Mikronézia

Raj. Pri tomto slove si možno predstavíte svieži tropický ostrov, jasnú modrú oblohu, palmy kníšuce sa v miernom vánku, biele piesočné pláže, čistú vodu oceána, pestrofarebné ryby, veľkolepý západ slnka. Mikronézia zapadá do tejto predstavy raja. Jej nádhera vyráža dych.

Ale sú tu aj veci, ktoré by ste nikdy s rajom nespájali. Tieto ostrovy boli vážne poznačené krutými bojmi druhej svetovej vojny a dnes ľudia Mikronézie zasa bojujú s ekonomickými problémami, zločinnosťou a chorobami. Stále viac ľudí si uvedomuje, že kým sa Mikronézia skutočne raz stane rajom, musia byť vyriešené hlboko zakorenené problémy ľudstva.

Rozmanitosť, korenie života Mikronézie

V Mikronézii sú rôzne skupiny ostrovov a každá je svojím pôvabom a kultúrou iná. Je prekvapujúce, že každá má svoj odlišný jazyk, ktorému nerozumejú ani ľudia z vedľajšej skupiny ostrovov.

Nejestvuje niečo také ako typický mikronézsky ostrov. Niektoré sú bohaté, iné chudobné. Nevľúdne sopečné ostrovy, ako napríklad Pohnpei, sa dvíhajú až do výšky 900 metrov, kým niektoré malé atoly sú také ploché, že vyčnievajú sotva meter nad hladinu mora. Takým atolom je Majuro, ktorý je súčasťou  Marshallových ostrovov. V čase búrky sa vlny niekedy valia cez celé oblasti atolu.

Mikronézania sú priateľskí a príťažliví ľudia. Mnohým z nich dáva obživu pôda a more. Základné plodiny si pestujú na svojom rodinnom pozemku, možno chovajú niekoľko kurčiat alebo ošípaných a v oceáne chytajú ryby.

Predpokladá sa, že tieto izolované ostrovy boli pôvodne osídlené ľuďmi, ktorí sa plavili východne od Ázie a západne od Melanézie, ale prvými ľuďmi zo Západu, ktorí sa priplavili do Mikronézie, boli španielski cestovatelia 16. storočia. Priniesli so sebou aj svoje náboženstvo. Dnes má na väčšine ostrovov hlboké korene rímskokatolícka cirkev spolu so všeobecnou formou protestantskej viery, ktorú priniesli misionári takzvaného kresťanstva koncom 19. storočia.

GUAM: Centrum ostrovnej činnosti

Mikronézia, čo znamená „malé ostrovy“, zahŕňa asi 2000 roztrúsených ostrovov, z ktorých je asi 125 obývaných. Tie sa rozkladajú na časti zemegule, ktorá je približne taká veľká ako  pevninská časť Spojených štátov. No ostrovy sú také malé, že povrch ich súše predstavuje dovedna asi len 3100 štvorcových kilometrov — čo je len o trochu viac, než je rozloha Rhode Islandu, najmenšieho štátu Spojených štátov.

Vstupnou bránou do Mikronézie je Guam, odkiaľ vedú mnohé letecké linky na iné ostrovy. Na Guame býva 150 000 zo 470 000 obyvateľov Mikronézie. Guam je 51 kilometrov dlhý a je najväčší z mikronézskych ostrovov. Je aj najrozvinutejší. Preplnené cesty a rušný spôsob života odlišujú tento ostrov od ostatných ostrovov, kde sa žije pomalším tempom.

Dlhý čas si vojenské sily cenili Guam pre jeho strategickú polohu v Tichom oceáne a v súčasnosti je americkou pevnosťou. Viac ako tretina pevniny je spravovaná armádou Spojených štátov. Guam má však strategickú polohu aj na rozširovanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. V kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower sa materiál používaný na biblické vzdelávanie tlačí v 11 jazykoch a rozširuje sa po celej Mikronézii.

Pravda o Kráľovstve dosahuje ‚najodľahlejšie končiny‘

V prednáške pri zasvätení odbočky na Guame v apríli 1980 Milton Henschel z vedúceho zboru opísal Mikronéziu ako „jedny z najodľahlejších končín“ v diele kázania o Kráľovstve. Keďže Mikronéziu tvorí mnoho odľahlých ostrovov a keďže sa tu hovorí takým veľkým množstvom domorodých jazykov, tieto ‚najodľahlejšie končiny‘ sa ukázali ako veľmi náročná výzva.

Verní misionári odpovedali na túto výzvu 40 rokov usilovnou prácou a vynachádzavosťou. Počas týchto rokov slúžilo v Mikronézii najmenej 175 misionárov a to bol dôležitý činiteľ pri zakladaní 26 zborov, kde je asi 1300 svedkov, ktorí teraz pôsobia na ostrovoch.

 Len hŕstka zo 63 misionárov, ktorí v súčasnosti slúžia v Mikronézii, navštevovala Gileád, biblickú školu Watchtower. Väčšinou sú tu priekopníci z Filipín a z Havaja, ktorí boli pozvaní, aby sa ujali misionárskej služby. Pre mnohých to znamenalo vymeniť pohodlie domova za jednoduchší spôsob života. Na niektorých ostrovoch je málo dobrých ciest, nie je tam elektrina ani tečúca voda. Misionári sú vystavení množstvu chorôb a musia znášať počasie, ktoré je horúce, vlhké a niekedy drsné. Ničivé tajfúny hrozia takmer po celý rok. Ale misionári vidia uspokojivé ovocie za svoju námahu.

Biblická pravda našla na každom z hlavných ostrovov pevné miesto. Medzi tými, ktorí sa chopili posolstva o Kráľovstve ako prví, boli vplyvní ostrovania. Napríklad na Pohnpei to bol Carl Dannis, člen zákonodarného zboru. Jedným z prvých svedkov na Kosrae bol Fredy Edwin, ktorý hovoril siedmimi jazykmi a bol príbuzným kráľa. Augustine Castro, ktorý kedysi študoval za kňaza, pomáhal pri zakladaní zboru na Saipane. A bývalý boxer, Tony Salcedo, využíval na Guame svoju popularitu, aby odovzdal ľuďom posolstvo, ktoré im mohlo pomôcť tešiť sa z pokoja, aký im nikdy nedalo nádherné prostredie ostrova.

Ako sa dobré posolstvo dostalo na Guam

Tony Salcedo nebol prvým svedkom, ktorý prišiel do Mikronézie. Vlastne ešte nebol svedkom, keď sem prišiel. Na Guam prišiel z Filipín v roku 1948 ako zmluvný robotník na prácu obnovy po vojne. Niekoľkí z jeho spolupracovníkov boli Jehovovi svedkovia a začali Tonyho učiť z Biblie.

Títo horliví bratia sformovali v decembri 1951 prvý zbor v Mikronézii, ale v roku 1954, keď ich spoločnosť zbankrotovala, boli všetci okrem Tonyho nútení opustiť Guam. Tony, ktorý sa vzdal boxu, mohol zostať, pretože sa oženil s guamským dievčaťom.

 V polovici päťdesiatych rokov sa zhromaždenia konali v Salcedovom dome a zbor sa rozrástol na 12 osôb. Ich kazateľským územím bol celý ostrov. „Každú sobotu sme chodili do zvestovateľskej služby na celý deň a čoskoro ľudia vo všetkých dedinách vedeli, kto sme,“ povedal Tony.

Čakali ich náročné podmienky

V tom čase sa Guam ani zďaleka nepodobal na to rušné ostrovné centrum, akým je dnes. Sam a Virginia Wigerovci, prví misionári pridelení na Guam, si dobre pamätajú na svoj príchod v roku 1954.

„V tom čase bol Guam výlučne vojenskou základňou,“ povedal Sam. „Ostrov bol spustošený vojnou; všade boli nevybuchnuté bomby a munícia, vojenské zariadenie hrdzavelo a stále boli nachádzaní a zatýkaní japonskí ostreľovači. S manželkou sme si prenajali obytnú bunku z vlnitého plechu, kde nebol radiátor, klimatizácia, posteľ ani iný nábytok. Spali sme na plátených vojenských lôžkach prikrytých sieťkami proti komárom.“

Úsilie, ktoré Wigerovci vynaložili na kázanie, bolo také úspešné, že čoskoro bolo potrebné väčšie miesto na zhromaždenia, a tak si zbor prenajal prázdnu vojenskú jedáleň a dôkladne ju vyčistil. Budova stála na druhej strane cesty oproti  katolíckemu kostolu. Keď naši bratia vyvesili znak sály Kráľovstva, katolícky kňaz protestoval.

Potom udrel blesk. Za zriedkavej búrky blesk zvalil kostolnú vežu a rozbilo sa niekoľko modiel. „Kňaz svojim farníkom povedal, že Boh chcel zasiahnuť sálu Kráľovstva, ale netrafil,“ povedal Wiger. „Keď ľudia tomuto vysvetleniu neuverili, kňaz si vymyslel inú verziu. Povedal, že Boh zničil kostol, pretože potrebovali väčší a lepší.“

Dostávame sa na poručenské územie

Keď boli Wigerovci ako misionári pridelení do Japonska, väčšia zodpovednosť prešla na Merla Lowmastera, vysokého brata, ktorý sa často smial, ale vždy bol vážny, keď išlo o pravdu. V roku 1960 spoločnosť Watch Tower požiadala Merla, aby uskutočnil prieskumnú cestu po Mikronézii. Keďže tieto ostrovy boli poručenským územím Spojených štátov, potreboval cestovné povolenie od vysokého komisára, nevľúdneho muža, ktorý nechcel spolupracovať. Lowmasterovi povedal: „Na poručenské územie sa dostanete len cez moju mŕtvolu.“

Ukázalo sa však, že jeho smrť nebola potrebná. Už o tri mesiace bol vymenovaný nový vysoký komisár a Merle dostal cestovné povolenie. A tak sa stal prvým, kto hovoril posolstvo o Kráľovstve na ostrovoch Saipan, Chuuk, Pohnpei, Belau a Yap.

Osobná pomoc prezidenta Spoločnosti

V novembri roku 1962 postihla Guam tragédia, keď sa cez ostrov prehnal tajfún Karen rýchlosťou vetra skoro 320 kilometrov za hodinu, zabil deväť ľudí a spôsobil škodu v hodnote miliónov dolárov. Našťastie nikto z bratov neprišiel o život, ale prišli o sálu Kráľovstva. Keď vyhliadky na novú stavbu vyzerali bezútešne, prišla na pomoc jedna krátko pokrstená sestra, ktorá veľkoryso darovala pozemok. Bola tam postavená väčšia sála Kráľovstva a bola dokončená včas pred  zónovou návštevou N. H. Knorra, vtedajšieho prezidenta spoločnosti Watch Tower.

Brat Knorr, ktorý myslel na to, aby sa v tejto časti obývanej zeme vydalo dôkladné svedectvo, pridelil šesť misionárov, ktorí práve prišli, aby pracovali v rôznych častiach Mikronézie. Povedal im: „Aj keď sa vám tieto oblasti môžu zdať cudzie, pamätajte na to, že ste stále doma na planéte Zem. Jediným pravým cudzím misionárom bol Kristus, pretože opustil nebesia, aby slúžil tu. Držte sa svojho pridelenia, až kým sa dielo nevykoná!“

Počas niekoľkých rokov pred touto udalosťou cestovali po ostrovoch cestujúci dozorcovia vždy raz za rok nákladnou loďou. Navštevovali tých niekoľko svedkov, ktorí boli na ostrovoch, sami vydávali svedectvo všade, kde loď zastavila, a ďalej povzbudzovali tých, ktorí prejavili záujem na predchádzajúcich návštevách. Brat Knorr navrhol, aby sa krajská cesta uskutočňovala lietadlom dva razy do roka.

Cestujúci dozorcovia prispievajú k rastu

Túto leteckú cestu po Mikronézii začal v roku 1968 vykonávať Nathaniel Miller, cestujúci dozorca z Havaja. Keďže mnoho starších Mikronézanov hovorilo po japonsky a brat  Miller bol predtým misionárom v Japonsku, bolo logické, že na toto namáhavé poverenie bol vybratý on. Prečo namáhavé? „Cesta lietadlom z Honolulu a späť cez tieto ostrovy bola dlhá vyše 14 000 kilometrov,“ spomína Miller.

Po príchode na Guam našiel zbor, ktorému chýbala odvaha. Nebol tam vzrast a územie nebolo opracovávané pravidelne. Miller odporučil, aby boli na Guam poslaní ďalší štyria misionári a aby bol na južnom konci ostrova zriadený druhý misionársky domov.

V roku 1969 boli Guam a územie Mikronézie pridelené havajskej odbočke. Od roku 1970 vykonával Robert K. Kawasaki st., koordinátor výboru havajskej odbočky, aj návštevy Mikronézie a slúžil na krajských a oblastných zjazdoch a raz ročne v misionárskych domovoch.

Čoskoro boli výsledky tohto osobného záujmu duchovných pastierov zjavné. Na guamskom oblastnom zjazde „Ľudia dobrej vôle“ v roku 1970 bol vrcholný počet 291 prítomných a tlač, rozhlas a televízia mu denne venovali pozornosť.  V tejto časti poľa bolo iste miesto ešte pre ďalších robotníkov. Odkiaľ prídu?

Robert a Mildred Fujiwarovci boli pravidelní priekopníci, ktorí viedli obchod s potravinami na Havaji, ale túžili slúžiť tam, kde je väčšia potreba. Tento sen sa im splnil, keď sa v roku 1970 presťahovali na Guam spolu so svojimi troma deťmi vo veku od 8 do 16 rokov. Prospelo im a deťom toto presťahovanie? Všetky ich deti už vyrástli a uzavreli manželstvá a všetci sú horlivými Jehovovými služobníkmi. Dve z ich detí slúžia v guamskej odbočke a ďalšie je priekopníkom. Keď Fujiwarovci prišli na Guam, bol tam len jeden zbor. Mali radosť z toho, že sa podieľali na diele, kým počet zborov vzrástol na deväť s jednou ďalšou skupinou. Zbory sú zorganizované tak, aby sa starali o ľudí, ktorí hovoria šiestimi jazykmi. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch prišlo pomôcť aj niekoľko ďalších rodín.

Adresa odbočky, ktorá sa ľahko zapamätá

Guamská sála Kráľovstva, postavená v roku 1964 a rozšírená v roku 1969, bola v roku 1976 zničená tajfúnom Pamela. „Guam vyzeral, akoby ostrov prešiel parný valec,“ povedal jeden brat.

Namiesto prestavby tohto menšieho miesta na zhromaždenia bola vystavaná nová budova odbočky v tvare L; pozostávala z kancelárie, tlačiarne, šiestich izieb a priestrannej sály Kráľovstva so 400 sedadlami, ktorá sa dala použiť aj na zjazdy. Aby budova odolala tajfúnom, jej steny sú postavené z betónu s oceľovými výstužami a sú 20 centimetrov hrubé. Brat, ktorý sa sem presťahoval z Havaja, poznamenal: „Sála Kráľovstva bola taká veľká, že sme si mysleli, že ju nikdy nezaplníme. Na celom ostrove bolo len 120 svedkov a boli sme rozptýlení ako guľky v škatuli na topánky.“ O niekoľko rokov neskôr sa do tejto obrovskej sály Kráľovstva ledva zmestili poslucháči zjazdu.

 Brat Miller, známy svojím energickým potriasaním rúk a charakteristickým smiechom, sa stal prvým koordinátorom výboru guamskej odbočky. Vo výbore sa k nemu pripojili dvaja skúsení bratia — Robert Savage, ktorý bol predtým dozorcom odbočky vo Vietname, a Hideo Sumida, ktorý slúžil vo výbore havajskej odbočky.

Keď bola postavená prvá odbočka, pošta sa vyberala z priehradky na pošte. Jedného dňa však prišiel vládny pracovník a vysvetlil, že prideľuje uliciam adresy, aby mohla byť doručovaná pošta. Keď na budovu striekal číslo „143“, Miller sa ho spýtal, ako sa bude volať ich ulica. Muž povedal: „Neviem. Ale skúsme sa pozrieť do mapy.“ Na Millerovo prekvapenie ju vláda pomenovala Jehovova ulica.

Svojpomocné stavby

Bolo potrebné vykonať aj ďalšie stavebné práce. Začiatkom osemdesiatych rokov si Jim Persinger v Spojených štátoch uvedomil, že jeho cementáreň mu zaberá príliš veľa času,  a tak sa s manželkou Jene rozhodli zjednodušiť si život. Postavili si 15-metrovú plachetnicu s betónovým trupom, ktorú pomenovali Petra, a odplávali na Guam. Loď Persingerovcov bola pri stavebných projektoch neoceniteľná.

V rokoch 1982 až 1991 boli na šiestich mikronézskych ostrovoch postavené misionárske domovy a sály Kráľovstva. Problémom pri stavbe bol nedostatok materiálu. Pri niektorých stavbách museli bratia robiť betónové kvádre ručne. Naliali cement do malých foriem a nechali ho stuhnúť. Vyrábali si vlastný štrk rozdrvením koralu a museli si zabezpečiť vlastný piesok. Na prevoz dodávok a pracovníkov z jedného ostrova na druhý sa často používala Petra. „Keď sme stavali sálu Kráľovstva na Chuuku, nemohli sme na ostrove kúpiť piesok,“ vysvetľuje Jim Persinger, „a tak sme plávali na malý ostrov, kde nikto nebýval, a nabrali sme piesok z pláže do vriec. Potom sme ho naložili na čln a odplávali sme späť na stavenisko.“

Ray Scholze, ktorý mal skúsenosti s vojenským inžinierstvom, bol dozorcom väčšiny mikronézskych stavebných projektov. Jadro jeho pracovnej skupiny tvorili Calvin Arii, Avery Teeple a Miles Inouye, ktorí prišli z Havaja pomôcť pri stavbe novej odbočky a potom sa Guam stal ich domovom. Často spolu improvizovali, aby mohli prácu dokončiť.

Ďalší vzrast pod novým dozorom

Keď sa brat Miller v roku 1987 dozvedel, že jeho manželka je smrteľne chorá, odišiel z Guamu. Ako koordinátor ho vystriedal vysoký, energický Arthur White, ktorý slúžil vo výbore havajskej a guamskej odbočky a od roku 1981 cestoval po Mikronézii aj ako oblastný dozorca. Pod jeho dozorom sa v guamskej odbočke uskutočnilo veľa zmien. Ku komplexu odbočky pribudli dve sály Kráľovstva a stavebný projekt, ktorý bol dokončený v roku 1995, poskytol veľmi potrebné  miesto pre kancelárie a továreň spolu s novými izbami na ubytovanie.

Spolu s ním slúžia vo výbore odbočky Julian Aki a Salvador Soriano, dlhoroční misionári v Mikronézii. Žiaľ, Hideo Sumida, jeden z pôvodných členov výboru, zomrel po tom, čo niekoľko rokov pomáhal pri zakladaní odbočky na Guame.

Hovorenie cudzími jazykmi

Keď sa tento ostrov rozvíjal, rástol aj počet zahraničných obyvateľov. Pribúdalo aj misionárov a tí opracúvali tagalské, ilokánske, kórejské a čínske pole.

Ernesto a Gloria Gabrielovci štrnásť rokov vydávali svedectvo filipínskemu obyvateľstvu, ktoré predstavuje štvrtinu obyvateľov Guamu. Zbory hovoriace tagalským a ilokánskym jazykom sú spolu väčšie ako ktorýkoľvek z piatich anglických zborov na ostrove.

Kórejský misionár Džung-Sung Čung prišiel v roku 1985. „Podnebie bolo také horúce a vlhké,“ spomína, „že sme sa s manželkou za deň niekoľkokrát sprchovali, aby sme si zmyli pot.“ V tej horúčave však kázali celé hodiny a ich príklad odhodlanosti prispel k založeniu malého, ale silného zboru.

Obyvatelia Guamu dostávajú pôsobivé svedectvo. Je tam v priemere jeden svedok na 262 obyvateľov.

KIRIBATI: Poznajú nás ako Te Koaua

Hoci na Guam sa pravda o Kráľovstve dostala prvýkrát z Filipín, na Kiribati (vtedy boli známe ako Gilbertove ostrovy) sa dostala z Nového Zélandu. Ostrovy boli britskou kolóniou a naše kázanie bolo obmedzené, ale Huia Paxton získal v roku 1959 povolenie na vstup ako farmaceut a zostal tam až do roku 1967. Našiel tu skupinu nádherných atolov — často pomerne úzkych, vždy horúcich a vlhkých — roztrúsených okolo rovníka.

 Huia sa pri svojej práci dostal na všetky Gilbertove ostrovy, kde mohli s manželkou Beryl a dvoma malými synmi vyhľadávať príležitosti hovoriť o Biblii. Na jednom pikniku sa nejaká žena spýtala ich päťročného syna Stephena, či má jeho Boh meno. „Áno. Jeho meno je Jehova,“ odpovedal Stephen. Táto odpoveď viedla k tomu, že ostatní kládli otázky. Onedlho už Paxtonovci viedli každú nedeľu biblické štúdium s veľkou skupinou.

Predtým než sa Paxtonovci vrátili na Nový Zéland, usporiadali na jednom neobývanom atole zvláštne zhromaždenie. V ten deň bola prednesená prednáška ku krstu a piati obyvatelia Gilbertových ostrovov symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi ponorením do vody v lagúne. Žiaľ, horlivosť, ktorú títo ostrovania zo začiatku prejavovali, sa pomaly vytratila.

Neskôr išiel jeden muž z Gilbertových ostrovov, ktorý sa volal Nariki Kautu, do Austrálie a chodil do školy, kde študoval účtovníctvo. Zároveň študoval aj Bibliu s Jehovovými svedkami a bol pokrstený. „Keď som sa v roku 1978 spolu s rodinou vrátil, začali sme sa pýtať, či sú na Kiribati nejakí ďalší Jehovovi svedkovia,“ spomína brat Kautu. Čoskoro zistil, že Jehovovi svedkovia sú na jeho domovských ostrovoch vlastne neznámi. „Našli sme jeden starší pár a ďalšieho muža s deťmi, ale nekonali sa tu žiadne organizované zhromaždenia a v jazyku Gilbertových ostrovov nebola dostupná žiadna literatúra Spoločnosti,“ hovorí. „Začali sme sa stretávať každú nedeľu. Pomodlili sme sa, čítali sme si z Biblie, a keďže som bol jediný, kto rozumel po anglicky, vždy som im vysvetlil niečo z publikácií Spoločnosti.“

Sála Kráľovstva — viac než len budova

V roku 1982 bola malá skupina na Kiribati posilnená príchodom Paula a Mariny Tabunigaovcov, misionárov, ktorí sem boli pridelení. Zhromaždenia sa konali v misionárskom  domove a neskôr sa presunuli do školskej triedy, ale Jehovovi svedkovia neboli považovaní za „riadne náboženstvo“, kým v roku 1991 nebola postavená sála Kráľovstva. Väčšinu prác vykonali medzinárodní dobrovoľní pracovníci a miestni ľudia sa čudovali, že „cudzinci“ ponúkli svoj čas a peniaze na pomoc pri stavbe. A tak sa sála Kráľovstva stala hmatateľným dôkazom láskyplnej jednoty medzi Jehovovým ľudom.

Výsledkom bolo, že mnohí boli k pravde priťahovaní. Jedna sestra, ktorá bola pokrstená krátko po dokončení stavby, povedala: „Bola som hlboko dojatá tým, že tomuto malému zboru pomohli návštevníci zo zahraničia.“ Ten „malý“ zbor sa rozšíril z 28 zvestovateľov v roku 1990 na asi 70 dnes, a tým sa stal jedným z najrýchlejšie rastúcich zborov v Mikronézii.

Knihy Spoločnosti sú vo veľkej úcte

Hoci boli dostupné nejaké traktáty a brožúry, až v roku 1994, keď prišla kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, si mohli miestni ľudia čítať jednu z kníh Spoločnosti vo svojom jazyku. „V jazyku Gilbertových ostrovov je celkovo dostupných len niekoľko publikácií,“ hovorí Edi Possamai, misionár, ktorý verne slúži spolu so svojou manželkou, „a určite žiadna z nich nedosahuje kvalitu tejto knihy.“

Kniha Žiť navždy je teraz vydaná v šiestich mikronézskych jazykoch a vydanie v jazyku Gilbertových ostrovov malo veľký účinok. Táto kniha podnietila mnohých ostrovanov k štúdiu Biblie. Niektorých dokonca videli, ako si svoju knihu Žiť navždy berú do kostola.

Ľudia na Kiribati si v dobrom vymysleli prezývky na opísanie náboženstiev na svojich ostrovoch. Keďže protestanti si počas modlitby zatvárajú oči, stali sa známi ako Kamatu, čo znamená „Uspávať“. Adventisti siedmeho dňa sa nazývajú Itibongs čiže „Sedem dní“. Ako volajú Jehovových svedkov? Te Koaua, čo jednoducho znamená „Pravda“.

 MARSHALLOVE OSTROVY: Otvárajú sa pre službu

Kým jedna odvážna americká dvojica prišla s dobrým posolstvom na Marshallove ostrovy, asi 3200 kilometrov juhovýchodne od Guamu, boli svedkovia na Guame už vyše desať rokov. Powell Mikkelsen s manželkou Nyomou mali v úmysle odísť na Bahamy, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba, a s týmto úmyslom si kúpili 10-metrovú plachetnicu, ktorú pomenovali Integrity  (Rýdzosť). Predtým než vyplávali, bola však Powellovi ponúknutá práca dozoru nad stavbou veľkej elektrárne na Marshallových ostrovoch. Spoločnosť Watch Tower ho požiadala, aby toto miesto prijal. V tom čase neboli na Marshallových ostrovoch pre vládne obmedzenia vstupu cudzincov žiadni svedkovia.

Brat Mikkelsen sa staral o svoje povinnosti na stavbe elektrárne a popritom spolu s manželkou využívali všetky svoje možnosti, aby ostrovanom duchovne pomohli. V roku 1960 prišli na atol Kwajalein a neskôr zakotvili na atole Majuro, kde sa učili hovoriť jazykom Marshallových ostrovov. Prívetiví ostrovania len zriedka odmietli počúvať, keď im zvestovali, a do roku 1964 Powell a Nyoma viedli 12 biblických štúdií vrátane jedného s Iroij Lap Lap (Veľkým kráľom) na Majure.

Julian Aki a Melvin Ah You, obaja misionári, sa pridali k Mikkelsenovcom v roku 1965 a len za niekoľko mesiacov sa títo nadšení bratia naučili jazyk Marshallových ostrovov natoľko, aby mohli predniesť jednoduchú kázeň, a postavili tiež misionársky domov s pôdorysom v tvare A.

Aby sa zabezpečilo miesto na zhromaždenia, bola dočasná sála Kráľovstva vybudovaná natiahnutím hlavnej plachty z Integrity na pandanové tyče, ktoré boli zasadené do zeme. „Keď sa náš zástup rozrástol, pridali sme len ďalšiu plachtu,“ povedal brat Mikkelsen. „Použili sme plachtu zo zadného sťažňa; a o niečo neskôr sme použili kosatku. Keď sme už nemali viac plachiet, nastal čas, aby sme postavili ‚riadnu‘ sálu Kráľovstva.“

Na ostrovanov zapôsobili noví misionári

Na začiatku služobného roku 1966 sa Aki a Ah You rozhodli, že je čas, aby sa lepšie zoznámili so svojím územím, a tak si rezervovali cestu na nákladnej lodi so železným trupom, ktorá sa zastavovala na vonkajších atoloch Marshallových  ostrovov. Počas tejto 24-dňovej exkurzie bol na palube aj protestantský duchovný, ktorý sa práve oženil a na ostrovoch bol tri roky. Oznámenia v rozhlase na každom atole vyhlasovali, že „reverend“ a jeho nevesta čoskoro pristanú. Akí boli ostrovania sklamaní, keď tento duchovný hovoril prostredníctvom tlmočníka! Nikdy sa nesnažil naučiť sa jazyk Marshallových ostrovov.

Keď tento duchovný varoval svojich poslucháčov, aby sa vyhli „dvom falošným pastierom“ na palube, ľudia boli ešte viac zvedaví na misionárov Jehovových svedkov, ktorí hovorili ich jazykom a opisovali úžasné veci z Biblie. Znova a znova prosili: „Zostaňte tu a učte nás o Biblii. Postaráme sa o vaše potreby. Len zostaňte s nami, až kým nepríde ďalšia loď!“

Kultúrny šok pre krajského dozorcu

Keď v roku 1968 odletel Nathaniel Miller z Havaja na svoju prvú krajskú cestu po Mikronézii, v prvej etape svojej cesty pristál na Majure. „Pamätám si na svoj prvý pohľad na malé atoly Marshallových ostrovov,“ spomína. „Lietadlo DC-9 kleslo, aby pristálo, ale namiesto toho opäť vzlietlo a obletelo letisko. Keď som sa pozrel dolu, videl som, ako ľudia odháňajú ošípané z pristávacej dráhy, aby sme mohli pristáť. Ďalšou prekážkou bolo auto zaparkované na pristávacej dráhe. Skupina mužov auto zodvihla a odniesla!“

Pre toho, kto prišiel z Honolulu, to bol kultúrny šok. Majurské letisko malo prírodnú „odbavovaciu kanceláriu“ postavenú z listov kokosovej palmy a pristávaciu dráhu z koralov. „Nebol som zvyknutý na spŕšku koralových kamienkov, ktorá pri pristávaní zasiahla trup lietadla,“ povedal Miller. Keď bol na zemi, usadil sa aj s batožinou vzadu v malej dodávke a do misionárskeho domova sa doviezol po hrboľatej, nedláždenej ceste.

V tom čase mala sála Kráľovstva strechu z plechu, nemala  žiadne steny a dlážkou bola len tvrdá zem. „Na svojej prvej návšteve som k malej skupine asi 20 ľudí hovoril prostredníctvom prekladateľa,“ hovorí Miller. „Prednášku prerušil veľký diviak, ktorý sa zatúlal do sály Kráľovstva!“

Kde sú mŕtvi naozaj?

Cirkvi na Marshallových ostrovoch podporujú niektoré veľmi zvláštne náuky. Jedného dňa skúšal William Maddison, protestantský diakon, Juliana Akiho: „Vo Filipanom Pavol napísal, že ‚pred Kristom sa bude skláňať každé koleno, tých v nebi, na zemi a pod zemou‘. Moja otázka je: ‚Kto sú tí pod zemou?‘“ ​(Fil. 2:10) Keď brat Aki vysvetlil, že sú to mŕtvi, ktorí budú vzkriesení, William bol naplnený radosťou. Znepokojovalo ho učenie jeho cirkvi, že tí „pod zemou“ sú ri menanui, „malí ľudia“, ktorí podľa legendy Marshallových ostrovov vychádzajú na zem iba za úplného ticha noci.

William ihneď dohodol pre svoju rodinu štúdium Biblie s bratom Akim a v roku 1966 boli spolu s manželkou Alminou pokrstení. Od roku 1983 slúži ako starší a jeho manželka je pravidelnou priekopníčkou už 28 rokov, dlhšie ako všetci ostatní v Mikronézii.

Cirkvi na Marshallových ostrovoch učia aj to, že peklo je veľký železný hrniec v nebi, kde sú hriešnici varení vo vriacej vode. Sailass Andrike veril tejto náuke o „smrti v nebi“ tak ako mnohí. Keď mu však v Biblii ukázali, že mŕtvi sa vracajú do prachu, Sailass prijal pravdu a v roku 1969 bol pokrstený. (1. Mojž. 3:19) Pomáhal pri získaní pozemku na novú sálu Kráľovstva a stal sa aj prvým prekladateľom do jazyka Marshallových ostrovov. Na Majure bol v roku 1967 vytvorený zbor. Keďže takí miestni bratia ako William a Sailass preberali zodpovednosť, Julian Aki a Donald Burgess, nový misionár, sa mohli odsťahovať na Ebeye, maličký atol na západe Marshallových ostrovov.

 Ebeye, veľký asi ako štyri mestské bloky, bol domovom len niekoľkých stoviek obyvateľov Marshallových ostrovov, kým výhodná práca pre armádu Spojených štátov na neďalekom atole Kwajalein nezvýšila počet obyvateľov na vyše 8000. Každý deň dochádzajú ostrovania na prepravných lodiach do práce na veľkú vojenskú základňu na Kwajaleine.

Rozhlasové vysielanie pre obyvateľov Marshallových ostrovov

Rozhlas sa používal ako nástroj na kázanie po celej Mikronézii, ale najúčinnejší bol na Marshallových ostrovoch. Rozhlasová stanica WSZO, známa ako Zlatý hlas Marshallových ostrovov, ponúka poslucháčom niečo oveľa cennejšie než zlato. Od roku 1970 vypracúvajú starší v zbore Majuro týždennú 15-minútovú rozhlasovú prednášku v jazyku Marshallových ostrovov, pripravovanú hlavne preto, aby sa dostala k ľuďom na vonkajších atoloch. Misionári sa nemôžu ubrániť úsmevu, keď počujú, ako si ľudia iných denominácií pískajú úvodnú pieseň rozhlasovej relácie „Sme Jehovovi svedkovia!“

 Z niekoľkých sa stáva mnoho

Bratia na Marshallových ostrovoch sú vynikajúcim príkladom lásky a horlivosti. Robert Savage, ktorý navštevoval Marshallove ostrovy ako cestujúci dozorca koncom sedemdesiatych rokov, si spomína, ako ich s manželkou vítali v sále Kráľovstva. Hovorí: „Vyše sto bratov a sestier sa postavilo do kruhu a každý si s nami potriasol ruku a privítal nás. A ich spev piesní Kráľovstva bol proste nádherný! Bez akéhokoľvek hudobného sprievodu spievali bratia a sestry harmonicky, čo vytváralo nádhernú melódiu.“

Clemente a Eunice Areniegovci, ktorí sú misionármi už 28 rokov, slúžia na Marshallových ostrovoch od roku 1977 a počas tohto obdobia videli úžasný vzrast. Keď Julian a Lorraine Kanamuovci prišli v roku 1982 na Majuro ako misionári, bola priemerná návštevnosť na verejných zhromaždeniach 85 osôb. Teraz sú tu dva zbory a priemerná návštevnosť je asi 320 osôb. Prečo tu dielo prekvitá? „Tieto ostrovy ani zďaleka nie sú rajom,“ vysvetľuje brat Kanamu. „Srdcové ťažkosti, syfilis a cukrovka sú bežné a dojčenská úmrtnosť je pohromou týchto ostrovov. Niektorí sú už postihnutí aj aidsom. Ľudia sú nespokojní a obracajú sa k pravde.“

SAIPAN: Stretávame sa s výzvou

Pravda prekvitá aj na Saipane, ale nebolo to tak vždy. Prví misionári sa cez deň uhýbali pred kameňmi a v noci bývali v „strašidelnom“ dome. Nakoniec to bol tajfún, čo zavial posolstvo o Kráľovstve na toto náročné územie.

 Keď Ernest a Kay Manionovci prišli v roku 1962 na Saipan, našli ostrov, ktorý bol ovládaný katolíckou cirkvou. To bolo jediné náboženstvo, ktoré miestni ľudia kedy poznali, a aby to tak zostalo, hlavný kňaz údajne zničil tých niekoľko Biblií, čo mali členovia jeho cirkvi. Výsledkom bolo, že ľudia vo všeobecnosti neverili Biblii a, žiaľ, len niekoľkí ju vôbec niekedy videli.

Toto územie bolo také náročné, že keď v roku 1966 pokladali Manionovci za nevyhnutné opustiť Saipan, mali len jedného nádejného záujemcu. Ale Robert a Sharon Livingstonovci pokračovali tam, kde Manionovci prestali.

„Ako sme sa približovali k ulici, často sa všetky dvere a okenice zavreli, a tak sme pracovali aj celé doobedie bez toho, že by niekto otvoril dvere,“ spomína brat Livingstone. „Malí chlapci na nás z diaľky hádzali kamene a Sharon sa často stala predmetom ich neslušných výrokov a gest. Niektorí ľudia na nás poštvali psov a staršie ženy sa prežehnávali, keď sme prechádzali okolo; jednoznačne preto, aby sa chránili pred zlom.“

Mali by misionári ostrov opustiť?

Po celej Mikronézii je rozšírený špiritizmus a misionársky domov na Saipane, prenajatý dom, bol v izolovanej oblasti, kde sa v noci diali nevysvetliteľné veci. Misionári sa presťahovali a dnes má misionársky domov ideálnu polohu neďaleko oceánu, blízko hlavnej cesty.

Po tom, čo sa dobré posolstvo kázalo na Saipane päť rokov, konalo sa verejné premietanie jedného z filmov Spoločnosti. Bola prítomná len jedna osoba — žena, ktorá štyri roky  začínala a prestávala študovať a ešte stále sa niekedy pred misionármi skrývala. Títo misionári strávili vo svojom pridelení dva roky a len zriedka sa vôbec s niekým rozprávali. Mali si ‚striasť prach zo svojich nôh‘ a odísť zo Saipanu? — Mat. 10:14.

Tajfún presviedča verejnosť, aby počúvala

Práve keď sa misionárom zdalo, že už nikto nikdy nebude počúvať, pustošivý tajfún v roku 1968 presvedčil ľudí, aby si všimli, čo hovoria Jehovovi svedkovia. Tajfún Jean sa prihnal na Saipan rýchlosťou vetra 320 kilometrov za hodinu a zničil 90 percent budov na ostrove. „Myslela som si, že je to Armagedon,“ povedala stále začínajúca študentka Biblie.

„Živo si pamätám, ako som bol skrčený pod kuchynským stolom,“ povedal brat Livingstone. „S úžasom sme pozerali, ako sa strop a steny vydúvajú von a prehýbajú dovnútra pod náporom vetra. Ten hluk bol ako kombinácia zvuku prúdového lietadla pripraveného na vzlietnutie s dunením nákladného vlaku. Modlil som sa, aby nad nami Jehova rozprestrel svoj ochranný stan. Avšak aby Sharon počula moju modlitbu, musel som čo najsilnejšie kričať a ústa som mal tesne pri jej uchu.“

Bola táto modlitba vypočutá? Hoci neďaleká katolícka škola a kláštor boli úplne zničené, starý drevený misionársky domov svedkov zostal stáť. Tajfún sa prehnal ráno a v ten večer sa konala každoročná slávnosť Pánovej večere, Pamätná slávnosť. Na celom ostrove bol zmätok, ale v misionárskom domove sa v pokoji stretli štyri osoby pri petrolejovom osvetlení. Mnohí ľudia na Saipane sa začali sami seba pýtať, či Boh nepriviedol búrku preto, aby ich potrestal.

Vytrvalosť je odmenená

Žena, ktorá študovala štyri roky, nakoniec zaujala postoj na strane pravdy a 4. júla 1970 bola pokrstená. V ten deň boli pokrstení aj Augustine (Gus) a Taeko Castrovci. Gus kedysi  študoval za katolíckeho kňaza, ale Taeko hľadala pravdu. Keď ju našla, ihneď začala navštevovať zhromaždenia.

Gus, tichý a elegantne vyzerajúci Čamorro, sa nedal tak ľahko presvedčiť. „Každú nedeľu som bol pozvaný na zhromaždenie, ale odmietal som, pretože som mal strach z ľudí,“ povedal. „Nechcel som, aby ma videli na zhromaždeniach. Mal som veľmi blízko ku kňazom a moji rodičia boli zbožní katolíci. Mysleli by si, že som stratil rozum.“

Myslel si, že táto jeho tieseň bude vyriešená, keď bol z práce poslaný na šesťmesačné školenie na Havaj. Jedného dňa však našiel pod dverami odkaz s prosbou, aby zavolal miestnemu priekopníkovi. Misionári na Saipane napísali priateľom na Havaji a požiadali ich, aby sa s ním niekto spojil. Gus odmietol niekoľko ponúk na štúdium Biblie, ale brat priekopník bol vytrvalý. Povedal, že ak hodina týždenne je príliš veľa, môžu študovať 30 minút.

„Napokon som súhlasil, že budem študovať 15 minút týždenne,“ spomína Gus. „Nie však preto, že by som sa chcel učiť o Biblii. Mojím zámerom bolo nájsť aspoň jednu chybu, a tak štúdium ukončiť.“ Jeho plán zlyhal. Štúdium bolo také zaujímavé, že Gus čoskoro požiadal o hodinové schôdzky dvakrát do týždňa.

Brat Castro slúži už mnoho rokov ako starší v zbore na Saipane. Jeho prvý syn bol tri roky v Bételi v Brooklyne a najstaršia dcéra absolvovala v roku 1990 školu Gileád a stala sa misionárkou. Ďalší syn je dnes starším a ďalšia dcéra je priekopníčkou.

Pre pokrytectvo cirkvi sa niektorí obracajú k pravde

Niekoľko činiteľov spôsobilo, že územie Saipanu sa stalo miernejším. Prvým bolo, že ľudia začali obdivovať húževnatosť Jehovových svedkov. Pred rokmi podotkol úradník  poručenského územia, že kazateľské dielo svedkov spôsobilo v spoločnosti značný rozruch, a jedného brata sa spýtal, koľko ich je v zbore. Keď mu brat povedal, že ich je 12, úradník odvetil: „Dvanásť! Podľa toho, čo ľudia na Saipane hovorili, som si myslel, že vás musí byť sto!“

Aj pokrytectvo katolíckej cirkvi spôsobuje, že ľudia venujú pozornosť posolstvu o Kráľovstve. Raz kňazi učili ľudí, že „protestanti sú takí zlí ako Diabol“. Neskôr kňazi farníkom povedali, že Jehovovi svedkovia sú „horší ako protestanti“, čím ľudí s úprimným srdcom podnietili k otázke: „Ako môže byť niečo horšie ako Diabol?“

Postoj ľudí k pravde sa tak výrazne zmenil, že dnes je na Saipane jeden z najlepších pomerov počtu zvestovateľov na obyvateľa v Mikronézii — 1 na 276 osôb. V roku 1991 bola dokončená sála Kráľovstva s 350 sedadlami a teraz sa tu stretávajú dva veľké zbory, jeden anglický a jeden tagalský.

Dobré posolstvo sa na Tiniane šíri rýchlo

Zo Saipanu sa dobré posolstvo dostalo na Tinian, malý ostrov vzdialený necelých osem kilometrov. Tí, ktorí poznajú dejiny druhej svetovej vojny, vedia, že práve z Tinianu vzlietol v roku 1945 Enola Gay, americký bombardér B-29, aby zhodil atómovú bombu na Hirošimu v Japonsku. Od roku 1970 trávili svedkovia zo Saipanu víkendy rozširovaním časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! na Tiniane. Tie ukazovali, že podľa Jehovovho rozhodnutia nastal čas, aby milovníci spravodlivosti zo všetkých národov prekuli svoje meče na radlice a aby sa už neučili vojne. — Iz. 2:4.

No až kým v apríli roku 1992 neprišli Robert a Lee Moreauxovci, ktorí predtým slúžili v Írsku, na Tiniane nebývali žiadni svedkovia. Ale semienka boli zasiate.

Syn starostu, Joseph Manglona, do ktorého politicky vplyvnej rodiny patrili niekoľkí ďalší zákonodarcovia na Tiniane,  si ocenil hodnotu toho, čo čítal v Strážnej veži a Prebuďte sa!, pochopil, že našiel pravdu, a rozprával o nej iným. Aby ho jeho príbuzní odradili od krstu, ponúkli mu dobre platené politické postavenie, ktoré by pohodlne zabezpečilo jeho manželku a dve deti. Ale Joseph odpovedal: „Vašu vládu čoskoro zničí Jehova Boh. Prečo by som sa mal chcieť na nej podielať?“ Jeho odvážny postoj spôsobil, že sa odvtedy niekoľkí z jeho príbuzných k nemu pridali v službe Jehovovi.

Po tom, čo bola záujemcom poskytnutá dôsledná osobná pomoc, len dva roky stačili na to, aby bol založený kvitnúci zbor s 24 zvestovateľmi. Dnes je na Tiniane misionársky domov a sála Kráľovstva.

CHUUK: Začíname v obytnej bunke z vlnitého plechu

Po Saipane mali úžitok z pravidelnej služby misionárov spoločnosti Watch Tower aj obyvatelia na ostrovoch Chuuk (predtým Truk). Merle Lowmaster ich nakrátko navštívil v roku 1961, ale v roku 1965 sa na Chuuku usadili Paul a Lillian Williamsovci — prví z vyše 30 misionárov, ktorí sa prispôsobili tunajším primitívnym podmienkam.

Keď v roku 1965 prišli na hlavný ostrov Moen, bolo pre náboženskú neznášanlivosť náročné postarať sa o bezpečie misionárskeho obydlia. Správca obchodu im napokon ponúkol do prenájmu polovicu svojej väčšej obytnej bunky z vlnitého plechu. To katolíckych kňazov tak veľmi nahnevalo, že išli priamo za náčelníkom dediny a žiadali, aby boli Jehovovi svedkovia z ostrovov vypovedaní. Náčelník odpovedal: „Pred rokmi ste sem prišli a hovorili ste nám, aby sme milovali jeden druhého; prečo nám teda teraz hovoríte, aby sme nenávideli?“ Kňazi na to nemali čo povedať. Misionári zostali.

Ľudia rýchlo prejavili záujem a čoskoro bolo na týchto ostrovoch — ktoré počas druhej svetovej vojny slúžili Japonsku  ako hlavná námorná základňa — zavedených 30 biblických štúdií. Americké bombardéry tu zničili veľkú časť japonského loďstva a potápači s kyslíkovými prístrojmi alebo len s dýchacími trubicami cestujú na Chuuk z celého sveta, aby v lagúne skúmali podmorský cintorín potopených lodí a lietadiel. Tí, ktorí si nájdu čas, aby tu spoznali ľudí, nájdu pôvab aj iného druhu. Možno ich pobaví pestrosť mien. Môžu sa stretnúť s niekým, kto sa volá Pivo, Šepot, Visacia zámka alebo Snehulienka. Jeden muž nazval svojich troch synov Sardinka, Tuniak a Lančmít.

K prvým ostrovanom na Chuuku, ktorí začali študovať s Williamsovcami, patrila manželka správcu obchodu Kijomi Širaiová, zbožná protestantka a zástupkyňa združenia YWCA. Jej manžel nechcel, aby zmenila svoje náboženstvo, a keď sa dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa, odišiel od nej. Kijomin krst bol na ostrove predmetom rozhovorov, sčasti aj preto, že bola pokrstená v oceáne, kde to mohol každý vidieť. Na niektorých mikronézskych ostrovoch sa krsty až do dnešného dňa konajú v oceáne.

Keď Kijomin manžel odišiel, presťahovala sa na Dublon,  neďaleký ostrov v skupine Chuuk. Horlivo zvestovala a čoskoro prešla celý ostrov okrem jedného domu vysoko na kopci. Tento dom obišla, pretože jeho majiteľka, jedna stará žena, bola známa ako špiritistické médium. Jedného dňa však niečo Kijomi podnietilo, aby na ten strmý svah vyšla. Na jej prekvapenie táto stará žena, Amiko Katová, uvítala biblické posolstvo a časom sa aj ona stala horlivou priekopníčkou.

Mnoho sestier, ale málo bratov

Svedkovia na Chuuku stoja pred zvláštnym problémom. Bratia, a to najmä slobodní, sú nesmierne vzácni! Sú tu len dvaja pokrstení bratia — a obaja ženatí. Tieto ostrovy majú matriarchálnu spoločnosť a väčšina mužov je známa pitím alkoholu, násilím a nemravnosťou. To vysvetľuje, prečo dnes slúžia piati bratia misionári ako jediní starší v malých zboroch na troch jednotlivých ostrovoch — Moen, Dublon a Tol. Vlastne predtým než prišla misionárska pomoc, zbor na Moene sa dočasne skladal z 23 žien.

„To skutočne môže byť pre naše sestry skúškou,“ hovorí David Pfister, jeden z misionárov. „Mladé dievčatá vyrastajú s predstavou vychovávania mnohých detí, ale teraz nie sú v našich zboroch žiadni mladí muži, za ktorých by sa mohli vydať. Niektoré naše sestry majú hlbokú lásku k Jehovovi a rešpektujú biblickú radu, aby ‚sa vydali iba v Pánovi‘. (1. Kor. 7:39) Iným práve toto bráni v službe Jehovovi.“

Salvador Soriano, teraz člen výboru odbočky na Guame, strávil 14 rokov ako misionár na Dublone, kde bol jediným bratom. Hovorí: „Pripomínalo mi to Žalm 68:11, kde sa hovorí, že žien rozprávajúcich dobré posolstvo je veľké vojsko.“

Neobyčajná jazda do sály Kráľovstva

Misionári po celej Mikronézii obyčajne používajú autá alebo dodávky, aby pomohli ľuďom dostať sa na zhromaždenia, ale existuje spôsob prepravy, ktorý pravdepodobne vyskúšal  len Barak Bowman. Keď 70-ročnej sestre korpulentnej postavy bránilo zhoršujúce sa zdravie ísť tri kilometre pešo do sály Kráľovstva, Barak sa snažil vymyslieť, ako jej pomôcť. „Rád by som ťa zobral na zhromaždenie,“ povedal, „ale môžem použiť len fúrik.“ Na jeho prekvapenie odpovedala: „V poriadku, súhlasím.“

Môžete si predstaviť ten pohľad, ako sa vlečú cestou smerom na zhromaždenie — a rovnako aj námahu, akú si to od Baraka vyžadovalo. Z domu odišiel o 7.00 s prázdnym fúrikom a späť do sály sa vrátil so sestrou na fúriku práve včas na program o 9.30.

Horlivosť Jehovových svedkov v službe a ich ocenenie pre zhromaždenia prinieslo dobré výsledky. Skutočne, počet prítomných na Pamätnej slávnosti v roku 1995 bol viac než desaťkrát vyšší ako počet svedkov na Chuuku!

POHNPEI: Pestovanie duchovných plodov

William a Adela Yapovci neboli prvými svedkami, ktorí vkročili na Ponape (teraz Pohnpei), jeden z najväčších  ostrovov v strednom Pacifiku. V roku 1961 tu istý čas zvestoval Merle Lowmaster a začiatkom roku 1965 bol na návšteve dosť dlho na to, aby si prenajal opustený sklad, ktorý mohol byť použitý ako misionársky domov. Keď však prišli Yapovci, zistili, že na to, aby sa dostali do budovy, musia použiť mačety. „Niekoľko dní nám trvalo, kým sme vysekali to množstvo šesťročného porastu,“ hovorí William. „Nikto sa o toto miesto nestaral, a tak sa táto budova stala príbytkom každého druhu hmyzu a plaziacich sa tvorov, aké si len viete predstaviť.“

Yapovci boli veľmi energická dvojica a čoskoro si získali úctu ako smelí a neúnavní kazatelia. Medzi tými, ktorým zvestovali, bol aj guvernér ostrova. Poskytli mu výtlačok Prekladu nového sveta. Páčila sa mu jasnosť prekladu, ale bol tak trochu náchylný posudzovať Bibliu podľa jej obalu. Ako povedal, zelený obal „sa nehodí na Bibliu“; a tak mu Yapovci vymenili zelenú Bibliu za exkluzívne vydanie v čiernom obale so zlatou oriezkou. To sa guvernérovi tak páčilo, že svoju novú Bibliu používal, keď vykonával prísahy a uzatváral manželstvá.

 Od „kuchynskej cirkvi“ po sálu Kráľovstva

Carl Dannis, bývalý zákonodarca na Pohnpei, daroval v roku 1966 polovicu svojho pozemku ako parcelu na prvú sálu Kráľovstva na Pohnpei. Carl bol inteligentným a obdivovaným vodcom, bol to malý muž svetlohnedej pleti s priateľskými tmavomodrými očami. Jeho manželka Rihka bola dcérou posledného kráľa na ostrove Mokil. Táto dvojica na Pohnpei študovala Bibliu niekoľko večerov do týždňa pri svetle petrolejovej lampy a rýchlo napredovala ku krstu.

Kým bola postavená sála Kráľovstva, všetkých päť zborových zhromaždení, vedených v angličtine, sa konalo v kuchyni Dannisovcov, čo niektorých tamojších ľudí viedlo k tomu, že o tejto malej skupine svedkov hovorili ako o „kuchynskej cirkvi“. Zhromaždenia navštevovalo menej než desať ľudí. Keď spievali pieseň „Z domu do domu“, ktorú mali preloženú do jazyka ponape, susedia posmešne hovorili: „Nie je to azda hlas spievajúcich mravcov?“

Misionári získali nový pohľad na možnosti svojho obvodu, keď im starosta dovolil, aby použili dedinské baseballové ihrisko na premietnutie filmu o medzinárodnom zjazde, ktorý sa konal v roku 1958 v New Yorku. Oznamy v rozhlase ohlasovali tento film niekoľko týždňov vopred, a keď prišiel čas, ľudia zaplnili malý štadión. Ako premietacie plátno slúžila  naškrobená plachta natiahnutá medzi tyčami, a tak ľudia mohli pozerať film z oboch strán plachty. Koľko sa ich zúčastnilo? Asi 2000 — jedna šestina obyvateľov ostrova!

Odvtedy „hlas mravcov“ zmocnel a teraz sa v pohodlnej sále Kráľovstva stretáva každú nedeľu vyše 130 ľudí.

BELAU: Jeho mnohé ostrovy

Ešte ďalšou skupinou ostrovov, ktoré Merle Lowmaster navštívil na svojej prieskumnej ceste od roku 1961, bol Palau (teraz Belauská republika). Amos a Jeri Danielsovci, absolventi školy Gileád, sem boli v roku 1967 poslaní ako misionári. Mali pocit, akoby boli poslaní do najvzdialenejšej časti zeme. „Keď sa lietadlo dostalo na Palau,“ spomínal Amos, „muselo sa otočiť a vrátiť na Guam. Na vzdialenejšie miesta za Palau nešlo.“

Zistili, že Belau sa skladá asi z 300 ostrovov príjemných na pohľad, vrátane jednej výnimočnej skupiny, ktorá sa nazýva Rock Islands a turistami je mimoriadne obľúbená. Keďže sú tieto ostrovčeky husto pokryté zeleňou, vyzerajú ako zelené huby vyrastajúce z mora.

Dedinčania chodia od dverí k dverám

Počas svojho zápasu s palaučinou začali brat a sestra Danielsovci kázať z domu do domu. Na ich prekvapenie ich zvedaví dedinčania nasledovali a počúvali rozhovor so susedmi.

Jedno z ich prvých štúdií bolo so synom náčelníka, ktorý býval na ďalekom vonkajšom ostrove v dedine Ngiwal. Vždy, keď mohol, cestoval na Koror, ostrov, na ktorom bývali misionári. Ale stále ich nabádal, aby navštívili jeho dedinu a porozprávali sa s tamojšími ľuďmi. Brat a sestra Danielsovci sa zdráhali uskutočniť tento výlet. „Jediný spôsob, ako sme sa tam mohli dostať, bolo cez vodu plnú krokodílov,“ rozpráva  Amos. „Ale keď nás navštívil krajský dozorca, mohli sme konečne túto cestu uskutočniť, pretože ďalší človek, s ktorým sme študovali, súhlasil s tým, že bude riadiť čln.“ Zvestovali dedinčanom z domu do domu, a keď usporiadali verejnú prednášku, bolo na nej 114 prítomných.

Diakonka odvážne hlása Jehovovo meno

Obasang Madová, zbožná diakonka adventistov siedmeho dňa na Belau, sa stretla s misionármi svedkov v roku 1968. Napriek odporu manžela a cirkevných vodcov sa Obasang rýchlo chopila pravdy o Božom mene, o Trojici a o vzkriesení.

„Jedného dňa ma v kostole požiadali, aby som viedla zbor v modlitbe,“ hovorí Obasang. „Aj keď som vedela, že ma budú ostatní adventisti veľmi kritizovať, modlila som sa k Jehovovi. Onedlho som túto cirkev opustila a pripojila som sa k misionárom v kazateľskom diele.“

Teraz má Obasang skoro 70 rokov a už 21 rokov je priekopníčkou napriek telesným chorobám a napriek tomu, že jej zomrel manžel a dve deti. Keďže je milá a usmievavá, je pilierom duchovnej sily.

Kázanie na člne môže byť dobrodružstvom

Amos a Jeri Danielsovci chceli zvestovať na neďalekom ostrove Babelthuap (miestne známy ako Babeldaop), ale dediny na pobreží tohto ostrova neboli spojené žiadnymi cestami, a tak boli prístupné iba po vode. Miestny brat im láskavo zhotovil čln, no nemali motor. Asi v tom čase sa Amos a Jeri zúčastnili zjazdu na Guame. Tam stretli brata zo Spojených štátov, ktorý sa poznal s predsedom rady výrobcov lodných motorov. Onedlho mali úplne nový závesný lodný motor. „Jehova sa o nás stále stará,“ poznamenal Amos.

Zvestovanie na člne na vonkajších ostrovoch je v oblasti po celej Mikronézii celodenným výletom. Je potrebná starostlivá  príprava. Musí sa počítať s prílivom a odlivom. „Vždy sme odišli dve hodiny pred prílivom a vrátili sme sa dve hodiny po ďalšom prílive (asi po 14 hodinách), aby sme sa vyhli poškodeniu lodnej skrutky alebo tomu, že by sme uviazli,“ hovorí jeden misionár. Jedlo spolu s dostatkom literatúry a oblečením na prezlečenie sa vopred zabalí a všetko je chránené v plastových vreciach. Na ostrovoch, kde nie je mólo, sa misionári musia brodiť oceánom, aby nastúpili do člna. A ak doteraz nie sú mokrí, pravdepodobne budú pokropení spŕškou z oceána alebo ich ošpliecha vlna počas cesty. Skôr než sa odrazia od brehu, vždy sa pomodlia, a ak je oceán rozbúrený, niekedy je na člne vyslovených mnoho tichých modlitieb.

Počas tých rokov sa misionári, ktorí slúžia v Mikronézii, naučili plaviť vodami lagún za každého počasia a získali zručnosť v stavaní člnov a v opravovaní závesných lodných motorov.

Veľa chodenia — srdečná pohostinnosť

Keďže niektoré dediny nie sú prístupné ani autom, ani člnom, misionári môžu stráviť hodiny chodením po  nádherných džungľových chodníkoch lemovaných kokosovými palmami, aby sa dostali k pokorným ľuďom. Ovzdušie je horúce a vlhké, a tak tu bratia vo zvestovateľskej službe nenosia kravaty a ako obuv im často slúžia gumené šľapky (nazývané zori).

Harry Denny, ktorý je misionárom na Belau 21 rokov, povedal: „Vždy nájdeme uši vnímavé na pravdu. Aby títo izolovaní ľudia ukázali svoju pohostinnosť, často vylezú na kokosovú palmu, odtrhnú čerstvý kokosový orech, mačetou odseknú jeho vrch a ponúknu nás, aby sme sa napili priamo z pôvodného ‚balenia‘.“

Harry s manželkou Rene bývajú v misionárskom domove s Janet Senasovou a Rogerom Konnom, slobodnými misionármi, z ktorých každý je vo svojom pridelení 24 rokov. Títo štyria verní misionári spoločne pomohli zboru na Belau k vzrastu počtu zvestovateľov na 60 a zborové štúdiá knihy sa teraz vedú v troch jazykoch — v palaučine, tagalčine a angličtine.

YAP: Sú naň upreté Jehovove oči

Rok po tom, čo misionári školení v Gileáde začali slúžiť na Belau, prišli na Yap Jack a Aurelia Watsonovci. Nasledujúci rok prišli ďalší dvaja misionári. Hoci je Yap malý a pre väčšinu ľudí neznámy, Jehova vie o týchto ostrovoch a o ich obyvateľov prejavuje láskyplný záujem. Sú to štyri tesne zoskupené ostrovy prepojené mostami a práve tak tesne sú tieto ostrovy spojené aj starodávnou tradíciou. Na Yape sa hovorí jazykom, akým sa nehovorí nikde inde na svete; peniaze sú vysekané z kameňa a ľudia väčšinou nie sú ovplyvnení západnou kultúrou. Medzi 10 500 usadlíkmi na Yape je aj dnes možné vidieť mužov, ktorí majú na sebe svetlé bederné zásterky, a ženy, ktoré majú sukne z trávy a hore sú často bez akéhokoľvek odevu.

 Merle Lowmaster tu istý čas zvestoval v roku 1964, ale Jack a Aurelia Watsonovci dúfali, že tu budú môcť zostať. Nebolo však pre nich ľahké naučiť sa yapský jazyk. Jediným písomným materiálom, ktorý sa dal nájsť, bolo niekoľko brožúrok s vládnymi nariadeniami a katolícky katechizmus. Počúvaním ľudí sa Watsonovci snažili napodobniť to, čo počuli. Nasledujúci rok im jeden mladý muž z ostrova Yap, ktorý prejavoval záujem o pravdu, bol tiež ochotný dávať jazykové hodiny. Prvý mesiac strávili misionári tým, že sa mu pokúšali pomôcť, aby porozumel angličtine, ktorou hovorili, aby im potom mohol povedať, ako hovoriť jazykom yap.

Stretnutia v „banke“

Miestny katolícky kňaz a luteránsky duchovný, bývalí nepriatelia, zjednotili svoje sily a dali do obehu brožúru, ktorá odsudzovala svedkov. Kňaz použil svoj vplyv aj na to, aby boli misionári zo svojho domova vysťahovaní, a nájdenie nového domu sa zdalo nemožné. Kňaz už predtým varoval majiteľov pozemkov, aby ich neprenajali misionárom, a tak bratia  dočasne presťahovali svoje manželky do hotela, kým oni sami bývali v chatrči, ktorá mala rozmery 3,5 krát 4 metre a prepadnutú dlážku.

Yap je najznámejší svojimi niekoľko storočí starými kamennými peniazmi, masívnymi kruhmi z vápenca nazývanými rai, ktoré môžu mať priemer od 0,6 do 3,5 metra. Hoci sa už nepoužívajú na kúpu pozemku alebo na vyrovnanie dlhu, kamenné peniaze sú veľmi cenné pre svoj historický význam. A bratia zistili, že sú cenné aj v inom ohľade. Keď prišli o svoj misionársky domov, istý čas sa zhromaždenia konali pod veľkým stromom, kde boli vystavené kamenné peniaze. Keďže kamenné peniaze v tejto dedinskej „banke“ stáli v zvislej polohe, boli z nich vhodné operadlá pre poslucháčov, zatiaľ čo blízky 190-litrový sud slúžil ako rečnícky pult.

Stále však nenachádzali miesto na bývanie. „Vyzeralo to, akoby dielo dospelo ku koncu,“ poznamenáva Watson. „Ale Jehova nám prišiel na pomoc.“ Večer predtým, ako mali misionári odísť na návštevu zjazdu na Guam, sa jeden muž spýtal, či by si chceli prenajať dom. Bola to pravdepodobne najvhodnejšia stavba na Yape — betónová budova odolná proti tajfúnom, kde bolo dostatok miesta aj na zhromaždenia, aj na ubytovanie.

Dokazovanie svojej viery

V roku 1970 prišli ďalší dvaja misionári z Havaja, Placido a Marsha Ballesterosovci. Pokrok bol nepatrný. „Často sa stávalo, že na zhromaždeniach, ktoré sa konali v našej obývačke, sme boli len my, štyria misionári,“ spomínal Placido.

Rast napokon nastal, keď miestni bratia urobili duchovný pokrok. Jeden z nich, John Ralad, sa dostal do zložitej situácie. Keď začal študovať Bibliu, jeho stavebná spoločnosť práve stavala kostol. Napriek tlaku zo všetkých strán si John uvedomil,  že svedomie mu nedovolí kostol dokončiť. John dnes slúži zboru ako starší.

Aj Yow Nifmed musel urobiť vážnu voľbu. Keď sa v roku 1970 prvý raz stretol so svedkami, mal dve manželky. Aby vyhovel Jehovovým požiadavkám, musel si svoj život nanovo usporiadať. Dnes brat Nifmed spolu s jednou manželkou šťastne slúžia Jehovovi. Brat je starším. Keď ide na zhromaždenie, šoféruje svoju dodávku a vezie 15 príbuzných.

Jehovov ľud je skutočne všade

„Z ľudského hľadiska Yap predstavuje na zemeguli len fliačik zeme a tých niekoľko tisíc obyvateľov, ktorí tu žijú, je nevýznamných v porovnaní s miliardami ľudí,“ povedal raz Placido Ballesteros. „A predsa Jehova myslí na týchto ľudí. Keď som prvýkrát prišiel, ani sa mi nesnívalo, že príde deň, keď bude vydaný mesačný výtlačok Strážnej veže v yapskom jazyku, a že budeme od dverí k dverám rozširovať knihy v tomto jazyku.“

Jedna zábavná skúsenosť znázorňuje, ako dôkladne sa stáva známym Jehovovo meno. Jedného dňa stretol Placido turistu, ktorý sedel pri rieke, celé míle od najbližšieho turistického miesta a dosť ďaleko aj od miesta, kde sa končila cesta. Na otázku, či zablúdil, muž odpovedal: „Nie, chcel som sa len dostať tak ďaleko, aby som mohol nájsť pokojné miesto na premýšľanie.“ Keď sa turista spýtal Placida, prečo je tam on, vysvetlil mu, že je misionár, jeden z Jehovových svedkov. „Ó, nie!“ zvolal turista. „Ja som z Brooklynu, bývam neďaleko vášho ústredia. Nemôžem vám uniknúť!“

KOSRAE: Aj tu je známe Jehovovo meno

Po návšteve medzinárodného zjazdu „Mier na zemi“ v roku 1969 na Havaji si jedna horlivá rodina z Pohnpei uvedomila, že môžu byť na nádhernom ostrove Kosrae  prvými ľuďmi hlásajúcimi o mieri, ktorý môže priniesť len Božie Kráľovstvo. Fredy Edwin, podnietený zjazdom, sa s rodinou presťahoval na toto osamotené miesto v oceáne vzdialené 580 kilometrov, ktoré bolo v 19. storočí známym veľrybárskym prístavom. Presťahovať sa tam bolo pre Edwinovcov prirodzené, pretože Fredyho manželka Lillian bola dcérou kráľa ostrova Kosrae a jazyk kosrae bol jedným zo siedmich jazykov, ktorými hovoril Fredy.

Predtým než sa Fredy Edwin stal Jehovovým svedkom, bol členom protestantského výboru, ktorý preložil Bibliu do jazyka ponape. Jeho skúsenosti s prekladaním mu po presťahovaní sa na Kosrae pomohli pri prekladaní publikácií spoločnosti Watch Tower do jazyka  kosrae. Aj ďalší členovia jeho rodiny boli zamestnaní hlásaním posolstva o Kráľovstve. Fredyho dcéra Desina odmietla vyššie vzdelanie, aby sa mohla stať zvláštnou priekopníčkou, prvou v Mikronézii. Ďalšia dcéra, Mildred, slúžila ako pravidelná priekopníčka a Fredyho manželka často slúži ako pomocná priekopníčka.

Prichádza pomoc pri výstavbe sály Kráľovstva

Zecharias Polly, ktorý pochádzal z Chuuku, bol prvým Mikronézanom, ktorý sa stal misionárom. Podieľal sa na vytvorení zboru na Kosrae a v roku 1977 tam pomohol aj so stavbou sály Kráľovstva a misionárskeho domova.

Sála Kráľovstva nebola postavená za víkend. Skutočnosťou je, že tento ostrov, na ktorom prevládajú protestanti, je každú nedeľu úplne tichý, pretože „sabatný“ zákon zakazuje kupovať, predávať, piť alkoholické nápoje, chytať ryby, pracovať a aj hrať sa. No aj tak bola sála Kráľovstva postavená dosť rýchlo na to, aby to udivilo miestnych ľudí. Bratia použili všetko, čo bolo dostupné, aby si sami pripravili čo najviac materiálu. Ďalší materiál bol zakúpený na Pohnpei a poslaný loďou. Keď sa posledné zásielky sprevádzané dobrovoľnými pracovníkmi z Pohnpei dostali na Kosrae, budova rýchlo dostávala správny vzhľad. Táto sála Kráľovstva sa používa až dodnes — nielen na týždenné zhromaždenia, ale aj na zjazdy.

Odľahlý zbor chváli Jehovu

Keď bol v roku 1976 na Kosrae založený zbor, bolo to tak ďaleko od odbočky, že mesačné správy zo zvestovateľskej služby sa na Pohnpei hlásili amatérskou vysielačkou. Obchodná letecká linka na Kosrae bola zavedená až v roku 1979. Keď bola pošta medzi ostrovmi dopravovaná loďami, dodanie niekedy trvalo až šesť mesiacov.

Dnes majú všetky letiská v Mikronézii asfaltové pristávacie dráhy, na ktorých pristávajú prúdové dopravné lietadlá, no  začiatkom osemdesiatych rokov bol let na Kosrae sedemmiestnym lietadlom dobrodružnou cestou. „Počas jedného letu, keď som išiel s manželkou na Kosrae, sme sa dostali do silnej búrky a zdalo sa, že sme zablúdili,“ spomína Arthur White. „Pilot letel asi 30 metrov nad oceánom a hľadal ostrov. Žena, ktorá sedela za nami, sa nahlas modlila. Vedeli sme, že ak pilot nenájde Kosrae, pravdepodobne zahynieme v mori; ale napokon sme ostrov uvideli a mohli sme pristáť — na úzkej ceste vysypanej štrkom, ktorá sa používala ako pristávacia dráha.“

James Tamura strávil 17 rokov ako misionár na Pohnpei a Kosrae. Vyjadril pocity mnohých, keď povedal: „Je radostné vidieť, ako dielo rastie a ako sa Jehovovo meno stáva známym na týchto odľahlých ostrovoch v Pacifiku.“

ROTA: Záznam vytrvalosti

Na malom ostrove Rota, ktorý je z Guamu ledva vidieť, sú oznamy niekedy ohlasované miestnym rozhlasom. Jedného dňa v roku 1970 sa v týchto reproduktoroch ozval starostov hlas, ktorý obyvateľov Roty informoval, že na ostrove sú Jehovovi svedkovia a budú chodiť do ich domov. „Otvorte im, prosím, dvere,“ povedal starosta, „a uvítajte ich návštevu.“

Augustine Castro bol jedným z troch bratov, ktorí v ten deň kázali na Rote. Niekoľko kníh dal starostovi Roty, ktorého poznal z práce vo vláde na Saipane. Práve to podnietilo starostu k tomu, aby predložil takýto oznam verejnosti. V priebehu dvoch hodín bratia na návštevách rozdali všetku literatúru, ktorú mali v aktovkách. V tom istom čase sa však duchovenstvo začalo stavať na odpor.

Duchovenstvo je prekážkou kazateľskému dielu

„Niekto musel o nás informovať katolíckeho kňaza,“ hovorí Gus. „Boli sme pri autoservise. Mladý muž chcel prijať knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu, keď zodvihol  hlavu a zbadal kňaza. Bol v rozpakoch a nervózne nám povedal: ‚Rád by som ukázal tú knihu kňazovi, aby som vedel, či je to v poriadku.‘ Pozerali sme sa na kňaza, ako obracal strany. Keďže som kedysi študoval za kňaza, veľmi dobre ma poznal. Mladému mužovi napokon povedal: ‚Ak prijmete túto knihu, je to v poriadku... pokiaľ nezmeníte svoje náboženstvo.‘“

Odpor zosilnel, keď boli v roku 1981 na tento ostrov, kde prevládalo katolícke náboženstvo, pridelení Juan a Mary Taitanovci ako zvláštni priekopníci. „Miestny kňaz chodil za nami od dverí k dverám a hovoril ľuďom, že Jehova je ďalšie meno pre Satana,“ hovorí Juan. „Skoro na každý dom napísal oznam, ktorý znel: ‚Toto je katolícky dom. Rešpektujte, prosím, naše náboženstvo.‘ Posielal tiež chlapcov, aby brali a pálili všetku literatúru, ktorú sme ľuďom nechali.“

Majiteľov domov ovláda nenávisť a strach

Hoci Taitanovci boli takisto ako ľudia na Rote pôvodom Čamorrovia a obaja vedeli hovoriť jazykom čamorro, jednako boli predmetom veľkej nenávisti.

„Raz sa mi majiteľ domu vyhrážal, že si ‚vezme baseballovú palicu a poláme mi všetky kosti‘,“ povedal Juan. „Na druhý deň mal tento muž dopravnú nehodu a zlomil si nohy a ruku. Dedinčania hovorili, že Boh tohto muža potrestal za to, čo povedal, a to spôsobilo, že sa Jehovových svedkov báli.“

Pozitívny postoj napriek negatívnym výsledkom

V minulom štvrťstoročí strávili misionári nespočítateľné množstvo hodín kázaním ľuďom na Rote. Po všetkej tejto námahe je tam medzi 2500 obyvateľmi len osem hlásateľov Kráľovstva a v tomto čísle je zahrnutá aj manželská dvojica zvláštnych priekopníkov. Verní svedkovia si napriek tomu naďalej budujú výborný záznam vytrvalosti tým, že sa nenechali zastrašiť.

 „Niet pochybností o tom, že Rota je náročné územie,“ povedal misionár Gary Anderson. „Ale ani tá najhoršia situácia nebude trvať večne. Rota sa zmení. S Jehovovou podporou nie je nič nemožné.“

NAURU: Nájdenie pravého bohatstva

Republika Nauru, ktorá má asi 7000 obyvateľov, bola kedysi považovaná za jednu z najbohatších krajín sveta, ale aj tu ľudia potrebujú posolstvo o Kráľovstve. K väčšine bohatstva sa dostali tak, že spustošili veľkú časť svojho malého ostrova povrchovou ťažbou fosfátu. Nauru ani zďaleka nie je skutočným rajom. A teraz má tento ostrov aj vážne finančné problémy.

Prvé snahy prísť s posolstvom o Kráľovstve na Nauru však boli odmietnuté. Keď v roku 1979 misionár z Marshallových ostrovov nejaký čas rozsieval semienka pravdy na Nauru, bol vykázaný a traja policajní úradníci ho odviedli k lietadlu.

Avšak kým bol vykázaný, študoval Bibliu s Humphreym Tatumom. Humphrey pokračoval v štúdiu sám, a keď sa Nat Miller ako cestujúci dozorca zastavil na Nauru, Humphrey ho požiadal, aby ho pokrstil. „Keďže naše dielo bolo považované za ilegálne, počkali sme, kým sa zotmie,“ spomína Miller. „Zašli sme spolu asi 30 metrov do Tichého oceána a bez toho, aby si to všimli miestni ľudia, bol ponorený do vody.“

Pred rokom 1995 bolo dielo kázania od dverí k dverám na Nauru zakázané. Cudzincom stále nie je dovolené zúčastňovať sa služby z domu do domu, ale vláda teraz dovoľuje rodeným Naurijcom, aby slobodne kázali, čím umožňuje malej skupine pokrstených svedkov otvorene hovoriť o Biblii.

Až do svojej smrti v roku 1995 slúžil brat Tatum ako starší v malom naurskom zbore. Slúžil aj ako naurský prekladateľ, a tak sprístupnil svojim spolusvedkom traktáty a pozvánky na  Pamätnú slávnosť. Hoci je Jehovových svedkov na Nauru počtom len málo, usilujú sa upriamiť pozornosť svojich susedov na hodnotu duchovného bohatstva, a to takého, ktoré vedie k večnému životu. — Prísl. 3:1, 2, 13–18.

O tichomorských ostrovoch sa hovorí, že sú pozemským rajom, ale krutou realitou za týmto romantickým obrazom je, že mnohí Mikronézania bojujú o to, aby prežili. Ich kedysi jednoduchý spôsob života bol narušený škodlivými prvkami civilizácie — televíziou, zločinnosťou, drogami, nákazlivými chorobami, a to sú len niektoré. Stále viac ľudí si uvedomuje, že posolstvo o Kráľovstve, ktoré kážu Jehovovi svedkovia, je jediným riešením ich narastajúcich problémov.

Guamská odbočka, ktorá riadi úsilie pri kázaní v Mikronézii, dozerá na menej zvestovateľov ako väčšina zo 103 ďalších odbočiek Spoločnosti, hoci jej územie je jedno z najväčších na svete. Aj keď sú naši bratia a sestry na týchto odľahlých ostrovoch oddelení veľkými vzdialenosťami oceána, stále pociťujú blízkosť Jehovovej organizácie. Keďže pravidelne dostávajú biblickú literatúru vo svojom vlastnom jazyku, pravidelne sa konajú zjazdy a majú pravidelné duchovné návštevy  cestujúceho dozorcu, hlboko si uvedomujú, že sú časťou medzinárodného bratstva.

Aj misionári, ktorí slúžia v takýchto izolovaných prideleniach, dostávajú pripomienky lásky, ktorá je medzi Jehovovým ľudom. Každé leto sa urobia opatrenia, aby mohli cestovať na Guam a zúčastniť sa oblastného zjazdu, ktorý je často spojený s návštevou zónového dozorcu. Rodney Ajimine, ktorý je misionárom vyše 20 rokov a ktorý slúžil aj ako cestujúci dozorca v Mikronézii, raz vysvetlil dôležitosť tejto každoročnej cesty na Guam. „Spája všetkých misionárov z rôznych ostrovov,“ povedal. „Všetkým nám pomáha vytrvať.“

Sú aj ďalšie opatrenia, ktoré pomáhajú našim bratom na týchto vzdialených ostrovoch. Pod vedením vedúceho zboru boli na guamskej odbočke v roku 1993 zriadené nemocničné informačné služby a odvtedy sú pre každú skupinu v Mikronézii zriadené výbory pre styk s nemocnicami. Každý rok sa pre tých, ktorí sú v službe celým časom, koná škola priekopníckej služby a pravidelne sa koná aj škola služby Kráľovstva, v ktorej sa školia zboroví dozorcovia. V roku 1994 vytvorila guamská odbočka aj stavebné oddelenie na koordinovanie plánovania a výstavby sál Kráľovstva a misionárskych domovov v Mikronézii.

Nepoľavujúce úsilie misionárov a zvestovateľov v posledných štyroch desaťročiach pomohlo mnohým ostrovanom, aby spoznali Jehovu a milovali ho. Niektorí z týchto ostrovanov sa teraz ujímajú vedenia v miestnych zboroch a tvrdo pracujú na ohlasovaní Božieho predsavzatia, že celá zem bude rajom.

Ešte stále je veľa práce, ktorú treba v Mikronézii vykonať, ale vďaka láskyplnej ochrane a vedeniu zo strany Jehovovej organizácie sa stáva pravdivým proroctvo v Izaiášovi 51:5: „Vo mňa [Jehovu] budú dúfať ostrovy a budú čakať na moje rameno.“

[Mapa na strane 210]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

JAPONSKO

MIKRONÉZIA

SAIPAN

ROTA

GUAM

YAP

BELAU

POHNPEI

CHUUK

KOSRAE

NAURU

MARSHALLOVE OSTROVY

KIRIBATI

HAVAJ

 [Celostránkový obrázok na strane 208]

[Obrázok na strane 213]

Sam a Virginia Wigerovci pred prvou sálou Kráľovstva na Guame

[Obrázky na strane 215]

Hore: Merle a Fern Lowmasterovci, misionári

Nathaniel Miller (s manželkou Allene, dnes už zosnulou), prvý koordinátor výboru guamskej odbočky

[Obrázky na strane 216]

Kancelária guamskej odbočky a výbor odbočky (zľava doprava: Julian Aki, Salvador Soriano, Arthur White)

[Obrázok na strane 218]

Misionári na stretnutí počas návštevy zónového dozorcu v roku 1994

[Obrázky na strane 223]

1, 2. Sála Kráľovstva/ misionársky domov na Kiribati, postavený s medzinárodnou spoluprácou

3. Nariki Kautu s manželkou Teniti

4. Biblické štúdium na Kiribati

[Obrázok na strane 227]

Zvestovatelia v sále Kráľovstva na Ebeye

[Obrázok na strane 228]

Augustine Castro, horlivý miestny starší

[Obrázok na strane 229]

Robert a Sharon Livingstonovci

[Obrázok na strane 234]

Srdečné privítanie nových misionárov

[Obrázok na strane 236]

Pri vydávaní svedectva na člne treba počítať s tým, že budete mokrí

[Obrázok na strane 237]

Namiesto kuchyne slúži na zhromaždenia sála Kráľovstva

[Obrázok na strane 237]

Carl a Rihka Dannisovci, prví miestni svedkovia na Pohnpei

[Obrázok na strane 238]

Misionár Neal Maki je aj prekladateľom

[Obrázky na strane 241]

Obasang Madová, dlhoročná priekopníčka, pripravená do služby

Vľavo: Skupinová zvestovateľská služba v dodávkovom aute

[Obrázky na strane 243]

Vydávanie svedectva na Yape

Vpravo: Merle Lowmaster a yapské peniaze v dedinskej „banke“

[Obrázok na strane 246]

Prechod cez mosty na Kosrae si vyžaduje istý krok

[Obrázok na strane 246]

Fredy Edwin (vľavo) s manželkou, deťmi a vnúčatami

[Obrázok na strane 251]

Svedkovia, ktorí čelia výzve na Rote