Venezuela

SPOZNÁVANIE Venezuely sa môže človeku zdať ako cesta okolo sveta. Čo by ste asi videli? Možno Indiána s kopijou na poľovačke v džungli. Pekne oblečenú seňoru, ktorá nakupuje v luxusnom butiku. Turistov, ako v africkom štýle tancujú za zvuku bubnov na večernej slávnosti. Chlapca haliaceho sa do ponča pred chladným horským vetrom, keď bežiac zaháňa ovce. A vyše 71 000 Jehovových svedkov — mladých i starých, pochádzajúcich z rôzneho prostredia — ako usilovne rozprávajú druhým ľuďom o pravom Bohu a jeho Kráľovstve.

Väčšina Venezuelčanov sú miešanci indiánskych, španielskych a afrických predkov. Od druhej svetovej vojny sa sem prisťahovalo veľa Európanov z Talianska, Portugalska a Španielska a stali sa vplyvnou časťou obyvateľstva. A na pozorovateľa určite zapôsobí množstvo mladých ľudí, ktorých vidno všade.

Venezuela leží na severnom pobreží Južnej Ameriky a je skutočne krajinou pozoruhodných kontrastov. Je to 2800 kilometrov karibského pobrežia, ktoré ovieva tropický vánok, sú to hory so snehovou čiapkou a bujné džungle. Sú tam nielen rozsiahle nížiny  nazývané llanos, ale i čarokrásne vodopády, ako je vodopád Cuquenán s prúdom vody padajúcim do hĺbky 600 metrov a Salto Angel čiže Anjelský vodopád, najvyšší na svete, rútiaci sa do hĺbky 979 metrov z podzemnej rieky, ktorá vyteká z vyššie položenej stolovej hory. Hlavné mesto Caracas, s približne 4 000 000 obyvateľov, je modernou metropolou s exkluzívnymi nákupnými centrami. S vnútrozemím ho spája sieť dobrých ciest. Ale keď sa pozeráme na prosperitu Caracasu z okolitých vŕškov, vidíme státisíce ľudí, ktorí žijú v obydliach vybudovaných bez povolenia na svahoch.

Náboženské cítenie vo Venezuele

Veľká väčšina Venezuelčanov sú rímskokatolíci, hoci cirkev už nemá nad ľuďmi takú moc ako kedysi. Domorodí Indiáni sú často formálne katolíkmi, majú však svoje vlastné rituály a povery, rovnako ako potomkovia Afričanov. Čarodejníctvo a špiritizmus sú tu veľmi populárne. Veľa ľudí nosí amulety na ochranu pred „uhranutím“. Veľmi rozšírený je aj kult María Lionza podobný vúdú. Aj evanjelické náboženské skupiny početne rastú.

V živote venezuelských katolíkov hrajú veľkú úlohu „svätí“ a „panny“. Každá oblasť krajiny má svojho „svätého“ alebo „pannu“. Vo väčšine domov sú náboženské obrazy. Niektoré domy majú nad vchodovými dverami odrezky rastlín na odohnanie zlých duchov alebo majú na stole Bibliu otvorenú na 91. žalme v presvedčení, že to domácnosti poskytne určitú ochranu.

Často je hneď vedľa obrazu obľúbeného „svätého“ obraz Simóna Bolívara, ktorý dosiahol pre Venezuelu a pre štyri ďalšie juhoamerické krajiny nezávislosť od španielskej vlády. Ako dôkaz úcty, ktorú k nemu vo Venezuele prechovávajú, nájdete v krajine medzinárodné letisko Simóna Bolívara, univerzitu Simóna Bolívara, triedu Simóna Bolívara, mesto  Bolívar a štát Bolívar. Aj mena sa nazýva bolivar. Každé mesto vo Venezuele má hlavné námestie, ktoré sa takmer vždy nazýva Plaza Bolívar. Výroky, ktoré sa Bolívarovi pripisujú, možno často vidieť starostlivo namaľované na verejných múroch.

Zároveň však je význačným charakteristickým rysom Venezuelčanov hlboká úcta k Bohu a všeobecne vyznávaná viera v Bibliu. Sotva sa nájde človek, ktorému by sa posmievali za to, že sa chce rozprávať o duchovných veciach. Tento prístupný postoj poskytol úrodnú pôdu pre siatie semien pravdy o Jehovovi Bohu a jeho predsavzatiach.

Ženy so skutočným misionárskym duchom

Zatiaľ čo sa väčšina sveta snažila vyrovnať s podmienkami, ktoré boli výsledkom prvej svetovej vojny, a zatiaľ čo Hitler vyvolával v Európe nepokoj, dve Jehovove svedkyne — Kate Goasová so svojou dcérou Marion, ktoré žili v Texase (USA) — sa rozhodli, že by rady robili viac pre šírenie posolstva pokoja, ktoré obsahuje Biblia. Napísali do Brooklynu (New York), ústredia Watch Tower Bible and Tract Society, a spýtali sa, kde by mohli byť najlepšie využité; dodali, že vedia po španielsky. Ich pridelenie? Venezuela.

Pricestovali loďou roku 1936 a prenajali si izbu v hlavnom meste Caracas, ktoré malo vtedy asi 200 000 obyvateľov. Niektorí Bádatelia Biblie — ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi — už Venezuelu pred vyše desaťročím navštívili a v najväčších mestách rozšírili tisícky biblických traktátov, no v krajine nezostali. Ale Kate Goasová s dcérou neboli vo Venezuele iba na krátkej návšteve. Hoci Kate vyzerala skôr elegantne a krehko, nosila pri svojich návštevách od dverí k dverám obrovskú tašku s literatúrou a gramofón. Spoločne s dcérou systematicky prepracúvali celý Caracas. Keď skončili, presťahovali sa do vnútrozemia, prekonávajúc veľké  vzdialenosti cestovaním v autobuse po prašných, nedláždených cestách. Kázali na takých miestach, ako je Quiriquire, El Tigre, Ciudad Bolívar na východe a Maracaibo na západe.

No v júli 1944 sa museli vrátiť do Spojených štátov, lebo Marion dostala maláriu. V liste Spoločnosti z 2. augusta 1944 Kate Goasová napísala: „Rozšírili sme obrovské množstvo literatúry... Vydávali sme svedectvo prakticky v celej republike a stále sme nachádzali ľudí, ktorým sa naša literatúra páčila a čítali ju zakaždým, keď sme ich navštívili... Teraz, po dvoch rokoch nepretržitého vydávania svedectva v Caracase, sa sedem osôb — šesť sestier a jeden brat — postavilo za spravodlivosť a boli pokrstení... Všetci sú veľmi šťastní, že sú kresťanmi a majú poznanie o Jehovovi a jeho Kráľovstve... V celom Caracase bolo skutočne vydávané stále znova dobré svedectvo a obsah literatúry je dobre známy... Vaša služobníčka pre Jeho teokraciu, Kate Goasová.“ Tým „jedným bratom“, ktorý je tu spomenutý, bol mladý Rubén Araujo, o ktorom budeme neskôr počuť viac. (Siedmi, ktorých sestra Goasová pokrstila, boli roku 1946 opäť pokrstení bratom v súlade s biblickým vzorom, ktorý ukazuje, že krst majú vykonávať iba muži, ktorí sú vo schválenom postavení pred Jehovom.)

Položenie základu pre rozšírené vydávanie svedectva

V čase, keď Kate Goasová napísala svoj list Spoločnosti, pripravovali sa v Brooklyne plány na to, aby boli do Venezuely vyslaní misionári vyškolení v Gileáde, biblickej škole Watchtower. Nathan Knorr a Fred Franz, v tom čase prezident a viceprezident spoločnosti Watch Tower, opakovane cestovali do Latinskej Ameriky, aby tam položili základy pre rozšírenie činnosti misionárov. Návštevu Venezuely si naplánovali na rok 1946. Do Venezuely boli pridelení traja misionári,  absolventi školy Gileád, ale zatiaľ nedostali víza. Kto zorganizuje veci na prezidentovu návštevu v dňoch 9. až 12. apríla 1946?

Jeden z troch misionárov bol poslaný vopred na turistické vízum. Pricestoval lietadlom a býval v dome Jeanetty Atkinsovej, pohostinnej ženy, ktorá spoznala pravdu od Kate Goasovej. No tri týždne po príchode misionár záhadne zmizol. Jeho domáca a priatelia sa skontaktovali s políciou a s aerolíniami a nakoniec zistili, že misionár sa vrátil do Spojených štátov chorý túžbou po domove!

Skôr však než sa stalo toto, bratia Knorr a Franz vykonali v skupine vo Venezuele veľmi užitočnú návštevu. Rubén Araujo si spomína, že hneď v deň ich príchodu sa v patiu domu Jeanette Atkinsovej uskutočnilo zhromaždenie, na ktorom si prejavy hosťujúcich bratov vypočulo 22 osôb.

Medzi prítomnými bol Pedro Morales, ktorý horel nadšením, keď počul dobré posolstvo. „Koncom tridsiatych rokov,“ povedal neskôr, „mi na hlavnom trhovisku v Maracaibe Kate Goasová s dcérou nechali knihu Bohatstvo. Po rokoch som ju začal čítať a osvetlila mi Bibliu. Keď som sa dostal k časti o značení na čelách tých, čo si to zasluhujú, bolo to ako oheň! (Ezech. 9:4) Podnietilo ma to hľadať ľudí, ktorí mali túto literatúru. Našiel som štyroch, ktorí dostávali knihy od istého človeka z Trinidadu. Schádzali sme sa každý večer a študovali sme knihu Bohatstvo, využívajúc striedavo svoje domy ako miesta na zhromaždenia.“

Keď Pedro dostal pozvanie, aby prišiel do Caracasu (vzdialeného asi 700 kilometrov) na zhromaždenie, ktoré sa malo konať počas návštevy brata Knorra, rozhodol sa spolu s priateľom podniknúť túto cestu. Museli však prekonať problémy. Pedro pokračoval: „Mojej ťarchavej manželke sa začali pôrodné bolesti a môj podnik si vyžadoval starostlivosť. Čo robiť? Priviedol som pôrodnú asistentku, aby  bola pri manželke, a obchod s výrobou cukroviniek som zveril na starosť svojim trom deťom vo veku 14, 12 a 10 rokov. Potom sme autobusom odcestovali do Caracasu. Bola to namáhavá cesta, dva dni autobusom po nedláždených cestách.“ Akou radosťou to preňho bolo, keď stretol v Caracase svedkov! Keď bol v Caracase, dostal z Maracaiba telegram: „Manželka sa má dobre. Dieťa ešte lepšie. Ja sa starám o obchod. Justo Morales.“ Neočakávane pricestoval z Kolumbie jeho brat a o všetko sa postaral.

Hneď v prvý deň tohto zvláštneho zhromaždenia v Caracase hovoril brat Franz o „Jehovových svedkoch v skúške ohňom“. Potom brat Knorr v tejto téme pokračoval, zatiaľ čo brat Franz prekladal. Ako im tento prejav otvoril oči! Sústredil pozornosť na to, čo hovorí Biblia o tom, čo kresťania musia očakávať od sveta, a podrobne opísal intenzívne prenasledovanie, ktoré Jehovovi svedkovia v Európe prežívali cez druhú svetovú vojnu.

Nasledujúci deň sa v Los Chorros konal krst vo vodnej nádrži pod vodopádom. V ten deň sa dalo pokrstiť desať osôb, medzi nimi Winston Blackwood (ktorý sa v Quiriquire stretol so sestrou Goasovou) a jeho syn Eduard, ďalej Horacio Mier y Terán a jeho mladší brat Efraín, Pedro Morales, Gerardo Jessurun zo Surinamu, Israel Francis a José Mateus.

Pedro Morales a ďalší dvaja bratia zo západu krajiny boli natešení, keď brat Knorr povedal, že hneď ako to vláda povolí, Spoločnosť vyšle do Maracaiba misionárov. Pedro sa stal pravidelným priekopníkom a v tejto službe pokračoval až do smrti.

Pobádala ich láska k biblickej pravde

Pred príchodom misionárov dostávala kancelária ústredia Spoločnosti v Brooklyne správy od malej skupinky, ktorú zorganizovala sestra Goasová. Bola to iba hŕstka zvestovateľov  a mali veľmi málo literatúry. Záujemcom sa knihy často museli požičiavať. Správa za marec 1946 ukázala, že vo Venezuele bolo deväť hlásateľov dobrého posolstva, pričom o skupinu sa starala Josefina Lópezová, lebo bola z celej skupiny najaktívnejšia.

Rubén Araujo si spomína na vynikajúci príklad, ktorý dávala sestra Lópezová: „V tom čase som bol dospievajúci chlapec... Josefina Lópezová bola matkou štyroch synov a dvoch dcér a to, čo sa učila od sestry Goasovej, ju veľmi nadchýnalo. Takmer každý deň som išiel po skončení vyučovania k nej a rozprávali sme sa o nových veciach, ktoré sa učila o pravde. Hoci sestra Lópezová bola zamestnanou gazdinkou, každý deň po obede, keď sa manžel a najstarší synovia vrátili do práce, chodila kázať z domu do domu a viedla biblické štúdiá. Bola dobrým príkladom pre nás všetkých a mala opravdivého priekopníckeho ducha — každý mesiac strávila v službe priemerne 60 až 70 hodín. Po viac ako 40 rokoch sa v Caracase ešte stále nájdu živé odporúčajúce listy hovoriace v jej prospech.“

Ďalšou v tejto prvej skupinke bola vdova Domitila Mier y Teránová. Vždy inklinovala k duchovným veciam. Jej otec mal Bibliu, ktorú veľmi rada čítavala, a keď otec zomrel, prehľadala celý dom, aby ju našla. Jeho Biblia bola jediným dedičstvom, ktoré chcela. Našla však iba časť Biblie, ostatok bol zlým zaobchádzaním zničený. Vážila si aj túto časť a používala ju, kým si neskôr nemohla kúpiť vlastnú novú kompletnú Bibliu. Jedného dňa priniesla priateľka Domitile knihu Zmierenie, ktorú vydala Spoločnosť, s tým, že ako zanietená čitateľka Biblie si ju viac ocení. Domitila sa veľmi usilovala nájsť vydavateľov knihy a navštívila adventistov a iné protestantské skupiny. Nakoniec ju navštívila Kate Goasová. Domitila bola nadšená a ihneď súhlasila, aby s ňou Kate študovala Bibliu. Dvaja synovia, ktorí boli pokrstení pri  prvej návšteve bratov Knorra a Franza, neskôr slúžili ako krajskí dozorcovia a tretí, Gonzalo, ako zborový starší. Štvrtý syn, Guillermo, bol síce pri tom, keď ich Kate Goasová prvý raz navštívila, ale bol pokrstený až v roku 1986.

„A ako dlho tu zostanete vy?“

Dňa 2. júna 1946, krátko po návšteve brata Knorra, prišli dvaja misionári, ktorí zostali zo skupiny pridelenej do Venezuely. Boli to Donald Baxter a Walter Wan. Mladý Rubén Araujo ich šiel do Caracasu privítať. Rubén hľadel na nich pochybovačne; skúsenosti s predchádzajúcim misionárom mal ešte iste v živej pamäti, preto sa ich lámanou angličtinou opýtal: „A ako dlho tu zostanete vy?“

Rubén zorganizoval štúdium Strážnej veže a konalo sa hneď v ten deň, ako misionári prišli. Snažil sa riadiť pokynmi, ktoré mu dal brat Franz. Snažil sa, ako najlepšie vedel, ale bolo to štúdium jediného muža. Rubén prečítal otázku. Potom na ňu odpovedal. Potom prečítal odsek. Zapamätal si, že štúdium nemá trvať dlhšie ako hodinu, a tak po hodine  poslušne skončil, i keď prebral iba 17 odsekov, čo nebol celý článok. Časom spolu s trpezlivosťou nadobudne aj skúsenosti.

Dnes, keď si Rubén Araujo spomína na náhly odchod prvého misionára, dodáva: „Krátko nato dvaja noví absolventi Gileádu zaplnili prázdnotu, ktorú po sebe zanechal. Akí sme boli šťastní, keď nám mohol tento dar od Jehovovej organizácie vo forme misionárov pomôcť vo venezuelskej ‚Macedónii‘.“ ​(Porovnaj Skutky 16:9, 10.) Ešte predtým brat Knorr bratovi Baxterovi povedal: „Zostaň v tom pridelení, i keby ťa to malo zabiť!“ Nuž, nezabilo ho to, a brat Baxter takmer po 50 rokoch ešte stále slúži vo Venezuele.

Prispôsobiť sa novému prostrediu

Prvý misionársky domov v Caracase bol na Bucares Avenue 32 v časti nazývanej El Cementerio. Tam bola 1. septembra 1946 otvorená aj kancelária odbočky a Donald Baxter sa stal služobníkom odbočky. Životné podmienky neboli ani zďaleka ideálne. Cesta nebola dláždená a nebola tam ani tečúca voda. Je pochopiteľné, že misionárom sa značne uľavilo, keď sa roku 1949 odbočka a misionársky domov presťahovali z El Cementerio (cintorína) do El Paraíso (raja), do štvrte s tečúcou vodou.

Brat Baxter si spomína na „trápne“ problémy s jazykom, ktoré mali misionári, a na ich pocity frustrácie. Nedočkavo chceli využiť svoje školenie v Gileáde a pomáhať, ale keď prišli, nevedeli komunikovať. No tieto dočasné ťažkosti boli viac než vyvážené priaznivými výsledkami vo zvestovateľskej činnosti. Na prvé vydávanie svedectva na ulici, o ktoré sa pokúsili, si brat Baxter spomína takto: „Rozhodli sme sa ísť do štvrte v centre mesta známej ako El Silencio a čakať, čo sa stane. Môj spoločník, Walter Wan, stál na jednom rohu ulice a ja na druhom. Ľudia boli veľmi zvedaví; také niečo nikdy predtým nevideli. Nemuseli sme skoro nič hovoriť.  V skutočnosti sa ľudia postavili do radu, aby dostali časopisy, a za 10 či 15 minút sme rozšírili všetky časopisy. Ako sa to odlišovalo od toho, na čo sme boli zvyknutí v Spojených štátoch!“ Walter Wan povedal: „Keď som spočítal, koľko literatúry som rozšíril, na svoje prekvapenie som zistil, že som za tie štyri rušné dni, keď sme chválili Jehovu na uliciach a trhoviskách, ako to robil Ježiš a jeho apoštoli, rozšíril 178 kníh a Biblií.“

Podľa prvej správy, ktorú poslala odbočka do kancelárie ústredia v Brooklyne (New York), bolo vo Venezuele celkove 19 zvestovateľov vrátane dvoch misionárov a štyroch pravidelných priekopníkov. Týmito priekopníkmi boli Eduardo Blackwood, Rubén Araujo, Efraín Mier y Terán a Gerardo Jessurun. Eduardo Blackwood začal s priekopníckou službou v mesiaci návštevy brata Knorra a traja ďalší sa prihlásili krátko nato. Deviati kázali vo vnútrozemí. Winston a Eduardo Blackwood, ktorí žili v El Tigre, vydávali svedectvo južnejšie v meste Ciudad Bolívar a na východe až v naftárskych táboroch blízko miest Punta de Mata a Maturín. Pedro Morales a ďalší kázali v Maracaibe. Na východ od jazera Maracaibo v naftárskych táboroch miest Cabimas a Lagunillas kázali Gerardo Jessurun, Nathaniel Walcott a David Scott. Neskôr sa k nim pripojil Hugo Taylor, ktorý ešte v roku 1995 slúžil ako zvláštny priekopník. Vcelku prepracúvali v krajine obrovské územie. Brat Baxter a brat Wan čoskoro z vlastnej skúsenosti zistili, aké to skutočne je.

Vydali sa na návštevu všetkých skupín

V októbri a novembri 1947 cestovali obaja misionári ďaleko na západ i na východ krajiny, aby zistili, čo by sa dalo urobiť na pomoc malým skupinkám. Ich cieľom bolo zorganizovať tieto skupinky do zborov. „Cestovali sme autobusom a vo Venezuele je to samo osebe zážitkom,“ spomína brat Baxter so smiechom, keď si pomyslí na tú pamätnú  výpravu. „Sedadlá v autobusoch boli veľmi malé a tesne vedľa seba, lebo väčšina Venezuelčanov je malá; a tak sme my dvaja Severoameričania mali sotva miesto na nohy. Nebolo nezvyčajné vidieť na streche autobusu postele, šijacie stroje, stoly, kurence, morky a banány spolu s batožinou cestujúcich. Keď pasažier cestoval iba na krátku vzdialenosť, neobťažoval sa vykladaním kureniec alebo malých vecí na strechu, ale priniesol ich do autobusu a navŕšil ich do uličky medzi sedadlami. Autobus sa pokazil, a tak sme niekoľko hodín, kým prišiel ďalší, čakali v pustatine, kde boli iba kaktusy a kozy. Potom sa nám minul benzín.“

Na každom zo štyroch miest, ktoré navštívili, našli skupinku asi desiatich ľudí, ktorí sa zhromažďovali v prednej izbe niektorého z nich. Misionári im ukázali, ako viesť zhromaždenia, ako pravidelne hlásiť svoju činnosť kancelárii odbočky a ako si objednávať literatúru pre kazateľskú činnosť.

Keď boli v El Tigre, brat Baxter si všimol, že Alejandro Mitchell, jeden z nových bratov, bral doslovne povzbudenie z Matúša 10:27 kázať zo striech. Postavil na strechu svojho domu reproduktor a každý deň nahlas čítal asi pol hodinu vybrané časti z knihy Deti alebo Nový svet, ako aj z iných publikácií spoločnosti Watch Tower. Reproduktor bol nastavený na najväčšiu hlasitosť, takže to bolo počuť do vzdialenosti niekoľkých blokov. Neprekvapuje, že susedov to rozčuľovalo. Bratia mu navrhli, že by bolo lepšie kázať z domu do domu a reproduktor nepoužívať.

Táto cesta, pri ktorej navštívili rôzne malé skupiny, bola veľmi užitočná. Počas dvoch mesiacov cestovania mohli bratia pokrstiť 16 osôb.

Do Maracaiba prichádzajú misionári

Maracaibo na severozápade krajiny je druhým najväčším mestom Venezuely. Dvoma jeho význačnými rysmi  sú horúčava a vysoká vlhkosť vzduchu. Je to aj hlavné mesto oblasti, kde sa ťaží ropa. Nová časť mesta ostro kontrastuje so starým mestom blízko dokov; táto staršia časť s úzkymi uličkami a domami z nepálených tehál postavenými v koloniálnom štýle sa od minulého storočia takmer nezmenila.

Dňa 25. decembra 1948 pricestovalo do Maracaiba nákladnou loďou šesť misionárov. Vystúpili z lode v teplom zimnom oblečení, keďže práve prišli zo studeného New Yorku. V tejto skupine boli Ragna Ingwaldsenová, ktorá bola pokrstená roku 1918 a ešte stále slúži ako priekopníčka v Kalifornii, Bernice Greisenová (dnes „Bun“ Henschelová, členka rodiny Bétel vo svetovom ústredí), Charles a Maye Vailovci, Esther Rydellová (Ragnina nevlastná sestra) a Joyce McCullyová. Privítali ich v malom dome manželov, ktorí sa práve začali stretávať so svedkami. Tu si spotení misionári uložili 15 kufrov a 40 kartónov literatúry, ako sa najlepšie dalo. Štyria spali v hojdacích sieťach a dvaja na posteliach urobených z kartónov s knihami, kým si nenašli dom, ktorý si prenajali ako misionársky domov.

Ragna si spomína, že títo šiesti vyzerali podľa Maracuchos, ako sú všeobecne nazývaní obyvatelia Maracaiba, veľmi nezvyčajne. Viacerí misionári boli vysokí a plavovlasí. „Keď sme chodili z domu do domu, často za nami išlo až desať nahých malých detí a počúvali, ako zvláštne hovoríme ich jazykom,“ povedala neskôr Ragna. „Nikto z nás nevedel po španielsky viac ako niekoľko slov. No keď sa nám smiali, jednoducho sme sa smiali s nimi.“ Keď títo misionári prišli, v Maracaibe boli iba štyria zvestovatelia. Začiatkom roku 1995 tam bolo 51 zborov, ktoré mali dovedna 4271 zvestovateľov.

Jeho modlitba bola vypočutá

Manželia, ktorí do svojho domu láskavo prijali šesť misionárov, boli Benito a Victoria Riverovci. Benito dostal od Juana Maldonadu, priekopníka z Caracasu, knihu „Kráľovstvo  je blízko“. Keď ho neskôr navštívil Pedro Morales a ponúkol mu biblické štúdium, Benito bol nadšený; nielenže začal študovať, ale hneď začal chodiť aj na zhromaždenia malej skupiny. Povzbudzoval svoju manželku, aby chodila aj ona, hovoriac jej — keďže rada spievala — že piesne, ktoré svedkovia spievajú, sú veľmi pekné. Chodievala s ním, ale naozaj nerozumela všetkému, o čom sa hovorilo, a tak často zaspala.

Jeden večer, keď boli doma a Benito si myslel, že jeho manželka spí, modlil sa nahlas k Jehovovi a prosil ho, aby ju osvietil. Počula modlitbu a veľmi ju dojala. Po Benitovej smrti roku 1955 sa Victoria stala pravidelnou priekopníčkou a potom zvláštnou priekopníčkou.

 Kázanie vo vidieckych oblastiach okolo Maracaiba

K tým, čo prijali pravdu v Maracaibe, patril aj otec Rebeky (dnes Rebeca Barretová). Mala iba päť rokov, keď Gerardo Jessurun začal študovať Bibliu s jej otcom, ktorý roku 1954 dospel ku krstu. Uchováva si krásne spomienky na kazateľskú činnosť v mladosti. „Obyčajne sme si najali autobus a celý zbor vycestoval do vidieckych oblastí,“ spomína. „Ľudia na vidieku mali málo peňazí, ale literatúru si cenili. Na konci dňa to bol celkom zábavný pohľad vidieť bratov a sestry v autobuse s vajíčkami, tekvicou, zrnom a živými kurčatami, ktoré dostali výmenou za literatúru.“

No nie každý ich rád videl. Sestra Barretová si spomína na incident, ktorý sa odohral v dedine Mene de Mauroa. Hovorí: „Keď sme chodili od dverí k dverám, miestny katolícky kňaz išiel za nami a trhal literatúru, ktorú ľudia prijali, hovoriac im, aby Jehovových svedkov nepočúvali. Zhromaždil dav, v ktorom bolo veľa mladých ľudí, a podarilo sa mu poštvať ich, takže do nás hádzali kamene. Zasiahli niekoľko bratov a sestier.“ Skupina svedkov utekala k prefectovi (starostovi) obce o pomoc. Starosta bol svedkom priaznivo naklonený a kňazovi povedal, že ho bude musieť na niekoľko hodín zadržať vo svojej kancelárii ‚v záujme jeho vlastnej ochrany pred týmito kazateľmi‘. Dav, teraz bez vodcu, sa rozpŕchol a svedkovia, žiariac radosťou, strávili bez obťažovania ďalšie dve hodiny vydávaním dôkladného svedectva.

Prichádza ďalšia pomoc

Územie bolo obrovské a bola by potrebná ďalšia pomoc, aby bolo možné postarať sa oň. V septembri 1949 prišlo viac pracovníkov, ktorí nedávno absolvovali školu Gileád, aby sa podieľali na duchovnej žatve. Boli ochotní, áno, horliví zúčastniť sa, ale to neznamenalo, že to bolo  pre nich ľahké. Keď sa v okienku kabíny lode Santa Rosa objavili prístavné svetlá, Rachel Burnhamová si pomyslela, že ešte nikdy v živote nepocítila pri žiadnom pohľade takú úľavu. Mala morskú chorobu odvtedy, čo loď vyplávala z New Yorku. Hoci boli tri hodiny ráno, vzrušená zobudila ostatné tri dievčatá. Jej sestra Inez a ďalšie dve dievčatá, Dixie Doddová so sestrou Ruby (dnes Baxterovou), mali z cesty radosť, ale boli rady, že už prišli na miesto svojho nového pridelenia.

Privítala ich skupina, v ktorej boli Donald Baxter, Bill a Elsa Hannovci (misionári, ktorí prišli predchádzajúci rok) a Gonzalo Mier y Terán. Nastúpili do autobusu, ktorý ich mal odviezť z prístavu do Caracasu. Zdalo sa, že vodič chce, aby cesta bola pre novopríchodzích mimoriadne hrôzostrašná, a určite sa mu to podarilo. Bral zákruty v serpentínach, jednu za druhou, často na okraji zrázu, rýchlosťou, ktorá sa zdala až príliš veľká! O tejto jazde si sestry rozprávajú ešte dnes.

Boli pridelené do odbočky a misionárskeho domova v El Paraíso. Rachel slúžila verne v misionárskej službe až do smrti v roku 1981; Inez do roku 1991. Ostatní z tejto skupiny ešte stále verne slúžia Jehovovi.

Keď sa Dixie Doddová pozerá späť na prvé mesiace vo svojom pridelení, hovorí: „Veľmi sme pociťovali túžbu po domove. Ale na letisko sme dokonca ani nemohli ísť, i keby sme boli chceli. Nemali sme dosť peňazí!“ Namiesto toho sa sústredili na skutočnosť, že Jehovova organizácia im zverila úlohu misionárov v cudzej krajine. Napokon prestali snívať o návrate domov a venovali sa dielu.

Nedorozumenia

Pre väčšinu misionárov bola problémom reč — prinajmenšom dočasne.

 Dixie Doddová si spomína, že jednou z prvých vecí, čo im povedali, bolo, že majú hovoriť „Mucho gusto“ vždy, keď ich niekomu predstavia. Ešte v ten deň ich vzali na zborové štúdium knihy. Cestou na autobus si to opäť a opäť opakovali: „Mucho gusto. Mucho gusto.“ „Ale keď nás predstavili,“ hovorí Dixie, „už sme to nevedeli!“ Časom si to však zapamätali.

Bill a Elsa Hannovci, ktorí slúžili ako misionári od roku 1948 do roku 1954, si dlho spomínali na niektoré svoje chyby vo výslovnosti. Raz, keď chcel brat Hanna kúpiť tucet bielych vajec, požiadal o huesos blancos (biele kosti) namiesto o huevos blancos. Inokedy chcel kúpiť metlu. Bál sa, že mu nerozumeli, preto sa to snažil spresniť: „Na zametanie ‚el cielo‘ (oblohy),“ povedal namiesto el suelo (podlahy). Majiteľ obchodu mu s nádychom humoru odpovedal: „Vy si ale trúfate, pane.“

Keď išla Billova manželka Elsa na vyslanectvo, požiadala o remover (odstránenie) pasu namiesto o renovar (obnovenie). „Čože ste s ním urobili, pani,“ opýtala sa sekretárka, „vari ste ho zjedli?“

Genee Rogersová, misionárka, ktorá prišla v roku 1967, bola spočiatku trocha znechutená, keď sa po každom starostlivo nacvičenom príhovore majiteľ bytu obrátil k jej spoločníčke a pýtal sa: „¿Qué dijo?“ ​(Čo povedala?) Ale sestra Rogersová sa neprestala snažiť a za 28 rokov svojej misionárskej služby pomohla 40 osobám dozvedieť sa pravdu a napredovať až po krst vo vode.

Willard Anderson, ktorý prišiel z Gileádu s manželkou Elaine v novembri 1965, otvorene priznáva, že cudzie jazyky nikdy neboli jeho silnou stránkou. Willard je vždy pripravený smiať sa na svojich chybách a hovorí: „Na druhom stupni základnej školy som sa šesť mesiacov učil po španielsky,  kým ma učiteľ neprimäl k sľubu, že už nikdy nebudem chodiť do jeho triedy!“

Ale s Jehovovým duchom, vytrvalosťou a zdravým zmyslom pre humor boli misionári čoskoro v novom jazyku doma.

Dokonca aj domy majú mená

Nebol to len jazyk, čo bolo pre misionárov odlišné. Museli používať odlišný systém na zapisovanie domácností, ktoré chceli opäť navštíviť. Mnohé domy v Caracase spočiatku nemali čísla. Každý majiteľ si pre dom zvolil meno. Domy majetnejších ľudí, známe ako quintas, sú často pomenované podľa panej domu. Adresa teda mohla byť napríklad Quinta Clara. Často je to kombinácia detských mien: Quinta Carosi (Carmen, Rosa, Simon). Majiteľ domu, ktorý Spoločnosť prenajala na účely prvej odbočky a misionárskeho domova, svoj dom pomenoval Quinta Savtepaul (Saint Vincent de Paul), a keďže bol na hlavnej ceste, rýchlo sa stal známym ako miesto, kde sa stretávajú Jehovovi svedkovia.

Roku 1954, keď bol zakúpený úplne nový dom, ktorý mal slúžiť ako kancelária odbočky a misionársky domov, bolo ponechané na bratov, aby použili svoju fantáziu a vybrali vhodné meno. Majúc na mysli Ježišovo nabádanie „nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi“, bolo pre dom vybrané meno Luz (Svetlo). (Mat. 5:16) Hoci neskôr sa kancelária odbočky presťahovala do väčšej budovy, začiatkom roku 1995 bola Quinta Luz ešte domovom 11 misionárov.

Centrum Caracasu má svojrázny systém adries. Keď sa opýtate na adresu nejakej spoločnosti alebo obytného domu, možno vám povedia niečo ako „La Fe a Esperanza“. ‚„Viera a Nádej“? Ale to neznie ako adresa,‘ poviete azda. Nuž, v centre Caracasu má každá križovatka svoje  meno. A tak adresa, ktorú hľadáte, je v bloku medzi ulicami Viera a Nádej.

Z Venezuely do Gileádu a späť

Za tie roky prišlo do Venezuely z iných krajín — zo Spojených štátov, Kanady, Nemecka, Švédska, Nového Zélandu, Anglicka, Portorika, Dánska, Uruguaja a Talianska — 136 misionárov vyškolených v Gileáde vrátane siedmich, ktorí mali úžitok zo školy služobného vzdelávania. Od roku 1969 do roku 1984 neprišli do Venezuely žiadni noví misionári z Gileádu, lebo nebolo možné získať víza. No v roku 1984 sa mimoriadnym úsilím podarilo získať povolenie pre dva manželské páry, ktoré mohli prísť do krajiny a dvaja ďalší misionári prišli roku 1988. Šesť miestnych svedkov mohlo tiež využiť školenie v Gileáde.

Keď tu bol roku 1946 na návšteve brat Knorr, mladý Rubén Araujo sa opýtal, či by niekedy mohol navštevovať školu Gileád. „Áno, keď sa zlepšíš v angličtine,“ znela odpoveď. „Nemusím vám hovoriť, aký som bol šťastný,“ hovorí Rubén. „O tri roky, v októbri 1949, som dostal od brata Knorra pozvanie do 15. triedy, ktorá sa mala začať v zime začiatkom roku 1950.“

Ďalšími piatimi bratmi z Venezuely, ktorí absolvovali Gileád, sú Eduardo Blackwood a Horacio Mier y Terán (obidvaja sa dali pokrstiť roku 1946 počas prvej návštevy brata Knorra), Teodoro Griesinger (o ktorom budeme hovoriť ešte viac), Casimiro Zyto (ktorý emigroval z Francúzska a stal sa naturalizovaným Venezuelčanom) a nie tak dávno Rafael Longa (ktorý slúžil ako krajský dozorca).

Niektorí hľadali, iní nie

Víctor Mejías z Caracasu už v roku 1948 premýšľal o lepšom svete. Bol úprimne presvedčený, že ho možno dosiahnuť  ľudským úsilím, a bol pripravený vykonať svoj diel. No mal aj pochybnosti.

V tom roku Josefina Lópezová, veľmi príjemná svedkyňa, nechala Víctorovej manželke Dilii knihu „Pravda vás oslobodí“. Názov knihy Víctora zaujal, a tak ju začal čítať. Dozvedel sa, prečo si ľudstvo samo nemôže nikdy zriadiť skutočne slobodný svet. Čoskoro začal s manželkou chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Neskôr povedal: „Tváre prítomných, hoci cudzích, boli veľmi priateľské a to ma presvedčilo, že sú iní. Pamätám si aj, ako na mňa zapôsobilo, keď som na zjazde v Clube Las Fuentes v Caracase videl brata Knorra, prezidenta Spoločnosti. Tak veľmi sa odlišoval od náboženských vodcov, od hrdinov a známych umelcov, z ktorých každý chcel, aby ho ľudia videli. Zapôsobila na mňa jeho skromnosť a jednoduché  vystupovanie.“ Zakrátko sa aj Víctor delil s druhými o pravdu, ktorá môže ľudí oslobodiť — áno, aj od hriechu a smrti. Keď sa brat Mejías pred niekoľkými rokmi pozeral späť na desaťročia, ktoré venoval oznamovaniu biblickej pravdy ďalším, povedal: „Boli to najšťastnejšie roky môjho života.“

V roku 1950, keď sa Víctor Mejías dal pokrstiť, iný mladý muž v Caracase, Teodoro Griesinger, požiadal Ronalda  Piercea, ktorý nedávno začal misionársku službu: „Vysvetli mi význam čísla 666 zo Zjavenia.“ Teodorovi zanechal jeho otec veľkú nemeckú Bibliu a on si z nej občas čítal. „Minulosť ma ani tak veľmi nezaujímala,“ vysvetľuje Teodoro, „ale zaujímala ma budúcnosť, veci, ktoré sa ešte len majú stať a sú spomenuté v Zjavení.“ Keďže bol spokojný s vysvetlením, ktoré mu poskytol brat Pierce, súhlasil s jeho ponukou študovať knihu „Boh nech je pravdivý“. Táto kniha bola v španielčine, Teodorova Biblia v nemčine, a obidvaja, učiteľ i žiak, hovorili po anglicky. Teodorov pokrok bol rýchly. V roku 1951 sa prihlásil do priekopníckej služby, nasledujúci rok prijal poverenie ako zvláštny priekopník do Puerta La Cruz, roku 1954 absolvoval školu Gileád a potom sa ujal služby vo Venezuele ako krajský dozorca.

Približne v tom čase, keď začal Ronald Pierce študovať s Teodorom Griesingerom, sa istý zavalitý muž, Nemecio Lozano, snažil vyhýbať polícii tak, že žil v indiánskej dedine mimo El Tigre. Bol to lotor a nôž mal vždy poruke. Indiánsky náčelník sa ho bál a robil to, čo Lozano chcel, takže náčelníkom bol vlastne Lozano. Svedkov pred ním vystríhali, ale oni mu i tak kázali. Prerušil ich a príkro povedal: „Pozrite! Nechcem, aby ste mi niečo vysvetľovali. Chcem si to prečítať sám.“ Ale svedkovia už nemali žiadnu literatúru. A tak trval na tom, že dostane bratov osobný výtlačok knihy „Pravda vás oslobodí“ — ale len keď sa najprv presvedčil, že nechýba ani jedna strana! Bude z nej mať úžitok taký človek ako on?

Za týždeň knihu prečítal, dostal nejaké brožúry na rozširovanie a začal kázať na vlastnú päsť. Keď sa svedkovia vrátili, aby ho navštívili, s úzkosťou sa ho pýtali, čo hovoril ľuďom. Odpovedal: „Túto brožúru môžete mať za mizerné medio (miestna minca).“ Taktne mu vysvetlili, ako by sa mohol vyjadrovať lepšie.

 Na zhromaždenia do El Tigre vzdialeného 30 kilometrov chodieval na koni alebo na bicykli a niekedy aj pešo. Postupne nahradil svoje predchádzajúce spôsoby kresťanskými vlastnosťami. Čoskoro venoval kázaniu toľko času, že ho krajský dozorca povzbudil, aby sa prihlásil za priekopníka. Roku 1955 bol vyslaný ako zvláštny priekopník a spolu s manželkou Omairou ešte slúžia v tomto pridelení.

Udržiavanie duchovnej čistoty

V týchto začiatkoch Božie Slovo nesvietilo vždy v každej lokalite s iskrivým jasom. Niektorí ľudia spojení so študijnou skupinou v El Tigre si ponechali predstavy, ktoré si priniesli zo sveta. Rafael Hernández s manželkou, ktorý spoznal pravdu už v roku 1947, si pamätá na brata v skupine, ktorá sa schádzala v El Tigre. Ten brat pripisoval svojim snom zvláštny význam. A niektorí si istý čas mysleli, že pokým sú si manželia navzájom verní, nie je potrebné, aby bolo manželstvo zákonne registrované. Ale tieto predstavy boli postupne zmenené, čo bol výsledok zdravého biblického poučovania.

No koncom štyridsiatych rokov jeden z desiatich bratov, ktorí sa dali pokrstiť roku 1946 počas prvej návštevy brata Knorra vo Venezuele, začal presadzovať vlastné náuky v snahe získať si svojich nasledovníkov. Leopoldo Farreras, dnes starší v Ciudad Guayana, si spomína, čo sa stalo. Tento brat býval v katolíckej cirkvi hlavným miništrantom (monaguillom), ale keď mal 20 rokov, cirkev opustil pre očividnú nemravnosť kňazov. Teraz videl niekoho iného nesprávne používať autoritu. Napriek tomu, že Leopoldo nemal v tom čase dostatok skúseností a bol mladý, zostal v tých búrlivých časoch v El Tigre pevný a dokázal svoju lojálnosť voči Jehovovi a jeho organizácii.

 O niekoľko rokov začala študovať s Jehovovými svedkami manželka Leonarda Cumberbatcha, ktorý je dnes v El Tigre starším. „Moja reakcia bola strašná,“ priznáva Leonard. „Vždy sme žili spolu pokojne a v láske, ale keď začala študovať Bibliu, stal som sa posmeškárom. Pri jednej príležitosti mi vyčítala, že jazdím autom nebezpečne rýchlo. Povedal som, aby si nerobila starosti, že jej Boh, Jehova, ju zachráni — napokon, i tak mala žiť večne. A nespomalil som.

Povedal som manželke, že svedkovia ju využívajú, že ja viem o Biblii viac ako oni a chcem sa s nimi porozprávať. Túto moju výzvu prijali. Ako sa ukázalo, bol to príjemný rozhovor. Nevedel som dokázať, že učia falošné náuky, tak som súhlasil so štúdiom Biblie. Po piatich mesiacoch štúdia som bol pokrstený. Bol som vymenovaný za vedúceho študijnej skupiny v Anacu, lebo som mal auto. Slúžiť tejto skupine znamenalo zakaždým precestovať 160 kilometrov. Potom ma požiadali, aby som sa staral o ďalšiu skupinu, vzdialenú 30 kilometrov. V týchto mestách sú teraz zbory.“

Samotné El Tigre, ležiace na východe Venezuely, je dôležitým obchodným centrom. Stalo sa aj dôležitým centrom pravého uctievania. Začiatkom roku 1995 bolo v El Tigre sedem zborov Jehovových svedkov s celkovým počtom vyše 730 zvestovateľov dobrého posolstva.

Klenotníčka prestáva zhotovovať modly

Juhovýchodne od El Tigre, na južnom brehu rieky Orinoco, je Ciudad Bolívar. Je to rušné mesto s intenzívnou riečnou dopravou. Roku 1947 navštívil v tomto meste jeden Jehovov svedok Maríu Charlesovú. María hovorí: „Som vyučená klenotníčka a jedného dňa som sedela pri práci vo svojom obchode, keď sa u mňa zastavil Alejandro Mitchell a cez plece mal prehodený plátený vak. Opýtala som sa:  ‚Čo tam máš?‘ Odpovedal: ‚Ach, neobyčajný poklad.‘ ‚Ak tam máš zlato, kúpim ho,‘ povedala som, ‚lebo to patrí k môjmu obchodu.‘ Povedal mi, že má niečo lepšie ako zlato. ‚Jediná vec, o ktorej viem, že je cennejšia nad zlato, je Biblia,‘ ja na to. Alejandro uznal, že mám pravdu, a vytiahol Bibliu a ďalšiu literatúru.

Veľmi rada čítam, ale Biblii som nikdy nerozumela, tak som mu povedala: ‚Kúpim to od teba všetko.‘ V ten deň som si od neho vzala 11 časopisov a tiež knihy ‚Kráľovstvo je blízko‘, Záchrana a novú Bibliu. To, čo som čítala, ma tak očarilo, že som sa rozhodla týždeň nepracovať v obchode, aby som sa mohla venovať čítaniu. Pri čítaní knihy ‚Kráľovstvo je blízko‘ na mňa zapôsobil príklad Jána Krstiteľa a povedala som si: ‚Rada by som bola takým nebojácnym kazateľom ako on.‘“

María sa vypytovala na miesto, kde sa Jehovovi svedkovia schádzajú, no povedali jej, že v Ciudad Bolívar také miesto nie je. Najbližšie bolo v El Tigre vzdialenom približne 120 kilometrov. To ju neodradilo; vydala sa na cestu, našla to miesto, zúčastnila sa na zhromaždení a Alejandrovi Mitchellovi nechala odkaz, aby ju láskavo v Ciudad Bolívar navštívil.

Medzitým zistila, že krajčír v blízkom obchode má tiež knihu „Kráľovstvo je blízko“. Vedel, kde sa schádza malá skupina a číta si Strážnu vežu. María tam išla a našla Leopolda Farrerasa, jeho matku, sestru a niekoľko ďalších. Zhromaždenie sa jej páčilo a článok, ktorý študovali, ju tak nadchol, že sa hlásila na každú otázku!

Keď sa štúdium skončilo, Leopoldo Farreras sa jej opýtal: „A odkiaľ si prišla?“ María odpovedala: „Z môjho klenotníctva, ale už viac nebudem zhotovovať žiadne modly.“ Usmievajúc sa nad jej priamosťou, brat Farreras sa opýtal:  „A prečo nie?“ „Pre to, čo je napísané v Žalme 115:4–8,“ odpovedala María.

Skupina ešte nebola zorganizovaná pre vydávanie svedectva na verejnosti. Bola to v skutočnosti táto najnovšia členka, María Charlesová, ktorá navrhla, aby poslúchli biblický príkaz kázať. Vyzbrojili sa svedeckými kartami a literatúrou a začali organizovane prinášať dobré posolstvo obyvateľom mesta Ciudad Bolívar. Niekoľko prvých rokov bolo veľmi ťažkých, lebo ľudia sa báli duchovenstva. Ale vytrvalé úsilie horlivej skupiny prinieslo ovocie. Čo sa týka roku 1995, v Ciudad Bolívar je deväť zborov s 869 zvestovateľmi.

Prichádzajú ďalší misionári

V roku 1950 prišla do kancelárie odbočky v Caracase vzrušujúca správa. Do Venezuely malo byť poslaných 14 ďalších misionárov a mali byť otvorené tri nové misionárske domovy — v Barquisimete, vo Valencii a v Maracayi. Ale budú sa môcť misionári dostať do krajiny? Práve bol spáchaný atentát na prezidenta, po šiestej večer bol zákaz vychádzania, doprava bola obmedzovaná.

Prvé lietadlo, ktoré po atentáte priletelo do krajiny, pristálo na letisku pri Caracase. Vystúpilo z neho 14 nových misionárov. Ale nebol tam nikto, kto by ich privítal. Za týchto okolností ich jednoducho nečakali. Ralphine (Penny) Gavettová, jedna zo 14 misionárov, si spomína: „Nasadli sme do troch taxíkov s adresou odbočky v ruke. Nájsť v Caracase Avenidu Páez nebol problém, ale je to veľmi dlhá ulica a nemohli sme nájsť ten dom. Bola tma, platil zákaz vychádzania a taxikári už boli nervózni. Nakoniec Vin Chapman, jeden z misionárov, povedal vodičovi, aby zastavil, že pôjde a zaklope na niektoré dvere a opýta sa, hoci vedel po španielsky veľmi málo. Keď zaklopal na jedny  dvere, otvoril mu Donald Baxter, dozorca odbočky. Aká úľava!“

Misionári pridelení do Barquisimeta, asi 270 kilometrov juhozápadne od Caracasu, zistili, že mesto je veľmi nábožné. Roku 1950 tam boli ľudia ovládaní tradíciami a bránili sa zmenám.

No reakcie boli rôzne, záležalo na tom, čo sa robilo a kto to robil. Brat Chapman si na prvú sobotu, keď misionári vyšli do ulíc vydávať svedectvo, spomína takto: „Piati sme stáli na hlavných rohoch obchodného centra mesta. Vyvolali sme úplnú senzáciu! V tom čase v Barquisimete ešte Američania neboli, a nieto ešte americké dievčatá. Zdalo sa mi, že nemôžem rozšíriť žiadne časopisy, ale dievčatá ich rozširovali rýchle!“ Inokedy však išli štyri sestry na trhovisko nakúpiť potraviny a rozhodli sa obliecť si modré džínsy. V priebehu niekoľkých minút ich obkolesilo takmer sto žien, ukazujúc na ne a pokrikujúc: „¡Mira! ¡Mira!“ ​(Pozrite! Pozrite!) Neboli zvyknuté vidieť na ulici dievčatá v takom odeve. Dievčatá samozrejme išli rovno domov a prezliekli sa.

Väčšina ľudí v tejto oblasti nikdy nevidela Bibliu. Aj keď sme používali katolícku Bibliu, nechceli prijať to, čo sa v nej písalo. Niektorí by ani neprečítali nejaký verš z Biblie v obave, že ak to urobia, zhrešia. V prvom roku sa v Barquisimete dosiahol veľmi malý pokrok.

Konečne pravé náboženstvo

Nie každý v Barquisimete bol však zaslepený roky trvajúcou rímskokatolíckou tradíciou. Mimoriadnym príkladom bola Luna de Alvaradová, veľmi stará pani, ktorá bola dlhé roky rímskokatolíčkou. Keď ju sestra Gavettová prvý raz navštívila, táto žena jej povedala: „Slečna, už ako mladé dievča som čakala na niekoho, kto príde k mojim dverám  a vysvetlí mi veci, ktoré ste mi práve povedali. Viete, keď som bola dievčaťom, upratovala som v dome kňaza a on mal v knižnici Bibliu. Vedela som, že je zakázané čítať ju, ale bola som taká zvedavá prečo, že som ju jedného dňa, keď ma nikto nevidel, vzala domov a tajne som si ju čítala. Z toho, čo som si prečítala, som pochopila, že katolícka cirkev neučí pravdu, a tak nie je tým pravým náboženstvom. Bála som sa niekomu niečo povedať, ale bola som si istá, že jedného dňa prídu do nášho mesta takí ľudia, ktorí vyučujú pravé náboženstvo. Keď prišli protestanti, spočiatku som si myslela, že to musia byť oni, ale čoskoro som zistila, že učia veľa tých istých falošných náuk, čo učila katolícka cirkev. Nuž to, čo ste mi práve povedali, som čítala pred mnohými rokmi v Biblii.“ Ihneď sa začalo biblické štúdium a zakrátko Luna symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi. Napriek prudkému odporu rodiny slúžila Jehovovi verne až do smrti.

Aj Eufrosinu Manzanaresovú podnietilo srdce reagovať na Božie Slovo. Keď ju Ragna Ingwaldsenová po prvý raz navštívila, Eufrosina ešte nikdy Bibliu nevidela. Ale súhlasila s tým, aby s ňou Ragna študovala. Ragna si spomína: „Bola nábožensky založená, každú nedeľu chodila na omšu a lampička pred soškou ‚svätého‘ vo výklenku bola vždy zažatá. Aby zaistila, že lampička nikdy nezhasne, vždy mala pripravené galóny oleja vyslovene na tento účel!“ No Eufrosina uplatňovala to, čo sa naučila z Biblie. Keď sa dozvedela, že niektoré veci sa Jehovovi nepáčia, urobila vo svojom živote zmeny. A tak odstránila obrazy, prestala fajčiť a svoje manželstvo dala legálne zaregistrovať. Neskôr sa k nej v štúdiu pripojila aj jej matka. Nebolo pre ňu jednoduché zbaviť sa veľkých cigár. Už ako dvojročnej jej matka dávala do úst cigaretu, aby bola ticho, a odvtedy fajčila. Ale teraz Eufrosina prestala fajčiť, aby  sa páčila Jehovovi, dala sa pokrstiť a stala sa veľmi horlivou zvestovateľkou.

Šesť rokov po príchode prvých misionárov do Barquisimeta tam bolo len asi 50 zvestovateľov. No Jehova požehnával vytrvalé úsilie vynakladané na vyhľadávanie ľudí podobných ovciam. V roku 1995 podalo 28 zborov v Barquisimete správu o celkovom počte 2443 zvestovateľov.

Valencia, úrodné pole

Asi na polceste medzi Barquisimetom a Caracasom leží Valencia, štvrté najväčšie mesto v republike. Atmosféra jej starých a úzkych ulíc je podobná tej v starom Španielsku, a podobne ako jej španielska menovkyňa je Valencia vychýrená svojimi pomarančmi.

Zo skupiny misionárov, ktorí prišli do Venezuely roku 1950, bolo osem poslaných do Valencie. Evelyn Siebertová (teraz Wardová) si spomína na začiatky vo Valencii, keď hovorili ľuďom krátke posolstvo naučené naspamäť. „Napriek tomu, že sme nevedeli po španielsky, začali sme veľa biblických štúdií,“ spomína si. Jedno štúdium viedli s Paulou Lewisovou. Paula bola katolíčka, veľmi oddaná obrazom, najmä „Svätému srdcu Ježišovmu“, ktoré pravidelne žiadala o priazeň. Každý týždeň chodila do kostola, dávala ako dobrovoľný dar tri bolivary a modlila sa k obrazu, aby sa jej manžel vrátil domov a zostal s rodinou. Keď žili aj ďalej oddelene, rozhodla sa hovoriť s obrazom dôraznejšie. ‚Pane, ak ma ani tentoraz nevypočuješ, toto je posledný dar, ktorý ti dávam.‘ Nechala tam svoje tri bolivary a už nikdy sa nevrátila.

Nasledujúci mesiac prišla k jej dverám Evelyn Siebertová. Paula s radosťou počúvala, prijala knihu „Boh nech je pravdivý“ ​(i keď nevedela čítať) a s Evelyninou pomocou začala študovať Bibliu. Paula a jedna z jej dcér boli medzi  prvými vo Valencii, čo sa dali pokrstiť. Hoci Paulin manžel Stephen najprv uvažoval tak, že nechce mať nič spoločné s „týmto bláznovstvom“, ako to nazval, rozmyslel si to, vrátil sa k rodine a stal sa tiež služobníkom Jehovu — a to nebol výsledok oddanosti obrazu známemu ako Sväté srdce Ježišovo, ale výsledok štúdia Biblie.

Dva roky po príchode ďalších misionárov do Valencie sa k nim pripojil Lester Baxter (Donaldov starší brat) s manželkou Nancy. Lester sa musel mimoriadne namáhať, aby zvládol španielčinu. Nielenže ju potreboval vo zvestovateľskej službe, ale ako jediný brat v misionárskej skupine musel viesť všetky zhromaždenia. Intenzívne školenie prinieslo dobré výsledky. O dva roky, keď bol vo Venezuele vytvorený prvý kraj, bol Lester vymenovaný za oblastného dozorcu. Potom slúžil 30 rokov ako cestujúci dozorca.

Medzi misionármi, ktorí slúžili vo Valencii, bol nízky, plavovlasý Lothar Kaemmer z Nemecka a modrooký, ružovolíci Herbert Hudson z Británie. Nejaký čas bývali spolu v izbe a boli živou ukážkou toho, ako Biblia ovplyvňuje životy. Lothar bol ako mládenec členom nemeckej Hitlerovej mládeže a Herbert bol v britskom kráľovskom letectve — cez vojnu boli nepriateľmi! Ale Božie Slovo zmenilo ich názor na život. Ako misionári spolupracovali a učili ľudí, ako žiť v pokoji — predovšetkým s Bohom a tiež medzi sebou navzájom.

Preskočiť plot, či zaujať pevný postoj?

Alice Paluskyová, jedna z misionárok vo Valencii, navštívila v roku 1953 18-ročnú Gladys Castillovú. Gladys sa páčilo to, čo počula; no bola trochu nedôverčivá, lebo Alice nepoužívala katolícku Bibliu. A tak Gladys išla do katedrály vo Valencii a porozprávala sa s biskupom. Vysvetlila, že študuje s „protestantmi“ — verila totiž, že Jehovovi  svedkovia nimi sú — ale chcela katolícku Bibliu, aby si mohla overiť všetky texty. Vtedy bolo vo Valencii pomerne málo svedkov a neboli ešte známi. To, čo si Gladys myslela, dávalo biskupovi zmysel, preto jej dal Bibliu. Gladys žasla nad tým, čo čítala v Biblii, a uvedomila si, že katolíci nerobia to, o čom učí Biblia. Rozhodla sa cirkev opustiť.

Roku 1955, keď sa pripravovala na krst, podstúpila skúšku svojej viery. Študovala na pedagogickej škole a do skončenia školy jej zostával iba rok. V škole bola naplánovaná oslava na počesť Panny Márie. Očakávalo sa, že každý sa zúčastní zvláštnej omše. Gladys si spomína: „Bolo to za dní diktátora Péreza Jiméneza, a keď niekto odmietol poslúchať príkazy, obyčajne bol vylúčený zo školy. Bolo oznámené, že každý, kto sa omše nezúčastní, si má vyzdvihnúť list o vylúčení, čo by znamenalo stratiť možnosť študovať niekde inde. To bola pre mňa ozajstná skúška. Nadišiel čas ísť na omšu a ja som uvažovala, že sa skryjem v umyvárni alebo preskočím plot a pôjdem domov. Napokon som sa rozhodla zaujať pevný postoj. Riaditeľovi školy som vysvetlila, že na omšu nepôjdem, lebo sa už nepovažujem za katolíčku, ale študujem s Jehovovými svedkami. Hoci sa na mňa veľmi nahneval, nechal ma odísť domov. Nebola som vylúčená. Bola som šťastná, že som plne dôverovala Jehovovi.“

Keď duchovní dostali svedectvo

Medzi inými dostávalo svedectvo aj duchovenstvo. Marina Silvová, jedna z prvých, ktorá sa stala svedkyňou vo Valencii, si spomína na deň, keď ju navštívil kňaz z kostola, do ktorého chodievala predtým, než sa stala svedkyňou. Dosť dlho sa s ním rozprávala. Najjasnejšie si pamätá na to, že keď chcela, aby si vyhľadal nejaké biblické texty, nevedel ich nájsť a priznal: ‚V seminári sme študovali všetko  okrem Biblie.‘ V mnohých bodoch s ňou súhlasil; no keď ho povzbudzovala, aby zanechal kňazskú službu a slúžil Jehovovi, povedal: „Kto ma potom bude zásobovať mojou arepou?“ ​(Arepa je miestny kukuričný chlieb.)

Hoci Marina bola predtým oddanou ctiteľkou „Svätého srdca Ježišovho“ — tomuto obrazu zasvätila každý piatok — biblická pravda zmenila jej život. V roku 1953 sa dala pokrstiť, roku 1968 sa stala zvláštnou priekopníčkou a v tejto zvláštnej službe ešte stále pokračuje. Pri kázaní dobrého posolstva mala Marina tú výsadu, že pomáhala začať s dielom v mestách San Carlos, Temerla, Bejuma, Chirgua, Taborda, Nirgua a Tinaquillo.

Keď sa posolstvo pravdy po prvý raz dostalo do Tinaquilla, len kúsok na juhozápad od Valencie, počiatočná reakcia bola nepriateľská. Marina si spomína, že keď začala malá skupina prepracúvať mesto, miestny kňaz, „monsignor“ Granadillo, zapol amplióny, aby ľudí varoval. „Do Tinaquilla prišla žltá zimnica!“ kričal. „Nepočúvajte tých ľudí! Bráňte mesto a svoje náboženstvo! Bráňte tajomstvo svätej Trojice!“ Marina sa rozhodla kňaza navštíviť. Išla do jeho domu a počkala, kým sa vráti domov.

Pozdravila ho povediac: „Ja som časťou tej ‚žltej zimnice‘, na ktorú ste sa dnes ráno sťažovali. Rada by som vám objasnila, že sme Jehovovi svedkovia. Kážeme dôležité posolstvo o Božom Kráľovstve, posolstvo, ktoré by mala kázať cirkev, ale nerobí to.“ Odvážne ho požiadala, aby si priniesol svoju Bibliu, a ukázala mu verš v Skutkoch 15:14, kde je predpovedané, že Jehova si z národov vyberie „ľud pre svoje meno“. Jeho postoj sa zmenil. Povedal, že to ľutuje, že si neuvedomil, akými sme ľuďmi. Všetci boli prekvapení, keď prišiel na verejnú prednášku, na ktorú ho sestra pozvala. Potom pri viacerých príležitostiach prijal na hlavnom  námestí časopisy. Keď si to ľudia všimli, povzbudilo ich to, aby si časopisy vzali aj oni. V roku 1995 boli v Tinaquille štyri zbory a mali spolu 385 zvestovateľov.

Semená biblickej pravdy prinášajú úrodu v Maracayi

Iste si spomeniete, že okrem misionárov poslaných do Barquisimeta a Valencie mali niektorí, ktorí prišli v roku 1950, venovať pozornosť mestu Maracay. Je to piate najväčšie mesto Venezuely, vzdialené iba 120 kilometrov juhozápadne od Caracasu. Rozkladá sa na východnej strane jazera Valencia a obklopujú ho kopce.

S príchodom misionárov bolo možné aj v Maracayi konať zhromaždenia. V tom čase pozostávala skupina misionárov zo slobodných bratov. Avšak keď prišla v roku 1958 Leila Proctorová, misionárka narodená v Austrálii, v Maracayi bol iba jeden pokrstený brat, hoci na zhromaždenia chodilo 12 až 20 osôb. Tým bratom bol Keith Glessing, ktorý s manželkou Joyce roku 1955 absolvoval školu Gileád. Pre nedostatok bratov bola potrebná pomoc sestier, a to v rôznych oblastiach. Sestra Proctorová si spomína: „My sestry sme sa podieľali na služobných zhromaždeniach a pomáhali sme s účtami, literatúrou a časopismi. Keď som bola vo svojom pridelení päť mesiacov, bola som poverená viesť štúdium knihy. Spočiatku tam bol iba jeden nečinný zvestovateľ a ja. Zhromaždenia sa konali pri sviečke v dome so špinavou podlahou. Zakrátko, napriek mojej strašnej španielčine, účasť natoľko vzrástla, že obývačka, kuchyňa a patio boli vždy plné. Bolo to tak len vďaka Jehovovmu svätému duchu.“

V Maracayi prejavilo tak veľa ľudí hlbokú túžbu spoznať Jehovu a slúžiť mu, že začiatkom roku 1995 bolo v meste 30 zborov a dovedna 2839 zvestovateľov.

 ‚Ak je to pravda, zastrelím ťa!‘

Medzi tými, ktorí prejavili v Maracayi záujem, bola María, manželka Alfreda Corteza. Joyce Glessingová s ňou študovala Bibliu už šesť mesiacov. Jedného dňa prišiel domov manžel a našiel tam túto gringu (cudzinku), ako tam Američanky nazývajú. Opýtal sa manželky, čo to má znamenať. Na vysvetlenie mu manželka podala časopis, ktorý jej dala Joyce. Obsahoval článok o špiritizme, spájajúc ho s bratstvom Ružového kríža. So záujmom si ho prečítal, pretože bol zapojený do ich učenia.

Keď María povedala sestre Glessingovej, že jej manžela časopis zaujal, zariadili, aby pána Corteza navštívil Keith, manžel tejto misionárky. Navštívil ho a začalo sa biblické štúdium. Už po troch týždňoch — trochu predčasne — misionár pozval pána Corteza, aby sa k nim pripojil v službe od dverí k dverám. Išiel a veľmi sa mu to páčilo; rozšíril 16 časopisov. Natešený si v ten večer vyšiel s priateľmi, ktorí neboli svedkami, osláviť tento úspech. Opil sa a domov sa vrátil až ráno o tretej!

Nasledujúci deň ho to mrzelo a pomyslel si: ‚Buď budem správne slúžiť Jehovovi, alebo sa jednoducho vrátim k svojmu starému spôsobu života.‘ Len ťažko ho presvedčili, aby pokračoval v štúdiu Biblie. Postupne zanechal svoj predchádzajúci spôsob života a napredoval až ku krstu v roku 1959.

O dva týždne prišiel Alfreda navštíviť rozzúrený plukovník, krstný otec jednej z jeho dcér. Mieril mu revolverom na hruď a hrozil: „Je to pravda, čo som počul — že si sa stal Jehovovým svedkom? Ak povieš áno, zastrelím ťa!“ Alfredo zostal pokojný. Potvrdil, že je to pravda, a vysvetlil prečo. Znechutený plukovník odložil zbraň a nahnevaný odišiel, hovoriac, že sa už viac nepovažuje za krstného  otca dievčaťa. Vďaka Jehovovmu duchu a horlivosti, s akou Alfred vydával svedectvo každému, stal sa nástrojom, ktorý pomohol 89 ľuďom spoznať pravdu a zasvätiť svoj život Jehovovi. V súčasnosti slúži ako starší v meste Cabudare blízko Barquisimeta; jeden z jeho synov je zvláštnym priekopníkom a jeho dcéra Carolina slúži spolu s manželom v odbočke.

Buď opatrná, je čas karnevalu!

Čas karnevalu je vo Venezuele obdobím večierkov, maškarných kostýmov — a oblievania vodou! Najmä deti majú obrovskú radosť, keď polejú nič netušiaceho okoloidúceho. Cez karnevalový týždeň obyčajne nie je rozumné v pondelok a utorok vychádzať do ulíc.

„Nepočúvla som tieto varovania,“ priznáva sa Leila Proctorová. „Keď som bola v Maracayi prvý rok, myslela som si, že povediem biblické štúdiá bez ohľadu na okolnosti. Nuž, išla som, ale na prvé štúdium som prišla úplne premočená, lebo niekto na mňa zhora vylial plné vedro vody. Na druhé štúdium som išla čiastočne usušená, no cestou tam sa mi ušli dve vedrá plné vody. Prišla som tam premočená do nitky.“ Iní misionári môžu rozprávať podobné zážitky.

Leila, ktorá je v misionárskom domove v Quinta Luz v Caracase, si teraz v období karnevalu plánuje svoj program trochu odlišne.

„Vypočul moju úprimnú modlitbu“

Keď bol Alfredo Amador ešte malý, jeho otec mal vo zvyku ukazovať mu hviezdnaté nebo a hovoril mu názvy niektorých súhvezdí. „Všetky vytvoril Boh,“ hovorieval. Ale Alfredov otec zomrel skôr, než mal chlapec desať rokov. Vtedy Alfredo žil v meste Turmero v štáte Aragua a začal mať pochybnosti o svojom náboženstve. Nezdalo sa mu  správne, že kňaz žiadal peniaze za modlitby za mŕtvych alebo že by bohatí ľudia mohli dostať svojich príbuzných z očistca rýchlejšie než chudobní. Naplnený pochybnosťami prepadol opilstvu, sexuálnej nemravnosti, zaplietol sa do násilia a zneužívania drog. Keď začal žať následky toho, čo zasial, hľadal východisko. Potom si spomenul na tie večery, keď sa so svojím otcom pozeral na nebo.

„Jedno popoludnie som sa cítil úplne zúfalý a v očiach som mal slzy,“ spomína si. „Modlil som sa, aby mi Boh umožnil spoznať ho. Zdalo sa, že moju úprimnú modlitbu vypočul, lebo hneď nasledujúce dopoludnie mi zaklopali na dvere dvaja Jehovovi svedkovia. Rozvinul sa zaujímavý rozhovor, no s biblickým štúdiom som nesúhlasil. Chcel som si čítať Bibliu sám, do sály Kráľovstva som však bol ochotný ísť. Brat, ktorý ma navštívil, ma zobral so sebou aj na zjazd blízko Caguy. Pri počúvaní rôznych prejavov som si uvedomil, že to je pravda. Keď kandidáti na krst vstali, aby odpovedali na otázky, vstal som tiež!“

Alfredo bol prekvapený, že všetci ostatní, ktorí sa postavili, boli v jednej časti hľadiska, zatiaľ čo on bol v inej. Ale postavil sa s nimi do radu, aby sa dal pokrstiť. Vtom sa ho niekto opýtal, z ktorého zboru je. Nevedel ani, že zbory majú názvy! Čoskoro zistil, že na krst ešte naozaj nie je pripravený.

Zanedlho potom sa oženil so ženou, s ktorou žil, a pomocou systematického štúdia Biblie sa mohol pripojiť k bratom vo vydávaní svedectva od dverí k dverám. Roku 1975 sa dal spolu s manželkou pokrstiť. Teraz slúži ako kresťanský starší v Maracayi. Teší sa na deň v Božom novom systéme, keď sa jeho otec pri vzkriesení vráti. Potom mu bude môcť povedať, že meno Stvoriteľa, o ktorom mu pred mnohými rokmi hovoril, je Jehova a bude môcť svojho otca povzbudiť, aby Jehovu dobre spoznal.

 Pohroma v Maracayi

Šiesty september 1987 je dátum, ktorý si budú ľudia žijúci v oblasti Maracay dlho pamätať. Intenzívne dažde zapríčinili povodeň a zosuv bahna, ktoré zmietlo alebo úplne zaplavilo stovky domov.

Keď došlo ku katastrofe, mnohí z takmer 2000 zvestovateľov v Maracayi boli na oblastnom zjazde. Po návrate zistili, že ich domy a majetok sú zničené. Zahynulo najmenej 160 ľudí; stovky zostali nezvestné; 30 000 ľudí zostalo bez prístrešia. Hoci nikto zo svedkov neprišiel o život ani nebol vážne zranený, dovedna 114 svedkov a záujemcov patrilo k tým, čo zostali bez prístrešia, úplne bez prostriedkov, len s tým, čo mali na sebe.

Bratia rýchle zostavili výkonný výbor núdzovej pomoci a poskytli výdatnú pomoc vo forme potravín, liekov, oblečenia a prikrývok. Táto pomoc prichádzala nákladnými autami od starostlivých svedkov z iných mestečiek a miest, až kým už viac nebolo treba. Keď si zodpovední bratia uvedomili, že majú viac než dosť na to, aby sa postarali o svedkov a záujemcov, dali potraviny a nejaké oblečenie susedom, ktorí to súrne potrebovali. Mimoriadna veľkorysosť bratov a ich ochota pomáhať skutočne posilňovali vieru.

Mimoriadna túžba zhromažďovať sa

Venezuelčania majú nesporne spoločenskú povahu. Veľmi radi sa schádzajú vo veľkom počte — k jedlu, na večierky, na výlety na pláž alebo na vidiek. Keď prídu do Jehovovej organizácie, táto stránka ich osobnosti je aj naďalej veľmi výrazná. Milujú krajské a oblastné zjazdy. Pre mnohých nie je nijakou prekážkou čas, vzdialenosť, peniaze a nepohodlie, pokiaľ len môžu byť spolu.

 Január 1950 bol veľmi vzrušujúci, lebo bratia pripravovali v Maracaibe dvojdňový zjazd. Zo svetového ústredia mal prísť brat Knorr a Robert Morgan. Pedro Morales bol sklamaný, lebo pre odpor cirkvi nedokázal v miestnej tlači zabezpečiť zjazdu žiadnu publicitu. Ako sa blížil čas príletu lietadla, ktorým mali bratia pricestovať, vymyslel iný spôsob. Neskôr povedal: „Zariadil som, aby na letisko prišli všetky deti zo zboru, každé s kytičkou čerstvých kvetov. Na letisku to samozrejme vzbudilo záujem reportérov a pýtali sa, či čakajú niekoho významného. Deti, ktoré boli starostlivo poučené, odpovedali: ‚Áno, pane, a bude mať prejav v hale Masonic na ulici Urdaneta číslo 6, hneď vedľa policajnej stanice.‘ Keď bratia z ústredia prišli, reportéri ich vyfotografovali a informácie o zjazde sa spolu s fotografiami dostali do novín. A tak sme dosiahli potrebnú publicitu.“

Dva dni pred zjazdom aj miestna rozhlasová stanica Ondas del Lago (Vlny jazera) každú polhodinu oznamovala, že bude verejná prednáška a že táto stanica ju bude vysielať. Výsledky boli veľmi priaznivé. Okrem 132 účastníkov zjazdu si prednášku vypočulo veľa poslucháčov rozhlasu. V tom roku sme vo Venezuele zaznamenali najväčší vzrast počtu zvestovateľov — 146 percent.

Ďalší oblastný zjazd, na ktorý si mnohí spomínajú, sa konal 23.–27. januára 1967 v Nuevo Circo, v aréne pre býčie zápasy v Caracase. Bol to náš prvý medzinárodný zjazd vo Venezuele. V hľadisku bolo 515 zahraničných delegátov vrátane členov správnej rady spoločnosti Watch Tower. V tom čase boli novinkou programu dramatizácie. Dyah Yazbek, ktorý mal nad jednou z nich dohľad, si spomína: „[Biblické dramatizácie] veľmi zapôsobili, no nielen preto, že to bolo niečo nové, a pre to, čo chcela dramatizácia  povedať, ale aj preto, že 500 fotoaparátov delegátov z cudziny horúčkovito cvakalo, aby udalosť zaznamenali!“ Také medzinárodné zhromaždenie priťahovalo pozornosť. Hoci vo Venezuele bolo vtedy menej ako 5000 svedkov, na zjazde bolo prítomných 10 463 osôb. V nasledujúcich troch rokoch dosiahol vzrast v počte aktívnych svedkov v krajine 13, 14 a 19 percent.

Nie je nič nezvyčajné, keď sa záujemca zúčastní krajského alebo oblastného zjazdu ešte skôr, než sa s ním začne pravidelné biblické štúdium, alebo skôr, než príde do sály Kráľovstva. Na zjazde v januári 1988 sa opäť mimoriadne prejavila táto túžba zhromažďovať sa. Do Venezuely prišiel na zónovú návštevu Don Adams z brooklynského ústredia. Bratia prenajali arénu vo Valencii a pripravili dvojhodinový program. Vtedy bolo v celej Venezuele presne 40 001 zvestovateľov. No program si prišlo pozrieť 74 600 osôb; prišli až z najvzdialenejších kútov krajiny. Niektorí cestovali 12 hodín, ba i viac autobusmi, aby sa mohli programu zúčastniť. A keď sa program skončil, opäť nastúpili do autobusov na 12-hodinovú cestu späť. Ale týmto usmievavým, veselým, trpezlivým venezuelským svedkom to stálo za to, aby boli aspoň pol dňa spolu s toľkými duchovnými bratmi a sestrami.

Posolstvo sa dostáva do Ánd

Severné hrebene Ánd siahajú až do Venezuely. Tromi najdôležitejšími mestami v tejto oblasti sú Mérida, San Cristóbal a Valera. Spôsob života a názory ľudí sa tu pozoruhodne odlišujú od života a názorov v pobrežných mestách a veľkomestských oblastiach.

Rodney Proctor, oblastný dozorca, ktorý slúžil v Andách, si na tamojších ľuďoch všimol: „Veľa ráz sa k neznámemu človeku správajú ako k cudzincovi, hoci je vo  vlastnej krajine. Cirkev má ešte veľký vplyv a všeobecne povedané, posolstvo o Kráľovstve ľudia neprijímali ochotne. Niektorí zo zvláštnych priekopníkov zažili, že boli v meste aj celý rok, kým im ľudia, ktorých na ulici pozdravili, na pozdrav aj odpovedali. Po dvoch rokoch niektorí možno začali študovať Bibliu. Na rozdiel od iných častí krajiny sa zdá, že obava ‚Čo si pomyslia susedia?‘ ich odstrašuje od počúvania, keď ich svedkovia navštívia.“

Začiatkom päťdesiatych rokov navštívil Juan Maldonado, priekopník z Caracasu, rôzne mestá v Andách, pričom v každom meste zostal niekoľko týždňov a kázal. Prijatie v meste San Cristóbal nebolo spočiatku povzbudzujúce. Brat Maldonado bol pre svoje otvorené kázanie niekoľko ráz uväznený.

No našla sa tam rodina, ktorá prejavila záujem o pravdu a brat s ňou počas svojho pobytu študoval Bibliu  niekoľko ráz týždenne. Ale príbuzní a miestny kňaz ich natoľko prenasledovali, že matka, Angelina Vanegasová, nemohla dostať primerané zamestnanie, aby uživila rodinu.

Vin a Pearl Chapmanovci slúžili ako misionári najprv v Barquisimete a v decembri 1953 boli preložení do mesta San Cristóbal. Angelina Vanegasová s rodinou ich privítala ako vynikajúci dar od Jehovu a hneď začala chodiť do služby s misionármi. O niekoľko mesiacov sa táto matka rozhodla, že sa dá pokrstiť. Vaňa v misionárskom domove bola dosť veľká a Angelina bola veľmi nízkej postavy, a tak so zaobstaraním vhodného miesta neboli nijaké problémy.

Siesta, alebo záchrana?

Chapmanovci začali študovať s veľmi chudobnými manželmi, Misaelom a Edelmirou Salasovcami. Edelmira bola silná katolíčka. „Moja oddanosť bola taká veľká,“ rozpráva, „že raz, keď som bola ťarchavá, som chcela splniť slávnostný sľub daný Bohu. Išla som teda na púť z jednej dediny do druhej bosá, potom som od dverí kostola po oltár išla kolenačky. Celú cestu späť som išla bosá, až som z toho ochorela a potratila som.“

Kým sa im narodilo ďalšie dieťa, Chapmanovci začali s Misaelom a Edelmirou študovať Bibliu. Jedného dňa dievčatko veľmi ochorelo a Edelmira sa rozhodla vziať ho do nemocnice. Pred odchodom na ňu susedia naliehali, aby dala dieťa rýchle pokrstiť, lebo ak zomrie, nebude pochované a pôjde do limbu. Edelmira sa rozhodla, že sa pre istotu cestou do nemocnice zastaví v kostole a požiada kňaza, aby dieťa pokrstil.

„Prišla som tam okolo poludnia a kňaz sa nepotešil, že som ho vyrušila zo siesty,“ spomína si. „Povedal mi, aby  som odišla a prišla inokedy. Povedala som: ‚Dieťa mi zomiera. Je pre vás dôležitejšie zachrániť dieťa pred limbom, alebo dokončiť si siestu?‘ S nechuťou sa podvolil, že dieťa pokrstí, ale poslal pomocníka, kostolníka, aby to urobil.“

Dieťa prežilo, ale táto príhoda znamenala pre Edelmiru obrat. Teraz úplne stratila ilúzie o cirkvi a začala brať biblické štúdium so svedkami vážne. Potom sa s manželom odsťahovali do mesta Colón, kde neboli nijakí svedkovia. Keď Casimiro Zyto ako krajský dozorca navštívil San Cristóbal, misionári ho požiadali, aby navštívil Edelmiru. Aká bola za tú návštevu vďačná! Pri tej príležitosti sa dala pokrstiť.

Vďaka jej počiatočnému úsiliu je v mestečku Colón zbor. Tri zbory sú aj v El Vigía, kde pomohla so začatím diela, keď sa tam rodina presťahovala. Po niekoľkých rokoch sa dal pokrstiť aj manžel a ich tri dcéry.

Kňaz podnecuje k násiliu

V inej malej dedine v Andách slúžil Luis Angulo ako priekopník. Jedného dňa roku 1985 ho vyľakal hluk pred domom. Pozrel sa von a užasnutý videl blízko svojich vstupných dverí stôl so sochou „svätého“. Rozhnevaný dav sa hlučne dožadoval, aby svedkovia z mesta odišli, a vyhrážali sa, že dom podpália. „Dávame vám jeden týždeň na to, aby ste z mesta odišli!“ kričali.

Brat Angulo si spomína: „Rozhodol som sa, že najlepšie bude ísť za prefectom obce a žiadať pomoc. Prefecto prejavil pochopenie a zavolal políciu, aby našla vodcov. ‚Kto vás na túto akciu zorganizoval?‘ opýtal sa davu. Nakoniec priznali, že to bol katolícky kňaz. V kázni počas omše povzbudzoval svojich farníkov, aby nás vyhnali z mesta, lebo ohrozujeme duchovné blaho dediny. ‚Ten kňaz sa zbláznil!‘  zvolal prefecto. ‚Teraz sa vráťte domov a svedkov nechajte na pokoji, inak pôjdete všetci do väzenia.‘“

Zakrátko sa zistilo, že kňaz bol zapletený do sprenevery, a ako sa to v takýchto prípadoch často stáva, jednoducho bol preložený do inej oblasti.

Zmena osobnosti

V ďalšej dedine, Pueblo Llano, bol veľmi dobre známy Alfonso Zerpa. Angažoval sa v politike, bol pijan, užíval drogy, fajčil, chodil za ženami a desil miestnych obyvateľov hlučnou jazdou na motocykli hore-dolu dvoma hlavnými ulicami. No v roku 1984 sa do jeho srdca dostali semená pravdy a tie rýchle rástli. Alfonso pochopil, že bude treba urobiť veľké zmeny a obliecť si novú osobnosť. — Ef. 4:22–24.

Keď prvý raz prišiel na verejnú prednášku, bol okrem zvláštnych priekopníkov jediným účastníkom. „Kde sú ostatní?“ pýtal sa. Možno bolo lepšie, že bol sám. Mal tak veľa otázok, že priekopníci boli do polnoci zamestnaní odpovedaním z Biblie. Odvtedy nikdy nevymeškal zhromaždenie a jeho manželka Paula chodila s ním. Očistil svoju osobnosť i svoj život a napokon bol spôsobilý stať sa zvestovateľom. Prvý obvod, v ktorom pracoval, boli práve tie dve hlavné ulice v Pueblo Llano. Teraz bol zdvorilý a slušne oblečený v obleku s viazankou, schopný vydávať vynikajúce svedectvo. On a Alcides Paredes, ktorého Alfonso priviedol na zhromaždenie a predstavil ako svojho najlepšieho priateľa, sú teraz staršími, ktorí spoločne s rodinami slúžia v zbore Pueblo Llano. Aj vyše dvadsiati Paulini príbuzní dostali pomoc, aby si mohli oceniť pravdu.

Napokon boli zdanlivo neprekonateľné prekážky brániace pokroku prekonané a v roku 1995 bolo v San Cristóbale desať zborov, v Méride sedem a vo Valere štyri  zbory. V celej oblasti Ánd je aj veľa menších skupín a zborov.

Cumaná potrebuje mužov

Mesto Cumaná, hlavné mesto štátu Sucre, je najstarším hispánskym mestom v Južnej Amerike. K ľuďom v Cumaná sa pravda dostala organizovaným spôsobom roku 1954 s príchodom zvláštnych priekopníkov. Neskôr prišli na pomoc misionári Rodolfo Vitez s manželkou Bessie. Časom boli poverení krajským dielom, ale nie skôr, než sa im podarilo prenajať malú sálu, vyčistiť ju a vymaľovať a zariadiť starými, vyradenými lavicami z basketbalového štadióna. Keď bolo miesto na zhromaždenia, počet prítomných rýchle stúpal. Ale boli tam takmer samé ženy a deti.

Penny Gavettová a Goldie Romoceanová boli pridelené k skupine misionárov v Cumaná a spomínajú si, že po odchode brata Viteza do krajskej služby tam neboli žiadni muži, ktorí by sa ujali vedenia. Muži jednoducho nechceli prísť. Penny vraví: „Hovorievali nám: ‚To náboženstvo sa nám nepáči. Nedovoľuje nám, aby sme sa opíjali a mali iné ženy. Naše náboženstvo nám dovoľuje robiť všetko, čo chceme.‘ Aj keď bolo na zhromaždení 70 alebo 80 osôb, bolo tam ešte stále iba päť či šesť mužov a my sestry sme občas museli viesť zhromaždenia.“

Postupne však muži predsa začali chodiť na zhromaždenia a robili dostatočné pokroky, aby im bolo možné zveriť zodpovednosť v zbore. Malá sála čoskoro praskala vo švíkoch. Neprekážala im ani nedostatočná ventilácia a preplnená miestnosť. I keď misionári cítili, že v sále Kráľovstva je cez zhromaždenie ako v saune, láska k pravde primäla prítomných, aby prišli a dve hodiny sedeli a počúvali. Časom Jehova umožnil, aby bola postavená nová sála Kráľovstva.

 Dielo v Cumaná ďalej rástlo. V roku 1995 tam bolo 17 prekvitajúcich zborov s celkovým počtom 1032 zvestovateľov dobrého posolstva.

V šľapajach svojej sestry

Keď roku 1949 Penny Gavettová odchádzala z domu v Kalifornii do školy Gileád, jej sestra Eloise mala iba päť rokov. To, čo Penny robila, na Eloise veľmi pôsobilo. Spomína si, ako premýšľala: ‚Chcem byť dospelá, aby som aj ja mohla byť misionárkou.‘ V roku 1971 mali obe radosť, keď aj Eloise ukončila Gileád a bola pridelená ako partnerka k Penny do Cumaná.

Eloise, ktorá je dnes vydatá za oblastného dozorcu Rodneyho Proctora, si pamätá na obrovské územie, ktoré s Penny prepracovávali. „Po dvoch rokoch práce v Cumaná sme sa so sestrou rozhodli, že by sme sa radšej venovali niektorým menším mestám,“ spomína. „Odbočka nám dala povolenie prepracovať mestá Cumanacoa a Marigüitar a my sme tam trávili celé dni alebo víkendy. Bolo veľmi horúco a všade sme museli chodiť pešo. V obidvoch mestách boli vytvorené skupiny.“

Dobré posolstvo sa dostáva do pohraničných miest

Vo východnej časti krajiny ustupujú oblé, zalesnené kopce južne od rieky Orinoco náhorným planinám severne od hraníc s Brazíliou. Sú to impozantné pieskovcové stolové hory až 2700 metrov vysoké. Toto riedko obývané územie je venezuelským najbohatším náleziskom zlata a diamantov. Avšak v mestečkách tejto oblasti sú vyhľadávané iné poklady. Sú to duchovné poklady, „žiadúce veci všetkých národov“. — Hag. 2:7.

 Roku 1958 priletela malým lietadlom do tejto oblasti skupina piatich svedkov. Medzi Indiánmi rozšírili stovky časopisov. Takmer o 20 rokov, keď cestujúci dozorca Alberto González išiel so skupinou bratov z Puerto Ordaz do mesta Santa Elena, rozšírili 1000 časopisov. V tom čase nebola v meste zavedená elektrina, ale jeden muž im požičal generátor, a tak mohli premietať diapozitívy, ktoré si prišlo pozrieť 500 osôb. Potom roku 1987 prišli z Caracasu dvaja zvláštni priekopníci, Rodrigo a Adriana Anayovci.

Náboženské skupiny, ktoré prišli do tejto oblasti už predtým, položili základy, na ktorých svedkovia stavali. Katolíci a adventisti naučili Indiánov hovoriť a čítať po španielsky. Priniesli aj preklad Valera Bible, ktorý dôsledne používa Božie meno Jehová.

Ale niektorí Indiáni si začali uvedomovať, že katolícka cirkev ich nevyučovala presne to, čo je v Biblii. Keď sa napríklad jedna indiánska žena dozvedela Boží názor na sochy, zvolala: „Keď si len pomyslím, ako nám hovorili, že uctievať slnko je nesprávne a že indiánske sochy sú falošné, a pritom ani sochy katolíckej cirkvi sa Bohu nepáčia! Mám sto chutí ísť do kostola a zbiť kňaza palicou za to, že ma tak dlho podvádzal!“ Presvedčili ju, aby to nerobila, ale vyjadrila tým pocity mnohých obyvateľov tej oblasti.

Indiáni v tejto južnej časti štátu Bolívar majú našu literatúru veľmi radi. Keďže milujú prírodu, mimoriadne príťažlivé sú pre nich farebné fotografie Božích stvoriteľských diel. Je zaujímavé byť svedkom toho, ako tunajší ľudia prijímajú literatúru. Indián vezme knihu do rúk, ohmatá ju, ovonia, otvorí, nad každou farebnou ilustráciou nadšene zaochká a mrmle súhlasné poznámky v pemónskom jazyku. Niekedy sú takí nedočkaví, že literatúru vyberú priekopníkovi z aktovky a začnú ju rozdávať členom  svojej rodiny. Miestni ľudia sú veľmi pohostinní a často ponúknu jedlom tých, ktorí im prinášajú posolstvo o Kráľovstve.

Na prvej Pamätnej slávnosti po príchode zvláštnych priekopníkov bolo prítomných 80 osôb. Teraz je tam zbor. Ale hlboko zakorenené indiánske tradície spomaľujú pokrok.

Pohotová odozva v Amazónii

Amazonská oblasť Venezuely je na juhu strednej časti krajiny. Hneď pri kolumbijských hraniciach je mestečko Puerto Ayacucho. Je obklopené nedotknutou džungľou so zaujímavými zvieratami a početnými vodopádmi.

V sedemdesiatych rokoch navštívil Puerto Ayacucho krajský dozorca Willard Anderson; vtedy tam bolo iba sedem zvestovateľov. Na tomto území sa stretol s vynikajúcou odozvou; za jedno dopoludnie rozšíril 42 kníh. Skupina optimisticky pripravila asi 20 stoličiek na premietanie diapozitívov, no predstavte si ich prekvapenie a nadšenie, keď prišlo 222 osôb! Dnes je v Puerto Ayacucho prosperujúci zbor, ktorý má viac ako 80 hlásateľov Kráľovstva.

Indiáni z kmeňa Goahiro v Zulii

Úplne na západe Venezuely sa nachádza štát Zulia. Pôvodnými obyvateľmi tejto oblasti sú Indiáni kmeňa Goahiro. Na niektorých miestach, napríklad v La Boquite, žijú v domoch urobených z pletených trstinových rohoží a postavených na koloch. Ich zvyky a oblečenie sú pestré. Muži jazdia na koňoch bosí. Ženy nosia dlhé, pestrofarebné oblečenie kúžeľovitého tvaru a na sandáloch majú veľké vlnené brmbolce.

Medzi týmito Indiánmi kmeňa Goahiro možno nájsť ľudí podobných ovciam. Ich počiatočná reakcia na biblické  posolstvo je často trochu rezervovaná, lebo náboženské skupiny takzvaného kresťanstva ich využívali. No niektorí reagujú priaznivo.

Misionár Frank Larson vzal do krajiny Goahirov jeden film, ktorý pripravila Spoločnosť. Premietanie filmu bolo ohlásené na siedmu večer, ale nikto neprišiel. No po prehraní poškrabanej platne s populárnou hudbou salsa prišlo 260 ľudí a pozreli si film. Pri inej príležitosti sa ich zhromaždilo vyše 600, aby si vypočuli prejav krajského dozorcu Maria Iaizza.

Prisťahovalci horlivo šíria biblickú pravdu

Vo Venezuele je každý šiesty obyvateľ prisťahovalcom. Najmä v päťdesiatych rokoch prišiel veľký počet emigrantov z Portugalska, Talianska, Španielska a z arabských krajín. Často prišli takmer bez haliera, ale v priebehu rokov si mnohí vybudovali prosperujúce obchody. Sú to veľmi pracovití ľudia; ich život ovláda záujem o hmotné veci. Preto je často ťažké dostať sa k nim s posolstvom o Kráľovstve. Sú tu samozrejme aj prisťahovalci z iných krajín Južnej Ameriky, najmä z Kolumbie.

Jedným zo svedkov vo Venezuele, ktorý dlho slúžil v teokratickom diele, bol Vilius Tumas, pokrstený roku 1923 v Litve. Keďže brat Tumas prežil v Európe temné dni Hitlerovho režimu, po druhej svetovej vojne sa presťahoval do Venezuely. Až do svojej smrti v roku 1993 bol pre bratov v meste La Victoria, kde slúžil ako zborový starší, znamenitým príkladom vo vernej službe.

Remigio Afonso, pôvodom z Kanárskych ostrovov, slúži vo Venezuele ako cestujúci dozorca. Skontaktoval sa s ďalšími emigrantmi. Zistil, že hoci niektorí členovia rodiny nemusia prejaviť záujem, iní členovia tej istej rodiny si dychtivo vypočujú biblickú pravdu. Napríklad v Cumaná istí  manželia hovoriaci po arabsky, ktorí viedli obchod, nechceli počúvať, ale ich dcéra áno. „Požiadala ma, aby som jej priniesol Bibliu,“ spomína si Remigio. „Sľúbil som, no bola zvedavá, či dodržím slovo. Dohodli sme si deň a hodinu a ja som si dal záležať na tom, aby som prišiel presne. Zapôsobilo to na ňu. Vzala si Bibliu a knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a zariadil som, aby v štúdiu, ktoré som s ňou začal, pokračovala niektorá sestra.

Krátko nato, keď som bol na návšteve v zbore v Güirii, zbadal som muža sediaceho na prahu obchodu, ktorý bol naproti sále Kráľovstva, ako číta knihu so zeleným obalom. Kývol na mňa, aby som prišiel bližšie. Rozprával po arabsky a opýtal sa ma, či kniha, ktorú číta, je naša. Bola v arabčine, no ja som spoznal, že je to kniha ‚Boh nech je pravdivý‘. Vysvetlil mi, že ju dostal ako dar vo svojej domovskej krajine a že by ju nikomu ani nepožičal, ani nepredal! Keď som sa uistil, že vie čítať aj po španielsky, ponúkol som mu knihu Pravda, on ju hneď prijal a začali sme študovať. V ten týždeň prišiel na tri zhromaždenia a na štúdiu Strážnej veže dokonca odpovedal na otázky.“

O dva roky na oblastnom zjazde v Maracayi pozdravil brata Afonsa nejaký muž s aktovkou a opýtal sa, či ho spoznáva. „Ja som ten muž z Güirie,“ vysvetlil. „Som pokrstený a teraz ja sám vediem tri biblické štúdiá.“ Nasledujúci rok na oblastnom zjazde v Kolumbii sa po skončení prejavu, ktorý mal brat Afonso, ponáhľala k nemu mladá žena so slzami radosti v očiach a predstavila sa ako dievča z Cumaná, ktorému vydal svedectvo. Povedala, že aj ona  je už pokrstenou svedkyňou. Akú radosť prinášajú takéto skúsenosti!

Ďalším príkladom človeka, ktorý prišiel zo zahraničia, pričom Venezuela sa mu stala domovom, a bol svedkom toho, ako dielo napreduje, je Dyah Yazbek. Pamätá si, ako kázal so svojimi rodičmi, bratom a sestrami v dedinách a mestách v Libanone, kde jeho otec v tridsiatych rokoch prijal pravdu. Pre rodinu Yazbekovcov to bol vážny úder, keď otec Michel dva mesiace po príchode do Venezuely zomrel. Dyah si spomína: „Matka a my deti sme zostali v pravde a chodievali sme na zhromaždenia do zboru Sever v Caracase. Bol som pokrstený ako šestnásťročný a vstúpil som do priekopníckej služby.“ Nedostatok peňazí v domácnosti viedol k tomu, že už po troch rokoch musel s priekopníckou službou prestať. Ale po 28 rokoch svetského zamestnania v bankovníctve cítil, že jeho situácia je priaznivá a môže skončiť so zamestnaním bez toho, aby to malo nepriaznivé následky pre manželku, tri deti a jeho matku, ktorá žije s nimi. Opäť sa prihlásil do priekopníckej služby. Dnes brat Yazbek slúži ako člen výboru odbočky. Keď sa pozrie späť na tých uplynulých takmer 40 rokov, spomína si na oblastný zjazd vo Venezuele roku 1956. Tam bolo po prvý raz vyše 1000 prítomných. Hovorí: „Dnes celková účasť na oblastných zjazdoch prevyšuje 100 000.“

Cestujúci dozorcovia sú pomocou

Koncom štyridsiatych rokov, keď bol Donald Baxter jediným pracovníkom v kancelárii odbočky a v celej krajine bolo iba šesť či sedem zborov, brat Baxter tieto skupiny navštevoval tak často, ako mohol.

No roku 1951 sa z Gileádu vrátil 21-ročný Rubén Araujo a bol poverený navštevovať zbory a izolované skupiny  v celej krajine. V tom roku stúpol počet zborov na 12. Keďže Rubén nemal auto, cestoval autobusom alebo taxíkom, a keď navštevoval odľahlé miesta, niekedy aj lietadlom alebo malým člnom (chalanas).

Ešte si pamätá, ako navštívil muža, ktorý mal predplatenú Strážnu vežu a žil blízko Rubia v štáte Táchira neďaleko hraníc s Kolumbiou. Tento majiteľ farmy povedal, že je Švajčiar a nevie čítať po španielsky. „Ale porozprávajte sa s mojou manželkou, lebo má rada Bibliu,“ povedal. „Keď som sa porozprával s jeho manželkou,“ spomína Rubén, „zavolala svoju matku, 81-ročnú paniu. Keď videla knihy, ktoré som mal so sebou, opýtala sa, či toto dielo súvisí s knihou Božský plán vekov. Oči sa jej rozžiarili a bola vzrušená. Spýtala sa: ‚Chcete povedať, že viete o pánu Rutherfordovi?‘ Dcéra prekladala rozhovor do španielčiny, lebo stará pani vedela iba po nemecky. Povedala, že odkedy tú knihu v roku 1920 dostala, čítala ju znova a znova. Videla aj ‚Fotodrámu Stvorenie‘ a počula prejav ‚Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú‘. Keď prišla pred 12 rokmi zo Švajčiarska do Venezuely, stratila kontakt so svedkami. ‚Ľudia milí, veľmi, veľmi ste mi chýbali,‘ povedala. Svoju radosť dala najavo tak, že zaspievala pieseň Kráľovstva v nemčine a ja som sa k nej pohotovo pridal v španielčine. Spievali sme so slzami radosti v očiach.“

Keith a Lois Westovci, absolventi 19. triedy Gileádu, slúžili v krajskom diele 15 rokov. Okolnosti, s ktorými sa stretávali, neboli vždy ľahké. Typickým príkladom je návšteva Monte Oscura v štáte Portuguesa. Keith rozpráva: „Keďže predchádzajúcu noc veľmi pršalo, nemohli sme prejsť autom takú vzdialenosť, ako sme dúfali, tak sme auto nechali tam a išli sme pešo až k rieke. Vyzuli sme sa a brodili sa hore prúdom. Potom sme sa museli vyškriabať na kopec, a tak sme sa dostali do malej sály Kráľovstva. Nablízku  nebolo ani živej duše. Ale brat, ktorý nás sprevádzal, povedal: ‚Nerobte si starosti. Hneď prídu.‘ Okamžite zabúchal na kovový disk z kolesa a napokon prišlo asi 40 ľudí. Predniesol som prejav — i keď som bol mokrý, v zablatených nohaviciach a tak ďalej. Zdá sa, že kombinácia chladnej rieky, rozohriatia pri výstupe do kopca k sále a prednes prejavu v mokrých nohaviciach vyústila do bolestivého ochorenia svalov. Krátko nato mi museli v sálach Kráľovstva pomáhať na pódium a z pódia a v kazateľskej službe som musel často odpočívať.“

Rôznorodosť ubytovania je pre cestujúcich dozorcov často náročná. Veľa ráz nie je k dispozícii tečúca voda. Strechy z vlnitého plechu prispievajú k tomu, že teplota v miestnosti dosahuje 30–40 °C. Siete na oknách a dverách sú prakticky neznámou vecou, takže človek sa musí o izbu — a niekedy i o posteľ — deliť s miestnou faunou. A nenútený, otvorený a spoločenský spôsob života venezuelských rodín si vyžaduje, aby sa cudzinec, ktorý je zvyknutý na väčšie súkromie, prispôsobil. Priateľstvo a pohostinnosť Venezuelčanov sú však mimoriadne a veta „Usted está en su casa“ ​(Cíťte sa celkom ako doma) je súčasťou privítania cestujúceho dozorcu pri jeho príchode.

Cestujúci dozorcovia premietali filmy a diapozitívy Spoločnosti po celej Venezuele. Venezuelčania veľmi radi chodia do kina. Preto môže krajský dozorca vždy počítať s tým, že miestnosť bude plná. Ľudia sedia na podlahe alebo stoja, alebo sa pozerajú dnu cez okná. Jeden záujemca ochotne nalíčil jednu stenu svojho domu na bielo, takže mohla slúžiť ako premietacie plátno. V jednej horskej usadlosti blízko obce Carúpano poskytol priateľský majiteľ obchodu elektrický prúd z vlastného zariadenia (jediný zdroj elektriny v celom okolí) a aj hľadisko — arénu na kohútie zápasy. Potom vypálil niekoľko rakiet, aby ľudia žijúci vo  vrchoch prišli dole. Prišlo ich 85, mnohí na oslíkoch. Bolo to jedinečné „kino pre motoristov“!

Gladys Guerrerová v Maracaibe má mimoriadnu náklonnosť k cestujúcim dozorcom a ich manželkám. Jedného dňa, keď bola Nancy Baxterová, manželka cestujúceho dozorcu, v meste Punto Fijo vo zvestovateľskej službe s Gladys, všimla si, že dievča má poruchu reči. Gladys jej vysvetlila, že je to niečo zdedené zo strany rodiny otca. Hoci si preto vytrpela veľa posmeškov, nedokázala to zmeniť. Bola však hlboko dojatá, keď jej sestra Baxterová venovala čas a naučila ju, ako určité slová vyslovovať správne a ako si ich precvičovať. „Jej trpezlivosť sa vyplatila,“ hovorí Gladys. „Teraz viem rozprávať správne.“ K duchovnému rastu Gladys prispeli aj ďalší.

S dôverou v Jehovu slúžia ako priekopníci

Vo Venezuele je v súčasnosti vyše 11 000 priekopníkov. Mnohí z nich začali túto službu vďaka láskyplnému povzbudzovaniu tých, čo už slúžili celým časom.

Pedro Barreto také povzbudenie dostal. Roku 1954 ho dozorca odbočky pozval, aby spolu s ďalšími troma mladíkmi začali slúžiť ako zvláštni priekopníci. Pedro mal 18 rokov a bol z nich najstarší. Čo mal robiť? „Bol som mladý a neskúsený a nevedel som prať ani žehliť. V skutočnosti som sa sotva vedel okúpať!“ smeje sa Pedro. Len predchádzajúci rok bol pokrstený. Asi po hodinovom rozhovore s dozorcom odbočky sa Pedro rozhodol. Štyria chlapci boli pridelení do Trujilla, hlavného mesta štátu toho istého mena. Obyvatelia mesta, a zvlášť vtedy, boli spútaní tradíciami a veľmi nábožní. Títo štyria priekopníci urobili kus práce, aby tam položili základ pre dielo. Medziiným kázali niektorým poprednejším občanom, napríklad riaditeľovi pošty a sudcovi mestského súdu.

 Jedného dňa sa na hlavnom námestí stretli štyria priekopníci osobne s katolíckym kňazom, ktorý bol vo Venezuele dobre známy svojimi jedovatými, hanlivými a nepresnými článkami o Jehovových svedkoch, ktoré boli uverejňované v národnej tlači. Ako sa zbiehal dav, kňaz ľuďom hovoril, aby nepočúvali, čo títo chlapci hovoria, lebo, tvrdil, rušia pokoj mesta a každého rozčuľujú. Nabádal ľudí v dave, aby si zapamätali, že viera ľudu patrí katolíckej cirkvi. „V tom zmätku a kriku,“ spomína Pedro, „sa mi kňaz tichým hlasom vyhrážal a používal pritom neslušné slová. A tak som ľuďom nahlas povedal: ‚Počuli ste, čo práve povedal?... a to je kňaz!‘ a zopakoval som niektoré veci, čo mi povedal. Potom mi cez zuby povedal: ‚Zmiznite, lebo vás odtiaľto vykopnem.‘ Na to som mu povedal, že vôbec nemusí použiť nohy. Odídeme.“

Správa o tomto incidente sa dostala do uší už spomínanému sudcovi. Sudca chválil priekopníkov, hovoriac, že veľmi obdivuje prácu, ktorú konajú. Posolstvo pravdy, ktoré kázali títo štyria odvážni mladíci, zapustilo v Trujille korene a v roku 1995 boli v meste dva zbory okrem zborov a skupín vo väčšine okolitých miest a dedín.

Arminda Lópezová, Pedrova sestra, si spomína, že koncom päťdesiatych rokov, keď bola s troma ďalšími sestrami priekopníčkou v meste San Fernando de Apure, Jehova im vždy poskytol všetko potrebné, ako to sľúbil tým, ktorí budú hľadať najprv Kráľovstvo. (Mat. 6:33) Jeden mesiac im príspevok pre zvláštnych priekopníkov neprišiel, keď ho očakávali, a zostali bez peňazí. Komora bola doslovne prázdna. Aby zabudli na škvŕkanie v žalúdku, rozhodli sa, že pôjdu skoro spať. O desiatej počuli, ako ktosi klope na dvere. Vyzreli z okna a uvideli muža, s ktorým viedli biblické štúdium. Ospravedlňoval sa, že ich vyrušuje tak neskoro,  no povedal, že sa práve vrátil z cesty a priniesol dajaké veci, o ktorých si myslí, že by ich mohli potrebovať — škatuľu plnú ovocia, zeleniny a iných potravín! Zabudli na spánok a strediskom činnosti sa zrazu stala kuchyňa. „Musel to byť Jehova, kto podnietil toho muža, aby v ten večer prišiel,“ hovorí Arminda, „lebo nasledujúci deň mal mať biblické štúdium, a tak mohol jednoducho dovtedy počkať.“ Arminda ešte slúži ako pravidelná priekopníčka, teraz v meste Cabimas.

Horlivým priekopníkom sa takmer žiaden problém nezdá príliš veľký. Vek, slabé zdravie či odpor člena rodiny nie je nevyhnutne neprekonateľnou prekážkou. Hoci v radoch priekopníkov sú určite aj deti — začiatkom roku 1995 bolo 55 pravidelných priekopníkov vo veku od 12 do 15 rokov — v žiadnom prípade nie je toto odvetvie služby monopolom mladých. Nejedna sestra, ktorej manžel nie je svedkom, vstáva každý deň zavčas rána, aby pripravila jedlo, postarala sa o deti a porobila si domáce práce a potom sa každý deň mohla stretnúť so skupinou do zvestovateľskej služby, a vedie aj biblické štúdiá, pričom nezanedbáva svoje povinnosti manželky.

Aj ženatí bratia s rodinami si svoju činnosť organizujú a úspešne sa držia svojho priekopníckeho rozvrhu. David Gonzáles začal priekopnícku službu ako mladý, slobodný muž v roku 1968. Neskôr slúžil s manželkou Blancou ako zvláštny priekopník dovtedy, kým nemali deti. Teraz slúžia s manželkou a jednou dcérou ako pravidelní priekopníci. Popri starostlivosti o tri deti slúži ako starší a pravidelne slúži aj ako zástupca krajského dozorcu. Ako je to možné? Hovorí, že to dokáže tak, že sa vzdáva exkluzívnych hmotných vecí a má dobrý rozvrh. Jeho manželka s ním pri tom plne spolupracuje.

 Potom sú tu starší bratia a sestry, ktorých okolnosti sa zmenili a ktorí teraz môžu pomýšľať na to, že sa ujmú priekopníckej služby. Patria k nim rodičia, ktorým deti vyrástli, a ďalší, ktorí odišli do dôchodku. Sú tu i takí, ako je Elisabeth Fassbenderová, ktorá sa narodila v roku 1914 a bola pokrstená v povojnovom Nemecku ešte predtým, než spolu s neveriacim manželom emigrovala roku 1953 do Venezuely. Celých 32 rokov znášala tuhý odpor až do smrti manžela v roku 1982. Tak sa jej vo veku 72 rokov otvorila cesta, aby mohla slúžiť Jehovovi plnšie, a Elisabeth uskutočnila svoju dlhoročnú túžbu a prihlásila sa do pravidelnej priekopníckej služby.

Jednou vecou, ktorá vo Venezuele nepochybne prispieva k úspešnému priekopníckemu duchu, je to, že bratia vôbec nepestujú hmotársky spôsob života. Väčšina neprepadne ustavičnej snahe získať pre svoju domácnosť luxusné veci alebo zarábať peniaze na nákladné dovolenky. Bez týchto mimoriadnych finančných záväzkov väčší počet Jehovovho ľudu zisťuje, že môže dosiahnuť výsadu priekopníckej služby.

Zveľaďovanie úrodného poľa

Venezuelčania ako národ sú zhovievaví ľudia a vážia si Bibliu, a až na niekoľko málo výnimiek sa hlásia k viere v Boha. Zovretie katolíckej cirkvi uplynulých rokov povolilo a veľa úprimných, ale nešťastných farníkov hľadá, kde by uspokojili svoje duchovné potreby. Keďže cirkev sa mieša do politiky a občas vyšli najavo aj niektoré prípady kňazov, ktorí robili zlé veci, dôveryhodnosť cirkvi to vôbec nezvýšilo.

 Všetky tieto činitele nepochybne prispievajú k tomu, že biblické štúdiá tu možno začať pomerne ľahko. Keď si vezmeme august 1995, 71 709 svedkov Jehovu vo Venezuele viedlo viac ako 110 000 domácich biblických štúdií. Pre zvestovateľa, ktorý pravidelne káže a svedomite sleduje záujem, nie je ťažké začať progresívne biblické štúdiá. Vo všeobecnosti študujúci chodia na zhromaždenia a rýchle robia zmeny, aby zodpovedali Jehovovým spravodlivým požiadavkám.

Roku 1936 boli vo Venezuele iba dvaja hlásatelia dobrého posolstva, ktorí hlásili svoju činnosť. Roku 1980 ich bolo 15 025. O 15 rokov prekročil celkový počet hlásateľov Kráľovstva 71 000. Roku 1980 bolo v celej krajine iba 186 zborov. Teraz ich je 937. A počet tých, ktorí milujú Jehovu a slúžia mu, ustavične stúpa.

Čas stavať

V súvislosti so značným vzrastom zvestovateľov v posledných rokoch nie je v mnohých sálach Kráľovstva dostatok miesta pre tých, čo prichádzajú na zhromaždenia. Cena nehnuteľností, najmä v centrách miest, je príliš vysoká. V Caracase, kde je v súčasnosti 140 zborov a pozemky sú drahé, nie je nezvyčajné, že o jednu sálu sa delí až päť veľkých zborov, ktoré „praskajú vo švíkoch“. To v nedeľu poskytuje zaujímavý pohľad susedom, keď jeden zbor zo sály odchádza a ďalší na zhromaždenie prichádza, čo sa neobíde bez nekonečného potriasania rúk a bozkávania, keď sa bratia a sestry vzájomne pozdravujú. Počas zhromaždení musia mnohí stáť a vetranie je často nedostatočné. Caracas súrne potrebuje viac sál Kráľovstva a pomocou ústredného fondu na výstavbu sál Kráľovstva vo Venezuele sa začína vyvíjať úsilie uspokojiť túto potrebu.

 Aj napriek obmedzeným finančným zdrojom umožnila veľkorysá odozva bratov výstavbu prvej zjazdovej sály vo Venezuele v meste Cúa v štáte Miranda. Dyah Yazbek, ktorý slúžil v stavebnom výbore, hovorí o niektorých podrobnostiach. „Výstavba sály v Cúe sa po roku dostala do problémov; bola postavená nosná konštrukcia a niektoré práce boli odložené, no na ďalšiu výstavbu nebol dostatok peňazí. Dňa 12. októbra 1982 sme sa zišli s miestnymi staršími a služobnými pomocníkmi a oboznámili sme ich so situáciou. Požiadali sme, aby zistili, akou sumou môžu zbory prispieť. Výsledkom bolo, že o tri mesiace, na naše veľké prekvapenie, bolo darovaných 1,5 milióna bolivarov — čo bola v tých dňoch značná suma. To nám umožnilo stavbu dokončiť vrátane klimatizácie a pohodlných sedadiel. Táto sála je skutočným požehnaním pre 11 krajov, ktoré ju v súčasnosti využívajú.“ Vo Venezuele sú dnes dve zjazdové sály; druhá je v Campo Elías v štáte Yaracuy.

Lepšie priestory pre odbočku

Prácu, o ktorú sa odbočka stará, teraz riadi výbor šiestich zrelých bratov. Sú to Teodoro Griesinger, Keith West, Stefan Johansson (v súčasnosti koordinátor výboru odbočky), Eduardo Blackwood (ktorý slúži aj ako jeden zo štyroch oblastných dozorcov), Dyah Yazbek (pravidelný priekopník, ktorý má aj rodinu) a Rafael Pérez (krajský dozorca).

So vzrastom práce v poli je potrebné rozširovať aj priestory odbočky. Keď v novembri 1953 navštívili Venezuelu bratia Knorr a Henschel, brat Knorr navrhol, že by bolo dobré, keby Spoločnosť kúpila pre misionársky dom a kanceláriu odbočky vlastnú budovu. V tichej obytnej štvrti Las Acacias v Caracase našli bratia nový dvojpodlažný dom. Odbočka a misionári sa v septembri 1954 presťahovali do Quinta Luz; a tu odbočka pôsobila 22 rokov.

 Keď stúpol počet zvestovateľov Kráľovstva na vyše 13 000, odbočka sa opäť presťahovala do nových priestorov — tentoraz do blízkeho mesta La Victoria v štáte Aragua. Tento krásny nový komplex sa zdal rozhodne obrovský v porovnaní s predchádzajúcou odbočkou a bolo ťažké si predstaviť, že bude plne využitý. Ale v roku 1985 bola postavená a zasvätená nová časť, lebo pôvodné priestory odbočky boli už príliš malé.

O niekoľko rokov bola odbočka opäť príliš malá a roku 1989 bol zakúpený prvotriedny 14-hektárový stavebný pozemok na výstavbu objektov novej odbočky. Prípravné práce už boli vykonané a bratia dúfajú, že nové budovy budú v blízkej budúcnosti dokončené.

„Každý, kto je smädný, nech príde“

Keď sa apoštol Ján blížil ku koncu písania knihy Zjavenie, Ježiš Kristus dohliadol na to, aby napísal nasledujúce slová: „Duch a nevesta hovoria: ‚Príď!‘ A každý, kto počuje, nech povie: ‚Príď!‘ A každý, kto je smädný, nech príde; každý, kto si praje, nech si vezme zadarmo vodu života.“ ​(Zjav. 22:17) Toto láskavé pozvanie sa vo Venezuele ponúka ľuďom už asi 70 rokov. Intenzívnejšie než kedykoľvek predtým sa dostáva do všetkých častí krajiny — a s dobrými výsledkami.

Toto dielo nespomalil ani vzrast zločinnosti. Domy a byty majú takmer bez výnimky na vchodových dverách železné závory, niekedy s hrubou reťazou alebo s veľkým visiacim zámkom. Prepady, dokonca i za bieleho dňa, sú pretrvávajúcim nebezpečenstvom. Caraqueños (obyvatelia Caracasu) sú mimoriadne opatrní, a keď idú na ulicu, nenosia zlaté šperky ani drahé hodinky. Neopatrní turisti sú často terčom prepadov. Keď naši bratia kážu v chudobnejších štvrtiach mesta, musia si dávať veľký pozor. Vo  všeobecnosti si Jehovových svedkov ľudia vážia. Celé skupiny zvestovateľov však boli zadržané útočníkmi s namierenými zbraňami a museli odovzdať svoje hodinky, peniaze a šperky. Ale to horlivosť našich bratov v týchto nebezpečných štvrtiach neovplyvňuje a ďalej vydávajú dôkladné svedectvo.

Trpezlivé a nepretržité hlásanie dobrého posolstva je na úžitok ľuďom každého druhu. Jeden inžinier s rodinou v Maracaibe rozhodne odmietal snahu svojich priateľských susedov svedkov rozprávať sa o Biblii a 14 rokov sa konverzácia medzi týmito dvoma rodinami obmedzovala na zdvorilý pozdrav. Potom, jedného dňa roku 1986, sa päťročný syn svedkov rozprával cez plot so susedovie dievčatkom. Na záver rozhovoru chlapec povedal: „Keby dal môj otecko tvojmu oteckovi knihu Stvorenie, pochopil by, že nás stvoril Jehova.“ Nasledujúce ráno otec s pocitom, že Jehova možno chce, aby sa opäť pokúsil porozprávať so susedom, išiel k ich dverám a spomenul rozhovor detí. „A tak kvôli môjmu synovi,“ povedal, „by som bol rád, keby ste prijali túto knihu Stvorenie ako dar.“ Na veľké bratovo prekvapenie títo manželia o dva dni prišli do rodiny svedkov, žiadajúc o prepáčenie za svoj predchádzajúci neústupný postoj, a vyjadrili vďaku za vynikajúcu knihu. Začalo sa biblické štúdium a teraz sú manželia a ich dve staršie deti oddanými, pokrstenými svedkami Jehovu.

Ana, ktorá bývala v Barquisimete, posielala svedkov preč, kedykoľvek prišli k jej dverám. Bola oddanou ctiteľkou kultu María Lionza, a preto bola zapletená do špiritistických praktík. No túžila sa oslobodiť od týchto vecí, ktoré ju držali v otroctve. Modlila sa k Bohu, aby jej pomohol zmeniť spôsob života. Krátko nato zaklopala na jej dvere Jehovova svedkyňa, Esther Germanosová. Ana si nemohla  pomôcť a musela uvažovať, či azda medzi jej modlitbou a návštevou svedkyne nebola súvislosť. Prijala ponuku pravidelného štúdia Biblie, začala chodiť na zhromaždenia a čoskoro povedala svojim nemravným nájomníkom, aby sa odsťahovali. Odstránila z domu všetky predmety súvisiace so špiritizmom, roku 1986 oddala svoj život Jehovovi a konečne okúsila slobodu, ktorú môže priniesť iba pravda!

Hernán patril do skupiny, ktorej členovia vykonávali špiritistické rituály, sexuálnu nemravnosť považovali za prijateľnú a počas náboženských rituálov pili množstvo alkoholu, aby si „posilnili ducha“, ako hovorievali. Keď išiel Hernán prvý raz do sály Kráľovstva, vypočul si, čo sa tam hovorilo, a išiel priamo do svojho kostola a predniesol podobnú reč. Keď sa však zúčastnil zjazdu, začal brať vážnejšie to, čo sa učil. Potom, v jednu nedeľu roku 1981, po príchode do kostola zistil, že tej žene, ktorú nazývali duchovnou matkou, sa pení z úst. Ostatní mu povedali, že je posadnutá Satanom Diablom. Nikdy viac sa tam nevrátil. Nasledujúci rok sa dal pokrstiť ako jeden z Jehovových svedkov. Spolu s manželkou a najstarším synom sú teraz pravidelnými priekopníkmi.

Domácnosť Martínezovcov bola pred rozpadom. Neustále padali vyhrážky o rozvode. Deti túto situáciu využívali po svojom. V zúfalom hľadaní útechy vyhľadala manželka jednu Jehovovu svedkyňu, ktorá sa s ňou rozprávala o Biblii, a bez vedomia manžela začala študovať. Medzitým manželovi vydala svedectvo sekretárka v zamestnaní a zariadila, aby s ním jeden starší študoval Bibliu. Netrvalo dlho a rozhodol sa podeliť s manželkou o veci, ktoré sa dozvedel na biblickom štúdiu. Aký bol prekvapený, keď zistil, že aj ona študuje Bibliu s Jehovovými svedkami a na zhromaždenia chodí do inej sály Kráľovstva! Od tej  chvíle sa spoločné štúdium Biblie a návšteva zhromaždení stali pravidelnou súčasťou života celej rodiny. Rodina, ktorá bola na pokraji rozpadu, dnes šťastne a zjednotene slúži Jehovovi.

Beatriz snívala celý život o tom, že raz porozumie Biblii. Vydala sa a spolu s manželom sa presťahovali do Caracasu, kde sa stali členmi vysokej spoločnosti. V hlavnom meste sa spriatelila so starším mužom, ktorý zanechal kňazský stav, lebo nesúhlasil so základnými náukami cirkvi. Pri jednej príležitosti jej povedal: „Jediný platný krst je úplné ponorenie do vody, tak ako to robia Jehovovi svedkovia.“ Po rokoch, rozvedená, stála Beatriz pred vážnym osobným problémom. Bola zúfalá a modlila sa k Bohu. Obzvlášť jeden večer — 26. decembra 1984 — strávila celé hodiny v modlitbách. Ráno zazvonil pri dverách zvonček. Podráždená sa pozrela von priezorom vo dverách bytu a videla dvoch ľudí s aktovkami. Rozčúlená, že ju vyrušili, zakričala cez dvere, predstierajúc, že je slúžkou: „Pani nie je doma a ja nemôžem otvoriť dvere.“ Kým manželia odišli, vsunuli pod dvere leták. Beatriz ho zodvihla. „Spoznajte Bibliu,“ nabádal. V mysli sa jej vynorili slová starého bývalého kňaza. Mohli by títo ľudia byť tými, o ktorých hovoril — mohli by to byť Jehovovi svedkovia? Súvisela azda ich návšteva s jej modlitbami v predchádzajúci večer? Otvorila dvere, ale už boli preč. Volala dolu za nimi, aby sa vrátili, ospravedlnila sa za svoje predošlé správanie a pozvala ich dnu. Ihneď sa začalo biblické štúdium a o nejaký čas bola Beatriz pokrstená ako kresťanská svedkyňa Jehovu. Konečne bola šťastná, že sa splnila jej celoživotná túžba, a Beatriz teraz trávi veľa času tým, že pomáha iným spoznať Bibliu.

S Jehovovým požehnaním zbory rýchle rastú. Sály Kráľovstva sú plné, ba preplnené. Vznikajú nové zbory. Počet  hlásateľov Kráľovstva stúpa a stúpajú aj rady služobníkov celým časom. Veľké množstvo prítomných na Pamätnej slávnosti a na zjazdoch naznačuje, že v uctievaní Jehovu sa k nám pred koncom tohto systému vecí pripojí ešte veľa ďalších ľudí.

Ako Jehovovi svedkovia zintenzívňujú vydávanie svedectva v mestách, dedinách, nížinách a vo vrchoch Venezuely a vidia vynikajúce výsledky, pripomínajú si slová apoštola Pavla: „Ani ten, kto sadí, ani ten, kto polieva, nie je nič, ale Boh, ktorý dáva vzrast.“ — 1. Kor. 3:7.

 [Celostránkový obrázok na strane 186]

[Obrázok na strane 194]

Rubén Araujo, jeden z prvých Venezuelčanov, ktorý sa stal pokrsteným svedkom

[Obrázok na strane 199]

Inez Burnhamová, Ruby Doddová (teraz Baxterová), Dixie Doddová a Rachel Burnhamová odchádzajú v roku 1949 z New Yorku. Kým loď nevyplávala z doku, všetky sa cítili celkom dobre!

 [Obrázky na stranách 200, 201]

Niektorí misionári, ktorí dlhé roky slúžili vo Venezuele:  1. Donald a Ruby Baxterovci, 2. Dixie Doddová, 3. Penny Gavettová, 4. Leila Proctorová, 5. Ragna Ingwaldsenová, 6. Mervyn a Evelyn Wardovci, 7. Vin a Pearl Chapmanovci

[Obrázok na strane 207]

Quinta Luz

[Obrázky na strane 208]

Hore: Milton Henschel prednáša roku 1958 na zjazde v Clube Las Fuentes

Dole: Nathan Knorr (vľavo) v roku 1962 s Teodorom Griesingerom, ktorý prekladá

[Obrázok na strane 227]

Roku 1988 naplnilo arénu vo Valencii vyše 74 600 osôb, aby si vypočuli zvláštny program

[Obrázky na strane 236]

Niektorí, čo slúžili ako krajskí alebo oblastní dozorcovia (s manželkami):  1. Keith a Lois Westovci, 2. Alberto a Zulay Gonzálezovci, 3. Casimiro Zyto, 4. Lester a Nancy Baxterovci, 5. Rodney a Eloise Proctorovci, 6. Remigio Afonso

[Obrázky na strane 244]

Niektorí z tých, ktorí slúžili dlhý čas ako priekopníci:  1. Dilia de Gonzálesová, 2. Emilio a Esther Germanosovci, 3. Rita Paynová, 4. Ángel Maria Granadillo, 5. Nayibe de Linaresová, 6. Irma Fernándezová, 7. José Ramon Gomez

[Obrázky na strane 252]

Hore: Kancelária odbočky v La Victorii

Výbor odbočky (zľava doprava): Dyah Yazbek, Teodoro Griesinger, Stefan Johansson, Keith West, Eduardo Blackwood a Rafael Pérez