Miltona Henschela, ktorý tu mal slúžiť na oblastnom zjazde, sa uskutočnila v čase Pamätnej slávnosti, čo bolo 17. apríla, a bratia sa tešili, že ho mohli poveriť prednesením prednášky. Počas svojej návštevy brat Henschel odporučil, aby miestnym bratom bola zverená väčšia zodpovednosť. Urobili sa teda úpravy a čoskoro sa služobné výbory zborov skladali len z Haiťanov. To poskytlo misionárom väčšiu voľnosť, aby sa mohli ujať zvestovateľskej služby. Brat Henschel tu nechal i sadu kotúčov s filmom Spoločnosť Nového sveta v činnosti. Tento film bol premietnutý veľkému počtu divákov po celej krajine.

V auguste navštívil Haiti Fred Franz a odporúčal, aby kancelária odbočky i sály Kráľovstva boli umiestnené vo výhodnejších častiach mesta. V tom čase sa končila platnosť zmluvy o prenájme budovy, v ktorej bola kancelária odbočky a misionársky domov, a tiež jedna sála Kráľovstva. Dozorca zboru, Maurice Sanon, sa snažil podnietiť bratov k činnosti tým, že im často opakoval: „Ak si nenájdeme vlastnú sálu Kráľovstva, budeme mať zhromaždenia pod holým nebom.“

 Nové miesto pre kanceláriu odbočky na Rue Lafleur Duchène 39 poskytlo na veľkom dláždenom dvore dočasnú sálu „pod holým nebom“. V roku 1955 sa tu niekoľko mesiacov konali zhromaždenia, až kým si bratia neprenajali bungalow na Grande Rue. Potom so súhlasom majiteľa odstránili vnútorné steny domu, a vytvorili tak plochu, ktorá bola dvojnásobne väčšia ako plocha, ktorá sa používala ako sála Kráľovstva v dome na Rue Capois.

Tesne pred sťahovaním do domu na Lafleur Duchène sa Brodieovci vrátili do Kanady, lebo zistili, že onedlho budú rodičmi. Dnes žijú v Toronte, kde Alex slúži ako starší.

Fred Lukuc sa vracia

Na oblastnom zjazde v Dallase (Texas) v roku 1955 sa Fred Lukuc, ktorý sa snažil zotaviť, nečakane stretol s Rolandom Fredettom, ktorý naňho naliehal: „Fred, vráť sa na Haiti. Tam sa ti bude lepšie dariť.“ Fred vtedy slúžil na farmách Watchtower v Norvale (Kanada). Ale mal chatrné zdravie a z času na čas sa mu zdravotný stav zhoršoval. Čo teraz?

„V septembri 1955 som sa s Rolandom Fredettom vrátil do Cap-Haïtien, hoci som vážil len 54 kilogramov,“ napísal neskôr Fred. „Spoločnosť i všetci bratia boli veľmi láskaví. O niekoľko mesiacov ma Spoločnosť pozvala slúžiť v krajskom diele na severe Haiti. Aká výsada! Ale budem to môcť vykonávať? Necítil som sa dosť silný. Modlil som sa. Potom som napísal Spoločnosti: ,Skúsim to.‘ A tak som sa v júni 1956 znova ujal služby v krajskom diele. Počas nasledujúcich šiestich rokov mi Jehova bohato žehnal. Pribral som 18 kilogramov a úplne sa mi vrátilo zdravie.“

Muž to môže robiť!

Rady absolventov Gileádu na Haiti sa v roku 1956 opäť posilnili. Pripojil sa k nim i Max Danyleyko, ktorý predtým slúžil ako misionár v Quebecu, a tak už hovoril po francúzsky. Na Haiti prišiel vo februári a bol pridelený pracovať s Gradym  Rainsom, ktorý tu bol od roku 1952. Brat Danyleyko spomína na svoje prvé skúsenosti takto:

„V dome, ktorý sme si prenajali v Petit-Goâve, nebola tečúca voda. A tak sme sa s vedrom v ruke vydali k verejnej studni; ale pribehli k nám ženy, schytili vedro a odniesli nám ho. Hovorili: ,Yon nonm pa kapab fè sa!‘ (To nemôže robiť muž!) Bola to práca žien. To isté sa stalo na trhu. Trvalo nejaký čas, kým sa nám podarilo vysvetliť, že muž to môže robiť. Neskôr sme začali vídať aj iných mužov, ktorí nasledovali náš príklad.“

Trhy sú čiastočne pod obrovskými prístreškami. No rozprestierajú sa aj pod holým nebom. Nekonečné množstvo tovaru je vyložené na dlhých stoloch pod strechami alebo priamo vonku na dláždenej ceste. Navštívme teraz jeden takýto trh.

Predierame sa davom a opatrne chodíme okolo trhovníkov a ich tovaru. Zbadáme pekné limety a pristupujeme k žene, ktorá pri nich sedí. Rozhovor prebieha takto: ,Koľko pýtate za štyri hromady?‘ ,Osemdesiat centov.‘ ,Dám vám 50 centov.‘ ,Nie, najnižšia cena je 70 centov.‘ Hovoríme: ,Šesťdesiat centov,‘ a odchádzame. Vtedy na nás žena zasykne, aby nás zavolala späť. Zaplatíme 60 centov, vezmeme si limety a pýtame sa: ,Wa ban m’ degi?‘ (A čo dar?) Usmieva sa a podáva nám jeden limet zadarmo. Každý je spokojný.

Misionári pre Saint-Marc

Keď misionári George a Thelma Corwinovci prišli v apríli 1956 na Haiti, George priam vhupol do zvestovateľskej služby. Hovorí: „Z letiska sme prišli do bételu, naobedovali sme sa a potom ma Peter Lukuc pozval do služby. Niekoľko domov sme navštívili spolu a potom ma požiadal, aby som išiel do jedného domu, zatiaľ čo on išiel do druhého. Môj prvý deň na Haiti! A cudzí jazyk! Ale Haiťania sú ohľaduplní, takže som to zvládol.“

 Corwinovci boli spolu s Petrom Lukucom poslaní do Saint-Marc. Na začiatok dostali niekoľko lístkov o uplynutí doby predplatného. Keď Corwinovci hľadali istú ženu uvedenú na jednom lístku, stretli jej sestru, Adèle Canelovú, učiteľku na dôchodku. Spoločne študovali knihu „Boh nech je pravdivý“ — ona mala knihu vo francúzštine a Corwinovci v angličtine. Napokon sa k nim pridal aj jej manžel. Onedlho táto dvojica oddelila časť izby pre seba a väčšiu časť uvoľnila na zhromaždenia. Obidvaja sa stali svedkami, a tak v roku 1956 vznikol zbor Saint-Marc.

Medzi tými, s ktorými Corwinovci študovali, bol Marc-Aurel Jean, ktorý mal krajčírsku dielňu. Jeho otec Emmanuel počúval a učil sa, hoci nemohol čítať. Čoskoro obaja navštevovali zhromaždenia a zúčastňovali sa na kázaní — starší z nich prednášal svoju kázeň spamäti. Časom zaviedol biblické štúdium s nejakým rybárom. Robil to tak, že najprv so svojím synom prebral niekoľko odsekov a zapamätal si informácie; potom s Bibliou, brožúrkou a spevníkom odišiel viesť štúdium, ktoré začínal a končil piesňou a modlitbou — tak ako na zhromaždeniach.

Cesta po kraji s filmom Spoločnosti

Ako krajský dozorca navštívil Fred Lukuc rôzne časti krajiny. Od roku 1956 premietal v mestách, ktoré navštevoval, film Spoločnosť Nového sveta v činnosti. V meste Hinche vo vnútrozemí si zvolil miesto v parku oproti katolíckemu kostolu. Keď sa skončili cirkevné bohoslužby, premietol niekoľko úvodných scén z prvého kotúča, aby upútal pozornosť ľudí, ktorí vychádzali z kostola. Potom kotúč pretočil, povedal niečo na úvod a premietol celý film. Hoci vtedy boli v Hinche len dvaja zvláštni priekopníci a dvaja ďalší zvestovatelia, prítomných bolo okolo tisíc ľudí.

V Mirebalais, južne od Hinche, nebol zavedený elektrický prúd. Ako sa tu bude môcť film premietnuť? Fred vydal  svedectvo jednému vojenskému seržantovi a zmienil sa pred ním o tomto probléme. Seržant sa postaral o to, aby bol film premietnutý vo vojenských kasárňach, pričom použili ich generátor. Nebolo možné pozvať ľudí z mesta, ale dovolil, aby sa prišlo pozrieť niekoľko bratov. Medzi 75 prítomnými boli manželky a priatelia vojakov.

Po mnohých rokoch, v roku 1988, mal Fred Lukuc prejav vo francúzskom zbore v Delray Beach na Floride. Po skončení sa mu predsedajúci dozorca brat Fabien predstavil a povedal: „Navštívil si ma v roku 1957, keď som bol seržantom v Mirebalais. V roku 1971 som odišiel od vojska. Teraz som tvojím bratom. Moja dcéra je pravidelnou priekopníčkou.“ Aké príjemné stretnutie asi po 30 rokoch!

Práve v Mirebalais sa jeden 20-ročný mladík stal pre bratov vzorom statočnosti. Obidve nohy mal ochrnuté, ale na  svojom oslovi prišiel do mesta, keď tu bol Fred ako krajský dozorca na návšteve. Aby sa mohol zúčastniť zhromaždenia, museli ho do sály Kráľovstva preniesť na chrbte a podobne ho z nej museli vyniesť. Na oslovi chodil i do zvestovateľskej služby vo svojej dedine, 18 kilometrov od mesta. Bol medzi 54 ľuďmi, ktorí boli pokrstení na oblastnom zjazde v Port-au-Prince v roku 1957.

Aj po viac ako 30 rokoch si Fred dobre pamätal na niektorých zvestovateľov zo zboru Ouanaminthe na hraniciach s Dominikánskou republikou. Spomínal, že traja z týchto verných svedkov, ktorí bývali 19 kilometrov od sály Kráľovstva, prichádzali peši do zvestovateľskej služby v nedeľu dopoludnia. Celý deň strávili v službe, večer sa zúčastnili zhromaždenia a potom pri mesačnom svite išli 19 kilometrov domov.

Priekopníci slúžia účinne

Na svojich cestách videl Fred niektoré malebné časti krajiny. No ešte krajšia bola skutočnosť, že bratia nachádzali ľudí hľadajúcich pravdu.

V Petite-Rivière-de-l’Artibonite Fred navštívil dvoch zvláštnych priekopníkov. Aké výsledky priniesla ich práca? Už po 14 mesiacoch sa k nim vo zvestovateľskej službe pripojili niekoľkí záujemcovia študujúci Bibliu. Patril k nim Gaston Antoine (lekárnik) s manželkou i jeho sestra s manželom, bývalým pastorom Božej cirkvi. V ten týždeň sa zvestovateľskej služby zúčastnilo jedenásť ľudí, šesť z nich po prvý raz. A veľa, veľa ďalších prejavovalo záujem. Na premietanie filmu Spoločnosti, ktoré sa konalo v parku, prišlo asi 800 ľudí a aj na iných zhromaždeniach bola pekná účasť.

Cez búrku a záplavu

V roku 1957 podnikol Peter Lukuc cestu po kraji na juhu. Cestoval motorovým člnom z Anse-à-Veau do Baradères,  mesta postihovaného záplavami. Keď predniesol verejnú prednášku 30 poslucháčom, videl, ako sa zbiehajú hrozivé mračná. Na druhý deň ráno odišiel na člne, ale práve keď bol v člne, rozpútala sa zúrivá búrka; šľahajúci dážď úplne cestujúcich premočil. A tak čln pristál v Petit-Trou de Nippes.

Počasie Petra nezastavilo. Mysliac si, že tomuto mestu bude svedectvo vydané prvý raz, vyšiel v to daždivé odpoludnie kázať. Ale bol tu už jeden zvestovateľ, ktorého predtým stretol v Miragoâne. Tento brat bol veľmi nadšený, že mohol Petra opäť vidieť. Nasledujúce ráno, keď čln smeroval späť do Anse-à-Veau, prihnala sa ďalšia búrka. No podarilo sa im bezpečne dostať do mesta, ktoré už bolo zaplavené.

Odtiaľ Peter putoval po suchej zemi. Cestou musel prejsť ešte cez Grande-Rivière (Veľká rieka). Už zo vzdialenosti troch kilometrov mohol počuť, ako hučí, valiac sa dolu z hôr. Nebolo možné dostať sa cez ňu. Ľudia na oboch stranách čakali celý deň a celú noc. Peter sa medzitým bosý brodil bahnom a v niekoľkých domoch vydával svedectvo a rozširoval časopisy. Na druhý deň ráno rieka klesla, takže voda siahala tesne pod plecia a Peter sa cez ňu mohol prebrodiť.

Bratia vydávali svedectvo aj v Miragoâne, atraktívnom morskom prístave severovýchodne od Vieux-bourgu, a ľudia podobní ovciam naň reagovali. Jedného dňa bol na biblickom štúdiu prítomný syn baptistického kazateľa. Rozprávalo sa o budúcom novom svete. Zapôsobil naňho dôkaz z Biblie, že zem bude rajom bez utrpenia, smrti a zla. Pochopil rozumný záver, že nie všetci dobrí ľudia pôjdu do neba. (2. Petra 3:13; Zjav. 7:9; 21:4, 5) Okamžite sa vrátil do svojej dediny v horách, zhromaždil členov cirkvi i so svojím otcom a ukázal im, čo hovorí Biblia o skutočnej budúcnosti zeme. Na druhý deň poslali delegáciu do Miragoâne a žiadali svedkov, aby prišli a učili ich z Biblie. Väčšina z tejto cirkevnej skupiny vrátane kazateľa začala študovať a asi 30 sa stali svedkami.

 Boli piliermi cirkvi

Aj na severe ľudia, ktorí boli hlboko zapojení do cirkevnej činnosti, s vďačnosťou prijímali biblickú pravdu. Napríklad po siedmich mesiacoch v Port-de-Paix na severnom pobreží mali François Doccy a Jean Sénat radosť z toho, že našli veľa ľudí, ktorí túžili slúžiť Jehovovi. Počas návštevy krajského dozorcu sa na zvestovateľskej službe zúčastňovalo deväť osôb. Rozhovor Freda Lukuca s jedným katolíckym dievčaťom ukazuje, kto boli niektorí z nich. Fred na to spomína takto:

„Spýtala sa: ,Boli ste dnes vonku sám?‘ Odpovedal som: ,Nie, bol so mnou Rock St.-Gérard.‘ ,Rock St.-Gérard?‘ spýtala sa ohromená. ,Teraz je jedným z Jehovových svedkov,‘ povedal som. ,Ale,‘ vyhŕkla, ,on bol prezidentom združenia Légionnaires! Pilierom katolíckej cirkvi!‘ Potom som dodal: ,Aj jeho manželka je svedkom.‘ Opýtala sa: ,Je to pravda, že Irlande Saretteová študuje so svedkami?‘ Povedal som: ,Áno. Navštevuje naše zhromaždenia a chodí s nami kázať.‘ Povedala: ,No toto! Veď bola prezidentkou organizácie Croisée!‘ Pokračoval som: ,Ďalej Lucianne Lublinová...‘ Skočila mi do reči: ‚To sú štyri piliere cirkvi!‘ ,Nuž,‘ povedal som, ,mala by si študovať tiež.‘ ,Veď aj budem,‘ odpovedala.“

Tí, ktorí boli vyššie spomenutí, a iní boli pokrstení na oblastnom zjazde v decembri toho roku — 1957. Ako zónový dozorca bol prítomný Don Adams z brooklynského ústredia.

Pokrok napriek odporu

S prenikaním dobrého posolstva na nové územia sa objavili falošné obvinenia od cirkevných vodcov. Keď Roland Fredette, Fred Lukuc a Hiram Rupp, misionár zo štvrtej triedy Gileádu, začali v roku 1957 navštevovať ľudí v Mont-Organisé, 35 kilometrov južne od Ouanaminthe, duchovenstvo reagovalo výstrahami. „Prišli falošní proroci!“ hovorili. „V dedine sú americkí špióni.“ „Dajte si pozor na komunistov!“

 Bratia tieto obvinenia taktne vyvrátili. Jeden popredný muž v meste, François Codio, sa zúčastnil trojhodinového rozhovoru s bratmi. Zapôsobili naňho ich vysvetlenia a vzal si výtlačok každej publikácie, ktorú mali. Ďalší ľudia začali namiesto argumentovania počúvať a mnohí prijali literatúru.

Dielo sa ďalej šírilo aj v Port-au-Prince, z čoho vyplynula potreba väčšej kancelárie odbočky. Okrem toho, počas politických nepokojov v roku 1957 sa blízke okolie budovy odbočky na Lafleur Duchène stalo ohniskom násilností. Keď sa teda skončila platnosť zmluvy o prenájme tohto domu, domov bétel i kancelária boli presťahované na Pont-Pradel 3 v Bois-Verna, výhodnejšej časti mesta. Vznikol tu nový zbor, ktorý sa mohol stretávať v tomto dome a mať zhromaždenia vo francúzštine.

Politické nepokoje, počas ktorých sa za desať mesiacov šesť ráz zmenila vláda, pokračovali aj v roku 1958. Ale bratia ďalej kázali Božie Kráľovstvo ako skutočné riešenie problémov  súvisiacich s vládou, pričom zostávali neutrálni, tak ako to robili vždy.

Plody dobrej práce

Do roku 1958 sa malá skupina zvestovateľov v Saint-Marc rozrástla na zrelý zbor. To sa ukázalo v auguste, keď boli ponechaní sami na seba, lebo misionári odišli na medzinárodný zjazd do New Yorku. Zvestovateľská služba miestnych zvestovateľov bola lepšia ako v ktoromkoľvek predchádzajúcom mesiaci a začali kázať aj dvaja noví zvestovatelia. Naozaj znamenitý príklad duchovnej pevnosti a horlivosti v službe!

George Corwin i jeho manželka boli šťastní, že mali podiel na budovaní tohto zboru. Ale potom, keď im pribudli rodinné povinnosti, v máji 1960 opustili Saint-Marc a vrátili sa do Kanady.

Prichádzajú na pomoc ďalší misionári

V roku 1958 prišli ďalší štyria misionári — Roland Sicard, Stanley Boggus, Steve Simmons a Maceo Davis. Keď ich Daniel Eyssallenne priviedol z letiska, našli Petra Lukuca, ako ich čaká v izbe, kde sa mali učiť francúzštinu. O mesiac neskôr sa pokúšali použiť nový jazyk v rozhovore s ľuďmi blízko misionárskeho domova. Stanley Boggus hovorí: „Boli sme ohromení, keď sme videli, že ľudia robia, čo môžu, aby nám pomohli vyjadriť sa.“

Po troch mesiacoch boli Stanley a Steve pridelení do Cayes, no rýchlo zistili, že nestačí učiť sa francúzštinu. Jedného dňa sa Stanley, s ktorým bol v službe Max Danyleyko, krajský dozorca, rozprával so ženou, ktorá stále hovorila: ,M’pa sou sa.‘ Stanley si myslel, že tým chce povedať: ,Nevedela som to,‘ a tak jej hovoril, že je tu na to, aby jej to povedal. Neskôr mu Max povedal, že hovorila: ,Nezaujíma ma to.‘ Tak sa Stanley začal učiť kreolčinu.

 Zmena v srdci manžela

V októbri 1960 sa Stanley Boggus oženil s Berthou Jeanovou, haitskou priekopníčkou, a zostali v Cayes ako zvláštni priekopníci. O dva mesiace stretli Edèle Antoineovú, ktorá povedala: ,Verím, že je s vami Boh. Naučíte ma, ako ho uctievať?‘ Robila pekné pokroky napriek prudkému odporu zo strany manžela i susedov a na najbližšom krajskom zjazde sa dala pokrstiť. Keď sa vrátila zo zjazdu, na jej veľké prekvapenie manžel pobozkal ju i jej tri deti, a povedal: ,Vitajte doma. Počul som, že si sa dala pokrstiť.‘ Začal navštevovať zhromaždenia, stal sa svedkom a zostal verný mnoho rokov až do svojej smrti.

Asi 25 rokov po odchode z Haiti pridal Stanley Boggus k svojej skúsenosti tento dodatok: „V roku 1987 som bol požiadaný o pomoc pri vyučovaní v škole priekopníckej služby pre francúzsky kraj v meste New York. Keď som si prezeral zoznam prihlásených priekopníkov, narazil som na meno Edèle Antoineová. Áno, bola to tá istá žena, ktorej som pred 27 rokmi pomohol k pravde. Bolo povzbudením vidieť ju tu medzi priekopníkmi.“

Nebyť vonku s falošnými náboženstvami

Krátko po tom, čo v máji 1960 prišiel Sénèque Raphaël do Mont-Organisé, aby tu pracoval ako hygienik, prijal pozvanie Françoisa Codioa zúčastniť sa zhromaždení, ktoré sa konali u neho doma. Tento horlivý 24-ročný mladý muž vyjadril túžbu dozvedieť sa viac o Biblii. François mu teda požičal knihu „Boh nech je pravdivý“ a Sénèque ju preštudoval od prvej strany po poslednú. V auguste, keď Sénèque odchádzal do Ouanaminthe navštíviť rodičov a dať sa pokrstiť u baptistov, François ho povzbudil, aby tam navštívil sálu Kráľovstva a nadviazal kontakt s priekopníkom Merciom Vincentom.

 Mercius sa pýtal Sénèqua na jeho presvedčenie a videl, že rozumie, že cirkevné náuky sú dosť odlišné od toho, čo učí Biblia. A tak, pozorne hľadiac na tohto územčistého muža čiernej pleti, povedal: „Pán úradník, v Zjavení 22:15 Biblia hovorí, že každý, kto miluje a vykonáva lož, je vonku. To zahŕňa tých, ktorí vyučujú klamstvá. Ak budete patriť k tomu náboženstvu, budete ,vonku‘ s nimi.“

Po nejakej chvíli sa Sénèque spýtal: „Čo mám teda robiť?“ Mercius mu dal brožúrku „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“ a sľúbil, že na druhý deň ráno si ju spolu preštudujú. Sénèque si ju prečítal a veľa sa z nej naučil naspamäť. Po svojom prvom štúdiu navštívil v ten istý večer zhromaždenie a na druhý deň ráno sa zapojil do zvestovateľskej služby. V januári 1961 sa dal pokrstiť. No François Codio, ktorý ho zoznámil s pravdou, sa nikdy nestal svedkom, hoci jeho manželka áno.

Príprava na ďalší vzrast

Zbor v Carrefoure sa rozrástol na 54 zvestovateľov, a tak začali stavať sálu, ktorá by bola dostatočne veľká. Keď robili betónovú strechu, na stavbe celý deň usilovne pracovalo 67 dobrovoľníkov, zatiaľ čo sestry im chystali jedlo. Sedemnásteho decembra 1960 predniesol Fred Lukuc prejav zasvätenia v tejto novej sále pred veľkým, vďačným publikom. Dumoine Vallon tu veľa rokov slúžil ako predsedajúci dozorca. V roku 1978 sa stal zvláštnym priekopníkom a v roku 1993, vo veku 84 rokov, bol ešte stále v tejto službe v zbore Thorland-Carrefour.

V porovnaní s 99 zvestovateľmi v roku 1950 bolo v polovici šesťdesiatych rokov v 23 zboroch na Haiti vyše 800 zvestovateľov. Teraz bol pozvaný do bételu Max Danyleyko, aby slúžil ako dozorca odbočky. Victor Winterburn mal v pláne oženiť sa a asi o rok sa s manželkou vrátili do Kanady, aby sa ujali nadchádzajúcich rodinných povinností.

 V roku 1961 bol Fred Lukuc pozvaný, aby na čiastočný úväzok pracoval v kancelárii odbočky a od mája do augusta slúžil ako inštruktor v škole služby Kráľovstva. Školenie 40 dozorcov a zvláštnych priekopníkov v tomto dvojtýždňovom kurze bolo veľmi časové, lebo ich vyzbrojilo a posilnilo pre skúšky, ktorým mali byť bratia čoskoro vystavení.

Aj oblastný zjazd v januári 1962 pripravil miestnych bratov, aby vykonávali rozšírenú zvestovateľskú službu. Keď dozorca odbočky hovoril o priekopníckej službe, povzbudzoval spôsobilých bratov, ktorí nemali rodinné povinnosti, aby sa prihlásili za zvláštnych priekopníkov. Sénèque Raphaël, ktorý podal prihlášku, sa vyjadruje takto:

„Slúžil som v Artibonite ako pravidelný priekopník s Emilom Cinéusom a veľmi som túžil stať sa zvláštnym priekopníkom. Opustil som teda svoje zamestnanie na Ministerstve zdravotníctva. Mal som 40 dolárov, holičské  a obyčajné nožnice a dúfal som, že pomocou nich sa postarám o svoje potreby — no a o tie bolo vždy, vďaka Jehovovi, postarané.“ Sénèquea ani len nenapadlo, že niekoľko dní po tom, čo podá túto prihlášku, sa začne vládna akcia proti Jehovovým svedkom.

Zatknutí!

Dňa 23. januára 1962 boli v kancelárii odbočky zatknutí Max Danyleyko a Andrew D’Amico a bola skonfiškovaná zásoba Prebuďte sa! z 8. januára 1962 (vo francúzštine). Andrew a Helen D’Amicovci, misionári z Kanady, bývali v bételi. Helen zatknutiu unikla, lebo Andrew jej povedal, aby sa schovala v kúpeľni. Dúfali, že zostane na slobode, aby mohla ostatným povedať, čo sa stalo.

Helen rozpráva: „Stála som za zamknutými dverami a modlila som sa.“ Počula mužov, ako prehľadávajú izbu. Prišli k dverám kúpeľne. Ale jeden povedal niečo o dverách do inej miestnosti, a tak išli prehľadať zvyšnú časť domu. Keď odišli, vonku zostal strážca až do zotmenia. Odišiel tesne predtým, ako Donald Rachwal, iný misionár, ktorý žil v dome, prišiel zo služby. Keď mu Helen povedala, čo sa prihodilo, poslal ju za sestrami v druhom misionárskom domove a potom nadviazal kontakt s inými spôsobilými bratmi.

Medzitým boli zatknutí bratia uväznení so 17 ďalšími mužmi v malej cele na policajnej stanici. Spali, ako sa najlepšie dalo — keď nestáli, sedeli na zemi, pretože tam nebolo miesto, aby si ľahli. Celú stredu boli vypočúvaní, ale nikto im nepovedal, z čoho sú obvinení. Nasledujúce ráno boli privedení pred vysokého úradníka, ktorý spomenul správu týkajúcu sa Haiti, uvedenú v Prebuďte sa! z 8. januára, a poučoval ich o rovnosti rás. (Správa bola citátom z článkov v časopisoch Le Monde a Le Soir, ktoré sa zmieňovali  o praktikách vúdú.) Zbavil ich obžaloby bez toho, že by mu mohli odpovedať, a boli prepustení.

O tri týždne neskôr, 14. februára, minister zahraničných vecí a náboženstva povedal: „Z našich štátnych škôl budeme musieť vylúčiť deti Jehovových svedkov.“ Malo to súvislosť s vylúčením jednej mladej sestry, ktorá napísala riaditeľke svojej školy vysvetlenie, prečo nemôže zdraviť zástavu. Riaditeľka — rímskokatolícka mníška — poslala list vládnym úradom. V tom čase bola vylúčená zo školy i ďalšia sestra. Obidve dievčatá boli v poslednom ročníku školy a boli vynikajúcimi zvestovateľkami.

Vypovedaní!

O štyri týždne neskôr, 17. marca, policajný náčelník osobne informoval Maxa, Donalda, Andrewa a Helen, že všetci misionári musia do 24 hodín opustiť krajinu. Nedostali k tomu žiadne vysvetlenie. Potom ich vzali domov, aby si zobrali pasy. Tam sa stretli s Albertom Jéromom, ktorý bol teraz mestským dozorcom, a v krátkosti mu povedali, čo sa stalo.

Keď boli späť na policajnej stanici, držali ich strážených. No Rodrigue Médor študoval so službukonajúcim seržantom, a tak ho Max poslal so správou pre bratov, aby sa skontaktovali s kanadským veľvyslanectvom. Prostredníctvom seržanta mohol Rodrigue v noci navštíviť uväznených misionárov a dostať od nich kľúč od poštovej schránky Spoločnosti. Tento policajt im chodil nakupovať jedlo, sprostredkúval im kontakt s bratmi a sledoval poštu.

V nedeľu 18. marca boli traja Kanaďania vzatí pod strážou na letisko, odkiaľ mali odletieť do Kingstonu (Jamajka). No keďže nemali lístky ďalej do Kanady, letecká spoločnosť ich odmietla vziať. Na letisku bolo niekoľko bratov a Max Danyleyko mal možnosť krátko hovoriť  s Albertom Jéromom a s niekoľkými ďalšími. Na druhý deň ich vzali pod strážou priamo do lietadla a poslali ich do Kingstonu, kde zostali niekoľko týždňov, kým odišli do Kanady. Donald Rachwal, ktorý bol zo Spojených štátov, odletel samostatne.

Stanley Boggus, ktorý slúžil v krajskom diele, bol vypovedaný i so zostávajúcimi misionármi 3. apríla. Neskôr slúžil v Zaire. V roku 1971 sa vrátil do Spojených štátov a ďalej slúžil vo francúzskych zboroch v New Yorku. Max Danyleyko po niekoľkých mesiacoch v Kanade slúžil ďalej v Congo-Brazzaville, Stredoafrickej republike, Čade, Nigérii a teraz slúži na Pobreží Slonoviny. Fred Lukuc slúžil v Congo-Brazzaville a na Pobreží Slonoviny. Zo zdravotných dôvodov boli i s manželkou v roku 1985 presťahovaní do kanadského bételu. Peter v súčasnosti slúži v španielskych zboroch v Spojených štátoch. Ostatní misionári buď ešte stále lojálne slúžia Jehovovi, alebo vo vernosti zomreli.

Škodoradosť náboženských vodcov

Náboženskí vodcovia neprestajne hovorili vládnym úradníkom, že Jehovovi svedkovia sú komunisti, ktorí nepodporujú vládu. Duchovenstvo svedkom povedalo aj to, že čakajú len na vládne nariadenie, aby sa ich zbavili.

A tak s radosťou uvítali vypovedanie misionárov. Jedna evanjelická rozhlasová stanica na južnom pobreží škodoradostne odvysielala správu tohto znenia: „Kristus a štát vyhnali z krajiny falošných prorokov.“ Duchovenstvo očakávalo, že dielo Kráľovstva sa skončí. Ale treba poznamenať, že Jehovovi svedkovia neboli zakázaní.

Haiťania pokračujú

André René, jeden z prvých Haiťanov, ktorí absolvovali školenie v Gileáde, sa stal dozorcom odbočky a miestni bratia pokračovali v službe, ako najlepšie mohli. Renan  Sanon (ktorý krátko slúžil ako cestujúci dozorca), Emile Cinéus a Don Delva boli vybraní, aby sa starali o tri kraje. Na zlosť odporcov dielo ďalej pozoruhodne rástlo.

Dokonca i niektorí z radov duchovných prijali pravdu. Napríklad Sénèque Raphaël mal dlhý rozhovor o novom svete s Augustinom Josémondom, protestantským pastorom v Liancourte. Tento muž prijal ponuku biblického štúdia, vypísal sa z cirkvi a dal sa pokrstiť. On i jeho rodina pozostávajúca z desiatich detí sú veľmi činnými svedkami.

Rastúci počet svedkov sa ujímal priekopníckej služby. Patrili k nim i daktorí, čo sa naučili čítať a písať na zborových hodinách gramotnosti. Bratia povzbudzovali týchto priekopníkov a pomáhali im. Tí, ktorí mali obchod, im dokonca dávali „priekopnícke sadzby“ — znížené ceny za tovar a služby.

Zbory ďalej rástli tak dobre, že v roku 1963 počet zvestovateľov prevýšil tisíc, s celkovým počtom 1036. V tom roku vznikol nový kraj a Sénèque Raphaël, teraz už zápalistý rečník, bol pridelený ako cestujúci dozorca na sever. Svoj malý kraj prešiel za štyri mesiace. A tak „voľné mesiace“ využíval na navštevovanie miest, kde neboli žiadni svedkovia.

Ďalší dvaja sľubní mladí muži

Medzi tými, ktorí sa v tomto čase stali svedkami, boli niektorí, ktorí sa stali horlivými zástancami čistého uctievania.

V roku 1961 Fulgens Gaspard, ktorý mal vtedy 22 rokov, videl jedného adventistu, ako vytrhol zo svojej Biblie nejakú stránku, pretože nemohol vyvrátiť texty, ktoré mu ukázal istý svedok. Hoci bol Fulgens lojálnym katolíkom, pripustil, že Jehovovi svedkovia dobre poznajú Bibliu. Zistil, že nedokáže porozumieť tomu, čo číta v Biblii, ktorú si  požičiaval, a tak požiadal tohto svedka, aby mu pomohol. Študovali každú nedeľu. Čoskoro začal navštevovať zhromaždenia, prestal chodiť do kostola a začal sa zúčastňovať na zvestovateľskej službe. Keď sa dal v marci 1965 pokrstiť, jeho ďalším cieľom bolo stať sa priekopníkom.

V roku 1962 Wilner Emmanuel, vtedy 15-ročný, študoval s inými mladými marxizmus. No veril, že Boh existuje a je zodpovedný za poriadok vo vesmíre. Iný študent, syn Diega Scotlanda, mu požičiaval Strážnu vežu, Prebuďte sa! a inú literatúru. A Alphonse Hector, jeho 35-ročný sused, ktorý ešte nebol svedkom, mu dal knihu „Boh nech je pravdivý“ a poradil mu, aby študoval Bibliu.

Wilner teraz hovorí: „V tú noc som prečítal celú knihu a začal som sa považovať za oddaného Jehovovi. O niekoľko dní mi Alphonse dohodol štúdium so sestrou Derenoncourtovou. Žasla nad tým, ako dobre som pochopil to, čo som prečítal.“ Wilner robil rýchle pokroky a v auguste 1965 sa dal pokrstiť. Aj z neho sa stal usilovný pracovník pre Jehovovo Kráľovstvo a nový svet.

Medzitým, v roku 1966, sa ten, ktorý vtedy slúžil ako dozorca odbočky, preukázal ako neverný svojej kresťanskej viere a bol vylúčený. Dozorcom odbočky sa stal Prophète Painson, obozretný 29-ročný muž miernej povahy, a slúžil v tomto postavení nasledujúcich šesť rokov. Pokrstený bol v roku 1960 a priekopnícku službu začal v roku 1962. Kancelária odbočky sa teraz nachádzala na rohu Ruelle Waag a Avenue Christophe v Port-au-Prince.

V roku 1967 Fulgens Gaspard, ktorý bol pokrstený len dva roky predtým, pracoval v škole ako učiteľ. Keďže plánoval priekopnícku službu, požiadal, aby mohol učiť na čiastočný úväzok. Jeho žiadosť bola zamietnutá, a tak sa vzdal svojho zamestnania dúfajúc, že si bude môcť zarobiť na živobytie pomocou svojho koníčka ako maliar. No skôr ako  mohol podať prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby, bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka. O tri mesiace bol pozvaný pracovať do bételu a potom, v januári 1969, začal slúžiť ako krajský dozorca. Z tohto muža s pokojnou povahou sa medzitým stal schopný rečník, ktorého bolo radosť počúvať.

Odolávanie odporu

V roku 1969 duchovenstvo opäť začalo rozhlasovať, že Jehovovi svedkovia sú komunisti. Vláda nariadila pátranie po rozvratníckej literatúre, ktorú svedkovia údajne používali. To viedlo k rozšíreniu správy, že v Port-au-Prince sú svedkovia zatýkaní. Veľa ľudí rýchlo zničilo časopisy, ktoré dostali, a už neprijímali bratov priaznivo.

V ojedinelých prípadoch podnikali miestni policajní úradníci akcie proti našim bratom, hoci na to nemali príkaz ústrednej vlády. Dve zvláštne priekopníčky, Furcina Charlesová a Yolande Fièvreová, dostali od prefekta v Limbé list, v ktorom sa hovorilo: „Verejným protestom ste boli označené za nežiaduce živly v Limbé. Oznamujem Vám, že už nie ste medzi nami vítané.“ Starosta im povedal, že im nemôže dovoliť kázať a konať zhromaždenia, ak nebudú mať povolenie úradov v Port-au-Prince. Dal zatvoriť sálu Kráľovstva. No tieto sestry a niekoľko iných zvestovateľov tu ďalej kázalo a konali zhromaždenia v súkromných domoch — pričom menili miesta i dni zhromaždení.

O niekoľko mesiacov sa Furcina vydala za Jacquesa Françoisa, zvláštneho priekopníka. Mala 39 rokov, pokrstená bola v roku 1959 a ako priekopníčka slúžila od roku 1961. Jacques mal 29 rokov. Po príchode do Limbé obnovil zhromaždenia v sále Kráľovstva. Povedal: „Jehovovi svedkovia sú uznané náboženstvo, a neviem o žiadnom výnose, ktorý by ich zakazoval.“

 On i Furcina boli teraz zatknutí a odvedení na prefektúru. Prefekt im povedal, že on nemá proti nim žiadne obvinenia a že za akciu je zodpovedný starosta. Nasledujúci deň im starosta povedal, že zodpovedný je náčelník milície. Náčelník milície zas povedal, že nič proti nim nemá. A tak sa zhromaždenia konali ďalej bez akýchkoľvek ďalších problémov. Jacques zomrel v roku 1993; dovtedy verne slúžil ako starší v Port-au-Prince.

Starostove dcéry boli ovcami

V Bassin-Bleu začal v roku 1970 jeden zvláštny priekopník biblické štúdium s kňazom, a ten navštívil Pamätnú slávnosť. Starosta mesta sa snažil kňaza odradiť a hovoril mu: „Otče, vy ste absolvovali štúdiá. Nie je vhodné, aby ste sedeli pred týmto obyčajným Jehovovým svedkom a nechávali sa ním poučovať.“ Kňaz napokon prestal študovať.

Potom však začala študovať starostova najstaršia dcéra Josette. Otec jej v tom bránil, ale ona zaujala pevný postoj na strane pravdy a bola pokrstená. Časom nasledovali tento príklad jej sestry. Starosta ich však nenapodobnil, ale stal sa priateľským voči svedkom. Čo sa týka Josette, dnes je pravidelnou priekopníčkou a manželkou staršieho.

Lživé správy sťažili našim bratom situáciu pri prenajímaní sál na krajské zjazdy. A tak postavili jednoduchú sálu v Mariani v Port-au-Prince. Začali ju používať v roku 1970 a ako počet prítomných každý rok narastal, stále ju rozširovali. Pod zvlnenou strechou zo železa bolo horúco; ale pre 2049 zvestovateľov, ktorí podali správu v roku 1970, to bolo lepšie ako nič.

Haiťan v zahraničí sa vracia, aby pomohol

V tomto období sa zintenzívňoval hromadný odchod Haiťanov do Severnej Ameriky. Z malého pramienka v šesťdesiatych rokoch sa koncom sedemdesiatych rokov  stala záplava ľudí opúšťajúcich Haiti na chatrných člnoch. Začiatkom šesťdesiatych rokov bol v New Yorku už dosť veľký počet Haiťanov, aby sa tu vytvoril obvod pre misionárov hovoriacich po francúzsky. Prvý francúzsky zbor vznikol v roku 1969 a práve z neho vyšiel Michel Mentor.

V roku 1966 začal tento haitský usadlík v Spojených štátoch študovať so svedkami. Robil rýchle pokroky a v roku 1967 sa dal pokrstiť. V roku 1971 absolvoval školenie v Gileáde a bol pridelený na Haiti ako dozorca odbočky. Zavalitý, slobodný 34-ročný muž mal priateľské vystupovanie a prejavoval dobré vodcovské schopnosti. Jeho príchod bol mimoriadne vítaný, pretože snahy dostať misionárov do krajiny boli neúspešné.

Iní svedkovia sami prichádzali slúžiť ako priekopníci tam, kde bola väčšia potreba. V roku 1972 sa Spoločnosť rozhodla, že znova skúsi, aká je situácia, a vyslala štyroch nových absolventov Gileádu do misionárskej služby. No im so súhlasom ministra vnútra jeden vysoký vládny úradník povedal, že ak zostanú v krajine aj po skončení platnosti návštevníckych víz, budú súdne stíhaní. Odišli teda do Portorika, aby počkali na nové miesto pridelenia. Krátko nato, ako odišli, vyšší úradník zomrel. O tri mesiace sa minister dostal do nemilosti, bol zbavený úradu a poslaný do vyhnanstva.

Nečakaný obhajca

Odpor prichádzal väčšinou od úradníkov, ktorých podnecovala k činnosti propaganda duchovenstva, alebo v nich vytvárala pocit, že ak niečo nepodniknú, budú zahanbení. Niektorí mali osobné predsudky. Ich konanie nezodpovedalo oficiálnemu stanovisku vlády. Nedávno zomrelý prezident Haitskej republiky v mladosti študoval so svedkami. Hoci si vybral iný spôsob života, stále mal k bratom úctu. A navyše, čestnosť svedkov, ich politická neutralita a úcta k zákonu si  aj u iných vysoko postavených osôb vyslúžili obdiv. Napríklad jeden priekopník rozpráva takúto skúsenosť:

„Keď som dvom mužom v Port-au-Prince ponúkal časopisy, jeden z nich povedal: ,Keby som mal tú právomoc, posadil by som všetkých Jehovových svedkov do väzenia.‘ Ten druhý, vládny minister, zasiahol skôr, ako som mohol odpovedať. Mužovi povedal, že na svojich cestách a na náboženských ceremóniách videl, že všetky náboženstvá okrem Jehovových svedkov miešajú do svojho uctievania špiritizmus. Potom dodal: ,Jehovovi svedkovia sú tí, ktorí vykonávajú pravé kresťanstvo.‘“

Hľadanie lepších priestorov pre odbočku

Keďže Spoločnosť nevlastnila na Haiti žiadnu kanceláriu odbočky, v očiach niektorých chýbala dielu Jehovových svedkov v tejto krajine dôstojnosť a identita. V roku 1971 istý právnik prenajal Spoločnosti dom na Rue St.-Gérard. Ale keď sa dozvedel, že je to pre Jehovových svedkov, odmietol obnoviť zmluvu o prenájme.

Po značnom úsilí nájsť iné miesto sa kancelária odbočky presťahovala do domu na Rue Chérièz v Canapé-Vert. Tam bola štyri roky a potom, v roku 1975, sa presťahovala do Delmasu. Tento dom však bol pre naše potreby príliš malý. Michel Mentor spomína: „Zásoby literatúry sme museli mať v spálňach, v prijímacej miestnosti a na schodoch. Zónový dozorca nám poradil, aby sme sa obhliadli po inom mieste, a tak vznikla myšlienka nájsť pozemok, na ktorom by sa mohlo stavať.“

Niektorými členmi duchovenstva chválení; inými odsudzovaní

V roku 1968 bratia dostali knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Používali ju s nadšením. Táto publikácia prispela k tomu, že Biblia si získala srdce mladých. Niektorí duchovní  dokonca používali látku z tejto knihy vo svojich kázňach, len s tým, že vynechali meno Jehova.

V roku 1972 ju dokonca jeden katolícky kňaz v katedrále v Port-au-Prince ukázal a povedal: „Ak vám Jehovovi svedkovia ponúknu túto malú modrú knižku, prijmite ju. Je to pravda.“ Jedna žena naňho hľadela v úžase. Jej syn bol svedkom a ona bola odporkyňa. Vrátila sa domov a spýtala sa ho, či majú Jehovovi svedkovia malú modrú knižku. „Áno,“ odpovedal. Nato mu povedala, čo hovoril kňaz, a prijala synovu ponuku študovať s ňou. Stala sa pokrstenou svedkyňou.

No vo všeobecnosti duchovenstvo zúrilo pri pohľade na to, ako členovia cirkvi opúšťajú ich stáda. Z kazateľníc začali kritizovať knihu Pravda. Protestantskí pastori — Evane Antoine, Louis Desiré a iní — začali vysielať rozhlasové relácie zamerané proti svedkom. V jednom programe na rozhlasovej stanici MBC v Port-au-Prince E. Antoine každú nedeľu popoludní škodoradostne kritizoval knihu vetu za vetou a zlomyseľne komentoval učenie Jehovových svedkov. Jeho cieľom bolo obrátiť ľudí proti knihe Pravda.

Stal sa však opak. V ľuďoch to vzbudilo zvedavosť a od roku 1972 do roku 1975 sa kniha vo veľkej miere rozširovala. Ľudia často zastavovali zvestovateľov na uliciach a pýtali sa na „ti liv po ble a“ ​(malú knižku s modrým obalom). Mnohí z týchto ľudí sa stali svedkami.

Rozhlasové relácie vyvolali tiež sympatie vysokých vládnych úradníkov k Jehovovým svedkom. Rodrigue Médor o tom hovorí:

„Michela Mentora a mňa predvolal minister pre náboženské záležitosti vo veci zdravenia zástavy. Spoznal vo mne svojho krajčíra a povedal: ,To vy nám robíte toľko problémov?‘ Potom hovoril o pastorovi v rozhlase. ,Prečo na to nereagujete?‘ opýtal sa. Vysvetlil som mu, že my nevyhľadávame verejné diskusie, ktoré by len znížili dôstojnosť nášho posolstva.“

 Jehovovi svedkovia na vlnách éteru

No v apríli 1973 začala Spoločnosť každú stredu večer vysielať v Rozhlase Haiti vlastný 30-minútový program „Tvoje slovo je pravda“. Cieľom programu bolo lepšie oboznámiť ľudí s Jehovovými svedkami a prekonať predsudky, ktoré vyvolali relácie proti svedkom. Program sa nepustil do polemiky o výrokoch pastorov, ale rozoberal také námety, ako budúcnosť zeme, Božie predsavzatia a rodinné záležitosti. Látka bola čerpaná z publikácií Spoločnosti, napríklad Je Biblia skutočne Božie slovo? a Prebuďte sa! Preto mal tento program vyššiu úroveň ako program pastorov a to vzbudilo u ľudí obdiv a úctu.

Keďže za tento program sa muselo platiť, v novembri 1974 sa program skončil, keď sa dosiahol cieľ. Vtedy už ľudia videli, že Jehovovi svedkovia sa dobre obhájili. A kniha Pravda sa ďalej neobyčajne úspešne rozširovala.

Avšak náboženskí vodcovia a ľudia pod ich vplyvom znovu zaútočili tým, že opäť vystúpili so spornou otázkou zdravenia zástavy v školách. Niektoré noviny uverejnili články proti svedkom. A tak sa úrady opäť začali touto otázkou zaoberať. Ministri vlády si predvolali Rodrigua Médora a oznámili mu, že ich tento problém privádza do rozpakov. Ale pretože Rodrigua dobre poznali a vážili si ho, nič nepodnikali.

Problém nevhodných sál

Niekoľko úradníkov, z ktorých niektorí boli pod vplyvom zástancov cirkvi, robili Jehovovým svedkom prekážky. Aby zabránili vydaniu povolenia na budovanie sál Kráľovstva, títo úradníci ťažili zo skutočnosti, že svedkovia nie sú miestne registrovanou spoločnosťou. No problém so sálami súvisel hlavne s ich financovaním. Väčšina zborov si nemohla dovoliť stavať, a tak si prenajímali malé budovy, z ktorých väčšina nemala ani základné vybavenie. Niektorí ľudia váhali  navštevovať zhromaždenia na takých skromných miestach. Pri určitých príležitostiach však návštevnosť prudko stúpala. V jednom zbore so 100 zvestovateľmi bolo na Pamätnej slávnosti v roku 1975 vyše 400 prítomných. Vonku bolo viac ľudí ako vnútri v sále. Bolo nutné nájsť nejaký spôsob, ako začať so stavaním sál Kráľovstva.

Niektorým zborom sa to podarilo tak, že si vzali pôžičku od bratov, ktorí im ju mohli poskytnúť, a neskôr vedúci zbor zorganizoval pomoc pri financovaní stavieb sál Kráľovstva. Od roku 1978, keď sa začali podnikať takéto opatrenia, bolo postavených veľa pekných sál.

Výbor odbočky

V roku 1976 začal svoju činnosť výbor odbočky. Prvými členmi boli Michel Mentor, Sénèque Raphaël a Défense Joseph, ktorý začal slúžiť ako zvláštny priekopník 11 mesiacov po svojom krste v roku 1962. V roku 1977 sa členom výboru stal Rodrigue Médor. V roku 1980 sa Défense Joseph odsťahoval do Spojených štátov, aby mohol plniť svoje rodinné záväzky.

Keď bola v roku 1978 vydaná brožúrka Krv, lekárstvo a Boží zákon (vo francúzštine), výbor odbočky požiadal Wilnera Emmanuela, aby nadviazal kontakt s lekárskou fakultou Haitskej univerzity. Dekan zhromaždil študentov medicíny a požiadal Wilnera, aby vysvetlil postoj Jehovových svedkov v otázke krvi. Po prejave s radosťou prijali výtlačky brožúrky ako dar. Odvtedy mnohí z nich prejavili ako profesionálni lekári úctu k stanovisku svedkov ku krvným transfúziám.

Konečne noví misionári!

V máji 1981 mohla konečne prísť do krajiny jedna misionárska dvojica a získať víza na pobyt. John a Inez Normanovci slúžili v krajskom diele v Kanade, kde sa  v službe prejavili ako veľmi schopní. Jeden oblastný dozorca raz povedal o Johnovom spôsobe kázania toto: „Služba s ním je zaujímavá, lebo človek nikdy nevie, čo urobí od jedných dvier k druhým. Je originálny.“

John sa narodil v roku 1940 na Montserrate v Západnej Indii a vyrástol v Kanade. Jeho rodičia predtým slúžili v Libérii, na mieste, kde bolo potrebných viac služobníkov. John sa dal pokrstiť v roku 1954 a v roku 1958 začal slúžiť ako priekopník. Jeho manželka, Kanaďanka, začala priekopnícku službu v roku 1968.

Po príchode na Haiti dostali na nejaký čas pridelenie ako priekopníci. Potom boli v januári 1983 pozvaní do bételu a John bol vymenovaný za koordinátora výboru odbočky. Predtým mal jedenásť rokov dohľad nad kanceláriou odbočky Michel Mentor. Teraz začal cestovať ako oblastný dozorca a v mesiacoch, keď sa nekonali žiadne krajské zjazdy, slúžil ako zvláštny priekopník.

K pokroku diela Kráľovstva v tejto krajine prispievajú aj iní misionári z Kanady, Spojených štátov, Belgicka, Francúzska, Nigérie a iných častí karibskej oblasti. Milujú ľudí. Tešia sa z práce medzi masami chudobných v obydliach natisnutých na okraji roklín i medzi bohatými v honosných domoch. Ľudia obidvoch tried — sudcovia, lekári, inžinieri, podnikatelia, obchodníci, trhovníci i robotníci — sa k nim pripojili v kázaní o prichádzajúcom novom svete.

Slúžiť tam, kde je väčšia potreba

Okrem misionárov je tu veľa tých, ktorí sa sami chopili iniciatívy a prišli na Haiti, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba. K nim patrí Maxine Stumpová a Betty Wootenová, ktoré s dobrými výsledkami pracovali v Pétion-ville a Thomassine. Maxine slúžila v Thomassine, komunite, o ktorej si mnohí mysleli, že z nej nevyjdú nijakí svedkovia.

 Ako 55-ročná začala Maxine pociťovať svoje roky. Jej manžel opustil ju i Jehovovu organizáciu. No ona 23 rokov vytrvávala v tomto hornatom území, zoči-voči miestnemu odporu. Jej obmedzená francúzština a kreolčina zneli skôr ako angličtina. Ľudia možno museli pozornejšie počúvať, aby jej rozumeli; ale jej vrelý záujem a úprimnosť ich priťahovala. Mnohí s ňou študovali a stali sa svedkami. Ako pravidelná priekopníčka slúžila v Thomassine až do roku 1992, keď vo veku 75 rokov už nemohla zvládať cestu horami. Vrátila sa do Spojených štátov, aby bola pod lekárskym dohľadom, a dnes slúži ako priekopníčka na Floride.

Betty Wootenová začala „priekopníčiť“ v deň, keď sa v roku 1962 dala pokrstiť. Neuvedomila si, že by mala podať prihlášku! V skutočnosti bola vymenovaná až v roku 1967. Od svojho príchodu na Haiti slúžila v Pétion-ville ako zvláštna priekopníčka. Je tmavá, prekypuje životom a vyzerá  oveľa mladšie ako na svojich 57 rokov. Niekedy v zápale vysvetľovania Písiem prejde zo svojej nedokonalej kreolčiny na angličtinu. Ale jej úprimné predkladanie pravdy a mocné dokazovanie núti ľudí počúvať a reagovať.

Keď boli John a Inez Normanovci v roku 1982 na návšteve kanadskej kancelárie odbočky, v oddelení predplatného sa ich niekto spýtal: „Kto je to Betty Wootenová?“ Oddelenie vybavovalo desiatky predplatných na časopisy, ktoré získala táto sestra. Prečo mala taký úspech? Betty sústavne káže. Formálna zvestovateľská služba je pre ňu len doplnkom neformálneho vydávania svedectva. Kdekoľvek — v obchodoch, keď ide do reštaurácie, pri benzínových čerpadlách — vždy je príležitosť ponúknuť časopisy, knihy, predplatné a biblické štúdiá. Dnes sa môže obzrieť späť na tých 22 rokov strávených na Haiti, spokojná, že mohla pomôcť vyše 70 ľuďom, aby sa ujali Jehovovej služby!

Dnes sú v Pétion-ville štyri zbory, v Thomassine sú dva a ďalší je v Kenscoffe — sedem zborov, ktorých celkový  počet zvestovateľov sa v roku 1993 priblížil k číslu 700, na území, o ktoré sa predtým staral jeden zbor.

Houngan nachádza pravdu

Medzi tými, ktorí sa na Haiti stali Jehovovými svedkami, je aj bývalý kňaz vúdú — houngan — v Labiche. Irilien Désir začal uvažovať o Bohu a pociťoval túžbu opustiť vúdú. Otvorene to vyjadril pred katolíckym kňazom a priniesol mu svoje obradné náčinie. No nedostal žiadnu duchovnú pomoc, a tak sa vrátil k vúdú.

Potom mu jeho synovia z Port-au-Prince a zo zámoria napísali, že študujú s Jehovovými svedkami, a radili mu, aby urobil to isté. Vydal sa teda na koni 50 kilometrov do L’Azile, aby vyhľadal svedkov. Potom tam chodil dva razy za týždeň, aby s nimi študoval a navštevoval zhromaždenia. Duchovia čiže loas, ktorým slúžil, ho začali obťažovať, a dokonca mu povedali, že zomrie. Irilien si dal urobiť truhlu, ale povedal: „Už sa smrti nebojím. Viem, že bude vzkriesenie.“ Ale keďže vtedy nezomrel, používal truhlu na uskladnenie svojej úrody.

Začal kázať spolu s priekopníkmi, ktorí boli vtedy pridelení do Labiche, a dal sa pokrstiť. Neskôr daroval časť svojho pozemku na stavbu sály Kráľovstva. V roku 1989 zomrel, verný Jehovovi.

Revolúcia, ale nie nový svet

Preľudnené, úzke uličky v Port-au-Prince sú obvykle pohybujúcou sa zmesou krikľavých, pestrofarebných vozidiel s natlačenými pasažiermi. Ale 5.–8. decembra 1985 boli vozidlá i uličky preplnené viac ako obyčajne. Haiti hostilo stovky svedkov z iných krajín. Prišli sem na zjazd „Ľud zachovávajúci rýdzosť“, ktorý sa konal v Centre Sportif de Carrefour. Zvestovatelia, ktorých bolo 4048, žasli, keď sa na verejnej prednáške „Božie časy a obdobia — na čo poukazujú?“ zúčastnilo 16 260 osôb.

 Dva mesiace po tejto udalosti, 7. februára 1986, revolúcia ukončila 28-ročnú Duvalierovu vládu. Národ sa radoval, lebo dúfal v lepšie podmienky. Ale zruinované hospodárstvo a kvalita života sa ďalej zhoršovali, pretože v priebehu šiestich rokov do roku 1992 priniesla politická nestabilita šesť vládnych zmien!

Stavba nového bételu

Medzitým Jehovovi svedkovia očakávali inú historickú udalosť. Od novembra 1984 im kvalifikovaní dobrovoľníci zo Severnej Ameriky a iných miest pomáhali stavať nové budovy odbočky na 4,5-hektárovom pozemku v Sante blízko Port-au-Prince. Na stavbu boli najatí haitskí svedkovia so skúsenosťami pri stavbe a stovky iných sem prišli dobrovoľne pracovať. Komplex budov bételu v tvare U tvoria kancelárie, sklad literatúry a dvojposchodová obytná budova. Zároveň bola postavená i zjazdová sála.

Priestory boli zasvätené 25. januára 1987. Charles Molohan z brooklynského ústredia predniesol prejav zasvätenia. Bola to podnetná a radostná príležitosť. Bratia sú hrdí na tieto budovy odbočky. A čo si myslia o zjazdovej sále? Betty Wootenová zhrnula ich pocity slovami: „Okolie je krásne upravené a ozdobené stromami a kvetmi. Sála — s moderným príslušenstvom — je prispôsobená haitskému tropickému podnebiu. Robí česť Jehovovmu ľudu.“ Fulgens Gaspard, ktorý sa stal členom výboru odbočky v roku 1987, sa s ocenením vyjadruje o tom, že sála „má dobrú ventiláciu, čo umožňuje pohodlne počúvať program“.

Vysoko oceňovaná literatúra

Brožúra Raduj sa večne zo života na zemi! bola v kreolčine vydaná v roku 1987. Bratia ju uvítali ako vynikajúci nástroj, ktorý ľuďom pomáha predstaviť si nový svet, a rozšírili veľký počet výtlačkov. Je to užitočná učebnica na zborových  hodinách gramotnosti, ktoré prispeli k vysokému stupňu gramotnosti medzi Jehovovými svedkami. Od roku 1987 do roku 1992 sa na týchto hodinách, ktoré sú prístupné aj tým, čo nie sú svedkami, naučilo čítať a písať 1343 ľudí.

Kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji (vo francúzštine) pomohla tisícom ľudí pochopiť Bibliu a stále je veľmi žiadaná. V roku 1989 bola v kreolčine vydaná brožúrka „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ a tá je, pravda, na Haiti zvlášť užitočná.

Od roku 1989 si kniha Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede získava záujem mladých v zboroch i mimo zborov. Mladí ľudia často zastavujú svedkov na uliciach a pýtajú si túto knihu. Mnoho kníh rozširujú v školách žiaci alebo učitelia.

V Canapé-Vert rozšírila temperamentná mladá učiteľka Nelly Saladinová medzi žiakmi vo svojej škole za jeden mesiac vyše sto kníh Mladí ľudia sa pýtajú. V Jacmeli jeden učiteľ nariadil rozdať žiakom niekoľko kartónov tejto knihy ako odmenu. Veľa škôl ju používa ako učebnicu pri spoločenskej a kultúrnej výchove.

V roku 1990 sa majiteľka a riaditeľka jednej dievčenskej odbornej školy v Port-au-Prince spýtala svojej netere, či nemá nejakú predstavu o tom, čo by mohla dať dievčatám ako odmenu. Jej neter vtedy študovala s Jehovovými svedkami, a tak navrhla knihy Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede, Vytvárať šťastný rodinný život a Využi čo najlepšie svoju mladosť. Riaditeľka sa potešila; 40 kníh objednala hneď a ďalšie neskôr — spolu 301 kníh. Niektoré študentky, ktoré dostali túto literatúru, sa stali svedkami a iné sú teraz nepokrstenými zvestovateľkami.

Oficiálne a zákonné uznanie

Zákonné uznanie spoločnosti, ktorá zastupuje Jehovových svedkov, sa opäť uskutočnilo v roku 1989. Od roku 1962  spoločnosť Watch Tower nebola na Haiti považovaná za uznanú zákonom. Jehovovi svedkovia však zostali uznaným náboženstvom, lebo ústava zaručuje slobodu uctievania. V priebehu rokov sa Rodrigue Médor opakovane stretával s ministrami vlády a pokúšal sa získať zákonné uznanie Spoločnosti Jehovových svedkov. Ale až zmena vlády v roku 1986 vytvorila priaznivé okolnosti na dosiahnutie úspechu. A tak právny výbor kancelárie odbočky požiadal novú vládu o zákonné uznanie. Žiadosti sa vyhovelo a po niekoľkých mesiacoch sa L’Association Chrétienne les Témoins de Jéhovah d’Haiti (Kresťanská spoločnosť Jehovových svedkov na Haiti) stala zákonným právnym subjektom.

Haitský oficiálny časopis z 20. februára 1989 k tomu uviedol, že „vzhľadom na to, že l’Association Chrétienne ,LES TÉMOINS DE JÉHOVAH D’HAITI‘ hodinami gramotnosti veľa rokov prispievala k vzdelávaniu ľudu vo vidieckych i mestských oblastiach krajiny“, je uznaná ako „organizácia poskytujúca verejné služby“ s „právami a výsadami, aké patria právnickej osobe“.

To je dôležité, lebo taká organizácia môže vlastniť majetok. Predtým sa majetok pre sály Kráľovstva a odbočku musel získavať na mená bratov. Teraz mohlo byť vlastníctvo uvedené na meno spoločnosti.

Ľudia uznávajú, že svedkovia sú dobrými občanmi

Jehovovi svedkovia túžia pomôcť ľuďom porozumieť, prečo Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa: „Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa... na zemi.“ ​(Mat. 6:10) Svojim dobrosrdečným a trpezlivým blížnym na Haiti ukazujú, že nie je Božou vôľou, aby ľudia trpeli hladom a chorobami a boli ohrozovaní násilím, alebo aby starli a umierali. Vysvetľujú, že Božou vôľou je, aby sa zem stala domovom nového sveta — rajom, ku ktorému patrí i Haiti. Učia ľudí,  aby dodržiavali zákony a viedli dobrý, poctivý život, aby sa mohli stať spôsobilými pre večný život v tomto novom svete.

Mnohí uznávajú úžitok, aký svedkovia týmto dielom prinášajú národu. Keď bola v roku 1984 v Saint-Georges spáchaná vražda, ľudia sa začali skrývať, lebo polícia ich začala zatýkať a vypočúvať. Ale Jehovovi svedkovia ďalej kázali a polícia im dovolila voľne sa pohybovať. Jeden policajt povedal: „Jehovovi svedkovia kážu o konci zlých ľudí. Oni nie sú tí, čo spáchali tento zločin.“

Počas nepokojov a demonštrácií v roku 1991 ľudia začali rabovať v Cité Soleil v Port-au-Prince, kde v tom čase vydávali svedectvo dve mladé sestry. Prišli tam dvaja vojaci, každý sa postavil na jeden koniec úzkej uličky, a donútili rabovačov, aby prechádzali popri nich a dostali rany bičom. A sestry? Kráčali smerom k jednému z vojakov, pričom každá držala v ruke Strážnu vežu. Vojak spoznal, že sú svedkami, nechal ich prejsť bez úderu a potom znova začal ľudí bičovať. Je to tak, ako to v roku 1991 vyhlásil jeden vojenský hodnostár v Thomassique: ,Viem, že mladí Jehovovi svedkovia by sa nezapojili do takých výtržností, demonštrácií a rabovania.‘

 Prvá sála postavená metódou rýchlostavby

Zbor so 14 zvestovateľmi v dedine Bidouze ležiacej na juhu mal tú výsadu, že ako prvý mal sálu Kráľovstva postavenú metódou rýchlostavby. Sála bola postavená za štyri dni. Po rozsiahlych prípravných prácach sa vo štvrtok 1. novembra 1990 za prudkého dažďa začalo so stavbou. Osemnásť bratov z Port-au-Prince i miestni bratia každý deň tvrdo pracovali a niektorí pokračovali ešte dlho po západe slnka za mesačného svitu a pri svetle plynovej lampy. Budova nebola zostavená z hotových veľkých panelov, a tak sa muselo 1500 betónových kvádrov klásť na mieste jeden za druhým a spájať maltou. No v nedeľu o jednej hodine popoludní bola sála vymaľovaná, pripravená na prvé zhromaždenie — skrátené štúdium Strážnej veže a prejav zasvätenia, ktorého sa zúčastnilo 81 osôb.

Stavebný výbor odbočky teraz ukázal, že pre vidiecke zbory možno metódou rýchlostavby postaviť skromné sály za menej ako 5000 dolárov. To je dôležitý činiteľ vzhľadom na veľmi obmedzené finančné prostriedky bratov.

Potreba sál rastie. Počet svedkov sa v rokoch 1990 až 1993 zvýšil o viac ako 1900. V júni 1993 bol dosiahnutý nový vrchol 8392 zvestovateľov v 174 zboroch. Počet prítomných  na šiestich oblastných zjazdoch „Božské vyučovanie“ ​(1993) bol 19 433. V apríli 1993 bolo na Pamätnej slávnosti prítomných 44 476 osôb. A Jehovovi svedkovia sú teraz najväčšou náboženskou skupinou v Carrefoure, kde vznikol prvý zbor v Port-au-Prince.

Hľadia v ústrety novému svetu

Áno, rastúci počet ľudí si uvedomuje, že Božie Kráľovstvo je jedinou nádejou na odstránenie ťažkostí ľudstva a že snahy napraviť tento starý svet sú len dočasné. Preto s radosťou prijímajú „dobré posolstvo o kráľovstve“ — dobré posolstvo o lepšom svete. — Mat. 24:14.

Jehovovi svedkovia na Haiti sú šťastní, že môžu pomáhať takým ľuďom žiť lepším životom už teraz, a to tým, že ich učia uplatňovať Božie Slovo a vštepujú im istú nádej na večný život v Jehovovom spravodlivom novom svete.

[Grafy na strane 168]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Zvestovatelia

10 000

8 000

6 000

4 000

2 000

0

1950 1960 1970 1980 1993

Účasť na Pam. sláv.

50 000

40 000

30 000

20 000

10 000

0

1950 1960 1970 1980 1993

 [Mapa na strane 116]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Port-au-Prince

St.-Marc

Cavaillon

Cap-Haïtien

Port-de-Paix

Gonaïves

Vieux-bourg-ďAquin

Hinche

Cayes

[Obrázok na strane 120]

Roland Fredette, ktorý prišiel na Haiti ako misionár v roku 1945, sa stal prvým dozorcom odbočky

[Obrázok na strane 122]

Zbor vo Vieux-bourg-d’Aquine v polovici päťdesiatych rokov

[Obrázky na strane 124]

Niektorí z prvých misionárov na Haiti: 1. David a Celia Homerovci, 2. Alex a Marigo Brodieovci, 3. Victor a Sandra Winterburnovci, 4. Peter Lukuc, 5. Fred Lukuc

[Obrázky na strane 126]

Niektorí z tých, ktorí už začiatkom päťdesiatych rokov boli na Haiti horlivými svedkami: 1. Rodrigue Médor, 2. Albert Jérome, 3. Dumoine Vallon, 4. Benoît Sterlin, 5. Diego Scotland

[Obrázok na strane 132]

Gloria Hillová, Naomi Adamsová, Helen D’Amicová a Frances Baileyová prispeli cenným dielom ku kazateľskej činnosti na Haiti

[Obrázok na strane 139]

Tak ako niektorí ďalší z prvých misionárov, aj George a Thelma Corwinovci prepracovávali svoj obvod na motocykli

[Obrázok na strane 143]

Niektorí raní hlásatelia Kráľovstva v Port-de-Paix: vzadu zvláštni priekopníci François Doccy a Jean Sénat; vpredu Rock St.-Gérard s manželkou a Lucianne Lublinová

[Obrázky na strane 147]

V roku 1962 boli Max Danyleyko (hore) a Andrew D’Amico (vľavo) zatknutí a vypovedaní z krajiny

[Obrázky na strane 161]

Maxine Stumpová a Betty Wootenová slúžili vyše 20 rokov v oblastiach, kde je väčšia potreba zvestovateľov

[Obrázok na strane 162]

Táto zjazdová sála v Sante slúži väčšine krajov na Haiti

[Obrázok na strane 167]

Šťastní misionári slúžiaci záujmom Kráľovstva na Haiti

[Obrázok na strane 169]

Výbor odbočky (zľava doprava): Fulgens Gaspard, John Norman, Rodrigue Médor, Sénèque Raphaël