Česká republika

Putá medzinárodného bratstva dostali v roku 1998 pre Jehovových svedkov v Českej republike hlbší zmysel. Na celej zemi sa konali medzinárodné zjazdy na tému „Božia cesta života“.

Medzi 42 763 delegátmi, ktorí sa zišli na zjazde v Pontiacu (Michigan, USA) bolo 345 delegátov z Českej republiky. Na tomto zjazde sa zhromaždili delegáti najmenej zo 44 krajín — z amerického kontinentu, z Európy, z Afriky a z Ázie. Ďalších 700 delegátov z Českej republiky spolu so 700 delegátmi zo Slovenska bolo na zjazde v Norimbergu v Nemecku, kde sa konal jeden z piatich simultánnych nemeckých zjazdov, ktoré mali spolu 217 472 medzinárodných poslucháčov.

Keď boli českí delegáti pri príchode do zjazdových miest vrúcne privítaní, keď ich láskavo ubytovali vo svojich domovoch kresťanskí bratia, ktorých nikdy predtým nestretli, a potom keď v úvodný deň zjazdu počuli nadšený potlesk na privítanie medzinárodných delegátov, boli hlboko dojatí. Svedkovia z Českej republiky a zo Slovenska sa v Norimbergu navzájom zdravili s hlbokou náklonnosťou, objímali sa a mnohí plakali od radosti, že majú možnosť byť opäť spolu. Bola to udalosť, na ktorú nikdy nezabudnú.

V tom istom roku sa tisíce ďalších zúčastnilo na podobných zjazdoch priamo v Českej republike. Tu boli delegáti nadšení, keď ako prídavok k programu, ktorý prebiehal  na väčších zjazdoch, dostali nedávno dokončený český preklad dvojzväzkovej biblickej encyklopédie Hlbšie pochopenie Písiem.

Boli to skutočne radostné udalosti v histórii Jehovových svedkov v Českej republike. Ale cesta, ktorá k nim viedla, bola dlhá a náročná. Všetko sa začalo pred vyše 100 rokmi a tieto udalosti by sa nemohli stať bez láskyplnej podpory Jehovu Boha.

V roku 1891 v rámci cesty po Európe prišiel do Prahy, i keď na veľmi krátko, Ch. T. Russell, vtedajší prezident  spoločnosti Watch Tower. Počas nasledujúcich rokov zažívali Jehovovi svedkovia obdobia veľkého vzrastu, ako aj časy ťažkostí, prenasledovania a preosievania. Ich dielo bolo úplne zakázané 46 rokov. Dokonca aj keď nebolo zakázané, svedkovia neboli vždy zákonne uznaní.

Skúsenosť Jehovových svedkov v Čechách bola podobná skúsenosti proroka Jeremiáša, ktorému Jehova povedal: „Istotne budú proti tebe bojovať, ale nezískajú nad tebou prevahu, lebo ‚som s tebou,‘ je Jehovov výrok, ‚aby som ťa oslobodil‘.“ — Jer. 1:19.

Známa ako Česko

V októbri 1918 vznikla v strednej Európe po politických rokovaniach vo svetových diplomatických centrách Československá republika. Počas druhej svetovej vojny bol tento štát dočasne rozdelený, ale potom po vyše šiestich rokoch nacistickej okupácie sa znovu objavil. Pretrval viac ako štyridsať rokov komunistickej vlády. Potom, po 74 rokoch, tento politický celok prestal existovať. V roku 1993 z východnej časti tejto krajiny vznikla Slovenská republika. Zo západnej časti, do ktorej patria Čechy, Morava a časť Sliezska, vznikla Česká republika — skrátene Česko.

Česká republika má od východu na západ asi 500 kilometrov a približne 250 kilometrov zo severu na juh. Na severe a na západe sa rozprestierajú nádherné zalesnené pohoria; sú tu aj veľké lány úrodnej poľnohospodárskej pôdy popretkávané riekami. Ale podobne ako vo väčšej časti strednej Európy, aj tu predstavuje veľký problém znečisťovanie životného prostredia. Väčšina ľudí žije v mestách a mestečkách.

Stručná správa o vývoji diela Jehovových svedkov v celom bývalom Československu v rokoch 1912 až 1970 bola  publikovaná v Ročenke 1972. Ďalšie detaily uvádzame v tejto správe; zameraná je však najmä na tú časť krajiny, ktorá sa dnes nazýva Česká republika.

Náboženské dedičstvo

Hlavné mesto Prahu niekedy nazývajú stovežatým mestom. Ale ani početné kostolné veže nemohli zabrániť, aby sa Česká republika nestala tým, čím je dnes — krajinou, ktorá je v podstate ateistická. Nebola však vždy takou.

Na žiadosť kniežaťa Rastislava, vládcu Veľkej Moravy, poslal v roku 863 n. l. byzantský cisár Michal III. na Veľkú Moravu náboženskú misiu. Túto misiu tvorili dvaja muži, Konštantín (neskôr známy ako Cyril) a Metod, ktorí boli duchovnými zo Solúna v Grécku. Okrem celebrovania bohoslužieb v miestnom jazyku zostavil Konštantín písmo vhodné pre slovanský jazyk, ktorým hovorili obyvatelia Veľkej Moravy. Potom pomocou tohto písma pristúpil k prekladaniu častí Biblie. Jasné porozumenie Božieho Slova však prišlo omnoho neskôr.

Hlásanie naliehavého posolstva

V roku 1907, asi 16 rokov po krátkej návšteve Ch. T. Russella v Prahe, začal raz mesačne navštevovať severné Čechy jeden starší Bádateľ Biblie (ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi), aby tu rozširoval biblickú literatúru. Bol to brat Erler, ktorý pochádzal z Drážďan v Nemecku. Horlivo zvestoval v Liberci a ďalších mestách vždy dva či tri dni za sebou. Rozširoval knihu Ch. T. Russella Armagedonská bitka a s presvedčením hlásal, že v roku 1914 nastane svetová katastrofa.

Do roku 1912 zasievalo semená biblickej pravdy niekoľko zanietených jednotlivcov, ktorí sa formovali do malých skupín a krstili nových. Bádateľov Biblie vôbec neprekvapilo,  keď v roku 1914 vypukla svetová vojna, hoci sa v tom roku nesplnili všetky ich očakávania.

Počas prvých rokov tu Bádatelia Biblie rozširovali literatúru v nemčine. Niektorí nemecky hovoriaci obyvatelia ju prijímali s ocenením. Charlotta Jankovcová z Plzne si spomína, že v roku 1925 jej matka dostala nejakú knihu brata Russella od jedného Bádateľa Biblie z Drážďan, ktorý prišiel k nim domov. Krátko nato začali navštevovať zhromaždenia. Hovorí: „Veľa sme študovali a pripravovali sme sa na zhromaždenia. Každý týždeň sme celú nedeľu strávili v službe. Boli sme Bádateľmi Biblie, študovali sme Strážnu vežu, čítali sme knihy a mali sme aj Bulletin [teraz je to Naša služba Kráľovstva].“

Bratia postupne prekladali literatúru do češtiny. V roku 1922 bola v češtine vydaná vzrušujúca publikácia Milióny  dnes žijúcich nikdy nezomrú a traja ľudia sa zapojili do služby celým časom ako kolportéri, aby ju rozširovali medzi českým obyvateľstvom. Najneskôr od roku 1923 bolo každý mesiac dostupné 16-stranové vydanie Strážnej veže v českom jazyku.

Na podporu kázania dobrého posolstva v Čechách bol sem v roku 1923 pridelený Antonín Gleissner spolu so svojou manželkou z kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower v Magdeburgu v Nemecku. Pod dohľadom brata Gleissnera, ktorý už v roku 1916 viedol zhromaždenia v Moste, Spoločnosť tu otvorila sklad literatúry.

V roku 1928 začala kancelária odbočky v Magdeburgu bedlivejšie dohliadať na dielo v Československu. Viedlo to k lepšej organizovanosti skupín, väčšej účinnosti vo zvestovateľskej službe a lepšej koordinácii práce kolportérov. V súvislosti s tým dostala každá skupina, ako aj kolportéri (predchodcovia dnešných priekopníkov) určitý obvod, v ktorom mali kázať. Zo správy za rok 1928 vidno, že v Československu bolo 25 skupiniek pozostávajúcich zo 106 hlásateľov a 6 kolportérov. Dovedna rozšírili 64 484 kníh a brožúrok a asi 25 000 časopisov, čím poukázali záujemcom na Božie Kráľovstvo ako na riešenie problémov ľudstva.

V nasledujúcom roku prišiel z Nemecka Otto Estelmann so strhujúcou „Fotodrámou Stvorenie“ od spoločnosti Watch Tower. Premietol ju divákom od jedného konca krajiny po druhý. Táto činnosť vyvrcholila koncom roku 1933, keď si bratia prenajali na štyri po sebe idúce premietania „Fotodrámy“ Kapitol, najväčšie kino v Prahe. Prišlo tak veľa ľudí, že bratia rezervovali kino na ďalšie dva večery. Mnohí ľudia chceli, aby ich bratia pozvali na ďalšie biblické prednášky, preto im nechali svoje adresy. Po zjavnom vzraste organizácie sa, samozrejme, objavil aj odpor. Ježiš však  povedal svojim nasledovníkom, aby to očakávali. — Ján 15:18–20.

Tí, ktorí sa chopili dobrého posolstva

V tom čase sa dobré posolstvo dostalo k mužovi, ktorý neskôr zohral dôležitú úlohu v činnosti Jehovových svedkov v tejto krajine. Volal sa Bohumil Müller. Na konci svojho pozemského behu v roku 1987 sa mohol ohliadnuť späť na vyše 55 rokov vernej služby vrátane asi 14 rokov strávených v koncentračných táboroch a väzniciach, pretože nerobil kompromisy vo viere.

 V roku 1931 sa 16-ročný Bohumil učil za sadzača. Jeho brat Karel sa učil viazať knihy. Ich otec, Tomáš Müller, bol vedúcim členom Jednoty bratskej, ktorá sa veľmi pýšila svojou dlhoročnou tradíciou a históriou. Karlovi dal lístky na „Fotodrámu Stvorenie“ jeho nadriadený. Po prvom predstavení prišiel Karel domov nadšený. Opísal všetko, čo videl a počul, a dal otcovi dve knihy v nemčine, ktoré tam dostal. V nasledujúci večer sa vrátil domov s ešte väčším nadšením a priniesol si knihu Stvorenie v češtine. Pri opise svojich dojmov spomenul, že po skončení programu nechal svoju adresu, aby ho mohli pozvať na ďalšie biblické prednášky.

Asi o mesiac, keď rodina práve dojedla nedeľný obed, niekto zazvonil. Bohumil Müller neskôr napísal: „Otec išiel otvoriť. Chvíľu sa v hale rozprával s návštevníkom, ale potom sa vrátil do kuchyne s výrazom prekvapenia na tvári. Jeho prvé slová boli: ‚Nikdy som niečo také nezažil. Len si predstavte, nejaký muž sa unúva nás v nedeľu navštíviť, aby nás pozval na prednášku! Je to prednáška Bádateľov Biblie. My z Jednoty bratskej by sme to nikdy neurobili. Sme príliš leniví!‘“ Neskôr sa Müllerovci začali pravidelne stretávať so skupinkou Jehovových svedkov.

Zakrátko sa Bohumil oddal Jehovovi, ale pokrstený bol asi až o dva roky. V tom čase už slúžil ako pomocník zborového dozorcu (vtedy nazývaného vedúci služby), viedol zhromaždenia a pracoval v domove Bétel v kancelárii Spoločnosti v Prahe. Nie všetci svedkovia v tom čase plne chápali dôležitosť kresťanského krstu.

Asi v tom čase spoznala pravdu aj Bohumilova sesternica Libuše Štecherová. Bola pokrstená o dosť rýchlejšie. Sestra Štecherová neskôr povedala: „Môj strýko, Tomáš Müller, bol veľmi nábožný muž. V jedno letné popoludnie v roku 1932 mi rozprával o Božom mene Jehova,  o budúcnosti sveta a o pozoruhodných biblických zhromaždeniach skupiny nazývanej Jehovovi svedkovia. Nakoniec mi nechal knihu Oslobodenie od J. F. Rutherforda. Začala som chápať, že tu je niečo, čo Stvoriteľ chce, aby som pochopila. Na prvom služobnom zhromaždení som počula o krste, ktorý sa mal konať v Prahe ešte len po druhý raz. Sedela som tam a počúvala, ale vôbec som netušila, čo sa zakrátko stane. Cestou domov sa ma strýko Müller opýtal: ‚Chcela by si byť tiež pokrstená?‘ ‚Ale ja ešte nič neviem,‘ namietla som. ‚Si ako prozelytka,‘ pokračoval strýko. ‚Poznáš Bibliu. Potrebuješ si len uvedomiť, v akých časoch žijeme a aká je Božia vôľa vzhľadom na teba.‘ Tak som ho poprosila, aby ma prihlásil na krst, a 6. apríla 1933 som bola pokrstená.“ Pochopila, aká bola Jehovova vôľa vzhľadom na ňu, a verne mu slúžila až do svojej smrti v roku 1995.

V tých dňoch svedkovia neviedli s novými záujemcami domáce biblické štúdiá. Školenie do zvestovateľskej služby často pozostávalo jednoducho z toho, že s iným svedkom išli k dverám a pozorovali ho, ako zvestuje, a k ďalším dverám už išli sami.

Počas tých rokov spoznalo pravdu mnoho žien. Služba sa stala najdôležitejšou vecou v živote značného počtu z nich a veľa v nej dosiahli. Často brávali so sebou svoje deti  a to viedlo k tomu, že tieto deti samy na sebe zažívali Jehovove požehnania. Blanka Pýchová začala chodiť do služby s mamou, keď mala desať rokov. Spomína si na jednu príhodu: „Spolu s mamou sme boli pridelené do služby na jednej dedine. Mama mi povedala, aby som pracovala na dedinskom námestí, zatiaľ čo ona pracovala v okolitých domoch. Keď som prišla na námestie, s hrôzou som zistila, že je plné husí. Nebála som sa žiadnych zvierat — okrem husí. Sipeli na mňa, a keď sa ma pokúsili uštipnúť, použila som svoju tašku s knihami ako štít. No nebolo to ľahké, preto som sa zúfalo modlila: ‚Pán Jehova, prosím, pomôž!‘ Zrazu husi odleteli a vedľa mňa stál velikánsky bernardín. Pohladkala som ho a on ma sprevádzal z domu do domu. Husi si už netrúfli opäť sa ku mne priblížiť.“ Blankina mama sa neskôr uistila, či Blanka v tom, čo sa stalo, spoznala Jehovovu milujúcu starostlivosť.

Dosahovanie ľudí mnohými spôsobmi

V roku 1932 sa stal dostupným ďalší nástroj na používanie v službe v tejto časti Európy. V Čechách sa objavil časopis Zlatý vek (dnes známy ako Prebuďte sa!). V tom roku sa ľuďom dostalo do rúk 71 200 výtlačkov. Mnohí ľudia boli po prečítaní Zlatého veku ochotní prijať ďalšiu literatúru, ktorá sa obšírnejšie zaoberala Bibliou.

Aby každý dostal príležitosť mať úžitok z dobrého posolstva o Božom Kráľovstve, boli sem pridelení priekopníci z Nemecka. Priekopníci žili skromne, preto sa mohli venovať tejto službe. Z 84 priekopníkov, ktorí v roku 1932 podali správu, bolo 34 z Nemecka. Pre mnohých z nich to znamenalo naučiť sa nový jazyk. Čo mohli robiť, kým túto úlohu zvládli? Oskar Hoffmann, brat z Nemecka, ktorý slúžil v Prahe, povedal: „Hoci som neovládal jazyk tejto krajiny, dennodenne som navštevoval ľudí u nich  doma. Aby som im pomohol pochopiť, prečo ich navštevujem, poprosil som ich, aby si prečítali svedeckú kartu, ktorá obsahovala krátke posolstvo v ich jazyku. Tak som medzi českými obyvateľmi rozšíril tisíce biblických publikácií.“

Zvláštne vládne nariadenie zamerané proti prílivu cudzincov si vyžiadalo, aby v roku 1934 odišla väčšina priekopníkov zo zahraničia. Ale vykonalo sa množstvo dobrej práce. Počas toho roku vydali priekopníci svedectvo vo väčšine oblastí, ktoré neboli pridelené stálej skupine.

V tom istom roku, keď museli zahraniční priekopníci opustiť krajinu, Spoločnosť poskytla miestnym svedkom biblické prednášky na gramofónových platniach. Miestni bratia prejavili chvályhodnú iniciatívu. Pražský zbor kúpil motocykel Indian 750 so sajdkárou, na ktorú namontovali reproduktor. Po príchode na mestské námestie alebo na akékoľvek otvorené priestranstvo v dedine postavili reproduktor na vysokú trojnožku a púšťali hudobné nahrávky, zatiaľ čo sami navštevovali ľudí z domu do domu. Keď hudba pritiahla väčší počet ľudí, bratia pustili nahrávku krátkej biblickej kázne. Týmto spôsobom boli schopní vydať svedectvo stovkám ľudí v niekoľkých dedinách počas jediného nedeľného dopoludnia.

Zákonná registrácia

V roku 1930 Spoločnosť prijala opatrenia na zabezpečenie zákonného podkladu činnosti Jehovových svedkov v Československu. Patrilo k tomu vytvorenie korporácií, ktoré mohli vlastniť majetok, dostávať literatúru a vykonávať ďalšie nevyhnutné služby.

V Prahe sa konalo zvláštne zhromaždenie, na ktorom účastníci privítali plán na vytvorenie dvoch korporácií  a schválili ich stanovy. Prvú korporáciu pomenovali Watch Tower Bible and Tract Society (československá odbočka). Jej úlohou bolo zabezpečovať publikácie, starať sa o zhromaždenia a distribúciu literatúry. Druhá korporácia sa nazývala Mezinárodní sdružení badatelů Bible, československá větev, so sídlom v Prahe. Poskytovala zákonné zastúpenie na dohľad nad činnosťou Jehovových svedkov v Československu. Boli zriadené tri kancelárie československej odbočky Medzinárodného združenia bádateľov Biblie; každá sa zaoberala záležitosťami v odlišnej časti tejto republiky. Dielo v Čechách bolo pod dohľadom kancelárie v Brne, ktorej predsedal Antonín Gleissner. Tieto korporácie pomohli uľahčiť evanjelizačné dielo v Československu.

O tri roky neskôr, v roku 1933, otvorila spoločnosť Watch Tower kanceláriu odbočky v Prahe, ktorá tlačila literatúru. Bolo to potrebné vzhľadom na náročnú situáciu v Nemecku po Hitlerovom nástupe k moci. V Nemecku bol vydaný zákaz a majetok odbočky Spoločnosti v Magdeburgu skonfiškovali. Edgar Merk z Magdeburgu bol vymenovaný ako služobník odbočky v Prahe. Karel Kopetzky z Prahy bol poverený, aby dohliadal na domov Bétel a kanceláriu.

V Prahe však nešlo všetko tak hladko. V dôsledku pýchy a ďalších faktorov mali títo dvaja bratia medzi sebou osobné konflikty. V roku 1936 zverila Spoločnosť pražskú odbočku pod dohľad kancelárie pre strednú Európu, ktorá bola vo Švajčiarsku. Krátko nato Karel Kopetzky a Josef Güttler, ktorí mali zodpovedné postavenie v právnych korporáciách Spoločnosti v Československu, odstúpili. Nahradili ich Josef Bahner a Bohumil Müller. Novým služobníkom odbočky bol Heinrich Dwenger, mierny a lojálny služobník Jehovu, ktorý už predtým dostal mnoho teokratických pridelení. Pod láskavým dohľadom sa zbory naďalej  radostne podieľali na oznamovaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve — posolstva, ktoré bolo veľmi potrebné pre ľudí v stále nestabilnejšom svete.

Posilnení medzinárodnými zhromaždeniami

Jehovovi svedkovia v Československu dobre vedeli, že svedkovia v iných krajinách usporadúvajú zjazdy, a aj oni veľmi túžili usporiadať zjazd v Československu.

Veľké medzinárodné zhromaždenie, ako ho vtedy nazývali, pripravili v Prahe; konalo sa od 14. do 16. mája 1932 v divadle Varieté. Bol to prvý medzinárodný zjazd v tejto krajine. Verejná prednáška bola aktuálna; jej téma bola „Európa pred zničením“. Program bol prekladaný do češtiny, nemčiny, maďarčiny, ruštiny a slovenčiny. Navštívilo ho 1500 účastníkov. Bolo vydané mocné svedectvo. Počas zjazdových dní ľudia dostali od delegátov zjazdu, ktorí sa podieľali na službe z domu do domu, vyše 21 000 kusov biblickej literatúry.

V roku 1937 sa v Prahe konalo ďalšie medzinárodné zhromaždenie. Prišli stovky návštevníkov z Rakúska, Maďarska, Poľska a Nemecka. „Bol to nádherný zjazd!“ spomínal neskôr brat Müller.

Kázanie dobrého posolstva sa naďalej šírilo po celom Československu. Počas roku 1937 svedkovia dobre využívali 7 reproduktorov a 50 gramofónov na prehrávanie nahraných biblických prednášok. V tom roku použili tieto zariadenia pri 2946 verejných prezentáciách pre publikum v celkovom počte 31 279 poslucháčov. Správa o diele v Československu v tom roku uviedla: „Dielo kázania dobrého posolstva napredovalo v celej krajine. Vypočuli si ho ľudia tak v mestách, ako aj na dedinách, dokonca sa dostalo až do palácov a do horských usadlostí.“

 Črtá sa hrozba nacizmu

Blížila sa druhá svetová vojna. V Európe vzrastalo napätie. Ako sa Jehovovi svedkovia vyrovnajú s touto situáciou? Odmietnutie vojenskej služby z dôvodu svedomia ešte nebolo v Československu všeobecne známe. Žiadne z veľkých tradičných náboženstiev sa nedržalo biblických noriem v otázke zachovania kresťanskej neutrality. Bohumil Müller bol v tejto krajine prvým kresťanom uväzneným za svoj neutrálny postoj. Napísal: „Mal som nastúpiť vojenskú službu 1. októbra 1937. Moje svedomie mi však hovorilo, že Boh nechce, aby sa jeho služobníci ‚učili vojne‘. (Iz. 2:4) Spoliehal som sa na Jehovu, aby mi dal dostatok sily a vytrvalosti v skúškach, ktoré boli predo mnou. Pre svoj postoj som bol do konca marca 1939 štyri razy predvolaný pred vojenský súd a zakaždým ma odsúdili na niekoľko mesiacov väzenia. Keď sa pozerám späť na tie dni, môžem teraz povedať, že som vďačný za tie skúšky, lebo ma pripravili na omnoho horšie časy, ktoré mali prísť.“

Keď hrozba nacizmu vzrastala, znásobovali sa tlaky na Jehovových služobníkov. V pohraničnom pásme pri hraniciach s Nemeckom zintenzívnel odpor. V auguste 1938 boli zakázané zhromaždenia Jehovových svedkov, preto sa bratia začali zhromažďovať v skupinkách. Libuše Štecherová napísala: „V priebehu roku 1938 sa stupňovalo politické napätie a my sme sa museli učiť, ako vydávať svedectvo v nových podmienkach. Neskôr, počas vojny, sme sa s človekom dobre zoznámili, a až potom sme hovorili o svojej viere.“

V priebehu roku 1938 sa Nemecko rozhodlo zabrať Sudety, ktoré vtedy patrili k územiu Československa. V snahe odvrátiť vojnu sa Británia a Francúzsko podvolili Hitlerovej požiadavke a Sudety sa stali časťou Nemecka a ľudia, ktorí tam žili, sa ocitli pod nacistickou nadvládou.

 Začína sa nemecká okupácia

Dňa 15. marca 1939 obsadili nemecké ozbrojené jednotky celé Čechy a Moravu. Hitler vytvoril nový politický štát nazývaný Protektorát Čechy a Morava, ktorý mal vlastného prezidenta a bábkovú vládu.

Gestapo čoskoro zakročilo proti Jehovovým svedkom. Do kancelárie spoločnosti Watch Tower v Prahe prišli 30. marca. Dňa 1. apríla bol Bohumil Müller prepustený po tom, čo si odpykal trest za kresťanskú neutralitu. Cestou z väzenia na železničnú stanicu zatelefonoval do kancelárie odbočky. Neskôr povedal: „Povedal som im, že prídem na druhý deň, aby som urobil, čo budem môcť. V ten deň sme boli v Bételi traja. Mali sme veľa práce. Niektoré tlačiarenské zariadenia už boli pripravené v prístave na odoslanie do Holandska. Bolo potrebné okamžite zbaliť aj zvyšok. Spolu s bratom Matejkom sme sa chopili tejto úlohy, zatiaľ čo brat Kapinus vypratával kancelárie a priestory Bételu. Medzitým sme ešte prekladali časopisy — Strážnu vežu a Útechu (dnes Prebuďte sa!). Podarilo sa nám vysťahovať veľké množstvo českých kníh a brožúrok, o ktoré gestapo neprejavilo záujem pri marcovej razii. Počas likvidácie však gestapo prišlo do odbočky niekoľkokrát.“

Po začatí okupácie bolo zjavné, že podmienky na kázanie budú veľmi náročné. Mnoho bratov opustilo Československo. Brat Dwenger odišiel do Švajčiarska večer predtým, než ho prišlo zatknúť gestapo. Brat Müller sa tiež pripravoval na odchod z krajiny. Dostal na to od štátnych úradov nevyhnutné povolenie, a vtedy prišiel list z Bernu, ktorý naznačoval, že by bolo užitočné, keby mohol pokračovať vo svojom pridelení a poskytovať potrebný dohľad a povzbudenie bratom v Československu. Brat Müller ihneď súhlasil, a aby si to nerozmyslel, zničil svoj cestovný pas.

 Po 48 rokoch povedal: „Keby sa ma dnes niekto opýtal, či som neľutoval, že som neodišiel z Prahy na jar v roku 1939, určite by som mu povedal: ‚Nie!‘ Nikdy som neľutoval, že som zostal. Po čase som si uvedomil, že som sem patril. Sem ma dal Jehova a jeho organizácia. Všetko to kruté utrpenie a bitie, ktoré som často pretrpel, omnoho prevýšila radosť, ktorú som pociťoval, keď som z roka na rok pozoroval vzrast diela a rast počtu radostných ctiteľov Všemohúceho okolo seba!“

Od roku 1939 gestapo bratov zatýkalo. Medzi uväznenými bol Otto Buchta, duchovná opora brnenského zboru, ktorý neskôr zomrel v koncentračnom tábore v Mauthausene. Na jeseň roku 1940 bol uväznený brat Kapinus, ktorý predtým slúžil v kancelárii odbočky v Prahe, ako aj ďalší bratia a sestry z Moravy. Napriek tomu verní Jehovovi svedkovia pokračovali v kázaní Slova, kdekoľvek mohli.

Niektorí bratia, ktorí slúžili Jehovovi v priaznivejšom období, mu prestali slúžiť a pripojili sa k ozbrojeným jednotkám nepriateľov Božieho ľudu. Karel Kopetzky bol veľmi schopný, horlivý brat. Ale keď ho v roku 1940 stretol brat Müller, jeho bývalý spolupracovník, bol to už úplne iný človek. Stalo sa to takto: Bratia rozmnožili na cyklostyle biblické publikácie a povkladali ich do poštových obálok. Brat Müller si ich dal do tašky a chodil na bicykli po Prahe z jednej pošty na druhú. Do každej poštovej schránky hodil niekoľko obálok. Povedal: „Keď som vošiel na jednu poštu, uvidel som nejakého muža oblečeného v uniforme jednotiek SS, ako čaká pri okienku. Zastal som, ale predtým ako som sa rozhodol, čo urobiť, otočil som sa a stáli sme tvárou v tvár. Chvíľu sme na seba uprene hľadeli. Na moje veľké prekvapenie som pozeral do tváre bývalého brata Karla Kopetzkého! Rýchlo som sa spamätal, išiel som k okienku, vzal  som nejaké tlačivo, opustil som poštu a ponáhľal som sa na bicykli preč.“

V nasledujúcom roku bol brat Müller, ktorý vtedy dohliadal na dielo v tejto krajine, zatknutý a odvezený do koncentračného tábora v Mauthausene.

Kázanie v ‚ohnivej peci‘

Celé roky sa veľa písalo o koncentračných táboroch a utrpení našich bratov v týchto táboroch. Medzi ľuďmi, ktorí boli v táboroch, boli aj Jehovovi svedkovia z Česka. Nebudeme sa zaoberať podrobnosťami ich utrpenia, ale skôr tým, ako boli duchovne budovaní a ako budovali druhých dokonca i v ‚ohnivej peci‘. — Porovnaj Daniela 3:20, 21.

V tých dňoch sa ľudia na celom svete dozvedeli o českej obci Lidice. V dňoch 9. a 10. júna 1942 bola na priamy príkaz Hitlera celá dedina zrovnaná so zemou z pomsty za smrť jedného nemeckého dôstojníka. Jej meno malo byť vymazané z mapy Európy. Božena Vodrážková, ktorá prežila tú hrôzu, neskôr spomínala: „Gestapo nazháňalo celú našu dedinu. Všetkých mužov zastrelili, deti vzali nevedno kam a ženy transportovali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Tam som stretla svedkov nášho Pána Jehovu... Raz mi jedna priateľka povedala: ‚Božena, rozprávala som sa s Bádateľmi Biblie. Hovoria o úžasných veciach. Znie to ako rozprávka, ale oni tvrdia, že to, čo hovorí Biblia, je  pravda, že príde Božie Kráľovstvo a odstráni zlo.‘ Neskôr som sa s nimi stretla osobne. Vydali mi svedectvo o Božom Kráľovstve a ich posolstvo ma veľmi priťahovalo.“ Áno, stala sa Jehovovou svedkyňou.

Mnohých väzňov hlboko ovplyvnilo správanie Jehovových svedkov v koncentračných táboroch. Alois Miczek si spomína: „Počas vojny som bol uväznený za komunistickú činnosť a bol som poslaný do koncentračného tábora v Mauthausene. Svedkom sa tam akosi podarilo získavať Strážnu vežu a ďalšiu literatúru, ktorú používali pri vyučovaní niektorých spoluväzňov, a príslušníci SS im neboli schopní v tom zabrániť. Preto sa príslušníci SS rozhodli na výstrahu zastreliť každého desiateho svedka v tábore. Všetkých svedkov postavili do radu a ozbrojené stráže vzali každého desiateho nabok. Ale zrazu, ako keby to bolo dopredu pripravené, ostatných 90 percent bratov sa obrátilo a išlo smerom ku skupine vybranej na popravu. ‚Ak chcete zastreliť každého desiateho, zastreľte nás všetkých!‘ Celý tábor bol ohromený týmto gestom a SS boli takí prekvapení, že príkaz odvolali. Bol som očitým svedkom tejto udalosti.“ ​(Ján 15:13) Ako to ovplyvnilo jeho život?

Jeho dcéra Marie Gogolková vysvetľuje: „Pozorovanie Jehovových svedkov v Mauthausene priviedlo môjho otca k tomu, že prijal pravdu. Bol pokrstený ihneď po vojne, horlivo kázal o Božom Kráľovstve a pomohol mnohým ľuďom spoznať pravdu.“

Oldřich Nesrovnal z Brna bol tiež v koncentračnom tábore. Prečo? Cítil odpor k vojne, a tak sa snažil ujsť cez hranice do Švajčiarska. Bol pri tom chytený, obvinený zo špionáže a deportovaný do Dachau. Spomína si: „Vo väzenskom vlaku, ktorý nás viezol do tábora, som si všimol 13-ročného chlapca, ktorý sedel pri okne a niečo si čítal. Zdalo sa, že  sa snaží utajiť, čo číta. Pýtal som sa ho, čo to je, a on odpovedal: ‚Biblia.‘ Povedal mi, že sa nevzdá svojej viery v Boha. Nerozumel som tomu, ale prilipol som k chlapcovi. Volal sa Gregor Wicinsky; bol z Poľska. Na druhý deň som sa dozvedel, že je Jehovovým svedkom. Odmietol podpísať zoznam vecí, ktoré mal odovzdať. Zoznam bol v nemčine a on sa bál, že by podpísal kompromisné vyhlásenie. Zbili ho, ale ani to ho nezlomilo...

Napísal som mame, poprosil som ju o Bibliu a na môj údiv som ju dostal. Začal som si ju pravidelne čítať. Jeden muž z Ostravy [na Morave] ma pozoroval. Pýtal sa ma, či rozumiem tomu, čo čítam, a ja som mu povedal, že asi spolovice tomu rozumiem. ‚A chcel by si rozumieť viac?‘ ‚Áno,‘ odpovedal som. ‚Tak sa stretneme zajtra po šiestej večer na tom a tom mieste.‘ Vtedy som bol po prvý raz na zhromaždení Jehovových svedkov. Zhromaždenia sa  konali každý večer po šiestej hodine a v nedeľu to bolo trikrát. Vopred bol určený predsedajúci aj téma. Môj ‚učiteľ‘ bol služobníkom pre literatúru. V tábore bol obuvníkom a všetku ručne prepísanú literatúru schovával pod sedadlom svojej pracovnej podnožky. O Gregorovi som však asi rok a pol nič nepočul. Keď som na konci roku 1944 pozoroval zástup väzňov, ktorí sa vracali z niektorých vedľajších táborov, zbadal som Gregora. Zdalo sa, že je takmer o pol metra vyšší, ale strašne chudý. Po pobyte v karanténe sa pripojil k nám na zhromaždení. Srdečne sme sa navzájom privítali a potom povedal: ‚Modlil som sa k Pánu Jehovovi, aby ťa tu nenechal samého.‘ Jehova vypočul jeho modlitbu.“

Pamätná slávnosť v koncentračnom tábore

Bolo možné v takých podmienkach sláviť Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti? Áno, bolo! Ale jednotlivci niekedy nevedeli, ako by to mohli urobiť. Božena Nováková to vysvetľuje: „Blížila sa Pamätná slávnosť. Cítila som sa strašne, lebo som bola presvedčená, že nebudem môcť prijímať symboly. Ale Jehova sa o všetko postaral. Poznal moju túžbu, a tak ma v deň Pamätnej slávnosti zavolali do jedného z barakov. Bolo tam už niekoľko sestier rôznych národností. Pamätná slávnosť vrátane prijímania symbolov prebehla  bez prerušenia. Vďaka, sláva a česť nech patrí nášmu Bohu, Jehovovi, a jeho Baránkovi!“

Ale ako získali nekvasený chlieb a víno? Sestra dodala: „V neďalekom meste Fürstenberg náhodou pracovali niektorí Jehovovi svedkovia na štátnom hospodárstve a oni nám zabezpečili symboly.“

 Po tomto požehnaní mala sestra Nováková ďalšiu skúsenosť — náročnú, ale posiľňujúcu vieru. Spomína si: „Raz ma zavolali do umyvárne. Bola to umyváreň so sprchami, ale po otvorení sprchy odtiaľ vychádzal plyn namiesto vody. Potom vhadzovali otrávené ženy, niekedy ešte živé, do pecí. Nevedela som o tom, až kým mi jedna strážkyňa nepovedala: ‚Tak, ty, Bibelforscher [ako nazývali Jehovových svedkov], ideš do plynu! Teraz uvidíme, či ťa ten tvoj Jehova zachráni!‘“ Sestra Nováková sa otočila, oči sa jej naplnili slzami a modlila sa: „Otče Jehova, prosím, ak mám zomrieť, nech sa deje tvoja vôľa. Ale modlím sa za svoje deti. S úplnou dôverou ich zverujem do tvojej opatery.“ Opisujúc to, čo sa stalo potom, povedala: „Zatiaľ čo som sa modlila, otvorili sa dvere a dovnútra vstúpil hlavný lekár. Zbadal môj fialový trojuholník a povedal: ‚Bibelforcher, čo tu robíš? Kto ťa sem poslal?‘ Povedala som, že ma tam poslala strážkyňa. Povedal: ‚Vypadni stadiaľto! Tvoje miesto je tam!‘ a ukázal na dvere. Pri odchode som začula poznámku strážkyne: ‚Teraz som presvedčená, že ich ten ich Jehova chráni.‘“

Vydávanie svedectva počas nacistickej okupácie

Hoci v tom čase bratia nezostavovali žiadne správy zo služby, kázanie dobrého posolstva v Československu pokračovalo. Růžena Lívancová z Kladna napísala: „Mama nás učila, aby sme mali vieru v Boha, no nie tak, ako to učili kňazi, ale tak, aby sme prejavovali ľuďom úctu. V roku 1940 nám vydala svedectvo jedna sestra z Prahy. Tak som sa začala učiť o našom úžasnom Bohu a milujúcom Otcovi Jehovovi. V roku 1943 sme boli spolu s mamou a sestrou pokrstené.“

Dokonca aj v tom čase a za vojnových podmienok Jehova priťahoval ‚tých, ktorí boli správne naklonení k večnému  životu‘. (Sk. 13:48) František Šnajdr z Prahy povedal: „Naša rodina bola katolícka, ale nikdy sme nechodili do kostola. Bol som mechanikom a viedol som obyčajný život. Často som chodil do krčmy a hrával som tam karty. Raz tam prišiel nejaký muž, dal si pohár piva a vydával prítomným svedectvo. Robili si z neho žarty. Ale pri hre v karty som ho jedným uchom počúval. Rozprával o 24. kapitole Matúša. Páčilo sa mi to a povedal som mu to. Pozval ma teda k sebe domov. Keď som tam prišiel, práve prebiehalo zhromaždenie. Už ich bolo uňho doma sedem. Opýtal som sa: ‚Povedzte mi, prosím, kedy príde kňaz?‘“ Ale neprišiel žiaden kňaz. Predsedal Josef Valenta, ktorý sedel priamo vedľa Františka.

František pokračoval v štúdiu Biblie a v auguste 1942 bol pokrstený. V nasledujúcom roku ho zatklo gestapo. Ale Jehova mu naďalej poskytoval potrebnú pomoc a on mohol duchovne rásť. František to vysvetlil: „V Mauthausene som stretol brata Martina Pötzingera. Bol to odvážny a rozvážny brat. Urobil mi papuče a vždy ma zásoboval literatúrou. Mávali sme pravidelné zhromaždenia — samozrejme, tajné — každú nedeľu priamo na ‚placi‘“ — presne na tom mieste, na ktorom sa konali nástupy väzňov.

Jan Matuszný si tiež uvedomil, že potrebuje duchovnú pomoc. Neskôr napísal: „Počas vojny som pracoval v bani. Spolu s mojimi dvoma bratmi sme hrávali v baníckej kapele. Fajčil som a opíjal som sa. Bol som v takom úbohom stave, že sa mi ruky triasli ako starému človeku. Raz, keď som bol opitý a cítil som sa mizerne, začal som sa nahlas modliť k Bohu, prosil som ho, aby mi pomohol nejako nájsť východisko z mojich problémov.“

Krátko nato jedna svedkyňa, ktorá navštívila jeho telesnú sestru, sa s ním dlho rozprávala a dala mu Bibliu  a tri brožúrky. Keď si ich prečítal, bol presvedčený, že to, čo sa dozvedel, je pravda. Prestal fajčiť, opíjať sa a hrať v kapele a začal navštevovať zhromaždenia. V roku 1943 bol pokrstený v rybníku. Dodal: „Mávali sme zhromaždenia počas celej vojny. Učili sme sa, čo znamená slovo ‚kompromis‘ a že je lepšie zomrieť ako zradiť brata. Poslúžilo nám to ako dobrá príprava na prenasledovanie, ktoré bolo pred nami“ — áno, prenasledovanie, ktoré prišlo dokonca ešte aj po skončení vojny.

Dobre sme využívali obdobie pomerného pokoja

Keď sa vojna skončila, pre Jehovov ľud nastalo od roku 1945 do roku 1949 obdobie pomernej slobody a pokoja. Bol to čas duchovnej obnovy a čas, keď sa bratia s obnovenou horlivosťou zapájali do diela kázania, ktoré im pridelil Boh. — Mat. 24:14.

Prvou vecou, ktorú bolo nutné urobiť, bolo nájsť všetky zbory a jednotlivých zvestovateľov. Niektorí zomreli, ďalší sa presťahovali a tisíce bratov nemeckej národnosti, ktorí bývali blízko hraníc, čakali na deportáciu. Brat Müller, ktorý bol azda jedným z prvých bratov, ktorí sa vrátili domov, usilovne pracoval, aby obnovil komunikáciu medzi zbormi. Snažil sa tiež skontaktovať s kanceláriami odbočiek Spoločnosti v iných krajinách, ale spočiatku bezúspešne. Potom začiatkom júna sa dostal jeden telegram do Bernu vo Švajčiarsku. Z Bernu začali prichádzať listy, pričom každý obsahoval niekoľko strán Strážnej veže v nemčine. Rýchlo sa začalo s prekladaním. V auguste 1945 vydali bratia v Prahe prvé povojnové číslo Strážnej veže v češtine vytlačené na cyklostyle.

Mnohí ľudia si pamätali, čo Jehovovi svedkovia pred vojnou kázali, a niektorí z nich teraz ochotne počúvali. Začalo  sa s verejnými biblickými prednáškami — nie s nahranými kázňami, ale s prednáškami spôsobilých rečníkov. Prichádzali stovky ľudí. Prvá prednáška na tému „Sloboda v novom svete“ odznela 11. novembra 1945 v hale Pražskej poľnohospodárskej burzy. Asi 600 poslucháčov prejavilo veľké nadšenie. V priebehu troch rokov prebehlo v Československu 1885 takýchto verejných prednášok. Mnohí dnešní Jehovovi svedkovia hovoria, že ich k pravde pritiahli práve tieto prednášky.

Jedným z nich je aj Tibor Tomašovský, ktorý dnes žije v Čechách. S Tiborom sa stretol svedok, ktorý pracoval v tom istom svetskom zamestnaní, a v priebehu rozhovoru sa zmienil o Biblii. Na Tibora zapôsobila jeho skromnosť a pozval tohto svedka k sebe domov. Viedlo to  k pozvaniu na zhromaždenie. Tibor neskôr povedal: „To, čo sme s manželkou zažili na zhromaždení, bolo úžasné. Nikdy som nepočul takú vynikajúcu prednášku. Striedali sa traja rečníci. ‚Musia to byť vysokovzdelaní ľudia,‘ povedal som človeku, ktorý sedel vedľa mňa. ‚Nie, sú to len roľníci.‘ To, čo sme počúvali, bolo také nádherné, že sa nám nechcelo ísť domov. V nasledujúcom týždni som sa nemohol sústrediť na prácu v kancelárii a nevedel som sa dočkať nedele. Nikdy sme nevynechali zhromaždenie.“

K miestam, kde svedkovia vykonávali svoju službu, patrili aj pracovné tábory, v ktorých po vojne zadržiavali vojnových zajatcov a Nemcov, ktorí čakali na deportáciu. Jedna správa týkajúca sa činnosti v tom období hovorí: „Bratia s veľkým úspechom navštevovali v pracovných táboroch Nemcov, prevažne nacistov.“ Viedla týchto ľudí zmena podmienok k tomu, aby ochotnejšie prijímali biblickú pravdu? Jehovovi svedkovia im chceli dať túto možnosť.

V novembri 1945 prišlo oficiálne vymenovanie brata Müllera za dozorcu odbočky. V nasledujúce leto sa bratom podarilo zakúpiť prakticky novú štvorpodlažnú budovu v Suchdole pri Prahe. Poskytovala tiché pracovisko a dobré ubytovacie podmienky pre rodinu Bétel. Bratia rozdelili krajinu na kraje, každý kraj tvorilo asi 20 zborov, a začali usporadúvať pravidelné krajské zjazdy. Ukázalo sa to ako veľké požehnanie. Tieto zjazdy boli vždy spojené so službou z domu do domu a prostredníctvom verejnej prednášky v nedeľu popoludní bolo vydané dobré svedectvo. Keď v zboroch začala fungovať teokratická škola kazateľskej služby, viacerí bratia sa stali s pomocou Jehovovho ducha spôsobilými prednášať verejné prednášky a zo zvestovateľov sa stali lepší učitelia.

 Bratia usporadúvali aj oblastné zjazdy. V roku 1946 odzneli na oblastnom zjazde v spoločenskej sále Besedního domu v Brne prednášky „Radujte sa“ a „Knieža pokoja“; zjazd navštívilo 1700 poslucháčov. Pri tejto príležitosti bol prítomný aj Franz Zürcher z Bernu vo Švajčiarsku. Keď sa v nasledujúcom roku konal v Brne ďalší zjazd, v zjazdovom programe slúžili traja členovia svetového ústredia — N. H. Knorr, M. G. Henschel a H. C. Covington. Plagáty a letáky po celom meste oznamovali verejnú prednášku „Radosť pre všetkých ľudí“. Prišlo si ju vypočuť 2300 ľudí. Mnohí  z nich nechali svoje adresy a vyjadrili túžbu, aby ich bratia pozvali na budúce zhromaždenia.

Na začiatku roku 1948 nastala vládna kríza. K moci sa dostali komunisti. Jehovovi svedkovia naďalej horlivo kázali dobré posolstvo. V tom roku zaznamenali 25-percentný vzrast počtu zvestovateľov Kráľovstva. V septembri sa konal ďalší zjazd — tentoraz v Prahe. Verejná prednáška vyzdvihla aktuálny námet „Božie Kráľovstvo — nádej pre celé ľudstvo“. A vzhľadom na to, čo nasledovalo, sa ako veľmi vhodná ukázala prednáška „Zachovávanie jednoty v skúškach“. Nepriatelia Jehovovho ľudu sa dokonca i počas zjazdu pripravovali na útok.

Znova sa zmráka

Neprešli ani štyri roky odvtedy, čo boli bratia prepustení z väzenia, a atmosféra sa náhle zmenila. V novembri 1948 sa na krajskom zjazde v Karlových Varoch v západných Čechách objavili „búrkové mračná“. Samotný zjazd nebol prerušený. Počas verejnej prednášky brata Müllera v nedeľu 8. novembra popoludní však sedeli na niektorých zadných miestach haly agenti Štátnej bezpečnosti v civilnom odeve. V ten istý deň našiel Oldřich Skupina, dozorca zboru v Karlových Varoch, brata Müllera pri večeri a rozrušený mu povedal, že Štátna bezpečnosť prehľadala domácnosti niekoľkých bratov a zhabala im literatúru.

Brat Müller sa snažil telefonovať do pražského Bételu, ale nikto mu neodpovedal. Zjavne sa aj tam muselo stať niečo vážne. Rýchlo sa vrátil do Prahy. Keď sa však približoval k budove Bételu, všimol si dvoch mužov, ktorí predstierali, že sú robotníci, ale pozorovali domov Bétel. V Bételi stretol jedného brata, ktorý mu oznámil, že agenti Štátnej bezpečnosti prehľadali všetky priestory a zapečatili kanceláriu. Do 45 minút po jeho príchode sa v domove Bétel objavili dvaja  zástupcovia Ministerstva vnútra a oznámili im, že budova bola skonfiškovaná. Brat Müller protestoval a poukázal na to, že pred konfiškáciou musí byť najprv vydaný súdny príkaz. Po ich odchode sa mu podarilo presťahovať do domu svojich rodičov nejaké fascikle, ktoré Štátna bezpečnosť nenašla. Ale keď sa vrátil do Bételu, jeden agent Štátnej bezpečnosti tam už čakal so zatykačom naňho a na ďalšie dve sestry, ktoré boli s ním. Ostatní členovia rodiny Bétel už boli zatknutí.

Bol súdny príkaz vydaný tak rýchlo? Nie. O niekoľko mesiacov neskôr, kým boli bratia vo väzbe, brat Kapinus, ktorý bol medzi zadržanými, dostal list. Obsahoval rozhodnutie Ministerstva vnútra zo dňa 4. apríla 1949 — viac ako štyri mesiace po tom, čo zastavili činnosť Spoločnosti a skonfiškovali jej majetok.

Napriek tomu v júli zastavil štátny súd súdne konanie proti bratom pre nedostatok dôkazov. Boli prepustení z vyšetrovacej väzby. Predsa však neopustili budovu štátneho súdu ako slobodní ľudia. Zastavili ich dvaja zástupcovia Ministerstva vnútra a informovali ich, že komunistický politický výbor sa rozhodol poslať ich na dva roky do pracovného tábora. Čo sa nepodarilo dosiahnuť právnym konaním, dosiahlo sa jednoducho svojvoľným nariadením. Brata Müllera transportovali do Kladna, kde pracoval v uhoľnej bani.

Vlna zatýkania, ktorá sa prehnala krajinou, priniesla Jehovovým svedkom veľa ťažkostí. Ale to, čo komunistickí činitelia očakávali, sa nesplnilo. Vo väzení bratovi Müllerovi povedali: „Odtni hlavu a telo zomrie.“ Mysleli si, že on a ďalší zodpovední bratia boli „hlavou“, ale nepostrehli, že skutočnou Hlavou kresťanského zboru je Pán Ježiš Kristus v nebesiach. — Ef. 4:15, 16.

 Pravé uctievanie pretrváva

Napriek tlaku tých temných dní pravé uctievanie nezaniklo. Bratia čoskoro začali robiť opatrenia v záujme pokroku diela vydávania svedectva o Ježišovi ako o mesiášskom Kráľovi. Josef Skohoutil z Prahy hovorí: „Niekoľko dní po začiatku prenasledovania ma navštívil miestny dozorca, brat Gros. Dal mi mená desiatich zvestovateľov a povedal mi, aby som sa o nich postaral.“ Istý čas sa bratia ešte stále pokúšali vydávať svedectvo z domu do domu, ale postupne si osvojili iné spôsoby zvestovania.

Hoci bolo mnoho bratov vo väzení, tí vonku sa naďalej spolu stretávali. Nemohli používať sály pre verejnosť, ale vo veľkých bytoch usporadúvali zjazdy so skráteným programom. Niekedy sa konali väčšie zjazdy v lese. V roku 1949 bol prvý z nich v Oldřichove pri Nejdku. Svah s vyčnievajúcimi  skalami poskytol miesta na sedenie pre 200 prítomných. V blízkosti bol opustený dom, stodola a rybník. Kvôli krstu postavili v stodole priečku, aby tak zabezpečili šatne pre mužov i pre ženy. Vyčistili rybník a do vody umiestnili drevené schody. Pri tejto príležitosti bolo 37 pokrstených.

Ako získavali biblické publikácie na štúdium? Odhaľuje to správa, ktorú podal brat Vykouřil z Teplíc. Hovorí sa v nej: „V roku 1950 sme v Tepliciach zostali len traja. Od jednej sestry zo Švajčiarska sme poštou dostávali francúzsku Strážnu vežu. Na istý čas sme stratili kontakt, ale po čase sme ho znovu nadviazali. Začal som dostávať listy v symbolickom jazyku. Tými listami ma žiadali, aby som našiel nejakého brata, ktorý pozná ďalšieho a ten pozná ešte ďalšieho, a tak znovu nadviažeme kontakt. Bratia, ktorí sa ujímali vedenia, boli vo väzení, preto sme my museli obnoviť spojenie vnútri organizácie. Pracovali sme bez akéhokoľvek oficiálneho pridelenia — každý robil to, čo bolo potrebné. Nikdy sme však neprestali dostávať Strážnu vežu.“

Bol to začiatok jedného z najťažších období v histórii Jehovových svedkov v tejto krajine. Len vďaka Jehovovej ruke sa dielo nezastavilo. Práve naopak, napriek mnohým skúškam sa naďalej rozširovalo.

Krátka úľava

Na začiatku roku 1950 neočakávane prepustili z pracovných táborov všetkých Jehovových svedkov, bratov aj sestry. Čo ich čakalo? Brat Müller spomínal: „Bol som príjemne prekvapený dobrou organizáciou, ktorá bola vybudovaná v našej neprítomnosti.“ Jehovov duch podnietil mladších bratov vrátane Jána Sebína a Jaroslava Hálu, aby sa horlivo ujali vedenia. Jaroslavov otec bol zatknutý v roku 1948 (a neskôr zomrel vo väzení), ale Jaroslav sa stal  vzorom a veľkým zdrojom povzbudenia pre mnohých bratov a sestry. Zistili, že počet aktívnych svedkov v celej krajine (bývalom Československu) za dva roky vzrástol o 52 percent, z 1581 na 2403. V nasledujúcom roku nastal ďalší, 38-percentný vzrast.

V roku 1951 bola v češtine vydaná šesťdielna kniha „Boh nech je pravdivý“, ktorá poskytla základ na ďalší vzrast. Táto publikácia slúžila ako základná pomôcka na domáce biblické štúdium. Obsahovala to, čo študujúci potrebovali pre dobrý začiatok v službe Jehovovi.

Komunistickí funkcionári však nepozerali na činnosť Jehovových svedkov priaznivo. Rokom 1952 sa začalo ďalšie dlhé obdobie prudkého prenasledovania Jehovovho ľudu.

Znova v ‚ohnivej peci‘

Dňa 4. februára 1952 bol v skorých ranných hodinách brat Müller opäť zatknutý Štátnou bezpečnosťou. Keď ho tentoraz viezli do väzenia, zaviazali mu oči. Neskôr napísal: „Ďalších 14 mesiacov mi nedovolili opustiť samotku bez zaviazaných očí. Asi každý druhý deň ma viedol vyšetrovateľ do svojej kancelárie. Tam prebiehali dlhé výsluchy, počas ktorých sa ma snažili presvedčiť, aby som sa priznal, že som bol zapojený do špionáže a zrady. Napísali mnoho výpovedí, potom ich zničili a písali nové výpovede. Vypočúvajúci neustále skúšali nové metódy v snahe zahrnúť do výpovede aspoň nepatrné náznaky viny. Opakovane som odmietal podpísať tieto výpovede. Asi o 16 rokov neskôr, keď som bol na slobode, mi jeden funkcionár z Ministerstva vnútra povedal, že som bol na zozname ľudí, ktorých mali zlikvidovať. Dňa 27. marca 1953 ma so zaviazanými očami vzali na súdne pojednávanie na Pankrác. Spolu s mojimi dvoma spolupracovníkmi sme boli vystavení hroznému psychickému tlaku. Pojednávanie  trvalo dva dni. Bolo prísne utajované. Miesta pre verejnosť obsadili výlučne vypočúvajúci z Ministerstva vnútra.“

Ako sa ukázalo, 4. február 1952 bol dňom rozsiahleho zatýkania v celom Československu. V ten deň zatkla Štátna bezpečnosť dovedna 109 Jehovových svedkov (104 bratov a 5 sestier).

Medzi tými, ktorých odviedli do väzenia, bola aj Emílie Macíčková. Spomína si: „Dňa 4. februára 1952, keď bol môj manžel v nemocnici, o pol štvrtej ráno prišli k nám domov traja muži a jedna žena zo Štátnej bezpečnosti. Ihneď ma zatkli. Dôkladne prehľadali celý dom a zhabali všetko, čo našli. Odviedli ma na Okresné oddelenie Verejnej bezpečnosti v Ostrave. Bolo tam už mnoho svedkov. Zatýkali nás vo veľkom. Voviedli nás do novovybielených, ale strašne zapáchajúcich studených ciel, dali nám studenú vodu na umývanie a potom zamkli železné dvere. Kedykoľvek nás niekam viedli, založili nám čierne okuliare. Do našich ciel zaradili udavačov, ale my sme sa s nimi nerozprávali o ničom inom, len o Božom Kráľovstve. Títo donášači dokonca spievali naše piesne Kráľovstva a predstierali, že sa modlia — do takýchto krajností zašli naši nepriatelia v snahe zlomiť nás, ale Jehova nás posilňoval!“

Obludný proces v Prahe

V tom čase prebiehalo v Československu mnoho politických procesov. Tresty uložené pri týchto procesoch boli mimoriadne prísne — alebo mnoho rokov väzenia, alebo smrť. V tom období sa 27. a 28. marca 1953 konal proces s Jehovovými svedkami. Za zatvorenými dverami prebiehali dva fingované procesy s hlavnými dozorcami Jehovových svedkov. Druhý sa konal mesiac po prvom procese. Tresty boli nasledovné: „Müller a Fogel: odsúdení na 18 rokov  väzenia. Obžalovaní Sebín, Gros a Hála: 15 rokov; Nahálka: 12 rokov; Novák: 8 rokov a Porubský: 5 rokov. Majetok všetkých obžalovaných podlieha konfiškácii a všetci strácajú občianske práva.“

Verejnosť mala prístup k informáciám o týchto procesoch len prostredníctvom novín. Čo uvádzali? Ako príklad poslúži táto prekrútená správa, ktorá sa objavila 30. marca v komunistickom denníku Rudé právo: „Americkí imperialisti vo svojej nenávisti k ľudovodemokratickému Československu sa nevyhýbajú žiadnym prostriedkom, aby odviedli naše pracujúce masy z cesty k socializmu... Krajský súd v Prahe sa zaoberal jednou formou deštruktívnej činnosti amerických imperialistov... Bol to proces s vedúcimi členmi náboženskej sekty, ktorej prívrženci sa volajú Jehovovi svedkovia. Táto organizácia, riadená z Brooklynu v USA, ktorá bola za svoje deštruktívne zámery v našej krajine zakázaná v roku 1949, prepašovala do Československa kozmopolitické ideológie, ktoré sú pod pláštikom čistého kresťanstva zamerané na podkopanie morálky našej pracujúcej triedy, na vzbudenie nenávisti voči štátu a jeho zákonom, a začala pripravovať svojich prívržencov na možnú vojnu, v ktorej budú hrať rolu piatej kolóny.“

Toto prekrúcanie faktov na ospravedlnenie zákrokov súdu vytvorilo precedens, ktorý napodobňovali súdy v celej krajine.

Hľadanie ľudí podobných ovciam vo väzniciach

Príležitosti na vydávanie svedectva boli však aj vo väzniciach. Bola potrebná vynachádzavosť, ale naši bratia si našli spôsob. Vo väzení boli ľudia, ktorí priaznivo reagovali na biblickú pravdu. Jedným z nich bol František Janeček  z Čáslavi. Spomína: „Počas vojny som sa zúčastnil v odbojovom hnutí. Nesúhlasil som s novou formou násilia, a keďže som otvorene odporoval nespravodlivosti, bol som v roku 1948 odsúdený na 11 rokov väzenia. Vo väzení mi dovolili mať Bibliu a dokonca som z nej v čase voľna učil iných. Bratia ma preto považovali za kňaza. Bývali sme v rôznych barakoch, ale niekedy sme okolo barakov držali v noci stráž, nazývanú „ohňová“ stráž. Raz v noci, keď som bol na stráži, bolo veľmi chladno a obloha bola posiata hviezdami. Z vedľajších barakov vyšiel von ďalší väzeň, ktorý tiež nastúpil na strážnu službu. Povedal som mu: ‚Aj ty si tu, aby si slúžil faraónovi, hm?‘ ‚A vieš ty, kto bol faraón?‘ opýtal sa ma. ‚Áno, vládca Egypta.‘ ‚A vieš, koho predobrazil?‘ ‚Nie!‘ ‚Tak poď sem a ja ti to poviem.‘ Prechádzali sme sa spolu dve hodiny a on mi to dôkladne vysvetlil. Robil som rýchle pokroky. Boh ma mal rád a videl moju túžbu po pravde.“ František sa pripojil k Jehovovým svedkom v štúdiu Biblie a zakrátko podával každý mesiac správu o 70 až 80 hodinách strávených v službe Jehovovi.

Mnohí, ktorí spoznali pravdu vo väzení, tam boli aj pokrstení. Ako sa to robilo? Ladislav Šmejkal, ktorý spoznal pravdu ako politický väzeň, vysvetľuje: „V bani, v ktorej sme pracovali, sme mali prístup k chladiacim vežiam veľkých banských kompresorov. V júni 1956 som bol spolu s niekoľkými ďalšími pokrstený v nádrži jednej z týchto veží. Nebolo to ľahké, lebo sme to museli urobiť počas krátkej prestávky pred popoludňajšou zmenou. Vzali sme si spodnú bielizeň, išli k veži, dali sa pokrstiť, rýchlo sme sa prezliekli a potom sme sa hlásili v práci.“ Boli vďační, že Jehova pomohol svojim služobníkom nájsť spôsob, ako symbolizovať svoju oddanosť a tak poslúchnuť príkaz Ježiša Krista. — Mat. 28:19, 20.

 „Svätí“ v uhoľných baniach

Zákaz Jehovových svedkov bol presadzovaný rôznymi spôsobmi a v odlišnom rozsahu. Nebolo to rovnaké na všetkých miestach a po celý čas. Za každých okolností sa bratia svedomito snažili zachovať si kresťanskú rýdzosť. V dôsledku toho boli mnohí z nich uväznení.

Potom v roku 1958 bol vydaný vládny výnos, ktorý umožňoval oslobodenie od vojenskej služby baníkom v uhoľných baniach, ktorí mali menej ako 30 rokov. Namiesto toho, aby bratia čakali, kým ich zatknú a odsúdia do väzenia — pravdepodobne na prácu v baniach —, niektorí si zachovali určitú mieru slobody tým, že sa v baniach zamestnali. (Prísl. 22:3) Tak sa stalo, že sa mená „svätých“ či „kňazov“, ako ľudia nazývali týchto svedkov, objavili na výplatných listinách v mnohých baniach. A keďže v určitých baniach bolo mnoho Jehovových svedkov, začali vytvárať silné zbory, v ktorých bratia rástli k duchovnej zrelosti a stávali sa z nich spôsobilí služobníci.

Eduard Sobička pracoval 10 rokov v bani v dedine Kamenné Žehrovice pri Kladne. Hovorí: „Pokiaľ si spomínam, najväčší počet bratov pracujúcich v tom istom čase v bani, kde som bol zamestnaný, bol asi 30. Pracovali sme v rôznych zmenách a určili sme si pravidlo, že sa nebudeme držať v takom úzkom kruhu, že by sme sa oddelili od ostatných baníkov.  Napriek tomu ‚svätí‘, ako nás bežne volali, pútali veľkú pozornosť. Zosmiešňovali nás a urážali, ale zároveň si nás potajme vážili.“ V baniach sa bratia chopili príležitostí na vydávanie svedectva, a keď našli záujem, požičiavali tiež vzácnu biblickú literatúru.

Na dovolenke s ďalšími svedkami

Hoci to boli ťažké časy, v živote Jehovovho ľudu mala svoje miesto aj dovolenka. Keď si bratia dovolenku starostlivo naplánovali, bola nielen časom telesného odpočinku, ale aj časom duchovného budovania. Predstavte si, aké to asi bolo pre 30 Jehovových svedkov, stráviť spolu týždeň či dva v období, keď sa na zhromaždeniach zúčastňovalo najviac 10 osôb.

Bolo dôležité rozumne rozhodnúť, koho pozvať. Bratia, ktorí tieto dovolenky plánovali, sa snažili neuprednostňovať  mladších pred staršími či bratov pred sestrami. Snažili sa pamätať na niekoľko duchovne zrelých kresťanských bratov, ktorí by poskytovali potrebný dohľad.

Hlavným záujmom bolo, aby tam bol vyrovnaný duchovný program. Program dňa bol asi takýto: ranná modlitba, denný text a čítanie Biblie. V niektoré popoludnia mávali hodinové zhromaždenia. Večer často patril duchovnému spoločenstvu s vopred pripraveným programom. Zvyšok dňa bol voľný. Priatelia mohli študovať, chodiť na túry, plávať a podobne. Služba bola zvyčajne spojená s turistikou, ale opäť tu boli nepísané pravidlá, ktorými sa bratia riadili. Skúste si predstaviť skupinu 20 turistov. V dedinách, v lese a na poliach nachádzali miestnych obyvateľov. Keď niekoho stretli, niektorý brat alebo sestra sa odpojili od skupiny a snažili sa nadviazať rozhovor. Zvyšok skupiny pokračoval v ceste.

Skupiny mali radosť z týchto dovoleniek, ktorých výsledkom bolo veľa dobrého. Posilňovali vieru a slúžili na rozširovanie dobrého posolstva. Tieto skupinové dovolenky boli neoddeliteľnou súčasťou novodobej histórie Jehovových svedkov v tejto krajine. Jehovovi služobníci však nikdy nemohli dovoliť, aby ich duchovná bdelosť ochabla.

Prefíkaný útok

Satan Diabol, „otec lži“, sa snaží podkopať dôveru prekrútenými faktami a skreslenými informáciami o verných Božích služobníkoch. (Ján 8:44) Túto taktiku použil na to, aby oslabil staroveký Izrael, obrátil Židov v prvom storočí proti Kristovi a pokúsil sa rozvrátiť raný kresťanský zbor. (4. Mojž. 13:26–14:4; Ján 5:10–18; 3. Jána 9, 10) Ľudia, ktorí slúžia jeho cieľom, sa usilujú vyniknúť. Iní si myslia, že to, čo hovoria, je správne, a vyjadrujú vyhranené názory,  i keď nepoznajú všetky fakty. Satan môže použiť oba typy ľudí a v tejto krajine tak aj urobil.

Na konci päťdesiatych rokov bola situácia bratov v Československu dosť náročná. Mnohí boli vo väzení. Komunikácia so svetovým ústredím Jehovových svedkov bola prerušená. Niektorí iniciatívni bratia vydávali pokyny, ktoré vyjadrovali ich vlastné názory namiesto toho, aby boli dôsledne založené na Písme. (Tít. 1:9; Jak. 3:1) Niektorí jednotlivci reagovali na tlak tej doby tým, že zaujali pevný postoj v niektorých záležitostiach bez toho, že by poznali všetky fakty. (Porovnaj Príslovia 18:13, 17.) Niekoľkí začali ‚odvádzať za sebou učeníkov‘. — Sk. 20:30.

O udalostiach z toho obdobia brat Müller neskôr napísal: „Jedného dňa v januári 1956 ma vo väznici vo Valdiciach odviedli do kancelárie, v ktorej na mňa čakali dvaja muži. Tvrdili, že sú z Ministerstva vnútra. Snažili sa ma presvedčiť, že by sme mali ‚poľaviť‘ v niektorých našich náboženských náukách. Nezhodli sme sa v tom, a preto bol tento rozhovor krátky. V roku 1957 ma navštívili dvaja ďalší pracovníci Ministerstva vnútra. Trojhodinový rozhovor sa niesol v úplne inom duchu. Mohol som otvorene vysvetliť názory a postoje svedkov v rôznych sporných otázkach. Zaujímal ich náš postoj k vojenskej službe, ku  krvným transfúziám, k odborovým zväzom a mnoho ďalších otázok. Nakoniec sa ma jeden z nich opýtal: ‚Pán Müller, myslíte si, že by sme mohli byť priatelia?‘ Odpovedal som: ‚Priateľmi sú ľudia, ktorí sú si veľmi blízki a majú mnoho spoločných záujmov. My Jehovovi svedkovia veríme v Boha. Ale vy komunisti ste ateistami. Nemôžeme mať spoločný základ. Ale myslím si, že môžeme žiť a bývať vedľa seba.‘ Ten úradník povedal: ‚Páči sa mi vaša odpoveď, lebo v opačnom prípade by sme vám nemohli dôverovať.‘ Mal som dojem, že túto poslednú otázku položil preto, aby zistil, či môžeme v budúcnosti nadviazať spolu nejaký zmysluplný dialóg. A ak áno, privedie nás to o krok vpred k vyriešeniu našej situácie.“

Tento rozhovor prispel k tak trocha otvorenejšej komunikácii medzi určitými bratmi a vládnymi úradmi. Vzhľadom na atmosféru, ktorá vtedy existovala, si však niektorí svedkovia, ktorí sa dozvedeli o týchto rozhovoroch, mysleli, že títo zodpovední bratia robia kompromisy. Niet pochýb, že bratov, ktorí takto reagovali, viedla silná túžba predísť akémukoľvek kompromisu v kresťanských zásadách. Niekoľko bratov, ktorí prejavovali dogmatický postoj, otvorene vyjadrilo nedôveru k bratom, ktorí sa rozprávali s vládnymi činiteľmi. Ale bola ich nedôvera dobre podložená?

Ovplyvnili to aj ďalšie faktory. Juraj Kaminský, ktorý lojálne slúžil Jehovovi vyše 50 rokov, vysvetľuje: „Po zatknutí zodpovedných bratov a mnohých starších začali niektorí z bratov, ktorí sa ujímali vedenia v zboroch a krajoch, predpisovať zvestovateľom pravidlá správania, vytvárali zoznamy toho, čo robiť a čo nerobiť.“ O koľko lepšie by bolo ‚podporovať poslušnosť vierou‘, ako to robil apoštol Pavol! (Rim. 16:26) Pretože zákon vyžadoval, aby ľudia volili, niektorí  svedkovia išli do volebných miestností, ale z dôvodu svedomia nevhodili do urny volebný lístok s menom politického kandidáta. Iní si mysleli, že títo bratia urobili kompromis. Niektorí bratia, pochopiteľne, zazlievali úradom, že zle zaobchádzajú s ich kresťanskými bratmi. Brat Müller to komentoval slovami: „Táto situácia mi robila veľké starosti, preto som na jeseň roku 1957 napísal [z väzenia] list, aby som bratom pomohol pozrieť sa na veci z nadhľadu.“ Jeden odsek obsahoval tieto myšlienky:

„Mám ešte inú bolesť v srdci... Chcel by som bratom pripomenúť, že naše zhromaždenia sú zamerané na štúdium Písma a na školenie Jehovových svedkov, aby boli lepšími a spôsobilejšími služobníkmi. Je jednoducho neprijateľné rozprávať sa na zhromaždeniach o politike alebo vyhlasovať akékoľvek protištátne názory, bez ohľadu na to, kde sa zhromaždenia konajú, a bez ohľadu na to, či sú prítomní len dvaja, alebo viacerí. Bratia, pamätajte na to a nepripusťte žiadne takéto diskusie. Prejavuje niekto z Vás nevraživosť voči režimu preto, že ja a ďalší bratia sme vo väzení? Potom Vás naliehavo prosím v mojom mene i v mene ďalších bratov, aby ste sa zbavili takých pocitov. Nepoddajte sa hnevu a nepriateľstvu, lebo my sme svoj prípad predložili Bohu a Vy urobte to isté.“ — Rim. 12:17–13:1.

Tento list veľmi povzbudil verných bratov a sestry. Ján Tesarz povedal: „Dostali sme jeho list, ktorý napísal z väzenia v roku 1957. Nebol v ňom ani náznak kompromisu, len kresťanská rozumnosť!“ Ale nie všetci mali takýto názor. List brata Müllera sa stal predmetom kontroverzií a mnohých špekulácií.

Oddelení od zboru

Po vyhlásení úplnej amnestie pre politických väzňov v máji 1960 boli mnohí Jehovovi svedkovia prepustení  z väzenia. Bol to nádherný pocit! Napriek hrozbám pohotovo obnovili kázanie dobrého posolstva. Mnoho z nich malo na mysli príklad, ktorý dali apoštoli Ježiša Krista, keď sa po prepustení z väzenia modlili o odvahu, aby mohli pokračovať v kázaní slova. (Sk. 4:23–31) Ale čakali ich nové skúšky.

Medzi bratmi vznikli pochybnosti a nedôvera. Keď brat Müller poslal svoj list bratom, aby vyjasnil záležitosti, niektorí s vyhranenými a kritickými názormi nedovolili prečítať tento list zborom. V roku 1959 bol počet aktívnych Jehovových svedkov v Československu 2105, ale vyše 1000 tých, ktorí stále tvrdili, že slúžia Jehovovi, to už viac nerobilo v jednote so svojimi bývalými kresťanskými spoločníkmi. Tí, ktorí sa ujímali vedenia medzi týmito oddelenými, dokonca tvrdili, že majú schválenie z ústredia v Brooklyne v New Yorku a od N. H. Knorra, ktorý bol v tom čase prezidentom spoločnosti Watch Tower.

Ďalší vývoj len pridal k podozreniam, ktoré mali títo oddelení voči svojim bývalým kresťanským spoločníkom. Vládni predstavitelia v Československu si poväčšine uvedomili, že Jehovovi svedkovia nie sú imperialistickými špiónmi, ako ich z toho obviňovali. Vedeli tiež to, že nie je možné zastaviť činnosť Jehovových svedkov ani presvedčiť ich, aby urobili kompromis vo viere. Preto vláda, totalitný komunistický režim, podnikla kroky na dialóg so svedkami. Bol to vynútený dialóg. Cieľom Štátnej bezpečnosti bolo uistiť sa, že svedkovia nepoužijú náboženské cítenie proti komunistickému režimu, ale ak to bude možné, použijú ho na jeho podporu. Niekedy nadväzovali kontakty tak, že predvolali brata Müllera alebo jedného z cestujúcich dozorcov na výsluch na verejnú bezpečnosť. Príležitostne to zasa vyzeralo ako priateľský rozhovor v kaviarni.

 Niektorí pozorovatelia nepoznali všetky fakty a mysleli si, že bratia, ktorí boli zapojení do týchto rozhovorov, spolupracujú so Štátnou bezpečnosťou. Mená týchto bratov dokonca zapísali do zoznamu údajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti a obvinili ich z toho, že prispôsobili články v publikáciách tak, aby vyhovovali želaniam Štátnej bezpečnosti.

Láskyplné povzbudenie, aby „hľadali Jehovu“

Brat Knorr sa veľmi zaujímal o Pánovo dielo a o tých, ktorí sa snažili slúžiť verne s Jehovovou organizáciou. Dňa 7. decembra 1961 napísal bratom v Československu list, v ktorom upriamil ich pozornosť na verše v Micheášovi 2:12 a v Žalme 133:1. Vysvetlil postoj Spoločnosti k rôznym sporným otázkam a vyjadril podporu určitým bratom, ktorým bola zverená zodpovednosť. V skutočnosti to bolo láskyplné povzbudenie pre bratov, aby „hľadali Jehovu“ — aby si všímali, ako pôsobí Jehovov duch, aby splnil jeho slovo, a potom pracovali v súlade s prostredníkmi, ktorých Jehova používa. (Zech. 8:21) Tu je jeden odsek z tohto listu:

„Moji milí bratia... Informácie, ktoré sa ku mne dostali, naznačujú, že väčšina bratov v Československu si teokraticky udržiava svoju kresťanskú jednotu, ale pre nedostatočnú informovanosť niekoľkí dovolili, aby reči a klebety vytvorili v ich mysli otázky, ktoré u niektorých viedli k odmietnutiu spolupracovať a podávať správy zo služby. To môže tých niekoľkých viesť len k nešťastiu a problémom, čo sa už aj stalo. Píšem Vám preto, aby som Vás oboznámil s tým, že Spoločnosť uznáva brata Adama Janušku, brata Bohumila Müllera a bratov, ktorí s nimi spolupracujú, za zodpovedných kresťanských dozorcov v Československu  a prosím Vás, aby ste pamätali na Pavlove slová v Hebrejom 13:1, 7, 17. Títo bratia majú o Vás záujem a snažia sa pomôcť všetkým bratom, aby boli verní Jehovovi Bohu. Preto pokorne s nimi spolupracujte a oni budú spolupracovať s Vami, všetci na chválu Jehovu.“ Je smutné, že krátko po tom, čo prišiel tento list, bolo nutné vylúčiť Adama Janušku za správanie, ktoré nie je vhodné pre kresťana.

Niektorí prijali list brata Knorra s ocenením, ale nie všetci dovolili, aby ich usmernil svojimi radami. V skutočnosti sa v roku 1962 problémy ešte nakopili. V Strážnej veži bola publikovaná séria článkov, ktorá vysvetľovala zodpovednosť kresťanov najprv voči Bohu a potom voči svetským vládnym autoritám, „nadriadeným vrchnostiam“, o ktorých sa zmieňuje list Rimanom 13:1. To, čo bolo uverejnené, predstavovalo opravu nášho porozumenia. Tí, ktorí sa ukázali ako nedôverčiví a kritickí, rozšírili reči, že tieto články v skutočnosti vykonštruoval brat Müller pod vedením Ministerstva vnútra. Čo by mali bratia urobiť? Namiesto toho, aby využili všetok svoj čas a usilovali sa presvedčiť tých, ktorí v tom čase nechceli byť presvedčení, bratia upriamili svoju pozornosť na kázanie dobrého posolstva tým, ktorí boli hladní a smädní po spravodlivosti.

V neskorších rokoch niektorí z tých, čo opustili organizáciu, videli dôkazy, že Jehova jej žehná, a požiadali, aby sa mohli vrátiť. Boli však aj takí, ktorí zostali oddelení až do roku 1989, v ktorom vedúci zbor poslal láskavý list adresovaný „Tým, ktorí túžia uctievať Jehovu a zjednotene mu slúžiť“. Tento list upriamil pozornosť na proroctvá v Zechariášovi 8:20, 21 a Izaiášovi 60:22, ktoré sa v súčasnosti spĺňajú. Zdôrazňoval biblické rady a normy z Matúša 24:45–47, z 1. Korinťanom 10:21, 22 a z Efezanom 4:16. V jednej časti listu bolo uvedené:

 „Je nám ľúto, keď počujeme, že až do dnešného dňa nie ste aktívne spojení s teokratickým usporiadaním a postupmi, ktoré dodržiava Boží ľud vo všetkých ostatných častiach zeme. Píšeme Vám, aby sme Vás povzbudili k tomu, aby ste dokázali svoju túžbu pracovať v súlade s Jehovovou viditeľnou organizáciou, ktorá je ustanovená po celom svete a existuje aj vo Vašej krajine. Túto svoju spravodlivú túžbu môžete prejaviť tým, že prijmete bratov, ktorých sme vybrali. Sú pripravení dohodnúť sa s Vami a prečítať Vám tento list. Môžete plne dôverovať, že bratia, ktorí k Vám prídu a preukážu sa týmto listom, majú naše schválenie. Je pre nich výsadou, že Vás môžu pozvať, aby ste sa vrátili k stádu a neboli už oddelení. — Ján 10:16.“

Tento skutok vedúceho zboru veľmi pomohol odstrániť to, čo zostalo zo škody, ktorú spôsobil Satanov prefíkaný útok na zbory vtedy, keď boli odrezané od voľnej komunikácie so zvyškom Jehovovej viditeľnej organizácie.

Organizovanie a školenie pre ďalšiu službu

Po prepustení Jehovových svedkov z väzenia v roku 1960 zostávalo ešte veľa práce v spojení s kázaním dobrého posolstva v Čechách. Na jej dovŕšenie bola potrebná vhodná organizácia a dobré školenie. Dosiahnutie týchto cieľov za náročných okolností, aké vtedy existovali, poskytlo dostatočný dôkaz o Jehovovej milujúcej ochrane a o jeho požehnaní.

Veľkým krokom vpred v teokratickej organizácii bolo zavedenie školy služby Kráľovstva v roku 1961, ktorá poskytovala zvláštne biblické školenie pre cestujúcich dozorcov a zborových služobníkov (dnes známych ako predsedajúci dozorcovia). Karel Plzák z Prahy, ktorý vtedy slúžil ako krajský dozorca, si spomína na prvú triedu. Mala sa konať  pri Karlových Varoch. Ako sa ukázalo, Štátna bezpečnosť sa o tomto mieste dozvedela tiež. Preto sa na poslednú chvíľu zariadilo, aby sa bratia stretli v súkromnom dome.

Mnoho mladých bratov si v tom čase uvedomovalo dôležitosť služby Jehovovi. Niektorí rýchlo speli k zrelosti a čoskoro boli pozvaní, aby mali úžitok zo školy služby Kráľovstva. Jeden z nich, Jaromír Leneček, slúžil ako zborový vedúci štúdia knihy vo veku 14 rokov. Keď mal 16, bol vymenovaný za pomocníka zborového dozorcu, a keď mal 20, bol pozvaný do školy služby Kráľovstva. Dnes je členom výboru odbočky.

Ďalší program školenia, ktorý bol zavedený v roku 1961, veľmi prispel k zlepšeniu kvality služby. Skúsený zvestovateľ bol poverený školením menej skúseného. Spoločne sa pripravovali na službu a spolupracovali v nej. Cieľom bolo natoľko pomôcť školenému, aby potom mohol on sám pomáhať ďalším. V tom čase bolo možné vydávať svedectvo len neformálne, ale školenie pomohlo mnohým, aby sa stali efektívnymi ctiteľmi Jehovu.

Počas totalitného režimu vláda často pozorne prezerala poštu. Preto sa cestujúci dozorcovia v Československu stali dôležitým ohnivkom v teokratickej komunikácii. Zbory dychtivo očakávali každú návštevu krajského dozorcu. Eduard Sobička sa rozpamätáva: „Cestujúci dozorca musel mať svetské zamestnanie, a preto mohol slúžiť so zbormi každý druhý týždeň od piatka do nedele večera — spolu asi  5 dní v mesiaci. Je to rovnaké množstvo času, aké trávia cestujúci dozorcovia so zborom počas jedného týždňa v krajinách, kde dielo nie je zákonom obmedzené. Preto kraj zvyčajne pozostával len zo šiestich zborov.“ Prostredníctvom týchto bratov bolo zabezpečené spojenie so zbormi, ktoré tak mohli mať aktuálne informácie.

Keď sa zabudlo na opatrnosť

V časoch, keď dielo napredovalo, bolo ľahké zabudnúť, že Jehovovi svedkovia sú pod zákazom. Bratia, ktorí boli poverení dohľadom, povzbudzovali k rozumnosti pri každej činnosti. Ale niektorí bratia neboli spokojní s metódami, ktoré sa používali. Chceli rýchlejšie výsledky.

Jedného dňa v roku 1963 zhromaždili dvaja bratia zástup ľudí v jednom pražskom parku. Jeden z bratov sa postavil na lavičku a začal prednášať kázeň. Keď nejaký muž zo zástupu vyjadril nesúhlas, brat ho nazval Diablovým agentom. Prišla Bezpečnosť a bratia sa museli legitimovať, ale tým sa to neskončilo. Tento prípad vyprovokoval veľkú policajnú akciu. Za niekoľko dní vzali do väzby vyše 100 bratov a sestier z Prahy. Viedlo to k dvom veciam — k súdnym procesom a k lekcii pre tých dvoch bratov. Šesť zatknutých bratov predviedli pred súd a odsúdili.

Tento prípad nespomalil službu, ale pripomenul bratom potrebu praktickej múdrosti. (Prísl. 3:21, 22) Bolo to zvlášť dôležité na konci šesťdesiatych rokov, keď sa črtala nádej na zrušenie zákazu.

Sloboda uctievania na obzore?

V roku 1968 nastali neočakávané zmeny. Takzvaní komunistickí reformátori prevzali moc a začali pracovať na demokratizácii. Ľudia tieto zmeny uvítali a hovorilo sa o „socializme s ľudskou tvárou“.

 Ako na tieto zmeny reagovali Jehovovi svedkovia? Zdržanlivo. Hoci privítali liberalizáciu systému v nádeji, že možno bude zrušený zákaz, vyhýbali sa unáhleným krokom, ktoré by mohli neskôr oľutovať. Ukázalo sa, že to bol múdry postup. (Prísl. 2:10, 11; 9:10) Po ôsmich mesiacoch pomernej slobody vstúpili na územie Československa vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy. Asi 750 000 vojakov a 6000 tankov ukončilo „socializmus s ľudskou tvárou“. Ľudia boli zhrození. Jehovovým svedkom však ich neutrálny postoj počas „Pražskej jari“ veľmi pomohol v neskorších rokoch, lebo štátne úrady museli priznať, že Jehovovi svedkovia nepredstavujú pre vládu žiadnu hrozbu.

Je úžasné, že po týchto udalostiach mali občania Československa na krátky čas možnosť voľne cestovať do západnej Európy. Mnoho Jehovových svedkov využilo túto situáciu najmä kvôli medzinárodným zjazdom „Mier na zemi“, ktoré boli naplánované v tom roku. Asi 300 bratov a sestier z celého Československa cestovalo do Norimbergu v Západnom Nemecku, čo bolo najbližšie zjazdové mesto. Naplnilo ich to dodatočnou duchovnou silou. Čoskoro však boli hranice opäť zatvorené.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa začalo obdobie nazývané politická normalizácia. Sympatizanti reformného hnutia z roku 1968 boli z politického a kultúrneho života systematicky odstraňovaní. Postihlo to asi 30 000 ľudí. Takmer jedna štvrtina funkcionárov Štátnej bezpečnosti sympatizovala s reformou a prišla o prácu. Niektorí ľudia hovorili, že sa vrátil temný stredovek.

Hoci sa toto obdobie líšilo od päťdesiatych rokov, bol to čas, keď Štátna bezpečnosť opäť pozorne sledovala činnosť Jehovových svedkov. V niektorých častiach krajiny boli bratia uväznení. Svedkovia neprestali kázať, boli však opatrnejší.

 „Šesťtisíc rokov ľudskej existencie“

V roku 1969 začal časopis Strážna veža v češtine publikovať sériu článkov založených na knihe Večný život v slobode Božích synov. Prvá kapitola pod medzititulkom „Končí sa šesťtisíc rokov ľudskej existencie“ obsahovala vysvetlenie Jubilea a biblickej chronológie. Tento materiál niektorých ovplyvnil pozitívne, ale viedol aj k mnohým otázkam a špekuláciám.

Kancelária v Československu poslala všetkým zborom list z 22. februára 1972. Uvádzal obsiahle vysvetlenie dôvodov, prečo by sme nemali vyslovovať žiadne jednoznačné výroky o dátume vypuknutia Armagedonu. List poukazoval na to, že žiadna publikácia Spoločnosti nehovorí, že Armagedon príde v určitom roku. V závere listu bolo uvedené: „Jehovovi svedkovia na celom svete sú oboznámení s týmito skutočnosťami a nikto by nemal pridávať žiadne osobné tvrdenia o tom, čo sa stane pred rokom 1975 alebo počas neho. Neexistuje biblický podklad na žiadne tvrdenia a mohli by mať nežiaduci účinok na kazateľské dielo. Snažte sa preto, ‚aby ste všetci hovorili súhlasne, aby neboli medzi vami rozdelenia, ale aby ste boli pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia‘. (1. Kor. 1:10) Lebo o tom dni a hodine nevie nikto.“ — Mat. 24:36.

Čo sa stalo

Vo februári 1975 bolo niekoľko bratov zatknutých pri policajnej akcii. V priebehu roka nasledovalo viac zatknutí v rôznych častiach krajiny. Stanislav Šimek z Brna, ktorý bol predtým už mnohokrát uväznený, hovorí: „Dňa 30. septembra 1975 ma zatkli a prehľadali môj byt i pracovisko. Polícia zhabala päť vakov literatúry. Neskôr som sa dozvedel, že na tejto akcii sa zúčastnilo asi 200 agentov Štátnej bezpečnosti. Prehľadali 40 domácností a zhabali pol  tony literatúry. Boli sme odsúdení na 13 alebo na 14 mesiacov väzenia.“

Domové prehliadky boli veľmi nepríjemné. V domácnostiach dozorcov často boli zborové správy a bolo ťažké ich dobre ukryť. Pri viacerých príležitostiach však Jehova zaslepil oči tým, ktorí chceli ublížiť jeho služobníkom. Brat Mařák z Plzne si spomína: „Slúžil som vtedy ako dozorca služby. A v skrinke so sklenenými dvierkami som mal veľkú obálku so správami zo služby, s darmi a menný zoznam všetkých starších a služobných pomocníkov. Keď sa muži, ktorí robili prehliadku, priblížili ku skrinke, moja žena na mňa pozrela a potichu začala prosiť Jehovu o pomoc. Muži pozerali cez sklo priamo na tú veľkú sivú obálku, ale ako keby boli oslepení, nezbadali ju. Z hĺbky nášho srdca sme ďakovali Jehovovi za jeho ochranu.“

Zaobchádzanie štátnych úradov s našimi bratmi malo niekedy zaujímavý ráz. Michal Fazekaš, pokrstený v roku 1936 a niekoľkokrát väznený, mal takúto skúsenosť: „V roku 1975 som bol zasa odsúdený. Tentoraz som bol prepustený na podmienku. Je však zaujímavé, že ešte v tom istom roku mi pri príležitosti 30. výročia konca druhej svetovej vojny zvýšili penziu ako odmenu za ‚prácu na oslabovaní ozbrojených síl Nemeckej ríše‘, lebo za môj neutrálny kresťanský postoj som bol poslaný do koncentračného tábora.“

Mapovanie zborových obvodov

Dňa 1. februára 1976 bol ustanovený päťčlenný výbor krajiny, aby sa staral o činnosť Jehovových svedkov v Československu. Patrili doň Ondřej Kadlec, Michal Moskaľ, Bohumil Müller (koordinátor), Anton Murín a Eduard Sobička.

Neskôr v tom istom roku Ondřej Kadlec súkromne navštívil kanceláriu odbočky Jehovových svedkov vo Fínsku.  V služobnom oddelení si všimol mapu Fínska s označením obvodov oblastí, krajov a zborov. Doma potom na stretnutí výboru krajiny navrhol, aby sa urobilo to isté v Československu. Brat Müller rozhodne poukázal na to, že taká mapa by mohla vytvoriť podozrenie zo strany vládnych úradníkov a spôsobiť nevysloviteľnú škodu. Brat Kadlec si spomína: „Nemal som už vôbec chuť znova o tom hovoriť. Ale už o dva mesiace sa o tom zmienil brat Müller sám.“ Ukázalo sa, že toto opatrenie je potrebné. Čoskoro sa do toho zapojili všetky zbory.

Ale ako by sa malo rozdeliť územie Československa s 220 zbormi v 8 oblastiach a 35 krajoch? Touto úlohou bol poverený Jaroslav Boudný z Prahy. Povedal o tom: „Mal som dostatok priestoru na osobnú iniciatívu. Bolo nádherné spolupracovať vedno s bratom Müllerom, ktorý bol vo svojej práci veľmi dôsledný. Plný entuziazmu a po mnohých modlitbách som sa zahĺbil do svojej úlohy. Vyžadovalo si to zaznamenať tisíce hraničných bodov zborových obvodov a veľa kreslenia.“

Služba v ďalších obvodoch

Po tom, čo boli zborom pridelené počiatočné obvody, boli zbory, ktoré mohli prepracovať nepridelené oblasti, povzbudzované, aby sa do toho zapojili. Ochota mnohých zborov prijať tieto zvláštne pridelenia bola dojímavá, najmä v prípade zborov na Morave v okolí Ostravy. Niektoré museli cestovať 200 kilometrov, aby sa dostali do obvodu.

Ako bola táto služba organizovaná? Bratia tam išli na celý víkend; odchádzali v sobotu ráno a vracali sa domov v nedeľu večer. Autá boli vždy plné a bratia si hradili výdavky sami. Zvestovatelia niekedy podnikali takéto výlety každý druhý týždeň.

 Zvestovatelia boli povzbudzovaní, aby sa správali ako turisti, nechávali svoje autá mimo dedín, prechádzali cez dedinu len jedným smerom, začali priateľský rozhovor a postupne prešli k vydaniu svedectva, a v prípade odporu sa vrátili k pôvodnej téme a rozhovor uzavreli priateľským spôsobom. V období desiatich rokov sa len zriedka vyskytli prípady nejakých ťažkostí.

Priekopníci, ktorí mali odporučenie starších, boli na určitý čas pridelení do ďalších obvodov. Tak ako sa to robilo v skorších rokoch, zvyčajne tam boli poslaní na týždeň alebo na dlhšie. Medzi prvými priekopníkmi boli dve sestry z Prahy, Marie Bambasová a Karla Pavlíčková, ktoré spolu slúžili takmer 30 rokov. Karla si spomína: „Marie išla do dôchodku v roku 1975. Na druhý deň jej odchodu do dôchodku sme už boli na ceste do priekopníckej služby na Morave. Bolo to obdobie prenasledovania, preto mohla byť táto služba nebezpečná, a hlavne tam, kde sme boli my. Slúžili sme pri rakúskych hraniciach. Jedna miestna sestra nás poučila: ‚Neberte si so sebou žiadnu literatúru. A ak vás niekto chytí, povedzte mu, že ste na krátkom výlete, a potom odíďte a nevracajte sa ku mne. Neskôr vám pošlem vaše veci.‘ Ale Jehova nás požehnal. Naša prvá skúsenosť v tejto oblasti služby bola úžasná. Slúžili sme ako priekopníčky každý rok a vždy nás pridelili na iné miesto.“

Niekedy tieto priekopnícke výlety zaviedli priekopníkov ďaleko do poľa. „Brat, v Bulharsku je potreba! Hovoríš po rusky, a preto budeš vhodný na tú prácu.“ Povedali to jednému bratovi z Prahy na konci sedemdesiatych rokov. Spolu s manželkou sa podujali, že budú pravidelne cestovať do Bulharska, niekedy dokonca aj dvakrát do roka, a pokračovali v tom 13 rokov.

 Nebolo dosť práce doma v Československu, že českí zvestovatelia museli cestovať do Bulharska, do omnoho náročnejších podmienok? V Československu bolo veľa práce, ale bola tu aj silná túžba poskytnúť pomoc, kdekoľvek to bude potrebné.

Jeden brat z Prahy, ktorý sa podieľal na tejto činnosti, o vtedajšom bulharskom poli hovorí: „Bulhari sú od prirodzenosti veľmi pohostinní. To nám umožnilo, aby sme sa s nimi zblížili. Po čase sme pochopili, v akej situácii sa nachádzajú. O pravdu sa delili najmä s členmi rodiny. Mnohých z nich ani len nenapadlo, že by sa prihovorili ľuďom na ulici. Pri jednej príležitosti, keď som bol poverený viesť Pamätnú slávnosť v Sofii, využil som skutočnosť, že tu bolo prítomných mnoho zvestovateľov. Pomocou skúseností a predvedení sme zvestovateľom ukázali, ako môžu ‚bezpečnejšie‘ zvestovať. Bolo dôležité, aby nehovorili: ‚Študujem Bibliu,‘ ale skôr aby sa snažili nadviazať rozhovor na neutrálnu tému a postupne prejsť k Biblii. Môžeme povedať: ‚Niekde som počul, že Biblia hovorí...‘ Zvestovatelia s radosťou prijali tento nový spôsob služby a začali rozširovať posolstvo o Bohu aj mimo okruhu svojich blízkych príbuzných.“

Horlivá činnosť dráždi úrady

Naši prenasledovatelia rýchlo spozorovali akékoľvek zvýšené úsilie v kázaní dobrého posolstva, aj keď sa naši bratia snažili byť opatrní. Zbor v Nejdku pri Karlových Varoch pritiahol pozornosť politických činiteľov i Bezpečnosti. Juraj Kaminský, ktorý mnoho rokov slúžil ako cestujúci dozorca, hovorí: „Istý čas dokonca vážne verili, že dielo v celej krajine je riadené z Nejdku. Komunistickí hodnostári sa často radili, ako zastaviť našu činnosť. Raz sa konala konferencia v jednom hoteli v Karlových Varoch a prišli na  ňu odborníci aj z Prahy. Boli prítomní dvaja vládni funkcionári, zástupcovia ministerstiev a Bezpečnosti. Bolo prítomných asi 200 ľudí.

Rečník mal na pulte našu knihu Pravda. Dôkladne opísal organizáciu Jehovových svedkov a vyzdvihol, že sme veľmi dôkladní a schopní organizátori. Keď jeho chvála Jehovových svedkov dosiahla vrchol, vyhlásil: ‚Musíme byť vo všetkom lepší, aby sa nevymkli spod našej kontroly!‘“

Prenasledovaní za preukazovanie cti Ježišovi Kristovi

Pred komunistickou Verejnou bezpečnosťou nebolo možné zatajiť dátum Pamätnej slávnosti Kristovej smrti. Božena Pětníková, ktorá bývala v Prahe, spomína na jednu takúto príležitosť: „V tom čase bolo v zboroch málo bratov, a preto boli poverené sestry, aby viedli zhromaždenia v súkromných bytoch. Zvyčajne nás bolo na zhromaždení najviac desať. V roku 1975 sa mala naša skupinka stretnúť na Pamätnú slávnosť na mieste, na ktorom sa dovtedy nekonalo žiadne zhromaždenie. Asi po 40 minútach nás prerušilo zvonenie a zúrivé kopanie do dverí. Hluk neutíchal, a tak domáca otvorila dvere. Do miestnosti vstúpili traja muži, dvaja v policajných uniformách, jeden v civilnom odeve. ‚Pozrime sa! Pani Pětníková, nemysleli sme si, že vás tu nájdeme! Čo tu robíte?‘ opýtal sa civilista. ‚Pripomíname si Pamätnú slávnosť Ježiša Krista. Posaďte sa, prosím, a dovoľte, aby sme ju dokončili,‘ pokojne som odpovedala. Ale oni to, samozrejme, odmietli. Vyžiadali si naše občianske preukazy a postupne sa každého pýtali, prečo tam je. Potom mala ísť na výsluch jedna staršia sestra. Trocha som sa obávala, čo povie. Ale jej odpoveď bola pre nás všetkých povzbudením: ‚Som Jehovovým svedkom a prejavujem česť Jehovovi,‘ odpovedala. ‚Buďte rada, že ste taká  stará,‘ povedal jej policajt, ktorý bol prekvapený, keď videl jej odvahu. Potom nás prinútili odísť a na miestnom oddelení Verejnej bezpečnosti som musela podpísať, že som viedla Pamätnú slávnosť.“

O dvanásť rokov neskôr, v roku 1987, zatkla Štátna bezpečnosť na niektorých miestach v Čechách mnoho bratov v súvislosti s Pamätnou slávnosťou. Najviac ich zaujímalo, kde sa konala Pamätná slávnosť a kto ju viedol. Na jednom mieste sa na konci Pamätnej slávnosti museli všetci prítomní legitimovať bezpečnosti, pričom jedného brata odviedli do väzby a vypočúvali ho. Na inom mieste boli zasa tri sestry obvinené z trestného činu, a to z toho dôvodu, že navštívili istú ženu a „študovali literatúru zakázanej náboženskej sekty, ktorá sa nazýva Jehovovi svedkovia“.

Ďalšia sestra, Miluše Pavlová, bola odsúdená do väzenia v Pardubiciach nie preto, že by ju pri niečom prichytili, ale na základe podozrenia. Oficiálny dôvod na odsúdenie znel: „Expertíza naznačuje, že obvinená šírila a rozmnožovala zakázanú literatúru. Odvolací súd potvrdil správnosť pôvodného rozhodnutia a dodal: ‚Bola odsúdená, aby slúžila ako odstrašujúci príklad sebe, ako aj druhým.‘“

Zabezpečovanie duchovného pokrmu

Počas komunistickej éry sa biblická literatúra na štúdium zabezpečovala s veľkou opatrnosťou. Bežný svedok nevedel, ako bola preložená, vytlačená a potom sprístupnená na čítanie. Prekladatelia a korektori, ako aj bratia zapojení do tlačenia a viazania literatúry neboli verejne známi.

Prekladateľ napísal na stroji článok Strážnej veže v češtine a dal ho korektorovi, pričom ho už viac nevidel, až kým ho nepoužívali na zhromaždení. Týmto spôsobom bratia prekladali všetko vrátane kníh a brožúr. Napriek tomu  bola kvalita prekladu pomerne dobrá. Časopis Prebuďte sa! sa v tom čase neprekladal.

Dokonca ani rady starších nevedeli, kto v ich zbore je zapojený do prekladania. Niekedy, keď pre dodatočnú prácu na prekladoch mali títo bratia menší podiel na zvestovateľskej službe, starší sa im snažili pomôcť v presvedčení, že duchovne ochladli. Ale prekladatelia a korektori neprezradili, na čom pracujú.

Za týchto veľmi náročných podmienok sa bratia podujali na najpozoruhodnejší projekt. Preložili celý Preklad nového sveta Svätých písiem do češtiny. V rokoch 1982 až 1986 ho vytlačili a zviazali do piatich zväzkov priamo v Československu a každá rodina svedkov dostala jeden výtlačok. Podobným spôsobom sa postupovalo pri zhotovení Prekladu nového sveta v slovenčine, ale dokončený bol až neskôr.

Ako rozmnožovali literatúru

V päťdesiatych rokoch vynaložili bratia, ktorí neboli vo väzení, veľa námahy, aby sa postarali o duchovné sýtenie svojich kresťanských bratov a sestier. Istý čas po tom, čo bol vydaný zákaz a zodpovední bratia boli uväznení, sa o jeden výtlačok Strážnej veže často delilo niekoľko zborov. Situácia sa postupne zlepšovala. Po čase mal každý zbor jeden výtlačok a neskôr mala každá rodina jeden výtlačok. Zvestovatelia si ručne robili poznámky. Písacie stroje nemali.

Juraj Kaminský zo zboru v Nejdku opisuje typickú situáciu, v akej sa bratia ocitali. Hovorí: „Keď bratia nakoniec získali písací stroj, bol to starý stroj. Muž, ktorý im ho predal, vykopal stroj z jamy v zemi priamo pred ich očami. Neskôr našli spôsoby, ako zakúpiť nové stroje a tiež zväčšovací prístroj na fotografie.“

 Do rozmnožovania literatúry sa zapojili rôzni bratia. Mnoho sestier, niektoré vyše 70-ročné, sa naučilo písať na stroji. Bratom sa dokonca podarilo prepašovať literatúru do väzenia. V roku 1958 sa začali robiť fotografické miniatúry Strážnej veže. Až tri takéto fotokópie boli ukryté v jednom mydle alebo v zubnej paste a tak boli posielané bratom do väzenia. Tí si ich potom sami odpísali a originály zničili.

V roku 1972 bol Herbert Adamy pozvaný, aby pomáhal pri rozmnožovaní literatúry. Bol poverený koordinovaním výroby literatúry pre celé Československo. Spomína si: „Spočiatku vyrábali literatúru ručne stovky zvestovateľov v zboroch. Nakoniec — tesne pred pádom komunistického systému — sme mali komplex moderných, dobre vybavených podzemných tlačiarní, ktoré boli schopné vyrobiť mnohokrát viac literatúry, ako bolo v tom čase potrebné.“

O čase, keď používali svoj prvý cyklostyl, brat Adamy hovorí: „Asi štyrikrát ročne sme museli presťahovať celú tlačiareň na vopred určené miesto, ktoré nebolo ľahké vypátrať. Počas jednej ‚akcie‘ tím vytlačil, zložil, zviazal a odoslal asi 12 000 kníh. Akcia trvala asi týždeň. Pracovníci vstávali o štvrtej ráno a často išli spať až po polnoci. Po ukončení akcie som vzal balíky s literatúrou na najbližšiu železničnú stanicu. Tam som ich dal kuriérovi, ktorý ich prepravoval niekedy až 600 kilometrov ďaleko.“

Časom si bratia začali tajne vyrábať vlastné cyklostyly vo výrobných strediskách, ktoré si sami postavili. Vyrobili spolu 160 takýchto strojov a niektoré poskytli bratom v Rumunsku.

V osemdesiatych rokoch začali bratia v Československu používať ofsetovú tlač, ktorá veľmi zlepšila kvalitu ich práce. Vyrobili na to vlastné ofsetové tlačové stroje. Za rok a pol vyrobili 11 týchto strojov s elektronicky riadeným  podávaním papiera do rotačky. Jediný tento stroj bol schopný za hodinu vytlačiť 11 000 kvalitných odtlačkov.

Razia v dvoch pražských tlačiarňach

Koncom roku 1986 sa Štátnej bezpečnosti podarilo nájsť a zatvoriť dve z našich tlačiarní. Po razii v jednej z nich sa objavila správa v internom bulletine Ministerstva vnútra. Jeden výtlačok dostal istý svedok od priateľského príslušníka Verejnej bezpečnosti. V úvode bola obvyklá propaganda, ktorej úmyslom bolo spojiť svedkov so zahraničnými politickými hnutiami. Nato boli v správe uvedené podrobnosti o policajnej akcii Verejnej bezpečnosti a hovorilo sa o rozsudkoch, aké dostali svedkovia. Správu uzatváralo toto prekvapujúce priznanie: „Jehovisti sa správajú k ostatným veľmi milo. Ochotne pomôžu a sú pracovití, ale to je všetko. Nechcú sa zapájať do brigád socialistickej práce a podobných akcií. Nie je známy žiaden prípad jehovistu, ktorý by kradol, fajčil, opíjal sa alebo bral drogy... Nikto z nich nikdy nebol stíhaný za žiaden morálny delikt ani za majetkovoprávny priestupok. Členovia sekty sa snažia hovoriť pravdu. Nikdy neprezradia mená druhých, zmieňujú sa o nich len ako o ‚bratovi‘ a ‚sestre‘. Vždy rozprávajú len o sebe, a ak ich vyzvete, aby vám dali určitú informáciu, sú ticho, nielen keď ich obviníte, ale aj keď ich predvoláte svedčiť.“

Samozrejme, že zatvorenie jednej či dvoch tlačiarní nezastavilo dielo hlásania Božieho Kráľovstva. V roku 1987 nastal ďalší vzrast. V Čechách bol dosiahnutý nový vrchol 9870 zvestovateľov. Priemerne 699 z nich sa podieľalo na pomocnej alebo na pravidelnej priekopníckej službe.

Bola možná zákonná registrácia?

V roku 1972, keď bolo na celom svete zavedené opatrenie rád starších, aby dohliadali na činnosť všetkých zborov  Jehovových svedkov, to isté opatrenie vstúpilo do platnosti aj v Československu. V roku 1976 bol vymenovaný päťčlenný výbor krajiny, aby sa staral o činnosť Jehovových svedkov v tejto krajine.

Ale ani Jehovovi svedkovia, ani korporácia, ktorá sa starala o ich nevyhnutné obchodné záležitosti, neboli zákonne zaregistrované a nemali v Československu žiadnu kanceláriu, v ktorej by vykonávali svoju prácu. Preto v marci 1979 kúpili v Prahe dvaja svedkovia na svoje meno nedokončený trojpodlažný dom. Skupinky 10 až 12 dobrovoľníkov prichádzali na týždenné zmeny, aby pracovali na dome. Cestovali do Prahy až zo vzdialenej časti Slovenska. O šesť mesiacov bolo možné nasťahovať sa do obytnej časti a o rok neskôr bola dokončená časť, ktorá mala slúžiť ako kancelária. Táto budova slúžila ako vhodná kancelária až do jari 1994.

Na konci sedemdesiatych rokov sa zdalo, že by mohli začať rokovania na dosiahnutie zákonnej registrácie. Preto 1. júna 1979 bratia poslali list na Sekretariát pre veci náboženské pri Predsedníctve vlády Československej socialistickej republiky. V liste bolo uvedené: „Dovoľte nám láskavo  požiadať Vás o rozhovor o náboženskej skupine známej ako Jehovovi svedkovia. Radi by sme Vás oboznámili so želaním niektorých osôb, ktoré zastávajú zodpovedné postavenie v organizácii Jehovových svedkov, pouvažovať s Vami o zlepšení vzájomných vzťahov medzi touto náboženskou skupinou a súčasným právnym systémom Československej socialistickej republiky.“

Odpoveď prišla takmer po roku a rozhovory sa konali 22. apríla 1980. Po nich bratia podali žiadosť o registráciu Watch Tower Bible and Tract Society na Ministerstve vnútra. Okrem stanov obsahovala 13 dobre premyslených bodov. Piaty bod uvádzal:

„Ak budú Jehovovi svedkovia štátom uznaní, celé zbory budú usporadúvať zhromaždenia na miestach vyhradených na tento účel. Zbory by nemali byť rozdelené na skupinky. Zhromaždenia budú viesť spôsobilí muži a to poskytne spoločnosti Watch Tower lepší dohľad nad zbormi. Štátne úrady budú tiež lepšie informované o činnosti zborov Jehovových svedkov. Zástupcovia štátu by mohli, ak by si to priali, navštíviť verejné zhromaždenia, aby sa uistili, že tieto stretnutia sú neškodné a že sú užitočné.“

Bratia nikdy nedostali odpoveď.

Rozsiahle vypočúvanie Štátnou bezpečnosťou

Atmosféra v roku 1985 prezrádzala neistotu v politickom systéme. Tento systém bol veľmi citlivý na čokoľvek, čo by mohlo predstavovať ohrozenie jeho stability. V dôsledku toho boli naši bratia stále častejšie vypočúvaní. Mnoho výsluchov prebiehalo v Prahe. Mnohí bratia dostali takzvané varovanie od náčelníka Verejnej bezpečnosti. To sa rovnalo trvalému prepusteniu na podmienku.

V priebehu toho roka dostali zbory päť listov z pražskej  kancelárie Jehovových svedkov s láskavým, ale rozhodným povzbudením, aby postupovali podľa zásady vo Filipanom 4:5: „Nech sa vaša rozumnosť stane známou všetkým ľuďom.“

Zaujímavý návrh Štátnej bezpečnosti

Potom začiatkom roku 1988 Štátna bezpečnosť navrhla, aby miestni zodpovední bratia dohodli účasť zástupcu svetového ústredia Spoločnosti pri neoficiálnych rozhovoroch s niektorými predstaviteľmi Federálneho ministerstva vnútra. Na programe mali byť „niektoré aspekty našich vzťahov... ako príprava na budúce možné rozhovory s poverenými štátnymi funkcionármi“. To bola určite zmena.

Pred dokončením príprav na toto stretnutie sa vo Viedni v Rakúsku konal oblastný zjazd „Božia spravodlivosť“. S plným vedomím úradov navštívila tento zjazd pomerne veľká skupina svedkov z Československa.

Medzitým postupne napredovali prípravy na rozhovory medzi členmi ústredia Spoločnosti a hodnostármi Ministerstva vnútra. Stretnutie oboch strán sa napokon konalo dopoludnia 20. decembra 1988 v konferenčnej sále hotela Forum v Prahe. Spoločnosť zastupovali Milton Henschel a Theodore Jaracz z vedúceho zboru a Willi Pohl z odbočky v Nemecku. Bratia z vedúceho zboru neočakávali príliš veľa. Vedeli, že si to bude vyžadovať trpezlivosť a čas. V každom prípade to bol veľký krok vpred. Toto stretnutie nepochybne významne ovplyvnilo to, čo sa stalo v nasledujúcom roku.

V troch poľských mestách boli naplánované veľké medzinárodné zjazdy. Jehovovi svedkovia z Československa ich chceli navštíviť. Prediskutovali túto záležitosť s úradníkmi  Štátnej bezpečnosti. Akí nadšení boli bratia, keď 10 000 z nich dostalo povolenie vycestovať do Poľska! Ten počet vtedy predstavoval viac ako polovicu Jehovových svedkov v Československu. Niektorých zastrašilo, keď si Ministerstvo vnútra vyžiadalo zoznam všetkých, ktorí mali ísť. Ale tí, ktorí sa vydali na túto cestu, boli budovaní nad všetky očakávania — programom zjazdu na tému „Zbožná oddanosť“, zanieteným duchom prítomných a úžasnou pohostinnosťou, akú prejavili poľskí bratia.

Neustále zameraní na dielo, ktorým ich poveril Boh

V tom istom roku, 17. novembra 1989, vypuklo v Prahe študentské povstanie. Komunistický režim na to reagoval surovým zásahom — vyslaním zvláštnych jednotiek bezpečnosti, ktoré rozohnali demonštrantov na pražskej  Národní třídě. To viedlo k spontánnemu pokojnému protestnému hnutiu proti komunistickej vláde. Neskôr sa o ňom hovorilo ako o zamatovej revolúcii. Od Jehovových svedkov si táto situácia vyžadovala zvláštnu opatrnosť, lebo emócie vrcholili a nebolo ľahké udržať si kresťanskú neutralitu.

Dňa 22. novembra 1989 poslala naša pražská kancelária list všetkým zborom v Československu. V jednej časti sa v ňom hovorilo: „Ako je dobre, že bratia sú zameraní na evanjelizačné dielo a nedovolia, aby ich niečo rozptyľovalo... Veľmi si ceníme dobrú prácu a obozretnosť našich milých bratov a sestier. Ich služba a jej výsledky svedčia o tom, že Jehova je so svojimi svedkami aj v tejto krajine. Veľmi si to vážime a modlíme sa k Jehovovi Bohu, aby sme mali naďalej jeho priazeň. Uisťujeme Vás o našej láske a prijmite naše bratské pozdravy.“ V služobnom roku, ktorý sa skončil krátko predtým, bol vrcholný počet zvestovateľov v Čechách 11 394 — ďalší pekný vzrast.

Do konca roka 1989 malo Československo novú vládu. Náš výbor krajiny ihneď hľadal možnosti na legalizáciu postavenia Jehovových svedkov. Niektorí členovia výboru navštívili Predsedníctvo vlády a dokument, ktorý bol výsledkom týchto návštev, bol v tom čase veľmi dôležitý. V tomto dokumente, ktorý podpísal jeden zodpovedný funkcionár, bolo uvedené:

„Na základe oznámenia prípravného výboru cirkvi Jehovovi svedkovia berieme na vedomie, že od 1. januára 1990 táto cirkev obnoví svoju činnosť, ktorú prerušil fašistický režim v roku 1939 a ktorá bola opäť zakázaná 4. apríla 1949.“ Tento dokument predstavoval jeden z prvých krokov k zákonnej registrácii.

 Dlhá cesta k registrácii

Hoci vláda pripustila obnovenie činnosti „cirkvi Jehovovi svedkovia“, znamenalo to takmer ďalšie štyri roky trpezlivého úsilia, kým bola Spoločnosť v Českej republike zákonne zaregistrovaná.

Dňa 12. januára 1990 bratia vyplnili oficiálnu žiadosť o registráciu Náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia na Ministerstve kultúry Českej republiky. Celý priebeh registrácie sa dial v úzkej spolupráci s vedúcim zborom, právnym oddelením v ústredí a miestnymi právnikmi. V dňoch 1. a 2. marca prišiel do Prahy brat Henschel. Spolu s bratom Murínom a Sobičkom vykonali návštevu v kancelárii premiéra a na Ministerstve kultúry. Cieľom oboch návštev bolo dodať váhu našej žiadosti o rýchlu registráciu. Nepriniesli však nejaký konkrétny výsledok, lebo nové zákony o registrácii ešte neexistovali. Potom sme vyskúšali mnoho spôsobov vrátane petícií a rozhovorov s premiérom.

Dňa 19. marca 1992 bol schválený zákon o registrácii nových cirkví a náboženských spoločností. Stanovoval, že proces registrácie sa začne až po tom, čo náboženská spoločnosť predloží svoju žiadosť spolu so sprievodnými podpismi 10 000 jej dospelých prívržencov. (Takzvané tradičné cirkvi, ktoré legálne fungovali celé desaťročia počas komunistického režimu, boli zaregistrované automaticky.) Preto boli Jehovovi svedkovia informovaní, že majú opäť podať žiadosť a poskytnúť všetky požadované údaje. Potom 1. januára 1993, počas prípravného konania na registráciu, nastala ďalšia zmena, keď bolo Československo rozdelené na dve krajiny, na Českú a Slovenskú republiku. Ale nakoniec v stredu 1. septembra 1993 dostala Česká tlačová agentúra nasledujúcu správu:

 „Dnes, 1. septembra 1993, o 10. hodine predpoludním dostali zástupcovia Náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia dokumenty o registrácii na Ministerstve kultúry Českej republiky. Zástupcovia Jehovových svedkov poďakovali funkcionárom ministerstva a informovali ich, že nebudú požadovať žiadnu finančnú podporu na osobný prospech ani priamu finančnú pomoc od štátu. Registrácia nadobúda platnosť od dnešného dňa.“

Tlač podávala správy o tomto dôležitom vývoji. V niektorých novinách to bol len krátky oznam. V iných bola táto správa zdôraznená titulkami, ako napríklad „Jehovisti dostali to, na čo čakali“ a „Jehovovi svedkovia sú uznaným náboženstvom“. Znamenalo to koniec prenasledovania Jehovových svedkov v Českej republike? Vôbec nie!

O niekoľko dní sa začala v médiách kampaň neľútostných útokov. Je charakteristické, že najväčšiu voľnosť na útoky proti Jehovovým svedkom poskytla náboženská tlač. Skreslené články obsahovali otázky, ktoré boli kladené Jehovovým svedkom počas procesu registrácie, spolu so špekuláciami pisateľov o odpovediach bratov. Na jednej strane bol hovorca Spoločnosti obvinený, že klamal, keď povedal, že Jehovovi svedkovia nie sú nútení veriť určitým veciam alebo ich praktizovať. A na druhej strane tvrdili, že odpovede hovorcu zrádzajú vlastné zásady organizácie.

Táto antagonistická kampaň vyznačila začiatok novej éry, nie éry krutého zatýkania, ale éry, v ktorej sa Jehovovi svedkovia musia vyrovnávať s posmechom. Bol to čas, keď každý Jehovov svedok musel statočne čeliť ďalšiemu druhu útoku na svoju vieru a vernosť Jehovovi Bohu a jeho organizácii.

 Konanie vo viere

Jehovovi svedkovia nečakali s usporadúvaním svojich zhromaždení do ukončenia procesu zákonnej registrácie — dokonca ani s veľkými zjazdmi priamo v Československu. Vládnych funkcionárov upovedomili, že obnovia svoju verejnú činnosť v januári 1990. V tom istom mesiaci bol pripravený zvláštny program pre všetky zbory. Vyzdvihol aktuálnu tému „Mať úžitok z poslušnosti božským príkazom“. V podstate to bol dvojhodinový krajský zjazd. Tieto zhromaždenia boli čo do počtu skromné, ale prenajaté sály boli využité. Na každom mieste sa zhromaždil jeden či dva zbory. Po nich na jar nasledovali väčšie krajské zjazdy.

Všetky zjazdy prebehli v poriadku, preto sa robili prípravy na oblastný zjazd — štvordňový celonárodný zjazd —, ktorý sa mal konať v to leto v Prahe. Na túto príležitosť bratia prenajali Štadión Evžena Rošického v Prahe a v programe slúžili dvaja členovia vedúceho zboru, bratia Henschel a Jaracz. Vrcholný počet prítomných bol 23 876 a pokrstených bolo 1824. Zjazd bol úplným triumfom čistého uctievania. Atmosféra silne pripomínala atmosféru poľských zjazdov, ktoré sa konali v predchádzajúcich rokoch, ale tento prebiehal doma a v češtine a slovenčine! Hlboký emocionálny účinok tejto udalosti sa prejavil v úsmevoch radosti i v slzách úprimného ocenenia.

Po 40 rokov sa slová „Jehovovi svedkovia“ v Československu vyslovovali na verejnosti len pošepky. O tejto skupine kolovali neuveriteľné príbehy, často ju označovali za „ilegálnu sektu“. Teraz sa však každý, vrátane novinárov, mohol zblízka pozrieť na svedkov. Tlačové správy o zjazdoch boli poväčšine priaznivé. Vyjadrovali údiv nad tým, čo svedkovia urobili na štadióne pred zjazdom. Pracovali  dva mesiace — asi 9500 dobrovoľníkov strávilo 58 000 hodín pri dôkladnom čistení štadióna, pri opravovaní lavičiek, zlepšení kanalizácie a vybielení celého štadióna. Reportér denníka Večerní Praha žasol nad usmievavými tvárami, nad súladom zmiešanej spoločnosti ľudí zo všetkých častí Československa, ako aj z ďalších krajín a nad ich čistou rečou.

V tom roku sa konala ďalšia dôležitá udalosť. Dňa 30. augusta 1990 bola zasvätená sála Kráľovstva zboru Bechyně — prvá v tejto krajine.

Všetko to viedlo k ešte ďalšej udalosti, skutočne úžasnej.

Zjazd, na ktorý nikdy nezabudneme

Na 9. až 11. augusta 1991 bol v Prahe naplánovaný medzinárodný zjazd Jehovových svedkov! Prvým krokom bolo prenajať štadión. Ktorý? Spartakiádny štadión v Prahe, jeden z najväčších na svete. Keďže Jehovovi svedkovia v Československu ešte neboli právne zaregistrovaní, celý štadión prenajal na svoje meno Anton Murín, ktorý bol vtedy koordinátorom výboru krajiny. Bol to odvážny krok. Bol to skutok pevnej dôvery v Jehovu a Jehova ho požehnal.

Ubytovacie oddelenie malo obrovskú úlohu a dozorom nad ňou bol poverený Lubomír Müller. Bratia z vedúceho zboru dobre vedeli, aké dôležité je dobré ubytovanie. Preto sa bratia Henschel a Jaracz osobne podujali na kontrolnú prehliadku po navrhovaných hoteloch v celej Prahe. Vstupovali do hotelových izieb a vyskúšali si dokonca aj postele. Povedali, že hotely so spoločnými kúpeľňami a toaletami na chodbe neprichádzajú do úvahy. Prečo? Brat Henschel to vysvetlil: „Za normálnych okolností by to stačilo, lebo hostia prichádzajú a odchádzajú v odlišnom čase.  Delegáti zjazdu však zvyčajne odchádzajú a prichádzajú v tom istom čase. Viete si predstaviť, ako by to vyzeralo na toaletách? To nemôžeme našim bratom urobiť.“ Miestni organizátori dostali praktické školenie, keď videli osobný záujem, aký prejavili členovia vedúceho zboru o blaho každého delegáta.

Vrcholný počet prítomných na medzinárodnom zjazde „Ľud milujúci slobodu“ bol 74 587. Z toho 29 119 bolo z Československa, 26 716 z Nemecka a 12 895 z Poľska. Zvyšných 5857 delegátov prišlo z ďalších 36 krajín. Bolo nádherné vidieť krst 2337 nových — 1760 z Československa, 480 z Nemecka a 97 z Poľska.

Vrcholným bodom celého zjazdu bolo nepochybne to, čo prišlo v sobotu 10. augusta. Celý československý sektor sa postavil s burácajúcim potleskom — potleskom, ktorý pokračoval bez prestania celých desať minút! Tváre bratov žiarili radosťou. Aký bol na to všetko dôvod? Albert Schroeder, člen vedúceho zboru, na záver svojej prednášky najprv ukázal publiku novú knihu v angličtine — čo bolo trocha sklamaním —, ale potom ich prekvapil oznámením o vydaní novovytlačeného jednozväzkového Prekladu nového sveta Svätých písiem v českom i v slovenskom jazyku! Po tvárach mnohých prítomných stekali slzy radosti.

Zjazd zanechal hlboký dojem v srdciach delegátov. Ako reagovala tlač? Ako vždy, niektoré správy boli skreslené a niektoré priateľské. V pondelok 12. augusta Venkov, deník českého a moravskoslezského venkova pod titulkom „Strahov bol preplnený“ uviedol:

„Od piatka do nedele sa konal v Prahe medzinárodný zjazd Jehovových svedkov, ktorý navštívilo 75 000 delegátov zo všetkých kútov Európy, Ameriky a Japonska. Jehovovi svedkovia sú v Československu aktívni od roku 1912.  Delegáti Jehovových svedkov sa vyznačovali ohľaduplnosťou a disciplínou. Samotný zjazd bol dobre organizovaný a veľmi dobre pripravený. Hoci počas sobotného krstu začalo pršať, publikum zostalo na svojom mieste a vítalo nových členov dlhotrvajúcim potleskom.“

Napriek tomu všetkému sa ešte ďalšie dva roky nepodarilo dosiahnuť zákonnú registráciu.

Čas na rozšírenie

Hoci právne konanie postupovalo pomaly, potreby teokratickej organizácie vzrastali, keďže jej činnosť v tejto krajine nabrala rýchlosť. Od roku 1980 bratia používali trojpodlažný dom v Prahe ako hlavnú kanceláriu s obmedzenými priestormi na bývanie. Keď sa v roku 1990 začalo dielo vykonávať otvorenejšie, bratia túto budovu renovovali. Byty  zrušili a celú budovu prerobili na kancelárie. Ale aké kancelárie? Väčšie miestnosti rozdelili drevenými priečkami, aby vytvorili menšie pracoviská. Slúžili nielen ako kancelárie, ale aj ako spálne pre pracovníkov, preto ich postele boli hneď vedľa pracovného stola. Bolo treba viac miesta.

Na jar 1993 Spoločnosť dostala do daru novú desaťpodlažnú budovu, ktorá mala slúžiť na šírenie biblického vzdelávania. Dobrovoľníci zo všetkých častí krajiny sa podieľali na jej prestavbe. Program zasvätenia sa konal v dňoch 28. a 29. mája 1994. Boli pozvané desiatky Jehovových svedkov, ktorí dlhé roky zachovávali vernosť Jehovovi počas komunistického režimu. V programe zasvätenia slúžil Albert Schroeder z vedúceho zboru a boli prítomní aj ďalší bratia z Británie, Dánska, Holandska, Nemecka, Poľska, Rakúska, Slovenska, Spojených štátov, Švajčiarska, Talianska a Ukrajiny.

Keď bolo Československo v roku 1993 rozdelené na dve samostatné krajiny, obom slúžil jeden výbor krajiny pod dohľadom rakúskej odbočky. Podmienky v oboch krajinách sa však menili. V nasledujúcom roku bol vymenovaný výbor krajiny pre každú z nich. Potom 1. septembra 1995 začala v Českej republike činnosť kancelária odbočky. Vedúci zbor vymenoval Jana Glückseliga, Ondřeja Kadleca, Jaromíra Lenečka, Lubomíra Müllera a Eduarda Sobičku, aby slúžili vo výbore odbočky. Neskôr bol Lubomír Müller pridelený do zvláštnej služby v Rusku a ako nový člen výboru odbočky v Českej republike bol vymenovaný Petr Žitník.

„Rýchlostavba“ sál Kráľovstva

Zbory Jehovových svedkov potrebovali miesta na zhromažďovanie. V Českej republike nie je ľahké nájsť vhodné  miesta na zhromaždenia. Mnohí majitelia sál odmietajú prenajímať ich Jehovovým svedkom. Je to čiastočne spôsobené novou i starou zavádzajúcou propagandou o svedkoch. Mnoho zborov preto hľadá možnosti na výstavbu sály alebo na renováciu staršej budovy. Zo všetkých metód na výstavbu nových budov sa ako najpraktickejšia ukázala metóda rýchlostavby. Dňa 20. novembra 1993 bola zasvätená prvá sála Kráľovstva v Českej republike postavená týmto spôsobom. Túto sálu bratia postavili v Sezimovom Ústí a používajú ju dva miestne zbory.

Počet sál Kráľovstva postupne rástol. V máji 1999 používalo 242 zborov po celej krajine 84 sál Kráľovstva, ktoré patria svedkom. Bratia a sestry v Českej republike sú si vedomí, že bez finančnej pomoci, ktorá prišla od Jehovových služobníkov z iných krajín, by neboli schopní postaviť toľko pekných sál Kráľovstva. Štedrosť nášho medzinárodného bratstva hlboko zapôsobila na srdcia českých bratov. Chcú vyjadriť svoju vrúcnu vďačnosť bratom v iných krajinách, ako i Jehovovi, ktorý podnecuje takého ducha v srdciach svojich služobníkov a ktorý vytvoril takú skvelú organizáciu. — 2. Kor. 8:13–15.

Skryté pasce slobody

Eufória z pádu komunizmu v roku 1989 už dávno pominula a vynorili sa mnohé nové problémy. Na jednej strane je tu predtým nepoznaná možnosť získať bohatstvo usilovnou prácou. Na druhej strane tu existuje sociálna neistota, neustále rastúca kriminalita, inflácia a ďalšie negatívne faktory, ktoré ovplyvňujú medziľudské vzťahy. Stúpajúca životná úroveň podporuje materializmus, súperenie a závisť. Mnohí obyvatelia miest majú chaty na vidieku, kde radi trávia čas. Stále rastúci počet ľudí cestuje na drahé zahraničné dovolenky. Novozískaná demokracia priniesla  možnosť slobodne kritizovať čokoľvek a kedykoľvek. Otvorila cestu propagande nemravného spôsobu života. Počas komunizmu to bolo nemysliteľné. Ľudia neboli na to všetko pripravení, nová situácia ich prekvapila a niektorých ovládla.

Tento duch mal vplyv aj na niektorých Jehovových svedkov. Mnoho ich prestalo slúžiť Jehovovi, lebo sa dali ovládnuť materialistickým spôsobom života, začali venovať veľkú pozornosť spoločenským činnostiam, odvrátili sa od vysokých biblických noriem pre manželstvo alebo začali všetko kritizovať — vrátane Jehovovho teokratického usporiadania. Ďalší, ktorí zostali v organizácii, sa snažili pretvoriť zbory tak, aby vyhovovali ich vlastnému zmýšľaniu. To, samozrejme, spôsobovalo napätie dovtedy, kým to rozhodní dozorcovia nenapravili.

Tí, ktorí sa dnes snažia v Českej republike slúžiť Bohu, zisťujú, že sú obklopení spoločnosťou, ktorá je ateistická a orientovaná na evolúciu. Je to spoločnosť, v ktorej sa náboženstvo považuje za detinskú tradíciu alebo za filozofickú excentricitu. Agresívne masmédiá neustále útočia na Jehovových svedkov. To predstavuje skúšky viery, ktoré bodajú takisto ako tie, ktorým čelili v zaťažkávacích skúškach nacistických a komunistických väzníc a v sofistike tých, ktorí ich používali. Prevládajúca väčšina Jehovových svedkov odoláva týmto skúškam s pevnou vierou.

Napriek postoju mnohých ľudí voči náboženským otázkam bolo na jar 1999 na českom Ústavnom súde vydané vynikajúce súdne rozhodnutie. Jeden článok v českých Lidových novinách z 11. marca 1999 oznámil: „Zdravý rozum sa šíri z Brna,“ ktoré je sídlom Ústavného súdu. Súd rozhodol, že nikto nemôže byť dvakrát odsúdený za odmietnutie vojenskej služby z dôvodu svedomia. To prinieslo  značnú úľavu veľkému množstvu Jehovových svedkov. Výsledok tohto súdneho prípadu verejnosť prijala ako pozitívny príspevok Jehovových svedkov do českého právneho systému.

Podnecovaní láskou

Jehovovi svedkovia v Českej republike sa naďalej delia o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve so svojimi blížnymi. Ich túžbou je pomôcť mnohým ďalším spoznať nášho milujúceho Boha, Jehovu, a aby s ocenením prijali úžasné opatrenia, ktoré urobil pre všetkých ľudí, ktorí prejavujú vieru. Aby to však dosiahli, svedkovia často musia prekonať predsudky ľudí — ovplyvnené často opakovaným ohováraním —, ktorí si myslia, že Jehovovi svedkovia sú „nebezpečnou sektou“. Musia tiež prekonávať pocit pohŕdania náboženstvom ako celkom, čo je výsledkom desaťročí vlády ateistického režimu. Majú v tom úspech?

Je pozoruhodné, že v roku 1999, keď sa 16 054 Jehovových svedkov stretlo v 242 zboroch, aby si pripomenuli smrť Ježiša Krista, pripojili sa k nim ďalšie tisíce. Celková účasť bola 31 435 prítomných.

Túžbou Jehovových svedkov je pomôcť každému z nich s vytrvalosťou úspešne bežať v kresťanskom behu. Zatiaľ čo kážu iným, snažia sa tiež pomáhať si navzájom, aby zostali pevní vo viere. Dobre vedia, že keď Ježiš opisoval naše dni, povedal: „Svojou vytrvalosťou získate svoje duše.“ ​(Luk. 21:19) A apoštol Peter bol inšpirovaný, aby napísal: „Koniec všetkých vecí sa priblížil. Buďte preto zdravej mysle a buďte bdelí na modlitbách. Predovšetkým majte jeden k druhému vrúcnu lásku.“ ​(1. Petra 4:7, 8) Táto láska ich naďalej podnecuje, aby sa delili o cennú biblickú pravdu s druhými a zjednocovali sa v nezlomnej kresťanskej jednote.

[Zvýraznený text na strane 165]

„Nikdy som neľutoval, že som zostal. Po čase som si uvedomil, že som sem patril“

[Zvýraznený text na strane 168]

„‚Ak chcete zastreliť každého desiateho, zastreľte nás všetkých!‘ Celý tábor bol ohromený“

[Zvýraznený text na strane 184]

‚Na posmech a urážaní, ale potajme v úcte‘

[Zvýraznený text na strane 187]

„Ani náznak kompromisu, len kresťanská rozumnosť!“

[Mapa na strane 150]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

NEMECKO

POĽSKO

SLOVENSKO

RAKÚSKO

ČESKÁ REPUBLIKA

ČECHY

Praha

Lidice

Kladno

Karlove Vary

Most

Teplice

Liberec

MORAVA

Brno

SLIEZSKO

 [Celostránkový obrázok na strane 148]

[Obrázok na strane 153]

Brat Erler z Drážďan

[Obrázky na strane 155]

Otto Estelmann premietal „Fotodrámu Stvorenie“ po celej krajine

[Obrázok na strane 157]

Bohumil Müller

[Obrázok na strane 167]

Božena Vodrážková spoznala pravdu v koncentračnom tábore

[Obrázky na strane 169]

František Šnajdr a Alois Miczek — obaja uväznení v koncentračnom tábore v Mauthausene

[Obrázok na strane 173]

Mnoho ľudí sa po druhej svetovej vojne zhromažďovalo na verejných prednáškach

[Obrázok na strane 175]

Rodina Bétel a kancelária odbočky po druhej svetovej vojne

[Obrázok na strane 178]

Zhromaždenie v lese v roku 1949

[Obrázok na strane 185]

Skupinové dovolenky poskytovali príležitosť na duchovné budovanie

[Obrázok na strane 194]

Jaromír Leneček, člen výboru odbočky, horlivý v službe už od svojej mladosti

[Obrázky na strane 207]

Milton Henschel a Theodore Jaracz, spolu s ďalšími, pracovali na získaní zákonnej registrácie

[Obrázok na strane 210]

Českí delegáti na zjazde v Poľsku v roku 1989

 [Obrázky na strane 216]

Medzinárodný zjazd v Prahe v roku 1991 — výnimočná udalosť

[Obrázok na strane 218]

Český prekladateľský tím

 [Obrázok na strane 223]

Kancelária odbočky v Prahe

[Obrázok na strane 223]

Dole: Výbor odbočky (zľava doprava): Jan Glückselig, Jaromír Leneček, Ondřej Kadlec, Petr Žitník a Eduard Sobička