Mozambik

„NECH ti je jasné, Chilaule: Toto je Mozambik a v tejto krajine nebudete nikdy zákonne uznaní... Na to môžeš hneď zabudnúť!“ Keď príslušníci dnes už neexistujúcej Polície pre vyšetrovanie a obranu štátu (PIDE) zlostne povedali tieto slová jednému Jehovovmu svedkovi, bolo to v čase, keď bola portugalská koloniálna vláda v Mozambiku na vrchole. O dominantnom postavení rímskokatolíckej cirkvi nebolo pochýb.

Jehovovi svedkovia však neprestali verejne vyjadrovať svoju vieru v Jehovu, ani neprestali rozprávať iným ľuďom o jeho láskyplnom predsavzatí. Ich dejiny v Mozambiku poskytujú výrečný dôkaz o kvalite ich oddanosti Jehovovi. Boli posilňovaní svojou dôverou v lásku Boha a jeho Syna, v takú lásku, akú opísal apoštol Pavol týmito slovami: „Kto nás oddelí od Kristovej lásky? Súženie alebo tieseň alebo prenasledovanie alebo hlad alebo nahota alebo nebezpečie alebo meč? Ako je napísané: ‚Pre teba sme celý deň usmrcovaní, sme počítaní za ovce na zabitie‘... Som presvedčený, že ani smrť, ani život... ani vlády, ani terajšie veci, ani budúce veci... ani výška, ani  hĺbka, ani žiadne iné stvorenie nás nebudú môcť oddeliť od Božej lásky, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi.“ — Rim. 8:35–39.

Dejiny Jehovových služobníkov v Mozambiku sú záznamom o ľuďoch, ktorí aj keď prišli o všetok hmotný majetok, boli vďaka svojej pevnej viere bohatí. Videli doklady Božej lásky k nim a oni sami mali jeden k druhému silnú lásku. No skôr než preskúmame ich dejiny, pozrime sa najprv na samotnú krajinu.

Krása a charakteristické rysy krajiny

Mozambik, ktorý má podľa odhadu 17 400 000 obyvateľov, sa tiahne v dĺžke vyše 2500 kilometrov pozdĺž pobrežia juhovýchodnej Afriky. Podnebie je v podstate tropické a plodiny sú takisto typicky tropické — kokosové orechy, ananásy, oriešky kešu, kasava a cukrová trstina. Významnou súčasťou tunajšej stravy sú aj morské živočíchy.

Mozambičania sú vo všeobecnosti veselí a srdeční ľudia, ktorí milujú život. Spomedzi nich vyšli svetoznámi športovci. Tých je, pravdaže, len niekoľko. Ale je tam vyše 19 000 iných, ktorí sa stávajú víťazmi v pretekoch o iné ceny. Sú to Jehovovi svedkovia, ktorých dejiny v Mozambiku siahajú späť do roku 1925.

Semená pravdy zapúšťajú korene

Práve v tom roku Albino Mhelembe, Mozambičan pracujúci v johannesburských baniach (Južná Afrika), počul dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Semená pravdy o Kráľovstve zapustili korene v jeho srdci a zakrátko bol pokrstený. Po návrate domov začal kázať členom svojej predošlej cirkvi, Švajčiarskej misie, v meste Vila Luísa (v súčasnosti Marracuene) v najjužnejšej provincii Mozambiku. Noví africkí záujemcovia boli veľmi horliví a často cestovali aj 30 kilometrov,  aby sa dostali na zhromaždenia. Zakladali sa nové skupiny vrátane skupiny v Lourenço Marques, dnes Maputo.

Približne v tom čase sa dielo kázania biblického posolstva začínalo aj vyššie na severe. Gresham Kwazizirah, Afričan v Ňasku (v súčasnosti Malawi), študoval knihu Harfa Božia; pomáhali mu pri tom John a Esther Hudsonovci z Južnej Afriky. Roku 1927 sa Gresham, sprevádzaný Biliyati Kapacikom, presťahoval do Mozambiku, aby si našiel zamestnanie. Do krajiny prišli cez oblasť Milange a pokračovali smerom na juh do mesta Inhaminga v provincii Sofala. Tam si obaja našli zamestnanie u spoločnosti Trans-Zambézia Railway.

V Inhaminge našli aj zbor takzvaného hnutia Watch Tower a jeho pastora Robinsona Kaliteru. Keď Kalitera počul o biblických náukách vysvetlených v knihe Harfa Božia, otvorili sa mu oči. Zistil, že sa mýlil, a spolu s celým zborom nadviazal kontakt s Jehovovou organizáciou.

Európskemu poľu sa dostáva pozornosti

Roku 1929 prišli z Južnej Afriky do Lourenço Marques prví európski svedkovia, Henry a Edith Myrdalovci, a začali vydávať svedectvo Portugalcom. O štyri roky sa k nim pridali manželia de Jagersovci. Výsledkom ich prisťahovania bolo množstvo rozsiatych semien pravdy.

Potom roku 1935 navštívili Lourenço Marques ďalší dvaja priekopníci, Fred Ludick a David Norman. Bývali u rodiny Myrdalovcov. No v piaty deň služby ich v dome Myrdalovcov nečakane zatkla tajná polícia, naložila do zeleného antona (dodávky používanej na transport zločincov) a doviezla k vysokopostavenému úradníkovi pánu Teixeirovi. Keď David smelo vyhlásil, že vie, že za celým týmto sprisahaním je biskup, pán Teixeira vyskočil a zreval: „Keby ste boli moji občania, okamžite by som vás poslal do vyhnanstva na ostrov  Madeira, ale keďže ste občanmi Južnej Afriky, dám vás hneď deportovať!“ Ešte v ten deň ich odviezli v sprievode dvoch áut, plných po zuby ozbrojených policajtov, na hranice. Keď však prišli na hranice, bratia vydali policajným strážcom svedectvo, nechali im literatúru, a skôr než pokračovali v ceste, so všetkými si podali ruku.

Ťažké skúšky

Janeiro Jone Dede, pokorný africký roľník, spoznal pravdu roku 1939 v Inhaminge. Keď sa vrátil domov do mestečka Mutarara, podelil sa o pravdu so svojimi príbuznými, ktorí boli členmi náboženskej skupiny, ktorá praktizovala polygamiu. Stal sa zvláštnym priekopníkom a jeho dvaja telesní bratia, Antonio a João, slúžili ako pravidelní priekopníci. No v roku 1946 Janeira uväznili a poslali do mesta Tete, kde musel štyri roky čistiť Európanom toalety. Potom ho preložili do centrálnej väznice v Beire a odtiaľ ho previezli do Lourenço Marques spôsobom, ktorý bol zvláštny a neľudský. Poslali ho člnom v debne naplnenej slanou vodou, z ktorej mu vyčnievala iba hlava. Po príchode do Lourenço Marques vyšiel von nahý, lebo šaty sa mu rozpadli. Dali mu vrece, aby sa mohol zakryť. Pri výsluchu mu nariadili, aby sa vzdal svojho náboženstva a svojho Boha, no odpovedal podobne ako apoštoli Ježiša Krista: „Ako vládcu musím viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Sk. 5:29.

Po výsluchu odviedli Janeira na samotku, pričom ho dali do malej drevenej debny, na ktorej nechali iba malý otvor, ktorým mu mohli denne prestrčiť niekoľko kúskov ovocia. Keď ho o týždeň stadiaľ vybrali, prakticky nebol schopný stáť. Janeiro a jeho telesní bratia Antonio a João boli deportovaní na ostrovy Svätý Tomáš a Princov ostrov, kde si mali odpykať sedem rokov väzenia. Počas tohto obdobia bratia Dedeovci pomáhali vytvoriť na týchto trestaneckých ostrovoch  zbor. Keď sa Portugal Dede, ktorý bol v Južnej Afrike, dozvedel o deportácii svojich bratov, vrátil sa do Mutarary, aby sa staral o zbor dovtedy, kým budú bratia z trestaneckej kolónie prepustení.

A čo sa dialo so svedkami na juhu? Aj oni počas krutého prenasledovania dokázali, že sú vernými svedkami. Patril k nim aj Albino Mhelembe, ktorý bol vtedy už v pokročilom veku. Roku 1957 bol spolu s ďalšími svedkami z Lourenço Marques deportovaný na ostrov Svätý Tomáš, ale vo vydávaní svedectva pokračovali ďalej. Hoci Sional Tomo bol po dvoch rokoch zo Svätého Tomáša prepustený, bol opäť poslaný do vyhnanstva, tentoraz do Meconty v provincii Nampula. Tam zomrel, no založil zbor, ktorý bol dokladom jeho služby.

„Budem pastierom Božieho stáda“

Tak odpovedal Calvino Machiana, keď sa učiteľ opýtal žiakov, čím sa chcú stať, keď vyrastú. Neskôr mu v Johannesburgu bývalý spolužiak vydal svedectvo. No až roku 1950, keď sa vrátil do Lourenço Marques, konečne pretrhol zväzky s cirkvou Švajčiarska misia. Keď koloniálna polícia PIDE skúsenejších zo skupiny uväznila a deportovala, tým, čo zostali, chýbal dohľad.

Našťastie Juhoafričanka Nelli Muhlongová prišla navštíviť príbuzných v blízkosti miesta, kde býval Machiana. Machiana sa dozvedel, že je Jehovovou svedkyňou, a povedal jej o záujemcoch v okolí. Nelli ich zhromaždila a začala s nimi skupinové biblické štúdium. Tohto skupinového štúdia sa zúčastňovalo šesť osôb. Sestra Muhlongová požiadala Machianu, aby skupinu viedol, ale on odmietol so slovami: „Nie som pokrstený.“ Sestra odpovedala: „Ja som tu iba na návšteve. Keď odídem, budeš sa musieť ujať vedenia.“ A tak sa Machiana stal „pastierom Božieho stáda“ skôr, než očakával.

 ‚Zunguza, vráť sa do vlasti‘

Roku 1953 odišiel mladý Francisco Zunguza z Beiry do Kapského Mesta v Južnej Afrike. Jeho cieľom bolo získať štipendium na štúdium medicíny v Londýne. Vo svojej batožine mal aj knihu Deti, ktorú mu dal jeden jeho priateľ ako dar. Býval v Pretorii u istej anglikánskej rodiny, ktorá ho jedného dňa videla čítať si knihu a spýtala sa ho, či je Jehovovým svedkom. Odpovedal, že nie je, iba si číta knihu. Rodina ho však láskavo skontaktovala s jedným Jehovovým svedkom, ktorý začal so Zunguzom študovať. Dva roky po príchode do Južnej Afriky sa dal pokrstiť.

Brat Zunguza si spomína na radu, ktorú dostal od zrelých bratov v zbore: „Zunguza, bolo by najlepšie, keby si sa vrátil do vlasti, do Mozambiku, a pracoval tam. Teraz si pokrstený. Prečo by si sa mal venovať iným veciam? Nestoja za to.“ ​(Porovnaj Rimanom 11:13; Filipanom 3:7, 8; 1. Jána 2:15–17.) Brat Zunguza poslúchol túto radu a bez váhania sa vrátil do Lourenço Marques, kde sa pripojil k malej skupine. Časom sa oženil a spolu s manželkou Paulinou intenzívne slúžil v Jehovovej organizácii ako cestujúci dozorca po celom Mozambiku. Jeho láska k Bohu bola podrobená krutým skúškam vytrvalosti. Napriek asi 14 rokom stráveným vo väzení a v koncentračných táboroch a napriek vládnym obmedzeniam zostal verný. Pochopiteľne, mozambickí bratia ho milujú a veľmi si ho vážia. Sám brat Zunguza hovorí: „Bolo to veľmi dobre, že som sa vrátil do vlasti.“

Pokusy o zákonné uznanie

Juhoafrická odbočka bola znepokojená prenasledovaním a deportáciami zo strany koloniálnej vlády a roku 1954 poslala do Mozambiku Miltona Bartletta, absolventa Gileádu, biblickej školy Watchtower. Už po niekoľkých dňoch pobytu mal rozhovor s americkým konzulom a s jedným  vysokopostaveným portugalským úradníkom, ktorý odporučil, aby bola podaná žiadosť ku generálnemu guvernérovi o zákonné uznanie. Úradník však povedal, že i keby bola Jehovovým svedkom poskytnutá istá miera slobody, vzhľadom na konkordát, ktorý uzavrela vláda s Vatikánom, Jehovovi svedkovia nikdy nebudú mať takú slobodu ako rímskokatolícka cirkev.

Ďalší rok po tejto návšteve navštívil John Cooke, ďalší absolvent Gileádu, britského konzula v Mozambiku. Hoci bol konzul priateľský, spomenul, že nedávno katolícky kardinál napadol v tlači všetky formy protestantizmu. Konzul tiež dodal, že bezpečnostná polícia považuje Jehovových svedkov za nebezpečných. Na záver vyjadril názor, že zo všetkých „siekt“, aby sme použili jeho výraz, majú svedkovia najmenšiu šancu získať zákonné uznanie.

Avšak návšteva brata Cooka priniesla dobré výsledky. Mohol vykonať opätovnú návštevu u jedného mladého záujemcu, Portugalca, ktorý sa volal Pascoal Oliveira. Pascoal sa stretol s pravdou už pred niekoľkými rokmi v Lisabone. S ním i s jeho rodičmi bolo zavedené štúdium. Pascoal sa neskôr oddal Jehovovi.

Roku 1956 odbočka v Ňasku, ktorá sa starala o dielo v Mozambiku, začala posielať cez hranice zvláštnych priekopníkov, aby kázali v dedinách severného regiónu. Prichádzali aj ďalší, aby slúžili v Mozambiku tam, kde to bolo viac potrebné, a ich vplyv bolo cítiť najmä v pohraničných oblastiach.

Návrat z exilu

Časom sa Janeiro Dede a jeho bratia vrátili z ostrova Svätý Tomáš. Na ostrove mohli voľne kázať, ale po návrate domov boli zbičovaní a povedali im, aby prestali s akoukoľvek kazateľskou činnosťou, inak budú opäť deportovaní  a nikdy sa nevrátia. Ako sa to podobá na zaobchádzanie židovského Sanhedrinu s apoštolmi Ježiša Krista! — Sk. 5:40–42.

Janeiro a jeho bratia však nepripustili, aby im tieto hrozby zabránili slúžiť Jehovovi. V marci 1957 bol Janeiro vymenovaný za zvláštneho priekopníka a neskôr slúžil vyše desať rokov ako krajský dozorca pre väčšiu časť krajiny.

Celonočné vydávanie svedectva

Ku skupine v Lourenço Marques sa naďalej pripájali noví záujemcovia. Jedným z domov, v ktorých sa konalo štúdium, bol dom Mozambičana Ernesta Chilauleho. Býval tam aj Antonio Langa. Langa, ktorý bol katolík, spochybňoval niektoré náuky a žiadal dôkazy, najmä dôkazy týkajúce sa trojice. Skupina sa obávala, že ich vyzradí PIDE (Polícia de Investigação e Defesa do Estado). Langa mal však úprimný záujem o pravdu a ďalej počúval štúdium zvonku, skrývajúc sa na schodišti. Na základe toho, čo počul, prišiel k záveru, že je to pravda.

Jedného dňa dal istý brat Langovi do daru knihu „Boh nech je pravdivý“. Keď sa nasledujúci deň Langa vrátil z práce, popoludní o druhej začal knihu čítať a neodložil ju, kým ju ráno o druhej nedočítal do konca! Nato začal pravidelne chodiť na zhromaždenia a trval na tom, aby si knihu prečítal aj jeho priateľ Chilaule, aby mohli začať zvestovať.

Za svoj obvod si vybrali skupiny animistických sionistov (Mazione) vo vzdialených štvrtiach Lourenço Marques. V noci, keď sa tieto skupiny schádzali na svoje rituály sprevádzané bubnovaním, tancom, pitím a hudbou, títo dvaja bratia chodievali k nim, a keď im to vodca skupiny dovolil, predniesli krátky prejav. Často sa vracali domov až na svitaní. Akú horlivosť prejavili pri šírení svojej novonájdenej viery!

 Krst v Lourenço Marques

Keď skupina pracujúca vo zvestovateľskej službe mala už 25 členov, napísali list do odbočky v Južnej Afrike so žiadosťou o vyslanie zástupcu, ktorý by nových záujemcov pokrstil. V odpovedi, ktorú dostali, bol pokyn, že sa o to má postarať sám brat Zunguza. A tak sa 24. augusta 1958 na nenápadnom mieste konalo zhromaždenie a 13 osôb bolo pokrstených — prví v Lourenço Marques. V tejto skupine boli Calvino Machiana, Ernesto Chilaule a Antonio Langa, každý so svojou manželkou, ako i Paulina Zunguzová.

Roku 1959, keď sa brat Zunguza presťahoval do Beiry, brata Chilauleho si predvolala PIDE. Zadržiavala jeho listy a čítala ich. Celé dopoludnie ho vypočúvali. V to odpoludnie išli príslušníci PIDE do jeho domu a zabavili všetku literatúru. Bratia a záujemcovia, ktorí videli pri Chilauleho dome policajný landrover, sa obávali, že budú všetci zatknutí. Bolo prekvapujúce, že o týždeň polícia všetky knihy vrátila. To bolo povzbudenie, ktoré skupina potrebovala.

Návštevy v pravý čas poskytujú povzbudenie

Medzičasom Pascoal Oliveira a malá skupina Európanov v Lourenço Marques dostali budujúcu návštevu — boli to Halliday a Joyce Bentleyovci, misionárska dvojica, ktorú vyslala odbočka v Ňasku. Navštevovali Mozambik dva razy do roka, a to mesto Beiru, vzdialené asi 720 kilometrov od hlavného mesta, ako aj ďalšie mestá. Neskôr ich navštívil aj Milton Henschel zo svetového ústredia a povzbudil ich, aby ďalej spolupracovali s Jehovovou organizáciou.

Prvý zbor mozambických svedkov v hlavnom meste bol už niekoľko rokov činný, keď tam bol roku 1963 vytvorený zbor európskych zvestovateľov.

 Odvážne hlásajú dobré posolstvo

Keď koloniálna polícia (PIDE) vrátila literatúru skonfiškovanú Ernestovi Chilaulemu, africkej skupine v Lourenço Marques to dodalo odvahu. V nedeľu sa schádzali v tieni stromu blízko rušného trhoviska Xipamanine. Využívajúc zosilňovač zvuku, uvažovali o dennom texte. Potom sa skupina rozdelila do dvojíc, ktoré navštevovali domy a obchody vôkol trhoviska. O 11.30 sa vrátili na pôvodné miesto stretnutia, aby sa naraňajkovali, kým sa napoludnie nezačne široko-ďaleko ohlasovaná verejná prednáška. Občas, keď sa niektorí zvestovatelia pri návrate zo služby oneskorovali, bratia ich pomocou zosilňovača zvuku zvolávali: „Už je čas... Už je čas... Vráťte sa, lebo je najvyšší čas...“

Začal sa zhromažďovať veľký dav. Okrem tých, ktorých bratia osobne pozvali, a okrem samotných bratov prichádzalo veľa zvedavých divákov, ktorých pritiahol zosilnený zvuk. Vytvorili v tejto rušnej oblasti veľký kruh a potom sa začala prednáška. Obyvatelia okolitých domov vychádzali na verandu počúvať a mnohí si prinášali so sebou Bibliu, aby mohli zároveň sledovať čítanie biblických textov. Bratia pokračovali v tejto činnosti niekoľko rokov, striedajúc trhoviská Xipamanine a Chamanculo s Craveiro Lopes Avenue (dnes Avenida Acordos de Lusaka). To prispelo k tomu, že v šesťdesiatych rokoch vzrástol počet zborov z jedného na štyri.

Najprv mal kartu u PIDE

Jedným mužom, ktorý sa takto dostal do kontaktu so svedkami, bol Micas Mbuluane. Keď si vzal knihu „Boh nech je pravdivý“ a požiadal o biblické štúdium, opýtal sa: „Koľko budem musieť za to zaplatiť?“ Za štúdiá sa nikdy neplatí, ale bratia mu navrhli, aby dal nasledujúcu nedeľu  k dispozícii svoj dom na verejnú prednášku. Pohotovo s tým súhlasil. Rečníkom bol Ernesto Chilaule a prítomných bolo asi 400 osôb. Jeden udavač z PIDE to oznámil polícii. Policajný náčelník si predvolal Micasa do svojej kancelárie. Micas bol ustarostený: „Ja som dvojnásobný pohan a bol som iba na jednom zhromaždení. Čo len mám povedať?“ ​(V miestnom jazyku „pohan“ znamená neveriaci; „dvojnásobný pohan“ zdôrazňuje, aký nehodný sa cítil.) Ihneď zavolal brata, s ktorým študoval, aby mu poskytol školenie v tých niekoľkých minútach, ktoré mu zostávali do jeho výpovede na polícii.

Keď prišiel na policajnú stanicu, opýtali sa ho, akého je náboženstva. Micas bez váhania odpovedal: „Som Jehovov svedok.“ Potom Mario Figueira, policajný náčelník, pokračoval vo vypočúvaní: „Pozri, v tvojom dome sa konalo veľké zhromaždenie ovplyvňované zo zahraničia, za zatvorenými dverami a bez účasti polície. Určite to muselo mať niečo spoločné s Frelimo.“ Mal na mysli Mozambický oslobodzovací front (Frente da Libertação de Moçambique), hnutie, ktoré v tom čase bojovalo za nezávislosť Mozambiku. Micas nevedel, ako by mal reagovať; o tom sa pri jeho „školení“ nehovorilo. Snažil sa diplomaticky vysvetliť celý program, ktorý videl a na ktorom sa zúčastnil po prvý raz.

„V poriadku, Micas, to stačí,“ prerušil ho pán Figueira. Objal Micasa okolo pliec a pokračoval: „To, o čom hovoríš, je pravda. Už od začiatku dejín boli Boží služobníci tak ako ty prenasledovaní za to, že hovorili pravdu. Žiadam ťa iba o jednu vec: Keď budeš nabudúce usporadúvať také veľké zhromaždenie, informuj nás, aby sme sa vyhli akýmkoľvek nedorozumeniam. Choď v pokoji. Ale zajtra sa vráť a prines si dve fotografie, aby sme ti mohli založiť  kartu Jehovovho svedka.“ (V tom čase mali všetci zodpovední bratia v zbore založenú kartu u PIDE.) Micas, usmievajúc sa, rád hovorí: „Ja, dvojnásobný pohan, som mal skôr kartu u PIDE než v zbore!“ Je smutné, že takéto priaznivé zaobchádzanie zo strany polície nebolo bežné.

Udalosti v Malawi sú prínosom pre dielo na severe

Tri oblastné zjazdy „Robme učeníkov“, ktoré boli roku 1967 v Malawi, sa konali blízko hraníc s Mozambikom, a tak bolo pre niektorých bratov z Mozambiku ľahšie zúčastniť sa ich. Ale v októbri prezident H. Kamuzu Banda vyhlásil Jehovových svedkov v Malawi za zakázanú spoločnosť. Prepuklo zúrivé prenasledovanie. V celej krajine bol ich majetok ničený, bratia boli bití, niektorí boli zavraždení a vyše tisíc kresťanských sestier bolo znásilnených. Mnohí prežijúci v zúfalstve hľadali útočisko v Mozambiku. V protiklade s tým, čo by sa dalo očakávať, portugalské úrady ich prijali pohostinne. V dvoch veľkých táboroch neďaleko mesta Mocuba v provincii Zambézia im poskytli potraviny. V jednom z týchto táborov bolo až 2234 našich bratov. Ich prítomnosť veľmi prispela k šíreniu posolstva o Kráľovstve na severe Mozambiku.

V Beire, druhom najväčšom meste krajiny, sa mozambickí svedkovia tešili v tom čase väčšej slobode než bratia v hlavnom meste. Mohli konať zhromaždenia, ale v službe z domu do domu boli obmedzovaní, najmä v tých častiach mesta, kde bývali Európania.

Sporné vyhlásenie spôsobuje rozdelenie

Roku 1968 dostali starší v Lourenço Marques predvolanie z PIDE. Boli oboznámení s „Vyhlásením“, v ktorom sa hovorilo, že Jehovovým svedkom sa zakazuje obracať  ľudí na inú vieru a že sa majú zhromažďovať iba s členmi vlastnej rodiny. Starší mali „Vyhlásenie“ podpísať, a tak potvrdiť, že ho dostali.

Keďže pochopili, že sa tým nijako nevzdávajú svojej viery, ale iba potvrdzujú prijatie vyhlásenia, starší podpísali. Boli však rozhodnutí aj naďalej poslúchať biblické príkazy zhromažďovať sa a kázať, hoci nenápadne a v menších skupinách. (Mat. 10:16; 24:14; 28:18–20; Hebr. 10:24, 25) Bez ohľadu na úmysel došlo následkom toho medzi bratmi k rozdeleniu. Niektorí boli presvedčení, že starší sa podpísaním dokladu dopustili kompromisu.

V snahe dokázať nesúhlasiacej skupine, že nekonali zo strachu a neurobili nijaký kompromis, starší vymenovali výbor na čele s Ernestom Chilaulem. Navštívili zodpovedných úradníkov PIDE, aby sa opýtali na dôvod zákazu. „Čo zlé robia Jehovovi svedkovia?“ opýtali sa. Povedali im: „Nemáme s vami nijaké problémy, ale toto náboženstvo je v Mozambiku zakázané. I keď nerobíte nič zlé, vláda toto náboženstvo nepovoľuje.“ Úradníci dodali, že ak niekto chce toto náboženstvo praktizovať, musí ísť do inej krajiny.

Odpoveď brata Chilauleho a jeho spoločníkov bola rozhodná: „Keď vláda rozhodla, že učiť ľudí, aby nekradli, nezabíjali a nerobili nič zlé, je nesprávne, nech nás potom uväznia. My budeme aj ďalej učiť pravdu a to isté budeme robiť, aj keď odtiaľto odídeme.“ Tieto slová opäť pripomínajú výrok jedného Ježišovho apoštola, ktorý stál pred Sanhedrinom. — Sk. 4:19, 20.

Uzmieril tento odvážny čin nespokojencov? Žiaľ, nie. Napriek všetkej pomoci, ktorá im bola poskytnutá, vrátane opakovaných návštev zvláštneho zástupcu odbočky z Južnej Afriky, pokračovali ďalej vo svojej nezávislej ceste, nazývajúc sa „Slobodní svedkovia Jehovu“. Museli byť vylúčení  pre odpadlíctvo. Neskôr Spoločnosť napísala, že osvojiť si opatrný spôsob počínania zoči-voči prenasledovaniu nie je prejavom strachu, ale je v súlade s Ježišovou radou v Matúšovi 10:16.

PIDE zasadzuje ťažký úder

Sotva rok po tejto revolte PIDE uväznila 16 bratov, ktorí boli v zodpovedných postaveniach. Medzi nimi bol aj Ernesto Chilaule, Francisco Zunguza a Calvino Machiana. Práve pri tejto príležitosti povedali príslušníci PIDE bratovi Chilaulemu slová uvedené na začiatku tohto rozprávania.

Nasledovalo ďalšie zatýkanie. Ako sa PIDE dostala k menám a adresám vymenovaných služobníkov? Keď prepadli dom brata Chilauleho, na stole našli jednak obal s listami Spoločnosti, v ktorých boli uvedené mená vymenovaných služobníkov, a jednak príručku Kážme spolu v jednote. Keď mali v rukách tieto informácie, ľahko vyhľadali služobníka zboru, pomocníka služobníka zboru, vedúceho štúdia Strážnej veže, vedúceho zborového štúdia knihy a ďalších. Všetci boli bez súdneho procesu uvrhnutí do väznice v Machave — odsúdení na dva roky väzenia.

Juhoafrická odbočka povzbudzovala uväznených bratov a poskytovala pomoc ich rodinám, ktoré boli na bratov odkázané. Organizácia Amnesty International vyvíjala  úsilie, aby boli bratia prepustení, a tiež poskytovala ich rodinám určitú podporu. Bratia v Mozambiku, ktorí boli na slobode, zariadili poskytovanie jedla tým, čo boli v núdzi. Alita, dcéra brata Chilauleho, o tejto pomoci hovorí: „Ani jeden deň nám nechýbalo jedlo. Niekedy bolo dokonca lepšie, než na aké sme boli zvyknutí.“

Kazateľské dielo pokračuje

Napriek tomuto ‚obťažnému obdobiu‘ Jehovov ľud nemohol prestať konať svoje životodarné dielo kázania dobrého posolstva o Kráľovstve. (2. Tim. 4:1, 2) Fernando Muthemba, ktorý sa stal jedným z pilierov diela v tejto krajine, si spomína, že z jeho zboru bol uväznený služobník zboru i pomocník služobníka zboru. Keďže brat Muthemba bol služobníkom biblických štúdií, bolo potrebné, aby sa ujal vedenia. Spoločnosť dala pokyny, aby sa konala séria prednášok založená na knihe Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Brat Muthemba pamätal na primeranú opatrnosť a zariadil, aby sa tieto prednášky konali večer, v skupinách štúdia knihy. Každý rečník predniesol prednášku dvom skupinám vždy večer. Veľa pozvaných tak dostalo duchovný pokrm a ich ocenenie pre pravdu vzrástlo.

Noví boli intenzívne školení, aby si dobre počínali v službe a aby boli odvážni v čase prenasledovania. Filipe Matola opisuje, aký úžitok mal zo skorého školenia: „Boli sme školení deliť sa s inými o to, čo sme sa učili, obratne dokazujúc z Biblie všetko, čo sme vyučovali. Po dvoch týždňoch štúdia sme začali neformálne vydávať svedectvo. Tretí týždeň sme začali privádzať nových záujemcov, aby sa zúčastňovali na štúdiu. Štvrtý týždeň sme začali kázať z domu do domu. Noví boli povzbudzovaní, aby aj v skúškach a vo väzení vytrvali a nebáli sa. Iba jeden zodpovedný brat v zbore bol na slobode a hovorieval: ‚Neviem, kedy  budem uväznený. Preto by ste sa všetci mali naučiť, ako sa starať o zbor.‘“ Keď bol potom aj brat Matola poslaný do väznice v Machave, jeho horlivosť neochladla.

Kázanie a zhromaždenia vo väzení

Hneď ako to bolo možné, skupina vo väznici v Machave zorganizovala všetky zhromaždenia, aby sa udržala duchovne silná. Ako to dokázali, keďže boli strážení? Bolo to takto, hovorí Filipe Matola: „Využívali sme tie príležitosti, keď sme chodievali na väzenský dvor. Brat, ktorý bol poverený predniesť prejav v teokratickej škole kazateľskej služby, chodil dookola so štyrmi ďalšími, akoby sa prechádzali a rozprávali sa. Potom brat od tejto skupiny odišiel a pristúpil k druhej skupine a tak pokračoval ďalej, kým nepredniesol prejav v každej skupine.“

Spočiatku sa pokúšali aj o štúdium knihy v celách s pomocou publikácií, ale toto štúdium bolo odhalené a zakázali im pokračovať. A tak zmenili metódu. Luis Bila, jeden z väzňov, si spomína: „Každý sa pripravoval osobitne a potom, vo vopred určený deň a hodinu a bez publikácie v ruke, sme sa prechádzali dookola, využívajúc rovnaký spôsob ako pri teokratickej škole kazateľskej služby, pričom každý brat vysvetlil hlavné body študovanej knihy. Tento spôsob bol veľmi výhodný, lebo sme sa látku museli naučiť naspamäť, aby sme ju nikdy nezabudli.“

Členovia rodiny, ktorí boli na slobode, pomáhali tak, že skrývali literatúru pod jedlo, a pašovali ju do väzenia zakaždým, keď prišli na návštevu. Takto boli bratia sýtení telesne i duchovne.

Vyskytli sa aj príležitosti, keď mali zo zhromaždení úžitok aj iní väzni. Pri jednej príležitosti, keď traja bratia bývali v jednom krídle väznice s ďalšími 70 väzňami, uskutočnili  verejnú prednášku. Jeden brat slúžil ako predsedajúci a druhý vyslovil modlitbu. Potom všetci traja zaspievali pieseň a konala sa prednáška. Celková účasť bola 73 osôb.

Ernesto Chilaule bol v cele s členom organizácie Frelimo, ktorého PIDE uväznila za to, že bojoval za nezávislosť. Viedli spolu priateľský rozhovor a brat mu vydal svedectvo o nádeji na Božie Kráľovstvo. Neskôr sa stretli opäť, no za odlišných okolností.

Dychtivý deliť sa o pravdu v Inhambane

Inhambane, jedna z južných provincií, sa stala dejiskom intenzívnej činnosti istého skromného murára. Keď si tento muž, Arão Francisco, vypočul roku 1967 prednášku v Lourenço Marques, nepochyboval o tom, že našiel pravdu. Cítil nutnosť podeliť sa o to, čo počul, s ľuďmi doma. A to aj urobil. Po návrate do Lourenço Marques bol pokrstený. Bolo to približne v tom čase, keď PIDE uväznila veľkú skupinu starších. Arão cítil zodpovednosť za záujem, ktorý vzbudil u svojich rodákov, a obával sa, že bude uväznený skôr, než bude schopný pomôcť im viac. Niektorí bratia sa ho snažili odradiť, hovoriac, že je v pravde ešte príliš nový na to, aby išiel sám zvestovať. Niekoľko mesiacov teda vyčkal, ale dlhšie už nemohol odolávať naliehavej túžbe vydávať svedectvo svojim rodákom. A tak zobral svoju manželku a dve deti a vydal sa späť do Inhambane. Začínajúc iba s vlastnou rodinou, konal všetky zhromaždenia.

Šíril semená pravdy v meste Inhambane, v Maxixe a v ďalších mestách tej oblasti, a tým položil základ pre zbory, ktoré sa tam dnes nachádzajú. Keď sa katolícky kňaz pokúšal zasiahnuť a hovoril: „Nemôžete tu vytvárať žiadne skupiny,“ Arão odvážne odpovedal: „Pre dobré posolstvo, ktoré prinášam, nejestvujú žiadne obmedzenia. Môže  ísť kamkoľvek.“ A naozaj, ako ukazujú Skutky 1:8, Ježiš povedal, že práve to sa bude diať.

Miestny kňaz zvolal schôdzu, na ktorej sa malo rozhodnúť, či má byť Arão z oblasti vykázaný. Arão vyhlásil, že sa sťahovať nebude. Neprekvapuje teda, že kňaz si zavolal na pomoc PIDE, svojho obľúbeného spojenca.

PIDE hľadá zvestovateľa murára

Jednu nedeľu, keď Arão navštevoval vzdialenejšie skupiny, prišli na zhromaždenie v Inhambane štyria príslušníci PIDE. Tvrdili, že sú Jehovovými svedkami, ktorí tadiaľ prechádzajú. Na konci zhromaždenia však odhalili svoju totožnosť a chceli vidieť Arãa. Keď ho nenašli, zatkli osem bratov, ktorí tam boli.

Keďže Arão staval dom pre správcu v Ngweni, príslušníci PIDE ho išli hľadať tam. Arão počul, ako im správca hovorí: „Nemôžem mu dovoliť odísť kvôli náboženstvu. Najprv musí dokončiť prácu na mojom dome.“ Agenti sa teda opýtali: „Chcete povedať, že je jediný, kto stavia tento dom?“ „Áno,“ odpovedal správca, „a postavil aj dom v Maxixe a veľa ďalších. Prácu, ktorú robí na mojom dome, tu nikto iný nevie robiť. Staval aj registračnú kanceláriu v Maxixe a má ešte postaviť hostinec pre cestujúcich.“ Keď si príslušníci PIDE vypočuli toto resumé, povedali: „Vrátime sa a vezmeme si Arãa, aby postavil dom pre správcu verejnoprospešných prác.“

Arão bol uväznený a využívali ho na to, aby postavil rôzne stavby pre vládu. Aj keď bol väzňom, mal veľa príležitostí na vydávanie svedectva.

Jeden úradník PIDE si večer volával Arãa do svojej kancelárie, aby mu Arão pomáhal pri štúdiu knihy Pravda. Keď prišli ďalší ľudia, úradník, pán Neves, rýchle vzal nejaké  doklady a predstieral, že vedie výsluch. Jedného dňa povedal: „Arão, to, čo ste ma naučili, ma obrátilo. Celý svoj život — od času, keď som bol v Lisabone, až doteraz — som sa rozprával s Jehovovými svedkami. Teraz, keď zanedlho odídem do dôchodku, stanem sa jedným z nich. No kým odídem, musím vás oslobodiť. Pracujte na dokončení svojej terajšej práce a ja sa porozprávam s generálnym inšpektorom, aby si našli iného murára. Aby sme sa vyhli problémom, nevrátim sa do Lisabonu, ale predám všetko, čo mám, a pôjdem do Ameriky. Počúvate ma, Arão? Nikomu nič nehovorte.“

Pán Neves bol rozhodnutý dodržať svoj sľub a oslobodil dokonca aj bratov uväznených v Inhambane. Oslobodenie Arãa však nebolo ľahkou úlohou. PIDE ho začala považovať za svojho staviteľa. Vtedy bol už pán Neves na dôchodku, ale každý deň svojho priateľa navštevoval a žiadal generálneho inšpektora, aby Arãa oslobodil. Tak ako prisľúbil, pán Neves sa vydal na cestu až vtedy, keď bol Arão oslobodený. Ktovie, kde je pán Neves teraz. Dodržal aj zvyšok svojho sľubu? Úprimne dúfame, že áno.

Politické zmeny prinášajú dočasnú úľavu

Dňa 1. mája 1974 bolo v celej väznici v Machave počuť radostný pokrik. „Karafiátová revolúcia“ ​(Revolução dos Cravos) ukončila 25. apríla diktatúru v Portugalsku a priniesla dramatické zmeny aj portugalským zámorským kolóniám. Dňa 1. mája bola všetkým politickým väzňom udelená amnestia. Keďže Jehovovi svedkovia boli uväznení pre svoju politickú neutralitu, týkala sa táto amnestia aj ich. Mozambik sa teraz pripravoval na to, že sa stane nezávislou krajinou.

Keď boli bratia prepustení, povzbudilo ich, že videli vzrast počtu Jehovových služobníkov. Potešilo ich aj to,  keď pozorovali, akí duchovne silní sú tí, ktorí zostali na slobode. (Porovnaj Filipanom 1:13, 14.) Využili svoju opäť nadobudnutú slobodu a usporiadali krajský zjazd, ktorý mal veľký úspech. Ich nadšenie podporila prítomnosť dvoch bratov z Južnej Afriky, ktorí im boli veľmi drahí — Fransa Mullera, koordinátora výboru juhoafrickej odbočky, ktorý prejavil živý záujem o blaho bratov v Mozambiku, a Eliasa Mahenyeho, ktorý slúžil dlhé roky v južnom Mozambiku ako krajský dozorca.

Na tomto zjazde boli bratia, ktorí boli predtým väznení, povzbudení, aby pracovali v jednote s rýchle napredujúcou Jehovovou organizáciou. Brat Mahenye im pripomenul: „PIDE zmizla, ale jej otec, Satan Diabol, je ešte tu. Posilnite sa a budujte si odvahu.“ Požiadal, aby vstali tí, čo boli väznení. Bolo ich niekoľko desiatok. Potom požiadal, aby vstali tí, ktorí spoznali pravdu v čase, keď boli bratia vo väzení. Vstala asi polovica prítomných z približne 2000 osôb. Brat Mahenye svoj prejav uzavrel: „Nemáte žiaden dôvod, aby ste sa báli.“

Boli to povzbudivé slová v pravý čas. Na obzore sa dvíhali temné mraky a všetok Jehovov ľud v Mozambiku čakala najväčšia skúška lásky k Bohu.

Rok 1974 rýchle ubehol. V tom roku bolo pokrstených 1209 osôb; v roku 1975 to bolo 2303. Mnohí bratia, ktorí sú dnes staršími, boli pokrstení práve v tom období.

No krajinu ovládol revolučný zápal. Heslo „Viva Frelimo“ ​(Nech žije Frelimo) sa stalo symbolom desaťročného boja za slobodu a nezávislosť. V celom národe vládla eufória a väčšina ľudí považovala za nepredstaviteľné, že by sa jej niekto nezúčastňoval. Prevládajúce idey sa pripravovali spustiť oponu za krátko trvajúcou slobodou bratov a mala to byť opona železná.

 Príkazy na uväznenie

Keď sa začali robiť prípravy na deň vyhlásenia nezávislosti — 25. júna 1975 — neutrálny postoj Jehovových svedkov sa stal ešte zjavnejším. Zodpovední bratia sa snažili o rozhovor s novou vládou, no bezúspešne. Prezident, ktorý sa nedávno ujal moci, dal vlastne určitý príkaz, keď v rozhlasovom prejave vykrikoval: „S týmito Jehovovými svedkami definitívne skoncujeme... Sme presvedčení, že sú to agenti, ktorých zanechal portugalský kolonializmus; sú to bývalí členovia PIDE... Preto navrhujeme, aby boli títo ľudia ihneď uväznení.“

Prepuklo prenasledovanie. V obciach boli zmobilizované úderné skupiny, ktoré mali spoločný cieľ: uväzniť všetkých Jehovových svedkov — v zamestnaní, doma, na uliciach, hocikedy cez deň či v noci, v celej krajine. Každý bol nútený zúčastniť sa na obecných schôdzach, ktoré sa konali na pracoviskách a verejných priestranstvách. Každý, kto sa nepripojil k davu a k volaniu „Viva Frelimo“, bol považovaný za nepriateľa. Taká nálada prevláda, keď nacionalistické vášne dosahujú vrchol.

Je dobre známe, že i keď sú Jehovovi svedkovia v politických záležitostiach neutrálni, dodržiavajú zákony a poriadok, k autoritám sa správajú úctivo, sú čestní a svedomito platia dane. Za tie roky by mozambická vláda tieto fakty potvrdila. Zatiaľ sa však situácia Jehovových svedkov v Mozambiku podobala situácii raných kresťanov, ktorí boli usmrcovaní v rímskych arénach, lebo odmietali páliť kadidlo cisárovi, a tiež situácii ich bratov v Nemecku, ktorí boli uvrhnutí do koncentračných táborov, lebo odmietali zdraviť „Heil Hitler“. Na celom svete sú Jehovovi svedkovia známi tým, že odmietajú vzdať sa svojej poslušnosti voči Bohu a Ježišovi Kristovi, ktorý o svojich nasledovníkoch  povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16.

Hromadná deportácia — kam?

Zakrátko boli väznice v Mozambiku preplnené tisíckami Jehovových svedkov. Mnohé rodiny boli rozdelené. Intenzívna propaganda vyvolala proti svedkom také nepriateľstvo, že hoci to starší nepodporovali, mnohí sa radšej prihlásili sami, cítiac sa bezpečnejšie medzi bratmi a príbuznými, ktorí už boli vo väzení.

Počnúc októbrom 1975 dostávali odbočky v Zimbabwe (vtedy Rodézia) a v Južnej Afrike množstvo správ od krajských dozorcov, rôznych zodpovedných výborov a jednotlivých bratov opisujúcich ten neutešený obraz. Tieto správy boli zase odosielané vedúcemu zboru Jehovových svedkov. Hneď ako celosvetové bratstvo dostalo správy o strašnej situácii bratov v Mozambiku, stúpali k nebesiam zo všetkých častí sveta nepretržité modlitby za týchto prenasledovaných bratov v súlade s radou v Hebrejom 13:3. Iba Jehova ich mohol podporiť a to aj urobil svojím spôsobom.

Je veľmi pravdepodobné, že brutálne zaobchádzanie, ktoré Jehovovi svedkovia v skutočnosti zažívali, nebolo zámerom vyšších vládnych úradníkov. No niektorí z nižších úradníkov, v odhodlanom úsilí zmeniť hlboko zakorenené postoje vo veciach svedomia, sa snažili z každého násilím vynútiť heslo „Viva“. Jedným z mnohých príkladov je prípad Juliãoa Cossu z mesta Vilanculos, ktorého tri hodiny bili v snahe prinútiť ho, aby sa vzdal svojej viery, ale bezvýsledne. A aj keď títo trýznitelia príležitostne z niekoho vynútili „Viva“, ešte neboli spokojní. Žiadali, aby svedok kričal „Preč s Jehovom“ a „Preč s Ježišom Kristom“. Ukrutností, ktoré pretrpeli naši bratia, je príliš veľa na to, aby  sme ich spomínali, a sú príliš strašné, než aby sme ich opisovali. (Pozri Prebuďte sa! z 8. januára 1976, strany 16–26, angl.) Vedeli však, ako to napísal apoštol Pavol v prvom storočí n. l. kresťanom vo Filipi, že ich odvážny postoj zoči-voči súženiu a prenasledovaniu je dôkazom hĺbky ich lásky k Bohu a dáva im uistenie, že ich Boh odmení záchranou. — Fil. 1:15–29.

Stiesnené podmienky, ktoré vznikli v preplnených väzniciach, zhoršovala špina a nedostatok jedla. To zapríčinilo, že vo väzení v Mapute (bývalom Lourenço Marques) zomrelo v priebehu štyroch mesiacov vyše 60 detí. Bratia, ktorí ešte boli na slobode, sa čo najviac snažili podporovať svojich bratov vo väzení. V posledných mesiacoch roku 1975 niektorí bratia predali svoj majetok, aby mohli ďalej zabezpečovať jedlo pre svojich uväznených bratov. Avšak stotožniť sa s tými, čo boli vo väzení, znamenalo ohroziť vlastnú slobodu a mnohí boli uväznení, keď sa starali o potreby svojich bratov. To bol prejav lásky, o ktorej Ježiš povedal, že bude medzi jeho pravými nasledovníkmi. — Ján 13:34, 35; 15:12, 13.

Je paradoxné, že práve v tom čase zaobchádzali v provincii Sofala s niektorými svedkami úplne odlišne. Po uväznení ich vzali do luxusného hotela Grand v meste Beira a dali im jesť, zatiaľ čo čakali, kým ich zoberú na ich konečné miesto určenia.

Čo bolo miestom ich určenia? To bolo tajomstvo dokonca aj pre vodičov mnohých autobusov a nákladných áut, ktoré ich odvážali.

Miesto určenia — Carico, dištrikt Milange

Od septembra 1975 do februára 1976 boli prevezení všetci zadržaní Jehovovi svedkovia, či už boli vo väzniciach alebo v otvorených táboroch. Utajované miesto určenia  bolo ďalšou zbraňou, ktorú polícia a iné miestne úrady používali v snahe zastrašiť bratov. „Zožerú vás divé zvieratá,“ povedali im. „Je to neznáme miesto na severe, z ktorého sa nikdy nevrátite.“ Neveriaci členovia rodín sa spojili v spoločnom náreku a bedákaní, trvajúc na tom, aby sa veriaci vzdali. Vzdalo sa ich však veľmi málo. K Jehovovým svedkom sa odvážne pridali dokonca noví záujemcovia. Tak to bolo aj v prípade Eugênia Macitelu, horlivého podporovateľa politických ideálov. Jeho záujem vzbudilo, keď sa dopočul, že väznice sú plné Jehovových svedkov. Aby zistil, kto to je, požiadal o biblické štúdium a o týždeň bol uväznený a deportovaný. Patril k prvým, ktorí boli pokrstení v koncentračnom tábore, a dnes slúži ako krajský dozorca.

Keď boli svedkovia odvedení z väzníc a naložení do autobusov, nákladných áut a dokonca do lietadiel, nejavili žiadne známky strachu alebo obáv. Jedna z najpôsobivejších karaván odišla z Maputa 13. novembra 1975. Bolo to 14 autobusov čiže machibombos, ako ich tam nazývajú. Zdanlivo nevysvetliteľná radosť svedkov podnietila vojakov zodpovedajúcich za akciu opýtať sa: „Ako môžete byť takí šťastní, keď ani neviete, kam idete? Tam, kam idete, vôbec nie je dobre.“ Ale radosť bratov nebolo možné udusiť. Zatiaľ čo neveriaci členovia rodín plakali, obávajúc sa budúcnosti, ktorá čaká ich drahých, svedkovia spievali piesne Kráľovstva, napríklad pieseň s názvom „Stále vpred“.

Cestou vodiči telefonovali z každého mesta svojim nadriadeným, aby zistili ďalší cieľ, a pritom dostali príkaz pokračovať po ďalšiu zastávku. Niektorí vodiči zablúdili. Napokon však prišli do Milange, mesta a sídla dištriktu v provincii Zambézia, vzdialenej 1800 kilometrov od Maputa. Tam bratov privítal správca „uvítacím prejavom“, spŕškou vyhrážok.

 Potom ich dopravili 30 kilometrov na východ, na miesto na brehoch rieky Munduzi, do oblasti známej ako Carico, patriacej ešte do dištriktu Milange. Tam žili od roku 1972 tisíce Jehovových svedkov z Malawi ako utečenci, ktorí ušli pred vlnou prenasledovania vo svojej krajine. Neočakávaný príchod mozambických bratov bol pre malawijských bratov prekvapením. A bolo to prekvapenie aj pre Mozambičanov, keď ich privítali bratia hovoriaci cudzím jazykom. Bolo to však najpríjemnejšie prekvapenie a malawijskí bratia prijali mozambických svedkov tak vrúcne a pohostinne, že to na vodičov zapôsobilo. — Porovnaj Hebrejom 13:1, 2.

Správcom dištriktu bol práve ten muž, ktorý bol pred rokmi s bratmi vo väzení v Machave. Po príchode každej skupiny sa opýtal: „A kde sú Chilaule a Zunguza? Viem, že prídu.“ Keď napokon brat Chilaule prišiel, správca mu povedal: „Chilaule, skutočne neviem, ako ťa privítať. Teraz sme každý na inej strane.“ Držal sa svojej ideológie a svojim bývalým spoluväzňom pobyt nijako neuľahčoval. Bol, ako sám o sebe povedal, „capom vládnucim týmto ovciam“.

Láskyplná podpora medzinárodného bratstva

Medzinárodné bratstvo Jehovových svedkov vyjadrilo svoj láskyplný záujem o bratov v Mozambiku. Poštovú službu krajiny zaplavili telegramami, ktorými sa obracali na mozambické úrady. Spolupracovníci v jednom telekomunikačnom podniku sa bratovi Augustovi Novelovi obyčajne vysmievali, hovoriac, že Jehovovi svedkovia sú iba miestnou sektou. Boli však umlčaní, keď ďalekopisné stroje začali chrliť telegramy z celého sveta. Táto rozsiahla odozva dosvedčila fakt, že Jehovov ľud skutočne zjednocuje láska.

 Asi o desať mesiacov uznal minister, ktorý vykonal v tábore inšpekciu, že bratia boli uväznení na základe falošných obvinení. Bolo však ešte príliš skoro očakávať slobodu.

Náročnosť nového života

V dejinách Jehovovho ľudu v Mozambiku sa začala nová kapitola. Malawijskí bratia sa v tejto oblasti zorganizovali do ôsmich dedín. Získali veľa skúseností v prispôsobovaní sa novému spôsobu života v buši a nadobudli zručnosť v stavbe domov, sál Kráľovstva a dokonca zjazdových sál. Aj tí, čo predtým nemali skúsenosti v poľnohospodárstve, sa o tejto práci veľa naučili. Veľa Mozambičanov nikdy nevysádzalo machambu (neobrábali pole), a mali preto po prvý raz zakúsiť ťažkú prácu na poli. V prvých mesiacoch využívali novopríchodzí dobrodenie láskyplnej pohostinnosti bratov z Malawi, ktorí ich vzali do svojich domov a delili sa s nimi o jedlo. Ale teraz nastal čas, aby si mozambickí bratia vystavali vlastné dediny.

Nebola to ľahká úloha. Začalo sa obdobie dažďov a oblasť bola hojne požehnaná vodami z oblohy tak ako nikdy predtým. Keď sa však rieka Munduzi, ktorá pretekala stredom tábora, vyliala z brehov v oblasti, ktorá bývala pravidelne postihovaná suchom, bratia to považovali za symbol toho, ako sa Jehova bude o nich starať. Vskutku, nasledujúcich 12 rokov rieka ani raz nevyschla, ako to bývalo predtým. Avšak „blatistý, šmykľavý terén spôsobený daždivým počasím pridal bývalým obyvateľom miest ďalšie problémy“, spomína si brat Muthemba. Okrem toho, pre ženy nebolo jednoduché prechádzať cez rieku, udržiavajúc rovnováhu na improvizovaných mostoch, ktoré netvorilo nič viac ako pne stromov. „Pre mužov, ktorí boli zvyknutí na kancelárie, bolo náročné ísť do hustých lesov  a zotínať stromy na stavbu domov,“ hovorí Xavier Dengo. Ukázalo sa, že tieto podmienky budú skúškou, na akú niektorí neboli pripravení.

Spomíname si, že za dní Mojžiša sa „zmiešaná spoločnosť“, ktorá sprevádzala Izraelitov pri vyjdení z Egypta a ďalej v pustatine, začala sťažovať a potom sa sťažovanie rozšírilo aj medzi Izraelitmi. (4. Mojž. 11:4) Podobne sa medzi tými, čo neboli pokrstenými svedkami, hneď od počiatku vytvorila skupina nespokojencov a pridali sa k nej aj niektorí pokrstení. Navštívili správcu a oznámili mu, že sú ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu za to, aby boli poslaní čo možno najrýchlejšie späť domov. Ale výsledkom nebol okamžitý návrat domov, ako dúfali. Držali ich v Milange a mnohí z nich sa stali tŕňom v oku pre verných. Stali sa známymi ako „buriči“. Žili medzi vernými bratmi, ale boli vždy ochotní zradiť ich. Ich láska k Bohu v skúške neobstála.

Prečo sa sály zrútili

Malawijskí bratia v táboroch sa tešili zo značnej slobody uctievania. Keď prišli mozambickí bratia, spočiatku mali z toho úžitok. Každý deň sa zhromažďovali v jednej veľkej zjazdovej sále a uvažovali o dennom texte. Často predsedal malawijský krajský dozorca. „Po mesiacoch strávených vo väzení a cestovaním bolo posilou počuť duchovné pobádanie v spoločnosti toľkých bratov,“ spomína si Filipe Matola. No táto relatívna sloboda netrvala dlho.

Dňa 28. januára 1976 prešli dedinami vládni úradníci v sprievode vojakov a oznamovali: „Zakazuje sa vám uctievanie i modlitby v týchto sálach a aj kdekoľvek inde v dedinách. Sály budú poštátnené a bude ich používať vláda tak, ako to uzná za vhodné.“ Nariadili bratom, aby vyniesli všetky svoje knihy, a potom im ich skonfiškovali.  Samozrejme, bratia ukryli, koľko mohli. Potom nasledovalo vztýčenie zástavy pred každou sálou a boli tam postavení vojaci ako stráž, aby zaistili dodržiavanie výnosu.

Hoci boli sály postavené z trámov a vyzerali neotesane, boli dosť pevné. No v pomerne krátkom čase sa všetky začali rozpadávať. Xavier Dengo si spomína, ako pri jednej príležitosti práve prišiel so správcom do jednej z dedín a sála sa začala rúcať, hoci nepršalo ani nefúkal vietor. Správca zvolal: „Čo sa to deje? Vy ste zlí ľudia. Teraz, keď sme sály poštátnili, začínajú sa rúcať!“ Neskôr, pri inej príležitosti, správca jednému zo starších povedal: „Určite ste sa modlili o to, aby sa sály zrútili... a váš Boh spôsobil, aby spadli.“

Organizácia v dedinách

Paralelne a naproti existujúcim ôsmim malawijským dedinám vyrástlo deväť mozambických dedín. Tieto dve skupiny zjednotené „čistým jazykom“ mali nasledujúcich 12 rokov žiť spolu. (Sof. 3:9) Plocha každej dediny bola rozdelená na bloky lemované dobre udržiavanými cestami, pričom každý blok mal osem parciel s plochou približne 25 krát 35 metrov. Zbory boli zoskupené podľa týchto blokov. Keď bol v táboroch vyhlásený spomínaný zákaz, bratia nemohli postaviť nápadné sály Kráľovstva. Namiesto nich postavili špeciálne domy v tvare L, ktoré mali slúžiť tomuto účelu. V domoch žili vdovy alebo slobodní ľudia, dodávajúc tak budovám zdanie obytných domov. Keď sa konali zhromaždenia, rečník stál v rohu „L“, a tak sa mohol tvárou obrátiť k poslucháčom v obidvoch častiach sály.

Po obvode každej dediny boli príslušné machambas. Každý zbor sa staral aj o „zborovú machambu“, na obrábaní ktorej sa podieľali všetci a to bol ich príspevok na potreby zboru.

 Veľkosť dedín bola rôzna, v závislosti od počtu obyvateľov. Sčítanie z roku 1979 ukázalo, že mozambická dedina číslo 7 bola iba so 122 zvestovateľmi a dvoma zbormi najmenšia, zatiaľ čo číslo 9, najväčšia a najvzdialenejšia dedina, mala 1228 zvestovateľov a 34 zborov. Celý tábor bol rozdelený do 11 krajov. Tento tábor, pozostávajúci z malawijských a mozambických dedín a priľahlých oblastí, sa stal medzi bratmi známym ako okruh Carico. Posledné sčítanie, o ktorom máme záznam, je z roku 1981, keď bol počet obyvateľov celého okruhu 22 529 osôb a 9000 ich bolo aktívnymi zvestovateľmi. Neskôr tam bol ďalší vzrast. (Ako uvádza brožúra Consolidemos Aquilo Que nos Une [Konsolidácia, ktorá nás zjednotí], strany 38–39, vtedajší prezident Samora Machel vyhlásil, že počet obyvateľov je 40 000.)

Chingova éra — ťažké časy

Samozrejme, že Jehovovi svedkovia neboli vzatí do Milange jednoducho preto, aby sa stali poľnohospodárskou kolóniou. Nie bezdôvodne nazývala vláda tento tábor Centrum na prevýchovu v Caricu, čo bolo zrejmé z prítomnosti administratívneho centra nachádzajúceho sa v strede malawijského tábora číslo 4 a osadeného úradníkmi vymenovanými vládou, ktorí tu mali svoje kancelárie a obytné budovy. Bol tam aj veliteľ tábora, jeho vojaci a väznica, v ktorej bolo podľa rozhodnutia veliteľa uväznených veľa našich bratov na rôzne dlhé obdobia.

Zo všetkých veliteľov bol najsmutnejšie známy Chingo. Jeho dvojročné obdobie, počas ktorého bol veliteľom, sa stalo známym ako Chingova éra. Bol rozhodnutý zlomiť nekompromisný postoj Jehovových svedkov a „prevychovať“ ich. Na dosiahnutie tohto cieľa používal každú psychologickú taktiku, ktorú poznal, nevynímajúc násilie.  Hoci nemal vlastne nijaké formálne vzdelanie, bol dobrým a presvedčivým rečníkom so záľubou v prirovnaniach. Využíval tento svoj dar a snažil sa naočkovať bratom svoju politickú filozofiu a oslabiť ich lásku k Bohu. Jedným spôsobom bol „päťdňový seminár“.

„Päťdňový seminár“

Veliteľ oznámil, že je naplánovaný „päťdňový seminár“ a Jehovovi svedkovia si majú vybrať najschopnejších mužov z dedín, takých, ktorí by boli schopní odovzdávať zaujímavé informácie ďalej. Budú poslaní na seminár, ktorý sa bude konať na nejakom vzdialenom mieste. Bratia odmietli, lebo mali pochybnosti o jeho zámeroch. No „buriči“, ktorí tam boli, ukázali na bratov v zodpovedných postaveniach vrátane krajských dozorcov. Patrili k nim Francisco Zunguza, Xavier Dengo a Luis Bila. Nákladné auto odišlo s 21 mužmi a 5 ženami. Cestovali stovky kilometrov na sever, do oblasti severne od mesta Lichinga v provincii Niassa. Tam boli muži uvrhnutí do „tábora na prevýchovu“ spolu so zločincami, zatiaľ čo ženy boli vzaté do tábora pre prostitútky.

Muži boli podrobení krutému týraniu vrátane mučenia, ktoré ich trýznitelia nazývali „Kristov spôsob“. Obete museli upažiť ruky akoby na kríži a potom im bol k rukám priložený kôl. Ruky spolu s kolom boli po celej dĺžke, od koncov prstov jednej ruky až po konce prstov druhej ruky, pevne obtočené nylonovým lankom. Krvný obeh bol v rukách, ramenách a pleciach úplne zastavený a brata držali v tejto polohe značne dlho, v márnom úsilí vynútiť z neho „Viva Frelimo“. Následkom tohto krutého a neľudského zaobchádzania dostal brat Luis Bila, verný starší, srdcový infarkt a zomrel.

 Sestry boli podrobené zaobchádzaniu nazývanému „cvičenia“, pričom od nich vyžadovali takmer nekonečný beh, niekedy do vody a z vody, či neustále kotrmelce hore a dolu brehom, a boli podrobené aj nespočetným iným spôsobom ponižujúceho zaobchádzania. Aký seminár! Aká „prevýchova“!

Napriek krutému zaobchádzaniu si väčšina týchto bratov zachovala rýdzosť; kompromisu sa dopustili iba dvaja. Jednému bratovi sa podarilo poslať list opisujúci toto zaobchádzanie ministrovi vnútra v Mapute. Pomohlo to. Guvernér Niassy prišiel osobne helikoptérou. Okamžite zbavil veliteľa a jeho pomocníkov všetkej právomoci a vyhlásil: „Títo sa môžu považovať za väzňov, lebo robili činy, ktoré Frelimo nikdy nemalo v úmysle.“ Keď to počuli ostatní väzni, ktorí trpeli podobným zaobchádzaním, kričali od radosti a hovorili: „Vďaka vám sme oslobodení,“ na čo bratia odpovedali: „Ďakujte Jehovovi.“

Zakrátko boli prevezení do iných táborov, kde zlé zaobchádzanie znamenalo už iba nútené práce. Vcelku trvalo takmer dva roky, kým sa vrátili do Carica — a tam bol Chingo, aby ich privítal. Pokračoval v neúspešných pokusoch oslabiť ich lojálnosť voči Jehovovi usporadúvaním podobných „seminárov“. Nakoniec, keď mal z Carica odísť, predniesol svojím typicky názorným spôsobom prejav. Priznávajúc porážku, povedal: „Istý muž zasadil stromu množstvo úderov, a keď už nechýbalo veľa, aby strom padol, má byť nahradený iným mužom, ktorý jediným úderom dielo dokončí. Zasadil som veľa úderov, no dielo som nedokončil. Po mne prídu iní. Tí budú používať iné metódy. Nepoddávajte sa... Stojte pevne aj naďalej... Ak nie, všetku slávu zožnú oni.“ Bratia si však udržiavali silnú lásku k Jehovovi, a tak sa usilovali zaistiť, aby sláva patrila iba Jehovovi. — Zjav. 4:11.

 Tí, čo zostali v mestách

Boli v tom čase všetci mozambickí svedkovia vo väzniciach alebo v pracovných táboroch? Hoci nepriatelia s veľkou dôkladnosťou vyhľadávali svedkov na pracoviskách a prakticky v každej obci, niektorým sa podarilo uniknúť. Nie všetci ľudia dychtili po tom, aby boli svedkovia poslaní do väzenia či aby boli inak potrestaní. No Jehovovi svedkovia boli ustavične v nebezpečenstve, že budú zatknutí. Každodenné činnosti, ako nakupovanie potravín alebo donášanie vody z verejného vodovodu, boli riskantné.

Lisete Maiendová, ktorá zostala v Beire, spomína: „Odmietli mi vydať identifikačnú kartu potrebnú na nákup potravín, pretože som nechodila na politické schôdze, ako sa vyžadovalo. Našťastie ma priateľský majiteľ obchodu pozýval tajne do obchodu a predal mi vždy niekoľko kilogramov múky.“ ​(Porovnaj Zjavenie 13:16, 17.) Brat Maienda bol šesť ráz prepustený zo zamestnania v prístave Beira, ale jeho odborná kvalifikácia mala pre spoločnosť takú cenu, že sa zamestnávatelia zakaždým vrátili a hľadali ho.

Hoci vydávanie svedectva a zhromaždenia boli veľmi riskantnou záležitosťou, duchovné svetlo nezhaslo v žiadnom z najdôležitejších miest krajiny. K rodine brata Maiendu v Beire sa pripojila skupina mladých ľudí z predmestia Esturro, ktorí boli odvážni a smädní po pravde. Spoločne nechávali svietiť svetlo v hlavnom meste provincie Sofala. Horlivosť tejto skupiny v Beire bola napriek nebezpečenstvu taká veľká, že prechádzali cez hranice do Rodézie (dnes Zimbabwe), aby získali duchovný pokrm.

Kancelária odbočky v Salisbury (dnes Harare) smelo a neúnavne pracovala, aby sa postarala o všetkých bratov, ktorí boli rozptýlení v severnej oblasti. A tak keď sa do  kancelárie dostala správa, že v meste Tete sa ešte schádza skupina, odbočka vyslala dvoch bratov, aby sa postarali o potreby tejto skupiny, keďže podobne ako Epafroditus, spolupracovník apoštola Pavla, túžili vidieť bratov. (Fil. 2:25–30) Jedným z týchto bratov bol milovaný Redson Zulu, známy na celom severe svojimi strhujúcimi prednáškami v jazyku čičeva. Vystavujúc sa veľkému riziku, cestoval so svojím spoločníkom cez buš na bicykli, aby slúžil izolovaným mozambickým bratom.

Podobne svetlo pravdy ďalej žiarilo v provincii Nampula. Zostala tam skupina nepokrstených záujemcov, ktorí vlastným spôsobom pokračovali v zhromaždeniach. Spočiatku bolo prítomných 8 osôb, no čoskoro vzrástla účasť na 50. Keď bol jeden brat z Carica poslaný do nemocnice v Nampule, dostal sa do kontaktu s jedným členom tejto nepokrstenej skupiny, s človekom, ktorý pracoval v nemocnici. Brat napísal Spoločnosti a kancelária odbočky mu dala pokyn, aby s touto skupinou študoval a pripravil na krst tých, ktorí budú spôsobilí. Piati boli pokrstení. Ďalšiu pomoc dostali, keď jeden svedok z Holandska, ktorý pracoval v Nampule vo svetskom zamestnaní, dal svoj dom k dispozícii na zhromaždenia. Časom boli niektorí z tejto skupiny schopní prevziať zodpovednosť ako starší.

Úľava v centrálnej väznici

V roku 1975 bola z väzníc v Mapute posielaná na sever jedna skupina väzňov za druhou, zatiaľ čo ich miesto zaujali vždy ďalší, ktorí neprestajne prichádzali. Potom, asi tak koncom februára 1976, sa vláda rozhodla tento nepretržitý transport väzňov svedkov zastaviť.

O niekoľko mesiacov navštívil centrálnu väznicu v Mapute prezident Samora Machel. Jedna z väzenkýň, sestra Celeste Muthembová, využila príležitosť a vydala prezidentovi  svedectvo. Priateľsky počúval, ale po jeho odchode správa väznice sestru ostro pokarhala. No o týždeň prišiel príkaz, aby ju prepustili a dali jej doklad, ktorý jej zaručoval ochranu pred ďalším politickým prenasledovaním a právo na predchádzajúce zamestnanie v ústrednej nemocnici. Navyše bolo doručené splnomocnenie na prepustenie všetkých Jehovových svedkov z centrálnej väznice.

Bratia v Mapute sa zorganizovali do zborov. Zakrátko sa 24 zborov združilo do kraja siahajúceho z Maputa na severovýchod do Inhambane. Fidelino Dengo bol poverený, aby ich navštevoval. Okrem toho odbočka v Južnej Afrike vymenovala výbor starších, ktorí sa mali starať o potreby týchto skupín. Vypracovali si opatrný spôsob neformálneho kázania. Urobili prípravy, aby sa bratia mohli zúčastniť zjazdov v susednom Svazijsku. A keď sa niektorí bratia vrátili z Carica, usporadúvali zjazdy priamo v Mozambiku pod zámienkou večierkov „na privítanie“.

A čo v Caricu? Aké opatrenia pre duchovnú činnosť boli urobené tam?

Výbor „ON“ dohliada na tábory

Malawijskí bratia pod dohľadom odbočky v Zimbabwe vytvorili zvláštny výbor, ktorý sa mal starať o duchovné potreby v táboroch. Keď boli bratia z južného Mozambiku dopravení do Carica, mali tiež úžitok z usporiadania, ktoré tam už fungovalo. Do výboru boli prizvaní dvaja bratia z juhu, Fernando Muthemba a Filipe Matola.

Výbor ON (Ofisi ya Ntchito: služobná kancelária, v čičevskom jazyku) korešpondoval so Spoločnosťou a organizoval krajské a oblastné zjazdy. Zostavovali správy za celý tábor a pravidelne sa stretávali so staršími v dedinách.  Dohliadali aj na prácu 11 krajov. Mali veľmi vážnu zodpovednosť najmä vzhľadom na neisté vzťahy s vládnymi úradníkmi.

Kázanie a robenie učeníkov v táboroch

V novembri 1976 bol pokrstený značný počet záujemcov a študentov Biblie, ktorí roku 1975 sprevádzali bratov do Milange.

Mnohí, ktorí boli pravidelnými priekopníkmi, pokračovali v kázaní hneď po uväznení a prevezení do táborov. Ale komu kázali? Spočiatku študovali s tými, čo ešte neboli pokrstení, teda aj s deťmi bratov. Rodina s mnohými deťmi bola považovaná za „dobrý obvod“. S niektorými deťmi študovali rodičia a ostatné si rozdelili jednotliví zvestovatelia. Takto mnohí zostali aktívni v diele robenia učeníkov.

No tým, ktorí mali ozajstného evanjelizačného ducha, to nestačilo. Jeden horlivý priekopník začal skúmať územie okolo táborov. Bolo s tým samozrejme spojené riziko vzhľadom na obmedzenia uložené správou tábora. Tento priekopník si uvedomil, že by si mal nájsť nejakú zámienku, aby mohol z tábora odísť. Čo mohol využiť? Modlil sa o Jehovovo vedenie a rozhodol sa predávať ľuďom mimo táborov soľ a iné potraviny. Žiadal vysokú cenu, aby sa vyhol akémukoľvek skutočnému obchodu, no vytvoril si tak úvod na vydanie svedectva. Tento spôsob sa ujal. Časom bolo možné vidieť mnohých takýchto „obchodníkov“ ponúkať tovar mimo táborov. Prepracovať roztrúsené obvody znamenalo precestovať veľké vzdialenosti, pričom odchádzali na svitaní a vracali sa večer. Bola to chudobná „vegetácia“ pre toľké „kobylky“. No takto veľa ľudí žijúcich v tej oblasti spoznalo pravdu.

 „Pestovateľské centrum Zambézie“

Vďaka usilovnej práci týchto pracovitých „študentov na prevýchovu“ a vďaka požehnaniu dažďov zavlažujúcich túto oblasť poľnohospodárska výroba prekvitala. Svedkovia v táboroch mali hojnú úrodu obilia, ryže, manioku, prosa, batatov, cukrovej trstiny, fazule a miestneho ovocia, ako je mafura. Sýpky v okruhu Carico boli preplnené. Chov hydiny a drobných hospodárskych zvierat, napríklad kureniec, kačíc, holubov, králikov a ošípaných, obohacoval ich stravu bielkovinami. Hlad, ktorý zakúsili na začiatku, pominul. V kontraste s tým prežíval zvyšok krajiny najväčší nedostatok potravín v dejinách. — Porovnaj Ámosa 4:7.

Ako prejav uznania tohto poľnohospodárskeho úspechu vláda začala nazývať oblasť táborov „pestovateľské centrum Zambézie“. Z príjmu získaného predajom pestovateľských prebytkov si bratia mohli zadovážiť oblečenie a dokonca aj nejaké rádioprijímače a bicykle. Hoci boli väzňami, vďaka svojej usilovnosti boli dobre zaopatrení. Úzkostlivo dodržiavali vládne daňové zákony; v skutočnosti patrili k hlavným daňovým poplatníkom v oblasti. I keď sa nachádzali v takýchto podmienkach, svedomité platenie daní v súlade s biblickými zásadami bolo jednou z požiadaviek pre každého brata, ktorý prichádzal do úvahy pri udeľovaní akejkoľvek výsady v zbore. — Rim. 13:7; 1. Tim. 3:1, 8, 9.

Kultúrna výmena

V Caricu došlo k vzájomnej výmene v remeselnej zručnosti a kultúre. Mnohí bratia sa naučili nové remeslá, napríklad murárstvo, tesárstvo a rezbárstvo. Spoločne nadobúdali schopnosť zhotovovať nástroje, robiť kovové odliatky, vyrábať kvalitný nábytok a ďalšie. Okrem toho, že mali  osobný úžitok z remesiel, ktoré sa naučili, či v ktorých sa zlepšili, táto činnosť bola ďalším zdrojom príjmu.

Najväčšiu výzvu v kultúrnej výmene predstavoval jazyk. Mozambickí bratia sa učili jazyk čičeva, ktorým rozprávajú Malawijčania. Ten sa stal hlavným jazykom, ktorým sa v táboroch hovorilo, a v jazyku čičeva bola dostupná aj väčšina literatúry. Malawijskí bratia sa pomaly, roztomilo učili hovoriť aj jazykom tsonga a jeho nárečiami, ktorými sa hovorí v južnom Mozambiku. Veľa bratov sa naučilo aj po anglicky a portugalsky, čo sa ukázalo ako cenné neskôr vo zvláštnych služobných prideleniach. Jeden starší si spomína: „Mohli ste stretnúť brata alebo sestru, ktorí plynule hovorili vaším jazykom, a nevedeli ste, či je to Mozambičan, alebo Malawijčan.“

Ako sa do táborov dostával duchovný pokrm?

Prichádzal zo Zambie cez Malawi. Ako? Istý krajský dozorca odpovedal: „Len Jehova vie.“ V táboroch výbor ON poveroval mladých malawijských bratov, z ktorých boli mnohí priekopníkmi, aby na bicykloch prešli cez hranice a na vopred určenom mieste sa stretli s bratmi, ktorí boli poslaní, aby doručili korešpondenciu a literatúru. Takto boli zbory zásobované najnovším duchovným pokrmom.

Okrem toho, členovia výboru ON prechádzali cez hranice a cestovali do Zambie alebo do Zimbabwe, aby mali úžitok z každoročnej návštevy zónových dozorcov, ktorých vysielal vedúci zbor. Takto a podobne si bratia v Caricu udržiavali pevné putá s Jehovovou viditeľnou organizáciou a zostávali zjednotení v uctievaní.

Zborové zhromaždenia si vyžadovali zvláštne prípravy. Keďže bratia boli ustavične pod dozorom, veľa zhromaždení sa konalo na svitaní alebo ešte skôr. Prítomní sa zhromaždili  vonku, akoby jedli na dvore kašu, zatiaľ čo rečník sa postavil do domu. Niektoré zhromaždenia sa konali v korytách riek alebo v prírodných kráteroch. Ale prípravy na zjazd si vyžadovali oveľa viac práce.

Ako boli organizované zjazdy

Keď dostali od Spoločnosti všetky materiály na program, výbor ON sa na niekoľko týždňov stiahol do dediny číslo 9. Na tomto pomerne odľahlom mieste pracovali po nociach pri svetle lampy a prekladali osnovy prednášok, nahrávali dramatizácie a vyberali rečníkov. Mimoriadne užitočný bol ručný rozmnožovací stroj, ktorý dostali zo Zimbabwe. Ich práca sa neskončila, kým nebol pripravený kompletný program pre sériu šiestich oblastných zjazdov.

Okrem toho bol určený tím, aby našiel a pripravil vhodný pozemok, ktorý by slúžil ako miesto zjazdu. Mohol byť na úbočí kopca alebo v lesoch, no najmenej 10 kilometrov od táborov. Všetko sa muselo vykonať bez vedomia veliteľov tábora a „buričov“. Bratia si požičali malé prenosné rádioprijímače a tie tvorili ozvučovací systém pre vyše 3000 poslucháčov. V blízkosti bol vždy potok a jeho prehradením sa dala pripraviť nádrž na krst. Pódium, priestor pre poslucháčov, upratovanie a údržba boli zabezpečené vopred. Napokon bol priestor na zjazd pripravený — každý rok na inom mieste.

Bratia vypracovali systém, ktorý umožňoval, aby sa zjazdu mohli zúčastniť všetci obyvatelia dediny. Systém fungoval dobre, lebo bratia prejavovali vynikajúceho ducha spolupráce. Zjazdu sa nemohli zúčastniť všetci naraz; opustená dedina by bola upútala pozornosť vrchnosti. Preto sa susedia striedali — prvý deň bola na zjazde jedna domácnosť, kým druhá domácnosť išla na zjazd nasledujúci  deň. Rodiny, ktoré zostali v dedine, sa pohybovali aj v domoch susedov — tak si neprítomnosť rodiny nikto nevšimol. Znamenalo to, že niektorí prišli o určité časti zjazdového programu? Nie, lebo program každého dňa bol uvedený dva razy. A tak trojdňový oblastný zjazd trval šesť dní a dvojdňový krajský zjazd štyri dni.

Reťaz bdelých bratov vytvorila komunikačnú sieť. Tiahla sa pozdĺž celej cesty od administratívneho centra v tábore až na miesto zjazdu, pričom na každých 500 metroch stál jeden muž. Každý podozrivý pohyb, ktorý mohol predstavovať hrozbu pre zjazd, uviedol túto komunikačnú linku do činnosti, pričom odkaz bol do vzdialenosti 30 alebo 40 kilometrov odovzdaný už za 30 minút. To poskytlo zjazdovému výboru dostatok času na to, aby sa rozhodol. Mohlo to znamenať aj koniec zjazdu a úkryt v lesoch.

José Bana, starší z Beiry, hovorí: „Pri jednej príležitosti nás v predvečer zjazdu istý policajt varoval, že už o našom zjazde vedia a chystajú sa ho rozohnať. Vec bola predložená zodpovedným bratom. Majú zrušiť zjazd? Modlili sa k Jehovovi a rozhodli sa vyčkať do nasledujúceho rána. Odpoveď prišla — následkom prudkého lejaku sa cez noc rieka Munduzi vyliala z brehov a premenila sa na jazero. Keďže polícia bola na opačnej strane rieky, mohli sa zjazdu zúčastniť všetci bez toho, aby niekto zostal v dedine, a bez ľudskej komunikačnej reťaze. Spievali sme piesne Kráľovstva, koľko nám hrdlá stačili.“

Odpadlíctvo v dedine číslo 10

Hnutie, ktoré vyvolalo veľa ťažkostí, začala skupina odpadlíkov, ktorí si hovorili „pomazaní“. Pochádzali väčšinou z malawijských dedín a tvrdili, že roku 1975 sa skončili „časy starších“ a že oni, „pomazaní“, sú tí, ktorí by sa mali ujímať vedenia. Materiál v knihe Večný život v slobode  Božích synov, ktorú vydala Spoločnosť, veľmi pomohol niektorým, čo mali pochybnosti, pochopiť, čo znamená opravdivé pomazanie. Ale vplyv odpadlíkov sa šíril a mnohí, ktorí ich počúvali, boli odvedení preč. Súčasťou ich náuky bolo, ako hovorili, že nie je potrebné posielať správy Spoločnosti. Tieto správy po vyslovení modlitby jednoducho vyhodili do vzduchu.

Odhaduje sa, že približne 500 osôb bolo následkom vplyvu tohto odpadlíctva vylúčených. Na základe vlastného rozhodnutia a s povolením vrchnosti sa rozhodli postaviť si vlastnú dedinu. Stala sa dedinou číslo 10. Vodcu hnutia neskôr obsluhovala družina mladých žien a mnohé mu porodili deti.

Dedina číslo 10 a jej skupina existovala po celé zostávajúce obdobie života v táboroch. Verným bratom zapríčinila veľa ťažkostí. Niektorí, čo sa spočiatku nechali ovplyvniť a pripojili sa k tejto skupine, sa neskôr kajali a vrátili sa do Jehovovej organizácie. Nakoniec, keď sa život v táboroch skončil, táto odpadlícka komunita sa rozpadla.

„Tábor je naším väzením a domy sú našimi celami“

Až do začiatku roku 1983 mal život v táboroch aspoň isté zdanie normálneho stavu. No bratia nezabúdali, že sú väzňami. Je pravda, že niektorým sa podarilo vlastným úsilím vrátiť do svojich miest. Iní prichádzali a odchádzali. No komunita ako celok zostávala. Bolo len prirodzené, že túžili za svojím domovom, z ktorého prišli. Listy posielali jednak prostredníctvom poštového systému, jednak prostredníctvom niekoľkých bratov, ktorí odvážne navštevovali tábory, aby sa stretli s príbuznými a starými priateľmi — i keď niektorí z týchto bratov boli chytení a uväznení.

 Xavier Dengo zvyčajne hovorieval: „Vy, Malawijčania, ste utečenci, ale my sme väzni. Tábor je naším väzením a domy sú našimi celami.“ V skutočnosti však bola situácia našich malawijských bratov takmer rovnaká. Nech sa dediny zdali akokoľvek normálne, čas náhleho konca sa blížil.

Ozbrojený vpád prináša paniku a smrť

Začiatkom roku 1983 začali do oblasti Carica podnikať invázie ozbrojení členovia hnutia odporu, čo prinútilo veliteľa administratívneho centra vyhľadať útočisko v sídle dištriktu v Milange, vzdialenom 30 kilometrov. Nakrátko sa zdalo, že bratia môžu dýchať voľnejšie, hoci ešte boli pod určitým dozorom.

Tragédia sa začala 7. októbra 1984, keď sa končili prípravy na oblastný zjazd. Ozbrojená skupina sa priblížila z východu. Pri svojom postupe dedinou číslo 9 zanechávala za sebou paniku, krv a smrť. Zabili brata Mutolu v malawijskej dedine číslo 7, potom zabili Augusta Novelu v mozambickej dedine číslo 4. V mozambickej dedine číslo 5 brata Muthembu vyburcoval zvuk streľby. Keď videl na zemi telo brata, volal o pomoc k Jehovovi. Ozbrojení muži pálili a plienili domy. Muži, ženy a deti bezhlavo utekali všetkými smermi, zúfalo hľadajúc úkryt. Tento divoký útok bol iba úvodom toho, čo malo prísť. Keď táto skupina útočníkov prešla tábormi, vybrali si za svoju základňu oblasť severne od dediny číslo 1.

Nasledujúce dni robili každý deň nájazdy do táborov — lúpili, pálili domy a zabíjali. Pri jednej príležitosti zabili šesť malawijských svedkov, medzi nimi aj manželku krajského dozorcu Fidelia Ndalamu.

Ďalších uväznili na svojej základni. Snažili sa prinútiť najmä mladých mužov, aby vstúpili do ich ozbrojeného  hnutia. Veľa mladých mužov utieklo z dedín a ukryli sa v machambas (na poliach, ktoré obrábali) a členovia rodiny im tam nosili jedlo. Mladé ženy boli odvedené ako kuchárky, ale potom sa ich útočníci snažili prinútiť, aby im slúžili ako „milenky“. Hilda Banzeová bola sestrou, ktorá odporovala takému nátlaku, a preto ju zbili tak kruto, že zostala ležať polomŕtva. Našťastie sa uzdravila.

Ozbrojená skupina žiadala, aby ich obyvatelia zásobovali potravinami a nosili im výzbroj. Bratia považovali túto požiadavku za nezlučiteľnú so svojím postojom kresťanskej neutrality, a preto odmietli. Ich odmietnutie vyvolalo zúrivosť. V tomto izolovanom svete, kde bola jediným uznávaným zákonom bitka a zbrane, nebolo miesto pre neutralitu a ľudské práva. Počas tohto búrlivého obdobia zomrelo asi 30 bratov. Jedným bol Alberto Chissano, ktorý odmietol skupinu podporovať a snažil sa vysvetliť: „Nezúčastňujem sa na politike, a preto ma priviezli z Maputa sem. V minulosti som odmietol a ani teraz to nebude inak.“ ​(Porovnaj Jána 18:36.) To bolo pre tyranov už priveľa a rozzúrení ho vliekli preč. Brat Chissano vedel naisto, čo sa stane, a lúčil sa s bratmi s výrazom neochvejnej viery. „Uvidíme sa v novom svete“ boli jeho posledné slová, kým ho kruto nezbili a smrteľne nezranili. Bratia z lekárskeho tímu sa ho snažili zachrániť, ale márne. Uvidíme ho skutočne „v novom svete“, lebo jeho vieru nemohla zlomiť ani hrozba smrti. — Sk. 24:15.

Vyslobodení z ohnivej pece

Niečo sa muselo urobiť na uvoľnenie neznesiteľného napätia. Výbor ON sa zišiel so staršími a služobnými pomocníkmi, aby prerokovali, ako sa pokúsiť o dialóg s hnutím odporu. Muži z hnutia odporu však už poslali pozvanie všetkým v oblasti, aby prišli na ich základňu. Starší sa  rozhodli ísť spoločne s veľkou skupinou svedkov, ktorí sa podujali, že ich budú sprevádzať. Dvaja bratia dostali pokyny, aby hovorili v mene všetkých dedín. Isaque Maruli, jeden z určených hovorcov, išiel do svojho domu informovať o tom svoju mladú manželku a rozlúčiť sa s ňou. Znepokojená tým, čo by sa mohlo stať, snažila sa ho odradiť. Utešoval ju a opýtal sa: „Myslíš si, že sme až doteraz prežili vďaka svojej šikovnosti? A myslíš si, že sme dôležitejší než ostatní bratia?“ Mlčky dala najavo svoj súhlas. Potom sa spoločne pomodlili a rozlúčili sa.

Na schôdzi neboli iba svedkovia, ale aj takí, čo neboli svedkami a boli ochotní podporovať ozbrojené hnutie. Bratia, ktorých bolo asi 300, však počtom prevyšovali ostatných. Bola to búrlivá schôdza, ľudia vykrikovali politické heslá a spievali bojové piesne. Bolo oznámené: „Dnes budeme kričať ‚Viva Renamo‘ [Resistência Nacional de Moçambique (Mozambické národné hnutie odporu), hnutie, ktoré bojovalo proti vláde Frelimo], až kým neopadajú listy z týchto stromov.“ Keď bratia stále mlčali, veliteľ, vojaci a obyvatelia, ktorí neboli svedkami, začali byť netrpezliví. Politický komisár, ktorý schôdzi predsedal, vysvetlil ideológiu hnutia. Povedal o rozhodnutí vyššieho velenia vyľudniť dediny a o tom, že všetci sa majú rozptýliť a žiť v machambas. Potom dal prítomným možnosť, aby sa vyjadrili. Naši bratia vysvetlili svoj neutrálny postoj. Dúfali, že uznajú ich dôvody, prečo sa nezúčastňujú na dodávaní potravín a nosení výstroja a podobne. Čo sa týka odchodu z dedín, boli už donútení urobiť to.

Veliteľovi sa odvážna odpoveď bratov vôbec nepáčila, ale našťastie komisár prejavil viac porozumenia. Upokojil veliteľa a poslal bratov v pokoji preč. A tak vyšli živí z miesta,  ktoré opísali ako „ohnivú pec“. (Porovnaj Daniela 3:26, 27.) No mier nebol zabezpečený. K najotrasnejšej udalosti malo dôjsť o niekoľko dní.

Masakra v dedine číslo 7

Hoci svietilo slnko, nedeľa 14. októbra 1984 sa stala pre Carico dňom temnoty. Zavčas rána mali bratia zborové zhromaždenie a po ňom niektorí išli do dedín zobrať si zostávajúce potraviny, aby sa potom rýchle vrátili do svojich nových domovov na poliach. Jedna ozbrojená skupina odišla bez výstrahy zo základne a postupovala smerom k mozambickej dedine číslo 7. Na kraji dediny číslo 5 chytili jedného brata a žiadali: „Ukáž nám cestu do dediny číslo 7; uvidíš, čo je to vojna.“ Po príchode do dediny zhromaždili všetkých, čo tam náhodou boli. Donútili ich sadnúť si do kruhu v poradí podľa čísla dediny, do ktorej patrili. Potom sa začalo vypočúvanie.

„Kto zbil a okradol nášho mudjiba [neozbrojeného vyzvedača čiže donášača]?“ pýtali sa. Bratia, ktorí nevedeli, o čom je reč, odpovedali, že nevedia. „Tak, keď nikto nemieni hovoriť, ukážeme vám príklad na tomto mužovi, ktorý sedí vpredu.“ A strelili bratovi priamo do čela. Všetci boli otrasení. Otázku opakovali znova a znova a zakaždým čakal ďalšiu obeť výstrel. Ženy, držiac v náručí svoje deti, boli nútené pozerať sa na barbarské vraždenie svojich manželov, ako napríklad sestra Salomina, ktorá sa pozerala, ako zomrel jej manžel Bernardino. Zavraždené boli aj ženy. Jednou z nich bola Leia Bila, manželka Luisa Bilu, ktorý zomrel na srdcový infarkt v tábore blízko Lichingy, a tak sa jej malé deti stali sirotami. Pri tomto vraždení neboli ušetrení ani mladí, ako bol Fernando Timbane, ktorý sa modlil k Jehovovi a snažil sa povzbudzovať ostatných ešte aj po tom, čo bol sám postrelený.

 Keď bolo takto brutálne zavraždených desať obetí, medzi popravcami vznikla nezhoda, ktorá túto hrôzu ukončila. Brat Nguenha, ktorý mal byť jedenástou obeťou, ako na povel vstal z „kresla smrti“. Spomína si: „Modlil som sa k Jehovovi, aby sa postaral o moju rodinu, ktorá prežije, lebo dni môjho života sa skončili. Potom som sa postavil a cítil som neobyčajnú odvahu. Emocionálny šok som pocítil až neskôr.“

Prežijúci boli potom donútení zapáliť zostávajúce domy v dedinách. Pred odchodom ich ozbrojení muži vystríhali: „Prišli sme s príkazom zastreliť päťdesiatich, ale týchto desať stačí. Nebudete ich pochovávať. Budeme na stráži, a keď niektoré telo zmizne, za každé chýbajúce telo zomrie desať ďalších.“ Aký čudný a ohavný príkaz!

Ako sa oblasťou niesli zvuky výstrelov a bratia, ktorým sa podarilo uniknúť, túto správu šírili, dedinami sa prehnala nová vlna paniky. Bratia v zúfalstve utekali do lesov a do hôr. Až neskôr sa zistilo, že obviňujúce otázky, ktoré dali podnet na túto masakru, vyprovokoval jeden vylúčený, ktorý sa chcel pridať k hnutiu odporu. Stal sa aj zlodejom. Falošne obvinil bratov vo svojej dedine v snahe získať si priazeň a dôveru skupiny odporu. Neskôr, keď členovia skupiny zistili, že boli podvedení, pôvodcu týchto lží zadržali a usmrtili ho veľmi barbarským spôsobom.

Rozptyľovanie sa začína

Celý okruh Carico postihol zármutok a bol zmätený. Starší, aj keď sami plakali, snažili sa utešiť rodiny, ktoré trúchlili za svojimi milovanými, ktorých stratili v masakre. Pomyslenie na to, že by zostali v oblasti, bolo neznesiteľné. Preto sa začalo prirodzené rozptyľovanie. Celé zbory si vyhľadali odľahlé miesta, vzdialené až 30 kilometrov, kde sa mohli cítiť bezpečnejšie. Niektoré sa rozhodli zostať  v blízkosti machambas. A tak mali starší výboru ON dvojnásobné množstvo práce. Museli chodiť veľa kilometrov pešo, aby zaistili vo všetkých naďaleko roztrúsených zboroch jednotu a telesnú i duchovnú bezpečnosť stáda.

Správa o tejto smutnej udalosti sa dostala do odbočky v Zimbabwe, ktorá potom zariadila, aby členovia kancelárie odbočky bratov navštívili a povzbudili ich. Radili sa aj s vedúcim zborom v Brooklyne o potrebe poskytnúť táborom v Milange jedlo, oblečenie a lieky. Vedúci zbor dal s hlbokým záujmom o blaho bratov pokyny, aby sa použili dostupné finančné zdroje a postaralo sa o potreby bratov v táboroch vrátane zabezpečenia odchodu z oblasti Milange a návratu do ich domovských oblastí, ak by to považovali za rozumné. Také riešenie sa skutočne zdalo rozumné.

Tak ako každý rok, začiatkom roku 1985 odišli členovia výboru ON z Milange, aby sa stretli so zónovým dozorcom, ktorého vyslal vedúci zbor. Bol tam Don Adams z Brooklynu. Na stretnutí, ktorého sa zúčastnili aj výbory odbočiek zo Zambie a Zimbabwe, členovia výboru ON vyjadrili svoje obavy týkajúce sa okruhu Carico. Bratia im poradili, aby zvážili, či je rozumné zostať v Caricu. Upriamili pozornosť na biblickú zásadu zapísanú v Prísloviach 22:3: „Rozumný je ten, kto uvidel nešťastie a ide sa skryť.“ S touto radou na pamäti sa starší vrátili do táborov.

Odísť? Ako? A kam?

Táto rada bola okamžite odovzdaná zborom. Niektorí podľa nej bezodkladne konali, ako to bolo v prípade João Josého, slobodného brata, ktorý sa neskôr zúčastnil na výstavbe zariadení odbočiek v Zambii a Mozambiku. Spolu so skupinou ďalších prešiel bez väčších problémov cez hranice do Malawi a potom do Zambie.

 Pre iných to však nebolo také jednoduché. Mnohé rodiny mali malé deti a museli na ne pamätať. Členovia hnutia odporu neprestajne strážili cesty a každý, kto cestoval, sa stal predmetom útoku. Hranice s Malawi predstavovali ďalší problém, najmä pre malawijských bratov, lebo Jehovovi svedkovia tam boli ešte stále nenávidení a prenasledovaní. A tak tu boli zložité otázky: Ako by mali odísť? A kam by mali ísť? Keďže celé tie roky žili v buši a nemali nijaké doklady, ako môžu prekročiť hranice? „Ani my to nevieme,“ znela odpoveď členov výboru ON na stretnutí so všetkými staršími, ktoré bolo mimoriadne napäté. „Jedna vec je istá — musíme sa rozptýliť,“ zdôrazňovali. Záver znel: „Každý nech sa pomodlí, vypracuje si plán a koná.“ — Porovnaj 2. Paralipomenon 20:12.

Nasledujúce mesiace sa to stalo hlavnou témou zhromaždení. Väčšina starších podporovala myšlienku odísť a povzbudzovali bratov, aby tiež odišli. Niektorí sa rozhodli zostať. Napokon sa nesúvislý exodus začal. Malawijskí bratia, ktorí sa pokúsili vrátiť domov, boli na hraniciach zastavení pre starú príčinu a museli sa vrátiť. To oslabilo nadšenie tých, ktorí sa rozhodli odísť, a posilnilo dôvody tých, ktorí chceli zostať. Najrozhodujúcejším činiteľom sa ukázalo „pozvanie“ na ďalšiu „dôležitú schôdzu“ na vojenskej základni.

Masový exodus

Dňa 13. septembra 1985, iba dva dni pred ohlásenou schôdzou, sa ešte raz stretli bratia Muthemba, Matola, a Chicomo, traja zostávajúci členovia výboru ON. Čo majú odporučiť bratom vzhľadom na „pozvanie“? Stretnutie trvalo celú noc. Po mnohých modlitbách a úvahách sa rozhodli: „Zajtra v noci budeme musieť utiecť.“ Správu o tomto rozhodnutí ihneď rozšírili tak ďaleko, ako len bolo  možné, a oznámili aj miesto a čas stretnutia. Zbory, ktoré súhlasili s odchodom, prišli. To bola posledná činnosť výboru ON v táboroch.

Bratia sa pomodlili a od 8.30 večer sa začal načasovaný exodus. Ich exodus bol dobre stráženým tajomstvom pred vojakmi a „buričmi“. Keby ich prichytili, bola by to katastrofa. Každý zbor mal 15 minút na to, aby sa pod rúškom tmy pohol, a každá rodina dve minúty. Husím pochodom sa dlhý rad ticho uberal bušom, pričom nikto nevedel, čo im úsvit na hraniciach Malawi prinesie, ak ich vôbec dosiahnu. Duchovní pastieri výboru ON odchádzali o jednej hodine v noci ako poslední. — Sk. 20:28.

Asi po 40-kilometrovom pochode premohla Filipe Matolu únava, následok toho, že dva dni nespal. Driemal vedľa trasy a čakal, kým neprejdú aj poslední vekom starší. Vieme si predstaviť, akú radosť musel mať, keď k nemu s dobrou správou pribehol jeho „synovec“, Ernesto Muchanga, ktorý kráčal vpredu: „‚Strýčko‘, Malawi prijíma bratov!“ „To je ukážka toho,“ zvolal Matola, „ako Jehova otvára cestu, keď sa zdá, že niet východiska, podobne ako pri Červenom mori.“ — 2. Mojž. 14:21, 22; pozri Žalm 31:21–24.

Niekoľko nasledujúcich mesiacov zakúsili, aký je život v utečeneckých táboroch v Malawi a v Zambii, kým sa nevrátili do Mozambiku a nedostali sa späť do svojich domovských miest. Ale čo sa stalo s tými, ktorí zostali v oblasti Carico?

Tí, čo zostali

Rozhodnutie výboru ON sa nedostalo ku všetkým rozptýleným zborom pred začiatkom exodu. A niektorí jednotlivci, ktorí oznámenie počuli, sa predsa rozhodli zostať a ísť na schôdzu na vojenskú základňu. Zbor Maxaquene  a niekoľko ďalších oznámenie nepočuli, ale už sa rozhodli utiecť. Skôr než títo bratia išli na schôdzu, pripravili svoje rodiny na útek. Na schôdzu prišlo asi 500 bratov. Bola krátka a vecná. Veliteľ povedal: „Naši nadriadení rozhodli, že všetci tu prítomní by mali prísť na našu hlavnú oblastnú základňu. Bude to dlhá cesta. Tam strávite tri mesiace.“ A hneď nato sa pochod začal.

Bratia, ktorí sa rozhodli utiecť, využili nedostatočnú ostražitosť vojakov a unikli. Pripojili sa k svojim rodinám a odišli, ktorýmkoľvek smerom sa dalo, k hraniciam Malawi. Iní, či už v zhode s príkazmi ozbrojeného hnutia, alebo pre nedostatok príležitostí, začali sa uberať smerom na juhozápad k základni v meste Morrumbala a o niekoľko dní tam aj prišli. Hneď po príchode boli vystavení ďalšiemu nátlaku, aby toto hnutie podporovali. Keď odmietli, znamenalo to kruté mučenie a nespočetné bitky, pri ktorých najmenej jeden brat zomrel. Po troch mesiacoch im napokon dovolili vrátiť sa domov.

Mnohí naďalej žili v oblasti Carico a boli úplne pod kontrolou hnutia odporu. Na ďalších sedem rokov boli izolovaní od Jehovovej organizácie. Bola to veľká skupina, tvorilo ju asi 40 zborov. Ako prežili duchovne? Bude ich láska k Bohu dostatočne silná, aby vydržali a nepodľahli zúfalstvu? Vrátime sa k nim neskôr.

Utečenecké tábory v Malawi a Zambii

Nie všetci, ktorí ušli z Carica, boli v Malawi ochotne prijatí. Keď zbor Maxaquene prekročil hranice a odpočíval, objavila ich malawijská polícia a nariadila im, aby sa vrátili. Bratia ich úpenlivo prosili, vysvetľujúc, že utekajú pred vojnou z oblasti, kde predtým žili. Polícia nepoznala súcit. Zdanlivo bez východiska a v zúfalstve niekto  vykríkol: „Bratia, budeme plakať!“ A práve to urobili a tak hlasito, že upútali pozornosť okolia. Polícia bola v rozpakoch a prosila ich, aby prestali. Jedna sestra požiadala: „Dovoľte nám aspoň pripraviť trochu jedla pre deti.“ Polícia jej žiadosti neochotne vyhovela, hovoriac, že sa vrátia neskôr. Našťastie sa nevrátili vôbec. Neskôr im prišiel na pomoc ktosi oprávnený, priniesol im jedlo a nasmeroval ich do utečeneckého tábora, kde boli ostatní bratia.

Teraz mozambickí svedkovia Jehovu zaplavili utečenecké tábory v Malawi. Malawijská vláda ich prijala ako vojnových utečencov. Medzinárodný Červený kríž im poskytol pomoc a doviezol potraviny, aby zmiernil ich nepohodlie a ťažkosti zapríčinené nepohodou táborov pod holým nebom. Niektorí odišli do Zambie, kde boli poslaní do iných utečeneckých táborov. Filipe Matola a Fernando Muthemba teraz pracovali spoločne s členmi malawijského výboru krajiny, vyhľadávajúc v týchto táboroch mozambických bratov, aby im poskytli duchovnú útechu a finančnú pomoc, ktorú poskytol vedúci zbor.

Dňa 12. januára 1986 odovzdal A. D. Schroeder, člen vedúceho zboru, duchovné povzbudenie a súčasne vyjadril vrelú lásku vedúceho zboru k týmto bratom. Keďže brat Schroeder nemohol ísť do táborov, predniesol prejav v Zambii, ten bol preložený do jazyka čičeva, zaznamenaný na kazetu a potom záznam dopravili do táborov, kde boli mozambickí bratia.

Týmto utečencom bola poskytovaná pomoc, aby sa postupne dostali na ďalšie miesto — v Mozambiku; pre mnohých to bolo mesto Moatize v provincii Tete. Áno, vláda v Mozambiku menila svoj postoj k Jehovovým svedkom, hoci to ešte všetci miestni úradníci svojím počínaním nedokazovali.

 Späť do Mozambiku

Jedna skupina za druhou pomaly začala zaplavovať mestečká východne od mesta Tete. Boli ubytovaní v opustených železničných vozňoch, ktoré sa predtým používali ako verejné toalety. Mnohé vozne po vyčistení poslúžili ako sály na Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti, ktorá sa konala 24. marca 1986.

Bratia z celého Mozambiku tam čakali mesiace bez toho, aby vedeli, ako sa dostanú späť do svojich pôvodných domovov. Toto čakanie bolo tiež istým trápením. Bratia sa snažili nájsť si nejaké zamestnanie, aby sa mohli uživiť alebo aby mohli ušetriť peniaze na letenku, ale s malým úspechom. Keďže bola vojna, nebolo možné cestovať po cestách. Miestne úrady s nimi nezaobchádzali vždy láskavo, ešte stále sa ich snažili prinútiť opakovať politické heslá. Na to bratia odvážne odpovedali: „Pre túto spornú otázku nás deportovali do Carica. Tam sme si svoj trest odpykali a boli sme ponechaní napospas ozbrojeným útočníkom. Unikli sme vlastnými silami. Čo od nás ešte chcete?“ Po takejto reakcii ich nechali tak. Mladých ľudí však naďalej znepokojovali a väznili, v snahe odviesť ich do vládnej armády, aby bojovali proti ustavičným ozbrojeným vzburám v regióne. Veľa mladých bratov využilo akýkoľvek vtipný spôsob, aby sa mohli dostať preč a ukryť sa.

Výbor v Malawi rozhodol, aby Fernando Muthemba išiel do Tete a tamojším bratom pomohol. Keď brat Muthemba prišiel do Moatize, úrady sa rozhodli prezrieť mu batožinu. Bratom sa v poslednej chvíli podarilo zachrániť literatúru, ktorú mal so sebou. A tak keď polícia prehľadávala jeho batohy, čo našla? „Iba nejaké handry,“ hovorí brat. Sklamaní policajti sa pýtali: „To je všetko?“ Áno,  to bolo všetko. To bola všetka batožina muža, ktorý mal v táboroch také vážne povinnosti. Ako všetci ostatní, vracal sa pripravený o všetko, čo mal. V tej chvíli bratia vôbec nevyzerali príjemne — boli špinaví, oblečení v handrách a hladní a bolo zjavné, že s nimi zle zaobchádzali. Dobre sa na nich hodil inšpirovaný opis mnohých Božích služobníkov z minulosti: „Chodili v ovčích kožiach, v kozích kožiach, keď boli v núdzi... a zle s nimi zaobchodili; a svet ich nebol hoden. Putovali po púštiach... a dierach a jaskyniach zeme.“ — Hebr. 11:37, 38.

Konečne transport do Maputa

V Mapute sa výbor vymenovaný Spoločnosťou skontaktoval s rôznymi vládnymi i mimovládnymi agentúrami v snahe nájsť dopravu pre bratov v Tete a Zambii. Akí šťastní boli Isaque Malate a Francisco Zunguza, keď po príchode na Úrad vysokej komisárky OSN pre utečencov dostali informáciu: „Bolo povolených vyše 50 letov, aby mohli byť Jehovovi svedkovia dopravení späť!“ Boli vďační, že vláda dala toto povolenie.

Bratia v Tete nevedeli o týchto prípravách, a tí, ktorí bývali v táboroch blízko letiska, chodievali každý deň na letisko v nádeji, že niektoré nákladné lietadlo vezme aspoň niekoľkých. Dojatý Fernando Muthemba hovorí o 16. máji 1987: „Bolo 7.30 ráno. Keď som sa pozrel na letisko, videl som dva veľké boeingy, ktoré sa mali stať ‚leteckým mostom‘ na dopravu všetkých Jehovových svedkov do Maputa.“ Aká vzrušujúca vyhliadka! Po 12 rokoch sa vrátia do svojich miest!

Žiaľ, ich vzhľad nebol ani zďaleka príjemný. Emídio Mathe, starší zo zboru Maxaquene, si požičal nohavice od niekoho, kto mal ešte jedny, aby mohol prísť do Maputa  vhodne oblečený. Bratia v Mapute čakajúci na ich príchod tiež priniesli do lietadiel oblečenie, aby mohli utečenci vystúpiť z lietadiel s istou dávkou dôstojnosti. Hanbili sa? „Nie,“ odpovedá Emídio, „hoci sme po materiálnej stránke prišli o všetko, dúfali sme, že jedného dňa nás Jehova použije, aby sme opäť vyvyšovali jeho meno. Nestarali sme sa o hmotné statky, nehanbili sme sa. Chodili sme otrhaní, ale naša viera v Jehovu nebola zlomená.“ Bratia v Južnej Afrike a Zimbabwe radi prispeli na pomoc svojim mozambickým bratom, ktorí sa vrátili, tonami potravín a oblečenia.

Vláda poskytla ďalšiu dopravu svedkom, ktorí sa vracali do iných provincií. No bratov, ktorí sa vracali do provincie Sofala, do oblasti známej ako koridor Beira (kvôli ochrane zabezpečovanej vojakmi zo Zimbabwe), čakali ešte ťažkosti. Osemnásť bratov vrátane jedného staršieho chytili a vzali na základňu hnutia odporu.

‚Jehova je veľký, Jehova je veľký!‘

Keď veliteľ základne bratov vypočul a uvedomil si, že sú to Jehovovi svedkovia, predvolal si pastora, ktorý viedol istú cirkev v oblasti pod kontrolou hnutia odporu. Pastorovi povedal: „Toto sú Jehovovi svedkovia a vy sa teraz budete s nimi modlievať. Zaobchádzajte s nimi dobre.“ Na prekvapenie bratov tento pastor (ktorý pred nejakým časom dostal v Zimbabwe niekoľko publikácií spoločnosti Watch Tower) sa začudoval a zvolal: „Jehova je veľký... Jehova je veľký!“ Pokračoval: „Modlili sme sa k Jehovovi, aby nám poslal aspoň jedného človeka, ktorý by nás učil.“

Nasledujúci deň pastor zhromaždil 62 členov svojej cirkvi a požiadal staršieho, aby k nim prehovoril. Brat začal  tým, že je potrebné, aby odstránili všetky svoje obrazy. (5. Mojž. 7:25; 1. Jána 5:21) Ihneď to urobili. Ukázal im tiež, že Jehova dnes neschvaľuje, aby jeho služobníci vyháňali démonov, ani ich na to neoprávňuje. Rituálne bubnovanie nie je súčasťou pravého uctievania, ako je zaznamenané v Biblii. (Mat. 7:22, 23; 1. Kor. 13:8–13) V závere sa vodca skupiny postavil a povedal: „Počnúc dnešným dňom sme ja a moja rodina Jehovovými svedkami.“ Rovnaké želanie vyjadril celý zbor s výnimkou jednej manželskej dvojice.

Počas štyroch mesiacov, čo tam bratia zostali, pravidelne sa zhromažďovali. Keď nastal čas odchodu, vzali so sebou aj väčšiu časť tejto skupiny, ľudí, z ktorých mnohí boli predtým aktívnymi členmi bojujúcich frakcií.

V tomto období sa k Jehovovmu ľudu pripojilo veľa ľudí, lebo bratia napriek ťažkým životným podmienkam nikdy neprestali hlásať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve a robiť učeníkov. — Mat. 24:14; 28:19, 20.

Návrat k životu v mestách

Bratia boli vďační, že sa dostali späť do miest. No bez dokladov, miesta na bývanie či svetského zamestnania mali aj naďalej ťažký život. Bola to nová etapa ich života plného náročných situácií. Celý národ prežíval nepokoje, pustošila ho občianska vojna, hlad, sucho a nezamestnanosť. Mohol si Jehovov ľud úspešne počínať uprostred takých mimoriadnych ťažkostí?

Pomoc prišla od vlády, ktorá zriadila Oddelenie opätovného spoločenského začlenenia. Mnohí svedkovia sa vrátili do svojho predchádzajúceho zamestnania, zastávajúc dôležité postavenie vo firmách verejného či súkromného sektoru. Iní sa stali podnikateľmi.

 Mnohí sa mohli vrátiť do svojich bývalých domov, keďže v nich ešte bývali príbuzní. Mnohí však boli v neľahkej situácii. Ich domy zabrali buď cudzí ľudia, alebo nepriateľskí príbuzní, alebo im ich štát poštátnil. Vracajúci sa svedkovia prejavovali miernosť a rozhodli sa nerobiť žiaden rozruch — ako opak toho, čoho by sa vláda mohla obávať. Svedkovia, ktorí neboli poslaní do táborov, otvorili svoje domy pre bratov bez domova. Postupne si našli alebo postavili domy, v ktorých sa mohli usadiť. Jehova požehnával ich usilovnosť a dnes mnohí majú pekný domov, na veľké prekvapenie tých, ktorí videli ich poľutovaniahodný stav, v akom sa vrátili. Je pozoruhodné, že uprostred všeobecne rozšírenej chudoby sa ani jeden svedok nemusel uchýliť k žobraniu. Po niekoľkých rokoch, keď sa naskytla možnosť získať dom tak, že si ho občan kúpil od štátu, prvým človekom v celej krajine, ktorý to urobil, bol jeden Jehovov svedok, ktorý bol predtým v Caricu. Na tomto mieste je v súčasnosti sklad literatúry v Mapute.

No hlavným záujmom bratov nebolo získať dom alebo iné materiálne výhody. Dôležitejšie bolo nájsť miesto na zhromaždenia a uctievanie. Či to napokon nebol hlavný dôvod, prečo ich Jehova bezpečne priviedol domov? Určite bol, ako bratia pevne verili. (Porovnaj Haggea 1:8.) Pohotovo zriadili provizórne sály Kráľovstva všetkých druhov — vo dvoroch, v obývačkách a kuchyniach, v búdach z plechu a slamy a niekedy sa schádzajú — čo je luxus — v prenajatých školských triedach alebo nemocničných posluchárňach. Väčšina zo 438 zborov v Mozambiku sa i teraz stretáva v týchto provizórnych sálach Kráľovstva. Výnimky sú zriedkavé. Jedna je v Beire, kde za pomoci odbočky v Zimbabwe a ich vynikajúceho stavebného tímu bratia prekonali množstvo prekážok a napokon 19. februára  1994 zasvätili prvé dve tehlové sály Kráľovstva v Mozambiku.

Mimoriadne výbory — zákonné uznanie

Na zabezpečenie starostlivosti o materiálne a duchovné potreby bratov, ktorí si znovu organizovali svoj život, vymenoval vedúci zbor v Tete, Beire a Mapute mimoriadne výbory, nad ktorými mali dohľad odbočky v Zimbabwe a v Južnej Afrike. Takáto organizácia umožnila venovať lepšiu pozornosť zborom. Na zabezpečenie veľmi potrebnej biblickej literatúry boli v týchto mestách zriadené sklady literatúry. Slúžili aj ako distribučné strediská núdzovej pomoci poskytovanej vo forme potravín a oblečenia. Boli zorganizované krajské a oblastné zjazdy, hoci bolo ešte  potrebné prekonať niektoré prekážky, kým sa zjazdy mohli konať verejne.

Potom 11. februára 1991 sa celou krajinou šírila vzrušujúca správa, ktorá priniesla radosť Jehovovmu ľudu na celom svete. Vláda v Mozambiku udelila Associação das Testemunhas de Jeová de Moçambique (Združeniu Jehovových svedkov v Mozambiku) zákonné uznanie. Fernando Muthemba, ktorý lojálne pomáhal starať sa o bratov v Caricu, mal slúžiť ako jej prvý prezident. Jehovov ľud v Mozambiku sa tešil aj z toho, že mohli mať medzi sebou prvých misionárov vyškolených v Gileáde. Bývajú v misionárskom domove v Mapute a v Beire. V Tete sa medzitým pripravoval ešte jeden domov na prijatie ďalších misionárov, ktorí mali zakrátko prísť.

Misionári prinášajú svojim bratom radosť

V Mozambiku sa otvorilo opravdivé misionárske pole. Absolventi Gileádu a skúsení zvláštni priekopníci, ktorí predtým slúžili v iných krajinách, obetaví a s túžbou mať podiel na duchovnej obnove a diele žatvy v Mozambiku, dychtivo prijali pozvanie slúžiť tam. Prišli z piatich kontinentov, mnohí z krajín, kde sa hovorí po portugalsky, ako je Brazília a Portugalsko. Ich nové pridelenie sa nezaobišlo bez ťažkostí, keďže krajina sa v rokoch 1990 a 1991 iba začínala zotavovať z ekonomických problémov spôsobených vojnou a suchom. Hans Jespersen, misionár z Dánska, ktorý slúžil v Brazílii a v súčasnosti slúži ako oblastný dozorca, si spomína: „V obchodoch nebolo takmer nič a stopy vojny a jej následky bolo jasne vidieť.“ Teraz už vidno ustavičný ekonomický vzostup. No veľa našich bratov na severe a vo vidieckych oblastiach žije aj ďalej v mimoriadne ťažkých podmienkach.

 Misionári čelili mnohému, čo bolo pre nich nové. Napríklad pred podpísaním mierovej dohody medzi vládou Frelimo a Renamo si poverenie misionárov niekedy vyžadovalo, aby cestovali v colunas (dlhé konvoje vozidiel sprevádzané vládnymi ozbrojenými silami), a niekedy boli i tie predmetom útoku. Ale veľkú radosť zažili, keď spoznávali bratov; a pre mnohých z týchto bratov bolo stretnutie so svedkami inej rasy a národnosti splneným snom.

V odľahlej oblasti na severe putovalo jedno dieťa celý deň so svojím otcom, aby videlo misionára z Austrálie. Keď otec spozoroval na tvári dieťaťa výraz údivu, povedal: „Či som ti nehovoril, že máme aj bielych bratov?“ Mnohí bratia vyjadrovali pri pozdrave s bratom nadšenie slovami: „Vedeli sme o vás iba zo skúseností v Ročenke.“ Mozambickí svedkovia, ktorí boli v roku 1993 ešte v utečeneckom tábore v Zambii, povedali: „Keď sme sa v Zambii dopočuli, že v Tete je misionársky domov, robili sme všetko, čo sa len dalo, aby sme sa mohli vrátiť a vidieť to na vlastné oči a pokračovať v službe tu, 18 rokov po tom, čo nás odviezli do Carica.“

Hlavnou úlohou misionárov v Mozambiku je kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Táto činnosť bola vždy veľmi radostná. Prví misionári v Mapute a Beire si spomínajú: „Duchovný hlad bol taký veľký, že sme denne rozšírili obrovské množstvo literatúry.“ Farebné publikácie Spoločnosti sú v tejto krajine jedinečné a veľmi priťahujú pozornosť verejnosti. Misionárske domovy sa často používajú ako centrálne základne, kde sa vedú biblické štúdiá, lebo sa zdá, že to veľa študujúcich uprednostňuje.

V súčasnosti je v celej krajine šesť misionárskych domovov s 50 misionármi, ktorí slúžia v rôznych prideleniach. Niektorí misionári cestujú každý mesiac po trasách  určených odbočkou a zhromažďujú správy a doručujú korešpondenciu, časopisy a literatúru. Do tejto trasy je zahrnuté aj bývalé územie okruhu Carico v Milange.

Čo sa stalo so svedkami, ktorí zostali v tejto oblasti a boli izolovaní od ostatných bratov?

Okruh Carico sa otvára

Dňa 4. októbra 1992 bola v Ríme podpísaná Všeobecná mierová zmluva medzi Frelimo a Renamo, ktorou sa oficiálne skončila občianska vojna v Mozambiku, ktorá trvala 16 rokov. Táto všeobecne oslavovaná udalosť umožnila odstránenie prekážky, ktorá odrezala oblasť niekdajšieho okruhu Carico od ostatnej krajiny. A čo sa objavilo? Z izolácie, ktorá trvala sedem rokov, sa vynorilo vyše 50 zborov Jehovových svedkov. Ako duchovne prežili túto náročnú izoláciu?

Vo februári 1994 sa v Milange uskutočnilo interview so 40 zodpovednými bratmi. Prítomných bolo aj tisíc ďalších, ktorí išli vyše 30 kilometrov pešo, len aby videli misionárov. Starší, ktorí zostali v Caricu po hromadnom odchode, spomínali: „Keď nás na vojenskej základni mnohých zbili, dovolili nám vrátiť sa a žiť v machambas v okolí vyľudnených dedín. Časom nám Renamo povolilo postaviť sály Kráľovstva a konať zhromaždenia. Sľúbili — a dodržali to —, že keď budeme v našich sálach alebo na ceste za uctievaním, nebudú nás obťažovať. Povedali však, že nezodpovedajú za to, čo sa stane, keď v deň zhromaždenia niekoho nájdu doma alebo aj mimo sály Kráľovstva.“ A ako to bolo s kázaním? Ich odpoveď je dojímavá: „Žili sme ako zvieratá, bez oblečenia a obraní o všetko, ale nezabúdali sme, že sme Jehovovi svedkovia a našou povinnosťou je kázať Kráľovstvo.“ Aký výrečný prejav ocenenia a lásky k Bohu!

 Na krajskom zjazde v Milange roku 1993 boli oblastný dozorca s manželkou svedkami jedinečnej udalosti, niečoho, čo potvrdilo, že títo bratia skutočne pokračovali v robení učeníkov. Keď rečník prednášajúci prejav ku krstu vyzval uchádzačov, aby vstali, 505 osôb z 2023 prítomných sa postavilo na znak toho, že chcú byť pokrstení! No to nie je všetko.

„Saul“ z Carica

Saul z Tarzu, horlivý prenasledovateľ nasledovníkov Ježiša Krista v prvom storočí n. l., sa stal horlivým služobníkom Jehovu. Aj Carico malo svojho „Saula“. Je to muž s jemnými črtami tváre a mierneho vzhľadu a v súčasnosti slúži ako služobný pomocník a pravidelný priekopník. Nezdá sa, že by sa niečím odlišoval od svojich spolupracovníkov, ktorí sa potia pri ťažkej telesnej práci, aby sa uživili. No keď si urobí prestávku v práci, aby nám porozprával svoj príbeh, počúvajme:

„V júni 1981 zabralo hnutie odporu oblasť, v ktorej som žil. Odvliekli ma spolu s ostatnými mužmi do svojich barakov. Vysvetlili nám vznešené ciele svojho boja a to, aké dôležité je podporovať oslobodenie nášho ľudu. Prešiel som vojenským výcvikom a zúčastnil som sa úspešných bojov. To sa mi stalo na nasledujúcich sedem rokov spôsobom života. Vďaka svojej lojálnosti k hnutiu som bol povýšený na veliteľa. Velil som siedmim malým armádam. Pod našu kontrolu sa dostalo veľa oblastí a jednou z nich bolo Carico. Vyslal som oddiel mužov, aby prenikli do dedín, kde boli Jehovovi svedkovia, a získali si ich podporu. Nariadil som spáliť domy a zabiť niektorých svedkov. Členovia prepadovej jednotky mi povedali: ‚Zabijeme ich všetkých, ale nikdy ich nezmeníme.‘ Neskôr som bol poslaný na iné základne.“

 Hoci tento veliteľ bez zábran prenasledoval Jehovov ľud, Jehova mu vo svojom milosrdenstve poskytol príležitosť zmeniť sa. Brat vysvetľuje: „Keďže som sedem rokov nevidel svoju manželku, požiadal som o osobné voľno, aby som ju mohol navštíviť. A bolo to v utečeneckom tábore v Malawi, kde som sa prvý raz osobne stretol s pravdou. Najprv som ju odmietol. Neskôr, keď som počul o novom svete, o Božom Kráľovstve a o svete bez vojen, položil som si otázku: ‚Môže mať z tohto úžitok človek, ktorý narobil tak veľa zla?‘ Odpoveď, ktorú som dostal z Biblie, znela: ‚Áno, keď bude mať vieru a bude poslúchať Boha.‘ Prijal som ponuku biblického štúdia a v júni 1990 som bol pokrstený. Odvtedy som priekopníkom a pomáham mnohým bývalým spolubojovníkom. V jednom tábore som pomohol 14 osobám, aby sa stali služobníkmi Jehovu. Slúžil som tam, kde bola väčšia potreba, a vytrpel som si svoje aj pre neutralitu. Som veľmi vďačný Jehovovi za jeho milosrdenstvo a za to, že prehliadol časy mojej nevedomosti a odpustil mi na základe obete Ježiša Krista.“ ​(Sk. 17:30) Toto je iba jeden z mnohých príkladov, ktorý ukazuje, prečo mozambickí bratia tak často s hlbokým ocenením hovoria: „Jehova je veľký.“ — Žalm 145:3.

Kancelária odbočky v Mapute

Kto by to bol tušil? Stalo sa to skôr, ako bratia očakávali. Vedúci zbor schválil otvorenie kancelárie odbočky v Mozambiku. Od roku 1925, keď baník Albino Mhelembe priniesol z Johannesburgu pravdu, sa o dielo v Mozambiku starali odbočky v Južnej Afrike, Malawi a Zimbabwe. Napokon 1. septembra 1992 začala dohliadať na dielo na tomto rozľahlom poli mozambická odbočka umiestnená vo veľkom dome, ktorý Spoločnosť získala a zrenovovala v Mapute, vo štvrti, kde sú mnohé vyslanectvá. Odbočka  začala s malou sedemčlennou rodinou. Nedávno vymenovaný výbor odbočky mal pred sebou náročnú prácu. Museli organizovať zvestovateľskú činnosť, starať sa o duchovné — a dokonca o hmotné — potreby bratov, pomáhať pri výstavbe sál Kráľovstva a stavať nové objekty odbočky. Skutočne množstvo práce. No začala prichádzať pomoc.

Teraz pracujú so svojimi mozambickými bratmi na výstavbe nových objektov odbočky na príjemnom mieste vedľa pláže tímy medzinárodných dobrovoľníkov, ktorí prišli z rôznych častí sveta. Rodina Bétel sa rozrástla na 26 stálych členov. Pomáhajú aj bratia a sestry z oblasti Maputa. Všetci pracujú ako zjednotená skupina, aby v tejto časti zeme vyvyšovali uctievanie pravého Boha, Jehovu. — Iz. 2:2.

„Vážte si takých mužov“

Náročnú prácu tu vykonávajú aj cestujúci dozorcovia. Sú to muži ako Adson Mbendera, ktorý navštevoval zbory na severe a neskôr slúžil v táboroch ako člen výboru ON; Lameck Nyavicondo, na ktorého si s ocenením spomínajú bratia v Sofale; Elias Mahenye, ktorý prišiel slúžiť z Južnej Afriky, zažil ukrutné veci a vystríhal: „PIDE [koloniálna polícia] zmizla, ale jej otec, Satan Diabol, je ešte tu. Posilnite sa a budujte si odvahu.“ ​(1. Petra 5:8) Neočakávajúc žiadne výhody, vzdali sa všetkého pohodlia, ktoré azda mohli mať, aby slúžili svojim bratom.

Iba nedávno bol v oblasti Milange, kde predtým stáli „väzenské“ dediny, vytvorený kraj. Bratia, ktorí žijú v tejto oblasti, sú mimoriadne vďační Jehovovi, že môžu mať plnší úžitok zo starostlivosti poskytovanej prostredníctvom jeho viditeľnej organizácie. Orlando Phenga s manželkou  považovali za výsadu, keď mohli odísť z Maputa a slúžiť v Milange, tam, kde on a tisíce ďalších zohrali určitú úlohu na „scéne Carica“. Západne od mesta Tete putujú pešo Benjamin Jeremaiah s manželkou celé dni na miesta, kde veľa ľudí nikdy nevidelo automobil, a pomáhajú znovu sa začleniť mnohým, ktorých vojna na celé roky izolovala. Raymond Phiri, obetavý slobodný brat, musel spať na vrchole kopca spolu so zborom, ktorému slúžil, aby unikol možným útokom, a tam pripravoval aj správy pre odbočku. Aj Hans a Anita Jespersenovci slúžia vo vidieckej oblasti, a tak spoznali nielen duchovné bohatstvo, ale i materiálnu chudobu svojich bratov.

Všetci títo bratia prejavujú takého ducha, aký podnietil apoštola Pavla napísať o Epafroditovi: „Vážte si takých mužov.“ — Fil. 2:29.

Vpred so zbožnou horlivosťou

Okrem toho, že si bratia v Mozambiku zachovali v krutých skúškach rýdzosť, verní svedkovia prejavujú svoju lásku k Bohu a k blížnemu aj iným spôsobom. Vo zvestovateľskej službe dobre využívajú svoju novonadobudnutú slobodu a Jehovove hojné opatrenia v podobe časopisov a ďalšej literatúry. Možno ich vidieť, ako slobodne kážu na uliciach, na námestiach a trhoviskách, ako je Xipamanine. Výsledky sú očividné, lebo počet ctiteľov Jehovu rýchle stúpa.

Okrem nových zvestovateľov k vzrastu prispel aj návrat bratov z utečeneckých táborov v susedných krajinách. Celé kraje sa vrátili späť. Rýchle si stavajú sály Kráľovstva, pričom používajú akýkoľvek dostupný materiál. Robia to dokonca aj v dočasných utečeneckých komunitách, ako je Zóbuè na hraniciach s Malawi a Caboa-2 pri meste Vila Ulongue.  Nečakajú na lepšie časy, ale mnohí sa pripájajú k radom priekopníkov. Teraz sa ich 1900 zúčastňuje na službe celým časom. Vyjadrujú veľké ocenenie za školenie, ktoré dostali v škole priekopníckej služby, ktorá tu začala svoju činnosť v roku 1992.

Uhádnete, ktorí bratia boli nedávno inštruktormi v tejto škole v Mapute, kde takmer celú triedu tvorili bratia a sestry, ktorí boli v okruhu Carico? Francisco Zunguza, mozambický držiteľ rekordu v počte uväznení za svoju vieru, a Eugênio Macitela, ktorý bol uväznený a poslaný do Milange, hoci študoval iba týždeň. V súčasnosti obidvaja slúžia ako krajskí dozorcovia. A jedným zo študentov bol aj Ernesto Chilaule. Má spomienku, o ktorej rád hovorí: „Keď idem  po ulici a prechádzam okolo budovy dnes neexistujúcej PIDE, pozriem sa do toho okna a spomeniem si — práve tam mi agenti povedali: ‚Nech ti je jasné, Chilaule: Toto je Mozambik a v tejto krajine nebudete nikdy zákonne uznaní.‘ A hľa! Práve na tej ulici je naša legálna kancelária odbočky!“

Aké uspokojenie musí brat Chilaule pociťovať, lebo jeho malá Alita, ktorá prinášala jedlo zo zásob zboru, keď bol jej otec vo väzení v Machave, je teraz manželkou Francisca Coanu, jedného z členov výboru odbočky. Brat Coana bol tým horlivým priekopníkom v Caricu, ktorý vynachádzavo „predával“ tovar ľuďom mimo táborov, aby im mohol zvestovať. Jehova určite požehnal tisíce verných bratov, ktorí na severe v dištrikte Milange v okruhu Carico vytvorili krásny vzor lásky, viery a rýdzosti na česť a slávu Jehovu. — Prísl. 27:11; Zjav. 4:11.

Ale boj sa ešte neskončil. Objavujú sa nové nebezpečenstvá a problémy. Povoľný svetský duch, ktorý sa rozšíril po celej zemi, si môže vyžiadať obete aj tu, čo sa už stalo. Nemravnosť, hmotárstvo a ľahostajnosť, ktoré sú sprievodnými znakmi očividne ľahších čias, si vyberajú svoju daň. No verní Jehovovi služobníci v Mozambiku sa naďalej svedomito usilujú zachovať si stálu ostražitosť. Prežili ťažké skúšky viery. Sú odhodlaní s Jehovovou pomocou ďalej svedčiť o tom, že milujú Jehovu celým svojím srdcom, mysľou, dušou a silou, a svojho blížneho ako seba samého. Majú neotrasiteľnú vieru, že Božie Kráľovstvo čoskoro premení túto zem na raj, kde nielenže prestanú vojny a hlad, ale kde budú mať veľkú radosť, keď budú vítať svojich drahých späť zo smrti, vrátane tých, ktorí v okruhu Carico dokázali svoju vernosť Bohu až po smrť. — Prísl. 3:5, 6; Ján 5:28, 29; Rim. 8:35–39.

 [Mapy na strane 123]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ZAMBIA

ZIMBABWE

JUŽNÁ AFRIKA

MALAWI

MOZAMBIK

Tete

Milange

Carico

Mocuba

Inhaminga

Beira

Maxixe

Inhambane

Maputo

Vložená mapka: Veľa bratov bolo poslaných do vyhnanstva na ostrov Svätý Tomáš v Atlantickom oceáne, asi 3900 kilometrov od Mozambiku

 [Celostránkový obrázok na strane 116]

[Obrázok na strane 131]

Ernestovi Chilaulemu povedali: „V tejto krajine nebudete nikdy zákonne uznaní... Na to môžeš hneď zabudnúť!“

 [Obrázky na stranách 140, 141]

V utečeneckom tábore v Caricu naši bratia rúbali drevo (1) a šliapali hlinu na výrobu tehál (2), zatiaľ čo sestry nosili vodu (3).  Našli si spôsob, ako konať zhromaždenia (4). Xavier Dengo (5), Filipe Matola (6) a Francisco Zunguza (7) tu pomáhali zabezpečovať duchovný dohľad ako krajskí dozorcovia. Sála Kráľovstva, ktorú postavili malawijskí svedkovia, sa ešte používa (8).

[Obrázok na strane 175]

V roku 1989 sa svedkovia krátko po návrate z táborov zhromaždili blízko Maputa na oblastnom zjazde „Zbožná oddanosť“

 [Obrázky na strane 177]

Hore: Starší a krajskí dozorcovia na mieste, kam misionári každý mesiac doručujú literatúru a poštu

Dole: Misionári v Tete sa učia jazyk čičeva

[Obrázky na strane 184]

Výbor odbočky (zľava: Emile Kritzinger, Francisco Coana, Steffen Gebhardt) s fotografiou makety odbočky, ktorá sa teraz stavia v Mapute