Martinique

ĽUĎOM v mnohých častiach zeme názov Martinique niečo hovorí. Azda im vyvoláva v mysli obraz slnka, pláží s bielym pieskom a azúrového mora. Niekoho azda podnieti myslieť na také príjemné veci v živote, ako je cukrová trstina a banány, a tiež na rum. K tomuto obrazu možno patria domorodci čiernej alebo hnedej pleti so širokým úsmevom, ktorí ponúkajú návštevníkom na znak toho, že sú vítaní, misy exotického ovocia. Ďalším Martinique pripomína výbuch sopky Mont Pelée v roku 1902 a úplné zničenie mesta Saint Pierre, ktoré bolo vtedy ekonomickým a kultúrnym centrom tej oblasti.

Tento ostrov je relatívne len bezvýznamným zrnkom prachu. Po dĺžke meria len 80 kilometrov a po šírke 35 kilometrov. No zohral neúmerne veľkú úlohu v medzinárodných záležitostiach. V 17. až 19. storočí tu koloniálne mocnosti nemilosrdne bojovali o nadvládu v Amerike a v Karibskej oblasti. Saint Domingue (Haiti), Guadeloupe, Martinique a ďalšie ostrovy v Západnej Indii podľa výsledku bojov menili majiteľov.

Hoci je Martinique len maličký ostrov, mnoho desaťročí bol v Karibskej oblasti strediskom obchodu s otrokmi. Keď sa hovorí o obyvateľoch Martiniku, nemožno nespomenúť reťaze otroctva, ktoré  formovali ich minulosť a ktoré sú vo veľkej miere vysvetlením súčasných pomerov týchto ľudí.

Hovoríme o ľude, ktorý bol dlhý čas zotročený, a preto je hrdý na svoju slobodu. Títo ľudia sú charakteristickí zvláštnymi paradoxmi. Žiarlivo si strážia svoju rovnoprávnosť a chcú ju urobiť známou. Zároveň sa prispôsobujú francúzskej kultúre, ktorú tam priniesla kolonizácia — kultúre, ktorej hodnoty a bohatstvo si väčšina ľudí v mnohých ohľadoch váži. Ľudia považujú za svoje náboženstvo rímsky katolicizmus, ktorý im vnútili ich utláčajúci páni. S tým je spojená skutočnosť, že ich učia uctievať Boha, o ktorom vedia len veľmi málo. Boh im je predstavovaný ako taký, ktorý sa zastáva otroctva černochov, pretože podľa tvrdenia preklial ich rasu. Hovorí sa o ňom, že má lásku a je spravodlivý, ale zdá sa, že tieto vlastnosti akosi nedáva poznať. Majú náboženstvo, ktoré je založené hlavne na obradoch a tradíciách, v ktorom presné náuky a teologické rozbory nie sú takmer vôbec dôležité. (Podobne sa dá povedať, že susedný ostrov Barbados sa hlási k anglikánskemu náboženstvu, pretože ho kolonizovala Británia.)

Ako sa toto storočie chýli ku koncu, väčšina ľudí na Martiniku, i keď sa rada považuje za slobodných, ťažko pracuje v okovách otroctva pre dvoch náročných pánov.  Na jednej strane sú ľudia zaťažení náboženským systémom obradov a tradícií, ktoré neuspokojujú ich skutočný duchovný hlad. Na druhej strane sa bez úspechu snažia uspokojovať svoj nekonečný rad túžob živených obrovským vplyvom hmotárskeho spôsobu života západnej civilizácie. — Kaz. 5:10.

Posolstvo neoceniteľnej slobody

Na tomto tropickom ostrove sa posledného pol storočia s rastúcou intenzitou ohlasuje posolstvo slobody. Je to sloboda, o ktorej hovoril Ježiš Kristus, keď povedal: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ ​(Ján 8:32) Je to oslobodenie od zotročenia lžou, oslobodenie z područia ekonomického systému, ktorý kruto vykorisťuje ľudí, a oslobodenie od hriechu a smrti.

Semená tejto pravdy začali byť zasievané v roku 1946, keď Georges Moustache z Guadeloupu strávil dva týždne vydávaním svedectva vo Fort-de-France a Saint Pierre. O tri roky neskôr, 9. augusta 1949, sa na tomto ostrove vylodili štyria misionári (manželská dvojica a dve mladé sestry), absolventi Gileádu, biblickej školy Watchtower. Boli to David a Celia Homerovci, Mary Lolosová a Frances Baileyová. Boli zo Spojených štátov a hovorili po francúzsky, hoci nie veľmi dobre. Za jeden a pol roka však dokázali rozšíriť 631 kníh a viac ako 200 brožúrok vysvetľujúcich Bibliu a zaviedli 32 biblických štúdií s jednotlivcami i s rodinami. Ale katolícke duchovenstvo, ktoré malo v tom čase stále veľký vplyv a ktoré v žiadnom prípade nechcelo dovoliť, aby sa jeho autorita spochybňovala, využilo tento vplyv a misionári boli v januári 1951 z ostrova vyhostení. Viac ako tri roky sa na Martiniku dobré posolstvo vôbec nekázalo.

 Dielo sa znovu začína

Dňa 10. júla 1954 prišli z Marseille z Francúzska Xavier a Sara Nollovci. Obaja boli služobníkmi celým časom a Xavier predtým slúžil v zbore v Marseille ako dozorca.

Stále si pamätajú na svoj príchod na tento ostrov, ktorý sa im zdal ako na druhom konci sveta, pretože bol od ich domovskej krajiny vzdialený 7000 kilometrov. Nezabudli na svoje prvé dojmy — na horúčavu a vlhkosť — a nezabudli ani na družnosť, pohostinnosť a dobrosrdečné správanie ľudí.

Hneď od prvých dní sa učili, ako žiť s minimálnymi vymoženosťami. Niekoľko dní nocovali u muža, ktorý bol Jehovovým svedkom priateľsky naklonený, a potom si našli nový drevený dom, čím sa však myslí len stavba s drevenými stenami a drevenou podlahou. Strechu tvorili tabule oceľového vlnitého plechu. Nebol tam žiaden strop a žiadne sociálne zariadenie. Podvečer mal brat Noll prácu s vyprázdňovaním „hygienického“ vedra do rokliny. Prvý raz išiel s vedrom 14. júla, v deň francúzskeho národného sviatku. Musel prejsť cez verejné námestie zvané Stalingrad, ktoré bolo pre dianie spojené so sviatkom plné života. Ako kráčal s vedrom cez námestie pred zrakom zabávajúcich sa skupín ľudí, ktorí si tam vyšli odpočinúť a nadýchať sa čerstvého vzduchu, ľudia sa išli popukať od smiechu. Také niečo videli prvý raz! Nikdy predtým nevideli bieleho muža konať takúto prácu!

Prekvapujúce privítanie

Predtým v ten deň strávil brat Noll niekoľko hodín triedením kníh a brožúrok, ktoré tam nechali misionári, keď boli vyhostení. Mnohé z nich boli poškodené hmyzom, ale bola tam dostatočná zásoba vo vhodnom stave, ktorú Nollovci  využili pri verejnom vydávaní svedectva, ktoré začali nasledujúce ráno.

Brat Noll má na prvý deň v službe niekoľko spomienok: „Keď sme prvý raz vyšli kázať, túžili sme s manželkou nadviazať s ľuďmi kontakt, spoznať ich a zistiť, ako nás privítajú. Skutočnosť prevýšila naše očakávania. Začali sme vydávať svedectvo v centre mesta, v ktorom bolo v tom čase 60 000 obyvateľov. To dopoludnie sme sa s manželkou dvakrát stretli, keď sme sa vracali domov doplniť si zvestovateľskú tašku knihami ‚Pravda vás oslobodí‘ a ‚Kráľovstvo je blízko‘, ako aj brožúrkami, ako je ‚Knieža pokoja‘.“

 Domáci často povedali: „Zoberiem si vašu knihu ako pamiatku, že ste tadeto prechádzali,“ alebo „Ak hovorí o Bohu, zoberiem si ju.“ Za prvé dva týždne rozšírili takmer 200 kníh a stovky brožúrok. Bolo ľahké začať rozhovor, pretože ľudia boli zvedaví a ochotne vítali cudzincov. Aké to bolo povzbudzujúce, keď boli tak pohostinne prijímaní!

Brat a sestra Nollovci si kládli otázku, či budú schopní s toľkými ľuďmi študovať! Ale rýchlo zistili, že musia rozlišovať medzi tými, ktorí len prejavujú prirodzenú pohostinnosť, a tými, ktorí skutočne túžia spoznať a uplatňovať pravdu od Boha. Niekoľkí sa chceli učiť. Brat Noll si spomína: „Človek, ktorý nás stretol pri príchode na Martinique, nás predstavil niekoľkým pracovníkom a učňom vo svojej stolárskej dielni. V ten večer sme zaviedli štúdium a počas prvého týždňa ďalšie dve.“

Jedno z týchto štúdií viedli s mladou manželskou dvojicou, Paulom a Nicole Jacquelinovcami. Študovali tri razy do týždňa a robili pekné pokroky. Zanedlho sa s Nollovcami podieľali na vydávaní svedectva z domu do domu. S týmito novými zvestovateľmi začalo kazateľské dielo nadobúdať miestny charakter.

„To-to-to“

Keď niekto prišiel k domu, musel zakričať: „To-to-to, je niekto doma?“ Hlas zvnútra dosť často odpovedal: „Prečo?“ Keď zvestovateľ znovu zakričal a predstavil sa, majiteľ domu odpovedal: „Poďte ďalej a sadnite si.“ Nasledoval zaujímavý rozhovor.

Ľudia väčšinou boli ochotní porozprávať sa. V tých dňoch na Martiniku nepoznali, čo je to stres. Len zriedkakedy niekto povedal to, čo dnes počujeme stále: „Nemám čas.“ Avšak často na záver povedali: „Rozumiem všetkému,  čo hovoríte, ale ja nezanechám náboženstvo svojich rodičov a starých rodičov.“ Aj keď sa niekde javil určitý záujem a zvestovatelia sa opýtali: „Mohli by sme vás ešte po krátkom čase navštíviť?“, odpoveď často znela: „Ak je to Božia vôľa.“

Ľudia vo všeobecnosti prejavovali veľkú úctu k Biblii. No len máloktorí Bibliu mali. Katolícke duchovenstvo sa usilovne snažilo zabrániť tomu, aby sa ľudia nejako dostali k Biblii. Avšak niekoľkým sa podarilo získať protestantský francúzsky preklad Louisa Segonda. Niektorí ho dostali od podomových obchodníkov, iní od susedov, ktorí boli adventistami siedmeho dňa, a ešte ďalší, zriedkavejšie, od evanjelikov.

Cirkev prejavuje znepokojenie

Päť mesiacov po tom, čo Jehovovi svedkovia znovu začali vo Fort-de-France kazateľskú činnosť, noviny vydávané katolíckou cirkvou rozoberali otázku: „Kto sú Jehovovi svedkovia?“ Uviedli dialóg medzi kňazom a farníkom: „Poznáte Jehovu, Otče?“ „Samozrejme! Hovoríš teraz po hebrejsky?“ A potom nasledovali litánie ohovárania Jehovových svedkov a zlomyseľné prekrúcanie ich učenia. Na jednom cirkevnom pamflete sa dokonca objavila karikatúra sestry Nollovej.

Po nejakom čase, hoci bola na ostrove len hŕstka svedkov, istý kňaz, ktorého zjavne trápila horlivosť týchto kazateľov Kráľovstva, vyhlásil: „Tisíce dobrých ľudí sa postupne stávajú Jehovovými svedkami, lebo nie sú dobre oboznámení s vlastným náboženstvom.“ Bolo to tak, ako to znázornil Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazarovi. Obyčajní ľudia túžili po duchovných omrvinkách zo stola prosperujúceho duchovenstva. — Pozri Lukáša 16:19–31.

 Návšteva Notre Dame du Grand Retour

Niekoľko rokov predtým, v roku 1948, bola viera mnohých katolíkov otrasená. Biskupský úrad zorganizoval veľký podvod. Z Francúzska bola s veľkými ceremóniami privezená socha Márie. Bola prevážaná po Martiniku a obyvatelia ju tak velebili, že sa to dodnes nedá s ničím porovnať. Socha „Panny Márie“ bola umiestnená na loďku s namontovanými kolesami, ktorá bola ťahaná po uliciach. Ľudia pozdĺž cesty naplnili loďku peniazmi a šperkami pre „Madonu“. V tom čase nosili Martiničania, či boli bohatí alebo chudobní, len zlaté šperky. Preto to, čo sa zozbieralo, predstavovalo veľkú sumu peňazí.

Mnohí si stále živo pamätajú na to, čo sa udialo. Marthe Laurentová, ktorá je teraz Jehovovou svedkyňou, si spomína na príchod „Madony“. „Bolo to v sobotu večer začiatkom marca 1948 na verejnom priestranstve okolo parku Savannah vo Fort-de-France,“ hovorí. „Priestranstvo bolo plné ľudí, keď sme zrazu uvideli, ako sa na mori objavilo malé svetlo pri cípe La Pointe des Nègres. Obrovský zástup vrel od vzrušenia; na loďke prichádzala ‚Panna Mária‘!“ Pierrette Hantoniová opakovane prinášala ofery. So svojím manželom si ozdobili dom kvetmi a vyvesili naň transparent s nápisom Chez Nous Soyez Reine (Buď kráľovnou v našom dome). Ľudia boli takouto atmosférou unesení a boli veľmi štedrí, lebo si mysleli, že „Panna Mária“ vykoná zázraky. Napríklad bol tam muž, ktorého dcéra trpela myopatiou. Kolenačky išiel za loďkou na kolesách a dúfal, že „Panna Mária“ jeho dcéru uzdraví.

Po čase bolo oznámené, že socha sa vrátila do Francúzska, ale nebola to pravda. Neskôr sa odhalilo, že socha bola skrytá v jednom sklade. Podľa miestneho chýru peniaze a iné zozbierané veci a tiež organizátori tohto podvodu sa  viezli v lietadle, ktoré sa neskôr aj s nimi zrútilo do mora. V mysliach väčšiny to bol trest od Boha. Ešte aj dnes, keď ľudia hovoria o tejto udalosti, majú Jehovovi svedkovia príležitosť ukázať im, čo hovorí Biblia o modlárstve. — 2. Mojž. 20:4, 5; Žalm 115:4–8; 1. Jána 5:21.

Manželstvo, nielen spolužitie

Niektoré africké zvyky prežili otroctvo a katolícka cirkev ich prijala, pokiaľ tí, čo sa na nich zúčastňovali, vykonávali aj katolícke obrady. V takejto atmosfére bolo spolužitie dvoch ľudí, ktorí nie sú spolu zosobášení, na dennom poriadku. Keď bola sestra Nollová v službe, ľudia sa jej pýtali: „Máte deti?“ Keď odpovedala: „Nie,“ pýtali sa: „A váš manžel?“ Bolo bežné, že muži mali deti aj s inými ženami než so svojou zákonnou manželkou. Tí, ktorí sa chceli stať pravými kresťanmi, museli zanechať takéto nebiblické praktiky. — Hebr. 13:4.

Ako prvá na Martiniku urobila takéto potrebné kroky žena, ktorá mala šesť detí od troch rôznych mužov, a keď začala študovať Bibliu, žila s otcom svojho posledného dieťaťa. Marguerite Lisletová si rýchlo uvedomila, aké obrovské zmeny musí urobiť, ak sa má páčiť Jehovovi. (1. Kor. 6:9–11) Požiadala svojho druha, aby odišiel, a napriek tomu, že mala zdravotné ťažkosti, odvážne sa vyrovnávala s finančnými problémami, aby sa postarala o svojich šesť detí. V roku 1956 bola pokrstená. Neskôr sa ako prvá Martiničanka stala zvláštnou priekopníčkou.

Aj Jeanne Maximinová, ktorá mala deti so svojím druhom, sa chcela dať pokrstiť. Mnohokrát jej sľúbil, že pred najbližším zjazdom ich vzťah legalizuje, ale nikdy tento sľub nedodržal. Nakoniec v roku 1959, keď sa blížil ďalší zjazd, využila jeho neprítomnosť a odsťahovala sa z domu. Aký  bol prekvapený, keď sa vrátil a videl, že je preč a že veľká časť nábytku chýba! Susedia neváhali a povedali mu, kde je. Trval na tom, aby sa vrátila domov, a sľúbil, že do dvoch týždňov urobí potrebné opatrenia a zosobášia sa. Jej odpoveď bola jasná: „V deň, keď sa zosobášime, sa vrátim, ale skôr nie.“ Urobil potrebné opatrenia a o desať dní boli zákonne zosobášení. Mnohé z našich sestier mali podobné skúsenosti.

Jehovovi svedkovia si získali povesť, že v ich náboženstve sa manželstvo považuje za božské usporiadanie. Štátna úradníčka v dedine Le Vauclin bola prekvapená, keď videla, že Jacques a Pierrette Nelsonovci, miestni zvláštni priekopníci, boli v krátkom časovom období svedkami na svadbách dvoch dvojíc, ktoré spolu mnoho rokov žili bez uzavretia manželstva. Táto úradníčka už mala knihu Vytvárať šťastný rodinný život, ale teraz sľúbila, že si ju znovu prečíta, lebo jej situácia bola rovnaká ako situácia tých, ktorých práve zosobášila. Pred ukončením rozhovoru našim dvom svedkom uvoľneným tónom povedala: „Jamais deux sans trois.“ ​(„Keď už sú dve, bude aj tretia.“) To sa v tomto prípade ukázalo ako pravdivé, pretože zanedlho boli priekopníci u nej opäť ako svedkovia tretej dvojici, s ktorou študovali.

Oslobodení od zneužívania alkoholu

Martinique je dobre známy svojím rumom. Tento alkoholický nápoj vyrábaný z cukrovej trstiny môžete nájsť kdekoľvek na ostrove. Mnohí ho majú radi, ale môže byť aj veľmi škodlivý, ak sa pije v nadmernom množstve. V 50. rokoch bolo možné ísť do baru a dať si plný pohár rumu len za 50 centimov (okolo 10 amerických centov). Pred zákazníka postavili fľašu rumu, fľašu sirupu a niekoľko plátkov miestneho zeleného citróna a zákazník sa mohol obslúžiť sám.

 Mohla biblická pravda pomôcť ľuďom, ktorí pravidelne nadmerne holdovali rumu? Áno, určite! (1. Petra 4:3) Ako prvej pomohla žene, ktorá pravidelne pila toľko, až bolo nesmierne nepríjemné sedieť oproti nej a rozprávať sa s ňou. Navyše žila s mužom, s ktorým nebola zosobášená a ktorý bol zotročený alkoholom tak ako ona. Vďaka tomu, čo sa dozvedela na domácom biblickom štúdiu, prestala za niekoľko mesiacov piť a odišla od svojho druha. Všetci, ktorí ju poznali, si všimli tieto zmeny. Zlepšilo sa jej zdravie. Zlepšila sa v zamestnaní a udržala si trvalé miesto ako štátna úradníčka. Keď dostala istú sumu peňazí ako výplatu za predchádzajúce obdobie, využila ju na to, aby sa v roku 1958 zúčastnila v New Yorku na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov Božská vôľa. Elisa Lafinová sa dodnes, hoci má 90 rokov, pravidelne podieľa na kázaní dobrého posolstva o Kráľovstve. Je tiež príkladom znamenitého kresťanského správania. Božie Slovo skutočne môže oslobodiť človeka od zotročenia alkoholom.

Ovocie zo srdca krajiny

Na mape vyzerá ostrov Martinique, akoby bol zvinutý okolo zálivu Fort-de-France. Tu je nepochybne srdce tohto ostrova. Pozdĺž severnej strany zálivu sú tri prekrývajúce sa mestské aglomerácie — Fort-de-France, Schoelcher a Le Lamentin. V tejto oblasti žije takmer polovica obyvateľov Martiniku. S výnimkou poľnohospodárstva sa väčšina činností na ostrove sústreďuje tu. Dobré posolstvo sa prvý raz kázalo v tejto oblasti a prví zvestovatelia, až na niekoľko výnimiek, pochádzali odtiaľto.

Už v roku 1955 začali brat a sestra Nollovci podnikať cesty mimo hlavného mesta, aby šírili posolstvo o Kráľovstve. Celý deň strávili kázaním a domov sa vracali večer. Jeden  týždeň v piatok išli do Le Lamentinu. Ďalší týždeň to bola dedina Le François blízko východného pobrežia. Ľudia začali postupne prijímať pravdu. K prvým v Le Lamentine patrili Jeanne Marie-Annaïsová, Suzanne Guiteaudová, Liliane Néralová a Paulette Jean-Louisová. V Le François to boli rodiny Godardovcov a Cadassovcov a Pierre Loiseau. O nejaký čas boli do Le Lamentinu vyslaní zvláštni priekopníci. Medzi nimi aj Valentin Carel a Nicolas Rénel. (Brat Carel sa neskôr stal členom výboru odbočky.) Teraz je v týchto a susedných obciach smerom na juh sedem zborov.

Určití jednotlivci začali zdanlivo dobre, ale neskôr zanechali úzku cestu. Premohli ich úzkostlivé životné starosti, materializmus a nemravnosť. Mnohí ďalší prijali slovo o Kráľovstve do srdca, ktoré sa ukázalo ako dobrá pôda prinášajúca ovocie mnoho rokov. (Mat. 13:18–23) Veľká väčšina tých, ktorí sa chopili pravého uctievania v tomto ranom období, stále lojálne slúži Jehovovi. Patria k nim bratia, ktorí sa dali pokrstiť na Martiniku pred vyše 30 rokmi: Leon a Christian Bellayovci, Jules Nubul, Germain Bertholo, Vincent Muller, Roger Rosamond, Albert Nelson, Vincent Zébo a Philippe Dordonne. Všetci prejavili veľkú lásku k Jehovovi, keď využili svoju mladosť na to, aby mu slúžili. Už nie sú mladí, ale všetci naďalej slúžia ako starší v zboroch. Iní už zomreli — medzi nimi Toussaint Lada, ktorého si starí ľudia pamätajú pre jeho pokojnú povahu a srdečný úsmev. Aj mnohí ďalší môžu byť pripojení k zoznamu veteránov, ktorí boli alebo ešte stále sú znamenitými príkladmi viery a horlivosti. Mladšia generácia nasleduje ich šľapaje, čo je pre týchto starších zdrojom veľkej radosti.

Ženy lojálne rozprávajú dobré posolstvo

V týchto raných rokoch viaceré sestry, ktoré boli učiteľkami podliehajúcimi Ministerstvu školstva, konali  vynikajúcu prácu aj ako učiteľky Božieho Slova. Patrila k nim Stella Nelzyová. Bola prvou z tejto skupiny, ktorá bola pokrstená, a bola v službe stále horlivá, aj keď sa starala o zostarnutú matku, ktorá zomrela vo veku 102 rokov. Patrila k nim aj Andrée Zozorová, ktorá bola riaditeľkou školy a tiež účinne obhajovala pravdu Božieho Slova, a sestra Victor Foussová (teraz Lasimantová), ktorá zostala pevná napriek silnému odporu v rodine. Znamenitý príklad sestry Foussovej mal dobrý vplyv na jej deti. Vďaka tomu jeden z jej synov slúži už mnoho rokov ako starší a jej dcéra Marlène je misionárkou v Mali.

Ďalšie sestry už dokončili svoj kresťanský beh na starobu alebo chorobu. Tak to bolo u Léonide Popincourtovej, ktorá išla do dôchodku skôr a 16 rokov slúžila ako priekopníčka. Hoci sestra Popincourtová v roku 1990 zomrela, jej dcéra Jacqueline slúži ako misionárka vo Francúzskej Guyane. Aj Emma Ursuletová dala v obhajovaní biblickej pravdy znamenitý príklad a zvlášť sa usilovala pomôcť svojim deťom, aby chodili po Jehovových cestách. Tri z jej dcér vstúpili do priekopníckej služby a jej syn Henri slúži ako člen výboru odbočky na Martiniku.

Sara Nollová, ktorá prišla na Martinique ako zvláštna priekopníčka pred 43 rokmi, vo veku 82 rokov stále horlivo slúži celým časom. Hoci tunajší obvod je často prepracovávaný, naďalej má vynikajúci úspech v rozširovaní Strážnej veže a Prebuďte sa! Uplatňovaním pokynov Spoločnosti o prepracovávaní administratívnych častí mesta sa mohla dostať do väčšiny vládnych úradov. Má trasu s časopismi, ktorá zahŕňa radnicu, policajné veliteľstvo, Ministerstvo verejnoprospešných prác a mnohé ďalšie miesta. V niektorých mesiacoch rozšírila až 500 časopisov. Počas rokov na Martiniku rozšírila viac ako 111 000 časopisov.

 Voda tečie do kopca

Na Martiniku je mnoho vrchov. Hovorí sa, že jeden anglický admirál, ktorý chcel kráľovi Jurajovi II. poskytnúť nejakú predstavu o vzhľade tejto krajiny, zobral list papiera, pokrčil ho a hodil na stôl. „Pane,“ povedal, „toto je Martinique.“ Jedno kreolské príslovie hovorí: „D’lo pa ka monté morne.“ ​(„Voda nemôže tiecť do kopca.“) Ale na Martiniku voda naozaj tečie do kopca. Staré mesto Fort-de-France leží v úrovni mora, ale zároveň na úpätí mnohých kopcov. Voda biblickej pravdy prúdi do týchto kopcov. — Zj. 22:17.

V roku 1956, hoci bolo na ostrove len sedem zvestovateľov a traja priekopníci, sa rozšírilo 5000 kníh, vyše 9000 časopisov a mnoho brožúrok. Veľa tejto literatúry sa rozšírilo na konečných staniciach autobusov cestujúcim, ktorí prichádzali zo všetkých častí ostrova alebo tam odchádzali. Brat a sestra Nollovci chodievali ponúkať časopisy aj na trh s rybami a zeleninou a kázali v početných baroch blízko trhovísk. Takto sa dedinčania vracali do svojich domovov v kopcoch a za kopcami so vzácnou biblickou literatúrou v taškách.

‚Neopúšťať svoje zhromaždenia‘

Len niekoľko týždňov po príchode na Martinique začali brat a sestra Nollovci povzbudzovať tých, ktorí študovali, aby navštevovali zhromaždenia. (Hebr. 10:23–25) Tak sa niekoľkí z nich stretávali v obývacej izbe jednoduchého dreveného domu v Morne Pichevine vo Fort-de-France. Do miestnosti sa zmestilo len okolo desať osôb. Keď boli Nollovci v službe, ľudia sa často pýtali, či je nejaké miesto zhromaždení, kam by mohli prísť. Misionári túžili po niečom vhodnejšom.

 Potom im správca hotela vo Fort-de-France, ktorý si ešte pamätal prvých misionárov svedkov (ktorí boli krátky čas ubytovaní v jeho hoteli), ponúkol, že v nedeľu poobede môžu používať jedáleň v jeho reštaurácii, keďže reštaurácia bývala v ten deň zatvorená. Nachádzala sa na Schoelcherovej ulici — pomenovanej po francúzskom politikovi, ktorý 27. apríla 1848 zostavil dekrét, v ktorom boli definované podmienky na zrušenie otroctva. Na tej istej ulici bola katedrála. Teraz, keď mali svedkovia lepšie miesto na zhromaždenia, mysleli si, že prídu desiatky ľudí. No nejaký čas sa ich v sále, ktorá mohla pojať viac ako 100 osôb, zhromažďovalo len 5 až 10. Keď pozývali ďalších, aby prišli, odpoveď obyčajne znela: „Prídem, ak je to Božia vôľa.“ Ale naozaj zriedkavo niekto skutočne vážne uvažoval o tom, čo hovorí Biblia o Božej vôli v tejto veci.

Avšak pani Marceauová, učiteľka na dôchodku, najprv išla na cirkevnú bohoslužbu v katedrále a potom si pravidelne prichádzala vypočuť biblické posolstvo. Aj Alice Lassusová, ktorá upratovala v katedrále, navštevovala tieto zhromaždenia. Obe sa stali lojálnymi svedkyňami Jehovu. No svedkovia skutočne potrebovali miesto zhromaždení, ktoré by bolo primeranejšie veľkosti tejto skupiny.

Po niekoľkých mesiacoch presunuli zhromaždenia do Villa Ma Fleur de Mai (vila Môj májový kvet) v Clairière vo Fort-de-France, ktorá vtedy slúžila ako misionársky domov. Stellu Nelzyovú, ktorá začala navštevovať zhromaždenia, pri jednej príležitosti prekvapila istá poznámka. Neskôr si spomínala: „Predsedajúci povedal: ‚Toto je najdôležitejší dom na celom Martiniku!‘“ Dodala však: „Krátko nato som pochopila, že mal pravdu. Ten dom vyzeral skromne a bol zariadený lavicami vyrobenými z dosiek, ktoré sa predtým používali ako debnenie, na ktorých boli položené  miesto vankúšov kartóny. Avšak v tomto dome sa ľudia učili o úžasnom predsavzatí, vôli a jedinečnej osobnosti Jehovu Boha a jeho Syna, Ježiša Krista. Áno, bol to naozaj najdôležitejší dom!“

V roku 1960 počet zvestovateľov vzrástol na 47. Opäť bolo potrebné nájsť ďalšie miesto na zhromaždenia, kde by bol dostatok miesta. Adrienne Rudierová nám ponúkla dve miestnosti na prízemí svojho domu v Bellevue. O dva roky navrhla, aby sme odstránili zostávajúcu stenu a miesto zhromaždení rozšírili, s tým, že ona sa presťahuje na poschodie. Počet zvestovateľov sa len v priebehu dvoch rokov zdvojnásobil. Teraz ich bolo 94 a viedlo sa 177 domácich biblických štúdií. Keďže niektorí zvestovatelia boli z iného konca Fort-de-France, zdalo sa múdre vytvoriť druhú skupinu. Tá sa stretávala v dome Inoëra Puisyho v Sainte Thérèse, malej štvrti na juhu Fort-de-France.

Rozmach pokračoval. V roku 1964 tu bolo priemerne 157 zvestovateľov. Aby bol dostatok miesta pre tých, ktorí navštevovali zhromaždenia, bol kúpený dom v oblasti Bellevue vo Fort-de-France a bol prerobený na sálu Kráľovstva. O päť rokov neskôr bola postavená nová sála Kráľovstva v inej časti mesta. Cesaire a Elvíre Quasimovci láskavo umožnili, aby bola sála Kráľovstva postavená na plochej betónovej streche ich domu.

Keď boli zjazdy malé

Prvý zjazd sa konal v roku 1955. Bol usporiadaný v dome brata a sestry Nollovcov. Na povzbudenie piatich svedkov na Martiniku pricestovalo 27 ľudí z Guadeloupu. Celková účasť nedosiahla ani 40 ľudí. Ale program zjazdu poskytol hojnosť duchovného pokrmu. Akou radosťou bolo, že mohli byť spolu v duchovnom a bratskom ovzduší!

 V tých dňoch bolo ťažké začínať zhromaždenia načas. Keď ľudia prišli neskôr, vznikali z toho niekedy komické situácie. Na zjazde v roku 1956 bolo v predvedení ukázané typické správanie kňaza, ako ide do niečieho domu, aby ho odradil od čítania literatúry Jehovových svedkov. Brat, ktorý v tom čase nosil bradu, si obliekol sutanu a zahral úlohu kňaza. Záujemca, ktorý prišiel neskoro, si neuvedomil, že to bolo len predvedenie. Po zhromaždení s určitým rozhorčením povedal: ‚Nesúhlasím s tým, čo ten kňaz urobil. Jehovovi svedkovia nechodia do katedrály vyvolávať nepokoj a kňaz nemá čo chodiť sem!‘

Posolstvo slobody severovýchodnému pobrežiu

Časom bolo potrebné venovať väčšiu pozornosť častiam ostrova ďalej od hlavného mesta. Západné pobrežie Martiniku obmýva Karibské more a východné Atlantický oceán. Preto na východné pobrežie priamo narážajú pasáty, ktoré spôsobujú prudké dažde a vysokú vlhkosť. Na dobre zavlažovaných kopcoch a na plošinách tejto oblasti rastie všetko — cukrová trstina, listová zelenina, banány a iné ovocie. Veľké dediny, ktoré zväčša ležia pozdĺž pobrežia, sú závislé aj od rybolovu.

Je to aj oblasť, ktorej dejiny hovoria o obchode s otrokmi a o ich zrovnoprávnení. V dedine Le Lorrain pripomínajú toto obdobie názvy určitých oblastí, napríklad Fond-Gens-Libre (Údolie oslobodených ľudí) a Fond-Massacre (Údolie masakry). Napriek tomu, že otroctvo bolo zrušené, keď Jehovovi svedkovia priniesli do tejto oblasti posolstvo o Božom Kráľovstve, našli ľudí, ktorí ešte stále potrebovali oslobodenie. Potrebovali oslobodenie od falošného náboženstva a povier, čo je možné len prijatím biblickej pravdy.

 Zničila obrazy a vyhodila ich na ulicu

Dňa 1. novembra 1954 misionári prvý raz podnikli cestu do Basse Pointe na severnom pobreží, 50 kilometrov od Fort-de-France. Cesta do tejto rybárskej a poľnohospodárskej dediny bola strmá. Bola v zlom stave, zvlášť po období dažďov, a na určitých miestach museli misionári zosadnúť zo svojich malých motocyklov a tlačiť ich.

Dúfali, že v dedine vykonajú návštevu u riaditeľky školy. Predtým bola v kontakte s Jehovovými svedkami vo Francúzsku a pravidelne odoberala Prebuďte sa!, ale teraz sa jej pravidelný odber skončil. Návšteva sa ukázala ako veľmi užitočná. Táto pani vysvetlila, že hoci bola katechétkou, prestala chodiť do kostola, keď sa kňaz neúctivo vyjadril o usporiadaní manželstva. Prejavila záujem o to, čo Biblia hovorí o duši a o večnom živote v pozemskom raji. Krátko nato sa vrátila do Francúzska, oddala sa tam Jehovovi a dala sa pokrstiť.

Na Martiniku bola v spoločnosti považovaná za významnú osobu a bola známa ako úprimná katolíčka. Predstavte si potom ten rozruch, keď sa vrátila na Martinique a rozbila všetky svoje modly, malé i veľké, a rozbité kusy vyhodila pred dom, aby ich zobrali smetiari. (Porovnaj 5. Mojžišovu 9:16, 21.) Kňaz bol rozzúrený, a tak si pripravil a predniesol niekoľko ohnivých kázní a ostro skritizoval správanie tejto bývalej katolíčky. Viedlo to k tomu, že každý hovoril o náboženstve pani Cressanovej, ako ho nazývali. Gabrielle Cressanová, ktorá má teraz 88 rokov, sa už 42 rokov ako Jehovova svedkyňa snaží napĺňať svoje najdrahšie želanie: „Kiež je každý úder môjho srdca na chválu Jehovu.“

Ďalšia katolíčka, suseda, ktorá počula, ako kňaz takým jedovatým spôsobom vystupuje proti sestre Cressanovej, sa  rozhodla, že sa jej opýta, o čo vlastne ide. Bola to Leónie Ducteilová, matka 11 detí a manželka miestneho poštára. Bola presvedčená, že to, čo sa od sestry Cressanovej dozvedela, je naozaj pravda, a začala so svojimi deťmi študovať Bibliu. V nasledujúcich rokoch sa ona i jej deväť detí stali oddanými a pokrstenými svedkami. Po niekoľkých rokoch sa jedna z jej dcér, Edgard, vydala za Gérarda Triviniho, ktorý sa časom stal členom výboru odbočky.

Desať rokov predtým, ako Leónie Ducteilová za pomoci sestry Cressanovej spoznala pravdu, jedna z jej susied, Georgette Josephová, počula meno Jehova v nábožnej piesni spievanej počas obradu v adventistickom kostole. Toto meno upútalo jej pozornosť a teraz jej susedka, pani Ducteilová, hovorí, že nejaká pani jej práve vysvetľuje Jehovovo Slovo. Ihneď chcela vedieť viac. Ona, jej osem detí a neskôr aj jej manžel sa všetci stali Jehovovými svedkami.

 Týchto niekoľko rodín tvorilo jadro pravých ctiteľov na severnom pobreží ostrova zo strany Atlantiku. Z Basse Pointe boli v nasledujúcich rokoch semená pravdy rozsievané do miest a dedín na pobreží Atlantiku. Rástli a prekvitali v Le Lorraine, Marigote, Sainte Marie, Trinité a Le Roberte, ako aj v Ajoupa Bouillone, Vert Pré a Gros Morne vo vnútrozemí ostrova.

Horlivé priekopníčky prispeli k šíreniu pravdy pozdĺž východného pobrežia. Osman Léandreová, vdova, sa v roku 1965 presťahovala do Sainte Marie a svoj dom dala k dispozícii na zhromaždenia. Arcade Bellevueová a Maryse Mansuélová, zvláštne priekopníčky z Guadeloupu, prišli v decembri 1967 do Le Roberta, kde vytrvali napriek odporu miestneho katolíckeho kňaza. Aline Adélaïdová a Jacqueline Popincourtová začali v roku 1970 vydávať svedectvo v Le Lorraine, kde Aline dokázala pomocou Písma pomôcť bývalej čarodejníčke oslobodiť sa od vplyvu démonov. O tri roky neskôr sa k nim pripojili tri ďalšie priekopníčky, Michèle a Jeanne Ursuletové a Josette Mérinová. Tieto priekopníčky v Le Lorraine zanechali svoje zamestnanie učiteliek, aby sa podieľali na oveľa dôležitejšom vzdelávacom diele — na vyučovaní pravdy, ktorá vedie k večnému životu.

Prečo chcel kňaz knihu Pravda?

Jeanne Ursuletová rozpráva: „V roku 1974 nám Spoločnosť poslala list od niekoho, kto žil v Le Lorraine. Ten muž prejavoval dychtivý záujem o literatúru Jehovových svedkov a zvlášť o knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu, ktorú videl u niekoho doma. Nasledujúce ráno sme sa vydali hľadať toho muža. Jeho meno nám nebolo známe a museli sme sa naňho opýtať poštára. Aké sme boli prekvapené, keď sme zistili, že list poslal Spoločnosti farár!

 Išli sme na faru a boli sme zvedavé, ako nás privíta. Muž sa predstavil a chladne nám povedal, že si neprial s nami hovoriť, že mal záujem len o literatúru. Boli sme v rozpakoch. Nejaký čas po tejto návšteve nám však ľudia v tej oblasti často hovorili, že kňaz im vysvetľuje určité veci rovnakým spôsobom ako my. Tak sme prišli k záveru, že našu literatúru nepochybne používa na prípravu svojich kázní.“

Hľadať Boha a naozaj ho nájsť

V roku 1967 ďalší štyria zvláštni priekopníci — Octave Thélise, jeho manželka Alvina a Elie a Lucette Régaladovci — položili základ pre neskorší trinitský zbor. Elie Régalade išiel deň po svojom príchode kázať. Kde začal? Nevšímal si domy naľavo ani napravo, šiel priamo k dverám pani Moutoussamyovej a zaklopal na ne. Nikdy predtým sa s ňou nestretol ani mu nikto nepovedal jej meno. Ale nechajme túto pani vyrozprávať nám svoj príbeh:

„Od detstva som bola veľmi oddaná katolíckemu náboženstvu. Mnoho rokov som pracovala v stredisku opatrovateľskej služby, ktoré spravovali kňazi. Ale bola som sklamaná pokrytectvom v cirkvi. Moja oddanosť cirkvi deň čo deň slabla. Keď prišiel čas zapísať svojich dvoch najstarších synov na vyučovanie katolíckeho náboženstva, váhala som medzi naliehaním katolíckych príbuzných z manželovej strany, odporom môjho manžela, ktorý bol komunistom, a vplyvom mojej sestry adventistky. Nevedela som, čo urobiť. Značnú časť noci som strávila modlitbou k Bohu, aby mi pomohol nájsť riešenie. Nasledujúce ráno zaklopal na moje dvere brat Régalade a predstavil sa mi ako Jehovov svedok. Prišiel priamo k môjmu domu. Bola som prvá, s kým sa v Trinité rozprával.“

 Lisette Moutoussamyová, ako aj jej manžel, bývalý komunista, sa o osem mesiacov dali pokrstiť. Dnes, po vyše 30 rokoch, naďalej slúžia Jehovovi aj s celou svojou rodinou. Traja ich synovia slúžia ako starší. Skutočne, keď ľudia úprimne hľadajú pravého Boha, nájdu ho, ako hovorí Biblia. — Sk. 17:26, 27.

Tento obvod sa ukázal ako plodný a vytvorili sa tu zbory. Jeden v Trinité a z neho šesť ďalších — dva v Le Roberte, jeden v Sainte Marie, jeden v Gros Morne, jeden vo Vert Pré a ďalší v Trinité. Všetky naďalej rastú a prinášajú Jehovovi česť.

Duchovenstvo prechádza do útoku

Duchovenstvo sa hnevalo, že na celom Martiniku stráca moc nad obyvateľmi, ktorých predtým držalo v nevedomosti. V roku 1956 prejavil jeden farár zúrivosť, keď stretol dve  mladé dievčatá, ktoré boli v Basse Pointe na návšteve u príbuzných zosnulého suseda. Vediac, že dievčatá študujú Bibliu s Jehovovými svedkami, označil ich za odpadlíčky a vyhrážal sa im pekelným ohňom, pretože prestali chodiť na omšu. Keď mu jedno z dievčat dosť rázne odpovedalo, udrel ho celou silou a rozzúrený nasadol do džípu a odišiel.

V Le Roberte po príchode dvoch priekopníčok v roku 1967 kňaz zakázal farníkom otvoriť im dvere. Jeden deň, od hnevu celý bez seba, ich takmer zrazil autom. Vo farských letákoch bolo stále viac ostrých a zlostných varovaní a z kazateľníc kňazi vyslovovali bodavé kliatby nad tými, ktorých opisovali ako ‚zástupcov Satana, ktorí prišli narušiť pokoj rímskokatolíckej cirkvi‘.

K útoku sa pripojili aj ostatné náboženské denominácie. Evanjelické náboženstvá nás falošne obviňovali predovšetkým z toho, že neveríme v Ježiša Krista. Adventisti nás odsudzovali, pretože nerešpektujeme sabat, zatiaľ čo väčšina z nich ho rešpektovala len slovami. V istom období sa bratia nechali vťahovať do nekonečných rozhovorov s pastormi týchto náboženstiev. Rozhovory sa často končili neskoro v noci a k ničomu neviedli. Postupne sme sa s pomocou verného a rozvážneho otroka naučili využívať čas na hľadanie a nachádzanie ľudí podobných ovciam, ktorí skutočne s radosťou počúvajú hlas Znamenitého Pastiera.

Avšak tieto rozhovory otvorili niekoľkým ľuďom podobným ovciam oči. Tak to bolo v prípade Julesa Nubula vo Fort-de-France. Všimol si, že pastor len predstiera, že cituje z Biblie — ale v skutočnosti si tie pasáže vymýšľal — v snahe podporiť učenie, že kresťania musia zachovávať sabat. (Porovnaj Rimanom 10:4; Kolosanom 2:13–16.) Teraz je brat Nubul starším v zbore Jehovových svedkov. Gertrude  Buvalová z Trinité, ktorá bola adventistkou siedmeho dňa, videla nepoctivosť svojho pastora pri rozhovore s Octavom Thélisom, ktorý tam slúžil so svojou manželkou Alvinou ako zvláštny priekopník. Sestra Buvalová sa po rokoch napriek pokročilému veku a slabému zdraviu stále lojálne drží Jehovovej organizácie.

Na úpätí sopky — budú počúvať?

V severozápadnej časti ostrova sa všetky mestá, Saint Pierre, Le Prêcheur, Le Carbet a Le Morne Rouge, nachádzajú priamo pri sopke Mont Pelée, ktorá sa v roku 1902 stala smutne známou zničením mesta Saint Pierre s jeho 30 000 obyvateľmi.

V súvislosti s výbuchom, ku ktorému došlo 8. mája toho roku, si ľudia pamätajú hlavne to, že obyvatelia Saint Pierre ignorovali varovania a odmietali utiecť. Mesiac sopka chrlila dym, popol a kusy skál. Saint Pierre bolo pokryté popolom. Dvadsaťpäť ľudí zahynulo v tečúcom bahne. Ľudia sa báli, ale jednako neutekali. Čiastočne pre svoj fatalistický postoj; čiastočne preto, že ich vodcovia, vrátane duchovných, ich presviedčali, aby zostali. Rovnaké činitele ovplyvňujú reakciu mnohých na varovanie pred blížiacim sa Jehovovým dňom vzbudzujúcim bázeň. — Joel 2:31, 32.

Mnohí ľudia na Martiniku sú fatalisti, a keď sa stretávajú s ťažkosťami, pokrčia plecami a povedia: „Je to Božia vôľa.“ Často sa snažíme pomôcť im, aby o veci uvažovali, a to tak, že s nimi hovoríme o tom, čo sa stalo v čase výbuchu Mont Pelée. „Ak sú také udalosti ‚Božou vôľou‘,“ pýtame sa ich, „prečo jediným prežijúcim tejto katastrofy bol nenapraviteľný väzeň, ktorý bol v samoväzbe v podzemnej kobke väzenia, zatiaľ čo všetci ‚dobrí kresťania‘ boli zničení, ako aj kostoly so sochami ‚svätcov‘?“

 Začiatkom 60. rokov začali zvestovatelia z Fort-de-France dosť pravidelne cestovať do oblastí v blízkosti sopky, aby tam prinášali posolstvo o Kráľovstve. Avšak ľudia boli silne ovplyvnení strachom. Pýtali sa: „Čo povedia ľudia?“ Zo strachu, že ich susedia zavrhnú, nikto nechcel byť spájaný s Jehovovými svedkami. V roku 1962 prišla bývať do Le Morne Rouge, severovýchodne od Saint Pierre, rodina Charpentierovcov z Francúzska. Manželka Madeleine bola zvláštnou priekopníčkou. S manželom Reném mnoho rokov zasievali v tejto oblasti semená pravdy o Kráľovstve.

Avšak vplyv cirkvi je v severnej časti ostrova stále silný. Je tam niekoľko rozsiahlych plantáží spravovaných bohatými veľkostatkármi, potomkami prvých osadníkov, a tí sú jedna ruka s katolíckym duchovenstvom. Počet týchto miestnych belochov, ktorí prijali pravdu, sa dá na celom Martiniku spočítať na prstoch.

Oslobodení od strachu z človeka

Hoci obyvatelia vo všeobecnosti nechcú byť spájaní s Jehovovými svedkami, v polovici 60. rokov jeden muž s manželkou, Yoland a Bernadette Hortanceovci, boli hlboko pohnutí láskou k Jehovovi a k jeho Slovu. S akými skúškami viery sa stretli? Rozprávajú: „Keďže sme boli prví, kto prijal ‚nové náboženstvo‘, ocitli sme sa na okraji spoločnosti. Prechádzali sme obdobím skúšok. V priebehu jedného roku sme pri nehode prišli o dve deti, čo ľudí viedlo k záveru, že Boh nás trestá za to, že sme opustili katolícke náboženstvo. Ale to, čo sme sa už dozvedeli o Jehovovi, nám pomáhalo zostať pevnými.“

Po tom všetkom sa Yolandovi jeho zamestnávateľ, béké (miestny beloch), ovplyvnený kňazom vyhrážal, že ho prepustí, ak sa nevráti do cirkvi. Avšak Yoland zostal pevný,  a pretože náš brat bol svedomitý pracovník, jeho zamestnávateľ svoju vyhrážku nesplnil. Hoci brat i sestra Hortanceovci prešli ďalšími ťažkými obdobiami, sú naďalej lojálnymi služobníkmi Jehovu.

V roku 1968 sa z Fort-de-France presťahovala do Le Morne Rouge rodina Palvairovcov. Postupne sa chopili pravého uctievania aj ďalší. Dnes je v Le Morne Rouge zbor so 60 zvestovateľmi.

Ďalšia pomoc v blízkosti sopky

Od roku 1972 dve zvláštne priekopníčky, Anne-Marie Birbová a Arlette Girondinová, odvážne pracovali, aby pomohli ľuďom v Saint Pierre, Le Carbet a Le Prêcheur. Hoci prinášali posolstvo pokoja, ľudia do nich niekedy hádzali kamene a bili ich metlami. Mnohé ženy v tej oblasti, ktoré prijali pravdu, znášali krutý odpor zo strany manžela, ale vďaka dobrému správaniu manželiek sa manželia vo všeobecnosti postupne stali tolerantnejšími. — 1. Petra 3:1, 2.

Starší svedok Jules Martinon bol príkladom vytrvalosti, keď slúžil v Saint Pierre vyše 20 rokov. V 60. a 70. rokoch sa zhromaždenia v tejto oblasti konali v budovách, ktoré boli takmer nevyhovujúce. Avšak oddaní bratia, ako bol John Chavigny a potom neskôr rodiny Lemoinovcov a Papayovcov, pomohli vytvoriť v Saint Pierre znamenitý zbor. Krásna sála Kráľovstva pre 200 ľudí je dôkazom, že Jehovovi svedkovia majú na úpätí sopky svoje pevné miesto.

Noc na mangovníku

Posolstvo o Kráľovstve sa do Le Lamentinu dostalo už v roku 1955, ale tí, ktorí sa usilovali uctievať Jehovu Boha, sa stále stretávali s ťažkými skúškami. Príčinou nebolo vždy duchovenstvo. Martinickí muži sú vo všeobecnosti hrdí na  svoju mužskosť a mnohí z nich sú k manželkám dosť panovační. Keď nejaká žena chcela uctievať Jehovu, musela často znášať násilie zo strany manžela.

Jedna z našich sestier v Le Lamentine rozpráva: „V roku 1972, keď bolo do našej domácnosti prinesené posolstvo o Kráľovstve, bola to odpoveď na všetko, po čom som túžila. Ale môj manžel mi zakázal študovať. Napriek tomu som ďalej tajne študovala. Keď to zistil, spálil mi Bibliu a študijnú knihu a zbil ma. Rozhodol sa, že sa presťahujeme, a dúfal, že sa tak prestanem zaujímať o Bibliu.

Keď som začala navštevovať zhromaždenia, mal vo zvyku ma vymknúť. Často som musela spať pod verandou. Potom zničil všetko, čo mi mohlo slúžiť ako prístrešok, dokonca aj kurník. Často ma bil a mnohokrát som sa musela zaobísť bez jedla. Raz ma uprostred noci naháňal s mačetou! Aby som mu ušla, musela som bežať cez krovie a čo najrýchlejšie vyliezť na mangovník. Unikla som, ale len  preto, že mu prestala fungovať baterka. Niekoľko hodín ma hľadal, prechádzal blízko miesta, kde som sa skrývala schúlená na strome a modlila som sa. Celú tú noc som strávila na mangovníku.“ Napriek tomu sa táto žena dala v roku 1977 pokrstiť. Neskôr sa postavila na stranu Jehovu aj jej dcéra.

Oslobodenie od povier a quimbois

Keď ľudia študujú Bibliu s Jehovovými svedkami a uplatňujú to, čo sa učia, zažívajú slobodu v rôznych smeroch. Mnohé náboženské predstavy a zvyky Martiničanov majú korene v rituáloch a poverách prinesených z Afriky a neskôr zasadených do živnej pôdy rímskeho katolicizmu. Tí, ktorí sa pred rokmi stali Jehovovými svedkami, si stále pamätajú povery, od ktorých boli oslobodení.

Pamätajú si, že na Veľký piatok sa od ľudí očakávalo, že skôr ako začnú niečo robiť, pobozkajú kríž. V ten deň bolo na pamiatku Krista prísne zakázané používať klince či kladivo. Bolo tiež zakázané kopať zem lopatou či vidlami, pretože podľa toho, čo ich učili, „zem by krvácala“. Ľudia si mysleli, že zvonenie zvonov na katolíckom kostole v nasledujúci deň, sobotu ráno, prinesie každému požehnanie. Aby mali z toho ľudia úžitok, mali sa po zvonení zvonov ponoriť do vody — do rieky alebo do mora. Kúpavali aj svoje choré deti a s tými, ktoré boli postihnuté krivicou, triasli, aby sa uistili, že aj ony budú mať z toho úžitok.

Ďalší si pamätajú „pohrebný bál“, na ktorom bolo zvykom zúčastniť sa, keď niekto zomrel. Bola to veľmi hlučná nočná stráž pri tele zomrelého, s bubnovaním, tancom a spevom, ako aj s rozprávaním kreolských legiend. Ľudia verili, že to zabráni duši zomrelého, aby zostala v dome a potulovala sa po ňom.

 Hoci ľudia čítali Bibliu len zriedka, mnohí ju považovali za posvätnú vec. Nechávali si ju v dome otvorenú na určitom žalme a na nej mali položené nožnice. Očakávali, že to ochráni dom pred zlými duchmi.

Nezabúdali ani na elixíry namiešané čarodejníkmi. Quimbois je kreolské slovo, ktoré podľa niektorých pochádza z francúzskeho vyjadrenia „Tiens, bois!“ ​(„Na, vypi to!“) Je to narážka na skutočnosť, že čarodejníci často dávajú svojim zákazníkom vypiť magické elixíry. Hoci elixíry nemajú v skutočnosti žiadnu magickú moc, mnohí čarodejníci bohatnú na tom, že ich ľuďom pripravujú. Prijatie pravého uctievania znamená slobodu od všetkých takýchto povier.

Pozornosť venovaná južnej časti ostrova

Na južnom cípe ostrova sú pobrežné dediny Le Marin, Sainte Anne a Le Vauclin a neďaleko vo vnútrozemí je Rivière Pilote. Sú to miesta, pre ktoré návštevníci považujú Martinique za ostrov s plážami s bielym pieskom a azúrovým koralovým morom. Aj v týchto oblastiach ľudia začali chváliť Jehovu.

Prvou z týchto dedín, ktoré dostali svedectvo, bola Rivière Pilote. Ako to bolo? Lekárka Maguy Prudentová práve skončila štúdium medicíny vo Francúzsku. Skôr ako sa vrátila na Martinique, Jehovovi svedkovia jej povedali o Božom láskyplnom predsavzatí s ľudstvom. Teda keď prišla na Martinique, spojila sa so svedkami a Sara Nollová s ňou viedla biblické štúdium. V roku 1959 sa dala pokrstiť. Pri svojej lekárskej práci sa sestra Prudentová stretávala s veľkým množstvom ľudí aj s ľuďmi z okolitých dedín a delila sa s nimi o pravdu, ktorú sa dozvedela z Božieho Slova.

Do tejto oblasti prichádzali vydávať svedectvo aj zvestovatelia z Fort-de-France. V tých dňoch len veľmi málo svedkov  malo auto, preto si zvyčajne prenajali „sud“ ​(malý autobus), ktorý tak nazývali preto, že im tvarom pripomínal sud na olej. Svoje celodenné výlety začínali vydávaním svedectva ľuďom v dedine a potom išli k ľuďom na strmých svahoch kopcov. Takýto deň sa končil štúdiom Strážnej veže v tieni mangovníka.

Neskôr boli do tohto obvodu poslaní zvláštni priekopníci. Patrila k nim Marie Démasová z materskej krajiny, z Francúzska, ktorá mala 70 rokov. Svojou odvahou a zmyslom pre humor zanechala znamenitý príklad mladším. V roku 1963 prišli týmto niekoľkým zvestovateľom pomôcť Séphora Martinonová a Georgette Charlesová, zvláštne priekopníčky. Avšak ovocie svojej tvrdej práce v susedných dedinách Le Vauclin, Le Marin a Sainte Anne začali zvláštni priekopníci zbierať až v 70. rokoch, po rokoch zasievania a pestovania. K týmto priekopníkom patrili Stéphanie Victorová a Monique a Eugènie Coutinardovci v Le Vaucline. Keď Eugènie zostala po rozsiahlej operácii telesne postihnutá, prejavila pozoruhodnú odvahu. Chodila o barlách a hovorila len s veľkými ťažkosťami, no naďalej slúžila ako pravidelná priekopníčka.

V roku 1966 boli do Rivière Pilote poslané dve zvláštne priekopníčky — Anne-Marie Birbová a Arlette Girondinová — a za dva roky sa tam vytvoril zbor. V roku 1970 boli do Le Marinu poslané ďalšie dve priekopníčky — Hélène Pérasieová a Thérèse Padrová. Až do roku 1975 musela hŕstka bratov a sestier z tejto oblasti chodiť na zhromaždenia až do Rivière Pilote. S Jehovovým požehnaním diela sa potom v roku 1979 vytvoril zbor v Le Marine, v roku 1984 v Le Vaucline, v roku 1993 v Sainte Luce a v roku 1997 v Sainte Anne. V každej z týchto dedín sa teraz bratia stretávajú  v krásnej sále Kráľovstva a o duchovné potreby ľudí v tejto oblasti sa starajú prekvitajúce zbory.

Vhodné miesta na väčšie zjazdy

Zanedlho bolo nutné vhodnejšie miesto na krajské a oblastné zjazdy. Z veľkých sál boli vtedy dostupné len tanečné sály, ktoré sa nazývali paillotes (slamené prístrešky), lebo boli obkolesené spletenými kokosovníkovými vetvami. Starí ľudia si pamätajú tanečné sály v Kerlyse a Serge Rouch, kde sa mnoho rokov konali naše oblastné zjazdy. Ale časom už tento typ sály nebol postačujúci.

Naši bratia vyrobili prenosnú oceľovú konštrukciu a vďaka nej bolo možné konať zhromaždenia vo všetkých kútoch ostrova. Každá dedina mala futbalové ihrisko. Tak sme celé roky v čase krajských zjazdov stavali na rôznych ihriskách ostrova našu prenosnú zjazdovú sálu. Aké znamenité svedectvo sa tým vydalo! A aké povzbudzujúce to bolo pre svedkov, v ktorých dedine sa zjazd konal!

Na oblastné zjazdy sme používali krytý športový komplex Štadióna Louisa Achilla vo Fort-de-France. Stále si pamätáme na medzinárodný zjazd „Víťazná viera“ v roku 1978, keď sme boli poctení tým, že hlavným rečníkom bol John C. Booth, člen vedúceho zboru. V jednom z prejavov brat Booth vyhlásil: „Nemáme vôbec žiaden dôvod strácať vieru v Jehovovu organizáciu,“ a dodal: „Naša neotrasiteľná viera bude odmenená, keď budeme víťazne triumfovať. Jehova nikdy nesklame svojich lojálnych služobníkov.“ Bolo tam prítomných 2886 ľudí a tento program ich silne povzbudil.

Biblické dramatizácie priťahujú pozornosť

Prvá biblická dramatizácia predvedená v roku 1966 zanechala trvalý dojem. Nemali sme žiadne kazetové prehrávače,  na ktorých by bolo možné pustiť kazety s nahratou dramatizáciou. Účastníci sa museli naučiť svoje úseky spamäti a hovoriť ich. Táto dramatizácia o Jeremiášovi trvala takmer dve hodiny! Museli sme zosúladiť pohyby rôznych postáv s používaním mnohých mikrofónov na príslušných mikrofónových stojanoch. Navyše pre obmedzený počet svedkov na Martiniku v tom čase museli niektorí hrať viaceré úlohy a meniť si medzi scénami kostýmy podľa postavy, ktorú predstavovali. Koľko práce! Ale obecenstvo bolo unesené.

Boli tam aj zvukové efekty. V zákulisí brat udrel do tabule oceľového vlnitého plechu, aby napodobnil hrom. Nad pódiom pri zhasnutých svetlách v sále ďalší brat použil fotoaparát s bleskom na napodobnenie blýskania sa. Na ostrove sa správy šíria rýchlo. Keď sa verejnosť dozvedela o tom, že mávame biblické dramatizácie, televízna stanica poslala zástupcov, aby natočili nacvičovanie. Ich vysielanie urobilo zjazdom znamenitú publicitu.

Borenie, ale aj stavanie

Pravda Jehovovho Slova nad všetky pochybnosti zborila na Martiniku mnohé pevnosti lží a povier. Jehovovi pomazaní služobníci majú tak ako prorok Jeremiáš od Boha poverenie ‚vykoreňovať a strhávať a ničiť a boriť‘, ale aj ‚stavať a sadiť‘. (Jer. 1:10) Jehovovi svedkovia používajú Božie Slovo nielen na to, aby odhaľovali, čo toto Slovo odsudzuje, ale aj na to, aby pomohli pokorným ľuďom ‚obliecť si novú osobnosť, ktorá bola stvorená podľa Božej vôle v pravej spravodlivosti a vernej oddanosti‘. — Ef. 4:24.

Ako počet tých, ktorí priaznivo reagovali na Božie Slovo, rástol, vyžadovalo si to ďalšie stavebné dielo. Počet Jehovových svedkov na Martiniku vzrástol z 1000 v roku 1975 na 1500 v roku 1984 a potom na 2000 do roku 1986.  Účasť na zborových zhromaždeniach je často dvojnásobná v porovnaní s počtom zvestovateľov a ešte väčšia je na výročnej Pamätnej slávnosti. Aby bol dostatok miesta pre tých, ktorí navštevovali zhromaždenia, boli potrebné ďalšie sály Kráľovstva. Bolo ich postavených dvadsať, každá s kapacitou 250 až 300 miest na sedenie. Boli potrebné aj vhodné priestory pre kanceláriu odbočky.

Dôležitý krok

Po rokoch usilovného hľadania našli bratia pozemok na jednom kopci s výhľadom na centrum mesta Fort-de-France a s nádherným výhľadom na záliv. Martinique mal zažiť niečo neobyčajné.

Počet kvalifikovaných pracovníkov medzi miestnymi bratmi, ktorí mohli byť k dispozícii celým časom, bol veľmi obmedzený. Preto vedúci zbor schválil opatrenie, v rámci ktorého mali poskytnúť pomoc kvalifikovaní svedkovia zo zámoria. Ako prvý prišiel vo februári 1982 Robert Weinzaepflen, architekt z Francúzska. O niekoľko dní prišiel Sylvain Théberge z Kanady, aby dozeral na stavbu. Tím bol kompletný o niekoľko týždňov, po príchode približne 20 ďalších bratov a sestier z Kanady a niekoľkých dobrovoľníkov z Martiniku. Miestni bratia podporovali tento stavebný projekt nielen oddanou prácou, ale aj štedrými darmi, každý podľa svojich možností, pričom niektorí ponúkli aj zlaté šperky. Aké znamenité svedectvo sa vydalo vďaka horlivosti, jednote a láske, ktoré sa prejavili pri tomto projekte!

Odviedlo celé toto úsilie zamerané v tom čase na výstavbu pozornosť od verejného kázania dobrého posolstva na Martiniku? Naopak, bol tam pozoruhodný vzrast. V marci 1982 bolo vo zvestovateľskej službe činných 1267 zvestovateľov, z ktorých 19 bolo pravidelnými priekopníkmi a ďalších  190 bolo pomocnými priekopníkmi. Keď sa projekt blížil v roku 1984 ku koncu, počet zvestovateľov vzrástol na 1635, z ktorých 491 slúžilo v apríli v pomocnej priekopníckej službe. Bolo zjavné, že Jehova požehnával naše úsilie.

Ale pokrok sa nezastavil. Na programe zasvätenia 22. augusta 1984 John Barr, člen vedúceho zboru, hovoril na námet „Postupovať vpred s Jehovovou organizáciou“. Novú štvorpodlažnú budovu kancelárie odbočky a domova Bétel opísal ako „skvelý nástroj na zvládnutie vzrastu a na skvalitnenie služby Jehovovým ovciam“. V medzinárodnom publiku prítomnom na programe boli aj štyria misionári, ktorí boli takmer pred 34 rokmi odtiaľto vyhostení a ktorí sa tešili z dokladov toho, že Jehova žehná svojich služobníkov na tomto malom karibskom ostrove.

 Hodnotná pomoc od duchovných ľudí

Samozrejme, poskytnutá pomoc zahŕňala viac ako len budovy. Bol poskytovaný aj láskyplný dozor. Mnoho rokov až do roku 1977 bolo kazateľské dielo na Martiniku pod dozorom guadeloupskej odbočky. V tomto období boli cestujúci dozorcovia, duchovní pastieri, vysielaní z tohto sesterského ostrova. Starší bratia a sestry sa pamätajú na Pierra Jahnkeho a Nicolasa Brisarta. Potom od roku 1963 pravidelne navštevoval zbory Armand Faustini.

Po nich prispievali k duchovnému budovaniu zborov ďalší cestujúci dozorcovia s rozdielnym štýlom a osobnosťou. Aj Xavier Noll sa podieľal na tejto službe mnoho rokov. Bol tu aj Jean-Pierre Wiecek s manželkou Jeanine. David Moreau s manželkou Marylène navštevoval zbory aj tu, aj vo Francúzskej Guyane, ktorá v tom čase patrila pod martinickú odbočku. Keď bola zriadená odbočka vo Francúzskej Guyane, brat Moreau, ktorý dostal školenie v martinickej odbočke, bol vymenovaný za koordinátora výboru odbočky vo Francúzskej Guyane. Claude Lavigne s manželkou Rose Marie slúžili ako misionári v Kourou vo Francúzskej Guyane, keď bol brat vymenovaný do krajskej služby na Martiniku, a teraz slúžia ako misionári v Guinejskej republike. Ďalší slúžili v krajskom diele kratší čas, ale na všetkých sa spomína s láskou pre ich usilovnú prácu a lojálneho ducha. Pre tých, ktorí boli ženatí, boli cennými spoločníčkami ich manželky, ktoré boli dobrými príkladmi pre sestry v zboroch. V súčasnosti navštevujú zbory Alain Castelneau a Moïse Bellay sprevádzaní svojimi manželkami, a to v dvoch krajoch, v ktorých majú zbory priemerne asi päť starších a sedem služobných pomocníkov.

 Hoci je Martinique len malý ostrov, láskyplný dozor tu Jehovovým služobníkom poskytovali aj členovia vedúceho zboru. Bol tu už Ewart C. Chitty, Daniel Sydlik, Karl Klein, William K. Jackson, Lloyd Barry a Milton Henschel, ako aj ďalší zónoví dozorcovia. Dvanásť bratov a sestier, ktorí bývajú v domove Bétel a pracujú v ňom, si spolu s ostatnými Jehovovými svedkami na Martiniku tieto návštevy vysoko cení.

‚Jehova vidí pokorných‘

Žalmista Dávid napísal: „Jehova je vysoko, a predsa vidí pokorného.“ ​(Žalm 138:6) A učeník Jakub dodal, že Boh „pokorným preukazuje nezaslúženú láskavosť“. (Jak. 4:6) Medzi Martiničanmi, ktorých Jehova pritiahol k sebe, je o tom hojnosť dokladov.

Christian Bellay s manželkou Laurette, ktorí kedysi bývali vo Fort-de-France, pocítili takúto nezaslúženú láskavosť. Boli zmätení existenciou rôznych náboženstiev na Martiniku. Ktoré Boh schvaľuje? Keď si Christian Bellay prečítal Zjavenie 22:18, 19, mal pocit, že našiel kľúč k odpovedi na túto otázku. Ktoré náboženstvo ani nepridáva k Božiemu Slovu, ani z neho neuberá? Po preskúmaní faktov sa presvedčil, že sú to Jehovovi svedkovia. Uvedomil si aj to, že rovnaké pravidlo musí uplatňovať vo svojom živote — nesmie ani pridávať k Božiemu Slovu, ani z neho uberať čiže vypustiť či odmietať niečo z neho. Až dovtedy žil s Laurette bez uzavretia zákonného manželstva, ale v roku 1956 svoj vzťah legalizoval. Sobášny prejav pri tejto príležitosti bol prvým, ktorý na Martiniku predniesol nejaký svedok. Nasledujúci rok sa dali pokrstiť v rieke Madame vo Fort-de-France. Pravdu prijal aj Christianov brat Leon, jeho otec a matka, a tiež Laurettin brat Alexandre. Moïse Bellay,  jeden z Christianových a Laurettiných synov, teraz slúži ako krajský dozorca. Akú hojnosť nezaslúženej láskavosti od Jehovu pocítila táto rodina!

Jednoduché skutky láskavosti voči Jehovovým služobníkom môžu otvoriť cestu k požehnaniu toho, kto je láskavý. (Mat. 10:42) Tak to bolo u Ernesta Lassusa, ktorý mal vo Fort-de-France klenotnícku dielňu. Pravidelne prijímal časopis Prebuďte sa!, no nie preto, že sa oň osobne zaujímal, ale skôr ako gesto láskavosti. Jeden deň mu svedok, ktorý mu nosil časopisy, vysvetlil, že len Ježiš Kristus, Knieža pokoja, bude schopný zabezpečiť, aby na zemi zavládla spravodlivosť. To si Ernest Lassus želal. Súhlasil, aby ho svedok navštívil doma. Bolo zavedené biblické štúdium. „Teraz,“ hovorí, „mám všetko, čo by som si len mohol želať. Väčšina mojich detí je v pravde; jedna z mojich dcér slúži ako priekopníčka, syn, ktorý je priekopníkom, je aj starším a starší syn je členom martinickej rodiny Bétel.“

Rozhodnutí slúžiť Jehovovi

Je povzbudzujúce vidieť mladších, ako sa obracajú k Jehovovi a prejavujú ocenenie pre jeho láskyplné vedenie. Mnohí z nich boli zmietaní pre nedostatok zdravého vedenia vo svete. Ale Božie Slovo im pomáha spoznať skutočný zmysel života. (Kaz. 12:13) Keď spoznávajú, čo Biblia obsahuje, začínajú si uvedomovať, že skutočný úžitok vyplýva z toho, že človek dbá na radu zaznamenanú v Izaiášovi 30:21, totiž: „Tvoje uši počujú za tebou slovo, ktoré hovorí: ‚Toto je tá cesta. Choďte po nej.‘“

Jedným z týchto mladých bolo desaťročné dievča menom Claudia, ktoré kládlo svedkyni, ktorá navštevovala ich rodinu, mnoho otázok. Pre otcovu chorobu sa štúdium s jej matkou stalo nepravidelným, ale toto dievča v štúdiu pokračovalo  a uplatňovalo biblické rady, ktoré sa učilo. Spálilo svoj katechizmus i misál a zničilo svoje náboženské obrázky. Po otcovej smrti odmietlo nosiť čierne smútočné šaty a vydávalo svedectvo tým, ktorí sa chceli modliť za otcovu dušu. Toto dievča prejavilo takého ducha ako izraelské dievčatko, ktoré bolo slúžkou Naamanovej manželky, a povzbudzovalo matku, aby navštevovala zborové zhromaždenia. (2. Kráľ. 5:2–4) V sále Kráľovstva sa toto dievča zapísalo do teokratickej školy kazateľskej služby. Zanedlho sa podieľalo na zvestovateľskej službe a v roku 1985, vo veku 12 rokov, sa spolu s matkou dalo pokrstiť. Matka otvorene uznala, že jej dcéra značne prispela k jej duchovnému pokroku.

Niektorí mladí nebojácne využívajú príležitosti vydávať svedectvo v škole. Učiteľka francúzštiny v Le François poverila študentov preskúmať rôzne náboženstvá na Martiniku. Roselaine, ktorá mala vtedy 18 rokov, a jej spolužiačka mali príležitosť vydať dobré svedectvo pomocou knihy Ľudstvo hľadá Boha. Dali študentom aj učiteľke asi 20 kníh.

Aj keď sú otázky, ktoré sa v škole rozoberajú, považované za veľmi kontroverzné, mladí svedkovia na Martiniku sa otvorene vyjadrujú, aby objasnili vysoké zásady Jehovovho Slova. Mary-Suzon Monginyová rozpráva svoju skúsenosť: „Jeden deň, keď sme sa zaoberali problémami spojenými s preľudnením, učiteľ spomenul moderné metódy kontroly pôrodnosti. Vznikla otázka o potrate a ihneď vyvolala vášnivú diskusiu. Požiadala som učiteľa, aby mi dovolil predložiť nasledujúci deň nejaký materiál, ktorý by vyjadroval moje stanovisko k tejto téme. Súhlasil a takmer dve hodiny sme sa o tom s celou triedou rozprávali.“ Materiál bol vybraný z časopisu Prebuďte sa! vrátane článku „Denník nenarodeného dieťaťa“ vo francúzskom vydaní  z 22. augusta 1980. Vďaka tomu sa postoj triedy voči Jehovovým svedkom zlepšil.

Martinique má mladých obyvateľov. Mládež je vo všeobecnosti beznádejne vťahovaná do prázdnoty ekonomického systému, ktorý kladie prehnaný dôraz na hmotný majetok. Ale mladí z rodín svedkov si oceňujú duchovné hodnoty. Je povzbudzujúce vidieť sály Kráľovstva na Martiniku plné mladých ľudí, ktorí chcú poznať Jehovu a jeho cesty.

Oslobodení od zotročenia drogami

Tak ako v iných krajinách, kde hmotárstvo potláča duchovné hodnoty, mnohí mladí na Martiniku si zničili zdravie a pokazili život užívaním kreku a iných návykových drog. Pravé kresťanstvo však niektorých oslobodilo od týchto zhubných praktík. Paul-Henri a Daniel z Fort-de-France patrili do spoločenstva rastafariánov, kde sa neobmedzene užívala marihuana. Rastafariáni mali svoje vlastné vysvetlenie toho, čo hovorí Apokalypsa o ‚lístí na liečenie národov‘. Ale ani sa nepokúšali vysvetliť väčšinu zostávajúcich častí tejto biblickej knihy. No Paul-Henri a Daniel jej chceli rozumieť a Jehovovi svedkovia im ponúkli pomoc.

Paul-Henri a Daniel hovoria: „Zdráhali sme sa ísť na zhromaždenie Jehovových svedkov, lebo sme sa obávali nevľúdneho prijatia pre náš telesný výzor, ktorý bol dosť odpudivý.“ Ale keď tam išli, boli prekvapení, že ľudia, ktorých v sále Kráľovstva stretli, boli láskaví, srdeční a nepretvarovali sa. Nasledujúci týždeň si ostrihali vlasy a začali sa vhodnejšie obliekať. Za krátky čas prestali aj fajčiť. Zanedlho sa delili o dobré posolstvo s ďalšími.

Paul-Henri dodáva: „Jeden deň, keď som vydával svedectvo na ulici, inšpektor polície, s ktorým som mal predtým  problémy, lebo som užíval drogy, skríkol v ohromení: ‚Veď to je Grosdésormaux!‘ Nevybral som z tašky drogy, ale Bibliu a časopisy, ktoré s radosťou prijal a blahoželal mi a povzbudzoval ma, aby som v tom pokračoval. To som aj robil. V roku 1984 som sa dal pokrstiť a v roku 1985 som sa pripojil k radom pravidelných priekopníkov. Dnes som ženatý, mám rodinu a slúžim ako starší v miestnom zbore. Aj môj priateľ Daniel urobil podobný pokrok v pravde.“

Nielen mladí chcú poznať odpovede na problémy v živote. Chcú ich poznať aj dospelí. S cieľom pomôcť všetkým, ktorí majú srdce ochotné učiť sa, dala odbočka v apríli a v máji 1995 k dispozícii na rozširovanie 250 000 výtlačkov Posolstva o Kráľovstve s názvom „Prečo je náš život plný problémov?“ Keďže na ostrove bolo len 330 000 obyvateľov, znamenalo to, že všetci dospelí a aj mnohí mladší mohli mať úžitok z tohto dôležitého posolstva. Otvorilo to cestu mnohým plodným rozhovorom.

Krajský dozorca vo svojej správe uviedol, že jedna žena z vidieka sa po prečítaní letáka snažila dovolať do odbočky Spoločnosti. V chvate vytočila nesprávne číslo, ktoré sa však predsa ukázalo ako dobré. Telefón zazvonil v sále Kráľovstva vo Fort-de-France. Práve vtedy sa zvestovatelia pripravovali vyjsť do služby s krajským dozorcom. Žena žiadala: „Prosím, pošlite ku mne čo najskôr niekoho z Jehovových svedkov. Chcem študovať Bibliu.“ Nasledujúci deň dostala pomoc, ktorú chcela.

Konečne naša zjazdová sála

Nájsť priestory na naše zjazdy začalo byť vážnym problémom. Počet tých, ktorí sa na nich zúčastňovali, stále rástol. Navyše športová hala na štadióne, ktorý sme využívali na zjazdy, už nebola vyhovujúca. Čo sa dalo urobiť?

 V tom čase jeden starší zo zboru v Rivière Salée hľadal pozemok na stavbu sály Kráľovstva. Na prekvapenie mu bola ponúknutá približne 6-hektárová parcela — oveľa väčšia, než bola potrebná na sálu Kráľovstva! Vďaka Božej prozreteľnosti to bolo v centrálnej časti ostrova. Na pozemku bol starý oceľový prístrešok, ktorý, hoci bol poškodený, dal sa dočasne využiť na zjazdové účely. Prvý zjazd sa tu konal v roku 1985. Účasť bola 4653 ľudí, čo bolo o 600 viac ako v predchádzajúcom roku.

Práca na novej budove sa začala v roku 1992. Prišlo viacero bratov a sestier z Talianska na svoje vlastné náklady, aby pomohli s výstavbou. Miestni svedkovia štedro prispeli svojím časom i finančnými prostriedkami. Teraz je už projekt dokončený. V tejto krásnej zjazdovej sále je 5000 sedadiel. V skutočnosti je to najväčšie auditórium na Martiniku.

Už viac nemusíme odsúvať zjazdy — často na poslednú chvíľu — pre odloženie futbalových zápasov. Navyše, skončila sa aj ťažká práca s montážou, rozoberaním, prevážaním a skladovaním prenosnej oceľovej konštrukcie. Naša zjazdová sála obkolesená kvetmi, kráľovskými palmami a stromami, ktoré hýria farbami, prináša Jehovovi česť.

Organizácia, ktorá chváli Jehovu

Jehova sa postaral o to, aby sa na Martiniku za uplynulého vyše pol storočia pravé uctievanie zakorenilo a aby prekvitalo. Prostredníctvom svojej organizácie poskytol školenie tým, ktorým mal byť zverený dozor. Xavier Noll spolu s manželkou dostali školenie pre misionárov v 31. triede Gileádu. Neskôr, v roku 1964, dostal brat Noll ďalšie školenie v desaťmesačnom kurze Gileádu. Toto školenie sa ukázalo ako veľmi užitočné, keď sa vedúci zbor rozhodol zriadiť vo  februári 1977 na Martiniku kanceláriu odbočky spoločnosti Watch Tower.

Prvými členmi výboru odbočky boli Xavier Noll, koordinátor, Valentin Carel a Gérard Trivini. Neskôr bol vymenovaný Armand Faustini, ktorý slúžil mnoho rokov ako cestujúci dozorca. Keď brat Trivini zomrel a brat Carel sa presťahoval do Francúzska, bol ako tretí člen výboru odbočky v septembri 1989 vymenovaný Henri Ursulet. Narodil sa v roku 1954, rok predtým, ako Xavier a Sara Nollovci prišli z Francúzska, aby sa venovali službe na Martiniku.  Henri mal od detstva úžitok z príkladu viery svojej matky, tak ako to bolo u Timoteja, spoločníka apoštola Pavla. — 2. Tim. 1:5.

V roku 1975 bolo na ostrove 1000 zvestovateľov a celkovo 15 zborov. V roku 1997 sa dosiahol vrcholný počet vyše 4000 zvestovateľov. Všetci slúžia v spojení so 46 zbormi. Posledných 20 rokov sme dosahovali v priemere 7-percentný ročný vzrast.

Na Martiniku už pripadá 1 svedok na 90 obyvateľov. Vedú sa tisíce domácich biblických štúdií so záujemcami. Jehovovo dielo je známe na celom ostrove. Jeho svedkovia sú tiež dobre známi. Pre ľudí je stále ťažšie povedať niečo zlé o svedkoch, pretože vždy je nablízku niekto, kto ohováračov pokarhá. Vďaka vydávaniu svedectva na ulici, na verejných námestiach, na trhoviskách a na parkoviskách pri nemocniciach a veľkých nákupných centrách zostáva posolstvo o Kráľovstve stále silne v povedomí ľudí. A keď ľudia doma počujú niekoho volať „To-to-to, il y a du monde?“ ​(„Dobrý deň, je niekto doma?“), ihneď vedia, že prišli Jehovovi svedkovia hovoriť im o Božom Kráľovstve.

V niektorých častiach ostrova je teraz bežné, že sa obvody prepracovávajú každý týždeň. Keď zvestovatelia idú do zvestovateľskej služby, majú azda pridelených ako obvod len 10 alebo 15 domov. V takýchto oblastiach vydávajú svedectvo ľuďom, ktorí počuli posolstvo už neraz. To si vyžaduje, aby zvestovatelia menili úvody a témy, o ktorých s majiteľmi domov hovoria. Musia účinne využívať všetky prostriedky a návrhy, ktoré dáva k dispozícii verný a rozvážny otrok. Donedávna sa na uliciach vo francúzskych obvodoch vydávalo svedectvo dosť málo, ale teraz sa to stáva zaujímavou a plodnou stránkou služby.

 „Si bon Dié lé“

Martiničania pravidelne zdôrazňujú svoje výroky vyjadrením: „Si bon Dié lé.“ ​(„Ak je to Božia vôľa.“) Božia vôľa je, samozrejme, jasne uvedená v Biblii. Žalm 97:1 hovorí: „Sám Jehova sa stal kráľom. Nech sa raduje zem. Nech sa radujú tie mnohé ostrovy.“ Žalm 148:13 dodáva: „Nech chvália Jehovovo meno.“ A prostredníctvom proroka Izaiáša Jehova predkladá prosebnú výzvu: „Ó, keby si len bol venoval pozornosť mojim prikázaniam... tvoj pokoj [by bol] ako rieka.“ ​(Iz. 48:18) Boh si vo svojej dobrote praje, „aby boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Tim. 2:4) Božou vôľou je tiež oslobodiť tvorstvo a roztrhnúť jeho reťaze a spôsobiť, aby sa celá zem stala rajom obývaným ľuďmi každej rasy a farby pleti, ktorí sú zjednotení v uctievaní svojho Stvoriteľa. (Rim. 8:19–21) Príležitosť mať z tohto láskyplného predsavzatia úžitok je pre ľudí na Martiniku stále otvorená.

Martinique sa v posledných desiatich rokoch značne zmenil, tak ako väčšina miest na tejto planéte. Drogy, hmotárstvo a morálny úpadok zmenili tento kedysi idylický raj. Božie Slovo predpovedalo zmeny v postojoch ľudí, ktorých výsledkom je takýto stav. (2. Tim. 3:1–5) Ale tento stav nie je Božou vôľou. Namiesto toho Jehova stále priťahuje spomedzi ľudí tých, ktorých opisuje ako ‚žiaduce veci‘ a pripravuje ich na život, keď budú súčasťou celosvetovej spoločnosti jeho ľudu, ktorý bude bývať v Raji. (Hag. 2:7) Nie sú to ľudia, ktorí ľahostajne nič nepodnikajú vo viere, že ak je to Božia vôľa, stane sa to tak či tak. Sú to skôr ľudia, ktorí starostlivo skúmajú Písma, aby zistili, aká je Božia vôľa, a potom podnecovaní láskou horlivo konajú to, čo sa Bohu páči. — Sk. 17:11; Tít. 2:13, 14.

 [Mapa na strane 192]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Na uvedených miestach sa nachádza spolu štyridsaťšesť zborov

SAINT PIERRE

CASE PILOTE

SCHOELCHER (2)

FORT-DE-FRANCE (14)

LES TROIS ÎLETS

AJOUPA BOUILLON

LE MORNE ROUGE

GROS MORNE

VERT PRÉ

SAINT JOSEPH (2)

LE LAMENTIN (3)

DUCOS

SAINT ESPRIT

RIVIÈRE SALÉE

RIVIÈRE PILOTE

SAINTE LUCE

BASSE POINTE

LE LORRAIN

MARIGOT

SAINTE MARIE

TRINITÉ (2)

LE ROBERT (2)

LE FRANÇOIS (2)

LE VAUCLIN

LE MARIN

SAINTE ANNE

 [Celostránkový obrázok na strane 162]

[Obrázok na strane 167]

Xavier a Sara Nollovci v roku, keď prišli na Martinique

 [Obrázky na strane 175]

Dlhoroční lojálni služobníci Jehovu: 1. Leon Bellay, 2. Jules Nubul, 3. Germain Bertholo, 4. Philippe Dordonne, 5. Roger Rosamond, 6. Christian Bellay, 7. Albert Nelson, 8. Vincent Zébo, 9. Vincent Muller

 [Obrázky na strane 177]

Ženy, ktoré dali znamenitý príklad ako učiteľky Božieho Slova: 1. Stella Nelzyová, 2. Victor Foussová (teraz Lasimantová), 3. Léonide Popincourtová, 4. Andrée Zozorová, 5. Emma Ursuletová

[Obrázok na strane 183]

Prvá vlastná sála Kráľovstva (vo Fort-de-France)

[Obrázok na strane 186]

Rodina Moutoussamyovcov; všetci sú spojení s kresťanským zborom

[Obrázok na strane 191]

Mont Pelée a Saint Pierre pri vode

[Obrázok na strane 199]

Rodina Bétel na Martiniku

[Obrázky na strane 207]

Konečne zjazdová sála — v Rivière Salée