Paraguaj

V SRDCI Južnej Ameriky leží vnútrozemská krajina Paraguaj. Čo znamená tento názov? Názory sa rôznia, ale bežným miestnym názorom je, že to znamená „rieka, ktorá tečie z mora“. Indiáni v tejto oblasti si mysleli, že určité rybníky v brazílskych mokradiach, odkiaľ tečie rieka Paraguaj, sú také rozsiahle ako more. Rieka Paraguaj, ktorá preteká krajinou zo severu na juh, rozdeľuje krajinu na dve časti. Na východ od rieky ležia zvlnené pahorky, úrodné polia s červenou pôdou a husté lesy. Na západe je Chaco, riedko osídlená oblasť s ostrou trávou, krovinovým porastom a obrovskými močiarmi, kde žijú roje hmyzu a veľmi rozmanité pestrofarebné tropické vtáky.

Paraguaj je krajina, kde kontrastuje moderná technika s jednoduchším spôsobom života ľudí obrábajúcich zem. Prúdové lietadlá a telekomunikačné družice otvorili dvere prílevu svetových poznatkov. Siluetu Asunciónu, hlavného mesta, ohraničujú výškové budovy. Pozdĺž východnej hranice krajiny sa na rieke Paraná nachádza Itaipú, hydroelektráreň, ktorej inštalovaný výkon sa nedá porovnať so žiadnou inou takouto elektrárňou na svete.

Azda sa domnievate, že v tejto krajine sa hovorí po španielsky, ale nebolo to vždy tak, a ani dnes to tak úplne nie je. Ranými obyvateľmi boli Indiáni  Guaraníovia. Prvými belochmi, ktorí vstúpili do tejto krajiny, boli okolo roku 1520 portugalskí cestovatelia pod vedením Aleja Garcíu. V nasledujúcom desaťročí sa začali Španieli usadzovať v oblasti, kde je dnes Asunción. Krajina zostala v područí Španielska až do roku 1811, ale guaraníjčinu nikdy nenahradil jazyk dobyvateľov. Vďaka tomu je guaraníjčina, krásny melodický jazyk, materčinou väčšiny dnešných Paraguajcov a popri španielčine je uznaná ako jeden z úradných jazykov.

Niekoľko desaťročí po príchode európskych cestovateľov sem prišli jezuiti, aby obrátili Guaraníov na rímsky katolicizmus. V tom čase Guaraníovia nemali žiadne zobrazenia ani chrámy. Jezuiti však zhromaždili Indiánov do spoločných osád, kde ich učili katolícke obrady a nábožné piesne a zároveň aj remeslá a iné práce. Jezuiti používali časť zisku z práce Indiánov na to, aby Indiánov zaopatrili základnými, nevyhnutnými vecami pre život, ale tento systém využívali aj na získanie bohatstva a moci. Mnohí španielski majitelia pôdy im to závideli. Sťažovali sa u španielskeho kráľa Karola III. na rastúcu moc jezuitov. Táto sťažnosť, nie zo strany Guaraníov, ale zo strany katolíckych kolonistov, bola hlavným faktorom vedúcim v roku 1767 k vypovedaniu jezuitov zo španielskej ríše. Ale katolicizmus, ktorý vyučovali, naďalej ovplyvňoval život týchto ľudí. Prijali vonkajšiu formu katolicizmu, zatiaľ čo v mnohých prípadoch lipli aj na niektorých pôvodných náboženských predstavách. To vytvorilo ovzdušie, v ktorom mohli prekvitať povery. Prijatie katolicizmu viedlo aj k tomu, že na ich život začalo mať mocný vplyv katolícke duchovenstvo.

Toto náboženské dedičstvo neprinieslo krajine mier. Dejiny Paraguaja sú silne poznačené vojnami, ktoré zanechali na životoch týchto ľudí hlboké jazvy. Od roku 1864 do roku 1870 bojoval Paraguaj pod vedením Francisca Solana  Lópeza proti Brazílii, Argentíne a Uruguaju. Následky boli katastrofálne. Podľa dostupných záznamov bolo na začiatku vojny v krajine možno milión alebo viac obyvateľov. Na konci ich údajne bolo okolo 220 000, z čoho najmenej 190 000 boli ženy a deti. Nasledovali ďalšie vojny; jedna bola zapríčinená sporom s Bolíviou o vlastníctvo oblasti Chaco a ďalšie boli spôsobené politickým nepokojom. Preto by azda nemalo prekvapovať, že tí, ktorí chceli mať v Paraguaji moc nad inými, sa kvôli dosiahnutiu svojich cieľov často uchyľovali k fyzickému násiliu.

Dobré posolstvo o Jehovovom Kráľovstve sa do tejto krajiny dostávalo najprv prostredníctvom biblických traktátov zasielaných pred rokom 1914 poštou a potom od roku 1925 aj ústne. Tak tu začala byť dostupná voda z inej rieky, nie z rieky Paraguaj či Paraná, ale z ‚rieky vody života‘, tak ako aj na celej zemi. — Zjav. 22:1.

Dostáva sa sem pravda o Kráľovstve

J. F. Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, požiadal Juana Muñiza, aby sa presťahoval zo Španielska  do Argentíny a aby zorganizoval a rozšíril v tej časti zeme kázanie dobrého posolstva. Juan Muñiz prišiel 12. septembra 1924 do Buenos Aires a krátko nato osobne cestoval do Uruguaja a tiež do Paraguaja, aby tam šíril posolstvo o Kráľovstve. Semená biblickej pravdy boli zasiate, ale pokrok bol malý.

V roku 1932 sa Paraguaj zaplietol do ďalšej vojny, tentoraz s Bolíviou. Ľudský potenciál národa bol znovu zdecimovaný. Malo to nepriaznivý účinok na ekonomiku krajiny a ohrozovalo to bezpečnosť tých, ktorí by sem azda prišli zo zahraničia s dobrým posolstvom o Kráľovstve. Avšak v roku 1934, hoci prebiehala totálna vojna, argentínska odbočka poslala do Paraguaja troch Jehovových svedkov, aby pozývali tamojších ľudí s úprimným srdcom piť zadarmo „vodu života“. Boli to brat Martonfi, Koros a Rebacz. — Zjav. 22:17.

Prudký odpor duchovenstva

„V októbri toho roku,“ napísal brat Rebacz, „sme boli pripravení odísť do vnútrozemia. Mali sme dva kartóny literatúry a každý z nás mal jeden kufor. Z Asunciónu sme cestovali vlakom do Paraguarí a odtiaľ, keďže tam už nejazdili dopravné prostriedky, sme išli asi 30 kilometrov pešo do nášho prvého cieľa, do Carapeguá. V tú noc sme spali na zemi s literatúrou pri hlave. Keď sme nasledujúci deň začali vydávať svedectvo, dedinský kňaz ponavštevoval ľudí a povedal im, aby nás nepočúvali. Potom išiel so svojím spoločníkom na koni do susednej dediny a aj tam povedal ľuďom, aby nás nepočúvali a aby nás vyhnali z obce, o čo sa niektorí z nich aj pokúsili.“

Pre tento tlak zo strany kňaza sa rozšírilo málo biblickej literatúry a ešte aj z tej ľudia niečo vrátili. Z Carapeguá išli títo svedkovia pešo z jedného mestečka alebo dediny do ďalšieho  — do Quiindy, Caapucú, Villy Floridy a San Miguela. Aby sa dostali do mesta San Juan Bautista, išli pešo celý deň až do polnoci, prespali na poli a potom pokračovali v ceste zavčas rána. Keď prišli do mesta, najprv zašli na políciu, aby vysvetlili, čo idú robiť. Títo muži prijali svedkov úctivo. Potom bratia strávili celý deň vo verejnej službe.

Avšak keď brat Martonfi vyšiel nasledujúce ráno pred chatu, ktorú si prenajali, čakalo ho tam prekvapenie. Zavolal na brata Rebacza, ktorý bol ešte vnútri: „Dnes tu máme niečo nové.“ Literatúra, ktorú rozšírili v predošlý deň, bola roztrhaná na kusy a porozhadzovaná okolo chaty. Na niektorých kúskoch boli napísané hanlivé a oplzlé vyjadrenia, ako aj vyhrážky, že neodídu z mesta živí.

Kým raňajkovali, prišla polícia a zatkla ich. Čo spôsobilo takú zmenu? Brat Rebacz neskôr oznámil: „Keď sme sa pýtali na dôvod, ukázali nám noviny, v ktorých sme boli obvinení, že sme bolívijskí špióni zamaskovaní za evanjelistov. Riaditeľom týchto novín bol hlavný kňaz v tej oblasti.“

Návrat do Asunciónu

Títo dvaja svedkovia boli poslaní ako väzni do Asunciónu. Bola to dlhá cesta pešo. Ako išli od jednej policajnej stanice k ďalšej, vždy ich sprevádzala ozbrojená stráž. Niektorí ľudia popri ceste vykrikovali urážky a hádzali do nich odpadky. Ale polícia zaobchádzala s bratmi úctivo, dokonca povedala, že obvinenie zo špionáže je absurdné. Jazdná polícia občas niesla bratom batožinu. Jeden policajt dokonca dovolil bratovi Martonfimu ísť na jeho koni, kým on išiel pešo a počúval, čo mu brat Rebacz hovorí o Božom Kráľovstve.

Avšak keď boli bratia v Quiindy odovzdaní armáde, tá s nimi zaobchádzala drsnejšie. Štrnásť dní ich držali vo väznici, nariadili im sedieť na rovných drevených stoličkách,  zakázali im ľahnúť si či vstať, urážali ich a bili ich jazdeckým bičíkom. Neskôr boli v Paraguarí odvedení v putách pod dohľadom 12 vojakov s bajonetmi na železničnú stanicu. Tam boli opäť odovzdaní polícii na zvyšnú časť cesty do Asunciónu.

Podmienky, aké mali počas väznenia v hlavnom meste, boli tiež drsné, ale používali Bibliu, ktorú ešte stále mali, a vydávali svedectvo ostatným väzňom. Po týždni vo väzbe v hlavnom meste ich nakoniec odviedli do kancelárie náčelníka polície. Prítomný bol aj minister vnútra plukovník Rivarola. (Neskôr sa dozvedeli, že keď sa plukovník Rivarola oboznámil s obvineniami proti našim bratom v novinách v meste San Juan Bautista, poslal vojenským veliteľom telegramy, aby zaistil, že sa bratia vrátia do hlavného mesta živí.) „Obaja muži vyjadrili ľútosť nad tým, čo sa stalo,“ povedal brat Rebacz. „Povedali, že hoci je to katolícka krajina, je tam sloboda náboženstva a že máme právo pokračovať v kázaní z domu do domu, tak ako to robíme, ale pre našu vlastnú bezpečnosť by sme nemali opúšťať hlavné mesto.“

Keď sa brat Muñiz v Buenos Aires dopočul o tomto zážitku, poslal týmto bratom pokyny, aby sa vrátili do Argentíny, kým sa neskončí vojna. Tá sa skončila nasledujúci rok. Avšak brat Koros, ktorý nebol s týmito dvoma zatknutými bratmi, zostal v Asuncióne.

Prvé ovocie v Paraguaji

Približne v tom čase jeden priekopník stretol muža, ktorý ho požiadal o literatúru v arabčine pre svojho svokra, prisťahovalca z Libanonu. Tak dostal Julián Hadad knihu, ktorú si začal ceniť. Bol presvedčený, že našiel pravdu, a začal ju učiť svoje deti. Napísal aj Spoločnosti a požiadal o literatúru, ktorú by mohol rozširovať susedom. O niekoľko rokov našiel  Juliána v meste San Juan Nepomuceno jeden priekopník a poskytol mu ďalšiu duchovnú pomoc. V roku 1940 boli Hadadovci pokrstení a stali sa prvými miestnymi pokrstenými zvestovateľmi v Paraguaji. Odvtedy sa Julián, jeden jeho syn a niekoľko vnúčat tešili z účasti na priekopníckej službe. Julián v nej pokračoval až takmer do svojej smrti vo veku 77 rokov.

Medzitým vojna o Chaco prinútila Juana Josého Brizuelu, aby sa vážne zamyslel nad životom. Bol ranený a zajatý Bolívijčanmi. Ako vojnový zajatec videl vdovy, ako plačú nad svojimi deťmi, ktoré stratili otca, a pozoroval katolíckych kňazov, ako požehnávajú bolívijských vojakov. Spomenul si, že on i ďalší paraguajskí vojaci dostali podobné požehnanie. Uvažoval: „Na tom musí byť niečo nesprávne. Ak Boh existuje, toto tak nemôže byť. No ak Boh naozaj existuje, budem ho hľadať, kým ho nenájdem.“

Po vojne sa Juan José stretol v Carmen del Paraná s Juliánom Hadadom. Julián mu pomohol nájsť v Biblii uspokojujúce odpovede na jeho otázky. Ako už dávno povedal apoštol  Pavol, Boh umožnil ľuďom, ktorí ‚ho hľadajú‘, aby ‚ho naozaj našli‘. (Sk. 17:27) Zanedlho si Juan José uvedomil, že našiel pravého Boha, Jehovu. (5. Mojž. 4:35; Žalm 83:18) V roku 1945 sa dal pokrstiť; a v roku 1946 sa dala pokrstiť aj jeho manželka Jóvita.

Medzitým sa o biblickej pravde rozprávalo aj pri jednom pulte so zeleninou na trhu v San Lorenze. Nekázal tam nikto z Jehovových svedkov, len žena, ktorá prejavila záujem o to, čo svedkovia učia. Sebastiana Vazquezová, hoci bola negramotná, so záujmom počúvala. Aby mohla duchovne napredovať, naučila sa čítať a v roku 1942 sa dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa.

Skúšky viery malej skupiny

Prvý zbor, vtedy známy ako skupina, bol v Paraguaji zorganizovaný v roku 1939. Boli tam len dvaja zvestovatelia, ale  boli horlivými evanjelistami. V tom služobnom roku podali správu celkovo o 847 hodinách strávených vo zvestovateľskej službe a rozšírili 1740 kníh a brožúrok. Zhromaždenia konali v Asuncióne v súkromnom dome na ulici, ktorá sa teraz volá Trieda Gaspara Rodrígueza de Franciu (predtým Amambay), medzi ulicami Antequera a Tacuarí. Na tieto zhromaždenia v miestnosti, ktorá merala približne 4 krát 4 metre, chodilo len päť alebo šesť ľudí. Toto miesto dobre slúžilo až do roku 1944.

Nasledujúci rok začali bratia používať dva elektrické prehrávacie prístroje na vysielanie nahrávok krátkych prednášok na rôzne biblické námety. Duchovenstvo to tak rozzúrilo, že žiadalo vládu, aby zakázala všetku ďalšiu činnosť Jehovových svedkov. Ale svedkovia v tom pokračovali. Je zjavné, že tieto nahrávky jasných biblických prednášok boli účinné. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov sa účinne využívali takéto nahrávky v rôznych jazykoch, aby sa posolstvo dostalo k poľským, ruským, nemeckým a ukrajinským prisťahovalcom, ktorí sa usadili v južnej časti krajiny.

Rodina Golasikovcov, ktorá žila v poľskej a ukrajinskej kolónii blízko Encarnaciónu, patrila k prvým v tejto oblasti, ktorí prijali pravdu. Roberto Golasik, vyzbrojený gramofónom a literatúrou, zanedlho jazdil na koni do rôznych kolónií a vydával tam svedectvo. Spočiatku sa tu konali zhromaždenia raz do mesiaca, potom dvakrát do mesiaca a neskôr raz do týždňa. Niekedy boli na nich prítomní ľudia z piatich rôznych jazykových skupín, no všetci pomaly spoznávali čistý jazyk biblickej pravdy. — Sof. 3:9.

Je smutné, že nie všetci, ktorí sa v tom čase podieľali na vydávaní svedectva, išli ďalej po úzkej ceste vedúcej k životu. Dozorca skladu literatúry Spoločnosti v Asuncióne  začal presadzovať osobné názory. Keď odpadol od Jehovovej organizácie, zanechali službu Jehovovi aj ďalší. Počet hlásateľov Kráľovstva klesol z 33 v roku 1943 na 8 v roku 1944. Čo teraz? Jehova požehnal tých, ktorí sa preukázali ako lojálni svedkovia, a organizácia začala znovu rásť. — Žalm 37:28.

Misionári spoznávajú miestne zvyky

S láskyplným záujmom o blaho stáda v Paraguaji poslala kancelária odbočky v Argentíne Gwaenydda Hughesa, aby dohliadal na dielo. Keď bol v roku 1945 pozvaný navštevovať Gileád, biblickú školu Watchtower, urobili sa opatrenia, aby sem bol poslaný Ieuan Davies s manželkou Deliou. No pretože nedostali načas potrebné cestovné doklady, Hollis Smith, absolvent školy Gileád, tam prišiel skôr a mohol brata a sestru Daviesovcov privítať, keď sa koncom roku 1945 dostali do Asunciónu riečnou loďou. O niekoľko dní prišli lietadlom Albert a Angeline Langovci, tiež absolventi Gileádu. Nasledovali ďalší. Bol prenajatý dom, v ktorom mohli títo misionári bývať a v ktorom bol aj priestor na to, aby sa tam stretával miestny zbor. Všetci misionári boli dychtiví slúžiť, ale, samozrejme, potrebovali sa oboznámiť so spôsobom života tunajších ľudí.

Zistili, že ľudia sú veľmi nábožní, hoci nepoznajú Bibliu. Každé mesto malo svojho „svätého“ patróna, ktorým bola obyčajne „Panna Mária“.

Ako spoznávali zvyky ľudí, zisťovali, že mnohé z nich sú pôsobivé. Na trhovisku boli hromady ovocia a zeleniny a boli tu ženy udržiavajúce rovnováhu s ťažkým nákladom v širokom koši na hlave. V obchodoch boli ručne robené čipky známe ako ñanduti, ktoré sú také jemné, že sú podobné pavučine. Rýchlo tiež spozorovali, že ľudia začínajú pracovať  zavčasu a napoludnie sa všetko zatvára kvôli sieste počas najhorúcejšej časti dňa. Keď misionári navštevovali domácnosti ľudí, aby sa s nimi podelili o posolstvo o Kráľovstve, naučili sa, že majú zastať pred bránkou a zatlieskať rukami a vstúpiť na dvor až vtedy, keď sú pozvaní. Cítili priateľskosť, úprimnosť a vrúcnosť ľudí. Ale potrebovali sa tiež naučiť s nimi komunikovať v ich jazyku — nielen v španielčine, ale aj v guaraníjčine.

V apríli 1946, krátko po príchode misionárov, boli brat a sestra Daviesovci pridelení späť do Argentíny. Pablo Ozorio Reyes, ktorý navštevoval zhromaždenia len niekoľko mesiacov, bol poverený viesť štúdium Strážnej veže, hoci ešte nebol pokrstený. Prečo tak skoro? Pretože vedel hovoriť tamojším jazykom a urobil značný duchovný pokrok. Ale dostal sa do náročných situácií. Brat Ozorio neskôr napísal: „Krátko po vymenovaní za vedúceho štúdia Strážnej veže som musel opraviť jeden nesprávny komentár. Ten, kto ho podal, sa veľmi rozzúril a vyzval ma priamo tam do bitky. Samozrejme, to som odmietol a jeden misionár pomohol situáciu upokojiť. Nič nepomôže človeku k zrelosti viac ako trocha zodpovednosti.“ Je smutné, že ten človek s výbušnou povahou neskôr opustil Jehovovu službu.

Budovanie organizácie

Pred koncom roku 1946 boli potrebné väčšie priestory, ktoré by slúžili ako centrum teokratickej činnosti. Prišlo šesť ďalších misionárov — William a Fern Schillingerovci so štyrmi ďalšími. Bol prenajatý dom s veľkým dvorom na Triede Mariscala Lópeza. Dom sa nachádzal priamo oproti Ministerstvu obrany. Na prednej bráne bolo nápadne umiestnené veľké označenie „Sála Kráľovstva“, takže každý, kto išiel na vojenský vládny úrad, ho videl.

 Prvého septembra toho roku Spoločnosť zriadila v Paraguaji odbočku a kancelária odbočky sa mohla usídliť v nedávno prenajatej budove. S lepšou organizáciou sa zvýšila intenzita vydávania svedectva, ale zvýšil sa aj odpor. Zdá sa, že duchovenstvo využívalo spovednicu na získavanie informácií a na vštepovanie strachu, aby odradilo katolíckych poštárov od doručovania literatúry Watch Tower.

V novembri prišiel z Argentíny brat Hughes, aby navštívil a povzbudil štyri malé zbory, ktoré tu vtedy pôsobili. Bol v škole Gileád a zúčastnil sa na medzinárodnom teokratickom zjazde Radostné národy v Clevelande (Ohio, USA), ktorého program prebiehal v 20 jazykoch a kde v posledný deň zaplnilo štadión 80 000 ľudí, ktorí si prišli vypočuť prednášky. Mal teda veľa toho, o čo sa mohol s bratmi podeliť. Potrebovali toto povzbudenie, aby vytrvávali v službe napriek nepriaznivým okolnostiam.

Uprostred revolúcie

Začiatkom roku 1947 vypukla revolúcia. Vládne vojská rozmiestnili na chodníku pred misionárskym domovom guľomety. Po jednom dni boja sa situácia znovu čiastočne stabilizovala. Potom, 7. marca, bola situácia opäť vážna.  Na uliciach prebiehal otvorený boj. Bolo vyhlásené stanné právo. Vzbúrenci zaútočili na policajné veliteľstvo v centre Asunciónu.

Keďže veliaci generál predvídal, že bude napadnuté aj hlavné vojenské veliteľstvo, zabral misionársky domov na vojenské účely a dal bratom tri dni na jeho uvoľnenie. Na ich žiadosť bol tento čas predĺžený na desať dní. Uprostred revolúcie a v čase, keď bol extrémny nedostatok ubytovacích priestorov, boli bratia nútení začať svoje vlastné ťaženie: operáciu Hľadanie domu. Zdá sa, že Jehova chcel, aby si vyššie orgány Paraguaja stále uvedomovali prítomnosť jeho svedkov. Jediný vhodný dom, ktorý bol k dispozícii, sa nachádzal hneď vedľa prezidentovho domu na ulici s mnohými veľvyslanectvami.

Pokiaľ ide o revolúciu, služobník odbočky v liste z 26. marca 1947 napísal: „Situácia sa tu denne zhoršuje. Zatiaľ čo píšem, myslím, že niekoľko kilometrov odtiaľto lietadlo bombarduje letisko. Práve naň útočí protilietadlové delostrelectvo. Okolo prezidentovho domu sú stovky vojakov a zvuk ich strelných zbraní je príšerný. Vzduch je modrý od dymu zo strelného prachu a jeho zápach je nepríjemný. Revolučné vojská sa dostávajú veľmi blízko k mestu; počujeme neustály rachot strelných zbraní a bômb... Situácia s potravinami je zo dňa na deň horšia.“

Revolučné vojská sa dostali do vzdialenosti desiatich blokov domov od misionárskeho domova, kým ich nezačali vládne vojská zatláčať späť. Celý ten čas bratia pokračovali vo vydávaní svedectva, ako len mohli. Revolúcia trvala asi šesť mesiacov a ukázala sa ako naozajstná skúška, zvlášť pre miestnych bratov. Vrchnosti s nimi drsne zaobchádzali, pretože si zachovávali kresťanskú neutralitu.

 Plány zhromaždiť sa na zjazde nezlyhali

Keď bolo po revolúcii, krajina sa začala vracať do normálneho stavu a niektorí, ktorí utiekli do Argentíny, prišli späť. Boli urobené plány, aby sa 4.–6. júna 1948 konal zjazd, prvý v Paraguaji. Ale Diabol sa usiloval vyvolať nepokoj. Tretieho júna došlo k vojenskému prevratu. Prezident a jeho kabinet boli uväznení. V hlavnom meste bol veľký zmätok. Čo bude so zjazdom?

Pokusy prenajať si vhodnú sálu zlyhávali, ale Jehova zaobstaral niečo iné. Bývalý misionársky domov oproti vojenskému veliteľstvu bol prázdny. Jeho majiteľ súhlasil, že ho prenajme bratom na zjazd. Bolo to mimo centra mesta, kde bol nepokoj. Dvor sa dal využiť na zjazd a v budove sa mohli ubytovať delegáti z vidieka. Tí, čo prišli, sa navzájom vítali potriasaním rúk, ako je v Paraguaji zvykom. Vyše sto ľudí si vypočulo prednášku „Prichádzajúca radosť celého ľudstva“. Aká časová prednáška pre ľudí v Paraguaji!

Polícia drží dav v šachu

Odkedy začali Jehovovi svedkovia v Paraguaji konať dielo biblického vzdelávania, náboženské duchovenstvo sa tam často stavalo na odpor. V roku 1948 mal krajský dozorca v pláne predniesť verejnú prednášku v malom parku v centre mestečka Yuty v južnej časti krajiny. Bolo to priamo oproti katolíckemu kostolu. Miestny kňaz naliehal na ľudí, aby zabránili prednáške, a vyhlásil, že svedkovia chcú rozdeliť cirkev a vziať im ich náboženstvo. Skôr ako sa mala prednáška začať, vytvoril sa pred kostolom veľký dav. Keď zbadali v parku za cestou Jehovových svedkov — ôsmich —, začali kričať: „Preč s protestantmi! Preč s protestantmi!“ Značná skupina ľudí zatiaľ čakala, že si vypočuje prednášku, ale pre dav sa bála vojsť do parku.

 Polícia postavila pred dav guľomet a povedala, že keď niekto prekročí určenú hranicu, bude strieľať. Tak držala dav v šachu, kým odtiaľ bratia bezpečne neodišli. Lenže prednášku ohlasovali celý týždeň a boli rozhodnutí dať záujemcom príležitosť vypočuť si ju. Miestny svedok ponúkol, že môžu využiť jeho dom. Po prednesení prednášky prišla ďalšia skupina a oznámila nám, že si ju chce tiež vypočuť; a tak ju krajský dozorca predniesol v ten deň dvakrát. Tu v Yuty sa kontrastujúce ovocie dvoch foriem uctievania stávalo úplne zjavným.

Misionárom hrozí deportácia

Na oficiálnej úrovni si Paraguaj spravidla zachovával povesť náboženskej tolerancie, hoci až do roku 1992 bol náboženstvom schváleným vládou rímsky katolicizmus. Ťažkosti bratia zažívali obvykle vo vidieckych oblastiach, a to na podnet miestnych kňazov a ich fanatických nasledovníkov. Avšak začiatkom roku 1950 došlo k úradnému pokusu vypovedať misionárov spoločnosti Watch Tower z krajiny.

Nový zákon vyžadoval, aby sa všetci prisťahovalci zaregistrovali na pozemkovom úrade a podali dôkaz, že sú zamestnaní. Keď sa však misionári snažili zaregistrovať, bolo im povedané, že to nie je možné, pretože sú v krajine v skutočnosti nelegálne, a tak by mali byť zatknutí. Zdá sa, že úrady dostali falošné správy o povahe ich diela.

Niektorí úradníci s nimi sympatizovali, ale zdalo sa, že oni i americké veľvyslanectvo vo svojich snahách narazili na neprekonateľnú prekážku. V Latinskej Amerike výsledok často nezávisí od toho, kým ste, ale aké máte známosti. V tomto prípade bratia poznali človeka, ktorý im bol priaznivo naklonený a ktorý náhodou pracoval v prezidentskej kancelárii. Prostredníctvom neho pozvali osobného  tajomníka prezidenta do misionárskeho domova na obed. Pozvanie bolo láskavo prijaté.

To poskytlo príležitosť hovoriť o skutočnej povahe diela misionárov a o jeho úžitku pre krajinu. Rozoberal sa aj problém registrácie a prezidentovho tajomníka to veľmi zaujímalo. Vďaka tomu 15. júna 1950 sa prvý misionár mohol zaregistrovať ako prisťahovalec so zákonným právom zostať v krajine a pokračovať v diele biblického vzdelávania.

Náročný deň na vidieku

V tých dňoch bola práca krajských dozorcov mimoriadne náročná. Znamenalo to mnoho hodín cestovať a v niektorých prípadoch aj znášať prudký odpor. Lloyd Gummeson, absolvent školy Gileád, začal slúžiť celým časom ako krajský dozorca v roku 1952. Po tom, čo strávil nejaký čas so zborom severne od mestečka Yuty, oznámil, čo sa stalo. Blízky obvod bol nedávno prepracovaný, preto sa naplánovalo vydávanie svedectva vo vzdialenom mestečku. Skupina šiestich bratov a štyroch sestier sa vydala na cestu o 4. hodine ráno. Všetci išli pešo okrem jednej sestry, ktorá mala ročné dieťa. O 11. hodine dopoludnia prišli do obvodu, rozdelili sa na dve skupiny a začali pracovať.

‚Pracovali sme len jednu hodinu a o dvanástej napoludnie sme sedeli v dome so strechou z trávy a vydávali sme svedectvo istej rodine záujemcov,‘ povedal brat Gummeson, ‚keď vstúpil šerif so 16-ročným vojakom a mierili na nás zbraňami. Rodine prísne povedal, aby nám vrátila literatúru, a potom nám nariadil, aby sme išli s nimi na policajnú stanicu. Keď sme tam prišli, ostatní zvestovatelia už boli na policajnej stanici. Pokúšal som sa šerifa prehovárať, ale zistil som, že nehovorí po španielsky, len po guaraníjsky. S očami červenými od zlosti nás všetkých vykázal z mestečka a povedal, aby sme sa už nikdy nevracali.

 Keď sme prešli asi kilometer, sadli sme si pod strom, aby sme sa naobedovali. Zrazu skupina vstala a začala utekať. Obzrel som sa — prichádzal šerif s vojakom na koňoch a s dlhými bičmi. Pomyslel som si, že bude najlepšie, ak zostanem so skupinou, a tak som sa rozbehol aj ja. Ako som preskakoval potok, stratil som slnečné okuliare. Keď som sa zastavil, aby som si ich zodvihol, cez chrbát ma zasiahlo silné šľahnutie bičom. Potom sa šerif pokúsil predbehnúť ma na koni; ale keďže som vedel niečo o koňoch, mával som pred koňom svojou zvestovateľskou taškou sem a tam a kôň sa ku mne nepriblížil.

Medzitým šerif niekoľkokrát udrel bičom troch ďalších bratov a potom sa pokúšal predbehnúť na koni 70-ročnú sestru priekopníčku. Napokon sa obaja otočili a vrátili sa do mestečka a my sme pokračovali svojou cestou. Nikto nebol vážne zranený, hoci niektorí mali na chrbte tmavočervené stopy od biča. Ale nikto necítil žiadnu bolesť. Domov sme prišli o 8. hodine večer — po 16 hodinách chôdze.‘

Napriek takýmto incidentom v niektorých menších mestečkách a dedinách dielo hlásania o Kráľovstve ďalej napredovalo.

Po zmene vo vláde

Rok 1954 sa ukázal ako kritický v politickom živote krajiny. Vláda Dona Federica Cháveza bola zvrhnutá. Dňa 11. júla bol za prezidenta zvolený generál Alfredo Stroessner. Tak sa začalo obdobie vojenskej vlády, ktoré trvalo vyše 34 rokov. Ako to ovplyvnilo činnosť Jehovových svedkov?

Na 25.–28. novembra toho roku bol pripravovaný štvordňový oblastný zjazd. V Paraguaji bolo stanné právo, a preto ak sme sa chystali konať akékoľvek zhromaždenie, bolo potrebné policajné povolenie. Bude to problém? Bratia si už dohodli prenájom jednej posluchárne. Ale keď išli na políciu,  aby získali povolenie na zjazd, bolo im povedané, že zjazd sa nemôže konať. Prečo? Jeden dôstojník priznal, že kňazi na nich vyvíjajú nátlak. Po mnohých návštevách a mnohom argumentovaní bratom nakoniec povedali, že aj keď nebudú mať povolenie, polícia sa môže počas zjazdu tváriť, že to nevidí. Bratia rozvážne upustili od ohlasovania zjazdu letákmi či v novinách. Všetci boli pozvaní ústne. Zjazd prebehol bez prerušenia.

Náboženský odpor pokračuje

Katolícke duchovenstvo vo svojich snahách zastaviť Jehovových svedkov nepoľavilo. Koncom roku 1955 sa urobili opatrenia, aby sa v Piribebuy, asi 70 kilometrov východne od hlavného mesta, konal malý krajský zjazd. Po zotmení v prvý večer zjazdu farár priviedol dav ozbrojený palicami a mačetami, aby rozohnal zhromaždenie. Miestny učiteľ zasiahol a dav sa stiahol na ulicu. Tam strávili večer vykrikovaním a hádzaním kameňov a delobuchov.

Náboženský odpor sa opäť prejavil 1. marca 1957 v meste Itá juhovýchodne od hlavného mesta. Bratia urobili dostatočne vopred pred týmto dňom zákonné opatrenia, aby sa v tomto meste mohol konať krajský zjazd. Úradné povolenie na konanie zjazdu získali aj od úradov v meste Itá, aj od polície v hlavnom meste. Keď však bratia začali prichádzať do Itá na zjazd, mohli vidieť, že niečo nie je v poriadku. Mesto vyzeralo ako opustené. Ulice boli pusté; okná a dvere boli pozatvárané a aj okenice boli zavreté. Prečo?

Farár prisahal, že tento zjazd sa nebude konať, a robil všetko možné, aby svoju prísahu splnil. Dokonca zariadil, aby lietadlo rozptýlilo po vidieku tisíce letákov. Bol na nich takýto oznam: „V piatok 1. marca 1957 o 17.30 bude pred  kostolom veľké zhromaždenie všetkých katolíckych kresťanov z mesta a okolia... O 18.30 bude obrovská manifestácia katolíkov na protest proti ‚Jehovovým (falošným) svedkom‘. Protestantskí kacíri nemajú právo mať v Itá nijaký zjazd.“

Keď boli bratia informovaní o plánoch kňaza Ayalu, uvažovali, že bude lepšie presunúť zjazd z relatívne otvorených priestorov, ktoré boli prenajaté, do domu jedného z bratov. Dom by v prípade útoku poskytol lepšiu ochranu.

Môžete si predstaviť tú situáciu. V dome brata sa zhromaždilo okolo 60 mierumilovných kresťanov, aby uvažovalo o Božom Slove. O dva bloky domov ďalej zástup viac ako tisíc ľudí, rastúci v počte z minúty na minútu, počúval kňazovu útočnú reč a jeho podnecovanie k násiliu.

Nie všetci v tomto zástupe súhlasili s konaním kňaza. Solano Gamarra, poručík paraguajského vojenského letectva, sa pokúšal kňaza upokojiť. Hovoril aj s kňazovými pomocníkmi, no bezvýsledne. Jeden z Ayalových spoločníkov, tiež kňaz, bol taký zúrivý, že poručíka udrel a rozťal mu peru. Nato sa ľudia zo zástupu obrátili na poručíka ako vlci, bili ho a spôsobili mu značné rany na temene hlavy. Dav z neho strhol košeľu a vytiahol ju na stožiar, aby ju spálil. Gamarra utiekol, aby si zachránil život.

Krvilačný dav sa teraz obrátil k miestu zjazdu a kričal: „Dole s Jehovom!“ „Kiež Jehova zomrie!“ Ako sa približovali k domu, kde sa konal zjazd, slabá policajná ochrana sa vytratila. Bratia zvnútra zabarikádovali dvere domu. Niektorí z davu sa pokúšali dostať na zadný dvor cez susedov pozemok, ale sused stál na svojom a nedovolil im tade prejsť. Nezabudol na to, že keď bol chorý, svedok, na ktorého dom teraz útočili, bol k nemu veľmi láskavý. Zatiaľ bratia s dôverou v Jehovu pokračovali vo svojom zhromaždení, ako len  mohli. Pre istotu zostali všetci cez noc v dome. Nasledujúci deň policajné veliteľstvo v Asuncióne ohlásilo zrušenie povolenia na zjazd, aby chránilo svedkov, pretože miestna polícia nebola schopná poradiť si s davom. Prenajal sa autobus a šťastní delegáti odišli spievajúc do misionárskeho domova a odbočky v Asuncióne, aby dokončili zjazd. Prešli skúškou viery a boli ňou posilnení.

Zákonné uznanie

Po davovej akcii v Itá kancelária odbočky napodobnila spôsob, akým postupoval apoštol Pavol, a podnikla kroky na ‚zákonné upevnenie dobrého posolstva‘ v Paraguaji. (Fil. 1:7; Sk. 16:35–39) Prinieslo to dobré výsledky. Keď boli všetky miestne zákonné požiadavky splnené, 14. októbra 1957 bola Watch Tower Bible and Tract Society uznaná za právnickú osobu oprávnenú zastupovať Jehovových svedkov v tejto krajine. Oznam o tom bol publikovaný ako prezidentský dekrét v novinách. Ukázalo sa to ako veľmi užitočné pri  kúpe potrebných nehnuteľností a umožnilo to získať trvalé sídlo pre misionárov.

Prvý film

Od roku 1954 do roku 1961 sa pomocou filmov dosiahlo v oboznamovaní verejnosti s Jehovovou organizáciou veľa dobrého. Urobili sa opatrenia na premietnutie filmov Spoločnosti vo väčšine miest východnej časti krajiny. Za päť rokov, počas ktorých sa robilo spočítavanie, bolo na premietaní prítomných vyše 70 000 ľudí.

Ukázalo sa, že je dosť riskantné prevážať generátor spolu so všetkým ostatným zariadením potrebným na premietanie filmu na vidieku. Obyčajne bolo ako miesto na to vybraté voľné futbalové ihrisko. Zariadenie sa inštalovalo pred zotmením. Potom bola pomocou reproduktora pozývaná verejnosť. Niekedy vandali hádzali kamene. Počet divákov býval rôzny. V General Artigase, kde bolo v zbore menej ako 20 zvestovateľov, ktorí sa stretávali 8 kilometrov od mesta, v jeden večer videlo film okolo 1300 ľudí! Nebolo neobvyklé počuť ľudí veselo sa smiať, keď sa scéna v prvých okamihoch filmu menila. Koniec koncov pre ľudí vo vidieckych oblastiach to bolo často po prvý raz, čo videli nejaký film.

Filmy dali miestnym svedkom i verejnosti lepšiu predstavu o veľkosti diela, ktoré Jehovovi svedkovia konajú po celom svete.

Misionári sa ochotne dávajú k dispozícii

Ako počet zvestovateľov rástol, misionári vynakladali sústredené úsilie, aby im pomohli spieť k zrelosti. Dobré výsledky sa ukázali, keď mali misionári v roku 1953 výsadu zúčastniť sa v New Yorku na zjazde s mottom Spoločnosť nového sveta. Kým boli preč, bolo potrebné, aby zodpovednosti spojené s dozorom v zbore v Asuncióne prevzali miestni  bratia. Dosiahli sa nové vrcholy vo zvestovateľskej službe. Miestni bratia si počínali tak dobre, že keď sa misionári vrátili, požiadali miestnych bratov, aby sa starali o tieto úlohy i naďalej. Misionárom to umožnilo slúžiť na iných miestach.

Mali pred sebou veľa práce. Keď bol Werner Appenzeller v tejto krajine už asi štyri mesiace a vedel hovoriť aspoň trochu po španielsky, bol poverený starať sa o kraj v okolí Encarnaciónu. Väčšina ciest ešte nebola vydláždená. Cestovalo sa obvykle pešo alebo na koni. V celom kraji bolo len 100 zvestovateľov, ale povzbudzovanie a školenie prispievalo k ich duchovnému pokroku. O niekoľko rokov neskôr bol krajským dielom poverený Ladislao Golasik, ktorý bol synom Roberta Golasika a bol z tejto oblasti.

Koncom roku 1961 boli misionári vyškolení v škole Gileád činní v Paraguaji už 15 rokov. Vtedy bolo v tejto krajine 411 svedkov organizovaných v 22 zboroch. Kázaniu dobrého posolstva v tejto krajine sa venovalo vyše 594 000 hodín. V tom čase misionári slúžili v piatich misionárskych domovoch, ktoré boli v mestách Asunción, Encarnación, Villarrica, Coronel Oviedo a Pedro Juan Caballero. Z týchto miest cestovali misionári kázať aj do okolitých oblastí. Do roku 1961 sa na diele v Paraguaji zúčastnilo 50 misionárov. Pre chorobu alebo z iných dôvodov 29 z nich považovalo za nevyhnutné vrátiť sa do svojej domovskej krajiny. Ale všetci rôznymi spôsobmi prispeli na podporu záujmov Kráľovstva v Paraguaji. V decembri 1961 prišli do Paraguaja Elmer a Mary Pyshovci, absolventi prvého desaťmesačného kurzu Gileádu.

Výstavba vlastných miest na zhromaždenia

Približne v tom čase bratia v Asuncióne postavili a zasvätili sálu Kráľovstva, prvú v Paraguaji, ktorú sami vlastnili.  Bola to pekná budova z tehál a cementu s miestom na sedenie pre vyše 200 ľudí. Aké svedectvo to bolo pre ľudí v tej oblasti, keď sa muži, ženy a deti spoločne podieľali na kopaní základov, miešaní betónu, úprave tehál, maľovaní a upratovaní! Pozorovateľom bolo zrejmé, že sú to usilovní pracovníci.

Vo Vacay, vidieckej oblasti na juhu krajiny, prichádzalo na zhromaždenia s malou skupinou svedkov, ešte nie zborom, toľko ľudí, že sa títo svedkovia rozhodli, že aj oni potrebujú sálu Kráľovstva. Ale nemali žiadne peniaze. Čo mohli urobiť? Dohodli sa s vedúcim drevorubačov, že ako skupina vyklčujú kus zeme na výmenu za stavebný materiál a nejaké peniaze. Keď bola sála dokončená, štyri rodiny záujemcov, ktoré bývali ďaleko odtiaľ, predali svoje farmy a presťahovali sa bližšie k sále Kráľovstva, aby nevynechávali zhromaždenia.

 Neskôr boli postavené aj budovy na krajské a oblastné zjazdy. V rôznych obdobiach bratia využívali Klub Martína Pescadora a tiež ubytovacie priestory Národnej univerzity a Americkej školy. Potom začiatkom 70. rokov dostali ako dar pozemok, na ktorom si mohli postaviť vlastné zjazdové centrum, ktoré sa stavalo postupne v priebehu niekoľkých rokov.

Zaobstaranie vhodných priestorov pre odbočku

So zvyšujúcou sa aktivitou a z toho vyplývajúcim požehnaním od Jehovu bolo nevyhnutné zaobstarať aj primeranejšie priestory pre odbočku. V priebehu rokov sa na tento účel prenajímali rôzne domy. Ale v roku 1962 Nathan Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, dal pokyn na zakúpenie pozemku v jednej z krajších častí mesta, s cieľom postaviť budovu odbočky kombinovanú s misionárskym domovom, ktorej súčasťou by bola aj sála Kráľovstva. Pozemok sa nachádzal na jednej z hlavných ulíc hlavného mesta, dva bloky domov od hlavného športového štadióna v Paraguaji. Keď boli nakreslené plány a získal sa súhlas od mesta, v januári 1965 sa stavba začala a za desať mesiacov bola dokončená. Začiatkom roku 1966 sa bratia tešili, že na zasvätení nových priestorov bol medzi nimi aj brat Knorr v rámci jednej zo svojich zónových návštev.

Vďaka polohe tejto budovy bolo mnoho tisíc ľudí v Asuncióne denne nútených uvedomiť si, že sú uprostred nich Jehovovi svedkovia. A tisícom ďalších, ktorí prechádzali okolo na športové podujatia, to pripomínalo, že Jehova má v Paraguaji svojich svedkov.

Nové administratívne usporiadanie

Tak ako to bolo v kanceláriách odbočiek Spoločnosti na celej zemeguli, 1. februára 1976 začal pracovať výbor odbočky,  ktorým sa nahradilo usporiadanie, keď bol len jeden dozorca odbočky. Za predchádzajúcich 30 rokov slúžili rôzne dlhý čas ako dozorcovia odbočky Albert Lang, William Schillinger, Max Lloyd, Lloyd Gummeson, Harry Kays a Elmer Pysh. Všetci znamenite prispeli k dielu Kráľovstva. Teraz sa zavádzalo nové usporiadanie, v rámci ktorého sa na  zabezpečovaní dozoru nad činnosťou Jehovových svedkov v celej krajine mal podieľať výbor zrelých mužov.

Elmer Pysh bol vymenovaný za koordinátora výboru odbočky a Charles Miller a Isaac Gavilán boli vymenovaní ako ďalší členovia. Bratia Pysh a Miller boli absolventmi Gileádu. Brat Gavilán, Paraguajec, slúžil v Paraguaji celým časom už 13 rokov.

Ďalšia vlna odporu zo strany úradov

Jehovovi svedkovia na celom svete sú v politických záležitostiach neutrálni. Berú si k srdcu Ježišov výrok adresovaný jeho nasledovníkom: „Nie ste časťou sveta.“ ​(Ján 15:19) Pamätajú na biblickú radu: „Chráňte sa pred modlami,“ a nezúčastňujú sa ani na nacionalistických obradoch, ktoré považujú za modlárske. (1. Jána 5:21) Pre vládnych úradníkov, ktorých život je úzko spätý s politickým systémom a ktorí považujú nacionalizmus za prostriedok na zjednotenie svojho ľudu, je azda spočiatku ťažké pochopiť postoj Jehovových svedkov. Vedia, že iné náboženské skupiny, a to ani duchovenstvo, sa nezdráhajú zúčastňovať na politike a na nacionalistických obradoch. Duchovenstvo často využíva túto situáciu na to, aby medzi vládnymi úradníkmi zasievalo semená podozrenia voči Jehovovým svedkom.

V liste z 31. októbra 1974 vtedajší generálny riaditeľ pre náboženské záležitosti Dr. Manfredo Ramirez Russo požiadal o informácie o učení a organizácii Jehovových svedkov. Dňa 25. februára 1976 bol vydaný vládny výnos, ktorý vyžadoval „každodenný obrad vztyčovania zástavy a spievanie štátnej hymny“ vo „všetkých vzdelávacích inštitúciách“. Náboženská publikácia El Sendero (Chodník) vo vydaní z 3.–17. septembra priniesla hanlivý celostránkový článok nazvaný „Jehovovi svedkovia“, napísaný takým novinárskym štýlom,  ktorý vyvolával senzáciu. Patria, oficiálne noviny vládnej politickej strany, na to vo vydaní zo 14. marca 1977 nadviazali podobným hanlivým článkom s názvom „Fanatizmus“.

Medzitým boli zástupcovia z kancelárie odbočky Jehovových svedkov predvolaní na rozhovor s generálnym riaditeľom pre náboženské záležitosti. Po tejto schôdzke bol zostavený prehľad učenia Jehovových svedkov. Zameriaval sa zvlášť na ich postoj vo vzťahu k zástave, štátnej hymne a vojenskej službe. O niekoľko dní prišiel do kancelárie Spoločnosti v Asuncióne policajný dôstojník Obdulio Argüello Britez a žiadal si informácie o zjazde, ktorý Jehovovi svedkovia konali od 6. do 9. januára. Krátko nato sa štátna generálna prokurátorka Dr. Clotilde Jiménez Benítezová vypytovala zástupcov Spoločnosti na tie isté veci, o ktorých sa uvažovalo už predtým na Úrade pre náboženské záležitosti.

Po tomto slede udalostí začali byť v roku 1978 deti Jehovových svedkov, ktoré nespievali štátnu hymnu, vylučované  zo škôl bez akejkoľvek možnosti zapísať sa na inú školu. Ale tým sa to neskončilo.

Zákaz — čo znamenal

Tretieho januára 1979 „bomba“ nakoniec vybuchla. Bol zverejnený dekrét, ktorý zrušil právne postavenie spoločnosti Watch Tower zastupujúcej Jehovových svedkov.

Novinové titulky ohlasujúce tento dekrét otriasli svedkami aj nesvedkami. O tento prípad sa zaujímali prakticky všetky oznamovacie prostriedky. Niektoré boli takémuto postupu priaznivo naklonené; iné ho odsudzovali. Noviny ABC uviedli, že tento dekrét je „porušením základného ľudského práva, ktoré článok 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv vyhlasuje za nedotknuteľné“.

Ihneď ako bol výbor odbočky informovaný o zákaze, hoci ešte nepoznal jeho rozsah, zorganizoval veci tak, aby mohlo byť o prácu odbočky postarané na iných miestach. „Nikdy sa to nepovažovalo za náboženské prenasledovanie,“ vyhlásil Dr. Raul Peña, minister školstva a náboženstva. Avšak Jehovovi svedkovia boli nútení konať svoje zhromaždenia v malých skupinách v súkromných domoch. Ich kazateľská činnosť bola obmedzená, hoci horlivosť a odvahu väčšiny bratov to neovplyvnilo. Aby mali úžitok z kresťanských zjazdov, istý čas si museli zabezpečovať účasť na takýchto zjazdoch v iných krajinách.

Ako sa táto séria udalostí začala? Konal Dr. Manfredo Ramirez Russo výlučne z titulu svojej vládnej funkcie? Je zaujímavé, že 25. augusta 1981 bol v novinách Ultima Hora vydávaných v Asuncióne uverejnený obrázok Manfreda Ramireza Russa a „monsignora“ Josého Meesa, ako priateľsky stoja oproti sebe. Pod obrázkom bola popiska: „Apoštolský nuncius Jeho Svätosti, monsignor José Mees, udelil čestnú  medailu ‚Svätého Gregora Veľkého‘ Manfredovi Ramirezovi Russovi, riaditeľovi pre náboženské záležitosti na Ministerstve školstva, ako prejav uznania za jeho služby vykonané pre katolícku cirkev.“

Po vydaní zákazu boli Jehovovi svedkovia na mnohých miestach zatýkaní. Boli braní do väzby, keď sa zistilo, že konajú malé zhromaždenia v súkromných domoch, že chodia do domov deliť sa o biblické posolstvo nádeje s inými a že vedú biblické štúdiá so záujemcami v ich domoch.

Od 8. do 11. októbra 1981 bolo v Encarnacióne uväznených deväť bratov. Keď Antonio Pereira, miestny starší, ktorý nebol zatknutý, požiadal o možnosť hovoriť s náčelníkom polície Juliom Antoniom Martínezom, aby zistil, ako sa darí bratom vo väzení, náčelník polície nariadil jeho zatknutie a dal ho zatvoriť do cely s najprísnejšími bezpečnostnými opatreniami. Medzitým Joseph Zillner zo susedného zboru išiel do domu matky prvého z uväznených bratov, aby zistil, čo sa deje. Niekto musel informovať políciu a v priebehu desiatich minút ho už sprevádzala policajná eskorta na ceste do encarnaciónskej väznice!

Rozdúchavanie plameňov prenasledovania

Niekoľko rokov po vydaní zákazu zatýkanie ustalo. Bratia začali postupne používať sály Kráľovstva a konať malé zjazdy. Avšak v roku 1984 sa to všetko neočakávane skončilo, keď miestne noviny ohlásili, že štyria študenti, ktorí boli Jehovovými svedkami, boli vylúčení z odbornej technickej školy v Asuncióne, pretože nespievali štátnu hymnu. To roznietilo plamene ešte väčšieho ťaženia proti Jehovovým svedkom. Následkom toho boli takmer všetky deti Jehovových svedkov v školskom veku vylúčené zo školy. Mnohé z týchto detí sa už nikdy nemohli do školy vrátiť.

 V tom roku noviny Hoy (Dnes) vo vydaniach z 2. až 5. mája uverejnili sériu hanlivých článkov, ktoré napísal Antonio Colón, katolícky kňaz. Neskôr v tom roku zložil služobnú prísahu nový minister školstva a náboženstva, ale pokračoval v politike svojho predchodcu. Po jeho silne nacionalistickom vyhlásení bolo väčšine detí Jehovových svedkov odopreté zapísať sa na nasledujúci rok do školy. V záujme skupiny desiatich študentov, z ktorých šiesti boli zo školy vylúčení a štyrom bolo odopreté zapísať sa do nej, bola na súd podaná žiadosť o právo Jehovových svedkov na to, aby boli ich deti vzdelávané v školskom systéme bez toho, že by sa museli vzdať svojej viery či toho, čo im káže ich svedomie. Súdne rozhodnutie znelo v prospech Jehovových svedkov. Ale ministerstvo školstva a náboženstva sa v tomto prípade odvolalo na Najvyšší súd.

Po celý rok 1985 bola táto otázka stále centrom pozornosti. Niektorí novinári hájili postoj Jehovových svedkov, zatiaľ čo ľudia z vládnych kruhov ich naďalej napádali. Dňa 23. júla 1985, zatiaľ čo bol tento spor ešte v plnom prúde, bol zo svetového ústredia Jehovových svedkov zaslaný list prezidentovi Paraguaja.

Keďže nižší súd rozhodol v prípade detí v školskom veku priaznivo, kancelária odbočky povzbudila zbory, aby znovu začali otvorenejšie používať sály Kráľovstva. To nútilo vrchnosti zaujať jednoznačnejší postoj — buď sa postaviť proti nám, alebo povoliť väčšiu slobodu.

Dňa 21. marca 1986 bol koordinátor výboru odbočky predvolaný na policajné veliteľstvo. „Opäť používate svoje miesta na zhromaždenia a nemáte na to povolenie,“ upozorňovali ho. Brat Gavilán odpovedal: „Dovoľte mi pripomenúť vám, že proti dekrétu, ktorý zrušil naše zákonné uznanie, bola vznesená námietka, pokiaľ ide o jeho súlad  s ústavou. Týmto sporom sa v tejto chvíli zaoberá Najvyšší súd; tento súd ešte nevydal rozhodnutie. Vzhľadom na to, že protiústavné konanie má na tento dekrét odkladný účinok, z právneho hľadiska máme právo vykonávať svoju činnosť, až kým nebude vynesené konečné súdne rozhodnutie.“ „Nie som právnik,“ odpovedal dôstojník, „takže o tom nemôžem diskutovať. V tom prípade mi prineste zoznam vašich miest na zhromaždenia a uvidíme, čo ďalej.“ Tým sa výsluch skončil. Požadované informácie boli predložené spolu s príslušným právnym argumentom. Sály Kráľovstva neboli znovu zatvorené.

Avšak 26. februára 1987 Najvyšší súd, ktorému predsedal Dr. Luis María Argaña, rozhodol v prípade detí v školskom veku proti Jehovovým svedkom. Mnohí z inteligencie sa na to pozerali ako na politické rozhodnutie a nemalý počet z nich toto rozhodnutie odsudzoval. Aký účinok to všetko malo na dielo Jehovových svedkov?

Naďalej kážu dobré posolstvo

Dielo hlásania o Kráľovstve sa v tých ťažkých rokoch nezastavilo. V januári 1984 začala kancelária odbočky kampaň na prepracovanie izolovaných území prostredníctvom dočasných zvláštnych priekopníkov. Prvý rok sa na tomto programe podieľali tridsiati. Navštívili sedemdesiatpäť rôznych miest. V 14 z nich miestne úrady nepovolili bratom kázať. Ale na ostatných miestach bola po tom, čo sa úradom vysvetlila hodnota tohto duchovného diela, našim bratom ponúknutá ochrana a v niektorých prípadoch aj miesto na prespanie priamo na policajnej stanici!

Vďaka tejto činnosti bolo nájdených mnoho záujemcov. Jedna žena, ktorá žila asi 200 kilometrov od Asunciónu, dostala od priekopníkov knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom  raji, napísala kancelárii odbočky a požiadala o ďalšiu pomoc. Keď ako odpoveď na jej žiadosť prišla k nej manželská dvojica svedkov, žena zodvihla oči k nebu a so slzami v očiach ďakovala Jehovovi. Napriek odporu príbuzných sa stala vernou služobníčkou Jehovu a vydávala svedectvo susedom a známym.

Na týchto predtým izolovaných územiach boli zorganizované nové skupiny zvestovateľov i nové zbory. Kampaň s dočasnými zvláštnymi priekopníkmi sa stala každoročným opatrením a pokračuje až dodnes s úžasnými výsledkami.

Tlak poľavuje

V úradných kruhoch sa Jehovovi svedkovia a ich činnosť stali lepšie známymi. Úsilie pomôcť úradníkom jasnejšie porozumieť dielu Jehovových svedkov pokračovalo, kým nebol nakoniec daný slovný súhlas na konanie verejného zjazdu Jehovových svedkov v dňoch 21. a 22. marca 1987 v ich vlastnom zjazdovom centre.

Aký radostný deň to bol pre bratov! Bratia a sestry sa so slzami v očiach navzájom objímali. Po deviatich rokoch tlaku, napätia, neistoty a priameho prenasledovania to bolo v Paraguaji po prvý raz, čo mohli byť spolu a slobodne uctievať. Boli prítomní aj delegáti z Argentíny, Brazílie a Uruguaja, ktorí boli pozvaní na túto zvláštnu udalosť. Bol to rozhodujúci úder zasadený vplyvu toho zákazu.

Opäť zákonné uznanie

Paraguaj prechádzal obdobím zmien. Rástlo politické napätie. Nakoniec v noci 2. februára 1989 bolo v Asuncióne počuť zvuk ťažkých zbraní. Vypukla revolúcia! Nasledujúci deň sa skončila vojenská vláda Alfreda Stroessnera.

Ihneď sa znovu začalo vynakladať úsilie získať zákonné  uznanie. Nakoniec bolo tejto žiadosti 8. augusta 1991 vyhovené. Aký šťastný deň pre Jehovov ľud v Paraguaji!

Dvadsiateho júna 1992 vstúpila do platnosti nová ústava. Boli do nej zahrnuté dôležité dodatky týkajúce sa ľudských práv, ako je sloboda zhromažďovania, sloboda odmietnuť niečo z dôvodu svedomia, náboženská a ideologická sloboda a odlúčenie cirkvi od štátu. Tento a ďalší vývoj poskytol vítanú úľavu.

Do práce!

V Paraguaji sa malo v kázaní dobrého posolstva vykonať ešte veľa práce. V roku 1979, keď bol vydaný zákaz, bolo  v Paraguaji 1541 hlásateľov Kráľovstva. V roku, keď bolo znovu získané zákonné uznanie, podávalo správu 3760 zvestovateľov. Teraz je ich tu vyše 6200. Avšak pomer zvestovateľov k počtu obyvateľov je stále 1 k 817. Čo sa dá ešte urobiť, aby sa k týmto ľuďom dostalo posolstvo?

Každý rok sú zvláštni priekopníci pravidelne vysielaní vydávať svedectvo do miest, kde nie je žiaden zbor. No 49 percent obyvateľov žije vo vidieckych oblastiach. V roku 1987 odbočka vybavila jedno nákladné auto základnými vecami nevyhnutnými na to, aby mohlo slúžiť ako mobilný dom pre zvláštnych priekopníkov. Teraz ho už desať rokov používajú na to, aby sa dostali na vidiecke územia, ktoré neprepracúvajú zbory ani dočasní zvláštni priekopníci. Takýmto spôsobom sa vody života šíria do všetkých rozľahlých oblastí krajiny.

Vynaložilo sa tiež zvláštne úsilie vydať svedectvo ľuďom, ktorí žijú pozdĺž riek. Jediné fyzické spojenie s ostatnou časťou sveta majú často pomocou člna. Preto v roku 1992 Spoločnosť postavila čln, v ktorom je miesto pre štvorčlennú posádku. Začala sa systematická kampaň na hľadanie ľudí podobných ovciam pozdĺž brehov riek. Čln je vhodne nazvaný Priekopník.

 „Plaviac sa po rieke Paraguaj,“ píše brat zodpovedný za túto skupinu, „prišli sme do Puerta Fonciere, vzdialeného 483 kilometrov od Asunciónu, a začali sme kázať z domu do domu. Počas rozhovoru s jednou staršou ženou sme spomenuli, že Boh povedal, že odstráni všetko zlo, a ako Jehovovi svedkovia oboznamujeme ľudí s tým, že to Boh urobí prostredníctvom svojho Kráľovstva. Žena prerušila rozhovor, obrátila sa k svojej vnučke a povedala jej, aby zavolala starého otca a povedala mu, že prišli ‚jeho ľudia‘. Zakrátko prišiel starý otec, vyše 70-ročný muž. Bol spotený, lebo pracoval na svojom hospodárstve. Vrúcne nás privítal a s očami plnými sĺz ďakoval Bohu, že sme konečne prišli. Povedal, že už nejaký čas čaká na našu návštevu. Boli sme trochu zmätení a požiadali sme ho o vysvetlenie. Odpovedal, že istý vojenský kapitán z ostrova Peña Hermosa mu dal Bibliu a knihu ‚Veci, v ktorých Boh nemôže luhať‘. Kapitán vyznačil niekoľko biblických textov, ako je Žalm 37:10, 11 a Žalm 83:18, a povedal mu, že raz prídu do jeho domu Jehovovi svedkovia a povedia mu o Jehovovom predsavzatí viac. Ihneď sa začalo biblické štúdium.“

Doteraz už tento čln najmenej dva razy prešiel celé územie pozdĺž brehov rieky Paraguaj od bolívijských hraníc na severe po argentínske hranice na juhu, čo je celková vzdialenosť okolo 1260 kilometrov.

Horliví robotníci sa podieľajú na žatve

Keď dával Ježiš svojim učeníkom v prvom storočí pokyny, nabádal ich: „Proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ ​(Mat. 9:38) Jehovovi novodobí svedkovia si to zobrali k srdcu a Pán skutočne vyslal do poľa mnoho horlivých robotníkov, aby sa podieľali na duchovnej žatve v Paraguaji.

 Od roku 1945 až dodnes slúžilo v Paraguaji 191 misionárov. Šesťdesiati z nich boli v krajine najmenej desať rokov (vrátane dvadsiatich dvoch, ktorí slúžia ako misionári, ale nie sú absolventmi Gileádu) a dnes tu slúži 84 misionárov. V oblastiach celej východnej časti Paraguaja, kde sústreďovali svoju činnosť, je teraz 61 prosperujúcich zborov.

Na pomoc vo vydávaní svedectva v tejto krajine, kde je pomer počtu obyvateľov k počtu svedkov stále 817 k 1, susedné odbočky poverili niekoľkých zvláštnych priekopníkov, aby tu slúžili. Aj ďalší svedkovia z mnohých krajín sa prisťahovali do Paraguaja. Prišli z takých miest ako Anglicko, Argentína, Bolívia, Brazília, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Chile, Kanada, Luxembursko, Nemecko, Rakúsko, Spojené štáty, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko a Uruguaj. Svoje prostriedky a schopnosti využívajú mnohými spôsobmi na podporu diela hlásania o Kráľovstve. Niektorí slúžia v mestských obvodoch; iní konajú službu v mestečkách a dedinách, kde sú životné podmienky dosť primitívne. Väčšina z nich sú priekopníci. Niektorí pomáhajú pri výstavbe sál Kráľovstva a budov odbočky.

V priebehu rokov prijal Paraguaj prisťahovalcov rôzneho národnostného pôvodu. V rôznych častiach krajiny sa usadili nemeckí, poľskí, ruskí, ukrajinskí, japonskí a kórejskí prisťahovalci. Aj im misionári a ďalší svedkovia, ktorí sa prisťahovali do Paraguaja, vydávajú svedectvo.

Ale čo ľudia, ktorí hovoria po guaraníjsky? Tí tvoria 90 percent populácie. Podľa nedávneho prieskumu 37 percent Paraguajcov hovorí len po guaraníjsky. Väčšiu časť práce medzi týmito ľuďmi konajú miestni svedkovia a sú šťastní, že majú v guaraníjčine brožúry, ktoré im pomáhajú konať toto dielo.

 Medzi miestnymi svedkami sú niekoľkí, ktorí mnoho rokov slúžili celým časom. Edulfina de Yindeová pomohla počas 36 rokov, keď bola zvláštnou priekopníčkou, 78 ľuďom k oddanosti a krstu. Spolu s manželom sa tešia, že tam, kde slúžili, prekvitá päť zborov. Aj María Chavezová mnohým pomohla, keď 39 rokov slúžila ako zvláštna priekopníčka.

Tisíce ďalších, ktorí nie sú priekopníkmi, je stále horlivých v službe Jehovovi. Mnohí z nich chodia pešo veľké vzdialenosti, aby sa zúčastňovali na zhromaždeniach a aby vydávali dôkladné svedectvo vo svojom vidieckom obvode. Často odchádzajú z domu do obvodu pred svitaním a obvykle si nesú so sebou poriadnu porciu „paraguajskej polievky“ ​(suchá strava) alebo možno zásobu tortíll a koreňa juky. Asi okolo siedmej hodiny sú pripravení začať vydávať svedectvo a pokračujú takmer do západu slnka. Keď prídu domov, sú unavení, ale šťastní, že sa rozdávali druhým, keď im hovorili o Jehovovi a o jeho úžasnom predsavzatí.

Smädní ‚si berú zadarmo vodu života‘

Ako je predpovedané v Písmach, rozširuje sa pozvanie pre všetkých, ktorí si prajú, aby si ‚vzali zadarmo vodu života‘. (Zjav. 22:17) V Paraguaji sú tisíce ľudí, ktorí prijali toto pozvanie.

Patrí k nim aj Herenia. Bola vychovaná ako rímskokatolíčka a úprimne verila cirkevným tradíciám a náboženským poverám. Mala veľký strach z mŕtvych a z pekelného ohňa. Verila v znamenia a bola veľmi vydesená, keď videla alebo počula niečo, čo si vyložila ako zlé znamenie. Dvadsať rokov žila v takomto strachu. Potom v roku 1985 začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Ako štúdium napredovalo, vody pravdy jej prinášali veľké osvieženie a roznecovali v nej túžbu žiť navždy v Raji, ktorý predpovedá Božie Slovo.

 V roku 1996 ochutnala vodu života aj žena menom Isabel v meste Carapeguá. Keďže však to, čo videla v knihe Poznanie, ktoré vedie k večnému životu, nesúhlasilo s jej presvedčením, požiadala svedkov, aby ju už nenavštevovali. Ale knihu si čítala sama, rozprávala o nej svojim susedom, a keď sa opäť stretla s jedným svedkom, už v štyroch ďalších domácnostiach boli ľudia, ktorí boli dychtiví dozvedieť sa viac. Väčšina z nich pod tlakom kazateľa letnicovej cirkvi ochladla, ale vydalo sa dobré svedectvo a tá prvá žena, ako aj jedna jej susedka mali ďalej úžitok zo životodarných právd.

Keď boli vody pravdy prvý raz ponúknuté Dionisiovi a Ane, žili spolu tak ako mnohí iní ľudia bez uzavretia manželstva, a to už 20 rokov. Dionisio a jeho najstaršia dcéra začali v roku 1986 študovať s Jehovovými svedkami; Ana s ďalšími dvoma dcérami odporovala. Žiadala svedka, aby sa prestal rozprávať s Dionisiom, vyhrážala sa, že tohto svedka zabije, povedala, že zavolá políciu, a radila sa s jednou katolíckou mníškou. Potom sa Ana obrátila na súd pre mladistvých s tým, že biblické štúdium ohrozuje jej najstaršiu dcéru. Keď sa sudkyňa dozvedela, že Dionisio sa v skutočnosti náležite stará o svoju domácnosť, odporučila Ane, aby skúmala Bibliu s Dionisiom. Ana protestovala, pretože jej priateľka mníška ju varovala, že svedkovia robia na svojich zhromaždeniach nemorálne veci. Sudkyňa ju upokojila a potom povedala: „My katolíci hovoríme, že poznáme Bibliu, ale v skutočnosti nevieme nič. Jehovovi svedkovia Bibliu študujú. Odporúčam vám, aby ste aj vy skúmali Bibliu.“ Sudkyňa potom odporučila Ane, aby sa s Dionisiom zosobášili.

Zarazená Ana opäť navštívila mníšku a požiadala ju, aby s nimi študovala Bibliu. Mníška odpovedala, že to nie je nutné. Navyše naliehala na Anu, aby sa za Dionisia nevydávala,  hoci v minulosti, keď o tom Dionisio nechcel ani počuť, mníška Ane často hovorila, že by sa mala za neho vydať. Krátko nato Anin otec vážne ochorel. Miestni svedkovia poskytli tejto rodine veľkú pomoc. Ako sa ukázalo, pre Anu to bol rozhodujúci okamih. Začala študovať a vydala sa za Dionisia. Teraz, takmer po desiatich rokoch, je Dionisio starším a celá jeho rodina horlivo slúži Jehovovi.

Láskyplná vytrvalosť zasiahla srdcia mnohých ľudí v Paraguaji. Napríklad v oblasti San Lorenza bol v roku 1982 len jeden zbor. Napriek zákazu sa mnohí zvestovatelia podieľali na priekopníckej službe; vďaka tomu sa obvod zboru, ktorý zahŕňal aj susedné mestá, začal pravidelne prepracúvať. Jehova požehnal ich horlivosť. Teraz je v tejto oblasti deväť zborov. Werner Appenzeller i jeho manželka Alice cítia, že vzrast, ktorý videli počas svojej služby v tej oblasti, bol ich najväčšou radosťou za 40 rokov služby v Paraguaji.

Tento vzrast pokračuje, a to nielen v jednej oblasti, ale v celej krajine. V roku 1996 boli zasvätené krásne nové budovy odbočky na mieste asi 10 kilometrov od Asunciónu. V mnohých častiach krajiny sú sály Kráľovstva, v ktorých sa pravidelne konajú zhromaždenia, kde prebieha biblické vyučovanie. Jehovovi svedkovia stále navštevujú ľudí v ich domoch a rozprávajú sa s nimi na uliciach. Horlivo rozširujú ľuďom každého druhu pozvanie, aby ‚si vzali zadarmo vodu života‘.

 [Celostránkový obrázok na strane 210]

[Obrázok na strane 213]

Juan Muñiz mal podiel na tom, že sa v Paraguaji začalo hlásať posolstvo o Kráľovstve

[Obrázok na strane 217]

Julián Hadad, jeden z prvých, ktorí v Paraguaji prijali biblickú pravdu

[Obrázok na strane 218]

Jóvita Brizuelová, pokrstená v roku 1946, je ešte stále zvláštnou priekopníčkou

[Obrázok na strane 218]

Sebastiana Vazquezová slúži Jehovovi od roku 1942

[Obrázok na strane 222]

William Schillinger slúžil v Paraguaji ako misionár 40 rokov, až do svojej smrti

[Obrázok na strane 230]

Werner Appenzeller s manželkou Alice, ktorí sú v Paraguaji misionármi už 40 rokov

[Obrázok na strane 233]

Hrdí na svoju sálu Kráľovstva (v Asuncióne) — prvú, ktorú postavili a vlastnili svedkovia v Paraguaji

[Obrázky na strane 235]

Zjazdové centrum Jehovových svedkov

[Obrázok na strane 237]

Vydávanie svedectva zberačovi cukrovej trstiny vo Villarrice

[Obrázok na strane 243]

Sála Kráľovstva vo Fernande de la Mora (Norte)

[Obrázok na strane 243]

Sála Kráľovstva vo Viste Alegre (Norte) v Asuncióne

 [Obrázky na stranách 244, 245]

 Do Paraguaja prišli horliví robotníci z mnohých krajín, aby sa podieľali na vydávaní svedectva: 1. Kanada, 2. Rakúsko, 3. Francúzsko, 4. Brazília, 5. Kórea, 6. USA, 7. Belgicko, 8. Japonsko, 9. Nemecko

[Obrázok na strane 246]

Čln „El Pionero“ na rieke Paraguaj

 [Obrázky na strane 251]

Paraguajský domov Bétel a kancelária odbočky neďaleko Asunciónu a tí, ktorí tam slúžia

[Obrázky na strane 252]

Výbor odbočky (zhora dole): Charles Miller, Wilhelm Kasten, Isaac Gavilán