Celosvetová správa

Afrika

Zhromažďovanie ľudí, ktorí sú „správne naklonení k večnému životu“, pokračuje v celosvetovom meradle veľmi rýchlo. (Sk. 13:48) V mnohých častiach Afriky je príliv ľudí, ktorí chcú kráčať Jehovovou cestou života, zvlášť veľký. Na ich úžitok bol minulý služobný rok vydaný Preklad nového sveta Svätých písiem v jazyku joruba (ktorým hovorí 23 miliónov ľudí) a Kresťanských gréckych Písiem v jazyku tsonga (ktorým hovoria 4 milióny ľudí).

Za posledných 5 rokov Angola a Uganda oznámili viac ako 70-percentný vzrast v počte tých, ktorí verejne chvália Jehovu. Rovníková Guinea, Gambia, Mozambik a Rwanda dosiahli vzrast oveľa prevyšujúci 100 percent. Guinea-Bissau podáva správu o 300-percentnom vzraste. Dlhodobý priemer počtu zvestovateľov v Nigérii je viac ako 200 000. V Konžskej demokratickej republike i v Zambii vydáva vyše 100 000 hlásateľov Kráľovstva dobré svedectvo, často napriek vážnym problémom.

 Burkina Faso je pole, kde sa mnohí dychtivo učia to, čo sa nachádza v Biblii. Počas troch mesiacov v uplynulom roku tu štyria zvláštni priekopníci zvestovali v 169 dedinách v okruhu 140 kilometrov od hlavného mesta Ouagadougou. Niektoré oblasti sú takmer bez ciest, a tak títo horliví priekopníci chodili z dediny do dediny pešo 15 a aj viac kilometrov denne pri teplotách okolo 45 stupňov v tieni. Rozprávali sa s ľuďmi, ktorí nikdy nepočuli o Jehovovi ani nestretli žiadneho svedka. Nedávno začali úrady vyvíjať úsilie, aby miestnych ľudí naučili čítať a písať v ich rodnom jazyku moore. Ale majú k dispozícii veľmi málo písaného materiálu. Na uspokojenie tejto potreby Spoločnosť vydala množstvo publikácií v tomto jazyku. Priekopníci hovoria: „Reakcie ľudí sú veľmi dojímavé a povzbudzujúce... Vidíme ich radosť, keď konečne majú publikácie vo svojom vlastnom jazyku, ktoré navyše hovoria o Božom dobrom posolstve.“ Počas troch mesiacov tu priekopníci rozšírili 3615 kníh, 22 228 brožúr a 368 časopisov.

V jednom meste v Nigérii chceli ísť svedkovia zvestovať do štvrte, kde v období etnických nepokojov nebezpečne vzrástlo napätie. Počúvli radu, ktorú dostali, a chceli sa vrátiť domov. Ale skupina rozhnevaných mladých ľudí zastavila auto zvestovateľov a pýtala od nich benzín, aby pomocou neho zapálili nejaké domy. Bratia sa im snažili vysvetliť svoj neutrálny postoj, ale nechceli ich počúvať. (Ján 17:16; Rim. 12:18) Preto dali zvestovatelia každému zo skupiny výtlačok Posolstva o Kráľovstve č. 35, ktoré obsahovalo otázku: „Budú mať niekedy všetci ľudia medzi sebou lásku?“ Mladí obdivovali traktát, pochválili bratov a dovolili im pokojne pokračovať v ceste domov.

Minulý rok, keď jeden svedok pracoval na izolovanom území v Rwande, stretol muža, ktorý bol veľmi šťastný, že  dostal knihu Poznanie a že môže študovať Bibliu. Už od začiatku prejavoval ocenenie pre zborové zhromaždenia. (Hebr. 10:24, 25) Napriek tomu, že mal jednu nohu od kolena amputovanú, plavil sa cez jazero v kanoe a chodieval pešo 4 hodiny, aby sa dostal na miesto zhromaždení. Navštevoval ich pravidelne, zapísal sa do teokratickej školy kazateľskej služby a pomáhal svojim deťom, aby sa tiež učili o Stvoriteľovi. Ako sa raduje z nádeje, že čoskoro bude môcť opäť chodiť na oboch nohách! — Iz. 35:6.

Muž menom Jackson študoval so svedkami v Monrovii v Libérii, ale vojna ho prinútila utiecť do dediny v Bopolu, jeho rodnej oblasti. O nejaký čas dostala odbočka od neho list, v ktorom naliehavo žiadal o pomoc pri stavbe sály Kráľovstva a organizovaní záujemcov. Prečo? Vysvetľuje: „Každú nedeľu vediem biblické štúdiá od pol siedmej ráno do deviatej večer... Už sa nemôžem starať o toľkých ľudí, ktorí chcú študovať Bibliu, a preto som poveril štyroch mojich záujemcov, aby mi pomáhali pri vedení ďalších štúdií... Najväčší problém, pred ktorým teraz stojím, je, ako sa postarať o tento rastúci zbor. Ja sám som ešte dieťaťom a potrebujem duchovné mlieko; ako môžem sýtiť tých ostatných?“ Krajský dozorca, ktorý navštívil Bopolu, oznámil, že Jackson viedol 37 biblických štúdií a ešte tu boli ďalší ľudia, ktorí chceli študovať. Krajský dozorca podal správu, že v Bopolu je naliehavo potrebný zvláštny priekopník. Nakoniec bol aj Jackson spôsobilý stať sa nepokrsteným zvestovateľom.

V 372 zo 637 zborov v Mozambiku prebiehajú kurzy čítania a písania. V súčasnosti ich navštevuje 5800 študentov a v minulom roku sa pomocou týchto kurzov naučilo čítať 1525 ľudí. Stojí za zmienku, že medzi Jehovovými svedkami v Mozambiku vzrástla gramotnosť na 72 percent.  Kurzy čítania a písania veľmi pomohli týmto ľuďom presnejšie spoznať biblickú pravdu. — 1. Tim. 2:3, 4.

Raz ráno, keď dve matky priviedli svojich synov vo veku 4 a 5 rokov do školy vo Windhoeku v Namíbii, riaditeľka povedala, že trieda bude oslavovať narodeniny. Keďže riaditeľka si prečítala brožúru Škola, spýtala sa jednej matky, čo by mala urobiť. Sestra jej vysvetlila náš postoj, ale povedala, že chlapci sú schopní sami sa rozhodnúť, čo urobia.

Keď sa jedna zo sestier na konci vyučovania vrátila po svoje dieťa, riaditeľka jej povedala: „Na týchto dvoch chlapcov môžete byť hrdí! Poslala som ich von, keď deti spievali o narodeninách. Potom, keď sme podávali koláč, mladší chlapec sa spýtal, či je to ‚narodeninový‘ koláč. Povedala som mu, že áno; na to odpovedal: ‚Ďakujem, neprosím si.‘ Druhý chlapec sa zachoval rovnako.“ Neskôr sa jeden z nich spýtal učiteľky, či pozná Božie meno, a vydal jej svedectvo o Jehovovi. Druhý chlapec jej sám od seba priniesol videokazetu Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom. Ich dobrý príklad a odvážne zvestovanie viedli k tomu, že riaditeľka prijala pozvanie na Pamätnú slávnosť. Jedna matka s ňou zaviedla biblické štúdium a ona potom povedala: „Som rozhodnutá robiť veci Božím spôsobom a som odhodlaná prekonať všetko, čo mi bude stáť v ceste.“

Istý horlivý starší v Zambii efektívne používa pri zvestovaní na ulici publikácie Spoločnosti nahrané na audiokazetách. Ako? Zaparkuje svoje auto na okraji cesty a púšťa nahrávky knihy Rodinné šťastie — aké je jeho tajomstvo? Pozýva okoloidúcich, aby prišli bližšie a vypočuli si, čo je na kazete. Po krátkom čase sa spýtajú, čo to je. Náš brat vysvetlí, že si mali možnosť vypočuť úryvok z knihy Rodinné šťastie. A aký bol výsledok? Za mesiac rozšíril 29 kníh a zaviedol 2 biblické štúdiá.

 Severná a Južná Amerika

V niektorých krajinách je teraz žatva väčšia ako v iných krajinách, ale stále sa potvrdzuje, že ‚polia sa belejú k žatve‘. (Ján 4:35) Za posledných päť rokov mala Brazília 33-percentný vzrast v počte hlásateľov Kráľovstva; Kuba 64-percentný; Kolumbia 65-percentný a Mexiko 36-percentný. V Spojených štátoch za rovnaké obdobie symbolizovalo svoju oddanosť krstom vo vode 209 249 ľudí a na zvestovateľskej službe sa zúčastňoval nový vrcholný počet 1 040 283 zvestovateľov!

Jeden zvláštny priekopník, ktorý slúži na juhu Hondurasu, viedol skutočne radostné štúdium. Keď si začali spoločne rozoberať 12. kapitolu knihy Poznanie, stal sa jeho záujemca nepokrsteným zvestovateľom. V priebehu dvoch mesiacov už sám viedol dve progresívne biblické štúdiá a obaja noví študujúci navštevovali zhromaždenia. Po tri a pol mesiaci sa jeden z týchto študujúcich stal nepokrsteným zvestovateľom dobrého posolstva. O ďalšie tri mesiace sa na vydávaní svedectva začal zúčastňovať aj druhý študujúci. Keď bol pôvodný záujemca pripravený dať sa pokrstiť, pripravený bol už aj jeho prvý  študujúci. Ďalší robí tiež dobré pokroky. A čo ďalej? Ten pôvodný záujemca, teraz náš brat, už vedie ďalšie biblické štúdium s istým manželským párom. Dielo robenia učeníkov je také radostné!

Vynakladá sa vážne úsilie na to, aby bolo v oblasti rieky Amazonky v Brazílii vydané dôkladné svedectvo. Odbočka do tejto oblasti pridelila 21 priekopníkov, ktorí pri kázaní používajú štyri veľké člny. Všetci títo priekopníci majú skúsenosti s navigáciou, a čo je ešte dôležitejšie, zachovávajú si ochotného a obetavého ducha. Ich člny brázdia vody riek Madeira, Purus, Solimões a Tocantins, a tiež sa plavia v oblasti okolo ostrova Marajó. Celková dĺžka týchto riek je okolo 9700 kilometrov a odhaduje sa, že popri ich brehoch alebo v blízkom okolí žije 370 000 ľudí. Priekopníci z jedného člna nedávno napísali: „Nakoniec sme dorazili do mesta Chaves... Usporiadali sme verejné zhromaždenie a premietli sme videofilm Zjednotení božským vyučovaním. Prítomných bolo sedemdesiat osôb. Jeden muž dostal knihu Žiť navždy a počas nášho týždňového pobytu v tomto meste ju celú prečítal. Povedal nám: ‚Ak tu založíte cirkev, chcem byť jej členom.‘“

Niektorých ľudí je náročné zastihnúť, nie preto, že bývajú v odľahlých oblastiach, ale preto, lebo na také miesta cestujú v čase dovolenky. Skoro milión tých, ktorí každý rok prídu na Aljašku, sa usiluje vidieť 6194 metrov vysoký Mount McKinley! Mohli by sme na nich zapôsobiť niečím, čo by im azda pomohlo uvažovať o Bohu a jeho predsavzatí? Miestni svedkovia dostali špeciálne povolenie postaviť si v Národnom parku Denali stôl s literatúrou. Boli vybraté vhodné námety z Prebuďte sa!, napríklad „Vrchy — majstrovské diela stvorenia“ ​(8. októbra 1994), „Kto zachráni naše zvieratá?“ ​(8. júla 1997), „Možno zachrániť naše dažďové pralesy?“ ​(8. mája 1998) a „Iditarod — uznané po desiatich storočiach“ ​(8. októbra 1995). Vďaka tomuto úsiliu ísť tam, kde  sú ľudia, mohli byť oslovení návštevníci z Austrálie, Grécka, Kanady, Anglicka, Nemecka, Talianska, Škótska, Švédska, Švajčiarska, Taiwanu a Číny! Svedectvo bolo vydané aj mnohým ľuďom z rôznych častí Spojených štátov.

Obvody v Mexiku sa teraz prepracúvajú často — v mnohých mestách každý týždeň alebo každé dva týždne. V usadlosti Las Nubes v štáte Chiapas je väčšina obyvateľov Jehovovými svedkami. Sú tam len tri domy, v ktorých nežijú svedkovia. V San Antonio Buenavista je teraz 8 zborov a navštevovať možno len 64 domov, v ktorých nebývajú svedkovia. Tamojší svedkovia musia ísť niekoľko hodín pešo, aby sa dostali do obvodu, kde môžu vydávať svedectvo a viesť biblické štúdiá.

Po skončení jedného zhromaždenia v sále Kráľovstva v Nikarague istá svedkyňa pozdravila dve mladé ženy. Myslela si, že sú to svedkyne z iného zboru. Keď naša sestra zistila, že to tak nie je a že tieto ženy vošli dnu len zo zvedavosti, ponúkla im biblické štúdium. Súhlasili. Obe patrili k náboženskej skupine známej ako Mladý život, v ktorej boli regionálnymi vodkyňami. Jedna z nich, Karelia, začala vyučovať vo svojej skupine to, čo sa dozvedala na štúdiu Biblie. Ako prvé vysvetlila Božie meno. Istý pastor sa tomu snažil zabrániť a povedal, že Jehova v skutočnosti nie je Božie meno. Karelia odpovedala, že ak je to tak, potom by pastor nemal ďalej používať svoju Bibliu, lebo obsahuje meno Jehova. Pastor sa nezmohol na slovo. Potom Karelia oboznámila svoju skupinu s pravdou o Trojici a o kríži. Zakrátko jej pastori odobrali výsadu modliť sa na ich zhromaždeniach, lebo sa modlila k Jehovovi v mene Ježiša Krista. Na nasledujúci zraz nebola pozvaná. A tak na jednom z ich zhromaždení oznámila, že zo skupiny odchádza, lebo sa chce stať Jehovovou svedkyňou. Toto rozhodnutie urobila, keď mala preštudované ešte len prvé štyri kapitoly knihy Poznanie. Ani nie o sedem mesiacov bola pokrstená.

 Ázia

Aj Orient reaguje na výzvu: „Chváľte Jah!... Všetko, čo dýcha — nech chváli Jah.“ ​(Žalm 150:1, 6) Jehovovi svedkovia kážu dobré posolstvo v každej krajine Ázie, a keďže ľudia majú príležitosť počuť toto posolstvo, počet svedkov rastie. V niektorých krajinách je tento rast rýchly. Izrael, Bangladéš a Macao mali za posledných päť rokov vyše 100-percentný vzrast. Nepál, Gruzínsko a Kazachstan uvádzajú vzrast, ktorý vysoko prevyšuje 200 percent. V Kórejskej republike sa na kázaní dobrého posolstva pravidelne zúčastňuje asi 85 000 zvestovateľov. V Japonsku ich lojálne slúži Jehovovi vyše 222 000.

To bola radosť, keď 30. apríla 1998 získalo dielo Jehovových svedkov v Kirgizsku právne uznanie! Predseda štátnej komisie, ktorá mala na starosti registráciu, bol prekvapený, keď mu bratia venovali výtlačok knihy Poznanie, ktorá už bola v kirgizštine vydaná a bola k dispozícii na rozširovanie.

Malé deti, i keď ešte nie sú pokrstené, môžu niekedy urobiť veľa pre to, aby boli ľudia pritiahnutí k pravému uctievaniu.  Jeden triapolročný chlapec z rodiny svedkov v Indii sa priatelil so susedmi a správal sa k nim ako k staršiemu bratovi a sestre. Chlapec pravidelne pozýval svojho „brata“ zo susedstva, aby s ním chodil v nedeľu na zborové zhromaždenia. Ale sused chodieval cez víkend do kina. Napokon však chlapcovi vyhovel a súhlasil, že pôjde na zhromaždenie. Potom chlapec nástojil na tom, že sused má byť vhodne oblečený, aby mohol ísť do sály Kráľovstva. Sused sa pokúšal vyhovárať, ale chlapec ho chytil za ruku, zaviedol ho do jeho izby a ukázal mu, čo by bolo vhodné mať na sebe. Na zhromaždení tento mladý muž s prekvapením zistil, že to, čo počuje, sa mu páči. Odvtedy ani on, ani jeho telesná sestra na zhromaždení nikdy nechýbali. Neskôr bol tento mladý muž skutočne udivený, keď zistil, že malý chlapec poslúcha svojich rodičov bez ohľadu na to, či sú prítomní, alebo nie — lebo „Jehova sa pozerá“. Teraz sa spolu so sestrou tešia na to, že sa stanú pokrstenými svedkami.

Istá zvestovateľka v Kagošime v Japonsku dobre využíva videofilmy Spoločnosti. Keďže bola presvedčená, že týmito mimoriadne účinnými nástrojmi sa dá pôsobiť na srdce ľudí, rozhodla sa pozrieť si ich všetky spolu s neveriacim manželom. Ako prvý si pozreli videofilm Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom. Výsledkom bolo, že jej manžel súhlasil s pravidelným biblickým štúdiom. Potom naňho opravdivosťou celosvetového bratstva zapôsobil videofilm Zjednotení božským vyučovaním a vzbudil v ňom túžbu byť Jehovovým svedkom. Mal však pocit, že pre jeho zamestnanie a pre tlaky zo strany príbuzných to nie je možné. Ale po tom, čo videl 1. a 2. diel videofilmu Biblia — kniha faktov a proroctiev, začal osobne uplatňovať biblické zásady. Čoskoro už chodil do zvestovateľskej služby ako nepokrstený zvestovateľ. A napokon ho videofilm Jehovovi svedkovia pevní zoči-voči nacistickému útoku uistil, že Jehova svoj  ľud posilňuje. Teraz bol pripravený na krst a dal sa pokrstiť v októbri 1997.

Valkim, silne nábožensky založená žena z Mjanmarska, vstúpila do metodistickej cirkvi. Keď jej pastor túto cirkev opustil a stal sa pastorom v inej cirkvi, nasledovala ho, lebo tam, kde bola, nenachádzala skutočnú radosť. Neskôr pastor znova z cirkvi vystúpil a pripojil sa k evanjelickej cirkvi a stal sa pastorom v nej. Valkim ho opäť nasledovala. Časom však začala pociťovať veľké rozčarovanie zo všetkých náboženstiev, lebo jej duchovné potreby neboli uspokojované. Zanedlho jej v priebehu troch rokov zomreli tri deti. Bola zúfalá. Priateľky jej navrhli, aby sa trochu rozptýlila tým, že bude pozerať videofilmy a čítať romány. Depresia neustupovala. Potom išla jedného dňa navštíviť istú príbuznú, ktorá sa stala Jehovovou svedkyňou. V čase jej návštevy bol v dome náhodou jeden starší a dozvedel sa o vážnej situácii tejto ženy. Pozval ju na zhromaždenia do sály Kráľovstva a povedal jej, že po nich môže klásť akékoľvek otázky. Toto pozvanie prijala. Konečne boli jej duchovné potreby uspokojené, keď dostala biblické odpovede na otázky, ktoré ju miatli. Bez váhania súhlasila s biblickým štúdiom. Robila rýchle pokroky a teraz je pokrstenou zvestovateľkou.

Prekonať bariéru náboženských predsudkov a podeliť sa o dobré posolstvo si často vyžaduje trpezlivosť. Ale niektorí vďačne počúvajú a svoje ocenenie dávajú najavo tým, že sa vážne usilujú pravidelne zúčastňovať na zborových zhromaždeniach. Natalija, ktorá má okolo 60 rokov, býva v horách Kazachstanu. Aby sa dostala na zhromaždenia v sále Kráľovstva vzdialenej 30 kilometrov od jej domova, musí ísť dvoma autobusmi. Prvý autobus ju zvezie 12 kilometrov do doliny a druhým cestuje ďalších 18 kilometrov do sály Kráľovstva. V zimnom období, keď je ľad a sneh, autobus do  hôr často nechodí, lebo je to nebezpečné. Ale pre Nataliju nie je príliš nebezpečné ísť pešo do doliny, aby sa dostala na druhý autobus. Hovorí: „Musím ísť domov,“ čiže do sály Kráľovstva. Vysvetľuje: „Mám dva domovy. V jednom spávam a mojím druhým domovom je sála Kráľovstva.“

Populácia Izraela je zmesou rás, jazykov a náboženstiev. Svedkov tu ľudia často pozývajú do domácností, aby objasnili dôvod svojej návštevy. Mnohí ľudia vyjadrujú úprimné ocenenie pre posolstvo o Kráľovstve. Ale v ultraortodoxnej židovskej komunite jestvuje menšina, ktorá je znepokojená stále priaznivejším ohlasom na posolstvo o Kráľovstve. V decembri 1997 bola blízko miesta konania oblastného zjazdu v Jafe pri Tel Avive zorganizovaná demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo asi 300 ľudí. Väčšina demonštrantov bola vyslaná a pricestovala autobusmi z iných častí krajiny, pričom nemali ani potuchy, proti komu demonštrujú.

Organizované násilie vedie k prípadom, keď dav neľútostne bije sestry a bratia sú pri vykonávaní opätovných návštev napádaní z úkrytov. Odporcovia sa snažia roznietiť nenávisť proti našim bratom tým, že pokrikujú heslá, ktoré nás označujú za nacistov a ktoré hovoria, že ľuďom platíme, aby prestúpili na naše náboženstvo. Hoci organizátori týchto nenávistných kampaní namierených proti nám vedia, že to nie je pravda, mnoho zvedených jednotlivcov týmto lžiam verí a sú pripravení urobiť čokoľvek, čo sa od nich žiada.

Odpor bratov nezastrašil a ani záujemcom nezabránil v hľadaní pravdy. Drvivá väčšina Izraelčanov je pobúrená takým nezákonným počínaním. Mnohí okoloidúci, ktorí vidia náboženských odporcov demonštrovať pred Bételom, sa zastavujú, kladú otázky a sú radi, keď počujú biblické odpovede. V niektorých demonštrácie vzbudili zvedavosť, a tak  začali dokonca s Jehovovými svedkami študovať a navštevovať ich zhromaždenia.

V Libanone istá starostlivá sestra pomohla jednej mladej žene, ktorá bola vychovávaná v spoločenstve s Jehovovým ľudom. Do svojich 15 rokov navštevovala zhromaždenia a zdalo sa, že si počína dobre. Potom náhle prerušila styk so zborom a nechcela sa rozprávať o biblickej pravde. Prešiel takmer rok, čo sa stránila zboru. Napokon sa jedna sestra poradila so staršími, pomodlila sa a potom mladej žene zatelefonovala. Spýtala sa jej, či by prijala návštevu. Odpoveď znela: „Prečo ma chcete navštíviť? Ak so mnou chcete hovoriť o pravde, tak sem, prosím, nechoďte.“ Sestra mladú ženu uistila, že jej chýba a že by jej rada porozprávala o svojej nedávnej ceste do Európy. Sľúbila, že bude rešpektovať jej želanie, ale dodala: „V skutočnosti ti chcem položiť niekoľko otázok a tvoje odpovede by mi mohli byť užitočné pri poskytovaní pomoci mladým ľuďom, ako si ty.“

Keď sa stretli, naša sestra porozprávala dievčaťu o ceste do Európy a o zjazde, ktorý navštívila. Vyjadrila radosť z toho, čo zažila, keď bola medzi bratmi, a hovorila o láske, ktorú prejavovali. Zdalo sa, že mladú ženu potešilo to, čo počula, a zapôsobilo to na ňu. Potom jej sestra položila niekoľko otázok: „Počas uplynulého roku si si žila životom bez obmedzovania pravdou. Povedz mi teraz, prosím: Si šťastná a spokojná? Čo ti v pravde chýbalo, čo si našla vo svetskom spôsobe života? A čo ľudia, s ktorými si sa počas toho uplynulého roku stýkala — myslíš si teraz, že sú pre teba lepší ako ľudia, s ktorými si sa stretávala predtým?“ Požiadala dievča, aby o týchto otázkach uvažovalo, a odpovedalo jej neskôr.

O desať dní sa stretli opäť. Keď mladá žena odpovedala na otázky, okrem iného povedala, že sa nudila a pokúšala sa  vyplniť si čas domácimi prácami, počúvaním hudby a pozeraním televízie a videofilmov, ale nebola šťastná. Povedala tiež, že má známosť, a predpokladá, že si ju jej priateľ vezme za manželku. Sestra trpezlivo používala niektoré biblické texty, niektoré články zo seriálu „Mladí ľudia sa pýtajú“, ktorý vychádza v Prebuďte sa!, a knihu Vytvárať šťastný rodinný život, aby jej pomohla pochopiť, čo je skutočná láska a ako by chlapec, ktorý dievča skutočne miluje, prejavil svoju lásku a svoj záujem oň. Počas niekoľkých návštev, keď spolu diskutovali o prvých piatich kapitolách knihy Rodinný život, dospelo dievča k záveru, že jej priateľ nie je takým človekom, akého by chcela za manžela.

Opäť sa s ňou zaviedlo biblické štúdium a robila plynulý pokrok. Potom iný mladý muž tvrdil, že má záujem o ňu a o pravdu. I keď študoval, nerobil pokroky. Prerušila s ním všetky vzťahy, lebo sa rozhodla vydať za niekoho, kto bude spolu s ňou slúžiť Jehovovi celým srdcom. O rok sa dala pokrstiť. Našla si prácu na čiastočný úväzok a prihlásila sa za priekopníčku. Teraz sa už nenudí, ale slúži ako šťastná priekopníčka. Dokáže tiež pomáhať iným mladým, ktorí si myslia, že vo svete nájdu šťastie, tak ako si to kedysi myslela aj ona.

Ako je možné nájsť v Pakistane všetkých ľudí, ktorí sú podobní ovciam, medzi viac než 130 000 000 obyvateľov? Naši bratia v tom minulý rok vykonali svoj diel horlivým rozširovaním takých publikácií, ako je Posolstvo o Kráľovstve č. 35 v urdčine a angličtine. No ešte celé mesiace po kampani prichádzali žiadosti o brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? a o biblické štúdium aj z miest, kde nie sú žiadni svedkovia. Je zjavné, že na tejto práci má významný podiel anjel letiaci prostriedkom neba, o ktorom sa hovorí v Zjavení 14:6.

 Európa

Teraz je Jehovov „deň záchrany“. (2. Kor. 6:2) Ľudia majú ešte stále príležitosť zvoliť si život. Jednou z oblastí, kde v dnešnej dobe mnohí robia túto múdru voľbu, je východná Európa. Od roku 1993 je vyše 100-percentný vzrast v Bosne a Hercegovine, v Bulharsku, Estónsku, Litve, Moldavsku a na Ukrajine. Vyše 300-percentný je vzrast v Lotyšsku a Rusku, napriek rastúcemu odporu z rôznych zdrojov. V Bielorusku je vzrast vyše 500-percentný. V Albánsku je to pozoruhodných 830 percent! Je zrejmé, že je ešte mnoho ľudí, ktorí keď dostanú potrebné povzbudenie, sú vďační za príležitosť zvoliť si život.

Istá svedkyňa v Rakúsku navštívila jednu pani, ktorá vždy hovorila, že nemá čas. Na ďalšej návšteve táto svedkyňa jednoducho držala v ruke traktát Život v pokojnom novom svete a podala jej ho, prv než pani stihla povedať „Nemám čas“, pričom stručne poznamenala: „Týka sa to budúcnosti vašej rodiny.“ To, čo si pani prečítala, na ňu  zapôsobilo a chcela vedieť viac. Keď svedkyňa prišla opäť, pani požiadala o knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ktorú videla vystavenú pred jednou sálou Kráľovstva. Medzičasom táto rodina dostala prospekt, ktorý ponúkal biblický kurz pod záštitou miestnej cirkvi. Išli tam spolu s manželom. Ale keď kňazovi kládli otázky, povedal, že počas tohto kurzu sa má len rozjímať, nie diskutovať. Ich otázky však boli zodpovedané, keď u nich svedkyňa vykonala ďalšiu opätovnú návštevu a zaviedla biblické štúdium. Ako sa dalo očakávať, objavil sa odpor. Muž bol kostolníkom a členom obecného zastupiteľstva. Pre tlak, ktorý bol naňho vyvíjaný, štúdium na nejaký čas prerušil. Kontakt sa udržiaval cez telefón a doručovaním časopisov. Po troch mesiacoch bolo štúdium obnovené. Ako rástlo jeho ocenenie pre Jehovu, odišiel z obecného zastupiteľstva a prestal slúžiť ako kostolník. Spolu s manželkou sú teraz pokrstenými svedkami a ich deti sú nepokrstenými zvestovateľmi.

Mnoho Európanov sa prisťahovalo do Spojených štátov, aby získali bohatstvo. Tak to bolo i s Alexandrom, mužom z Lotyšska, ktorý zistil, že život v krajine neobmedzených možností nie je ľahký, keď sa dostal do mimoriadnych finančných ťažkostí. Našiel však duchovné bohatstvo. Keď s Jehovovými svedkami študoval Bibliu, uvedomil si, že našiel pravdu, niečo oveľa cennejšie než zlato. Keďže mal nadšenie v povahe, čoskoro sa chcel deliť o svoje novonájdené presvedčenie. Pred odchodom do Spojených štátov sa rozviedol so svojou manželkou Inarou a nechal ju, aby sa starala o ich syna Kima. Inara napriek tomu začala vďaka mnohým listom a telefonátom od Alexandra, svojho bývalého manžela, študovať so svedkami v Lotyšsku. Alexander sa dal napokon pokrstiť v New Yorku a Inara v Litve. Po piatich rokoch sa Alexander vrátil do Lotyšska a na veľkú radosť  Kima, ktorý mal vtedy deväť rokov, sa opäť oženil so svojou bývalou manželkou.

Ježiš nás učil milovať aj svojich nepriateľov. (Mat. 5:44, 45) Niektorí z nich zmenili svoj život, aby sa mohli páčiť Jehovovi. Bolo to zrejmé, keď istý starší zo zboru Taurage v Litve preberal otázky s jednou uchádzačkou o krst z mesta Panevėz̆ys. Počas rozhovoru sa táto uchádzačka, staršia žena, zmienila o tom, že bolo pre ňu ťažké obliecť si miernu osobnosť, a to pre charakter práce, ktorú mnoho rokov robila. Kedysi bola dozorkyňou v ženskej väznici v Panevėz̆yse. To staršieho zaujalo. Spýtal sa, či tam pracovala v 60. rokoch. Prisvedčila, a tak sa spýtal: „Poznali ste nejaké ženy, ktoré boli Jehovovými svedkyňami a boli pre pravdu v tom čase uväznené?“ Spomenula si na dve alebo tri vrátane Petrute, sestry, ktorá jej nedávno pomohla spoznať pravdu. Spomenula si aj na sestru, ktorá bola uväznená aj s dcérkou, ktorú dojčila. Keď to starší počul, vzrušene jej povedal, že hovorí o jeho matke, ktorá bola uväznená za vydávanie svedectva, a že všetky jej deti okrem toho dojčaťa jej boli súdnym príkazom odobraté a umiestnené u príbuzných. V tom čase mal tento starší tri roky. Teraz preberal otázky ku krstu s niekdajšou väzenskou dozorkyňou svojej matky. Bol veľmi šťastný, že aj táto žena prijala pravdu!

Hoci celkový počet svedkov vo Fínsku vzrástol za posledný rok len o málo, tešili sa z nového vrcholného počtu 20 103 zvestovateľov. V tejto krajine sú ešte stále ľudia, ktorí hľadajú pravdu. Napríklad jedna manželská dvojica svedkov plánovala, že sa lepšie spozná s rodinou zo susedstva. Ale prv než mohli svoje plány uskutočniť, prišla pani suseda k ich dverám. Ako sa tak rozprávali, rozhovor sa stočil na duchovné veci a naša sestra jej ponúkla knihu Poznanie.

 Keď žena vzala knihu domov, jej manžel ju za niekoľko dní prečítal, ale len preto, aby ju mohol skritizovať, lebo bol proti Jehovovým svedkom zaujatý. Zrazu však zatúžil vedieť viac. Zakrátko povedali svedkom, že už dlho hľadali náboženstvo, ktoré má pravdu. Preskúmali už niekoľko náboženstiev. Jehovových svedkov však vynechali, lebo každý hovorí proti nim. Mysleli si: „Svedkovia sotva budú mať pravdu, keď ju nemajú iné náboženstvá.“

S rodinou bolo ihneď zavedené štúdium. Títo manželia povedali: „Pri štúdiu nám mnohé dobre známe biblické texty začali dávať nový zmysel. Ako sme krok za krokom spoznávali pravdu, cítili sme, akoby nám bol z očí odstraňovaný závoj hmly. Keď sme v jednej knihe videli obrázok Raja, zrazu sme si pomysleli: ‚Tam by sme chceli byť!‘“

Čoskoro začali chodiť na zborové zhromaždenia. Žena si spomína: „Boli sme veľmi vrúcne privítaní — jednoducho som tomu nemohla uveriť!“ Na jej manžela zapôsobil poriadok a presnosť. Ich 12-ročný syn pozoroval niečo iné: „Všimol som si, že otec s matkou sú vďaka štúdiu láskavejší a atmosféra doma je pozitívnejšia a uvoľnenejšia.“ Muž teraz s ocenením hovorí: „Jehova bol k nám zhovievavý. Nechcel, aby sme boli zničení, ale priviedol nás k pokániu.“ Približne o sedem mesiacov sa dala celá rodina pokrstiť. — Rim. 2:4; 2. Petra 3:9.

Istý muž zo Švajčiarska spoznal pravdu v čase, keď pracoval ako hlavný mechanik vysoko v horách. Mal tú prácu rád, ale vrátil sa pracovať do továrne, kde mal nižší plat, aby sa mohol pravidelne zúčastňovať zborových zhromaždení v doline. Modlil sa k Jehovovi o pomoc, aby dokázal dobre vykonávať zodpovednú prácu, ktorá mu bola zverená, a aby tiež mohol venovať náležitú pozornosť ďalším povinnostiam.

 Na konci roku si ho riaditeľ zavolal do svojej kancelárie a povedal mu, že boli veľmi spokojní s jeho prácou a s jeho postojom k nej. Bol len zvedavý, prečo brat každý deň odchádza zo zamestnania o 16. hodine. Keď náš brat odpovedal, že musí plniť ešte ďalšie dve zmluvy, riaditeľ sa naňho v údive pozrel a spýtal sa, čo má na mysli. „Viete,“ povedal brat, „keď som sa oženil, sľúbil som svojej manželke, že sa o ňu budem starať a že s ňou budem tráviť čas. A okrem zamestnania, ktoré mám preto, aby som mohol živiť svoju rodinu, je tu duchovný rozmer, môj vzťah k Bohu, ktorý si vyžaduje čas. A tak tieto tri činnosti musia harmonicky zapadať do môjho každodenného života.“ Dodal, že svetská práca mu v skutočnosti zaberá najväčšiu časť dňa — deväť hodín práce plus čas cestovania do továrne a späť. Riaditeľ pochopil, čo mu brat chcel povedať, a uistil ho, že naďalej môže končiť prácu o 16. hodine. Vydal teda svedectvo riaditeľovi a využíva aj príležitosti rozprávať sa s ďalšími spolupracovníkmi, pričom k niektorým sa svedkovia ešte predtým nedostali.

Fernando mnoho rokov čistil okná v jednej inštitúcii v Španielsku, v ktorej pracuje Carlos, Jehovov svedok. Z času na čas sa krátko porozprávali, ale Fernando neprejavil nejaký zvláštny záujem o pravdu. Otázky začal mať až po tom, čo navštívil svoju švagrinú v Barcelone. Dozvedel sa, že jej sused — niekdajší opilec a výtržník, ktorý bíjaval svoju manželku — sa úplne zmenil a teraz je dobrým manželom. Dopočul sa, že ten človek sa stal Jehovovým svedkom. Ale ako sa mohla udiať taká zmena? Carlos Fernandovi vysvetlil, že také zmeny môže v ľuďoch spôsobiť Božie Slovo. (Hebr. 4:12) Teraz už Fernando mal záujem. V krátkom čase aj on urobil vo svojom živote zmeny a teraz je zvestovateľom dobrého posolstva.

 Ostrovy Zeme

Jehovovi svedkovia na 84 ostrovoch a súostroviach sú veľmi zaneprázdnení vydávaním svedectva o Božom Kráľovstve. Na niektorých ostrovoch je reakcia ľudí na biblickú pravdu vynikajúca. Vo Francúzskej Polynézii v južnom Tichomorí pripadá 1 svedok na 114 obyvateľov. Na ostrove Guadeloupe v Karibskej oblasti žije 410 000 ľudí, ale vďaka vytrvalému kázaniu je tu pomer 1 svedok na 52 obyvateľov. Svätá Helena v južnom Atlantiku má pomer 1 k 31.

La Digue, jeden z ostrovov súostrovia Seychely v Indickom oceáne, je veľmi malý. Žije tam len okolo dvetisíc obyvateľov v približne 500 domoch. Ale to, čo sa tam odohráva, je povzbudzujúce. Po tom, čo sa Freddy, ktorý sa narodil a vyrástol na ostrove Mahé, presťahoval na La Digue, spoznal veci, ktoré úplne zmenili jeho život. Bol vychovávaný ako katolík a v 18 rokoch nastúpil do školy pre kňazov. Myslel si, že tam budú spoznávať Bibliu. Vytrvalo si pýtal Bibliu, ale miesto toho mu povedali, aby sa učil cirkevné tradície. Po niekoľkých  týždňoch úplne sklamaný odišiel zo školy, aby hľadal Boha na vlastnú päsť. Sám si zaobstaral Bibliu a rozprával sa o nej s každým, kto bol ochotný o tom s ním hovoriť. Ale jeho spôsob života nebol taký priamy ako jeho úmysly. Zaplietol sa do nemravnosti, zneužívania drog, nadmerného pitia a bojových umení.

Neskôr, keď býval na La Digue, stretol sa s manželským párom Jehovových svedkov, ktorí tu slúžili ako misionári. Zakrátko sa s týmto mladíkom viedlo biblické štúdium, niekedy dva- alebo trikrát do týždňa. Bol skutočne dojatý, keď sa dozvedel Božie meno, a na druhý deň povedal: „Aké je dobré vedieť, ku komu sa človek modlí, a nehovoriť už k niekomu neznámemu. Celú noc som sa modlil, používal som Božie meno a prvýkrát som skutočne cítil, že ma Boh počúva.“

Jedného dňa povedal: „Istý mladý muž má veľký záujem. Viem, že nemáte čas s ním študovať. Možno by som s ním mohol študovať ja, lebo som sa už veľa naučil.“ Misionár ho povzbudil, aby najskôr pouvažoval o svojom postavení pred Bohom. O dva dni Freddy povedal: „Chápem, že byť svedkom pre Jehovu neznamená len vedieť, ako konať, ale znamená to aj uplatňovať poznanie vo svojom živote. Uvedomujem si, že nežijem tak, aby som mohol zastupovať Jehovu. Ako môžem kázať druhým, kým môj rodinný život nie je v poriadku?“ A tak odišiel od svojej družky, kým nemohli svoj zväzok legalizovať. Nasledujúci mesiac uzavreli manželstvo. Keď Freddy urobil aj ďalšie potrebné úpravy, mal radosť, že má konečne výsadu mať účasť na zvestovateľskej službe. Odvtedy už bol pokrstený.

Elsie, istá žena na Mauríciu, bola vo svojom meste známa ako Gros Mama, čarodejnica. Každý sa jej obával. Na cintoríne vykonávala zlovestné rituály a bola známa ako liečiteľka s veľkými schopnosťami, ktorá lieči pomocou duchov. Ako spoznala pravdy z Biblie? Vďaka trpezlivosti, osobnému záujmu  a Jehovovej nezaslúženej láskavosti. Keď začala študovať Elsina dcéra, istá svedkyňa išla navštíviť aj jej matku. Svedkyňa zistila, že matka je nielenže zapojená do špiritizmu, ale nevie ani čítať, má vážne rodinné problémy a je náruživá fajčiarka. Napriek tomu sa začali biblické rozhovory pomocou knihy Moja kniha biblických príbehov. Svedkyňa ju navštevovala trikrát do týždňa, neustále ju povzbudzovala a nabádala: „Vložte dôveru v Jehovu.“

Zmeny neprichádzali ľahko. Keď chcela prestať fajčiť, musela si uvedomiť, že Jehova vidí všetko, čo robíme, a že pred ním nemôžeme nič skryť. (Hebr. 4:13) V knihe Žiť navždy videla obrázok znázorňujúci raných kresťanov, ako pália svoje knihy o magickom umení, a bolo jej vysvetlené, čo to znamená, ale so svojimi démonskými rituálmi neprestala ihneď. (Sk. 19:19) No po jednej desivej skúsenosti vzala všetko, čo používala pri falošnom uctievaní, a hodila to do rieky.

Keď potom za ňou prichádzali ľudia, ktorí chceli využiť jej okultné služby, vysvetľovala im, že to, čo robievala, sa Bohu nepáči. Povzbudzovala ich, aby študovali Bibliu. Povedala im tiež, že pred zlom ich môže ochrániť len Jehova, a nabádala ich, aby mu dôverovali. Elsie nedávno zomrela, no niektorí z jej bývalých klientov sú teraz Jehovovými služobníkmi.

Služba z domu do domu nie je povolená vo všetkých dedinách na ostrovoch Wallis a Futuna v južnom Tichomorí, je však možné navštevovať príbuzných a vydávať im neformálne svedectvo. Istý tamojší záujemca študujúci Bibliu dal traktát Posolstvo o Kráľovstve č. 35 jednému zo svojich priateľov, mužovi, ktorý bol známy opilec a nosil dlhé vlasy a neupravenú bradu. Často bil manželku a deti. Po niekoľkých rozhovoroch tento muž súhlasil s tým, že sa zúčastní zborového štúdia knihy. To, čo sa dozvedel, sa mu tak páčilo, že sa spýtal, či môže prísť do sály Kráľovstva a priviesť so sebou i manželku.  V ten týždeň bola verejná prednáška „Čistý ľud, ktorý prináša česť Jehovovi“. Zapôsobilo to na nich a požiadali o biblické štúdium. Záujemca študujúci Bibliu, ktorý tento manželský pár pozval, sa s nimi dohovoril, že prídu k nemu domov a stretnú sa tam s dvoma svedkami. Keď tento pár záujemcov prišiel, mužov vzhľad bol zmenený na nepoznanie. Bol oholený, dlhé strapaté vlasy mal ostrihané a na sebe mal čisté šaty. Rozdiel bol aj v jeho spôsobe reči. Bol ako vymenený. Odvtedy sa spoločne s manželkou pravidelne zúčastňujú všetkých zborových zhromaždení. Je jasné, že našou úlohou nie je súdiť druhých, ale skôr sa s nimi deliť o biblickú pravdu. Ak sú ich srdcia priame, Jehovov duch im pomôže urobiť v živote potrebné zmeny.

Na Taiwane sa mnohí musia vyrovnávať so skutočnými skúškami viery spojenými s pohrebmi, uctievaním predkov a vecami, ktoré s tým súvisia. Meihua, novopokrstená sestra, celé mesiace láskyplne navštevovala v nemocnici svojho umierajúceho svokra. Keď zomrel, jej svokra tvrdila, že ak ho nebude uctievať, jeho duša nebude mať pokoj, vráti sa a bude obťažovať rodinu. Meihua bola pevná napriek všetkým tlakom. Svokra ju chcela prinútiť, aby opustila rodinu a vrátila sa k svojim rodičom. Hoci Meihua nesúhlasila s tým, že sa bude podieľať na uctievaní mŕtveho, rozhodla sa požiadať ich, aby jej dovolili prejaviť úctu po svojom. Napodiv súhlasili! Pripravila si vhodnú modlitbu. Keď nadišiel čas, pred celou rodinou a so slzami stekajúcimi po tvári sa úprimne pomodlila a prosila Jehovu, aby celej rodine pomohol pochopiť, že jej svokor už netrpí, ale že má pokoj. Zmienila sa o vzkriesení a o tom, aký úžitok by z neho mohol mať jej svokor. (Sk. 24:15) Výsledok bol úžasný. Svokra, neveriaci manžel a celá rodina si ju teraz vážia ako znamenitú, odvážnu ženu. A ona ďalej vyjadruje svoju vďačnosť Jehovovi tým, že sa horlivo podieľa na službe.