Guadeloupe

PREDSTAVTE si, že ste v oblasti Karibského mora na malom ostrove južne od Guadeloupu. Ste v meste, ktoré má len 6000 obyvateľov a v ktorom sa len málokedy stane niečo vzrušujúce. Ale dnes sa z lode, ktorá pravidelne dopravuje ľudí a tovar, vykladajú na prístavnú hrádzu tony železných rúrok a hliníkových tabúľ. Počas dňa sú tieto kovové dielce premiestnené na okraj mesta a tu sú zmontované. Je postavená zjazdová sála s kapacitou pre takmer tisíc ľudí. Toto podujatie nepotrebuje žiadne reklamné tabule. Každý vie, že je tu len jedna skupina, ktorá by mohla organizovať takýto zjazd.

O týždeň tu v rovnakom čase zakotvia ďalšie tri lode. Celé mesto sleduje, ako asi tisíc ľudí — mužov, žien a detí — odchádza z prístavnej hrádze na miesto zhromaždenia. Nesú kufre, skladacie ležadlá a vodu. Títo ľudia sú Jehovovi svedkovia. Sú v tomto meste nielen preto, aby sa zúčastnili  zjazdu, ale aj preto, aby rozprávali miestnym obyvateľom o biblickej pravde. Za tie roky ich na Guadeloupe a okolitých ostrovoch každý stretol už veľakrát.

Ako sa biblická pravda dostala na tieto ostrovy? Akí ľudia tu žijú? Aké sú to ostrovy, ktoré obývajú?

Zmes kultúr

Ostrov nádherných vôd — Karukera, ako ho nazývajú karibskí Indiáni — tak sa Guadeloupe nazýval dávno predtým, než sa sem v roku 1493 dostal Kolumbus. Indiáni mali nepochybne na mysli osvieženie z mnohých guadeloupských vodopádov a krásu vôd obklopujúcich Guadeloupe. Ale neskôr vám povieme viac o inom druhu vody, ktorá dnes hojne prúdi na guadeloupských ostrovoch. A to, čo vytvára, je ešte krajšie.

Guadeloupe sú v skutočnosti dva ostrovy s viacerými menšími závislými územiami (Marie Galante, Les Saintes, La Désirade, Îles de la Petite Terre, Saint Barthélemy a časť ostrova Saint Martin). Dva hlavné ostrovy vyzerajú na mape ako motýľ s roztiahnutými krídlami. Na západe je Basse Terre s hornatým vulkanickým pásmom; na východe je Grande Terre, náhorná plošina s mozaikou pahorkov. Ich krása je umocnená plážami s tyrkysovou vodou, sviežou prírodou a tropickými lesmi s množstvom vodopádov.

Ku guadeloupským brehom prišli ľudia rôznych rás. Prvými obyvateľmi boli Aravakovia; neskôr prišli Karibovia, ešte skôr než akíkoľvek európski usadlíci. Až viac ako 140 rokov po Kolumbovej ceste, ktorú financovalo Španielsko, sa na Guadeloupe usídlili Európania; no týmito usadlíkmi neboli Španieli, ale Francúzi. Tí postupne odstránili Karibov, vybudovali cukrovary a doviezli sem otrokov.

 Z politického hľadiska je Guadeloupe francúzskym departementom a v posledných desaťročiach sa sem prisťahovalo veľa Francúzov. Ale hlavné ostrovy sú z veľkej časti obývané černochmi, ktorých predkovia boli odvlečení z afrického pobrežia v rámci obchodu s otrokmi. Asi 10 percent populácie sú potomkovia robotníkov privedených z Indie po zrušení otroctva na Guadeloupe v roku 1848. Ostrovy Les Saintes a Saint Barthélemy, dve zo šiestich závislých území, sú obývané hlavne takzvanými Blancs-pays (miestnymi belochmi), ktorých bretónski a normandskí predkovia patrili k prvým koloniálnym usadlíkom. A je tu aj niekoľko libanonských a sýrskych rodín, ktoré tu spravujú obchodné podniky.

Uvádza sa, že väčšina obyvateľstva je rímskokatolíckeho vyznania. Ale indská komunita, hoci je po integrácii katolícka, dodržiava hinduistické obrady. Tu a tam možno po krajine vidieť ich posvätné stĺpy so zástavami jasných farieb. Názory nemalého počtu ľudí sú ešte stále presiaknuté poverami predkov a živené takzvanými quimboiseurs (čarodejníkmi).

Napriek tomu tu ľudia obyčajne majú úctu k Biblii. Veria, že je Božím Slovom. Mnohí pri modlitbe používajú výňatky zo Žalmov. V skutočnosti Biblia často leží na stole, niekedy pri zapálenej sviečke, otvorená na niektorom zo žalmov, pretože ľudia veria, že to prinesie ich domovu ochranu a požehnanie.

Zmes rôznych kultúr — africkej, európskej a ázijskej — zrodila spôsob života, v ktorom prevláda jemnosť a láskavosť. Tieto dobré vlastnosti spôsobujú, že s mnohými ľuďmi sa dá príjemne hovoriť o posolstve o Kráľovstve a že sú naň vnímaví.

 Skromné začiatky

História Jehovových svedkov na Guadeloupe je dobrým príkladom toho, čo môže Jehovov duch urobiť s úprimnými ľuďmi pokorného srdca, ktorí prijmú božské pozvanie, aby si ‚vzali zadarmo vodu života‘. (Zjav. 22:17) Svedkovia navštívili Guadeloupe už v roku 1936. Ale pravidelné vydávanie svedectva sa v dokoch prístavu Pointe-à-Pitre začalo v roku 1938.

Elektrifikácia ostrova sa ešte len začala, a na uliciach bolo možné vidieť len niekoľko áut. V prístave bolo rušno. Kotvili tu lode všetkých veľkostí. Pohybovali sa tu obchodníci a ich zamestnanci, ako aj prístavní robotníci, ktorí prenášali vrecia, ťažké debny a veľké sudy. Počas obedňajšej prestávky mal istý muž vo zvyku sedieť v tieni na schodoch pred dverami, obklopený robotníkmi. Rozprával o Biblii. Tento muž, štyridsiatnik, bol Cyril  Winston. Bol ženatý a pochádzal z Dominiky, ostrova južne od Guadeloupu. Bol vysoký, mal sivé oči, príjemné vystupovanie a pokojným hlasom rozprával po kreolsky. Bol kazateľom celým časom čiže priekopníkom, a zároveň tvrdo pracoval, aby zabezpečil hmotné potreby pre svoju rodinu.

Condé Bonchamp bol medzi prvými, ktorí pozorne počúvali Cyrila Winstona. „Pracovali sme spolu v prístave ako dokári,“ povedal. „Napoludnie sme spolu s niekoľkými ďalšími robotníkmi sedávali okolo Cyrila a počúvali jeho rozprávanie z Biblie. V krátkom čase zhromaždil malú skupinu ľudí z Dominiky, ktorí s nami pracovali, a zorganizoval zhromaždenia. Zúčastňovalo sa na nich päť ľudí.“

Brat Winston prenajal na zhromažďovanie izbu v takzvanom case Reného Sahaïa a jeho manželky. Antilské case je stavba z dosák pribitých ku konštrukcii z trámov, so strechou z vlnitého plechu. Vnútri sú izby oddelené priečkami, ktoré majú navrchu otvory kvôli vetraniu. Cez deliacu stenu ľahko počuť hlasy, a tak v dňoch, keď bolo zhromaždenie, pani Sahaïová počúvala prednášky. Tak sa ona i jej manžel začali zaujímať o biblickú pravdu.

Noéma Missoudanová (teraz Apourouová) si spomína na prvý kontakt s touto skupinou: „Znepokojovalo ma, že môj manžel začal v určité dni prichádzať domov neskoro. Mala som obavy, že sa zaujíma o inú ženu. Raz večer som ho sledovala. Bolo to 25. decembra 1939. Vstúpil do case na predmestí Pointe-à-Pitre. O niekoľko minút som do toho domu vošla aj ja. Aké to bolo pre mňa prekvapenie, keď som sa našla uprostred skupiny asi 12 osôb! Sadla som si a počúvala.“ Takto začala navštevovať zhromaždenia.  Keďže tam nebola zavedená elektrina, každý si musel so sebou doniesť sviečku.

Ťažkosti v čase vojny

Po nemeckej invázii do Poľska vyhlásilo Francúzsko 3. septembra 1939 vojnu Nemecku. Malo to vplyv aj na Francúzske Antily, pretože obchod s Francúzskom čoskoro takmer úplne prestal. V roku 1940 sa Guadeloupe dostal pod moc francúzskej vlády so sídlom vo Vichy, ktorá kolaborovala s nacistami. Kontakty so Spojenými štátmi boli prerušené. Guadeloupe už nemohol vyvážať rum a banány, ani dovážať potraviny a iné výrobky. Dodávka biblickej literatúry z New Yorku bola dokonca spálená v dokoch prístavu Pointe-à-Pitre.

Avšak v roku 1940 začala malá skupina, ktorá sa stretávala na biblickom štúdiu na predmestí Pointe-à-Pitre, pôsobiť ako izolovaná skupina Jehovových svedkov pod vedením spoločnosti Watch Tower. Bola to prvá skupina na Guadeloupe.

Horlivosť bez strachu z ľudí

Niektorí z tých, ktorí navštevovali zhromaždenia, si čoskoro osvojili pravdu. Tak v septembri 1940 brat Winston pokrstil sedem osôb v rieke La Lézarde neďaleko Petit Bourgu. Ale prečo v rieke, keď je tu veľa ľahko prístupných pláží? Bratia si mysleli, že je to vhodnejšie. Či nebol sám Ježiš pokrstený v rieke Jordán? Samozrejme, to, čo je skutočne potrebné, je dostatočné množstvo vody, ktoré umožňuje ponorenie. *

 Títo raní učeníci na Guadeloupe boli úprimní a horliví a nemali strach z človeka. Brat Bonchamp si spomína na tieto začiatky: „V nedeľu sme chodievali do kazateľskej služby. Neboli sme vôbec vyškolení a mali sme len veľmi malé poznanie; každý hovoril tak, ako sa mu to zdalo najlepšie. Bol som presvedčený, že som zodpovedný obrátiť čo najviac ľudí, a tak som sa postavil pred katolícky kostol v Pointe-à-Pitre, práve keď sa tam skončila omša, a volal som: ‚Ľudia z Pointe-à-Pitre, počúvajte Jehovovo slovo...‘ Dočítal som sa, že toto bol spôsob, akým kázali starovekí proroci. Po chvíli sa zhromaždil zástup ľudí. Niektorí počúvali, ale iní začali robiť hluk. Neďaleko bolo policajné veliteľstvo a mňa i manželku zatkli. Nasledujúcu noc sme strávili na policajnej stanici.“ Ale to ich neodradilo od ďalšej služby.

Olga Laaland, mladý dvadsaťročný muž, bol ďalší, kto sa neodťahoval, keď spoznal pravdu. Nasledujúcu nedeľu po tom, čo sa stretol s malou skupinou svedkov, pripojil sa k nej vo svedeckej službe. Stal sa veľmi horlivým bratom, robil pokroky a nebál sa ľudí. Keďže bol obdarený silným hlasom, nemohol zostať nepovšimnutý.

Ale skúška vernosti týchto kresťanov zahrnovala viac než len verejné vydávanie svedectva.

 Skúška pokory počas izolácie

Bratia tu mali len malé množstvo materiálu na štúdium Biblie. Väčšina z 30 osôb, ktoré boli spojené s izolovanou skupinou tamojších svedkov, ešte nedosiahla duchovnú zrelosť. Obmedzenia v čase vojny ich pripravili o možnosť kontaktu s ústredím Spoločnosti. Navyše, v tom istom čase brat Cyril Winston ochorel a vrátil sa na ostrov Dominika, kde o tri mesiace zomrel. Bratia ho milovali, ale teraz pripustili, aby medzi nimi vznikli vážne ťažkosti. Chceli slúžiť Jehovovi, ale pozerali sa na jeho organizáciu vo veľkej miere z ľudského hľadiska. Brat Sahaï, v ktorého dome sa konali zhromaždenia, cítil, že je tým, kto má mať teraz nad všetkým dohľad. Iní s tým nesúhlasili. Vnútorné spory vyvrcholili 29. novembra 1942, keď sa veľká väčšina, vedená bratom Missoudanom, rozhodla odísť a stretávať sa na inom mieste. Brat Sahaï naďalej usporadúval zhromaždenia vo svojom dome. Rozdiely medzi týmito dvoma skupinami neboli náukové; týkali sa osobností.

 Napriek rozporom sa obe skupiny podieľali na vydávaní svedectva a ľudia ich počúvali. Na oboch stranách boli úprimní bratia a sestry. Ale keď sa neuplatňujú biblické zásady, vznikajú pomery, ktoré medzi kresťanmi nie sú správne. ‚Nech medzi vami nie sú rozdelenia,‘ nabáda Biblia. ‚Vážne sa usilujte o zachovanie jednoty ducha v zjednocujúcom zväzku pokoja.‘ — 1. Kor. 1:10; Ef. 4:1–3.

V tomto kritickom období sa bratovi Sahaïovi podarilo znovu nadviazať spojenie s ústredím Spoločnosti. Spoločnosť ocenila jeho snahu, ako aj jeho vytrvalé úsilie dostať počas vojny na ostrov biblickú literatúru. Dňa 16. februára 1944 bol na Guadeloupe odoslaný list, ktorým bol brat Sahaï vymenovaný za služobníka skupiny (predsedajúci dozorca). V tom čase mal 30 rokov. Hoci bol pokornej povahy a na vzhľad krehký, bol veľmi priamočiarym a rozhodným mužom.

Po tom, čo Spoločnosť vymenovala brata Sahaïa, aby sa staral o zbor, napísala druhej skupine toto: „Vy, bratia, ktorí ste oddelení... by ste sa mali od tejto chvíle zjednotiť a spolupracovať s ním na podpore záujmov kráľovstva. Tak ako Kristus nie je rozdelený... aj  Kristovo telo na zemi musí byť jednotné... Veríme, že Vaša oddanosť Pánovi a jeho kráľovstvu podnieti všetkých, ktorých sa to týka, aby odložili nabok akékoľvek osobné pocity, ktoré by mohli mať v tejto veci, a aby čakali na Pána, nech on vynesie rozsudok, ktorý môže považovať za nevyhnutné vykonať nad každým, kto robí niečo zlé, a každý nech napreduje a slúži Pánovi.“ Snahy o zmierenie však neboli bez problémov. Nie každý súhlasil s tým, že brat Sahaï má potrebné schopnosti na toto pridelenie. Hoci mnohí chceli, aby sa obe skupiny spojili, bolo pre nich ťažké odložiť nabok osobné pocity. Pretože bratom chýbala duchovná zrelosť, rozštiepenie trvalo až do roku 1948.

V roku 1944 zbor, ktorý Spoločnosť uznala, podával správu len o deviatich zvestovateľoch.

Zhromaždenia, ktoré boli rozhodne verejné

Svedkovia šírili biblické posolstvo o pravde tak, že za príjemných tropických večerov mali prednášky priamo na uliciach. Rečník hovoril tak nahlas, aby ho počuli nielen prítomní poslucháči, ale aby upútal aj pozornosť okoloidúcich. Brat Laaland so svojím mocným hlasom mal často výsadu podieľať sa na tejto službe. Spomína si na takúto scénu: „Po západe slnka sme sa zhromaždili do kruhu pod nejakým stromom alebo na rohu ulice. V strede skupiny stál rečník; ostatní osvetľovali scénu fakľami. Program sa začal piesňou a modlitbou. Prednáška mohla trvať 30 minút alebo hodinu, podľa toho, čo si rečník pripravil. Námety sa veľmi nelíšili, pretože ich hlavným cieľom bolo odhaliť falošné náboženstvo.“

Vďaka týmto zhromaždeniam sa viacerým ľuďom pomohlo k poznaniu pravdy. Ale nie každý si vážil tieto  prednášky. Občas sa stalo, že pod rúškom noci ľudia hádzali do skupinky kamene. Bratia však nikdy neodišli, kým sa neskončilo zhromaždenie. Uvažovali takto: „Ak sú vojaci ochotní postaviť sa vo vojne tvárou v tvár zbraniam, prečo by sme my nemali byť ochotní utŕžiť niekoľko kameňov kvôli dobrému posolstvu?“ ​(2. Tim. 2:3) Niekoľkí zvestovatelia dokonca utrpeli poranenia hlavy. Raz večer, keď jedna sestra držala rečníkovi veľkú petrolejovú lampu, kameň mierený do lampy minul cieľ, a namiesto toho trafil jedného poslucháča do hlavy. Keď tento človek neskôr v nemocnici zomrel, útočník bol predvedený pred súd a bol prísne potrestaný.

Brat dostáva školenie

V roku 1945 sa brat Laaland rozhodol odísť do Francúzskej Guayany, kde bývala jeho matka. Pri Saint Laurent du Maroni, kde sa usadil, nebol žiaden zbor, ale to ho neodradilo od vydávania svedectva.

Ročenka neskôr uviedla: „V januári odišli dvaja bratia do Francúzskej Guayany. Keď prišli do styku s obyvateľmi St. Laurentu, tí im povedali: ‚Smerom hore po rieke je muž, ktorý rozpráva presne tak ako vy.‘ Bratia si prenajali auto, aby vyhľadali tohto človeka; a skutočne tam našli muža, ktorý prišiel z Guadeloupu a mal verejné prednášky. Nemal žiadnu literatúru, ale nezdržal sa, aby nerozprával o Kráľovstve. Jeho najväčším nepriateľom bol kňaz, ktorý v jednom kuse varoval ľudí, aby nepočúvali, čo hovorí tento ‚šialený človek‘.“

Keď sa bratia vrátili do Paramariba (Surinam), kde mala Spoločnosť kanceláriu odbočky, brat Laaland išiel s nimi. Tam stretol priekopníkov, ktorí ho povzbudili, aby začal slúžiť celým časom. Naučil sa, ako rozvíjať záujem  a viesť domáce biblické štúdiá. Kým bol v Paramaribe, naučil sa veľa aj o teokratickej organizácii a o tom, ako funguje — a zistil, že sa musí ešte veľa učiť! Po troch mesiacoch bol vymenovaný, aby slúžil ako zvláštny priekopník, a bol poslaný späť do Saint Laurentu.

Pestovanie jednoty ducha

Spoločnosť si uvedomovala existenciu nebezpečných podmienok na Guadeloupe, súvisiacich s tým, že tam boli dve skupiny, ktoré sa síce snažili slúžiť Jehovovi, nie však vo vzájomnej jednote. V roku 1947 tam bol zo susedného ostrova poslaný Joshua Steelman, anglicky hovoriaci krajský dozorca, aby navštívil zbor Pointe-à-Pitre. Brata Steelmana privítali s veľkou radosťou a počas jeho týždňovej návštevy sa 26 ľudí — očividne jednotlivci z oboch skupín — zúčastňovalo spolu s ním na zvestovateľskej službe. Brat však nevedel po francúzsky, a ako uviedol vo svojej správe, bratia nevedeli prečítať a preložiť pokyny, ktoré dostávali v angličtine. Zúfalo tu chýbala organizovanosť. Bratia tri razy týždenne študovali jednu z kníh Spoločnosti, ale nemali časopis Strážna veža. Napriek tomu, zdôraznil brat Steelman, mali silnú túžbu zúčastňovať sa na zvestovateľskej službe. Napomenutie, ktoré bolo dané vzhľadom na opätovné zjednotenie týchto dvoch skupín, však neprinieslo okamžité výsledky.

Potom, na základe žiadosti Spoločnosti, sa v roku 1948 brat Laaland vrátil späť na Guadeloupe. Hneď po návrate začal pracovať na zmierení oboch skupín. Niektorí bratia mali takú úprimnú túžbu byť znovu zjednotení, že už o štvrtej ráno vstali a išli hore na vrch modliť sa k Jehovovi, aby požehnal ich úsilie dosiahnuť jednotu. V tom istom roku, asi okolo marca, bola po vyše  päťročných rozporoch jednota obnovená. Priemerný počet zvestovateľov stúpol z 13 v roku 1947 na 28 v roku 1948, keď tu bol vrcholný počet 46 zvestovateľov. Bolo to tak, ako hovorí Žalm 133:1: „Hľa, aké je to dobré a aké príjemné, keď bratia bývajú spolu v jednote!“

Ale nie každému sa páčilo toto opätovné zjednotenie. Niekoľko bratov dalo otvorene najavo, že si ho neželajú. Niektorí založili sektu nazvanú „Le Messager de Sion“ ​(Sionský posol) a potom pripravili traktáty a rozširovali ich pred miestom zhromaždenia svojich bývalých kresťanských bratov. Jeden z ich vodcov si kúpil motorku, aby mohol sledovať svedkov a podkopávať ich činnosť, keď boli vo zvestovateľskej službe. Ale na jednej z týchto ciest sa zrazil s dvojkolesovým vozom ťahaným volmi, ktorý bol naložený cukrovou trstinou, a zomrel v nemocnici. Po tomto incidente už nebolo o tejto skupine počuť.

Rozvíjanie jednoty ducha však zahrnovalo viac než len spoločné zhromaždenia a spoločnú zvestovateľskú službu. (Ef. 4:1–3) Na niektorých miestach sa v tom čase sestrám zakazovalo nosiť šperky, strihať si vlasy alebo navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva s nepokrytou hlavou. Bol to výsledok neporozumenia určitých rád v Písmach. Bratia potrebovali ďalšiu pomoc, aby boli úplne zjednotení s celosvetovým spoločenstvom Jehovovho ľudu. Takáto pomoc prišla v určitej miere koncom roku 1948, keď Spoločnosť vyslala na Guadeloupe dvoch misionárov — absolventov školy Gileád.

Prví dvaja misionári

Francúzske úrady dali Kanaďanom Kennethovi Chantovi a Walterovi Evansovi povolenie na jednoročný pobyt na Guadeloupe. Za ich prítomnosti vzrástla v zbore  aktivita. Ale to spôsobilo aj vzrast odporu, zjavne podnecovaného duchovenstvom. Začiatkom roku 1949 obaja misionári dostali oficiálny príkaz, aby ihneď opustili ostrov.

Napriek tomu ich krátky pobyt bratov duchovne posilnil. Miestni bratia jasnejšie porozumeli biblickým zásadám a začali robiť pokroky v uplatňovaní rovnakého organizačného usporiadania, aké mali Jehovovi svedkovia na celom svete.

Zbor v Desbonnes

Postupne začali semená pravdy klíčiť aj mimo najväčšieho mesta Guadeloupu, Pointe-à-Pitre. Základ pre  druhý zbor bol položený v roku 1941, keď bol Duverval Nestor chorý a ležal v nemocnici v Pointe-à-Pitre. Tam prvýkrát počul o pravde a prijal ju. Po návrate domov ho bratia ďalej navštevovali a posilňovali. Jeden adventistický kazateľ sa pokúšal odradiť ho, a dokonca mu povedal: „Myslel som si, že váš dom by bol vynikajúcim chrámom nášho Pána.“ Nuž, skončilo sa to tak, že v roku 1948, keď bol zorganizovaný druhý zbor, bol práve dom brata Nestora použitý ako sála Kráľovstva. Nachádzal sa v Desbonnes, v dedine učupenej na úpätí vrchu, 26 kilometrov od Pointe-à-Pitre.

Dnes je v Desbonnes prekvitajúci zbor s vyše sto zvestovateľmi, ktorí sa schádzajú v krásnej sále Kráľovstva postavenej v roku 1989.

Horlivé poludňajšie vydávanie svedectva

V Port Louis, asi 20 kilometrov severne od Pointe-à-Pitre, mal Georges Moustache výsadu zasievať ďalšie  semená pravdy o Kráľovstve po tom, čo sa k nemu v roku 1943 dostalo dobré posolstvo. Spomínajúc na tieto začiatky, hovorí: „V beauportskom cukrovare som mal každý deň cez poludňajšiu prestávku improvizované prednášky v tesárskej dielni, kde som pracoval. Jeden starší seminarista, ktorý mal vo zvyku napádať ma, ma jedného dňa vyzval: ‚Ak uctievate pravého Boha, tu je rozžeravená kováčska vyhňa; skúste chodiť po ohni!‘ Odpovedal som mu hlasom, ktorý sa niesol po celej dielni: ‚Odíď Satan, pretože je napísané: „Nebudeš skúšať Pána, svojho Boha!“‘“ — Pozri Matúša 4:5–7.

V nedeľu mal brat Moustache vo zvyku chodiť dlhé kilometre peši, aby ďalej vydával svedectvo spolupracovníkom, ktorí si želali počuť viac. Často zostával vo zvestovateľskej službe od ôsmej hodiny ráno do siedmej večer, niekedy aj bez jedla. Medzi tými, ktorých brat Moustache každý týždeň navštevoval, bol aj vodca malej skupiny adventistov v Port Louis, ktorý sa zakrátko stal svedkom. Aj ďalší prijali pravdu. Bol medzi nimi Daniel Boncœur, ktorý verne slúži až dodnes, a Alfred Cléon, ktorý verne slúžil ako starší až do svojej smrti v auguste 1993.

Vody pravdy prúdia v Basse Terre

V štyridsiatych rokoch nášho storočia začali prúdiť vody pravdy najprv po troške a potom hojne v Basse Terre, administratívnom centre Guadeloupu. Keď bol tesár Eugène Alexer v Pointe-à-Pitre, počul Cyrila Winstona rozprávať o biblických pravdách. V roku 1948 sa Alexerova rodina postavila na stranu pravého uctievania. V ich dome v Basse Terre sa konali pravidelné zhromaždenia. O rok neskôr sa k nim pripojil mladý muž Verneil  Andrémont. Brat Missoudan alebo brat Moustache — a neskôr brat Laaland — každú nedeľu cestovali autobusom 60 kilometrov z Pointe-à-Pitre do Basse Terre, aby tam pomáhali záujemcom. Ich úsilie bolo odmenené. Teraz, asi po 45 rokoch, prekvitá v tejto oblasti osem zborov: tri v Basse Terre, jeden v Gourbeyre, dva v Baillife a dva v Saint Claude.

V tom istom čase bola v meste Moule na východnom pobreží Grande Terre založená malá skupina po tom, čo tam išiel vydávať svedectvo brat z Pointe-à-Pitre. Medzi prvými v tejto oblasti, ktorí zaujali postoj na strane pravdy, bola rodina Ruscadová, v dome ktorej sa konali zhromaždenia. Anasthase Touchard, ktorý sa z tejto  skupiny stal svedkom ako prvý, sa neskôr dokázal ako veľmi oddaný starší a takto slúžil až do svojej smrti v roku 1986. Dnes je v tejto oblasti činných päť zborov, každý s vyše sto zvestovateľmi.

Kňaz upútava pozornosť niektorých poslucháčov

V jednu nedeľu roku 1953, keď skupina asi 20 zvestovateľov strávila dopoludnie vydávaním svedectva v dedine Lamentin v severovýchodnej časti Basse Terre, usporiadali bratia verejnú prednášku na dedinskom námestí, ktoré, prirodzene, bolo pred katolíckym kostolom. Po úvodnej piesni sa začala biblická prednáška. Rozzúrený kňaz zabuchol veľké kostolné dvere, aby nebolo počuť rečníkov hlas. Kňaz s dvojnásobnou zlosťou rozozvučal všetky kostolné zvony. Pribehlo veľa ľudí. Niektorí boli správaním kňaza šokovaní. Pokračovať v prednáške na tomto mieste nebolo možné, ale majiteľ jedného obchodu pozval rečníka, aby predniesol prednášku pred jeho domom. Účasť bola veľmi pekná.

Dnes sa v tejto farnosti (alebo oblasti) dobre darí trom zborom, z ktorých má každý vyše sto zvestovateľov. Aj tu sme postavili vlastnú priestrannú zjazdovú sálu.

Mládež si vzala príklad z duchovných a tiež sa snažila rušiť naše verejné prednášky. Počas prednášky konanej na vidieku neďaleko dediny Sainte Rose skupina katolíckych skautov obkolesila rečníka a niekoľko ďalších svedkov. Niektorí skauti začali trúbiť na trúbkach a ďalší búchali na dno veľkých kovových kuchynských panvíc, aby prehlušili hlas rečníka. Léonard Clément sa nepokúšal prekričať hluk; namiesto  toho pokračoval tak, že jednoducho predstieral, že hovorí, gestikulujúc a pohybujúc perami. Zakrátko sa skauti vzdali a odišli. Náš brat potom pokračoval vo svojom prejave. Aj v tejto oblasti sa postupne rozvíjal záujem a dnes sú tu tri zbory.

Koniec jednej epochy

Tieto verejné prednášky na Guadeloupe, konané na voľnom priestranstve, sú už vecou minulosti. V roku 1953, keď na politických zhromaždeniach došlo k výtržnostiam, úrady zakázali všetky verejné zhromaždenia na voľnom priestranstve, ako aj používanie ampliónov na takýchto miestach. Odvtedy museli bratia hľadať iné miesta na konanie zhromaždení.

No i tak verejné prednášky konané vonku v rokoch 1938 až 1953 pomohli vydať mocné verejné svedectvo. Zvestovatelia podporovali túto činnosť odvážne a horlivo. Väčšina z nich chodievala na miesta týchto zhromaždení peši a niektorí na bicykli po dvoch. Keď mali našetrené nejaké peniaze, prenajali si na jeden deň autobus. Zo 100 zvestovateľov mal vtedy len jeden zvestovateľ auto — starého Forda.

1954 — význačný rok

Keď sa brat Knorr, vtedajší prezident Spoločnosti, a jeho tajomník Milton Henschel vracali začiatkom roku 1954 z Južnej Ameriky, ich lietadlo pristálo na letisku v Pointe-à-Pitre. Bolo to zavčasu ráno, ale miestni bratia ich tam prišli privítať. Brat Knorr ich uistil, že len čo to bude možné, budú im poslaní na pomoc viacerí misionári.

Onedlho sa jeho sľub splnil. Dňa 17. marca roku 1954 z lietadla, ktoré pristálo na letisku v Pointe-à-Pitre,  vystúpili dvaja cestujúci. Nikto ich tam však nečakal, pretože prílet sa značne oneskoril. Ale policajti sa ponúkli, že ich odvedú do chemickej čistiarne brata Laalanda. Títo cestujúci — bratia, ktorí krátko predtým absolvovali školu Gileád — boli z Francúzska. Boli to Pierre Jahnke, vysoký brat, a Paul Touveron.

Niekoľko dní po prílete týchto dvoch misionárov pricestoval brat Henschel. Medzitým bola misionárska loď Faith, patriaca Spoločnosti, v prístave a jej posádka bola zamestnaná prípravami zjazdu, ktorý sa mal konať od 26. marca v miestnej škole.

 Keď sa začal program, atmosféra bola radostná, hoci bratia boli trochu v napätí, lebo mali obavy, či všetko prebehne hladko. Po niekoľkých prejavoch a predvedeniach bratia zavesili provizórne plátno. Vtedy prvýkrát uvideli film Spoločnosti s názvom Spoločnosť nového sveta v činnosti. Na vlastné oči mohli vidieť jasný doklad, ktorý posilnil ich presvedčenie, že toto je božia organizácia. Všetci prítomní boli hlboko dojatí, keď videli, v akom pokoji a jednote pracuje organizácia. Sestry si všimli aj to, že ich kresťanské sestry v iných krajinách nosia šperky, hoci nie v prehnanej miere. Okrem toho účastníkov zjazdu povzbudilo, keď sa dozvedeli, že v ich strede sú dvaja misionári, bratia, ktorých poslala organizácia a ktorí mali svojím príkladom v službe posilniť zbor. Vzrušenie v ten večer bolo veľké — príliš veľké pre predsedajúceho dozorcu zo zboru v Pointe-à-Pitre, Clotaira Missoudana. Išiel domov a v tú istú noc v spánku zomrel; jeho manželka to zistila až ráno.

Na druhý deň zjazdu brat Henschel oznámil otvorenie kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower na Guadeloupe. Mala sa starať o kázanie dobrého posolstva na Guadeloupe a na ostrove Martinique. Pierre Jahnke bol vymenovaný za služobníka odbočky. Bolo zabezpečené presnejšie organizačné vedenie, ktoré bolo na týchto ostrovoch veľmi potrebné.

Po zjazde sa títo dvaja misionári pustili do práce. Prenajali si malý drevený dom, aby zaobstarali miesto pre kanceláriu odbočky. Neskôr Spoločnosť kúpila skromné letné sídlo v parku mesta Raizet, kde kancelária pôsobila do decembra roku 1966. Okrem toho, že sa brat Jahnke staral o prácu v odbočke, zúčastňoval sa aj  zvestovateľskej služby v Pointe-à-Pitre a trávil s bratmi toľko času, koľko mohol. Medzitým brat Touveron navštevoval ako cestujúci dozorca zbory a izolovaných zvestovateľov, kým sa nemusel asi po roku vrátiť do Francúzska.

Pomoc z plávajúceho misionárskeho domu

Ocenenie pre Jehovovu organizáciu bolo podnecované pravidelnými návštevami misionárov, ktorí sa na člne plavili z ostrova na ostrov. Asi desať rokov mala Spoločnosť plavidlá, ktoré slúžili ako plávajúce misionárske domovy v Karibskej oblasti. Najprv to bol 16-metrový škuner, nazvaný Sibia, a neskôr ho nahradila väčšia loď, ktorá sa volala Light. Používala sa aj 22 metrov dlhá loď s dvoma lodnými skrutkami, nazvaná  Faith. Napriek tomu, že misionári na palube lodí hovorili po anglicky (kým väčšina zvestovateľov na Guadeloupe nie), bratia si ich návštevy veľmi cenili. Zvestovatelia si tu stále spomínajú na horlivosť týchto misionárov, ktorí spolupracovali s miestnimi zvestovateľmi a celé dni trávili vo zvestovateľskej službe.

Pri svojej poslednej návšteve na lodi Light v roku 1956 misionári strávili čas od 26. júla do 7. augusta kázaním na ostrovoch Marie Galante a La Désirade. Na Marie Galante premietli film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Jeden z divákov povedal: „Keby ste mi dali desaťtisíc frankov, neurobili by ste mi takú radosť ako dnes večer!“

Priekopníci z Francúzska

Na Guadeloupe a jeho závislých územiach sa dosahovali pekné pokroky. Aby dielo napredovalo, Spoločnosť poslala z Francúzska dvoch ďalších priekopníkov. V decembri roku 1955 pricestovali Nicolas a Liliane  Brisartovci. Brat Brisart je človek dynamický a zároveň žoviálnej povahy. Po príchode boli manželia pridelení do husto obývaného predmestia Pointe-à-Pitre.

Na tomto území býva veľa ľudí v drevených domoch, ktoré stoja na štyroch kameňoch, aby bola podlaha asi pol metra nad zemou. Všetky domy sú veľmi tesne vedľa seba. Jedného dňa sa bratovi Brisartovi stala pri vykonávaní návštev nehoda, na ktorej sa ešte i dnes zasmeje. Spomína si: „Išiel som s manželkou na biblické štúdium, ktoré viedla s jednou staršou paňou, ale jej drevený dom vyzeral staršie než ona sama! Keď nás pozvala ďalej, vošiel som do prostriedku malej izby, no v tom sa náhle podlaha preborila a ja som cez ňu prepadol dolu! Veľmi som sa ospravedlňoval, ale úbohá pani bola v omnoho väčších rozpakoch.“

Brat Brisart slúžil so svojou manželkou na tomto území asi osem mesiacov a potom boli pridelení do krajskej služby. V roku 1958 boli pozvaní do 32. triedy školy Gileád a potom boli znovu pridelení na Guadeloupe. Keď sa brat Jahnke v roku 1960 oženil a založil si rodinu, služobníkom odbočky sa stal brat Brisart. Doteraz slúži ako koordinátor výboru odbočky a brat Jahnke, ktorý zostal na Guadeloupe, slúži vo výbore s ním.

Odpor sa stáva skúškou viery

Pre náboženský odpor, ktorý bol niekedy naozaj ostrý, mnohí z tých, ktorí prijali pravdu, museli — tak ako je to uvedené v Biblii — zaujať pevný postoj za veľmi ťažkých okolností. Flora Pembová bola jednou z nich. Začala skúmať Bibliu spolu s manželom. Ale keď na nich začali susedia vyvíjať nátlak, jej manžel, ktorý  viedol malý rodinný obchod s potravinami, prestal študovať zo strachu, že stratí zákazníkov. Jeho manželka však vytrvala a robila pekné duchovné pokroky. Atmosféra doma sa stávala napätou. Muž sa dokonca manželke vyhrážal, že ju zabije. Keď pod jeho vankúšom našla veľký nôž, utiekla. Bežala 16 kilometrov cez tropický les a banánové plantáže a našla útočište u jednej rodiny svedkov. Kým sa skrývala pred svojím manželom, rozhodla sa, že sa dá pokrstiť. Povedala: „Ak mi hrozí smrť pre moju vieru, chcem patriť k Jehovovým služobníkom!“ Tak bola jedného rána v roku 1957 pred východom slnka pokrstená v mori.

Napriek tomu, že sa usilovala o zmierenie, svoju telesnú rodinu stratila. Ale v súlade s Ježišovým sľubom v Matúšovi 19:29 získala veľkú duchovnú rodinu. Táto verná sestra sa ujala služby  celým časom a dodnes je priekopníčkou v Lamentine, čo je už vyše 30 rokov!

Nezabudnuteľný zjazd

Keď sa v roku 1958 konal v New Yorku medzinárodný zjazd Božská vôľa, boli tam prítomní delegáti zo 123 krajín a skupín ostrovov. Bolo medzi nimi aj devätnásť svedkov z Guadeloupu. To, čo videli a počuli, prehĺbilo ich ocenenie pre teokratické usporiadanie. Verneil Andrémont, ktorý bol jedným z týchto delegátov, povedal: „Tento zjazd mi otvoril oči. Pochopil som, ako sa veci majú robiť.“ Dozorca odbočky vyjadril všeobecné pocity celej skupiny, keď napísal: „Ako naširoko boli otvorené naše oči, aby zachytili všetko, čo mohli, a naše uši, aby mohli všetkému porozumieť! Človeka prekvapí nielen neobyčajná rozloha krajiny, keď príde z jedného z malých ostrovov v Karibskom mori, ani nie obrovské budovy týčiace sa do výšky, ani udivujúci dopravný  ruch, ale ohromujúci pohľad na veľké zástupy, áno, na všetkých tých bratov a sestry zo štyroch strán sveta, pokojne a zjednotene uctievajúcich jediného pravého Boha. Naplnili dva obrovské štadióny!“

Dokonca aj v tom, čo by niektorí mohli považovať za malé veci, ovplyvnil tento zjazd život našich bratov. Napríklad Léonel Nestor, 78-ročný brat, ktorého dom slúžil aj ako sála Kráľovstva, pocítil, že by ho mal vymaľovať, aby robil lepšie meno Jehovovej organizácii. Tak sa stala táto sála Kráľovstva prvým domom v tejto dedine, ktorý bol vymaľovaný.

Skromné začiatky v Anse Bertrande

Do roku 1958 nemalo veľa ľudí z farnosti Anse Bertrand, ležiacej na severe Grande Terre, príležitosť  počuť posolstvo o Kráľovstve. Ale v tom roku Marc Edroux ukázal Bibliu Donatovi Tacitovi, priateľovi, ktorý bol pekárom, a povedal mu: „Táto kniha je Božie Slovo!“ Obaja boli katolíci. Neskôr, keď jeden podomový obchodník ponúkol Donatovi Bibliu, kúpil si ju a začal ju čítať. Hoci nevedel dobre čítať po francúzsky, používal slovník. Pozval k sebe na návštevu aj svojho priateľa Marca Edrouxa a obaja, spolu s Donatovou manželkou, si každú stredu a sobotu čítavali Bibliu a snažili sa o nej diskutovať.

Donat veľmi túžil lepšie porozumieť Biblii, a tak začal hľadať muža, ktorý mu prepredal Bibliu, no márne. Ale jeden sused mu povedal, že jeho bratranec Georges Moustache je Jehovovým svedkom a rád mu pomôže. Na základe toho, čo sa Donat dozvedel o Jehovových svedkoch od svojho suseda, navštívil dokonca niekoľkých ľudí, aby im vydal svedectvo, pretože nechcel, aby jeho viera bola mŕtva. — Jak. 2:26.

Asi o pol roka, keď sa Donat dopočul od svojho suseda, že Jehovovi svedkovia budú mať neďaleko Pointe-à-Pitre zjazd, sa spolu s manželkou a s Marcom Edrouxom rozhodli, že tam pôjdu a dajú sa pokrstiť. Dovtedy nestretli žiadneho Jehovovho svedka. Príchode ich svedovia privítali. Títo traja ľudia objasnili svoje prianie slúžiť Jehovovi a dať sa pokrstiť. Bratia im láskavo položili niekoľko otázok a potom im vysvetlili, že skôr než sa dajú pokrstiť, potrebujú domáce biblické štúdium. Táto skupinka bola dojatá srdečnou bratskou atmosférou, ktorá bola na zjazde. Vrátili sa späť do Anse Bertrandu plní sily a odhodlania. Ich pokrok v štúdiu Biblie bol rýchly a asi o pol roka boli pokrstení.

 Horlivo sa delili o biblickú pravdu s ďalšími vo svojej dedine. Ale stretli sa so silným odporom. Keď ich navštívil brat Brisart ako cestujúci dozorca, miestny katolícky kňaz robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby mu zabránil tam zostať. Donat si prenajal miestnosť, kde mohol krajský dozorca s manželkou bývať. Ale po prvom dni zvestovateľskej služby počas ich návštevy kňaz zasiahol a žiadal, aby vrátili kľúč. Keď sa mu to nepodarilo, išiel k majiteľovi toho miesta a vyhrážal sa mu, že vylúči z cirkvi jeho matku, ak nedostane späť kľúče. Keď to úbohá žena počula, omdlela! Nasledujúci deň sa kňaz o to pokúšal opäť, prostredníctvom právnika, ale bez úspechu, pretože niečo také bolo nezákonné. Počas návštevy krajského dozorcu bolo nájdených niekoľko ľudí podobných ovciam a začalo sa s nimi viesť biblické štúdium. O niekoľko mesiacov, začiatkom roku 1960, sa v tejto dedine konal krajský zjazd, aby sa vydalo ďalšie svedectvo. Keď sa konal krst, vyše 500 ľudí z dediny prišlo na pobrežie, aby to mohli vidieť. V ten deň sa nekonala služba z domu do domu. Každý svedok bol na pobreží, obkolesený skupinou ľudí túžiacich dozvedieť sa viac o Jehovových svedkoch a o posolstve, ktoré kázali.

Odvtedy boli v Anse Bertrande vytvorené dva zbory. Donat Tacita slúži ako zvláštny priekopník už 22 rokov a je starším v Anse Bertrande.

Hľadanie zlodeja — nájdenie ovce

Jedného dňa začiatkom šesťdesiatych rokov istý policajt navštívil misionársky dom v Le Raizete. Vyšetroval krádež, ku ktorej došlo v susedstve. Brat Brisart s manželkou boli doma a využili príležitosť vydať  policajtovi svedectvo. Po chvíľke počúvania sa muž opýtal: „Ako sa môžem dostať k Biblii? Máte nejakú adresu, na ktorú by som mohol napísať? To, o čom hovoríte, je veľmi vážne a mňa to podnecuje uvažovať!“ Ihneď dostal Bibliu spolu s ďalšou literatúrou. O týždeň napísal list plný otázok. Čoskoro sa s ním dvakrát týždenne viedlo biblické štúdium.

Brat Brisart rozpráva ako sa to skončilo: „Aj keď tento policajt nenašiel zlodeja, my sme vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti našli ovcu!“ Tento bývalý policajt je teraz starším v jednom zbore v Pointe-à-Pitre.

 Nájdenie miesta na zjazdy

S rastom organizácie na Guadeloupe vznikol problém, ktorý bolo treba riešiť. Kde nájsť budovy, v ktorých by sa konali zjazdy? Vyše desať rokov sme používali súkromnú školu v Pointe-à-Pitre, ako aj mestské kultúrne sály v Abymese a Capesterre. Ale tieto sály boli pre nás už príliš malé. Museli sme sa poobzerať po niečom inom.

Neďaleko čistiarne brata Laalanda bol prázdny pozemok. Jeho majiteľ nám ho láskavo poskytol zadarmo  na náš krajský zjazd koncom decembra 1964. Za niekoľko dní sme postavili drevenú konštrukciu z kolov zatlčených do zeme a hore spojených doskami. Nad tým sme roztiahli nepremokavú plachtovinu ako strešnú krytinu. Bočné steny boli otvorené, aby bol ľahký prístup k sedadlám. Radosť a usilovnosť miestnych bratov pri práci bola zdrojom veľkého povzbudenia pre svedkov, ktorí tu prišli pomôcť. A aké to bolo požehnanie — takmer 700 prítomných — nový vrchol! Bolo zrejmé, že pre budúce zjazdy potrebujeme vlastné zariadenie.

Bratia navrhli špeciálnu konštrukciu s použitím železných rúrok na kostru a hliníkových tabúľ na zastrešenie. Bolo tam miesto pre 700 sedadiel. A celá „zjazdová sála“ bola prenosná! V tom čase bolo na Guadeloupe asi 450 zvestovateľov, a tak sme si mysleli, že to bude dosť.

Táto stavba bola prvýkrát použitá na zjazd v blízkosti Basse Terre v januári roku 1966. Keď nadišiel čas na verejnú prednášku, nadšený zástup 907 ľudí sa tlačil vnútri zjazdovej sály a okolo nej, aby si ju vypočul. Už teraz bola sála príliš malá! V nasledujúcich rokoch sme ju museli znovu a znovu zväčšovať.

Krajské zjazdy často pripadali na november, daždivý mesiac. Pre zlé počasie tu bolo často veľa blata a zistili sme, že je rozumné prísť vybavení vysokými čižmami! Na konanie zjazdu bol obvykle vybratý víkend, keď bol spln mesiaca, takže sa bratia mohli vrátiť domov za prirodzeného svetla. Mesačné svetlo uľahčovalo aj začať rozmontovávať sálu hneď po záverečnom programe zjazdu.

 Možnosť premiestniť našu sálu, a tak konať zjazdy v ktoromkoľvek okrsku nášho obvodu, malo vynikajúci účinok na kázanie dobrého posolstva na Guadeloupe. Okrem toho poskladanie a rozmontovanie tejto sály trikrát za rok poskytlo našim bratom príležitosť naučiť sa spolupracovať a pestovať ducha obetavosti. Niet pochýb, že na tomto usporiadaní bolo Jehovovo požehnanie!

Odlišný spôsob života

Keď sa Armand a Marguerite Faustiniovci v roku 1963 presťahovali z Francúzska na Guadeloupe, aby tu pomohli v službe, zistili, že život je tu trochu odlišný. Spočiatku boli prekvapení, keď majitelia domov, bez toho, že by prišli k dverám, jednoducho zavolali: „Vstúpte, prosím.“ Ľudia tu žili v skromných podmienkach a mali málo peňazí, ale často radi vymenili ovocie a zeleninu za biblickú literatúru. A tak keď Faustiniovci pokračovali vo zvestovateľskej službe, niekedy zistili, že nesú nielen literatúru, ale aj banány, mango, sladké zemiaky a vajíčka.

Faustiniovci boli pridelení do krajskej služby a brat Faustini si spomína: „Bratia nás vítali veľmi srdečne, ale veľa sa muselo urobiť v otázke presnosti. Na vidieku väčšina z nich nemala hodindy, a tak určovali čas podľa slnka. Niekedy sa preto zhromaždenia začínali až o hodinu neskôr. So zmenou ročného obdobia nás čakali prekvapenia!“

Pomoc pre Marie Galante

V tom istom roku, ako Faustiniovci prišli na Guadeloupe, bolo na ostrove Marie Galante, ktorý je asi  40 kilometrov na juh od Pointe-à-Pitre, vydané mimoriadne svedectvo. Brat Faustini tam spolu so skupinou 16 pomocných priekopníkov strávil celý mesiac vydávaním svedectva 14 000 obyvateľom ostrova. V tom mesiaci bol viackrát premietnutý film Spoločnosti Spoločnosť nového sveta v činnosti. O niekoľko rokov boli na tento ostrov pridelení zvláštni priekopníci. Dvaja z nich, Frédéric Ferdinand a Léo Jacquelin, tu vychovali svoje deti.

Aby sme podporili zvláštnych priekopníkov na Marie Galante, rozhodli sme sa v apríli 1969 previezť našu  zjazdovú sálu na tento ostrov a usporiadať tu zjazd. Krajský dozorca, brat Faustini, povedal: „Bol to jedinečný zjazd. Predstavte si úžas obyvateľov Grand Bourgu, malého mesta so 6000 obyvateľmi, ako sú svedkami „invázie“ asi tisíca svedkov, ktorí sa vylodili z troch lodí a každý z nich niesol kanister s 20 litrami vody! V tomto období sucha bola voda vzácna a ostrovania boli vďační za to, že si návštevníci priniesli trochu vody so sebou, a tak ušetrili zásobu vody v cisterne. Bolo to prvýkrát, čo videli takúto scénu — nekončiaci sa rad ľudí, ktorí išli z dokov cez mesto na miesto konania zjazdu. Obyvateľov celého ostrova navštívili svedkovia, v niektorých prípadoch niekoľkokrát v to isté dopoludnie. V priebehu niekoľkých dní mali príležitosť spoznať a pochopiť činnosť Božej organizácie.“ Na Marie Galante sú teraz tri zbory.

 Asi po desiatich rokoch sa brat a sestra Faustiniovci museli vrátiť do Francúzska. Neskôr sa zas mohli vrátiť do Karibskej oblasti a brat Faustini je teraz členom výboru odbočky na ostrove Martinique.

Vody pravdy sa dostávajú na La Désirade a na Les Saintes

Po poslednej návšteve lode Spoločnosti Light v roku 1956 sa svedectvo na La Désirade, ďalšom z guadeloupských nezávislých ostrovných území, vydávalo len v malej miere. Ale v roku 1967 Spoločnosť pridelila do služby na tomto mieste zvláštnych priekopníkov Médarda a Turennu Jean-Louisovcov. Ostrov, 11 kilometrov dlhý a 2,4 kilometra široký, bol zväčša neúrodný a nemal tečúcu vodu, ale žilo tu 1560 ľudí a bolo potrebné, aby dostali príležitosť počuť posolstvo o Kráľovstve. Od roku 1969 do roku 1972 tu slúžili ďalší dvaja zvláštni priekopníci. Iný zvláštny priekopník, Jacques Mérinon, tu napriek ťažkým podmienkam vytrval od roku 1975 do roku 1988.

Po mnohých rokoch tu bol založený malý zbor. Lekár Henri Tallet tu slúžil v roku 1987 spolu so svojou rodinou. Za pomoci mnohých bratov, najmä z Moule a Saint François, zorganizoval stavbu sály Kráľovstva.

O dva roky bol La Désirade spustošený huridánom Hugo. Jeden brat povedal: „Sála Kráľovstva bola značne poškodená. Ale prejavila sa láska bratov a čoskoro sme dostali to, čo bolo potrebné na opravu sály a poškodených domov zvestovateľov. Boli sme na ostrove prví, ktorí začali s opravami, zatiaľ čo sme neprestávali kázať, a ľudia v obvode tomu venovali náležitú pozornosť. Odvtedy nás pri kázaní ľudia lepšie prijímajú.“

 Trinásť kilometrov od Basse Terre sú Les Saintes, ostrovy s 3000 obyvateľmi. V septembri 1970 sem boli pridelení dvaja zvláštni priekopníci — Amick Angerville a Jean Jabés. Bola potrebná veľká trpezlivosť, ale nakoniec tu bol v roku 1980 založený malý zbor, ktorý má dnes 18 zvestovateľov

Saint Martin počuje dobré posolstvo

Aj severná časť ostrova Saint Martin, ležiaceho asi 250 kilometrov severozápadne od Pointe-à-Pitre, je závislým územím Guadeloupu. Ostrov je spolovice francúzsky a spolovices holandský, ale bežne sa tu hovorí po anglicky. Bez ohľadu na to, akým jazykom kto hovorí, všetci potrebujú počuť dobré posolstvo.

Bolo to začiatkom štyridsiatych rokov, keď Georges Manuel, rodák zo Saint Martin, spoznal pravdu počas svojho pobytu na Guadeloupe. V roku 1949 loď Spoločnosti Sibia prvýkrát zakotvila pri ostrove Saint Martin a na breh vystúpila posádka, aby porozprávala ľuďom o Biblii. Neskôr boli pokrstení Georges Dormoy a Léonce Boirard, prístavný kapitán. Do roku 1953 bolo na ostrove šesť zvestovatešľov.

Medzi tými, ktorí prijali literatúru, bol Charles Gumbs hoci nebol veľmi nábožensky založený. Ale keď si prečítal Strážnu vežu, bol presvedčený, že našiel pravé náboženstvo. Podelil sa o to, čo počul, so svojím bratom Jeanom a sestrou Carmen. Carmen Gumbsová a jej dcéra Léone Hodgeová študovali len krátky čas, keď sa jedného dňa vybrali o siedmej ráno do misionárskeho domova a požiadali o krst. Prítomný brat, uistený, že vedia, čo robia, zavolal ďalšieho brata a ešte pred raňajkami sa konal krst!

 Ženy naozaj rozumeli tomu, čo znamená zasvätenie sa Jehovovi. Nasledujúci rok, 1959, sa Léone ujala služby celým časom a o niečo neskôr ju v tom nasledovala jej matka. Dnes, po tridsiatich piatich rokoch, sú tieto dve verné kresťanské sestry stále zvláštnymi priekopníčkami.

Zbor na ostrove Saint Martin

Časom sa značný počet Haiťanov začal sťahovať na ostrov Saint Martin za prácou. Niektorí z nich prijali pravdu a v roku 1973 bol založený francúzsky zbor. Dvaja zvláštni priekopníci, Jonadab a Jacqueline Laalandovci, pomáhali budovať tento zbor až do svojho odchodu do školy Gileád.

Potom, v roku 1975, sa odohrala udalosť, ktorá bola skutočným obratom v službe Kráľovstvu na ostrove Saint Martin. V dňoch 13. a 14. februára sa na marigotskom futbalovom ihrisku konal zjazd. Na člne tam boli prevezené dielce našej prenosnej zjazdovej sály, aby boli účastníci zhromaždenia pod strechou. Tento zjazd veľmi silne zapôsobil na mnohých ostrovanov. Pomohol im uvedomiť si, že hŕstka svedkov na ich ostrove je súčasťou veľkej organizácie.

Rozvoj turistiky spôsobil, že za niekoľko rokov vzrástol počet obyvateľov ostrova Saint Martin z 8000 na 28 000. Vo vilovej štvrti Marigotu bola postavená krásna sála Kráľovstva s kapacitou 250 miest a dnes sú na tomto ostrove dva francúzsky hovoriace zbory.

Odpor na Saint Barthélemy

Ostrov Saint Barthélemy, ktorý leží 210 kilometrov severozápadne od Guadeloupu, je ďalším z jeho závislých  území. Kedysi ostrov prosperoval, keď ho piráti používali ako svoje riadiace centrum. V súčasnosti je miestom luxusných dovoleniek. Obyvatelia, ktorých je asi 5000, sú potomkami bretónskych a normandských námorníkov, ako aj švédskych usadlíkov. Sú to ľudia príjemných spôsobov; pracujú usilovne a sú oddanými katolíkmi. Prijme niekto z nich posolstvo o Kráľovstve?

V septembri 1975 sa na ostrov presťahovali Jean a Françoise Cambouovci, mladý manželský pár z Francúzska, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci, aby dali obyvateľom túto príležitosť. Napriek silnému odporu duchovenstva hojne zasievali semená pravdy počas tých troch rokov, čo boli na tomto ostrove. Po rokoch Jeanov brat Pierre so svojou manželkou Michèle strávili na Saint Barthélemy dva roky ako zvláštni priekopníci. Ich sluzba bola plodná. Bola tu založená malá študijná a služobná skupina, ktorú potom budovali štyri dynamické sestry, zvláštne priekopníčky: Patricia Barbillonová (teraz Modetinová, je so svojím manželom ako zvláštna priekopníčka v Dominikánskej republike), Jéranie Béninová (teraz Limová, je so svojím manželom členkou guadeloupskej rodiny bétel), Angeline Garciová (teraz Coucyová, slúži v španielskom obvode na Guadeloupe) a Josy Lincertinová. Správu o činnosti v tomto zbore v súčasnosti podáva osemnásť zvestovateľov.

Zachovávanie kresťanskej neutrality

Vo všetkých národoch sú Jehovovi svedkovia neutrálni vzhľadom na svetské konflikty. Keďže nemajú účasť na takýchto konfliktoch, nezúčastňujú sa ani výcviku na ne. Nijaký človek im nehovorí, čo majú robiť; je to Božie vlastné Slovo, ktoré poslúchajú v tejto veci. (Iz. 2:2–4;  Mat. 26:52; Ján 17:16) Zachovávanie tohto Slova stavia jednotlivých svedkov pred skúšky vernosti.

Keď sa v polovici šesťdesiatych rokov dal jeden mladý muž na Guadeloupe pokrstiť, vedel, že čoskoro bude stáť pred takou skúškou. Aby si posilnil vieru, ihneď začal s pomocnou priekopníckou službou. Keď bol povolaný do vojenskej služby, vysvetlil úradom svoj postoj kresťana. S akým výsledkom? Dali ho do väzenia — samého do cely. Vyhrážali sa mu: „Ak nezmeníte svoj názor, budeme vás držať vo väzení najmenej dva roky. Navyše budete celý ten čas v cele sám; tak si to dobre rozmyslite — dva roky sám!“ Ale náš brat odpovedal: „Nuž, to si myslíte vy, ale ja nebudem sám, ako hovoríte, vôbec nie! Bude so mnou Jehova Boh a bude ma posilňovať svojím duchom.“ Prekvapení jeho odpoveďou, necheli ho tak. Jeho pevný postoj, pokoj a dobré správanie na nich zapôsobilo, a preto si ho začali vážiť. Uvedomili si, že nič nemôže zmeniť jeho rozhodnutie zostať verný „svojmu Jehovovi“, ako sa vyjadrili.

Uplynulo niekoľko mesiacov a prišiel čas oblastného zjazdu roku 1966 na tému „Boží synovia slobody“. Aké to bolo prekvapenie, keď bol brat prepustený a bol prítomný na prvom zjazdovom dni! V rámci jedného programu rozprával svoju skúsenosť. Nevedel, že na zjazde je prítomný vojenský dôstojník oblečený v civile. Po tomto programe prišiel dôstojník za bratom a srdečne mu blahoželal, že sa pevne držal toho, čomu verí. Potom, obrátiac sa na iného brata, ktorý tam bol, dôstojník povedal: „Všetko, čo váš brat povedal, je úplná pravda; všetko sa odohralo tak, ako nám to porozprával. Bol som zapojený do toho prípadu. Máte tu cenného človeka, ktorý si zaslúži úctu; je verný svojmu Bohu a pevný vo  svojom rozhodutí. Vie, čo chce, a keď povie nie, je to nie, a nič nemôže zmeniť jeho rozhodnutie.“ Potom dodal: „Viete, ako sa vyjadrila moja manželka? Povedala: „Nemysli si že ste to urobili z vašej vlastnej vôle. Nie, ale je to jeho Boh, Jehova, ktorý to urobil preňho, aby sa mohol zúčastniť tohto zjazdu. Jeho Boh, Jehova, je silnejší než náš boh!“ Dôstojník bol zjavne dojatý a uzavrel to slovami: „Obdivujem vás a keby som bol v minulosti mal príležitosť vedieť to, čo viete o Bohu vy, určite by som nebol tým, čím som dnes.“

Nové výzvy

S rozvojom turistického ruchu a obchodu od roku 1970 začal Guadeloupe prosperovať. V obvode došlo k zmenám. Prisťahovali sa sem ľudia z iných ostrovov, najmä z Dominiky a Haiti. V januári 1987 bolo nevyhnutné vytvoriť v Pointe-à-Pitre anglický zbor. Okrem toho sa zdalo, že ľudia majú stále menej času. Pri našej službe od dverí k dverám sa ukázalo, že je nevyhnutné používať priame a účinné úvody, aby boli ľudia ochotní počúvať.

Aj vnútri teokratickej organizácie došlo k závažným zmenám. V súlade s tým, čo prebiehalo medzi Jehovovými svedkami na celom svete, v roku 1972 začala dohľad nad každým zborom vykonávať rada starších namiesto jedného dozorcu. Predtým sme mali vo zvyku hovoriť o „zbore toho a toho brata“. Dozorcovia zborov sa tešili úcte všetkých bratov a mali veľkú autoritu. Napriek tomu títo bratia uvítali zmeny, ktorými sa organizačné usporiadanie uviedlo do väčšieho súladu s Písmami. Po tejto zmene brat Brisart vyhlásil: „Sme dojatí vynikajúcim duchom, akého prejavili naši bratia. Nepochybne to  bola pre každého z nich skúška pokory. Sme hrdí na to, že všetci ňou úspešne prešli.“

Aj škola služby Kráľovstva prispela k zlepšeniu duchovného stavu v zboroch. Prvú školu na Guadeloupe v roku 1961 navštevovalo 19 starších. Ale po 30 rokoch, keď sa na vyučovaní zišli starší z celého súostrovia, bolo na ňom prítomných 300 osôb. Dnes má každý zbor v priemere piatich starších, ktorí sa starajú o jeho duchovné potreby.

Títo duchovní pastieri prejavili láskyplný záujem o stádo nielen za relatívne pokojných podmienok, ale aj v kritických obdobiach.

 Úcta k Božiemu zákonu o krvi

Keďže lekársky personál niekedy dostatočne nerešpektuje práva pacientov, Jehovovi svedkovia v snahe riadiť sa Jehovovou požiadavkou o zdržiavaní sa krvi čelili zložitým situáciám. (Sk. 15:28, 29) Starší chceli poskystnúť väčšiu pomoc svedkom, ktorí sa ocitli v kritickom zdravotnom stave. Preto sa začiatkom roku 1987 výbor odbočky stretol s dvoma svedkami, ktorí boli zároveň lekármi, aby rozobrali túto situáciu. Bolo zjavné, že sú potrebné lepšie kontakty s lekárskym personálom. Výbor sa mal o to postarať. Usporiadal v nemocnici stretnutie s anesteziológmi a to sa ukázalo ako veľmi užitočné.

Tak ako Jehovovi svedkovia vo väčšine krajín sveta, aj bratia na Guadeloupe majú teraz výbor pre styk s nemocnicami. Na seminároch vedených Spoločnosťou bolo na túto službu dobre vyškolených sedemnásť bratov.

Hrozba výbuchu sopky

Ďalšie kritické situácie boli spôsobené prírodnými katastrofami. V roku 1976 sopka Soufriere, ktorá bola dlho nečinná, znovu ožila. Začiatkom roku začali byť záchvevy stále častejšie. Ôsmeho júla o deviatej hohine ráno sa vytvorila na jednej strane vrchu trhlina a uvoľnil sa veľký oblak plynu a pary. Na Basse Terre a susedné dediny začal padať sopečný popol. Ľudí i krajinu pokryl sivý prach. Dňa 15. augusta vzhľadom na zosilňujúcu sa seizmickú aktivitu sopky úrady nariadili úplnú a okamžitú evakuáciu 72 000 osôb. Až po piatich mesiacoch im bolo dovolené vrátiť sa do svojich domovov.

Evakuovaných bolo sedem zborov. Bola poskytnutá okamžitá pomoc na zabezpečenie ubytovania pre našich  bratov počas tejto tiesnivej situácie. Zvestovatelia, ktorí sa predtým stretávali a pracovali spolu, boli teraz rozptýlení na rôznych miestach. Aby mohla byť poskytnutá potrebná duchovná pomoc, konalo sa zvláštne stretnutie starších a služobných pomocníkov. Všetci boli nabádaní, aby vyhľadali zvestovateľov z vlastných zborov a udržiavali s nimi blízky kontakt. Urobili sa osobitné opatrenia, aby sa zabránilo rozptýleniu stáda. Bratia sa zúčastňovali zborových zhromaždení v tej oblasti, kde boli ubytovaní, ale urobili sa opatrenia aj pre to, aby mohli navštevovať zborové štúdium knihy zorganizované osobitne pre nich, a predsedal mu starší alebo služobný pomocník z ich vlastného zboru. To sa ukázalo ako naozajstné požehnanie. Žiadna z oviec sa nestratila!

Noc hrôzy

O trinásť rokov došlo k ďalšej kritickej situácii. V sobotu 16. septembera 1989 hurikán Hugo nemilosrdne udrel na Guadeloupe. Nebolo to prvýkrát, čo bol ostrov spustošený hurikánom. V roku 1966 hurikán Ines strhol strechy väčšiny drevených domov a mesiac nefungovala elektrina. Ale to, čo sa stalo v roku 1989, bolo omnoho ničivejšie. Vietor, ktorého rýchlosť niekedy presahovala 260 kilometrov za hodinu, narážal na ostrov celé hodiny. Zdalo sa, že táto noc sa nikdy neskončí. Keď sa napokon rozvidnelo, naskytol sa šokujúci pohľad. Ulice vyzerali ako bojové polia pokryté troskami. Asi 30 000 ľudí ostalo bez prístrešia. Bolo zničených 117 domov svedkov a 300 ich domov bolo vážne poškodených. Osem sál Kráľovstva bolo čiastočne zničených a 14 ďalších bolo poškodených.

 Keď v roku 1966 hurikán Ines spôsobil skazu, Jehovovi svedkovia z Portorika, z ostrova Martinique, z Francúzskej Guayany a zo Saint Croix dopravili materiálnu pomoc. Ale keď v roku 1989 hurikán Hugo spustošil Guadeloupe, vedúci zbor rýchlo uvoľnil prostriedky na materiálnu pomoc. Potom sa bratia z ostrova Martinique, z Francúzska a z iných oblastí poponáhľali s potrebnými potravinami, šatstvom a materiálom na opravu domov. Niektorí prišli ponúknuť pomoc osobne. Bratia a sestry na Guadeloupe boli hlboko dojatí týmto prejavom lásky. Nezabudli na to, čo pre nich bratia urobili.

 Aj iné udalosti posilnili zväzky medzinárodného bratstva.

Prvý medzinárodný zjazd

V roku 1978 mali zvestovatelia na Guadeloupe veľkú výsadu usporiadať medzinárodný zjazd. Vrchol v počte prítomných bol 6274, a to v čase, keď sme mali len 2600 miestnych svedkov. Aké radostné bolo privítať delegátov z Belgicka, Kanady, Švajčiarska, Spojených štátov a z iných krajín! Keď riaditeľ istého miestniho hotela navrhol bratom, ktorí mali na starosti ubytovanie, aby zvýšili sadzbu za ubytovanie o 10 percent — a táto suma by ostala im — bratia odmietli s vysvetlením, že bys to bolo nečestné. Riaditeľ sa zahanbil za tento návrh  a povedal: „Nuž, vy, Jehovovi svedkovia, ste naozaj odlišní. Ten návrh som dal preto, lebo pred vami ho prijali už všetky náboženské skupiny... Ale vy ste naozaj odlišní!“

Po úspechu tohto zjazdu bolo ešte zrejmejšie, že je naliehavo potrebné nájsť stále miesto pre naše zjazdy.

Nová zjazdová sála

Našu prenosnú zjazdovú sálu sme niekoľkokrát zväčšovali. Stala sa kopou konštrukčných prvkov vážiacich asi 30 ton, s kapacitou asi 5000 miest. Bolo veľmi náročnou úlohou na každý zjazd ju prepraviť, postaviť a potom rozobrať. Ale je očividné, že Jehova vedel o našich potrebách.

Zo štedrých darov všetkých zborov na týchto ostrovoch bol kúpený vhodne situovaný pozemok s rozlohou vyše 5 hektárov. Nasledujúci rok, 1980, sme prvýkrát použili toto nové miesto — ešte stále s našou prenosnou zjazdovou sálou. Pri tejto príležitosti — bol to oblastný zjazd „Božská láska“ — dosiahla účasť nový vrchol: 7040 osôb. Ale tentoraz nebolo potrebné po poslednom programe všetko rozmontovať. Aká to bola úľava!

Toto nové zariadenie sa používalo niekoľko rokov. Potom sme si uvedomili, že prišiel čas postaviť niečo trvalé. Bratia s potrebnými schopnosťami sa pustili do práce a navrhli priestrannú sálu s otvorenými bočnými stenami pre prirodzenú ventiláciu. Nová zjazdová sála mala byť polkruhová, s kapacitou 4000 miest, Bratia získali stavebné povolenie a v roku 1987 sa začalo s prácou. V júli, šesť mesiacov po začatí prác na stavbe,  boli dve tretiny projektu dokončené a my sme mohli v tom roku použiť sálu na naše dva oblastné zjazdy. Už žiadne blato a vysoké čižmy!

Zmeny v odbočke

Kým sa toto všetko odohrávalo, došlo k zmenám v kancelárii odbočky. Vo februári 1976 sa na celom svete zmenil dozor v odbočkách Spoločnosti. Namiesto jedného hlavného dozorcu každej odbočky sa urobili opatrenia na vytvorenie výboru skladajúceho sa z troch alebo viacerých členov, ktorí mali prevziať túto zodpovednosť pod dohľadom vedúceho zboru. Na Guadeloupe boli dozorom poverení bratia Nicolas Brisart, Pierre Jahnke a Jean-Pierre Wiecek. Keď sa brat Wiecek, ktorý bol misionárom, musel vrátiť do Francúzska, nahradil ho Flavien Bénin. Potom bol pozvaný slúžiť vo výbore odbočky Paul Angerville a neskôr Jean Cambou, krajský dozorca.

Technický pokrok, ktorý sa dosiahol vo svetovom ústredí a v mnohých odbočkách, priniesol úžitok aj Guadeloupu. Bratia začali dostávať Strážnu vežu na štúdium v tom istom čase ako iné krajiny. Naša služba Kráľovstva vo francúzštine sa tlačila v tom istom čase ako anglická. Tak sme sa v mnohých ohľadoch cítili viac zjednotení s organizáciou. Hoci žijeme na niekoľkých ostrovoch uprostred mora, necítime sa izolovaní. Slúžime „jednohlasne“ s našimi kresťanskými bratmi. — Iz. 52:8.

Vhodné priestory pre rastúcu odbočku

V roku 1966 Spoločnosť kúpila dom na Morne Udol 46 blízko Pointe-à-Pitre. Mal slúžiť ako kancelária  odbočky. Neskôr bola pri tomto dome postavená ďalšia budova, v ktorej boli kancelárie a sklad literatúry, ako aj sála Kráľovstva. Ake vzhľadom na rast počtu Jehovových ctiteľov na Guadeloupe bolo potrebné niečo väčšie. Preto koncom roku 1988 vedúci zbor schválil stavbu úplne nového domova bétel a kancelárie odbočky.

Avšak nájsť vhodný pozemok na takom malom ostrove, ako je Guadeloupe, je náročnou úlohou. Ale Jehova, Majiteľ zeme, môže zaobstarať to, čo je potrebné, a aj to urobil. Podarilo sa nám získať pozemok s rozlohou jedného hektára v Sainte Anne, na kopci s výhľadom na more. Predbežné nákresy, ako aj podrobné plány nám dodalo stavebné oddelenie Spoločnosti v New Yorku. Cennú pomoc nám poskytol Michel Conuau, francúzsky architekt. Povolenie na stavbu bratia dostali v rekordne krátkom časem vďaka starostovi Sainte Anne, miestnej rade a mestským plánovacím úradom.

Stavebné práce sa začali v septemberi 1990. Dobrovoľníci zo 14 krajín prispeli svojimi poznatkami a skúsenosťami a pomohli pri práci. Za dva roky boli nielenže dokončené stavebné práce, ale medzi svedkami na Guadeloupe a dobrovoľními z iných krajín, s ktorými spolupracovali, sa vytvorili pevné putá priateľstva. V roku 1954, keď tu bol prítomný Milton Henschel, aby oznámil vznik guadeloupskej odbočky, tu bolo 128 zvestovateľov. Brat Henschel tu bol aj 29. a 30. augusta 1992 — keď sme podávali správu o 6839 zvestovateľoch — aby zasvätil naše krásne nové budovy odbočky Jehovovi Bohu. Naši susedia to v priateľskom duchu nazvali „dedinka Jehovových svedkov“.

 Náš obvod — výzva

Malý obvod na Guadeloupe je výzvou, ktorú musí prijať každý zvestovateľ. V priemere pripadá na každého zvestovateľa len 12 domov. Ako sa vyrovnávame s touto situáciou? Nevyhnutná je príprava. Jedna priekopníčka hovorí: „Snažím sa, aby si ľudia zvykli na to, že ma vidia. Stále nachádzam nové štúdiá, a to vďaka hlbšiemu prepracúvaniu obvodu. Rozmýšľam nad svojím obvodom z hľadiska jednotlivcov.“ Dozorca služby z jedného zo zborov v Pointe-à-Pitre, kde na jedného zvestovateľa pripadá 28 obyvateľov, hovorí: „Ľudia sú ochotní počúvať len vtedy, keď im povieme niečo zaujímavé.“ Aj keď sa raz za čas nejaký zvestovateľ opýta: „Kam pôjdeme kázať?“, stále rastúci počet biblických štúdií (teraz vyše 8500) nás povzbudzuje, aby sme ďalej kázali dobré posolstvo.

Priame používanie Biblie je dôležitým činiteľom v účinnosti našej služby. Ľudia na Guadeloupe si vo všeobecnosti vážia Bibliu ako písané Božie Slovo a pôsobí na nich, keď im ukazujeme, ako vysvetľuje súčasné udalosti. Aj účinné používanie znázornení povzbudzuje ľudí k uvažovaniu. Obzvášť naši starší bratia a sestry prekypujú v tejto oblasti fantáziou. Spôsob života, aký tu bol, keď boli mladší, povzbudzoval k úvahám o prírode. Tak môžu znázorniť posolstvo o Kráľovstve tým, že sa odvolávajú na bežné veci okolo seba, tak ako to robil Ježiš. — Mat. 6:25–32.

Krajší než kedykoľvek predtým

Jehova prostredníctvom svojho ducha uskutočnil na Guadeloupe veľkolepé veci. Našiel pokorných ľudí, ktorí, tak ako tvárna hlina hrnčiara, neodmietli dať sa  formovať podľa jeho vôle. V tomto svojom dni „trasenia“ všetkými národmi prostredníctvom posolstva súdu Jehova zhromažďuje „žiaduce veci“ a privádza ich na pozemské nádvorie svojho veľkého duchovného chrámu. (Hag. 2:7) V roku 1968, tridsať rokov po príchode Cyrila Winstona na Guadeloupe, sme prvýkrát hlásili 1000 zvestovateľov. Do roku 1974 sa tento počet zdvojnásobil. Počet 3000 bol dosiahnutý v roku 1982. O ďalších sedem rokov sa počet 3000 zmenil na 6000. Dnes sa v 86 zboroch zhromažďuje vyše 7250 zvestovateľov. Aj keď na jedného zvestovateľa pripadá 53 obyvateľov, sme stále rozhodnutí byť zamestnaní kázaním a vyučovaním, vzhliadajúc k Jehovovi o požehnanie. „Ostrov nádherných vôd“ sa stal v duchovnom zmysle krajší ako kedykoľvek predtým. Nepochybne ešte veľa ľudí odpovie na pozvanie: „Príď!“ A dostanú „zadarmo vodu života“. — Zjav. 22:17.

[Poznámka pod čiarou]

 [Mapa na strane 116]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

GUADELOUPE

GRANDE-TERRE

Pointe-à-Pitre

BASSE-TERRE

[Mapa na strane 151]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

GUADELOUPE

Saint Martin

Saint-Barthélemy

La Désirade

Îles de la Petite-Terre

Les Saintes

Marie-Galante

[Obrázok na strane 120]

Condé Bonchamp, jeden z prvých na Guadeloupe, ktorý s ocenením počúval dobré posolstvo

[Obrázok na strane 123]

Manžel Noémy Missoudanovej (teraz Apourouovej) chodil domov neskoro; sledovala ho — na zhromaždenie Bádateľov Biblie!

[Obrázok na strane 124]

René Sahaï krstí nových svedkov, rok 1945

[Obrázok na strane 125]

Olga Laaland na zjazde vo Francúzsku podáva správu o službe na Guadeloupe

[Obrázok na strane 130]

Duverval Nestor počul a prijal pravdu, keď bol v nemocnici

[Obrázok na strane 131]

Georges Moustache každý deň cez poludnie vydával svedectvo na svojom pracovisku

[Obrázok na strane 133]

Zbor Basse Terre koncom päťdesiatych rokov

[Obrázok na strane 136]

Plný autobus zvestovateľov odchádzajúcich do zvestovateľskej služby na vidiek

[Obrázok na strane 138]

Misionári na lodi „Light“ sa horlivo podieľali na vydávaní svedectva

[Obrázok na strane 139]

Nicolas a Liliane Brisartovci boli prvýkrát poslaní z Francúzska na Guadeloupe v roku 1955

[Obrázok na strane 141]

Flora Pembová, ktorá zaujala postoj na strane Jehovu napriek veľkému utrpeniu

[Obrázok na strane 142]

Zľava doprava: Michaëlla a Donat Tacitovci s Marcom Edrouxom v roku 1994

[Obrázok na strane 143]

Verneil Andrémont, jeden z 19 guadeloupských delegátov na medzinárodnom zjazde v roku 1958

[Obrázok na stranách 146, 147]

Guadeloupská prenosná zjazdová sála

[Obrázok na strane 150]

Armand a Marguerite Faustiniovci, ktorí 10 rokov slúžili na Guadeloupe; teraz na ostrove Martinique

[Obrázky na strane 158]

Vek vyše 100 rokov; každá slúži Jehovovi viac ako 30 rokov

Laurentia Jean-Louisová

Catherine Gumbsová

[Obrázky na strane 161]

Zjazdová sála v Lamentine

[Obrázky na strane 162]

Guadeloupská kancelária odbočky a rodina bétel

[Obrázok na strane 167]

Výbor odbočky (zľava doprava): Paul Angerville, Nicolas Brisart, Pierre Jahnke, Jean Cambou