Brazília

Roku 1500 napísal Pero Vaz de Caminha portugalskému kráľovi o Brazílii, v ktorej sa portugalskí bádatelia práve vylodili, toto: „Najlepšie ovocie, ktoré možno z tejto krajiny vziať... bude spása jej ľudu [Indiánov].“ Tieto slová odhaľujú jednu z hlavných príčin portugalskej zámorskej expanzie 15. a 16. storočia. Jej cieľom bolo šíriť náboženské náuky kresťanstva do iných krajín.

No až oveľa neskôr bolo obyvateľom Brazílie sprístupnené Božie Slovo, Biblia, aby sa mohli sami presvedčiť, čo učí. Celá Biblia v portugalčine bola po prvý raz dostupná (jedna časť v Európe a jedna časť v južnej Indii) roku 1751. Uplynulo ďalších 125 rokov, kým bola niektorá časť Biblie vytlačená v brazílskej portugalčine. A až v priebehu 20. storočia boli určité časti Biblie vydané v niektorých jazykoch, ktorými hovoria v Brazílii indiánske kmene.

Brazília je jednou z mála krajín v Južnej Amerike, kde prevládajúcim jazykom nie je španielčina. Je ním portugalčina. Brazília zaberá asi polovicu Južnej Ameriky, susedí so všetkými ostatnými juhoamerickými krajinami okrem Chile a Ekvádoru a je to  veľmi pestrá krajina. Jej obyvatelia sú veselí a priateľskí a zaujímajú sa o duchovné veci. Väčšina (85 percent zo 161 miliónov obyvateľov) sa hlási ku katolíckemu náboženstvu a vysoké percento z nich inklinuje k špiritizmu. V posledných rokoch tu pozoruhodne vzrástol počet prívržencov evanjelických náboženstiev.

Začína sa skutočné biblické vzdelávanie

Božou vôľou je, aby boli „ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Tim. 2:3, 4) Tento druh poznania sa začal v Brazílii šíriť koncom 19. storočia. Bolo to v roku 1899, keď Sarah Bellona Fergusonová zo São Paula prvý raz dostala poštou zo Spojených štátov nejaké publikácie spoločnosti Watch Tower. Ako sa dozvedala cenné biblické pravdy, robila všetko, čo mohla, aby sa o ne podelila s ďalšími ľuďmi. Keď sa jej asi po 25 rokoch naskytla príležitosť, dala sa pokrstiť.

Medzičasom ôsmich mladých brazílskych námorníkov, ktorí mali voľno, kým ich loď kotvila v New Yorku, zaujali zhromaždenia  Bádateľov Biblie (ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia). Tu dostali aj Bibliu v portugalčine. Bádatelia im pomohli, aby jej porozumeli. Keď sa v marci 1920 po niekoľkých mesiacoch schádzania s Bádateľmi Biblie v New Yorku vrátili do Brazílie, ďalej sa spolu stretávali a o tom, čo sa dozvedeli, rozprávali ďalším ľuďom. Spočiatku používali ako študijné pomôcky publikácie spoločnosti Watch Tower v španielčine, lebo v portugalčine neboli nijaké. No o niekoľko rokov bol do Brazílie vyslaný George Young a urobili sa prípravy na prekladanie a vydávanie literatúry v portugalčine. Roku 1923 bola v Riu de Janeiro založená na podporu vzdelávania v tejto rozľahlej krajine odbočka Watch Tower Bible and Tract Society.

Prichádza ďalšia pomoc

Napriek tomuto dobrému začiatku bol pokrok pomalý. A tak na pozvanie brata J. F. Rutherforda, ktorý bol v tom čase prezidentom spoločnosti Watch Tower, prišiel roku 1936 do Brazílie Alston Yuille, aby tamojším svedkom pomáhal mať plnší úžitok z duchovných opatrení, ktoré Jehova poskytol prostredníctvom svojej viditeľnej organizácie. Prišla s ním aj jeho manželka Maude, ako aj Antonio Pires de Andrade, spolupracovník, ktorý, aspoň spočiatku, slúžil tiež ako tlmočník brata Alstona. O tri roky prišli z Európy Otto Estelmann a Erich Kattner, aby slúžili ako priekopníci a venovali sa navštevovaniu ľudí s cieľom ukázať im, aký úžitok môžu mať z poznania biblickej pravdy. Potom, v roku 1945, prišli dvaja misionári, absolventi prvej triedy školy Gileád: Charles D. Leathco a Harry Black.

Jehova požehnal prácu týchto i mnohých ďalších horlivých hlásateľov Kráľovstva a do roku 1948 bolo v Brazílii 1000 svedkov Jehovu, ktorí sa delili o pravdy Božieho Slova s inými. Táto skupina sa rýchlo rozrastala: v roku 1957  na 10 000 a roku 1968 na 50 000. Medzitým bolo potrebné rozšíriť priestory domova Bétel a tlačiarne a v roku 1968 bola kancelária odbočky presťahovaná z Ria de Janeiro do väčších priestorov v São Paule. (Ďalšie informácie o diele v Brazílii v rokoch 1920 až 1972 pozri v Ročenke Jehovových svedkov 1973, strany 33–88, angl.)

Sprístupnenie Božieho vlastného Slova

Asi pred 50 rokmi priemerný rímskokatolík v Brazílii chodil vždy na omšu, vždy sa modlil k Márii, vždy poslúchal kňaza a nikdy nečítal Bibliu. Prečo? Jednou z príčin bolo to, že kňazi zakazovali svojim stádam vlastniť Bibliu, ktorej tlač nebola schválená rímskokatolíckou cirkvou. No zároveň všetky takéto Biblie schválené cirkvou boli veľmi drahé — pre bežného návštevníka kostola úplne nedostupné. Nie div, že vtedy svedkovia často stretali katolíkov, ktorí Bibliu nikdy ani nevideli!

„Takým ľuďom som obyčajne prečítala Pánovu modlitbu,“ spomína Fern, dlhoročná misionárka. „Katolíci túto modlitbu poznali naspamäť, no boli prekvapení, keď ju videli v Biblii.“ V mnohých prípadoch prekvapenie viedlo k záujmu a záujem k žiadosti: „Mohli by ste mi obstarať Bibliu?“ Svedkovia radi obstarali cenove prístupný preklad Brazílskej biblickej spoločnosti.

V tom čase boli desiati misionári v São Paule častými návštevníkmi predajne tejto Biblickej spoločnosti v meste. Protestantskí predavači v predajni však neboli radi, keď sa celá zásoba Tradução Brasileira — prekladu Biblie, ktorý obsahoval meno Jehova — sťahovala z ich regálov do tašiek misionárov. Jedného dňa povedala predavačka misionárom, že im už nemôže predať žiadne ďalšie Biblie. Krátko nato sa preklad Tradução Brasileira prestal tlačiť. Neprekvapuje teda, že mnohí svedkovia túžili po zmene. Roku 1963 bolo  57 delegátov z Brazílie na medzinárodnom zjazde v Spojených štátoch, keď bol vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v portugalčine. O štyri roky, keď bol vydaný kompletný Preklad nového sveta v portugalčine, sa konečne dni rozširovania Biblie v malom skončili.

Za posledné tri desaťročia prúdili z tlačiarní Spoločnosti do Brazílie milióny výtlačkov Prekladu nového sveta a vzbudili aj pozornosť verejnosti. Roku 1987 popredný brazílsky týždenník Veja opísal Preklad nového sveta Svätých Písiem s odkazmi ako „najúplnejší preklad Písiem“ v krajine. Brazílski svedkovia Jehovu (ktorých je dnes vyše 430 000) s tým súhlasia a sú nadšení, že výsledkom ich kampane rozširovania Biblie je skutočnosť, že mnohí Brazílčania v mestách, mestečkách a na dedinách si teraz konečne s vďačnosťou čítajú svoje vlastné výtlačky Božieho Slova.

Osobné poučovanie o biblických pravdách

Čítanie Biblie je jedna vec, ale rozumieť, čo človek číta a ako prečítané uplatňovať, je druhá vec. Vyžaduje si to program osobného biblického poučovania. Roku 1968 — rok po vydaní úplného Prekladu nového sveta v portugalčine — dostalo 50 000 svedkov v Brazílii knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu, ktorá im mala pomôcť v štúdiu Biblie.

Jedna skúsená priekopníčka po prečítaní tejto knihy zvolala: „Táto kniha pomôže miliónom ľudí prijať pravdu!“ A mala pravdu. V tom roku sa počet rozšírených kníh strojnásobil. Počet biblických štúdií prudko stúpol. Rute z južnej Brazílie hovorí za mnohých, ktorí pomocou nej študovali: „Keď som študovala knihu Pravda, cítila som vďačnosť i zlosť. Vďačnosť za to, že som sa dozvedela pravdu o stave mŕtvych a nádeji na Raj, a zlosť preto, že katolícka cirkev ma celý život zavádzala.“

 Potom roku 1983 svedkovia uvítali novú pomôcku na poučovanie z Biblie — knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji v portugalčine. Táto kniha zapôsobila na srdcia mnohých ďalších ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Začiatkom roku 1996 malo úžitok z biblického poučovania vyše 500 000 Brazílčanov, pričom väčšina študovala pomocou tohto účinného vyučovacieho nástroja.

Zatiaľ čo text knihy Žiť navždy pôsobil na brazílsku čitateľskú verejnosť, obrázky v brožúre Večne sa teš zo života na zemi! poučovali o biblických pravdách mnohých z 28 miliónov Brazílčanov, ktorí nevedeli čítať. Za posledných 13 rokov bolo v portugalčine vytlačených vyše šesť miliónov týchto brožúr. Chápu negramotní ľudia biblické náuky? Určite áno! Uvažujme o staršej žene menom Maria. Pomocou tejto brožúry sa dozvedela, že Božie meno je Jehova, a nie Senhor, práve tak ako sa ona volá Maria, a nie Senhora. Hoci nikdy predtým Božie meno nepočula, na prvom biblickom štúdiu vďačne prijala túto novú pravdu. Keď svedkyňa, ktorá ju vyučovala, odchádzala, Maria zavolala: „Kiež je Jehova s vami!“ Mariino úprimné želanie sa určite splnilo. Biblické vzdelávanie v Brazílii s Jehovovým požehnaním napreduje.

Ďalšie rozširovanie tlačiarní

Roku 1971, tri roky po presťahovaní kancelárie odbočky do São Paula, prekročil počet aktívnych svedkov 70 000. V celej krajine bolo 1202 zborov; v tom roku venovali Jehovovi svedkovia svojej verejnej službe vyše 11 000 000 hodín a viedli priemerne 58 902 domácich biblických štúdií. Bolo zjavné, že na poskytnutie potrebného vedenia a vybavenia pre tento vzdelávací program budú musieť byť priestory odbočky opäť zväčšené. Bratia vzhliadali k Jehovovi o vedenie a venovali tejto potrebe náležitú pozornosť.

 V Brazílii sa dlhé roky tlačila Strážna veža v portugalčine na starom tlačiarenskom stroji na tlač z plochy. Ale v roku 1957 bola táto tlač presunutá do New Yorku, a to pre rastúce požiadavky, problémy s tlačiarenským strojom (ktorý bol inštalovaný roku 1918) a pre problémy v dodávke papiera. Keď sa teraz vyriešili problémy so strojom a papierom, bratia mohli presunúť tlač späť do Brazílie.

Na získanie potrebného priestoru pre tlač sa začali práce na prístavbe k budovám odbočky. Súčasne sa urobili prípravy na dovoz vysokorýchlostnej rotačky na kníhtlač. Keďže naše časopisy majú vzdelávací charakter, bola vyvinutá snaha získať oslobodenie od dovozného cla na tlačiarenský stroj. Ale niekedy sa stalo, že náboženské organizácie, ktorým bolo toto oslobodenie poskytnuté, dovezené veci neskôr s veľkým ziskom predávali. Pochopiteľne, niektoré úrady neboli za to, aby bolo náboženským skupinám poskytované ďalšie oslobodenie od cla. Pomoc prišla z nečakaného zdroja — od istého vládneho úradníka, ktorý bol agnostikom. Prejavil záujem o našu žiadosť dosiahnuť oslobodenie a naznačil, ako máme postupovať. V novembri 1972, iba po štyroch mesiacoch, bolo žiadané oslobodenie od cla poskytnuté. Augusto Machado, ktorý pracoval v kancelárii odbočky, si zaspomínal: „Začínali sme úplne od začiatku, o clách sme nevedeli prakticky nič; ale s dôverou v Jehovu a s dobrou prípravou sme získali to, čo sme potrebovali. Jehova naozaj vedie svojich služobníkov.“

Bolo potrebné ešte veľa sa učiť

Vyhliadka na tlač na rotačke predstavovala nové nároky. V decembri 1972 prišiel úplne rozobratý stroj, zabalený v 47 veľkých dopravných debnách; niektoré z nich vážili až šesť ton. Zo svetového ústredia bol vyslaný Milan Miller, aby dohliadol na správne inštalovanie. Koordinoval prácu  deviatich bratov, ktorí stroj inštalovali, a potom ich naučil, ako ho obsluhovať. Keďže sa podieľali na jeho inštalovaní, pomohlo im to pochopiť, ako sa oň starať. Vačšinou to boli mladí bratia, ktorí mali ešte len malé alebo nijaké skúsenosti s tlačou. Karl Rietz, ktorý sa tiež podieľal na projekte inštalácie, bol dozorcom tlačiarne a v tomto pridelení slúži až dodnes.

Približne v tom istom čase prišiel papier, ktorý sa začal dovážať na tlač. „Prvá zásielka bola 150 ton,“ spomína si Euclides Justino, ktorý bol vyslaný z Bételu do prístavu, aby ju prevzal. „Objednali sme nákladné autá na transport papiera z prístavu v Santose do Bételu v São Paule. Neuvedomili sme si však, že vysokozdvižný vozík baly papiera iba zdvihne na nákladné auto a že potrebujeme silných mužov, ktorí tieto baly na nákladných autách uložia. A tak sme sa s bratom Machadom vyškriabali na korbu jedného nákladného auta a začali sme baly prevracať — každý vážil 400 kilogramov — a gúľať ich na miesto. Vykladači mali dobrú zábavu, keď pozorovali dvoch mužov s viazankami, ako sa lopotia s balmi. Našťastie to bolo krátko pred obedňajšou prestávkou, tak sme čoskoro skončili. Cez obedňajšiu prestávku sme najali mužov, aby túto prácu dokončili.“ Ale bratia sa postupne učili niektoré práce súvisiace s tlačou na rotačke.

Roku 1973 prišla druhá rotačka s podobnou kapacitou ako prvá: 12 500 časopisov za hodinu. Odvtedy boli nainštalované ďalšie rotačky — na štvorfarebnú tlač. A tak sme v priebehu rokov boli schopní držať krok s požiadavkami na biblickú literatúru.

Zasvätenie prístavby Bételu

Asi štyri mesiace predtým než prišla druhá rotačka, bolo naplánované zasvätenie novej budovy prístavby Bételu.  Niektorí vyjadrili pochybnosti, či budú stavebné práce dokončené načas. No odpoveď Freda Wilsona, dozorcu odbočky, znela: „Vy nepoznáte našich bratov.“ Vložili do práce celé srdce a pracovali dlho do noci, a to aj cez soboty a nedele. Dňa 17. marca 1973, v deň zasvätenia, ešte robili posledné úpravy. Napoludnie bolo všetko hotové! Zadnou bránou vychádzal posledný náklad stavebného odpadu, keď začali do vestibulu vstupovať prví návštevníci!

Pri tejto príležitosti bol prítomný Nathan H. Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, a Max Larson, dozorca tlačiarne v Brooklyne. Brat Knorr predniesol prejav zasvätenia. Nasledujúci deň sa konal zvláštny trojhodinový program, ktorého sa zúčastnilo vyše 28 000 ľudí,  ktorí naplnili športovú halu Ibirapuera. Pri tejto príležitosti brat Knorr hovoril najprv o tom, aké je dôležité pravidelne uvažovať o dennom texte, a potom oznámil vydanie Ročenky 1973, ktorá bola po prvý raz vytlačená v portugalčine. (Predtým vychádzali materiály na rozbor denného textu v portugalčine v Strážnej veži.) Takéto denné čítanie a rozoberanie častí Božieho Slova je v živote Jehovovho ľudu dôležité a je v súlade s tým, čo povedal sám Ježiš Kristus:  „Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst.“ — Mat. 4:4.

Medzinárodný zjazd „Božské víťazstvo“

Rok 1973 sa skončil najväčším zjazdom, aký Jehovov ľud v Brazílii kedy uskutočnil, a to od 26. do 30. decembra na štadióne Pacaembu v São Paule. Nad štadiónom sa vznášal obrovský balón oznamujúci námet „Božské víťazstvo“. Program zjazdu posilnil presvedčenie prítomných, že božské víťazstvo prostredníctvom Božieho Kráľovstva skutočne prinesie ľudstvu najväčšie požehnania. Počas samotného zjazdu videli dôkazy, že vzdelávanie so zreteľom na Božiu vôľu, tak ako je vyjadrená v Biblii, už zmenilo životy desiatok tisíc ľudí v Brazílii. Pred 28 rokmi hovoril brat Knorr k 765 prítomným, ktorí sa zhromaždili v neďalekej športovej hale. Keď sa pri tej príležitosti pozeral smerom k obrovskému štadiónu, nahlas položil otázku, či ho brazílski Jehovovi svedkovia niekedy zaplnia. Táto myšlienka sa stala skutočnosťou roku 1973, keď brat Knorr práve na tomto štadióne hovoril k 94 586 prítomným, ktorí naplnili štadión. Predchádzajúci deň bolo pokrstených 3187 nových služobníkov. Ten päťdňový zjazd bol sám osebe dôkazom božského víťazstva!

Delegáti prišli zo všetkých kútov krajiny. Z mesta Manaus, ktoré je hlavným mestom štátu Amazonas a je vzdialené asi 4000 kilometrov, prišli 3 autobusy a štyri autá s delegátmi, čo bola prvá skupina ľudí cestujúca riskantnou transamazonskou diaľnicou. Ďalšia skupina cestovala vyše 3000 kilometrov z mesta Belém, ležiaceho na severnom pobreží, a zvláštny vlak a viac než 180 autobusov priviezlo natešených delegátov zo štátu Rio de Janeiro. Zjazd mal takú veľkú publicitu, že miesto zjazdu navštívil i guvernér štátu São Paulo a starosta mesta.

 Zaobstarať ubytovanie pre tieto tisíce delegátov bolo náročné, lebo mnohí z nich nemali prostriedky na zaplatenie ubytovania v hoteli. Ubytovacie oddelenie zaobstaralo asi 21 000 miest. V súlade s biblickou radou „choďte cestou pohostinnosti“ poskytli ubytovanie svedkovia i ďalší ľudia vo svojich domovoch. (Rim. 12:13) Vyše 6000 delegátov bolo ubytovaných v sálach Kráľovstva. Všetci delegáti z Amazónie boli ubytovaní v továrni, ktorú dal k dispozícii manžel jednej sestry. Matrace zapožičali svedkovia a záujemcovia.

O dva mesiace sa ten istý zjazdový program zopakoval v Salvadore (Bahia) a prítomných bolo 32 348 osôb.

„Buďte svätí“

Hoci Jehovovi svedkovia sa na užívanie tabaku pozerali s nevôľou, závažnosť tejto veci bola plne rozpoznaná až roku 1973. A tak niektorí svedkovia fajčili ďalej, i keď boli pokrstení. Jehova však vo svojom čase pomohol svojim služobníkom rozpoznať biblické zásady, ktoré mali ovplyvniť ich postoj k tomuto návyku. (2. Kor. 7:1; Gal. 5:19–21, poznámka pod čiarou v Reference Bible) Strážna veža z 1. decembra 1973 (v portugalčine) zdôraznila, že odteraz všetci, ktorí sa chcú dať pokrstiť, budú musieť prestať užívať tabak. Tí, čo už boli pokrstení a ešte fajčili, dostali šesť mesiacov na to, aby fajčiť prestali, ak chceli zostať členmi zboru.

Väčšina bola správne motivovaná a dokázala sa oslobodiť od tohto nečistého zvyku. Jeden brat, ktorý v tom čase ešte fajčil, hoci bol pokrstený v roku 1964, vysvetľoval, že keď sa druhí mohli vzdať fajčenia zo zdravotných dôvodov, o čo skôr by sa ho mal dokázať vzdať on, keď chce ďalej slúžiť Jehovovi. Je pravda, že niektorí boli vylúčení, ale  mnohí z nich napokon zmenili postoj svojej mysle a srdca, prestali fajčiť a boli prijatí späť. Takto Jehovov ľud pokračoval v prispôsobovaní sa Božím vysokým normám svätosti. — 3. Mojž. 19:2; 1. Petra 1:16.

Čas sa končí?

S úmyslom pomôcť ľuďom pochopiť naliehavú potrebu zaujať v otázke zvrchovanosti postoj na strane Jehovu sa v sedemdesiatych rokoch konalo intenzívne rozširovanie traktátov Posolstvo o Kráľovstve. Názov Posolstva o Kráľovstve č. 16 znel: Končí sa čas pre ľudstvo? Amaro Santos, ktorý slúži už 25 rokov v Bételi, povedal: „Spoločnosť poslala každému zboru 100 traktátov na každého zvestovateľa, aby ich iba za desať dní, od 22. do 31. marca 1974, bezplatne rozšírili. Traktát bol vytlačený pútavo, takže vzbudil pozornosť aj tých ľudí, ktorí si inak posolstvo o Kráľovstve nevšímali. K svedkom sa v rozširovaní ôsmich miliónov traktátov pripojilo viac ako 7000 nových zvestovateľov.“

Niektorí ľudia, ktorí dostali traktát, pohotovo reagovali na to, čo sa dozvedeli. Platilo to aj o 22-ročnom vysokoškolskom študentovi v São Paule. Zapôsobila naňho naliehavosť situácie a súhlasil so štúdiom Biblie pomocou knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Čoskoro začal rozprávať o tom, čo sa dozvedel, ďalším študentom na vysokej škole a o tri mesiace sa zúčastnil zvláštnej kampane rozširovania ďalšieho traktátu.

Zvestovatelia vyvíjali vážne úsilie, aby sa dostali k ľuďom v odľahlých oblastiach. Mladí zvestovatelia sa na tom s radosťou zúčastňovali. O tom, ako si dvaja takí mladí zvestovatelia počínali v štáte Rio Grande do Sul, napísal Belarmino Colla, ktorý mal vtedy iba 15 rokov: „Z domu sme odchádzali ráno o šiestej, a keďže obydlia boli od  seba veľmi vzdialené, do desiatej dopoludnia sme sa nestretli s nikým. Niekedy sme museli ísť pešo, lebo nebolo možné ísť po chodníkoch na koňoch. Pracovali sme až do pol deviatej večer a potom sme prenocovali u záujemcu. Nasledujúce ráno o siedmej sme začali opäť a pracovali sme do tretej popoludní a potom sme zamierili domov, kam sme prišli o polnoci. Za tie dva dni sme prešli 90 kilometrov a rozšírili sme iba 30 traktátov.“ Títo hlásatelia Kráľovstva rozpoznali, že posolstvo, ktoré prinášajú, poskytuje ľuďom možnosť, ktorá môže znamenať večný život, a že milióny ľudí v Brazílii potrebujú príležitosť, aby z neho mohli mať úžitok. Cítili naliehavosť, ktorú vyjadroval názov traktátu č. 16.

‚Pred svedkami nie je možné uniknúť‘

V roku 1974 Edivaldo Gil da Silva s manželkou Marli, ktorí boli vtedy zvláštnymi priekopníkmi, začali dva razy do týždňa študovať Bibliu s paňou, ktorá bývala na osamelej farme blízko mesta Ribeirão Prêto v štáte São Paulo. Aby sa na farmu dostali, museli ráno o štvrtej cestovať stopom mliekárenským autom a potom ísť ďalších 10 kilometrov pešo. Štúdium pokračovalo niekoľko mesiacov dobre, až kým manžel nezačal odporovať. Dokonca sa presťahoval aj s rodinou bez toho, aby zanechali svoju novú adresu.

O osem rokov na oblastnom zjazde pristúpili k Edivaldovi a Marli nejakí manželia a spýtali sa: „Pamätáte si na nás? My sme manželia, ktorých ste navštevovali na farme.“ Potom manžel vysvetlil, že sa odsťahovali, aby boli preč od Jehovových svedkov. Keď však prišli do svojho nového domova, ešte ani nestačili zložiť nábytok a už sa objavili dvaja svedkovia a začali im rozprávať o Božom predsavzatí s ľudstvom. To podnietilo tohto muža k uvažovaniu. Prijal ponuku biblického štúdia a robil pekné pokroky; o niekoľko mesiacov sa dali aj s manželkou pokrstiť.

 Duchovne osviežujúca návšteva

V septembri 1974 potešila bratov v São Paule mimoriadna udalosť. Čo to bolo? Návšteva Fredericka W. Franza, vtedajšieho viceprezidenta spoločnosti Watch Tower. Nebola to jeho prvá návšteva Brazílie. Spoločne s bratom Knorrom sa v roku 1945 podieľal na programe zjazdu v São Paule. Tentoraz ho sprevádzal brat Karl Klein, ktorý krátko nato začal slúžiť spoločne s ním vo vedúcom zbore Jehovových svedkov. V São Paule strávili tri dni dovolenky, no potom s radosťou odovzdali svojim duchovným bratom „nejaký duchovný dar“. (Rim. 1:11, 12) Čo by mohlo byť radostnejšie než prednáška o duchovných veciach? Rýchlo boli urobené prípravy na zvláštne zhromaždenie v divadle. Prednášky sa zúčastnilo dovedna 2000 osôb.

Massasue Kikuta, ktorý bol od roku 1967 členom osadenstva odbočky, spomína: „Brat Franz nás všetkých prekvapil, lebo predniesol svoj prejav v plynnej portugalčine. Bez používania Biblie či bez akýchkoľvek poznámok (zrak mu už zlyhával) vyše dve hodiny citoval a vysvetľoval celý 91. žalm verš za veršom napriek tomu, že mal už 80 rokov.“ Neskôr sme sa dozvedeli, že to isté urobil v španielčine pre bratov v Paraguaji.

Jedenásť sirôt sa dozvedá pravdu

Približne v tom čase istá rodina v štáte Goiás naliehavo potrebovala pomoc, aby porozumela príčine ľudského utrpenia a skutočnému zmyslu života. Ich otec, zdeprimovaný vážnymi finančnými problémami, spáchal samovraždu a o niekoľko mesiacov zomrela na srdcový infarkt aj matka. Prežijúci členovia rodiny Vinhalovcov boli sirotami — všetkých jedenásť. Keď roku 1974 postihla rodinu táto pohroma, najstaršie dievča malo 17 rokov a najmladší chlapec iba 40 dní. Vďaka odhodlaniu a usilovnej práci mohlo päť  súrodencov zostať spolu, ale šesť mladších detí muselo byť poslaných k príbuzným. Niektorí ľudia sa ich snažili utešiť a povedali, že ich tragédia je Božou vôľou. To, samozrejme, spôsobilo, že sa cítili ešte skľúčenejšie.

Najstaršia Maria Lucia mala vážne otázky o Bohu a o katolíckej cirkvi. Keď počula, ako istá svedkyňa ponúka jednej spolupracovníčke bezplatné biblické štúdium, vzbudilo to jej záujem. Keď spolupracovníčka spozorovala jej záujem, darovala jej knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Keď Maria Lucia o niekoľko dní opäť svedkyňu zbadala, otvorene požiadala o bezplatné biblické štúdium, ktoré bolo ponúknuté jej spolupracovníčke. Sľub vzkriesenia obsiahnutý v Ježišových slovách zaznamenaných v Jánovi 5:28, 29 ju naplnil nádejou. Keď sa dozvedela, čo hovorí Biblia o tom, prečo Boh pripúšťa zlo, pomohlo jej to pochopiť, že na nich nezabudol. Časom bývali všetky deti okrem najmladšieho opäť spolu ako jedna rodina. Vzájomne sa duchovne povzbudzovali. Všetkých 11 detí študovalo Bibliu a dalo sa pokrstiť. Z Biblie sa naučili zásady kresťanského správania. V duchovnom zmysle už neboli viac sirotami; dostali stonásobne viac „bratov a sestier a matiek“. (Mar. 10:29, 30) Dnes je jedna z týchto sestier zvláštnou priekopníčkou, ďalšia je misionárkou v Paraguaji a Paulo slúži aj s manželkou v brazílskom Bételi.

100 000 zvestovateľov!

Počas rokov počet zvestovateľov Kráľovstva ustavične rástol. V služobnom roku 1959 bol 23-percentný vzrast oproti predchádzajúcemu roku. V nasledujúcom desaťročí percento vzrastu kleslo na 9 až 14 percent. Potom v roku 1975 stúpol počet osôb, ktoré sa dali pokrstiť, na 16 789 a počet zvestovateľov po prvý raz prekročil číslo 100 000 so 17-percentným vzrastom oproti predchádzajúcemu roku. Aj  počet zvláštnych priekopníkov prvý raz prekročil číslo 1000, lebo sa kládol väčší dôraz na prácu v izolovaných a zriedka prepracúvaných územiach. Hoci v nasledujúcom desaťročí percento vzrastu kleslo, kazateľské dielo napredovalo. A na obzore sa črtal ďalší vzrast.

V tom čase mala Brazília vyše 100 miliónov obyvateľov a asi k 20 percentám sa zvestovatelia nedostávali s dobrým posolstvom pravidelne. Veľa týchto ľudí žilo v menších mestách dosť ďaleko od veľkomiest. V snahe dostať sa k týmto ľuďom a zorganizovať zhromaždenia tam, kde bude dostatočný záujem, vedúci zbor dal súhlas na vymenovanie dočasných zvláštnych priekopníkov okrem tých 1000, ktorí už ako zvláštni priekopníci slúžili. Spočiatku boli niektorí vymenovaní na tri mesiace; neskôr to bolo na dlhšie obdobie. Prví z týchto dočasných zvláštnych priekopníkov boli vymenovaní v novembri 1985, keď ich bolo 128 vyslaných do 113 rôznych miest. Výsledky boli veľmi povzbudzujúce.

Keď v istom meste štátu Goiás priekopníci prišli na opätovnú návštevu k panej, ktorá požiadala o Preklad nového sveta, našli ju plakať. Prečo? Ľudia jej povedali, že by tú Bibliu nemala čítať, lebo obsahuje odlišné meno pre Boha — Jehova. No keď jej pomohli vec preskúmať, ona i jej priatelia zistili, že meno Jehova sa nachádza na niektorých miestach aj v ich vlastných Bibliách. Rozhnevala sa na pastora svojej cirkvi. Výsledkom bolo 45 nových biblických štúdií!

V štáte Piauí našli muža, ktorý bol smädný po vodách pravdy. Skôr než prišiel do kontaktu s priekopníkmi, prečítal si niektoré časti požičanej knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. To, čo čítal, ho tak nadchlo, že sa rozhodol knihu si ručne odpísať. Keď sa s ním priekopníci stretli, mal odpísaných už 21 kapitol. Aký bol šťastný, keď dostal vlastný  tlačený exemplár tejto knihy a mohol ju pravidelne študovať na biblickom štúdiu!

Dve priekopníčky slúžiace v štáte Sergipe sa stretli s veľkým odporom diakona cirkvi, ktorý slúžil namiesto kňaza. Aký bol výsledok? Diakon cez amplión oznámil verejnosti, že Jehova nie je meno Boha, ale je to meno, ktoré vymyslela jedna americká sekta. To len podnietilo záujem mnohých členov cirkvi a zakrátko priekopníci viedli 67 domácich biblických štúdií!

V štáte Rio Grande do Norte začali priekopníci študovať s istou paňou, ktorá mala z prvého štúdia takú radosť, že pozvala svojich susedov, aby prišli na nasledujúce štúdium. Zo školy si požičala šesť lavíc, aby pripravila miesta na sedenie. Prišlo 30 ľudí, no keďže chceli prísť ešte ďalší, štúdiá pokračovali na školskom dvore.

V istom mestečku v štáte Mato Grosso do Sul študoval Bibliu lekár i jeho manželka a časom začali chodiť do služby.  Pohľad na lekára chodiaceho z domu do domu a hovoriaceho o Biblii vzbudil v meste značný rozruch. Keď priekopníci, ktorí s týmito manželmi študovali, museli odísť, lekár a jeho manželka boli jedinými aktívnymi svedkami, čo tam zostali. Slúžili ako pomocní priekopníci a neskôr ako pravidelní priekopníci. Spočiatku mávali zhromaždenia iba sami dvaja, no časom sa vytvoril zbor s desiatimi zvestovateľmi. Dnes títo manželia slúžia v brazílskom Bételi.

Prvé zjazdové sály

Ako počet Jehovových svedkov v celej krajine vzrastal, bolo stále ťažšie nájsť vhodné miesta na konanie našich zjazdov. Prvý pokus, aby sme mali svoje vlastné miesto, bol podniknutý v Salvadore (Bahia), kde je celý rok mierne, tropické počasie. Roku 1975 bol na svahu údolia vybudovaný čiastočne krytý amfiteáter s dostatočným počtom betónových lavíc pre 4000 osôb. Bol nazvaný Zjazdový park. Neskôr v tom istom roku sa začala výstavba zjazdovej sály v krásnej lesnatej oblasti v meste Ribeirão Pires (São Paulo), asi 40 kilometrov od mesta São Paulo. Po rokoch bola vedľa prvej sály postavená druhá a uzavretým televíznym okruhom bola prepojená s prvou. Tieto dve sály majú celkovú kapacitu 3300 miest na sedenie. V roku 1979 sa v Duque de Caxias neďaleko Ria de Janeiro začala výstavba ďalšej zjazdovej sály.

Svedkovia, ktorí pracovali na stavbe týchto zjazdových sál, prejavili nadšeného ducha. Tento pekný duch vynahradil nedostatok skúseností a primeranej mechanizácie a vybavenia. Napríklad v Ribeirão Pires bolo potrebné kopať do hĺbky 7 metrov, aby sa dosiahlo pevné podložie na založenie základov. Používal sa bager, no mohol sa využiť iba na dosiahnutie polovičnej hĺbky, ktorá bola potrebná. Ostatok bolo potrebné urobiť krompáčom a lopatou. Bolo treba vyhĺbiť viac ako 20 takých jám.

 A ako to bolo s miešaním a liatím betónu? Na stavbu v Ribeirão Pires neboli k dispozícii nijaké výrobne betónu ani nákladné autá na miešanie betónu. Natal Batulevicins, člen rodiny Bétel, spomína: „Betón sa miešal v dvoch starých, ručne obsluhovaných miešačkách a vo fúrikoch sa vozil tam, kde sa betónovalo. Vytvorili sa rady z 20 až 30 dobrovoľníkov, ktorí fúriky tlačili. Na vyššie a ťažko prístupné miesta pomáhal ďalší človek ťahať fúrik hákmi. Na betónovaní podlahy sa podieľali všetci dobrovoľníci — vrátane pracovníkov z kancelárií — a niekedy táto práca trvala 24 hodín.“

Nové vedenie odbočiek

Pre Jehovových svedkov na celom svete priniesol rok 1976 značné zmeny v organizácii odbočiek. Prvého februára toho roku nadobudol účinnosť systém výborov odbočiek. Namiesto jedného dozorcu bol v každej krajine vymenovaný výbor odbočky pozostávajúci z duchovne zrelých bratov reprezentujúcich vedúci zbor, aby dohliadal na dielo. Všetci sú duchovne staršími mužmi, pastiermi Božieho stáda.

V Brazílii mal výbor odbočky pôvodne siedmich členov. Boli to: Massasue Kikuta, John Kushnir, Augusto Machado, Karl Rietz, Amaro Santos, Heinrich Selbert a Fred Wilson. V nasledujúcich rokoch musel brat Selbert z Brazílie odísť a venovať sa rodinným povinnostiam a brat Kushnir roku 1988 zomrel. Ostatní pokračovali v službe vo výbore a v roku 1995 bol za šiesteho člena výboru vymenovaný Östen Gustavsson. Koncom roku 1976 sa niektorí členovia brazílskeho výboru odbočky spoločne so zástupcami odbočiek z celého sveta zúčastnili na zhromaždeniach v New Yorku, ktoré usporiadal vedúci zbor. Zhromaždenia slúžili na to, aby sa členovia výborov plnšie oboznámili so svojimi povinnosťami, s členmi vedúceho zboru a so svetovým ústredím.

 Väčší úžitok zo zjazdov

V roku 1976 sa začala venovať pozornosť aj potrebe zlepšiť ozvučovací systém používaný na zjazdoch. Predtým sa používali zosilňovače, reproduktory a amplióny určené pre malé priestory. Niekedy sa pri jednej príležitosti používali viaceré odlišné typy a niektoré z nich boli značne zastarané. Aký bol výsledok? Nedostatočná reprodukcia zvuku a časté prerušenie programu.

Zlepšenie tejto situácie si vyžiadalo roky práce a veľa nových zariadení. Teraz môže každý účastník zjazdu počuť jasne a tešiť sa z duchovného programu. To je dôležité, keď si uvedomíme, že v roku 1995 sa konalo v 82 rôznych mestách 158 oblastných zjazdov a 724 849 prítomných vynaložilo veľa času, energie a peňazí, aby sa mohli zjazdov zúčastniť. Zaslúžia si, aby počuli čo najlepšie, a tak aby mali z programu čo najväčší úžitok. Krajský dozorca v Riu Grande do Norte, spokojný s výsledkami, roku 1994 napísal: „S radosťou Vás informujem o tom, že na našom zjazde bolo  ozvučenie výborné a výsledkom bolo, že bratia dávali pozor a robili si veľa poznámok.“

Ale ako to bolo s kvalitou zvuku v sálach Kráľovstva po celej krajine? Roku 1993 sa v celej krajine konalo viac ako 100 zvláštnych programov na poskytnutie praktických rád, ako zlepšiť kvalitu zvuku na zborových zhromaždeniach. Na týchto prednáškach sa zúčastnilo vyše 9000 bratov a jeden inštruktor si spomína: „Prednáška vo Floriane v Piauí sa konala v čase mimoriadneho sucha a bratia mali finančné ťažkosti. Napriek tomu všetci pozvaní prišli. Niektorí museli cestovať vyše 12 hodín, aby sa mohli prednášky zúčastniť.“

V Cachoeiras de Macacu bola sloboda dočasne obmedzená

Občas vznikli ťažkosti pre nepochopenie zo strany úradov. V nedeľu 13. júna 1976 polícia zatvorila sálu Kráľovstva v Cachoeiras de Macacu v štáte Rio de Janeiro na základe príkazu vydaného tamojším sudcom. V meste bolo zakázané aj kázanie o Kráľovstve. Čo bolo príčinou?

Dva dni predtým sa jeden 17-ročný mladík nešťastnou náhodou zranil brokovnicou. Bol prevezený do nemocnice s vnútorným krvácaním a akútnou anémiou. Jeho otec požiadal lekára, aby urobil na záchranu syna všetko, čo môže, no bez použitia krvnej transfúzie. Žiaľ, mladík počas operácie zomrel, i keď mu napriek výslovnému želaniu jeho otca podali krvnú transfúziu. Začalo sa súdne vyšetrovanie, aby sa určilo, kto je zodpovedný. Rozhodnutie bolo ovplyvnené prekrútenými novinovými správami a výsledkom bol príkaz na zatvorenie sály Kráľovstva. Starší miestneho zboru Ladislav Lehký, podporovaný štyrmi právnikmi, požiadal o pozastavenie tohto príkazu. Žiadosť bola napokon prerokovaná  26. októbra. Jeden z právnikov, brat Orlando do N. Paula, využil túto príležitosť, aby urýchlene prípad predniesol. Sudcovia žiadosti o pozastavenie jednohlasne vyhoveli, pôvodný príkaz zrušili, a tak bolo možné sálu Kráľovstva opäť používať a pokračovať v diele kázania Kráľovstva. Náboženská sloboda bola opäť upevnená!

Na oblastných zjazdoch „Radostní pracovníci“, ktoré sa konali nasledujúci rok, bola prednesená prednáška, ktorá opätovne zdôraznila Jehovovu požiadavku zaobchádzať s krvou ako s niečím posvätným. (3. Mojž. 17:10, 11; Sk. 15:28, 29) Pri tejto príležitosti bola vydaná brožúra Jehovovi svedkovia a otázka krvi a v mesiacoch apríl a máj 1978 sa uskutočnila kampaň, aby sa brožúra dostala do rúk sudcov, právnikov, lekárov, zdravotných sestier a pracovníkov správy nemocníc v snahe pomôcť im pochopiť a rešpektovať postoj, ktorý zaujímajú Jehovovi svedkovia. Bratia boli povzbudení, aby dali brožúru aj svojmu rodinnému lekárovi. Okrem toho boli niektorí bratia poverení, aby brožúru spolu so sprievodným listom doručili lekárom a iným odborníkom, s ktorými sa jednotliví zvestovatelia azda nemohli dostať do kontaktu. V Brazílii bolo vtedy vyše 70 000 lekárov. Bol to obrovský projekt a bol úspešne dovŕšený; bolo však treba urobiť ešte viac. Tejto veci budeme venovať pozornosť neskôr.

Príprava na ďalší vzrast

Ďalší vzrast v počte hlásateľov Kráľovstva, ako aj v rozsahu svedeckého diela bol zrejmý, a na to sa museli urobiť prípravy. (Porovnaj Izaiáša 54:1–3.) Aby bolo možné tlačiť potrebné množstvo literatúry, bolo treba nahradiť rotačku na kníhtlač modernejšími, rýchlejšími ofsetovými rotačkami. Tie si vyžadovali väčší pracovný priestor. Ako dočasné  opatrenie na uspokojenie tejto požiadavky bola roku 1975 postavená prístavba k zjazdovej sále v Ribeirão Pires. Poskytla priestor na skladovanie určitého množstva papiera. Bolo však zrejmé, že musíme nájsť väčší pozemok, kde by sa mohol postaviť väčší domov Bétel, ako i väčšia kancelária odbočky a tlačiareň.

Uvažovalo sa o možnosti kúpiť ďalší pozemok v blízkosti existujúcich budov v São Paule, ale územné plány a vysoká cena pozemku spôsobili, že táto alternatíva sa nedala uskutočniť. Ďalšou možnosťou bolo presťahovať odbočku na úplne iné miesto. Vedúci zbor odporučil, aby sa vyhľadal pozemok mimo mesta São Paulo. Po zvážení viacerých možností bol v auguste 1977 zakúpený pozemok s rozlohou 115 hektárov v obci Cesário Lange v štáte São Paulo, vzdialenej asi 150 kilometrov od mesta São Paulo.

‚Plánujete príliš málo!‘

Hneď po kúpe pozemku sme poslali pozvanie dobrovoľníkom, aby pomohli pripraviť pozemok na výstavbu. Stavebné plány boli predložené vedúcemu zboru na schválenie. Mysleli sme si, že naše plány sú dosť veľké na to, aby umožnili uspokojovať potreby rastu na dlhší čas. V skutočnosti sme si mysleli, že možno plánujeme príliš veľkoryso. Odpoveď vedúceho zboru nás však všetkých priviedla do úžasu: ‚Plánujete príliš málo! Mali by ste postaviť asi dva razy toľko, ako ste naplánovali!‘

Výsledkom bol projekt, ktorý plánoval priestory na ubytovanie a tlačiarenské a kancelárske priestory päť ráz väčšie, než sme mali v São Paule. Bolo to potrebné? Nuž, od roku 1977 vzrástol počet svedkov v Brazílii štvornásobne a počet hodín venovaných každý rok službe je dnes asi šesťnásobne vyšší, než bol vtedy.

 Bola podpísaná dohoda so stavebnou firmou, ktorá mala postaviť nové budovy odbočky. No naši bratia sa tiež starali o potrebné veci súvisiace s prácou. Paulo Tinoco Carneiro, svedok, ktorý je skúseným stavebným inžinierom, sa aj s rodinou presťahoval z mesta Salvador do oblasti blízko miesta stavby. Asi 150 ďalších svedkov vrátane niektorých členov rodiny Bétel robilo pomocné práce; zhotovovali napríklad hliníkové okenné rámy a pripravovali jedlo pre pracovníkov, a starali sa aj o údržbu a upratovanie. Keď výstavba vrcholila, podávali sa denne tri jedlá pre viac než 1000 pracovníkov. To nebola maličkosť!

Veľký počet mužov zamestnaných v stavebnej firme bol po večeroch a cez víkendy výborným obvodom na kazateľskú činnosť. Istý brat rozšíril medzi týmito pracovníkmi za jeden mesiac vyše 80 výtlačkov knihy Moja kniha biblických príbehov. Začali sa aj biblické štúdiá a šesť pracovníkov postupne napredovalo až ku krstu. Jeden z nich teraz slúži ako člen brazílskej rodiny Bétel.

Prijať ďalšie zodpovednosti

Výstavba nových budov odbočky priniesla so sebou ďalšie zodpovednosti. Hovoril o nich Max Larson zo svetového ústredia počas svojej návštevy v Brazílii v roku 1980. V podnetnom prejave prednesenom na štadióne Pacaembu v São Paule zdôraznil, aké je potrebné, aby bratia každej krajiny financovali kazateľské dielo a výstavbu tlačiarní a domovov Bétel na svojich územiach. Budú môcť bratia v Brazílii vziať na seba takú zodpovednosť? Brazília sa nachádzala vo vážnej ekonomickej kríze s vysokým percentom inflácie a nezamestnanosti. Napriek tomu bola reakcia vynikajúca. Zbory a jednotlivci prispievali dobrovoľne a pravidelne, a tak mohla byť výstavba dokončená a potrebné zariadenie inštalované.  Prejavená veľkorysosť pripomínala ducha, akého prejavil staroveký Izrael, keď sa za dní kráľa Dávida pripravovala výstavba chrámu v Jeruzaleme. — 1. Par. 29:3–9.

Sťahovanie 225 členov rodiny Bétel a celého zariadenia tlačiarne zo São Paula do Cesária Lange sa začalo v auguste 1980. Na presťahovanie bolo potrebné naložiť nákladné autá vyše 160-krát. Potom sa začalo s inštaláciou zariadenia a obdobie prispôsobovania sa novému prostrediu.

Program zasvätenia sa konal 21. marca 1981. Prejav zasvätenia predniesol člen vedúceho zboru Lloyd Barry. Citoval krásne slová kráľa Šalamúna z času zasvätenia chrámu v Jeruzaleme a objasnil, že všetka zásluha a sláva za pekné budovy Bételu patrí Jehovovi Bohu. Svoj prejav ukončil slovami: ‚Tieto budovy boli postavené preto, lebo si to vyžiadal  rozmach kazateľského diela. A tak si toto dielo zasluhuje nerozdelenú pozornosť vás všetkých.‘

V nasledujúcich mesiacoch prichádzali skupiny svedkov zo všetkých kútov krajiny navštíviť Bétel. V jeden deň pracovného voľna prišlo 300 autobusmi a desiatkami áut 12 000 návštevníkov.

Videli, že v odbočke sa deje čosi viac, nielen sťahovanie sa do nových budov. Robili sa dôležité zlepšenia v tlači literatúry. Roku 1981 sa začalo v Brazílii tlačiť španielske vydanie Strážnej veže a Prebuďte sa! a odosielať do susedných, po španielsky hovoriacich krajín — do Bolívie, Paraguaja a Uruguaja. Okrem týchto časopisov začala brazílska odbočka tlačiť a viazať knihy na štúdium Biblie. To si vyžadovalo veľa nového vybavenia a potrebu učiť sa novým remeslám. Roku 1981 začala fungovať nová linka na viazanie kníh a prvá vec, ktorú vyrobili, bola Ročenka na rok 1982 v portugalčine. Krátko nato bol vytlačený a zviazaný prvý zo štyroch zväzkov publikácie Pomôcka na porozumenie Biblie. A začiatkom roku 1987 bola v tejto viazárni zviazaná najdôležitejšia kniha zo všetkých — Biblia, portugalské vydanie Prekladu nového sveta Svätých písiem.

Doprava nákladnými autami Spoločnosti

S cieľom znížiť náklady na rozvoz publikácií a zaistiť ich dodávanie do zborov bol v roku 1982 rozšírený systém rozvozu literatúry vozidlami Spoločnosti. Tento spôsob fungoval už od roku 1974, no teraz mali byť doň zahrnuté aj zbory na severovýchode krajiny — niektoré z nich boli vzdialené 3000 kilometrov.

V súčasnosti rozvážajú nákladné autá Spoločnosti literatúru každé tri týždne na 463 miest, pričom prejdú vyše 30 000 kilometrov. Tento spôsob umožňuje pravidelné  dodávky literatúry do takmer 4600 zborov. Nákladné autá jazdia 12 trasami, pričom najdlhšia trvá 15 dní a meria viac ako 7000 kilometrov. Vodiči sú členmi rodiny Bétel. Svedkovia v rôznych zboroch pozdĺž trasy vždy pohostinne ubytujú vodičov vo svojich domovoch a vodiči chodia na zborové zhromaždenia s miestnymi bratmi tam, kde nocujú.

Dostať sa na izolované územia

Kázanie dobrého posolstva pokračuje tak, aby sa posolstvo dostalo do oblastí, kde sa káže len veľmi málo alebo vôbec. Roku 1976 Francisco Albuquerque s manželkou slúžili ako zvláštni priekopníci v Tefé v oblasti Amazonu. Obyčajne využili príležitosť, keď bol sviatok, a kázali ľuďom, ktorí prišli do mesta člnmi. Jedného dňa dal Francisco mladému obchodnému cestujúcemu knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a vysvetlil mu, ako ju študovať. Keď ho Francisco po dvoch rokoch opäť stretol, videl, že mladík knihu študoval a s porozumením si podčiarkol odpovede. Začal s ním študovať Bibliu každý týždeň. Keďže cesta člnom trvala do mladíkovho bydliska dve hodiny, dva razy cestoval Francisco do domu mladíka a nasledujúce dva týždne cestoval mladý muž k Franciscovi. Zakrátko bol tento mladík a ďalší štyria muži pokrstení. Mladík premenil jednu miestnosť vo svojom dome na sálu Kráľovstva a čoskoro sa tam vytvoril zbor.

Roku 1977 používali zvláštni priekopníci, ktorí vydávali svedectvo v mestečkách a vidieckych oblastiach v centrálnej časti krajiny, na ubytovanie príves. Jeden z týchto priekopníkov, Jair Paiva Ferreira, ktorý je teraz členom rodiny Bétel, si zaspomínal: „Zaparkovali sme príves vo väčšom meste a odtiaľ sme chodili autom vydávať svedectvo. Vstávali sme skoro ráno a po dobrých raňajkách sme boli ráno  o ôsmej v obvode. Po celodennej práci sme si našli miesto pri rieke, okúpali sme sa a zjedli večeru. Spali sme v aute a rušil nás iba šum vetra a cvrlikanie svrčkov. Bolo veľmi príjemné zobudiť sa a pozorovať papagáje, ktoré poletovali blízko nás. Čo sa týka ľudí na tomto území, bolo potešením pozorovať ich smäd po pravde. Niektorí si vzali po jednom výtlačku z každej knihy, ktoré sme mali so sebou. Za jeden deň som rozšíril 48 kníh a za jeden mesiac som vykonal 109 opätovných návštev, a ešte som nestačil navštíviť všetkých, ktorí prejavili záujem. Začali sme veľa štúdií, a hoci mnohí ľudia mali ťažkosti s čítaním, značný počet z nich prijal pravdu.“

Manželstvo — počestné pred Bohom i pred človekom

Okrem nedostatku základného vzdelania v čítaní a písaní ďalšou prekážkou, ktorá mnohým ľuďom bránila prijať pravdu, bol ich manželský stav. Niektorí nemohli zaplatiť za civilný aj za cirkevný sobáš; rozhodli sa teda pre cirkevný, a ten nemal žiadnu zákonnú hodnotu. Samozrejme, keď takí ľudia študovali Bibliu, dozvedeli sa, že je potrebné, aby svoj manželský zväzok legalizovali. — Hebr. 13:4, 18.

V tejto situácii bola aj istá pani v Uberlândii (Minas Gerais). Pred siedmimi rokmi sa „vydala“ v katolíckom kostole a jej partner nepovažoval za potrebné ich zväzok legalizovať. Čo urobila? Ako napredovala v porozumení Biblie, povedala mu, že ak nebude ich zväzok legalizovať, bude ho musieť opustiť, hoci by to urobila nerada. Partner si uvedomil, že to myslí vážne, a napokon súhlasil. Hneď po sobáši sa táto pani dala pokrstiť.

Do roku 1977 nebol v Brazílii nijaký zákon, ktorý by umožňoval rozvod. A tak každý, kto bol zosobášený  a potom svojho partnera opustil a vstúpil do zväzku s iným druhom, nemal nijakú možnosť súčasný zväzok legalizovať. Niektorí mali zo svojho druhého zväzku dokonca už vnúčatá. V súlade s Jehovovým príkladom odpúšťať hriechy, ktoré boli v minulosti spáchané v nevedomosti, vedúci zbor urobil opatrenie pre ľudí študujúcich Bibliu, ktorí boli v tejto situácii a chceli sa dať pokrstiť. Mali podpísať vyhlásenie o sľube vernosti svojmu partnerovi a sľúbiť, že hneď ako to bude možné, budú svoj zväzok legalizovať. (Sk. 17:30; Rim. 3:25) V istom období bolo v kartotéke Spoločnosti značné množstvo takých vyhlásení.

V jednom prípade išlo o matku 13 detí. Osem rokov študovala Bibliu, no nemohla svoj manželský zväzok legalizovať. Potom podpísala vyhlásenie a bola spôsobilá na krst. Keď sa jej deti dozvedeli, čo bolo spojené s tým, aby bola spôsobilá na krst, osem ich tiež začalo študovať Bibliu a neskôr bolo päť pokrstených a ostatné začali chodiť na zhromaždenia.

Napokon bol schválený zákon o rozvode, a hoci stanovoval trojročnú čakaciu lehotu od zákonnej rozluky po rozvod, bolo možné vyriešiť väčšinu prípadov tých, čo podpísali vyhlásenie o vernosti. Roku 1988 vláda skrátila čakaciu lehotu na jeden rok.

Zvláštne školenie pre službu

Roku 1978 sa venovala ďalšia pozornosť školeniu zborových starších. Už od roku 1959 poskytovala škola služby Kráľovstva zvláštne školenie tým, ktorí boli vymenovaní za dozorcov. Ale v roku 1978 boli všetci starší v Brazílii, bez ohľadu na to, či sa predtým takéhoto školenia zúčastnili alebo nie, pozvaní na zvláštne dvojdňové školenie. Na ňom rozoberali na základe Biblie, ako sa môžu zlepšiť ako pastieri  a učitelia stáda, ako sa ujímať vedenia v evanjelizačnom diele, ako udržiavať zbory duchovne a mravne čisté, a tiež ako majú spolupracovať rady starších. Školenia sa zúčastnilo takmer 7000 starších. Odvtedy sa opakovane konajú ďalšie doplňujúce kurzy školy služby Kráľovstva.

Nezabudlo sa ani na služobných pomocníkov. Počnúc rokom 1985 boli v Brazílii aj pre nich organizované školenia v škole služby Kráľovstva. Od roku 1988 bolo možné na toto školenie využívať okrem sál Kráľovstva aj zjazdové sály, a tak umožniť veľkému počtu starších a služobných pomocníkov, aby sa týchto školení zúčastňovali spoločne. Posledného školenia v roku 1995 sa zúčastnilo 22 092 starších a 27 544 služobných pomocníkov. Aký pekný zástup mužov, ktorí sú ochotní a biblicky spôsobilí, aby im bola zverená zodpovednosť v zboroch!

V roku 1978 bola v Brazílii otvorená ešte ďalšia škola — škola priekopníckej služby. Prvá trieda v trvaní dvoch týždňov bola vo Fortaleze (Ceará). Cieľom tejto školy je posilniť vzťah priekopníkov k Jehovovi, pomôcť im chodiť vernejšie v šľapajach Ježiša Krista a zvýšiť účinnosť ich služby.

Záznamy Spoločnosti ukazujú, že za posledných 18 rokov bolo v Brazílii 1650 tried a z tohto vynikajúceho opatrenia malo úžitok 39 649 pravidelných priekopníkov. V snahe pomôcť priekopníkom bolo iba v roku 1994 v celej krajine 187 tried v 107 veľkomestách a mestách.

Pozoruhodné je úsilie, aké niektorí priekopníci vynaložili, aby sa mohli tejto školy zúčastniť. Jedna sestra, ktorá má neveriaceho manžela, vstávala každý deň ráno o piatej, aby sa postarala o domácnosť, skôr než pôjde do školy pre priekopníkov, a hneď po skončení odchádzala, aby vzala svoje deti zo školy domov. Ďalšia sestra si chcela zmeniť termín  dovolenky, aby sa mohla školy zúčastniť. Jej zamestnávateľ s tým nesúhlasil, no sestra sa ho vytrvalo snažila presvedčiť. Odpoveď bola stále rovnaká: „Nemožné!“ Nakoniec, keď sa pomodlila k Jehovovi, povedala svojmu zamestnávateľovi, že dá výpoveď. Prečo? Tej školy sa jednoducho musela zúčastniť. Na zamestnávateľa jej úprimnosť tak zapôsobila, že napokon so zmenou termínu dovolenky súhlasil.

Paulo Azevedo, inštruktor prvej triedy, v interview povedal: „Škola priekopníckej služby pomáha priekopníkom vidieť ich obvod v novom svetle. Kladie sa dôraz na to, že je potrebné prejavovať osobný záujem o majiteľa bytu, brať do úvahy jeho problémy, okolnosti, predstavy a presvedčenie. Priekopníci, ktorí na to pamätajú, sa zhodne vyjadrujú, že je to tak, akoby začali pracovať v novom obvode.“

 Misionári pre Brazíliu

Misionári urobili neoceniteľnú službu pri kladení základov pevnej organizačnej štruktúry. Prví dvaja misionári, absolventi prvej triedy školy Gileád, prišli do Brazílie v roku 1945. Do roku 1967 vzrástol počet absolventov Gileádu, ktorí prišli do Brazílie, na 76 a vrchol sa dosiahol v roku 1974 počtom 117. Niektorí slúžili desaťročia v krajskom a oblastnom diele, napríklad Richard a Ruth Wuttkeovci a Eric a Christina Brittenovci. Za tie roky tu slúžilo asi 250 misionárov z 11 krajín.

Ľudia v Brazílii všeobecne prejavujú cudzincom úctu. Avšak prispôsobiť sa novej krajine s odlišným podnebím, jedlom, jazykom a zvykmi, to si vyžaduje odhodlanie a dobrý zmysel pre humor. Sylvia Gustavssonová, misionárka zo Švédska, si spomína: „Na prvej opätovnej návšteve sme boli s manželom Östenom u manželov v Belo Horizonte v štáte Minas Gerais. Keď sme si s nimi asi hodinku pohovorili, povedali sme, že by sme mali odísť. ‚Tak skoro? Zostaňte ešte chvíľku!‘ znela odpoveď. Mysleli sme si, že majú skutočne záujem, tak sme si opäť sadli a pokračovali. O pol hodiny sme zopakovali, že by sme mali odísť. ‚Tak skoro? Zostaňte ešte chvíľku!‘ odpovedali. To sa trikrát opakovalo a nakoniec sme odišli takmer o polnoci! Na nasledujúcich návštevách sa táto dráma opakovala, kým sme sa nedozvedeli, že výraz ‚Tak skoro? Zostaňte ešte chvíľku!‘ je iba zdvorilostná fráza vyjadrujúca vďaku za návštevu, čo nevyhnutne neznamená, že by človek mal naozaj zostať dlhšie. Našťastie sa však títo manželia o pravdu naozaj zaujímali!“

Misionári z Brazílie idú do iných krajín

Vzhľadom na vynikajúcu pomoc, ktorú nám poskytli misionári, ktorí prišli do Brazílie, sme boli šťastní, keď sme  sa v roku 1982 dozvedeli, že bratia z Brazílie budú pozvaní slúžiť ako misionári v iných krajinách. Do konca roku boli tri manželské dvojice pridelené do Bolívie a odvtedy bolo 90 brazílskych bratov a sestier pozvaných, aby slúžili ako misionári v Angole, Bolívii, Mozambiku a v Paraguaji.

Niektorým z týchto brazílskych misionárov pomohli spoznať pravdu iní misionári. Tak to bolo aj v prípade Átilu Carneira z Belému. Náboženstvo ho sklamalo. Keď sa stretol s misionárkou Delfinou Munguiaovou, prejavil záujem o pravdu a začal si od nej pravidelne brávať časopisy. Po nejakom čase zariadila, aby tri razy týždenne študoval Bibliu s jedným misionárom. Po druhom štúdiu začal Átila rozprávať ďalším ľuďom o tom, čo sa dozvedel, a ešte pred svojím  krstom viedol tri biblické štúdiá! Po krste slúžil ako pravidelný priekopník a potom ako zvláštny priekopník. Teraz sú aj s manželkou misionármi v Mozambiku.

Aj Benjamim Silva s manželkou Iolandou patria k brazílskym misionárom, ktorí slúžia v Mozambiku. Dlhé roky boli priekopníkmi v severnej Brazílii. Podarilo sa im zlúčiť dve veľké zodpovednosti — slúžiť ako priekopníci a vychovať dieťa. Keď sa ich dcéra Martha vydala, rodičia sa dali k dispozícii a slúžia ako misionári. Martha pokračuje v priekopníckej službe a Jehovovo požehnanie očividne spočíva na všetkých troch.

Záplavy na juhu

Už od prvého storočia poskytovali kresťania v čase vážnych ťažkostí svojim bratom materiálnu pomoc. (Sk. 11:29, 30) V roku 1983 boli južné štáty Paraná, Santa Catarina a Rio Grande do Sul spustošené veľkými povodňami. V Blumenau (Santa Catarina) vody rieky Itajaí-Açu vystúpili o 16 metrov nad normál a zaplavili takmer celé mesto. V súlade s príkladom, ktorí dali kresťania prvého storočia, svedkovia z iných miest prispeli materiálnou pomocou — 43 tonami potravín a 41 tonami oblečenia.

Túžbu pomôcť dokázal svojím príkladom João Vicentim Carrer, starší v Campo Grande v štáte Mato Grosso do Sul, vzdialenom 1400 kilometrov. Keď videl v televízii správu o povodni, zatelefonoval do kancelárie Spoločnosti a opýtal sa, ako môže pomôcť. Spoločne s ďalšími staršími zhromaždili tri tony potravín, oblečenia, topánok a liekov, ktoré poskytli zbory v meste. V ten istý deň sa spolu so svojím synom a so zásobami vydal na cestu do Blumenau.

Luiz Bognar, starší v Blumenau, ktorý pomáhal pri rozdeľovaní materiálnej pomoci, ktorú im bratia poslali,  napísal: „Čln sme s pomocou bratov prispôsobili tak, že sme naň primontovali kolesá, aby sme mohli cestovať po vode alebo aj po malých vyvýšeninách, ktoré vyčnievali z vody. Potom sme sa vydali hľadať bratov odrezaných od sveta. Na niektorých miestach sme museli pre vysokú hladinu vody prestrihnúť elektrické vedenie, aby sme prešli. Moji dvaja synovia, 10- a 12-ročný, išli so mnou. Sú dobrými plavcami. Vedel som tiež, že ľudia sa budú člnov s deťmi menej obávať než ostatných.“

V jednom dome našli 16 ľudí, ktorí boli desať dní odrezaní od sveta a potraviny sa im minuli. Tesne pred príchodom nášho člna, keď uvažovali o dennom texte, jeden z bratov povedal, že Jehova sa vo svojom čase o ich potreby postará. A práve to sa aj stalo. V inom dome bolo 22 ľudí, ktorí boli týždeň uväznení na hornom podlaží a v manzardke. Keď počuli, že sa blíži čln, spočiatku si mysleli, že by to mohli byť zlodeji; ale potom začuli niekoho volať: „Brat Walter Germer!“ Boli to bratia privážajúci pomoc. „Bolo to dobré svedectvo pre susedov, ktorí nie sú svedkami,“ hovorí Janis Duweová, jedna z tých, čo boli v tom dome, dnes členka brazílskej rodiny Bétel. To, čo dostali, oveľa prevyšovalo ich potreby na jeden či dva dni. „Uplynulo niekoľko mesiacov, kým sme si museli kúpiť potraviny, ktoré nepodliehajú skaze,“ povedala.

„Nákazlivý“ priekopnícky duch

I keď si v kritických situáciách Jehovovi svedkovia poskytujú materiálnu pomoc, ich prvoradou činnosťou je kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Vedia, že iba ono navždy vyrieši nespočetné problémy ľudstva. Zdôrazňujúc toto dielo, kancelária Spoločnosti poslala v roku 1984 každému pokrstenému zvestovateľovi v Brazílii list. Začínal sa takto: „Píšeme Ti teraz, aby sme aj Teba pozvali  zúčastniť sa v apríli pomocnej priekopníckej služby.“ To by znamenalo venovať v tom mesiaci aspoň 60 hodín oznamovaniu biblickej pravdy svojim blížnym. Bolo toto pozvanie prijaté? Predchádzajúci vrcholný počet pomocných priekopníkov v apríli 1983 bol 8000, ale ako odpoveď na toto pozvanie sa pomocnej priekopníckej služby zúčastnilo vyše 33 000 svedkov — 21 percent z celkového počtu zvestovateľov! A aký šťastný mesiac teokratickej služby to bol!

Vyžadovalo si to sústredené úsilie. Jeden svedok, ktorý je vodičom nákladného auta, a druhý, ktorý je murárom, sa dohodli, že budú v službe pravidelne od pol siedmej do pol deviatej večer po skončení práce v svetskom zamestnaní. Jedna sestra, ktorá pracuje doma ako šička, vstávala skoro ráno, aby si prácu urobila skôr, než pôjde do služby. Istej matke ôsmich detí — najstaršie malo 12 rokov a najmladšie päť mesiacov — pomáhala rodina. Staršie deti pomáhali starať sa o mladšie a manžel pripravoval jedlo. Z 12 zvestovateľov v jednom zbore slúžili piati ako pomocní priekopníci. Patrili k nim dvaja bratia, ktorí sú hlavou rodiny; jeden má 10 detí a druhý 14. Obidvaja bývajú asi 15 kilometrov od mesta. Dva razy týždenne cestovali do mesta, aby sa zúčastnili na službe, zakaždým deväť hodín. Iná sestra, ktorá nemôže chodiť, sedávala vo vozíku na chodníku pred svojím domom a oslovovala okoloidúcich.

Viacerí, čo okúsili radosť z tejto služby a slúžili ten mesiac ako pomocní priekopníci, si podali prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby. (Žalm 34:8) V apríli 1984 bolo na zozname 3500 pravidelných priekopníkov. O šesť mesiacov ich bolo 4200 a o rok neskôr vzrástlo toto číslo na 5400. Teraz je v krajine vyše 22 500 pravidelných priekopníkov. A akú radosť majú, keď sa tak plne podieľajú na najdôležitejšom diele, ktoré sa dnes na zemi koná!

 Simultánne vydávanie publikácií

Pred rokom 1984 bol text našich časopisov v portugalčine publikovaný až po šiestich mesiacoch od vyjdenia v angličtine. No v uvedenom roku boli v Brazílii inštalované dve ofsetové rotačky, ako aj MEPS (Multilanguage Electronic Phototypesetting System, ktorý vyvinuli bratia v svetovom ústredí v New Yorku). Prekladaný text sa vkladal priamo do počítača a programy MEPS veľmi urýchlili proces kompozície strán. Paul Bauer, Erich Kattner a Franz Schredl boli na školení v New Yorku, ktoré bolo zamerané na prácu so systémom MEPS a na jeho údržbu. Tak sa v roku 1984 materiál vydávaný v angličtine začal tlačiť súčasne aj v portugalčine.

Ofsetové rotačky, z ktorých každá môže vytlačiť 32 000 časopisov za hodinu, darovali bratia zo Spojených štátov. Harry Johnson, člen rodiny Bétel v Brooklyne, dohliadal na ich inštalovanie. Najprv sa začala simultánna tlač. Krátko  nato sa začalo tlačiť farebne a na kvalitnejšom papieri. Výsledky boli vynikajúce! Nikdy predtým neprišlo za jeden mesiac tak veľa objednávok na predplatné — v júni 1987 ich bolo 50 000. Počet objednávok na predplatné ustavične stúpal a v apríli 1994 dosiahol vrchol: 87 238. Teraz vytlačíme každý mesiac priemerne 3 500 000 časopisov v portugalčine a španielčine.

Ľud zachovávajúci rýdzosť sa zhromažďuje v rekordnom počte

Ďalšou významnou udalosťou roku 1985 bolo súčasné použitie dvoch najväčších štadiónov v Brazílii — štadióna Morumbi v São Paule a štadióna Maracanã v Riu de Janeiro — na naše oblastné zjazdy „Ľud zachovávajúci rýdzosť“. Tieto zjazdy sa konali od 23. do 25. augusta 1985 a prišli na ne delegáti z 11 krajín. Prítomní boli aj dvaja členovia vedúceho zboru, John Barr a Lyman Swingle.

Verejnú prednášku „Božie časy a obdobia — na čo poukazujú?“ predniesol brat John Kushnir k 162 941 prítomným v São Paule a brat Augusto Machado k 86 410 prítomným v Riu de Janeiro — čo bolo dovedna takmer 250 000 osôb! To je bezmála toľko, koľko bolo v roku 1958 prítomných v New Yorku, keď sa delegáti zo 123 krajín zhromaždili súčasne na dvoch štadiónoch. To však neboli všetky zjazdy, ktoré sa v roku 1985 v Brazílii konali.

Okrem týchto dvoch medzinárodných zjazdov sa konalo v rôznych častiach krajiny ďalších 23 zjazdov s celkovým počtom 144 000 prítomných a 1192 osôb sa dalo pokrstiť. Medzi pokrstenými bola aj istá pani zo São Leopolda (Rio Grande do Sul), ktorá krátko pred začatím štúdia Biblie stratila pri autonehode dieťa, a preto sa obrátila k špiritizmu. Prečítala si však brožúru Neviditeľní duchovia — pomáhajú nám? Alebo nám škodia?, ktorá na ňu tak zapôsobila, že  sa vybrala hľadať miestnu sálu Kráľovstva. Tam prijala ponuku študovať Bibliu a rýchle napredovala ku krstu. Dnes slúži Jehovovi ona, jej manžel a vnučka.

‚Zhromažďujú sa‘ napriek vzdialenosti

Naši kresťanskí bratia a sestry v Brazílii si naozaj vážia biblickú radu neopúšťať svoje zhromaždenia, a to tým viac, keď vidia, že sa blíži Jehovov deň. (Hebr. 10:24, 25) Niekedy si to od nich vyžaduje značné úsilie. Istý brat zo zboru vo Fazende Taquari (Bahia) chodí do sály Kráľovstva 8 kilometrov pešo, hoci kríva a má 70 rokov. Bratia zo zboru v Olindine (Bahia) chodia 16 kilometrov pešo a v plastikových taškách si nesú oblečenie, aby sa mohli prezliecť, keď sa im šaty pri prechode cez rieku zamáčajú. V Pará chodí niekoľko rodín 6 kilometrov cez les, kde často vidia stopy jaguára. A v zbore v Repouse do Amatari (Amazonas) sú dve rodiny, ktoré majú dovedna 15 členov a ktoré chodia cez džungľu, pričom jeden dospelý kráča vpredu a palicou udiera do stromov a na zem, aby odplašil hady.

Jedna tehotná sestra s dieťaťom v náručí chodila 16 kilometrov pešo do sály Kráľovstva v mestečku Axixá (Tocantins) zakaždým, keď sa nemohla zviezť na nákladnom aute. Aby mohla iná sestra, v štáte Bahia, vziať svoje malé deti so sebou do sály Kráľovstva, vloží ich do dvoch veľkých košov a každý kôš zavesí na jeden bok osla, ktorého vedie.

Na krajskom zjazde v Cruzeire do Sul (Acre) bolo prítomných 37 osôb zo zboru v Riu Badejo (Amazonas), hoci zbor hlásil iba 9 zvestovateľov. Táto skupina išla osem hodín pešo, aby mohla byť na zjazde. Bola medzi nimi aj sestra s ôsmimi deťmi; najmladšie malo päť rokov. Inokedy desať bratov cestovalo 100 kilometrov na bicykloch, aby sa mohli zúčastniť na zjazde vo Floriane (Piauí). Sú skutočne vďační za duchovné opatrenia, ktoré Jehova robí.

 Obetaví pastieri stáda

Rýchly vzrast počtu zvestovateľov si vyžiadal viac duchovných pastierov, ktorí by sa starali o Božie stádo. (Sk. 20:28; 1. Petra 5:2) Nie sú však potrební iba starší, ktorí by sa starali o jednotlivé zbory, ale aj spôsobilí dozorcovia, ktorí môžu cestovať a poskytovať láskyplný dohľad v krajoch a oblastiach. Niekoľkí bratia sa dávajú k dispozícii už viac než 30 rokov, aby mohli slúžiť ako cestujúci dozorcovia. Každý rok sa vytvorí priemerne 12 nových krajov a teraz je v Brazílii 326 krajských a 21 oblastných dozorcov. Títo bratia prejavujú vynikajúceho ducha, lebo sú ochotní slúžiť kdekoľvek bez ohľadu na podmienky.

Čo s tým môže súvisieť? Niektorí opustili pohodlný domov a teraz radi prijímajú ubytovanie v rôznych podmienkach, v akých naši bratia žijú. Keďže podnebie je tropické, musia rátať s komármi a iným hmyzom. Niektorí spia pre horúčavu radšej v závesných sieťach než v posteli. Sú tam domy, ktoré majú strechu, no nemajú steny. V odľahlých oblastiach sa môže cestovať člnmi, na koňoch, v polorozpadnutých autobusoch alebo jednoducho pešo.

José Vertematti, ktorý slúžil v sedemdesiatych rokoch ako krajský dozorca v Maranhão, napísal: „Keď sme sa chceli dostať do zborov v mestách Sítio Ceará a Guimarães, museli sme s manželkou Mazolinou dve hodiny cestovať člnom a potom čakať na nejaký dopravný prostriedok, ktorý išiel okolo, lebo tam nebola žiadna autobusová doprava. Viac ráz sme išli nákladným autom, Mazolina v kabíne a ja spolu s nákladom, ktorým boli ošípané, kurence a kozy alebo vrecia múky, ryže a fazule. Keď nákladné auto uviazlo v blate, museli sme vystúpiť a tlačiť. Ak išlo všetko dobre, táto časť cesty trvala asi päť hodín. Potom sme išli ďalšie štyri hodiny pešo, aby sme sa dostali do sály Kráľovstva.“ Miestni svedkovia si tieto návštevy veľmi cenili.

 Keď sa chcú niektorí bratia dostať do sály Kráľovstva v Guimarãese, musia prejsť týždenne asi 30 kilometrov pešo, čo im trvá päť až šesť hodín. Počas návštevy krajského dozorcu zostávajú celý týždeň v meste, aby mali z jeho návštevy plný úžitok.

V Brazílii sú kraje, do ktorých patria obrovské, riedko obývané oblasti. Napríklad v osemdesiatych rokoch patrili do jedného kraja štáty Acre, Rondônia a časti štátov Mato Grosso a Amazonas, čo je plocha, ktorá sa rovná ploche Španielska. Keď bol v tomto kraji Adenir Almeida, navštevoval zbor v Lábrei (Amazonas), v meste, kde veľa ľudí trpelo Hansenovou chorobou čiže malomocenstvom. Aby sa tam dostal, cestoval štyri hodiny autobusom, cez noc prespal v penzióne a ráno nastúpil spolu s ďalšími ôsmimi cestujúcimi na korbu nákladného auta naloženého alkoholickými nápojmi vo fľašiach. Po niekoľkých hodinách cestovania v horúčave boli všetci veľmi smädní. Jediná dostupná tekutina bola v tých fľašiach. Brat Almeida priznáva, že za týchto okolností bolo ťažké odolať ponuke ostatných podeliť sa o obsah fliaš, ktoré ukradli z nákladu. Po desiatich hodinách cesty v slnečnej páľave, v oblakoch prachu a potom v daždi konečne prišli do Lábrei. Tam bol celý zbor na nohách, aby ho privítal — dvaja zvláštni priekopníci a dvaja nepokrstení zvestovatelia! V nedeľu mal tú radosť, že tých dvoch zvestovateľov pokrstil.

Pre Wladimira Aleksandruka, slobodného brata, ktorý slúžil takmer 30 rokov ako cestujúci dozorca, poslúžilo na prenocovanie aj miestne väzenie. Bolo to v roku 1972 a on išiel navštíviť osamotenú zvestovateľku, ktorá mala neveriaceho manžela. Mestečko bolo malé a nebol tam nijaký hotel, a tak si krajský dozorca zariadil, že prespí vo väznici. So smiechom si spomína: „Každý ma považoval za nového náčelníka polície, lebo ma videli voľne vchádzať a vychádzať  z väzenia a mal som oblek a kravatu. Spočiatku som bol jediným obyvateľom väznice, ale na druhý deň som mal spoločníka, muža, ktorý ukradol prasa. Tak som mu mohol vydať svedectvo.“

Títo obetaví dozorcovia ochotne súhlasia s tým, že akékoľvek nepohodlie či nedostatok súkromia je viac než vynahradené vrúcnou láskou a opravdivou horlivosťou, ktorú bratia prejavujú.

Smerom na západ

V osemdesiatych rokoch mnohé rodiny z juhu reagovali na výzvu: „Choď na západ, mladý muž!“ Sťahovali sa do západnej Brazílie, najmä do štátu Rondônia, hľadajúc pôdu vhodnú na obrábanie. Vláda ponúkala pôdu zadarmo. V pralese boli v dĺžke asi 35 kilometrov vyrúbané cesty nazývané pásy a pôda po obidvoch stranách týchto „pásov“ bola k dispozícii osadníkom. Tak boli vytvorené vynikajúce obvody na vydávanie svedectva.

V meste Pimenta Bueno (Rondônia) postavil istý holič, ktorý patril k evanjelickému náboženstvu, kostol. Vyviedlo ho však z miery, keď pozoroval hádky medzi pastormi svojho náboženstva, lebo každý pastor chcel ísť do toho kostola, v ktorom sa vyzbieralo viac peňazí. Tento holič predtým nikdy nepočúval svedkov. No jedného dňa, keď pozoroval zvláštnych priekopníkov pracujúcich na ulici a očividne veľmi šťastných, položil si otázku: ‚Ak mám ja pravdu, prečo som taký nespokojný? A keď sú oni „falošnými prorokmi“, prečo sú takí šťastní?‘ Navštívil priekopníkov — ale večer, aby ho nikto nevidel — a prijal ponúknuté biblické štúdium. To, čo sa dozvedal, na neho tak zapôsobilo, že pozval obidvoch priekopníkov, Jonasa a Robsona Barbosa de Souzovcov, aby kázali 30 členom jeho cirkvi. Niekoľkí prijali pravdu a časom bol kostol zatvorený. Krátko nato bol v tej  oblasti zatvorený aj katolícky kostol, lebo muž, ktorý viedol bohoslužby, a jeho rodina sa tiež stali Jehovovými svedkami.

Počas prvej návštevy krajského dozorcu bolo v tom zbore už 49 zvestovateľov a na verejnú prednášku prišlo 280 osôb. Obvod bol malý a zakrátko boli všetci obyvatelia buď Jehovovými svedkami, alebo s nimi študovali. A tak museli zvestovatelia chodiť nákladným autom do susedných osád a kázať tam. Nákladné auto (kryté plachtou) používali aj na cesty na zjazdy do najbližšieho mesta, ktorým bolo Pôrto Velho vzdialené 600 kilometrov.

Oblasť Amazonu

Vydávanie svedectva v oblasti Amazonu predstavuje zvláštne nároky, no nemožno zanedbávať duchovné potreby ľudí, ktorí tam žijú. Táto oblasť je väčšia než západná Európa. Brazílska časť pralesa zaberá takmer polovicu celej krajiny, ale má iba 9 000 000 obyvateľov — čo je asi 6 percent brazílskej populácie. V tejto oblasti sú niektoré úseky riek skutočne ako more. Napríklad rieka Negro, jeden z hlavných prítokov Amazonu, je pri meste Manaus, hlavnom meste štátu Amazonas, široká 18 kilometrov a ústie hlavného toku v delte Amazonu má šírku 50 kilometrov. Rieka Amazon je v mnohých ohľadoch považovaná za najväčšiu rieku sveta.

V tejto oblasti nie je nezvyčajné cestovať loďou z jedného mesta do druhého aj niekoľko dní. Dvaja zvláštni priekopníci pridelení do Eirunepé (Amazonas), mesta s 20 000 obyvateľmi, napísali: „Cesta na miesto nášho pridelenia trvala loďou 13 dní. Loď sme považovali za súčasť svojho obvodu. Keď sme boli na lodi, rozšírili sme viacero publikácií a začali sme osem biblických štúdií, ktoré sme viedli dva razy denne.“ V oblasti Amazonu je 213 zvláštnych priekopníkov, ktorí sú plne zamestnaní tým, že pomáhajú ľuďom mať úžitok z Božieho Slova.

 Na palube lodí Spoločnosti

Od roku 1991 používajú niektorí naši zvláštni priekopníci lode ako súčasť svojho obvyklého vybavenia v službe. V tom roku Spoločnosť poskytla na také použitie dve lode. Bola to Boas Novas (Dobré posolstvo), ktorá sa plaví po riekach Negro, Purus, Madeira a Solimões. A Proclamador das Boas Novas (Hlásateľ dobrého posolstva) pláva okolo ostrova Marajó, ktorý je taký veľký ako Holandsko a leží v ústí rieky Amazon.

Na každú loď bolo pridelených päť zvláštnych priekopníkov. Zatiaľ čo sú dve dvojice priekopníkov v službe, jeden zostáva na palube, pripravuje jedlo, upratuje a súčasne je na stráži proti prípadnému pirátstvu. Hlavným cieľom je dostať  sa k obyvateľom malých dedín na brehoch ostrova a k ďalším, ktorí žijú v obydliach postavených na koloch alebo v plávajúcich domoch.

„Entre!“ ​(Vstúpte!) je privítanie, ktoré priekopníci počujú takmer vždy, keď sa priblížia k domu. Potom nasleduje vydávanie svedectva trvajúce asi 40 minút alebo i viac. Vo väčších osadách zostávajú priekopníci skoro dva mesiace a vedú biblické štúdiá so záujemcami, často niekoľkokrát týždenne. Verejné prednášky a štúdium Strážnej veže sa obvykle konajú v škole alebo v súkromnom dome. Iné zhromaždenia sa konajú na lodi. Keď ľudia prejavia úprimný záujem slúžiť Jehovovi, zvláštni priekopníci sú poverení zostať tam a tento záujem rozvíjať.

Asi tri hodiny cesty loďou z mesta Manaus neďaleko Janauacá je jedinečná zjazdová sála, ktorú postavili miestni bratia. Tu nie je problémom zaobstarať ubytovanie pre ľudí, ktorí prichádzajú na zjazdy zďaleka. Mnohí bývajú v plávajúcich domoch, a tak svoj dom jednoducho odtiahnu člnom k zjazdovej sále, ktorá je postavená na ostrove. Svoj dom „zaparkujú“, vystúpia a idú na zjazd. Hoci neďaleký zbor má menej než 100 zvestovateľov, na zjazdoch býva prítomných takmer 250 osôb.

Pomáhajú Indiánom spoznať pravdu

Na Indiánov, ku ktorým sa ľudia všeobecne až príliš často správajú neúctivo, zapôsobí, keď im Jehovovi svedkovia prejavujú úctu. Viacerí duchovne napredovali tak dobre, že sa dali pokrstiť. — Sk. 10:34, 35.

Hamilton Vieira, ktorý slúžil ako krajský dozorca v oblasti, kde Indiáni žijú, si spomína na jednu skúsenosť s týmito ľuďmi. V prednáške citoval Lukáša 21:34–36, ktorý vystríha pred „prejedaním a prílišným pitím“. Najprv hovoril  o „prejedaní“. Keď jeho poslucháči nevedeli pochopiť, čo tým myslí, vysvetlil im to. Indiáni užasli, a potom sa začali smiať. Predstava prejedania sa bola pre nich úplne absurdná. K spôsobu života Indiánov napríklad patrí, že na jednej strane rieky obkľúčia ryby, no potom ulovia iba toľko, aby uspokojili svoje momentálne potreby, a nič viac. Ale ako je to s „prílišným pitím“?

Žiaľ, nadmerná konzumácia alkoholických nápojov je medzi indiánskym obyvateľstvom bežná. Zneužívanie alkoholu podporujú ľudia, ktorí Indiánom kupujú alkohol a považujú za zábavné pozorovať ich komické správanie, keď sú opití. Brat Vieira im mohol vysvetliť, že práve tak ako je nerozumné príliš veľa jesť, je nerozumné aj príliš veľa piť.

V tejto oblasti musí návštevník niekedy chodiť po úzkych chodníkoch cez les a naučiť sa udržať rovnováhu pri chôdzi po kmeňoch stromov, ktoré slúžia ako mosty ponad malé riečne ramená. Tieto kmene sú obyčajne vlhké a klzké. „Nebolo pre mňa ľahké ísť po nich,“ spomína brat Vieira. „Miestni bratia s tým nemali nijaké problémy, ba ani sestry, ktoré niesli v náručí deti a ktoré, hoci som sa cítil trápne, niesli moju batožinu, zatiaľ čo ja som sa usiloval udržať rovnováhu.“

Nečakaná pomoc

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch hrali dôležitú úlohu pri kázaní dobrého posolstva prednášky spojené s premietaním diapozitívov. Mestečko Pataíba (Bahia) malo iba 1500 obyvateľov a malý zbor, ale na premietanie diapozitívov prišlo 1572 osôb. Ako to bolo možné? Krajský dozorca Moacyr Soares to vysvetlil: „Keďže sála Kráľovstva bola malá, navrhol som starším, aby požiadali starostu o povolenie využiť trhovisko nachádzajúce sa na hlavnom námestí oproti katolíckemu kostolu. S jeho dovolením sme premiestnili  stánky a vytvorili hľadisko. Bol práve ‚svätý týždeň‘ a na šiestu hodinu večer cirkev naplánovala veľkú procesiu, ktorá mala vyjsť z kostola práve v čase, keď sa mala začať naša verejná prednáška. Boli pozvaní ľudia z blízkych mestečiek, a keďže v mestečku nebýval žiaden kňaz, mal prísť kňaz odinakiaľ, aby procesiu viedol. No kňazovo auto dostalo defekt, a tak neprišiel načas. Preto sa väčšina ľudí, ktorá prišla na procesiu, namiesto toho zúčastnila našej prednášky. Prednáška mala priliehavý názov: ‚V čase konca privádzať mnohých k spravodlivosti.‘“

200 000 zvestovateľov!

V januári 1987 prekročil počet zvestovateľov v Brazílii 200 000 a tento počet ďalej rýchlo stúpal. V roku 1988 bolo vytvorených 367 nových zborov; v roku 1989 to bolo ďalších 370 — priemerne viac než jeden zbor denne! Viac pracovníkov — viac publikácií! A tak nám bratia poslali na pomoc tretiu rotačku s kapacitou 38 000 časopisov za hodinu. Bolo potrebné zmodernizovať aj expedičné oddelenie, aby mohlo spracovať tisíce objednávok na literatúru, ktoré prichádzajú zo zborov.

Vypracovali sa plány na prístavbu k existujúcej tlačiarni, ktorou by sa podlažná plocha zväčšila z 27 000 na 42 000 štvorcových metrov. Výstavba sa začala v decembri 1988 a realizoval ju stavebný tím brazílskeho Bételu pod odborným vedením viacerých medzinárodných služobníkov, pričom všetci boli dobrovoľníkmi.

Pomoc medzinárodných služobníkov

Boli sme šťastní, že s nami pracovalo 35 zručných bratov z iných krajín, ktorí pomáhali na tomto projekte rozširovania tlačiarne a neskôr aj pri výstavbe ďalších obytných budov. Niektorí z týchto bratov a sestier slúžili niekoľko  týždňov, iní niekoľko mesiacov a niekoľkí viac ako šesť rokov. Ich prítomnosť bola povzbudzujúca, budujúca, a pretože boli skúsení, veľmi prospešná.

Niektorí z týchto medzinárodných služobníkov boli vekovo mladí, iní boli už starými rodičmi. Keith Colwell s manželkou Rae Ettou boli prví, ktorí prišli v marci 1989, a patrili do tej druhej skupiny. Mali vyše 50 rokov. Keith hovorí: „Nie je ľahké byť tak ďaleko od našich dvoch dcér a zaťov, štyroch vnúčat a matky s otcom. Niekedy pomýšľame na to, že sa vrátime domov a budeme iba ‚starými rodičmi‘, ale pokiaľ môžeme byť užitoční a máme silu, budeme štastní, že môžeme hovoriť: ‚Tu som! Pošli ma.‘ — Izaiáš 6:8.“

Aj Darwin Harley s manželkou Shirley slúžili v Brazílii takmer šesť rokov. Aj oni túžobne myslievali na svoje štyri deti a osem vnúčat. Boli však rozhodnutí dávať Jehovu na prvé miesto v živote a pokračovať a byť v tom príkladom pre svoje deti. Keď najmladšie z ich detí vstúpilo do manželstva, Darwin a Shirley nemali žiadne pochybnosti o tom, čo urobiť. Prihlásili sa, že budú slúžiť ako stáli medzinárodní služobníci. Hoci teraz majú už vyše 60 rokov, precítene hovoria: „Sme vďační vedúcemu zboru za možnosť slúžiť Jehovovi týmto zvláštnym spôsobom.“ Keď sa brazílska rodina Bétel musela s týmito vernými služobníkmi z iných krajín rozlúčiť, veľa bratov malo v očiach slzy. Niektorí sa vrátili do svojich domovov, zatiaľ čo iní odišli na nové miesta pridelenia.

Kňaz spoznáva pravdu

Prvou spomedzi veľkých vecí, ktoré Jehova v Brazílii vykonal, bolo oslobodenie ľudí, ktorí boli hlboko zapojení do falošného náboženstva. Jedného dňa sedel istý Jehovov svedok v autobuse vedľa Ademira de Oliveiru, ktorý slúžil  už desať rokov ako kňaz brazílskej katolíckej cirkvi. Začal sa rozhovor o význame slova „peklo“. Neskôr si Ademir na rozhovor spomenul a pri čítaní našich časopisov sa mu v mysli jasne črtala pravda.

Vo svojom kostole začal učiť, že Jehova je Boh a používanie obrazov je nesprávne. No uvedomoval si, že nerobí to, čo káže — napokon, v kostole tie obrazy ešte boli. Medzitým mu v priebehu desiatich mesiacov zomrel otec i matka a on mal pocit, že ho Boh trestá za to, že pomýšľal na odchod z katolíckej cirkvi. Ale na matkinom pohrebe si uvedomil, že Jehova je Ten, ktorý ju môže opäť priviesť k životu. V roku 1989 išiel prvý raz na zhromaždenie do sály Kráľovstva a odvtedy tam chodí pravidelne. Vystúpil z katolíckej cirkvi a v prvom mesiaci, keď slúžil ako zvestovateľ Kráľovstva, hlásil 60 hodín a rozšíril 12 kníh Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Po krste sa stal  pravidelným priekopníkom a teraz slúži aj ako starší v meste Jundiaí (São Paulo).

Odpovede na otázky mladých ľudí

Aby mohli mladí ľudia slúžiť Jehovovi, potrebujú pomoc. (Kaz. 12:1) Séria oblastných zjazdov „Zbožná oddanosť“, ktoré sa konali v roku 1989, poskytla mladým užitočný nástroj. Jedno 15-ročné dievča napísalo: „Na začiatku programu bolo oznámené, že všetci mladí ľudia od 10 do 19 rokov si majú sadnúť v hľadisku spoločne do prvých radov. Všetci sme boli veľmi vzrušení a čakali sme, čo sa bude diať. Na konci programu, po nadšenom prejave, rečník oznámil, že každý mladý účastník zjazdu dostane ako dar knihu Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. Bolo to veľmi, veľmi vzrušujúce! Bola som taká šťastná, že sa mi chcelo plakať. Práve to sme potrebovali. Odvtedy sa do knihy pozerám často, keď potrebujem radu. S týmto cenným darom od Jehovu sme dobre vyzbrojení odolávať tlaku tohto systému vecí.“ Na 108 zjazdoch, ktoré sa v krajine konali, dostali mladí bratia a sestry vyše 70 000 týchto kníh.

Odhaduje sa, že asi 35 percent tých, ktorí chodia v Brazílii na zborové zhromaždenia, sú mladí ľudia. Denne čelia skazenému vplyvu tohto materialistického, nemravného sveta. Vyrovnávajú sa s požiadavkou získať primerané svetské vzdelanie, aby boli v dospelosti pripravení do života, zatiaľ čo súčasne získavajú životne dôležité vzdelanie z Božieho Slova, ktoré ich pripravuje na prežitie do Božieho nového sveta spravodlivosti. Väčšina tieto nároky zvládne. Mnohí slúžia ako pomocní priekopníci, i keď chodia do školy, a potom, hneď po skončení školy, sa prihlásia za pravidelných priekopníkov. Iní považujú školu za svoj obvod a každú príležitosť využívajú na vydávanie svedectva.

 Keď istý svedok v Minas Gerais navštívil školu a rozprával sa s jednou učiteľkou, povedala mu: „Mám v triede dve dievčatá, 9- a 11-ročné. Všimla som si, že sa odlišujú od ostatných žiakov. Spozorovala som, že keď sa modlíme, ticho stoja ako ostatní, ale neopakujú modlitby. Keď som sa ich spýtala, či sa nevedia modliť alebo či sa nechcú modliť, povedali mi, že Jehova Boh nepočúva opakované modlitby, a keď sa my modlíme nahlas, ony sa modlia potichu. Opýtala som sa ich: ‚Ako sa modlíte?‘ Staršia mi povedala: ‚Skloňte, prosím, hlavu,‘ a potom sa pomodlila. Ďakovala Jehovovi za rodičov, za jedlo, za učiteľku, a modlila sa dokonca za zdravie svojej matky, ktorá ich naučila pravdu z Biblie. Nemohla som zadržať slzy a musela som bežať na toaletu a plakať.“ Na opätovnej návšteve sa zvestovateľ od učiteľky dozvedel, že rodina dievčat sa presťahovala, lebo v meste, kde učiteľka učila, nebola žiadna sála Kráľovstva. „Veľmi mi chýbajú,“ konštatovala učiteľka.

Pravda má moc meniť

Božie Slovo má mocný, pretvárajúci účinok na životy ľudí. Napríklad oslobodzuje ľudí zotročených démonmi. To platilo aj o mladom mužovi zo São Paula, ktorého rodina pestovala špiritizmus. Mladík sa už od 13 rokov staral o špiritistické (macumba) centrum, kam chodievali mnohí ľudia hľadať pomoc pri riešení problémov každého druhu: či sa to týkalo rodiny, zdravia, zamestnania alebo známosti. K rituálom patrilo okrem používania bylinných zmesí aj obetovanie zvierat — žiab, kureniec a kôz — a to v noci na cintorínoch. Niekedy sa používali ľudské kosti ukradnuté z cintorínov. Roku 1990, keď mal tento mladík 19 rokov, stretol sa prvý raz s Jehovovými svedkami. Keď si uvedomil, že to, čo sa od nich dozvedá, je pravda, zvolal všetkých 11 špiritistických médií, ktoré pod ním pracovali,  a vysvetlil im, že Biblia odsudzuje špiritistické praktiky. Aby sa oslobodil od útokov démonov, spálil všetky svoje špiritistické predmety. Po piatich mesiacoch štúdia Biblie sa stal zvestovateľom a za prvý mesiac zvestovania nahlásil 12 biblických štúdií. (Sk. 19:19, 20) Študoval väčšinou s ľuďmi zo svojho okolia, ktorí ho poznali ako macumbeira (majstra macumby). Po krste slúžil ako pomocný priekopník, potom ako pravidelný priekopník a neskôr ako člen brazílskej rodiny Bétel.

Biblická pravda hlboko ovplyvnila aj život muža, ktorý sa už 20 rokov každoročne aktívne zúčastňoval karnevalu. Za svoju kreáciu na svetoznámom karnevale v Riu de Janeiro dostával ceny. K jeho spôsobu života patrilo nadmerné pitie, hazardné hry a styky s ľuďmi, ktorí pestovali všetky druhy nemravnosti. Keď spoznal pravdu, úplne zmenil svoj spôsob života. Teraz je služobným pomocníkom a svoj výtvarný talent využíva na výzdobu pódia, keď sa konajú zjazdy.

Vášňou ďalšieho mladého muža z Ria de Janeiro bol futbal. Patril k skupine organizovanej športovým klubom, ktorá mala za úlohu povzbudzovať fanúšikov, no brutálne napádala členov skupiny povzbudzujúcej súpera. K jeho zvykom patrilo chodiť na futbalový štadión ozbrojený revolverom alebo po domácky vyrobenou bombou. Takmer pri každom zápase sa zaplietol do bitky so skupinou fanúšikov súpera a s políciou. Jeden jeho bývalý spolužiak, svedok, s ním však začal študovať Bibliu. Mladý muž pochopil, kto sú jeho skutoční priatelia a kto je jeho najväčším nepriateľom. Dovolil, aby biblická pravda zmenila jeho osobnosť, a potom sa dal pokrstiť.

Aj Pedro, mladý muž žijúci v São Paule, viedol násilnícky život. Pestoval jeden druh bojového umenia nazývaný capoeira  (technika násilných prepadov) a rád nosil strelné zbrane. Bol asi dva metre vysoký, atletickej postavy a ustavične sa zaplietal do nejakých bitiek. Jedného dňa však súhlasil, že bude študovať Bibliu. Keď si v sále Kráľovstva vypočul prednášku, uvedomil si, že bude musieť urobiť vo svojom živote veľké zmeny. Zničil svoje zbrane a napredoval až ku krstu. Odvtedy pomohol desiatim členom svojej rodiny, aby sa k nemu pripojili v službe Jehovovi.

Môže pravda pomôcť človeku prekonať plachosť? V prípade jednej panej zo São Paula to tak bolo. Keď po prvý raz počula biblické posolstvo, žasla nad tým, čo sa dozvedela. No návšteva zhromaždení a účasť na verejnom kázaní dobrého posolstva boli pre ňu obrovskými prekážkami. Prečo? Lebo bola od prírody plachá a bála sa odporovať svojmu manželovi. No nezabúdala na také texty, ako je Matúš 10:37, a napokon našla odvahu zúčastniť sa na službe. Chcela sa páčiť Jehovovi, no veľa ráz plakala, bojujúc s nutkaním vzdať sa a ísť domov. Nakoniec sa jej svedectvo vydávalo ľahšie, ba prinášalo jej to aj radosť! Výsledkom jej vytrvalosti bolo to, že spoznala pravdu aj jej matka, päť bratov a manžel.

Ako sme sa vyrovnávali s vysokou infláciou

Jedným z hlavných problémov osemdesiatych rokov bola vysoká inflácia. Aj napriek rôznym ekonomickým plánom inflácia ustavične stúpala a v období od mája 1989 do apríla 1990 dosiahla 6584 percent. V niektorých mesiacoch stúpali ceny takmer o 3 percentá denne! Koncom mesiaca potreboval človek na kúpu tej istej veci takmer dvojnásobnú sumu než na začiatku mesiaca. Vláda sa usilovala vyrovnať s touto situáciou, a preto počnúc marcom 1990 zmrazila na 18 mesiacov všetky bankové kontá. Neraz musela vláda škrtnúť z hodnoty peňazí niekoľko núl a dať vytlačiť nové bankovky.

 Problém inflácie, samozrejme, nebol nový, ale to, čo sa dialo roku 1990, prekračovalo všetky medze. Našťastie sme mali v odbočke dostatočnú zásobu papiera a iného materiálu potrebného na tlač. Nakupovali sme iba najnevyhnutnejšie veci a ostatné nákupy sme odložili. Osemsto členov rodiny Bétel súhlasilo s tým, že bude nejaký čas pracovať bez mesačného príspevku na osobné potreby. Povzbudzujúce bolo aj to, že do kancelárie Spoločnosti prichádzali telefonáty a listy od bratov ponúkajúcich dary a pôžičky, aby mohla práca v odbočke pokračovať. Po niekoľkých mesiacoch dovolila vláda nezárobkovým organizáciám, akou je aj naša, obnoviť bežné operácie. Pre našu Spoločnosť sa kríza skončila.

V tomto ťažkom období svedkovia pokračovali v aktívnej službe. Múdro využívali svoj čas, peniaze a energiu. Mnohí prejavili skutočné ocenenie pre božskú radu hľadať najprv Kráľovstvo. (Mat. 6:33) Výsledkom boli nové vrcholy v počte zvestovateľov a priekopníkov a v množstve rozšírenej literatúry za rok 1990. Jedenásťpercentný vzrast v počte zvestovateľov nebol odvtedy prekročený.

Keď boli bankové kontá zmrazené, zbor Floresta v Joinvile (Santa Catarina) mal na účte sumu v hodnote 100 000 dolárov, ktorú chcel použiť na výstavbu sály Kráľovstva. Výstavbu sály odložili, ale dobrovoľné príspevky umožnili postaviť novú sálu bez peňazí, ktoré mali v banke. Keď boli peniaze v banke napokon uvoľnené, zbor mohol za ne kúpiť pozemok na parkovanie vedľa sály Kráľovstva a pomôcť inému zboru postaviť si sálu Kráľovstva.

Naučiť sa čítať Bibliu s porozumením

Keď žalmista opisoval šťastného muža, povedal: „Jeho potešenie je v Jehovovom zákone, a v jeho zákone si číta tlmeným hlasom vo dne i v noci.“ ​(Žalm 1:2) No je veľa ľudí,  ktorí nikdy nemali možnosť chodiť do školy, aby sa naučili čítať. Dá sa im pomôcť, aby zažili radosť, o ktorej hovoril žalmista? Počnúc rokom 1958 boli v sálach Kráľovstva zriadené zvláštne triedy na pomoc tým, ktorí nevedeli čítať alebo písať. Roku 1970 bol v tomto vzdelávacom programe podniknutý ďalší krok, keď bola v portugalčine vydaná brožúra Naučte sa čítať a písať. Do dnešného dňa pomohla naučiť sa čítať viac než 20 000 ľuďom vrátane mnohých, ktorí neboli svedkami.

Niektorí ľudia, ktorí nie sú Jehovovými svedkami, si tiež všimli úžitok z tohto vzdelávania a ocenili si ho. Istý neveriaci manžel v São Paule poďakoval miestnemu zboru za to, že pomohli jeho manželke naučiť sa čítať. Náčelník polície vo Ferros (Minas Gerais) poslal Spoločnosti pochvalný list za prácu, ktorú tam svedkovia vykonali pri vyučovaní väzňov vo väznici. Uviedol v ňom: „Či už z duchovného alebo z materiálneho hľadiska, Jehovovi svedkovia spolupracovali s náčelníkom polície, keď učili väzňov čítať. Ako jemný dážď, ktorý ticho padá, ale môže spôsobiť, že sa rieky rozvodňujú, tak veľa urobili aj svedkovia pre začlenenie väzňov do spoločnosti.“

Samozrejme, čítanie má najväčšiu cenu vtedy, keď človek nachádza potešenie v Božom Slove a delí sa oň s inými. Istá 74-ročná svedkyňa v Riu de Janeiro, ktorá mala úžitok z tohto kurzu pre negramotných, robí práve to, a teraz môže poučovať o pravde mnohých ľudí, ktorí bývajú v jej okolí.

Keď bola vydaná brožúra Naučte sa čítať a písať, zvestovatelia boli povzbudení, aby ju používali na vedenie štúdia s tými záujemcami, ktorí takú pomoc potrebovali. Jedného dňa Sonia Springateová, ktorá slúžila ako misionárka v Curitibe (Paraná), požiadala paniu, ktorej vydávala svedectvo, aby prečítala Zjavenie 21:4. Žena sa zdráhala a potom  povedala: „Nie, prečítajte to vy.“ Keď bola Sonia u nej na opätovnej návšteve, zistila, že žena nevie čítať. Hoci bola táto žena zaneprázdnená starostlivosťou o štyri deti, viedlo sa s ňou štúdium pomocou brožúry Naučte sa čítať a písať. Spočiatku bola skľúčená, no keď ju povzbudzovali, vytrvala a do roka vedela čítať. Dnes sú spoločne s manželom pokrstenými svedkami a ich deti robia pokroky v pravde.

Niektorí ľudia, ktorí vedeli čítať, potrebovali pomoc v zlepšení porozumenia prečítaného. Preto boli roku 1990 v niektorých zboroch zorganizované skupiny, v ktorých bola poskytovaná ďalšia pomoc pri čítaní a v konverzácii. Takúto pomoc dnes bratia poskytujú takmer 6000 svedkom a výsledky sú priaznivé. Keď začínala jedna sestra v Riu de Janeiro navštevovať takýto kurz, trvalo jej asi dve hodiny, kým prečítala a pochopila text zborového štúdia knihy. Po dvoch mesiacoch školenia v kurze to dokáže za 20 minút.

Zvláštny deň služby s časopismi

Jedným z najdôležitejších materiálov na čítanie je pre Jehovových svedkov Strážna veža, ktorá je určená na to, aby ľuďom milujúcim pravdu pomáhala porozumieť Biblii. Vyvyšuje Jehovu Boha ako Zvrchovaného Pána vesmíru a ukazuje, ako Božie Kráľovstvo vyrieši problémy ľudstva. Jej spoločník, časopis Prebuďte sa!, poukazuje na skutočný význam, ktorý sa skrýva za súčasnými udalosťami, a buduje dôveru v Stvoriteľov sľub nastoliť pokojný a bezpečný nový svet. Jehovovi svedkovia sa o tieto cenné informácie horlivo delia s inými. S cieľom zvýšiť rozširovanie týchto časopisov a povzbudiť nových zvestovateľov, ktorí sú spôsobilí podieľať sa na službe, bol na sviatok 1. mája 1990 naplánovaný zvláštny deň služby s časopismi. Bratia odporučili, aby zbory  zorganizovali službu na dopoludnie, odpoludnie a podvečer a aby sa v ten deň zúčastnili služby celé rodiny.

Reakcia bola vynikajúca! Napríklad z istého zboru v Riu de Janeiro, ktorý má 125 zvestovateľov, bolo dopoludnia v službe 121 a popoludní 118 zvestovateľov. V ten mesiac bol v krajine dosiahnutý nový vrchol 288 107 zvestovateľov a prišla správa, že v ten deň bolo rozšírených vyše 500 000 časopisov. Odvtedy boli s úspechom organizované ďalšie zvláštne dni služby s časopismi.

Oblastné zjazdy „Čistý jazyk“

Zjazdy sú míľnikmi v živote Jehovových svedkov a na niektoré z nich si účastníci dlho spomínajú. Taký zjazd sa konal v auguste 1990 v São Paule. Posledný deň oblastného zjazdu „Čistý jazyk“ počúvalo verejnú prednášku, ktorú predniesli súčasne dvaja rečníci, viac než 134 000 osôb — 86 186 na štadióne Morumbi a 48 220 na štadióne Pacaembu. Prítomní boli C. W. Barber a A. D. Schroeder, členovia vedúceho zboru, ako aj 2350 zahraničných delegátov zo 14 krajín.

Po skončení posledného prejavu si začali delegáti na oboch štadiónoch vzájomne mávať vreckovkami a šatkami. Mnohí účastníci boli hlboko dojatí tým, čoho boli svedkami, a prelievali slzy radosti. Akí boli brazílski svedkovia vďační, že prišli ich kresťanskí bratia a sestry z iných krajín, aby sa k nim pripojili pri tejto veľkolepej udalosti!

Mimoriadna láska, ktorú si Jehovovi svedkovia vzájomne prejavujú, je dôležitou črtou, ktorá pomáha úprimným ľuďom rozpoznať pravdu. (Ján 13:35) Tak to bolo aj v prípade istého mladého muža a jeho sestry, ktorí bránili svojej ovdovenej matke študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Jeden starší navštívil túto rodinu a pozval ich, aby v nedeľu popoludní prišli na zjazd do São Paula. Prišiel po nich zavčasu,  lebo mal povinnosti ako člen dobrovoľnej služby na štadióne. V obidvoch súrodencoch zanechal zjazd hlboký dojem. Hovorili o poriadku a čistote na štadióne, o spôsobe, akým bolo všetko zorganizované, a, áno, o prekypujúcej láske voči hosťujúcim delegátom, ktorá sa prejavila na konci zjazdu. Prijali ponuku biblického štúdia, robili pekné pokroky a boli pokrstení spoločne s matkou. Mladý muž je dnes služobným pomocníkom.

Výbory pre styk s nemocnicami

Všetci Jehovovi svedkovia, či už sú novopokrstení alebo skúsenejší, vedia, že zdržiavať sa akejkoľvek krvi je dôležitou kresťanskou požiadavkou. (1. Mojž. 9:3, 4; Sk. 21:25) Roku 1984 boli zo skúsených starších vytvorené početné výbory, aby sa porozprávali s lekármi a urobili zoznam tých, ktorí budú rešpektovať pacientovo rozhodnutie odmietnuť transfúziu krvi. Tento systém bol upevnený roku 1991, keď sa v São Paule konal medzinárodný seminár výborov pre styk s nemocnicami (VSN). Prítomní boli aj Eugene Rosam a Fred Rusk z nemocničných informačných služieb v Brooklyne (New York, USA). Na seminári sa zúčastnilo viac než 700 ďalších bratov, pričom niektorí z nich sú lekármi alebo právnikmi, ako aj členmi VSN.

Tento seminár ukázal, že pred bratmi je ešte veľa práce. Výbory budú zreorganizované a ich členovia začnú organizovať prezentácie pre lekárov a zdravotnícke tímy, v ktorých vysvetlia náš názor na použitie krvi a ponúknu vedecké články o bezkrvnej liečbe. Cieľom, ktorý bol stanovený pre členov výborov vo vzťahu k lekárom, bola „komunikácia a kooperácia, nie konfrontácia“. Po reorganizácii bol počet výborov znížený z 200 s 1200 členmi na 64 s približne 350 členmi. Výsledkom bolo menej, ale lepšie vybavených výborov v mestách s veľkými centrami na liečbu pacientov.

 V októbri 1992 sa na XXII. medzinárodnom kongrese o krvnej transfúzii v São Paule naskytla príležitosť na prezentáciu pred 1300 lekármi z viac než 100 krajín. Organizátori tohto podujatia dovolili sestre Zelite da Silva Souzovej, hematologičke, vystaviť vývesku uvádzajúcu 65 medicínskych alternatív k transfúzii krvi. Pedro Catardo a Sergio Antão z Bételu povedali: „Spočiatku sme sa trochu obávali, ako nás lekári prijmú, ale reakcia viac než 500 lekárov, s ktorými sme nadviazali osobný kontakt, bola veľmi priaznivá. Jeden z hlavných rečníkov kongresu pozorne preskúmal vývesku a články na nej. Neskôr, v prejave v hlavnej posluchárni, vyjadril svoj obdiv nad cennými informáciami, ktoré dostali ‚z nečakaného zdroja — od Jehovových svedkov‘.“

V nasledujúcich mesiacoch sa uskutočnili prezentácie pre 20 Regionálnych lekárskych rád a viaceré z nich odporučili, aby sa v prípade, keď vzniknú problémy v spojitosti s krvou, lekári skontaktovali s miestnym výborom pre styk s nemocnicami. Za posledné štyri roky sme mali viac než 600 prezentácií a teraz máme zoznam vyše 1900 lekárov, ktorí sú ochotní spolupracovať.

Je zaujímavé, že určitý počet lekárov, ktorí si cenia výhody alternatívnej, bezkrvnej liečby, dal v Brazílii podnet na konanie seminárov, aby sa vec prediskutovala s ďalšími, ktorí pracujú v zdravotníctve. Boli pozvaní aj niektorí naši bratia, ktorí sú lekármi alebo slúžia ako členovia VSN. Takýto seminár sa konal najprv v Riu de Janeiro a potom v ďalších mestách. Neskôr vydala Regionálna lekárska rada v Riu de Janeiro oznámenie, v ktorom povzbudzovala k využívaniu alternatívnej liečby.

„Na tú modlitbu nikdy nezabudnem“

Výbory pre styk s nemocnicami poskytujú veľkú podporu chorým bratom a ich rodinám. Alaide Defendiová,  zvláštna priekopníčka, spomína: „Moja sestra bola vo februári 1992 zranená pri autonehode v meste Curitiba (Paraná). Lekár tvrdil, že jej život závisí od toho, či dostane krvnú transfúziu. Zatelefonovala som VSN a o 15 minút prišli do nemocnice traja bratia v oblekoch a kravatách, s aktovkami v rukách a lekárovi dali svoje navštívenky.“

Zariadili prevoz pacientky do inej nemocnice vzdialenej 40 kilometrov. Niektorí pacienti, ktorí odmietajú krvnú transfúziu, prijímajú erytropoetín, syntetický hormón, ktorý stimuluje kostnú dreň k zvýšenej tvorbe červených krviniek, no lekár povedal, že tento liek nie je v Brazílii dostupný. Bratia sa však skontaktovali s členom VSN v São Paule, ktorý ešte v ten istý deň poslal liek lietadlom. Sestra Defendiová končí svoje rozprávanie takto: „Keď bola moja sestra vo vážnom stave, jeden člen VSN zostal v nemocnici celý deň a v kritickej chvíli ma zobral nabok a povedal: ‚Pomodlime sa k Jehovovi.‘ Na tú modlitbu nikdy nezabudnem.“

Návšteva na kopcoch a v slumoch Ria

Povesť Jehovových svedkov ako ľudí, ktorí sú skutočne oddaní Bohu, umožnila tým z nich, ktorí žijú v Riu de Janeiro v oblastiach ovládaných priekupníkmi drog, pokračovať v službe aj v takých častiach mesta. V týchto lokalitách je niekoľko zborov, a ako vysvetlil jeden starší, čím viac bratia kážu, tým je to lepšie. Priekupníci drog našich bratov poznajú a neobťažujú ich. Na týchto kopcoch žije viac než 200 000 obyvateľov v chatrčiach. Prevažná väčšina týchto ľudí nemá nič spoločné s drogami, ale ich finančné pomery im neumožňujú žiť inde.

Raz prišiel autom do tejto oblasti starší, ktorý býval v inej časti mesta, aby v jednom zbore predniesol verejnú prednášku. Keď zaparkoval svoje auto pred sálou Kráľovstva, objavili sa dvaja ozbrojení mladíci a pýtali sa ho, kto je.  Keď povedal, že je Jehovovým svedkom a prišiel predniesť verejnú biblickú prednášku, mladíci mu povedali, aby išiel do sály a o auto si starosti nerobil, lebo sa ho nikto ani nedotkne.

Krajský dozorca Francisco Duarte rozprával, ako „pri jednej príležitosti vošli na konci zhromaždenia do sály Kráľovstva priekupníci a upozornili bratov, že na ulici dôjde k prestrelke. Manželka i ja sme boli trochu vyľakaní, ale zvestovatelia sa napriek jasne počuteľnej streľbe ďalej normálne rozprávali. Po chvíli sa priekupníci vrátili s tým, že už môžeme odísť, lebo streľba sa skončila.“

Nie je rozumné, aby sa bez sprievodu niekoho domáceho pohyboval v tejto lokalite človek, ktorý nepochádza z tejto oblasti. Je tiež potrebné obliekať sa tak, aby človek nepriťahoval pozornosť zlodejov. Brata Duarteho zastavil nejaký muž napriek tomu, že ho sprevádzal miestny zvestovateľ, a pýtal si jeho hodinky. „Spočiatku som si myslel, že je to lúpežné prepadnutie,“ povedal brat Duarte, „ale muž pokračoval: ‚Viem, že si nový krajský dozorca, ale keď budeš ďalej nosiť tieto pozlátené hodinky, niekto ti ich ukradne, lebo si bude myslieť, že sú zlaté. Vezmi si moje hodinky a svoje si daj do vrecka.‘ Bol to brat. Táto skúsenosť ma naučila väčšej opatrnosti.“

Istý mladík, ktorý patril do gangu priekupníkov s drogami a začal študovať Bibliu, zistil, že bude musieť zmeniť zamestnanie. Ale ako? Vedel, že keď niekto z gangu odíde, obyčajne ho členovia gangu z bezpečnostných dôvodov zabijú — aby tajomstvá gangu neprezradil iným. Napriek tomu tento mladík nabral odvahu, pomodlil sa k Jehovovi a išiel sa porozprávať s vodcom gangu. Vysvetlil mu, že študuje Bibliu s Jehovovými svedkami, prečítal mu niektoré biblické texty a povedal, že nemôže viac zostať v gangu.  Dozvedel sa, že aj sám vodca gangu v minulosti študoval Bibliu. Mladík bol bez represálií uvoľnený a teraz je aktívnym zvestovateľom zboru.

300 000 zvestovateľov!

Ako prichádzali do zborov noví, bolo potrebné väčšie množstvo literatúry, ktorá sa používa v programe biblického vzdelávania. Naša tlačiareň už bola zväčšená, no potrebovali sme väčší priestor na ubytovanie členov rodiny Bétel, dobrovoľníkov pracujúcich v odbočke. Niektorí mladí bratia už boli ubytovaní v spoločných spálňach, pričom každá mala viac než 20 postelí. A tak sme v roku 1990 začali s prácou na budove služieb a na ďalších ôsmich ubytovniach, ktoré mali mať spolu 384 izieb. Aj jedáleň bola zväčšená tak, aby pojala 1500 osôb.

Pomôcť pri realizácii tohto projektu prišlo vyše 1000 dobrovoľných pracovníkov zo všetkých kútov krajiny. Niektorí prišli na niekoľko týždňov, iní na niekoľko mesiacov. Mnohí boli profesionálmi vo svojom odbore. (Asi 130 sa ich neskôr stalo stálymi členmi rodiny Bétel.) Z mesta Feira de Santana (Bahia), vzdialeného vyše 2000 kilometrov, prišla skupina 23 bratov z 12 zborov. Prenajali si autobus a cestovali 40 hodín, aby mohli jeden týždeň pomáhať pri výstavbe. Prišlo aj 35 bratov z iných krajín. Veľmi cenná bola tiež pomoc stoviek bratov a sestier, ktorí boli zo zborov v blízkosti Bételu a pomáhali cez víkendy.

V roku 1991 prekročil počet zvestovateľov 300 000. Iba za štyri roky vzrástol počet zvestovateľov o 100 000! Priestory odbočky bolo naozaj potrebné zväčšiť.

„Vy ste skutočne rýchli!“

Pokrok v diele robenia učeníkov si vyžadoval aj viac miest na uctievanie. V predošlých rokoch boli postavené zjazdové  sály v meste Salvador (Bahia); v Duque de Caxias (Rio de Janeiro); v mestách Ribeirão Pires, Cosmópolis a Sertãozinho (São Paulo) a v Betime (Minas Gerais). Najväčšia zjazdová sála v krajine sa nachádza blízko mesta Vargem Grande Paulista (São Paulo); jej výstavba bola dokončená v októbri 1992. Krátko nato bola v Queimados (Rio de Janeiro) dokončená ďalšia sála s kapacitou 4000 miest. V septembri 1993 bolo súčasne zasvätených päť ďalších sál: vo Fortaleze (Ceará); v Itaboraí (Rio de Janeiro); v Quatro Barras (Paraná); v Recife (Pernambuco) a v Sapucai do Sul (Rio Grande do Sul). V súčasnosti sa používa 16 zjazdových sál a 5 ďalších je v štádiu projektovania.

V súlade s biblickým príkazom nezanedbávať zhromaždenia je potrebných aj viac sál Kráľovstva, aby bolo možné postarať sa o veľký príliv ľudí podobných ovciam. (Hebr. 10:23–25) V Brazílii má iba jedna tretina zborov vlastné miesto na zhromaždenia a tempo, akým sa tvoria nové zbory, je oveľa vyššie než tempo výstavby. Okrem toho, postavenie novej sály Kráľovstva trvalo priemerne tri roky. A tak sme v roku 1987 začali vytvárať regionálne stavebné výbory zložené zo starších, ktorí mali skúsenosti vo výstavbe a ktorí mohli poskytnúť pomoc radám starších v jednotlivých zboroch. Praktické návrhy poskytlo aj stavebné oddelenie v Bételi.

Ďalší významný krok bol podniknutý roku 1992, keď sa začal program rýchlovýstavby sál Kráľovstva. Ako prvá bola touto metódou postavená sála v Agudos (São Paulo), ktorú postavilo 200 dobrovoľníkov a 25-členný tím pracovníkov Bételu. Výstavba trvala tri týždne, ale odvtedy sa čas potrebný na výstavbu takej sály skrátil na 16 dní. V služobnom roku 1995 bolo postavených a zasvätených pre službu Jehovovi dovedna 129 nových sál Kráľovstva.

 Pozorovateľov vždy prekvapí rýchlosť, akou sa sály stavajú. Na konci prvého týždňa výstavby jednej sály Kráľovstva bol pracovník firmy, ktorá mala zmluvu na dodávku okenných tabúľ, prekvapený, keď bratia trvali na tom, aby sa nasledujúcu stredu vrátil a vsadil okenné tabule. „Musíte sa mýliť,“ povedal. „Nebudete mať ešte vymurované ani steny, nieto pripravené okná na zasklievanie.“ V stredu sa vrátil, ale bez okenných tabúľ. Keď uvidel postavené a omietnuté steny s osadenými okennými rámami a hotovú strechu — to všetko za menej než týždeň — trvalo mu asi päť minút, kým vystúpil zo svojho nákladného auta. Priznal: „Vy ste skutočne rýchli!“ Potom sa vrátil po okenné tabule.

Istý muž, ktorý býval blízko miesta, kde sa stavala sála Kráľovstva, a žasol nad rýchlosťou výstavby, sa opýtal: „Čo mám robiť, aby som vám pomohol?“ „Najprv musíte s nami študovať Bibliu,“ znela odpoveď. Hneď nasledujúci deň sa s ním začalo biblické štúdium.

 Deliť sa o posolstvo rukami, ktoré rozprávajú

Rýchly vzrast nemal za následok nedostatok záujmu o nepočujúcich a nevidiacich. Pozornosť venovaná ich potrebám priniesla vynikajúce výsledky. Roku 1992 bola v portugalčine vydaná 336-stranová kniha Posunková reč, aby sa nepočujúci mohli učiť posunkovú reč. V knihe boli zjednotené posunky, ktoré používajú Jehovovi svedkovia v Brazílii, a vynaložilo sa úsilie vylúčiť posunky založené na babylonských predstavách. Jedným z nich bol posunok znázorňujúci pokropenie, ktorý, samozrejme, nevyjadruje správne myšlienku kresťanského krstu vo vode.

Prvý zbor pre nepočujúcich a slabo počujúcich bol vytvorený roku 1982 v Riu de Janeiro. Teraz je v krajine šesť takých zborov a 50 menších skupín v rôznych mestách. V roku 1994 boli na 18 miestach zjazdy, kde boli aj skupiny nepočujúcich. Na niektorých z týchto zjazdov tlmočníci predstavovali účinkujúcich v dramatizácii. Roku 1996 prijali brazílski nepočujúci so šťastným úsmevom sprevádzaným slzami radosti video, ktoré vyrobila Spoločnosť a na ktorom je celá brožúra Čo od nás Boh vyžaduje? v posunkovej reči. Aké užitočné, lebo mnohí nepočujúci nevedia čítať, no rozumejú posunkovej reči!

Chvályhodná je aj ochota bratov, ktorí slúžia v týchto zboroch ako starší, služobní pomocníci a priekopníci. Naučiť sa posunkovú reč si vyžaduje čas, námahu a vytrvalosť, ale výsledky prinášajú odmenu.

 „Povzbudila ma bez toho, aby videla, počula alebo so mnou hovorila.“ Tak sa bežne vyjadrujú ľudia, ktorí poznajú Rosemary Varellovú, sestru, ktorá nevidí a nepočuje, no posledné tri roky slúži ako pomocná priekopníčka. Narodila sa hluchá, a preto sa nenaučila rozprávať. Postupne stratila aj zrak a teraz nevidí. Vyjadruje sa posunkovou rečou a posunky iných vníma tak, že sa dotýka ich rúk.

Rosemary stratila zrak skôr, než spoznala pravdu, a to veľmi ovplyvnilo jej komunikáciu s manželom. Bola taká skľúčená, že uvažovala o samovražde. Vtedy sa stretla s Nilzou Carvalhovou, mladou priekopníčkou, ktorá ovládala posunkovú reč. Keď sa dozvedela o Božom sľube vyliečiť ľudí zo všetkých neduhov, prijala ponuku biblického štúdia. (Iz. 35:5) Čoskoro začala chodiť na zhromaždenia do zboru nepočujúcich v meste São Paulo. Bratia zariadili, aby pri nej na zhromaždeniach sedela tlmočníčka a pomocou hmatovej metódy jej tlmočila to, o čom sa hovorilo na pódiu. Neskôr aj jej manžel prijal ponuku študovať Bibliu; prestal fajčiť a vo februári 1992 boli obidvaja pokrstení. Krátko po svojom krste sa stali stálymi pomocnými priekopníkmi. Rosemary viedla až 20 biblických štúdií s inými nepočujúcimi a súčasne sa starala o domácnosť.

Na pomoc zrakovo postihnutým začala roku 1980 Spoločnosť vydávať publikácie v portugalskom Braillovom písme (prvý stupeň). Dnes sú mnohé publikácie Spoločnosti vrátane Biblie a Strážnej veže k dispozícii v Braillovom písme. Celá Biblia v portugalskom Braillovom písme má 84 zväzkov — nie je to práve vreckové vydanie. Bola vydaná aj príručka na pomoc tým, ktorí by sa radi naučili čítať toto písmo. Štatistiky ukazujú, že v Brazílii je viac než milión zrakovo postihnutých osôb.

 Sucho na severovýchode

Hoci v severovýchodnej časti Brazílie je sucho chronickým problémom, v roku 1993 bola situácia mimoriadne vážna. V niektorých oblastiach nepršalo dva roky. Najviac boli postihnutí ľudia žijúci vo vidieckych oblastiach a tí, ktorých existencia závisí od úrody. V Mumbabe (Ceará) stáli ľudia vo dne v noci v rade, aby si nabrali vodu z jediného prameňa, ktorý nevyschol. Následkom sucha boli vo viacerých mestách obchody a supermarkety vylúpené. Aby zbory bratom v tejto oblasti pomohli, v São Paule, Riu de Janeiro a Curitibe prejavili takú štedrosť, akú prejavili kresťanskí bratia prvého storočia vo Filipi, a poslali im štyri veľké nákladné autá s nákladom 80 ton potravín, oblečenia a topánok. Bratia dostali pomoc dovedna v 65 mestách v piatich brazílskych štátoch. — Fil. 4:14–17.

Na jednom kontrolnom stanovišti sa stráž opýtala vodiča nákladného auta, koľko peňazí dostal za takú nebezpečnú cestu. Nebezpečná bola pre možnosť lúpeže. Keď strážny zistil, že vodič je Jehovovým svedkom, povedal: „Iba Jehovov svedok by to urobil zadarmo!“ Keď na inom kontrolnom stanovišti na diaľnici vodič povedal, že je Jehovovým svedkom, strážny ho požiadal, aby mu on i jeho spoločník ukázali kartu Pokyn pre lekárov. Po skontrolovaní týchto kariet povedal ďalšiemu strážnemu: „Sú to naozaj Jehovovi svedkovia. Môžete ich nechať prejsť.“

Keď jeden muž v štáte Paraíba videl túto materiálnu pomoc, povedal: „Iné náboženstvá iba rozprávajú, zatiaľ čo vy skutočne niečo robíte pre svojho blížneho.“ I keď bola situácia ťažká, bratia neprepadli zúfalstvu, lebo verili, že Jehova sa postará o ich nevyhnutné potreby. Istá sestra napísala: „Nemôžete uspokojiť našu túžbu po daždi ani vyriešiť náš problém nedostatku vody, ale prostredníctvom pomoci, ktorú  ste nám poslali, ste posilnili našu vieru a pocit istoty, že nie sme v tomto svete sami a že sú tu ľudia, ktorí na nás myslia.“ — Jak. 2:14–17.

„Sláva Jehovovým svedkom!“

Zjazdy sú pre Jehovových svedkov mimoriadne šťastným obdobím. Keď sa však zjazdy konajú na štadiónoch určených na športové účely, môžu vzniknúť neočakávané problémy. Náročná situácia vznikla v roku 1992 v čase zjazdu „Nositelia svetla“ na štadióne Pacaembu v São Paule. Mali sme zmluvu na používanie štadióna počas troch dní, ale na niektorých miestach sa športové súťaže považujú za dôležitejšie než všetko ostatné. A tak boli vo štvrtok večer — deň pred otvorením nášho zjazdu — bratia informovaní, že v nedeľu o 18.00 hodine bude na štadióne futbalový zápas medzi dvoma najlepšími mužstvami krajiny. Preto budeme musieť do 16.00 štadión uvoľniť.

João Fernandes, dozorca zjazdu, spomína: „Nemali sme inú možnosť, hoci zmluva bola podpísaná. V piatok večer sme mali schôdzku s tromi bratmi z každého oddelenia — dovedna to bolo 110 bratov — aby sme pripravili plán na bleskové rozobratie zjazdového zariadenia. Bude si to vyžadovať dobrú spoluprácu všetkých zúčastnených, a to nielen pri rozoberaní zjazdového zariadenia, ale aj pri jeho odvoze tak, aby nebol narušený odchod 30 000 účastníkov zo štadióna. Pódium a ozvučovací systém boli rozobraté v priebehu niekoľkých minút. Ďalšie zariadenie bolo prevezené do starej budovy Bételu v São Paule, kde bolo očistené a uskladnené. O 15.45 — niečo vyše hodiny po skončení programu — bolo všetko hotové.“

V týždni, keď sa konal zjazd, niektorí televízni komentátori povedali, že Jehovovi svedkovia nebudú schopní odovzdať štadión včas pred príchodom futbalových fanúšikov.  V nedeľňajších športových správach sa jeden komentátor z iného štadióna pýtal komentátora na štadióne Pacaembu: „Ako vyzerá štadión? Splnili tí pobožní ľudia svoj sľub a uvoľnili štadión načas?“ Odpoveď znela: „Áno, uvoľnili! Nielenže štadión včas vrátili, ale všetko je čisté. Je radosť vidieť, že nielen toalety sú vyčistené, ale aj tribúny sú pozametané. Sláva Jehovovým svedkom!“

Minizjazdy v izolovaných oblastiach

V oblasti Amazonu je niekoľko izolovaných skupín a jednotlivých rodín, pre ktoré sú mestá, kde sa konajú zjazdy, príliš vzdialené. Jediným možným dopravným prostriedkom je lietadlo, no to je veľmi drahé, alebo loď, ktorá je zas veľmi pomalá. Preto sa títo zvestovatelia nemohli dostať na oblastné a krajské zjazdy. Týkalo sa to aj bratov v Tabatinge (Amazonas), meste vzdialenom 1600 kilometrov od najbližšieho miesta zjazdu v Manause.

Vzhľadom na tento problém sa v roku 1990 urobili prípravy na prednesenie skráteného zjazdového programu počas návštevy krajského dozorcu. Toto opatrenie slúži aj ďalej bratom v piatich mestách troch rôznych krajov. Skupiny možno 50 alebo azda až 180 osôb sa zhromaždia v sále Kráľovstva, ak ju zbor má, alebo v nejakej posluchárni.

„Teraz už môžem byť priekopníkom, však?“

Ocenenie pre duchovné veci, aké prejavujú niektorí uchádzači o krst, skutočne teší srdce. Roku 1993 na malom zjazde v Tefé v oblasti Amazonu si krajský dozorca Públio Cavalcante všimol, že jeden muž, ktorý sedí na mieste vyhradenom pre kandidátov na krst, je mladík, ktorého predtým nikdy nevidel. Keďže je v tej oblasti tak málo bratov, krajský dozorca obyčajne všetkých osobne pozná. Opýtal sa starších, či tam mladý muž nesedí omylom. Vysvetlili mu: ‚Nie.  Býva odtiaľto asi 35 až 40 hodín cesty loďou. Pravdu spoznal prostredníctvom korešpondencie. Každých šesť mesiacov ho v Juruá navštívil zvláštny priekopník a zostal tam vždy asi mesiac.‘

Neskôr sa krajský dozorca išiel s mladíkom porozprávať a v rozhovore sa ho opýtal, či niekedy viedol dajaké biblické štúdiá. ‚Áno, mám 11 štúdií. Tam je jeden z mojich študentov Biblie,‘ odpovedal, ukazujúc na ďalšieho mladého muža sediaceho v hľadisku. Ako v rozhovore pokračovali, ukázal na dvoch iných mladíkov, s ktorými študuje. Títo študujúci si sami zaplatili cestovné a cestovali vyše 35 hodín, aby sa mohli zúčastniť na zjazde a byť pri krste svojho priateľa. Po krste sa mladík ešte v ten deň opýtal zvláštneho priekopníka: „Teraz už môžem byť priekopníkom, však?“ Zatiaľ sa v tej oblasti nekonajú nijaké zhromaždenia, no teraz, keď je tento zvestovateľ pokrstený, zvláštny priekopník plánuje, že ho naučí viesť zhromaždenia.

Kázanie v zriedka prepracúvaných oblastiach

Jehovovi svedkovia si nemyslia, že keď majú určitý podiel na službe, je to všetko, čo treba urobiť. Uvedomujú si, že každý by mal mať príležitosť počuť dobré posolstvo. V Brazílii je veľa miest, ktoré nemá pridelené žiaden zbor, i takých, ktoré sú iba zriedka prepracúvané. Spravidla sú to malé, izolované mestečká alebo mestá, do ktorých je ťažké sa dostať. Prieskum uskutočnený v roku 1990 ukázal, že v nepridelených územiach žije vyše 4 000 000 obyvateľov a 9 000 000 žije v oblastiach, ktoré sú prepracúvané zriedka. V roku 1990 sa začala zvláštna kampaň s cieľom skontaktovať sa aspoň s niektorými týmito ľuďmi. Zúčastnilo sa jej vyše 2000 zvestovateľov a pracovali v 177 predtým nepridelených mestách. Neskôr sa do týchto miest presťahovalo asi 30 rodín svedkov, aby vytvorili jadro nových zborov.

 Obmedzené finančné prostriedky nie sú pre svedkov pri takejto činnosti neprekonateľnou prekážkou. V septembri 1993 sa zišli starší zo štyroch zborov v Sobrale (Ceará), v jednej z najsuchších a najchudobnejších oblastí Brazílie, aby rozhodli, ako budú v určitých mestách pracovať pravidelne. Bolo im pridelených desať miest, ktoré boli dovtedy prepracúvané len občas. Cestovný poriadok autobusovej dopravy zvestovateľom takmer znemožňoval cestovanie do týchto miest.

Tieto mestá ležia v okruhu 130 kilometrov od Sobralu, a tak sa starší rozhodli kúpiť ojazdený mikrobus, ktorý by zvestovateľom umožňoval cestovať na toto územie každý deň. Ráno by odchádzali a večer by sa vracali. Keď sa zbory o tomto rozhodnutí dozvedeli, poslali dobrovoľné príspevky na zakúpenie mikrobusu. „Kúpa vozidla nebola uskutočnená vďaka veľkému daru miestneho jednotlivca, ale bol to výsledok prispenia všetkých,“ napísal Wilson P. Dias, jeden zainteresovaný starší. Ďalší brat napísal: „Zbory darovali 2000 dolárov, istý brat z Anglicka rovnakú sumu a zvyšok sme zaplatili v splátkach.“

Na tejto službe sa zúčastňuje viac než 50 zvestovateľov a priekopníkov; každý z nich cestuje v určitý deň týždňa. Takto sa dostali asi k 110 000 ľuďom. Značnému počtu jednotlivcov pomohli stať sa hlásateľmi Kráľovstva a iným pomohli byť opäť činnými. V štyroch týchto mestách sa teraz pravidelne konajú zhromaždenia.

Začiatkom roku 1995 bolo navrhnuté ďalšie opatrenie, koordinované kanceláriou brazílskej odbočky, prostredníctvom ktorého by bolo možné dostať sa k ľuďom žijúcim v nepridelených alebo vo vzdialených územiach a starať sa o nich. Niektoré zbory sa rozhodli zaplatiť výdavky pravidelným priekopníkom, ktorí budú ochotní slúžiť v týchto oblastiach  šesť mesiacov. Viaceré zbory nasledovali ich príklad a výsledky sú veľmi povzbudzujúce. Doteraz bolo pridelených viac než 340 pravidelných priekopníkov, aby slúžili v 350 mestách, v ktorých pomohli už viac než 300 osobám stať sa zvestovateľmi.

Veľa užitočnej práce vykonáva súčasne aj 1400 stálych a dočasných zvláštnych priekopníkov. Mnohí sú pridelení slúžiť v zboroch, kde je nedostatok skúsených bratov. Napríklad v Riu Branco (Acre) má jeden zbor okrem zvláštneho priekopníka iba jedného miestneho staršieho a majú sa starať o potreby 90 zvestovateľov. Väčšina týchto zvláštnych priekopníkov však slúži v malých mestách, v ktorých nie sú zbory, a je radosťou vidieť, akú znamenitú prácu konajú.

Svoj diel práce vo vzdialených a zriedka prepracúvaných územiach vykonávajú aj bratia z väčších miest. Už deväť rokov organizujú bratia z Ria de Janeiro skupiny, ktoré na týchto územiach pracujú vždy niekoľko týždňov. Nedávno pracovala skupina 68 bratov a sestier v 20 mestách štátu Paraná, pričom za 17 dní precestovali vyše 2500 kilometrov. Ľutujú jedine to, hovorí Georges Ghazi, jeden z organizátorov tejto skupiny, že sa tieto svedecké výpravy nezačali organizovať skôr.

Exkluzívne obytné štvrte

Ľudia žijúci v nepridelených územiach nie sú jediní, ku ktorým je ťažké sa dostať. Vo väčších mestách je množstvo ľudí, ktorí radšej bývajú v exkluzívnych častiach mesta, v súkromných a nájomných domoch, v ktorých sú bezpečnostné opatrenia proti zločincom. Dostať sa k týmto ľuďom je ťažké, ale nie nemožné. Do jedného takého domu blízko São Paula sa nasťahovali istí manželia, ktorí boli v osemdesiatych rokoch nejaký čas v službe celým časom. „Keď som išla nakupovať alebo do banky, alebo keď som išla vziať deti  zo školy,“ hovorí matka, „vždy som bola pripravená skontaktovať sa s našimi susedmi.“ Neskôr ich opatrne, systematicky navštevovala.

Na rodičovskom združení povedala jedna matka našej sestre, že jej syn má ťažkosti so sústredením. Sestra jej dala kópiu článku z časopisu Prebuďte sa!, ktorý sa týmto problémom zaoberal, a to viedlo k biblickému štúdiu. Napokon sa táto pani a jej dve dcéry dali pokrstiť. Iná susedka požiadala našu sestru, či by s ňou nespolupracovala pri zbierke jedla pre núdznych. Naša sestra jej povedala, že už pomáha ľuďom v susedstve, a vysvetlila jej systém domácich biblických štúdií. Táto pani, jej manžel a ich 18-ročný syn začali študovať a potom sa dali pokrstiť.

Ďalšia pani a jej tri dospievajúce dcéry prijali ponuku biblického štúdia. Manžel namietal, hoci sa považoval za pobožného človeka. Jedna dcéra mu navrhla, aby išiel na zhromaždenie a vec si sám overil, a on s tým súhlasil. O niekoľko dní pozvala naša sestra túto rodinu na obed a oni prišli. Na všeobecné prekvapenie manžel začal rozprávať o zhromaždení, ktorého sa zúčastnil. Neskôr súhlasil s tým, že bude študovať Bibliu. Dnes celá táto rodina slúži Jehovovi.

Študovali aj ďalší. A tak v novembri 1991 bol vytvorený zbor, ktorý pozostáva iba z ľudí žijúcich v tejto jednej skupine domov. Zbor má 46 zvestovateľov a v roku 1995 sa Pamätnej slávnosti zúčastnilo 80 osôb. Tak môže pravda Božieho Slova preniknúť aj do oblastí, kde je ťažké sa dostať.

400 000 zvestovateľov a prichádzajú ďalší!

Takmer pred storočím sa semená biblickej pravdy dostali do Brazílie poštou. Asi po 25 rokoch boli podniknuté opatrenia, aby boli v Brazílii pravidelne prekladané publikácie spoločnosti Watch Tower do portugalčiny a aby sa tlačili v Riu de  Janeiro. V nasledujúcich 25 rokoch sa asi 1000 ľudí v Brazílii stalo Jehovovými svedkami a začali sa pravidelne zúčastňovať na šírení dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. No do apríla 1995 vzrástol tento počet na viac než 400 000 zvestovateľov Kráľovstva! Dalo sa urobiť ešte niečo viac?

Ježiš Kristus predpovedal, že kým príde koniec, posolstvo o Kráľovstve sa bude zvestovať „po celej obývanej zemi“. (Mat. 24:14) V akom rozsahu sa to v Brazílii uskutočnilo? Na prvých zhromaždeniach v Brazílii, ktoré mali Jehovovi svedkovia (vtedy známi ako Bádatelia Biblie), sa zúčastňovali zvestovatelia zo São Paula a Ria de Janeiro. V týchto oblastiach je dnes mnoho zborov oplývajúcich ľuďmi, ktorí milujú Jehovu a slúžia mu. V metropole São Paulo je teraz 837 zborov, v Riu de Janeiro 539 a v Salvadore 276 zborov. V celej krajine je vyše 6650 zborov pozostávajúcich z horlivých svedkov Jehovu. Ľudia v mnohých mestách majú príležitosť dosť často počuť posolstvo o Kráľovstve — v niektorých oblastiach každý týždeň.

V malých mestách a vidieckych oblastiach nenavštevujú svedkovia každého tak často. V Brazílii je asi 350 mestečiek (s celkovým počtom približne 1 500 000 obyvateľov) a sú tu tiež rozľahlé vidiecke oblasti, ktoré nemá pridelené nijaký zbor. V týchto oblastiach sa pravidelne nezvestuje, i keď sa vynakladá úsilie dostať sa k ich obyvateľom aspoň raz za šesť mesiacov.

Je možné pomôcť ďalším ľuďom — či už vo väčších mestách alebo v odľahlých oblastiach — oceniť si hodnotu biblického posolstva? V úsilí dosiahnuť ich srdcia bolo v apríli a máji 1995 vynaložené zvláštne úsilie osobne sa skontaktovať s toľkými ľuďmi, s koľkými bude možné, a dať im traktát Prečo je náš život plný problémov? Bolo vytlačených a do zborov na rozšírenie poslaných vyše 34 000 000 kusov. Keď jeden  muž dostal tento traktát, povedal: ‚Dnes ráno som si položil práve túto otázku a rozprával som sa o tom s inými.‘ Istá pani povedala: ‚Dlhé roky som si kládla túto otázku, ale nikdy som si nemyslela, že na ňu existuje odpoveď.‘ Ďalšia pani napísala Spoločnosti toto: ‚Traktát sa mi tak veľmi páčil, že Vás prosím o biblické štúdium. Veľmi pekne ďakujem.‘

Jehovovi svedkovia v Brazílii si nemyslia, že ich dielo je dokončené a že v plnení Ježišovho prorockého príkazu vydávať svedectvo o Kráľovstve už nemožno urobiť viac. Dokonca aj v oblastiach, ktoré svedkovia navštevujú často, si uvedomujú, že ľudia často nie sú doma. Môžu byť v zamestnaní, nakupovať či byť na návšteve, alebo môžu dlho spať, aby načerpali sily na ďalší týždeň. Svedkovia sa zaujímajú aj o týchto ľudí. Cestujúci dozorca v Porto Alegre (Rio Grande do Sul) si na riešenie tejto situácie osvojil takýto spôsob: Uvedomil si, že v studených zimných dňoch veľa ľudí dlho spí, lebo posteľ je najteplejším miestom v byte. Dozorca a jeho spoločník obchádzali blok domov a klopali iba na dvere tých domov, v ktorých videli známky života. Obišli blok deväť ráz a zakaždým našli ďalších ľudí, ktorí už vstali. V každom dome mohli zanechať literatúru, a vytvoriť si tak príležitosť na opätovnú návštevu.

V Brazílii je veľa ľudí, ktorí prejavujú záujem o Božie Slovo, a Jehovovi svedkovia im veľmi radi pomôžu porozumieť mu a naučiť sa uplatňovať ho v každodennom živote. V súčasnosti svedkovia pravidelne vedú vyše 500 000 domácich biblických štúdií s jednotlivcami a rodinami. A od roku 1995 používajú Jehovovi svedkovia knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu; s ňou začali program, ktorý má pomôcť ľuďom nakloneným k spravodlivosti naučiť sa základné biblické náuky ešte rýchlejšie než v minulosti. Okrem ľudí, ktorí prijímajú takúto pomoc, milióny ďalších v celej krajine radi prijímajú biblickú literatúru, ktorú svedkovia rozširujú, ako to ukazujú údaje za služobný rok 1996,  keď bolo rozšírených 2 334 630 kníh, 21 168 979 časopisov a 2 787 032 brožúr.

Pole teokratických záujmov našich brazílskych bratov a sestier siaha ďaleko za hranice Brazílie. Veľa priekopníkov sa z Brazílie vysťahovalo, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba, v krajinách, kde sa ešte svedectvo nevydáva v takom rozsahu. Z odbočky v Cesáriu Lange sa biblická literatúra na kázanie dobrého posolstva dodáva nielen do Brazílie, ale aj do Angoly, Argentíny, Bolívie, Mozambiku, Nemecka, Paraguaja, Portugalska a do Uruguaja. Bez ohľadu na to, koľko práce sa vykonalo v minulosti, zdá sa, že tempo sa z roka na rok zvyšuje.

Bola to radosť!

Vskutku, vydávanie svedectva v celej Brazílii si vyžiadalo veľa práce. Ale bola to radostná práca! Ó, áno, okrem priaznivých období boli aj ťažké časy. Ale naše srdcia tešilo, keď sme na vlastné oči videli dôkazy, ako Jehova požehnáva činnosť svojich lojálnych služobníkov.

 Erich Kattner si ešte pamätá, ako v rokoch 1939 a 1940, keď vydával svedectvo vo vidieckych oblastiach Brazílie, často spal vonku, používajúc tašku s literatúrou ako vankúš. Vtedy bolo v krajine iba niekoľko sto svedkov. Len veľmi málo ľudí, ktorých navštevoval v ich domovoch, malo Bibliu. Aby získal Biblie na rozširovanie pre záujemcov, chodieval do miestneho obchodu Biblickej spoločnosti, no zakrátko mu už ďalšie Biblie nechceli predať. Hovorí však: „Mal som radosť a bolo pre mňa výsadou zúčastniť sa v roku 1963 zjazdu ‚Večné dobré posolstvo‘ v New Yorku, keď bol v šiestich jazykoch, vrátane portugalčiny, vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem. Bol som mimoriadne vďačný Jehovovi, že sme ho dostali v portugalčine, lebo som ho mohol používať v mieste môjho pridelenia, v Brazílii.“ Od roku 1967 je v portugalčine k dispozícii kompletný Preklad nového sveta, počnúc 1. Mojžišovou a končiac Zjavením. Akým požehnaním to bolo pre dielo biblického vzdelávania v Brazílii! Počet aktívnych ctiteľov Jehovu v Brazílii vzrástol z 30 118 v roku 1963 na viac než 436 000 v roku 1996.

Augusto Machado je vďačný za pomoc, ktorú mu poskytla jedna z prvých misionárok vyslaných do Brazílie. Spomína si aj na prvý zjazd Jehovových svedkov, ktorého sa zúčastnil. Bolo to v Riu de Janeiro. Prítomní boli aj N. H. Knorr a M. G. Henschel z New Yorku. Zjazd navštívilo 1064 osôb. Jeden z prejavov mal názov „Vynikajúcejšia cesta lásky“. „Potom, v roku 1958,“ hovorí brat Machado, „som mal výsadu byť v zástupe 253 922 tých, čo prišli na osemdňový medzinárodný zjazd do New Yorku. Obidva zjazdy boli preniknuté rovnakým duchom lásky... Z New Yorku som sa vrátil presvedčený viac ako kedykoľvek predtým, že Jehovov ľud, oslobodený od kmeňového a rasového rozdelenia, vykonáva  celosvetové biblické vzdelávacie dielo, ktoré nemá v dejinách obdobu.“

Roku 1985 videl jasné dôkazy toho, čo sa dielom biblického vzdelávania dosahuje v Brazílii. Mal výsadu prednášať na medzinárodnom zjazde, ktorý sa konal súčasne v São Paule a v Riu de Janeiro. Celková účasť bola takmer 250 000 osôb a väčšina prítomných bola z Brazílie. A o desať rokov neskôr, keď sa zhromaždili zbory Jehovových svedkov z celej Brazílie, aby si pripomenuli pamiatku Ježišovej smrti, bolo na tejto slávnosti prítomných viac než 1 144 000 ľudí.

Všetci oddaní Jehovovi služobníci majú dnes veľa dôvodov na radosť napriek ťažkým časom, v ktorých žijeme. Naše srdcia sú hlboko pohnuté, keď uvažujeme o tom, čo Boh už urobil a čo sľúbil urobiť v budúcnosti. Do jeho duchovného domu uctievania sa zhromažďujú „žiadúce veci“ zo všetkých národov — aj z Brazílie. (Hag. 2:7) Ako pravdivo hovorí Žalm 144:15: „Šťastný je ľud, ktorého Bohom je Jehova!“

 [Mapa/obrázky na strane 167]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Rieka Amazon

Manaus

AMAZONAS

MATO GROSSO

Cesário Lange

RIO GRANDE DO SUL

Belém

Fortaleza

Recife

Salvador

Rio de Janeiro

São Paulo

[Obrázky]

1. Pláž v Recife

2. Rio de Janeiro

3. Amazonský dažďový prales

4. Vydávanie svedectva na Amazone

5. Kancelária odbočky, Cesário Lange

 [Celostránkový obrázok na strane 124]

[Obrázok na strane 126]

Alston a Maude Yuilleovci sa ujali služby v Brazílii v roku 1936

[Obrázok na strane 126]

Charles Leathco, absolvent prvej triedy Gileádu, doteraz slúži v brazílskom Bételi

[Obrázky na strane 133]

Rotačka, ktorá bola uvedená do prevádzky v São Paule roku 1973

[Obrázky na strane 134]

Na zjazde „Božské víťazstvo“ v São Paule videli delegáti bohaté ovocie svojho spojeného úsilia vo vydávaní svedectva

[Obrázok na strane 142]

Čiastočne krytý „Zjazdový park“ v Salvadore

[Obrázok na strane 145]

Výbor odbočky (zľava doprava): Massasue Kikuta, Karl Rietz, Amaro Santos, Östen Gustavsson, Augusto Machado, Fred Wilson

[Obrázky na strane 150]

Na zasvätení odbočky roku 1981 Lloyd Barry nabádal: ‚Venujte kázaniu dobrého posolstva nerozdelenú pozornosť‘

[Obrázok na strane 156]

Vyše 39 000 zvestovateľov absolvovalo školenie v škole priekopníckej služby. Na fotografii je trieda v Sorocabe (São Paulo)

[Obrázok na strane 158]

Misionári a iní absolventi Gileádu v službe celým časom s manželkami počas návštevy zónového dozorcu v roku 1996

[Obrázky na strane 162]

Ofsetové rotačky a MEPS boli dôležitými nástrojmi, aby sa publikácie mohli vydávať simultánne

[Obrázok na strane 170]

Loď používaná pri kázaní dobrého posolstva v ústí rieky Amazon

[Obrázky na strane 175]

Dobrovoľní pracovníci z iných krajín pomáhali miestnym svedkom pri výstavbe budov odbočky; na fotografii sú Harleyovci (hore) a Colwellovci

 [Obrázky na stranách 176, 177]

Komplex budov odbočky, ktoré sa dnes v Brazílii využívajú na koordináciu činnosti vyše 430 000 svedkov

 [Obrázky na strane 192]

Potrebám svedkov v Brazílii slúži teraz 16 zjazdových sál

[Obrázky na strane 193]

Treba viac sál Kráľovstva. Túto potrebu pomáha spĺňať metóda rýchlovýstavby

[Obrázok na strane 194]

Niektoré zbory poskytujú zvláštnu pomoc tým, čo nepočujú a nevidia

[Obrázky na strane 205]

Erich Kattner mal radosť z toho, že mohol vidieť vydanie „Prekladu nového sveta“ v portugalčine

[Obrázok na strane 207]

Augusto Machado videl jasné dôkazy, aké výsledky prinieslo biblické vzdelávanie v Brazílii