Poľsko

KRAJINA s dobre zavlažovanými nížinami a rýchlo rastúcimi mestami. Krajina hraničiaca na východe so Spoločenstvom nezávislých štátov, na juhu so Slovenskom a s Českou republikou, na západe s Nemeckom a na severozápade s Baltickým morom. Domov vyše 38 miliónov ľudí. To je Poľsko.

Milovníkom hudby však v súvislosti s Poľskom prichádza na myseľ niečo iné. Poľsko je spojené so skladateľmi, ako napríklad s Fryderykom Chopinom, a s klaviristami ako Ignacy Jan Paderewski a Arthur Rubinstein. Pre vedcov je Poľsko rodiskom Mikuláša Kopernika, ktorý rozvinul teóriu o tom, že Zem sa pohybuje okolo Slnka a že zároveň sa raz za deň otočí okolo svojej osi. V Poľsku, vo Varšave, sa narodila aj madam Curie (Mária Curieová-Skłodowská), objaviteľka rádia.

No dejiny Poľska majú i smutné stránky. Hoci kedysi bolo Poľsko ríšou, ktorá sa rozprestierala  cez Európu od Baltiku až dole k Čiernemu moru, na sto rokov prakticky zmizlo z mapy. Po prvej svetovej vojne existovalo krátky čas ako republika a potom, v čase druhej svetovej vojny, bolo opäť roztrhnuté a dostalo sa pod cudziu nadvládu. Poľský národ ešte len odstraňoval trosky tejto vojny, keď bol, tak ako iné krajiny strednej a východnej Európy, oddelený od ostatného sveta „železnou oponou“. No v posledných rokoch sa táto bariéra rozpadla.

V roku 1985 mohli Jehovovi svedkovia na celom svete počuť správy z veľkých medzinárodných zjazdov svojich kresťanských bratov v Poľsku. Neskôr sa radovali z oznamu, že v roku 1991 prekročil počet svedkov v Poľsku 100 000 a že na slávnosti Pánovej večere sa zúčastnilo dva razy toľko ľudí. Ale ako je to možné? Veď od roku 1950, keď bolo v Poľsku len 18 116 svedkov, bola ich činnosť v tejto krajine zakázaná.

Ako odpoveď na túto otázku nám prichádzajú na myseľ slová zaznamenané prorokom Izaiášom: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech... Toto je dedičné vlastníctvo Jehovových sluhov.“ — Iz. 54:17.

Ako sa Biblia dostala do Poľska

Poľsko bolo považované za „kresťanskú“ krajinu už od roku 966 n. l., keď bol princ Mieszko I. pokrstený podľa rituálov rímskokatolíckej cirkvi. Konali sa aj hromadné krsty poddaných — čo samozrejme neznamenalo, že sa odrazu stali dobrými kresťanmi. Ľudia sa v skutočnosti stovky rokov ďalej držali pohanských slovanských tradícií a povier. Niektorí to robia dodnes.

Stáročia po tom, čo sa krajina stala katolíckou, nebola Biblia dostupná poľskému ľudu, dokonca ani duchovenstvu. Najstaršie poľské preklady, ktoré sa zachovali, sú Psałterz floriański (Floriánsky žaltár) zo 14. storočia a Biblia  królowej Zofii (Biblia kráľovnej Žofie) z konca 15. storočia. No z každej tejto Biblie bol zhotovený len jeden rukopis a prístup k nim malo iba niekoľko vyvolených. V 16. storočí sa však v mnohých európskych krajinách vrátane Poľska začali náboženské postoje výrazne meniť. Katolícka dogma bola napádaná. Ako jediné kritérium sa stále viac brali do úvahy Sväté Písma. Výsledkom bolo, že prekladatelia častejšie sprístupňovali Bibliu v miestnych jazykoch, aby ju verejnosť mohla čítať.

V Poľskom „Novom Zákone“, ktorý sa objavil v roku 1574, bolo v niekoľkých pasážach použité Stvoriteľovo meno Jehowa (Jehova). Vydal ho Szymon Budny. Patril k malej skupine ľudí, ktorí túžili pevne sa držať Božieho Slova a nazývali sa jednoducho kresťanmi alebo bratmi. Neskôr prijali meno Poľskí bratia. Výsledkom toho, čo sa dozvedeli, bolo, že zavrhli dogmu trojice.

V roku 1658 však poľský Sejm čiže parlament vydal výnos, že Poľskí bratia majú pod hrozbou trestu smrti tri roky času — neskôr bolo toto obdobie skrátené o rok — na to, aby sa buď stali katolíkmi, alebo opustili krajinu. Ako k tomu došlo?

V krajine sa odohrala výrazná zmena. Poľsko bolo roky krajinou, ktorá bola známa náboženskou toleranciou. Obete náboženského prenasledovania v iných krajinách hľadali útočisko v Poľsku. Prísaha, ktorú museli skladať poľskí králi od roku 1573, obsahovala také záruky, ako je táto: „Ja... sľubujem a slávnostne prisahám pri Všemohúcom Bohu, že... budem zachovávať a podporovať mier a pokoj medzi tými, ktorí sa odlišujú, čo sa týka náboženstva, a v žiadnom prípade... nestrpím, aby bol niekto postihovaný alebo utláčaný pre svoje náboženstvo.“ Túto prísahu zložil aj Ján II. Kazimír Vaza, za vlády ktorého boli  Poľskí bratia zakázaní. No nemožno pochybovať o tom, že školenie za jezuitského kňaza, ktoré dostal predtým, ako sa stal kráľom, ovplyvnilo jeho postoj v otázke náboženskej slobody.

Jezuiti začali v Poľsku pôsobiť roku 1564, asi 84 rokov predtým, ako sa Ján Kazimír dostal na trón. Ľstivo zamerali svoj vplyv na kráľovský dvor. Zároveň sa snažili získať dohľad nad školami, a tak formovať myslenie populácie. Záruka náboženskej slobody sa postupne vytratila. Tí, čo boli vychovávaní v školách, nad ktorými mali kontrolu jezuiti, boli naplnení duchom náboženskej neznášanlivosti. To sa prejavilo v násilníckych útokoch na ľudí, ktorí sa pridŕžali inej viery, ako i v útokoch na ich domy a miesta uctievania. Biblia sa začala považovať za zakázanú knihu. V tomto období stratilo Poľsko veľkú časť svojho územia. Okolité národy zabrali jednu časť krajiny, potom ďalšiu, až nakoniec sa v roku 1795 Poľsko ako nezávislý štát stratilo z mapy Európy.

Náboženská sloboda v Poľsku však bola opäť stanovená zákonom. Zákon už rímskokatolíkom nezakazuje prestupovať na inú vieru, ako to bolo v čase, keď platila poľská ústava z roku 1791. Ústava z roku 1993 vyhlasuje: „Občania Poľskej republiky budú mať zaručenú slobodu svedomia a náboženstva.“ Viacerí Poliaci využívajú túto slobodu a obracajú sa o usmernenie k Biblii. Rímskokatolícka cirkev bola nútená prestať ľuďom odopierať Božie písané Slovo. Od konca druhej svetovej vojny bolo vydaných niekoľko dobrých poľských prekladov Biblie a Jehovovi svedkovia ich používajú. Keď sa svedkovia delia s inými o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, mnohí, podobní šľachetným ľuďom spomenutým v Biblii v Skutkoch 17:11, s dychtivosťou skúmajú, „či je to tak“.

 Svetlo pravdy sa dostáva k emigrantom

Keď sa Poľsko dostalo pod nadvládu iných krajín, životné podmienky boli niekedy veľmi ťažké. Mnoho Poliakov, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne odišlo za hranice — niektorí do Spojených štátov. Náboženstvo ich rodičov, to, ktoré im bolo vštepované doma i v kostole, bol rímsky katolicizmus. Značný počet týchto ľudí sa snažil zachovať si národnú identitu vykonávaním tejto viery. Preto sa bežne hovorí, „čo Poliak, to katolík“.

Keďže však opustili svoje tradičné prostredie, niektorí začali meniť svoj spôsob uvažovania. Napríklad v roku 1891 napísal C. Antoszewski (vtedy žijúci v Chicagu, Spojené štáty) list spoločnosti Watch Tower, v ktorom vysvetlil, že hoci vyrastal v ruskej časti rozdeleného Poľska a bol vychovávaný katolíckymi rodičmi, hľadal pravdu. Keď získal nejakú literatúru spoločnosti Watch Tower, presvedčil sa, že našiel to, čo hľadal. Takmer každý večer prekladal informácie z kníh inému mužovi z Poľska, ktorý bol takisto hladný po duchovnej pravde. Podľa Ježišovej rady ,neskryli toto duchovné svetlo pod kôš‘. Spolu začali navštevovať iné poľské rodiny a delili sa s nimi o dobré posolstvo. — Mat. 5:3, 14–16.

Medzi poľskými prisťahovalcami boli takí, ktorí nielenže ochotne prijali drahocenné biblické pravdy, ale sa o ne delili i so svojou rodinou a priateľmi v starej vlasti. Niektorí z nich sa vrátili do rodnej krajiny, aby verejne oznamovali správu o Kristovej prítomnosti. Pod titulkom „Pokrok diela v zahraničí“ Sionská Strážna veža z 15. júna 1895 uviedla: „Brat Oleszynski, Poliak, ktorý dobrým a čestným srdcom prijal pravdu asi pred troma rokmi, išiel do svojej rodnej krajiny vyhľadať zasvätených, aby im kázal veľkolepé evanjelium o výkupnom, o zmŕtvychvstaní a povolaní hore.“

 Spočiatku museli používať akúkoľvek literatúru, ktorá bola dostupná v angličtine a nemčine. Ale veľká pomoc pre dielo odovzdávania biblickej pravdy iným Poliakom prišla v roku 1909, keď spoločnosť Watch Tower vydala poľské traktáty určené na voľné rozširovanie. V tom roku sa objavilo aj zostručnené poľské vydanie Štúdií Písiem. A do roku 1915 sa Strážna veža v poľštine tlačila už pravidelne každý mesiac.

Semená pravdy začínajú klíčiť

Na jeseň roku 1905 prevzal vedenie jednej varšavskej továrne na výrobu čipiek nový riaditeľ zo Švajčiarska, Bádateľ Biblie pán Bente. Napriek tomu, že so svojimi zamestnancami musel komunikovať prostredníctvom tlmočníka, získal si ich dôveru a jeho dom sa stal miestom, kde sa stretávali ľudia, ktorí sa chceli učiť o pravom kresťanskom bratstve. Čoskoro viedli pravidelné rozhovory, uvažovali o súčasnom dianí vo svetle Božieho Slova a pomocou biblickej literatúry.

Bolo to obdobie protestov a nepokojov v Rusku. Zasiahnuté bolo i poľské územie pod ruskou nadvládou. No edikt ruského cára z roku 1906 poskytoval všetkým náboženským denomináciám právo vykonávať pokojnú náboženskú činnosť.

Avšak svetlo biblickej pravdy len veľmi ťažko prenikalo tmou a vo veľkej miere zostávalo nepovšimnuté. Výnimkou boli len blízki príbuzní a známi ľudí, ktorí sa už zaujímali o Bibliu. Svetlo však predsa len presvitalo i za hranicami Varšavy, a aj v iných mestách sa vytvorili malé skupiny. Tieto skupiny niekoľko ráz navštívil brat H. Herkendell z kancelárie Spoločnosti v Barmen-Elberfelde (Nemecko), ktorá ich zásobovala literatúrou.

 Nový podnet

V máji 1910 prišiel do Varšavy na krátku návštevu Charles Taze Russell, prvý prezident spoločnosti Watch Tower. Akú radosť to prinieslo skupine asi 20 ľudí, ktorí si ho prišli vypočuť! Traja z nich boli takí nadšení, že sa prihlásili do kolportérskej práce, ako sa vtedy nazývala priekopnícka služba. Darilo sa im rozširovať veľa literatúry a nachádzať ľudí, ktorí mali záujem dozvedieť sa o nadchádzajúcom konci „časov pohanov“. (Lukáš 21:24, Roháčkov preklad) V roku 1913 vytvorili niektorí z tých, ktorí prejavovali záujem o Božie Slovo, skupinu v Lodži a podobné skupiny vznikli i na iných miestach.

Vo Varšave sa však začali objavovať problémy v súvislosti s verejnými zhromaždeniami. Ruská polícia začala podozrievať čokoľvek, čo vyzeralo ako prípravy na povstanie. Ale jeden vojenský hodnostár, ktorý sa krátko predtým začal zaujímať o pravdu, zasiahol v prospech Bádateľov Biblie, takže bol vydaný edikt, ktorým sa im dostalo zákonné uznanie. Keď po prvej svetovej vojne Poľsko opäť získalo nezávislosť, tento edikt vydaný v roku 1913 vojenským generálom, ktorý bol miestodržiteľom vo Varšave, poskytol bratom právny základ pre ich činnosť.

Nejaký čas Bádatelia Biblie konali svoje dielo bežným spôsobom. Niektorí dlhoroční bojovníci za pravdu si ešte spomínajú na bratov činných vo varšavskom zbore pred rokom 1914 alebo si ich pamätajú z rozprávania svojich rodičov. Medzi nimi bol brat Kącki, Kokosiński, Barcikowski, Rudaś a Kremer. V iných oblastiach bol činný brat Dojczman a sestra Maronová.

Keď v roku 1914 vypukla vojna, ťažké životné podmienky — najmä v mestách — spôsobili, že rodiny z varšavskej a lodžskej skupiny sa rozptýlili. No činnosť Bádateľov Biblie sa nedostala do slepej uličky. Jedna malá skupina  stále usporadúvala zhromaždenia v jednom byte vo Varšave. Časom našla táto skupina viacerých ľudí, ktorí hľadali biblické vysvetlenie svetových udalostí. Napríklad Bolesław Uchman bol pokrstený v roku 1916 a potom bol vyše pol storočia pilierom varšavského zboru. V roku 1918 navštevovalo verejné prednášky až 50 osôb. Keď bolo po vojne a prišli na pomoc poľsko-americkí bratia, dielo začalo napredovať.

Prekvitajúce poľské zbory v Spojených štátoch

Zo všetkých cudzojazyčných skupín Bádateľov Biblie, ktoré boli v tom čase v Spojených štátoch, patrili skupiny bratov poľského pôvodu medzi najväčšie a najaktívnejšie.

Hoci Bádatelia Biblie v Spojených štátoch zažívali najmä v rokoch 1918–1919 kruté prenasledovanie, poľská skupina prejavila iniciatívu v službe Jehovovi organizovaným spôsobom. Začiatkom roku 1919 založili zákonnú korporáciu, ktorá sa mala starať najmä o potreby zborov hovoriacich po poľsky. Zaregistrovali ju v Detroite (Michigan). Jej poľský názov Strażnica — Towarzystwo Biblijne i Broszur znamená „Biblická a brožúrová spoločnosť Strážna veža“. Jej účelom nebolo konkurovať zakladateľskej korporácii Watch Tower Bible and Tract Society. Kancelária v Detroite bola považovaná jednoducho za poľskú odbočku Spoločnosti. Mala zásobovať zbory duchovným pokrmom od organizácie a v ťažkých časoch poskytovať povzbudenie k vernosti, a mala tiež pomáhať pri šírení biblickej pravdy v Poľsku.

Už v roku 1920 táto korporácia zariadila, aby poľské zbory navštívilo desať cestujúcich zástupcov nazývaných pútnici. Na 622 verejných prednáškach, ktoré predniesli, sa zúčastnilo 211 692 osôb. Počet poľských kolportérov dosiahol 36. Poľská Strážna veža vychádzala pravidelne  dvakrát za mesiac. Zbory si mohli doplniť zásoby brožúr i zväzkov Štúdií Písiem v poľštine. V roku 1921 sa objavil nový spevník, Hymny úsvitu milénia. Preklad brožúrky Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú bol prijatý s nadšením a za rok bolo rozšírených 45 545 výtlačkov. Okrem toho bol vydaný siedmy zväzok Štúdií a o niečo neskôr bola vydaná kniha Harfa Božia.

Poľskí bratia vôbec netúžili byť nezávislí od svojich anglicky hovoriacich bratov. Preto v januári 1921 riaditelia detroitskej korporácie zvolili za svojho prezidenta J. F. Rutherforda, ktorý bol vtedy prezidentom zakladateľskej korporácie. Neskôr v júli sa na valnom zhromaždení korporácie rozhodlo, že sa zlúči s pennsylvánskou korporáciou Spoločnosti. Odvtedy bolo ešte zrejmejšie, že detroitská kancelária slúži ako zákonná odbočka spoločnosti Watch Tower. V máji 1922 sa táto odbočka presťahovala do Brooklynu, ktorý bol od októbra 1919 strediskom činnosti Spoločnosti. Poľská Strážna veža, knihy i brožúrky boli potom vydávané v Brooklyne.

Pre horlivosť, ktorú prejavovali poľskí bratia, i pre ich úctu k organizácii, ktorú Jehova používal, Jehova požehnal ich úsilie. Napríklad v roku 1921 sa Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti slávila v poľštine na 65 miestach Spojených štátov s celkovou účasťou 2942 osôb. O rok neskôr podalo správu o slávení Pamätnej slávnosti 73 poľských zborov a skupín. A v roku 1923 navštevovalo poľský zbor v Chicagu 675 osôb, čo bol štvrtý najväčší počet na svete; len v New Yorku (906), Londýne (1029) a Los Angeles (850) bola návštevnosť v nejakom inom jazyku vyššia.

Účinky toho boli citeľné i v Poľsku. Poľskí bratia začali vo väčšom počte než kedykoľvek predtým navštevovať svoje rodiny v starej vlasti, vysvetľovali im biblické pravdy, a niekedy tu dokonca i zostávali, aby vybudovali zbory.  Situáciu im uľahčilo to, že v roku 1921 Poľsko prijalo demokratickú ústavu. Hoci rímskokatolícka cirkev dostala výsadné postavenie, všetci mali zaručenú slobodu svedomia a náboženstva.

Publikácie spoločnosti Watch Tower boli do Poľska posielané v stále väčšom množstve. Na pomoc dielu v tejto krajine bol v roku 1919 ohlásený plán zriadiť vo Varšave kanceláriu odbočky. Kancelária začala pracovať v roku 1921.

Falošní bratia sa snažili podkopať vieru

Cez prvú svetovú vojnu bratia v poľskom sektore Ruska nemali spojenie s vonkajším svetom. Napríklad správu o smrti brata Russella sa varšavský zbor dozvedel až v roku 1919, po vyše dvoch rokoch od udalosti — a aj to len súkromnou cestou. Prišli aj znepokojujúce správy o rozdelení medzi bratmi v Amerike a tieto správy spôsobili ťažkosti — najmä keď zo Spojených štátov pricestoval do Varšavy istý predstaviteľ opozičnej skupiny, aby ovplyvnil tunajšiu skupinu. Tým, že odporcovia získali na svoju stranu väčšinu bratov, prevzali dohľad nad zákonnou spoločnosťou, ktorú používali bratia v Poľsku. Medziiným to viedlo i k strate miesta na zhromažďovanie varšavského zboru.

No našťastie aj lojálni poľskí bratia v Amerike poslali do Poľska delegáciu. Tvoril ju W. Kołomyjski, pútnik čiže cestujúci rečník, ktorý bol predsedajúcim michiganskej korporácie Spoločnosti, a C. Kasprzykowski. Keď v roku 1920 prišli do Poľska, bratia vo Varšave ich s radosťou prijali.

Pretože zostávajúci bratia prišli o svoje miesto na pravidelné zhromaždenia, prenajímali si na zborové štúdium a verejné prednášky kiná. Oznamy o nedeľných  verejných prednáškach boli uverejňované jednak v novinách, ako aj formou letákov rozširovaných na uliciach. Napriek problémom, s ktorými sa bratia stretávali, vyhliadky na pokrok vyzerali sľubne.

V tom istom roku Satan uštedril ďalšiu ranu. Medzi Sovietskym Ruskom a Poľskom vypukla vojna, ktorá spôsobila infláciu, akú Poľsko dovtedy nepoznalo. To veľmi zabrzdilo dielo. A v tomto kritickom čase dostal brat Kołomyjski týfus. Keď sa zotavil, vrátil sa do Spojených štátov, kde ďalej slúžil ako pútnik.

Na žiadosť varšavských bratov Spoločnosť nechala brata Kasprzykowského v Poľsku ako svojho zástupcu. Brat bol veľmi iniciatívny. Dosiahol napríklad registráciu Združenia Bádateľov Biblie — Druhej skupiny. Táto Druhá skupina sa skladala z bratov, ktorí boli lojálni Spoločnosti, a nahradila predošlú korporáciu, ktorá bola v rukách opozície. Keď boli Bádatelia Biblie opäť zákonne uznaní, mohli vo väčšej miere organizovať verejné prednášky. V roku 1921 navštevovalo tieto prednášky niekedy až 700 ľudí. Bratia našli aj budovu, ktorá sa dala používať ako nová sála, a keď ju prerobili, poskytla miesto na sedenie pre vyše 400 osôb.

Na prvom všeobecnom zjazde (od 30. októbra do 2. novembra 1921) sa zúčastnilo 500 ľudí z rôznych častí Poľska a 14 sa dalo pokrstiť. Nasledujúci rok bolo na Pamätnej slávnosti, ktorá sa konala na 32 miestach po celej krajine, 657 prítomných! V ten istý rok sa konalo niekoľko zjazdov, na ktorých sa 108 jednotlivcov dalo pokrstiť ponorením do vody. Dielo napredovalo pekným tempom.

Ohováral pápeža?

V roku 1920 sa zo Spojených štátov vrátil do Krakova, veľkého mesta na území bývalého Rakúsko-Uhorska, Jan  Kusina. Hoci sám bol nový v pravde, rýchlo roznietil záujem v malej skupine úprimných ľudí. Bol však zatknutý a obvinený z ohovárania pápeža. Všetko, čo urobil, bolo v skutočnosti to, že sa delil o biblické pravdy s inými. Na súde sa pri svojej obhajobe opieral o Bibliu. Sudca, priamy človek, ho zbavil viny.

Približne v tom istom čase Józef Krett, brat pútnik zo Spojených štátov, ktorý navštívil Varšavu a Krakov, podal správu, že deťom v školách bolo nariadené, aby upravili svoju modlitbu z katechizmu takto: „Pred náhlou smrťou, hladom, ohňom, vojnou a morom amerického kacírstva ochraňuj nás, ó, Pane.“

Teológovia sa snažia poškodiť povesť Bádateľov Biblie

Iný navrátilec, brat Winiarz, bohatý, ale obetavý muž, kúpil v Krakove dom, ktorý sa mohol používať ako miesto na zhromaždenia. V roku 1922 tento dom poslúžil ako dejisko diskusie troch bratov s troma katolíckymi teológmi.

Rok predtým sa z Ameriky vrátil Franciszek Puchała a súkromne vydal leták, ktorý obsahoval zoznam 13 cirkevných doktrín. Za každú doktrínu ponúkol 10 000 poľských mariek komukoľvek, kto dokáže, že je založená na Svätých Písmach. K týmto doktrínam patrila nesmrteľnosť ľudskej duše, pekelný oheň, očistec, obeta omše, celibát duchovenstva, spovedanie sa kňazom, používanie ruženca a tak ďalej. „Akoby ste pichli palicou do mraveniska,“ napísal neskôr brat Puchała.

Duchovenstvo sa prostredníctvom katolíckych novín dožadovalo verejného odvolania letáku. Vyhlásili, že v opačnom prípade budú Franciszka Puchału súdne žalovať za osočovanie cirkvi. Brat sa nedal zastrašiť a žiadal verejnú diskusiu.

 Po konzultácii s rímskou stolicou duchovenstvo súhlasilo s diskusiou, ale len za zatvorenými dverami — ,kvôli posvätnosti rozoberaných vecí‘, ako sa vyjadrili. Brat Puchała súhlasil. Duchovenstvo si bolo víťazstvom také isté, že zariadili, aby bol prítomný právnik, ktorý mal začať právne konanie proti bratom hneď, ako budú porazení. Cirkevné noviny arogantne vyhlásili: „Uvidíme, kto má pravdu — rímskokatolícka cirkev trvajúca stáročia, alebo táto biedna hŕstka zvedených tvorov, ktorí nie sú schopní ani len správne čítať Sväté Písma.“

Katolícku delegáciu viedol známy jezuitský teológ Jan Rostworowski, ktorého sprevádzali dvaja ďalší kňazi. Bádateľov Biblie reprezentoval Franciszek Puchała s dvoma ďalšími bratmi. Prítomné boli stenografky a niekoľko ľudí, ktorí mali slúžiť ako svedkovia. Jezuiti prišli vybavení dvoma veľkými kuframi plnými kníh. Bratia mali len svoje Biblie a grécke a hebrejské slovníky.

 Duchovní žiadali, aby sa ako prvý rozoberal 13. bod letáku (nesmrteľnosť duše). Približne po dvoch hodinách sa teológovia ospravedlnili, že nemajú viac času, a odišli. Hoci verejne nikdy neuznali prehru, v jednom novinovom článku priznali: „Musíme pripustiť, že Bádatelia Biblie... nie sú celkom nevedomí.“

Celá diskusia bola uverejnená v brožúrke nazvanej Bitwa na niebie (Boj v nebesiach), ktorej prvý náklad bol 10 000 výtlačkov a bola niekoľkokrát znova vytlačená. Tradične nábožensky založená spoločnosť v Krakove a v okolí bola nútená prebudiť sa a všimnúť si to. Aký bol výsledok? V roku 1923 bolo na Pamätnej slávnosti v Krakove 69 prítomných.

Pravdaže, duchovenstvo bratovi Puchałovi nikdy neodpustilo to, že verejne podkopal autoritu rímskokatolíckej cirkvi. Všemožne sa snažili sťažiť mu život. Poslali policajta, ktorý si robil na zhromaždeniach v bratovom dome poznámky, a neskôr brata niekoľkokrát postavili pred súd. Jeho život neraz ohrozovali najatí vrahovia, ale Jehova ho ochraňoval.

Jeden kňaz v dedine Wawrzeńczyce podnecoval v kázni ľudí, aby brata Puchału napadli drevenými palicami, keď tam príde predniesť prednášku. Istá skupina príliš zanietených žien sa nevedela dočkať, kedy bude môcť splniť kňazov príkaz. Číhali na brata Puchału od skorého rána do neskorého odpoludnia. Keď prišiel, pokojne sa k nim obrátil so slovami: „Tá, ktorá je medzi vami bez hriechu, by ma mala udrieť palicou prvá.“ Nakoniec sa ženy pobrali preč. Keď sa však vrátili domov, dostali tými istými palicami, ktoré si vzali na brata Puchału, od svojich manželov. Prečo? Manželia boli rozčúlení, pretože boli nútení čakať tak dlho na obed!

 Majiteľka obchodu sa delí o pravdu s učiteľom

V roku 1919 išla majiteľka veľkého obchodu s obuvou v textilnom centre Lodže do Gdanska, kde sa mala liečiť. Tam táto podnikateľka, pani Mandowa, počula prvý raz pravdu zo Svätých Písiem. Prijala ju do svojho čestného srdca. Vrátila sa domov s hromadou literatúry Spoločnosti a nadšene rozprávala priateľom a známym o tom, čo čítala. Jej argumenty hlboko zapôsobili na istého mladého učiteľa, ktorého jeden priateľ povzbudil, aby s ňou navštevoval zhromaždenia.

V roku 1920 tento učiteľ, Wilhelm Scheider, zariadil, aby bol presunutý z vidieckej oblasti do Lodže, takže mohol mať bližší kontakt s tamojšou malou skupinou záujemcov. Pani Mandowa sa neskôr stala Bádateľkou Biblie a skupina, ktorá sa s ňou stretávala, bola podporovaná bratmi, ktorí príležitostne prichádzali vlakom z Gdanska, vzdialeného 390 kilometrov. Štúdium publikácií Spoločnosti spolu s Bibliou presvedčilo aj pána Scheidera, že našiel pravdu. Napriek skúškam a súženiam verne budoval svoj život okolo pravdy až do konca svojho pozemského behu v roku 1971.

Smelé vydávanie verejného svedectva v Lodži

Spočiatku bola činnosť skupiny v Lodži dosť obmedzená, pokiaľ ide o verejné vydávanie svedectva. Ale keď sestra Mandowa v roku 1922 zomrela, problémy okolo jej pohrebu znamenali zlom. Duchovenstvo odmietlo vydať povolenie na pohreb na cintoríne. To vyvolalo búrku v oznamovacích prostriedkoch. Po trojdňovom zápase, do ktorého musela zasiahnuť i polícia, sa získalo miesto na pochovanie na malom moslimskom cintoríne. Na pohrebe sa zúčastnilo asi tisíc ľudí, ktorí boli zvedaví na to, čomu Bádatelia Biblie v skutočnosti veria. Biblický prejav, ktorý predniesol brat z Gdanska, bol prvým verejným svedectvom, ktoré bolo vydané v Lodži.

 Odvtedy sa verejné prednášky usporadúvali častejšie a boli ohlasované v novinách. Na tieto zhromaždenia sa prenajímali kiná. Spočiatku veľkosťou postačovali, ale zanedlho bolo primalé i najväčšie divadlo v tomto meste s 500 000 obyvateľmi. Medzitým sa malé skupiny stretávali v súkromných domoch, kde študovali Bibliu a literatúru založenú na Biblii. Pretože veľa ľudí v Lodži bolo nemeckého a židovského pôvodu, verejné prednášky a menšie zhromaždenia sa konali v poľštine a nemčine.

Stovky, ak nie tisíce tých, ktorí navštevovali tieto verejné prednášky v Lodži, boli, tak ako to vyjadril učeník Jakub, „iba poslucháčmi“, ale nie „tými, ktorí uplatňujú slovo“. (Jak. 1:22) Účasť na Pamätnej slávnosti však vzrástla z 25 osôb v roku 1922 na 92 osôb v roku 1924. A v roku 1924, po tom, čo prerobili nepoužívanú továreň v centre mesta, mali bratia v Lodži krásnu sálu na svoj prvý zjazd. Pri tejto príležitosti bolo prítomných asi 200 ľudí.

V tomto čase sa bratia sústreďovali na novú prácu — pozývali ľudí, aby si prišli pozrieť „Fotodrámu Stvorenie“, film, ktorý sa začiatkom dvadsiatych rokov práve začal v Poľsku premietať. Celý program sa skladal zo štyroch dvojhodinových predstavení. Film chcelo vidieť také veľké množstvo ľudí, že hoci sa použili tie najväčšie sály, bratia museli predstavenie veľa ráz opakovať.

Verejné zhromaždenia spôsobujú vzrast v Poznani

V roku 1910 opustil Teofil Szmidt ako 18-ročný svoj domov blízko Radomska a odišiel za prácou do Nemecka. Tu sa v roku 1914 dopočul o Bádateľoch Biblie a išiel sa pozrieť na „Fotodrámu Stvorenie“. Dostal uspokojivé informácie o dvoch námetoch, ktoré boli už dlho predmetom jeho záujmu: Kristov návrat a koniec sveta.

 Neskôr, keď sa presťahoval späť do tej časti Poľska, nad ktorou malo vtedy dohľad Prusko, skontaktoval sa so skupinou v Poznani, ktorá čítala knihy od C. T. Russella. Hoci ešte nebol pokrstený, ujal sa vedenia na tamojších študijných stretnutiach a ďalej robil pokroky. V roku 1918, počas návštevy brata Kujata z Berlína, sa Teofil Szmidt dal pokrstiť a stal sa služobníkom v prvom poznanskom zbore. Nasledujúcich niekoľko rokov horlivo organizoval verejné zhromaždenia. Do roku 1922, keď opustil Poznaň, sa zbor rozrástol na približne 20 stálych členov.

Potom sa z Varšavy prisťahoval do Poznane brat Kącki, aby sa tu staral o zbor. Pravdu spoznal pred rokom 1914, v čase, keď sa ako talentovaný sochár chystal odísť do Paríža, kde mal absolvovať univerzitné štúdiá. Namiesto toho sa však oddal službe Jehovovi. Na vlastné náklady horlivo prenajímal sály v Poznani a prednášal povzbudzujúce biblické prednášky. Výsledkom bolo, že účasť na Pamätnej slávnosti v Poznani vzrástla do roku 1924 na 91 prítomných. V ten istý rok bolo na Pamätnej slávnosti vo Varšave prítomných 281 ľudí a ďalších 625 navštívilo slávnosť v 13 iných poľských mestách a mestečkách, ak počítame len skupiny, kde bolo prítomných najmenej 20 osôb. Zdalo sa, že ďalší rast je istý. No mali prísť ťažké skúšky viery.

Rok 1925 — čas rozdelenia

Hoci brat Kasprzykowski vykonával po prvej svetovej vojne hodnotnú službu v prospech bratov, neskôr sa mu pýcha stala prekážkou, o ktorú sa potkol. Prvým dokladom tejto pýchy boli jeho podráždené rady; neskôr sa stal otvoreným odporcom svojich bývalých bratov. Keď Strážna veža začala stále jasnejšie zdôrazňovať zodpovednosť každého jednotlivca zúčastňovať sa kázania dobrého posolstva, našiel ochotné uši medzi tými, ktorí nechceli robiť nič viac, ako počúvať.

 Nejaký čas varšavský zbor ďalej predstieral jednotu tým, že sa spolu zhromažďoval, ale v skutočnosti tu bolo zreteľné rozdelenie. Situácia vyvrcholila v čase Pamätnej slávnosti v roku 1925. Spomedzi približne 300 bratov zostalo lojálnych Spoločnosti len 30.

Onedlho boli zachvátené ďalšie zbory. Z asi 150 osôb v Lodži sa k štúdiu Božieho Slova pomocou publikácií spoločnosti Watch Tower ďalej verne zhromažďovali len 3 bratia a 6 sestier. Zúčastňovali sa aj na zvestovateľskej službe, v ktorej používali časopis Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!), ktorý v poľštine začal vychádzať v roku 1925.

Mnohí nerozhodní alebo zmätení jednotlivci, ktorí videli duchovnosť a horlivosť tejto malej skupinky v Lodži, sa vrátili do organizácie. V to leto sa zbor v Lodži chopil iniciatívy v uplatňovaní pokynov Spoločnosti zorganizovať „misionárske“ skupiny, ktoré by vydávali svedectvo na vzdialených územiach. Niektoré miesta, na ktorých usporiadali verejné prednášky, boli vzdialené od Lodže až 150 kilometrov.

Problémy sa však neskončili. V krajine boli niektorí, ktorých pohnútka slúžiť Bohu bola značne ovplyvnená vierou, že svoju nebeskú odmenu dostanú najneskôr v roku 1925. Keď tento rok uplynul, mnohí z nich duchovne zoslabli alebo odpadli. V tomto období sa rozličné skupiny odporcov aktívne snažili ovládnuť zbory alebo aspoň ich oslabiť. Tri z týchto skupín odporcov existujú dodnes. No ako roky plynuli, postupne vyšlo najavo, kto má Božie požehnanie a kto ,zvestuje dobré posolstvo o Božom Kráľovstve‘, ako to ukazujú Písma. — Mat. 24:14.

Po týchto krízach sa dielo vykonávané pod vedením „verného a rozvážneho otroka“ muselo začať takmer odznova. Bolo veľa prekážok; no boli aj pozitívne výsledky. — Mat. 24:45–47.

 Dielo nadobúda väčšiu stabilitu

Situácia vo Varšave nedávala žiaden prísľub, že by sa čoskoro upravila. Do Poľska bol poslaný brat Wnorowski, ale asi po roku bol situáciou vyčerpaný a vrátil sa do Ameriky. Potom bol dozor nad kanceláriou vo Varšave zverený bratovi Szwedovi; po roku bol však nahradený Wacławom Narodowiczom, ktorý, hoci bol znamenitým rečníkom, nemal rád prácu v kancelárii a po roku sa radšej vrátil do poľa.

V tomto ťažkom období bratia lojálni Spoločnosti nemali žiadnu zákonnú kanceláriu, prostredníctvom ktorej by mohli organizovať verejné prednášky, a ešte menej zjazdy. Pôvodná korporácia bola v rukách odporcov a teraz ešte i Združenie Bádateľov Biblie — Druhá skupina bolo pod kontrolou odpadlíkov, Kasprzykowského a jeho nasledovníkov. Úrady odmietli uvažovať o myšlienke tretej skupiny, takže situácia uviazla na mŕtvom bode.

Ale Jehova vypočul modlitby svojich lojálnych služobníkov a poskytol riešenie. Skromný muž menom Całka, ktorý spoznal pravdu pred prvou svetovou vojnou, bol vo Varšave registrovaný ako člen pôvodnej korporácie Bádateľov Biblie. V istom čase sa duchovne potkol, ale v tejto kritickej chvíli sa chopil iniciatívy a obnovil svoje spojenie so zborom. Súhlasil aj s tým, že odovzdá svoju plnú právomoc Wilhelmovi Scheiderovi. To bratom veľmi pomohlo pri „obhajobe a zákonnom upevňovaní dobrého posolstva“. — Fil. 1:7.

V roku 1927 poslala Spoločnosť do Poľska príjemného a schopného brata, ktorý predtým navštevoval zbory v Spojených štátoch a vo Francúzsku ako pútnik. Tento brat, Ludwik Kuźma, povzbudil mnohých k horlivej činnosti. Ale skôr ako sa vrátil do Ameriky, si plne uvedomil, že je potrebný užší kontakt s ústredím  Spoločnosti. Brat Rutherford sa nakoniec rozhodol urobiť niektoré organizačné úpravy.

Keďže brat Narodowicz opustil varšavskú kanceláriu, z kancelárie Spoločnosti v Nemecku bol vyslaný Paul Balzereit, aby v Poľsku našiel niekoho, kto by spolupracoval s kanceláriou v Nemecku pri starostlivosti o Jehovových služobníkov v Poľsku. V tom čase bol zbor v Lodži veľmi iniciatívny vo zvestovateľskej službe, a tak sa brat Balzereit opýtal Wilhelma Scheidera v Lodži, či by sa ujal tejto úlohy. Brat Scheider však pokorne navrhol Edwarda Rüdigera, ktorý bol vtedy prekladateľom časopisu Zlatý vek, a brat Rüdiger niesol túto zodpovednosť takmer rok.

Keď obmedzenia v cestovaní znemožnili bratom v Nemecku, aby ďalej poskytovali Poľsku pomoc, celkový dohľad nad teokratickou činnosťou v Poľsku bol zverený Stredoeurópskej kancelárii Spoločnosti v Berne (Švajčiarsko). Odtiaľ v roku 1928 prišiel do Poľska Martin Harbeck, znova s cieľom nájsť niekoho spôsobilého slúžiť ako dozorca v poľskom poli. Brat Scheider bol opäť požiadaný, aby sa ujal tejto úlohy, a tentoraz ju prijal.

Teraz bol plynulý vzrast zjavný. V roku 1927 sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 1101 osôb, ale len 76 z nich podalo správu o nejakej účasti na kázaní dobrého posolstva. Koncom roku 1928 bolo pre službu zorganizovaných 24 zborov a 256 zvestovateľov pravidelne podávalo správu o činnosti. V roku 1929 dosiahol počet zborov organizovaných na kázanie posolstva o Kráľovstve číslo 40 a v roku 1930 ich bolo 55.

Z času na čas, v súlade s pokynmi Spoločnosti, organizovali tieto zbory týždne zvýšenej činnosti. V roku 1929 boli po prvý raz vyslaní kolportéri do juhovýchodných častí Poľska, aby sa tam delili o pravdy o Kráľovstve s Ukrajincami. V Ročenke 1930 bolo napísané: „Stále viac  bratov si uvedomuje, že nie sú povolaní na to, aby vo vinici s Pánom sedeli, ale aby s ním pracovali.“

Čas preosievania

Medzičasom už priestor, ktorý bol prenajatý pre kanceláriu vo Varšave, nestačil. V meste sa nepodarilo nájsť nič iné; všetko bolo príliš drahé. Tak bolo rozhodnuté, že kancelária sa presťahuje do Lodže.

Dočasná kancelária bola zriadená na mieste, kde sa konali zborové zhromaždenia. Napokon, v roku 1932, sa našla vhodná budova na ulici Rzgowska 24. Zborom bolo oznámené, koľko peňazí treba na získanie tejto budovy. Ale bratia, ktorí predtým prejavili takú ochotu niečo obetovať, nereagovali. Vlastník súhlasil s odložením platby, hoci mal aj iných kupcov. Bratia boli znova informovaní o situácii. Opäť nijaká odozva. Prečo?

 Prv ako sa ukázala príčina, Jehova poskytol pomoc z iného zdroja. Tri dni pred posledným termínom platby si sestra Scheiderová požičala potrebné peniaze od svojej pomerne bohatej nevlastnej sestry, hoci tá nebola priaznivo naklonená pravde.

Onedlho sa však ukázalo, prečo zbory váhali poskytnúť finančné prostriedky na nákup budovy v Lodži. Wacław Narodowicz, ktorý slúžil ako pútnik, cestoval po Poľsku a tvrdil, že kancelária by mala zostať vo Varšave a opäť by mala byť pod jeho dozorom. Vyprosoval peniaze na získanie budovy pre kanceláriu vo Varšave a žiadal, aby peniaze boli dané jemu. Hoci Narodowiczov zámer zlyhal, spôsobil, že mnohí bratia boli zmätení. Neskôr sa stal odpadlíkom.

Bol to čas, keď „nestále duše“, ktoré nasledovali ľudí namiesto toho, aby lipli k Jehovovi a jeho organizácii, boli vytriedené. (2. Petra 2:14, 15) Dôležitý činiteľ v tomto ohľade zahrnoval činnosť spojenú s prijatím mena Jehovovi svedkovia. Nie každý chcel vydávať svedectvo. Ale tí, ktorí zostali s organizáciou, poskytli doklad o pravosti svojej lásky k Jehovovi. To bolo dôležité, lebo tridsiate roky — i po nich nasledujúce — sa ukázali ako roky, v ktorých Jehovovi svedkovia v Poľsku museli bojovať o prežitie. Bol to čas, keď sa opakovane prejavovala pravdivosť Izaiáša 54:17 — áno, veľa ,zbraní bolo vytvorených‘ proti Jehovovým služobníkom, ale žiadnej z nich sa nepodarilo udusiť pravé uctievanie.

Útoky a protiútoky

Rímskokatolícke duchovenstvo začalo stále častejšie ohovárať Jehovových služobníkov, najmä v tlači. Žiadali, aby ľudia odovzdali akúkoľvek literatúru, ktorú prijali od Bádateľov Biblie, aby ju potom mohli verejne spáliť. Jeden takýto prípad, ktorý sa stal veľmi známym, sa odohral  v Chojniciach. Tamojšia kancelária štátneho prokurátora obvinila brata Śmieszka, miestneho priekopníka, z rúhania prostredníctvom tlačeného materiálu. Na proces, ktorý sa uskutočnil v roku 1933, prišlo množstvo ľudí. Za svedka bol pozvaný katolícky kňaz Janke. Mal doktorát z filozofie a bol učiteľom náboženstva na miestnej strednej škole. Spoločnosť zastupoval brat Scheider. Medziiným sa rozoberal námet nesmrteľnosti duše, večných múk a očistca. Po skončení pán Janke, ktorý uznal porážku, prišiel k bratovi Scheiderovi, potriasol mu ruku a povedal, že si už nikdy nedovolí zapojiť sa do takého prípadu.

Krakovské noviny Ilustrowany Kurier Codzienny (Ilustrovaný denný kuriér) sa pripojili k útoku proti svedkom a falošne ich obvinili z toho, že sú to skrytí komunisti, ktorí spievajú boľševické piesne, že sú školení v Sovietskom zväze a odtiaľ sú i platení. V tomto prípade bratia priviedli  zodpovedných novinárov pred súd a vydavateľ bol potrestaný.

Jezuita Mieczysław Skrudlik osobne vydával brožúrky, ktoré ohovárali svedkov. Ale keď bol vzatý pred súd, tvrdil, že je chorý. Tri razy požiadal, aby sa prípad odložil. Medzitým sa niekoľkokrát presťahoval a viac ho nebolo možné nájsť.

No nie všetky útoky duchovenstva boli len slovné. Duchovní a ich stúpenci sa opakovane uchyľovali aj k násiliu. Keď svedkovia vykonávali svoju službu z domu do domu, odporcovia na nich útočili. Útočníci použili päste, nohy, palice a kamene, ničiac biblickú literatúru a zanechávajúc svedkov v krvi či v bezvedomí na zemi. Svedkov, ktorí cestovali kázať na vzdialené územia, zastavovali, bili a ponárali do vody; bicykle a motocykle im rozbíjali; literatúru im habali a ničili.

Dlhoročný priekopník Bolesław Zawadzki vo svojich pamätiach napísal, že keď sa v dome jeho rodičov v Kielcach konalo zhromaždenie, dom obklopil dvojtisícový dav rozhnevaných, vykrikujúcich ľudí a hádzal do domu kamene. Fúrikmi privážali nové zásoby kameňov. „Hra“ sa skončila až dlho po polnoci. Keď sa pozbierali kamene, ktoré sa dostali dnu cez strechu, naplnili šesť dvojkolesových vozíkov! V snahe odvrátiť túto vlnu prenasledovania sa bratom niekedy podarilo dať páchateľov potrestať. Už menej často mali možnosť vydať spravodlivosti skutočných podnecovateľov — duchovenstvo.

Požehnania správnej organizácie

Najmä od konca dvadsiatych rokov dostávali zbory väčšiu pomoc v súvislosti so zvestovateľskou službou. Zborom boli pridelené presne určené obvody na zvestovateľskú službu. Regionálni vedúci služby, ktorí boli vysielaní,  aby navštívili každý zbor, neprednášali len prejavy, ale zároveň školili bratov vo zvestovateľskej službe. Toto opatrenie bolo užitočné a osviežujúce. Jedného z týchto horlivých a obetavých bratov, Ludwika Kinického, si mnohí dlhoroční svedkovia ešte pamätajú.

Priekopníci — vtedy ich bolo od 30 do 50 — takisto prejavovali ducha obetavosti. S radosťou kázali aj na vzdialených územiach, kde neboli žiadne zbory, a veľa kilometrov prešli pešo, pretože len máloktorí mali bicykel. Mali povolené nechať si nejakú časť z príspevkov, ktoré dostali za literatúru, a v niektorých prípadoch mali veľmi malý dodatočný príjem. V zime často spali v stohu sena alebo na slame rozloženej na zemi v nejakej stodole, prikrytí kabátom.

Ľudia, ktorých stretávali, boli síce dobrosrdeční, ale často mali malé poznanie o Biblii alebo o svetskej histórii. Stefan Milewski si spomína, ako v rozhovore s nejakou skupinou dedinčanov spomenul, že Ježiš bol pôvodom Žid. Ľudia boli rozhorčení, a brat ledva unikol bitke. Nahnevane kričali: „Pán Ježiš bol Poliak a katolík!“

No svedkovia ďalej prejavovali horlivosť pri hľadaní ľudí podobných ovciam. V roku 1932 strávili v službe 103 323 hodín, rozšírili 177 505 kníh a brožúr, 2101 Biblií a 87 455 časopisov Zlatý vek. To viedlo isté varšavské noviny k vyjadreniu: „Počet Bádateľov Biblie v Poľsku sotva prevyšuje 600 000, no zdá sa, že tento malý počet robí taký rozruch, aký nevidno v žiadnom inom náboženstve.“ V skutočnosti bolo v tom čase činných len asi 600 svedkov! Ale v očiach niektorých pozorovateľov sa už z maličkého stalo tisíc. — Porovnaj Izaiáša 60:22.

Boj sa stupňuje

Katolícke duchovenstvo ďalej vyvíjalo tlak na vrchnosti, aby svedkov zastavili. Ich obvinenia namierené proti  svedkom boli vždy tie isté: šírenie komunistickej propagandy, vyprosovanie peňazí bez povolenia, porušovanie nedeľného odpočinku, rúhanie sa cirkvi a jej učeniu. V roku 1933 bolo zaznamenaných okolo 100 prípadov, keď zvestovateľov zastavila polícia. Vyskytlo sa aj 41 prípadov, keď svedkov kruto zbil fanatický dav. O dva roky neskôr duchovenstvo v 3000 prípadoch udalo svedkov polícii. Keď obvinenia založené na jednom vládnom nariadení nepriniesli výsledky, duchovenstvo sa uchýlilo k ďalším a ďalším a ďalším. Väčšinou však ešte predtým, ako prišli prípady pred súd, boli zamietnuté ako neopodstatnené; iné sa skončili oslobodzujúcim rozsudkom.

Bratia si nemohli dovoliť najať právnikov vždy, keď boli zatknutí. Ale kancelária Spoločnosti im poskytla právnické rady. Poslala im stovky dokumentov s informáciami o odvolaniach, priaznivých rozsudkoch a prípadoch, ktoré boli hodnotnými precedensmi. V súlade s týmito pokynmi bratia vyzdvihovali na súde kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve a nezdôrazňovali natoľko právnu stránku. Pri niektorých vážnych prípadoch však boli právnici, ktorí sa ponúkli obhajovať bratov.

Na zmarenie obvinení z podomového obchodu vydala Spoločnosť karty, ktoré hovorili o práve jednotlivca kázať na základe slobody svedomia a náboženstva. Pre deti svedkov, ktoré navštevovali štátne školy a ktorým často nebolo dovolené postúpiť do ďalšieho ročníka, lebo odmietali chodiť na povinné hodiny náboženstva, Spoločnosť vydala zvláštne osvedčenia. Tie potvrdzovali, že dieťa sa zúčastnilo náboženského kurzu v jeho vlastnej náboženskej komunite a dostalo také a také známky. Preto v mnohých zboroch prebiehali po niekoľko rokov „nedeľné školy“. Po veľkom úsilí bratov vydalo Ministerstvo výchovy a náboženských denominácií výnos, podľa ktorého sú školské  autority povinné uznať tieto osvedčenia. Keď sa známky zapísali do školských záznamov, dieťa mohlo postúpiť.

Niektorí štátni úradníci si jasne uvedomovali náboženskú neznášanlivosť, ktorá viedla k obvineniam proti Jehovovým svedkom. Preto prokurátor odvolacieho súdu v Toruni v prípade, ktorý sa týkal jedného svedka, zamietol obvinenie z rúhania, požadoval oslobodzujúci rozsudok a vyhlásil, že Jehovovi svedkovia zaujímajú rovnaké stanovisko ako raní kresťania. V inom prípade prokurátor odvolacieho súdu v Poznani odmietol súdne stíhať svedka, ktorý bol obvinený z toho, že hovoril o duchovenstve ako o časti „Satanovej organizácie“. (Porovnaj Jána 8:44.) Sám poukázal na pápežský súd Alexandra VI., z ktorého bolo zjavné, že sa šíri duch hrubej nemravnosti. Potom to postavil do protikladu k znamenitému správaniu Jehovových svedkov a ich horlivosti v službe Jehovovi.

Snahy zastaviť príliv literatúry

Znova a znova sa duchovenstvo usilovalo zamedziť príliv literatúry, ktorú Jehovovi svedkovia používali pri  svojej činnosti. Keď to bolo len trochu možné, duchovenstvo manipulovalo vládnymi úradníkmi tak, aby plnili ich príkazy. Napríklad v roku 1930 presvedčili ministra vnútra, aby zrušil naše poštovné práva na časopis Zlatý vek, ktorý nebojácne odhaľoval náboženské pokrytectvo. No už o niekoľko týždňov bol minister zbavený úradu a jeho nástupca opäť povolil, aby sa Zlatý vek dovážal a doručoval poštou.

Tým, ktorí odporovali svedkom, sa nakoniec podarilo zablokovať akýkoľvek dovoz Zlatého veku zo Švajčiarska. Preto sa bratia v roku 1933 podujali na to, že ho budú tlačiť v Lodži. Vždy, keď duchovenstvo vyvinulo nátlak na nejakého tlačiara a ovplyvnilo ho, aby už nepracoval pre bratov, našli niekoho iného, kto to s radosťou robil. To sa opakovalo dovtedy, kým po mnohých konfiškáciách, ktoré nariadil úrad cenzora, nebol vložený zákaz na samotný časopis. Po odvolaní sa proti tomuto rozhodnutiu si bratia ponechali právo vydávať Zlatý vek dovtedy, kým zákaz nebol potvrdený a Augustyn Raczek, vydavateľ časopisu, nebol odsúdený na rok väzenia.

Odporcom sa možno zdalo, že dosiahli svoj cieľ. No bratia sa nevzdali. Posledné vydanie Zlatého veku malo dátum 1. septembra 1936. A 1. októbra toho istého roku bol Zlatý vek nahradený novým časopisom, tlačeným vo Varšave. Tento časopis, nazvaný Nowy Dzień (Nový deň), ďalej uverejňoval články, ktoré odhaľovali skazenosť a náboženské pokrytectvo a zastávali sa biblickej pravdy. Tlačil sa vo Varšave až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Medzitým, v roku 1937, minister vnútra vložil zákaz na Strážnu vežu, ktorú Jehovovi svedkovia používali spolu s Bibliou na svojich zborových zhromaždeniach. V Strážnej veži nebolo nič rozvratnícke, ale katolícke duchovenstvo nechcelo, aby bola v obehu tam, kde mali podľa svojho názoru vlastné pole pôsobnosti. Naši bratia sa však rozhodli  ,ako vládcu poslúchať Boha viac ako ľudí‘ a začali ju rozmnožovať cyklostylom. — Sk. 5:29.

V tom čase biskup Jasiński z Lodže, podporovaný Katolíckou akciou, * otvoril „Kanceláriu proti náboženským menšinám“. Táto inštitúcia zas systematicky dosadzovala svojich ľudí do najvyšších vládnych úradov. Jedným z ich cieľov bolo zhabať všetku literatúru spoločnosti Watch Tower. Napriek riziku, že budú prichytení, svedkovia išli ďalej vpred a vydali dve nové brožúry. Pokuty im ukladali úrady. Ale kto bol za týmito akciami? Aby bolo možné vzniesť proti svedkom obvinenia, často sa namiesto svetských zákonov používali kanonické zákony katolíckej cirkvi. Ťažko by sa našiel lepší dôkaz pre to, že celá kampaň prebiehala pod vedením katolíckej hierarchie.

V priebehu roku 1937 bola Katolícka akcia zodpovedná za násilie proti svedkom v 75 prípadoch; v 2 prípadoch boli bratia zavraždení. Z 263 súdnych prípadov sa 99 skončilo oslobodzujúcim rozsudkom a 71 vynesením rozsudku. Ostatné prípady boli odložené. V 129 prípadoch bola  literatúra zhabaná, ale bratia si v 99 prípadoch s úspechom vydobyli jej vrátenie. Správa z Ročenky 1938 uviedla: „Všetok Pánov ľud v tejto krajine je rozhodnutý ďalej konať dielo vydávania svedectva bez ohľadu na to, či sa to ľuďom páči, alebo nie, lebo pamätá na to... že ,Boha musíme poslúchať viac ako človeka‘.“

Zvestovatelia v 121 zboroch orientovaných na službu určite takto zmýšľali. Mesačne podávalo správu v priemere asi 800 zvestovateľov a v mesiaci Pamätnej slávnosti ich bolo 1040! Ale odporcovia boli rozhodnutí zasadiť im smrteľnú ranu. Keď 22. marca 1938 úrady zapečatili dvere našej kancelárie v Lodži, nepochybne si mysleli, že sa im to podarilo. Publikácie sa už nemohli posielať poštou alebo prostredníctvom vlakového kuriéra; odosielateľom i príjemcom hrozilo potrestanie. Svedkovia sa chceli odvolať na vyšší súd, ale jeden priaznivo naklonený vysoký úradník im dôverne povedal, že by to bolo márne. Povedal, že „duch doby“ sa zmenil a keby aj svedkovia prípad vyhrali, minister vnútra by sa postaral o to, aby ich činnosť bola v celej krajine silne obmedzená. Preto sa bratia rozhodli, že záležitosť nepredložia na ďalšie súdy, ale budú dôverovať Jehovovi a postupovať vpred inými cestami.

Keď polícia zapečaťovala našu kanceláriu, náhodou prehliadla núdzový východ v sklade literatúry. A tak deň čo deň pracovníci bételu vynášali biblickú literatúru, dokonca tony biblickej literatúry, a roznášali ju do zborov. Okrem literatúry v poľštine tam boli aj publikácie v ukrajinčine, ruštine, nemčine a v jazyku jidiš.

Bratia v poli nadšene spolupracovali pri uskladňovaní veľkého množstva literatúry na jej využitie v ťažkých časoch, ktoré mali prísť. Napríklad Józef Włodarczyk z oblasti Lublina prijal 12 000 brožúr, veľa kníh, 500 Biblií, 500 „Nových Zákonov“, 500 spevníkov a 250 gramofónových  platní, ktoré vtedy starostlivo schoval. Iní bratia urobili to isté. Najväčší úžitok to prinieslo cez vojnu, keď neprichádzala žiadna nová literatúra.

Zákaz v roku 1938 poskytol bratom viac ako rok na prípravu vykonávania diela v podzemí počas ťažkých rokov druhej svetovej vojny. Krajinu rozdelili na zóny, z ktorých každá mala určitý počet zborov. Každá zóna bola pod dohľadom najhorlivejších miestnych bratov a bola zodpovedná za cyklostylovanie literatúry, najmä Strážnej veže, pre príslušné zbory. To bol jediný „čerstvý pokrm“, ktorý zbory dostávali. Vďaka tomuto organizačnému systému sa úspešne zvládli náročné úlohy, ktoré neskôr vznikli následkom vojnového chaosu.

Vypukla vojna!

Druhá svetová vojna vypukla 1. septembra 1939. Posledná správa odoslaná z Poľska ukazovala, že tam bolo 1039 zvestovateľov. Ako sa im bude dariť?

V čase okupácie bolo Poľsko rozdelené na tri regióny. Západnú oblasť anektovala Nemecká ríša. Stredná časť, vrátane Varšavy, Krakova, Lublina a neskôr Ľviva, bola nazvaná General Gouvernement a patrila pod správu Nemecka. Východnú časť anektoval Sovietsky zväz. Podmienky sa líšili od jedného regióna k druhému.

V západnej oblasti nemecké gestapo zatýkalo každého, o kom bolo známe, že je Jehovovým svedkom. Totalitný nacistický systém zaobchádzal kruto s každým, kto sa mu úplne nepodriadil. Svedkovia ako zástancovia Božieho Kráľovstva boli považovaní za nepriateľov. Keď u niekoho našli čo len jednu Strážnu vežu alebo sa nachádzal na fotografii s nejakým svedkom, bralo sa to ako dôkaz, že taký človek je zločinec. Na to, aby svedkov donútili prezradiť mená a adresy svojich duchovných bratov  a sestier, používali brutálne spôsoby. Tí, ktorí odmietli zradiť svojich bratov alebo podpísať vyhlásenie, že sa zriekajú svojej viery, boli posielaní do koncentračných táborov. Len veľmi málo z nich sa dopustilo kompromisu. Aj prenasledovatelia žasli nad lojálnosťou týchto Jehovových služobníkov.

V Lodži gestapo zatklo brata Scheidera i mnohých ďalších a poslalo ich do táborov. Z Poznane bolo 69 bratov a sestier poslaných do nemeckých táborov; 22 bolo zabitých. Napriek tomu v Poznani cez vojnu spoznalo pravdu toľko ľudí, že po vojne sa tu objavil silný zbor. Horlivosť tohto zboru sa rozširovala na okolité oblasti a pomohla znovuvybudovať organizáciu v západnom Poľsku.

 Pravdaže, bratia trpeli aj v mnohých iných mestách a menších mestečkách. Napríklad z Visly, horského rekreačného strediska, ktoré malo vtedy okolo 6000 obyvateľov, bolo 51 bratov a sestier vzatých do koncentračných táborov. Len trinásti sa vrátili.

Jehova neopustil svoj ľud

Je zrejmé, že Stvoriteľ ochraňoval svoj ľud v tomto čase neľútostného prenasledovania. Ich víťazstvo nezáviselo od prežitia, ale od vernosti — ak to bolo nevyhnutné, až po smrť. (Zjav. 2:10) Jeden brat rozpráva, že bol nemilosrdne bitý mnoho hodín, najmä po chrbte a v oblasti ľadvín. No vytrval napriek pokusom donútiť ho, aby udal iných bratov a prezradil organizačné záležitosti. Na druhý deň sa toto kruté zaobchádzanie opakovalo, no tentoraz to bolo oveľa horšie. Na tretí deň jeho opuchnuté a doráňané telo reagovalo na údery neznesiteľnou bolesťou. Brat sa modlil k Jehovovi o úľavu, ba dokonca o smrť. Agent gestapa, ktorý ho bičoval, zrazu začal chrliť nadávky, pustil bič a odišiel. Čo sa prihodilo?

O niekoľko dní brat zbadal tohto muža na chodbe s obviazanou rukou. Spoluväzni bratovi povedali, že agent gestapa si zlomil ukazovák — evidentne pri bičovaní.

Svedkovia, ktorým sa zatknutiu podarilo vyhnúť, nepripustili, aby boli rozptýlení. Zhromažďovali sa v malých skupinách na štúdium Biblie a Strážnej veže. Časopisy, ktoré dostávali, prichádzali obvykle od bratov v Nemecku; potom ich rozmnožovali cyklostylom alebo ručne. Fritz Otto sa v tomto období okupácie aktívne zúčastnil na podzemnom diele v Lodži, udržiaval spojenie s Poznaňou, Bydgoszczom a Gdanskom. Hoci protivníci z času na čas spojenie prerušili, nikdy nebolo prerušené na veľmi dlho.

 V General Gouvernemente

Situácia v strednej a južnej časti Poľska bola odlišná. Úradníci tu neštvali a neprenasledovali Jehovových svedkov až tak zúrivo, a tak bratia so zápalom pracovali, hoci pritom vždy urobili bezpečnostné opatrenia. Vo Varšave pripravovali rozmnožovacie blany na Strážnu vežu; potom ju zodpovedné osoby v každej zóne rozmnožovali pomocou primitívnych rozmnožovacích strojov, ktoré mali k dispozícii. Pri pašovaní originálnych kópií literatúry sa používali rozličné metódy. Niekedy ešte aj nemeckí vojaci, ktorí mali rodinu v pravde, nevedomky slúžili ako kuriéri, keď sa z dovolenky doma vracali na východný front.

Bolo aj mnoho srdcervúcich skúseností. V decembri 1942 prichytila nemecká polícia vo Varšave Stefana Milewského a Jana Gontkiewicza pri rozmnožovaní literatúry. Okamžite ich poslali do koncentračného tábora v Majdanku a potom do Buchenwaldu. Vtedy prevzal ich úlohy Ludwik Kinicki, ktorý dohliadal na činnosť Jehovových svedkov v celej oblasti známej ako General Gouvernement. O dva roky neskôr, v roku 1944, bol zatknutý a koncom roku zomrel v koncentračnom tábore v Gusene (Rakúsko). Zvíťazil nepriateľ? Vôbec nie! Všetci títo bratia zachovali neochvejnú lojálnosť Jehovovi. A pokiaľ ide o ich odporcov, tí mali príležitosť prejaviť pred nebeským Sudcom svoj postoj voči panstvu Boha. — Jób 31:14; Rim. 14:12.

V tomto čase teroru sa ľudia ľahko dali zastrašiť. Každý každého podozrieval. Aby sa bratia vyhli zbytočným problémom, prejavovali veľkú obozretnosť, keď pozývali ľudí na zhromaždenia alebo keď ich predstavovali iným záujemcom. Ale svedkovia boli horliví, Jehova im žehnal a nové skupiny rástli ako huby po daždi.

Niekedy sa príležitosti na vydanie svedectva vyskytli nečakane. V neskorú jeseň roku 1940 zomrel vo Wojkowiciach  Komorných, v katovickej oblasti, istý záujemca. Predtým vyjadril túžbu byť pochovaný Jehovovými svedkami, a tak si jeden brat pripravil niekoľko slov útechy, ktoré vyjadril v dome zomrelého. Ale na cintoríne sa zhromaždil veľký zástup. Keď ich náš brat videl, jednoducho nemohol nehovoriť; vyše hodiny rozprával o biblickej nádeji pre mŕtvych. Odvtedy svedkovia konali pohreby vždy v nedeľu, aby si čo najviac ľudí mohlo vypočuť biblické posolstvo.

Kázanie v mestách prebiehalo obvykle neformálnym spôsobom, ale vo vidieckych oblastiach, najmä okolo Lublinu, začali zvestovatelia opäť pracovať z domu do domu ešte pred koncom vojny. Aby sa však vyhli nežiaducej pozornosti, začínali rozhovor napríklad tak, že sa pýtali na možnosť niečo si kúpiť. Odpoveď často otvorila cestu k rozhovoru o duchovných veciach.

Niektoré zbory organizovali svedecké výlety do vzdialených dedín, kde zistili, že vojnové skúsenosti zmenili predošlý postoj ľudí. Mnohí ľudia vrátane mladých teraz dychtivo počúvali. Literatúra, ktorú bratia ešte mali, bola dobre využitá a vznikali nové zbory.

Pravdaže, Satan sa snažil zastaviť tento rozmach pravého uctievania. Jedným spôsobom, ako to robil, bolo, že využíval partizánske skupiny. Niektoré z nich začali na podnet katolíckych kňazov bojovať nielen proti nemeckým okupačným vojskám, ale aj proti svedkom, čo prinieslo novú skúšku viery. V noci prepadávali domy bratov. Mužov, ženy i deti bili a prikazovali im prežehnať sa, pobozkať kríž a zavesiť si na steny „sväté“ obrazy. Votrelci plienili a ničili. Niektoré rodiny zažívali také útoky opakovane. Mnoho bratov bolo nútených sa skrývať, aby zostali nažive.

 „Reforma“ v sovietskom sektore

Veľkú časť východného Poľska zabral v septembri 1939 Sovietsky zväz. To znamenalo, že asi polovica našich zvestovateľov vrátane poľských a ukrajinských, ale i ruských a židovských svedkov bolo odrezaných od ostatnej organizácie. Hoci boli horliví, ich duchovnosť ohrozoval nedostatok sviežeho duchovného pokrmu. Snažili sa nadviazať spojenie s organizáciou cez Slovensko, ale to sa ukázalo ako mimoriadne ťažké.

A tak sa veľa zborov zapojilo do „reformy“. Spočiatku bolo jej cieľom pomôcť bratom prispôsobiť sa novej situácii. „Reforma“ zdôrazňovala potrebu oddelenosti od sveta a potrebu viesť život v „nádherách svätosti“. (Žalm 110:3) Šírila sa z Ľvivu cez Lublin až do Varšavy. No miesto toho, aby bratia dostávali radu jednoducho starostlivo uplatňovať to, čo je napísané v Božom Slove, čoskoro boli nabádaní, aby sa zúčastňovali na činnostiach, ktoré boli založené len na predstavách jednotlivca.

Napríklad pod týmto vplyvom vtrhla skupina dezorientovaných zvestovateľov do vojenského ústredia v Białystoku okupovanom Nemcami, odstránila zo strechy hákový kríž a nahradila ho bielou zástavou. Ešte v ten deň boli zatknutí a popravení. Tieto udalosti boli bolestnou pripomienkou toho, čo sa môže stať, keď nejaký jednotlivec berie veci do vlastných rúk, keď ide nad to, čo je napísané v Písmach, a nad príklad, ktorý dal Kristus a jeho apoštoli, a nehľadá pritom vedenie „verného a rozvážneho otroka“. — Mat. 24:45.

Záverečná skúška pred povojnovým obdobím

Tesne pred koncom vojny stáli bratia pred novým problémom. Keďže sa východný front stále viac približoval, ľudia dostali príkaz kopať protitankové zákopy. Jehovovi  svedkovia ako neutrálni kresťania sa toho z dôvodu svedomia nemohli zúčastniť a odmietali to robiť i napriek hrozbe smrti. Desiatky z nich, niektorí noví v pravde, boli zastrelení, a to verejne. To však slúžilo aj na svedectvo, pretože iní si začali uvedomovať, akú silnú vieru majú Jehovovi svedkovia — že radšej zomrú, ako by sa mali vzdať svojho Boha.

Napokon sa roky okupácie skončili. Jehovovi svedkovia v Poľsku úspešne prekonali kruté skúšky. Teraz sa, v ešte väčšom počte ako pred vojnou, chopili úloh, ktoré ležali pred nimi.

 Postup vpred v Pánovom diele

Tí z Jehovových svedkov, ktorí prežili koncentračné tábory, sa vrátili na jar roku 1945, pripravení pokračovať vo verejnom hlásaní Božieho Kráľovstva. Medzi nimi bol Wilhelm Scheider.

Časom sa mu podarilo zariadiť, že sa opäť mohla používať budova na ulici Rzgowska 24 v Lodži. Žiaľ, novú literatúru bolo možné dostať len tak, že ju niekto osobne priniesol zo zahraničia, pretože verejný poštový systém ešte nefungoval. Ale kedykoľvek, keď literatúra prišla, tak rýchlo, ako sa dalo, bola preložená a do každej zóny sa rozoslali blany. Onedlho sa na pomoc pri tejto práci ponúkli ďalší dobrovoľníci. A Jehova podnecoval srdcia ďalších, aby podporovali dielo hmotnými príspevkami.

Rozdiel medzi Jehovovými služobníkmi a inými obyvateľmi bol očividný. (Ján 13:35) Väčšina Ukrajincov, vrátane stoviek našich bratov, bolo presídlených na východ, za nové sovietske hranice. No ešte predtým dochádzalo medzi Poliakmi a Ukrajincami žijúcimi vo východných a južných oblastiach General Gouvernementu k početným výbuchom nenávisti. Naproti tomu poľskí a ukrajinskí svedkovia mali medzi sebou pokoj. Raz sa istý poľský brat vracal domov zo zhromaždenia a išli s ním aj tri ukrajinské sestry. Po ceste narazili na ukrajinských partizánov. Partizáni sa snažili brata zajať, rozhodnutí zastreliť ho, ale sestry protestovali a fyzicky ho bránili. Boj trval dve hodiny. Nakoniec sa partizáni vzdali, ale najprv strhli z brata šaty a spálili ich. Oblečený len v bielizni a bosý bežal vyše 2 kilometre po snehu do domu jedného ukrajinského brata.

Oslobodení od vojnových obmedzení, svedkovia sa s nadšením pustili do zvestovateľskej služby. Prvá povojnová  správa prezrádzala počet okolo 2500 zvestovateľov. V roku 1939 ich bolo len 1039. No asi polovica z nich žila teraz v oblastiach, ktoré zabral Sovietsky zväz. A tak počas šiestich rokov vojny a okupácie bol vo zvyšnej časti krajiny v skutočnosti 400-percentný vzrast! Aké pravdivé sa dokázali inšpirované slová proroka Daniela: „Ľud, ktorý pozná Boha, ten získa prevahu a bude konať účinne. A tí v ľude, čo majú pochopenie, tí budú mnohým udeľovať porozumenie“! — Dan. 11:32, 33.

Rastúci záujem o posolstvo o Kráľovstve bol na niektorých miestach veľmi zjavný. O situácii v Poznani Jan Wąsikowski hovorí: „Akú radosť prežívali bratia vracajúci sa v roku 1945 z táborov, keď videli, že malá skupina svedkov sa rozrástla na povzbudzujúci počet asi 600 zvestovateľov Kráľovstva! Z jedného činného zboru v meste vznikli tri.“

Najudivujúcejší vývoj však bolo vidno na východe krajiny. Životné podmienky tu boli mimoriadne náročné. Jeden krajský dozorca rozpráva, že keď tam prišiel v roku 1947, nevidel len zhorené domy, ale aj celé usadlosti, ktoré boli zničené. Bratia žili v zemľankách a pivniciach. No zbory rástli ohromujúcou rýchlosťou. V rokoch 1945 a 1946 v zbore Teresin často pribudlo každý mesiac 15 až 20 nových zvestovateľov a v jeden mesiac ich pribudlo dokonca 42! V roku 1947 mal zbor už 240 zvestovateľov. V zbore v Alojzówe bolo 190 zvestovateľov.

Uspokojovanie duchovného hladu

Hoci mali bratia málo hmotného majetku, cítili, že ich základnou potrebou je Biblia a biblické študijné pomôcky. Každý, kto mal svoj výtlačok Kresťanských gréckych písiem, sa považoval za šťastného. Niektorí zvestovatelia mali len výtlačok jedného evanjelia, ktorý používali vo  zvestovateľskej službe. Ale na pomoc nebolo treba dlho čakať.

V roku 1946 spoločnosť Watch Tower vyzvala svedkov v Spojených štátoch, Kanade, Švajčiarsku a Švédsku, aby spoluveriacim v krajinách rozorvaných vojnou darovali šatstvo. Bratia sa chopili príležitosti poslať nielen oblečenie, ale aj kartóny Biblií! Krátko nato prišli tisíce výtlačkov knihy „Pravda vás oslobodí“, ako i 250 000 výtlačkov brožúrky Náboženstvo žne búrku. Viete si predstaviť, akí boli bratia vďační!

Hlad po Božom Slove u ľudí v povojnovom Poľsku bol veľký. V roku 1946 bolo vyše 6000 zvestovateľov Kráľovstva pripravených pomôcť uspokojiť túto potrebu. Kancelária odbočky sa snažila urobiť všetko, čo bolo v jej silách, aby zabezpečila literatúru. Ale keďže odbočka nemala ústrednú tlačiareň, Strážna veža, brožúrky a iný tlačený materiál sa ďalej vyrábal v zónach, na ktoré bola krajina rozdelená. Hoci vybavenie bolo obmedzené, bratia boli čoskoro dobre zásobení základným duchovným pokrmom.

Nové pole činnosti

Veľa svedkov — jednotlivcov i rodín — sa rozhodlo presťahovať na územie, ktoré roky obývali Nemci, ale z ktorého po vojne vzniklo západné Poľsko. Mnoho Poliakov žijúcich vo východnej časti predvojnového Poľska, ktorú si teraz privlastnil Sovietsky zväz, sa takisto presťahovalo do tejto západnej oblasti. Ľudia na týchto novoosídlených územiach dobre reagovali na pravdu.

Jedným z horlivých dobrovoľníkov slúžiacich v tejto oblasti bol Stanisław Kocieniewski, ktorý sa neskôr stal cestujúcim dozorcom. Keď sa vrátil z vojnového väznenia v jednom nemeckom pracovnom tábore, bol úplne vyčerpaný. Ale keď sa zotavil, veľmi túžil pustiť sa opäť do  práce. Presťahoval sa s rodinou do Jelenej Góry. Boli prvou rodinou svedkov, ktorí sa tam usadili. Neskôr sa k nim pridali ďalší a čoskoro vznikol zbor. V súčasnosti je v tomto meste deväť zborov.

Podobne sa i Jan Pieniewski s manželkou presťahovali do Gorzówa Wielkopolského, aby tam slúžili. Brat Pieniewski spomína: „Vo februári 1946 sme začali slúžiť z domu do domu a navštevovali sme najprv našich susedov. Prvé tri domy sme navštívili spolu, ale potom už každý z nás kázal sám. Moja manželka sa spýtala: ,Budeme vôbec schopní niekedy prepracovať celé mesto?‘... Stretli sme sa s človekom, ktorý bol ochotný vymeniť kravu za jedinú Bibliu! Bibliu sme mu priniesli, ale kravu sme, samozrejme, neprijali.“

Nie všetci svedkovia nemeckého pôvodu, ktorí žili v Poľsku, sa po vojne rozhodli vrátiť do Nemecka. Pre niektorých z nich bolo náročnou úlohou naučiť sa po poľsky. Ale Spoločnosť im pomohla vo zvestovateľskej službe tým, že pripravila letáky, ktoré predkladali posolstvo o Kráľovstve v poľštine i v nemčine. Naproti tomu, keď sa jedna poľská sestra spolu s rodinou vrátila z Francúzska a usadili sa blízko Wałbrzychu, boli to oni, kto sa cítili ako cudzinci, lebo v tejto oblasti žilo veľmi veľa ľudí hovoriacich po nemecky. Sestra však iniciatívne začala vydávať svedectvo a čoskoro sa spojila s nemeckými bratmi. „To bolo radosti!“ povedala. „Chodili sme s nimi do služby z domu do domu, pravidelne sme navštevovali záujemcov a viedli biblické štúdiá.“

Mnohí zvestovatelia, ktorí videli potrebu kazateľov dobrého posolstva na svojom území, začali slúžiť ako priekopníci. Zofia Kuśmierzová píše: „V našej oblasti neboli žiadni svedkovia, a tak som začala slúžiť celým časom. V obvode som strávila päť dní do týždňa... Ľudia  prejavovali dychtivý záujem. Niekedy som mohla za rok pomôcť 20 ľuďom prijať pravdu.“

Obvod bol obrovský. Nebola ešte dostupná žiadna doprava. Ale Jan Skiba si spomína: „Do mnohých miest sme chodievali peši, pričom jedna cesta znamenala prejsť 30 až 40 kilometrov. Z domu sme vychádzali o piatej ráno, pracovali sme až do západu slnka a často sme sa vracali neskoro v noci. Alebo sme občas prespali niekde na slame.“ Navštevovali miesta, kde predtým ešte nikto nekázal dobré posolstvo. Asi za rok po skončení vojny svedkovia kázali už v každej časti krajiny. V marci 1946 podalo Poľsko správu o 6783 zvestovateľoch Kráľovstva!

Opatrenia, ktoré podnietili vzrast

Cez druhú svetovú vojnu nemali bratia v Poľsku žiadny priamy kontakt so svetovým ústredím Jehovových svedkov. Aj švajčiarska kancelária odbočky, ktorá mala dozor nad mnohými európskymi krajinami, dostávala len obmedzené informácie o svedkoch žijúcich na územiach okupovaných Nemeckom. Je preto pochopiteľné, že poľskí svedkovia nevedeli takmer nič o organizačných zmenách, ktoré prebehli v iných častiach sveta.

No len čo kancelária v Lodži mohla získať potrebné informácie, zmeny sa napriek vojnovým prekážkam rýchlo uskutočnili. Predtým sa hlavný dôraz kládol na rozširovanie literatúry. Ale poľský Informant (teraz Naša služba Kráľovstva) z mája 1946 ukázal, ako vykonávať účinné opätovné návštevy, ako študovať biblickú literatúru so záujemcami a ako správne podávať správu. Zmeny sa urobili aj v zborových zhromaždeniach. Zaviedol sa Kurz teokratickej služby, teraz nazvaný škola teokratickej služby. Boli podniknuté prípravné kroky v súvislosti s návštevami služobníkov bratov (dnes známych ako cestujúci dozorcovia).

 Tieto organizačné zmeny viedli k zvýšenej činnosti. A tak ako v prvom storočí, i v dnešnej dobe, keď zbory uplatňovali pokyny vedúceho zboru, „upevňovali [sa] vo viere a vzrastali počtom zo dňa na deň“. — Sk. 16:5.

Naše prvé sály Kráľovstva

Krátko po skončení vojny začali bratia hľadať budovy, ktoré by sa dali prerobiť a používať ako sály Kráľovstva. V Poznani sa už koncom roku 1945 používala sála, kde bolo 60 miest na sedenie. Stavebný materiál sa ťažko získaval, ale bratia boli vynachádzaví. Spracovávali ešte aj drevo z debien, v ktorých Spoločnosť posielala zásielky.

Kde to bolo potrebné, prenajímali sa kluby, kiná alebo iné verejné priestory. Keď takéto priestory neboli k dispozícii, zhromaždenia sa konali v súkromných domoch alebo bytoch.

Naši bratia mali radi hudbu a s potešením používali tento dar na chválu Jehovu. V prvých povojnových rokoch niektorí organizovali amatérske spevácke zbory a orchestre. Keď spievali a hrali pred verejnými prednáškami, niekedy si prišli vypočuť prednášky celé dediny.

Zjazdy — oficiálne a neoficiálne

Prvé dva povojnové zjazdy v Poľsku boli nezabudnuteľné. Jeden sa konal v júni 1946 v dedine Borówek blízko Lublinu. Zúčastnilo sa na ňom okolo 1500 osôb. Tento dvojdňový zjazd, ktorý organizovali bratia podľa poznania, aké mali, bol v podstate neoficiálny. Tak ako to nevyhnutne bývalo v uplynulých rokoch, určití bratia predniesli prejavy na námet, ktorý si sami zvolili. Iní rozprávali skúsenosti. Akú radosť mali prítomní, keď videli 260 osôb, ktoré sa oddali konaniu Jehovovej vôle a symbolizovali to krstom vo vode!

Neskôr v tom roku, v septembri, sa v Katoviciach konal národný zjazd, ktorý zorganizovala Spoločnosť. Prítomných  bolo 5300 osôb. Zvláštnym účelom tohto programu bolo povzbudiť bratov k horlivej a zjednotenej činnosti a k vykonávaniu služby pre Jehovu spôsobom, ktorý sa mu páči.

Prichádzajú misionári vyškolení v Gileáde

Dňa 19. marca 1947 vystúpili na breh v Gdyni z lode Jutlandia Stefan Behunick a Paweł Muhaluk, dvaja absolventi Biblickej školy Strážnej veže Gileád. Obidvaja hovorili pomerne dobre po poľsky a rýchlo sa pustili do práce na úlohe, ktorá im bola špeciálne zverená.

Jednou z ich dôležitejších úloh bolo organizovanie krajského a oblastného diela. To si vyžadovalo, aby školili cestujúcich dozorcov — bratov, ktorí by pravidelne navštevovali zbory, zúčastňovali sa s miestnymi svedkami na kazateľskom diele a mali užitočné a povzbudzujúce prednášky. Zaviedla sa oblastná služba, ktorej súčasťou bolo usporadúvanie pravidelných zjazdov v každom kraji. V niekoľkých nasledujúcich rokoch sa po celej krajine konali desiatky takýchto krajských zjazdov. V niektorých prípadoch sa dali použiť verejné posluchárne, ale keď to nebolo možné, konali sa zjazdy na pozemku, ktorý patril svedkom.

Prvá oblasť zahŕňala celú krajinu. Jej dozorca, Edward Kwiatosz, verne slúžil Jehovovi v kancelárii odbočky v Poľsku až do konca svojho pozemského behu v roku 1992.

V roku 1947 v rámci programu, na ktorom sa bratia školili, aby mohli plniť rozličné potrebné úlohy, boli priekopníci pozývaní do Lodže na zvláštne kurzy. Jeden z týchto bratov, ktorý sa zúčastnil kurzu, neskôr napísal: „Tie dva týždne v kancelárii odbočky boli nezabudnuteľné. Denne som dostával to, čo som najviac potreboval.“ Štyria z tejto skupiny boli pozvaní, aby slúžili zborom ako cestujúci dozorcovia.

 Misionári nedávali len rady v organizačných záležitostiach, ale aj veľa spolupracovali s bratmi v poli. Keď to len bolo možné, navštevovali kraje a poskytovali praktickú pomoc. Dozorcovia i zvestovatelia si veľmi cenili ich pomoc a mnohí si na to dodnes pamätajú.

Razia v kancelárii v Lodži

S rozmachom organizácie zamerali svedkovia svoje úsilie na to, aby pomohli ľuďom načerpať úžitok z Biblie. Ale odpor proti ich činnosti neustal, ani keď teraz žili pod socialistickou vládou.

Už vo februári 1946 sa uskutočnila razia v kancelárii v Lodži a všetci bratia, ktorí tam pracovali, boli zatknutí. Zostalo tam len niekoľko sestier. Budova bola pod 24-hodinovým dozorom stráží z UB čiže Urządu Bezpieczeństwa (Úrad bezpečnosti). Ale jednej sestre sa podarilo poslať telegram kancelárii odbočky vo Švajčiarsku. Prostredníctvom tejto kancelárie bola podaná sťažnosť na poľské  veľvyslanectvo v Berne. V tom čase chceli mať úrady dobré meno v iných krajinách, a tak o týždeň boli bratia v Lodži prepustení.

Medzitým sa UB (Úrad bezpečnosti) snažil presvedčiť bratov, aby s nimi spolupracovali pri dozore nad katolíckym duchovenstvom, akoby bolo „spoločným nepriateľom“. Ako málo rozumeli zásade kresťanskej neutrality!

Je zaujímavé, že nasledujúci rok, keď svedkovia usporiadali celoštátny zjazd v Krakove, 7000 delegátov nosilo odznaky, ktoré mali tvar podobný fialovému trojuholníku, ktorý identifikoval Jehovových svedkov v koncentračných táboroch. Nezabudli, a ani iným nedali zabudnúť na to, ako kruto boli prenasledovaní pod nacistickou nadvládou.

 „Svet ich nebol hoden“

V roku 1946 začali do kancelárie odbočky prichádzať správy, ktoré hovorili o hrozných brutálnych činoch proti Jehovovým svedkom v rôznych častiach krajiny. Vo svojom odpore boli zvlášť bezohľadné partizánske skupiny Narodowych Sił Zbrojnych (Národné ozbrojené sily). Ich činnosť bola namierená nielen proti komunistickej vláde, ale pod vplyvom rímskokatolíckeho duchovenstva aj proti Jehovovým svedkom. To, čo požadovali, sa veľmi podobalo tomu, čo chcel Satan od Ježiša Krista. Satan naliehal: ,Preukáž mi jediný akt uctievania.‘ (Mat. 4:9, 10) Tieto katolícke partizánske skupiny žiadali: ,Preukáž jediný akt uctievania, ktorým dáš najavo, že si katolík.‘

Napríklad 1. marca išla 15-ročná Henryka Żurová z okolia Chełmu s jedným bratom zo zboru navštíviť záujemcov v susednej dedine. Mala to byť jej posledná opätovná návšteva. Obaja zvestovatelia padli do rúk členov Narodowych Sił Zbrojnych, ktorí na noc zostali v dedine. Brata neľútostne zbili, ale vyviazol živý. Sestru veľa hodín strašne mučili. „Mysli si, čo chceš,“ navrhol jej jeden z mučiteľov, „len sa po katolícky prežehnaj. Inak ťa čaká guľka!“ Nakoniec, keď sa im nepodarilo zlomiť rýdzosť mladej sestry, odvliekli ju do blízkeho lesa a tam ju zastrelili.

 Ani nie o tri týždne, večer 18. marca, dav 30 ľudí zaútočil na dom Jana Ziemcowa vo východnom Poľsku. Spočiatku sa snažili prinútiť rodinu, aby išli k miestnemu katolíckemu kňazovi na spoveď a dostali od neho potvrdenie o spovedi. Keď ich dav počul hovoriť o biblických pravdách, strašne sa rozzúril. Brata Ziemcowa nemilosrdne bili palicami a opakovane mu prikazovali pobozkať kríž. V snahe donútiť ho zavrhnúť Bibliu a vrátiť sa do katolíckej cirkvi ho zbili do bezvedomia. Potom ho prebrali k vedomiu studenou vodou a doslova ho ubili na smrť. Keď spáchali túto vraždu, pokojne si sadli a zjedli večeru a potom zbili do bezvedomia ostatných členov rodiny.

Dňa 12. júna došlo k ďalšej vražde. Aleksander Kulesza z oblasti Podlasia sa odišiel postarať o brata Kadzielu a jeho rodinu, ktorých napadli predošlú noc. Čakal ho hrôzostrašný pohľad. Obete nemohol ani dobre spoznať! Brat Kulesza i s rodinou im poskytli pomoc a vrátili sa domov netušiac, že už boli vybraní ako ďalšie obete.

V ten večer nejaký gang obkolesil ich dom a, podnecovaný miestnym farárom, týral rodinu šesť hodín. Dav bol taký odhodlaný prinútiť brata Kuleszu, aby sa vrátil do katolíckej cirkvi, že ho ubil na smrť. Hoci bol vtedy jeho syn Jerzy neľútostne zbitý, o dva roky neskôr vstúpil do služby celým časom a v tejto službe pokračuje doteraz.

Jeden prehľad z roku 1947 o činoch, ktoré boli spáchané na Jehovových svedkoch v Poľsku v snahe obrátiť ich na katolicizmus, odhalil, že 4000 osôb bolo týraných — a 60 z nich zavraždených. Narodowe Siły Zbrojne asi 800-krát napadli Jehovových svedkov v ich domoch. O týchto novodobých svedkoch Jehovu možno pravdivo povedať to isté čo o Jehovových svedkoch v staroveku: „Svet ich nebol hoden.“ — Hebr. 11:38.

 „‚Stredoveký‘ krvavý september“

Katolícki duchovní vštepovali svojim stádam fanatickú neznášanlivosť k čomukoľvek, čo nebolo v zhode s katolíckym náboženstvom. V postavení predstaviteľov prevládajúceho náboženstva v Poľsku často zneužívali školskú mládež i dospelých na to, aby sa dopúšťali davových násilností.

Keď Jehovovi svedkovia usporiadali v roku 1948 oblastný zjazd v Lubline, duchovenstvo vyvolalo hnev svojho stáda vyhlásením, že svedkovia prišli zo všetkých častí Poľska, aby zničili miestne katolícke svätyne. Verní boli vyzvaní, aby bránili svoje kostoly a svoje mesto. Zástup náboženských fanatikov zaútočil. Vtedy ozbrojení policajti, ktorí mali na starosti bezpečnosť zjazdu, naložili agresívnejších vodcov do áut a odviezli ich až 30 kilometrov za mesto. Tam ich prepustili, ďaleko od ciest bežnej premávky.

Dosť odlišná bola situácia 5. septembra 1948, keď svedkovia navštívili krajský zjazd v Piotrkówe Trybunalskom, meste vzdialenom asi 120 kilometrov od Varšavy. Prítomní boli i misionári, brat Behunick a Muhaluk. O piatej popoludní sa v okolí zhromaždil veľký, hrozivý zástup, ktorý čakal, kým sa program skončí, aby mohol položiť svoje ruky na „biskupov“, ako nazývali misionárov. Keď svedkovia vyšli z haly, dav niekoľko sto ľudí zaútočil a niektorých, vrátane misionárov, zbil do bezvedomia. Zranených vzali do Nemocnice svätej Trojice, kde im rany obviazali. Ale personál nemocnice ich pod vplyvom tamojších mníšok odmietol prijať do nemocnice na dlhší čas.

Spočiatku sa tlač o incidente vôbec nezmienila. Ale krátko nato, ako americké veľvyslanectvo vo Varšave dostalo podrobné informácie o tom, čo sa stalo, spravodajské služby v Spojených štátoch priniesli správu o akcii davu.

Neuplynuli ani tri týždne a — takmer ako druhé dejstvo „‚Stredovekého‘ krvavého septembra“, ako to nazval jeden  časopis — sa v tej istej oblasti opäť stalo niečo, čo rozbúrilo verejnú mienku. Istá skupina univerzitných študentov reagovala na žiadosť Ministerstva kultúry a umenia, aby sa architektonické pamiatky, sochy a maľby, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Piotrkówa Trybunalského, zaznamenali v katalógu. Ministerstvo dostalo povolenie cirkevných úradov, a študenti začali pracovať v miestnom kostole.

Ale v susednom mestečku Kamiensk farárova príliš horlivá gazdiná vtrhla do kostola a začala vyvolávať mená študentov. Tvrdila, že vôbec nie sú študenti, ale Jehovovi svedkovia, ktorí sa, podľa jej slov, chystajú polámať kríže, poškvrniť kostoly a znesvätiť hrobky. Hoci ani jeden študent nebol Jehovovým svedkom, kňaz nariadil študentom, aby okamžite opustili kostol. Chýr sa rozšíril po susedných dedinách ako požiar. Žiadne vysvetlenia nepomohli. Rozzúrený dav, ozbrojený palicami, vidlami a kameňmi, mladých brutálne zbil a šiesti museli byť odvezení do nemocnice.

Tentoraz úrady ihneď zareagovali. Podnecovatelia vrátane farára a jeho gazdinej boli zatknutí a odsúdení na dlhý čas do väzenia. Táto príhoda napokon spomalila pokusy duchovenstva používať davové násilie ako nástroj proti svedkom.

Ťažkosti zo strany úradov

V Poľsku však opäť prebiehala dramatická zmena v politickom ovzduší. Tí, čo prišli k moci, sa snažili, aby sa náboženstvo dalo do služieb štátu.

Ako už bolo spomenuté, vo februári 1946 sa jeden úradník na oblastnom úrade bezpečnosti v Lodži snažil zaangažovať svedkov ako špiónov proti katolíckej cirkvi, ale svedkovia to odmietli. Keď o štyri mesiace neskôr jeden agent tajnej polície opäť navštívil kanceláriu odbočky, znovu na bratov naliehal, aby plnili príkazy polície. Za  spoluprácu im sľuboval tie najlepšie sály na zhromaždenia Jehovových svedkov, ale v prípade odmietnutia ich varoval pred vážnymi následkami. „Nikto nás nemôže zastaviť,“ pohrozil, keď odchádzal.

Neskôr bolo zrušené povolenie usporiadať niektoré zjazdy; v ďalších prípadoch sa polícia snažila rozohnať tých, ktorí prišli na zjazd. V máji 1949, počas krajského zjazdu blízko Chełmu, polícia nariadila, aby sa program zastavil. Keď zodpovední bratia pokračovali, boli zatknutí. V posledný deň zjazdu sa svedkovia opäť zhromaždili a prejav ku krstu predniesol brat, ktorý zaujal miesto brata, ktorý bol predtým zatknutý. V to odpoludnie prišlo na verejnú prednášku asi tisíc osôb. Polícia zatýkala jedného rečníka za druhým. Keď bol vzatý jeden, na jeho miesto ihneď nastúpil druhý. Kým sa deň skončil, pri prejavoch sa vystriedalo 27 rôznych bratov!

Misionári vypovedaní

Dňa 24. júla 1949, dva roky a štyri mesiace po príchode do Poľska, boli Stefan Behunick a Paweł Muhaluk prinútení opustiť krajinu. Brat Behunick vo svojich súkromných poznámkach o týchto rokoch služby napísal: „Teraz, v roku 1949, je práca v odbočke už lepšie zorganizovaná. Zbory medzi sebou viac spolupracujú. Máme už tri oblasti a v júni sme mali 13 699 zvestovateľov, dva razy toľko ako v roku 1947, keď sme [misionári] prišli. Je tu 710 činných zborov a v kancelárii odbočky pracuje 45 osôb. Naša činnosť je tolerovaná a kázanie z domu do domu pokračuje.“

V roku 1949 bola činnosť svedkov v skutočnosti tolerovaná dlhšie, ako sa čakalo. Rok predtým, v roku 1948, minister spravodlivosti hovoril na námet „Náboženská sloboda v Sovietskom zväze“. V tomto prejave, prednesenom v sále oblastného súdu v Lodži, vyhlásil, že  náboženské menšiny v Sovietskom zväze sa jednostranne a dobrovoľne rozpustili a pripojili sa k cirkvi, ktorú oficiálne uznal štát. Jehovovi svedkovia pochopili, že toto ,dobrovoľné rozpúšťanie‘ náboženských menšín v Sovietskom zväze znamená, že podobný proces čoskoro prebehne v Poľsku. Začali sa pripravovať na prácu v podzemí.

Súčasne, podľa nového zákona o združeniach, svedkovia predložili úradom návrh stanov opisujúcich činnosť spoločnosti Watch Tower. Žiadali, aby bola legálne zaregistrovaná v súlade s novou právnou situáciou.

Medzitým do organizácie prúdili ďalší ľudia. Bolo dosiahnutých desať za sebou idúcich vrcholov v počte zvestovateľov a v marci 1950 podalo správu 18 116 zvestovateľov v 864 zboroch. V tom roku navštívilo Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti 28 918 osôb. Aký silný doklad toho, že v Poľsku bolo ešte veľa budúcich ctiteľov Jehovu!

Ani pomyslieť na strach

Potom, v noci 21. apríla 1950, sa veľká skupina agentov UB dostala cez okno do kancelárie odbočky v Lodži a urobila tu raziu. Tvrdili, že pracovníci bételu pracujú ako špióni pre Spojené štáty a „snažia sa silou zvrhnúť vládu Poľskej ľudovej republiky“. Agenti UB dôkladne prehľadali priestory odbočky, aby o tom našli nejaké doklady. Pravdaže, nenašli nič. Ale boli zhabané dokumenty súvisiace s náboženskou činnosťou svedkov. Na druhý deň boli členovia predstavenstva Spoločnosti zatknutí.

Tí, ktorí zostali v odbočke, sa rozhodli vytlačiť čo najviac časopisov a rozoslať ich do zborov. Spotrebovali celú zásobu papiera, asi 20 ton, a literatúru odoslali. Potom schovali rozmnožovací stroj a iné stroje i záznamy. Pracovať ďalej v odbočke si za takýchto okolností vyžadovalo poriadnu dávku odvahy. V tomto čase bratia dostali listy  od ľudí, ktorí zdanlivo prejavovali záujem, a v nich žiadali bratov, aby sa s nimi stretli na určitých miestach v meste. Skutočným cieľom však bolo jednoducho vylákať bratov do ulíc, odkiaľ boli niektorí bratia pracujúci v bételi unesení. Po takýchto skúsenostiach ostatní opúšťali budovu len vo väčších skupinách.

Večer 21. júna bol bétel opäť prepadnutý. Tentoraz bol zatknutý takmer každý. Bratov naložili do otvoreného nákladného auta a viezli cez Lodž. Strážcovia sa im posmievali, že idú akoby na výletnícku exkurziu. „Ak je to tak,“ navrhol jeden brat, „tak si teda zaspievajme.“ A zrazu, nevšímajúc si protesty strážcov, títo odvážni služobníci Jehovu začali spievať: „Ten, kto je verný, kto je lojálny, nikdy sa nebude báť.“

V tú istú noc boli prehľadané domy stoviek svedkov po celej krajine. Veľa bratov bolo zatknutých. Nepriatelia Božieho Kráľovstva chceli rozpustiť organizáciu a donútiť Jehovových svedkov, aby mlčali.

Až po tom všetkom, 2. júla 1950, Úrad pre náboženské záležitosti podal oznamovacím prostriedkom správu, že žiadosť o registráciu Spoločnosti Jehovových svedkov  v Poľsku zamietol. Podľa tohto svojvoľného vyhlásenia bola teraz organizácia rozpustená a štát ju mal vyvlastniť.

Mučiarne UB

Pre mnohých svedkov bola táto vlna zatýkania a vyšetrovania začiatkom dlhého obdobia mučenia a utrpenia. Vyšetrovatelia sa snažili donútiť ich, aby sa priznali k zločinom, ktorých sa nedopustili, najmä k činnosti v prospech zahraničných výzvedných služieb. Snažili sa tiež bratov presvedčiť, aby sa stali informátormi UB. Podľa nepublikovaných štatistík UB, 90 percent tých, o ktorých sa tento zdroj zmieňoval ako o „členoch sekty“, podstúpilo represívne zaobchádzanie. Následkom toho počet tých, ktorí mohli podať správu o svojej účasti na zvestovateľskej službe, klesol dočasne na polovicu.

Wilhelm Scheider bol bez prestávky vypočúvaný osem dní a nocí. Brutálnym bitím sa ho vyšetrovatelia snažili donútiť, aby sa priznal, že je vinný z vymyslených vecí, z ktorých ho obvinili. Keď stratil vedomie, oblievali ho studenou vodou, kým sa neprebral. Nedostal nič jesť ani piť, a raz musel 72 hodín v jednom kuse kľačať. Neskôr ho previezli z Lodže do Varšavy a potom bol na 24 dní nahý vhodený do tesného žalára. Nemohol si tam sadnúť, ľahnúť ani rovno stáť. Pri ďalšom pokuse donútiť ho ku kompromisu UB zatkol a týral jeho manželku a dcéru. Ale nič nezlomilo jeho rýdzosť.

Rovnako zaobchádzali i s Haraldom Abtom, tajomníkom odbočky. Šesť dní ho v jednom kuse vypočúvali a celý čas ho bili po hlave a udierali päsťami do žalúdka. „Hoci si strávil päť rokov v tábore, pretože si bol proti nacizmu, aj tak ti budeme schopní dokázať, že si bol gestapák,“ povedali mu.

Edward Kwiatosz bol brutálne bitý a tri dni nedostal nijaké jedlo. Neľútostní vyšetrovatelia mu hrozili, že ho obesia. Dva týždne mu nedovolili spať. Bili ho po pätách  gumenými palicami. Mal fraktúru lebky, polámané rebrá a nos a praskli mu ušné bubienky. Dohromady vytrpel 32 dní tyranského zaobchádzania. No nedal sa dohnať k tomu, aby zo strachu falošne obvinil svojich bratov a aby tak pre seba dosiahol oslobodenie. — Porovnaj Jóba 2:4.

Podobne boli týraní aj ďalší bratia. Niektorí z nich boli pri vypočúvaní prinútení sedieť na stoličke, na ktorej z prostriedku sedadla vyčnieval nejaký hrot. Volalo sa to „rímske mučenie“. To všetko vytrpeli len preto, že boli Jehovovými svedkami, preto, že odmietali podpísať vyhlásenia, ktoré boli plné lží, a preto, že odmietali falošne svedčiť proti svojim kresťanským bratom.

Niektorí bratia boli vzatí do väzenia v Zawiercii, pretože v roku 1950 odmietli podpísať politickú Štokholmskú výzvu. Prvý, kto sa tam dostal, bol Władysław Drabek z Poręby. Zamkli ho do tmavého žalára, kde mu voda siahala po kolená. Trocha si mohol odpočinúť, keď sedel s prikrčenými kolenami na nejakom tráme v rohu. O dva dni neskôr bola cela natlačená bratmi. Všetci odmietli podpísať výzvu. Z času na čas dali stráže väzňom vedrá, aby si mohli uľaviť. Keď ich nevyužili, kým boli k dispozícii, druhú príležitosť už nedostali. Pochopiteľne, po niekoľkých dňoch voda odporne zapáchala.

Celý život by nestačil na vyrozprávanie každého prípadu týrania, ktoré si Jehovovi svedkovia vytrpeli po hromadnom zatýkaní v roku 1950. Rýdzosť Božích služobníkov bola kruto skúšaná, a preto neprekvapuje, že niektorí následkom neľudského zaobchádzania zomreli.

Verní až do smrti

Brat J. Szlauer mal len 20 rokov, keď ho v auguste 1950 predvolali na výsluch na UB v Cieszyne. Neochvejne odmietal zradiť spoluveriacich. V priebehu výsluchu ho  bezradný vyšetrovateľ dvakrát postrelil a po hodine tento mladý služobník Jehovu zomrel. No ešte pred smrťou stihol lekárovi povedať: „Zastrelil ma príslušník UB, lebo som bol verný Jehovovi.“

Iní svedkovia trpeli celé roky, kým im smrť nakoniec nepriniesla vyslobodenie. Alojzy Prostak z Krakova, cestujúci dozorca, bol zatknutý v máji 1952 v Štetíne. Po dvoch rokoch vo väzbe vo Varšave a v Lodži bol taký stýraný a vyčerpaný, že musel ísť do nemocnice. Na návrh jedného advokáta sa v roku 1954 podarilo manželke brata dosiahnuť jeho prepustenie, no o týždeň nato zomrel. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo okolo 2000 ľudí. Brat, ktorý na cintoríne odvážne predniesol smútočný prejav, využil príležitosť na protest proti sadistickým metódam, ktoré pri vypočúvaní svedkov používali agenti UB. Potom bol on sám nútený ukrývať sa, aby sa vyhol zatknutiu.

Do roku 1956 správy odhalili, že 16 bratov zo všetkých kútov Poľska zomrelo následkom mučenia UB alebo preto, že im bolo odmietnuté lekárske ošetrenie. (Neskôr vyšli najavo ďalšie prípady.) Mŕtve telá týchto bratov boli obvykle posielané trúchliacej rodine v zatvorených truhlách, ktoré nesmeli otvoriť. V iných prípadoch sa o smrti milovaného človeka dozvedeli až po mnohých mesiacoch.

Proces za zatvorenými dverami

Tí, ktorí prežili toto neľudské zaobchádzanie, opísali pokusy, ktoré ich mali donútiť svedčiť proti členom predstavenstva Spoločnosti. Dvoch bratov mučenie nakoniec zlomilo a nechali sa donútiť k tomu, aby podali falošné svedectvo. No UB si vymyslelo aj vlastné „dôkazy“.

S ich využitím usporiadali vo Varšave proces za zatvorenými dverami, ktorý prebiehal od 16. do 22. marca 1951. Iní svedkovia Jehovu sa napriek nebezpečenstvu, ktoré to  pre nich mohlo znamenať, vo veľkom počte zhromaždili pred budovou súdu v nádeji, že svojou prítomnosťou povzbudia svojich bratov, aby verne vytrvali.

Pomocou sanitiek, ktoré vošli do vnútorného dvora, sa úradníci snažili priviesť obžalovaných do súdnej siene tak, aby ich nebolo vidno. No keď väzni vyšli z áut, deti našich bratov, ktorým sa podarilo dostať tesne k múru nádvoria, kričali slová povzbudenia, a tak obžalovaným pripomínali, že nie sú sami.

Na lavici obžalovaných sedelo sedem bratov: štyria členovia predstavenstva zákonnej korporácie Spoločnosti v Poľsku a traja ďalší bratia, ktorí boli z rôznych dôvodov považovaní za dôležitých pre organizáciu. Prokurátor žiadal pre Wilhelma  Scheidera trest smrti. Súd ho odsúdil na doživotie. Ďalší traja členovia predstavenstva boli odsúdení každý na 15 rokov, ostatní na kratší čas. Všetci boli umiestnení vo väzení s najprísnejšími bezpečnostnými opatreniami.

Čo ďalej?

Dvaja oblastní služobníci, ktorým sa podarilo uniknúť väzeniu, spolu s niekoľkými inými skúsenými bratmi, začali s láskyplným záujmom o všetky zbory pripravovať zásobovanie bratstva duchovným pokrmom. Vynašli komunikačný systém, ktorý bol účinný takmer 40 rokov. Krajskí dozorcovia boli vymenovaní, aby konali prácu, ktorú predtým robili uväznení bratia, a do konca roku 1952 napriek sústavným ťažkostiam vzrástol počet tých, čo kázali iným o Božom Kráľovstve, na 19 991!

To bezpečnostné orgány neočakávali. Ich plánom bolo za dva roky zbaviť Poľsko Jehovových svedkov. Rozhnevaní svojím neúspechom vymysleli dačo, čo považovali za konečný, drvivý úder. Nasledovala nová vlna zatýkania. Zadržaní boli štyria členovia výboru krajiny a iní horliví bratia a sestry. Pripravoval sa exemplárny proces v Lodži.

Počas mesiacov pred procesom jeden brat zomrel, niekoľko bratov sa nervovo zrútilo a ďalší brat, Zygfryd Adach, bol prepustený, pretože vo väzení vážne ochorel. Po viac ako dvojročných prípravách sa 10. marca 1955 začal päťdňový súdny proces. Na tomto procese boli vynesené najprísnejšie rozsudky od procesu vo Varšave. Traja členovia výboru krajiny, Jan Lorek, Tadeusz Chodara a Władysław Szklarzewicz, boli odsúdení každý na 12 rokov väzenia.

Zastrašilo to iných svedkov tak, aby mlčali?

Mladí prejavujú vieru a odvahu

Aj mladí svedkovia, ktorí chodili do školy, sa pevne držali svojej viery. Pravda, v škole boli bombardovaní  ateistickými ideami. Tí, ktorí ich odmietali, boli predmetom posmechu. Učebný plán často zahŕňal politické záležitosti a účasť na pochodoch a demonštráciách bola povinná. Niektoré školy zaviedli brannú výchovu. Tí, ktorí sa z dôvodu svedomia odmietli na nej zúčastniť, boli obvykle zo školy vylúčení.

No namiesto toho, aby to týchto mladých svedkov skľučovalo, mnohí z nich vstúpili do priekopníckej služby, čím vo veľkej miere prispeli k šíreniu posolstva o Kráľovstve. V roku 1954 sa s potrebnou opatrnosťou konali niekoľkodňové zvláštne stretnutia s priekopníkmi. Vypočuli si na nich informácie z niektorých prejavov prednesených v New Yorku v roku 1953 na medzinárodnom zjazde Spoločnosť nového sveta. Aký to bol zdroj duchovného osvieženia! A aké to bolo pre nich posilňujúce, keď si takýmto spôsobom pripomenuli, že sú časťou milujúceho bratstva Jehovovho ľudu!

A ako si počínali bratia vo väzení?

Väzenia — pole pre evanjelizáciu

Władysław Przybysz, prvý raz väznený od roku 1952 do roku 1956 a štvrtý raz prepustený v roku 1969, spomína: „Odsúdenie do väzenia bolo prijímané ako pracovné pridelenie v obvode, ktorý iným nie je prístupný.“ Vďaka kázaniu za väzenskými mrežami sa mnohí väzni dopočuli o Jehovovi a jeho nádherných predsavzatiach. Uväznení bratia organizovali aj malé skupiny a denne usporadúvali krátke zhromaždenia. Dokonca i za väzenskými mrežami sa „zvyšoval počet učeníkov“. — Sk. 6:7.

Vďaka príkladnému správaniu svedkov sa postupne menil aj postoj niektorých pracovníkov väzníc. Romuald Stawski si spomína, že v jednej väznici bol zmenený jedálny lístok, takže svedkovia už neboli skúšaní tým, že by  dostávali jedlo obsahujúce krv. Jedného dňa boli do cely prinesené dve veľké nádoby jedla, jedna plná krvavých jaterníc a druhá so zeleninovou polievkou. „Táto [polievka] je len pre svedkov,“ zdôraznil strážca.

Dvere väzenia sa dokorán otvárajú

V roku 1956 sa však postoj úradov voči Jehovovým svedkom začal meniť. Na jar bol z väzenia prepustený oblastný dozorca z Krakova a bolo mu povedané, že úrady sú ochotné rokovať so svedkami. Záležitosť sa posúdila a bola vybraná oficiálna delegácia troch bratov, ktorá mala nadviazať kontakt s Úradom pre náboženské záležitosti.

Títo traja bratia zdôraznili, že sa zaujímajú len o získanie informácií a že jediné osoby splnomocnené rokovať sú uväznení členovia predstavenstva Spoločnosti. Ale Úrad pre náboženské záležitosti neprejavil nijakú ochotu zaoberať sa odsúdenými. Druhé stretnutie, na ktorom traja bratia zdôrazňovali, že pokiaľ ide o svedkov, uväznení členovia predstavenstva sú nevinní, sa takisto skončilo bez zjavných výsledkov.

No čoskoro bolo prepustených mnoho bratov a sestier, pričom daktorí boli uväznení od roku 1950. Medzi nimi boli i traja členovia predstavenstva a členovia výboru krajiny, ktorí boli odsúdení neskôr. Napokon bol v auguste 1956 oslobodený aj Wilhelm Scheider. Čo sa stalo?

Nesúviselo to len s politickými zmenami. Dvaja bratia, spomenutí už predtým, ktorí podali falošné svedectvo, ho odvolali, a tak obvinenia proti členom predstavenstva formálne zanikli. No bolo v tom ešte niečo viac. Úradníci mohli vidieť, že počet Jehovových svedkov narastá, a to rýchlym tempom. Za tri roky počet zvestovateľov Kráľovstva dosiahol 37 411, čo bol vzrast o 87 percent! Neskôr,  v roku 1972, jeden informovaný agent bezpečnostnej služby uznal: „Vidíme, že uverejňovanie oznamov o súdnych prípadoch Jehovových svedkov a o ich propagande túto organizáciu neoslabilo, ale malo na ňu práve opačný účinok.“ Lojálnosť Jehovovi zvíťazila!

Zvýšená činnosť zoči-voči zákonným prekážkam

Keď boli bratia prepustení, ihneď venovali pozornosť duchovným potrebám zborov a verejnému kázaniu dobrého posolstva. Bratia dostávali Službu Kráľovstva, ktorá prinášala vynikajúce rady, ako kázať a robiť učeníkov. Napriek pretrvávajúcim ťažkostiam boli zbory pravidelne navštevované cestujúcimi dozorcami a boli horlivé v teokratickej činnosti.

Poľská ústava oficiálne zaručovala slobodu vykonávania náboženstva a Jehovovi svedkovia túto záruku prijali. Kázanie z domu do domu bolo súčasťou ich uctievania, a tak sa na ňom podieľali. No keď boli bratia vo zvestovateľskej službe, polícia ich zatýkala „preto, že patria k“ tomu, čo bolo opísané ako „združenie, ktorého existencia, charakter a účel sú pred štátom zahalené rúškom tajomstva“. Mala sa začať nová fáza právneho boja o náboženskú slobodu.

Bratia trpezlivo opakovali svoje stanovisko na súdoch a v listoch, ktoré oni alebo ich právni zástupcovia písali úradom. Nakoniec v máji 1963 sedem sudcov Najvyššieho súdu rozhodlo: „Zrušenie náboženského združenia logicky znamená zákaz každej formy organizačnej činnosti, ale neovplyvňuje individuálne alebo súkromné uctievanie, ktoré nie je trestné.“ Bratia pochopili, že to znamená, že individuálne kázanie z domu do domu sa nepovažuje za nezákonné.

 Svedkovia teraz postupovali s ešte väčšou chuťou v diele duchovnej žatvy. (Mat. 9:37) Počet činných zvestovateľov rýchlo rástol, a to najmä vo veľkých mestách. Naproti tomu situácia v riedko osídlených oblastiach bola menej pozitívna. A tak bratia v južnom Poľsku začali organizovať skupiny pomocných priekopníkov, ktoré boli posielané na územia, kde bola väčšia potreba. Tie sa neskôr stali známe ako priekopnícke strediská. Každá skupina, skladajúca sa obvykle asi z desiatich osôb, bývala v poľnohospodárskych budovách patriacich bratom, alebo často aj v stanoch.

Táto činnosť sa ujala a mnohí zvestovatelia slúžili v priekopníckych strediskách ako pomocní priekopníci najmenej raz za rok. Nové biblické štúdiá sa odovzdávali zvestovateľom z najbližšieho zboru. Ešte aj dnes sa táto metóda niekedy používa. Je zjavné, že má Jehovovo požehnanie.

Pokrok v prísune duchovného pokrmu

Jehova ako milujúci Otec poskytuje svojmu ľudu aj duchovný pokrm a robí to aj v čase, keď prežívajú ťažkosti. Napriek prenasledovaniu bola literatúra dodávaná do zborov dosť pravidelne.

Spočiatku boli k dispozícii na rozmnožovanie biblickej literatúry len veľmi primitívne ručné cyklostylové rozmnožovacie zariadenia. Jeden brat spomína: „Kvalita tlače bola slabá a počet kópií malý. Rozmnožovanie cyklostylom si vyžadovalo veľa papiera. Papier sa musel priniesť tam, kde sa vykonávala práca, a potom sa hotové časopisy museli rozniesť — to všetko, samozrejme, pod rúškom tmy. Ak polícia miesto odhalila, znamenalo to niekoľko rokov väzenia pre domáceho i pre pracovníkov.“

No bolo potrebné ešte niečo viac, ako len schopnosť rozmnožovať nejakú literatúru. Bolo potrebné zvýšiť množstvo  toho, čo sa tlačilo, a zlepšiť kvalitu tlače. A tak si bratia koncom päťdesiatych rokov zadovážili malý ofsetový tlačiarenský stroj značky Rotaprint; neskôr k nemu pribudli ďalšie. Priateľsky naklonený vedúci malej tlačiarne v Krakove našim bratom ukázal, ako stroj používať a ako zhotovovať hliníkové platne. Tieto platne boli oveľa trvanlivejšie, a tak sa mohlo v kratšom čase vyrobiť viac výtlačkov.

Neskôr si jeden brat osvojil umenie fotochemickej výroby kovolistov — ktorému sa naučil dokonca v Poľskej akadémii vied. Potom si bratia ďalej vyrábali potrebné zariadenia sami. To bol úspech. Teraz sa mohla veľkosť písma fotograficky zmenšiť a na rovnaké množstvo ťažko získavaného papiera sa tak zmestilo viac textu. Okrem časopisov sa tlačili aj knihy. Prvou knihou bola kniha Od raja strateného k raju znovuzískanému, ktorá v Poľsku vyšla v roku 1960.

Vznikalo veľa problémov. Napríklad, teraz bolo potrebnej viac elektrickej energie. Aby sa bratia vyhli rastúcemu podozreniu, obišli elektromer. Ale aby mali čisté svedomie, patričnú sumu anonymne uhrádzali elektrárenskej spoločnosti. Bezpečnostné orgány raz pri Gdansku objavili jednu z „pekární“ svedkov, ako sa tlačiarne nazývali. Pracovníci boli privedení pred súd a medziiným boli obvinení i z toho, že kradli elektrický prúd. Ale keď bratia dokázali, že v skutočnosti anonymne platili za spotrebovanú energiu, toto obvinenie bolo zrušené. Bolo to vynikajúce svedectvo.

Podľa štatistík bezpečnostných orgánov v rokoch 1956 až 1969 bolo odhalených a vyradených z činnosti 34 stredísk, v ktorých svedkovia vyrábali a z ktorých distribuovali literatúru. Jeden dôstojník bezpečnosti z Bydgoszcza sa vystatoval: „Tajná služba je tak dobre organizovaná, že miesto tajnej tlačiarne Jehovových svedkov môže určiť najneskôr za šesť mesiacov.“

 To bolo dosť prehnané tvrdenie. No i tak každý skonfiškovaný Rotaprint znamenal skutočnú stratu. Tieto zložité stroje sa nikde v Poľsku nevyrábali a vzhľadom na štátnu kontrolu ich bolo veľmi ťažké kúpiť. Preto veľkú časť z tých, čo sme mali — bolo ich asi 50 — vyrobili s Jehovovou podporou naši bratia.

Mohla by byť organizácia oslabená zvnútra?

Keďže priamy útok sa ukázal ako neúspešný, úrady sa pokúšali zničiť jednotu svedkov zvnútra. Nepriatelia začali vydávať falošnú Strážnu vežu obsahujúcu informácie, ktoré ohovárali Jehovových lojálnych služobníkov. Neznámy „dvanásťčlenný výbor“ dal do obehu listy — využívajúc adresy prevzaté zo záznamov bezpečnostnej služby —, ktoré zákerne útočili na bratov v zodpovednom postavení. Ale ovce poznali hlas svojho Pastiera a dokázali rozlíšiť pravdu od lži. — Ján 10:27.

Koncom päťdesiatych rokov bolo zrejmé, že uvoľnenie, ktoré nastalo v roku 1956, sa chýli ku koncu. Zdalo sa, že je príhodný čas ohlasovať dobré posolstvo v najväčšej možnej miere, kým sa to ešte dá. Bol dosiahnutý vynikajúci vzrast, ale medzi niektorými vznikol nezdravý duch súperenia. Následkom toho veľa nových zvestovateľov nezodpovedalo biblickým požiadavkám. Stačilo, aby záujemca súhlasne prikývol na otázku, či sa už s niekým rozprával o nádeji na Kráľovstvo, ako to robia Jehovovi svedkovia, a už bol považovaný za zvestovateľa. Preto sa zaužíval slogan: „Dnes záujemca, zajtra zvestovateľ.“ Mnohí z nich dokonca ani nenavštevovali zhromaždenia. Preto v marci 1959, keď bolo hlásených 84 061 zvestovateľov, sa toľko ľudí nezúčastnilo ani na Pamätnej slávnosti. Takýto stav ľahko oslabí duchovnú silu organizácie. — 1. Kor. 3:5–7.

 Boli podniknuté opatrenia na nápravu. Počet zvestovateľov pomaly klesal a nakoniec sa ustálil približne na 50 000. Trvalo takmer 29 rokov — do januára 1988 — kým sa opäť dosiahol nový vrchol v počte zvestovateľov. Ale tentoraz to boli skutoční zvestovatelia, a bolo ich 84 559!

Zosúladené právne kroky

Vzhľadom na početné súdne prípady, s ktorými sa svedkovia stretávali, bratia podnikli kroky, aby ich právna obhajoba bola zosúladená. Niekoľkí nadaní, odvážni advokáti boli ochotní ich zastupovať. Boli predkladané presvedčivé právne argumenty, ale dôraz sa kládol na to, čomu svedkovia veria a čo učia z Božieho Slova. Výsledkom bolo, že každý proces viedol k vydaniu svedectva sudcom  i verejnosti. Romuald Stawski, ktorý dohliadal na právne záležitosti Jehovových svedkov, si pamätá na jeden mesiac, keď prebiehalo 30 procesov, nepočítajúc tie, ktoré súviseli s otázkou kresťanskej neutrality. Počet prítomných na procesoch svedkov rástol, až nakoniec dosiahol počet asi 30 000 osôb ročne. — Mat. 10:18.

Vládni úradníci občas otvorene vyjadrili svoju nenávisť voči svedkom. Napríklad v Poznani, na procese so šiestimi cestujúcimi dozorcami, jedna sestra dosvedčila, že verejný žalobca jej povedal, že keby Hitler ešte žil, ,záležitosť Jehovových svedkov by rýchlo uviedol do poriadku‘. Tento žalobca neskôr dodal, že on sám by bol ochotný postrieľať tisíce svedkov.

Ale z akého dôvodu? Náboženská činnosť Jehovových svedkov nepredstavovala pre autority absolútne žiadnu hrozbu. To sa jasne prejavilo na inom procese v Poznani, kde obhajca spomenul, že v roku 1956 vtrhol dav ľudí do väznice a oslobodil všetkých väzňov vrátane troch svedkov odsúdených na dlhodobé väznenie. Ale — podľa záznamov vojenského posádkového súdu — všetci traja svedkovia „sa okamžite a dobrovoľne prihlásili ľudovej milícii“.

Ďalšie „zbrane“ — nijaký trvalý úspech

Úrady sa neprestali pokúšať nájsť nejakú „zbraň“, ktorou by dosiahli svoj cieľ — dostať organizáciu Jehovových služobníkov pod kontrolu. V roku 1961 mali zrejme pocit, že sa im to podarilo. Pätnástim bratom, ktorí boli duchovne slabí, prisľúbili väčšiu slobodu pohybu a naviedli ich, aby podali žiadosť o registráciu denominácie, ktorá by konala nezávisle od medzinárodného združenia Jehovových svedkov. Ale bratia vo všeobecnosti ich nepodporovali. O dva roky neskôr bola i táto žiadosť o registráciu zamietnutá.

 Odporcovia teda vyskúšali iný nástroj. Hľadali nejaké „vplyvné“ osobnosti, ktoré by mohli vydierať. Opäť sa zdalo, že majú úspech. Našli istého brata v dôležitom, zodpovednom postavení, ktorý porušoval kresťanské normy mravnosti. Bratia, ktorí mali za úlohu preskúmať obvinenia proti tomuto dozorcovi, boli náhle zatknutí. Tento brat zničil dokumenty, ktoré svedčili proti nemu. Potom začali iní bratia dostávať listy zdanlivo od priateľov, ktorí poškodzovali povesť vážených bratov, a snažili sa ospravedlniť toho, čo sa dopúšťal chýb, alebo naopak. To pochopiteľne spôsobilo medzi bratmi zmätok a práve to chceli vrchnosti.

Ale Jehova vedel, čo sa deje. (Hebr. 4:13) Časom bol predložený nesporný dôkaz, ktorý ukázal, čo sa vlastne stalo, a nemorálny človek, ktorý pripustil, aby sa stal šachovou figúrkou v rukách odporcov, bol vylúčený. Pasca zlyhala. A tak ani ďalšia zbraň proti Jehovovým služobníkom nemala trvalý úspech. — Žalm 124:7.

V roku 1972 sa odporcovia nazdávali, že našli novú zbraň. Jeden hodnostár bezpečnostnej služby veľa rokov zhromažďoval ohováračský materiál proti svedkom. V snahe získať titul doktora humanitných vied ho teraz použil pri písaní diplomovej práce. Práca s názvom „Obsah a forma propagandy, ktorú používa sekta Jehovových svedkov v Poľskej ľudovej republike“ mala neskôr slúžiť ako podkladový materiál pre právnikov v boji proti svedkom.

No ešte pred udelením titulu musela byť diplomová práca obhájená vo verejnej diskusii. Obvykle to bola len formalita. Ale hneď ako sa bratia dozvedeli, kedy a kde sa má diskusia uskutočniť, predložili túto záležitosť Bohu v modlitbe. Napriek tomu, že mali málo času na prípravu,  rozhodli sa využiť to ako príležitosť na obhájenie Jehovovho mena a jeho ľudu.

Preto 31. mája 1972, keď Henryk Skibiński predložil svoju nenávistnú diplomovú prácu na univerzite v Toruni, boli medzi prítomnými i Jehovovi svedkovia. Skibiński tvrdil, že Jehovovi svedkovia sú nepriatelia štátu a jeho spojencov, že sú to špióni nepriateľskej veľmoci a že sú medziiným i proti vede, krvným transfúziám a evolúcii. Ale predsa cítil povinnosť zmieniť sa o tom, že sú známi ako svedomití a čestní občania. Potom vystúpil profesor, ktorý mal udeliť titul, a kritici. Nato boli požiadaní prítomní, aby sa vyjadrili.

Brat Jan Waldemar Rynkiewicz z Bydgoszcza sa chopil príležitosti povedať viac a dôkladne vyvrátil obvinenie, že Jehovovi svedkovia sú nepriateľsky naladení proti štátu a že sú špiónmi. Poukázal na rozpory v diplomovej práci pána Skibińského a na straníckosť jeho argumentácie. (Napríklad  celkom vypustil skutočnosť, že súdy už zrušili obvinenie zo špionáže a mnohých svedkov zbavili viny.) Okrem toho brat Rynkiewicz obrátil pozornosť zvlášť na to, ako svedkovia prispeli k bezkrvnej chirurgii — ďalší bod, ktorý pán Skibiński obišiel. Skúšobná komisia prijala dokumenty, ktoré predložil brat Rynkiewicz. Bratia Zygmunt Sawicki a Józef Rajchel, ktorí boli takisto v publiku, potom odvážne vysvetlili biblický názor na zapájanie sa kresťanov do politiky a svetských konfliktov. Všetci prítomní napäto počúvali. Keď sa pán Skibiński pokúšal vyvrátiť tieto dôkazy, prestal sa ovládať a predsedajúci bol nútený ho prerušiť. Hodnosť doktora humanitných vied mu neudelili, čo veľmi zahanbilo Skibińského príbuzných a priateľov, ktorí zostali stáť s kvetmi v rukách, a nebolo toho, komu by blahoželali.

A tak presne 50 rokov po tom, čo mali svedkovia pamätnú diskusiu s jezuitmi v Krakove, vybojovala víťazný boj aj ďalšia skupina svedkov — tentoraz s rovnako zarytým, ateistickým protivníkom. Odvtedy sa úrady už menej nadšene pokúšali ospravedlniť prenasledovanie svedkov. Aj spôsob, akým úradníci zaobchádzali s Jehovovými svedkami, sa začal meniť.

Zjazdy v lesoch

Koncom šesťdesiatych rokov sa okrem pravidelných zborových zhromaždení v súkromných domoch začali svedkovia z okolia Śląska Cieszyńského stretávať cez leto vo väčších skupinách v lese. Krátko nato sa urobili opatrenia, aby sa zjazdový program pripravoval centrálne, a tieto zhromaždenia, nazývané lesné zjazdy, sa konali po celej krajine.

Spočiatku úrady súdne stíhali organizátorov i prítomných. Ale skutočne bolo niečo zlé na tom, čo svedkovia  robili? Jednoducho rozoberali Božie Slovo. Postupom času si úradníci stále viac zvykali na tieto zjazdy Jehovovho ľudu. Zjazdy sa stále zväčšovali čo do počtu. Najprv prišlo len niekoľko desiatok bratov; v sedemdesiatych rokoch ich už boli zvyčajne stovky.

Koncom sedemdesiatych rokov bola do programu zaradená biblická dramatizácia a často prebiehal i krst. Začali sa používať mikrofóny, reproduktory a magnetofóny. Na niektorých miestach nadobudli tieto zjazdy obvyklejší charakter tým, že sa konali na stálom mieste, ktoré bolo vopred pripravené.

Návšteva členov vedúceho zboru

Koncom novembra 1977 dostali povolenie navštíviť Poľsko Frederick Franz, Theodore Jaracz a Daniel Sydlik z medzinárodného ústredia Jehovových svedkov. Bola to prvá oficiálna návšteva členov vedúceho zboru. Rozprávali  sa s dozorcami, priekopníkmi a dlhoročnými svedkami v rôznych mestách a hovorili im o teokratickom pokroku v iných krajinách a odpovedali na mnohé otázky. Zbory reagovali na návštevu zvýšenou činnosťou pre záujmy Kráľovstva.

O rok neskôr navštívili Poľsko Milton Henschel a Theodore Jaracz. Tentoraz vykonali zdvorilostnú návštevu na Úrade pre náboženské záležitosti. V nasledujúcich rokoch mohol vedúci zbor venovať viac pozornosti dielu v Poľsku a nadviazať užší kontakt s dozorcami po celej krajine. Vďaka takémuto vítanému rozšírenému teokratickému usmerneniu a vplyvu boli teraz zodpovední bratia v Poľsku pripravení zaviesť usporiadanie a urobiť opatrenia pre miestnu organizáciu podobné tým, z ktorých mal Boží ľud úžitok v mnohých iných krajinách. Zároveň nastala pozoruhodná zmena, lebo predstavitelia vlády začali zaujímať tolerantnejší postoj k nám i k našej činnosti.

Skúsenosť s rakúskou pohostinnosťou

Koncom sedemdesiatych rokov mali niektorí bratia možnosť navštíviť oblastné zjazdy mimo Poľska — najprv v Lille (Francúzsko) a neskôr v Dánsku. Potom, v lete 1980, sa stalo niečo neobyčajné.

Hoci bola organizácia Jehovových svedkov ešte stále zakázaná, asi 2000 svedkov dostalo oficiálne povolenie navštíviť oblastný zjazd „Božská láska“ vo Viedni (Rakúsko). Rakúski bratia pohostinne prijali svojich hostí. Vo veľkom stane, ktorý bol postavený pre poľské zhromaždenie, každý sledoval program s ocenením.

Na záver zjazdu sa všetky jazykové skupiny zhromaždili na susednom štadióne. Zjednotene, každá skupina vo svojom jazyku, zaspievali „Ďakujeme ti, Jehova“. Spoločne sa zúčastnili na záverečnej modlitbe, a ani potom nikto  nechcel odísť. Láskyplní rakúski hostitelia zahrnuli svojou pohostinnosťou nielen hostí z Poľska, ale aj z Maďarska, Juhoslávie a iných krajín. Za neutíchajúceho potlesku sa oči naplnili slzami radosti. Praví kresťania sa tu radovali v jednote, ktorá odstránila bolestné bariéry, také typické pre tento starý, zomierajúci svet!

Zjazd „Vernosť Kráľovstvu“, ktorý sa konal v Rakúsku nasledujúci rok, navštívilo vyše 5000 poľských svedkov. Tentoraz sa v stane zišli rakúski bratia a priestory na štadióne prenechali svojim hosťom. Okrem toho poľskí hostia mali možnosť pomáhať pri organizovaní zjazdu, a tak získať cennú skúsenosť, ktorá sa neskôr ukázala ako prospešná, keď sa pripravovali veľké zjazdy na území Poľska.

Desaťročie historických zjazdov v domovskej krajine

V ten istý rok, keď 5000 poľských svedkov usporiadalo zjazd na štadióne v Rakúsku, miestni úradníci v Gdansku dovolili svedkom zorganizovať zjazd v hale Olivia. Dňa 5. júla 1981 tu bolo prítomných 5751 osôb. Aj svedkovia v oblasti Krakova dostali v tom roku povolenie použiť malú športovú halu. Tam, v Skawine, sa konali dva zjazdy „Vernosť Kráľovstvu“.

Situácia vyzerala naozaj sľubne. No žiaľ, 13. decembra 1981 bolo v Poľsku vyhlásené stanné právo! Ozbrojená polícia a vojenské hliadky obsadili celú krajinu. Všetky prechádzajúce autá boli kontrolované. Verejné zhromaždenia boli zakázané. Čo to bude znamenať pre nás?

V niekoľkých prvých týždňoch sa ukázalo, že svedkovia, známi svojou kresťanskou neutralitou, sa budú môcť bez ťažkostí stretávať v súkromných domoch. Napriek cestovným obmedzeniam mohli krajskí dozorcovia stále navštevovať  zbory. Bratia ďalej dostávali literatúru, hoci ešte stále sa vydávala neverejne.

Rýchlo sa však blížilo leto 1982. Ako to bude s oblastnými zjazdmi? Hranice boli uzavreté, takže nikto nemohol cestovať do inej krajiny. Prísne stanné právo vylučovalo akúkoľvek možnosť usporiadať zjazdy v lesoch. Čo teraz? Bratia išli za majiteľmi športových hál a požiadali ich, či by si mohli prenajať haly na účely zjazdu. Povolenie dostali! Správa bola prijatá s nadšením a v celej krajine sa konalo vyše 80 duchovných hostín.

V roku 1983 sa konalo síce menej oblastných zjazdov, ale boli väčšie, a prebiehali väčšinou v prenajatých sálach. Po prvý raz sa ich mohli zúčastniť i svedkovia z krajín západnej Európy. Spolu bolo na týchto zjazdoch prítomných 114 166 ľudí a 2388 bolo pokrstených.

Bolo by možné, aby Jehovovi svedkovia usporadúvali v Poľsku medzinárodné zjazdy s väčšou účasťou? V lete 1984 požiadali bratia úrady o povolenie prenajať si na takéto zjazdy v roku 1985 štyri veľké štadióny. Mesiace plynuli a odpoveď neprichádzala. Ešte v polovici februára 1985 nebolo isté, či bratia dostanú povolenie. Nakoniec prišiel súhlas! Čas bol obmedzený. Rozbehla sa intenzívna práca na dokončovaní mnohých detailov, ktoré boli potrebné, aby mohli prebehnúť štyri trojdňové zjazdy v Chorzówe, Varšave, Wrocławi a Poznani. Zúčastnilo sa na nich vyše 94 000 osôb, ako aj stovky hostí zo zahraničia. Ako sa tešili, keď videli 3140 nových služobníkov Jehovu, ktorí sa dali pokrstiť! So sústredenou pozornosťou a s hlbokým ocenením počúvali program, ktorého súčasťou boli i prejavy štyroch členov vedúceho zboru.

Poľská televízia neskôr natočila dva dokumentárne filmy o živote a činnosti Jehovových svedkov v Poľsku. Tieto programy obsahovali i zábery zo zjazdov. Obidva  programy pod názvom „Dobré posolstvo o Kráľovstve“ a „Ľud zachovávajúci rýdzosť“ odvysielala štátna televízia.

Pevné zachovávanie teokratického poriadku

To však neznamenalo, že tlak z oficiálnych zdrojov celkom prestal. Hoci svedkom v zboroch nič neprekážalo v kázaní z domu do domu, bratia v zodpovedných postaveniach niesli ťažký náklad. Spomeňme si, že organizácia Jehovových svedkov ešte nebola zákonne uznaná; zákaz nebol nikdy oficiálne zrušený. Zjazdy museli usporadúvať vybraní bratia, ktorí pre ne získavali povolenie ako súkromné osoby. Vyskytli sa pokusy cenzurovať zjazdový program. Ale títo bratia boli rozhodnutí nerobiť nič bez súhlasu vedúceho zboru.

V roku 1984 nastala situácia, ktorá sa dotýkala cestujúcich dozorcov. Vyhlásenie stanného práva, ktoré bolo ešte v platnosti, vyžadovalo, aby všetci muži vo veku od 20 do 45 rokov mali svetskú prácu. Na základe tohto zákona boli cestujúci dozorcovia predvolaní na vládne odbory pre náboženské záležitosti v jednotlivých vojvodstvách. Tu boli bratom predložené preukazy so záznamom o ich pridelenom území. Na prvý pohľad to vyzeralo ako legalizácia ich diela, ale preukazy sa museli periodicky obnovovať a každá zmena územia alebo pridelenia sa musela nahlásiť. Bratia rozhodne odmietli toto usporiadanie. Ich pridelenie slúžiť ako pastieri stáda bolo teokratické, nebolo závislé od schválenia alebo usmerňovania svetskými autoritami.

Hojnosť duchovného pokrmu

Dnes majú Jehovovi svedkovia v Poľsku nádhernú literatúru na osobné štúdium i na použitie vo verejnej službe. Ale cesta, ktorá k tomu viedla, nebola vystlaná ružami. Celé roky im bolo tlačiarenské vybavenie konfiškované, kedykoľvek bolo objavené. Potom sa úrady snažili  získať aspoň poloúradný dozor nad tým, čo bratia vyrábali vo svojich „pekárňach“ čiže tlačiarňach.

Bratia však navrhli, aby im bolo povolené privážať knihy, brožúry a časopisy zo zahraničia. Tak ako iné náboženské publikácie, aj tieto by podľa zákona nepodliehali cenzúre. Hoci bratia vyzdvihovali spoločensky výchovnú hodnotu literatúry založenej na Biblii, spočiatku sa zdalo, že je to nedosiahnuteľný cieľ. Ale ich vytrvalosť sa nakoniec vyplatila.

V roku 1984 dostali povolenie priviezť zo Spojených štátov až 60 000 výtlačkov Mojej knihy biblických príbehov. Neskôr získali súhlas prijať ešte väčšie množstvo brožúr ‚Hľa, robím všetky veci nové‘ a Božie meno, ktoré pretrvá navždy. Trvalo trochu dlhšie, kým sa mohla priviezť kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ale predstavte si tú radosť zo štvrť milióna výtlačkov, keď napokon prišla! Potom, obvykle s menšími ťažkosťami, prichádzali zásielky kníh a brožúr vo väčšine prípadov z odbočky Spoločnosti v Selters/​Taunus (Nemecko). V roku 1989 prišla i kniha Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? — vhodný, aj keď kontroverzný námet v ateistických krajinách.

V polovici roku 1988 — takmer rok predtým, ako sa spoločnosť Watch Tower stala zákonným zástupcom Jehovových svedkov v Poľsku — začalo pravidelne dva razy mesačne prichádzať štvorfarebné vydanie Strážnej veže a raz mesačne Prebuďte sa! V súčasnosti prichádzajú státisíce výtlačkov a ich počet sa stále zvyšuje. V celej krajine si už ľudia zvykli na to, že im Jehovovi svedkovia ponúkajú Strážnu vežu a Prebuďte sa! v poľštine na uliciach a železničných staniciach alebo vtedy, keď ich zvestovatelia navštívia doma. Od 1. apríla 1989 vychádza poľská Strážna veža súčasne s anglickým vydaním, tak ako je to v mnohých iných jazykoch.

 Toto obrovské množstvo literatúry, vysoko kvalitnej, čo sa týka formy i obsahu, pomohlo rozšíriť dobré posolstvo o Božom Kráľovstve v nebývalej miere. Počet biblických štúdií, ktoré sa vedú s ľuďmi čestného srdca, sa zvýšil na viac ako 80 000. Tak dostávajú ďalší a ďalší ľudia pomoc, aby nastúpili cestu, ktorá vedie k večnému životu. Ježiš Kristus zjavne doširoka otvoril dvere príležitostí v tejto krajine. — Porovnaj Zjavenie 3:7, 8.

Znovu sa objavujú sály Kráľovstva

V krutých rokoch zákazu, samozrejme, neexistovali žiadne sály Kráľovstva. Ale začiatkom osemdesiatych rokov sa opäť začali objavovať. Boli neoficiálne a boli zriaďované v budovách, ktoré vlastnili svedkovia. V roku 1986 sa konal seminár pre zástupcov zo zborov, ktoré už postavili sálu alebo ju práve stavali. Podrobne sa tu rozoberali technické i právne záležitosti.

V máji 1993 mali bratia 644 vlastných sál Kráľovstva. Ďalších 257 bolo prenajatých a 130 sa stavalo.

Konečne zákonné uznanie!

V roku 1949 bola žiadosť o zákonné uznanie, ktorú podali Jehovovi svedkovia, vládnymi autoritami zamietnutá. V nasledujúcich rokoch sa bratia opakovane pokúšali získať zákonné uznanie, aby mohli lepšie reprezentovať záujmy Jehovových svedkov v Poľsku. Často to zostalo jednoducho bez odpovede.

Potom, v roku 1985, na uľahčenie dovozu literatúry bola zaregistrovaná súdne schválená spoločnosť pod názvom Strażnica — Wydawnictwo Wyznania Świadków Jehowy w Polsce (Strážna veža — Náboženské vydavateľstvo Jehovových svedkov v Poľsku). To bol dôležitý krok k legalizácii našej vydavateľskej činnosti.

 V roku 1987 bol na Úrad pre náboženské záležitosti podaný ďalší návrh stanov. Bol starostlivo vypracovaný pod vedením vedúceho zboru. Nasledovali dva roky korešpondencie a rozhovorov. Medzi členmi delegácie, ktorá hovorila s úradníkmi, boli dvaja bratia, ktorí podpísali prvú žiadosť o registráciu v roku 1949. Predstavte si ich radosť, keď o 40 rokov neskôr, 12. mája 1989, riaditeľ Úradu pre náboženské záležitosti schválil stanovy spoločnosti Strażnica — Towarzystwo Biblijne i Traktatowe, Zarejestrowany Związek Wyznania Świadków Jehowy w Polsce (Biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, zaregistrované náboženské združenie Jehovových svedkov v Poľsku)! Túto správu priniesli všetky druhy oznamovacích prostriedkov a Jehovovi svedkovia na celom svete sa radovali.

Pôvodné predstavenstvo Združenia tvorili Harald Abt, Zygfryd Adach, Stanisław Kardyga, Edward Kwiatosz, Franciszek Mielczarek, Antoni Tomaszewski a Adam Wojtyniak. No v priebehu rokov od schválenia stanov dvaja z týchto bratov zomreli — Harald Abt * a Edward Kwiatosz. Obidvaja verne slúžili Jehovovi až do smrti. Boli nahradení Wiesławom Jaśkom a Janom Klaudiuszom Skowronom.

Získať zákonné uznanie svetských autorít bolo tu v Poľsku dôležité, ale, samozrejme, druhoradé v porovnaní s uznaním a schválením Jehovu Boha, ktorého zvrchovanosť bude čoskoro ospravedlnená pred celým stvorením. — Zjav. 4:11.

Vo väčšom rozsahu než kedykoľvek predtým

Krátko po tom, čo prebehla zákonná registrácia, sa v lete roku 1989 konali vo Varšave, Chorzówe a Poznani medzinárodné zjazdy „Zbožná oddanosť“. Delegáti takmer  z každého kontinentu vrátane tisícov delegátov z iných východoeurópskych krajín a piatich členov vedúceho zboru sa tešili, že tu mohli byť prítomní. Program pre zahraničných delegátov v Chorzówe, Poznani a Varšave bol simultánne prekladaný do mnohých jazykov. Celková účasť 166 000 prítomných a 6093 pokrstených boli dôvodom na veľkú radosť.

Potom, 9. až 12. augusta 1990, sa na varšavskom štadióne Dziesięciolecia konala ďalšia historická udalosť. Najväčší štadión poľského hlavného mesta sa naplnil. Delegáti zo Sovietskeho zväzu sedeli na jednej strane a ich poľskí bratia a hostitelia na druhej. Bol to nezabudnuteľný zážitok, keď každá skupina počúvala program vo svojom jazyku.

Len niekoľko dní predtým bol však úspech zjazdu ohrozený. Sovietski úradníci vyhlásili cestovné obmedzenia pre svojich štátnych príslušníkov cestujúcich do Poľska. Pracovníci sovietskych cestovných agentúr svedkov varovali, že sa budú musieť z hraníc vrátiť späť. Ale bratia sa s dôverou v Jehovu ďalej pripravovali na zjazd. Práve včas sa dátum zavedenia cestovných obmedzení odsunul na čas po zjazde. Viac ako 17 000 sovietskych svedkov sa okamžite prevalilo cez hranice. Bohatý program duchovných lahôdok, z ktorého sa tešili, bol veľkou odmenou za obete, ktoré podstúpili, aby tu mohli byť.

A to ešte nebol koniec. Na druhý rok, v roku 1991, sa konali ďalšie zjazdy, tentoraz vo viacerých mestách. Opäť bolo zrejmé Jehovovo požehnanie. Šesť dní pred tým, ako sa mal začať zjazd v Chorzówe, sa technický štáb známej rockovej skupiny rozhodol v súvislosti s nadchádzajúcim koncertom zavesiť na vežu štadióna veľký reklamný plagát. Zobrazoval satanské obrazy a symboly. Zjazdový výbor niekoľkokrát protestoval a žiadal, aby bol plagát odstránený,  ale bezvýsledne. Obrátili sa k Jehovovi vo vrúcnej modlitbe. V noci náhly nápor vetra roztrhal plagát na kusy, a tak vyriešil problém!

V tom istom roku bolo viac ako 22 000 poľských delegátov medzi účastníkmi zjazdov v Budapešti (Maďarsko), Ľvive (Ukrajina) a Prahe (teraz Česká republika). Veľmi sa tešili z tejto príležitosti zúčastniť sa duchovného spoločenstva s inými členmi celosvetového bratstva.

Čo sa dalo urobiť pre to, aby bolo v Poľsku vhodné stredisko, z ktorého by bolo možné dozerať na zbory a na kázanie dobrého posolstva?

Kancelária odbočky pre Poľsko

Po strate kancelárie v Lodži v roku 1950 neboli oddelenia, ktoré sa bežne nachádzajú v kancelárii odbočky, pod jednou strechou, ale takmer 40 rokov boli na viacerých miestach. Keď bola Náboženská spoločnosť Jehovových svedkov legalizovaná, toto usporiadanie sa mohlo zmeniť. Za dočasnú kanceláriu, z ktorej bolo riadené dielo, bol vybratý dom na ulici Prosta 17 v Markách pri Varšave. Potom sa začal prieskum, ktorého cieľom bolo nájsť trvalé miesto na stavbu kancelárie odbočky.

V októbri 1989 bol v malom meste Nadarzyn, asi 20 kilometrov juhozápadne od Varšavy, kúpený vhodný pozemok i s opusteným motelom. Regionálna stavebná kancelária Spoločnosti v Európe vyhotovila stavebné plány a onedlho sa začala výstavba. Niekedy pracovalo na stavenisku až 600 dobrovoľníkov. A tak za prekvapujúco krátky čas jedného roku a ôsmich mesiacov bol dokončený komplex budov, kde môže bývať a pracovať rodina bétel. Dňa 28. novembra 1992 boli nové priestory oficiálne zasvätené.

Diváci žasli, keď videli výkonnosť bratov i spôsob, akým pracovali. Noviny Gazeta Stołeczna (Noviny hlavného  mesta) priniesli článok nazvaný „Božím spôsobom“, ktorý obsahoval tento komentár: „Práca je v plnom prúde; nikto nepostáva podaromnici. Pri práci každý nosí ochrannú prilbu. Keď sa má na druhý deň liať betón na podlahu, tesári pracujú tak dlho, ako je potrebné, aby dokončili vonkajšiu kostru. Je nemysliteľné, aby dobrovoľníci, ktorí prídu pracovať na druhý deň, narazili na nejaké zdržanie... Hlavným cieľom svedkov je odovzdať dobré posolstvo každému, kto po ňom túži. Stavitelia domu bétel nezabúdajú na svoje poslanie. Po práci si niektorí z nich vezmú Bibliu a niekoľko Strážnych veží a idú kázať Božie Slovo z domu do domu. S mnohými ľuďmi v Nadarzyne a okolí majú pravidelné biblické rozhovory.“

Bratia v Poľsku sú vďační Jehovovi, že bolo možné, aby tento projekt dokončili. Dúfajú, že nová kancelária odbočky uľahčí teokratickú činnosť v Poľsku. Chcú tiež vyjadriť svoju vďačnosť celosvetovému bratstvu, ktoré im v toľkých rôznych ohľadoch pomohlo modlitbami i prakticky, aby vytrvali až do tohto dňa.

Rozhodnutí ďalej vytrvávať

Snahy náboženských i svetských odporcov o vyhladenie Jehovových svedkov zlyhali. Svedkovia sú dnes treťou najväčšou náboženskou skupinou v Poľsku! Veľký počet obyvateľov, ktorí nie sú Jehovovými svedkami, má príbuzných alebo známych, ktorí nimi sú. V posledných rokoch oznamovacie prostriedky o svedkoch veľa hovorili i písali, obvykle objektívne, a často dokonca pozitívne. Najviac k tomu prispeli veľké zjazdy. Ale aj bratia mohli poskytnúť oznamovacím prostriedkom viac hodnotných informácií.

Na začiatku roku 1991 sa vytvorili Výbory pre styk s nemocnicou. Členovia týchto výborov mali užitočné rozhovory s lekárskym personálom v mnohých veľkých  poľských mestách. To viedlo k pozitívnej zmene postojov v lekárskych kruhoch voči Jehovovým svedkom a voči ich stanovisku ku krvným transfúziám. Noviny Ziemia Gorzowska napísali o nemocnici vo Skwierzyne toto: „Lekársky personál si už zvykol na ich zásady; krv už nikomu nevnucujú.“

Pred niekoľkými rokmi boli stovky Jehovových svedkov vo väzení pre svoj postoj kresťanskej neutrality. Dnes sú však Jehovovi svedkovia v Poľsku oslobodení od vojenskej služby ako pokrstení kazatelia, ordinovaní služobníci Boha. Toto oslobodenie im udeľuje vláda na základe potvrdenia, ktoré Spoločnosť vydáva tým, ktorí zodpovedajú požiadavkám. Hoci v súčasnosti nie sú uväznení z dôvodu neutrality  žiadni svedkovia, nezabudli na tých väzňov, s ktorými sa stretli v minulých rokoch a ktorí prejavili úprimný záujem o Božie Slovo. Ďalej ich navštevujú a pomáhajú im, aby uviedli svoj život do súladu s Božou vôľou.

Aké je radostné, že v roku 1993 dosiahol počet zvestovateľov v Poľsku vrchol 113 551. Tieto desaťtisíce svedkov majú naozaj množstvo dôvodov na to, aby boli vďační Jehovovi! Videli, ako sa pravda prenášala z generácie na generáciu, takže niektoré poľské rodiny sa dnes môžu pýšiť tým, že pochodeň pravdy nesie už piata generácia! Osobne zakúsili milujúcu láskavosť úzko spätého medzinárodného kresťanského bratstva! Boli svedkami toho, že Jehova stál pri nich vo veľmi ťažkých časoch a dával im potrebnú silu, aby zostali na strane Božieho nebeského Kráľovstva v rukách Ježiša Krista! Zažili posilnenie svojej viery a prehĺbenie dôvery v Stvoriteľa, ktoré sa vycibrili nespočetnými skúškami a prenasledovaním! — Jak. 1:2–4.

A tak nie s nádychom pyšnej vystatovačnosti, ale s pokornou vďakou za Jehovovu láskyplnú starostlivosť potvrdzujú pravdivosť božského sľubu: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech.“ — Iz. 54:17.

[Poznámky pod čiarou]

[Grafy na strane 252]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Zvestovatelia

125 000

100 000

75 000

50 000

25 000

0

1981 1983 1985 1987 1989 1993

Hodiny (milióny)

20

16

12

8

4

0

1981 1983 1985 1987 1989 1993

 [Mapa na strane 170]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Gdansk

Chojnice

Gorzów Wielkopolski

Bydgoszcz

Białystok

Nadarzyn

Poznaň

Varšava

Lodž

Wrocław

Lublin

Kielce

Katovice

Krakov

[Obrázky na strane 183]

Tu v Krakove ponúkol Franciszek Puchała značnú odmenu komukoľvek, kto z Biblie dokáže pravdivosť určitých základných cirkevných náuk

[Obrázky na strane 191]

Wilhelm a Amelia Scheiderovci krátko po tom, čo začali slúžiť v bételi v Poľsku

[Obrázky na strane 193]

Jan Śmieszko, ktorý bol na tomto súde v Chojniciach súdený za rúhačstvo; kňaz, ktorý svedčil proti nemu, priznal prehru

[Obrázok na strane 197]

Skupina svedkov v južnom Poľsku pripravená na činnosť, 1933

[Obrázok na strane 199]

Keď bol „Złoty Wiek“ ​(Zlatý vek) zakázaný, bratia zmenili názov na „Nowy Dzień“ ​(Nový deň)

[Obrázky na strane 202]

Niekoľkí z tých, ktorí dokázali svoju vieru vo väzniciach a koncentračných táboroch: 1. Paulina Woelfleová, 5 rokov. 2. Jan Otre̗bski, 4 roky. 3. Harald a Elsa Abtovci; on 14 rokov; ona 7. 4. Franz Schipp, 3 roky

[Obrázky na strane 207]

Na tomto cintoríne sa v roku 1940 Jan Sadowski (na obrázkoch vtedy a dnes) chopil príležitosti vydať dôkladné svedectvo veľkému zástupu

[Obrázok na strane 215]

V roku 1946 sa 5300 nadšených poľských svedkov zhromaždilo na povojnovom zjazde v Katoviciach

[Obrázky na strane 216]

Kancelária odbočky v Lodži v roku 1948 a rodina bétel, ktorá tam slúžila

[Obrázok na strane 217]

Henryka Żurová bola tri roky po zhotovení tejto fotografie umučená, lebo odmietla po katolícky sa prežehnať

[Obrázok na strane 223]

Paweł Muhaluk (vľavo) a Stefan Behunick, misionári vypovedaní z Poľska

[Obrázky na strane 227]

Na tomto súde vo Varšave boli v roku 1951 Jehovovým svedkom vymerané tvrdé tresty. V prednom rade sprava doľava: Wilhelm Scheider, Edward Kwiatosz, Harald Abt, Wladyslaw Sukiennik a strážca

[Obrázky na strane 235]

Tlačiarenské stroje, ktoré zostrojili a používali svedkovia na tlačenie biblickej literatúry počas zákazu, a skupina sestier, ktoré mnoho rokov riskovali svoj život a slobodu, aby tlačili a doručovali túto literatúru

[Obrázky na strane 238]

Tu na univerzite v Toruni Jan W. Rynkiewicz a dvaja ďalší bratia verejne vyvrátili ohováračské obvinenia proti svedkom

[Obrázok na strane 240]

„Lesný zjazd“ v roku 1981

[Obrázok na strane 251]

Poľský výbor odbočky v roku 1992