Mexiko

KEĎ sa spomenie Mexiko, mnoho ľudí si predstaví pestrofarebne oblečených mexických tanečníkov, gitaristov hrajúcich romantické serenády, ospalé mestečká a v nich domy s bielymi múrmi a so strechami pokrytými červenou škridlou. Iní si predstavia dopravnú zápchu vo veľkomestách, ako je Mexico City, Guadalajara alebo Monterrey. Niektorým prídu na myseľ ľudia, ktorí sú pokorní a pohostinní, ktorí s úsmevom ponúkajú priateľský stisk ruky. Mexiko je toto všetko, ale aj omnoho viac.

Je to krajina, kde je duchovný blahobyt. Hoci sú Jehovovi svedkovia činní vo vyše 230 krajinách na celom svete, od roku 1987 sa vyše 10 percent domácich biblických štúdií vedie práve v Mexiku. A tento program biblického vzdelávania prináša výsledky. Za uplynulých päť rokov sa v Mexiku dalo na znak svojej oddanosti Jehovovi pokrstiť 154 420 osôb.

 No treba vykonať ešte veľa práce, aby sa v celom Mexiku vydalo dôkladné svedectvo. Celkový počet obyvateľstva presahuje 87 miliónov. Úradným jazykom je španielčina; ale hovorí sa aj inými jazykmi a nárečiami. Hoci nie každému v Mexiku bolo vydané dôkladné svedectvo, Jehova zhromažďuje pre svoju službu ľudí zo všetkých tých rozmanitých skupín, ktoré tvoria tento národ. Akým spôsobom sa to deje? Ak vás zaujíma odpoveď, pozývame vás na výlet do dejín Jehovových svedkov v Mexiku.

Najprv však bude užitočné, aby ste sa dozvedeli niečo o Mexičanoch ako takých a o udalostiach, ktoré formovali ich postoje.

Pôvod mexického národa

Aký majú pôvod? Najrozšírenejšou teóriou je, že prvé kmene, ktoré sa usídlili v Mexiku, mali ázijský pôvod a že na územie, ktoré dnes poznáme ako Ameriku, vkročili cez  Beringov prieliv. V Mexiku sa zabývali už dávno pred naším letopočtom.

V mexických dejinách nehrá význačnú úlohu len jeden hlavný indiánsky kmeň. Boli tu Olmékovia, Mayovia, Zapotékovia a Toltékovia. Keď v deväťdesiatych rokoch 15. storočia začali Španieli okupovať Západnú Indiu, nad veľkou časťou toho, čo je dnes juh stredného Mexika, vládli Aztékovia. V ich hlavnom meste, Tenochtitláne, žilo podľa niektorých odhadov 250 000 obyvateľov. Ale v roku 1521, keď sa posledný aztécky panovník vzdal Hernánovi Cortésovi, sa táto krajina dostala pod nadvládu Španielska.

Aztékovia boli ctiteľmi slnka a uctievali aj prírodné sily, ako dážď a oheň, ktorým pripisovali zásluhu za zachovanie života. Po príchode Španielov na seba narazili odlišné kultúry. Pod španielskou nadvládou bolo Indiánom na základe štátneho výnosu vnútené rímskokatolícke náboženstvo. Ľudské obete spojené s ich predošlým uctievaním časom zanikli, ale ďalšie učenie a zvyky splynuli s ich novým náboženstvom.

Okrem vykorisťovania európskymi panovníkmi tam bol zákerný útlak, vychádzajúci z nového náboženstva. Aký? Nad vzdelávaním mala dohľad cirkev a prístupné bolo len bohatým a vplyvným triedam, zatiaľ čo obyčajní ľudia boli držaní v negramotnosti a nevedomosti. To z nich urobilo ľahkú korisť náboženského fanatizmu.

Uplynuli takmer tri storočia, počas ktorých sa rímskokatolícke učenie a zvyky stali súčasťou života ľudí; potom, v roku 1810, vypukla vzbura proti španielskej nadvláde. Viedol ju kňaz, Miguel Hidalgo y Costilla, a znamenala začiatok vojen vedúcich k nezávislosti. Nový štát a rímskokatolícka cirkev boli aj naďalej úzko spojené a ľudia stále vyznávali katolícku vieru.

 No postupom času vláda nadobudla presvedčenie, že náboženstvo robí viac škody ako osohu, a tak v rámci Leyes de Reforma (Reformných zákonov) nadobudol v roku 1859 platnosť zákon o odluke cirkvi od štátu. Tento zákon nariaďoval aj konfiškáciu celého cirkevného majetku.

Koncom roku 1910 sa krajina opäť zmietala v revolúcii, tentoraz v snahe zvrhnúť diktátorstvo Porfiria Díaza. Úspech revolúcie viedol v roku 1917 k ďalšiemu pokusu posilniť Reformné zákony. Teraz bola náboženská sloboda v Mexiku zakotvená v zákone, ale s určitými podmienkami, ktoré mali predovšetkým obmedziť vplyv rímskokatolíckej cirkvi. Ako revolúcia utíchala, dávalo sa do pohybu niečo iné, čo malo priniesť ešte väčšiu slobodu. Bolo to šírenie dobrého posolstva o Božom predsavzatí s ľudstvom.

Album duchovných udalostí

Správa o diele Jehovových svedkov v Mexiku je ako kolekcia obrázkov, ako drahocenný historický album. Prvá stránka nášho albumu nás privádza do roku 1893. V tom roku istý muž z Mexika menom Stephenson napísal list, v ktorom vyjadril nielen záujem o štúdium biblických právd, ale aj o to, aby sa mohol o ne deliť s druhými ľuďmi v Mexiku. List bol adresovaný kancelárii spoločnosti Watch Tower v Allegheny v Pennsylvánii (USA). Písalo sa v ňom: „Prikladám päť dolárov. Buďte takí láskaví a zabezpečte mi pravidelný odber ,Sionskej Strážnej veže‘ na jeden rok a za zvyšné peniaze mi pošlite toľko zväzkov z troch častí ,Úsvitu milénia‘, na koľko peniaze vystačia, lebo ich chcem poslať niekoľkým priateľom tu aj v Európe. Dúfam, že v ,Strážnej veži‘ nájdem články, ktoré môžu byť v tejto krajine prospešné, keď sa preložia a vydajú v španielčine; mohol by som sa dokonca podujať aj na preklad zväzkov ,Úsvitu milénia‘, keby som mal peniaze na to, aby som ich vydal.“

 To sa stalo za éry Porfiria Díaza — v čase, keď v Mexiku existovala veľmi nábožná trieda aristokratov a veľmi chudobná trieda pracujúcich. Táto pracujúca trieda bola úprimne nábožná a bola ovládaná katolíckym duchovenstvom. Rozšírené násilie a krviprelievanie viedlo v rokoch 1910–1911 k zmene vo vláde. Díaz bol donútený vzdať sa úradu.

Keď sa búrkové mračná revolúcie ako-tak rozplynuli a krajina bola hmotne aj ekonomicky vojnou zruinovaná, niektorí ľudia začali hľadať Boha. Tí, čo utiekli na sever do Spojených štátov, sa začali vracať a medzi vecami, čo si niektorí priniesli so sebou, boli aj poklady v podobe kníh vysvetľujúcich Bibliu. Boli tu aj Bádatelia Biblie zo Spojených štátov, ktorí opakovane podnikali cesty do severného Mexika, aby tam ľuďom odovzdali dobré posolstvo. Vďaka tomu niekoľko izolovaných jednotlivcov v Mexiku spoznalo pravdu a tí robili, čo mohli, aby ju rozšírili medzi ďalších.

Prvé pokusy o zorganizovanie

Abel Ortega, mladý muž zaujatý štúdiom medicíny, cestoval v roku 1917 do San Antonia (Texas). Tam sa od brata Moreyru dozvedel o Božom predsavzatí s ľudstvom. To zmenilo Abelove plány; do Mexika sa vrátil vyzbrojený lepším plánom, Božským plánom vekov. Abelov strýko, ktorý sa postaral o jeho medicínske vzdelávanie, z toho nemal radosť a vôbec naňho nezapôsobilo synovcovo nové presvedčenie. Preto musel Abel odísť z domu. Presťahoval sa na okraj Mexico City, do časti známej ako Santa Julia. Tam, pod košatou korunou veľkého stromu, začal konať zhromaždenia. Za dva roky tam bola skupina asi 30 ľudí.

Ako tento počet rástol, bolo stále zrejmejšie, že potrebujú vhodnú sálu na zhromažďovanie. Našli ju v centre  mesta. V roku 1919 sa v Mexiku konali aj malé štvordňové zjazdy Bádateľov Biblie.

Krátko nato však Abela Ortegu zaujala nová náboženská skupina vo Francúzsku. Prestal chodiť so svojimi doterajšími kresťanskými bratmi. Nastalo rozdelenie a zostali len niekoľkí, ktorí sa snažili konať Jehovovu vôľu.

Španielska kancelária Spoločnosti v Los Angeles

V našom historickom albume nachádzame v tomto období vysokého, štíhleho Kolumbijčana, Roberta Montera, ktorý spoznal pravdu a bol pokrstený v Spojených štátoch v roku 1914. Jeho počiatočná horlivosť ho viedla k tomu, že sa usiloval robiť všetko možné pre šírenie dobrého posolstva. Istý čas pracoval v brooklynskom domove bétel, ešte keď bol prezidentom spoločnosti Watch Tower C. T. Russell. Ako hovorí jeho dcéra, María Luisa Monterová (de Bordierová), „niekedy medzi rokom 1917 a 1918 poslal brat Rutherford [druhý prezident spoločnosti Watch Tower] môjho otca do Los Angeles, aby sa postaral o španielsku skupinu, ktorá tu vznikla, a aby si vzal na starosť vydávanie časopisu La Torre del Vigía, dnešnej La Atalaya [Strážnej veže], v španielčine“. A tak Roberto Montero zriadil v Los Angeles (Kalifornia) kanceláriu a tam začal prekladať publikácie Spoločnosti do španielčiny a posielať ich ľuďom hovoriacim po španielsky, ktorí o ne požiadali.

Odtiaľ sa časopis La Torre del Vigía dostal do Mexika. Niekedy bol posielaný mesačne, inokedy každé dva mesiace. Táto kancelária v Los Angeles rozširovala aj knihy pastora Russella. Božský plán vekov a Scenár Fotodrámy Stvorenie sa v Mexiku stali známymi široko-ďaleko.

 Kancelária odbočky v Mexiku

Aj napriek problémom, ktoré zažila skupina predtým spojená s Abelom Ortegom v Mexico City, tu boli úprimní Mexičania, ktorí boli hladní po pravde a ktorí ďalej študovali Bibliu za pomoci publikácií Watch Tower. Z rôznych častí republiky prichádzali listy so žiadosťou o literatúru. Preto koncom roku 1920 podnikol Roberto Montero cestu do Mexika a navštívil niektorých z tých, čo prejavovali záujem. Stretol sa so skupinou v Mexico City — vtedy tam bolo asi 13 ľudí — a tiež so skupinami, ktoré vznikali v Monterrey, Guadalajare, Pueble a Veracruze.

Do roku 1925 vzniklo niekoľko tried čiže zborov. Za niekoľko ďalších rokov vzrástol počet týchto tried na deväť. No v roku 1929 zostali len štyri.

Potom, koncom roku 1929, venoval brat Rutherford zvláštnu pozornosť Mexiku a v Mexico City zriadil kanceláriu odbočky. Davidovi Osoriovi Moralesovi, mladému  bratovi zo Spojených štátov, bol zverený dohľad nad dielom. Keď tu bolo dielo lepšie zorganizované, v kázaní dobrého posolstva sa urobil väčší pokrok.

V tých dňoch bol vzťah medzi rímskokatolíckou cirkvou a vládou napätý. Niektoré katolícke kostoly boli zatvorené. Keď mexický arcibiskup Don José Mora y del Río kritizoval v roku 1926 podmienky zakotvené v Ústave, bol uväznený. To všetko dalo podnet na začatie vojny Cristeros. Vojaci a ozbrojené opozičné sily opäť začali bojovať v centre republiky. Asi po štyroch rokoch bojov bola dosiahnutá dohoda a v kostoloch boli obnovené bohoslužby. Ale vzťah medzi cirkvou a štátom bol len vzťahom vzájomnej tolerancie. Ústava z roku 1917, ktorá obmedzovala náboženstvo, bola aj naďalej v platnosti. Medzi Mexičanmi boli ľudia hladní a smädní po spravodlivosti, ale len málo z nich vedelo, kde ju nájsť.

Registrácia udelená vládnymi autoritami

Dňa 23. mája 1930 podala kancelária odbočky Spoločnosti na Sekretariát vlády žiadosť o registráciu Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie. Medzi základnými cieľmi bolo uvedené toto:

„Že cieľom Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie je všetkými možnými spôsobmi šíriť zásady a pravdy, ktoré prispievajú k zlepšeniu vo všetkých spoločenských triedach, ale najmä v nižšej triede, keďže Združenie sa usiluje o pozdvihnutie jej postavenia tak po ekonomickej, ako aj po morálnej, duševnej a telesnej stránke.“

V žiadosti bola zmienka aj o tom, že Združenie sa snaží dosiahnuť svoje ciele tým, že rozširuje tlačený materiál alebo využíva iné spôsoby komunikácie, usporadúva verejné prednášky, v ktorých sa rôzne námety skúmajú vo svetle Biblie, a organizuje študijné triedy. V tom čase sa mexická  vláda snažila skoncovať s náboženským fanatizmom, ako aj s nevedomosťou, ktorá je pre fanatizmus živnou pôdou. Z tohto dôvodu bola v žiadosti vyzdvihnutá vzdelávacia stránka nášho diela. Časť „e“ Druhej klauzuly uviedla o povahe náboženskej činnosti Združenia toto:

„Že jeho členovia majú hlbokú úctu k Stvoriteľovi neba a zeme, Jehovovi Bohu, a chvália ho slovom i skutkom, no svoje city nevyjadrujú pomocou rituálov a ceremónií a podobne, ale iba argumentmi a úvahami, ktoré presviedčajú a uspokojujú srdce, pričom sú nezmieriteľne protiklerikálni a sú proti ovládaniu svedomia a proti obmedzovaniu rozumu.“ Potom bolo jasne uvedené, že „netvoríme náboženskú sektu“, a na podporu toho bolo vymenovaných jedenásť bodov.

Dňa 2. júna 1930 sme dostali odpoveď zo Sekretariátu vlády, ktorá znela: „Tento Sekretariát povoľuje činnosť, o ktorú žiadalo Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie, dovtedy, kým uvedené Združenie neporuší to, čo je  zakotvené v zákonoch ustanovených v otázke náboženských bohoslužieb a disciplíny na verejnosti...“

Neskôr, 14. decembra 1932, bola podaná nová žiadosť, a to žiadosť o zmenu názvu z Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie na Sociedad de la Torre del Vigía (Spoločnosť Strážna veža), bez zmien v zásadách, ktoré už boli stanovené. Boli k nim však pridané ešte ďalšie objasňujúce odseky vrátane tohto:

„Nijakým spôsobom sa nezúčastňujeme na politike. Veríme, že Jehova [je] Stvoriteľom neba a zeme a že Biblia je jeho Slovo, ktoré zjavuje jeho predsavzatia s ľudským pokolením. Veríme, že Boh sľúbil zriadiť svoju vládu a uplatniť svoju autoritu nad zemou, pod vedením Pána Ježiša Krista, a že sme už v čase zriadenia tejto vlády, ktorá prinesie šťastie všetkým národom sveta.“

Aj ďalší odsek hovoril o neutrálnom postoji Spoločnosti. Ministerstvo vlády potvrdilo prijatie žiadosti 20. decembra 1932. Teda pred vyše 60 rokmi mexické úrady zaregistrovali legálny nástroj používaný Jehovovými svedkami. V súlade s cieľmi stanovenými v tej skorej dobe sa kázanie dobrého posolstva rozšírilo po celej krajine.

Dobré posolstvo sa dostáva do štátu Chiapas

Ešte pred registráciou sa dobré posolstvo dostalo do štátu Chiapas v južnej časti krajiny a priniesol ho tam človek, ktorý nebol Bádateľom Biblie, ako sa vtedy nazývali  Jehovovi svedkovia. Z tejto oblasti išiel istý zámožný muž menom Del Pino do Európy študovať medicínu. Kým tam bol, naučil sa veľa aj od Bádateľov Biblie. Po návrate do Mexika pripravil sálu, do ktorej pozýval svojich pracovníkov z montserratskej plantáže, ako aj miestnych evanjelických služobníkov. Vedel, ako nájsť odpovede v Biblii, a veľmi ho tešilo vysvetľovať náukové pravdy tým, ktorí sa tam zhromaždili.

Jedným z tých, ktorí počúvali tieto diskusie s vnímavou mysľou a srdcom, bol mladý José Maldonado, ktorý v roku 1924 pracoval na plantáži. Nie sú žiadne doklady o tom, že by bol jeho zamestnávateľ, doktor Del Pino, niekedy aktívne spojený s Jehovovými svedkami, hoci dostal publikácie Watch Tower. Ale biblické pravdy, ktoré mladý José počul, v ňom roznietili túžbu podieľať sa na kázaní biblickej pravdy. V roku 1927 sa José usadil v Tuxtla Gutiérrez a odtiaľ šíril dobré posolstvo a biblickú literatúru po celom štáte Chiapas — a to bez akéhokoľvek školenia od organizácie. V tom čase začala kázať biblické posolstvo aj Josefina Rodríguezová v meste Tapachula na hraniciach s Guatemalou.

Po niekoľkých rokoch navštívil Josého Maldonada i Josefinu Rodríguezovú brat menom Carreón. Dom brata Maldonada používal ako stredisko svojho pôsobenia a každé štyri alebo päť dní sa tam vracal po zásoby literatúry, keď pracoval v celom regióne pozdĺž tichomorského pobrežia medzi Arriagou a Tapachulou. Krajina tu bola nádherná, ale horské cesty neboli dobré, a tak sa cestovalo väčšinou peši. Po večeroch mával brat Carreón prednášky a potom ponúkal publikácie Spoločnosti. Takto sa rozšírilo veľa literatúry. Popri svojej kazateľskej činnosti sa však zaoberal predajom tovaru.

 Na zjazde v Mexico City v roku 1931 dostali kolportéri pokyny, aby sa sústreďovali na rozširovanie biblickej literatúry namiesto predávania iných produktov. Brata Carreóna to urazilo a opustil organizáciu. Potom sa vo Veracruze spojil s istým mužom menom Pérez. Časom vytvorili skupinu s názvom Estudiantes Nacionales de la Biblia (Národní Bádatelia Biblie).

Pokiaľ ide o Josého Maldonada, už od začiatku naňho pôsobila skutočnosť, že Jehovova organizácia je medzinárodná. Bol hlboko pohnutý tým, čo počul na zjazde v Mexico City. Program vyzdvihoval meno Jehovovi svedkovia a zodpovednosť, ktorá súvisí s nosením tohto mena. Pred skončením zjazdu sa brat Maldonado rozhodol zasvätiť celý svoj čas kázaniu ako kolportér. A potreba kazateľov dobrého posolstva bola naozaj veľká. V tom čase bolo v celej krajine len 82 svedkov.

„V Mexiku máme obrovský obvod“

V nasledujúcom roku brat Maldonado, s cieľom rozšíriť svoju službu, vyjadril túžbu kázať v Guatemale, ktorá susedí so štátom Chiapas. Mexická odbočka Spoločnosti odpovedala: „Drahý brat Maldonado, v Mexiku máme obrovský obvod. Mohli by sme povedať, že tento obvod je panenský. V Mexiku je okolo 15 000 000 obyvateľov. Bude potrebné vydať najmenej 7 000 000 svedectiev a vydali sme ešte len 200 000... Je tu dosť práce asi pre 100 kolportérov ešte na ďalších päť rokov. Momentálne ich máme v poli len 33. Vieš si teda predstaviť, koľko práce ešte musíme vykonať v tejto krajine.“ ​(Svedectvom sa myslelo slovné vydávanie svedectva o Jehovovi a jeho predsavzatiach a tam, kde to bolo možné, bolo spojené s rozšírením nejakej literatúry.)

Brat Maldonado s manželkou prijali poverenie vydávať svedectvo v štáte Morelos južne od Mexico City, potom to  bol opäť štát Chiapas a neskôr Guerrero, štát ležiaci v istej vzdialenosti západne od Chiapasu. ,Keď sme sa dostali do štátu Guerrero, kúpili sme si osla menom Volcán, ktorého si moja manželka veľmi obľúbila,‘ rozpráva nám brat Maldonado. ,Kúpili sme ho preto, že v okolí Arcelie nebola žiadna doprava. Na jeden bok sme oslovi naložili literatúru a na druhý kufor s oblečením.‘

Koniec roku 1933 zastihol brata Maldonada v štáte Veracruz na východnom pobreží. Počas jeho služby tam mu bolo z Mexico City poslané nové vybavenie do kazateľskej služby: elektrický prehrávací prístroj. Keď sa tento prístroj použil spolu s reproduktorom, nahratú biblickú prednášku si mohlo vypočuť veľké obecenstvo. Brat Maldonado používal toto zariadenie na zborových zhromaždeniach i na iných miestach, a tak mohol vydať verejné svedectvo. Keď spolu s manželkou cestovali na izolované miesta, aby tam vydávali svedectvo, prevážali prístroj na chrbte osla (nie na Volcánovi, lebo toho predali v čase núdze).

Brat Maldonado zhŕňa svoju prácu takto: „Od roku 1931 do roku 1941 som bol priekopníkom. Cestoval som, lebo vtedy priekopník prepracovával celé štáty, a nie len jedno miesto.“

Niekoľko rokov mali so sebou svoje malé dieťa. Niekedy boli ohrozovaní pištoľami alebo brokovnicami. Brat Maldonado bol uväznený a raz bol aj zbitý. Keď mala ich dcéra sedem rokov, uvážili, že bude múdre usadiť sa v Mexico City. Tam sa naďalej zúčastňovali na službe. Neskôr brat na nejakú chvíľu prestal byť členom organizácie, ale po čase sa vrátil a do smrti ďalej slúžil Jehovovi.

Svedectvo preniká do severných štátov

Medzitým do severnej časti krajiny prišlo cez hranice so Spojenými štátmi niekoľko ľudí, ktorí, bez toho, že by  o sebe vedeli, priniesli posolstvo o Kráľovstve ľuďom v Mexiku.

Jedným z nich bol Manuel Amaya Veliz, vysoký, chudý mladý muž, ktorý počul o pravde od svojho spolupracovníka v El Paso (Texas) v roku 1922. V tom čase sa angažoval v istej skupine, ktorá agitovala za reformu. Svoju situáciu vykreslil asi takto: „Niektoré moje nápady takmer hraničili s bláznovstvom. Mal som veľmi rád všetko, čo útočilo na duchovenstvo, kapitalizmus a politiku.“ Na pozvanie svojho spolupracovníka si šiel vypočuť prednášku Roberta Montera. Hoci bol Manuel spočiatku nerozhodný, v roku 1928 začal slúžiť ako zvestovateľ Kráľovstva. Svoju oddanosť symbolizoval krstom v roku 1931 a bol vymenovaný za „vedúceho triedy“ v El Paso. Chcel však robiť pre šírenie pravdy ešte viac.

„Modlil som sa k Jehovovi, aby mi dovolil ísť do Mexika a konať tam dielo Kráľovstva,“ povedal neskôr. Keď na mieste, kde pracoval, prebehla dôkladná reorganizácia, z odstupného získal peniaze, ktoré potreboval na presťahovanie. A tak v tom istom roku, keď sa dal pokrstiť, spolu s manželkou naložili do automobilu Ford (Model T, 1926) a do malého prívesu veci, ktoré nemohli predať, a vydali sa na juh do Ciudad Camargo ležiaceho v centre štátu Chihuahua.

Aby si Manuel zaobstaral nejaké peniaze, na trhovisku rozložil na zemi nejaký tovar, ktorý si so sebou priniesol. „Hneď ako som zozbieral pár centavos, išiel som do Mexico City a predstavil som sa v kancelárii odbočky,“ spomínal. Urobili sa opatrenia, aby mohol začať kazateľskú kampaň počnúc mestom Ciudad Camargo.

Kazateľské kampane brata Amayu

„Začal som slúžiť vlastným spôsobom, ale vždy to bolo v súlade s organizáciou,“ povedal brat Amaya. Mal dobrý  výber kníh Spoločnosti v španielčine — Vyslobodenie, Zmierenie, Stvorenie, Vláda, Proroctvo, Život a Svetlo. Vydával svedectvo a nechával ľuďom toľko literatúry, koľko mohol. Niektorí ľudia začali prejavovať záujem.

Brat Amaya sa znova a znova vydával na cesty, až kým neprepracoval štát Chihuahua i Durango — čo je veľká časť severnej časti stredného Mexika. Aby zabezpečil, že bude mať dostatočné množstvo literatúry, požiadal Spoločnosť, aby mu do jednotlivých miest na jeho trase posielala zásielky literatúry, ktoré si po príchode vyzdvihne. Keď rozširoval literatúru, často ju vymieňal za potraviny, pretože mnohí ľudia boli príliš chudobní na to, aby mohli prispieť finančne.

V štáte Coahuila, v oblasti zvanej La Laguna, stretol muža, ktorý mu povedal: ,Aj ja som svedok.‘ Bol to Florentino Banda, ktorý sa v roku 1933 presťahoval z Texasu na juh. Spoločne prepracovávali toto územie a potom, keď sa brat Amaya vrátil domov do Ciudad Camargo, brat Banda podporoval vzniknutý záujem. Neskôr brat Banda, sprevádzaný svojou manželkou, slúžil ako cestujúci dozorca.

Brat Amaya s veľkým úspechom pomáhal ľuďom spoznať pravdu a stať sa horlivými služobníkmi Jehovu. Vo Valle de Allende spoznal pravdu s pomocou brata Amayu Rodolfo Maynez. Brat Maynez niekoľko ráz obhajoval pravdu pred úradmi a raz vyzval na rozhovor miestneho kňaza. Tam, vo Valle de Allende, brat Amaya pomohol aj rodine Bordierovcov. Gildardo Bordier neskôr slúžil v kancelárii Spoločnosti v Mexiku; potom sa oženil s dcérou Roberta Montera, Maríou Luisou. Obaja dodnes verne slúžia.

Manuel Amaya verne slúžil Jehovovi až do smrti v roku 1974. Časom sa k nemu v službe Jehovovi pripojila aj jeho  manželka, Angelita. Slúžila vo vernosti viac ako 50 rokov až do smrti v roku 1990.

Ako sa dielo rozvíjalo v Mexico City?

Po zriadení kancelárie odbočky v Mexico City v roku 1929 sa v kázaní dobrého posolstva urobil väčší pokrok. V nasledujúcom roku boli v hlavnom meste činné 3 triedy a v ostatných častiach krajiny ich bolo 19.

Medzi tými, ktorí prejavovali duchovný hlad, bol mladý muž z Mexico City, ktorý patril ku gréckej ortodoxnej cirkvi. Spolu s ďalším Grékom často vo svojom obchode skúmal Písma. Jedného dňa v roku 1929 prišiel jeho priateľ do obchodu s knihou Božský plán vekov. To, čo si prečítali, ich potešilo. Zaobstarali si ďalšiu literatúru — knihy a brožúrky. „Tie brožúrky a kniha Vyslobodenie na mňa  skutočne zapôsobili,“ povedal Hércules Dakos, keď rozprával o svojich prvých dojmoch.

Už v ten týždeň, keď bol Hércules prvýkrát pozvaný na zhromaždenie, prišiel na štúdium, kde sa študovala La Torre del Vigía. V ten deň šiel domov so škatuľou kníh a brožúrok — pre seba i na rozširovanie druhým. Onedlho začal priateľom i zákazníkom rozprávať o dobrom posolstve o Božom Kráľovstve. V tom istom roku, 1929, sa dal pokrstiť. V ďalšom roku si zbalil kufre a odišiel na návštevu do Grécka, naplnený túžbou odovzdať pravdu svojim príbuzným.

Po roku a pol sa Hércules vrátil do Mexika nadšený viac než kedykoľvek predtým. Zistil, že zbor, s ktorým bol spojený, sa rozrástol a je dvojnásobne veľký.

Zvláštnu pozornosť venoval Hlavnému námestiu v Mexico City. Vo vládnych budovách našiel veľa takých, čo boli ochotní počúvať. Aby sa dostal k prezidentovi, napísal list; a prezidentov tajomník v odpovedi požiadal, aby mu Hércules láskavo doručil nejakú literatúru.

Niekoľko mesiacov po návrate brata Dakosa z Grécka dostalo dielo v Mexiku ďalší impulz.

Návšteva brata Rutherforda v Mexiku

Od 26. do 28. novembra 1932 sa v Mexico City konal národný zjazd. Zúčastnil sa na ňom brat Rutherford a Eduardo (Edwin) Keller z ústredia Spoločnosti v Brooklyne v New Yorku. Počas tejto návštevy prednášal brat Rutherford v piatich rozhlasových staniciach. Programy si mohli vypočuť ľudia po celej krajine a boli priaznivo prijaté.

Počas svojej návštevy v Mexiku urobil brat Rutherford opatrenie, aby bol nahradený dozorca odbočky, lebo sa zistilo, že sa dopúšťal správania nevhodného pre kresťana.  Roberto Montero bol požiadaný, aby sa presťahoval do Mexika a prevzal dozor nad odbočkou. No keďže nemohol prísť okamžite, zostal v Mexiku brat Keller, aby dočasne dohliadal na záležitosti on.

Brat Montero prišiel v apríli 1933. Nedávne problémy v oblasti dozoru nepriaznivo ovplyvnili zvestovateľskú službu; bolo treba veľa duchovného povzbudenia. Správa v Boletíne (Bulletin, terajšia Naša služba Kráľovstva) z novembra 1933 odhalila: „Počet služobníkov klesol z vrcholného počtu 253 v roku 1932 na vrcholný počet 105 v roku 1933... Vo februári sa tento počet znížil na 48.“

Rodina Monterovcov sa stáva rodinou bétel

Ako bola organizovaná kancelária odbočky, keď prišla do Mexika rodina Monterovcov? Syn, Roberto ml., ktorý teraz žije v Los Angeles v Kalifornii (USA), hovorí:

„Do Mexico City som s rodinou prišiel ako päťročný. Bývali sme v trojpodlažnom dome (vrátane suterénu), ktorý Spoločnosť neskôr kúpila, aby sa z neho stala prvá kancelária odbočky La Torre del Vigía...

Krátko nato pozval môj otec brata Samuela Camposa, aby pracoval v kancelárii odbočky v účtovníctve, a keďže hovoril dvoma jazykmi, pomáhal môjmu otcovi prekladať literatúru do španielčiny. Moja matka mala na starosti správy zo zvestovateľskej služby a kartotéku. V priebehu rokov naučil otec mňa i moju sestru písať na stroji a stenografovať, aby sme mohli pomáhať v kancelárii.

Keď sme sa to už naučili, po príchode zo školy sme medziiným robili čistopis preložených materiálov a pomáhali sme s korešpondenciou. Považovali sme to za veľkú výsadu. Časom prišli pracovať do odbočky ďalší bratia: [Mario] Mar so svojou manželkou Conchitou, José Quintanilla  so svojou manželkou Severou, Carlos Villegas a na krátky čas Daniel Mendoza...

K mnohým povinnostiam brata Mara patril aj dozor nad tlačiarenským strojom, ktorý sa kúpil na tlačenie El Informadora, dnešnej Našej služby Kráľovstva, ako aj rozličných druhov letákov, pozvánok a iných formulárov, ktoré sa používali v kancelárii. Brat Alfonso García, ďalší brat, ktorý slúžil v bételi, pracoval spolu so mnou pod jeho dozorom pri ručnej sadzbe, tlačení na stroji a pri obsluhe rezačky, ktorá sa používala na orezávanie formulárov na ich konečnú veľkosť. Mali sme asi 13 alebo 14 rokov, keď sme začali robiť túto prácu. Naučili sme sa veľmi veľa vecí, z ktorých sme mali úžitok v dospelosti, rovnako ako sa dnes učia mladí bratia, keď slúžia v jednotlivých domovoch bétel.“

Jeho obvodom bola celá republika

Zo Spojených štátov prišli aj iní, ktorí počuli, že južne od hraníc je veľká potreba zvestovateľov. Pedro De Anda, pokrstený v roku 1925, bol jedným z nich. Istý americký brat, ktorý strávil nejaký čas v Mexiku, mu hovoril o úrodnom poli pre biblickú pravdu v Mexiku. Brat De Anda sa bez váhania presťahoval do Mexika. „Prišiel som do mesta [Nuevo] Laredo s veľkou túžbou slúžiť,“ hovorí nám. Od tohto pohraničného mesta pracoval postupujúc na juh do Monterrey a potom ďalej do štátu Zacatecas.

Vybavený gramofónom prišiel do mesta Concepción del Oro v Zacatecase a išiel na mestské námestie, kde pustil platňu. Aká bola reakcia? Rozpráva:

„Počas prednášky sa objavil istý veľmi bohatý a fanatický muž a začal hovoriť ľuďom, ktorí sa tu zhromaždili, že sme nepriatelia Panny a katolíckej cirkvi... Začali na nás dvíhať palice a kamene s úmyslom zabiť nás; povedal som  im teda: ,Mešťania, počkajte chvíľu! My nie sme zvieratá, aby ste s nami zaobchádzali ako s nimi. Sme ľudia, a to, čo robíme, je, že sa snažíme priniesť vám posolstvo života!‘ Spýtal som sa ich, či som azda niekoho nútil, aby uveril môjmu posolstvu. Potom som im poďakoval za pozornosť. Nato sme pozbierali svoju literatúru, vzali gramofón a odišli sme.“

Neskôr sa v dome, kde býval brat De Anda, zhromaždila silne ozbrojená skupina. Čo teraz? Boli to baptisti z mesta. Považovali sa za „bratov“ Pedra De Andu a prišli ho chrániť! Poďakoval sa im za ich priateľské gesto, ale vysvetlil, že to nie je potrebné, pretože má ako svojho ochrancu Jehovu.

Brat De Anda postupne rozširoval svoj obvod tak, aby prepracoval celú republiku, a pracoval nielen na severe, ale aj v štátoch Durango, Puebla, Veracruz a Chiapas.

,Pošlite nejakého zvestovateľa‘

V roku 1934 spoznal pravdu Mario Mar, hoci nikdy nestretol Jehovovho svedka. Teda ako sa sám stal zvestovateľom? Hovorí: ,Raz, keď bol v rodine niekto chorý, bol som istý čas u susedov. Našiel som u nich knihy Stvorenie a Zmierenie a pretože som bol v skľučujúcej situácii, začal som ich čítať.‘ Neskôr, keď sa presťahoval zo Spojených štátov do San Miguel de Camargo v štáte Tamaulipas, napísal Spoločnosti. „V tom čase bolo  sucho a v meste sa konalo veľa náboženských procesií,“ spomína. „Napísal som im teda, aby poslali nejakého zvestovateľa, ktorý by prehovoril k ľuďom, pretože sú veľmi fanatickí. La Torre del Vigía odpovedala, že moja žiadosť je veľmi dobrá a že ma preto poverujú, aby som začal kazateľské dielo na tomto území. Poslali mi 75 brožúrok v španielčine s názvami ako Svetová tieseň — prečo?, Liek, Spravodlivý Vládca a Delenie ľudí.“

S týmito brožúrkami začal Mario kázať dobré posolstvo najprv v San Miguel de Camargo, potom v okolitých mestečkách. Práca sa mu páčila, a tak napísal Spoločnosti a žiadal, aby mohol slúžiť na ďalších miestach. Spoločnosť mu okamžite odpovedala, že jeho obvodom bude severná časť štátu Nuevo León. Mario sa dal bez váhania do práce. „Slúžil som ako priekopník bez toho, že by som bol pokrstený,“ hovorí. Navyše, nemal žiadne školenie, ale Jehova mu pomáhal. K Mariovi sa pridala aj jeho manželka.

Neskôr, keď ochorela, Mario opäť napísal Spoločnosti o radu, kde by bolo najlepšie, aby sa na čas usadili. Spoločnosť im poslala adresu Romána Morena v meste Monterrey. Konečne sa stretli so spolusvedkom Jehovu. Teraz mohol Mario i so svojou manželkou navštevovať zhromaždenia a onedlho sa dali pokrstiť.

Na zjazde v Monterrey v roku 1935 bol brat Mar pozvaný, aby slúžil v kancelárii odbočky. V priebehu času bol často vysielaný ako zónový služobník čiže krajský dozorca.

Mnoho bratov po celej krajine spomína na brata Mara ako na jedného z prvých, ktorý ich oboznámil s pravdou. Brat slúžil verne až do smrti v roku 1988. Jeho manželka je naďalej lojálnou služobníčkou Jehovu.

 Biblická pravda sa šíri na severozápade

Tak ako všade inde, aj na severe a na západe — v štátoch Baja California, Sonora a Sinaloa — v tridsiatych rokoch rýchlo vyrastali skupiny Jehovových svedkov.

Začiatkom toho desaťročia Luciano Chaidez, ktorý žil v Culiacáne v štáte Sinaloa, stretol istú ženu, ktorá vždy hovorila proti náboženstvu a rozprávala, že všetky náboženstvá sú odsúdené na zničenie. Niektorí ľudia si mysleli, že je pomätená, ale žena len opakovala to, čo sa dozvedela z kníh, ktoré jej poslala jej sestra zo Spojených štátov. Luciano si od nej zobral jednu z tých kníh — španielske vydanie Harfy Božej — a prečítal si ju trikrát. Nadobudol presvedčenie, že je pravdivá, a preto napísal Spoločnosti. Odpovedali mu tak, že mu poslali literatúru, s ktorou mal začať kolportérsku prácu v tej oblasti. Neskôr, keď v roku 1934 navštívil zjazd, dal sa pokrstiť.

Keď brat Chaidez išiel ako kolportér (priekopník) do prístavného mesta Mazatlán, našiel tam Gilberta Covarrubiasa, ktorý bol spojený s malou skupinou svedkov. Gilberto vďaka povzbudeniu urobil pekný pokrok. Dobre si pamätá na svoj krst. Bratia ho priviedli k moru a povedali mu, aby sa ponoril pod vodu a zadržal dych, ako najdlhšie bude môcť. Keď vyšiel, vyhlásili ho za pokrsteného. Pravdaže, dnes to tak nerobíme. Ale Gilberto sa ukázal ako horlivý v Jehovovej službe a prispel k šíreniu dobrého posolstva tým, že viedol miestnych svedkov vo zvestovateľskej službe, keď kázali vo všetkých mestách okolo Mazatlánu.

V tej istej oblasti bol Pedro Saldívar obvinený zo zločinu, ktorý nespáchal, a bol uväznený. Aby mu rýchlejšie ubehol čas vyše troch mesiacov, na ktoré bol odsúdený, jeho dcéra mu nosila na čítanie knihy a časopisy. Jedného dňa bola medzi literatúrou, ktorú priniesla, aj brožúrka od  J. F. Rutherforda. Posolstvo o Božom predsavzatí zriadiť spravodlivý nový svet, ktoré brožúrka obsahovala, Pedra veľmi potešilo. Onedlho sa našiel skutočný vinník a Pedro bol prepustený na slobodu. Ihneď sa vydal hľadať ďalšiu literatúru podobnú brožúrke, ktorú si prečítal. Niečo si zaobstaral. Krátko nato ho jedna suseda, ktorá patrila k svedkom, vzala na zhromaždenia, kde predsedal Gilberto Covarrubias. Tak ako Gilberto, aj Pedro sa podujal na kazateľskú kampaň. Pri svojej službe postupoval cez štát Sinaloa smerom na sever a do severnej časti štátu Sonora. Ešte stále si ho tam pamätajú ako jedného z prvých kolportérov, ktorí šírili posolstvo o Kráľovstve v tomto kraji.

Je pravda, že pri niektorých kazateľských kampaniach sa dostali kolportéri veľmi ďaleko, ale svedkov bolo vtedy málo a územie bolo obrovské. Keď bol v roku 1938 oficiálne vytvorený zbor v Mazatláne v štáte Sinaloa, prideleným obvodom tohto zboru bol celý štát Sinaloa.

Poklad a mŕtvy osol

Západne od štátu Sonora je Baja California, polostrov ležiaci rovnobežne so severozápadným pobrežím mexickej pevniny. V roku 1934 tu rozprával ľuďom o Biblii jeden mladý svedok, ktorý sa na svojej ceste dostal asi do dvoch  tretín polostrova. Jeho práca priniesla dobré výsledky, ale čo sa stalo s ním?

Esther Pérezová hovorí: „Bolo to v roku 1934, keď do La Purísimy v štáte Baja California prišiel nejaký mladík rozprávať o Biblii... Môj otec pracoval... pre vládu a povedal nám, že dostal listy od Spoločnosti, ktoré sa pýtali na toho mladíka, ale nič o ňom nevedeli.“ Mladý muž zmizol. „Úrady po ňom pátrali, či nenájdu jeho telo, ale nenašlo sa nič okrem kostry osla, ktorý bol priviazaný... Ľudia, ktorí našli osla, našli aj kufor plný kníh vo farebných doskách... Vzali kufor do mesta a začali čítať knihy. Hoci im nerozumeli, uvedomovali si, že tieto knihy citujú z ďalšej knihy — z Biblie.“

Nikdy sa s istotou nevedelo, čo sa stalo s tým mladým svedkom. Ale ľudia čítali literatúru, ktorú priniesol, a niektorí dychtivo túžili porozumieť Biblii.

Naproti tomu istý protestant v meste sa chopil príležitosti získať si prívržencov. Tých, ktorí prejavovali záujem  o čítanie kníh, zorganizoval do skupiny. Neskôr si predplatili La Atalayu a začali ju študovať. Sestra Pérezová hovorí, ako sa udalosti odvíjali ďalej:

„Keďže protestant sa urobil vodcom skupiny, nechcel, aby niekto komunikoval so Spoločnosťou. Ale neskôr prišiel od Spoločnosti list s otázkou, či je tam možné nejaké dopravné spojenie, aby mohli poslať na návštevu svojho zástupcu. Pán Juan Arce (protestant) povedal môjmu otcovi, aby Spoločnosti neodpovedal... Ale môj otec i s ďalším mužom menom Francisco tajne napísali Spoločnosti list, v ktorom sa hovorilo, že je tam dopravné spojenie a že zástupca Spoločnosti môže prísť... Náhodou som bola v meste, keď ten brat prišiel. Bol to mladý muž a volal sa Terán Pardo...

Ešte skôr ako sa brat na druhý deň zobudil, čakala ho už celá skupina, aby ho privítala a kládla mu otázky. Brat naplánoval na popoludnie zhromaždenie, na ktorom sme sa zúčastnili všetci, celkovo asi 25 ľudí. Keď brat predniesol prednášku, opýtal sa: ,Kto chce vyjsť medzi ľudí a slúžiť Jehovovi?‘ Všetci zdvihli ruku a brat potom povedal: ,Príďte zajtra ráno o 9.00 a ja vám dám pokyny, ako budete robiť túto prácu.‘ Na druhý deň skoro ráno sme tam už všetci boli. Brat nám dal kartu so svedectvom a povedal nám, aby sme ľuďom ukázali kartu a potom ponúkli brožúrky. Pamätám si, že som bola pridelená k mojej mame. Keď sme sa vracali, boli sme veľmi šťastné, pretože sa nám podarilo nechať ľuďom brožúrky.“ Pravdaže, protestant sa stiahol a už nikdy ho nevideli na zhromaždeniach.

Prekonávanie prekážok na juhovýchode

Medzitým sa na juhovýchode vykonávalo kazateľské dielo s veľkými ťažkosťami. V štáte Chiapas a Tabasco bola  veľká chudoba, najmä na odľahlejších miestach v horách. Ako sa posolstvo o Kráľovstve dostane k týmto ľuďom?

Keď Daniel Ortiz v roku 1932 spoznal pravdu, žil v meste Tuxtla Gutiérrez v štáte Chiapas. On i jeho rodina ihneď prijali posolstvo. Hoci nemali žiadne pokyny, ako viesť zhromaždenia, jeho rodina spolu s ďalšími — celkovo 12-členná skupina — spoločne študovali pomocou publikácií Spoločnosti. Neskôr, keď brat Ortiz navštívil v Mexico City kanceláriu odbočky, dostal literatúru na rozširovanie iným. Vrátil sa domov (teraz do Cintalapy) prekypujúc nadšením. Keď skupina išla do zvestovateľskej služby, niektorí si niesli literatúru v batohoch, ďalší si ju zabalili do papiera, ale preňho niesli dvaja zvestovatelia žrď a na nej na povrazoch zavesenú plnú škatuľu. Očakával, že rozšíri veľa literatúry, a aj rozšíril.

Keď rodina Ortizovcov v roku 1934 navštívila zjazd, boli pozvaní, aby sa pripojili k radom priekopníkov. Ich obvodom mal byť štát Tabasco. Brat Ortiz rozpráva: „Kúpil som dva kone, jedného na nosenie nákladu a druhého pre moju 12-ročnú dcéru Estelu. Bolo nás dohromady päť. Išla s nami aj moja 15-ročná dcéra, druhá vydatá dcéra a ešte jeden 15-ročný brat.“

Prepracovali veľa miest v Tabascu a rozšírili veľa literatúry. Ale v Tapijalape boli zatknutí a odvedení na vojenské veliteľstvo. „Starosta bol plukovník,“ rozprával neskôr brat Ortiz. „Drsne sa ma opýtal, či neviem, že táto literatúra je v štáte zakázaná. Odpovedal som, že sa nazdávam, že sme v Mexickej republike a že mám doklad vydaný Sekretariátom vlády. Odpovedal, že ten dokument nemá väčšiu cenu ako papier, na ktorom je napísaný. Vzali nám všetky cennosti a všetku literatúru, ktorú sme mali v taškách.“

 Brat Ortiz mal však väčšie obavy o dvoch členov skupiny, ktorí boli v inom meste. Jeho dcéra ešte s jednou sestrou tam vydávali svedectvo. Polícia vedela, že dvaja ľudia zo skupiny chýbajú, a preto poslali mužov, aby ich hľadali. „Bolo asi šesť hodín večer,“ hovorí brat Ortiz, „mesto bolo vzdialené 20 kilometrov cesty horským terénom a bol lejak. Vypočítal som si, že by mali prísť okolo polnoci. Bolo mi ťažko, keď som si pomyslel na to, čo by sa týmto sestrám, dvom dievčatám vo veku 16 a 20 rokov, mohlo stať v rukách tých [mužov]. Jedno z dievčat bola moja dcéra, tak si môžete predstaviť, aké myšlienky trápili moju myseľ!“ Úpenlivo sa modlil, až kým ho nakoniec nepremohol spánok. Akú úľavu pocítil na druhý deň ráno, keď zistil, že Jehova vypočul jeho modlitbu a že dievčatá nikto neobťažoval!

Po niekoľkých dňoch, čo bola táto skupina držaná bez dostatočného jedla a sociálnych zariadení, dostala jedna vojenská eskorta rozkaz odviesť ich zo štátu. Keď boli prepustení, jedna z prvých vecí, ktoré urobili, bolo, že si zaobstarali nejaké mydlo, našli rieku a poumývali sa a vyprali si šaty. Teraz, opäť na slobode, sa ihneď vydali ďalej kázať dobré posolstvo, ale tentoraz v štáte Chiapas. Napriek prekážkam nikdy nestratili chuť prechádzať krajinu a hľadať Jehovove drahocenné ovce. Boli to praví priekopníci.

V tom čase sa mexická odbočka starala aj o Guatemalu. Spoločnosť neraz požiadala brata Ortiza, aby tam išiel a pomohol na tomto území nájsť a sýtiť ľudí podobných ovciam.

V roku 1972, vo veku 80 rokov, brat Ortiz ešte stále slúžil ako priekopník. Mal veľa vzácnych spomienok z činnosti, na ktorej sa zúčastňoval viac ako štyri desaťročia, ale  horlivo sa zaujímal aj o to, aby v Jehovovej službe naďalej robil, čo môže. Povedal:

„Hoci ma roky ťažia, Jehova stále obnovuje moju silu a ja som šťastný, keď vidím, ako pribúda ľudí, ktorí nosia jeho meno. Napĺňa ma to radosťou a povzbudzuje k väčšej činnosti... Som naplnený vďakou, ale nemám ani dosť slov na vyjadrenie svojej vďačnosti, a to ma podnecuje k tomu, aby som pozbieral tú trochu energie, ktorú mám, a ďalej pokračoval.“

Uviedli sme tu len niekoľko skúseností Jehovových služobníkov z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Nie je možné zahrnúť do tejto správy všetko. Väčšina tých, ktorí sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch tak horlivo podieľali na šírení posolstva o Kráľovstve v Mexiku, už zomrela. Ale všetci tí, ktorí stále verne slúžili Jehovovi, či už nejakým mimoriadnym spôsobom alebo spôsobmi, o ktorých vedeli len ľudia v ich okolí, zanechali príklad hodný napodobňovania.

Najprv valčík, potom zanietená prednáška

Od roku 1938 do roku 1943 boli veľmi účinným nástrojom na šírenie biblických právd v tejto časti sveta autá so zvukovou aparatúrou. V Mexiku sa používalo sedem týchto vozidiel vybavených reproduktormi na streche a prehrávacím prístrojom vo vnútri. Vysielali dynamické biblické prednášky, ktoré pôvodne prednášal brat Rutherford a potom boli nahraté v španielčine s hlasom brata Eduarda Kellera.

Medzi bratmi, ktorí sa zúčastňovali na službe s autami so zvukovou aparatúrou, boli José Quintanilla (neskôr ho v kancelárii odbočky s láskou volali „deduško“), Daniel Mendoza a Víctor Ruiz. Asi rok po tom, čo José  Quintanilla a jeho manželka prvý raz dostali nejaké publikácie Watch Tower, začali slúžiť v bételi. „Nevedel som veľa o diele, pretože som sa s ním zoznámil len pred krátkym časom, a nebol som ani veľmi vzdelaný,“ spomína brat Quintanilla. No aj tak ihneď prijal pozvanie pomáhať pri oprave áut, ktoré sa mali používať na šírenie biblickej pravdy. Konal túto prácu už niekoľko mesiacov, keď si bratia uvedomili, že José ešte nebol pokrstený. Povedali mu, že ak chce pokračovať v službe v bételi, bude sa musieť dať pokrstiť. Túto biblickú požiadavku bez váhania splnil v auguste 1938.

Ako sa pracovalo s týmito autami so zvukovou aparatúrou? Obvykle cestovalo spolu päť bratov. Keď prišli do nejakej osady, prehrali poučnú biblickú prednášku, takže ju každý mohol počuť. Potom dvaja bratia kázali z domu do domu na jednej strane ulice a ďalší dvaja bratia na druhej strane, zatiaľ čo vodič zostal pri aute, aby odpovedal na otázky zvedavých ľudí. Brat Quintanilla nám skromne hovorí: „Robil som len to, že som sa rozprával s ľuďmi, ktorí prišli bližšie, a ponúkol som im literatúru.“

Občas, aby bratia upútali pozornosť ľudí, púšťali najprv valčíky a až potom prednášku. Len si predstavte to prekvapenie — najprv ľudia počuli hudbu a potom živú prednášku odhaľujúcu falošné náboženstvo!

Daniel Mendoza, ktorý sa zúčastňoval na tejto práci, hovorí: „Spočiatku boli ľudia nadšení... ale potom sa vytrácali a išli sa poradiť s kňazom. Onedlho sa vzbúrilo celé mesto a niektorí prišli s palicami a kameňmi, aby nás vyhnali.“

V jednom meste sa istý vysoký, silný muž pokúsil prevrátiť auto so zvukovou aparatúrou, ktoré riadil brat Quintanilla. Nadvihol len jednu stranu auta, keď ho niečo  zhodilo na zem. Prekvapený a vyľakaný utekal preč a kričal: „Nepribližujte sa, je v tom diabol!“ Čo sa stalo? Neočakávane dostal silný elektrický šok. Brat Quintanilla totiž zapojil na šasi auta elektrické vedenie. Hoci dnes by sme to neodporúčali, použil to, aby seba i zariadenie ochránil pred mimoriadne násilníckymi ľuďmi.

Aj keď sa autá so zvukovou aparatúrou postupne prestali používať, jednotliví svedkovia používali prenosné gramofóny. Asi 300 týchto gramofónov sa vyrobilo v odbočke. Aj pri tomto projekte bol „deduško“ Quintanilla zručným pomocníkom. Spomína si na výrobu gramofónových kufrov a potom na inštalovanie reproduktorov a strojčekov. Hovorí: „Vyskúšali sme ich, či dobre fungujú, či budú aj ďalej dobre slúžiť, a poslali sme ich bratom, ktorí ich potom používali z domu do domu.“

Pravdaže, po čase sa pomocou ponúk a kázní vydávaných v Informadore (Informátor, dnes Naša služba Kráľovstva),  a tiež pomocou školenia v teokratickej škole kazateľskej služby zvestovatelia veľa naučili o tom, ako viesť s ľuďmi rozhovory a ako im odpovedať na otázky citovaním z Biblie.

Absolventi Gileádu prichádzajú!

Začiatkom štyridsiatych rokov sa medzi Jehovovými svedkami začal mnohostranný vzdelávací program, ktorý hlboko ovplyvnil celosvetové dielo hlásania Kráľovstva. Jedna časť tohto programu sa týkala školenia personálu odbočiek, aby sa práca mohla vykonávať rovnakým spôsobom ako vo svetovom ústredí v Brooklyne v New Yorku. Nathan H. Knorr, ktorý sa v roku 1942 stal prezidentom spoločnosti Watch Tower, sa ujal vedenia tohto programu. Mexická odbočka mala z toho úžitok veľmi priamym spôsobom, keď vo februári 1943 tu bol brat Knorr prvý raz na návšteve. Na zvláštnom zhromaždení so zvestovateľmi zo všetkých častí krajiny, ktoré sa konalo počas jeho návštevy, ich brat nabádal, aby prekonávali dedičstvo negramotnosti, ktoré je prekážkou pre ľudí z Latinskej Ameriky, tak dlho ovplyvňovaných rímskym katolicizmom. Veľa času venoval aj pracovníkom odbočky, takže keď odchádzal, kancelária odbočky i domov bétel boli dobre vyzbrojené a oveľa lepšie zorganizované.

V Mexiku bolo treba vykonať ešte veľa práce. Od prvej svetovej vojny sa tu postupne zvyšoval počet tých, čo chválili Jehovu, ale vzrast bol veľmi pomalý. V roku 1943 bolo v Mexiku 1565 zvestovateľov, ktorí podávali správu o činnosti každý mesiac a ktorí usilovne pracovali. Každý zborový zvestovateľ strávil vydávaním svedectva mesačne priemerne 28 hodín. Pravidelní priekopníci hlásili v priemere 137 hodín za mesiac.

 V tom roku Spoločnosť otvorila školu, ktorá mala obrovský vplyv na dielo kázania o Kráľovstve a robenia učeníkov. Bolo zriadené Biblické kolégium Strážnej veže Gileád. (Neskôr sa názov školy zmenil na Biblickú školu Strážnej veže Gileád.) Jeho cieľom bolo pripraviť skúsených služobníkov priekopníkov na službu všade tam, kde by na celosvetovom poli mohli byť potrební. Vyučovanie sa začalo 1. februára. Podľa plánov mali byť niektorí absolventi poslaní do Mexika.

Keď sa bratia pokúšali získať víza pre absolventov Gileádu, spočiatku narážali na právne prekážky. Ešte stále trvala druhá svetová vojna a okrem toho, v meste Nuevo Laredo v štáte Tamaulipas (na hraniciach so Spojenými štátmi) prepuklo prenasledovanie svedkov a niektorí z nich boli uväznení. Táto situácia spomalila vybavovanie víz. Vtedajší dozorca odbočky Juan Bourgeois uvádza vo svojej správe za rok 1945 toto:

„Keď bolo Biblické kolégium Strážnej veže Gileád a jeho účel prvý raz ohlásené, tu v Mexiku sme dychtivo čakali na deň prvej graduácie, pretože sme dúfali, že veľký  počet absolventov, špeciálne školených pre teokratickú službu v zahraničí, bude poslaný pracovať na takmer panenské územie Mexika. Dalo sa očakávať aj to, že nepriatelia sa rozzúria a zájdu do akýchkoľvek extrémov, len aby zabránili príchodu našich bratov. V auguste 1943 nás Spoločnosť informovala, že ak sa nám podarí získať potrebné povolenia na vstup misionárov do Mexika, asi 30 týchto učiteľov (absolventov Gileádu) bude pridelených pracovať v Mexiku.

Vynaložili sme všemožné úsilie, aby sme získali povolenia, ale vynorilo sa neuveriteľne veľa prekážok, ktoré bránili vstupu týchto učiteľov do Mexika. Už sme sa takmer vzdali, domnievajúc sa, že to nie je Jehovova vôľa, keď vo februári toho roku pricestoval brat Knorr. Odmietol zmieriť sa so zápornou odpoveďou a urobil niektoré mimoriadne opatrenia. A div divúci, stalo sa ,nemožné‘! V marci zábrany padli, takže mohli prísť brat a sestra Andersonovci, a krátko nato, v apríli, dostalo povolenie na vstup do krajiny sedem ďalších teokratických učiteľov, absolventov prvej triedy Gileádu.“

Fred a Blanche Andersonovci

Fred a Blanche Andersonovci patrili k našim milovaným z pomazaného ostatku a väčšinu svojho života venovali službe celým časom v Mexiku. Pre nehodu, ktorú mal brat Anderson v mladosti, mu počas jeho pobytu v Mexiku museli amputovať jednu nohu. No aj tak s pomocou barlí vytrvalo pracoval v obvode v Mexico City. Fred Anderson bol dobrosrdečný a veselý človek. Prítomnosť brata Andersona a jeho roztomilej manželky (ktorú jej kresťanské sestry s láskou volali Blanquita) naplnila srdce mnohých Mexičanov láskou a ocenením.

 Už samotné vyjadrenia brata Andersona o ňom veľa prezrádzajú. Povedal: „S radosťou a na modlitbách sme začali prispôsobovať svoj život a školiť sa pre [službu v zahraničí]. Školenie v Gileáde nám v tom úžasne pomohlo. Päť a pol mesiaca sme pracovali, potili sa a namáhali, aby sme vtesnali do svojich hláv, čo len môžeme, ale tie mesiace ubehli ako voda! A skôr ako sme si to uvedomili, nastal deň graduácie. Mysleli sme si, že v Gileáde bola naša radosť úplná — že už nemôžeme byť šťastnejší, ani bližšie k Bohu. Ale mali sme sa toho ešte veľa naučiť, a to sa stalo v našom zahraničnom pridelení.“

Po mnohých rokoch služby v tomto pridelení povedal: „Nevieme, koľkým z tých pokorných ľudí sme pomohli prísť k Jehovovmu slávnemu svetlu pravdy. Ale vieme, akú veľkú radosť sme mali, keď sme pociťovali Jehovovu  dobrotu.“ Andersonovci slúžili veľa rokov v krajskom diele v Mexiku a potom v mexickom bételi, kde ukončili svoj pozemský beh — brat v roku 1973 a sestra v roku 1987.

Partnerkami pol storočia

Rosa May Dreyerová, ďalšia absolventka Gileádu, napísala po prvých desiatich rokoch v Mexiku, že z 21 misionárov, ktorí tu boli pôvodne pridelení, tu mohlo zostať len 11. Ďalej dodala: „Som si istá, že tých jedenásť by povedalo to isté, čo ja: ,Keby som si mala vybrať, nechcela by som byť nikde inde.‘“

Vzhľadom na prekážky, ktoré im bránili vstúpiť do krajiny, Rosa May Dreyerová a Shirley Hendricksonová slúžili dva roky pri texasko-mexických hraniciach. Za ten čas sa trocha naučili po španielsky. Shirley napriek svojej veselej povahe spomína, že tamojší obvod bol náročný. Preto ju potešilo to, čo videla v Mexico City. Očakávali, že spočiatku k nim budú pridelení nejakí miestni zvestovatelia, ale nebolo to tak. Namiesto toho ich niekto vzal na roh ulice a povedal: „Tu je váš obvod,“ a to bez akéhokoľvek školenia v tomto obvode. Okrem toho, ich znalosť španielčiny bola obmedzená. No ony sa nedali odradiť a vykonávali svoju činnosť, ako najlepšie vedeli. Shirley o tom období hovorí: „Pamätám si na prvý dom, do ktorého som vošla. Trochu som sa pritom chvela. Pri prvých štyroch dverách som rozšírila štyri knihy, ktoré som mala so sebou, a musela som sa vrátiť domov po ďalšiu literatúru. To mi dodalo odvahu a už nikdy som s tým nemala problémy.“ Pred niekoľkými rokmi bola Shirley na svadbe vnučky istej ženy, s ktorou viedla biblické štúdium počas svojich prvých rokov v Mexiku. Akú mala radosť, keď videla, že 50 potomkov tejto rodiny  slúži Jehovovi! Jeden slúžil ako cestujúci dozorca a ďalšia bola členkou rodiny bétel.

Shirley a Rosa May boli partnerkami v službe od roku 1937 (ešte predtým, ako išli spoločne do Gileádu) do roku 1991, keď „Rosita“ zomrela vo svojom pridelení v Mexiku. Päťdesiatštyri rokov služby — takmer po celý ten čas spolu!

Niekoľko ďalších, ktorí prišli

Do Mexika prišlo celkovo 56 absolventov Gileádu z iných krajín, aby sa tu zúčastnili na veľkolepom diele božského vzdelávania prebiehajúcom v tejto krajine. Okrem tých, ktorí už boli spomenutí, tu boli aj ďalší absolventi prvej triedy školy Gileád: Rubén Aguirre, Charlotte Bowinová, Maxine Bradshawová, Geraldine Churchová, Julia Clogstonová, Betty Coonsová, Russell Cornelius, Dorothea Gardnerová, Verle Garfeinová, Frances Goochová, Elva Greavesová, Thurston a Marie Hilldringovci, Fern Millerová, Maxine Millerová a Pablo Pérez. Naposledy prišli absolventi v roku 1988. Služba v poli, ktorú títo všetci vykonávali, priniesla radosť im aj druhým. V prípade niektorých sa situácia vyvinula dosť neočakávane, ale zato priaznivo.

Napríklad Charlotte Bowinová bola po dvoch rokoch v Mexiku pridelená do Salvádoru. Potom sa v roku 1956 stala manželkou Alberta Schroedera, jedného z jej bývalých inštruktorov v Gileáde, ktorý sa neskôr stal členom vedúceho zboru.

V roku 1949 sa Maxine Millerová vydala za Samuela Garcíu, absolventa Gileádu, ktorý bol z Mexika a ktorý v tom čase slúžil v mexickej odbočke ako právny zástupca Spoločnosti. Keď Maxine prišla v roku 1946 do Mexico  City, boli tu len štyri „skupiny“. Do roku 1961 ich bolo 70. A do začiatku roku 1994 vzrástol počet zborov v Mexico City a v jeho okrajových častiach na 1514. Aký úžasný vzrast videla táto sestra! No bola jej služba celým časom len samá radosť a nič iné? „Nie, nebolo to tak,“ povedala pri jednej príležitosti. „Sú aj ťažké chvíle a nepríjemné skúsenosti, ale radosti oveľa prevyšujú žiale. A keď sa pozerám späť na svoju cestu, na ktorej som sledovala svoj životný cieľ ako služobníčka Jehovu Boha, sú to práve tieto radosti, ktoré vystupujú do popredia.“ Zomrela v roku 1992, verne slúžiac vo svojom pridelení.

V roku 1955, asi po ôsmich rokoch služby v Mexiku, sa Esther Vartanianová vydala za absolventa Gileádu Rodolfa Lozana, ktorý krátko predtým prišiel do Mexika. Kým bývali v odbočke, Esther vydávala svedectvo v meste a pomohla mnohým ľuďom spoznať Jehovu. S veľkým úspechom pomáhala celým rodinám. Aj keď v rodine možno spočiatku manžel odmietal študovať, Esther sa vždy postarala o to, aby sa nakoniec k štúdiu pripojil aj on. Jej mimoriadne láskavý spôsob, akým sa rozprávala s ľuďmi, viedol k tomu, že mnohí zareagovali na posolstvo. Pristupovala k ľuďom a svojou španielčinou s cudzím prízvukom im povedala: „Honey, quiero hablarte de algo muy importante. [Zlatíčko, chcela by som ti povedať niečo veľmi dôležité.]“ A ľudia počúvali. Sestra Lozanová i jej manžel dnes slúžia ako členovia mexickej rodiny bétel.

Láskyplní kresťanskí dozorcovia v odbočke

Pravdaže, niektorí absolventi Gileádu poslaní do Mexika boli poverení, aby sa starali o zverené úlohy v kancelárii odbočky, a vykonali naozaj znamenitú prácu. Predtým, v rokoch 1943 až 1947, bol dozorcom odbočky Juan Bourgeois, ktorý slúžil v tomto pridelení po Robertovi  Monterovi, no v roku 1947 sa musel vrátiť do Spojených štátov. Potom sa na tri a pol roka stal dozorcom odbočky Pablo Pérez, absolvent prvej triedy Gileádu.

Odvtedy niesli tento náklad zodpovednosti ďalší bratia, ktorí vykonávali láskyplný dozor. Štyri a pol roka to bol Rodolfo Lozano, dva roky George Papadem a sedem a pol roka Samuel Friend. William Simpkins prevzal dozor nad odbočkou v roku 1965 a keď bolo v roku 1976 zavedené usporiadanie výborov odbočiek, do roku 1986 slúžil ďalej ako člen mexického výboru odbočky. Každý z týchto bratov hodnotne prispel k dielu Kráľovstva tu v Mexiku. Po mnohých rokoch služby v Kolumbii prišiel v roku 1982 do Mexika Robert Tracy a odvtedy slúži ako koordinátor výboru odbočky.

Udržiavanie spojenia so „skupinami“

V služobnom roku 1940 sa regionálni a zónoví (krajskí) služobníci snažili navštíviť a povzbudiť Jehovových svedkov v celom Mexiku. Potom, po dočasnom prerušení, bola opäť obnovená práca cestujúcich dozorcov. Tentoraz dostali bratia skôr, ako boli poslaní, špecializované školenie.

Navštevovanie „skupín“ zahŕňalo oveľa viac, ako len kúpiť si lístok na autobus či na vlak a cestovať. Skupiny boli väčšinou malé a celkom izolované od ciest alebo železničných tratí. Kým mohli byť bratia vyslaní, kancelária odbočky napísala každej skupine a opýtala sa, ako sa dá dostať na miesto, kde sa skupina nachádza. Jedna skupina odpovedala: „Jediná linka, ktorá prechádza popri tomto mieste, je telegrafná linka.“ Odbočka poslala správu do Brooklynu: „Aby sa služobník dostal k niektorým skupinám, musí ísť na mulici alebo peši a jedna cesta niekedy trvá celé dni. Zvestovatelia sa z návštevy nesmierne  radujú a keď služobník príde, zhromaždia sa všetci ľudia dobrej vôle zo širokého okolia.“

Uprostred štyridsiatych rokov sa niektorí z rodiny bétel rozhodli, že pomôžu v posilňovaní bratov, a tak sa ponúkli, že využijú svoju dovolenku a navštívia skupiny, ktoré im určí kancelária. Samuel a Alfonso Garcíovci boli poslaní do Silacayoápanu v štáte Oaxaca. Po jednodňovej ceste autobusom strávili ďalšie dva dni tým, že si zaobstarávali kone, a potom ďalšie dva dni pokračovali na koňoch  na miesto určenia. S miestnymi svedkami strávili päť radostných dní, počas ktorých s nimi spolupracovali vo zvestovateľskej službe, pričom uskutočnili aj krst, a potom sa pripravovali na návrat do Mexico City. Ale miestneho katolíckeho kňaza rozhnevala ich práca a zburcoval aj El Presidenta, miestneho starostu. V tú noc vtrhol dav asi 25 mužov do domu svedkyne, u ktorej bratia bývali. Samuel García si na to živo spomína.

Dav bol ozbrojený mačetami, mečmi, nožmi, kyjakmi a pištoľami. Chytili bratov, vyvliekli ich von a tam ich nemilosrdne zbili. Keď sa kresťanská sestra, u ktorej bratia bývali, snažila zasiahnuť, zbili ju aj jej syna. Jednému bratovi rozsekli ľavú ruku a prsty až na kosť. Viedli ich von z mesta, a pritom ich ďalej bili a ohrozovali. Ale kam ich to viedli? Samuel García spomína: „Pokúsili sa obesiť nás na nejaké stromy, ale keď sme ukázali, že sa nebojíme, a prejavili sme plnú dôveru v Jehovu, nechali nás tak. Museli sme ísť dva dni horami, aby sme sa dostali na cestu.“

Medzitým sa správa o ťažkostiach dostala do kancelárie odbočky. Spoločnosť poslala guvernérovi štátu Oaxaca neodkladnú sťažnosť. Keď títo dvaja bratia nakoniec prišli späť do bételu, brat, ktorý mal službu pri vchode, váhal, či im má otvoriť. Boli takí doráňaní, že ich nespoznal. Ale keď sa brat García pozerá späť na to, čo sa stalo, spomína si v prvom rade na toto: ,Jehova nás neopustil.‘ A čo sestra, u ktorej bývali? Napísala kancelárii a žiadala o ďalšiu literatúru, aby mohla ďalej vydávať svedectvo.

Z jedného zjazdu na druhý

Niekoľko rokov pred týmito udalosťami navštívil svoj prvý celonárodný zjazd Adulfo Modesto Salinas, vitálny  mladý muž. Bolo to v roku 1941 a zjazd sa konal v Národnom divadle v Mexico City. V tom čase ho ani len nenapadlo, že jedného dňa bude cestujúcim dozorcom.

Gonzalo Rodríguez, služobník bratov (ako boli vtedy známi krajskí dozorcovia), povzbudzoval Adulfa k službe v bételi. A tak v decembri 1947 sa Adulfo prihlásil do služby v bételi v Mexico City. V tom istom roku sa v Mexiku začali konať krajské zjazdy. Spočiatku ich organizovali bratia z bételu, ktorí sa zároveň podieľali na  programe. Potom, v roku 1951, bol Adulfo Salinas vymenovaný za prvého oblastného dozorcu v krajine; pomáhal krajským dozorcom a slúžil na krajských zjazdoch. Rodolfo Lozano a Samuel García mu poskytli užitočné školenie na jeho prvých zjazdoch. Potom ho nechali, aby ďalej pokračoval sám. V tom roku sa po celej krajine konalo 18 krajských zjazdov.

V začiatkoch sa presne nevedelo, čo patrí k organizovaniu zjazdov, ani aké povinnosti má oblastný dozorca. Na niektorých zjazdoch nebol nijaký krajský dozorca, a tak miestni bratia robili, čo mohli, aby zariadili potrebné záležitosti. Oblastný dozorca musel byť človek na všetko. Keď prišiel na miesto konania zjazdu, pomáhal bratom zriadiť oddelenia. Nosil so sebou zvukovú aparatúru, a tiež sporáky a ďalšie kuchynské vybavenie, aby sa mohlo zriadiť občerstvenie so samoobsluhou. Leonor Salinasová pomáhala svojmu manželovi s prípravou mnohých vecí na zjazd. Celý deň boli vo zvestovateľskej službe a večer pomáhali pri prípravách zjazdu.

Brat Salinas si spomína, že pre prvé krajské zjazdy nebol vypracovaný program, podľa ktorého by zjazd prebiehal. Bratia dostali príležitosť klásť otázky a on sa snažil na ne  odpovedať. Kládli mu také otázky, ako: „Je prípustné nosiť prstene a náramky?“ „Je zabíjanie zvierat zločinom?“ a „Čo znamená číslo 666?“ Aby brat mohol dať správne odpovede, musel so sebou nosiť veľa publikácií Spoločnosti.

Postupne boli vypracované detaily v súvislosti s krajskými zjazdmi. Všetko prebiehalo hladšie.

V roku 1964, keď brat Salinas slúžil ako oblastný dozorca asi 13 rokov, dostal pozvanie do školy Gileád. Musel sa však najprv naučiť po anglicky. Bolo to preňho ťažké, ale školu absolvoval a potom bol poslaný späť do Mexika, aby tu pokračoval v oblastnom diele. Ešte stále slúži celým časom, hoci s určitými zdravotnými ťažkosťami. Jeho manželka Leonor, ktorá je s ním od roku 1955, mu bola vynikajúcou oporou. Brat Salinas hovorí: „Keď sa pozerám späť na rok 1941, keď som spoznal pravdu, zisťujem, že uplynulo už [vyše 50] rokov, a po celý ten čas som spoznával podivuhodné veci z Božieho Slova. V roku 1941 som nemal ani 20 rokov. Som vďačný Jehovovi a jeho organizácii, že môj život bez vyhliadky do budúcnosti sa zmenil na život, ktorý má zmysel.“

Účasť na zjazdoch si vyžadovala veľké úsilie

Rok čo rok sa v Mexico City konali celonárodné zjazdy, na ktorých sa zúčastňovala väčšina mexických bratov. Ale pre niektorých to znamenalo značné ťažkosti, pretože nemali dosť peňazí. Keď boli zjazdy malé, každý, kto prišiel na zjazd z oblasti mimo hlavného mesta, bol ubytovaný v bételi. Potom, začiatkom štyridsiatych rokov, sa ubytovanie zabezpečovalo v domoch jednotlivých bratov. Bolelo nás srdce pri pohľade na chudobu mnohých našich bratov a boli sme hlboko pohnutí úsilím, ktoré vynakladali na to, aby sa z provincií dostali do Mexico City a mohli sa tu tešiť z duchovného pokrmu.

 Akí sme boli šťastní, keď sa podarilo zariadiť, aby sa zjazdy konali bližšie k ich domovom! Teraz nemuseli cestovať tak ďaleko. No aj tak museli niektorí bratia priniesť veľké obete, aby boli medzi prítomnými. Napríklad v roku 1949 dvadsať delegátov zo štátu Tabasco — 18 mužov a 2 ženy — išlo 320 kilometrov peši, aby mohli byť na zjazde v štáte Veracruz. Boli na ceste celých 15 dní! Dohromady im cesta včítane času stráveného na zjazde trvala asi 35 dní.

La Torre del Vigía de México — vzdelávacia spoločnosť

Iste si spomínate, že v roku 1932 bola La Torre del Vigía de México schválená vládou. Vyskytovali sa však prekážky, lebo zákon určoval obmedzenia všetkým náboženstvám. Boli vznesené námietky proti činnosti Jehovových svedkov z domu do domu, lebo zákon stanovoval, že ,každý náboženský akt verejného uctievania sa musí vykonávať vnútri chrámov‘. Z toho istého dôvodu boli vznesené námietky aj proti našim zjazdom na verejných priestranstvách. To bol naozaj problém, pretože počet prítomných na týchto zjazdoch sa neustále zvyšoval. S vlastníctvom pozemkov a budov boli takisto problémy, lebo zákon vyžadoval, aby sa každá budova slúžiaca náboženskému účelu stala federálnym majetkom.

Z týchto i z ďalších dôvodov sa Spoločnosť rozhodla, že bude múdre urobiť reorganizáciu a klásť pritom väčší dôraz na vzdelávaciu stránku nášho diela. Preto 10. júna 1943 bola na ministerstvo zahraničných vecí podaná žiadosť o zaregistrovanie spoločnosti La Torre del Vigía ako civilnej spoločnosti a táto žiadosť bola schválená 15. júna 1943.

Táto nová úprava mala za následok prerušenie spievania na našich zhromaždeniach a miesta na zhromažďovanie sa stali známe ako Sály na vzdelávacie štúdium. Na  zhromaždeniach sa nevyslovovali počuteľné modlitby, hoci nič nemohlo zabrániť tomu, aby človek nevyslovil vrúcnu modlitbu potichu vo svojom srdci. Vylúčil sa akýkoľvek náznak náboženskej bohoslužby a naše zhromaždenia sú naozaj zamerané na vyučovanie. Keď svedkovia v iných krajinách začali volať svoje miestne skupiny „zbormi“, svedkovia v Mexiku zostali pri termíne „skupiny“. Svedkovia ďalej navštevovali ľudí z domu do domu, dokonca s ešte väčším zápalom, ale vyhýbali sa priamemu používaniu Biblie pri dverách. Namiesto toho sa zvestovatelia učili texty naspamäť, aby ich mohli citovať. Dobre využívali aj knihu „Presvedčte sa o všetkých veciach“, ktorá zhromažďuje biblické citáty na veľa námetov. Len na opätovných návštevách a na štúdiách (ktoré sa označovali ako „vzdelávacie“, a nie ako „biblické“) sa používala aj sama Biblia.

Základná práca Jehovových svedkov zostala rovnaká, a tou bolo kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

Kurzy čítania a písania

V súlade so stanovami La Torre del Vigía sme okrem oboznamovania ľudí s učením Biblie viedli aj kampaň čítania a písania. Preto 17. mája 1946 La Torre del Vigía zaregistrovala na vláde centrum kurzov čítania a písania v Mexico City. Kurzy viedol José Maldonado.

Keďže vláda mala záujem o podporu gramotnosti, poskytla kurzom čítanky pre začiatočníkov. Neskôr, keď spoločnosť Watch Tower vytlačila v španielčine brožúrku Naučte sa čítať a písať, používala sa táto. Vláda si vážila toto úsilie. V liste z 25. januára 1966 vláda uviedla: „So súhlasom generálneho riaditeľa mám potešenie zablahoželať Vašej inštitúcii... za patriotickú spoluprácu v prospech negramotných ľudí v republike... Dúfam, že  nestratíte svoje nadšenie a budete pokračovať v tomto neprestajnom boji s negramotnosťou, do ktorého sú zapojení všetci dobrí Mexičania.“

Odvtedy, čo boli tieto kurzy zavedené, až do roku 1966 sa v nich učilo čítať a písať 33 842 ľudí. A do roku 1993 dosiahol ich celkový počet 127 766. Okrem toho 37 201 ľudí malo možnosť zlepšiť sa v čítaní a písaní. Kým sa títo ľudia učili čítať a písať, učili sa aj vážiť si duchovné opatrenia — biblickú študijnú literatúru vydávanú Spoločnosťou, ako aj skupinové zhromaždenia.

Morálna čistota Jehovovej organizácie

Keď sa začali organizovať krajské zjazdy, začalo sa aj obdobie zvýšeného prečisťovania Jehovovej organizácie. Zvykom, ktorý bol v tých rokoch v Mexiku hlboko zakorenený, bolo, že mladý muž „ukradol“ mladú ženu a žil s ňou bez sobáša. Dvojice boli zvyknuté na staré spôsoby, ktoré pripúšťalo falošné náboženstvo, a preto obvykle neuzatvárali manželstvo. Jednoducho žili spolu na základe ústnej dohody. Tak to bolo aj v prípade mnohých, ktorí sa začali stretávať s Jehovovými svedkami.

Brat Salinas si vážil biblické mravné zásady a pomáhal bratom, aby ich pochopili. (Mat. 19:3–9; Hebr. 13:4) Kamkoľvek išiel, povzbudzoval ich, aby legalizovali svoje manželstvá.

Pre Jehovových svedkov nebola táto otázka nová. La Torre del Vigía vo vydaní zo septembra-októbra 1924 rozoberala otázku: „Bolo by vhodné zvoliť za staršieho triedy brata, ktorý nie je legálne zosobášený so svojou družkou?“ Odpoveď znela: „Bolo by to celkom nesprávne.“ Na podporu boli uvedené biblické dôvody. Odporúčalo sa tiež, aby tí, ktorí si ešte nedali do poriadku svoje  manželské záležitosti, neboli pokrstení. No v Mexiku bolo veľa skupinových služobníkov, ktorí neboli zákonne zosobášení.

Ale v roku 1952, na úžitok Jehovových svedkov na celom svete, boli vydané konkrétne pokyny, ako si usporiadať život, ak chce niekto aj naďalej patriť k Jehovovej organizácii. Dovtedy sa v niektorých prípadoch muži oženili, potom od manželky odišli a začali žiť s inou ženou bez toho, že by sa s prvou rozviedli a s druhou oženili. Niektorí sa opäť oženili bez toho, aby sa rozviedli s predošlou manželkou. Preto, aby títo bratia mohli slúžiť Jehovovi, museli vynaložiť veľké úsilie, aby svoj život dali do poriadku.

Bolo radostné vidieť, ako na to bratia reagovali a robili potrebné opatrenia, aby legalizovali svoje manželstvo. V niektorých skupinách sa naraz zosobášilo 20 aj viac párov. Boli však aj takí, ktorí navzdory Jehovovým spravodlivým normám nechceli zmeniť svoj spôsob života. Niektorí z nich odišli sami; iní boli vylúčení.

Jeden brat si spomína, že keď spolu so svojou družkou poslúchli pokyny organizácie a išli sa dať zosobášiť, sprevádzali ich aj deti. Keď sa sudca opýtal: „Je vaším prianím byť spojený s touto ženou a prijať ju a mať ju za svoju manželku až do smrti?“, pred odpoveďou zaváhal a jeho malá dcérka ho s ustarosteným výrazom na tvári povzbudila: „¡Dí que sí, papacito! [Ocko, prosím ťa, povedz áno!]“ Ihneď dal sudcovi kladnú odpoveď.

Vyžadovalo si to čas a trpezlivosť

Niektorým to trvalo určitý čas, kým sa prispôsobili vysokým mravným normám Jehovovej organizácie, najmä v súvislosti s manželstvom a užívaním alkoholu, ale bratia  si postupne uvedomili, aké je dôležité žiť v súlade s Jehovovými cestami. — 1. Petra 4:3.

Kancelária odbočky uviedla vo svojej správe za služobný rok 1953 toto: „Ukončili sme to, čo sme začali v predchádzajúcom roku, totiž čistenie organizácie od tých, ktorí si nezaslúžili v nej byť. To spôsobilo, že v prvých piatich mesiacoch služobného roku značne poklesol počet zvestovateľov. Klesol až o 7 percent oproti priemeru minulého roku, ale od februára začal stúpať natoľko, že koncom služobného roku sme dosiahli 9-percentný vzrast oproti priemeru minulého roku.“ Nakoniec bola Jehovova organizácia v Mexiku náležite prečistená a pripravená vstúpiť do obdobia duchovného blahobytu, ktorý pretrváva až do dnešných dní.

Zjazdy, na ktoré nikdy nezabudneme

Niektoré zjazdy sú také, že tí, čo boli na nich prítomní, na ne nikdy nezabudnú. Jeden taký zjazd sa konal 13.–15. apríla 1945 v Mexico City. Nikto z delegátov neprišiel svojím autom. Vyše 200 ich prišlo vlakom z Monterrey. Nápis na vonkajšej strane jedného vozňa oznamoval, kam cestujú, a na zastávkach pozdĺž celej cesty delegáti vydávali svedectvo predavačom a zvedavým ľuďom, ktorí prišli k vlaku. Jedna rodina s dieťaťom, ktorá sa chcela zúčastniť na zjazde, išla zo svojho domu v Chihuahue sedem dní peši a potom nasadla na vlak. Prítomní boli aj N. H. Knorr a F. W. Franz zo svetového ústredia v New Yorku. V prvý deň zjazdu z 1107 prítomných vyšlo 717 do zvestovateľskej služby, aby ohlásili verejnú prednášku „Jeden svet, jedna vláda“, ktorú mal predniesť brat Knorr v Arena México. A napriek snahám katolíckych výtržníkov prerušiť zhromaždenie bol tento prejav úspešne prednesený.

 Niektoré z najpamätnejších zjazdov zblížili mexických svedkov s ich kresťanskými bratmi z iných krajín. Zjazdom, ktorý v tomto smere vynikal, bol medzinárodný zjazd Božská vôľa, ktorý sa konal v New Yorku v roku 1958. Boli na ňom prítomní delegáti zo 123 krajín, spomedzi ktorých 503 pricestovalo z Mexika. Mali príležitosť počúvať spolusvedkov zo všetkých častí zemegule, zoznámiť sa s nimi a tešiť sa z ich spoločenstva. Ďalší taký povzbudzujúci zjazd sa konal v Mexico City v roku 1966, keď stovky delegátov z vyše desiatich krajín pricestovali do Mexika, aby sa tu pripojili k svojim bratom na najväčšom zjazde, aký dovtedy La Torre del Vigía v Mexiku usporiadala. Bolo na ňom 30 ráz viac účastníkov ako na zjazde v Mexico City v roku 1945.

Filmy Spoločnosti

Uprostred päťdesiatych rokov Spoločnosť zaradila do svojho vzdelávacieho programu ďalší prvok. Brat Salinas spomína: „To, čo veľmi prispelo k dielu, boli 16-milimetrové filmy Spoločnosti Spoločnosť nového sveta v činnosti, Šťastie spoločnosti nového sveta, Medzinárodný zjazd Jehovových svedkov Božská vôľa, Hlásanie ,večného dobrého posolstva‘ po celom svete a Boh nemôže luhať. Môžete si predstaviť, ako pôsobili tieto filmy na ľudí, ktorí naše dielo dobre nepoznali.“ Prvý film predstavoval činnosť kancelárií Spoločnosti. Ďalšie tri filmy ukazovali zjazdy, ktoré sa konali v rôznych častiach sveta. Posledný pomohol prítomným predstaviť si dôležité biblické udalosti a pochopiť ich význam pre naše dni.

Tieto filmy sa často premietali na dvore nejakého domu alebo v prenajatej sále. Rozširovali sa aj pozvánky, a tak si filmy prišlo pozrieť veľa ľudí. Po predstavení si bratia zapísali mená tých, ktorí chceli ďalšie informácie.

 V roku 1958 v Tenexpe v štáte Guerrero na pozemku vedľa miesta na zhromažďovanie pripravovali svedkovia premietanie najnovšieho filmu Spoločnosti. Keď bratia čistili tieto priestory, nečakaná návšteva policajta vyvolala pochybnosti, či sa bude môcť premietanie uskutočniť. Policajt povedal skupinovému služobníkovi, že musí ísť za starostom. Brat teda išiel a starosta sa ho opýtal: „Kde budete film premietať?“ Keď počul odpoveď, povedal: „Prečo by ste ho nemohli premietať na pódiu tu na námestí?“ „Nuž, ak nie sú námietky...“ Starosta sa postaral o dodávku elektriny. Vyniesli sa lavice z kina a niektorí ľudia si priniesli aj svoje stoličky, pretože tam bolo miesto na sedenie len pre 900 ľudí. Prišlo ich asi 2000 a túto udalosť zmenili na slávnosť, na ktorej sa všetci mohli tešiť aj z jedla. Zakaždým, keď brat Salinas premietal filmy Spoločnosti v severných štátoch Republiky, prišlo sa na ne pozrieť 500, 800 alebo až 1000 ľudí.

Priestory odbočky, kde by sa mohol udržať krok s dielom

Keď rodinu bétel v Mexiku tvoril Roberto Montero so svojou rodinou, dom, do ktorého sa presťahovali na ulici Melchor Ocampo 71 v Mexico City, poskytoval dostatočne veľký priestor na ubytovanie i pre kanceláriu odbočky. V tom čase bolo v Mexiku činných len asi 100 hlásateľov Kráľovstva. Ale do roku 1946 vzrástol počet činných svedkov na 3732 a boli zorganizovaní do 223 skupín. Aby bolo možné postarať sa o rozsiahly vzdelávací program, ktorý svedkovia vykonávali v celom Mexiku, boli potrebné väčšie priestory. A tak bolo vhodné, že v tom roku bola dokončená a odovzdaná do užívania nová kancelária odbočky a domov bétel, ktoré boli pripojené k predošlej budove.

 V roku 1962 však boli tieto priestory už maximálne vyťažené, a tak bola odovzdaná do užívania ďalšia päťpodlažná budova pripojená k odbočke. Bola v nej aj malá tlačiareň na výrobu španielskeho Informanta (dnešnej Našej služby Kráľovstva) a formulárov, ktoré používala kancelária odbočky a 27 000 svedkov, ktorí boli vtedy činní v diele teokratického vzdelávania v Mexiku. Pod dohľadom tejto kancelárie sa tiež v škole služby Kráľovstva školili skupinoví dozorcovia a zvláštni priekopníci roztrúsení po celej krajine.

Neustávajúci náboženský fanatizmus

Hoci sa vláda celé desaťročia pokúšala skoncovať s náboženským fanatizmom a hoci bolo dielo Jehovových svedkov známe po celej krajine, pokrok svedkov vo vyučovaní ľudí privádzal duchovenstvo do zúrivosti. V šesťdesiatych rokoch sa odpor na niektorých miestach vystupňoval viac než kedykoľvek predtým.

Napríklad v meste Los Reyes de la Paz v štáte México bol na 4. a 5. augusta 1963 naplánovaný krajský zjazd. Keď sa zjazd začal, miestny kňaz sa pomocou ampliónov umiestnených na stenách kostola a nasmerovaných priamo na miesto zjazdu snažil prehlušiť program. Svojím prejavom sa snažil pôsobiť na city ľudí a chŕlil urážky proti svedkom, aby ľudí v kostole do krajnosti vydráždil. Stovky katolíkov, ktorí boli obyčajne pokojní a priateľskí, boli vyprovokované k násiliu. Vyrútili sa z kostola a v rýchlosti schytili palice a kyjaky a kamene. Potom sa úplne nepríčetne vrhli na svedkov, ktorí sa zhromaždili na zjazde. Vyše 30 svedkov bolo zranených. Hádzali tiež kamene do dvoch domov svedkov, takže sa zvalili múry.

No vďaka včasnému zásahu federálnej cestnej polície sa bratom, ktorí prišli z oblastí mimo mesta, podarilo  bezpečne odísť. Rozhnevaný dav nakoniec v pondelok rozohnala armáda.

Denník Excelsior zo 6. augusta 1963 priniesol túto správu: „Farár z Los Reyes, Jesús Meza, ktorého justičné úrady označili za podnecovateľa nepokojov, utiekol z mesta na aute, sprevádzaný stovkami svojich farníkov ozbrojených kameňmi, kyjakmi a mačetami.“

Ale táto davová akcia pomohla otvoriť oči niektorým úprimným ľuďom. Po nejakom čase, keď svedkovia opäť kázali v tomto meste, mali tu veľmi dobré výsledky. Ľudia sa hanbili za svoje správanie a pomaličky začali počúvať. Keď sa táto davová akcia udiala, boli v tejto oblasti dve skupiny. Odvtedy tu vzniklo asi 50 ďalších.

Náboženská neznášanlivosť v Sahuayo

Ďalším mestom, kde vypuklo hanebné prenasledovanie, bolo Sahuayo v štáte Michoacán, a bolo to v auguste 1964. Horlivo tu kázali zvláštni priekopníci. Mávali tu už nejaké zhromaždenia s malou skupinou záujemcov. No zároveň sa im vyhrážal a napádal ich dav, ktorý zhromažďoval miestny kňaz. Ľudia zo Sahuayo i zo susedného Jiquilpánu sa pripojili k tomuto nedôstojnému zaobchádzaniu so svedkami. Nie raz, ale niekoľko ráz museli bratia stáť zoči-voči davu 200 až 300 ľudí.

Situácia sa veľmi vyostrila, keď 13. augusta vyše 5000 ľudí obklopilo dom jedného priekopníka. Priniesli si aj benzín a chceli dom podpáliť a nechať ho zhorieť aj s jeho obyvateľmi. V dome bol brat, päť sestier a šesťročné dievčatko. Niekoľko policajtov sa snažilo zastaviť rozzúrený dav, ale bez väčšieho úspechu. No v kritickej chvíli sa nečakane objavili tri nákladné autá s vojakmi. Svedkov rýchlo vyslobodili a dav donútili rozísť sa. Komentujúc túto situáciu, noviny vyjadrili hlbokú ľútosť nad neznášanlivým  správaním duchovenstva, ktoré zapríčinilo tieto problémy.

Situácia bola taká nebezpečná, že bratia považovali za múdre odvolať zvláštnych priekopníkov z tejto oblasti. Po čase však Spoločnosť poslala priekopníkov do okolitých miest a tí opatrne postupovali k mestám Sahuayo a Jiquilpán. Mali taký veľký úspech, že v roku 1974, desať rokov po tomto prenasledovaní, bola v Jiquilpáne vytvorená skupina a v roku 1990 vznikla ďalšia v Sahuayo.

Muž siahol po niečo do zadného vrecka

Vzhľadom na zúrivé prenasledovanie, ku ktorému dochádzalo, mohli by ste svedkom vyčítať, že občas pociťovali trochu obavy? José Mora si spomína na jednu takú príhodu v štáte Jalisco. Dnes sa z toho smeje, ale vtedy mu nebolo veľmi do smiechu.

Jednému mužovi práve citoval text zo Žalmu 115:16: „Nebesia, nebesia patria Jehovovi, ale zem dal ľudským synom.“ Muž rýchlo siahol rukou do zadného vrecka nohavíc. Brat Mora si myslel, že siaha po zbrani. Akú úľavu pocítil, keď muž vytiahol knihu obsahujúcu Nový Zákon a Žalmy! Muž si overil text vo svojej Biblii a prijal posolstvo. Veľmi skoro sa tento muž i celá jeho rodina stali Jehovovými svedkami. „Vtedy si však všimol, že som trochu znervóznel,“ hovorí brat Mora, „a tak dnes, keď sa stretneme, spomíname na tú príhodu a smejeme sa.“

Radostná odozva v nedávnych rokoch

Napriek prenasledovaniu sa v celej krajine stále zvyšoval počet ľudí chváliacich Jehovu. Ako bratia rástli v porozumení biblických a organizačných záležitostí, kázanie dobrého posolstva sa stávalo čoraz účinnejším. Zvestovatelia si postupne začali viac a viac uvedomovať, aké je potrebné rozvíjať prejavený záujem a starať sa o ovce.  Výsledkom bolo, že vzrástol počet biblických štúdií. V roku 1970 sa každý mesiac viedlo v priemere 43 961 štúdií; o desať rokov neskôr vzrástol tento počet na 90 508. Niektoré štúdiá sa viedli s ľuďmi, ktorí veľmi rýchlo napredovali.

To bol prípad Lina Moralesa a jeho manželky. Spolu s jedným priateľom sa Lino ako pobožný človek vydal na púť k soche Panny v istom meste v Guatemale. (Žil v Mexiku v štáte Chiapas.) Dohodli sa, že dovnútra vojde každý sám, aby sa mohli pred sochou pomodliť. Lino rozpráva: „Keď už dlho nevychádzal, veľmi úctivo som nazrel za dvere kaplnky. A aké rúhanie! Môj priateľ dvíhal Panne sukňu! Keď som sa naňho osopil: ,Čo to robíš?‘, ihneď predstieral, že sa modlí. Dôrazne som ho vyzval, aby vyšiel von, a keď to urobil, zahnal som sa naňho päsťou. Nejakú chvíľu mu trvalo, kým ma presvedčil, že to, čo tam robil, nebolo rúhanie. Keď som sa upokojil, povedal mi, že je z tej sochy rozčarovaný, lebo keď si kľakol, aby pobozkal soche nohy, zistil, že pekne vypracovanú má len tvár a spodnú časť nôh, ale že pod oblečením sú len kúsky dreva.“

Toto spolu so smrťou jeho malého synčeka hlboko ovplyvnilo Linov postoj. Čo sa stalo potom? Jeho manželka spomína: „K mojim dverám prišli dve ženy a rozprávali mi o Biblii a zakrátko ma presvedčili, že hovoria pravdu. Nechali mi knihu a sľúbili, že sa neskôr vrátia. Len čo odišli, začalo pršať. Ešte pršalo, keď sa tieto dve ženy vrátili, ale tentoraz so svojimi manželmi, lebo hľadali úkryt pred dažďom. Ale dážď neprestával celé popoludnie, a tak museli v mojom dome prespať. Ten čas sme dobre využili — oni mi odovzdávali biblické pravdy a ja som sa učila. Odišli na druhý deň skoro ráno a sľúbili, že prídu  opäť. Ten, čo viedol rozhovor, bol pravidelný priekopník. On i jeho manželka boli z južnej časti štátu; ich spoločníkom bol Caralampio z mesta La Trinitaria. Na moje veľké prekvapenie prišiel môj manžel domov v ten istý deň popoludní. (Lino pracoval ďaleko v jednej vidieckej škole.) Po večeri som mu povedala, že ma navštívili nejakí kazatelia a nechali mi knihu. Začali sme si ju spolu študovať i s vysvetlením, ktoré mi dali, a nedokázali sme ju odložiť. Kým sme si to uvedomili, prešla noc a začínalo sa brieždiť. Vôbec sme nespali.“

Zatiaľ čo Linova manželka začala pripravovať raňajky, Lino osedlal koňa. V to ráno cestoval 20 kilometrov až do La Trinitaria, aby vyhľadal Caralampia. Dom našiel, ale nikto nebol doma, lebo Caralampio odišiel kázať. Lino  však nechal odkaz u najbližšieho suseda. „Vrátil som sa domov tak trochu bez nálady,“ spomína Lino, „ale aké prekvapenie prišlo potom! Na druhý deň skoro ráno som počul niekoho klopať na dvere. Keď som vyšiel von, stáli tam kazatelia! Asi o siedmej večer dostali odkaz, že sme ich hľadali. Ihneď sa vychystali a šli peši celú noc a na svitaní prišli do môjho domu. Teda za menej ako 48 hodín po tom, čo tu nechali knihu, napriek vzdialenosti a napriek tomu, že museli ísť v noci, títo kazatelia už aj vykonali opätovnú návštevu.“

Táto opätovná návšteva trvala tri dni! Počas nich naučili Lina a jeho manželku základné pravdy z Božieho Slova. Na štvrtý deň sa obidvaja pripojili k svedkom v kázaní druhým. Takto začala slúžiť Jehovovi veľká rodina.

,Vráťte život môjmu synovi, lebo vás vyhodím‘

Edilberto Juárez zo štátu Oaxaca takisto rýchlo prijal pravdu. „Smútil som nad smrťou môjho brata a môjho syna, ktorý v ten istý deň spáchal samovraždu,“ spomínal. „Keď som sa dozvedel o tom hroznom nešťastí, obrátil som sa priamo k mojim bohom (obrazom), ktorých som mal na celej jednej stene domu, a povedal som im, že musia vrátiť život môjmu synovi, lebo ak nie, vyhodím ich von. Po ôsmich dňoch, keď som videl, že títo bohovia vôbec neprejavili svoju moc, som ich odpratal zo svojho domu. Horko som plakal nad stratou mojich milovaných.

Jeden učiteľ prišiel za mnou a snažil sa ma utešiť. Dal mi Nový Zákon a odporúčal mi, aby som si ho prečítal. Keďže som nikdy predtým Bibliu nevidel, nezaujímala ma a odložil som ju. Asi v tom čase ma navštívil jeden letničiar. Keď sme sa zhovárali, všimol som si muža s aktovkou. Letničiar spoznal, že je to jeden z Jehovových  svedkov, a navrhol, aby sme ho pozvali dnu, lebo ten bude vedieť o Písmach viac. Svedok prišiel a keď sa dozvedel, že smútim, začal mi rozprávať o vzkriesení. To ma skutočne veľmi zaujalo.“

Tento svedok začal Edilberta pravidelne navštevovať, aj keď si to od neho vyžadovalo prejsť dlhú cestu peši. „Potom som začal o svojej novej viere rozprávať druhým,“ hovorí Edilberto. „Traja z nich sa začali zaujímať o pravdu a začali sa stretávať v mojom dome, a tak keď nás zvestovateľ navštívil, študovali sme Bibliu už štyria.“

Vzdelávacie „rýchloštúdiá“

V roku 1968 bola vydaná kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu, v tom čase nazývaná ,modrá bomba‘. Boli sme povzbudzovaní, aby sme ju s ľuďmi preštudovali za šesť mesiacov. Ale nie každý potreboval toľko času. V jednom prípade sa štúdium viedlo necelé dva týždne. Kancelária odbočky o tom podala túto správu:

„Jedna pani sa dozvedela o pravde prostredníctvom darovaného predplatného na Strážnu vežu. Keď jedno mesto na tom území navštívil oblastný služobník so svojou manželkou, pani navštívila krajský zjazd. Brat s manželkou sa s ňou porozprávali a všimli si jej úprimnú túžbu slúžiť Jehovovi a pomáhať ľuďom v malom mestečku, kde žije. A tak s ňou bolo dohodnuté štúdium knihy Pravda. Problém bol však v tom, že štúdiu nebolo možné venovať dostatok času, ako to odporúčala Spoločnosť, pretože pani mala byť v meste, kde sa konal zjazd, len dva týždne a potom sa mala vrátiť malým lietadlom do svojho mestečka vysoko v horách. Preto s ňou manželka oblastného služobníka viedla dva týždne intenzívne štúdium. Štúdium sa viedlo vlastne od piatku do piatku tridsať hodín a prebrala sa celá kniha Pravda. Pani chcela využiť  čas, ktorý mala k dispozícii, a tak niektoré odpoludnia a večery strávil oblastný služobník i so svojou manželkou dve alebo tri hodiny odpovedaním na množstvo jej otázok. Na konci dvoch týždňov mala vo svojej knihe podčiarknuté všetky odpovede a veľmi sa tešila na návrat do svojho izolovaného mestečka, aby tam mohla pomáhať druhým.“

Ešte skôr ako koncom druhého týždňa opustila mesto, dala sa pokrstiť. Keď sa vrátila domov, onedlho sama viedla osem štúdií, viedlo sa štúdium Strážnej veže za účasti 15 prítomných a vytvorila sa tu izolovaná skupina. Dnes je na tom mieste zbor.

Opatrenie starších prináša úžitok „skupinám“

V súlade s biblickou radou verného a rozvážneho otroka bolo v roku 1972 zavedené nové usporiadanie dozoru nad „skupinami“. Jeden „skupinový služobník“, ktorý na všetko dohliadal, mal byť nahradený radou starších. Uskutočnilo sa to v takom rozsahu, v akom to len bolo možné. Ale vtedy, podobne ako je to aj dnes, bolo veľa skupín, v ktorých boli zvestovatelia vďační, že majú medzi sebou aspoň jedného alebo možno dvoch bratov, ktorí sú spôsobilí byť staršími. Mnohí, ktorí boli dovtedy skupinovými služobníkmi, sa v novom usporiadaní stali staršími, ale niektorí skutočne nespĺňali biblické požiadavky. Tí, ktorí mali byť spôsobilí, nemohli byť ľuďmi, ktorí by zaobchádzali so stádom drsne, ako to niektorí v minulosti robili. (1. Petra 5:2, 3) Keď začali dvaja alebo viacerí biblicky spôsobilí muži slúžiť ako rada starších, organizácii to umožnilo prejavovať väčší súcit pri starostlivosti o potreby stáda, a tak lepšie napodobňovať Ježiša Krista, Znamenitého Pastiera.

Aj v súčasnosti sú potrební ďalší spôsobilí muži, ktorí by slúžili ako starší. Pretože počet svedkov rýchlo rastie,  o mnohé zbory (ktorým sa až do roku 1989 hovorilo „skupiny“) sa stará len jeden starší a niekoľko služobných pomocníkov; v niektorých prípadoch nesú celú zodpovednosť služobní pomocníci. V Tantoyuke v štáte Veracruz boli dva zbory, ale iba jeden starší. Enrique Hernández Montes (starší a priekopník) sa so svojou rodinou presťahoval na toto územie, aby tu mohol pomáhať. V zbore, do ktorého bol pridelený, bolo toľko záujemcov, že sa všetci ani nepomestili do sály Kráľovstva. Bolo potrebné skupinu rozdeliť na dvoje a opakovať zhromaždenia pre druhú skupinu. V Palmillase v štáte Sinaloa pred niekoľkými rokmi jeden starší zistil, že na nasledujúcom zjazde sa chce dať pokrstiť 21 ľudí. Vyvinul maximálne úsilie, aby so všetkými prebral otázky pre uchádzačov o krst.

Aj tam, kde je počet spôsobilých bratov veľmi obmedzený, vedie rozdelenie zodpovednosti k lepšej starostlivosti o ovce.

Prišiel čas preosievania

S rokom 1975 boli spojené silné očakávania, pokiaľ ide o to, čo by tento rok mohol znamenať v spĺňaní Jehovovho predsavzatia. Niektorí sa v srdci upriamili na tento dátum ako na čas, keď bude starý systém zničený a bude zriadený Boží nový svet. Keď sa tieto očakávania neuskutočnili, niektorí prestali slúžiť Bohu. Niekoľkí sa stali odpadlíkmi. Ale prevažnú väčšinu Jehovových svedkov motivovala láska k Jehovovi. Vedeli, že Božie Slovo nikdy nezlyhá.

V rokoch 1975–1976 sa celosvetová organizácia pripravovala s úplnou dôverou v Jehovu na ďalší vzrast. Nesklamali sme sa. A Mexiko malo pozoruhodný podiel na rozmachu, ktorý nastal. Čo k tomu prispelo?

 Veľké rodiny jednotne slúžia Jehovovi

V Mexiku sú veľké rodiny. Keď sa teda zavedie biblické štúdium, často sa na ňom zúčastňujú traja, štyria, ba ešte väčší počet ľudí. Rodiny spravidla zostávajú zjednotené a deti si svojich rodičov veľmi vážia. To vedie napríklad k tomu, že keď prijmú pravdu rodičia, prijmú ju aj deti. Uplatňovanie biblických rád ešte viac posilňuje rodinné putá a na Jehovovej službe sa často spoločne podieľajú celé rodiny.

Snažíme sa, aby mladí ľudia cítili, že sú časťou zborového usporiadania. Na zhromaždeniach každý zdraví ostatných prítomných srdečným stiskom ruky — nevynímajúc mladých. Deti zriedkakedy prejavujú na zhromaždeniach ľahostajnosť. Všetky sa chcú na nich zúčastňovať a túžia pomáhať aj pri iných činnostiach spojených so sálou.

Často vidno, ako sa na zvestovateľskej službe zúčastňujú spoločne celé rodiny. V niektorých prípadoch rodina vynakladá úsilie, aby väčšina členov mohla byť v priekopníckej službe. Napríklad v zbore Oriente v meste Zapata (štát Morelos) majú Guilebaldo Hernández a jeho manželka tri dcéry, ktoré sú zvláštnymi priekopníčkami, a tri, ktoré sú pravidelnými priekopníčkami (na odľahlom území). Ich dvaja synovia sú zvestovateľmi a služobnými pomocníkmi a ďalšie dve dcéry (11- a 12-ročná) sú nepokrstenými zvestovateľkami. V tejto 12-člennej rodine je 6 zborových zvestovateľov a 6 priekopníkov!

V zbore Estrella v meste Aguascalientes v štáte Aguascalientes slúži Sabino Martínez Durán ako starší a pravidelný priekopník. Jeho manželka a dcéra sú takisto pravidelnými priekopníčkami. Syn je v tom istom zbore pravidelným priekopníkom a služobným pomocníkom.  Druhý syn je členom mexickej rodiny bétel a ďalší sa zúčastňuje na stavbe odbočky.

Úcta k rodičom priniesla dobré výsledky

Úcta, ktorú majú v Mexiku členovia rodiny k sebe navzájom, prispieva k šíreniu posolstva o Kráľovstve. Znázorňuje to jedna skúsenosť zo štátu Chihuahua.

Starší v meste Navojoa (štát Sonora) sa dopočuli, že v El Trigo de Russo, v dedine, ktorá leží v horách v štáte Chihuahua, sú ľudia, ktorí študujú Bibliu pomocou publikácií Spoločnosti, akou je napríklad kniha Pravda. Jeden starší i so služobným pomocníkom sa vydali na náročnú celodennú cestu, aby overili, či je správa pravdivá, a aby pomohli týmto novým záujemcom. Zistili, že istý učiteľ a jeho manželka, ktorí nie sú svedkami, vedú s ľuďmi biblické štúdiá. Stretávali sa dvakrát týždenne a na stretnutia prichádzalo 25 až 30 ľudí. Ako k tomu došlo?

Učiteľova matka, Jehovova svedkyňa, raz navštívila svojho syna. Počas návštevy kázala niekoľkým ľuďom v tejto oblasti a nechala im knihy Pravda. Keď videla, aký záujem títo ľudia prejavujú, veľmi prosila svojho syna a nevestu, aby im pomohli. Títo manželia neboli Jehovovými svedkami, hoci matka poučovala svojho syna o Jehovových cestách, keď bol ešte malý. Z lásky a úcty k svojej matke syn súhlasil s tým, že bude s ľuďmi študovať, a nevesta bola, prirodzene, ochotná spolupracovať. Štúdium so skupinou prebudilo záujem aj v nich samých. Za štyri mesiace preštudovali knihu Pravda. Spomenutí dvaja bratia z Navojoy zariadili, aby ich pravidelne navštevovali starší a iní zvestovatelia. Prvými členmi skupiny, ktorí sa stali zvestovateľmi, boli učiteľ a jeho manželka. Boli pokrstení na oblastnom zjazde v roku 1989. V júni 1990  vznikol v El Trigo de Russo zbor s desiatimi zvestovateľmi a takmer každý, kto žije v tej oblasti, má biblické štúdium.

Vzdelávacia škola Gileád uspokojuje potrebu

Veľa mladých priekopníkov v Mexiku malo túžbu slúžiť v iných krajinách, kde je väčšia potreba. No vzhľadom na to, že aj tu na mexickom poli je veľká potreba, neboli povzbudzovaní, aby sa presťahovali do zahraničia, a len veľmi málo ich navštevovalo školu Gileád. Okrem toho, navštevovanie školy Gileád si vyžadovalo, aby sa naučili anglický jazyk, a to bolo pre niektorých ťažké. V rokoch 1980–1981 malo však 72 mladých mexických priekopníkov možnosť dostať zvláštne školenie v Mexickej vzdelávacej škole Gileád a toto školenie ich pripravilo na službu kdekoľvek v Latinskej Amerike, kde by to mohlo byť potrebné.

Keďže títo absolventi nemali nijaké problémy s jazykom a išli do krajín, ktoré majú kultúru veľmi podobnú mexickej, ľahko sa mohli prispôsobiť prostrediu v krajinách, do ktorých boli pridelení.

Zasvätenie novej odbočky

S pokračujúcim organizačným vývojom sa kancelárie na ulici Melchor Ocampo 71 stali príliš malými na prácu, ktorá sa tam vykonávala. V roku 1973 kúpila La Torre del Vigía pozemok blízko Mexico City, v usadlosti nazvanej El Tejocote, a tam bol postavený nový a priestorný domov bétel, v ktorom mohlo byť ubytovaných vyše sto ľudí. Rodina bétel sa tam presťahovala a zasvätenie bolo v apríli 1974. Zdalo sa, že bétel bude poskytovať dostatočne veľký priestor, ktorý nám umožní starať sa o dielo mnoho rokov. Ale nebolo to tak! Ako sa tempo rastu v počte svedkov zrýchľovalo, vznikla potreba rozšírenia, a tak boli v roku 1985 zasvätené ďalšie priestory a v roku 1989 ešte ďalšie.

 Okrem zabezpečenia priestorov pre kanceláriu a na ubytovanie členov rodiny bétel bolo potrebné urobiť opatrenia na výrobu veľkého množstva biblickej literatúry pre mexické pole. Bolo stále ťažšie dostávať zásielky časopisov zo zahraničia. Chceli sme si ich tlačiť sami, ale zákon nedovoľoval osvetovej spoločnosti, aby vykonávala takúto činnosť. Aby sme sa prispôsobili situácii, v roku 1983 sme sa s istou miestnou komerčnou firmou dohodli, že nám bude tlačiť časopisy La Atalaya a ¡Despertad! Na skúšku sme tiež dali vytlačiť a zviazať knihy rôznym nakladateľstvám. Ale to najlepšie, čo sme mohli za primeranú sumu dostať, bolo paperbackové vydanie. Neustále boli problémy so zlou kvalitou a s oneskorenými dodávkami.

V tejto situácii sa rozhodlo, že sa vytvorí iná spoločnosť, špeciálne na vydávanie literatúry. Jej činnosť vyhovovala všetkým zákonným požiadavkám na takú činnosť v tejto krajine. Asi 15 minút cesty od bételu bola kúpená a prerobená továreň a v nej bola zriadená nová tlačiareň. Akú radosť sme mali, keď bolo oznámené, že spoločnosť Watchtower v Brooklyne nalodila na palubu lode smerujúcej do Mexika dve rotačky M.A.N.! Aké sklamanie nám však priniesla správa, že cestou loď zažila hroznú búrku a tlačiarenské stroje boli takmer zničené! Roberto Gama, člen výboru odbočky, cestoval do prístavu Veracruz, aby prevzal stroje — alebo to, čo z nich zostalo. Plakal, keď ich uvidel.

Bude vôbec možné tieto stroje opraviť? V inom čase a za iných podmienok by boli zrejme dané do šrotu. Ale v tomto prípade museli byť uvedené do chodu, čo však nebola nemožná úloha pre bratov, ktorí sa naučili improvizovať a využiť úplne všetko, aby si zabezpečili potrebné  veci pre život. Spoločnosť poslala z Brooklynu dvoch bratov, aby pomohli mexickým bratom, a s veľkým úsilím, vytrvalosťou a trpezlivosťou boli poškodené časti opravené alebo nahradené a bol inštalovaný prvý tlačiarenský stroj. Vďaka Jehovovi, fungoval! Po ňom bol uvedený do chodu aj druhý.

Mali sme naozaj radosť, keď bol na stroji vytlačený časopis La Atalaya z 1. októbra 1984. Časopis ¡Despertad! sa začal tlačiť počnúc číslom z 22. mája 1985. Akou úľavou pre nás bolo, keď sme napokon prerušili zväzky so svetskými tlačiarenskými firmami!

V roku 1987 sme očakávali, že dostaneme dve nové ofsetové rotačky značky Hantscho na štvorfarebnú tlač. Preto bola továreň zväčšená, aby sa pre ne vytvoril priestor. V septembri 1988 bola vytlačená „¡Mira! Estoy haciendo nuevas todas las cosas“ ​(brožúra ‚Hľa, robím všetky veci nové‘), a to celofarebne! Odvtedy sa tu tlačili všetky potrebné knihy a časopisy pre Mexiko, ako aj pre mnohé stredoamerické krajiny. Dva tlačiarenské stroje na štvorfarebnú tlač tlačia mesačne štyri milióny časopisov.

Zbor Jehovových svedkov v Mexiku

Organizácia Jehovových svedkov v Mexiku, tak ako aj v iných častiach sveta, vždy pracovala podľa rovnakých základných postupov. Aj tu sa od roku 1931 začali bratia jednotlivo označovať ako Jehovovi svedkovia. Ale ako už bolo spomenuté, v Mexiku musela organizácia veľa rokov fungovať ako osvetová a vzdelávacia spoločnosť.

No v osemdesiatych rokoch sa veci začali meniť. Vládni predstavitelia opakovane navštevovali niektoré naše miesta zhromažďovania a trvali na tom, aby boli zaregistrované vládou ako miesta náboženských zhromaždení a aby sa stali federálnym majetkom. Na druhej strane, prenajímať verejné  priestory na naše krajské a oblastné zjazdy bolo stále ťažšie, pretože úrady trvali na tom, že zákon zakazuje náboženské zhromaždenia na verejných miestach.

To viedlo v roku 1988 k stretnutiam s vládnymi predstaviteľmi. Dozvedeli sme sa, že hoci úrady nemali žiadne námietky proti našej organizácii, pokiaľ ide o jej činnosť, cítili značnú nedôveru, vyvolanú tým, čo im iní hovorili o našej organizácii a o našom postoji voči národným symbolom. Okrem toho sa domnievali, že naša organizácia pracuje v podzemí, pretože miesta na zhromažďovanie sa nedali ľahko rozoznať. Na týchto stretnutiach bolo úradom vydané dôkladné svedectvo, pokiaľ ide o učenie Jehovových svedkov. Vysvetlili sme náš postoj kresťanskej neutrality, ako aj našu úctu k vládnej autorite, vyváženú pevným odmietaním toho, čo považujeme za modlárstvo. Záver z týchto rozhovorov bol ten, že naša organizácia by mala fungovať otvorene ako náboženstvo Jehovových svedkov, aj keby to znamenalo, že všetky naše miesta na zhromažďovanie sa stanú vládnym majetkom. Úradom by to umožnilo lepšie spoznať naše dielo, čo by podľa nás mohlo mať pozitívne výsledky. Avšak nevyriešila sa otázka usporadúvania veľkých zjazdov.

V roku 1989 bol so súhlasom vedúceho zboru všetkým „skupinám“ napísaný list, v ktorom sa hovorilo, že od 1. apríla budeme v Mexiku vystupovať ako náboženská organizácia. Ďalšie podrobnosti boli potom uvedené v júnovom vydaní Nuestro Ministerio del Reino (Naša služba Kráľovstva), ktorej názov sa takto zmenil z Informadora (Informátor) de la Torre del Vigía. Odvtedy sa v službe od dverí k dverám používa Biblia a na zhromaždeniach sa vyslovujú modlitby. Neskôr sme na zhromaždeniach začali spievať piesne.

 Určite si viete predstaviť, akú radosť to prinieslo zborom! Keď sa v sálach vzdelávacieho štúdia čiže v študijných sálach (ktoré sa teraz stali sálami Kráľovstva) a na oblastných a krajských zjazdoch začalo so spoločnými modlitbami a spevom, po tvárach bratov stekali slzy radosti. Okrem toho, priame používanie Biblie pri vydávaní svedectva od dverí k dverám naplnilo bratov ešte väčšou horlivosťou, urobilo ich prácu efektívnejšou a prinieslo im veľké uspokojenie. Bez toho, že by sme si to plne uvedomili, položili sme tiež základ pre zákonnú obhajobu nášho kresťanského spôsobu života.

Deti svedkov pod silným tlakom

Deti Jehovových svedkov boli vždy vystavené silnému tlaku, pretože nezdravili zástavu — žiadnu zástavu. Jednotlivo, alebo sprevádzané svojimi rodičmi, deti vysvetľovali svoj postoj učiteľom. Niekedy bolo ich vysvetlenie prijaté, ale vo väčšine prípadov boli deti vylúčené zo školy. Keď boli deti vylúčené, rodičia hľadali školu, kde by boli učitelia tolerantnejší, aby deti mohli pokračovať vo svojom vzdelávaní. Ale po právnej stránke sa nedalo urobiť toho veľa, pretože neexistoval nijaký základ na obhajobu práv detí pred úradmi.

Ako počet zvestovateľov narastal, silnel aj tlak na deti svedkov. Novinové články kritizovali postoj Jehovových svedkov. Keďže sme teraz v Mexiku pôsobili ako náboženská organizácia, prišiel čas, aby sme začali kampaň za obhajobu kresťanského svedomia detí svedkov v školách.

Boj za slobodu svedomia v školách

V roku 1989 boli federálnym úradom zaslané naliehavé žiadosti v súvislosti s právom detí na vzdelanie, tak ako to zaručuje Ústava krajiny. Svedkovia právnici v celej krajine spolupracovali s výbormi, ktoré boli vytvorené s cieľom  dohliadať na riešenie týchto prípadov pod vedením právneho oddelenia odbočky. Keď pracovníkom školstva hrozilo súdne konanie, mnohí sa stiahli. Vyše sto prípadov sa dostalo pred súd. Štyridsaťdeväť prípadov bolo rozhodnutých v prospech Jehovových svedkov a 28 sa ešte stále rieši. Dvadsaťosem prípadov bolo podaných na Magistrados de los Colegiados de Circuito (súdy, ktoré sú nadradené federálnym sudcom) a z tých bolo vynesených 14 priaznivých rozhodnutí, ktoré sa stali precedensom pre nižšie súdy. Deti nedostali žiadne výnimky, ale sudcovia v súlade so zákonom nariadili, že žiadnemu dieťaťu nemá byť z nijakého dôvodu odopreté vzdelanie. Keď pracovníci školstva konali svojvoľne, v mnohých prípadoch zasiahli federálne úrady. Niektorí pracovníci štátneho školstva zaujali v tejto záležitosti rozumnejší postoj a vydali niektoré priaznivé pokyny.

Bol zorganizovaný program, v rámci ktorého svedkovia navštevovali pracovníkov školstva vo všetkých častiach krajiny, aby im poskytli informácie z prvej ruky o stanovisku Jehovových svedkov k štátnym oslavám. Títo úradníci dostali biblické i právne informácie. Mnohí z nich vedeli o Jehovových svedkoch veľmi málo. Krok za krokom si úradníci začali uvedomovať, že odmietavý postoj detí svedkov k účasti na určitých oslavách je vecou svedomia a je založený na náboženských zásadách, a že deti si aj napriek tomu vážia národné symboly a vrchnosti. (2. Mojž. 20:4; Rim. 13:1) Hoci sa problémy nevyriešili úplne, sudcom, školským pracovníkom a učiteľom bolo vydané dobré svedectvo a niektorí vďaka tomu prejavili záujem o pravdu. — Mat. 10:18–20.

Jedného federálneho sudcu zo Ciudad Juárez v štáte Chihuahua, ktorý vyniesol priaznivý rozsudok, teraz navštevujú bratia. Nedávno im povedal, že už takmer  dočítal knihu Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? Potom otvoril zásuvku svojho stola a povedal: „Tu mám Bibliu, ktorú ste mi nechali. Tieto knihy sú mojimi najlepšími spoločníkmi.“

Jedna federálna sudkyňa v Chilpancingu v štáte Guerrero, ktorá vyriekla priaznivý rozsudok, požiadala bratov, aby jej jasne vysvetlili náš postoj kresťanskej neutrality. Vysvetlenie pochopila a uviedla, že aj keď predtým nášmu stanovisku jasne nerozumela, je rada, že jej rozhodnutie, ktoré bolo v súlade so zákonom, bolo v náš prospech. Aj ona prijala biblickú literatúru.

Oblastné a krajské zjazdy — úžasné svedectvo

Ako ovplyvnila organizovanie oblastných a krajských zjazdov skutočnosť, že naša organizácia je teraz uznávaná nielen ako vzdelávacia spoločnosť, ale aj ako náboženstvo Jehovových svedkov? V roku 1988, keď boli úrady prvý raz oboznámené s touto situáciou, jednoducho nás odkázali na zákon, ktorý nedovoľuje náboženstvám konať verejné zhromaždenia mimo ich obvyklých miest zhromažďovania. Vtedy navrhovali, aby sme nepoužívali verejné miesta, ale aby sme mali vlastné veľké priestory na  oblastné a krajské zjazdy. My sme sa však nedali odradiť a opýtali sme sa, či by sme nemohli dostať zvláštne povolenie, aby sme mohli usporadúvať naše veľké zhromaždenia na verejných miestach. Povedali nám, že môžeme podať žiadosť a že sa ňou budú zaoberať. Nezakázali nám veľké zhromaždenia, pretože sme ich mali vždy, a iné náboženstvá takisto vykonávali verejnú náboženskú činnosť. Jeden zo zodpovedných bratov Spoločnosti si pamätá, ako sa skončilo toto stretnutie: „Keď sme sa zberali na odchod, povedal som: ,Teda rozumieme tomu tak, že budeme pokračovať ako doposiaľ, až kým sa neurobí nejaké iné opatrenie.‘ Súhlasili, a rozlúčili sme sa v srdečnom duchu.“

Preto Spoločnosť ďalej organizovala oblastné a krajské zjazdy, ale začali sme používať menovky, tak ako svedkovia v ostatných častiach sveta. Na našich zjazdoch sme tiež začali spievať a modliť sa. Nevyhýbali sme sa publicite, ale priateľsky sme prijímali reportérov. Na vládnych inšpektorov, ktorí navštevovali zjazdy na rozličných miestach, urobili tieto zhromaždenia dobrý dojem. A s Jehovovým požehnaním boli zjazdy veľkým svedectvom pre jeho meno.

V záverečných mesiacoch roku 1993 sa v 74 mestách konalo 161 oblastných zjazdov „Božské vyučovanie“, na ktorých sa zúčastnilo 830 040 ľudí a pokrstených bolo  15 662. To bol naozaj rozdiel v porovnaní s niekdajšími začiatkami.

„Budíček pre katolícku cirkev“

Veľa novín v krajine sa veľmi pozitívne vyjadrilo o niektorých našich nedávnych zjazdoch a to svojím spôsobom vydalo svedectvo, ktoré vrhá dobré svetlo na Jehovovo meno. Monterreyské noviny El Norte (štát Nuevo León) z 27. októbra 1991 uviedli: „Hoci na monterreyskom baseballovom štadióne bolo 25 000 Jehovových svedkov, vnútri neboli žiadne odpadky, nebolo nijaké strkanie sa, nijaké vykrikovanie a neboli potrebné ani policajné hliadky... Davy ľudí, deti, dospievajúci a dospelí, prišli na túto udalosť spoločensky oblečení; pre mužov bola príznačná kravata a pre ženy dlhé sukne tlmených farieb. Takmer každý mal v ruke Bibliu, vlastný preklad svedkov nazvaný Preklad nového sveta, a všetci ho používali zakaždým, keď rečníci spomenuli nejaké kapitoly z tejto knihy.“ V tom istom meste iná novinová správa citovala slová istého katolíckeho monsignora, ktorý povedal: „Posolstvo, ktoré zanechalo výročné zhromaždenie Jehovových svedkov, bolo budíčkom pre katolícku cirkev, aby posilnila svoju vieru.“

Jedna reportérka, ktorá sa zúčastnila na zjazde Jehovových svedkov v Arena México, opísala to, čo videla a počula, a potom povedala: „Pokiaľ ide o mňa, odchádzam zamyslená. Obzerám sa po našich farnostiach, po našich komunitách, pozerám sa do vlastného vnútra a cítim hanbu za to úbohé svedectvo, ktoré vydávam o viere, ktorú vyznávam a v ktorú pevne verím... A tak sa lúčim s Jehovovými svedkami, spytujúc vlastné svedomie a prosiac o silu stať sa pravým svedkom pre pravú vieru.“ V severnom meste Monclova v štáte Coahuila noviny La Voz napísali: „Musíme pripustiť pravdu o tom, čo sa im  podarilo dosiahnuť... Nebolo to tak dávno, čo na tomto istom mieste mali katolíci zhromaždenie, na ktorom bol prítomný dokonca národný vodca katolíckej cirkvi, a štadión nikdy nevyzeral tak čisto, ako vyzerá teraz... dokonca aj po troch dňoch zhromaždenia a pred odchodom zo štadióna ho nechávajú čistý... S istotou sa odvažujeme povedať, že toto miesto vyzerá pekne a ,použiteľne‘ len vtedy, keď majú na ňom zhromaždenia Jehovovi svedkovia.“

Otázka vhodného používania krvi

Naše súčasné postavenie v Mexiku, ktoré máme ako Jehovovi svedkovia, nám tiež umožnilo lepšie obhajovať náš biblicky podložený postoj ku krvi. Pre našich bratov bolo vždy problémom dosiahnuť, aby im nemocnice venovali pozornosť. Lekári v Mexiku nie sú zvyknutí, aby niekto spochybňoval ich poznatky a autoritu v starostlivosti o nemocničných pacientov. Bratia, ktorí potrebovali operáciu, vysvetľovali lekárom svoje náboženské stanovisko, ale len vo veľmi malom počte prípadov bolo ich svedomie rešpektované. Museli chodiť z jednej nemocnice do druhej, pokúšajúc sa nájsť lekárov, ktorí by ich liečili bez použitia krvi.

V snahe o zlepšenie situácie sa od 25. do 27. januára 1991 konal v Mexiku zdravotnícky seminár. Viedli ho bratia z Brooklynu. Po seminári bolo v kancelárii odbočky zriadené oddelenie nemocničnej informačnej služby a po celej krajine boli vytvorené výbory pre styk s nemocnicami. Odvtedy dostali zdravotnícke inštitúcie v krajine množstvo svedectva, pokiaľ ide o postoj Jehovových svedkov ku krvi.

V apríli 1991 boli niektorí bratia pracujúci s výbormi pre styk s nemocnicami pozvaní do Acapulca v štáte  Guerrero na Prvý latinskoamerický kongres o transfúznej liečbe a krvných bankách. Prítomní boli zástupcovia z 12 stredoamerických a juhoamerických krajín. V prejave nazvanom „Organizácia, normalizácia a právna sústava“ bola zmienka o tom, že „Jehovovi svedkovia sú skupinou, ktorá pre svoje náboženské presvedčenie nesúhlasí s používaním krvi, a preto je nutné hľadať alternatívy“. Lekár, ktorý predkladal tieto informácie, v krátkosti hovoril o výboroch pre styk s nemocnicami. Predtým sa s týmto lekárom uskutočnil rozhovor, takže vedel, ako sme organizovaní. V časti programu, kde bol priestor na otázky, niektorí tvrdili, že život by mal byť zachránený aj napriek náboženskému presvedčeniu. Vtedy tento lekár jednoducho povedal: „Ak sa chcete vyhnúť problémom so zákonom, bolo by lepšie, keby ste s touto náboženskou skupinou zaobchádzali s úctou.“ Potom dodal, že podľa Všeobecného zákona o zdraví sa krv môže použiť len so súhlasom pacienta.

Ďalšia séria prejavov prebiehala v posluchárni Najvyššieho súdneho dvora. Počas týchto prejavov položil jeden právnik dve otázky týkajúce sa Jehovových svedkov: „Je zákonné odoprieť zdravotnú starostlivosť Jehovovým svedkom len preto, že nedarujú krv?“ a „Je správne a zákonné vnútiť transfúziu krvi pacientom, ktorí sú svedkami?“ Riaditeľ právneho odboru ministerstva zdravotníctva poukázal na to, že nijaký zákon od pacienta nevyžaduje, aby za zdravotnú starostlivosť daroval krv. Uviedol: „Zdravotná starostlivosť je povinnosť, ktorú všetkým ústavom ukladá Všeobecná ústava republiky, a mala by byť poskytnutá bez akéhokoľvek obmedzenia. Odopretie lekárskej starostlivosti je protizákonné.“ Tieto prejavy otvorili cestu k niektorým veľmi pozitívnym rozhovorom s pracovníkmi ministerstva zdravotníctva.

 Jedna správa z oddelenia nemocničnej informačnej služby hovorí: „Uskutočnil sa rozhovor s riaditeľom právneho odboru ministerstva zdravotníctva v Mexiku. Bolo mu vysvetlené opatrenie výborov pre styk s nemocnicami, a on to považoval za niečo veľmi výnimočné. Potom nás požiadal, aby sme mu priamo z Biblie vysvetlili základ pre naše náboženské stanovisko. Zdalo sa, že to veľmi dobre pochopil, a povedal, že nás skontaktuje s ďalšími lekárskymi autoritami, aby si aj oni mohli vypočuť náš postoj a dozvedieť sa o opatreniach, ktoré máme. Jeden z rozhovorov, ktoré nasledovali, bol s lekárom, ktorý je vedúcim Transplantačného registračného strediska a ktorý úspešne operoval Jehovových svedkov pri transplantácii obličiek. Tieto rozhovory sa ukázali ako veľmi zaujímavé, pretože na lekárov robí dobrý dojem spôsob, akým sme v celosvetovom rozsahu zorganizovaní, aby sme dosiahli lepšie porozumenie medzi pacientmi svedkami a nemocničným personálom.“

Čísla hovoria

Počas celého tohto diania zvestovatelia veľmi aktívne pokračovali v kázaní dobrého posolstva. Od roku 1931, keď správu o účasti na zvestovateľskej službe podávalo 82 svedkov, nastal vynikajúci vzrast. V roku 1961 sme mali vrchol 25 171 zvestovateľov. Čo sa týka biblických štúdií, situácia sa zlepšila, ale ešte stále nebolo veľa bratov vyškolených, aby viedli štúdiá. Krok za krokom sa zvestovatelia školili a to viedlo k väčšej úspešnosti v práci z domu do domu, vo vykonávaní opätovných návštev i vo vedení biblických štúdií.

V roku 1971 tu bol nový vrchol vyše 50 000 zvestovateľov. Z ôsmich rokov sme v siedmich mali vzrast vyše 10 percent a niekedy vystúpil až na 14 percent. Okrem toho, v sedemdesiatych rokoch bolo takmer každý rok  pokrstených vyše 5000 ľudí. Prešlo len desať rokov od roku 1971 a medzi zvestovateľov sa zaradilo takmer 50 000 ďalších. V roku 1981 bol dosiahnutý vrchol 101 171 zvestovateľov. V tom čase počet biblických štúdií už príliš nezaostával za vrcholným počtom zvestovateľov a odvtedy pripadalo na zvestovateľa v priemere viac ako jedno domáce biblické štúdium.

Horlivosť bratov pre zvestovateľskú službu neochladla. Služobný rok 1994 sa skončil vrcholom 404 593 zvestovateľov. Biblické štúdiá dnes v priemere presahujú počet 535 000. Účasť na Pamätnej slávnosti v roku 1994 bola 1 379 160, čo naznačuje, že slávnosť navštívil každý 63. človek v krajine. Nižšie uvedená tabuľka ukazuje, ako v priebehu rokov od roku 1931 narastala činnosť Jehovových služobníkov v tejto krajine.

Ako ukazuje tabuľka, v desaťročí od roku 1981 prudko stúpol počet domácich biblických štúdií z priemerného počtu 100 636 v roku 1981 na 472 389 v roku 1991, čo je vzrast o 369 percent za desať rokov, a tento vzrast sa nezastavil!

 V Mexiku je veľmi ľahké zaviesť biblické štúdium. Napríklad jeden zvestovateľ z Monterrey v štáte Nuevo León ponúkol istej žene biblické štúdium, hneď keď sa s ňou prvý raz rozprával pri dverách. Žena ponuku ihneď prijala. Neskôr sa jej pýtal, prečo tak pohotovo súhlasila s biblickým štúdiom u nej doma. Odvetila: „Ste prvý človek, ktorý mi ponúkol, že so mnou bude študovať Bibliu.“

„Zvestovatelia prekypujú nadšením“

Veľa ľudí sa pýta: „V čom je tajomstvo výnimočného vzrastu v Mexiku za posledných desať rokov?“

Jeden z členov výboru odbočky odpovedá: „Všade, kde idete, zvestovatelia proste prekypujú nadšením a zdá sa, akoby celá krajina horela pre pravdu. Bratia majú množstvo skúseností vo zvestovateľskej službe a chcú počuť aj vaše. Pravda obklopuje bratov a ich život sa točí okolo pravdy. Zvestovatelia sú veľmi horliví a kážu dobré posolstvo o Kráľovstve všade, kam idú, a Jehova požehnáva ich úsilie. Príslovia 10:22 to pekne zhrnujú týmito slovami: ,Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje.‘ Je tiež veľmi bežné, že ľudia začnú navštevovať zhromaždenia, len čo sa s nimi začne študovať Biblia. Začínajú študovať s úmyslom stať sa Jehovovými svedkami. To im pomáha robiť rýchle pokroky v pravde.“

Škola služobného vzdelávania

Teraz je v Mexiku ďalšie opatrenie na pomoc bratom, aby boli lepšie vyzbrojení starať sa o úrodné pole — škola služobného vzdelávania. Prvá trieda v Mexiku sa začala v novembri 1991. Odvtedy prebehlo dvanásť tried. Je to osemtýždňový kurz, ktorý pripravil vyučovací výbor. Látka je určená predovšetkým na vyškolenie starších a služobných  pomocníkov, aby mohli spĺňať naliehavé úlohy v teokratickej organizácii. Pod dohľadom služobného výboru vedúceho zboru sú spôsobilí slobodní bratia v Mexiku pozývaní do tejto školy, aby sa tu vyškolili s cieľom prevziať ďalšie zodpovedné úlohy v oblastiach, kde je to viac potrebné. V niektorých prípadoch to znamená slúžiť v iných krajinách.

Bratia reagujú s nadšením. Keď bola prvý raz ohlásená táto škola, predbežnú prihlášku vyplnilo 600 bratov! Pretože sa stále dáva k dispozícii veľmi veľa mladých bratov, viac ako raz ročne prebiehajú simultánne dve  triedy. Výsledkom je, že Božiemu stádu v tejto časti sveta sa venuje lepšia starostlivosť.

Priekopníci stále otvárajú izolované územia

Keďže v celej krajine je vyše 9800 zborov, všetky mestá a mestečká sú teraz pridelené nejakému zboru ako obvod. No je aj veľa odľahlých území. Mnohí priekopníci sa dávajú k dispozícii, aby sa mohli prepracovať aj tieto obvody. Berú si zamestnanie na čiastočný úväzok, alebo ich rôznymi spôsobmi podporujú rodiny, takže môžu slúžiť v týchto oblastiach.

 Okrem nich je tu v súčasnosti 671 zvláštnych priekopníkov, ktorí slúžia väčšinou v malých zboroch a na odľahlých územiach, kde sa ešte dobré posolstvo nedostalo. Konajú znamenitú prácu.

Medzi zvláštnymi priekopníkmi sú aj takí, ktorých by sme mohli nazvať putujúcimi priekopníkmi. Sťahujú sa z miesta na miesto v danej oblasti, aby sa dostali k ľuďom, ktorí žijú na takmer neprístupných územiach. Títo bratia používajú malé zastrešené nákladné auto, ktoré vezie veľkú zásobu literatúry a je vybavené na spanie. Tak majú kde spať, keď ich zastihne noc. Ale v horách musia často nechať auto na konci cesty a pokračovať peši, a pritom niesť jedlo a iné zásoby v batohoch na chrbte. Za posledných päť rokov Spoločnosť pridelila túto prácu niekoľkým skupinám bratov a výsledky boli vynikajúce.

Jednou z mnohých zaujímavých skúseností, z ktorých sa tešia títo horliví bratia, je aj táto: „V meste Altamirano v štáte Guerrero sme našli veľa ľudí, ktorí mali záujem o pravdu Božieho Slova. Len za jeden mesiac sme zaviedli 40 biblických štúdií v domovoch ľudí, ktorí prejavili záujem. Jedno štúdium sa viedlo s istým katolíkom, ktorý mal dom plný obrazov a sôch. Keď mu bolo vysvetlené, aké nesprávne je v Jehovových očiach modlárstvo, a keď si o tom prečítal v knihe Žiť navždy, porozbíjal všetky svoje obrazy a sochy. Pozvali sme ho na oblastný zjazd 1991, kam prišiel aj s ďalšími šiestimi ľuďmi. Začal navštevovať všetky zhromaždenia, hoci musel kvôli tomu cestovať 45 kilometrov. Dnes sa snaží spĺňať požiadavky, aby bol dobrým zvestovateľom.“

Vďaka usilovnej práci týchto priekopníkov sa rozšírilo veľa biblickej literatúry a na miestach, kde predtým neboli nijakí svedkovia, boli založené malé zbory. Jeden z priekopníkov  vyjadril svoje pocity z tejto práce, keď napísal: „Navštívili sme krásne miesta a skvelých ľudí, ktorí boli ochotní počúvať. Mnohí dokonca plakali a prosili nás, aby sme s nimi zostali dlhšie. Keď človek videl tú potrebu pomoci, skutočne ho to nútilo zostať s nimi... Pomáhalo nám to tiež uvedomovať si, aký je Jehova láskavý, keď používa svojich služobníkov, aby priniesli dobré posolstvo týmto ľuďom, ktorí sú chudobní a pokorní a ktorí žijú na takých izolovaných územiach.“

,Viac sál a lepších‘

Zdá sa, že proste nie je dosť času urobiť v Mexiku všetko, čo treba. Stavebný program sa rozšíril aj na sály Kráľovstva a zjazdové sály. Naším mottom sa stalo: „Viac sál Kráľovstva, lepších a väčších“, a bratia po celej krajine nadšene stavajú lepšie miesta na zhromažďovanie. Keďže oblastné zjazdy navštevuje vyše 800 000 ľudí, je dosť ťažké prenajať vhodné priestory. Pozornosť sa venuje výstavbe zjazdových sál, ktoré môžu poskytnúť miesto nielen na krajské zjazdy, ale aj na malé oblastné zjazdy. Vzhľadom na terajšie zákony a s Jehovovým požehnaním máme v tomto ohľade veľmi pekné vyhliadky.

Vynikajúci projekt bol dokončený v pohraničnom meste Reynosa v štáte Tamaulipas. Tu istý štedrý človek daroval približne 4 hektáre pozemku na stavbu zjazdovej sály. Bratia z ôsmich okolitých krajov s nadšením pracovali na tomto projekte a prinášali veľké osobné obete, aby mohli postaviť zjazdovú sálu s kapacitou 3600 miest. Je to vzor, ktorý, ako dúfame, napodobníme aj v iných častiach krajiny. V novembri 1992 túto zjazdovú sálu v Reynose zasvätil Albert D. Schroeder z vedúceho zboru.

Veľa rokov sme mali v Mexico City dve malé zjazdové sály. Každá z nich pojme asi tisíc ľudí. Ale 9. mája 1993  bola Johnom E. Barrom z vedúceho zboru zasvätená krásna sála na predmestí Tultitlán, ktorá poskytuje miesto pre 3000 ľudí. Nadšení bratia z Mexico City ju postavili za jediný rok. Táto pekná zjazdová sála naozaj slúži Jehovovi na česť.

Výstavba vo väčšom rozsahu než kedykoľvek predtým

Činnosť Jehovových svedkov sa stále rozširuje, a to závratným tempom. Len za posledných desať rokov vzrástol počet svedkov asi zo 150 000 na vyše 400 000. Počet jednotlivcov i rodín, s ktorými sa vedú biblické štúdiá, prudko stúpol z približne 180 000 na vyše 535 000. Sú potrebné veľké množstvá biblickej študijnej literatúry. Minulý rok rozšírili Jehovovi svedkovia v Mexiku vyše 30 000 000 kníh, brožúr a časopisov vysvetľujúcich Bibliu, nepočítajúc milióny traktátov. Pracuje sa na projekte výstavby novej odbočky — väčšom, než boli všetky predchádzajúce. Táto odbočka poskytne miesto na ubytovanie asi 800 ďalším bételitom. Továreň sa zväčší štvornásobne. Je to stavebný projekt, ktorý bude trvať asi päť rokov a bude si vyžadovať rozsiahlu medzinárodnú spoluprácu.

Tešíme sa, že budeme mať továreň schopnú produkovať Biblie, knihy, brožúry a časopisy a inú literatúru v dostatočných množstvách, aby uspokojila duchovný hlad úprimných ľudí nielen v Mexiku, ale aj v iných latinskoamerických krajinách.

Duchovní pastieri pre Božie stádo

Bratia, ktorí tvoria výbor odbočky, dohliadajú na jednotlivé oblasti diela v kancelárii odbočky i mimo nej a pravidelne cestujú, aby slúžili na krajských a oblastných  zjazdoch. To im pomáha zostať v úzkom kontakte so všetkými stránkami diela, ktoré sa vykonáva tu v Mexiku. Ich manželky ich lojálne podporujú pri spĺňaní náročných zodpovedností, ktoré nesú. Ako skupina slúžia títo bratia v priemere už 41 rokov od svojho krstu a 37 rokov celým časom. Všetci sú členmi rodiny bétel.

V poli pracuje 34 oblastných dozorcov a 446 krajských dozorcov. V Mexiku je 9810 zborov a každý mesiac vznikne priemerne 20 nových zborov. Vzhľadom na to sú títo cestujúci dozorcovia, ako aj starší a služobní pomocníci v zboroch stále veľmi zaneprázdnení starostlivosťou o stádo. Priemerný počet starších v zbore je 1,7 a služobných pomocníkov 2,8. Preto mnoho zborov naliehavo potrebuje ďalších spôsobilých bratov. Okrem toho, neustály vzrast v počte zvestovateľov vedie k vzniku ďalších zborov a všetky tieto zbory potrebujú spôsobilých starších a služobných pomocníkov. Tých niekoľko bratov, ktorí slúžia v každom zbore, koná znamenitú prácu pri pasení Jehovových ovečiek. — Ján 21:15–17.

Nový zákon o náboženských združeniach a verejných bohoslužbách

V uplynulých 135 rokoch malo Mexiko politiku odlúčenia cirkvi od štátu. V roku 1865 sa situácia tak vyostrila, že boli prerušené styky medzi Mexikom a Vatikánom. Vzhľadom na minulé skúsenosti s náboženstvom vláda stanovila obmedzenia, ktoré sa dotýkali všetkých náboženstiev. Ale keď v decembri 1988 nastúpil do úradu prezidenta republiky Carlos Salinas de Gortari, dalo sa predvídať, že nastane zmena v politike voči náboženstvu a že dôjde k obnoveniu priateľských vzťahov s Vatikánom. Pri prezidentskej inauguračnej reči boli prítomní aj vysokí predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi.

 Prirodzene, vznikali otázky, ako by to mohlo ovplyvniť dielo Jehovových svedkov. Po tomto prejave dobrej vôle voči katolíckej cirkvi katolícke duchovenstvo naliehavo požadovalo zmeny v Ústave, aby bola daná väčšia sloboda náboženským organizáciám. O tejto otázke sa dva roky neprestajne debatovalo v tlači, a tak sa pripravovala cesta, aby náboženské organizácie mali v Mexiku zákonné postavenie. Až dovtedy existovalo náboženstvo len de facto a nemalo nijaké zákonné postavenie ani práva. Bolo zrejmé, že duchovenstvo hľadá nielen zákonné uznanie, ale aj výsady, čo sa týka politiky a vzdelania. Navyše, niektorí katolícki kňazi vo svojich vyhláseniach naznačovali, že činnosť Jehovových svedkov by mala byť obmedzená a nemali by získať zákonné postavenie. Nakoniec v januári 1992 urobil Kongres niektoré úpravy v tom, čo sa hovorilo v Ústave o náboženstve. Neskôr, v júli, boli skoncipované smernice, ktoré uviedli zmeny do platnosti. Vyšli pod názvom Zákon o náboženských združeniach a verejných bohoslužbách.

Cieľom zákona bolo poskytnúť väčšiu slobodu náboženským združeniam. Podľa tohto zákona môžu teraz náboženské organizácie vlastniť majetok. Majú tiež právo usporadúvať náboženské zhromaždenia a manifestácie mimo svojich chrámov. Jeden článok sa zmieňuje o vlasteneckých symboloch a niekto by sa mohol domnievať, že bol uvedený do platnosti kvôli Jehovovým svedkom. Avšak 7. mája 1993 udelil Sekretariát vlády zákonné uznanie spoločnostiam La Torre del Vigía a Los Testigos de Jehová en México. Dúfame, že nový zákon umožní, aby dielo Jehovových svedkov v Mexiku napredovalo, a že nám dovolí pokračovať úplne slobodne, pričom budeme môcť využiť zákonné práva a výsady, ktoré nám predtým neboli umožnené. Bez toho, že by si to Jehovovi svedkovia  v Mexiku uvedomovali, pripravovali sa na túto slobodu už predtým, ako bol tento zákon schválený.

Bude ešte veľa čo povedať o Mexiku

Nie je možné uviesť tu všetko to, čo sa udialo v histórii Jehovových svedkov v Mexiku. To, čo sme si povedali, je len krátke nahliadnutie do nášho historického albumu. Niektoré z prvých ukážok boli tak trochu akoby vyblednuté čierno-biele fotografie. V udalostiach z nedávnej minulosti je zas toľko pohybu a života, že sa podobajú skôr záznamu na videopáske.

Pre ľudí, ktorí len nedávno prišli medzi Jehovových svedkov, sú možno prekvapením skúšky, v ktorých sa ocitali tí, čo mali podiel na začiatkoch diela v Mexiku. Sú zvyknutí na duchovný raj, kde je hojnosť duchovného pokrmu, kde majú státisíce bohabojných spoločníkov a kde sa služba Bohu vykonáva dobre organizovaným spôsobom. Avšak v mnohých častiach Mexika musia Jehovovi svedkovia stále vynakladať veľké úsilie, aby sa dostali na zhromaždenia. Niektorí ešte potrebujú pomoc pri čítaní, aby mohli mať úžitok z duchovných opatrení, ktoré sú k dispozícii. Ešte stále sú cestujúci dozorcovia, ktorí sa musia brodiť riekami a putovať horami, aby sa dostali do zborov, ktorým slúžia. Tým, ktorí žijú v mestách, sa možno zdá, že život im tu ponúka v hmotnom ohľade viac. Ale je tu aj viac pokušení. No bez ohľadu na tlak, ktorý Jehovovi svedkovia v Mexiku prežívajú, tešia sa z toho, že sú so svojimi kresťanskými bratmi a sestrami na celom svete zjednotení v službe Jehovovi — v diele, ktoré im prináša pravú radosť a uspokojenie.

Hoci teraz viete o histórii Jehovových svedkov v Mexiku veľa, rozhodne ste nespoznali všetkých svojich bratov a sestry z tejto krajiny. No všetci majú zaujímavé  skúsenosti, ktoré by vám mohli porozprávať. Okrem toho je ešte stále veľa tých, ktorých srdcia, ako dúfame, zasiahneme dobrým posolstvom. Našou najvrúcnejšou túžbou je, aby sa aj oni stali súčasťou tej rýchlo sa rozrastajúcej rodiny, ktorá sa pozerá na Jehovu ako na svojho Boha a Otca. A ak na nás silne pôsobí rozmach v nedávnych rokoch, čo budeme hovoriť po Armagedone, keď Ježiš Kristus začne kriesiť z mŕtvych milióny Mexičanov, ktorí sú dnes v hroboch, a dá im príležitosť spoznať Jehovu a Jeho spravodlivé cesty? Táto správa teda rozhodne neobsahuje všetky správy z Mexika. Niektoré z najvzrušujúcejších udalostí sú ešte pred nami. S Jehovovým požehnaním bude toho ešte veľa čo povedať.

[Tabuľka na strane 242]

ROK VRCH. POČET PRIEM. POČET BIBLICKÉ

ZVEST. ZVEST. ŠTÚDIÁ

1931 82

1941 859

1951 10 335 8 366 5 409

1961 25 171 22 235 18 198

1971 54 384 51 256 50 270

1981 101 171 98 610 100 636

1991 335 965 319 634 472 389

1994 404 593 388 623 535 912

 [Mapa na strane 168]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

MEXIKO

Monterrey

Guadalajara

Mexico City

Veracruz

[Obrázok na strane 170]

Niektoré črty aztéckeho náboženstva splynuli s katolíckou vierou

[Obrázok na strane 175]

Skupina Bádateľov Biblie v Mexico City okolo roku 1920

[Obrázky na strane 177]

„Bulletin“ oznamujúci registráciu Spoločnosti v Mexiku a identifikačná karta zvestovateľa

[Obrázok na strane 178]

José Maldonado, jeden z prvých priekopníkov v Mexiku

[Obrázky na strane 184]

Manuel Amaya a dopravný prostriedok, ktorý používal ako priekopník

[Obrázok na strane 188]

Pedro de Anda kázal po celej krajine

[Obrázok na strane 191]

Keď si Mario Mar prečítal literatúru Spoločnosti, prijal úlohu kázať, hoci nikdy predtým nestretol žiadneho svedka

[Obrázok na strane 192]

Zjazd svedkov (Testigos) v Mexico City v roku 1934

[Obrázky na strane 198]

Prví priekopníci a ich dopravné prostriedky v štáte Veracruz

[Obrázok na strane 200]

Fred a Blanche Andersonovci, absolventi Gileádu, ktorí zasvätili väčšiu časť svojho života službe v Mexiku

[Obrázky na strane 202]

Shirley Hendricksonová (vľavo) a Rosa May Dreyerová — partnerkami v službe vyše 50 rokov

[Obrázky na strane 207]

Ďalší absolventi Gileádu, ktorí slúžili na mexickom poli: 1. Elizabeth Tracyová, 2. Jean Friendová, 3. Esther Lopezová, 4. Rubén Aguirre, 5. Russell Cornelius, 6. Esther Vartanianová (Lozanová), 7. Mildred Simpkinsová, 8. Maxine Millerová (Garcíová)

[Obrázky na strane 209]

Niektorí z tých, čo v odbočke pomáhali s dozorom

1. Rodolfo Lozano, 2. George Papadem, 3. Samuel Friend, 4. William Simpkins, 5. Robert Tracy

[Obrázok na strane 210]

Adulfo a Leonor Salinasovci; bratovi bola pridelená úloha oblastného dozorcu, a tak veľa rokov cestovali

[Obrázky na strane 223]

Budovy odbočky, ktoré sa v Mexiku používajú od roku 1985

[Obrázky na stranách 236, 237]

Šťastní hlásatelia Kráľovstva v dnešnom Mexiku

[Obrázky na stranách 244, 245]

(Vľavo) Mexická rodina bétel v roku 1993 — a stále rastie! (Dole) Výstavba nových priestorov odbočky, ktoré umožnia postarať sa o potreby rýchlo pribúdajúcich zborov v Mexiku

[Obrázok na strane 252]

Súčasný výbor odbočky v Mexiku (zľava doprava): Robert Tracy, Roberto Gama, Carlos Cázares, Santos Estrada, Juan Angel Hernandez a Rodolfo Lozano