Benin

Bol apríl roku 1976. Vojaci s automatmi búchali na dvere domova Bétel. „Vyjdite von a pripojte sa k obradu vztyčovania vlajky!“ žiadal veliaci dôstojník. Rozhnevaný dav ľudí skandoval politické heslá.

Misionári vnútri pokračovali v rozbore denného biblického textu, ako to mali vo zvyku. Biblický text, o ktorom uvažovali, znel: „Nebeské moci budú otrasené.“ ​(Mat. 24:29) Akým zdrojom sily bol v to ráno pre nich tento text! Vonku vojaci vztýčili na pozemku kancelárie odbočky vlajku. Zabrali majetok Spoločnosti!

Krátko nato vojaci nariadili všetkým misionárom vyjsť von. Dovolili im zobrať si so sebou len osobný majetok, ktorý si mohli odniesť v kufroch. Bez váhania ich naložili do dodávky Spoločnosti, aby ich vyviezli z krajiny.

Keď dodávka opúšťala pozemok Bételu, objavil sa vedľa nej jeden mladý brat na bicykli. „Čo sa deje? Kam vás vezú?“ pýtal sa. Misionári mu pokynuli, aby odišiel, z obavy, aby aj on nebol zatknutý.

Čo viedlo k zákazu Jehovových svedkov v Benine? Ako zostali miestni svedkovia duchovne silní počas toho ťažkého 14-ročného obdobia? Vrátili sa títo misionári? A keď boli tieto obmedzenia napokon  odstránené, ako využili Jehovovi svedkovia v Benine svoju novonadobudnutú slobodu?

Toto je Benin

Krajina v tvare kľúčovej dierky vtesnaná medzi Togo a Nigériu na pobreží západnej Afriky — to je Benin. Azda ju poznáte podľa jej bývalého názvu Dahome. Tunajší ľudia sú srdeční a priateľskí a podnebie je príjemné. Aj keď asi 60 etnických skupín hovorí vyše 50 miestnymi jazykmi, štátnym jazykom je francúzština.

Benin je domovom miniatúrnych zámočkov a starovekých afrických kráľovstiev. Na modrej lagúne leží Ganvié, dedina na vode, ktorú niektorí nazývajú africké Benátky. Ulicami sú tam rieky a taxíkmi farebné pirogy čiže kanoe vydlabané z kmeňa stromu. Na severe krajiny sa nachádzajú dva národné parky, Pendjari a „W“, v ktorých sa po savane voľne potulujú levy, slony, opice, hrochy a iné zvieratá. Na juhu pri hudbe morských vetrov tancujú palmy.

Ale pre ľudí v tejto krajine bol život občas veľmi trpký. Začiatkom 17. storočia nadviazal Kpassè, vládca kráľovstva Houéda, obchodné styky s francúzskymi, anglickými a portugalskými obchodníkmi s otrokmi. Výmenou za malé ozdoby a zbrane predával tento nemilosrdný kráľ vlastných bratov. Nalodili ich v prístave Gléhoué, ktorý sa teraz nazýva Ouidah, a dopravili ich na Haiti, na Holandské Antily a do Ameriky. Obchod s otrokmi pokračoval od 17. storočia až do začiatku 19. storočia. Potom bol konečne v mnohých krajinách zrušený.

Začiatkom 20. storočia sa však ľuďom v Benine otvorila príležitosť oslobodiť sa z okov oveľa diabolskejšieho druhu otroctva — z otroctva falošného náboženstva vo všetkých jeho odporných formách. V Benine k nemu patrí aj vudu.

 Kolíska vudu

Tradičným náboženstvom je animizmus a medzi tunajšími animistami je za najvyššieho boha považovaný Mahou. Predstavuje ho veľký počet vedľajších bohov čiže vudu, ktorým sa v určité sviatočné dni predkladajú obete. Napríklad Hébiosso je bohom hromu a boh Zangbeto údajne chráni v noci polia roľníkov. Týmto vudu sú podriadení nižší bohovia, o ktorých sa okrem iného verí, že sú duchmi mŕtvych ľudí. Preto sa tu praktizuje uctievanie predkov. V mnohých domácnostiach môžete nájsť asen, akýsi druh malého dáždnika vyrobeného z kovaného železa, ozdobeného symbolmi na pamiatku nejakého milovaného zomrelého.

Spojenie s týmito bohmi si vyžaduje dajakého prostredníka, fetišistického kňaza, muža alebo ženu. Po troch rokoch strávených vo fetišistickom kláštore je taký kňaz považovaný za spôsobilého komunikovať s bohmi a s inými duchmi. Táto mocná hierarchia má nesmierny vplyv na život Beninčanov, ktorí na nej lipnú.

Ľudia, ktorí praktizujú túto formu uctievania, veria, že keď človek zomrie, môže sa vrátiť v duchovnej podobe a zabiť ostatných členov rodiny. Mnohí ľudia predajú svoj majetok alebo sa veľmi zadlžia, aby zaplatili za zvieracie obete a nákladné obrady na upokojenie mŕtvych príbuzných. Následkom toho môže rodina zostať chudobná. Poverčivý strach prameniaci z tejto viery drží ľudí v otroctve.

Sú tu zastúpené aj takzvané kresťanské náboženstvá a často sa praktizujú zároveň s animizmom. Zmiešanie dvoch foriem uctievania ľudia obvykle nepovažujú za neprijateľné, ale prestať sa zúčastňovať na animistických tradíciách sa pokladá za vážny hriech. A predsa to mnohí urobili.

 Rané roky

V roku 1929 sa do Dahome dostala biblická pravda, ktorá môže naozaj oslobodiť ľudí od poverčivého strachu. Brat Yanada z kmeňa Gunov, ktorý sa túto pravdu dozvedel v Ibadane (Nigéria) od Bádateľov Biblie (ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia), sa vrátil, aby učil svojich súkmeňovcov. Vo svojom rodisku, v hlavnom meste Porto Novo, zhromaždil skupinu šiestich ľudí a začal s nimi študovať Bibliu. Člen tejto skupiny Daniel Afeniyi, pôvodom z Nigérie, sa pevne pridŕžal pravdy a v roku 1935 bol pokrstený. Ale prenasledovanie zo strany miestneho duchovenstva prinútilo brata Yanadu vrátiť sa do Nigérie a novopokrstený Daniel Afeniyi bol prinútený vrátiť sa do svojej dediny Daagbe. Keď v Porto Novo začali kázať štyria ďalší nigérijskí svedkovia, boli zatknutí a okamžite deportovaní.

V roku 1938 boli dvanásti bratia z kmeňa Ibov v Nigérii pridelení slúžiť v Porto Novo. Na zlosť protestantského duchovenstva mnohí ľudia si cenili to, čo ich svedkovia učili z Biblie. Jedným z nich bol Moïse Akinocho, obchodník z kmeňa Jorubov. Bol metodistom, ktorý zároveň praktizoval aj uctievanie predkov. Pod tlakom duchovenstva na miestne úrady boli Jehovovi svedkovia opäť donútení opustiť Porto Novo. Ale keď sa plamene prenasledovania namiereného proti týmto ibojským bratom zintenzívnili, brat Akinocho stál pri nich a povedal: „Ak sa úrady chystajú zabiť všetkých Jehovových svedkov, som pripravený.“ Zostal pevný vo viere až do smrti v roku 1950.

V čase druhej svetovej vojny nigérijskí svedkovia už nemali prístup do Beninu. Ale semená pravdy boli zasiate a neskôr, pri troche polievania a pestovania, rýchlo vyklíčili. Príležitosť na to prišla krátko po vojne. Nourou Akintoundé,  rodák z Beninu, sa stal Jehovovým svedkom, kým bol v Nigérii. V roku 1948 sa vrátil do rodnej krajiny ako priekopník a trávil veľkú časť svojho času vydávaním svedectva o Jehovovi Bohu a jeho predsavzatí, ako je zjavené v Biblii. Výsledky predstihli všetky rozumné očakávania.

V máji 1948 sa v správe zo zvestovateľskej služby uvádzalo: „Je naozaj vzrušujúce posielať správu za novú krajinu. Evanjelium preniká do francúzskeho Dahome [Beninu] a ľudia dobrej vôle sa zhromažďujú k ‚signálu pre národy‘.“ — Iz. 11:12.

Ten istý mesiac bola guvernérovi Dahome podaná žiadosť o oficiálne uznanie Spoločnosti. Bola postúpená vysokému komisárovi v Dakare (Senegal). Ale po vyše ročnom zdržaní bola zamietnutá. Bez ohľadu na to sa dielo ďalej rozširovalo. Wilfred Gooch, v tom čase dozorca odbočky v Nigérii, neskôr napísal: „Bolo tam toľko skrytého záujmu, že v priebehu šiestich týždňov sa k tomu priekopníkovi [bratovi Akintoundému] pripojilo v zvestovateľskej službe 105 osôb. Počas nasledujúcich niekoľkých mesiacov tento priekopník ďalej šíril dobré posolstvo v neďalekých mestečkách a znamenitý rast pokračoval — v júli 1948 bol dosiahnutý vrchol 301 zvestovateľov Kráľovstva.“

Kázanie dobrého posolstva sa šíri

Z Porto Novo sa kázanie dobrého posolstva šírilo do odľahlých miest a dedín. Brat Akintoundé zobral niektorých nových záujemcov so sebou a spolu vydávali svedectvo na takých miestach, ako je Lokogbo a Cotonou. V jednej dedine zostali obyčajne niekoľko dní, pričom ich vítali a hostili noví záujemcovia. V tom čase záujemcovia začínali kázať spolu s bratmi, ktorí ich navštívili, už krátko po nadviazaní prvého kontaktu.

 Necelé štyri mesiace po tom, čo sa brat Akintoundé vrátil do Beninu, sa v Porto Novo konal trojdňový zjazd. Prítomní boli W. R. (biblický) Brown, Anthony Attwood a Ernest Moreton z nigérijskej odbočky. Pri tej príležitosti bolo pokrstených tridsať osôb, a to vzbudilo veľkú neľúbosť protestantských misionárov. Robili všetko, čo mohli, aby odradili nových záujemcov, ale tí zostali pevní. Jeden z pokrstených na tomto zjazde sa vyjadril: „Ak ste všetko preskúmali a zistili ste, že niečo nie je dobré — je na vás, aby ste sa rozhodli. Pokiaľ ide o mňa, ja som zistil, že toto je veľmi dobré.“ Aj mnohí ďalší preskúmali, čo učia Jehovovi svedkovia, a zistili, že je to „veľmi dobré“. Do januára 1949 boli v Benine tri zbory — Porto Novo, Lokogbo a Cotonou.

Polygamista nachádza pravdu

Aj keď činnosť Jehovových svedkov nebola v tejto krajine zákonne uznaná, v januári 1949 sme dostali povolenie konať zjazd v Cotonou. Na ohlasovanie programu boli použité autá so zvukovou aparatúrou a na verejnej prednáške „Vláda pokoja“ bolo prítomných vyše 1000 osôb.

Jedným z tých, ktorí navštívili tento zjazd, bol Sourou Houénou, ktorý bol notárom a sudcom, ako aj predstaveným Navrátilcov, skupiny zapojenej do uctievania predkov.  Mal štyri manželky. Bude schopný urobiť nevyhnutné zmeny, aby mohol kráčať v šľapajach Ježiša Krista? Zanechal uctievanie predkov aj s jeho spojitosťami so špiritizmom. Urobil to v súlade s Ježišovým vyhlásením: „Jehovu, svojho Boha, budeš uctievať a jemu samému budeš preukazovať svätú službu.“ ​(Luk. 4:8) Navyše dal svoje manželské záležitosti do súladu s kresťanskými normami. Hoci dosiahol kariéru, ktorá sa v súčasnom systéme pokladá za cennú, považoval to všetko „za množstvo smetí“ a zanechal to, podobne ako Saul z Tarzu, ktorý sa neskôr stal apoštolom Pavlom. (Fil. 3:8) Aby sa uvoľnil pre záujmy Kráľovstva, vzdal sa postavenia notára a sudcu a ujal sa služby celým časom.

Cotonouský zbor sa pravidelne stretával v dome brata Houénoua v mestskej časti Missebo. Pri jednej príležitosti katolícki vodcovia podnietili dav detí, aby prerušil zhromaždenie. Zatiaľ čo na ohradenom dvore pri dome brata Houénoua prebiehala verejná prednáška, jeden chlapec vyliezol na strom a začal chrliť urážky a hádzať ponad múr na rečníka kamene. Mal zjavne slabú mušku, lebo žiaden z jeho kameňov rečníkovi nijako neublížil. Namiesto toho jeden kameň minul cieľ a zasiahol jedného z ďalších mladých z tejto rozvratnej skupiny tak silno, že musel byť hospitalizovaný! Všetky deti sa zo strachu rozutekali, veriac, že to bol trest od Boha. Zhromaždenie pokračovalo bez akýchkoľvek ďalších incidentov.

Vudu verzus Jehova

Dogbo-Tindé Ogoudinová z diaľky pozorovala, čo sa deje. Bola obchodníčkou s látkami a mala obchod na opačnej strane ulice oproti domu brata Houénoua. Bola tiež tajomníčkou fetišistického kláštora v Porto Novo. No správanie svedkov tvárou v tvár tomuto odporu na ňu tak priaznivo zapôsobilo, že sa začala zaujímať o posolstvo o Kráľovstve.  Zakrátko sa sama stala predmetom prudkého odporu zo strany fetišistických kňazov. Hlavný fetišistický kňaz vyhlásil, že Dogbo-Tindé pre svoj postoj k svedkom do siedmich dní zomrie! V snahe dosiahnuť, aby sa jeho predpoveď splnila, použil čary.

Hoci niektorých zlí duchovia zabili, sestru Ogoudinovú to nezastrašilo. Povedala: „Ak fetiš vytvoril Jehovu, zomriem; ale ak je Jehova Najvyšší Boh, potom premôže fetiš.“ V noci šiesteho dňa fetišistickí kňazi predložili svojmu fetišu — Gbeloko — obete v podobe kôz a vyslovili zaklínadlá. Odrezali banánovník, obliekli ho do bieleho odevu a vláčili ho po zemi, aby tým znázornili jej smrť. Potom si boli natoľko istí výsledkom, že verejne vyhlásili, že sestra Ogoudinová je teraz mŕtva. Ale čo sa stalo nasledujúce ráno?

Sestra Ogoudinová bola presne tam, kde bývala takmer každé ráno — predávala látku na trhu. Nebola mŕtva, bola živá a zdravá! K hlavnému fetišistickému kňazovi v Porto Novo bola okamžite poslaná delegácia, aby ho informovala, čo sa stalo, alebo skôr, čo sa nestalo. Rozzúrilo ho, že jeho zaklínadlo nemalo účinok. Vedel, že to podkope vplyv, ktorý mal na ľudí, a preto odišiel z Porto Novo do Cotonou s jediným úmyslom — nájsť sestru Ogoudinovú a zabiť ju. Miestni bratia vedeli, že hrozia ťažkosti, a tak sestre pomohli zavrieť obchodík a vzali ju na bezpečné miesto.

Po tom, čo bola sestra Ogoudinová týždeň v úkryte, brat Houénou si prenajal auto a vozil ju po celom Porto Novo, aby každý videl, že je nažive. Automobily boli v roku 1949 v Afrike ešte zriedkavé, preto máloktorý prešiel okolo bez povšimnutia. Brat Houénou zaistil, aby sestru videlo toľko ľudí, koľko len bolo možné, a potom svoj výlet zakončili pri dverách jej bývalého fetišistického kláštora.  Sestra vystúpila z auta a verejne vyhlásila — tak, aby to všetci počuli —, že aj keď na ňu hlavný fetišistický kňaz uvrhol kliatbu smrti, Jehova, jej Boh, zvíťazil! Preukázal sa pre ňu ako ‚silná veža‘. (Prísl. 18:10) Napriek chatrnému zdraviu sestra ďalej verne slúžila Jehovovi až do konca svojich dní. Jej odvážny postoj pomohol iným uctievačom fetiša oslobodiť sa z pút špiritizmu.

Odpor sa zosilňuje

Krátko pred Pamätnou slávnosťou v roku 1949 sa urobili prípravy na mimoriadnu prednášku v Porto Novo. Zúčastnilo sa jej vyše 1500 záujemcov. Duchovenstvo však túto správu neprijalo priaznivo. Opäť podnietilo úrady proti bratom a desiati boli zatknutí.

Jeden brat to neskôr komentoval takto: „Bratia boli niekoľko dní držaní vo väzbe a potom boli prepustení po dôraznom varovaní, že nemajú ‚vyučovať ani kázať v tom mene‘. Takýto odpor poskytol bratom príležitosť vydať svedectvo pred ‚kráľmi a vládcami‘ a vysvetliť nádej, ktorá je v nich.“ — Porovnaj Skutky 4:17.

Pamätná slávnosť sa v tom roku konala tajne, za účasti 134 osôb včítane piatich, ktorí prijímali symboly. Krst sa konal v noci v lagúne pri Porto Novo. Miesta zhromaždení sa neustále menili a jeden brat vždy držal stráž. Pred každým zhromaždením sa na stôl vyložil pokrm a keď sa niekto priblížil, bratia si rýchlo sadli k stolu a predstierali, že sa tešia zo spoločného jedla. A naozaj sa tešili z jedla — zo znamenitého duchovného pokrmu!

Bratia museli byť stále opatrní — ako povedal Ježiš, „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Mat. 10:16) Úrady neustále hľadali brata Akintoundého, o ktorom si mysleli, že je vodcom svedkov. Jedného dňa bol istý  policajt poslaný, aby ho vyhľadal. Keďže nevedel, kde brat Akintoundé býva, požiadal istého džentlmena, aby mu ukázal cestu k domu pána Akintoundého. V súlade so zvykom pohostinných Beninčanov to tento muž urobil. Avšak muž, ktorý mu ukazoval cestu, bol sám brat Akintoundé! Policajt ho nespoznal. Keď prišli k domu, brat Akintoundé vôbec nebol prekvapený, že nie je doma! Ale napokon v júni 1949, keď bolo dielo Jehovových svedkov oficiálne zakázané, sa brat Akintoundé vrátil do rodnej Nigérie.

V auguste 1949 vláda uverejnila varovanie pred literatúrou Watch Tower a stanovila trest dvoch rokov väzenia a pokutu 500 000 CFA frankov (asi 1000 amerických dolárov) pre každého, o kom sa zistí, že distribuuje takúto literatúru v ktoromkoľvek jazyku. Časopis Strážna veža a kniha „Boh nech je pravdivý“ boli osobitným terčom. Bratov tento zvrat udalostí neodradil. Dobre vedeli, že Ježiš Kristus povedal: „Otrok nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ — Ján 15:20.

V tom čase Kpoyè Alandinkpovi, jeden z prvých, ktorí v tejto krajine prijali pravdu, dobre využíval tradičný odev beninských mužov ako pomôcku v službe. Rúcho s dlhými rukávmi, ktoré Beninčania nosili, nazývané bubu, má dosť veľké vnútorné vrecko. Keď si bol brat Alandinkpovi istý, že našiel niekoho, kto má úprimný záujem, siahol do svojho rúcha a vytiahol knihu alebo brožúrku ukrytú v tom veľkom vrecku. Zakaždým predstieral, že je posledná, ale vždy, keď našiel niekoho ďalšieho, kto bol hladný po pravde, ukázalo sa, že je tam ďalšia.

Rozptýlení, no ďalej vydávajú svedectvo

„Zvestuj slovo, bezodkladne sa toho drž v priaznivom i v obťažnom období.“ ​(2. Tim. 4:2) Túto radu, ktorú napísal  apoštol Pavol, si Jehovovi svedkovia v Benine vzali k srdcu a svedecké dielo prekvitalo aj v „obťažnom období“. V druhej polovici roku 1949 šiel jeden z novovymenovaných beninských priekopníkov, Albert Yédénou Ligan, do Zinvié, dedinky severne od Cotonou. Hneď v prvý deň nadviazal kontakt s Josuém a Mariou Mahoulikpontovcami. Tí čoskoro rozoznali zvuk pravdy v biblickom učení, ktoré počuli. Hoci bol Josué protestantom, praktizoval uctievanie predkov, mal dve manželky a bol hlavným fetišistickým kňazom boha Zangbeta. V ten istý mesiac, keď prišli do kontaktu s pravdou, zanechali všetky tieto praktiky. Ich rodina neprijala ich novonájdenú vieru priaznivo, ostro sa postavila proti nim, a dokonca ich vyhnala z ich spoločného domova a zničila im polia.

Mahoulikpontovci utiekli z dediny, aby si zachránili život, a usadili sa v Dekine, jednej z dedín postavených na jazere. Toto presťahovanie prispelo k rozšíreniu pravdy do novej oblasti. Dedinský náčelník v Dekine bol prvý, kto tam prijal pravdu. V priebehu dvoch rokov v tej oblasti prijalo pravé uctievanie 16 ľudí, aj keď ich úrady zatkli a bili a všetka ich literatúra včítane ich Biblií bola zničená.

Keď istý priekopník v roku 1950 vydával svedectvo v jednej dedine, stretol muža, ktorý mu povedal, že je tam starší pán, ktorý učí z Biblie to isté, čo on. Ukázalo sa, že tento starší pán je brat Afeniyi, jeden z členov pôvodnej skupiny, ktorá v tejto krajine spoznala pravdu, pokrstený v roku 1935. Hoci bol brat Afeniyi sám, Jehova naňho nezabudol a ani on nezabudol na radosť, ktorú mal z toho, že je oslobodený od nebiblických náuk svojho bývalého protestantského náboženstva. Jeho manželka nikdy neprijala pravdu a v dedine, kde kázal, bolo hlboko zakorenené vudu, ale brat Afeniyi sa nevzdal. Celé roky ho bolo možné  vidieť, ako verne vyučuje z Biblie. Zomrel vo veku 80 rokov, po tom, čo vyše 42 rokov verne slúžil Jehovovi.

Začiatkom roku 1950 na svedkov ďalej dopadali vlny prenasledovania. V oblasti Kouti jeden policajný úradník našiel skupinu bratov študovať denný text. Niekoľkí boli zatknutí, zviazaní povrazmi a privedení pred veliteľa čiže oblastného policajného úradníka. Neskôr boli prepustení s prísnym varovaním, aby už viac nekázali ani nekonali zhromaždenia. Napriek tomu si členovia Jehovovho ľudu uvedomovali, aké dôležité je stále sa pravidelne stretávať na štúdium Božieho Slova, a keď to bolo nutné, robili to v tajnosti. Jeden z miestnych starších napísal: „Jediná možnosť, ako sa teraz môžu naši bratia spoločne zhromažďovať, je vstať na štúdium veľmi skoro ráno. Tí, ktorí majú bicykle, chodia vydávať svedectvo na vzdialené miesta... Dokonca nosiť pri sebe Bibliu je nebezpečné. Napriek týmto ťažkostiam budeme pokračovať v kázaní slova až do konca.“ V marci 1950 sa verne stretli na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. ‚Neodťahovali sa‘ zo strachu. (Hebr. 10:38) Začiatkom roku 1951 podávalo správu sedem zborov a 36 z 247 zvestovateľov, ktorí podali správu, boli prihlásení do priekopníckej služby.

Vrátil náboženskú výbavu

Začiatkom 50. rokov mnohí naši bratia nevedeli dobre čítať. Robili však, čo mohli, aby vydali svedectvo, a Jehova požehnával ich úsilie. Jedného dňa sa dvaja bratia snažili vysvetliť biblickú pravdu tretej osobe, keď šiel okolo Samuel Ogungbe. Samuel neskôr napísal: „Vtedy som to ešte nevedel, no títo muži boli Jehovovými svedkami a navzájom sa nezhodovali, lebo si nevedeli nič prečítať vo vlastnej Biblii v gunskom jazyku. Zapojil som sa do rozhovoru a mohol som im pomôcť, lebo som sa naučil čítať gunskú Bibliu.“  Samuel Ogungbe bol pokladníkom a členom výboru cirkvi cherubínov a serafínov. Členov tohto náboženstva možno ľahko rozpoznať; majú oblečené dlhé biele rúcha a biele čiapky, pretože veria, že sú Kristovou nevestou. No Samuel Ogungbe napriek svojim náboženským stykom pokladal rozhovor s týmito svedkami Jehovu za zaujímavý. Dohovorili sa, že budú v rozhovore pokračovať v sobotu, iba o štyri dni nato. Medzitým sa však stalo niečo, čo ho vystrašilo.

Samuel vysvetľuje: „Cirkev, do ktorej som patril, používa veštenie a predpovedanie budúcnosti spolu s ďalším magickým umením. V deň po mojom prvom stretnutí s Jehovovými svedkami som podľa svojho zvyku šiel do kostola. Spoluveriaci, ktorí sa radili s duchmi, ma okamžite varovali, aby som si dával veľký pozor, a to z dvoch dôvodov — po prvé, hoci mám vysoké postavenie v cirkvi, som v nebezpečenstve ‚odpadnutia‘, a po druhé, onedlho budem mať vážne žalúdočné ťažkosti, ktoré sa prejavia ako smrteľné, ak sa nebudem riadiť radou, ktorú poskytli duchovia. Povedali, že si mám kúpiť sedem sviečok spolu s kadidlom a myrhou na zvláštny obrad s hlasnými modlitbami a pôstom trvajúcim sedem dní. Ak neposlúchnem, bude to znamenať moju smrť.“

Neskôr Samuel otvorene pripustil: „Keď som vo štvrtok večer išiel domov, bál som sa. V piatok ráno som sa začal modliť a postiť, vediac, že sa čoskoro budem musieť rozhodnúť, či budem pokračovať v rozhovore so svedkami, alebo nie. Skoro som schôdzku s nimi zmeškal, ale na poslednú chvíľu som sa rozhodol dohodu dodržať. Hovorili sme o mnohých veciach a oni ma pozvali na ich nedeľné zhromaždenie.“ Zmeny nastali rýchlo. Členovia cirkvi, s ktorou bol Samuel Ogungbe spojený, sa ho snažili odradiť, ale on  bol presvedčený, že našiel pravdu. Vrátil celú svoju náboženskú výbavu a ten istý mesiac sa začal zúčastňovať na zvestovateľskej službe. O šesť mesiacov sa dal pokrstiť na znak svojej oddanosti Jehovovi. Mimochodom, brat Ogungbe pre svoju novonájdenú vieru nezomrel. Slúžil Jehovovi verne vyše 40 rokov až do smrti v roku 1996.

Dôraz na kurzy čítania a písania

Človek azda môže vydávať svedectvo aj bez toho, že by vedel čítať a písať, ale čítanie Božieho Slova mu môže pomôcť, aby získal silu zniesť ťažké situácie. Schopnosť čítať je dôležitým činiteľom aj pri účinnom vyučovaní. V minulosti však mnohí ľudia v Benine, vrátane našich bratov, nevedeli čítať, preto Spoločnosť povzbudila bratov, aby zorganizovali kurzy čítania a písania. Najprv bolo takéto vyučovanie poskytované osobne, na stretnutiach dvoch ľudí. Potom, v 60. rokoch, boli v zboroch zriadené kurzy čítania a písania.

V mnohých beninských zboroch prebiehajú takéto kurzy až dosiaľ. Navyše, iným ľuďom je poskytovaná pomoc  individuálne. Ale keď boli sprístupnené lepšie štátne školy, potreba takejto pomoci začala klesať. Len čo sa jednotlivci naučia chápať význam toho, čo je na tlačenej stránke, sami sú schopní uplatniť to plnšie vo vlastnom živote a môžu účinnejšie používať Božie Slovo na pomoc iným. — Ef. 6:14–17.

Katolícky kňaz s kňazom džudžu spájajú sily

Duchovenstvo, neschopné vyvrátiť pravdu, ktorú vyučujú Jehovovi svedkovia z Biblie, často využívalo svetské autority v snahe zastaviť dielo Jehovovho ľudu. V jednom prípade sa katolícky kňaz spojil s kňazom džudžu, aby zbavili oblasť Dekinu Jehovových svedkov. Podali žalobu na úrady, pričom zmiešali polopravdy s čírymi nepravdami, tvrdiac, že svedkovia navádzajú ľudí na vzburu proti vláde, že predpovedajú svetovú vojnu, že kážu koniec sveta a že odmietajú platiť dane! Kňaz džudžu povedal oblastnému veliteľovi, že duchovia vinou svedkov odmietli dávať dážď, a preto krajine hrozí hlad! Katolícky kňaz povedal, že svedkovia sú zodpovední za to, že Boh nevypočul jeho modlitby a omše!

Ľudia s poctivým srdcom chápali tieto útoky ako to, čím naozaj boli — ako znamenie strachu zo strany náboženských vodcov. Títo vodcovia sa báli, že dielo Jehovových svedkov sa medzi ľuďmi pevne zakoreňuje. Takéto útoky slúžili iba na posilnenie dôvery bratov v Jehovu. Jedna správa napísaná v tom čase uvádzala: „Bratia naozaj ‚stoja pevne v jednom duchu, ako jedna duša zápasia bok po boku za vieru v dobré posolstvo‘ a Jehova požehnáva ich úsilie vzrastom. (Fil. 1:27) Veríme, že to bude robiť i naďalej.“

Požehnával Jehova i naďalej ich odhodlané úsilie? Celkom určite požehnával! Napriek neľútostnému odporu  a prenasledovaniu vzrástol počet tých, ktorí sa zúčastňovali na vydávaní svedectva o Jehovovom mene a Kráľovstve, z 301 osôb v roku 1948 na 1426 osôb v roku 1958! Niekedy však vydávanie svedectva prebiehalo vo väzení.

Vydávanie dôkladného svedectva vo väzení

Keď bol David Denon z Porto Novo zatknutý, pretože nechcel prestať slúžiť Jehovovi, začal pokladať väzenie za svoj obvod. Jeho kázanie sa však nepáčilo správcovi väznice, a tak ho preložil do inej väznice. No tam s ním zaobchádzali lepšie a mohol kázať ostatným väzňom bez prekážok. Sám riaditeľ väznice začal prejavovať záujem a dvaja väzni prijali pravdu a pripojili sa k bratovi Denonovi v kázaní v ich obvode — medzi múrmi väznice.

Cez deň posielali brata Denona, ktorý sa tešil značnej dôvere, mimo väznice, a pracoval ako tesár v dome vrchného veliteľa polície. Ukázalo sa, že aj tento muž sa zaujíma o biblické posolstvo, dokonca dovolil bratovi Denonovi, aby zašiel domov a doniesol mu nejakú literatúru — tú istú literatúru, za ktorej vlastnenie bol brat Denon uväznený!

Čoskoro prišla ďalšia pomoc na prepracovanie tohto neobvyklého obvodu. V roku 1955 prešlo do Beninu päťdesiat ďalších nigérijských zvestovateľov, aby pomohli niesť dobré posolstvo do odľahlých častí krajiny. Celú skupinu pochytali a vzali do miestnej väznice. Ale beda, väznica nebola dosť veľká, aby tam umiestnili všetkých, a tak boli všetky sestry a niektorí bratia poslaní domov. Dvadsaťsedem bratov, zadržaných na základe obvinenia z distribúcie „zakázanej literatúry“, bolo premiestnených do väznice vo vnútrozemí, aby tam počkali na súd. Kým boli vo väzení, nemárnili čas. Keď prišli z Nigérie, nemali v úmysle prepracúvať tento obvod, ale boli tu ľudia, ktorí potrebovali  počuť dobré posolstvo. Výsledkom ich aktivity bolo to, že záujem prejavilo najmenej 18 ľudí včítane väzenských úradníkov a väzenského lekára.

Koncom augusta boli títo svedkovia privedení pred súd. Správy o tejto záležitosti sa rozšírili široko-ďaleko a prítomných bolo vyše 1600 ľudí. Katolícki kňazi, ktorí prišli zo širokého okolia, mnohým hovorili, že všetci bratia dostanú 12-ročné tresty — a vyjadrovali sa tak ešte pred začiatkom súdneho pojednávania!

Napriek tomu bol sudca bratom priaznivo naklonený a dovolil im, aby pred súdom vydali dobré svedectvo. Prirovnal svedkov k Ježišovi Kristovi, ktorý bol privedený pred súd, hoci sa nikdy nedopustil nijakého priestupku. Sudca vyjadril poľutovanie nad tým, že musí väčšinu bratov odsúdiť na tri mesiace väzenia. Trest sa im však počítal od okamihu zatknutia, ku ktorému došlo takmer tri mesiace predtým. Zostávajúci čas vo väzení bratia dobre využili. Za mesiac august každý z nich podal správu o vyše 100 hodinách, ktoré venovali kázaniu posolstva o Kráľovstve medzi múrmi väznice! Celý prípad veľkolepým spôsobom upozornil verejnosť na činnosť Jehovových svedkov.

Biblické publikácie v gunskom jazyku

Literatúra v jazyku bežných ľudí je veľkou pomôckou pri vyučovaní biblických právd. V celej tejto krajine sa bežne hovorí gunským jazykom. Akí boli bratia šťastní, keď v roku 1955 dostali v tomto jazyku traktát Čomu veria Jehovovi svedkovia? Po ňom v roku 1957 nasledovala Služba Kráľovstva, ktorá pomáhala bratom účinnejšie organizovať služobné zhromaždenia a zvestovateľskú službu. Jedna biblická spoločnosť navyše začala znovu tlačiť kompletnú Bibliu v gunskom jazyku.

 Potom prišla brožúrka „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“. Keď prišli jej prvé výtlačky, urobili sa opatrenia, aby sa študovala na všetkých zborových štúdiách knihy. Začiatkom nasledujúceho roku už bola k dispozícii na verejné rozširovanie. Účinok bol naozaj pozoruhodný. Pokorní ľudia v tejto krajine ochotne prijímali jej jasné vysvetlenie biblickej pravdy. V apríli 1958 bol dosiahnutý nový vrchol 1426 zvestovateľov — o 84 percent viac než priemer predchádzajúceho roku.

Všeobecné prijatie týchto publikácií v gunskom jazyku bolo také povzbudzujúce, že čoskoro sa rozbehla práca na preklade knihy „Boh nech je pravdivý“. Počnúc číslom z 1. decembra 1960 boli k dispozícii aj cyklostylované Strážne veže v gunskom jazyku. Všetky tieto publikácie pomáhali bratom rásť v ocenení pre pravdu a poskytovali pomoc ďalším pri oslobodzovaní sa z otroctva falošného náboženstva.

Ukazuje sa, že niektorí ‚nie sú nášho druhu‘

Keď sa človek dozvie, že ho učili lži, azda rýchlo opustí svoje bývalé náboženstvo a začne uctievať Jehovu. Ale vytrvalosť v preukazovaní čistého uctievania si vyžaduje pokoru a úprimnú lásku k Jehovovi, ochotu napredovať ku kresťanskej zrelosti a uplatňovať Božie Slovo v každej oblasti života. Nie všetci v Benine, ktorí tak nadšene začali kázať, pokračovali v tejto ceste. Ukázalo sa, že niektorí „neboli nášho druhu“. — 1. Jána 2:19.

Keď sa jeden dozorca v zbore Gbougbouta odvrátil od pravdy, snažil sa presvedčiť Kouadinoua Tovihoudjiho, aby urobil to isté. Brat Tovihoudji mu taktne pripomenul, že keď bol ešte Jehovovým služobníkom, hovorieval iným, že láska k pravde u niektorých ochladne. (Mat. 24:12) Brat ďalej  dodal, že keď ochladla láska samotného tohto dozorcu, teraz vidí, že to, čo hovorí Biblia, je pravda. Brat Tovihoudji urobil múdro a nenasledoval ho, ale zostal verný Jehovovi.

Ale nie všetci bratia jasne chápali, ako zaobchádzať s tými, ktorí sa už nechcú riadiť Božími spravodlivými zásadami. Potrebovali pomoc. V roku 1959 bol do mesta Porto Novo pridelený nigérijský krajský dozorca Theophilus Idowu, aby bratov vyškolil. Boli šťastní, že ho vidia, no trocha stratili odvahu, keď sa dozvedeli, že nepozná ich jazyk. Pri jeho prejavoch a rozhovoroch so staršími boli potrební prekladatelia. Brat Idowu rozpoznal, že sú v zboroch problémy, ktorými sa treba zaoberať. Nevedel však hovoriť ich jazykom, a preto bol obmedzený v tom, čo mohol urobiť. To ho znepokojovalo, a tak sa podujal naučiť sa gunský jazyk. Robil rýchle pokroky a čoskoro bol schopný pomáhať bratom aj s náročnými situáciami. Problémy sa postupne riešili a tí, ktorí si zvolili mravne nečistý spôsob života a lipli na ňom, boli zo zboru odstránení.

Jednou zo základných slabín bol i naďalej nedostatok porozumenia u novších jednotlivcov, ktorí nevedeli čítať a písať. Ale tí, ktorí jasne pochopili pravdu a vštepili si ju do srdca, robili vo svojom živote veľké zmeny. Jedným z takýchto ľudí bol aj Germain Adomahou.

Polygamista nachádza lepšiu cestu

Otec Germaina Adomahoua mal 12 manželiek. Ale Germain sa ešte predtým, ako sa stal svedkom, rozhodol vziať si iba jednu manželku. Mal možnosť vidieť, že aj keď veľa manželiek bolo znakom bohatstva a vplyvu, medzi manželkami jeho otca boli ostré spory a žiarlivosť. Ale keď sa Germain oženil, jeho manželka zostávala bezdetná a na to sa niektorí Afričania pozerajú ako na zneuctenie.  Napriek svojim skorším dobrým úmyslom si Germain zakrátko zobral ďalšie dve manželky. Neskôr si opäť zobral ďalšie dve, a tak ich mal celkovo päť. Onedlho sa v jeho vlastnej domácnosti vyvinulo ostré súperenie a žiarlivosť. V snahe zabudnúť na tieto problémy sa Germain uchýlil k iným ženám, ktoré neboli jeho manželkami. Jeho domácnosť sa začala podobať domácnosti jeho otca, ktorú tak veľmi nemal rád.

Hoci bol uctievačom fetiša, útechu a radu hľadal u katolíckeho kňaza, ktorý mu povedal, že na to, aby mohol ísť do neba, sa bude musieť dať pokrstiť. Nepadlo ani slovo o uctievaní fetiša, o jeho piatich manželkách či o tom, čo Biblia hovorí o pomere so ženami, s ktorými muž nie je zosobášený. Germain sa dal pokrstiť v tejto cirkvi a ďalej pestoval svoje fetišistické náboženstvo i polygamiu. V skutočnosti sa nič nezmenilo. Potom v roku 1947 dostal knihu „Pravda vás oslobodí“. Keď si ju prečítal, rozišiel sa s katolíckou cirkvou i so svojím fetišistickým náboženstvom. No polygamia a nemravný spôsob života stále držali jeho srdce v reťaziach. Uvedomil si, že na to, aby sa mohol stať členom Jehovovho ľudu, bude sa musieť týchto vecí vzdať. Potom sa jedného dňa veci zmenili.

Niektorí členovia abomeyského zboru Jehovových svedkov boli zatknutí a uväznení. Táto správa sa rozšírila po celej dedine. Germain nikdy nevidel, že by sa s ľuďmi, ktorí patrili k iným náboženstvám, zaobchádzalo takýmto spôsobom. Hlboko naňho zapôsobila ochota Jehovových svedkov znášať  i prenasledovanie, aby mohli kázať biblické posolstvo. Bol presvedčený, že Jehovovi svedkovia sú pravými kresťanmi. (2. Tim. 3:12) Germain sa rozhodol. Vzdal sa svojho polygamného životného štýlu, prispôsobil sa biblickému učeniu a oddal svoj život Jehovovi Bohu.

Ale jeho novonájdená viera mu nedovoľovala jednoducho opustiť bývalé manželky. Hoci s nimi už nežil, staral sa o ich materiálne i duchovné potreby, až kým sa neskôr nevydali. Dve z jeho bývalých manželiek sa neskôr stali oddanými služobníčkami Jehovu, mladšia z nich sa vydala za služobníka celým časom a napokon slúžila so svojím manželom v krajskom diele. Aj mnohé deti, ktoré sa narodili z jeho polygamného manželstva, spoznali pravdu.

Prianie umierajúceho

Aj ďalší boli smädní po pravde. Amos Djagun bol vodcom metodistickej cirkvi v dedine Kilibo na severe Beninu a Silas Fagbohoun bol jedným z jej popredných členov. Ale keď jeden Jehovov svedok navštívil domácnosť Silasa Fagbohouna, ten sa otvorene vyjadril, že on i mnohí ďalší sú nespokojní so zmätkom v ich cirkvi a uvedomujú si, že medzi nimi sú dovolené zlé zvyky. On sám mal dve manželky a viacero konkubín, včítane manželky jedného z hlavných laických kazateľov vo svojej cirkvi.

Po tom, ako svedkovia navštívili Amosa Djaguna, ten zhromaždil mnohých členov cirkvi, o ktorých vedel, že hladujú po pravde. Krajský dozorca, ktorý tam bol v tom čase na návšteve, im ukázal, ako študovať Bibliu pomocou knihy „Boh nech je pravdivý“ a brožúrky „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“. Ukázal im tiež, ako dobre využívať denný text. Mnohí z nich, vrátane Amosa Djaguna a Silasa Fagbohouna, s veľkou radosťou prijali to, čo sa dozvedeli.

 Prirodzene, Silas Fagbohoun túžil, aby aj jeho manželka a deti prijali jeho novonájdenú vieru, no zdalo sa, že nachádza slabú odozvu. V noci pred svojou smrťou v júni 1963 si Silas k lôžku zavolal najstaršieho syna Josepha a povedal: „Je mi ľúto, že až doteraz si nezaujal pevný postoj na strane pravého náboženstva. Vedz, že to, čo teraz odmietaš, je pravda, ktorá vedie k večnému životu. Modlím sa, aby bol Jehova s tebou v náročnej úlohe, ktorú ti zanechávam; odteraz si ty zodpovedný za všetkých svojich bratov. Postaraj sa o nich po materiálnej a najmä po duchovnej stránke.“ Bude posledné prianie brata Fagbohouna splnené?

Zdalo sa, že Joseph je vo svojich názoroch neoblomný. Časom sa zapísal do protestantskej strednej školy v Cotonou. Počas navštevovania tejto školy mal jedného dňa rozhovor o Písmach s kaplánom pred triedou, v ktorej bolo 80 žiakov. Kaplánovou odpoveďou na väčšinu otázok bolo: „To zostáva božským tajomstvom.“ Joseph dokázal dať pomocou knihy „Boh nech je pravdivý“ uspokojivé odpovede na mnohé biblické otázky. V ušiach mu znelo posledné želanie jeho otca, keď pred celou triedou i pred kaplánom verejne požiadal, aby jeho meno bolo odstránené zo zoznamu členov protestantskej cirkvi. Bol slobodný! V júli 1964 sa dal pokrstiť a v roku 1969 sa ujal pravidelnej priekopníckej služby.

Hoci manželka brata Fagbohouna, Lydie, bola veľmi láskavá a dobrosrdečná žena, vôbec nepokladala za potrebné meniť svoje náboženstvo. Verila, že bude môcť získať večný život, a pritom naďalej zostať protestantkou. No keď s ňou jeden starší pastor z jej cirkvi chcel mať sexuálne styky, aby ju „utešil“ v jej vdovstve, otvorili sa jej oči! Nikdy viac do toho kostola nevkročila! Povzbudzovaná svojím synom, začala s pomocou jedného zvláštneho priekopníka študovať  s Jehovovými svedkami. Časom sa dala pokrstiť nielen ona, ale pravdu prijali za vlastnú i takmer všetky deti.

Prichádzajú misionári vyškolení v Gileáde

Ako sa len bratia radovali, keď 3. februára 1963 prišli prví misionári zo školy Gileád! Keith a Carroll Robbinsovci boli absolventmi 37. triedy Gileádu. Našli si bývanie a zakrátko sa už učili gunský jazyk. Bratia boli veľmi povzbudení prítomnosťou týchto svojich bielych spolusvedkov, ktorí boli pre nich dôkazom jednoty celosvetového bratstva. Títo misionári nielenže na bicykloch navštevovali zbory v buši, ale školili aj iných, ktorí boli poverení, aby to robili. Keď sa museli vrátiť do rodnej Kanady, aby venovali pozornosť  rodinným povinnostiam, miestni bratia to cítili ako veľkú stratu.

V nasledujúcich mesiacoch boli do Beninu pridelení dvaja ďalší kanadskí misionári — Louis a Eleanor Carbonneauovci. Tí vedeli po francúzsky, takže krátko po ich príchode bol v Cotonou založený francúzsky zbor. Vo francúzskom jazyku bolo k dispozícii veľa literatúry na štúdium a to prispelo k rýchlemu duchovnému rastu tejto skupiny.

Brat Carbonneau bol predsedajúcim oblastného zjazdu „Ovocie ducha“ v Abomey v novembri 1964. Bola na ňom prítomná aj polícia, čo je v prípade veľkých zhromaždení zvykom. Nenašli nijaký nedostatok a v skutočnosti boli k bratom veľmi priateľskí a biblické prejavy sa im páčili. Navyše žasli, keď videli 1442 ľudí — niektorých zo severu a iných z juhu, pričom všetci boli jeden vedľa druhého ako bratia. Bolo to nápadné, lebo v tom čase dochádzalo k nepokojom, ktoré stavali iných severanov a južanov navzájom proti sebe.

V Benine slúžili aj ďalší misionári — niektorí iba krátky čas, no iní prišli s túžbou urobiť Benin svojím domovom. Začiatkom roku 1966, po určitom zdržaní pre politické nepokoje v Benine, prišli Don a Virginia Wardovci a Carlos a Mary Prosserovci. Krátko po ich príchode bola v marci 1966 v Cotonou zriadená kancelária odbočky, aby dohliadala na kázanie dobrého posolstva v tejto krajine.

 Už od roku 1948 sa Jehovovi svedkovia snažili o oficiálne uznanie svojho biblického vzdelávacieho diela v Benine, no ich snahy boli zamietané. Teda aká to len bola radosť, keď v oficiálnom beninskom denníku uvideli názov Watch Tower Bible and Tract Society of Pennsylvania s poznámkou, že Jehovovi svedkovia môžu vyučovať z Biblie od dverí k dverám vo všetkých častiach krajiny a že misionárom bude dovolené vykonávať ich činnosť bez prekážok!

Čas na uzatváranie manželstiev

Pred rokom 1966 nejestvovalo nijaké vládne opatrenie na legálnu registráciu manželstiev. Všetky manželstvá sa uzatvárali tradičným spôsobom, bratia však okrem toho posielali podpísané vyhlásenie kancelárii odbočky. V roku 1966 však vláda urobila opatrenie na legálnu registráciu manželstiev, hoci to nebolo povinné. Misionári ukázali miestnym svedkom, že je dôležité, aby si dali manželstvo zaregistrovať v súlade s týmto legálnym opatrením.

To bratom prinieslo rôzne problémy. Po prvé, stálo to peniaze — peniaze, ktoré bolo veľmi ťažké získať. Po druhé, museli sa uviesť dátumy narodenia novomanželov. Tie neboli vždy známe, lebo zriedkakedy sa uchovávali presné záznamy. Napriek týmto prekážkam bol Jehovov ľud rozhodnutý mať svoje manželstvá „počestné“ v Božích očiach. — Hebr. 13:4.

Svedkovia v Hetine, dedine tvorenej zväčša domami postavenými na koloch, sa rozhodli, že bude menej nákladné, keď zariadia, aby oficiálny matrikár prišiel k nim, namiesto toho, aby 25 manželských dvojíc išlo k nemu. Keďže ich bolo tak veľa, úradník súhlasil. Keď napokon prišiel, našiel 60 manželských dvojíc čakať na legalizáciu manželstva! Čo sa stalo? Kým sa tento hromadný svadobný obrad  pripravoval, dopočuli sa o tom ostatní dedinčania. Keďže ich cirkevní vodcovia im neponúkali nijakú pomoc pri registrácii manželstiev, opýtali sa svedkov, či by nemohli aj oni využiť služby štátneho matrikára, keď príde. Veľkosť tohto zboru asi za štyri mesiace prudko vzrástla zo 69 na 90 zvestovateľov.

Získanie vhodných priestorov odbočky

Aby mohla kancelária odbočky riadne fungovať, boli potrebné vhodné priestory. Don Ward bol predtým, ako vstúpil do služby celým časom, staviteľom. V priebehu roku 1968 využil tieto skúsenosti v súvislosti so stavbou kancelárie odbočky kombinovanej s misionárskym domovom v Cotonou. Vďaka pomoci 16 priekopníkov a mnohých ďalších miestnych svedkov vlastná stavba trvala iba osem mesiacov. Na prízemí tejto budovy bola pekná sála Kráľovstva a tiež kancelárske a jedálenské priestory a expedičná plocha pre odbočku. Šesť spální na poschodí poskytovalo výhľad na veľkú záhradu plnú paliem. Ponad záhradný múr bolo možné vidieť trblietavú lagúnu posiatu rybármi na vydlabaných kanoe.

Dvanásty január 1969 bude zapísaný ako zvláštny deň v teokratickej histórii Beninu. V ten deň boli nové priestory odbočky a misionárskeho domova zasvätené Jehovovi. Bratia cítili, že taká vynikajúca budova je naozaj dôkazom toho, že Jehova požehnáva ich dielo. Ešte väčšiu hodnotu než táto budova však mali kresťanské osobnosti, ktoré boli budované zbožnými vlastnosťami.

Poctivosť — pravá cesta

Kvalita kresťanskej osobnosti Daniela Aïnadoua, ktorý pracoval v jednom z hotelov vyššej kategórie, bola jedného dňa vyskúšaná. Keď niesol do čistiarne nohavice, ktoré patrili  istému hotelovému hosťovi, našiel v jednom z vrecák sumu v hodnote 1600 amerických dolárov. Táto suma preňho znamenala viac ako dvojročný plat. Čo urobí? Stál tam s celým majetkom v ruke a nikto nebol nablízku.

Tento brat bol pokrstený iba krátko, ale prednedávnom študoval v Strážnej veži článok o poctivosti. Bol rozhodnutý neznepáčiť sa Bohu tým, že by prijal nečestný zisk. Povedal o peniazoch recepčnému za predným pultom. Keď však recepčný zbadal všetky tie peniaze, vzal nášho brata nabok a povedal: „Nechajme si tie peniaze a bude to naše malé tajomstvo.“ „To nemôžem urobiť,“ povedal brat. „Som kresťan a Jehovov svedok.“ „Aj ja som kresťan,“ namietal úradník. „Pravidelne chodím do katolíckeho kostola. Nevidím nič zlé na tom, že si tie peniaze necháme. Ten muž ich predsa stratil, alebo nie?“ Brat odhodlane vzal peniaze a odniesol ich majiteľovi hotela, ktorý ich uložil do hotelového trezoru.

O niečo neskôr sa hosť vrátil do svojej izby a zúfalo hľadal svoje peniaze — pod posteľou, v šatníku, za kreslami. Nikde ich nebolo možné nájsť. Značne rozrušený šiel za majiteľom hotela, ktorý ho uistil, že jeho peniaze sa nestratili, ale sú v hotelovom trezore. Keď sa hosť dozvedel, že ich vrátil jeden z pracovníkov hotela, požiadal, aby sa s tým poctivým človekom mohol stretnúť. Užasnutý hosť povedal: „Viem, že Jehovovi svedkovia sú dobrí ľudia. Keď sa vrátim do Francúzska, určite ich vyhľadám, pretože chcem o nich vedieť viac.“ Ba aj riaditeľ hotela, ktorý predtým venoval málo pozornosti Jehovovým svedkom, teraz povedal, že je šťastný, že preňho pracujú.

Na túto príhodu sa tak rýchlo nezabudlo. Neskôr iný hosť údajne stratil malú sumu peňazí a obvinil brata Aïnadoua, že ich ukradol. Keď sa majiteľ hotela dopočul o tomto  prípade, ihneď začal nášho brata brániť a porozprával hosťovi uvedenú skúsenosť.

V rokoch, ktoré nasledovali, bola v Benine podávaná správa o stále rastúcom počte činných svedkov. V roku 1971 slúžilo v poli a v tamojšej kancelárii odbočky dvadsaťdva misionárov. Do roku 1975 tu bolo 2381 zvestovateľov činných v zvestovateľskej službe v porovnaní s vrcholným počtom iba 290 v roku 1950. Jehova zaiste požehnával ľudí poctivého srdca, ktorí sa oslobodzovali z pút falošného náboženstva. Z takéhoto vzrastu sa však netešil každý. Na obzore sa začali vynárať temnejšie mraky prenasledovania.

Zmeny vo vláde

„Pour la révolution?“ ​(Si pripravený na revolúciu?) „Prêt!“ ​(Som pripravený!) Takéto pozdravy bolo bežne počuť na uliciach Beninu, keď bol v tejto krajine začiatkom roku 1975 nastolený marxisticko-leninský režim. Na konci každého listu poslaného z kancelárií vlády boli uvedené slová: „Pripravení na revolúciu, boj pokračuje!“

Členovia Jehovovho ľudu sú na celom svete známi tým, že zostávajú neutrálni v politických záležitostiach, a ich biblicky školené svedomie im nedovoľuje opakovať takéto heslá. (Ján 15:19; 18:36) To im prinieslo veľa nepriateľstva.

November 1975 — dochádza k zatknutiu

V novembri 1975 bol Pierre Worou v službe, keď stretol muža, ktorý ho pozdravil politickým heslom. Keď brat Worou neodpovedal súhlasne, bol ihneď odvedený na policajnú stanicu. Polícia sa snažila prinútiť ho, aby opakoval heslá, ale on odmietol. Donútili ho niekoľko hodín liezť dookola po kolenách a lakťoch. Brat Worou zostal pevný.

Napokon niekoľkí bratia hovorili so zodpovednými policajnými  úradníkmi, a keďže bola nedeľa, úradníci súhlasili, že ho na konci dňa prepustia. To, čo sa stalo, upozornilo bratov na to, čo je pred nimi.

December 1975 — výstrahy v rozhlase a v novinách

V priebehu decembra vládny rozhlas „Hlas revolúcie“ útočil proti organizovanému náboženstvu ako celku. Skupiny mladých údajne vyplienili niektoré kostoly. Mnohí revolucionári varovali svedkov, aby prestali kázať. Do 14. januára 1976 už úrady na viacerých miestach bránili verejnému vydávaniu svedectva. Na šiestich miestach boli zatvorené sály Kráľovstva a v troch súkromných domoch boli prerušené zhromaždenia. Sála Kráľovstva v Hetine bola zhabaná a používala sa na politické zhromaždenia. A predsa mohli priekopníci a misionári v niektorých väčších centrách stále pokračovať v službe bez väčšieho zasahovania zo strany úradov.

 Marec 1976 — stále viac obmedzení

Dňa 24. marca 1976 odbočka v Benine podala vedúcemu zboru Jehovových svedkov túto správu: „Úrady v rôznych oblastiach krajiny rozličnými spôsobmi ďalej obmedzujú náboženskú činnosť. V mnohých častiach krajiny boli zakázané fetišistické aj iné náboženské obrady. Aj kázanie z domu do domu či v rôznych štvrtiach miest a dedín bolo zakázané.“

O dva týždne neskôr odbočka ďalej oznamovala vedúcemu zboru: „V jednej oblasti na severe (Gouka) boli zatknutí všetci bratia (ale nie sestry) zo zboru a boli zadržaní 72 hodín. Chceli tým bratov varovať pred účasťou na kazateľskom diele a snažili sa prinútiť ich, aby opakovali politické heslá, čo oni odmietli urobiť... Bratom bolo povedané, že sa budú môcť stretávať vo svojej sále Kráľovstva, len ak pred ňu umiestnia zástavu a pred každým zhromaždením, ako aj po ňom vyhradia čas na spev politických piesní a prevolávanie politických hesiel. Bratia vedeli, že to urobiť nemôžu, a boli nútení pokračovať v zhromaždeniach v domácnostiach bratov.“

Apríl 1976 — bratia v Cotonou zatknutí

Politické napätie v celej krajine ďalej rástlo. Do začiatku apríla už mala väčšina pracovísk každý týždeň študijné hodiny venované politickým heslám, obradom so zástavou, štátnej hymne a „ideologickému“ školeniu. Mená tých, ktorí sa nepodieľali na takýchto mítingoch, mali byť oznámené úradom. Takýto míting bol zvolaný aj v jednej časti mesta Cotonou, kde pracovali traja bratia a jedna sestra. Bratia sa na ňom odmietli zúčastniť; sestra naň šla, ale odmietla sa na ňom podieľať. Keď sa nasledujúci pondelok hlásili v práci, najprv sestra a potom aj tí traja bratia boli prinútení  bežať ulicami pred policajným vozidlom celú cestu na policajné veliteľstvo — čo bola vzdialenosť asi päť kilometrov. Sestra bola v tom čase v štvrtom mesiaci tehotenstva. Na policajnej stanici ostal ich postoj nezmenený, odmietli opakovať politické heslá. Hoci boli silno zbití, zostali pevní — fyzické rany nezlomili ich vieru.

Carlos Prosser, ktorý zastupoval výbor beninskej odbočky, napísal 7. apríla 1976 vedúcemu zboru: „Práve v čase, keď píšem tento list, ma navštívil oblastný veliteľ so svojím strážcom a tajomníkom. Nadhodil otázky o heslách, o zdravení zástavy atď. a mohol som s ním rozobrať niektoré z týchto bodov. Zmienil sa aj o tom, že niektorí z našich ľudí boli zatknutí, pretože odmietli podieľať sa na týchto veciach, a spomenul, že pripravuje zoznam mien tých, ktorí majú byť zatknutí. Návšteva bola celkom priateľská, no v niektorých bodoch bol veľmi rozhodný, napríklad povedal, že už nemáme dovolené kázať v domovoch ľudí, ale máme zostať v našom ‚chráme‘. Nevieme, čo sa títo muži, ktorí sú pri moci, rozhodnú urobiť, ale jedna vec je istá: Jehovovi svedkovia sa stávajú známymi viac ako kedykoľvek predtým a modlíme sa, aby to všetko poslúžilo na svedectvo. Všetci misionári si začínajú klásť otázku, koľko času nám tu ešte zostáva.“

Intenzita prenasledovania stúpa

Dňa 16. apríla 1976 minister vnútra v rozhlasovom vysielaní k národu ostro kritizoval Jehovových svedkov. Okrem iného povedal, že Jehovovi svedkovia odmietajú zúčastňovať sa na ideologických školeniach a sú vyučovaní, aby neopakovali politické heslá. Silnými slovami vyjadril, že ak Jehovovi svedkovia nezmenia svoj postoj do konca mesiaca, všetci ich predstavitelia, ktorí sú ‚oficiálnymi agentmi  CIA‘ — čo bolo prekrútením úlohy misionárov — budú deportovaní z krajiny!

Takéto vyjadrenia boli vysielané asi dva týždne vo všetkých častiach Beninu. Mnohí ľudia, ktorí nikdy predtým nepočuli o Jehovových svedkoch, sa začali pýtať: ‚Kto sú tí ľudia, o ktorých sa toľko hovorí?‘ Takéto vysielania vyvolávali veľkú zvedavosť a Jehovovo meno bolo počuť po celej krajine v takom rozsahu, aký svedkovia sami neboli schopní dosiahnuť svojou verejnou činnosťou, ktorá bola teraz obmedzená.

Do odbočky prišiel ďalší zástupca kancelárie oblastného veliteľa, aby získal všetky mená a iné údaje. Chceli mená všetkých kľúčových mužov v krajine. Dostali mená misionárov, ktorí bývali v misionárskom domove a zároveň sídle odbočky. Keď odišli, všetky záznamy a archívy Spoločnosti boli z budovy odnesené a starostlivo ukryté.

Nasledujúci deň, 17. apríla, sa dvaja úradníci vrátili a povedali, že chcú vidieť nášho vodcu. Keďže obaja fajčili, brat Prosser im povedal, že skôr ako vojdú, si budú musieť zahasiť cigarety. Vyhoveli jeho žiadosti a boli pozvaní do kancelárie. Ešte stále chceli mená všetkých zodpovedných bratov v celej krajine. Ale vtedy by už dôležité archívy nikde v odbočke nenašli, aj keby sa rozhodli vykonať prehliadku.

Posledné hodiny pre misionárov

Dňa 26. apríla 1976 si niektorí bratia zaumienili, že by bolo múdre navštíviť oblastného veliteľa v Akpakpe v Cotonou, aby mu záležitosti jasnejšie vysvetlili. Keby odbočka vedela o ich zámeroch, odradila by ich od takého postupu. Aj keď sa niektorí miestni starší snažili prehovoriť túto delegáciu bratov, ktorí to mysleli dobre, bratia trvali na tom,  že pôjdu. Výsledok bol katastrofálny. Oblastný veliteľ s nimi nejaký čas hovoril, potom zakričal niekoľko politických hesiel, a keď neodpovedali, dal ich zatknúť.

V tom čase boli 10 z 13 misionárov ešte stále v krajine. Brat a sestra Mahonovci čakali dieťa a pripravovali sa na to, že v priebehu niekoľkých týždňov sa vrátia do Anglicka. Vzhľadom na hrozivú situáciu ich odbočka povzbudila, aby odišli hneď, ako to bude možné, namiesto toho, aby čakali do poslednej minúty. Mahonovci tak aj urobili. Maryann Daviesová z misionárskeho domova v Porto Novo bola v Kanade, pretože jej matka bola chorá.

Večer 26. apríla sa zostávajúci misionári stali „väzňami“ v domove Bétel — nemohli vyjsť von a nikto nemohol vojsť dnu. Boli bez telefónu. Misionári si začali baliť veci, pre prípad, že by boli deportovaní.

27. apríla 1976 — odvedený koordinátor výboru odbočky

Nasledujúce ráno prišiel jeden ozbrojený policajt po brata Prossera. Povedal mu, aby nastúpil do dodávky Spoločnosti a aby ju riadil; policajt naňho po celý čas mieril zbraňou. Brat Prosser bol odvedený na policajnú stanicu v Akpakpe na výsluch. Nepoužili nijaké fyzické týranie, snažili sa ho však zastrašiť slovnými vyhrážkami.

„Daj nám mená všetkých vašich kľúčových ľudí!“ kričal policajt. Brat Prosser odpovedal: „Nemôžem vám dať mená svojich bratov. Ak ich chcete, môžete prísť do sály Kráľovstva a spísať si ich sami.“ Túto odpoveď prijali. On však vedel, že nehrozí nijaké nebezpečenstvo, lebo v sále Kráľovstva sa už nejaký čas nekonali žiadne zhromaždenia. Zhromaždenia sa teraz konali v súkromných domoch v skupinách zborového štúdia knihy.

 „A čo Samuel Hans-Moévi? Nepoznáš ho? Vari nie je jedným z tých vašich?“ Táto otázka bratom Prosserom otriasla. Práve do domu brata Hans-Moéviho ukryli záznamy Spoločnosti v dvoch starých, otlčených kufroch. Tieto záznamy obsahovali mená mnohých bratov. Vari ich už polícia našla? Bratovi Prosserovi sa podarilo zachovať si navonok pokojný výzor, zatiaľ čo hlboko v srdci sa modlil k Jehovovi o vedenie.

Napokon sa výsluch skončil. Brat Prosser neposkytol žiadne mená ani neutrpel nijaké ublíženie na tele. Potom bol prepustený — a bez dozoru! Keď si o niekoľko rokov neskôr premietal ten okamih, povedal: „Mojou prvou myšlienkou bolo: ‚Čo môžem urobiť, aby som pomohol bratom?‘ Potom som si pomyslel: ‚Daj si pozor! Môže to byť pasca. Možno majú v úmysle sledovať ťa v nádeji, že ich privedieš k bratom.‘“

„Namiesto toho, aby som šiel priamo domov,“ spomína brat Prosser, „prešiel som cez most a šiel som do mesta pozrieť sa, či na poštovom úrade nie je nejaká pošta. Nechcel som urobiť nič, čo by bratom sťažilo situáciu. No zúfalo som ich túžil vidieť, aby som ich uistil, že sme v poriadku, a aby som im poskytol nejaké usmernenie pre nadchádzajúce dni.

Vybral som sa domov a celý čas som uvažoval, ako by som sa mohol skontaktovať s bratmi. Zrazu sa strhol veľmi silný vietor a začalo prudko liať. Bez výstrahy sa vedľa mňa prehnal motocykel s dvoma ľuďmi. Čudoval som sa, kto to môže byť, lebo predbiehať na úzkom moste a najmä v takom lejaku bolo nebezpečné. Keď bol motocykel predo mnou, muž sediaci vzadu otočil hlavu a nadvihol si helmu, takže som ho mohol spoznať. Na moje veľké prekvapenie to bol člen výboru odbočky! A vodič bol ďalší člen výboru! Nevidel  som ich celé dni, lebo sme boli v domácom väzení v misionárskom domove Bétel.

Stále lialo ako z krhly a väčšina ľudí utekala do úkrytu. Prešiel som cez most, minul som cestu vedúcu k nášmu domu a počkal som na okraji cesty... modliac sa... čakajúc... v nádeji, že uvidím svojich bratov, možno poslednýkrát.

Zdalo sa mi, že to trvá celú večnosť, no motocykel s dvoma bratmi napokon zastavil vedľa mňa. Bol to ideálny čas na rozhovor, lebo pre ten lejak nebol nikto nablízku. Povedal som bratom o potrebe presťahovať záznamy Spoločnosti na iné miesto vzhľadom na to, čo povedala polícia počas výsluchu. Rozobrali sme aj záležitosti týkajúce sa zvláštnych priekopníkov, pokyny pre krajských dozorcov, aby rýchlo navštívili zbory a informovali ich, čo sa deje, a plány na ďalšie zhromažďovanie v malých skupinách v súkromných domoch. Zdalo sa celkom isté, že veľmi skoro príde zákaz.“

Misionársky domov Bétel prehľadaný

V utorok 27. apríla popoludní vojaci obkľúčili misionársky domov Bétel. V rukách držali automatické zbrane. Jeden vojak bol postavený ku vchodu, ďalší k zadným dverám a ostatní sa rozostavili v záhrade. Všetkým misionárom nariadili, aby zišli do jedálne, a tam ich držali, pričom na nich mierili zbraňami. Po jednom ich brali do ich izieb, kde vojaci, ktorí si mysleli, že určite nájdu informácie dokazujúce, že misionári sú americkými špiónmi alebo zahraničnými revolucionármi, vykonávali prehliadku. Vojaci rázne vošli do izby Margarity Königerovej a začali u nej s prehliadkou. Aha! Už majú v rukách nejaké inkriminačné dokumenty — alebo si to aspoň mysleli. Zabavili kópiu poslednej vôle a testamentu otca sestry Königerovej v nemeckom jazyku!  Boli si istí, že je to kódovaný odkaz. V izbe Petra Pompla našli niečo, o čom boli presvedčení, že sú to akési tajné pokyny, no v skutočnosti to bol iba lekársky predpis na liek proti plesni na nechtoch nôh.

Izba Carlosa a Mary Prosserovcov bola prehľadaná ako posledná. V jednom kufri našli vojaci veľkú sumu peňazí. Pred dvoma dňami boli vybraté z bankového účtu Spoločnosti z obavy, že účet by mohol byť zmrazený. Keďže všetci misionári boli už istý čas v domácom väzení, nemohli dostať tieto peniaze preč z domu. Keď ich vojaci našli, z nejakého dôvodu sa ich takmer báli dotknúť a rýchlo ich vložili naspäť do kufra. Celá suma bola neskôr doručená odbočke v Lagose (Nigéria) nedotknutá.

Sestra Prosserová opisuje to, čo sa dialo, slovami: „Jeden z vojakov mi povedal: ‚Ste tu už dlho, určite musíte poznať mená niektorých ľudí, ktorí vedú váš zbor.‘ Odvetila som: ‚Nuž, viete, ako je to tu, nikoho v skutočnosti nevolajú jeho celým menom. Poznáme každého ako tatko Emmanuel alebo mama Eugenie a podobne. Naozaj neviem, ako sa kto volá celým menom.‘ Vojak, ktorý kládol otázky, sa musel zasmiať a povedal: ‚Naozaj ste tu už dlho!‘“

 Sestra Prosserová pokračuje: „Všimli sme si, že jeden z mužov prestal prehľadávať našu izbu a sedí. Jeho veliaci dôstojník to zbadal a povedal mu, aby v práci pokračoval. Vojakova odpoveď bola dojímavá, keď zodvihnúc oči povedal: ‚Poznám pána a pani Prosserovcov už veľa rokov a obaja sa so mnou často rozprávali o Biblii u mňa doma. Ako teraz môžem prísť sem a prehľadávať ich izbu?‘“

Vojaci dokončili prehľadávanie izby Prosserovcov a zišli dolu. Nenašli nič inkriminačné. Väčšina misionárov už predtým strávila značnú časť noci tým, že odstrihávali mená zo všetkých archívnych obalov na spisy, ktoré ešte náhodou boli v odbočke. Tieto kúsky boli buď spláchnuté do záchodu, alebo spálené. Počas prehliadky si jeden zo strážcov všimol tlejúcu kopu v záhrade a pýtal sa na ňu. „Ó, áno, tam pálime náš odpad,“ odvetil brat Prosser. Obaja, strážca i brat Prosser, vedeli, že dôležité dokumenty boli spálené.

„Hej, pozrite sa na toto!“ zvolal jeden z vojakov, ktorí robili prehliadku expedičných priestorov. Títo vojaci našli kotúče magnetofónových pások spolu so scenárom biblickej dramatizácie z oblastného zjazdu. Boli si istí, že mená postáv z dramatizácie musia byť menami kľúčových mužov v organizácii. Naradostene zozbierali pásky a scenáre ako dôkaz.

Na Sûreté Nationale

Vojaci nariadili misionárom, aby si zobrali pasy, a odviedli ich na Sûreté Nationale, na pobočku ministerstva vnútra. Boli im prečítané ich deportačné listiny — misionári mali byť okamžite odvezení na hranice a vyhostení, dokonca bez toho, že by im dovolili vrátiť sa domov po ich osobný majetok! Našťastie už bolo neskoro a väčšina policajtov už odišla domov. Keďže tam nebol nikto, kto by ich sprevádzal  na hranice, misionárom bolo nariadené, aby sa vrátili domov a boli pripravení odísť o 7.00 ráno.

„Kým sme sa opäť dostali domov,“ rozpráva brat Prosser, „bolo už hodne po ôsmej hodine večer. Vedeli sme, že to bude náročná noc. Tisíce revolucionárov obklopili náš domov a skandovali politické heslá, močili na stenu a vykrikovali na misionárov hanlivé mená. To trvalo celú noc. Nikto veľa nespal, ak vôbec spal, pretože sme nevedeli, čo by rozhnevaný dav vonku mohol urobiť. Niektorí si v duchu kládli otázku, či im tej noci niekto ublíži alebo či sa vôbec dožijú nasledujúceho dňa. Sestry sa nezrútili a nerozplakali, ale stále boli zamestnané balením a tým, že jedna druhú povzbudzovali. Vďaka Jehovovi revolucionári nevnikli do domu ani nikomu fyzicky neublížili. Ale citový stres a psychické týranie bolo skúškou, ktorú boli misionári schopní vydržať iba s Jehovovou podporou prostredníctvom modlitby a vzájomného povzbudzovania.“ Aká dôležitá mala byť vzájomná pomoc a spoľahnutie sa na Jehovu v hodinách, ktoré mali nasledovať!

Posledný deň v Benine

Prvé lúče ranného slnka presvitli cez oblaky okolo šiestej hodiny ráno, ohlasujúc začiatok nového dňa. Bolo 28. apríla — deň, na ktorý sa nemalo tak ľahko zabudnúť. Misionári sa podľa svojho zvyku zišli o siedmej hodine ráno pri stole s raňajkami, aby rozobrali biblický text na ten deň. Rozhodne to nebol deň na to, aby zanedbali štúdium Božieho Slova! Všetci misionári vedeli, že budú potrebovať zvláštnu silu, aby ten deň zvládli.

Theophilus Idowu, Nigérijčan, ktorý sa pred rokmi naučil gunský jazyk, slúžil v odbočke ako prekladateľ, hoci nebýval priamo v jej budove. Starostlivo pozoroval celú situáciu  zvonku. Keďže nikto nemohol vojsť dnu ani vyjsť von, misionári nemali na raňajky nijaký chlieb. Brat Idowu to vedel, a tak šiel do pekárne, kúpil chlieb a predstavil sa vojakovi pri bráne Bételu ako dodávateľ chleba. Bol oblečený v starých otrhaných šatách a klobúk mal stiahnutý do tváre, takže nikto v dave, ktorý sa stále zdržiaval vonku, ho nespoznal. Strážca mu dovolil vojsť. Aké povzbudzujúce bolo pre misionárov ešte raz vidieť usmievavú tvár drahého brata Idowua! Toto prosté gesto dalo nový význam modlitbe: „Daj nám dnes náš chlieb na tento deň.“ ​(Mat. 6:11) Áno, misionári videli v tom, čo sa dialo, Jehovovu ruku a čerpali z toho silu.

„Buch, buch, buch!“ Niekto búchal na hlavnú bránu. Keď sa začal rozhovor o dennom texte, zvonku bolo počuť veľký ruch. Oblastný veliteľ spolu s ďalšími revolucionármi vonku na pozemku odbočky vztýčili vlajkovú žrď, znamenie, že budova teraz patrí „ľudu“. Misionárom bolo nariadené, aby vyšli von a zúčastnili sa obradu vztyčovania vlajky. Neboli si istí, či ich prídu vyviesť násilím, no všetci boli rozhodnutí nepodieľať sa na tom. Jeden z misionárov, Paul Byron, vyhlásil: „Budú ma odtiaľto musieť nasilu vytiahnuť.“ Jeho poznámka poslúžila na posilnenie rozhodnutia ostatných misionárov. Z nejakého dôvodu — možno vďaka Jehovovmu zásahu — vojaci nenútili misionárov vyjsť von. To im poskytlo niekoľko minút navyše, aby dokončili denný text.

Po obrade vztyčovania vlajky vojenskí dôstojníci nariadili misionárom, aby si zniesli dolu osobné veci. Tieto veci boli dôkladne prehľadané. Dovolili im zobrať si iba to, čo mali v kufroch. Všetok ostatný majetok tam ostal. Vojaci s bratom Prosserom obišli miestnosti Bételu, aby pozamykal dvere, a požiadali ho, aby im vydal kľúče. Odbočka  bola zabratá! Niekoľkí miestni bratia s ťažkým srdcom sledovali celú scénu z určitej vzdialenosti spoza múrov Bételu a videli, ako odvádzajú ich drahých misionárov z ich domova i to, že ich ako zločincov sprevádza ozbrojená stráž.

Deportovaní!

Misionári boli opäť odvedení na Sûreté Nationale a každému z nich bola vydaná deportačná listina. Všetkých okrem Margarity Königerovej a Gisely Hoffmannovej opäť nahnali do dodávky Spoločnosti, aby ich odviezli na hranice s Nigériou. Sestry Königerovú a Hoffmannovú neskôr odviezli na hranice s Togom.

Ozbrojený strážca, ktorý sa viezol vo vozidle spolu s väčšinou misionárov, bol veľmi napätý. Bol si istý, že sprevádza na hranice nebezpečných zločincov. Dovolil, aby vozidlo zastavilo natankovať. Mladý pumpár, ktorý spoznal vozidlo Spoločnosti, sa opýtal, čo znamená celý ten rozruch. „Sme misionári deportovaní za kázanie o Biblii,“ odpovedal smutne misionár. „Nebojte sa, jedného dňa sa vrátite,“ odvetil mladík. Slová tohto mladého muža sa preukázali ako pravdivé, ale nie hneď.

V čase zákazu

Beninské noviny Ehuzu z 30. apríla 1976 priniesli titulok „SEKTA ‚JEHOVOVI SVEDKOVIA‘ V BENINSKEJ ĽUDOVEJ REPUBLIKE ZAKÁZANÁ“. Prenasledovanie nebolo pre Jehovov ľud v tejto krajine nič nové. Satan od začiatku tvrdo pracoval, aby zabránil vodám pravdy preniknúť do tejto bašty falošného náboženstva.

V dňoch, týždňoch a mesiacoch, ktoré nasledovali po tom, čo boli vyhostení misionári, mnoho bratov — viac ako 600 — utieklo z tejto krajiny s veľmi malým materiálnym, no s veľkým duchovným vlastníctvom. Mnohí, ktorí zostali,  či už mladí alebo starí, boli nemilosrdne bití. Ďalší prišli o všetok svoj majetok i o prácu.

Bratia, ktorí zastávali v práci významné postavenie, boli postihnutí najtvrdšie, lebo sa od nich očakávalo, že budú v závere každého listu, pri hlásení sa v telefóne a zdravení ľudí používať politické heslá typu: „Pripravený na revolúciu?“ a „Boj pokračuje!“ Apollinaire Amoussou-Guenou mal na starosti lekársku kliniku v oblasti Cotonou. Odmietol zúčastňovať sa takýchto činností, pretože podporoval výlučne Božie Kráľovstvo. Členovia rodiny ho prosili, aby opakoval heslá, aj keby si v skutočnosti nemyslel to, čo hovorí. „Mysli na svoje deti,“ pripomínal mu jeho mladý synovec. Keď prenasledovanie namierené proti Jehovovmu ľudu zosilnelo, rozhodol sa odísť z Beninu do Nigérie.

Z Nigérie napísal: „Za relatívne krátky čas som po materiálnej stránke prišiel o všetko — o dom, o auto i o prácu. Tu v Nigérii teraz žijem v dome, ktorý je vo výstavbe. Nie sú tu okná ani dvere, ani cementová podlaha. Je so mnou mojich deväť detí a dve najstaršie si našťastie našli zamestnanie. Bojujeme proti červom, moskytom, proti dažďu a chladu. Jeden brat nám dal postieľku, ktorú používame ako kolísku pre naše trojmesačné dieťa. Uspokojujeme sa s tým, čo máme, zatiaľ čo naďalej dúfame v nášho milujúceho Boha, Jehovu, ktorý nám čoskoro zotrie každú slzu z očí.“ Keď bolo dielo zakázané, situácia mnohých bratov bola podobná.

„Obozretní ako hady“

Takéto podmienky nemohli zastaviť pravé náboženstvo. Stále tu boli ľudia, ktorí si vysoko cenili oslobodenie z náboženského otroctva. Krajskí dozorcovia ďalej navštevovali zbory, ale často iba na dva alebo na tri dni. Teraz  bratia museli byť obozretní a prezieraví, aby neboli zatknutí. Väčšina krajských dozorcov mala na sebe pri príchode do mesta staré špinavé šaty a prichádzali obvykle pred úsvitom alebo po západe slnka, aby si ich príchod nikto nevšimol. V prípade, že niekto mal podozrenie, kto sú, boli vždy pripravení rýchlo sa prezliecť do iných šiat. Zacharie Elegbe, teraz člen výboru beninskej odbočky, spomína, ako v tom čase ako krajský dozorca navštevoval zbory. Povedal: „Spomínam si, že raz, keď ma hľadali úrady, som celý deň strávil v kukuričnom sile postavenom z nepálenej hliny. Počul som hlasy tých, čo ma hľadali, ale ich ani nenapadlo hľadať ma v sile. Na konci dňa som mohol ísť ďalej svojou cestou.“

Na konanie akéhokoľvek veľkého zhromaždenia musela v tom čase vydať povolenie miestna radnica. Ale Jehovovi služobníci sa preukázali „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Mat. 10:16) Keď bolo známe, že nejaká dvojica chce uzavrieť manželstvo, od miestnych úradov sa vyžiadalo povolenie na hostinu. To bolo obyčajne udelené bez akýchkoľvek problémov. Predsedajúci začínal program vysvetlením, ako sa uskutoční „dvojdňová hostina“. Dvojdňová hostina? Áno. Hostina bola v skutočnosti malým oblastným zjazdom! Novomanželia obyčajne sedeli v prvom rade pred rečníkmi a na ich úžitok aj na úžitok šťastných poslucháčov boli prednesené prejavy založené na Biblii. Pri jednej takej príležitosti v dedine Hetin bolo na „hostine“ prítomných vyše 600 osôb a 13 sa dalo pokrstiť. Mnohí miestni obyvatelia si hovorievali, že Jehovovi svedkovia majú akési zvláštne svadobné hostiny — najmä keď sa dopočuli o krste! Aj pohreby poskytovali príležitosti na konanie zjazdov.

Biblická literatúra sa dostávala do krajiny rôznymi cestami — na kanoe, na bicykloch, v batohoch, po chodníkoch  v buši alebo akoukoľvek inou cestou, ktorá sa v tom čase zdala vhodná. Nie všetci, ktorí boli pri moci, sa násilne stavali proti nášmu dielu. Keď sa v roku 1984 dvaja mladí bratia na kanoe plavili cez rieku s nákladom literatúry z Nigérie, na beninskej strane ich prekvapili dvaja colníci. Bude literatúra zhabaná alebo bratov zbijú a uväznia? „Čo je v tých vakoch?“ opýtal sa jeden z colníkov. „Biblická literatúra,“ odpovedali bratia. „Ukážte.“ Bratia každému z nich ponúkli brožúru Večne sa teš zo života na zemi!, ktorú colníci ochotne prijali. „Ešte stále nosíte literatúru pre Jehovových svedkov?“ Bratia stuhli a váhali, čo na to povedať. „Choďte svojou cestou,“ povedal colník. Obaja bratia v duchu ďakovali Jehovovi. Takéto príklady posilňovali dôveru bratov, že Jehova požehnáva úsilie, aby sa k nim duchovný pokrm dostal „v pravý čas“. — Mat. 24:45.

„Božie slovo nie je spútané“

Svedkovia, ktorí zostali v Benine, sa nemohli zdržať a nehovoriť o drahocenných pravdách, ktoré mali v srdci. Tak došlo k zmene v živote Mauricea Koda. Maurice bol učiteľom v škole v Calavi, dedine vzdialenej asi 20 kilometrov od Cotonou. Myslel si, že keď bude dobrým človekom, pôjde do neba. Ale keď prišiel do styku s Jehovovými svedkami, z Biblie sa dozvedel, že ak chce mať Božie schválenie, je potrebné niečo viac. Jeden jeho bratranec ho predstavil svojmu susedovi, ktorý bol svedkom, a tento svedok si všimol Mauriceov záujem o Bibliu a pohotovo mu ponúkol bezplatné domáce biblické štúdium. Maurice i jeho manželka začali študovať Bibliu a rýchlo napredovali. Maurice sa zakrátko chcel zúčastňovať na kazateľskom diele, lebo bol presvedčený, že našiel pravdu. Prirodzene, bratia si museli byť istí jeho úprimnosťou. Aj iní ľudia predstierali záujem, len aby mohli bratov zradiť. Ale v prípade Mauricea Koda to tak nebolo.  Ten sa chopil každej príležitosti hovoriť o pravde svojim príbuzným, priateľom a spolupracovníkom.

Potom 11. februára 1982 boli brat a sestra Kodovci zatknutí. Boli uväznení spolu s bratom, ktorý s nimi začal študovať Bibliu, a s jedným novým záujemcom, s ktorým študoval brat Kodo. Prečo boli uväznení? Buď boli Jehovovými svedkami a rozprávali sa so svojimi susedmi o Božom Kráľovstve, alebo prejavovali záujem o to, čo svedkovia vyučujú. Podľa správy, ktorú zostavili úrady, dedina Calavi sa pre Jehovových svedkov stávala „úľom činnosti“. To vyvolalo na úradoch veľkú neľúbosť.

Všetci štyria, ktorí boli zatknutí, vrátane manželky brata Koda, boli umiestnení do cely spolu so zločincami toho najhoršieho druhu, kde boli tie najneľudskejšie podmienky. Bolo im povedané, že by mohli byť prepustení na slobodu, keby urobili jednu jednoduchú vec — keby podpísali list, ktorý vyjadroval, že už nie sú Jehovovými svedkami. To naši bratia rozhodne odmietli. Nemohli zaprieť svojho Boha, Jehovu. Ich oddanosť Jehovovi bola bezvýhradná a nebolo možné o nej vyjednávať. Tento postoj úradníkov rozzúril a všetka biblická literatúra, ktorú mali bratia so sebou v cele, bola skonfiškovaná.

Dve deti brata a sestry Kodovcov, Nadine a Jimmy (vo veku šiestich a troch rokov), ochoreli. Sestra Kodová sa pýtala, či by sa mohla vrátiť domov, aby sa postarala o svoje choré deti. To jej nedovolili, ale dali jej povolenie, aby sa o ne starala vo väznici. Teraz boli vo väzení šiesti, vrátane detí!

Ako oslávia nadchádzajúcu Pamätnú slávnosť? Miestnym bratom sa podarilo prepašovať im nekvasený chlieb a víno potrebné na túto oslavu. Brat Kodo spomína: „Bolo to zvláštne. Kým sme oslavovali Pamätnú slávnosť, väzenie  prenikol určitý pokoj, takže naša oslava Pamätnej slávnosti nebola narušená.“

Napokon bol miestny úradník, ktorý bol zodpovedný za ich uväznenie, pridelený do inej časti krajiny. Muž, ktorý ho nahradil, bol svedkom priaznivejšie naklonený, a tak 26. mája, tri a pol mesiaca po uväznení, boli prepustení na slobodu.

Štyri roky nato sa brat Kodo znovu ocitol za mrežami väzenia — tentoraz za to, že odmietol opakovať politické heslá. Neskôr rozprával, ako múdro využil tento čas: „Kým som bol vo väzení, slúžil som ako pomocný priekopník. Tentoraz sa mi podarilo uchovať si dobré zásoby literatúry, ktorú som mohol použiť vo ‚svojom osobnom obvode‘. Kázal som ostatným väzňom, strážcom a polícii a viedol som veľa biblických štúdií.“ Hoci bol brat vo väzení, ‚Božie slovo nebolo spútané‘. — 2. Tim. 2:9.

Pri pohľade späť bratia súhlasia, že dedina Calavi sa pre Jehovov ľud naozaj stala „úľom činnosti“. Zo 4 zvestovateľov v roku 1982 sa ich počet rozrástol, takže teraz tam prekvitajú dva zbory s vyše 160 zvestovateľmi. Brat Kodo mal od svojho krstu výsadu pomôcť vyše 30 osobám oslobodiť sa nie z väzenských pút, ale z Veľkého Babylona, svetovej ríše falošného náboženstva.

Koncom 80. rokov začali vo vláde prebiehať zmeny. Nikto si nebol istý, čo to prinesie. Ale horúce vetry prenasledovania Jehovovho ľudu začali chladnúť. V niektorých oblastiach mohli Jehovovi svedkovia dokonca verejne konať zhromaždenia, ale nie všade.

„Ja som iba predchodca“

V tom čase sa odohrávalo niečo, čo naznačilo, že v Benine sú ešte mnohí, ktorí vďačne prijmú oslobodzujúce  pravdy Božieho Slova. Pierre Awhanto bol skľúčený, keď v Eglise du Christianisme Céleste (Nebeská kresťanská cirkev), ktorej bol členom, videl náboženské pokrytectvo, lásku k peniazom a nemravnosť. Hoci táto cirkev praktizovala uzdravovanie vierou, nedokázalo to zachrániť jeho dieťa pred smrťou. ‚Boh povolal tvojho syna do neba,‘ povedal mu pastor. Neuspokojený týmto vysvetlením a znepokojený zvykmi, ktoré boli v cirkvi dovolené, Pierre v roku 1973 túto cirkev opustil s úmyslom založiť vlastné náboženstvo. Chcel náboženstvo bez pokrytectva a bez zlých zvykov, ktoré videl inde.

Potom sa sám vyhlásil za zakladateľa a pastora cirkvi Ayi-Wiwé (Sväté srdce). Ešte v roku 1964 s ním nadviazali kontakt Jehovovi svedkovia. Obdivoval ich. Bol si istý, že keby založil vlastnú cirkev, aj on by mohol mať náboženstvo bez chamtivosti a nemravnosti, podobne ako Jehovovi svedkovia. Zakrátko sa jeho cirkev rozrástla na vyše 2700 nasledovníkov v 21 zboroch. Tešil sa z vplyvu i bohatstva.

Jedného dňa za ním prišiel istý muž, aby ho Pierre uzdravil. Mal akúsi kožnú chorobu, ktorá už značný čas pretrvávala. Pierre Awhanto ho vyliečil. Ten muž bol taký naradostený, že mu za odmenu dal dom!

Ale nemravnosť a chamtivosť, tie isté zvyky v cirkvi, ktoré podnietili Pierra Awhanta, aby založil vlastné náboženstvo, teraz prenikali aj do jeho cirkvi. Pierre si začal uvedomovať, že ak chce čisté uctievanie, nemôže napodobňovať Jehovov ľud — musí sa k nemu pripojiť. Začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. To, čo sa naučil na biblickom štúdiu so svedkami, postupne vyučoval z kazateľnice. Svoje kázne často končil podivným výrokom: „Ja som iba predchodca. Praví nositelia pravdy prídu neskôr.“ Mnohí z tých, ktorí ho počuli, si kládli otázku, čo to znamená.

 Keď začal študovať so svedkami dva razy do týždňa, uvedomil si, že sa bude musieť rozhodnúť. Zvolal stretnutie všetkých svojich pastorov. Bolo ich 28. Pomocou Písiem im vysvetlil rozdiel medzi pravým a falošným náboženstvom. Na tejto schôdzke padlo rozhodnutie, že sa zbavia všetkých obrazov vo svojich kostoloch a že duchovenstvo už nebude nosiť zvláštne rúcha. Potom boli pastori poučení, aby sa v mieste svojho bydliska spojili so svedkami a požiadali o domáce biblické štúdium. Pastori v mnohých kostoloch začali robiť to, čo robil Pierre Awhanto. Každú stredu títo cirkevní vodcovia študovali Bibliu a v nedeľu prednášali kázne založené na tom, čo sa naučili. Neskôr sa štúdium v stredu stalo zborovým štúdiom knihy a nedeľná kázeň sa stala verejnou prednáškou.

V roku 1989 Pierre Awhanto zvolal zhromaždenie všetkých svojich nasledovníkov. Na tomto zhromaždení v Porto Novo bolo vyše 1000 prítomných. Pri tejto príležitosti im Pierre povedal: „Spomínate si, ako som končil svoje kázne slovami: ‚Ja som iba predchodca. Praví nositelia pravdy prídu neskôr‘? Títo nositelia pravdy napokon prišli — sú nimi Jehovovi svedkovia!“ Toto oznámenie vyvolalo mnoho otázok a následných odpovedí a zhromaždenie trvalo asi sedem hodín! Nie každý považoval toto oznámenie za dobrú správu. Niektorí uprednostňovali vlastný spôsob života, ku ktorému patrilo mnohoženstvo. No doteraz už bolo len v Benine pokrstených vyše 75 bývalých členov cirkvi Ayi-Wiwé a približne 200 ďalších študuje a napreduje k tomu istému cieľu. Mnohí z tejto skupiny sa učia aj čítať a písať.

Pokiaľ ide o Pierra Awhanta, bol pokrstený v júni 1991. Z právneho hľadiska pretrhol všetky zväzky so svojím bývalým náboženstvom. Osem jeho bývalých kostolov sa zmenilo na sály Kráľovstva. A čo sa stalo s domom, ktorý  dostal ako dar od muža, ktorého uzdravil? Brat Awhanto mu ho vrátil. Je pochopiteľné, že tento muž bol veľmi prekvapený. Ale náš brat mu vysvetlil, že teraz, keď našiel pravdu, vie, že akékoľvek uzdravenie, ktoré bol schopný vykonať, nebolo výsledkom moci od Boha, ale od démonov.

Aké povzbudzujúce je vidieť ľudí — áno, dokonca veľký počet ľudí — ako sú oslobodzovaní od náboženského omylu a prichádzajú k „presnému poznaniu pravdy“! (1. Tim. 2:4) A prišiel čas, keď týmto ľuďom malo byť umožnené slobodne sa zhromažďovať, aby boli vyučovaní Božiemu Slovu.

Deň, na ktorý sa nikdy nezabudne

Dňa 24. januára 1990 cestovali dvaja bratia z Beninu do Lagosu (Nigéria) a so sebou mali dôležitý dokument. Chceli informovať nigérijskú odbočku, ktorá sa počas tých ťažkých rokov starala o dielo v Benine, že Dekrét č. 004 z 23. januára 1990 vyhlasuje skorší dekrét (č. 111 z 27. apríla 1976) zakazujúci dielo Jehovových svedkov v Beninskej republike počínajúc týmto dňom za neplatný! Jehovovým svedkom konečne oficiálne nič nebránilo verejne kázať a konať kresťanské zhromaždenia! Ako by o tom mali byť informovaní miestni svedkovia?

Bolo naplánované zhromaždenie v Cotonou. Ale bratia, ktorí ho organizovali, neoznámili vopred dôvod tohto zhromaždenia. Miestni svedkovia sa určite čudovali, prečo sú pozývaní, aby sa zhromaždili vo verejnej sále v centre Cotonou. Akí boli prekvapení, keď pri svojom príchode uvideli veľký transparent, ktorý vítal Jehovových svedkov! ‚Ako je to možné? Veď sme zakázaní,‘ pomysleli si mnohí bratia. Niektorí si kládli otázku: ‚Nie je to pasca?‘

Zhromaždenie sa malo začať o 10.00 dopoludnia, ale o 9.00 už boli všetky sedadlá obsadené. Vnútri sály boli dva  veľké transparenty. Na jednom boli napísané slová Zjavenia 4:11: „Hoden si, Jehova, náš Bože, prijať slávu a česť.“ Druhý vyzdvihoval Žalm 144:15: „Šťastný je ľud, ktorého Bohom je Jehova!“

Keď sa zhromaždenie začalo, predsedajúci oznámil, že podľa dokumentu, ktorý drží v ruke, „vláda zrušila zákaz nášho diela“! Brat Olih, člen výboru nigérijskej odbočky, ktorý bol prítomný, rozpráva: „Potlesk, s akým bolo prijaté toto oznámenie, bol taký silný, že keby tá budova nebola riadne postavená, mohla sa pri silnejúcich búrlivých ováciách zrútiť. Naraz potlesk ustal, ako keby si prítomní chceli zapamätať, čo bolo povedané. A potom bratia začali znova a tlieskali niekoľko minút. Predsedajúci spomenul 126. žalm, ale pre potlesk ho nemohol prečítať. Mnohým z nás včítane predsedajúceho sa do očí nahrnuli slzy. Bolo to, ako keby sme boli svedkami nejakej scény vzkriesenia, lebo bratia sa otočili k sebe, aby sa navzájom videli, a držali sa za ruky vďační a rozradostení.“

V prejavoch, ktoré nasledovali, boli bratia pochválení za ich vytrvalosť počas 14-ročného zákazu. Nebol to čas na slzy horkosti, ale čas na to, aby budovali, aby múdro využívali obnovenú slobodu a ujímali sa priekopníckej služby, ak  im to situácia dovolí, alebo aby sa usilovali o iné výsady služby v zbore. Bude dôležité ďalej sa spoliehať na Jehovu, ktorý teraz dal víťazstvo svojmu ľudu! Toto zhromaždenie trvalo bez prestávky štyri hodiny, ale prítomným sa to zdalo iba ako niekoľko minút.

Posledný rečník spomenul, že keď sa ešte pred niekoľkými dňami bratia stretli na ulici, dávali pozor, aby jeden druhého neprezradili. Ale pri tejto príležitosti im bolo povedané, že si môžu začať vynahradzovať stratený čas tým, že budú voľne zdraviť svojich bratov. Asi dve hodiny po vrúcnej záverečnej modlitbe boli mnohí svedkovia ešte stále pred budovou, objímali a bozkávali jeden druhého a obnovovali  priateľstvá. Náboženská sloboda bola sladká. Ale ako teraz bratia využijú túto slobodu?

Radujú sa, že sa môžu stretávať pri uctievaní

Sály Kráľovstva bolo treba vyčistiť, vymaľovať a opraviť, aby sa opäť dali používať. Bratia ochotne poskytovali svoj čas a prostriedky na vykonanie tejto práce. Spoločnosť tiež urobila opatrenia, aby krajskí dozorcovia rýchlo navštívili všetky zbory a s každým strávili dva alebo tri dni. Prebiehala reorganizácia.

Akou radosťou je opäť vidieť rodiny, ako prúdia do sál Kráľovstva! Počet prítomných na zhromaždeniach často dvojnásobne alebo trojnásobne prevyšuje počet zvestovateľov. Mnohí prichádzajú na bicykloch, niektorí na motocykloch alebo na kanoe vydlabaných z kmeňa stromu. Ďalší prichádzajú pešo a neodrádza ich, že musia prejsť niekoľko kilometrov. Matka si priviaže najmenšie dieťa na chrbát kusom látky omotanej okolo trupu. Staršie deti pomáhajú mladším. Otec často nesie vzácne knihy potrebné na zhromaždenie — vzácne preto, lebo prostredníctvom nich Jehova poskytuje poučenie, a vzácne aj preto, lebo každá veľká kniha možno predstavuje celodennú mzdu.

Časom boli všetky sály Kráľovstva v celej krajine, misionársky domov v Porto Novo a priestory odbočky v Cotonou, ktoré boli v čase zákazu zabraté, vrátené ich právoplatným vlastníkom. Okamžite bola urobená základná renovácia odbočky a domova v Porto Novo a v auguste 1990, menej ako mesiac po tom, čo bol majetok odbočky vrátený, sa priamo na pozemku Spoločnosti konal zjazd, na ktorom bolo asi 2000 prítomných. Každý si začal uvedomovať, že tento majetok opäť používajú Jehovovi svedkovia v súvislosti so svojím dielom biblického vzdelávania.

 Beninská odbočka začala znova pracovať v septembri 1991, čo umožnilo užší kontakt s bratmi a lepšiu pomoc pri uspokojovaní ich duchovných potrieb.

Horliví vo vydávaní svedectva o pravde

Jehovovi svedkovia v Benine chceli kázať dobré posolstvo spôsobom, akým to robia ich bratia v iných krajinách. V čase 14-ročného zákazu sa svedectvo vydávalo väčšinou neformálnym spôsobom. Ba ani niektorí starší nikdy nevydávali svedectvo z domu do domu. Ale s trochou povzbudenia a poučenia začali.

Vydávať svedectvo v Benine nie je ťažké. Ľudia vo všeobecnosti milujú Bibliu. Svedkovi, ktorý ich navštívi, často ponúknu stoličku a pozorne počúvajú. Keď svedkovia chodia z jedného domu do druhého, nie je neobvyklé, že niekto na bicykli na nich zavolá a požiada ich o najnovšie číslo Strážnej veže a Prebuďte sa!

Mnohí členovia tej istej rodiny často žijú v obydliach so spoločným dvorom. Z úcty k hlave rodiny svedok najprv  požiada o rozhovor s ňou. Potom sa vykonajú návštevy u dospelých synov a ich rodín, ktorých domy sú prístupné z toho istého dvora.

Keď bol zrušený zákaz, stovky zvestovateľov vstúpili do priekopníckej služby, aby tak prejavili svoje ocenenie za všetko, čo pre nich Jehova urobil. V roku 1989 tu bolo spolu 162 zvláštnych, pravidelných a pomocných priekopníkov; v roku 1996 ich bolo 610.

S akou reakciou sa stretli? Jedna dvojica zvláštnych priekopníkov bola pridelená do mestečka, kde neboli nijakí svedkovia. Iba o niekoľko mesiacov nastal čas Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Záujemcovia v tomto mestečku sa dozvedeli, že obvykle slávime Pamätnú slávnosť v sále Kráľovstva, ale tam nijaká nebola. Jeden zo záujemcov sa obrátil na muža, ktorý mal veľký pozemok, a opýtal sa ho, či by mohli časť z neho vyklčovať a postaviť tam sálu Kráľovstva. Ten muž bol priaznivo naklonený dielu svedkov, a tak súhlasil. V priebehu niekoľkých dní dvaja zvláštni priekopníci a záujemcovia vyklčovali pozemok a postavili peknú sálu Kráľovstva, ktorá mala steny zo spletených palmových vetiev a slamenú strechu. Vpredu boli dva oblúky z palmových vetiev, ozdobené kvetmi. Keď sa miestna kňažka vudu snažila vyvolať odpor, členovia obecnej rady jej povedali: „Ty v tejto dedine nevlastníš pôdu. Chceme, aby Jehovovi svedkovia zostali. Ak odídu, pôjdeš aj ty!“ Kňažka už nevyvolávala nijaké ďalšie ťažkosti. Na Pamätnej slávnosti bolo prítomných 110 ľudí, z ktorých boli pokrstenými svedkami iba zvláštni priekopníci.

Zjazdové priestory

Krátko po zrušení zákazu bol získaný 5-hektárový pozemok v Calavi, dedine neďaleko Cotonou, a neskôr bol kúpený priľahlý pozemok s rozlohou 4 hektáre. Je to tá istá  dedina, kde boli niektorí naši bratia uväznení, pretože úrady povedali, že táto oblasť je pre Jehovových svedkov „úľom činnosti“. Aké pravdivé sa ukázali tieto slová! V roku 1990 tu Jehovov ľud mohol slobodne a na vlastnom pozemku usporiadať zjazd!

Ale ako bolo možné vybudovať zjazdové priestory, ktoré by postačovali pre 4000 ľudí, pri nákladoch, ktoré by boli v medziach možností našich bratov? Spôsobom, ktorý je pre Jehovových svedkov v západnej Afrike typický. Bratia išli do buša a narezali bambus a listy kokosových paliem. Bambusové žrde slúžili na sedenie. Do zeme boli v 1,2-metrovej vzdialenosti od seba osadené stĺpiky vyčnievajúce asi 50 centimetrov. Tie mali slúžiť ako nohy lavíc. Dve dlhšie bambusové žrde sa položili na tieto 50-centimetrové stĺpiky a priviazali sa. A hľa! Lavica pre 15 ľudí. Hrubšie bambusové žrde sa použili ako podpery strešnej konštrukcie a listy sa splietli a použili sa ako strešná krytina. Hoci takáto konštrukcia nie je vodotesná, chráni každého pred horúcim africkým slnkom a tí, ktorí sú pod ňou, sa cítia celkom príjemne.

Časom tu majú byť postavené nové priestory odbočky, ako aj zjazdová sála trvácnejšej konštrukcie bez bočných stien.

Vracajú sa misionári

Asi tri mesiace po zrušení zákazu bol vydaný ďalší vládny dekrét. Bol ním anulovaný dekrét, ktorý v roku 1976 viedol k vypovedaniu misionárov, a vyhlasovalo sa v ňom, že Jehovovi svedkovia môžu v Benine slobodne vykonávať misionárske dielo.

Odpoveďou na tento oficiálny akt bolo to, že v novembri 1990 boli do Beninu opäť pridelení misionári. Tab a Janis Honsbergerovci, ktorí slúžili v Dakare (Senegal), dostali  nové pridelenie do Beninu. Michel Muller s manželkou Babette, ako aj Claude a Marie-Claire Buquetovci prišli do Beninu o niekoľko dní neskôr. Krátko predtým slúžili na Tahiti.

Brat Honsberger spomína: „Boli sme príjemne prekvapení reakciou ľudí, ktorých sme stretli, keď sme na mieste nášho nového pridelenia prvý raz začali kázať od dverí k dverám. Skutočne nás v Benine vítali! Jeden muž povedal, že keď misionári Jehovových svedkov pred rokmi odišli, krajina začala ísť dole vodou.“ Spomeňme si na slová mladého pumpára, ktoré povedal odchádzajúcim misionárom 14 rokov predtým: „Nebojte sa, jedného dňa sa vrátite.“ Jeho slová sa splnili — misionári sa vrátili!

Brat Buquet nazýva Benin misionárskym rajom, pretože mnohí Beninčania majú hlbokú lásku k Bohu a k Biblii. Mnohých z vyše 50 misionárov, ktorí teraz slúžia v Benine, už zastavil na ulici niekto, kto chcel požiadať o biblické štúdium alebo o odpoveď na hlbokú biblickú otázku!

Múdro využívať slobodu

Pred rokmi boli ľudia z Beninu predávaní ako otroci a loďou dopravovaní do zahraničia. Iný druh otroctva, ktorý je výsledkom falošného náboženstva a ktorý je rovnako hrozný, ako bolo doslovné otroctvo, pretrváva až do súčasnosti. Spútava srdcia a mysle ľudí, ktorí si možno myslia, že sú slobodní. Občas vyvoláva viac strachu než bič otrokára.

Tisíce ľudí v Benine boli oslobodené z takéhoto područia a stali sa Jehovovými radostnými svedkami. Vedia tiež, čo znamená nebyť „časťou sveta“ podľa vzoru Krista. Výsledkom je radosť, že sú oslobodení z područia „vládcu tohto sveta“, o ktorom Ježiš povedal, že nemá nad ním moc. (Ján 12:31; 14:30; 15:19) Roky intenzívneho prenasledovania, ktoré zažili Jehovovi svedkovia v Benine, ich nepriviedli opäť do tohto područia. Dobre poznali slová Ježiša Krista:  „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Ján 15:20) A vedeli, že apoštol Pavol napísal: „Všetci tí, čo si želajú žiť v zbožnej oddanosti v spoločenstve s Kristom Ježišom, budú takisto prenasledovaní.“ ​(2. Tim. 3:12) Hoci boli určitý čas pripravení o slobodu voľne sa stretávať za účelom uctievania a verejne svedčiť iným — a niektorí boli dokonca uvrhnutí do väzenia — predsa mali i naďalej slobodu, ktorú im nijaký človek nemohol vziať.

Odvtedy, čo bol zákaz zrušený a Jehovovým svedkom bolo opäť udelené zákonné uznanie, uplynulo asi sedem rokov. Využili naši beninskí bratia túto slobodu múdro? Krátko predtým ako bol vydaný zákaz diela, bolo v tejto krajine asi 2300 činných hlásateľov Kráľovstva. Teraz je ich viac než dvojnásobok. Čo sa týka zvestovateľov, ktorí sa podieľajú na službe celým časom, ich počet sa viac než strojnásobil. Mnohí ľudia reagujú na pozvanie, aby si ‚vzali zadarmo vodu života‘. (Zjav. 22:17) Keď sa zbory stretávajú na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti, pripája sa k nim veľký počet záujemcov, takže účasť viac než štvornásobne prevyšuje počet svedkov. Je zjavne veľa toho, čo ešte treba urobiť na pomoc týmto záujemcom, aby si cenili a uplatňovali všetko, čo prikázal sám Ježiš. — Mat. 28:19, 20.

Je tiež veľa náročných okolností, s ktorými musia ľudia zápasiť, kým trvá tento starý systém vecí. Napriek tomu je potešujúce navštíviť zbory Jehovovho ľudu v Benine a na vlastné oči pozorovať slobodu, ktorú tamojším ľuďom už prinieslo Božie Slovo. V dedine Logou je bývalý polygamista, ktorý sa pre svoju túžbu mať Jehovovo schválenie oslobodil od miestnych nebiblických tradícií a teraz žije s jednou manželkou. V zbore Togoudo Godomey je mladík, ktorému otec ponúkol také príležitosti na vzdelanie, po ktorých by mnohí dychtivo siahli, a sľúbil, že časom sa jeho  syn stane kňazom vudu a zdedí dom svojho otca i jeho manželky; ale syn si namiesto toho zvolil slúžiť Jehovovi. V Tori-Cada Zounmé je sestra, ktorá kedysi strávila veľa rokov v kláštore vudu, ale teraz je pravidelnou priekopníčkou. Mladý muž, ktorý mal vo zvyku živiť sa kradnutím, si obliekol novú osobnosť a teraz slúži ako zvláštny priekopník v Kotane. Bývalý príslušník armády, ktorý kedysi prenasledoval Jehovov ľud, je teraz pravidelným priekopníkom a služobným pomocníkom. Títo a mnohí ďalší im podobní sú zamestnaní tým, že pomáhajú ľuďom úprimného srdca dozvedieť sa, ako sa oslobodiť z náboženského područia, práve tak ako niekto pomohol im. Zo skúsenosti vedia, že „kde je Jehovov duch, tam je sloboda“. — 2. Kor. 3:17.

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 72]

Nourou Akintoundé sa vrátil do Beninu ako priekopník a pomohol mnohým, aby začali slúžiť Jehovovi

[Obrázok na strane 80]

Kurz čítania a písania v Sekandji (1996)

[Obrázok na strane 86]

Germain Adomahou zanechal polygamiu v prospech života so svojou prvou manželkou Vigue

[Obrázok na strane 89]

Amasa Ayinla s rodinou v čase, keď bol krajským dozorcom v Benine

[Obrázok na strane 90]

Carlos a Mary Prosserovci, misionári pripravení na zvestovateľskú službu

[Obrázok na strane 95]

Škola služby Kráľovstva v roku 1975, v čase politického napätia v Benine

[Obrázok na strane 102]

Peter Pompl s Mary a Carlosom Prosserovcami — všetci deportovaní z Beninu — teraz slúžia v Nigérii a v Kamerune

[Obrázok na strane 115]

Pierre Awhanto, bývalý samozvaný služobník, teraz ordinovaný služobník pravého Boha

[Obrázky na strane 116]

Zhromaždenie, na ktorom bolo oznámené zrušenie zákazu

[Obrázok na strane 118]

Zjazdové priestory v Calavi

[Obrázok na strane 123]

Kancelária beninskej odbočky a výbor odbočky z minulého služobného roku (zľava doprava): Zacharie Elegbe, Tab Honsberger, Souou Hounye