Uruguaj

KEĎ v roku 1516 prišli do Uruguaja Španieli, nenašli zlato ani striebro a nenašli ani cestu do Orientu, ktorú hľadali. Ale časom zistili, že zvlnený terén a mierne podnebie sú ideálne na chov dobytka. Bola to príležitosť zarobiť peniaze. Použijúc metódy, ktoré až príliš často používali koloniálne mocnosti, Španieli podnikli útočné vojenské ťaženie, aby vyhubili domorodých Indiánov kmeňa Charrúa a zabrali krajinu. Počas 17. a 18. storočia úplne vytlačili miestnu populáciu Indiánov. Neskôr prišli tiež tisíce emigrantov z Talianska a z iných krajín. Väčšinu obyvateľov Uruguaja tvoria dnes potomkovia európskych prisťahovalcov a úradným jazykom je španielčina.

Napriek prevládajúcemu európskemu vplyvu vyše troch miliónov obyvateľov asi 10 percent obyvateľstva je domorodého indiánskeho pôvodu a menej než tri percentá sú potomkami otrokov privezených z Afriky. Väčšina Uruguajčanov sa o náboženstvo príliš nezaujíma. Katolícka cirkev neovláda obyvateľov natoľko ako v iných juhoamerických krajinách. V skutočnosti od začiatku 20. storočia je cirkev výrazne oddelená od štátu. I keď je v krajine veľa voľnomyšlienkárov, agnostikov a ateistov, pozoruhodný počet ľudí ešte verí v Boha. Ich postoj odhaľujú slová, ktoré možno bežne počuť: „Verím v Boha, ale nedôverujem náboženstvu.“

 Ako títo ľudia zareagujú, keď sa namiesto náuk vyučovaných takzvaným kresťanstvom dozvedia o pravom Bohu, ktorého láskyplné predsavzatie a láskavé zaobchádzanie s ľudstvom je opísané v Biblii? Ukáže sa, že patria k ‚žiaducim veciam‘, ktoré Boh uvíta vo svojom duchovnom dome uctievania? — Hag. 2:7.

Malý začiatok

V roku 1924 prišiel zo Španielska muž menom Juan Muñiz, aby hľadal ľudí úprimného srdca, ktorí by sa chceli stať ctiteľmi Jehovu. Vtedajší prezident Watch Tower Bible and Tract Society J. F. Rutherford ho požiadal, aby sa presťahoval do Južnej Ameriky a dohliadal na kázanie dobrého posolstva v Argentíne, Chile, Paraguaji a Uruguaji. Juan Muñiz sa čoskoro po svojom príchode do Argentíny preplavil cez rieku Río de la Plata, aby kázal ľuďom v Uruguaji.

Počas nasledujúcich 43 rokov až do svojej smrti v roku 1967 bol Juan Muñiz nebojácnym učiteľom Božieho Slova a pomáhal šíriť dobré posolstvo vo viacerých krajinách Južnej Ameriky vrátane Uruguaja. Mnohí svedkovia, ktorí zažili to obdobie, si spomínajú, že dokázal upútať pozornosť publika na dve až tri hodiny, pričom používal iba Bibliu a nepotreboval nijaké poznámky.

Prosba o ďalších robotníkov vypočutá

Krátko po príchode do Južnej Ameriky Juan Muñiz zistil, aké veľké sú tu možnosti robiť učeníkov, a uvedomil si, ako veľmi sú potrební ďalší pracovníci. Určite mal rovnaký pocit ako Ježiš, ktorý povedal: „Žatva je veľká, ale robotníkov je málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ ​(Mat. 9:37, 38) A tak brat Muñiz v súlade so svojimi modlitbami k Jehovovi, ‚Pánovi žatvy‘, oboznámil so svojimi starosťami brata Rutherforda.

 Brat Rutherford na túto žiadosť zareagoval tým, že na zjazde v Magdeburgu (Nemecko) v roku 1925 sa istého nemeckého priekopníka opýtal, či by bol ochotný pomáhať v Južnej Amerike. Ten priekopník sa volal Karl Ott. Brat Ott poverenie prijal a medzi španielsky hovoriacimi bratmi sa stal známym ako Carlos Ott. Krátky čas slúžil v Argentíne a potom bol v roku 1928 pridelený do Montevidea, hlavného mesta Uruguaja. Nasledujúcich desať rokov slúžil v Uruguaji.

Carlos sa hneď dal do práce. Ako sa ukázalo, bol usilovný i vynachádzavý. Rýchle našiel miesto na ulici Río Negro, kde mohol bývať a zároveň pravidelne usporadúvať stretnutia, na ktorých študoval s niekoľkými záujemcami Bibliu. Zariadil aj to, aby rozhlas vysielal biblické prednášky. Jedna rozhlasová stanica dokonca súhlasila s tým, že bude tieto prednášky vysielať bezplatne.

Niekedy Carlos vošiel do reštaurácie a pristupoval k ľuďom, ktorí sedeli pri stoloch a jedli. Jedného dňa sa pri vydávaní svedectva od stola k stolu zoznámil s José Gajekom, nemeckým obchodníkom, ktorý rýchle prijal biblickú pravdu. Čoskoro sa José pripojil ku Carlosovi ako jeden z prvých hlásateľov dobrého posolstva v Uruguaji.

Brat Gajek bol rozhodnutý podieľať sa na šírení dobrého posolstva o Božom Kráľovstve celým časom, a tak predal svoj obchod a ujal sa priekopníckej služby. Spolu s bratom Ottom prepracúvali veľkú časť krajiny, kázali z domu do  domu a v mnohých mestách a mestečkách prednášali biblické prejavy. Brat Gajek hojne zasieval semená pravdy do sŕdc mnohých Uruguajčanov, a to až do svojej smrti v roku 1953. Mnohí z jeho študentov sa stali členmi kresťanského zboru a zostávajú verní až dodnes.

Rusi prijímajú pravdu

Cez prvú svetovú vojnu sa do Uruguaja presťahovali viaceré ruské rodiny a usídlili sa na severe krajiny. Založili tam prosperujúce farmárske kolónie. Udržiavali si aj svoju tradičnú úctu k Biblii a pravidelne ju čítali. Usilovná práca a povahová rezervovanosť viedli k tomu, že si vytvorili uzavretú komunitu, ktorá nemala takmer nijaký kontakt s uruguajskou spoločnosťou. A práve tu sa objavil na scéne ďalší z prvých zvestovateľov dobrého posolstva v Uruguaji. Volal sa Nikifor Tkačenko.

V rodnej Besarábii bol Nikifor presvedčeným komunistom. No po emigrácii do Brazílie dostal brožúru s názvom Kde sú mŕtvi?, ktorú vydala spoločnosť Watch Tower. Ihneď rozpoznal zvuk pravdy a stal sa horlivým bádateľom Biblie. Čoskoro začal kázať v okolí brazílskeho mesta São Paulo medzi obyvateľmi hovoriacimi po rusky. Poháňaný túžbou kázať v rodnom jazyku svojim spoluobčanom v Uruguaji, precestoval asi 2000 kilometrov. A tak v roku 1938 prišiel brat Tkačenko do ruskej komunity na severe Uruguaja nazývanej Colonia Palma a slúžil tam s takým zápalom, že čoskoro vyčerpal celú svoju zásobu biblickej literatúry v ruštine.

Farmári reagovali nadšene. Celé rodiny začali študovať Bibliu a prijali pravdu. Ukázalo sa, že patria k ‚žiaducim veciam‘ pozývaným do Jehovovho domu. Tkačenkovci, Stankovci, Kotľarenkovci, Gordenkovci, Seklenovci, Sikalovci — to je iba niekoľko rodín, ktorých vnuci a pravnuci sa stali základom takých veľkých zborov na severe krajiny, ako je Bella  Unión, Salto a Paysandú. Niektorí členovia týchto rodín sa stali zvláštnymi priekopníkmi, staršími, krajskými dozorcami a misionármi. A čo sa týka brata Tkačenka, zostal verný až do svojej smrti v roku 1974.

Šesť Nemcov

Následkom intenzívneho prenasledovania Jehovových svedkov v nacistickom Nemecku mnohí nemeckí priekopníci opustili svoju vlasť a išli slúžiť do Južnej Ameriky. Začiatkom roku 1939 pricestovalo do Montevidea šesť takýchto priekopníkov, bez peňazí a s nepatrným majetkom. Boli radi, že sa tu stretli s Carlosom Ottom, ktorý ich prišiel privítať. Týmito šiestimi priekopníkmi boli Gustavo a Betty Benderovci, Adolfo a Carlota Vossovci, Kurt Nickel a Otto Helle. Tri dni po svojom príchode už kázali z domu do domu. Keďže nevedeli po španielsky, používali tlačené svedecké karty v španielčine. Po španielsky vedeli povedať iba „Por favor, lea esto“ ​(„Prosím, prečítajte si toto“). Napriek jazykovým  obmedzeniam bola táto nemecká skupina ponechaná v Uruguaji, aby sa starala o dielo Kráľovstva v krajine, keď bol brat Ott preložený do Argentíny.

Niekoľko prvých mesiacov nebolo ľahkých. Naučiť sa nový jazyk bolo náročné. Nebolo neobvyklé, že pozývali ľudí na riñones (obličky) namiesto na reuniones (zhromaždenia); hovorili o abejas (včelách) namiesto o ovejas (ovciach) a v obchode si žiadali arena (piesok) namiesto harina (múka). Jeden z nich si spomína: „Kázať z domu do domu a viesť biblické štúdiá a zhromaždenia bez znalosti jazyka bola náročná úloha. Navyše, nedostávali sme nijakú finančnú pomoc. Mohli sme používať príspevky, ktoré sme dostali za rozšírenú literatúru, a z týchto peňazí sme si hradili výdavky za jedlo a dopravu. Boli sme vďační, že sme do konca roku 1939 získali 55 objednávok na predplatné na časopisy, rozšírili sme viac než 1000 kníh a 19 000 brožúrok.“

Bicykle a stany

Títo šiesti Nemci sa nedali len tak ľahko odradiť. Čoskoro začali šíriť dobré posolstvo po celej krajine tým najekonomickejším spôsobom — kúpili si šesť bicyklov. Otto Helle a Kurt Nickel išli niekoľko dní na bicykloch a prešli na nich vzdialenosť 615 kilometrov, aby sa dostali do Colonie Palma a podporili tam brata Tkačenka. Predstavte si ich prekvapenie, keď zistili, že nehovorí ani po španielsky, ani po nemecky, a oni nevedeli ani slovo po rusky! Pociťovali následky toho, čo sa stalo pri stavbe veže v Bábeli, a tak sa rozhodli, že so svojou obmedzenou znalosťou španielčiny budú kázať v neďalekom meste Salto, zatiaľ čo brat Tkačenko pokračoval v práci s Rusmi. — 1. Mojž. 11:1–9.

Medzitým sa Benderovci vydali na púť dlhú niekoľko sto kilometrov, po cestách pokrytých štrkom a prachom, aby šírili biblické posolstvo v mestách a mestečkách na juhu  krajiny. Na bicykloch si viezli stan, malý varič, kuchynský riad, literatúru, gramofón s nahrávkami biblických prednášok, ako aj oblečenie na niekoľko nasledujúcich mesiacov. Tento výstroj umiestnený na bicykloch vážil toľko, čo ďalší človek! S týmto nedostatočným vybavením čelili chladu, horúčave a dažďu. Niekedy, keď sa brodili cez zaplavené územie, museli všetko niesť na pleciach, aby literatúra a gramofón zostali suché.

Základnou súčasťou ich výstroja bol stan. Benderovci sa postarali o nepremokavosť stanového plátna sami — natreli ho olejom a tiež cesnakom, aby odpudzovalo nočné motýle. Keď sa však jedného rána zobudili, nemohli uveriť vlastným očiam. Cez desiatky dierok v plátne svojho stanu videli oblohu. V noci sa plátno natreté olejom a cesnakom stalo neodolateľnou potravou pre mravce. Nemeckí manželia podcenili ich obrovský apetít.

„Nacistickí špióni?“

Jedným z najväčších problémov pri kázaní vo vnútrozemí krajiny bolo pre Gustava a Betty Benderovcov to, že boli nemeckej národnosti. Prečo? Druhá svetová vojna bola v plnom prúde a uruguajský rozhlas a noviny prinášali senzačné správy o postupe nemeckých vojsk v Európe. Raz, keď Benderovci kempovali na okraji istého mesta, rozhlas oznámil, že Nemci vysadili za nepriateľskými líniami ozbrojených parašutistov s bicyklami. Obyvateľov mesta zachvátila panika a ihneď usúdili, že nemeckí manželia, ktorí kempujú na okraji mesta, sú nacistickí špióni! Miestna polícia, podporovaná veľkou skupinou ozbrojených mužov, ihneď zamierila k miestu, kde Benderovci kempovali, aby prešetrila situáciu.

Gustavo a Betty boli podrobení vypočúvaniu. Polícia si všimla, že niektoré veci majú prikryté plátnom. A tak sa nervózne opýtali: „Čo skrývate pod tými kusmi plátna?“  Gustavo odpovedal: „Naše dva bicykle a biblickú literatúru.“ Policajt mu neveril a nariadil mu, aby plátno odstránil. Nijaké samopaly — na veľkú úľavu policajtov sa objavili iba dva bicykle a niekoľko kníh. Policajti priateľsky pozvali Benderovcov, aby bývali na pohostinnejšom mieste — na policajnej stanici —, keď budú kázať v meste.

Týchto šesť Nemcov po desaťročia verne kázalo v Uruguaji. Keď Gustavo Bender v roku 1961 zomrel, jeho manželka sa vrátila do Nemecka a tam pokračovala v priekopníckej službe. Zomrela v roku 1995. Adolfo a Carlota Vossovci slúžili v Uruguaji ako misionári až do svojej smrti. Carlota zomrela v roku 1960 a Adolfo v roku 1993. Aj Kurt Nickel zostal v Uruguaji až do svojej smrti; zomrel v roku 1984. V čase, keď sa tento materiál písal, Otto Helle ako 92-ročný ešte slúžil v Uruguaji.

Semená prinášajú ovocie

Títo raní hlásatelia dobrého posolstva v Uruguaji zanietene hľadali budúcich poddaných Božieho Kráľovstva. V roku 1944 podalo správu o činnosti 20 zvestovateľov a 8 priekopníkov. Bol to malý začiatok. Ďalšie ‚žiaduce veci‘ bolo treba ešte nájsť.

María de Berruetová a jej štyri deti — Lira, Selva, Germinal a Líber — začali chodiť na kresťanské zhromaždenia v roku 1944. Krátko nato začali Lira a Selva kázať a o niekoľko mesiacov vstúpili do priekopníckej služby. Chodievali s Aidou Larrierovou, s jednou z prvých a veľmi horlivých zvestovateliek v krajine. No rodina Berruetovcov ešte nesymbolizovala svoju oddanosť krstom vo vode. Juan Muñiz si túto zvláštnosť všimol počas jednej z návštev, ktoré vykonával z Argentíny. A tak po šiestich mesiacoch služby celým časom boli Lira a Selva pokrstené spolu so svojím bratom Líberom a matkou Maríou.

 „Podporované Jehovovou nezaslúženou milujúcou láskavosťou sme túto oddanosť nikdy nezradili,“ hovorí Lira. V roku 1950 bola pozvaná do školy Gileád. Bola pridelená ako misionárka do Argentíny, kde slúžila 26 rokov. V roku 1976 sa vrátila do Uruguaja. Aj Selva absolvovala v roku 1953 školu Gileád spoločne so svojím manželom. Boli pridelení do Uruguaja, kde jej manžel slúžil ako krajský dozorca. Selva verne pokračovala v službe až do svojej smrti v roku 1973. Líber sa oženil a založil si rodinu. Aj on sa tešil z mnohých výsad služby. Až do svojej smrti v roku 1975 bol prezidentom zákonnej korporácie Sociedad La Torre del Vigía, ktorú používajú Jehovovi svedkovia v Uruguaji. A čo sa stalo s Germinalom? Prestal sa stýkať s Jehovovým ľudom. No asi po 25 rokoch v jeho srdci opäť vyklíčili semená pravdy. Dnes je starším v jednom zbore v Montevideu.

Prichádzajú misionári, absolventi Gileádu

V marci 1945 Nathan H. Knorr a Frederick W. Franz zo svetového ústredia Spoločnosti prvý raz navštívili Uruguaj. Pre všetkých boli zdrojom povzbudenia. Približne v tom istom čase prišiel do Uruguaja ďalší brat, Russell Cornelius. No brat Cornelius tu nebol iba na návšteve. Na veľkú radosť bratov bol prvým absolventom Gileádu, ktorý bol pridelený do Uruguaja. V tom čase vedel po španielsky iba niekoľko slov, ale bol odhodlaný učiť sa. Za šesť týždňov bol schopný predniesť svoju prvú verejnú prednášku v španielčine! Ukázalo sa, že je neoceniteľnou pomocou pre dielo Kráľovstva v Uruguaji.

V tom istom roku vyslala Spoločnosť ďalších 16 misionárok. Boli to mladé sestry. Ich prítomnosť v Montevideu bola čoskoro zjavná a jedny noviny napísali, že do Montevidea zostúpili z neba „plavovlasí anjeli s mejkapom“! Tieto  sestry začali ihneď horlivo a nadšene kázať. Výsledky ich služby boli zakrátko očividné. Počet prítomných na Pamätnej slávnosti stúpol z 31 v roku 1945 na 204 v nasledujúcom roku. Neskôr boli viaceré z týchto misionárok poslané do miest vo vnútrozemí krajiny. Jehova požehnal ich úsilie, keď kázali na územiach, kam sa dobré posolstvo o Kráľovstve ešte nikdy nedostalo.

V priebehu rokov slúžilo v Uruguaji viac než 80 misionárov. K tým, ktorí ešte zotrvávajú vo svojom pridelení, patrí Ethel Vossová, Birdene Hofstetterová, Tove Haagensenová, Günter Schönhardt, Lira Berruetová a Florence Latimerová. Všetci strávili vo svojom pridelení viac než 20 rokov. William, manžel sestry Latimerovej, zomrel vo svojom pridelení po 32 rokoch misionárskej služby, pričom slúžil veľa rokov ako cestujúci dozorca.

Dobre chránené zhromaždenie

Jack Powers, absolvent prvej triedy Gileádu, začal slúžiť v Uruguaji 1. mája 1945. Spolu s manželkou Jane tu neúnavne pracovali na pokroku záujmov Kráľovstva až do roku 1978, keď museli opustiť krajinu, aby sa postarali o svojich starnúcich rodičov v Spojených štátoch. Jack si spomína na jednu nezabudnuteľnú príhodu, ktorá sa stala, keď bol ešte v Uruguaji. V roku 1947 prišiel Jack do Rivery, mesta ležiaceho na severe krajiny blízko brazílskych hraníc. Hoci tam neboli nijakí miestni zvestovatelia, s pomocou jedného brata z Brazílie strávil mesiac kázaním v meste a rozšíril viac než 1000 výtlačkov brožúry One World, One Government (Jeden svet, jedna vláda) v španielčine.

Rozhodol sa, že ako vyvrcholenie činnosti počas toho mesiaca usporiada na Plaza Internacional verejné zhromaždenie. Ako naznačuje názov, Plaza sa nachádzala práve na hranici medzi Brazíliou a Uruguajom. Po niekoľkých  dňoch propagácie zhromaždenia títo dvaja bratia zaujali miesto na námestí a očakávali zástupy ľudí, ktoré sa, ako dúfali, zhromaždia, aby si vypočuli prednášku. Čoskoro prišlo 50 ozbrojených policajtov, aby počas tohto zhromaždenia udržiavali poriadok. Aká bola účasť? Celkove 53 osôb — naši dvaja bratia, jedna osoba, ktorá prišla preto, že ju zaujímala téma prednášky, a 50 policajtov. Zhromaždenie prebehlo usporiadane a bolo skutočne veľmi dobre chránené!

Nasledujúci rok vyslala Spoločnosť do Rivery päť misionárov. Krátko po príchode misionárov sa v Rivere konalo zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnil aj Nathan H. Knorr a Milton G. Henschel z ústredia Spoločnosti; prítomných bolo 380 osôb. V priebehu rokov boli v Rivere nájdení mnohí ľudia vnímaví na posolstvo o Kráľovstve. Teraz sú na tomto území dva aktívne zbory.

Dve zvedavé susedky

Jedným z najväčších miest vo vnútrozemí Uruguaja je Salto, ktoré leží na východnom brehu rieky Uruguaj. Je to úrodná poľnohospodárska oblasť, dobre známa svojimi pomarančmi a iným citrusovým ovocím. Salto bolo úrodné  aj v duchovnom zmysle a dnes je v tejto oblasti päť zborov. No v roku 1947 misionári v Salte iba začali hľadať Jehovove ‚žiaduce veci‘.

V tom roku Mabel Jonesová, jedna zo šestnástich misionárok, ktoré prišli v roku 1945, prišla spolu s ďalšími misionármi na niekoľko týždňov do Salta, aby pomohli vzbudiť záujem o zjazd, ktorý sa tam mal konať. Dve susedky, Carola Beltramelliová a jej priateľka Catalina Pomponiová, Mabel zvedavo pozorovali. V sobotu popoludní, keď sa Mabel vracala domov zo zvestovateľskej služby, tieto dve zvedavé susedky pristúpili k nej a položili jej biblické otázky. Catalina Pomponiová si spomína: „Vždy ma znepokojovalo množstvo náboženských otázok. Preto som si sama začala čítať Bibliu. Dozvedela som sa mnohé veci, napríklad to, že k Bohu sa máme modliť v súkromí, a nie tak, aby nás druhí videli. Potom som si často kľakla na kolená a modlila som sa k Bohu o porozumenie. Keď Mabel Jonesová s nami po prvý raz hovorila, cítili sme sa, akoby nám spadol závoj z očí. Prišla som domov a padla som na kolená, aby som sa Bohu poďakovala. Na druhý deň sme si spolu s Carolou na tom zjazde vypočuli verejnú prednášku.“

Napriek odporu zo strany manželov obidve Mabeline susedky robili rýchle pokroky a boli pokrstené. Catalina Pomponiová bola časom vymenovaná za zvláštnu priekopníčku. Počas celej svojej plodnej, vyše 40-ročnej činnosti v službe celým časom pomohla asi 110 ľuďom stať sa pokrstenými svedkami Jehovu. Aj Carola Beltramelliová dokázala, že je horlivou hlásateľkou Kráľovstva; pomohla ku krstu viac ako 30 ľuďom. Dvaja Carolini synovia sa stali priekopníkmi. Starší syn Delfos mal výsadu navštevovať školu Gileád a od roku 1970 pomáha v odbočke zabezpečovať dohľad nad dielom.

 V krajine maté

Keď misionári zvestovali na vidieku, navštívili niekoľko estancií, veľkých usadlostí, kde sa chová dobytok a ovce. Ľudia, ktorí žijú v týchto usadlostiach, sú jednoduchí a pohostinní. Je úplne bežné, že na privítanie ponúknu svedkov tradičným nápojom maté. Maté je horúci čaj, ktorý sa sŕka z tekvicovitej nádoby cez bombillu, kovovú trubičku, ktorá má na jednom konci sitko. Pre Uruguajčanov je príprava a podávanie maté takmer obradom. Keď je čaj pripravený, nádoba koluje medzi prítomnými, pričom každý pije cez tú istú bombillu.

Predstavte si reakciu misionárov, keď boli prvý raz pozvaní, aby sa pripojili k spoločnému pitiu maté. Na pobavenie hostiteľov im pitie zeleného a trpkého nápoja vylúdilo na tvárach rôzne grimasy. Po prvom ochutnaní sa niektorí rozhodli, že to je prvý aj posledný raz. Ďalšie pozvania piť spoločne maté zdvorilo odmietli.

‚Ak máte sochy, tak viac neprídem‘

Jedna skupina misionárov bola pridelená do mesta Tacuarembó v severnom Uruguaji. Toto mesto je obklopené veľkými estanciami a inými poľnohospodárskymi podnikmi. V roku 1949 bol mladý farmár Gerardo Escribano, ktorý mal veľa otázok o živote, pozvaný na verejnú prednášku do sály Kráľovstva. Pozvanie prijal pod jednou podmienkou: „Ak máte sochy alebo budete žiadať, aby som opakoval modlitby, tak viac neprídem.“

Gerardovi sa páčilo, že v sále Kráľovstva nenašiel nijaké sochy a že sa nekonali žiadne obrady. A páčila sa mu aj prednáška na biblickú tému, ktorá oživila jeho záujem o Bibliu. Aj naďalej chodil na zhromaždenia a časom sa stal oddaným, pokrsteným služobníkom Jehovu. V priebehu rokov sa tešil z mnohých výsad služby ako zvláštny priekopník  a ako krajský a oblastný dozorca. Brat Escribano s manželkou Ramonou strávili v službe celým časom dovedna viac než 83 rokov. Od roku 1976 je brat Escribano členom výboru odbočky spolu s bratom Delfosom Beltramellim a Günterom Schönhardtom, misionárom z Nemecka, ktorý dlhé roky prispieval k duchovnému budovaniu zborov v blízkosti odbočky.

Žatva sa zväčšuje

„Žatva je veľká, ale robotníkov je málo,“ povedal Ježiš. (Mat. 9:37, 38) Pri prepracúvaní takého rozľahlého územia nadobúdali tieto slová v živote misionárov v Uruguaji zvláštny význam. Ako roky plynuli, bolo zrejmé, že Jehova podporuje a požehnáva úsilie svojich služobníkov.

V roku 1949, keď bratia Knorr a Henschel druhý raz navštívili krajinu, zišlo sa v Montevideu 592 osôb, aby si vypočuli prednášku brata Knorra na tému „Je neskôr, ako si myslíte!“ Pri tejto príležitosti bolo pokrstených 73 osôb. V tých dňoch bolo v krajine 11 zborov. O desať rokov, počas štvrtej návštevy v Montevideu, hovoril brat Knorr k viac než 2000 poslucháčom. Vtedy bolo v Uruguaji 1415 zvestovateľov a 41 zborov.

Päťdesiate roky boli charakteristické vzrastom počtu zborov v celej krajine. No mnohí sa ešte museli stretávať v súkromných domoch. V jednom prípade majiteľ domu šikovne namontoval na všetok nábytok v obývačke kolieska. Keď bolo treba pripraviť miesto na zborové zhromaždenie, stačilo iba odtlačiť nábytok. V inom prípade sa zbor stretával v malej miestnosti v prednej časti rodinného domu. Ako sa zbor rozrastal, priečky boli odstraňované, aby miestnosť pojala túto väčšiu skupinu osôb. Napokon bola odstránená väčšina stien a rodina sa dohodla, že bude bývať v menšom priestore v zadnej časti domu.

 Vynikajúcim nástrojom na oboznamovanie ľudí v Uruguaji s dielom Jehovových svedkov bol film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Tento film sa do Uruguaja dostal v roku 1955. V tom roku cestoval Líber Berrueta do vnútrozemia krajiny a premietol tento film viac než 4500 osobám. Mnohých, ktorí predtým prejavovali iba obmedzený záujem o naše dielo, podnietil tento film študovať Bibliu s Jehovovými svedkami.

Nová kancelária odbočky

Keďže počet zvestovateľov stále rýchle rástol, bolo zrejmé, že sú potrebné vhodné priestory pre kanceláriu odbočky a misionársky domov. V priebehu rokov boli na tento účel prenajímané rôzne budovy. Ale nastal čas kúpiť pozemok na výstavbu vlastných budov Spoločnosti. No pozemky v centre hlavného mesta Montevidea boli príliš drahé. Zdalo sa, že niet inej možnosti než kúpiť pozemok ďalej, na okraji mesta. Tak bol v roku 1955 zakúpený pozemok primeranej veľkosti. Stavebné plány boli schválené a skupiny odborných pracovníkov boli pripravené začať so stavebnými prácami na pozemku. Bratia boli šokovaní, keď sa krátko nato dozvedeli, že miestna vláda sa rozhodla rozšíriť jednu z hlavných ciest, ktorá mala viesť práve cez nedávno získaný stavebný pozemok!

Čo mali robiť? Nasledovali rokovania s úradmi. Vládni predstavitelia ponúkli také riešenie, že pozemok Spoločnosti odkúpia. No cena, ktorú boli ochotní zaplatiť, bola nižšia, než ktorú bratia pôvodne zaplatili. Peniaze by teda neboli stačili na zakúpenie podobného pozemku.

„V jednom období sme usúdili, že to azda nie je Jehovov čas na výstavbu,“ spomína si Jack Powers. „Ale čoskoro sme lepšie pochopili Pavlove slová zapísané v liste Rimanom 11:34: ‚Kto poznal Jehovovu myseľ, alebo kto sa stal jeho radcom?‘ Jeden vládny úradník navrhol, že by sme  azda mohli vymeniť náš pozemok za pozemok patriaci vláde, ktorý nebol využívaný. Ponúkol nám približne rovnako veľký pozemok na ideálnom mieste priamo v centre Montevidea na ulici Francisco Bauzá. Túto ponuku sme bez váhania prijali. Napokon, tento pozemok mal mnohonásobne vyššiu hodnotu než ten, ktorý sme predtým kúpili — a nemuseli sme doplatiť ani cent! Skutočne, Jehovova ruka riadila záležitosti v prospech jeho ľudu!“

Architekt robí rozhodnutie

Výstavba kancelárie odbočky prebiehala pod vedením známeho architekta Justina Apola. Justino práve začal študovať Bibliu s jedným z misionárov. „Vždy som chcel zistiť pravdu o Bohu,“ spomína si Justino. „Bol som vychovaný ako katolík, ale ako roky plynuli, bol som stále viac sklamaný. Veľmi dobre si ešte pamätám na deň, keď som išiel do kostola, aby som dohodol priebeh mojej svadby. Kňaz sa ma opýtal: ‚Koľko lámp chcete, aby svietilo v kostole počas svadobného obradu? Čím viac svetiel bude svietiť, tým viac vás to bude stáť, ale určite tým zapôsobíte na priateľov.‘ Samozrejme, že som chcel mať peknú svadbu. Tak som požiadal o veľa rozsvietených lámp. Potom sa ma kňaz opýtal: ‚Chcete červený koberec, alebo biely?‘ V čom bol rozdiel? ‚Na červenom koberci, samozrejme, vyniknú nevestine šaty,‘ vysvetľoval mi, ‚no stojí to dvakrát toľko.‘ Potom prišla na rad pieseň ‚Ave Maria‘. ‚Chcete, aby ju spievala jedna speváčka, alebo chcete celý zbor?‘ Kňaz pokračoval a postupne mi predával jednu časť svadobného obradu za druhou.

Oženil som sa teda v kostole. No na náboženstve ma veľmi dráždil celý ten obchodný duch. Keď som začal študovať s Jehovovými svedkami, rozdiel bol zrejmý. Rýchlo som si uvedomil, že som našiel pravdu.“

 Po mnohých mesiacoch štúdia Biblie, spolupráce na výstavbe Bételu a pestovania spoločenstva s Jehovovými svedkami si Justino uvedomil, že sa bude musieť rozhodnúť. Keď bola stavba koncom roku 1961 dokončená, tento architekt urobil správne rozhodnutie a dal sa pokrstiť. Justino teraz slúži ako starší a pomáhal pri stavbe viac než 60 sál Kráľovstva v Uruguaji.

Rozširovanie odbočky pokračuje

Dňa 28. októbra 1961 sa konalo radostné zasvätenie peknej novej budovy. Na prvom podlaží bol dostatok miesta pre kancelárie, sklad literatúry a priestrannú sálu Kráľovstva. Na druhom podlaží bolo deväť spální pre misionárov a pre pracovníkov kancelárie.

Pre 1570 aktívnych zvestovateľov v krajine sa zdal nový Bétel dostatočne veľký, aby bolo možné zvládnuť vzrast, ktorý sa očakával v nasledujúcich rokoch. No vzrast bol rýchlejší, než sa očakávalo. V roku 1985 bola postavená ďalšia dvojpodlažná budova a kapacita odbočky sa zdvojnásobila.

Nedávno Spoločnosť získala iný vhodný pozemok na okraji Montevidea. Práve prebieha výstavba nových budov odbočky spolu so zjazdovou sálou. Pri práci pomáhajú tímy medzinárodných dobrovoľníkov a očakáva sa, že výstavba bude dokončená v roku 1999.

Školenie pre dozorcov

Aby bolo možné postarať sa o rastúci počet ‚žiaducich vecí‘ v Uruguaji, boli potrebné nielen zariadenia odbočky, ale aj starostliví pastieri. Od roku 1956 do roku 1961 sa počet zvestovateľov zdvojnásobil a bolo vytvorených 13 nových zborov. Akým láskyplným a aktuálnym opatrením bola škola služby Kráľovstva! Keď sa táto škola v roku 1961  začala, mnohí bratia, ktorí mali zodpovedné postavenie v zboroch, si zariadili svoje záležitosti tak, aby sa mohli zúčastniť tohto mesačného školenia. Mnohí museli precestovať veľké vzdialenosti a niektorí riskovali, že stratia zamestnanie, keď sa chceli zúčastniť celého kurzu tejto školy.

Napríklad Horacio Leguizamón býval v meste Dolores vzdialenom 300 kilometrov od Montevidea, kde sa škola služby Kráľovstva konala. Keď požiadal svojho zamestnávateľa o mesačnú dovolenku, dostal odpoveď, že to nie je možné. Brat Leguizamón vysvetlil, aké je toto školenie pre neho dôležité a že sa ho zúčastní aj v prípade, že stratí zamestnanie. Bol prekvapený, keď sa o niekoľko dní dozvedel, že sa jeho zamestnávateľ rozhodol urobiť výnimku a umožniť mu zúčastniť sa školy bez toho, aby stratil zamestnanie.

Vyplatilo sa pre tento kurz prekonávať všetky tie ťažkosti? „Také niečo sme ešte nikdy nezažili,“ spomína si jeden z prvých študentov. „Skutočnosť, že sme mohli byť v spoločnosti zrelých bratov z celej krajiny, spôsobila, že sme sa cítili, akoby sme jeden mesiac žili v novom svete. Škola nás primerane vyzbrojila na náročnú úlohu účinne pásť stádo, s láskavou podporou Jehovovej viditeľnej organizácie.“

Škola služby Kráľovstva pomohla stovkám zrelých kresťanov stať sa vyzbrojenými a to viedlo k posilneniu zborov, najmä v čase, keď sa problémy tohto starého systému vecí zväčšovali.

 Chudobní, ale duchovne bohatí

Podľa uruguajských historikov boli šesťdesiate roky poznačené začiatkom hospodárskeho úpadku krajiny. Cena tradičných výrobkov na export, ako je hovädzie mäso, koža a vlna, na medzinárodnom trhu postupne klesala. Viaceré banky a veľké priemyselné spoločnosti skrachovali a tisíce ľudí zostali bez zamestnania. Ľuďom robila starosti nekontrolovateľná inflácia, nečakaná devalvácia meny, zvyšovanie daní a ťažkosti pri získavaní potravín a iných vecí nevyhnutných pre život.

Táto hospodárska kríza mala vážne spoločenské dôsledky. Početná stredná vrstva obyvateľstva schudobnela a výsledkom bol značný vzrast zločinnosti. Nespokojnosť viedla k častým demonštráciám proti vrchnosti, ktoré boli niekedy sprevádzané násilím. Tisíce Uruguajčanov, najmä mladých, odišlo do iných krajín v snahe uniknúť pred rýchle sa prehlbujúcou krízou.

Naproti tomu Jehovovej organizácii priniesli šesťdesiate roky duchovný vzrast, ktorý pripomína slová z Izaiáša 35:1, 2: „Pustatina a bezvodné územie budú jasať a púšťová rovina sa bude tešiť a rozkvitne ako šafran. Celkom istotne rozkvitne a skutočne sa bude tešiť s radosťou a jasavým volaním.“ Od roku 1961 do roku 1969 bolo vytvorených 15 nových zborov a v krajine bol dosiahnutý nový vrcholný počet 2940 zvestovateľov.

Dňa 9. decembra 1965 vláda schválila štatút našej zákonnej korporácie známej ako Sociedad La Torre del Vigía. Táto zákonná korporácia umožnila získať zvláštne povolenia a daňové úľavy na tlač, dovoz a distribúciu Biblií a biblickej literatúry. Vďaka tomuto štatútu uznanému zákonom bolo možné získať pozemky a postaviť sály Kráľovstva.

 „Veľký zjazd“

Rok 1967 zostane navždy v pamäti ako rok „veľkého zjazdu“. Na tento zjazd prišlo asi 400 svedkov zo Spojených štátov a z Európy. Zúčastnili sa ho aj F. W. Franz a M. G. Henschel. Tritisíc deväťsto päťdesiatosem prítomných sa po prvý raz tešilo z biblickej drámy v dobových kostýmoch. Po prvý raz si tiež bratia mohli prenajať Palacio Peñarol, priestranný zastrešený štadión v Montevideu, kde sa konali významné spoločenské, umelecké a športové podujatia.

Mnohí miestni bratia vynaložili mimoriadne úsilie, aby si mohli zaplatiť cestu a ubytovanie. Jedna sestra prijala na šesť mesiacov prácu prať bielizeň v rukách, aby si nasporila dosť peňazí na cestu do Montevidea. Iná sestra, ktorej manžel odporoval, lebo sa stala Jehovovou svedkyňou, našetrila potrebné peniaze tak, že pripravovala mrazené pochúťky a predávala ich susedom.

Aký dojem zanechal tento zjazd v pracovníkoch správy štadióna? Jeden z nich povedal, že „Palacio Peñarol nebol  nikdy predtým taký čistý a bez nepríjemného zápachu!“ Na pracovníkov správy štadióna urobil poriadok a dobrá organizácia Jehovových svedkov taký dojem, že bratom zo zjazdového výboru dali k dispozícii svoje súkromné kancelárie. Potom sa až do roku 1977 konalo na tomto štadióne veľa oblastných zjazdov. V roku 1977 však vláda zmenila svoj postoj k Jehovovým svedkom a niekoľko rokov bolo konanie zjazdov obmedzované.

„Opatrní ako hady“

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa ekonomická situácia v Uruguaji zhoršila. Prejavy občianskej neposlušnosti sa stali bežnejšími. Demonštrácie študentov a robotníkov sa zmenili na násilné a ničivé vyčíňanie. Vo veľkých mestách vznikali ozbrojené bandy mestských partizánov. Šíril sa strach, lebo tieto bandy sa dopúšťali lúpeží, bombových útokov, ozbrojených prepadov a únosov. Uprostred tohto zmätku získali prevahu ozbrojené sily a v roku 1973 prevzali vládu.

Armáda panovala železnou rukou. Zakázala všetky politické a odborárske činnosti. Zaviedla prísnu cenzúru tlače. Verejné zhromaždenia sa nemohli konať bez predchádzajúceho povolenia úradov. Osobné slobody boli prísne obmedzené. Ako dokázali bratia ‚zvestovať slovo‘ aj v tomto ťažkom období? — Porovnaj 2. Timotejovi 4:2.

Brat Escribano si spomína: „V tých dňoch sme museli tak ako nikdy predtým uplatňovať Ježišove slová z Matúša 10:16: ‚Hľa, vysielam vás ako ovce medzi vlkov; preto buďte obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice.‘ V súlade s tým Spoločnosť rýchle poskytla všetkým starším smernice, aby zvestovatelia dostali potrebné školenie a horlivo pokračovali v kazateľskom diele, ale teraz opatrne a s rozvahou.“

 Niektorí členovia duchovenstva a náboženských skupín podporovali rebelov. Preto bola nová vojenská vláda veľmi podozrievavá voči akýmkoľvek náboženským hnutiam vrátane Jehovových svedkov. Výsledkom bolo to, že v celej krajine boli počas zvestovateľskej činnosti z domu do domu mnohí zatknutí. No vo väčšine prípadov boli hneď prepustení, keď ukázali biblickú literatúru a vysvetlili charakter svojej činnosti. Po tejto počiatočnej vlne zatýkania bratia považovali za múdre správať sa nenápadnejšie, a tak vychádzali do služby v menších skupinách.

V niektorých prípadoch armáda mlčky súhlasila s činnosťou svedkov z domu do domu. Raz sa dokonca snažila svojím spôsobom pomôcť. Istá skupina vojakov hliadkovala v oblasti, kde kázala jedna sestra. Keď sestra zazvonila v jednom dome, majiteľka domu sa vyklonila z okna na poschodí a veľmi nezdvorilo požiadala sestru, aby odišla. Jeden z vojakov, ktorý videl, čo sa stalo, okamžite zareagoval. Namieril svoj samopal na majiteľku domu a nariadil jej, aby prišla dole a riadne sestru privítala. Majiteľka sa príkazu podriadila.

Miesto na zjazdy

V júni 1974 dostala kancelária odbočky od vlády oznámenie, že zodpovední bratia sa majú dostaviť k tajomníkovi Najvyššieho súdu. Jedným z nich bol brat Beltramelli. Spomína si: „Boli sme nervózni. Vedeli sme, že vojenská vláda má moc okamžite zakázať naše dielo, ak bude chcieť. Aká to však bola úľava, keď nám úradník oznámil, že vláda má záujem kúpiť jednu budovu, ktorá sa používa ako sála Kráľovstva. Ponúkli nám dokonca pomoc pri získaní iného vhodného miesta, ktoré by slúžilo ako sála Kráľovstva. Výsledkom bolo to, že sme mohli kúpiť kino Lutecia v Montevideu. Nachádzalo sa na ideálnom mieste, na jednej  z hlavných ulíc. A suma, ktorú sme od vlády dostali, bola viac než dostačujúca na to, aby sme kino prerobili na novú sálu Kráľovstva.“

„Boli sme presvedčení, že v tejto veci zasiahol Jehova,“ hovorí brat Beltramelli. „Veľké hľadisko kina mohlo pojať takmer 1000 osôb. Neslúžilo iba ako sála Kráľovstva pre túto oblasť, ale aj ako zjazdová sála, ktorú sme nutne potrebovali vzhľadom na nové obmedzenia veľkých zhromaždení a zjazdov.“

A tak sa toto bývalé kino niekoľko rokov vlastne každý týždeň používalo na krajské zjazdy, hoci oficiálne to bola sála Kráľovstva miestneho zboru. Pri týchto veľkých zhromaždeniach sa bratia učili byť opatrní. Prichádzali a odchádzali čo najnenápadnejšie a autá zaparkovali roztrúsene na rôznych miestach štvrte.

Čas stavať

Dokonca aj v tomto búrlivom období bol zdrojom veľkej radosti ustavičný vzrast počtu zvestovateľov Kráľovstva spolu s vytváraním nových zborov. Do roku 1976 stúpol počet zvestovateľov o viac než 100 percent, a to za menej než desať rokov. No to predstavovalo ďalšiu výzvu: Ako budú môcť doterajšie sály Kráľovstva, ktoré boli z väčšej časti prenajaté, pojať tak veľa nových svedkov? „Na všetko je ustanovený čas,“ povedal pod inšpiráciou kráľ Šalamún. Zdalo sa jasné, že keď je 85 zborov a iba 42 sál Kráľovstva, nastal „čas stavať“ sály Kráľovstva. — Kaz. 3:1–3.

No celá krajina bola uprostred finančnej krízy a zbory nemali dosť peňazí, aby stavali. Odkiaľ by mohli získať peniaze? Koordinátor odbočky Delfos Beltramelli si spomína: „V tom období sme pocítili Jehovovu ruku a lásku jeho ľudu prejavujúcu sa skutkami. Štedré príspevky od bratov z celého  sveta umožnili odbočke požičať zborom v Uruguaji peniaze, ktoré potrebovali.“

Boli potrební aj kvalifikovaní pracovníci a svedkovia v Uruguaji na túto potrebu zareagovali. Mnohí sa opakovane dávali k dispozícii, a tak pomáhali pri stavbe sál Kráľovstva na jednom mieste za druhým. Jedným z takých neúnavných dobrovoľníkov bol Avelino Filipponi. Po skončení prác na výstavbe odbočky v roku 1961, na ktorých sa brat Filipponi podieľal, slúžili spolu s manželkou Eldou ako zvláštni priekopníci a od roku 1968 slúžil ako krajský dozorca. Niekoľko rokov bol poverený pomáhať aj pri výstavbe sál Kráľovstva tým, že poskytoval odborné rady a dozeral na výstavbu.

„El Plomito“

Brat Filipponi spomína niektoré skúsenosti spojené s výstavbou sál Kráľovstva: „Na každom mieste, kde sme stavali sálu Kráľovstva, urobilo na susedov a okoloidúcich mocný dojem nadšenie a horlivosť, ktoré svedkovia pri práci prejavovali. Na jednom stavenisku chodil za nami každý deň šesťročný chlapec, ktorý nebol svedkom, a prosil nás, aby sme mu dovolili pracovať na tejto stavbe. Bol taký neodbytný, že sa stal známym ako el plomito, čo je miestny výraz a znamená ‚malý dotieravec‘. Roky však plynuli a o chlapcovi sme viac nepočuli. No na jednom zjazde ku mne pristúpil nejaký brat a opýtal sa ma: ‚Brat Filipponi, pamätáš sa ešte na „el plomita“? To som ja. Pred dvoma rokmi som sa dal pokrstiť.‘“ Je zrejmé, že do srdca toho chlapca boli zasiate semená pravdy práve počas výstavby sály Kráľovstva.

Teraz pripadá na 129 zvestovateľov jedna sála Kráľovstva — celkove je v krajine 81 sál Kráľovstva. Je nepochybné, že Jehova požehnal svoj ľud v Uruguaji pri výstavbe vhodných miest uctievania.

 Zjazdy, ktoré pomáhali našim susedom

Vojenský režim sa dostal k moci aj v Argentíne, ktorá je západným susedom Uruguaja. Argentínska vláda zatvorila kanceláriu odbočky Spoločnosti a sály Kráľovstva. A tak sa bratia v Argentíne začali zhromažďovať v malých skupinách. No v tom istom čase mohli otvorene konať zjazdy bez toho, aby vláda zasahovala. Ako to bolo možné? Tak, že prekročili hranice a usporadúvali zjazdy v Uruguaji! Tieto veľké zhromaždenia organizovali uruguajskí bratia, ale mnohé časti programu mali bratia z Argentíny. Bola to mimoriadna výsada, poskytnúť ubytovanie tisícom bratov prichádzajúcich z Argentíny. Výsledkom bolo ‚vzájomné povzbudenie‘, ktoré posilňovalo vieru. — Rim. 1:12.

Jeden nezabudnuteľný zjazd sa konal 13.–16. januára 1977 v hale Palacio Peñarol. Publikum tvorilo takmer 7000 uruguajských a argentínskych bratov a sestier. Na konci zjazdu všetci prítomní vstali a pripojili sa k spevu na chválu Jehovu. Publikum sa v speve striedalo — jednu slohu spievali Argentínčania, zatiaľ čo Uruguajčania boli ticho, a naopak. Nakoniec poslednú slohu zaspievali spoločne. Zmiešané pocity radosti z toho, že mohli byť spolu na zjazde, a smútku z toho, že sa museli rozlúčiť so svojimi drahými bratmi, vohnali mnohým slzy do očí.

No 13. januára 1977, keď sa v Palacio Peñarol konal tento veľký zjazd, jedny známe noviny naklonené katolíckej cirkvi uverejnili na prvej strane článok s titulkom: „Jehovovi svedkovia: Skúmanie ich právneho postavenia.“ Tento článok kritizoval postoj svedkov k národným symbolom. Zdôrazňoval, že v Argentíne vláda naše dielo zakázala a to isté sa môže stať aj v Uruguaji. Krátko po uverejnení tohto článku vláda prestala vydávať povolenia na naše oblastné a krajské zjazdy.

 Obmedzenia sa sprísňujú

V roku 1975 začala vojenská vláda kampaň, ktorá mala podporiť patriotizmus a nacionalizmus. Táto nacionalistická eufória spôsobila mnohým bratom ťažkosti, lebo sa snažili zachovať si svoju kresťanskú neutralitu. Usilovali sa ‚splácať cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu‘. (Mar. 12:17) Viacerí mladí svedkovia boli vylúčení zo školy, lebo im svedomie nedovoľovalo vzdávať hold národným symbolom. Mnohí bratia znášali na pracovisku veľa posmechu a zlého zaobchádzania. Niektorí svedkovia dokonca stratili pre svoj neutrálny postoj zamestnanie.

V menších mestách vo vnútrozemí miestne úrady sledovali svedkov veľmi pozorne. V niektorých prípadoch vládni špióni navštívili sály Kráľovstva a predstierali, že sú záujemcovia. Bratia pochopili, že z tohto dôvodu je potrebná zvýšená opatrnosť. Na zhromaždeniach sa vyhýbali téme neutrality, a tak zabránili akejkoľvek konfrontácii s úradmi.

Pri jednej príležitosti prišiel taký špión do sály Kráľovstva tesne pred začiatkom zhromaždenia. Opýtal sa jedného z bratov: „Kedy bude dnes zbor spievať hymnu?“ Španielske slovo himno môže znamenať buď národnú hymnu, alebo náboženskú pieseň. Keďže brat vedel, že ten muž je špión, odpovedal: „Tri razy — na začiatku zhromaždenia, uprostred a na konci zhromaždenia.“ Samozrejme, že brat mal na mysli naše piesne Kráľovstva. Špión hneď odišiel, úplne spokojný, domnievajúc sa, že bratia budú počas zhromaždenia tri razy spievať národnú hymnu.

Zatknutí — ale šťastní

Niekedy polícia vpadla do sály Kráľovstva uprostred zhromaždenia a všetci prítomní boli zatknutí. Potom boli všetci bratia i sestry podrobení vypočúvaniu. To bola pre bratov vynikajúca príležitosť vydať svedectvo značnému  počtu policajných úradníkov. Keď každého vypočuli — obyčajne to trvalo niekoľko hodín —, všetkých prepustili. — Porovnaj Skutky 5:41.

V zbore Florida na severe Montevidea sestra Sely Assandri de Núñezová mala predniesť v teokratickej škole kazateľskej služby cvičnú úlohu. Pozvala svoju susedu Mabel, aby prišla a úlohu si vypočula. Mabel nikdy predtým nebola v sále Kráľovstva. V ten večer polícia opäť prerušila zhromaždenie a všetkých vrátane Mabel zatkla. Keď bola Mabel niekoľko hodín zadržaná, jej manžel zariadil, aby bola prepustená. Tento hrozivý zážitok vzbudil u nej skutočný záujem o učenie Jehovových svedkov. Krátko nato začala študovať Bibliu a chodiť na zhromaždenia. Teraz je Mabel oddanou a pokrstenou svedkyňou Jehovu.

Napriek takmer dvanástim rokom obmedzovania vojenským režimom do Jehovovej organizácie stále prúdil zástup ľudí úprimného srdca. V roku 1973 bolo v krajine 3791 zvestovateľov. V roku 1985, keď sa toto ťažké obdobie skončilo, sa toto číslo zvýšilo na 5329, čo bol viac ako 40-percentný vzrast! Jehova nepochybne žehnal svoj ľud v tomto čase tiesne.

Zjazdy bez obmedzovania

V marci 1985 bola nastolená demokratická vláda a všetky obmedzenia boli zrušené. Odvtedy mohol Jehovov ľud voľne kázať a vyučovať o Kráľovstve. Teraz mohli bratia slobodne organizovať krajské i oblastné zjazdy. Bratia a sestry boli naplnení radosťou, že sa opäť môžu stretávať so svojimi spoluctiteľmi z odľahlých kútov krajiny. Akým povzbudením bolo vidieť, že aj ich bratia zostali pevní a stále verne slúžia Jehovovi!

Ale kde nájdeme miesta na zjazdy, ktoré by pojali očakávaný počet viac ako 10 000 osôb? Ani jedno z predtým používaných  miest nebolo teraz dostatočne veľké. Jehova opäť vypočul naše modlitby. Počas rokov vojenského režimu bol v Parque Rivera, jednom z najväčších parkov v Montevideu, vybudovaný nový futbalový štadión Estadio Charrúa. Hoci štadión sa používal výlučne na športové podujatia, v decembri 1985 sme si ho mohli prenajať na celonárodný zjazd. Odvtedy nám miestne úrady každý rok veľmi ochotne dovolili používať štadión na naše zjazdy, ktorých sa často zúčastnilo viac než 13 000 osôb.

Pôsobivé svedectvo bolo vydané na krajskom zjazde, ktorý sa v decembri 1990 konal v meste Treinta y Tres. Štadión, ktorý bol do posledného miesta zaplnený Jehovovými svedkami, bolo dobre vidieť zvnútra katolíckeho kostola. Jedného rána kňaz ukázal svojim farníkom, aby sa pozreli cez okno, a povedal: „Vidíte, koľko ľudí zhromaždili Jehovovi svedkovia? Ako to, že získali tak veľa ľudí? Majú niečo, čo vy katolíci nemáte — evanjelizačného ducha! Náš počet každým dňom klesá, lebo nechodíme kázať tak, ako chodia oni. Buď začneme s evanjelizačnou prácou, ako to robia svedkovia, alebo naša cirkev zomrie.“

Prepracúvanie izolovaných území

V osemdesiatych rokoch bolo vyvinuté zvláštne úsilie, aby sme sa s dobrým posolstvom dostali do odľahlých oblastí krajiny. Počas každoročnej návštevy istej oblasti na severovýchode krajiny skupina bratov rozšírila niekoľko kníh v dedine Cuchilla de Caraguatá. Nasledujúci rok navštívili svedkovia muža, ktorý nepočúval ich posolstvo, tvrdiac, že on pozná pravdu. „Som Jehovov svedok!“ vyhlásil. Keď boli svedkovia predchádzajúci rok v dedine, nebol doma. Ale po návrate domov čítal literatúru, ktorú svedkovia zanechali, a dospel k záveru, že to je pravda. Chodil po  dedine a každému hovoril, že teraz je Jehovovým svedkom. Dnes je v tejto dedine malý zbor.

I keď Berta de Herbigová bývala v odľahlom mestečku Dolores, uvedomovala si, aké je dôležité chodiť pravidelne na zhromaždenia. Chodievala do sály Kráľovstva so svojimi šiestimi deťmi jedenásť kilometrov pešo. Zväčša prichádzali asi hodinu pred začiatkom zhromaždenia. Jej dobrý príklad, ktorý ako matka dávala vo vytrvalosti a odhodlaní, mal mocný vplyv na jej deti. Teraz, po rokoch jej vernej služby, sú štyri z jej detí činné v pravde. Jeden z nich, Miguel Ángel, ktorý sa neskôr stal priekopníkom, chodieval 58 kilometrov na bicykli, aby sa dostal k izolovanej skupine v dedine La Charqueada-Cebollatí. Ďalší syn Daniel slúži v súčasnosti ako zvláštny priekopník v meste Treinta y Tres.

Lepšie vzťahy

Po celé roky sa zdravotnícki odborníci pozerali na svedkov zhora, lebo nechápali ich postoj v otázke zdržiavania sa krvi. (Sk. 15:28, 29) Veľa nemocníc v krajine odmietalo prijímať Jehovových svedkov. Iné prijali svedkov na operáciu, a potom ich tesne pred operáciou prepustili, lebo svedkovia nechceli prijať krv. No v posledných rokoch sa vzťahy medzi zdravotníckymi odborníkmi a svedkami pozoruhodne zlepšili.

V roku 1986 zorganizovala nemocnica Hospital Central de las Fuerzas Armadas konferenciu, aby sa prediskutovali alternatívne spôsoby liečby pre Jehovových svedkov. Boli pozvané mnohé popredné osobnosti z oblasti medicíny a chirurgie, ako i právnici, ktorí sa špecializujú na odbor medicíny. Jehovovi svedkovia poskytli predstaviteľom nemocnice informácie a návrhy. Výsledkom tohto mimoriadneho stretnutia bolo to, že mnohí lekári v Uruguaji zmenili  svoj postoj k svedkom a teraz sú ochotní liečiť svedkov a rešpektovať pritom ich názor na krv založený na Biblii.

Neskôr sa konalo veľa stretnutí, ktoré mali veľkú publicitu, najprv v Montevideu a potom v ďalších mestách. Poprední odborníci priznali, že s pomocou Jehovových svedkov sa naučili nové chirurgické postupy potrebné pri bezkrvnej liečbe. Istý profesor hemoterapie povedal: „Vďaka Jehovovým svedkom sme sa veľa naučili a museli sme zmeniť svoje myslenie. V minulosti sme s nimi mali množstvo konfrontácií jednoducho preto, že sme im nerozumeli. Teraz vidíme, že v mnohých oblastiach boli vždy v práve. Je zrejmé, že si ušetrili veľa ťažkostí, keď odmietali prijímať krv.“

Ich práca nie je márna

Je nesporné, že usilovná práca, ktorú od dvadsiatych do štyridsiatych rokov vykonali horliví hlásatelia Kráľovstva, nebola márna. Hŕstka horlivých hlásateľov Kráľovstva zo zahraničia zhromaždila a vyučila v tejto krásnej krajine zvlnených kopcov tisíce ‚žiaducich vecí‘. (Hag. 2:7) V Uruguaji je dnes viac než 10 000 zvestovateľov Božieho Kráľovstva. Z celkového počtu viac než 135 zborov má každý zbor priemerne takmer päť starších. Na poslednej škole služby Kráľovstva, ktorá sa konala v marci 1998, sa zúčastnilo 656 starších a 945 služobných pomocníkov. Takmer všetky zbory majú vlastnú sálu Kráľovstva; mnohé z nich postavili bratia s finančnou podporou Spoločnosti.

Za posledných 20 rokov sa počet zvestovateľov zvýšil viac ako dvojnásobne a sú tu vyhliadky na ďalší vzrast. Kým Jehova zadržiava vetry blížiaceho sa veľkého súženia, Jehovovi svedkovia v Uruguaji budú naďalej pozývať ďalších: „Poďte, a vystúpme na Jehovov vrch, k domu Boha Jakobovho; a on nás bude poučovať o svojich cestách a budeme chodiť po jeho chodníkoch.“ — Iz. 2:3; Zjav. 7:1.

 [Celostránkový obrázok na strane 224]

[Obrázok na strane 227]

Juan Muñiz

[Obrázok na strane 229]

Bývali v stanoch zhotovených po domácky a cestovali cez Uruguaj na bicykloch, aby vydávali svedectvo (zľava doprava): Kurt Nickel, Gustavo a Betty Benderovci, Otto Helle

[Obrázok na strane 235]

Prvé uruguajské zvestovateľky (zľava doprava): María de Berruetová, Carola Beltramelliová, Catalina Pomponiová

 [Obrázok na strane 237]

Misionári, ktorí ešte slúžia v Uruguaji: 1. Florence Latimerová, 2. Ethel Vossová, 3. Birdene Hofstetterová, 4. Lira Berruetová, 5. Tove Haagensenová, 6. Günter Schönhardt

[Obrázok na strane 243]

Výstavba nových budov odbočky v roku 1998

[Obrázok na strane 245]

Výbor odbočky (zľava doprava): Günter Schönhardt, Delfos Beltramelli, Gerardo Escribano