Maďarsko

DVADSIATY piaty júl 1991 bol pre dielo Kráľovstva v Maďarsku radostným dňom. Bol to dátum príchodu prvého misionára vyškoleného spoločnosťou Watch Tower, ktorý bol pridelený slúžiť v Maďarsku. László Sárközy s manželkou Karen pristáli o 13.03 na letisku Ferihegy na juhu Budapešti. Prileteli z Toronta (Kanada), kde brat slúžil po absolvovaní školy služobného vzdelávania. Pre brata Sárközyho to bol návrat domov po viac ako 27 rokoch.

Dnešné Maďarsko je krajina s viac ako 10 miliónmi obyvateľov, ktorá leží na juhu strednej Európy. Vyše 95 percent obyvateľstva má maďarský pôvod a približne dve tretiny sú zaregistrované ako rímskokatolíci. Korene katolicizmu v tejto krajine siahajú viac ako tisíc rokov do minulosti. Krátko po zavedení rímskokatolicizmu bol István (Štefan) korunovaný za kráľa pápežom Silvestrom II. Nato Maďarsko prijalo titul Regnum Marianum (Ríša [Panny] Márie).

No nie každý v Maďarsku je rímskokatolík. Prvú kompletnú Bibliu vydanú v maďarčine v roku 1590  preložil protestant, Gáspár Károli. Tento veľakrát revidovaný preklad, ktorý obsahuje Božie meno, je momentálne najpoužívanejšou maďarskou Bibliou. Prítomnosť a vplyv nekatolíkov uznala vláda v roku 1868, keď vstúpil do platnosti zákon, ktorý umožňoval jednotlivcom slobodne sa rozhodnúť v otázke náboženského vzdelávania. V roku 1989 rozšírila maďarská vláda toto právo aj na Jehovových svedkov. Tak mohli byť do krajiny vyslaní misionári Jehovových svedkov. Avšak činnosť Jehovových svedkov rozhodne nie je pre maďarský ľud niečím novým.

Biblická pravda sa šíri v Maďarsku

Deväťdesiattri rokov pred príchodom Lászlóa a Karen Sárközyovcov uverejnila Sionská Strážna veža (vo vydaní z 15. mája 1898) nasledovný oznam o jednom bratovi v Kanade: „Lúčime sa s jedným drahým bratom, ktorý je na odchode do svojej rodnej krajiny, do Maďarska, aby rozprával dobrú zvesť svojim krajanom. Keďže bol roky profesorom na školách vo svojej rodnej krajine, je vzdelaný v latinčine a nemčine i v maďarčine, a my dúfame, že Pán ho môže použiť na nájdenie a zapečatenie niektorých vyvolených.“

Jeho činnosť očividne priniesla výsledky. O päť rokov neskôr, keď Charles Taze Russell a jeho cestujúci spoločníci navštívili Zürich, stretli tu medzi inými aj dvoch spoluveriacich z Maďarska. Okrem toho, niekoľko listov od maďarských bratov uverejnených v nemeckom vydaní Sionskej Strážnej veže v roku 1905 ukazuje, že niektorí dostávali biblickú literatúru cez Nemecko.

V roku 1908 sa Andrásné Benedeková — pokorná Maďarka, ktorá sa stala Bádateľkou Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia — vrátila do Hajdúböszörménya vo východnom Maďarsku, aby sa s druhými podelila o dobré posolstvo, ktoré sa dozvedela z Božieho Slova.  O štyri roky neskôr sa zo Spojených štátov vrátili ďalší dvaja Bádatelia Biblie. Pravdu o Bohu a o jeho predsavzatiach sa dozvedeli tak, že navštívili niektoré verejné prednášky brata Russella. Brat Russell mal po takýchto programoch vo zvyku prísť za poslucháčmi, ktorých už videl na prednáškach viackrát. Pýtal sa ich: „Odkiaľ ste? Akej ste národnosti? Chceli by ste sa vrátiť k svojim príbuzným a podeliť sa s nimi o pravdu?“

Jeden z týchto dvoch Bádateľov Biblie, Károly Szabó, sa vrátil do mesta Marosvásárhely (dnes Tîrgu-Mureş, Rumunsko), ktoré vtedy patrilo k Maďarsku. Druhý brat, József Kiss, najprv spolupracoval s bratom Szabóom na rozširovaní literatúry v tom okolí a potom sa vrátil do svojho domovského mesta Abara (dnes Oborín, Slovensko). Ich činnosť priniesla výsledky, lebo rodina brata Szabóa prijala pravdu a neskôr aj ďalší ľudia v tej oblasti zaujali postoj na strane pravdy a pripojili sa ku kázaniu dobrého posolstva.

Maďarské pole v Severnej Amerike

Andrásné Benedeková, Károly Szabó, József Kiss a profesor z Kanady sú len niekoľkí z mnohých tých, čo spoznali pravdu v Severnej Amerike a vrátili sa do Maďarska, aby kázali dobré posolstvo. To, že sa toľkí vrátili späť do svojej domovskej krajiny, svedčí o tom, že maďarské pole v Amerike bolo dobre prepracovávané.

Aj Strážna veža z 15. augusta 1909 pripomenula bratom, že „vo všetkých hlavných mestách východných a stredných štátov [Ameriky] tisíce ľudí hovorí po maďarsky“. Preto boli bratia povzbudení, aby si objednávali a zadarmo rozširovali maďarské vydanie traktátov s názvom Kazateľnica národov. Koncom ďalšieho roku už bolo v Spojených štátoch, Kanade a Mexiku v obehu asi 38 000 výtlačkov. K ďalšej maďarskej literatúre vydávanej  v nasledujúcich rokoch patrili Štúdie Písiem, Scenár Fotodrámy Stvorenie, Strážna veža, Zlatý vek a brožúrka Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú. Neskôr Spoločnosť používala na šírenie dobrého posolstva rozhlasové programy v maďarčine. V roku 1930 vysielalo päť staníc 27 maďarských programov.

Prekonávanie prekážok v Maďarsku

Brat Russell dúfal, že v rámci svojej prednáškovej cesty po Európe v roku 1911, keď navštívil najmenej desať krajín, bude môcť v Budapešti hovoriť na námet „Sionizmus v proroctvách“. Avšak jeden židovský rabín z New Yorku, ktorý prudko odporoval dielu brata Russella, ovplyvnil svojich spoločníkov v Rakúsko-Uhorsku, aby prekazili plány na toto zhromaždenie.

Neskôr Károly Szabó napísal bratovi Russellovi: „Dielo v Maďarsku je oveľa náročnejšie ako v Amerike, lebo okrem niekoľkých výnimiek sú naši priatelia veľmi chudobní a dielo sa musí vykonávať v oveľa menšom meradle... V súčasnosti je tu štyridsaťdva malých tried v rôznych krajoch... Jedenásteho a dvanásteho mája sme mali malý zjazd, na ktorom bolo prítomných asi 100 ľudí...

Pastori a kňazi rôznych denominácií sa snažia zastaviť naše dielo prostredníctvom zákona. Privliekli nás pred súd. Zatiaľ sa nám podarilo obhájiť našu činnosť.“

Pravda sa dostáva do hlavného mesta

Pred prvou svetovou vojnou jeden čistič ulíc v Budapešti našiel pod smeťami, ktoré išiel vyhodiť, nejaký traktát Bádateľov Biblie. Na traktáte bola adresa z Marosvásárhelya. Ukázal traktát manželke a tá si ho s veľkou radosťou a záujmom prečítala. Ihneď napísala na uvedenú adresu a požiadala o ďalšiu literatúru. Literatúru jej poslali a neskôr ju niekto osobne navštívil.

 Viedlo to k tomu, že čoskoro vznikla malá študijná skupina, a táto žena, pani Horváthová, ponúkla svoj dom na skupinové zhromaždenia. Toto miesto na námestí Tisza Kálmán (teraz námestie Köztársaság) bolo prvým miestom, ktoré Bádatelia Biblie v Budapešti používali na svoje zhromaždenia. Keď sestra Horváthová v roku 1923 zomrela, jej byt bratia ďalej používali ako miesto zhromaždení a dočasne slúžil aj ako kancelária.

Kiss a Szabó uväznení

Vďaka tomu, že Jehova požehnal horlivosť brata Kissa, Szabóa a ďalších, boli v čase, keď vypukla prvá svetová vojna, študijné skupinky už v rôznych mestách mimo hlavného mesta — v Hajdúböszörményi, Bagaméri a Balmazújvárosi na východe Maďarska a v Nagyvisnyó na severe Maďarska. Skupina nebola už len v Marosvásárhelyi, ale aj v Kolozsvári (Kluž). Obidve mestá patria dnes k Rumunsku.

Duchovenstvo bolo rozhnevané horlivou činnosťou bratov Kissa a Szabóa a podnecovalo vládu, aby proti nim zakročila. Obidvaja boli zatknutí a odsúdení na päť rokov väzenia. Avšak počas revolúcie v roku 1919 boli prepustení a ihneď začali budovať spojenie medzi zbormi. To však bolo sťažené v roku 1920 Trianonskou zmluvou, ktorá oklieštila Maďarsko o veľkú časť územia a pridelila ju okolitým krajinám.

Povojnová činnosť organizovaná z Klužu

Po svetovej vojne sa do Maďarska vrátili ďalší, ktorí spoznali biblickú pravdu v Spojených štátoch. Medzi nimi boli József a Bálint Soósovci, telesní bratia, ktorí boli pokrstení v roku 1918. Po príchode do svojej domovskej krajiny v roku 1919 začali pomocou publikácií Spoločnosti rýchlo šíriť dobré posolstvo. Jehova zjavne žehnal ich úsiliu.  V Tiszaeszlári vznikol zbor a potom rýchlo vyrástli ďalšie zbory aj v susedných dedinách.

Rok po príchode bratov Soósovcov do Maďarska poslala Spoločnosť do Rumunska Jacoba B. Simu. Niekoľko dní po príchode do Klužu sa stretol s bratom Károlyom Szabóom a potom s Józsefom Kissom, aby reorganizovali dielo v Maďarsku i v Rumunsku. Hľadali vhodné miesto pre kanceláriu. Kázanie dobrého posolstva v Rumunsku, Maďarsku, Bulharsku, Juhoslávii a v Albánsku sa dostalo pod dohľad tejto kancelárie.

Keďže v Kluži nebolo možné nájsť vyhovujúce priestory pre kanceláriu odbočky, Spoločnosť tam v roku 1924 začala s výstavbou kancelárie a tlačiarne. Koncom toho roku Strážna veža priniesla správu: „Tlačiareň Spoločnosti v Kluži v tomto roku vyrobila 226 075 viazaných kníh a 129 952 kníh bolo rozšírených. Okrem toho bolo v každom z dvoch jazykov [rumunskom a maďarskom] rozšírených viac než 175 000 výtlačkov Strážnej veže a Zlatého veku.“

Svetskí pozorovatelia žasli nad tým, čo sa dialo. Časopis Az Út (Cesta) uviedol: „V súčasnosti [1924] nie je v Rumunsku nijaká iná tlačiareň s takým moderným vybavením... V porovnaní s distribučnou činnosťou [Bádateľov Biblie]... je tá naša ako lilipután.“

Láskavý, odvážny a nenávidený

Ale pokrok v šírení posolstva o Kráľovstve v samotnom Maďarsku nečakal, kým bola tlačiareň v Rumunsku pripravená začať pracovať. V roku 1922 sa v Maďarsku zišlo na pripomienku Pánovej smrti 160 osôb. V tom istom roku boli pod vedením Spoločnosti urobené opatrenia na vytlačenie 200 000 výtlačkov rezolúcie Výzva vodcom sveta a bratia oficiálne dostali jeden deň na jej rozširovanie. Mnoho  verejných úradov a vysokých úradníkov dostalo výtlačky poštou.

György Kiss bol jedným z tých, ktorí v tom období dávali znamenitý príklad svojim maďarským bratom. Bol to šľachetný, láskavý, odvážny muž. Počas prvej svetovej vojny bol za svoj neutrálny postoj odsúdený na smrť, ale neskôr bol jeho trest zmiernený na doživotné väzenie a po vojne bol prepustený na slobodu. Pridané roky života využil dobre a pomohol založiť mnoho zborov. Slúžil aj ako pútnik, cestujúci rečník Bádateľov Biblie.

Brata Kissa za jeho nebojácnu a úspešnú činnosť nenávidelo najmä duchovenstvo a štátna polícia. Hoci bol často zatýkaný a týraný, bolo ťažké ho odsúdiť, lebo dobre poznal zákon a šikovne sa bránil proti obžalobám. Bratia ho veľmi prosili, aby bol opatrnejší, ale on ďalej cestoval po krajine, navštevoval zbory a snažil sa druhých duchovne posilňovať. Bol dobrým príkladom, ktorý zodpovedal Pavlovým slovám: „Ku všetkým jemný, spôsobilý vyučovať... s miernosťou poúča tých, čo nie sú priaznivo naklonení.“ — 2. Tim. 2:24, 25.

Dňa 20. júla 1931 ho bratia čakali v rozkvitajúcom zbore v Debrecíne pri rumunských hraniciach, ale tam nikdy neprišiel. Dospeli k záveru, že ho odstránili jeho nepriatelia a že ,išiel domov‘, za svojou nebeskou odmenou. — Ján 14:2.

Ďalší zo Spojených štátov

V dvadsiatych rokoch sa ďalší ľudia, ktorí sa stali Bádateľmi Biblie v Spojených štátoch, vracali s evanjelizačným duchom do Maďarska. Medzi nimi bol aj János Varga, ktorý najprv prišiel do Hajdúszoboszló vo východnej časti Maďarska a neskôr slúžil ako pútnik, a tiež József Toldy, ktorý prišiel do Nagyvisnyó v severnom Maďarsku  a horlivo sa tu podieľal na evanjelizačnej práci.

János Dóber, ktorý spoznal pravdu, keď navštívil prednášku brata Russella v roku 1910, prišiel do západného Maďarska a s veľkou horlivosťou začal kázať v Zalaudvarnoku. Za veľmi  krátky čas vznikla skupina a pod jeho horlivým vedením táto skupina kázala vo všetkých okolitých mestách a dedinách. Brat však často narážal na silný odpor a boli chvíle, keď sa chcel vrátiť do Ameriky. Ale jeho manželka sa ho pýtala: „Drahý, prečo sme sa vrátili domov do Maďarska? Nie na to, aby sme kázali?“ A János znova nadobudol pokoj mysle.

Odpor zvnútra i zvonku

Ako kázanie dobrého posolstva prenikalo do ďalších oblastí a zvyšovala sa jeho intenzita, silnel i odpor. V roku 1925 vláda zrušila povolenie rozširovať literatúru Spoločnosti. Aby mohli byť bratia ďalej zásobovaní duchovným pokrmom, bolo nevyhnutné vydávať časopis Strážna veža v Kluži pod titulmi ako Kresťanský pútnik a Evanjelium, a tieto tituly sa periodicky menili.

Aj duchovenstvo zosilňovalo svoje akcie proti bratom. Napríklad Zoltán Nyisztor, katolícky kňaz, vydal brožúrku s názvom Milénisti alebo Bádatelia Biblie, v ktorej bolo uvedené: „Russellizmus je horší a ohavnejší ako červený boľševizmus, lebo... russellizmus maskuje volanie po anarchii odevom náboženstva; revolúcie, prenasledovanie cirkví a rozdrvenie či zničenie duchovenstva vykresľuje ako Boží plán.“

Cirkvi často vyprovokovali políciu k brutálnemu zaobchádzaniu s bratmi. Doklady takej brutality bolo možné vidieť v jazvách, ktoré mal na tele Károly Szabó, keď sa vrátil do Spojených štátov.

Okrem tohto prenasledovania vznikali vnútorné ťažkosti podnecované Satanom a jeho démonmi. V Kluži začal Jacob B. Sima sledovať sebecké ciele, stratil zo zreteľa kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve a chcel upriamiť pozornosť na seba. To viedlo k veľkému rozdeleniu.

 Krátko nato bola riadením diela v Maďarsku poverená kancelária spoločnosti Watch Tower v Magdeburgu (Nemecko) a tá požiadala Lajosa Szabóa, aby išiel do Budapešti pomôcť zorganizovať kazateľské dielo a prekladanie Strážnej veže. Potom sa maďarská Strážna veža tlačila v Magdeburgu pod názvom Časopis pre tých, ktorí veria v Kristovu krv.

Pomoc nemeckých bratov

V roku 1931 si Bádatelia Biblie na celom svete uvedomili, že vzhľadom na to, čo je jasne uvedené v Božom Slove, by bolo nanajvýš vhodné, aby boli známi ako Jehovovi svedkovia. (Iz. 43:10) Brožúrky Kráľovstvo, nádej sveta a Vysvetlenie, vydané v Maďarsku, rozoberali, prečo bolo prijaté meno Jehovovi svedkovia, a v súlade s týmto menom sústreďovali pozornosť na Jehovu a na jeho predsavzatie v spojitosti s jeho Kráľovstvom.

Ročenka 1933 uviedla: „Keď sa objavila brožúrka Kráľovstvo, bola to zvláštna príležitosť vydať hlavnému mestu Maďarska rozsiahle svedectvo. V určený čas tam prišlo 90 našich nemeckých priateľov a v priebehu piatich dní bolo rozšírených asi 125 000 brožúrok Kráľovstvo a 200 000 traktátov.“

Rozširovanie brožúrok Kráľovstvo bolo jednou z mnohých príležitostí, keď nemeckí svedkovia pomáhali svojim maďarským bratom. Keď v Nemecku prišiel k moci Hitler a začal prenasledovať Jehovových svedkov, mnoho bratov a sestier muselo opustiť Nemecko a niektorí sa presťahovali do Maďarska. Medzi nimi bol i Martin Pötzinger, ktorý už predtým strávil rok v Bulharsku a ktorý sa po rokoch stal členom vedúceho zboru, a Gertrud Mendeová, ktorá sa stala jeho manželkou.

Gerhard Zennig, ktorý bol tiež svedkom hovoriacim po nemecky, pracoval v tom čase s bratom Szabóom. Hoci brat  Zennig nebol fyzicky silný, zaobchádzali s ním brutálne, najmä istý policajný detektív menom Balázs. Aj na Heinricha Dwengera, ktorý bol poslaný priamo z kancelárie odbočky v Nemecku, spomínajú bratia v Budapešti s láskou. Svojou miernosťou, dobrotou a zrelými radami bol maďarským bratom veľkou pomocou. Nemeckí priekopníci ho volali „priekopnícky otec“, lebo sa o nich s láskou staral.

V tomto období začal mať fašizmus silný vplyv na Maďarsko. Nemeckí bratia boli nútení odísť a maďarskí bratia trpeli silnejúcim prenasledovaním. S mnohými z nich brutálne zaobchádzala polícia a potom boli odsúdení na dlhé obdobia do väzenia.

Obozretnosť pri zhromaždeniach

Koncom tridsiatych rokov sa mohli naše zhromaždenia uskutočňovať len tak, že sa konali potajomky a v malých skupinkách. Dostupnou literatúrou bola obvykle len jedna Strážna veža na zbor a tá kolovala medzi bratmi.

Ferenc Nagy z mesta Tiszavasvári spomína: „Štúdium Strážnej veže v tom čase sa nepodobalo štúdiám dnes. Keď prišli všetci, ktorých čakali, dvere zamkli. Niekedy sa úvaha o nejakom článku pretiahla až na šesť hodín. Mal som asi päť rokov a môj brat bol o rok mladší, ale radi sme sedávali na našich malých stoličkách a počúvali sme tieto dlhé štúdiá. Bolo to naozaj príjemné. Ešte stále si pamätám niektoré prorocké drámy. Spôsob, akým nás naši rodičia vychovávali, priniesol dobré výsledky.“

Etel Kecskemétiné, ktorá má dnes vyše osemdesiat rokov a stále verne slúži v Budapešti, si spomína, že v Tiszakaráde mávali bratia zhromaždenia na svojich poliach cez poludňajšie obedné prestávky. Keďže spoločne obrábali zem najprv jedného svedka a potom druhého, úradníci takýmto zhromaždeniam nemohli zabrániť. Na jeseň a cez zimu  sestry spoločne priadli a bratia sedávali spolu s nimi. Hoci polícia pátrala po ich činnosti, nedokázali ich zastaviť. Ak sa nenašli takéto príležitosti na stretnutie, zhromažďovali sa niekde skoro ráno alebo neskoro večer.

Vynachádzaví hlásatelia

Keď bolo kázanie pri dverách zakázané, svedkovia nachádzali iné spôsoby, ako sa podeliť o biblické pravdy. V tom čase boli prenosné gramofóny pomerne nové a nebol žiaden zákon, ktorý by ich zakazoval používať. Preto bratia vždy požiadali majiteľa domu o povolenie prehrať posolstvo na platni. Ak majiteľ domu súhlasil, prehrali mu nahrávku jednej z prednášok brata Rutherforda. Za tým účelom bratia vyrobili gramofónové nahrávky s prednáškami brata Rutherforda v maďarčine a používali prenosné gramofóny i prehrávacie prístroje s veľkými reproduktormi.

V súvislosti s týmito nahrávkami silných biblických posolstiev János Lakó, ktorý sa neskôr oženil s dcérou sestry Kecskemétiné, spomína: „Mal som to šťastie, že som jednu počul v Sátoraljaújhelyi. Jedna veta sa mi hlboko vryla do mysle: ,Monarchie, demokracie, aristokracie, fašizmus, komunizmus a nacizmus i všetky podobné snahy o vládu pominú v Armagedone a čoskoro sa na ne zabudne.‘ Žasli sme nad takým mocným predkladaním biblických právd. Táto prednáška, ktorá na mňa tak zapôsobila, znela v roku 1945 ako proroctvo.“

Ťažkosti pokračujú

Prenasledovanie pokračovalo so stále väčšou zúrivosťou. Jeden katolícky kňaz navštívil kanceláriu Spoločnosti v Budapešti, kde získal všetky informácie, aké len mohol, a nato sa v tlači rozpútala ohováračská kampaň. K tomu sa pripojili varovania z kazateľníc a z rozhlasu. Po celej krajine bola konfiškovaná literatúra a svedkovia boli kruto bití.  V Kisvárde bolo viacero svedkov vzatých na radnicu. Jedného za druhým privádzali do jednej miestnosti, kde ich neľudsky bili a mučili. Správu o tom priniesla Ročenka Jehovových svedkov 1938, ktorá sa pýtala: „‚Veľká noc‘, nedeľa veľkej procesie. Čo oslavovali v tento deň vzkriesenia? Vzkriesenie rímskej inkvizície?“

Keď duchovenstvo nemohlo donútiť niektorých úradníkov, aby splnili ich rozkazy, používalo iné prostriedky. Ročenka 1939 uviedla: „Našich priateľov často bijú a týrajú bezohľadní ľudia, ktorí sú na to navedení a často sú za to platení. Zistili sme, že niekde miestni duchovní odmenili každého takého človeka 10 kilogramami tabaku za to, že falošne obvinil Božie deti.“

 Mimo zákona

András Bartha, ktorý päť rokov pracoval v kancelárii Spoločnosti v Magdeburgu (Nemecko) a potom slúžil na území, ktoré bolo vtedy Československom, sa v roku 1938 ocitol na maďarskom území, lebo Maďarsko anektovalo časti Československa a Zakarpatskej Ukrajiny. Bratovi Barthovi bol ihneď zverený dozor nad dielom Spoločnosti v Maďarsku. Vtedy bola činnosť Jehovových svedkov pod nacistickým štátom v Nemecku už zakázaná. V Československu bolo zakázané zhromažďovať sa. Potom 13. decembra 1939 bola činnosť svedkov postavená mimo zákona aj v Maďarsku.

V tom istom roku boli v Maďarsku zriadené dva internačné tábory, jeden 30 kilometrov od Budapešti a druhý v meste Nagykanizsa na juhozápade Maďarska, 26 kilometrov od juhoslovanských hraníc. Tieto tábory boli onedlho plné ľudí, ktorí boli označení za nespoľahlivých — zločincov, komunistov a Jehovových svedkov, ktorí boli obvinení z toho, že sú hrozbou pre spoločnosť.

V tom istom čase vrchný veliteľ ústrednej polície v Budapešti zorganizoval detektívne komando, ktoré malo odhaliť „vedenie“ Jehovových svedkov a prešetriť činnosť tejto ilegálnej organizácie a jej styky so zahraničím. Nasledovalo zatýkanie, telesné i psychické týranie a väznenie.

Zastavilo toto všetko činnosť Jehovových svedkov v Maďarsku? Nie, ale bolo nutné, aby každý zvestovateľ dbal na Ježišovu radu, aby boli „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Mat. 10:16) Ročenka 1940 uvádza príklad, ako jedna priekopníčka prejavila obozretnosť. Na hlave i na pleciach nosila čierne šatky. Keď raz prepracovala jednu oblasť, videla, ako k nej prichádza jeden z obyvateľov s dvoma vojenskými policajtmi. Sestra  utiekla do nejakej bočnej uličky, vymenila si čierne šatky za šatky inej farby a pokojne vykročila v ústrety dvom vojenským policajtom. Tí sa jej opýtali, či nevidela nejakú ženu s čiernymi šatkami, a sestra odpovedala, že videla jednu ženu, ktorá sa očividne náhlila a bežala na opačnú stranu. Vojenskí policajti a ich špión sa rozbehli, aby ju chytili, zatiaľ čo svedkyňa pokojne odišla domov.

Iná verná priekopníčka neskôr spomínala, ako ju úrady pod tlakom duchovenstva dali zatknúť. Nejaký čas bola pod policajným dozorom a mala povinnosť dvakrát v mesiaci sa hlásiť na polícii. Ale hneď ako odišla z policajnej stanice, sadla na bicykel a išla do svojho obvodu kázať. Pre jej vytrvalosť vo vydávaní svedectva ju zatvorili — najprv na päť dní, potom na desať, pätnásť a na tridsať dní, dvakrát na štyridsať dní, potom na šesťdesiat, dvakrát na sto dní a napokon na osem rokov. Prečo? Lebo učila ľudí o Biblii. Tak ako apoštoli Ježiša Krista, aj ona poslúchala Boha ako vládcu viac než ľudí. — Sk. 5:29.

Keďže brat Bartha bol plne zamestnaný prekladateľskou prácou, v roku 1940 Spoločnosť poverila Jánosa Konráda, ktorý bol predtým zónovým služobníkom (krajským dozorcom), riadením diela v Maďarsku.

Ďalšie internačné tábory

V auguste 1940 zabralo Maďarsko časť Transylvánie (Rumunsko). Nasledujúci rok sa prenasledovanie v tejto oblasti zintenzívnilo. V Kluži (Transylvánia) bol zriadený ďalší internačný tábor a stovky bratov a sestier, mladých i starých, bolo vzatých do tohto tábora. Neskôr tam boli svedkovia vystavení veľkej brutalite, pretože sa nezriekli svojej viery a nevrátili sa k svojmu bývalému náboženstvu. Keď sa správy o tom dostali k svedkom mimo tábora, verní svedkovia po celej krajine sa zjednotene za  nich modlili. Krátko nato úradné vyšetrovanie v tábore v Kluži odhalilo korupciu, takže veliteľ i väčšina dozorcov boli presunutí a niektorí boli dokonca uväznení. To prinieslo našim bratom určitú úľavu a ďakovali za to Jehovovi.

Medzitým boli na juhozápade Maďarska, v tábore ležiacom pri Nagykanizsi, internované spolu manželské dvojice, zatiaľ čo o ich deti sa starali svedkovia, ktorí ešte boli doma. Vo všetkých týchto táboroch bol vyvíjaný tlak na Jehovov ľud. Ponúkali im slobodu, ak len podpíšu dokument, ktorým sa zriekajú svojej viery a sľubujú, že sa vzdajú akéhokoľvek spojenia s Jehovovými svedkami a vrátia sa k svojej bývalej viere uznanej štátom.

Jehovovi svedkovia sa ocitli v ešte nebezpečnejšej situácii 27. júna 1941, keď sa Maďarsko zapojilo do vojny proti Sovietskemu zväzu. To viedlo k mnohým skúškam spojeným s odmietnutím vojenskej služby.

 Služobník krajiny zatknutý

Detektívne komando, ktoré malo na starosti Jehovových svedkov, bolo stále aktívnejšie a podnikalo razie v domoch mnohých bratov. Brat Konrád dostával často predvolania, v jeho dome robili razie a týždenne dva razy mal povinnosť dostaviť sa na oddelenie ústrednej polície.

V novembri 1941 zhromaždil všetkých zónových služobníkov (krajských dozorcov) a povedal im, že onedlho bude určite zatknutý, a tak naznačil, že v prípade jeho zatknutia by mal na dielo dohliadať jeden zo zónových služobníkov, József Klinyecz.

Už nasledujúci mesiac, 15. decembra, bol brat Konrád zatknutý. Niekoľko dní ho nevýslovne barbarským spôsobom brutálne mučili v snahe prinútiť ho prezradiť mená zónových služobníkov a priekopníkov, ale bezúspešne. Napokon ho odovzdali okresnému prokurátorovi. Po tom všetkom bol odsúdený len na dva mesiace väzenia. Ale keď mu lehota vypršala, prepustený nebol. Namiesto toho bol premiestnený do koncentračného tábora v Kistarcsi s odôvodnením, že je hrozbou pre spoločnosť.

Dvaja služobníci krajiny

Medzitým v roku 1942 stredoeurópska kancelária vo Švajčiarsku oficiálne poverila Dénesa Faluvégiho dohľadom  nad dielom v Maďarsku. Hoci bol brat Faluvégi miernej povahy a bol poddajný, vedel podnietiť druhých vlastnou horlivosťou za pravdu. Predtým bol učiteľom v Transylvánii a významne sa podieľal na organizovaní diela v Rumunsku po prvej svetovej vojne.

Avšak brat Klinyecz, zónový služobník, ktorému brat Konrád dočasne zveril zodpovednosť za dielo v prípade svojho zatknutia, nebol rád, že toto poverenie dostal brat Faluvégi. Myslel si, že brat Faluvégi nie je schopný zvládnuť túto náročnú úlohu.

Brat Klinyecz bol vždy horlivým a odvážnym bratom, povahou skôr ráznejší než mierny. Bol horlivý vo zvestovateľskej službe a bratia v celej krajine ho dobre poznali a milovali ho. Tak sa stalo, že bratia sa rozdelili na dva tábory — jedna strana uznávala rozhodnutie Spoločnosti zveriť zodpovednosť bratovi Faluvégimu, druhá strana zas súhlasila s názorom brata Klinyecza, že v takých ťažkých časoch by zodpovednosť za dohľad mala byť v pevných rukách.

Niektoré zbory boli navštívené súčasne dvoma zónovými služobníkmi — jedného poslal brat Faluvégi, druhého brat Klinyecz. Žiaľ, v takých situáciách sa občas takíto dvaja zónoví služobníci namiesto povzbudzovania bratov navzájom škriepili. To pochopiteľne zarmucovalo verných bratov.

Stajňa dostihových koní v Alagu

V auguste 1942 sa úrady rozhodli skoncovať s Jehovovými svedkami v Maďarsku. S týmto cieľom pripravili desať zberných miest, kde zhromaždili svedkov, mužov a ženy, mladých i starých. Na tieto miesta boli vzatí dokonca aj tí, čo ešte neboli pokrstení, ale o ktorých sa vedelo, že majú kontakt s Jehovovými svedkami.

 Svedkovia z Budapešti a okolia boli vzatí do jednej stajne dostihových koní v Alagu. Na oboch stranách stajne bola pozdĺž vonkajších stien rozložená slama, na ktorej bratia a sestry v noci spávali. Ak sa chcel niekto v noci čo len prevrátiť na druhú stranu, musel mať na to formálne povolenie dozorcov. Cez deň boli nútení sedieť v rade na drevených laviciach čelom k múru, zatiaľ čo stráž sa prechádzala hore-dolu po stajni s prichystanými bajonetmi. Nebolo dovolené rozprávať sa.

Vedľa stajne bola menšia miestnosť, kde detektívi pod vedením Istvána a Antala Juhászovcov, dvoch telesných bratov, uskutočňovali „výsluchy“. Mučili bratov a používali pri tom také metódy, že niektoré sú príliš hanebné na to, aby sa o nich hovorilo.

Ani sestry neboli ušetrené. Jednej sestre vopchali do úst pančuchy, aby stlmili jej výkriky. Potom ju prinútili ľahnúť si čelom k zemi a jeden detektív sedel na nej a držal jej nohy, zatiaľ čo druhý ju nemilosrdne bil po podošvách. Údery a jej výkriky bolo zreteľne počuť v miestnosti, kde boli bratia.

„Súd“ v Alagu

„Výsluchy“ sa skončili na konci novembra. V tom mesiaci bola z tanečnej sály v jednej reštaurácii v Alagu urobená improvizovaná súdna sieň, kde súd pozostávajúci z generálneho štábu Heinricha Wertha riešil prípad 64 Jehovových svedkov. Keď vstupovali do tejto súdnej siene, videli literatúru, Biblie, písacie stroje, gramofóny a platne, ktoré boli skonfiškované pri domových prehliadkach.

Prípad bol otvorený bez toho, že by bol niekto z tých 64 obvinených vyšetrovaný vojenským prokurátorom alebo že by mohol aspoň hovoriť s advokátom, ktorého súd poveril obhajobou svedkov. Vyšetrovanie všetkých  obžalovaných trvalo len niekoľko hodín a svedkovia nedostali nijakú skutočnú príležitosť obhájiť sa. Jednej sestry sa opýtali, či je pripravená vziať do ruky zbraň. Odpovedala: „Som žena, takže nemusím vziať zbraň.“ Nato sa jej opýtali: „Vzali by ste do ruky zbraň, keby ste boli mužom?“ Odpovedala: „Na túto otázku odpoviem v deň, keď sa ním stanem!“

Neskôr boli vynesené rozsudky. Bratia Bartha, Faluvégi a Konrád mali byť obesení. Ďalší boli odsúdení na doživotné väzenie a ostatní boli odsúdení na dva až pätnásť rokov väzenia. V to isté popoludnie boli vzatí do vojenskej väznice na bulvári Margit v Budapešti. Traja bratia, ktorí boli odsúdení na smrť, očakávali, že budú každú minútu popravení, ale presne jeden mesiac po ich príchode do väznice prišiel za nimi advokát a informoval ich, že rozsudky smrti im boli zmiernené na doživotné väzenie.

Na ostatných deviatich zberných miestach sa pri vyšetrovaní používali podobné metódy ako v stajni v Alagu. Odsúdení bratia boli napokon presunutí do väznice vo Váci na severe krajiny.

S mníškami ako väzenskými dozorkyňami

Sestry boli internované obyčajne v Budapešti na ulici Conti v kontrarozviedkovej väznici. Tie, čo boli odsúdené na tri alebo viac rokov, boli presunuté do väznice pre ženy v Márianosztre (Naša Mária), dedine pri slovenských hraniciach, kde boli sestry strážené mníškami, ktoré s nimi zaobchádzali naozaj strašným spôsobom. Aj svedkyne, ktoré boli predtým v iných väzniciach, boli privedené sem.

Každého, kto nebol ochotný poslúchať väzenské pravidlá stanovené mníškami, zatvorili do hladomorne. K týmto pravidlám patrilo povinné navštevovanie kostola  a katolícky pozdrav: „Pochválen buď Ježiš Kristus.“ Ak väzenkyne niečo dostali, vyjadrením vďaky malo byť: „Nech ťa Boh za to odmení.“

Pravdaže, naše verné sestry sa nepodriadili takýmto pravidlám. Kedykoľvek odmietli ísť do kostola, boli zavreté na 24 hodín do hladomorne; a práve v takýchto prípadoch naše sestry hovorievali: „Nech ťa Boh za to odmení.“ Svedkyne boli zbavené aj všetkých obvyklých výhod, napríklad možnosti dostávať balíky, korešpondovať s príbuznými a prijímať návštevy. Iba málo z nich urobilo kompromis, aby sa vyhli ďalším ťažkostiam. Po čase sa však hrubé zaobchádzanie s vernými sestrami zmiernilo.

Koncentračný tábor v Bore

V lete 1943 boli zo všetkých väzníc v krajine bratia do 49 rokov privedení do jedného vidieckeho mesta a bolo im nariadené, aby nastúpili vojenskú službu. Verní bratia, hoci boli opäť brutálne mučení, zostali pevní a odmietli aj vojenské oblečenie, ktoré im bolo ponúknuté. Deviati z tejto skupiny však zložili vojenskú prísahu a prijali uniformy. Ich kompromis im však nepriniesol úľavu. Všetkých 160, ktorí tam boli zhromaždení, vrátane deviatich odpadlíkov, bolo premiestnených do koncentračného tábora v Bore (Srbsko). O dva roky neskôr jeden z týchto odpadlíkov stál s puškou v ruke bledý a roztrasený v čate, ktorá mala popraviť medzi inými i jeho vlastného telesného brata, verného svedka.

Na ceste do tábora i v ňom mali bratia niekoľko krutých skúseností. Ale veliteľ tábora spravidla netrval na tom, aby bratia konali nejakú prácu v rozpore so svojím svedomím. Keď sa raz niektorí vojaci pokúšali mučením prinútiť svedkov, aby porušili svoje svedomie, veliteľ sa svedkom dokonca ospravedlnil.

 Károly Áfra, brat, ktorý má dnes vyše sedemdesiat rokov a stále verne slúži Jehovovi, spomína: „Niekoľkokrát sa pokúšali zlomiť našu vieru, ale my sme zostali pevní. Raz sme mali z betónu vyrobiť palebné stanovište pre delo. Na túto prácu boli vybraní dvaja bratia. Odmietli a povedali, že sú vo väzení preto, lebo nechcú robiť nič, čo súvisí s vojnou. Dôstojník im povedal, že ak nebudú pracovať, nechá ich popraviť. Jedného brata odviedol nejaký vojak za kopec a bolo počuť výstrel. Dôstojník sa obrátil k druhému bratovi: ,Tvoj brat je mŕtvy, ale ty si to ešte môžeš rozmyslieť.‘

Brat odpovedal: ,Ak môj brat mohol zomrieť za svoju vieru, prečo by som nemohol aj ja?‘ Dôstojník nariadil inému vojakovi, aby priviedol späť ,zastreleného‘ brata a potľapkal druhého brata po pleci so slovami: ,Takí statoční muži si zaslúžia, aby zostali žiť,‘ a dovolil im odísť.“

Bratia vedeli, že sú nažive preto, aby slúžili ako Jehovovi svedkovia. V tábore v Bore boli tisíce ďalších väzňov a svedkovia mnohým z nich vydali dôkladné svedectvo o Jehovovi a jeho Kráľovstve. V tých ťažkých rokoch Jehovovi svedkovia v celej krajine — či už vo väzení, v koncentračných táboroch alebo kdekoľvek inde — dobre využívali príležitosti na vydanie svedectva. Všade stretávali priaznivo naklonených ľudí, dokonca aj medzi významnými úradníkmi, ktorí obdivovali odvážnu vytrvalosť svedkov. Niektorí dôstojníci ich dokonca povzbudzovali: „Kiež vytrváte vo svojej viere.“

Keď svedkovia v Bore žili v nebezpečných a vyčerpávajúcich podmienkach už 11 mesiacov, prišiel chýr o tom, že partizáni sa chystajú zaútočiť na dedinu. Bolo rozhodnuté tábor evakuovať. Keď sa svedkovia dva dni pred plánovaným  odchodom dozvedeli, že budú musieť podniknúť cestu peši, ihneď začali vyrábať dvoj- a štvorkolesové káry. Do odchodu ich mali toľko, že dôstojníci, vojaci a ďalší väzni prišli a s úžasom sa pozerali na to, čo Jehovovi svedkovia urobili.

Skôr ako sa vydali na cestu (spolu s 3000 židovskými väzňami), dostal každý brat tri štvrte kilogramu chleba a päť rybacích konzerv, čo na cestu ani zďaleka nestačilo. Ale to, o čo sa nepostarali dôstojníci, zabezpečil Jehova. Ako? Prostredníctvom srbských a maďarských obyvateľov územia, cez ktoré prechádzali. Tí im radi dávali chlieb, ktorý sa im podarilo ušetriť. Bratia tento chlieb vždy zozbierali dohromady a cez prestávku ho rozdeľovali na rovnaké diely tak, aby každý dostal niečo, aj keby to bol len kúsok. Hoci po ceste boli stovky väzňov odovzdané nemeckým vojakom na popravu, nad svedkami spočívala Jehovova ochranná ruka.

Opäť skúška rýdzosti

Koncom roku 1944, keď sa približovala sovietska armáda, boli svedkovia vyzvaní, aby sa presunuli k maďarsko-rakúskym hraniciam. Keď svedkovia videli, že všetci telesne schopní muži sú na fronte, pomáhali ženám v tej oblasti s ťažkou prácou na poliach. Tam, kde boli bratia ubytovaní, využívali príležitosti na vydanie svedectva.

V januári 1945 veliteľ informoval svedkov, že všetci muži schopní pracovať by sa mali hlásiť na radnici v Jánosháze. Odtiaľ ich jeden nemecký dôstojník vzal za dedinu kopať zákopy. Keď prvých šesť bratov, ktorí boli vybratí, odmietlo, dôstojník okamžite nariadil: „Popravte ich!“ Šesť bratov bolo postavených do radu, maďarskí vojaci stáli s puškami pripravení na rozkaz vystreliť a ostatných 76 bratov sa prizeralo. Jeden z maďarských vojakov  týchto bratov potichu vyzval: „Prejdite k nim a aj vy odhoďte svoje nástroje, lebo ich zastrelia.“ Bratia ihneď poslúchli jeho radu. Nemeckého dôstojníka to tak zmiatlo, že najprv sa len neveriacky pozeral. Potom sa opýtal: „Ani oni nechcú pracovať?“ Brat Bartha v nemčine odpovedal: „Ale áno, chceme pracovať, lenže nemôžeme konať úlohy, ktoré sú v rozpore s našou vierou. Tu seržant môže potvrdiť, že sme robili všetko s najväčšou svedomitosťou a výkonnosťou, a aj stále robíme, ale túto prácu, ktorú od nás chcete, nebudeme robiť.“

Jeden z tých bratov neskôr spomínal: „Dôstojník potom vyhlásil, že sme všetci zatknutí, čo bolo v skutočnosti skôr na smiech, lebo aj tak sme všetci boli trestancami.“

Ďalší, ktorí si zachovali rýdzosť

Podobne ako bratia spomenutí vyššie aj stovky ďalších bratov a sestier po celej krajine bojovalo rovnaký boj za svoju vieru v mnohých koncentračných táboroch a väzeniach.

Na jar roku 1944, keď bolo mnoho Židov transportovaných z internačného tábora v Nagykanizsi do táborov v Nemecku, boli medzi nimi aj dve Jehovove svedkyne, Éva Bászová a Olga Slézingerová. Sestry boli pôvodom Židovky, prvá mala 20 a druhá 45 rokov. Obidve horlivo a s čistým srdcom uctievali Jehovu Boha. Sestra Bászová bola veľmi krehké dievča, no ešte pred zatknutím slúžila ako priekopníčka. Keď bola vo zvestovateľskej službe v Dunavecsi, polícia ju zatkla a odviedla na radnicu.

Na podnet starostu dediny podstúpila ponižujúce zaobchádzanie. Sestra Bászová spomína: „Oholili mi vlasy; musela som stáť nahá pred desiatimi až dvanástimi policajtmi. Potom ma začali vypočúvať a chceli vedieť, kto je  naším vodcom v Maďarsku. Vysvetlila som im, že nemáme iného vodcu ako Ježiša Krista.“ Odpovedali tak, že ju neľútostne zbili obuškami. Ale sestra Bászová bola rozhodnutá nezradiť svojich kresťanských bratov.

Spomína: „Tie zvery mi zviazali ruky a nohy nad hlavu a ponižovali ma tým, že ma všetci, okrem jedného policajta, znásilnili. Zviazali ma tak pevne, že keď som o tri roky neskôr prišla do Švédska, ešte stále som mala na zápästiach stopy. Tak ma týrali, že ma na dva týždne skryli v suteréne, kým sa mi nezahojili najhoršie zranenia. Neodvážili sa ukázať iným ľuďom, v akom som stave.“ Sestra Bászová bola poslaná do tábora v Nagykanizsi a odtiaľ spolu so sestrou Slézingerovou do Osvienčima.

Ďalej pokračuje: „S Olgou som sa cítila bezpečne; vedela byť humorná i v ťažkých situáciách. Doktor Mengele mal za úlohu rozdeľovať novopríchodzích na tých, ktorí neboli vhodní na prácu, a na tých, čo boli telesne schopní. Tí prví boli posielaní do plynových komôr. Keď prišiel rad na nás, spýtal sa Olgy: ,Koľko máš rokov?‘ Smelo a s iskrou humoru v očiach odpovedala: ,Dvadsať.‘ V skutočnosti mala dvakrát toľko. Ale Mengele sa zasmial a nechal ju odísť napravo, takže zostala žiť.“

Na oblečenie im prišili žlté hviezdy, ktoré ich identifikovali ako Židovky, ale ony protestovali a trvali na tom, že sú Jehovove svedkyne. Odtrhli si žlté hviezdy a žiadali, aby im prišili fialové trojuholníky, ktoré by ich označovali za Jehovových svedkov. Hoci ich za to kruto zbili, odpovedali: „Urobte s nami, čo chcete, ale my vždy zostaneme Jehovovými svedkami.“

Neskôr boli privedené do koncentračného tábora v Bergen-Belsene. Približne v tom čase vypukla v tábore epidémia týfusu. Sestra Slézingerová tak ochorela, že ju s mnohými  inými odviezli z tábora a už ju nikto viac nevidel. Krátko nato bolo toto územie oslobodené britskou armádou. Sestra Bászová bola prevezená do nemocnice a potom sa presťahovala do Švédska, kde sa rýchlo skontaktovala s bratmi.

Mnoho bratov, ktorí boli uväznení v Maďarsku, bolo neskôr deportovaných do Nemecka. Väčšina z nich sa po vojne vrátila, ale nie všetci. Napríklad Dénes Faluvégi zomrel pri transporte z koncentračného tábora v Buchenwalde do tábora v Dachau. Verne slúžil Jehovovi viac ako 30 rokov.

Svedkovia verní až po smrť

Keď bol na jeseň roku 1944 tábor v Nagykanizsi zrušený, svedkovia, ktorí už neboli deportovaní do Nemecka, boli prepustení. Keďže však vojnový front im znemožňoval návrat domov, rozhodli sa zamestnať na okolitých hospodárstvach, kým sa situácia nezlepší. Potom 15. októbra 1944 prevzala moc Nyilaskeresztes Párt (Strana šípového kríža) podporovaná nemeckou nacistickou stranou a ihneď začala povolávať mladých mužov na vojenskú službu.

Bratia boli pre svoju neutralitu čoskoro opäť zatknutí. Päť mladých bratov, ktorí boli zatknutí, bolo vzatých do Körmendu, asi 10 kilometrov od rakúskych hraníc, kde v budove miestnej školy zasadal vojenský súd. Prvý bol súdený Bertalan Szabó, ktorého odsúdili na popravu zastrelením. Pred popravou napísal dojímavý list na rozlúčku, ktorý si môžete prečítať v knihe Jehovovi svedkovia — hlásatelia Božieho Kráľovstva (čes.) na strane 662. Potom boli predvedení pred súd ďalší dvaja bratia, János Zsondor a Antal Hönis. Aj oni zostali pevní a boli tiež popravení.

 Na tom istom mieste bol uväznený aj Sándor Helmeczi. Spomína: „V určitú hodinu dňa sme mali dovolené použiť toaletu vo dvore. Upravili rozvrh tak, aby sme videli, čo sa stalo. Chceli tým povedať: ,Teraz vidíte, čo sa stane aj s vami.‘ Boli to veľmi smutné chvíle, keď sme videli, ako naši milovaní bratia ležia bez života na zemi. Potom nás odviedli späť do našich ciel.

Po desiatich minútach nás zavolali von a povedali nám, aby sme očistili zem od krvi našich bratov. Tak sme ich videli celkom zblízka. Tvár Jánosa Zsondora zostala celkom normálna. V jeho usmievavom, priateľskom a miernom výraze tváre nebola ani stopa strachu.“

V tom čase bol ďalší brat, 20-ročný Lajos Deli, verejne obesený na trhovisku v Sárvári, asi 40 kilometrov od rakúskych hraníc. V roku 1954 jeden bývalý dôstojník, očitý svedok, spomínal, čo sa v ten deň udialo:

„Bolo nás tam veľa, civilistov i vojakov, ktorí utekali na západ. Keď sme prechádzali cez Sárvár, videli sme na trhovisku postavenú šibenicu. Pod šibenicou stál jeden mladý chlapec s veľmi príjemnou, pokojnou tvárou. Keď som sa opýtal jedného prizerajúceho sa, čo ten chlapec urobil, povedal mi, že odmietol chytiť sa zbraní i rýľa. V okolí bolo niekoľko regrútov zo Strany šípového kríža so samopalmi. Každý počul, ako jeden z nich povedal mladému mužovi: ,Toto je tvoja posledná šanca, vezmi zbraň, lebo ťa obesíme!‘ Mladík neodpovedal; ani trochu to naňho nezapôsobilo. Potom pevným hlasom povedal: ,Môžete ma obesiť, ale ja poslúcham môjho Boha, Jehovu, viac než ľudí.‘ Potom ho obesili.“

Podľa Ročenky 1946 bolo v rokoch 1940 až 1945 zabitých 16 svedkov, pretože z dôvodu svedomia odmietli vojenskú službu; ďalších 26 zomrelo na následky zlého  zaobchádzania. Tak ako ich Pán, zvíťazili nad svetom svojou vierou.

Nový začiatok po vojne

Väčšina bratov sa vrátila domov v prvej polovici roku 1945. Hoci od roku 1942 nemohli pracovať organizovaným spôsobom, nikdy neprestali vydávať svedectvo o pravde. Koncom roku 1945 však opäť podávalo správu 590 svedkov. Nasledujúci rok tento počet vzrástol na vrcholný počet 837, čo bolo viac než kedykoľvek v predvojnovej ére.

Extrémna hospodárska nestabilita po vojne kládla na každého veľké bremeno. Niekedy sa ceny zdvojnásobili za hodinu. Bolo potrebné určovať cenu vo vzťahu k potravinám a normou bolo vajce. Teda keď bratia hradili kancelárii Spoločnosti výdavky za literatúru, prinášali do kancelárie potraviny — vajcia, stolový olej, múku a podobne. Tieto veci sa potom museli uskladniť a predať. Účty za papier a tlač sa často platili potravinami. Určitá úľava prišla 20. augusta 1946, keď bola zavedená nová mena. Oveľa povzbudzujúcejšie však boli tie mnohé balíky oblečenia a veľké množstvá potravín, ktoré posielali ako dar naši kresťanskí bratia z iných krajín.

Onedlho bolo možné slobodne konať priamo v Maďarsku veľké zhromaždenia. V roku 1945 bolo na verejnej prednáške v Sárospataku vyše 500 prítomných. Bratia prekypovali radosťou. V októbri 1946 sa v Nyíregyháze konal národný zjazd, na ktorom sa zúčastnilo 600 ľudí. V roku 1947 sa konal ďalší národný zjazd — tentoraz v hlavnom meste Budapešti. Maďarské štátne dráhy dokonca poskytli 50-percentnú zľavu tým, čo cestovali na zjazd zvláštnym vlakom, na ktorom bol nápis: „Zjazd Jehovových svedkov“. Tentoraz dosiahol počet prítomných  1200. V tom istom roku bola v Budapešti kúpená vila, aby slúžila ako kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower.

József Klinyecz vyjadruje ľútosť

Teraz je vhodné opäť spomenúť Józsefa Klinyecza, ktorý bol síce horlivý v zvestovateľskej službe, ale v roku 1942 svojím nepoddajným postojom spôsobil vážne rozdelenie medzi bratmi. Po vojne poslal do ústredia Spoločnosti v Brooklyne osemstranový list, v ktorom vyjadril obvinenia proti bratovi Konrádovi a Barthovi. Brat Knorr, ktorý bol vtedy prezidentom spoločnosti Watch Tower, vo svojej odpovedi zdôraznil, že kázanie dobrého posolstva o Kráľovstve v Maďarsku sa opäť rozbehlo a že brat Klinyecz by urobil dobre, keby sa zúčastňoval na tejto práci namiesto toho, aby svoj čas trávil písaním obvinení proti bratom. „Ktože si ty, že súdiš sluhu iného?“ opýtal sa brat Knorr, citujúc Rimanom 14:4.

Keď brat József Klinyecz pouvažoval o tom, čo si prečítal, išiel za bratom Konrádom a povedal: „Dostal som list od brata Knorra a to, čo som si prečítal, na mňa hlboko zapôsobilo. Premýšľal som o svojom doterajšom počínaní a znovu som prehodnotil celý svoj život. Prosil som Jehovu v modlitbe o odpustenie a teraz som prišiel poprosiť aj teba, aby si mi odpustil, ak môžeš!“ Brat Konrád láskyplne odpovedal: „Ak ti Jehova odpustil, kto sme my, aby sme ti neodpustili?“

Vtedy sa brat Klinyecz rozplakal. Uvedomil si, že jeho srdce sa už natoľko zatvrdilo, že keby bol predtým prišiel za ním nejaký brat tak, ako on prišiel teraz, vyhodil by ho zo svojho domu. Aké odlišné a aké občerstvujúce bolo prijatie, ktorého sa mu práve dostalo! Hneď potom začal brat Klinyecz opäť chodiť do zvestovateľskej služby a neskôr  sa ujal priekopníckej služby. Ako láskavo a milosrdne zaobchádza Jehova s tými, ktorí sa k nemu kajúcne obracajú a kráčajú po jeho cestách! — Iz. 55:6, 7.

Mení sa politická klíma

V roku 1948 postupne prevzala moc v Maďarsku komunistická strana. V tom roku mohli svedkovia ešte stále usporadúvať krajské zjazdy, ale často s ťažkosťami. Pozrime sa, čo sa stalo v súvislosti so zjazdom, ktorý sa konal v divadle v Sátoraljaújhelyi.

Bratia plánovali ozvučiť nielen sálu, ale aj námestie pred budovou. Pri skúške vonkajších reproduktorov ohlasovali verejnú prednášku. Brat zodpovedný za organizovanie zjazdu bol ihneď predvolaný do spoločenskej miestnosti policajných úradníkov. János Lakó im vysvetlil: „Budeme mať krajský zjazd, a preto sme ohlasovali verejnú prednášku. Na policajnej stanici sme vás o tom už informovali.“ Policajt odpovedal: „Ale vtedy ste sa nezmienili o reproduktoroch. Ihneď ich dajte preč!“

Keď brat Lakó hovoril iným bratom o tom, čo mu bolo povedané a za akých okolností, poradili mu: „Keďže tebe to zakázali, ty nerob nič. Ale my by sme mohli niečo skúsiť. Jeden policajt to zakázal, ale ktovie, či iný to nedovolí.“

Napísali teda dvojmo žiadosť na použitie vonkajších reproduktorov a odovzdali ju na policajnej stanici. Policajt, ktorý mal službu, sa snažil telefonicky skontaktovať so svojimi nadriadenými, ale bezúspešne. Bratia mu povedali, že stačí, ak žiadosť zaradí do evidencie a opečiatkuje ich kópiu. Tak to aj urobil.

Ako sa dalo očakávať, počas verejnej prednášky sa objavili policajti a nariadili bratom odpojiť reproduktory.

 „Prečo, keď máme povolenie?“

„Kde ho máte?“ opýtali sa policajti.

„Má ho organizátor.“

„Priveďte ho sem.“

Bratia ho našli a on ukázal policajtom povolenie. Chvíľu tam zostali a počúvali prednášku. Sála bola celkom plná a mnoho ďalších počulo prednášku cez vonkajšie reproduktory. V ten deň všetko dobre dopadlo. Mali však prísť ešte ťažšie problémy.

S iným prívlastkom

Pred vojnou noviny opakovane označovali Jehovových svedkov za „komunistov“ alebo za tých, čo „pripravujú cestu komunizmu“. Keď však prišla k moci komunistická strana, takýto prívlastok už neslúžil cieľom odporcov. Preto sa v roku 1949 takmer každý týždeň objavovali články, ktoré ich obviňovali z toho, že sú „platenými sluhami amerického imperializmu“, ktorí sú financovaní zo Spojených štátov.

V roku 1950 utvorili komunisti, duchovenstvo a tlač jednotný front proti Jehovovým svedkom. Záujemcovia často hovorili bratom, že keď povedali svojmu kňazovi, že oficiálne opúšťajú cirkev, duchovný im povedal: „Čože? Jehovovi svedkovia sú agentmi imperializmu, a vy sa k nim chcete pripojiť?“ Bratia boli často zatýkaní — v tom roku ich bolo zatknutých 302. Verejné prednášky sa dali uskutočniť len na pohreboch, ale v tom roku ich bolo 72. Napriek ťažkostiam bratia podali správu o vrcholnom počte 1910 zvestovateľov.

Hlavní dozorcovia opäť zatknutí

Potom 13. novembra 1950 prišli do kancelárie odbočky Spoločnosti v Budapešti detektívi a urobili prehliadku.  Zanechali tu taký neporiadok, že miestnosti kancelárie pripomínali bojisko. Služobník odbočky János Konrád, prekladateľ András Bartha a krajský služobník János Lakó boli zatknutí spolu s ďalšími štyrmi bratmi a boli vzatí do väzenia na Andrássyho ulici 60.

János Konrád o tom napísal: „Pri výsluchoch tu nepoužívali ani také bolestivé fyzické mučenie, ani v takej miere ako pri policajných výsluchoch, ale vymývanie mozgov a psychické mučenie uprostred noci bolo niekedy horšie než fyzické mučenie.

Náš súd sa konal 2. februára 1951. Obžaloba znela: ,Spoločné vedenie organizácie zameranej na podvrátenie štátu a spoločnosti a vlastizrada.‘ Predseda súdu, sudca Jónás (ktorý o päť rokov neskôr počas kontrarevolúcie prežíval taký strach, že si vzal život), odsúdil siedmich z nás na päť až desať rokov väzenia. Tento rozsudok bol očividne vopred pripravený, lebo na súde nebola žiadna diskusia a predtým, počas výsluchu, povedal vyšetrovateľ jednému bratovi: ,Zatvoríme vás na desať rokov, a keď tých desať rokov uplynie, naša ľudová republika bude silnejšia ako teraz a ľudia budú ideologicky vyškolení a imúnni voči vašim snahám ovplyvniť ich Bibliou. Potom vás budeme môcť prepustiť.‘“

Brat Konrád ďalej pokračuje: „Boli sme poslaní do väzenia vo Váci, severne od Budapešti. Ale mali sme radosť, že nás všetkých dali spolu do jednej cely. Konečne sme sa mohli vzájomne podeliť o myšlienky a skúsenosti! Deň sme trávili podľa plánu. Začínali sme denným textom, pri príprave ktorého sme sa striedali. Nemali sme dokonca ani Bibliu; začali sme si však ,čítať‘ Bibliu od začiatku tým, že sme citovali pasáže, na ktoré sme si vedeli spomenúť. Rovnakým spôsobom sme ,čítali‘ aj články Strážnej veže.  A denne sme sa modlili, aby Jehova pomáhal našim bratom vonku zostať pevnými.

Nezostali sme však spolu dlho, lebo nás rozdelili a preradili k svetským väzňom — autority totiž dospeli k záveru, že ak zostaneme spolu, budeme sa vzájomne posilňovať v našom presvedčení a nikdy sa ,nenapravíme‘. Neskôr nás dali opäť spolu, tentoraz preto, lebo sa báli, že by sme mohli presvedčiť našich svetských spoluväzňov o Božej pravde. Táto hra sa opakovala po celý čas, čo sme boli vo väzení.“

Začína pracovať nový výbor

Na jar 1953 bol takmer každý zrelý brat, ktorému bola zverená zodpovednosť, zatknutý. Zatknutia boli náhle, neočakávané a boli spojené s raziami v domoch bratov. Bolo potrebné urobiť úplnú reorganizáciu diela v Maďarsku. V novom výbore mali teraz slúžiť traja krajskí dozorcovia: Zoltán Hubicsák, József Csobán a György Podlovics.

V novembri 1953 boli títo traja členovia výboru zatknutí a boli privedení do väzenia štátnej bezpečnosti v Békéscsabe. Na prekvapenie boli po desiatich dňoch prepustení. Až neskôr sa ukázalo, že József Csobán sa poddal tlaku a súhlasil, že bude pracovať pre úrady. Avšak výbor bol reorganizovaný: Mihály Paulinyi nahradil Józsefa Csobána, a ten sa stal oblastným služobníkom.

Jednou z hlavných zodpovedností výboru bolo prekladať študijné články Strážnej veže a zabezpečiť, aby každý kraj dostal svoj výtlačok. Krajskí dozorcovia ich potom rozmnožovali a rozdeľovali po jednom výtlačku na každý zbor.

Okrem toho, duchovný pokrm museli dostávať aj bratia internovaní v pracovných táboroch. Zrejme najznámejším  pracovným táborom bola Tólápa, uhoľná baňa na severe krajiny. V istom čase tam úrady poslali pracovať až 265 bratov. V baniach pracovali bratia s civilnými baníkmi, z ktorých mnohí boli priaznivo naklonení voči Jehovovým svedkom. Pašovali pre nich dovnútra literatúru a von správy.

Naši nepriatelia v tých rokoch sledovali dva hlavné ciele — donútiť svedkov prijať vojenskú službu a donútiť ich vstúpiť do Zväzu slobodných cirkví. Keďže sa im nepodarilo dosiahnuť ani jeden z týchto cieľov, vyskúšali iný úskok.

Hladké slová vo väzení

V roku 1955 bol János Lakó opäť premiestnený do tej istej cely, v ktorej bol János Konrád. Istý pán Szabó prišiel za bratom Lakóom a chcel mu niečo navrhnúť. „S Konrádom sa nedá hovoriť,“ povedal pán Szabó, „taký je tvrdohlavý. Vy ste inteligentnejší. Sme pripravení prepustiť vás a povoliť vašu činnosť. Konrád tu zostane, ale zbor sa môže spolu stretávať. Môžete byť Jehovovými svedkami, môžete sa modliť, koľko chcete, len neagitujte druhých.“

„To by znamenalo, že by sme boli svedkami, ktorí nesvedčia,“ odpovedal brat Lakó. „To vám nemôžem sľúbiť.“

„Premyslite si to. Prídem za vami znova.“ Keď prišiel znova, okrem iných otázok sa spýtal: „Ako sa darí Konrádovi?“

„Má sa celkom dobre.“

„Kedy ste ho naposledy videli?“

„Práve teraz, veď sme v jednej cele.“

„A povedali ste mu, o čom sme sa rozprávali?“

„Samozrejme, je to môj brat!“ Vládny agent odišiel nahnevaný preč a už nikdy brata Lakóa nenavštívil.

 V tom istom roku komunisti navrhli, že povolia vydávať Strážnu vežu v maďarčine, ak budú do nej zaradené aj dve strany komunistickej propagandy. Samozrejme, s tým bratia nemohli súhlasiť.

Ďalší pokus o podvod

V lete roku 1955 bolo z tábora v Tólápe prepustených asi sto bratov. Z obnoveného rodinného života sa tešili ešte len šesť týždňov, keď dostali príkaz prísť do dediny Szentendre pri Budapešti.

Keď prišli do Szentendre, bratia boli uvedení do nejakej veľkej sály. Jeden dôstojník im povedal, že sa nebudú musieť chopiť zbraní, lebo vláda má pre nich zvláštne opatrenie, ktoré si určite ocenia. Namiesto toho, aby nosili zbrane alebo prepravovali muníciu, všetko, čo by mali robiť, je pomáhať stavať cesty, mosty, železničné trate a podobné veci. Po niekoľkých mesiacoch sa budú môcť vrátiť domov k svojim rodinám. Toto opatrenie znelo menej skúseným bratom spočiatku dobre, ale niektorí zrelí bratia tušili pascu a okamžite sa opýtali: „Bude sa od nás očakávať pomoc pri výstavbe vojenských objektov?“ Nedostali však nijakú priamu odpoveď.

 Potom sa bratia opýtali, či budú musieť nosiť uniformy. Dôstojník odpovedal, že dostanú čiapky, a ak budú chcieť, môžu dostať aj uniformy, aby nemuseli drať svoje oblečenie. To sa zdalo niektorým rozumné. Teraz prišlo nariadenie: „Tí z vás, ktorí sú ochotní pracovať dva alebo tri mesiace a potom sa vrátiť k svojim rodinám, môžu ísť do skladu a vymeniť si civilné oblečenie za uniformy a čižmy. Tí, ktorí nie sú ochotní to urobiť, môžu počítať s tým, že budú odsúdení na päť až desať rokov väzenia.“

To bola pre bratov ťažká skúška. Niektorí z týchto bratov už strávili vo väzení alebo v internačnom tábore štyri roky. Teraz, po tom, čo na šesť týždňov okúsili slobodu, mali byť poslaní do nejakej neznámej bane alebo do kameňolomu a všetko, čím už raz prešli, sa malo začať odznova. Niektorí usúdili, že to bude len niekoľko mesiacov a potom sa budú môcť vrátiť k svojim rodinám a slobodne slúžiť Jehovovi. Asi 40 zo 100 bratov pomaly odišlo vziať si uniformy.

Ostatní bratia vo svojej oddanosti dospeli k záveru, že to, čo im bolo ponúknuté, nie je nič iné ako služba v stavebnom vojsku a že by sa stali pracovnou brigádou v armáde. S túžbou zachovať si kresťanskú neutralitu túto ponuku odmietli.

Teraz boli v jednej časti sály tí, ktorí prijali uniformy, a v druhej tí, čo ich neprijali. Vtom vošiel do miestnosti nejaký desiatnik a zakričal na svedka blízko neho: „Nevieš zasalutovať?“ Brat odpovedal, že je civilista, a nie vojak. Len vtedy si desiatnik všimol, že bratia sú rozdelení na dve skupiny, na jednu v uniformách a druhú v civilnom oblečení. Obrátil sa k tým v uniformách, zaujal veliteľský postoj a povedal im: „Muži, pozor! Keď vojde do miestnosti  niekto s vyššou hodnosťou, vy, ktorí ste prijali službu v stavebnom vojsku, musíte oddnes zasalutovať a musíte stáť v pozore, pripravení podať hlásenie. Oddnes ste vojaci a ste povinní poslúchať všetky rozkazy.“

V miestnosti zavládlo ticho od zdesenia, a potom sa ozvali rozhorčené výkriky bratov v uniforme: „My nie sme vojaci! Nesúhlasili sme s nijakou vojenskou službou! Súhlasili sme len s prácou!“ Keď dôstojník, ktorý predtým hovoril s bratmi, počul hluk, vošiel do miestnosti a videl, že desiatnik všetko pokazil. Ihneď sa pokúšal bratov prehovoriť. Ale väčšina bratov si už vyzliekla uniformy a žiadala, aby dostali späť svoje civilné oblečenie. Vojak, ktorý mal službu v sklade, im ho nechcel vrátiť. Až na druhý deň ráno, vďaka neoblomnej snahe bratov, dostali svoje oblečenie späť.

Krátko nato vstúpilo do miestnosti niekoľko vysokých dôstojníkov. Bratia boli postavení do radov. Jeden z dôstojníkov ich vyzval: „Vy, ktorí ste ochotní ujať sa služby v stavebnom vojsku, vykročte!“ Nikto sa nepohol. Teraz prikázal: „Vy, ktorí nie ste ochotní ujať sa služby v stavebnom vojsku, vykročte!“ Tentoraz, akoby bolo stlačené správne tlačidlo, všetci vykročili.

Pokrm pre väzňov

Počas revolúcie v roku 1956 boli naši bratia oslobodení, ale len na krátky čas. O dva týždne neskôr komunisti opäť získali moc. V nasledujúcich mesiacoch sa úrady pokúšali znovu zatknúť všetkých tých, ktorí boli vo väzení, keď sa začala revolúcia — Jehovových svedkov aj iných.

No naši bratia boli ďalej duchovne sýtení. Keď bol uväznený Sándor Völgyes, požiadal svoju manželku, aby mu piekla koláče a vkladala do nich články zo Strážnej  veže. Jedna sestra odpísala na obidve strany dvoch tenkých listov papiera kompletný študijný článok Strážnej veže. Keď však brat Völgyes dostal svoj koláč, nemohol ho „zjesť“ hneď, lebo v jeho cele boli aj svetskí ľudia. Rozkrojil ho až na druhý deň na toalete na svojom pracovisku. Potom sa urobili kópie s väčšími písmenami na zloženom toaletnom papieri. To sa robilo obvykle v sobotu popoludní a v nedeľu, keď bolo vo väznici relatívne ticho a pokoj.

Sloboda pre tých, ktorí boli zajatí

V marci 1960 bol brat Bartha, ktorému vypršal deväťročný trest, oslobodený. Ďalej verne slúžil Jehovovi až do svojej smrti v roku 1979. Mnoho bratov si ho dodnes pamätá ako neúnavného prekladateľa a úprimného priateľa so zdravým zmyslom pre humor.

Postupne boli oslobodení všetci bratia. Avšak úrady sa s nimi často kontaktovali. Ukázalo sa, že sa snažia zlomiť rozhodnutie Jehovových svedkov nie obuškami, ale hladkou rečou a presviedčaním.

„Vydávanie svedectva“ rozhlasom

Koncom šesťdesiatych rokov verejná tlač často útočila na Jehovových svedkov. Niekedy bola propaganda proti nim vysielaná aj v rozhlase. Avšak raz sa stalo, že jedna hodinová rozhlasová hra, ktorá mala obsahovať varovanie pred Jehovovými svedkami, v skutočnosti vydala svedectvo. Nasledujúca správa o tom hovorí:

„Príbeh bol založený na pravdivej skúsenosti zo života jednej mladej ženy. O mladú slečnu, ktorá bola učiteľkou na vidieku, sa náležite nepostarala komunistická strana. Nezabezpečili jej napríklad vhodné miesto na  bývanie. V jej triede boli deti Jehovových svedkov. Bratia jej ponúkli izbu a láskavá a priateľská atmosféra v ich dome na dievča zapôsobila. Všetky predsudky, ktoré mala voči Jehovovým svedkom, zanikli a ona sa stala sestrou v pravde.

Cieľom tejto rozhlasovej hry bolo ukázať, že komunistická strana by sa mala dobre starať o svojich ľudí, aby sa zabránilo takému obráteniu. Ako už bolo uvedené, tento príbeh sa v Maďarsku naozaj stal. Táto bývalá učiteľka je dnes šťastnou manželkou jedného brata. Hoci to nebol účel, táto rozhlasová hra vyústila do svedectva v náš prospech. Bratia si ocenili najmä to, že v hre bol prečítaný Žalm 83:18: ,Aby poznali ľudia, že ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.‘“

Zhromaždenia v lesoch

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo zakázané zhromažďovanie, a tak Jehovovi svedkovia konali svoje zhromaždenia v lesoch. (Hebr. 10:24, 25) Tieto lesné zhromaždenia sa konali po celej krajine od jari do jesene. Väčšina budapeštianskych zborov sa stretávala v horách okolo hlavného mesta.

Brat Völgyes spomína: „V lese medzi vrchmi bola kruhová čistina, v priemere asi 30 metrov, kde sa bratia zhromažďovali. Bolo to v krásnom prostredí a ticho spríjemňoval spev vtákov. Obloha bola čistá a vzduch bol naplnený vôňou bylín. Bolo to ideálne miesto, ktoré zovšadiaľ odrážalo chválu nášho Vznešeného Stvoriteľa.

Pravidelne sa tu konala teokratická škola kazateľskej služby a služobné zhromaždenie. Keď pršalo, chránili nás plastikové plášte. Konali sa tu nielen zborové zhromaždenia, ale aj krajské zjazdy.

 Kvôli opatrnosti mali niektorí bratia za úlohu strážiť, aby varovali pred príchodom akýchkoľvek podozrivých osôb. Avšak jedného dňa koncom leta roku 1984 sa napriek bezpečnostným opatreniam bez výstrahy objavili policajti v civile.

Reproduktory boli pribité na kmeňoch stromov. Policajtom sa to nepáčilo a tvrdili, že sme poškodili stromy, keď sme do nich zatĺkli klince. Mali aj niekoľko ďalších námietok, čo sa týka prostredia; zodpovednosť za to vzal na seba jeden brat, aby do toho neboli zapletení ďalší.

Keď sme im povedali, že je to zhromaždenie Jehovových svedkov, jeden neuniformovaný policajt sa spýtal, prečo sme si nevyžiadali povolenie od úradov na konanie našich zhromaždení. ,Lebo by sme povolenie určite nedostali,‘ znela naša odpoveď. ,Skúste to,‘ odporúčali policajti.“ Tak sme to skúsili.

Zákaz je zrušený

Bratia Völgyes a Oravetz, členovia výboru krajiny, sa stretli s vyššie postavenými úradníkmi Ministerstva vnútra.  Povedali im o návšteve policajtov a o ich návrhu požiadať o povolenie usporadúvať zhromaždenia. To bolo 23. októbra 1984. Odvtedy zbory po celej krajine žiadali o povolenie usporadúvať zhromaždenia. Niekedy toto povolenie dostali.

Neskôr prebiehali rokovania so Štátnym úradom pre cirkevné záležitosti. V roku 1987 už bolo možné, aby Milton G. Henschel a Theodore Jaracz, členovia vedúceho zboru, spolu s Willim Pohlom z nemeckej odbočky oficiálne zastupovali Jehovových svedkov v týchto záležitostiach. Napokon bol 27. júna 1989 zákaz zrušený. Na Štátnom úrade pre cirkevné záležitosti bolo zákonné uznanie Jehovových svedkov posledným krokom tohto druhu. O štyri dni nato, 1. júla 1989, bol úrad zrušený.

 Verejné zjazdy

Od hromadného zatýkania Jehovových svedkov začiatkom päťdesiatych rokov bolo pre ktoréhokoľvek svedka ťažké navštíviť veľké zjazdy. Z času na čas sa niektorým bratom podarilo dostať sa na veľké zhromaždenia v zahraničí, ako to bolo v prípade série zjazdov „Večné dobré posolstvo“ v roku 1963. Od roku 1978 do roku 1988 bolo tiež možné, aby si obmedzený počet maďarských delegátov vypočul program oblastných zjazdov vo svojom jazyku v Rakúsku. Ďalší sa zhromažďovali v lesoch vo svojej domovskej krajine — najprv neoficiálne a potom od roku 1986 s vedomím úradov.

Ale v roku 1989, po tom, ako boli Jehovovi svedkovia zákonne uznaní, boli rýchlo zorganizované verejné zjazdy. Mesiac po zrušení zákazu sa v budapeštianskej športovej hale zišlo na oblastnom zjazde „Zbožná oddanosť“ 9073 ľudí. Nasledujúci rok sa konali zjazdy nielen v Budapešti, ale aj v Debrecíne, Miškovci a Pécsi.

 V roku 1991 sa konal náš prvý medzinárodný zjazd na najväčšom štadióne v Maďarsku, na Népstadione, kde sa zišlo 40 601 účastníkov, aby sa potešili z tepla bratskej lásky. Vedúci zbor zastupovali John E. Barr, Milton G. Henschel, Theodore Jaracz a Karl F. Klein, ktorí povzbudili maďarských bratov i návštevníkov z 35 krajín budujúcimi prejavmi.

Organizačný pokrok

So znovu získanou slobodou sa otvorila cesta pre organizačné zmeny, ktoré činnosť Jehovových svedkov v Maďarsku uviedli do súladu s činnosťou ich kresťanských bratov v iných krajinách. Napríklad niektorí krajskí dozorcovia mali cez týždeň svetské zamestnanie, pretože za komunizmu sa to všeobecne vyžadovalo. Tak mohli slúžiť zborom len cez víkendy. Avšak v januári 1993, keď boli vyškolení dostatočne spôsobilí bratia bez rodinných záväzkov, sa služba zborom predĺžila od utorka do nedele.

V osemdesiatych rokoch sa škola priekopníckej služby konala len v obmedzenom rozsahu. V roku 1994 boli pozvaní všetci priekopníci, ktorí spĺňali požiadavky. V priebehu deviatich mesiacov dostalo toto zvláštne školenie 401 bratov a sestier.

Vynikajúca odozva na vyučovaciu činnosť Jehovových svedkov si vyžiadala zorganizovanie činnosti súvisiacej so stavbou sál Kráľovstva použitím metódy rýchlovýstavby. Zbory sa stretávali v školách, kultúrnych strediskách, prázdnych budovách, a dokonca v zrušených úradoch bývalej komunistickej strany. V roku 1993 však boli zriadené regionálne stavebné výbory, ktoré vyškolili bratia z Rakúska, a od svedkov z mnohých krajín prišla finančná  pomoc. V máji 1994 vyrástla v Érde, meste pri Budapešti, prvá sála Kráľovstva postavená metódou rýchlovýstavby. Koncom služobného roku 1995 bolo postavených 23 sál Kráľovstva a 70 ďalších bolo plánovaných.

S cieľom podporiť Jehovových svedkov v ich rozhodnutí vyhnúť sa porušeniu Božieho zákona zakazujúceho zneužitie krvi boli zriadené výbory pre styk s nemocnicami. V Maďarsku, tak ako v iných častiach sveta, niektorí lekári nevedia o alternatívnej lekárskej liečbe, ktorá si nevyžaduje použitie krvi. Výbory pre styk s nemocnicami — dnes pracujú v Budapešti, v Debrecíne a Miškovci a v Segedíne, Pécsi a Tatabányi — im pomáhajú najnovšími informáciami. S výbormi spolupracuje už asi 120 profesorov, primárov a chirurgov. V nedávnom prípade dvojročnej Dalmy Völgyesovej sa výbor pre styk s nemocnicami v Budapešti skontaktoval s nemocničnou informačnou službou v Brooklyne a za tri hodiny mal k dispozícii potrebné informácie o bezkrvnej lekárskej liečbe, ktoré boli úspešne použité pri riešení tohto prípadu.

Absolventi Gileádu a školy služobného vzdelávania

László Sárközy bol prvým misionárom vyškoleným spoločnosťou Watch Tower, ktorý bol oficiálne poslaný do Maďarska. Asi o päť týždňov nato, 31. augusta 1991, prišli štyria absolventi prvej triedy školy služobného vzdelávania v Nemecku: Axel Günther, Uwe Jungbauer, Wolfgang Mahrt a Manfred Schulz. Začiatkom októbra sa k nim pripojili Martin a Bonnie Skokanovci, absolventi Gileádu zo Spojených štátov.

Dnes slúži v Maďarsku 14 bratov a sestier, ktorí navštevovali buď Gileád, biblickú školu Watchtower, alebo  školu služobného vzdelávania. Boli pridelení slúžiť v Bételi, vo zvláštnej priekopníckej službe alebo ako cestujúci dozorcovia. Medzitým István Mihálffy, prvý brat z Maďarska, ktorý dostal také školenie, bol poslaný na Ukrajinu, aby slúžil bratom hovoriacim po maďarsky ako krajský dozorca.

Spočiatku mali niektorí len obmedzenú znalosť maďarčiny, ale používali to, čo mohli. Stefan Aumüller z Rakúska hovorí: „Keďže moja znalosť maďarského jazyka bola obmedzená, moja ponuka bola veľmi jednoduchá. Obvykle som otvoril knihu Žiť navždy a opýtal som sa majiteľa bytu, či chce študovať Bibliu. Takto som zaviedol mnoho štúdií. Keď iní zvestovatelia videli, aká účinná je táto jednoduchá, priama metóda, aj oni začali ponúkať domáce biblické štúdium priamo, a mali podobný úspech. Prispelo to k tomu, že zbor sa rozrástol z 25 zvestovateľov v auguste 1992 na 84 zvestovateľov, ktorí podali správu v júni 1995.“

Ľud milujúci slobodu kráča vpred

Názov Magyar, ktorým sa označujú sami obyvatelia Maďarska, vraj pochádza zo slova znamenajúceho „rozprávať“. Je teda vhodné, že 16 907 tamojších zvestovateľov používa maďarský jazyk na rozprávanie o dobrom posolstve o Božom Kráľovstve. Je to tak, ako povedal kráľ Dávid o Jehovových lojálnych služobníkoch: „O sláve tvojho kraľovania budú hovoriť a o tvojej moci budú rozprávať.“ — Žalm 145:11.

Jehovovi svedkovia v 219 zboroch a 12 krajoch to robia s horlivosťou. V roku 1995 venovali 2 268 132 hodín tomu, aby rozprávali svojim blížnym o ,sláve Jehovovho kraľovania‘. Každý mesiac sa viedlo asi 14 000 biblických  štúdií a na Pamätnej slávnosti v roku 1995 sa zúčastnilo 37 536 osôb. Počet zvestovateľov sa každý rok neprestajne zvyšuje. Od júna 1989, odkedy sa dielo Kráľovstva v Maďarsku mohlo opäť vykonávať voľne, až do augusta 1995 vzrástol počet zvestovateľov z 9626 na 16 907. Za ten istý čas vzrástol počet pravidelných priekopníkov zo 48 na 644.

Tak ako za dní Šalamúna, keď bol chrám v Jeruzaleme zasvätený Jehovovi, aj 31. júla 1993 bratia v Maďarsku ,plesali a mali rozveselené srdce‘ v súvislosti so zasvätením novovybudovaných dodatočných priestorov na ubytovanie a kancelárie pre Bétel v Budapešti. (1. Kráľ. 8:66) Ďalším veľkým projektom bude výstavba našej prvej zjazdovej sály, ktorá má byť v Budapešti. V súčasnosti mávajú kraje z oblasti Budapešti svoje krajské zjazdy a zvláštne zjazdové dni v kongresovom centre EFEDOSZ, kde predtým konala svoje zjazdy komunistická strana.

Veľa rokov bola činnosť Jehovových svedkov v Maďarsku pod dohľadom iných odbočiek, napríklad Rumunska, Nemecka, Švajčiarska a naposledy Rakúska. Od septembra 1994 sa však Maďarsko stalo odbočkou pod priamym dohľadom svetového ústredia v Brooklyne.

Jehovovi svedkovia trpeli prenasledovaním a náboženskou neznášanlivosťou od samého začiatku svojej činnosti v Maďarsku takmer pred sto rokmi. Avšak namiesto toho, aby bolo kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve zabrzdené, napreduje ešte ráznejšie. S Jehovovou pomocou sú svedkovia v Maďarsku rozhodnutí hovoriť to, čo žalmista Dávid: „Moje ústa budú hovoriť Jehovovu chválu; a nech každé telo žehná jeho sväté meno na neurčitý čas, áno navždy.“ — Žalm 145:21.

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázky na strane 74]

János Dóber (hore) a József Toldy (vpravo) prišli s biblickou pravdou späť do Maďarska a horlivo konali evanjelizačnú činnosť

[Obrázok na strane 79]

Horliví priekopníci v Budapešti v rokoch 1934/1935 (zľava doprava): Adi a Charlotte Vohsovci, Julius Riffel, Gertrud Mendeová, Oskar Hoffmann, Martin Pötzinger

[Obrázok na strane 82]

Svedkovia v koncentračnom tábore v Nagykanizsi

[Obrázok na strane 83]

János Konrád bol 12 rokov väznený za svoju kresťanskú neutralitu

 [Obrázky na strane 90]

Lojálni Jehovovi až po smrť: Bertalan Szabó (hore) bol zastrelený popravnou čatou; Lajos Deli (vpravo) bol obesený

[Obrázok na strane 102]

Tak ako mnoho ďalších svedkov aj János Lakó odmietol kompromis so svojimi prenasledovateľmi

[Obrázok na strane 107]

Ilona Völgyesová posielala svojmu uväznenému manželovi duchovný pokrm skrytý v koláčoch

[Obrázky na stranách 108, 109]

 Od „lesného zjazdu“ v roku 1986 k medzinárodnému zjazdu na Népstadione v hlavnom meste v roku 1991

[Obrázok na strane 110]

Prvá sála Kráľovstva v Maďarsku postavená metódou rýchlovýstavby v Érde

 [Obrázky na strane 115]

Priestory odbočky a rodina Bétel v Budapešti