Cyprus

KEĎ v prvom storočí apoštol Pavol a jeho spoločníci na cestách kázali na Cypre, narazili na silný odpor. Jeden falošný prorok, čarodejník menom Bar-jesus, sa snažil ovplyvniť prokonzula, aby im zabránil v službe. Vzhľadom na metódy, ktoré tento čarodejník používal, Pavol ho otvorene označil za ,Diablovho syna, plného podvodu a podlosti každého druhu, nepriateľa všetkého spravodlivého, toho, ktorý prekrúca Jehovove pravé cesty‘. (Sk. 13:6–12) Aj v novej dobe niektorí duchovní na Cypre používali podobné metódy v snahe zabrániť tamojším ľuďom dozvedieť sa o Jehovovom veľkolepom predsavzatí požehnať všetky rodiny zeme.

Ale nie všetci ľudia tu na Cypre súhlasia s tým, čo títo duchovní hovoria a robia. Cyperčania sú povestní svojou pohostinnosťou. Návštevníkom je obvykle ponúknuté ovocné želé, alebo, ak je horúci letný deň, môžu si posedieť pri pohári chladnej limonády v tieni viniča obťažkaného hroznom.

 Podnebie je tu mierne. Cyprus leží vo východnej časti Stredozemného mora, asi 100 kilometrov na západ od sýrskeho pobrežia a asi 60 kilometrov na juh od Turecka. Už samotný ostrov je krásny. Piesočné pláže siahajú k teplým vodám Stredozemného mora. Pohorie Troodos, ktoré sa tiahne juhozápadnou časťou ostrova, ponúka tým, čo chcú uniknúť letnej horúčave, chladné prostredie presiaknuté vôňou borovíc. Bežne tu možno vidieť vinič a figovníky, ale aj olivovníky a svätojánsky chlieb. Keď sú mandľovníky v kvete, vyzerá to, akoby krajinu pokryl sneh. A keď kvitnú citrusové stromy, vzduch napĺňa prenikavá vôňa. Na vidieku často vidieť pastierov, ako vedú svoje stáda oviec a kôz na pastvinu. Spôsob života mnohých týchto ľudí siaha hlboko do času pred naším letopočtom.

Cyprus v dejinách

Hoci má tento ostrov dĺžku len 206 kilometrov, bol rôznymi spôsobmi ovplyvnený všetkými siedmimi svetovými mocnosťami biblickej histórie a šesť z nich malo nad ním priamu kontrolu. Ôsma svetová veľmoc, Spojené národy, tu takisto dala pocítiť svoju prítomnosť, keď sa usilovala zachovať pokoj medzi grécky hovoriacimi komunitami a tými, ktoré hovoria po turecky.

Kresťanstvo sa dostalo na Cyprus v prvej polovici prvého storočia n. l. Po vlne prenasledovania, ktorá nasledovala po smrti Štefana v Jeruzaleme, niektorí učeníci, ktorí boli rozptýlení, išli na Cyprus a kázali veľkej komunite Židov, ktorí v tom čase žili na ostrove. (Sk. 11:19) Cyprus bol neskôr, okolo roku 47–48 n. l., jednou zo zastávok na Pavlovej prvej misionárskej ceste. Jeden z Pavlových spoločníkov na cestách bol rodák  z Cypru, ktorý sa tešil zo spoločenstva s apoštolmi Ježiša Krista v Jeruzaleme po vyliatí svätého ducha v roku 33 n. l. Premenovali ho na Barnabáša (Syna útechy). (Sk. 4:34–37) Počas služby na Cypre Pavol a Barnabáš vydávali svedectvo najprv v Salamide na východnom pobreží a potom postupovali cez ostrov k Paphosu na západe. Zrúcaniny Salamidy a Paphosu svedčia o význačnosti týchto miest v čase, keď tu vykonával službu Pavol so svojimi spoločníkmi.

Práve v Paphose prijal rímsky prokonzul Sergius Paulus kresťanstvo, a to napriek rušivým zásahom čarodejníka Bar-jesusa. Ako hovorí Biblia, prokonzul „žasol nad Jehovovým učením“. — Sk. 13:12.

Asi o dva roky sa Barnabáš so svojím bratrancom Markom vrátil na Cyprus, aby tu pokračoval v evanjelizačnej činnosti. — Sk. 15:36–41.

,Bádatelia Biblie sú univerzita‘

Aj v dnešnej dobe prebieha na Cypre rozsiahle evanjelizačné dielo. Úprimní ľudia sú vďační, že sa môžu dozvedať, čo učí sama Biblia na rozdiel od ľudských tradícií. Prvý náznak toho, že sa také učenie dostalo na Cyprus, sa objavuje v Strážnej veži z 1. októbra 1922. Jeden list, ktorý bol v tom čísle uverejnený, nasvedčuje, že nejaký arménsky duchovný dostal traktát ukazujúci, že duša ako taká zomiera, že nie je nesmrteľná. Bol vďačný za to, čo si prečítal. Ale hlboko ho znepokojoval duchovný stav cirkví na Cypre. Napísal o nich: „Je tu veľa... cirkevných budov. Ale nie je tu nijaký duchovný život; ten už dávno neexistuje. Duchovenstvo žije oveľa hanebnejším životom ako bežní ľudia. Nezostáva mi nič iné, ako nariekať, plakať a kričať ako Jeremiáš. Snažím  sa podľa svojich schopností robiť, čo môžem, aby som odovzdal mlieko pravdy Grékom, Arménom, Turkom a Židom.“ Aj ďalší Arméni, ktorí boli mimo Cypru, robili, čo mohli, aby sa podelili o biblickú pravdu s ľuďmi na Cypre.

Potom v septembri 1924 sa na rodný Cyprus vrátil zo Spojených štátov Cyrus Charalambous. Bol to Bádateľ Biblie a priniesol si so sebou veľa traktátov vrátane veľkej zásoby traktátov Kde sú mŕtvi? Išiel na centrálny poštový úrad v Nikózii, hlavnom meste, a všetkým predstaveným dedín, ako aj učiteľom v každom meste a dedine poslal nejakú literatúru. V tých dňoch sa pošta roznášala na chrbte osla a zásielky boli doručované do dedín raz za týždeň.

Jeden výtlačok, traktát s názvom Peoples Pulpit (Kazateľnica národov), sa dostal do rúk učiteľovi v Xylophagou, dedine v zemiakárskom kraji v juhovýchodnej časti ostrova. Tohto učiteľa navštívil miestny roľník, Antonis Spetsiotis. Antonis, študijný typ človeka, sa začal obzerať po niečom, čo by si mohol prečítať. Zbadal traktát a o chvíľu bol už zahĺbený do jeho obsahu. Porozprával sa o ňom s ďalším dedinčanom, Andreasom Christouom. Časom si obstarali a prečítali ďalšie publikácie od Watch Tower Bible and Tract Society. O to, čo sa dozvedali, sa delili aj s ďalšími a niektorí z týchto ľudí sa k nim pripojili v štúdiu Biblie.

Jedným z tých, čo prejavili záujem, bol Cleopas, teológ gréckej ortodoxnej cirkvi. Hoci sa stal priateľom Jehovovho ľudu, nikdy nezaujal rozhodný postoj na strane pravdy. Hovorieval však: ,Katolicizmus je materská škola, protestantizmus je základná škola, ale Bádatelia Biblie sú univerzita.‘

 No nie každý hovoril o Bádateľoch Biblie priateľsky. Antonis Spetsiotis a Andreas Christou vyvolali svojím neformálnym vydávaním svedectva v dedine hnev. Dozvedel sa o tom aj cyperský arcibiskup, a tak boli vyslaní teológovia, ktorí mali zabrániť vplyvu týchto dvoch bratov. V nasledujúcich dvoch rokoch sa konalo množstvo debát — teológ na jednej strane, brat Spetsiotis na druhej strane. Na tieto príležitosti sa neprenajímali sály; dobre poslúžila aj miestna kaviareň, lebo práve tam sa ľudia schádzali. Nakoniec boli obidvaja bratia exkomunikovaní z gréckej ortodoxnej cirkvi a stratili právo byť zosobášení alebo pochovaní. Keď potom Andreasovi  Christouovi zomrelo dieťa, miestny kňaz odmietol dieťa pochovať na dedinskom cintoríne, kým Andreas nenavštívi cirkevné bohoslužby v nedeľu ráno. Ako sa to skončilo? Dieťa bolo nakoniec pochované, ale Andreas do kostola nešiel.

Medzitým spoznal pravdu Tryfon Kalogirou, hygienik z istej dediny v nikózijskom okrese. Keď pri svojej práci navštevoval dediny, obratne používal Bibliu, aby odhaľoval náuky o pekelnom ohni a o trojici. Keď mu však pre chorobu amputovali jednu nohu, ľudia sa mu vysmievali a hovorili, že Boh ho trestá za to, že zmenil náboženstvo. To mu spôsobovalo veľké utrpenie, tak ako Jóbovi pridávali k žiaľu prekrútené argumenty jeho  druhov. (Porovnaj Jóba 4:7, 8; 12:4.) Tryfon však zostal verným bratom až do svojej smrti v roku 1960.

Horliví priekopníci šíria dobré posolstvo

V roku 1934 dostalo dielo na ostrove vynikajúci impulz, keď z Grécka prišli dvaja priekopníci, brat Matheakis a brat Triantafilopoulos. Kancelária ústredia v Brooklyne v New Yorku im poslala 43 kartónov kníh v gréčtine, turečtine a iných jazykoch. Bratia boli horliví, ale spočiatku museli bojovať s veľkým nezáujmom. Pod  zavádzajúcim vplyvom duchovenstva si ľudia mysleli, že bratia sú komunisti alebo protestanti, a boli upozornení na to, že bratia sa snažia zmeniť ľuďom náboženstvo. Ale ľudia vo väčších mestách, najmä podnikatelia, boli zvedaví a chceli vedieť, čo je to za „nové náboženstvo“.

Priekopníci dostali z Brooklynu mená niekoľkých odberateľov časopisov Spoločnosti. Jedným odberateľom bol teológ Cleopas. Dostal veľa publikácií Spoločnosti a niekoľko ráz dokonca pozval priekopníkov k sebe na jedlo. Brata Matheakisa vzal so sebou aj do Helenistického klubu v Larnake, kde ho predstavil ako ,muža z Atén, ktorý reprezentuje organizáciu vydávajúcu užitočné knihy na vysvetlenie Biblie‘. V ten večer mal brat Matheakis príležitosť rozšíriť 84 viazaných kníh a 120 brožúrok a získať 10 predplatných na Zlatý vek.

Z Larnaky na juhovýchodnom pobreží sa títo dvaja priekopníci vydali do Xylophagou, vzdialeného asi 26 kilometrov, kde sa stretli s Antonisom Spetsiotisom a s Andreasom Christouom. Títo dvaja bratia robili, čo bolo v ich silách, aby druhým odovzdali to, čo sa dozvedeli. Ale akí boli šťastní, keď mali príležitosť získať presnejšie porozumenie Písiem! V ich dedine vznikol prvý zbor Jehovových svedkov na Cypre.

Priekopníci pokračovali ďalej do Famagusty. Bolo to miesto pomarančových hájov a veterných mlynov blízko zrúcanín starobylej Salamidy. Kým tam priekopníci kázali, prišiel list od Spoločnosti. Oznamoval im, že z Egypta im prichádza pomôcť v práci po grécky hovoriaci manželský pár Lagakosovcov. Aká to bola vítaná správa! Po ich príchode sa skupina rozhodla, že brat a sestra  Lagakosovci sa sústredia na mestá a ostatní priekopníci budú vydávať svedectvo vo vidieckych oblastiach.

Čoskoro vznikol ďalší zbor. Tentoraz v Nikózii. V starej časti mesta obohnanej múrom bola početná turecko-cyperská populácia a bratia mali svoje miesto zhromaždení v dome, ktorý vlastnil istý moslim.

Postupne sa ukazovali ďalšie výsledky. Niektorí grécko-cyperskí bratia sa ujali priekopníckej služby. Jedným z nich bol Christos Kourtellides, nízky muž s iskrou v jasných modrých očiach. Akým vynikajúcim príkladom odvahy a lojálnosti bol tento muž! Počas 17 rokov svojej priekopníckej služby kázal takmer vo všetkých 650 dedinách na ostrove. Nebol to ľahký život. Keď mu nikto neponúkol nocľah, často spal vonku. Ešte aj jeho smrť otvorila cestu dobrému svedectvu. Kňaz v jeho rodnej dedine odmietol dať povolenie, aby bol brat pochovaný na miestnom cintoríne. Muselo byť podané odvolanie k okresnému komisárovi. Keď bolo jeho telo napokon pochované, smútočný prejav si prišlo vypočuť 150 ľudí.

Návrat brata Triantafilopoulosa do Grécka a odchod Lagakosovcov do Sýrie znamenal koniec pôvodnej skupiny priekopníkov. No v roku 1938 tu hovorili o dobrom posolstve už štyria miestni priekopníci a sedem zborových zvestovateľov a Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti navštívilo 40 ľudí.

V tom istom roku prišiel do kontaktu s pravdou Panagiotis Gavrielides spolu s istou rodinou v susedstve. Matka tejto rodiny a jej tri dcéry spolu s Panagiotisom vytvorili uprostred veľkého prenasledovania v dedine Polemidhia malú skupinu na štúdium Biblie a na službu.  O reakcii dedinčanov Panagiotis povedal: ,Keď sa naša skupinka stretla, obyčajne sme počuli silné búchanie na dvere a na okná. Jeden muž bol taký odporca, že vošiel do domu sestier a zbil ich. Ja som takisto musel ísť na ošetrenie do nemocnice. Zvláštne však je to, že keď sa tento muž o niekoľko dní vracal z práce domov a prechádzal nákladným autom cez most, spadol do rieky a zahynul.‘

Cenzúra v čase vojny

Cez druhú svetovú vojnu bola na základe smerníc o cenzúre konfiškovaná literatúra, ktorú vydávala Watch Tower Bible and Tract Society. Časopisy na štúdium Biblie, ktoré boli poslané na Cyprus, bratia nedostali. Hromadili sa na generálnom poštovom úrade v hlavnom meste.

Ako sa svedkovia vyrovnali s tým, že nemali takmer žiadnu literatúru? Na listy papiera tlačili úryvky zo skorších publikácií Spoločnosti a tie rozširovali vo zvestovateľskej službe. Keď sa k nim z času na čas dostala nejaká Strážna veža, rýchlo ju preložili a použili na  štúdium. V tomto čase sa konali aj zjazdy. A keďže počet zvestovateľov vzrástol, vytvoril sa ďalší zbor.

Napokon, niekoľko mesiacov pred skončením vojny, úrady uvoľnili 3000 časopisov a 17 kartónov našich kníh a brožúrok. Samozrejme, zamestnanci pošty sledovali, ako sa literatúra hromadí, a niektorí z nich prejavili záujem. Vďaka tomu bolo možné rozšíriť medzi nimi 45 kníh.

Budú sa môcť zosobášiť?

Aj ďalšie situácie týkajúce sa Jehovových svedkov pripomínali úradníkom prítomnosť svedkov. V roku 1939 sa chcel brat Matheakis oženiť. Ale uzavrieť manželstvo nebolo v tých dňoch pre Jehovových svedkov na Cypre ľahké. Prečo? Lebo úrady neuznávali Jehovových svedkov ako náboženskú skupinu, a tak nevydali povolenie na civilný sobáš. Vojnové podmienky marili úsilie nadviazať kontakt s bratmi v ústredí v Brooklyne a požiadať ich o radu. Nakoniec kancelária odbočky v Londýne vydala potvrdenie o tom, že Jehovovi svedkovia na Cypre sú spojení so združením International Bible Students Association v Anglicku. Na základe tohto potvrdenia povolili britské úrady na Cypre bratovi Matheakisovi civilný sobáš.

V priebehu rokov sa táto verná dvojica stala známou pre svoju pohostinnosť. Ich dom bol bratom vždy otvorený a zapísali sa do pamäti svojou láskavosťou voči všetkým, čo boli v núdzi.

Príchod absolventov Gileádu

Prvý absolvent Gileádu, ktorý prišiel na ostrov, bol Antonios Karandinos, Grék, ktorý býval v Spojených štátoch. Na Cyprus prišiel v roku 1947, keď tu bolo len 33 zvestovateľov Kráľovstva. Predtým pracoval ako  námorník a bol to muž mohutnej postavy. Bol aj neochvejným zástancom pravdy, čo bolo dôležité zoči-voči silnému odporu, s ktorým sa stretával počas svojej služby na Cypre.

Prudký odpor nastal najmä potom, keď bratia začali ponúkať časopisy pri vydávaní svedectva na ulici. Vo Famaguste pôsobil jeden muž ako nástroj cirkvi a sústavne robil bratom ťažkosti. Podnecoval ľudí proti svedkom. Pri jednej príležitosti to viedlo k tomu, že brata Karandinosa obkolesil dav, a to spôsobilo dopravnú zápchu. Brat Karandinos a strojca ťažkostí boli predvedení pred súd a obidvaja dostali pokutu. Neskôr došlo k ďalším prípadom. Niekedy museli bratia zavolať políciu, aby vyslobodila zvestovateľov z davu.

Keď v roku 1948 prišli na Cyprus ďalší dvaja misionári, ktorí museli odísť z Grécka, pre bratov na Cypre to bol šťastný deň. V máji toho istého roku prišiel aj Don Rendell, absolvent ôsmej triedy Gileádu, ktorý musel opustiť Egypt. V tom roku Spoločnosť zriadila na Cypre kanceláriu odbočky a dozorcom sa stal Anthony Sideris. V priebehu rokov boli na Cyprus pridelení ďalší absolventi Gileádu a v niektorých väčších mestách boli zriadené misionárske domovy. Títo bratia boli veľkým prínosom, čo sa týka organizovania zborov teokratickým spôsobom a ujímania sa vedenia v školení zvestovateľov v službe.

Ale kým mohli poskytnúť výdatnú pomoc, museli sa naučiť hovoriť po grécky, a to niekedy viedlo k humorným zážitkom. Keď jeden brat citoval Zjavenie 12:7, povedal: ,Michael a Angličania bojovali s drakom‘, namiesto „Michael a jeho anjeli“, lebo slová „anjeli“ a „Angličania“ znejú v gréčtine veľmi podobne. Ale  majitelia domov veľmi často venovali pozornosť cudzincovi, ktorý sa snažil hovoriť ich jazykom. Raz sa stalo, že istý nový brat povedal po svojom krste jednému misionárovi: ,To, čo na mňa zapôsobilo, keď si ma navštívil, bola skutočnosť, že ako cudzinec si si dal tú námahu, aby si sa naučil môj jazyk. Preto som cítil, že by som mal preskúmať to, čo si mi priniesol.‘

Cirkev vyvoláva u ľudí zvedavosť na svedkov

Hoci v roku 1948 bolo na ostrove v priemere len asi 50 zvestovateľov Jehovovho Kráľovstva, ortodoxná cirkev cítila povinnosť ,skoncovať s týmto kacírstvom‘, ako sa vyjadrili. Aké taktiky používali? Vydali encykliku,  ktorá nás verejne odsudzovala a ktorá bola uverejnená v mnohých denníkoch a čítala sa v kostoloch po celom ostrove. Posielali deti, aby rozširovali výtlačky tejto encykliky z domu do domu a lepili ich na múry a telegrafné stĺpy. Označovali nás za nevlastencov, antikristov a propagátorov sionizmu.

Ako reagoval Jehovov ľud? Ľudia boli teraz na svedkov zvedaví. Chceli vedieť, prečo nám cirkev tak silne  odporuje. A tak naši bratia podnikli štvormesačnú kampaň, počas ktorej nechali ľuďom 72 000 brožúrok — sedem ráz toľko ako celkové množstvo literatúry, ktoré bolo rozšírené počas celého predchádzajúceho roku. To dalo ľuďom príležitosť osobne sa dozvedieť, čo učia Jehovovi svedkovia. Mnohí si naše publikácie zo zvedavosti prečítali. Naproti tomu, niektorí bratia boli bití a kameňovaní. V Limassole bol jeden brat so sestrou predvedený pred súd, boli obvinení z obracania ľudí na inú vieru a z vyvolávania nepokojov a odsúdení na jeden mesiac väzenia.

Diskusia v arcibiskupstve

V tom čase stretol Don Rendell v Nikózii istého vplyvného muža, ktorý bol úzko spojený s ortodoxnou cirkvou. Brat Rendell neskôr k tejto skúsenosti povedal: ,Po zaujímavom rozhovore som mužovi nechal knihu „Boh nech je pravdivý“. Na opätovnej návšteve chcel vedieť viac. Povedal však, že by si rád vypočul diskusiu medzi mnou a arcibiskupom gréckej ortodoxnej cirkvi, s ktorým sa poznal. „Boli by ste ochotný?“ spýtal sa.

 Brat Sideris, dozorca odbočky, súhlasil, že pôjde so mnou do arcibiskupského paláca. Po príchode nám povedali, že arcibiskup je „indisponovaný“, ale že sa budeme môcť porozprávať s teológom cirkvi, ktorý je spojený s cirkevným dvorom. Po dlhej diskusii som sa teológa opýtal, aký by bol postoj gréckej ortodoxnej cirkvi, keby bol rozpor medzi Bibliou a cirkevnými tradíciami. Odpovedal, že cirkev by uznala cirkevné tradície. A v jeho prípade to tak naozaj bolo! Keď sme citovali list Kolosanom, 1. kapitolu, 15. verš, kde sa hovorí, že Ježiš je „prvorodený celého stvorenia“, okamžite vyhlásil: „To je ariánske kacírstvo!“ Očividne sa ukázalo, kto je pravým podporovateľom Biblie.‘

Široká a bezplatná publicita

Napriek pokračujúcemu odporu vzrástol priemerný počet zvestovateľov zo 141 v roku 1949 na 204 v roku 1950 a na Pamätnej slávnosti sa v roku 1950 zúčastnilo 241 osôb. V tom roku sa v Paphose, kde kedysi kázal apoštol Pavol, konal krajský zjazd. Prenajalo sa kino, ale miestny biskup a ďalší poprední ľudia v meste vyvíjali nátlak na majiteľa kina, aby zrušil s nami zmluvu. Miestna rada sa snažila donútiť nás zrušiť zjazd tak, že obmedzila počet ľudí, ktorí môžu byť v kine, a za použitie budovy požadovala prehnane vysoký poplatok. Keď sa bratia snažili požiadať britského splnomocnenca pre tento okres, aby situáciu vyriešil, všetky ich pokusy boli zmarené. A tak dozorca odbočky, sám Brit, osobne navštívil splnomocnencov dom a vysvetlil, že miestni úradníci spôsobujú Jehovovým svedkom problémy. Boli sme veľmi vďační za to, čo pre nás splnomocnenec urobil. Dostali sme k dispozícii veľký dvor susediaci  s kinom, kde bolo dosť miesta pre tých, ktorí nemohli sedieť vnútri.

Paphoský biskup zúril. Tak ako kedysi staroveký čarodejník Bar-jesus, ktorý sa snažil odvrátiť rímskeho prokonzula Sergia Paula od Pavlovho kázania, aj biskup využil celý svoj mimoriadne silný cirkevný vplyv. (Porovnaj Skutky 13:6–12.) Nechal rozšíriť leták, v ktorom ľuďom oznámil, že dvaja svedkovia priekopníci žijúci v paphoskom okrese boli exkomunikovaní z cirkvi. Po tomto letáku nasledoval onedlho ďalší, ktorý Jehovových svedkov opovržlivo označil za „kacírstvo známe ako chiliazmus“, ktoré, ako uvádzal leták, je „satanským výplodom nezdravého fantazírovania v uplynulom storočí“. Mladí ľudia, ktorí v snahe podporiť cirkev rozširovali letáky, sa postavili ku každému zvestovateľovi, ktorý vydával svedectvo na ulici. Každému, kto prejavil záujem o to, čo robia svedkovia, títo mladí strčili do ruky opozičné letáky.

Niektoré noviny, hoci nie všetky, sa pripojili k útoku na Jehovov ľud. V roku 1950 paphoské noviny New Political Review uviedli: „Počet nasledovníkov Jehovu v našom okrese dosahuje už stovky. Zajtra ich budú už tisíce a ohrozia samu existenciu našej cirkvi. Z týchto dôvodov je nevyhnutné, aby naša Svätá synoda a naši biskupi rýchlo konali a ihneď, bezodkladne a bez meškania túto hrozivú záležitosť prešetrili.“ Iné noviny, Paphos, ktoré si očividne urobili z cirkvi posmech, vo vydaní zo 4. mája 1950 uviedli: „Chudoba a bieda, v ktorej sa zmietajú niektoré dediny, a tiež rozsiahle majetky kláštorov a cirkvi, to všetko vytvorilo vhodné podmienky pre rast chiliastickej viery. Spomeňme napríklad dedinu Episkopi, kde takmer všetka pôda patrí  cirkvi a obyvatelia dediny pracujú ako otroci, keďže si prenajímajú pôdu alebo pracujú ako nevoľníci... Teda nie div, že polovica obyvateľov tejto dediny sa stala Jehovovými svedkami... Vzhľadom na to, čo sme uviedli vyššie, by mala cyperská cirkev pochopiť, že papierovým bojom nezvíťazí. Chiliasti našli Achillovu pätu duchovenstva... Bojovať s nimi pomocou letákov nestačí.“

Vďaka celej tejto publicite sa Jehovovi svedkovia stali témou rozhovorov ľudí v meste. Keďže to u ľudí vzbudilo mimoriadny záujem, veľký počet z nich prišiel na verejnú prednášku. Zúčastnilo sa na nej najmenej 500 ľudí.

Prvá návšteva prezidenta Spoločnosti

Udalosť, ktorá priniesla cyperským bratom veľkú radosť, bola návšteva brata Knorra sprevádzaného Miltonom Henschelom v decembri 1951. Miestom trojdňového zjazdu bolo Royal Cinema. Bola to moderná budova a brat Knorr sa vyjadril: ,Aj v New Yorku by sme chceli takéto miesto na naše krajské zjazdy.‘ Naplánovaný bol trojdňový zjazd, ale keďže Royal Cinema bolo v obytnej časti starého mesta, na verejnú prednášku brata Knorra naplánovanú na nedeľňajšie dopoludnie bolo rezervované Pallas Cinema v centre Nikózie. Urobili sa opatrenia, aby bola verejnosť o prednáške čo najviac informovaná. Na bočnú stenu budovy Royal Cinema boli pripevnené štyri veľké transparenty v gréčtine a v angličtine. Po hlavnom meste bolo rozmiestnených dvesto plagátov. Na plátnach najväčších kín sa premietali reklamy oznamujúce prednášku. Anglické, grécke a turecké noviny ohlásili verejnú prednášku „Vyrieši náboženstvo svetovú krízu?“ Nie div, že redaktori popredných komunistických novín  povedali, že nemôžu propagovať prednášku, ,lebo je v rozpore s líniou strany‘, a členovia redakcie hlavných národných novín povedali, že ,musia mať najprv súhlas arcibiskupa‘.

Vzhľadom na všetku túto publicitu sme si kládli otázku, ako zareagujú naši náboženskí odporcovia. Čoskoro sme sa to dozvedeli. Raz v noci niekto strhol transparenty z Royal Cinema. Informovali sme o tom políciu. Arcibiskup dal vytlačiť leták, v ktorom naliehal: „POZOR! STRÁŇTE SA MILÉNISTOV.“ V časti letáka sa hovorilo: ,Vidíte? Pozvali si aj cudzinca, aby ich podporil... Sú to vlci v ovčom rúchu, ktorí prichádzajú pohltiť citlivé Kristove ovečky... Nepribližujte sa k nim, nevenujte im nijakú pozornosť. Nevšímajte si ich, možno sa im vráti zdravý rozum a napravia sa. Od SVÄTÉHO ARCIBISKUPSTVA.‘

Bude môcť brat Knorr predniesť verejnú prednášku v Pallas Cinema bez rušenia? Nechajme rozprávať očitého svedka. Don Rendell si spomína: ,Bolo krátko po desiatej, keď som prišiel ku kinu. Pri vchode bola polícia a neďaleko som videl skupinu mladých mužov, ktorí chodili dookola s úmyslom dostať sa do kina a robiť problémy. Keďže tam boli bratia, ktorí poznali mnohých z tých, čo spôsobovali nepríjemnosti, tí pomáhali polícii, ktorá zabraňovala davu dostať sa ku vchodu. Musel som sa pomedzi nich pretlačiť, aby som sa dostal dovnútra. O pol jedenástej za prítomnosti 420 osôb začal brat Knorr svoju prednášku. Ale náboženskí výtržníci vonku začali búchať na dvere. Polícia to rýchlo zastavila. Teraz však vznikla otázka: Ako budeme môcť po programe vyjsť z kina? Bratia sa rozhodli, že s pomocou polície zadržia dav pred kinom. Po skončení prednášky  sme boli požiadaní, aby sme opustili budovu zadným východom. Potichu sme odišli, a tak sme sa vyhli akémukoľvek konfliktu.‘

Kostolné zvony signalizujú ďalší útok

V roku 1952 bola Famagusta pekným mestečkom s pomarančovými a citrónovými hájmi a dlhou piesočnou plážou. Toto mesto na východnom pobreží ostrova je len niekoľko kilometrov od ruín starobylého mesta Salamis, kde kázal apoštol Pavol so svojimi spoločníkmi. Ale dnešná Famagusta je od tureckej invázie v roku 1974 viac-menej opusteným mestom, kde žije len veľmi málo obyvateľov. V roku 1952 však Jehovovi svedkovia plánovali, že sa tu v jednom z mestských kín bude konať zjazd.  Keďže sme si plne uvedomovali, že grécka ortodoxná cirkev vyhlásila Jehovovým svedkom totálnu vojnu, a aj vzhľadom na to, čo sa dialo na predchádzajúcich zjazdoch, požiadali sme políciu, aby bola poruke. Nedeľné ráno bolo krásne a bratia sa tešili na verejnú prednášku naplánovanú na predpoludnie. Ale desať minút pred začiatkom prednášky, keď v kine sedelo už 350 ľudí, objavili sa náznaky blížiacich sa ťažkostí. Antonios Karandinos, misionár v meste, bol jedným z usporiadateľov pri prednom vchode do kina. To, čo sa dialo, opísal takto:

 „Do začiatku prednášky chýbalo už len 10 minút, keď sa rozozvučal zvon neďalekého ortodoxného kostola. Ako sme neskôr pochopili, bol to signál pre kňazov a pre množstvo stredoškolákov, aby sa vydali na pochod ku kinu. To bol teda pohľad! Dav mladých na čele s kňazmi, rozhodnutý dostať sa do kina. Pripravili sme sa na ťažkosti. Dvere do kina boli zavreté, a keď sa snažili násilne dostať dnu, jeden kňaz ma bezohľadne schytil a roztrhol mi odev. Keďže situácia sa stávala čoraz hrozivejšou, boli zavolané policajné posily, a tie onedlho prišli. Snahy davu prekaziť zhromaždenie boli zmarené, a tak dav kričal a búril sa proti nám vonku pred kinom.“

Ich snahy zlyhali a kňazi odviedli dav späť do kostola. Jehova nám dal víťazstvo.

Priestupníci zákona predvedení pred súd

Už predtým boli do miest a dedín na celom ostrove vyslaní biskupi, kňazi a teológovia cirkvi, aby nabádali ľudí: „Keď vás v dedine alebo v meste navštívia Jehovovi svedkovia, vyhoďte ich!“ Nie každý poslúchol príkaz duchovenstva. Bratia ďalej nachádzali ľudí podobných ovciam. Ale takéto podpichovanie nemohlo zostať bez následkov. Sestra Galatia Matheakisová rozpráva jednu príhodu, ktorej bola svedkom:

,V jedno skoré nedeľné ráno sa nás 20 zhromaždilo do zvestovateľskej služby. Boli vybrané tri dediny. Trvalo to asi dve hodiny, kým sme sa dostali do obvodu. V najväčšej dedine pracovalo desať bratov z domu do domu; ostatných desať sa rozdelilo na prácu v ďalších dvoch dedinách. Z jednej z menších dedín bratov do pol jedenástej vyhnali. S peknými výsledkami bola najväčšia  dedina už takmer prepracovaná, keď prepuklo divoké davové násilie. Dvom bratom, ktorí vydávali svedectvo v centre dediny, hodili na hlavu stoličky a keď opúšťali dedinu, hádzali po nich kamene. Potom kňaz v dedine zhromaždil dav asi 200 ľudí, ktorý nás mal všetkých priviesť. Vyzbrojení ťažkými palicami a búchajúc do plechovíc, vydali sa nás hľadať. Najprv našli jedného brata a sestru. Bratovi sa na chrbát zosypali údery palicami a do sestry hádzali kamene. To isté sa stalo väčšine z nás. Viedli nás cez dedinu. Stopy po bitke slúžili ako svedectvo proti týmto dedinčanom, keď niektorí bratia museli podať vysvetlenie pri ošetrení vo vládnej nemocnici.‘

Naši bratia podali žalobu na súd. Po trojdňovom vypočúvaní svedkov sudca povedal: „Úplne verím dokladom žalobcov a obžalovaných považujem za vinných zo všetkých bodov obžaloby... Neverím tvrdeniu, podľa ktorého žalobcovia vraj učili, že Kristus je bastard a podobne... Žalobcovia išli do dediny obžalovaných, aby vyučovali svoje presvedčenie; robili to mierumilovne a obžalovaní nemali právo ich napadnúť.“

V rokoch 1952 a 1953 museli dvaja misionári, Antonios Karandinos a Emmanuel Paterakis, odísť z Cypru. Títo bratia viedli počas svojho pobytu na Cypre tvrdý boj za vieru a ostatní na nich spomínajú s láskou.

Ľudia vidia Spoločnosť nového sveta v činnosti

V roku 1955 sme dostali od Spoločnosti film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Film si prišlo pozrieť veľa divákov. Nielen bratia, ale aj ľudia zo sveta lepšie pochopili činnosť Jehovovej organizácie.

 Medzi mnohými zaujímavými skúsenosťami bola aj táto: V dedine Xylophagou, kde žije 1500 obyvateľov, nám majiteľ miestneho kina dovolil použiť sálu bez poplatku. Večer, keď sa mal film premietať, miestny kňaz poslal jedného dedinčana, aby spísal mená všetkých prítomných. Ako sa to skončilo? Keď kňaz žiadal zoznam mien, dedinčan odpovedal: „Bola tam skoro celá dedina, tak ako som mohol zapísať všetky mená?“

Obdobia zmien

Od roku 1878 bol Cyprus pod britskou nadvládou. Ale v päťdesiatych rokoch grécki Cyperčania rozpútali pod vedením arcibiskupa Makariosa kampaň za ENOSIS, úniu s Gréckom, a to na základe takých vzájomných väzieb, ako je jazyk a náboženstvo. Časť obyvateľov hovoriacich po turecky sa postavila proti tomu.

Otázka nezávislosti od britskej koloniálnej nadvlády sa stala príčinou nepokojov. Od roku 1955 do roku 1960 organizácia pod názvom EOKA súrila otázku nezávislosti partizánskymi útokmi proti Britom. Jehovovi svedkovia sú síce v takých politických záležitostiach úplne neutrálni, ale to nezabránilo, aby aj oni neboli postihnutí dianím okolo nich.

Jeden z prvých incidentov v tejto kampani sa odohral vo Famaguste, dosť blízko pri kancelárii odbočky Spoločnosti. Britský vojenský tábor v susedstve sa stal terčom útoku. Pochopiteľne, všetkých päť misionárov, ktorí žili v odbočke a boli britskými občanmi, pociťovalo značnú úzkosť.

Inokedy zas Dennis Matthews a jeho manželka Mavis, dvaja misionári, prišli práve domov a keď otvorili zadné dvere, v dome suseda, príslušníka britských ozbrojených síl, vybuchla bomba. Kým človek, ktorý bombu priniesol,  utekal do pomarančového hája naproti misionárskemu domovu, začala sa streľba. Krátko nato ktosi zaklopal na dvere, ale misionári sa báli otvoriť, a tak sa opýtali, kto je tam. Bol to britský vojak, ktorý mal obavy, či sú obyvatelia domu v bezpečí.

Keď boli raz bratia Rendell a Gavrielides v Xylophagou, aby tam pomohli pri prípravách krajského zjazdu, počas zborového týždenného štúdia Strážnej veže vonku nastal veľký rozruch. Vo dverách sa zjavili britskí vojaci. Oznámili nám, že na okraji dediny bol zabitý britský vojak a ďalší bol vážne zranený. Preto bol teraz v celej oblasti vyhlásený zákaz vychádzania. Žiadali brata Rendella, aby všetkým v sále povedal, že sa majú ihneď rozísť do svojich domovov. Na druhý deň boli všetci muži z tej oblasti, vrátane brata Rendella, hoci bol Brit,  zhromaždení a zadržaní na mieste obohnanom ostnatým drôtom, a tam boli vypočúvaní. Pravdaže, Jehovovi svedkovia nemali so zabíjaním nič spoločné, a tak boli nakoniec prepustení a pokračovali v prípravách na blížiaci sa zjazd.

Ale keďže konflikty medzi organizáciou EOKA a britskými vojskami viedli k zákazom vychádzania a k iným obmedzeniam, znova a znova sa stávalo, že teokratická činnosť musela byť v okamihu prerušená. Po zotmení už nikto nemohol byť na ulici, a tak sa zhromaždenia museli konať cez deň. Boli obdobia, keď ľudia boli uväznení vo svojich domovoch až štyri dni. Každý každého upodozrieval a bál sa vyjadriť nejaký názor. Ale Jehovovi svedkovia aj napriek obmedzeniam ďalej prinášali útechu ľuďom čestného srdca.

Koniec koloniálnej nadvlády

Boj proti britskej nadvláde na Cypre pokračoval až do roku 1960. Potom sa 16. augusta o polnoci Cyprus stal republikou a neskôr aj členom Spojených národov. Uprostred prejavov veľkej radosti sa grécki Cyperčania konečne cítili oslobodení spod cudzej nadvlády. Ale bola to pravá sloboda? Ako sa Jehovovým svedkom darilo v novej republike? Nech prehovoria historické skutočnosti.

Koncom roku došlo k dvom bombovým útokom proti svedkom. Kto bol za to zodpovedný? Prvý prípad sa stal v Xylophagou. Na verandu sály Kráľovstva boli položené dve bomby. Útok bol očividne namierený proti Jehovovým svedkom ako náboženskej skupine. Keďže bomby vybuchli po polnoci, nikto nebol zranený, hoci sála Kráľovstva bola poškodená.

 Pri druhom incidente bola v dedine Pentayia vhodená bomba do domu, kde bývali štyria zvláštni priekopníci. Našťastie boli v tom čase vo zvestovateľskej službe. Majiteľ domu vedel, kto je za to zodpovedný, a povedal: ,Pôjdem za biskupom a požiadam ho, aby zaplatil spôsobenú škodu. A zároveň mu aj poviem, že ak chce získať nasledovníkov pre Krista, musí to robiť kázaním tak ako Jehovovi svedkovia, a nie násilím.‘

Istý brat, ktorý sa spolu s rodinou presťahoval do dediny Liopetri, aby tu pomáhali malému zboru, sa takisto stal terčom prejavov neznášanlivosti. Hrozby ako: ,Zaživa ho upálime‘ alebo ,Musíme ho zabiť‘, neboli ničím neobvyklým. Raz po polnoci niekoľko maskovaných fanatikov obkolesilo bratov dom, začali strieľať z pištolí a vykrikovať na brata, že ak na druhý deň neodíde, zabijú ho. Keďže polícia neposkytla bratovi a jeho rodine ochranu, rozhodli sa z dediny odsťahovať. No aj napriek všetkým pokusom zastrašiť bratov v Liopetri, dnes je v dedine zbor a nedávno sa bratom podarilo postaviť peknú novú sálu Kráľovstva.

Veľmi nepríjemná príhoda sa stala večer 11. septembra 1962. Andreas Psaltis a jeho manželka Nina boli spolu s Eunice McRaeovou v misionárskom domove vo Famaguste, keď oknom vnikli dovnútra maskovaní muži. Brata Psaltisa zbili. Potom obe sestry poviazali a potupili ich tak, že im oholili hlavu. (Porovnaj 1. Korinťanom 11:6.) Skôr ako odišli, vykradli dom.

V decembri 1963 napätie medzi dvoma hlavnými etnickými skupinami na ostrove dosiahlo vrchol.  Prepukla vlna násilia. Mimoriadne silné boje boli na predmestí Nikózie, v mestečku Trachonas, kde bola zmiešaná populácia gréckych a tureckých Cyperčanov. V Trachonase žilo niekoľko Jehovových svedkov, ktorí tu postavili veľkú sálu Kráľovstva. S nasadením vlastného života prinášali bratia žijúci mimo tohto okresu jedlo spoluveriacim v postihnutej oblasti. Je však smutné, že jeden brat, Andronicos Michaelidis, bol ubodaný na smrť, keď sa pokúšal dostať do práce.

Skúška rýdzosti

V roku 1964 boli najmä mladí muži spomedzi svedkov postavení pred skúšku svojej rýdzosti. Keďže konflikt medzi gréckymi a tureckými komunitami Cyperčanov pretrvával, cyperská vláda schválila zákon o povolávaní do vojska. Svedkovia v príslušnom veku, ktorí boli povolaní do vojenskej služby, stáli pred závažným rozhodnutím. Budú sa aj pod tlakom držať učenia Ježiša Krista? Sú v hĺbke svojho srdca pravými, neutrálnymi kresťanmi? (Mat. 26:52; Ján 17:15, 16) Budú aj naďalej dôverovať Jehovovi celým svojím srdcom? — Prísl. 3:5, 6; Iz. 2:2–4.

Mnohí takú vieru prejavili. Ale niektorí urobili kompromis a prestali byť časťou neutrálneho kresťanského zboru. Ďalší mladí svedkovia sa rozhodli odísť z ostrova. Následkom toho priemerný počet zvestovateľov klesol z 516 v roku 1963 na 394 v roku 1966. Zbory to tak trochu skľúčilo.

Urobili sa opatrenia na posilnenie viery bratov. S týmto cieľom boli organizované jednodňové zjazdy, kde sa rozoberali časové biblické rady. Výsledky boli povzbudivé. Ale skúšky ešte nepominuli.

 Snaha škodiť v rámci zákona

V júni 1966 bola proti Jehovovej organizácii namierená ďalšia rana. Ministerská rada predložila parlamentu návrh zákona, ktorý mohol veľmi ovplyvniť kazateľské dielo Jehovových svedkov. Bol to návrh zákona zakazujúci obracanie ľudí na inú vieru, ktorý stanovoval, že každý, kto s týmto cieľom navštevuje ľudí v ich dome, alebo kto rozširuje náboženskú literatúru, aby ľudí obrátil na inú vieru, bude nielen odsúdený do väzenia na obdobie do dvoch rokov, ale bude musieť aj zaplatiť pokutu.

Na cyperskú Snemovňu reprezentantov bolo podaných mnoho protestov a boli navštívení miestni predstavitelia britskej a americkej vlády. Spoločnosť poslala list generálnemu tajomníkovi Spojených národov. Vďaka žiadostiam, ktoré prichádzali z mnohých strán, zákon dodnes nebol predložený na schválenie.

Rozbieha sa stavebný program

Ako sa dielo hlásania o Kráľovstve rozmáhalo, zvyšovala sa aj potreba vhodných miest na zhromažďovanie. V roku 1967, keď počet zvestovateľov dosiahol 431, odbočka Spoločnosti na Cypre založila stavebný fond. Bratia boli nadšení vyhliadkami, ktoré sa im otvárali.

Veľmi nás povzbudil brat Henschel na svojej zónovej návšteve v apríli 1968. V tom čase prišla na ostrov aj nová misionárska dvojica, Louis Kopsies s manželkou Stellou. Brat Kopsies poskytol hodnotnú pomoc v stavebnom programe, lebo pomáhal organizovať prácu a prejavil príkladnú obetavosť.

 Ako dôležitý krok v našich stavebných plánoch bolo v marci 1960 vytvorené miestne združenie nazvané The Jehovah’s Witnesses’ Congregation (Cyprus) Ltd. V stanovách bolo okrem iného zakotvené aj právo vlastniť majetok.

Prvým projektom bolo postavenie priestrannej sály Kráľovstva vo Famaguste s kapacitou 230 miest. Tieto priestory slúžili nielen miestnemu zboru, ale spolu so susediacim dvorom, ktorý bol zakrytý mohutným viničom, vytvorili miesto, kde sa mohli konať krajské zjazdy.

Ďalším projektom, na ktorý sa sústredila pozornosť, bola kancelária odbočky Spoločnosti. Asi 20 rokov sme používali prenajaté budovy. Teraz Spoločnosť kúpila pozemok v Agiose Dometiose, na predmestí hlavného mesta. Bratia tu postavili novú štvorpodlažnú budovu so sálou Kráľovstva na prízemí. Túto budovu zasvätil v roku 1969 F. W. Franz, ktorý bol vtedy viceprezidentom spoločnosti Watch Tower.

Medzitým bola v Xylophagou, kde začiatkom tridsiatych rokov vznikol prvý zbor Jehovových svedkov na Cypre, postavená krásna sála Kráľovstva. V tejto dedine vznikol veľký odpor, keď prví, ktorí prejavili záujem o pravdu, začali vydávať svedectvo druhým. Ale keď dedinčania sledovali bratov a sestry, ako tri týždne spoločne pracujú 15 alebo aj viac hodín denne na stavbe svojej sály Kráľovstva, niektorí sa jednoducho nemohli ubrániť tomu, aby to na nich priaznivo nezapôsobilo. Dnes je priamo uprostred dediny sála Kráľovstva pre 450 ľudí. V sále i okolo nej bolo dosť miesta aj na to, aby tu mohli byť krajské a oblastné zjazdy.

 Limassol, druhé najväčšie mesto na ostrove a prímorské rekreačné stredisko na južnom pobreží, bolo ďalším mestom, ktoré získalo vlastnú sálu Kráľovstva. Okrem sály Kráľovstva sa na poschodí zariadil aj misionársky domov. V roku 1974, keď odbočka musela opustiť budovu v Nikózii, časť priestorného vyššieho poschodia bola upravená pre potreby kancelárie.

Pozornosť sa venovala aj biblickému mestu Paphos. Hoci dielo tu rástlo spočiatku veľmi pomaly, v nedávnych rokoch bol v oblasti Paphosu zaznamenaný obdivuhodný rozmach. Sála Kráľovstva, ktorá tu bola pôvodne postavená, sa musela rozšíriť a dnes sa v nej schádzajú dva zbory.

Pekná sála Kráľovstva bola postavená aj v meste Larnaca, a sála z prefabrikovaných dielcov v dedine Liopetri bola teraz nahradená vhodnejším miestom na zhromažďovanie pre ľudí žijúcich na miestach, ktoré sa nazývajú kokina choria čiže dediny na červenej zemi, pretože je tam červená pôda.

Horliví zvestovatelia a zvláštni priekopníci majú veľa práce aj v nádhernom, hoci divokom severozápadnom kúte ostrova, v oblasti známej turistom pre takzvané Afroditine kúpele. Kvôli odozve na posolstvo o Kráľovstve bol v Polise Chrysochouse kúpený pozemok. Dnes tam stojí sála Kráľovstva pre 70 ľudí a slúži ako centrum božského vzdelávania v tejto oblasti.

Sobáše a pohreby

Keďže veľa rokov nás tunajšie autority neuznávali ako náboženstvo, sobáše a pohreby Jehovových svedkov na Cypre sa neobišli bez ťažkostí. Vo väčšine prípadov  mohol byť grécky Cyperčan zosobášený alebo pochovaný len cyperskou štátnou cirkvou. No v roku 1948 právny zástupca Spoločnosti na ostrove podal žiadosť na britské koloniálne úrady, aby nariadili vláde vydať služobníkovi Jehovových svedkov osvedčenie, na základe ktorého by mohol vykonávať sobáše. Akú radosť mali bratia, keď sa v roku 1949 objavil vo vládnych novinách oznam, že jeden svedok, Savvas Droussiotis, dostal osvedčenie, ktoré ho oprávňuje sobášiť! Neskôr vláda splnomocnila aj ďalších bratov, aby mohli konať túto službu.

Otázka pohrebov bola takisto problémom, a to pre odpor ortodoxných kňazov, ktorí odmietali dovoliť, aby boli Jehovovi svedkovia alebo ich deti pochovaní v zemi, na ktorú sa oni pozerali ako na „posvätnú“. Tento problém vystupoval do popredia najmä v mestách, kde mala každá náboženská denominácia vlastný cintorín. Na dedinách bola situácia trochu odlišná; v daniach, ktoré platili obyvatelia, bol zahrnutý aj pohreb na miestnom cintoríne. Ale v niektorých prípadoch duchovenstvo spochybnilo toto právo. Pre bratov nebolo ľahké zaoberať sa týmito problémami práve v čase, keď sa snažili vyrovnať so stratou člena rodiny. Problém bolo treba riešiť.

Napokon, v roku 1950, úrady oprávnili Jehovových svedkov vlastniť miesto na pochovávanie. Na tento účel daroval jeden brat pozemok mimo hlavného mesta. Po rokoch, v roku 1989, bol potrebný druhý cintorín, a tak sme dostali povolenie použiť pozemok v dedine Nissou, kde je aj terajšia kancelária odbočky Spoločnosti. Tieto opatrenia sa ukázali ako veľké požehnanie pre Jehovov  ľud a pomohli vyvrátiť tvrdenie ortodoxných kňazov, že ,ak sa stanete Jehovovým svedkom, budete pochovaný ako pes‘.

Hoci Jehovovi svedkovia dostali zákonné právo vykonávať sobášne obrady, v roku 1971 sa objavili snahy zasiahnuť do tohto práva. Okresný vládny úradník Nikózie nám oznámil, že pred uzavretím manželstva musia obe strany dostať od arcibiskupstva potvrdenie, že už nie sú členmi gréckej ortodoxnej cirkvi. Ako sa dalo očakávať, arcibiskupstvo nebolo ochotné vydať také potvrdenie. To prakticky znamenalo, že nikto z Jehovových svedkov nemohol uzavrieť manželstvo. Avšak s pomocou niektorých slobodymilovných úradníkov, ktorí si uvedomovali, že požadovanie takých potvrdení je ťah zosnovaný kňazmi, bola táto požiadavka zrušená.

Medzinárodný zjazd „Božské víťazstvo“

V novembri 1972 navštívil Cyprus brat Knorr v súvislosti s plánovanými medzinárodnými zjazdmi „Božské víťazstvo“. V rámci týchto zjazdov sa organizovali aj cesty po biblických krajinách. Na našu radosť bol medzi ne zaradený aj Cyprus a v hlavnom meste Nikózia sa mal v júli 1973 konať medzinárodný zjazd.

Ihneď sme podnikli kroky na zabezpečenie štadióna alebo iného vhodného miesta na zjazd, ale bezúspešne. Dôvodom bolo najmä to, že úradníci a podnikatelia sa báli reakcie cirkvi. A tak sme sa rozhodli použiť pozemok, ktorý je pri veľkej sále Kráľovstva v Trachonase. Spoločnosť už vlastnila kus pozemku oproti sále Kráľovstva a podarilo sa nám prenajať aj susedný pozemok. Bolo pre nás dosť náročné postaviť na celej  ploche prístrešok z bambusovej trstiny, ktorý by ukryl delegátov pred horúčavou. Naši bratia a sestry denne pracovali vo vyše 40-stupňovej horúčave, aby túto úlohu splnili.

Jedným z najväčších problémov však bolo získanie dostatočného množstva vody potrebnej na zjazd. V zime pred zjazdom pršalo málo, a tak dodávka vody bola obmedzená iba na tri dni v týždni. Čo robiť? Brat, ktorý mal dom vedľa sály Kráľovstva, mal v záhrade studňu. Bol ochotný dať ju bratom do užívania, ale už nejaký  čas sa voda zo studne nebrala. Koľko vody sa z nej bude dať získať? Bratia ju vyčistili, namontovali pumpu a potom čakali so zatajeným dychom na výsledok. A začalo tiecť veľa vody! Ale bude vhodná na pitie? Urobili sa testy. Výsledok: 100-percentne pitná! Vyzeralo to ako novodobý zázrak. Akí vďační sme boli Jehovovi za takéto vyriešenie veľkého problému!

Odporcovia videli zvýšenú činnosť okolo sály Kráľovstva, a čoskoro si uvedomili, že sa deje niečo mimoriadne. A tak raz ráno pred úsvitom sa brat, ktorého dom susedil so sálou Kráľovstva, prebudil na to, že jeho spálňu osvetľujú plamene. Na pozemku, kde sa mal konať zjazd, horel stoh bambusovej trstiny. Niekto ho podpálil! Naši nepriatelia boli opäť naladení do boja. Odvtedy sa na zaistenie bezpečnosti robili lepšie bezpečnostné opatrenia.

Spoločnosť požiadala, aby sa pre mnohých návštevníkov, ktorí prídu na ostrov a ktorí nerozumejú gréčtine, pripravili scénky, ktoré zobrazia miestne zvyky a život obyvateľov ostrova. Každé ráno od 8.00 do 9.30, pred začiatkom obvyklého zjazdového programu, sa predvádzali tieto poučné scénky na veľkú radosť všetkých prítomných. Organizovali sa aj zájazdy na historické miesta, ku ktorým sa viaže biblický záznam.

Pre miestnych bratov bol medzinárodný zjazd na Cypre vzrušujúcim a budujúcim zážitkom. Mali tak príležitosť tešiť sa z osobného spoločenstva so svedkami mnohých národností. To im pomohlo viac si uvedomiť medzinárodný charakter bratstva. Okrem toho, publicita, ktorá vznikla následkom odporu ortodoxnej cirkvi v súvislosti s týmto zjazdom, pomohla viacerým ľuďom  na Cypre dobre si uvedomiť činnosť Jehovových svedkov.

Rok 1974 — rok zmien

Cyprus bol turistickou mekkou. Hospodárstvo prekvitalo. Mnoho Cyperčanov sa nazdávalo, že všetko je úplne v poriadku. Ale 15. júla 1974 sa udiala dramatická zmena.

Už dlhší čas boli ostrovania politicky rozdelení. V grécko-cyperskej komunite existovali dve opozičné strany. Na jednej strane boli zástancovia prezidenta, arcibiskupa Makariosa; na druhej boli zástancovia bývalého generála Georgiosa Grivasa, vodcu známej organizácie EOKA, ktorý viedol vzburu proti britskej koloniálnej nadvláde. Pri ozbrojenom útoku bol prezident Makarios zvrhnutý a veľa ľudí prišlo o život. Ale tieto udalosti boli len predohrou ďalších tragických udalostí.

Don Rendell, ktorý pre narušené zdravie strávil 14 rokov v Anglicku, sa v roku 1972 vrátil na Cyprus a slúžil ako krajský dozorca. V tom čase žil na severnom pobreží ostrova, len 60 kilometrov od južného pobrežia Turecka. To, čo sa dialo, opísal takto:

,Spolu s mojím spoločníkom Paulom Andreouom sme bývali v dedine Karakoumi, asi dva kilometre na východ od Kyrenie. Dňa 20. júla ráno okolo piatej som počul silný výbuch. Z nášho kuchynského okna som uvidel stĺp dymu stúpajúci z prístavnej oblasti Kyrenie. Turecká rozhlasová stanica na ostrove oznámila, že vzhľadom na nestabilné podmienky, ktoré vznikli následkom grécko-cyperského „prevratu“, dorazili na severné pobrežie jednotky z tureckej pevniny, aby  chránili turecko-cyperskú menšinu žijúcu na Cypre. Rýchlo sme si uvedomili, že sme v dejisku vojny. Napočítali sme 75 helikoptér nad našimi hlavami. Parašutisti pristávali hneď za vrchmi, ktoré obklopujú mesto. Bombardovanie z mora i zo vzduchu pokračovalo niekoľko dní a potom sme v jeden neskorý večer museli opustiť náš dom, lebo turecké jednotky postupovali k dedine.

Po niekoľkých dňoch v horách sme sa vrátili domov, ale onedlho nás obkľúčili turecké jednotky. Nechali nás však na pokoji. Zaujímalo nás, čo sa stalo s bratmi z nášho malého zboru v Kyrenii. Nakoniec sme našli rodinu brata Kyriazisa — spolu sedem svedkov — a nesmierne sme sa tešili, že sa vidíme. Na druhý deň sme sedeli pod stromom v ich záhrade a študovali sme si denný text, keď prišli turecké jednotky. Povedali nám, aby sme išli dovnútra. Zanedlho nás vzali do Dome Hotel, ktorý bol pod kontrolou jednotiek OSN. Paulovi ani mne nedovolili vrátiť sa domov, ale spolu s bratom Kyriazisom a jeho rodinou a asi so 650 ďalšími ľuďmi nás držali v hoteli tu v Kyrenii. Keďže som bol Brit, po niekoľkých dňoch ma vzali do Nikózie, previedli ma cez neutrálne pásmo a prepustili. Ale našich grécko-cyperských bratov držali v hoteli ešte niekoľko mesiacov, kým boli prepustení. Počas zajatia si udržiavali duchovnú silu tak, že sa pravidelne zhromažďovali na štúdium Biblie a usilovne sa delili o biblické posolstvo útechy s ďalšími, ktorí boli držaní v zajatí v hoteli.‘

Aký bol výsledok tohto vojenského zásahu? Turecké jednotky okupovali asi tretinu ostrova. Vyše 200 000  ľudí sa stalo utečencami. Medzi nimi boli aj členovia Jehovovho ľudu. Vyše 300 bratov prišlo o všetok svoj pozemský majetok. Štyri zbory boli rozptýlené. Domov bétel vydržal nápor, ale vojna zanechala na budove stopy v podobe dostrieľaných okeníc. Keďže sme si život vážili viac ako majetok, rozhodli sme sa opustiť priestory odbočky. Keď však boje utíchli, pokúsili sme sa zachrániť niektoré dokumenty z kancelárie Spoločnosti. Zistili sme, že vojaci už odbočku vyrabovali. Vchodové dvere boli násilne otvorené a na jednu stenu nejaký vojak napísal: ,Boh nás nemiluje, lebo sme tu nenašli nič, čo by malo skutočnú hodnotu.‘

Ihneď bol vytvorený výbor, ktorý sa staral o potreby našich bratov utečencov. Tí, ktorých sa konflikt priamo nedotkol, otvorili svoje domovy kresťanským bratom. Zakrátko prišla dodávka núdzovej pomoci od Jehovových svedkov v Grécku a finančné prostriedky z britskej odbočky. Miestni bratia si skutočne ocenili záujem zo strany vedúceho zboru pomôcť im v čase núdze. Aké úžasné puto jednoty vzájomne zbližuje všetkých Jehovových služobníkov!

Opatrenie v podobe zjazdovej sály

Keďže tureckí Cyperčania sa presúvali z juhu ostrova na sever, uvoľnilo sa pre nás turecké kino v meste Limassol a s jeho tureckým majiteľom sme podpísali zmluvu skôr, ako odišiel. Počas vojenských akcií bola budova veľmi poškodená. Ale bratia usilovne pracovali, aby opravili strechu a upravili budovu aspoň natoľko, aby ju mohli používať. Jeden zo zborov v meste mohol využívať časť budovy na zhromaždenia. Kino malo kapacitu 800 miest a v jeho okolí bol priestor, ktorý sa  mohol využiť na rôzne oddelenia zjazdu. So získavaním vhodného miesta na naše zjazdy boli vždy problémy, preto táto budova bola práve tým, čo sme potrebovali.

Ale zanedlho po tom, čo zomrel bývalý majiteľ, nám niektorí ľudia na úradoch chceli kino vziať. No nakoniec sme sa s úradmi dohodli, že môžeme používať kino aj časť okolia. V priebehu rokov sa na budove urobilo veľa zlepšení, až kým nedosiahla úroveň, ktorá je prijateľná pre uctievanie nášho Boha, Jehovu.

Keď sme kino získali, poskytovalo dostatok miesta pre všetkých svedkov na Cypre. No aby tu v roku 1994 mohli byť pohodlne usadení svedkovia a záujemcovia, ktorí mali navštíviť oblastný zjazd, naplánovali sme tri zjazdy.

Otázka kresťanského svedomia

V rokoch 1978/79 priniesli viaceré noviny správy o neutrálnom postoji Jehovových svedkov voči povolávaniu do vojenskej služby. Pretože zákon neobsahoval žiadne úpravy pre prípad odmietnutia z dôvodu svedomia, niekoľkí svedkovia boli na určité obdobie odsúdení do väzenia.

Od roku 1980 bolo pre svoj neutrálny postoj uväznených najmenej 130 Jehovových svedkov a niektorí boli poslaní do väzenia aj druhý, tretí či štvrtý raz. Zaujímavý je prípad 28-ročného Georgiosa Anastasisa Petroua. Dňa 1. júla 1993 bol štvrtýkrát uznaný za vinného ako ten, čo z dôvodu svedomia odmieta vojenskú službu, a bol odsúdený na šesť mesiacov do väzenia. Celkovo strávil vo väzení dva roky a dva  mesiace. V súvislosti s týmto svedkom noviny Cyprus Weekly z 9. septembra 1993 uverejnili protest organizácie Amnesty International, keď napísali: ,Nanešťastie nie je nič, čo by úradom zabránilo uväzniť ho piaty, šiesty, siedmy raz. Nie je už čas, aby mu úrady prestali spôsobovať ťažkosti?‘

Viacerí starší každý týždeň navštevujú našich bratov, ktorí sú vo väzení pre svoju neutralitu, aby s nimi rozoberali Strážnu vežu a ďalšie budujúce biblické informácie. Vážime si spoluprácu väzenských úradov, ktoré nám to umožnili. Bratia, ktorí sa stretávajú s otázkou neutrality, sa na to pozerajú ako na skúšku viery a na príležitosť venovať vo väzení viac času osobnému štúdiu Biblie. Príznačné sú napríklad takéto vyjadrenia niektorých z nich: ,Sme pripravení zostať vo väzení tak dlho, ako to Jehova pripustí,‘ a ,Nikdy predtým sme toľko neštudovali.‘

Vládni ministri dostávajú veľa protestných listov od organizácií pre ľudské práva, ktoré žiadajú, aby cyperské úrady vyriešili otázku odmietania vojenskej služby z dôvodu svedomia. Preto viaceré novinové články prednedávnom naliehali na úrady, aby upravili legislatívu podľa toho, čo je teraz všeobecne prijímané v Európe. Napríklad noviny Alithia z 24. januára 1994 napísali o tých, čo odmietajú vojenskú službu z dôvodu svedomia, toto: ,Túto záležitosť treba vyriešiť čím skôr, a to v súlade s návrhmi Európy a OSN.‘

Európsky parlament naliehal na členské štáty Európskeho spoločenstva, aby zákonne uznali právo odmietnuť vojenskú službu z dôvodu svedomia. V roku 1993 naliehal obsiahly článok vydaný v Cyprus Law  Tribune na cyperské úrady, aby venovali vážnu pozornosť tomu, ako vyriešili túto situáciu také krajiny ako Švédsko a Holandsko.

Nová odbočka

V roku 1981 prebehli v odbočke Spoločnosti zmeny na administratívnej úrovni. Don Rendell, ktorý vtedy slúžil v gréckom bételi, bol pozvaný späť na Cyprus, aby sa tu staral o potreby odbočky a prevzal zodpovednosť koordinátora výboru odbočky. Nasledujúci rok pribudol do cyperskej rodiny bétel grécko-cyperský manželský pár, Andreas Kontoyiorgis s manželkou Maro, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci v Anglicku. Keď sa ukázalo, že priestory v Limassole sú príliš malé, rodina bétel mala veľkú radosť, keď v roku 1985 dal vedúci zbor povolenie postaviť novú odbočku.

 Hoci bratia chceli ihneď začať s prácou na nových priestoroch, museli sa najprv vyriešiť niektoré problémy. Kde bude stáť nová budova? Rozhodlo sa, že na tento účel sa použije pozemok v Limassole, ktorý patril združeniu Cyprus Corporation of Jehovah’s Witnesses. V roku 1987 boli tamojšiemu miestnemu úradu predložené architektonické plány so žiadosťou o stavebné povolenie. No hneď ako sa rozšírilo, že Jehovovi svedkovia plánujú stavať, predstavitelia gréckej ortodoxnej cirkvi obišli susedov, aby získali podpisy na vyjadrenie protestu. Následkom toho úrady odmietli vydať povolenie na stavbu. Údajným dôvodom bolo to, „aby sa zachovala verejná bezpečnosť a poriadok, ktorý  by bol ohrozený, keby sa vydalo povolenie“. Ďalším dôvodom bol „účel plánovanej stavby“.

Keďže toto nariadenie bolo očividne založené na náboženských predsudkoch, bratia predložili záležitosť súdu. Rozhodnutie znelo v prospech Jehovových svedkov. V rozsudku bolo uvedené, že mestský úrad nemal „nijakú právomoc odmietnuť vydať stavebné povolenie z dôvodu verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku“. Ďalej sa v rozsudku hovorilo: „Avšak ďalší uvedený dôvod, ktorým je ,účel plánovanej stavby‘... prezrádza skutočný dôvod, prečo bola žiadosť žiadateľov zamietnutá.“ Bolo užitočné, že sa bratia rozhodli vyriešiť túto záležitosť súdnou cestou.

No už pred tým, ako súd vyniesol rozhodnutie, sa stále jasnejšie ukazovalo, že by nebolo múdre umiestniť kanceláriu odbočky do oblasti, kde je taký silný odpor. Vedením prozreteľnosti sa stalo, že brat, ktorý vlastnil pozemok v dedine Nissou, len niekoľko kilometrov od Nikózie, ho v tom čase ponúkol Spoločnosti na predaj. Na necelom pol hektári pozemku bola budova so štyrmi bytmi. Za budovou bol citrusový sad a pred ňou  bolo nádvorie obklopené kvitnúcimi krami a palmami. Hneď vedľa bola sála Kráľovstva. Miesto bolo pre odbočku ideálne. Bolo tam viac priestoru, ako by bolo bývalo v Limassole, bolo potrebných len veľmi málo úprav, pozemok bol blízko centra a susedia boli priaznivo naklonení. A tak keď vydavateľský výbor vedúceho zboru vyjadril súhlas, v roku 1988 bol pozemok zakúpený a v júni toho istého roku sa tam rodina bétel nasťahovala.

Právne rozhodnutia podporujú dielo

Okrem právneho prípadu v súvislosti s plánovanými priestormi odbočky boli aj iné situácie, keď bolo potrebné urobiť kroky na ,zákonné upevnenie dobrého posolstva‘ na Cypre. Občas museli byť podané odvolania na Najvyšší súd krajiny. — Fil. 1:7.

Jedným podstatným bodom, ktorý potreboval vyjasnenie, bolo: Sú Jehovovi svedkovia tým, čo sa právne označuje ako „známe náboženstvo“? Ak áno, potom by sa k nim malo pristupovať tak ako k iným, už existujúcim náboženstvám. Článok 18 cyperskej Ústavy hovorí:

„1. Každý človek má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.

2. Všetky náboženstvá, ktorých doktríny alebo rituály nie sú tajné, sú povolené.

3. Všetky náboženstvá sú pred zákonom rovnoprávne.“

Zákonodarné úrady definovali „známe náboženstvo“ ako „náboženstvo, ktoré môže ,spoznať‘ každý; náboženstvo, ktorého dogmy a zásady nie sú tajné a jeho  bohoslužby sa konajú verejne“. Jehovovi svedkovia spĺňajú všetky tieto kritériá.

Na poli školstva však boli Jehovovi svedkovia aj tak diskriminovaní. Školy odmietali zaznamenať študentom náboženstvo „Jehovovi svedkovia“, hoci je zvykom uvádzať náboženstvo študentov na vysvedčenie. Záležitosť bola predložená úradom školstva. Ministerstvo školstva sa vyjadrilo: ,Nevieme o tom, že by existovalo náboženstvo s názvom Jehovovi svedkovia. Jehovových svedkov chápeme ako hnutie alebo organizáciu.‘

V memorande ministrovi školstva zo 16. apríla 1991 sa generálny prokurátor zaoberal touto záležitosťou vo svetle cyperskej Ústavy. Potom vyslovil názor, že Jehovovi svedkovia sú „známym náboženstvom“, a preto by na vysvedčení študentov malo byť toto náboženstvo uvádzané.

Toto vyjadrenie generálneho prokurátora malo priaznivý účinok na ďalší právny vývoj v súvislosti s Jehovovými služobníkmi na Cypre. Kancelária prokurátora vydala deväťstranové memorandum, kde sa uvádzalo, že so služobníkmi Jehovových svedkov by sa malo zaobchádzať rovnako ako so služobníkmi tradičných cyperských náboženstiev. Keď odporcovia opäť začali vyvíjať tlak, toto memorandum poslúžilo na podporu rozhodnutia úradov z júla 1990 v súvislosti s Jehovovými svedkami. Na základe tohto rozhodnutia boli starší a služobní pomocníci v zboroch Jehovových svedkov oslobodení od vojenskej služby, pretože boli uznaní za náboženských služobníkov.

Ďalší vývoj, ktorý nasledoval po vyjadrení generálneho prokurátora, sa týkal daní. Dňa 17. júna 1992  oznámilo ministerstvo obchodu svoje rozhodnutie, že organizácia Jehovových svedkov bude oslobodená od platenia pozemkových daní a že dane, ktoré už boli zaplatené od roku 1981, budú vrátené.

Je pochopiteľné, že Jehovovi svedkovia na Cypre sú vďační predstaviteľom štátnej správy, ktorí nie sú zaťažení predsudkami a so všetkými náboženstvami zaobchádzajú nestranícky.

Zhromažďovanie pokračuje

Dnes je to už asi 70 rokov, čo sa kázanie dobrého posolstva o Jehovovom Kráľovstve dostalo na Cyprus. Čo sa za ten čas vykonalo?

Od jedného konca ostrova po druhý — v mestách, na dedinách i vonku na vidieku — ľudia znovu a znovu dostávali príležitosť počuť biblické posolstvo. Našlo sa tu niekoľko nastávajúcich členov nebeského Kráľovstva. Dnes je oveľa viac ľudí zhromažďovaných s nádejou večne žiť ako Jehovovi ctitelia na rajskej zemi. V prvej polovici roku 1985 bolo na Cypre vyše 1000 tých, ktorí verejne spievali chválu Jehovovi.

Ale zhromažďovanie sa vtedy nezastavilo. V marci 1994 bolo na Cypre činných 1544 svedkov a Pamätnú slávnosť navštívilo 3141 osôb. Teda je ešte stále veľa tých, ktorí reagujú na činnosť robenia učeníkov a prejavujú túžbu učiť sa všetko, čo Ježiš prikázal svojim nasledovníkom. Na celom ostrove je 16 zborov, a tie sú horlivé v Jehovovej službe. V minulom služobnom roku sa pekne prejavil rozširujúci sa priekopnícky duch, najmä medzi mladšími svedkami. V marci sa dovedna 295 svedkov, čo bolo 19 percent celkového počtu  zvestovateľov, zúčastnilo na nejakej forme priekopníckej služby.

Pokrok sa urobil aj v školení bratov, aby mohli prevziať väčšiu zodpovednosť. Týkalo sa to najmä zborových starších, ale aj organizácie krajských a oblastných zjazdov.

Stále pravidelne prepracovávať obvod si od zvestovateľov vyžaduje vytrvalosť. Na Cypre, kde je medzi obyvateľstvom veľmi úzky vzťah, a to najmä na vidieku, stále prevláda strach z človeka.

Keď láska k biblickej pravde zapustí korene v srdci mladého človeka, niekedy je to práve on, kto pomôže ostatným členom rodiny prekonať bariéru strachu. Tak to bolo aj v prípade jednej šesťčlennej rodiny (otec a štyri malé deti), žijúcej v malej dedinke. Istá priekopníčka začala študovať Bibliu s matkou. Po troch stretnutiach matka navštívila zhromaždenie svedkov. Ale keď v rodine vznikol odpor, prestala študovať. Jej deväťročná dcérka však neprestajne plakala, až kým matka napokon nesúhlasila, že štúdium obnoví. Onedlho začala navštevovať zhromaždenia celá rodina. V roku 1994 bola táto žena pokrstená. Jej manžel teraz študuje a v štúdiu pokračuje aj spomínaná dcéra.

Keďže zvestovatelia sa verne podieľajú na službe, ďalej nachádzajú takých pokorných ľudí. Učia sa tiež pestovať ovocie Božieho ducha. A dokazujú tým, že sú lojálnymi podporovateľmi Jehovovej zvrchovanosti.

Pravá sloboda pre Cyperčanov úprimného srdca

Dejiny Cypru hovoria o nadvláde cudzích mocností nad obyvateľmi ostrova. Mnoho Cyperčanov venovalo  svoj život veci slobody, ako ju chápali oni. No výsledky sa vždy nezhodovali s tým, čo očakávali. V tejto generácii prišlo veľa ľudí o pozemky svojich predkov a v súčasnosti nevidia nijakú nádej, že by ich dostali späť. Je to tak aj v prípade niektorých Jehovových svedkov. Nie je to pre nich ľahké.

Ale pravá sloboda nezávisí od toho, kde človek žije alebo aký má majetok. Táto sloboda pramení z presného poznania pravdy. Také poznanie, ktoré sa nachádza v Biblii, oslobodzuje ľudí od povier a bezdôvodného strachu. Náboženskú neznášanlivosť nahrádza láskou k Bohu a k blížnemu. Všetkým, ktorí vkladajú vieru v láskyplné opatrenie na záchranu od Jehovu Boha prostredníctvom Ježiša Krista, ukazuje spôsob, ako sa oslobodiť z otroctva hriechu a smrti. A na toto dobré posolstvo upriamujú Jehovovi svedkovia pozornosť ľudí každého druhu.

Ale tak ako vtedy, keď na Cypre kázal apoštol Pavol so svojím spoločníkom Barnabášom, náboženskí vodcovia odporujú kázaniu tohto dobrého posolstva. V novodobých dejinách Jehovovi služobníci na Cypre zažívali odpor predovšetkým od gréckej ortodoxnej cirkvi. Ale svedkovia mali vždy na mysli to, čo je napísané v Jeremiášovi 1:19: „Istotne budú proti tebe bojovať, ale nezískajú nad tebou prevahu, lebo ‚som s tebou,‘ je Jehovov výrok, ‚aby som ťa oslobodil‘.“

Majú dôveru, že Jehova ich bude aj naďalej oslobodzovať od ich nepriateľov a že ich čoskoro prevedie cez prichádzajúce veľké súženie do svojho nového sveta. Potom sa slová z Micheáša 4:4 splnia nielen v duchovnom zmysle, ale aj doslovne: „Budú sedieť každý pod  svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli.“ Je pravda, že niektorí Cyperčania môžu sedieť pod svojím viničom a figovníkom už teraz, ale nie je to bez strachu. Na „budúcej obývanej zemi“, o ktorej hovorí Biblia, však bude možné tešiť sa z takýchto podmienok bez akéhokoľvek strachu zo zločinnosti, vojen, a dokonca bez strachu z chorôb a smrti. To bude pravá sloboda! Áno, Jehova sľubuje: „Hľa, robím všetky veci nové.“ A hovorí tiež: „Tieto slová sú verné a pravdivé.“ — Hebr. 2:5–9; Zjav. 21:4, 5; Žalm 37:9–11.

 [Mapa na strane 66]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

CYPRUS

Paphos

Nikózia

Limassol

Larnaca

Xylophagou

Famagusta

Salamis

[Obrázky na strane 71]

Antonis Spetsiotis (vpravo) a Andreas Christou, prví svedkovia v Xylophagou

[Obrázky na stranách 72, 73]

Apoštol Pavol kázal Sergiovi Paulovi na Paphose napriek odporu čarodejníka (Vľavo: Zrúcaniny prokonzulovho paláca)

[Obrázok na strane 76]

Panagiotis Gavrielides

[Obrázok na strane 79]

Nikos a Galatia Matheakisovci, horliví svedkovia známi svojou štedrou pohostinnosťou

[Obrázky na strane 80]

Niekoľkí z prvých misionárov vyškolených v Gileáde:

1. Don Rendell

2. Anthony Sideris

3. Emmanuel Paterakis

4. Antonios Karandinos

[Obrázok na strane 81]

Niektoré sestry, ktoré slúžili ako misionárky na Cypre (zľava doprava): Jean Bakerová, Yvonne Warmoesová (Spetsiotisová), Nina Constantiová (Psaltisová)

[Obrázok na strane 86]

N. H. Knorr (druhý rad vpravo) s cyperskými bratmi a misionármi

[Obrázky na strane 87]

V roku 1951 sa v kinách Royal a Pallas konal vzrušujúci zjazd

[Obrázok na strane 91]

Rok 1955, svedkovia pripravení vydať sa do obvodu

[Obrázky na strane 100]

Medzinárodný zjazd pod bambusovým prístreškom, ktorý sa konal v Nikózii roku 1973

[Obrázky na strane 107]

Zjazdová sála v Limassole

[Obrázky na stranách 108, 109]

Súčasná kancelária odbočky a rodina bétel na Cypre

[Obrázok na strane 115]

Výbor odbočky, ktorý dnes slúži na Cypre (zľava doprava): Andreas Costa Efthymiou, Andreas Kontoyiorgis, James Petridis