Japonsko

VYTRVALÁ, usilovná práca a spoločný cieľ patria k vlastnostiam, ktoré po druhej svetovej vojne vyniesli spustošené Japonsko do úlohy jedného zo súčasných priemyselných gigantov sveta. Dnes je táto krajina so 125 miliónmi obyvateľov rovnako dobre známa obchodnými značkami svojich fotoaparátov, áut a elektrických spotrebičov, ako svojimi rozkvitnutými čerešňami, azalkami a vrchom Fudži, ktorý je vysoký 3776 metrov a jeho vrchol pokrýva sneh.

Ešte pôsobivejší bol však teokratický pokrok, ktorý nastal po vojne. Roku 1951 sa na zjazde v Tokiu zúčastnilo asi 40 misionárov, absolventov Gileádu, biblickej školy Watchtower, a približne 200 miestnych japonských zvestovateľov. N. H. Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, povedal, že sa teší na čas, keď tam bude tak veľa japonských zvestovateľov Kráľovstva, že bude ťažké nájsť medzi nimi misionárov. Netrvalo dlho, a ten deň nastal! Misionári budovali na Ježišovi Kristovi ako na základe a ako Boží spolupracovníci za desať rokov zhromaždili prvých 1000 japonských zvestovateľov. Ale v roku 1992 pribúdalo každý mesiac priemerne 1000 nových zvestovateľov. (Porovnaj 1. Korinťanom 3:9–11.) Celkový počet služobníkov Božieho Kráľovstva na ostrovoch, ktoré tvoria Japonsko, dosiahol 220 663, pričom vyše 18 rokov bol každý mesiac dosahovaný nový vrchol. To, čo sa  tu dialo, je súčasťou vzrušujúceho splnenia proroctva Izaiáša 60:8, 9, ktoré hovorí: „Kto sú tí, čo prilietavajú ako oblak a ako holubice k otvorom svojej vtáčej búdky? Veď vo mňa budú stále dúfať ostrovy.“

Ročenka 1973 uviedla niečo z tejto ranej histórie zvestovateľského diela v Japonsku až do roku 1972, keď tam bolo asi 14 000 zvestovateľov, z ktorých viac ako 3000 pracovalo v rýchle sa rozširujúcej priekopníckej službe. Uvádzame prehľad tejto histórie a dianie počas ďalších 25 rokov.

Prvé semená pravdy o Kráľovstve

Ako boli zasiate semená pravdy v tejto tradične budhistickej a šintoistickej krajine, že priniesli takú bohatú duchovnú žatvu? Roku 1911 podnikol Ch. T. Russell, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, prieskumnú cestu do Japonska. Oznámil, že misionári takzvaného kresťanstva do značnej miery stratili odvahu a že ľudia všeobecne neprejavujú skutočný záujem o náboženstvo. Myslel si však, že to, čo títo ľudia potrebujú, je „evanjelium o Kráľovstve“. Za zástupcu Spoločnosti v Oriente bol vymenovaný Američan R. R. Hollister. Boli preložené traktáty a knihy vrátane Božského plánu vekov a milióny výtlačkov rozšírili hlavne najatí miestni pracovníci. Roku 1926 bol vyslaný do Japonska ako zástupca Spoločnosti Junzo Akaši, Američan japonského pôvodu. Začiatkom roku 1927 bola v Kóbe založená kancelária odbočky a neskôr v tom istom roku bola preložená do Tokia. Do roku 1938 vzrástol počet kolportérov rozširujúcich časopisy a knihy na 110. No po celej krajine sa šíril fanatický náboženský nacionalizmus a to viedlo priamo k druhej svetovej vojne. Dňa 21. júna 1939 bolo naraz zatknutých a uväznených všetkých 130 členov spoločnosti Todaiša (čo znamená „Združenie Maják“, ako sa vtedy nazývala miestna organizácia Jehovových  svedkov), čím bola organizovaná činnosť počas vojnových rokov prakticky zastavená.

Žiaľ, dozorca odbočky pod nátlakom odpadol. Okrem niekoľkých výnimiek, ako boli napríklad rodiny Išiiovcov a Miurovcov, ktorí zostali lojálni, väčšina členov Todaiše ho nasledovala a prestala slúžiť Jehovovi. Zlyhanie tejto skupiny možno pripísať tomu, že nasledovali človeka, Junza Akašiho. Ten prijal tradičný japonský zvyk polygamie, hoci už mal manželku. Jeho manželka verne pokračovala v priekopníckej službe vyše 40 rokov v New Yorku a ešte dnes si na ňu s láskou spomínajú niektorí členovia zboru West Manhattan ako na sestru Ogawačiovú. Keď po vojne prišli do Japonska misionári, absolventi Gileádu, našli v Ósake veľkú skupinu Todaiše. Títo členovia žiadali za krst peniaze, a čo bolo ešte horšie, nasledovali Akašiho a osvojili si veľmi nemravný spôsob života. Keďže odmietli vzdať sa tohto spôsobu života, pre zachovanie čistoty zboru ich asi 30 muselo byť vylúčených.

Tí, čo zostali verní

Uvažujme naproti tomu o Jizovi a Macue Išiiovcoch, ktorí patrili k prvým japonským kolportérom. V rokoch 1929 až 1939 kázali po celej krajine. V júni 1939 boli zatknutí a uväznení v Sendai. Macue si ešte pamätá na prvý rok strávený v samoväzbe v malej, špinavej cele zamorenej blchami. Nedovolili jej sprchovať sa ani kúpať a hrýzli ju ploštice. Schudla a vážila len 30 kilogramov, bola iba kosť a koža a blízko smrti. Keď ju poslali do iného väzenia, čiastočne sa uzdravila a koncom roku 1944 bola prepustená. Podobne zaobchádzali aj s jej manželom, ktorý neskôr prejavil vernosť aj v tom, že odmietol transfúzie krvi. (Sk. 21:25) Zomrel ako 71-ročný. Macue až dodnes pokračuje v službe ako verná svedkyňa. Hovorí: „Väčšina ľudí z predvojnových čias, ktorí vynikali schopnosťami  a intelektom, opustila Božiu organizáciu, keď boli vystavení veľkému tlaku... Tí, ktorí zostali verní, nemali nijaké zvláštne schopnosti a boli nenápadní. Je isté, že všetci musíme celým svojím srdcom dôverovať Jehovovi.“ — Prísl. 3:5.

Ďalším verným manželským párom boli Kacuo a Hagino Miurovci, ktorí vstúpili do kolportérskej služby roku 1931. Aj oni boli v roku 1939 uväznení, a to v Hirošime. Odmietli uctievať cisára a podporovať japonský militarizmus. Kacuo bol kruto bitý a trpel v samoväzbe až dovtedy, kým v auguste 1945 nezničila väznicu atómová bomba. Hoci mal iba 38 rokov, mal zničené zdravie. Keď ho prepúšťali, vyzeral ako starec. Vrátil sa na sever do Išinomori, kde Hagino, ktorá bola prepustená už skôr, vychovávala ich malého syna Cutomua.

Ako sa Kacuo opäť skontaktoval s Jehovovou organizáciou? Popredné japonské noviny Asahi sa dozvedeli, že do Ósaky prišlo päť mladých žien, misionárok spoločnosti Watch Tower, usadili sa v jednom japonskom dome a žijú japonským spôsobom života. Reportéri ich navštívili a pripravili bohato ilustrovaný článok, v ktorom prirovnali päť sestier k anjelom, ktorí sa zniesli z neba podobne ako čerešňové kvety. V článku bola uvedená aj adresa misionárskeho domova. Stovky kilometrov severne, v Sendai, sa Kacuovi tento článok náhodou dostal do rúk. Hneď sa opäť skontaktoval s organizáciou a prihlásil sa do priekopníckej služby. Slúžil verne až do svojej smrti v roku 1957.

V japonskom Kóbe až dodnes verne slúži 92-ročná Mijo Ideiová. Počas 65 rokov, čo je v pravde, prekonala mnohé ťažkosti. Jej vzrušujúci životný príbeh uverejnila Strážna veža z 1. septembra 1991.

„Ročník 49“

Po druhej svetovej vojne nastali oveľa priaznivejšie podmienky na kázanie. Ale v roku 1947 Junzo Akaši oznámil  kancelárii spoločnosti Watch Tower v Brooklyne (New York), že už viac nesúhlasí s biblickým učením. Brat Knorr okamžite napísal odbočke na Havajských ostrovoch a požiadal, aby japonskí dobrovoľníci žijúci na Havajských ostrovoch prišli do 11. triedy Gileádu na školenie pre misionárov. Dozorca havajskej odbočky, ktorý bol začiatkom dvadsiatych rokov tajomníkom J. F. Rutherforda, sa spýtal: „Brat Knorr, a čo Haslettovci?“ A tak bolo pozvanie rozšírené aj na Dona Hasletta a jeho manželku Mabel, hoci mali už takmer 50 rokov. V Gileáde potom Šiniči Tohara a Elsie Tanigawová učili viac ako 20 študentov japončinu.

 V priebehu roka 1949 sa „Havajčania“ — Don a Mabel Haslettovci, Jerry a Joši Tomovci, Šiniči a Masako Toharovci so svojimi troma deťmi a Elsie Tanigawová — ujali svojho poverenia v zbombardovanom Tokiu. V tom istom roku ich nasledovala austrálska skupina pozostávajúca z Adriana  Thompsona, Percyho a Ilmy Iszlaubovcov a Lloyda a Melby Barryovcov, ktorá bola pridelená do Kóbe zničeného vojnou. Týchto prvých misionárov začali v Japonsku nazývať „ročník 49“. Šesť z nich zomrelo vo svojom pridelení, ako sa hovorí, v práci, a ôsmi ešte slúžia celým časom v Japonsku a v Brooklyne (New York). Roku 1949 podalo správu o čase strávenom v službe Kráľovstvu aj osem miestnych zvestovateľov.

 Vzrast v Tokiu

Havajská skupina urobila v Tokiu pozoruhodný pokrok. Joši Tomová si spomína, že v tom povojnovom roku pracovali v obvode „od zemľanky k zemľanke“. Hovorí: „Ľudia boli chudobní a s námahou sa spamätávali z následkov vojny. Potraviny boli na prídel a Don Haslett stával v rade so susedmi, aby dostal svoju hlávku kapusty.“ Ale majitelia domov boli vľúdni a láskaví, trpezlivo počúvali, zatiaľ čo misionári zápasili pri vydávaní svedectva s japončinou. Misionári sa museli naučiť pri vstupe do domu vyzuť si topánky. Potom prešli do ďalšej miestnosti. No stropy boli nízke a Don Haslett, ktorý bol vysoký, si neraz udrel hlavu. Za jeden či dva roky položili „Havajčania“ v Tokiu pevný základ. Tokio má dnes 139 zborov.

Don a Mabel Haslettovci, pomazaní svedkovia z tohto „ročníka 49“, dali vynikajúci príklad práce v poli, i keď už boli v pokročilom veku. Keď Don roku 1966 zomrel, všetci šiesti bratia, ktorí niesli jeho rakvu do sály Kráľovstva na pohrebný obrad, boli mladí muži, ktorých priviedol k pravde a ktorí v tom čase slúžili v 19-člennej japonskej rodine Bétel v Tokiu.

Mabel prežila Dona o osem rokov. Mala už vyše sedemdesiat rokov, keď dostala rakovinu hrubého čreva. Popredná tokijská nemocnica v Toranomone ohľaduplne súhlasila, že ju budú operovať bez krvi, pod podmienkou, že nastúpi do nemocnice dva týždne vopred. Hneď v prvý deň prišiel do jej izby mladý lekár, ktorý chcel vedieť, prečo odmietla krv. Viedlo to k peknému biblickému rozhovoru, v ktorom pokračovali každý deň až do operácie. Pre vážnosť prípadu sa na operácii podieľali štyria lekári. Keď Mabel nadobudla vedomie, zvolala: „Ten prekliaty Adam!“ Aké priliehavé! Mabel bola na jednotke intenzívnej starostlivosti iba jeden deň, zatiaľ  čo ďalší štyria pacienti, ktorí v ten istý deň podstúpili rovnakú operáciu, no s transfúziou krvi, boli na jednotke intenzívnej starostlivosti niekoľko dní. A ako to bolo s mladým lekárom? Neskôr Mabel povedal: ‚Nevedeli ste o tom, ale v operačnej miestnosti bolo päť lekárov. Aj ja som tam išiel, aby som si bol úplne istý, že vám nedajú krv.‘ Dr. Tominaga pokračoval v biblickom štúdiu v Jokohame. Dnes patrí on, jeho otec, ktorý je tiež lekár, a ich manželky k aktívnym členom zboru. Vynikajúce ovocie pobytu v nemocnici!

Mabel pokračovala v misionárskej službe a bývala v misionárskom domove Tokio Mita. Keď mala 78 rokov, rakovina u nej prepukla znova a ona bola pripútaná na lôžko. Keď sa však v jeden večer misionári vrátili domov a spomínali pekné skúsenosti, ktoré zažili v kampani s traktátom Posolstvo o Kráľovstve, Mabel trvala na tom, aby ju obliekli a vzali so sebou rozširovať Posolstvo o Kráľovstve. Mala iba toľko sily, aby navštívila tri neďaleké domy, práve tie, kde po príchode do Japonska po prvý raz vydávala svedectvo. O niekoľko týždňov ukončila svoj pozemský beh a ujala sa svojho nebeského poverenia. — Porovnaj Lukáša 22:28, 29.

Pokrok v Kóbe

Zakrátko bol očividný pokrok aj v Kóbe. Prvý skutočne teokratický zjazd v Japonsku sa konal od 30. decembra 1949 do 1. januára 1950 na priestrannom pozemku misionárskeho domova. Na nedeľnom verejnom zhromaždení, ktoré sa konalo v školskej posluchárni Tarumi v Kóbe, počet prítomných stúpol na 101. Vo veľkých verejných kúpeľoch Tarumi boli pokrstené tri osoby.

Adrian Thompson z misionárskej skupiny v Kóbe urobil pozoruhodný pokrok v japonskom jazyku a roku 1951 bol vymenovaný za prvého krajského dozorcu v Japonsku. Neskôr sa stal prvým oblastným dozorcom. Mal veľký podiel na  tom, že bol položený pevný základ na vzrast, ktorý mal ešte nastať. Tento syn vernej sestry, ktorá bola dlhý čas priekopníčkou na Novom Zélande, si urobil meno ako prvotriedny ragbyový hráč, ale po vypuknutí druhej svetovej vojny sa vzdal športovej slávy, stal sa pokrsteným svedkom a potom sa ujal služby celým časom v Austrálii. Hoci zomrel roku 1977, „Tommyho“ si budú bratia dlho pamätať pre jeho nesmiernu energiu a pre ‚trvanie na výlučnej oddanosti‘ Jehovovi. — 4. Mojž. 25:11.

Trvalo istý čas, kým si misionári zvykli na japonské domácnosti, kultúru a jazyk, ale ich prvoradým záujmom bolo oznamovanie biblickej pravdy iným ľuďom. „Tiger“ ​(Percy) Iszlaub, spoločenský muž z austrálskeho Queenslandu, si zaspomínal: „Viedli sme množstvo biblických štúdií. Ja som mal 36 a Ilma a ostatní mali tiež asi toľko. Študujúci obyčajne prichádzali študovať do misionárskeho domova, niektorí každý deň. Biblické štúdiá sa viedli v každej miestnosti domu, každý večer tri alebo i viac. Študijné materiály sme rozširovali v angličtine a v japončine. Aby sme študujúcim pomohli, spoločne sme počítali riadky až potiaľ, kde bola odpoveď. Bolo to pomalé, no bolo úžasné, že na pochopenie im stačilo prečítať text z Písiem a porovnať ho s textom publikácie. A dodnes sú v pravde!“

V tých raných dňoch mali misionári na kázanie málo literatúry Kráľovstva. Keď sa v Kóbe objavil predvojnový kartón japonského vydania druhého dielu knihy Svetlo, ľudia obyčajne hovorili: ‚Radšej by som si najprv prečítal prvý diel.‘ No záujem jedného z úplne prvých Japoncov, ktorí v Kóbe prijali pravdu, podnietilo práve čítanie druhého dielu, a keď časom tento brat dozrel, stal sa krajským dozorcom. Čoskoro sa začala používať kniha „Boh nech je pravdivý“. Niekoľkí, čo študovali, si urobili vlastné preklady kapitol tejto knihy do japončiny  a tie boli rozmnožené a zapožičané misionárom, aby ich mohli používať pri biblickom štúdiu s inými. No niektoré preklady boli pochybné. Ilma Iszlaubová bola šokovaná, keď zistila, že na stránkach jedného takého prekladu boli vsunuté ako poznámky pod čiarou ‚vysvetlenia pani Ilmy Iszlaubovej‘.

Asi o desať rokov mal Percy nezabudnuteľnú skúsenosť v meste Fukuoka. Kimihiro Nakata, násilnícky väzeň odsúdený na smrť, ktorému zaplatili za zabitie dvoch ľudí, požiadal o biblické štúdium a študoval s ním práve Percy. Výsledkom bolo to, že Kimihiro sa úplne vzdal svojej „starej osobnosti“. Bol pokrstený vo väzení a Percy ho opísal ako „jedného z najhorlivejších zvestovateľov Kráľovstva, akého kedy poznal“. (Ef. 4:22–24) Študoval Braillovo písmo a prepísal do neho knihu „Boh nech je pravdivý“, brožúrku „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ a články Strážnej veže a Prebuďte sa! Tieto publikácie boli potom distribuované do rôznych častí Japonska vrátane škôl pre nevidiacich. Ale ráno 10. júna 1959 prišlo do misionárskeho domova policajné auto. Kimihiro požiadal, aby v to dopoludnie bol pri jeho poprave prítomný Percy. Percy súhlasil. Na popravnom dvore sa krátko porozprávali a napokon spolu zaspievali pieseň Kráľovstva. Kimihiro povedal Percymu: „Prečo sa chveješ, Percy? To ja by som mal byť nervózny.“ Jeho posledné slová, predtým než ho obesili, zneli: „Dnes cítim mocnú dôveru v Jehovu a vo výkupnú obeť a v nádej na vzkriesenie. Chvíľku si pospím, a keď to bude Jehovova vôľa, stretnem vás všetkých v Raji.“ Poslal vrúcne pozdravy bratom na celom svete. Kimihiro zomrel, aby sa učinilo zadosť právu, dajúc život za život, no nie ako beznádejný, zatvrdilý zločinec, ale ako oddaný, pokrstený, verný služobník Jehovu. — Porovnaj Skutky 25:11.

Ilma Iszlaubová zomrela po desaťročnom boji s rakovinou 29. januára 1988 v japonskom domove Bétel v Ebine. Potom  sa Percy ako člen Watch Tower Bible and Tract Society of Pennsylvania niekoľko ráz zúčastnil výročnej schôdze Spoločnosti a naposledy podal peknú správu o Japonsku; onedlho nato aj on roku 1996 zomrel.

V Kóbe začala Melba Barryová koncom roku 1949 hneď v prvý deň svojej služby biblické štúdium, a to i napriek jazykovej bariére. Výsledkom tohto štúdia boli dve nové zvestovateľky a jedna z nich, Mijo Takagiová, bola niekoľko desiatok rokov priekopníčkou. Neskôr povedala Melbe, ako na ňu zapôsobilo, keď videla dve sestry misionárky prichádzať cez rozbahnené pole, aby ju navštívili. Dnes, po 48 rokoch, chodí Mijo na invalidnom vozíku z domu do domu a tak pokračuje v službe. Ani nie za tri roky, skôr ako bola preložená do misionárskej služby v Tokiu, pomohla Melba prijať pravdu asi siedmim ľuďom. Tí v priebehu rokov vytrvali a v roku 1995 našťastie prežili aj veľké zemetrasenie v Kóbe.

Ďalší misionári prichádzajú do poľa

Začiatkom roku 1950 bolo do Kóbe v Japonsku preložených päť sestier z 11. triedy Gileádu, lebo nemohli získať vstupné víza na Novú Kaledóniu. Patrila k nim Lois Dyerová, ktorá je teraz už 67 rokov priekopníčkou, a Molly Heronová. Posledných 49 rokov boli partnerkami v službe a v súčasnosti slúžia v misionárskom domove Tokio Mita. Životný príbeh Lois uverejnila Strážna veža z 15. júna 1980, angl.

Molly Heronová si spomína: „Domov v Kóbe bol priestranný a šesť mesiacov po príchode prvých misionárov sme slávili Pamätnú slávnosť. Prišlo asi 180 ľudí a naplnili jedáleň a chodbu a niektorí dokonca počúvali prekladaný prejav cez okná.“ Keď počuli oznámenie o stretnutí pred zvestovateľskou službou, nasledujúce ráno (v nedeľu) prišlo asi 35 osôb a chceli sa zúčastniť na službe. Brat Barry hovorí: „Každý  misionár musel vziať do služby od dverí k dverám troch až štyroch nových záujemcov. Keďže misionári ešte nehovorili plynule po japonsky, majitelia bytov sa obracali na našich japonských spoločníkov a rozprávali sa s nimi. Čo títo noví záujemcovia domácim povedali, to sme sa nikdy nedozvedeli.“

Koncom júna 1950 náhle vypukla kórejská vojna. Misionári v Japonsku chceli, samozrejme, vedieť, ako sa darí ôsmim misionárom z ich triedy školy Gileád, ktorí slúžili v Kórei. Nemuseli dlho čakať. Na druhý deň po vypuknutí vojny sa niektorí misionári v Kóbe vracali domov vlakom dopravujúcim ľudí do zamestnania a späť. Súčasne prišiel do stanice aj vlak z opačného smeru. Keď oba vlaky odišli, ajhľa! Misionári z Kóbe uvideli osem členov kórejskej misionárskej skupiny, ako stoja na inom nástupišti. Aké zvítanie to bolo! Misionári v Kórei sa dostali z krajiny posledným lietadlom, ktoré evakuovalo civilistov. Teraz mal domov v Kóbe nie 10, ale 18  misionárov. Územie v tomto meste, ktorého väčšina bola ešte v ruinách, dostalo veľmi dôkladné svedectvo.

Scott a Alice Countsovci čoskoro odišli do misionárskeho domova v Tokiu, ale v októbri sa všetkých osem kórejských misionárov presťahovalo do nového domova, ktorý bol otvorený v Nagoji. Keď to podmienky dovolili, z tejto kórejskej skupiny sa do Kórey vrátili Don Steele s manželkou.

Polia sú zrelé na žatvu

Grace a Gladys Gregoryové patrili k tým, čo mali podiel na otvorení domova v Nagoji. Zistili, že územie je zrelé na žatvu. V apríli 1951 sa Grace zoznámila s 18-ročným Isamuom Sugiurom, ktorý pracoval pre obchodníka s klavírmi. Gladys si spomína: „Matka vychovala Isamua ako šintoistu a povedala mu, že Japonsko je šinšu (božská krajina) a že kamikadze (božský vietor) bude Japonsko ochraňovať a pomôže im vyhrať vojnu. Jeho viera v japonských bohov však bola otrasená, keď sa Japonsko vzdalo a on zažil strašnú hospodársku situáciu a nedostatok potravín, ktoré zapríčinila vojna. Rok po skončení vojny mu otec zomrel na podvýživu. Mladý Isamu zareagoval na nádej na rajskú zem a v októbri 1951 bol na krajskom zjazde pokrstený.“

Na tomto zjazde sa zúčastnilo asi 50 misionárov spolu s približne 250 Japoncami. Na Isamua hlboko zapôsobila skutočnosť, že misionári sa voľne, bez predsudkov stýkali s Japoncami, hoci druhá svetová vojna sa skončila iba pred šiestimi rokmi. Po 45 rokoch služby celou dušou, vrátane školy Gileád a krajskej a oblastnej služby, dnes brat Sugiura slúži v Bételi v Ebine ako člen výboru odbočky.

Gladys Gregoryová si pamätá na návštevu u ženy, ktorá bola formálnou budhistkou a ktorá sa neskôr obrátila k cirkvám kresťanstva; no rozčarovaná aj tieto opustila. Bola sklamaná, keď jej pastori nevedeli jasne vysvetliť, kto je Boh a prečo  nepoužívajú Božie osobné meno, hoci sa v jej Biblii (v starom klasickom preklade Bungotai) vyskytuje takmer 7000 ráz. Namiesto odpovede na mnohé otázky jej kňaz povedal, že má „jednoducho veriť“. Dostala však Strážnu vežu (od mája 1951 vychádzala v japončine raz mesačne), ktorú Gladys dala jej susedke. To, čo si v nej prečítala, na ňu zapôsobilo, a vyhľadala Gladys. O tejto skúsenosti neskôr Gladys povedala: „Keď videla biblické odpovede na svoje otázky, dotklo sa to jej srdca. Hneď prišla na zborové štúdium knihy. Tam počula oznámenie o službe na nasledujúci deň a vyjadrila prianie ísť tiež. Snažili sme sa ju odradiť a povedali sme jej, že musí najprv trochu študovať. Odpovedala: ‚V poriadku, budem študovať, ale chcem ísť aj do služby!‘ A išla a hneď prvý mesiac strávila v službe viac než 50 hodín! Do roka bola pokrstená a začala s priekopníckou službou a neskôr slúžila ako produktívna zvláštna priekopníčka. Má už 80 rokov a ešte stále slúži ako priekopníčka.“

Jehova dal vzrast

Päť sestier misionárok, ktoré boli v roku 1951 pridelené do Ósaky, sa tešilo, že mnohí ľudia prichádzajú na biblické štúdiá priamo do misionárskeho domova. Ale tieto nové misionárky  zažívali ťažké chvíle, lebo nedokázali rozoznať jedného Japonca od druhého. Lena Wintelerová zo Švajčiarska hovorí: „Keď ľudia prichádzali, vyšli sme všetky a nechali sme ich, aby si každý vyhľadal svojho učiteľa.“ V snahe napodobniť japonský zvyk pripravili misionárky pre ľudí prichádzajúcich do domova papuče, ale nepoznali rozdiel medzi papučami pre hostí a papučami do kúpeľne. Jedného dňa si vzala istá záujemkyňa Lenu bokom a vysvetlila jej: „Hosťom nedávame papuče do kúpeľne.“ Misionárky sa postupne učili.

Z času na čas prišli bratia misionári z Kóbe do Ósaky, aby tam trochu pomohli piatim slobodným sestrám. Vtedy bola v celej Ósake iba hŕstka zvestovateľov. Pri jednej príležitosti sa Lloyd Barry pripojil k niekoľkým misionárkam pri návšteve opery vonku na veľkom bejzbalovom štadióne v Kóšiene. Poznamenal: ‚Aké by to bolo krásne, keby jedného dňa mohli tento štadión naplniť účastníci zjazdu!‘ Zdalo sa to nemožné.

Koncom roku 1994 bol však brat Barry, teraz člen vedúceho zboru v Brooklyne, pozvaný, aby predniesol prejav zasvätenia v novopostavenej zjazdovej sále v Hjógu, ktorá slúži  52 zborom v oblasti Kóbe. Bolo to radostné stretnutie, na ktoré prišli aj niektorí z pôvodných japonských zvestovateľov z Ósaky. Na druhý deň bolo naplánované oveľa väčšie zhromaždenie. A kde sa malo konať? Kde inde ako práve na bejzbalovom štadióne v Kóšiene? Zúčastnilo sa na ňom viac ako 40 000 osôb a aký disciplinovaný zástup to bol! Mnohí sa zišli na ďalších 40 miestach po celom Japonsku a tie boli telefonicky spojené s bejzbalovým štadiónom. A tak celkový počet prítomných dosiahol vyše 254 000 — čo bolo dokonca viac než počet prítomných na veľkom zjazde v New Yorku v roku 1958. Aký obdivuhodný ‚vzrast dal‘ Jehova v Japonsku! — 1. Kor. 3:6, 7.

Začiatkom roku 1951 bol otvorený misionársky domov v Jokohame. Aj toto mesto sa ukázalo ako plodné pole. Prvý zodpovedný služobník domu Gordon Dearn, dnes už vdovec, pokračuje v službe celým časom v tokijskej odbočke v Ebine. Dnes je v Jokohame 114 zborov a vzrast pokračuje. Miestni bratia sa ujímajú práce a pokračujú v tom, čo misionári začali.

Roku 1952 bol založený misionársky domov aj v meste Kjóto. Misionári z Ósaky a Kóbe boli preložení do Kjóta, aby sa tam pripojili k horlivej skupine nových misionárov. V apríli 1954 boli aj Lois Dyerová a Molly Heronová preložené z Kóbe do Kjóta.

V Kjóte je asi tisíc chrámov, takmer na každom rohu jeden. Počas vojny nebolo mesto bombardované, aby sa chrámy zachovali. Lois si spomína: „V tomto meste sme sa zoznámili s veľkoobchodníkom Šozom Mimom, ktorý sa doma zotavoval z dlhotrvajúcej choroby. Hoci bol horlivým budhistom, povedal mi, že sa chce dozvedieť o pravom Bohu. Bolo ľahké začať s ním biblické štúdium. Neskôr študovala aj jeho manželka a dcéry a celá rodina prijala pravdu. Sympatický Šozo sa stal duchovným pilierom zboru v Kjóte.“

 Margrit Wintelerová zo Švajčiarska sa pripojila k svojej staršej sestre Lene v Kjóte. Zistila, že v tomto novom pridelení si bude musieť zvyknúť na hovorené i ‚nehovorené‘ slovo. Napríklad muž, ktorý čakal na svoju manželku, aby ona rozhodla, či prijmú literatúru, mohol jednoducho pokývať malíčkom, a tak naznačiť, že manželka nie je doma. Naproti tomu manželka mohla zodvihnúť palec, ktorý predstavoval manžela, a tak oznámiť, že nie je doma. Margrit si začala uvedomovať, že keď si ľudia v Kjóte ponúkané časopisy iba prezerajú a súčasne v nich pozorne listujú, v skutočnosti ich takýmto spôsobom odmietajú a chcú, aby to pochopila bez toho, že by jej to museli povedať. V žiadnom prípade však neboli všetky odpovede, či už naznačené alebo povedané, negatívne. Dnes je v Kjóte 39 prekvitajúcich zborov Jehovových svedkov.

Ako sa vyrovnávali s chladnými zimami a novým jazykom

Keď v roku 1953 prišli z Havajských ostrovov do Japonska ďalší misionári, medzi nimi aj Adeline Naková a jej partnerka Lillian Samsonová, boli pridelení do studeného severného mesta Sendai. Nočné teploty klesali na –5 °C. V októbri predchádzajúceho roku tam Don a Mabel Haslettovci založili nový misionársky domov a k nim sa pripojili Šiniči a Masako Toharovci. Keďže Havajčania vyrastali v trópoch, považovali studené zimy v Sendai za náročné. Stali sa známymi ako „čerstvo zmrazení Havajčania“.

Lillian si spomína: „Po prvý raz v živote sme sa naučili štiepať drevo do sporáka. Teplo bolo iba v kuchyni, a tak sme sa snažili zahriať postele pomocou jutanpa, kovového japonského ohrievača postele. Cez deň sme si obyčajne kúpili iši-jakiimo (pečené sladké zemiaky), vložili sme si ich do vreciek, aby nám ohrievali ruky, a potom sme ich na obed zjedli.“

 Nebol to však iba chlad, ktorý im robil ťažkosti. Kým sa misionári naučili čítať japonské znaky, dochádzalo k nepríjemným situáciám. Adeline ešte nezabudla na ten deň, keď stlačila tlačidlo požiarneho poplašného signálu, lebo nevedela čítať po japonsky a myslela si, že je to červené tlačidlo domového zvončeka. Ľudia sa začali hrnúť von z bytov, aby zistili, čo sa stalo. Za tento omyl jej poriadne vynadali.

Spomienky týchto misionárov však zahŕňajú oveľa viac než len osobné zážitky z prvých rokov strávených v Japonsku. Tisíce japonských bratov a sestier a udalosti, ktoré spolu prežívali, to všetko má pevné miesto v ich „rodinnom albume“. Pozývame vás, aby ste si s nami prezreli stránky tohto albumu, keď si budeme pripomínať ďalšie udalosti, ktoré prispeli k vzrastu teokratickej spoločnosti v Japonsku.

Zvláštni priekopníci otvárajú nové obvody

Činnosť zvláštnych priekopníkov bola významným činiteľom v šírení posolstva o Kráľovstve do ďalekých končín krajiny. Niektorých vyškolili sami misionári a títo priekopníci prejavili rovnakú mieru horlivosti pre Jehovu. Japonskí zvláštni priekopníci boli vysielaní do menších miest, zatiaľ čo misionári pracovali na iných územiach. Hoci mnohí z týchto prvých zvláštnych priekopníkov boli pokrstení iba krátky čas, prejavili mimoriadnu oddanosť a vytrvalosť.

Keď bola Hisako Wakuiová vymenovaná za zvláštnu priekopníčku, bola pokrstená iba rok a štyri mesiace. Ona a jej partnerka Takako Satová slúžili spolu ako zvláštne priekopníčky od roku 1957. Výsledkom ich spoločnej činnosti v deviatich pridelených miestach bolo to, že pomohli viac ako 80 ľuďom stať sa pokrstenými svedkami.

O výsledkoch Jehovovho požehnania na jednom z prvých štúdií, ktoré viedla, Hisako hovorí: „Horlivo chodila do kostola, no povedala: ‚Ak je to biblické štúdium, môžem študovať  každý deň.‘ Keď sa dozvedela, že Božie meno je Jehova a že Boh je Otcom Ježiša, prestala chodiť do kostola a čoskoro začala chodiť do služby.“ Jej horlivosť neochabla ani vtedy, keď sa presťahovala do oblasti s veľmi chladným podnebím, kde nebol nijaký zbor. Dnes je v pravde jej manžel a štyri deti. Traja synovia slúžia ako starší a dcéra je zvláštnou priekopníčkou.

Keď boli Hisako a Takako v Curu v prefektúre Jamanaši, zistili, že vzrast je len veľmi pomalý. Na zhromaždenia chodilo štyri či päť osôb. Krajský dozorca si myslel, že by azda mohli byť preložené do plodnejšieho obvodu, ale sestry sa neponáhľali odísť z Curu. Boli pevne presvedčené, že keď ich Jehova poslal do Curu, musí tam mať nejaké ovce. A tak krajský dozorca povedal: „Keď príde tento víkend na verejnú prednášku aspoň 18 ľudí, budem tlmočiť Spoločnosti vaše želanie zostať v tomto pridelení.“ Priekopníčky robili všetko, čo bolo biblicky prípustné, aby ľudia prišli v nedeľu na zhromaždenie. Bolo úžasné, že ich prišlo 19! Nasledujúci týždeň návštevnosť opäť poklesla na štyroch či piatich, ale priekopníčky mohli pokračovať v práci na tomto území. Dnes má zbor v Curu peknú skupinu zvestovateľov a krásnu sálu Kráľovstva.

Kazuko Kobajašiová je ďalšou zvláštnou priekopníčkou, ktorá 40 rokov slúžila pri otváraní nových obvodov. Keď ju Pauline Greenová, misionárka v Kjóte, po prvý raz stretla, Kazuko sa snažila nájsť zmysel života. Pauline jej ukázala text v Kazateľovi 12:13 a to Kazuko uspokojilo. Usúdila, že misionársky spôsob života sa najviac zhoduje so spôsobom, akým má kresťan žiť, a tak si dala za cieľ takýto život. Keď bola vymenovaná za zvláštnu priekopníčku, bola iba tri roky pokrstená. No čoskoro začala vo svojej zvláštnej službe pociťovať Jehovovu láskyplnú ochranu a videla dobré výsledky.  Kazuko pochopila aj to, ako zmýšľajú ľudia vo vidieckych oblastiach — že ich rozhodnutia ovplyvňujú obavy z toho, čo si azda pomyslia druhí. Ako sa s tým vyrovnávala? Hovorí: „Vyvinula som úsilie, aby som sa s nimi spriatelila. Mám rada ľudí a kamkoľvek som išla, snažila som sa pamätať na to, že aj Jehova ich miluje. Potom bolo ľahké spriateliť sa s nimi.“

V marci 1971 vyslala kancelária odbočky na izolované územia ďalších nových zvláštnych priekopníkov. Typickým príkladom boli dve mladé, asi dvadsaťročné sestry Akemi Ideiová (dnes Oharová), adoptovaná dcéra Mijo Ideiovej, a Kazuko Jošioková (dnes Tokumoriová), ktoré boli pridelené do mesta Kaga v strednom Japonsku. Dovtedy slúžili pod ochrannými krídlami svojich rodičov a zboru. „Teraz sa veci zmenili,“ spomína si Kazuko. „Boli sme jediné, kto mal hlásať dobré posolstvo na území, kam sme boli pridelené.“ Na prelomenie ľadu u ľudí, ktorí boli voči cudzím podozrievaví, začali sa predstavovať miestnym nárečím, používajúc presne ten istý prízvuk ako miestni ľudia. K tým, ktorí prijali pravdu prví, patrili traja mladí muži z bežeckého tímu. Kazuko si spomína, že keď tí traja začali chodiť do zvestovateľskej služby, mala čo robiť, aby im stačila. Boli bežcami na dlhé trate a z jedného farmárskeho domu do ďalšieho doslovne bežali.

Ako títo horliví zvláštni priekopníci vydávali svedectvo v predtým nepridelených obvodoch, počet zborov a izolovaných skupín vzrastal a v januári 1976 dosiahol číslo 1000.

Rozvoj na Okinawe

Aj na ostrovoch Okinawa bol dosiahnutý pokrok. Tieto ostrovy s 1 200 000 obyvateľmi sa po druhej svetovej vojne dostali pod správu Spojených štátov. Okinawčania sú prirodzene tichí, trpezliví, srdeční a majú priateľskú povahu. Naši  okinawskí bratia a sestry prejavujú aj také pekné vlastnosti, ako je vytrvalosť a horlivosť pre pravdu.

Okinawa bola pridelená japonskej odbočke a Lloyd Barry, vtedajší koordinátor odbočky v Tokiu, po prvý raz navštívil Okinawu roku 1953. Privítali ho štyria bratia z Filipín, ktorí tu pracovali na rekonštrukčných prácach, a hneď ho zaviezli do amerického armádneho nápravného centra, kde boli zadržaní traja vojaci. Títo mladí muži zaujali postoj na strane biblickej pravdy, no boli dosť netaktní. Zachádzali do extrémov. Napríklad celé centrum nemohlo spať, lebo neskoro do noci nahlas spievali piesne Kráľovstva. Bratia im pomohli prejavovať väčšiu vyrovnanosť. Väzenský kaplán mimochodom poznamenal, že ako tomu rozumie on, Kristovo Kráľovstvo zavládne až o tisíc rokov. Jeden z týchto mladých mužov neskôr slúžil ako člen rodiny Bétel v Brooklyne a všetci traja sa stali zodpovednými služobníkmi v kresťanskom zbore. Počas  návštevy brata Barryho sa v ubytovni z vlnitého plechu konalo zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo viac než 100 ostrovanov.

Tohto zhromaždenia sa zúčastnila aj domorodá Okinawčanka Joši Higová. Na Okinawe je zvykom pochovávať telesné pozostatky zomrelých vo veľkej jaskyni, ktorej vchod má tvar maternice, čím sa naznačuje, že zomrelí sa vracajú na miesto, z ktorého vyšli. Cez druhú svetovú vojnu počas hroznej bitky o Okinawu našla Joši skrýšu práve v takej jaskyni. Pozerala sa tam na ľudské pozostatky a dospela k presvedčeniu, že mŕtvi sú skutočne mŕtvi. Pri štúdiu Biblie pohotovo prijala učenie o stave mŕtvych a o úžasnej nádeji na vzkriesenie.

Joši sa stala prvou zvestovateľkou na Okinawe a prvou pravidelnou priekopníčkou. Miestna rozhlasová stanica veľmi rada vysielala programy s biblickou témou, ale duchovní kresťanstva boli nedbalí pri poskytovaní programov. Pracovníci  rozhlasu však zistili, že Joši je veľmi ochotná vyplniť túto medzeru v programe. Niekoľko mesiacov čítala pre miestny rozhlas články z časopisu Strážna veža.

Čoskoro bolo možné usporiadať asi pre 12 nových miestnych zvestovateľov krajský zjazd, pričom časti programu boli v japončine a prednášali ich striedavo Adrian Thompson a Lloyd Barry. Dielo sa rýchle šírilo, počet zvestovateľov a priekopníkov rýchle rástol.

Joši Higová vstúpila do radov priekopníkov v máji 1954. Počas 43 rokov vernej priekopníckej služby pomohla viac ako 50 jednotlivcom nájsť pravdu. Mnohé z jej prvých ‚odporúčajúcich listov‘ pochádzajú z miestnej cirkvi v Šuri. (2. Kor. 3:1–3) Teraz pokračuje v priekopníckej službe v meste Ginowan.

Ďalšou veľmi nadšenou svedkyňou je Micuko Tomojoriová, vdova, ktorá začala priekopnícku službu spolu s dcérou Masako v roku 1957 v Šuri, starovekom hlavnom meste Okinawy. Micuko ešte teraz žiaria oči, keď rozpráva o predchádzajúcich 40 rokoch, počas ktorých sa tešila z priekopníckej  služby, a o mnohých ľuďoch, ktorým pomohla prijať pravdu, ktorá vedie k večnému životu.

Roku 1965 spoločnosť Watch Tower založila na Okinawe odbočku a za dozorcu odbočky vymenovala havajského misionára Šiničiho Toharu. (Pochádza z Okinawy.) Toto usporiadanie pretrvalo aj potom, keď boli ostrovy roku 1972 vrátené pod správu japonskej vlády. Keď bol vo februári 1976 vytvorený výbor odbočky, vymenovaní boli Šiniči Tohara, James Linton (austrálsky misionár) a Čukiči Une (domorodý Okinawčan a absolvent Gileádu).

Potrebná je vytrvalosť

V úsilí rozšíriť kázanie dobrého posolstva boli počas služobného roku 1976 pridelení na viaceré ostrovy, ktoré spadali pod správu odbočky na Okinawe, ďalší zvláštni priekopníci. Na niektorých ostrovoch bola reakcia dobrá. Na iných trvalo dlhé roky, kým boli prekonané miestne zvyky, poverčivosť a silné rodinné putá. Zvláštni priekopníci, ktorí tam boli pridelení slúžiť, potrebovali veľkú dávku vytrvalosti. Pre nedôverčivosť miestnych obyvateľov voči cudzím bolo často takmer nemožné nájsť ubytovanie napriek tomu, že veľa domov bolo prázdnych. Niekedy bol jediným voľným domom dom človeka, ktorý spáchal samovraždu. No pre miestne poverčivé zvyky nemohli byť také domy používané ako miesta na zhromaždenia.

Veľká vytrvalosť priekopníkov však začala prinášať ovocie. Na ostrove Tokuno Šima prišla počas návštevy krajského dozorcu na verejnú prednášku istá rodina. Otec sa aktívne zaujímal o veľmi populárny miestny šport, o býčie zápasy. (Býky sú postavené čelom proti sebe a pretláčajú sa, aby sa zistilo, ktorý má väčšiu silu.) Mal vysoko ceneného býka, ktorého cvičil na túto súťaž. Ale jeho dcéra, s ktorou sa Jehovovi svedkovia rozprávali v Japonsku, v ňom vzbudila záujem  o Bibliu. Rodina prijala ponuku biblického štúdia a on, jeho manželka, dcéra a traja synovia sa stali oddanými svedkami. Pravdu prijali aj dve susedné rodiny. Táto skupina sa stala rušným centrom činnosti. Teraz je na tomto malom ostrove zbor, ktorý má 49 zvestovateľov a 16 sú priekopníkmi.

Na odľahlom južnom ostrove Išigaki boli zvestovatelia prekvapení, keď stretli mladého muža, známeho boxera, ktorý ich vyhľadal a požiadal o biblické štúdium. Študoval už predtým v Jokohame, ale bál sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti žiť podľa požiadaviek, na ktoré poukazovala biblická pravda. Aby sa tomu vyhol, utiekol na Iriomote, málo obývaný ostrov, a bol si istý, že tam nijakí svedkovia nebudú. Zanedlho však náhodou uvidel publikácie spoločnosti Watch Tower a bol ohromený, keď si uvedomil, že Jehovovi svedkovia kázali aj tam. Došiel k záveru, že neexistuje spôsob, ako by mohol utiecť pred Jehovom. (Porovnaj Jonáša 1:3.) Pomocou adresy zvestovateľa, ktorú našiel napísanú v jednej publikácii, vyhľadal svedkov na neďalekom ostrove Išigaki. Zakrátko sa stal oddaným svedkom a nadšeným priekopníkom.

Po návšteve zónového dozorcu Miltona Henschela v septembri 1980 sa Okinawa opäť dostala pod správu japonskej odbočky. Bratia Tohara a Une s manželkami pokračovali v službe celým časom na Okinawe a brat a sestra Lintonovci sa vrátili do oblastnej služby na väčších japonských ostrovoch.

Cestujúci bratia zohrávajú dôležitú úlohu

Vďaka obetavému duchu mohli cestujúci dozorcovia a ich manželky mnohými spôsobmi prispieť k vzrastu a zrelosti japonských zborov. Ich služba mala na zbory budujúci účinok. Bratia si uvedomujú, že títo dozorcovia a ich manželky opustili ‚pre dobré posolstvo dom a matku a otca‘. — Mar. 10:29.

Keď v tých skorších dňoch krajskí dozorcovia navštevovali zbory, bolo k dispozícii málo miest na ubytovanie, ktoré by  poskytovali skutočné súkromie. Ale oni s radosťou prijímali všetko, čo dostali k dispozícii, a bratia si ich obľúbili. Keiiči Jošida si s humorom spomína, ako ešte nedávno — v roku 1983 — býval s manželkou u slobodného brata a jeho neveriacej rodiny vo veľkom farmárskom dome v severnej časti ostrova Honšú. Rozpráva: „Rodina nás veľmi srdečne privítala a ukázala nám našu izbu — miestnosť s veľkým budhistickým oltárom. Keď sme sa ukladali na spánok, bez varovania vstúpil dnu starý otec v nočnej košeli, otvoriac posuvné dvere, a bez toho, aby nám povedal čo len slovo, zazvonil na oltárny zvonček, zapálil kadidlo, vyslovil modlitbu a opačnou stranou miestnosti odišiel. Ďalší členovia rodiny urobili to isté. Celý týždeň sme prežili v napätí, lebo sme nikdy nevedeli, kedy a odkiaľ príde niekto navštíviť oltár. S touto láskavou a pohostinnou rodinou sme však strávili pekný týždeň.“

Cestujúci dozorcovia, ktorých je v súčasnosti 209, strávili v službe celým časom priemerne 20 rokov. Väčšina z nich sú bývalí zvláštni priekopníci. Táto príprava im umožňuje znamenitým spôsobom školiť zvestovateľov v službe od dverí k dverám. Ich nadšenie pre zvestovateľskú službu veľmi prispelo k vynikajúcemu priekopníckemu duchu v Japonsku.

Niektorí z týchto krajských dozorcov pomohli motivovať jednotlivcov a rodiny, aby sa presťahovali do oblastí, kde treba viac svedkov Kráľovstva. Iní venovali zvláštnu pozornosť neveriacim partnerom a výsledkom bolo to, že niektorí sa stali pokrstenými Jehovovými svedkami. A zvláštny osobný záujem cestujúcich bratov a príklad, ktorý dali, pomohol aj mladým ľuďom, aby sa usilovali o duchovné ciele.

Misionári sa naďalej podieľajú na službe

V sedemdesiatych rokoch boli misionári prideľovaní do menších miest. Na týchto miestach majú ľudia väčší sklon ku konzervatívnosti a k dodržiavaniu tradícií, a tak dielo robenia  učeníkov napredovalo pomalšie. Tam, kde boli zbory, misionári pomáhali miestnym bratom získavať skúsenosti tak, že ich nechali ujímať sa vedenia. Akita, Gifu, Kófu, Kawaguči, Kóči, Nagano, Wakajama a Jamagata boli iba niektoré z miest, kde slúžili.

Trpezlivo sa snažili pomôcť miestnym svedkom chápať, aké je múdre osvojiť si celý rozsah biblickej pravdy. (Hebr. 6:1) Masao Fudžimaki, predsedajúci zboru v Kófu, si spomína na obdobie, keď zbor študoval knihu Vytvárať šťastný rodinný život. Pre jedného staršieho brata bolo problémom porozumieť rade pre manželov, aby svojim manželkám otvorene prejavovali náklonnosť. Povedal: „To je, samozrejme, nemožné pre nás, ktorí sme boli vychovávaní pred vojnou.“ Richard Bailey, jeden z misionárov v zbore, mu láskavo pomohol, keď povedal: ‚Pravda, ktorú študujeme, by mala prevyšovať národný spôsob výchovy alebo generáciu; biblické pravdy sú vždy vhodné a vždy sú užitočné. Ak by sme ktorúkoľvek časť pravdy podceňovali, mohli by sme nadobudnúť odvahu odmietnuť aj jej oveľa dôležitejšie stránky.‘ (Luk. 16:10) Tento brat pochopil podstatu a potom s radosťou sedával na zhromaždeniach so svojou manželkou — čo bol pre nich nový zážitok.

Miestni svedkovia mali úžitok zo spoločenstva s misionármi aj v inom ohľade. Jedna sestra to vyjadrila takto: „Boli veselí a vedeli, ako slúžiť Bohu s radosťou. Aj ja som sa od nich naučila, aké je dôležité držať sa skôr zásad založených na láske než stanovovať pravidlá.“ — 5. Mojž. 10:12; Sk. 13:52.

Misionári pomohli mnohým zvestovateľom, aby intenzívnejšie pociťovali, že sú súčasťou celosvetového bratstva. Kazuko Satová, ktorá študovala v Tokiu s Melbou Barryovou, si spomína, ako ju to posilnilo, keď pracovala ako priekopníčka v istej vidieckej oblasti, kde sa stretávala s veľkým náboženským  odporom. Cítila sa osamelá, a tak napísala misionárom, s ktorými sa stretávala v predchádzajúcom zbore: „Kážem tu úplne sama.“ Dostala list s pozdravmi od viacerých misionárov, niektoré starostlivo napísané foneticky, ktoré zneli: „Kazuko, nie si úplne sama! Načúvaj, a spoza jabloňového sadu začuješ zvuk kráčajúcich nôh; sú to nohy horlivých a verných bratov z celého sveta.“ — Porovnaj Zjavenie 7:9, 10.

V súčasnosti slúži v Japonsku ešte 41 misionárov v piatich misionárskych domovoch — v Jamagate, Iwaki, Tojame a v dvoch domovoch v Tokiu. Navyše, deviati misionári slúžia ako cestujúci dozorcovia a deviati slúžia v Bételi v Ebine. Títo misionári dali dobrý príklad lojálnosti voči Jehovovi a jeho organizácii. Slovom i činom  prispeli k ‚rozšíreniu‘ názorov a k prehĺbeniu porozumenia pravdy medzi Jehovovými svedkami v Japonsku. — 2. Kor. 6:13; Ef. 3:18.

Letná aktivita na prepracovanie nepridelených obvodov

Na šírení dobrého posolstva v odľahlých mestách mali podiel aj ďalší zvestovatelia. Roku 1971 dostali pravidelní priekopníci pozvanie pracovať cez letné mesiace v nepridelených obvodoch. Potom, roku 1974, bola otvorená možnosť slúžiť počas troch letných mesiacov ako dočasný zvláštny priekopník. Každý rok bolo 50 dočasných zvláštnych priekopníkov pridelených do 25 rôznych oblastí a rozšírilo sa veľké množstvo literatúry.

Do roku 1980 zostalo približne iba 7 800 000 ľudí, ktorí žili na územiach nepridelených nijakému zboru v Japonsku. A tak namiesto prideľovania dočasných zvláštnych priekopníkov kancelária odbočky vyzvala zbory, skupiny pravidelných priekopníkov a rodiny, aby počas letných mesiacov pracovali v nepridelených obvodoch. Pre japonských svedkov, ktorí sa cítia lepšie, keď pracujú v skupinách, to bola radostná vyhliadka.

Výsledky boli povzbudzujúce. Roku 1986 jeden zvestovateľ, ktorý pracoval v nepridelenom obvode, prišiel k domu na kopci v dedine Miwa v prefektúre Ibaraki. Privítala ho domáca pani a v rukách mala knihy Vytvárať šťastný rodinný život a Moja kniha biblických príbehov. Tieto knihy dostala pri nejakej skoršej príležitosti a prečítala ich už veľa ráz. V obchodoch márne hľadala Bibliu, a tak bola veľmi rada, keď sa dozvedela, že do dediny sa prisťahuje kresťanská rodina. Ihneď sa začalo biblické štúdium a teraz je celá rodina v pravde.

Zostávajúce mestečká a dediny boli postupne prideľované neďalekým zborom.

 Zvláštne pokyny pre starších

Ako sa kázanie dobrého posolstva šírilo, rástol aj počet a veľkosť zborov. Často mali iba jedného, možno dvoch spôsobilých bratov, ktorí by sa ujali vedenia v zbore. Iba niektorí boli dostatočne vyškolení v zborových záležitostiach. Ale keď bolo 1. októbra 1972 prijaté nové opatrenie v súvislosti so staršími, novovymenovaní starší boli pozvaní do kancelárie odbočky v Numazu na dvojtýždňové zvláštne školenie.

Táto škola bola skutočným míľnikom. Inštruktori sa snažili pomôcť bratom, aby pochopili dôležitosť prejavovania pravej lásky a aby boli pri zaobchádzaní so spolusvedkami vyrovnaní a rozumní. (2. Kor. 1:24) Zdôrazňovali aj to, aké je dôležité starať sa o svoju rodinu po duchovnej stránke. (1. Tim. 3:4; 5:8) Na toto sa v orientálnych domácnostiach obyčajne nekládol dôraz.

Bratia sa usilovali odniesť si zo školy domov všetky pokyny, ktoré mohli. No mnohí mali sklon učiť sa pokyny naspamäť, tak ako to robili počas povinnej školskej dochádzky. Takaši Abe, jeden z inštruktorov, si spomína: „Študenti sedávali neskoro do noci a prácne si zapisovali poznámky z prednášok, ktoré počuli cez deň. Snažili sme sa ich odradiť od toho, aby si robili množstvo poznámok, a vytvárali tak pravidlá, ale nabádali sme ich, aby radšej využívali schopnosť premýšľať a aby uplatňovali biblické zásady.“ — Rim. 12:1; Hebr. 5:14.

Mnohí bratia sa tejto školy zúčastňovali za cenu veľkých osobných obetí. Niektorí cestovali až zo zasneženého ostrova Hokkaidó ležiaceho 1300 kilometrov severne, iní zo subtropickej Okinawy ležiacej 1800 kilometrov južnejšie. Boli tam aj bratia, ktorí vedeli, že si po návrate k rodine budú musieť nájsť nové svetské zamestnanie. Roku 1977 sa na rôznych miestach krajiny konali dvojdňové školenia. Tak bolo pre bratov oveľa jednoduchšie zúčastniť sa ich.

 Ako sa vyrovnávali s odporom rodiny

Stať sa v Japonsku kresťanom nie je úplne jednoduché. „Najmä vo vidieckych oblastiach zažívajú noví veľký odpor zo strany príbuzných žijúcich v obci,“ vysvetľuje Hiroko Etová, ktorá je priekopníčkou už 37 rokov. „Príbuzní sa hanbia, že majú v rodine niekoho, kto sa odlišuje od ostatných v obci, a strach z človeka je tu veľmi silný.“

Matka sestry Hiroko, Juriko Etová, milovala Bibliu ešte predtým, než sa stretla s Jehovovými svedkami. No v roku 1954, keď jej pomohli oceniť si Božie predsavzatie nielen s malým stádom verných kresťanov, ktorí budú vzatí do neba, ale aj premenu zeme na raj naplnený šťastnými Jehovovými služobníkmi, veľmi sa chcela podeliť o toto dobré posolstvo s inými. Spoločne so svojimi deťmi trpezlivo pomáhala mnohým prekonať strach z človeka, aby získali Jehovovo schválenie.

O úsilí pomôcť istej úprimnej žene rozpráva Hiroko nasledujúcu skúsenosť. Jedna domáca pani, ktorá začala študovať, čelila odporu zo strany svokry, s ktorou bývali spoločne s manželom. Táto domáca pani nechcela narušiť pokoj v rodine a prestala študovať. „Dávala som pozor, aby som ju na ulici neprehliadla, a povzbudzovala som ju, aby bola k svokre láskavá,“ hovorí Hiroko, „a aby dobrý účinok štúdia Biblie ukázala svojím príkladom. Taktne kládla svojmu manželovi otázky o veciach, ktoré študovala, a tak v ňom postupne vzbudila záujem. Spočiatku jej manžel hovoril: ‚Vo vidieckej oblasti, ako je táto, je nemožné byť kresťanom.‘ No láska k Jehovovi im pomohla prekonať veľký odpor.“ Teraz sú obidvaja a aj ich najstarší syn pokrstení. Manžel je služobným pomocníkom, vo svojom dome vedie zborové štúdium knihy a jeho matka prekvapila všetkých tým, že prišla na zhromaždenie, keď mal po prvý raz verejnú prednášku.

Odpor často prichádza od manželských partnerov. Niektorí manželia odporujú zo žiarlivosti alebo preto, že vyrastali  v prostredí, kde je nadradenosť mužov bežná. Keď Keiko Ičimaruová, ktorá sa práve vydala, začala začiatkom sedemdesiatych rokov študovať Bibliu, jej manžel Hirojuki jej silne odporoval a povedal jej, aby nechodila na zhromaždenia. „Jednoducho som nemohol zniesť myšlienku, že hrám druhé husle a náboženstvo je manželke prednejšie,“ vysvetlil neskoršie Hirojuki. Keiko svojho manžela milovala, a tak ho taktne požiadala, aby skontroloval, či je dobré to, čo študuje. Rozhodol sa študovať Bibliu na vlastnú päsť, ale nerozumel jej. Napokon sa opýtal manželky, či by mohol byť prítomný na jej štúdiu. Obidvaja sa stali pokrstenými svedkami. Napokon sa Hirojuki stal pravidelným priekopníkom a dnes je starším.

Keď sa v Čikugu začalo v roku 1971 dielo hlásania o Kráľovstve, Majuki Sakamotová bola jednou z prvých, ktorí prijali biblické posolstvo. Jej manžel Tojota odporoval, keď začala manželka chodiť s malým synom do susedného mesta na zhromaždenia. Tojota bol odhodlaný zastaviť ju a svoj odpor zosilnil. Jeho odpor trval 14 rokov, a to aj potom, keď sa Majuki dala v roku 1973 pokrstiť. Raz na ňu namieril pušku a kričal: „Ak s tým neskoncuješ, zastrelím ťa!“ Jej pokojná reakcia Tojotu zmiatla. Čudoval sa, prečo je taká pevná.

Majuki aj napriek tomu, čo prežívala, hľadala príležitosti, ako prejaviť manželovi lásku. Nikdy sa nevzdala a snažila sa pomôcť mu nájsť pravdu. (1. Petra 3:1, 2) Jedného dňa Tojotu rozhnevalo, že jeho manželka a syn sú v priekopníckej službe, zatiaľ čo on pracuje vo svetskom zamestnaní. Išiel do  zamestnania a dal výpoveď. To bol úžasný krok, lebo japonskí muži všeobecne považujú svoju prácu takmer za posvätnú. Tojota dúfal, že manželka a syn ho budú ľutovať. No keď sa vrátil domov a povedal im, čo urobil, od radosti zatlieskali. To priviedlo Tojotu k premýšľaniu. Čoskoro začal študovať. Časom sa k nim pripojil v priekopníckej službe a dnes slúži ako kresťanský starší.

Muži, ktorí začiatkom sedemdesiatych rokov prišli na naše zhromaždenia po prvý raz, často poznamenali, že sú tam iba ženy a deti. Ale odvtedy urobili desaťtisíce mužov vynikajúci duchovný pokrok. Dnes má organizácia pevný základ duchovne zrelých mužov, ktorí sa starajú o všetky organizačné potreby. Sú medzi nimi aj takí, čo boli v sedemdesiatych rokoch odporcami.

Priekopníci idú do školy

Keďže v sedemdesiatych rokoch bolo v každom zbore vysoké percento priekopníkov (25 až 30 percent), do školy pre priekopníkov, ktorá sa v Japonsku začala v januári 1978, sa prihlásilo veľa bratov a sestier. Toto školenie značne prispelo k zrelosti zborov.

Prví boli do tejto školy pozvaní zvláštni priekopníci, misionári a cestujúci dozorcovia s manželkami. Šigeru Jošioka, jeden z prvých inštruktorov, si spomína: „Bolo veľkou pomocou mať v prvých triedach skúsených priekopníkov. To, čo sme sa naučili z komentárov a skúseností týchto zrelých služobníkov, sme mohli odovzdať ďalším triedam.“

Počnúc februárom 1980 bola škola pre priekopníkov v každom kraji. Krajskí dozorcovia a ďalší zrelí bratia, ktorí sa už zúčastnili tohto školenia, slúžili ako inštruktori. Po otvorení školy bol počas ôsmich po sebe idúcich rokoch priemerne 22-percentný vzrast v počte pravidelných priekopníkov v porovnaní s 12-percentným prírastkom zvestovateľov. Dnes má  väčšina krajov každý rok dve alebo viac tried priekopníkov, pričom v každej triede je 25 až 30 študentov.

Väčšina priekopníkov, ktorí navštevujú túto školu, sú v pravde celkom noví, no výsledkom ich štúdia je to, že získavajú sebadôveru a šikovnosť v službe a dostávajú neoceniteľné poučenie, ako žiť kresťanským spôsobom života. Jedna priekopníčka to vyjadrila takto: „Doteraz bolo v mojej mysli všetko pomiešané — služba, výchova detí, kresťanská osobnosť a biblické poznanie. Počas desaťdňového školenia som si však dokázala všetko roztriediť a zaradiť na správne miesto.“ Do septembra 1997 sa vyučovalo v 3650 triedach a tohto školenia sa zúčastnilo 87 158 priekopníkov.

Reagovali ľudia každého druhu

Zaujímavé zloženie teokratickej organizácie v Japonsku tvoria veľmi rôznorodí ľudia. Tošiaki Niwa je mierny starší v jednom zbore v Jokohame. Ale koncom druhej svetovej vojny bol vycvičený ako pilot Ohky, raketového klzáka na samovražedné útoky kamikadze proti americkým vojnovým plavidlám. Taká služba sa považovala za dôkaz oddanosti cisárovi. No vojna sa skončila skôr, ako dostal príležitosť zomrieť za vlasť. Neskôr jeho manželka študovala Bibliu s Jehovovými svedkami. Keď sa Tošiaki dozvedel, že svedkovia si zachovali počas vojny prísnu neutralitu, aj on prejavil záujem. Roku 1977 sa pripojil k svojej manželke v oznamovaní biblického posolstva pokoja iným.

Aj vo svete zábavy sme našli ľudí, ktorí radi zmenili svoj životný štýl, aby sa stali ctiteľmi Jehovu. Jošihiro Nagasaki založil s niekoľkými priateľmi z internátu klasickú džezovú kapelu. Požiadali istého muža, ktorý ich vyučoval džez, aby sa stal vedúcim ich kapely. Tento muž, Jošimasa Kasai, jeden z najpoprednejších japonských džezových hudobníkov, sa medzitým dostal do kontaktu s „Trummym“ Youngom,  hosťujúcim trubkárom z Havajských ostrovov. „Hneď v ten deň sa začali lekcie, ale nie hudby, ale pravdy,“ spomína si Jošihiro, ktorý teraz slúži vo výbore odbočky. „Nezaujímalo nás to, nie, ani najmenej, ale počúvali sme ho preto, že bol taký nadšený a nechceli sme ho stratiť ako vedúceho kapely.“ Súhlasili dokonca aj so štúdiom. U Jošihira však došlo k obratu vtedy, keď sa v apríli 1966 zúčastnil na krajskom zjazde. Na tomto zjazde pozvala Jošihiru jedna stredoškoláčka, s ktorou sa predtým zoznámil, aby sa k nej pripojil vo zvestovateľskej službe. Ona vydávala svedectvo z Biblie a Jošihiro dával majiteľom bytov traktáty. „Po prvý raz začala pravda pre mňa čosi znamenať,“ spomína si. Po skončení zjazdu chodil do služby každý deň a robil rýchle pokroky. Štyria zo šiestich členov kapely sú teraz aktívnymi svedkami.

Šindži Sato bol kňazom v povestnej svätyni Izumo v prefektúre Šimane, v jednej z najvýznamnejších šintoistických svätýň v Japonsku. Slúžil aj ako učiteľ sekty Izumo Ojaširokjó. Hoci slúžil skoro 20 rokov ako šintoistický kňaz, sklamala ho nespravodlivosť a nedostatok lásky, ktorý pozoroval u kňazov. Začal si uvedomovať, že šintoistickí bohovia neponúkajú  nijakú záchranu, a začal hľadať pravého Boha. Začal čítať Bibliu, ale ešte stále mal veľa otázok.

Raz stretol na ulici známeho, o ktorom vedel, že je Jehovov svedok. Položil mu otázky, o ktorých predpokladal, že budú identifikovať pravé náboženstvo: „Je vaše náboženstvo politicky neutrálne? Je vaša organizácia neziskovou organizáciou? Pochádza vaše učenie skôr od Boha než od ľudí? Robia ľudia vo vašom ústredí to, čo kážu?“ Potom sa opýtal: „Ak vaša organizácia spĺňa tieto požiadavky, bol by si taký láskavý a vyučoval ma z Biblie?“ Aká úľava to preňho bola, keď sa napokon vyslobodil z Veľkého Babylona! (Zjav. 18:4) Hovorí: „Teraz, keď som Jehovovým svedkom a učím druhých ľudí cestám pravého Boha, cítim sa práve tak, ako je to zaznamenané v Prísloviach: ‚Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje, a on k nemu nepridáva žiadnu bolesť.‘“ — Prísl. 10:22.

Známi umelci a hudobníci, autor komiksov, zápasník sumo a profesionálni cyklisti opustili svetskú slávu. Odborníci, ako napríklad lekári, uznávaný kaligraf a právnici, rozpoznali svetlo pravdy a svoje znalosti používajú na podporu záujmov Kráľovstva. Bývalí gangstri, násilníci, policajti a politici pokojne prebývajú spolu so svojimi duchovnými bratmi. (Iz. 11:6–9) Budhistickí mnísi, šintoistickí kňazi a zakladateľka vlastného náboženstva vyšli z Veľkého Babylona. (Zjav. 18:2) Učitelia, poprední japonskí podnikatelia a umelci s rôznymi schopnosťami pracujú spoločne na teokratických projektoch. Jehovova organizácia sa rozrástla a zahŕňa ľudí každého druhu, ktorým svedkovia pomohli ‚obliecť si novú osobnosť, ktorá bola stvorená podľa Božej vôle v pravej spravodlivosti a vernej oddanosti‘. — Ef. 4:24.

Nadšený priekopnícky duch

Napriek zmenšujúcim sa obvodom a rastu náboženskej apatie naďalej panuje veľké nadšenie pre priekopnícku  službu. Na jar, keď sa k radom priekopníkov pridáva veľký počet pomocných priekopníkov, celkový počet priekopníkov predstavuje viac ako 50 percent zvestovateľov. V marci 1997 sa do priekopníckej služby prihlásilo 108 737 zvestovateľov.

Často sa nás pýtajú: „Prečo je v Japonsku tak veľa priekopníkov?“ Zdá sa, že k tomu prispievajú viaceré činitele. Základy na povojnový vzrast v Japonsku položili horliví misionári a vďační študenti sa snažia napodobňovať svojich učiteľov. (Luk. 6:40) Výsledkom je, že horlivosť pre službu prešla na ďalšiu generáciu učeníkov. Všeobecne tiež platí, že japonské domácnosti sú celkom skromné, preto ich údržba nevyžaduje veľa času a z väčšej časti sa už tradične zachováva jednoduchý spôsob života. To gazdinkám uľahčuje dávať duchovné záujmy na prvé miesto. (Mat. 6:22, 33) Navyše, podnebie je v Japonsku všeobecne mierne a v krajine sú aj priaznivé politické a ekonomické podmienky.

Ďalším faktorom je, ako sa zdá, kultúrna minulosť a národné vlastnosti. Japonci vo všeobecnosti poslúchajú príkazy, reagujú na povzbudenie skupiny a sú nadšenými pracovníkmi. Šiniči Tohara, Japonec amerického pôvodu, ktorý prišiel do Japonska ako jeden z prvých povojnových misionárov, o tom povedal: ‚Piloti kamikadze zomierali za cisára tak, že zamierili svoje lietadlá na nepriateľské vojnové lode. Ak sú Japonci takí verní ľudským pánom, čo urobia, ak nájdu pravého Pána, Jehovu?‘ Áno, za každou prihláškou priekopníka je silná túžba páčiť sa Jehovovi.

Rodičia, ktorí sú priekopníkmi

Kto slúži ako priekopník? Zväčša sú to sestry, väčšina z nich je vydatá a má deti. Mnohé slúžia ako priekopníčky bez duchovnej podpory rodiny, lebo majú neveriaceho manžela a príbuzných.

 „Keď som začala s priekopníckou službou, moja najmladšia dcéra mala iba niekoľko mesiacov,“ hovorí Mucuko z Fudžisawy, ktorá je v priekopníckej službe už vyše 20 rokov. „Môj manžel pracoval v banke a obyčajne neprišiel domov skôr, než sme sa vrátili z nášho večerného zhromaždenia. Hoci si to vyžadovalo veľké úsilie, chcela som v priekopníckej službe pokračovať.“ Sestra bola odmenená, keď sa všetky tri deti po skončení strednej školy pridali k nej v priekopníckej službe. Po mnohých rokoch odporu a neskôr ľahostajnosti sa aj jej manžel začal meniť. Akú radosť mala Mucuko, keď počula v zbore prednášať svojho syna prvú časť verejnej prednášky a potom nasledoval jej manžel, ktorý predniesol druhú časť!

Aj otcovia, ktorí sú priekopníkmi, majú dobrý vplyv. Hisataka vedel, že jeho otec sa vzdal miesta ako učiteľ spracovania dát, aby mohol slúžiť ako priekopník. Keď mal Hisataka na základnej škole cez leto prázdniny, otec ho pozval, aby ho sprevádzal do práce, čo znamenalo skoro ráno roznášať mlieko. „Asi v tom čase, keď sa ranná obloha začala sfarbovať nádhernými oranžovými farbami,“ spomína si Hisataka, „otec mi rozprával o svojich najvnútornejších pocitoch, akou odmenou je slúžiť Jehovovi celou dušou. Keď som videl, s akou radosťou sa namáha pre Jehovu, podnietilo ma to viac než akékoľvek slová.“ Hisataka teraz slúži ako člen rodiny Bétel v Ebine.

Zachránení pred karoši

„Keď mriete za prácou, vstúpte do japonskej firmy,“ hovoria niektorí ľudia žartom. Je to preto, že typický japonský otec rodiny je mimoriadne oddaný svojej práci a trávi na pracovisku dlhé hodiny. Avšak mnohí otcovia, ktorí kedysi pracovali toľko, že smerovali ku karoši (k smrti z prepracovania), sú dnes oddaní nie svetskému podniku, ale Jehovovi Bohu, a v priekopníckej službe sa pridali k svojej rodine.

 Šundži, ktorý žije v oblasti Kóbe a predtým pracoval pre veľkú stavebnú spoločnosť, hovorí: „To, čo ma motivovalo, bola oddanosť mojej spoločnosti a túžba po úspechu. Keď boli miesta stavby ďaleko od domova, vracal som sa k rodine prinajlepšom iba na krátke víkendy.“ Čo spôsobilo úplnú zmenu? Šundži odpovedá: „Bál som sa smrti a robil som si starosti, čo by sa stalo s mojou rodinou, keby som zomrel. Bolo mi záhadou, prečo sa moja manželka a syn vždy tak tešia, keď idú do služby.“ Keď Šundži pomáhal miestnemu zboru s technickými detailmi pri výstavbe sály Kráľovstva, jeden starší ho povzbudil, aby začal študovať Bibliu. Začal a teraz má spolu s rodinou radosť z pravidelnej priekopníckej služby. Slúži aj v regionálnom stavebnom výbore.

Od hláv rodín si to vyžaduje skutočnú vieru a obetavého ducha, aby opustili to, čo považovali za zaistené celoživotné zamestnanie v podniku, a potom prijali do istej miery nestále zamestnanie na čiastočný úväzok, aby získali čas potrebný na priekopnícku službu. Otec Micunobua z prefektúry Čiba zmenil zamestnanie. Vo veľkej spoločnosti, kde predtým pracoval a kde jeho bývalí spolupracovníci už postúpili na miesta manažérov, chodil z jednej kancelárie do druhej a zbieral starý papier na recykláciu. Micunobu hovorí so skutočným ocenením: „Aký som vďačný svojim rodičom, ktorí ma vlastným príkladom učili, ako si vážiť poklad priekopníckej služby, a tak mi pomohli, aby som ju urobil svojou životnou dráhou!“ Tí, čo urobili takéto zmeny v živote, sú presvedčení, že finančná odmena je iba dočasná a oveľa väčšiu hodnotu majú duchovné poklady. — Mat. 6:19–21.

Robte všetko pre to, aby ste žili dlhšie!

Niektorí zvestovatelia, ktorí úprimne túžili pracovať v Jehovovej službe čo najviac, prekonali aj vážne zdravotné problémy. „V najlepšom prípade budete žiť a uvidíte, ako váš syn  rastie. Nikdy sa neprepracujte, ale robte všetko pre to, aby ste žili dlhšie.“ To povedal Jaeko Onovej lekár, ktorý diagnostikoval jej zdravotné problémy týkajúce sa srdca. Vtedy mal jej syn tri roky. „Ako môžem žiť po zvyšok života tak, aby som nič neľutovala?“ pýtala sa sama seba, keď sa vracala domov z nemocnice. Kým prišla domov, bola rozhodnutá, že sa stane priekopníčkou. Keď sa o tom dozvedeli jej príbuzní, mali obavy, ale to nezmenilo jej rozhodnutie. Hovorí: ‚S priekopníckou službou som začala v septembri 1978. Vtedy som nevedela, že som ťarchavá. Moja matka vážne ochorela. Aj môj stav sa zhoršil. No odvahu mi dodávali Ježišove slová: „Ak budete mať vieru veľkosti horčičného zrna, môžete prenášať vrchy.“ ​(Mat. 17:20) Rozhodla som sa robiť, čo môžem.‘

Po 17 rokoch Jaeko povedala: „Cítim, akoby ma Jehova držal vo svojom upokojujúcom náručí.“ Občas ju problémy takmer premohli, ale ona počítala Jehovove požehnania a to jej pomohlo vytrvať. Ovplyvnený horlivosťou manželky, začal študovať aj manžel. A radosť Jaeko vyvrcholila, keď boli jej úpenlivé modlitby vypočuté a manžel sa stal jej partnerom v priekopníckej službe!

To sú vlastnosti priekopníkov v Japonsku. Mohli by sme spomenúť ešte veľa ďalších — takých, ako bol brat, ktorý bol od krku dole ochrnutý, ale bol stálym zdrojom povzbudenia pre ostatných a slúžil ako priekopník hlavne tak, že písal listy. Sestra, ktorá sa narodila práve na prelome tohto storočia a posledných 13 rokov života do roku 1994 strávila ako priekopníčka v oblasti zaviatej snehom, a nevidiaci starší, ktorý sa presťahoval do jedného mesta, aby tam bol priekopníkom a pomáhal malému zboru. Hoci všetci títo priekopníci, podobne ako verní svedkovia starých dôb, trpeli telesnými slabosťami, „stali [sa] silnými“ prostredníctvom Boha, aby konali jeho vôľu. — Hebr. 11:32–34.

 Preklad nového sveta v japončine

Používanie Biblie vo svedeckej službe je na celom svete poznávacím znakom Jehovových svedkov. Zvestovatelia v Japonsku úprimne túžili mať presnú, ľahko čitateľnú Bibliu v modernej japončine. Mnohí zápasili s tradičným prekladom. Napriek tomu, že obsahuje krásne výrazy a dôsledne používa Božie sväté meno, pre tých, čo nadobudli vzdelanie po vojne, bola jeho vetná skladba ťažko zrozumiteľná. Preto boli v januári 1970 bratia v odbočke skutočne nadšení, keď dostali z ústredia list, ktorý ich oprávňoval preložiť grécku časť Prekladu nového sveta do japončiny.

O tri roky neskôr, na medzinárodnom zjazde „Božské víťazstvo“ v Ósake, zástup 31 263 delegátov s nesmiernym nadšením tlieskal, keď člen vedúceho zboru Lyman Swingle oznámil vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v japončine. Počas nasledujúcich deviatich rokov po jeho vydaní bolo rozšírených 1 140 000 výtlačkov, čo je približne 75 ráz viac, než bol počet zvestovateľov v čase, keď bol po prvý raz publikovaný. Táto Biblia bola vytlačená v Spojených štátoch, ale nebol ďaleko deň, keď sa tlač a viazanie kníh mali robiť v našich zariadeniach v Japonsku.

Dali by sa nájsť lepšie miesta na zhromaždenia?

Ako v celom Japonsku počet zborov ustavične vzrastal, bolo stále zrejmejšie, že sú veľmi potrebné vhodné miesta na zhromaždenia. Pred rokom 1970 malo iba veľmi málo zborov vlastné miesta na zhromažďovanie. V skutočnosti bolo za celé desaťročie šesťdesiatych rokov zasvätených iba deväť sál Kráľovstva. Väčšina zborov sa schádzala v prenajatých verejných sálach alebo v súkromných domoch.

Ai Nakamurová, sestra z Hirosaki, si spomína na nepohodlie týchto „prenosných zhromaždení“ takto: „V roku 1963  sme si každý víkend prenajímali mestské vzdelávacie stredisko a v tie dni, keď bola táto sála zatvorená, prichádzal zbor asi 15 zvestovateľov na zhromaždenia do môjho domu. Zakaždým, keď sme mali zhromaždenie, všetci sme museli pomáhať prenášať časopisy, literatúru, prenosný rečnícky pult a tak ďalej.“ Prenajaté sály často silne zapáchali od tabakového dymu a boli v nich aj rôzne politické či náboženské heslá a výzdoba. Nič z toho nebolo v súlade s duchovnou náplňou zhromaždení svedkov.

Molly Heronová a Lois Dyerová si spomínajú na sálu, ktorú si prenajali na zhromaždenia v Kjóte. Bola to miestnosť s tatami čiže slamenými rohožami a nachádzala sa na prvom poschodí nad obchodom. Na každej strane susedila s ďalšími miestnosťami. Na jednej strane prebiehalo vyučovanie na samisene, japonskom strunovom hudobnom nástroji; na druhej strane hrali muži go, japonskú stolovú hru. „V takom hluku sme sa snažili viesť naše štúdium Strážnej veže. Také miesta sme v tých dňoch museli používať,“ povedala Lois Dyerová. Keďže sme nemali nijaké stále miesta na zhromaždenia, ako mali iné náboženské skupiny, ľudia sa prikláňali k názoru, že sme iba bezvýznamnou, dočasnou sektou.

Ale v polovici sedemdesiatych rokov počet nových zborov začal stúpať a bratia hľadali budovy, ktoré by mohli používať ako sály Kráľovstva. V júli 1974 používalo v celej krajine 646 zborov takmer 200 sál Kráľovstva. Z nich bolo 134 zasvätených počas služobného roku 1974.

Hoci finančné prostriedky našich bratov boli obmedzené, ich vynachádzavosť nemala hraníc. Napríklad na ostrove Kjúšú vybudoval zbor Kitakjúšú Wakamacu sálu Kráľovstva s plochou 130 štvorcových metrov na pozemku, ktorý poskytol jeden z miestnych zvestovateľov. Zbor bezplatne získal použité rezivo a strešné škridly z piatich domov určených na  demoláciu. Zadarmo dostali aj drevo z verejných kúpeľov, ktoré už boli mimo prevádzky. Jediný stavebný materiál, ktorý kúpili, použili pri dokončovaní sály na obklad exteriéru a interiéru. Z blízkeho kina, ktoré bolo zrušené, získali zadarmo kreslá, znova ich natreli a inštalovali v sále. Po šiestich mesiacoch usilovnej práce mali bratia peknú sálu Kráľovstva.

Ceny pozemkov boli prehnane vysoké, preto niektorí svedkovia, ktorí mali dom v meste, svoj dom zbúrali a prestavali:  na prízemí bola sála Kráľovstva a na prvom poschodí mali byt.

Výstavba odbočky musela držať krok

Práve tak ako dieťa postupne vyrastá zo šiat, bolo potrebné opakovane rozširovať japonskú odbočku, aby bolo možné postarať sa o rastúci počet svedkov v krajine. Roku 1971 boli vyhotovené plány trojpodlažnej tlačiarne a päťpodlažného domova Bétel, ktoré sa mali postaviť v Numazu, s pekným výhľadom na krásny vrch Fudži.

Pôvodne sa budovy tlačiarne používali hlavne na tlač japonského vydania Strážnej veže a Prebuďte sa! V tomto ohľade bolo míľnikom vytlačenie pamätného čísla Prebuďte sa! z 8. októbra 1972 na práve inštalovanej 40-tonovej rotačke značky Tokio Kikai. Bol to prvý časopis, ktorý naši bratia vytlačili v tlačiarni v Numazu. Ale bratia, ktorí pracovali v tlačiarni, sa museli ešte veľa učiť. Niekedy pochybovali o tom, či budú niekedy schopní správne obsluhovať tlačiarenský stroj. „V tých dňoch,“ povedal jeden z bratov obsluhujúcich rotačku, „boli niektoré písmená vytlačené tak nahrubo, že ste ich mohli takmer prečítať, keď ste sa ich dotýkali!“ Iné boli bledé alebo rozmazané. Bratia však získavali skúsenosti, kvalita tlače sa ustavične zlepšovala a počet časopisov rozširovaných vo zvestovateľskej službe vzrastal.

Keď mal brat Knorr v roku 1973 prejav pri zasvätení týchto budov odbočky v Numazu, hostia sa zhromaždili v prázdnom priestore na treťom podlaží novej tlačiarne. Brat Knorr sa zmienil aj o tom, na čo má byť toto podlažie využité. Povedal: „Tento prázdny priestor predstavuje vašu vieru. Sme presvedčení, že tento priestor budete o rok či o dva potrebovať. Božia organizácia postupuje vpred, a to veľmi rýchle.“

Ako brat Knorr predvídal, voľné miesto bolo čoskoro využité. Do roku 1974 boli potrebné ďalšie dve nové budovy —  jedna na skladovanie zásob a druhá na ubytovanie pracovníkov. „Boli to prvé budovy, ktoré svedkovia v Japonsku postavili úplne sami,“ hovorí Tošio Honma. „Trochu sme sa obávali, či budeme mať dosť skúsených pracovníkov. Boh nás požehnal a zaobstaral nám takých ľudí, ako je Tadazo Fukajama, stavbyvedúci s vyše 30-ročnou praxou v istej veľkej stavebnej firme.“

Po rokoch práce, pre ktorú často opúšťal domov, Tadazo dal práve výpoveď zo zamestnania, aby mohol tráviť viac času s rodinou. A tak mal zmiešané pocity, keď ho požiadali, aby zvážil možnosť prísť do Numazu a dozerať na výstavbu ďalších objektov Bételu. Bude musieť opäť opustiť svoju rodinu? „Nie!“ prišla odpoveď z odbočky. Bola pozvaná aj jeho manželka a obidvaja synovia, jeden 18- a druhý 20-ročný.

Hoci objekty postavené v tom období boli pomerne malé v porovnaní s tým, čo malo ešte prísť, pri tejto výstavbe získali bratia skúsenosti a dôveru, že s Jehovovou pomocou budú môcť zvládnuť aj väčšie projekty.

Miestni bratia sa ujímajú vážnejšej zodpovednosti

V apríli 1975 odišiel z Japonska Lloyd Barry, ktorý bol od roku 1952 dozorcom odbočky, aby slúžil ako člen vedúceho zboru Jehovových svedkov. Horlivo sa podieľal na práci v čase, keď teokratická organizácia vzrástla z ôsmich zvestovateľov v roku 1949 na vyše 30 000 horlivých hlásateľov Kráľovstva. Po jeho odchode bol dozor nad odbočkou zverený Tošiovi Honmovi, miestnemu japonskému bratovi, ktorý vtedy slúžil ako dozorca tlačiarne.

O schopnostiach brata Honmu jeho asistent v tlačiarni povedal: „Tošio nebol človek, ktorý by sedel a čakal na niekoho, kto mu podrobne vysvetlí, čo má urobiť. Mohli ste mu prideliť  prácu a povedať mu: ‚Toto je smer, ktorým ideme.‘ Potom sa pustil do práce a smeroval k cieľu. Bol dobrým organizátorom a vedel ľudí motivovať.“

Ďalšia organizačná zmena sa udiala vo februári 1976. V súlade so všetkými ostatnými odbočkami na celom svete bol dohľad nad odbočkou v Japonsku zverený výboru bratov, a nie len jednému dozorcovi odbočky. Piatimi pôvodne vymenovanými členmi výboru boli: Tošio Honma, koordinátor, Masataro Oda, Šigeo Ikehata, Kiičiro Tanaka a James Mantz. Japonskí bratia toto nové usporiadanie pohotovo prijali, lebo veľmi dobre poznali taký spôsob práce, keď sa na rozhodovaní podieľa skupina a hľadá sa zhodný názor. Jeden z členov tohto výboru neskôr povedal: „Keď bol na čele výbor odbočky, bratia sa obracali ku skupine zrelých bratov ako k zástupcom organizácie. A tak pozornosť bratov bola sústredená skôr na Božiu organizáciu než na jednotlivca.“ Keď treba urobiť závažné rozhodnutie, toto usporiadanie umožňuje skupine duchovne zameraných mužov, ktorí pochádzajú z rôzneho prostredia a majú rôzne schopnosti, o ňom uvažovať a hľadať pritom usmernenie svätého ducha a vedenie z Božieho Slova.

V januári 1983 sa stal koordinátorom Masataro Oda, ktorý slúžil v Bételi od februára 1960. Nahradil brata Honmu, ktorý mal vtedy dvojročného syna, o ktorého sa musel starať. K ďalším bratom, ktorí odvtedy slúžili vo výbore odbočky rôzne dlhý čas, patrili Rjosuke Fudžimoto, Percy Iszlaub, Isamu Sugiura, Jošihiro Nagasaki, Makoto Nakadžima, Kendži Mimura a Richard Bailey. V súčasnosti slúži vo výbore odbočky sedem bratov. Ako sa dielo rozrastá, každý z týchto bratov pokorne prispieva svojimi schopnosťami k napredovaniu záujmov Božieho Kráľovstva v tejto časti sveta.

„Keď sa dnes pozeráme späť,“ konštatuje brat Oda, „vidíme v opatrení výboru božskú múdrosť. Od roku 1976, keď  bolo do platnosti uvedené usporiadanie výboru, dielo sa rozrástlo tak, že by to jeden brat nemohol zvládnuť. Jehova dal vedúcemu zboru múdrosť, aby bola zodpovednosť prenesená na mnohých bratov, a tak aby nič nebránilo hladkému postupu diela.“

Miestni bratia organizujú zjazdy

Podobne sa v sedemdesiatych rokoch začala na miestnych svedkov presúvať aj zodpovednosť za organizáciu zjazdov. Jedným z prvých japonských oblastných dozorcov, ktorý mal slúžiť ako dozorca zjazdu, bol Takaši Abe. Cenné skúsenosti získal pri práci s misionármi, ako bol napríklad Percy Iszlaub. Percy bol dozorcom medzinárodného zjazdu „Pokoj na zemi“, ktorý sa v roku 1969 konal na tokijskom cyklistickom štadióne Korakuen. O dva roky neskôr slúžil brat Abe ako dozorca celoštátneho zjazdu, ktorý sa konal na tom istom štadióne. So skúsenosťami, ktoré získal na zjazde roku 1969, všetko prebiehalo hladko. No mal dostať ešte vážnejšiu zodpovednosť.

Roku 1973 vymenovala Spoločnosť brata Abeho za dozorcu päťdňového medzinárodného zjazdu „Božské víťazstvo“, ktorý sa mal konať v Ósake. Očakávalo sa, že príde asi 30 000 účastníkov vrátane 400 zahraničných delegátov. Ako brat zareagoval? Spomína si: „Keď som dostal list s vymenovaním, veľmi som ochorel a niekoľko dní som strávil v posteli; nemohol som sa dokonca ani posadiť. Musel som stále myslieť na to, ako len zorganizujem všetky zjazdové oddelenia. Aký som bol šťastný, keď som niekoľko mesiacov pred zjazdom dostal od Spoločnosti brožúrku Organizácia zjazdov! Dodržiavaním postupov založených na Biblii boli vyriešené mnohé problémy.“

Jednou z okamžitých potrieb bolo zaistiť dostatočný počet sedadiel pre všetkých delegátov. Zjazd sa mal konať na Festivalovom  námestí v Pamätnom parku Expo (1970) v Ósake, ale na námestí neboli nijaké sedadlá ani pódium. Okolité zbory boli požiadané, aby získali informácie, kde by sa dali požičať na zjazd skladacie stoličky. Skontaktovali sa so všetkými riaditeľmi škôl v meste. Aj riaditeľ najväčšej firmy na výrobu elektrických spotrebičov v Japonsku bol požiadaný, či by jeho spoločnosť nemohla požičať stoličky na zjazd. V súvislosti s touto požiadavkou sa zástupca firmy stretol s dozorcom zjazdu. Hoci táto firma nemala žiadne skladacie stoličky, ktoré by mohla požičať, ochotne darovala peniaze na prenajatie 5000 stoličiek. No bolo treba ešte viac stoličiek. Aké bolo riešenie? Zmontovať lavičky z materiálu na lešenie požičaného z istej stavebnej spoločnosti. Lavičky boli hotové niekoľko dní pred začatím zjazdu a verejnú prednášku si vypočulo 31 263 poslucháčov. Vzhľadom na stále rastúci počet Jehovových svedkov to bolo posledný raz, keď sa mohli stretnúť všetci Jehovovi svedkovia z Japonska a Okinawy na jednom zjazde.

Na zjazde sa zúčastnilo päť členov vedúceho zboru, ako i dozorca tlačiarne zo svetového ústredia v Brooklyne a povzbudili poslucháčov. Prišli aj delegáti z Austrálie, Británie, Guatemaly, Havajských ostrovov, Kanady, Nemecka, Nigérie,  Nového Zélandu, Papuy-Novej Guiney a zo Spojených štátov, a tak bol zjazd skutočne medzinárodný.

Po zjazde v Ósake sa začalo viac miestnych bratov ujímať zodpovednosti pri organizácii zjazdov. To uľahčilo bratom udržať si rovnováhu medzi prácou pred zjazdom a svojimi ďalšími povinnosťami. Okrem toho, cestujúci dozorcovia sa mohli teraz sústrediť na svoje poverenie namiesto toho, aby sa mesiace pred každým zjazdom venovali práci súvisiacej so zjazdom.

Medzinárodné zjazdy „Víťazná viera“ v roku 1978

V roku 1978 sa mal v Japonsku konať štvrtý medzinárodný päťdňový zjazd „Víťazná viera“. Tentoraz boli použité štyri miesta, aby bolo dosť miesta pre všetkých. Hlavný zjazd sa konal v Ósake a zúčastnil sa na ňom vrcholný počet 31 785 delegátov vrátane 200 delegátov zo Spojených štátov, Kanady,  Nemecka, Švajčiarska, ako aj z iných európskych, ázijských a juhoamerických krajín. Boli prítomní aj traja členovia vedúceho zboru a podieľali sa na programe zjazdu.

Počas tých rokov si bratia pestovali znamenitého ducha spolupráce. Nadobudli úplnú dôveru, že s Jehovovou pomocou môžu zvládnuť aj veľké teokratické podujatia.

Z kolkárne sa stáva zjazdová sála

Bolo zrejmé, že okrem sál Kráľovstva bratia potrebujú mať spoľahlivo k dispozícii väčšie objekty na konanie zjazdov. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa mnohé verejné zariadenia neprenajímali náboženským skupinám a zmluvy na prenájom športových hál mohli byť v poslednej chvíli zrušené, lebo miestne športové podujatia mali prednosť. Hirofumi Morohaši, ktorý slúžil dlhé roky ako zjazdový dozorca v oblasti Tokia, si spomína na jeden prípad, ktorý motivoval bratov, aby začali hľadať vlastnú zjazdovú sálu. Hovorí: „Roku 1974 sme zložili zálohu 200 000 jenov [700 amerických dolárov] na použitie sály v zábavnom parku v meste Ojama, kde sa mal konať krajský zjazd. Neskôr tento zábavný park zbankrotoval. Mali sme veľké ťažkosti, aby sme dostali späť zálohu, a rovnako ťažké to bolo aj s hľadaním iného miesta na konanie zjazdu.“ Potom im Percy Iszlaub ukázal fotografie z Austrálie, kde premenili starú tkáčovňu na krásnu zjazdovú sálu. Bratia v Tokiu cítili, že je načase skúsiť niečo podobné.

Našli nepoužívanú kolkáreň. Nachádzala sa v Higaši-Macujame na okraji Tokia. Majiteľ budovy, ktorý o Jehovových svedkoch nič nevedel, napísal rodine, u ktorej býval v Spojených štátoch, a pýtal sa na Jehovových svedkov. Dostal veľmi priaznivú odpoveď v tom zmysle, že Jehovovi svedkovia sú najdôveryhodnejšou náboženskou skupinou v Spojených štátoch. Odvtedy prebiehalo všetko veľmi hladko a bola podpísaná zmluva.

 A tak bola v decembri 1976 dokončená prvá zjazdová sála v Japonsku. Medzitým sa už rozbiehal ďalší významný stavebný projekt.

Jehova usmerňuje premiestnenie

V čase, keď boli roku 1977 zasvätené nové budovy v Numazu, bolo v Japonsku viac než 40 000 zvestovateľov. Odbočka dostala pokyn nájsť o 300 percent väčší pozemok, než bol pozemok v Numazu. V Ebine, na polceste medzi Numazu a Tokiom, našli bratia starú textilnú továreň, ktorá stála na pozemku s rozlohou asi sedem hektárov. Bola to o 1600 percent väčšia plocha než pozemok v Numazu. Schváli však vedúci zbor také premiestnenie v krajine, kde sú ceny pozemkov neuveriteľne vysoké? Tento pozemok by stál viac než dvojnásobok sumy, ktorú roku 1867 Spojené štáty zaplatili Rusku za kúpu Aljašky. Nejaký čas neprichádzala z ústredia nijaká odpoveď. „Z New Yorku potom nečakane prišiel brat Barry s Maxom Larsonom, dozorcom tlačiarne Spoločnosti v Brooklyne, aby sa na pozemok pozreli, a dostali sme súhlas na kúpu,“ hovorí Tošio Honma. „Keď sa teraz pozeráme späť na vzrast, ktorý sme mali za posledných 20 rokov, ďakujeme Jehovovi, že nás viedol ku kúpe tohto veľkého pozemku.“

V januári 1979 sa začala výstavba dvojpodlažnej tlačiarne, kancelárskej budovy, troch obytných budov so 161 izbami pre bételitov, sály Kráľovstva a dvoch menších budov dielní. Bol to jeden z najväčších stavebných projektov, aký dovtedy Jehovovi svedkovia na celom svete uskutočnili.

Mnohí otcovia rodín ovládajúci stavbárske remeslo opustili svoje zamestnanie a presťahovali sa aj s rodinami do Ebiny alebo do okolitých miest, aby sa podieľali na stavebných prácach. Jedným z nich bol Jošiaki Nišio. Keď dostal prvé pozvanie, aby pracoval na tejto stavbe ako inštalatér, práve sa presťahoval do mestečka na ostrove Šikoku, aby slúžil tam,  kde je väčšia potreba. Keďže mal tri malé deti a bol práve nezamestnaný, nemal peňazí nazvyš, a preto prvé pozvanie odmietol. Ale keď dostal expresnou poštou tretie pozvanie, cítil, že Jehova mu hovorí, aby išiel. Prediskutoval vec s manželkou, ktorá sa ponúkla, že sa počas jeho neprítomnosti o rodinu po finančnej stránke postará. „Až keď som prišiel do Bételu, uvedomil som si, že sme boli pozvaní všetci piati! Bolo to neuveriteľné!“ spomína si Jošiaki. Keď jeho tri deti vyrástli, stali sa priekopníkmi a jeden syn slúži teraz ako člen rodiny Bétel v Ebine.

„Opakovane sme videli, ako nám v súvislosti s touto výstavbou Jehova otvára dvere,“ spomína si James Mantz, predsedajúci stavebného výboru. „Mali sme pred sebou problémy, ktoré sa zdali ako neprekonateľné prekážky. Správa prefektúry Kanagawa mala jedny z najprísnejších zákonov na kontrolu znečisťovania v krajine. Povedali nám, že do odpadového kanála, ktorý prechádzal cez náš pozemok, nesmieme vypustiť ani kvapku odpadovej vody. Ale Jehova nám otvoril cestu. Továreň, ktorá sa predtým nachádzala na pozemku, používala na chladenie strojov vodu z troch studní. Táto voda sa potom vypúšťala do kanála a používala sa na zavlažovanie susedných polí. Keď sa susedia dozvedeli, že tento zdroj vody zanikne, išli na mestský úrad a sťažovali sa: ‚Naša úroda je závislá od vody, ktorá prichádza z toho pozemku.‘ A tak mestskí úradníci zmenili svoje rozhodnutie a stanovili, aké minimálne množstvo vody musíme denne vypúšťať do kanála, aby sme poľnohospodárov zásobovali vodou. Okrem čistenej odpadovej vody, ktorá išla do kanála, museli sme čerpať vodu z našich studní, aby sme uspokojili potreby roľníkov.“

Na zasvätení dokončených budov Jehovovi 15. mája 1982 bol prítomný aj Frederick Franz, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower. Prítomní boli aj Lloyd Barry  s manželkou Melbou a brat sa podieľal na programe zasvätenia. Keď brat Barry viedol interview so svojimi 14 spolužiakmi, absolventmi Gileádu, ktorí boli poslaní do Japonska z 11. triedy, prítomní mohli cítiť jeho hlbokú lásku k japonským bratom.

Pokrok v kvantite aj v kvalite

Počet zvestovateľov ďalej rástol a rovnako rástli aj požiadavky na množstvo literatúry. Ešte pred zasvätením budov v Ebine dostala odbočka v októbri 1979 prvú ofsetovú rotačku. Vážila 75 ton, bola 20 metrov dlhá a mohla vytlačiť 300 farebných časopisov za minútu. Uspokojí naše potreby?

„Roku 1981,“ spomína si brat Mantz, „nás navštívil ako zónový dozorca brat Jaracz. Všimol si, že na našom tlačiarenskom stroji pracujeme na dve zmeny, a odporučil nám, aby sme požiadali o súhlas na zakúpenie druhého stroja. Zdráhali sme sa žiadať o druhý, lebo sme si mysleli, že je hospodárnejšie používať iba jeden. V priebehu mesiaca sme však dostali z Brooklynu pokyny, aby sme si objednali druhú ofsetovú rotačku. V tom čase sme si neuvedomovali, čo nás čaká. No keď bola rotačka v máji nasledujúceho roku dodaná, hneď sme začali tlačiť kompletný Preklad nového sveta v japončine, ktorý mal byť odovzdaný na krajských zjazdoch, a tie sa mali konať už o dva mesiace. Na týchto zjazdoch bola vydaná aj kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Tak sme opäť videli, že záležitosti riadi Jehovova ruka. Nikdy by sme neboli na tej jednej rotačke vytlačili všetko — časopisy, Bibliu a knihu.“

V roku 1984 bola inštalovaná tretia, vysokovýkonná rotačka značky Mitsubishi. Mala dva kotúče, štyri jednotky na farebnú tlač a okrem toho jednu jednotku na čiernobielu tlač a mohla vytlačiť 1000 časopisov za minútu. V tom čase to bol najrýchlejší tlačiarenský stroj v krajine a stal sa predmetom záujmu  svetských tlačiarenských firiem. Ičiki Macunaga, ktorý absolvoval zvláštne školenie, ako tento stroj obsluhovať, bol vzrušený, keď stroj bežal maximálnou rýchlosťou. „No ešte vzrušujúcejšie je pozorovať úžasnú rýchlosť, akou sa tlačené posolstvo šíri,“ povedal.

Ako bolo možné efektívne zvládnuť 60 000 časopisov za hodinu? Bratia v strojárskej dielni navrhli a skonštruovali elektrický dopravníkový systém, ktorý dopravuje časopisy od tlačiarenského stroja cez hydraulický lis a rezačku s tromi nožmi do baliarne. Dozorca prevádzky vysvetľuje: „Každých 20 minút vkladáme do rotačky 500-kilogramový bal papiera a na druhom konci linky sa časopisy balia priamo do označených kartónov pripravených na odoslanie.“ Za päť minút prejde papier rotačkou, rezačkou a dostane sa priamo do kartóna. Týmto prepojeným systémom sa znižuje počet pracovníkov a ušetrí sa veľa skladovacieho priestoru.

Kvalitná tlač, ktorú toto zariadenie umožňuje, spolu so zlepšeniami vo výtvarnej časti a v kvalite papiera, veľmi zvýšila príťažlivosť časopisov. Zvestovatelia ich nadšene ponúkali vo zvestovateľskej službe.

„Odborníci boli pripravení“

V snahe držať krok s pokrokom v ofsetovej tlači sa Spoločnosť rozhodla začať vykonávať operácie spojené s prípravou tlače na počítačoch. Nájdu sa japonskí svedkovia s dostatočným technickým vzdelaním, ktorí sa dajú k dispozícii a podujmú sa na túto zmenu? Áno! Jasuo Išii, jeden z priekopníkov na poli počítačovej techniky v Japonsku, sa stal oddaným služobníkom Jehovu. O svojej viere sa rozprával aj so spolupracovníkmi. Výsledkom bolo to, že šesť mužov, ktorí boli systémovými inžiniermi a odbornými programátormi, sa stalo pokrstenými svedkami. Celá táto skupina prijala pozvanie podieľať sa na projekte Spoločnosti, niektorí ako bételiti  a ďalší ako externisti. Spomínajúc si na to, čo sa dialo, Tošio Honma, v tom čase koordinátor odbočky, povedal: „Jehova mal pripravených odborníkov práve v tej chvíli, keď boli potrební.“

Čo sa týka počítačov, ktoré sa mali používať, kancelária v Brooklyne odporučila lízing sálového počítača firmy IBM, model 4341, ktorý mal byť ešte len uvedený na trh. Japonská odbočka Spoločnosti bola druhá v poradí, ktorá mala dostať jeden z týchto najnovších počítačov. No zástupca spoločnosti IBM v Japonsku si myslel, že by bolo lepšie dať ho jednému zo stálych zákazníkov, ktorý mal prostriedky na programovanie. Päť bratov a jedna sestra, ktorí pracovali na našom projekte, rýchle vypracovali technickú špecifikáciu jedinečných potrieb Spoločnosti. Keď spoločnosť IBM videla túto podrobnú špecifikáciu, hneď zaradila našu objednávku na vybavenie v prvej dodávke tohto nového modelu.

Pod obratným vedením týchto odborníkov bolo viac ako 40 ochotných mladých bratov a sestier vyškolených za programátorov. Cieľom bolo vytvoriť plnoautomatizovaný systém na sadzbu a kompozíciu japonských publikácií Spoločnosti. Tento systém bol nazvaný SCRIPT (System of Character Reproduction Incorporating Photo-Typesetting, Systém reprodukcie písma pomocou fotosadzby). Ani nie za dva roky bol pripravený na odskúšanie. Prvá publikácia vyrobená pomocou tohto systému bola 192-stranová kniha „Príď tvoje kráľovstvo“.

Do roku 1987 kapacita svetských osobných počítačov natoľko vzrástla, že boli schopné zvládnuť zvláštne nároky japonského písma. A tak keď fotosádzací stroj spojený so systémom SCRIPT vypovedal službu, prešlo sa na menej nákladný systém fotosadzby MEPS, ktorý vyvinula Spoločnosť. Špeciálne funkcie, ktoré naši bratia vyvinuli pre systém SCRIPT  a ktoré umožnili vložiť doň japonskú „abecedu“ pozostávajúcu asi z 8000 zložitých japonských znakov, boli potom začlenené do systému MEPS. Viacerí programátori, ktorí pracovali na japonskom systéme, pracujú teraz v iných krajinách na podpore celosvetového vydavateľského systému Spoločnosti.

Zriaďuje sa nové oddelenie

Tlačiareň Spoločnosti v Brooklyne zásobovala Japonsko knihami potrebnými na rozširovanie vo zvestovateľskej službe takmer 30 rokov. No keď sa roku 1978 začali práce na výstavbe novej tlačiarne v Ebine, bolo rozhodnuté, aby japonská odbočka začala s vlastnou produkciou kníh.

Keď sa riaditeľ jednej veľkej firmy na výrobu lepidiel dozvedel, čo plánujeme robiť, navštívil nás. Keď zistil, že chceme vyrábať vlastné lepidlá, ponúkol sa, že nám dodá potrebné suroviny a zariadenie, ktoré budeme potrebovať. Alebo ak chceme, rád nám vyrobí lepidlo na vlastné náklady. Prečo? Pred niekoľkými rokmi sa zúčastnil na výstave strojov na tlač a viazanie kníh v Chicagu (USA). Tam sa aj so svojou skupinou stretol s bratmi z brooklynského Bételu, ktorí ich pozvali na prehliadku tlačiarne spoločnosti Watchtower v New Yorku. Na túto skupinu veľmi zapôsobila celá prevádzka, a najmä láskavosť a usilovná práca bratov. Teraz nám chcel pomôcť akýmkoľvek spôsobom v rámci svojich možností. Ukázalo sa, že bude lacnejšie kupovať lepidlá od jeho firmy než vyrábať vlastné. Predstavil nás aj iným dodávateľom materiálov, a tak sme s nimi mohli nadviazať kontakty a výsledkom boli podstatné úspory.

Podobne spolupracovali aj mnohí výrobcovia strojových zariadení. Keď prišli do Ebiny zástupcovia výrobcu rezačiek a znášacích strojov podpísať zmluvu, hlboko na nich zapôsobilo všetko, čo videli na mieste stavby, najmä usilovná práca  dobrovoľníkov. Výsledkom bolo to, že ponúkli zníženie ceny strojového zariadenia o 1 000 000 jenov (10 000 dolárov).

Kto môže bratov zaučiť?

V tlačiarni nebol nikto, kto by mal nejaké praktické skúsenosti s viazaním kníh. Robert Pobuda bol pozvaný na šesťtýždňové školenie do Brooklynu, aby získal informácie na zaučenie bratov v Japonsku. Tieto materiály boli preložené a začali sa lekcie viazania kníh. Boli pozvaní aj odborníci z komerčných spoločností, ktorí bratom poskytli inštruktáž o používaní materiálov na viazanie kníh. Zorganizovali sme aj prehliadku niektorých komerčných kníhviazačstiev, aby bratia mohli vidieť ich postupy pri práci.

Raz po prehliadke takého podniku na viazanie kníh boli bratia pozvaní do kancelárie riaditeľa. „Viete, prečo som dovolil vašim ľuďom prísť?“ opýtal sa. „Za normálnych okolností nikdy nedovoľujeme, aby si pracovníci z iných kníhviazačstiev prezreli náš podnik, ale týždeň predtým, ako prišla vaša žiadosť o povolenie na prehliadku, zazvonila pri mojich dverách jedna svedkyňa a ponúkla mi časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Zapôsobilo na mňa jej správanie a to, čo som čítal v časopisoch.“ Prijal aj ďalšiu literatúru a pravidelný odber  na časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! a ponúkol jednomesačné zaučenie niekoľkých bratov vo svojom knihárskom podniku.

Odvtedy si bratia pracujúci v knihárskej dielni v priebehu rokov ďalej zlepšovali svoju zručnosť a prehlbovali vedomosti. Komerčné kníhviazačské spoločnosti dokonca poslali svojich pracovníkov, aby si prezreli našu tlačiareň. Zakaždým na nich zapôsobila čistota a pozornosť venovaná detailom. James Mantz, bývalý dozorca tlačiarne, si spomína: „Mali sme tu jednu kníhviazačskú spoločnosť, ktorá dostala povolenie natáčať videozáznam, kým si jej zástupcovia prezerali tlačiareň po obvyklej trase. Tento videozáznam plánovali použiť pri školení personálu vlastného podniku. Mali to isté zariadenie a robili podobnú prácu, no chceli ukázať bételitov ako vzor jednak pre ich vzťah k práci, ktorý bol zrejmý z ich šťastných tvárí, a jednak preto, že pracovali veľmi efektívne.“ Brat Mantz si pamätá aj na úžas obchodného zástupcu, ktorý si prezrel knihársku dielňu Spoločnosti. Tento zástupca povedal: „Japonskí mladí ľudia trpia tým, čo nazývajú syndrómom troch ‚k‘ — kiken, kitanai a kicui.“ Znamená to nebezpečná, špinavá a náročná. Ak má práca jeden z týchto znakov, väčšina mladých ľudí o ňu nemá záujem. Ale v tlačiarni v Ebine to tak nie je.

Zvláštny záujem vzbudila knihárska dielňa, kde sa viaže luxusné vydanie Biblie. Knihárska dielňa v našej tlačiarni v Ebine sa stala jedným z hlavných zdrojov informácií o luxusnom viazaní kníh v Japonsku. V tejto knihárskej dielni sa vo veľkom produkujú Biblie v koženej väzbe.

Tlačíme kompletný Preklad nového sveta

Prechod na ofsetovú tlač, zriadenie knihárskej dielne a vývoj systému SCRIPT položili základy na produkciu kompletného Prekladu nového sveta.

 Povolenie pokračovať v preklade Hebrejských Písiem Prekladu nového sveta prišlo v roku 1975. Mala to byť tímová práca. Na tento projekt boli určení traja prekladatelia. Čo by sa dalo urobiť, aby sa udržala vysoká úroveň jednotnosti prekladu, keď na ňom pracujú viacerí pracovníci? Boli vypracované rozsiahle a podrobné zoznamy slov použitých v anglickom preklade spolu s informáciami o správnych menách, názvoch zvierat, rastlín, minerálov, farieb, chorôb a takých vecí, ako sú rôzne nástroje, odevy, jedlá a obete, a tieto zoznamy dostal každý prekladateľ. Bolo potrebné preštudovať aj stovky synonymných slovných skupín a dôležitých slovných spojení a tie boli pridané do zoznamov. Neskôr boli japonskí prekladatelia Biblie medzi tými, ktorí boli pozvaní, aby sa o svoje skúsenosti podelili s bratmi, ktorí v ústredí vyvíjali počítačový systém na pomoc pri prekladaní Biblie. Ich návrhy patria k tým, ktoré teraz používajú prekladatelia Biblie na celom svete.

Kompletný Preklad nového sveta v japončine bol vytlačený a zviazaný v našich zariadeniach v Ebine. Na výrobu 136 000 Biblií potrebných na prezentáciu na 17 oblastných zjazdoch „Pravda Kráľovstva“ v roku 1982 bolo potrebné, aby grafické oddelenie, tlačiareň a knihárska dielňa pracovali 24 hodín denne. Niektorí bratia pracovali v 12- až 16-hodinových zmenách. Poháňalo ich vedomie, že vykonávajú taký druh práce, aký robil v staroveku Ezdráš, ‚zručný odpisovač Božieho zákona‘. No zatiaľ čo Ezdráš robil túto prácu ručne, bratia používali vysokovýkonnú ofsetovú rotačku, aby túto prácu vykonali v japončine. Aby si pripomínali, že chcú napodobňovať tohto zručného odpisovača, umiestnili na bočnú stranu tlačiarenského stroja slová z Ezdráša 7:6.

V tom roku sa všetci bratia pracujúci v knihárskej dielni zúčastnili na záverečnom zjazde vo Fukušime. Poslednú Bibliu  potrebnú na prezentáciu dokončili osem minút pred koncom posledného pracovného dňa pred zjazdom. Šigeru Jošioka, ktorý vtedy pracoval v knihárskej dielni, si spomína: „Boli sme vyčerpaní, ale keď sme videli slzy radosti na tvárach bratov, ktorí dostávali tento dlho očakávaný úplný Preklad nového sveta, všetci sme cítili, že to bolo hodné tej námahy.“

Keď bol japonský preklad Biblie v počítačovej forme, nebolo ťažké vyrobiť ďalšie vydania v rôznych veľkostiach. Od skompletovania v roku 1982 bolo v priebehu rokov vyrobených takmer 3 000 000 výtlačkov japonského Prekladu nového sveta v rôznych vydaniach.

Ďalšie rozširovanie na uspokojenie vzrastu

Práve tak ako je rýchlo rastúcemu dospievajúcemu oblečenie zakrátko malé, aj teokratickej organizácii v Japonsku budovy odbočky čoskoro nestačili. Vo februári 1984 bolo oznámené ďalšie rozširovanie, tentoraz išlo o šesťposchodovú budovu tlačiarne a osemposchodovú obytnú budovu, pričom obidve budovy mali mať aj suterén. Nová tlačiareň mala mať podlahovú plochu takmer 22 500 štvorcových metrov, čo je dvojnásobok pôvodnej ebinskej tlačiarne. Nová obytná budova mala mať 128 izieb na ubytovanie dobrovoľných pracovníkov Bételu.

Stavebné práce sa začali v septembri 1984 a vo februári 1988 boli tieto budovy dokončené. Počas tohto obdobia prekročil počet zvestovateľov v Japonsku hranicu 100 000 a naďalej rástol. Tento projekt mal vyzbrojiť odbočku nielen na zvládnutie vlastných rastúcich potrieb v Japonsku, ale aj na to, aby mohli pomôcť s tlačením literatúry pre iné krajiny. Dňa 13. mája 1989 boli nové budovy zasvätené Jehovovi, Tomu, ktorý dal vzrast, takže bolo potrebné ich postaviť.

 Dávať starostlivosť o rodinu pred iné záujmy

Národné oznamovacie prostriedky obrátili niekedy pozornosť na Jehovových svedkov. Pri jednej kampani v médiách v roku 1986 si verejnosť mohla uvedomiť, ako veľmi Jehovovým svedkom záleží na deťoch. Titulok v novinách Mainichi Daily News oznamoval: „Vedúci pracovník JŠŽ dáva výpoveď, aby mohol byť s rodinou“. V Japonsku stojí otec, ktorý má dospievajúce deti, pred dilemou, keď ho v zamestnaní preložia, i keď to znamená povýšenie. Preloženie sa uskutočňuje bez ohľadu na rodinnú situáciu. Keď deti chodia na strednú školu, rodičia sa často vyhýbajú myšlienke opustiť rodné mesto ako rodina. Otec obyčajne prijme preloženie a rodina ostáva doma. V Japonsku sa to nazýva tanšinfunin. Novinový článok oznamoval, že Takeši Tamura, Jehovov svedok, bol vymenovaný za generálneho riaditeľa kjúšskej kancelárie Japonských štátnych železníc (JŠŽ). On však dal radšej výpoveď, než aby prijal toto významné postavenie a odlúčil sa od rodiny. „Prácu generálneho riaditeľa môže vykonávať ktokoľvek. Ale otcom mojich detí som iba ja,“ povedal brat Tamura, ako ho citovali jedny noviny.

Ľudia boli v rozpakoch. Predtým médiá vykreslili Jehovových svedkov ako krutých ľudí a opísali ich ako takých, ktorí sú ochotní nechať svoje deti zomrieť. A teraz je tu muž, ktorý chce byť radšej s rodinou a má dosť odvahy na to, aby dal výpoveď z funkcie, za ktorú by väčšina zamestnancov JŠŽ dala aj to posledné. Televízni reportéri chodili z domu do domu. Robili interview s pracovníkmi tanšinfunin, ktorí vystupovali z vlaku, aby strávili víkend s rodinou. Reportéri sa pýtali ľudí, čo si myslia o rozhodnutí brata Tamuru. Bežná reakcia bola: ‚Obdivujem jeho rozhodnutie. Kiež by som mal odvahu urobiť to isté.‘

Spomínajúc na to, čo sa stalo, brat Tamura hovorí: „Neviem, ako noviny Mainichi získali tú informáciu. Keď taká  informácia prenikne na verejnosť, JŠŽ obyčajne úmyselne zmenia celú personálnu schému, len aby dokázali, že podobné správy nie sú pravdivé. Tentoraz však bola pravda práve taká, ako to bolo oznámené v médiách. Za tým všetkým musel byť Jehova. Prostredníctvom médií sa Japonci dozvedeli, že Jehovovi svedkovia sú ľudia, ktorí sa o svoju rodinu starajú.“ Dnes brat Tamura i celá jeho rodina slúžia ako evanjelisti celým časom. Brat je vo svojom zbore predsedajúcim dozorcom a jeho syn pracuje ako dočasný dobrovoľný pracovník v brooklynskom Bételi.

Pokrok v prefektúre Okinawa

Keď bola Okinawa pričlenená k japonskej odbočke, bol na tomto území, kde majú staré tradície ešte mocný vplyv na život ľudí, dosiahnutý ďalší pekný pokrok. Sedemdesiatročnej Kiku Sunagawovej vek nebránil v tom, aby sa ujala priekopníckej služby. Dlhé roky bola v spojení s miestnou jutou čiže špiritistickým médiom. No hlboko ju dojalo, keď sa z Písiem dozvedela, že pravý Boh má meno a môže čítať v srdci. Hneď zničila všetko, čo ju spájalo s jutou. Potom sa rozhodla, že sa naučí čítať, aby mohla získať plnšie poznanie Božej vôle. Sestra, ktorá s ňou študovala, jej láskavo poskytla potrebnú pomoc. V roku 1981 sa Kiku dala pokrstiť a nasledujúci rok sa prihlásila do priekopníckej služby.

Hoci bola predtým negramotná, teraz mohla učiť čítať a písať manžela jednej staršej ženy, s ktorou študovala, takže on i jeho manželka mohli robiť pokroky smerom ku krstu. Títo vďační manželia darovali zboru Akamiči vhodný pozemok, na ktorom mohla byť postavená pekná nová sála Kráľovstva. Kikuino úsilie bolo ďalej požehnané, keď sa aj jej dve mladšie sestry oslobodili spod vplyvu juty a začali slúžiť pravému Bohu, Jehovovi.

Roku 1989 prijali starší manželia z Hamamacu pridelenie  vydávať svedectvo na malom ostrove Aguni Džima vzdialenom asi 60 kilometrov od Okinawy. Aby získali peniaze potrebné na cestu na tento odľahlý ostrov, predali svoje obrúčky. Dvadsať dní navštevovali 600 domov na ostrove. Jedného dňa, keď kráčali pod páliacim letným slnkom vedľa kamenného plota, ponúkli im dve dievčatá vodu na pitie zo svojej plastovej nádoby. Manželia boli dojatí láskavosťou dievčat a rozhodli sa navštíviť ich rodičov. Keď sa predstavili ako Jehovovi svedkovia, rodičia ich s radosťou objali. Títo ľudia nevideli nijakých Jehovových svedkov odvtedy, čo sa sem pred ôsmimi mesiacmi presťahovali z Okinawy. Bolo s nimi dohodnuté štúdium pomocou listov a neskôr bolo toto štúdium odovzdané zboru v Nahe na Okinawe. Rodičia boli v roku 1993 pokrstení spoločne so svojou najstaršou dcérou. Teraz táto rodina na tomto odľahlom ostrove pomáha mnohým ľuďom spoznať pravdu.

Roku 1980, keď bola Okinawa pridelená opäť pod správu japonskej odbočky, bol počet zvestovateľov na Okinawe a susedných ostrovoch 958 a bolo tu 22 zborov. Teraz v prefektúre Okinawa aktívne slúži vyše 2600 hlásateľov Kráľovstva.

Pomoc regionálnych stavebných výborov

Niekoľko desaťročí si zbory stavali svoje sály Kráľovstva s tými skúsenosťami, ktoré mali, a s materiálmi, ktoré boli k dispozícii v ich okolí, no mali konštrukčné, právne a ďalšie problémy. Väčšina zborov nevenovala prílišnú pozornosť farebnému zladeniu budov. Väčšinu pracovných síl tvorili neskúsení dobrovoľníci a trvalo dlho, kým boli tieto objekty dokončené. Niektoré projekty si vyžiadali mesiace, ba dokonca roky práce, čo ohrozovalo duchovnosť zboru a najmä tých, čo boli zapojení do výstavby. Nadišiel čas uvažovať o možnosti uplatniť metódy rýchlej výstavby, ktoré sa používali v Spojených štátoch.

 Prvý regionálny stavebný výbor bol vytvorený v septembri 1990 v oblasti Tokia. Potom bolo založených sedem ďalších, aby dozerali na výstavbu v ostatných častiach krajiny. V marci 1991 sa začala výstavba prvej sály Kráľovstva, pri ktorej boli použité metódy rýchlovýstavby, a to v Nakaminate v prefektúre Ibaraki. Hoci na druhý deň silná veterná smršť zapríčinila dočasné zdržanie, 120-miestna sála bola dokončená iba za štyri dni.

Odvtedy vzrástol počet regionálnych stavebných výborov po celom Japonsku z pôvodných osem na jedenásť a každý rok pomôžu pri výstavbe 80 až 100 sál Kráľovstva. Patria sem aj objekty s dvoma sálami Kráľovstva a sály, ktoré využívajú prízemie na parkovanie áut, lebo ceny pozemkov sú vysoké. V Okinawe musel regionálny stavebný výbor pozmeniť projekty, aby budovy vydržali tajfúny, ktoré tieto ostrovy často postihujú.

Deň predtým ako sa mala začať rýchlovýstavba sály pre zbor Kočinda v prefektúre Okinawa, zomrel brat, ktorý daroval pozemok. Jeho pohreb bol naplánovaný na nasledujúcu nedeľu o 16.00 hodine — v sále Kráľovstva, ktorá ešte len mala byť postavená. Brata v meste dobre poznali, a tak bol jeho pohreb oznámený prostredníctvom masmédií. Keď ľudia videli na mieste stavby iba betónové základy, pýtali sa: „Skutočne chcete postaviť budovu na ten čas, aby v nej mohol byť pohreb?“ Áno, sála bola postavená načas a prišlo veľa ľudí vrátane niektorých osôb z právnických a politických kruhov, aby si vypočuli pohrebný prejav.

V súčasnosti je v celom Japonsku a Okinawe 1796 sál Kráľovstva a 511 ich bolo postavených alebo renovovaných metódou rýchlovýstavby. Tieto sály sú výrečným svedectvom prítomnosti Jehovových svedkov a prinášajú náležitú chválu Bohu, ktorého svedkovia uctievajú.

 Zjazdové sály po celej krajine

To isté možno povedať o zjazdových sálach, kde sa konajú programy krajských zjazdov a zvláštnych zjazdových dní. Začali sa stavať jedna za druhou v osemdesiatych rokoch — v Kansai, Ebine, Čibe, Tokai, Hjógu, Gumme, Hokkaide a v Točigi. Deviata zjazdová sála, postavená na Kjúšú, bola dokončená roku 1997.

Príkladné správanie usilovne pracujúcich bratov často spôsobilo zmenu postoja susedov, ktorí spočiatku neboli  priaznivo naklonení. Keď sa stavala zjazdová sála v Tokai blízko Nagoje, sused ostro odporoval a snažil sa zorganizovať kampaň na zastavenie stavby. Každý deň prišiel skontrolovať, čo sa robí. Jedného dňa prišiel s pílou v ruke. Keď sa ho brat zodpovedný za výstavbu opýtal, čo mieni robiť, povedal: „Sledoval som, čo ste doteraz urobili. A vyzerá to, že vám bambusový háj stojí v ceste. Dovoľte mi zúčastniť sa dnes na dobrovoľnej službe.“ A pustil sa do práce.

Roku 1995, keď bratia stavali zjazdovú sálu na Hokkaide, najsevernejšie ležiacom ostrove, ich finančné prostriedky boli dosť obmedzené. Preto boli nadšení, keď získali zadarmo 2000 sedadiel. Ako k tomu došlo? Počas výstavby postihlo Kóbe a susedné mestá silné zemetrasenie a mnohé budovy sa už nedali používať. Jednou z nich bola budova Kóbe Kokusai Kaikan, v ktorej bola krásna koncertná sála. Keď bolo rozhodnuté, že budova sa bude demolovať, v televíznych novinách ukázali hudobníkov lúčiacich sa so sálou. Keď videli túto správu svedkovia zapojení do humanitárnej pomoci v Kóbe, skontaktovali sa s ľuďmi zodpovednými za budovu a dostali povolenie vymontovať sedadlá a poslať ich do zjazdovej sály na Hokkaide. Tretina z 2000 sedadiel bola úplne nová a ostatné sa dali po výmene čalúnenia opäť používať. Spoločnosť, ktorá koncertnú sálu demolovala, bola rada, že sedadlá sú preč.

Počnúc výstavbou zjazdových sál v Točigi a na Hokkaide v roku 1995 sa bratia a sestry, ktorí boli spôsobilí slúžiť pod vedením regionálneho stavebného výboru a stavať sály Kráľovstva, začali podieľať aj na výstavbe zjazdových sál. Bratia si veľmi cenia svoje zjazdové sály a príležitosť schádzať sa počas zjazdov. V týchto pekných budovách vidia ďalší dôkaz, že Jehova bohato žehná ich úsilie prinášať hodnotné obete chvály.

 Vhodné miesta na oblastné zjazdy

V osemdesiatych rokoch sa väčšina veľkých oblastných zjazdov konala na otvorených štadiónoch. To znamenalo znášať mimoriadnu letnú horúčavu a vlhkosť, ako i tajfúny, ktoré v Japonsku začínajú vyčíňať približne v období letných zjazdov.

V roku 1983 bol na 18. až 21. augusta naplánovaný oblastný zjazd pre vyše 20 000 osôb, ktorý sa mal konať na trávnatej ploche Pamätného parku Expo v Ósake. Pri prípravách zjazdu postavili dobrovoľníci v nedeľu 14. augusta dva obrovské stany. No priamo na Ósaku smeroval tajfún s rýchlosťou vetra 160 kilometrov za hodinu. Bratia sa rozhodli stany rozobrať, aby sa vyhli nebezpečenstvu. „V zjazdovej kancelárii to vyzeralo ako v meteorologickej stanici, lebo bratia starostlivo pozorovali postup tajfúna,“ hovorí dozorca zjazdu Šogo Nakagawa.

„Šestnásty august sa stal dňom modlitieb. Ak sa má zjazd začať načas, bratia musia 17. augusta ráno o piatej začať stavať stany. Večerné noviny 16. augusta priniesli správu: ‚V oblasti Ósaky sa očakáva búrka.‘ Ak mali byť stany postavené načas, tajfún sa musí pohybovať rýchlejšie a smerovať vpravo a oblaky na západe sa musia rozplynúť. A práve to sa aj stalo. Sedemnásteho o štvrtej ráno v južnej časti Ósaky veľmi pršalo, ale na mieste zjazdu nepršalo. Stany boli opäť postavené práve včas pre potreby zjazdu, ktorý sa začal vo štvrtok 18. augusta o 13.20 presne tak, ako bolo naplánované.“

Postupne však začali byť k dispozícii kryté štadióny a sály s kapacitou vyše 10 000 sedadiel. V deväťdesiatych rokoch si Jehovovi svedkovia začali prenajímať tieto klimatizované haly. Jedno z najväčších zhromaždení v krytej hale sa konalo roku 1992 na Tokijskom štadióne. Dovedna sa tohto oblastného zjazdu „Nositelia svetla“ zúčastnilo 39 905 ľudí. Keďže  štadión sa nachádza v centre Tokia, zjazd bol dobrým svedectvom pre nezúčastnených divákov. Istý muž, ktorý pracoval v blízkosti štadióna, povedal priekopníčke, ktorá navštívila jeho domácnosť, že on a jeho spolupracovníci svedkov kritizovali. No keď pozoroval delegátov zjazdu, ospravedlnil sa a povedal: „Teraz, keď som svoj názor zmenil, budeme s manželkou čítať tie časopisy.“

Privítanie evakuovaných

V osemdesiatych rokoch bola podrobená skúške schopnosť bratov vzájomne si pomáhať. Práve tak ako mali kresťania v prvom storočí príležitosť prejaviť hĺbku svojej lásky poskytnutím pomoci núdznym spoluveriacim v Judei, aj Jehovovi svedkovia v Japonsku mali v posledných rokoch v čase živelných pohrôm príležitosť prejaviť tieto kresťanské vlastnosti. (Sk. 11:28, 29; Rim. 15:26) Spôsob, akým to robili, poskytol ďalšie dôkazy spĺňania Ježišových slov: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ — Ján 13:35.

Prvý prípad poskytovania rozsiahlej núdzovej pomoci nastal 21. novembra 1986 po výbuchu vrchu Mihara na ostrove Izu Ošima. O 16.17 popoludní zacítil Džiro Nišimura, starší jediného zboru na ostrove, veľký výbuch. „Keď som vyšiel von,“ povedal brat Nišimura, „nad vrchom Mihara bol veľký mrak hríbovitého tvaru, práve taký ako po explózii atómovej bomby.“ V priebehu hodiny otriaslo ostrovom 80 zemetrasení. V noci bolo z ostrova evakuovaných viac než 10 000 ľudí.

O niekoľko hodín po erupcii boli na polostrove Izu a v Tokiu zorganizované výbory núdzovej pomoci, aby sa postarali o evakuovaných svedkov. Po evakuačnom príkaze sa Jošio Nakamura spojil s ďalšími z tokijských zborov a o druhej hodine v noci sa ponáhľali do prístavu na pomoc členom  zboru z Izu Ošimy. Jeden z evakuovaných neskôr povedal: „Keď sme vystúpili z lode, zbadali sme nápis ‚Jehovovi svedkovia‘... Manželke vytryskli od úľavy slzy, keď zistila, že tam sú naši bratia, ktorí nás čakajú na móle.“

Výbuch na Šimabare

Sotva päť rokov nato, v júni 1991, vybuchol vrch Fugen na polostrove Šimabara blízko Nagasaki. Viac než 40 ľudí prišlo o život. Jedna svedkyňa s deťmi, ktorej dom stál v ceste prúdu žeravého plynu a popola, unikla len o vlások. Zo 42 zvestovateľov zo zboru Šimabara muselo byť 30 evakuovaných. Zbor už nemohol používať svoju sálu Kráľovstva, lebo stála v nebezpečnej zóne. Zbory v celej krajine boli informované o potrebách svojich bratov v postihnutej oblasti a na pomoc postihnutým bol otvorený účet v banke. Reakcia bola okamžitá; bola taká obrovská, že miestna banka bola zaplavená peňažnými poukážkami. Požiadala, aby bolo poukazovanie peňazí dočasne zastavené, a medzitým sa pracovníci snažili spracovať darované peňažné sumy. Neuplynul ani mesiac a miestny výbor núdzovej pomoci požiadal zbory, aby prestali posielať peniaze, lebo už dostali viac, než potrebovali. Peniaze, ktoré bratia poslali, umožnili postarať sa o tých, čo stratili zamestnanie a domov, a okrem toho postaviť aj peknú novú sálu Kráľovstva pre zbor Šimabara a pre novovytvorený zbor Arie, s ktorým je teraz spojená polovica evakuovaných.

Núdzová pomoc spolu s láskyplným záujmom vyjadreným vo viac než 3000 listoch, ktoré svedkovia v postihnutej oblasti dostali, sa hlboko dotkli ich srdca. Výsledok bol ten, že nasledujúci rok po katastrofe sa v mesiaci apríli prihlásilo do pomocnej priekopníckej služby 28 zvestovateľov zo zboru Šimabara, ako aj 20 pokrstených členov zboru Arie. Bol to dôkaz ich vďačnosti Jehovovi.

 Potreba právnickej pomoci

Samozrejme, že Satana netešila takáto zjednotená činnosť Jehovových služobníkov. Snažil sa, tak ako v iných krajinách, navŕšiť prekážky na zadržanie postupu Jehovovho ľudu vpred. A tak bolo niekedy potrebné predložiť záležitosti na súd. — Porovnaj Skutky 25:11.

Na zvládnutie situácií, ktoré si vyžadovali právnickú radu, bolo začiatkom osemdesiatych rokov v kancelárii odbočky založené právne oddelenie. Roku 1991 sa do dobrovoľnej služby celým časom v odbočke prihlásil mladý právnik s manželkou. Po konzultácii s ďalšími bratmi právnikmi pripravil veľmi užitočné informácie pre rady starších o takých veciach, ako je prenájom a vlastníctvo sál Kráľovstva, správny postup pri násilnostiach páchaných proti Jehovovmu ľudu a rozumné kroky, ktoré možno podniknúť pri rozvodoch a konfliktoch pri zverovaní detí do opatery. Navyše, odbočka dostala potrebné rady súvisiace so zmenami zákonov týkajúcich sa vydávania publikácií, exportu biblickej literatúry a podobných vecí.

Náboženské svedomie predmetom súdneho sporu

Pozoruhodný prípad, ktorý sa dostal pred súd, sa týkal 16-ročného Kunihita Kobajašiho, ktorý navštevoval Mestskú priemyselnú školu technickú. (V Japonsku poskytujú technické školy päťročný nepovinný kurz, ktorý zahŕňa tri roky stredoškolského štúdia.) Určité školy si osvojili prax nechať prepadnúť alebo vylúčiť študentov, ktorí sa nezúčastňovali na výcviku v bojových umeniach. Tak im bolo odopierané právo na vzdelanie. V decembri 1986 počas zónovej návštevy Lloyda Barryho v odbočke bolo odporučené, aby bol vybratý príkladný brat, ktorý mal tento problém, najlepšie syn staršieho, a aby bola podaná na súd žaloba vo veci jeho vylúčenia zo školy.

 Roku 1990 odmietol Kunihito Kobajaši spolu s ďalšími štyrmi študentmi výcvik v kende (japonský šerm) v súlade s príkazom v Izaiášovi 2:4 ‚prekovať svoje meče na radlice a neučiť sa už viac vojne‘. Výsledok bol ten, že im škola odmietla postup do ďalšieho ročníka. Kunihito, ktorý bol najlepším žiakom v triede, bol potom zo školy vylúčený, lebo dva roky po sebe prepadol z telocviku. Kunihito a štyria ďalší podali žalobu proti postupu školy a tvrdili, že bolo porušené právo na slobodu vyznania a na vzdelanie zaručené ústavou. Po rôznych odvolaniach sa Kunihitov prípad dostal na Najvyšší súd. Dňa 8. marca 1996 sudcovia Najvyššieho súdu jednohlasne rozhodli v jeho prospech a vyhlásili, že škola urobila chybu, keď ho nútila vybrať si medzi jeho náboženstvom a vzdelaním. Bolo to prvý raz, keď súd vyniesol rozsudok v prípade, v ktorom bola starostlivo zvažovaná sloboda vyznania proti právomoci školy v súvislosti s osnovami. Nový riaditeľ zvolal všetkých študentov, priznal nedostatok dobrého úsudku školy v tomto prípade a požiadal ich, aby „pána Kobajašiho srdečne privítali ako spolužiaka“. V apríli 1996, štyri roky po vylúčení, začal teraz už 21-ročný brat Kobajaši opäť chodiť do školy.

O tomto rozhodnutí sa rozšírili správy po celej krajine a Jehovovi svedkovia sa tešili, že Jehovovo meno a jeho spravodlivé cesty sa opäť dostali do pozornosti verejnosti a bolo vydané priaznivé svedectvo. — Mat. 10:18.

Prejavovanie úcty k Božiemu zákonu o krvi

Hoci je dobre známe, ako sa Jehovovi svedkovia zaujímajú o život svojich blížnych, na prekonanie hlboko zakorenených predsudkov voči úcte, ktorú majú svedkovia k posvätnosti krvi, bolo potrebné vynaložiť veľké úsilie. (1. Mojž. 9:4; Sk. 15:28, 29) Pred rokom 1980 mala kancelária odbočky zoznam  nemocníc a lekárov, ktorí robili chirurgické zákroky bez použitia krvi. No nebol to zoznam lekárov, ktorí radi spolupracovali; niektorí uskutočňovali operácie bez krvi iba váhavo.

Bolo by možné urobiť viac na pomoc svedkom, ktorí potrebovali mená lekárov ochotných vykonávať chirurgické zákroky bez krvi? Akihiro Uotani, ktorý bol priamo zapojený do riešenia tejto problematiky, si spomína: „Boli sme frustrovaní, lebo sme často nevedeli, čo robiť s naliehavými telefonátmi, ktoré sme dostávali do odbočky, keď bratia hľadali mená lekárov, ktorí sú ochotní operovať bez krvi.“ Potom, začiatkom roku 1989, sa do Japonska dostali správy o tom, že v Spojených štátoch sa konajú semináre pre výbory pre styk s nemocnicami (VSN). Odbočka prejavila záujem a napísala do ústredia v Brooklyne list, v ktorom požiadala o informácie. Neskôr, v novembri toho roku, dostala z nemocničnej informačnej služby v Brooklyne list, ktorým bratia odbočku informovali, že vydavateľský výbor dal súhlas, aby sa v marci 1990 konal seminár pre VSN v Japonsku. Mal to byť jeden z prvých seminárov, ktoré sa konali mimo územia Spojených štátov.

 Okrem 91 novovymenovaných členov VSN malo byť prítomných aj 111 cestujúcich dozorcov, 25 svedkov lekárov z Japonska, 44 bratov z Kórejskej republiky a traja inštruktori z Brooklynu. Seminár mal prebiehať v angličtine a mal byť tlmočený do kórejčiny a japončiny.

„Počas tohto seminára inštruktori opakovane zdôrazňovali potrebu ‚vzdelávania lekárov‘,“ spomína brat Uotani. „Niektorí vyjadrili vážne pochybnosti, či budú v Japonsku akceptované interview s lekármi a návštevy nemocníc s výhľadom na vzdelávanie lekárov. Bolo to najmä preto, že Japonci už tradične bez slova prijímajú akúkoľvek liečbu, ktorú lekári nariadia, a lekári nemajú vo zvyku diskutovať o svojich postupoch s laikmi. Po seminári vytvorili traja inštruktori z členov výborov pre styk s nemocnicami tímy a spolu navštívili nemocnice v oblasti Tokia s veľmi dobrými výsledkami.“

Vzdelávanie masmédií a lekárov

Na základe predpojatých správ a nepresných informácií, ktoré sa objavili v tlači, bratia cítili, že je potrebné vynaložiť úsilie a poučiť o našom postoji ku krvi tak médiá, ako aj lekárov. A tak počnúc septembrom 1990, po vydaní brožúry Ako môže krv zachrániť náš život?, začala odbočka s kampaňou, ktorej účelom bolo stretnúť sa s reportérmi uverejňujúcimi články z oblasti medicíny v celoštátnych i miestnych novinách. Kampaň bola veľmi úspešná. Na niektorých reportérov tak zapôsobilo to, čo im bratia ukázali, že sa dokonca ponúkli napísať článok o lekároch uskutočňujúcich bezkrvnú chirurgiu.

Ďalším dobrým výsledkom tejto kampane bolo to, že novinári píšuci vedecké články pre popredné celoštátne noviny informovali ósacký VSN, že etický výbor Národného centra pre choroby krvného obehu diskutoval o tom, ako zaobchádzať  s Jehovovými svedkami. Hneď bol napísaný list, v ktorom bratia požiadali riaditeľa tohto centra o rozhovor. Stretnutia sa zúčastnil riaditeľ i miestopredseda etického výboru. Výsledkom bolo to, že 22. apríla 1991 bolo vydané rozhodnutie rešpektovať právo svedkov na odmietnutie krvnej transfúzie.

Po tomto dobrom začiatku sa bratia skontaktovali s etickými výbormi ďalších nemocníc s podobným výsledkom. Keď etický výbor pre Tokijské metropolitné nemocnice a pôrodnice pripravoval predpisy, ako zaobchádzať s pacientom, keď z náboženských dôvodov odmietne krv, boli prizvaní aj zástupcovia nemocničnej informačnej služby z odbočky a členovia VSN v Tokiu. Trinásťčlenný výbor odporučil, aby všetkých 16 nemocníc spravovaných Tokijskou metropolitnou správou rešpektovalo želanie dospelých pacientov, ktorí si prajú bezkrvné ošetrenie, aj keď si lekári myslia, že krv je potrebná. „Ak je pacient, ktorého privezú do nemocnice, v bezvedomí, ale má pri sebe doklad dosvedčujúci, že si nepraje transfúziu, lekár musí toto želanie uprednostniť,“ priniesli správu noviny Mainiči Šimbun. Ďalej správa informovala, že „nemocnice budú rešpektovať želanie študentov stredných škôl v súvislosti s transfúziou rovnako, ako keby to boli dospelí“.

Dokonca aj nemocnice, ktoré vyvesili nápisy „Jehovových svedkov neprijímame“, zmenili svoj postoj a sú ochotné liečiť svedkov a používať pritom bezkrvné liečebné metódy. Teraz je na zozname viac než 15 000 mien spolupracujúcich lekárov. Niektorí lekári sa cítili ignorovaní, keď ich miestny VSN prehliadol. V októbri 1995 začala nemocnica Šin-Tokio v Macude realizovať program bezkrvnej medicíny a chirurgie, ktorý plne rešpektuje postoj svedkov ku krvi. A tak bol v tejto životne dôležitej veci dosiahnutý vynikajúci pokrok.

 Láska spojená s organizáciou

Ako predpovedal Ježiš Kristus, v týchto posledných dňoch budú veľké zemetrasenia na jednom mieste za druhým. (Mat. 24:3, 7) Jedno z nich postihlo v utorok 17. januára 1995 oblasť Kóbe. Toto zemetrasenie s intenzitou 7,2 stupňa Richterovej stupnice si vyžiadalo vyše 5000 životov a tisíce ľudí zostalo bez domova. Z 9000 svedkov žijúcich v postihnutej oblasti prišlo o život 13 pokrstených svedkov a dvaja nepokrstení zvestovatelia. Manželia Hiroši a Kazu Kanekovci, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci v zbore Nišinomija-Stred, boli v to ráno nájdení pod hromadou trosiek jedného starého bytu. Trvalo viac než štyri hodiny, kým brata Kaneka vykopali, ale jeho manželku Kazu trosky rozdrvili. Keďže Hiroši bol dlho pod váhou trosiek, prestali mu pracovať obličky a dlhý čas bol v kritickom stave. „Vtedy som si jasne uvedomil, aké neužitočné sú hmotné veci,“ povedal Hiroši.  „Na druhej strane som si uvedomil dôležitosť vnútorných vlastností, ako je viera a nádej. Tieto vlastnosti nám pomáhajú prekonať najhoršie situácie, v ktorých sa môžeme ocitnúť.“

Svedkov poháňala mocná láska k bratom a rýchle konali, aby poskytli pomoc. Kraje okolo Kóbe boli našťastie rozdelené tak, že deliaca čiara pretínala mesto zo severu na juh. Zemetrasenie zasiahlo oblasť pozdĺž pobrežia smerom od východu na západ, takže v každom kraji boli zbory, ktoré neboli postihnuté a mohli pomáhať tým, čo pomoc potrebovali. Starší v okolitých zboroch, ktoré neboli postihnuté, sa ujali iniciatívy pri organizovaní núdzovej pomoci. Už deň po prvom otrase dopravil konvoj 16 motocyklov do zborov v centre Kóbe jedlo a vodu.

Krajskí dozorcovia ihneď zriadili dočasné centrá núdzovej pomoci, aby sa postarali o svedkov v postihnutej oblasti. Odbočka vyčlenila šesť sál Kráľovstva, ktoré neboli zničené, ako sklady zásob núdzovej pomoci. „V priebehu piatich hodín boli tieto sály celkom plné,“ spomína Jošihiro Nagasaki, člen výboru odbočky, ktorý sa do postihnutej oblasti dostal na motocykli patriacom jednému spolusvedkovi. „Museli sme požiadať bratov, aby presmerovali prísun zásob núdzovej pomoci do blízkych zjazdových sál.“ Boli zriadené centrá na rozdeľovanie núdzovej pomoci, odkiaľ si mohli zástupcovia miestnych zborov vziať potrebné veci, a zboroví starší potom rozdávali tieto zásoby členom svojich zborov.

Biblia povzbudzuje kresťanov, aby ‚robili dobro všetkým, najmä však tým, čo sú im príbuzní vo viere‘. (Gal. 6:10) Svedkovia sa o to, čo dostali, radi podelili aj so svojimi susedmi. Dva dni po zemetrasení v Kóbe, keď si jeden starší uvedomil, že materiálna pomoc pre svedkov je dostačujúca, ale že ostatní ľudia zúfalo pomoc potrebujú, rýchle vypravil dve  dodávkové autá plné potravín do miestneho centra pre ľudí bez prístrešia.

Ďalšia pomoc

Bratia venovali pozornosť aj citovým a duchovným potrebám. Ihneď urobili opatrenia, aby sa ďalej mohli konať zborové zhromaždenia. Jeden zbor sa zhromaždil v parku ešte v deň zemetrasenia. Väčšina zborov v oblasti mala do nasledujúcej nedele po otrase svoje pravidelné štúdium Strážnej veže. Do piatich postihnutých krajov bolo vyslaných okrem tamojších krajských dozorcov sedem ďalších krajských dozorcov, aby sa postarali o citové a duchovné potreby postihnutých. Vykonávali zvláštne návštevy s cieľom posilniť bratov a pomôcť im, aby aj napriek katastrofe dávali na prvé miesto v živote záujmy Kráľovstva.

Desať sál Kráľovstva bolo označených za nevhodné na používanie. Byty mnohých bratov boli úplne alebo čiastočne zničené. Jedenásť regionálnych stavebných výborov v Japonsku zorganizovalo na opravu poškodených domov tímy pozostávajúce z 21 pracovníkov. Bratia zo Spojených štátov vytvorili jeden tím núdzovej pomoci a sami si zaplatili cestu, aby tiež pomohli pri práci. Keď tieto tímy dokončili svoju prácu, bolo opravených 1023 domov a trosky štyroch zničených domov boli odpratané. Päť sál Kráľovstva bolo postavených znovu a štyri sály opravili obetaví bratia, ktorí prišli z celého Japonska.

O neveriacich členov rodín bolo postarané s takou istou láskavosťou, aká bola prejavená veriacim členom domácností. Istá sestra, ktorá mala neveriaceho manžela a štyri deti, stratila pri zemetrasení svojho druhého syna. Táto rodina zostala celý týždeň v sále Kráľovstva spolu so 70 ďalšími svedkami. Keď manžel videl, ako bratia prejavujú záujem a poskytujú praktickú pomoc, začal si Jehovovu organizáciu vážiť. Jedného  dňa navštívil centrum núdzovej pomoci v Suite. Tam videl, ako mnohí bratia usilovne pracujú v prospech ľudí, ktorých nepoznajú. Premohli ho city a nemohol zadržať slzy. Ešte v ten deň súhlasil s biblickým štúdiom.

Pružne sa prispôsobovať zmenám

Ako roky plynuli, situácia v Japonsku sa menila. Do konca marca 1992, 43 rokov po príchode prvej misionárskej skupiny v roku 1949, bolo na celom území pridelenom japonskej odbočke pravidelne hlásané dobré posolstvo o Kráľovstve. No postoj ľudí a okolnosti sa zmenili a to si od Jehovových svedkov vyžadovalo pružnosť.

Rodney Kealoha, misionár, ktorý slúžil dlhé roky ako cestujúci dozorca, povedal: „Pred 25 rokmi [v sedemdesiatych rokoch] boli japonskí ľudia veľmi zdvorilí a priateľskí. Keď ich svedkovia navštívili, počúvali, aj keď nemali záujem.“ Ľudia si našli čas na čítanie a všeobecne si veľmi vážili dobrú morálku a spoločenský poriadok. No rastúca materiálna prosperita postupne stále viac odvádzala ich pozornosť. Ženy z domácnosti sa začali zapájať do pracovného procesu. Čím ďalej tým menej ľudí bolo možné nájsť cez deň doma. Tí, čo boli doma, boli často príliš zaneprázdnení, aby viedli dlhšie rozhovory o náboženstve, a nechceli prijať literatúru, lebo mali pocit, že nemajú čas na čítanie.

Boli postavené obytné budovy s účinným bezpečnostným systémom a domy s domovým telefónom. Zvestovatelia v týchto oblastiach sa museli prispôsobiť a vydávať svedectvo prostredníctvom tohto dorozumievacieho zariadenia. Naučili sa opätovne zazvoniť u tých, ktorí sa správali láskavo a príjemne. Hiroko, priekopníčku slúžiacu v Sappore, odmietla cez domový telefón žena, ktorá povedala, že je šintoistka. Hiroko bola presvedčená, že táto žena musí mať dobré srdce, lebo mala veselý hlas a slušné správanie, a tak u nej  zazvonila znova. Postupne nadviazala priateľstvo cez domový telefón. Po desiatich mesiacoch takýchto návštev ju žena napokon privítala slovami: „Počkajte chvíľu, prosím.“ Nato sa objavila pri vchode a pozvala ju do domu. Rozhovor o jednej rodinnej záležitosti rýchle viedol k biblickému štúdiu a potom ku krstu. Táto nová sestra, teraz priekopníčka, má naozaj dobré srdce.

Keďže cez deň sú mnohí ľudia zriedkakedy doma, Naša služba Kráľovstva odporúčala viac sa zamerať na večernú službu a na vydávanie svedectva na ulici. Zvestovatelia ihneď s nadšením zareagovali. Čoskoro ich bolo možné v celom Japonsku vidieť, ako stoja na uliciach s časopismi Strážna veža a Prebuďte sa!, najmä v blízkosti rušných železničných staníc.

Typický bol príklad sestry z blízkosti Jokohamy. Hoci pracovala na plný úväzok, chcela byť pomocnou priekopníčkou. Jeden starší jej navrhol, že by mohla byť v službe každý deň ráno od šiestej do ôsmej v blízkosti železničnej stanice ešte predtým, než pôjde do zamestnania. Keď prekonala svoju plachosť a počiatočný posmech niekoľkých cestujúcich, vytvorila si trasu s časopismi a nosila ich asi 40 ľuďom, ktorí boli radi, že ich dostávajú. Patrili k nim cestujúci do zamestnania, pracovníci stanice a majitelia okolitých obchodov. V obvode, kde priekopníci rozšíria obyčajne asi 30 časopisov, rozširovala priemerne 235 časopisov mesačne. Každý deň sa s ľuďmi iba niekoľko minút rozprávala o myšlienkach z Písma, a tak zaviedla šesť biblických štúdií, z toho jedno s policajtom.

Iní zvestovatelia uplatnili návrhy vydávať svedectvo telefónom, aby sa dostali k ľuďom v budovách s bezpečnostným systémom. Vytrvalosť a príťažlivý námet otvorili cestu k mnohým biblickým štúdiám. Keď sa sestra, ktorá vydávala svedectvo telefónom, opýtala jednej ženy, či často premýšľa  o svojej budúcnosti a o budúcnosti svojej rodiny, táto žena prisvedčila. Sklamala ju neschopnosť iných ľudí pomôcť, čo ju zdravotne postihlo. Výsledok bol ten, že sa izolovala vo svojom byte. Pohnutá úprimným záujmom, ktorý o ňu prejavila svedkyňa, súhlasila so stretnutím v blízkom supermarkete. Keď jej bol ukázaný obsah knihy Vytvárať šťastný rodinný život, hneď súhlasila s biblickým štúdiom.

Energická aktivita vo zvestovateľskej službe spolu s nadobúdaním zrelosti v zboroch priniesli výsledok vo forme pravidelného a trvalého vzrastu. Súčasný rad po sebe idúcich vrcholov v počte zvestovateľov sa začal v januári 1979 a nepretržite pokračoval vyše 18 rokov. V druhej polovici osemdesiatych rokov a začiatkom deväťdesiatych rokov stúpal počet zvestovateľov v Japonsku každý rok o vyše 10 000. V marci 1995 bolo v krajine 200 000 hlásateľov Kráľovstva. V auguste 1997 bolo 220 663 zvestovateľov spojených s 3785 zbormi v porovnaní so 14 199 zvestovateľmi v 320 zboroch v auguste 1972. Stále vyšší počet zvestovateľov však tvoria ľudia, ktorých rodným jazykom nie je japončina.

Pomoc cudzojazyčným skupinám

Prosperujúca japonská ekonomika bola dôvodom, prečo sa do krajiny prisťahovalo veľa ľudí hovoriacich inými jazykmi ako japončinou. Patria k nim aj Jehovovi svedkovia. Japonsko už nie je krajinou, kde je rodným jazykom takmer všetkých obyvateľov japončina. Ako by bolo možné pomôcť po duchovnej stránke týmto obyvateľom, ktorí hovoria cudzími jazykmi?

Pred rokom 1980 bola v krajine relatívne malá skupina obyvateľov hovoriacich cudzím jazykom. Malé izolované skupiny alebo zbory boli vytvorené v Misawe, Tačikawe a na Okinawe na úžitok manželiek a detí amerického vojenského personálu, ako aj ďalších záujemcov.

 Najväčšia skupina bola na americkej vojenskej základni na Okinawe. Roku 1968 sa na Okinawu presťahovali bývalí misionári z Kórey Karl a Evalyn Emersonovci aj so svojím malým synom, aby tam pomohli obyvateľom hovoriacim po anglicky. Neskôr sa k nim na tomto plodnom poli pripojili Bill a Mary Ivesovci a Wayne a Penny Frazeeovci zo 40. a 52. triedy Gileádu. Wayne jazdil na maličkom polorozpadnutom aute s objemom valcov 360 ccm po rozľahlej leteckej základni v Kadene a účinne pracoval najmä medzi vojakmi nováčikmi, lebo predtým tiež slúžil v armáde. Počas svojej 15-ročnej služby na Okinawe pomohli Wayne a Penny dovedna asi 100 osobám dospieť ku krstu. Ich služba bola taká účinná, že veliaci dôstojník základne ich požiadal, aby kázali inde. Prečo? „Beriete mi mojich najschopnejších mužov,“ sťažoval sa.

Hoci v zboroch dochádzalo k ustavičnému pohybu ľudí, keď boli prekladaní na iné vojenské základne, zhromaždenia navštívili doslovne tisíce ľudí a stovkám z nich zvestovatelia pomohli zaujať postoj pre Jehovu. Väčšina z nich pokračovala v službe Jehovovi aj po návrate do Spojených štátov. Niektorí sa stali staršími a služobnými pomocníkmi. Jeden z nich, Nick Simonelli, absolvoval neskôr 93. triedu Gileádu a šiel tak v šľapajach brata, ktorý s ním študoval. Teraz slúži aj s manželkou v Ekvádore.

Anglický obvod v Japonsku

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov skončila vojna vo Vietname, anglické skupiny v Japonsku sa postupne rozpadli. No keď si začiatkom osemdesiatych rokov James Mantz ml. všimol množstvo ľudí hovoriacich po anglicky na americkej základni námorného letectva v Acugi, vzdialenej iba 15 minút jazdy autom od Bételu, pozval svojich rodičov, ktorí vtedy bývali v Kalifornii (USA), aby prešli do Orientu a pomohli. (Porovnaj Skutky 16:9.) A tak sa v marci 1981 James  Mantz st. vo veku 62 rokov a jeho manželka Ruth vo veku 59 rokov presťahovali do Sagamihary blízko základne v Acugi. „Náš obvod bol všade, kde sme mohli nájsť ľudí hovoriacich po anglicky,“ spomína si Ruth. „Pri vydávaní svedectva na ulici Ruth často zastavovala mladých amerických vojakov na bicykloch tak, že roztiahla ruky, v ktorých držala časopisy,“ spomína si jedna členka rodiny Bétel v Ebine. Žiaľ, James Mantz st. zomrel krátko po príchode do Japonska, ale Ruth zostala v tejto oblasti a mnohým ľuďom pomohla prijať pravdu. V októbri 1985 sa malá anglická skupina v Sagamihare stala zborom.

Počas osemdesiatych rokov japonská ekonomika silnela a počet cudzincov výrazne stúpol. Do krajiny prúdili tisíce Filipíncov, Juhoameričanov, Afričanov, Číňanov a Kórejčanov a pracovali tu ako zahraniční robotníci. Spoločnosť podnikla kroky, aby bola duchovná pomoc poskytnutá aj týmto zahraničným pracovníkom. Japonskí priekopníci, ktorí vedeli po anglicky, ako aj mnohí pracovníci Bételu boli poverení, aby pomáhali. „Keď sa Spoločnosť začala v tomto ujímať vedenia,“ povedal jeden brat, ktorý bol dlhé roky v anglickom zbore, „okamžite nastal vzrast.“ Do 1. septembra 1997 bolo v krajine 18 anglických zborov tvoriacich samostatný kraj.

Pomoc pre Brazílčanov

Do Japonska prichádzal za prácou veľký počet Japoncov, ktorých rodičia alebo starí rodičia emigrovali do Brazílie, no títo ľudia nerozumeli ani po japonsky, ani po anglicky. Roku 1986 sa bývalí misionári Kazujuki a Nanako Kiritaniovci, ktorí slúžili v Brazílii, presťahovali do Jokohamy, kde bolo niekoľko sestier a študentov Biblie hovoriacich po portugalsky. Táto malá skupina začala raz za mesiac konať v portugalčine štúdium Strážnej veže spolu so skráteným programom teokratickej školy kazateľskej služby.

 Na jar 1991 pozvala Spoločnosť troch brazílskych starších, ktorí bývali v Tokiu, Nagoji a v Tojohaši, ako i brata Kiritaniho, aby s nimi prediskutovala ďalší rozvoj portugalského poľa. V auguste 1991 sa začali schádzať štyri brazílske skupiny. Odbočka získala ochotných bételitov a v Bételi sa začali lekcie portugalského jazyka. Bételiti sa tento jazyk horlivo učili a stali sa súčasťou základu portugalských skupín. Tieto novovytvorené skupiny sa čoskoro stali zbormi a v priebehu šiestich rokov bolo v krajine 21 portugalských zborov a aj tie vytvorili samostatný kraj.

Otvára sa španielske pole

V septembri 1987 sa konalo prvé zhromaždenie v španielčine, aby bratia pomohli ôsmim sestrám, ktoré dovtedy chodili do jednej portugalskej skupiny. Vedenia sa ujal Louis Delgado, slobodný brat z Peru. Niektoré sestry vtedy cestovali až šesť hodín, aby sa mohli zúčastniť na zhromaždení v španielčine, ale duchovná pomoc, ktorú dostávali, bola hodna tej námahy. Niektoré Španielky, ktoré sa vydali za japonských občanov, aby sa finančne zabezpečili, mali pre jazykovú bariéru problémy v manželstve a len veľmi ťažko vedeli vyjadriť svoje pocity a povedať o nich starším v japonských zboroch.

Aj zvestovateľská služba bola pre túto španielsku skupinu náročná. Aby si vytvorili obvody, cestovali vlakom do všetkých  29 staníc linky Jamanote, železničnej trate, ktorá obchádza stred Tokia, a na dverách domov hľadali španielske mená. Hoci bol tento spôsob únavný a vyžiadal si veľa času, touto činnosťou si zaistili dostatočne veľký obvod, v ktorom mohli pracovať.

Cez deň skupiny sestier navštevovali oblasti, kde bývalo veľa kolumbijských žien. Tieto ženy pracovali v baroch, ktoré obyčajne spravovala jakuza, japonská mafia. Keď sa zdalo, že niektorá žena robí duchovný pokrok, jakuza zasiahla a preložila ju na iné miesto. Jedna študentka Biblie však urobila taký pokrok, že si uvedomila, že keď sa chce páčiť Jehovovi, musí zmeniť zamestnanie. To znamenalo utekať a skrývať sa pred jakuzou. S pomocou sestry, ktorá viedla štúdium, sa jej nakoniec podarilo vrátiť do vlasti.

A tak keď začiatkom deväťdesiatych rokov začalo do Japonska prichádzať za prácou množstvo ľudí z Peru, Argentíny, Paraguaja, Bolívie a z ďalších krajín, Jehova tu mal malú španielsku skupinu pripravenú postarať sa o ich duchovné potreby. Roku 1991 sa začal kurz španielčiny pre bételitov, ktorí boli ochotní pomôcť. Niektorí z nich už o rok prednášali verejné prednášky. Roku 1993 bol v oblasti Tokia vytvorený prvý španielsky zbor. Do roku 1997 tu bolo 13 prekvitajúcich španielskych zborov. Tieto tvoria samostatný cudzojazyčný kraj.

Pomoc pre ľudí z Ázie

Do Japonska prúdil aj značný počet Číňanov. Medzi nimi bolo tisíce študentov, ako i potomkov japonských detí, ktoré zostali v Číne po skončení druhej svetovej vojny. Odhadovalo sa, že v Japonsku žije viac než 300 000 Číňanov, pričom 200 000 z nich žije v oblasti veľkého Tokia. Keď bratia pozdvihli oči a pozreli sa na čínske pole, videli, že sa belie k žatve, „ale robotníkov je málo“. — Mat. 9:37; Ján 4:35.

 Masajuki Jamamoto s manželkou Masako strávili osem rokov v misionárskej službe na Tchaj-wane. Roku 1992 sa učili po čínsky mnohí bételiti, ktorí boli ochotní pomôcť obyvateľom hovoriacim po čínsky. Masajuki sa hneď skontaktoval s tými, čo vedeli trochu po čínsky, a bola založená skupina s 28 zvestovateľmi. Boli to väčšinou japonskí priekopníci, ktorí ešte s týmto jazykom zápasili, no veľmi chceli pomôcť záujemcom, ktorí hovorili po čínsky. Taká horlivosť japonských svedkov sa dotkla sŕdc Číňanov. Jedna mladá žena dostala od brata, ktorý študoval v tej istej škole ako ona, knihu Najväčší človek, ktorý kedy žil. Za týždeň knihu prečítala. To ju podnietilo, aby začala chodiť na všetky zhromaždenia. Žasla, keď videla, koľkí Japonci sa učia po čínsky len preto, aby sa mohli podeliť o dobré posolstvo s ľuďmi hovoriacimi po čínsky. Ona i jej mladší brat robili rýchle pokroky a o rok boli pokrstení. Mladá žena viedla vlastné biblické štúdiá ešte predtým, než bola pokrstená.

V máji 1993 sa konal prvý čínsky krajský zjazd. Zúčastnilo sa na ňom 399 osôb a 8 bolo pokrstených. Zakrátko bolo v činnosti päť čínskych zborov, kde sa hovorilo mandarínskou čínštinou, ako i čínska skupina štúdia knihy v jednom japonskom zbore.

Iné jazykové skupiny

Koncom osemdesiatych rokov začal študovať Bibliu Penn Pitorest s manželkou Phiksang. Obidvaja boli utečencami z Kambodže a stratili rodičov v masakre, ku ktorej došlo v ich vlasti. Ich pokrok bol pomalý, lebo v kambodžskom jazyku neexistovali prakticky nijaké publikácie na štúdium. Ale napokon boli pokrstení. Robili si starosti o duchovné potreby ďalších utečencov z Kambodže a podujali sa viesť s nimi biblické štúdiá. Čoskoro sa vytvorila malá kambodžská skupina. Ďalšia pomoc prišla v roku 1994, keď začala vychádzať Strážna  veža v kambodžskom jazyku. Krátko nato sa desať bratov z Bételu začalo učiť tento jazyk a boli pridelení na kambodžské zhromaždenia.

Hoci najväčšou cudzojazyčnou skupinou v Japonsku je kórejská skupina, väčšina Kórejčanov po japonsky rozumie, a tak roky nemali samostatný zbor. Časom však bolo poukázané na to, že Kórejčania žijúci v Japonsku rýchlejšie pochopia pravdu, keď budú študovať v rodnom jazyku. To viedlo v apríli 1996 k vytvoreniu kórejskej skupiny v blízkosti Bételu a neskôr i skupiny v meste Itami v prefektúre Hjógo.

Nemali by sme prehliadnuť ani zbory s posunkovou rečou. Mnohí ochotní dobrovoľníci sa naučili japonskú posunkovú reč, aby mohli pomáhať sluchovo postihnutým ľuďom v celej krajine. Od roku 1982 organizovala Spoločnosť tlmočenie niektorých krajských zjazdov do posunkovej reči. No zjednotené úsilie pomôcť sluchovo postihnutým sa začalo roku 1992, keď v mestách Fukuoka a Kumamoto boli vytvorené zbory s posunkovou rečou. Boli vyrobené aj videokazety v posunkovej reči. Teraz je v celom Japonsku 11 zborov a 9 menších skupín, ktoré aktívne pomáhajú sluchovo postihnutým ľuďom.

A tak Jehovovi svedkovia v Japonsku vyvinuli ozajstné úsilie, aby sa dostali k mnohým jazykovým skupinám v krajine a pomohli im mať úžitok z dobrého posolstva v jazyku, ktorému rozumejú najlepšie.

Nadšenie pre novú školu

Roku 1993 sa pre slobodných starších a služobných pomocníkov otvorila vzrušujúca nová príležitosť. Dávala im možnosť rozšíriť svoju službu v krajine i v zahraničí. Zo Spojených štátov boli vyslaní dvaja bratia, James Hinderer a David Biegler, ktorí mali dlhoročné skúsenosti ako cestujúci dozorcovia, aby viedli prvú triedu školy služobného  vzdelávania v Japonsku. V tejto prvej triede, ktorá sa konala v angličtine, boli prítomní aj siedmi pozorovatelia z Japonska, Kórejskej republiky a z Filipín. Títo pozorovatelia sa pripravovali na to, aby mohli slúžiť ako inštruktori vo svojich krajinách.

Keď sa hovorilo o tom, aký úžitok mali študenti z tejto školy, jeden brat z prvej triedy povedal: „Myslím, že mnohí z nás mali ťažkosti, keď si potrebovali niečo zdôvodniť a rozhodnúť sa, a pritom uplatniť príslušné biblické zásady. Bolo jednoduchšie riadiť sa pravidlami. Ale počas vyučovania v škole sme boli pomocou dvoch často používaných otázok ‚Prečo?‘ a ‚Ako?‘ školení premýšľať o dôvodoch, ktoré sa skrývajú za faktami a odpoveďami.“ Rovnakú myšlienku opakuje aj ďalší študent v triede, keď si spomína, ako jeden z inštruktorov navrhol, že by služobný pomocník, ktorý sa stará o časopisy, mohol pripraviť ponuku nových časopisov a potom túto ponuku predviesť zvestovateľom. Otázka jedného zo študentov o tejto pomoci pre zvestovateľov viedla k pôsobivému objasneniu rozdielu medzi spravodlivosťou a dobrotou. Inštruktor vysvetlil: „Spravodlivosť znamená spĺňať všetky napísané pokyny, ale dobrota ide nad to, čo sa vyžaduje, aby z toho mali úžitok aj iní. Máme byť nielen spravodliví, ale aj dobrí, a urobiť všetko, čo môžeme, na úžitok členov zboru, a to bez písaného zákona.“

Mladí slobodní bratia v Japonsku sa všeobecne neponáhľajú do manželstva. Bratia v prvých 18 triedach mali vekový priemer 29 rokov, boli priemerne 13 rokov v pravde a osem rokov v službe celým časom. Do augusta 1997 absolvovalo školu služobného vzdelávania v 33 triedach viac než 790 študentov a ďalšie tisíce čakajú, že ju budú navštevovať. Po skončení boli niektorí pridelení do krajskej služby, iní boli vymenovaní za zvláštnych priekopníkov alebo misionárov. — Žalm 110:3.

 Keď títo dobre vyškolení starší a služobní pomocníci pracujú v zbore, účinok hneď vidieť. Jeden starší hovoril o dobrom vplyve, ktorý mal jeden absolvent na ich zbor, takto: „Zbor sa stal oveľa živším a radostnejším. Priekopnícky duch bol posilnený a všetci členovia zboru nadobudli hlbšie ocenenie pre to, aké je dôležité robiť veci v súlade s teokratickým postupom. Nadšenie mladých pre duchovné veci stúplo a mnohí sa zapísali do teokratickej školy kazateľskej služby.“ Takto sú zbory posilňované a budované.

Vysielanie delegátov na zjazdy do zámoria

V priebehu rokov mali Jehovovi svedkovia v Japonsku veľa príležitostí ‚rozšíriť sa‘ v prejavovaní lásky k medzinárodnému bratstvu. (2. Kor. 6:13) Ako sa cestovanie do zahraničia stávalo dostupnejším, Spoločnosť vyzvala japonskú odbočku, aby vyslala delegátov na mimoriadne medzinárodné zjazdy, ktoré sa konali v Európe, Afrike, Ázii, v Severnej a Južnej Amerike, na Havajských ostrovoch a na Novom Zélande.

Počet delegátov, ktorí na toto pozvanie reagovali, sa v priebehu rokov zvyšoval a nebolo nezvyčajné, že medzi delegátmi bolo veľa priekopníkov a iných služobníkov celým časom. Roku 1996, keď sa konali medzinárodné zjazdy v Českej republike a v Maďarsku, bolo medzi 1320 delegátmi z Japonska 1114 služobníkov celým časom.

To, čo japonskí delegáti na týchto medzinárodných zjazdoch videli a počuli, rozšírilo ich obzor a dalo im ďalší podnet, aby slúžili Jehovovi celým srdcom. Šigeo Ikehata, ktorý sa roku 1978 zúčastnil na medzinárodných zjazdoch v Kórejskej republike, Hongkongu, na Filipínach a Tchaj-wane, hovorí: „Hlboko na mňa zapôsobilo puto lásky, ktoré je medzi bratmi a sestrami z rôznych krajín. Keď som na vlastné oči videl, že Jehovovi svedkovia sú spojení čistým jazykom,  mimoriadne to ovplyvnilo moje ocenenie pre výsadu služby a obsah mojich modlitieb.“

Návšteva krajín, kde Jehovovi služobníci znášali kruté prenasledovanie, možnosť vypočuť si ich skúsenosti na vlastné uši, podnietili delegátov k tomu, že chceli napodobňovať ich vieru. Misako Odová sa roku 1992 zúčastnila na prvom medzinárodnom zjazde v bývalom Sovietskom zväze v Sankt  Peterburgu. Spomína si: „Keď sa v prvý deň zjazdu začala spievať úvodná pieseň, ruská sestra, ktorá sedela vedľa mňa, začala plakať. Keď som sa pozrela dookola, videla som veľa ďalších ruských sestier, ako majú v očiach slzy a nemôžu ďalej spievať. Z hĺbky srdca som ďakovala Jehovovi za nezaslúženú láskavosť, že umožnil mne, niekomu, kto nezažil také prenasledovanie, aké podstúpili oni, aby som bola s nimi a prežívala s nimi tú historickú chvíľu víťazstva Jehovu a verných bratov.“

Mladá sestra, priekopníčka Seiko Nambová (teraz Nakadžimová), si dobre spomína na zjazd v Buenos Aires v roku 1990. Rozpráva: „Od bratov a sestier v Argentíne som sa naučila, ako prejavovať lásku a ocenenie, a tiež to, aké je dôležité prejavovať také city k druhým. Keď sme odchádzali, jedna staršia sestra ma objala a dala mi darček. Plakala a stále opakovala: ‚Hasta luego en el Paraíso‘ [Uvidíme sa v Raji]. Keď som sa vrátila do Japonska, snažila som sa prejavovať rovnakú lásku a láskavosť voči ľuďom v našom zbore a v obvode.“ Aj ďalším japonským delegátom, ktorí sú všeobecne plachejší a zdržanlivejší, pomohlo spoločenstvo s latinskoamerickými bratmi, aby boli v prejavovaní lásky otvorenejší.

V priebehu rokov mala japonská odbočka výsadu vyslať tisíce delegátov na mimoriadne zjazdy, ktoré sa konali v iných krajinách. Keď je pozvanie poslané do zborov, obrovský záujem je ukazovateľom veľkého nadšenia a ocenenia, ktoré majú bratia pre príležitosti, keď môžu byť so svojou medzinárodnou kresťanskou rodinou.

Príspevok na celosvetové potreby

Teraz je veľkou výsadou môcť rôznymi spôsobmi pomáhať celosvetovému bratstvu. Japonská odbočka získala cenné skúsenosti s tlačou a teraz môže pomáhať s tlačou literatúry susedným odbočkám. V tlačiarni v Ebine sa každý mesiac  vytlačí viac než 9 000 000 exemplárov Strážnej veže a Prebuďte sa! v desiatich jazykoch.

Japonská odbočka teraz tlačí knihy, Biblie, brožúrky a brožúry v 26 jazykoch vrátane čínskeho, laoského, sinhalského, tamilského (pre Srí Lanku), thajského a 11 filipínskych jazykov, všetko farebne. Vysokovýkonné ofsetové rotačky umožňujú tlačiarni rýchle reagovať na potreby v obvodoch. Napríklad v septembri 1993 boli do Japonska poslané materiály na vytlačenie mimoriadneho vydania dlho očakávanej Biblie v tagalčine, ktorá obsahuje Preklad nového sveta Kresťanských gréckych písiem. V polovici októbra bolo vytlačených 70 000 Biblií v tagalčine a poslaných na Filipíny práve včas, aby mohli byť odovzdané bratom na krajských zjazdoch konaných v decembri. Zakrátko nasledovali Biblie v cebuánčine a ilokánčine. Aj luxusné vydanie portugalských a španielskych Biblií sa teraz robí v tlačiarni v Ebine.

 Keď bolo v roku 1989 zriadené vo svetovom ústredí oddelenie prekladateľských služieb, japonská odbočka bola prizvaná, aby sa podieľala na poskytovaní pomoci prekladateľom v celej Ázii a tichomorskej oblasti. Žije tu viac než polovica obyvateľov sveta, ale mnohí títo ľudia, ktorí hovoria množstvom rôznych jazykov, ešte nemajú k dispozícii publikácie spoločnosti Watch Tower. Japonskí bratia, ktorí majú skúsenosti s prekladaním a sú oboznámení s počítačovým vybavením, mali výsadu navštíviť Indiu, Pakistan, Srí Lanku, Nepál, Libanon, Malajziu, Thajsko, Kambodžu, Indonéziu, Myanmar, Šalamúnove ostrovy, Guam a iné krajiny, aby pomohli nájsť, vyškoliť a zorganizovať tímy prekladateľov a inštalovať softvér, ktorý Spoločnosť vyvinula na pomoc prekladateľom.

Vzájomné povzbudenie

Nemožno prehliadnuť ani 76 japonských bratov a sestier, ktorí napodobňujú misionárov slúžiacich v Japonsku a s nadšením prijali poverenie podporovať záujmy Kráľovstva v deviatich cudzích krajinách. K tejto skupine patrí 13 absolventov školy služobného vzdelávania. Boli pridelení do nasledovných krajín: Brazília (7), Guam (2), Kambodža (1), Malajzia (2), Nigéria (1), Papua-Nová Guinea (11), Paraguaj (8), Šalamúnove ostrovy (5) a Tchaj-wan (39). Listy, ktoré odbočka dostala od týchto bratov a sestier, naznačujú, že sa úspešne naučili vyrovnávať s novým jazykom, zvykmi, jedlom a tropickými chorobami, a boli ochotní slúžiť aj v zaostalých oblastiach, niekedy bez tečúcej vody, plynu alebo elektriny, čo je v ostrom kontraste s vymoženosťami dnešného moderného Japonska. Zamilovali si miestnych ľudí a naučili sa zbožnej spokojnosti. Sú veľmi radi, že môžu takto podporovať záujmy Kráľovstva.

Keď si teokratický vzrast v Japonsku opätovne vyžiadal rozšírenie priestorov odbočky, práce sa začali s podporou  medzinárodnej spolupráce. Projekt zahŕňa dve rovnaké 13-podlažné obytné budovy a päťpodlažnú budovu služieb. Roku 1994 bol Frank Lee zo Spojených štátov poverený, aby slúžil ako dozorca výstavby. V stavebnom výbore slúži aj Steve Givins, medzinárodný služobník zo Spojených štátov. Viac než 49 dobrovoľníkov prišlo z Anglicka, Austrálie, Fínska, Francúzska, Kanady, Kostariky, Luxemburska, Nového Zélandu, Talianska a zo Spojených štátov, aby sa podieľali na tomto diele. Všetci títo pracovníci radi obetovali usadlejší spôsob života vo svojej domovine, aby sa mohli podeliť o svoje skúsenosti a zručnosť so svojimi bratmi v zahraničí a aby podporili záujmy Kráľovstva.

Mimoriadna bola aj úžasná reakcia japonských bratov, keď vyše 4600 odborníkov i neodborníkov odovzdalo prihlášky, že chcú pracovať na rozširovaní odbočky. Väčšina z nich musela urobiť veľké zmeny, aby mohli čo len krátky čas pracovať na stavbe. Znamenalo to opustiť zamestnanie a rodinu. No za svoje úsilie boli bohato odmenení.

Vekom už starší, no ešte stále horliví

Vzrast tohto veľkého zástupu ctiteľov Jehovu v Japonsku sa začal v rokoch 1949 a 1950 príchodom misionárov z 11. triedy Gileádu. K nim sa pripojili ďalší, vrátane niektorých zo 7. triedy, a viacerí z neskorších tried. Päťdesiatdeväť ich je ešte v Japonsku a slúžia celým časom. Niektorí majú teraz už vyše 70 alebo 80 rokov a stále sú horliví v službe. Lois Dyerová po 64 rokoch odhodlanej služby celým časom povedala: „Ustavične sa s dôverou modlím tak, ako sa výstižne modlil Dávid: ‚Keď zlyháva moja sila... ba až do staroby a do šedín ma, ó, Bože, neopúšťaj.‘“ ​(Žalm 71:9, 18) Jehova neopustil týchto lojálnych služobníkov, ktorí väčšiu časť svojho života strávili vo vernej službe Kráľovstvu. Jedna členka misionárskej rodiny sa vyjadrila takto: „Jehovova organizácia  sa podobá matke, ktorá nás zabalí do teplej deky a drží si nás pri sebe.“

Dvadsaťjeden týchto dlhoročných pracovníkov je teraz v misionárskom domove Tokio Mita. Pôvodná budova odbočky v Tokiu bola úplne zrenovovaná a boli v nej ubytovaní misionári, ktorí sú v pokročilom veku. Je to výnimočná misionárska rodina! Má vekový priemer 74 rokov a je priemerne 50 rokov v pravde. Osem ich je z 11. triedy Gileádu. Táto misionárska rodina vydala spoločne počas rokov ‚hromadu svedectva‘ a pomohla spoznať pravdu asi 567 ľuďom. I keď niektorí členovia tejto rodiny už dávno prekročili osemdesiatku a majú vážne zdravotné problémy, v žiadnom prípade nie sú nečinní. V služobnom roku 1997 strávil každý z nich vo svojom dobre prepracovanom obvode mesačne vyše 40 hodín v službe a dovedna rozšírili 17 291 časopisov a stovky kníh. Týchto dlhoročných pracovníkov si členovia zboru vážia a susedia ich rešpektujú.

Ruth Ulrichová, ktorá má teraz 87 rokov, strávila 68 rokov v priekopníckej a misionárskej službe. Hovorí: „Posilňovalo to moju vieru, keď som videla všetkých tých ľudí, ako vychádzajú z pohanských náboženstiev a prijímajú pravdu a skutočne sa stávajú našimi bratmi a sestrami.“

Pri prezeraní tohto „rodinného albumu“, ktorý rozpráva o novodobej histórii Jehovových svedkov v Japonsku, sme sa zoznámili s mnohými horlivými služobníkmi Jehovu. Ale to je len hŕstka z tých viac než 220 000 zvestovateľov v Japonsku, ktorí hlásajú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Misionári sú veľmi spokojní s úspechmi svojich duchovných detí a vnúčat, až do tretej a štvrtej generácie. So skutočným záujmom sa tešia na to, že uvidia, akú úlohu im Jehova dovolí zohrať v záverečných dňoch súčasného systému i vo svojom nádhernom novom svete, ktorý je teraz už tak blízko!

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázky na strane 71]

Lojálni japonskí zvestovatelia z predvojnových čias: 1. Jizo a Macue Išiiovci, 2. Mijo Ideiová, 3. Kacuo a Hagino Miurovci

[Obrázky na stranách 72, 73]

Niektorí misionári, ktorí začali slúžiť v Japonsku v rokoch 1949–1950: 1. Don a Mabel Haslettovci, 2. Lloyd a Melba Barryovci, 3. Jerry a Joši Tomovci, 4. Elsie Tanigawová, 5., 6. Percy a Ilma Iszlaubovci, 7. Norrine Thompsonová (rodená Millerová), 8. Adrian Thompson, 9. Lois Dyerová, 10. Molly Heronová, 11. Šiniči a Masako Toharovci

[Obrázok na strane 79]

N. H. Knorr (vľavo hore) pri prejave na zjazde roku 1951 pri misionárskom domove v Kóbe

[Obrázok na strane 81]

Grace (hore) a Gladys Gregoryové z 11. triedy školy Gileád

[Obrázok na strane 82]

Margrit Wintelerová (vpravo, 23. trieda Gileádu) sa pripojila k svojej sestre Lene (15. trieda) v Japonsku

[Obrázok na strane 88]

Don Haslett a Lloyd Barry v tokijskom domove Bétel v roku 1953

[Obrázok na strane 89]

Japonské zvláštne priekopníčky, ktoré slúžia už 40 rokov (zľava doprava): Takako Satová, Hisako Wakuiová, Kazuko Kobajašiová

[Obrázok na strane 90]

Odbočka na Okinawe v roku 1979

[Obrázok na strane 95]

Svedkovia vychádzajú do služby na zasneženom Hokkaide

[Obrázky na strane 95]

Hore: Adeline Naková

Dole: Lillian Samsonová

[Obrázok na strane 99]

Juriko Etová

[Obrázok na strane 102]

Šťastná priekopnícka rodina vychádza do služby

[Obrázky na strane 110]

Kancelária odbočky v Tokiu, 1949–1962

Kancelária odbočky v Tokiu, 1963–1973

Budovy odbočky v Numazu, 1972–1982

[Obrázok na strane 115]

Tošio Honma, dozorca odbočky od polovice sedemdesiatych rokov

[Obrázok na strane 116]

Výbor odbočky v roku 1997 (zľava doprava): Richard Bailey, Šigeo Ikehata, Isamu Sugiura, Masataro Oda, Makoto Nakadžima, Jošihiro Nagasaki, Kendži Mimura

[Obrázok na strane 124]

James Mantz bol dozorcom tlačiarne (na fotografii s manželkou Sarah)

[Obrázky na strane 132]

Zjazdové sály: Hjógo, Ebina a Kansai

[Obrázok na strane 139]

Kunihito Kobajaši

[Obrázok na strane 142]

Kóbe po zemetrasení v roku 1995

[Obrázok na strane 150]

Masajuki a Masako Jamamotovci

[Obrázky na strane 156]

Japonskí delegáti na medzinárodných zjazdoch: 1. Keňa, 2. Južná Afrika, 3. Rusko

[Obrázky na strane 158]

Kancelária odbočky a domov Bétel v Ebine; na vloženej fotografii vidno ďalšie budovy, ktoré sa stavali v roku 1997