Celosvetová správa

Choďte tam, kde sú ľudia

Apoštol Peter a niektorí jeho spoločníci boli skúsenými rybármi. No občas sa stalo, že sa lopotili celú noc a nič nechytili. Pri dvoch takých príležitostiach im Ježiš povedal, kde majú spustiť siete. Poslúchli jeho pokyn a obidva razy vytiahli neobyčajne veľké množstvo rýb. Ježiš využil tieto príležitosti, aby učeníkov poučil o službe. (Luk. 5:1–11; Ján 21:1–17) Prostredníctvom „verného a rozvážneho otroka“ nás ďalej poučuje o tom, ako vykonávať službu čo najproduktívnejším spôsobom. — Mat. 24:45–47.

Počas uplynulého roka boli všetci Jehovovi svedkovia nabádaní, aby urobili praktické kroky, ktoré im umožnia dostať sa s dobrým posolstvom k väčšiemu počtu ľudí. Dôraz bol kladený predovšetkým na využívanie príležitostí vydávať svedectvo každý deň. Potom sme dostali radu, že ak je doma málo ľudí, bolo by múdre vážne premýšľať o vydávaní svedectva tam, kde je možné ľudí nájsť.

V posledných mesiacoch bolo mottom našich bratov  v Peru: „Choďte tam, kde sú ľudia!“ Nevydávame svedectvo domom, ale ľuďom. V nedeľu dopoludnia alebo cez týždeň dopoludnia mnohí nie sú doma. Kde sú? V práci, na autobusových zastávkach a železničných staniciach, na ulici, na trhu, v parku. A práve tam idú naši bratia za nimi.

V Mexiku je vydávanie svedectva z domu do domu stále hlavným spôsobom kázania dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. V minulom roku sa však naši bratia snažili skontaktovať s ľuďmi všade, kde by mohli byť, a tak sa zvestovatelia a priekopníci objavovali už skoro ráno na autobusových zastávkach a tiež v nemocničných čakárňach, na uliciach, na parkoviskách, vo verejných parkoch. Svedkov môžete nájsť kázať všade a v každú dennú či nočnú hodinu. Jeden zbor organizuje päťkrát denne stretnutie skupín, ktoré vychádzajú do služby na ulicu čiže na autobusové zastávky a všade, kde sa ľudia cez deň pohybujú. Začínajú o šiestej ráno a nachádzajú ľudí, ktorí sa ešte nikdy predtým s Jehovovými svedkami nerozprávali. Jedného muža oslovil svedok ráno na ceste do práce; večer, keď prišiel domov, videl vonku ďalších zvestovateľov a rozhodol sa, že by jedného z nich mal pozvať do domu.

Niektorí zvestovatelia sa spočiatku báli oslovovať ľudí na verejnosti. Ale tí, ktorí to urobili, dosiahli dobré výsledky. Jedna sestra z Austrálie povedala: „Som plachý, rezervovaný človek; je pre mňa veľmi ťažké hovoriť o pravde, keď sa naskytne príležitosť. Bola som povzbudzovaná, aby som vyskúšala ďalšie spôsoby vydávania svedectva; vedela som, že to musím skúsiť. V modlitbe som Jehovovi povedala o svojich obavách a rozhodla som sa skúsiť to. Ale bola som stále nervózna a váhavá a to trápilo moje svedomie.“ Napokon sa jedného dňa v autobuse usmiala na spolucestujúcu a začala sa s ňou rozprávať. Na druhý deň ponúkla sestra tejto mladej žene traktát. Keď sa o týždeň stretli, zvestovateľka jej povedala, že práve ide na biblické štúdium. Na jej prekvapenie chcela ísť mladá  žena s ňou. Čoskoro sa s touto ženou začala študovať kniha Poznanie.

Zvestovatelia v Argentíne si všimli, že niektorí ľudia, ktorí neradi vidia svedkov pri svojich dverách, sa s nimi rozprávajú na ulici. Stačila len jednoduchá, aktuálna otázka ako: „Súhlasíte s trestom smrti?“ V inom prípade zas bolo na ulici vydané svedectvo žene, ktorá sa vždy chcela rozprávať so svedkami, ale manžel jej to nedovolil. Keď bola mimo domu, cítila voľnosť reči. Po dlhom rozhovore súhlasila s biblickým štúdiom v dome jednej svedkyne.

Dve zvestovateľky v Spojených štátoch prišli k zaparkovanému autu a ponúkli časopisy mladej žene, ktorá sedela vnútri. Rozprávajú: „Keď siahla po časopisoch, vyhŕkli jej slzy. Videli sme, že si práve číta Bibliu. Povedala, že sa chce páčiť Bohu, ale nevie ako.“ Žena im povedala: „Modlila som sa k Bohu, aby poslal niekoho, kto mi môže pomôcť.“ Nebolo ťažké zaviesť s ňou štúdium.

Jedna nadšená skupina svedkov na Novom Zélande napísala o svojom úsilí vydávať svedectvo v obchodných štvrtiach toto: „Navštívili sme 650 obchodov, a hoci boli manažéri a majitelia zaneprázdnení, väčšina reagovala na našu návštevu priaznivo. Prekvapujúce množstvo z nich má v práci vlastnú Bibliu.“

Bratia v Rakúsku si vzali k srdcu odporúčania a niektorí vydávajú svedectvo už o pol šiestej ráno. Chodia na miesto blízko hraníc, kde cez noc odpočívajú vodiči nákladných áut. Mnoho nákladných áut je z východnej Európy a niektorí vodiči nikdy nepočuli o Jehovových svedkoch. Bratia nosia so sebou literatúru v 20 jazykoch a traja alebo štyria zvestovatelia môžu za dve hodiny rozšíriť 50 až 70 časopisov. Hoci vykonať opätovné návštevy je náročné, bratia dúfajú, že niektoré semená zakorenia a vyrastú. — Kaz. 11:1.

 Jedna sestra v Taliansku si všimla, že niektorí ľudia, čo nie sú doma, sú na pláži. Práve tam stretla mladého muža zo Senegalu. Nechala mu knihu Ľudstvo hľadá Boha. Do knihy napísala: „Prajem si, aby ste našli pravého Boha, Toho, ktorý naučil mňa i moju rodinu vážiť si ľudí všetkých rás, farieb pleti a jazykov.“ Muž sa rozhodol, že keď sa vráti do Senegalu, vyhľadá Jehovových svedkov. Aký bol prekvapený, keď zistil, že kým bol preč, Jehovovi svedkovia začali študovať s jeho matkou! Onedlho študovala celá rodina.

Jeden krajský dozorca v Peru zorganizoval skupinu, ktorá vydávala svedectvo vonku na autobusovej stanici. Na tomto mieste bolo plno ľudí. Všade stáli autobusy. Bolo veľmi ľahké prihovoriť sa polícii, ktorá tu mala službu, tým, čo predávali cestujúcim pripravené jedlo, i ostatným ľuďom. Jeden brat vošiel do autobusu, ktorý bol už zaplnený, a s povolením vodiča zdvihol dva časopisy a oznámil: „Mám pre vás najnovšie časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!, ktoré si môžete po ceste prečítať.“ Chvíľu bolo ticho a potom jeden muž vzadu povedal: „Vezmem si dva.“ Potom si vypýtal časopisy ďalší a za ním si začali pýtať ostatní a skromne prispeli na dielo. Brat sa opýtal, či by niektorí chceli, aby ich doma niekto navštívil. A niekoľkí naozaj radi dali svoje meno a adresu. Jedna staršia pani povedala nahlas, takže to každý počul: „Nech ma určite niekto navštívi. Chcem lepšie rozumieť svojej Biblii.“

Jedna zvestovateľka v Spojených štátoch si všimla, že na niektorých mestských uliciach pri škole sa cez obed stretávajú stredoškolskí študenti. Skupina zvestovateľov sa dobre pripravila a potom sa vydala za nimi; dosiahli vynikajúce výsledky.

Niektorí zvestovatelia sa naučili iný jazyk, aby sa mohli dostať k určitým skupinám ľudí. Na Shetlandách, severne od škótskeho pobrežia, sa dvaja priekopníci naučili po rusky, aby mohli vydávať svedectvo ruským námorníkom, ktorí  pri týchto pobrežiach každý rok šesť mesiacov lovia ryby. Títo priekopníci prichádzajú k väčším lodiam, na ktorých muži pracujú, na motorovom člne.

Jedna priekopníčka na Havaji sa ujala svedeckej služby na letisku. Mnohí s radosťou prijímali literatúru. Pri svojej prvej návšteve letiska zaviedla niekoľko štúdií. Hovorila s dvoma mladými vojakmi, ktorí sa práve vrátili z vojenskej služby v Egypte. Jeden z nich povedal, že jeho matka je svedok. Prišiel do sály Kráľovstva a súhlasil s biblickým štúdiom. Druhý vojak mal veľa skúmavých otázok, lebo vo svojej práci sa dostával do situácií, ktoré ho viedli k úvahám o zmysle života. Aj on prišiel do sály Kráľovstva a požiadal o biblické štúdium.

Jedna priekopníčka v Argentíne považuje za výhodné vydávať svedectvo telefónom. Každý deň, keď príde domov zo služby, vytočí jedno alebo dve čísla. Rozpráva: ,Jedného dňa som vytočila číslo a ozvalo sa mladé dievča. Opýtala som sa jej, či si myslí, že je možné niekomu dôverovať. Odpoveďou bolo strohé: „Nie.“ Predstavila som sa a vysvetlila som jej, že cieľom môjho telefonátu je uistiť ju, že sú ľudia, ktorým sa dá napriek stavu vo svete dôverovať. Trvala na tom, že nemôže dôverovať nikomu, ani svojej rodine, dokonca ani matke. Začala som citovať Bibliu. Povedala, že sa snažila prečítať si Bibliu, ale nepochopila ju. Vysvetlila som jej, že Boh a Ježiš sa o ľudí zaujímajú a rovnako sa o nich zaujímame aj my. Dohodli sme sa, že sa stretneme pri vchode do sály Kráľovstva. Neprišla. Ihneď som jej zavolala a ona vysvetlila, že jej otec musel byť hospitalizovaný a že sa snažila zavolať mi. Opäť sme sa dohodli, že sa stretneme. Tentoraz prišla a bola prekvapená prijatím, ktorého sa jej dostalo, najmä od mladých svedkov. Teraz študuje dvakrát týždenne, robí pekné pokroky za pomoci knihy Poznanie a chodí na všetky zhromaždenia. Aký vynikajúci výsledok jedného telefonátu!‘

 Na Islande je ešte stále veľkým problémom dostať sa s dobrým posolstvom k ľuďom v odľahlých oblastiach. Jeden misionár na východnom pobreží využíva telefón. Raz za mesiac cestuje viesť štúdium s jednou skupinou vzdialenou asi 300 kilometrov. Počas každej návštevy prednesie aj verejnú prednášku a vedie štúdium Strážnej veže. S týmito záujemcami sa potom týždenné biblické štúdium vedie po telefóne. Skombinovanie dvoch telefónnych liniek a používanie telefónov s reproduktorom a mikrofónom umožnilo, aby študovali naraz až piati ľudia v troch rôznych domoch. Keď brat vedie štúdiá po telefóne, skôr ako prečíta otázku, povie, ktorý študujúci bude odpovedať. Všetci sú veľmi povzbudení zo štúdia Biblie týmto spôsobom. Každý týždeň sa vedie najmenej šesť štúdií.

Jedna sestra na Bahamách, ktorá sa dlhý čas starala o chorého manžela, vydávala svedectvo listami. Každé ráno strávila nejaký čas písaním listov ženám, ktorých mená našla v telefónnom zozname. Používala informácie z knihy Rozhovory a ponúkala bezplatné domáce biblické štúdium. Jedného dňa zatelefonovala sestre istá žena a povedala jej, že by si veľmi priala biblické štúdium. Žena povedala, že keď dostala list, povedala svojej spolupracovníčke, že Boh jej hovorí, že by mala študovať Bibliu. Napriek silnému odporu svojej matky a istého duchovného robila táto žena pekné pokroky. Začala pravidelne navštevovať zhromaždenia, dala sa vypísať z cirkvi a bola pokrstená.

Jedna 79-ročná sestra žijúca vo vidieckej oblasti v Japonsku má vážne zdravotné ťažkosti. Ale z vďačnosti k Jehovovi je priekopníčkou. Na dve alebo tri hodiny denne chodí na zdravotnú prechádzku a opiera sa pritom o paličku alebo o kočík. Po ceste sa priateľsky prihovára druhým a rozpráva sa s pracujúcimi na poliach. Starostlivo si zaznamenáva adresy záujemcov. Výsledkom je, že na svojej trase s časopismi má  vyše 100 ľudí; mesačne rozšíri 600 časopisov, podáva správu asi o 200 opätovných návštevách a vedie tri biblické štúdiá.

Niektorým zvestovateľom sa, duchovne povedané, podarilo spustiť siete do vôd, kde bolo ešte len málo rybárov. V Mexiku, najmä pozdĺž pohorí (sierr) v štáte Oaxaca, sú územia, kde je ťažké sa dostať, a preto sú zriedka opracovávané. Jazyk, ktorým sa tu hovorí, nie je španielčina, ale dialekt mixe alebo mazateco. V posledných rokoch niektorí bratia z Tehuacánu v štáte Puebla začali cestovať do rôznych mestečiek v tejto oblasti, aby tu vydávali svedectvo. Dnes žije a pracuje na tomto území dvadsaťpäť priekopníkov, ktorí sem prišli pomôcť, a je tu aj 15 miestnych pravidelných priekopníkov. Evidentne dosahujú dobré výsledky, lebo dnes je tam 13 zborov.

Istí manželia, ktorí žili 28 rokov mimo svojej domovskej krajiny, odišli skôr do dôchodku a vrátili sa na Filipíny, aby tu slúžili ako priekopníci. Cesta z ich domu v meste Cavite do mesta Trece Martires, kde je mimoriadne potrebná pomoc, im trvá hodinu. Stojí to za také úsilie? Pred rokom a pol bolo v tamojšom zbore len 19 zvestovateľov. Táto dvojica teraz vedie 28 biblických štúdií a celý zbor nedávno podal správu o 98 štúdiách. Je to naozaj úrodné územie!

Mnoho našich bratov pracovalo v oblastiach, kde to bolo mimoriadne potrebné, najprv vo vlastnej krajine a potom sa presťahovalo do iných krajín. Napríklad v niekoľkých uplynulých rokoch sa asi 40 bratov (slobodní bratia a sestry, mladé manželské dvojice i celé rodiny) presťahovalo z Kanady, Spojených štátov, Francúzska, Nemecka, Španielska, Švédska a Japonska do Hondurasu. Mnohí z nich prišli z Quebecu. Predtým sa presťahovali do Quebecu, aby tam pomohli, ale keď sa v tejto časti Kanady dielo dobre rozbehlo, začali hľadať nové miesta na „rybolov“. A na tomto novom mieste sa tešia z vynikajúcich výsledkov.

 Afrika

V prvom liste Korinťanom apoštol Pavol napísal: „Neprijali sme však ducha sveta, ale ducha, ktorý je od Boha, aby sme poznali to, čo nám Boh láskavo dal.“ ​(1. Kor. 2:12) Tento duch sa naozaj prejavuje medzi Jehovovými svedkami v Afrike a oddeľuje ich od sebeckého a nepokojného sveta okolo nich.

Neutralita, nestrannosť a láska, ktoré prejavujú Jehovovi svedkovia, priťahujú ľudí k Jehovovmu Slovu a jeho organizácii. Jeden brat v Zaire o tom píše: „V dedine Monigi na predmestí Gomy Hutuovia a Tutsiovia už nenavštevujú kostoly kresťanstva, aby sa vyhli vzájomným etnickým zrážkam vnútri v kostole! Väčšina utečencov sa vrátila do Rwandy a zvyšné obyvateľstvo v tunajších dvoch susedných dedinách vie, že jediné miesto, kde sa Hutuovia a Tutsiovia pokojne schádzajú, je sála Kráľovstva Jehovových svedkov. Preto mnohí z nich požiadali o biblické štúdium.“

Po 30 rokoch občianskej vojny sa Angola dostáva do  obdobia relatívneho pokoja. Jehovovi svedkovia to využívajú na vydávanie svedectva o Božom Kráľovstve. V niektorých oblastiach je odozva vynikajúca. Po štvorročnej prestávke sa jednému krajskému dozorcovi napokon podarilo navštíviť istý zbor v severnej provincii Uíge. Bola tu zorganizovaná verejná prednáška a 75 tunajších zvestovateľov prežívalo veľkú radosť, keď prednášku navštívilo 794 ľudí! Na juhu krajiny boli v Benguele a Namibe založené misionárske domovy. V tejto krajine je veľa práce, lebo na Pamätnú slávnosť sa zhromaždilo 108 394 ľudí a zvestovateľov je tu 28 969.

Jedna priekopníčka v Addis Abebe v Etiópii išla domov zo zvestovateľskej služby. Pri vchode do jedného domu uvidela ženu, ktorej sedelo na kolenách dieťa. Štvorročné dievčatko sa náhle začalo mrviť, až kým sa nevymanilo z matkinho náručia, a rozbehlo sa v ústrety našej sestre s rukou vystretou na pozdrav. Sestra túto rodinu nepoznala, ale chopila sa príležitosti osloviť matku a požiadala ju, či by sa mohli vnútri pozhovárať. Keď jej priekopníčka začala vydávať svedectvo o nádeji na Kráľovstvo, žena začala plakať. Na otázku prečo povedala, že sa chystala skoncovať so životom a otráviť sa. Práve sa modlila k Bohu a pýtala sa ho, prečo je taká opustená, keď dieťa upútalo pozornosť sestry. Žena jej ďalej porozprávala o svojich mnohých problémoch. Naša sestra jej poskytla útechu a to viedlo priamo k biblickému štúdiu. Napriek odporu rodiny robí táto žena pekné pokroky v pravde.

Stella, študentka jednej univerzity v Nigérii, hľadala pravdu. Po niekoľkých rokoch v letnicovom hnutí si myslela, že našla pravé náboženstvo. Rozhodla sa napísať knihu, aby ukázala, že všetky ostatné náboženstvá sú falošné. Keď si však urobila zoznam významnejších náboženstiev vo svojom okolí, uvedomila si, že o Jehovových svedkoch vie len málo. „Budem tri mesiace navštevovať ich zhromaždenia,  aby som ich spoznala,“ povedala si. V ten víkend išla na krajský zjazd. Na konci programu začala mať pochybnosti o svojom náboženstve. Nasledujúci týždeň navštívila miestnu sálu Kráľovstva. Prečítala si aj toľko publikácií svedkov, koľko mohla. Po treťom zhromaždení prišla za jedným zborovým starším a povedala mu: „Brat, pokrsti ma. Teraz som jedna z vás.“ Brat jej vysvetlil, že pred krstom bude musieť spoznať určité veci. Potom jej dal knihu na štúdium. Stella si ju prečítala za dva dni a potom sa vrátila k staršiemu a povedala: „Brat, knihu som prečítala. Pokrsti ma.“ Starší zariadil, aby s ňou študovala jedna sestra a o niekoľko mesiacov sa Stella naozaj dala pokrstiť.

Naši bratia v Mali si uvedomujú, že kresťanské zhromaždenia patria k láskavým opatreniam, ktoré Boh robí pre svojich služobníkov. Chcú, aby to pochopili aj noví záujemcovia, a tak sa snažia, aby sa noví cítili na zhromaždeniach príjemne. Jeden z týchto záujemcov napísal: „Keď som prvýkrát navštívil sálu Kráľovstva, bol som skutočne prekvapený všetkými tými šťastnými tvárami a láskou, ktorá mi bola prejavená. Prišiel som niekoľko minút neskôr, a tak som si sadol sám. Jedna mladá dvojica mi ihneď podala Bibliu a Strážnu vežu. Po zhromaždení takmer každý v sále Kráľovstva prišiel za mnou, potriasol mi ruku a spríjemnil mi chvíle, ktoré som tam strávil. Zo sály som odchádzal s troma knihami — s Prekladom nového sveta, s knihou Najväčší človek, ktorý kedy žil a s knihou Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Hneď v ten večer som sa pustil do čítania a prvý raz som sa dozvedel, že Božie meno je Jehova.“

Stephena v Sierre Leone trápili v škole spolužiaci, lebo sa nezapájal do ich rozhovorov o sexuálnej nemravnosti a nedopúšťal sa smilstva. Bez jeho vedomia napísali niektorí spolužiaci v jeho mene milostný list istému dievčaťu v škole.  Dievča za ním prišlo a povedalo mu: „Dostala som tvoj list a súhlasím, ale ty nič nepodnikáš.“ Brat bol prekvapený a povedal, že jej nič nenapísal. Hneď na druhý deň priniesol do školy knihu Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. Zavolal dievča i svojich spolužiakov a hovoril s nimi o námete „Sex a morálka“. Neskôr sa jeho spolužiaci pokúsili o to isté. Náš mladý brat opäť použil knihu Mladí ľudia sa pýtajú, aby sa s nimi porozprával o kresťanskom správaní. Postupne väčšina z týchto „mučiteľov“, ako ich nazýva, odišla zo školy. Tých niekoľko zvyšných si ho vysoko váži za jeho odvážnu mravnú rýdzosť.

Zvestovateľom vo Svazijsku sa darí rozširovať knihu Poznanie. Jedna priekopníčka napísala o žene, s ktorou prebrala len za desať stretnutí deväť kapitol: „Od prvého štúdia nevymeškala ani jedno zborové zhromaždenie. Vo Svazijsku je pomerne málo pracovných príležitostí, a tak keď dostanete ponuku na prácu čo i za nízku mzdu, prijmete ju. Suseda mojej záujemkyne ju pozvala, aby s ňou išla do miestneho kasína, kde sa konali pohovory na miesta krupierov. Záujemkyňa to odmietla a povedala, že nechce prísť o biblické štúdium, ktoré malo byť v ten večer. Suseda jej potom ponúkla, že jej zaplatí taxík, aby sa mohla dostať späť načas. No moja záujemkyňa odmietla. Keď mi o tom hovorila, opýtala som sa jej, prečo si myslí, že kresťania nemôžu pracovať v kasíne. Povedala mi, že z toho, čo sa naučila štúdiom Biblie, vie, že Jehova neschvaľuje hazardné hry. Dodala: ,Keď milujem Jehovu a chcem konať jeho vôľu, ako by som mohla pracovať v kasíne?‘“ Priekopníčka ju vyskúšala: „Tá práca je dobre platená a umožnila by ti kúpiť si, čo potrebuješ. Nemal by pre to Jehova pochopenie?“ Záujemkyňa poukázala na knihu Poznanie a povedala priekopníčke, že z Matúša 6:33 pochopila, že Jehova sa o ňu vždy postará a pomôže jej s problémami, ak ho bude klásť na prvé miesto.

 Ázia a tichomorské ostrovy

Odbočka v Indii dohliada na obrovské pole — zahŕňa asi jednu šestinu svetovej populácie. V júli podala India správu o 23. po sebe idúcom vrchole v počte zvestovateľov. Zintenzívnená práca tamojšieho prekladateľského oddelenia sprístupňuje literatúru ďalším jazykovým skupinám. Niektoré z týchto skupín zahrnujú milióny ľudí. V uplynulom roku bola kniha Poznanie vytlačená v 11 jazykoch Indie. Brožúra Čo od nás Boh vyžaduje? bola vydaná v 20 jazykoch.

Tento rok vyšla po prvý raz jedna z našich celofarebných brožúr v ásámčine, khasijčine, kónkánčine (devanagari), manípurčine a tibetčine. V snahe dostať sa k 250 miliónom ľudí na východe a severovýchode krajiny bola venovaná mimoriadna pozornosť ôsmim veľkým jazykovým skupinám, pre ktoré sme mali málo literatúry alebo žiadnu. Bratia usilovne pracujú v súlade s prorockým sľubom, že ľudia zo ,všetkých národov a kmeňov a jazykov‘ budú stáť ako schválení pred Jehovovým trónom, keď sa skončí tento starý systém. — Zjav. 7:9, 10.

 Videofilmy Spoločnosti pomáhajú ľuďom dozvedieť sa o rozsahu činnosti Jehovových svedkov. Jeden manželský pár v Austrálii sa rozhodol, že túto pomôcku dobre využije, a zostavil si zoznam osôb, ktorým by mohol jednotlivé videofilmy premietnuť. Medzi tými, čo si radi pozreli jeden alebo viac filmov, bol ich rodinný lekár, účtovník, poštár, jeden misionár takzvaného kresťanstva, s ktorým sa zoznámili v reštaurácii, a miestny duchovný. V krátkom čase sa im podarilo ukázať videofilm Organizácia sedemdesiatim osobám, film Proroctvá tridsiatim piatim a Fialové trojuholníky devätnástim. Osem z tých, čo videli tieto videofilmy, teraz študuje knihu Poznanie a štyria z nich sú už zvestovateľmi.

Pre záujemcov z niektorých kmeňov na Šalamúnových ostrovoch je vzhľadom na tlak zachovávať tradičný spôsob rodinného života veľmi ťažké prijať biblickú pravdu. A tak keď jedna žena súhlasila s biblickým štúdiom, čoskoro na ňu začali vyvíjať tlak zástupy príbuzných. Je tu zvyk, podľa ktorého môžu príbuzní prísť na návštevu svojej rodiny na mnoho dní. Často zaplnia celý dom a očakávajú, že im rodina dá aj jesť. Avšak táto žena pokračovala v štúdiu pomocou brožúry Večne sa teš zo života na zemi! Na jej prekvapenie jedného dňa prijal štúdium aj manžel, vládny úradník. Čoskoro pochopil potrebu rodinného biblického štúdia a príbuzným na návšteve pomohol uvedomiť si, že do toho nemajú zasahovať. Príbuzní sa od neho dozvedeli aj to, že žutie betelového orecha, fajčenie a pitie veľkého množstva piva už nebude v jeho dome tolerované. Nepretržitý prúd návštevníkov čoskoro ustal. Keďže tento muž je v svojom okolí dobre známy, ľudia žasli, keď videli tieto zmeny. Ako pokrstený zvestovateľ náš nový brat trávi veľa hodín tým, že sa delí o pravdu s ľuďmi, ktorí chcú vedieť: „Čo je to za náboženstvo?“ Jeho manželka a deti robia ďalej pekné pokroky.

 Keď sa svedkovia na Tahiti začali rozprávať s Rémym a s mladou ženou, s ktorou žil, Rémy bol členom kickboxingového klubu. Vyhral veľa zápasov a vďaka tomu bol vybratý na zápasy do zahraničia. Cítil sa nezraniteľný. Hral hazardné hry v kasínach a doma sa hádal so svojou družkou. Na život sa pozeral egoisticky. Môže pravda naozaj pomôcť takému človeku? Napriek odporu rodiny súhlasil so štúdiom. Biblická pravda postupne formovala jeho názory. Zanechal prácu, ktorá bola v rozpore s biblickými zásadami, prestal sa venovať kick-boxingu a vzdal sa hazardných hier. Hádky v domácnosti už neboli také časté. Zákonne sa zosobášil so svojou družkou a jeho postoj k životu sa úplne zmenil. Teraz sú preňho cenné duchovné veci, ktoré pre seba a svoju rodinu získal vďaka prijímaniu poznania o Jehovovi, pravom Bohu.

Thongpliu je sestra v Thajsku, ktorá má nízke svetské vzdelanie. No ako pravidelná priekopníčka dáva službu Jehovovi na popredné miesto v živote. Keď išla raz v nedeľu popoludní do sály Kráľovstva, videla na jednom veľkom dome otvorené vchodové dvere. Keď tam predtým zvonila, nikto nikdy nebol doma. Thongpliu pozbierala odvahu, vošla do brány a porozprávala sa s majiteľkou domu. Pani s radosťou prijala dva časopisy. Na opätovnej návšteve sa sestry Thongpliu spýtala, aké má svetské vzdelanie. Keď sestra odpovedala, že chodila do školy len štyri roky, pani sa s úžasom opýtala: „Ako to, že viete veľa vecí, ktoré ja neviem? Vyštudovala som univerzitu.“ Priznala tiež, že vo svojom aute vybavenom klimatizáciou veľakrát prechádzala popri Thongpliu, kráčajúcej v letnej horúčave. Potom dodala: „Nevedela som, kam idete, ale vždy ste vyzerali taká šťastná a spokojná. Ja možno z diaľky vyzerám šťastná, ale keď sa pozriete zblízka, všimnete si, že šťastná nie som. Určite vás robí šťastnou vaše biblické poznanie. Priniesli by ste mi Bibliu a študovali ju so mnou?“

 Európa

Dvaja zvestovatelia v Lotyšsku stretli v službe z domu do domu Svetlanu a prečítali jej Jána 17:3. Ukázali jej, ako je možné študovať Bibliu pomocou knihy Poznanie. Po štúdiu sa jej opýtali, kedy by sa chcela znova stretnúť. „Zajtra,“ odpovedala zdvorilo. Vždy na konci štúdia, keď sa jej opýtali na ďalšie stretnutie, odpovedala: „Zajtra.“ Na každom štúdiu prebrali jednu kapitolu knihy Poznanie.

Po desiatich dňoch sa s vážnou tvárou pozrela na brata, ktorý viedol štúdium, a povedala: „Chcem byť bohabojným človekom. Čo mám robiť?“ Prijala radu a ihneď urobila zborové zhromaždenia dôležitou súčasťou svojho života i života svojich detí. Keď bola na zhromaždení tretíkrát, začala podávať komentáre. Štúdium knihy Poznanie dokončila za štyri týždne a jeden deň. Keď študovala dvanástu kapitolu, vyhodila špiritistickú literatúru. Pri štrnástej kapitole prestala podvádzať a začala si kupovať cestovné lístky  na vlak. Povedala: „Po každom štúdiu som sa cítila čistejšia a čistejšia.“ Po skončení pätnástej kapitoly začala viesť rodinné štúdium, hoci spočiatku to bolo trochu ťažké. Osemnásta kapitola presvedčila Svetlanu o nevyhnutnosti zvestovateľskej služby a krstu.

Skôr ako Svetlana spoznala pravdu, žila dosť búrlivým životom. Po istej skúsenosti, ktorá ňou veľmi otriasla, sa rozhodla prestať so všetkým, čo dovtedy robila. Ale život sa jej zdal prázdny. To sa však zmenilo, keď začala spoznávať Jehovu. Teraz hovorí: „Som taká šťastná... Milujem Jehovu a bratov a dúfam, že ja i moje deti budeme môcť žiť v Raji.“ Už po štyroch týždňoch sa stala nepokrstenou zvestovateľkou a na ruskom zjazde v Rige sa dala pokrstiť.

Dvanásťročný Ryan z Británie si mal do školy pripraviť prejav, ktorý mal predniesť pred triedou, a to na námet „Človek, ktorého najviac obdivujem“. Aká vynikajúca príležitosť na vydanie svedectva! Ryan sa rozhodol, že bude hovoriť o Ježišovi Kristovi. Dobre sa pripravil a predniesol 10-minútový prejav, v ktorom citoval biblické verše na podporu svojich myšlienok. Na záver ponúkol všetkým, ktorí by mali záujem, knihu Najväčší človek, ktorý kedy žil. Dve knihy, ktoré mal so sebou, si dvaja spolužiaci dychtivo vzali. Ďalší piati si knihu objednali. Na druhý deň vzal do školy šesť kníh, rozšíril ich a bol požiadaný ešte o šesť kníh. Na ďalší deň vzal so sebou sedem kníh, rozšíril ich a bol požiadaný ešte o dve.

Na Faerských ostrovoch dostali niektorí žiaci v škole úlohu, ktorá si od nich vyžadovala získať informácie o Jehovových svedkoch. To, čo bolo k dispozícii v škole, bolo nedostatočné a zavádzajúce. Keď sa jedna mladá svedkyňa ponúkla, že im prinesie nejaký materiál, jej ponuka bola  prijatá. Okrem toho dala učiteľovi videokazetu Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom. Premietol ju celej triede a neskôr v ten týždeň aj iným triedam.

Keď jeden mladý policajt v Grécku začal študovať pravdu, stretol sa so silným odporom zo strany príbuzných. Svokor vzal jeho manželku ku kňazom, k teológom a potom k biskupovi, ktorý ju nabádal, aby sa s manželom rozviedla, a sľuboval jej, že jej nájde iného manžela. Keď bola opäť doma s manželom, videla, ako štúdium zlepšuje jeho správanie, a všimla si správanie svedkov, s ktorými sa stretával. Začala študovať spolu s ním, ale jej rodičia si zaumienili, že dcérku tejto mladej dvojice dajú pokrstiť v gréckej ortodoxnej cirkvi. Manželkin otec sa vyhrážal, že svojho zaťa zbije, a išiel aj s ďalšími dvoma členmi rodiny do sály Kráľovstva robiť nepríjemnosti. Búrka však pominula, keď sa tento mladý muž aj s manželkou postavili pevne za pravdu. Obaja sa dali pokrstiť. Dnes sa so svokrom i s jeho manželkou vedie biblické štúdium. Švagor, ktorý išiel do sály Kráľovstva robiť nepríjemnosti, bol aj s manželkou pokrstený.

Deväťročná Blagomira, ktorá si chcela dať obnoviť pas, aby mohla s matkou a starými rodičmi cestovať z Bulharska na tohtoročný oblastný zjazd v Rumunsku, potrebovala podpis svojho otca, ktorý opustil rodinu ešte predtým, ako sa stali svedkami. Otec rázne odmietol podporiť túžbu svojej dcérky. Často za ním chodila a prosila ho o súhlas, no bezvýsledne. V pondelok v týždeň zjazdu neočakávane navštívila rodinu Blagomirina staršia sestra a starej mame povedala, že otec žiadosť o pas podpíše. Bez ďalšieho vysvetlenia odišla. Nikto nevedel, kedy a ako by to otec mohol urobiť. Keď sa Blagomira s matkou vrátili domov zo zvestovateľskej služby a počuli túto správu, spoločne  sa modlili: „Jehova, ak je to tvoja vôľa, aby sme boli spolu na zjazde, prosíme, pomôž nám. Zajtra ráno budeme čakať na pasovom úrade.“ Aby tam boli naozaj prvé, vzali si dve malé stoličky a o pol piatej ráno odišli z domu. Po nejakom čase sa Blagomira vydala za otcom, ktorý býval neďaleko. Pobozkala ho a spýtala sa: „Ocko, prídeš? S mamou čakáme pred úradom už od 5.10.“ Ihneď sa obliekol a išiel s dcérou žiadosť podpísať. Na prekvapenie bol pas hotový už na druhý deň, práve včas, aby mohli ďalší deň ráno cestovať! Blagomirina mama pomohla svojej dcére pochopiť, že to bol jasný dôkaz Jehovovej existencie a jeho lásky k Blagomire. Povedala, že by to malo ešte viac posilniť Blagomirino rozhodnutie večne mu slúžiť. Po zjazde darovala Blagomira otcovi novú knihu Rodinné šťastie — aké je jeho tajomstvo?

Jedna zvláštna priekopníčka v Poľsku vydala na ulici svedectvo mladej žene. Žena ju pozvala na návštevu k sebe domov a vysvetlila jej, ako sa k nej dostane. Keď však svedkyňa v určený čas prišla, nikto jej neotváral, hoci počula, že vnútri niekto je. Na odchode z tejto ulice vydala sestra svedectvo staršiemu pánovi, a ten prejavil záujem. Na ďalšej návšteve sa s ním a s jeho manželkou začalo krásne štúdium. No sestra sa rozhodla, že opäť navštívi aj tú mladú ženu. Keď sa pozrela do svojich záznamov, uvedomila si, že predtým vošla do nesprávnej ulice. Poponáhľala sa na správnu adresu a pani ju s radosťou privítala. Sestra sa začala ospravedlňovať, no žena jej riekla: „Povedala som manželovi, že som pozvala Jehovových svedkov. Čakal na vás a bol by vás vyhodil. Veľmi som sa bála a modlila som sa v izbe, aby ste neprišli. No som veľmi šťastná, že ste prišli dnes.“ Sestra teraz vedie dve pekné biblické štúdiá a je presvedčená, že udalosti riadili anjeli.

 Amerika

Pre jedného brata v Kanade bolo veľmi ťažké, aby sa v zamestnaní predstavil ako Jehovov svedok a vydával neformálne svedectvo. Pomodlil sa však, pozbieral odvahu a začal. Spolupracovníci spočiatku nereagovali na jeho úsilie, ale keď sa zmienil o nádeji na vzkriesenie, viedlo to k jednému biblickému štúdiu. V ten deň večer sa brat modlil: „Jehova, sľubujem, že si nikdy nedám ujsť príležitosť vydať blížnym svedectvo. Vždy sa budem na nich pozerať ako na budúcich bratov a sestry.“ A odvtedy to naozaj tak robí. V jeho ďalšom zamestnaní mu spolupracovníci dali prezývku Mojžiš, lebo horlivo vydáva svedectvo počas obeda a prestávok. Brat dobre využíva videofilm Spoločnosti Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom. Do začiatku minulého roka videlo tento videofilm 394 spolupracovníkov, nepočítajúc ich rodiny a priateľov, a brat má v poradovníku mnohých ďalších, ktorí chcú tento film vidieť tiež. Za 14 rokov práce v tejto továrni pomohol náš brat 34 osobám ku krstu.

 V Chile bolo počas leta vyvíjané mimoriadne úsilie na dosiahnutie odľahlých území. Mnoho rodín takto strávilo svoju dovolenku. Našli ľudí, ktorí boli smädní po pravde. Na početných ostrovčekoch na juhu krajiny žije asi 30 000 ľudí. Bratia sa k nim snažili dostať lietadlom. Kde to bolo možné, pristáli a vydávali svedectvo. Tam, kde nemohli pristáť, lietali ponad dediny a zhadzovali balíčky obsahujúce dva časopisy, aby sa aj tam ľudia mohli dozvedieť, čo si Jehova predsavzal vykonať prostredníctvom svojho Kráľovstva.

V Dominikánskej republike nie je neobvyklé, že ľudia študujúci Bibliu sú takí nadšení tým, čo sa učia, že začnú viesť štúdiá s druhými ešte skôr, ako sú schválení za nepokrstených zvestovateľov. Jeden pán niekoľko mesiacov navštevoval zhromaždenia vo väčšom meste a potom sa vrátil do svojho mesta v horách, kde sa začal deliť s inými o to, čo sa dozvedel. Keď na toto „neprepracované“ územie prišli dvaja priekopníci, jeden majiteľ bytu za druhým hovorili, že to, čo im rozprávajú, poznajú od Radhamésa. Bratia napokon našli aj Radhamésa. Skôr ako bolo s ním a s jeho rodinou zavedené biblické štúdium, zobral priekopníkov na návštevu k niekoľkým ľuďom, s ktorými už sám študoval. On i jeho manželka sú teraz pokrstení.

V Yacuibe v Bolívii sa miestna evanjelická skupina postarala o to, aby jedna televízna stanica odvysielala film, ktorý bol zjavne vyrobený odpadlíkmi. Vzhľadom na nepriaznivý účinok tohto programu sa starší rozhodli navštíviť dve televízne stanice a ponúkli, že zaplatia za odvysielanie videofilmov Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom a Biblia — kniha faktov a proroctiev. Keď majiteľ jednej rozhlasovej stanice videl tieto videofilmy Spoločnosti, rozhorčil sa nad dezinformáciami v programe odpadlíkov a ponúkol Jehovovým svedkom bezplatné odvysielanie krátkych oznamov o ich nadchádzajúcom oblastnom zjazde. Účasť na zjazde bola  nezvyčajne vysoká a mnohí čestní ľudia začali klásť úprimné otázky svedkom, ktorí ich potom navštívili v službe.

Vedenie jedného sklárskeho podniku v Ekvádore chcelo zorganizovať pre svojich zamestnancov školenie o rodine a morálnych hodnotách. Vedúci personálneho oddelenia požiadal o spoluprácu niekoľkých kňazov, ale jeho žiadosť zostala bez odozvy. Keď sa o tom dopočul jeden svedok, navštívil tohto vedúceho a ukázal mu zoznam tém rozoberaných v našich časopisoch. Na vedúceho to zapôsobilo, vybral tri námety a zorganizoval dvojhodinový program pre všetkých zamestnancov, ktorých rozdelil do siedmich skupín po tridsiatich. Stretnutia viedli traja spôsobilí bratia. Prítomní boli povzbudzovaní, aby sa vyjadrovali a kládli otázky. Keď sa rozoberala poctivosť, jeden strážnik povedal, že podľa neho je za určitých okolností kradnúť namieste. Ďalší s ním súhlasil a povedal: „Ak by bola moja matka chorá a nemal by som žiadne peniaze, musel by som kradnúť. Alebo by som ju mal nechať len tak zomrieť?“ Brat im na to porozprával o jednom mladom otcovi, ktorý dlžil nájomné za tri mesiace. Spojil sa s gangom zlodejov a pri jednom lúpežnom pokuse bol zabitý. Zanechal po sebe vdovu a tri deti. „Naproti tomu,“ vysvetlil náš brat, „poctiví ľudia majú obyčajne dobrých priateľov, ktorí im v núdzi prídu na pomoc.“ Na konci každého stretnutia prišli mnohí bratom poďakovať. Ďalší dali bratom svoje meno a adresu a požiadali ich o návštevu. Vedenie podniku ponúklo každému, kto chcel, zadarmo knihu Vytvárať šťastný rodinný život. Šesťdesiatšesť ľudí si knihu objednalo. Potom bola vo vestibule vystavená kniha Najväčší človek, ktorý kedy žil a po nej kniha Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. V čase, keď bola táto skúsenosť písaná, stále prichádzali ďalšie objednávky na knihy. Na vedenie podniku tieto praktické informácie veľmi zapôsobili, takže o šesť mesiacov chce zorganizovať ďalšie školenie.

 Jedna priekopníčka v Paraguaji dala knihu Poznanie žene, ktorá prejavila určitý záujem, ale keď jej bolo ponúknuté biblické štúdium, zmenila tému rozhovoru. Po čase priekopníčke povedala, že to, čo jej v Biblii ukázala, sa nezhoduje s jej presvedčením, a tak si nepraje, aby ju ďalej navštevovala. No o niekoľko mesiacov, keď ju priekopníčka navštívila s mimoriadnym vydaním časopisu Prebuďte sa!, žena sa správala tak, akoby celý ten čas čakala, kým sestra opäť príde. Na vysvetlenie povedala, že si prečítala knihu Poznanie, že je to úžasná kniha a že na základe toho, čo sa dozvedela zo 16. kapitoly, už študuje Bibliu s tromi susedkami. Keď sestra prišla na opätovnú návštevu aj s manželom, žena ju čakala. Avšak namiesto toho, aby mali štúdium v jej dome, vzala ich do domu svojej susedky, s ktorou sa stretli už na skorších návštevách. S touto susedkou išli do domu druhej susedky a potom išli všetci piati do tretieho domu, kde na biblické štúdium čakala ďalšia pani. Všetky robia pekné pokroky.

Istá priekopníčka v Uruguaji prišla v službe z domu do domu k dverám, kde jej otvorilo malé dievčatko. Rodičia dievčatka neboli doma, a tak naša sestra vydala svedectvo dievčatku, ktoré prejavilo skutočný záujem. Nakoniec svedkyňa ponúkla dievčatku pravidelné biblické štúdium, ale povedala mu, aby sa najprv opýtalo rodičov, či mu to dovolia. Aká bude reakcia rodičov? Na veľké prekvapenie zvestovateľky matka povedala, že by bolo celkom dobré, keby jej dcérka študovala Bibliu, ale spýtala sa, či by sa na štúdiu mohli zúčastňovať aj ostatní členovia rodiny. Samozrejme, mohli! Tak sa dnes vedie pravidelné biblické štúdium so štyrmi členmi tejto rodiny — a to všetko preto, lebo malému dievčatku bolo vydané svedectvo.

Odhaduje sa, že v kontinentálnych Spojených štátoch je vyše dvoch miliónov nepočujúcich ľudí, ktorí komunikujú v americkej posunkovej reči. Služba medzi nepočujúcimi  kladie na zvestovateľov mnohé nároky. Niektorí priekopníci precestujú až 300 kilometrov za deň, aby vyhľadali ôsmich alebo deviatich ľudí, a niektorí z nich nemusia byť ani doma. Nájsť v obvode nepočujúcich si vyžaduje iniciatívu. V niektorých mestách, ktoré usporadúvajú pre nepočujúcich rôzne akcie, dostali zvestovatelia ovládajúci posunkovú reč povolenie rozložiť stolík alebo stánok s príťažlivou ponukou našich publikácií pre nepočujúcich. Priniesli si so sebou aj televízory a videoprehrávače, aby mohli premietať naše videofilmy v americkej posunkovej reči. Je to výborná príležitosť stretnúť ďalších nepočujúcich, ponúknuť im literatúru a dohodnúť si s nimi návštevy. Pri jednej takej spoločenskej udalosti získali bratia mená a adresy 40 ľudí, s ktorými sa nikdy predtým nestretli.

Jednou z veľkých udalostí v Guyane v uplynulom roku bol sobáš 79 dvojíc navštevujúcich zhromaždenia zboru Baramita, ktorý sa konal v jeden deň. Člen výboru odbočky predniesol svadobný prejav, ktorý bol tlmočený do karibského jazyka, a potom každý manželský pár nahlas opakoval svoj sľub v karibčine. Čo podnietilo týchto 79 dvojíc, aby sa zosobášili? Biblická pravda, ktorá zmenila ich pohľad na život. Pred Jehovom a pred mnohými svedkami súhlasili s tým, že budú žiť iba s jedným partnerom a dodržiavať biblické normy pre počestné manželstvo. Tri dni nato štyridsaťjeden osôb, väčšinou z tých dvojíc, ktoré práve uzavreli manželstvo, v sprievode svojich učiteľov vyjadrilo túžbu stať sa nepokrstenými zvestovateľmi.

Karibovia v tejto oblasti sú rozhodnutí naučiť sa o Jehovovi a o jeho organizácii čo najviac, a to tak rýchlo, ako je to len možné. Týždeň čo týždeň chodia na zhromaždenia peši dve, tri alebo aj viac hodín. Len málokto príde neskoro, hoci musia ísť chodníkmi cez džungľu, kde sú rieky, tigre, jedovaté hady a iné nebezpečenstvá. Tých, čo sa chcú učiť pravdu o Bohu, je toľko, že svedkovia vedú biblické štúdiá so skupinami po 40 až 70 študujúcich.