Celosvetová správa

Afrika

Je potrebné, aby ľudia dostali príležitosť vypočuť si dobré posolstvo o Božom Kráľovstve bez ohľadu na svoj kultúrny a spoločenský pôvod. Božou vôľou je, aby „boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Tim. 2:3, 4) Jehovovi svedkovia v Afrike pracujú v súlade s týmto vyjadrením Božej vôle.

Vedúci zbor schválil založenie kancelárie odbočky v Malawi, a to od 1. septembra 1995. Odbočka zatiaľ pracuje v prenajatých budovách, no pracuje sa aj na plánoch vhodných budov, aby sa mohlo začať s ich výstavbou. V tejto krajine treba urobiť ešte veľa práce. O naše publikácie je veľký záujem najmä v mestách, kde je veľa ľudí gramotných. Malawijčania majú Bibliu veľmi radi a sú to v podstate skromní, pokojamilovní ľudia. Keďže je o našu literatúru taký záujem, v súčasnosti nie sú potrebné žiadne zložité úvody. Svedkovia sa majiteľovi bytu jednoducho  predstavia a po formálnych pozdravoch mu ukážu, aké knihy a časopisy majú so sebou. Majiteľ bytu si často prezrie celú hŕbu časopisov, ktoré zvestovateľ má, ba bude chcieť dokonca vidieť, čo ešte má zvestovateľ v taške. Niektorí zvestovatelia ponúkli aj vlastné popodčiarkované staršie časopisy a majitelia bytov ich radi prijali. I keď ľudia všeobecne vyjadrujú lásku k Biblii, neznamená to, že každý sa chce učiť o pravde. V krajine je veľa takzvaných kresťanských denominácií. Niektoré sú k Jehovovým svedkom dosť nepriateľské a hovoria, že svedkovia si zaslúžili prenasledovanie, ktoré ich postihlo, a želajú si, aby boli svedkovia stále zakázaní. No väčšina ľudí hovorí: „Sme radi, že teraz máte slobodu uctievania, a privítame vás u nás doma.“

V Benine, tak ako v mnohých ďalších afrických krajinách, je polygamia bežne uznávaná. Aký vplyv to má na úprimných ľudí, ktorí hľadajú pravdu? Jedna žena, ktorá bola druhou manželkou svojho manžela, začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Čoskoro sa dozvedela, že Jehova dal Adamovi iba jednu manželku, a tak stanovil zásadu pre všetky budúce manželstvá. (Mat. 19:4–6) Jej manželstvo Boh nemohol uznať, čo má teda urobiť? Má opustiť svojho polygamného manžela? Kam pôjde? V Benine neexistuje nijaká sociálna podpora a ona mala s manželom päť detí. Vložila svoju dôveru v Jehovu a odvážne sa odsťahovala. (Hebr. 13:4–6) Znamenalo to ťažko sa prebíjať životom, lebo manžel nechal starostlivosť o päť detí na ňu, a to po finančnej i po duchovnej stránke.

Jej rozhodný postoj dobre zapôsobil na ostatných členov rodiny. Manžel začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Pridala sa k nemu aj prvá manželka a neskôr bola pokrstená. Manžel teraz chodí na všetky zhromaždenia a rozhodol sa pomáhať so starostlivosťou o deti, ktoré má  s druhou manželkou. Táto druhá manželka bola nedávno pokrstená a krátko po krste povedala: „Som rozhodnutá slúžiť Jehovovi navždy.“

Elke, misionárka v Burkina Faso, sa v sále Kráľovstva spriatelila s desaťročným dievčatkom Džarou. Džara chodila s matkou na všetky zhromaždenia. Matka však po čase pravdu opustila a Elke nemala niekoľko mesiacov s Džarou žiaden kontakt. Neskôr bola Džara na oblastnom zjazde a vyhľadala Elke. Aká bola Elke prekvapená, že ju vidí! Džara s bratom toľko prosili rodičov, až im dovolili zúčastniť sa na zjazde. Obidve deti pozorne počúvali a robili si poznámky. No 25. decembra sa objavilo pokušenie ísť do miestneho rozhlasu pozrieť si „papa Noela“ ​(deda Mráza), hoci zjazd ešte pokračoval. Najprv sa však opýtali Elke na jej názor. Povedala im, že sa musia rozhodnúť samy, ale keby prišli na zjazd, veľmi by tým obšťastnili Jehovu Boha a mohol by im dať večný život v Raji. A tak boli 25. decembra na zjazde.

S Džarou sa začalo štúdium a bolo zariadené, aby mohla chodiť na zhromaždenia. Po druhom zhromaždení povedala, že by rada podávala komentáre. Na jednom zhromaždení mala náhodou so sebou 50 frankov vreckového. Dvadsať frankov použila na to, aby si kúpila niečo na jedenie, a ostatných 30 frankov sama vložila do schránky na dobrovoľné dary v sále Kráľovstva. Džara sa naučila modliť k Jehovovi aj o najmenšie túžby svojho srdca. V období, keď mala rodina ťažkosti, pocítila aj pravdivosť Žalmu 27:10 a zistila, že má v zbore veľa matiek, bratov a sestier.

Šírenie aidsu ničivo pôsobí na obyvateľov strednej Afriky. Postihuje najmä vzdelaných ľudí v najproduktívnejšom veku. Pred rokmi sa mnohí posmievali myšlienke „jeden  manžel/jedna manželka“ a zásade vzájomnej vernosti partnerov. Teraz, v snahe zastaviť pohromu aidsu, je táto zásada, ktorej sa predtým vysmievali, propagovaná v rozhlase, v televízii a na plagátoch, ako aj na verejných zhromaždeniach. Mnohí ľudia, hoci vedeli, že Jehovovi svedkovia svedomite vyučujú Bibliu, nerobili pokroky, lebo si mysleli, že je v nej príliš veľa obmedzení. Ale akí vďační sú dnes naši bratia, že Jehova a jeho organizácia trvajú na vysokých mravných zásadách! Jeden starší v Stredoafrickej republike povedal: „Vďaka pravde som si úspešne založil rodinu, ktorá sa teší z Božieho požehnania. Pravda ma vyslobodila z osídiel démonizmu, ktorý by mi bol spôsobil duševné vyšinutie. Pomohla mi vyhnúť sa aj predčasnej smrti následkom aidsu, tragédii, ktorej neunikla väčšina mojich bývalých spoločníkov. Z vďačnosti za všetko, čo Jehova pre mňa urobil, som si naplánoval, i keď mám povinnosti voči rodine, podieľať sa na priekopníckej službe.“ — Žalm 116:12–14.

Jedna rodina v hlavnom meste Etiópie bola bohato odmenená za svoju pohostinnosť. (Hebr. 13:1, 2) Príbuzní z vidieka mali často nejaké vybavovanie v meste a potrebovali niekde prenocovať. Mnohí sa rozhodli zostať u tejto veľmi srdečnej rodiny svedkov, kam ich priťahovala zriedkavá atmosféra zbožnej oddanosti. Táto rodina využívala vhodné príležitosti, aby sa podelila o dobré posolstvo z Božieho Slova so svojimi príbuznými, ktorí u nich práve bývali. Výsledkom bolo, že do zjazdu „Zbožná bázeň“ sa 22 týchto príbuzných stalo pokrstenými svedkami, ďalších 28 príbuzných nepokrstenými zvestovateľmi a 6 príbuzných začalo študovať. Na zjazde sa zúčastnilo vyše 50 členov tejto rozvetvenej rodiny a jej členovia vedú dovedna vyše 50 domácich biblických štúdií!

 Ázia a tichomorské ostrovy

Dobré posolstvo sa prostredníctvom tlačeného slova dostalo do Orientu ešte pred začiatkom 20. storočia. Materiál v tlačenej forme sa ešte stále používa na vyhľadávanie tých, čo si to zaslúžia. A tak tisíce ľudí prežívajú to, čo povedal Ježiš, totiž že pravda môže človeka oslobodiť. — Ján 8:32.

Jedna horlivá sestra z Hongkongu píše: „Mojím obvodom na vydávanie neformálneho svedectva sú nemocnice, ulice, parky, železničné stanice, autobusové zastávky, trhoviská, parkoviská a výťahy. Keď odchádzam z domu, vždy sa modlím k Jehovovi a uistím sa, či mám so sebou rôzne knihy, časopisy a traktáty.“

Jedna svedkyňa v Japonsku, povzbudená krajským dozorcom, si dala za cieľ rozšíriť každý týždeň 130 časopisov, a to v často prepracúvanom obvode. Preskúma nové čísla časopisov hneď, ako ich dostane, aby zistila, aké články alebo  myšlienky by mohli zaujímať rôzne typy ľudí. Naučila sa viesť si aj presný záznam o tých, ktorí na jej trase prijímajú časopisy. Výsledok? Na svojej trase má 220 miest, kde vykonáva návštevy. Keď sa však ukázalo, že istá žena na tejto trase časopisy nečíta, sestra sa modlila k Jehovovi, že časopisy sú cenné, ich výroba stojí peniaze a tlačia ich bratia v Bételi, ktorí pracujú dňom i nocou, a prosila, nech jej Jehova naznačí, či tie časopisy číta majiteľ bytu. ‚Ak nie, nech ich žena odmietne,‘ žiadala v modlitbe. Potom navštívila ten dom. Tentoraz vyšiel von manžel, vzal si časopisy a povedal: „Ďakujem vám, že pravidelne prinášate tieto časopisy. Ja ich čítam a skutočne sa mi páčia.“ Vyše 206 000 tých, čo v Japonsku malo z čítania týchto časopisov úžitok, sa teraz horlivo delí o cenné biblické pravdy s inými.

Jedna sestra z Quezon City na Filipínach hovorí, že pomocou traktátov začala sedem nových biblických štúdií. Vysvetľuje, ako to dosiahla, a píše: „Jedno dopoludnie o jedenástej som navštívila istú matku, ktorá bola zamestnaná prípravou obeda pre rodinu. Povedala som, že chápem jej okolnosti, a tak budem stručná. Uviedla som, že naším hlavným cieľom je priniesť skutočnú útechu všetkým rodinám, ktoré pociťujú skľúčenosť, a táto útecha pochádza z Božieho Slova. Je to vysvetlené v bezplatne poskytovanom biblickom traktáte Útecha pre skľúčených.“ Po takomto jednoduchom vysvetlení bola naša sestra pozvaná do domu a mohla začať štúdium.

Počet zvestovateľov v Austrálii sa za posledných 16 rokov zdvojnásobil. Publikácie poskytované Jehovovou organizáciou pomohli otvoriť srdcia mnohých ľudí. Keď sa syn jedného nášho brata zabil pri nehode, rodina sa rozhodla darovať brožúru Keď vám zomrie niekto milovaný každému, kto sa zúčastní na pohrebe. Rozdali 189 brožúr a potom poslali ďalších 46 výtlačkov neveriacim príbuzným. Výsledkom bolo, že  u mnohých sa postoj voči svedkom zmiernil. Jedným z tých, čo dostali na pohrebe brožúru, bol prezident Katolíckeho školského zväzu. Údajne bol jedným z najlepších v získavaní peňazí pre tento zväz vôbec. Spoločne s manželkou si preštudovali celú brožúru a vo svojej katolíckej Biblii si vyhľadali texty. Čoskoro si uvedomili, že to, čo čítajú, je pravda. A tak sa manžel bez meškania vzdal členstva v Katolíckom školskom zväze a odmietol pre nich ďalej získavať peniaze. Napriek snahám, ktoré mali zmeniť jeho rozhodnutie, zostal pevný. Zobral si asi tucet brožúr na rozširovanie medzi členmi katolíckej cirkvi.

Mladý muž v Thajsku počúval, ako misionárka vydáva svedectvo jeho staršej sestre, no záujem neprejavil. Bol zapletený do špiritizmu. Potom si jedného dňa vzal Bibliu, naslepo ju otvoril a čítal 1. Petra 2:9, kde sa píše, že Boh svoj ľud povoláva „z tmy do svojho podivuhodného svetla“. Tento text ho uviedol do pomykova a začal myslieť na misionárku. Hneď ďalší deň sa objavila pri dverách. Keď jej povedal, že si prial, aby ho navštívila, odpovedala, že ju pravdepodobne viedli anjeli. Potom, na jeho úžas, skôr než vôbec niečo povedal o prečítanom texte, misionárka otvorila Bibliu a prečítala práve ten text. Bol taký prekvapený, že sa rozplakal. Súhlasil s biblickým štúdiom, ktoré sestra odovzdala jednému staršiemu.

Jeho spojenie s démonmi mu však spôsobovalo ťažkosti. V čase, keď ho prenasledovali finančné a iné problémy, urobil „dohodu“ s démonom v tom zmysle, že ak dovolí tomuto duchovi, aby v ňom prebýval, démon mu pomôže a postará sa o neho. A tak si mladý muž bez väčšej námahy vybudoval obchod a stal sa majiteľom továrne, v ktorej zamestnával veľa robotníkov. Rýchle rozpoznal, že títo duchovia sú zlí, a uvedomoval si, že sú mocní, ale pociťoval vďačnosť k duchovi, ktorého považoval za „láskavého“. Zúčastnil sa niekoľkých zhromaždení, ale démoni mu bránili, aby pochopil  a zapamätal si to, čo počul. Potom večer pred zjazdom zažil to, čo opísal ako boj na život a na smrť s démonom, ktorému slúžil ako médium. Mladý muž získal prevahu, ale potom pomaly, ale iste stratil všetky materiálne výhody, ktoré od démona dostal. Keď však vložil svoju dôveru v Jehovu, Boh mu poskytol všetko, čo skutočne potreboval — i keď to nebolo nadmerné bohatstvo, ktoré mal predtým. (1. Tim. 6:8, 9) Teraz šťastne slúži ako pomocný priekopník.

Niektoré komunity na Šalamúnových ostrovoch odporovali nášmu úsiliu kázať dobré posolstvo, preto sa odbočka rozhodla vyslať na niekoľko týždňov štyroch priekopníkov do jednej takejto husto obývanej oblasti na ostrove Santa Isabel, aby rozširovali traktát Posolstvo o Kráľovstve č. 34. Vyzeralo to ako nešťastie, keď sa im po prvom dni pokazil na člne motor a priekopníci sa museli vrátiť do Honiary. No nedávno bol z Honiary trajektom sprístupnený ďalší ostrov, N’Gela, takže priekopníci boli poslaní vydávať svedectvo tam. Bola táto úprava len náhradným riešením, alebo udalosti riadil svätý duch, usmerňovaný nebeskou Hlavou zboru? (Porovnaj Skutky 16:6–8.) O niekoľko dní prišla správa rádiotelefónom: „Pošlite nám, prosím, viac literatúry. Na prvom zhromaždení v piatok bolo prítomných 17 osôb.“ O niekoľko dní priekopníci žiadali ďalšiu literatúru a oznámili, že na nedeľnom zhromaždení bolo prítomných 30 osôb. Keď sa priekopníci mohli vrátiť na ostrov Santa Isabel, zistili, že keby sa boli v tej oblasti pokúšali vydávať svedectvo v uplynulých týždňoch, bolo by to veľmi ťažké, lebo pri príležitosti stého výročia navštívil ostrov generálny guvernér a skutočne každý v tej oblasti bol zaujatý oslavami. Medzi záujemcami, ktorých teraz našli, bol však miestny náčelník, veľmi sklamaný pokrytectvom v anglikánskej cirkvi, ktorý požiadal o biblické štúdium. Odvtedy sa zúčastnil na krajskom zjazde a pozval Jehovových svedkov, aby prišli do jeho oblasti a učili ľudí.

 Európa

V Európe sa tlačia obrovské množstvá literatúry, ktorá sa používa pri šírení dobrého posolstva. A aký rok to bol pre rodiny Bétel, ktoré sa na tejto práci podieľajú!

V Nemecku nebolo nikdy predtým za jeden rok vytlačených toľko kníh, brožúr a časopisov ako v služobnom roku 1995. Napríklad len v mesiaci júni tlačiareň vytlačila 10 835 200 časopisov a 7 984 359 brožúr a viazareň každý deň zviaže asi 100 000 kníh. V súčasnosti Nemecko odosiela časopisy, ďalšiu literatúru a formuláre 7600 zborom v 30 krajinách s celkovým počtom asi 625 000 zvestovateľov. Veľká časť týchto publikácií, ktoré sa dnes vyrábajú, je určená pre východoeurópske krajiny, v ktorých bol dlhé roky veľký nedostatok literatúry. Aj Británia, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Fínsko a Švédsko sa podieľajú na uspokojovaní medzinárodného dopytu po biblickej literatúre.

 Do krajín, kde je literatúra taká potrebná, sa však neposiela iba literatúra. Boli tiež pozvaní vyškolení svedkovia z iných krajín, aby sa presťahovali do týchto oblastí a pomáhali v diele robenia učeníkov. Napríklad 14 zvláštnych priekopníkov z Poľska sa presťahovalo do Viľňusu, hlavného mesta Litvy, aby pomohli v diele. Po dvoch mesiacoch viedli už vyše 100 biblických štúdií.

V desiatich mesiacoch uplynulého služobného roku bol v Rusku dosiahnutý vrchol v počte nových zvestovateľov (spolu s 9 zo 14 ďalších bývalých sovietskych republík). Vzrast predstavoval 50 percent! Bol hlásený vrcholný počet 77 985 zvestovateľov. Zvestovatelia prejavovali mimoriadnu horlivosť a v máji strávili vo zvestovateľskej službe priemerne 17,6 hodiny. V máji a v júni rozšírili dovedna vyše milión časopisov a vykonali vyše milión opätovných návštev. (Podobný vzrast bol aj v Estónsku, Litve, Lotyšsku, Moldavsku a na Ukrajine.)

Pred šiestimi rokmi bol v Moskve iba jeden zbor. Teraz je tam asi 40 zborov a takmer každý by sa mohol rozdeliť na dva alebo na tri zbory, keby bolo viac starších. V Murmansku na severe Ruska je v súčasnosti iba jeden zbor. Má veľa výborných služobných pomocníkov, ale zbor sa nemôže rozdeliť, lebo má iba jedného staršieho. Tento zbor má okolo 800 zvestovateľov. Rjazaň a Uľjanovsk sú mestá s vyše 500 000 obyvateľmi, no nie je tam žiaden zbor. V máji sa tam však dalo do práce osem zvláštnych priekopníkov a v tom istom mesiaci začali vo svojom novom obvode 51 biblických štúdií. Akou radosťou je pomáhať týmto ľuďom, ktorí hladujú po pravde!

Skúsenosť opísaná v časopise Prebuďte sa! podnietila manželku cestujúceho dozorcu v Rakúsku uvažovať o možnosti dostať sa k ľuďom v úradoch podliehajúcich vláde.  Rozpráva: „Hľadala som v telefónnom zozname a v iných tlačených materiáloch s adresami sociálnych služieb. Potom som vyhľadala články v Prebuďte sa! vhodné pre ľudí, ktorí pracujú v týchto oblastiach. Začínala som rozochvená, s búšiacim srdcom a s modlitbou. Keď sme sa dostali cez sekretárku, zistili sme, že ľudia v zodpovednom postavení sú vo všeobecnosti veľmi priateľskí. Vyjadrili sme ocenenie za poskytované služby — lebo aj Jehovovi svedkovia majú z nich úžitok — a obyčajne ich to prekvapilo. Potom som vysvetlila dôvod svojej návštevy: ‚Vyhľadala som v našich časopisoch články, ktoré sa týkajú práce, ktorú vykonávate. Venujte im, prosím, čas a pouvažujte o nich podľa toho, kedy to bude pre vás vhodné.‘ Takto som mohla za prvých šesť mesiacov rozšíriť asi 1800 časopisov.“ Teraz naša sestra hovorí, že v tejto zvláštnej činnosti nachádza veľa radosti. Navštevuje riaditeľov škôl, oblastných komisárov, políciu, inštitúcie sociálnych služieb a úradníkov na súdoch.

Jeden mladík v Chorvátsku sa narodil so srdcovou chybou, ktorá ho veľmi obmedzovala v činnosti. Keď mal 17 rokov, sused ho oboznámil s dobrým posolstvom a mladík začal chodiť na všetky zhromaždenia. Hoci ho rodičia v tom nepovzbudzovali, bol presvedčený, že našiel pravdu. Preštudoval iba časť knihy Žiť navždy, keď sa mu stav zhoršil a bolo zjavné, že smrť je blízko. Zatiaľ čo matka sedela pri jeho posteli a plakala, lebo si uvedomovala, že syn zakrátko zomrie, on jej otvorene rozprával o nádeji na vzkriesenie. (Sk. 24:15) Vyjadril presvedčenie, že bude vzkriesený a bude opäť žiť, ale dodal, že to, či sa v novom systéme uvidia, bude závisieť od nej a od otca. Matka bola hlboko dojatá. Dva týždne po jeho smrti rodičia požiadali o domáce biblické štúdium a pokračujú v ňom, robiac pekné pokroky.

 Na Islande našli dve naše kresťanské sestry spôsob, ako pomôcť spolupracovníčkam lepšie sa oboznámiť s Jehovovými svedkami a s dobrým posolstvom o Kráľovstve. Hoci ich spolupracovníčky oslavovali narodeniny a Vianoce, naše dve sestry sa osláv nezúčastňovali. Jedného dňa však priniesli chutný koláč a chlieb upečený doma, aby sa s ním cez „prestávku na kávu“ podelili so svojimi spolupracovníčkami. Spolupracovníčky chceli vedieť, pri akej príležitosti to robia. Sestry vysvetlili, že spolupracovníčky sú k nim a k ich presvedčeniu vždy také ohľaduplné, že im teraz chcú ponúknuť niečo dobré ku káve. To otvorilo príležitosť na príjemný rozhovor, sestry odpovedali na množstvo otázok a všetky spolupracovníčky s veľkým záujmom počúvali. Neskôr každej spolupracovníčke darovali špeciálne vybrané číslo Prebuďte sa!, pričom na každom výtlačku bolo napísané meno. Sestry opäť dostali veľa otázok a vydali dobré svedectvo. Keď vstali, aby odišli, jedna žena si ich premerala pohľadom a povedala: „Napriek všetkému vyzeráte celkom normálne.“ Áno, tieto spolupracovníčky nadobudli pozitívnejší názor na Jehovových svedkov a na posolstvo, ktoré svedkovia hlásajú.

V istom zbore v Dánsku vyvinul jeden priekopník mimoriadne úsilie, aby pomohol neveriacim manželským partnerom. Začal študovať Bibliu s Klausom, ktorý chodil občas na zhromaždenia so svojou manželkou svedkyňou. Klaus si štúdium vážil a dobre pokračoval. Priekopník chcel pomôcť aj ďalšiemu neveriacemu manželovi, preto pozval Klausa s manželkou na obed spoločne s touto druhou manželskou dvojicou. Brat mal v úmysle začať s tým mužom biblické štúdium. Počas prechádzky po jedle sa pokúsil porozprávať sa s ním sám, ale nebolo to možné, lebo Klaus tomu mužovi po celý čas kázal. Kým sa bratovi konečne naskytla príležitosť s mužom sa porozprávať, Klaus už s ním začal štúdium. Počas nedávnej návštevy krajského dozorcu sa Klaus,  ktorý je teraz nepokrsteným zvestovateľom, zúčastnil všetkých schôdzok pred zvestovateľskou službou — všetkých desiatich. Jeho štúdium so spomenutým manželom nesvedkom pokračuje dobre.

Tí, čo budú žiť v zbožnej oddanosti v spoločenstve s Kristom Ježišom, budú prenasledovaní. (2. Tim. 3:12) Prenasledovanie môže prísť od členov rodiny a môže postihnúť aj mladých ľudí. Keď mala Monika, ktorá je teraz členkou zboru v Miechówe v Poľsku, 12 rokov, naučila sa od jednej Jehovovej svedkyne pliesť. Svedkyňa jej vštepila aj túžbu študovať Bibliu. No Monikina stará matka sa postavila na odpor. Aby Moniku odradila, prestala jej variť a nekupovala jej žiadne oblečenie. Keď Monika rozprávala o Biblii, bila ju a ustavične ju sledovala, aby jej zabránila študovať so svedkami. Ale Monika študovala sama v stodole a cestou do školy.

Keď skončila strednú školu, plánovala vstúpiť do priekopníckej služby a chcela slúžiť tam, kde treba viac priekopníkov. Chcela sa dostať preč zo svojho rodného mesta a tak ďaleko, ako by len bolo možné od svojej starej matky odporkyne. Aká bola skľúčená, keď krajský dozorca povedal, že jej obvodom bude veľmi pravdepodobne rodné mesto! Spomína: „Snažila som sa, aby nevidel, ako sa cítim, ale odišla som so sklonenou hlavou, aby som si všetko ešte raz premyslela. Svojej budúcej partnerke v službe som povedala: ‚Vieš, myslím, že sa správam ako Jonáš. Ale Jonáš napokon do Ninive išiel. A tak aj ja pôjdem tam, kam som bola poslaná, ak je to Jehovova vôľa.‘“ Prešli štyri roky a Monika teraz hovorí: „Vidím, aké bolo múdre poslúchnuť Jehovovo usmernenie. Hlavným problémom bol môj negatívny postoj. Teraz prežívam veľa radosti, lebo v jednom mesiaci som mohla viesť až 24 biblických štúdií. A vďaka Jehovovi, zaviedla som štúdium aj s mojou starou matkou, ktorá predtým tak odporovala.“

 Severná, Stredná a Južná Amerika

V Mexiku prebieha vo veľkom rozsahu exodus z Veľkého Babylona. Tisíce ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti reagujú na naliehavú výzvu Biblie: „Vyjdite z neho, ľud môj, ak nechcete mať s ním účasť na jeho hriechoch.“ ​(Zjav. 18:4) Väčšina týchto ľudí opúšťa katolícku cirkev. V roku 1995 aktívne slúžil Jehovovi v Mexiku vrcholný počet 443 640 zvestovateľov. Veľa ďalších sa k nim chce pripojiť, ako to naznačuje 569 842 domácich biblických štúdií a 33 077 tých, ktorí sa v tomto služobnom roku dali pokrstiť ponorením do vody.

Niektorí, čo už nechcú byť stotožňovaní s Veľkým Babylonom, sú mladí ľudia. Svedkovia v Chile išli do Requinoy, odľahlej časti svojho obvodu, kam sa možno dostať iba po dlhom pochode po prašnej ceste. Keď sa blížili k jednému domu, vyšla im v ústrety staršia žena, aby ich privítala. „Aké je to milé, že ste nám vyšli v ústrety a privítali nás,“  povedali svedkovia. „Urobila som to preto, aby som splnila sľub, ktorý som dala svojmu vnukovi, čo prednedávnom zomrel.“ Vždy, keď jej vnuk, ktorý mal iba 12 rokov, zbadal prichádzať svedkov, bežal k nej a povedal: „Stará mama, prichádzajú los de la Biblia [biblickí ľudia].“ A vypýtal si peniaze na časopisy. „Zakaždým si ich prečítal,“ spomínala, „ale najviac sa mu páčila červená kniha s obrázkami raja [Môžeš žiť navždy v pozemskom raji]. Obyčajne mi ju čítal a učil ma, pretože ja neviem čítať. Pred troma týždňami z neznámych príčin ochorel. Robili sme všetko možné, aby sme mu pomohli, ale lekári ho poslali domov, aby strávil svoje posledné hodiny s nami. Zomieral.“

Keď bola rodina okolo jeho postele, zavrel oči. Žena pokračovala: „Mysleli sme si, že je mŕtvy, a plakali sme od žiaľu, keď náhle otvoril oči a povedal nám: ‚Mamička, stará mama, povedzte mi, že už nie som katolík. Nie som, však?‘ ‚Nie, nie si,‘ povedali sme. ‚Nie som,‘ pokračoval, ‚pretože som jedným z tých, čo prichádzajú po ceste, los de la Biblia, a budem žiť v Raji.‘ Potom vzal svoju červenú knižku a ukázal nám obrázky. Obrátil sa ku mne a povedal: ‚Stará mama, sľúb mi, že zakaždým, keď uvidíš prichádzať po ceste los de la Biblia, vyjdeš von a privítaš ich namiesto mňa.‘ Sľúbila som mu to. Potom povedal: ‚Nie som katolík, som jeden z los de la Biblia a budem žiť v Raji.‘ A s tým zomrel. Preto som vám vyšla v ústrety, keď som vás videla prichádzať po ceste.“ Brat ju utešil textami o vzkriesení. Dúfame, že tejto rodine bude možné pomôcť, aby získala pevnú vieru, a keď Jehova dovolí, budú môcť žiť so svojím vnukom v Raji.

Práve tak ako musia starší ľudia dokazovať svoju vernosť Jehovovi, aj od mladých sa často vyžaduje, aby dokázali svoju vieru tvárou v tvár odporu. Štrnásťročný Michael  v Kostarike študoval Bibliu iba štyri mesiace, keď stredná škola, ktorú navštevoval, vyžadovala, aby sa zúčastnil na ceremóniách, o ktorých si myslel, že sú v rozpore s tým, čo sa naučil z Biblie. Hoci ešte nebol pokrstený, zaujal pevný postoj a spolu s ďalšími šiestimi spolužiakmi svedkami bol vylúčený zo školy. Michaela čakali ešte ďalšie skúšky. Jeho otec mu dal ultimátum: „Buď sa vzdáš toho náboženstva, alebo ťa ako syna viac nepoznám.“ Pri inej príležitosti ho otec zaviezol do mesta, zaparkoval auto a ukázal mu aktovku, hovoriac: „Pozri, syn môj, v tejto aktovke je 8500 dolárov. Všetky budú tvoje, ak sa vzdáš ich viery a vrátiš sa k nášmu náboženstvu.“ Keď Michael odmietol, otec ho udrel rukou po tvári. Potom ho vzal do katolíckeho kostola a kričal, že si má kľaknúť pred pannou Máriou a prežehnať sa. Ak odmietne, bude kruto potrestaný. Chlapec odpovedal, že i keď má svojich rodičov rešpektovať, jeho výlučná oddanosť patrí Jehovovi. Otec odpovedal, že nevie, kto je Jehova a okrem toho Jehova nie je preňho autoritou. Potom otec dva roky odmietal Michaela navštíviť! Ale po rokoch, krátko pred svojou smrťou, vyhľadal Michaela a požiadal ho, aby mu čítal Bibliu. Poprosil Michaela, aby mu odpustil, povzbudil ho, aby ďalej slúžil Jehovovi, a požiadal o biblické štúdium.

Istá žena v Ciudad de Panamá v Paname počúvala, keď sa u nej doma zastavili Jehovovi svedkovia. Vzala si časopis a pozvala ich, aby prišli opäť. Prečo? Nikdy nezabudla, že keď bola učiteľkou v hornatej časti krajiny, mala v triede niekoľko detí Jehovových svedkov. Nikdy sa nezúčastňovali na vlasteneckých ceremóniách napriek nátlaku, ktorý na nich vyvíjala. Jedného dňa mali deti na obed makaróny s omáčkou, v ktorej boli kúsky kurčiat, no tie boli pred varením uškrtené. Deti odmietli jesť, i keď naliehala, aby si vybrali makaróny a omáčku nechali tak. Vysvetlili, že Biblia  zakazuje jesť krv. (Sk. 15:28, 29) Nestotožňovala sa s ich názorom, no nemohla si pomôcť — zapôsobilo to na ňu. Nikdy predtým nepoznala nikoho, kto by prejavil takú rýdzosť v náboženskom presvedčení. Keď ju teda po rokoch navštívili Jehovovi svedkovia, pozvala ich, aby prišli opäť, aby sa mohla dozvedieť viac o podstate ich presvedčenia. Začalo sa biblické štúdium a žena začala chodiť na všetky zhromaždenia. Teraz ona, jej manžel a tri deti slúžia Jehovovi, a to pre vynikajúci príklad mladých svedkov v jej bývalej škole.

Žena v Salvádore, ktorá obdivovala Jehovových svedkov, sa opýtala Omara, či by študoval s jej šesťročným synom. Omar súhlasil. Keď prišiel na štúdium, bol prekvapený. Chlapček Mario vstal ráno veľmi zavčasu a okúpal sa. Bol už oblečený a čakal, kedy brat príde. Štúdium sa začalo s knihou Moja kniha biblických príbehov. Chlapcova matka počúvala, pričom sa venovala šitiu. Povedala, že má záujem iba o to, aby bol jej syn taký vzdelaný ako deti Jehovových svedkov. Brat si vyžiadal jej súhlas, aby mohol brať malého Maria na zhromaždenia a napokon aj na zjazdy. Chlapec robil pokroky a Omar mu pomáhal, aby si ako svoj dlhodobý cieľ stanovil službu celým časom. Časom súhlasila s biblickým štúdiom aj matka a bola pokrstená. Mariov mladší brat sa stal zvestovateľom a Mariov otec dnes chodí občas na zhromaždenia. A Mario? Je pravidelným priekopníkom. Aký je Omar šťastný, že súhlasil a študoval s chlapcom, ktorý mal iba šesť rokov!

Pohotové používanie Biblie môže vyvolať znamenitú odozvu u ľudí s úprimným srdcom, ako ukazuje nasledovná skúsenosť z Jamajky: „Predstavili mi mladú ženu, ktorá povedala, že má množstvo otázok a chce na ne odpoveď. Dohodli sme si rozhovor. Keď sme sa stretli prvý raz, povedala, že nechce študovať žiadnu z našich publikácií a nechce  ani, aby sme ju pozývali na nejaké zhromaždenia. Chcela, aby sme jej na otázky odpovedali z Biblie. Väčšina jej otázok sa týkala sabatu a náuk Jehovových svedkov. Používali sme iba Bibliu — Preklad kráľa Jakuba. Zakaždým, keď si ako odpoveď na svoju otázku prečítala text z Biblie, čudovala sa, aké sú biblické odpovede jasné a rozumné. Takto sme pokračovali tri týždne. Na ďalšej návšteve už nemala viac otázok, tak som sa jej opýtala: ‚Čo teraz?‘ Povedala, že teraz by rada ‚začala študovať tú červenú knihu‘, to znamená knihu Žiť navždy. Vybrala si 22. kapitolu ‚Podľa čoho poznáme pravé náboženstvo?‘ Po preštudovaní tejto kapitoly sme začali od 1. kapitoly. Potom sa opýtala, kedy mávame zhromaždenia. Začala chodiť na všetky; keď jej v tom prekážalo zamestnanie, dala výpoveď. Už po niekoľkých mesiacoch štúdia sa zapísala do teokratickej školy kazateľskej služby a stala sa nepokrstenou zvestovateľkou.“

Jeden krajský dozorca v Bolívii mal medzi návštevami malých izolovaných skupín voľný deň, a tak ho využil na zvestovateľskú službu so zborom, v ktorého obvode bol ubytovaný. Bol zvedavý, kto sa bude o skupinu starať. Vedúci skupiny prišiel aj s ďalším bratom. Brat, ktorý skupinu viedol, mal hodinky oznamujúce čas, a keď sa ozval signál, že je 8.15, požiadal, aby niekto prečítal denný text. Nasledovali voľné komentáre a potom brat ukončil rozbor vlastným krátkym komentárom. Po modlitbe určil dvojice na spoluprácu v službe, pričom zaradil aj sestru, ktorá tam nebola. „Aké zvláštne!“ pomyslel si krajský dozorca. O chvíľu boli v obvode a vedúci sa opýtal: „Kde presne sme a ktorým smerom som obrátený tvárou?“ Vtedy si krajský dozorca uvedomil, že brat je nevidiaci. Keď sa brat zorientoval, začal s prideľovaním častí obvodu jednotlivým dvojiciam. A v polovici dopoludnia dokonca zariadil, aby si dvojice vymenili partnerov. Aký znamenitý príklad ochoty dať  sa používať Jehovom a dôverovať mu, že nahradí akýkoľvek nedostatok! Keď krajský dozorca hovoril miestnym starším, aké povzbudzujúce bolo vidieť brata slúžiť týmto spôsobom, odpovedali: „Áno, a ten brat nikdy nesklame ani nás, ani svoju skupinu.“

V Nikarague je ešte nepridelené územie a Jehova vzbudzuje ochotných pracovníkov, aby sa postarali o duchovnú žatvu. Počas štvormesačnej kampane bolo 100 dočasných zvláštnych priekopníkov, obetavých mladých bratov a sestier, vyslaných celkove na 22 miest. Aké výsledky dosiahli? Oznámili, že na Pamätnej slávnosti bolo dovedna 2674 prítomných. Výsledkom ich úsilia je založenie piatich nových izolovaných skupín. Okrem toho prišli bratia a sestry, slobodní i manželské dvojice, z Anglicka, Guatemaly, Kanady, Kostariky, Nemecka, Portorika, zo Spojených štátov a zo Španielska, aby slúžili v Nikarague ako priekopníci. Spoločne s misionármi, ktorí sem boli vyslaní počas tohto roku, robia vynikajúcu prácu.

V Nikarague nie je ťažké začať štúdium. Cestou na zhromaždenie pristúpil k misionárovi muž, ktorý sa najprv opýtal, či je to skupina Jehovových svedkov. Potom povedal, že by rád študoval Bibliu. Keď ho navštívili, spomínal na svoje zážitky z vojny v Nikarague. Pri jednej príležitosti dostal príkaz uväzniť nejakých svedkov, ale prijali ho tak pohostinne, že nebol schopný tento príkaz splniť. No teraz bol veľmi rozrušený. Cez vojnu sa zúčastnil na masovom vraždení. Môže mu Boh odpustiť? Na zodpovedanie tejto otázky bol použitý text z Izaiáša 1:15–18, na čo tento muž od vďačnosti a úľavy prepukol v plač. Ihneď sa začalo štúdium. Keď si uvedomil, že ak sa chce páčiť Bohu, musí opustiť svoju priateľku a vrátiť sa k manželke, okamžite zareagoval: „Chcem slúžiť Jehovovi na 100 percent, nie na 80 percent.“

 Nenávidení svetom, ale známi svojou láskou

Posledný večer pred svojou smrťou povedal Ježiš Kristus svojim apoštolom: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ Neskôr dodal: „Keby ste boli časťou sveta, svet by mal rád to, čo je jeho. Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ ​(Ján 13:35; 15:19) Svet nenávidí dnešných Jehovových svedkov podobne ako Ježiša; sú však dobre známi svojou láskou.

Zlé zaobchádzanie však často skôr pomôže šíreniu dobrého posolstva než naopak. Nezaujatí ľudia sú niekedy podnietení hovoriť v prospech svedkov. Niektorí sa k nim dokonca pripoja v uctievaní Jehovu.

Keď jeden starší navštívil skupinu zvestovateľov v kaukazských horách, dom, v ktorom sa zhromaždili, bol dve hodiny obkľúčený nepriateľským davom, ktorý žiadal,  aby sa starší aj ostatní bratia v skupine vzdali. Zasiahla však polícia. Na policajnej stanici bratia využili príležitosť a vydali svedectvo. To vzbudilo záujem policajného náčelníka. Teraz spoločne s rodinou pravidelne študuje Bibliu s Jehovovými svedkami.

Dva týždne pred zjazdom, ktorý sa mal začať v Irkutsku v Rusku, navštívili dvaja kňazi správcu štadióna a žiadali, aby bol zjazd odvolaný. Správca sa opýtal na dôvod. Ich odpoveď: „Jehovovi svedkovia sú falošným náboženstvom. Nie sú to kresťania.“ Správca odpovedal: „Nie je mojou vecou skúmať, ktoré náboženstvo je pravé a ktoré nie. Posudzujem ľudí podľa ich skutkov, nie podľa ich viery. Spolupracujem s Jehovovými svedkami už štyri roky a som presvedčený, že sú tými najlepšími ľuďmi. Vďaka im a ich práci je štadión vo vynikajúcom stave. Keby nebolo ich, štadión by pravdepodobne nebol v prevádzke a ja by som nebol jeho správcom. Čo sa týka ich metód, majú na to právo, ale kto vám bráni v tom, aby ste robili to isté? Prečo si vy neprenajmete štadión a nepritiahnete ľudí tým istým spôsobom?“ Táto odpoveď kňazov rozzúrila a vyhrážali sa mu. Ale správca jednoducho povedal, že prinajmenšom nateraz nie sú to kňazi, kto spravuje štadión, ale on.

Hoci Jehovovi svedkovia, ako Ježiš predpovedal, sú „predmetom nenávisti všetkých národov“, sú tiež dobre známi svojou neobyčajnou láskou. (Mat. 24:9) Táto nesebecká láska je hneď zjavná, keď sa Jehovovi svedkovia podieľajú na budovaní teokratických stavieb. Jedna z takých stavieb sa nachádza v meste Solnečnoje v Rusku, kde sa pripravujú kancelárie a ďalšie priestory Bételu, ktoré sa budú využívať v súvislosti s kázaním dobrého posolstva  v Rusku. Na mieste stavby je 530 bratov a sestier z 30 krajín. Akého znamenitého ducha prejavujú! Mnohí si vzali dovolenku, aby mohli prísť a pomáhať. Iní sa vzdali svetského zamestnania alebo predali svoj dom, aby tu mohli slúžiť dlhší čas. Ich hlboký záujem o ruských ľudí sa odzrkadľuje aj v horlivosti mnohých týchto pracovníkov, ktorí sa po skončení práce usilovne učia ruský jazyk.

Podobná láskyplná pomoc smerovala aj do iných krajín. Dňa 8. júna 1995 cestovalo 100 nórskych svedkov na vlastné náklady na Island, aby tam svojim bratom pomohli pri súčasnej výstavbe dvoch sál Kráľovstva, jednej v Keflavíku a druhej v Selfosse.

U niektorých bývalých odporcov nastal obrat. Napríklad jedného dňa bola mladá sestra na Ukrajine v službe z domu do domu a stretla staršieho muža, ktorý sa jej vyhrážal, že ak príde opäť, ublíži jej. Naša sestra ho požiadala, aby prijal brožúru, a sľúbila, že ho už viac nebude obťažovať. Stratila však svoj záznam, ktorému domu sa má vyhnúť, a neskôr neúmyselne zazvonila pri jeho dverách. Keď videla, kto jej otvoril dvere, dostala strach. Modlila sa k Jehovovi. Bol to ten muž a hovoril: „Slečna, prečítal som si vašu brožúru a zmenil som názor. Rád by som začal študovať Bibliu.“

Návštevníci našich zjazdov hneď spozorujú, aký duch panuje medzi Jehovovým ľudom. Jeden úradník, ktorý bol zodpovedný za miesto zjazdu vo Svazijsku, s úžasom pozoroval, ako po skončení zjazdu stovky bratov a sestier pomáhajú pri demontáži a pri upratovaní štadióna. Jeho názor sa úplne zmenil. Ako povedal, „ženy, muži, bieli a čierni, i mladí, všetci harmonicky a šťastne  spolupracovali, aby za niekoľko hodín štadión vyčistili... Uvítali by sme, keby ste použili tieto priestory každý týždeň, ak by ste chceli.“

Láska podnecuje Jehovov ľud k aktivite aj v časoch hospodárskej tiesne. (1. Jána 3:17, 18) Údolie Dande v severovýchodnej časti Zimbabwe bolo tento rok vážne postihnuté suchom. Keď boli ostatné zbory v krajine informované o situácii, vynikajúco zareagovali. Bratia darovali vrecia kukurice, ako i oblečenie a peniaze. Ďalší dali k dispozícii svoje nákladné autá na odvezenie tejto núdzovej pomoci. Keď tím s núdzovou pomocou prišiel do vzdialeného zboru, našiel manželov, ktorí naposledy jedli pred dvoma dňami. Manželka je svedkyňou, jej manžel, ktorý bol chorý, je neveriaci. Stratil už všetku nádej, no naša drahá sestra vyjadrila presvedčenie, že jej Boh Jehova im zaobstará jedlo. Keď prišli naši bratia, od radosti plakala.

Ohrozenie hrádzí v Holandsku si vynútilo evakuáciu desiatich zborov. Okolité zbory ihneď zareagovali. Telefonáty z celej krajiny ponúkali ubytovanie; bolo ich viac ako dosť. Neskôr, keď sa bratia vrátili do svojich domovov, zruční bratia z našich regionálnych stavebných výborov a ďalší dobrovoľníci pomáhali opäť inštalovať nábytok, kuchynské vybavenie a tak ďalej. V tomto roku boli v spolupráci s bratmi z niekoľkých krajín opäť dopravené zásoby núdzovej pomoci aj našim bratom do Bosny zmietanej vojnou.

Toto všetko poskytuje konkrétny doklad, že sme „harmonicky spojení v láske“. (Kol. 2:2) Aké je vynikajúce byť časťou medzinárodnej rodiny pozostávajúcej z ľudí, ktorí sa skutočne vzájomne milujú!