Celosvetová správa

Nechávať svietiť svetlo

Na ostrove Faros v alexandrijskom prístave v Egypte nápadne čnel alexandrijský maják, jeden zo siedmich divov starovekého sveta. Tento zdroj svetla asi 1500 rokov viedol námorníkov do bezpečia.

No Ježiš Kristus poukázal na omnoho dôležitejší zdroj svetla, keď povedal: „Ja som svetlo sveta.“ ​(Ján 8:12) Poskytoval duchovné osvietenie, pokiaľ ide o Božie predsavzatia, a tak učil ľudí, ako žiť a ako získať večný život. To, čo učil, má na ľudí mocný pozitívny vplyv ešte aj v našich dňoch. Navyše svojich učeníkov poučil o ich zodpovednosti, keď im povedal: „Vy ste svetlom sveta.“ Mali šíriť duchovné svetlo len tým, že sa budú rozprávať s inými? Ježiš dodal: „Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše znamenité skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ — Mat. 5:14–16.

Mnohí vo svete poznajú Jehovových svedkov ako ľudí dodržiavajúcich zákony, ľudí, ktorí sú zameraní na rodinu,  ktorí majú vysoké mravné a etické normy a ktorí aktívne kážu posolstvo Božieho Slova. No sú aj takí ľudia, ktorí sa stavajú proti nášmu dielu a nezastavia sa pred ničím, len aby pošpinili povesť Jehovovho ľudu a aby bránili nášmu úsiliu nechávať svietiť svetlo. Robia to tak, že dávajú vládnym úradníkom a masmédiám nepresné, lživé a znevažujúce informácie o Jehovových svedkoch. Vedúci zbor v snahe uviesť takéto prekrútené informácie na pravú mieru schválil vo februári 1997 vytvorenie kancelárie pre styk s verejnosťou, ktorá pracuje pod dohľadom redakčného výboru. A v kanceláriách odbočiek Spoločnosti pracujú oddelenia informačných služieb.

Zjaviť znamenité skutky

Cieľom tohto opatrenia je preventívne poskytovať masmédiám, vzdelávacím inštitúciám, vládnym úradníkom a tiež verejnosti všeobecne presný obraz o našom učení a činnostiach. Nie je to opatrenie, prostredníctvom ktorého by sa Jehovovi svedkovia vychvaľovali. Vzdávajú česť Jehovovi; a to, že poukazujú ľuďom na svoje znamenité skutky, ktoré odrážajú Jehovove vysoké normy, prináša česť aj jemu. — 1. Kor. 1:31.

Keďže členovia Jehovovho ľudu sa riadia biblickými zásadami, sú ako jednotlivci i ako kolektív prínosom pre spoločnosť, v ktorej žijú. K verejnej činnosti Jehovových svedkov patrí viac než len dobre známe dielo kázania z domu do domu. Keď sa organizácie či jednotlivci, ktorí sú odborníkmi v nejakej oblasti, oboznámia s našimi znamenitými skutkami, je pravdepodobnejšie, že k nám budú mať pozitívny postoj, keď sa s nimi stretneme vo zvestovateľskej službe.

Materiálna pomoc v čase katastrof

Jedným spôsobom, ktorým verejne dokazujeme záujem o svojich susedov, je aktívna účasť na úsilí poskytnúť materiálnu  pomoc v čase nejakej katastrofy. Napríklad v roku 1997 zorganizovala skupina pozostávajúca len z Jehovových svedkov humanitárnu pomoc pre ľudí v Konžskej demokratickej republike (predtým Zair). Vďaka tisícom Jehovových svedkov z Belgicka, Francúzska a Švajčiarska bolo utečencom dodaných niekoľko ton potravín, oblečenia, vitamínových produktov a liekov a tiež 18 500 párov topánok a 1000 diek, pričom všetko to bolo dopravené do Afriky letecky. Hodnota poskytnutých dodávok dosiahla celkovo takmer 1 milión amerických dolárov. Tieto dodávky boli zaslané hlavne ako dar Jehovovým svedkom, ale boli rozdelené aj iným. — Gal. 6:10.

Francúzska odbočka dostala pomoc, aby pripravila brožúru s podrobnosťami o tejto činnosti. Brožúra bola rozširovaná vládnym úradníkom a pracovníkom masmédií, aby ich oboznámila s príkladmi toho, čo Jehovovi svedkovia v praktickom ohľade urobili, aby pomohli ľuďom v núdzi. Viacerí úradníci vyjadrili úprimné ocenenie za tieto informácie. Zvlášť na nich zapôsobilo to, čo sa podniklo, aby bolo zaistené, že dodávky dostanú tí, čo ich potrebujú, a aby boli spravodlivo rozdelené.

Skvalitniť rodinný život

Úpadok rodinného života kladie ťažké bremeno na orgány štátnej správy a znepokojuje štátnych úradníkov. Pred verejným rozširovaním knihy Rodinné šťastie — aké je jeho tajomstvo? vynaložili Jehovovi svedkovia vo Fínsku zjednotené úsilie, aby sa osobne skontaktovali so správcami administratívnych oblastí, starostami, úradníkmi mestských správ, vedúcimi pracovníkmi v oblasti sociálnej starostlivosti a redaktormi novín a vysvetlili im, čo Jehovovi svedkovia konajú a ako môže kniha Rodinné šťastie — aké je jeho tajomstvo? pomôcť rodinám. Vďaka tomu asi 120 novín uverejnilo o tom  pozitívne články. Takmer všetci starostovia a iní úradníci prijali výtlačok knihy a sľúbili, že sa s ňou oboznámia.

Aj v jednom meste v Litve, kde je len malá skupina zvestovateľov, navštívili svedkovia starostu mesta, aby mu dali výtlačok knihy a vysvetlili mu naše dielo. Na starostu to zapôsobilo a opýtal sa bratov, či mávajú v tomto meste pravidelné zhromaždenia, lebo si myslel, že taká informácia je pre ľudí dôležitá. Keď mu povedali, že je ich málo a že nemajú sálu, povzbudil ich, aby sa aj tak začali stretávať. Po tomto povzbudení od starostu začali svedkovia organizovať v Skuodase pravidelné zhromaždenia.

Fakty o holokauste

V nedávnych rokoch začali štátni úradníci, historici a učitelia opäť venovať pozornosť udalostiam spojeným s nacistickou érou a holokaustom. Jehovovi svedkovia boli jednou z mála skupín, ktoré sa pevne a otvorene vyjadrovali proti ukrutnostiam páchaným Hitlerovým režimom. História tohto postoja vzbudila záujem u ľudí pracujúcich v oblasti vzdelávania. Na pomoc učiteľom pri vyučovaní o udalostiach súvisiacich s holokaustom bola vydaná študijná príručka a 28-minútová školská verzia videofilmu Jehovovi svedkovia pevní zoči-voči nacistickému útoku. Tieto pomôcky osvetľujú etické a morálne otázky, ktoré táto tragédia vyvolala. Umožnia učiteľom uvádzať študentom pozitívny príklad skupiny, ktorá sa priamo stretla s problémami spojenými s tlakom okolia, intoleranciou a svedomím. Učitelia, ktorí učia študentov na všetkých stupňoch stredných škôl až po univerzity, vyjadrili veľkú túžbu mať takýto materiál.

Premiéra videofilmu Pevní zoči-voči nacistickému útoku sa konala pri Pamätníku koncentračného tábora Ravensbrück, ktorý sa nachádza 60 kilometrov severne od Berlína v Nemecku. Prítomní boli aj vládni úradníci a hodnostári spolu s historikmi  a s tými, ktorí prežili nacistické prenasledovanie. Premiéra sa stretla s pozitívnym ohlasom verejnosti. O tomto príbehu písalo aj 99 novín a hovorilo sa o ňom na dvoch hlavných rozhlasových staniciach. Videofilm Pevní zoči-voči nacistickému útoku sa premieta vo vyše 150 mestách v Nemecku a verejnosť oň prejavuje veľký záujem.

V Rusku sa v máji 1997 dvaja bratia z Moskvy zúčastnili na medzinárodnom sympóziu učencov na tému vyučovania o holokauste. Hovorili o dejinách Jehovových svedkov počas nacistickej éry a zdôraznili skutočnosť, že svedkovia boli vedení k tomu, aby sa nepozerali na nikoho predpojato. — Sk. 10:34, 35.

Pri inej príležitosti sa desať svedkov z Ruska, Ukrajiny a Nemecka, ktorí prežili koncentračné tábory, zúčastnilo v Moskve na tlačovej konferencii a na premiére videofilmu Pevní zoči-voči nacistickému útoku v ruskom jazyku. Dvaja z nich, prežijúci z tábora Stutthof — jeden z Nemecka a druhý z Ukrajiny — boli po prepustení v máji 1945 stále v písomnom styku. V Moskve sa stretli znovu po 52 rokoch! Po tlačovej konferencii obstúpili bratov reportéri, fotografovali ich a nahrávali s nimi interview. Videofilm Pevní zoči-voči nacistickému útoku dojal ľudí k slzám a vyvolal neutíchajúci potlesk. Táto udalosť pritiahla pozornosť masmédií i tých, čo pracujú v oblasti vzdelávania. Ruskí novinári, ktorí mali v minulosti k Jehovovým svedkom vo všeobecnosti negatívny postoj, sa o tejto histórii, ako aj o našom diele vyjadrovali pozitívne. Isté noviny uviedli: „Mnohí boli zatknutí, poslaní do koncentračných táborov a popravení. Ale odvaha týchto ľudí, podporená vierou v Boha, sa napriek tomu ukázala ako silnejšia. Je dobré, že sa našli ľudia, ktorí vyrobili tento film, a tak otvorili svetu málo známu stránku histórie odporu voči nacizmu. Vďaka im.“

 Ujímať sa iniciatívy

Zodpovední novinári by sa často vyjadrili nestranne a presne, keby s nimi niekto spolupracoval a poskytoval im informácie. Preto keď v Izraeli náboženský dav napadol sálu Kráľovstva, vynaložilo sa zjednotené úsilie upozorniť na tento incident masmédiá. Noviny a televízne stanice uviedli správu o prácach na oprave, ktoré vykonalo 15 Jehovových svedkov, ktorí tam prišli ako turisti v rámci jednej výletnej plavby. Táto správa ukázala ostrý kontrast medzi ľuďmi, ktorí len vyhlasujú, že veria v Boha, a ľuďmi, ktorí podľa Božieho učenia naozaj žijú.

V Zambii napísal jeden novinár novinový článok, v ktorom spojil Jehovových svedkov so satanizmom. Kancelária odbočky dostala pokyny, ako sa skontaktovať s redaktorom novín, a dostala aj vzorový „list redaktorovi“. Redaktor dostal výtlačok knihy Poznanie a brožúry Duchovia mŕtvych. Sľúbil, že sa tým bude zaoberať. Hneď nasledujúce ráno bol tento list redaktorovi uverejnený bez akýchkoľvek zmien pod nadpisom „Jehovovi svedkovia proti satanizmu“.

Pre nesprávne a prekrútené informácie si verejnosť v niektorých európskych krajinách chybne spája Jehovových svedkov s nebezpečnými kultmi. Odbočky dostali pomoc, aby na to reagovali objasňovaním činnosti našej organizácie a upokojovaním obáv, ktoré v súvislosti s nami vlády azda majú.

V protiklade k duchovnej tme vo svete svetlo pravdy stále žiarivo svieti. Aké vhodné sú slová apoštola Pavla z listu Filipanom 2:15: „Žiarite ako zdroje svetla vo svete“! Modlíme sa o Jehovovo vedenie a požehnanie úsilia, ktoré sa vynakladá, aby boli nesprávne predstavy o organizácii a činnosti Jehovových svedkov a predsudky voči nim uvedené na pravú mieru. Dúfame, že keď budeme takýmto spôsobom stále ‚nechávať svietiť svoje svetlo‘, prinesie to viac chvály Jehovovi, ktorého svetlo osvetľuje našu cestu. — Žalm 36:9.

 Afrika

Afrika je kontinent, na ktorom sa hovorí mnohými jazykmi — nielen tými, ktoré sem boli prinesené z Európy, ale aj asi 750 ďalšími. Jehovovým láskyplným predsavzatím je, aby muži, ženy a deti „zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“ patrili k tým, ktorí budú počas ‚veľkého súženia‘ zachránení. (Zjav. 7:9, 14) To znamená, že potrebujú dostať príležitosť dozvedieť sa o Jehovovi. Aby o ňom nielen počuli, ale aby získali aj presné poznanie jeho ciest, Spoločnosť vydáva literatúru v 127 z týchto jazykov, ktorými hovoria prevažne Afričania. (1. Tim. 2:3, 4) Do deviatich z týchto jazykov sa začalo prekladať len minulý služobný rok a pracuje sa na publikáciách v 11 ďalších jazykoch. Tento rok bol v Tanzánii a Keni vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem vo swahilčine. V Botswane a Južnej Afrike bol vydaný v jazyku tswana.

V Angole bolo jednou z najvýznamnejších udalostí roka to, že bratia dostali a začali rozširovať knihu Poznanie  a brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? v troch miestnych jazykoch — kimbundu, kikongo a umbundu. Takéto nástroje umožňujú zvestovateľom používať jednoduché, priame úvody a zavádzať biblické štúdiá už na prvej návšteve. V Angole bol dosiahnutý nový vrcholný počet 71 000 domácich biblických štúdií, čo je viac ako dve štúdiá na zvestovateľa. Aj vzrast v počte hlásateľov Kráľovstva bol výnimočný — dosiahol sa 16-percentný vzrast! Len v hlavnom meste Luande a okolí je teraz približne 350 zborov, ktoré sú rozdelené do 17 krajov.

V Etiópii išla jedna sestra pešo po ceste a vydávala svedectvo niekoľkým ľuďom, no nevedela, že aj niekto za ňou ju počúva. Keď sa títo ľudia z posolstva vysmiali, pristúpil k nej jeden pokorný muž a požiadal o biblické štúdium. Na každé štúdium musel ísť pešo deväť hodín tam a deväť späť. Keď sa chcel stať zvestovateľom, bol k nemu pozvaný na návštevu krajský dozorca. Aký bol tento krajský dozorca prekvapený, keď zistil, že ho tam čaká 30 ľudí! Muž študujúci Bibliu sa s nimi totiž delil o to, čo sa dozvedel. Mali mnoho otázok a rozhovor trval do tretej hodiny ráno. No krajský dozorca ešte neprebral s mužom, ktorý študoval Bibliu, požiadavky na to, aby sa niekto mohol stať novým zvestovateľom. Aby bol krajský dozorca načas na ďalšej schôdzke, musel ráno odísť. Muž, ktorý študoval Bibliu, išiel s ním a krajský dozorca mu cestou kládol otázky. Nakoniec krajský dozorca povedal tomuto mužovi, že je spôsobilý. Pomodlili sa a potom sa rozišli. Tento pokorný muž sa dal v januári 1997 pokrstiť. Naďalej chodí veľké vzdialenosti pešo — 12 hodín tam a späť —, aby sa mohol zúčastňovať na zhromaždeniach.

Krajina Burkina Faso zažila v nedávnych rokoch veľký príliv misionárov; teraz ich v tejto subsaharskej krajine slúži 42. Niektorí z nich mali skôr, ako prijali toto pridelenie, úžitok zo školy Gileád alebo zo školy služobného vzdelávania.  Ďalší boli ako priekopníci školení jednoducho v sálach Kráľovstva tak ako všetci z Jehovovho ľudu. S veľkými osobnými obeťami, no s dôverou v Jehovu sa sem sami presťahovali ďalší priekopníci z Francúzska, aby slúžili tam, kde je to potrebnejšie. Jehova istotne žehná úsilie týchto horlivých hlásateľov jeho Kráľovstva.

Jedna žena v Harare v Zimbabwe začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami pomocou knihy Žiť navždy. Jej manžel ju však obvinil z toho, že mrhá rodinné peniaze na nákup kníh, ktoré nie sú na nič. Prinútil ju, aby sa pripojila k inému náboženstvu. Časom z tohto mesta odišli a bývali vo svojom vidieckom dome v Chendambuyi. Tam rodinu postihla malária. Keď manžel ležal v posteli, zobral si starý výtlačok Strážnej veže, ktorý si manželka nechala. Potom si čítal aj knihu Žiť navždy. Veľmi sa mu páčila. Manželka sa ho spýtala, či sa môže k nemu v čítaní pripojiť. Tak študovali spolu. „Učia to aj v tom inom kostole, do ktorého chodíš?“ opýtal sa jej. „Nie,“ odpovedala. „Už tam viac nechoď,“ povedal. „Musíme nájsť cirkev, ktorá vydáva tieto knihy.“ „Ale o tej cirkvi si povedal, že si neželáš, aby som sa stretávala s jej členmi,“ pripomenula mu. „Viem. Ale aj tak nájdime tých ľudí.“ Na ich žiadosť ich navštívil jeden svedok a ihneď bolo zavedené štúdium s knihou Poznanie. Za mesiac knihu preštudovali. V auguste sa dali na oblastnom zjazde pokrstiť.

Miestne pohrebné zvyky patria v Senegale k ‚silným opevneniam‘, s ktorými musia naši bratia zápasiť. (2. Kor. 10:4, 5) Pohrebné rituály sú často spojené s praktikami, ktoré súvisia s názorom, že duša je nesmrteľná. Keď v dedine neďaleko Dakaru zomrela nedávno jedna 89-ročná svedkyňa, jej syn nepripustil účasť na akýchkoľvek pohrebných rituáloch, ktoré sú v rozpore s Bibliou. Kmeňové zvyky predpisujú, že rodina otca má zabezpečiť bielu látku na prikrytie tela pred  pohrebom. Avšak skôr ako sa látka takto použije, odtrhne sa z nej nejaká časť a rozstrihá sa na pásiky, ktoré sa potom pripevnia okolo zápästia a krku blízkych členov rodiny. To ich nielen označuje za členov rodiny, ale ľudia poverčivo veria, že ich to chráni pred tým, aby sa mŕtvemu neznepáčili. Rodina nášho brata bola prvou, ktorá sa na prekvapenie celej dediny tohto zvyku nedržala. Jeden rímskokatolícky poradca poznamenal: „To, o čo sme sa my pokúšali 15 rokov, Jehovovi svedkovia urobili za jeden deň. Myslím, že majú inú silu.“ Na pohrebe zostarnutej matky tohto brata sa zúčastnilo vyše 400 ľudí z tejto ostrovnej dediny. Teraz tam mnohí kladú biblické otázky a dostávajú na ne uspokojujúce odpovede.

Naši bratia v Zaire (teraz Konžská demokratická republika) získavali veľkú útechu zo Žalmu 112:7, v ktorom sa píše: „Nebude sa báť ani zlej správy. Jeho srdce je stále, spoľahlo sa na Jehovu.“ Minulý rok sa začal dobre — novým vrcholným počtom 104 134 zvestovateľov. Potom vo východnej časti krajiny vypukla vojna, ktorá sa rozšírila až na západ. Bratia v kancelárii odbočky v Kinshase nemohli udržiavať spojenie s tými, ktorí boli na okupovaných územiach. V celej krajine však bolo 180 krajských a 11 oblastných dozorcov a tí bratov posilňovali a povzbudzovali. Hakizimana Musa, jeden z krajských dozorcov, napísal: „Keď idem na bicykli navštíviť bratov, často uvažujem o Žalme 46:1. Viem, že potrebujú v týchto kritických časoch povzbudenie. Niekedy vidím zhorené domy a všetci odtiaľ utiekli — dokonca aj vtáky odleteli! Raz ma zastavili vojaci a varovali ma, aby som nešiel ďalej, lebo je to nebezpečné. Napriek tomu, že som sa bál a srdce mi silno búšilo, po vyslovení modlitby som pokračoval ďalej, aby som sa dostal do ďalšieho zboru.“

Odbočka nemohla zaslať do okupovaných oblastí dodávky materiálnej pomoci, ale akí vďační boli bratia, keď prišla  z Európy skupina svedkov ako tím núdzovej pomoci a priniesla potrebné zásoby. V máji 1997 hlavné mesto Kinshasa padlo. Zatiaľ čo televízni diváci na celom svete mohli vidieť živé a desivé zábery zbedačených hladujúcich vojnových utečencov, Jehovov ľud zostával v tomto konflikte neutrálny. Svedkovia i napriek hladu, chorobám a tomu, že museli utiecť zo svojich domovov, ďalej pokojne hlásali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Vydanie brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? v jazyku uruund sa v iných častiach sveta azda nezdá dôležité. Ale vďaka používaniu tejto brožúry tu zbor s 56 zvestovateľmi zaviedol 150 biblických štúdií na pomoc ľuďom, ktorí veľmi potrebujú podporu, akú môže poskytnúť len Boh.

Jeden priekopník v Nigérii použil brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? na vydanie svedectva spolucestujúcemu v medzimestskom taxíku. Rozoberali spolu niektoré myšlienky z lekcie s názvom „Konanie, ktoré Boh nenávidí“. Muž pozorne počúval, kládol otázky a brožúru prijal. Keď zastavili, aby sa občerstvili, muž sa v reštaurácii obrátil k priekopníkovi a ukázal mu nejaký balík. „Čo v ňom je?“ opýtal sa priekopník. „Peniaze. Ale neviem, koľko ich je, pretože tie peniaze nie sú moje. Zobral som ich z jednej cestovnej tašky, ktorá bola vzadu v taxíku.“ Teraz, po tom, čo mu svedok ukázal v brožúre, tento muž povedal, že by peniaze rád vrátil majiteľovi. Majiteľ, mladý obchodník, balík rýchlo spoznal. Bolo v ňom 150 000 nairí (približne 1700 amerických dolárov). Muž, ktorý tieto peniaze zobral, sledoval svoju obeť 500 kilometrov. Obchodníkovi povedal, aby poďakoval priekopníkovi, pretože tá brožúra spôsobila, že zmenil svoje zmýšľanie. Prekvapený vodič i ostatní cestujúci chceli tiež výtlačky tejto brožúry. Obchodník nikdy predtým neumožnil svedkom, aby sa s ním porozprávali, ale teraz si prial biblické štúdium.

 Ázia a Tichomorské ostrovy

Na ázijskej pevnine žije veľká časť obyvateľov zeme. Okrem toho je tu v oceáne roztrúsených tisíce ostrovov — niektoré veľké, iné malé. Kdekoľvek sú ľudia, Jehovovi svedkovia vynakladajú úsilie, aby sa k nim dostali s dobrým posolstvom o Božom Kráľovstve.

Akú hodnotu to má, keď sa biblická literatúra dostane ľuďom do rúk, ilustruje nasledujúca skúsenosť z jednej ostrovnej krajiny juhovýchodne od Indie. Začiatkom 80. rokov nechal jeden svedok na Srí Lanke istému mužovi žijúcemu v meste, kde neboli žiadni svedkovia, knihu Žiť navždy. V roku 1985 si muž začal knihu sám čítať a rozpoznal, že je to pravda. Potom ju čítal svojej rodine a začal ju čítať a rozoberať aj so svojimi blízkymi priateľmi. Zanedlho sa v jeho dome stretávala skupina 11 ľudí, aby rozoberali tieto informácie. Prerušili zväzky s falošným náboženstvom a pochopili, že by mali tiež kázať ďalším.  V januári 1997 odbočka dostala od nich list so žiadosťou o pomoc.

Keď bola manželská dvojica zvláštnych priekopníkov poslaná, aby ich navštívila, naliehavo ju žiadali: „Môžete nás naučiť, ako sa máme modliť?“ Po mnohých otázkach a mnohých rozhovoroch pozvali priekopníkov, aby tam prenocovali. Nasledujúci deň o šiestej hodine ráno prebudil priekopníkov vzrušený domáci, ktorý bol netrpezlivý, aby mu zodpovedali ďalšie otázky. O deviatej hodine dopoludnia prišlo do tohto domu 16 ľudí. Po prednesení improvizovanej verejnej prednášky a zodpovedaní ďalších otázok sa nakoniec priekopníci o druhej popoludní vydali na cestu domov. Teraz sa v tejto oblasti konajú pravidelné zhromaždenia.

Jedna sestra v Libanone sa mala stretnúť s inou svedkyňou, no cestou stretla staršiu ženu, ktorá odpočívala, lebo niesla niečo ťažké. Keď jej sestra ponúkla pomoc, žena zvolala: „Takí ľudia ešte existujú?“ Veľmi sestre ďakovala a trvala na tom, že ju pozýva na šálku kávy. Sestra pozvanie prijala a využila príležitosť, aby jej vydala svedectvo, a sľúbila jej, že jej prinesie knihu Poznanie. Hoci žena povedala, že nemá rada Jehovových svedkov, knihu prijala. Na opätovnej návšteve sestra zastihla dcéru tejto ženy a tá bola veľmi potešená tým, čo počula. Teraz sa s ňou vedie pravidelné biblické štúdium pomocou knihy Poznanie.

Niektorí politicky vplyvní ľudia si oceňujú dielo, ktoré konajú Jehovovi svedkovia. Ale iní pre silný tlak zo strany duchovenstva ukladajú svedkom obmedzenia. Sme však vďační, že v minulom roku boli Jehovovi svedkovia v Pakistane, Malajzii a Kazachstane zákonne uznaní.

V Pakistane starší jednej miestnej cirkvi ľuďom hovorieval, že nemajú pustiť svedkov do svojho domu, pretože  svedkovia neveria v Ježiša a ich náuky nie sú pravdivé. Jeden zvláštny priekopník však študoval s rodinou, ktorá nechcela prestať študovať. V jeden deň prišiel starší tejto cirkvi navštíviť túto rodinu v čase, keď mala svoje pravidelné biblické štúdium. Počas štúdia ticho sedel a bol prekvapený, keď zistil, že svedkovia naozaj učia Bibliu. A tak sa s týmto starším cirkvi zaviedlo štúdium. Začal navštevovať zborové zhromaždenia a teraz je pokrsteným svedkom. Prostredníctvom tohto bývalého staršieho začalo pravidelne navštevovať zhromaždenia Jehovových svedkov ďalších šesť ľudí.

V Malajzii je mnoho miest s viac ako 30 000 obyvateľmi, v ktorých nie je ani jediný svedok. Dostať sa s dobrým posolstvom k takému veľkému počtu obyvateľov je pre zvestovateľov veľkou úlohou. Niektoré oblasti sú veľmi plodné. Štyria dočasní zvláštni priekopníci pridelení do Sabahu v severnej časti Bornea dokázali za tri mesiace s použitím brožúry s názvom Večný život v raji!, ktorá bola nedávno preložená do jazyka kadazan dusun, zaviesť 50 domácich biblických štúdií.

Zabezpečovať biblickú literatúru v mnohých jazykoch Orientu je obrovská práca. Biblická literatúra je už dostupná v jazykoch, ktorým väčšina ľudí rozumie aspoň do určitej miery. No aký je to rozdiel, keď je niečo vydané v rodnom jazyku ľudí! Jedna staršia sestra v Kirgizstane, ktorá nevedela po rusky, zistila, že jej služba je tým dosť obmedzená. No len čo bola k dispozícii kniha Poznanie v kirgizštine, horlivo ju začala používať. Dopočuli sa o tom ľudia z druhých dedín a prišli ju navštíviť — prichádzali pešo, na bicykli alebo na voze ťahanom somárom. Svedkyňa má teraz niekoľko biblických štúdií a je veľmi vďačná, že má niečo vo vlastnom jazyku, s čím môže šíriť dobré posolstvo.

 Európa

V Európe hlásajú Jehovovi svedkovia dobré posolstvo už vyše 100 rokov. Mnohí svedkovia z Európy sa presťahovali do iných krajín, kde sú veľmi potrební hlásatelia Kráľovstva. V 90. rokoch sa osobitná pozornosť venovala intenzívnemu vydávaniu svedectva vo východnej Európe. A v nedávnych rokoch prišlo z krajín, kde je relatívne málo svedkov, veľké množstvo prisťahovalcov do Európy, kde je veľký počet svedkov, ktorí sú radi, že ich môžu privítať a deliť sa s nimi o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. To všetko prispieva k tomu, aby sa v súlade s tým, čo predpovedal Ježiš, dostalo svedectvo do „najvzdialenejšej časti zeme“. — Sk. 1:8.

V mnohých krajinách reagujú prisťahovalci na posolstvo o Kráľovstve bez váhania. Keď miestni svedkovia robia všetko, čo môžu, aby sa s týmito ľuďmi delili o biblické pravdy, Jehovov duch otvára ich srdcia. Tak to bolo v prípade jedného latinskoamerického utečenca v Nórsku. Všímal si pekne  oblečených ľudí, mladých aj starších, ako chodia do sály Kráľovstva, ktorá je hneď vedľa utečeneckého centra. Navštívil niektoré zhromaždenia v sále Kráľovstva a páčilo sa mu to, čo videl, no vôbec nerozumel po nórsky a nikto tam nevedel hovoriť po španielsky. Napriek tomu sa s ním zaviedlo biblické štúdium. Svedok používal knihu Poznanie a Preklad nového sveta v nórčine a záujemca používal rovnaké publikácie v španielčine. Vďaka tomu, že sa presne pridŕžali študijného materiálu a zdôrazňovali si biblické texty, urobil tento muž rýchly pokrok. Poriadok, súlad a priateľská atmosféra, ktorú tento muž v zbore našiel, posilnili jeho presvedčenie, že našiel Boží ľud.

Po niekoľkých mesiacoch sa chcel stať zvestovateľom, ale pre jazykový problém starší nemohli zistiť, či je na to spôsobilý. Blížil sa však krajský zjazd v španielčine v Oslo, ktoré je odtiaľ vzdialené 2400 kilometrov. Niekoľkí bratia mu darovali peniaze na cestu lietadlom, takže sa mohol na zjazde zúčastniť. Starší hovoriaci po španielsky, ktorí boli na zjazde, zistili, že je naozaj spôsobilý, a tak sa počas dní konania zjazdu prvý raz podieľal na zvestovateľskej službe. Hneď od začiatku vynakladal veľké úsilie vydávať svedectvo ďalším utečencom v centre a pozývať ich do sály Kráľovstva. Tak boli zavedené biblické štúdiá s utečencami z Južnej Ameriky, Afriky a Európy. Rok po tom, čo prvý raz navštívil zhromaždenie v sále Kráľovstva, sa dal tento muž pokrstiť.

Niektorí mladí reagujú na pravdu ako špongia ponorená do vody. Tak to bolo v prípade Marka, študenta vo Fínsku. Učiteľ mu povedal, že v hudobnej škole pracuje jedna Jehovova svedkyňa. Marko zašiel za touto svedkyňou, aby sa jej opýtal na jej názor na určité veci, ale mali len málo času na rozhovor. V ten večer svedkyňa Markovi zatelefonovala a povedala mu, že ak chce viac informácií, môže mu  požičať nejaké knihy. Okamžite zašiel k nej domov, kde mu ona i jej manžel zodpovedali niekoľko otázok a dali mu brožúru Čo od nás Boh vyžaduje?, videokazetu Organizácia a knihu Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? O niekoľko dní prišiel Marko znovu a požiadal o ďalšiu literatúru. Z rozhovoru bolo vidieť, že skutočne pochopil to, čo čítal. Tentoraz dostal knihu Poznanie a Bibliu. Bolo mu vysvetlené opatrenie biblických štúdií so záujemcami, ale najprv si chcel knihu prečítať sám. Za týždeň prečítal celú knihu a vyhľadal si aj biblické texty. Ešte pred prvým biblickým štúdiom vystúpil z cirkvi. Ihneď začal vydávať svedectvo príbuzným, priateľom a učiteľom v hudobnej škole. Tri a pol mesiaca po prvom štúdiu sa dal pokrstiť.

Keď sa jedna žena v Estónsku, ktorá bola učiteľkou a hovorila po rusky, stretla s Jehovovými svedkami, bola už 20 rokov hlboko zapletená do špiritizmu. Absolvovala kurzy, ako používať kyvadlo na určenie chorých orgánov v človeku. (Kyvadlo sa začne hýbať pri kladení otázok.) Zúčastnila sa na zjazde, na ktorom boli prítomní ľudia praktizujúci mimozmyslové vnímanie z celého Sovietskeho zväzu. Navštevovala aj zhromaždenia New Age. Prečo? Jej matka bola veľmi chorá a táto žena hľadala spôsob, ako jej pomôcť. Vedela, že Ježiš liečil ľudí, a verila, že liečitelia, ktorí dnes liečia pomocou duchov, musia byť Božími služobníkmi. Nevedela, že moc uzdravovať by mohla pochádzať z iného zdroja než od Boha. (5. Mojž. 18:10–12; Mat. 7:15–23) Ale démoni ju začali hrýzť a škrtiť. Zúfalo potrebovala pomoc. Sklamaná inými náboženskými skupinami, stretla sa s Jehovovými svedkami. Ihneď sa s ňou zaviedlo biblické štúdium. Dozvedela sa, ako sa modliť a ako odporovať Diablovi. Keď pochopila, ako sa Jehova pozerá na špiritizmus, spálila svoju špiritistickú literatúru a zničila svojich päť kyvadiel. Po štyroch mesiacoch sa  začala podieľať na zvestovateľskej službe a pomáhať ďalším, aby mali úžitok z právd, ktoré jej tak veľmi pomohli oslobodiť sa. Teraz nepretržite slúži ako pomocná priekopníčka a je vďačná, že patrí k Jehovovmu šťastnému ľudu.

Dámaris, dospievajúca dcéra staršieho v Španielsku, priznáva, že bolo pre ňu ťažké začať vydávať svedectvo svojim spolužiakom. Ale všimla si, že väčšina z nich fajčí alebo má problémy s drogami. Vedela, že potrebujú pomoc. Nakoniec povedala jednej spolužiačke o následkoch užívania drog a fajčenia. Povedala jej tiež, že má knihu, kde sa rozoberajú témy, ktoré zaujímajú všetkých mladých, vrátane témy o následkoch užívania drog. Dievča chcelo knihu vidieť, a tak začala kniha v triede kolovať od jedného k druhému. Asi tretina triedy chcela osobný výtlačok tejto knihy Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. Výsledok: To prvé dievča, ktorému Dámaris vydala svedectvo, prestalo fajčiť a je prístupné ďalším rozhovorom.

Vojna v bývalej Juhoslávii bola pre tamojších bratov veľmi ťažkým obdobím. Po materiálnej stránke schudobneli, no po duchovnej stránke sú bohatí. Napríklad na oblastnom zjazde v Záhrebe v Chorvátsku na nich zapôsobili povzbudzujúce skúsenosti z Vukovaru. Vukovar je mesto v Chorvátsku, ktoré ovládali Srbi a ktoré je teraz opäť pod chorvátskou vládou. Patrilo k miestam, ktoré boli najviac spustošené vojnou, a väčšina obyvateľov, vrátane našich bratov, z tejto oblasti utiekla, aby si zachránila život. Bratia v Chorvátsku štyri roky nevedeli, že v tomto meste zostala sestra Maria. Maria kázala, najprv len sama, a príležitostne dokázala cestovať do susedného zboru v Srbsku. Jej horlivosť v čase vojny bola bohato odmenená. Môžete si predstaviť, akí boli bratia na oblastnom zjazde prekvapení, keď mohli privítať z Vukovaru skupinu asi 20 ľudí!

 Amerika

Jehovovi svedkovia sú vďaka svojej horlivej službe dobre známi v celej Amerike. Hoci mnoho ľudí si osobne nezvolilo žiť podľa biblických noriem, obdivujú dielo, ktoré svedkovia konajú. Azda na nich dokonca zapôsobila nejaká praktická rada do života, ktorú im svedkovia ukázali v Biblii. Jehovovi svedkovia sa, pravdaže, usilujú, aby im tiež pomohli spoznať a začať si ceniť Jehovu Boha, Zdroj tej rady, a jeho láskyplné predsavzatie s ľudstvom.

Hoci sa priekopníci usilovne snažia prinášať ľuďom posolstvo o Kráľovstve, sotva očakávajú, že za svoju prácu dostanú nejakú medailu. No práve to sa stalo jednej zvláštnej priekopníčke vo Venezuele. Jeden deň bola Carmen Bravová prekvapená, keď dostala od mestského „Výboru Páezových žien“ pozvanie, aby sa zúčastnila na oslave, na ktorej mala dostať medailu za svoj „hodnotný prínos v náboženskej oblasti“. Ale prečo? V meste Guasdualito vyvíjajú značnú  činnosť partizáni, ale 70-ročná Carmen má na ľudí upokojujúci vplyv, keď im z Biblie odpovedá na ich otázky, vedie s nimi biblické štúdiá a rozširuje biblickú literatúru. Mnohí ľudia v tomto meste si čítajú a oceňujú Strážnu vežu a Prebuďte sa! Aj ľudia na úradoch sú dojatí počtom manželstiev, ktoré boli vďaka evanjelizačnému dielu Jehovových svedkov legalizované. Na Carmen sa vo všeobecnosti pozerajú ako na prínos pre spoločnosť. Carmen s radosťou prijala medailu, ale pokorne si uvedomuje, že je len niekým, koho používa Jehova na to, aby sa k ľuďom dostalo posolstvo. — Porovnaj 1. Korinťanom 3:6, 7.

V Portoriku sa Jehovovi svedkovia ocitli v súvislosti s použitím štadióna na zjazd pred komisiou vládnych úradníkov. Muž, ktorý mnoho rokov vydával povolenia na použitie týchto priestorov, požiadal, aby mohol hovoriť pred komisiou ako prvý. Povedal, že raz do roka, keď Jehovovi svedkovia použili štadión, bol tento štadión najdôkladnejšie vyčistený. Pred rokom zlyhalo v jednej časti klimatizačné zariadenie. Po zjazde svedkov zistil, že toto zariadenie bezplatne opravili. Opravili aj určité časti elektrického rozvodu a kanalizácie. Aj parkovisko žiarilo čistotou. Komisia odhlasovala, že svedkovia môžu použiť štadión na svoj blížiaci sa zjazd bezplatne.

V jednej veľmi chudobnej oblasti Haiti vojaci prehľadali a zničili mnoho domov, pretože sa tam rozmohol obchod s drogami. Keď však v Anninom dome videli Strážnu vežu a iné publikácie Spoločnosti, povedali: „Tento dom nemusíme zničiť. Jehovovi svedkovia sa nezapájajú do obchodu s drogami.“ Keď to videla susedka, utekala do svojho domu a vyložila si svoju protestantskú náboženskú literatúru. Keď prišli vojaci, povedala im, že jej dom nemusia prehľadať, pretože aj ona má náboženské knihy. Pozreli sa na knihy a povedali:  „Nie, to nie sú také.“ A zničili jej dom. Anna ešte nebola Jehovovou svedkyňou. Ale po tejto skúsenosti sa modlila k Jehovovi, aby jej pomohol uviesť svoj život do súladu s jeho spravodlivými normami. Teraz je pokrstenou svedkyňou.

V Peru sa jeden zvláštny priekopník zo zboru v El Cruce de Cajamarca stretol s Rafaelom. Dohodol sa, že bude s ním a s jeho rodinou študovať knihu Poznanie. Pretože Rafael býval veľmi ďaleko, štúdium sa sprvu nekonalo každý týždeň. Na prvom štúdiu brat s prekvapením zistil, že Rafael neverí v Trojicu, v peklo ani vo „svätých“. Na otázku: „Kde si sa to naučil?“ odpovedal: „Z čítania tejto knihy,“ a vytiahol knihu Žiť navždy. „Ale je potrebné viac, ako si ju len prečítať,“ dodal. „Potrebujem niekoho, kto by mi pomohol.“ ​(Porovnaj Skutky 8:31.) Na druhom štúdiu Rafael povedal, že nedele si s manželkou vyhradili na to, aby navštevovali susedov a učili ich to, čo sa dozvedeli. Na tretej návšteve našiel priekopník Rafaela, ako koná pastierske návštevy, pričom používa informácie zo Strážnej veže z 15. septembra 1993, z tej istej, ktorú pri konaní pastierskych návštev používal aj priekopník. V krátkom čase sa Rafael a jeho manželka stali nepokrstenými zvestovateľmi a v auguste sa dali obaja pokrstiť.

V nedávnych rokoch, keď počet hlásateľov Kráľovstva v Mexiku úchvatnou rýchlosťou vzrástol, usilovne pracovalo aj právne oddelenie v odbočke, aby boli rešpektované práva našich bratov. Jedným zo spôsobov, ako to dosahovalo, bola neustála komunikácia s úradmi, aby sa úrady uistili, že sme ochotní riešiť problémy pokojne. Keď sa v štáte Chiapas riešila na súde otázka toho, že svedkovia sa nezúčastňujú na miestnych náboženských sviatkoch — a bolo rozhodnuté v prospech Jehovových svedkov —, svedkovia využili túto príležitosť, aby objasnili, že sú ochotní spolupracovať na verejnoprospešných činnostiach, ktoré nie sú  ani náboženské, ani politické. Na úradníkov, ktorí sa zaoberali touto záležitosťou, zapôsobila zjavná čistotnosť, dôstojnosť a úcta pokorných roľníkov, ktorí sú Jehovovými svedkami.

Jeden starší v Maine v Spojených štátoch zisťuje, že vydávanie svedectva na lodiach je jedným z najproduktívnejších odvetví jeho služby. V jednom prípade vydal svedectvo kapitánovi lode z Filipín. Muž konal podľa toho, čo sa dozvedel zo svojho osobného čítania Biblie, a už vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi. Pri prvom stretnutí s ním starší hovoril o traktáte Spokojný rodinný život. Keďže loď mala byť v prístave len štyri dni, prvá opätovná návšteva bola vykonaná v ten istý večer a potom boli vykonané ešte dve ďalšie. Brat priniesol so sebou šesť videokaziet Spoločnosti. Rozhovory a videokazety na tohto kapitána tak zapôsobili, že si uvedomil, že vo svojom živote potrebuje urobiť veľké zmeny. Vyjadril silnú túžbu dozvedieť sa viac z Božieho Slova a osobne to uplatňovať.

Z 37 oblastných zjazdov plánovaných minulý rok v Kanade sa 9 konalo v provincii Quebec. Jeden z týchto zjazdov sa uskutočnil v meste Quebec a zúčastnilo sa na ňom 9213 ľudí. Päť sa konalo v Sherbrooku počas piatich po sebe nasledujúcich víkendov. Celková účasť na všetkých deviatich zjazdoch v tejto provincii bola 32 181 ľudí. Aká zmena oproti tomu, čo tu Jehovovi svedkovia zažívali v 40. a 50. rokoch! Stovky svedkov boli v tom čase zatknuté. Niektorí boli napádaní davmi. Ale stále poslúchali ako vládcu Boha; odmietali prestať hovoriť ľuďom o Božom Kráľovstve. Vďaka ich vytrvalosti sa zákony v Kanade zmenili a zaisťujú väčšiu slobodu všetkým Kanaďanom. Teraz je v meste Quebec 12 prekvitajúcich zborov a v Sherbrooku štyri. Jehova požehnal vytrvalú lojálnu službu svojich svedkov.